1. Úvod
K najčastejšie skloňovaným slovám a termínom v spoločnosti v oblasti ekonomiky sa od roku 2008 popri starších výrazoch, ako sú napríklad biznis, dane, peniaze, trh, nezamestnanosť, investície, reformy atď, pričlenil pojem „kríza“ Prebiehajúca finančná a hospodárska kríza sa v súčasnosti stáva hlavnou spoločenskou témou.
Pod slovom „kríza“ je možné vo všeobecnosti rozumieť určitý nežiadúci stav v spoločnosti (v ekonomike, hospodárstve, práve, atď.) Základnou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv. Vychádzajúc z aplikačnej praxe, možno konštatovať, že problémy v záväzkovom práve a tým v podnikaní ako takom, nastávajú najmä v súvislosti s otázkou disciplinovanosti zmluvných partnerov. Pojem disciplinovanosti by bolo možné vyjadriť ako dodržiavanie vopred dohodnutých pravidiel a plnenie si povinností vyplývajúcich zo zmluvy, prípadne z inej dohody.
V súvislosti s hospodárskou krízou a s pôsobením tzv. krízových javov v podnikaní, sa čoraz častejšie objavuje, už vyššie spomínaná, nedisciplinovanosť v zmluvných vzťahoch[1], ktorá sa prejavuje napríklad v platobnej neschopnosti zmluvných strán, v omeškaní s plnením si záväzkov z obchodných zmlúv, porušovaním pravidiel vyplývajúcich zo zmluvy a tiež aj neplnením si zmluvných povinností (nielen peňažného charakteru).[2]
Ako už bolo mnohokrát prezentované, v súvislosti s takýmito nežiaducimi javmi v spoločnosti, sa podnikateľské subjekty čoraz častejšie obracajú k využívaniu tzv. zabezpečovacích inštitútov, ktoré im „ako tak“ dokážu poskytnúť garanciu splnenia záväzku, aj keď v určitých prípadoch náhradným spôsobom. Uvedené inštitúty práve v tomto období naberajú na význame.
2. K otázke významu zabezpečovacích inštitútov (aj z pohľadu právnej histórie)
Vo všeobecnosti možno konštatovať, s odkazom aj na úvodné slovo tohto príspevku, že v súčasnom období sa čoraz častejšie stretávame s porušovaním záväzkových (zmluvných) vzťahov. Nedisciplinovanosť zmluvných strán, ktorá tu vzniká, z praktického pohľadu znamená vznik nežiaducich javov v podnikaní, ako sú nedodržiavanie zmluvných povinností, zaužívaných i obchodnými partnermi a v neposlednom rade platobná neschopnosť, ktorá sa však často javí ako platobná nedisciplinovanosť.[3] Je možné sa stretnúť so situáciami, kedy aj v prípade tzv. platobnej schopnosti nastáva platobná nedisciplinovanosť, kedy sa neuhrádzajú splatné záväzky. Dovolím si konštatovať, že mnoho podnikateľských subjektov súčasnú krízovú situáciu v ekonomike (hospodárstve) zneužíva za účelom, aby sa vyhli svojim platobným povinnostiam vyplývajúcim im zo zmluvy. Kríza sa tak stáva najjednoduchším zdôvodnením neúspechu vo verejnom a súkromnom sektore a zdôvodnením aj neplnenia si povinností vyplývajúcich zo zmluvných vzťahov, čo súvisí aj s etikou podnikania.[4]
V súvislosti so vznikajúcou ekonomickou situáciou, ktorá nie je vo všeobecnosti žiaduca, prichádzajú na rad záruky, ktoré zákonodarca „ponúka“. Real i- zácia subjektívnych práv a povinností je v súkromnoprávnych záväzkových vzťahoch zabezpečovaná celým systémom súkromnoprávnych záruk.[5]Predo- všetkým sa jedná o zabezpečovacie inštitúty. Samotným významom zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú osobitými právnymi inštitútmi, je to, že slúžia na zabezpečenie záväzkov, na to, aby sa tieto plnili. Tieto právne inštitúty sa vy užívajú vtedy, keď dlžník nesplní svoj záväzok. Zabezpečovacie inštitúty majú za cieľ zvýšiť právnu istotu veriteľa a majú mu zaručiť návratnosť predmetu dlžníkovej povinnosti.[6]
Ak by sme mali načrieť aj do histórie, môžeme konštatovať, že už aj v rímskom práve je možné nájsť prvopočiatky záväzkového práva, v rámci ktorého sa rímski právnici venovali aj pojmom súvisiacim s omeškaním dlžníka a veriteľa a z toho vyplývajúcej zodpovednosti.[7] Práve Rimanom vďačíme za vytvorenie pojmu záväzok (obligatio). Rímske právo dalo obsah záväzkovo-právnemu vzťahu, keď vymedzili, že ide o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v ktorom dlžník je povinný veriteľovi niečo plniť pod sankciou žaloby a exekúcie a veriteľ je oprávnený toto plnenie žiadať a aj ho vynucovať. Starovekí Rimania v súvislosti so záväzkovo právnou zodpovednosťou dopodrobna rozoberali charakteristiku nesplnenia záväzku, spôsobenie a zavinenie nesplnenia ako aj náhradu škody.
