Abstrakt

Máloktorá odborná téma je v súčasnosti predmetom intenzívnejších diskusií v rámci občianskoprávnych grémií a kolégií jednotlivých súdov, než „úroky po splatnosti“. Predovšetkým v súvislosti s ochranou spotrebiteľa sú názory sudcov diametrálne odlišné, čo neprispieva k právnej istote a predvídateľnosti výsledkov rozhodovacieho procesu. V rámci materiálneho právneho štátu možno pritom legitímne vyžadovať jednotnú odpoveď na tak zdanlivo triviálnu právnu otázku.

Máloktorá odborná téma je v súčasnosti predmetom intenzívnejších diskusií v rámci občianskoprávnych grémií a kolégií jednotlivých súdov, než „úroky po splatnosti“. Predovšetkým v súvislosti s ochranou spotrebiteľa sú názory sudcov diametrálne odlišné, čo neprispieva k právnej istote a predvídateľnosti výsledkov rozhodovacieho procesu. V rámci materiálneho právneho štátu možno pritom legitímne vyžadovať jednotnú odpoveď na tak zdanlivo triviálnu právnu otázku.

Jej podstata spočíva v tom, či možno lege artis pripustiť, aby spotrebiteľ – dlžník z úverovej zmluvy platil v prípade omeškania so splácaním úveru jednak úrok z omeškania a zároveň aj pôvodne dojednaný úrok z dlžnej sumy, a to až do reálneho vrátenia úveru veriteľovi. Keďže pri kladnej odpovedi na túto otázku dochádza ku kumulácii nároku veriteľa na úrok a úrok z omeškania popri sebe, býva načrtnutý problém označovaný aj ako tzv. problém kumulácie úroku a úroku z omeškania.

Individuálna argumentačná rozmanitosť jedného alebo druhého názorového prúdu je natoľko rozmerná, že ju nemožno plnohodnotne vtesnať do tohto diskusného príspevku. Možno ale konštatovať, že § 502 ods. 1 ObZ, ako základné (dispozitívne) ustanovenie k danej téme, nevymedzuje, dokedy je dlžník povinný platiť úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Určuje iba to, že túto povinnosť má od doby ich poskytnutia. Rovnako dispozitívny § 503 ods. 3 ObZ zároveň vymedzuje, že dlžník je oprávnený vrátiť úver aj predčasne, avšak úrok je povinný platiť iba za obdobie od jeho poskytnutia do vrátenia.

Z hľadiska teórie obchodného práva je dlhodobo pomerne jednotne prezentovaný názor, že úročenie úveru až do jeho reálneho vrátenia je štandardné a nijako neodporuje zákonu. Je pritom vo vzťahu k úročeniu bez osobitnej právnej relevancie, či sa medzičasom úver ako celok stal splatným alebo nie.

Spotrebiteľská pozícia na strane dlžníka je však citlivejšia, resp. citlivejšie vnímaná. Pri postupne splácaných úveroch hrozí strata výhody splátok podľa § 565 OZ v nadv. na § 53 ods. 9 OZ, v dôsledku ktorej sa stane úver predčasne splatným. Spotrebiteľ teda náhle čelí povinnosti splatiť celý zostatok úveru naraz v určitom termíne a v prípade omeškania mu hrozí ďalšie úročenie úveru, kumulované o osobitný úrok z omeškania.

Bez ambície na kompletný výpočet argumentov v prospech jedného alebo druhého záveru sa javí ako vhodné zdôrazniť, že v rámci tzv. sporov s ochranou slabšej strany podľa § 290 až § 306 CSP, aj s prihliadnutím na hmotnoprávnu úpravu a aktuálny trend v rozhodovaní súdov, je pozícia spotrebiteľa nezriedka sama osebe akýmsi argumentom. Na rozhodnutie v jeho neprospech je teda potrebný substanciálny dôvod, ktorý obstojí z hľadiska spravodlivosti, mravnosti a zákonnosti.

Popri viacerých zásadných, ktoré majú základ v doktríne obchodného práva a v ekonomickej teórii úroku, sa z občianskoprávneho hľadiska prezentuje ako podporný argument znenie § 517 ods. 2 OZ, ktoré výslovne predpokladá právo veriteľa na úrok z omeškania „popri plnení“; teda kumulovane. Súčasne je zdôrazňované, že dlžník nemôže špekulatívne profitovať z vlastného porušenia zmluvných povinností, čiže z neplnenia (nemo turpitudinem suam allegare potest – nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania). Ak je totiž dojednaný úrok z úveru vyšší ako zákonný úrok z omeškania, čo rozhodne nie je výnimočná situácia, v dôsledku omeškania s plnením sa dlžník na základe vlastnej zmluvnej delikvencie dostáva do výhodnejšej pozície. Zbaví sa totiž povinnosti plniť zmluvný úrok a táto jeho povinnosť bude nahradená nižším úrokom z omeškania.

Nejednotná prax v priznávaní kumulovaného úroku z omeškania a úroku po splatnosti viedla na niektorých krajských súdoch k postupu podľa § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Autor sa v článku venuje všeobecne právnym prostriedkom ochrany osobnosti a ťažiskovo sústreďuje pozornosť na právny inštitút opravy podľa tlačového zákona. Právny inštitút opravy podľa tlačového zákona je analyzovaný v celej jeho komplexnosti. Podrobne sú spracované všetky relevantné otázky týkajúce sa jeho uplatnenia v praxi, a to okrem iného kategórie informácií, voči ktorým možno opravu uplatniť, proti komu možno právo na opravu uplatniť, v akých prípadoch, v akej lehote, v akej forme a aký obsah musí byť žiadosť o uverejnenie opravy. Čitateľ nájde v článku odpovede na otázky, čo môže a čo naopak nemôže opravou žiadať, aké sú povinnosti vydavateľa alebo tlačovej agentúry, ako, kde a v akej lehote musí byť oprava uverejnená. V konečnom dôsledku sú popísané aj predpoklady pre úspešné uplatnenie práva na opravu na súde, ak vydavateľ alebo tlačová agentúra legitímne uplatnenej žiadosti nevyhovejú.

Laická i odborná verejnosť stotožňuje právny inštitút ochrany osobnosti s § 11 až § 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Je ale fenomenálne, akú pozornosť venuje právna teória i prax ochrane osobnosti, napriek stručnej právnej úprave. Ochrana osobnosti viac ako iný právny inštitút je rozobraný v množstve súdnych rozhod- nutí. V tomto prípade platí, že ochranou osobnosti je viac to, čo je obsahom rozhodnutí, ako to, čo je napísané v zákone. To platí tak pre hmotnoprávne, ako aj pre procesnoprávne aspekty ochrany osobnosti.

1. Úvod

Právny inštitút ochrany osobnosti sa stal bázou pre množstvo teoretických prác a rozhodnutí, paradoxne oproti iným právnym inštitútom, či dokonca právnym odvetviam, ktorých úprava je omnoho obsiahlejšia. Paradox je to ale len zdanlivý. Na druhej strane, právny inštitút ochrany osobnosti sa § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka nevyčerpáva.

Osobnostné práva fyzickej osoby sú chránené aj zákonom č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších predpisov [ďalej len „tlačový zákon“] a zákonom č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o tele- komunikáciách znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

2. Kategorizácia právnych prostriedkov ochrany osobnosti

Fyzická osoba sa môže domáhať ochrany svojej osobnosti:

(1) žalobou o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka;

(2) žiadosťou o uverejnenie opravy podľa tlačového zákona;

(3) žiadosťou o uverejnenie odpovede podľa tlačového zákona;

(4) žiadosťou o uverejnenie dodatočného oznámenia podľa tlačového zákona;

(5) žalobou o uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia podľa tlačového zákona;

(6) žiadosťou o uverejnenie opravy podľa zákona o vysielaní a retransmisii;

(7) žalobou o uverejnenie opravy podľa zákona o vysielaní a retransmisii.

Z dôvodov obmedzeného priestoru sa tu budeme venovať žiadosti o uverejnenie opravy podľa Tlačového zákona a žalobe o uverejnenie opravy podľa Tlačového zákona.

3. Žiadosť o uverejnenie opravy podľa Tlačového zákona

Čo je účelom práva na opravu? Účelom práva na opravu je oprava nepravdivého skutkového údaja, ergo uvedenie veci na pravú mieru. Vychádza sa pritom z toho, že základným zmyslom práva na opravu je zabezpečiť, aby sa verejnosti čo najrýchlejšie dostala informácia o tom, že určité skutkové tvrdenie o fyzickej alebo právnickej osobe je nepravdivé, a aká je pravda. Právo na opravu sa tak stáva nielen právnym prostriedkom ochrany fyzickej alebo právnickej osoby, ale súčasne aj zárukou práva na pravdivé informácie.[2]

3.1. Predpoklady pre uplatnenie práva na opravu

Právo na opravu možno uplatniť len voči skutkovému tvrdeniu. Právo na opravu nemožno uplatniť proti hodnotiacemu úsudku alebo proti inej forme informácie.

Zásadný rozdiel medzi skutkovým tvrdením a hodnotiacim úsudkom spočíva v tom, že pokiaľ skutkové tvrdenie objektívny fakt viac či menej voľne popisuje, hodnotiaci úsudok je jeho subjektívnym hodnotením.

Skutkovým vyjadrením je vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou a ktorého pravdivosť, úplnosť a presnosť možno preveriť dokazovaním. Inak povedané, skutkovým tvrdením sa vyslovuje fakt, ktorý objektívne a preukázateľne existuje nezávisle od toho, kto prejav vo forme skutkového tvrdenia urobil. Hodnotiacim úsudkom sa prejavuje názor (vyslovuje sa myšlienka). Názor je stelesnením osobného postoja držiteľa slobody prejavu. Skutkové tvrdenia prejav v skutočnosti neobmedzujú, ale ho predurčujú, existujú nezávisle od osoby, ktorá uplatní slobodu prejavu. Hodnotiace úsudky vyjadrujú subjektívny postoj hodnotiteľa, môžu mať „viac tvárí“, tzn. hodnotiteľ môže svoj hodnotiaci úsudok vyjadriť viacerými spôsobmi. Medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami niekedy vedie veľmi úzka, ťažko a iba intuitívne zistiteľná čiara.[3]

Právo na opravu možno uplatniť len voči takému skutkovému tvrdeniu, ktoré bolo uverejnené v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve.

Čo je periodická tlač? Periodická tlač sú noviny, časopisy alebo iná tlač, vydávaná pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku (§ 2 ods. 1 tlačového zákona). Vydanie periodickej tlače je súbor rovnakých alebo iba regionálnymi časťami alebo jazykom sa odlišujúcich výtlačkov periodickej tlače (§ 2 ods. 2 tlačového zákona). Nakoľko periodickou tlačovou sú vydania (výtlačky), periodickou tlačovou nie je obsah internetových informačných serverov. Proti informácii uverejnenej na internetovom informačnom serveri teda nemožno, vychádzajúc z tlačového zákona, žiadosť o opravu uplatniť.

Čo je agentúrne spravodajstvo? Agentúrne spravodajstvo je súbor informácií šírený tlačovou agentúrou (§ 2 ods. 4 tlačového zákona). Tlačová agentúra je osoba, ktorá vyhľadáva a spracúva informácie s cieľom sprostredkovať ich odplatne v agentúrnom spravodajstve verejnosti (§ 2 ods. 5 tlačového zákona).

