Abstrakt
Príspevok spracováva problematiku práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný v súlade s článkom 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poskytuje pohľad na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá vymedzuje nuansy zásady ne bis in idem v kontexte s trestnoprávnou a administratívnou zodpovednosťou. Svojou komplexnosťou vymedzuje nevyhnutné princípy, ktoré je potrebné dodrţiavať pri ukladaní trestov v správnom a trestnom konaní tak, aby neboli porušené ľudské práva páchateľa. Príspevok v závere poukazuje na to, ţe rozhodujúcim pri uplatňovaní zásady ne bis in idem je posúdenie stupňa závaţnosti sankcie za správny delikt v porovnaní so stupňom závaţnosti sankcie za trestný čin.
Abstrakt EN: This article pursues the issue of the right to not be tried or punished twice in accordance with the Article 4 of Protocol No. 7 under the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. Initially it defines the case law of the European Court of Human Rights, which provides the nuances of the double jeopardy in the context of criminal and administrative liability. This article defines the principles which are necessary to be followed during the imposition of a penalties in administrative and criminal proceedings to prevent human rights of the offender. In the end of this article is pointed that for the right application of the principle of ne bis in idem is relevant the assessment of the level of severity of penalties for the administrative offense between the level of severity of penalties for a criminal offense.
Úvod
Deliktuálne konanie páchateľa môţe v určitých prípadoch napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale zároveň aj správneho deliktu, následkom čoho je, ţe za jeden skutok sa páchateľovi uloţí popri sankcii v správnom konaní aj trest v trestnom konaní.
V slovenskom právnom poriadku sa rovnaká povaha skutku prejavuje napríklad pri priestupkoch proti majetku podľa ust. § 50 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch―) v porovnaní s trestným činom krádeţe podľa ust. § 212 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon― alebo „TZ―).
V európskom kontexte je daná problematika rozporuplná práve pri priestupkoch na úseku dopravy. Príkladom je situácia, keď odobratie vodičského preukazu páchateľovi priestupku nastane automaticky zníţením počtu bodov v karte vodiča a popri tom je páchateľovi priestupku v trestnom konaní uloţený ďalší trest, t.j. páchateľ dostal oba tresty za jeden a ten istý skutok, čo predstavuje konanie orgánmi verejnej moci v rozpore so zásadou nie dvakrát v tej iste veci.
Predmetná zásada je upravená nie len v príslušných zákonoch Slovenskej republiky, ale vyplýva aj z článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.1950) (ďalej len „Dohovor―). Výklad Dohovoru poskytuje Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd― alebo „ESĽP―) prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti, preto našu pozornosť zameriavame najmä na rozhodnutia, ktoré vymedzujú determinanty pre posúdenie, či sankcia za daný skutok má povahu „trestu― v rovine trestného alebo správneho práva, resp. či sankcia uloţená v správnom konaní nepredstavuje prekáţku pre trestné konanie pri zachovaní zásady ne bis in idem (nie dvakrát v tej iste veci). Článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru vymedzuje zásadu ne bis in idem pod označením právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný.
Aktuálnosť vyššie uvedenej problematiky je daná najmä tým, ţe aj v našom právnom prostredí je moţné sa stretnúť s porušením práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný. Úlohou súdov a správnych orgánov je konať a ukladať tresty (sankcie) v zmysle zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky―). Uloţenie sankcie v správnom a aj trestnom konaní za ten istý skutok je prejavom protiústavnosti a porušením zásady ne bis in idem vo vzťahu k neskoršiemu trestu.
Vymedzenie práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný
Právo nebyť opakované súdený alebo trestaný vyplýva z článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, ktorý bol inkorporovaný do slovenského právneho poriadku Oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR publ. pod č. 209/1992 Zb.
Článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru vo svojom odseku 1 upravuje zásadu, pre ktorú je typický latinský výraz ne bis in idem, ktorý v preklade znamená nie dvakrát v tej istej veci.
Zásadu ne bis in idem je potrebné uplatňovať aj v Slovenskom právnom poriadku v rámci správneho konania pri ukladaní sankcií a trestného konania pri ukladaní trestov.
Základným rámcom pre ukladanie sankcií v správnom práve je najmä Zákon o priestupkoch, zatiaľ čo v trestnom práve Trestný zákon. Oba zákony musia byť v súlade nie len s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj s Dohovorom, keďţe ten bol ratifikovaný Českou a Slovenskou federatívnou Republikou a dopĺňa škálu základných ľudských práv a slobôd upravených v Druhom oddiele Ústavy Slovenskej republiky.
Práve Dohovor predstavuje najvýznamnejší aspekt pre vymedzenie zásady ne bis in idem v súlade s článkom 4 ods. 1 Protokolu č. 7, keďţe Európsky súd svojou rozhodovacou praxou dbá na dodrţiavanie princípov upravených v Dohovore.
Potreba aplikácie zásady nie dvakrát v tej istej veci sa prejavuje najmä pri posúdení trestnoprávnej a administratívnej zodpovednosti, ktorá nastáva pri porušení noriem trestného a správneho práva v súvislosti s trestom, ktorý môţe byť uloţený. Práve povaha trestu (sankcie) je kľúčovým faktorom vytvárajúcim prekáţku ne bis in idem v korelácii s vymedzením pojmu „delikt―, keďţe delikty môţu byť trestnoprávne a správne, resp. pre naše potreby to budú prevaţne priestupky.
Prv ako pristúpime k vymedzeniu pojmu delikt, je potrebné vymedziť samotné právo nebyť opakované súdený alebo trestaný. Predmetné právo predstavuje jedno zo základných ľudských práv, ktoré sa prejavuje tým, ţe „páchateľ môţe byť za naplnenie určitého znaku skutkovej podstaty potrestaný iba raz (zásada ne bis in idem).―(2)Uvedené predstavuje zákonnú prekáţku, keď sa „o skutku uţ právoplatne rozhodlo a znovu o ňom konať moţno aţ po právoplatnosti rozhodnutia vydaného v mimoriadnom opravnom konaní, ktorým sa zrušuje pôvodné rozhodnutie.―(3)
V Trestnom zákone je zásada ne bis in idem upravená ust. § 38 ods. 1, avšak predmetná úprava je najmä vo vzťahu k ukladaniu trestov a ich výmere v kontexte s hodnotením poľahčujúcich a priťaţujúcich okolností zo strany súdu. Keďţe naším cieľom je analýza zásady ne bis in idem v rovine sankcie (trestu) uloţenej za ten istý skutok, ktorý v jednom prípade predstavuje správny delikt a v ďalšom prípade trestný čin, nebudeme sa bliţšie zaoberať inštitútom ukladania trestov vo vzťahu k poľahčujúcim a priťaţujúcim okolnostiam. Našu pozornosť zamierame najmä na vymedzenie pojmu „trestný delikt―, ktorého skutková podstata, t.j. objekt, subjekt, objektívna stránka a subjektívna stránka sa zhoduje so skutkovou podstatou trestného činu a priestupku obdobného charakteru.
V zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok― alebo „TP―) je zásada nie dvakrát v tej istej veci vymedzená ust. § 2 ods. 8. Uvedené znamená, ţe o jednom skutku, ktorý napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu, sa musí viesť iba jedno konanie. Zásada ne bis in idem je rovnako upravená aj v čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 40 ods. 5 Listina základných práv a slobôd.
Našu pozornosť zameriavame najmä na zákaz opätovného odsúdenia pre ten istý skutok výlučne v kontexte s rozhodovacou praxou Európskeho súdu za účelom preukázania premisy, ţe ak sa páchateľ dopustí deliktu, ktorý napĺňa skutkovú podstatu priestupku, avšak zároveň aj skutkovú podstata trestného činu, tak sankcia (trest) uloţená v správnom konaní predstavuje pre druhý typ konania prekáţku ne bis in idem, resp. nie je moţné páchateľovi za ten istý skutok (delikt) uloţiť popri administratívnosprávnej sankcii aj trest v zmysle trestného práva bez toho, aby došlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. Rozhodujúcim pre posúdenie danej problematiky je vymedzenie povahy sankcie v správnom konaní v korelácii s trestom v trestnom konaní.
Sankcia
Právnym následkom priestupku je sankcia, ktorá je vo svojej podstate ujmou pre páchateľa, prípadne aj jeho morálnym odsúdením. Cieľom sankcie je „pôsobiť na páchateľa najmä výchovne a odvracať ho od protiprávneho konania.―(4) Slovenský právny poriadok prostredníctvom Zákona o priestupkoch upravuje skutočnosť, ţe od uloţenia sankcie môţe správny orgán upustiť, ak k náprave postačí samotné prejednanie priestupku. Fakticky to znamená, ţe sankcia nie je obligatórnym právnym následkom priestupku. Pre naše účely budeme vychádzať z predpokladu, ţe za kaţdý priestupok by bola správnym orgánom uloţená sankcia.
Pre slovenské právne prostredie platí, ţe za priestupok moţno uloţiť sankciu vo forme pokarhania, pokuty, zákazu ĉinnosti, prepadnutia veci.
Sankciu moţno uloţiť buď samostatne (za priestupok sa uloţí jedna zo sankcií) alebo súčasne s inou sankciou (napr. pokuta a zákaz činnosti), avšak Zákon o priestupkoch vylučuje uloţenie pokarhania zároveň s pokutou. Správny orgán „páchateľovi môţe uloţiť len taký druh sankcie (trestu), ktorý dovoľuje uloţiť zákon účinný v čase, keď sa o priestupku rozhoduje.―(5)
Konanie v rozpore s dopravnými predpismi býva prejednávané policajnými alebo inými správnymi orgánmi priamo na mieste alebo bezprostredne po čine. Neskôr, po prejednaní priestupku sa môţe voči vodičovi začať aj trestné stíhanie v súvislosti s tým istým porušením, resp. porušenie v osobitnej rovine môţe za určitých podmienok predstavovať konanie v rozpore s Trestným zákonom. Otázna v danej veci je však prípustnosť opätovnej sankcie. Pre posúdenie, či sankcia uloţená v správnom konaní predstavuje prekáţku v podobe ne bis in idem, je nevyhnutné vyriešiť otázku, či uloţená sankcia má „trestnú― povahu.
Prax Európskeho súdu nepriamo poukazuje na to, ţe „trestnú― povahu majú všetky priestupky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. podľa Zákona o priestupkoch.(6) Z uvedeného je moţné vyvodiť záver, ţe všetky priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 Zákona o priestupkoch majú „trestnú― povahu v zmysle Dohovoru. To znamená, ţe v konečnom dôsledku moţno povedať, ţe právoplatný trest za správny delikt zakladá prekáţku veci rozhodnutej, čo bráni opätovnému stíhaniu za ten istý skutok v správnom alebo trestnom konaní.
Rozporuplným vo vyššie uvedenej veci je to, či trest, ktorý zakladá prekáţku veci rozhodnutej, je len sankciou uloţenou podľa Zákona o priestupkoch, alebo je ním aj uloţenie opatrení podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o cestnej premávke―), napr. vo forme zadrţania vodičského preukazu (§ 70 a § 71) alebo obmedzenia a odobratia vodičského preukazu (§ 92) podľa citovaného zákona. Európsky súd v tejto problematike zastáva názor, ţe „trestom― je aj zadrţanie a odobratie vodičského preukazu, ak k nemu dôjde na dlhšiu dobu.(7) Príkladom je belgický zákon, ktorý dovoľuje predbeţné odobratie vodičského oprávnenia do momentu, v ktorom súd rozhodne, najviac na 15 dní. Túto lehotu moţno za istých okolností predlţiť maximálne na 45 dní. Taktieţ je potrebné poukázať, ţe Európsky súd v jednom zo svojich rozhodnutí argumentoval, ţe „… aj keď vnútroštátne právo kvalifikuje odobratie vodičského oprávnenia ako administratívne opatrenie, vykazuje takéto opatrenie vzhľadom na stupeň svojej závaţnosti trestajúcu a odradzujúcu povahu a rovná sa tak trestnej sankcii…―(8)
K vyššie uvedenej problematike odpočtu bodov za porušenie dopravných predpisov ESĽP svojou rozhodovacou činnosťou dospel k záveru, ţe sankcia vo forme odpočtu bodov má tieţ trestný charakter. Neberúc do úvahy, ţe podľa francúzskeho právneho poriadku je tento postup len administratívnym opatrením bez súvislosti s trestným právom, resp. trestným konaním. Odpočet bodov má síce preventívny charakter, avšak sa prejavuje aj represívne, t.j. podobne ako sekundárny trest. Právo v podobe môcť legálne riadiť motorové vozidlo je právom, ktoré sa vykonáva dennodenne a je garantované ústavou v prenesenej forme slobodného výberu a výkonu povolania.(9) Skutočnosť, ţe dôjde k odobratiu vodičského preukazu alebo odpočtu bodov môţe, ale aj nemusí, viesť k jeho odobratiu, t.j. dá sa tvrdiť, ţe takýto postih má charakter „trestnej― sankcie.