Okrem uvedeného rímske právo sa zaoberalo aj zabezpečovacími inštitútmi a poznalo inštitút záložného práva, ručenia, zmluvnej pokuty atď.
V zmysle rímskeho práva, záložné právo bolo právom vecným, ktoré patrilo veriteľovi pohľadávky a umožňovalo zaistenie tejto pohľadávky trvalým vyčlenením určitej veci z majetku dlžníka pre prípad jeho budúcej insolventnos- ti.[8] Záložné právo v zmysle rímsko-právnej úpravy posilňovalo osobnú pohľadávku veriteľa proti dlžníkovi poskytnutím reálnej istoty pôsobiacej voči každému. Bolo právom akcesorickým, lebo slúžilo zaisteniu žalobou zabezpečenej pohľadávky. Mohlo vzniknúť a trvať dovtedy, kým existovala a trvala pohľadávka, pričom prevod pohľadávky mal za následok prevod záložného práva.[9]Záložné právo vo vtedajšom ponímaní sa v mnohom nelíši od súčasnej právnej úpravy. Aj toto je dôkazom rozvinutosti práva vytvoreného, spísaného a aplikovaného v starovekom Ríme.
Ako už bolo vyššie uvedené, rímske právo poznalo aj inštitút ručenia, pričom tento inštitút bol zaradený do kategórie tzv. vedľajších záväzkov. V zmysle rímskeho práva, ručenie bola dohoda medzi veriteľom a treťou osobou, t.j. ručiteľom (adpromissor), na základe ktorej sa ručiteľ popri dlžníkovi zaväzoval splniť záväzok. V rímskom práve sa ručenie zakladalo spravidla stipulač- ným sľubom, v ktorom ručiteľ preberal cudzí záväzok.[10] Z tejto právnej úpravy vidieť, že aj napriek forme vzniku ručenia, ktorá je v súčasnej právnej úprave inak rozpracovaná, však podstata inštitútu ručenia ostáva zachovaná.
V prípade, ak absentovala u veriteľa dôvera voči dlžníkovi, musel ju vo vlastnom záujme doplniť dôverou k tretej osobe, ktorou bol ručiteľ.
Rímske právo upravovalo aj inštitút zmluvnej pokuty, ako zabezpečovacieho inštitútu. Zaraďovalo do kategórie tzv. vedľajších plnení. V rímskom práve bola zakotvená pod názvom „poena conventionalis“. Išlo o prísľub jednej zo zmluvných strán, resp. neformálnu dohodu zmluvných strán o zaplatení určitej peňažnej sumy pre prípad, že by si jedna strana vôbec alebo riadne nesplnila svoju povinnosť, vyplývajúcu jej zo záväzkového vzťahu. Zmluvnú pokutu bolo možné pripojiť nielen k civilnej žalovateľnej obligácii, ale aj k takým dohovorom strán, ktoré nezakladali civilný záväzok alebo z ktorých nemohol vzniknúť záväzok. Účelom „poena conventionalis“ okrem represívnej funkcie je aj funkcia reparačná, pričom veriteľ nemusel preukazovať či a akú škodu utrpel. Stačil mu dôkaz, že dlžník neplnil. Táto zmluvná pokuta mala objektívny charakter.[11]
Vychádzajúc z predchádzajúcich poznámok, niet divu, že rímske právo tvorí nielen základ zabezpečenia záväzkov a zabezpečovacích inštitútov, ale tvorí základ celého záväzkového práva ako takého. Práve z týchto podrobne rozpracovaných základov možno čerpať aj pre potreby súčasnej právnej vedy a praxe.
