Zabezpečenie budúcich zmluvných povinností

Úvod

Nezriedkavou požiadavkou účastníkov právnych vzťahov je, aby si v budúcnosti, po uplynutí určitého času, mohli od iného subjektu nárokovať uzavretie dohodnutého záväzkového vzťahu alebo plnenie zmluvných povinností.

Právny poriadok pre naplnenie takejto potreby ponúka viacero právnych nástrojov – z nich najdôvernejšie známou je, v domácom prostredí veľmi často využívaná, zmluva o budúcej zmluve.

Popri úvahách nad súčasnou právnou úpravou tohto zmluvného typu (osobitného zmluvného typu, nakoľko stojí „nad“ ostatnými zmluvnými typmi – budúcou zmluvou môže byť každá z pomenovaných ako aj nepomenovaných zmlúv) sa tento príspevok venuje aj ďalším alternatívam pre zabezpečenie plnenia budúcich zmluvných povinností; príspevok porovnáva spôsoby dosiahnutia tohto účelu pri jednotlivých modeloch a v závere formuluje námety de lege ferenda.

I. Zmluva o budúcej zmluve

Zmluva o budúcej zmluve je v našom právnom poriadku zakotvená v stručnom ustanovení § 50a Občianskeho zákonníka a v podrobnejšej podobe v §§ 289 – 292 Obchodného zákonníka. Kým pri niektorých zmluvných typoch je dualizmus právnej úpravy legitimizovaný osobitosťami obchodnoprávneho styku, v prípade zmluvy o budúcej zmluve jej konštrukcia, obsah, či všetky všeobecne predvídateľné okolnosti pri jej uzavieraní, skôr nedávajú dôvod pre dvojitú právnu úpravu. Potvrdzuje to aj rozsah a charakter odlišností v obidvoch zákonníkoch.

Prvým z rozdielov je spôsob vymedzenia budúcej zmluvy; podľa Občianskeho zákonníka musí zmluva o budúcej zmluve obsahovať podstatné náležitosti budúcej zmluvy, podľa obchodného kódexu musí byť predmet plnenia určený aspoň všeobecným spôsobom. Identifikácia podstatných náležitosti budúcej zmluvy spravidla nebude predstavovať náročnú úlohu vzhľadom na ustálený význam tohto pojmu. Nejasnosť môže vzniknúť pri inominátnych zmluvách, v prípade ktorých nemožno uvažovať o podstatných náležitostiach v pravom slova zmysle a požiadavka na obsah ktorých vyplýva len z § 51 Občianskeho zákonníka (súlad s obsahom resp. účelom Občianskeho zákonníka). Pomôckou môže byť ustanovenie § 491 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ktoré obs a- huje aplikačné pravidlo v prípade nepomenovaných zmlúv – pri niektorých z nich tak bude možné špecifikáciu budúcej zmluvy aspoň podporne odvodzovať od podobného zmluvného typu, rozhodne každý inominátny kontrakt bude potrebné vymedziť dostatočne určito v zmysle všeobecných náležitostí právnych úkonov.

Obchodným zákonníkom požadovaný spôsob definovania budúcej zmluvy pri obchodnoprávnych vzťahoch sa môže javiť ako neohraničený a môže viesť k otáznikom nad určitosťou zmluvy o budúcej zmluve. Obchodný zákonník na žiadnom inom mieste nepoužíva pojem „predmet plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom“ – v tejto súvislosti môže napadnúť vymedzenie predmetu verejnej súťaže podľa § 282 Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje: „Na vyhlásenie verejnej obchodnej súťaže sa vyžaduje, aby sa písomne všeobecným spôsobom vymedzil predmet požadovaného záväzku“ a vymedzenie obsahu inominátnych zmlúv podľa § 269 odsek 2 Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje: „Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá“. Z akého dôvodu bolo zvolené práve „určenie predmetu plnenia aspoň všeobecným spôsobom“ nie je z dostupných prameňov známe a nesúlad s náukou o náležitostiach právnych vzťahov (správnejšie by bolo použitie formulácie „určenie predmetu záväzkov“ – tak ako to je v prípade ustanovenia o verejnej obchodnej súťaži) je pravdepodobne len nedôslednosťou zákonodarcu (opačne by postačovalo, aby bola budúca zmluva vymedzená len nepriamym predmetom záväzkových vzťahov, čo je záver ktorý musí byť odmietnutý). Pri každej obchodnoprávnej zmluve preto platí, že najstručnejším možným spôsobom určená budúca zmluva musí mať predmet záväzkov definovaný dostatočne určito; vďaka použitiu slovného spojenia „aspoň všeobecným spôsobom“ bude možné budúcu zmluvu vymedziť o niečo menej konkrétne ako v občianskoprávnych vzťahoch. V konečnom dôsledku pojem zvolený zákonodarcom nijako neprispieva k vnútornej konzistentnosti a zrozumiteľnosti Obchodného zákonníka, ale jeho negatívny dôsledok pre právnu prax je zanedbateľný.

Uvedený záver platí o to viac, že v obchodnoprávnej praxi sa zmluva o budúcej zmluve (ktorá má podľa obidvoch kódexov obligatórne písomnú formu, čo samo o sebe vedie zmluvné strany k zvýšenej obozretnosti pri vymedzení budúcej zmluvy) neraz používa pri veľkých transakciách (napr. prevody obchodných podielov). Jej obsahu je preto venovaná taká pozornosť, že minimálny rámec stanovený pre vymedzenie budúcej zmluvy je podstatne prekročený, či už v podobe precízneho určenia obsahu budúcej zmluvy (napr. cez celý rad položiek), až po zahrnutie celého jej znenia do textu alebo do prílohy zmluvy o budúcej zmluve. Takýto postup možno označiť za prezieravý, pretože v prípadnom konaní o určenie obsahu budúcej zmluvy resp. nahradenie prejavu vôle, vedie ku minimalizovaniu priestoru pre prípadné dotváranie obsahu zmluvy. Inokedy môže byť strohé vymedzenie budúcej zmluvy cielené – zmluvné strany môžu mať záujem len na určení minimálnych náležitostí a o ďalších zamýšľaných otázkach právneho vzťahu budú viesť rokovania.

Rozdiel medzi úpravami v obidvoch kódexoch spočíva aj v nárokoch, ktoré oprávnenej strane prináležia pri neuzavretí hlavnej zmluvy – Občiansky zákonník dotknutej strane priznáva nárok domáhať sa nahradenia prejavu vôle a súčasne aj náhrady škody, podľa Obchodného zákonníka jej patrí právo domáhať sa určenia obsahu zmluvy (a to súdom alebo dohodnutou osobou) alebo náhrady škody (s výnimkou neoprávneného odmietnutia rokovaní o budúcej zmluve, kedy je súbeh náhrady škody a súdneho určenia obsahu zmluvy možný).

Konanie o nahradenie prejavu vôle, ako aj o určenie obsahu budúcej zmluvy sú konaniami, ktoré nie sú v Občianskom súdnom poriadku nijako osobitne upravené (budú prebiehať ako klasické sporové konanie); z procesného predpisu preto nemožno dovodiť, či ide o rovnaký typ konaní[1]. Opäť by sa mohlo jednať len o nedôslednosť zákonodarcu pri tvorbe legislatívneho textu čo, vzhľadom na opakované použitie tohto pojmu a na existenciu § 292 odsek 1 Obchodného zákonníka, nemožno pripustiť. Posledne uvádzané (svojim obsahom procesné) ustanovenie, ktoré definuje kritéria pri určovaní obsahu zmluvy by mohlo nasvedčovať iným oprávneniam súdu oproti konaniu o nahradenie prejavu vôle. Avšak aj tu musí byť výsledkom rozhodnutie, vedúce priamo k uzavretiu zmluvy rovnako ako rozsudok nahrádzajúci prejav vôle.

Z hľadiska koncepcie právnych úkonov a zmluvnej slobody je veľmi podstatnou otázkou miera vstupu súdneho orgánu do autonómie zmluvných strán a to obzvlášť tam, kde je budúca zmluva špecifikovaná minimalisticky. Zjednodušene možno konštatovať, že čím stručnejšie je budúca zmluva vymedzená, tým dlhšie konanie možno očakávať a to nielen pre prípadné zisťovanie vôle zmluvných strán súdom, ale aj pre prípadné námietky zmluvnej resp. procesnej protistrany o tom, že rozhodnutie súdu sa bude odchyľovať od vôle, ktorú chcela v budúcnosti prejaviť. Teoreticky možno pripustiť súdne rozhodnutie, ktorým by bol nahradený prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej „Predávajúci sa zaväzuje dodať kupujúcemu 1 ks čiernej stoličky typu ABC a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu 30,- €“ (čo by zodpovedalo základným požiadavkám na vymedzenie budúcej zmluvy) – takéto rozhodnutie by paradoxne len vytvorilo priestor pre ďalšie nezhody medzi účastníkmi konania a preto by nemalo byť výsledkom súdneho konania. Naznačené procesné súvislosti dávajú dobrý dôvod na to, aby bolo do zmluvy o budúcej zmluve zahrnuté celé znenie budúcej zmluvy.

Zaujímavou možnosťou, ktorá by mohla mať vplyv minimálne na rýchlosť konania, je určenie obsahu budúcej zmluvy treťou osobou – Obchodný zákonník mlčí o akýchkoľvek základných procesných otázkach (t.j. napríklad pravidlá konania, či napríklad záväznosť rozhodnutia) a ani výslovne neodkazuje na predpis o rozhodcovskom konaní, ktorý pozná ad hoc rozhodcov, rozhodovanie ktorých je v tomto predpise upravené. Iný záver, ako postup podľa uvedeného zákona považujem za málo obhájiteľný – inak by výsledkom mohlo byť rozhodnutie bez akejkoľvek právnej záväznosti, ktorému by mohlo predchádzať konanie bez zákonodarcom odobrených pravidiel.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozdiel medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou o budúcej zmluve sa týka aj lehoty, v ktorej je potrebné obrátiť sa na súd s cieľom dosiahnuť uzavretie budúcej zmluvy – obidva kódexy ustanovujú základnú jednoročnú lehotu (Obchodný zákonník výslovne aj pre uplatnenie náhrady škody), pričom obchodnoprávna úprava pripúšťa dohodu o inej lehote (vrátane kratšej). Občiansky zákonník túto možnosť neposkytuje, dojednanie o inej lehote by sa však mohlo opierať o § 2 odsek 3 Občianskeho zákonníka, i keď sa skôr domnievam, že vzhľadom na celkovú koncepciu premlčacích a prekluzívnych lehôt v Občianskom zákonníku nemožno uvedenému ustanoveniu priznať dispozitívnosť. Rozdiel spočíva aj v charaktere jednoročnej lehoty – Obchodný zákonník výslovne definuje túto lehotu ako premlčaciu, v prípade Občianskeho zákonníka sa vedie polemika o jej povahe (prekluzívna verzus premlčacia). Obe právne úpravy spája zákonodarcov záujem na stanovení kratšej lehoty (v porovnaní so všeobecnou premlčacou lehotou) a to pravdepodobne s cieľom pôsobiť na zvýšenie prehľadnosti a stability v právnych vzťahoch.

Pozornosť si, v rámci posudzovania rozdielnych prístupov, vyžaduje vzťah náhrady škody a súdneho vynútenia uzavretia budúcej zmluvy. Ako prvá sa vynára otázka, v čom má spočívať škoda, ak hlavná zmluva nakoniec uzavretá, hoci v dôsledku súdneho rozhodnutia, bude – v takomto prípade bude účel zmluvy o budúcej zmluve naplnený a vznikne klasický záväzkový vzťah, ktorého porušovanie bude okrem iného zakladať aj nárok na náhradu škody. Ak hlavná zmluva bude aj splnená, uvažovať, ak vôbec, možno len o škode, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s neskorším uzavretím tejto zmluvy – z tohto pohľadu sa vylúčenie súbehu nároky na náhradu škody javí ako zodpovedajúce rozumnému usporiadaniu vecí. Ak zákonodarca nevidí dôvody pre vylúčenie takéhoto súbehu, tento by mal byť pri duálnej právnej úprave vyriešený v súlade s celkovoukoncepciou príslušného kódexu – potom je potrebné si položiť otázku, či vylúčenie súbehu obidvoch nárokov zodpovedá prísnejšej koncepcii Obchodného zákonníka pri postihovaní neplnenia zmluvnej povinnosti.

Forma zmluvy o budúcej zmluve je, ako už bolo spomenuté, obligatórne písomná podľa obidvoch právnych úprav (§50a odsek 1 Občianskeho zákonníka§ 289 odsek 2 Obchodného zákonníka). V súvislosti s formou zmluvy o budúcej zmluve je diskutovaná otázka úradného overenia podpisov v prípade budúcich prevodov nehnuteľností; pravidelne sa možno stretnúť s požiadavkou, aby bol podpis budúceho prevodcu nehnuteľnosti úradne overený. O správnosti tohto záveru si dovolím zapochybovať – overenie podpisu prevodu je zákonnou podmienkou spôsobilosti listín pre zápis z nich vyplývajúcich práv do katastra nehnuteľností a preto vo všeobecnosti nemôže byť podmienkou platnosti právneho úkonu. Rovnako je absurdné trvať na takejto požiadavke pri zmluve, na základe ktorej sa nevykonávajú zápisy do katastra nehnuteľností. Opačne tomu bude v prípadoch, kedy má overenie podpisu charakter podmienky platnosti zmluvy (napr. zmluva o prevode obchodného podielu podľa § 115 Obchodného zákonníka).

Nie celkom jednoznačne je v prípade zmluvy o budúcej zmluve zodpovedaná otázka jej jednostrannej záväznosti, t.j. takého koncipovania zmluvy o budúcej zmluve, z ktorej bude v budúcnosti na uzavretie budúcej zmluvy povinná len jedna zmluvná strana, čím druhej zmluvnej strane vzniká úplná rozhodovacia sloboda v otázke vzniku budúceho zmluvného vzťahu. Otázka je aktuálna iba v prípade Občianskeho zákonníka  Obchodný zákonník (§ 289 odsek 1) výslovne pripúšťa, aby sa budúcu zmluvu zaviazala uzavrieť jedna zmluvná strana. Podľa môjho názoru však uzavretiu jednostranne záväznej zmluvy o budúcej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka nič nebráni – neprípustnosť takejto podoby zmluvy o budúcej zmluve nevyplýva z povahy jej definície či z povahy jej účelu.

Klasická súčasť zmluvy o budúcej zmluve, clausula rebus sic stantibus je upravená takmer totožne – Obchodný zákonník podmieňuje jej úspešné uplatnenie bezodkladným oznámením druhej zmluvnej strane. Existenciu tejto doložky, predstavujúcej sui generis spôsob zániku záväzku (a taktiež tradičnú súčasť zmluvy o budúcej zmluve) je pritom potrebné, v súvislostiach, ktoré budú vysvetlené ďalej, vnímať ako prínos a preto dispozítívnosť jej právnej úpravy v Obchodnom zákonníku nepovažujem za vhodnú.

Z hľadiska celkovej miery zabezpečenia budúcich zmluvných povinností je potrebné uviesť, že vynútenie uzavretia budúcej zmluvy môže byť veľmi zdĺhavé a nepraktické, pretože si vyžaduje zahájenie a absolvovanie nejednodu- chého súdneho konania (ku ktorému môže dôjsť aj pri voľbe rozhodcu, nakoľko jeho rozhodnutie je, za určitých predpokladov, preskúmateľné súdom). Podľa mojich poznatkov ide v domácich podmienkach o veľmi zriedkavé konanie, ktorého priebeh môže byť, s výnimkou prípadov, kedy bol celý text budúcej zmluvy súčasťou zmluvy o budúcej zmluvy, veľmi ťažké odhadnúť. Preto ak sa zmluvné strany rozhodnú pre zmluvu o budúcej zmluve, mali by v nej dohodnúť aj ďalšie mechanizmy (veľmi často je ním primeraná zmluvná pokuta) vytvárajúce na protistranu tlak, ktorý ju bude odrádzať od kalkulácii s dlhým súdnym konaním.

II. Odklad účinnosti právneho úkonu

S účinnosťou či neúčinnosťou právneho úkonu sa v súkromnom práve možno stretnúť vo viacerých kontextoch; pravdepodobne najviac sa spája s inštitútom odporovateľnosti právneho úkonu. Posúdeniu prípadných viacerých významov pojmu účinnosť právneho úkonu a ich právnej úprave sa tento príspevok nevenuje – veľmi podnetne je táto téma spracovaná Robertom Šorlom, na ktorého článok si týmto dovoľujem odkázať[2]. Predmetom tejto časti textu je preto najmä posúdenie odkladu účinkov právneho úkonu do presne vymedzeného časového bodu ako alternatívy ku zmluve o budúcej zmluve[3].

Pojem „odklad účinnosti zmluvy (právneho úkonu)“ je jazykovou skratkou viazania účinkov právneho úkonu na uplynutie času (možno mať pochybnosti o správnosti jeho používania – viď vyššie uvedený článok Róberta Šorla) a má pravdepodobne pôvod v právnej praxi, kde má z formulačného hľadiska veľmi jednoduchú podobu – zmluvný text je, spravidla v záverečných ustanoveniach, zavŕšený vetou v znení „Táto zmluva nadobúda účinnosť dňa….“ alebo ešte typickejšie „Táto zmluva nadobúda platnosť dňom jej podpisu zmluvnými stranami a účinnosť dňa…….. “. Nesprávne zvolené pojmoslovie nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu alebo iný negatívny následok, pretože z takéhoto ustanovenia možno, za použitia interpretačných pravidiel právnych úkonov, dovodiť len záujem zmluvných strán na neskoršom vzniku účinkov právneho vzťahu.

Motívy využitia odkladu účinnosti v právnej praxi sú zjavné; voľba odkladu účinnosti právneho úkonu na určitý termín je praktickým riešením, pretože uplynutím času vzniká plnohodnotný záväzkový vzťah. V prípade nesplnenia zo zmluvy vyplývajúcich povinností môže oprávnená osoba pristúpiť priamo k ich súdnemu vymáhaniu resp. k uplatneniu nárokov vznikajúcich z ich nesplnenia bez toho, aby najprv musela absolvovať proces vedúci k vzniku tejto zmluvy, čo dotknutú zmluvnú stranu ochraňuje od zložitého a dlhého súdneho konania (žiadalo by sa dodať, že môže zmluvnú stranu ochrániť od prvého zložitého súdneho konania, ako určitého medzikroku, nakoľko ak nebude povinná strana plniť svoje povinnosti zo vzniknutej zmluvy, jedinou alternatívou môže ostať súdne konanie).

Odklad účinnosti však bude možné využiť len vtedy, ak budú mať zmluvné strany ucelenú predstavu o obsahu zmluvného vzťahu a nebude postačovať len dohoda o podstatných náležitostiach, či všeobecné vymedzenie predmetu plnenia. Rovnako má, podľa môjho názoru, odklad účinnosti opodstatnenie len pri zmluvách, predmetom ktorých je záväzok k nepretržitej alebo opakovanej činnosti alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť[4].

Pri ostatných zmluvných typoch, ktoré majú jednorázový charakter, je účelnejším priamo uzavrieť zmluvu a dohodnúť sa len na odklade splatnosti plnení[5] – odklad účinnosti možno využiť aj tu, zmluvné strany sa ale uvedeným spôsobom môžu vyhnúť ďalej uvedeným aplikačným nejasnostiam.

V Občianskom zákonníku je odklad účinnosti právneho úkonu upravený v §§ 36, 47 a 47a Občianskeho zákonníka. Prvé z citovaných ustanovení upravuje odkladaciu a rozväzovaciu podmienku vo všeobecnosti, ďalšie dve zakotvujú účinnosť právneho úkonu vo väzbe na rozhodnutie štátneho orgánu resp. na publikovanie tzv. povinne zverejňovanej zmluvy. Odklad účinnosti právneho úkonu len v čase (teda bez väzby na akúkoľvek inú podmienku) nie je normatívne upravený ani v Občianskom ani Obchodnom zákonníku; domáca literatúra v komentároch ku § 36 Občianskeho zákonníka uvádza aj možnosť určenia lehoty, ktorá sa od podmienky odlišuje tým, že je viazaná na určitý časový bod, ktorý určite nastane (pri podmienke takáto istota neexistuje). Podobnosť odkladu účinnosti právneho úkonu v čase ku odkladacej podmienke je evidentná a preto zmienka o nej práve v komentároch ku podmienkam prirodzená. Avšak ani ku odkladacej podmienke (s následným použitím pri uložení času), podľa mojich vedomostí, v domácom prostredí neexistuje literatúra, prípadne súdne rozhodnutia, ktoré by skúmali charakter a obsah právneho vzťahu v období od uzavretia zmluvy do nadobudnutia jej účinnosti.

Ako príklad možno použiť nájomnú zmluvu, ktorú zmluvné strany uzavrú 1. septembra 2011 s tým, že podľa ich výslovnej dohody „zmluva nadobudne účinnosť 1. januára 2012“. Zmluvné strany tak vytvoria priestor pre štvormesačné obdobie, v ktorom už sú viazané svojimi prejavmi, v súlade s vôľou zmluvných strán však účinky právneho vzťahu v celom rozsahu nastanú až po jeho uplynutí. V takomto medziobdobí môžu vzniknúť situácie, na ktoré právna úprava nedáva odpoveď – nepochybne nemôže dôjsť k vzniku nárokov na plnenie (napr. domáhanie sa platenia nájomného, či prenechania prenajatej veci do užívania), môže sa však objaviť konanie, ktoré bude predstavovať ohrozenie vzniku nájomného vzťahu (napríklad prenajímateľ vec prenechá do užívania tretej osobe aj na dobu po 1. januári 2012). Ako sa bude môcť nájomca brániť‘? Bude neskoršia zmluva platná? Celkom bežne môže vzniknúť požiadavka na ukončenie zmluvného vzťahu resp. na to, aby nájomný vzťah od 1. januára 2012 vôbec nevznikol. Aké sú potom možnosti strany, ktorá chce nájomný vzťah v uvedenom medziobdobí ukončiť?

V prípade záujmu na ukončení zmluvy sa medzi zvažovanými možnosťami, celkom prirodzene, objaví výpoveď zmluvy – je ale výpoveď prípustná, keď ešte záväzkový vzťah nie je rozvinutý do „plnohodnotnej podoby“? Ak áno, možno uplatniť podmienky výpovede uvedené v zmluve, alebo len všeobecné podmienky výpovede zakotvené v právnych predpisoch? Podľa môjho názoru jednoznačne neprichádza do úvahy výpoveď zmluvy podľa zmluvných podmienok, nakoľko ani v tejto časti zmluva nenadobudla účinnosť – záver, že odklad účinnosti sa vzťahuje len na niektoré časti zmluvy (nie však napríklad na podmienky ukončenia zmluvy) by síce vyriešil celý nastolený problém, pokiaľ však nie je z prejavov vôle zrejmé niečo iné, nemožno ho prijať. Rovnako sa nemôže uplatniť ani všeobecná úprava výpovede, nakoľko predpokladom je aj tu existencia už v plnej miere záväzného právneho vzťahu. Položenú otázku nevyrieši ani prístup z opačného konca – pokus o interpretáciu, podľa ktorej by zmluvný vzťah podpisom zmluvy ešte nevznikol (t..j pred účinnosťou neexistuje žiadny právny vzťah) by bol absurdným, nakoľko by popieral akúkoľvek záväznosť uskutočnených prejavov vôle. Samozrejme, ani pri zmluve o budúcej zmluve nebude bez ďalšieho možné jej jednostranné ukončenie (pokiaľ nebudú osobitne dojednané dôvody jej ukončenia, prípa dne bude existovať dôvod pre odstúpenie); nakoľko samotná zmluva o budúcej zmluve zakladá účinný záväzkový vzťah musia si byť tejto skutočností zmluvné strany pri jej uzavieraní vedomé. Navyše, zmluva s odkladom účinnosti bude zmluvné strany zaväzovať aj vprípade, ak dôjde k významnej zmene oproti pôvodným okolnostiam. Bude sa jednať o prípady, na ktoré sa pri zmluve o budúcej zmluve vzťahuje klauzula rebus sic stantibus – pri úprave odkladu účinnosti však obdobné ustanovenia, prípadne v tomto zmysle formulovaný právny názor v súdnych rozhodnutiach, neexistuje. Nemožno vylúčiť, že použitím niektorých výkladových pravidiel by bolo možné dospieť k aplikácii tejto klauzuly aj v prípadoch použitia odkladu účinnosti, no v domácich podmienkach by bol takýto súdny prístup veľmi novátorský.

Nejasnosť v právnej záväznosti zatiaľ neúčinnej zmluvy vyvoláva podobné otázky aj pri druhom uvádzanom príklade (prenajímateľ vec prenajme tretej osobe pred účinnosťou zmluvy) – bol už prenajímateľ do tej miery viazaný svojim prejavom, aby sa nájomca mohol úspešne dovolať neplatnosti právneho úkonu, alebo mu ostane k dispozícii len nárok na náhradu škody? Ak áno, akú právnu povinnosť prenajímateľ porušil svojim konaním? Alebo možno uvažovať o tom, že nakoľko právny vzťah ešte nemal žiadne právne účinky nemohlo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti? Žiada sa dodať, že obdobná situácia môže nastať aj pri zmluve o budúcej zmluve (budúci prenajímateľ pred dohodnutou lehotou na uzavretie budúcej zmluvy prenajme vec tretej osobe a to aj na obdobie, na ktoré sa už má vzťahovať budúca zmluva), pričom právne názory sa v riešeniach rozchádzajú (tendencia je priznávať len nárok na náhradu škody, nie neplatnosť skoršej nájomnej zmluvy). Opätovne môžem len uzavrieť, že pri odklade účinnosti nie je režim právneho vzťahu v medziobdobí nijako definovaný, pretože nie je sformulovaný východiskový bod o právnej záväznosti neúčinnej, ale uzavretej zmluvy.

Uvádzané príklady slúžia len na ilustráciu právnych otázok, ktoré sa môžu objaviť v období od uzavretia zmluvy do jej účinnosti, pričom vôbec nevylučujem ich pomerne jednoduché zodpovedanie (v uvedenom príklade môže mať nájomca voči prenajímateľovi nárok na náhradu škody za nesplnenie povinnosti umožniť užívanie veci od 1. januára 2012). Nejasnosť v právnom režime zmluvy do času nadobudnutia jej účinnosti, ktorá môže do právneho vzťahu v tomto období vniesť právnu neistotu, môže nasmerovať rozhodovanie o zvolenom právnom nástroji v prospech zmluvy o budúcej zmluve. Preto ak voľba padne na odklad účinnosti, možno pri uzavieraní takejto zmluvy (zvlášť v prípadoch, kedy obdobie od uzavretia zmluvy do nadobudnutia účinnosti predstavuje dlhšiu dobu – niekoľko mesiacov, prípadne aj viac ako rok) odporúčať, aby bola možnosť ukončenia zmluvy v tomto čase výslovne upravená, alebo aby bola táto požiadavka upravená prostredníctvom iného inštitútu (veľmi vhodne sa tu vytvára priestor pre odstupné), alebo si dokonca dohodnúť „vlastnú“ klauzulu rebus sic stantibus. Mimo pozornosti by nemali ostať ani žiadne ďalšie otázky, ktoré by v konkrétnom právnom vzťahu do nadobudnutia účinnosti zmluvy mohli byť pre zmluvné strany osobitne podstatné.

III. Neodvolateľný návrh zmluvy

Podľa publikácie od nemeckých autorov H. Broxa a W. -D. Walkera [6] predstavuje zmluva o budúcej zmluve neefektívny nástroj a to práve z dôvodu potreby žalovať na uzavretie hlavnej zmluvy, ak nebude v dohodnutom čase uzavretá – ako alternatívne riešenie uvedení autori uvádzajú aj neodvolateľný návrh zmluvy.

Nakoľko ide o veľmi zaujímavú možnosť, pokúsim sa posúdiť jej prípustnosť z hľadiska našej právnej úpravy, ktorej jadro je obsiahnuté v ustanoveniach §§ 43a – 43c Občianskeho zákonníka (odchylnú úpravu niektorých otázok pre obchodné vzťahy obsahujú §§ 269 – 275 Obchodného zákonníka, tie sa ale netýkajú zabezpečenia budúcich povinností zo zmluvného vzťahu).

Podmienky vyplývajúce z uvedenej právnej úpravy definujú pre použitie neodvolateľného návrhu zmluvy na skúmané účely nasledovné požiadavky:

a) neodvolateľnosť návrhu zmluvy v nej musí byť vyjadrená,

b) v návrhu musí byť určená lehota na jeho prijatie (pre použitie neodvolateľného návrhu na účely zabezpečenia budúcej zmluvnej povinnosti je dôležité, že Občiansky zákonník neustanovuje žiadne limity dĺžky tejto lehoty),

c) doručenie návrhu jeho adresátovi (inak by mohol navrhovateľ využiť postup podľa § 43a odsek 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Návrh aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s týmto návrhom“).

V praxi si možno predstaviť napríklad návrh kúpnej zmluvy, na konci ktorého bude jednoduchá doložka v znení „Osoba uvedená v záhlaví tejto zmluvy ako predávajúci, predkladá osobe uvedenej v záhlaví zmluvy ako kupujúci tento návrh kúpnej zmluvy, ktorý je neodvolateľný. Lehota na prijatie tohto návrhu zmluvy je 60 dní od jeho doručenia. Osoba uvedená v záhlaví tejto zmluvy ako kupujúci svojim podpisom potvrdzuje, že jej tento návrh bol doručený dňa….. “. Pre uzavretie kúpnej zmluvy bude postačovať už len účinné prijatie návrhu zo strany kupujúceho.

Z povahy veci (adresát návrhu nie je vo svojom rozhodovaní o prijatí návrhu ničím viazaný) vyplýva, že použitie neodvolateľného návrhu môže viesť len k vytvoreniu rovnakého stavu ako pri jednostranne záväznej zmluve o budúcej zmluve – uzavretie navrhovanej zmluvy bude v celom rozsahu závisieť od rozhodnutia príjemcu návrhu. Dominantné postavenie príjemcu zvýrazňuje aj to, že navrhovateľ sa nemá ako dovolať zmeny pomerov a riadne vzniknutú zmluvu bude musieť plniť za každých okolností.

Záver

Medzi ďalšie možnosti ako zabezpečiť splnenie budúcej zmluvnej povinnosti patrí dohoda o predkupnom práve a dohoda o práve spätnej kúpy resp. spätného predaja, ktoré majú podľa Občianskeho zákonníka povahu vedľajších dojednaní ku kúpnej zmluve. Rozdiel oproti vyššie uvádzaným nástrojom je v tom, že nemajú všeobecný charakter a možno ich použiť len vo vopred definovanom okruhu prípadov a len za účelom uzavretia určitých, rovnako vopred daných, zmluvných typov (najmä kúpna zmluva). V širšom ponímaní môžu k zabezpečeniu budúcich zmluvných povinností (ale taktiež len pri špecifických situáciách) viesť napríklad zmluva o kúpe prenajatej veci či verejná obchodná súťaž.

Všeobecne využiteľná zmluva o budúcej zmluve je, napriek uvádzaným „slabým stránkam“, v domácej právnej praxi veľmi častým a obľúbeným prostriedkom zabezpečenia budúcich zmluvných povinností. De lege ferenda je potrebné zhodnotiť duálnu právnu úpravu (čo je samozrejme otázkou celkovej koncepcie súkromného práva) – existujúce rozdiely sú, podľa môjho názoru, tak malého významu, že neopodstatňujú dvojitý režim. Naviac, takáto úprava otvára niektoré aplikačné otázky aj pri zmluve o budúcej zmluve (napríklad vo vzťahu k § 261 odsek 6 Obchodného zákonníka[7]). K istote v právnych vzťahov by prispelo aj definovanie sankcie pre prípad uskutočnenia právneho úkonu, ktorý vedie k nemožnosti uzavrieť budúcu zmluvu a to najmä postihnutie takéhoto prejavu vôle neplatnosťou, čo by súčasne výrazne posilnilo možnosť dosiahnuť účel sledovaný zmluvou o budúcej zmluve. Ďalším prínosom pre naplnenie tohto účelu by bolo vytvorenie takého modelu súdneho vynútenia uzavretia budúcej zmluvy, ktorý by dokázal zabezpečiť čo najrýchlejšie rozhodovanie súdu.

