Košická bašta odporu – prípad Frucona

Niť súdnych sporov týkajúcich sa štátnej pomoci poskytnutej poprednému producentovi liehu na Slovensku je ukážkovým príkladom aplikačnej rezistencie vnútroštátneho práva. Zápletka je síce dobre známa, dobre ale ilustruje zákutia rezistentného pôsobenia vnútroštátneho práva, pokusy zákonodarcu o odstránenie odporu a aj nejasný výsledok týchto snáh. Pri spracovaní prehľadu si vypomôžeme krátením rozhodnutí Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ.

20.1. Východiská prípadu: európsky príkaz …

Vo vyrovnacom konaní v vzťahu k spoločnosti FRUCONA Košice, a. s. (ďalej len „Frucona“) ako dlžníkovi prihlásil a Daňový úrad Košice do vyrovnacieho konania ako pohľadávku nedoplatok dane vo výške presahujúcej 600 miliónov slovenských korún. Daňový úrad Košice hlasoval ako oddelený veriteľ za prijatie návrhu na vyrovnanie, podľa ktorého bola spoločnosť Frucona povinná zaplatiť v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia súdu 35% z jeho pohľadávky. Uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 V 1/04-31 zo 14. júla 2004, bolo toto vyrovnanie potvrdené, pričom uvedená čiastku bola neskôr spoločnosťou frucona riadne uhradená. Zvyšná časť pohľadávky bola v zmysle § 65a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (v skrátenom názve a aktuálnom znení) odpísaná.

Komisia Európskych spoločenstiev (ďalej len Komisia) vydala 7. júna 2006 rozhodnutie 2007/254/ES o štátnej pomoci, podľa ktorého bola spoločnosti Frucona poskytnutá neoprávnená štátna pomoc v zmysle čl. 87 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ZES, teraz čl. 107 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), zároveň došlo konaním daňového úradu ako poskytovateľa pomoci k porušeniu tzv. stand-still povinnosti v zmysle čl. čl. 88 ods. 3 ZES. Komisia dospela k názoru, že postup poskytovateľa v rámci vyrovnacieho konania nespĺňa takzvaný test privátneho investora, resp. súkromného veriteľa, keďže Daňový úrad bol v porovnaní s ostatnými veriteľmi v právne zásadne odlišnej situácii, pretože mal založené (zabezpečené) pohľadávky a mal možnosť iniciovať daňovú exekúciu. Vyrovnanie v porovnaní s konkurzným konaním alebo daňovou exekúciou neviedlo k najlepšiemu možnému výsledku pre Daňový úrad ako veriteľa. Rozhodnutím bola Slovenská republika zaviazaná prijať všetky opatrenia potrebné na bezodkladné vymáhanie nezákonne poskytnutej štátnej pomoci od príjemcu. Žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie, iniciovanú príjemcom pomoci, všeobecný súd zamietol (rozsudok vo veci T-11/07 zo 7. decembra 2010).

Nie je predmetom tohto príspevku posúdenie, či Komisia postupovala správne, ak žiadala od spoločnosti Frucona naspäť poskytnutú pomoc. Nepochybne by sa našiel rozumný priestor pre kritiku použitia testu privátneho investora v tomto prípade.[1] V predkladanom príspevku sa ale sústreďujeme na reakciu vnútroštátnych orgánov na dané rozhodnutie Komisie.

Keďže sa Slovenskej republike nedarilo štátnu pomoc vymôcť, postupovala Komisia voči Slovenskej republike aj po druhej línii, keď podala na Súdny dvor žalobu pre porušenie povinností vyplývajúcich zo ZES. Súdny dvor rozsudkom vo veci C- 507/08, Európska komisia proti Slovenskej republike z 22. decembra 2010 vyslovil, že Slovenská republika porušila povinnosť vymôcť protiprávne poskytnutú pomoc, keďže neprijala v stanovenej lehote všetky opatrenia potrebné na jej vymoženie.

20.2. … a vnútroštátna reakcia

Slovenská republika postupovala, resp. mohla následne postupovať troma rozličnými spôsobmi.

20.2.1. „Súkromnoprávny“ nárok na vrátanie protiprávnej pomoci

Poskytovateľ neoprávnenej štátnej pomoci je v zmysle ustanovenia § 26 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej pomoci“) povinný na základe rozhodnutia komisie o neoprávnenej pomoci vymáhať od príjemcu sumu zodpovedajúcu neoprávnenej pomoci vrátane úroku. Príjemca neoprávnenej pomoci je podľa tohto ustanovenia povinný pomoc vrátane úroku vrátiť. O ustanovení sme už svojho času (ešte pred jeho novelizáciou, ktorá odstaránila najdôležitejšie nedostatky) písali, preto na tomto mieste na daný článok odkazujeme.[2]

Poskytovateľ pomoci podal proti príjemcovi žalobu o zaplatenie sumy zodpovedajúcej neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci. Rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 34 Cb 338/2006-85 z 11. júna 2007 bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu v okolnostiach danej veci bolo rozhodujúce, že daňový nedoplatok zanikol priamo zo zákona právoplatnosťou uznesenia krajského súdu o potvrdení vyrovnania. Vydaním rozhodnutia komisie o štátnej pomoci nevznikla nová pohľadávka poskytovateľa proti príjemcovi. Podľa okresného súdu sa síce mohla povinnosť vrátiť pomoc subsumovať pod povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 26 zákona o štátnej pomoci, avšak štátna pomoc podľa okresného súdu predpokladá vedomosť jej prijímateľa o tom, že mu bola poskytnutá. U príjemcu táto podmienka nemala byť splnená, pretože žiadny právny predpis takéto konanie správcu dane (hlasovanie vo vyrovnacom konaní podľa zákona o konkurze a vyrovnaní) neposudzuje ako poskytovanie štátnej pomoci.

Na základe odvolania poskytovateľa štátnej pomoci krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob 155/2007-186 z 21. apríla 2008 potvrdil prvostupňový rozsudok. Podľa názoru krajského súdu, ak uznesenie o potvrdení vyrovnania nadobudlo právoplatnosť a dlžník úplne a včas svoje povinnosti podľa neho splnil, jeho ďalšia povinnosť zaniká.

Proti uvedenému rozsudku podal Generálny prokurátor Slovenskej republiky vo veci mimoriadne dovolanie. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009 z 26. novembra 2009 bolo mimoriadne dovolanie zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie Komisie je iba právnym základom žaloby o plnenie voči príjemcovi štátnej pomoci, a je preto iba dôkazným prostriedkom v konaní o žalobe. Súd postupuje podľa vlastného procesného predpisu, vykonáva riadne dokazovanie a pre otázku miery „záväznosti“ rozhodnutia Komisie má kľúčovú rolu zisťovanie skutkového stavu, pričom zodpovedanie tejto otázky v konaní vedenom Komisiou a v konaní vedenom všeobecnými súdmi sa môže podstatne odlišovať. Príjemca, na rozdiel od konania vedeného Komisiou, má v občianskom súdnom konaní postavenie účastníka konania a je oprávnený tvrdiť a navrhovať dôkazy. Vnútroštátny súd tak rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci, ktorý môže byť úplne iný od zistení Komisie. Ustanovenie § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci je podľa najvyššieho súdu právnym nezmyslom, pretože vnútroštátny sudca rozhoduje o žalobe poskytovateľa neoprávnene poskytnutej štátnej pomoci voči jej príjemcovi o jej vrátenie, a nie o výkone cudzieho správneho rozhodnutia.

Slovenská republika, resp. poskytovateľ pomoci ale nepovažoval prehru za dokonanú a obrátil sa sťažnosťou na Ústavný súd. Ústavný súd nálezom II. ÚS 501/2010 rozhodol, že Najvyšší súd vo vyššie uvedenom konaní porušil základné právo poskytovateľa pomoci (Daňového úradu) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

20.2.2. Obnova konania

Vyššie sme videli, že realizácia príkazu Komisie na vymoženie protiprávne poskytnutej pomoci stroskotávala na dvoch problémoch, v prvom rade na právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola poskytnutá, a v druhom prípade skutočnosťou, že rozhodnutie Komisie o protiprávnosti (nezlučiteľnosti so spoločným trhom) štátnej pomoci je smerované členskému štátu a nie príjemcovi. Oba tieto problémy sú reflektované zákonodarcom dvoma legislatívnymi riešeniami. Najprv sústredíme pozornosť na prvý problém, problém právoplatnosti súdneho rozhodnutia.

Právoplatné rozhodnutie súdu môže byť napadnuté aj mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Podľa § 228 ods. 1 písmeno e) Občianskeho súdneho poriadku môže účastník napadnúť právoplatný rozsudok návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu

Európskych spoločenstiev. Uvedená situácia pokrýva tak pôvodné rozhodnutie vo vyrovnacom konaní, ako aj rozhodnutie o vymáhaní štátnej pomoci.

Prípad obnovy konania predstavuje podľa nášho názoru najelegantnejší spôsob re- akce na právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým došlo k protiprávnemu poskytnutiu štátnej pomoci. Vzhľadom na skutočnosť, že obnova konania je prípustná už aj na základe rozhodnutia Komisie o protiprávnosti pomoci, nie je potrebné vyčkať na rozhodnutie Súdneho dvora o porušení ZFEÚ Slovenskou republikou (inou vecou je samozrejme konanie pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom o platnosti negatívneho rozhodnutia Komisie). Bude ho možné efektívne využiť aj vtedy, ak štátna pomoc bola poskytnutá samotným právoplatným rozhodnutím súdu.

20.2.3. Osobitná legislatívna akcia – lex Frucona

Zákonodarca konfrontovaný zložitou situáciou zvolil radikálne riešenie v podobe novely zákona o štátnej pomoci a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) zákonom č. 102/2011 Z.z.[3] Základná myšlienka novelizácie je koncentrovaná do § 26 ods. 2 zákona o štátnej pomoci, podľa ktorého je negatívne rozhodnutie Komisie o neoprávnenej štátnej pomoci priamo vykonateľné aj voči samotnému príjemcovi, hoci ten nie je adresátom tohto rozhodnutia, a to dňom doručenia takého rozhodnutia Slovenskej republike. Môžeme diskutovať o doktrinálnej čistote riešenia, ktorým sa administratívne rozhodnutie Komisie voči jednému subjektu (členský štát) rozšíri aj na iný subjekt (príjemcu pomoci). Zdá sa byť vhodné vychádzať z toho, že vzhľadom na existujúci centralizovaný systém právnej ochrany príjemcu pomoci (ochrana pred Všeobecným súdom a následne aj Súdnym dvorom), nie je v takej miere potrebné trvať na jeho decentralizovanej ochrane (teda na ochrane prostredníctvom vnútroštátnych súdov, ktoré ani nemajú kompetenciu zasahovať do posudzovania, či určité opatrenie predstavuje štátnu pomoc alebo nie). Exoticky môže pôsobiť novela Exekučného poriadku týmto istým predpisom, keď sa pre exekučné konanie realizované na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona o štátnej pomoci ustanovila miestna príslušnosť Okresného súdu Malacky (§ 45 ods. 2 Exekučného poriadku). Zdá sa, že zákonodarca sa centralizovaním agendy na jeden miestne príslušný súd snažil o efektívnejšie presadzovanie európskeho práva. Takéto vyslovenie nedôvery ostatným súdom sa zdá byť povážlivé, doterajšie skúsenosti ale mnohé osvetlili.

Iba aplikačná prax ukáže, či nový právny predpis naplní očakávania jeho tvorcov.

20.3. Odlišnosť od prípadu Lucchini?

Súdny dvor v bodoch 56-58 rozsudku vo veci C-507/08, Európska komisia proti Slovenskej republike uviedol, že sporná situácia v tejto veci sa odlišuje od situácie vo veci C-119/05 Lucchini,[4] v ktorom Súdny dvor rozhodol, že právo Únie bráni uplatneniu ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého cieľom je stanoviť zásadu právoplatne rozhodnutej veci, keď jeho uplatnenie predstavuje prekážku vymáhania štátnej pomoci, ktorá bola poskytnutá v rozpore s právom Únie a ktorej nezlučiteľnosť so spoločným trhom bola stanovená konečným rozhodnutím Komisie (pozri bod 63 rozsudku Lucchini). Vo veci Frucona však súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, na ktorú sa Slovenská republika odvoláva, pred prijatím rozhodnutia Komisie nariaďujúceho vymáhanie spornej pomoci. Zjednodušene povedané, kým v prípade Lucchini bolo rozhodnutie Komisie vydané pred vydaním a právoplatnosťou rozhodnutia vnútroštátneho súdu, v prípade Frucona sa tak nestalo.

Myslíme si, že v prípade, ak sa štátna pomoc poskytuje samotnou právoplatnosťou rozhodnutia, tak per se nie je možné považovať právoplatnosť tohto rozhodnutia za absolútnu prekážku vymáhania štátnej pomoci. Rozhodovanie o prípustnosti štátnej pomoci je plne v kompetencii Komisie. Ak by sme právoplatným rozhodnutiam súdov, konštitutívne rozhodujúcich o poskytnutí štátnej pomoci priznali právomoc posdzovať jej zlučiteľnosť so spoločným trhom, vážne by sa narušila táto vertikálna deľba kompetencií. To ale neznamená, že by mal súd odmietnuť konať vo veci. Má však rozhodnúť tak, ako by rozhodla Komisia, keby sama vo veci konala (pričom je pravdepodobné, že Komisia následne konať bude). Ako sme už naznačili, riešenie cestou obnovy právoplatného konania dáva elegantnú odpoveď aj na situácie, kedy je štátna pomoc priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím.

20.4. Zhrnutie

Na prípadovej štúdii sme načrtli typický prípad aplikačnej rezistencie pred európskym právom, jeho problémy aj možné riešenia. Nemali sme za cieľ prípad posudzovať, ale iba využiť na akademické účely, na ilustráciu možných problémov vpylývajú- cich z deľby kompetencií medzi vnútroštátnymi súdmi a orgánmi Európskej únie. Pred uzatvorením napísaného musíme uviesť, že príjemca sa proti rozsudku Všeobecného súdu vo veci T-11/07 odvolal. Nielen od úspechu odvolania bude do veľkej miery závisieť, či dané opatrenie skutočne predstavuje štátnu pomoc, resp. či bude možné štátnu pomoc naspäť od príjemcu vymôcť.

Autor
doc. JUDr., Kristián Csach, PhD., LL.M.

„Lex Nováky“ ako výsledok vzdoru Slovenskej republiky pred zásahmi do jej záujmov

16.1. Úvod

Vstup Slovenskej republiky do Európskej Únie priniesol so sebou povinnosť akceptovať pravidlá Európskej Únie a prispôsobovať tak vnútroštátny právny poriadok obrazu, ktorý určuje Európska Únia. Akceptovanie pravidiel je vynucované zo strany Európskej Únie mimoprávnymi a právnymi sankciami, ktoré majú mnohokrát dopad na ekonomiku jednotlivých štátov. Členské štáty, v snahe vyhnúť sa negatívnym dopadom na ekonomiku sa častokrát snažia obísť pravidlá Európskej Únie, za účelom uprednostnenia vlastného záujmu pred záujmom Európskej Únie. Jedným z výsledkov takejto snahy je v právnom prostredí Slovenskej republiky zákon č. 493/2009 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je známy aj ako Lex Nováky. Aj keď bol Lex Nováky účinný len do konca roka 2010, priniesol veľa problémov s ktorými sa právna veda a prax musí vysporiadať. Predmetom predkladaného článku bude preto poukázanie na niektoré z nich.

16.2. Skutkové pozadie prijatia Lex Novák

Novácke chemické závody, a.s. (ďalej ako „NCHZ“) je obchodná spoločnosť ktorá je významným zamestnávateľom v Hornonitrianskej kotline. Dňa 22.júla 2009 jej bola z dôvodu porušenia článku 81 (teraz článku 101 – pozn. autora) Zmluvy o fungovaní Európske Únie (ďalej ako „ZFEU“) uložená pokuta vo výške 19.600.000 EUR[3] NCHZ sa spolu s ďalšími členmi kartelu dohodli na tabuľke, v ktorej sa stanovil trhový podiel každého z nich a na svojich stretnutiach túto tabuľku trhových podielov pravidelne aktualizovali. Takisto sa dohodli na zvýšení cien a rozdelení jednotlivých zákazníkov. Členovia kartelu svoje dodávky koordinovali výmenou informácií s cieľom uľahčiť alebo monitorovať uskutočňovanie dohôd o predajných objemoch a cenách.[4]

Dňa 14.septembra 2009 podala NCHZ žalobu na Súd prvého stupňa, ktorou sa domáha aby Súd prvého stupňa v súlade s článkom 31 nariadenia Rady č. 1/2003 ES5 zrušil rozhodnutie komisie, prípadne aby znížil pokutu, ktorá je podľa žalobkyne neprimerane vysoká.6 Uznesením predsedu súdu prvého stupňa bola dňa 29.októbra 2009 zamietnutý návrh na predbežné opatrenie ktorým sa NCHZ domáhala odkladu výk o- nu rozhodnutia sankcie. Dňa 17. septembra 2009 podala NCHZ návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý bol vyhlásený dňa 2.10.2010.

Lex Nováky vyšiel v Zbierke zákonov dňa 5.11.2009, teda ešte pred rozhodnutím Súdu prvého stupňa vo veci samej.7

16.3. Formálny cieľ Lex Novák a spôsob jeho dosiahnutia

Odhliadnuc od skutočnosti, že Lex Nováky bol len rýchlou reakciou Slovenskej republiky na akciu komisie, ktorej legitímne konanie by pravdepodobne viedlo k zániku dôležitého hospodárskeho subjektu, sa zákon Lex Nováky vzťahoval na všetky obchodné spoločnosti, o ktorých strategickom význame rozhodla vláda, na majetok ktorých bol vyhlásený konkurz, a ktoré sú dôležité na ochranu zdravia, pre bezpečnosť štátu a riadny chod hospodárstva, majú viac ako 500 zamestnancov, alebo významným spôsobom dodávajú energiu, plyn, teplo, produkty rafinérskeho priemyslu pre obyvateľstvo, pre ostatný priemysel a celoštátnu dopravu, alebo prevádzkujú vodné dielo, verejnú čistiareň odpadových vôd, verejnú kanalizáciu alebo verejný vodovod8 (ďalej v texte ako „strategické spoločnosti“).

Želaným cieľom zákona bolo pokračovanie v prevádzke podniku a najmä s tým spojené udržanie zamestnanosti.9 Zabezpečiť tento cieľ mal (okrem správcu ktorému vyplývala táto povinnosť priamo zo zákona Lex Nováky) štát, ktorému bolo zákonom priznané predkupné právo na kúpu majetku (vysvetlenie nižšie – pozn. autora) strategickej spoločnosti. Práve nešťastné riešenie na dosiahnutie podľa názoru autora formálne legitímneho cieľa a zlá formulácia zákona priniesla veľa problémov pre aplikáciu tohto zákona.

16.4. Predaj majetku podnikateľa

Podľa § 4 ods. 1 Lex Novák, pred uskutočnením predaja majetku strategickej spoločnosti je správca konkurznej podstaty strategickej spoločnosti povinný písomne ponúknuť predaj majetku strategickej spoločnosti Slovenskej republike…“

Podľa § 4 ods. 3 Lex Novák, ak sa Slovenská republika stane vlastníkom strategickej spoločnosti na základe opatrení podľa tohto zákona..

Text zákona priniesol zmätok už pri úvahách o aplikácií zákona. Pokiaľ iné členské štáty Európskej Únie pri zákonoch s podobným cieľom akým bol Lex Nováky podrobne upravovali podmienky predaja majetku podnikateľa,10 Lex Nováky nedával ani odpoveď na základnú otázku, a to akým spôsobom k predaju majetku podnikateľa dôjde. Podľa § 4 ods. 1 Lex Novák sa predaj majetku mal uskutočniť na základe zmluvy (asset deal). Naopak, podľa § 4 ods. 3 Lex Novák sa predaj majetku mal uskutočniť na základe prevodu akcií (share deal). Dôvodová správa k Lex Novákom sa prikláňala k spôsobu predaja majetku prevodom akcií. Podľa dôvodovej správy „jedným z opatrení podľa zákona je prednostné právo štátu – Slovenskej republiky kúpiť strategickú spoločnosť, ktorá je ponúknutá na predaj“. Na druhej strane je nutné konštatovanie, že znenie dôvodovej správy bolo viac zmätočné ako znenie samotného zákona. Vzhľadom však na skutočnosť, že Lex Nováky sa vzťahoval na spoločnosti na majetok ktorých bol vyhlásený konkurz a vzhľadom na konštrukciu „kúpnej zmluvy“ so správcom je možné prikloniť sa skôr k záveru, že k predaju majetku strategických spoločností dôjde na základe zmluvy (asset deal).

Jedným z najväčších nedostatkov Lex Nováky bola okrem iných nedostatkov aj ne- konzistentnosť a nepreviazanosť s ďalšími právnymi predpismi, a to najmä so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „ZKR“). Keďže Lex Nováky porušoval množstvo pravidiel uvedených pre tvorbu právnych predpisov11, pri úvahách o aplikácií zlyhávali aj základné výkladové pravidlá. Nenovelizovanie ZKR a priklonením sa k spôsobu predaja majetku zmluvou (asset deal) sa vynorila otázka akou zmluvou sa má majetok strategickej spoločnosti previesť.

Aplikovanie kúpnej zmluvy12je nevyhnutné odmietnuť, a to nielen z doktrinálneho hľadiska. Kúpnou zmluvou by došlo len k prevodu vlastníckeho práva k vecí (veciam) a nebolo by tak možné dosiahnuť hlavný cieľ Lex Novák, a to prevádzkovanie podniku a s tým spojené zabezpečenie zamestnanosti.

Z hľadiska teórie slovenského práva by sa prevod majetku strategickej spoločnosti mal uskutočniť na základe zmluvy o predaji podniku podľa Obchodného zákonníka.13 Podstatou zmluvy o predaji podniku je prevod podniku ako celku, konkrétne vlastníckeho právo k súboru vecí, pričom predmetom prevodu sú aj iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia na prevádzkovanie predávaného podniku, prípadne aj prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to tak, aby nadobúdateľ mohol pokračovať v podnikateľskej činnosti predchodcu. Podľa § 477 ods. 1 Obchodného zákonníka na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje. Avšak podľa Najvyššieho súdu SR, nakoľko zmluva o predaji je záväzok súkromnoprávnej povahy, ktorého subjekty majú rovnoprávne postavenie, na nadobúdateľa neprechádzajú záväzky na platenie daní či poistného resp. iné verejnoprávne povinnosti.[9] Bolo by otázne ako by sa prípade NCHZ zachovala Európska komisia. Sankcia, ktorá má verejnoprávnu povahu by tak neprešla na nadobúdateľa: štát. Je zrejmé, že takéto vyhnutie sa sankcie by bolo porušenie povinnosti štátu zdržať sa takých konaní, ktoré môžu ohroziť dosiahnutie cieľov zmluvy ZFEU (zabezpečenie súťažného trhového prostredia)[10] a s tým spojené porušenie záväzku štátu garantovať riadne fungovanie hospodárskej súťaže.[11]

Aj keď Lex Nováky nebol konzistentný so ZKR, najschodnejšou cestou pri predaji majetku strategickej spoločnosti by bolo aplikovať ustanovenie § 92 ods. 2 ZKR, podľa ktorého, pri speňažení podniku správca prevedie na kupujúceho zmluvou všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty patriace k podniku. Zo záväzkov súvisiacich s podnikom na kupujúceho prechádzajú len záväzky, ktoré vznikli v súvislosti prevádzkovaním úpadcovho podniku po vyhlásení konkurzu, a nepeňažné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov uvedených v zmluve. Odplata predaja by tak predstavovala výťažok zo speňaženia majetku, ktorý podlieha konkurzu.

19.5. Predaj podniku a štátna pomoc

Problematikou ktorou sa zákonodarca pri tvorbe Lex Nováky nezaoberal, bola štátna pomoc. Predajom (speňažením) podniku, budú veritelia uspokojení v závislosti od výšky speňaženia. Zákon nereflektoval požiadavku ako sa vyrovnať s pravidlami štátnej pomoci, konkrétne zamedzenie vzniku možnej situácii, v ktorej by veritelia boli uspokojení viac ako keby boli uspokojení v prípade neexistencie predkupného práva. Cena predmetu predaja mala byť určená znaleckým posudkom.[12] Je možné (resp. pravdepodobne), že predaj podniku by sa bez existencie Lex Nováky neuskutočnil. Keďže výška odplaty za predaj majetku spravidla nedosahuje hodnotu určenú znaleckým posudkom, veritelia by tak v prípade aplikovania Lex Novák boli uspokojení vo väčšej výške ako v prípade jeho neexistencii a boli by tak adresátmi štátnej pomoci. Zaujímavé by bolo jej spätné vymáhanie od príjemcu (beneficiary): veriteľov, ktorí by napriek existencie veriteľského výboru, teda orgánu, ktorý zastupuje ich záujmy v konkurznom konaní a ktorý dohliada nad správou a speňažovaním majetku[13], nemali de facto právo zasiahnuť do predaja (speňaženia) podniku. Štát by aj napriek absencii kontrolnej právomoci veriteľov bol v súlade s článkom 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999[14] povinný vymáhať od veriteľov protiprávnu pomoc.

Ďalšia problematická situácia by mohla nastať po samotnom predaji (speňažení) podniku. Podľa § 4 ods. 3 Lex Nováky, ak sa Slovenská republika stane vlastníkom strategickej spoločnosti na základe opatrení podľa tohto zákona a pominú dôvody týchto opatrení, Slovenská republika môže ponúknuť strategickú spoločnosť na predaj novému vlastníkovi na základe obchodnej verejnej súťaže. Keďže opatrenia podľa zákona Lex Nováky sú určené na zmiernenie krízovej ekonomickej situácie[15] a predajom (speňažením) podniku podľa § 92 ods. 2 ZKR prechádzajú na kupujúceho len záväzky, ktoré vznikli v súvislosti prevádzkovaním úpadcovho podniku po vyhlásení konkurzu, a nepeňažné záväzky z pracovnoprávnych vzťahov uvedených v zmluve, dôvody opatrení určené na zmiernenie krízovej ekonomickej situácie pominú už účinnosťou predaja podniku. Štát tak môže predať podnik už odo dňa účinnosti predaja podniku, avšak za podmienky, že výška kúpnej ceny bude z dôvodu zákazu štátnej pomoci najmenej vo výške trhovej ceny.

19.6. Právo na prístup k súdu

Podľa rozhodnutia vlády Slovenskej republiky o strategickom význame spoločnosti Nováckych cehemických závodov, a.s., rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní. Nepodlieha preskúmaniu súdom a nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok

Dňa 2. decembra 2009 vyšlo v Zbierke zákonov pod číslom 534/2008 rozhodnutie vlády Slovenskej Republiky o strategickom význame spoločnosti Nováckych chemických závodov, a.s. (ďalej ako „rozhodnutie vlády“). Pokiaľ v prípade zákonodarcu, ktorý sa vzoprel rozhodnutiu Európskej komisie (a tým právu EU), vláda Slovenskej republiky sa vzoprela aj Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd[16] a Ústave SR[17]. Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pritom vyžaduje od štátu činnosť dvojakého druhu. Po prvé „negatívnu“ v tom zmysle, že štát má zakázané vytvárať akékoľvek, či už formálne, napr. zákonné alebo faktické prekážky prístupu na súd. Po druhé vyžaduje od štátu určitú aktivitu v podobe plnenia „pozitívneho záväzku“, ktorý mu vyplýva zo záväzku plniť ustanovenia článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, to znamená, že musí vytvoriť adekvátne záruky, že sa súdnej ochrany bude môcť domáhať každý.