Zabezpečovacie inštitúty sa objavovali aj v kódexových úpravách platných na našom území. Ako príklad je treba uviesť zmluvnú pokutu, ktorá bola zakomponovaná aj vo Všeobecnom občianskom zákonníku[12] z roku 1811, v ustanovení § 1336 a nasl. Pre uhorskú časť Rakúsko-Uhorskej monarchie platil Obchodný zákon (zákonník) z roku 1875[13]. Tento upravoval zmluvnú pokutu v ustanoveniach § 273 až 275.[14]
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zabezpečovacie inštitúty nemajú význam len v súčasnej dobe, aj keď v súvislosti s ekonomickou krízou sa čoraz viacej využívajú, ale mali svoje opodstatnenie až aj v starovekom Ríme, kedy si veritelia zabezpečovali svoje pohľadávky. Aj na túto dlhodobú tradíciu aplikovania zabezpečovacích inštitútov v záväzkovom práve treba pamätať.
3. Niektoré aspekty súčasnej právnej úpravy zabezpečovacích inštitútov (právna úprava, zaradenie)
Vychádzajúc zo súčasnej koncepcie úpravy záväzkových vzťahov, ich právna úprava je rozptýlená do viacerých právnych predpisov. Ťažiskové úpravy predstavujú v súčasnosti nosné kódexy súkromnoprávnej oblasti, Občiansky zákonník a Obchodný zákonník. Taktiež právna úprava zabezpečovacích inštitútov je obsiahnutá vo všeobecnej rovine v Občianskom zákonníku.
V súlade s týmto rozptýlením právnej úpravy možno rozlišovať dve skupiny zabezpečovacích inštitútov, a to všeobecné zabezpečovacie inštitúty a osobitné zabezpečovacie inštitúty.[15]
Obchodný zákonník upravuje tieto formy zabezpečenia záväzkov:
– zmluvná pokuta
– ručenie
– banková záruka
– uznanie záväzku
Záložné právo ako zabezpečovací inštitút je upravený už len v Občianskom zákonníku. Ustanovenia § 297 až 298 Obchodného zákonníka, upravujúce záložné právo, boli zrušené predpisom č. 58/1996 Z. z. s účinnosťou od 01.03.1996 a ustanovenie § 299 Obchodného zákonníka bolo zrušené predpisom 526/2002 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2003. Záložné právo je z tohto dôvodu upravené výlučne v Občianskom zákonníku. Z tohto vyplýva, že právna úprava záložného práva nachádzajúca sa v Občianskom zákonníku sa použije aj pre potreby subjektov obchodného práva.
Inštitút zmluvnej pokuty je v Obchodnom zákonníku upravený „Niektorými ustanoveniami o zmluvnej pokute“, to znamená, že pre riešenie všeobecných otázok týkajúcich sa zmluvnej pokuty bude aplikovaná občiansko-právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach § 544 až 545a Občianskeho zákonníka.
V obchodno-právnych vzťahoch je treba v prvom rade vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré ako to koniec-koncov vyplýva aj z marginálneho názvu príslušnej časti Obchodného zákonníka, len dopĺňajú úpravu Občianskeho zákonníka. Komplexná úprava zmluvnej pokuty pre oblasť obchodných vzťahov akcentuje základný vzťah Občianskeho zákonníka v pozícii lex gene- ralis a Obchodného zákonníka v pozícií lex specialis, teda je treba v tomto prípade kombinovať oba kódexy.[16]
Vo všeobecnosti, ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa záväzkového práva vo vzťahu k Obchodnému zákonníku ako zákonu špeciálnemu, možno aplikovať aj na obchodno-právne vzťahy len za predpokladu, že Obchodný zákonník neobsahuje v tejto oblasti vlastnú právnu úpravu. Tu sa teda dostávame k zjavnej vzájomnej kooperácii medzi týmito dvoma civilnými kódexmi a najmä k vzájomnému vzťahu medzi nimi. Občiansky zákonník sa na vzťahy, ktoré upravuje Obchodný zákonník použije subsidiárne. To znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, použije sa Občiansky zákonník alebo iné predpisy občianskeho práva. Pri kolízii resp. strete týchto dvoch právnych predpisov sa použije staré legislatívne pravidlo, a to : „ lex specialis derogat legi generali“. Občiansky zákonník sa môže použiť na úpravu majetkových vzťahov tak medzi fyzickými, ako aj právnickými osobami. Špecifické majetkové vzťahy medzi podnikateľmi upravuje Obchodný zákonník, ktorý v porovnaní s Občianskym zákonníkom obsahuje viac dispozi- tívnych ustanovení a zmluvným stranám ponecháva širšiu možnosť úpravy vzájomných vzťahov odlišne od zákonných ustanovení Obchodného zákonníka.