Právo na opravu možno uplatniť len voči takému skutkovému tvrdeniu, ktoré je nepravdivé. Skutkové tvrdenie je nepravdivé, ak je v rozpore s objektívnou realitou. Autor alebo zdroj nepravdivého skutkového tvrdenia sú z hľadiska práva na opravu irelevantní a nemajú žiadny vplyv na povinnosť vydavateľa uverejniť opravu. Predmetom opravy je aj nepravdivé skutkové tvrdenie prevzaté z iného zdroja, bez ohľadu na to, či je tento zdroj uvedený alebo nie, ako aj nepravdivé skutkové tvrdenie, ktoré je obsiahnuté v informáciách poskytnutými orgánmi verejnej moci, v rozhovore či v listoch čitateľov. Ak je ale zdrojom nepravdivých informácií sám žiadateľ, žiadosť o opravu možno odmietnuť z dôvodu, že by jej uverejnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi podľa § 7 ods. 6, písm. d) tlačového zákona.

Nie každý odklon skutkového tvrdenia od objektívnej reality je však dôvodom pre uplatnenie práva na opravu.

Vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu ČR je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej pre informovanie najširšej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá v určitých prípadoch, s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem – môže pristupovať k určitým zjednodušeniam a nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. Možno len veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tak na novinárov – vo svojich dôsledkoch – nesplniteľné nároky. Významné preto musí vždy byť to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo skutočnosti.[4]

Novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia, preháňania a dokonca provokácie.[5]

Uplatnenie práva na opravu nie je podmienené žiadnym poplatkom. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne.

Podmienkou uplatnenia práva na opravu nie je to, že skutkové tvrdenie sa dotýka cti, dôstojnosti alebo iných osobnostných práv žiadateľa.[6]

3.2. Aktívna vecná legitimácia na uplatnenie práva na opravu

Právo na opravu môže uplatniť tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba. Aktívne vecne legitimovanou osobou je však len taká osoba, ktorú možno presne určiť, a to na základe skutkového tvrdenia, ktoré sa namieta. Nie je potrebné, aby bola osoba označená presne menom a priezviskom, alebo presným názvom (obchodným menom). Postačí, ak na základe namietaného skutkového tvrdenia nevznikajú žiadne pochybnosti o identite osoby, ktorej sa namietané skutkové tvrdenie dotýka. Tak je tomu v prípade, ak je fyzická osoba alebo právnická osoba označená nejakým iným charakteristickým znakom alebo viacerými identifikačnými znakmi, na základe ktorých je možné zistiť, koho sa skutkové tvrdenie týka.

Okrem osoby priamo dotknutej skutkovým tvrdením môžu požiadať o uverejnenie opravy aj blízke osoby. A to v prípade smrti dotknutej osoby. Je irelevantné, či k smrti dotknutej osoby došlo pred uverejnením namietaného skutkového tvrdenia alebo počas plynutia lehoty na uplatnenie žiadosti o uverejnenie opravy.

3.3. Pasívna vecná legitimácia

Pasívnej vecnej legitimácie sme sa dotkli už vyššie. Pasívne vecne legitimovanou osobou je vydavateľ periodickej tlače. To je osoba, ktorá zabezpečuje vydávanie periodickej tlače na svoje náklady (§ 2 ods. 3 tlačového zákona). Pasívne vecne legitimovanou osobou je aj tlačová agentúra. To je osoba, ktorá vyhľadáva a spracúva informácie s cieľom sprostredkovať ich odplatne v agentúrnom spravodajstve verejnosti (§ 2 ods. 4 tlačového zákona).

Pasívne vecne legitimovaný je aj právny nástupca pôvodného vydavateľa periodickej tlače, ktorý pokračuje vo vydávaní periodickej tlače. Je irelevantné, či ide o nástupníctvom singulárne alebo univerzálne. To sa rovnako vzťahuje aj na zmenu tlačovej agentúry. Zmenou vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovej agentúry totiž povinnosť uverejniť opravu.

3.4. Čo musí tvrdiť a dokazovať žiadateľ o opravu

Žiadateľ musí tvrdiť a preukázať, že o ňom bolo v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve uverejnené skutkové tvrdenie. Postačí, aby tvrdil, že skutkové tvrdenie je nepravdivé. Dokazovať to nemusí, dôkazné bremeno znáša vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra.

3.5. Čo musí tvrdiť a dokazovať vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra

Vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra môžu neuverejniť opravu len zo zákonných dôvodov. Vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra, ak odmietajú uverejniť opravu, musia tvrdiť a preukázať, že:

(1) skutkové tvrdeniene bolo uverejnené;

(2) skutkové tvrdenie je pravdivé;

(3) žiadateľ nie je aktívne vecne legitimovaný;

(4) žiadosť bola podaná oneskorene;

(5) je splnený niektorý zo zákonných dôvodov podľa § 7 ods. 6 Tlačového zákona, kedy vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť opravu.

Okrem prípadu, ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra dokážu preukázať, že namietané skutkové tvrdenie je pravdivé, nie sú povinní uverejniť opravu, ak:

(1) žiadosť o uverejnenie opravy nemá zákonné náležitosti,

(2) predtým, ako im bola doručená žiadosť o uverejnenie opravy, uverejnili opravu z vlastného podnetu alebo na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 10 ods. 4 tlačového zákona a dodržali pritom podmienky ustanovené týmto zákonom na uverejnenie opravy,

(3) by bol uverejnením opravy spáchaný trestný čin, priestupok, iný správny delikt alebo by jej uverejnenie bolo v rozpore s dobrými mravmi.

3.6. Osobitné náležitosti žiadosti o opravu

Právo na opravu je potrebné uplatniť žiadosťou. Vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť opravu bez podanie žiadosti. Z vlastnej iniciatívy tak však môžu urobiť dobrovoľne.

Právo na opravu možno uplatniť aj voči viacerým skutkovým tvrdeniam, a to v jednej žiadosti.

Náležitosti žiadosti o opravu sú formálne a obsahové. Obe sú podstatné, pretože ich nedodržanie je dôvodom pre odmietnutie uverejnenia opravy [§ 7 ods. 6, písm. a) Tlačového zákona]. Žiadosť o uverejnenie opravy musí mať písomnú formu. Súčasťou písomnej formy je aj podpis žiadateľa. Žiadosť môže podpísať aj jeho zástupca. Ak ale má plnomocenstvo vady, platí, že žiadosť nebola podpísaná žiadateľom.

Žiadosť o uverejnenie opravy musí obsahovať:
(1) prejav vôle, ktorého obsahom je žiadosť o uverejnenie opravy; (2) písomný návrh znenia opravy.
Písomný návrh znenia opravy má tiež svoje obsahové náležitosti, a to:

(1) názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo nepravdivé skutkové tvrdenie. To je dôležité preto, aby vydavateľ perio- dickej tlače alebo tlačová agentúra mohli identifikovať, či a kde bolo namietané skutkové tvrdenie uverejnené;

(2) popis nepravdivého skutkového tvrdenia. Namietané skutkové tvrdenie môže žiadateľ citovať. Vtedy je popis jednoznačný. Namietané skutkové tvrdenie môže žiadateľ však popísať aj inak, napr. parafrázovať. Popis však musí identifikovať konkrétne skutkové tvrdenie alebo konkrétne skutkové tvrdenia;

(3) uvedenie, kde v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve sa nachádzalo. V prípade periodickej tlače je potrebné uviesť stranu príslušného vydania a názov informačného materiálu (napr. článku). To je dôležité preto, aby vydavateľ periodickej tlače mohol identifikovať, kde bolo namietané skutkové tvrdenie uverejnené;

(4) konštatovanie, že skutkové tvrdenie je nepravdivé;

(5) uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia.

Je potrebné … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Marek Benedik

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Autor v príspevku kritizuje záver Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil vo viacerých rozhodnutiach, o tom, že nižší bagateľný cenzus ako predpoklad prípustnosti dovolania sa v spotrebiteľských sporoch uplatní len vtedy, ak je dovolateľom spotrebiteľ. Pritom využíva rôzne metódy výkladu, ktoré záver Najvyššieho súdu SR vyvracajú, a upozorňuje aj na možné ústavnoprávne dôsledky. Uvažuje, či v tomto prípade už Najvyšší súd SR právo netvoril, čo mu v našom právnom poriadku neprislúcha.

Najvyšší súd SR v ostatnom období konštantne vo svojich rozhodnutiach judikuje, že znížený majetkový cenzus ako podmienka prípustnosti dovolania pre riešenie právnych otázok v spotrebiteľských sporoch sa uplatní len v tom prípade, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ.[1] Dokonca sa právna veta v tomto zmysle dostala aj do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 29/2019.[2] Tento záver sa vzťahuje nielen na spotrebiteľské spory, ale na spory s ochranou slabšej strany ako také. V príspevku bližšie rozoberieme a kriticky zhodnotíme argumenty, ktoré viedli Najvyšší súd SR k tomuto záveru, keďže tento je podľa nášho názoru v priamom rozpore nielen so znením zákona, ale aj s jeho účelom, ba dokonca nemusí viesť ani k naplneniu princípu ochrany spotrebiteľa.

1. Argumenty Najvyššieho súdu SR

Podľa § 422 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) dovolanie pre riešenie právnej otázky (§ 421 CSP) nie je prípustné „ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.“ Ak nejde o spor s ochranou slabšej strany, v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie pre riešenie právnej otázky nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa takisto neprihliada. Najvyšší súd SR vo vyššie spomínaných rozhodnutiach citovaný § 422 ods. 1 písm. b) CSP interpretuje tak, že uplatnenie nižšieho majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany prichádza do úvahy, len ak je dovolateľom slabšia strana. To znamená, že ak je dovolateľom silnejšia strana, pri posudzovaní majetkového cenzu sa bude vychádzať z desaťnásobku sumy minimálnej mzdy. Najvyšší súd SR vychádza z toho, že účelom § 422 ods. 1 písm. b) CSP je zvýšená procesná ochrana slabšej strany (pritom poukazuje na dôvodovú správu). Dovolací súd ďalej dodáva, že takáto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, keďže dôslednému naplneniu princípu rovnosti zbraní zodpovedá práve ochrana slabšej strany, ktorej sa priznáva viac práv s cieľom docielenia rovného postavenia s druhou stranou. V niektorých z týchto spomínaných rozhodnutí[3] Najvyšší súd SR na podporu svojho záveru ešte poukazuje na čl. 3 CSP v spojitosti s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení (ďalej ako „Ústava SR“), ako aj na to, že aj oslobodenie od súdnych poplatkov v spotrebiteľských sporoch sa viaže na osobu spotrebiteľa a nie na spotrebiteľský spor ako taký.