Ak je do zmluvy o budúcej zmluve zahrnutý celý text budúcej zmluvy a zároveň sú šikovne využité ďalšie právne možnosti (napríklad vhodne zvolené zmluvné pokuty pre prípad neuzavretia budúcej zmluvy) môže byť zmluva o budúcej zmluve veľmi nápomocná aj pri súčasnej právnej úprave a preto nateraz nemožno očakávať jej ústup. Ten by mohla vyvolať precizácia inštitútu odkladu účinnosti právneho úkonu, či rozšírenie neodvolateľného návrhu zmluvy ako alternatívy k jednostranne záväzným zmluvám o budúcej zmluve (ktorých prípustnosť pri občianskoprávnej zmluve o budúcej zmluve môže byť sporná). Využívanie posledne uvedenej možnosti nevyžaduje zmenu právnej úpravy, skôr len novátorskú odvahu subjektov, ktoré potrebujú zabezpečenie budúcich zmluvných povinností.P

Autor
prof. JUDr. Alexander Bröstl CSc.

Daňová politika ako regulačný mechanizmus štátu vplývajúci na podnikateľské prostredie

Úvod

Peniaze hýbu svetom a pre svoje prežitie ich potrebujú nie len jednotlivci ale i štát ako celok. Ten zatiaľ nenašiel ich lepší zdroj než v podobe daňových príjmov. Dane preto tvoria rozhodujúcu zložku príjmu štátneho rozpočtu a kým sa tento skutkový stav nezmení, budú predstavovať najdôležitejší inštitút, prostredníctvom ktorého bude štát pokrývať svoje potreby. Potreby štátu ako verejného telesa, odhliadnuc od toho, či je tomu tak z objektívnych alebo čisto subjektívnych dôvodov, sa každoročne zvyšujú. Tomuto zvýšeniu by teda malo prislúchať aj adekvátne množstvo peňazí v štátnej pokladnici. Odpoveďou na otázku, ako ich zabezpečiť, je jednoznačne správne nastavenie daňovej politiky štátu.

Jednou zo základných funkcií daní a vôbec daňového práva je popri fiskálnej funkcii aj funkcia regulačná[1]. Dane sú jedným zo základných nástrojov vlády na ovplyvňovanie súkromnej ekonomickej činnosti.[2] Týmto regulatívnym pôsobením ovplyvňujú samotnú výšku príjmu fyzických a právnických osôb a tým mieru ich výdavkov (vo vzťahu k výdavkom verejným), cenovú hladinu jednotlivých komodít a tým ich spotrebu, podporujú vybrané druhy činností smerujúcich k dosahovaniu príjmov na úkor iných, ale aj globálnejšie aspekty ako celkovú atraktivitu podnikateľského prostredia, etc. Tento potenciál je ale potrebné aj dobre zvládnuť a využiť. Dá sa povedať, že všetky štáty na svete zápasia s problémom, ako nájsť správnu rovnováhu medzi štátom a trhom[3] a stanoviť, kde sú ešte potrebné a kde by už mali končiť regulačné snahy štátu.

Daňová politika sa prejavuje mnohorakými vplyvmi. Inkorporuje v sebe obrovské množstvo rôznych faktorov a skutočností, ktoré dokážu pôsobiť na rôzne cieľové skupiny. Aj ona samotná sa môže uskutočňovať a pôsobiť na rôznych úrovniach.

Daňové zákonodarstvo môže regulovať aktuálne i budúce podnikateľské ovzdušie rôznymi spôsobmi. V tomto smere možno vnímať tri línie vplyvu:

1. Priamy vplyv noriem daňového práva.

2. Nepriamy vplyv noriem daňového práva.

3. Mimoštátny rozmer daňového práva zahŕňajúci vplyv daňovej politiky a normotvorby EÚ.

Ad 1. Možnosti priameho ovplyvňovania

Každá zavedená daň má mimoriadny dopad a jej pôsobenie sa primárne prejavuje cez jej základné daňové prvky. V prvom rade je to objekt zdanenia, kde sa štát rozhoduje, ktoré hospodárske skutočnosti budú podliehať zdaneniu, pričom treba skonštatovať, že nosným zdrojom štátnych príjmov sú v súčasnosti nepriame dane – DPH a spotrebné dane. Druhým faktorom je vymedzenie subjektov, ktorí budú podliehať daňovej povinnosti. Tretí podstatný faktor sa týka daňového základu, jeho šírky a spôsobu určenia a tým štvrtým je nastavenie (jednej alebo niekoľkých) daňových sadzieb, vrátane jej charakteru, teda či ide o sadzbu fixnú alebo pohyblivú (lineárnu či progresívnu).

Tieto štyri základné prvky (teda čo zdaňujeme, u koho a akým spôsobom, resp. výškou) sú aspektmi, ktoré najviac ovplyvňujú dva základné atribúty dobrej daňovej sústavy[4] – efektívnosť, výnosnosť vs. spravodlivosť[5]. Podľa tzv. Ramseyovho daňového pravidla by štát mal, ak chce dosiahnuť čo najvyššiu efektivitu, najviac zdaňovať to, čo je najmenej elastické na strane ponuky aj dopytu (napr. pôda).[6] Problém však je, či je takýto prístup aj spravodlivý. Subjektívny pocit spravodlivosti je totiž silný motivačný faktor voličskej základne politikov, ktorí o zavedení daní rozhodujú.[7] Aj to je dôvod, prečo sledujeme dlhodobý trend presúvania daní z roviny priameho zdanenia do roviny nepriameho. Zdaňovanie spotreby totiž disponuje istou mierou objektivity či spravodlivosti[8] a aj výnosnosti, keďže spotreba predstavuje relatívny stabilný faktor. Výrazným negatívom je však vysoká administratívna náročnosť a vysoká zneužiteľnosť právnej úpravy cestou daňových únikov10.

Popri spomenutých základných prvkoch však existuje množstvo vedľajších daňových prvkov, ktoré sú spôsobilé výrazne korigovať „základný rozmer“ nastavenej dane a ovplyvňujú tieto základné daňové prvky. Ide najmä o zvýšenie alebo zníženie daňovej sadzby a zvýšenie alebo zníženie dane, stanovenie minimálnej dane, daňové minimum, daňové sankcie, oslobodenie od dane či odpustenie dane, ako aj ostatné nižšie rozoberané inštitúty, cez ktoré sa prejavujú tak prvky podpory, sociálneho správania, racionality, efektívnosti, ale aj demotivácie, represie a nepriameho donútenia k plneniu daňových povinností. Niektoré z nich sú považované za druh štátnej pomoci, teda sú prípustné len po splnení podmienok stanovených zákonom č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci. Tento charakterizuje ako nepriamu formu štátnej pomoci aj poskytnutie úľavy na dani alebo penále11, pokute, úroku alebo na iných sankciách podľa osobitného predpisu12, odklad platenia dane alebo povolenie zaplatenia dane v splátkach.13

Vláda prispôsobuje tieto parametre svojím potrebám. Atribúty týchto základných a ostatných daňových prvkov môže meniť podľa aktuálnych štátnych potrieb, napr. jedným z posledných dôvodov ich zmeny bola hospodárska kríza, ktorá podmienila rozsiahle zmeny jednotlivých daňových inštitútov.14 Aj tieto zmeny však bezprostredne závisia od politických predstáv o ceste k správnemu smerovaniu ekonomického vývoja a navyše nie je zaručené, že konkrétne predstavy politikov sa v praxi skutočne premietnu do nimi sledovaného cieľa. Praktický vývoj totiž môže priniesť aj také nečakané faktory, ktoré zmaria úspech správne nastaveného daňového systému, alebo naopak pomôžu zmierniť negatíva zlej daňovej normotvorby. Nastavenie právnej úpravy zdanenia totiž nemôže ovplyvniť každý jeden aspekt v podobe dopadu zavedenej dane a je potrebné zvážiť hlavne taký faktor, ako je reálny dopad daňového bremena. Ak napr. dôjde k zvýšeniu určitej dane, tento stav sa môže odraziť v zvýšení ceny určitej komodity (teda daňové bremeno bude prenesené dopredu – na spotrebiteľov), ako aj v znížení miezd zamestnancov či cien zaplatených dodávateľom (t. j. dôjde k jeho prenosu smerom dozadu – na [zamestnancov, dodávateľov, teda výrobné zdroje).[14] Rovnako zníženie konkrétnej dane nemusí vždy priniesť želaný efekt, v podobe podpory vybraného segmentu a kompenzovania straty štátu z nižších daňových príjmov. Ekonomická teória totiž často považuje zásahy vlády do ekonomiky za škodlivé, pretože sú neúčinné, demotivačné, neefektívne a v konečnom dôsledku narúšajú fungovanie trhu a vedú k prehlbovaniu nerovnovážnych situácií.[15]

V rámci týchto inštitútov, ktoré priamo ovplyvňujú správanie (aj potenciálnych) daňových subjektov i celkovú ekonomiku štátu, možno vyčleniť dve kategórie:

Po prvé, ide o generálne uplatňované podmienky právnej úpravy v podobe konkrétnych inštitútov, odzrkadľujúcich politiku štátu, prostredníctvom ktorých je možné pôsobiť na daňové subjekty tak motivačne, zvýhodňujúco, ako aj demotivačne ba až likvidačne.

Po druhé, ide o špecifické situácie, pri ktorých dochádza ad hoc k úprave podmienok výkonu podnikateľskej činnosti vybraných subjektov formou poskytnutia individuálnych výhod, resp. tak nastavených všeobecných ustanovení právnej normy, že de facto smerujú len k podpore vybraného cieľového subjektu, či skupiny subjektov. Takéto individuálne výhody sú v prevažnej miere prístupné len väčším, resp. strategickým investorom, ktorých daňové ale aj iné zvýhodnenia (formou priamych dotácii a pod.) sú cenou, ktorú štát platí za prílev kapitálu, zvýšenie zamestnanosti, zapojenie subdodávateľov (čo sú často malí a strední podnikatelia) a pod. Otázka znie, či tá cena nie je privysoká a či je toto zvýhodňovanie spravodlivé vo vzťahu k zdaneniu malých a stredných podnikateľov a drobných samostatne zárobkovo činných osôb, ktorým tieto individuálne výhody prístupné nie sú. Podnikateľské prostredie totiž nevytvárajú len veľkí investori.

I. Daňové postavenie veľkých investorov

Základnými spôsobmi ich daňového zvýhodnenia sú:

a) Úľavy na dani – Ide o jednu zo základných foriem štátnej pomoci. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy zákonom č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov sa označoval tento inštitút ako daňový úver. Čerpanie štátnej pomoci formou úľavy na dani z príjmov podľa § 35 a § 35a tohto zákona bolo rozložené na obdobie 5 rokov (100 % dane vykázanej v daňovom priznaní), resp. za predpokladu splnenia príslušných legislatívnych ustanovení tohto zákona a pravidiel štátnej pomoci ďalších 5 rokov (50 % dane vykázanej v daňovom priznaní). Podľa tohto zákona si uplatňovali daňové zvýhodnenie tie daňové subjekty, ktorým poskytnutie štátnej pomoci schválil Úrad pre štátnu pomoc do 30. apríla 2004 (cca 40 príjemcov). Schválenú výšku štátnej pomoci si mohli uplatniť v podanom daňovom priznaní za predpokladu splnenia podmienok stanovených v oznámení o schválení štátnej pomoci. Štátnu pomoc formou daňovej úľavy podľa § 35 a § 35a zákona o daniach z príjmov si mohli uplatniť aj daňovníci, ktorým po 30. apríli 2004 štátnu pomoc schválila Európska komisia.

V súčasnosti ich upravuje zákon č. 595/2003 Z. Z. o dani z príjmov (ďalej len ZDP) a poskytujú sa príjemcom:

• investičnej pomoci (§ 30a ZDP). Ak bolo daňovníkovi vydané rozhodnutie o schválení investičnej pomoci obsahujúce úľavu na dani, spĺňa podmienky podľa zákona o štátnej pomoci a podmienky stanovené ZDP[16], môže si uplatniť nárok na túto úľavu do výšky dane pripadajúcej na pomernú časť základu dane, ktorá sa určí vynásobením základu dane koeficientom (podiel oprávnených nákladov, na ktoré bola poskytnutá investičná pomoc a súčtu hodnoty vlastného imania v zdaňovacom období schválenia investičného zámeru a vyššie uvedených oprávnených nákladov). Nárok na úľavu sa uplatňuje najviac desať[17] zdaňovacích období. Nedodržanie podmienok má za následok stratu nároku na úľavu a povinnosť podať dodatočné daňové priznania za všetky zdaňovacie obdobia, v ktorých si uplatňoval nárok na úľavu. Táto daň bude splatná do konca tretieho mesiaca po mesiaci, v ktorom bolo dodatočné daňové priznanie podané.

• stimulov pre výskum a vývoj (§ 30b ZDP). Tu je právna úprava podobná s tými rozdielmi, že nárok na úľavu sa uplatňuje najviac do výšky nákladov vykázaných v účtovnej závierke daňovníka hradených z jeho vlastných prostriedkov na schválený účel, tomu zodpovedá aj spôsob výpočtu koeficientu, ktorý sa uplatňuje na základ dane a do ktorého sa zarátava aj dotácia poskytnutá na základe rozhodnutia o poskytnutí stimulov. Nárok na úľavu sa uplatňuje maximálne tri bezprostredne po sebe nasledujúce zdaňovacie obdobia.

b) Oslobodenie od dane. Okrem oslobodenia zo zákona a z rozhodnutia správcu dane môže podľa § 102 zákona o správe daní a poplatkov „Ministerstvo financií celkom alebo sčasti oslobodiť od daní z príjmov novovzniknuté daňové subjekty, ktoré odvádzajú daň z príjmov do štátneho rozpočtu. Okruh daňových subjektov a bližšie podmienky na oslobodenie ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.“ Ide o nariadenie vlády č. 192/1998 Z. z. o podmienkach oslobodenia novovzniknutých daňových subjektov od dane z príjmov právnických osôb[18] [19]. Podľa § 1 ods. 4 tohto nariadenia „daňový subjekt, ktorý splní podmienky uvedené v odseku 1, sa oslobodzuje od dane na obdobie desiatich bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období, počnúc zdaňovacím obdobím, v ktorom daňový subjekt vykázal daň podľa zákona o dani z príjmov.“ Vzhľadom na charakter podmienok, ktoré musel daňový subjekt spĺňať sa toto nariadenia vzťahovalo len na strategických investorov (podľa neho bola oslobodená spoločnosť Volkswagen Slovakia).

*Nie je možné presne určiť vzhľadom na kombinácie rôznych druhov pomoci pod spoločné kategórie v rámci štatistík. Zdroj: MFSR[20]

II. Postavenie drobných podnikateľov

Keďže kľúčovou daňou, ovplyvňujúcich ich postavenie je daň z príjmu, možno spomenúť vymedzenie príjmov oslobodených od dane, daňový bonus[21], uplatňovanie nezdaniteľných častí základu dane, úpravu daňových výdavkov23 a s ňou úzko súvisiace odpisovanie hmotného a nehmotného majetku vrátane technického zhodnotenia hmotného a nehmotného majetku, tvorbu rezerv a opravných položiek, ako aj odpočet daňovej straty.

Všetky tieto inštitúty majú svoj význam, no pre podnikajúce subjekty je zvlášť významná možnosť uplatňovania paušálnych výdavkov (nakoľko predpokladá znížené nároky na vedenie evidencií na účely ich preukázania, čím zjednodušuje pozíciu malých podnikateľov) a možnosť odpisovať hmotný a nehmotný majetok používaný na podnikanie, ako prejav postupného opotrebovania a straty jeho hodnoty a s tým súvisiacej nutnosti po čase ho nahradiť. Do daňových výdavkov sa teda výdavky na obstaranie tohto majetku nedostávajú jednorazovo, ale počas dlhšieho, zákonom ustanoveného obdobia. K odpisovaniu dochádza v rámci štyroch odpisových skupín, kde počet rokov odpisovania determinuje zahrnutie konkrétneho druhu majetku do príslušnej odpisovej skupiny zákon. Uskutočňuje sa rovnomerne alebo zrýchlene, podľa výberu daňovníka a jeho potrieb. Rozdiel pri týchto dvoch spôsoboch nie je v celkovej dobe odpisovania, ale v tom, že pri zrýchlenom odpisovaní dochádza k odpisovaniu vyšších súm v prvých rokov odpisovania a k ich zníženiu v tých ďalších. Raz uskutočnený výber sa nemôže dodatočne meniť. Pokiaľ ide o majetok, ktorý je vylúčený z odpisovania (z dôvodu svojho charakteru – teda, že pri ňom nedochádza k strate jeho hodnoty, ako napr. pozemky), jeho vstupná cena sa zahrnie do daňových výdavkov až pri jeho predaji.

Ďalšou podstatný vplyv má právna úprava DPH, obzvlášť pokiaľ ide nastavenie limitov pre povinnú registráciu za platiteľa tejto dane a s tým súvisiace administratívne povinnosti a zvýšenie konečnej ceny produktov a služieb pre spotrebiteľov.

Spomenutia hodné sú však aj procesné inštitúty odklad platenia dane a povolenie platenia dane v splátkach, úľava alebo odpustenie daňového nedoplatku a odpustenie a povolenie úľavy zo sankcie, ako formy štátnej pomoci, podmienené žiadosťou daňovníka a viažúce sa na dôvody vyjadrujúce sociálny aspekt.24

III. Veľkí investori vs. malí podnikatelia – koho uprednostniť?

Nespornými výhodami veľkých investorov je celkový rozvoj regiónu a výrazná podpora zamestnanosti, a to nie len priamo, cez bezprostredných zamestnan- [22] [23] cov spoločnosti, ale aj napojením subdodávateľov a využívaním domácich výrobných zdrojov, ktorí tak získavajú (zväčša stabilného a likvidného) odberateľa. Napríklad v rámci nižšie zobrazeného prehľadu zamestnáva U. S. Steel až 40 % celkového počtu zamestnancov[24] zamestnávaných najvýznamnejšími zamestnávateľmi v Košickom kraji.[25]

Zisk, ktorý sa má zo zahraničného kapitálu dosiahnuť spočíva v zvýšených príjmoch faktorov produkcie, ktorých zdrojom je[26] a to z toho dôvodu, že v počiatočnom období dohodnutého daňového zvýhodnenia vlastne štát prichádza o príjmy, ktorý by inak v podobe dane z príjmu tohto subjektu mal. Ak si teda zahraničný kapitál „prinesie“ so sebou vlastné zdroje a využíva hostiteľskú krajinu len ako miesto výroby s lacnou pracovnou silou, má z neho táto krajina len malý úžitok.

Za zmienku však stojí spôsob, akým sa štát výslovne za každú cenu pokúšal o prilákanie týchto investorov. Spôsob, akým sa uzatvárali zmluvy medzi strategickými investormi a štátom sa stal terčom kritiky tak médií, ako aj viacerých organizácií[27], ktoré poukazovali na výslovné porušenie ustanovení zákona o štátnej pomoci pri poskytovaní tejto štátnej pomoci, okrem inej aj formou daňových úľav[28],[29] na čo v konečnom dôsledku upozorňovala aj EÚ v rámci predvstupového obdobia30 [30]. Daňové inštitúty je totiž ľahké využiť ale aj zneužiť.

„Budovanie tunelov“ v SR vyvolalo zvýšenú potrebu prilákať zahraničných investorov, aby štátu pomohli dostať sa z problémov nezamestnanosti, nedostatku finančných prostriedkov a ich zdrojov a potrebou rozvoja a ekonomického rastu. Zahraničný kapitál totiž hrá v rozvojovej politike dôležitú úlohu a daňové stimuly sú vhodným spôsobom ich nasmerovania tam, kde je to z hľadiska celej ekonomiky žiaduce.[31] Ak totiž reálne zhodnotíme pozíciu SR v otázke atraktivity pre zahraničného investora, krajiny v pozícii, v akej sa nachádzalo Slovensko, bez dobre vybudovanej infraštruktúry, právnej istoty a kvalitného zákonodarstva, otáznej politickej stability[32], bojujúce s problémom korupcie (z ktorých mnohé problémy nie sú zatiaľ dostatočne odstránené), disponujú v podstate tromi hlavnými motivačnými faktormi. Predovšetkým je to lacná pracovná sila, individuálne dohodnuté výhody (priamymi dotáciami alebo daňovými zvýhodneniami) a v súčasnosti pre mnohé subjekty aj existencia eura ako štátnej meny. Dá sa teda skonštatovať, že štát nemal na výber až tak veľa možností, ako prilákať investorov. Otázka však znie, do akej miery má až zájsť pri poskytovaní daňových výhod.

Ako negatívum sa vynára aj tá skutočnosť, že časť investorov si radšej vyberie pre usídlenie rozvinutejší región s lepšou infraštruktúrou34 a prvotný cieľ spočívajúci vo vyrovnaní rozdielov medzi regiónmi a podpora zamestnanosti v nich zostáva nesplnený. Rovnako podstatným faktom je aj skutočnosť, že to nie sú len daňové úľavy, ktoré tvoria cenu za zahraničný kapitál, ale aj priame dotácie, čo predražuje v konečnom dôsledku „kupovaný“ benefit.

Pokiaľ ide o malé podniky, ich životnosť je zvyčajne veľmi nízka, práve kvôli ich závislosti na pravidelnosti a likvidite odberateľov a spotrebiteľov, citlivosti na výkyvy prostredia, v ktorom sa nachádzajú a zväčša aj nižšej konkurencieschopnosti, najmä z dôvodu vyšších výrobných nákladov oproti veľkopodnikateľom. Ich vplyv na zamestnanosť a vytváranie kúpyschopnej vrstvy obyvateľstva je však pozitívny, čo je aj dôvod, prečo patrí podpora malého a stredného podnikania k všeobecne uznávaným cieľom hospodárskej politiky štátu. Celkový počet fyzických osôb – podnikateľov v SR bol totiž k 31. 12. 2019 až 413 867.35

Prehľad počtu spoločností podľa počtu zamestnávaných osôb
Počet zamestnancov0 – 19020 – 4950 – 249250 a viac
SR136 3033 3902 724584

1) vrátane spoločností, kde neboli dostupné informácie o počte zamestnancov zdroj: Štatistický úrad Slovenskej Republiky, údaje k 08.03.2011[33]

Trochu laicky povedané, každý malý podnikateľ je dobrý, pretože zamestnáva aspoň minimum zamestnancov, alebo ak aj nezamestnáva nikoho, minimálne ide o ďalšiu osobu, ktorej štát nemusí vyplácať dávky na podporu v nezamestnanosti. Práve tieto skutočnosti, či niekedy až existenčné problémy, sú dôvodom, prečo má štát podporovať túto cieľovú skupinu, v našom prípade, cestou ustanovení daňových právnych predpisov a poskytnúť tak priestor pre vytvorenie motivujúceho podnikateľského prostredia.

Všetky na tento účel zakotvené daňové inštitúty majú vytvárať určitý, podmienkam konkrétneho štátu a jeho ekonomického ovzdušia zodpovedajúci štandard podnikania, ktorého zmyslom je mierniť negatívne vplyvy prostredia, ktorým podnikatelia podliehajú. Individuálne výhody teda nie sú vždy hodnotené pozitívne a nepanuje všeobecná zhoda o ich pozitívnom vplyve na ekonomiku, ba skôr naopak. „Daňové zvýhodnenia sú terčom kritiky domácich aj zahraničných inštitúcií nielen preto, že sú neúčinné, ale tiež vytvárajú nerovné podmienky pre domácich a zahraničných podnikateľov a deformujú hospodársku súťaž.“[34] Obdobný názor zaujal aj Stredoeurópsky inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) vrámci Hodnotení ekonomických a sociálnych opatrení (Projekt HESO): „Vládla všeobecná zhoda, že účinnejšie ako jednostranné úľavy pre zahraničných investorov by bolo vytváranie štandardného podnikateľského prostredia. Kritizované bolo hlavne vytváranie nerovných podmienok pre domácich a zahraničných podnikateľov a deformovanie hospodárskej súťaže. V trhovej ekonomike je podstatné vytvoriť rovnaké prostredie pre všetky subjekty, tak zahraničné, ako aj domáce. Výnimky deformujú podnikateľské prostredie a obmedzujú perspektívy hospodárskeho rastu. Ak má štát nejako podporovať podnikateľský sektor, tak je to práve zjednodušením byrokracie, zvýšením efektivity, t j. i rýchlosti práce štátnych úradníkov. O čo viac sa takýchto návrhov podarí pripraviť, presadiť a uviesť do praxe, o to menej bude musieť SR lákať investorov na daňové úľavy a iné selektívne zvýhodnenia. Systémové riešenia sú lacnejšie, spravodlivejšie a na stimuláciu podnikania dlhodobo účinnejšie.’’[35]

Ako bolo vyššie uvedené, vláda pri vytváraní takýchto štandardných podmienok nie je vždy úspešná, napriek tomu nemožno dospieť k záveru, že isté jej zásahy, zamerané hlavne na podporu podnikania, nie sú potrebné. Práve naopak, tieto potrebné sú, ale je nevyhnutné správne zvládnuť ich úpravu. Ako uvádza J. Lisý, jednou z hlavných úloh vlády je vytypovať nástroje, ktoré môžu účinne napomôcť podnikateľským subjektom adaptovať sa na ustavične a rýchlo sa meniace prostredie.[36] Preto je napr. ťažko pochopiteľné, z akého dôvodu v súčasnosti Vláda SR navrhuje (okrem iného) obmedzenie uplatnenia paušálnych výdavkov horným limitom 200 eur, keď tým de facto zneguje podstatu a zmysel tohto inštitútu.[37] Ak teda vláda má reálny záujem o vytvorenie štandardného, podnikateľom nakloneného prostredia, mala by tomu prispôsobiť aj svoje skutočné konanie. Ak by sa jej podarilo dosiahnuť takýto stav, tak aj „cena“ za prílákanie zahraničných investorov by bola nižšia.

Ad 2. Možnosti nepriameho ovplyvňovania

Pokiaľ ide i tie nepriame, prvoradé sú kritériá celkovej kvality právnej úpravy, jej stability a efektivity. Daňový systém a jeho atribúty v podobe jasnosti, prehľadnosti, jednoduchosti[38] [39] či výhodnosti právnej úpravy je jedným z fundamentálnych faktorov ovplyvňujúcich podnikateľské prostredie. Tie nespočívajú len v globálnom hodnotení právnej úpravy a jej kvality, ale dôležité sú aj také detaily ako je zabezpečenie kvalifikovaného personálu správcov dane a ich prístup k daňovým subjektom, štruktúra a činnosť daňových orgánov, dostatočný systém prieskumu rozhodnutí vydaných v daňovom konaní, zjednodušenie komunikácie so správcom dane a plnení povinností elektronickými formami a prostriedkami či platenie dane prostredníctvom preddavkov. Teda, sumarizujúc, kým priame ovplyvňovanie je realizované viac-menej cestou hmotno-právnou, nepriame vplyvy sú skôr prejavom procesno-právnej úpravy.

Tu treba skonštatovať, že slovenské daňové právo prešlo za posledných dvadsať rokov fundamentálnou zmenou, ktorú je potrebné zhodnotiť pozitívne, zvlášť s ohľadom na reformu z roku 2004, ktorá bola zameraná na hmotno-právnu stránku, a znamenala hlavne zjednodušenie a skvalitnenie daňovej legislatívy a taktiež zosúladenie s normotvorbou EÚ.

Dnes stojíme na prahu ďalšej veľkej reformy, ktorá tento krát sleduje líniu procesno-právnu. Nový zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov je súčasťou „Reformy daňovej a colnej správy s výhľadom zjednotenia výberu daní, cla a poistných odvodov“, ktorá je realizovaná prostredníctvom programu UNITAS, ako prvá fáza etapy UNITAS I. Táto reforma sa dotýka nie len právnej úpravy daňového konania, či širšej správy daní, ale aj celého daňovo-odvodového systému (vrátane organizácie daňovej a colnej správy). Oficiálnym cieľom predmetného programu je „zabezpečiť efektívnejšie fungovanie daňovej správy, zvýšenie miery priamočiarosti procesov pri správe daní, odstránenie nejednoznačných a neurčitých pojmov a zabezpečenie rýchlejšej komunikácie so správcom dane, prípadne zníženie potreby osobnej komunikácie daňovníka s daňovým úradom (napr. uprednostňovaním elektronického doručovania dokumentov)“.42 V súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami je však potrebné skonštatovať, že otáznik visí nie ani tak nad podstatou reformy[40] výberu verejných platieb plynúcich do štátneho rozpočtu, ako skôr nad spôsobom realizácie tohto cieľa a jeho správnym zorganizovaním.[41]

Súčasné daňové zákonodarstvo má však stále množstvo neduhov. O jeho stabilite nemôže byť v našich podmienkach ani reči a rovnako tak je veľkým negatívom prílišná politizácia normotvorby a periodické zmeny koncepcií idúce ruka v ruke so zmenami po parlamentných voľbách. Ďalším negatívnym javom je často až chaotickosť právnej úpravy a jej zmien, kedy dochádza k nepremysleným ťahom, ktoré sa následne ukážu ako nesprávne, no proces ich zavedenia a následného zrušenia spôsobuje štátu (i daňovým subjektom) dodatočné a zbytočné administratívne náklady.[42]

Ad 3. Pohľad za hranice štátu

Každý si uvedomuje, že už veľmi dlhé obdobie nie je štát ani v daňovej oblasti tak suverénny, ako tomu bolo kedysi – pred érou harmonizovania právnej úpravy z úrovne EÚ. Musíme teda vnímať nie len vnútroštátny rozmer daňového práva, ale aj ten úniový a medzinárodný. Globalizácia sa totiž prejavuje aj potrebou medzinárodnej spolupráce pri predchádzaní daňových únikov a dvojitého zdanenia či vyrovnania sa s existenciou daňových rajov. Harmonizačná normotvorba a aj celková politika EÚ má zásadný vplyv na vnútroštátne daňové právo. Podobné daňové systémy totiž môžu skôr zabrániť tak daňovým únikom ako aj dvojitému zdaneniu, ako aj znížiť náklady podnikajúcich subjektov pri dosahovaní súladu s daňovými predpismi rôznych členských štátov.[43] K prioritám EÚ preto patrí spolupráca jednotlivých orgánov členských štátov, tých daňových nevynímajúc[44]. Jeden zo zásadných cieľov EÚ je už splnený, a síce harmonizácia nepriamych daní, ako nevyhnutná podmienka efektívneho a reálneho fungovania vnútorného trhu[45] kde možno skonštatovať plnú harmonizáciu. V súčasnosti sa do centra pozornosti dostáva oblasť priamych daní, kde však zatiaľ snahy únie pomerne prudko narážajú na odpor niektorých členských štátov a potrebu súhlasu všetkých členských štátov, ktoré predovšetkým nemajú ochotu pristúpiť k ďalšej harmonizácii, keďže ju považujú za zásah do ich suverenity a vnútornej politiky vzhľadom na možnosť využívať predovšetkým dane právnických osôb ako nástroj tvorby hospodárskej politiky.[46] Samotní podnikatelia však tiež nie sú úplne presvedčení o pozitívach týchto krokov.[47]

Nemenej dôležitou je v tejto súvislosti problematika daňovej konkurencie a práva štátu na voľbu vlastnej daňovej politiky. Otázka teda znie, do akej miery je táto zjednocujúca snaha EÚ skutočne dobrá a prospešná. Podľa Daniela J. Mitchella[48] totiž daňová harmonizácia zameraná na zjednocovanie, resp. stanovenie minimálnych daňových sadzieb spôsobuje de facto ich umelé zvyšovanie, ktoré potláča daňovú konkurenciu[49] medzi jednotlivými štátmi. Štáty nie sú nútené hľadať lepšiu alebo vhodnejšiu formu daňovej politiky, pretože nemusia mať obavy z toho, že daňové subjekty by mohli využiť výhody lepšej daňovej politiky iného štátu, keďže daňové zaťaženie v takýchto štátoch je podobné. Nevytvára sa tak priestor pre to, aby sa znižovalo daňové zaťaženie, ktoré podľa ekonomických teoretikov aj reálnych zistení spôsobuje zvýšenie daňových príjmov štátu i zlepšenie stavu ekonomiky daného štátu.[50] Jedným z náznakov, že takýto postoj sa opiera o reálne základy bol aj prístup lídrov medzi štátmi únie (Francúzsko, Nemecko), ktorí sa čoraz viac prezentovali za harmonizáciu aj právnej úpravy priamych daní v súvislosti so vstupom nových členských krajín do EÚ v roku 2004. Vo viacerých novo pristupujúcich štátoch je totiž zdaňovanie právnických osôb podstatne nižšie[51], čo spôsobuje motiváciu podnikov v otázke zakladania svojich sídel smerom k takýmto krajinám, na úkor tých s vyšším daňovým zaťažením.[52]

Záver

Sila daní a daňového zákonodarstva je nesmierna. Uvedomujú si to nie len laici a odborníci ale aj vedúci predstavitelia každého štátu. Práve tí majú v pozícii členov zákonodarného orgánu v rukách moc ovplyvňovať vývoj štátu a jeho ekonomiky. Na to, aby sa táto moc využila v prospech podpory podnikateľského prostredia a tým aj zabezpečenia prosperity štátu je však potrebné, aby tí jeho politickí predstavitelia, ktorí majú právo rozhodovať o využití potenciálu daňovej politiky, boli zároveň aj odborníkmi. Môžu totiž veľa napraviť, ale i pokaziť.P

Autor
JUDr. Anna Kicová

Obchodná arbitráž – (staro)nové výzvy a podnety pre tuzemskú legislatívu (zaostrené na formu rozhodcovskej zmluvy

V súvislosti s rozhodcovským konaním ostávajú niektoré otázky stále nevyriešené, i keď je im venovaná široká pozornosť na stránkach odborných periodík.[1] Jednou z otázok, ktoré zaujali našu pozornosť a ktoré rezonujú aj v súčasnej odbornej spisbe je samotná rozhodcovská zmluva a jej formálne kritériá.[2] V súvislosti s pokračujúcim technologickým pokrokom v nedávnej dobe vyvstali v súvislosti s uzatváraním rozhodcovskej zmluvy, i zmlúv vo všeobecnosti, viaceré otázky. V prvom rade došlo k nalomeniu tradičnej požiadavky písomnosti rozhodcovskej zmluvy, tak ako ju zakotvil jeden v prvom medzinárodných dokumentov zameraných na medzinárodnú arbitráž, New- yorský dohovor.

