PRACOVNOPRÁVNE VZŤAHY S CUDZÍM PRVKOM

Úvod

Pracovnoprávne vzťahy vykazujú, v porovnaní s inými zmluvnými záväzkovými vzťahmi, výrazné špecifiká. Pracovnoprávny vzťah, i keď vzniká na základe slobodne uzavretej zmluvy dvoch subjektov – zamestnanca ponúkajúceho svoju pracovnú silu a zamestnávateľa ktorý si ju najíma, je charakteristický predovšetkým subordinačným princípom, tj. závislosťou zamestnanca od pokynov zamestnávateľa. Pracovnoprávne vzťahy majú výrazný sociálny aspekt a sú v oveľa širšej miere regulované štátom.

Individuálne pracovnoprávne vzťahy majú osobitné postavenie i v súčasnom medzinárodnom práve súkromnom. Individuálne pracovné zmluvy patria medzi tzv. zmluvy so slabšou stranou (popri zmluvách spotrebiteľských a ev. poistných a zmluvách o preprave cestujúcich), pri ktorých sa predpokladá že slabšia strana – v tomto prípade zamestnanec, je pri uzatváraní zmluvy i v priebehu jej plnenia v nevýhodnejšom postavení ako protistrana.

Medzinárodné právo súkromné nie je právne odvetvie ktoré by ovplyvňovalo samotné hmotnoprávne zakotvenie práv a povinností účastníkov právnych vzťahov. Upravuje určovanie rozhodného práva, ktorým sa budú právne vzťahy prekračujúce určitým svojim prvkom rámec jedného štátu spravovať a právomoc súdov rozhodovať o takýchto právnych vzťahoch. Zamestnanec, ako slabšia strana, je tu chránený najmä pred aplikáciou cudzieho právneho poriadku ktorý nepozná a v konaní je chránený možnosťou žalovať a byť výlučne žalovaný na súdoch krajiny v ktorej sa nachádza. V nasledujúcom texte sa budeme venovať najskôr otázkam práva rozhodného pre individuálne pracovné zmluvy (I.) a následne právomoci súdov rozhodovať o sporoch z pracovnoprávnych vzťahov (II.).

I. a/ Kolízne právo pred vstupom do EÚ

V zákone č. 97/1963 Zb. o Medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (v skratke ZMPS), nosnej norme slovenského medzinárodného práva súkromného, boli od jeho prijatia pracovnoprávne vzťahy, práve s ohľadom na ich osobitný charakter, upravené osobitne. Popri všeobecnej úprave zmluvných záväzkov v §§ 9 až 13, sú kolízne normy pre pracovnoprávne vzťahy zakotvené v samostatnom §-e 16. Paragraf 16 sa v zmysle jeho dikcie vzťahuje na pomery z pracovnej zmluvy – zjavne individuálnej pracovnej zmluvy, čo vylučuje jeho použitie na kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

Osobitnú kolíznu normu (jednostrannú), obsahuje i Zákonník práce SR – zákon č. 311/2001 Z. z., ktorý v § 5 vymedzuje uplatnenie Zákonníka práce na pracovnoprávne vzťahy s cudzím prvkom. Vecný rozsah ustanovenia §-u 5 je dokonca širší než §-u 16 ZMPS. Zatiaľ čo § 16 ZMPS sa aplikuje na „Pomery z pracovnej zmluvy …“, § 5 ZP hovorí o „pracovnoprávnych vzťahoch“. V súlade s delením pracovnoprávnych vzťahov v slovenskom pracovnom práve, by tak do rozsahu § 16 nespadali pracovnoprávne vzťahy založené dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (§ 223 a nasl. ZP), zatiaľ čo § 5 ZP vymedzuje uplatnenie Zákonníka práce SR i vo vzťahu k týmto pracovnoprávnym vzťahom.(1) Otázne je i použitie §-u 16 ZMPS vo vzťahu k tzv. faktickým pracovnoprávnym pomerom, kde tiež absentuje zmluva ako základ pracovnoprávneho pomeru.

Všeobecne, v zmysle §-u 5 sa Zákonníkom práce SR spravujú pracovnoprávne vzťahy ak práca je vykonávaná na území Slovenskej republiky medzi zamestnancom a zahraničným zamestnávateľom, alebo medzi domácim zamestnávateľom (zamestnávateľom zo sídlom na území SR) a medzi zamestnancom ktorý je cudzím štátnym príslušníkom alebo bez štátnej príslušnosti. Toto ustanovenie sa však uplatní len ak právne predpisy o medzinárodnom práve súkromnom neustanovujú inak.(2) V zásade sa úprava v Zákonníku práce neodchyľuje od nadviazania v zmysle ZMPS. Odchylne ZMPS nadväzuje len v prípade ak by zamestnanec s bydliskom v zahraničí (bez ohľadu na občianstvo) konal prácu na území SR na základe zmluvy so zamestnávateľom so sídlom v zahraničí – tu dáva ZMPS prednosť právu sídla zamestnávateľa. Naopak, vo vzťahu k európskej unifikovanej úprave, ktorá kladie dôraz v každej situácii na miesto obvyklého výkonu práce, nie je § 5 Zák.práce SR v rozpore.

V zmysle komentáru k ZMPS publikovanému v r. 1989 (doteraz najobsiahlejší komentár), sa § 16 nevzťahuje ani na pracovné pomery vzniknuté voľbou a menovaním, pri ktorých sa vzhľadom na ich povahu nepripúšťa použitie cudzieho práva.(3) S týmto konštatovaním možno do veľkej miery súhlasiť, avšak len v prípade že ide o pracovnoprávne pomery pri výkone štátnej služby alebo inej podobnej činnosti verejnoprávneho charakteru. Pracovnoprávne pomery takýchto zamestnancov by sa spravovali právom štátu, podľa právnych predpisov ktorého (a v prospech ktorého) boli do funkcie zvolení alebo menovaní(4) a to i pri výkone práce v zahraničí, napríklad veľvyslanci.

Iná bude ale situácia pokiaľ by voľbou alebo menovaním mal vzniknúť pracovnoprávny pomer v súkromnej spoločnosti alebo združení.(5) Otázku či sa posty vo vedení iných než fyzických osôb, v ich kontrolných alebo štatutárnych orgánoch obsadzujú voľbou alebo menovaním (aj aké typy orgánov je povinná spoločnosť tvoriť) je zrejme potrebné považovať za otázku vnútorných pomerov takejto osoby, ktoré sa v zmysle § 22 Obchodného zákonníka SR zák. č. 513/1991 Zb. spravujú právnym poriadkom podľa ktorého bola založená. Pri takýchto vzťahoch by bola v prvom rade náročná ich kvalifikácia, ako pracovnoprávnych alebo obchodnoprávnych.(6) Komentár z r. 1989 navrhuje kvalifikáciu vždy podľa lex fori. Je však otázne či by to bolo účelné i v prípadoch ak by bola práca vykonávaná v zahraničí, na základe zmluvy so zahraničným zamestnávateľom.(7) Ak je voľba len predpokladom pre uzatvorenie pracovnej zmluvy, aplikácia § 16 na právne vzťahy z takejto zmluvy je automatická.

Kolíznoprávna úprava v § 16 ZMPS sa v zásadných otázkach neodlišuje od súčasných európskych štandardov úpravy individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Strany majú možnosť voľby práva, neobmedzenú čo do rozsahu i formy.(8) Jedinou podmienkou je to, čo platí pre voľbu práva pre zmluvné záväzky ako také (§ 9 ZMPS) a totiž že zvolený môže byť len právny poriadok živý, t.j. platný na území určitého štátu, vrátane jeho neskorších zmien a úprav.

Ak strany právny poriadok nezvolili, ich pracovnoprávny vzťah sa spravuje právom miesta výkonu práce lex loci laboris ak zároveň v tomto štáte má sídlo zamestnávateľ, (9) alebo ak pracovník mal v tomto štáte bydlisko. Inak sa individuálne pracovnoprávne vzťahy spravovali právom miesta sídla zamestnávateľa. Hlavným rozdielom oproti súčasnej unifikovanej právnej úprave v Rímskom dohovore z r. 1980 i Nariadení Rím I. je silnejšie postavenie lex loci laboris – miesta obvyklého výkonu práce, ktoré sa podľa posledne menovaných právnych predpisov uplatní vždy, pokiaľ existuje miesto kde, alebo z ktorého sa obvykle práca vykonáva. Právo zamestnávateľa sa použije len v tom prípade, ak nie je možné identifikovať miesto obvyklého výkonu práce.

Zákon nerieši otázku kto je považovateľný za zamestnávateľa, ak zamestnanec (pracovník) uzavrel zmluvu s organizačnou zložkou firmy. Komentáre však v súvislosti so sídlom zamestnávateľa podotýkajú že do úvahy je potrebné brať skutočné, reálne sídlo zamestnávateľa, nie sídlo štatutárne, čo vedie k záveru že reálne sídlo zamestnávateľa by malo byť brané do úvahy i vtedy, ak je pracovník najímaný na výkon práce prostredníctvom organizačnej zložky zo sídlom v inom štáte ako materská firma. Za reálne sídlo je v medzinárodnom práve súkromnom spravidla považované miesto odkiaľ sa vykonáva riadenie spoločnosti.(10) Súčasná unifikovaná úprava (Nariadenie ES č. 593/2008, čl. 8) dáva v obdobných situáciách prednosť sídlu organizačnej zložky.

Právo sídla zamestnávateľa je bez výhrady aplikovateľné i v prípade pracovnoprávnych pomerov zamestnancov dopravných podnikov, ak strany neurčili rozhodné právo voľbou (§ 16 ods. 2 ZMPS). Ak ide o posádky námorných a riečnych lodí, alebo lietadiel, rozhodujúce je právo miesta registrácie plavidla (u námorných lodí predstavované vlajkou pod ktorou sa plaví tzv. lex banderae) alebo lietadla. To však neplatí pre zamestnancov ktorí sa pravidelne neprepravujú – administratívni pracovníci, dispečeri a pod.(11)

Množstvo ustanovení pracovnoprávnych predpisov platných v štáte kde sa práca skutočne vykonáva sa bude tiež aplikovať ako imperatívne normy, bez ohľadu na právny poriadok ktorým sa bude v konečnom dôsledku pracovnoprávny pomer riadiť. Ustanovenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, minimálnej dobe pre odpočinok a maximálnej dobe práce, zákaze práce mladistvých v noci alebo v niektorých prevádzkach, zákaz niektorých prác tehotných žien pre ich záväzný a „poriadkový“ charakter musia byť nutne aplikovateľné, bez ohľadu na to, čo hovorí rozhodné právo. Veľká časť z týchto pravidiel je súčasťou medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky.

Ďalšie zásady (niektoré z nich vyjadrené i v článkoch 1 až 11 ZP SR), ako sú nediskriminácia zamestnancov na základe pohlavia, rasy, pleti, vierovyznania a pod., výkon pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi, zákaz detskej práce sú potenciálnym základom pre uplatnenie výhrady verejného poriadku voči právu rozhodnému na základe kolíznych noriem, ak by aplikáciou rozhodného práva došlo k rozporu s týmito zásadami.

I. b/ Kolízne právo po vstupe do EÚ

Kolízne právo pre pracovnoprávne vzťahy bolo v priestore Európskeho hospodárskeho spoločenstva, dnes už Európskej únie, unifikované už v roku 1980 (Rímskym) Dohovorom o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky z 19.júna 1980(ďalej len Rímsky dohovor). Rímsky dohovor, ako medzinárodná zmluvná norma, sa nestal pre Slovenskú republiku záväzným už vstupom SR do Európskej únie, ale až pristúpením SR k samotnému Rímskeho dohovoru. Stalo sa tak na základe Dohovoru o pristúpení desiatich nových členských štátov k Rímskemu dohovoru zo 14.apríla 2005, s účinnosťou od 1. augusta 2006 (Oznámenie MZV SR č. 474/2006 Z.z.).

V súlade so zámerom „komunitarizácie“ pôvodných dohovorov upravujúcich medzi členskými štátmi EÚ kolízne právo pre zmluvné záväzky a právomoc v občianskych a obchodných veciach, bol Rímsky dohovor nahradený Nariadením Rady (ES) č. 593/2008 o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky, s ohľadom na jeho predchodcu nazývaným i Rím I. (ďalej len Nariadenie Rím I.). Hoci Nariadenie je účinné od 17.12.2009, zďaleka sa nedá povedať že Rímsky dohovor je prekonanou a nepoužiteľnou právnou normou. V súlade s ustanovením o časovom uplatňovaní Nariadenia Rím I. v článku 28, sa Nariadenie použije len na zmluvy uzavreté po 17. decembri 2009. Kým teda slovenské súdy budú rozhodovať o sporoch zo zmlúv uzavretých do 17. decembra 2009, bude aplikovať Rímsky dohovor z r. 1980.

V ojedinelých prípadoch bude na spory z individuálnych pracovných zmlúv použiteľný i ZMPS a to vtedy, ak bude súd SR rozhodovať o nárokoch zo zmlúv uzavretých pred 1. augustom 2006, keďže i Rímsky dohovor obsahuje obdobné prechodné ustanovenie (čl. 17). Okrem týchto prípadov však zrejme nebude naďalej priestor pre uplatnenie §-u 16 ZMPS, keďže individuálne pracovné zmluvy plne pokrýva či Rímsky dohovor, či Nariadenie Rím I. Slovenská právna úprava v oblasti pracovnoprávnych vzťahov založených individuálnou pracovnou zmluvou bude v dohľadnom čase plne nahradená unifikovanou.

Právna úprava pracovnoprávnych vzťahov z individuálnej pracovnej zmluvy v Rímskom dohovore z r. 1980 (čl. 6) a v Nariadení Rím I. (čl. 8) je veľmi podobná. Individuálne pracovné zmluvy ako zmluvy zo slabšou stranou, boli už od Rímskeho dohovoru upravené osobitne a s dôrazom na zabezpečenie ochrany slabšej strany – zamestnanca. Voľba práva bola a zostala pre tieto zmluvy neobmedzená, avšak bez ohľadu na zvolené právo má zamestnanec nárok na takú ochranu, akú mu priznávajú kogentné ustanovenia práva ktorým by sa spravovala zmluva v prípade neexistencie voľby (ďalej len „inak rozhodné právo“).(12) Súd je tak povinný porovnať ustanovenia zvoleného práva a ustanovenia inak rozhodného práva a aplikovať tú úpravu, ktorá je pre zamestnanca výhodnejšia.(13)

V prípade že nedošlo k voľbe práva, je rozhodné právo miesta obvyklého výkonu práce. Práve tu je najzásadnejšia zmena v texte ustanovenia o individuálnych pracovných zmluvách v Nariadení Rím I., v porovnaní s Rímskym dohovorom. Podľa Nariadenia Rím I. ak zamestnanec na základe zmluvy nevykonáva prácu obvykle v jednom štáte, použije sa právny poriadok krajiny z ktorej zamestnanec obvykle prácu vykonáva. Týka sa to predovšetkým tých zamestnancov ktorý obvykle nastupujú na výkon práce na jednom mieste, hoci prácu môžu vykonávať v rôznych krajinách, napríklad obchodní cestujúci, dealeri. Táto zmena zosúladila predmetné ustanovenie s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, interpretujúcou miesto výkonu práce veľmi široko.(14) Kolízne ustanovenia tak Rímskeho dohovoru ako i Nariadenia Rím I. sú dopĺňané tzv. únikovou klauzulou, ktorá umožňuje použiť právo iného štátu než na ktoré poukazujú predmetné ustanovenia, ak má situácia užší súvis s územím tohto iného štátu.

Interpretácia miesta obvyklého výkonu práce bol už predmetom prvých rozsudkov v ktorých Súdny dvor EÚ vykladal ustanovenia unifikovanej európskej kolíznoprávnej úpravy. Výklad tohto pojmu má významný dopad na právo aplikovateľné vo veci a to i (a najmä) v prípade voľby práva. V oboch judikovaných prípadoch Koezelsch C-29/10 ako i Voogsgeerd C-384/10 šlo okrem iného i o nároky zamestnancov na práva ktoré im priznávajú kogentné normy „ich“ právnych poriadkov a ktoré neobsahovalo zvolené právo. V prípade ak existuje miesto obvyklého výkonu práce, prihliada sa na kogentné normy miesta výkonu práce. Ak práca nie je obvykle vykonávaná v jednom štáte, prihliada sa na kogentné normy právneho poriadku štátu v ktorom sa nachádza prevádzkareň ktorá zamestnanca najala (čl. 6 ods. 2 Rím.dohovoru a čl. 8 ods. 2 a 3 Nariadenia Rím I.).

Súdny dvor sa v prípade výkladu ustanovení o práve rozhodnom pre pracovnoprávne zmluvy nechal viesť požiadavkou ochrany slabšej strany, t.j. zamestnanca. Prednosť je v zmysle záverov rozsudku Koezelsch potrebné dať právnym predpisom štátu, v ktorom zamestnanec vykonáva svoje pracovné činnosti. Tak sa zároveň zabezpečí i súlad s predpismi o ochrane zdravia a bezpečnosti pri práci, platným v danom štáte (bod 41 a nasl.). Súdny dvor ďalej uvádza, že kritérium miesta obvyklého výkonu práce v Rímskom dohovore, ale i v Nariadení Rím I. je potrebné vykladať extenzívne a použiť vždy, ak existuje štát, s ktorým má práca významnú spojitosť. Naopak, kritérium miesta sídla zamestnávateľa treba použiť len v prípade že žiadnym spôsobom nie je možné určiť miesto obvyklého výkonu práce (v tejto súvislosti poukázal Súdny dvor i na ustálenú judikatúru k Bruselskému dohovoru, vo vzťahu k právomoci v pracovnoprávnych veciach).

Súdny dvor v rozsudku Koezelsch vo vzťahu k pracovnoprávnym zmluvám v doprave stanovil i niekoľko orientačných kritérií ktoré môžu poukázať na existenciu významnej spojitosti s určitým štátom. Je to miesto z ktorého zamestnanec vykonáva svoje úlohy spojené s dopravou, kde sú mu zadávané pokyny pre výkon práce, kde sa nachádzajú prostriedky na výkon práce a kde sa zamestnanec vracia po splnení úloh (bod 49). K týmto kritériám sa Súdny dvor vracia i v rozsudku Voogsgeerd C-384/10, vydanom o deväť mesiacov neskôr. V predmetnom prípade šlo znovu o pracovnoprávny pomer zamestnanca v doprave, tentoraz mechanika na námornej lodi. Súdny dvor znovu skonštatoval, že ak zamestnanec vykonáva svoje pracovné úlohy vždy z rovnakého miesta a v tomto mieste dostáva i pokyny pre prácu, potom sa toto miesto musí považovať za miesto obvyklého výkonu práce. Treba povedať že ide o určitý prelom vo vzťahu k pracovným vzťahom zamestnancov v doprave, pri ktorých bývalo zvykom že ich pracovné vzťahy sa spravovali právom sídla zamestnávateľa, alebo právom registrácie dopravného prostriedku v leteckej a námornej doprave.

Naopak, citované kritériá nemôžu hrať rolu pri výklade kritéria miesta sídla prevádzkarne ktorá zamestnanca najala. Súdny dvor logicky argumentoval, že ak existuje miesto v ktorom sa zamestnanec pravidelne hlási do práce a v ktorom dostáva pokyny, tak toto miesto je potrebné kvalifikovať ako miesto obvyklého výkonu práce. Sídlo prevádzkarne ktorá zamestnanca najala, má však byť v systéme kolíznych pravidiel európskej unifikovanej úpravy použité v prípade, že nie je možné identifikovať určité miesto ako miesto obvyklého výkonu práce. Súdny dvor teda odlíšil okolnosti výkonu práce od okolností za ktorých bola pracovná zmluva uzavretá, alebo vznikol faktický pracovnoprávny vzťah. Za takéto okolnosti je potrebné považovať okolnosti ako sídlo prevádzkarne ktorá uverejnila oznámenie o pracovnej ponuke, ktorá viedla pracovný pohovor a pod. (bod. 50 rozs. Voogsgeerd), okrem ak je zo všetkých okolností zjavné že táto prevádzkareň jednala na účet a v mene iného podniku. Prevádzkarňou je možné rozumieť akúkoľvek organizačnú zložku zamestnávateľa, pričom nie je nevyhnutné aby sama mala právnu subjektivitu.

Na jednej strane článok 8 ods. 2 Nariadenia Rím I. stanovuje, že za zmenu krajiny obvyklého výkonu práce sa nepovažuje ak zamestnanec dočasne pracuje v inej krajine, čím naznačuje že i v týchto prípadoch sa pracovnoprávne vzťahy spravujú právom miesta pôvodného obvyklého výkonu práce, na druhej bod 34 Preambuly Nariadenia hovorí, že pravidlo o individuálnych pracovných zmluvách neovplyvní aplikáciu (imperatívnych !) ustanovení práva štátu do ktorého je pracovník vyslaný, vymedzených v Smernici č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Ide o taxatívne vymenované otázky ako sú: maximálna dĺžka pracovného času a minimálna doba odpočinku, minimálna ročná dĺžka platenej dovolenky, minimálne mzdové tarify vrátane sadzby za prácu nadčas, zdravie bezpečnosť a hygiena pri práci, osobitné podmienky pre prácu tehotných žien, detí a mladistvých a pod. (čl. 3 Smernice).

V zmysle Smernice, i jej slovenskej transpozície(15), sa postavenie vyslaného zamestnanca, v otázkach vymenovaných v článku 3 Smernice, vzťahujú predpisy štátu kam bol zamestnanec vyslaný ak sú tieto pre zamestnanca výhodnejšie, inak predpisy platné v mieste obvyklého výkonu práce. Podmienky použitia článku 8 Nariadenia Rím I. a Smernice o vyslaných zamestnancoch by teda v aplikačnej praxi nemali robiť problémy, nakoľko sa zdá ich vzťah hore uvedenými ustanoveniami jasne vymedzený, avšak môžu znovu viesť k štiepeniu obligačného štatútu.

Ako už napovedá názov „individuálne pracovné zmluvy“ článok 6 Rímskeho dohovoru, ani článok 8 Nariadenia Rím I. sa nevzťahujú na kolektívne pracovné zmluvy. Kolektívne pracovné zmluvy, vzhľadom na ich osobitný charakter, nespadajú do rozsahu vyššie uvedených unifikačných noriem, upravujúcich súkromnoprávne vzťahy.(16) Mimo tohto obmedzenia sa ale predmetné kolízne normy použijú na celú škálu pracovnoprávnych vzťahov. Giuliano-Lagarde report k článku 6 Rímskeho dohovoru uvádza, že i keď finálny názov článku znie „individuálne pracovné zmluvy“ namiesto v pôvodnom návrhu figurujúceho „pracovnoprávne vzťahy“, vzťahuje sa i na neplatné zmluvy a na faktické pracovné pomery.(17) Predmetné môžeme bezosporu vztiahnuť i na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ktoré slovenské pracovné právo odlišuje od pracovných zmlúv.

Pojem „pracovnej zmluvy“ bude potrebné na účely aplikácie európskej legislatívy v oblasti cezhraničných právnych vzťahov vykladať ako autonómny pojem. V rozsudku Weber C-37/00(18) v bode 60 Súdny dvor ES (dnes SD EÚ) konštatoval, že pojmy použité v Bruselskom dohovore vo veciach pracovnoprávnych musia byť vykladané autonómne, tak aby bola zabezpečená plná účinnosť a jednotná aplikácia Dohovoru v členských štátoch. Uvedené platí i pre výklad článkov 6 Rímskeho dohovoru a článkov 8 Nariadenia Rím I., ktorých aplikácia ako taká je závislá od výkladu predmetného pojmu.(19) Vo viacerých ďalších rozsudkoch (Rozs. Mulox C-125/92, Rutten C-383/95) Súdny dvor zdôrazňuje závislosť zamestnanca na pokynoch zamestnávateľa ako charakteristické prvky pracovnej zmluvy – zamestnanec sa stáva súčasťou organizačnej štruktúry zamestnávateľa.(20) Ďalej sa poukazuje na postavenie zamestnanca ako sociálne slabšej strany, ktorá zasluhuje ochranu.

II. a/ Právomoc v pracovnoprávnych veciach pred vstupom do EÚ

Podľa aktuálne platnej úpravy má súd Slovenskej republiky právomoc vo veciach sporov týkajúcich sa pracovných zmlúv vždy, ak žalovaný zamestnanec, alebo zamestnávateľ má bydlisko na území Slovenskej republiky (§ 37 ZMPS). Zamestnanec s bydliskom na území SR okrem toho môže tiež na slovenskom súde žalovať zamestnávateľa bez ohľadu na to, či má alebo nemá bydlisko alebo sídlo na území SR (§ 37a ZMPS). Táto úprava však platí len od 1. 3.2004. Do tohto dátumu právomoc v pracovnoprávnych veciach, tak ako vo väčšine majetkových nárokov upravoval jediný § 37 ZMPS, v zmysle ktorého mal slovenský súd vo veci právomoc, ak bola daná jeho príslušnosť. Jednalo sa najmä o miestnu príslušnosť, rozhodovať bol tak oprávnený vo väčšine prípadov všeobecný súd žalovaného.

Zmenu priniesla veľká novela ZMPS Zák. č. 589/2003 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ktorý mal zosúladiť slovenskú právnu úpravu s požiadavkami vyplývajúcimi z nášho členstva v Európskej únii. Inšpiráciou pre nové ustanovenie §-u 37 a nasledujúcich bolo Nariadenie Brusel I. I úprava právomoci vo veciach pracovných zmlúv vychádza z filozofie Nariadenia Brusel I. a to poskytnúť zamestnancovi, ako slabšej strane, zvýšenú ochranu v podobe možnosti podať žalobu i na súd ktorý je zamestnancovi blízky a konanie pred ktorým znamená pre zamestnanca i nižšie náklady. Na rozdiel od Nariadenia Brusel I. rozhodujúce je ale bydlisko zamestnanca na území SR, nie miesto obvyklého výkonu práce.

Zákon č. 97/1963 Zb. je naďalej uplatniteľný na spory z pracovných zmlúv kde žaloba smeruje proti osobe ktorá nemá bydlisko na území členského štátu EÚ ani členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru.(21)

II. b/ Právomoc v pracovnoprávnych veciach po vstupe do EÚ

Vstupom do Európskej únie 1.5.2004 začalo u nás platiť Nariadenie ES č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, tzv. Nariadenie Brusel I. Nariadenie je uplatniteľné na každé konanie ktoré sa začalo po 1.5.2004 a na uznanie a výkon každého rozsudku ktorý bol vydaný v členskom štáte EÚ po dátume od ktorého je tento viazaný Nariadením Brusel I., alebo jeho predchodcom Bruselským dohovorom z r. 1968, ak bola právomoc založená na kritériách ktoré sú v súlade s kritériami Nariadenia (čl. 66 Nariadenia).

Právomoc vo veciach pracovnoprávnych zmlúv je upravená v samostatnom Oddiely 5 Nariadenia Brusel I., články 18 až 21. Pre výklad ustanovení tohto Oddielu je relevantná početná judikatúra ktorú Súdny dvor podal ešte k Bruselskému dohovoru. Pôvodne ale právomoc vo veciach individuálnych pracovných zmlúv nebola v Bruselskom dohovore upravená v samostatnom Oddiely. Právomoc v týchto veciach bola zakladaná alternatívne na ustanovení článku 5 ods. 1, v zmysle ktorého bolo možné podať žalobu i na súd štátu miesta zmluvného plnenia. Súdny dvor veľmi skoro, ešte v rozsudku Ivenel C-133/81 judikoval, že zmluvné plnenie ktoré je potrebné brať do úvahy na účely článku 5 ods. 1 Bruselského dohovoru je plnenie ktoré je pre zmluvu charakteristické a to je v prípade pracovnoprávnych zmlúv zvyčajne výkon práce. Ustanovenie článku 5 ods. 1 bolo rozšírené dohovorom zo San Sebastiana z r. 1989,(22) ktorou bolo vložené ustanovenie, že zamestnanec môže podať žalobu tiež na súd štátu kde má sídlo prevádzkareň, ktorá zamestnanca najala.