Takéto rozhodnutie vlády, ktoré nepodlieha preskúmaniu súdom a nie je možné voči nemu podať opravný prostriedok,24 je nielen porušením povinnosť štátu, ktorá mu vyplýva z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj porušením článku 46 Ústavy SR.[21]

Takýto zásah do práva na prístup k súdu nie je možné akceptovať. Rozhodnutím vlády nie je dotknutá len samotná strategická spoločnosť, ktorej je rozhodnutie priamo adresované a ktorá nemá voči rozhodnutiu žiadny opravný prostriedok, ( napríklad by mohla nastať situácia, ak by spoločnosť mala menej ako 500 zamestnancov, či nespĺňala by iné podmienky vyžadované Lex Novákmi), ale rozhodnutím vlády by boli dotknutí aj veritelia, ktorí tak stratia právo kontroly nad konkurzným konaním.

Je vôbec otázne či takéto poučenia má právnu záväznosť, nakoľko rozhodnutie vlády nemá právnu silu zákona. Takéto rozhodnutie vlády by bolo pravdepodobne možné preskúmať v správnom súdnictve s pravidlami za ktorých sa preskúmavajú rozhodnutia s nesprávnym poučením.

19.7. Záver

Lex Nováky formálne sledoval legitímny cieľ štátu, a to ochrániť jeho hospodárske záujmy v prípade situácii, ktoré by mohli štátu spôsobiť značné škody. Skutočným zámerom však bolo vyhnúť sa sankcii Európskej komisie v konkrétnom prípade. Táto skutočnosť je podporená aj účinnosťou zákona, ktorá bola limitovaná koncom roka 2010. Ak by sme aj odhliadli od faktu, že Lex Nováky bol prijatý na ad hoc účel, spôsob dosiahnutia cieľa vyjadreného priamo v zákone či v dôvodovej správe bol vysoko neštandardný. Aplikácia tohto zákona by spôsobila mnohé problémy, a to nielen v dôsledku zmätočného znenia zákona, ale aj jeho nepreviazanosťou s inými právnymi predpismi. Práva veriteľov boli Lex Novákmi obmedzené. Aj keď sa uspokojenie veriteľov mohlo za istých okolnosti zvýšiť[22], ich postavenie sa značne zhoršilo. Okrem skutočnosti, že im bol odmietnutí prístup k súdu v prípade rozhodnutia vlády[23], zákon nedával možnosť veriteľom zvoliť iný spôsob speňažovania majetku, aj keby bol odôvodnený predpoklad, že iný spôsob bude efektívnejší[24]. Našťastie k aplikácií Lex Novák nikdy nedošlo. Autor článku dúfa, že k podobnému počinu zákonodarcu už nikdy nedôjde.

Autor
JUDr., Marián Rušin

Subjektivizácia podniku ako neakceptovaný právny transplantát v slovenskom právnom poriadku?

16.1. Úvod do problematiky

Právne transplantáty sú v právnom svete viac ako bežným javom. Ich história spadá už do obdobia Chamurappiho. Každá doba mala svojho gestora, pod vplyvom ktorého, menili právne poriadky jednotlivých štátov svoj obsah. Za dnešného môžeme považovať európske právo. V súčasnej dobe stále viac rezonuje problematika zmeny právnych poriadkov a unifikácia európskych právnych poriadkov, aj za pomoci im- plementovania právnych transplantátov do národných poriadkov. Zásahy európske práva sú tak silné, že pokorujú aj právne inštitúty veľkých právnych poriadkov. Vplyv európskeho práva na právne poriadky, a to dokonca na velikána právnej vedy – Common law, vystihol Andrew Dickinson, ktorý uznal porážku Common law mocným Európskym právom.

V snahe o zachovanie národnej právnej identity sa snažia národné právne poriadky udržať si svoje vlastné právne inštitúty, v čo najmenšej miere (ne)dotknuté európskym právom. V predkladanom článku preskúmam, ako sa vplyv európskeho práva na slovenský právny poriadok prejavuje v rovine pojmovej. Budem sa venovať otázke, či pojem podnik, používaný európskym právom a v niektorých prípadoch preberaný do vnútroštátneho poriadku, narúša tradične chápaný inštitút pojmu podnik v slovenskom práve. Preskúmam, či tento pojmový právny transplantát dokáže existovať v slovenskom právnom poriadku, spolu s tradičným slovenským chápaním pojmu podnik.

16.2. Dva pohľady na pojem podnik

Pojem podnik je jedným z ústredných pojmov európskeho súťažného práva. Článok 101 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie zakazuje kartely medzi účastníkmi, ktorých nazýva podnikmi. Článok 102 sa zaoberá dominantným postavením a zakazuje zneužitie dominantného postavenia jedným alebo viacerými podnikmi. Sekundárne právo používa pojem podnik v nariadení Rady číslo 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že podnik je priamym adresátom v európskom súťažnom práve. Napriek tejto skutočnosti, súťažné európske právo pojem podnik nedefinuje[4]. Judikatúra Európskeho Súdneho Dvora (ESD)[5] stanovila, že pojem podnik v sebe „zahŕňa“ napríklad spoločnosti s obmedzeným ručením[6], osobné spoločnosti[7], družstvá[8], živnostníkov, osoby samostatne zárobkovo činné[9]. Za podnik je možné považovať aj orgány verejnej moci.

Právo aquis communitaire zavádza rozlišovanie podniku založené na existencii, či neexistencii právnej subjektivity podniku (spoločnosť, súkromný podnikateľ, ústav), na existenciu či neexistenciu viacerých právnických osôb (spoločnosť alebo skupina spoločností)11. Skupina obchodných spoločností, tvorená niekoľkými osobami majúca každá svoju právnu subjektivitu, sa na účely súťažného práva považuje za podnik[12]. Za podnik sa teda považuje aj koncern, ktorý v sebe „zahŕňa“ niekoľko právnických osôb a vystupuje ako subjekt právnych vzťahov. Súťažné európske právo používa pojem podnik v zmysle subjektu právnych vzťahov.

Za účelom posilnenia postavenia zamestnanca pri prevode podniku[13], bola prijatá smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácií zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov podniku (ďalej ako „smernica Rady 2001/23/ES“), podľa ktorej, rozumieme podnikom hospodársky subjekt, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná, alebo doplnková. Judikatúra spresňuje, v zmysle smernice Rady 2001/23/ES chápanie podniku, keď za podnik považuje organizované spojenie osôb a majetku, uľahčujúci výkon hospodárskej činnosti a sledujúci určitý cieľ, ktorý je pre neho typický a ktorý si zachováva svoju identitu aj v prípade prevodu“14. Ide teda o stálu ekonomickú jednotku15Použitím gramatického výkladu, ale aj analýzou judikatúry Európskeho Súdneho Dvora, sa pojem podnik, v súlade so smernicou Rady 2001/23/ES, chápe ako subjekt právnych vzťahov.

Slovenská teória práva používa pojem podnik v dvoch rovinách. Prvou je pojem podnik, ako označenie právnickej osoby, ktorú založil ústredný orgán štátnej správy. ide teda o štátny podnik[14]. Druhou je pojem podnik, chápaný ako sekundárny predmet právnych vzťahov, s ktorým je možné disponovať a ktorý je definovaný v § 5 zákona číslo 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) v platnom znení, (ďalej ako „Obchodný zákonník„).

16.3. Exkurz do legislatívy slovenského právneho poriadku

Ako je vyššie uvedené, slovenská právna obec neprijala s výnimkou štátneho podniku, pojem podnik, ako subjekt právnych vzťahov[15]. V ostatných oblastiach nateraz trvá na použití pojmu podnik v zmysle: Predmet právnych vzťahov.

Napriek takémuto postoju slovenskej právnej vedy, chápanie podniku, v zmysle subjektu právnych vzťahov, nebolo (česko)slovenskej právnej vede cudzie už za prvej Československej Republiky[16]. Dôvodom bolo pravdepodobne silné ovplyvnenie nemeckou školou práva, ktorá používa pojem „Unternehmen“19, ako pri prevode podniku, tak aj v oblasti súťažného práva.

Lisabonská zmluva je súčasťou nášho právneho poriadku. V slovenskom preklade Lisabonskej zmluvy je namiesto pojmu podnik použitý pojem podnikateľ. Taktiež, zákon číslo 63/1991 Zb. o hospodárskej súťaži, zaviedol namiesto používania pojmu podnik pojem podnikatelia. V súčasnosti platný zákon číslo 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaži, aj napriek odkazu na európske právo[17] [18], nepoužíva pojem podnik, ktorý je v európskom práve chápaný v prvom rade ako entita vykonávajúca trvalú ekonomickú činnosť21, ale opäť pojem podnikateľ.

Slovenský právny poriadok napriek tomu prevzal chápanie pojmu podnik ako subjekt právnych vzťahov do niektorých právnych predpisov, čo si ilustrujeme na nasledovných príkladoch.

Jednou z oblastí, ktorej európske právo venuje svoju pozornosť, je oblasť energetiky. Zákon číslo 656/2004 Z.z. o energetike a o zmene niektorých predpisov v platnom znení, (ďalej ako „Zákon o energetike“), je zásadne ovplyvnený európskym právom[19]. Podľa ust. § 2 ods. 2., Zákona o energetike, sa na účely tohto zákona, rozumie podnikom právnická osoba, ktorá podniká v energetike. Môžeme konštatovať, že Zákon o energetike definuje podnik ako subjekt právneho vzťahu, ako entitu vykonávajúcu ekonomickú činnosť. V súčasnosti čaká oblasť energetiky opäť veľká zmena, nakoľko nás čaká prijatie tzv. tretieho liberalizačného balíčka opatrení na zabezpečenie efektívneho prístupu na trh všetkým účastníkom, na základe transparentných a nediskriminačných kritérií[20]. Právne akty európskeho práva, ktoré sú súčasťou tretieho balíčka opäť používajú pojem podnik vo význame subjektu právnych vzťahov. Budúcnosť používania pojmu podnik, ako subjektu právnych vzťahov, vidím aj s ohľadom na pripravovanú legislatívu v oblasti energetiky a zámer Európskej Únie zjednotiť túto oblasť, v prospech použitia pojmu podnik ako subjektu tak, ako to je uvedené v platnom Zákone o energetike a naopak si nemyslím, že zákonodarca pristúpi k použitiu iného pojmu, pre označenie osoby.

Ďalším vzorovým príkladom, je verejné obstarávanie v Slovenskej Republike, ktoré je pod drobnohľadom Európskej Únie už od čias pred vstupom Slovenskej Republiky do Európskej Únie. Zákon číslo 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní v platnom znení (ďalej ako „Zákon o verejnom obstarávaní“) nejasne používal pojem podnik. (Najmä otázka súvisiaca s prepojeným podnikom mohla byť mylne interpretovaná, s ohľadom na teóriu pojmu podniku ako predmetu právnych vzťahov). Prijatím zákona čísla 73/2010 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zo dňa 9. 3. 2001, sa pojmu podniku (prepojený podnik) ustanovila jeho subjektívna povaha. Podľa ust § 70, ods. 4., Zákona o verejnom obstarávaní, je prepojeným podnikom aj právnická osoba, na ktorú má priamy alebo nepriamy rozhodujúci vplyv člen koncesionára, alebo ktorá má rozhodujúci vplyv na člena koncesionára, alebo ktorá spolu s členom koncesionára podlieha rozhodujúcemu vplyvu inej právnickej osoby na základe vlastníctva, finančného podielu alebo pravidiel, ktorými sa riadi.

Pojem malý a stredný podnik je v európskom práve pojmom funkčným a nebol zatiaľ jednotne definovaný[21]. Európska komisia odporúčaním Európskej komisie č. 2003/361/EC, ktoré nahrádza odporúčanie č. 96/280/EC, stanovila (odporučila) kritéria pre posudzovanie malých a stredných podnikov. Podľa ust. § 120 ods. 7, zákona číslo 566/2001 Z.z. (Zákon o cenných papierov a investičných službách, v platnom znení), sa malým a stredným podnikom…. rozumie obchodná spoločnosť alebo družstvo…. Právny predpis tu znova výslovne uvádza, že podnik je subjektom právneho vzťahu.

Pri týchto, ale aj iných právnych predpisov[22], bol podnik ako subjekt právnych vzťahov inkorporovaný do právneho poriadku priamo konaním zákonodarcu, ktorý označil podnik za právnickú osobu, čim subjektivizoval pojem podnik, ktorý bol (a stále je) chápaný ako predmet právnych vzťahov. Na druhej strane sa subjektivizácia podniku v slovenskom právnom poriadku prejavuje nie len prostredníctvom právnych predpisov slovenského právneho poriadku a v predpisoch európskeho práva, ale aj prostredníctvom rozhodnutí orgánov, ktorých kompetencia sa sústreďuje na riešenie otázok súvisiacich so súťažným právom. Takýmto orgánom je v Slovenskej Republike Protimonopolný úrad, ktorý vo svojich rozhodnutiach považuje podnik za subjekt, ktorý vykonáva samostatne ekonomickú činnosť26. Aj keď právna teória nepovažuje rozhodnutia tohto orgánu za pramene práva, rozhodnutia majú veľký vplyv pri tvorbe právnych predpisov a na nazeranie právnej obce na problematiku hospodárskej súťaže. Protimonopolný Úrad si osvojil chápanie pojmu podniku tak, ako je chápaný v európskom práve a v rozhodnutiach priamo používa tento pojem ako subjekt, čím vnáša do slovenského právneho povedomia „cudzí“ právny inštitút. Slovenská právna obec si uvedomuje dichotómiu používania pojmu podnik v slovenskom právnom poriadku. Novelou Zákonníka práce číslo 348/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zaviedol pojem „hospodárska jednotka,“ aby odlíšil pojem podnik používaný v obchodnom zákonníku a pojem „prevod podniku,“ používaný v súlade s dovtedajším Zákonníkom práce. Môže sa zdať, že tento pojem je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorá považuje podnik za stálu ekonomickú jednotku27, no na druhej strane, samotná judikatúra nazýva túto ekonomickú jednotku podnikom. Podľa Smernice Rady 2001/23/ES, rozumieme podnikom hospodársky subjekt, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná, alebo doplnková, považuje podnik za hospodársky subjekt. Podľa Csacha, došlo zmenou tejto úpravy k „zobjektivizovaniu subjektu“[23]. Zákonodarca odmietol prevziať pojem podnik, tak ako ho používa a chápe smernica Rady 2001/23/ES a ako ho interpretuje judikatúra Európskeho súdneho dvora a zotrval pri pojme podnik, ako ho chápe slovenská právna teória. Transpozícia pracovnoprávnej smernice tak sťažila jednotný výklad pojmu podnik zavedením dvoch alternatívnych pojmov, ktoré by mali byť vykladané rovnako[24]. Novelou Zákonníka práce tak došlo k posunu chápaniu pojmu podniku, no prekvapivo nie smerom k európskemu právu, ale smerom k teórii slovenského práva.

16.4. Záver

V predkladanom článku som chcel poukázať na to, ako vplýva európske právo na Slovenský právny poriadok v rovine pojmovej. Vplyv európskeho práva na slovenský právny poriadok je tak veľký, že za autora slovenských právnych predpisov v niektorých oblastiach je možné považovať európske právo. Uvedomujúc si túto skutočnosť, bojujú národné poriadky o zachovanie charakteru niektorých „vlastných“ inštitútov. Za takýto boj by sme mohli označiť aj boj o pojem podnik, ktorý sa uskutočnil pred niekoľkými rokmi. Slovenský právny poriadok neakceptoval používanie pojmu podniku v oblasti súťažného práva a ani v oblasti práva pracovného, kde dokonca „potvrdil“ svoj postoj k pojmu podnik.

Napriek tejto skutočnosti sa čoraz viac objavuje v slovenskom právnom poriadku pojem podnik, ktorý spĺňa kvalifikačné znaky vymedzené európskou judikatúrou a ktorý môžeme považovať za právny transplantát začlenený do slovenského právneho poriadku. Dochádza tak k subjektivizácii podniku.

Tento trend bude prevládať, najmä z dôvodu rozšírenia záujmu Európskej Únie na harmonizácií čoraz viacerých oblastí práva. Pokiaľ však nedôjde v slovenskom právnom poriadku k zjednoteniu chápaniu a používaniu pojmu podnik, bude to vyvolávať problémy pri aplikácií ako právnych predpisov európskeho práva, tak aj predpisov práva slovenského.

Autor
JUDr., Marián Rušin

Keď prehnaná iniciatíva škodí! (Stručná úvaha o súčasnosti a budúcnosti právnej úpravy rozhodcovského konania)

Nikoho z odborných kruhov neprekvapila novela zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá vzišla z dielne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ktorá zároveň neuzrela „svetlo sveta“, keďže jej uvedenie do života stoplo odmietnutie zo strany hlavy štátu. Bola dôsledkom už dlhšie trvajúceho honu na samotný inštitút rozhodcovského konania. Hneď v úvode sa núka zhodnotenie novely z hľadiska jej prínosu pre prax rozhodcovského konania, avšak to ponecháme na záver, i keď už samotný názov tohto článku čo-to napovedá. Tento článok je koncipovaný ako určitá forma reakcie na novelu zákonu, ktorá síce v konečnom dôsledku neovplyvnila stav de lege lata, avšak predstavuje určitý zlomový bod v stabilizácií inštitútu rozhodcovského konania v slovenských podmienkach. Možno je zbytočne obšírnejšie sa venovať niečomu, čo v konečnom dôsledku bolo odmietnuté, avšak domnievame sa, že za účelom určitej verejnej diskusie o problémoch, je nevyhnutné na niektoré aspekty legislatívneho zámeru poukázať. Autorka pritom netvrdí, že súčasný stav je optimálny, a neodmieta novelu v celkom jej rozsahu. Rozhodcovské konanie si vyžaduje hlbšiu pozornosť, preto aj jeho legislatívne vyjadrenie nemôže byť „šité horúcou ihlou“.

V úvodnej časti považujeme za vhodné aspoň stručne uviesť legislatívny vývoj inštitútu. Z nášho pohľadu treba pripomenúť, že v našich podmienkach nie je rozhodcovské konanie až takou novinkou, avšak jeho predchádzajúci charakter bol značne poznamenaný spoločensko-politickými pomermi predchádzajúceho režimu. Rozhodcovské konanie z obdobia pred účinnosťou zákona č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní bolo v zásade doménou prejednávania a rozhodovania sporov v zahraničnom obchode a v súvislosti s ním.[1] [2]

Úpravu rozhodcovského konania poznala už právna úprava spred obdobia nášho samostatného štátneho útvaru. Základnú úpravu rozhodcovského konania obsahovali občianske (civilné) súdne poriadky z obdobia Rakúsko-Uhorskej monarchie.[3]

V roku 1949 bol zriadený Rozhodcovský súd Česko-Slovenskej obchodnej komory,[4]ktorý bol v roku 1978 premenovaný na Rozhodcovský súd Česko-Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory.[5] Pri výskume starších procesných predpisov, t.j. zákonov o občianskych (civilných) súdnych poriadkoch, ktoré zostali u nás v platnosti aj za existencie česko-slovenskej štátnosti (prakticky až do vydania Občianskeho súdneho poriadku v roku 1950 – zákon č. 142/1950 Zb.), rozhodcovské konanie podľa týchto predpisov bolo koncipované ako špecifické konanie s dôrazom na súkromnoprávnu povahu rozhodcovských súdov, pričom zásady o rozhodcoch boli v podstate rovnaké, a to tak v tzv. historických krajinách ako aj na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.[6]

Proces rozširovania a najmä internacionalizácie rozhodcovského konania (súdnictva) v bývalom Česko-Slovensku sa výrazne prehĺbil zriadením Rozhodcovského súdu Československej obchodnej komory v Prahe na základe zákona č. 119/1948 Zb. o štátnej organizácii zahraničného obchodu a medzinárodného zasielateľstva. Tento súd bol v roku 1978 premenovaný na Rozhodcovský súd Čs. obchodnej a priemyselnej komory. Treba zdôrazniť, že tento súd zohral mimoriadne vážnu úlohu v ďalšom rozvoji a prehĺbení inštitucionalizácie rozhodcovského súdnictva v bývalom Československu a následne aj v oboch nástupníckych štátoch.[7]

V tejto súvislosti treba spomenúť už skôr uskutočnené zmeny občianskoprávnych kódexov v rokoch 1963 a 1964, t.j. prijatie nového Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) a Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.). V tomto období sa postupne mení aj čs. koncepcia a právna úprava rozhodcovského konania. Stalo sa tak samostatným zákonom č. 98/1963 Zb. o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a výkone rozhodcovských rozhodnutí, ktorý nadviazal na (doposiaľ platný) zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.[8] Zákon č. 98/1963 Zb. bol v Českej republike zrušený doposiaľ platným zákonom č. 216/1994 Sb. o rozhodčím ŕízení a o výkonu rozhodčích nálezu. K zrušeniu zákona č. 98/1963 Zb. v Slovenskej republike došlo zákonom č. 218/1996 Zb. o rozhodcovskom konaní, ktorý bol nahradený v súčasnosti platným zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Už predchádzajúca právna úprava z roku 1996 bola problematická so zreteľom na jej viaceré body. Najkritizovanejšou bola arbitrabilita, ktorá so zreteľom na jej úzke koncipovanie, spôsobovala nízku frekvenciu využívania rozhodcovského konania v praxi.

V súčasnosti platný zákon o rozhodcovskom konaní je podobne ako jeho predchodca výrazne ovplyvnený Modelovým zákonom UNCITRAL o medzinárodnej obchodnej arbitráži, avšak na rozdiel od predchádzajúceho zákona dôslednejšie reflektuje aj medzinárodne akceptovaný význam a ideu rozhodcovského konania. Súčasný zákon vychádza z širšieho vymedzenia arbitrability neobmedzujúc jej využitie len pre podnikateľov v rámci ich činnosti. Tendencia po akejsi legislatívnej komplexnosti s rozšírením sféry (rámca) arbitrability však v poslednom období naráža na určité úskalia. Príčinou toho sú rozdielne charakteristiky sporov de lege lata patriacich pod režim rozhodcovského konania. Akosi prirodzene sa v rámci arbitrabilných sporov ocitli určité okruhy vzťahov zvlášť citlivých so zreteľom na ich subjekty. Jedná sa predovšetkým o spotrebiteľské spory a zamestnanecké spory. V slovenských podmienkach sa so zreteľom na novelizáciu zákona o rozhodcovskom konaní stali práve spotrebiteľské spory akousi stáleprítomnou neznámou. Ako bolo prezentované na jednom z odborných podujatí venovaných okrem iných otázok aj problematike rozhodcovského konania,[9] slovenská i česká legislatíva sa uberá pri riešení problémov v súvislosti s rozhodovaním spotrebiteľských káuz podobným smerom. Jednotiacim motívom postupov oboch legislatív je neudržateľná situácia v rozhodovaní spotrebiteľských, či zamestnaneckých káuz, i keď primárne excesy vystupujú v súvislosti so spotrebiteľskými kauzami. Domnievam sa však, že existujúce problémy praxe rozhodcovského konania, nie sú dôvodom pre prijímanie radikálnych riešení v podobe ešte radikálnejších novelizácií zákona o rozhodcovskom konaní, tak ako boli prezentované v jednom z posledných legislatívnych pokusov.[10]

Rovnako slovenská, ako aj česká prax rozhodcovského konania sa potýka s viacerými problémami inštitútu rozhodcovského konania. Stručne by som poukázala na najvypuklejšie problémy v jednej i druhej právnej úprave.

Rozhodcovské konanie v slovenských podmienkach je ovplyvňované viacerými faktormi, pričom nepochybne právna úprava má zásadný vplyv na celkové fungovanie inštitútu. Zanedbateľnými v prípade rozhodcovského konania však nie sú ani ďalšie faktory, a to predovšetkým sociologické. Rozhodcovské konanie aspoň v slovenských podmienkach nie je vnímané ako inštitút, ktorý by zjednodušoval, prípadne uľahčoval život bežnému jednotlivcovi. V očiach laickej verejnosti je rozhodcovské konanie vnímané skôr v negatívnom svetle.11

Všeobecne možno konštatovať, že rozhodcovské konanie ako jedna z metód alternatívneho riešenia sporov, funguje pri riešení obchodných sporov efektívne. Problémy, s ktorými sa v poslednej dobe stretávame, sa týkajú predovšetkým oblasti spotrebiteľských sporov.[11] [12] Obdobne ako v slovenských podmienkach, ani v českých legislatívnych podmienkach nie je zákon o rozhodcovskom konaní primárne nastavený na riešenie takýchto sporov, i keď ich zároveň explicitne nevylučuje.[13] Riešenie sporov v rozhodcovskom konaní je koncepčne nastavené predovšetkým na spory vznikajúce v rámci podnikateľských komunít a vzťahov medzi rovnocennými partnermi, ktorí majú záujem na mierovom mimosúdnom vyriešení sporu, a zároveň chcú svoj spor ukončiť autoritatívnym rozhodnutím v tom zmysle, že jedine rozhodcovské konanie spomedzi tzv. alternatívnych metód riešenia sporov zaručuje stranám ukončenie sporu plnohodnotným exekučným titulom. Do úvahy prichádza ešte aj mediácia ako prostriedok urovnania sporov, avšak tu je potrebná ďalšia participácia štátnych orgánov v tom smere, že výsledný akt mediácie musí byť odobrený štátnou mocou za účelom jeho vykonateľnosti. Nepochybne priama vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia bez ďalších dodatočných osvedčovacích postupov je výraznou výhodou aj v tzv. spotrebiteľskej arbitráži. Výhodnosť spomenutého aspektu závisí od uhla pohľadu na vec. Zo strany spotrebiteľa je pristúpenie k rozhodcovskej doložke, príp. rozhodcovskej zmluve (v praxi častokrát aj nevedomé) zákonnou prekážkou riešenia sporu pred všeobecným súdom.[14] Signovanie zmluvy, v ktorej je obsiahnutá rozhodcovská doložka, je nezvratným opustením tradičnej formy riešenia sporov pred štátnym súdom a „presedlanie“ na alternatívny spôsob riešenia sporov, na rozhodcovské konanie. Teda zo strany slabšej strany, spotrebiteľa, vystupuje priama vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia častokrát skôr ako nevýhoda. Spotrebiteľ častok- rát (aspoň doposiaľ tomu častokrát tak bolo) zisti, že pristúpil k rozhodcovskej zmluve až keď mu je doručený rozhodcovský rozsudok, prípadne v tom lepšom prípade, keď mu je doručená žaloba podaná na príslušný rozhodcovský súd. Naopak, priama vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia podporená jednoinštančnosťou rozhodcovského konania vystupuje z hľadiska silnejšej strany spotrebiteľského vzťahu ako výhoda motivujúca k voľbe rozhodcovského konanie pre riešenie sporov z týchto vzťahov. Jednoinštančnosť rozhodcovského konania je v rámci konceptu arbitrážneho konania jedným z najvyzdvihovanejších pozitív, no v rámci spotrebiteľských sporov predstavuje nezvratnosť jednoinštančného ukončenia a nepreskúmania kauzy z hmotnoprávneho stránky. Nevedomosť spotrebiteľa o možnostiach, ktoré rozhodcovské konanie poskytuje za účelom preskúmania rozhodcovského rozhodnutia, predstavuje zásadnú prekážku zvrátenia tohto následku. Pritom je treba povedať, že jednoinštančnosť konania je v rámci arbitráže čiastočne eliminovateľná využitím zákonnej možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku, ktorej využitie je však časovo viazané na moment predchádzajúci vzniku samotného sporu. Možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku musí byť dohodnutá pred vznikom samotného sporu a musí byť inkorporovaná v samotnej rozhodcovskej zmluve. Dodatočne nemožno dohodnúť, že rozsudok bude preskúmaný v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní.[15] Preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia je jediná prípustná možnosť zasiahnutia do výsledného aktu rozhodcovského konania. V povedomí odbornej verejnosti dochádza pritom častokrát k zamieňaniu dvoch inštitútov regulovaných zákonom o rozhodcovskom konaní, a to spomínaného inštitútu preskúmania rozhodcovského rozsudku a inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku. V súlade s právnou úpravou de lege lata sú stanovené taxatívne dôvody, pre ktoré možno podať návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku.16 Medzi dôvody vedúce k zrušeniu rozhodcovského rozsudku zákonodarca zaraďuje len závažné procesné chyby pri vydaní rozhodcovského rozsudku. Jednou z posledných noviel17 zákona o rozhodcovskom konaní zákonodarca zakomponoval medzi dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku aj porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

Okrem spomenutého, predmetná novela zasiahla v prospech spotrebiteľov, aj ďalších smeroch. Najmä odstránila sa neistota pri doručovaní žalôb a rozhodcovských rozsudkov v rozhodcovskom konaní. Tým sa odstránili nežiaduce situácie vznikajúce v praxi, ktoré sme uviedli vyššie. Podľa súčasnej právnej úpravy musí byť žaloba a rozhodcovský rozsudok doručený účastníkom konania do vlastných rúk18,19 na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, keď doručenie bolo [16] [17] [18] [19] [20] [21] možné realizovať aj zaslaním do posledného známeho sídla, alebo posledného známeho miesta výkonu podnikania či miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosť. Predchádzajúca konštrukcia doručovania listín v rozhodcovskom konaní ostala v zákone zachovaná vyjmúc však z jej aplikácie žalobu a výsledný akt rozhodcovského konania – rozhodcovský rozsudok. Úprava doručovania v rozhodcovskom konaní vychádza z celkového ponímania rozhodcovského konania a zo snahy podporiť významné výhody tohto druhu prejednania sporov, predovšetkým rýchlosť, efektívnosť a hospodárnosť konania.