Podľa francúzskeho vnútroštátneho práva odpočítanie bodov predstavuje primárnu sankciu zo strany súdu, ktorá je vyznačená políciou v jej evidencii, a to aj napriek tomu, ţe je oddelená od uloţenia sankcie súdom (bez osobitného rozhodnutia), nemoţno zmeniť charakter tohto opatrenia v podobe trestnej sankcie. Opačný postoj bol prezentovaný vo veci Escoubet proti Belgicku, kde Európsky súd v pomere 14:3 nevnímal okamţité odobratie vodičského oprávnenia ako trest.(10)
Bruselský odvolací súd vo vyššie uvedenej veci mimo iného uviedol, ţe „okamţité odobratie vodičského oprávnenia podľa ust. § 55 zákona zo dňa 16. marca 1968 o cestnej doprave nie je trest, ale preventívne opatrenie navrhnuté tak, aby sa nebezpečný vodič okamţite vyčlenil z ciest na určité časové obdobie.― V predmetnom konaní Belgicko argumentovalo tvrdením, ţe nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, keďţe k okamţitému odobratiu vodičského oprávnenia nedošlo v trestnom konaní. Naopak, pán Escoubet tvrdil, ţe okamţitým odobratím vodičského oprávnenia na základe rozhodnutia prokurátora, bez moţnosti účinného odvolania sa k súdnemu orgánu, bol zbavený práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Taktieţ argumentoval, ţe okamţité odobratie vodičského oprávnenia má povahu trestnej sankcie, pretoţe podľa belgického práva, ak je vodičské oprávnenie okamţite odobraté v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu v doprave, doba, po ktorú bolo odobraté, sa započíta do doby zákazu činnosti, následne uloţeného v prípade trestného konania vedeného v súvislosti s týmto trestným činom. Navyše, predmetné ustanovenie sa vzťahuje na všetkých občanov v ich pozícii cestných uţívateľov a odmietnutie odovzdať vodičské oprávnenie je postihnuteľné trestom odňatia slobody alebo pokutou. Belgická vláda namietla, ţe okamţité odobratie vodičského oprávnenia nemá nijakú súvislosť so zisťovaním viny alebo neviny a má len administratívnu a preventívnu povahu. Jediným cieľom opatrenia je chrániť verejnosť pred potenciálnym rizikom vyplývajúcim zo správania sa nebezpečného vodiča.
Ako prvé súd musel posúdiť, či v predmetnej veci ide o „trestné obvinenie―, t.j. musel v rámci svojho rozhodnutia prihliadnuť na tri nasledovné podmienky:
– pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie podľa vnútroštátneho právneho poriadku,
– charakter opatrenia,
– forma a miera závaţnosti uloţenej sankcie.
Súd v tejto veci poukázal na to, ţe pojem „sankcia― v článku 7 Dohovoru má samostatnú (autonómnu) povahu, tak ako je to i v prípade pojmu „trestné obvinenie― obsiahnuté v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Súd taktieţ podotkol, ţe označenie predmetného pojmu v zmysle vnútroštátnych predpisov nie je relevantné v rovine výkladu, ku ktorému môţe ESĽP pristúpiť a má len relatívnu povahu. Argumentácia ESĽP vychádzala z koncepcie, podľa ktorej procesné záruky upravené článkom 6 Dohovoru je moţné aplikovať aj na také opatrenia, ktoré podľa vnútroštátneho poriadku nie sú vymedzené ako sankcia. Podľa ESĽP uvedené procesné záruky sa však v zásade nevzťahujú na rôzne opatrenia predbeţného charakteru (napr. zatknutie podozrivého), ktoré slúţia na vyšetrenie trestnej činnosti pred samotným rozhodnutím o vine. Avšak treba mať na pamäti, ţe tieto predbeţné opatrenia môţu byť upravené inými ustanoveniami Dohovoru, ako je článok 3 a 5.
K povahe „okamţitého odobratia― vodičského oprávnenia súd poznamenal, ţe ust. § 55 belgického zákona zo dňa 16. marca 1968 o cestnej doprave nepredpokladá vyšetrovanie alebo zisťovanie viny, t.j. jeho pouţitie je úplne nezávislé od trestného konania, ktoré môţe nasledovať za účelom prejednania daného skutku. Súd povaţoval „okamţité odobratie― vodičského oprávnenia za preventívne opatrenie, ktoré slúţi bezpečnosti premávky na pozemných komunikáciách v podobe okamţitého a dočasného vylúčenia osoby. Potrebu vylúčenia tejto osoby z premávky spájal s potenciálnou hrozbou, ktorou je táto osoba pre ostatných uţívateľov ciest. Európsky súd takéto vylúčenie dal na rovinu postupu pri vydávaní vodičských oprávnení, ktoré má výlučne povahu správneho konania a je zamerané na posúdenie, či je uchádzač schopný a kvalifikovaný na vedenie motorového vozidla na verejných pozemných komunikáciách. Úkon vo forme „okamţitého odobratia― vodičského oprávnenia posúdil ako núdzové opatrenie preventívnej povahy s cieľom krátkodobej represie. Európsky súd videl hlavný rozdiel v tom, ţe „okamţité odobratie― vodičského oprávnenia má iný účel a charakter ako trest v podobe zákazu vedenia vozidla, ktorý by mohol byť uloţený na konci trestného konania. Uvedené opieral aj o tvrdenie, ţe maximálna prípustná doba odňatia vodičského oprávnenia v rovine predbeţného opatrenia je kratšia (15 aţ 45 dní) ako pri uloţení trestu v trestnom konaní (trest zákazu činnosti aţ na 5 rokov). V predmetnej veci bolo vodičské oprávnenie vrátené sťaţovateľovi 2 dni po tom, ako o vrátenie poţiadal, resp. zadrţanie trvalo v rozsahu 6 dní.
Európsky súd v predmetnej veci rozhodol, aj keď nie jednomyseľne, ale väčšinou hlasov, ţe nedošlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru. Rozdielny postoj troch sudcov, ktorí vyslovili svoj názor v inej rovine ako ostatní
štyria sudcovia v predmetnej veci, pramenil z presvedčenia, ţe predchádzajúca judikatúra ESĽP konštatovala ochranu Dohovoru nad právami podľa článku 6 v rozsahu, v akom konanie vychádza z označenia vo vnútroštátnom práve ako trestné. Belgické nariadenie, ktoré upravuje problematiku cestnej dopravy, je podľa vnútroštátneho práva predpisom trestného práva, resp. „samostatný trestný zákon―. Podľa belgického práva „okamţité odobratie― vodičského oprávnenia nariaďuje „korunný prokurátor pre trestné činy―. Postup prokurátora pri „okamţitom odobratí― vodičského oprávnenia bol zaloţený (odôvodnený) na jeho subjektívnej vôli a presvedčení, keďţe sťaţovateľ (vodič) riadil vozidlo pod vplyvom alkoholu, ktorého hladina bola vyššia ako 0,8 g/l.
Vyššie uvedené by sa dalo v kontexte s naším právnym poriadkom ponímať tak, ţe zadrţanie vodičského preukazu v zmysle ust. § 70 Zákona o cestnej premávke je moţné v tom prípade, ak k zadrţaniu dôjde iba na krátku dobu, resp. takéto opatrenie nebude mať charakter „trestu―, ale preventívneho opatrenia. Uvedené sa opiera o ust. § 70 ods. 6 Zákona o cestnej premávke, podľa ktorého je príslušný správny orgán povinný v kaţdom štádiu konania skúmať odôvodnenosť zadrţania vodičského preukazu z hľadiska bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Zákon taktieţ ukladá príslušnému správnemu orgánu povinnosť bezodkladne vrátiť vodičský preukaz vodičovi, ak dôvody zadrţania nie sú alebo pominuli.