V ďalších rozsudkoch v nasledujúcich rokoch Súdny dvor ďalej špecifikoval čo je potrebné považovať za miesto obvyklého výkonu práce. Už v rozsudku Mulox C-125/92 z roku 1993 SD ES konštatoval že miesto obvyklého výkonu práce má byť vykladané nie s odkazom na lex causae(23) ale autonómne, pretože len autonómna interpretácia môže zabezpečiť jednotnú aplikáciu dohovoru a predvídateľnosť súdu pred ktorým môže byť osoba žalovaná a ďalej zabráni situácii keď by si viaceré súdy založili právomoc v tej istej veci, na základe odlišného výkladu kritéria právomoci v článku 5 ods.1, a tak potenciálnemu vydaniu viacerých navzájom nezlučiteľných rozsudkov.

Súdny dvor prišiel s konceptom „efektívneho centra pracovných aktivít“ (effective centre of working activities) zamestnanca, ktoré definoval ako miesto z ktorého zamestnanec organizuje svoje činnosti pre zamestnanca, kde má kanceláriu a kde sa vracia vždy po skončení služobnej cesty (rozs. Rutten C-383/95, ale tiež aj Mulox C-125/92). Súd pri definovaní kritéria právomoci kládol veľký dôraz na sociálny aspekt. Opakovane sa vo vyššie zmienených rozsudkoch odvoláva na skutočnosť, že súd v mieste výkonu práce je v lepšom postavení na objektívne posúdenie veci a že v tomto mieste je pre zamestnanca finančne menej náročnejšie viesť konanie a brániť svoje nároky v konaní. V prípade práce vykonávanej na pevnom, alebo plávajúcom vrtnom zariadení, umiestnenom nad kontinentálnym šelfom členského štátu, Súd v súlade so zaužívaným medzinárodnoprávnym výkladom jurisdikcie štátu nad pobrežnou časťou prináležiaceho morského dna rozhodol, že na takéto situácie treba hľadieť ako by práca bola vykonávaná na území daného členského štátu (Weber C-37/00).

Pri koncipovaní nového Nariadenia (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenie Brusel I.), samostatný Oddiel 5. upravujúci právomoc vo veciach sporov z individuálnych pracovných zmlúv vychádzal z princípov stanovených judikatúrou Súdneho dvora k jeho predchodcovi Bruselskému dohovoru z r. 1968. Zamestnanec môže zamestnávateľa žalovať buď na súdoch členského štátu kde má zamestnávateľ bydlisko(24), alebo na súdoch členského štátu podľa miesta obvyklého výkonu práce. Ak zamestnanec obvykle prácu nevykonával v jednom štáte, môže podať žalobu na súdy štátu kde sa nachádza prevádzkareň ktorá zamestnanca najala. Tieto kritériá boli použité ako kolízne kritériá v Nariadení Rím I. pojednávajúcom o určovaní práva aplikovateľného na pracovnú zmluvu. Zamestnanca možno žalovať len v štáte, v ktorom má zamestnanec bydlisko.

Celý tento systém ale stojí a padá na podmienke, že žalovaná osoba má bydlisko v členskom štáte EÚ. Nariadenia Brusel I., v zatiaľ stále platnom znení, je použiteľné iba vtedy, ak žaloba smeruje proti osobe s bydliskom v EÚ. Ak žalovaný nemá bydlisko v EÚ, právomoc určí súd členského štátu podľa svojho vnútroštátneho práva (článok 4 Nariadenia Brusel I.). Pre tento prípad článok 18 Nariadenia stanovuje, na účely aplikácie Oddielu 5, že ak zamestnávateľ nemá bydlisko v členskom štáte ale spor vznikol v súvislosti s činnosťou jeho pobočky ktorá je v členskom štáte, pokladá sa za subjekt so sídlom v tomto členskom štáte.

Ak ale zamestnanec s bydliskom v členskom štáte a obvykle vykonávajúci prácu v členskom štáte, uzavrel pracovnú zmluvu so zamestnávateľom ktorý nemá ani pobočku v členskom štáte, systém ochrany vytvorený Nariadením Brusel I. sa na neho nevzťahuje. Tento aspekt úpravy Nariadenia Brusel I. bol široko kritizovaný a má byť jedným z hlavných bodov pripravovanej revízie Nariadenia.(25) Vo vzťahu ku zamestnancom s bydliskom na území Slovenskej republiky, je možné konštatovať, že i vnútroštátna úprava právomoci vo veciach sporov z pracovných zmlúv (§ 37a písm. a/), inšpirovaná Nariadením Brusel I. umožňuje zamestnancovi podať žalobu voči zamestnávateľovi zo zahraničia na súd, ktorý je zamestnancovi blízky. Zatiaľ čo však Nariadenie umožňuje zamestnancovi obrátiť sa na súdy štátu kde obvykle vykonáva prácu, ZMPS dáva zamestnancovi možnosť podať žalobu na súd štátu svojho bydliska, teda SR.

Nariadenie Brusel I. umožňuje vo veciach sporov z individuálnych pracovných zmlúv i voľbu právomoci. Zamestnanec je však chránený proti nepremyslenej, alebo nanútenej voľbe právomoci ustanovením článku 21. V zmysle predmetného článku je voľba právomoci platná len vtedy, ak je buď dojednaná až po vzniku sporu, alebo možnosti zamestnanca žalovať na súdoch z ktorých má výber podľa ustanovení Oddielu 5. neobmedzuje, ale naopak rozširuje.

Oddiel 5. má charakter lex specialis ktorý vylučuje použitie všeobecnej úpravy. Platí to dokonca i vo vzťahu k otázkam, v Oddiely 5 neriešených. V prípade Glaxosmithkline C-462/06 odmietol Súdny dvor ES spojenie konaní o navzájom súvisiacich nárokoch proti dvom žalovaným zamestnávateľom, v súlade s článkom 6 Nariadenia Brusel I., s poukazom na to, že právomoc vo veciach pracovnoprávnych je výlučne upravená v Oddiely 5 a iné ustanovenia Nariadenia môžu byť aplikované len ak na ne ustanovenia Oddielu 5 odkážu. I keď uznal potrebu spájať navzájom súvisiace veci do jedného konania, tak aby sa predišlo vydaniu navzájom nezlučiteľných rozsudkov, podľa Súdneho dvora by pripustenie aplikácie článku 6 na pracovnoprávne veci mohlo narušiť ochranu slabšej strany, ktorá by pre budúcnosť mohla byť žalovaná i v inom štáte než je štát jej bydliska. Jednostranné použitie článku 6, len vo vzťahu k zamestnávateľovi, by zase bolo v rozpore so základnými princípmi Brusel I – právna istota a predvídateľnosť a šlo by nad rámec nevyhnutný na zabezpečenie ochrany slabšej strany.

Vo veciach sporov z individuálnych pracovných zmlúv môže súd založiť svoju právomoc len na základe ustanovení tohto Oddielu a nemôže sa odvolať na iné ustanovenia Nariadenia. Okrem prípadu, keď sa zamestnanec dobrovoľne dostaví na súd na ktorý bola podaná žaloba v rozpore s ustanoveniami Nariadenia Brusel I. Ak sa zamestnanec dostaví na konanie a nenamietne nedostatok právomoci predmetného súdu, právomoc tohto súdu sa môže považovať za danú v súlade s článkom 24 Nariadenia Brusel I. V tomto prípade by sa totiž, analogicky so závermi rozsudku Bílas C-111/09 malo konanie žalovaného zamestnanca považovať za dobrovoľné podriadenie sa právomoci predmetného súdu, pripodobniteľné mlčky uzavretej dohode o voľbe právomoci.

Záver

Princíp ochrany zamestnanca ako slabšej strany v pracovnoprávnom vzťahu sa prejavuje i v oblasti kolízneho práva a právomoci súdov v pracovnoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom. V európskom práve je na ochranu zamestnanca kladený ešte väčší dôraz ako v medzinárodnom práve súkromnom Slovenskej republiky. Zamestnanec môže byť žalovaný iba v mieste jeho bydliska, tak aby to pre neho nebolo finančne náročné ani inak nevýhodné. Zamestnanec má na druhej strane širšie možnosti žalovať zamestnávateľa buď v mieste jeho bydliska (sídla) alebo v mieste obvyklého výkonu práce. Zamestnanec je chránený i pre prípad nepremyslenej, alebo nebodaj nanútenej voľbe právomoci, ustanovením ktoré zakladá neplatnosť dohody o voľbe právomoci ak je pre zamestnanca obmedzujúca a bola uzavretá ešte pred vznikom sporu.

Obdobne i v prípade voľby práva, ktorá je častou klauzulou v pracovnoprávnych zmluvách uzatváraných s veľkými zamestnávateľmi, zamestnancovi zostáva zachované právo na výhody priznané mu právom platným v mieste obvyklého výkonu práce. Miesto obvyklého výkonu práce ako základné kolízne kritérium i nosné kritérium právomoci je v početných rozsudkoch Súdneho dvora pomerne presne definované a je mu prikladaný veľký význam. Súd členského štátu je povinný dať tomuto kritériu prednosť pred ostatnými kritériami, pričom jeho výklad je značne široký.

Poznámky

  • 1) Obdobne väčšina doterajších komentárov k Zákonníku práce (ustanovenie § 5 ods. 1 prevzalo z väčšej časti pôvodné ustanovenie § 6 ods. 1 Zákonníka práce z r. 1965, zák. č. 65/1965 Zb.), viď napr. Barancová, H.: Zákonník práce. Komentár. 5.vyd. Bratislava: Sprint, 2007, zatiaľ čo Komentár k ZMPS sa k tomuto nevyjadruje, avšak uvádza že otázku či ide o pomer založený pracovnou zmluvou je potrebné kvalifikovať podľa domáceho (v tej dobe československého) práva lex fori, viď Kučera, Z. – Tichý, L.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha: Panorama, 1989, s. 139 a nasl.
  • 2) Za takéto právne predpisy je potrebné považovať okrem zákona č. 97/1963 Zb. aj Dohovor o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky z 19.6.1980a Nariadenie (ES) č. 593/2008 o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky zo 17.6.2008
  • 3) Kučera, Z. – Tichý, L.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha: Panorama, 1989, s. 139
  • 4) V slovenskom právnom poriadku zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a ďalšie osobitné zákony ako napr. Zákon č. 151/2010 Z.z. o zahraničnej službe.
  • 5) Za príklad takejto funkcie by bolo možné považovať aj riaditeľa družstva podľa § 243 ods. 7 Obchodného zákonníka, ktorý podľa publikovaných názorov nemá postavenie orgánu družstva a v jeho prípade ide o osobu konajúcu za podnikateľa podľa § 15 Obchodného zákonníka – Némethová M., In: Suchoža j. a kol: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: EUROUNION, 2003, s. 593
  • 6) V slovenskom právnom poriadku kvalifikácia tzv. manažérskej zmluvy, ktorá je považovaná buď za obchodnú zmluvu, alebo pracovnú zmluvu, podľa toho či jej obsahom je výkon závislej práce a obsahuje náležitosti podľa §-u 43 Zák.práce SR. Bližšie viď Barancová, Barancová, H.: Zákonník práce. Komentár. 5.vyd. Bratislava: Sprint, 2007, s. 367 – výklad k § 42
  • 7) O takýchto právnych vzťahoch má slovenský súd právomoc rozhodovať v zmysle § 37 ZMPS – ak má žalovaný bydlisko v SR, alebo § 37a – ak má zamestnanec bydlisko v SR. Obdobne to platí i pri žalobách voči osobám s bydliskom v členskom štáte EÚ, podľa článkov 19 a 20 Nariadenia (ES) č. 44/2001.
  • 8) Povinnú písomnú formu pracovnej zmluvy však môže predpísať právo rozhodné na základe voľby. Otázka či je nevyhnutné aby mala písomnú formu i dohoda o voľbe práva bude závisieť najmä na práve súdu, t.j. kolíznych normách právneho poriadku štátu v ktorom bude mať sídlo orgán rozhodujúci vo veci.
  • 9) Zákon o MPSaP č. 97/1963 Zb. hovorí o „organizácii“ – je to pozostatok socialistickej terminológie, keď bolo nemysliteľné aby zamestnávateľom bola súkromná osoba, dnes je ale nevyhnutné chápať pod týmto termínom akéhokoľvek zamestnávateľa.
  • 10) Kučera, Z. – Tichý, L.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha: Panorama, 1989, s. 141, výklad pod bodom 5. V medzinárodnom práve súkromnom sa pri určovaní osobného štatútu iných než fyzických osôb – zjednodušene PO, používajú dve základné teórie: teória inkorporačná a teória sídla. Inkorporačná teória považuje za rozhodné právo právny poriadok podľa ktorého bola PO zriadená (§ 22 Obch.zák. č. 513/1991 SR). Štáty ktoré používajú teóriu sídla definujú sídlo ako miesto odkiaľ sa vykonáva riadenie spoločnosti, alebo kde sa sústreďuje jej faktická činnosť, pričom sídlo zapísané ako sídlo PO vo verejnom registri (tzv. štatutárne sídlo), nehrá rozhodujúcu rolu. Bližšie viď Paukenrová, M.: Společnosti v mezinárodním právu soukromém. Praha: Karolinium, 1998, s. 81
  • 11) Kučera, Z. – Tichý, L.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha: Panorama, 1989, s. 141 a nasl.
  • 12) V slovenskom oficiálnom preklade Rímskeho dohovoru je použitý výraz „imperatívne normy“ namiesto kogentné – pravdepodobne preklad z anglického originálu kde angličtina terminologicky nediferencovala medzi kogentými a imperatívnymi normami. Tieto terminologické nezhody si zjavne uvedomovali i tvorcovia Nariadenia Rím I. – Nariadenie na viacerých miestach používa opisnú formuláciu „ustanovenia od ktorých sa nemožno odchýliť dohodu“ (napr. čl. 3 ods. 3, čl. 6 ods. 2, čl. 8 ods. 1). Porovnaj tiež bod 37 Preambuly Nariadenia Rím I.
  • 13) Nariadenie, ani dôvodová správa nedefinuje aké kritériá by sa mali brať do úvahy pri posudzovaní výhodnejšej právnej úpravy pre zamestnanca. Porovnaj napr. Jacquet, J.-M. – Delebecque, P. – Corneloup, S.: Droit du commerce international. 2e édition. Paris: Dalloz, s. 524; Bogdan, M.: Concise Introduction to EU Private International Law. Groningen: Europa Law Publishing, 2012, s. 133
  • 14) Najmä rozsudky Mulox v. Geels C-125/92, Rutten v. Cross Medical C-383/95
  • 15) V slovenskom právnom poriadku boli zmienené ustanovenia Smernice č. 96/71/ES transponované v § 5 ods. 2 a nasl. Zákonníka práce zák. č. 311/2001 Z.z.
  • 16) K súkromnoprávnemu rozsahu vecnej aplikácie Nariadenia viď Bogdan, M.: Concise Introduction to EU Private International Law. Groningen: Europa Law Publishing, 2012, s. 121
  • 17) Report on the Convention on the law applicable to contractual obligations by Mario Guiliano and Paul Lagarde (Guilano Lagarde Report), Úradný vestník ES C 282 z 31.10.1980, s. 0001 – 0050. Viď aj Bělohlávek, A.J.: Rome Convention. Rome I. Regulation. Commentary. New York: JURIS, 2010, s. 1362 a nasl.
  • 18) Rozsudok Súdneho dvora ES C-37/00 vo veci Herbert Weber v. Universal Ogden Services Ltd., zo dňa 27.2.2002, (2002) ECR I-2013
  • 19) Na nevyhnutnosť vykladať článok 6 Rímskeho dohovoru z r. 1980 a článok 8 Nariadenia Rím I. poukázal výslovne Súdny dvor EÚ v rozsudku Koezelsch C-29/10 body 33, 45 a 46.
  • 20) Viď tiež Pauknerová, M.: Evropské mezinárodní právo soukromé. Praha: C.H.Beck, 2008, s. 148. Prof. Pauknerová vo vzťahu k článkom 18 až 21 Nariadenia Brusel I. uvádza že pojem „pracovnej zmluvy“ musí byť vykladaný autonómne a vyžaduje dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorej predmetom je závislá činnosť viazaná na pokyny a protiplnením je odmena.
  • 21) Jednou z podmienok aplikácie Nariadenia Brusel I. je skutočnosť že žalovaný v konkrétnej veci, musí mať bydlisko v členskom štáte EÚ. Inak Nariadenie použiteľné nie je, a súd členského štátu rozhoduje na základe svojej vnútroštátnej úpravy, alebo inej medzinárodnej zmluvy ktorou je viazaný – viď článok 4 ods. 1, v spojitosti s článkom 2 Nariadenia Brusel I. To isté platí obdobne pre žaloby voči osobám s bydliskom v členských štátoch Európskeho hospodárskeho priestoru (Nórsko, Švajčiarsko a Island) voči ktorým uplatňujeme paralelný Luganský dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach z r 2007
  • 22) Convention of 26 May 1989 on the accession of the Kingdom of Spain and the Portuguese Republic to the Convention on jurisdiction and the enforcement of judgments in civil and commercial matters and to the Protocol on its interpretation by the Court of justice, zdroj

23) V rozsudku Tessilli v. Dunlop C-12/76 zo 6.10.1976 ECR 1976 [01473] Súdny dvor pripustil že miesto plnenia, na účely uplatnenia článku 5 ods. 1 má byť vykladané s odkazom na lex causae. Súd v tomto rozsudku identifikoval dva spôsoby výkladu Bruselského dohovoru: výklad autonómny a výklad s odkazom na lex causae, ako rovnocenné spôsoby, pričom použitie niektorého z nich závisí od jeho vhodnosti v danom prípade. Tieto svoje závery Súdny dvor nikdy nerevidoval, avšak v rozsudku Mulox C-125/92 odlíšil pracovné zmluvy od iných zmlúv a poukazujúc na ich špecifiká konštatoval že autonómna interpretácia je v tomto prípade vhodnejšia ako výklad na základe lex causae (body 15 a 16). 24) Nariadenie nerozlišuje terminologicky medzi sídlom a bydliskom, používa jednotný pojem bydlisko pre fyzické i pre právnické osoby, viď čl. 60 Nariadenia Brusel I. 25) Návrh Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach KOM (2010)0748 v konečnom znení.

Autor
JUDr. Elena Júdová PhD.

Zmeny v ZMPS po roku 1990 – úvahy de lege lata a de lege ferenda

Úvod

Medzinárodné právo súkromné je na území Slovenskej republiky kodifikované už od roku 1948. Kolízne normy boli vyňaté z pripravovaného Občianskeho zákonníka a vydané vo forme samostatného Zákona č. 41/1948 Zb. o medzinárodnom a medzioblastnom práve súkromnom a právnom postavení cudzincov v odbore súkromného práva.(1) V rokoch 1963 a 1964 prebehla na území Československa rekodifikácia súkromného práva, bol prijatý nový Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. a Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. a došlo tiež i k rekodifikácii medzinárodného práva súkromného a k prijatiu trojice zákonov ktoré upravovali právne vzťahy s cudzím prvkom. Boli to: Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (v skratke ZMPS), Zákon č. 101/1963 Zb. o právnych vzťahoch v medzinárodnom obchodnom styku (Zákonník medzinárodného obchodu, v skr. ZMO) a Zákon č. 98/1963 Zb o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a o výkone rozhodcovských rozhodnutí. Z tejto trojice zákonov zostal v platnosti len ZMPS. Rozhodcovský zákon nahradil nový Zákon č. 218/1996 Z.z. o rozhodcovskom konaní (nahradený neskôr Zákonom č. 244/2002 Z.z.) a ZMO bol zrušený Obchodným zákonníkom č. 513/1991 Zb., ktorý prevzal úpravu právnych pomerov právnických osôb a niektoré osobitné ustanovenia pre záväzkové vzťahy v medzinárodnom obchode (Hlava II. Prvej časti Obch.zák. a Hlava III Tretej časti Obch.zák.).

Zákon č. 97/1963 Zb. spájal v jednom právnom predpise kolízne normy v Časti I., doplnenej o úpravu niektorých všeobecných inštitútov MPS (§§ 34 – 36) a postavenia cudzincov (§ 32) s úpravou procesnoprávnych aspektov prejednávania právnych vzťahov s cudzím prvkom v Časti II. nazvanej „Medzinárodné procesné právo“(2). Nejde o komplexnú procesnú úpravu, ale len o úpravu špecifických otázok vznikajúcich v konaní s cudzím prvkom, ako je medzinárodná právomoc, právna pomoc v styku s cudzinou, uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí a pod. Dnes, keď sa v rámci procesu rekodifikácie uvažuje o širšej koncepcii Občianskeho práva, konštatuje Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva, že takáto úprava sa osvedčila a vyslovuje sa v prospech ponechania samostatného Zákona o MPS, obsahujúceho kolízne i procesné normy.(3) S týmto konštatovaním možno len súhlasiť. V prospech spojenia kolíznej a procesnej úpravy v jednom samostatnom zákone hovorí niekoľko faktorov.

Medzinárodné právo súkromné vychádza z občianskeho práva, ale je charakteristické i špecifickou terminológiou (napr. obvyklý pobyt). Pričom tieto termíny sa vyskytujú tak v normách kolíznych, ako i v procesných. Rozdelenie matérie medzi ustanovenia o právomoci, zodpovedá rozdeleniu matérie medzi jednotlivé štatúty a kolízne normy (z tohto pravidla je niekoľko výnimiek, na ktoré poukážeme neskôr). S určením právomoci slovenského súdu je v určitých prípadoch spojené i použitie slovenského práva (napr. § 42 ods. 2 a § 43 ods. 2). Nadväznosť vymedzenia právomoci slovenského súdu a určenia rozhodného práva je zrejmá i v tých veciach, kde zákon zakotvuje jednostranné použitie slovenského právneho poriadku. Jednostranné použitie slovenského práva je tu odôvodnené skutočnosťou, že slovenský súd bude mať právomoc v tejto veci konať, len ak predmetný právny pomer má vzťah k územiu Slovenskej (Československej) republiky a jej právnemu poriadku (§ 22, § 21).(4)

Napriek dobe v ktorej vznikal, bol Zákon č. 97/1963 Zb. obsahovo na vysokej úrovni a bol pozitívne hodnotený i v zahraničí. Svedčí o tom i to, že až do dnešného dňa je uplatňovaný bez vážnejších výhrad a najzávažnejšie zmeny, ku ktorým sa po roku 1990 pristúpilo, súviseli so vstupom SR do Európskej únie a prispôsobovaním sa požiadavkám, vyplývajúcim z jej právneho poriadku (novela zákona Zák. č. 589/2003 Z.z.). Myslím si teda, že doterajšia právna úprava v ZMPS sa osvedčila, a viem si dokonca predstaviť i ponechanie aktuálneho Zákona č. 97/1963 Zb., po určitých úpravách, v platnosti.

Niektoré otázky kolízneho práva a úpravy právomoci v ZMPS

I.

Keď sa dnes zamýšľame nad budúcnosťou úpravy medzinárodného práva súkromného v Slovenskej republike, nemožno ignorovať smerovanie vývoja tejto oblasti v integračnom zoskupení, ktorého je Slovenská republika súčasťou – v Európskej únii, resp. v jej prvom pilieri v Európskom spoločenstve.(5) Od roku 1999 prebieha v Spoločenstve rozsiahla unifikácia cezhraničných právnych vzťahov, nariadeniami ES, čiže právnymi aktmi s priamym účinkom. Doteraz sa to týka oblasti občianskych a obchodných vecí (právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí), manželských vzťahov a rodičovských práv a povinností (právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí), vyživovacej povinnosti (právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí), zmluvných a mimozmluvných záväzkov (rozhodné právo), medzinárodná právna pomoc. Pripravuje sa úprava dedičskoprávnych vzťahov.(6)

Najmä v oblasti určovania rozhodného práva, má táto úprava za následok prekrývanie domácich kolíznych noriem. Nariadenia, ale obdobne i dohovory Haagskej konferencie MPS(7), obsahujú univerzálne kolízne normy, ktoré sa aplikujú bez ohľadu na to, či právny pomer má vzťah so štátmi predmetnou právnou úpravou viazanými a bez ohľadu na to, či právny poriadok určený na ich základe je právny poriadok štátu, ktorý je touto právnou úpravou viazaný. V rozsahu predmetu úpravy takejto unifikovanej kolíznej úpravy, teda nezostáva priestor pre aplikáciu domácich kolíznych noriem. Má ešte vnútroštátna kolízna úprava v takejto oblasti zmysel? Niektoré európske štáty riešili vzniknutú situáciu zakotvením priameho odkazu na predmetnú unifikovanú úpravu do svojich vnútroštátnych úprav MPS.(8)

Takýto odkaz by však potencionálne mohol stratiť na aktuálnosti v prípade zmeny predmetného nariadenia. V minulosti sme už boli dvakrát svedkami rýchlej zmeny nariadenia, prijatého v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach (politika ES zaoberajúca sa cezhraničnými právnymi vzťahmi): šlo o Nariadenie (ES) č. 1347/2000 tzv. Brusel II. ktoré bolo nahradené Nariadením (ES) č. 2201/2003 a Nariadenie (ES) č. 1348/2000 o doručovaní písomností, ktoré bolo nahradené Nariadením (ES) č. 1393/2007. Pri početných výhradách k novému Nariadeniu (ES) č. 593/2008 o zmluvných záväzkoch tzv. Rím I., je možné že podobný osud čaká i toto Nariadenie. Navyše, každá doterajšia unifikovaná úprava vylučuje zo svojho predmetu úpravy niektoré právne vzťahy, pre ktoré je potrebné mať vnútroštátnu kolíznu úpravu.(9) Možným riešením by bolo zahrnúť do § 2 ZMPS, popri prednosti medzinárodných zmlúv pred ustanoveniami tohto Zákona, i prednosť nariadení ES.(10)

II.

Kolízne normy, zakotvené v iných zákonoch by mali byť sústredené v Zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Prinieslo by to lepšiu prehľadnosť kolíznoprávnej úpravy. Popri už tradične uvádzaných ustanoveniach medzinárodného práva zmenkového a medzinárodného práva šekového v Zákone č. 191/1950 Z.z. zmenkovom a šekovom a úprave právnych pomerov lex societatis cudzích právnických osôb a iných právnych entít v Zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník(11), sa to ďalej týka početnej skupiny kolíznych noriem, ktoré sa do právneho poriadku SR dostali v dôsledku transpozície smerníc ES. Takéto kolízne normy sa vyskytujú v Zákone č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve – § 76 a § 89, v Zákone č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch – § 53d, v Zákone č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku – § 76a a in. Takýchto kolíznych noriem je v súčasnosti už veľké množstvo a je ťažké si o nich udržať prehľad. V niektorých prípadoch sú navyše veľmi ťažko „vystopovateľné“.(12) Zákony, v ktorých sa horeuvedené kolízne normy vyskytujú, použije slovenský súd len vtedy, ak je slovenský právny poriadok aplikovateľný na právny vzťah s cudzím prvkom, ale kolíznu normu slovenský súd použije vždy, akonáhle bude príslušný rozhodovať.