2. Procesná ochrana spotrebiteľa

Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pričom v ich vzťahu je potrebné nastoliť skutočnú rovnováhu.[4] Táto súdna autorita EÚ dokonca vidí v ochrane spotrebiteľa verejný záujem.[5] Problematika ochrany spotrebiteľa je do vnútroštátnych právnych poriadkov často prinášaná práve v dôsledku činnosti EÚ, pričom mnohé členské krajiny by bez tejto činnosti vo svojich vnútroštátnych poriadkoch nemali taký štandard ochrany spotrebiteľa, ako je tomu dnes. Ako uvádza Micklitz, EÚ tu hrá vedúcu úlohu, keďže ochrana spotrebiteľa v členských štátoch predtým nebola usídlená.[6] Možno povedať, že problematika ochrany spotrebiteľa je jednou z kľúčových oblastí, na ktorú sa Európska únia zameriava, pričom je vyjadrená aj v čl. 38 Charty základných práv EÚ. Na druhej strane, Ústavný súd SR poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Bíróová,[7] pričom v tejto súvislosti uvádza, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru.[8] Tiež je potrebné uviesť, že táto ochrana sa týka najmä oblasti hmotného práva, keďže Súdny dvor EÚ vychádza z procesnej autonómie členských štátov za predpokladu dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.[9]

Ochranu spotrebiteľa, resp. v širšom poňatí ochranu slabšej strany reflektoval aj zákonodarca v procesnej rovine pri prijatí Civilného sporového poriadku. V čl. 6 CSP, v ktorom je vyjadrený princíp rovnosti sporových strán, sa pamätá aj na zvýšenú ochranu slabšej strany. Sporom s ochranou slabšej strany je venovaná aj samostatná hlava, konkrétne druhá hlava tretej časti Civilného sporového poriadku. Ešte v legislatívnom zámere rekodifikácie civilného práva procesného sa konštatuje, že aj v procesnej rovine treba akceptovať ochranu spotrebiteľa, no zároveň sa tam upozorňuje, že tejto ochrane je potrebné dať taký obsah, ktorý bude konformný s právami druhej strany.[10] To potvrdzuje aj Števček, predseda rekodifikačnej komisie, ktorý poukazuje na potrebu dorovnania procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti, no zároveň upozorňuje, že táto ochrana nemá zabezpečovať nadradené postavenie slabšej strany, a teda, že by malo ísť o rozumné uplatnenie princípu ochrany slabšej strany v procesnoprávnych súvislostiach.[11]

3. Gramatický a teleologický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP

Ako sme uviedli, Najvyšší súd SR nižší majetkový cenzus v zmysle § 422 ods. 1 písm. b) CSP viaže na osobu dovolateľa, nie na druh sporu, pričom poukazuje na dôvodovú správu. V dôvodovej správe sa pritom konštatuje: „Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Najvyšší súd SR tu teda vidí ochranu slabšej strany v sprístupnení podania dovolania pre riešenie právnej otázky pre túto stranu aj pri nižších výškach peňažných plnení.

Na ochranu slabšej strany sa však pri určení nižšieho majetkového cenzu dá nahliadať aj z iného pohľadu. Keďže pri týchto sporoch (najmä čo sa týka spotrebiteľských sporov) ide často o uplatňovanie nižších súm v porovnaní s klasickými občianskoprávnymi či obchodnoprávnymi spormi, zákonodarca ustanovil bagateľný cenzus nižšie. Ochrana slabšej strany tu má, podľa nášho názoru, spočívať v tom, že aj spory, v ktorých vystupuje slabšia strana, majú byť podrobované dovolaciemu prieskumu. Riešenie zásadných právnych otázok dovolacím súdom má prinášať benefit aj pre slabšiu stranu v tom zmysle, že dovolací súd zjednocuje prípadnú rozdielnu rozhodovaciu činnosť súdov nižších stupňov a prináša tak právnu istotu vo vzťahoch, v ktorých vystupuje slabšia strana. Ak teda Najvyšší súd SR poukazuje na dôvodovú správu, v ktorej sa hovorí o zvýšenej procesnej ochrane slabšej strany, a z toho vyvodzuje úmysel zákonodarcu viazať stanovenie nižšieho bagateľného cenzu na osobu dovolateľa, nie na druh konania, sme toho názoru, že cieľ zákonodarcu bol odlišný.

Výklad Najvyššieho súdu SR môže spotrebiteľov skôr poškodiť, ako im pomôcť, pretože počet spotrebiteľských sporov riešených pred dovolacím súdom sa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov v otázkach zásadného právneho významu v spotrebiteľských veciach.[12] Veď jednou z dvoch funkcií dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Príspevok rozoberá prípad týkajúci sa neoprávneného zásahu do práva osoby na súkromie neoprávneným sledovaním, zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie vykonaného Slovenskou informačnou službou. Úvodom poukazuje na postavenie a právny rámec fungovania spravodajskej služby, účel spravodajskej činnosti a osobitné prostriedky získavania informácií. Venuje pozornosť základným právnym predpokladom práva na ochranu súkromia. V závere, s odkazom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a príslušnú národnú judikatúru v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy rozoberá problematiku primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia za utrpenú ujmu.

Podstatu činnosti spravodajských služieb predstavuje práca s informáciami a jej účelom je podpora životne dôležitých funkcií štátu, zaisťujúcich trvanie ústavných hodnôt, obranu proti násilnému napadnutiu a zabezpečenie proti hrozbám politického, ekonomického či anticivilizačného rázu. Činnosť spravodajských služieb v demokratickej spoločnosti si však vyžaduje dosiahnutie vyváženosti medzi dvoma záujmami spoločnosti. Na jednej strane je to záujem spoločnosti na ochrane spoločenských hodnôt a základných práv a slobôd osôb pred rôznym patologickým javom, resp. správaním nebezpečných jednotlivcov alebo záujmových skupín a na druhej strane ochrana práv a slobôd osôb pred neodôvodneným a neprimeraným zásahom zo strany štátneho orgánu.

Čo teda v prípade, ak dôjde k neprimeranému, resp. neopodstatnenému použitiu prostriedkov a oprávnení spravodajskej služby, prípadne až k zneužitiu týchto prostriedkov a oprávnení na sledovanie osobitných záujmov? V takom prípade dochádza k prekročeniu medzí zákona, zákonnosť zásahu spravodajskej služby do základných práv a slobôd je vysoko otázna a v širokej verejnosti vyvoláva pochybnosť o legitímnosti vykonaných opatrení a použitých prostriedkov. Neoprávnený zásah zo strany spravodajskej služby do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby v závislosti od jeho miery následne zakladá právny nárok tejto osoby na náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie jej osobnostných práv.

1. Zaradenie spravodajských služieb v systéme orgánov verejnej moci

Štát prostredníctvom orgánov moci vykonáva verejnú moc. Verejnou mocou sa rozumie moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom. Kritériom na určenie či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať.[1]

Vzhľadom na vyššie uvedené chápanie orgánov verejnej moci je postavenie spravodajských služieb v systéme orgánov verejnej moci v medzinárodnom kontexte upravené rozdielne. Spravodajské služby patria medzi štátne orgány výkonnej moci, aj keď je ich činnosť a postavenie v porovnaní s inými štátnymi orgánmi výkonnej moci značne odlišná. Rozdiely pozostávajú predovšetkým v statuse, ktorý je spravodajskej službe toho ktorého štátu priznaný a v odlišnom prístupe k zvereniu či odopretiu výkonných právomocí tomuto štátnemu orgánu. Je na rozhodnutí konkrétneho štátu, aké postavenie prizná a aký mandát udelí svojim spravodajským službám.[2]

Spravodajské služby Slovenskej republiky sú zložky bezpečnostného systému Slovenskej republiky bez akýchkoľvek výkonných právomocí. Status spravodajskej služby právny poriadok Slovenskej republiky priznáva Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu. Ich postavenie v hierarchii štátnych orgánov, a teda v systéme orgánov verejnej moci, je rozdielne.

Slovenská informačná služba (SIS)[3] je všeobecnou bezpečnostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky. Ide o štátny orgán sui generis, ktorý plní úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva. Má samostatné postavenie a nie je podriadený žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Vojenské spravodajstvo (VS)[4] je organizačnou zložkou Ministerstva obrany Slovenskej republiky, a teda je súčasťou ústredného orgánu štátnej správy. Vojenské spravodajstvo, rovnako ako Slovenská informačná služba, plní úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva.

Pre úplnosť výkladu poukazujem na skutočnosť, že osobitné postavenie SIS a VS na určitom úseku verejnej správy im
môže priznať zákon, ako tomu je napríklad na účely zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorý im priznáva postavenie ústredného orgánu štátnej správy.[5]

Spravodajské služby Slovenskej republiky sa zameriavajú na získavanie, sústreďovanie a vyhodnocovanie informácií dôležitých na plnenie úloh vymedzených rozsahom ich pôsobnosti. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že spravodajské služby iných štátov, ktoré sú súčasťou policajných zložiek, alebo ktorým zákon priznáva výkonné právomoci, okrem týchto štandardných úloh získavania informácií, môžu disponovať aj preventívnymi a výkonnými funkciami proaktívnej povahy.[6]

1.1 Spravodajská činnosť a účel získavania informácií

Vlastná legálna definícia spravodajskej činnosti nie je ustanovená v právnom poriadku Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu možno pri jej výklade vychádzať iba z definícií poskytovaných právnou teóriou. Tieto definície, aj keď rozdielne koncipované, sa zhodujú na základných premisách vlastných spravodajskej činnosti.

Spravodajskou činnosťou sa rozumie cieľavedomá, systematická činnosť, ktorou kompetentné štátne orgány využívaním metód, prostriedkov a foriem utajene, plánovito získavajú, triedia, analyzujú, uchovávajú a distribuujú informácie pre konkrétnych užívateľov (adresátov) za účelom zvýšenia úrovne ich poznania, ktoré je potrebné na výkon ich činnosti.[7]

Spravodajská činnosť ako špecifická poznávacia činnosť so všetkými jej prvkami nie je vykonávaná výlučne len spravodajskými službami, ale je doménou aj iných bezpečnostných zložiek.[8] Spravodajská činnosť má svoje opodstatnenie i v činnostiach Policajného zboru, v rámci ktorých predstavuje podporu v boji proti závažnejším formám trestnej činnosti, najmä organizovanej, latentnej, sofistikovanej a tiež v boji proti terorizmu. Vykonávanie spravodajskej činnosti predstavuje významný nástroj nevyhnutný najmä pri rozkladaní a deštruovaní kriminálnych skupín, zločineckých skupín a teroristických skupín. Získané poznanie je možné následne využiť pri realizácii príslušných opatrení, ktorými sa sleduje obmedzenie aktivít týchto skupín, s cieľom dosiahnuť úplné zamedzenie ich patologických činností.

Primárnym zmyslom spravodajskej činnosti spravodajských služieb je monitorovanie na úsekoch, ktoré sú im zverené do pôsobnosti. Hlavnou úlohou spravodajských služieb je odhaľovať skutočnosti, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo inak negatívne vplývať na záujem chránený zákonom a poskytnúť relevantné informácie príslušným inštitúciám, ktoré na ich základe uskutočnia primerané opatrenia. Cieľom ich spravodajskej činnosti je identifikovať túto protispoločenskú činnosť a dostať ju pod kontrolu.