Dikcia ustanovenia § 28 ods. 1 českého zákona o rozhodčím ŕízení však vzbudzuje podľa nášho názoru ešte väčšie otázky a ponecháva väčší priestor pre rôzny výklad, ako tomu koniec-koncov v českej literatúre aj je. Stručná zákonná konštatácia, že písomné vyhotovenie rozhodcovského nálezu musí byť doručené stranám a po doručení opatrené doložkou o právoplatnosti, necháva vskutku relatívne široký priestor pre výkladové manévrovanie.[22] [23] Častým záverom v súvislosti s doručovaním v rozhodcovskom konaní v českej odbornej spisbe je zaradenie doručovania medzi otázky postupu vedenia konania v zmysle § 19 zákona o rozhodčím ŕízení.[24] Tento záver bol odmietnutý Najvyšším súdom ČR[25], podľa ktorého spôsob doručovania rozhodcovského nálezu nepatrí medzi otázky postupu vedenia konania, a teda nemôžu si spôsob doručovania nálezu účastníci konania medzi sebou dohodnúť. Dôvodom pre odmietnutie vyššie uvedeného záveru bolo strohé konštatovanie Najvyššieho súdu, že rozhodcovské konanie končí podľa ustanovenia § 23 písm. a) zákona o rozhodčím ŕízení vydaním rozhodcovského nálezu.[26] Vzhľadom k tomu doručenie nálezu už nemôže byť „otázkou postupu konania“ v zmysle § 19 ods. 1 zákona o rozhodčím ŕízení, a je potrebné, aby doručenie bolo uskutočnené postupom podľa § 45 a nasl. zákona č. 99/1963 Sb. občanský soudní ŕád.[27]

Tieto nezrovnalosti boli v našom zákone o rozhodcovskom konaní odstránené spomínanou novelou zákona o rozhodcovskom konaní, pričom nedoručenie žaloby, či rozhodcovského rozsudku do vlastných rúk možno nepochybne klasifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom a z toho titulu prichádza do úvahy zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom v súlade s § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní.

Okrem precizovanej formy doručovania v rozhodcovskom konaní, novela doplnila v súvislosti s konceptom zvýšenej miery ochrany spotrebiteľov aj ďalšie ustanovenia.[28]

Týmto však snaha legislatívy zakomponovať do zákona o rozhodcovskom konaní vyššiu mieru ochrany spotrebiteľom ani zďaleka nekončí. Súčasná právna úprava rozhodcovského konania v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení bola zo strany Ministerstva spravodlivosti SR „atakovaná“ ďalšou novelou, ktorá bola schválená dňa 9. marca 2010 Národnou radou SR.[29] Tento návrh novely zákona v konečnom dôsledku neprešiel celým legislatívnym procesom, keďže nebol podpísaný prezidentom republiky. Novela sa dotkla viacerých otázok. Rozšírila arbitrabilitu aj na pracovnoprávne spory, ktoré podľa prevládajúceho názoru odbo r- nej verejnosti, doposiaľ nespadali do okruhu zákonom vymedzených arbitrabilných sporov. Vyskytujú sa však aj opačné názory.[30] Novela navrhovala v súvislosti s činnosťou rozhodcovských súdov viaceré zmeny, ktoré sa dotkli predovšetkým rozsahu informácií, ktoré by rozhodcovské súdy mali zverejňovať. Z internetových stránok rozhodcovských súdov by po prijatí tejto úpravy mali byť zrejmé informácie o konaniach, v ktorých došlo k závažným pochybeniam zo strany rozhodcovského súdu. S tým súvisí aj vyššia miera kontroly zo strany ústredného orgánu, Ministerstva spravodlivosti SR. Nepochybne najvýraznejším zásahom do súčasnej relatívne liberálnej konštrukcie rozhodcovského konanie by bolo zavedenie tzv. licencii na rozhodovanie spotrebiteľských sporov na riešenie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní, ktorých dôsledkom by malo byť vyselektovanie rozhodcovských súdov zaoberajúcich sa aj agendou tzv. spotrebiteľskej arbitráže na základe zvláštneho inštitútu licencií. Otázne je, či by nebolo jednoduchšie vylúčiť spotrebiteľské spory priamo zákonom z možnosti prejednávania v rozhodcovskom konaní, teda doplniť negatívnu enumeráciu objektívnej arbitrability v príslušnom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonné vylúčenie riešenia spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní by nepochybne stálo za úvahu a možno by čiastočne eliminovalo nežiaduce zneužívanie postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách. Avšak na druhej strane by takýto postup zo strany zákonodarcu nekorešpondoval s tendenciami v okolitých legislatívach a normotvorbe na úrovni EÚ.28 O mimoriadnom záujme na alternatívnom riešení sporov v občianskych a obchodných veciach svedčí aj smernica prijatá 21.mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach. V oblasti ochrany spotrebiteľa Komisia prijala formálne odporúčanie stanovujúce minimálne kritéria kvality, ktoré by mimosúdne orgány zapojené do konsenzuálneho riešenia spotrebiteľských sporov mali ponúknuť osobám, ktoré využívajú ich služby. Cieľ smernice celkom jednoznačne vyjadruje pozitívny postoj k alternatívnemu riešeniu spo- rov,29 ktorý by mal byť implementovaný aj do národných legislatív. So zreteľom na charakter mediačného konania by sa mediácia nemala považovať za slabšiu alternatívu súdneho konania v tom zmysle, že dodržiavanie dohôd, ktoré sú výsledkom mediácie, závisí od dobrej vôle strán. Teda ani v slovenských podmienkach by sa zákonodarca nemal uberať tým smerom, že vylúči spotrebiteľské spory z riešenia v rozhodcovskom konaní.

V slovenských podmienkach v konečnom dôsledku bol realizovaný v podobe návrhu variant ochrany spotrebiteľov prostredníctvom zakotvenia určitých obmedzení týkajúcich sa založenia právomoci rozhodcovského orgánu i ďalších aspektov priebehu rozhodcovského konania. V súlade s tým markantným je predovšetkým vylúčenie založenia právomoci rozhodcovského orgánu pred vznikom samotného sporu tým, že sa zákonom zakazuje uzavrieť rozhodcovskú doložku ohľadne riešenia sporov vzniknutých v budúcnosti zo spotrebiteľských vzťahov. Tento legislatívny návrh bol dôsledkom niekoľkých prípadov neférového jednania voči spotrebiteľom, keď sa do zmlúv zakomponovali rozhodcovské doložky, pričom spotrebiteľ nebol na túto skutočnosť osobitne upozornený. Obdobne ako je tomu v iných právnych úpravách,30 aj v tuzemskej právnej úprave rozhodcovského konania sa navrhovali ustanovenia zabezpečujúce vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu. V návrhu novely zákona sa predmetné opatrenia odzrkadlili v navrhovanom ustanovení § 43c ods. 1: „Rozhodcovská zmluva, ktorej predmetom je spotrebiteľské právo, musí byť obsiahnutá v samostatnej listine, ktorá musí obsahovať výslovný písomný súhlas spotrebiteľa s uzavretím tejto rozhodcovskej zml u- vy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Okrem rozhodcovskej zmluvy nesmie táto listina obsahovať žiadne iné dojednania, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“ V ďalšom odseku navrhovaného ustanovenia legislatívny návrh ešte pritvrdil povinnosti pre silnejšiu stranu spotrebiteľského vzťahu: „Uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom nesmie byť podmienkou pre uzavretie alebo vykonávanie inej zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Návrh dodávateľa na uzavretie rozhodcovskej zmluvy musí preukázateľne umožňovať spotrebiteľovi voľbu, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Dodávateľ je povinný pred uzavretím rozhodcovskej zmluvy preukázateľne poučiť spotrebiteľa o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných spotrebiteľských sporov. Ak nie sú splnené tieto predpoklady a podmienky pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy, uzavretá rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú podmienku.“ Tak ako už bolo na inom mieste tohto článku uvedené, tieto zásahy do procesu kreovania právomoci rozhodcovských orgánov z nášho pohľadu eliminujú, pri tom najoptimistickejšom pohľade, výrazne obmedzujú de lege ferenda množstvo káuz z oblasti spotrebiteľských sporov riešených pred rozhodcami. A to z nášho pohľadu jednoznačne nekorešponduje so zámermi prezentovanými na úrovni EU tým, že nenastane príklon k mimosúdnemu riešeniu spotrebiteľských sporov, ale práve opačný efekt.

Autor
JUDr., Regina Palková

Účasť zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti

Akciové právo, ktorým rozumieme časť práva obchodných spoločností, ktorá zahŕňa právne normy upravujúce vytváranie a fungovanie akciových spoločností (vrátane európskych akciových spoločností – societas europea – SE), práv a povinností akcionárov ako spoločníkov akciových spoločností a vydávanie akcií a obchodovanie s nimi, ako cennými papiermi, obsahuje niekoľko inštitútov, ktorými môžu zamestnanci akciových spoločností – otázkou je, nakoľko účinne – ochraňovať a presadzovať svoje záujmy. Inštitúty ochrany záujmov zamestnancov sú typické len pre akciové právo. V právnej úprave ostatných foriem obchodných spoločností takéto inštitúty nie sú obsiahnuté.

Akciové spoločnosti sú právnickými osobami súkromného práva. Na tejto ich povahe nič nemení, aj keď ide o verejné akciové spoločnosti, t. j. také, ktorých všetky akcie alebo časť akcií boli prijaté na obchodovanie na regulovanom trhu, ktorý sa nachádza alebo ktorý sa prevádzkuje v niektorom zo zmluvných štátov Dohody o európskom hospodárskom priestore. Ako právnické osoby súkromného práva sú vytvorené zakladateľmi v záujme realizácie ich podnikateľských zámerov a predstavujú právnu formu realizácie týchto podnikateľských zámerov. V akciových spoločnostiach, rovnako ako v iných obchodných spoločnostiach, majú rozhodujúcu pozíciu akcionári, ako spoločníci akciovej spoločnosti. Akcionári rozhodujú o tom, aké konkrétne podnikateľské aktivity, v akom rozsahu, vo vzťahu k akým partnerom, v akých teritóriách a na akých relevantných trhoch bude spoločnosť realizovať tak, aby sa naplnili ich predstavy. Medzi akciovou spoločnosťou a ostatnými formami obchodných spoločností však existujú niektoré podstatné rozdiely. Akciová spoločnosť je považovaná za výhradne kapitálovú spoločnosť, t. j. takú, ktorá ako spoločnosť bola vytvorená kumuláciou kapitálu jej zakladateľov. Rozhodujúcou pre založenie spoločnosti je teda kumulácia kapitálu a nie to, od akých osôb, z akých zdrojov tento kapitál pochádza. Dôsledkom skutočnosti, že rozhodujúce pre založenie spoločnosti a jej riadne fungovanie je dosiahnutie stanoveného objemu kapitálu je okrem iného aj to, že podiel na spoločnosti sa určuje podľa počtu a menovitej hodnoty akcií ako cenných papierov, ktoré možno prevádzať. Prevádzanie akcií, ako cenných papierov, ktoré síce môže byť obmedzené pri akciách na meno, ale ktoré je v zásade celkom voľné, potom vedie k tomu, že sa mení okruh akcionárov, ako spoločníkov akciových spoločností a že často ani jednotliví akcionári nevedia, kto sú v danom okamihu ďalší akcionári tejto spoločnosti. Akciová spoločnosť sa tak môže vyznačovať anonymitou spoločníkov – akcionárov. Takýto stav je v akciových spoločnostiach, ktorých akcie sú rozdrobené medzi väčší počet akcionárov skôr obvyklý, štandardný. Tomu ostatne zodpovedá aj pomenovanie akciovej spoločnosti v niektorých jazykoch, napr. vo francúzštine sa akciová spoločnosť nazýva société anonyme, či v španielčine sociedad anónima.

Prv, než pristúpime k rozboru týchto inštitútov, je potrebné sformulovať, aké sú záujmy zamestnancov akciovej spoločnosti vo vzťahu k tejto spoločnosti. Zamestnanci akciovej spoločnosti nemajú iné záujmy, ako zamestnanci iných zamestnávateľov, avšak majú často zhoršenú pozíciu na ich presadzovanie, najmä z dôvodu, že nevedia predvídať rozhodnutia zamestnávateľa, pretože nepoznajú zloženie akcionárov zamestnávateľa. Medzi záujmy zamestnancov bude patriť predovšetkým záujem na zachovaní pracovných miest u zamestnávateľa, záujem na tom, aby tieto pracovné miesta bolo naďalej na doterajšom mieste alebo v jeho blízkom okolí, záujem na tom, aby spoločnosť prosperovala, rozvíjala sa a dávala im perspektívu uplatnenia sa. Zamestnanci akciových spoločností sa na rozdiel od zamestnancov iných obchodných spoločností často ocitajú vo zvláštnej situácii, keď nevedia presne kto, t. j. ktoré osoby majú rozhodujúcu pozíciu v akciovej spoločnosti, ktorá je ich zamestnávateľom. Poznanie, kto má rozhodujúcu pozíciu v spoločnosti, ktorá je zamestnávateľom, je z pohľadu zamestnancov dôležité, tak počas riadneho fungovania akciovej spoločnosti ako aj v krízových situáciách, v ktorých sa spoločnosť môže ocitnúť. Zamestnanci potrebujú informácie o aktuálnej hospodárskej situácii spoločnosti, ale aj o jej zámeroch preto, aby mohli zodpovedne prijímať dôležité životné rozhodnutia, napr. o tom, či spoja svoju profesionálnu kariéru s konkrétnou akciovou spoločnosťou, ktorá má svoj podnik v mieste ich bydliska, či si v danom meste vytvoria potrebné zázemie pre svoj osobný a rodinný život, akým smerom by sa malo uberať vzdelanie ich detí a pod. M. Patakyová pri skúmaní inštitútu účasti zamestnancov na správe a riadení akciovej spoločnosti konštatuje, že účasť zamestnancov patrí medzi ťažiskové sporné miesta pri zjednocovaní právnych úprav obchodných spoločností v rámci jednotného trhu.[3]

Možnosť účasti zástupcov zamestnancov v orgánoch obchodných spoločností je redukovaná len na účasť zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti. V ostatných formách obchodných spoločností zákonodarca neupravuje možnosť účasti zástupcov zamestnancov v orgánoch týchto spoločností, avšak účasť zamestnancov expressis verbis ani nezakazuje. Inštitút účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti bol do nášho akciového práva zavedený až zákonom 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach. Predchádzajúca právna úprava akciového práva obsiahnutá v zákonnom čl. XXXVII z roku 1875 (Uhorský obchodný zákon) možnosť účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti neupravovala. Podľa ustanovenia § 194 uvedeného zákona „musí dozorný výbor pozostávať najmenej z troch členov.“[4] Tento výbor bol volený po prvý raz najviac na jeden rok a potom najviac na tri roky. O zamestnancoch či pracovníkoch však v tomto zákonnom texte, ani v judikatúre nie je žiadna zmienka. Rovnako ani Všeobecný obchodný zákonník č. 1/1863 r. z. neupravoval možnosť účasti zamestnancov, resp. nimi zvolených zástupcov v dozornej rade akciovej spoločnosti. Dozorná rada akciovej spoločnosti bola podľa tohto zákona, s výnimkou akciových bánk, len fakultatívnym orgánom.[5]

Právna úprava akciovej spoločnosti pred prijatím zákona 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach bola obsiahnutá v zákone 243/1949 Zb. o účastinných spoločnostiach, ktorý však taktiež účasť zamestnancov, resp. zástupcov zamestnancov v účastinnej spoločnosti neupravoval.[6] Podľa tohto zákona bolo potrebné na založenie spoločnosti štátne povolenie a tieto spoločnosti sa vytvárali najmä v oblasti obchodovania so zahraničím. Takto bolo vytvorených približne 20 akciových spoločností. Akcionármi týchto spoločností nemohli byť fyzické osoby, teda ani zamestnanci. Z uvedeného je zrejmé, že v období po roku 1949 až do roku 1990 bola forma akciových spoločností využívaná v našich podmienkach len v minimálnej miere a aj to v deformovanej podobe. Preto zavedenie možnosti účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti nebolo produktom prirodzenej evolúcie alebo reakciou na požiadavky spoločenskej praxe, ale predstavovalo implantát, ktorý bol do nášho právneho poriadku vsadený, resp. prevzatý z nemeckého práva bez toho, aby tomu predchádzal nejaký podrobnejší rozbor alebo analýza.

Obdobie počínajúce májom 1990 a končiace voľbami v roku 1992 možno všeobecne charakterizovať z hľadiska tvorby obchodného práva, resp. hospodárskeho práva ako obdobie, v ktorom boli prijaté zásadné právne úpravy, ktorými sa uskutočnila ekonomická transformácia a ktorými sa vytvárali podmienky pre rozvoj súkromného podnikania a fungovania trhovej ekonomiky. Právne predpisy prijaté v tomto období umožnili rozvoj súkromného podnikania podľa právnych pravidiel, prevzatých často z právnych poriadkov iných štátov, ktoré boli do nášho práva preberané v krátkom časovom slede, bez primeranej analýzy a odbornej diskusie a bez toho, aby sa tým naplnila ucelená koncepcia. Tým sa do nášho právneho poriadku dostávali inštitúty doposiaľ v našom práve neznáme, na druhej strane však považované najmä v krajinách na západ od nás za štandardné a praxou preverené.

Spomínané obdobie možno považovať za prvé, i keď časovo krátke, ale významné obdobie implementácie právnych transplantátov do nášho práva. Pojem „právny transplantát“ patrí do širšej škály pojmov, ktoré majú svoj základ v medicíne a ktoré sú súčasťou prenikania medicínskych pojmov do práva, popri takých pojmoch, akými sú napríklad ozdravenie banky, ošetrenie v zmluve (v zmysle dojednania v zmluve) a pod. Zákonodarcovia, ktorí najmä v krajinách strednej a východnej Európy v začiatkoch 90-tych rokov, realizovali normotvorbu v oblasti obchodného práva stáli pred dilemou, či by mali tvoriť nové právne úpravy, ktoré dovtedy v právnych poriadkoch týchto krajín absentovali a ktorých potreba prijatia vyplývala najmä z požiadaviek prebiehajúcej transformácie hospodárskeho systému. B. Havel uvádza, že „právne poriadky síce existujú a tvoria sa najmä v intenciách vlastného vývoja, avšak nemožno sa brániť, či už úmyselnému alebo náhodnému vypožičiavaniu si zahraničných modelov.“[7] Právne transplantáty, obdobne ako transplantáty v medicíne sa buď ujmú alebo nie, buď ich organizmus prijme alebo ich odvrhne. Oproti medicínskym transplantátom však právne transplantáty majú výraznú odlišnosť spočívajúcu v tom, že akceptovanie právneho transplantátu je vynútiteľné právnymi prostriedkami, kým v medicíne tomu tak nie je. Na druhej strane však aj pri právnom transplantáte možno posudzovať, či je v realizačnej praxi všeobecne prijímaný alebo je trpený, t. j. v realizačnej praxi sa akceptuje len minimum, ktoré vyžaduje právna úprava daného transplantátu.

Úprava účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti bola upravená v ust. § 55 zákona č. 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach. Podľa tejto úpravy musela mať dozorná rada aspoň troch členov, pričom ak členov dozornej rady volilo valné zhromaždenie, nemohol byť zvolený za člena dozornej rady pracovník spoločnosti. Len ak počet pracovníkov spoločnosti prevýšil 200 osôb v ročnom priemere, volilo jednu tretinu členov dozornej rady zhromaždenie pracovníkov spoločnosti z radov jej pracovníkov. Zhromaždenie pracovníkov teda nemohlo zvoliť za členov dozornej rady iné osoby než pracovníkov spoločnosti. Členov dozornej rady zvolených zhromaždením pracovníkov spoločnosti zákon označoval termínom „predstavitelia pracovníkov“. Členovia dozornej rady zvolení zhromaždením pracovníkov mali právo, aby v prípade, ak sa ich názor na otázky prerokovávané v dozornej rade odlišoval od názorov ostatných členov dozornej rady, bol ich názor zaznamenaný v zápisnici zo zasadnutia dozornej rady.

Obchodný zákonník – zákon 513/1991 Zb. v pôvodnom znení neprevzal konštrukciu úpravy voľby členov dozornej rady, podľa ktorej členov dozornej rady volí zhromaždenie pracovníkov spoločnosti, ale v ust. § 200 ods. 1 ustanovoval, že jednu tretinu dozornej rady volia zamestnanci spoločnosti. Toto riešenie sa ukázalo ako problematické, pretože zákon neustanovoval, podľa akých pravidiel prebieha voľba členov dozornej rady volených zástupcami pracovníkov spoločnosti a kto má zabezpečiť organizáciu a priebeh volieb. Na druhej strane už v pôvodnom znení Obchodného zákonníka bola znížená hranica počtu zamestnancov, ktorých musí spoločnosť zamestnávať v hlavnom pracovnom pomere, aby zamestnanci boli oprávnení voliť aspoň jednu tretinu členov dozornej rady, a to z viac ako 200 zamestnancov na viac ako 50 zamestnancov. Ďalšou zmenou bolo to, že rozhodujúcim pre určenie počtu zamestnancov nebol ročný priemer, ako tomu bolo podľa zákona 104/1990 Zb, ale počet zamestnancov v čase voľby. V stanovách spoločnosti mohlo byť určené, že zamestnanci volia časť dozornej rady aj pri menšom počte zamestnancov spoločnosti a stanový tiež mohli určiť, že zamestnanci môžu voliť aj viac než jednu tretinu členov dozornej rady, ale tento počet nemohol byť väčší ako počet členov dozornej rady volených zamestnancami. V ďalšom období došlo k niekoľkým novelizáciám Obchodného zákonníka, ktoré mali odstrániť problémy realizácie právnej úpravy voľby členov dozornej rady zamestnancami spoločnosti. Z novších právnych úprav napr. poľský Kodeks spolek handlowych neobsahuje úpravu zastúpenia zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti. Štatút akciovej spoločnosti však podľa art. 385 § 2 môže upravovať iný spôsob voľby a odvolania členov dozornej rady.[8] Návrh českého Zákona o obchodních korporacích taktiež neobsahuje úpravu účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade. Nič však nebráni tomu, aby úprava účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciových spoločností bola upravená v stanovách akciovej spoločnosti.[9]

13.1. Zastúpenie zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti podľa platnej právnej úpravy

Dozorná rada akciovej spoločnosti je prevažne ponímaná ako kontrolný orgán akciovej spoločnosti, napr. M. Patakyová charakterizuje dozornú radu ako jeden obligatórnych orgánov akciovej spoločnosti, ktorá má zákonom vymedzenú kontrolnú pôsobnosť…[10] [11] Obdobne L. Žitňanská uvádza, že dozorná rada plní v spoločnosti predovšetkým kontrolnú funkciu, keďže do jej pôsobnosti patrí dohľad nad činnosťou predstavenstva a celou činnosťou spoločnosti. Podľa L. Žitňanskej ide o všeobecnú kontrolnú pôsobnosť dozornej rady, ktorú dozorná rada vykonáva samostatne11 I. Pelikánová charakterizuje dozornú radu ako kontrolný orgán akciovej spoločnosti, pričom zdôrazňuje, že dozornú radu ako kontrolný orgán nemožno zamieňať s inštitúciou kontrolóra účtov.[12] Charakterizovanie dozornej rady ako kontrolného orgánu akciovej spoločnosti však nie je celkom presné, pretože Obchodný zákonník v § 197 ods. 1 ustanovuje, že dozorná rada dohliada na výkon pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovanie podnikateľskej činnosti spoločnosti a len v druhom odseku uvedeného ustanovenia ustanovuje, že členovia dozornej rady kontrolujú, či účtovné záznamy sú riadne vedené, v súlade so skutočnosťou a či sa podnikateľská činnosť spoločnosti uskutočňuje v súlade s právnymi predpismi, stanovami a pokynmi valného zhromaždenia. Inštitút dohľadu nie je opodstatnené stotožňovať s inštitútom kontroly. Rozdiel, podľa môjho názoru spočíva v tom, že pri výkone kontroly má kontrolný orgán oprávnenie určovať spôsob nápravy (odstránenia) zistených nedostatkov, kým pri výkone dohľadu má orgán dohľadu len právo navrhovať spôsob odstránenia zistených pochybení či nedostatkov, ale nemôže sám rozhodovať o odstránení týchto nedostatkov. Zo zákonom vymedzenej pozície dozornej rady vyplýva, že dozorná rada je takýmto orgánom dohľadu, ktorý je oprávnený len nav r- hovať opatrenia či rozhodnutia na odstránenie zistených nedostatkov, prekonanie krízových situácií a pod. Návrh českého zákona o obchodných korporáciách pokračuje v ponímaní dozornej rady ako orgánu dohľadu.[13] Nemecký zákon o akciových spoločnostiach AktG naproti tomu v ustanovení § 111 ustanovuje, že dozorná rada má za úlohu kontrolovať riadenie akciovej spoločnosti a má tiež právo skúšať a kontrolovať knihy a listiny spoločnosti a rovnako časti obchodného imania, najmä pokladňu spoločnosti, stav portfólia a stav tovaru. Dokonca niektoré druhy operácií (úkonov) môžu byť uskutočnené len so schválením dozornej rady.[14] Dozorná rada má podľa našej právnej úpravy (rovnako aj podľa českej právnej úpravy) slabšiu pozíciu než dozorná rada podľa nemeckého akciového práva.