Platí to najmä o úprave spôsobilosti cudzích iných než fyzických osôb, ktorá je zakotvená v Hlave II. Časti I. Obchodného zákonníka platného na území SR č. 513/1991 Zb., nazvanej „Podnikanie zahraničných osôb“, v § 22. Ide pritom o jedinú úpravu spôsobilosti právnických osôb a iných foriem združení osôb a majetku (pre zjednodušenie budeme naďalej hovoriť len o právnických osobách), v slovenskom právnom poriadku. Bolo by vhodné túto právnu úpravu oddeliť od problematiky podnikania zahraničných osôb a zaradiť ju do všeobecnej úpravy spôsobilosti osôb v ZMPS, za § 3 ZMPS.(13)

V Zákone č. 97/1963 Zb. nebola táto problematika upravená z toho dôvodu, že ju upravoval špecializovaný predpis, určený pre majetkové vzťahy v medzinárodnom obchodnom styku – Zákonník medzinárodného obchodu. Časť autorov však tvrdila že § 3 ZMPS sa vzťahoval i na právnické osoby a ZMO ho iba dopĺňal.(14) Zákonník medzinárodného obchodu bol zrušený Zákonom č. 513/1991 Zb., ktorý prevzal niektoré otázky úpravy ZMO, medziiným i úpravu spôsobilosti právnických osôb. Táto úprava bola od začiatku hodnotená ako nevyhovujúca, ale odôvodnená naliehavosťou rýchlej transformácie právneho poriadku vtedajšej ČSFR, na podmienky trhovej ekonomiky. Tento stav však ani po osemnástich rokoch nebol zmenený a to tak v Českej, ako i v Slovenskej republike. Každopádne, výsledkom vzájomného pôsobenia definície zahraničnej osoby v § 21 ods. 2 Obch.zák, a kolíznej normy v § 22 tohto zákona je kombinácia princípu sídla a princípu inkorporačného, keď zahraničnou osobou je len osoba so sídlom (štatutárnym – § 2 ods. 3 Obch.zák.) mimo územia SR a len u tejto osoby prichádza do úvahy aplikácia § 22. Akákoľvek definícia sídla právnickej osoby, možno viac vyhovujúca praxi obchodných vzťahov v SR, môže mať negatívny dopad na kolíznu normu medzinárodného práva súkromného, ktorou § 22 bezpochyby je.(15)

III.

Prijatie Nariadenia (ES) č. 864/2007 o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky, tzv. Rím II., vyriešilo i jeden z tradične vytýkaných nedostatkov právnej úpravy ZMPS – nedostatočnosť úpravy obsiahnutej v § 15 pre celú oblasť deliktných a kvázideliktných záväzkov.(16) Usporiadanie úpravy záväzkových vzťahov ako takých, však zostáva dosť nekoncepčné. Otázky ako premlčanie a započítanie, ktoré sa vzťahujú na všetky typy záväzkov, sú systematicky radené za zmluvné záväzky, a pred záväzky z jednostranných právnych úkonov, záväzky zo spôsobenej škody a záväzky z pracovnoprávnych vzťahov. Zmluvné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov už nie je ďalej odôvodnené vyčleňovať zo záväzkového štatútu, naďalej by si však zaslúžili samostatnú úpravu.

Pravdou však je, že individuálne pracovné zmluvy sú bez výhrady upravené v Rímskom dohovore o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky z r. 1980 a v Nariadení (ES) č. 593/2008 o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky, tzv. Rím I., ktoré Dohovor nahrádza. Je ťažké predstaviť si nejaké situácie, v ktorých by ešte bolo možné použiť § 16 ZMPS. Možno je namieste zamyslieť sa nad tým, či § 16, neoznačiť za obsolétnu normy (podobne, po začatí uplatňovania Nariadenia (ES) č. 4/2009, i § 24a a § 38a ZMPS). Potom je namieste si položiť i otázku či je vhodné nejako do tejto úpravy zasahovať, keďže i otázky akcesorické, ako je premlčanie, zmeny zmluvných záväzkov, nároky na náhradu škody a iné, upravuje horeuvedený Dohovor a horeuvedené Nariadenie.

Rovnaký osud postihne i kolízne normy v poistných smerniciach. Zatiaľ čo Rímsky dohovor z r. 1980 vylučoval zo svojej pôsobnosti poistné zmluvy, kryjúce riziká situované na území členských štátov Európskeho (hospodárskeho) spoločenstva, a to z dôvodu že tieto upravovali kolízne normy zakotvené v Smernici č. 88/357/EHS druhá smernica o priamom poistení s výnimkou životného poistenia a v Smernici č. 2002/83/ES o životnom poistení, Nariadenie Rím I. poistné zmluvy upravuje a v čl. 23 uplatnenie kolíznych noriem vzťahujúcich sa na poistné zmluvy, výslovne vylučuje. Napriek tomu by som však odporúčala presunúť predmetné kolízne normy, transponované v Slovenskej republike v ustanovení § 89 Zákona č. 8/2008 Z.z. o poisťovníctve, do ZMPS. Jednak s ohľadom na už hore spomínanú prehľadnosť právnej úpravy (bilaterálne kolízne normy by mali byť všetky bez výnimky zaradené v ZMPS) a jednak preto, že v dôsledku tranzitného ustanovenia v jeho čl. 28 sa Nariadenie Rím I. použije len na zmluvy uzavreté po 17.12.2009. Je teda vopred nepredvídateľné v akom ešte časovom úseku sa budú môcť súdy stretnúť s poistnými zmluvami, na ktoré sa kolízne normy z poistných smerníc budú aplikovať.

IV.

Osobitnú kategóriu tvoria kolízne ustanovenia ktoré vznikli transpozíciou smerníc obsahujúcich tzv. ochranné normy, to jest normy vyžadujúce aby slabšia strana (spotrebiteľ, pracovník) nebola zbavená práv poskytovaných jej hmotnoprávnymi ustanoveniami danej smernice, i keď strany zvolili pre zmluvu právo nečlenského štátu (v prípade Smernice č. 96/71/ES o vyslaných pracovníkoch – bez ohľadu na aplikovateľné právo). Viaceré členské štáty transponovali predmetné ustanovenia vo forme kolíznych noriem. Slovenská republika transponovala ochranné ustanovenia troch smerníc: Smernice č. 93/13/ES o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, č. 1999/44/ES o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a súvisiacich zárukách a č. 94/47/ES o kúpe práva na sezónne užívanie nehnuteľností (nahradená Smernicou 2008/122/ES), v ustanovení ods. 3 § 9 ZMPS.(17)

Sama som kedysi zastávala názor, že najvhodnejšia je transpozícia týchto ustanovení vo forme štrukturovanej kolíznej normy (zohľadňujúcej právo obvyklého pobytu spotrebiteľa a len ak ani tento právny poriadok neobsahuje požadovanú ochranu spotrebiteľa, nasleduje aplikácia lex fori). Vo svetle aktuálnej komunitárnej právnej úpravy, by zrejme takáto transpozícia nebola spôsobilá naplniť žiadaný účel.

Nariadenie Rím I. dáva prednosť len tým kolíznym normám, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy pre zmluvné záväzky. Z prípravných prác k Nariadeniu Rím I. vyplýva, že pôjde o klasické, bilaterálne kolízne normy, ktoré prostredníctvom všeobecne formulovaného kolízneho kritéria určujú ktorý právny poriadok sa vo veci použije. Týmto kritériám zodpovedajú, s výnimkou výslovne vylúčených kolíznych noriem v poistných smerniciach, napr. čl. 8 Smernice č. 98/26/ES o konečnom zúčtovaní v platobných systémoch a zúčtovacích systémoch cenných papierov, čl. 4 Smernice č. 95/46/ES o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov, čl. 7 Smernice č. 2006/116/ES o lehote ochrany autorského práva, čl. 9 Smernice č. 2007/47/ES o dohodách o finančných zárukách, články 20, 25 a 26 Smernice č. 2001/24/ES o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií a ďalšie (niektoré ustanovenia právneho poriadku SR, v ktorých sú vykonané vyššie uvedené články Smerníc, boli menované v bode II. tohto príspevku).

Aplikácia ustanovení spotrebiteľských a podobných smerníc(18) (pre zjednodušenie budeme ďalej hovoriť len o spotrebiteľských zmluvách) je však zabezpečená prostredníctvom článku 3 ods. 4 Nariadenia Rím I., kde sú prakticky vyhlásené za imperatívne normy Spoločenstva (ich použitie je nevyhnutné, ak je predmetný právny pomer všetkými svojimi prvkami spojený s územím Spoločenstva). Mohli by sme si povedať, že problém transpozície ochranných noriem v sektorových smerniciach je vyriešený, vzhľadom na to, že spotrebiteľ a pracovník sú chránení ustanoveniami čl. 6 ods. 2 a čl. 8 ods. 1 nariadenia Rím I. a aplikácia predmetných smerníc je zabezpečená i prostredníctvom čl. 3 ods. 4. Navyše i čl. 9, za podmienky že smernice budeme za imperatívne normy považovať. Asi ťažko je si však možno predstaviť, že by tieto okolnosti zbavovali členský štát povinnosti transponovať predmetné ustanovenia smerníc. Okrem toho, horeuvedené články chránia spotrebiteľa (a iné tzv. slabšie strany) len v prípade, že právo rozhodné pre zmluvu bolo zvolené stranami (okrem čl. 9).

Väčšina komentátorov sa zhoduje v tom, a podporujú to i závery Súdneho dvora ES(19) (a v neposlednom rade i zmienený článok 3 ods. 4 Nariadenia Rím I.), že predmetné smernice a ich vnútroštátne transpozície, imperatívne normy predstavujú. Asi najvhodnejšie by bolo relevantnú ochrannú normu transponovať ako pravidlo vymedzujúce oblasť teritoriálnej aplikácie ustanovení vnútroštátneho práva, v ktorých sú zakomponované hmotnoprávne normy smerníc. Zaradenie týchto pravidiel o teritoriálnej aplikácii by plnilo zároveň i identifikačnú úlohu, pretože za súčasného stavu je pre sudcu zrejme nereálne a časovo náročné identifikovať takéto imperatívne normy komunitárneho práva v domácom právnom poriadku.

Predmetné pravidlo, napríklad o teritoriálnej aplikácii Piatej hlavy Prvej časti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 o spotrebiteľských zmluvách, by mohlo znieť nasledovne: „Ustanovenia tejto Hlavy sa použijú, bez ohľadu na právo rozhodné pre zmluvu, v prípade že rozhodným právom je právo nečlenského štátu EÚ, ak spotrebiteľ má obvyklý pobyt na území SR, alebo, v prípade spotrebiteľských zmlúv o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, i ak sa nehnuteľnosť nachádza na území SR.“. Takáto formulácia chráni i spotrebiteľa, ktorý nezvolil právo rozhodné pre zmluvu a zároveň smeruje k aplikácii práva blízkeho spotrebiteľovi.

Najväčším nedostatkom takejto formulácie je na druhej strane to, že nezohľadňuje situácie keď má spotrebiteľ obvyklý pobyt na území iného členského štátu a ďalej to, že všeobecné (a vágne) kritérium „úzkeho vzťahu k územiu Spoločenstva“(20) konkretizuje a zužuje na obvyklý pobyt spotrebiteľa, čo SD ES označil za neprípustné v rozsudku Komisia proti Španielsku C-70/03. Preto by bolo vhodné doplniť predmetné ustanovenia všeobecnou úpravou používania imperatívnych noriem v ZMPS, ktorá by upravila tak používanie imperatívnych noriem lex fori – čiže slovenského práva, ako i použitie imperatívnych noriem cudzieho štátu (lex causae, tretieho štátu),(21) s ktorým má situácia úzku väzbu (prakticky však túto funkciu plnia i ustanovenia čl. 9 Nariadenia Rím I. a čl. 16 Nariadenia Rím II.).

Druhou možnosťou je doplniť navrhované ustanovenie o teritoriálnej aplikácii odsekom 2, s nasledovným znením: „I keď spotrebiteľ nemá obvyklý pobyt na území SR, tieto ustanovenia sa i tak použijú, ak má spotrebiteľská zmluva úzky súvis s územím Spoločenstva a ak právo štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa, nezaručuje spotrebiteľovi ochranu porovnateľnú s týmito ustanoveniami“. Každopádne otázka správnej transpozície tzv. ochranných ustanovení spotrebiteľských (a obdobných) smerníc, spĺňajúca požiadavky komunitárneho práva i racionality a nerozpornosti kolíznej úpravy záväzkových vzťahov nie je ľahká a nie je možné ju vyriešiť bez širokej odbornej diskusie. V samotnej EÚ je táto otázka predmetom živej debaty už vyše desaťročia.

V.

Spotrebiteľ, zamestnanec, poistenec a osoba oprávnená z poistenia sú chránení i ustanoveniami o právomoci Zákona č. 97/1963 Zb a Nariadenia (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, tzv. Brusel I. . Zjednodušene povedané, zatiaľ čo protistrana môže spotrebiteľa, zamestnanca, poistníka, poistenca alebo osobu oprávnenú s poistenia žalovať len v štáte v ktorom má tzv. slabšia strana bydlisko, spotrebiteľ, zamestnanec, poistník, poistenec alebo osoba oprávnená z poistenia môže podať žalobu buď v štáte svojho bydliska (v prípade pracovných zmlúv v mieste obvyklého výkonu práce), alebo v štáte kde má bydlisko žalovaný. Táto základná schéma bola z Nariadenia Brusel I. prevzatá i do ZMPS §§ 37 a 37a. Slovenský súd bude oprávnený rozhodovať vo veciach spotrebiteľských, pracovných i poistných zmlúv vždy, ak žalovaný bude mať bydlisko v SR (§ 37), ale i vtedy ak žalobca bude mať bydlisko v SR, v prípade že žalobcom bude slabšia strana (§ 37a).

Ochrana slabšej strany, pred negatívnymi účinkami nepremyslene uzavretej (alebo nanútenej) prorogačnej dohody, mala byť zrejme i účelom ustanovenia § 37e ods. 5. Predmetné ustanovenie hovorí, že vo veciach týkajúcich sa pracovných zmlúv, poistných zmlúv a spotrebiteľských zmlúv, je dohoda o právomoci platná len vtedy, ak nevylučuje právomoc súdu štátu na ktorého území má bydlisko žalobca, alebo ak bola uzatvorená až po vzniku sporu. Tak ako je formulované, však toto ustanovenie chráni rovnako i protistranu. Ak by zamestnanec s bydliskom v ČR, uzavrel so zamestnávateľom s bydliskom na Ukrajine prorogačnú dohodu, na základe ktorej by všetky spory z ich pracovnoprávneho vzťahu boli alternatívne oprávnené rozhodovať súdy v ČR, alebo súdy v SR kde zamestnanec obvykle vykonáva prácu, slovenský súd by musel prorogačnú dohodu vyhodnotiť ako neplatnú a vyhlásiť sa za nepríslušný, v prípade keď by zamestnanec podal žalobu proti zamestnávateľovi.

Tento problém by sa dal vyriešiť ak by do textu §-u 37e ods. 5 ZMPS, za slová „ … je dohoda o právomoci platná len vtedy, ak nevylučuje právomoc súdu štátu, na ktorého území má bydlisko žalobca, …“ bol doplnený nasledovný text: „ak je žalobcom zamestnanec, poistník, osoba oprávnená z poistenia, alebo spotrebiteľ,“.

Niektoré otázky terminológie

VI.

Čiastkové úpravy zákona, reagujúce na aktuálne potreby vývoja spoločenských vzťahov, nesú v sebe vždy riziko narušenia vnútornej jednoty právnej úpravy, alebo minimálne terminologickej nesúrodosti, ak pôvodná terminológia pretrváva popri novej. Našťastie, v prípade Zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, zmeny vykonané po roku 1990 nezasiahli vnútornú logiku Zákona do takej miery, aby spôsobili rozpornosť právnej úpravy. Sú však oblasti kde je pojmová rôznorodosť priveľká, alebo kde je matéria iným spôsobom prerozdelená medzi ustanovenia kolíznej časti ZMPS a medzi ustanovenia o právomoci v procesnej časti. Domnievam sa, že takáto rozdielnosť neprispieva k prehľadnosti a zrozumiteľnosti Zákona.

Pre správnosť treba povedať že ide o oblasti kde podobný problém existoval už pred rokom 1990 a novelami ZMPS sa len zvýraznil. Konkrétne ide o početné varianty kritérií viažucich sa k pobytu osoby, používaných v kolíznych normách a v ustanoveniach o právomoci. Viac – menej bezproblémové sú z hľadiska interpretácie pojmy „bydlisko“ (alternatívne používané s pojmom sídlo pri podnikateľoch) a„obvyklý pobyt“. Tieto sú v MPS všeobecne akceptované ako kolízne kritériá a kritériá právomoci a to tak v národnom práve, ako i v medzinárodných dohovoroch a nariadeniach ES. Existujú i viaceré dokumenty v ktorých sa inštitúcie, na pôde ktorých boli vydané dohovory používajúce tieto kritériá, vyjadrujú k možnostiam ich definície (ide prevažne o právne nezáväzné dokumenty).(22) V slovenskom právnom poriadku sa môžeme odvolať na ustálenú definíciu bydliska, nadväzujúcu na definíciu na účely OSP.(23) Vo vzťahu k obvyklému pobytu, ktorý bol do ZMPS zakotvený novelou v r. 2003 je zodpovedajúca definícia podaná v Dôvodovej správe k Zák. č. 589/2003 Z.z..(24) Obe definície zodpovedajú všeobecnému štandardu ponímania týchto pojmov na európskej úrovni.

Okrem toho však Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom SR pozná i pojmy „pobyt“ (§ 38 ods. 2 a/, § 41 ods. 2 a/), „pobyt dlhší čas“ (§ 38 ods. 2 b/, § 41 ods. 2 b/), dieťa „žije“ v SR (§ 23 ods. 2), osoby „žijú dlhší čas“ v SR (§ 22 ods. 2, § 26 ods. 3, §38 ods. 2 c/), „trvalo žijú“ v SR (§ 43 ods. 2), „zdržujú sa“ (§ 45 ods. 1 b/). Tieto pojmy sú, až na jednu výnimku, použité v oblasti rodinnoprávnych vzťahov, na vyjadrenie intenzity vzťahu osôb o ktorých práva a povinnosti ide, k územiu SR.

Ich výklad v podstate osciluje medzi bydliskom a obvyklým pobytom. Napríklad pobyt dlhší čas je potrebné, v zmysle záverov Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSSR z 27.8.1987, ponímať ako dobu, ktorá sa svojim trvaním blíži úmyslu zdržovať sa v určitom mieste trvalo a nie len prechodne.(25) Zo záverov Občianskoprávneho kolégia vyplýva tiež, že tento pojem nie je v praxi súdov vykladaný jednotne. Na druhej strane pobyt na účely výkladu k § 33 ZMPS, definuje doposiaľ najrozsiahlejší Komentár k ZMPS z r. 1989 ako miesto, v ktorom sa osoba zdržuje bez úmyslu trvale sa tu zdržovať.(26) Na dokreslenie uvádzam že obvyklý pobyt je štandardne vnímaný ako faktické kritérium, nadväzujúce na miesto kde sa osoba skutočne prevažne zdržuje, kdežto bydlisko je miesto kde má osoba osobné a iné väzby, a kde má úmysel sa usadiť.

Zámerom zákonodarcu zrejme nebolo vytvoriť sedem rôzne chápaných termínov, čo by z výkladového hľadiska asi ani nebolo dobre možné. Podľa všetkého šlo skôr o dosiahnutie určitej pružnosti právnej úpravy. Dôvodová správa k § 22, k podmienke „aspoň jeden z manželov žije v SR [ do r. 1996 v ČSSR] dlhší čas uvádza, že vymedzenie pojmu „dlhšia doba“ sa prenecháva súdnej praxi. Dôvodová správa v súvislosti s použitím tohto pojmu zdôrazňuje vzťah osoby k územiu nášho štátu a poukazuje na potrebu upraviť pomery osôb žijúcich na našom území. Už spomínaný Komentár z r. 1989 upresňuje, že bude záležať i na tom, či osoba zamýšľa trvalo žiť v ČSSR a založiť si tu novú rodinu, poprípade uviesť do súladu s právnym stavom svoje skutočné už existujúce rodinné pomery. Ďalej zdôrazňuje že musí ísť o pevný vzťah k tunajšiemu spoločenskému prostrediu.(27) Takéto vymedzenie sa veľmi blíži k ponímaniu bydliska osoby. Z Dôvodovej správy, ako už i zo spomínaného Komentára je možné usúdiť, že predmetný pojem považujú za synonymum pojmu pobyt dlhší čas.

Dovoľujem si povedať, že z hľadiska aplikačnej praxe by bolo vhodnejšie naďalej ponechať len dva pojmy, ktoré sa budú používať ako kolízne kritériá a kritériá právomoci. Mali by to byť práve horeuvedené kritériá bydliska a obvyklého pobytu, akceptované medzinárodným i komunitárnym právom. Ich legálne definície v ZMPS nie sú potrebné, ani vhodné – ak uvážime že k týmto pojmom sa už vyjadril a zrejme ešte bude vyjadrovať Súdny dvor ES a že definícia bydliska vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám podnikateľom, je zakotvená priamo v relevantných nariadeniach. Doktrína a výkladové dokumenty k ZMPS (Dôvodová správa k novele č. 589/2003 Z.z.) ponúkajú dostatočne konkrétny návod na používanie predmetných pojmov i v kontexte slovenského právneho poriadku, dôležité bude najmä na ne poukazovať v odbornej literatúre a pri príprave sudcov.

VII.

Novela ZMPS Zák č. 589/2003 Z.z. rozdelila úpravu vzťahov medzi rodičmi a deťmi a úpravu vyživovacej povinnosti do dvoch samostatných ustanovení, čo zodpovedá vývoju medzinárodnoprávnej(28) a komunitárnej(29) úpravy týchto otázok, ako i Návrhu legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva v SR. Pojem vzťahy medzi rodičmi a deťmi, naďalej používaný v kolíznych ustanoveniach ZMPS § 24, tak pokrýva rodičovské práva a povinnosti, bez otázok výživného, či už rodičov voči deťom, alebo akýchkoľvek iných vyživovacích povinností upravených v § 24a. Osobitne je upravené osvojenie a predosvojiteľská starostlivosť v § 26 a § 26a. Samostatne zostáva naďalej upravené i poručníctvo a opatrovníctvo v §§ 28 až 31, nesúcich nadpis „Poručníctvo a opatrovníctvo“.

Pojem starostlivosť o maloletých zakotvený v § 39 na účely vymedzenia právomoci súdu SR je podstatne širší. Paragraf 39 bol systematicky aplikovaný v praxi slovenských súdov i pre stanovenie právomoci slovenských súdov vo veciach opatrovníctva (od r. 2003 i poručníctva) k maloletým.(30) Naznačoval to i samotný text pôvodného §-u 39: „Vo veciach výživy a výchovy maloletých a v iných ich sa týkajúcich veciach …“. Aktuálne znenie zjavne nadväzuje na terminológiu OSP, Piata hlava §§ 176 až 180, kde je pojem starostlivosť o maloletých použitý ako zastrešujúci pojem pre okruh otázok týkajúcich sa maloletých. Okrem iného i výchovy a výživy maloletých, pestúnskej starostlivosti, poručníctva a opatrovníctva nad maloletými a zverenia dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

V zmysle OSP je možné pod veci starostlivosti o deti zaradiť i zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti. Je tomu tak však i v prípade §-u 39 ZMPS? Zjavná nadväznosť na terminológiu OSP by tento záver podporovala. Systematický výklad ZMPS, však hovorí v prospech analogického použitia ustanovení o právomoci súdov SR vo veciach osvojenia. Jednak kolízna norma o predosvojiteľskej starostlivosti – § 26 ZMPS, systematicky nasleduje za všeobecnou kolíznoprávnou úpravou osvojenia v § 26, ale i v procesnej časti je úprava právomoci súdu SR o osvojení dieťaťa, ktoré už predtým bolo zverené do predosvojiteľskej starostlivosti, zaradená do ustanovení o právomoci vo veciach osvojenia – § 41a ods. 2.

Bohužiaľ mi nie je známa prax súdov SR, existujúca právna úprava však umožňuje oba výklady.(31) Bolo by vhodné túto otázku výslovne upraviť, tak aby bol najmä zrejmý rozsah uplatňovania § 39 vo veciach posúdenia právomoci súdov. Terminologicky toto ustanovenie nadväzuje na OSP, obsahovo na Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996 (publ. v SR pod č. 344/2002 Z.z.).(32) Dohovor však otázky osvojenia vylučuje z rozsahu svojej aplikácie, rovnako ako i Nariadenie Brusel II.bis, ktoré právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností upravuje na úrovni ES.

Domnievam sa, že právomoc súdu SR o zverení dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti by mala byť upravená expressis verbis v ZMPS, najvhodnejšie v samostatnom ustanovení. Ako kritérium právomoci by mal byť použitý, tak ako doteraz, obvyklý pobyt dieťaťa v SR. Nasledovať by malo, v ďalšom odseku, aktuálne znenie odseku 2 §-u 41a: „Slovenský súd je príslušný rozhodnúť o osvojení aj vtedy, ak v čase jeho rozhodovania dieťa už nemá obvyklý pobyt v SR, ak rozhodol o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov.“

Čo sa týka aktuálneho odseku 1 §-u 41a, ktorý vyhradzuje rozhodovanie o osvojení dieťaťa, slovenského štátneho občana s obvyklým pobytom v SR, len do právomoci slovenského súdu, vynára sa otázka nakoľko má toto stanovenie výlučnej právomoci praktický význam. V zmysle §-u 65 ZMPS sa cudzie rozhodnutia vo veciach osvojenia dieťaťa, ktoré je slovenským občanom, uznávajú v Slovenskej republike, ak tomu nebránia ustanovenia § 64 písm. b/ až f/. Na prekážku výlučnej právomoci slovenských súdov, zakotvenú v § 65 písm. a/ sa teda neprihliada. Z toho vyplýva, že cudzie rozhodnutie vo veciach osvojenia dieťaťa, ktoré je slovenským občanom, i keď má obvyklý pobyt na území SR, je možné v Slovenskej republike uznať.

Vyhradenie osvojenia dieťaťa, ktoré je štátnym občanom SR a má na území SR obvyklý pobyt, do právomoci súdov SR, má svoj racionálny základ. Slovenský súd je v najlepšej situácii posúdiť pomery osvojovaného dieťaťa a vyžadovať všetky záruky že dieťaťu po osvojení nehrozí žiadna ujma.(33) Je totiž potrebné si uvedomiť že dieťa môže byť osvojované i osobami pochádzajúcimi zo štátu, ktorý nie je viazaný Haagskym dohovorom o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z r. 1993, kde teda neexistuje podobný mechanizmus spolupráce ústredných orgánov a dohľadu nad pomermi dieťaťa v prijímajúcom štáte. Je však potrebné vyvážene upraviť postup v týchto veciach. Ak bude v ZMPS ponechaná horeuvedená úprava výlučnej právomoci súdu SR, musí byť zaručené že dieťa môže opustiť územie SR až po vydaní rozhodnutia o osvojení a prípadne, môže byť v zákone zakotvená výnimka pre štáty viazané Haagskym dohovorom z r. 1993. V opačnom prípade je ustanovenie § 41a ods. 1 neúčinné.

Záver

Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, je jeden z mála, ktorý si ani v zmenených spoločensko-politických podmienkach, na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, nevyžiadal závažnejšie zmeny. Bezpochyby to bolo jeho obsahovo nadčasovou úpravou. Po vyše štyridsiatich rokoch platnosti však i ZMPS potrebuje určitú „modernizáciu“ a to tak v oblasti terminologickej ako i v oblasti kolízneho práva a právomoci. Stále nové a nové výzvy kladie pred medzinárodné právo súkromné členského štátu i právo Európskeho spoločenstva.

Revízia Zákona č. 97/1963 Zb. by ale nemala byť unáhlená. Mala by zohľadniť skúsenosti súdnej praxe, najmä z uplatňovania ZMPS po vstupe SR do Európskej únie. Na príprave revízie by sa mali spolupodieľať, okrem zástupcov praxe i zástupcovia Ministerstva spravodlivosti, ktoré reprezentuje SR pred Haagskou konferenciou MPS a pri príprave legislatívnych aktov ES. Slovo by malo byť dané rovnako i predstaviteľom právnej doktríny. Za základ by mohol byť braný návrh prof. Zdeňka Kučeru z r. 1999.(34) Zostávajú však ďalšie otázky ktoré predmetný návrh neriešil a ani nemohol riešiť, vzhľadom na čas jeho spracovania. Na identifikáciu všetkých týchto otázok a ich najvhodnejšieho riešenia je každopádne nevyhnutná širšia odborná diskusia, ktorá bohužiaľ v SR takmer absentuje. Zámerom tohto článku bolo podnietiť takúto odbornú diskusiu. V žiadnom prípade nejde o komplexnú analýzu ZMPS, skôr o načrtnutie niektorých problematických miest Zákona o MPSaP a slovenského MPS. Preto i niektoré otázky ponechávam otvorené a predpokladám že sa k nim ešte v budúcnosti budem mať príležitosť vyjadriť.

