Abstrakt

Spravodajské služby predstavujú špecifické mocenské nástroje štátu a pri ochrane záujmov štátu plnia špecifické úlohy. Aby ich mohli efektívne plniť, musia disponovať určitým špecifickým portfóliom oprávnení a často aj výnimiek zo všeobecne akceptovaných postupov, konaní a kontrolných mechanizmov. Rovnako na ne nie je možné pri ochrane záujmov štátu aplikovať všetky princípy, ktoré sú inak aplikovateľné pri výstavbe verejnej správy. Dôvodom uvedených odklonov je ochrana samotných spravodajských služieb a ich príslušníkov plniacich zákonné úlohy, a tým samotná ochrana spravodajských záujmov štátu.

Abstrakt EN: Intelligence services represent the state’s specific power tools and fulfill specific tasks to protect the interests of the state. To be able to perform these tasks effectively, they must have some specific portfolio privileges, and often exceptions to generally accepted procedures, and control mechanisms. It is also not possible to apply all the principles that are applicable in the construction of public administration to protect the interests of the state. The reason for these diversions is the protection of the intelligence services themselves and their members performing legal duties, and thus the protection of the intelligence interests of the state itself.

1. Transparentnosť ako jeden z pilierov modernej verejnej správy

Operačný program Efektívna verejná správa ako hlavné ciele definoval zníženie miery korupcie a zabezpečenie transparentného a efektívneho uplatňovania pravidiel verejného ob- starávania, a to najmä prostredníctvom dodržiavania princípov transparentnosti, rovnakého zaobchádzania, nediskriminácie a vylúčenia zaujatosti v súlade s uplatniteľnými všeobecne zá- väznými právnymi predpismi Slovenskej republiky a Európskej únie.

Dobrá verejná správa, resp. good governance, predstavujú pojmy, ktoré sú akýmsi nosným pilierom výstavby funkčnej verejnej správy konajúcej secundum et intra legem („podľa zákona“) v prospech spoločnosti a poskytujúcej ochranu práv jednotlivca na rovnakom nediskriminač- nom základe. Jednou z esenciálnych zložiek dobrej verejnej správy je transparentnosť.

Pojem transparentnosť, resp. transparentný môžeme vykladať ako priehľadný, priesvitný, zrejmý, zreteľný. V kontexte výkonu verejnej správy je potrebné pojem transparentnosť/trans- parentný vykladať ako na zákonnej úrovni zakotvený mechanizmus, ktorý zabezpečí verejnosti možnosť oboznámiť sa s tým, akým spôsobom štátny orgán, resp. orgán verejnej správy plní svoje zákonom ustanovené úlohy, ako hospodári so zverenými finančnými prostriedkami, akým spôsobom buduje svoj personálny substrát a aké výsledky dosahuje.

Transparentnosť je veľmi efektívny prostriedok ochrany práv, resp. záujmov jednotlivca, ako aj spoločnosti ako takej, či už ide o transparentnosť práva, transparentnosť výkonu ve- rejnej správy alebo transparentnosť súdnictva. Pri transparentnom výkone verejnej správy je zložité nezákonným spôsobom zvýhodňovať jednotlivca na úkor ostatných alebo vykonávať verejnú správy nezákonným spôsobom. Avšak princíp transparentnosti nie je možné aplikovať na všetky oblasti výkonu verejnej správy v rovnakom rozsahu. Jednou z týchto oblasti, v ktorej je potrebné iným spôsobom nastaviť limity transparentnosti, je oblasť spravodajskej ochrany záujmov štátu. Ide o stret dvoch dôležitých záujmov štátu – záujem štátu o transparentný výkon verejnej správy a záujem štátu na ochrane svojich spravodajských priorít. Nastaviť rámec regu- lovania stretu týchto dvoch záujmov je mimoriadne náročnou a citlivou záležitosťou.

Zároveň je však potrebné poukázať na skutočnosť, že je dôležité rozlišovať obmedzenie rozsahu transparentnosti v zákonom aprobovanom rozsahu a spôsobom, ktorým sa sleduje legitímny účel, najčastejšie z dôvodu ochrany nejakého záujmu štátu, a obmedzenie rozsahu transparentnosti na základe ľubovôle konkrétnej osoby, čo už odôvodňuje záver, že môže do- chádzať ku korupčnému správaniu alebo k zneužívaniu právomoci verejného činiteľa.

2. Spravodajská ochrana záujmov štátu

Spravodajské úlohy plní, resp. spravodajské záujmy Slovenskej republiky chráni a presa- dzuje Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo.

Slovenská informačná služba je štátny orgán sui generis plniaci spravodajské úlohy. S účin- nosťou od 1. januára 2016 jej postavenie spravodajskej služby priznáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších pred- pisov, ktorý v § 1 ods. 1 ustanovuje, že Slovenská informačná služba je všeobecnou bezpeč- nostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky. Do 31. decembra 2015 citovaný § 1 ustanovoval len skutočnosť, že Slovenská informačná služba je štátny orgán, ale nepriznával jej postavenie spravodajskej služby. Skutočnosť, že Slovenská informačná služba je spravodajskou službou, vyplývala z cit. zákona len konkludentne, a to najmä z ustanovení upravujúcich jej vecnú pôsobnosť.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 198/1994 Z. z. o Vojenskom spravodajstve už od začiatku priznával Vojenskému spravodajstvu postavenie spravodajskej služby. Do 31. decembra 2015 cit. zákon ustanovoval, že Vojenské spravodajstvo je špeciálna služba, ktorá plní úlohy spravodajského zabezpečenia obrany Slovenskej republiky v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom cit. zákonom. S účinnosťou od 1. janu- ára 2016 zákonná definícia Vojenského spravodajstva ustanovuje, že Vojenské spravodajstvo je spravodajská služba, ktorá plní úlohy spravodajského zabezpečenia obrany, obranyschopnosti a bezpečnosti Slovenskej republiky v pôsobnosti Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Citovanou zmenou zákonnej definície došlo k čiastočnému rozšíreniu pôsobnosti Vojenského spravodajstva, a to na oblasť bezpečnosti, čím pri extenzívnom výklade § 1 a 2 zákona o Vojen- skom spravodajstve môže dochádzať k čiastočnému prekrývaniu jeho právomocí so Slovenskou informačnou službou.

V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na citované ustanovenia v inom kontexte. Zá- kon o Slovenskej informačnej službe, ako už bolo uvedené, ustanovuje, že Slovenská informač- ná služba je štátnym orgánom, kým zákon o Vojenskom spravodajstve ustanovuje, že Vojenské spravodajstvo je spravodajská služba, avšak nepriznáva jej postavenie štátneho orgánu. Do 31. decembra 2105 zákon o Vojenskom spravodajstve definoval Vojenské spravodajstvo len ako špeciálnu službu v pôsobnosti Ministerstva obrany slovenskej republiky. Vojenské spravodaj- stvo je teda len súčasťou Ministerstva obrany Slovenskej republiky a jeho pracovníci nie sú tzv. kmeňoví príslušníci v služobnom pomere k Vojenskému spravodajstvu, ale sú to príslušníci Ozbrojených síl Slovenskej republiky vyčlenení na plnenie úloh Vojenského spravodajstva.(1)

Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že Slovenská informačná služba (a ani Vojen- ské spravodajstvo) nie je in generalis orgánom štátnej správy. Postavenie orgánu štátnej správy má Slovenská informačná služba len v konaniach podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpi- sov, zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení nie- ktorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov, zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe prís- lušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov a zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Toto sú jediné konania, v ktorých Slovenská informačná služ- ba rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb.

Uvedené statusové ustanovenia majú vplyv na ďalšie postavenie spravodajských služieb v právnom poriadku. Vo vzťahu k transparentnosti, ako nosnej téme tohto príspevku, je po- trebné poukázať, že Slovenská informačná služba je samostatná rozpočtová položka s vlastným rozpočtom, ktorý je verejne dostupný, a s vlastným rozpočtovým účtom, čo umožňuje každé- mu oboznámiť sa s objemom verejných finančných prostriedkov, ktoré jej v príslušnom roku boli zverené zákonom o štátnom rozpočte. Rozpočet Vojenského spravodajstva je súčasťou roz- počtu Ministerstva obrany Slovenskej republiky a nie je verejne dostupný.

Verejné finančné prostriedky, resp. zverené rozpočtové prostriedky, však nie sú jedi- nými finančnými prostriedkami, ktorými spravodajské služby disponujú. Zákonodarca obidvom spravodajským službám umožnil používať osobitné finančné prostriedky, ktoré z teoreticko-právneho hľadiska možno zaradiť medzi prostriedky spravodajskej činnosti. Zá- kon o Slovenskej informačnej službe v § 13 definuje osobitné finančné prostriedky ako vyčle- nené rozpočtové prostriedky a príjmy získané použitím osobitného spôsobu nakladania s ma- jetkom štátu alebo z činnosti spravodajského krycieho subjektu, ktoré je informačná služba oprávnená používať na uhrádzanie výdavkov spojených s plnením úloh podľa tohto zákona, vrátane výdavkov spojených so zriadením, založením, s činnosťou alebo so zrušením spravo- dajského krycieho subjektu informačnou službou. Spravodajským krycím subjektom na úče- ly tohto zákona je právnická osoba a fyzická osoba – podnikateľ vystupujúca pod legendou na účel utajenia činnosti Slovenskej informačnej služby alebo utajenia činnosti jej príslušníkov pri výkone pôsobnosti Slovenskej informačnej služby a pri plnení jej úloh podľa zákona alebo utajenia príslušnosti príslušníkov k Slovenskej informačnej službe.

Osobitné finančné prostriedky sa vedú na samostatnom mimorozpočtovom účte Sloven- skej informačnej služby a nie na rozpočtovom účte podľa § 22 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Používanie osobitných finančných prostriedkov môže evokovať záver, že ide o určitú formu narušenia transparentnosti vo vzťahu k hospodáreniu s finančnými prostriedkami, ktorými služba disponuje, keďže ide o finančné prostriedky, ktorých objem nie je zverejnený. Ide však o ochranné opatrenie, ktoré má zabezpečiť ochranu Slovenskej informačnej služby a jej prís- lušníkov pri plnení zverených úloh. Je však dôležité, že aj napriek skutočnosti, že objem osobit- ných finančných prostriedkov nie je verejne dostupný, je kontrola ich používania zabezpečená prostredníctvom Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kon- trolu činnosti Slovenskej informačnej služby (ďalej len „kontrolný výbor“). Podľa § 5 ods. 3 zákona o Slovenskej informačnej službe riaditeľ Slovenskej informačnej služby na požiadanie kontrolnému výboru predkladá, okrem iného, interné predpisy upravujúce podmienky pou- žívania osobitných prostriedkov. Kontrolný výbor je poverený vykonávať kontrolu zákonnosti činnosti Slovenskej informačnej služby, pretože Slovenská informačná služba nespadá pod ria- diacu, kontrolnú a koordinačnú právomoc vlády Slovenskej republiky ani kontrolnú činnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky.

Ďalší osobitný postup Slovenskej informačnej služby je upravený v § 12, ktorý ustanovuje osobitné podmienky nakladania s majetkom štátu. Pri správe majetku štátu, ktorý je určený na plnenie úloh na úseku ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štá- tu a na ochranu utajovaných skutočností môže informačná služba podľa rozhodnutia riaditeľa používať osobitné spôsoby nakladania s majetkom štátu a nemusí uplatňovať postupy podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Opísané osobitné oprávnenia Slovenskej informačnej služby sú vyjadrením prevahy záuj- mu na ochrane záujmov Slovenskej republiky a ochrane Slovenskej informačnej služby a jej prí- slušníkov pred záujmom na transparentnom výkone verejnej správy, resp. na transparentnom plnení úloh štátnymi orgánmi. Zároveň je však potrebné opätovne poukázať na skutočnosť, že použitie osobitných finančných prostriedkov alebo osobitného nakladania s majetkom štátu nepredstavuje nezákonný postup Slovenskej informačnej služby, ale predstavuje postup Sloven- skej informačnej služby podliehajúci osobitnému spôsobu kontroly.