Spravodajské služby v rámci spomínaného monitorovania a získavania informácií môžu odhaliť konanie, ktoré má charakter trestnej činnosti. V súvislosti s odhaľovaním trestnej činnosti tu dochádza k prieniku medzi činnosťou spravodajských služieb a ozbrojeného bezpečnostného zboru, konkrétne Policajného zboru, ktorý v rámci zverenej kompetencie plní úlohy vo veciach boja proti zločinnosti a jej organizovaných foriem.[9] Aj keď sa úlohy zverené spravodajským službám a Policajnému zboru môžu v istej oblasti zhodovať, ako je napríklad boj proti organizovanej trestnej činnosti alebo terorizmu, informácie získané týmito bezpečnostnými zložkami štátu môžu mať úplne inú váhu v kontexte trestného procesu.

Ako už bolo vyššie uvedené, spravodajskú činnosť sú oprávnené vo svojej pôsobnosti vykonávať rôzne bezpečnostné zložky štátu. Podstatou spravodajskej činnosti je zabezpečovanie poznatkového fondu o špecifických skutočnostiach a aktivitách. V tejto súvislosti treba poukázať na rozdiel, ktorý sa vzťahuje k spravodajskej činnosti vykonávanej spravodajskými službami a represívnymi zložkami štátu (napr. Policajným zborom). Zjednodušene, základný rozdiel je v účele, ktorého splnenie sa realizáciou spravodajskej činnosti sleduje. Objektom záujmu spravodajskej činnosti vykonávanej Policajným zborom je najmä kriminalita a sledovaným účelom je získavanie informácií, ktoré umožnia oprávneným subjektom prijať opatrenia v oblasti kontroly a potláčania kriminality. Význam sa kladie i na protiprávnosť konania či trestnoprávny rozmer získavaných informácií, ktoré umožnia orgánom činným v trestnom konaní a súdom predchádzať, zamedzovať, odhaľovať a dokumentovať trestnú činnosť a zisťovať jej páchateľov. Objektom záujmu spravodajských služieb sú aktivity, ktoré predstavujú hrozbu pre spoločenské hodnoty zverené im do pôsobnosti bez ohľadu na to, či sú právne kvalifikované ako protiprávny čin. Spravodajské informácie predstavujú prameň poznatkov umožňujúci efektívnejšie odhaľovanie nie len trestnej činnosti, ale aj inej protispoločenskej alebo protištátnej činnosti (napr. hrozby politického, ekonomického alebo anticivilizačného rázu). Zhromaždené informácie pomáhajú oprávneným adresátom – príslušným ústavným činiteľom, prípadne ďalším štátnym orgánom znižovať neistotu v ich činnosti a prijímať lepšie rozhodnutia.[10]

1.2 Osobitné prostriedky získavania informácií

Vo vzťahu k možným zdrojom informácií a formám ich získavania sú spravodajské služby Slovenskej republiky pri plnení úloh oprávnené používať osobitné prostriedky.[11] Právny poriadok rozdeľuje osobitné prostriedky do dvoch skupín, a to informačno-operatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky.

Informačno-operatívne prostriedky sú predmetom vlastnej úpravy tak v zákone o SIS, ako i v zákone o VS, pričom ich zadefinovanie je totožné s prihliadnutím na konkrétnu službu.[12] Tieto statusové zákony uvádzajú taxatívnu enumeráciu informačno-operatívnych prostriedkov, ktorými sa rozumie sledovanie osôb a vecí, legalizačné dokumenty, osoby konajúce v prospech spravodajskej služby, zámena veci a predstieraný prevod veci. Použitie informačno-operatívnych prostriedkov predstavuje miernejší zásah do súkromia dotknutej osoby ako pri použití informačno-technických prostriedkov. Regulácia podmienok ich používania, dokumentovanie používania a kontrola používania v rámci vykonávania spravodajskej činnosti je zverená do kompetencie príslušných štatutárnych zástupcov spravodajských služieb. Rámcová úprava obsiahnutá v statusových zákonoch je bližšie špecifikovaná v osobitných interných predpisoch spravodajských služieb.

Samotná definícia, vymedzenie a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov mimo trestného konania sú predmetom úpravy zákona o ochrane pred odpočúvaním.[13] Uvedené prostriedky sú najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné zariadenia alebo ich súbory používané utajeným spôsobom na:

i) vyhľadávanie, otváranie, skúmanie a vyhodnocovanie poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

ii) získavanie obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie,

iii) vyhotovovanie obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových alebo iných záznamov.[14]

Voľba prostriedkov, prostredníctvom ktorých spravodajská služba získava informácie je vždy individuálna a závisí od rôznych situačných a determinujúcich faktorov (napr., aký druh informácie je potrebné získať, z akého záujmového prostredia, efektivita už použitých prostriedkov, zložitosť získavania informácií).

2. Právny rámec práva na ochranu súkromia

Pozitívne právo priznáva každej osobe právo na ochranu svojej osobnosti ako aj svojho súkromia. Toto právo sa zaraďuje medzi základné práva. Na medzinárodnej úrovni ochrana práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je upravená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[15] V článku 7 ods. 1 a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd[16] je garantovaná nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a ochrana dôstojnosti, ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromia a zneužívaním údajov o svojej osobe. Na úrovni európskeho práva sa v čl. 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie[17] a čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie[18] stanovuje, že každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú. Na národnej úrovni, základným dokumentom, ktorý zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, je Ústava Slovenskej republiky.[19] Občianskoprávne predpisy ďalej umocňujú právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.[20]

Právo na ochranu súkromia však nie je absolútne právo.[21] Štát môže do výkonu tohto práva zasahovať za splnenia kumulatívnych podmienok v súlade so zásadou proporcionality. Zásah musí byť legitímny (zákonný predpoklad), nevyhnutný (v demokratickej spoločnosti nie je možné vykonať iné vhodné opatrenie, aby bol efektívne splnený zákonom sledovaný účel) a vykonaný za účelom ochrany iného dôležitého spoločenského záujmu (napr. národná bezpečnosť, verejná bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrana zdravia, ochrana práv a slobôd iných). Takýto zásah, podmienený výkonom iného subjektívneho práva alebo povinnosti stanovenej zákonom, zostáva potom povoleným za predpokladu, že sa stal v medziach určených zákonom primeraným spôsobom. Je potom nepochybné, že o takýto prípad nejde tam, kde by sa konajúci subjekt pri posudzovanom zásahu proti osobnostným právam fyzickej osoby dopustil napr. excesu.[22]

V prípade, ak dôjde k neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti právny poriadok ustanovuje možnosť domáhať sa upustenia od týchto zásahov, odstránenia následkov týchto zásahov, ako aj poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Ak by sa pri posudzovaní neoprávneného zásahu nejavilo zadosťučinenie za postačujúce, nakoľko došlo k zníženiu dôstojnosti osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže sa dotknutá osoba domáhať určenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom (§ 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.).

3. Neoprávnený zásah vykonaný spravodajskou službou

V súvislosti s rozborom neoprávneného zásahu zo strany štátneho orgánu poukážem na prípad týkajúci sa neoprávneného zásahu do práva osoby na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie vykonaného Slovenskou informačnou službou.

Žalobca sa svojím žalobným návrhom zo dňa 28. 12. 2000 domáhal, aby súd určil, že Slovenská informačná služba (ďalej aj ako „žalovaná“) neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie a uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 6 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a trovy konania.

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom č. k. 10C 192/00 – 200 z 19. apríla 2006 určil, že žalovaná neoprávnene zasiahla do práv žalobcu na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie, uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 2 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a vo zvyšku žalobu zamietol.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že po tom, čo žalobca uverejnil v denníku SME 11. novembra 1995 výzvu k občanom Slovenskej republiky na podpísanie petície za vyhlásenie referenda za odvolanie bývalého premiéra vlády Slovenskej republiky (ďalej tiež „SR“) Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády SR, žalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia žalobcu. Neoprávnenosť zásahu do súkromia žalobcu činnosťou žalovanej mal preukázanú z vykonaných svedeckých výpovedí, predovšetkým z výpovede bývalého štatutárneho zástupcu žalovanej,[23] ktorý túto okolnosť skonštatoval aj vo svojej správe o činnosti Slovenskej informačnej služby prednesenej v Národnej rade Slovenskej republiky dňa 12. 2. 1999. Súd mal za to, že žalovaná nad rámec svojej pôsobnosti upravenej v § 2 a v rozpore s § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.) získavala a sústreďovala informácie o osobe a činnosti žalobcu a neoprávnene viedla o ňom evidenciu. Náhradu nemajetkovej ujmy priznal vo vyššie uvedenej sume, vezmúc zreteľ na neprimeranosť zásahu a dĺžku trvania narušenia zákonom chráneného súkromia žalobcu a jeho rodiny, ekonomickú situáciu žalobcu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromia a aj psychickú traumu, ktorú žalobca a jeho rodina neoprávneným zásahom utrpeli. Vo zvyšku z požadovanej nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, pretože požadovaná výška nemajetkovej ujmy sa javila súdu neprimeranou.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 eur) tak, že žalobu v tejto časti (rozsahu) zamietol, a …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Juraj Bališ

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Výklad civilného procesného práva po nedávnej rekodifikácii začína postupne nadobúdať pevnejšie kontúry, a to aj vďaka publikovanej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Je akýmsi aktuálnym fenoménom, že v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (tzv. „R – zbierka“) sú vo zvýšenej kvantite publikované judikáty procesného charakteru. Týka sa to predovšetkým dovolacieho konania a jeho novej koncepcie.

Výklad civilného procesného práva po nedávnej rekodifikácii začína postupne nadobúdať pevnejšie kontúry, a to aj vďaka publikovanej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Je akýmsi aktuálnym fenoménom, že v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (tzv. „R – zbierka“) sú vo zvýšenej kvantite publikované judikáty procesného charakteru. Týka sa to predovšetkým dovolacieho konania a jeho novej koncepcie.

Prax však ukazuje, že na § 419 až § 457 CSP o dovolaní nadväzuje nemalé množstvo ďalších procesných pravidiel, ktorých výklad je v súvislosti s dovolacím konaním viac či menej problematický. Jedným z takýchto ustanovení je § 48 CSP o veľkom senáte. V súlade s prvým odsekom tohto paragrafu je senát najvyššieho súdu povinný postúpiť vec na rozhodnutie sedemčlennému veľkému senátu (§ 48 ods. 2 CSP), ak dospeje pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.

Aké sú dôsledky porušenia § 48 ods. 1 CSP vo vzťahu k inštitútu zákonného sudcu a prípadnému zásahu do základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR (vzácna číselná zhoda), možno nateraz ponechať na vyvíjajúcu sa judikatúru Ústavného súdu SR.

Pokiaľ ide o obsahové zameranie tohto príspevku, doslovný výklad § 48 ods. 1 CSP ad absurdum by mohol viesť k dvom neakceptovateľným záverom. Prvým je ten, že povinnosť postúpiť vec veľkému senátu sa nevzťahuje na odklon od vlastného právneho názoru toho istého senátu, keďže zákon výslovne uvádza „právny názor vyjadrený v rozhodnutí iného senátu“. Takáto interpretácia by však smerovala proti samotnej podstate a účelu právnej normy. Ak sú splnené iné procesné podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 CSP, tak skutočnosť, že odklon sa týka právneho názoru toho istého senátu, nepredstavuje prekážku na postúpenie veci veľkému senátu.