Poznámky

  • 1) PAUKNEROVÁ, M.: Private International Law in the Czech Republic. In: International Encyclopaedia of Laws. Vol. 1. Private International Law, Kluwer Law International, Suppl. 2 (May 2002), s. 14
  • 2) Tento názov je však veľmi nepresný a dnes ho môžeme považovať i za prekonaný. V odbornej literatúre sa presadzuje výstižnejší termín „Medzinárodný civilný proces“.
  • 3) LAZAR, J – editor: Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti SR, 2008, s. 16
  • 4) viď KUČERA, Z. – TICHÝ, L.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním : Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 162, obdobne i s. 166. Kolíznu úpravu s právomocou spájajú i niektoré medzinárodné dohovory, ako je napr. Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práva a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996.
  • 5) V čase písania tohto príspevku existuje ešte trojpilierová štruktúra Európskej únie. Od decembra tohto roku, účinnosťou Lisabonskej zmluvy, však bude namieste hovoriť už len o Európskej únii a práve Európskej únie.
  • 6) COM/2009/0154 final
  • 7) SR je viazaná jedným takýmto dohovorom – Dohovorom o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996 (publ. pod č. 344/2002 Z.z.), predpokladá sa pristúpenie Európskeho spoločenstva, v mene jeho členských štátov s výnimkou Dánska, k Protokolu o práve rozhodnom pre vyživovaciu povinnosť z r. 2007.
  • 8) Článok 57 talianskeho Zákona č. 218/95 z 31. mája 1995, článok 98 belgického Zákona o medzinárodnom práve súkromnom zo 16. júla 2004. Iné európske štáty, napr. NSR, prevzali princípy Rímskeho dohovoru do svojej vnútroštátnej úpravy. Viď KUČERA, Z.: Vybrané otázky srovnávacího mezinárodního práva soukromého. Praha : Karolinium, 1996, s. 81
  • 9) Napríklad vylúčenie mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti z rozsahu Nariadenia (ES) č. 864/2007 o práve rozhodnom pre mimozmluvné záväzky.
  • 10) Prednosť medzinárodných zmlúv (ale len zmlúv ratifikovaných a publikovaných po 1.7.2001) i právnych aktov ES, pred zákonmi SR, je v prvom rade garantovaná Ústavou SR č. 460/1992 Zb. čl. 7 ods. 2 a 5. Domnievam sa však, že duplicitná úprava tejto prednosti vo vzťahu k špecifickej oblasti medzinárodno-súkromnoprávnych vzťahov, by nemala byť problém, skôr naopak, mohla by posilniť všeobecné povedomie o existencii a potrebe povinnej aplikácie nariadení ES, ako autonómneho právneho systému, interpretovaného rozsudkami Súdneho dvora ES.
  • 11) Viď návrh prof. Kučeru, KUČERA, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In. Právník, roč. 138, č. 7, 1999, s. 605; KUČERA, Z.: K rekodifikaci mezinárodního práva soukromého. In: Acta Universitatis Carolinae – Iuridica, 2003, č. 1-2, s. 170. Vo vzťahu k otázke zaradenia ustanovení o uznávaní a výkone cudzích rozhodcovských nálezov a niektorých ďalších ustanovení rozhodcovského zákona (v SR Zák. č. 244/2002 Z.z.) do ZMPS je to však sporné.
  • 12) Cestu transpozície týchto kolíznych noriem do Zák. č. 97/1963 Sb zvolil český zákonodarca. Sprievodným faktorom takejto úpravy, sústreďujúcej všetky kolízne normy v jednom zákone, je narastanie a drobenie právnej úpravy, najmä v oblasti záväzkových vzťahov. Domnievam sa však, že z horeuvedených dôvodov prehľadnosti a vôbec identifikácie špeciálnych kolíznych noriem, je potrebné toto riziko zniesť. Možným riešením by bolo časť kolíznych noriem, ktoré sú transpozíciou smerníc ES, vyčleniť do samostatnej časti ZMPS. Týkalo by sa to tých kolíznych noriem, ktoré sa uplatnia len na právne vzťahy majúce súvis s územím Spoločenstva (napr. čl. 7 Smernice č. 88/357/ES o koordinácii zákonov týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, alebo čl. 4 (2), čl. 9, čl. 19 a nasl. Smernice č. 2001/17/ES o reorganizácii a likvidácii poisťovní.
  • 13) Zhodne PAUKNEROVÁ, M.: Společnosti v Mezinárodním právu soukromém. Praha: Karolinium, 1998, s. 157, i KUČERA, Z.: diela cit. v pozn. č. 11.
  • 14) VALENTOVIČ, Z.: K rozsahu pôsobnosti princípu legis patriae pri posudzovaní spôsobilosti na práva a na právne úkony. In: Právny obzor, roč. 51, 1968, č. 2, s. 118 a nasl.
  • 15) viď PALA, R.: Sloboda usadzovania spoločností vo svetle novej judikatúry ESD: Inspire Art. In: Právny obzor, roč. 87, 2004, č. 4, s. 330 a nasl. Porovnaj i PELIKÁNOVÁ, I.: Komentář k obchodnímu zákonníku. 1. díl, Praha: Linde, 1997, komentár k § 26 s. 161 a nasl.
  • 16) Ustanoveniu § 15 ZMPS je vyčítané najmä to, že neumožňuje odchýliť sa od kolízneho kritéria lex loci delicti commissi v prípadoch, keď je miesto kde sa delikt stal vyslovene náhodilé, napr. v prospech práva spoločeného pre oprávneného a povinného, ako i nevhodnosť tohto kritéria ako takého pre niektoré typy kvázideliktov. Viď KRÁL, R.: Ke kolizní úravě občanskoprávní mimosmluvní odpovědnosti. In: Právník, roč. 128, 1989, č. 8, s. 690 a nasl., alebo KUČERA, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In: Právník, roč. 138, 1999, č. 7, s. 619 a nasl.
  • 17) Najzávažnejším problémom predmetného ustanovenia je skutočnosť, že nezohľadňuje pôvod spotrebiteľa. Slovenské právo je na základe tohto ustanovenia jednostranne aplikovateľné, v prípade ak zvolené právo neposkytuje spotrebiteľovi rovnakú ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok, a to i v prípade že spotrebiteľ nemá obvyklý pobyt na území SR. Spotrebiteľ, napr. z Rakúskej republiky, tak bude konfrontovaný s použitím právneho poriadku ktorý mu je neznámy.
  • 18) Tzv. ochranné normy sú najmä v spotrebiteľských smerniciach, ale napr. i v Smernici č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Charakter imperatívnych noriem komunitárneho práva majú však i ustanovenia tých smerníc ktoré neobsahujú takéto ochranné normy, viď rozsudok SD ES Ingmar C-381/98,
  • 19) Napr. WILDERSPIN, M. – LEWIS, X.: Les relations entre le droit communautaire et les rčgles de conflits de lois des États membres. In : Revue critique de droit international privé, roč. 91, 2002, č. 2 (apríl-jún), s. 289-313, alebo JAYME, E. – KOHLER, Ch. : L´interaction des rčgles de conflit contenues dans le droit dérivé de la CE et des Conventions de Bruxelles et de Rome. In : Revue critique de droit international privé, roč. 84, 1995, č. 1 (január-marec), s. 1-39
  • 20) Smernica č. 93/13/EHS zaručuje spotrebiteľovi ochranu ak „zmluva má úzku súvislosť s územím členských štátov“ (čl. 6 ods. 2), Smernica č. 97/7/ES ak „zmluva má úzku súvislosť s územím jedného alebo viacerých členských štátov“ (čl. 12 ods. 2), Smernica č. 1999/44/ES ak „má zmluva úzky súvis s územím členských štátov, ale nová Smernica o tzv. time-sharingu č. 2008/122/ES ak „ sa akákoľvek z dotknutých nehnuteľností nachádza na území členského štátu, alebo v prípade zmluvy, ktorá sa netýka priamo nehnuteľností, obchodník vykonáva obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v členskom štáte alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje túto činnosť do členského štátu a zmluva patrí do rozsahu pôsobnosti tejto činnosti“.
  • 21) Porovnaj návrh KUČERU, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In : Právník, roč. 138, 1999, č. 7, s. 615
  • 22) Rezolúcii Výboru ministrov Rady Európy č. 1/1972 z 18.1.1972 o štandardizácii právneho konceptu „domicilu“ a „pobytu“; Správa z piateho zasadnutia Špeciálnej komisie na preskúmanie pôsobenia Haagskeho dohovoru z r. 19980 a uplatňovnia Haagkseho dohovoru z r. 1996 v praxi (30.10. – 9.11.2006), zdroj: www.hcch.net; alebo Praktická príručka k aplikácii nového Nariadenia Brusel II z 1.6.2005, zdroj: ec.europa.eu/justice_home/doc_centre/civil/parents/doc_civil_recognition_parents_en.htm
  • 23) KUČERA,Z.- TICHÝ, L: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 107
  • 24) Bližšie viď HAŤAPKA, M.: K pojmu „obvyklý pobyt“ v medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. In : Justičná revue, roč. 53, 2001, č.2, s. 185 a n.
  • 25) Ze zhodnocení poznatků z používaní některých ustanovení zákona č. 97/1963 Sb., o mezinárodním právu soukromém a procesním a mezinárodních smluv, projednaného a schváleného občanskoprávním kolegiem Nejvyššího soudu ČSSR Cpjf 27/86, .Zb. sr. 26/1987 s. 512
  • 26) KUČERA,Z.- TICHÝ, L: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 193
  • 27) Dielo cit v pozn. č. 26, s. 167
  • 28) Kolízne právo, právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností (zahŕňajúc pod tento pojem i opatrovníctvo a poručníctvo vo vzťahu k deťom do 18 r.) upravuje (Haagsky) Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996. Vymáhanie výživného upravoval (New Yorkský) Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine z r.1956 a dva haagske dohovory o uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti k deťom z r 1958 a 1973. Tieto by mali byť nahradené Dohovorom o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny, prijatým spolu s Protokolom o práve aplikovateľnom na vyživovaciu povinnosť z r. 2007 (nahrádza dva skoršie dohovory z r.1956 a 1973, ktorými SR nie je viazaná).
  • 29) Rodičovské práva sú upravené v Nariadení (ES) č. 2201/2003 Brusel II.bis a vyživovacia povinnosť, ktorá bola doteraz upravená len z hľadiska procesných aspektov jej uplatňovania v Nariadení Brusel I., je predmetom úpravy Nariadenia č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.
  • 30) Porovnaj KUČERA,Z.- TICHÝ, L: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář. Praha : Panorama, 1989, s. 234,
  • 31) Dôvodová správa k Zák. č. 273/07 Z.z. v zmysle ktorého bolo ustanovenie ods. 2 zakotvené do §-u 41a ZMPS sa odvoláva na neistotu s uplatňovaním §-u 41a v praxi, v prípadoch posúdenia právomoci súdu SR rozhodovať o osvojení dieťaťa ktoré bolo po jeho zverení do predosvojiteľskej starostlivosti premiestnené do cudziny.
  • 32) Na Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996 sa odvoláva i dôvodová správa k novele ZMPS – Zákonu č. 589/2003 Z.z.
  • 33) Takýto postup zmluvného štátu rešpektuje i Haagsky dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach z r. 1993, čl. 28
  • 34) KUČERA, Z.: K otázkám úpravy mezinárodního práva soukromého. In : Právník, roč. 138, 1999, č. 7, s. 601-623.

Autor
JUDr. Elena Júdová PhD.

Pohľad z oboch strán mreží na nadužívanie kolúznej väzby a inštitútu kajúcnika v trestných konaniach

„Pohľad z oboch strán mreží na nadužívanie kolúznej väzby a inštitútu kajúcnika v trestných konaniach“

Tento článok je reakciou na články JUDr. Petra Šamka K nadužívaniu trvania kolúznej väzby v trestnom konaní (Právne listy 8.12.2020) a Kult kajúcnika ako trend roku 2020 alebo čo nás môže naučiť prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka (Právne listy 29.12.2020).

V článku čerpám zo svojich dlhodobých osobných skúseností a poznatkov ako advokáta pri výkone obhajoby v trestných veciach a od 28.10.2019 aj z osobných skúseností väzobného stíhania v kolúznej väzbe v spojení s využívaním inštitútu kajúcnika. Môj článok nie je obhajobou v mojom trestnom konaní – cítim však potrebu vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedených v článkoch JUDr. Šamka, poukázať na reálne podmienky vo výkone väzby, najmä kolúznej, ako aj na niektoré nežiadúce trendy v trestnom konaní, ktoré sú žiaľ v poslednej dobe príliš často prítomné v trestných konaniach pri využívaní inštitútu kajúcnika.

Počas mojej praxe výkonu advokácie od roku 2002 som spoznal desiatky príslušníkov PZ, od obvodných oddelení, cez Okresné, Krajské riaditeľstvá Policajného zboru, po „elitné“ jednotky NAKA (ÚBOK), spoznal som desiatky prokurátorov z Okresných, Krajských prokuratúr, ÚŠP GP SR, či prokurátorov Generálnej prokuratúry SR, spoznal som desiatky sudcov na všetkých druhoch a stupňoch súdov po celom území SR – ktorých prácu si nesmierne vážim a voči ktorým nemôžem mať ani náznakom žiadne výhrady k ich činnosti a s ktorými som mal veľmi korektné pracovné skúsenosti a vzťahy. Veľmi by ma mrzelo, ak by obsah tohto článku mal byť pochopený ako zneváženie práce a činnosti polície, prokuratúry a súdov ako celku. Každopádne nie len ja, ale aj veľa mojich kolegov môže potvrdiť, že všetky mnou uvádzané skutočnosti v tomto článku je možné podložiť mnohými konkrétnymi a reálnymi prípadmi z praxe.

Kolúzna väzba nie je využívaná na zabezpečenie procesných úkonov, ale na „produkciu“ kajúcnikov.

Dlhotrvajúca kolúzna väzba so všetkými jej obmedzeniami (ktoré podrobnejšie popíšem v závere tohto článku), kedy hlavným argumentom jej dôvodnosti je práve obava z možného ovplyvňovania kajúcnikov, sú práve tie faktory, ktoré donútia množstvo obvinených „vymäknúť“ a spolupracovať s OČTK. Takíto „vymäknutí“ obvinení sa stavajú ďalšími kajúcnikmi, ktorých výpovede majú za následok ďalšie vznášanie obvinení, ďalšie väzobné stíhania, alebo predlžovanie trvania lehoty väzby pôvodných obvinených, najmä tých, ktorí sa doposiaľ nepriznali alebo popierajú výpovede kajúcnikov. Toto je de facto zo strany OČTK (a žiaľ pričasto aj zo strany konajúcich väzobných súdov) považované a prezentované ako potvrdzovanie dôvodnosti väzobného stíhania tých obvinených, ktorí sa nepriznávajú k trestnej činnosti a popierajú pravdivosť výpovedí kajúcnikov. A to bez ohľadu na reálnu pravdivosť výpovedí kajúcnikov a bez vykonania ďalšieho dokazovania ohľadom overenia pravdivosti výpovedí kajúcnikov. Najčastejším argumentom ohľadne vierohodnosti výpovedí kajúcnikov a dôvodnosti väzby obvinených popierajúcich ich výpovede je tvrdenie, že predsa aj ďalší kajúcnici preukazujú „pravdivosť“ výpovedí pôvodných kajúcnikov. Pri takomto využívaní inštitútu kolúznej väzby sa hlavne pri obvinených popierajúcich svoju trestnú činnosť a výpovede kajúcnikov nastoľuje otázka, či účelom kolúznej väzby je skutočne zabezpečenie dispozície obvineného pre OČTK. Z aktuálnych trendov rozhodovacej praxe totiž skôr vyplýva, že účelom kolúznej väzby má byť „produkcia“ ďalších kajúcnikov, nie zabezpečenie, aby bol obvinený k dispozícii OČTK na promptnú realizáciu procesných úkonov.

Je možné úplne oprávnene sa domnievať, že vyššie uvedené nadužívanie kolúznej väzby v spojitosti s praxou „výmeny“ väzobného stíhania za postavenie kajúcnika sa stal nebezpečným trendom v postupe OČTK. Takáto prax nemôže predstavovať nič iné, iba nátlakový prostriedok na priznanie a spoluprácu výmenou za stíhanie na slobode, čo síce na prvý pohľad môže vyvolať zdanie „uľahčenia“ práce OČTK a nastolenia spravodlivosti, ale pri detailnejšom pohľade je takáto prax popieraním nielen základných zásad, ale aj samotného zmyslu trestného konania. Na stanovenie objektívnej dôvodnosti predpokladu, že väzobne stíhaná osoba bude aj právoplatne odsúdená nie je možné považovať spojenie iba niekoľkých „pazzle dielikov“ ktoré do seba zdanlivo zapadajú. Trestné konania vrátane väzobných konaní je potrebné vnímať ako kontinuálny proces, ktorého cieľom je hľadanie objektívnej pravdy, spoľahlivé ustálenie skutkového stavu, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti, ako aj odhaľovanie a spravodlivé potrestanie skutočných páchateľov trestnej činnosti.

Opodstatnenosť vyššie uvedenej domnienky nadužívania kolúznej väzby v spojitosti s inštitútom kajúcnika je možné vyvodiť z nasledovných skutočností:

– Takmer všetci väzobne stíhaní sú vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1, písm. b), c) Trestného poriadku, t.j. z dôvodov kolúznej a preventívnej väzby.

– Takmer všetci väzobne stíhaní obvinení sú umiestňovaní do Ústavov na výkon väzby značne vzdialených od miesta vyšetrovania, bydliska obvinených a najmä sídiel ich obhajcov. Ak väzobný súd neakceptuje návrh prokuratúry na umiestnenie obvineného do vzdialeného ÚVV, takmer vzápätí po vzatí do väzby sú obvinení eskortovaní do vzdialenejších väzníc na príkaz prokurátora. Reálnym cieľom tohto postupu je minimalizovať kontakt obvinený – obhajca, čo samozrejme vytvára značný tlak na psychiku obvineného.

– Takmer vždy je dôvodom kolúznej väzby najmä obava z možného ovplyvňovania „kajúcnikov“, ktorí stáli za vznesením obvinenia, resp. kajúcnikov, ktorí neboli ani vzatí do väzby (resp. nebol podaný návrh na ich vzatie do väzby a pod hrozbou väzobného stíhania sa rozhodli spolupracovať alebo začali spolupracovať po krátkom pobyte vo väzbe).

– Takmer vždy je u obvinených v kolúznej väzbe znemožnená ich komunikácia s príbuznými – nepovolením telefonovania z ÚVV rodine, a nepovolením návštev príbuzných v ÚVV – často na základe arbitrárnych rozhodnutí o nepovolení návštev telefonovania, bez akéhokoľvek reálneho zdôvodnenia (iba s poukazom na zákon o výkone väzby 221/2006 Z.z. a „charakter“ trestnej činnosti). Pošta ide cez kontrolu OČTK – je úplne bežné, ak list ide jedným smerom (obvinený – rodina, rodina – obvinený ) 2-3 týždne, nie je výnimkou ani 4-5 týždňov na zaslanie a doručenie pošty. Uvedené má najviac pôsobiť na psychiku obvineného v kolúznej väzbe, nepovolenie telefonovania a návštev má „zlomiť“ obvinených – hoci s poukazom na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/48/EU je minimálnym štandardom povolenie komunikácie prinajmenšom s jednou označenou osobou – a hoci obvinení a obhajca nepovolenie návštev, telefonovania vyšetrovateľom napáda postupom podľa ust. § 210 Trestného poriadku.

– Žiadosti o preskúmanie postupu policajta prokurátor odmieta tieto podnety ako nedôvodné (k výkonu dozoru prokurátora sa podrobnejšie vyjadrím nižšie), hoci ide o jednoznačné porušovanie práv obvinených a ich rodinných príslušníkov. Uvedené je o to absurdnejšie, že v zmysle ust. zák. 221/2006 Z. z. o výkone väzby sú telefonáty s osobami (okrem obhajcov) nahrávané a archivované, môžu byť realizované v prítomnosti OČTK či príslušníkov ZVJS a taktiež pri návštevách príbuzných v ÚVV si OČTK môžu vymeniť svoju prítomnosť. Takýto postup je jednoznačne čistým nátlakovým prostriedkom na obvinených.

– Výsluchy korunných svedkov a kajúcnikov sú často krát plánované dlhé mesiace po vzatí do väzby, dôkazy navrhované obvinenými a ich obhajcami, ktoré majú vyvracať tvrdenia proti obvineným sú takisto vykonávané s niekoľkomesačnými oneskoreniami. Taktiež vykonávanie množstva nepodstatných výsluchov s ohľadom na väzobne stíhaných obvinených má slúžiť na preukázanie dojmu obtiažnosti veci a o aktívnom prístupe k vyšetrovaniu, aby sa nedalo hovoriť o nečinnosti OČTK, hoci tie sú povinné vykonávať prednostne úkony vo vzťahu k väzobne stíhaným obvineným. Absurdným je naplánovanie výsluchov kajúcnikov (po mesiacoch od vzatia do väzby obvinených) tak, že výsluchy „korunných svedkov“ a kajúcnikov sa „nestihnú“ dokončiť v plánovanom termíne, a ich dopočutia sa naplánujú o ďalšie mesiace – čo je samozrejme dôvodom na pokračovanie vo väzbe u väzobne stíhaných obvinených. Tento spôsob je absurdný a neakceptovateľný aj preto, že takýmto spôsobom, kedy sú kajúcnici vypočúvaní/dopočúvaní s odstupom mesiacov, títo si „zrazu“ spomenú na veci, o ktorých pri predchádzajúcich výsluchoch nič nevedeli, alebo si na tie veci „nespomínali“.

– Ak je vyššie uvedená „taktika“ napádaná obvinenými, či obhajobou, tak argumentom prokuratúry, a žiaľ častokrát aj väzobných súdov je argument o procesnej samostatnosti vyšetrovateľa, a to že plánovanie ako aj spôsob vykonávania úkonov trestného konania je v plnej kompetencii vyšetrovateľa. Tento názor však nepovažujem za správny – pretože je v priamom rozpore s povinnosťami OČTK, tak vyšetrovateľa ako aj prokuratúry. Tieto povinnosti im vyplývajú priamo z Ústavy SR, ale tiež najmä z ustanovení Trestného poriadku uvedených v základných zásadách trestného konania v § 2 Trestného poriadku, najmä ust. §2 ods.1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, ods. 6, ods. 7, ods. 9, ods. 10 s dôrazom na ust. § 2 ods. 6 a ods. 10 Trestného poriadku , taktiež ust. § 119 Trestného poriadku, ust. § 201 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku, a ust. § 230 Trestného poriadku a iné (povinnosti vyšetrovateľa a prokurátora). Nehovoriac o tom, že OČTK sú vo všeobecnosti povinné vo väzobných veciach postupovať s urýchlením a osobitnou starostlivosťou. Nespochybňujem procesnú samostatnosť policajta/vyšetrovateľa, avšak táto nesmie byť v rozpore s ich zákonnými povinnosťami. Taktika vyšetrovateľa pri plánovaní úkonov a vykonávaní dôkazov však musí rešpektovať ustanovenia Ústavy SR – najmä čl. 2, ods. 2, podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

– U väzobne stíhaných obvinených často dochádza k právnej „nadkvalifikácii“ skutkov tak, aby sa jednalo o obzvlášť závažné zločiny. Uvedená praktika výrazne limituje obvinených dostať sa z väzby s argumentom, že sú obvinení z obzvlášť závažnej trestnej činnosti a teda nie je možné využitie inštitútov nahrádzajúcich väzbu. Čo je pre mňa zarážajúce, väzobné súdy často vôbec nereagujú na námietky obvinených a obhajoby o zjavnej nadkvalifikácii skutkov, túto nadkvalifikáciu používajú ako argument na zamietanie žiadostí o prepustenie z väzby, predlžovanie väzby, na nenahrádzanie väzby inštitútmi nahrádzajúcimi väzbu – hoci zjavná nadkvalifikácia skutkov spochybňuje samotný materiálny dôvod väzby – dôvodnosť obvinenia (materiálny dôvod väzby totiž chýba nielen vtedy, ak sa javí, že obvinený sa skutku nedopustil, ale aj vtedy, ak sa javí, že takýto skutok nie je správne kvalifikovaný). Právna kvalifikácia skutku je totiž základnou podmienkou nielen zákonnosti obvinenia, ale aj zákonnosti väzby (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 29/2015 z 18.2.2015).

– Takmer okamžité prepustenie z väzby obvinených, ktorí sa rozhodnú priznať sa a usvedčovať iných z trestnej činnosti, najmä tých spoluobvinených, ktorí popierajú páchanie trestnej činnosti a ktorí negujú výpovede „prvotných“ kajúcnikov. Priznanie sa k trestnej činnosti a spolupráca nie je v zmysle ustanovení Trestného poriadku dôvodom na prepustenie z väzby – naopak, prepustenie z väzby „za odmenu“ je aj v zmysle slovenskej judikatúry považované za neprípustné s ohľadom na judikatúru ESĽP. Takisto vnútroštátna judikatúra uvádza, že prepustenie z väzby za popisovaných podmienok je možné považovať za používanie väzby ako nátlakového prostriedku na vynútenie priznania (napr. NSSR 6 Tost 6/2017 zo dňa 22.2.2017, 6 Tost 9/2017 zo dňa 14.3.2017 – „ Prepúšťanie obvinených z väzby na slobodu prokurátorom po tom, čo sa priznali k spáchaniu trestnej činnosti a začali usvedčovať spolupáchateľov naznačuje, že väzba u týchto obvinených mohla byť prostriedkom k vynúteniu priznania, čo je nezákonné“).

– „Nadpráca“ operatívnych pracovníkov, ktorí pričasto „navštevujú“ obvinených vo väzbe (samozrejme bez prítomnosti obhajcu), ktorým ponúkajú prepustenie z väzby (nie úľavy v trestnom konaní) výmenou za priznanie a za spoluprácu, usvedčovanie svojich spoluobvinených, resp. iných osôb.

– Účelové spájanie viacerých trestných konaní dokopy – čo vždy budí dojem obtiažnosti a rozsiahlosti veci, zvyšuje závažnosť veci, čo je často argumentom na držanie obvinených vo väzbe (pričom často následne dôjde k opätovnému rozdeleniu trestných konaní, k vylúčeniu vecí zo spoločného konania – čo je v rozpore so skutočným účelom a zmyslom tohto inštitútu).

– Vylučovanie kajúcnikov na samostatné konania – títo potom vypovedajú v pôvodných konaniach ako svedkovia, čo má z pohľadu OČTK vzbudiť väčšiu dôkaznú silu takýchto výsluchov, pretože obvinený môže klamať, ale svedok nie.

– Prehliadanie výrazných a významných rozporov v jednotlivých výpovediach toho – ktorého kajúcnika, a zjavné prehliadanie významných rozporov vo výpovediach medzi jednotlivými kajúcnikmi navzájom.

– Nevykonávanie konfrontácií medzi kajúcnikmi a obvinenými, hoci o to obvinení alebo obhajoba opakovane žiadajú, resp. nevykonanie konfrontácií v čo najskoršom možnom termíne.

– Prehliadanie významných skutočností o trestnej činnosti „pôvodných“ kajúcnikov, ktoré vyplývajú z výpovedí svedkov, z výpovedí „ďalších“ kajúcnikov, z výpovedí poškodených – pričom sa „pôvodní“ kajúcnici „zabudli“ k tejto trestnej činnosti priznať, zamlčali ju. Pôvodným kajúcnikom nie sú vznášané obvinenia za trestnú činnosť, ku ktorej sa nepriznali. Zásada oficiality vyjadrená v ust. § 2 ods. 5 Trestného poriadku o povinnosti prokurátora stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel akoby ani neexistovala. (OČTK nechcú pripustiť znevierohodnenie spolupracujúceho kajúcnika, a nechcú si „pohnevať“ kajúcnika vznášaním obvinení, aby neprestal spolupracovať).