3. Oblasť verejného obstarávania

Smernice Európskej únie upravujúce oblasť verejného obstarávania vyžadujú, aby bolo za- dávanie zákaziek realizované v súlade so zásadami Zmluvy o fungovaní Európskej únie, najmä so zásadami voľného pohybu tovaru, slobody usadiť sa a slobody poskytovania služby, ako aj s princípmi, ktoré z týchto slobôd vyplývajú, t. j. bolo realizované v súlade s princípom rovnaké- ho zaobchádzania, nediskriminácie, vzájomného uznávania, proporcionality a transparentnosti. Oblasť verejného obstarávania v Slovenskej republike komplexne upravuje zákon č. 343/2015

Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). Jeho vecná pôsobnosť je ustanovená v § 1, podľa ktorého tento zákon upravuje zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž návrhov, zadávanie koncesií na stavebné práce, zadávanie koncesií na služby a správu vo verejnom obstarávaní. Podľa tohto zákona sú pri zadávaní zákaziek, koncesií a pri súťaži návrhov povinní postupovať verejný obstarávateľ a obstarávateľ.

Definíciu verejného obstarávateľa ustanovuje § 7 zákona o verejnom obstarávaní, podľa ktorého verejným obstarávateľom je:

1. Slovenská republika zastúpená svojimi orgánmi,
2. obec,
3. vyšší územný celok,
4. právnická osoba založená alebo zriadená na osobitný účel plnenia potrieb všeobecného záujmu, ktoré nemajú priemyselný charakter alebo obchodný charakter, a
   1. je úplne alebo z väčšej časti financovaná verejným obstarávateľom podľa odseku 1 písm. a) až d),

2. je kontrolovaná verejným obstarávateľom podľa písm. a) až d),
3. verejný obstarávateľ podľa písm. a) až d) vymenúva alebo volí viac ako polovicu členov jej riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu

združenie právnických osôb, ktorého členmi sú výlučne verejní obstarávatelia. 

Obstarávateľ na účely zákona o verejnom obstarávaní je podľa § 9:

1. právnická osoba, na ktorú má verejný obstarávateľ priamy alebo nepriamy rozhodujúci vplyv na základe vlastníckeho práva, finančného podielu alebo pravidiel, ktorými sa spra- vuje, a vykonáva aspoň jednu z činností definovaných v zákone o verejnom obstarávaní;(2) rozhodujúcim vplyvom sa rozumie, že verejný obstarávateľ priamo alebo nepriamo
2. právnická osoba vykonávajúca aspoň jednu z činností uvedených v odsekoch 3 až 9 na základe osobitných práv alebo výlučných práv.

Podľa § 10 zákona o verejnom obstarávaní musia verejný obstarávateľ a obstarávateľ dodr- žať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie hospodárskych subjektov, prin- cíp transparentnosti, princíp proporcionality a princíp hospodárnosti a efektívnosti. Príprava a zadávanie zákaziek, koncesií a súťaže návrhov sa nesmú realizovať so zámerom nedovoleného uplatnenia výnimky z tohto zákona alebo narušenia hospodárskej súťaže bezdôvodným zvý- hodnením alebo znevýhodneným určitých hospodárskych subjektov.

Transparentnosť je, ako z uvedeného expressis verbis vyplýva, jedným z hlavných princípov zákona o verejnom obstarávaní. Limity transparentného výkonu štátnej správy, resp. transpa- rentnej správy rozpočtových prostriedkov sú však zúžené v oblasti spravodajskej ochrany zá- ujmov Slovenskej republiky. Ako už bolo uvedené, dochádza k stretu dvoch záujmov. Záujmu Slovenskej republiky na transparentnom výkone verejnej správy a záujmu Slovenskej republiky na ochrane svojich spravodajských priorít, resp. ochrane Slovenskej informačnej služby, Vojen- ského spravodajstva a ich príslušníkov.

Slovenská informačná služba in generalis spadá pod legálnu definíciu verejného obstará- vateľa, avšak zákonodarca si bol vedomý rizík, ktoré by so sebou prinášala aplikácia postupov podľazákona o verejnom obstarávaní pri obstarávaní tovarov a služieb v podmienkach Sloven- skej informačnej služby. Z uvedeného dôvodu v § 2 ustanovil enumeráciu oblastí, v ktorých nie je možné aplikovať postupy podľa zákona o verejnom obstarávaní. Podľa § 1 ods. 2 písm. w) zákona o verejnom obstarávaní sa cit. zákon nevzťahuje na zákazku v oblasti obrany a bezpeč- nosti na účely spravodajských činností vykonávaných spravodajskými službami a na zákazku, ktorej účelom je plnenie úloh Policajného zboru spravodajskej povahy.

Ustanovenie reflektuje konečnú množinu exempcií, ktoré umožňujú smernice Európskej únie o verejnom obstarávaní, pri ktorých nie je povinnosť aplikovať postupy a pravidlá ve- rejného obstarávania. V ustanovení je riešená výnimka týkajúca sa ochrany základných bez- pečnostných záujmov Slovenskej republiky. Ide o krajné bezpečnostné záujmy, pri ktorých je zadávanie zákazky alebo koncesie postupmi verejného obstarávania, vrátane postupov, ktoré sa týkajú zákaziek v oblasti obrany a bezpečnosti, vylúčené z dôvodu, ktorý je uznaný Zmluvou o fungovaní Európskej únie (národná bezpečnosť).(3)

V aplikačnej praxi môže výklad predmetného ustanovenia spôsobovať značné kompliká- cie. Pri použití reštriktívneho výkladu by sa postupy verejného obstarávania nevzťahovali len na zákazky priamo súvisiace s plnením spravodajských úloh. Pri extenzívnom výklade by bolo obstarávanie tovarov a služieb v podmienkach spravodajských služieb vylúčene úplne. Priklá- ňame sa k názoru, že v praxi by sa mal uplatňovať extenzívny výklad, pretože pri reštriktívnom výklade by bolo náročné objektívne určiť hranicu, kedy je potrebné použiť postupy podľa zá- kona o verejnom obstarávaní a pri každom obstarávaní tovarov a služieb verejnou, tým pádom aj transparentnejšou, formou by mohlo ohroziť Slovenskú informačnú službu, jej príslušníkov a úlohy, ktoré plnia. Aj pri použití extenzívneho výkladu, a teda vylúčení obstarávania tovarov a služieb pre potreby Slovenskej informačnej služby z vecnej pôsobnosti zákona o verejnom obstarávaní, však Slovenská informačná služba môže aplikovať generálne princípy, na základe ktorých boli postupy verejného obstarávania vytvorené.

Zároveň je potrebné konštatovať, že pokiaľ by sme pristúpili k reštriktívnemu výkladu predmetného ustanovenia, Slovenská informačná služba by spadala pod kontrolnú právomoc Úradu pre verejné obstarávanie, čo by znamenalo zásah do osobitného postavenia Slovenskej informačnej služby priznaného jej zákonom o Slovenskej informačnej službe, ako aj výrazný zásah do zákonom ustanovených kontrolných mechanizmov, pretože podľa zákona o Sloven- skej informačnej službe a zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zá- kon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov vykonáva kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby Národná rada Slovenskej republiky, buď ako plénum alebo pro- stredníctvom výborov, a nie orgán výkonnej moci.

4. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám

Prejavom snahy štátu o transparentný výkon štátnej správy sú, okrem pravidiel ustanove- ných v oblasti verejného obstarávania tovarov a služieb, aj podmienky ustanovené v oblasti zve- rejňovania a sprístupňovania informácií. Najvýraznejším posunom v tejto oblasti bol zákon č. 546/2010 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým sa okrem iného dopĺňal aj zákon o slobode informácií. Cieľom predmetného zákona bolo zaviesť pravidlá, ktoré zabezpe- čia transparentné a hospodárne nakladanie s verejným majetkom a s verejnými prostriedkami. Uvedeným zákonom bol doplnený Občiansky zákonník o ust. § 47a, ktoré upravuje podmienky účinnosti povinne zverejňovaných zmlúv. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám bol do- plnený o ust. § 5a a 5b, ktoré ustanovujú podmienky zverejňovania zmlúv v Centrálnom registri zmlúv a podmieňujú tým účinnosť dotknutých zmlúv.

Podľa § 5a ods. 1 zákona o slobode informácií je povinne zverejňovanou zmluvou písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy vrátane neštátnych účelo- vých fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie.

Ustanovenie § 5a ods. 1 cit. zákona obsahuje legálnu definíciu povinne zverejňovanej zmlu- vy, ktorá je vymedzená tromi znakmi:

1. personálny znak,
2. znak formy zmluvy,
3. vecný znak.

Ad 1. Personálny znak povinne zverejňovanej zmluvy je splnený vtedy, keď je zmluvnou stranou osoba povinná podľa zákona o slobode informácií sprístupňovať informácie, t. j. osoba uvedená v ustanovení § 2 cit. zákona.

Ad 2. Znak formy zmluvy vyčleňuje spod legálnej definície povinne zverejňovanej zmluvy, ktoré majú inú ako písomnú formu. Podmienka písomnej formy zmluvy má aj svoj praktický význam, keďže nevytvára zbytočnú administratívnu záťaž v podobe formalizovania zmlúv v si- tuáciách, v ktorých to súčasná právna úprava ani nevyžaduje (z povahy veci vyplýva, že zve- rejniť možno len písomnú zmluvu). Na strane druhej, táto právna konštrukcia zahŕňa všetky prípady, kde podmienka písomnej formy zmluvy je podmienkou jej platnosti podľa osobitných zákonov. Ide najmä o prípady právnej úpravy nakladania s nehnuteľným majetkom štátu, verej- ného obstarávania, poskytovania štátnych dotácií a pod.

Ad 3. Vecný znak je splnený vtedy, keď zmluva obsahuje informáciu, ktorá sa získala za verejné prostriedky [§ 2 písm. a.) zákona č. 523/2004 Z. z.] alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo na- kladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Odsek 5 ustanovenia § 5a v písmenách

a) až f) negatívne vypočítava, ktoré zmluvy sa nepovažujú za povinne zverejňovanú zmluvu: služobná zmluva (zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zá- konov), pracovná zmluva a dohoda o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov), zmluva týkajúca sa burzových obcho- dov a ich sprostredkovania, odplatná zmluva týkajúca sa cenných papierov, zmluva uzavieraná v pôsobnosti Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, zmluva, ktorej účelom je zabezpečenie ochrany a bezpečnosti v miestach, kde sa vykonáva väzba alebo trest odňatia slobody.(4)

Ustanovenie § 5a ods. 4 obsahuje výnimku z povinnosti zverejňovať zmluvu. Platí, že usta- novenie, ktoré obsahuje informáciu, ktorá sa podľa zákona o slobode informácií nesprístupňuje (t. j. informácia obsahujúca napríklad utajované skutočnosti, bankové tajomstvo alebo daňové tajomstvo), sa nezverejňuje.