Záväzkové vzťahy a v rámci nich zabezpečovacie inštitúty, ako už bolo vyššie naznačené, sú predmetom širokých úvah de lege ferenda, čo do vzťahu a existencie dvoch súkromnoprávnych kódexov. V zmysle legislatívneho zámeru sa zamýšľa unifikovať obidve právne úpravy v otázke (nielen) záväzkových vzťahov. To, či sa legislatívny zámer[17] uskutoční v ponímaní, v akom je momentálne prezentovaný je už hudbou budúcnosti.
Okrem zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú upravené v Obchodnom zákonníku len niektorými ustanoveniami, obsahuje tento kódex aj právnu úpravu ručenia, ako ďalšieho typu zabezpečovacieho inštitútu, a to v pozícii komplexnej právnej úpravy. Tiež banková záruka ako zabezpečovací inštitút priam typický pre podnikateľské prostredie je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku vo svojej úplnej podobe. Občiansko-právna úprava takýto druh zabezpečenia záväzku nepozná. Uznanie záväzku ako ďalší typ zabezpečovacieho inštitútu je upravené v Obchodnom zákonníku komplexne. Občiansky zákonník pozná obdobný inštitút, ktorý sa však nazýva ako Uznanie dlhu.
4. Uznanie záväzku ako jeden z druhov zabezpečovacích inštitútov
V tomto príspevku som sa rozhodla zamerať svoju pozornosť na zabezpečovací inštitút – uznanie záväzku. Je tomu tak z dôvodu, že tento inštitút v súčasnej dobe naberá na aktuálnosti a tak ako nám ukazuje aplikačná prax, stáva sa frekventovaným zabezpečovacím inštitútom. Pri využívaní tohto inštitútu v praxi vznikajú aplikačné problémy, ktorými je potrebné sa zaoberať.
Uznanie záväzku je upravené v ustanovení § 323 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že aj Občiansky zákonník upravuje obdobný inštitút – uznanie dlhu (ustanovenie § 558), dochádza v praxi k častému zamieňaniu týchto dvoch zabezpečovacích inštitútov (vzhľadom na ich takmer rovnaké pomenovanie). Účelom tohto príspevku bude aj porovnanie týchto dvoch zabezpečovacích inštitútov, a to nielen z terminologického hľadiska.