– Zvláštne plánovanie termínov výsluchov najmä kajúcnikov (aj za cenu zmeny termínov iných úkonov) tak, aby títo vypovedali vo veľmi krátkej dobe pred rozhodovaním o väzbe obvinených popierajúcich páchanie trestnej činnosti – tesne pred rozhodovaním o žiadostiach o prepustenie z väzby, ale najmä tesne pred rozhodovaním o predĺžení či nepredĺžení lehoty trvania väzby – a tieto výpovede, ktoré sú samozrejme v neprospech obvinených vo väzbe, sú dôvodom na nevyhovenie žiadostiam o prepustenie z väzby, a pričasto sú dôvodom na predĺženie lehoty trvania väzby.

– Vznášanie nových obvinení väzobne stíhaným obvineným popierajúcich páchanie trestnej činnosti len na základe tvrdení „nových“ kajúcnikov, pričom na vznesenie obvinenia postačuje aj ničím neoverené, nepotvrdené tvrdenie jediného nového kajúcnika. Tieto nové obvinenia majú pôsobiť na „zlomenie“ tých obvinených, ktorí popierajú páchanie trestnej činnosti a tvrdenia kajúcnikov, ako aj na ich zotrvanie vo väzbe. V týchto prípadoch OČTK aplikuje zásadu oficiality takmer okamžite.

– Ignorovanie skutočností svedčiacich v prospech väzobne stíhaných obvinených, ignorovanie opakovaných návrhov väzobne stíhaných obvinených na doplnenie dokazovania .

– Zvláštna a neprimeraná „spolupráca“ OČTK s médiami, ktoré disponujú informáciami priamo od OČTK a „pomáhajú“ OČTK pri zdôvodňovaní vznášaní obvinení a väzobných stíhaní. Je možné pozorovať naozaj zvláštny fenomén, že v prípadoch, keď je odôvodnenie uznesení o vznesení obvinení veľmi vágne, priamo v rozpore s ust. § 206 ods. 3 Trestného poriadku – „v presne nezistenom čase … na neznámom mieste, presne nezisteným spôsobom … s ďalšími bližšie nestotožnenými osobami … „ – vtedy majú média také množstvo informácií, že tieto sú schopné vplývať na verejnosť, spoločenskú mienku tak, že je nutné a dôvodné vznášať obvinenia a väzobne stíhať obvinené osoby. Média akoby odôvodňovali alebo doplňovali dôvodnosť obvinení.

– Veľmi závažným fenoménom je účelové zavádzanie väzobných súdov zo strany OČTK, najmä prokuratúry v návrhoch na vzatie do väzby, v návrhoch na predlžovanie lehoty trvania väzby, vo vyjadreniach/stanoviskách k žiadostiam o prepustenie z väzby – pričom v týchto podaniach sú uvádzané argumenty, ktoré vôbec nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, alebo dokonca sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, vychádzajú z domnienok a konštrukcií, ktorých jediným cieľom je vziať do väzby, resp. udržať vo väzbe tých, ktorí popierajú páchanie trestnej činnosti a popierajú tvrdenia kajúcnikov.

– V súvislosti s povinnosťou prokuratúry vykonávať dozor nad zákonnosťou v prípravnom konaní je nutné konštatovať, že v mnohých prípadoch odôvodnených sťažností na postup vyšetrovateľov prokuratúra takmer vždy tieto odmieta, a to bez ohľadu na ich dôvodnosť, často bez reálneho zdôvodnenia len prostým konštatovaním, že neboli zistené žiadne pochybenia. Vyšetrovatelia si nad mnohými svojimi pochybeniami ani nelámu hlavu, dokonca sami vyzývajú obhajobu na podanie žiadostí o preskúmanie ich postupu – súc si vedomí, že ich prokuratúra jednoducho „podrží“ .

Kajúcnik a možnosti jeho motivácie z hľadiska jeho osobného postoja a vnútorného vnímania situácie

Účelom tohto článku nie je spochybňovanie zákonnosti inštitútu tzv. kajúcnika alebo volanie po zmene právnej úpravy. Domnievam sa však, že tento inštitút je v poslednej dobe nadužívaný a zneužívaný spôsobom, ktorý je značne vzdialený základným zásadám a princípom trestného konania, aj samotnému zmyslu a účelu inštitútu tzv. kajúcnika. Kajúcnika je totiž vždy potrebné vnímať predovšetkým ako ľudskú bytosť, ktorá sa okrem objektívnych podnetov a racionálneho hodnotenia celkom určite riadi aj svojimi osobnými postojmi a vnútorným vnímaním situácie, v ktorej sa nachádza. V súčasnosti sa však na kajúcnika nepozerá ako na ľudskú bytosť, ktorá môže mať veľmi rôznorodý a subjektívny rozsah motivácií stať sa kajúcnikom, ale ako na nedotknuteľný právny inštitút, akýsi „stroj“ na pravdu takmer na úrovni detektora lži. Tento nesprávny prístup je možné vyjadriť nasledovne používanými argumentmi zo strany OČTK a súdov, ktoré sa stali akýmisi kajúcnickými „mantrami“:

1. Kajúcnik nemá dôvod uvádzať nepravdu, veď usvedčuje aj sám seba, a ak by sa zistilo, že klame, prišiel by o všetky benefity

– Kajúcnici často k vlastnej trestnej činnosti uvádzajú len to, čo je už preukázané, resp. tie skutočnosti, pri ktorých neuvedú nič nad rámec toho, čo sa javí ako preukázané vo vzťahu k ich osobe.

– Ani preukázanie, že kajúcnik klame vôbec nemusí znamenať stratu benefitov. Pre OČTK sú niektorí kajúcnici „príliš cenní“ a ich benefity sa zachovajú aj potom ako sa stane ich klamstvo zjavným.

– Väčšina kajúcnikov sa vykupuje zo závažnej trestnej činnosti, za ktorú by im hrozilo dlhoročné odňatie slobody (často v trvaní 15-20 rokov), preto riskovať usvedčenie z klamstva, stratu benefitov, či dokonca trestné stíhanie pre krivé obvinenie alebo krivú výpoveď v porovnaní s možnosťou, že klamstvo nebude odhalené a za to získať beztrestnosť, či zníženie trestu odňatia slobody je pre kajúcnikov veľmi výraznou motiváciou klamstvo postúpiť a riskovať (bežné je zo sadzby 20-25 rokov až doživotie zníženie trestu na trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov – v zmysle ust. § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, čo je najnižší možný trest, ako dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody je aspoň 15 rokov).

2. Kajúcnik vypovedal podrobne, detailne a je nepravdepodobné, že by si takéto konkrétne veci mohol vymyslieť

– Aj tento argument je nutné vnímať kriticky. Kajúcnik opisuje vlastnú trestnú činnosť, následne časť znej zvaľuje na inú osobu, čím zľahčuje svoju trestnú činnosť, vytvára si vlastné alibi a obviňovaním inej osoby/iných osôb napĺňa svoju funkciu kajúcnika – usvedčovať iné osoby. Zo subjektívneho vnímania kajúcnika je vždy jednoduchšie vypovedať na iné osoby ako odhaľovať vlastnú trestnú činnosť.

– Veľmi citlivo je potrebné pristupovať k výpovedi kajúcnika, keď o trestnej činnosti vie z počutia, z médií, z internetu – zo zverejnených rozhodnutí súdov, prokuratúry, ktoré sú síce anonymizované, avšak poznajúc okolnosti ľahko identifikuje osoby, a v rozhodnutiach síce absentuje presné označenie osôb, avšak skutky sú podrobne popísané, mnohé rozhodnutia v sebe obsahujú celý popis skutkov z uznesení o vznesení obvinenia (ktoré sú často súčasťou týchto rozhodnutí).

– Rovnako veľmi kriticky je potrebné pristupovať ku kajúcnikom, ktorí sa rozhodnú pre spoluprácu počas prebiehajúceho trestného konania (často počas väzobného stíhania) a ktorí majú k dispozícií uznesenie o vznesení obvinenia a výpovede svojich spoluobvinených, svedkov, poškodených – so všetkými podrobnosťami a detailmi. V takomto prípade má kajúcnik vyslovene priestor na vytvorenie „taktiky“ výpovede, ktorú môže „prispôsobiť“ vo svoj prospech a zároveň tak, aby pôsobila hodnoverne a v súlade s výpoveďami iných osôb.

– Žiaľ existujú indície, že by v niektorých prípadoch mohli mať kajúcnici dokonca podrobné informácie priamo od OČTK.

Ako advokát som v minulosti zastupoval mnohé osoby v trestných konaniach, ktoré dnes vystupujú v procesnom postavení kajúcnikov, a priamo tieto osoby mi v minulosti pri ich obhajobe (niekedy) uviedli, čo sa naozaj stalo, a preto viem, že dnes v postavení kajúcnikov klamú. Som však viazaný advokátskou mlčanlivosťou, keďže som sa o týchto skutočnostiach dozvedel pri výkone obhajoby a preto o nich nemôžem hovoriť. Z osobnej skúsenosti však viem, že kajúcnici majú motiváciu hovoriť nepravdu, krivo vypovedať, krivo obviňovať iné osoby a zamlčovať mnohé podstatné skutočnosti vo vzťahu ku svojej osobe v snahe zabezpečiť si rôzne výhody – beztrestnosť, zníženie trestu, prepustenie z väzby.

Hoci odbornej verejnosti je už od konca roka 2019 veľmi dobre známy rozsudok ESĽP vo veci Adamčo vs. SR, kompetentné orgány akoby existenciu tohto rozhodnutia prehliadali a naopak konajú presne v duchu toho, čo ESĽP štátnym orgánom v súvislosti s inštitútom kajúcnika vyčítal (rozsudok ESĽP zo dňa 12.11.2019 vo veci č. 45084/14 – Adamčo proti Slovensku). V uvedenej veci ESĽP rozhodol o porušení práva na spravodlivé konanie zaručeného článkom 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, keď ako jediný rozhodujúci dôkaz k preukázaniu viny svedčila výpoveď kajúcnika bez jej podloženia inými priamymi dôkazmi. Aj po vydaní rozsudku ESĽP vo veci Adamčo vs. SR sa však namiesto opatrnejšieho a kritickejšieho prístupu k využívaniu inštitútu kajúcnika stal presný opak. V roku 2020 sa tento inštitút stal „pilierom“ činnosti najmä elitných zložiek NAKA vo všetkých mediálne známych kauzách. Domnievam sa, že mnou uvedené skutočnosti preukazujú negatívne smerovanie v trestných konaniach, a je namieste zamyslieť sa nad nadužívaním väzby všeobecne, najmä kolúznej, a jej trvania. Taktiež je na mieste urobiť opatrenia k zamedzeniu nadužívania a zneužívania inštitútu kajúcnikov. Myslím si, že v roku 2021 by bolo vhodné zamyslieť sa nad využitím moderných technológií pri náhrade väzby, a nemyslím iba rozšírenejšie využitie inštitútu tzv. elektronického monitorovania.

Podmienky kolúznej väzby na Slovensku v súčasnosti

Napriek základnému zameraniu môjho článku, ktorý má ambíciu byť v prvom rade článkom odborným, by som chcel na záver opísať z môjho pohľadu podmienky kolúznej väzby s ohľadom na posúdenie možnej nátlakovosti takejto väzby na obvinených.

V kolúznej väzbe som od 28.10.2019. Pätnásty mesiac som zatvorený na cele s rozlohou cca 8 m2 – vrátane sociálneho zariadenia, v ktorom je WC, umývadlo, na ktorom je hadica so sprchou. Po odrátaní plochy sociálneho zariadenia, a zariadenia cely (poschodová posteľ, 2 skrinky, stôl, 2 stoličky, polička) zostávajú cca 3 m2 na „pohyb“. Toto je štandardná cela pre 2 osoby. Väčšinu času výkonu väzby som na cele sám. Pre 2 osoby je miesta na cele žalostne málo. Na cele som zatvorený 23 hodín denne. Na 1 hodinu denne môžem ísť na vychádzku do koridoru na streche väznice. Sú to 4 steny a hore mrežovaná sieť. Koridory majú rôzne veľkosti. Najmenšie majú cca 8 m2. Po 23 hodinách strávených v malej cele nie je veľmi výraznou zmenou možnosť byť na vzduchu v priestore 8 m2 (cca 4m x 2m). Väčšinou mám možnosť byť v koridore s veľkosťou cca 6 m x 4m – v ktorom je hrazda a bradlá. V prípade zlého počasia môžem byť pod malou strieškou.

V cele je nedostatok denného „prirodzeného“ svetla. Ak nie je zapálené umelé svetlo je v cele prítmie. Aby som mohol čokoľvek robiť, mám celý deň zapálené umelé svetlo – toto ja sám neviem vypnúť ani zapnúť. Vypínač je pred celou – svetlo zapínajú a vypínajú príslušníci ZVJS.

Vychádzky sú v rôznych časoch. S ohľadom na časy vychádzok a dispozičné riešenie koridorov niekedy celé dni (aj týždne) nevidím slnko.

Počas 15–tich mesiacov väzby sa mi na tele vytvorilo cca 100 nových znamienok a pigmentových fliačikov – čo môže byť spôsobené nedostatkom slnečného svetla, nedostatkom prirodzeného denného svetla a celodenným umelým svetlom.

Byť zatvorený 23 hodín denne na cele bez možnosti akýchkoľvek pohybových aktivít, bez možnosti akýchkoľvek aktivít mimo celu je neskutočnou psychickou, ale aj fyzickou záťažou. Jedinou možnou aktivitou mimo cely je občasná návšteva vo väzenskej kaplnke. Z dôvodu kolúznej väzby som tam s kňazom sám.

15 mesačný nedostatok pohybu sa v ostatnej dobe prejavil na mojom fyzickom stave. Bolí ma chrbtica, bedrové kĺby, kolená, šľachy – a to ako dlhoročný aktívny športovec dennodenne 2x cvičím počas vychádzky a na cele sa venujem strečingu. Nemožnosť pohybových aktivít mi ako aktívnemu športovcovi a človeku zvyknutému na pohybové aktivity chýba a pôsobí na mňa deprimujúco. Nemám možnosť ani vidieť „obyčajné“ stromy, trávu. Nedostatok „normálneho“ pohybu sa prejavuje aj tvorbou kŕčových žíl. Nikdy predtým som s uvedeným nemal problém.

Väzenská strava je nekvalitná a nedostatočná. Bez nákupov vo väzenskom bufete (1x do týždňa) by som hladoval a nemohol si kupovať potraviny obsahujúce vitamíny a vlákninu. Väzenská strava spôsobuje problémy s tráviacim traktom. Kto nemá prostriedky na nákup v bufete vyslovene trpí väzenskou stravou.

Napriek 15-tim mesiacom vo väzbe trpím nedostatkom neprerušovaného spánku – večer nemôžem zaspať, v noci sa budím (aj niekoľkokrát za noc) na nočné kontroly. Cez deň môžem maximálne zadriemať, o spánku sa nedá hovoriť.

Celé dni na cele vlastne môžem iba čítať, písať, mám síce na cele TV, ale sledovať TV dlhšie ako pár hodín „nedokážem“. Niekedy nepozerám TV vôbec.

Mám prístup ku knihám z väzenskej knižnice. Občas sa však stáva, že aj niekoľko dní (týždňov) som bez kníh. Celodenná nečinnosť je absolútne ubíjajúca – najmä pre človeka, ktorý predtým žil aktívnym životom, pracoval, staral sa o rodinu, športoval, chodil do prírody. Stojí ma značné množstvo síl nepoddať sa nečinnosti a stále sa „prinútiť“ niečo robiť – čítať, lúštiť krížovky, sudoku, cvičiť.

Problematická je aj hygiena. Teplá voda tečie v obmedzených časoch, a nie denne. Počas zimných mesiacov sa niekedy stane, že je na cele chladno.

Absolútne najhorším a najnáročnejším je však odlúčenie od rodiny. Od 29.10.2019 do 13.01.2021 mi nebolo povolené telefonovanie s manželkou a mojimi tromi maloletými synmi (prvý povolený telefonát s manželkou a matkou som mal 13.01.2021. t.j. po viac ako 15-tich mesiacoch kolúznej väzby). Doteraz som mal povolené iba 2 návštevy – na 1 hodinu som videl manželku za sklenenou stenou. Prvýkrát po takmer 11-tich mesiacoch. Moje deti som videl doteraz iba 2x – na 20 minút cez video návštevu na obrazovke tabletu cca 25 cm x 15 cm. Prvý krát som takto videl deti po 13-tich mesiacoch .

Pošta ide cez „cenzúru“ vyšetrovateľa. Jedným smerom – ÚVV – rodina alebo naopak to trvá v priemere 17 – 19 dní. Ak chcem niečo vedieť o rodine a napíšem im, odpoveď dostanem o 4-6 týždňov. Stalo sa už, že šla pošta jedným smerom viac ako mesiac.

Väzba bolí duševne, po dlhšej dobe vo väzbe aj fyzicky. Uvedený opis je opisom „štandardnej“ kolúznej väzby. Je paradoxom, že de iure nevinný človek – obvinený v kolúznej väzbe má horšie podmienky ako odsúdený umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Vo výkone trestu odňatia slobody so stredným a minimálnym stupňom stráženia majú právoplatne odsúdené osoby neporovnateľne lepšie podmienky týkajúce sa pohybu, pohybových, spoločenských, záujmových či vzdelávacích aktivít.

V súhrne je možné podmienky v kolúznej väzbe opísať (všeobecne) nasledovne:

– pobyt na cele 23 hodín denne

– budenie nočnými kontrolami – nedostatok neprerušovaného spánku

– žiadne činnosti/aktivity mimo cely

– dlhodobá absencia slnečného svetla/ prirodzeného denného svetla

– obmedzený prístup ku knihám

– nedostatočná strava

– nedostatočný prístup k teplej vode

– neumožnenie návštev s rodinou

– neumožnenie telefonovania s rodinou

– dlhotrvajúce doručovanie pošty

Dlhodobý pobyt v takýchto podmienkach spolu s účelovým nepovolením telefonovania (návštev) s rodinou zo strany OČTK považujem za nátlakový prostriedok.

Chcem veriť, že dôjde k zvráteniu trendov popísaných v článkoch JUDr. Šamka ako aj v mojom článku, chcem veriť, že opäť zavládne zdravý rozum a návrat k základným zásadám a princípom trestného konania ako esenciálnej súčasti právneho štátu, chcem veriť, že väzba do budúcna nebude zneužívaná ako nátlakový prostriedok.

Autor
JUDr. Martin Ribár

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a918-pohlad-z-oboch-stran-mrezi-na-naduzivanie-koluznej-vazby-a-institutu-kajucnika-v-trestnych-konaniach

Trestné činy vrážd podľa prvej hlavy Trestného zákona

Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) chráni základné ľudské práva a slobody. Jedným z takýchto práv je aj právo na život upravené v Čl. 15 Ústavy(1). Cieľom ustanovenia čl. 15 ods. 1 Ústavy je zabezpečiť ochranu každého jednotlivca (fyzickej osoby) pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života urobeného iným. Slovo „každý“ znamená, že právo na život patrí osobe bez akejkoľvek diskriminácie, teda bez ohľadu na pohlavie, rod, rasu, národnosť, náboženské presvedčenie, majetok, sociálne postavenie atď. Štát má povinnosť vyplývajúcu najmä z princípu rovnosti pred zákonom (čl. 2 ods. 1 Ústavy) zabezpečiť, aby si bol pri realizácii tohto práva každý rovný s inými. Ochrana tohto práva štátnou mocou nie je viazaná napr. na občianstvo fyzickej osoby, miesto ani oprávnenosť jej pobytu na našom území. Právo na život pôsobí erga omnes – voči všetkým. To znamená, že sa zakazuje útok alebo zásahy ktorejkoľvek fyzickej osoby alebo právnickej osoby a štátu. Ústava bezvýnimočne zakazuje trest smrti. Zároveň vymedzuje striktné výnimky, ktorých podstatou je, že právo na život nebude v niektorých prípadoch môcť byť plne garantované alebo pozbavenie života nebude trestne ani disciplinárne stíhané(2).

Právo na život by nemohlo byť zabezpečené, ak by sa na jeho realizácii nepodieľal priamo štát. Štátu teda z práva na život vyplývajúdve základné pozitívne povinnosti: povinnosť chrániť život (tzv. hmotnoprávna povinnosť) a povinnosť zabezpečiť vyšetrenie, resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy (tzv. procesná povinnosť)(3).

Základným prostriedkom ochrany ľudského života pred svojvoľným, teda neoprávneným konaním iných osôb, ktorého úmyselným následkom je smrť, je trestnoprávna úprava. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len “Trestný zákon”) v prvom diely prvej hlavy osobitnej časti vymedzuje tri skutkové podstaty trestných činov, ktoré sa týkajú uvedeného konania a v súlade so svojimi vymedzeniami sa označujú ako vražda. Ide o úkladnú vraždu, vraždu a vraždu novonarodeného dieťaťa matkou.

Vražda je podľa § 145 Trestného zákona úmyselným trestným činom a vo všetkých svojich odsekoch je obzvlášť závažným zločinom(4). Vražda v zmysle § 145 ods. 1(5) nastane vtedy, ak niekto iného úmyselne usmrtí. Skutková podstata trestného činu vraždy podľa § 145 ods.1 je základnou(6), jednoduchou(7) a opisnou(8) skutkovou podstatou. Objektomtohto trestného činu je ľudský život. Objektívnu stránku charakterizuje spôsobenie smrti inému, čím rozumieme zbavenie života živého človeka, bez ohľadu nato aké boli pri tom použité prostriedky. Pri vražde je subjektívnou stránkou úmyselné zavinenie. „Pri trestnom čine vraždy úmysel páchateľa, čo aj nepriamy (eventuálny), musí smerovať k usmrteniu človeka. Ak by páchateľ konal v úmysle ohroziť alebo poškodiť iný záujem chránený trestným zákonom (napr. ľudské zdravie), pričom jeho konanie by malo za následok smrť človeka, no vo vzťahu k tomuto následku by nebol daný úmysel, nebol by páchateľ trestne zodpovedný za vraždu. Pri trestnom čine vraždy teda vôľa páchateľa, či už vo forme chcenia alebo uzrozumenia, musí smerovať aj k následku, ktorým je smrť iného človeka, pričom vzťah páchateľa k tomuto následku musí byť aktívny(9)“.Úmysel je dostatočne zrejmý aj z okolností a intenzity vykonaného útoku, najmä ak páchateľ použije zbraň spôsobilú iného usmrtiť a útok zámerne vedie proti tým častiam ľudského tela, kde sú uložené orgány dôležité pre život. V prípadoch, kedy páchateľ popiera úmysel usmrtiť poškodeného, je nutné otázku jeho zavinenia vyvodiť nepriamo z okolností trestného činu objektívnej povahy, konkrétne z okolností, za ktorých k útoku došlo, čo útoku predchádzalo, ako bol útok zrealizovaný, akým predmetom páchateľ útočil, či páchateľ útočil proti takej časti tela, kde sú životne dôležité orgány, akou silou (intenzitou) útočil a podobne(10).Predmetom útoku na život je iba živý človek, ktorým je už dieťa v okamihu, kedy prestalo byť ľudským plodom(11) až do okamihu smrti v biologickom zmysle. V zmysle § 142 ods. 2 sa za smrť(12)považuje biologická smrť mozgu (tzv. cerebrálna smrť), ktorá nastane trvalým a so životom nezlúčiteľným poškodením mozgového tkaniva následkom mechanického spôsobu a/alebo nedostatku kyslíka. Tento stav je konečný a nevratný. Za smrť nie je považovaný stav tzv. klinickej smrti, pri ktorej síce tiež dochádza k zastaveniu vitálnych funkcií, najmä činnosti srdca a dýchania, avšak obnovenie týchto funkcií je vzhľadom na značný pokrok lekárskej vedy možný. Smrť človeka však možno spáchať tak aktívnym násilným konaním (napr. bodnutie nožom, zhodenie z lešenia), aktívnym nenásilným konaním (uzavretie vo veľkej priemyselnej chladničke), ako aj opomenutím konania, na ktoré je páchateľ podľa okolností a svojich pomerov povinný (napr. páchateľ nepodá ruku osobe, ktorá visí z útesu, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba, pretože chce, aby daná osoba zahynula)(13). Subjekt tohto trestného činu je všeobecný a teda páchateľom môže byť ktokoľvek. V zmysle § 19 ods. 1 je páchateľom ten, kto trestný čin spácha sám.

Zákonodarca trestným zákonom odčlenil od právnej úpravy vraždy úkladnú vraždua vymedzil ju ako samostatnú skutkovú podstatu, čo má zmysel z hľadiska trestania páchateľa. Úkladná vražda je v Trestom zákone upravená ustanoveniami § 144. Skutková podstata trestného činu úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 trestného zákona je základná, jednoduchá a opisná. Úkladná vražda a vraždasú z hľadiska obsahu skutkovej podstaty takmer zhodné, pretože pri úkladnej vražde sú subjekt, subjektívna stránka a objekt rovnaké ako pri „obyčajnej“ vražde. Rozdielom jelen objektívna stránka.Pri úkladnej vražde je objektívna stránka rozšírená a je ňou spôsobenie smrti(14) inému s vopred uváženou pohnútkou. Slovenský Najvyšší súd charakterizuje vopred uváženú pohnútku ako „situáciu kedy si páchateľ vopred, t.j. pred spáchaním trestného činu zváži rozhodujúce okolnosti vykonania činu vrátane určenia miesta a času spáchania činu, použitia zbrane, či iného prostriedku vhodného na usmrtenie obete s cieľom, aby došlo k úspešnému vykonaniu činu, tzn. že si čin z hľadiska vykonania naplánuje. Nie je však potrebné, aby taký plán bol premyslený do najmenších detailov, postačí rámcové vymedzenie rozumných skutočností vykonania činu v predstave páchateľa, ktoré následne môže byť pri samotnom uskutočňovaní doplňované, či menené vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu a vývoj situácie. Vopred uvážená pohnútka sa vzťahuje nie len na samotné rozhodnutie, pri ktorom páchateľ dopredu zvažuje všetky okolnosti svedčiace pre úmyselné usmrtenie tak aj proti nemu, ale zahŕňa i voľbu vhodných prostriedkov pre uskutočnenie spôsobu vykonania usmrtenia iného, pričom z hľadiska časového je tu určitý odstup od vlastného spôsobu spáchania trestného činu vraždy, pretože ide vo svojej podstate o naplánovanie vykonania takého činu. Na druhej strane nie je vyžadovaná nejaká zvláštna rafinovanosť, detailné premyslenie celej situácie, rozplánovanie jednotlivých fáz útoku, ani zváženie všetkých do úvahy prichádzajúcich okolností, ale postačí i naplánovanie v podstate „primitívne“ v závislosti na rozumovej úrovni páchateľa, kedy taký páchateľ dopredu zvážil podstatné okolnosti pre vykonanie činu. Nie je rozhodujúce, či vlastné naplánovanie bolo vykonané v takom rozsahu, ktorý zaisťuje úspešné usmrtenie iného, poprípade či konanie páchateľa dospelo aspoň do štádia pokusu, pretože trestná je i príprava úkladnej vraždy s vopred uváženou pohnútkou“(15).