Ako už bolo uvedené v odseku 5, zákonodarca ustanovil negatívnu enumeráciu zmlúv, kto- ré nie sú povinne zverejňovanými zmluvami. Podľa § 5a ods. 5 písm. e) zákona o slobode in- formácií povinne zverejňovanou zmluvou nie je, okrem iného, zmluva uzavieraná v pôsobnosti Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Ide o precizáciu výnimky, ktorú spravodajským službám priznáva zákon o verejnom obstarávaní. Ak zákonodarca neustanovil uvedenú exempciu, spravodajské služby by boli povinné zverejňovať zmluvy definované v § 5a ods. 1 cit. zákona, čím by došlo k ohrozeniu činnosti spravodajských služieb a ich príslušníkov, čo by mohlo v konečnom dôsledku ohroziť spravodajské záujmy Slovenskej republiky.

Poznámky

• 1) § 71 ods. 1 zákona č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 
• 2) Pozri § 9 ods. 3 až 9 zákona o verejnom obstarávaní. 
• 3) Dôvodová správa k návrhu zákona o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, všeo- becná časť. 
• 4) Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení nes- korších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2019/10/1_Zbornik.pdf

Abstrakt

Extrémizmus je neželaný jav v spoločnosti, ku ktorému moderné demokratické štáty, poučené z historického vývoja a z prejavov vôle spoloč- nosti, zaujali jednoznačne odmietavé stanovisko. Zároveň si plne uvedomo- vali nadnárodný charakter tohto javu a uvedomovali si, že jediná možnosť, ako efektívne potláčať prejavy extrémizmu je prijať spoločné stanovisko, spoločné postupy a aspoň rámcovo ustanoviť podmienky trestnoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti. Každý štát bol nútený prijať legis- latívne opatrenia na zabezpečenie efektívneho boja proti extrémizmu, a to nielen v rámci vyvodzovania zodpovednosti, ale aj v rámci prevencie.

Abstrakt EN: Extremism is an undesirable phenomenon in the society against which modern democratic state instructed the historical development and manifestation of the will of society, clearly took an unfavorable opinion. While fully aware of the transnational nature of the phenomenon, realizing that the only way to effectively counteract manifestations of extremism is to adopt a common position, common procedures and at least in general terms the conditions laid criminal and administrative liability. Each state was forced to adopt legislative measures to ensure an effective fight against extremism, not only within the accountability, but also as a precaution.

1. EXTRÉMIZMUS IN GENERALIS

Extrémizmus – pojem, hrozba, jav v spoločnosti, spôsob správania, ter- minus technicus. Možno ho vnímať alebo vykladať z viacerých perspektív. Je však nesporné, že ide o neželaný jav v spoločnosti, ku ktorému moderné demokratické štáty, poučené z historického vývoja a z prejavov vôle spoloč- nosti, zaujali jednoznačne odmietavé stanovisko. Zároveň si plne uvedomo- vali nadnárodný charakter tohto javu a uvedomovali si, že jediná možnosť, ako efektívne potláčať prejavy extrémizmu je prijať spoločné stanovisko, spoločné postupy a aspoň rámcovo ustanoviť podmienky trestnoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti.

V súčasnosti neexistuje jednotná právna definícia extrémizmu. Z jazykovedného hľadiska možno extrémizmus definovať ako záľubu v extrémoch, výstredných činoch.(1) Základ slova je latinské slovo extrém – krajná, hra- ničná úroveň alebo hodnota. Z etymologického hľadiska teda možno kon- štatovať, že ide o pojem označujúci určité hraničné správanie. Definičným prvkom však nie je prvok negativity. Zo základu slova nemožno odvodiť, či ide o hraničné správanie, ktoré je vo vzťahu k ostatným jedincom negatívne, resp. deštruktívne.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako gestor boja proti extré- mizmu ho definuje nasledovne: Extrémizmus označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému ne- priateľskej ideológie, ktoré či už priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty. Druhou charakteristickou črtou extrémizmu a s ním spájaných ak- tivít je, že útočia na systém základných práv a slobôd garantovaný ústavou a medzinárodnými ľudsko-právnymi dokumentmi, alebo sa snažia svojimi aktivitami uplatňovanie týchto práv sťažiť, či znemožniť. Za ďalšie charak- teristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľ- stva, definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločen- skej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku.(2)

Extrémizmus v negatívnom význame úzko súvisí s radikalizáciou sprá- vania jednotlivca. Práve pojem radikalizácie, resp. radikálneho správania sa často používa aj v medzinárodných dokumentoch. Práve proces radikalizácie je tým neželaným procesom, ktorý následne smeruje k presadzovaniu kon- krétnej ideológie násilným spôsobom.

Vo vzťahu k extrémizmu ako právnemu pojmu treba konštatovať, že ide o veľmi nejednotne používaný pojem. Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zá- kon v znení neskorších predpisov v § 140a ustanovuje taxatívnu enumerá- ciu extrémistických trestných činov. Trestné činy extrémizmu sú trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 a 422, výroby extrémistických materiálov podľa § 422a, rozširovania extrémistických materiálov podľa § 422b, prechovávania extré- mistických materiálov podľa § 422c, popierania a schvaľovania holokaustu a zločinov politických režimov podľa § 422d, hanobenia národa, rasy a pre- svedčenia podľa § 423, podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej ne- návisti podľa § 424, podnecovania, hanobenia a vyhrážania osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej sku- pine alebo pôvodu rodu podľa § 424a a trestný čin spáchaný z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) a f).

V tejto súvislosti je však dôležité poukázať na to, že skutočnosť, že ide o trestný čin extrémizmu, neplní funkciu osobitného kvalifikačného pojmu, naopak, túto funkciu plní pojem extrémistická skupina,(3) ktorou sa podľa § 129 ods. 3 Trestného zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu.

Obdobne je skutkovo vymedzená aj skutková podstata priestupku extré- mizmu. Priestupku extrémizmu sa podľa § 47a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov dopustí ten, kto:

1. použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo ob- razovo-zvukové vyhotovenie textov a vyhlásení, zástav, odznakov, he- siel alebo symbolov skupín alebo hnutí a ich programov alebo ideológií, ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd,
2. použije na verejnosti písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obra- zovo-zvukové vyhotovenie obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči sku- pine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, ná- rodu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie,
3. dopustí sa priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. a), b) a d) alebo priestupku proti majetku podľa § 50 úmyselným zničením alebo poškodením veci z dôvodu národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti, pôvodu rodu alebo z dôvodu náboženského vyznania.

Z citovaných ustanovení Trestného zákona ako aj zákona SNR č. 372/1990 Zb. možno konštatovať záver, že vymedzenie extrémistických trestných činov a priestupkov, resp. zavedenie pojmu extrémizmus nebolo potrebné a ide skôr o pojem dôležitý pre laickú verejnosť zastrešujúci viacero aspektov radikálneho správania, resp. radikalizácie spoločnosti.

Extrémizmus možno deliť z viacerých aspektov, avšak najčastejším dele- ním je rozdelenie na politický extrémizmus, ktorý sa ďalej delí na pravicový extrémizmus a ľavicový extrémizmus a náboženský extremizmus.

2. ZÁKLADNÉ KONCEPČNÉ DOKUMENTY BOJA PROTI EXTRÉMIZMU

Na európskej úrovni je významným dokumentom proklamujúcim vôľu členských štátov potláčať radikálne a xenofóbne správanie Rámcové roz- hodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 328, 6. 12. 2008), ktoré už v úvode uvádza, že rasizmus a xeno- fóbia predstavujú hrozbu voči skupinám osôb, ktoré sú terčom takéhoto správania. Poukazuje na potrebu vymedziť spoločný trestnoprávny prístup Európskej únie k tomuto fenoménu, aby sa zabezpečilo, že vo všetkých člen- ských štátoch bude mať povahu trestného činu to isté správanie a že fyzic- kým a právnickým osobám, ktoré spáchali alebo sú zodpovedné za takéto trestné činy, budú udelené účinné, primerané a odradzujúce tresty. Zároveň proklamuje, že členské štáty uznávajú, že boj proti rasizmu a xenofóbii si vyžaduje rôzne druhy opatrení v komplexnom rámci a nesmie sa obmedziť iba na trestné veci. Citované rámcové rozhodnutie sa obmedzuje na boj proti obzvlášť závažným formám rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva. Keďže kultúrne a právne tradície členských štátov sú do určitej miery rozdielne, najmä v tejto oblasti, úplná harmonizácia trestných práv nie je v súčasnosti možná.

Citované rozhodnutie v čl. 1 ustanovilo znaky konaní, ktoré sa zaväzujú členské štáty trestne stíhať. Každý členský štát prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa považovali za trestné tieto úmyselné skutky:

1. verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo členovi takejto skupiny vymedzenej podľa rasy, farby pleti, nábožen- ského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu,
2. spáchanie skutku uvedeného v písmene a) prostredníctvom verejného rozširovania alebo distribúcie písomností, obrázkov alebo iných mate- riálov,
3. verejné schvaľovanie, popieranie alebo hrubé zľahčovanie zločinov ge- nocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov, ako sú vymedzené v článkoch 6, 7 a 8 Štatútu Medzinárodného trestného súdu, voči skupine osôb alebo členovi takejto skupiny vymedzenej podľa rasy, farby pleti, náboženského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu, ak sú tieto skutky vykonané tak, že môžu podnecovať násilie alebo nenávisť voči takejto skupine alebo členovi takejto skupiny,
4. verejné schvaľovanie, popieranie alebo hrubé zľahčovanie zločinov vyme- dzených v článku 6 Charty Medzinárodného vojenského tribunálu prilo- ženej k Londýnskej dohode z 8. augusta 1945 voči skupine osôb alebo čle- novi takejto skupiny vymedzenej podľa rasy, farby pleti, náboženského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu, ak sú tieto skutky vykonané tak, že môžu podnecovať násilie alebo nenávisť voči takejto skupine alebo členovi takejto skupiny.

Na potrebu zefektívnenia boja poukázala aj Európska komisia vo svo- jom oznámení Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie nazvanom Stratégia vnútornej bezpečnosti EÚ: Päť krokov k bezpečnejšej Európe. Ako strategický cieľ tam uviedla zabraňovanie terorizmu, radikalizácii a náboru nových členov a zdôraznila potrebu vytvoriť súbor nástrojov boja proti ná- silnému extrémizmu.

Uznesením vlády Slovenskej republiky č. 129/2015 z 18. marca 2015 bola schválená Koncepcia boja proti extrémizmu na roky 2015 – 2018 (ďalej len „koncepcia“). Ide o základný dokument vyjadrujúci strategické ciele Sloven- skej republiky na úseku boja proti extrémizmu. Podľa koncepcie v kontexte extrémizmu nie je možné a ani správne chápať Slovenskú republiku izolo- vane od týchto trendov a preto treba venovať pozornosť aj vývoju v okoli- tých štátoch. Vzhľadom na vysokú mieru prepojení a spolupráce domácich extrémistických subjektov s extrémistickými organizáciami a skupinami v okolitých štátoch sú práve podnety zo zahraničia významné pri formovaní nových trendov, metód pôsobenia, organizovania a zmien ideológie v rámci extrémistickej scény v Slovenskej republike.

Vláda Slovenskej republiky v koncepcii určila štyri strategické ciele boja proti extrémizmu:

1. Posilniť odolnosť komunít a jednotlivcov voči nedemokratickým ideoló- giám a extrémizmu.
2. Zvyšovať povedomie o prejavoch a spoločenskej závažnosti extrémizmu a následkoch radikalizácie.
3. Efektívne monitorovať a odhaľovať trestné činy extrémizmu, stíhať ich páchateľov.
4. Vytvárať inštitucionálne a personálne kapacity pre štátne orgány plniace úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu.