V otázke obmedzenia a odobratia vodičského oprávnenia podľa ust. § 92 Zákona o cestnej premávke s poukazom na vyššie uvedené moţno dospieť k záveru, ţe nie je v rovine „trestu―, t.j. má len preventívnu povahu. Opačný názor zastávame v prípade zadrţania vodičského preukazu v zmysle ust. § 71 Zákona o cestnej premávke, keďţe takéto zadrţanie v kontexte s judikatúrou ESĽP predstavuje opatrenie „trestnej― povahy, napr. represiu za neuhradenie pokuty.
Zákon o cestnej premávke prostredníctvom ust. § 71 ods. 8 upravuje situáciu, keď zadrţanie vodičského preukazu sa vykoná na základe exekučného príkazu z dôvodu neplnenia vyţivovacej povinnosti. V prípade, ak uvedené opatrenie postavíme do roviny „trestnej sankcie―, jeho uloţenie v medziach zásady ne bis in idem bude brániť následnému potrestaniu a stíhaniu páchateľa za skutok, ktorým by bol trestný čin zanedbanie povinnej výţivy podľa ust. § 207 Trestného zákona. Konanie páchateľa by tak predstavovalo čin spáchaný tým istým konaním, resp. nesplnením tej istej vyţivovacej povinnosti v zmysle rozhodnutia súdu, za ktorý uţ bol správnym orgánom potrestaný zadrţaním vodičského preukazu. Na základe uvedeného moţno dospieť k záveru, ţe v prípade odsudzujúceho rozsudku by v rámci trestného konania uţ nebolo moţné za to isté konanie zadrţať páchateľovi vodičský preukaz.
Ak by sme pristúpili k argumentácii, ţe k zadrţaniu vodičského preukazu v zmysle ust. 71 ods. 8 Zákona o cestnej premávke došlo na základe exekučného príkazu pre neplnenie vyţivovacej povinnosti, t.j. uvedená sankcia nemá charakter trestu, ale len donucovací charakter voči povinnému, aby si splnil súdom uloţenú povinnosť, je potrebné mať na zreteli stanovisko ESĽP vo veci Göktan proti Francúzsku.(11)
Francúzsky súd uloţil sťaţovateľovi Götkanovi popri treste odňatia slobody (a ďalších) aj povinnosť zaplatiť pokutu, ktorá predstavovala colný dlh vo výške 1.070.000,- francúzskych frankov, t.j. pokutu v hodnote drog, ktoré sťaţovateľ prepašoval. Rozsudok francúzskeho súdu obsahoval výrok, podľa ktorého, ak odsúdený nezaplatí colný dlh, bude mu uloţený trest „väzenie pre omeškanie―. Neskôr mu konajúci súd predmetný trest uloţil vo forme dvoch rokov odňatia slobody. Voči rozhodnutiu sa sťaţovateľ odvolal a poukázal na to, ţe za jeden a ten istý trestný čin bol dvakrát potrestaný. Dvojitý postih videl v tom, ţe okrem trestu odňatia slobody mu bolo uloţené aj „väzenie pre omeškanie― ako náhradný trest odňatia slobody pre nezaplatenie colného dlhu. Odvolací súd sa nestotoţnil s argumentáciou odsúdeného a konštatoval, ţe „väzenie pre omeškanie― nemá charakter sankcie, ale slúţi iba ako inštitút, ktorým sa má presadiť finančná sankciu, resp. dopomôcť k splneniu uvedenej sankcie. Ani francúzsky dovolací súd sa nestotoţnil s argumentáciou odsúdeného a nevyhovel tak dovolaniu.
Európsky súd vo vyššie uvedenej veci konštatoval, ţe „väzenie pre omeškanie― predstavuje archaický trest, ktorý pochádza z „väznenia za dlţobu― voči „vzdorovitým dlţníkom―. V posudzovanej veci slúţi ako prostriedok na vynútenie zaplatenia dlhu, ktorý má páchateľ voči štátu pri colných dlţobách alebo iných peňaţných dlhoch v prospech štátnej kasy. Napriek tomu súd vyjadril výhrady s poukazom na to, ţe uvedené opatrenie by sa malo aplikovať výlučne k dlhom voči štátnej pokladnici.(12) Taktieţ poukázal na prípady Gradinger proti Rakúsku a Oliveira proti Rakúsku a konštatoval, ţe v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. Avšak poukázal na to, ţe k porušeniu nedošlo iba z dôvodu, ţe ďalší „trest― bol súdom uloţený za „ďalší― z trestných činov, ktorých skutkovú podstatu naplnil odsúdený svojím konaním, ktoré boli spáchané v jednočinnom súbehu. Napriek tomu, ţe ESĽP nekonštatoval v danom prípade porušenie dohovoru, vyjadril názor, podľa ktorého „väzenie pre omeškanie― podľa francúzskeho práva má charakter trestnej sankcie.
Aplikačné princípy
Na základe vyššie uvedeného je moţné dospieť k záveru, ţe pre aplikáciu zásady ne bis in idem s cieľom vyvarovať sa porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru je potrebné skúmať, či sankcia v správnom konaní vykazuje nasledovné znaky:
- – stupeň závaţnosti sankcie za správny delikt je porovnateľný so stupňom závaţnosti za trestný čin,
- – doba, ktorá môţe byť sankciou uloţená (napr. v správnom konaní sankcia v rozsahu 15 aţ 45 dní, zatiaľ čo v trestnom konaní v rozsahu 6 mesiacov aţ 2 roky)
- – trestný charakter sankcie v správnom konaní,
- – trestný charakter ochranného opatrenia v správnom konaní,
- – pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie (sankcia) podľa vnútroštátneho právneho poriadku.
Pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií je potrebné mať na zreteli aj praktickú stránku veci, preto vo vzťahu k slovenskej právnej úprave trestného práva procesného je potrebné skúmať aj to, či sa zásada ne bis in idem uplatňuje na rozhodnutie, ktorým sa obţalovaný oslobodzuje spod obţaloby. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, ţe predmetná zásada sa uplatňuje aj na rozhodnutie súdnych orgánov zmluvného štátu, ktorým je obţalovaný právoplatne oslobodený spod obţaloby pre nedostatok dôkazov.(13)
Zásada ne bis in idem je upravená aj v článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júla 1985, uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a francúzskej republiky a postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (ďalej len „Dohovor k Schengenskej dohode―).(14) Naším cieľom nie je priniesť komplexný rozbor predmetného Dohovoru k Schengenskej dohode, avšak niektoré rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zodpovedajú otázky v rámci danej problematiky.
Kontinentálny právny systém, ktorého znaky má aj slovenský právny poriadok, predpokladá, ţe právo štátu začať trestné konanie podlieha premlčacím lehotám. Uplynutie premlčacej lehoty má ten dôsledok, ţe právo na trestné stíhanie je premlčané. Berúc do úvahy, ţe Slovensko je súčasťou Európskej únie a jej občanom je garantované právo na slobodný pohyb v rámci Schengenského priestoru, tak je potrebné mať na zreteli aj to, ţe existujú podstatné rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o dĺţku premlčacích lehôt.