Ako už bolo uvedené uznanie záväzku je inštitút podobný uznaniu dlhu, ktoré je upravené a použiteľné pre občianskoprávnu úpravu. Právna úprava v Obchodnom zákonníku je komplexná a teda občianskoprávnu úpravu nemožno na obchodno-právne vzťahy aplikovať. Ako uvádza prof. Ovečková uvedené inštitúty nevykazujú len terminologickú odchýlku, ale odlišnosti vykazujú aj vecného charakteru. Možno uviesť, že uznanie dlhu je v Občianskom zákonníku vymedzené podrobnejšie ako je tomu v prípade vymedzenia uznania záväzku v prípade obchodno-právnej úpravy. Predmet uznaného záväzku sa v obchodno-právnej úprave vymedzuje všeobecnejšie a toto konštatovanie vychádza z toho, že v občianskoprávnej úprave predmet uznania t.j. dlh je určený pokiaľ ide o dôvod a výšku.[18] Obchodný zákonník teda požaduje, aby záväzok bol určený jednoznačne, avšak bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. Ďalším rozdielom medzi obchodno-právnou a občianskoprávnou úpravou je to, že Občiansky zákonník požaduje v prípade, ak sa uznáva dlh, ktorý je už premlčaný, aby ten kto ho uznáva o tejto skutočnosti vedel. V obchodných vzťahoch naopak, dôsledky uznania aj premlčaného dlhu nastanú bez ohľadu na vedomosť dlžníka o premlčaní.[19]
Samotný význam uznania záväzku spočíva v tom, že uznávacím aktom sa potvrdzuje fakticita uznaného záväzku a jeho právna odôvodnenosť v čase uzna- nia.[20] Okrem uvedeného možno povedať, že významom tohto zabezpečovacieho inštitútu je to, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymáhanie splnenia svojej pohľadávky.[21] Zlepšenie procesného postavenia veriteľa nevidíme len v tom, že sa predpokladá, že v čase uznania záväzok trval, ale výhodou tohto je najmä, že tieto účinky nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa, ktorú dlžník uznáva je už v čase uznávania premlčaná. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že inštitút uznania záväzku je úzko prepojený s právnym inštitútom premlčania. Dôkazom toho je skutočnosť, že niektoré právne úpravy v zahraničí inštitút uznania systémovo neza- radzujú medzi zabezpečovacie inštitúty, ale zaradzujú ho do právnej úpravy premlčania. Podľa názoru prof. Ovečkovej, je tomu tak aj z dôvodu, že inštitút uznania záväzku je čo do zabezpečenia, inštitút nižšej intenzity, v porovnaní so zmluvnou pokutou, ktorá plní aj uhradzovaciu funkciu.[22] Inštitút uznania záväzku túto funkciu neplní, avšak prispieva ku garanciám veriteľa. Preto možno uviesť, že inštitút uznania záväzku plní funkciu preventívnu, t.j. odkladá hrozbu straty nároku premlčaním a zabezpečovaciu, t.j. zvyšuje stupeň právnej istoty veriteľa tým, že zvyšuje pravdepodobnosť vymôženia práva veriteľa v novo plynúcej premlčacej lehote.[23]
V súvislosti s uznávaním premlčaného záväzku treba podotknúť, že uznaním sa zavádza vyvrátiteľná domnienka, že záväzok v čase uznania trval. Vzhľadom ku skutočnosti, že sa jedná o vyvrátiteľnú domnienku, má dlžník stále možnosť túto skutočnosť vyvrátiť a preukázať, že v čase uznania záväzku, tento už netrval. Významným hľadiskom pre veriteľa v tejto súvislosti sa stáva to, že dôkazné bremeno o preukazovaní existencie záväzku viazne na dlžníkovi. V prípade súdneho sporu, kde veriteľ nedisponuje písomným vyhlásením dlžníka o uznaní záväzku, je dôkazné bremeno na veriteľovi, ktorý musí preukázať, že záväzok trvá, resp. existuje.
Možno uviesť, že v praxi sa inštitút uznania záväzku často stáva dôvodom pre spísanie tzv. notárskej zápisnice. Ak existuje pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, je možné, v prípade, ak sa dohodnú, aby dlžník v písomnej forme uznal svoj záväzok voči veriteľovi a zároveň pokiaľ sa strany dohodnú, že o tomto ich právnom úkone bude spísaná notárska zápisnica, písomné uznanie záväzku tak slúži ako podklad pre spísanie notárskej zápisnice. Len pre doplnenie je potrebné uviesť, že právnu úpravu notárskej zápisnice obsahuje zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), konkrétne ťažiskovú právnu úpravu obsahuje ustanovenie § 46 a nasl.
Je možné konštatovať, že v súčasnosti nie je mnoho dlžníkov, ktorí sú ochotní zaviazať sa na plnenie formou notárskej zápisnice. Je tomu tak z dôvodu, že notárska zápisnica je už priamo exekučným titulom, to znamená, že nie je potrebné disponovať tzv. judikovanou pohľadávkou, na to, aby si veriteľ mohol svoj nárok vymáhať prostredníctvom exekútora. Notárska zápisnica sa tak dostáva na roveň právoplatných rozsudkov súdov. Je možné odvážne uviesť, že notárska zápisnica je najvyššou právnou istotou veriteľa, ktorý nemusí absolvovať častokrát zdĺhavé súdne konanie, aby sa „dopracoval“ k exekučnému titulu.