V rámci druhého strategického cieľa bola Ministerstvu vnútra Sloven- skej republiky a poskytovateľom internetových služieb uložená úloha č. 2.1: Rozšíriť spoluprácu s poskytovateľmi internetových služieb k vyhľadáva- niu a ohlasovaniu činnosti s extrémistickým podtextom, resp. rozpozná- vanie výrokov, ktorých odkazom je nenávisť voči jednotlivcom a skupinám. V rámci tretieho strategického cieľa bola Slovenskej informačnej službe ulo- žená úloha č. 3.11: Orientovať spravodajskú činnosť na extrémistické prejavy a aktivity, ktoré vychádzajú z rasovej, národnostnej, ideologickej, politickej, sociálnej, náboženskej nenávisti alebo z nadradenosti alebo zo xenofóbie alebo z iných foriem intolerancie, ktoré smerujú proti ústavnému zriadeniu a vnútornému poriadku Slovenskej republiky alebo ohrozujú bezpečnosť a majetok občanov Slovenskej republiky alebo záujmy Slovenskej republiky alebo medzinárodného spoločenstva. Relevantné zistenia z oblasti boja proti extrémizmu poskytovať vo forme spravodajských produktov určeným exter- ným príjemcom.

3. SLOVENSKÁ INFORMAČNÁ SLUŽBA V BOJI PROTI EXTRÉMIZMU

Na základe uvedených úloh bolo potrebné vypracovať novú legislatívu na úseku boja proti extrémizmu. Zákonom č. 444/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpi- sov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony bol novelizačným člán- kom III novelizovaný zákon Národnej rady SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov.(4) Z hľadiska boja proti extrémizmu išlo významnú novelu najmä na úseku prevencie radikalizácie. Predmetnou novelou došlo k zmene samotného profilu Slovenskej infor- mačnej služby, kedy z účinnosťou od 1. januára 2016 získala právny status všeobecnej bezpečnostnej a spravodajskej služby Slovenskej republiky. Do 31. decembra 2015 mala Slovenská informačná služba čisto spravodajský charakter, čo znamenalo, že bola oprávnená len získavať, sústreďovať a vy- hodnocovať informácie o skutočnostiach a činnostiach, ktoré predstavovali hrozbu pre ústavné zriadenie, vnútorný poriadok alebo pre bezpečnosť Slo- venskej republiky alebo pre jej zahraničnopolitické a hospodárske záujmy. Slovenská informačná služba nemala žiadne výkonné právomoci. Nikde vo všeobecne záväznom právnom predpise nebol ani definovaný jej spravodaj- ský charakter a len konkludentne vyplýval z okruhu úloh, ktoré Slovenská informačná služba plnila. Na základe uvedenej zmeny právneho statusu Slo- venskej informačnej služby na bezpečnostnú a spravodajskú službu bol Slo- venskej informačnej služby zákonom zverený mandát aktívne konať proti zákonom ustanovenému okruhu hrozieb.

Zákonom č. 444/2015 Z. z. zároveň rozšírili okruh hrozieb a aktivít, o ktorých je Slovenská informačná služba oprávnená a zároveň povinná zís- kavať informácie. Podľa § 2 ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 43/1993 Z. z. Slovenská informačná služba v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústre- ďuje a vyhodnocuje informácie o:

1. činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchova- nosť Slovenskej republiky,
2. činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky,
3. aktivite cudzích spravodajských služieb,
4. organizovanej trestnej činnosti,
5. terorizme, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní,
6. politickom a náboženskom extrémizme, extrémizme prejavujúcom sa násilným spôsobom a škodlivom sektárskom zoskupení,
7. aktivitách a ohrozeniach v kybernetickom priestore, ak ohrozujú bez- pečnosť štátu,
8. nelegálnej medzinárodnej preprave osôb a migrácii osôb,
9. skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky,
10. ohrození alebo úniku informácií a vecí chránených podľa osobitného pred- pisu alebo medzinárodných zmlúv alebo medzinárodných protokolov.

Ide o vymedzenie všeobecného objektu spravodajského záujmu Sloven- skej informačnej služby.(5)

Do 31. decembra 2015 bola Slovenská informačná služba oprávnená zís- kavať informácie o extrémizme len v súvislosti s plnením úloh podľa § 2 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona Národnej rady SR č. 46/1993 Z. z., t.j. získa- vať informácie o činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej republiky alebo o činnosti smerujúcej proti bez- pečnosti Slovenskej republiky, prípadne podľa § 2 ods. 1 písm. d) cit. zákona, t.j. subsumovať zber informácií pod terorizmus. Až s účinnosťou od 1. janu- ára 2016 zákonodarca expressis verbis poveril Slovenskú informačnú službu získavaním, sústreďovaním a vyhodnocovaním informácií o extrémizme, čím jednoznačne deklaroval záujem, že extrémizmus patrí medzi najväčšie hrozby, ktorým musí Slovenská republika, resp. demokratická spoločnosť čeliť. Táto skutočnosť však nevyplýva len z aktuálnej bezpečnostnej a poli- tickej situácie v Slovenskej republike, ale je realizovaním záväzkov, ktoré Slovenskej republike vyplývajú z medzinárodných zmlúv.

V súvislosti so zameraním spravodajskej činnosti na zber, sústreďovanie a spracúvanie informácií o extrémizme je dôležité nielen ustanovenie § 2 ods. 1 písm. f) zákona Narodnej rady SR č. 46/1993 Z. z., ale aj ustanovenie § 2 ods. 1 písm. e) a g) cit. zákona, pretože extrémistická činnosť ako taká pozostáva z viacerých činností, ktoré môžu predstavovať rôzne hrozby.

Podľa citovaného ustanovenia písm. f) Slovenská informačná služba získava informácie o politickom a náboženskom extrémizme, extrémizme prejavujúcom sa násilným spôsobom a škodlivom sektárskom zoskupení. Náboženský a politický extrémizmus je nežiadúci spoločenský jav založený na ideovom základe, spočívajúci v neobjektívnom a netolerantnom, niekedy až dogmatickom, presadzovaní svojho náboženského alebo politického pre- svedčenia jednotlivca alebo skupiny za súčasného potláčania práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky pre všetkých, najmä slobody prejavu, náboženského vyznania a viery. Pri extrémizme, prejavujúcom sa násilným spôsobom, treba zohľadniť viacero skutočností. Slovné spojenie „prejavujúci sa násilným spôsobom“ možno vykladať per analogiam použitím ustanovenia § 122 ods. 7 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov. Podľa citovaného ustanovenia je trestný čin spáchaný násilím, ak páchateľ použije na jeho spáchanie fyzické násilie proti telesnej integrite inej osoby alebo ak je spáchaný na osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou, alebo ak páchateľ použil násilie proti veci iného.

Na základe uvedeného extrémizmus prejavujúci sa násilným spôsobom spočíva v realizácii uvedených práv a slobôd formou násilného konania, resp. o presadzovanie určitej ideológie formou fyzického pôsobenia. Ide však o nepresné definovanie objektu spravodajského záujmu Slovenskej infor- mačnej služby, keďže pri reštriktívnom výklade by Slovenská informačná služba mohla začať získavať informácie o extrémizme až v momente prvého fyzického útoku, resp. násilného prejavu, čím by v značnej miere došlo k vý- raznej eliminácii preventívno-bezpečnostnej funkcie spravodajskej činnosti. S cieľom zachovania preventívno-bezpečnostnej funkcie spravodajskej čin- nosti treba vykladať extenzívne, a teda na základe poznatkov z poznatkových fondov a z vlastnej činnosti Slovenskej informačnej služby, ako aj na základe poznatkov postúpených Slovenskej informačnej službe inými štátnymi or- gánmi a orgánmi iných štátov obdobného zamerania vyhodnotiť, či možno odôvodnene predpokladať, že by mohlo dôjsť k násilnému presadzovaniu ex- trémistickej ideológie. Zároveň treba zdôrazniť, že pod uvedené vymedzenie objektu spravodajského záujmu možno subsumovať násilné presadzovanie akejkoľvek ideológie, nielen náboženskej alebo politickej. V súvislosti s ne- bezpečným sektárskym zoskupením je dôležité poukázať na to, že ide opäť o presadzovanie určitej ideológie, avšak za predmet spravodajského záujmu teraz zákonodarca neoznačil konanie ani ideológiu, ale entity, prostredníc- tvom ktorých sa dotknutá ideológia presadzuje, resp. šíri.

Extrémizmus ako objekt spravodajského záujmu Slovenskej informačnej služby zákonodarca vymedzil pomocou ideológie (náboženský alebo poli- tický), formy presadzovania ideológie (extrémizmus prejavujúci sa násilným spôsobom) a zoskupenia osôb rozširujúcich ideológiu (nebezpečné sektár- ske zoskupenie). Toto delenie považujeme za obsolentné, keďže predmet- ným vymedzením zákonodarca „pokryl“ takmer celú škálu extrémistických konaní, a preto na zachovanie právnej čistoty a jednoznačného výkladu po- stačovalo použiť pojem „extrémizmus“.

V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že s extrémizmom úzko súvisí te- rorizmus, pretože v praxi nie je niekedy možné jednoznačne určiť, či ide o extrémizmus alebo terorizmus, pretože oba predstavujú spoločenské sprá- vanie, ktorého cieľom je dogmatickým a často násilným spôsobom presadiť určitú ideológiu. Aj pri vymedzení terorizmu ako objektu spravodajského zá- ujmu zákonodarca použil obšírnu definíciu – terorizmus, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní.

Aby bolo možné napĺňať preventívno-bezpečnostný charakter spravo- dajskej činnosti, treba zamedziť radikalizácii jednotlivcov. Preto je nevy- hnutné monitorovať aj extrémistické konanie, resp. snahu o šírenie radikál- nych myšlienok na internete. To bolo jedným z dôvodov, prečo zákonodarca poveril Slovenskú informačnú službu aj získavaním informácií o hrozbách v kybernetickom priestore. Samozrejme, pri definovaní spravodajského zá- ujmu obmedzil činnosť Slovenskej informačnej služby len na monitorovanie takých aktivít v kybernetickom priestore, ktoré ohrozujú bezpečnosť Sloven- skej republiky.

Rozšírenie pôsobnosti Slovenskej informačnej služby o ďalšie všeobecné objekty spravodajského záujmu bude mať pozitívny vplyv na zabezpečova- nie ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti Slo- venskej republiky a jej občanov, pretože Slovenská informačná služba bude disponovať informáciami, ktoré po ich analytickom spracovaní bude môcť postúpiť orgánom štátnej správy na účely plnia ich úloh, a to napr. formou vyjadrenia podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov alebo zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Na účely efektívneho plnenia spravodajských úloh na úseku boja proti terorizmu a extrémizmu s cieľom naplniť preventívno-bezpečnostnú funk- ciu spravodajskej činnosti zákonodarca zaviedol inštitút tzv. eliminácie webového sídla. Podľa § 16a ods. 1 zákona Národnej rady SR č. 46/1993 Z. z. právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá prevádzkuje webové sídlo alebo poskytuje doménové meno, je povinná na základe príkazu súdu vydaného na základe žiadosti Slovenskej informačnej služby zamedziť prevádzku we- bového sídla alebo prístup na doménové meno, ak prevádzkou takéhoto we- bového sídla alebo doménového mena dochádza k šíreniu myšlienok pod- porujúcich alebo propagujúcich terorizmus, politický alebo náboženský extrémizmus, extrémizmus prejavujúci sa násilným spôsobom alebo škod- livé sektárske zoskupenia.