Zakotvením ustanovenie § 144 o úkladnej vražde bola najmä potreba dôsledne odlíšiť vraždu spáchanú na základe spontánneho, momentálneho rozhodnutia („obyčajná“ vražda), od tej vraždy, ktorú si páchateľ vopred rozvážil, neraz aj dlho pripravoval a dokonale naplánoval, prípadne sa o jej dokonanie už aj pokúsil (úkladná vražda).O úkladnú vraždu pôjde spravidla vtedy, ak ide o vraždu na objednávku, keď bola sľúbená odmena za vykonanie činu alebo, keď páchateľ odmenu dôvodne očakáva alebo, keď ide o premyslený prípad vraždy, pri ktorej má páchateľ v úmysle získať majetkový prospech bezprostredne, alebo dodatočne, napríklad aj fyzickou likvidáciou svojho veriteľa. Na rozdiel od vraždy (§ 145 TZ) pri úkladnej vražde (§ 144 TZ) pôjde o prípady zložitejšie na prípravu, vyžadujúce si určitý predchádzajúci plán a koordináciu v čase, priestore i prostriedkoch. Takýto postup páchateľa musí vždy smerovať k cieľu usmrtiť obeť za každú cenu, ako následok predchádzajúcej prípravy, či už ako akt pomsty, nenávisti, žiarlivosti alebo zištnosti(16). Pri úkladnej vražde musí úmysel obsahovať vopred uváženú pohnútku, ktorou sa rozumie sformulované rozhodnutie usmrtiť iného, ktoré pretrváva počas dlhšieho časového obdobia pred usmrtením človeka. Aby mohlo ísť o uvážené rozhodnutie, musí byť aspoň čiastočne spracované rozumovou zložkou vôle páchateľa. Nestačí len emocionálne rozhodnutie.Ďalším rozdielom a dôkazom, že pri úkladnej vražde ide o vážnejšiu formu je aj fakt, že za jej spáchanie sa trest odňatia slobody pohybuje v rozmedzí od dvadsať do dvadsaťpäť rokov, naproti tomu pri vražde je trest „len“ v rozmedzí pätnásť až dvadsať rokov odňatia slobody.

To, že sú si tieto dva typy vrážd skutkovými podstatami veľmi podobné podčiarkujú aj ich odseky 2. Obe v tomto odseku navyšujú trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie. V oboch prípadoch je skutková podstata odseku 2 kvalifikovanou(17) skutkovou podstatou k odseku 1. V ustanoveniach odsekov 2 sú zakotvené závažnejšie formy spáchania trestného činu uvedeného v odseku 1 (v prípade § 144 ide o úkladnú vraždu a v prípade § 145 o vraždu) z hľadiska naplnenia jednotlivých kvalifikačných znakov. Skutkové podstaty odsekov 2 sú takmer totožné. Pri úkladnej vražde je však do skutkovej podstaty doplnený aj kvalifikačný znak: „a už bol odsúdený za trestný čin vraždy“. Znamená to teda, že k spáchaniu úkladnej vraždy závažnejším spôsobom príde aj vtedy, ak už bol páchateľ v minulosti odsúdený za trestný čin vraždy. Ďalšie ustanovenia odsekov 2 sú totožné. Ide najmä o spáchanie trestného činu (vraždy a úkladnej vraždy) na dvoch osobách. V tomto prípade nemôže ísť o usmrtenie viac ako dvoch osôb, ale práve dvoch osôb. Usmrtenie viacerých osôb je závažnejším spôsobom konania. Spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania je takisto jednou zo závažnejších foriem. O tom, čo je závažnejším spôsobom konania hovorí § 138 Trestného zákona.Závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu so zbraňou (neplatí pri vražde a úkladnej vražde), po dlhší čas(18), surovým alebo trýznivým spôsobom(19), násilím(20), hrozbou bezprostredného násilia(21) alebo hrozbou inej ťažkej ujmy(22), vlámaním(23), ľsťou(24), využitím tiesne(25), neskúsenosti(26), odkázanosti alebo podriadenosti(27), porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona(28), organizovanou skupinou(29), alebo na viacerých osobách(30). Ďalším predpokladom spáchania trestného činu závažnejšou formou je spáchanie trestného činu na chránenej osobe(31). Kvalifikačným znakom je aj konanie z osobitného motívu(32) alebo v úmysle získať majetkový prospech(33).

Odseky 3 týchto dvoch vrážd sú totožné. Takisto ako pri odseku 2 ide aj tu o kvalifikovanú skutkovú podstatu a sú v nich uvedené závažnejšie formy spáchania trestného činu uvedeného v odseku 1( § 144 – úkladná vražda, § 145 – vražda). Naplnením tejto skutkovej podstaty sa v oboch typoch vrážd páchateľ potrestá na doživotie. Jednotlivými kvalifikačnými znakmi na naplnenie závažnejšej formy spáchania trestného činu v zmysle odsekov 3 sú, ak páchateľ spácha trestný čin a už bol za taký čin odsúdený, spácha ho v nebezpečnom zoskupení(34)alebo za krízovej situácie(35).

Treťou skutkovou podstatou s označením vražda je vražda novonarodeného dieťaťa matkou podľa§ 146 Trestného zákona. Trestný čin spáchaný podľa tohto paragrafu je zločinom. Skutková podstata tohto paragrafu je privilegovanou(36) skutkovou podstatou k § 145 Trestného zákona. Trestný čin spáchaný podľa tohto paragrafu je zločinom. Objektom tohto trestného činu je život novonarodeného dieťaťa. V tomto prípade subjekt nie je všeobecný ale konkrétny a je ním matka novonarodeného dieťaťa. Subjektívnou stránkou je úmyselné zavinenie. Objektívnou stránkou trestného činu je usmrtenie novonarodeného dieťaťa v rozrušení spôsobenom pôrodom. Úmyselné zbavenie života novonarodeného dieťaťa matkou je mierenejšie trestané, ak sa ho matka v rozrušení spôsobenom pôrodom dopustí pri pôrode alebo hneď po ňom. Obe dve uvedené podmienky musia byť splnené súčasne, pretože ak by jedna z nich absentovala, išlo by o trestný čin vraždy podľa § 144 Trestného zákona.

Pre lepšie pochopenie daného paragrafu je lepšie vysvetliť si niektoré pojmy. Novonarodeným dieťaťom(37) sa rozumie dieťa od začiatku pôrodu, a to aj vtedy, ak celkom neopustilo matkino telo, a nie je od neho celkom oddelené. Až do počiatku pôrodu ide o ľudský plod. Novonarodené dieťa musí byť živé a tak vyvinuté, aby bolo schopné mimomaternicového života aspoň po určitý čas. Pri tomto trestnom čine je najviac diskutovaným znakom – rozrušenie spôsobené pôrodom. Už Najvyšší súd Československej federatívnej republiky(38) považoval za potrebné uviesť, že pôrodnícka prax potvrdzuje, že určité rozrušenie spôsobené pôrodom sa vyskytuje u každej rodičky. Jeho intenzita je determinovaná celým radom skutočností vzťahujúcich sa nielen k priebehu samého pôrodu, ale aj skutočností doliehajúcich na rodičku počas tehotenstva (napr. sociálne aspekty – nedostatok finančným prostriedkov, absencia rodinného zázemia, hanba z pôrodu nemanželského dieťaťa, atď.). Poznanie a hodnotenia týchto skutočností s prihliadnutím na individuálnu psychiku tej-ktorej rodičky umožňuje posúdiť ich vplyv na jej vôľu a konanie v časepôrodua hneď po ňom. Ak stav rozrušenia vyvolaný súhrnným vplyvom týchto skutočností na psychiku rodičky v časepôrodua hneď po ňom obmedzuje jej vôľu konať v záujme života dieťaťa, ide o stav páchateľky predpokladaný v ustanovení § 146 Trestného zákona. Rozrušenie spôsobené pôrodom je zvláštny znak tohoto trestného činu a nemožno ho zamieňať so všeobecnými podmienkami trestnej zodpovednosti vyjadrenými v ustanoveniach o nepríčetnosti a zmenšenej príčetnosti. Pre posúdenie otázky, či obvinená konala v tomto psychickom stave, je rozhodujúcim podkladom posudok znalca-pôrodníka. Pritom nie je podstatné, či boli narušené schopnosti obvinenej rozpoznať nebezpečnosť svojho konania a ovládať ho.

Vyššie rozobraté trestné činy vrážd sú trestnými činmi proti životu. Vraždy sú už od nepamäti súčasťou spoločnosti, ktorá ich spáchanie trestá a odcudzuje. Preto nech už sú dôvody na spáchanie vraždy akékoľvek vždy treba mať na pamäti, že situácia sa dá vyriešiť aj inak ako vraždou.

Poznámky

  • 1) Zákon č. 460/1992 Ústava Slovenskej republiky – Čl. 15 (1) Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. (2)Nikto nesmie byť pozbavený života. (3)Trest smrti sa nepripúšťa. (4)Podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
  • 2) ČIČ, M. A kol..Komentár k Ústave Slovenskej republiky. 2012. vyd. Eurokódex. 2012. In: epi.sk. Dostupné online: https://www.epi.sk/eurokodex-komentovane-ustanovenie/Eurokodex-komentar-k-cl-15-ustavneho-zakona-460-1992-Zb.htm
  • 3) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.07.2003. sp. zn.: III.ÚS 152/03. Dostupné online: https://www.judikaty.info/document/ussr/4377/
  • 4) Zákon č. 300/2005 Trestný zákon – § 11 Zločin (3) Zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.
  • 5) Zákon č. 300/2005Trestný zákon – §145 Vražda (1) Kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov.
  • 6) Základná skutková podstata charakterizuje základný stupeň protiprávneho konania, základnú trestnú sadzbu. Zväčša bývajú uvedené v prvých odsekoch, no môže byť uvedená aj v nasledujúcich.
  • 7) Jednoduchá skutková podstata obsahuje zo všetkých povinných a nepovinných znakov iba po jednom.
  • 8) Opisná skutková podstata doslova opisuje všetky znaky, a to buď užšie alebo širšie.
  • 9) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.05.2011, sp. zn. 5 Tdo 22/2011. Dostupné online: https://www.nsud.sk/data/att/2925.pdf
  • 10) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2016. sp. zn. 2Tdo/2/2016. Dostupné online: https://www.judikaty.info/document/nssr/51726/
  • 11) Plod sa stáva živým človekom v okamihu pôrodu.
  • 12) SAMAŠ, O., STIFFEL, H., TOMAN,P. Trestné právo s vysvetlivkami a judikatúrou. 1. zväzok. 2006. vyd. Iura Edition. 2006. str. 334b
  • 13) BURDA, E. 2011. § 144 Úkladná vražda. Komentár. 1. vyd. 2011. In: epi.sk. Dostupné online: https://www.epi.sk/beck-komentar/komentar-300-2005-p-144-ukladna-vrazda.htm
  • 14) Pozri str. 3.
  • 15) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.12.2015, sp. zn. 3 To 11/2015. Dostupné online: https://www.nsud.sk/data/att/41753.pdf
  • 16) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.01.2013. sp. zn. 1To 7/2012. Dostupné online: https://www.nsud.sk/data/files/1621_zbierka-1-2017.pdf
  • 17) Kvalifikovaná skutková podstata zväčša nasleduje v ďalších odsekoch po základnej skutkovej podstate. Obsahuje obzvlášť závažné priťažujúce okolnosti, ktoré podstatne zvyšujú závažnosť činu.
  • 18) Dlhším časom sa rozumie časový úsek, ktorého dĺžka je ovplyvnená „intenzitou“ trestného činu. Všeobecne pre všetky prípady nemožno vymedziť, aký čas sa považuje za dlhší.V prípade trestného činu s vyššou sadzbou bude dlhší čas „kratší“ ako pri trestnom čine s nižšou sadzbou. Podstatné však je, že nejde o jednorazovú trestnú činnosť alebo trestnú činnosť krátkeho trvania.
  • 19) Ide o prípady, keď obeť bola vystavovaná mimoriadnym fyzickým alebo psychickým útrapám, ktoré podstatne prekračujú bežné útrapy obete pri danom trestnom čine.
  • 20) Pozri § 122 ods. 7 Trestného zákona.
  • 21) Hrozbou bezprostredného násilia je hrozba násilím, ktorá má byť vykonaná ihneď, ak sa napadnutý nepodvolí vôli páchateľa.
  • 22) Hrozba inej ťažkej ujmy môže smerovať proti majetkovým, osobným, rodinným, pracovným pomerom obete a pod. (napr. krivé obvinenie).
  • 23) Pozri § 122 ods. 4 Trestného zákona.
  • 24) Pozri § 122 ods. 6 Trestného zákona.
  • 25) Tieseň je stav vyvolaný nepriaznivými okolnosťami, v dôsledku čoho je poškodený obmedzený v slobode rozhodovania.
  • 26) Neskúsenosť znamená nedostatočnú informovanosť obete o okolnostiach, využitie ktorých páchateľovi umožnilo alebo podstatne uľahčilo spáchanie trestného činu.
  • 27) Pozri § 127 ods. 10 a ods. 11 Trestného zákona.
  • 28) Za dôležitú povinnosť všeobecne považujeme povinnosť, ktorej porušenie spravidla zvyšuje nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie.
  • 29) Pozri § 129 ods. 2 Trestného zákona.
  • 30) Pozri § 127 ods. 12 Trestného zákona.
  • 31) Chránenou osobou je podľa zákona (§139 Trestného zákona) dieťa (menej ako 18 rokov), tehotná žena, blízka osoba, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku (viac ako šesťdesiat rokov), chorá osoba, osoba požívajúca ochranu podľa medzinárodného práva, verejný činiteľ alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na základe zákona alebo svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ.
  • 32) Pozri § 140 Trestného zákona.
  • 33) Spáchanie vraždy v úmysle získať majetkový prospech znamená akúkoľvek motiváciu páchateľa trestného činu, aby svojim skutkom získal pre seba alebo pre inú osobu (napr. pre svojho syna) majetkový prospech, pričom nezáleží na tom, či ide o majetkový prospech získaný napr. lúpežnou vraždou, alebo ako odmenu za vraždu, alebo vďaka vražde bude páchateľ dediť.
  • 34) Pozri § 141 Trestného zákona.
  • 35) Pozri § 134 ods. 2 Trestného zákona.
  • 36) Privilegovaná skutková podstata obsahuje nejakú skutočnosť, ktorá podstatnou mierovou znižuje závažnosť činu.
  • 37) SAMAŠ, O., STIFFEL, H., TOMAN,P. Trestné právo s vysvetlivkami a judikatúrou. 1. zväzok. 2006. vyd. Iura Edition. 2006. str. 340b
  • 38) Rozsudok Najvyššieho súdu ČSFR zo dňa 10.07.1991. sp. zn. 1 Tzf 6/1991. Dostupné online: https://www.epi.sk/rozhodnutie-sudu/Opustenie-dietata-2.htm

Autor
Bc. Barbara Bartovičová

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a922-trestne-ciny-vrazd-podla-prvej-hlavy-trestneho-zakona

Informácie pre notárov, notárskych kandidátov a notárskych koncipientov

1.1. Predpoklady výkonu notárskej činnosti

V zmysle § 2 zákona 232/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov je základným predpokladom výkonu notárskej činnosti skutočnosť, aby bola osoba štátom určená vykonávať notársku činnosť a inú činnosť podľa tohto zákona.

Súčasne platí, že pri výkone notárskej činnosti je notár nestranný a nezávislý, avšak je viazaný Ústavou SR a všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pri výkone notárskej činnosti má notár vykonáva verejnú moc a z tohto dôvodu notár pri výkone notárskej činnosti má postavenie verejného činiteľa.

Notárska činnosť je slobodným povolaním, riadi si osobitným zákonom (zákonom o notároch a notárskej činnosti) a výkon tejto činnosti nespadá pod klasickú zárobkovú činnosť v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní.

Zákon o notároch a notárskej činnosti deklaruje esenciálne podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre výkon notárskej činnosti, a to

a) zloženie sľubu do rúk ministra,

b) uzatvorenie zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti s vykonávaním notárskej činnosti,

c) zloženie peňažnej zábezpeky na účet komory v sume určenej prezídiom komory na zabezpečenie pripojenia jeho notárskeho úradu s centrálnym informačným systémom komory.

Taktiež je potrebné, aby notár pri výkone notárskej činnosti mal technické a programové vybavenie na elektronické ukladanie, spracúvanie, vyhľadávanie a prenos dát.

Zákon zdôrazňuje, že notár vykonáva svoju činnosť vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť v kancelárii označenej zákon určeným spôsobom.

1.2. Podmienky vymenovania notára ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

Súčasná právna úprava (zákon o notároch a notárskej činnosti) určuje výsledok výberového konania ako kľúčový faktor menovania notára ministrom. Výberové konanie sa koná spravidla v obvode sídla súdu prvého stupňa a vyhlasuje ho komora v zákonom určených prípadoch, a to

a) ak sa zvýši počet notárskych úradov,

b) ak výkon notárskeho úradu zanikol.

Komora je povinná vyhlásiť výberové konanie vždy najneskôr do troch mesiacov odo dňa vzniku skutočnosti pre jeho vyhlásenie a skončiť ho vyhlásením výsledkov najneskôr do troch mesiacoch odo dňa jeho vyhlásenia. Ak sa výberové konanie skončí neúspešne, komora v v trojmesačnej lehote opätovne vyhlási nové výberové konanie.

Osoba, ktorá sa prihlási do výberového konania musí spĺňať nasledujúce zákonné požiadavky definované v § 11 ods. 1 zákona:

a) plná spôsobilosť na právne úkony,

b) vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou,

c) bezúhonnosť,

d) vykonaná právna prax v dĺžke päť rokov, z toho najmenej dva roky notárska prax,

e) neuložené disciplinárne opatrenie zbavenia notárskeho úradu podľa § 91 ods. 2 písm. d) zákona,

f) neuložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutia zo zoznamu advokátov, disciplinárne opatrenie vyčiarknutia zo zoznamu komerčných právnikov, disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu exekútorského úradu, disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu funkcie prokurátora alebo disciplinárne opatrenie odvolania z funkcie sudcu podľa osobitných predpisov.

1.3 Notársky koncipient

a) Kto je notárskym koncipientom?

b) Predpoklady zápisu osoby do zoznamu notárskych koncipientov.

Kto je notárskym koncipientom?

Legálna definícia notárskeho koncipienta je uvedená v § 20 zákona o notároch a notárskej činnosti znie:

Notársky koncipient je zamestnanec notára zapísaný do zoznamu notárskych koncipientov.

Z praktického hľadiska je notárskym koncipientom fyzická osoba (s minimálne druhostupňovým vysokoškolským vzdelaním v študijnom odbore právo), ktorá je pracovnoprávnom pomere u notára a vykonáva notársku činnosť na základe jeho písomného poverenia (v súlade platným právom – najmä pracovnoprávnymi predpismi a zákonom o notároch a notárskej činnosti).

Predpoklady zápisu osoby do zoznamu notárskych koncipientov.

Ak boli Notárskej komore Slovenskej republiky predložené všetky listiny predpísané zákonom o notároch a notárskej činnosti a súčasne sú splnené všetky zákonné predpoklady, Notárska komora Slovenskej republiky je povinná do zoznamu notárskych koncipientov zapísať uchádzača (koncipienta), ktorý:

a) je plne spôsobilý na právne úkony,

b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou,

c) je bezúhonný,

d) je v pracovnom pomere u notára.

Upozornenie: Návrh na zápis do zoznamu notárskych koncipientov dáva notár (v zmysle zákona o notároch a notárskej činnosti) – a nie samotný advokátsky koncipient.

Komora vykoná zápis do zoznamu notárskych koncipientov do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu a vykonanie zápisu komora oznámi koncipientovi a notárovi, u ktorého je koncipient v pracovnom pomere.

1.4. Notársky kandidát

a) Kto je notárskym kandidátom? b) Predpoklady zápisu osoby do zoznamu notárskych kandidátov

Kto je notárskym kandidátom?

Zákon o notároch a notárskej činnosti neuvádza legálnu definíciu notárskeho kandidáta.

Z praktického hľadiska je notárskym kandidátom fyzická osoba (zapísaná do zoznamu notárskych kandidátov), ktorá je pracovnoprávnom pomere u notára a vykonáva notársku činnosť, ďalšie činnosti a činnosti v súvislosti s výkonom notárskej činnosti na základe jeho písomného poverenia (v súlade platným právom – najmä pracovnoprávnymi predpismi a zákonom o notároch a notárskej činnosti).

Upozornenie: Notárske listiny podpisuje kandidát svojím menom a priezviskom a súčasne uvedie meno a priezvisko notára, ktorého zastupuje. Za úkony kandidáta vykonané pri zastupovaní zodpovedá notár. Notár predloží komore písomné poverenie kandidáta a vzor podpisu kandidáta.

Predpoklady zápisu osoby do zoznamu notárskych kandidátov.

Ak boli Notárskej komore Slovenskej republiky predložené všetky listiny predpísané zákonom o notároch a notárskej činnosti a súčasne sú splnené všetky zákonné predpoklady, Notárska komora Slovenskej republiky je povinná do zoznamu notárskych kandidátov zapísať uchádzača (kandidáta), ktorý:

a) ku dňu zápisu je zapísaný v zozname koncipientov a nenastal dôvod na jeho vyčiarknutie podľa § 23 ods. 1 písm. a) až f),

b) vykonal najmenej trojročnú právnu prax, z toho najmenej dva roky notársku prax,

c) zložil notársku skúšku.

Komora vykoná zápis do zoznamu notárskych koncipientov do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu a vykonanie zápisu komora oznámi koncipientovi a notárovi, u ktorého je kandidát zamestnaný.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–752/Informacie_o_obsahu_portalu_pre_notarov__notarskych_kandidatov_a_notarskych_koncipientov.html

Informácie pre exekútorov a exekútorských koncipientov

Predpoklady výkonu exekučnej činnosti

V zmysle § 2 zákona 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov je základným predpokladom výkonu exekučnej činnosti skutočnosť, aby bola osoba štátom určenou a splnomocnenou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Súčasne platí, že pri výkone exekútorského povolania je exekútor nestranný a nezávislý, avšak je viazaný Ústavou SR, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Exekučná činnosť je slobodným povolaním, riadi si osobitným zákonom (zákonom o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti) a výkon tejto činnosti nespadá pod klasickú zárobkovú činnosť v zmysle zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní.

Zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti deklaruje esenciálne podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre výkon exekučnej činnosti, a to:

  1. zloženie sľubu do rúk ministra,
  2. uzatvorenie zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti,
  3. zloženie peňažnej zábezpeky na účet komory peňažnú zábezpeku v sume 3.319,39 eura na úhradu trov spojených so zabezpečením vykonania auditu podľa § 16b zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.

Sídlo exekútorského úradu sa pri vymenovaní exekútora musí presne určiť. Ide o sídlo, ktoré si určil exekútor v žiadosti o vymenovanie. Iné sídlo exekútorského úradu si exekútor môže určiť len so súhlasom komory. Exekútorský úrad musí niesť zákon ustanovené označenie.

Podmienky vymenovania exekútora ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

Súčasná právna úprava (zákon č. 233/1995 Z. z.) o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov) určuje žiadosť o vymenovanie predkladanú komorou spolu s vyjadrením komory, či vymenovanie exekútora odporúča, ako základnú podmienku menovania exekútora ministrom spravodlivosti.

Žiadosť o vymenovanie za exekútora predkladá komore osoba spĺňajúca nasledujúce zákonné požiadavky:

  1. spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu,
  2. vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou,
  3. bezúhonnosť,
  4. výkon exekučnej praxi aspoň tri roky alebo súdnu prax súvisiacu s výkonom rozhodnutia,
  5. zloženie odbornej skúšky,
  6. neuložené uložené disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu funkcie exekútora podľa § 221 ods. 2 písm. c),
  7. neuložené disciplinárne opatrenie vyčiarknutia zo zoznamu exekútorov, disciplinárne opatrenie zbavenia exekútorského úradu, disciplinárne opatrenie zbavenia výkonu funkcie prokurátora alebo disciplinárne opatrenie odvolania z funkcie sudcu podľa osobitných predpisov.

Upozornenie: Žiadosť o vymenovanie je komora povinná predložiť ministrovi do jedného mesiaca po tom, ako jej bola doručená táto žiadosť, inak minister vymenuje exekútora aj bez návrhu.

Exekútorsky koncipient

  1. Kto je exekútorským koncipientom?
  2. Predpoklady zápisu osoby do zoznamu exekútorských koncipientov.


1. Kto je exekútorským koncipientom?

Legálna definícia exekútorského koncipienta je uvedená v § 20 ods. 1 zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a znie:

Exekútorský koncipient je zamestnanec exekútora zapísaný do zoznamu koncipientov.

Z praktického hľadiska je exekútorským koncipientom fyzická osoba (s minimálne druhostupňovým vysokoškolským vzdelaním v študijnom odbore právo), ktorá je pracovnoprávnom pomere u exekútora a vykonáva jednotlivé úkony na základe písomného splnomocnenia (v súlade platným právom – najmä pracovnoprávnymi predpismi a zákonom o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).

Upozornenie: Exekútor nemôže splnomocniť koncipienta na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie, príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu. Koncipient nemôže vykonať ani dražbu a ani vymáhať nepeňažné plnenia.

2. Predpoklady zápisu osoby do zoznamu exekútorských koncipientov.

Ak boli Slovenskej komore exekútorov predložené všetky listiny predpísané zákonom o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a súčasne sú splnené všetky zákonné predpoklady, Slovenská komora exekútorov je povinná do zoznamu exekútorských koncipientov zapísať uchádzača (koncipienta), ktorý:

  1. je plne spôsobilý na právne úkony,
  2. získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou,
  3. je bezúhonný,
  4. je v pracovnom pomere u exekútora.

Upozornenie: Návrh na zápis do zoznamu exekútorských koncipientov podáva exekútor (v zmysle zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti) – a nie samotný exekútorský koncipient.

Komora vykoná zápis do zoznamu exekútorských koncipientov do jedného mesiaca odo dňa doručenia návrhu a vykonanie zápisu komora oznámi koncipientovi a notárovi, u ktorého je koncipient v pracovnom pomere, inak ten, kto nebol v ustanovenej lehote zapísaný do zoznamu koncipientov, má právo domáhať sa vykonania zápisu do zoznamu koncipientov návrhom na súde.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–640/Informacie_o_obsahu_portalu_pre_exekutorov_a_exekutorskych_koncipientov.html

Od 1.9.2009 je účinný nový zákon o poľovníctve publikovaný pod č. 247/2009 Z.z.

Národná rada SR prijala na svojej júnovej schôdzi (16. 6. 2009) nový zákon o poľovníctve publikovaný pod č. 247/2009 Z. z., ktorý s účinnosťou od 1. 9. 2009 po viac ako 47 rokoch nahradí zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve, ktorý bol účinný od 1. 3. 1962 do 31. 8. 2009.