Druhý neakceptovateľný záver vyplýva z rigidného výkladu, podľa ktorého musí bezpodmienečne každý odklon smerovať do veľkého senátu. To by pre dovolací súd predstavovalo neudržateľný stav. Odklon od predchádzajúceho právneho názoru (bez ohľadu na konkrétne okolnosti) rozhodne nie je zriedkavý a v mnohých prípadoch je dokonca nevyhnutný. Pôvodné rozhodnutie ale naďalej existuje a predstavuje relevantný výsledok rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu. Každé následné odlišné rozhodnutie, hoci súladné s medzičasom ustálenou rozhodovacou praxou, bude s ním teda v rozpore.

Vzniknutá situácia je už de facto nezvratná a objektívne pretrvá do budúcna bez časového obmedzenia. Nemôže to však zároveň znamenať, že každý individuálny spor ohľadom danej právnej otázky musí rozhodnúť veľký senát.

Je teda nevyhnutné zodpovedať otázku, kedy už nie je potrebné postúpiť vec veľkému senátu napriek tomu, že preukázateľne existuje jedno alebo viac predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré vychádzajú z odlišného právneho názoru(?). Ako akceptovateľnú odpoveď možno rozhodne prijať tvrdenie, že v takom prípade, ak o tejto právnej otázke už záväzne (§ 48 ods. 3 CSP) rozhodol veľký senát a samotný trojčlenný senát sa nechce od tohto rozhodnutia odchýliť. Takáto procesná situácia ale v súčasnosti pokrýva pomerne malý okruh právnych otázok. Rozhodovacia prax veľkého senátu bude predstavovať mnohopočetnú a rôznorodú judikatúru zrejme až v (azda nie až tak veľmi vzdialenej) budúcnosti.

V súčasnosti je preto omnoho akútnejšia otázka, či má rovnaké účinky aj publikovanie judikatúry v R – zbierke. Zjednodušene povedané, či môže trojčlenný senát dovolacieho súdu sám rozhodnúť v prípade, ak je jeho právny názor síce v rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR (hoci napríklad starším alebo zjavne ojedinelým), ale v súlade s judikátom publikovaným v R – zbierke, čiže v súlade s ustálenou rozhodovacou … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Za obdobie ostatných troch rokov (od rekodifikácie civilného procesného práva) došlo k viacerým legislatívnym zmenám, ktoré sa týkajú poplatkových povinností vo vzťahu k súdnej moci. Bonmot, že štátny výkon spravodlivosti nie je „zadarmo“, asi nemusí byť pri tejto príležitosti osobitne zdôrazňovaný. Aj vzhľadom na imperatív, vyplývajúci z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je však opodstatnená požiadavka na zrozumiteľnú a prehľadnú právnu úpravu a jej racionálny výklad.

Za obdobie ostatných troch rokov (od rekodifikácie civilného procesného práva) došlo k viacerým legislatívnym zmenám, ktoré sa týkajú poplatkových povinností vo vzťahu k súdnej moci. Bonmot, že štátny výkon spravodlivosti nie je „zadarmo“, asi nemusí byť pri tejto príležitosti osobitne zdôrazňovaný. Aj vzhľadom na imperatív, vyplývajúci z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je však opodstatnená požiadavka na zrozumiteľnú a prehľadnú právnu úpravu a jej racionálny výklad.

Opakované podnety advokátov sa v podstate zameriavajú na tri aplikačné problémy či nejasnosti, ktorým bude venovaný nasledujúci text. Prvý z nich súvisí so zrušením tzv. tretej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku zákonom č. 152/2017 Z. z., s účinnosťou od 1. 7. 2017. Ide o § 10 ods. 3 ZoSP, podľa ktorého pôvodne súd zrušil uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatil súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Ak napríklad žalobca nesplnil poplatkovú povinnosť pri podaní žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) ZoSP], ani v následnej sudcovskej lehote v zmysle výzvy podľa § 10 ods. 1 ZoSP, mohol túto povinnosť efektívne splniť pred uplynutím lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania. Túto alternatívu uvedená novela zrušila. Zaujímavosťou je, že pôvodný návrh zákona sprísnenie režimu v neprospech poplatníkov neobsahoval. K doplneniu došlo až na základe schváleného pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru NR SR, pričom bol doplnený aj nový § 14 ods. 3 ZoSP, podľa ktorého v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

Nezaplatenie súdneho poplatku v tzv. druhej lehote (na základe výzvy) by teda malo bezprostredne viesť k zastaveniu konania. V danej súvislosti je otázne, či musí byť peňažná suma poplatku pripísaná na účet súdu najneskôr v posledný deň lehoty (§ 567 ods. 2 OZ), alebo na jej zachovanie postačuje zadanie platobného príkazu banke.

Treba zdôrazniť, že pri nezaplatení súdneho poplatku zastaví súd konanie podľa § 10 ods. 1 ZoSP, ktorý nebol novelizáciou dotknutý. Naďalej je preto aplikovateľná relatívne ustálená judikatúra, v zmysle ktorej musí súd v nadväznosti na § 217 ods.1 a §234 ods.2 CSP (§154 ods.1 a §167 ods.2 OSP) zohľadniť stav v čase vydania uznesenia o zastavení konania. Popri slovenských judikátoch R 4/2003, R 16/2010, R 74/2010 alebo náleze ÚS SR sp. zn. III. ÚS 203/2008 (Zb. nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 51/2008) možno poukázať aj na aktuálne relevantné rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 ICdo 38/2015 a 25 Cdo 4242/2016.

Ak teda zadá poplatník bankový platobný príkaz na úhradu súdneho poplatku v posledný deň lehoty, je vysoko pravdepodobné, že v čase prípadného rozhodovania súdu o zastavení konania bude už platba na účte súdu pripísaná. Za daných okolností potom neprichádza zastavenie konania do úvahy.

Lehota na úhradu súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 ZoSP je navyše lehotou procesnoprávnou a sudcovskou v zmysle čl. 10 ods. 3 a § 118 CSP (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Obdo 35/2007, 6 Obo 244/2007). Z tohto dôvodu musí na jej zachovanie, pri analogickej aplikácii § 121 ods. 5 CSP, postačovať zadanie bankového platobného príkazu. To v takomto prípade oprávňuje poplatníka, aby v sťažnosti proti nezákonnému uzneseniu o zastavení konania, napriek citovanému zneniu § 14 ods. 3 ZoSP a v súlade s ním, namietal, že poplatkovú povinnosť splnil včas.

Načrtnuté závery korešpondujú s princípom, podľa ktorého je elementárnou úlohou súdov vo veci konať, nie odmietať konať (denegatio iustitiae) z formálnych dôvodov. Verejnoprávnu normu je preto potrebné interpretovať v prospech účelu a opodstatnenia existencie súdnej moci. Ak napriek uvedenému dôjde k nezákonnému zastaveniu konania prenezaplatenie súdneho poplatku a zamietnutiu sťažnosti proti takémuto uzneseniu, je žalobca odkázaný už iba na podanie novej žaloby, pokiaľ mu to hmotnoprávna situácia umožňuje, alebo na podanie ústavnej sťažnosti. Prípustnosť odvolania aj dovolania je totiž zo zákona vylúčená, čo medzičasom judikoval aj Najvyšší súd SR pod R 82/2018.

Druhý problém, týkajúci sa súdnych poplatkov, súvisí s upomínacím konaním podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZUK“). V súlade s § 11c ods. 1 ZoSP je upomínacie konanie oproti štandardnému konaniu o zaplatenie zvýhodnené znížením sumy súdneho poplatku o polovicu. Zjednodušene možno konštatovať, že súdny poplatok z návrhu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Od decembra 2013 sú v Slovenskej republike vydávané nové typy občianskych preukazov – občianske preukazy s čipom, tzv. eID karty. V súčasnosti je ich využívanie v elektronickom prostredí už čiastočne povinné pre určitý okruh právnických osôb (štatutárne orgány alebo členovia štatutárneho orgánu právnických osôb zapísaných v obchodnom registri SR), ale stále plne dobrovoľné pre fyzické osoby – občanov. Využívanie tohto výdobytku modernej techniky má však svoje nástrahy. V článku sú rozobraté výhody, aj nevýhody a tiež (ne)bezpečnosť jeho používania.

Podmienky a postup pri vydávaní občianskych preukazov a vedenie evidencie občianskych preukazov upravuje zákon č. 224/2006 Z. z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o OP“). Podľa tohto zákona (§ 2 ods. 1) je občiansky preukaz verejnou listinou, ktorou občan preukazuje svoju totožnosť, štátne občianstvo a ďalšie údaje v ňom uvedené. Nové typy občianskych preukazov – občianske preukazy s čipom (tzv. elektronické identifikačné karty – skrátene eID alebo eID karty) vydáva Slovenská republika od decembra 2013.[1] Doba platnosti nového typu dokladu zostala nezmenená – 10 rokov (§ 5 ods. 4 zákona o OP) a rovnako, ako predošlý občiansky preukaz bez čipu, slúži na preukazovanie totožnosti občana SR pri osobnom styku s úradmi a inštitúciami a tiež ako cestovný doklad.[2] Nový typ dokladu však navyše obsahuje elektronický čip, ktorý umožňuje preukazovanie totožnosti občana v elektronickom prostredí pri využívaní elektronických služieb verejnej správy (tzv. e-služieb, či e-Government služieb).[3]

Dobrovoľný pre občanov, povinný pre štatutárov

Pre občanov je využívanie elektronických občianskych preukazov s čipom na prístup k elektronickým službám len dobrovoľné (či vo forme elektronickej schránky[4] alebo kvalifikovaného elektronického podpisu). Povinne ich však musia používať štatutárne orgány alebo členovia štatutárneho orgánu právnických osôb (ďalej v texte len „štatutári“) zapísaných v obchodnom registri SR.[5] Odo dňa 1. júla 2017 totiž majú povinnosť komunikovať so štátnou správou prostredníctvom elektronických schránok (po prihlásení sa cez portál www.slovensko.sk), do ktorých majú prístup len ak majú vydané nové typy dokladov. Firmám so sídlom v SR zapísaným v obchodnom registri sú od tohto dátumu zasielané úradné rozhodnutia, či oznámenia výhradne prostredníctvom elektronických schránok (ak štatutár nemá aktivovaný občiansky preukaz s čipom a bezpečnostný osobný kód – tzv. BOK (ďalej v texte aj len „BOK“), k zaslaným rozhodnutiam, či oznámeniam sa jednoducho nedostane). Povinná je však len elektronická komunikácia smerom od orgánu verejnej moci k účastníkom (a to aj v prípade podania na orgán v papierovej forme), nie naopak, tzn., že na písomnosť od orgánu verejnej moci doručenej do elektronickej schránky môže účastník odpovedať aj v papierovej forme.

V prípade štatutárov – cudzincov s pobytom na Slovensku je potrebný elektronický doklad o pobyte – tzv. eDoPP karta (§ 73 a § 73a zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov), ktorý funguje z hľadiska e-služieb rovnako ako občiansky preukaz s čipom. V prípade štatutárov s pobytom mimo územia SR je to komplikovanejšie a týmto ostávajú len dve možnosti – požiadať o tzv. alternatívny autentifikátor (§ 21 ods. 1 písm. b) a § 22 zákona o e-Governmente) alebo si zvoliť za splnomocnenca osobu s občianskym preukazom s čipom (prípadne s dokladom o pobyte s čipom) a bezpečnostným osobným kódom (splnomocnenie ju možné formou listiny alebo elektronicky a rozsah právomocí splnomocnenca je možné nastaviť).