Aby mohla byť prevádzka webového sídla alebo doménového mena elimi- novaná, musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky:

1. prevádzkou doménového mena alebo webového sídla dochádza k šíre- niu myšlienok podporujúcich alebo propagujúcich terorizmus, politický alebo náboženský extrémizmus, extrémizmus prejavujúci sa násilným spôsobom alebo škodlivé sektárske zoskupenia,
2. Slovenská informačná služba písomne požiadala o vydanie príkazu,
3. príslušný sudca príkaz vydal,
4. prevádzkovateľom je viazaná právnym poriadkom Slovenskej republiky a
5. ide o webové doménové meno alebo webové sídlo, ktoré je dostupné uží- vateľom na území Slovenskej republiky.

Na základe uvedenej žiadosti sudca Krajského súdu v Bratislave, ktorý je príslušný na vydanie súhlasu na použitie informačno-technického pros- triedku podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávne- ným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskor- ších predpisov, a to na základe písomnej žiadosti Slovenskej informačnej služby.

Žiadosť Slovenskej informačnej služby o vydanie príkazu musí obsahovať:

1. označenie osoby, ktorá je povinná zamedziť prevádzku webového sídla alebo prístup na doménové meno,
2. údaje o webovom sídle alebo o doménovom mene, prevádzka ktorého alebo prístup ku ktorému má byť zamedzený,
3. údaje o rozsahu a lehote zamedzenia prevádzky webového sídla alebo prístupu na doménové meno,
4. odôvodnenie potreby zamedzenia prevádzky webového sídla alebo prí- stupu na doménové meno.

Na základe náležitostí, ktoré musí žiadosť obsahovať, možno konšta- tovať, že pred požiadaním o vydanie príkazu musí Slovenská informačná služba disponovať informáciami značnej kvalitatívnej úrovne, a teda pred- metné webové sídlo musí byť spravodajsky rozpracované a zanalyzované.

Zákonodarca pri formulovaní náležitostí žiadosti opomenul upraviť, ako má príslušný sudca postupovať, ak žiadosť nemá predpísané náležitosti. Zá- kon č. 166/2003 Z. z. vo vzťahu k žiadosti o vydanie súhlasu na použitie informačno-technického prostriedku v § 4 ods. 3 ustanovuje, že súd nesmie rozhodnúť o žiadosti, ktorá nemá zákonom ustanovené náležitosti, a takúto žiadosť vráti žiadateľovi. Vo vzťahu k žiadosti podľa § 16a zákona Národnej rady SR č. 46/1993 Z. z. neustanovil žiadny postup, a preto sa možno do- mnievať, že v praxi bude dochádzať k aplikácií ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. per analogiam.

Príkaz musí byť vydaný v písomnej forme a musí obsahovať:

1. označenie súdu, ktorý príkaz vydal,
2. označenie osoby, ktorá je povinná zamedziť prevádzku webového sídla alebo prístup na doménové meno,
3. údaje o webovom sídle alebo o doménovom mene, prevádzka ktorého alebo prístup ku ktorému má byť zamedzený,
4. údaje o rozsahu a lehote zamedzenia prevádzky webového sídla alebo prístupu na doménové meno,
5. odôvodnenie potreby zamedzenia prevádzky webového sídla alebo prí- stupu na doménové meno.

Slovenská informačná služba následné doručí príkaz osobe, ktorá je po- vinná zamedziť prevádzku webového sídla alebo prístup na doménové meno, do vlastných rúk a preukázateľne ju oboznámi s neutajovanou časťou obsahu tohto príkazu v rozsahu podľa písmen a) až e). Doručenie príkazu tzv. povin- nej osobe, t.j. osobe, ktorá je povinná zamedziť prevádzku webového sídla alebo prístup na doménové meno, je condito sine qua non, pretože bez reálneho doručenia príkazu, by sa dotknutá osoba nedozvedela, že jej bola príslušným sudcom uložená povinnosť konať spôsobom, aký je uvedený v petite príkazu.

Podľa ustanovenia § 16a ods. 6 zákona Národnej rady SR č. 46/1993 Z. z. proti predmetnému príkazu nie je prípustný opravný prostriedok. Uve- dené ustanovenie môže v praxi spôsobovať značné problémy, keďže do- tknuté osoby – napr. prevádzkovateľ webového sídla alebo doménového mena, vlastník doménového mena, vlastník obsahu webového sídla, autor obsahu webového sídla, nebudú mať právny prostriedok ochrany v rámci odvolacieho konania. Predmetný príkaz totižto môže byť sporný z viacerých hľadísk – môže mať formálne alebo obsahové nedostatky, môže byť sporné naplnenie podmienok na vydanie príkazu, nemusí ísť o extrémistický mate- riál. Z hľadiska aplikačnej praxe však nie je takéto obmedzenie prostried- kov procesnej ochrany potrebné, pretože na naplnenie preventívno-bezpeč- nostného účelu predmetného inštitútu postačovalo vylúčiť odkladný účinok žaloby. Aj keď by sa v prípade pochybenia, t.j. nezákonnosti postupu, do- tknuté osoby mohli domáhať náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je osobitný procesný postup, v ktorom by mohol byť príkaz preskúmaný, a teda nie je ustanovený procesný postup, v ktorom by sa mohla konštatovať nezákonnosť príkazu. V uvedenom prípade nie je prípustná ani žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa druhej hlavy tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správ- neho súdneho poriadku, pretože Slovenská informačná služba nemá, až na zákonom vymedzené konania, postavenie orgánu verejnej správy. Za urči- tých podmienok by jedinou možnosťou ochrany práv dotknutých osôb bolo podať sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky, ak sa domnievajú, že postupom Krajského súdu v Bratislave, resp. Slovenskej informačnej služby došlo k porušeniu ich práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

Na záver považujeme za potrebné upozorniť na skutočnosť, že aplikácia § 16a zákona Národnej rady SR č. 46/1993 Z. z. je inštitútom prevencie boja proti extrémizmu, resp. inštitútom boja proti radikalizácií, a nie formou trestnoprávneho alebo administratívneho trestania. Ide výlučne o preven- tívno-bezpečnostné opatrenie.

Zoznam použitej literatúry

1. ALÁČ, M. Získavanie informácií na spravodajské účely a na účely trestného konania. Bratislava : C. H. Beck, 2015. ISBN 978-80-89603-32-9.
2. BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon, Osobitná časť, Komentár – II. diel. Bratislava : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-80-7400-324-0.
3. BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon, Všeobecná časť, Komentár – I. diel. Bratislava : C. H. Beck, 2010. ISBN 978-80-7400-394-3.

4. ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon, Veľký komentár, 2. aktualizované vydanie. Bratislava : Eurokodex, 2015. ISBN 978-80-8155-053-9.
5. HEČKO, V. Protiteroristický „balíček“ a s ním súvisiace zmeny najmä v trestnoprávnej úprave, Justičná revue. roč. 68, 2016, č. 2, s. 166 – 174.
6. Kolektív autorov Slovník súčasného slovenského jazyka. Bratislava : VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2006. ISBN 80-224-0932-4.
7. SPIŠIAKOVÁ, H. Zákon o priestupkoch, Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-187-5.

Poznámky

• 1) Kolektív autorov: Slovník súčasného slovenského jazyka. Bratislava : VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2006, s. 939. ISBN 80-224-0932-4. 
• 2) http://www.minv.sk/?extremizmus. 
• 3) BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon, Všeobecná časť, Komentár – I. diel. Bratislava : C. H. Beck, 2010, s. 1068. ISBN 978-80-7400-324-0. 
• 4) Pozri aj HEČKO, V. Protiteroristický „balíček“ a s ním súvisiace zmeny najmä v trestno- právnej úprave. Justičná revue, s. 68, 2016, č. 2, s. 166 – 174. 
• 5) Bližšie pozri ALÁČ, M.: Získavanie informácií na spravodajské účely a na účely trestného konania. Bratislava : C. H. Beck, 2015. ISBN 978-80-89603-32-9. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2017/03/zbornikTPD_europske_vyzvy_TP.pdf

Abstrakt

Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky – inštitút, prostredníctvom ktorého orgány presadzujúce právo získavajú informácie nevyhnutné na efektívne plnenie svojich úloh. Hoci znamená výrazný zásah do súkromia osoby, ktorej telekomunikačná prevádzka je odpočúvaná azaznamenávaná, je tento inštitút vpraxi nenahraditeľný. Umožňuje oprávneným orgánom získavať informácie, ktorých získanie iným spôsobom by bolo podstatne sťažené, prípadne až nemožné. Získané informácie umožňujú spravodajským službám vyhodnotiť, či nejaké konanie je spôsobilé ohroziť ústavné zriadenie, vnútorný poriadok alebo bezpečnosť Slovenskej republiky. Policajnému zboru umožňujú efektívne predchádzať trestnej činnosti, vyhodnotiť, či skutok je trestným činom, kto ho spáchal a ďalšie relevantné skutočnosti.

Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky – inštitút, ktorý je podrobne upravený v právnych poriadkoch všetkých vyspelých krajín. Inštitút, prostredníctvom ktorého orgány presadzujúce právo získavajú informácie nevyhnutné na efektívne plnenie svojich úloh. Inštitút, ktorý predstavuje jeden z najvýraznejších zásahov štátnej moci do súkromia osôb. Aby sme správne pochopili podstatu a účel tohto inštitútu, je nevyhnutné ho komplexne analyzovať.

Právo na súkromie je vdemokratickej spoločnosti jedným znajdôležitejších ľudských práv. Toto právo je garantované, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni, viacerými právnymi aktmi. Na medzinárodnej úrovni je jedným z najdôležitejších medzinárodných právnych aktov ochrany práva na súkromie Listina základných práv a slobôd, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená ústavným zákonom číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“). Ide predovšetkým o čl. 7 ods.1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listiny.1

Ďalším významným aktom medzinárodného práva poskytujúcim ochranu práva na súkromie je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Čl. 8 ods. 1 Dohovoru zaručuje každému právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie

V právnom poriadku Slovenskej republiky je toto právo zakotvené v právnom akte najvyššej právnej sily – v Ústave Slovenskej republiky. Čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje ochranu prepravovaných správ – nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Ako vyplýva z dikcie čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súkromie nie je absolútne. Ústava Slovenskej republiky predpokladá, že môžu nastať situácie, kedy je nevyhnutné toto právo zákonom aprobovaným spôsobom porušiť. Takúto možnosť pripúšťa aj Dohovor v čl. 8 ods. 2 – štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Právny rámec odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky v právnom poriadku Slovenskej republiky, v nadväznosti na čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tvorí zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) vznení neskorších predpisov. Tieto dva zákony ustanovujú podmienky, za splnenia ktorých oprávnené orgány – právo presadzujúce orgány (law enforcement agencies), môžu výraznou mierou zasiahnuť do práva na súkromie.

1 DEFINÍCIA INŠTITÚTU 

Ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje legálnu definíciu tohto inštitútu. V praxi sa inštitút odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky označuje ako informačno-technický prostriedok. Takáto kategorizácia je absolútne nesprávna a dochádza k nej na základe nesprávnej interpretácie definície informačno-technických prostriedkov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním sa za informačno-technické prostriedky považujú najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok, odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností, vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov.

Informačno-technickými prostriedkami sa podľa § 10 ods. 21 Trestného poriadku rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach, obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní zásielok, ak sa ich použitím zasahuje do základných ľudských práv a slobôd.

Ako vyplýva zuvedených definícií, informačno-technický prostriedok je technické zariadenie určené na získavanie informácií. Odpočúvanie azaznamenávanie je činnosť, prostredníctvom ktorej, za použitia informačno- technického prostriedku, oprávnené orgány zákonom aprobovaným spôsobom získavajú informácie.