Písomné uznanie záväzku sa často stáva aj podkladom pre súdne konanie.
V súčasnej dobe je možné sa častejšie stretnúť s týmto inštitútom aj v rozhodcovských konaniach prebiehajúcich pred rozhodcovskými súdmi.[24]
Ako už bolo vyššie prezentované, jednou z hlavných dôvodov a výhod aplikácie inštitútu uznania záväzku je skutočnosť, že dochádza k „predĺženiu“ premlčacej doby. Lepšie povedané, dochádza k plynutiu novej štvorročnej premlčacej doby. Táto nanovo začína plynúť dňom, kedy dlžník urobil voči veriteľovi takýto uznávací prejav. Dôležitým je preto dátum na písomnom vyhotovení uznania záväzku[25] Tu však treba dodať, že bez ohľadu na dĺžku plynutia predchádzajúcej premlčacej doby, zákon stanovuje pravidlo, v zmysle ktorého celková premlčacia doba v dôsledku jej predĺženia písomným vyhlásením dlžníka, nesmie byť dlhšia ako desať rokov od času, keď začala plynúť po prvý raz. To znamená, že maximálna premlčacia lehota môže byť za akejkoľvek situácie nanajvýš desať rokov.
Diskutabilná situácia nastáva v prípade, ak napríklad dlžník písomné uzná svoj záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci zo vzťahu, ktorý vznikol medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Spornou sa stáva práve z dôvodu plynutia premlčacej doby. Právna úprava premlčania je v Obchodnom zákonníku upravená komplexne v ustanoveniach § 387- 408. Právnu úpravu Občianskeho zákonníka teda nie je možné použiť, až na všeobecné ustanovenia týkajúce sa napríklad počítania času. Vzhľadom ku skutočnosti, že právna úprava bezdôvodného obohatenia sa nachádza výlučne v Občianskom zákonníku, je ju preto potrebné aplikovať aj na obchodno- právne vzťahy. V súvislosti s tým vzniká sporná otázka, či je možné aplikovať na obchodno-právne vzťahy aj občianskoprávnu úpravu plynutia premlčacej lehoty v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia a s ňou súvisiaca otázka účinkov uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia (v rámci podnikateľských vzťahov a v rámci podnikateľskej činnosti). Ako konštatuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Obo 173/2002, právna teória a ani súdna prax zatiaľ nedáva jednoznačnú odpoveď, akú premlčaciu dobu je potrebné na tieto vzťahy aplikovať. Tento „judikát“ podáva však zaujímavý názor týkajúci sa danej problematiky, a to že „na účinky uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol v režime Obchodného zákonníka treba v každom prípade aplikovať ustanovenie § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka (teda plynutie novej štvorročnej premlčacej doby od tohto uznania), a nie ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (teda desaťročná premlčacia doba), pretože nie je dôvod, aby sa táto osobitná právna úprava nevzťahovala na všetky práva z obchodných záväzkových vzťahov (pri rešpektovaní zásady subsidiarity občianskoprávnej úpravy iba v prípadoch, keď úprava v Obchodnom zákonníku chýba.“[26]
Z uvedeného rozhodnutia vyplýva tradične uplatňovaná zásada, že na právnu úpravu obchodno-právnych vzťahov možno použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka len v prípade, ak v Obchodnom zákonníku právna úprava na riešenie danej problematiky absentuje. Vzhľadom však ku skutočnosti, že premlč a- nie je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne, aj keď nie je upravené pre prípad vydania bezdôvodného obohatenia, aj tak je potrebné v prípade uznania záväzku vzniknutého z bezdôvodného obohatenia aplikovať ustanovenia o premlčaní uvedené v Obchodnom zákonníku.
Vyššie načrtnutý praktický prípad nám poukazuje na to, že aj pomerne jednoduchá právna úprava uznania záväzku môže v praxi spôsobiť aplikačné problémy. Z tohto dôvodu je preto potrebné venovať problematike uznania závä z- ku a v súvislosti s tým celému radu zabezpečovacích inštitútov širšiu pozornosť. Týmto poznatkom a konštatovaním zároveň ukončím niektoré úvahy týkajúce sa právnej úpravy uznania záväzku a významu zabezpečovacích inštitútov v období pôsobenia krízových javov.
Autor
JUDr. Diana Treščáková