Obsahová štruktúra informácií o právnej úprave poľovníctva v SR:

1/ Základné informácie o novom zákone o poľovníctve

2/ Predmet právnej úpravy nového zákona o poľovníctve

3/ Zákonná definícia poľovníctva; práva a výkonu poľovníctva

4/ Lov zveri – výklad na účely zákona vs. výklad podľa judikatúry

5/ Užívanie poľovného revíru, veľkoplošné poľovnícke hospodárenie

6/ Ochrana a zlepšovania životných podmienok zveri; poľovná stráž

7/ Poľovnícka organizácia – právny status, úlohy, vznik, zánik

8/ Slovenská poľovnícka komora – vznik, úlohy

9/ Škody spôsobené poľovníctvom, zverou a na zveri

10/ Štátna správa a štátny dozor na úseku poľovníctva

11/ Priestupky, disciplinárne previnenia a iné správne delikty na úseku poľovníctva

12/ Konanie vo veciach upravených zákonom o poľovníctve

13/ Príloha 1 – vymedzenie druhov voľne žijúcich živočíchov, ktoré sa považujú za zver

14/ Krátky historický exkurz právnou úpravou poľovníctva

Nový zákon o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 274/2009 Z.z. a účinnosť nadobúda 1. 9. 2009, okrem § 51 (Poľovný lístok) a čl. III (novela zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov), ktoré nadobúdajú účinnosť 1. 6. 2010 a okrem § 65 ods. 7 (zákaz používania oloveného streliva pri love vodného vtáctva v mokradiach), ktorý nadobúda účinnosť 1. 1. 2015. Novým zákonom o poľovníctve boli do slovenského právneho poriadku implementované nasledovné predpisy Európskej únie: 1/ Smernica Rady 79/409/EHS z 2. apríla 1979 o ochrane voľne žijúceho vtáctva (mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kapitola 15/zväzok 1; Ú.v. ES L 103, 25. 4. 1979) v znení neskorších zmien a doplnkov a 2/ Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kapitola 15/zväzok 2; Ú.v. ES L 206, 22.7.1992) späť na začiatok Predmetom právnej úpravy zákona o poľovníctve sú (§ 1 zákona): a) podmienky zachovania druhovej pestrosti a zdravých populácií voľne žijúcej zveri a jej prirodzených biotopov, b) uznávanie, zmeny a využitie poľovných revírov, c) poľovnícke hospodárenie, plánovanie a dokumentáciu, d) ochrana poľovníctva a zveri, starostlivosť o zver, zlepšovanie životných podmienok zveri a pôsobnosť poľovníckej stráže, e) vznik, registráciu a zánik poľovníckej organizácie, f) organizácia, postavenie a pôsobnosť Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“), g) podmienky na lov a zužitkovanie zveri, h) náhradu škody spôsobenej poľovníctvom, zverou a na zveri, i) pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva a štátny dozor v poľovníctve, j) zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom. späť na začiatok Nový zákon definuje poľovníctvo (§ 2 písm. l/) ako súhrn činností zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov; je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia. Právom a výkonom poľovníctva (§ 2 písm. q/) je súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo predávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa osobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné cesty. späť na začiatok Nový zákon o poľovníctve definuje lov zveri (§ 2 e/) tak, že lovom zveri je získavanie zveri odstrelom, odchytom, poľovnými dravcami alebo pomocou fretky. Doterajší zákon o poľovníctve vymedzenie pojmu lov zveri neobsahoval. Výklad tohoto pojmu bol vymedzený v judikatúre NS SR na účely právneho posúdenia trestného činu pytliactva podľa § 181d Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 2 Tz 1/2003 (publikovaného v ZSP pod č. 83/2004):

Lovenie zveri alebo rýb v zmysle § 181d TZ (č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, resp.§ 310 nového TZ č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) je akákoľvek činnosť, ktorá smeruje ku skoleniu (zabitiu) alebo chytaniu zveri alebo rýb, pričom „škoda“ nie je kritériom skutkovej podstaty tohto trestného činu, ktorý možno spáchať aj bez toho, aby páchateľ skolil, resp. ulovil čo len jedno zviera alebo jednu rybu. V prípade skutočného ulovenia zveri alebo rýb však výška spôsobenej škody ovplyvní konkrétnu spoločenskú nebezpečnosť činu v zmysle všeobecných hľadísk – § 3 ods. 4, § 31 ods. 1, § 34 písm. f) TZ č. 140/1961 Zb v znení neskorších predpisov.

K uvedeným definíciám/výkladom pojmu lov zveri je potrebné uviesť, že účel a cieľ oboch definícií/vymedzení je rozdielny.

Zatiaľ čo v prvom prípade ide o zákonnú definíciu legálnych foriem lovu zveri v rámci riadneho výkonu práva poľovníctva na účely zákona o poľovníctve, v druhom prípade ide o definovanie/vymedzenie nelegálnych foriem konania/správania sa páchateľa trestného činu pytliactva na účely Trestného zákona. Cieľom/účelom vymedzenia pojmu lov zveri (a rýb) v judikatúre je bližšie určenie hranice, od ktorej sa bude protiprávne konanie považovať za naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu pytliactva (odkedy sa protiprávne konanie pytliaka považuje za neoprávnený lov v zmysle § 181d starého, resp. § 310 nového TZ). späť na začiatok Užívanie poľovného revíru zákon upravuje tak, že o využití práva poľovníctva v poľovnom revíri rozhoduje vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru postupom podľa § 5 (dvojtretinovou väčšinouvlastníkov poľovných pozemkov, počítanou podľa výmery poľovných pozemkov). Vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru môžu užívať poľovný revír sami alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiť zmluvou o užívaní poľovného revíru. Na veľkoplošné poľovnícke hospodárenie sú poľovné revíry začlenené do poľovných oblastí, poľovných lokalít a chovateľských celkov. Za poľovnícke hospodárenie v poľovnom revíri zodpovedá užívateľ poľovného revíru. (§18 ods. 2) Na zjednotenie veľkoplošného poľovníckeho hospodárenia v poľovných oblastiach a poľovných lokalitách (poľovná oblasť) zriaďuje krajský lesný úrad, v ktorého pôsobnosti je väčšia časť územia poľovnej oblasti, poradný zbor poľovnej oblasti (poradný zbor), ktorého činnosť sa riadi štatútom. Štatút poradného zboru a členov poradného zboru schvaľuje krajský lesný úrad. (§ 18 ods. 3) Podľa § 18 odsek 4 poradný zbor zjednocuje veľkoplošné poľovnícke hospodárenie v poľovnej oblasti podľa schválenej koncepcie podľa § 30 ods. 4. Poradný zbor vymenúva krajský lesný úrad zo zástupcu a) krajského lesného úradu, ktorý je zároveň predsedom, b) každého obvodného lesného úradu príslušnej poľovnej oblasti, c) pracoviska na výskum zveri alebo organizácie, ktorá vychováva poľovníkov z povolania, d) organizácie ochrany prírody s pôsobnosťou v poľovnej oblasti, e) príslušnej veterinárnej a potravinovej správy, f) príslušnej obvodnej poľovníckej komory (ďalej len „obvodná komora“), g) ďalších organizácií, ktorých účasť v poradnom zbore je z hľadiska plnenia úloh potrebná. Podľa § 18 ods. 5 poradný zbor a) vypracúva návrh štatútu poľovnej oblasti, b) radí pri zisťovaní početných stavov zveri v poľovnej oblasti, c) navrhuje kritériá chovnosti jednotlivých druhov raticovej zveri v poľovnej oblasti, d) odborne posudzuje návrhy koncepcií chovu jednotlivých druhov zveri v poľovnej oblasti, e) určuje hlavné kritériá na schvaľovanie ročných plánov poľovníckeho hospodárenia a navrhuje Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ročné kvóty lovu vlka dravého, f) vypracúva opatrenia na dosiahnutie chovateľských cieľov v poľovnej oblasti, g) radí pri starostlivosti o zver a spoločnej ochrane zveri v poľovnej oblasti, h) radí pri realizácii zverozdravotných opatrení prijatých v rámci poľovnej oblasti, i) metodicky usmerňuje chovateľské rady, j) plní ďalšie úlohy podľa pokynov krajského lesného úradu. Na zjednotenie veľkoplošného poľovníckeho hospodárenia v poľovných revíroch v chovateľských celkoch zriaďuje obvodný lesný úrad chovateľskú radu, ktorá sa riadi štatútom. Štatút chovateľskej rady schvaľuje obvodný lesný úrad. Chovateľská rada radí pri veľkoplošnom poľovníckom hospodárení v chovateľskom celku podľa schválenej koncepcie podľa § 30 ods. 1 písm. b) a výhľadových plánov podľa § 30 ods. 1 písm. c). (§18 ods. 6) Chovateľská rada sa skladá (§18 ods. 7) a) zo zamestnanca príslušného obvodného lesného úradu, ktorý je zároveň jej predsedom, b) zo zástupcu miestne príslušnej obvodnej komory, c) z poľovníckeho hospodára z každého poľovného revíru začleneného do chovateľského celku, d) zo zástupcov ďalších organizácií, ktorých účasť je potrebná. späť na začiatok Nový zákon o poľovníctve v záujme ochrany a zlepšovania životných podmienok zveri vymedzuje obsah, spôsob, formy a subjekty ochrany poľovníctva (§ 24), povinnosti užívateľa poľovného pozemku (§ 25), povinnosti užívateľa poľovného revíru (§ 26), poľovnú stráž (§27 – §29). Oproti doterajšej právnej úprave sa tiež významne posilňujú oprávnenia poľovnej stráže (§ 29), vrátane možnosti použitia donucovacích prostriedkov: a/ hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany, b/ slzotvorné prostriedky alebo iné paralyzujúce prostriedky, c/ obušok, d/ putá, e/ varovný výstrel. späť na začiatok Nový zákon tiež vymedzuje vznik, zánik, úlohy a ďalšie podmienky existencie poľovníckej organizácie (§ 32 – § 40). Na účely zákona o poľovníctve sa podľa § 32 odsek 1 poľovníckou organizáciou rozumie právnická osoba zriadená podľa tohto zákona, ktorá a) je neziskovou organizáciou, ktorá združuje občanov Slovenskej republiky, ktorí sú držiteľmi poľovných lístkov, a iné fyzické osoby na účel ochrany a presadzovania oprávnených záujmov svojich členov na úseku poľovníctva, b) má sídlo na území Slovenskej republiky, c) je zapísaná v centrálnom registri, ktorý vedie ministerstvo, d) riadi svoju činnosť stanovami, ktoré musia byť v súlade s týmto zákonom a ostatnými, všeobecne záväznými právnymi predpismi. Centrálny register poľovníckych organizácií vedie Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Čl. II nového zákona o poľovníctve obsahuje zmenu zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, ktorej účelom je jednoznačne stanoviť, že združovanie v poľovníckych organizáciách nespadá do rámca právnej úpravy podľa zákona o združovaní občanov. späť na začiatok Nový zákon o poľovníctve zriaďuje na výkon verejnej správy poľovníctva – Slovenskú poľovnícku komoru (§ 41), ktorá je právnickou osobou a jej sídlo určí snem. Komora sa člení na obvodné komory, ktoré pôsobia spravidla v územnom obvode obvodného lesného úradu a ktoré združujú poľovnícke organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných organizačných jednotiek.
Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby a fyzické osoby, ktoré v súlade so zákonom vykonávajú právo poľovníctva v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie. Postavenie a úlohy obvodnej komory upravia stanovy komory. Komora plní úlohy na úseku poľovníctva (§ 42), ktoré jej vyplývajú zo zákona a zo stanov komory; dbá pritom na to, aby boli zachované historické hodnoty a tradície poľovníctva, najmä: a) vykonáva skúšky uchádzačov o poľovný lístok [§ 50 ods. 1 písm. a)], b) menuje prednášateľov a skúšobných komisárov pre skúšky z poľovníctva (§ 50 ods. 1), c) organizuje odbornú prípravu na poľovnícke skúšky (§ 50 ods. 1), d) vydáva poľovné lístky, predlžuje platnosť poľovných lístkov a odníma ich, e) organizuje streleckú prípravu uchádzačov o poľovný lístok, praktické skúšky zo strelectva a organizuje kontrolné streľby členov komory, f) organizuje poľovnícku kynológiu a sokoliarstvo a kontroluje dodržiavanie predpisov na tomto úseku, g) organizuje a vykonáva chovateľské prehliadky, organizuje odbornú prípravu členov hodnotiteľských komisií, h) spolupracuje so štátnymi orgánmi pri príprave návrhov všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku poľovníctva, i) spolupracuje s ministerstvom pri plnení úloh na úseku poľovníctva, najmä pri návrhoch koncepcií rozvoja poľovníctva, návrhoch zloženia poradných orgánov ministerstva, j) napomáha pri spracovaní prvotných štatistických údajov a evidencií na úseku poľovníctva, k) v spolupráci s ministerstvom zastupuje Slovenskú republiku v medzinárodných poľovníckych, kynologických, sokoliarskych a iných organizáciách, ktoré vyvíjajú činnosť súvisiacu s poľovníctvom, l) zabezpečuje plnenie ďalších úloh, ktorými ju môže poveriť ministerstvo alebo ktoré vyplývajú z jej stanov, m) rieši disciplinárne previnenia držiteľov poľovných lístkov prostredníctvom disciplinárnej komisie. Komora môže nadobúdať majetok. Svoju činnosť zabezpečuje predovšetkým z vlastných príjmov; na plnenie svojich úloh môže dostať dotáciu zo štátneho rozpočtu podľa osobitných predpisov, ak zabezpečuje úlohy, ktoré vyplývajú zo zákona. Spôsob vytvorenia Slovenskej poľovníckej komory rieši § 81 zákona. Do vzniku orgánov a organizačných zložiek komory vykonáva jej činnosť Slovenský poľovnícky zväz. späť na začiatok Zákon tiež upravuje škody spôsobené poľovníctvom, zverou a na zveri (§ 69), podmienky zodpovednosti užívateľa poľovného revíru, resp. vlastníka alebo nájomca poľovných pozemkov, ako aj uplatnenie nároku na náhradu škody (§ 70). späť na začiatok Štátnu správu a štátny dozor na úseku poľovníctva vykonávajú orgány štátnej správy poľovníctva – ministerstvo, krajský lesný úrad a obvodný lesný úrad, ktorých pôsobnosť je vymedzená v ust. § 71 až 73). Podľa § 20 odsek 1 nového zákona o poľovníctve (názov ust.: Ochrana genofondu zveri) Ministerstvo pôdohospodárstva SR dbá, aby v prírode zostali zachované všetky pôvodné druhy zveri. Na tento účel prijíma v spolupráci s Ministerstvom životného prostredia SR a Slovenskou poľovníckou komorou (§ 41) potrebné opatrenia. Na štátny dozor sa vzťahujú základné pravidlá kontroly podľa osobitného predpisu (§ 9 až 15 zákona č. 10/1996 Z.z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov).
späť na začiatok Zákon o poľovníctve tiež upravuje/definuje priestupky (§ 76), disciplinárne previnenia (§ 77) a iné správne delikty (§ 78), ako aj postihy za ne. Za priestupok môže obvodný lesný úrad uložiť fyzickej osobe: a) pokarhanie, b) peňažnú pokutu od 30 eur do 3 000 eur, c) zákaz činnosti až na jeden rok, d) odňatie veci. Za iný správny delikt orgán štátnej správy na úseku poľovníctva môže uložiť právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi pokutu až do 15.000 eur (pri najzávažnejších správnych deliktoch). V rozhodnutí o uložení pokuty môže obvodný lesný úrad určiť aj lehotu na odstránenie zistených nedostatkov; ak sa v tejto lehote nedostatky neodstránia, obvodný lesný úrad môže uložiť ďalšiu pokutu do 3 000 eur. späť na začiatok Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. (§ 79 odsek 1) Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na (§ 79 ods. 2) a) posúdenie projektu podľa § 6 a 7, b) zaradenie poľovného revíru do kvalitatívnej triedy podľa § 8, c) evidenciu zmluvy vlastníkov podľa § 12 alebo zmluvy podľa § 13, d) vymenovanie a odvolanie poľovníckeho hospodára podľa § 19 a členov poľovníckej stráže podľa § 28, e) schválenie alebo zmenu poľovníckych plánov podľa § 30, f) vydanie povolenia podľa § 56 ods. 1 a 3, g) rozhodovanie ministerstva podľa § 72 okrem písmena d), h) rozhodovanie krajského lesného úradu podľa § 73 okrem písmena c), i) rozhodovanie obvodného lesného úradu podľa § 74 ods. 1 písm. h) a i) a § 74 ods. 2 okrem ukladania pokút za iné správne delikty podľa § 78. Ak je v konaní podľa tohto zákona viac ako 20 účastníkov konania alebo zúčastnených osôb, oznámenia, rozhodnutia a iné písomnosti sa im doručujú verejnou vyhláškou. (§ 79 ods. 3) Na konanie v prvom stupni je miestne príslušný orgán štátnej správy poľovníctva, v ktorého územnom obvode leží najväčšia časť poľovných pozemkov, ktorých sa konanie týka. (§ 79 ods. 4) späť na začiatok V prílohe č. 1 nového zákona o poľovníctve sú uvedené druhy voľne žijúcich živočíchov rozdelené do 7 skupín: 1/ pernatá zver, 2/ srstnatá zver, 3/ raticová zver, 4/ malá zver, 5/ zver podliehajúca poľovníckemu plánovaniu, 6/ veľké šelmy a 7/ krkavcovité vtáky, ktorých populácia sa podľa tohto zákona považuje za zver (§ 2 písm. z/). späť na začiatok

Krátky historický exkurz právnou úpravou poľovníctva na území Slovenska, resp. bývalého Československa:

Do prijatia zákona č. 225/1947 Zb. o poľovníctve sa vyvíjala právna úprava poľovníctva v oboch častiach republiky relatívne samostatne. Napriek rozdielom právnej úpravy v oboch častiach prvej ČSR, vychádzali právne úpravy v zásade z jednotných princípov. Poľovné právo bolo neoddeliteľnou súčasťou (príslušenstvom) pozemkového vlastníctva. Napriek tomu, právna úprava poľovníctva bola z väčšej časti nie právom súkromným, ale súčasťou práva verejného, najmä pokiaľ ide o podmienky výkonu poľovačky.

Na území Slovenska bol prvou písanou právnou úpravou pre poľovníctvo uhorský zákonný článok XX/1893 o poľovke (poľovný zákon), ktorý priznával právo poľovky vlastníkom od 150 katastrálnych jutier (1 jutro = 1600 štvorcových siah = 0.5754642 ha). Tento zákon pokladal právo poľovníctva za neoddeliteľnú súčasť vlastníctva k pozemku. To vo všeobecnosti znamenalo, že na pozemkoch mohol poľovať iba vlastník, alebo ten, komu to vlastník povolil. V českých krajinách platili samostatné krajinské zákony pre Čechy (z roku 1866), Moravu (1895) i Sliezsko (1903). Okrem niektorých pravidiel poľovno-policajnej povahy z roku 1929, napriek unifikačným snahám z tridsiatych rokov, k zjednoteniu právnej úpravy v predvojnovej ČSR nedošlo. Po rozpade ČSR bola v českých krajinách vydaná v roku 1941 samostatná právna úprava. Zákon o poľovníctve č. 225 z roku 1947 účinný od 1.1.1948 do 1.3.1962 tiež vychádzal zo zásady spojenia práva poľovníctva s vlastníckym právom k pôde. Tento zákon uprednostnil spoločenstevné revíry (honitby) pred tzv. vlastnými a zaviedol povinné členstvo poľovníkov v jednotnej celoštátnej poľovníckej organizácii, poverenej tiež vykonávaním poľovníckych skúšok. Právo poľovníctva mohlo byť vykonávané v revíroch spoločenstevných, zlúčených revíroch spoločenstevných alebo v revíroch vlastných a v oborách, a to podľa uznaných poľovníckych zásad. Revíry (spoločenstevné, zlúčené spoločenstevné alebo vlastné), vyžadovali schválenie okresného národného výboru. Poľovnícke spoločenstvo tvoria vlastníci pozemkov jedného společenstevného revíru. Poľovnícke spoločenstvo bolo verejnoprávnou korporáciou. Tento zákon upravoval aj trestné ustanovenia pre postih pytliactva, podielnictva na pytliactve, prechovávania pytliackeho náčinia, neoprávneného vstupu so zbraňou do cudzieho revíru a za iné porušenia zákona o poľovníctve. Zákon o poľovníctve č. 23 z roku 1962 účinný od 1.3.1962 bol prijatý v dobe, keď užívacie vzťahy už jednoznačne prevládali nad vlastníckym právom. To sa premietlo aj do koncepcie právnej úpravy práva poľovníctva, ktoré bolo oddelené od vlastníctva pozemku. Právo poľovníctva bolo priznané štátnym alebo družstevným organizáciám, ktoré mali v správe alebo užívaní najväčšiu výmeru z poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír. Konkrétnu organizáciu určovala štátna správa v rozhodnutí o uznaní poľovného revíru. Na vlastný účet mohli právo poľovníctva vykonávať len štátne organizácie. Inak bola zakotvená povinnosť „socialistickej organizácie“ postúpiť výkon práva poľovníctva za odplatu poľovníckemu združeniu alebo štátnej organizácii štátnej organizácii lesného hospodárstva v odbore pôsobnosti Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva. Poľovnícke združenia združovali držiteľov poľovných lístkov za účelom spoločného výkonu práva poľovníctva v poľovnom revíre. Ústavné a zákonné zmeny v roku 1990 a v následných rokoch obnovili postavenie súkromného vlastníctva, ako aj nadradenosť vlastníctva nad užívacími vzťahmi. Postupná implementácia týchto princípov do života spoločnosti si vyžiadala riešenie disproporcií aj v oblasti poľovníctva, ktorého koncepcia v zmysle zákona č. 23/1962 Zb. sa priečila uvedeným princípom a preto bola potrebná novelizácia právnej úpravy. Novela zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve zverejnená v Zbierke zákonov pod č. 99/1993 Z.z. sa obmedzila na nevyhnutnú úpravu zákona. Opätovne spojila právo poľovníctva s pozemkovým vlastníctvom, čo sa prejavilo vo vplyve vlastníkov na správe a využití poľovných revírov. Rozdrobenosť pozemkového vlastníctva, značný rozsah tzv. nedoložených právnych vzťahov a napokon ešte plynúca lehota na uplatnenie reštitučných nárokov implikovali dlhodobosť tohto procesu. Z hľadiska hodnôt chránených Ústavou SR je právna úprava poľovníctva na jednej strane úpravou nakladania/hospodárenia s prírodnými zdrojmi v záujme zabezpečenia stability životného prostredia (rovnováhy a druhovej diverzity) a na strane druhej je táto právna úprava v súlade s článkom 20 odsek 4 Ústavy SR zákonným obmedzením vlastníctva, resp. majetkových práv a určitých činností v záujme ochrany prírodných zdrojov a životného prostredia (viď článok 44 odsek 3 Ústavy SR), ktorých je voľne žijúca zver neoddeliteľnou súčasťou. Novelou zákona o poľovníctve č. 99/1993 Z.z. sa znenie zákona dostalo do súladu s Ústavou Slovenskej republiky prijatou účinnou od 1.1.1993. V Českej republike prebehla novelizácia zákona č. 23/1962 Zb. zákonom ČNR č. 270/1992 Zb</strong>. Zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve po jeho poslednej novele v roku 1993 už dlhší čas nezodpovedal vývoju spoločenských a právnych vzťahov v oblasti poľovníctva na Slovensku, pričom jeho zmeny a doplnenia zákonom č. 99/1993 Z.z. boli len prechodným minimalistickým riešením, ktoré si vyžiadala zmena politických a ústavných pomerov. Táto novela umožnila transformáciu poľovných revírov na vlastníckom princípe a v čase, kedy sa končili prakticky všetky zmluvy o nájme výkonu práva poľovníctva, umožnilavyužitie práva poľovníctva prostredníctvom uzatvárania nových zmlúv na prenájom revírov s vlastníkmi poľovných pozemkov. Najzávažnejším nedostatkom novely je, že rozhodovanie o uznaní poľovného revíru orgánmi štátnej správy bolo zložité, ťažkopádne, časovo a finančne náročné, nielen pre orgány štátnej správy, ale i pre účastníkov konania. Základný problém v tomto smere spôsobuje skutočnosť, že vlastníctvo k pôde je v Slovenskej republike veľmi rozdrobené. V poľovnom revíri je tak aj niekoľko stoviek vlastníkov poľovných pozemkov. Ak nevytvoria spoločenstvo vlastníkov pozemkov, alebo ak nemajú splnomocneného alebo zákonného zástupcu, prakticky každý z nich vystupuje individuálne ako účastník konania alebo ako zmluvná strana pri uzatváraní zmluvy o nájme výkonu poľovníctva. Za týchto podmienok uznať revír alebo uzavrieť zmluvu podľa zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve bolo veľmi zložité. Využitie práva poľovníctva je vecou vlastníkov poľovných pozemkov, avšak prednostné právo nájmu poľovného revíru, formou opčného práva pre doterajších užívateľov, ktoré stanovuje nový zákon o poľovníctve, je mimoriadne dôležité z hľadiska stabilizácie poľovníckeho manažmentu a dlhodobejšieho cieľavedomého poľovníckeho hospodárenia a investovania do zveľadenia poľovných revírov. Značné problémy spôsobujú i otázky ochrany chovu a lovu poľovnej zveri, ktoré nastali prijatím zákona č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a jeho vykonávacích predpisov, ktoré spôsobili u niektorých druhov zveri prakticky patovú situáciu v povoľovaní ich lovu najmä v prípade ich nadmerného rozmnoženia a spôsobovania hospodárskych škôd (napr. vlk dravý), či ohrozovania ľudí (medveď hnedý). Preto bolo potrebné v novom zákone jasne stanoviť kompetencie Ministerstva pôdohospodárstva SR pri riadení poľovníctva. Podľa § 20 odsek 1 nového zákona o poľovníctve (názov ust.: Ochrana genofondu zveri) Ministerstvo pôdohospodárstva SR dbá, aby v prírode zostali zachované všetky pôvodné druhy zveri. Na tento účel prijíma v spolupráci s Ministerstvom životného prostredia SR a Slovenskou poľovníckou komorou (§ 41) potrebné opatrenia.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–634/Od_1_9_2009_je_ucinny_novy_zakon_o_polovnictve_publikovany_pod_c__247_2009_Z_z___.html

Zásada ne bis in idem v právnych dokumentoch

1. Vyjadrenie zásady ne bis in idem v medzinárodnom práve

  • článok 4 Protokolu č. 7 k DOHOVORU o ochrane ľudských práv a základných slobôd dojednaného v Ríme 4.11.1950 v znení protokolov č. 3, 5 a 8, doplnený Dodatkovým protokolom a protokolmi č. 2, 4, 6 a 7 (publ. pod č. 209/1992 Zb.)

Článok 4: Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný

1. Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

2. Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

3. Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.

  • článok 3, článok 8 odsek 1 písm. d/, článok 21, článok 35 Európskeho DOHOVORU o odovzdávaní trestného konania dojednaného v Štrasburgu 15.5.1972 (publ. pod č. 551/1992 Zb.)

2. Vyjadrenie zásady ne bis in idem v práve Európskej únie

  • článok 54 a nasl. Schengenského vykonávacieho dohovoru podpísaného v Schengene dňa 19.6.1990, prevzatého do právneho poriadku SR „Zmluvou o pristúpení SR k EÚ“ – článok 3 odsek 1 Aktu o podmienkach pristúpenia SR k EÚ (publ. pod č. 185/2004 Z. z.)

KAPITOLA 3 – ZÁKAZ DVOJITÉHO TRESTU

Článok 54

Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.

  • anglické znenie článku 54:

Article 54

A person whose trial has been finally disposed of in one Contracting Party may not be prosecuted in another Contracting Party for the same acts provided that, if a penalty has been imposed, it has been enforced, is actually in the process of being enforced or can no longer be enforced under the laws of the sentencing Contracting Party.

Článok 55

1. Pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tohto dohovoru môže jedna zmluvná strana prehlásiť, že v jednom alebo v niekoľkých nižšie uvedených prípadoch nie je viazaná článkom 54:

a) keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí bol čin celkom alebo čiastočne spáchaný na tamojšom území; táto výnimka však neplatí v poslednom prípade, ak bol čin spáchaný čiastočne na území tej zmluvnej strany, na ktorej bol rozsudok vynesený;

b) keď predmetom rozsudku vynesenom v zahraničí je čin zameraný proti bezpečnosti štátu alebo iným rovnako podstatným záujmom tejto zmluvnej strany;

c) keď predmetom rozsudku vyneseného v zahraničí je čin, ktorý spáchal pracovník tejto zmluvnej strany a porušil týmto činom svoje služobné povinnosti.

2. Zmluvná strana, ktorá urobí takéto prehlásenie týkajúce sa výnimiek obsiahnutých v ods. 1 písmeno b), označí druhy trestných činov, na ktoré by sa mohli tieto výnimky vzťahovať.

3. Zmluvná strana môže takéto prehlásenie týkajúce sa jednej alebo niekoľkých výnimiek obsiahnutých v ods. 1 vziať kedykoľvek späť.

4. Nemožno uplatniť výnimky, ktoré boli predmetom prehlásenia podľa ods. 1, ak dotyčná zmluvná strana požiada inú zmluvnú stranu o stíhanie toho istého činu alebo vysloví súhlas s vydaním dotyčnej osoby.

Článok 56

Ak obnoví jedna zmluvná strana stíhanie proti osobe, ktorá bola druhou zmluvnou stranou pre ten istý čin právoplatne odsúdená, bude každé odňatie slobody za tento čin odpykané na území druhej zmluvnej strany odpočítané od trestu, ktorý má byť prípadne vymeraný. Pokiaľ to vnútroštátne právo dovoľuje, budú zohľadnené tiež iné sankcie ako tresty obmedzujúce slobodu, pokiaľ už boli vykonané.