2 PRÁVNA ÚPRAVA POUŽITIA INFORMAČNO-TECHNICKÝCH PROSTRIEDKOV PRI ODPOČÚVANÍ A ZAZNAMENÁVANÍ TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY 

2.1 Rozsah 

Každý zuvedených zákonov ustanovuje osobitné podmienky použitia informačno-technických prostriedkov. Použitie informačno-technických prostriedkov vtrestnom konaní upravuje Trestný poriadok. Zákon oochrane pred odpočúvaním upravuje podmienky použitia informačno-technických prostriedkov v rámci spravodajskej, resp. operatívnej činnosti, teda použitie mimo trestného konania. Pred účinnosťou zákona o ochrane pred odpočúvaním bolo použitie informačno-technických prostriedkov mimo trestného konania upravené v zákonoch ustanovujúcich základný rámec činnosti, práv a povinností orgánov oprávnených používať informačno-technické prostriedky.2

Trestný poriadok obsahuje komplexnú právnu úpravu použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Aj keď ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním explicitne vylučuje aplikáciu tohto zákona na použitie informačno-technických prostriedkov vtrestnom konaní, z ďalšieho textu zákona vyplýva, že to neplatí bezvýnimočne. Podľa môjho názoru zákonodarca opomenul skutočnosť, že aj na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky v trestnom konaní je nevyhnutné aplikovať dôležité ustanovenia § 2 ods. 5 a 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktoré upravujú technické a personálne zabezpečenie realizácie odpočúvania a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky.

Podľa § 2 ods. 5 cit. zákona sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej služby môže použiť len taký informačno-technický prostriedok, ktorý umožní okamžite identifikovať koncové telekomunikačné zariadenie, ktoré bolo použité na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej služby, ktorý neumožní vymazanie údajov identifikujúcich toto zariadenie a ktorý neumožňuje vymazanie času odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej služby.

V § 2 ods. 6 cit. zákona sú ustanovené podmienky vykonávania psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Príslušník alebo zamestnanec orgánu štátu, ktorý plní úlohy súvisiace s technickým zabezpečením používania informačno-technických prostriedkov, sa musí v lehotách určených vedúcim orgánu štátu podrobiť psychofyziologickému overeniu pravdovravnosti – vyšetreniu na polygrafe, resp. detektore lži. Domnievam sa, že závery overenia pravdovravnosti majú väčší význam z taktického hľadiska, než z právneho. Právnu relevanciu majú závery polygrafického vyšetrenia len v rámci konania o bezpečnostnej previerke.3 V inom konaní nie sú prípustné ako dôkazný prostriedok. Závery polygrafického vyšetrenia majú význam v rámci preventívno-bezpečnostných opatrení v prípade, že orgán realizujúci odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky získa poznatky, ktoré odôvodňujú záver, že existuje riziko úniku informácií, resp. riziko neoprávnenej manipulácie s utajovanými skutočnosťami, keďže použitie informačno-technických prostriedkov je utajovanou skutočnosťou podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Účelom týchto preventívno- bezpečnostných opatrení je zamedziť neoprávnenej manipulácii s utajovanou skutočnosťou, a teda zamedziť vyzradeniu realizácie informačno-technického prostriedku.

Podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku možno v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie.

Toto vymedzenie trestných činov, pri odhaľovaní ktorých je možné použiť informačno-technické prostriedky, je výrazným zúžením rozsahu použitia informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním. Podľa § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním môže informačno-technické prostriedky používať Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa (ďalej len „orgán štátu“) v rozsahu podľa osobitných predpisov4 a iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných.

INGERENCIA SÚDU DO ODPOČÚVANIA A ZAZNAMENÁVANIA TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY 

Odpočúvať azaznamenávať telekomunikačnú prevádzku možno vzásade len na základe aprobácie tohto postupu príslušným sudcom. V rámci trestného konania je možné odpočúvať a zaznamenávať telekomunikačnú prevádzku na základe príkazu predsedu senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie na návrh prokurátora.

Pri postupe podľa zákona o ochrane pre odpočúvaním možno odpočúvať a zaznamenávať telekomunikačnú prevádzku len na základe predchádzajúceho súhlasu príslušného sudcu. Na rozhodovanie o použití informačno- technických prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním je vecne príslušný krajský súd, v ktorého obvode má sídlo žiadateľ o vydanie súhlasu na ich použitie alebo jeho … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

1 CENNÝ PAPIER

Legálnu definíciu cenného papiera zaviedol zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len „zákon o cenných papieroch“). Pôvodný zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch neobsahoval legálnu definíciu cenného papiera, avšak zákonodarca v § 1 ods. 1 taxatívne vymedzil sústavu cenných papierov.

Pojem cenný papier je v teórii charakterizovaný dvoma znakmi. Prvým znakom je, že cenný papier má charakter hmotného substrátu, teda je písomne zachytený na listine. Druhým charakteristickým znakom je cennosť listiny. Cennosťou sa rozumejú právne následky, ktoré sú spojené s listinou. Cenný papier ako listina je podmienkou pre vznik práva, pre trvanie práva alebo pre výkon práva.1

V zmysle § 2 ods. 1 zákona o cenných papieroch „cenný papier je peniazmi oceniteľný zápis v zákonom ustanovenej podobe a forme, s ktorým sú spojené práva podľa tohto zákona a práva podľa osobitných zákonov, najmä oprávnenie požadovať určité majetkové plnenie alebo vykonávať určité práva voči zákonom určeným osobám.“ Tento zápis sa nachádza buď na listine alebo v evidencii vedenej centrálnym depozitárom.

2 AKCIA AKO CENNÝ PAPIER

Všeobecnú právnu úpravu akcie obsahuje zákon o cenných papieroch a osobitná úprava je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku.

V zmysle § 155 zákona č. 153/1991 Z.z. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) „akcia predstavuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov spoločnosti na jej riadení, zisku a na likvidačnom zostatku po zrušení spoločnosti s likvidáciou, ktoré sú spojené s akciou ako cenným papierom, ak zákon neustanovuje inak. Vychádzajúc z tejto definície akciou sú spojené práva a povinnosti akcionára. Akcia predstavuje práva akcionára, ktoré akcionár získava až zápisom akciovej spoločnosti do obchodného registra bez ohľadu na emisiu akcie. Pred vznikom akciovej spoločnosti akcionár má postavenie upisovateľa, resp. zakladateľa akciovej spoločnosti, ktorý sa dokladuje potvrdením o úpise akcií s istým emisným kurzom. Podľa Patakyovej „akcia je cenným papierom kauzálnym (na akcií je vyznačený dôvod jej vydania), účastinným (predstavuje participáciu akcionára na spoločnosti), súkromnoprávnym (akciu v zásade emituje akciová spoločnosť ako súkromnoprávna korporácia), špekulačným (výška dividendy nie je zaručená) a prevoditeľným.“Akcionár pred vydaním akcií má povinnosť splatiť emisný kurz upísaných akcií, a to vo výške a v lehote určenej stanovami alebo zákonom. Nesplnením tejto povinnosti akcionár nemá oprávnenie sa zúčastniť na ustanovujúcom valnom zhromaždení, ak stanovami nie je určené inak je povinný splatiť úroky z omeškania vo výške 20% po vzniku spoločnosti a môže byť vylúčený zo spoločnosti.
Z akcie ako účastinného cenného papiera vyplývajú akcionárovi práva, ktoré sú majetkovej a nemajetkovej povahy. Osobitnými právami disponujú minoritný akcionári. Medzi majetkové práva zaradujeme právo na dividendu a právo na podiel na likvidačnom zostatku. Obidve práva sú samostatne prevoditeľné, pričom sa nevyžaduje prevod samotnej akcie. Samostatne prevoditeľným je tiež osobitné právo zmiešanej povahy – prednostné právo na úpis nových akcií pri zvyšovaní základného imania. Právo na dividendu môže byť inkorporované v samostatnom cennom papieri, zatiaľ čo ostatné samostatné prevoditeľné práva sa prevádzajú cesiou. Nemajetkovým právom spojeným s akciou je právo na riadenie a kontrolu spoločnosti.
Práva minoritných akcionárov predstavujú právo na zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia, právo na zaradenie určitej záležitosti do programu valného zhromaždenia, právo na podanie žaloby actio pro socio, ako aj práva zodpovedajúce osobitným povinnostiam akcionárov podľa zákona o cenných papieroch, tj. oznamovacia a ponuková povinnosť.

2.1 Náležitosti akcie ako cenného papiera
Náležitosti akcie ako cenného papiera vyplývajú zo všeobecnej právnej úpravy cenných papierov, ako aj z osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Každá akcia musí obsahovať identifikáciu emitenta (obchodné meno a sídlo spoločnosti), menovitú hodnotu akcie, uvedenie formy akcie, výšku základného imania, počet všetkých akcií spoločnosti ku dátumu vydania emisie akcií a dátum vydania emisie. Dátum emisie je deň, v ktorom sa cenný papier môže stať majetkom prvého majiteľa. Dátum vydania emisie určuje emitent. V dôsledku tohto, vydaním cenného papiera je okamih, keď má cenný papier všetky zákonom ustanovené náležitosti a zároveň sa zákonom ustanoveným spôsobom stane majetkom prvého nadobúdateľa. Pokiaľ ide o listinnú akciu, tá sa stane majetkom prvého nadobúdateľa je odovzdaním, zatiaľ čo zaknihovaná akcia zapísaním zákonom ustanovenej evidencie cenných papierov. Menovitá hodnota cenného papiera je peňažná suma, na ktorý cenný papier znie. Zákon o cenných papieroch, a ani Obchodný zákonník neurčuje minimálnu menovitú hodnotu akcie. Zo zákona vyplýva len požiadavka, aby menovitá hodnota bola vyjadrená celým kladným číslom. Menovitá hodnota akcie je dôležitá pri určení nároku na podiel pri zisku, pri hlasovaní na valnom zhromaždení a pri určovaní podielu na likvidačnom zostatku. Emisným kurzom cenného papiera je cena, za ktorú emitent predáva cenný papier pri jeho vydaní. Emisný kurz akcie nesmie byť nižší ako menovitá hodnota akcie. Nakoľko pri vzniku akciovej spoločnosti sa povinne vytvára rezervný fond a v prípade, ak rezervný fond nevytvoria zakladatelia, emitent predáva cenný papier pri jeho vydaní za cenu vyššiu ako je jej menovitá hodnota. Rozdiel, ktorý vznikne medzi emisným kurzom a menovitou hodnotou akcie, sa nazýva emisné ážio. Emisné ážio je určené na tvorbu povinného rezervného fondu alebo na tvorbu fondov, ktoré bude dobrovoľne vytvárať akciová spoločnosť pri svojom vzniku.

Listinné akcie okrem toho obsahujú aj číselné označenie akcie a podpis (podpisy) členov predstavenstva akciovej spoločnosti v závislosti od úpravy spôsobu konania v mene spoločnosti v stanovách.
Náležitosťou zaknihovanej akcie je tiež ISIN, teda označenie cenného papiera podľa medzinárodného systému číslovania na identifikáciu cenných papierov. Obchodný zákonník pri listinnej akcie ustanovuje ako náležitosť akcie aj číselné označenie akcie, podpis člena alebo členov predstavenstva oprávnených konať v mene spoločnosti v čase vydania akcií a určenie práv spojených s akciou.