Definícia písomnosti v Newyorskom dohovore[3] vychádza nielen z klasického písomného vyjadrenia rozhodcovskej zmluvy[4], ale pripúšťa aj zakomponovanie rozhodcovskej zmluvy do vzájomnej komunikácie medzi zmluvnými stranami, ktorá však musí spĺňať určité zákonné parametre. Ľubovoľné vyjadrenie zámeru podriadiť svoje budúce spory rozhodcovskému konaniu nebude po právnej stránke relevantné a záväzné.[5] Newyorský dohovor vyžaduje na jednej strane písomnú formu a na druhej strane z písomnej formy čiastočne po- ľavuje, keďže umožňuje zmluvným stranám podriadiť sa rozhodcovskému konaniu na základe vzájomnej komunikácie, ktorá však opätovne musí mať mieru preukázateľnosti. Musí byť vo forme, ktorá umožňuje zachytiť a následne preukázať vôľu zmluvných strán do budúcnosti riešiť spory v rámci rozhodcovského konania. Definícia rozhodcovskej zmluvy, tak ako je zakotvená v Newyorskom dohovore, bola vzorom pre neskoršie medzinárodné iniciatívy na poli rozhodcovského konania. Modelový zákon UNCITRAL z roku 1985 sa pri formulovaní definície rozhodcovskej zmluvy inšpiroval úpravou v Newyorskom dohovore. Obdobne aj väčšina národných úprav akcentuje na jednej strane aspekt písomnosti rozhodcovskej zmluvy a na strane druhej pokročilosť v rámci zmluvných vzťahov a nevyhnutnosť čiastočne ustúpiť z tradičnej písomnosti[6] a pripustiť aj pokrokovejšie formy uzavretia rozhodcovskej zmluvy, i keď v tomto smere je zároveň Newyorskému dohovoru vyčítaná zastaranosť. Zastaranosť v tom smere, že Newyorský dohovor neakcentuje ďalšie modernejšie formy komunikácie a uzatvárania zmluvných vzťahov. V súvislosti s tým môžu v praxi vyvstávať otázky spojené s problémom neakcentovania modernejších foriem komunikácie v rámci zmluvných vzťahov medzi zmluvnými stranami (predovšetkým sa to bude týkať elektronického obchodovania) a následných problémov v prípade uznania rozhodcovského rozhodnutia, ktorý bol vydaný v štáte, ktorý vo svojej úprave umožňuje uzavretie rozhodcovskej zmluvy aj modernejšou formou než je telegram.

Modelový zákon ide čo sa týka vymedzenia formy rozhodcovskej zmluvy o dosť ďalej, keďže ako bolo vyššie uvedené pri jej formulácií inšpiroval New- yorským dohovorom, avšak oproti nemu akcentuje dôležité aspekty. Predovšetkým posledné zmeny Modelového zákona prijaté v roku 2006 predstavujú významný pokrok v oblasti elektronického uzatvárania zmluvných vzťahov. Pôvodná formulácia rozhodcovskej zmluvy v Modelovom zákona z roku 1985 už oproti Newyorskému zákonu obsahovala niektoré významné rozdiely.

Článok VII ods. 2 Modelového zákona upravoval formu rozhodcovskej zmluvy: „Arbitration agreement shall be in writing. An agreement is in writing if it is contained in a document signed by the parties or in an exchange of ietters, telex, telegrams or other means of telecommunication which provide a record of the agreement, or in an exchange of statements of claim and defence in which the existence of an agreement is alleged by one party and denied by another. The reference in a contract to a document containing an arbitration clause constitu- tes an arbitration agreement provided that the contract is in writing and the reference is such as to make that clause part of the contract.“ Už táto formulácia predvídala a reflektovala ďalší vývoj v oblasti uzatvárania zmluvných vzťahov. V súčasnosti je už táto formulácia prekonaná. V roku 2006 boli v rámci nej vykonané viaceré modifikácie smerujúce k ďalšiemu zjednodušeniu prístupu k rozhodcovskému konaniu skrz odstránenie viacerých bariér v ponímaní formálnych náležitostí kladených na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.

Článok 7 ods. 2 zachováva základnú premisu, že rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu. Následne však Modelový zákon obsahuje ďalšie spresnenia, čo treba chápať pod písomnosťou rozhodcovskej zmluvy.[7]

(3) An arbitration agreement is in writing if its content is recorded in any form, whether or not the arbitration agreement or contract has been concluded orally, by conduct, or by other means.

(4) The requirement that an arbitration agreement be in writing is met by an electronic communication if the information contained therein is accessible so as to be useable for subsequent reference; „electronic communication“ means any communication that the parties make by means of data messages; „data messa- ge“ means information generated, sent, received or stored by electronic, magne- tic, optical or similar means, including, but not limited to, electronic data inter- change (EDI), electronic mail, telegram, telex or telecopy.

(5) Furthermore, an arbitration agreement is in writing if it is contained in an exchange of statements of claim and defence in which the existence of an agreement is alleged by one party and not denied by the other.

(6) The reference in a contract to any document containing an arbitration clau- se constitutes an arbitration agreement in writing, provided that the reference is such as to make that clause part of the contract.

Faktom však ostáva, že Newyorský dohovor nebol upravený obdobne ako tomu bolo v prípade Modelového zákona o to viac, že Modelový zákon nemá záväzný charakter a je „len“ akousi predlohou pre národných zákonodarcov. Posledná modifikácia Modelového zákona však predstavuje medzinárodný trend smerovania uzatvárania zmlúv. Týka sa to nepochybne aj rozhodcovských zmlúv. Čo sa týka úpravy obsiahnutej v Newyorskom dohovore, problém s úzkym vymedzením formálnych predpokladov rozhodcovskej zmluvy bol dlhodobo v rámci pracovnej skupiny UNCITRAL (pracovná skupina č. II – Arbitration and Conciliation) diskutovaný a analyzovaný, pričom vyústil do odporúčania týkajúceho sa výkladu tohto ustanovenia Newyorského dohovo- ru[8], ktoré má však nezáväzný charakter a v konečnom dôsledku bude závisieť od konečného interpretátora Newyorského dohovoru a jeho vzťahu k arbitráži.[9] Možno sa však zo znenia v súčasnosti problematického ustanovenia Newyorského dohovoru domnievať, že bolo zámerom akcentovať aj modernejšie formy uzatvárania rozhodcovskej zmluvy, keďže Dohovor reflektuje na uzatváranie rozhodcovskej zmluvy formou výmeny telegramov, čo bola v dobe prijatia Dohovoru najmodernejšia forma komunikácie.[10]

Vyššie zmieňované modifikácie Modelového zákona smerom k podpore liberalizácie právnej úpravy týkajúcej sa rozhodcovskej zmluvy nadväzujú na ustanovenia ďalšieho dokumentu z dielne UNCITRAL – Dohovoru OSN o používaní elektronickej komunikácie v medzinárodných zmluvách[11], ktorý bol prijatý v roku 2005. Do svojho obsahu preberá ustanovenia predchádzajúcich dokumentov regulujúcich problematiku elektronického obchodu – Modelový zákon o elektronickom obchode (Model Law on Electronic Commerce) a Modelový zákon o elektronickom podpise (Model Law in Electronic Signature) obe rovnako z dielne UNCITRAL-u.[12] Rozhodujúcimi ustanoveniami z hľadiska skúmanej problematiky sú článok 8 a 9 Dohovoru, ktoré upravujú použitie elektronického obchodu v medzinárodných zmluvách a vymedzenie požiadaviek na elektronickú formu.[13] V súvislosti s Dohovorom o používaní elektronickej komunikácie v medzinárodných zmluvách je treba upozorniť na tú skutočnosť, že doposiaľ ho podpísaný len 18 štátov, pričom 2 štáty už tento Dohovor aj ratifikovali (Honduras a Singapur).15

V súvislosti s nastolenou problematikou možnosti uzatvárania rozhodcovských zmlúv aj inými než tradične pertraktovanými spôsobmi, sa vynára otázka kam až možno zájsť pri kontrahovaní rozhodcovskej zmluvy tak, aby nebola narušená rovnosť zmluvných strán deklarovaná ako jedná z nosných zásad rozhodcovského procesu. Referencia Newyorského dohovoru na telegramy už vo väčšine autorov nepochybne vynára skôr úsmev než predstavu o reálnom uzavretí rozhodcovskej zmluvy touto formou. Nepomerne častejšie sa v súvislosti s elektronickou komunikáciou stretávame s emailami, sms sprá- [14] [15] vami, faksimilným prenosom a inými formami.[16] Otázka, ktorú potrebujeme zodpovedať je, či možno takýmito elektronickými prostriedkami uzavrieť rozhodcovskú zmluvu. Odpoveď na túto otázku sa vyvíja postupom času, napr. Born uvádza, že existujú staršie rozhodnutia národných súdov, ktoré odmietli rozhodcovské doložky uzatvárané emailami.[17] V súčasnosti už väčšina súdnych autorít vykladá do zákonov zvyčajne inkorporované ustanovenie, že rozhodcovská doložka môže byť obsiahnutá aj vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli, v tom zmysle, že sa to vzťahuje aj na emaily.[18]P

Autor
doc. JUDr. Regina Hučková PhD.

Zastúpenie v medzinárodnom obchodnom styku

I. Pojem zastúpenia a obchodného zastúpenia, cudzí prvok vo vzťahoch súvisiacich so zastúpením

Napriek tomu, že zastúpenie je široký pojem, ktorý má navyše v rôznych právnych úpravách rôzny význam, venujeme sa v tomto článku predovšetkým obchodnému zastúpeniu. Zmluva o obchodnom zastúpení je významným inštitútom umožňujúcim realizáciu tovarov a služieb na domácom i zahraničných trhoch. Zahŕňa v sebe obyčajné sprostredkovanie, kedy zastúpený uzatvára s treťou osobou zmluvný vzťah sám, ako aj možnosť uzatvorenia zmluvy prostredníctvom obchodného zástupcu, ale v mene a na účet zastúpeného. Samotný vzťah medzi zastúpeným a obchodným zástupcom nazývame tzv. vnútorným vzťahom z obchodného zastúpenia. Neoddeliteľne s ním spojený je vzťah medzi zastúpeným, resp. obchodným zástupcom a treťou osobou, ktorý nazývame tzv. vonkajším vzťahom z obchodného zastúpenia. Obom týmto vzťahom je v predkladanom článku venovaná náležitá pozornosť. Zmieňujeme sa aj o komisionárskom vzťahu, kedy komisionár – konajúci vo vlastnom mene, ale na účet komitenta – priamo uzatvára zmluvu s treťou osobou, ktorej je aj zmluvnou stranou. Všetky právne následky uzatvorenej zmluvy však postihujú osobu, na účet ktorej komisionár koná, t. j. komitenta.

O obchodnom zastúpení v medzinárodnom obchode hovoríme vtedy, ak je aspoň v niektorých právnych vzťahoch v rámci vykonávania týchto činností prítomný cudzí prvok. Cudzí prvok môže byť daný:

a) v subjekte,

b) v skutočnosti právne významnej pre vznik a existenciu právneho vzťahu,

c) v druhotnom objekte právneho vzťahu a

d) pre akcesorický právny vzťah v tom, že cudzí prvok je prítomný v hlavnom právnom vzťahu, od ktorého je tento akcesorický vzťah závislý (to je aktuálne najmä v prípadoch ručenia a delkredere záväzkov a záväzku z konkurenčnej doložky). [1] nadviazanie už priamo stanovuje rozhodné právo; vychádza pritom z osobitného kritéria, ktoré nazývame hraničným určovateľom.

Predtým, ako pre konkrétny právny vzťah určíme rozhodné právo, treba ho správne kvalifikovať, t. j. podradiť pod rozsah príslušnej kolíznej normy. Aby sme dospeli k správnemu výsledku zodpovedajúcemu zásadám medzinárodnej spolupráce a úmyslu zákonodarcu, ktorý príslušné kolízne normy vytvoril, musíme ich správne interpretovať (osobitne ich rozsah) a určiť charakter právneho vzťahu podliehajúceho kvalifikácii tak, aby bol s príslušným rozsahom kompatibilný. Hlavným problémom pri riešení kvalifikačných otázok v rámci vnútorného vzťahu zo zastúpenia je rozlíšenie medzi zmluvou o obchodnom zastúpení, pracovnou zmluvou a spotrebiteľskou zmluvou. Pri kvalifikácii vonkajšieho vzťahu zo zastúpenia je najdôležitejšie rozlišovanie medzi priamym zastúpením (kedy zástupca koná v mene a na účet zastúpeného) a nepriamym zastúpením (kedy obchodný zástupca koná vo vlastnom mene a na účet zastúpeného) a ich účinkami.

V českom a slovenskom právnom poriadku obsahuje kolízne normy zákon č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPSP). Aj keď obidve naše republiky boli ako členské štáty EÚ viazané ustanoveniami Dohovoru o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky z roku 1980 (tzv. Rímskeho dohovoru), ktorý bol následne nahradený kolíznymi normami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008/ES o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tzv. Nariadenia Rím I), venujeme v predkladanom článku značnú pozornosť aj normám ZMPSP, a to najmä z nasledovných dôvodov:

1. keďže Rímsky dohovor i neskoršie Nariadenie Rím I nadobudli voči našim republikám účinnosť pomerne nedávno, v praxi existuje množstvo záväzkových vzťahov, na ktoré sa nevzťahujú a na ktoré sa stále vzťahuje ZMPSP;

2. existuje viacero otázok dotýkajúcich sa zastúpenia, na ktoré sa Rímsky dohovor ani Nariadenie Rím I z hľadiska svojej vecnej pôsobnosti nevzťahujú; v týchto prípadoch sa použije ZMPSP;

3. v neposlednom rade skúmanie príslušných noriem ZMPSP má svoj význam aj z hľadiska teoretického a historického.

ZMPSP stále stanovuje kolízne normy pre mimozmluvné záväzky; od 11. 1. 2009 sa však na tieto otázky vzťahuje Nariadenie Európskeho parl amentu a Rady č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) s priamym účinkom v členských štátoch EÚ.

ZMPSP v rámci kvalifikácie vnútorného vzťahu zo zastúpenia rozlišuje medzi príkaznými a im podobnými zmluvami a zmluvami o obchodnom zastúpení. V rámci tejto kvalifikácie vychádzame z dvoch východísk, a to:

– potreby konzistentnosti a systematickosti právneho poriadku; vzhľadom na to ak kolízna norma určuje rozhodné právo pre určitý zmluvný typ, má sa použiť na všetky zmluvy, ktoré spĺňajú znaky (majú podstatné náležitosti) tohto zmluvného typu a

– účelu, ktorý pri kolíznoprávnej úprave obchodného zastúpenia sledoval zákonodarca; vzhľadom na formuláciu hraničného určovateľa, ktorým je sídlo (bydlisko) zastúpeného chcel zákonodarca zrejme predísť na vlastnom území (v cudzine sa tomu prirodzene nedá vyhnúť) aplikácii cudzích predpisov poskytujúcich neúmernú ochranu obchodnému zástupcovi tým, že mu priznávajú ex lege postavenie zamestnanca. Je legitímnym právom každého štátu stanoviť také pravidlá regulácie právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú jeho predstavám (ak nie sú v rozpore s jeho medzinárodnoprávnymi záväzkami a základnými zásadami medzinárodného práva), preto treba akceptovať aj predstavu nášho zákonodarcu o rozhodnom práve pre obchodné zastúpenie a rešpektovať jeho úmysel stanoviť preň osobitnú kolíznu normu so špeciálnym hraničným určovateľom.

Vzhľadom na uvedené sme dospeli k záveru, že tie zmluvy, ktoré majú podstatné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení, treba subsumovať pod rozsah kolíznej normy v § 10 ods. 2 písm. f) ZMPSP („zmluvy o obchodnom zastúpení“) a všetky ostatné zmluvy, podľa ktorých má niekto povinnosť konať pri zaobstarávaní určitej veci alebo záležitosti pre inú osobu (príkazcu) a na jej účet, pod rozsah normy v § 10 ods. 2 písm. e) ZMPSP („zmluvy príkazné a im podobné“). Za určitých okolností by bolo možné považovať za príkazné, resp. im podobné zmluvy aj niektoré zmiešané zmluvy o obchodnom zastúpení.

Ďalším kvalifikačným problémom vnútorného vzťahu zo zastúpenia v českom a slovenskom práve (a to nielen podľa ZMPSP, ale aj podľa Rímskeho dohovoru) je otázka rozlíšenia medzi pracovnou zmluvou, resp. pracovnoprávnym vzťahom a zmluvou o obchodnom zastúpení, resp. podobnými občianskoprávnymi či obchodnoprávnymi zmluvnými typmi. Tu je hlavným kritériom, či v konkrétnom prípade je obchodným zástupcom (príkazníkom, komisionárom a pod.) fyzická osoba a ak áno, či u nej ide o výkon tzv. závislej práce, ktorú definujú český i slovenský Zákonník práce.

Napokon v našom práve je potrebné riešiť aj vymedzenie medzi spotrebiteľskou zmluvou a zmluvou o obchodnom zastúpení. Zmluva o obchodnom zastúpení by mohla byť súčasne spotrebiteľskou zmluvou, pokiaľ by boli splnené nasledujúce podmienky:

a) zastúpeným by bol štát, štátna organizácia, samosprávna územná jednotka (podľa slov. ObchZ prípadne aj verejnoprávna inštitúcia), resp. obdobná právnická osoba v zahraničí, obchodným zástupcom by bol podnikateľ vykonávajúci príslušnú činnosť v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluva o obchodnom zastúpení by sa týkala zabezpečovania verejných potrieb (podľa slov. ObchZ prípadne aj vlastnej prevádzky štátnej organizácie, samosprávnej územnej jednotky alebo verejnoprávnej inštitúcie, resp. obdobnej právnickej osoby v zahraničí) alebo

b) podľa nášho názoru aj v prípade, keď by zastúpeným bol nepodnikateľ, resp. podnikateľ, ktorý však nekoná v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a obchodným zástupcom by bol podnikateľ vykonávajúci príslušnú činnosť v rámci svojej podnikateľskej činnosti a súčasne obidve zmluvné strany by si pre svoju zmluvu zvolili Obchodný zákonník alebo z iného dôvodu by sa podľa zahraničného právneho poriadku na ich vzájomný vzťah použili ob- chodnoprávne predpisy.

Otázky vonkajšieho vzťahu zo zastúpenia kvalifikujeme v našom práve ako otázky platnosti právneho úkonu a následkov jeho neplatnosti. Použije sa kolízna norma uvedená v § 4 ZMPSP. Pri vonkajšom vzťahu zo zastúpenia, pokiaľ zastúpeným je právnická osoba, je potrebné rozlišovať medzi zastúpením tejto právnickej osoby a konaním za právnickú osobu jej orgánmi; tento druhý prípad nemožno považovať za zastúpenie a riadi sa osobným štatútom právnickej osoby.

V zahraničných právnych poriadkoch je v rámci vnútorného vzťahu potrebné predovšetkým rozlišovať medzi zmluvou o obchodnom zastúpení a pracovnou zmluvou. Niektoré štáty majú v tejto oblasti pomerne liberálnu úpravu, ktorá jasne odlišuje obchodné zastúpenie od pracovnoprávneho vzťahu (napr. USA, Veľká Británia), iné sú však veľmi rigorózne a rozdiel medzi obchodným zastúpením a pracovným pomerom v nich nie je zrejmý alebo sa tieto pojmy dokonca prekrývajú, takže sa môže stať, že obchodný zástupca bude podľa nich považovaný v niektorých prípadoch za zamestnanca (napr. Francúzsko alebo Belgicko).

Vonkajší vzťah zo zastúpenia právnických osôb je v zahraničných právnych poriadkoch potrebné predovšetkým odlíšiť od konania právnických osôb prostredníctvom ich orgánov. Niekde je táto hranica dostatočne zreteľná (napr. Francúzsko, Holandsko alebo Taliansko), inde viac-menej nejasná (napr. Švajčiarsko), a preto je potrebné venovať pozornosť aj ďalším rozlišujúcim okolnostiam.

Pokiaľ ide o kolízne normy európskeho práva, platí zásada, že ich rozsah je potrebné interpretovať – pokiaľ je to možné – v súlade so samotným európskym právom. To však prináša viaceré praktické problémy, pretože neexistuje jednotné európske súkromné právo, a preto neexistuje ani jednotná terminológia. Vzhľadom na to je v niektorých prípadoch potrebné aplikovať náhradné riešenia a pokiaľ to nie je možné, lex fori.

Najvýznamnejšou kodifikáciou medzinárodného práva súkromného v európskom práve použiteľnou na otázky zastúpenia je Nariadenie Rím I, ktoré s účinnosťou od decembra 2009 nahradilo Rímsky dohovor. Okrem toho, že predstavuje priamo nástroj európskeho práva, čo môže uľahčiť a zjednotiť jeho aplikáciu, jeho pozitívom je aj to, že obsahuje špeciálne kolízne normy pre niektoré zmluvné typy. Je tu uvedená o. i. aj zmluva o poskytovaní služieb, ďalej zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti a tiež zmluva o výhradnom predaji. Zmluvu o obchodnom zastúpení však nie je možné podriadiť ani pod jednu z kolíznych noriem, ktorá obsahuje uvedené zmluvné typy vo svojom rozsahu, snáď len s výnimkou obchodného zastúpenia, ktorého predmetom by bol predaj (kúpa) nehnuteľnosti.

Ďalším prameňom európskeho práva použiteľným na úpravu kolíznych otázok súvisiacich so zastúpením, je s účinnosťou od januára 2009 Nariadenie Rím II. Toto nariadenie stanovuje hraničné určovatele pre mimozmluvné záväzky vyplývajúce z konania bez príkazu. To môže predstavovať problém pre štáty common law, ktoré tento inštitút nepoznajú a štandardne preň používajú kolízne normy určené pre bezdôvodné obohatenie.

Kvalifikačné problémy vznikajú aj pri aplikácii medzinárodných zmlúv venovaných kolíznej problematike, najmä Rímskeho dohovoru a Dohovoru o práve rozhodnom pre sprostredkovanie a zastúpenie z roku 1978 (tzv. Haagskeho dohovoru).

Výhodou Haagskeho dohovoru je, že sa vzťahuje na všetky otázky súvisiace so zastúpením (s výnimkou pracovných zmlúv v rámci vnútorného vzťahu zo zastúpenia), preto osobitné kvalifikačné problémy súvisiace s aplikáciou jeho noriem nevznikajú.

Keď sa však jednotlivé medzinárodné zmluvy snažia ohraničiť svoju pôsobnosť a vylúčiť ju vo vzťahu k niektorým otázkam, vzniká problém, ktoré právne inštitúty, resp. právne otázky pod rozsah príslušnej medzinárodnej zmluvy patria a ktoré nie. To je aj prípad Rímskeho dohovoru. Spod jeho pôsobnosti je vyňatá otázka, či je zástupca spôsobilý zaväzovať osobu, na ktorej účet koná, vo vzťahu k tretiemu [čl. 1 ods. 2 písm. f)]. V súvislosti s tým vzniká je napr. sporné, či sa Rímsky dohovor v zmysle cit. ust. má alebo nemá vzťahovať aj na posúdenie oprávnenia nepriameho zástupcu zaväzovať zastúpeného a tiež posúdenie účinkov dodatočného schválenia konania zástupcu. Domnievame sa, že tieto otázky by nemali byť spod pôsobnosti Rímskeho dohovoru vylúčené, textácia čl. 1 ods. 2 písm. f) Rímskeho dohovoru však veľmi neumožňuje variovať ohľadne jeho výkladu.

Keďže v zmysle Prvého a Druhého protokolu, ktoré sú súčasťou Rímskeho dohovoru, je na výklad jeho ustanovení povolaný Súdny dvor ES, pri kvalifikácii jednotlivých právnych otázok a ich podraďovaní pod rozsah jeho kolíznych noriem je potrebné vychádzať z európskeho práva. Tento prístup však nie je absolútny – jednak neexistuje jednotné európske súkromné právo, jednak priamo z niektorých ustanovení Rímskeho dohovoru (týkajúcich sa použitia imperatívnych noriem) vyplýva, že určité otázky je potrebné interpretovať v súlade s národnými právnymi poriadkami. Týka sa to najmä otázok rozhodujúcich pre posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o zmluvu o obchodnom zastúpení alebo pracovnú či spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom na uvedené je možné prijať záver, že pri interpretácii Rímskeho dohovoru a kvalifikácii príslušných právnych otázok sa vychádza z kombinácie európskeho a národného prístupu. To však prináša v praxi viaceré problémy spôsobujúce právnu neistotu a nejednotnosť výkladu, pokiaľ obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť na území niektorého zo štátov, ktoré majú prísnu úpravu obchodného zastúpenia pripodobňujúcu tento vzťah k pracovnému pomeru. Riziko ich vzniku nebude odstránené dovtedy, kým nebudú existovať jednotné výkladové a kvalifikačné pravidlá pre základné otázky zmluvného práva EÚ, čo je však otázka vzdialenej budúcnosti.

Niektoré kvalifikačné problémy so sebou prinášajú aj dvojstranné zmluvy o právnej pomoci uzatvorené medzi ČR a SR na jednej strane a bývalými socialistickými krajinami na strane druhej. Kvalifikačný problém sa väčšinou snažia odstrániť pravidlami pre výklad niektorých pojmov obsiahnutými priamo v normatívnom texte zmluvy.

III. Hraničné určovatele pre právne vzťahy súvisiace so zastúpením

Hraničný určovateľ je časť nadviazania kolíznej normy určujúca kritérium, na základe ktorého sa rozhodne o tom, aké právo bude v konkrétnom prípade aplikované. Jeho použitiu musí predchádzať správna interpretácia pojmov, ktoré sú v ňom obsiahnuté.

Pre vnútorný vzťah z obchodného zastúpenia stanovuje ZMPSP platný v Českej a Slovenskej republike nasledujúce hlavné hraničné určovatele:

a) voľbu práva (lex electa),

b) miesto, kde má sídlo (bydlisko) osoba, pre ktorú obchodný zástupca vykonáva činnosť (t. j. zastúpený), v čase uzavretia zmluvy,

c) vo výnimočnom prípade aj tzv. skrytý hraničný určovateľ v kolíznej norme „Ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.“

Teoreticky by pre zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorých predmetom je nehnuteľnosť, prichádzalo do úvahy aj použitie hraničného určovateľa lex rei sitae, to však len ak by sme zmluvu o obchodnom zastúpení mohli kvalifikovať ako „zmluvu o nehnuteľnostiach“.

Pre zmiešané zmluvy, ktoré obsahujú aj prvky obchodného zastúpenia, sa môžu použiť hraničné určovatele miesta, kde má sídlo (bydlisko) ten, kto vykonáva príkaz, v čase uzavretia zmluvy, ďalej štátu, v ktorom obidve strany majú sídlo (bydlisko), tiež miesta, kde bola zmluva uzavretá, resp. – ak zmluva bola uzavretá medzi neprítomnými – miesta, kde má sídlo (bydlisko) príjemca návrhu na uzavretie zmluvy. Právne pomery vzniknuté z jednostranných právnych úkonov sa spravujú právnym poriadkom štátu, v ktorom má dlžník bydlisko (sídlo). Okrem toho sa použijú ďalšie hraničné určovatele upravujúce súvisiace otázky, ako napr. formu uzavretia zmluvy, právnu spôsobilosť zmluvných strán a pod.

Základným hraničným určovateľom pre právne vzťahy zo sprostredkovania a obchodného zastúpenia je podľa ZMPSP lex electa. V českom ZMPSP je voľba práva (lex electa) konštruovaná ako neobmedzená, v slovenskom práve ako obmedzená, avšak len pre prípad, že zmluvné strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, pokiaľ si zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok (vtedy je rozhodným slovenské právo). Domnievame sa, že vhodnejšie riešenie je obmedzenie voľby práva ešte viac v tom zmysle, aby v prípadoch, keď síce v právnych vzťahoch je prítomný medzinárodný prvok, ale spojenie s cudzinou je slabé, nebola vylúčená aplikácia tuzemských kogentných noriem (podobne ako to je v čl. 3 ods. 3 Rímskeho dohovoru i Nariadenia Rím I). Úprava v ZMPSP totiž umožňovala nasimulovať alebo „vytvoriť“ cudzí prvok v právnom vzťahu, čo môže viesť k obchádzaniu zákona. Nepatríme však k zástancom obmedzenej voľby práva v pravom slova zmysle (napr. ako ju pozná americký Restatement Second, t. j. že zvolené právo musí vykazovať podstatný vzťah k transakcii); obzvlášť malé štáty by mali umožniť stranám obchodnoprávneho vzťahu, aby si dohodli ako rozhodné také právo, ktoré im najlepšie vyhovuje. Vzhľadom však na aplikáciu Nariadenia Rím I (predtým Rímskeho dohovoru), ktoré má prednosť pred ustanoveniami ZMPSP, je možné konštatovať, že súčasný stav je vyhovujúci. Uvedené pravidlo v čl. 3 ods. 3 Nariadenia Rím I totiž platí aj v našom právnom poriadku.

Hraničný určovateľ sídla (bydliska) osoby, pre ktorú zástupca vykonáva činnosť, ktorý sa má podľa ZMPSP použiť na určenie rozhodného práva pre zmluvy o obchodnom zastúpení, výrazne vybočuje zo zásady (odvoditeľnej z iných ustanovení ZMPSP), že rozhodné právo pre zmluvné vzťahy má byť to, kde má sídlo (bydlisko) osoba, ktorá poskytuje charakteristické plnenie. Keďže však príslušná kolízna norma ZMPSP jednoznačne používa hraničný určo- vateľ sídla (bydliska) zastúpeného, bolo by prípadnú odchýlku od neho potrebné odôvodniť inými závažnými skutočnosťami (napr. sídlo, miesto podnikania alebo bydlisko zastúpeného i zástupcu v tom istom štáte a pod.). Vtedy by bolo odôvodnené postupovať podľa kolíznej normy v § 10 ods. 1 ZMPSP a hľadať právny poriadok, ktorého použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.