Vo vzťahu k slovenskej právnej úprave trestného práva hmotného je potrebné uvaţovať, či má dopad na účely zásady ne bis in idem premlčanie trestného stíhania podľa § 87 Trestného zákona. Súdny dvor Európskej únie prostredníctvom rozsudku vo veci Giuseppe Francesco Gasparini a iní(15) odpovedal na otázku, či názor súdov jedného štátu, ohľadne premlčania trestného činu, zaväzuje súdy ostatných štátov. Súdny dvor judikoval, ţe zásada ne bis in idem sa uplatňuje na rozhodnutie súdu zmluvného štátu vydané v trestnom konaní, ktorým je obţalovaný právoplatne oslobodený spod obţaloby z dôvodu premlčania trestného činu, pre ktorý bolo začaté trestné stíhania. Avšak, zároveň dodal, ţe uvedená zásada sa neuplatňuje na iné osoby ako na tie, ktoré uţ boli právoplatne odsúdené alebo oslobodené spod obţaloby rozhodnutím súdu zmluvného štátu.
Výber rozhodnutí Európskeho súdu
Judikatúra Európskeho súdu vo vzťahu k právu nebyť opakovane súdený alebo trestaný je v prevaţnej miere v oblasti deliktuálnej zodpovednosť na úseku dopravy. Niţšie ponúkame opis niektorých rozhodnutí ESĽP, ktoré vymedzujú determinanty nevyhnutné pre posúdenie danej problematiky z pohľadu praxe.
Rozhodnutie vymedzujúce zodpovednosť zaloţenú na rovnakom správaní
Sťaţovateľ zapríčinil dopravnú nehodu, počas ktorej usmrtil jedného z účastníkov nehody, a to cyklistu. U sťaţovateľa bolo zistené poţitie alkoholu pred jazdou. Za skutok v podobe trestného činu usmrtenia z nedbanlivosti bol sťaţovateľ odsúdený. Konajúci súd v rámci rozhodovacej činnosti neaplikoval priťaţujúcu skutočnosť, ktorou bol alkohol v krvi sťaţovateľa počas jazdy. Súd vyhodnotil poţitie alkoholu ako skutočnosť, ktorá neovplyvnila schopnosť sťaţovateľa viesť vozidlo, keďţe časový odstup medzi konzumáciou alkoholu a samotnou dopravnou nehodou bol veľmi krátky, resp. mnoţstvo alkoholu, ktoré sa môţe vstrebať do krvi v danom časovom úseku nezakladalo predpoklad pre konajúci súd, aby uplatnil priťaţujúcu okolnosť.
V predmetnej veci bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré preukázalo, ţe v krvi pána Gradingera počas dopravnej nehody muselo byť viac ako 0,8 g/l. Berúc do úvahy znalecké dokazovanie, správny orgán (popri existencii odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní), ktorý prejednával priestupok, uloţil sťaţovateľovi za riadenie vozidla pod vplyvom alkoholu v zmysle zákona o pozemných komunikáciách trest, a to peňaţnú sankciu vo výške 12.000,- ATS. V prípade, ak by sťaţovateľ neuhradil peňaţný trest, správny orgán určil náhradný trest vo forme dvoch týţdňov väzenia.
Sťaţovateľ sa odvolal voči rozhodnutiu správneho orgánu a argumentoval tým, ţe správny orgán nemal pristúpiť k uplatneniu priťaţujúcej okolnosti v zmysle zákona o premávke na pozemných komunikáciách, avšak konajúci nadriadený orgán odvolanie zamietol. Následne sťaţovateľ podal ústavnú sťaţnosť, avšak tá bola zo strany ústavného súdu vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená. Tým, ţe sťaţovateľ vyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, pristúpil k podaniu sťaţnosti na ESĽP a vo svojej sťaţnosti okrem iného namietal aj porušenie článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
Rakúska republika proti sťaţnosti argumentovala tým, ţe ustanovenia v zákone o premávke na pozemných komunikáciách a ust. trestného zákonníka majú odlišnú povahu a rôzne ciele. Podľa vlády ustanovenia trestného zákonníka chránia ţivot a zdravie osôb, zatiaľ čo zákon o premávke na pozemných komunikáciách chráni bezpečnosť cestnej premávky. Taktieţ poukazovali na to, ţe skutková podstata deliktu podľa ustanovení zákona o premávke na pozemných komunikáciách je naplnená uţ samým vedením vozidla pod vplyvom alkoholu. Pre uvedené nie je rozhodujúce, či dôjde k ublíţeniu na zdraví alebo nie.
V súvislosti s vyššie uvedeným ESĽP dospel k záveru, ţe napriek inej právnej úprave a povahe a účelu právneho predpisu, správny delikt predstavuje len jeden z aspektov trestného previnenia. Napriek uvedenému ESĽP konštatoval, ţe v danej veci správny orgán a trestný súd konali a rozhodli o jednom a tom istom skutku (čine) a preto rozhodol, ţe došlo zo strany Rakúska k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
Vo výroku predmetného rozhodnutia ESĽP uviedol nasledovné: „Súd si je plne vedomý toho, ţe ustanovenia sa líšia, a to nielen pokiaľ ide o pomenovanie trestných deliktov, ale tieţ, ĉo je dôleţitejšie, pokiaľ ide o ich povahu a úĉel. Ďalej pripomína, ţe trestný ĉin ustanovený v § 5 zákona o cestnej premávke predstavuje iba jeden aspekt trestného ĉinu potrestaného podľa § 81 ods. 2 Trestného zákonníka. Avšak obe napadnuté rozhodnutia boli zaloţené na rovnakom správaní. Preto došlo k porušeniu ĉlánku 4 Protokolu ĉ. 7 (P7-4).“
V súvislosti s vyššie uvedeným výrokom Európskeho súdu moţno dospieť k záveru, ţe zákaz ustanovený článkom 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru je aplikovateľný na ten istý skutok (čin), nie na to isté právne posúdenie skutku.
Zaujímavou je skutočnosť, ţe Európsky súd pri posudzovaní prípadu vo veci Oliveira proti Švajčiarsku dospel k inému názoru, ako bolo vyššie prezentované. V predmetnej veci sťaţovateľka počas vedenia motorového vozidla za zhoršených podmienok na vozovke, zapríčinených námrazou na ceste, dostala šmyk a narazila do dvoch vozidiel. Pri nehode bola zranená iba jedna osoba. Správny orgán (polícia), ktorý prerokúval danú dopravnú nehodu, uloţil sťaţovateľke v zmysle švajčiarskeho zákona o cestnej premávke pokutu vo výške 200,- CHF za neprispôsobenie rýchlosti podmienkam na ceste. V rovine zranenia, ktoré spôsobila jednej z osôb, ktoré boli tieţ účastníkmi nehody, jej neskôr trestný súd uloţil pokutu vo výške 2.000,- CHF z titulu nedbanlivostného ublíţenia na zdraví. Predmetná pokuta v trestnom konaní bola sťaţovateľke uloţená trestným príkazom. Následne sťaţovateľka podala odpor asúd pri rozhodovaní oodpore zníţil pokutu na 1.500,- CHF. Trestný súd svojím rozhodnutím konštatoval, ţe napriek skutočnosti, ţe trestnému rozhodnutiu predchádza rozhodnutie správneho orgánu o uloţení pokuty, nevidí dôvod, ktorý by bránil trestnému stíhaniu vo veci ublíţenia na zdraví. Napriek uvedenému konštatovaniu, trestný súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu a odpočítal sumu 200,- CHF z pokuty, ktorú uloţil. Sťaţovateľka sa voči rozhodnutiu trestného súdu odvolala, no konajúci súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, avšak poukázal na pochybenie správneho orgánu (polície) v otázke právnej kvalifikácie skutku.