2.2 Druhy akcií
Akcie sa delia na druhy podľa subjektívnych práv, ktoré sú s nimi spojené. V zmysle Obchodného zákonníka akciová spoločnosť môže vydávať rôzne druhy akcií. Pri vymedzení druhov akcií je slovenská právna úprava prísna, nakoľko dovoľuje vydávať len tie druhy akcií, ktoré Obchodný zákonník vymedzuje. V zmysle platnej právnej úpravy akciová spoločnosť môže vydávať len kmeňové alebo prioritné akcie.

Prioritné akcie sú tie, ku … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Kinga Alakszová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2013_1_cast.pdf

1 ÚVOD

Novela Obchodného zákonníka č. 147/2001 Z.z. a zákon č. 500/2001 Z.z rozšírila úpravu zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu spôsobenú spoločnosti pri výkone funkcie. Z tohto dôvodu sa v roku 2002 uskutočnil tzv. „Okrúhly stôl“, ktorého predmetom bola práve predmetná prijatá právna novela. Skupina účastníkov zastávala názor, že ide len o pokus upraviť zodpovednosť štatutárnych orgánov a v praxi sa ťažko bude uplatňovať. Skúsenosti avšak ukázali, že v praxi vznikajú rôzne diskutabilné otázky a spory o náhradu škody spôsobenej štatutárnym orgánom spoločnosti vznikajú už pri interpretácii paragrafov upravujúcich ich zodpovednosť.1

2 POVINNOSŤ ŠTATUTÁRNEHO ORGANU KONAŤ S ODBORNOU STAROSTLIVOSŤOU

Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) upravuje zodpovednosť štatutárneho orgánu v § 135a, ktorá sa vzťahuje na konateľov spoločnosti s ručeným obmedzením, kým v § 194 ods. 5 upravuje zodpovednosť predstavenstva v akciovej spoločnosti. Tieto ustanovenia ObZ tiež ustanovujú niektoré povinnosti štatutárnych orgánov kapitálových obchodných spoločností.

Pôvodné znenie § 135 o právach a povinnostiach konateľov boli veľmi stručné, možno konštatovať, že len rámcové: „Konatelia sú povinní zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov a informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti.“

Významnú zmenu priniesla novela č. 500/2001 Z.z., ktorá rozšírila ustanovenia ObZ o §135a, ktorý sa v širšej miere venuje úprave povinností a zodpovednosti štatutárneho orgánu. §135a ObZnadväzuje na úpravu obsiahnutú v § 56a o zákaze zneužívania práva v obchodných spoločnostiach, najmä upravuje solidárnu zodpovednosť konateľov za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone ich funkcie, ako aj právne následky udelenia absolutória konateľovi a právo veriteľov spoločnosti za podmienok ustanovených zákonom uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom. Konatelia pri výkone ich funkcie musia dodržiavať určité povinnosti, ktoré sú upravené vo viacerých ustanoveniach zákona, v iných právnych predpisoch, v spoločenskej zmluve, resp. v Stanovách a v rozhodnutiach valného zhromaždenia.

V zmysle §135a ods. 1 ObZ „konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.“ Základnou požiadavkou na výkon funkcie konateľa je jej vykonávanie s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Povinnosť konať s odbornou starostlivosťou je v ObZ konkretizovaná príkladmo. Táto povinnosť v sebe zahŕňa najmä povinnosť:
– zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodovania;
– zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach;
– neuprednostňovať pri výkone svojej pôsobnosti svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

2.1 Pojem „odborná starostlivosť“
Pojem „odborná starostlivosť“ nie je v ObZ definovaný, avšak tento pojem ObZ často používa pri úprave niektorých zmluvných typoch. Napríklad pri mandátnej zmluve mandatár je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou pri zariaďovaní záležitostí mandanta. Pri zasielateľskej zmluve zasielateľ je povinný s vynaložením odbornej starostlivosti dojednať spôsob a podmienky prepravy zodpovedajúce čo najlepšie záujmom príkazcu.

Definíciu pojmu „odbornej starostlivosti“ obsahuje zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKaR“). V zmysle § 7 ZKaR „konaním s odbornou starostlivosťou sa rozumie konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú a môžu mať vplyv na jej konanie.“ Konanie s odbornou starostlivosťou v prvom rade vyžaduje, aby konajúca osoba zaobstarala všetky dostupné informácie, ktoré sú potrebné pri rozhodovaní, resp. môžu mať vplyv na jeho konanie. V druhom rade je potrebné, aby konajúca osoba tieto informácie starostlivo vyhodnotila a následne konala a … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Kinga Alakszová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2014.pdf

Odborná verejnosť iste zaznamenala, že dlhodobo riešenú právnu otázku, či priestupca počas plynutia sankcie podľa Zákona o priestupkoch, prípadne odsúdený počas plynutia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá podľa Trestného zákona je, alebo nie je oprávnený viesť vozidlo autoškoly pod dohľadom inštruktora, vyriešilo až stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR na zasadnutí konanom dňa 16.06.2015. Záver trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR je vyjadrený v III. právnej vete stanoviska Tpj 67/2014, ktorá znie :

„Trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá uložený súdom – bez ďalšej špecifikácie – s použitím § 61 ods. 1 Tr. zák. alebo sankcia zákazu činnosti uložená iným štátnym orgánom podľa § 22 ods. 2 písm. a/ až c/ zákona č. 372/1990 Z.z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, spočíva v celkovom zákaze vedenia motorových vozidiel, t.j. vykonávania činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie, po dobu ustanovenú príslušným právoplatným rozhodnutím.

Ak osoba, ktorej sa zákaz činnosti týka, vykonáva v dobe jeho trvania činnosť, hoci aj pod dohľadom kompetentnej osoby, ktorá je uloženým trestom alebo sankciou zakázaná, napĺňa znaky prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., pokiaľ tomu nebráni materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.“

Trestnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR (ďalej aj ako „NS“) teda v tom istom stanovisku zakotvilo zároveň aj obligatórne skúmanie naplnenia podmienok pre aplikáciu materiálneho korektívu podľa ust. § 10 ods. 2 Trestného zákona. S uvedeným názorom NS o trestnosti takého konania sa nestotožňujem a na tomto mieste by som chcel vyjadriť zopár svojich úvah, i keď si uvedomujem, ich mizivú relevanciu vzhľadom na existenciu stanoviska NS . Tieto moje úvahy však možno prispejú k hodnoteniu a prípadnému použitiu spomínaného materiálneho korektívu.

Nebudem sa bližšie vyjadrovať k právnej argumentácii rozhodnutí, ktoré analyzoval NS SR, nakoľko tieto sú, prípadne po zverejnení stanoviska NS budú čitateľom zrejmé (odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Partizánske, sp. zn. 2T 16/2012 zo dňa 7. marca 2012 c/a uznesenie o zastavení trestného stíhania Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 3T21/2013zo dňa 3. septembra 2013).

Svoje výhrady k hlavnej myšlienke uvedeného stanoviska vyjadrujem nasledovne:

V podmienkach slovenského právneho poriadku existuje systém relatívne určitých trestov (a aj sankcií) s existenciou niekoľkých absolútne určitých trestov. „Z hľadiska určitosti môžeme tresty deliť na absolútne určité a tresty relatívne určité. Absolútne určité sú tresty, pri ktorých zákon súdu pri rozhodovaní o treste nedáva na výber, keďže presne ustanovuje druh a výmeru trestu. Pri relatívne určitých trestoch je stanovená horná a dolná hranica trestnej sadzby, pričom zákonodarca výškou trestných sadzieb vyjadruje škodlivosť, resp. typovú závažnosť toho – ktorého trestného činu, a tak už porovnaním trestných sadzieb trestných činov možno zistiť, ktorý z nich je podľa zákonodarcu pre spoločnosť škodlivejší. Každá zákonná trestná sadzba tak zodpovedá stupňu typovej závažnosti, ktorý je charakteristický pre trestné činy určitého druhu…….. Trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lége stanovuje súdu isté mantinely pri jeho rozhodovaní, no zároveň mu prenecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu……Trest realizuje svoje poslanie – ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia (zabránenie páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochrana spoločnosti pred kriminalitou………Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby páchateľa a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho spoločenskej nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich výkonom.Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu trestu prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov“ ( citát z Nálezu ÚS SR PL.US 106/2011-85).



Podľa môjho názoru, ak má osoba uloženú sankciu, prípadne trest zákazu činnosti a to v konkrétnej výmere(1), táto sankcia, prípadne trest má priamo i nepriamo zasahovať do jej práv iba po presne určený čas, počas ktorého nesmie vykonávať činnosť na ktorú sa zákaz vzťahuje (ak napr. nedôjde k podmienečnému upusteniu od výkonu zvyšku trestu a pod.).

Teda v prípade (príklad sexuálneho delikventa- kňaza v NR kraji) ak má odsúdený uložený napr. zákaz činnosti vykonávať 5 rokov pastoračnú činnosť, už nasledujúci deň po tomto dni, ak niet inej prekážky ( napr. podľa kánonického práva) smie opäť túto činnosť vykonávať, nakoľko trest má zasahovať do jeho práv iba po konkrétnu dobu (zákaz extenzie výkonu trestu vyplývajúci z povahy právneho štátu).

Objektom trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia je záujem na vynútení si dodržiavania sankcií alebo trestov, ktoré boli uložené príslušným orgánom. Spáchanie tohto činu predstavuje neúctu páchateľa k štátnym autoritám, ktoré sankciu alebo trest zákazu činnosti uložili.

Ak vedie priestupca/ odsúdený vozidlo autoškoly počas plynutia zákazu činnosti,nejde podľa môjho názoru o taký prípad a to z nasledujúcich dôvodov: V prípade ak je uložená sankcia alebo trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo, priestupca /odsúdený musí pred opätovným získaním vodičského oprávnenia absolvovať rôzne administratívne úkony smerujúce k získaniu oprávnenia na vedenie vozidla. Ak bola sankcia alebo trest zákazu činnosti uložený do 23 mesiacov, musí absolvovať skúšku z predpisov o cestnej premávke. Ak bola sankcia alebo trest zákazu činnosti uložený aspoň na 24 mesiacov, musí absolvovať kompletný výcvik v autoškole (preskúšanie odbornej spôsobilosti) vrátane skúšky z vedenia vozidla (vid ust. § 91 ods. 6 zákona č. 8/2009Z.z. o cestnej premávke ). Ak bola sankcia alebo trest zákazu činnosti uložený z dôvodu požitia alkoholu, inej omamnej látky, alebo z dôvodu odmietnutia sa podrobiť vyšetreniu na ich zistenie, musí tiež navštíviť psychiatra a psychológa (vid ust. § 91 ods. 4 uvedeného zákona).

Vedenie motorového vozidla autoškoly v rámci preskúšania odbornej spôsobilosti podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení však podľa môjho názoru nepredstavuje prejav neúcty k zákonu, ale iba snahu o splnenie všetkých administratívnych podmienok smerujúcich k reálnej možnosti viesť motorové vozidlo a to ažpo uplynutí trvania sankcie/trestu. Úmyslom zákonodarcu bolo podľa môjho názoru iba to, aby bolo priestupcovi/odsúdenému zakázané viesť motorové vozidlo výlučne počas plynutia sankcie/trestu a nie aj počas ďalšej doby, počas ktorej by nemohol napr. vykonávať povolanie viazané na vodičské oprávnenie z dôvodu, že by si „musel začať vybavovať administratívne úkony“ ( a to až po uplynutí sankcie/ trestu). Uvedený výklad by významne rozširoval reálne časové pôsobenie zákazu činnosti a jeho negatívnych následkov na priestupcu/odsúdeného.