Pre vonkajší vzťah zo zastúpenia by sa podľa nášho názoru ako základný hraničný určovateľ malo použiť miesto, v ktorom sa má zastupovanie vykonávať; možno ho prípadne fixovať na sídlo, resp. miesto podnikania alebo bydl i- sko zástupcu. Je správne, aby sa zastúpený podriadil právu tohto miesta, pretože udelil na svoje zastupovanie plnomocenstvo a vie, kde sa bude realizovať. Ak by nebolo stanovené, na ktorom mieste (v ktorom štáte) sa má zastupovanie vykonávať, vhodným by bol hraničný určovateľ miesta, v ktorom došlo ku konaniu zástupcu, pretože s tým, že zástupca môže konať aj mimo svojho bydliska alebo miesta podnikania, musí zastúpený počítať. Ak by zástupca pr e- kročil svoje oprávnenie a v rozpore so zmluvou alebo pokynmi zastúpeného konal na území iného štátu, než bol splnomocnený a tretia osoba o tom, že oprávnenie zástupcu konať je obmedzené na územie určitého štátu, vedela alebo vedieť musela, vhodné by bolo použitie práva miesta, kde sa malo zastupovanie vykonávať. Takáto koncepcia chráni tretie osoby, súčasne však poskytuje elementárnu ochranu aj zastúpenému.

Niektoré zahraničné právne poriadky kolízne normy vôbec nepoužívajú. Typickým príkladom sú Spojené štáty americké. Pravidlá pre určenie rozhodného práva tu nie sú jednoznačne určené a vyvodzujú sa len z judikátov jednotlivých súdov, pričom v rôznych členských štátoch USA sa uplatňujú rôzne prístupy. Spoločným pre všetky z nich je uznávanie voľby rozhodného práva; táto voľba je však obmedzená, najmä požiadavkou, aby mal zvolený právny poriadok podstatný, resp. primeraný vzťah k transakcii alebo aby existoval aspoň primeraný dôvod pre takúto voľbu, a to v zmysle Restatement of the Law Second, Conflict of Laws (R2ndCL) a Jednotného obchodného zákonníka (Uniform Commercial Code – UCC). Voľba práva je obmedzená aj ďalšími prekážkami vyplývajúcimi z aplikácie rôznych prístupov k určeniu rozhodného práva v jednotlivých štátoch USA. Na určenie rozhodného práva pre vnútorný i vonkajší vzťah zo zastúpenia sa pritom používajú sa nasledujúce prístupy:

– používanie Restatement of the Law Second, Conflict of Laws. V prípade neexistencie voľby práva R2ndCL určuje za rozhodné právo to, ktoré má k transakcii alebo k jej stranám najvýznamnejší vzťah. Restatement Second sa používa v 24 štátoch,

– tradičný prístup používa 11 štátov; za hraničný určovateľ považujú lex loci contractus,

– princíp významných vzťahov (significant contacts) vychádza z identifikovania ťažiska právneho vzťahu (center of gravity) a za rozhodné právo považujú to, kde je toto ťažisko umiestnené. Na rozdiel od prístupu podľa Restate- ment Second súdy postupujúce podľa tohto princípu nevykonávajú analýzu politík dotknutých štátov, iba hľadajú to právo, s ktorým má príslušný právny vzťah najvýznamnejší vzťah. Aplikuje ho 5 štátov,

– princíp lepšieho práva (better-law-approach) presadzuje použitie toho práva, ktorého pravidlá sú materiálne lepšie v danom prípade. Aplikujú ho 2 štáty,

– v ostatných 10 štátoch sa aplikujú rôzne kombinácie moderných prístupov.

Nevýhodou uvedených amerických prístupov je právna neistota a nepredvídateľnosť výsledku použitia rozhodného práva.

V iných štátoch angloamerického právneho systému taktiež zväčša neexistujú pevne stanovené kolízne normy a pri určovaní rozhodného práva sa vychádza zo súdnej praxe. Iná je situácia vo Veľkej Británii, v Írsku a na Cypre, v ktorých ako členských štátoch EÚ sa použijú kolízne normy Nariadenia Rím I (predtým Rímskeho dohovoru).

Rovnako v európskych štátoch kontinentálneho právneho systému, ktoré sú členskými štátmi EÚ, platí Nariadenie Rím I. To sa však vzťahuje len na vnútorný vzťah zo zastúpenia; otázky vonkajšieho vzťahu sú spod jeho pôsobnosti vylúčené. Preto sa na tieto otázky použijú národné právne poriadky, resp. čiastočne Nariadenie Rím II stanovujúce kolízne normy pre konanie bez príkazu (negotiorum gestio).

Hraničné určovatele pre vonkajší vzťah možno rozdeliť do dvoch skupín:

a) hraničné určovatele preferujúce zastúpeného (napr. ním zvolené právo, sídlo alebo bydlisko zastúpeného) a

b) hraničné určovatele preferujúce zástupcu (miesto, kde došlo k úkonu alebo činnosti zástupcu, miesto, kde sa nachádza prevádzkáreň zástupcu, miesto, kde zástupca koná, lex causae tzv. hlavnej zmluvy, ktorá má byť uzatvorená medzi zastúpeným a treťou osobou).

V ďalších hospodársky významných a potenciálne zaujímavých štátoch z hľadiska vytvárania distribučných kanálov v rámci obchodného zastúpenia, t. j. v Rusku, Číne a Japonsku existujú pre zmluvy o obchodnom zastúpení moderné kolízne úpravy viac-menej zodpovedajúce úprave v Nariadení Rím I alebo Rímskom dohovore. Iná situácia je však v rozvojových krajinách. Spomedzi nich viaceré voľbu práva pre zmluvu o obchodnom zastúpení buď priamo vylučujú alebo nepriamo znemožňujú (najmä viaceré štáty Latinskej Ameriky a Blízkeho Východu); cieľom je dosiahnuť výlučnú aplikáciu legis fori.

V štátoch, v ktorých je voľba práva prípustná, je ako náhradný hraničný určo- vateľ často stanovený lex loci contractus, čo často prináša aplikačné problémy, preto odporúčame zvoliť si v takýchto prípadoch pre zmluvu o obchodnom zastúpení vždy rozhodné právo.

Právnym prameňom, ktorý donedávna platil vo vzťahu k všetkým členským štátom EÚ a niektorými autormi bol považovaný za súčasť európskeho práva, bol Rímsky dohovor. Mal prednosť aj pred aplikáciou českého a slovenského ZMPSP. Zakotvoval jednotné kolízne normy pre vnútorný vzťah vyplývajúci z obchodného zastúpenia, resp. zastúpenia všeobecne. Stanovoval preň nasledujúce hraničné určovatele:

a) voľbu práva, ktorá je však obmedzená, a to:

– vo vzťahu ku konkrétnym zmluvným typom (spotrebiteľským zmluvám, pracovným zmluvám),

– pokiaľ by došlo rozporu s imperatívnymi (kogentnými) normami štátu, s ktorým sú všetky ostatné prvky právneho vzťahu výlučne spojené (tým sa má zamedziť obchádzaniu kogentných noriem štátu umelým vytvorením cudzieho prvku),

– existenciou „medzinárodne“ imperatívnych noriem (medzi ktoré je v zmysle rozsudku ESD v spore Ingmar potrebné zaradiť aj Smernicu 86/653/EHS vzťahujúca sa na obchodných zástupcov, pokiaľ vykonávajú svoju činnosť v členskom štáte EÚ) a napokon

– výhradou verejného poriadku.

b) právny poriadok štátu, s ktorým má zmluva najužšiu väzbu; toto právo sa určí podľa určitých normatívne stanovených domnienok (presumptions); obchodného zastúpenia sa pritom týka len domnienka miesta obvyklého pobytu alebo ústrednej správy osoby, ktorá má poskytnúť charakteristické plnenie pre zmluvu, resp. pre zmluvy uzatvorené v rámci výkonu obchodnej činnosti alebo povolania tej zo zmluvných strán, ktorá má poskytnúť plnenie charakteristické pre zmluvu, umiestnenie hlavného, resp. iného miesta podnikania tejto strany. Na základe uvedeného je pre zmluvu o obchodnom zastúpení štandardne rozhodné právo, kde má obchodný zástupca svoje hlavné, resp. iné miesto podnikania. Tento hraničný určovateľ je presne opačný ako hraničný určovateľ pre zmluvy o obchodnom zastúpení určený naším ZMPSP [§ 10 ods. 2 písm. f)] a taktiež lepšie zodpovedá rozumnému kolíznemu usporiadaniu vzťahov zo zmluvy.

c) „skrytý“ hraničný určovateľ obsiahnutý v tzv. únikovej doložke; použije sa vtedy, ak iný štát vykazuje k zmluve užšie spojenie, než je uvedené ad b). Účelom únikovej doložky je v záujme kolíznej spravodlivosti dosiahnuť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu aplikáciu práva štátu s najužším vzťahom k zmluve, na druhej strane možno z hľadiska dodržania princípu právnej istoty kritizovať jej nejasnosť a nepredvídateľnosť jej použitia.

Ďalšie hraničné určovatele stanovuje Rímsky dohovor pre prípad, ak by sa zmluva o obchodnom zastúpení posudzovala ako spotrebiteľská, resp. individuálna pracovná zmluva. Tieto hraničné určovatele favorizujú slabšie zmluvné strany, t. j. spotrebiteľa a zamestnanca.

V decembri 2009 nadobudlo účinnosť Nariadenie Rím I, ktoré nahradilo Rímsky dohovor. Odlišnosti medzi Nariadením Rím I a Rímskym dohovorom spočívajú predovšetkým v nasledovných aspektoch jednotlivých hraničných určovateľov pre vnútorný vzťah zo zastúpenia:

a) čo sa týka hraničného určovateľa voľby práva:

– uzavretie dohody o výlučnej právomoci jedného alebo viacerých súdnych orgánov (prorogačnej doložky) členského štátu sa považuje za jeden z dôležitých faktorov indikujúcich dohodu o voľbe práva takého členského štátu;

– v Preambule Nariadenia Rím I sa hovorí o možnosti zmluvných strán odkázať na právny poriadok neštátnej povahy alebo na medzinárodný dohovor. Aj keď význam tohto odkazu je sporný a my sa prikláňame skôr ku konzervatívnemu výkladu, t. j. že to znamená odkaz na neštátne nástroje úpravy len v rámci právneho poriadku, ktorý je pre zmluvu rozhodný, treba oceniť už samotnú zmienku o možnosti odkazu na neštátne normy, pretože v Rímskom dohovore absentuje akýkoľvek náznak odkazu, resp. dokonca voľby takýchto foriem úpravy zmluvných vzťahov;

– oproti Rímskemu dohovoru je Nariadenie Rím I prísnejšie pri úprave tzv. obchádzania zákona, pričom zákaz obchádzania kogentných noriem právneho poriadku, s ktorým majú všetky prvky právneho vzťahu v čase voľby práva väzbu, sa normatívne rozširuje na zákaz obchádzania kogentných noriem európskeho práva za rovnakých podmienok;

– nariadenie tiež modernejšie a praktickejšie definuje podmienky, za ktorých je obmedzená voľba práva v prípade spotrebiteľských zmlúv;

b) čo sa týka ostatných hraničných určovateľov pre vnútorný vzťah zo zastúpenia:

– Nariadenie Rím I zmenilo hierarchiu dôležitosti jednotlivých hraničných určovateľov (okrem voľby práva) oproti Rímskemu dohovoru – za najdôležitejšie sa považujú špeciálne hraničné určovatele pre jednotlivé zmluvné typy, nasleduje všeobecný hraničný určovateľ obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu a napokon je to „skrytý“ hraničný určovateľ zohľadňujúci najužšiu väzbu. V osobitných prípadoch sa pripúšťa úniková doložka. Je to presne opačná hierarchia, než akú zakotvuje Rímsky dohovor,

– pre pracovné zmluvy sa použije hraničný určovateľ miesta (štátu), z ktorého zamestnanec svoju prácu vykonáva, a to pre prípad, ak nemá obvyklé miesto výkonu práce, resp. nemá ho určené v zmluve.

Hraničné určovatele pre otázky súvisiace so zastúpením stanovuje v európskom práve aj Nariadenie Rím II, ktoré nadobudlo účinnosť v januári 2009. Podľa jeho ustanovení je hlavným hraničným určovateľom pre vzťah medzi konajúcim bez príkazu a osobou, za ktorú tak konal, voľba práva. Voľba práva je konštruovaná ako obmedzená. Tento hraničný určovateľ má prednosť pred ostatnými, ktorými sú lex causae zmluvného vzťahu, ktorý s konaním bez príkazu úzko súvisí, spoločný obvyklý pobyt subjektov právneho vzťahu a miesto, kde došlo ku konaniu bez príkazu. Pokiaľ sa zistí, že najužšie spojenie so záväzkom vzniknutým z konania bez príkazu vykazuje iný štát, než ktorého právny poriadok bol určený podľa uvedených hraničných určovateľov, použije sa právny poriadok tohto štátu (tzv. úniková doložka). Podľa nášho názoru je nevhodným hraničný určovateľ miesta, kde „nepravý zástupca“ konal. Konajúci bez príkazu si totiž sám určuje miesto, kde bude konať a takýmto spôsobom by si mohol sám „určiť“ aj rozhodné právo, ktoré by bolo preňho výhodné. Hraničný určovateľ miesta konania je za určitých okolností použiteľný pre určenie rozhodného práva medzi zastúpeným a treťou osobou, práve s ohľadom na ochranu práv dotknutých tretích osôb, ale pre „vnútorný vzťah“ medzi zástupcom a zastúpeným nedáva veľký zmysel. Oveľa vhodnejším sa nám javí hraničný určovateľ obvyklého pobytu osoby, k obstaraniu záležitosti ktorej úkony osoby konajúcej bez príkazu smerovali.

Haagsky dohovor je jedinou platnou medzinárodnou zmluvou komplexne unifikujúcou kolízne normy týkajúce sa zastúpenia, a to vonkajšieho aj vnútorného vzťahu. Hraničné určovatele pre vnútorný vzťah viac-menej zodpovedajú úprave v Nariadení Rím I a v Rímskom dohovore, preto aj pre ne platí to, čo sme uviedli pri výklade ohľadne týchto prameňov práva. Čo však je p o- trebné oceniť na úprave pre vonkajší vzťah je:

– voľba práva je umožnená pre vzťah medzi treťou osobou a zastúpeným a aj pre prípadný vzťah medzi treťou osobou a zástupcom,

– Haagsky dohovor počíta s uzatváraním zmlúv na diaľku a obsahuje pre tento prípad špeciálnu úpravu; na druhej strane treba povedať, že túto úpravu nemožno považovať za dostatočnú.

Dvojstranné medzinárodné zmluvy o právnej pomoci uzavreté medzi Českou republikou a Maďarskom, Poľskom a Mongolskom stanovujú pre zmluvné záväzkové vzťahy hraničný určovateľ lex loci contractus. Možno v čase uzavretia zmlúv (koniec osemdesiatych, v prípade Mongolska sedemdesiatych rokov) spĺňal svoj účel, v súčasnosti sa však – vzhľadom na časté uzatváranie zmlúv dištančne s využitím moderných elektronických a telekomunikačných prostriedkov – javí ako nevhodný. Tento problém sa do značnej miery vyriešil nadobudnutím účinnosti Nariadenia Rím I, ktoré má prednosť pred dvojstrannými zmluvami uzatvorenými s členskými štátmi EU; tieto dvojstranné zmluvy sa však vzťahujú na zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorené pred účinnosťou Nariadenia Rím I.

IV. Priama úprava vzťahov súvisiacich so zastúpením

Priamu úprava vzťahov súvisiacich so zastúpením obsahuje predovšetkým medzinárodná zmluva – Dohovor o zastúpení pri medzinárodnej kúpe tovaru uzatvorený v Ženeve 17. 2. 1983 (Ženevský dohovor). Ženevský dohovor obsahuje priamu úpravu vonkajšieho vzťahu súvisiacu so zastúpením pri uzatváraní medzinárodných kúpnych zmlúv. Zatiaľ nenadobudol platnosť.

S priamou úpravou vzťahov súvisiacich so zastúpením úzko súvisí aj aplikácia tzv. pomocných prameňov práva v medzinárodnom obchode súhrnne nazývaných aj lex mercatoria. Lex mercatoria je systémom všeobecných princípov a obyčajových noriem, spontánne aplikovaných či vypracovaných v rámci medzinárodného obchodu, bez odvolávania sa na jednotlivé systémy národných právnych noriem. V niektorých prípadoch rozhodcovské súdy aplikujú lex mercatoria prostredníctvom prístupu tzv. priamej cesty (voie directe), t. j. bez toho, že by sa strany na lex mercatoria v zmluve odvolali. Je však potrebné zdôrazniť, že ohľadne zmlúv o obchodnom zastúpení sú známe len dva rozhodcovské nálezy, kde bola táto metóda uplatnená. Jeden z nich je známy prípad Norsolor, kedy bol rozhodcovský rozsudok potvrdený aj štátnymi súdmi Rakúska.

Uznávanými zložkami lex mercatoria sú Zásady európskeho zmluvného práva (PECL) vypracované Komisiou európskeho zmluvného práva a Zásady medzinárodných obchodných zmlúv vypracované na pôde UNIDROIT. Otázky týkajúce sa zastúpenia priamo upravujú len PECL. Je v nich obsiahnutá len úprava vonkajšieho vzťahu, pričom sa rozlišuje medzi priamym a nepriamym zastúpením. Rovnako úpravu vonkajšieho vzťahu zo zastúpenia upravujú aj Zásady UNIDROIT.

PECL aj Zásady UNIDROIT sa majú použiť na konkrétnu zmluvu, ak sa zmluvné strany dohodli na tomto použití; môžu sa však použiť aj v prípade, ak sa strany dohodli, že sa ich zmluva má riadiť všeobecnými právnymi zásadami, lex mercatoria a podobnými zásadami alebo ak sa strany nedohodli na žiadnom systéme právnych noriem.

Zástancovia lex mercatoria zaznamenali v poslednej dobe určitý úspech, už len v tom, že Nariadenie Rím I sa zmieňuje o možnosti zahrnutia odkazu na právny poriadok neštátnej povahy alebo na medzinárodný dohovor do zmluvy.

V. Komparácia právnych úprav v jednotlivých štátoch a v európskom práve

Zjednocujúcim prameňom úpravy zmlúv o obchodnom zastúpení v členských štátoch ES/EÚ je Smernica Rady z 18. decembra 1986 o koordinácii predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov č. 86/653/EHS. Táto smernica definuje obchodného zástupcu, podrobne stanovuje práva a povinnosti zmluvných strán najmä s ohľadom na ochranu práv obchodného zástupcu ako slabšej strany (s ohľadom na najneskorší okamih vzniku nároku na províziu, podmienky jej vyplatenia, nárok obchodného zástupcu na náhradu škody a na odškodnenie za získaných zákazníkov, delkre- dere a konkurenčné doložky) a spôsoby a lehoty na ukončenie zmluvy. Jednotlivé výkladové problémy sú podporené uvedením relevantných judikátov ESD.

Z hľadiska ďalšieho vývoja súkromného práva na európskej úrovni je potrebné sa zmieniť o iniciatívach smerujúcich k príprave jednotného európskeho súkromného práva. Aj keď ide o myšlienku značne vzdialenej budúcnosti, už v súčasnosti sú aktívne niektoré pracovné skupiny či komisie, ktoré si uved e- nú víziu stanovujú ako konečný cieľ. Taktiež už sú k dispozícii niektoré dokumenty, ktoré by mali uvedenému cieľu napomôcť; zmieňme sa najmä o Spoločnom referenčnom rámci vypracovanom skupinou CFR-net a Zásadách európskeho zmluvného práva vypracovaných Komisiou európskeho zmluvného práva; okrem toho s podporou európskych inštitúcií pôsobí ešte Študijná skupina európskeho občianskeho zákonníka, ktorej cieľom je vypracovanie akejsi obdoby amerických restatements týkajúcich sa čiastkových oblastí súkromného práva a v konečnom dôsledku jednotného európskeho občianskeho zákonníka.

Smernica bola transponovaná do právnych poriadkov všetkých členských štátov EÚ. Odchýlky medzi národnými úpravami nie sú výrazné, zaujímavé je však sledovať rôzne vymedzenia obchodného zastúpenia voči iným formám zastúpenia či zastupiteľského vzťahu, čo má vplyv aj na riešenie kvalifikačného problému v rámci používania kolíznych noriem. Napr. v Nemecku je obchodné zastúpenie považované primárne za jednu z foriem zastúpenia (popri prokúre či obchodnom splnomocnení), a nie za druh zmluvného vzťahu, aj keď prirodzeným spôsobom jeho vzniku je práve zmluva.

Značná pozornosť je v predkladanom článku venovaná rozlíšeniu medzi obchodným zástupcom a zamestnancom (v mnohých štátoch nazývaným obchodným cestujúcim). Základnými rozlišovacími kritériami sú samostatnosť obchodného zástupcu na jednej strane (prejavujúca sa najmä slobodou pri určovaní náplne svojej činnosti a svojho pracovného času) a podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi na strane druhej (prejavujúca sa najmä nemožnosťou odchýliť sa od pokynov zamestnávateľa a jeho neobmedzenou kontrolu). Zatiaľ čo v rakúskom práve na odlíšenie pracovnej zmluvy od zmluvy o obchodnom zastúpení v prípade pochybností postačuje, ak sa strany výslovne dohodli na vzťahu z obchodného zastúpenia, v štátoch, kde je veľmi prísne pracovné zákonodarstvo, je toto rozlíšenie omnoho komplikovanejšie. Vo francúzskom práve reálne hrozí, že obchodný zástupca nebude považovaný za tzv. obchodného agenta (agent commercial), ktorý spadá pod režim Smernice, ale za tzv. obchodného cestujúceho VRP (voyageur, représentant et placier), na ktorého sa vzťahuje francúzsky Zákonník práce. Rozlíšenie medzi obidvoma kategóriami je značne nejasné; s istotou možno povedať len to, že VRP nemôžu byť právnické osoby a že popri svojej činnosti v prospech zastúpeného (zamestnávateľa) neobchodujú na vlastný účet. Okrem toho VRP nie sú ani osoby, ktoré samy zamestnávajú iných zamestnancov na výkon svojej činnosti a tiež nimi nie sú osoby, ktoré prevzali delkredere záväzok. Značne rigorózna úprava platí v Belgicku. Podľa tamojšej legislatívy sa zmluva s obchodným zástupcom považuje za zmluvu pracovnú bez ohľadu na akékoľvek výslovné alebo mlčky dohodnuté ustanovenie zmluvy a bez ohľadu na jej pomenovanie, ibaže sa preukáže opak. Dôkazné bremeno nesie v takom prípade príkazca (zastúpený). Dôvodmi na preukázanie opaku sú najmä organizovanie aktivít zástupcu podľa vlastnej úvahy a jeho vlastné rozhodovanie o pracovnom čase. Pokiaľ sa však tieto okolnosti nepodaria zastúpenému preukázať, bude sa vzťah medzi ním a zástupcom riadiť pracovnoprávnymi predpismi.

Trochu liberálnejšiu úpravu, než je úprava v členských štátoch ES/EÚ zakotvuje švajčiarsky právny poriadok.

V štátoch angloamerického právneho systému spadá úprava obchodného zastúpenia pod režim tzv. law of agency, ktoré vychádza z precedenčného práva common law. Pojem agency je definovaný ako právny vzťah, ktorý existuje medzi dvoma osobami, z ktorých jedna (agent) výslovne alebo konklu- dentne súhlasí, že druhá (principál) ju má zastupovať alebo za ňu konať a druhá podobne súhlasí tú prvú zastupovať alebo tak konať. Je to fiduciárny vzťah založený na vzájomnej dôvere medzi agentom a principálom a vo svojej čistej podobe je bezodplatný. Pre Veľkú Britániu a Írsko je záväzná Smernica č. 86/653/EHS o koordinácii predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, ktorej implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku prebehla vydaním zákonných nariadení, tzv. statutory instruments, resp. regulations preberajúcich text Smernice. Vzhľadom však na to, že Smernica zakotvila inštitúty, ktoré sú common law cudzie, v praxi boli zaznamenané viaceré interpretačné problémy.

Úprava law of agency zahŕňa vnútorný i vonkajší vzťah zo zastúpenia; jeho rozsah použitia je značne široký – v kontinentálnom práve by bolo ekvivalentom vnútorného vzťahu zo zastúpenia viacero rôznych zmluvných typov v rôznych právnych odvetviach, vrátane občianskeho, obchodného, pracovného, rodinného či korporačného práva, ale aj procesného práva a verejného práva všeobecne. Law of agency môžeme charakterizovať ako liberálnu úpravu, smerujúcu viac k ochrane principála, než zástupcu.

Agentské právo (law of agency) platí aj v Spojených štátoch amerických, kde patrí do právomoci jednotlivých štátov. Jeho súkromnoprávnu unifikáciu – všeobecne rešpektovanú (s výnimkou štátu Louisiana) – predstavuje Restate- ment of the Law – Agency, ktorého posledné znenie je z roku 2006. Restate- ment predstavuje veľmi dobre prepracovaný súhrn pravidiel pre vnútorný i vonkajší vzťah zo zastúpenia. Taktiež si zachováva značne liberálny charakter s dôrazom na ochranu zastúpeného a v rámci vonkajšieho vzťahu na ochranu tretej osoby.

Archaické agentské právo platí aj v Indii, je však na rozdiel od anglickej úpravy kodifikované – jednotlivé ustanovenia agentského práva obsahuje Indický zákon o zmluvách z roku 1872. Vykazuje spoločný základ s anglickou úpravou, existujú však aj viaceré odlišnosti, napr. ex lege zakotvenie práva na odplatu, výhradnosť agentského vzťahu alebo niektoré špeciálne prípady zaviazanosti agenta voči tretej osobe.

Japonská úprava obchodného zastúpenia je liberálna, aj keď v porovnaní s úpravou v európskych štátoch značne medzerovitá. Preto je potrebné snažiť sa čo najviac otázok – predovšetkým tých, ohľadne ktorých môže vzniknúť medzi stranami problém – upraviť výslovne v zmluve. Vzhľadom na striktné japonské protimonopolné zákonodarstvo nie je možné dohodnúť s obchodným zástupcom konkurenčnú doložku, ktorá by nadobudla platnosť po ukončení zmluvy. Čínske právo pojem obchodného zástupcu, resp. zmluvy o obchodnom zastúpení vôbec nepozná. Podľa povahy zmluvného vzťahu je však naň možné použiť právnu úpravu príbuzných zmluvných typov, ktorých úprava je celkom prepracovaná. Problémom je však chýbajúca judikatúra, ktorá spôsobuje, že niektoré všeobecné právne pojmy je problematické interpretovať. Špecifikom čínskej ekonomiky je významná pozícia štátneho hospodárstva, čo má výrazný vplyv aj na právnu reguláciu. Existuje samostatný zákon o hospodárskych zmluvách so vzťahom k zahraničiu, ktorý stanovuje niektoré podmienky pre zmluvy so zahraničným prvkom, napr. ich obsahové a formálne náležitosti a podmienky aplikácie niektorých ďalších zmluvných inštitútov. V ruskom práve zodpovedá zmluve o obchodnom zastúpení tzv. agentská zmluva. Je to všeobecný zmluvný typ zahrňujúci dlhodobé vykonávanie právnych alebo iných úkonov agentom na účet principála, a to buď v jeho mene alebo v mene agenta. Ruské právo je ohľadne úpravy agentského vzťahu pomerne liberálne. Vzhľadom však na niektoré rozporuplnosti v právnej úprave (napr. týkajúce sa okamihu vzniku nároku na províziu a jej splatnosti) odporúčame v prípade aplikácie ruského práva na zmluvu o obchodnom zastúpení dôležité veci upraviť čo najpresnejšie priamo v zmluve.

VI. Verejnoprávna úprava otázok súvisiacich so zastúpením

V záujme medzinárodnej spolupráce sú štáty zväčša ochotné pripustiť na právne vzťahy s cudzím prvkom aplikáciu zahraničných súkromnoprávnych predpisov. Deje sa tak prostredníctvom kolíznych noriem (tam, kde kolízne normy nemajú, napr. v USA, prostredníctvom pravidiel vyplývajúcich zo súdnej judikatúry). Naproti tomu štáty nie sú ochotné upustiť od používania svojich noriem štátneho (ústavného), správneho, finančného a trestného práva a taktiež procesné normy. Ide o normy obsiahnuté vo vnútroštátnych verejnoprávnych predpisoch, ktoré priamo neupravujú práva a povinnosti strán a ich postavenie v záväzkových vzťahoch, vzhľadom na ich povahu je však nutné k nim prihliadnuť. Okrem toho sa verejnoprávna norma môže objaviť aj v súkromnoprávnom predpise, najmä pracovnoprávnej povahy. Tieto predpisy, resp. normy majú povahu „medzinárodne“ imperatívnych noriem (na rozdiel od vnútroštátnych kogentných noriem, ktoré je možné neaplikovať v prípade, ak rozhodným právom určeným kolíznou normou nie je tuzemské, ale cudzie právo).

Medzi verejnoprávne normy majúce vplyv na vzťahy súvisiace s obchodným zastúpením zaraďujeme predovšetkým daňové, devízové, menové predpisy, predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, predpisy o ochrane spotrebiteľa, predpisy ustanovujúce podmienky pre začatie a výkon podnikania obchodných zástupcov, predpisy týkajúce sa exportu a importu, predpisy o cenných papieroch a taktiež predpisy týkajúce sa predchádzania a zabraňovania korupcii.

Osobitnú pozornosť je potrebné venovať predpisom o ochrane hospodárskej súťaže v podmienkach EU. Základným pravidlom vyplývajúcim zo Zmluvy o fungovaní EU je, že sú zakázané dohody medzi podnikateľmi, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu. Zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle judikatúry ESD a stanovísk Komisie pravidlá hospodárskej súťaže nenarúšajú (ani keď ide o výhradné zastúpenie, resp. ak je výkon činnosti obchodného zástupcu teritoriálne obmedzený); musia však byť splnené nasledujúce podmienky:

a) obchodný zástupca nesmie znášať finančné a obchodné riziká, ktoré sú typické pre prostredníka (podnikateľa, ktorý tovar nakúpi, nadobudne k nemu vlastnícke právo a ďalej ho vo svojom mene predá),

b) obchodný zástupca musí byť súčasťou predajnej siete zastúpeného,

c) zmluva o obchodnom zastúpení nesmie byť súčasťou všeobecnejšieho rámca, v ktorom obchodný zástupca reálne vystupuje ako distribú- tor/prostredník.

Pohľad na uvedené kritériá v poslednom období Komisia upravila vydaním Pokynov týkajúcich sa vertikálnych obmedzení konkurencie (Guidelines on Vertical Restraints). Podľa Pravidiel je hlavným kritériom pre rozlíšenie, či obchodný zástupca podlieha obmedzeniam o ochrane hospodárskej súťaže, finančné alebo obchodné riziko, ktoré nesie vo vzťahu k činnostiam vykonávaným pre zastúpeného. Pokiaľ tieto riziká znáša zastúpený a obchodný zástupca ich neznáša vôbec, resp. len v nepatrnej miere, ide o tzv. „pravú“ zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorá ustanoveniam Zmluvy o fungovaní EU nepodlieha; v opačnom prípade zmluva o obchodnom zastúpení ako tzv. „nepravá“ môže byť posúdená ako narušujúca hospodársku súťaž.

Viaceré, najmä rozvojové štáty stanovujú prísne podmienky pre začatie podnikania obchodných zástupcov na ich území. Zaraďujeme tu najmä povinnosť registrácie alebo schválenia zmluvy o obchodnom zastúpení (v niektorých štátoch ide len o štandardnú administratívnu povinnosť, v iných je však podmienkou platnosti zmluvy, resp. vymožiteľnosti práv z nej vyplývajúcich); povinnosť získať osobitné štátne, resp. iné povolenie; obmedzenia týkajúce sa dĺžky pobytu alebo štátnej príslušnosti obchodného zástupcu, resp. vlastníkov právnickej osoby, ktorá je obchodným zástupcom; ako aj obmedz e- nia spočívajúce v tom, že činnosť obchodného zástupcu môže vykonávať len právnická osoba, ktorá má určitú právnu formu.