Sťaţovateľka vo svojich tvrdeniach namietala, ţe správny orgán bol pri nehode a mal vedomosť o váţnom zranení jednej z obetí nehody, no napriek tomu sa táto skutočnosť v rozhodnutí o uloţení pokuty neobjavila, resp. správny orgán opomenul túto skutočnosť. Napriek predmetnému opomenutiu, podľa slov sťaţovateľky správny orgán vedel, ţe nedisponujeprávomocou rozhodovať odanom skutku, napriek tomu vrámci správneho konania jej udelili trest vo forme pokuty, zatiaľ čo mal spis postúpiť štátnemu zastupiteľstvu za účelom začatia trestného konania.
Európsky súd v danej veci konštatoval, ţe je typickým príkladom, „keď jeden skutok predstavuje viac trestných deliktov (ideálny súbeh). Charakteristickou črtou tohto pojmu je, ţe jediný kriminálny čin predstavuje dva samostatné trestné delikty, vtomto prípade nezvládnutie riadenia vozidla a nedbanlivostné ublíţenie na zdraví. V takýchto prípadoch prísnejší trest zvyčajne absorbuje menej prísny. Neexistuje nič, čo by v takej situácii porušovalo článok 4 Protokolu č. 7, pretoţe toto ustanovenie zakazuje súdiť ľudí dvakrát za ten istý trestný delikt, zatiaľ čo v danom prípade jeden skutok predstavuje viac trestných deliktov (ideálny súbeh), jeden kriminálny čin predstavuje dva samostatné delikty.―(16)
V súvislosti s vyššie uvedeným poukazujeme na to, ţe ESĽP vo veci Oliveira proti Švajčiarsku rozhodol tak, ţe vyloţil zásadu ne bis in idem podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru v rovine, keď predmetné ustanovenie zakazuje postihovať ľudí dvakrát za „ten istý trestný delikt― a nebráni opakovanému potrestaniu (súdeniu) za „ten istý skutok―, a to za predpokladu, ţe predmetný skutok predstavuje viacero samostatných deliktov v jednočinnom súbehu. V tejto otázke je však potrebné podotknúť, ţe ten istý súd (ESĽP) vo veci Gradinger rozhodol inak, t.j. vyloţil zákaz podľa č. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru ako normu, ktorá zakazuje súdiť ľudí dvakrát za „to isté správanie―, čím vyslovil názor, ţe „aj keď sa dve ustanovenia zákonov vymedzujúce „trestné delikty― líšia nielen svojím pomenovaním, ale aj svojou povahou a účelom (čo povaţuje súd za dôleţitejšie), ide o „rozhodnutie zaloţené na rovnakom správaní―, ak správanie, ktoré naplňuje znaky týchto činov sa aspoň čiastočne prekrýva.―(17)
Európsky súd vo vyššie uvedenej veci pripustil, ţe by bolo správne, ak by o oboch deliktoch sťaţovateľky bolo rozhodnuté jedným orgánom, či uţ správnym alebo trestným, ale v závere tejto myšlienky uviedol, ţe nesprávny postup správneho orgánu nebol na ujmu sťaţovateľky. Podľa názoru súdu znenie čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru nezakladá prekáţku, aby o jednotlivých deliktoch zakladajúcich sa na jednom skutku rozhodovali dva odlišné orgány. Toto svoje tvrdenie oprel o skutočnosť, ţe trest, ktorý bol sťaţovateľke uloţený správnym orgánom, bol absorbovaný v trestnom konaní, resp. takéto absorbovanie by nastalo aj v prípade, ak by rozhodovali dva rôzne orgány.
Zaujímavé je to, ţe slovenský sudca v ESĽP práva, JUDr. Bohuslav Repík, CSc., nesúhlasil s vyššie uvedeným názorom Európskeho súdu, ktorý bol prezentovaný väčšinou sudcov tohto súdu a nepodporil tento názor. Sudca za Slovenskú republiku namietal, ţe v prejednávanej veci ide o totoţný prípad ako vo veci Gradinger, avšak s opačným záverom. Európsky súd vo veci Gradinger konštatoval, ţe zákaz opakovaného trestania sa aplikuje na totoţné trestné konania, a nie na totoţnú právnu kvalifikáciu. Svoje tvrdenie opieral o zásady právnej istoty, ktoré platia pre všetky konania. Taktieţ poukázal na to, ţe predmetný zákaz má zabrániť situáciám, keď zmena niektorého špecifického aspektu skutku by znamenala, resp. viedla k inému právnemu posúdeniu skutku, na základe čoho by tá istá osoba bola opätovne súdená za skutok, za ktorý uţ raz bola potrestaná. Slovenský sudca prezentoval názor, ţe medzi vecami Gradinger a Oliveira nie je ţiaden rozdiel, ktorý by bol podkladom pre rozhodnutie Európskeho súdu v inom ponímaní, ako bolo konštatované vo veci Gradinger. Taktieţ poukázal na to, ţe ani rozdiely spočívajúce v priťaţujúcich okolnostiach, ktoré boli alebo mohli byť konajúcim súdom vzaté do úvahy, nie sú podkladom pre neustálený názor v „case-law―.
Európsky súd za účelom objasnenia rozporuplnej situácie v rámci svojej rozhodovacej praxe pristúpil k vysvetleniu rozdielov vo „vyčerpaní― všetkých „základných prvkov― skutku orgánmi, ktoré o danom skutku rozhodovali, a to skrze rozhodnutia zo dňa 29. marca 2001 vo veci Franz Fischer proti Rakúsku, sťaţnosť č. 37950/97 a rozhodnutia zo dňa 6. júna 2002 vo veci Sailer proti Rakúsku, sťaţnosť 38237/97.(18)
Jednotiace premisy
Vyššie prezentované rozhodnutia ESĽP poskytujú vo vzťahu k problematike zásady nie dvakrát v tej istej veci nasledovné závery:
- – argumentácia, ţe ustanovenie článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru nebráni opakovanému potrestaniu (súdeniu) za ten istý skutok za predpokladu, ţe predmetný skutok predstavuje viacero samostatných deliktov v jednočinnom súbehu, bola ESĽP odmietnutá. ESĽP poukázal na to, ţe uvedené nereflektuje, ţe predmetný zákaz má zabrániť situáciám, keď zmena niektorého špecifického aspektu skutku by znamenala, resp. viedla k inému právnemu posúdeniu skutku, na základe čoho by tá istá osoba bola opätovne súdená za skutok, za ktorý uţ raz bola potrestaná;
- – rozdielne právne posúdenie skutku nie je rozhodujúce pre aplikáciu čl. 4 Protokolu 7 k Dohovoru, keďţe primárnym je, ţe právne posúdenie sa vzťahuje na ten istý skutok (čin), t.j. rozhodujúcim kritériom je totoţnosť skutku;
- – právo nebyť potrestaný dvakrát má širší význam, keďţe zaručuje aj právo nebyť dvakrát súdený. Uvedeným ESĽP opätovne potvrdil svoj rozširujúci výklad k danej problematike;
- – je potrebné stíhať iba ten delikt, ktorý zahŕňa všetky škodlivé následky obsiahnuté v ostatných deliktoch, resp. jeden škodlivý následok môţe konzumovať ostatné škodlivé následky tým, ţe vo svojej podstate zahŕňa ostatné skutky.