Obchodný zákonník ustanovuje v ustanovení § 200, že v akciových spoločnostiach, ktoré majú viac ako 50 zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere, prípadne, ak tak určia stanovy aj v akciových spoločnostiach s menším počtom zamestnancov, volia jednu tretinu členov dozornej rady spoločnosti zamestnanci. V stanovách akciovej spoločnosti však môže byť určené, že zamestnanci spoločnosti volia vyšší počet členov dozornej rady, pričom však platí zákonné obmedzenie, že počet členov dozornej rady volených zamestnancami nesmie byť väčší, než počet členov dozornej rady volených valným zhromaždením spoločnosti.

Česká právna úprava je precíznejšia keď ustanovuje, že jednu tretinu členov dozornej rady akciovej spoločnosti volia zamestnanci v prípade, ak má spoločnosť viac ako 50 zamestnancov v pracovnom pomere na pracovnú dobu presahujúcu polovicu týždennej pracovnej doby ustanovenej Zákonníkom práce v prvý deň účtovného obdobia, v ktorom sa uskutočňuje valné zhromaždenie, na ktorom sú volení členovia dozornej rady.[15]

Zamestnanci akciovej spoločnosti môžu zvoliť za člena dozornej rady len fyzickú osobu, ktorá spĺňa všeobecné predpoklady pre vykonávanie tých činností, ktoré má spoločnosť v predmete podnikania, teda dovŕšila aspoň osemnásty rok veku, je bezúhonná a spôsobilá na právne úkony. Takouto osobou nemusí byť len zamestnanec spoločnosti ale môže to byť akákoľvek iná osoba, ktorej schopnosti ochrániť ich záujmy zamestnanci spoločnosti dôverujú. Osoby, ktoré sa stali na základe voľby zamestnancami spoločnosti členmi dozornej rady majú v dozornej rade rovnakú pozíciu ako tí členovia dozornej rady, ktorí boli zvolení valným zhromaždením spoločnosti. Aj pre týchto členov dozornej rady platí povinnosť vykonávať funkciu člena dozornej rady s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Členovia dozornej rady volení zamestnancami majú rovnako ako ostatní členovia dozornej rady povinnosť zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie by mohlo spôsobiť spoločnosti škodu alebo ohroziť jej záujmy či záujmy akcionárov. Do kategórie „tretích osôb“ budú patriť aj zamestnanci spoločnosti, preto členovia dozornej nemôžu informovať zamestnancov o svojich konkrétnych postupoch pri rozhodovaní o konkrétnych otázkach, pretože by tým porušili povinnosť mlčanlivosti. Členovia dozornej rady volení zamestnancami sú volení na rovnako dlhé funkčné obdobie ako členovia dozornej rady volení valným zhromaždením. Dĺžka funkčného obdobia členov dozornej rady je určená stanovami spoločnosti, avšak nesmie byť dlhšia ako päť rokov. Aj v právnej úprave voľby a odvolania člena dozornej rady voleného zamestnancami akciovej spoločnosti obsiahnutej v českom právnom poriadku nachádzame viacero inšpiratívnych spresnení. V českom práve sa expressis verbis vyžaduje ako podmienka platnosti voľby alebo odvolania členov dozornej rady volených zamestnancami, aby hlasovanie bolo tajné a aby sa volieb zúčastnila aspoň polovica oprávnených voličov alebo zvolených voliteľov.

15.2. Voľba a odvolanie člena dozornej rady, voleného zamestnancami spoločnosti

Voľby, ale i odvolanie členov dozornej rady volených zamestnancami spoločnosti organizuje predstavenstvo spoločnosti v spolupráci s odborovou organizáciou, resp. odborovými organizáciami pôsobiacimi v spoločnosti. V prípade, ak v spoločnosti nie je zriadená odborová organizácia, organizuje voľby členov dozornej rady predstavenstvo v spolupráci so zamestnancami spoločnosti, ktorí majú právo voliť. Teda voľby sú organizované predstavenstvom v spolupráci s oprávnenými voličmi. Voľby prebiehajú podľa volebného poriadku, ktorý schvaľuje odborová organizácia a ak nie je zriadená odborová organizácia, pripravuje a schvaľuje volebný poriadok predstavenstvo v spolupráci s oprávnenými voličmi. Táto úprava je pomerne komplikovaná a navyše nejednoznačná, čo následne umožňuje spochybňovať platnosť volieb. Problematická je najmä formulácia úpravy spolupráce predstavenstva so zamestnancami spoločnosti – oprávnenými voličmi. Dobrá organizácia volieb je jedným z predpokladov úspešného priebehu volieb. Zahŕňa také činnosti, ako je určenie dátumu volieb, trvania volieb, určenie volebných miestností, vytvorenie volebných komisií, prípravu voličských zoznamov atď. Spolupráca medzi predstavenstvom a oprávnenými voličmi by mala byť pružná, t. j. taká, aby bolo možné operatívne vyriešiť všetky problémy, ktoré organizácia volieb prináša. Preto predstavenstvo nemôže spolupracovať so všetkými zamestnancami, ale len s malým počtom zamestnancov, ktorí by mali byť zvolení ostatnými zamestnancami spoločnosti, ako osoby oprávnené spolupracovať s predstavenstvom pri organizácii volieb. Ešte problematickejšia je úprava schvaľovania volebného poriadku v prípade, ak nie je v spoločnosti zriadená alebo zriadené odborová organizácia či odborové organizácie. Schvaľovať volebný poriadok predstavenstvom v spolupráci s oprávnenými voličmi je neštandardné a nedostatočne určité. Nie je predovšetkým jasné, v ktorom okamihu dôjde k schváleniu volebného poriadku – či rozhodnutím samotného predstavenstva alebo spoločným rozhodnutím predstavenstva a zástupcov oprávnených voličov, ktorí sa podieľali na organizácii volieb, čo však nemá žiadnu oporu v zákone. Zákon ustanovuje, že na schválení volebného poriadku by sa mali podieľať oprávnení voliči. To znamená, že volebný poriadok by mal byť schválený predstavenstvom a nadpolovičnou väčšinou oprávnených voličov. Takto schválený volebný poriadok bude možné využívať aj pri ďalších voľbách, resp. odvolaniach členov dozornej rady volených zamestnancami spoločnosti. Návrh na voľbu alebo odvolanie členov dozornej rady volených zamestnancami spoločnosti, je oprávnená podať predstavenstvu odborová organizácia alebo aspoň 10 percent oprávnených voličov. Na platnosť voľby alebo odvolania člena dozornej rady volených zamestnancami spoločnosti, sa vyžaduje, aby takéto rozhodnutie bolo prijaté aspoň polovicou oprávnených voličov alebo ich zástupcov. Voľby členov dozornej rady volených zamestnancami môžu prebehnúť aj dvojstupňovo, a to prostredníctvom zástupcov voličov, teda voliteľov, ktorí budú zvolení zamestnancami spoločnosti. Takto zvolení volitelia potom podľa pravidiel uvedených vo volebnom poriadku, budú voliť členov dozornej rady. Rovnaký postup môže byť uplatnený aj pri odvolaní členov dozornej rady volených zamestnancami.

15.3. Práva a povinnosti členov dozornej rady zvolených zamestnancami spoločnosti

Členovia dozornej rady zvolení zamestnancami spoločnosti majú rovnaké práva ale i povinnosti ako členovia dozornej rady zvolení valným zhromaždením spoločnosti. Aj títo členovia dozornej rady majú povinnosť zúčastňovať sa na valnom zhromaždení spoločnosti a sú povinní oboznamovať valné zhromaždenie s výsledkami svojej kontrolnej činnosti. Dozorná rada rozhoduje väčšinou hlasov svojich členov určenou v stanovách spoločnosti, ak to nie je ustanovené, tak väčšinou hlasov všetkých členov. Má právo zvolať valné zhromaždenie, ba dokonca má povinnosť zvolať valné zhromaždenie, ak si to vyžadujú záujmy spoločnosti a navrhnúť potrebné opatrenia. Svoju pôsobnosť vykonáva jednak vo vzťahu k predstavenstvu spoločnosti a jednak vo vzťahu k uskutočňovaniu podnikateľskej činnosti spoločnosti.

Dozorná rada dohliada na výkon pôsobnosti predstavenstva ako štatutárneho orgánu spoločnosti, pričom posudzuje, či predstavenstvo využíva svoje oprávnenia v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov, či nedochádza k prekračovaniu pôsobnosti predstavenstva, či nedochádza k zneužívaniu funkcií členov predstavenstva na úkor spoločnosti a jej majetku (§196a ObchZ). Za slabinu súčasnej právnej úpravy ochrany záujmov zamestnancov inštitútmi akciového práva možno označiť predovšetkým to, že táto ochrana neobsahuje explicitne úpravu d ohľadu nad činnosťou vrcholových manažérov spoločnosti (obdobne ako voči predstavenstvu), hoci v súčasných akciových spoločnostiach sú to predovšetkým vrcholoví manažéri, ktorí majú najviac informácií o situácii v spoločnosti a ktorí pripravujú podklady na rozhodovanie štatutárneho orgánu či valného zhromaždenia a často krát sami prijímajú veľmi významné rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú ekonomickú situáciu v spoločnosti. Manažéri spoločnosti majú pritom záujem zachovať si svoje spravidla vysoké príjmy v spoločnosti čo najdlhšie, a preto sa často snažia o prijímanie takých rozhodnutí, ktoré by im zachovali ich pozíciu v spoločnosti, a to aj na úkor perspektívnych záujmov spoločnosti. Činnosť vrcholových manažérov akciových spoločností možno kontrolovať len v rámci výkonu dohľadu nad uskutočňovaním celkovej podnikateľskej činnosti akciovej spoločnosti a kontrolou všetkých dokladov a záznamov týkajúcich sa činnosti spoločnosti a v rámci kontroly vedenia účtovníctva spoločnosti.

Dohľad nad výkonom pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovaním podnikateľskej činnosti spoločnosti vykonáva dozorná rada ako celok. Jednotliví členovia dozornej rady, vrátane členov zvolených zamestnancami spoločnosti, sú oprávnení nahliadať do všetkých dokladov a záznamov týkajúcich sa činnosti spoločnosti, majú právo kontrolovať, či účtovné záznamy sú riadne vedené v súlade so skutočnosťou a či sa podnikateľská činnosť spoločnosti uskutočňuje v súlade s právnymi predpismi, stanovami a rozhodnutiami valného zhromaždenia. Na to, aby jednotliví členovia dozornej rady využívali svoje kontrolné oprávnenia, nepotrebujú žiadne poverenie alebo rozhodnutie dozornej rady, ale môžu tak robiť z vlastnej iniciatívy, či na základe podnetu, napr. zamestnancov spoločnosti. Takto poníma pôsobnosť dozornej rady aj L. Žitňanská keď uvádza, že členovia dozornej rady, ako kolektívneho orgánu, vykonávajú svoju pôsobnosť zásade spoločne (s poukázaním na § 201 ods. 3). Kontrolnú činnosť podľa § 197 ods. 2 však jednotliví členovia môžu uskutočňovať jednotlivo.[16] Takáto úprava umožňuje vykonávať iniciatívne kontrolné opatrenia aj členom dozornej rady zvolenými zamestnancami spoločnosti. Návrh českého zákona o obchodných korporáciách však predpokladá „oklieštenie“ iniciatívneho vykonávania kontrolných oprávnení členmi dozornej rady, keďže navrhuje ustanoviť, že čl e- novia dozornej rady môžu využívať kontrolné oprávnenia len na základe rozhodnutia dozornej rady, s výnimkou situácie, ak dozorná rada nie je spôsobilá plniť svoje funkcie.[17] Navrhované riešenie na jednej strane obmedzí iniciatívu členov dozornej rady, na druhej strane by malo viesť k zvýšeniu koordinovanosti činnosti dozornej rady. Na základe svojich zistení dozorná rada navrhuje prijatie potrebných opatrení, a to či už predstavenstvu alebo na valnom zhromaždení Dozorná rada však nie je oprávnená rozhodovať sama o odstránení zistených nedostatkov či prijímať opatrenia na ich odstránenie. Môže iba predkladať návrhy rozhodnutí či opatrení. Členovia dozornej rady volení zamestnancami majú navyše právo požadovať, aby ich odlišný názor, prezentovaný na zasadnutí dozornej rady, bol prezentovaný na valnom zhromaždení spoločnosti. Ďalej majú členovia dozornej rady volení zamestnancami právo, aby ich rozdielny názor na prerokované otázky bol zaznamenaný v zápisnici zo zasadnutia dozornej rady.

15.4. Metódy činnosti členov dozornej rady zvolených zamestnancami spoločnosti

Členovia dozornej rady zvolení zamestnancami spoločnosti môžu vo svojej činnosti využívať iba tie metódy, ktoré sú dané zákonom, resp. sú upravené v stanovách spoločnosti. Navyše by si členovia dozornej rady mali dohodnúť s odborovou organizáciou alebo so zástupcami zamestnancov spôsob vzájomnej komunikácie s cieľom získania podnetov pre kontrolnú činnosť a pre pôsobenie v dozornej rade a na druhej strane by si mali dohodnúť spôsob informovania zamestnancov o svojej činnosti.

15.5. Zodpovednosť členov dozornej rady zvolených zamestnancami

Členovia dozornej rady zvolení zamestnancami kontrolujú nakladanie s majetkom, ktorý patrí niekomu inému, s majetkom, ktorého vlastníkom je akciová spoločnosť. Funkciu člena dozornej rady sú preto aj členovia, t. j. členovia zvolení zamestnancami spoločnosti, povinní vykonávať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov, teda nie v súlade so záujmami zamestnancov, ak sú tieto odlišné od záujmov spoločnosti a jej akcionárov. Členovia dozornej rady volení zamestnancami majú pri výkone svojej funkcie rovnakú zodpovednosť ako ostatní členovia dozornej rady, t. j. musia vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a jej akcionárov. Výkon funkcie s odbornou starostlivosťou zahŕňa predovšetkým rozhodovanie zohľadňujúce všetky dostupné informácie, ktoré sa týkajú predmetu rozhodnutia, zachovávanie mlčanlivosti o dôverných informáciách a skutočnostiach a neprípustnosť preferovania vlastných záujmov či záujmov niektorých akcionárov alebo záujmov tretích osôb (vrátane zamestnancov spoločnosti) pred záujmami spoločnosti. Dôsledkom poruš e- nia povinnosti vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou, resp. v súlade so záujmami spoločnosti a jej akcionárov, je povinnosť nahradiť spoločnosti škodu, ktorá bola týmto konaním spoločnosti spôsobená.

15.6. Odmeňovanie členov dozornej rady zvolených zamestnancami spoločnosti

Výkon funkcie člena dozornej rady je odmeňovaný na základe zmluvy o výkone funkcie, ktorú uzatvára spoločnosť s členom dozornej rady. Zmluvou o výkone funkcie sa zakladá „absolútny“ obchodný záväzkový vzťah podľa ustanovenia § 261 ods. 3 ObchZ. Zmluvu o výkone funkcie uzatvára v mene spoločnosti buď člen predstavenstva alebo členovia predstavenstva, ktorí sú oprávnení spoločne konať v mene spoločnosti na strane jednej a osoba, ktorá je členom dozornej rady na strane druhej. Odmena za výkon funkcie a nárok na ďalšie funkčné požitky dohodnuté v tejto zmluve je nárokom člena dozornej rady voči spoločnosti, a to bez ohľadu na to, či ide o člena dozornej rady zvoleného valným zhromaždením spoločnosti alebo zamestnancami spoločnosti. Akciová spoločnosť je povinná vyplácať odmenu za výkon funkcie aj tomu členovi dozornej rady, ktorý bol zvolený zamestnancami spoločnosti.

15.7. Ochrana členov dozornej rady zvolených zamestnancami spoločnosti

V úprave Obchodného zákonníka absentuje ochrana členov dozornej rady zvolených zamestnancami spoločnosti, a to najmä tých, ktorí sú zamestnancami spoločnosti. Takáto ochrana je na mieste napr. v situácii, ak by zamestnanec spoločnosti bol pri vykonávaní funkcie člena dozornej rady „nepríjemne aktívny“ z pohľadu spoločnosti a spoločnosť by napr. s ním skončila pracovnoprávny vzťah. Tým by danej osobe nezaniklo členstvo v dozornej rade, avšak strata zamestnania je zo sociálneho hľadiska pre takúto osobu oveľa citeľnejšia, než odmena za výkon funkcie člena dozornej rady. Európska úprava napr. podľa smernice 2001/86/ES, ktorou sa dopĺňa štatút európskej spoločnosti v súvislosti s účasťou zamestnancov však obsahuje v čl. 10 úpravu ochrany zástupcov zamestnancov. Ochrana zástupcov zamestnancov sa vzťahuje na členov osobitného vyjednávacieho výboru, členov zastupiteľského orgánu a tiež na akýchkoľvek zástupcov zamestnancov v dozornom alebo administratívnom orgáne európskej spoločnosti SE, a to nielen na tých, ktorí sú zamestnancami samotnej SE ale aj dcérskych spoločností alebo zúčastnenej spoločnosti, pričom je im poskytovaná rovnaká ochrana a záruky aké platia pre zástupcov zamestnancov podľa národnej legislatívy alebo praxe platnej v krajine ich zamestnania. Členské štáty sú zaviazané prijať také opatrenia, aby zabránili zneužitiu SE na to, aby zamestnanci boli zbavení práv o účasti zamestnancov alebo aby im takéto práva neboli odopre- té.[18]

15.8. Záver

Právny implantát umožňujúci účasť zástupcov zamestnancov akciových spoločností v dozornej rade akciovej spoločnosti je súčasťou nášho právneho poriadku už dvadsať rokov. Na základe poznatkov z doterajšej praktickej realizácie tohto inštitútu možno konštatovať, že akcionári akciových spoločností rešpektujú len minimálne zákonné požiadavky na účasť zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti. Len v máloktorej akciovej spoločnosti je podľa jej stanov podiel členov dozornej rady volený zamestnancami vyšší, než je zákonom stanovený minimálny tretinový podiel. V doterajšej praxi nie sú známe prípady, že by stanovy akciovej spoločnosti obsahovali úpravu, podľa ktorej je minimálne jedna tretina členov dozornej rady volená zamestnancami spoločnosti aj v prípade, ak spoločnosť má menej ako 50 zamestnancov. Vyskytli sa však prípady, keď spoločnosť účelovo znížila počet zamestnancov na hranicu 50 zamestnancov, teda tak, aby zamestnanci nemali právo voliť svojich zástupcov za členov dozornej rady, resp. menili štruktúru spoločnosti na holdingové usporiadanie, pričom spoločnosti, v ktorých bol väčší počet zamestnancov, zmenili právnu formu na spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorých zákon už neupravuje možnosť účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade spoločnosti. Minimálny počet zamestnancov akciovej spoločnosti, pri ktorom je garantovaná účasť zástupcov zamestnancov v dozornej rade, ktorý je stanovený na 50 zamestnancov sa javí ako veľmi nízky a mal by byť výrazne zvýšený, napr. až na hranicu, ktorú obsahoval zákon 104/1990 Zb. o akciových spoločnostiach.

Z doterajšej realizácie úpravy účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade možno vyvodiť, že zachovanie existujúceho stavu by bolo možné považovať za maximum, ktoré sú ochotní akcionári súkromných spoločností akceptovať. Niektoré nové, či už prijaté alebo navrhované právne úpravy (napr. poľská alebo česká) nepredpokladajú účasť zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti. Európska nor- motvorba sa uberá však uberá iným smerom, čo možno dokumentovať napr. pravidlami pre účasť zamestnancov v administratívnom alebo dozornom orgáne SE obsiahnutými v smernici Rady 2001/86/ES, ktorou sa dopĺňa štatút európskej spoločnosti v súvislosti s účasťou zamestnancov. Podľa prílohy nazvanej „Štandardné pravidlá“ sa účasť zamestnancov v administratívnom alebo dozornom orgáne, v prípade SE zriadenej transformáciou, riadi podľa pravidiel členského štátu. Ak sa však ani jedna zo zúčastnených spoločností pred registráciou v SE neriadila pravidlami pre účasť zamestnancov v dozornom alebo administratívnom orgáne, SE nie je povinná určiť ustanovenia pre účasť zamestnancov. Európska normotvorba preferuje zastúpenie zamestnancov v orgánoch, ktoré sú vo vyjednávacej pozícii vo vzťahu k spoločnosti, ako je napr. osobitný vyjednávací orgán, pričom vyjednávanie by malo byť realizované s cieľom dosiahnutia dohody o účasti zamestnancov v SE. Dohoda by mala obsahovať okrem iného aj zloženie zastupiteľského orgánu, ktorý bude vyjed- návacím partnerom orgánu spoločnosti v súvislosti s dojednaniami o informovaní zamestnancov a konzultáciách so zamestnancami SE[19].

Inštitút účasti zástupcov zamestnancov v dozornej rade akciovej spoločnosti podľa platnej právnej úpravy v Obchodnom zákonníku možno charakterizovať ako trpený transplantát. Tento inštitút nie je dostatočne účinný vzhľadom na postavenie členov dozornej rady volených zamestnancami v dozornej rade, neumožňuje účinnú ochranu zamestnancov a na druhej strane sťažuje akcieschopnosť akciovej spoločnosti.

Autor
Doc. JUDr., Ján Husár, CSc.

Vydržanie v rímskom a súčasnom občianskom práve – spoločné znaky a odlišnosti

Právne dejiny Európy, ba aj celého sveta sú neoddeliteľne späté s rímskym právom. Všetky právne systémy sú nim viac, či menej ovplyvnené a práve to je dôvod, prečo je vyučované na právnických fakultách kdekoľvek na svete. Aj keď uplynulo mnoho rokov od zániku Rímskej ríše, viaceré inštitúty rímskeho práva si našli vo svojej m o- difikovanej podobe miesto aj v moderných právnych poriadkoch. Cieľom príspevku je poukázať na inštitút vydržania vo svetle rímskych spoločenských podmienok. V prvej časti príspevku sa pokúsime priblížiť rímske nazeranie na inštitút vydržania, v druhej časti poukážeme na náležitosti pre platné vydržanie a na najzásadnejšie rozdiely.

Inštitút vydržania v našom právnom priestore sa najčastejšie využíval v 90. rokoch 20. storočia, aj keď možnosť a prípady vydržania existovali aj predtým. Rozvoj používania tohto inštitútu súvisel najmä so zmenou spoločenských pomerov v štáte a so snahou o úpravu vlastníckych pomerov najmä k nehnuteľnostiam.

13.1. Vydržanie v starovekom Ríme

Inštitút vydržania v rímskom práve nebol inštitútom absolútne rigidným a už len s prihliadnutím na dĺžku existencie Rímskej ríše je zrejmé, že nevyhnutne musel prejsť svojím vývojom. Neskorší latinský názov usucapio našiel svoj pôvod v skoršom inštitúte usus auctoritas, ktorý je používaný už v Zákone XII. tabúľ.[1] Pôvodné usus auctoritas bolo ustanovením dôkazového práva, teda skutočné a pokračujúce užívanie veci zbavovalo držiteľa povinnosti preukazovať titul nadobudnutia veci. Dôraz nebol kladený na získanie vlastníctva, ale na zbavenie povinnosti predložiť dôkaz.[2]Zákon XII. tabúľ neobsahoval žiadne podrobné ustanovenia, bol viac-menej rámcovým (samozrejme na svoju dobu veľmi pokrokovým) a v prípade usus auctoritas išlo o prevod držby bez ohľadu na spôsob nadobudnutia- pokiaľ nešlo o krádež, na zákonné vlastníctvo za predpokladu uplynutia zákonom stanovenej doby.[3] Vychádzajúc zo stavu vývoja rímskej spoločnosti a práva v kráľovskej dobe sa spoločne s inými nedomnievame, že pre usus auctoritas bolo nevyhnutné splnenie neskorších esenciálnych podmienok ako dobromyseľnosť a právny (právoplatný) titul.

S určitosťou môžeme však tvrdiť, že aj pre kráľovské usus aucotritas platili isté obmedzenia. Spomínanú istotu nadobúdame priamo z Gai. Inst. 2,45:

Sed aliquando etiamsi maxime quis bona fide alienam rem possideat, non tamen illi usucapio procedit, uelut si quis rem furtiuam aut ui possessam possideat; nam fur- tiuam lexXII tabularum usucapi prohibet, ui possessam lex Iulia et Plautia.

Niekedy však hoci aj niekto drží cudziu vec v tej najlepšej dobrej viere, mu vydržanie predsa len nepatrí, napríklad tomu, kto drží vec ukradnutú alebo násilne do držby vzatú. Vec ukradnutú zakazuje totiž vydržať zákon XII tabúľ, vec násilne do držby vzatú zákon Iulia a Plautia.

I keď Gaius vo svojej učebnici pracuje s pojmom usucapio, podľa nášho názoru, vychádzajúc z textu Zákona XII tabúľ sa spomínané obmedzenia vzťahujú k usus auctoritas.39 Následnému vývoju rímskej spoločnosti, zmene štátneho zriadenia sa musel prispôsobiť aj právny poriadok. Kráľovské usus auctoritas sa postupne transformuje na neskoršie usucapio. Premena usus aucoritas však, ako sme uviedli vyššie, nespočívala len v zmene názvu. Nová terminológia bola zrejme dôsledkom zmeny funkcie tohto inštitútu a svedčí, že starodávne usus auctoritas sa transformovalo na skutočné nadobúdacie usucapio predklasického a klasického rímskeho práva, čo je zjavné aj zo samotného slova usu capere (nadobudnúť užívaním).[4] [5] Aj keď sa nedá s určitosťou potvrdiť rozhodný čas odkedy k tejto premene došlo, predpokladámeme že lex Atinia (platná od 2 stor. p.n.l.) s pojmom usucapio pracuje a to tak, že vylúčila ukradnuté veci pre prípad vydržania.[6] Paulus v D.41.3.4.6 uvádza:

Quod autem dicit lex Atinia, ut res furtiva non usucapiatur, nisi in potestatem eius, cui subrepta est, revertatur, sic acceptum est, ut in domini potestatem debeat re- verti, non in eius utique, cui subreptum est. Igitur creditori subrepta et ei, cui com- modata est, in potestatem domini redire debet.