Príliš rigorózne verejnoprávne predpisy, najmä v rozvojových štátoch, je potrebné podrobiť kritike. Väčšinou sú motivované na jednej strane snahou maximálne regulovať činnosť obchodných zástupcov na svojom území, na druhej strane protekcionistickými praktikami smerujúcimi k ochrane zástupcov i vlastnej ekonomiky. To, že takýto prístup nenapomáha zahraničnému obchodu ani rozvoju príslušných hospodárskych systémov, sa v histórii ukázalo už viackrát. Je preto otázna udržateľnosť i trvácnosť takýchto opatrení. V praxi zahraničnoobchodných vzťahov však podnikateľom, ktorí chcú svoje tovary alebo služby distribuovať do uvedených štátov neostáva nič iné, len tamojšiu právnu úpravu rešpektovať.

Aj niektoré medzinárodné zmluvy verejnoprávnej povahy majú významný vplyv na obchodné zastúpenie. Zaraďujeme tu najmä dvojstranné zmluvy (napr. zmluvy o zamedzení dvojakého zdanenia, obchodné a platobné dohody), ale aj niektoré mnohostranné zmluvy (týkajúce sa napr. ochrany priemyselného vlastníctva, zabraňovania korupcii alebo leteckej pr epravy).

VII. Záver

Zastúpenie v medzinárodnom obchode je upravované veľmi rôznorodými právnymi normami rôzneho pôvodu (medzinárodného, európskeho, vnútroštátneho i neštátneho), čo spôsobuje značnú neprehľadnosť právnej úpravy. Predkladaný článok sa snažil uvedené problémy roztriediť, osobitne ich popísať, analyzovať a vyhodnotiť a celkovo náročnú a rôznorodú právnu problematiku zosystemizovať a sprehľadniť. Osobitnú pozornosť venujeme najnovšie prijatým právnym úpravám (najmä na európskej úrovni) a snažíme sa poukázať na ich prínosy, resp. nedostatky, čo by mohlo v čase ešte sa len vytvárajúcej judikatúry podnietiť diskusiu o aplikácii niektorých sporných ustanovení o niektorých námetoch de lege ferenda.

Autor
JUDr. Ing. Martin Winkler PhD.

Prieskum rozhodcovských rozsudkov ústavným súdom

Účelom tohto príspevku je poukázať na určité zaujímavé tendencie v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaniach súvisiacich s rozhodcovským konaním a rozvinúť myšlienky, ktoré už autor týchto riadkov načrtol v rámci internetovej diskusie.[1] Zameriame sa pritom na podmienky a rozsah prieskumnej právomoci ústavného súdu vo vzťahu ku konaniam súvisiacim s rozhodcovským konaním.

I. Rozhodcovské konanie a právo na súdnu a inú právnu ochranu

Pred samotnou odpoveďou na otázku možnej prieskumnej právomoci ústavného súdu voči rozhodcovským rozsudkom sa žiada zasadiť rozhodcovské konanie do ústavnoprávneho kontextu ochrany ľudských práv. Nebudeme sa na tomto mieste zaoberať problematikou povahy rozhodcovského konania (súkromnoprávne či verejnoprávne), ale na jeho presahy do ľudskoprávnej roviny, ktoré môžu byť skúmané aj bez odpovede na túto, bezosporu významnú, otázku. Taktiež sa budeme snažiť vyhnúť odpovedi na otázku o možnej horizontalite pôsobenia ľudských práv. Na tomto mieste budeme hľadať odpoveď na otázku, do akej miery sú ústavnoprávne záruky práva na súdnu a inú právnu ochranu garantované v rámci rozhodcovského konania a ako sa tieto prejavujú resp. majú prejaviť pri kontrole rozhodcovských rozhodnutí pred ústavným súdom.

Je notorietou, že právo na súdnu a inú právnu ochranu je garantované čl. 46 až 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ako aj (v zmysle práva na spravodlivé súdne konanie) článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa uvedených práv len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Právo na súdnu ochranu v zmysle slovenskej ústavy tak môže byť špecifikované či ohraničené konštrukciou „jednoduchého zákonného“ (podús- tavného) práva (vrátane vytvorenia zákona upravujúceho rozhodcovské konanie, či vzťah rozhodcovských súdov k všeobecným súdom), pričom iba nepriamo môžeme vyvodiť, že zákonná úprava (jednoduchého zákonodarstva) nemôže úplne vyprázdniť obsah základného práva, môže mu však dať jasné kontúry.

Podľa pravidelne sa opakujúcej formulácie vychádza ústavný súd z toho, že aj keď možno rozhodcovské konanie označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.3 Ústavný súd taktiež považuje za potrebné podriadiť rozhodcovské konanie (a jeho výsledok) článku 6 ods. 1 dohovoru, pričom podľa ústavného súdu má účastník právo na také odôvodnenie rozhodcovského rozhodnutia: „ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“4 Ústavný súd ale pripustil aj koncept, podľa ktorého nie je čl. 46 ods. 1 ústavy v plnej miere meradlom konformity rozhodcovského rozsudku s ústavou garantovanými právami. Podľa ústavného súdu totiž: „Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorý je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.“5

V postoji Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), resp. Komisie pre ľudské práva (ďalej len „komisia“) vidíme určitú odlišnosť oproti tunajšej judikatúre ústavného súdu. Štrasburský systém ochrany základných ľudských práv, ako sa zdá, rozlišuje medzi rozhodcovským konaním, pre ktoré sa rozhodli strany slobodne uzatvárajúc rozhodcovskú zmluvu a takým rozhodcovským konaním, ktoré je ako obligatórne stanovené zákonom.

Komisia vo veci Lila Marianne Nordstrôm-lanzon a Aira Maria Nordstrôm- Lehtinen proti Holandsku6 uviedla, že: „Rozhodcovské konanie bolo založené na dobrovoľnej dohode, podľa ktorej majú byť spory riešené stranami nie pred všeobecnými súdmi, ale v rámci špeciálneho rozhodcovského systému. Tým pádom sa strany vzdali procedúry pred všeobecnými súdmi spĺňajúcej všetky záruky článku 6 dohovoru Každopádne, Komisia považuje za potrebné zohľadniť nie iba samotnú dohodu medzi stranami a povahu súkromnoprávneho rozhodcovského procesu, ale aj legislatívny rámec určený pre tieto konania za účelom určenia, či vnútroštátne súdy si ponechajú určité oprávnenia kontroly rozhodcovského konania a či táto kontrola bola riadne uskutočnená v individuálnom prípade (pozri č. 10881/84, Dec. 4.3.87, D.R. 51, s. 83)…. Komisia vníma, že dôvody, pre ktoré môže byť rozhodcovský rozsudok spochybnený pred vnútroštátnym súdom sa líšia medzi jednotlivými zmluvnými štátmi a je toho názoru, že nemôže byť v zmysle Dohovoru vyžadované, aby boli vnútroštátne súdy povinné zabezpečiť súlad rozhodcovských konaní s čl. 6 dohovoru. V určitom smere – napríklad vo vzťahu k verejnosti konania – je zjavné, že rozhodcovské konania nie sú často zamýšľané, aby boli v súlade s čl. 6 dohovoru a že rozhodcovská zmluva obsahuje vzdanie sa plnej aplikácie tohto článku. Komisia je preto toho názoru, že rozhodcovský rozsudok nemusí byť nevyhnutne zrušený z dôvodu, že strany nepožívali všetky záruky stanovené článkom 6, ale každý zmluvný štát môže v zásade sám určiť dôvody, pre ktoré má byť rozhodcovský rozsudok zrušený.“

Vo vzťahu k zákonom stanovenému mandatórnemu rozhodcovského konania ale rozhodol ESĽP vo veci Norman Scarth proti Angiicku7 o porušení čl. 6 dohovoru v dôsledku toho, že žalovanému nebolo zabezpečené verejné prejed- nanie jeho veci. ESĽP tak povinné rozhodcovské konanie pripodobnil súdnemu konaniu.

Všeobecne je možné uzavrieť, že ESĽP rozlišuje medzi dobrovoľnou a nútenou arbitrážou, pričom rozlišuje aj mieru súladu rozhodcovského konania s čl. 6 dohovoru. V rámci dobrovoľnej arbitráže je rozhodcovské konanie súladné s čl. 6, ak je rozhodcovská zmluva uzatvorená slobodne (a teda najmä nie pod nátlakom)[6] [7] a vnútroštátne právo garantuje určité minimálne záruky spravodlivého konania (some measure of controľ), resp. možnosť zrušiť rozhodcovský rozsudok. Naopak, ak je rozhodcovské konanie zákonom stanovené ako povinné, vyžadujú sa vyššie štandardy dodržiavania čl. 6 dohovoru.[8]

Ako akúsi odbočku vo vzťahu k hlavnej myšlienky tohto príspevku nám nedá opomenúť, že ústavnosť mandatórnych rozhodcovských konaní (ustanovených zákonom spravidla za účelom odbremenenia súdov) býva v niektorých jurisdikciách spochybňovaná. Pozoruhodná je anabáza maltskej judikatúry, ktorá (z dôvodu špecifík oprávnení všeobecných súdov posudzovať súlad právnej úpravy s ústavou) v niekoľkých prípadoch (a inštanciách) posudzovala ústavnosť zákonom stanovenej povinnosti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podľa informácii publikovaných v miestnej tlači[9] bol rozhodnutím vo veci Dr. Josepha Muscata z 6. septembra 2010 predpis o povinnej arbitráži v určitých prípadoch dopravných nehôd prehlásený za súladný s ústavou (potom čo bol v predchádzajúcom rozhodnutí súdu nižšieho stupňa prehlásený za odporujúci ústave),[10] v rozhodnutí z 30. septembra 2011, týkajúcom sa arbitrážneho konania medzi distribučnou spoločnosťou vody a spotrebiteľom bol ale podľa dostupných informácií predmetný predpis o povinnej arbitráži[11] prehlásený za protiústavný.[12]

Po návrate na hlavnú argumentačnú líniu príspevku uzatvárame, že podľa nášho názoru ústavný súd spravidla pristupuje k aplikácii čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodcovské konanie prísnejšie ako sám ESĽP. Iba dodajme, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne a vedie k rovnakému záveru. Ak sa ústavný súd uzatvára, že čl. 6 ods. 1 dohovoru je porušený, pravdepodobne je z toho možné vyvodiť aj to, že považuje aj čl. 46 ods. 1 ústavy za porušený.

Myslíme si, že prístup komisie a ESĽP je presvedčivejší a nasledovania hodný. Prístup ústavného súdu napríklad narazí na zásadný problém v prípade, ak sa strany v zmysle § 34 ods. 2 písmeno g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK) dohodnú, že rozsudok nemusí byť vôbec odôvodnený. Obdobne problematická z pohľadu nárokov na právo na spravodlivý súdny proces a riadne odôvodnenie rozhodnutia vznikne aj v prípade rozhodovania obchodného sporu podľa zásad spravodlivosti v zmysle § 31 ods. 4 ZoRK. V týchto prípadoch si nemyslíme, že by bolo možné požadovať, aby rozhodcovský rozsudok obsahoval dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a jeho absencia, resp. odklon od písaného práva v prospech zásad spravodlivosti je práve želaným stavom, nie porušením základných práv účastníkov konania. Považujeme však za správnu rozlišovaciu líniu medzi dohodnutým a mandatórnym rozhodcovským konaním, resp. zvýšené nároky na manda- tórnu arbitráž. Čím je väčší procedurálny deficit (teda čím „kvalitatívne horší“ konsenzus o rozhodcovskom konaní a o „vzdaní sa“ základného práva na súdnu ochranu skutočne existuje)[13] pri dojednávaní rozhodcovskej doložky, tým viac má byť rozhodcovské konanie, pri absencii explicitnej právnej úpravy toto konanie upravujúcej, prispôsobené súdnemu konaniu a tým väčší dôraz na záruky spravodlivého procesu má byť kladený. Privítať je ale možné vyššie uvedený výklad ústavného súdu[14] o dobrovoľnom a vedomom vzdaní sa práva na súdnu ochranu, a to s tým dovetkom, že procedurálny deficit pri uzatváraní rozhodcovských zmlúv sa má zohľadniť v kategóriách „dobrovoľného a vedomého“ vzdania sa základného práva. Ostáva však preskúmať mechanizmus, akým môže byť takáto kontrola realizovaná.

II. Ústavnosť obmedzeného rozsahu súdneho prieskumu rozhodcovského rozsudku

Možnosť súdneho preskúmavania rozhodcovského rozsudku je obmedzená dôvodmi žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedenými § 40 ods. 1 ZoRK. Výpočet týchto dôvodov je taxatívny (arg.: Účastník… sa môže žalobou… domáhať zrušenia … rozhodcovského rozsudku, len ak…) Je taktiež dobre známe, že napríklad oproti modelovému predpisu UNCITRAL o rozhodcovskom konaní (či už v pôvodnej verzii z r. 1985 alebo v znení neskorších úprav) nezaradil vnútroštátny zákonodarca medzi dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku aj porušenie verejného poriadku (public policy / ordre pubíic). Myslíme si, že dôvodom neprevzatia porušenia verejného poriadku ako dôvodu zrušenia je jeho nedostatočné uchopenie ako právneho inštitútu tuzemským právom, či právnou vedou osobitne, mimo oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného. Verejný poriadok ako akési „materiálne jadro“ § 39 Občianskeho zákonníka nebolo v časoch prijímania ZoRK, a nie je ani doteraz právnou vedou či praxou akceptovaný a následky jeho porušenia (či ohrozenia hodnôt, ktoré sa majú chrániť) či už hmotnoprávneho alebo procesnop- rávneho charakteru nie sú odlíšené od porušenia iných kogentných noriem.

Každopádne, dôvody prieskumu rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom sú obmedzené, prieskum procesných rozhodnutí je ešte menší. Logicky tak vyvstala otázka, či je obmedzenie súdneho prieskumu v rozpore s ústavou. Vyššie uvedená rozhodovacia činnosť štrasburských orgánov dáva určitú odpoveď na súlad obmedzenia možností napadnúť rozhodcovský rozsudok s dohovorom. Otázku súladu právneho predpisu s ústavou ale môže definitívne posúdiť iba ústavný súd a to na návrh subjektu na to oprávneného (ktorým nie je jednotlivec). Ústavný súd sa mal možnosť k veci vyjadriť, návrh všeobecného súdu na začatie konania o súlade § 40 ods. 1 ZoRK s čl. 46 ods. 1 ústavy ale odmietol pre zjavnú neodôvodnenosť, keďže napadnuté ustanovenie sa podľa ústavného súdu netýkalo veci prerokúvanej všeobecným súdom.16 Z rozhodnutia ale možno vyvodiť rozloženie úlohy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, keď ústavný súd uvádza, že: „Ak by aj zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 40 ods. 1 vylučoval preskúmavanie všeobecným súdom v prípade, že by takýto postup rozhodcovského orgánu porušoval základné ľudské práva a slobody garantované ústavou a medzinárodnými záväzkami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, musí takémuto konaniu poskytnúť ochranu všeobecný súd.“ K uvedenému sa ešte vrátime.

Do určitej miery konkrétnejší bol ústavný súd vo vzťahu k možnosti opravných prostriedkov proti predbežným opatreniam rozhodcovského súdu a proti ďalším jeho procesným rozhodnutiam. V konaní o individuálnej sťažnosti17 považoval ústavný súd ochranu § 38 ods. 2 ZoRK v spojitosti s § 37 ZoRK (možnosť preskúmať predbežné opatrenie procedúrou podľa § 37 ZoRK) za natoľko účinný prostriedok na ochranu základných (ľudských) práv, že jeho vyčerpanie musí predchádzať sťažnosti podanej na ústavný súd, inak nie je táto sťažnosť prípustná (§ 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov – ďalej len zákon o ústavnom súde). Vzhľadom na odôvodnenie ústavného súdu sa zdá, že rovnaký záver platí aj pre námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu.

III. Rozhodcovské rozhodnutia pred ústavným súdom

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa vyskytli dve rozdielne skupiny situácií, v ktorých sa objavovali výsledky činnosti rozhodcov. V prvej bol predmetom sťažnosti postup alebo rozhodnutie exekučného súdu pri exekúcii na základe rozhodcovského rozsudku a v druhom prípade sťažnosti smerovali priamo proti rozsudku rozhodcovského súdu.

a) Sťažnosti proti rozhodnutiam exekučných súdov v exekúciách na základe rozhodcovských rozsudkov

Drvivá väčšina rozhodnutí ústavného súdu, zaoberajúca sa (okrem iného aj) rozhodcovskými rozsudkami sa týka práve otázky zastavenia exekúcie / nevydania poverenia na výkon exekúcie v spotrebiteľských veciach, ak sa má exekúcia vykonať na základe rozhodcovského rozsudku. Kanonáda sťažností nebankovej spoločnosti ako oprávneného z rozhodcovského rozsudku proti zastavovaniu exekúcii /nevydávaniu poverení nemala veľký úspech, zároveň ale je možné na rozhodovacej činnosti ústavného súdu registrovať určitý posun čo do dôvodov odmietnutia sťažností. Kým boli skoršie rozhodnutia ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti odôvodnené predčasnosťou sťažnosti z dôvodu nepodania dovolania,[15] neskôr[16] z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.[17] [18] Na okraj dodávame, že samotné zastavenie exekúcie, nevydanie poverenia na výkon exekúcie alebo iný zásah vedúci k tomu, že sa rozhodcovské rozhodnutie nevykoná musí taktiež spĺňať podmienku súladu s ľudskými právami. Podľa minuloročného rozsudku ESĽP vo veci Kin-Stib a Majkič proti Srbsku21 je nevykonanie rozhodcovského rozsudku (za okolností daného prípadu) porušením základného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Pred exekúciou sa pochopiteľne bráni aj povinný z rozhodcovského rozsudku. Aj povinný z rozhodcovského rozsudku sa môže chcieť brániť pred ústavným súdom pred exekúciou (napáda vedenie exekúcie, najmä vydanie poverenia súdom). Podľa ústavného súdu ale má podaniu sťažnosti proti postupu exekučného súdu predchádzať využitie iných prostriedkov účinnej ochrany podľa Exekučného poriadku,[19] inak je sťažnosť neprípustná.[20]

b) Sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom

Zaujímavejšou bude druhá skupina prípadov, pri ktorých povinný z rozhodcovského rozsudku napáda sťažnosťou samotný rozhodcovský rozsudok. Vyššie sme popísali východisko našich úvah o viazanosti rozhodcovského súdu základnými právami a slobodami, resp. správnejšie (čo do adresátov povinnosti), požiadavky pre verejnomocenskú kontrolu rozhodcovského konania súdom s ohľadom na zabezpečenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu / spravodlivý súdny proces.

Ústavným súdom boli sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom v prípadoch, keď sťažovateľ nepodal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom, odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.[21] Sťažnosť je tiež neprípustná proti nemeritórnym rozhodnutí rozhodcovského súdu (zdá sa pritom, že ústavný súd tento záver obmedzuje iba na tie nemeritórne rozhodnutia, ktoré nepodliehajú prieskumu na základe určitého opravného alebo podobného prostriedku).[22]

Situácia sa ale, zdá sa, vyvíja. Uznesením III. ÚS 95/2010 sťažovateľ nepodal proti rozhodcovskému rozsudku žalobu o jeho zrušenie. V zmysle doterajšej tu uvedenej judikatúry tak mohol ústavný súd sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy. Ústavný súd tak neurobil, ale pristúpil k posudzovaniu, či sťažnosť nie je zjavne neodôvodnená.

Je notorietou, že skutkové a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu (pri namietaní porušenia práva na súdnu ochranu) len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd je subsidiárnym orgánom kontroly ústavnosti. Ústavný súd v tomto uznesení uviedol: „Ústavný súd zastáva názor, že (túto doktrínu) je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Aj tieto rozhodcovské súdy sú povinné aplikovať právo tak, aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.“ Ústavný súd tak pripustil kontrolu priamo rozhodcovského rozsudku, a to aj v prípade, ak mu nepredchádzalo konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred súdom.

V najzásadnejšom rozhodnutí ústavného súdu v týchto otázkach, ústavný súd nálezom III. ÚS 162/2011, bez vysporiadania sa z doterajšou judikatúrou, zrušil rozhodcovský rozsudok a vec vrátil rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie.

Oproti vyššie citovanému uzneseniu III. ÚS 335/2010, podľa ktorého sa strany uzatvorením rozhodcovskej zmluvy vzdávajú práva na súdnu ochranu, v náleze III. ÚS 162/2011ústavný súd uvádza, že „štát umožnil… delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ Ústavný súd pritom posudzoval opäť situáciu, kedy sťažovateľ síce nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale podľa ústavného súdu by takáto žaloba bola všeobecným súdom zrejme zamietnutá (zaujímavé je, a to aj pod dojmom záverov z uznesenia PL. ÚS 14/2010, že túto otázku posudzuje sám ústavný súd). Podľa ústavného súdu nenaplnenie podmienok žaloby o zrušenie odôvodňuje angažovanie ústavného súdu vo veci: „Ak však po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“ Z uvedeného nálezu ústavného súdu ďalej vyberáme state, hodné reprodukcie, poukazujúce na zásadný odklon ústavného súdu od doterajšej judikatúry:

„Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami všeobecnými súdmi v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.

Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010).

Tieto zásady v prípade sťažovateľa však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale podľa názoru ústavného súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu.

Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku … však nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré oprel svoje právne závery, postupoval nielen nelegitímne, ale zároveň tým porušil aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky podstatné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“

Ústavný súd tak doslovne použil test základného práva na súdny proces aj na výsledky rozhodcovského konania.

IV. Posúdenie a návrh riešenia

Vyššie sme uviedli, a mohli sme tento pohľad doložiť aj predchádzajúcim názorom ústavného súdu, že súhlasom s rozhodcovským konaním (v prípade absencie procedurálneho deficitu) potenciálni účastníci rozhodcovského konania dobrovoľne a vedome modifikujú realizáciu svojho práva na súdnu ochranu, ktorá sa má odohrávať primárne vrozsahu stanovenom zákonom o rozhodcovskom konaní. Tento právny predpis pritom vedome (a zámerne) niektoré okolnosti, ktoré by sme pri klasickom súdnom konaní chápali ako deficity a ohrozenia či porušenia základných práv, nepovažuje za dostatočný dôvod pre spochybnenie rozhodcovských rozsudkov (napríklad nesprávne právne posúdenie veci, a to dokonca bez ohľadu na mieru jeho absurdnosti). Predpoklad predchádzajúceho dobrovoľného súhlasu nielen so špecifikami konania, ale aj (minimálne nepriamo) s osobou rozhodcu by mal byť zohľadnený aj pri posudzovaní, či výsledok takého konania spĺňa test ústavnej kon- formity, vyžadovanej pri rozsudkoch súdu. Možno by rozhodcovský rozsudok neobstál ako rozsudok súdu; To ale neznamená, že sú základné práva účastníkov rozhodcovského konania porušené.

Sťažnosti proti rozhodcovským rozsudkom, ktoré neboli napadnuté žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom by mal podľa nášho názoru ústavný súd v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustné z dôvodu nevyčerpania právnych prostriedkov, ktorými sa môže sťažovateľ účinne brániť (žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Predmetom ústavného prieskumu by malo byť až rozhodnutie všeobecného súdu v tomto konaní. V prípade, ak je podľa súdu rozhodujúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku nedostatočne poskytnutá ochrana základných ľudských práv a nie je (na prvý pohľad) naplnený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku, mal by tento súd v zmysle PL. ÚS 14/2010 zabezpečiť ochranu základných práv, resp. by sa tento súd mal opätovne obrátiť na ústavný súd s otázkou súladu § 40 ods. 1 ZoRK s ústavou. O výklade dôvodov zrušenia v § 40 ods. 1 ZoRK by ale mal v prvom rade rozhodovať všeobecný súd (podobne, ako je tomu v prípade posudzovania naplnenia dovolacích dôvodov). Konštruovať základné práva na súdnu ochranu mimo ich legislatívnych limitov ZoRK inou cestou ako ústavne-konformným výkladom § 40 ods. 1 ZoRK, resp. jeho prípadným prehlásením za protiústavný, hoci sú tieto limity východiskom pre rozhodcovské konanie ako také nepovažujeme za správne. Intenzita prieskumu súladu s ľudskými právami by zároveň mala byť nepriamo úmerná tomu, do akej miery je rozhodcovská zmluva dohodnutá slobodne a vedome.

Autor
doc. JUDr. Kristián Csach PhD., LL.M.

15 rokov od prvého slovenského vydania Zásad UNIDROIT

Tento príspevok nechce byť iba spomienkový, ale zároveň aj výhľadový. Pokiaľ ide o jeho spomienkový aspekt, vracia ma do obdobia rokov 1979 až 1988, keď som pôsobil ako praktický právnik v oblasti zahraničného obchodu. Našim seniorom a svojim generačným rovesníkom nemusím pripomínať povahu a náplň praxe vtedajšieho bežného podnikového právnika. Avšak v oblasti zahraničného obchodu mala jeho agenda svoje osobitosti dané nielen vtedajším centrálne riadeným a plánovaným hospodárstvom, ktoré sa týkalo celej spoločnosti, ale osobitne vtedajšou povahou zahraničného obchodu. Vo vzťahu k štátom združeným v RVHP, teda v Rade „vzájomnej hospodárskej pomoci“, ako sa nazývala spolupráca medzi vtedajšími socialistickými štátmi, bola právna agenda podstatne menej zložitá ako vo vzťahu k štátom na druhej strane „železnej opony“. Uľahčovali ju najmä Všeobecné dodacie podmienky a iné unifikované normy RVHP. Aj vtedajšie Federálne ministerstvo zahraničného obchodu a Československá obchodná a priemyselná komora venovali podpore odbornosti právnikov špecializovaných na oblasť zahraničného obchodu serióznu pozornosť. Právna agenda vo vzťahu ku kapitalistickým štátom však mala celkom inú povahu ako v rámci RVHP. Napriek tomu, že pre tieto vzťahy bol k dispozícii čs. Zákonník medzinárodného obchodu aj v anglickom, francúzskom, nemeckom a ruskom znení (možno aj v ďalších), za desať rokov svojej vtedajšej praxe si nespomínam, že by obchodný partner z kapitalistického zahraničia bol pristúpil na to, aby sa ním riadil pripravovaný zmluvný vzťah. (Pravdaže, pri všetkých obchodných prípadoch v činnosti našej účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod som zďaleka nebol, konštatujem poznanie iba zo svojej vlastnej právnej praxe, ktorá bola dosť jednotvárna.) Otázky, akým právom sa bude spravovať zmluva a ktorý orgán bude príslušný pre rozhodovanie v prípadnom spore, boli pre právnikov zúčastnených strán, medzi ktorými bola „železná opona“, pravidelne späté so značnou právnou neistotou.

Tento príspevok nechce byť iba spomienkový, ale zároveň aj výhľadový.

Pokiaľ ide o jeho spomienkový aspekt, vracia ma do obdobia rokov 1979 až 1988, keď som pôsobil ako praktický právnik v oblasti zahraničného obchodu. Našim seniorom a svojim generačným rovesníkom nemusím pripomínať povahu a náplň praxe vtedajšieho bežného podnikového právnika.[  Avšak v oblasti zahraničného obchodu mala jeho agenda svoje osobitosti dané nielen vtedajším centrálne riadeným a plánovaným hospodárstvom, ktoré sa týkalo celej spoločnosti, ale osobitne vtedajšou povahou zahraničného obchodu. Vo vzťahu k štátom združeným v RVHP, teda v Rade „vzájomnej hospodárskej pomoci“, ako sa nazývala spolupráca medzi vtedajšími socialistickými štátmi, bola právna agenda podstatne menej zložitá ako vo vzťahu k štátom na druhej strane „železnej opony“.[3] Uľahčovali ju najmä Všeobecné dodacie podmienky[4] a iné unifikované normy RVHP.[5] Aj vtedajšie Federálne ministerstvo zahraničného obchodu a Československá obchodná a priemyselná komora venovali podpore odbornosti právnikov špecializovaných na oblasť zahraničného obchodu serióznu pozornosť. Právna agenda vo vzťahu ku kapitalistickým štátom však mala celkom inú povahu ako v rámci RVHP. Napriek tomu, že pre tieto vzťahy bol k dispozícii čs. Zákonník medzinárodného obchodu aj v anglickom,[6] francúzskom,[7] nemeckom[8] a ruskom[9] znení (možno aj v ďalších), za desať rokov svojej vtedajšej praxe si nespomínam, že by obchodný partner z kapitalistického zahraničia bol pristúpil na to, aby sa ním riadil pripravovaný zmluvný vzťah. (Pravdaže, pri všetkých obchodných prípadoch v činnosti našej účastinnej spoločnosti pre zahraničný obchod som zďaleka nebol, konštatujem poznanie iba zo svojej vlastnej právnej praxe, ktorá bola dosť jednotvárna.) Otázky, akým právom sa bude spravovať zmluva a ktorý orgán bude príslušný pre rozhodovanie v prípadnom spore, boli pre právnikov zúčastnených strán, medzi ktorými bola „železná opona“, pravidelne späté so značnou právnou neistotou.

Od roku 1988 pôsobím v oblasti právnej vedy a právnického školstva, ale právnej problematike medzinárodného obchodu som sa už viac špecializova- ne nevenoval. Oslovili ma nové výzvy so zameraním najmä na oblasť práva duševného vlastníctva, osobitne autorského práva a s ním súvisiacich práv, mediálneho práva a súťažného práva. Avšak keď sa mi v rokoch 1994 a 1995 naskytla príležitosť zúčastniť sa jedného špecializovaného seminára[10]a následne aj všeobecnejšie zameraného kurzu právnej praxe v podnikaní a investíciách[11] na IDLI (International Development Law Institut/Institut in- ternational de droit du dévelopement) v Ríme, nedalo mi, aby som túto príležitosť – v profesionálnej línii na svoje skoršie pôsobenie v zahraničnom obchode – nevyužil. A keď som v knižnici IDLI náhodou zbadal úplne nové, práve v tom čase vydané Zásady UNIDROIT medzinárodných obchodných zmlúv (ďalej len „Zásady UNIDROIT“) v anglickom a francúzskom knižnom vydaní (1994),[12] spontánne som si povedal: „Keby som takú knihu bol vtedy mal! To treba preložiť a vydať u nás.“ Navštívil som Sekretariát UNIDROIT, a hoci nie som profesionálny prekladateľ, prejavil som o tento počin záujem, ktorý sa stretol s mimoriadnou ústretovosťou. Ponúkli mi štipendium z podpory vlády Francúzskej republiky a ešte v tom istom roku som absolvoval na Sekretariáte UNIDROIT v Ríme šesťtýždňový pobyt, počas ktorého som sa pustil do prekladania, porovnávajúc odsek po odseku súbežne francúzsku a anglickú verziu. Práca na preklade ma tak zaujala, ba pohltila, že základnú verziu celej knihy som mal pripravenú už na konci rímskeho pobytu (mal som so sebou kufor odbornej literatúry, najmä slovníkov). Už z Ríma som ponúkol vydanie prekladu vydavateľstvu Iura Edition v Bratislave, s ktorým som mal aj dlhodobejšie prajné personálne styky.