Článok 57

1. Ak nie je určitá osoba obvinená z trestného činu na území jednej zmluvnej strany a príslušné úrady tejto zmluvnej strany majú dôvod k predpokladu, že toto obvinenie sa týka toho istého činu, za ktorý bola dotyčná osoba už právoplatne odsúdená na území inej zmluvnej strany, požiadajú tieto úrady v prípade, že to uznajú za potrebné, o vecné informácie príslušné úrady tej zmluvnej strany, na území ktorej bolo rozhodnutie vynesené.

2. Vyžiadané informácie musia byť čo najskôr oznámené a zohľadnené pri rozhodovaní o pokračovaní konania.

3. Každá zmluvná strana určí pri ratifikácii, prijatí alebo schválení tejto dohody úrady, ktoré sú oprávnené žiadať informácie podľa tohto článku alebo takéto informácie prijímať.

Článok 58

Vyššie uvedené ustanovenia nie sú v rozpore s používaním ďalších ustanovení vnútroštátneho práva o zákaze dvojitého trestu v súvislosti so súdnymi výnosmi vydanými v zahraničí.

Článok 50

Právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin

Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.

3. Vyjadrenie zásady ne bis in idem v právnom poriadku SR

článok 50(5) Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

§ 9 (Neprípustnosť trestného stíhania)
(1) Trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, a) … e) ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené,
f) …, alebo
g) ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
(2) Ak sa týka dôvod uvedený v odseku 1 len niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie.
(3) V trestnom stíhaní, ktoré bolo zastavené z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a), sa však pokračuje, ak vyhlási obvinený do troch dní odvtedy, čo mu bolo uznesenie o zastavení trestného stíhania oznámené, že na prejednaní veci trvá. O tom treba obvineného poučiť.

  • § 215 (Zastavenie trestného stíhania)

(1) Prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak

a) …

d) je trestné stíhanie neprípustné podľa § 9,

e) …

(2) Prokurátor môže (!!!) zastaviť trestné stíhanie, ak

a) …

b) o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne alebo kárne iným orgánom, cudzozemským súdom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce.

Fakultatívnosť dôvodu na zastavenie trestného stíhania podľa § 215 odsek 2 písmeno b) Trestného poriadku je v rozpore so zásadou ne bis in idem. Výnimkou je rozhodnutie o skutku cudzozemským súdom/orgánom (štát mimo EÚ), ktoré netvorí prekážku rozhodnutej veci.
Trestné stíhanie pri dodržaní zásady ne bis in idem musí byť zastavené pri naplnení predpokladov uvedených v ust. § 215 odsek 2 písmeno b) Trestného poriadku, resp. existujúce meritórne rozhodnutie o skutku (voči konkrétnej osobe) musí byť zrušené, aby o tom istom (totožnom) skutku mohlo byť rozhodnuté v trestnom konaní (vo vzťahu k tej istej osobe).

Poznámka JUDr. Ondrejovej:
Zásada ne bis in idem sa podľa nášho Trestného poriadku aj podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach vzťahuje len na vnútroštátny právny priestor.
Právo EÚ (článok 54 Shengenského vykonávacieho dohovoru a článok 50 Charty základných práv EÚ) rozširuje pôsobnosť uvedenej zásadyaj na ostatné členské štáty EÚ.
Vo vzťahu k nečlenským štátom (ich cudzozemským rozhodnutiam) sa táto zásada neuplatňuje.
Chcelo by to asi inú právnu úpravu, ale ustanovenie § 215 ods. 2 písm. b) Tr. por. nie je výslovne v rozpore so zásadou ne bis in idem.
Tam, kde platí zásada ne bis in idem sa neuplatní ustanovenie § 215, ale ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e) alebo g) Tr. por. písm. e) ak už bol páchateľ postihnutý vnútroštatnými orgánmi a písm. g) ak bol postihnutý orgánmi členského štátu EÚ.

§ 516 (Podmienky uznania)(1) Cudzie rozhodnutie sa uzná na území Slovenskej republiky, ak
a) medzinárodná zmluva obsahuje možnosť alebo povinnosť uznávania alebo výkonu cudzích rozhodnutí,
b) v odsudzujúcom štáte je právoplatné alebo ak tam proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok,
c) čin, pre ktorý bol trest uložený, je trestným činom podľa právneho poriadku odsudzujúceho štátu aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
d) rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
e) osoba nebola odsúdená pre trestný čin, ktorý má výlučne politický alebo vojenský charakter,
f) výkon trestu nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky premlčaný,
g) osoba nebola pre tento skutok už odsúdená slovenským súdom,
h) nebolo na území Slovenskej republiky uznané cudzie rozhodnutie iného štátu voči tej istej osobe pre ten istý skutok, a
i) uznanie neodporuje záujmom chráneným ustanovením § 481.

(4) Ak dožadujúci štát odvolá svoju žiadosť o prevzatie trestnej veci z dôvodu, že bude sám v trestnej veci pokračovať, slovenské orgány strácajú právomoc pokračovať v trestnom konaní.

(4) Ak dožiadaný štát rozhodol, že preberá trestné konanie, nemožno na území Slovenskej republiky pokračovať v trestnom stíhaní obvineného pre trestný čin, pre ktorý bolo trestné konanie odovzdané, alebo nariadiť výkon trestu uloženého pre trestný čin, pre ktorý bolo trestné konanie odovzdané.

(5) Slovenské orgány môžu v trestnom stíhaní pokračovať alebo nariadiť výkon trestu, ak dožiadaný štát

a) oznámi, že vo veci nebude konať,

b) dodatočne odvolá svoje rozhodnutie o prevzatí trestného konania, alebo

c) oznámi, že v konaní nebude pokračovať.

§ 71 (Postúpenie veci)

Správny orgán postúpi vec

a) prokurátorovi alebo orgánu Policajného zboru, ak skutočnosti nasvedčujú, že ide o trestný čin,

b) orgánu príslušnému podľa osobitného právneho predpisu 3) na prejednanie skutku osoby uvedenej v § 10 ods. 1,

c) správnemu orgánu príslušnému na prejednanie skutku, ktorý je iným správnym deliktom než priestupkom.

§ 76 (Zastavenie konania)

(1) Správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že

a) skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom,

b) skutok nespáchal obvinený z priestupku,

c) spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané,

d) obvinený z priestupku požíva podľa medzinárodného práva alebo podľa zákona výsady a imunity,

e) obvinený z priestupku v čase spáchania priestupku nedovŕšil pätnásty rok svojho veku alebo trpel duševnou poruchou, pre ktorú nemohol rozpoznať, že svojím konaním porušuje alebo ohrozuje záujmy chránené zákonom, alebo ovládať svoje konanie,

f) zodpovednosť za priestupok zanikla,

g) o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté správnym orgánom alebo orgánom činným v trestnom konaní,

h) za priestupok bola uložená bloková pokuta,

ch) o skutku už bolo rozhodnuté v disciplinárnom alebo kárnom konaní a toto rozhodnutie sa považuje za postačujúce,

i) obvinený z priestupku zomrel,

j) navrhovateľ vzal svoj návrh na začatie konania späť alebo sa nedostavil na ústne pojednávanie bez náležitého ospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu, hoci bol riadne a včas predvolaný,

k) v konaní o urážke na cti došlo ku zmieru,

l) vec bola postúpená podľa § 71 po začatí konania.

§ 94 (Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia)

Správny orgán svoje právoplatné rozhodnutie o priestupku zruší, ak zistí, že osoba, ktorá bola uznaná vinnou z priestupku, bola za ten istý skutok súdom právoplatne odsúdená alebo bola obvinenia zbavená. Táto osoba má nárok na vrátenie sumy, ktorú už zaplatila na úhradu pokuty a trov konania.

Zásada ne bis in idem je premietnutá aj do právnej úpravy disciplinárnych konaní, viď napr.: § 194 a 209 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry

  • § 194 (Neprípustnosť disciplinárneho konania)

(1) Disciplinárne konanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak

a) tomu bráni amnestia udelená vládou Slovenskej republiky,

b) zanikla disciplinárna zodpovednosť prokurátora,

c) zanikol služobný pomer prokurátora; ak je prokurátor disciplinárne stíhaný za konanie uvedené v § 187 písm. b), disciplinárna komisia postúpi vec orgánu príslušnému na prejednanie takého konania,

d) disciplinárne konanie je podmienené súhlasom poškodeného, jeho zástupcu alebo opatrovníka a súhlas nebol daný alebo bol vzatý späť, alebo

e) skoršie disciplinárne konanie pre ten istý skutok, alebo skoršie konanie o priestupku alebo inom správnom delikte pre ten istý skutok sa skončilo právoplatným rozhodnutím, alebo bolo právoplatne zastavené a rozhodnutie vydané v skoršom konaní nebolo zrušené.

§ 209 (Rozhodnutie disciplinárnej komisie)

Disciplinárna komisia zastaví disciplinárne konanie, ak

a) je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie disciplinárne konanie,

b) skutok, pre ktorý sa vedie disciplinárne konanie, nie je disciplinárnym previnením alebo konaním uvedeným v § 187 písm. b),

c) prokurátor bol právoplatne odsúdený za trestný čin z nedbanlivosti a tento trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s výkonom funkcie prokurátora,

d) disciplinárne konanie sa stalo neprípustným,

e) to ustanovuje tento zákon.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–918/Zasada_ne_bis_in_idem_v_pravnych_dokumentoch.html

Varovanie Európskeho spotrebiteľského centra v SR

V poslednom čase zaznamenalo Európske spotrebiteľské centrum v SR zriadené pri Ministerstve hospodárstva a výstavby SR (ďalej len „ESC v SR“) narastajúci počet sťažností týkajúcich sa faktúr za registráciu na webových stránkach obsahujúcich voľne dostupné údaje a programy (hlavne napr. informácie počas Majstrovstiev sveta vo futbale 2010, resp. voľne šíriteľné programy typu Adobe alebo VLC, básne, na ktoré sa už nevzťahujú autorské práva, a pod.), pričom podmienkou registrácie je akceptovanie Všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) obsahujúcich veľmi nejasným a pre priemerného spotrebiteľa nezrozumiteľným spôsobom formulovanú povinnosť zaplatiť za registráciu pomerne vysoké poplatky, ako aj nemožnosť odstúpiť od zmluvy, opierajúcu sa o ustanovenie zákona č. 108/2000 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji v znení neskorších predpisov.

ESC v SR odporúča spotrebiteľom, aby sa neregistrovali na webových stránkach lákajúcich na registráciu najmä usporiadaním súťaže s možnosťou výhry zaujímavej a lákavej elektroniky (notebook, televízor a pod.), bez toho, aby si detailne prečítali VOP, hlavne v časti týkajúcej sa ceny a možnosti zrušiť registráciu. Taktiež varuje pred neuváženým poskytovaním osobných údajov!

Spotrebiteľom, ktorí sa už na predmetných webových stránkach registrovali a pravdepodobne už dostali do svojej emailovej schránky faktúru na zaplatenie, resp. aj prvú alebo druhú upomienku, odporúča ESC v SR oboznámiť sa s týmito zákonnými skutočnosťami:

Všetky podobné stránky môžu byť zámerne usporiadané spôsobom obsahujúcim nekalé obchodné praktiky (klamlivé konanie a klamlivé opomenutie), ktoré sú zo zákona zakázané. V SR túto problematiku upravuje zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v platnom znení (§7 a §8 zákona). Dozor nad dodržiavaním tohto zákona vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia (SOI), ktorá je oprávnená v súlade s § 21 zákona predbežným opatrením nariadiť zastavenie nekalej obchodnej praktiky a účinne v reálnom čase tak poskytnúť spotrebiteľom ochranu.

Z hľadiska občianskoprávneho právny úkon (akceptácia návrhu na uzavretie zmluvy – registračného formulára na predmetných stránkach) dosiahnutý použitím nekalej obchodnej praktiky nemožno považovať za platný právny úkon, pretože v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorý svojim obsahom odporuje zákonu, je neplatný. Právny úkon za neplatný môže vyhlásiť iba príslušný súd v občianskoprávnom konaní. Ak by súd určil zmluvu, na ktorú sa prevádzkovateľ predmetných stránok odvoláva vo svojich upomienkach za neplatnú, ten, kto by faktúru zaplatil prevádzkovateľovi predmetných stránok, plnil by z neplatného právneho úkonu. V súlade s § 451 Občianskeho zákonníka by sa tak prevádzkovateľ stránok bezdôvodne obohatil a bol by povinný toto obohatenie vydať, pretože by majetkový prospech získal plnením z neplatného právneho úkonu. Posledné uvedené vety sú citáciou z Občianskeho zákonníka a slúžia pre informáciu, ako by mohla úvaha súdu nasledovať. V žiadnom prípade však nie je zámerom ESC v SR prejudikovať namiesto súdu.

Podľa informácií ESC v SR už viacerí prevádzkovatelia podobných stránok postúpili svoje pohľadávky spoločnosti so sídlom v SR, ktorá ich môže uplatniť na príslušnom súde, v tomto prípade súde odporcu, čiže súde v mieste trvalého bydliska spotrebiteľa. ESC v SR upozorňuje, že postúpením pohľadávky sa mení iba osoba veriteľa, v žiadnom prípade to však nemá vplyv na platnosť pohľadávky (teda neplatná pohľadávka sa nestáva platnou) a taktiež nedochádza k oslabeniu postavenia dlžníka.

Všeobecne je možné pohľadávku uplatniť aj návrhom na vydanie platobného rozkazu (ide o skrátené konanie bez pojednávania, keď súd rozhodne na základe dôkazov predložených navrhovateľom). V súlade s §172 ods. 9) Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov „ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky.“


Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Neprijateľné podmienky sú ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nesmú sa však týkať hlavného predmetu plnenia, primeranosti ceny, určito, jasne a zrozumiteľne vyjadrených podmienok v zmluve a nesmú byť individuálne dojednané (v prípade spotrebiteľských formulárových zmlúv málokedy dochádza k individuálnemu dojednaniu podmienok, zväčša ide o VOP, do ktorých nemá spotrebiteľ možnosť zasahovať).

V zmysle rozsudku Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom (č. 10C/148/2009-29) zmluvná pokuta vo výške 0,25% denne (91,25 % ročne) má podľa názoru súdu charakter neprijateľnej podmienky, pretože požaduje od spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s neplnením jeho záväzku. Taktiež podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Nadbytočné sankcia 91,25 % p.a. je nepochybne neprijateľnou podmienkou – sankciou bez ďalšieho.

Podľa názoru odborníkov ESC v SR tak minimálne jedna podmienka vo VOP prevádzkovateľa predmetných stránok má charakter neprijateľnej podmienky, teda v zmysle § 172 ods. 9 Občianskeho súdneho poriadku by v žiadnom prípade nemal byť vydaný platobný rozkaz.

Pre prípad, že by napriek tomu došlo k vydaniu platobného rozkazu, je potrebné podať odpor a žiadať s poukazom na nekalú obchodnú praktiku, ktorou sa dosiahlo uzavretie zmluvy a neprijateľné podmienky návrh dodávateľa voči spotrebiteľovi v celom rozsahu zamietnuť.

ESC v SR si v tejto súvislosti dovoľuje upozorniť na právnu úpravu v prospech spotrebiteľa, ktorá nadobudla účinnosť v roku 2010. Ide o zákon č. 575/2009 Z. z., ktorý novelizuje Občiansky zákonník, Občiansky súdny poriadok a zákon o ochrane spotrebiteľa, a to najmä pokiaľ ide o rozhodovanie súdu o neprijateľných podmienkach.

V zmysle uvedenej novely podľa Občianskeho súdneho poriadku (§153 ods. 4) súd je povinný preskúmať v rámci konania spotrebiteľskú zmluvu a jej všeobecné obchodné podmienky z hľadiska neprijateľných podmienok a ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti, tak aj bez návrhu to výslovne uvedie vo výrokovej časti rozhodnutia. Takáto súdnym rozhodnutím určená neprijateľná podmienka sa vzťahuje na všetky zmluvy uzatvorené medzi prevádzkovateľom a všetkým spotrebiteľmi (§ 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Podľa informácií dostupných ESC v SR je v súčasnosti aktívnych 13 webových stránok požadujúcich registráciu v zmysle vyššie uvedených skutočností a nie je vylúčené, že v budúcnosti pribudnú ďalšie.

Autor
Mgr. Igor Šumichrast

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1207/Varovanie_Europskeho_spotrebitelskeho_centra_v_SR.html

Návrh zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom v pripomienkovom konaní

Návrh zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov bol zaradený na pripomienkovacie konanie Ministerstvom dopravy. Nakoľko ide o závažnú právnu normu, prinášame aktuálne časť dôvodovej správy k uvedenému zákonu.

Začiatkom deväťdesiatych rokov bol prostredníctvom reštitučných zákonov vrátený súkromný majetok pôvodným vlastníkom, o ktorý prišli v procese znárodňovania za bývalého režimu. Takto sa do vlastníctva pôvodných vlastníkov alebo ich dedičov dostali aj domy s bytmi obývanými nájomcami, ktorí nadobudli k bytom od štátu právo osobného užívania. Ustanovením § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka sa právo osobného užívania zmenilo na nájom; v prípade spoločného užívania bytu na spoločný nájom na dobu neurčitú.

Zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov štát umožnil odpredaj bytov z vlastníctva obcí do vlastníctva fyzických osôb – pôvodných nájomcov. Byty v reštituovaných domoch do riešenia tohto zákona nespadali. Podľa opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky z 23. apríla 2008 č. 01/R/2008 o regulácií cien nájmu bytov, ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2008 (a pred týmto termínom na základe iných právnych predpisov, ktoré regulovali cenu nájmu bytu), sa aj na nájom k bytom v domoch vydaných pri náprave krívd podľa osobitných predpisov vzťahuje regulovaná cena nájmu. Vlastníci bytov v uvedených domoch môžu, ak sa s nájomcom vopred nedohodnú na inej vzájomne akceptovateľnej sume, požadovať za prenájom len regulovanú cenu v zmysle platného opatrenia. Regulované nájomné, ktoré je niekoľkokrát nižšie ako voľne dohodované nájomné (trhové nájomné) v porovnateľnom byte, neumožňuje vlastníkom bytov získať za prenájom toľko finančných prostriedkov, aby z nich mohli financovať potrebné opravy a rekonštrukciu vlastnených domov. Na druhej strane niektorí nájomcovia, zväčša starší občania, vkladali počas doby užívania do bytu nemalú časť vlastných finančných prostriedkov.

Aj preto nie sú v súčasnosti schopní, vzhľadom na svoje nízke príjmy a majetkové pomery, platiť trhové nájomné alebo si zaobstarať iné primerané bývanie. Ochrana nájmu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a regulácia cien nájmu na jednej strane a snaha vlastníkov plnohodnotne uplatniť svoje vlastnícke právo, ktoré im zaručuje Ústava Slovenskej republiky, tak stoja vo vzájomnom protiklade.

Predkladaný návrh zákona navrhuje spôsob ako túto dlhotrvajúcu a rozporuplnú situáciu vyriešiť, pričom ponúka primerane vyvážené riešenie ako pre prenajímateľov, tak aj pre nájomcov, a v neposlednom rade zohľadňuje tiež verejný záujem spoločnosti.

Riešená problematika nebola doteraz legislatívne upravená. Príprava zákonného riešenia usporiadania uvedených nájomných vzťahov sa začala už v roku 2005, nadväzne na bod B.7. uznesenia vlády SR č. 636 z 24. augusta 2005, ktoré vláda prijala ku Koncepcii štátnej bytovej politiky do roku 2010. V uvedenom bode uznesenia bolo ministrovi výstavby a regionálneho rozvoja uložené v spolupráci s podpredsedom vlády a ministrom spravodlivosti spracovať a predložiť na rokovanie vlády návrh zákona, ktorý upraví podmienky nájomných vzťahov v nájomnom bytovom fonde.

Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky spolu s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky vypracovali „Návrh zákona o ukončení niektorých nájomných vzťahov a o zmene a doplnení niektorých predpisov“. Tento návrh bol prerokovaný v Hospodárskej a sociálnej rade SR (17. 12. 2007), v Stálej pracovnej komisii Legislatívnej rady vlády SR pre občianske a obchodné právo (21. 1. 2008) a následne aj v Legislatívnej rade vlády SR (5. 2. 2008), ktorá odporučila vláde, po zapracovaní vznesených pripomienok, návrh zákona schváliť. Vláda SR sa návrhom zákona zaoberala na svojom rokovaní dňa 5. 3. 2008, pričom predložený návrh neschválila a uložila ministrovi výstavby a regionálneho rozvoja v spolupráci s ďalšími zainteresovanými ministrami vypracovať nový návrh koncepčného riešenia uvedenej problematiky.

Predložený „Návrh zákona o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov“ je vypracovaný na základe bodu B.4. uznesenia vlády SR č. 640 zo 16. 9. 2009, ktorý vláda prijala k „Návrhu koncepcie spôsobu usporiadania vzťahov súkromných vlastníkov bytových domov a nájomcov bytov dotknutých dereguláciou cien nájmu bytov“ a vychádza z vládou schváleného koncepčného riešenia.

Návrh zákona upravuje ukončenie nájomných vzťahov k bytom v domoch: vydaných pri náprave krívd podľa osobitných predpisov; kde bolo určovacou žalobou navrátené oprávnenej osobe vlastníctvo, ktoré sa predtým považovalo za vlastníctvo štátu a následne obce; ktoré iná osoba od reštituenta alebo jeho právneho nástupcu nadobudla; ktoré boli súčasťou prevodu majetku štátu na iné osoby podľa osobitných predpisov a v bytoch v domoch (aj rodinných domoch) vo vlastníctve súkromných osôb, do ktorých za bývalého spoločenského zriadenia vtedajšie národné výbory svojim direktívnym rozhodnutím pridelili nájomcov a v ktorých sa doposiaľ uplatňuje regulovaná cena nájmu.

Predkladané riešenie navrhuje šesť a pol ročné obdobie (do 31. 12. 2017), počas ktorého by nájomcovia bytov v uvedených domoch, za podmienok presne vymedzených zákonom, uvoľnili prenajaté byty a následne dáva vlastníkom možnosť ponúknuť tieto byty na prenájom za trhové nájomné alebo s nimi nakladať podľa vlastných predstáv. Návrh zákona umožňuje nájomcom požiadať v určenej lehote obec o pridelenie náhradného nájomného bytu s regulovaným nájomným. Ako základné kritérium pre možnosť požiadať o takýto byt sa navrhuje neschopnosť nájomcu riešiť si vlastné bývanie prostredníctvom vlastného bytu, v bytovom resp. rodinnom dome v okrese, kde sa nachádza byt, ktorý má nájomca v nájme alebo svojho majetku. Zároveň sú v návrhu zákona stanovené podmienky, za ktorých obec musí poskytnúť žiadateľovi náhradný nájomný byt a určená je aj veľkostná štruktúra týchto bytov.

V období do konca roku 2017 sa návrhom zákona prechodne upravuje spôsob jednostranného zvyšovania ceny nájmu v bytoch, v ktorých dostali nájomcovia výpoveď bez udania dôvodu. (Predpokladané zvýšenie ceny nájmu je uvedené v prílohe č. 1 k Dôvodovej správe.) Na základe bodu B.1. uznesenia vlády SR č. 640/2009 malo Ministerstvo financií SR do 31. decembra 2010 vypracovať a predložiť na rokovanie vlády návrh zákonnej úpravy regulácie cien nájmu bytov vo verejnom nájomnom sektore. Podľa tejto právnej normy (po jej schválení v NR SR) sa mala určovať aj maximálna výška ceny nájmu v náhradných nájomných bytoch zabezpečených zo strany obcí. Uznesením vlády SR č. 670/2010 z 6. októbra 2010 si Ministerstvo financií SR nechalo túto úlohu zrušiť.

Cieľom prijatia predloženého návrhu zákona je vytvoriť legislatívny mechanizmus, ktorý ukončí ingerenciu štátu do užívania súkromného majetku a umožní postupne pristúpiť na podmienky zaužívané v iných demokratických štátoch, ktoré nemuseli prejsť časovo a materiálne transformačným procesom. Zároveň nájomcom, ktorí nie sú natoľko solventní, aby si dokázali po doručení výpovede bez uvedenia dôvodu zabezpečiť bez pomoci náhradné bývanie, dáva možnosť požiadať obec o pridelenie náhradného nájomného bytu. Nájomná zmluva v náhradnom byte by bola uzavretá na dobu neurčitú s regulovanou cenou nájmu, prípadne s možnosťou odkúpenia takéhoto bytu podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Za účelom kvantifikácie počtu nájomcov, ktorých sa návrh zákona bude dotýkať sa uskutočnilo, nadväzne na ustanovenie § 4a opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky z 25. septembra 2008 č. 02/R/2008, ktorým sa mení a dopĺňa opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky z 23. apríla 2008 č. 01/R/2008 o regulácii cien nájmu bytov, v priebehu štvrtého štvrťroka 2008 šetrenie prostredníctvom formulárov uverejnených na internetovej stránke Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. Podľa získaných informácii možno predpokladať, že riešenie usporiadania nájomných vzťahov k bytom v domoch súkromných vlastníkov, kde je cena nájmu regulovaná, by sa malo týkať cca 1 000 bytov. (Výsledky zisťovania sú uvedené v prílohe č. 2 k Dôvodovej správe.)

Vo februári 2010 boli vláde Slovenskej republiky notifikované sťažnosti, ktoré podali deviati vlastníci reštituovaných bytových domov (alebo ich dedičia) proti Slovenskej republike na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Sťažovatelia uvádzajú, že ich práva podľa článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené v dôsledku aplikácie právnych predpisov upravujúcich reguláciu nájomného na ich majetok. Predovšetkým tvrdia, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku nebol zákonný, nesledoval legitímny cieľ a uvalil na nich neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Tiež tvrdia, že nemajú, v rozpore s článkom 13 Dohovoru, k dispozícii žiadny účinný vnútroštátny prostriedok nápravy. Vláda SR na požiadanie zaslala k sťažnostiam Európskemu súdu pre ľudské práva svoje oficiálne stanovisko. Európsky súd pre ľudské práva zatiaľ o veci nerozhodol.

Obdobná situácia, pokiaľ ide o problematiku regulovaného nájomného, sprevádza vlastníkov bytov v budovách na bývanie aj v iných postkomunistických krajinách. V prípade Hutten-Czapska versus Poľská republika Európsky súd pre ľudské práva prisúdil žalobkyni 30 000 eur ako nemajetkovú, morálnu ujmu a 22 500 eur ako náklady a výdavky spojené s vymáhaním svojho práva a zaviazal Poľskú republiku, aby sa so žalobkyňou dohodla na náhrade škody. Okrem toho Poľská republika musí prostredníctvom vhodných právnych alebo iných opatrení zabezpečiť v právnom poriadku mechanizmus zabezpečujúci primerané vyváženie záujmov prenajímateľov a verejným záujmom, a to v súlade so štandardami ochrany práva na pokojné užívanie majetku podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Aj keď situácia v Slovenskej republike je iná ako v Poľskej republike a počet bytov, ktorých sa regulácia nájomného týka je na Slovensku výrazne nižší ako v Poľskej republike, je možné očakávať, že Európsky súd pre ľudské práva bude pri rozhodovaní vychádzať práve z rozhodnutí v prípade proti Poľskej republike.

Predkladaným zákonným riešením sa sleduje v navrhovanom období (do 31. 12. 2017) komplexne doriešiť nájomné vzťahy k bytom v domoch vo vlastníctve súkromných osôb, kde je doposiaľ cena nájmu regulovaná.

Autor
JUDr. Peter Haňdiak

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1215/Navrh_zakona_o_ukonceni_a_sposobe_usporiadania_niektorych_najomnych_vztahov_k_bytom_v_pripomienkovom_konani.html

Blog o zákonoch a rozsudkoch