Úradná elektronická schránka bola aktivovaná automaticky každému štatutárovi firmy zapísanej v obchodnom registri a je v záujme každého štatutára si do nej zabezpečiť prístup, keďže v momente uloženia úradnej korešpondencie do elektronickej schránky začína plynúť tzv. úložná lehota.[6] Ak v tejto lehote nebude štatutár konať, nastane tzv. fikcia doručenia a úradná korešpondencia bude považovaná za doručenú aj v prípade, ak si ju nepreberie a neprečíta, pričom na moment doručenia môžu byť viazané lehoty (napr. na podanie odvolania, či na splnenie nejakej povinnosti). Ide o obdobný postup, ako keby si štatutár neprebral listovú zásielku na pošte; preto by si mali všetci štatutári zriadiť prístup k svojej elektronickej schránke a prezerať v nej poštu pravidelne – aby boli nielen informovaní, ale aby aj nezmeškali príslušné zákonné lehoty.[7] Za neaktivovanie, či nepoužívanie elektronickej schránky síce nie sú stanovené žiadne pokuty, avšak finančné dopady môžu byť pre majiteľa schránky značné (napr. sa nedozvie o uložení pokuty a suma bude narastať o sankčné úroky).[8] Zriadenie a používanie kvalifikovaného elektronického podpisu je aj pre štatutárov dobrovoľné.

V prípade, že si adresát elektronickej správy z objektívnych príčin nemohol správu prevziať a oboznámiť sa s jej obsahom, je v zákone o e-Governmente ustanovený inštitút neúčinnosti elektronického doručovania (§ 33).

Právnickým osobám so sídlom na území SR, ktoré nie sú zapísané do obchodného registra SR (ide napr. o občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie a pod.) bude elektronická schránka automaticky aktivovaná na doručovanie až dňa 1. júna 2020 (§ 60b ods. 3 zákona o e-Governmente). Do tohto termínu si svoje elektronické schránky môžu aktivovať na doručovanie úradných rozhodnutí, či oznámení dobrovoľne.[9]

(Ne)Bezpečnosť eID

„Bezpečnosť údajov uložených v kontaktnom čipe chránia bezpečnostné mechanizmy a tiež bezpečnostný osobný kód (BOK).“[10]

Podľa zákona o OP (§ 4b) slúži bezpečnostný osobný kód spolu s občianskym preukazom na potvrdenie totožnosti držiteľa pri elektronickej komunikácii s informačnými systémami orgánov verejnej správy alebo s inými fyzickými alebo právnickými osobami. Ide o kombináciu najmenej šiestich a najviac desiatich číslic, ktorú si občan zvolí a tento kód slúži na prihlasovanie sa k príslušnej elektronickej službe.

Zadanie BOK-u s následnou aktiváciou eID funkcie nie je povinné – občan sa môže rozhodnúť, či bude alebo nebude využívať elektronické služby. V prípade, že bol vydaný občiansky preukaz s elektronickým čipom, ale jeho držiteľ nemá zvolený BOK, môže si ho ísť kedykoľvek zvoliť dodatočne na okresné riaditeľstvo Policajného zboru (ďalej v texte aj len „OR PZ“) a v rámci záruk bezpečnosti si tiež držiteľ občianskeho preukazu s čipom môže svoj BOK kedykoľvek zmeniť, a to aj opakovane (§ 17b ods. 2 a § 4b ods. 3 zákona o OP).

Ako ochrana pred zneužitím občianskeho preukazu s čipom formou náhodného skúšania zadávania BOK-u slúži funkcia automatického zablokovania po piatom po sebe nesprávnom zadaní BOK-u pri elektronickej komunikácii, pričom odblokovanie môže vykonať len OR PZ (§ 4b ods. 4 zákona o OP).

Podľa dôvodovej správy k novele zákona o OP malo byť technicky možné prečítať údaje z občianskeho preukazu len so súhlasom občana zadaním BOK-u a súčasným priložením občianskeho preukazu k čítačke kariet. „Len oprávnení poskytovatelia služieb a fyzické osoby a právnické osoby budú môcť požiadať o prečítanie údajov z občianskeho preukazu, pričom bude zabezpečené prostredníctvom príslušného certifikátu, ktoré z údajov budú z občianskeho preukazu prečítané a odovzdané poskytovateľovi služieb.“[11]

Napriek tomu, že čip občianskeho preukazu mal byť účinne chránený proti zneužitiu, koncom roka 2017 – dňa 31. októbra 2017 o 18.23 hod. bola z dôvodu potenciálnej zraniteľnosti certifikátov hromadne zrušená platnosť certifikátov s veľkosťou kľúčov 2048-bitov,[12] ktoré boli vydané na elektronických občianskych preukazoch.[13] Výskumný česko-slovenský tím z Masarykovej univerzity v Brne totiž zistil, že tieto certifikáty sú ľahko napadnuteľné – neoprávnenej osobe stačilo získať dokument podpísaný takýmto podpisovým certifikátom[14] a za relatívne nízke náklady[15] mohla prelomiť bezpečnostné šifrovanie podpisového certifikátu.[16] Neoprávnená osoba by sa následne v prostredí e-Governmentu mohla vydávať za osobu, ktorej podpisový certifikát prelomila – mohla by napr. v mene zneužitej osoby prevádzať nehnuteľnosti alebo obchodné podiely v spoločnostiach, podávať žaloby alebo sa k žalobám vyjadrovať, komunikovať s finančnou správou atď. Čiže neoprávnená osoba mohla zneužiť prelomený podpisový certifikát všade tam, kde sa v rámci e-Governmentu vyžaduje tzv. kvalifikovaný elektronický podpis.

Po zrušení platnosti certifikátov s veľkosťou kľúčov 2048-bitov bolo možné eID kartu bez získania nových certifikátov naďalej používať na preukazovanie totožnosti, prihlasovanie sa do elektronickej schránky, potvrdzovanie doručeniek a na ďalšie elektronické služby, pri ktorých stačilo zadávať BOK, nebolo však možné uskutočňovať úkony, pri ktorých sa vyžadovalo použitie elektronického podpisu. Na obnovenie tejto funkcie bolo potrebné požiadať o výmenu za bezpečnejšie – 3072-bitové certifikáty. Okresné riaditeľstvá Policajného zboru poskytovali túto službu na počkanie a bezplatne (nešlo o výmenu občianskych preukazov, ale iba o nahratie nových podpisových certifikátov).[17]

Samotné odcudzenie občianskeho preukazu s čipom ešte nepredstavuje riziko jeho zneužitia v prostredí e-služieb. Veľkým problémom je, ak sa zlodej dostane spolu s elektronickým občianskym preukazom aj k BOK-u a KEP PIN-u majiteľa – v takom prípade už jeho zneužitiu nestojí nič v ceste. Z uvedeného dôvodu je naozaj vhodné dodržiavať zásady bezpečného používania eID kariet,[18] a to najmä neprezrádzanie týchto kódov a ich prípadné uchovávanie mimo eID karty.

Môžeme tak rozlišovať dve situácie, kedy môžu vyššie uvedené bezpečnostné kódy prispieť k zneužitiu eID karty:

a) nesprávny výber bezpečnostných kódov a
b) nesprávne nakladanie s bezpečnostnými kódmi.

V prípade nesprávneho výberu kódov máme na mysli voľbu jednoduchých, ľahko uhádnuteľných kódov (napr. 000000, 111111, 123456 atď.), aby boli tieto ľahšie zapamätateľné pre svojich užívateľov alebo voľbu rovnakých kódov pre rôzne prístupy. Jednou z hlavných príčin, prečo si ľudia dávajú jednoduché heslá, alebo na všetky prístupy heslá rovnaké či podobné je, že sa boja ich zabudnutia.

V prípade nesprávneho nakladania s bezpečnostnými kódmi máme na mysli ich priame vyzradenie inej osobe alebo nesprávne uchovávanie týchto kódov. „Bezpečnostné kódy sú len vaše tajomstvo, takže ich v žiadnom prípade nikde neoznamujte, aj keď vás o to požiadajú.“ … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jana Matejová

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

V justičnom priestore sa vyskytuje pomerne veľká množina takzvaných bagateľných peňažných sporov. Bagateľných, samozrejme, iba zo všeobecného hľadiska. V konkrétnom prípade sa totiž málokomu javí jeho vlastný spor ako bagateľný; bez ohľadu na jeho prípadnú minimálnu hodnotu.

V justičnom priestore sa vyskytuje pomerne veľká množina takzvaných bagateľných peňažných sporov. Bagateľných, samozrejme, iba zo všeobecného hľadiska. V konkrétnom prípade sa totiž málokomu javí jeho vlastný spor ako bagateľný; bez ohľadu na jeho prípadnú minimálnu hodnotu.

Procesná legislatíva existenciu takýchto sporov predpokladá a zavádza v danej súvislosti rôzne účelné opatrenia na princípe ratione valoris (z dôvodu hodnoty). Za splnenia ostatných podmienok podľa § 177 ods. 2 písm. a) CSP môže súd napríklad rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, ak hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur. V spotrebiteľských sporoch je táto hranica znížená na polovicu [porovnaj § 297 písm. b) CSP]. Súčasťou práva Európskej únie je aj nariadenie EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (rovnako 2 000 eur v zmysle čl. 2 ods. 1 nariadenia).

Osobitnú pozornosť si vyžadujú legislatívne opatrenia, ktoré na princípe ratione valoris zavádzajú bagateľný cenzus, pokiaľ ide o prípustnosť opravných prostriedkov. Typickým príkladom je zákonné obmedzenie prípustnosti dovolania v zmysle § 422 CSP, ktoré vylučuje možnosť napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním podľa § 421 ods. 1 CSP, ak v peňažnom spore nie je prekročená určitá hodnotová hranica. Tou je desaťnásobok minimálnej mzdy bez ohľadu na príslušenstvo, resp. dvojnásobok minimálnej mzdy v sporoch s ochranou slabšej strany. Aktuálne teda 5 200 eur a 1 040 eur. Obdobnú úpravu obsahoval aj § 238 ods. 5 OSP, ktorý prípustnosť dovolania limitoval trojnásobkom a v obchodných veciach desaťnásobkom minimálnej mzdy.

Ústavný súd pre konanie o individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR nemá osobitne uzákonený bagateľný cenzus. Takéto obmedzenie neupravoval pôvodný zákon NR SR č. 38/1993 Zb. a neupravuje ho ani súčasný zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZÚS“). Ustanovenie § 62 ZÚS subsidiárne odkazuje iba na primeranú aplikáciu CSP, rovnako ako aj zrušený § 31a ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Zb.

V rámci konania pred Ústavným súdom SR sa však postupne vyvinula prax, podľa ktorej je opodstatnené aplikovať pravidlo o neprípustnosti individuálnej sťažnosti na princípe ratione valoris rovnako, ako v prípade neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP a aktuálne § 422 ods. 1 CSP. Túto prax už v súčasnosti možno označiť za ustálenú a reprezentuje ju nemalé množstvo uznesení o odmietnutí sťažností, ako zjavne neopodstatnených (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 431/2012, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 885/2016 a ďalšie).