Pri príprave základnej verzie slovenského prekladu som sa usiloval dôsledne rešpektovať zámer tvorcov Zásad UNIDROIT. Pristupoval som k nim s veľkou úctou najmä vzhľadom na skutočnosť, že ich pripravoval takmer dvadsať rokov rozsiahly tím okolo stovky renomovaných právnikov z piatich svetadielov, tak z akademickej sféry, ako aj sudcov a významných praktických právnikov. Zámer ich tvorcov je vyjadrený jednak priamo v Úvode a jednak v ďalších publikáciách, ktoré o Zásadách UNIDROIT napísal predovšetkým predseda pracovnej skupiny pre prípravu Zásad UNIDROIT prof. Michael Joachim Bonell pôsobiaci na univerzite La Sapienza v Ríme. Niektoré z nich som – v krátkej nadväznosti na realizáciu slovenského vydania Zásad UNIDROIT – takisto preložil a uverejnil v Právnom obzore, aby som našim odborným kruhom uľahčil pochopenie ich povahy a možnosti aplikácie, keďže v našom prostredí išlo vtedy ešte o celkom neznámy projekt pre oblasť medzinárodného obchodu. Prof. Bonell v týchto prvých článkoch vysvetlil jednak rozdiel medzi Zásadami UNIDROIT a Dohovorom OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru z roku 1980 (CISG)[13] a jednak rozdiel medzi Zásadami UNIDROIT a Zásadami európskeho zmluvného práva (PECL),[14] ktoré od začiatku 80. rokov súbežne pripravovala komisia na čele s prof. Ole Landom z Dánska. Prof. Bonell a viacerí zúčastnení odborníci vrátane prof. Ole Landa boli členmi pracovných skupín oboch týchto veľkých projektov: globálneho, obmedzeného iba na oblasť medzinárodného obchodu, a európskeho, zameraného takisto na oblasť zmluvného práva, avšak neobmedzeného iba na obchodné vzťahy.[15]

Vypracovaním súboru noriem pre medzinárodný obchod, ponúkajúcim riešenie, resp. návod na riešenie všetkých podstatných otázok, ktoré jeho účastník má mať na zreteli pri vstupovaní do obchodnej transakcie a pri jej uskutočňovaní, sledovali tvorcovia Zásad UNIDROIT aj všeobecnejšie poslanie tejto m e- dzinárodnej vládnej organizácie. Podľa jej ustanovujúcich dokumentov k nemu patrí okrem všeobecnej harmonizácie súkromného práva tiež „podpora medzinárodného obchodu založeného na dôvere“. V súlade s tým, povedané slovami prof. Bonella, tvorcovia Zásad UNIDROIT sa usilovali o čo najjasnejšie a najjednoduchšie vyjadrovanie, aby im mohli porozumieť subjekty vstupujúce do medzinárodných obchodných vzťahov bez ohľadu na to, či majú, alebo nemajú právnické vzdelanie. Pri formulovaní jednotlivých ustanovení sa úmyselne vyhýbali používaniu terminológie vlastnej len niektorému zo skúmaných právnych systémov so zámerom vytvoriť taký právny jazyk, ktorý spája rôzne systémy zmluvného práva, ktorému možno porozumieť a ktorý možno jednotne používať na celom svete bez ohľadu na právne tradície štátu, v ktorom sa majú uplatniť („international legal lingua franca“). „Zásady predstavujú celkom nový prístup k riešeniu právnych otázok medzinárodného obchodu,“ konštatoval hneď pri ich prvom uvedení do medzinárodného používania prof. Bonell.[16]

V čase môjho prekladania bolo úplné znenie Zásad UNIDROIT s komentárom k dispozícii, okrem spomenutého anglického a francúzskeho znenia, aj v jazyku talianskom[17] a španielskom;[18] úplná nemecká verzia vyšla až oveľa neskôr[19] (ide o päť oficiálnych jazykov UNIDROIT, z ktorých pracovný je iba anglický a francúzsky jazyk – v nich sa Zásady UNIDROIT pripravovali, zatiaľ čo do ďalších oficiálnych jazykov sa už dokončené dielo preložilo a oficiálne zverejnilo až následne[20]). Vlastné články Zásad UNIDROIT, bez komentára k nim, však boli k dispozícii, okrem všetkých piatich oficiálnych jazykov UNIDROIT, aj v ruskom jazyku,[21] keďže členom pracovnej skupiny pre ich prípravu bol i renomovaný ruský účastník projektu Alexander S. Komarov. V čase môjho prekladania však nebol k dispozícii nijaký úplný preklad celého diela do niektorého z blízkych slovanských jazykov. Ruský preklad úplného znenia Zásad UNIDROIT s komentárom vyšiel takisto v roku 1996, avšak pre porovnávacie účely som ho ešte nemal k dispozícii.[22]

Uvedeným chcem povedať nielen to, že slovenský preklad plnil priekopnícku úlohu na vtedy pre nás v strednej Európe ešte celkom neznámom poli, ale že z hľadiska prekladateľa to bola zároveň aj nádherná, priamo vzrušujúca „objaviteľská“ práca. A to z dvoch hlavných uhlov pohľadu:

1. Bolo potrebné často uvážiť a do slovenského jazyka primerane preklenúť niekedy aj dosť značné rozdiely vo formuláciách v anglickej a francúzskej verzii. Tvorcovia Zásad UNIDROIT formulovali zámer vytvoriť pre medzinárodný obchod „international legal lingua franca“. Prihliadajúc na tento zámer, úmyselne sa vyhýbali používaniu terminológie vlastnej len niektorému zo skúmaných právnych systémov. Zásadami UNIDROIT chceli vytvoriť pre medzinárodné obchodné zmluvy taký právny jazyk, ktorý spája rôzne systémy zmluvného práva. Ani ďalší účastníci hlavnej pracovnej skupiny, reprezentujúci hlavné zmluvné systémy vo svete, ale ani ďalší členovia množstva expertných podskupín pre špecializované konkrétnejšie otázky tohto dlhodobého projektu sa nemohli celkom vymaniť z terminológie svojho domovského právneho prostredia: totiž, vytvoriť pre Zásady UNIDROIT „autonómny právny jazyk“.

Pri príprave základnej verzie prekladu som sa však usiloval nebyť otrocky poplatný terminológii nášho Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka ani niekdajšieho Zákonníka medzinárodného obchodu, ktorý som mal k dispozícii vo viacerých jazykových verziách. Usiloval som sa verne pridržiavať litery Zásad UNIDROIT so zámerom čo najpresnejšie vystihnúť a v slovenskom jazyku vyjadriť ich zmysel a právny obsah, ako ho treba chápať najmä tiež na základe ich komentára a príkladov k jednotlivým článkom, ktoré sú integrálnou súčasťou všetkých oficiálnych vydaní.

2. Druhá fáza prípravy slovenského prekladu a jeho vydania nasledovala doma, v redakcii vydavateľstva Iura Edition. Tu som bol konfrontovaný jednak so skúsenou redaktorkou právnickej literatúry JUDr. Ivetou Siránkovou a jednak s dvoma lektorkami prekladu, orientovanými na oblasť obchodného práva, ktorými boli prof. JUDr. Oľga Ovečková, DrSc., a praktická právnička JUDr. Mária Majeríková. Uznal som, že moja pôvodná predstava vytvoriť slovenský preklad Zásad UNIDROIT celkom v duchu myšlienky ich tvorcov ako „autonómny súbor noriem“, bez rešpektovania už zavedenej terminológie najmä Obchodného zákonníka, by zrejme viedla ku konfúziám hneď pri ich prvom uvádzaní do nášho právneho prostredia, ktoré sa navyše práve borilo s náročnými legislatívnymi i praktickými úlohami prvých rokov transformácie po roku 1989 a s plnením aproximačných požiadaviek pred vstupom do EÚ. Nad pripravenou verziou prekladu sme strávili veľa hodín a spoločne sme sa usilovali pripraviť také slovenské vydanie Zásad UNIDROIT, ktoré bude verné zámeru tvorcov, ale nevzďaľuje sa neúnosne ani od našej domácej obchod- noprávnej terminológie. V špecializovanejších, ale i všeobecnejších otázkach nám bol konzultantom JUDr. Jaroslav Hrivnák, na ktorého s úctou spomíname mnohí, čo sme už pred rokom 1989 pôsobili v oblasti zahraničného obchodu a zúčastňovali sa právnických seminárov organizovaných v Bratislave Československou obchodnou a priemyselnou komorou. Súčasťou slovenského vydania sú i všetky oficiálne jazykové znenia článkov Zásad UNIDROIT.[23]

K príprave tohto vydania nás všetkých viažu aj po rokoch silné a pekné spomienky. [24] Svojou ekonomickou erudíciou sa na nej s veľkým nadšením podieľal aj riaditeľ vydavateľstva Iura Edition Ing. Peter Bobro, CSc., ktorý nás pred niekoľkými mesiacmi náhle opustil. Spolu s ním a s JUDr. Ivetou Siránkovou sme osobne odovzdali slovenské vydanie Zásad UNIDROIT v Ríme vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi UNIDROIT pánu Malcolmovi Evansovi, ktorému vďačíme za možnosť uskutočniť a vydať slovenský i český preklad. Stretnutie s ním bolo mimoriadne srdečné a povzbudzujúce pre ďalšiu spoluprácu so Sekretariátom UNIDROIT.[25] Žiaľ, netušil som, že bude aj posledné…[26]

Touto spomienkou chcem vyjadriť aj česť pamiatke oboch týchto vzácnych ľudí!

Zásady UNIDROIT však predstavujú pokračujúci projekt. Na základe použív a- nia prvého vydania sa nezistili závažnejšie potreby úprav pôvodného znenia, ale nastolili sa nové oblasti, ktoré Sekretariát UNIDROIT včlenil do svojich zámerov pre druhé, rozšírené vydanie. Na slávnostnom kongrese k 75. výročiu vzniku UNIDROIT v roku 2002[27] sme mali príležitosť osobne sa zoznámiť s novým generálnym tajomníkom prof. Herbertom Kronkem, ktorý následne prijal naše pozvanie a v roku 2004 sa zúčastnil medzinárodnej vedeckej konferencie usporiadanej v rámci VIII. Lubyho právnických dní v Smoleniciach, kde vystúpil s úvodným referátom.[28]

Zhodou okolností bezprostredne po tomto kongrese pripravovala Slovenská obchodná a priemyselná komora slovenský preklad publikácie Medzinárodnej obchodnej komory v Paríži (ICC) o medzinárodnom obchodnom zastúpení,[29]ktorej prílohou sú aj články Zásad UNIDROIT, a prejavila záujem opoužitie môjho prekladu z roku 1996. Na tento účel som urobil opätovné porovnanie anglickej, francúzskej a nemeckej verzie článkov Zásad UNIDROIT. Toto upravené znenie bolo uverejnené ako PRÍLOHA 2 publikácie ICC v slovenskom jazyku[30] a potom aj ako separát pre účastníkov VIII. Lubyho právnických dní.[31]

Z hľadiska pokračovania projektu Zásad UNIDROIT bolo pre nás veľkou poctou, že v programe VIII. Lubyho právnických dní v Smoleniciach vystúpil aj prof. Peter Schlechtriem, člen pracovnej skupiny pre vypracovanie Zásad UNIDROIT, ktorý auditóriu predstavil úplne nové, druhé vydanie Zásad UNID-

ROIT 2004.[32] A navyše, ako člen „Landovej komisie“ pre prípravu PECL a Študijnej skupiny pre Európsky občiansky zákonník (SG ECC) pod vedením prof. Christiana von Bara, podnietil v Smoleniciach aj našu následnú účasť v týchto európskych projektoch, o ktorých sme na Slovensku vedeli v roku 2005 dosť malo (resp. o činnosti SG ECC vôbec nič). Úspešne sa však týchto príležitostí ujali generačne mladší kolegovia, ako je už široko známe z ich početných publikácií, uverejnených v posledných rokoch v slovenských, českých a zahraničných odborných časopisoch, ba už i knižne.

Preklad Zásad UNIDROIT 2004 sa mi nepodarilo zrealizovať v krátkom čase po uverejnení týchto oficiálnych znení, ako som mal v úmysle. Už na VIII. Lu- byho právnických dňoch som vo svojom referáte dal najavo zlyhávanie – alebo možno iba „zaostávanie“ – vedy súkromného práva na Slovensku.[33] Ale čoskoro som dospel k poznaniu, že moje myšlienky boli málo pochopené aj v tom najbližšom vedecko-pedagogickom prostredí. Roky nasledujúce po tejto významnej konferencii ma preto prinútili zamerať sa na iné aktuálne témy súkromného, resp. občianskeho práva.[34] Venoval som sa však najmä podpore mladých vedeckých pracovníkov na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.[35] A tí v krátkom čase dospeli k obdivuhodným výsledkom, uznávaným nielen v Európe, ale aj širšie.

Ani Sekretariát UNIDROIT však vo svojom „pokračujúcom projekte“ neustal a v tomto roku predložil už tretie, ešte rozšírenejšie vydanie Zásad UNIDROIT (2011). Pre tie však už prenechávam pole pôsobnosti svojim najmladším dok- torandom.

S veľkým potešením chcem cteným kolegom oznámiť nádherný výsledok, ktorý pri obhajobe dizertačnej práce 5. októbra 2011 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave predložila moja posledná doktorandka na tomto školiacom pracovisku Mgr. Jana Ďurechová na tému Zásady UNIDROIT medzinárodných obchodných zmlúv 1994/2004 a ich využiteľnosť v slovenskom súkromnom práve. Oponentmi jej dizertačnej práce boli prof. JUDr. Karel Marek, CSc., JUDr. Eduard Bárány, DrSc., a doc. JUDr. Ján Husár, CSc. Aj ich oponentské posudky sú pre mňa ako školiteľa skutočnou satisfakciou za dvadsať rokov, ktoré som od roku 1991 slovenskému právnickému školstvu venoval.[36]P

Autor
Prof. JUDr. Ján Švidroň CSc.

Vplyv zásahu verejnej moci na motiváciu subjektov na trhu s vysielacími právami

Úvod

Podnikanie je dobrovoľná a slobodná činnosť, ktorú má právo vykonávať každý, kto splní zákonom ustanovené podmienky. Zásada slobody podnikania je jednou zo základných zásad, na ktorých spočíva nielen obchodný zákonník, ale aj celé slovenské obchodné právo[1]. Uvedená zásada sa prejavuje v tom smere, že každý podnikateľ sa slobodne rozhoduje o tom, v akom predmete činnosti bude podnikať, za akých okolností, s kým uzavrie určitú zmluvu a za akých zmluvných podmienok[2]. Štát či orgány verejnej moci ponechávajú podnikateľovi možnosť slobodne sa rozhodovať, ale disponujú určitými nástrojmi, ktorými dokážu ovplyvniť rozhodovanie podnikateľa, zmeniť jeho motiváciu.

V tomto príspevku sa budeme zaoberať správaním subjektov na špecifickom trhu predaja vysielacích práv na prenosy zo športových podujatí, ktoré v poslednom čase významne ovplyvnili dve rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (resp. Všeobecného súdu Európskej únie, ďalej budeme používať zaužívanú skratku „ESD“). Aj keď sa jedná zatiaľ o neprávoplatné rozhodnutia súdu prvého stupňa, svojim obsahom a použitou argumentáciou ich považujeme z akademického hľadiska za veľmi zaujímavé, pričom je nepochybné, že ak budú v odvolacom konaní potvrdené a nadobudnú právoplatnosť, prinesú konkrétne dôsledky pre praktickú situáciu na trhu vysielacích práv k prenosom zo športových podujatí. Sme presvedčení, že ovplyvnia správanie subjektov ako na strane ponuky, tak na strane dopytu.

I. Predaj vysielacích práv na prenosy zo športových podujatí

V praxi predávajú práva na vysielanie prenosov zo športových podujatí športové združenia (zväzy), ktoré združujú športovcov či športové kluby za účelom výkonu športovej činnosti v určitom odvetví športu a organizujú športové súťaže. Pri skúmaní otázky, prečo by práve športové združenia mali byť majiteľmi vysielacích práv a ponúkať ich na predaj prevádzkovateľom televízneho vysielania, sme dospeli vedno s inými autormi[3] k záveru, že pôvodne by tieto práva nemali patriť výlučne športovým združeniam[4]. Športové združenia odôvodňujú toto svoje oprávnenie tým, že hoci ide snímaní a vyhotovovaní zvukovoobrazových záznamov zo športových podujatí v podstate o zaznamenávanie a verejný prenos prejavov športovcov, bez toho, aby športové združenie neusporiadalo nejakú súťaž, nemali by športovci kde podávať svoje športové výkony a nebolo by čo vysielať. V súťaži nevystupujú športovci samostatne, ale zároveň so svojimi spoluhráčmi či súpermi, podľa toho, ako to určilo dané športové združenie. Podstatou je teda súťaž a vzájomné súperenie športovcov, nielen samotné prejavy jednotlivých osôb na športovisku. Športové združenia často zahŕňajú do samotných pravidiel o organizácii športových súťaží, ustanovenia o tom, že sú jedinými osobami, ktoré majú právo na vysi e- lanie prenosov z týchto podujatí a zároveň aj výlučné právo rozhodovať o ďalšom komerčnom využití tohto práva. Účastníci jednotlivých športových súťaží sa ako členovia týchto združení zaväzujú rešpektovať uvedené pravidlá, inú možnosť v podtate nemajú[5]. Tým rešpektujú aj oprávnenie športového združenia rozhodovať o tom, komu a za akých okolností bude poskytnuté právo uskutočniť verejný prenos športovej udalosti, ktorej sa zúčastňuje daný športovec či športový klub.

Športové združenia sa snažia pri predaji vysielacích práv dosiahnuť čo najväčší zisk. Niektoré si za účelom predaja týchto práv zakladajú vlastné obchodné spoločnosti, iné využívajú obchodné spoločnosti ako sprostredkovateľa pri dohadovaní zmlúv s televíznymi vysielateľmi. Každopádne, v záujme zvýšenia ceny sa televízne práva predávajú kolektívne (v tzv. balíkoch) a na princípe exkluzivity. Vysielateľom sú na predaj ponúkané naraz práva na všetky špo r- tové udalosti v rámci nejakej športovej súťaže, nie jednotlivo samostatne na každý zápas či preteky a je im garantovaná exkluzivita na určitom území, spravidla pokiaľ ide o územie jednotlivej krajiny. Každý vysielateľ by mal mať zaručené, že v danej krajine bude jedinou vysielacou spoločnosťou, ktorá bude vysielať priame prenosy z daného športového podujatia.

II. Obmedzenie exkluzivity na základe verejného záujmu

Predaj vysielacích práv na princípe exkluzivity predstavuje isté obmedzenie intenzity na trhu s vysielacími právami na strane ponuky. Výsledkom tohto obmedzenia je rast ceny za vysielacie práva. Navyše dochádza k situáciám, keď v dôsledku exkluzívneho predaja práv vysielacím spoločnostiam s nízkym okruhom zákazníkov, mnoho športových fanúšikov stráca možnosť sledovať daný športový prenos, keďže nie sú abonentmi danej spoločnosti.

Na uvedený fenomén reagovalo právo EÚ prijatím úprava § 3a Smernice 97/36/ES Európskeho parlamentu a Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 89/552/EHS o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania, v zmysle ktorej môže každý členský štát uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi spoločenstva, aby sa zabezpečil, že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahuje právomoc, nebudú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti sledovať takéto udalosti prostredníctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom nepriameho prenosu (zo záznamu). Zároveň bolo touto smernicou poskytnuté členským štátom právo vypracovať zrozumiteľným a prehľadným spôsobom zoznam týchto udalostí veľkého významu.

Niektoré krajiny túto možnosť využili a prijali právne úpravy o udalostiach veľkého významu, ktoré nemožno vysielať na princípe exkluzivity. Vo Veľkej Británii prijatý Broadcasting Act z roku 1996 a následne v roku 2000 bolo prijaté nariadenie o televíznom vysielaní (Television Broadcasting Regula- tions), podľa ktorých boli v Británii definované dve kategórie televíznych vy- sielateľov. Prvá kategória zahŕňala organizácie poskytujúce službu bezplatne, ktorú môže okrem toho zachytiť 95% obyvateľstva Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a druhá kategória zahŕňala všetkých ostatných. Zároveň bol vytvorený zoznam udalostí veľkého významu a bolo stanovené, že takúto udalosť môže vysielateľ z jednej z týchto kategórií vysielať naživo, ak nejaký vysielateľ z druhej kategórie tiež nadobudol právo vysielať túto udalosť naživo na rovnakom alebo na v podstate rovnakom území.

Veľká Británia oznámila prijaté opatrenia Európskej komisii, ktorá rozhodnutím 2007/730/ES rozhodla o zlučiteľnosti týchto opatrení s právom Spoločenstva. Podobné opatrenia boli prijaté v Belgickom kráľovstve a ich zlučiteľnosť s právom Spoločenstva bola potvrdená rozhodnutím Európskej Komisie č. 2007/479/ES.

Tieto opatrenia sa nepáčili športovým zväzom, ktoré na trhu s vysielacími právami vystupujú na strane ponuky. Únia európskych futbalových asociácií (UEFA) a Federácia medzinárodných futbalových asociácií (FIFA), ktoré predávajú vysielacie práva k dvom najvýznamnejším futbalovým turnajom na svete – Majstrovstvá Európy a Majstrovstvá sveta. UEFA pred Všeobecným súdom Európskej únie napadla rozhodnutie Komisie, ktorým boli schválené opatrenia prijaté vo Veľkej Británii, FIFA pre zmenu napadla rozhodnutie Komisie, ktorým schválila opatrenie prijaté Belgickým kráľovstvom. Obe tieto žaloby súd spojil na spoločné konanie a rozhodol o nich dňa 17. Februára 2011 rozsudkom č. T-55/08 vo veci UEFA proti Komisii a č. T-385/07 vo veci FIFA proti Komisii, ktorými obe žaloby zamietol.

Účelom tohto príspevku nie je detajlne analyzovať dôvody rozhodnutia súdu, ale skôr upriamiť na následky, ktoré toto rozhodnutie môže mať, teda akým spôsobom ovplyvní správanie subjektov na trhu s vysielacími právami. K argumentačnej báze tohto rozsudku sme sa už vyjadrovali na inom mieste[6].

Dôsledkom rozhodnutia ESD v tomto spojenom konaní je skutočnosť, že niektoré športové podujatia majú taký význam pre spoločnosť, že existuje verejný záujem na tom, aby boli vysielané vysielateľmi, ktorý šíria svoj signál spôsobom dostupným pre väčšinu obyvateľstva.

Znamená to, že poskytovateľ práva na vysielanie športových prenosov, nemôže takýchto vysielateľov vylúčiť z možnosti zakúpiť si vysielacie práva a tým pádom iným vysielateľom, ktorých signál nie je voľné dostupný z dôvodov technických alebo cenových nemôže zaručiť exkluzivitu pri vysielaní daných športových podujatí. Práva na vysielanie prenosu z konkrétneho športového podujatia sú pritom takým statkom, ktorý nie je zastupiteľný ničím iným. Kto chce osloviť fanúšikov futbalu, jednoducho im musí poskytnúť vysielanie zápasov napr. z Majstrovstiev Európy vo futbale, o nič iné na miesto toho nebudú mať záujem. Navyše prenos z konkrétneho zápasu sa musí vysielať naživo, teda všetci, ktorí by mali právo vysielať daný zápas, tak musia urobiť v rovnakom čase, keď sa zápas hrá. O neskorší prenos nebude mať fanúšik záujem. Ak už totiž pozná výsledok športového zápolenia, sledovanie daného zápasu či súťaže preňho až na výnimky stráca význam. Základným dôvodom, pre ktorý diváci sledujú športové súťaže je neistota výsledku a emocionálny zážitok, ktorý im prináša očakávanie toho, ako daný športový súboj dopadne. Ak už diváci poznajú výsledok, tento emocionálny zážitok odpadá a zhliadnutie prenosu pre nich stráca základný význam. Ak teda by mali mať viacerí vysielatelia právo vysielať v danom regióne prenos z konkrétneho športového podujatia, nemajú príliš veľa možností, ako medzi sebou súperiť o cieľovú skupinu spotrebiteľov. Musia vysielať v rovnakom čase, navyše obsah prenosu je vždy rovnaký. Poskytovaný produkt môžu od seba odlíšiť hádam voľbou komentátorov, ktorí budú prenos komentovať a či sprievodnými akciami, ako je možnosť divákov zapojiť sa do telefonickej súťaže o ceny a podobne. Tieto odlišnosti však nie vždy predstavujú pre spotrebiteľa dostatočnú motiváciu, aby sa na ich základe rozhodol pre konkrétneho vysielateľa.

Z uvedených dôvodov možno očakávať, že pri vylúčení možnosti exkluzívneho vysielania niektorých športových podujatí, výrazne poklesne dopyt po vysielacích právach k týmto podujatiam a v dôsledku toho výrazne poklesne odmena, ktorú poskytovateľ práv bude môcť požadovať od záujemcov o vysielanie.

Úprimne sa nazdávame, že toto je hlavný dôvod, prečo športové zväzy proti rozsudku ESD zbroja. Na svoju obranu tvrdia, že pokles príjmov z predaja vysielacích práv bude znamenať menej prostriedkov pre jednotlivé národné zväzy na rozvoj športu najmä na mládežníckej úrovni, keďže prostriedky získané predajom vysielacích práv sa používali práve týmto spôsobom. Teda aj na druhej strane mince nájdeme legitímny verejný záujem na podporu mladých športových talentov, zlepšovanie zdravia a fyzickej kondície obyvateľstva. Utváranie podmienok na rozvoj športu, starostlivosť o športovo talentovanú mládež a rozvoj rekreačného športu pritom zvykne byť v právnych poriadkoch jednotlivých krajín definované ako jedna z úloh štátu[7]. Otázkou ostáva, koľko z utŕžených prostriedkov by sa skrz národné športové zväzy skutočne použilo na podporu a rozvoj športu na mládežníckej či inej úrovni a nakoľko sú obdobné argumentácie (hoci vo svojej podstate nie sú irelevantné) iba akousi deklaratórnou pózou.

III. Teritoriálne obmedzenie predaja vysielacích práv

Nie dlho po rozsudku v spojených veciach UEFA proti Komisii a FIFA proti Komisii uzrel svetlo sveta ďalší rozsudok Všeobecného súdu EÚ súvisiaci s predajom vysielacích práv. Išlo opäť o rozsudok v spojených veciach C-403/08 a C-429/08 Footbaii Association Premier ieague a iní proti QC Leisu- re a iní a Karen Murphy proti Media Protection Services Ltd., ktorých predmetom bolo v podstate posúdenie otázky, či je v rámci zaručenia spomínanej exkluzivity vysielania prenosov zo športových podujatí pre vysielacie spoločnosti na určitom území možné teritoriálne obmedzovať šírenie signálu jednotlivých televíznych spoločností.

Ako sme uvádzali vyššie televízne spoločnosti majú záujem o nadobudnutie práv na vysielanie prenosov zo športových podujatí, iba ak im je zaručené, že na konkrétnom území (spravidla vymedzeným územím štátu, v ktorom sídlia), budú jediným vysielateľom, ktorý vysiela daný športový prenos. Na dosiahnutie tohto účelu poskytovatelia vysielacích práv (jednotlivé športové zväzy – v tomto prípade anglická futbalová asociácia) dojednávajú v licenčných zmluvách s vysielateľmi, že vysielateľ sa zaväzuje brániť šíreniu svojho signálu na území inej krajiny, kde má zaručenú exkluzivitu iný vysielateľ. Zamedzenie šíreniu signálu sa uskutočňuje pomocou kódovania televízneho signálu s tým, že signál je možné dekódovať použitím osobitného technického zariadenia, ktoré má daný vysielateľ umožniť nadobúdať iba osobám s bydliskom či sídlom na území, na ktoré sa vzťahuje jeho licencia. Zároveň by dekódovacie zariadenia mali byť predávané len na neobchodné účely.

V praxi sa však stávali prípady, keď sa občania ale aj podnikatelia z Veľkej Británie, snažili obísť uvedený systém exkluzivity tak, že nekupovali dekódovacie zariadenia od britskej televíznej spoločnosti, ktorá mala právo na exkluzívne vysielanie na území Veľkej Británie, ale nakupovali ich od gréckej tel e- víznej spoločnosti, ktorá mala právo na vysielanie týchto prenosov na území Grécka. Dekódovacie zariadenia gréckej spoločnosti totiž bolo možné pre užívateľov zaobstarať za nepomerne nižšiu cenu.

Poskytovateľ vysielacích práv t. j. anglická futbalová asociácia (FAPL) sa snažila v súdnom konaní dosiahnuť rozhodnutie súdu, že takéto konania, ktoré by mali obchádzať túto exkluzivitu sú v rozpore so 98/84/ES Európskeho parlamentu a Rady z 20. novembra 1998 o právnej ochrane služieb založených na podmienenom prístupe alebo pozostávajúcich z podmieneného prístupu resp. s konkrétnymi ustanoveniami vnútroštátnej úpravy.

ESD podľa nášho názoru správne vyriekol, že skutočnosť, že by užívatelia nadobúdali dekódovacie zariadenia od jednej spoločnosti a následne ich vyvážali a používali v inej krajine, kde táto spoločnosť nemá sídlo, a v ktorej tieto zariadenia nemali byť použité, nie je v rozpore s danou smernicou, a to ani pokiaľ by nadobudli tieto zariadenia na základe oznámenia nepravdivých informácií o svojom pôvode. Naopak súd uviedol, že v rozpore s čl. ZFEÚ by bola právna úprava, ktorá by zabraňovala spotrebiteľom či iným užívateľom kupovať zariadenia vydávané televíznou spoločnosťou sídliacou v jednej členskej krajine a používať ich v inej členskej krajine.

Podľa nášho názoru v tomto prípade sa jedná o otázky regulované zmluvnými vzťahmi na úrovni poskytovateľ vysielacích práv – vysielateľ – spotrebiteľ, v ktorých sa jedná o výsostne súkromné záväzkové vzťahy a porušenie povinností z týchto vzťahov by sa malo posudzovať na úrovni civilnoprávnej či ob- chodnoprávnej zodpovednosti. Nie je vhodné a účelné, aby do usporiadania týchto záväzkových vzťahov vstupovala verejnoprávna regulácia.

Na druhej strane výrok rozsudku, ktorým súd vyslovil, že ustanovenia vo výhradnej licenčnej zmluve medzi majiteľom práv duševného vlastníctva a vysielacou organizáciou predstavujú obmedzenie hospodárskej súťaže zakázané článkom 101 ZFEÚ, lebo stanovujú povinnosť tejto organizácii neposkytovať dekódovacie zariadenia umožňujúce prístup k chráneným predmetom tohto majiteľa s cieľom ich využívania mimo územia pokrytého touto licenčnou zmluvou, nie je príliš šťastný.

Nazdávame sa, že v zmysle právnych poriadkov jednotlivých členských krajín je prípustné a v obchodných kruhoch obvyklé, že sa uzatvárajú exkluzívne zmluvy, a to najmä pokiaľ ide o licenčné zmluvy na rôzne predmety duševného vlastníctva. Legálne a legitímne sú aj dojednania o zákaze spätného vývozu, či ďalšieho vývozu, o obmedzení predaja a podobne. Pokiaľ sa na takýchto ustanoveniach vo svojej zmluve dohodnú obchodný partneri, nie je dôvod, aby verejná moc do tejto ich dohody zbytočne zasahovala. Iná situácia nastáva, pokiaľ tieto dohody zamedzia uspokojeniu určitého verejného záujmu, ako tomu bolo v prípadoch uvedených v stati II. V tomto prípade však účinky dohôd o obmedzení predaja dekódovacích zariadení nemali zamedziť prístupu verejnosti k sledovaniu zápasov najvyššej anglickej futbalovej súťaže, smerovali len k tomu, aby anglickí fanúšikovia sledovali tieto zápasy prostredníctvom anglických vysielateľov, grécki prostredníctvom gréckych a slovenskí prostredníctvom slovenských.

Dôvod týchto obmedzení pri predaji vysielacích práv opäť spočíva v peniazoch. Uvedené obmedzenia totiž smerujú k zabezpečeniu exkluzivity vysielania prenosov na určitom území, pre každého vysielateľa. Ak má vysiela- teľ exkluzivitu, je ochotný za nadobudnutie vysielacích práv zaplatiť nepo- merne viac, než keby ju nemal. Ak tieto zmluvné opatrenia na zabezpečenie výlučnosti šírenia prenosu na určitom území zlyhajú (pretože sa dekódovacie zariadenia každého jednotlivého vysielateľa budú môcť voľne predávať v celej EÚ), budú športové združenia musieť na udržanie výšky príjmu z predaja vysielacích práv siahnuť k iným opatreniam.

Možno predpokladať, že každý z poskytovateľov vysielacích práv k futbalovým zápasom bude mať záujem poskytovať tieto práva britským televíznym spoločnostiam, ktoré sú finančne najsilnejšie a vzhľadom na širokú základňu futbalových fanúšikov vo Veľkej Británii, sú ochotné platiť za nadobudnutie týchto práv najvyššie odmeny. Aby poskytovatelia neodradili britské spoločnosti od nadobúdania vysielacích práv za vysokú odplatu, zvýšia svoje ceny aj vo vzťahu k televíznym spoločnostiam z iných krajín. V dôsledku toho sa predpokladá, že aj tieto vysielacie spoločnosti z iných krajín pristúpia k zvýšeniu ceny svojich dekódovacích zariadení, čím prestane byť pre napr. pre obyvateľov Veľkej Británie výhodné kupovať si dekódovacie zariadenia od iných televíznych spoločností (napr. z Grécka). Iným dôsledkom môže byť to, že v dôsledku zvýšenia ceny za predaj vysielacích práv, nebritské spoločnosti stratia záujem o nadobúdanie týchto vysielacích práv.