Pokiaľ Lex Atinia uvádza, že ukradnutá vec môže byť vydržaná, pokiaľ sa vráti do moci toho, komu bola odňatá, tak to má byť vykladané tak, že sa má navrátiť do moci svojho skutočného vlastníka a nie toho, komu bola odňatá. Takže pokiaľ je odňatá veriteľovi alebo tomu, kto má vec požičanú, musí sa vec vrátiť do moci vlastníka

Dobovú definíciu vydržania nám ponúka aj klasický rímsky právnik Modestinus[7] v D. 41, 3, 3:

Usucapio est adiecto dominii per continuationem possessionis temporis lege defini- ti.

Vydržanie je pripojenie vlastníctva v dôsledku nepretržitej držby po dobu určenú zákonom.

Odborná romanistická literatúra definuje usucapio v klasickom práve ako spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k veci patriacej niekomu inému jej neprerušenou držbou po zákonom určenú dobu[8]. Esenciálnymi náležitosťami platného vydržania v klasickom práve boli:[9]

• Dobromyseľná držba (possessio bonae fidei)- dobromyseľný držiteľ bol držiteľom, ktorý bol presvedčený o tom, že vec, ktorú má v držbe, mu patrí a že jeho držba n e- narúša právo iného. Dobromyseľný držiteľ mal za to, že nadobudol vec od vlastníka spôsobom, ktorý bol na to určený v závislosti od druhu veci. Pokiaľ hovoríme o dobromyseľnej držbe ako esenciálnej náležitosti pre platné vydržanie, to, čo je naozaj dôležité, je držanie veci bona fidae od začiatku. Existovalo niekoľko prípadov, pre ktoré bona fides nebola potrebná. Pre klasické právo bol z týchto najdôležitejším usucapio lucrativa pro herede. Ak hereditas nebola prijatá, bolo možné kýmkoľvek uchopiť majetok, patriaci do dedičstva a nadobudnúť ho jednoročnou držbou, aj v prípade, keby to bola pôda a bez bona fides. Dôvod, ktorý uvádza Gaius, pre toto pravidlo tkvie v tom, aby sa pripustením tejto možnosti vyvinul tlak na heres, aby hereditas promptne akceptovali, tak že hocikto majúci nárok na majetok, by mal byť schopný pokračovať.

Gai. Inst. 2,52:

Rursus ex contrario accidit ut qui sciat alienam rem se possidere usucapiat, ueluti si rem hereditariam, cuius possessionem heres nondum nactus est, aliquis possede- rit; nam ei concessum (est usu) capere, si modo ea res est quae recipit usucapio- nem; quae species possessionis et usucapionis pro herede uocatur.

Naproti tomu sa zase stáva, že vydržaním nadobudne ten, kto vie, že drží vec cudziu: napríklad keď by niekto držal vec z pozostalosti , ktorej držbu dedič zatiaľ nenadobudol, jemu je totiž vydržanie povolené , ide ale o vec, ktorá je k vydržaniu spôsobilá. Tomuto druhu držby a vydržania sa vraví „pro herede“ („miesto dediča“).

Pravidlo, že aj pozemok môže byť nadobudnutý v jednoročnej dobe je založené na argumente, že hereditas nie je pozemok, a fortiori, čo je len časťou hereditas sa taktiež môže zaradiť medzi iné veci. Pravidlo sa prakticky prestalo používať za vlády Hadriána,[10] ktorý nariadil, že takéto vydržanie má byť odvolané.[11]Gai Inst. 2,57:

Sed hoc tempore iam non est lucratiua. Nam ex auctoritate Hadriani senatuscon- sultum factum est ut tales usucapiones reuocarentur. Et ideo potest heres ab eo qui rem usucepit hereditatem petendo proinde eam rem consequi, atque si usucapta non esset.

V našej dobe však už (to vydržanie) nie je lukratívne. Pretože z podnetu Hadriana bolo prijaté uznesenie senátu, aby sa takéto vydržania odv olávali. A preto od toho, kto vec vydržal, môže dedič pozostalostnou žalobou vymáhať tú vec práve tak, ako keby vydržaná nebola.

• Právnym poriadkom stanovená vydržacia doba (tempus) – Samotná držba musela byť neprerušená a trvajúca, pokiaľ nebola a zmenil sa držiteľ, teda od pôvodného držiteľa získal vec do držby držiteľ nový, od ktorého opätovne získal vec do držby pôvodný držiteľ, na dobu keď mal vec v držbe pôvodný držiteľ až do nadobudnutia držby držiteľom neskorším sa neprihliadalo a držba musela začať plynúť od začiatku. A následne musela byť ako pre novú držbu splnená podmienka dobromyseľnosti. Avšak podmienka novej iusta causa nevyhnutne splnená byť nemusela, držiteľ získaval vec na základe starej.[12]

Vychádzajúc z Gai Inst. 2,42 bola podmienka dostatočnej vydrž acej doby používaná aj pre kráľovské usus auctoritas.

Gai. Inst. 2,42:

Usucapio autem mobilium quidem rerum anno conpletur, fundi uero et aedium bienno, et ita lege XII tabularum cautum est.

Vydržanie sa potom u vecí hnuteľných dovŕši jedným rokom, naproti tomu u pozemkov a budov dvoma rokmi. Tak to bolo taktiež ustanovené v zákone XII tabúľ.

Pôvodné ustanovenia o vydržacej dobe súvisiace s dynamickým rozvojom rímskeho práva prešli nevyhnutnými zmenami. Počas vlády cisárov Severa a Caracallu došlo k zmene charakteru vydržania v tom zmysle, že podkladom vydržania sa stala dlhoročná držba (longae possessione). Dlhoročná držba tu predstavovala lehotu 10 rokov, inter praesentes (obe strany mali domicil v tej istej obci), inter absentes (pokiaľ mali domicil v rozdielnych obciach).[13] Justinián nadviazal na dlhoročnú držbu, tom zmysle, že vydržacia doba pre hnuteľné veci sa predĺžila na tri roky.[14]

Inst. 2,6:

Iure civili constitutum fuerat, ut, qui bona fide ab eo qui dominus non erat, cum crediderit eum dominum esse, rem emerit vel ex donatione aliave qua iusta causa acceperit, is eam rem, si mobilis erat, anno ubique, si immobilis, biennio tantum in Italico solo usucapiat, ne rerum dominia in incerto essent. et cum hoc placitum erat, putantibus antiquioribus dominis sufficere ad inquirendas res suas praefata tempora, nobis melior sententia resedit, ne domini maturius suis rebus defraudentur neque certo loco beneficium hoc concludatur. et ideo constitutionem super hoc promulgavimus, qua cautum est, ut res quidem mobiles per triennium usucapiantur, immobiles vero per longi temporis possessionem, id est inter praesentes decennio, inter absentes viginti annis, usucapiantur, et his modis, non solum in Italia sed in omni terra quae nostro imperio gubernatur, domínium rerum iusta causa possessionis praecedente adquiratur.

Civilné právo určovalo, že kto dobromyseľne od niekoho, kto nebol vlastníkom, koho ale za vlastníka pokladal, kúpil nejakú vec alebo na základe darovania alebo na základe iného právneho dôvodu dostal vec, túto vec, ak bola hnuteľná vydržal po jednom roku, ak bola nehnuteľná, vydržal ju po dvoch rokoch, ale len v prípade italských pozemkov- aby vlastnícke právo k veciam nezostalo nejasné. A toto sa uznalo, lebo starí právnici verili, že vlastníkovi stačia uvedené lehoty na hľadanie svojich vecí, a preto sme naklonení nájsť lepšie riešenie, aby vlastníci neboli rýchlo ukrátení o svoje veci a aby výhody vydržania neboli obmedzené na určité územie. Preto sme o tom vyhlásili konštitúciu, v ktorej je nariadené, že hnuteľné veci možno vydržať v trojročnej lehote, nehnuteľnú vec v dôsledku dlhotrvajúcej držby [per longi temporis possessionis], t.j. že ich možno vydržať medzi prítomnými po desiatich rokoch, medzi neprítomnými po dvadsiatich rokoch. A podľa týchto pravidiel sa má nadobúdať vlastnícke právo nielen v Itálii, ale v každej krajine, ktorá podlieha našej moci, pokiaľ existuje právny dôvod nadobudnutia držby.

V tejto súvislosti sa žiada spomenúť mimoriadne vydržanie zavedené cisárom Te o- dóziom, pre ktoré sa síce vyžadovala dobromyseľnosť, ale odpadala podmienka právneho dôvodu. Dĺžka premlčacej doby bola 30 rokov. Jeho nástupcovia, najmä Anastasius a Justin, potvrdili toto pravidlo, pričom predĺžili premlčaciu dobu na 40 rokov.[15]

• Právny dôvod (iusta causa usucapionis) – právny dôvod zdôvodňujúci, prečo držiteľ drží. Takýmto spravodlivým právnym dôvodom mohol byť „skutok štedrosti“, t.j. dar (donatio) vlastníka alebo dohoda s ním (kúpa), ktorá by odôvodňovala nadobudnutie vlastníctva, keby neexistovala vada v samotnej transakcii (napr. traditio namiesto mancipatio pri res mancipi) alebo v osobe prevodcu (nevlastník). Ani mylná viera držiteľa, že existovala iusta causa nestačila na dôvod vydržania.[16]Paul. D.41.6.1:

Pro donato is usucapit, cui donationis causa res tradita est: nec sufficit opinari, sed et donatum esse oportet.

Ten, komu nehnuteľnosť bola dodaná ako darček získa ju vydržaním, kvôli samotnému darovaniu. Nestačí si myslieť, že to tak bolo, ale je to nevyhnutné akt darco v- stva skutočne vykonať.

V období klasického práva prebiehala medzi právnikmi diskusia a síce, či aj putatívny titul je prípustný pre platné vydržanie. K tejto problematike uvádza Pomponius v D 41.10.3:

Hominem, quem ex stipulatione te mihi debere falso existimabas, tradidisti mihi: si scissem mihi nihil debere, usu eum non capiam: quod si nescio, verius est, ut usuca- piam, quia ipsa traditio ex causa, quam veram esse existimo, sufficit ad efficiendum, ut id quod mihi traditum est pro meo possideam. Et ita Neratius scripsit idque ve- rum puto.

Poslali ste ku mne otroka, o ktorom ste si mysleli, že mám na neho nárok za podmi e- nok dohodnutých v stipulácii. Ak by som vedel, že mi nič nedlhujete (že na neho n emám nárok), nemohol by som tohto otroka vydržať, ale pokiaľ by som to nevedel, lepší názor je, že ho môžem nadobudnúť vydržaním, pretože samotné p oslanie, ktoré bolo urobené preto, že si dobromyseľne myslím (že mám na neho nárok) je dostatočné, aby mi umožnilo držať majetok, ktorý bol ku mne dodaný. Neratius si osvojil tento názor a ja si myslím, že je správny.

Neratius a Pomponius teda namiesto chybného alebo chýbajúceho titulu vykonštr u- ovali v prospech dobromyseľného držiteľa osobitný titul pro suo.

• Spôsobilá vec (res habilis) – muselo sa jednať o vec spôsobilú byť objektom vlastníckeho práva, pôvodne sa dali vydržať iba veci hmotné, neskôr i práva. Ako sme už uviedli vyššie ani všetky hmotné veci neboli spôsobilé stať sa predmetom vydržania. Medzi veci, ktoré nemohli byť vydržané patrili veci vylúčené zo súkromného vlas t- níctva (extra commercium), veci ukradnuté (furtivae) a ulúpené (vi possessae) a provinčné pozemky (provincialia praedia).

Význam rímskeho práva nespočíva v tom, že by zachytávalo nejaké geniálne, univerzálne platné ustanovenia. Rímske právo totiž dospelo k svojej dokonalosti inou než legislatívnou cestou, teda inak než by ho zdokonaľovalo vydávanie stále lepších a lepších zákonov. Rímske právo je vysoko cenené pre svoju schopnosť aplikovateľ- nosti na široký okruh prípadov. Práve tento kauzistický charakter predurčil fakt, že podľa dochovaných prameňov dnešní romanisti[17] rozlišujú viacero konkrétnych druhov vydržania.

Usucapio pro donato – vydržanie kvôli darovaniu. Právnym dôvodom bolo držanie od nevlastníka darovanej veci obdarovaným vydržateľom pro donato, teda akoby mu vec daroval jej vlastník.

Usucapio pro derelicto – Právnym dôvodom pre tento druh vydržania bolo držanie veci opustenej jej nevlastníkom a jej následné držanie držiteľom pro derelicto t.j. ako keby bola opustená vlastníkom. Priamym predpokladom pre tento druh vydržania bola opustená vec. Avšak aj pre tento ako aj pre ostatné poddruhy vydržania musela nevyhnutne platiť esenciálna náležitosť dobromyseľnosti.

Usucapio libertatis – predpokladá vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorá je zaťažená pozemkovou služobnosťou. Vlastník pozemku mohol svoj pozemok „očistiť“ od služo b- nosti, ak konštrukciou alebo konkrétnym a jednoznačným skutkom zabránil oprávnenej osobe vykonávať svoje právo a táto osoba to určitý čas tolerovala.

Usucapio ex Rutiliana constitutione – muž kúpil mancipačnú vec od ženy, ktorá konala bez auctoritas svojho tutora. Mohla však usucapio prerušiť ak zaplatila kupcovi celú cenu.

Usucapio pro soluto – osoba dostala od dlžníka vec ako splatenie dlhu, avšak nemohla nadobudnúť vlastnícke právo pre právnu vadu pri pr evode. Napr. mancipačná vec sa previedla tradíciou.

Usucapio pro legato – závetom legatum per vindicationem prenechaná vec odkazníko- vi, závetca však nebol jej vlastníkom. Vydržateľ teda vydrží vec tak, akoby bol odkaz platný.

Usucapio pro herede – osoba držala vec spadajúcu do dedičstva, ktorej dedič ešte nezískal držbu, mohla táto osoba vec vydržať ako keby bola dedičom poručiteľa. Pre tento poddruh vydržania odpadla podmienka právneho dôvodu a dobromyseľnosti, pričom sa skrátila dĺžka vydržacej doby na jeden rok aj pri nehnuteľnostiach.

Usucapio pro emptore – vydržanie veci kupujúcim, ktorému bola vec predaná a doručená, ktorý však nezískal vlastníctvo tejto veci pre prá vnu vadu pri prevode alebo preto, že predávajúci nebol vlastníkom.

Usucapio pro dote – vydržanie veci, ktorú manžel získal medzi vecami tvoriacimi veno a ktorá nebola vo vlastníctve osoby, ktorá veno vytvorila. Doba začína plynúť od času, keď došlo k uzavretiu manželstva.

Usucapio pro suo – používaný v prípade keď sa nedal aplikovať nejaký z predchádzajúcich poddruhov vydržania.

Usucapio servitutis – vydržanie služobnosti. Osoba získala služobnosť jej faktickým uplatňovaním počas určitého časového obdobia.

13.2. Vydržanie v súčasnom občianskom práve

Vydržanie ako občianskoprávny inštitút platného slovenského práva je upravené v § 134 zák. 40/1964 Občianskeho zákonníka, ktorý je zar adený do prvej hlavy druhej časti tohto právneho predpisu.

Podobne ako v rímskom práve, aj v súčasnom právnom poriadku existujú esenciálne náležitosti, ktoré musia byť pre platné vydržanie nevyhnutne splnené. Tieto ese n- ciálne náležitosti vyplývajú z prvých dvoch odsekov tohto paragrafu vyplývajú a civilní teoretici[18] ich v nadväznosti naň vyčleňujú. Sú nimi: • Spôsobilý predmet vydržania. Pre splnenie podmienky spôsobilého predmetu n a- chádzame istú paralelu medzi rímskym právom a súčasnými právnymi ustanoveniami. Spôsobilý predmet v kontexte rímskych ustanovení sme rozobrali vyššie, i v súčasnosti však existujú veci, ktoré priamo ex lege nemožno vydržať.[19] V prípade iných vecí je vydržanie možné s výnimkou vecí, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva alebo vecí, ktoré môžu byť len vo vlastníctve zákonom určených osôb (§125 OZ).

• Oprávnená držba. V zmysle §130 ods. 1 OZ ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávn e- ným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že je držba oprávnená. Rozlišujúcim kritériom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je dobromyseľnosť, resp. nedo- bromyseľnosť držiteľa. Ak označenie „držba” odvodíme od označenia „držiteľ‘, v takom prípade aj obsahom vlastníckeho práva je držba veci vlastníkom a aj detencia je držbou a z právneho hľadiska oprávnenou, ale bez účinkov na vydržanie. Pre odlíšenie týchto foriem držania veci pre oprávnenú držbu, ktorá má za následok nad o- budnutie vlastníctva vydržaním hľadali sa prívlastky „statočná, poctivá, či pokojná“[20](teda bona fidei). Aj z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že podmienka dobromyseľnosti (bona fidei) do nášho právneho poriadku jednoznačne prenikla z rímskeho práva a podmienka dobromyseľnosti musela byť tak v časoch Rímskej ríše ako aj v súčasnosti nevyhnutne splnená. Z hľadiska účelu tohto príspevku, ktorým nie je podať vyčerpávajúci výklad o inštitúte vydržania v Slovenskej republike, ale naopak poukázať na isté paralely medzi rímskym a súčasným vydržaním, nebudem túto problematiky bližšie rozoberať.

• Nepretržité a dlhodobé trvanie držby po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Z ods. 1 vyššie citovaného paragrafu vyplýva dĺžka vydržacej doby a to 3 roky pre hnuteľné veci a 10 rokov pre nehnuteľnosti. Odsek 3 rieši otázku sukcesie, keď uvádza:

Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Pod výrazom právny predchodca treba rozumieť toho, kto mal držbu pred vydržat e- ľom a ktorý súhlasil s tým, že držbu po ňom mal vydržateľ, alebo toho, kto umrel a ktorého dedičom sa stal vydržateľ.[21] • Spôsobilý subjekt. I keď požiadavka spôsobilého subjektu nevyplýva z § 134 OZ priamo a preto sa nedá zaradiť priame esenciálne náležitosti, predsa len faktický stav predurčuje, aby sme sa o tejto podmienke zmienili aspoň rámcovo. Vydržať vec alebo právo podľa súčasného právneho stavu môže len spôsobilý subjekt, pod kt o- rým chápeme ako fyzickú, právnickú osobu, tak aj štát, inými slovami každého, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti.

Inštitút vydržania v našom právnom poriadku rozhodne nepatrí k tým inštitútom, ktoré by sa nevyužívali. Práve naopak až prílišné využívanie tohto inštitútu a mnohé súdne spory najmä v nedávnej minulosti, prinútili zákonodarcu k sprísneniu postupu pre platné vydržanie. Na hmotnoprávnych esenciálnych náležitostiach dnešného vydržania, ale aj iných inštitútov,[22] je jasne badateľný silný vplyv rímskeho práva na právny poriadok dneška.

Dnešné využívanie starých rímsko- právnych inštitútov (i keď samozrejme prispôsobených potrebám spoločnosti) nám jednoznačne dokazujú vysokú úroveň právnej vedy v starovekom Ríme. Je len obdivuhodné, akú vysokú úroveň prepracovania tieto inštitúty dosiahli už vo vtedajšej dobe.

Autor
JUDr., Ján Havrilčák

Ochrana ľudských práv a využitie agenta pri odhaľovaní najzávažnejších foriem kriminality

13.1. Úvod

Odborné práce z trestného práva písané rukou či už sociológa, kriminológa, právneho teoretika alebo aj praktika vychádzajú jednotne z ustáleného záveru, že najzávažnejšou formou kriminality je organizovaný zločin. Medzi najnebezpečnejšie prejavy organizovaného zločinu patrí vysoká konšpiratívnosť, profesionalizmus, špecifickosť štruktúry a osobitosť fungovania každej jednej „zločineckej jednotky“ a v neposlednom rade aktívna snaha o prenikanie do oficiálnych spoločenských, predovšetkým podnikateľských a politických štruktúr, teda úsilie o infiltráciu do legálnych oblastí života.

Legálna definícia zloči neckej skupiny je zakotvená v ustanovení § 129 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Citovaná definícia zločineckej skupiny je jediným formálno- právnym, legálnym vymedzením pojmu organizovaný zločin v národnom právnom poriadku.

Je potrebné poznamenať, že takto legálne definovaný pojem zločineckej skupiny sa javí prekonaný. Zvlášť problematickou imanentnou časťou definície je slovné spojenie „štruktúrovaná skupina“. Markantným znakom súčasných tendencií vývoja organizovaného zločinu sa stáva tzv. decentralizácia štruktúr jednotlivých zločineckých organizácií spojená predovšetkým s technickou modernizáciou.

Vzhľadom na uvedené nie je prekvapujúce, že využívanie všeobecných metód práce pri objasňovaní trestných činov, súvisiacich s činnosťou členov zločineckej organizácie, je neefektívne a nie výnimočne v konečnom dôsledku absolútne zlyháva. Dôsledkom tohto stavu sa preto stáva návrat k (takmer zabudnutým) skôr existujúcim inštitútom, či zrod nových, inovatívnych opatrení, ktorých jednotiacim znakom je hraničná zákonnosť. Jedným z nástrojov využívaných v rámci trestného konania, ktorý rozhodne môžeme zaradiť do tejto nami označenej skupiny, je agent. Výnimočná efektívnosť procesu infiltrácie agenta do kriminálneho sveta však často naráža na právne mantinely postavené z noriem zabezpečujúcich ochranu ľudských práv.

Cieľom autora tohto príspevku je analýza trestnoprávnych ustanovení pojednávajúcich o inštitúte agenta (ako o určitom právnom transplantáte, ktorý bol „vtlačený“ do existujúcej úpravy rôznych prostriedkov operatívno-pátracej činnosti), vo svetle vybranej judikatúry všeobecných súdov, osobitne v koreláte s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské práva.

13.2. Východiskové poznámky

Pre odhaľovanie existencie a jednotlivých aktivít kriminálnych organizácií, predovšetkým štruktúry a metód ich činnosti, má podstatný význam postup policajných orgánov pred začatím trestného stíhania. Ako už bolo v rámci úvodných slov načrtnuté, charakteristickým rysom tejto fázy vyšetrovania je používanie špeciálnych vyšetrovacích prostriedkov. Faktické využitie zvláštnych operatívnych prostriedkov a vyšetrovacích techník, však mnohokrát môže znamenať nadraďovanie záujmu ochrany spoločnosti pred trestnými činmi nad rešpektovaním práv jednotlivca. Za predpokladu uprednostňovania takto interpretovaných záujmov spoločnosti s absenciou adekvátnej kontroly kompetentnými orgánmi, vysoko stúpa riziko zneužitia udelenej moci čo je bezprostredne spojené s porušovaním ľudských práv. Otázkami obdobného charakteru sa v posledných rokoch relatívne intenzívne zaoberá aj Medzinárodná spoločnosť pre trestné právo (L’Association internationale de droit pénal – AIDP).[1]. Vo svojich stanoviskách[2] zdôrazňuje, že práve v počiatočných fázach vyšetrovania môžu byť vážne ohrozené základné ľudské práva, a preto je nevyhnutné prihliadať na to, aby:

– neboli používané iné metódy vyšetrovania, resp. odhaľovania trestnej činnosti ako tie, ktoré sú upravené pozitívnym právom (princíp legality),

– metódy odhaľovania trestnej činnosti pred začatím trestného stíhania (tzv. „proac- tive investigation“) zasahujúce do občianskych práv by mali byť používané len v nevyhnutných prípadoch, ak nie sú k dispozícii menej reštriktívne právne prostriedky (princíp subsidiarity),

– tieto postupy musia byť autorizované súdnym rozhodnutím alebo musia byť vykonávané pod súdnym dohľadom (princíp judiciarity),

– tieto metódy môžu byť použité len v závažných prípadoch (princíp proporcionality).

Obsah požiadavky proporcionality je v uvedených intenciách vykladaný v dimenzii troch aspektov:[3]

– existencia racionálnej súvislosti medzi posudzovaným opatrením a cieľom;

– minimálne porušenie práv alebo slobôd;
– vhodná rovnováha medzi účinkami obmedzujúceho opatrenia a legislatívnym cieľom (Najvyšší súd Kanady).[4]

Popísané všeobecne platné princípy je nutné bezvýhradne zachovávať aj pri nasadení agenta. Agent (agent infiltré, undecover agent) sa pohybuje na hranici zákona a zločinu, a môže ľahko skĺznuť do presvedčenia, že mu je dovolené všetko.[5] Jedná sa o procesný inštitút, ktorý od doby formálno-právneho zakotvenia vyvoláva radu polemík a výhrad.[6] Podľa názoru niektorých autorov[7] je to dané predovšetkým tým, že činnosť utajeného agenta už zo svojej podstaty musí byť založená na klame a predstieraní, čo logicky môže veľmi jednoducho viesť až k ovplyvňovaniu vôle sledovaných osôb (členov organizovanej zločineckej skupiny) alebo i ďalších inak nezúčastnených osôb jednať tak, ako by bez pôsobenia agenta nekonali. Existuje preto značné riziko, že činnosť agenta bude kvalifikovaná ako policajná provokácia.

Faktom však ostáva skutočnosť, že kombináciou spôsobu získavania trestnoprávne relevantných dôkazov spolu so spravodajskými schopnosťami agenta sa tomuto inštitútu žiadna iná metóda nevyrovná.

13.3. Právny stav de lege lata

Kľúčovou právnou normou, upravujúcou skúmaný inštitút, účel jeho použitia a predpoklady nasadenia je ustanovenie § 117 Trestného poriadku.[8] V spojitosti s hmotnoprávnou úpravou (§ 30 Trestného zákona[9] [10]), zaručujúcou za splnenia zákonom stanovených predpokladov beztrestnosť osoby v právnej pozícii agenta v prípade spáchania činu inak trestného,11 vytvára táto trestnoprávna legislatíva predpoklad využitia tohto prostriedku operatívno-pátracej činnosti v kriminalistic- ky mimoriadne hraničných situáciách.

Agenta možno použiť iba za splnenia zákonom taxatívne stanovených kumulatívnych podmienok. Podľa § 117 ods. 1 Trestného poriadku: „Na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa alebo trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti možno použiť agenta (podmienka č. 1). Jeho použitie je prípustné len vtedy, ak odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov uvedených trestných činov by bolo iným spôsobom podstatne sťažené (podmienka č. 2) a získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že bol spáchaný trestný čin alebo má byť spáchaný taký trestný čin (podmienka č. 3).“. V ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia sú definované kritériá konania agenta: „Konanie agenta musí byť v súlade s účelom tohto zákona a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní alebo usvedčovaní ktorého sa zúčastňuje. Agent nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.“.

Z načrtnutej procesnoprávnej úpravy vyplýva, samozrejme v spojitosti s relevantnými hmotnoprávny normami, že náš právny poriadok rozoznáva dve skupiny agentov:

1. agenta kontrolóra (§ 117 ods. 1 TP) a

2. tzv. agenta provokatéra (§ 117 ods. 2 in fine TP).

Zohľadnením kritéria európskeho štandardu možno konštatovať, že zatiaľ čo legislatívne podchytenie a s tým späté praktické využitie agenta kontrolóra (resp. tajného agenta) je vyžadovaným pravidlom, zákonné odobrenie policajnej provokácie nor- motvorne prevtelenej do inštitútu agenta provokatéra je skôr a priori odmietanou výnimkou. Samozrejme, uvedený záver nemožno vnímať absolútne, čoho dôkazom je právny stav de lege lata na Slovensku. V odborných publikáciách sa možno stretnúť s názorom, že inšpiráciou zákonodarcu pri zefektívnení kriminalistických a operatívnych možností pôsobenia agenta v súvislosti s korupčnými jednaniami sa stala právna úprava v USA.[11] Policajná provokácia je však aj naďalej hodnotená v zásade odmietavo predovšetkým pre rozpor s ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z tejto myšlienky vychádza napr. právna úprava v Portugalsku, Španielsku, Rakúsku a Českej republike.