Ústavný súd v danej súvislosti spravidla uvádza, že ak je v konaní pred dovolacím súdom ex lege vylúčený prieskum bagateľných vecí, bolo by „proti logike“ pripustiť, aby bol ich prieskum automaticky presunutý do roviny ústavného súdnictva. Ústavnoprávna ochrana sa teda v takýchto prípadoch poskytuje iba celkom výnimočne, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu alebo intenzite.

Do tohto stabilizovaného rozhodovacieho štandardu vnieslo nový názorový trend nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 27. novembra 2018 vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Zámerom príspevku je reagovať na článok JUDr. Kristíny Absolonovej Viedenský dohovor o diplomatických stykoch a jeho súvislosť s návratovým konaním v zmysle § 123 a nasl. CMP uverejnený v BSA 4/2019 (ďalej aj ako „komentovaný článok“), ktorý vo svojom úvode nastoľuje otázku: „Vzniká maloletým deťom ako rodinným príslušníkom diplomatického zástupcu v krajine prijímajúceho štátu obvyklý pobyt v čase ich pôsobenia v tejto krajine alebo je naopak, takýto pobyt považovaný len za dočasný?“. Autorka v komentovanom článku konštatuje, že obvyklý pobyt deťom nevzniká v dôsledku aplikácie Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch,[1] čo má nepriaznivé následky v tzv. návratovom konaní v kontexte medzinárodného únosu dieťaťa.[2] Svoju kritiku smeruje k samotnému Viedenskému dohovoru, pričom ako riešenie navrhuje jeho zmenu.

Je možné stotožniť sa s názorom autorky, že automatický záver súdu o tom, že dieťa diplomata má obvyklý pobyt vo vysielajúcom štáte, je v rozpore so záujmami dieťaťa.[3] Autorka však uvedený výsledok považuje za „súladný s medzinárodnými dohodami“, a preto navrhuje revíziu Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. V tomto ohľade by sme radi ponúkli iné možnosti na posúdenie problému.

1. Vzťah diplomatických imunít a obvyklého pobytu

Komentovaný článok sa odvoláva na „vákuum, resp. trhlinu vo forme nešťastne formulovaných článkov Viedenského dohovoru“. Autorka tvrdí, že z Viedenského dohovoru vyplýva, že „pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný“ a „maloletému dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevzniká obvyklý pobyt“. Neuvádza však, či ide o výklad prezentovaný v judikatúre (článok spomína skúsenosti autorky z praxe bez odkazu na konkrétne súdne rozhodnutie), nenachádzame ani odkaz na právnu vedu. Výklad obvyklého pobytu pritom zo znenia Viedenského dohovoru nijako zreteľne nevyplýva. Najmä v tejto pasáži však autorka tvrdí opak: „V dôsledku uvedeného je dieťa, ktoré žije nepretržite niekoľko rokov v zahraničí (na území prijímajúceho štátu), …, uvedené do situácie, kedy v súlade s výsadami a imunitami špecifikovanými vo Viedenskom dohovore, ktoré požívajú jeho rodičia a ktoré sa automaticky uplatňujú aj na jeho osobu, rezultujúce do nevzniku obvyklého pobytu v danom štáte, nemôže očakávať úspešné súdne konanie vo veci jeho návratu do krajiny, ktorú označuje za svoj domov.“ Autorka zrejme vidí súvislosť medzi obvyklým pobytom dieťaťa a imunitami a výsadami diplomatického zástupcu a jeho rodiny. V komentovanom článku sú citované ustanovenia Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, ktoré upravujú rozsah vyňatia diplomatického zástupcu z trestnej, civilnej a administratívnej jurisdikcie diplomatického zástupcu (čl. 31). Autorka uvádza, že „v intenciách citovaných článkov Viedenského dohovoru pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný a končí najneskôr rozhodnutím zamestnávateľa o ukončení jeho vyslania do zahraničia.“ Súvislosť medzi jurisdikčnou imunitou a kritériom obvyklému pobytu však vysvetlená nie je. Sú tieto právne kategórie prepojené?

Z uhla pohľadu procesného práva môžeme obe kategórie považovať za podmienky konania: kým jurisdikčná imunita je podmienka negatívna (súd nebude konať, ak jeden z účastníkov konania má príslušný typ imunity), obvyklý pobyt je zvyčajne pozitívna podmienka (tzv. kritérium medzinárodnej právomoci, ktoré musí byť splnené, aby slovenský súd mohol začať konať).[4] Ak došlo k splneniu prvej podmienky, druhú podmienku neskúmame. Zo širšieho uhla pohľadu je však obvyklý pobyt kritérium, ktoré sa vyskytuje nielen v normách medzinárodného práva procesného, ale aj súkromného (tak v kolíznych normách, ako aj v normách o právomoci), pričom ide o kritérium, ktoré v ostatnom čase najčastejšie využívajú zákonodarci (či už v medzinárodných dohovoroch, nariadeniach Európskej únie, ale aj v zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom).[5]

Pre skutkovú situáciu prezentovanú v komentovanom článku (neoprávnené zadržanie dieťaťa jedným z rodičov a následné konanie o návrat dieťaťa iniciované druhým rodičom) sú relevantnými normami Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haag, 25. októbra 1980) (ďalej aj „Haagsky dohovor“),[6] nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej aj „nariadenie Brusel IIa“)[7] a zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“). Vzťah medzi nariadením Brusel IIa a Haagskym dohovorom je vysvetlený v bode 17 odôvodnenia nariadenia, z ktorého vyplýva, že pravidlá EÚ Haagsky dohovor nenahrádzajú, sú len ich doplnením.[8] Základným princípom je, že ak dôjde k medzinárodnému únosu dieťaťa, právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu si zachovávajú súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom (článok 11 nariadenia Brusel IIa). Únos dieťaťa sa vzťahuje na neoprávnené premiestnenie aj na neoprávnené zadržiavanie, ktorých legálna definícia sa nachádza v článku 2 bod 11 nariadenia Brusel IIa,[9] pričom pre obe situácie je spoločné, že dieťa sa nachádza bez súhlasu nositeľa opatrovníckych práv v inom členskom štáte ako v štáte svojho obvyklého pobytu. V štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, alebo v ktorom je neoprávnene zadržiavané, môže byť iniciované konanie o návrat dieťaťa podľa článku 11 nariadenia Brusel IIa. Článok 11 nariadenia nie je technicky koncipovaný ako typická norma o právomoci (hoci je zaradený do Kapitoly II nariadenia s názvom „súdna právomoc“).[10] Zámerom je vytvoriť jednotný postup súdov pri konaní o návrate dieťaťa. Kritérium medzinárodnej právomoci na konanie o návrate, hoci nie je v článku 11 nariadenia Brusel IIa explicitne vyjadrené, vyplýva z kontextu: je ním prítomnosť dieťaťa v členskom štáte ako dôsledok medzinárodného únosu dieťaťa. Kľúčovou otázkou je preto zistenie obvyklého pobytu dieťaťa (únos predpokladá prítomnosť dieťa v inom štáte ako v štáte obvyklého pobytu). Podľa § 123 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. V prípade, na ktorý poukazuje komentovaný článok, slovenský súd určil, že obvyklý pobyt dieťaťa v inom členskom štáte vôbec nevznikol, dieťa malo obvyklý pobyt na Slovensku, preto nemožno hovoriť o neoprávnenom premiestnení a zadržiavaní. Ak pripustíme, že deťom diplomatických zástupcov nevzniká nikdy v prijímajúcom štáte obvyklý pobyt, má to pre návratové konanie zásadný význam, na ktorý poukazuje autorka komentovaného článku: „Súd sa v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým nenariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bude teda zaoberať výlučne charakterom diplomatického zastúpenia v súvislosti s ustanoveniami Viedenského dohovoru a tou skutočnosťou, že dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevznikol obvyklý pobyt ako základný predpoklad dôvodnosti podania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu.“

2. Diplomatické imunity pri návratovom konaní

Autorka komentovaného článku navrhuje ako riešenie zmenu Viedenského dohovoru, pričom detaily neformuluje (napr. má sa v dohovore definovať obvyklý pobyt dieťaťa diplomatického zástupcu?). Pravdepodobnosť realizácie takéhoto riešenia je však minimálna (s ohľadom na náročný proces prijímania medzinárodných zmlúv). Definovanie obvyklého pobytu dieťaťa diplomatického zástupcu by navyše išlo nad rámec cieľov dohovoru, jeho vecného rozsahu.

Je možné súhlasiť s tým, že ak jeden z rodičov požíva diplomatické imunity, táto okolnosť môže mať vplyv na návratové konanie. Podľa nášho názoru však aplikácia ustanovení Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch môže mať za následok „len“ záver o vyňatí osoby z právomoci súdov Slovenskej republiky z dôvodu imunity v civilných veciach, nie však automatický záver o vylúčení obvyklého pobytu dieťaťa diplomata v prijímajúcom štáte.

Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov sú z právomoci slovenských orgánov vyňaté osoby, medzinárodné organizácie a inštitúcie, ktoré podľa medzinárodných zmlúv, iných pravidiel medzinárodného práva alebo slovenských právnych predpisov požívajú v Slovenskej republike imunitu, a to v rozsahu, ktorý je v nich uvedený. Pôjde o osoby, na ktoré sa vzťahuje Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (uverejnený pod č. 157/1964 Zb.), Viedensky dohovor o konzulárnych stykoch (uverejnený pod č. 32/1969 Zb.), Newyorský dohovor o osobitných misiách (uverejnený pod č. 40/1987 Zb.) a ďalšie medzinárodné zmluvy obsahujúce osobitnú … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Ľubica Gregová Širicová PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

V predkladanom článku sa autorka venuje spoločnej nehnuteľnosti a spoločne obhospodarovaným nehnuteľnostiam, ktoré sú v správe pozemkových spoločenstiev a zmenám, ktoré v tejto oblasti nastali po prijatí zákona č. 110/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách. Upozorňuje na povinnosť pozemkových spoločenstiev prispôsobiť svoje právne pomery tejto právnej úprave do 30. 6. 2019, v tejto súvislosti dáva do pozornosti oblasti, ktoré je potrebné upraviť v Zmluve o pozemkovom spoločenstve vo vzťahu k typu nehnuteľností, ktoré spoločenstvo spravuje a navrhuje niektoré možné riešenia.

Národná rada Slovenskej republiky prijala dňa 14. 3. 2018 zákon č. 110/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení zákona č. 34/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej v texte len „novela ZoPS“ a Zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách ďalej v texte len „ZoPS“). Novela ZoPS nadobudla účinnosť 1. júla 2018, okrem troch výnimiek, ktoré nadobudli účinnosť 1. októbra 2018 a v zmysle § 32a ods. 2 novely sú pozemkové spoločenstvá povinné prispôsobiť zmluvu o spoločenstve alebo stanovy tomuto zákonu do 30. júna 2018. Samotný fakt, že zákonodarca dal pozemkovým spoločenstvách časový priestor viac ako tri mesiace na oboznámenie sa s týmto zákonom a následne 12 mesiacov na prispôsobenie svojich základných dokumentov novým zákonným podmienkam potvrdzuje rozsiahlosť tejto novely. Ambíciou tohto príspevku je zamyslieť sa nad niektorými zo zmien, ktoré autorka tohto článku z hľadiska svojej praxe považuje za podstatné, a treba uviesť, že mnohé z týchto zmien sú vítané a v praxi potrebné.