Tak či onak, zdá sa, že aj keď sa systém predaja vysielacích práv, dohôd o kódovaní signálu a o zákaze predaja dekódovacích zariadení do zahraničia zliberalizuje, utrpia tým spotrebitelia, keďže prídu o možnosť sledovať napríklad zápasy anglickej futbalovej Premier League v zahraničí.

V tomto momente by podľa nášho názoru mali zohrať svoju úlohu orgány na ochranu hospodárskej súťaže, aby preskúmali, či športové združenia, ktoré sa v zmysle svojich stanov pasujú za jediných oprávnených majiteľov vysielacích práv, sa nedopúšťajú zneužívania dominantného postavenia na trhu s predajom vysielacích práv. Je potrebné posúdiť, či sa touto cenovou politikou nedopúšťajú priameho alebo nepriameho vynucovania neprimeraných cien v zmysle čl. 102 písm. a) ZFEÚ.

Záver

V predloženom príspevku sme sa snažili demonštrovať, aký vplyv môže mať zásah verejnej moci na zmenu správania sa subjektov na relevantno m trhu.

V prvom prípade išlo o vplyv verejnoprávnej regulácie prijatej na základe sekundárneho práva EÚ, v druhom prípade išlo o vplyv rozhodnutia orgánu verejnej moci, konkrétne súdu.

Uvedené prípady poukazujú na to, že podnikateľské subjekty sa vždy snažia prispôsobiť zmenenej situácii tak, aby dosiahli svoj zamýšľaný záujem.

V niektorých prípadoch je ťažké vopred predpokladať, ako sa regulované subjekty na trhu v konečnom dôsledku zachovajú. Pri prijímaní jednotlivých právnych úprav alebo kľúčových rozhodnutí, ktoré by mali nájsť určitú rovnováhu medzi súkromným záujmom a verejným záujmom, či medzi dvoma rozdielnymi záujmami verejnosti, bude často zložité s presnosťou predpokladať všetky potencionálne dosahy týchto úprav.

Autor
JUDr. Jozef Čorba

Význam zabezpečovacích inštitútov a ich využitie v období pôsobenia krízových javov v podnikaní

1. Úvod

K najčastejšie skloňovaným slovám a termínom v spoločnosti v oblasti ekonomiky sa od roku 2008 popri starších výrazoch, ako sú napríklad biznis, dane, peniaze, trh, nezamestnanosť, investície, reformy atď, pričlenil pojem „kríza“ Prebiehajúca finančná a hospodárska kríza sa v súčasnosti stáva hlavnou spoločenskou témou.

Pod slovom „kríza“ je možné vo všeobecnosti rozumieť určitý nežiadúci stav v spoločnosti (v ekonomike, hospodárstve, práve, atď.) Základnou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv. Vychádzajúc z aplikačnej praxe, možno konštatovať, že problémy v záväzkovom práve a tým v podnikaní ako takom, nastávajú najmä v súvislosti s otázkou disciplinovanosti zmluvných partnerov. Pojem disciplinovanosti by bolo možné vyjadriť ako dodržiavanie vopred dohodnutých pravidiel a plnenie si povinností vyplývajúcich zo zmluvy, prípadne z inej dohody.

V súvislosti s hospodárskou krízou a s pôsobením tzv. krízových javov v podnikaní, sa čoraz častejšie objavuje, už vyššie spomínaná, nedisciplinovanosť v zmluvných vzťahoch[1], ktorá sa prejavuje napríklad v platobnej neschopnosti zmluvných strán, v omeškaní s plnením si záväzkov z obchodných zmlúv, porušovaním pravidiel vyplývajúcich zo zmluvy a tiež aj neplnením si zmluvných povinností (nielen peňažného charakteru).[2]

Ako už bolo mnohokrát prezentované, v súvislosti s takýmito nežiaducimi javmi v spoločnosti, sa podnikateľské subjekty čoraz častejšie obracajú k využívaniu tzv. zabezpečovacích inštitútov, ktoré im „ako tak“ dokážu poskytnúť garanciu splnenia záväzku, aj keď v určitých prípadoch náhradným spôsobom. Uvedené inštitúty práve v tomto období naberajú na význame.

2. K otázke významu zabezpečovacích inštitútov (aj z pohľadu právnej histórie)

Vo všeobecnosti možno konštatovať, s odkazom aj na úvodné slovo tohto príspevku, že v súčasnom období sa čoraz častejšie stretávame s porušovaním záväzkových (zmluvných) vzťahov. Nedisciplinovanosť zmluvných strán, ktorá tu vzniká, z praktického pohľadu znamená vznik nežiaducich javov v podnikaní, ako sú nedodržiavanie zmluvných povinností, zaužívaných i obchodnými partnermi a v neposlednom rade platobná neschopnosť, ktorá sa však často javí ako platobná nedisciplinovanosť.[3] Je možné sa stretnúť so situáciami, kedy aj v prípade tzv. platobnej schopnosti nastáva platobná nedisciplinovanosť, kedy sa neuhrádzajú splatné záväzky. Dovolím si konštatovať, že mnoho podnikateľských subjektov súčasnú krízovú situáciu v ekonomike (hospodárstve) zneužíva za účelom, aby sa vyhli svojim platobným povinnostiam vyplývajúcim im zo zmluvy. Kríza sa tak stáva najjednoduchším zdôvodnením neúspechu vo verejnom a súkromnom sektore a zdôvodnením aj neplnenia si povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov, čo súvisí aj s etikou podnikania.[4]

V súvislosti so vznikajúcou ekonomickou situáciou, ktorá nie je vo všeobecnosti žiaduca, prichádzajú na rad záruky, ktoré zákonodarca „ponúka“. Real i- zácia subjektívnych práv a povinností je v súkromnoprávnych záväzkových vzťahoch zabezpečovaná celým systémom súkromnoprávnych záruk.[5]Predo- všetkým sa jedná o zabezpečovacie inštitúty. Samotným významom zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú osobitými právnymi inštitútmi, je to, že slúžia na zabezpečenie záväzkov, na to, aby sa tieto plnili. Tieto právne inštitúty sa vy užívajú vtedy, keď dlžník nesplní svoj záväzok. Zabezpečovacie inštitúty majú za cieľ zvýšiť právnu istotu veriteľa a majú mu zaručiť návratnosť predmetu dlžníkovej povinnosti.[6]

Ak by sme mali načrieť aj do histórie, môžeme konštatovať, že už aj v rímskom práve je možné nájsť prvopočiatky záväzkového práva, v rámci ktorého sa rímski právnici venovali aj pojmom súvisiacim s omeškaním dlžníka a veriteľa a z toho vyplývajúcej zodpovednosti.[7] Práve Rimanom vďačíme za vytvorenie pojmu záväzok (obligatio). Rímske právo dalo obsah záväzkovo-právnemu vzťahu, keď vymedzili, že ide o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v ktorom dlžník je povinný veriteľovi niečo plniť pod sankciou žaloby a exekúcie a veriteľ je oprávnený toto plnenie žiadať a aj ho vynucovať. Starovekí Rimania v súvislosti so záväzkovo právnou zodpovednosťou dopodrobna rozoberali charakteristiku nesplnenia záväzku, spôsobenie a zavinenie nesplnenia ako aj náhradu škody.

Okrem uvedeného rímske právo sa zaoberalo aj zabezpečovacími inštitútmi a poznalo inštitút záložného práva, ručenia, zmluvnej pokuty atď.

V zmysle rímskeho práva, záložné právo bolo právom vecným, ktoré patrilo veriteľovi pohľadávky a umožňovalo zaistenie tejto pohľadávky trvalým vyčlenením určitej veci z majetku dlžníka pre prípad jeho budúcej insolventnos- ti.[8] Záložné právo v zmysle rímsko-právnej úpravy posilňovalo osobnú pohľadávku veriteľa proti dlžníkovi poskytnutím reálnej istoty pôsobiacej voči každému. Bolo právom akcesorickým, lebo slúžilo zaisteniu žalobou zabezpečenej pohľadávky. Mohlo vzniknúť a trvať dovtedy, kým existovala a trvala pohľadávka, pričom prevod pohľadávky mal za následok prevod záložného práva.[9]Záložné právo vo vtedajšom ponímaní sa v mnohom nelíši od súčasnej právnej úpravy. Aj toto je dôkazom rozvinutosti práva vytvoreného, spísaného a aplikovaného v starovekom Ríme.

Ako už bolo vyššie uvedené, rímske právo poznalo aj inštitút ručenia, pričom tento inštitút bol zaradený do kategórie tzv. vedľajších záväzkov. V zmysle rímskeho práva, ručenie bola dohoda medzi veriteľom a treťou osobou, t.j. ručiteľom (adpromissor), na základe ktorej sa ručiteľ popri dlžníkovi zaväzoval splniť záväzok. V rímskom práve sa ručenie zakladalo spravidla stipulač- ným sľubom, v ktorom ručiteľ preberal cudzí záväzok.[10] Z tejto právnej úpravy vidieť, že aj napriek forme vzniku ručenia, ktorá je v súčasnej právnej úprave inak rozpracovaná, však podstata inštitútu ručenia ostáva zachovaná.

V prípade, ak absentovala u veriteľa dôvera voči dlžníkovi, musel ju vo vlastnom záujme doplniť dôverou k tretej osobe, ktorou bol ručiteľ.

Rímske právo upravovalo aj inštitút zmluvnej pokuty, ako zabezpečovacieho inštitútu. Zaraďovalo do kategórie tzv. vedľajších plnení. V rímskom práve bola zakotvená pod názvom „poena conventionalis“. Išlo o prísľub jednej zo zmluvných strán, resp. neformálnu dohodu zmluvných strán o zaplatení určitej peňažnej sumy pre prípad, že by si jedna strana vôbec alebo riadne nesplnila svoju povinnosť, vyplývajúcu jej zo záväzkového vzťahu. Zmluvnú pokutu bolo možné pripojiť nielen k civilnej žalovateľnej obligácii, ale aj k takým dohovorom strán, ktoré nezakladali civilný záväzok alebo z ktorých nemohol vzniknúť záväzok. Účelom „poena conventionalis“ okrem represívnej funkcie je aj funkcia reparačná, pričom veriteľ nemusel preukazovať či a akú škodu utrpel. Stačil mu dôkaz, že dlžník neplnil. Táto zmluvná pokuta mala objektívny charakter.[11]

Vychádzajúc z predchádzajúcich poznámok, niet divu, že rímske právo tvorí nielen základ zabezpečenia záväzkov a zabezpečovacích inštitútov, ale tvorí základ celého záväzkového práva ako takého. Práve z týchto podrobne rozpracovaných základov možno čerpať aj pre potreby súčasnej právnej vedy a praxe.

Zabezpečovacie inštitúty sa objavovali aj v kódexových úpravách platných na našom území. Ako príklad je treba uviesť zmluvnú pokutu, ktorá bola zakomponovaná aj vo Všeobecnom občianskom zákonníku[12] z roku 1811, v ustanovení § 1336 a nasl. Pre uhorskú časť Rakúsko-Uhorskej monarchie platil Obchodný zákon (zákonník) z roku 1875[13]. Tento upravoval zmluvnú pokutu v ustanoveniach § 273 až 275.[14]

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zabezpečovacie inštitúty nemajú význam len v súčasnej dobe, aj keď v súvislosti s ekonomickou krízou sa čoraz viacej využívajú, ale mali svoje opodstatnenie až aj v starovekom Ríme, kedy si veritelia zabezpečovali svoje pohľadávky. Aj na túto dlhodobú tradíciu aplikovania zabezpečovacích inštitútov v záväzkovom práve treba pamätať.

3. Niektoré aspekty súčasnej právnej úpravy zabezpečovacích inštitútov (právna úprava, zaradenie)

Vychádzajúc zo súčasnej koncepcie úpravy záväzkových vzťahov, ich právna úprava je rozptýlená do viacerých právnych predpisov. Ťažiskové úpravy predstavujú v súčasnosti nosné kódexy súkromnoprávnej oblasti, Občiansky zákonník Obchodný zákonník. Taktiež právna úprava zabezpečovacích inštitútov je obsiahnutá vo všeobecnej rovine v Občianskom zákonníku.

V súlade s týmto rozptýlením právnej úpravy možno rozlišovať dve skupiny zabezpečovacích inštitútov, a to všeobecné zabezpečovacie inštitúty a osobitné zabezpečovacie inštitúty.[15]

Obchodný zákonník upravuje tieto formy zabezpečenia záväzkov:

– zmluvná pokuta

– ručenie

– banková záruka

– uznanie záväzku

Záložné právo ako zabezpečovací inštitút je upravený už len v Občianskom zákonníku. Ustanovenia § 297 až 298 Obchodného zákonníka, upravujúce záložné právo, boli zrušené predpisom č. 58/1996 Z. z. s účinnosťou od 01.03.1996 a ustanovenie § 299 Obchodného zákonníka bolo zrušené predpisom 526/2002 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2003. Záložné právo je z tohto dôvodu upravené výlučne v Občianskom zákonníku. Z tohto vyplýva, že právna úprava záložného práva nachádzajúca sa v Občianskom zákonníku sa použije aj pre potreby subjektov obchodného práva.

Inštitút zmluvnej pokuty je v Obchodnom zákonníku upravený „Niektorými ustanoveniami o zmluvnej pokute“, to znamená, že pre riešenie všeobecných otázok týkajúcich sa zmluvnej pokuty bude aplikovaná občiansko-právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 544 až 545a Občianskeho zákonníka.

V obchodno-právnych vzťahoch je treba v prvom rade vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré ako to koniec-koncov vyplýva aj z marginálneho názvu príslušnej časti Obchodného zákonníka, len dopĺňajú úpravu Občianskeho zákonníka. Komplexná úprava zmluvnej pokuty pre oblasť obchodných vzťahov akcentuje základný vzťah Občianskeho zákonníka v pozícii lex gene- ralis a Obchodného zákonníka v pozícií lex specialis, teda je treba v tomto prípade kombinovať oba kódexy.[16]

Vo všeobecnosti, ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa záväzkového práva vo vzťahu k Obchodnému zákonníku ako zákonu špeciálnemu, možno aplikovať aj na obchodno-právne vzťahy len za predpokladu, že Obchodný zákonník neobsahuje v tejto oblasti vlastnú právnu úpravu. Tu sa teda dostávame k zjavnej vzájomnej kooperácii medzi týmito dvoma civilnými kódexmi a najmä k vzájomnému vzťahu medzi nimi. Občiansky zákonník sa na vzťahy, ktoré upravuje Obchodný zákonník použije subsidiárne. To znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, použije sa Občiansky zákonník alebo iné predpisy občianskeho práva. Pri kolízii resp. strete týchto dvoch právnych predpisov sa použije staré legislatívne pravidlo, a to : „ lex specialis derogat legi generali“. Občiansky zákonník sa môže použiť na úpravu majetkových vzťahov tak medzi fyzickými, ako aj právnickými osobami. Špecifické majetkové vzťahy medzi podnikateľmi upravuje Obchodný zákonník, ktorý v porovnaní s Občianskym zákonníkom obsahuje viac dispozi- tívnych ustanovení a zmluvným stranám ponecháva širšiu možnosť úpravy vzájomných vzťahov odlišne od zákonných ustanovení Obchodného zákonníka.

Záväzkové vzťahy a v rámci nich zabezpečovacie inštitúty, ako už bolo vyššie naznačené, sú predmetom širokých úvah de lege ferenda, čo do vzťahu a existencie dvoch súkromnoprávnych kódexov. V zmysle legislatívneho zámeru sa zamýšľa unifikovať obidve právne úpravy v otázke (nielen) záväzkových vzťahov. To, či sa legislatívny zámer[17] uskutoční v ponímaní, v akom je momentálne prezentovaný je už hudbou budúcnosti.

Okrem zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú upravené v Obchodnom zákonníku len niektorými ustanoveniami, obsahuje tento kódex aj právnu úpravu ručenia, ako ďalšieho typu zabezpečovacieho inštitútu, a to v pozícii komplexnej právnej úpravy. Tiež banková záruka ako zabezpečovací inštitút priam typický pre podnikateľské prostredie je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku vo svojej úplnej podobe. Občiansko-právna úprava takýto druh zabezpečenia záväzku nepozná. Uznanie záväzku ako ďalší typ zabezpečovacieho inštitútu je upravené v Obchodnom zákonníku komplexne. Občiansky zákonník pozná obdobný inštitút, ktorý sa však nazýva ako Uznanie dlhu.

4. Uznanie záväzku ako jeden z druhov zabezpečovacích inštitútov

V tomto príspevku som sa rozhodla zamerať svoju pozornosť na zabezpečovací inštitút – uznanie záväzku. Je tomu tak z dôvodu, že tento inštitút v súčasnej dobe naberá na aktuálnosti a tak ako nám ukazuje aplikačná prax, stáva sa frekventovaným zabezpečovacím inštitútom. Pri využívaní tohto inštitútu v praxi vznikajú aplikačné problémy, ktorými je potrebné sa zaoberať.

Uznanie záväzku je upravené v ustanovení § 323 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že aj Občiansky zákonník upravuje obdobný inštitút – uznanie dlhu (ustanovenie § 558), dochádza v praxi k častému zamieňaniu týchto dvoch zabezpečovacích inštitútov (vzhľadom na ich takmer rovnaké pomenovanie). Účelom tohto príspevku bude aj porovnanie týchto dvoch zabezpečovacích inštitútov, a to nielen z terminologického hľadiska.

Ako už bolo uvedené uznanie záväzku je inštitút podobný uznaniu dlhu, ktoré je upravené a použiteľné pre občianskoprávnu úpravu. Právna úprava v Obchodnom zákonníku je komplexná a teda občianskoprávnu úpravu nemožno na obchodno-právne vzťahy aplikovať. Ako uvádza prof. Ovečková uvedené inštitúty nevykazujú len terminologickú odchýlku, ale odlišnosti vykazujú aj vecného charakteru. Možno uviesť, že uznanie dlhu je v Občianskom zákonníku vymedzené podrobnejšie ako je tomu v prípade vymedzenia uznania záväzku v prípade obchodno-právnej úpravy. Predmet uznaného záväzku sa v obchodno-právnej úprave vymedzuje všeobecnejšie a toto konštatovanie vychádza z toho, že v občianskoprávnej úprave predmet uznania t.j. dlh je určený pokiaľ ide o dôvod a výšku.[18] Obchodný zákonník teda požaduje, aby záväzok bol určený jednoznačne, avšak bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. Ďalším rozdielom medzi obchodno-právnou a občianskoprávnou úpravou je to, že Občiansky zákonník požaduje v prípade, ak sa uznáva dlh, ktorý je už premlčaný, aby ten kto ho uznáva o tejto skutočnosti vedel. V obchodných vzťahoch naopak, dôsledky uznania aj premlčaného dlhu nastanú bez ohľadu na vedomosť dlžníka o premlčaní.[19]

Samotný význam uznania záväzku spočíva v tom, že uznávacím aktom sa potvrdzuje fakticita uznaného záväzku a jeho právna odôvodnenosť v čase uzna- nia.[20] Okrem uvedeného možno povedať, že významom tohto zabezpečovacieho inštitútu je to, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymáhanie splnenia svojej pohľadávky.[21] Zlepšenie procesného postavenia veriteľa nevidíme len v tom, že sa predpokladá, že v čase uznania záväzok trval, ale výhodou tohto je najmä, že tieto účinky nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa, ktorú dlžník uznáva je už v čase uznávania premlčaná. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že inštitút uznania záväzku je úzko prepojený s právnym inštitútom premlčania. Dôkazom toho je skutočnosť, že niektoré právne úpravy v zahraničí inštitút uznania systémovo neza- radzujú medzi zabezpečovacie inštitúty, ale zaradzujú ho do právnej úpravy premlčania. Podľa názoru prof. Ovečkovej, je tomu tak aj z dôvodu, že inštitút uznania záväzku je čo do zabezpečenia, inštitút nižšej intenzity, v porovnaní so zmluvnou pokutou, ktorá plní aj uhradzovaciu funkciu.[22] Inštitút uznania záväzku túto funkciu neplní, avšak prispieva ku garanciám veriteľa. Preto možno uviesť, že inštitút uznania záväzku plní funkciu preventívnu, t.j. odkladá hrozbu straty nároku premlčaním a zabezpečovaciu, t.j. zvyšuje stupeň právnej istoty veriteľa tým, že zvyšuje pravdepodobnosť vymôženia práva veriteľa v novo plynúcej premlčacej lehote.[23]

V súvislosti s uznávaním premlčaného záväzku treba podotknúť, že uznaním sa zavádza vyvrátiteľná domnienka, že záväzok v čase uznania trval. Vzhľadom ku skutočnosti, že sa jedná o vyvrátiteľnú domnienku, má dlžník stále možnosť túto skutočnosť vyvrátiť a preukázať, že v čase uznania záväzku, tento už netrval. Významným hľadiskom pre veriteľa v tejto súvislosti sa stáva to, že dôkazné bremeno o preukazovaní existencie záväzku viazne na dlžníkovi. V prípade súdneho sporu, kde veriteľ nedisponuje písomným vyhlásením dlžníka o uznaní záväzku, je dôkazné bremeno na veriteľovi, ktorý musí preukázať, že záväzok trvá, resp. existuje.

Možno uviesť, že v praxi sa inštitút uznania záväzku často stáva dôvodom pre spísanie tzv. notárskej zápisnice. Ak existuje pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, je možné, v prípade, ak sa dohodnú, aby dlžník v písomnej forme uznal svoj záväzok voči veriteľovi a zároveň pokiaľ sa strany dohodnú, že o tomto ich právnom úkone bude spísaná notárska zápisnica, písomné uznanie záväzku tak slúži ako podklad pre spísanie notárskej zápisnice. Len pre doplnenie je potrebné uviesť, že právnu úpravu notárskej zápisnice obsahuje zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), konkrétne ťažiskovú právnu úpravu obsahuje ustanovenie § 46 a nasl.

Je možné konštatovať, že v súčasnosti nie je mnoho dlžníkov, ktorí sú ochotní zaviazať sa na plnenie formou notárskej zápisnice. Je tomu tak z dôvodu, že notárska zápisnica je už priamo exekučným titulom, to znamená, že nie je potrebné disponovať tzv. judikovanou pohľadávkou, na to, aby si veriteľ mohol svoj nárok vymáhať prostredníctvom exekútora. Notárska zápisnica sa tak dostáva na roveň právoplatných rozsudkov súdov. Je možné odvážne uviesť, že notárska zápisnica je najvyššou právnou istotou veriteľa, ktorý nemusí absolvovať častokrát zdĺhavé súdne konanie, aby sa „dopracoval“ k exekučnému titulu.

Písomné uznanie záväzku sa často stáva aj podkladom pre súdne konanie.

V súčasnej dobe je možné sa častejšie stretnúť s týmto inštitútom aj v rozhodcovských konaniach prebiehajúcich pred rozhodcovskými súdmi.[24]

Ako už bolo vyššie prezentované, jednou z hlavných dôvodov a výhod aplikácie inštitútu uznania záväzku je skutočnosť, že dochádza k „predĺženiu“ premlčacej doby. Lepšie povedané, dochádza k plynutiu novej štvorročnej premlčacej doby. Táto nanovo začína plynúť dňom, kedy dlžník urobil voči veriteľovi takýto uznávací prejav. Dôležitým je preto dátum na písomnom vyhotovení uznania záväzku[25] Tu však treba dodať, že bez ohľadu na dĺžku plynutia predchádzajúcej premlčacej doby, zákon stanovuje pravidlo, v zmysle ktorého celková premlčacia doba v dôsledku jej predĺženia písomným vyhlásením dlžníka, nesmie byť dlhšia ako desať rokov od času, keď začala plynúť po prvý raz. To znamená, že maximálna premlčacia lehota môže byť za akejkoľvek situácie nanajvýš desať rokov.

Diskutabilná situácia nastáva v prípade, ak napríklad dlžník písomné uzná svoj záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci zo vzťahu, ktorý vznikol medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Spornou sa stáva práve z dôvodu plynutia premlčacej doby. Právna úprava premlčania je v Obchodnom zákonníku upravená komplexne v ustanoveniach § 387- 408. Právnu úpravu Občianskeho zákonníka teda nie je možné použiť, až na všeobecné ustanovenia týkajúce sa napríklad počítania času. Vzhľadom ku skutočnosti, že právna úprava bezdôvodného obohatenia sa nachádza výlučne v Občianskom zákonníku, je ju preto potrebné aplikovať aj na obchodno- právne vzťahy. V súvislosti s tým vzniká sporná otázka, či je možné aplikovať na obchodno-právne vzťahy aj občianskoprávnu úpravu plynutia premlčacej lehoty v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia a s ňou súvisiaca otázka účinkov uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia (v rámci podnikateľských vzťahov a v rámci podnikateľskej činnosti). Ako konštatuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Obo 173/2002, právna teória a ani súdna prax zatiaľ nedáva jednoznačnú odpoveď, akú premlčaciu dobu je potrebné na tieto vzťahy aplikovať. Tento „judikát“ podáva však zaujímavý názor týkajúci sa danej problematiky, a to že „na účinky uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol v režime Obchodného zákonníka treba v každom prípade aplikovať ustanovenie § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka (teda plynutie novej štvorročnej premlčacej doby od tohto uznania), a nie ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (teda desaťročná premlčacia doba), pretože nie je dôvod, aby sa táto osobitná právna úprava nevzťahovala na všetky práva z obchodných záväzkových vzťahov (pri rešpektovaní zásady subsidiarity občianskoprávnej úpravy iba v prípadoch, keď úprava v Obchodnom zákonníku chýba.“[26]

Z uvedeného rozhodnutia vyplýva tradične uplatňovaná zásada, že na právnu úpravu obchodno-právnych vzťahov možno použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka len v prípade, ak v Obchodnom zákonníku právna úprava na riešenie danej problematiky absentuje. Vzhľadom však ku skutočnosti, že premlč a- nie je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne, aj keď nie je upravené pre prípad vydania bezdôvodného obohatenia, aj tak je potrebné v prípade uznania záväzku vzniknutého z bezdôvodného obohatenia aplikovať ustanovenia o premlčaní uvedené v Obchodnom zákonníku.

Vyššie načrtnutý praktický prípad nám poukazuje na to, že aj pomerne jednoduchá právna úprava uznania záväzku môže v praxi spôsobiť aplikačné problémy. Z tohto dôvodu je preto potrebné venovať problematike uznania závä z- ku a v súvislosti s tým celému radu zabezpečovacích inštitútov širšiu pozornosť. Týmto poznatkom a konštatovaním zároveň ukončím niektoré úvahy týkajúce sa právnej úpravy uznania záväzku a významu zabezpečovacích inštitútov v období pôsobenia krízových javov.

Autor
JUDr. Diana Treščáková

Vybrané aspekty účinkov regulačných mechanizmov v období hospodárskych kríz – teória a prax [1]

ochrana vlastníckeho práva
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 20Zákon – Občiansky zákonník 40/1964 | Paragrafy: § 126§ 4

Každá hospodárska kríza so svojimi následkami spôsobuje viac či menej závažné ekonomické problémy na úrovni makroekonomickej a mikroekonomic- kej (podnikovej), a preto či už krízy v obdobiach minulých, prítomných alebo budúcich by mali vzbudzovať rešpekt nie len u odborníkov teoretikov ale hlavne u jedincov a spoločností, ktorí v danej chvíli disponujú existujúcimi zdrojmi a majú možnosť danú situáciu ovplyvňovať, či už ako jednotlivci alebo zoskupenia.

Ekonomický život spoločnosti bol a je spojený so striedaním fáz vzostupných a zostupných čo jednotlivec vníma ako „časy blahobytné“ a „časy uťahovania opaskov“. Pred dnešnou ekonomickou teóriou a praxou stoja nové paradigmy vyplývajúce z historicky špecifickej situácie priebehu súčasnej hospodárskej krízy kedy sa stretávame s kombináciou rôznych krízových javov. Svetová recesia vždy viedla k vnútornej a vonkajšej nerovnováhe ekonomík(2) a zrejme preto je obdobie recesie v dnešných moderných trhových ekonomikách jednoznačne spojené so štátnymi intervenciami, resp. reguláciou. V snahe odvrátiť jednotlivé ekonomiky od možnej svetovej depresie začali jednotlivé krajiny prijímať celý rad hospodárskych opatrení.(3)

Cieľom príspevku je prehodnotiť vplyv vybraných regulačných mechanizmov vo vzťahu k ich účinkom na elimináciu, priebeh a dopady hospodárskych kríz z pohľadu teórie a praxe, vychádzajúc z dnes už všeobecne známeho názoru, že súčasná kríza nebola výhradne spôsobená vzniknutou hypotekárnou krízou, ktorá sa ako prvá prejavila v USA v roku 2007.(4)

Súčasná hospodárska kríza je dnes najdôležitejším fenoménom, ktorý ovplyvňuje ekonomický život v spoločnosti.(5) Podľa Staneka je podstatou súčasnej hospodárskej krízy bezprecedentná kumulácia viacerých fenoménov, ktoré v istom časovom úseku začali pôsobiť s mimoriadnou silou, a to v rámci celej globálnej ekonomiky. Taktiež konštatuje, že žitie ekonomických subjektov na dlh na mikro aj makro úrovni sa stáva hlavnou príčinou finančných kríz.(6)V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že sa nezadlžuje ekonomika ako celok, ale vždy dochádza v podstate k zadlžovaniu jednotlivých subjektov (domácností, podnikateľov, vlády). S rastom zadlžovania logicky dochádza k rastu objemu dlžných prostriedkov u dlžníkov, z čoho vyplýva, že zároveň dochádza k zvýšeniu objemu pohľadávok u veriteľov. Ekonomika ako celok v zmysle globálnej ekonomiky sa teda v podstate nemôže zadlžovať, keďže v ekonomike ako celku je možné spotrebovať iba to čo sa vyrobilo a teda to čo sa vyrobilo a spotrebovalo sa vlastníkom výrobných faktorov vyplatilo (v podobe disponibilného dôchodku). Záväzky a pohľadávky z ekonomického hľadiska majú rovnakú hodnotu. V čom teda nastáva problém? Skúsenosti veriteľov naznačujú, že problém vzniká pri vymožiteľnosti dlhov. V praxi sa môžeme stretnúť aj s fenoménom nedobytnej zadlženosti subjektov, kedy riešenie vzniknutej situácie je buď v podobe dobrovoľného odpustenia dlhov veriteľmi alebo nútené odpustenie dlhov veriteľmi v prípade súdom potvrdeného bankrotu. Moderné ekonomiky sú v súčasnosti už chronicky závislé na veriteľovi poslednej inštancie v podobe vlád, resp. centrálnych bánk a ministerstiev financií, ktorých ťažiskovou úlohou v krízových časoch je podpora finančného systému a prevencia pred defláciou. Predpokladom splnenia uvedenej úlohy je ale stabilná vláda schopná silou svojho ekonomického vplyvu odvrátiť finančnú krízu. V každom prípade je potrebné vziať do úvahy aj riziko, že vláda nebude schopná uvedenú úlohu zrealizovať. Je v takejto situácii zo strany vlády vhodné pristúpiť k zásadnej regulácii?

Uznávaný ekonóm teoretik aj praktik J. M. Keynes pripustil skutočnosť, že rozvoj moderného podnikania je podmienený rozvojom moderného finančníctva (vrátane trhu s priemyselnými dlhopismi) a rastúcim významom úverov a zadlženosti. Taktiež ale upozornil na skutočnosť, že štrukturálny charakter moderných financií vplýva na periodické narušovanie väzieb medzi trhom a výrobou, čím sa zvyšuje riziko, že celý systém bude destabilizovaný vznikom špekulatívnych bublín a ich následným kolapsom. Súčasná kríza sa taktiež často prezentuje ako problém regulácie, pričom názory odborníkov sa rozchádzajú v zmysle využitia a vplyvu na vznik a vývoj hospodárskej krízy.(7)Skupina obhajcov regulácie, resp. jej posilňovania vo finančnom sektore zdôrazňuje, že regulácia ako určenie pravidiel hry nie je v rozpore s princípmi trhovej ekonomiky. Na druhej strane sa permanentne stretávame s protiargumentmi v zmysle vyvolávania nákladov a malou efektivitou, regulačné pravidlá často vedú k situácii kedy sa ich regulované subjekty snažia obchádzať (cat and mouse game).