V kruhoch právnej vedy rezonujú vo vzťahu k aktuálnemu stavu de lege lata skôr skeptické názory a odmietavé postoje.[12] Poukazujú predovšetkým na skutočnosť, že takýto stav je nielenže protiústavný, ale je v zrejmom rozpore s Listinou základných práv a slobôd a medzinárodnými dohovormi zabezpečujúcimi ochranu ľudských práv. Otriasť základmi existujúcej úpravy sa snažia aj prostredníctvom stanoviska Najvyššieho súdu SR, ktorý k merite tejto otázky v rozhodnutí z roku 2001 uviedol: „Základným procesným predpisom, ktorý upravuje trestné konanie, je Trestný poriadok. V § 2 ods. 1 ustanovuje, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon. Toto ustanovenie je premietnutím zásady vyjadrenej v čl 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky do zákona o trestnom konaní súdnom. Z toho potom vyplýva, že pokiaľ orgán činný v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou, aby bol trestný čin spáchaný, rozšírený jeho rozsah, resp. aby bol dokonaný, pôjde o exces z hraníc a pravidiel, v ktorých sa trestné konanie realizuje. V dôsledku toho sú dôkazy takýmto spôsobom získané od počiatku nezákonné a v trestnom konaní nepoužiteľné (§ 89 ods. 2 Trestného poriadku).“14

13.4. Právo na spravodlivý proces a zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom

Ambíciou autora tohto príspevku nie je vyčerpávajúca analýza právnych noriem, zachovanie ktorých je v koreláte s procesnou úpravou agenta prinajmenšom diskutabilné. Vo vzťahu k rozoberanej problematike však chceme upriamiť pozornosť na dve zásady, ktoré možno podľa nášho názoru považovať za základné piliere trestného procesu, a to: 1. právo na spravodlivý proces a 2. zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom.

Legislatívne zakotvenie zásady práva na spravodlivý proces v trestnom konaní sa opiera o čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v zmysle ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“. Táto zásada je explicitne vyjadrená v ust. § 2 ods. 7 Trestného poriadku podľa ktorého „Každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom…“.

Obdobný prístup k chápaniu predmetného práva zaujíma aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa článku 6 ods. 1 tohto dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejed- naná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“. Možno súhlasiť s názorom právnej vedy,[13] [14] [15] že právo na spravodlivý súdny proces predstavuje svojím spôsobom jadro celého Európskeho dohovoru. Jeho obsahom je totiž právo na vymožiteľnosť práva. Právo samé bez tohto aspektu je len mŕtvou literou.

Podľa záverov Sváka16 právo na spravodlivý súdny proces obsahuje dve integrálne súčasti, ktoré sú vzájomne späté a podmienené, a to:

– právo na prístup súdu a

– právo na spravodlivé súdne konanie.

Ústavnoprávny rozmer a obsah zásady stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom možno vnímať aj prostredníctvom čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“17 Právo na zachovanie tejto zásady deklaruje aj čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom pokrýva mimo iného aj oblasť spôsobu získavania dôkazov pre účely trestného konania. Vo svojej monografii sa k tejto otázke vyjadroval aj Ivor: „Dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom sa v trestnom konaní považujú za absolútne neúčinné a súd na ne pri rozhodovaní nemôže prihliadať.“18

Spolu so zásadou prezumpcie neviny je obsahom čl. 6 ods. 2 Dohovoru aj právo obvineného na to, aby jeho vina bola preukázaná zákonným spôsobom: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“. S výnimkou vykonania dôkazu formou výsluchu svedka (čl. 6 ods. 3 písm. d/) sa inak Dohovor problematikou dokazovania nezaoberá.

Štrasburské orgány ochrany základných práv a slobôd právo na riadne dokazovaní e posudzujú z pohľadu všeobecných zásad spravodlivého procesu zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. K tomuto záveru je však nutné dodať a zdôrazniť, že „… Priama kontrola Súdu je tu výnimočná, ak sa jedná o zrejmý exces alebo svojvôľu. Súd si však vyhradzuje právo skúmať, či konanie posudzované v celku, vrátane spôsobu vykonania dôkazov v neprospech i v prospech obvineného, malo spravodlivý charakter …“20

Európsky súd pre ľudské práva sa vo viacerých svojich rozhodnutiach zameriava na posúdenie otázok súvisiacich so zákonnosťou použitia agenta v rámci vyšetrovacieho procesu s osobitným dôrazom na hodnotenie cielenej provokácie uskutočňovanej zo strany policajných orgánov. Tieto atribúty skúmanej problematiky predstavujú základný „odrazový mostík“, ktorý musí nutne rešpektovať aj domáca právna úprava; slovami Repíka „Aj keď rozmach organizovaného zločinu bezpochyby vyžaduje prijatie primeraných opatrení, právo na riadny výkon spravodlivosti zaujíma v demokratickej spoločnosti tak významné miesto, že ho nemožno obetovať účelnos- ti.“21

13.5. Inštitút agenta vo svetle rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva

Z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v tejto časti len „ESĽP“) vyplýva, že obdobne ako právna veda a vnútroštátna aplikačná prax, ESĽP rozoznáva medzi tajným agentom a agentom provokatérom.[21] Nevyhnutnosť pôsobenia agenta pod legendou, v procese objasňovania trestnej činnosti, nespochybňuje a ním získané dôkazy akceptuje.

Jedným z najznámejších prípadov, ktorými sa odborná verejnosť zaoberá, je rozhodnutie vo veci Teixeira de Castro c. Portugalsko.[22] ESĽP konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru a k využívaniu aktívnej provokácie zo strany policajných orgánov zaujal jednoznačne negatívne stanovisko. Podľa vyslovených záverov ani verejný záujem nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných prostredníctvom policajnej provokácie.

V označenej právnej veci dvaja policajti v civile, kontaktovali muža podozrivého z nákupu omamných látok, aby im zaobstaral niekoľko kilogramov hašišu. Orgány činné v trestnom konaní tak konali s úmyslom odhaliť dodávateľa drogy. Potencio- nálny sprostredkovateľ obchodu bol však neúspešný a tak ho policajti navštívili opätovne s tým, že majú záujem o kúpu heroínu. Sprostredkovateľ označil sťažovateľa ako osobu, ktorá by mohla byť spôsobilá túto látku zaobstarať. Prostredníctvom ďalšej osoby sprostredkovateľ vyhľadal sťažovateľa a ten na žiadosť agentov prostredníctvom istého J. P. O. zaobstaral od osoby, ktorej totožnosť nebola zisťovaná, 20 g heroínu. Pri odovzdávaní tovaru agenti sťažovateľa zatkli a ten bol odsúdený pre obchod s drogami na trest odňatia slobody s dĺžkou trvania päť rokov. Sťažovateľ namietal, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené, pretože ho policajti v civile (tajní agenti) naviedli na spáchanie trestného činu.

Zo skutkových okolností prípadu bolo zistené, že konanie agentov nebolo vykonáv a- né pod dohľadom súdu (magistrát), navyše činnosť polície nebola motivovaná ani dôvodmi z podozrenia, že pán Teixeira de Castro je obchodník s drogami. Jednalo sa totiž o osobu doposiaľ netrestanú. Droga sa nenachádzala ani v byte sťažovateľa, tento ju pre agentov zaobstaral od tretej osoby, ktorá ju zaobstarala od ďalšej neidentifikovanej osoby. Podľa záverov ESĽP činnosť policajtov zrejme prekročila rámec dovoleného konania, ktoré je špecifické pre agenta tajného, pretože trestný čin vyprovokovali a žiadne okolnosti prípadu nenasvedčujú tomu, že aj napriek absencii konania polície by k spáchaniu trestného činu došlo. Zásah polície a využitie jeho výsledkov v trestnom konaní zbavili podľa názoru ESĽP sťažovateľa práva na spravodlivý proces. V ponímaní súdu sa činnosť agenta musí obmedziť iba na pasívne sledovanie a konanie.[23]

Ďalšia, obsahovo podobná rozsiahla judikatúra[24] ESĽP je zameraná na analýzu zlučiteľnosti využitia anonymných výpovedí svedkov v rámci trestného procesu s právom na spravodlivý súdny proces garantovaný čl. 6 Dohovoru. Dohovor nevylučuje, aby sa pri vyšetrovaní trestných činov použili také zdroje, ako sú anonymní informátori. Následné použitie ich výpovedí v konaní pred súdom s cieľom odôvodniť odsúdenie však môže podľa záverov ESĽP vyvolať otázky porušenia základných práv a slobôd garantovaných Dohovorom. Použitie anonymných informátorov však nemožno označiť bez ďalšieho za a priori nezlučiteľné s Dohovorom.

Vo veci Doorson c. Holandsko[25] ESĽP konštatoval, že zmluvné štáty by mali svoje trestné konanie organizovať tak, aby záujmy svedkov a obetí neboli neodôvodnene ohrozované. Zásady spravodlivého súdneho procesu rovnako požadujú, aby sa záujmy obhajoby vyvažovali záujmami svedkov alebo obetí predvolaných svedčiť. Nemožno hovoriť o porušení článku 6 ods. 1 v spojitosti s článkom 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, ak sa zistí, že znevýhodnenia, s ktorými obhajoba bojovala pri použití výpovedí anonymných svedkov, dostatočne vyvážil postup súdnych orgánov. I keď vyvažujúce postupy dostatočne kompenzujú nevýhody, s ktorými musí obhajoba pri použití výpovedí anonymných svedkov bojovať, odsúdenie by nemalo byť založené, či už výlučne, alebo v rozhodujúcej miere, na anonymných výpovediach. S dôkazmi získanými od anonymných svedkov za podmienok, keď nemôžu byť zabezpečené práva obhajoby v miere požadovanej Dohovorom, by sa malo zaobchádzať s výnimočnou opatrnosťou.

Osobitný prístup však zaujal ESĽP v prípadoch, keď boli anonymnými svedkami príslušníci polície. V kauze Van Mechelen c. Holandsko[26] súd svoje stanoviská opieral o tvrdenie, že policajti sú vo všeobecnej službe viazaní sľubom poslušnosti daným štátnym výkonným orgánom a obyčajne sú prepojení s obžalobou, takže … k samému ich použitiu ako anonymných svedkov by sa malo uchýliť len výnimočne. Podľa názoru ESĽP je v povahe veci, že jednou z ich hlavných povinností je svedčiť na verejnom pojednávaní, osobitne, ak ide o policajtov oprávnených zatýkať. Zároveň však ESĽP poznamenal, že zachovanie anonymity agentov používaných na tajné operácie je dôvodné nielen z dôvodu ich bezpečnosti, resp. bezpečnosti ich rodín, ale aj preto, aby ich použitie v ďalších operáciách nebolo zmarené.

13.6. Cielená provokácia v názoroch právnej vedy a judikatúre českých a slovenských súdov

Definíciou terminologického vyjadrenia iniciatívneho navádzania na spáchanie trestného činu policajnými zložkami štátu, tzv. policajnej provokácie sa zaberá mnoho odborných publikácií; súhlasíme však s názorom Chmelíka,28 ktorý za ich podstatný nedostatok uvádza absenciu postihu vôle vyprovokovanej osoby protiprávne konať. S prihliadnutím na uvedené dodáva, že pod policajnou provokáciou je potrebné rozumieť „zámernéaktívne podnecovanie alebo navádzanie či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala“.

So zaujímavou definíciou skúmaného pojmu sa možno stretnúť v publikácii Churáňe podľa ktorého: „Častejšie sa pod pojmom provokácia rozumejú akcie, ktoré majú jednotlivca alebo skupiny iniciovať k trestnej činnosti. Takéto provokácie spravodajských služieb sú v demokratických štátoch prísne zakázané, ale používajú sa v štátoch totalitných. „[27]

K získavaniu dôkazov o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, prostredníctvom iniciatívneho navádzania dotknutého subjektu zo strany polície sa vyjadruje aj Fenyk podľa ktorého: „Tieto metódy sú veľmi blízke kriminali- zácii tzv. prejaveného úmyslu (vážne mienený zločinný zámer bez jasných prirodzených vonkajších prejavov) a môžu predstavovať vyššiu mieru rizika zneužitia. Ich podstatou je určité „dotváranie“ formálnych znakov skutkovej podstaty zo strany štátnych orgánov, a preto vznikajú problémy pri identifikácii toho, čo vzniklo na základe prejavu vô le a za vedomosti páchateľa.“30

Otázkami hraníc určujúcich dovolenú iniciatívnosť orgánov činných v trestnom konaní pri realizácii úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dôkazu sa zaoberal aj Najvyšší súd SR. Podľa jeho záverov „Relevantné podozrenie o úmysle obvineného spáchať obzvlášť závažný zločin, založené na konkrétnych zisteniach, odôvodňuje pod súdnou kontrolou vstup do súkromia obvineného použitím agenta, ktorý predstiera ochotu vykonať obvineným pripravovaný zločin alebo iný trestný čin uvedený v § 117 ods. 1 Trestného poriadku, keď usvedčenie jeho páchateľa iným spôsobom by bolo podstatne sťažené alebo nemožné.“; zároveň dodáva, že nejde o prípad vyprovokovanej a riadenej trestnej činnosti, ak sa „činnosť agenta jasne vymedzila na plnenie úloh podľa § 117 Trestného poriadku a v súlade s predmetom Trestného poriadku, vyjadreného v § 1 Trestného poriadku bez toho, aby obvineného navádzal na spáchanie trestného činu.“31

Obdobne Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze[28] jednoznačne a kategoricky vyslovil neprípustnosť policajnej provokácie. Vo svojom rozhodnutí pripomína, že ak štátna moc reprezentovaná políciou v určitom okamžiku svojím konaním a postupom sama o sebe vytvorí podmienky a navodí situáciu so zjavnou snahou prípadný trestný čin uskutočniť a dokonať; tak takýto postup je „… zreteľným excesom z hraníc, v ktorých trestné konanie prebieha, a to z hraníc vyznačených rovinou ústavnoprávnou …. zvolený postup orgánov činných v trestnom konaní je tak v danej veci extra legem a dôkazy takýmto spôsobom získané sú od počiatku nezákonné a v trestnom konaní teda nepoužiteľné“. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej argumentuje, že „Je neprípustným porušením čl. 39 Listiny a čl. 7 ods. 1 Dohovoru, ak sa konanie štátu (v danej veci polície) stáva súčasťou skutkového deja, celej postupnosti úkonov, z ktorých trestnoprávne konanie pozostáva (napr. provokácia či iniciovanie trestného činu, jeho dokonanie a pod.).“. Neprípustný je teda taký zásah štátu do skutkového deja, ktorý vo svojej komplexnosti tvorí trestný čin, resp. taký podiel štátu na konaní osoby, ktorého dôsledkom je trestná kvalifikácia takéhoto konania.

Takto, pomerne striktne, vyjadrené premisy Ústavného súdu Českej republiky v súlade s medzinárodnými štandardami zjemňujú závery obsiahnuté v rozhodnutí[29]Najvyššie súdu ČR. Podľa jeho záverov výrok citovaného nálezu Ústavného súdu ČR nie je možné aplikovať na všetky prípady, v ktorých sa konanie štátu stáva súčasťou skutkového deja. Dôsledkom aplikácie takéhoto reštriktívneho výkladu by totiž bola praktická neaplikovateľnosť legitímnych postupov upravených Trestným poriadkom (napr. použitie agenta, predstieraný prevod). Najvyšší súd ČR poukazuje na skutočnosť, že ani Európsky súd pre ľudské práva nevylučuje zásah štátu do konania páchateľov trestných činov, avšak „tento postup polície musí mať charakter pasívneho konania, aby páchateľa nepodnecovalo k realizácii toho, čo sám nemá v úmysle konať“.

13.7. Záver

Posúdením obsahu druhovo rôznorodej judikatúry možno podľa nášho názoru na prvý pohľad, bez dôslednejšej analýzy, dospieť rýchlo k záveru, že policajná provokácia je v jej čisto teoreticko-právnom chápaní vylúčená absolútne.

Ako pri skúmaní obsahu každého pojmu i v tomto prípade je ale nutné posúdiť hranice dovoleného jedine s prihliadnutím na konkrétnu životnú situáciu.

Nesporným ostáva, že majoritná väčšina akademikov prejav akéhokoľvek náznaku aktívneho navádzania na spáchanie trestného činu a priori odmieta. Nie je však prekvapujúce, že platná právna úprava má aj svojich prívržencov. Títo argumentujú najmä tým, že ani aktívny agent nemôže vyvolať predtým neexitujúce rozhodnutie spáchať zločin („zločinné rozhodnutie“), ale môže len využiť predispozíciu páchateľa spáchať trestný čin. Pripúšťajú, že v konkrétnych prípadoch môže byť sporné, či agent použil dovolenú iniciačnú metódu alebo sa bude jednať o jeho exces.

Namiesto rigidného stanoviska, ktorý snáď ani nemožno s neochvejnou istotu vysloviť, nechávame radšej priestor na právne významné úvahy. K potenciálnej hrozbe porušenia základných práv použitím tohto (relatívne) nového právneho inštitútu kompromisne úplným záverom dodáme, že „Táto skutočnosť však sama o sebe nemôže byť dôvodom na zabránenie používania iniciatívneho agenta, ale skôr dôvodom na vylepšenie právnej úpravy a minimalizáciou možnosti zneužitia tohto inštitútu. … Pri korupcii ide totiž o špecifické formy páchania trestnej činnosti, ktorých odhaľovanie je mimoriadne sťažené, čo má za následok nevyváženosť medzi záujmom na postihu týchto konaní a ochranou ľudských práv. Táto rovnováha má špecifický charakter pri verejných činiteľoch a je posunutá viac na stranu legitímneho záujmu spoločnosti na bezúhonnosti osôb, ktoré vykonávajú verejnú moc.“[

Autor
JUDr., Mária Durkošová

Zachovanie nárokov zamestnancov pri prevode činnosti podniku[1]

12.1. Úvod

Nemožno pochybovať o tom, že každý vnútroštátny právny poriadok akéhokoľvek zvrchovaného štátu má svoj vlastný vývoj s určitými osobitosťami, ktoré sú výrazom daných historických, hospodárskych a ekonomických, sociologických či demografických determinantov. Vplyvom globalizácie a v našom geopolitickom regióne najmä vplyvom europeizácie práva sa postupne do právneho poriadku včleňujú rôzne relatívne ucelené právne inštitúty a konštrukcie, ktoré sú buď vytvárané umelo „nadnárodným zákonodarcom“ alebo sú priamo prevzaté z cudzozemských právnych úprav. Od začatia prístupových rokovaní sa najvýraznejšie zmeny v našom právnom poriadku dejú práve pod vplyvom legislatívy Európskej únie. Aj keď „európsky zákonodarca“ harmonizáciou jednotlivých národných úprav nepožaduje doslovné prevzatie legislatívneho textu, ale pretavenie jeho zámerov a ideí do vnútroštátnej úpravy, v skutočnosti mnohokrát dochádza bez ďalšieho k doslovnému prevzatiu textu smerníc do existujúceho právneho poriadku.

Takéto včleňovanie právnych transplantátov (translátov) do vnútroštátnej úpravy kladie v konečnom dôsledku zvýšené nároky na inštitúcie verejnej moci a právnu obec pri ich interpretácii a aplikácii v praxi.

Do popredia záujmu Európskej únie a jej legislatívy sa dostáva čoraz vo väčšej miere aj sociálna ochrana zamestnancov a migrujúcich osôb. Nespochybniteľne, záujem európskeho zákonodarcu o sociálnu oblasť, vrátane pracovnoprávnej, má aj výrazný ekonomický rozmer, úplná izolovanosť jednotlivých právnych úprav členských štátov bez akéhokoľvek premostenia by znamenala spochybnenie podstaty vnútorného trhu. Jednou z najzásadnejších a najviac diskutovaných oblastí pracovného práva, ktorá prešla výraznou zmenou pod vplyvom európskej legislatívy a predovšetkým judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, je prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku.

Zámerom tohto príspevku je stručne poukázať na relevantnú úpravu úniového práva vzťahujúcu sa na zachovanie nárokov zamestnancov pri prevode a prechode podniku a spôsob jej prevzatia do slovenského právneho poriadku s vyvstávajúcou aplikačnou praxou.

12.2. Legislatívna úprava úniového práva

Prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku upravuje smernica Rady 2001/23/ES o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo časti podnikov alebo závodov.(2) Tejto úprave predchádzala smernica Rady č. 77/187/EHS v znení smernice Rady č. 98/50/ES.(3) Postavenie zamestnancov a zamestnávateľov, ich práva a povinnosti pri prevode podniku dotvára mimoriadne početná judikatúra Súdneho dvora.(4)

Smernice č. 2001/23/ES má svoje principiálne východisko v článku 115 Zmluvy o fungovaní Európskej únie(5) (bývalý článok 94 ZES) a jej základnou úlohou je napomáhať fungovaniu vnútorného trhu. Právna úprava smernice vychádza zo skutočnosti, že rozsiahle štrukturálne zmeny, spolu s častými prevodmi podnikov prebiehajú v európskom hospodárstve podľa jednotlivých národných úprav, ktoré sú postavené na rozdielnych princípoch. Pokiaľ by sa nepristúpilo k postupnej harmonizácii národných právnych úprav, rozdielne právne úpravy a ich aplikácia by vytvárali nerovné podmienky a dochádzalo by tak k narušovaniu voľnej súťaže vnútorného trhu.(6)

Právnu podstatu smernice č. 2001/23/ES tvoria ustanovenia o prechode pracovnoprávnych vzťahov na preberajúcich zamestnávateľov ex lege. Popri snahe o upevnenie vnútorného trhu, ďalším cieľom smernice je aj ochrana zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa z titulu prevodu podniku. Základná právna garancia je vyjadrená zabezpečením trvania pracovného pomeru zamestnanca za tých istých pracovných podmienok aj voči novému, preberajúcemu zamestnávateľovi. Prechod podniku nesmie byť dôvodom na prepustenie zamestnancov.(7)

Vecný rozsah je zakotvený v ustanovení čl. 1. písm. a) smernice č. 2001/23/ES, podľa ktorého sa predmetná úprava smernice vzťahuje na každý prevod podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia. V nadväznosti na vymedzenie vecného rozsahu je na účely aplikácie smernice legálne definovaný pojem prevod ako prevod hospodárskeho subjektu, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková (čl. 1 písm. b) smernice č. 2001/23/ES).

Ako bolo uvedené, podstata a zámer právnej úpravy smernice spočíva v (ex lege) prechode pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku. Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa (čl. 3 ods. 1 smernice č. 2001/23/ES). Ochrana pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku je umocnená stanovením relatívne prísnych informačných povinností prevádzateľa i nadobúdateľa. Prevodom podniku nesmú byť dotknuté ani práva zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, a to až do dňa ukončenia alebo uplynutia kolektívnej zmluvy, alebo nadobudnutia platnosti, alebo uplatnenia inej kolektívnej zmluvy.(8)

12.3. Vymedzenie prevodu podniku v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

Prihliadajúc na zámer, ale aj celkový obsah úpravy smernice, nosným a taktiež mimoriadne problematickým sa stáva spôsob a rozsah interpretácie pojmu prevod podniku.(9) Napriek skutočnosti, že priamo v smernici nachádzame legálnu definíciu tohto pojmu, pri jeho vymedzení, čiže pri ustálení vecného rozsahu smernice, je nevyhnutné prihliadať najmä na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodujúca judikatúra Súdneho dvora, ktorá určovala vývoj definovania prevodu podniku sa viaže ešte na predchádzajúcu právnu úpravu smernice č. 77/187/EHS. Pri určovaní obsahu tohto pojmu Súdny dvor prihliadal najmä na sociálny účel sme r- nice a prikláňal sa skôr k extenzívnemu výkladu.

Judikatúra Súdneho dvora jednoznačne stanovila, že k prevodu podniku pre účely aplikácie smernice č.77/187/EHS (čiže aj smernice č.2001/23/ES) pôjde aj vtedy, ak nedôjde k prevodu vlastníctva, ale len k prenájmu podniku.(10) Za prevod podniku alebo časti podniku sa považuje taktiež opätovné prevzatie podniku po vypovedaní alebo zrušení nájomnej zmluvy,(11) rovnako aj jeho spätný prevod na pôvodného vlastníka z dôvodu platobnej neschopnosti kupujúceho.(12) Za prevod podniku alebo jeho časti treba považovať aj taký prevod, ktorý sa uskutočňuje medzi podnikmi toho istého koncernu.(13)

V niektorých záveroch Súdny dvor dospel až za najextenzívnejší výklad „zmluvného prevodu“, respektíve „právneho prevodu“ a uznal vecnú pôsobnosť smernice č.77/187/EHS aj v prípadoch, keď medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom neexistoval žiaden zmluvný vzťah. Súdny dvor konštatoval, že samotný fakt, že chýba zmluvný vzťah medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom nemá rozhodujúci význam pri určení, či ide o prevod podniku alebo časti podniku podľa európskeho práva.(14)Keďže zásady zakotvené v predchádzajúcej smernici č.77/187/EHS sa premietli aj do aktuálnej právnej úpravy, pôvodná judikatúra Súdneho dvora nie je novšou úpravou dotknutá. Záverom je azda potrebné dodať, že judikatúra vzťahujúca sa na zachovanie nárokov zamestnancov pri prevode činnosti podniku, v prípadoch keď medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom nie je daný žiaden zmluvný vzťah, je z mnohých pohľadov rozporuplná a nekonzistentná, a preto je otázne či aj budúca rozhodovacia činnosť Súdneho dvora zotrvá na tak extenzívnom poňatí pojmu prevod podniku.(15)

12.4. Vnútroštátna úprava a aplikácia zachovania nárokov zamestnancov pri prevode činností podniku v praxi

Smernica č. 2001/23/ES bola do slovenského právneho poriadku implementovaná novelou(16) Zákonníka práce, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. septembra 2007, a ktorá rozšírila a spresnila už jestvujúcu úpravu prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku.

Predmetná novela Zákonníka práce nezrušila a ani nepozmenila tú časť existujúcej právnej úpravy, ktorá zabezpečovala kontinuitu pracovnoprávnych vzťahov pri zániku zamestnávateľa s právnym nástupcom. Konkrétne sa jedná najmä o ustanovenie § 27 Zákonníka práce, v zmysle ktorého ak zanikne zamestnávateľ, ktorý má právneho nástupcu, prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov na tohto nástupcu. Citované základné, všeobecné pravidlo sukcesie pracovnoprávnych vzťahov pri zániku zamestnávateľa s právnym nástupcom je upresnené ustanoveniami § 30 a § 31 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré zakotvujú prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov pri smrti fyzickej osoby – zamestnávateľa, respektíve pri zmluvnom predaji zamestnávateľa alebo jeho časti.(17)

Implementácia smernice sa však dotkla a výrazne pozmenila zákonné normy upravujúce zachovanie nárokov zamestnancov pri prevode činnosti zamestnávateľa bez toho, aby došlo k jeho zániku alebo prevodu na iný subjekt. Podľa platnej úpravy, ak sa prevádza hospodárska jednotka, ktorou je zamestnávateľ alebo časť zamestnávateľa alebo ak sa prevádza úloha alebo činnosť zamestnávateľa alebo ich časť k inému zamestnávateľovi, prechádzajú práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov voči prevedeným zamestnancom na preberajúceho zamestnávateľa (§28 ods.1 ZP). Prevodom sa rozumie prevod hospodárskej jednotky, ktorá si zachováva svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková (§28 ods. 2 ZP).

