Abstrakt
Autor v príspevku kritizuje záver Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil vo viacerých rozhodnutiach, o tom, že nižší bagateľný cenzus ako predpoklad prípustnosti dovolania sa v spotrebiteľských sporoch uplatní len vtedy, ak je dovolateľom spotrebiteľ. Pritom využíva rôzne metódy výkladu, ktoré záver Najvyššieho súdu SR vyvracajú, a upozorňuje aj na možné ústavnoprávne dôsledky. Uvažuje, či v tomto prípade už Najvyšší súd SR právo netvoril, čo mu v našom právnom poriadku neprislúcha.
Najvyšší súd SR v ostatnom období konštantne vo svojich rozhodnutiach judikuje, že znížený majetkový cenzus ako podmienka prípustnosti dovolania pre riešenie právnych otázok v spotrebiteľských sporoch sa uplatní len v tom prípade, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ.[1] Dokonca sa právna veta v tomto zmysle dostala aj do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 29/2019.[2] Tento záver sa vzťahuje nielen na spotrebiteľské spory, ale na spory s ochranou slabšej strany ako také. V príspevku bližšie rozoberieme a kriticky zhodnotíme argumenty, ktoré viedli Najvyšší súd SR k tomuto záveru, keďže tento je podľa nášho názoru v priamom rozpore nielen so znením zákona, ale aj s jeho účelom, ba dokonca nemusí viesť ani k naplneniu princípu ochrany spotrebiteľa.
1. Argumenty Najvyššieho súdu SR
Podľa § 422 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) dovolanie pre riešenie právnej otázky (§ 421 CSP) nie je prípustné „ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.“ Ak nejde o spor s ochranou slabšej strany, v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie pre riešenie právnej otázky nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa takisto neprihliada. Najvyšší súd SR vo vyššie spomínaných rozhodnutiach citovaný § 422 ods. 1 písm. b) CSP interpretuje tak, že uplatnenie nižšieho majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany prichádza do úvahy, len ak je dovolateľom slabšia strana. To znamená, že ak je dovolateľom silnejšia strana, pri posudzovaní majetkového cenzu sa bude vychádzať z desaťnásobku sumy minimálnej mzdy. Najvyšší súd SR vychádza z toho, že účelom § 422 ods. 1 písm. b) CSP je zvýšená procesná ochrana slabšej strany (pritom poukazuje na dôvodovú správu). Dovolací súd ďalej dodáva, že takáto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, keďže dôslednému naplneniu princípu rovnosti zbraní zodpovedá práve ochrana slabšej strany, ktorej sa priznáva viac práv s cieľom docielenia rovného postavenia s druhou stranou. V niektorých z týchto spomínaných rozhodnutí[3] Najvyšší súd SR na podporu svojho záveru ešte poukazuje na čl. 3 CSP v spojitosti s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení (ďalej ako „Ústava SR“), ako aj na to, že aj oslobodenie od súdnych poplatkov v spotrebiteľských sporoch sa viaže na osobu spotrebiteľa a nie na spotrebiteľský spor ako taký.
2. Procesná ochrana spotrebiteľa
Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pričom v ich vzťahu je potrebné nastoliť skutočnú rovnováhu.[4] Táto súdna autorita EÚ dokonca vidí v ochrane spotrebiteľa verejný záujem.[5] Problematika ochrany spotrebiteľa je do vnútroštátnych právnych poriadkov často prinášaná práve v dôsledku činnosti EÚ, pričom mnohé členské krajiny by bez tejto činnosti vo svojich vnútroštátnych poriadkoch nemali taký štandard ochrany spotrebiteľa, ako je tomu dnes. Ako uvádza Micklitz, EÚ tu hrá vedúcu úlohu, keďže ochrana spotrebiteľa v členských štátoch predtým nebola usídlená.[6] Možno povedať, že problematika ochrany spotrebiteľa je jednou z kľúčových oblastí, na ktorú sa Európska únia zameriava, pričom je vyjadrená aj v čl. 38 Charty základných práv EÚ. Na druhej strane, Ústavný súd SR poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Bíróová,[7] pričom v tejto súvislosti uvádza, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru.[8] Tiež je potrebné uviesť, že táto ochrana sa týka najmä oblasti hmotného práva, keďže Súdny dvor EÚ vychádza z procesnej autonómie členských štátov za predpokladu dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.[9]
Ochranu spotrebiteľa, resp. v širšom poňatí ochranu slabšej strany reflektoval aj zákonodarca v procesnej rovine pri prijatí Civilného sporového poriadku. V čl. 6 CSP, v ktorom je vyjadrený princíp rovnosti sporových strán, sa pamätá aj na zvýšenú ochranu slabšej strany. Sporom s ochranou slabšej strany je venovaná aj samostatná hlava, konkrétne druhá hlava tretej časti Civilného sporového poriadku. Ešte v legislatívnom zámere rekodifikácie civilného práva procesného sa konštatuje, že aj v procesnej rovine treba akceptovať ochranu spotrebiteľa, no zároveň sa tam upozorňuje, že tejto ochrane je potrebné dať taký obsah, ktorý bude konformný s právami druhej strany.[10] To potvrdzuje aj Števček, predseda rekodifikačnej komisie, ktorý poukazuje na potrebu dorovnania procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti, no zároveň upozorňuje, že táto ochrana nemá zabezpečovať nadradené postavenie slabšej strany, a teda, že by malo ísť o rozumné uplatnenie princípu ochrany slabšej strany v procesnoprávnych súvislostiach.[11]
3. Gramatický a teleologický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP
Ako sme uviedli, Najvyšší súd SR nižší majetkový cenzus v zmysle § 422 ods. 1 písm. b) CSP viaže na osobu dovolateľa, nie na druh sporu, pričom poukazuje na dôvodovú správu. V dôvodovej správe sa pritom konštatuje: „Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Najvyšší súd SR tu teda vidí ochranu slabšej strany v sprístupnení podania dovolania pre riešenie právnej otázky pre túto stranu aj pri nižších výškach peňažných plnení.
Na ochranu slabšej strany sa však pri určení nižšieho majetkového cenzu dá nahliadať aj z iného pohľadu. Keďže pri týchto sporoch (najmä čo sa týka spotrebiteľských sporov) ide často o uplatňovanie nižších súm v porovnaní s klasickými občianskoprávnymi či obchodnoprávnymi spormi, zákonodarca ustanovil bagateľný cenzus nižšie. Ochrana slabšej strany tu má, podľa nášho názoru, spočívať v tom, že aj spory, v ktorých vystupuje slabšia strana, majú byť podrobované dovolaciemu prieskumu. Riešenie zásadných právnych otázok dovolacím súdom má prinášať benefit aj pre slabšiu stranu v tom zmysle, že dovolací súd zjednocuje prípadnú rozdielnu rozhodovaciu činnosť súdov nižších stupňov a prináša tak právnu istotu vo vzťahoch, v ktorých vystupuje slabšia strana. Ak teda Najvyšší súd SR poukazuje na dôvodovú správu, v ktorej sa hovorí o zvýšenej procesnej ochrane slabšej strany, a z toho vyvodzuje úmysel zákonodarcu viazať stanovenie nižšieho bagateľného cenzu na osobu dovolateľa, nie na druh konania, sme toho názoru, že cieľ zákonodarcu bol odlišný.
Výklad Najvyššieho súdu SR môže spotrebiteľov skôr poškodiť, ako im pomôcť, pretože počet spotrebiteľských sporov riešených pred dovolacím súdom sa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov v otázkach zásadného právneho významu v spotrebiteľských veciach.[12] Veď jednou z dvoch funkcií dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.
Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20