Pri rozhodovaní o budúcnosti problémových subjektov poskytujúcich finančné služby sa problematika regulácie často presúva z roviny ekonomickej do roviny politickej. Politika je vo svojej podstate abstraktná ale ekonomika a právo sa pohybujú v reálnych dimenziách. Politické riešenia, resp. rozhodnutia by mali vychádzať predovšetkým z reálnych ekonomických podmienok v danom štáte, resp. zoskupení štátov v súlade s existujúcim právnym a kultúrnym prostredím. Politická prax bola a je často odlišná od teoretických predpokladov a doporučení renomovaných odborníkov z oblastí ekonómie, práva a súvisiacich odborov, čím je vytváraná určitá disharmónia fungovania štátu a ekonomiky. Čo spôsobuje túto skutočnosť? Odpovede na danú otázku sú zložité aj keď riešenie sa často zdá byť jednoduché, ale pritom nemož- né…tento paradox spôsobuje podľa môjho názoru najzávažnejšie ekonomické škody jednotlivcom ako aj celej spoločnosti. Závažnou „chybou v programe“, ktorá vzniká a poškodzuje trhovú ekonomiku je dezinformovanosť súvisiaca s nelogickými zmenami trhových podmienok. Ako sa má zachovať trhový subjekt vychádzajúci z klasických zákonov trhu ak to čo má „platiť“ zrazu „neplatí“, resp. platnosť je obmedzená? Ak sa bude snažiť správať ekonomicky môže sa dostať do rozporu s vytvoreným podnikateľským prostredím, ak sa prispôsobí podmienkam ekonomický efekt z jeho činnosti bude zrejme nižší. Čo je teda vlastne v záujme spoločnosti ako celku? Realitou trhového systému je, že nie všetci podnikatelia „odhadnú“ skutočné trhové podmienky, resp. vlastné podnikateľské schopnosti a možnosti čoho následkom je bankrot, čo je prirodzenou súčasťou fungujúcej ekonomiky. Prečo ale dochádza v určitých obdobiach k celoplošnému „krachu“ obzvlášť v niektorých odvetviach? F. A. Hayek(8)konštatuje, že v základoch hospodárskych cyklov stoja centrálne banky. Taktiež L. Robbins(9) dedukuje, že príčinu problémov, ktoré postihujú viaceré odvetvia súčasne treba vidieť práve v monetárnej oblasti. Rozhodne dôležitú úlohu prirodzenej regulácie zohráva vývoj úrokových sadzieb. Túto úlohu ale môžu plniť iba za predpokladu, že sa môžu zvyšovať a znižovať voľne ako prirodzená reakcia na zmeny ponuky a dopytu. Pokiaľ sú úrokové sadzby ovplyvňované (manipulované) centrálnou bankou dochádza k poruchám trhovej rovnováhy.(10) Regulované úrokové sadzby spôsobujú medzi podnikateľmi dezinformovanosť, čo môže byť následne príčinou nevhodných (v zmysle ekonomickom) podnikateľských (investičných) rozhodnutí. Podľa názoru Woddsa, jr. je práve štátna politika násilného znižovania úrokových sadzieb pod prirodzenú trhovú úroveň faktorom vyvolávajúcim hospodársky cyklus.(11)

Rakúska teória hospodárskeho cyklu vysvetľuje a zdôvodňuje skutočnosť, že obdobie recesie trvá tým dlhšie čím húževnatejšie štát zasahuje do vývoja jednotlivých trhov. Vládne zásahy v podobe mzdovej a cenovej regulácie, mo- netárnej inflácie, mimoriadnych pôžičiek, záruk a podobných opatrení majú síce z krátkodobého hľadiska zmierňovať stav recesie, ale z hľadiska dlhodobého celú situáciu len zhoršujú, pričom celkový pokles v období recesie výraznejšie postihuje sektor kapitálových statkov ako spotrebného tovaru.(11)Ostatný realitný boom je klasickým príkladom rakúskej teórie hospodárskeho cyklu. Umelo podporované nízke úrokové sadzby premiestnili veľké množstvo zdrojov do výstavby účelových stavieb na bývanie. Dnes je už ale zrejmé, že táto umelo vyvolaná konjunktúra bola neudržateľná.(13)

Podľa ekonomického historika Higgse(14) je filozofickým základom štátnych podporných opatrení (stimulačné balíčky napr. v podobe štátom financovaných verejných prác) v čase hospodárskej krízy mylná predstava, že míňanie peňazí (prelievanie v rámci ekonomiky) je zaručenou cestou k blahobytu a teda ďalšie verejné financie sú tým posledným čo ekonomika potrebuje.(15)

V zmysle neoklasickej predstavy o fungovaní ekonomiky sú selektívne štátne zásahy do ekonomiky hodnotené negatívne, keďže narušujú celkovú ekonomickú efektívnosť, čím dochádza k znižovaniu blahobytu spoločnosti.

V prípade zlyhania trhu ale pripúšťa určité zásahy štátu v obmedzenom a opodstatnenom rozsahu.

Doterajšia ekonomická prax poukázala na skutočnosť, že dnešná regulácia ekonomík nemôže fungovať izolovane, keďže ich vzájomná prepojenosť a vzájomný vplyv sú nevylučiteľné. Dnešný svetový trh je charakteristický pôsobením transnacionálnych korporácií s obrovským vplyvom finančných presunov uskutočňovaných medzi jednotlivými časťami sveta a taktiež extrémnym zvýšením možnosti zarábania na špekulačných obchodoch.

Vo vzťahu k príčinám vzniku krízy je potrebné venovať pozornosť práve regulácii hypotekárneho trhu, trhu s nehnuteľnosťami a regulácii investorských skupín. Ak vezmeme do úvahy, že vytvorenie hypotekárnej bubliny odstránením kontrolných mechanizmov v oblasti hypoték viedlo k extrémnemu nárastu cien nehnuteľností čo následne navýšilo rizikovosť hypotekárnych úverov a spôsobilo enormný nárast devepolerských projektov. Zásadná otázka v tejto súvislosti je akým spôsobom realizovať uskutočňovanie výkonných a kontrolných právomocí v rámci globálnej ekonomiky, pokiaľ väčšina výkonných právomocí zostáva na pozícii národných vlád, ktoré sú vykonávateľom aktívneho dozoru ale väčšina finančných transferov rizikového typu sa realizuje na nadnárodnej úrovni? Prichádzalo by do úvahy riešenie v podobe vytvorenia nadnárodnej finančnej regulácie? Toto riešenie ale zo sebou prináša nutnosť zasahovania do jurisdikcie jednotlivých národných vlád a členských krajín, čo sa však by znamenalo ohraničenie suverenity štátov. Preto je dnes možné hovoriť v podstate len o určitej regulácii na národnej úrovni.

Prepad svetovej vytvorenej hodnoty HDP a zhoršenie možnosti financovania na svetových finančných trhoch v období rokov 2008 až 2009 spôsobili nemalé problémy v podnikateľskej sfére. Základný prvok hospodárskeho rastu tvorí efektívna ekonomická organizácia. Jej rozvoj v západnej Európe zohral pri vzostupe Západu kľúčovou rolu. Efektívna organizácia má za následok inštitucionálne usporiadanie a vlastnícke práva, ktoré usmerňujú ekonomické úsilie človeka v činnosť, z ktorej je jeho prospech skoro totožný s tým pre spoločnosť.(16)Z uvedeného vyplýva, že ochrana vlastníctva má v tomto zmysle prioritný význam, keďže do spoločensky prospešnej činnosti sa oplatí investovať iba ak sú zabezpečené vlastnícke práva.(17) Autori Baranyková a Polák zaoberajúci sa výskumom v oblasti podnikateľského prostredia konštatujú, že existencia a riadenie podnikateľského subjektu v legislatívne neurčitom prostredí sú pre podnikateľov veľmi problematické.(18) Situáciu na Slovensku v tomto zmysle dokumentujú aj výsledky rôznych prieskumov v rokoch 2008-2010. Z prieskumu názorov podnikateľov na možné riziká podnikania súvisiace aj so zákonodarstvom SR(19) je možné odvodiť tieto závery(20):

> Minimálne 50 % podnikateľov vníma súčasné podnikateľské prostredie síce ako stabilizované ale zároveň stagnujúce.

> Podnikatelia dlhodobo nepriaznivo vnímajú zmeny v oblasti právnej úpravy pracovného trhu (Zákonník práce), zdaňovania (daňové zákony), dôchodkového zabezpečenia.

> Proces získavania finančných zdrojov z európskych štrukturálnych fondov považujú podnikatelia za netransparentný.

> Podnikanie na jednotnom trhu EÚ sťažujú neadekvátne ceny energie v SR v porovnaní s inými štátmi EÚ ako aj komplexný prístup k podmienkam predaja výrobkov a služieb na presýtenom európskom trhu.

> Za rozhodujúce riziká podnikania považujú podnikatelia neustále sa zvyšujúcu odvodovú zaťaženosť, rast cien inputov, nízku kvalitu pracovnej sily a nízku účinnosť v oblasti vymáhateľnosti práva.

> Podnikatelia výrazne vnímajú aj nestabilitu v oblasti finančného sektora a jeho nepredvídateľné budúce smerovanie.

Vychádzajúc z úvahy, že klasická regulácia finančnej oblasti v zmysle inštitucionálnom, resp. legislatívnom je nedostatočná v súvislosti s prehlbujúcim sa globalizačným procesom vedie k nasledujúcemu zhodnoteniu, resp. konštatovaniu:

> Úloha finančných trhov spočíva v stimulovaní ekonomiky, keďže na finančných trhoch sa nevytvárajú priamo materiálne hodnoty. Túto skutočnosť je potrebné zohľadňovať práve vo vzťahu k ich regulácii.

> Je potrebné sa dôrazne zamerať aj na reguláciu na nadnárodnej úrovni.

> Neriešiť reguláciu na národnej úrovni len vo vybranej oblasti finančného sektora.

> Vlastná regulácia by mala byť vnímaná ako kontinuálny proces hodnotenia rizika v jeho dynamických dimenziách.

Vznik a priebeh krízy nám prednaznačuje skutočnosť, že vlastne došlo k akémusi zlyhaniu aktívneho prístupu a potrieb v regulácii a dohľadu zo strany amerických aj európskych regulátorov a supervízorov finančných trhov. Existencia hypotekárnej krízy bola nepriehľadnuteľná už v roku 2007 aj s predpokladaným dopadom na trhy finančné a napriek jasnému prejavu regulátory finančných trhov nedokázali včas identifikovať a eliminovať účastníkov s tzv. toxickými aktívami a teda zabrániť šíreniu negatívnych externalít. Ak aj neskôr došlo k prijímaniu rôznych záchranných programov (v podobe záruk, podpôr, rekapitalizácie) je paradoxné, že práve regulované banky a iné 20 finančné inštitúcie následne spôsobovali v ekonomike najviac problémov. Jednou z možných príčin tohto javu je okrem iného aj nedostatočná pozornosť venovaná likvidite trhov na makroekonomickej úrovni.

Súčasná globálna finančná kríza taktiež poukázala aj na zaostávanie inštitucionálneho a regulatórneho rámca, predovšetkým na nedostatky v koordinácii medzi regulátormi rôznych úrovní (národných a nadnárodných). Jedným z možných riešení by mohlo byť aj dôsledné uplatňovanie prijatých regulačných opatrení a ich rešpektovanie na nadnárodnej úrovni. Podľa správy Inštitútu medzinárodných financií (IIF) môže sprísnenie regulácie zároveň vyvolať aj spomalenie ekonomického rastu vo vyspelých ekonomikách a to do roku 2015 celkovo o 3 %. Uvedená skutočnosť by sa mohla prejaviť na trhu práce likvidáciou cca 10 mil. pracovných miest. V júni 2010 (v Toronte) v rámci samitu G20 bolo rozhodnuté, že nová banková regulácia nezačne platiť od konca roku 2012 ale bude sa realizovať v podobe flexibilného kalendára. Taktiež sa nepresadila myšlienka koordinovaného zavedenia celosvetovej bankovej dane. Bazilejský výbor bankového dohľadu – BIS (v júni 2010) ustúpil od niektorých návrhov na nové pravidlá Basel III, napriek tomu, že za vyvolanie ostatnej krízy sú považované ťažiskovo finančné trhy (finančný sektor).

Príčiny krízových javov je potrebné chápať komplexne a neobmedzovať sa na hľadanie „vinníkov“, ale pokúsiť sa ekonomické problémy riešiť predovšetkým ekonomicky v súčinnosti s legislatívnym procesom na národnej a nadnárodnej úrovni. Inštitucionálne prostredie je určované legislatívnym a administratívnym rámcom, v ktorom spotrebitelia, podnikatelia a vlády vzájomne reagujú v záujme ekonomiky ako celku, pričom je dôležitý prístup vlády k rozvoju trhov a efektívnosti, keďže nadmerná regulácia, byrokracia, netransparentnosť, korupcia zvyšujú celospoločenské náklady.

Najväčší a zásadný problém zrejme bude permanentne spôsobovať skutočnosť, že ekonómia a predovšetkým ekonomika podlieha permanentne politickým vplyvom čoho následkom je akási modifikácia ekonomických zákonov v zmysle politickej ekonómie. Uvedenú skutočnosť je potrebné vziať do úvahy a teda rozlišovať medzi ekonomickým a politickým pohľadom na príčiny vzniku hospodárskej krízy s čím úzko súvisí aj hľadanie riešenia do budúcnosti. Považujem za pozitívny jav, že v súčasnosti sa zvyšuje počet ekonómov, ktorí nie len tieto problémy a vznik kríz prognózujú, ale prichádzajú s návrhmi na skutočné riešenia vzniknutých problémov, resp. na ich predchádzanie. Na druhej strane negatívne vnímam skutočnosť, že ešte stále sa prijímajú politické riešenia pod vplyvom mainstreamových médií vychádzajúcich z vyjadrení mainstreamových analytikov.

Autor
Ing. Karolína Červená PhD.


Zásada nediskriminácie a vzájomného uznávania pri podnikaní v Európskej únii

20.1. Postavenie všeobecných právnych zásad v právnom poriadku Únie

Pri vytváraní judikatúry ako nepísaného prameňa práva Európskej únie odkazujú súdy Únie predovšetkým na všeobecné zásady (princípy) úniového práva, ktoré vyjadrujú základné ponímanie práva a spravodlivosti a ktoré musia byť dodržiavané nielen v úniovom právnom poriadku, ale aj v právnych poriadkoch členských štátov.

V porovnaní s normou je právna zásada základom právnej normy a vysvetľuje dôvody jej existencie. Norma odpovedá na otázku „čo“, právna zásada na otázku „prečo“.[1]Za všeobecné úniové právne zásady možno považovať súbor záruk, ktoré vychádzajú zo samotnej podstaty právneho poriadku Únie vo forme princípov, ktorých dodržiavanie je jedným z charakteristických znakov právneho systému vytvoreného podľa modelu právneho štátu. Zakladajúce zmluvy výslovne odkazujú na všeobecné právne zásady, iba pokiaľ ide o základné práva, ktoré sa považujú za „všeobecné zásady práva Únie“ (čl. 6 ods. 2 ZEÚ) a pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť Únie, ktorá je povinná napraviť škody spôsobené jej orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií v súlade so „zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov“ (čl. 340 ods. 2 ZFEÚ; bývalý čl. 288 ods. 2 ZES).

V súlade so všeobecnými zásadami úniového právneho poriadku musia byť sekundárne akty inštitúcií Únie (napr. Woodspring, C-27/95, 15.4.1997, Zb. s. I-1847, bod 17; Schräder, 265/87, 11.7.1989, Zb. s. 2237, bod 15), ako aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Únia, viazaná. Z toho vyplýva, že pokiaľ ustanovenie úniového aktu pripúšťa viacero interpretácií, je potrebné uprednostniť ten výklad, ktorý je v súlade so zmluvou, pred výkladom, ktorý by sa dostal do rozporu so zakladajúcimi zmluvami alebo všeobecnými zásadami úniového práva, a spôsobil tak neplatnosť tohto aktu (Rauh, C-314/89, 21.3.1991, Zb. s. I-1647, bod 17; Komisia p. Rade, 218/82, Zb. s. 4063, bod 15).

Ustanovenia právnych poriadkov členských štátov, ktoré patria do pôsobnosti úniového práva, musia byť tiež v súlade so všeobecnými úniovými zásadami (ERT, C-260/89, 18.6.1991, Zb. s. I-2925, body 43 až 45). Dôsledkom tejto povinnosti je pravidlo, že orgány konajúce v mene členského štátu nesmú aplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore so všeobecnými zásadami a musia prednostne aplikovať všeobecné úniové zásady (v zmysle judikatúry Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 21; Solred, C-347/96, 5.3.1998, Zb. s. I-937, bod 30).

Napriek tomu, že judikatúra Súdneho dvora presne nestanovuje kritériá aplikácie všeobecných zásad úniového práva orgánmi členských štátov, treba rozlišovať najmä nasledujúce oblasti aplikácie týchto úniových právnych zásad:

a) vnútroštátne implementačné ustanovenia, najmä vnútroštátne ustanovenia, do ktorých boli prebraté smernice Únie alebo vnútroštátne ustanovenia prijaté na vykonanie nariadení Únie (napr. Copall, 196 až 198/88, 11.7.1989, Zb. s. 2309, body 14 a 15);

b) vnútroštátne ustanovenia, ktoré členské štáty prijali na základe výslovnej výnimky uvedenej v zakladajúcich zmluvách;

Napríklad, ak členský štát na základe výnimiek uvedených v článkoch 46 a 55 Zmluvy o založení ES prijme právnu úpravu, ktorá obmedzuje výkon slobody etablovania a slobody poskytovania služieb, takáto vnútroštátna právna úprava nesmie odporovať všeobecným zásadám úniového práva (napr. ERT, C-260/89,18.6.1991, Zb. s. I-2925, body 43 až 45).

c) ostatné vnútroštátne ustanovenia patriace do pôsobnosti úniového práva.

V súlade so všeobecnými zásadami, najmä so zásadou proporcionality, musí byť aj národná právna úprava, ktorá sa dotýka alebo môže dotknúť cieľov úniovej legislatívy. Napríklad, ak členský štát prijme ustanovenia, ktoré sú prísnejšie a idú nad rámec právnej úpravy obsiahnutej v smernici Únie, nesmú byť tieto vnútroštátne ustanovenia v rozpore s cieľmi smernice, pretože by to znamenalo porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi všeobecné zásady úniového práva (napr. Verbonck, C-28/99, 3.5.2001, Zb. s. I-3399; Garage Molenheide, C-286/94, C-340 a 401/95, C-47/96, 18.12.1997, Zb. s. I-7281, body 46 a 48).

Taktiež sankcie ukladané členskými štátmi za porušenie úniového práva fýzickými a právnickými osobami musia byť v súlade so všeobecnými zásadami, a to aj vtedy, ak ich zavedenie úniová právna úprava nepredpokladá. Keďže členské štáty sú vo všeobecnosti povinné sankcionovať porušovanie úniového práva, takéto sankcie spadajú do pôsobnosti úniového práva.[2]

20.2. Zásada nediskriminácie

Zásada nediskriminácie patrí k všeobecným zásadám úniového právneho poriadku, s ktorými musia byť v súlade nielen sekundárne akty inštitúcií EÚ a medzinárodné zmluvy, ktorými je EÚ viazaná (napríklad prípad 218/82, Komisia p. Rade, Zb. s. 4063, bod 15; 201 a 202/85, Klensch, Zb. s. 3477, bod 21; C-314/89, Rauh, Zb. s. I- 1647, bod 17), ale aj všetky ustanovenia právnych poriadkov členských štátov, ktoré patria do pôsobnosti úniového práva (napríklad prípad C-260/89, ERT, 18. 6. 1991, Zb. s. I-2925, body 43-45; prípady C-286/94, C-340/95, C-401/95 a C- 47/96, Garage Molenheide, 18. 12. 1997, Zb. s. I 7281, body 46 a 48; C-28/99, Verbonck, 3. 5. 2001, Zb. s. I-3399).

Zásada nediskriminácie bola vo všeobecnosti kodifikovaná v článku 19 Zmluvy o fungovaní EÚ[3], pričom osobitný zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zavádza článok 18 Zmluvy o fungovaní EÚ[4].

Na oblasť výkonu podnikateľskej činnosti v Európskej únii sa vzťahujú tiež články 49, 56 a 57 Zmluvy o fungovaní EÚ, na základe ktorých sú zakázané obmedzenia slobody usadiť sa[5] alebo slobody poskytovať služby zo strany štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu.. Tieto ustanovenia týkajúce sa slobody usadenia (etablovania) poskytovania služieb majú úplný priamy účinok, t. j. sú priamo aplikovateľné (prípady Reyners, 2/74, 21.6.1974, Zb. s. 631; Van Bin- sbergen, 33/74, 3.12.1974, Zb. s. 1299). V praxi to znamená, že vnútroštátne správne a súdne orgány môžu bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu priamo na základe ustanovení článkov 49, 56 a 57 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť spor a založiť na nich samotný výrok rozhodnutia.

Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie články 49, 56 a 57 Zmluvy o fungovaní EÚ zakazujú nielen priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj všetky nepriame (skryté) formy diskriminácie, ktoré za použitia iných odlišujúcich kritérií v skutočnosti vedú k rovnakému výsledku (pozri prípad C 3/88, Komisia v. Taliansko, 5.12.1989, Zb. s. 4035, bod 8).

V praxi články 49, 56 a 57 Zmluvy o fungovaní EÚ vyžadujú nielen zrušenie akejkoľvek diskriminácie podnikateľov usadených alebo poskytujúcich služby v inom členskom štáte na základe ich štátnej príslušnosti, ale aj zrušenie akýchkoľvek obmedzení, ktoré napriek tomu, že sa uplatňujú rovnako na domácich podnikateľov a podnikateľov z iných členských štátov, svojou povahou bránia podnikateľom usadeným v inom členskom štáte, v ktorom v súlade s platnými právnymi predpismi vykonávajú podnikateľskú činnosť, vo výkone podnikateľskej činnosti, alebo ich inak vo vykonávaní tejto činnosti obmedzujú, alebo ich od vykonávania týchto činnosti odrádzajú (napr. prípady C-369 a 376/96, Arblade, 23.11.1999 Zb. s. I-8453, body 33 až 39; C- 76/90, Säger, 25.7.1991, Zb. s. I-4221, bod 12; C-43/93, Vander Elst, 9.8.1994, Zb. s. I-3803, bod 14; C-3/95, Reiseburo Broede, 12.12.1996, Zb. s. I-6511, bod 25; C-222/95, Parodi, 9.7.1997, Zb. s. I 3899, bod 18 ; C-272/94, Guiot, 28.3.1996, Zb. s. I- 1905, bod 10).

Aj v prípade, ak v určitej oblasti neexistujú úniové harmonizované predpisy, sloboda podnikania (či už prostredníctvom dlhodobého etablovania alebo krátkodobého poskytovania služieb) ako základná zásada Zmluvy o fungovaní EÚ môže byť na základe nepriamej diskriminácie výnimočne obmedzená len vtedy, ak sú súčasne sp lnené nasledujúce podmienky (napr. prípady C-180/89, Komisia p. Taliansku, 26.2.1991, Zb. s. I-709, bod 17; C-76/90, Säger, 25.7.1991, Zb. s. I-4221, bod 15; C- 19/92, Kraus, 31.3.199, Zb. s. I-1663, bod 32 ; C-43/93, Vander Elst, 9.8.1994, Zb. s. I- 3803, bod 16; C-55/94, Gebhard, 30.11.199, Zb. s. I-4165, bod 37):

a) ide o opatrenia prijaté na základe neodkladných dôvodov všeobecného záujmu, ktoré sa vzťahujú na každý subjekt, ktorý v hostiteľskom členskom štáte vykonáva činnosť (napr. ochrana verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia – články 51 a 62 Zmluvy o fungovaní EÚ);

b) dotknutý záujem nie je dostatočne chránený opatreniami členského štátu, v ktorom je poskytovateľ služby usadený;

c) dostatočnú ochranu dotknutého všeobecného záujmu nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami (zásada proporcionality).

20.3. Zásada vzájomného uznávania

Okrem toho v rámci ustanovení Zmluvy o fungovaní EÚ týkajúcich sa vnútorného trhu vrátane slobody podnikania sa uplatňuje zásada vzájomného uznávania. Zásada vzájomného uznávania sa použije v prípade, ak harmonizačné predpisy neustanovujú inak a znamená, že rôzne podmienky, ktorých splnenie hosťujúci členský štát vyžaduje v oblasti voľného pohybu tovarov, pracovníkov, služieb a kapitálu (napríklad povolenia, certifikáty, doklady, kvalifikácia, prax, atď.) a ktoré dotknutý subjekt splnil v inom členskom štáte, musia byť hosťujúcim štátom uznané, ibaže by hosťujúci štát takéto odmietnutie uznania zdôvodnil vyššie uvedenými dôvodmi verejného priadku, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo inými neodkladnými dôvo d- mi všeobecného záujmu (pozri napr. prípady 120/78, Cassis de Dijon, 20.2.1979, Zb. s. 649; C-187/96, Komisia v. Grécko, 12.3.1998, Zb. s. I-01095, body 13 a 14).

Podľa odseku 5 rezolúcie Rady z 28. októbra 1999 o vzájomnom uznávaní (Ú. v. ES C 141, 19.5.2000, s. 5) „za uplatňovanie zásady vzájomného uznávania tovarov a služieb zodpovedajú v prvom rade členské štáty, Komisia dozerá na správne uplatňovanie tejto zásady.“ Na účely aplikácie zásady vzájomného uznávania vydala Komisia osobitné oznámenie (COM(1999) 299 final). Uvedené oznámenie aj rezolúcia nepatria síce medzi všeobecne záväzné akty, ale Súdny dvor ich používa na účely interpretácie práva Únie.

Okrem toho v rámci ustanovení o slobode poskytovania služieb sa uplatňuje tzv. pravidlo zákazu duplicity, ktoré znamená, že od podnikateľa nemôže hostiteľský členský štát žiadať splnenie rovnakej podmienky, ktorú splnil podľa legislatívy domáceho členského štátu, v ktorom je usadený (pozri napr. prípady 279/80, Webb, 17.12.1981, Zb. s. 3305; C-76/90, Säger, 25.7.1991, Zb. s. I-4221; C-239/90, Boscher, 30.4.1991, Zb. s. I-2023).

Pri posudzovaní rovnocennosti a uznávaní dokladov podnikateľa z iného členského štátu EÚ sa postupuje podľa ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (ďalej len „smernica č. 2005/36″), pokiaľ uznávanie určitej odbornej spôsobilosti neupravuje osobitný harmonizačný predpis. Smernica č. 2005/36 bola transponovaná aj do slovenského právneho poriadku, predovšetkým do zákona č. 293/2007 Z. z. o uznávaní odborných kvalifikácií (ďalej len „zákon o uznávaní odborných kvalifikácií“), ktorý upravuje „podmienky uznávania dokladov o odbornej kvalifikácii vydaných (…) podľa právnych predpisov členských štátov Európskej únie (…) na účely voľného poskytovania služieb v Slovenskej republike“ (§ 1 ods. 1 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií).

Uznávanie odborných kvalifikácií v prípade voľného poskytovania služieb (dočasný a príležitostný výkon podnikateľskej činnosti) upravujú ustanovenia § 3 až 7 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií, resp. články 5 až 9 smernice č. 2005/36, ktoré vychádzajú z vyššie uvedených zásad nediskriminácie a vzájomného uznávania a zo zákazu duplicity. Okrem toho zákon o uznávaní odborných kvalifikácií oddelene upravuje aj uznávanie odborných kvalifikácií v prípade usadenia (trvalý a pravidelný výkon podnikateľskej činnosti, § 8 a nasl.).

Podľa § 3 ods. 1 zákona o uznávaní odborných kvalifikácií „občan členského štátu alebo občan tretieho štátu, ktorý splnil podmienky na poskytovanie služieb podľa právnych predpisov členského štátu pôvodu, môže dočasne a príležitostne poskytovať rovnaké služby na území Slovenskej republiky, ak

a) povolanie v členskom štáte pôvodu je regulovaným povolaním alebo vzdelanie a odborná príprava, ktorá vedie k tomuto povolaniu, sú regulované, alebo

b) vykonával toto povolanie najmenej dva roky počas posledných desiatich rokov.“ To znamená, že v prípade dočasného a príležitostného poskytovania služieb platí zásada automatického vzájomného uznávania odbornej kvalifikácie za predpokladu splnenia vyššie uvedených podmienok.

20.4. Rozhodovacia prax slovenských orgánov (Úrad pre verejné obstarávanie)

Zásadami nediskriminácie a vzájomného uznávania pri výkone podnikateľskej činnosti štátnymi príslušníkmi iného členského štátu Únie sa vo svojej rozhodovacej praxi zaoberal napríklad Úrad pre verejné obstarávanie, ktorý vo viacerých svojich nedávnych rozhodnutiach v rámci konania o námietkach podľa § 139 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) skúmal, či postupom kontrolovaného (verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa) nebolo porušené právo Európskej únie (rozhodnutia č. 924-120,121-7000/2007, č. 1104-152-7000/2007, č. 1103-157- 7000/2007, č. 2-2-7000/2008, č. 931-135-7000/2008 a č. 990-147-7000/2008).[6] Vo všetkých týchto konaniach úrad dospel k záveru, že postupom kontrolovaného bol porušený zákon o verejnom obstarávaní a toto porušenie mohlo mať zásadný vplyv na výsledok verejného obstarávania a z tohto dôvodu úrad buď v súlade s § 139 ods. 2 písm. b) zákona o verejnom obstarávaní nariadil zrušenie diskriminačných podmienok, ktoré kontrolovaný uviedol v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania resp. v súťažných podkladoch, alebo ak pochybenia zistené v postupe kontrolovaného nebolo možné odstrániť iným spôsobom, úrad v súlade s § 139 ods. 2 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní nariadil zrušiť verejnú súťaž resp. použitý postup zadávania zákazky.

Vo väčšine uvedených rozhodnutí úradu úrad bližšie zisťoval, či v konkrétnom verejnom obstarávaní nebola porušená základná zásada vnútorného trhu Európskej únie, a to zásada nediskriminácie, resp. zákaz diskriminácie, pričom vo väčšine rozhodnutí úrad priamo poukázal na články 43, 49 a 50 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva o slobode usadenia a poskytovania služieb a na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora.

Úrad v spomenutých rozhodnutiach konštatoval porušenie zásady nediskriminácie vo verejnom obstarávaní, a to z nasledujúcich dôvodov:

i) verejný obstarávate! (ďalej tiež „kontrolovaný“) medzi podmienkami technickej spôsobilosti uviedol podmienku predchádzajúcich skúseností uchádzača s poskytovaním služieb v Slovenskej republike (rozhodnutia úradu č. 924- 120,121-7000/200710, č. 1104-152-7000/200711, č. 1103-157-7000/200712 a č. 2-2-7000/200813).

ii) kontrolovaný medzi podmienkami odbornej spôsobilosti expertov uviedol požiadavku ovládania slovenského jazyka na úrovni materinského jazyka (rozhodnutia úradu č. 924-120,121-7000/2007 a č. 1104-152-7000/2007).

iii) kontrolovaný v rámci podmienok technickej a odbornej spôsobilosti vyžadoval predloženie dokladov o technickej a odbornej spôsobilosti vydaných slovenskými orgánmi podľa slovenských predpisov (rozhodnutia úradu č. 931-135- 7000/200814 a č. 990-147-7000/200815). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že proti týmto dvom rozhodnutiam úradu podal kontrolovaný na Krajský súd v Bratislave žalobu na ich preskúmanie.

Úrad pri konštatovaní porušenia zásady nediskriminácie použil nepriamy účinok ustanovení úniového práva[14], presnejšie ustanovení Zmluvy o fungovaní EÚ a pristúpil tak k eurokonformnému výkladu zákona o verejnom obstarávaní, presnejšie § 9 ods. 2 tohto zákona, ktorý ustanovuje princíp nediskriminácie vo verejnom obstarávaní.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že zásady nediskriminácie a vzájomného uznávania majú v prípade výkonu podnikateľskej činnosti v Európskej únii významné postavenie, a to aj z dôvodu, že musia byť ako všeobecné zásady práva Únie aplikované vnútroštátnymi orgánmi v konaniach s úniovým prvkom prednostne pred právom vnútroštátnym.P

Autor
JUDr. Ing. PhDr. Michael Siman DEA