Porovnaním predmetnej úpravy Zákonníka práce a smernice č. 2001/23/ES zisťujeme, že Zákonník práce nepoužíva expressis verbis pojem „právny prevod“, to však ale ani nie je nutné. Inak bola smernica v časti definície prevodu podniku prevzatá doslovným prekladom. Neznamená to, že takýto postup je nesprávny. Práve naopak, pri vymedzení vecného rozsahu a existencie legálnej definície prevodu, by iný postup azda ani nebol možný. Na druhej strane, včlenením takejto úpravy (právneho transplantátu v širokom zmysle slova) si musí právna prax osvojiť aj relevantnú judikatú- ru s ňou spojenú. V danom prípade ide o vyššie označenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá dáva prechodu pracovnoprávnych vzťahov ex lege nový rozmer.

Zvýraznené sú závery, kedy prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahoch nastáva nielen v prípade prechodu či prevodu zamestnávateľa, ale aj v prípadoch keď dochádza iba k prevodu jeho činností. Odhliadnuc od najextrémnejších východísk, kedy Súdny dvor konštatoval, že pracovný pomer zamestnanca zostáva zachovaný aj v prípade outsourcingu jednotlivých činností zamestnávateľa,(18)skúsenosti naznačujú, že prax orgánov verejnej moci nepripúšťa výklad zachovania pracovného pomeru pri prevode činnosti zamestnávateľa ani v prípadoch, kedy by to zodpovedalo rozumnému usporiadaniu vzťahov.

Možno spomenúť prípad keď zamestnávateľ v právnej forme podnikania fyzickej osoby – živnostníka ukončuje svoju činnosť, ktorú v celom rozsahu (rovnakými výrobnými prostriedkami, v rovnakých priestoroch a pre rovnakú klientelu) preberá nový subjekt, najčastejšie spoločnosť s ručením obmedzeným. V tomto prípade možno podľa nášho názoru bezpochyby hovoriť o prevode hospodárskej jednotky, ktorá si zachováva svoju totožnosť ako organizované zoskupenie zdrojov (hmotné zložky, nehmotné zložky a osobné zložky), ktorého cieľom je vykonávanie hospodárskej činnosti, teda o prevode podniku podľa ustanovenia § 28 Zákonníka práce, s ktorým je spojený prechod práv a povinností z pracovných vzťahov. Skúsenosti autora vedú k záveru, že orgány verejnej moci (pobočiek Sociálnej poisťovne) takúto interpretáciu nepripúšťajú. Naznačená interpretácia pritom nie je výhodná len pre zamestna n- cov, ktorých pracovné pomery by tak zostali zachované, ale aj pre samotného „pr e- berajúceho“ zamestnávateľa, ktorému by sa tým znížili náklady (napríklad) za absolvovanie vstupnej zdravotnej prehliadky.

12.5. Záver

V úvode príspevku sme poukázali na skutočnosť, že do relatívne kontinuálneho vývoja národných úprav jednotlivých členských štátov výrazne zasiahla celková europeizácia práva vplyvom legislatívnej činnosti Európskej únie.(19) Súčasťou vnútroštátnych úprav sa tak v nemalej miere stáva aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Ak sa do národnej úpravy včleňuje celá konštrukcia alebo samostatný právny inštitút, podporený osobitnou judikatúrou, nie vždy sa takýto „právny transplantát“ stáva „živou súčasťou“ právneho systému. Pri jednotlivých prípadoch môžeme iba polemizovať nad tým, či takáto rezistencia vnútroštátneho práva je vedomá, historicky a kultúrne podmienená, alebo len výsledkom nedostatočnej znalosti včleňovaných inštitútov.

Vo vyššie načrtnutej otázke zachovania nárokov zamestnancov pri prevode podniku, osobitne prevode činnosti podniku, však nemožno spochybňovať o výraznom až rozhodujúcom vplyve judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na interpretáciu predmetných ustanovení Zákonníka práce. Sme presvedčení, že narastajúcimi skúsenosťami si aplikačná prax plne osvojí závery rozhodujúcej judikatúry.

Poznámky

  • 1) Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Právnická fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Príspevok vznikol v rámci riešenia grantového projektu VEGA č. 1/0746/10 „Normatívna a aplikačná rezistencia vnútroštátneho poriadku pred nadnárodnými, medzinárodnými a mimoprávnymi vplyvmi“.
  • 2) Úradný vestník L 082, 22/03/2001, s. 0016-0020. Ďalej len ako „smernica č.2001/23/ES“.
  • 3) Smernica Rady č. 77/187/EHS o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, podnikateľských činností alebo častí podnikateľských činností v znení smernice Rady č. 98/50/ES. Úradný vestník L 61, 05/03/1977, s. 26-28. Ďalej len ako „smernica č.77/187/EHS“.
  • 4) Mnohopočetnej, ale do veľkej miery aj rozporuplnej judikatúre Súdneho dvora venuje nemalú pozornosť aj právna veda. Z domácej literatúry spomeniem najmä monografiu BARANCOVÁ, H.: Prevod podniku. Bratislava: Sprint vfra, 2007 a dielo BARANCOVÁ, H.: Európske pracovné právo, I. vydanie, Bratislava: Sprint vfra, 2003.
  • 5) Úradný vestník Európskej únie 9.5.2008, C-115/47. Ďalej len ako „ZFEÚ“.
  • 6) Bližšie GREGOROVÁ, Z. – PÍCHOVÁ, I.: Základy precovního práva a sociálního zabezpečení v Evropských společenstvích. Brno: Masarykova universita, 2001, s. 74.
  • 7) BARANCOVÁ, H.: Európske pracovné právo, I. vydanie, Bratislava: Sprint vfra, 2003, s. 125.
  • 8) Členské štáty môžu obmedziť obdobie dodržiavania podmienok z kolektívnych zmlúv s výhradou, že nebude kratšie ako jeden rok (čl. 3 ods. 3 s. smernice č. 2001/23/ES). Slovenský zákonodarca však takúto legislatívnu možnosť neuplatnil.
  • 9) Pre úplnosť je nutné dodať, že nemenej diskutovanou otázkou je vymedzenie pojmu „zamestnanec“, ktoré je ponechané na vnútroštátne právo jednotlivých členských krajín. To v podstate vylučuje uplatnenie osobnej pôsobnosti smernice u relatívne širokej kategórie zamestnancov, ktorá podľa vnútroštátnych predpisov niektorých členských krajín nemá právny status zamestnanca (napr. úradník v štátnej službe). Bližšie BARANCOVÁ, H.: Slovenské a európske pracovné právo, slovenská a česká judikatúra, judikatúra európskych súdov. I. vydanie, Žilina: Poradca podnikateľa, 2004, s. 269-272. Pre porovnanie pozri aj ANACHIAN, A.J.: Reducing the Impact of the European Union´s Invisible Hand on the Economy by Limiting the Application of the Transfer of Undertakings Provision. The Journal of International and Comparative Law at Chicago-Kent: Volume 2, 2002, s. 29 – 59.
  • 10) Rozsudok SD EÚ vo veci C – 19/1983 Knud Wendelboe, rovnako aj vo veci C – 287/86 Ny Mole Kro.
  • 11) Rozsudok SD EÚ vo veci C – 324/86 Daddy´s Dance Hall, podobne aj vo veci C – 101/87 Bork International.
  • 12) Rozsudok SD EÚ vo veci C – 145/87 Berg und Busschers.
  • 13) Rozsudok SD EÚ vo veci C – 234/98 Allen. Podrobne BARANCOVÁ, H: Slovenské a európske pracovné právo, slovenská a česká judikatúra, judikatúra európskych súdov. I. vydanie, Žilina: Poradca podnikateľa, 2004, s. 380.
  • 14) Rozsudok SD EÚ v spojených veciach C – 173/96 Hidalgo a C – 247/96 Zieman, rovnako vo veci C – 340/2001 Sodexho. Podobne vo veci C – 175/99 Mayer. Bližšie BARANCOVÁ, H.: Prevod podniku. Bratislava: Sprint vfra, 2007, s. 69-72. Porovnaj aj DOLOBÁČ, M.: Prechod pracovnoprávnych vzťahov pri prevode podniku z pohľadu judikatúry SD EÚ. In: Aktuální otázky normotvorby právo na spravedlivý proces: olomoucké debaty mladých právníků: sborník příspěvků z konference: 8.-10. september 2008. Olomouc: Iuridicum Olomoucense, 2008, s. 109-113. Prípadne THOMPSONS, S.C.: Selling workers down the river? The Amended Acquired Rigths Directive. Oxford: Industrial Law Journal, 1999. Dostupné na http://www.industriallawsociety. org.uk.. Stav k 25.7.2008.
  • 15) Porovnaj napríklad rozsudok SD EÚ vo veci C – 13/95 Suzen.
  • 16) Zákon č.348/2007 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
  • 17) K problematike zachovania nárokov zamestnancov pri zániku zamestnávateľ s právnym nástupcom bližšie TONHAUSER, P.: Právna úprava prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a jej aplikačné problémy. In: In: Aktuální otázky normotvorby právo na spravedlivý proces: olomoucké debaty mladých právníků: sborník příspěvků z konference: 8.-10. september 2008. Olomouc: Iuridicum Olomoucense, 2008, s. 105-109.
  • 18) Porovnaj NORDSTROM, A. – HAGGLUND, F.: Directive on Transfers of Undertakings in Situations of Outsourcing, International Business Lawyer 1998, s. 369-371 a SHRUBALL, V.: Competitive Tendering, Out-sourcing and the Acquired Rights Directive, The Modern Law Review 1998, s. 85-92.
  • 19) Samozrejme nesnažíme sa spochybniť vzájomnú prepojenosť a podmienenosť vývoja kontinentálneho európskeho práva, vyjadrujeme len presvedčenie, že v dôsledku narastajúcej legislatívy Únie možno hovoriť minimálne o nárazových zmenách národných úprav.

Autor
doc. JUDr., Marcel Dolobáč, PhD.

Rovnosť nadovšetko! (Už žiadny slovenský majster Slovenska?)

9.1. Úvod

Právo Európskej únie ovplyvňuje prostredníctvom priamych či nepriamych noriem mnoho oblastí. Právo EÚ zasahuje aj do športu, ktorý sa dlho snaží zachovať si svoju vnútornú autonómiu a rezistenciu nielen voči právnym reguláciám prijímaným na európskej úrovni, ale aj voči tým, ktoré sú tvorené na národnej úrovni.

Trvanie športového sektora na dodržiavaní samosprávneho princípu v oblasti športu mimo všeobecne záväzných právnych predpisov sa prejavilo napr. v roku 1997, keď vo Veľkej Británii, keď tamojšia vláda iniciovala verejnú diskusiu o prípadných zmenách v organizácii a riadení futbalu prostredníctvom určitého jednotného dotazníka. Výsledkom tejto aktivity boli dve správy – tzv. Majority report, vychádzajúca z názorov a podnetov fanúšikovskej verejnosti a tzv. Minority report, mapujúca názory prezentované národnou anglickou futbalovou asociáciou (Football Association), či organizáciami riadiacimi dve najvyššie anglické futbalové súťaže (FA Premier Lea- gue, The Football League). Kým Majority report navrhovala mnohé zmeny, výraznejšie zapojenie štátu do kontroly športových zväzov, najmä pokiaľ ide o ich finančnú politiku, vrátane vytvorenia nezávislej Futbalovej auditnej komisie (Football Audit Comission), ktorá by dozerala nad politikou stanovovania cien vstupného, výšky odplaty za poskytnutie vysielacích práv z futbalových zápasov či na možné konflikty záujmov medzi majetkovo alebo personálne prepojenými futbalovými klubmi, Minority report navrhovala zachovať status quo, keďže ide o dobre zabehnutý systém, v ktorom sa nevyskytujú žiadne neriešiteľné problémy. Rovnako sa to prejavilo pri príprave zákona o športe v Slovenskej republike. Veľká časť pôvodného návrhu zákona, ktorou mali byť upravené najmä postavenie športovcov a ich zmluvné vzťahy so športovými klubmi, bola športovými zväzmi striktne odmietnutá v rámci akejsi predchádzajúcej verejnej diskusie, s odôvodnením, že nie je treba zasahovať do súčasného stavu (i keď v súčasnosti v týchto otázkach fakticky panuje protiprávny stav vzhľadom na dikciu § 3 ods. 2 ZP a neexistenciu osobitného zákona, ktorý by tieto otázky upravoval inak). Športové hnutie predstavované najmä najväčšími a z hľadiska lobbingu v zákonodarnom zbore najvplyvnejšími športovými zväzmi bolo ochotné súhlasiť s tými časťami návrhu, ktoré prinášali posilnenie postavenia športových zväzov a riešili otázky financovania športu, a tak namiesto komplexného zákona o športe bol prijatý napokon zákon o organizácii a podpore športu s pomerne užším rozsahom pôsobnosti.

9.2. Šport a právo EÚ

Aplikovateľnosť práva EÚ na právne pomery v oblasti športu bola doposiaľ argu- mentovaná najmä prostredníctvom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej „ESD“), ako boli napr. rozsudky vo veci Walrave & Koch[5] či Doná vs. Mantero,[6] v ktorých súd vyjadril názor, že Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ďalej „ZES“) sa vzťahuje aj na oblasť športu, pretože ide o aktivitu, ktorá sa dotýka hospodárskeho života a ako taká spadá pod ciele tejto zmluvy, vyjadrené v jej čl. 2. Odkazujúc na závery týchto rozsudkov, ESD potom v každom ďalšom prípade dotýkajúceho sa športu, v ktorom mal v rámci prejudiciálneho konania rozhodnúť, či nejaké športové pravidlo[7] je v súlade alebo nie je v súlade so ZES, najprv skúmal, či dané športové pravidlo má ekonomické dôsledky, a teda je schopné ovplyvniť postavenie subjektov na vnútornom trhu, či obchodovanie medzi subjektami z rôznych členských krajín, alebo sa jedná o výsostne športové pravidlo, ktoré je nevyhnutné pre riadne fungovanie športových súťaží a nesleduje ekonomické ciele. Na základe posúdenia tejto odtázky mohol dospieť ESD k záveru, či má alebo nemá právomoc rozhodnúť v predloženom prípade.

Tým sa vytvorila teória o existencii dvoch druhov športových pravidiel, tých, ktoré sledujú vyslovene športové ciele, bez ktorých by športové súťaže nemohli riadne fungovať a ktoré nemajú ekonomické dôsledky, a na druhej strane pravidiel, ktoré ovplyvňujú hospodársky život športovcov či športových klubov a majú dopad na vnútorný trh. Predmetom skúmania ESD pritom môže byť iba druhá skupina pravidiel, pretože ako judikoval samotný ESD, prv spomenutá skupina pravidiel nespadá do rámca ZES ani medzi ciele Európskeho spoločenstva.

Tento pohľad na vzťah práva EÚ k športu bol trocha pozmenený v dôsledku rozhodnutia ESD vo veci Meca-Medina a Igor Majcen,[8] v ktorom ESD uviedol, že aj pravidlá o zákaze používania dopingu v športe, majú ekonomický charakter, pretože, ak je z dôvodu dopingu pozastavená súťažná činnosť športovca, alebo je mu uložené disciplinárne opatrenie zákazu činnosti, športovec nemôže vykonávať svoju zárobkovú činnosť, čo má podstatný vplyv na jeho ekonomickú situáciu. Pri takomto nazeraní na športové pravidlá (ktoré je podľa nášho názoru na mieste) dospievame v zhode s inými autormi k záveru, že je ťažké, ak nie nemožné nájsť také športové pravidlo, ktoré by nemalo svoje ekonomické dôsledky.[9] Aj pravidlá o veľkosti tenisovej loptičky majú ekonomické dôsledky, pretože prípadná zmena tohto pravidla prinúti výrobcov tenisových loptičiek zmeniť svoju výrobu a investovať do týchto inovácií určité prostriedky.[10] [11] Preto vyššie uvedené rozlišovanie športových pravidiel na ekonomické a rýdzo športové zrejme nie je dostatočné. Rozlišovacie kritérium by teda nemalo spočívať v prítomnosti či neprítomnosti ekonomických dôsledkov, ale v tom, či dané športové pravidlá majú byť ochránené pred vplyvom komunitárneho práva z dôvodu, že sú nevyhnutné pre riadne fungovanie športu napriek svojim ekonomickým dôsledkom.11

Každopádne s judikatúry ESD vyplynulo, že hoci šport je ako každá iná aktivita regulovaný všeoebcne záväznými právnymi predpismi vrátane predpisov práva EÚ, predsa len existujú určité výnimky dané špecifickou povahou športových súťaží a právnych vzťahov vznikajúcich v súvislosti so športovým súťažením, ktoré odôvodňujú vyňatie určitých športových pravidiel spod aplikácie ZES či teraz Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEU“). Túto športovú výnimku sa snažili predstavitelia športovej samosprávy zahrnúť aj do normatívnych právnych aktov práva EÚ v záujme posilnenia právnej istoty vo vzťahu k osobitnej povahe športu, spočiatku sa však stretávali s nevôľou členských štátov pojať do normatívneho textu zmienku o športe, keďže mali obavu, že by sa jednalo o rozširovanie kompetencií EÚ na úkor členských štátov.[12]

Napokon predsa len došlo k implementácii otázky športu priamo do normatívneho textu pri príležitosti prijatia lisabonskej zmluvy, výsledkom čoho je ustanovenie čl. 6 písm. e) ZFEU vzmedzujúce právomoc EÚ a najmä čl. 165 ods. 1 ZFEU, v zmysle ktorého Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu. Zároveň boli v odseku 4 tohto článku Európsky parlament a Rada splnomocnení na prijímanie podporných opatrení resp. odporúčaní na dosiahnutie cieľa deklarovaného v čl. 165 ods. 1.

Lisabonskou zmluvou bola teda na jednej strane „kodifikovaná“ osobitná povaha športu, ktorá môže byť dôvodom pre odlišnú aplikáciu (resp. neaplikáciu) práva EÚ na niektoré otázky týkajúce sa športu, na druhej strane bola jednoznačne zakotvená právomoc orgánov EÚ preskúmavať športové pravidlá z hľadiska ich súladu s právom EÚ bez ohľadu na ich prípadný ekonomický charakter a prijímať tzv. soft law za úšelom ovplyvňovania športového diania či organzácie športového sektoru.

9.3. Šport a potreba rovnakého zaobchádzania

Jednou zo zásad, na ktorých spočíva ZFEU je zásada rovnakého zaobchádzania so všetkými občanmi členských štátov EÚ, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 18 ZFEU, ale prelína sa celým textom zmluvy. Práve táto zásada nediskriminácie sa premietla do posiaľ azda najvýznamnejšieho rozhodnutia ESD v notoricky známej veci Bosman,[13] kde súd konštatoval, že článku 48 ZES (vo vtedy platnom znení, teraz čl. 45 ZFEU) odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov. Na základe tohto záveru ESD musela Únia európskych futbalových asociácií (UEFA) upustiť od uplatňovania tzv. pravidla 3+2 umožňujúceho národným futbalovým zväzom obmedziť počet zahraničných hráčov, ktorých môže klub nominovať na prvoligový zápas v rámci národných šampionátov, na troch, ku ktorým môžu pridať dvoch takých hráčov, ktorí hrali nepretržite po dobu piatich rokov v krajine príslušného národného zväzu, z toho tri roky v juniorskej kategórii.

Uvedený rozsudok reagoval na situáciu v kolektívnych športových odvetviach, v ktorých medzi sebou súťažia športové kluby, pričom športovci musia byť začlenený do športového klubu, aby sa mohli reálne zúčastniť daných športových súťaží. Trochu iná situácia nastáva v individuálnych športoch, kde sa športovci prihlasujú do súťaží samostatne a súťažia vo vlastnom mene, nie v mene športového klubu. Z prísneho hľadiska by princíp rovnakého zaobchádzania mal znamenať, že športovci v individuálnych športových disciplínach, ktorý sú občanmi niektorej z členských krajín EÚ by mali mať rovnakú možnosť zapojiť sa do športových súťaží v rámci iných členských krajín, ako ktorýkoľvek iný občan členskej krajiny EÚ, pričom by mali mať rovnakú možnosť získať za umiesntnenie v týchto súťažiach odmeny, medaily, diplomy a tituly, ako napríklad športovci z krajiny, ktorej národný športový zväz takúto súťaž organizuje.

Problém nastáva v tom, že v jednotlivých športových odvetviach sa tradične organizujú národné súťaže, ako národné majstrovstvá, národné poháre a pod., cieľom ktorých je vyhodnotiť najlepšieho športovca danej krajiny, v rámci ktorej národný športový zväz súťaž organizuje, pričom tieto súťaže nezriedka plnia úlohu kvalifikačných pretekov na medzinárodné súťaže v danom športe, teda na základe výsledkov dosiahnutých v národnej súťaži sa môžu športovci kvalifikovať do medzinárodných súťaží, kde budú reprezentovať svoju krajinu.

Znamená dôsledne uplatnenie čl. 18 ZFEU, že nemožno uprieť športovcom z iných členských krajin EÚ právo súťažiť v rámci majstrovstiev Slovenskej republiky, právo získať titul Majster Slovenskej republiky, medailu, diplom či finančnú odmenu? Išlo by o zásah do jeho slobody poskytovať služby v rámci všetkých členských krajín EÚ?

9.3.1. Právne postavenie športovcov v individuálnych športoch

V súčasnosti nie je v našom právnom poriadku ani v legislatíve EÚ upravené, ktoré športy či športové odvetvia je treba považovať za individuálne športové odvetvia a ako je treba vnímať právne postavenie športovcov vykonávajúcich činnosť v týchto športových odvetviach. Táto otázka ostáva otvorená aj z pohľadu národných právnych poriadkov iných európskych krajín, aj keď napríklad v Grécku sa na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry z roku 1999 považujú za kolektívne športy iba futbal, basketbal, tenis, vodné pólo, bridge, kriket, ľadový hokej, pozemný hokej, bejzbal a softbal, pričom ostatné športy sa považujú za individuálne.[14] V štúdii o rovnakom zaobchádzaní so športovcami v individuálnych športoch spracovanej v roku 2010 na podnet Európskej komisie bolo zaradených medzi individuálne športové odvetvia 26 športov spomedzi oficiálnych športov uznávaných Medzinárodným olympijským výborom. Jednalo sa o triatlon, moderný päťboj, tenis, stolný tenis, badminton, veslovanie, kanoistika, atletika, plávanie, lukostreľba, box, džudo, streľba, vzpieranie, zápasenie, taekwondo, jazdectvo, gymnastika, korčuľovanie, sánkovanie, boby, biatlon, cyklistika, lyžovanie, šerm a jachting.[15] Podľa nášho názoru sú individuálne športové odvetvia také, v ktorých nie sú organizované súťaže športových klubov, ale súťaže športovcov, kde športovci ako fyzické osoby vystupujú vo svojom mene, na svoju zodpovednosť, pričom odmeny, tituly či medaily za výsledky v týchto športových súťažiach sa udeľujú priamo športovcom, a nie športovým klubom, ktorých sú členmi. Vo vyššie uvedených športoch existujú aj súťaže družstiev aj individuálne súťaže, a často je klubová príslušnosť športovca nevyhnutnou podmienkou na prihlásenie sa do tejto súťaže. Tieto skutočnosti práve komplikujú snahu o kriteriálne vymedzenie individuálnych športov oproti športom kolektívnym. Každopádne, pokiaľ sa jedná o profesionálnych športovcov v individuálnych športoch, možno tvrdiť, že ich činnosť má ekonomický charakter. Za účasť v súťaži či za dosiahnutie určitého športového výsledku dostávajú odmenu či cenu vo forme p e- ňažnej i nepeňažnej. Práve táto odmena je pre profesionálnych športovcov hlavnou motiváciou pre prihlásenie sa do danej športovej súťaže.

Športovci v individuálnych športoch, pokiaľ súťažia vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a samostatne sa rozhodujú, do ktorej súťaže sa prihlásia či neprihlásia, akým spôsobom sa budú na súťaž pripravovať a akým spôsobom súťažiť majú podľa nášho názoru iné postavenie než športovci v kolektívnych športoch.

V kolektívnych športoch majú športovci postavenie zamestnancov a z hľadiska vnútorného trhu EÚ sú adresátmi čl. 45 ZFU o slobodnom pohybe pracovných síl. Športovci v individuálnych športoch majú skôr postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby – možno dokonca tvrdiť, že ich činnosť napĺňa znaky živnosti[16] – a požívajú slobodu poskytovania služieb v zmysle čl. 56 ZFEÚ.

9.3.2. Sloboda poskytovania služieb

V zmysle čl. 56 ZFEÚ sú zakázané obmedzenia poskytovať služby v Únii vo vzťahu k príslušníkom členských štátov, ktorý sa usadili v inom členskom štáte ako príjemca služieb. Nasledujúce ustanovenie čl. 57 dopĺňa, že bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia kapitoly o práve usadiť sa, poskytovateľ môže dočasne vykonávať svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom sa služba poskytuje za rovnakých podmienok, aké tento štát ukladá svojím vlastným príslušníkom.

Analyzujúc príslušné ustanovenia ZFEÚ dospievame k názoru, že služby sú v zmysle tejto Zmluvy ponímané pomerne široko, keďže podľa čl. 57 sa za ne považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu alebo osôb. Profesionálny šport sa v zmysle ustálenej judikatúry súdnych orgánov Európskej únie vníma ako ekonomická aktivita, ktorá spadá pod vecnú pôsobnosť ZFEÚ. Súdny dvor Európskeho spoločenstva (ďalej „ESD“) už v rozsudku Doná v. Mantero[17] judikoval, že činnosť profesionálnych alebo poloprofesionálnych športovcov má povahu odplatnej práce alebo poskytovania služieb, a preto sa sloboda poskytovania služieb vzťahuje aj na profesionálnych športovcov.

Neprípustným obmedzením slobody poskytovať služby je predovšetkým diskriminácia na základe štátnej príslušnosti. Poskytovateľ služby usadený v niektorom členskom štáte, alebo ktorý je štátnym príslušníkom niektorého z členských štátov by teda mal mať možnosť poskytnúť svoju službu v inom členskom štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto členského štátu. Pokiaľ profesionálnych športovcov v individuálnych športoch považujeme za osoby poskytujúce služby, mali by mať v zmysle uvedeného možnosť účastniť sa profesionálnych športových súťaží v iných členských krajinách EÚ, než je členská krajina, ktorej sú štátnymi príslušníkmi za rovnakých podmienok, ako štátni príslušníci danej krajiny, v ktorej sa súťaž organizuje.