Berúc do úvahy, ţe nami opísaná problematika zásady ne bis in idem vychádza najmä z medzinárodnej úpravy a rozhodovacej praxe, tak sme náš výklad obmedzili iba na zastavenie trestného stíhania v súlade s ust. § 215 Trestného poriadku.
Súdny dvor Európskej únie sa vo veci Gözütok a Brügge(19) zaoberal otázkou, či zásada ne bis in idem sa vzťahuje aj na konania o zastavení trestného stíhania, ktoré boli ukončené rozhodnutím prokurátora. Prostredníctvom predmetného rozhodnutia Súdny dvor Európskej únie judikoval, ţe zásada ne bis in idem sa rovnako uplatňuje na konania o zastavení trestného stíhania, tak ako v sporných konaniach v pôvodných veciach, v ktorých prokurátor v jednom členkom štáte skončí bez účasti súdu trestné konanie vedené v tomto štáte po tom, čo obvinený splní určité povinnosti, najmä zaplatí určitú peňaţnú sumu, ktorú stanovil prokurátor.
K uvedenej problematike poukazujeme aj na rozhodnutie vo veci Vladimír Turanský(20) podľa ktorého, zásada ne bis in idem zakotvená v článku 54 Dohovoru k Schengenskej dohode sa neuplatní na rozhodnutie, ktorým orgán zmluvného štátu po vecnom preskúmaní veci, ktorá mu bola predloţená, nariadil zastavenie trestného stíhania v štádiu konania pred vznesením obvinenia voči osobe podozrivej zo spáchania trestného činu, pokiaľ toto rozhodnutie o zastavení podľa vnútroštátneho práva tohto štátu nevylučuje s konečnou platnosťou obţalobu a nie je prekáţkou nového trestného stíhania za ten istý čin v tomto štáte.
Na základe vyššie uvedeného je moţné dospieť k záveru, ţe na právoplatné rozhodnutie prokurátor podľa § 215 ods. 2 písm. b) TP sa vzťahuje zásada ne bis in idem nie len podľa článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru ale aj podľa článku 54 Dohovoru k Schengenskej dohode.
Pred tým, ako sa stal Dohovor súčasťou právneho poriadku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky na základe Oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR publ. pod č. 209/1992 Zb., tak Najvyšší súd ČSR bol toho názoru, ţe ak skoršie konanie proti obvinenému skončilo právoplatným rozhodnutím organu oprávneného prejednávať priestupky, nebráni táto okolnosť trestnému stíhaniu tej istej osoby pre ten istý skutok. Mal za to, ţe k uloţenému opatreniu za priestupok súd prihliadne pri stanovení druhu trestu, poprípade jeho výmere, pokiaľ vyšetrovateľ a v skrátenom vyšetrovaní prokurátor nezastaví trestné stíhania zdôvodu, ţe oskutku obvineného bolo uţ rozhodnuté iným orgánom, disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo úradom a toto rozhodnutie moţno povaţovať za dostačujúce. Najvyšší súd ČSR poukázal na to, ţe trestné stíhanie nie je moţné konať v prípade, kedy orgán oprávnený prejednávať priestupky konal a rozhodoval o priestupku potom, čo trestné stíhanie vedené proti obvinenému pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozhodnutím vyšetrovateľa alebo súdu opostúpení veci tomuto orgánu k prejednaniu ako priestupok. Svoj postoj opieral o výklad, ţe účinky spojené s právnou silou rozhodnutia zakladajúceho ne bis in idem ako prekáţku veci právoplatne rozsúdenej, vznikajú len na strane rozhodnutia, ktoré je výsledkom trestného konania, t.j. rozhodnutie vydané v správnom konaní, pred tým ako bol skutok prejednaní v trestnom konaní, nie je prekáţkou ne bis in idem. Mal za to, ţe jedine rozhodnutie v trestnom konaní tvorí prekáţku ne bis in idem pre prípadné neskoršie priestupkové konanie.(21)
Sme toho názoru, ţe vyššie uvedená argumentácia Najvyššieho súdu ČSR by v súčasnosti neobstála pri aplikácii aktuálnej judikatúry Európskeho súdu pre výklad zásady ne bis in idem.
Jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu vo vzťahu k článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru dopadá tak na činy kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd sa nepriklonil k záveru, ţe zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďţe z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totoţnosť skutku a nie totoţnosť právnej kvalifikácie.
Pre článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru má však zásadný význam povaha daného činu, pretoţe tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa nevzťahuje na všetky menej závaţné činy, kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty. Vzhľadom na špecifické ponímanie činu podľa Dohovoru moţno zásadu ne bis in idem uplatniť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými príslušnými orgánmi ako menej závaţné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu, pričom povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter).
Záver
Cieľom príspevku bolo priblíţiť problematiku práva nebyť opakované súdený alebo trestaný v kontexte s trestnoprávnou a administratívnou zodpovednosťou a ich sankčným mechanizmom, ktorý za určitých podmienok predstavuje porušenie zásady nie dvakrát v tej iste veci v zmysle článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.
Zodpovednosť za trestný čin a priestupok sa v určitých smeroch prekrývajú a vytvárajú tak prekáţku veci rozhodnutej, čo pri aplikácii judikatúry ESĽP predstavuje zásah do ľudských práv a základných slobôd.
V zmysle vyššie uvedeného zastávame názor, ţe slovenské súdy a správne orgány by pri ukladaní „trestov― mali postupovať v súlade s rozhodnutiami ESĽP. Na to, aby tento zámer bol naplnený, je potrebné predchádzať rozporu v otázkach, pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie podľa vnútroštátneho právneho poriadku, charakteru opatrenia, a v neposlednom rade formy a miery závaţnosti uloţenej sankcie. Základná zásada ne bis in idem vyjadrená v ust. § 2 ods. 8 Trestného poriadku nie je obmedzená len na trestné konanie, keďţe z hľadiska uplatnenia tejto zásady je rozhodujúcou totoţnosť skutku a nie totoţnosť právnej kvalifikácie. V prípade, ak slovenské súdy budú vychádzať z poznatkov ESĽP, je moţné vytvoriť podklad pre právnu štruktúru, ktorá by viedla k úprave de lege ferenda s cieľom eliminovať zásahy do princípu ne bis in idem.