I. Úvod do problematiky

Pozemkové spoločenstvá ako spoločenstvá osôb, ktoré sa združujú predovšetkým za účelom spoločného hospodárenia na spoločnej nehnuteľnosti, boli do nášho právneho poriadku zavedené s účinnosťou od 26. augusta 1993 v § 40 zákona č. 187/1993 Zb., ktorý novelizoval zákon č. 330/1991 Zb., a ktorý platil do 31. augusta 1995. S účinnosťou od 1. septembra 1995 bol prijatý zákon č. 181/1995 Zb. o pozemkových spoločenstvách, ktorý riešil prvýkrát komplexne vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev, ako aj niektoré práva, povinnosti a vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva. S účinnosťou od 1. 5. 2013 bol nahradený ZoPS.

Zákon o pozemkových spoločenstvách, prijatý 26. marca 2013, je podstatne novelizovaný po piatich rokoch od svojho prijatia. Prvou novelou tohto zákona bol síce zákon č. 34/2014 Z. z., avšak ten vo svojom čl. V priniesol len „drobné zmeny“, ktoré odstraňovali chyby, ktoré sa do zákona dostali počas legislatívneho procesu a najmä splnil svoj hlavný účel – predĺžil pozemkovým spoločenstvám lehotu na prispôsobenie sa ZoPS z 28. februára 2014 na 30. júna 2014, čo z praktického hľadiska bolo viac ako nevyhnutné.

Je dobrou správou, že zákonodarca v prípade novely ZoPS vzal do úvahy tieto skúsenosti a priamo poskytol pozemkovým spoločenstvám dostatočný časový priestor na prispôsobenie sa novej právnej úprave do 30. júna 2019.

Pozemkové spoločenstvá sa podľa nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v ich správe, delia v princípe (a zjednodušene) na tieto typy:

a) pozemkové spoločenstvá, ktoré majú v správe spoločnú nehnuteľnosť – v tomto prípade sú členmi pozemkového spoločenstva všetci vlastníci podielov spoločnej nehnuteľnosti,

b) pozemkové spoločenstvá, ktoré majú v správe spoločne obhospodarované nehnuteľnosti – v tomto prípade sú členmi spoločenstva všetci vlastníci nehnuteľností, ktoré sú spoločne obhospodarované, bez ohľadu na skutočnosť, či majú tieto nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve alebo podielovom spoluvlastníctve

c) pozemkové spoločenstvá, ktoré majú v správe oba typy nehnuteľností.

Je zrejmé, že typ nehnuteľnosti, ktoré spravuje pozemkové spoločenstvo pre svojich členov, je pre ne určujúcim faktorom, preto sa tento článok venuje zmenám, ktoré zaviedla novela ZoPS z pohľadu spravovaných typov nehnuteľnosti.

II. Spoločná nehnuteľnosť

II.1 Definícia spoločnej nehnuteľnosti

Spoločná nehnuteľnosť ako právny inštitút je historickým dedičstvom feudálneho Uhorska,[1] ktorý je v našich zemepisných šírkach ojedinelý. Naša krajina je jedinou z krajín bývalého Uhorska, v ktorej bol tento inštitút obnovený, a to v roku 1991 v § 37 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.

Spoločnou nehnuteľnosťou[2] je jedna nehnuteľná vec, ktorá môže pozostávať z viacerých pozemkov. Zákonodarca zakotvil v zákone historické súvislosti vzniku spoločnej nehnuteľnosti doplnením odkazu na pôvodné zákonné články uhorského práva, ktoré ich upravovali. Tým jasne definoval, že spoločná nehnuteľnosť je historickým inštitútom a neponechal žiadnu pochybnosť o tom, že v súčasnosti podľa platných právnych predpisov takáto nehnuteľnosť nemôže vzniknúť.

Taktiež nie je možné, aby sa spoločné nehnuteľnosti rozširovali prikupovaním susediacich pozemkov.

II.2 Oddelenie spoločnej nehnuteľnosti

Novelou ZoPS bol potvrdený trend, citeľný už z dôvodovej správy k ZoPS, a to vízia postupnými krokmi „nechať zaniknúť“ spoločné nehnuteľnosti.

Prvou možnosťou je zrušiť a vysporiadať podielové spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti[3] pri jednoduchých pozemkových úpravách. Zo skúseností pozemkových spoločenstiev, ktoré tento postup využili, je známe, že časový horizont jeho realizácie je dlhší (minimálne tri roky).

Druhou možnosťou je oddelenie časti spoločnej nehnuteľnosti.

Pôvodne ZoPS definoval dôvody, na základe ktorých bolo možné oddeliť zo spoločnej nehnuteľnosti časti, ktoré po oddelení prestali byť spoločnými nehnuteľnosťami.

Novela ZoPS pokračuje v spomenutom trende – zavádza možnosť oddeliť od pozemku, alebo pozemkov patriacich do spoločnej nehnuteľnosti novovytvorený pozemok na základe rozhodnutia spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti na valnom zhromaždení. Nie je teda potrebný žiaden účel alebo zákonný dôvod, postačí samotné rozhodnutie vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti – v tomto prípade nehlasujú všetci členovia pozemkového spoločenstva, ale rozhodujú len vlastníci spoločnej nehnuteľnosti nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov.[4]

Novotou je ustanovenie, podľa ktorého sa takto oddelená nehnuteľnosť stáva spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou, ak jej vlastníci nerozhodnú inak.

Je potrebné upozorniť, že ak sa vlastníci spoločnej nehnuteľnosti nerozhodnú inak, budú musieť po rozhodnutí o oddelení prispôsobiť Zmluvu o spoločenstve[5] faktu, že sú pozemkovým spoločenstvom nielen so spoločnou nehnuteľnosťou, ale aj so spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou.

V prípade, ak sa vlastníci oddelenej časti spoločnej nehnuteľnosti rozhodnú inak, napr. budú chcieť túto časť následne predať, mali by okrem prijatia rozhodnutia o oddelení časti spoločnej nehnuteľnosti prijať aj rozhodnutie o právnom statuse tejto oddelenej časti, iba tak môžu zabrániť tomu, aby sa oddelená časť stala spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou so všetkými dôsledkami.

Zákonodarca pamätal aj na situáciu, kedy je potrebné napr. geometrickým plánom rozdeliť pozemok, patriaci do spoločnej nehnuteľnosti, a to z rôznych dôvodov. Vznik nového pozemku, patriaceho do spoločnej nehnuteľnosti nie je oddelením časti spoločnej nehnuteľnosti.[6]

II.3 Obmedzenie drobenia podielu na spoločnej nehnuteľnosti

Nové znenie § 2 ods. 3 novely ZoPS obmedzuje drobenie podielov spoločnej nehnuteľnosti nielen na prevod takéhoto podielu, ale aj na prechod podielu na spoločnej nehnuteľnosti. Zákonodarca tým reaguje na skúsenosti z aplikačnej praxe,[7] kedy v rámci prechodu podielu na spoločnej nehnuteľnosti dochádzalo k neželanému drobeniu podielov do takej miery, že v niektorých pozemkových spoločenstvách je podiel vlastníka na spoločnej nehnuteľnosti len niekoľko metrov štvorcových, čo samozrejme má vplyv na nezáujem takéhoto vlastníka o spoločnú nehnuteľnosť, pretože vie, že svojím konaním nemá možnosť ovplyvniť rozhodovanie. Často sa v praxi stáva, že podiel na zisku, ktorý mu má byť v takomto prípade vyplatený, je nižší, ako poplatok za pohyb na bankovom účte.

Zároveň však novela ZoPS umožňuje, aby zlúčením podielov mohol vzniknúť podiel, ktorému zodpovedá výmera menšia ako 2 000 m2.

Tieto zmeny sú z hľadiska praxe vyžiadanými zmenami.

II.4 Zákaz prevodu a prechodu podielu len na niektorých pozemkoch

Vítanou zmenou je tiež doplnenie zákazu prechodu vlastníckeho práva k podielu na spoločnej nehnuteľnosti len na niektorých pozemkoch, patriacich do spoločnej nehnuteľnosti.[8] Podľa platného znenia sa tento zákaz vzťahoval len na prevod, a preto sa na základe Osvedčení o dedičstve v praxi stávalo, že sa podiel delil medzi dedičov podľa jednotlivých listov vlastníctva, a tým vznikal zmätok pri evidencii členov a popieral sa zákonný princíp spoločnej nehnuteľnosti ako jednej nehnuteľnej veci, pozostávajúcej z viacerých pozemkov.

II.5 Zastupovanie spoluvlastníkov pri nadobudnutí podielu

Novým ustanovením novely ZoPS je zakotvené právo výboru[9] v mene spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva podielu na spoločnej nehnuteľnosti. V podstate ide o obdobu zmluvy v prospech tretej osoby v zmysle § 50 OZ. Zmluvu uzatvára výbor na základe poverenia zhromaždenia,[10] toto poverenie musí byť schválené nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti – pomer hlasov je vyjadrený podielmi na spoločnej nehnuteľnosti. Nadobúdateľmi podielu sa stávajú všetci vlastníci spoločnej nehnuteľnosti pomerne podľa veľkosti svojich podielov, teda podiel každého zo spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti sa zväčší o pomer na nadobudnutom podiele. Treba si uvedomiť, že takto sa zväčší aj podiel nezistených a neznámych vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (ďalej len „Fond“),[11] ako aj podiel vo vlastníctve štátu. Cenu za nadobudnutý podiel platí spoločenstvo.

Z praktického hľadiska je možné poverenie Výboru[12] konať vo veci nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti uviesť priamo medzi právami Výboru v Zmluve o spoločenstve, na časovo neobmedzenú dobu alebo schváliť takéto poverenie na zhromaždení, na ktorom bude pozemkové spoločenstvo prispôsobovať svoje pomery novele ZoPS. V opačnom prípade by totiž bolo nutné, aby záujemca o predaj podielu čakal na zhromaždenie, ktoré sa koná raz ročne, čo by mohlo byť zbytočnou komplikáciou.

Výboru možno odporučiť, aby zhromaždenie spolu s poverením schválilo aj spôsob, akým bude určená cena za prevádzaný podiel.

Pre poriadok vo veci je dobré uviesť, že v rámci prijatia novely ZoPS neprešiel návrh skupiny poslancov, ktorý mal ustanoviť pre členov Výboru obdobnú zodpovednosť ako pri štatutárnych orgánoch obchodných spoločností a družstiev, napriek tomu je potrebné zdôrazniť, že štatutárny orgán pozemkového spoločenstva je povinný dodržiavať odbornú starostlivosť, pretože spravuje cudziu vec.

II.6 Nadobudnutie podielu na spoločnej nehnuteľnosti spoločenstvom

Do 30. júna 2018 pozemkové spoločenstvá mali zakázané nadobúdať podiely na spoločnej nehnuteľnosti. Od …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Margita Medveczká

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20