Ako už bolo spomenuté, šport je špecifická oblasť, výrazne ovplyvňovaná tradíciami, pričom tradičné miesto v ňom majú športové súťaže profesionálnych športovcov, v ktorých sa hľadí na kritérium štátnej príslušnosti toho ktorého športovca. Rozlišovanie štátnej príslušnosti športovcov v športových súťažiach však ešte nemusí byť nevyhnutne považované za neprípustné či rozporné so samotnou ZFEÚ. Už v rozsudku Walrave and Koch18 ESD judikoval, že v športe sa neuplatní pravidlo o zákaze diskriminácie na princípe štátnej príslušnosti, ak ide o vytváranie národných družstiev pre medzinárodné súťaže. Podľa názoru súdu v tomto prípade je otázka vytvárania národných športových tímov na princípe štátnej príslušnosti otázkou rýdzo športového záujmu, ktorá sa netýka ekonomickej aktivity. Odôvodnenie súdu bolo síce trochu nešikovné,[18] [19] pretože nemožno tvrdiť, že pravidlá o kreovaní národných tímov nemajú ekonomické dopady, ale možno odôvodniť ich opodstatnenosť, pretože sú nevyhnutné pre organizáciu medzinárodných súťaží nie na klubovej ale na národnej úrovni.

Medzinárodné súťaže národných tímov sú tradičnými športovými súťažami, o ktoré má verejnosť eminentný záujem, preto v akceptácii diskriminačného zaobchádzania so športovcami na účely ich zaradenia do národných tímov sa prejavuje prevaha verejného záujmu na organizovaní takýchto športových súťaží nad záujmom trvať na uplatnení slobody poskytovať služby za každú cenu.

Štátna príslušnosť športovcov zohráva úlohu aj vo vyššie spomenutých národných majstrovských súťažiach či tzv. národných pohárových súťažiach. Práve kvôli posúdeniu otázok diskriminácie športovcov na princípe štátnej príslušnosti bola spracovaná vyššie uvedená Štúdia o rovnakom zaobchádzaní so športovcami v individuálnych športoch, na posúdenie, či pri organizácii takýchto športových súťaží dochádza k porušovaniu pravidiel o slobode poskytovania služieb alebo nie.

9.4. Organizácia športových súťaží v individuálnych športoch

Športové súťaže v individuálnych športoch sú organizované na rôznych princípoch. Osobitnou skupinou sú rôzne majstrovské súťaže či národné pohárové súťaže, ktoré sa uskutočňujú za účelom vyhodnotenia najlepšieho športovca z danej konkrétnej krajiny. Pokiaľ ide o účasť cudzích štátnych príslušníkov v takýchto majstrovských súťažiach, možno rozoznávať viacero druhov súťaží:

a) národné súťaže, v ktorých sa nepripúšťa účasť športovcov z iných krajín – ide o prípad, ak v súťaži môžu súťažiť iba športovci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi krajiny, v ktorej sídli národný športový zväz, ktorý súťaž organizuje – na

Slovensku ide o Majstrovstvá Slovenska v biatlone, zápasení, jazdectve, cyklistike a džude;

b) národné súťaže, v ktorých môžu súťažiť cudzí športovci, ale nemôžu získať národný majstrovský titul – v mnohých športoch existujú tzv. otvorené národné majstrovské súťaže, v ktorých súťažia aj športovci s inou štátnou príslušnosťou, ale na účely udelenia majstrovské titulu resp. titulu národného šampióna sa vyhodnocujú len výsledky športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi danej krajiny, a len im môže byť udelený príslušný titul. – na Slovensku ide napr. o Majstrovstvá Slovenska v plávaní, lukostreľbe, atletike, bedmintone, sánkovaní, gymnastike, športovej streľbe či lyžiarskych disciplínach;

c) národné súťaže, v ktorých môžu súťažiť cudzí športovci, ale nemôžu získať medajly ani dosiahnuť národné rekordy – ide o súťaže, v ktorých súťažia športovci z iných krajín, ale na stupni víťazov sú dekorovaní iba domáci športovci, ktorým sú aj na rozdiel od cudzincov udeľované medajly či diplomy a len ich výkony sú sledované za účelom vyhodnotenia najlepšieho národného výkonu (rekordu) na Slovensku sa jedná o súťaže v triatlone, niektoré súťaže v plávaní či športovej streľbe, tenise a kanoistike na divokej vode.

d) národné súťaže, v ktorých môžu plnohodnotne súťažiť športovci z iných krajín, získať tituly, medajly či diplomy – takáto situácia je na Slovensku pokiaľ ide o majstrovské súťaže v rýchlostnej kanoistike či veslovaní, v niektorých ďalších športoch (box, športová streľba, triatlon) môžu tiež cudzinci získať titul Majstra Slovenska, ale len ak sú registrovaní v nejakom slovenskom športovom klube – v tomto prípade sa už však jedná skôr o kolektívne klubové súťaže, než o súťaže individuálnych športovcov.

Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že organizačné pravidlá športových súťaží uvedené sub a) až c) rozlišujú štátnu príslušnosť športovcom, pričom športovcom z iných krajín, než je krajina, v ktorej sídli národný zväz organizujúci danú súťaž, priznávajú menej práv, než domácim športovcom, alebo od nich vyžadujú istý spôsob udomácnenia[20] sa v danej krajine, aby mohli súťažiť za rovnakých podmienok ako domáci športovci.

Vzniká otázka, či tieto obmedzenia zahraničných športovcov možno kvalifikovať ako obmedzenie ich slobody poskytovať služby, a ak áno, či sa takto obmedzujúce pravidlá športových zväzov priečia primárnemu právu EÚ, alebo ich opodstatnenosť možno odôvodniť na základe tzv. športovej výnimky v zmysle čl. 165 ZFEÚ. Umožňuje právo EÚ poľskému občanovi Konradovi Czerniakovi (novej európskej plaveckej hviezde), aby sa okrem majstra Poľska na 100 m motýlik stal aj majstrom Slovenska, Maďarska, Švédska či ktorejkoľvek inej členskej krajiny či vytvoril národný rakúsky rekord v tejto disciplíne?

9.5. Dôvody obmedzení vo vzťahu k zahraničným športovcom

Spôsob akým posudzovať pravidlá športových organizácií, ktoré pôsobia obmedzujúco vo vzťahu právam, ktoré jednotlivcom priznáva ZFEÚ, uviedol ESD v rozsudku vo veci Meca-Medina a Igor Majcen v. Komisia,[21] keď konštatoval, že pri takýchto pravidlách je potrebné skúmať, či reštriktívne účinky na hospodársku súťaž, ktoré z nich vyplývajú, sledujú nejaký športový cieľ, ktorý nemá ekonomický charakter, či sú nerozlučne spojené so sledovaním predmetného cieľa a či sú primerané tomuto cieľu. V citovanom rozhodnutí ako aj v rôznych iných rozhodnutiach už európske súdne orgány identifikovali ako ciele, ktoré môžu odôvodňovať obmedzenie práv priznaných jednotlivým subjektom primárnym právom, napr. potrebu podpory tréningu a rozvoja mladých hráčov, zabezpečenie určitej športovej a finančnej rovnováhy medzi športovými klubmi, či potrebu dosiahnuť regulárnosť športových súťaží a neistotu výsledku športovej súťaže.[22]

Dôvodom organizovania národných majstrovských súťaží je tradičný záujem športovej verejnosti o zistenie a vyhodnotenie najlepšieho športovca danej krajiny. Úplné vylúčenie športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi inej krajiny z tejto sa však javí ako obmedzenie ich slobody, ktoré nie je nevyhnutné a proporcionálne k uvedenému cieľu. V mnohých súťažiach nie je problém vyhodnotiť výsledok celej súťaže všetkých zúčastnených športovcov a okrem toho vyhodnotiť samostatne výsledky jednotlivých športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi danej konkrétnej krajiny a spomedzi nich vyhodnotiť toho najlepšieho, ktorému bude udelený majstrovský titul. Avšak v niektorých športoch sú súťaže organizované tzv. vyraďovacím spôsobom (napr. tenis, džudo, zápasenie), kde účasť zahraničných športovcov môže mať značný vplyv na celkové výsledky športovej súťaže a umiestnenie domácich športovcov. Ak by sa totiž na Majstrovstvách Slovenska v tenise zúčastnil Rafael Nadal, existuje predpoklad, že by zvíťazil vo všetkých stretnutiach a vyhral turnaj, pričom hráč, ktorého by Nadal vyradil v prvom kole súťaže by mohol byť teoreticky konkurencieschopný tenista, ktorý by to v prípade neúčasti Rafaela Nadala teoreticky mohol dotiahnuť v súťaži ďaleko, a v konkurencii samých slovenských tenistov by mohol povedzme uspieť. V týchto prípadoch opäť prichádza do úvahy argument špecifickosti športovej súťaže na odôvodnenie odmietnutia účasti športovcov z iných členských krajín.

Viazanie možnosti účasti cudzieho štátneho príslušníka v národnej majstrovskej súťaži v inej krajine na kritérium hoc len krátkodobého pobytu v danej krajine alebo na povinnosť členstva v športovom klube, ktorý sídli v danej krajine, možno tiež považovať za obmedzenie slobody poskytovať služby. Efekt takýchto obmedzení je podobný ako pri úplnom vylúčení cudzincov, pretože ťažko predpokladať, že by niektorý športovec menil miesto svojho pobytu na určitý čas, alebo svoju klubovú príslušnosť, len preto, aby sa jednorázovo mohol zúčastniť na nejakých pretekoch alebo nejakej súťaži, ktorá trvá povedzme jeden deň.

Pravidlá, ktoré nebránia športovcom zúčastniť sa národných majstrovských súťaží v inej krajine, než ktorej sú štátnymi príslušníkmi, ale neumožňujú im získať majstrovský titul v danej krajine alebo ustanoviť svojím výkonom národný rekord v inej krajine, možno tiež považovať za obmedzenie ich slobody poskytovať služby, ktoré sa prejaví v ich ekonomickej sfére. Jednak býva získanie majstrovského titulu spravidla spojené aj so získaním osobitnej finančnej odmeny, a na druhej strane, športovec, ktorý sa môže hrdiť majstrovským titulom (titulom najlepšieho športovca v nejakej krajine) nadobúda vyšší potenciál komerčného využitia svojich osobnostných práv pri propagácii rôznych tovarov a služieb v reklamných kampaniach, ako aj potenciál vyšších príjmov od sponzorov a pod. Uvedené obmedzenie však nie je takej intenzity, ako v prípade úplného vylúčenia zo súťaže. Záujem športovej verejnosti v konkrétnej členskej krajine na tom, aby bol za najlepšieho športovca ich krajiny vyhodnotený športovec, ktorý je štátnym príslušníkom danej krajiny, a len výkony takéhoto športovca by mohli byť považované za národný rekord v tejto krajine sa javí byť imanentným znakom športu a mohla by mu byť priznaná priorita pred takýmto obmedzením športovcov z iných krajín.

A napokon, pokiaľ by pravidlá športovej súťaže obmedzovali športovca iba v možnosti získať diplom či medajlu za umiestnenie v národnej majstrovskej súťaži v inej krajine, zhodne s inými autormi23 sa domnievame, že takéto pravidlá vôbec nie sú v rozpore so znením ZFEÚ, pretože nemajú žiadne, alebo len veľmi marginálne ekonomické dopady.

9.6. Záver

Rovnaké zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi rôznych členských krajín EÚ je jednou z hlavných zásad, na ktorých spočíva právo EÚ. Zásada rovnosti či rovnakého zaobchádzania však tiež nemôže platiť absolútne a má svoje hranice.

Polisabonské znenie ZFEÚ podľa nášho názoru postavilo jednu z hraníc zásade rovnakého zaobchádzania, ale aj mnohým iným pravidlám obsiahnutým v práve EÚ, v čl. 165, v ktorom ustanovilo, že Európska únia bude rešpektovať špecifickosť športu resp. športového súťaženia.

Hoci organizovanie určitých športových súťaží na národnom princípe predstavuje isté obmedzenie slobody poskytovania služieb športovcov v individuálnych športoch, podľa nášho názoru nemožno v týchto otázkach striktne trvať na dodržiavaní rovnakého zaobchádzania s rôznymi štátnymi príslušníkmi. Bolo by nezmyslom, ak by majster Slovenska v biatlone bol Nór, v plávaní Poliak, v športovej streľbe Francúz či v sánkovaní Nemec. Potom by akékoľvek organizovanie takýchto národných súťaží stratilo význam a divácky (spotrebiteľský) záujem. Pritom dopady naznačených obmedzení v hospodárskej sfére jednotlivých športovcov nie sú výrazné.

V tejto práci sme problém rovnakého zaobchádzania posudzovali vo sfére individuálnych športových disciplín, v ktorých medzi sebou súťažia športovci – fyzické osoby. Ešte bizarnejšie by rovnaký problém vyznel v kolektívnych športových súťažiach, kde medzi sebou súťažia športové kluby, a kde ekonomická stránka týchto súťaží nadobúda podstatne väčšie parametre. Považujeme však za normálne, že anglická futbalová asociácia neumožní v najvyššej anglickej futbalovej súťaži Premier league štartovať klubom z Nemecka, Španielska či Talianska a ani o titul slovenského majstra vo futbale nesúťažia rakúske, maďarské či poľské kluby.

Športové hnutie musí jednoznačne rešpektovať pravidlá obsiahnuté vo všeobecných právnych predpisoch tvoriacich nielen jednotlivé národné právne poriadky, ale aj systém práva EÚ. Existujú však situácie, kde naopak všeobecne záväzné pravidlá ustupujú pravidlám športových zväzov, a to tam, kde na to existujú racionálne dôvody a neexistujú výraznejšie negatívne ekonomické následky.

Autor
JUDr., Jozef Čorba

Niektoré peripetie pri voľbe členov dozornej rady zamestnancami

Jedným z troch obligatórne kreovaných orgánov akciovej spoločnosti je dozorná rada. Dohľad na výkon pôsobnosti predstavenstva a uskutočňovaním podnikateľskej činnosti je základné zákonné vymedzenie pôsobnosti dozornej rady. Myšlienka účasti zamestnancov v dozornej rade vznikla začiatkom päťdesiatych rokov v Nemecku a vzťahovala sa len na niektoré priemyselné odvetvia. Okrem Slovenska, Česka, Nemecka jednotretinové zastúpenie zamestnancov v dozornej rade poznajú v právnych úpravách v Rakúsku či Luxembursku. Spolurozhodovanie zamestnancov v dozornej rade neexistuje napríklad v Španielsku či Portugalsku. Význam dozornej rady v akciových spoločnostiach je na Slovensku mnohokrát bagatelizovaný a participácia zamestnancov v dozornom orgáne nekorešponduje s predstavami nejedného majoritného akcionára. Zákonný rámec právnej úpravy voľby členov dozornej zamestnancami obsahuje viacero situácií, ktorých riešenie sa poodhalí až po aplikácií niektorých interpretačných pravidiel.

9.1. Moment voľby

Začnime ihneď od základov právnej úprav voľby zástupcu zamestnancov dozornej rady, a to odsekom 1 ustanovenia § 200 Obchodného zákonníka, ktoré kogentne upravuje zloženie jednej tretiny členov dozornej rady pre prípad, ak má akciová spoločnosť viac ako 50 zamestnancov v hlavnom pomere v čase voľby. Prekročením hranice 50 zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere v čase voľby (dedukujeme, že časom voľby zákonodarca myslel čas voľby členov dozornej rady valným zhromaždením) majú zamestnanci právo voliť jednu tretinu členov dozornej rady. Predstavenstvo je teda v zmysle zákona povinné sledovať prekročenie hranice 50-tich zamestnancov pracujúcich v hlavnom pracovnom pomere a v spolupráci s odborovou organizáciou, resp. zamestnancami opravenými voliť členov dozornej rady organizovať voľby členov dozornej rady volených zamestnancami v čase voľby (volieb) členov dozornej rady valným zhromaždením. Zákonodarca, podľa môjho názoru, kladie na predstavenstvo vizionársku povinnosť predvídať stav zamestna n- cov v hlavnom pracovnom pomere k momentu voľby členov dozornej rady. Pre predstavenstvo je určite pomerne obtiažne predvídať, ak vyprší členom dozornej rady funkčné obdobie o rok, koľko zamestnancov bude mať spoločnosť v čase voľby členov dozornej rady zamestnancov. Bude ich v čase voľby 52 alebo 49?

Nie príliš vhodne zvoleným zákonným termínom „čas voľby“ nás zákonodarca primäl k úvahe nad vymedzením obdobia ukrytým pod týmto termínom. Je časom voľby deň voľby členov dozornej rady valným zhromaždením alebo určité obdobie, ktoré na sleduje po voľbe členov dozornej rady valným zhromaždením? Voľby členov dozornej rady zamestnancami by podľa nášho názoru mali prebehnúť najskôr v deň konania valného zhromaždenia, ktoré má na programe voľbu členov dozornej rady. Dôvodom je zákonná formulácia: „v čase voľby“. Nie je teda možné, aby sa voľby členov dozornej rady volených zamestnancami uskutočnili pred voľbou členov dozornej rady valným zhromaždením. Posledným možným dátumom konania voľby členov dozornej rady volených zamestnancami je podľa nášho názoru 30. deň po rozhodnutí valného zhromaždenia o voľbe členov dozornej rady. Táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia ods. 5 § 5 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri v platnom znení, ktorý ukladá povinnosť osobám oprávneným konať v mene zapísanej právnickej osoby do 30 dní odo dňa uvedeného v rozhodnutí orgánu spoločnosti, inak odo dňa, keď bolo toto rozhodnutie prijaté alebo odo dňa, keď nastali účinky právnej skutočnosti, podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov alebo návrh na výmaz zapísaných údajov. To znamená, že v prípade trojčlennej dozornej rady valné zhromaždenie zvolí dvoch členov dozornej rady a voľby jedného člena dozornej rady voleného zamestnancami sa musia uskutočniť tak, aby predstavenstvo podalo návrh na zápis všetkých troch členov do 30 dní od prijatia rozhodnutia o voľbe členov dozornej rady valným zhromaždením.

Inšpiráciou pre budúcu právnu úpravu by mohlo byť riešenie obsiahnuté v českom obchodnom zákonníku: „Dvé tretiny členu dozorčí rady volí valná hromada a jednu tretinu zaméstnanci společnosti, má-li společnost více než 50 zaméstnancu v pra- covním poméru na pracovní dobu presahující polovinu týdenní pracovní doby stanovené zvláštním právním predpisem v první den účetního období, v némž se koná valná hromada, která volí členy dozorčí rady.“

9.2. Voľba člena dozornej rady voleného zamestnancami

Valné zhromaždenie podľa ustanovenia § 187 ods. 1 písm. d) volí a odvoláva členov dozornej rady a iných orgánov určených stanovami, s výnimkou členov dozornej rady volených a odvolávaných podľa § 200. Z uvedeného vyplýva, že voľba členov dozornej rady volených zamestnancami nie je v pôsobnosti valného zhromaždenia a mala by prebiehať mimo valného zhromaždenia.[4] Je tomu skutočne tak?

Na platnosť voľby (alebo odvolania) členov dozornej rady volených zamestnancami spoločnosti sa vyžaduje, aby rozhodnutie zamestnancov spoločnosti bolo prijaté aspoň polovicou oprávnených voličov alebo ich zástupcov.[5] Jednu tretinu členov dozornej rady volia zamestnanci v „čase voľby“.[6] Zamestnanci nemajú právo či už voliť alebo odvolať mimo „času voľby“ svojho zástupcu do dozornej rady. Limitácia alebo previazanosť času voľby členov dozornej rady volených zamestnancami s časom ich voľby valným zhromaždeným je neuralgický bod právnej úpravy voľby zástupcu zamestnancov do dozornej rady. Dôvod pre tento záver je jednoduchý. Funkčné obdobie členov dozornej rady volených valným zhromaždením je päť rokov. Počas týchto piatich rokov trvania funkčného obdobia, kedy valné zhromaždenie nemusí rokovať o voľbe členov dozornej rady, je právo zamestnancov neaplikova- teľné.

Nejednotnosť zamestnancov v praxi spôsobuje komplikáciu vo forme neplatnosti volieb zástupcov zamestnancov do dozornej rady spoločnosti. Pri neplatnosti voľby prichádzajú do úvahy prichádzajú dve riešenia. Prvým je, že neobsadené miesto zaplní člen dozornej rady zvolený valným zrhomaždením a druhým opakovanie volieb. Akokoľvek príťažlivejšie sa javí prvá možnosť, aplikácia takéhoto postupu by nemala zákonnú oporu. Opakovanie volieb zamestnancami je (popri úprave stanov v otázke možnosti voľby kooptáciou[7]) jediným legálnym spôsobom ako obsadiť pozíciu člena dozornej rady voleného zamestnancami. V prípade neobsadenia orgánu dozornej rady v čase dlhšom ako tri mesiace súd na návrh štátneho orgánu, na návrh osoby, ktorá osvedčí právny záujem, alebo aj z vlastného podnetu rozhodne podľa § 68 ods. 6 písm. a) o zrušení spoločnosti (tento záver samozrejme platí iba pri spoločnostiach, ktoré majú trojčlenné zloženie dozornej rady).

9.3. Odvolanie a zánik funkcie člena dozornej rady voleného zamestnancami

Platne zvolený člen dozornej rady volený zamestnancami môže byť rovnakým spôsobom odvolaný. Voľba i odvolanie členov dozornej rady volených zamestnancami je teda plne v rukách „aspoň polovice oprávnených voličov alebo ich zástupcov“. Bez toho, aby sme ďalej skúmali zákonnú limitáciu „času voľby“ (v tomto prípade odvolania), Obchodný zákonník ponúka ďalšiu situáciu, ktorej riešenie nenájdeme v texte zákona: ako platne odvolať člena dozornej rady zvoleného zamestnancami pri poklese počtu zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere pod 51? Členov dozornej rady môže odvolať buď valné zhromaždenie[8] alebo zamestnanci spoločnosti.[9] Zástupcu zamestnancov v dozornej rade v tomto prípade nemožno platne a účinne odvolať, nakoľko orgán,[10] ktorý je oprávnený odvolať tohto člena dozornej rady, neexistuje, a preto je tento člen neodvolateľný až do času, kedy stúpne počet zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere nad 50. Prispôsobenie výkladu ustanovenia § 187 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka a aplikácia na situáciu, kedy by valné zhromaždenie odvolalo člena dozornej rady zvoleného zamestnancami s odôvodnením, že neexistuje orgán, resp. nie sú splnené podmienky postup podľa § 200 Obchodného zákonníka (odvolanie člena dozornej rady zvoleného zamestnancami), by bolo nezákonné rozšírenie oprávnení valného zhromaždenia. Atrahovanie oprávnenia orgánu, ktorý je oprávnený voliť alebo odvolať člena dozornej rady voleného/odvolávaného zamestnancami, na valné zhromaždenie prostredníctvom úpravy v stanovách neprichádza do úvahy, nakoľko zamestnanci sa nemôžu vzdať bez uzatvorenia osobitnej dohody so spoločnosťou tohto svojho práva. Člen dozornej rady zvolený zamestnancami je v prípade poklesu počtu zamestnancov v hlavnom pracovnom pomere pod 51 neodvolateľný. Tento záver možno odvodiť z ustanovenia § 200 ods. 5 veta posledná: „Na platnosť voľby alebo odvolania členov dozornej rady volených zamestnancami spoločnosti sa vyžaduje, aby rozhodnutie zamestnancov spoločnosti bolo prijaté aspoň polovicou oprávnených voličov alebo ich zástupcov“.

Vzdanie sa funkcie člena dozornej rady zvoleného zamestnancami môže byť nežiaducou komplikáciou. V zmysle ustanovenia § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka je vzdanie sa funkcie účinné odo dňa prvého zasadnutia orgánu, ktorý je oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu nasledujúceho po doručení vzdania sa funkcie. Ak takýto orgán nezasadne ani do troch mesiacov od doručenia vzdania sa funkcie, je vzdanie sa funkcie účinné odo dňa nasledujúceho po uplynutí tejto lehoty. Komu má člen dozornej rady zvolený zamestnancami doručiť vzdanie sa funkcie? Ktorý orgán je oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu – zástupcu zamestnancov v dozornej rade? Je to predstavenstvo, dozorná rada, spoločnosť? Polovica oprávnených voličov, ktorá je jediným orgánom, ktorý je oprávnený zvoliť nového člena orgánu – zástupcu zamestnancov v dozornej rade – nemožno považovať za stály orgán spoločnosti. V prípade, že v spoločnosti klesne počet zamestnancov pod 50, neexistuje žiadna polovica oprávnených zamestnancov (ako orgán, ktorý je oprávnený zvoliť nového člena dozornej rady), ktorej by mohlo byť adresované vzdanie sa funkcie. Vzdanie sa funkcie by v takomto prípade malo byť adresované spoločnosti, ktorá prostredníctvom predstavenstva v súlade s dikciou § 66 ods. 1 Obchodného zákonníka musí do troch mesiacov ustanoviť nového člena orgánu spoločnosti pod sankciou jej zrušenia podľa § 68 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka.

9.4. Schizoidné miesto

Pre členov dozornej rady platí obdobne ako pre členov predstavenstva povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa povinnosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej akcionárov.11

Voleným zástupcom zamestnancov do dozornej rady môže byť tak osoba, ktorá je v pracovnom pomere, ako aj osoba bez pracovného pomeru so spoločnosťou. Na jednej strane sa zdá, že najvhodnejším zástupcom zamestnancov v dozornej rade bude osoba, ktorá je v pracovnom pomere, nakoľko existuje predpoklad, že ako zamestnanec bude hájiť záujmy ostatných zamestnancov, a teda aj svoje. Je však zrejmé, že v takomto prípade by sa člen dozornej rady zvolený zamestnancami z radov zamestnancov spoločnosti dostal do pozície, kedy by mal svoju funkciu vykonávať okrem iného s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov, a na druhej strane v súlade so záujmami zamestnancov. Optimálnym riešením by sa mohla zdať voľba zástupcu, ktorý nie je v pracovnom pomere so spoločnosťou, avšak iba do momentu, kedy tento zvolený zástupca zamestnancov pri výkone svojej pôsobnosti chcel vziať do úvahy záujmy tých, ktorí ho ako svojho zástupcu zvolili. Členovia dozornej rady pri výkone svojej pôsobnosti ex lege nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pre záujmami spoločnosti. Chrániť záujmy spoločnosti je prvoradou a nosnou povinnosťou ktoréhokoľvek člena dozornej rady. Uprednostňovanie záujmov zamestnancov, nespochybňujúc dobromyseľnosť takéhoto konania, by bolo porušením povinnosti člena dozornej rady.

9.5. Záver

V konečnom dôsledku, zohľadňujúc aj zákonnú povinnosť zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy akcionárov,12 sa aspekt sociálneho dialógu v právnej úprave účasti zástupcu zamestnancov v kontrolnom orgáne akciovej spoločnosti javí ako nefunkčná proklamácia. Uvedené zvýrazňuje aj to, že právna úprava dozornej rady pri spoločnosti s ručením obmedzeným, bez ohľadu na to, že ide o fakultatívny orgán tejto spoločnosti, nepočíta s voľbou zástupcov zamestnancov do jej radov.

Legislatívnu úprava voľby členov dozornej rady zamestnancami v podmienkach slovenského obchodného zákonníka možno označiť za akési násilné vsunutie kultúr- no-sociálneho prvku po vzore nemeckého modelu, ktoré sa neujalo ani po 20 rokoch. Je teda na mieste uvažovať nad jej zásadnou zmenou, prípadne zrušením.

Autor
JUDr., Ľubomír Čigáš