Príkladom pre právnu úpravu de lege ferenda môţe byť postoj rakúskeho Ústavného súdu, podľa ktorého správnym deliktom je len také konanie narušujúce bezpečnosť cestnej premávky, ktoré nie je trestným činom patriacim pod jurisdikciu trestných súdov. Uvedené predstavuje pomerne jednoduchý spôsob ako stanoviť mantinely trestania v správnom konaní, tak aby bola zabezpečená ústavná konformita „neskorších― sankcií uloţených za ten istý skutok v trestnom konaní.
Sme toho názoru, ţe postoj rakúskeho Ústavného súdu reflektuje rozširujúci výklad ESĽP k článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru, resp. v dostatočnej miere poskytuje garanciu ochrany práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný.
V prípade porušenia ust. § 22 ods. 1 písm. d) Zákona o priestupkoch je podľa ods. 2 tohto ustanovenie moţné uloţiť pokuty od 200,- EUR do 1.000,- EUR a zákaz činnosti do piatich rokov. Uvedené porušenie je upravené aj v skutkovej podstate trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona, pričom za porušenie predmetného ustanovenia je podľa ods. 1 moţné páchateľa potrestať odňatím slobody aţ na jeden rok. Skutková podstata opísaného priestupku a trestného činu môţe byť naplnená jedným skutkom páchateľa, pričom podľa platnej právnej úpravy by v správnom konaní bolo páchateľovi moţné uloţiť napr. zákaz činnosti v rozsahu jedného roka a v trestnom konaní napr. trest odňatia slobody v rozsahu 6 mesiacov. Oba tresty by boli uloţené v rozdielnych konaniach podľa rozličných právnych predpisov v rozličných právnych oblastiach, avšak za jeden a ten istý skutok. Sme toho názoru, ţe pri aplikácii výkladu ESĽP k úprave zásady nie dvakrát v tej istej veci, by aj v nami prezentovanom prípade bolo porušené právo páchateľa nebyť opakovane súdený alebo trestaný, resp. neskorší trest by bol protiústavný.
Pouţitá literatúra:
- IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Bratislava, Iura Edition, Bratislava 2010, 532 s. ISBN 978- 80-8078-308-2.
- IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava, Iura Edition, Bratislava 2010, 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9.
- MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava 2007, 504 s. ISBN 978-80-88931-71-3. Judikatúra:
- Escoubet proti Belgicku, sťaţnosť č. 26780/95, rozhodnutie ESĽP z 28. októbra 1999.
- Franz Fischer proti Rakúsku, sťaţnosť č. 37950/97, rozhodnutie ESĽP z 29 mája 2001.
- Gasparini a iní (C-467/04), rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 28. septembra 2006.
- Göktan proti Francúzsku, sťaţnosť č. 33402/96, rozhodnutie ESĽP z 2. augusta 2002.
- Kadubec proti Slovenskej republike, sťaţnosť č. 27061/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra1998.
- Lauko proti Slovenskej republike, sťaţnosť č. 26138/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra 1998.
- Malige proti Francúzsku, sťaţnosť č. 27812/95, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 1998.
- Maszni proti Rumunsku, sťaţnosť č. 59892/00, rozhodnutie ESĽP z 21. septembra 2006.
- Nilson proti Švédsku, sťaţnosť č. 73661/01, rozhodnutie ESĽP z 13. decembra 2005
- Oliveira proti Švajĉiarsku, rozhodnutie ESĽP z 30. júla 1998.
- R.T. proti Švajĉiarsku, sťaţnosť č. 31982/96, rozhodnutie ESĽP z 30. mája 2000.
- Van Straaten (C-150/05, Zb. s. I‐9327), rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 28. septembra 2006.
- Vladimír Turanský (C-491/07), rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. decembra 2008.
Poznámky
- 1) Ústav verejného práva, Fakulta práva, Paneurópska vysoká školagevorg@ayrumyan.com
- 2) IVOR, J. akol.:Trestné právo hmotné, Osobitná časť. Iura Edition, 2010, s. 10.
- 3) IVOR, J. akol.:Trestné právo hmotné, Všeobecná časť. Iura Edition, Bratislava 2010, s. 338.
- 4) MACHAJOVÁ, J. akol.:Všeobecné správne právo, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava 2007, s. 204.
- 5) MACHAJOVÁ, J. akol.:Všeobecné správne právo, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava 2007, s. 205.
- 6) Pozri bližšie Lauko proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 26138/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra 1998 a Kadubec proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 27061/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra1998.
- 7) Pozri bližšie Nilson proti Švédsku, sťažnosť č. 73661/01, rozhodnutie ESĽP z 13. decembra 2005 a R.T. proti Švajĉiarsku, sťažnosť č. 31982/96, rozhodnutie ESĽP z 30. mája 2000.
- 8) Pozri bližšie Maszni proti Rumunsku, sťažnosť č. 59892/00, rozhodnutie ESĽP z 21. septembra 2006.
- 9) Vo veci Malige proti Francúzsku, sťažnosť č. 27812/95, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 1998, Európsky súd uznal, že odobratie vodičského preukazu môže ovplyvniť realizáciu slobody pohybu a výberu povolania a za „trestnú sankciu― označil nielen samotné odobratie vodičského oprávnenia, ale dokonca už aj zníženie počtu bodov, po strate ktorých je vodičský preukaz automaticky odobratý.
- 10) Pozri bližšie Escoubet proti Belgicku, sťažnosť č. 26780/95, rozhodnutie ESĽP z 28. októbra 1999.
- 11) Pozri bližšie Göktan proti Francúzsku, sťažnosť č. 33402/96, rozhodnutie ESĽP z 2. augusta 2002.
- 12) Podľa článku 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru: „Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“
- 13) Pozri bližšie bod 61 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 28. septembra 2006, Van Straaten(C‑150/05, Zb. s. I‑9327).
- 14) Podľa článku 54 Dohovoru k Schengenskej dohode: „Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý ĉin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“
- 15) Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 28. septembra 2006, Gasparini a iní(C-467/04).
- 16) Pozri bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. mája 2012 pod sp. zn. 5Tdo/26/2012.
- 17) Pozri bližšie Oliveira proti Švajĉiarsku, rozhodnutie ESĽP z 30. júla 1998.
- 18) Pozri bližšie VENCOVSKÝ F., JINDRA Z., NOVOTNÝ J., PŮLPÁN K., DVOŘÁK P.:Dějiny bankovnictví v Českých zemích, 1. vydanie. Bankovní institut, Praha 1999.
- 19) Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. februára 2003, Gözütok a Brügge(C‑187/01 a C‑385/01, Zb. s. I‑1345).
- 20) Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 22. decembra 2008, Trestné konanie proti Vladimírovi Turanskému (C-491/07).
- 21) Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 11.1.1988 pod sp. zn. 11Tz/46/1987.
Autor
JUDr. Gevorg Ayrumyan
Zdroj
https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2017/03/pff-2016-i-rocnik-zbornik.pdf