NS možno zvažoval, či by v prípade konštatovania absencie trestnosti vedenia vozidla autoškoly počas plynutia zákazu činnosti uvedeným spôsobom solventnejší delikventi neobchádzali zákon tým, že by napr. reálne viedli vozidlo s tým, že by každú jazdu prezentovali ako súčasť výcviku v autoškole (museli by mať zrejme pri sebe zakaždým inštruktora autoškoly). OČTK a súd by však podľa môjho názoru vedeli podľa rozsahu absolvovaných jázd rozlíšiť, či delikvent reálne vykonával výcvik v autoškole za účelom získania oprávnenia k vedeniu vozidla, alebo išlo o zastreté vedenie vozidla napriek existencii uloženého zákazu činnosti.

Poznámky

• 1) ak nejde o trest zákazu činnosti na doživotie podľa § 61 ods. 4,5 TZ, pričom v odseku 5 uvedeného zákonného ustanovenia ide o tzv. absolútne určitý trest 

Autor
JUDr. Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a383-kauza-vedenia-motoroveho-vozidla-autoskoly-pocas-plynutia-zakazu-cinnosti

Anotácia: V predkladanom článku autor zo svojho pohľadu obhajcu poukazuje na niektoré problémy pri kvalifikácii tzv. „drogových deliktov“ pod kvalifikovanú skutkovú podstatu ust. § 172 ods. 2 Trestného zákona, teda trestného činu Nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v tzv. dealerskom paragrafe.

Zásada nullum crimen sine lege patrí medzi základné zásady trestného práva hmotného. Plne si uvedomujem závažnosť drogových deliktov a ich dopad najmä na slovenskú dospievajúcu populáciu, avšak už aj tak mimoriadne prísne sankcie zakotvené v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v zn. n. p. sú podľa môjho názoru aplikované i v prípadoch, kedy je skutkový stav nesprávne právne posúdený, a to v neprospech obvineného.

Uvedomujem si skutočnosť, že môj právny názor nemusí byť čitateľmi bezvýhradne akceptovaný, koniec koncov poukazujem na rozhodnutia NS SR ako súdu dovolacieho, v ktorých dovolatelia argumentovali nesprávnym právnym posúdením veci, hoci neuvádzali konkrétne argumenty, ktoré sú uvádzané v tomto článku, pričom NS SR nesprávne právne posúdenie veci nekonštatoval ( ide napr. o rozhodnutia sp.zn. 1Tdo 26/2011, 5Tdo77/2012, 5Tdo 7/2011).

Predmetom tohto článku je poukázať na prax prokuratúr ohľadom subsumcie skutku (drogového deliktu) pri predaji drog viacerým osobám, s ktorou sa často stotožňujú i súdy, pričom jeho účelom je minimálne rozpútať diskusiu na túto tému.

Podľa ust. §172 ods. 2 písm.c) TZ odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. 

V praxi prejednávania drogových deliktov v trestnom stíhaní sa možno stretnúť s tým, že prokurátor podáva obžalobu na obvineného z trestného činu podľa ust. §172 ods. 1 písm. c) TZ, pričom jediným kvalifikačným kritériom, na základe ktorého skutok subsumuje aj pod odsek 2 písm. c) TZ, je odkaz na ust. § 138 písm. j) TZ, pričom podľa ust. §127 ods. 12 TZ viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby.

Prokurátor teda v prípade, ak zistí, že osoba drogy predávala najmenej trom osobám, skutok bez ďalšieho kvalifikuje ako kvalifikovanú skutkovú podstatu § 172 ods. 1 písm. c), ods.2 písm.c) TZ.

Tento právny názor považujem za nesprávny, a to na základe nižšie uvedenej právnej analýzy.

Podľa ust. § 138 písm. j) TZ závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu na viacerých osobách.

Z konštantného výkladu ust. § 138 písm. j) TZ vyplýva, že zmysel predložky „na“ viacerých osobách je naplnený iba vtedy, ak nesú negatívne následky spáchania trestného činu aspoň tri osoby.

Niektorí autori si „pomáhajú“ právom procesným a naplnenie tohto kvalifikačného kritéria vidia vtedy, ak sú samotným trestným činom „poškodené“ najmenej tri osoby (pozri komentár k Trestnému zákonu Burda a kol., vydavateľstvo C.H. Beck).

V tejto súvislosti však musím uviesť i názor niektorých svojich kolegov, ktorí kategoricky nesúhlasia s použitím pojmu „osoby poškodené“, nakoľko zastávajú názor, že procesné definície sa nemôžu na účel hmotnoprávnej kvalifikácie skutku použiť.

Podporne ďalej analogicky poukazujem napr. na výklad ust. § 144 ods. 2 písm.b) TZ, či na všeobecný výklad pojmu „spácha trestný čin na chránenej osobe“ – kedy tieto osoby by mali byť vždy v postavení poškodených. 

Podľa ust. § 46 ods. 1 TP poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda, alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Typickým príkladom, kedy možno podľa môjho názoru konštatovať spáchanie trestného činu na viacerých osobách, je napr. vražda či znásilnenie aspoň troch osôb, zobratie aspoň troch rukojemníkov, či únos viacerých osôb, kedy je ujma na právach týchto osôb evidentná.

V trestnom stíhaní v drogových veciach však osoby drogy kupujúce nevystupujú v procesnom postavení poškodených, ale procesnom postavení svedkov a stotožňujem sa so záverom OČTK, že nie je dôvod kupujúcich považovať automaticky za poškodených.

Zastávam názor, že osoba, ktorá si drogu kupuje, nie je samotnou kúpou drogy osobou poškodenou.

Hoci pri predaji drog ide o tzv. „čierny obchod“, vystupujú v ňom účastníci (kupujúci a predávajúci) na základe prejavu vzájomnej a súhlasnej vôle. Kupujúci samotnou kúpou drogy neutrpí ujmu na akýchkoľvek svojich právach, pričom á priori bez toho, aby to bolo preukázané, nemožno konštatovať, že každý kupujúci je liečiacou sa drogovo závislou osobou, a teda túto okolnosť považovať za kvalifikačné kritérium podľa ust. § 172 ods. 2 písm. b) TZ.

Z praxe v trestnom súdnictve je zrejmé, že z užívateľov drog prevažne osoby požívajúce tzv. tvrdé drogy (pervitín, heroín) bývajú osobami závislými, a preto nemožno bez ďalšieho, každého konzumenta drogy (najmä „mäkkých“), považovať za osobu od drog závislú.

Osoba drogy kupujúca teda nemôže byť len samotnou „kúpou drogy“ osobou poškodenou, nakoľko ide o „obchodný vzťah“ založený na základe dopytu a ponuky a zmluvnej autonómie strán synalagmatického právneho vzťahu.

Sekundárne tiež nemožno automaticky spájať kúpu drogy s jej následnou aplikáciou, a teda vznikom čo i len možnej ujmy na zdraví kupujúcich. V mojej praxi som sa stretol s prípadom, keď si mladý človek na diskotéke zadovážil tabletku extázy len z dôvodu zvedavosti a z dôvodu toho, že prístup k takému tovar nemá bežne, (využil situáciu / ponuku v danom čase), avšak k samotnému užitiu drogy už nedošlo, nakoľko si to rozmyslel.

Z uvedeného dôvodu zastávam názor, že predaj (kúpa) drogy ≠ užitie drogy, a teda samotným predajom drogy zo strany predávajúceho nedochádza u kupujúceho automaticky k poškodeniu zdravia (ako objektu chránenom prvou Hlavou osobitnej časti Trestného zákona).

Uvedené právne závery možno podľa môjho názoru aplikovať aj na ďalšie prípady, kedy kupujúci kupuje nelegálny tovar ako napr. : zbrane, strelivo, DVD nosiče s detskou pornografiou. Nemožno podľa môjho názoru označiť kupujúcich za poškodené osoby v zmysle § 138 písm. j) TZ, nakoľko konajú na základe vlastnej vôle a sami sa dopúšťajú trestného činu, nakoľko následne už samotné nedovolené prechovávanie zbrane, streliva či DVD nosičov s detskou pornografiou je trestným činom.

V zmysle vyššie uvedenej argumentácie prokuratúry predávajúci pácha trestný čin na viacerých osobách – kupujúcich (mali by teda byť poškodení), pričom následne práve kupujúci páchajú trváci trestný čin nedovoleného prechovávania drogy, zbrane či DVD nosičov s detskou pornografiou.

Nemožno podľa môjho názoru v totožnom právnom vzťahu tú istú osobu považovať aj za poškodeného aj za páchateľa trestnej činnosti (nakoľko práve identickým momentom – kúpou a následnou držbou drogy, zbrane atď. – sa sám dopúšťa úmyselného trestného činu).

Podľa môjho názoru skutočnosť, že predávajúci drogy predáva viacerým osobám (teda zohľadniť vyššiu závažnosť jeho konania), možno najmä prostredníctvom subsumcie konania pod pojem spáchanie činu „vo väčšom rozsahu“ (§ 172 ods. 2 písm. e) TZ), samozrejme za predpokladu, že sa preukáže, že dealerstvom sa predávajúci obohatil aspoň o sumu 2660€. Uvedené závery podľa môjho názoru podporuje i logika veci a požiadavka primeranosti trestu k závažnosti trestného činu, keď považujem za mimoriadne prísne to, aby páchateľ, ktorý predal trom užívateľom cigaretu marihuany, mal byť sankcionovaný v rozpätí trestnej sadzby 10-15 rokov odňatia slobody. Som presvedčený, že i v prípade akceptácie mnou predkladanej právnej kvalifikácie „iba“ pod §172 ods. 1 TZ rozpätie trestnej sadzby 3-10 rokov odňatia slobody poskytuje súdu dostatočné mantinely na uloženie spravodlivého trestu i so zohľadnením toho, či boli predávané drogy tzv. mäkké alebo tvrdé. 

V tejto súvisloti podporne argumentujem pomerne „čerstvým rozhodnutím“ NS SR č.k. 3Tdo 75/2012 z ktorého vyplýva, že (str. 6 odôvodnenia uznesenia ) na naplnenie znakov trestného činu spáchaného závažnejším spôsobom konania s naplnením kvalifikačného znaku na viacerých osobách by musel byť predmetom útoku človek. V prejednávanej veci sa dovolací súd zaoberal možnosťou spáchania krádeže na viacerých osobách, ktorý kategoricky zamietol, pričom uviedol cit: „V ustanovení § 138 Tr. zák. je upravený osobitný kvalifikačný pojem, konkrétne spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania, pričom podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. sa za závažnejší spôsob konania rozumie spáchanie trestného činu na viacerých osobách. Viacerými osobami sa na účely Trestného zákona rozumejú najmenej tri osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zák.)

Základnou otázkou pre posúdenie aplikácie ustanovenia § 138 písm. j/ Tr. zák. teda je, kedy je trestný čin spáchaný na osobe. Rozhodujúcim je posúdenie nielen objektu trestného činu, ale aj predmetu útoku, na ktorý páchateľ bezprostredne útočí. V prípade trestného činu krádeže je objektom, ako už bolo spomenuté, ochrana majetkových práv, pričom predmetom útoku je v tomto prípade cudzia vec. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že predmetom útoku nie je osoba, a teda nejde o trestný čin spáchaný na osobe. V uvedenom prípade nie je potom možné aplikovať osobitný kvalifikačný pojem podľa § 138 písm. j/ Tr. zák.

Osobitný kvalifikačný pojem podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. by bolo možné aplikovať v prípade, ak by bol trestný čin spáchaný proti životu, zdraviu jednotlivých osôb, resp. zásahu do ich telesnej integrity, keďže v tomto prípade by bol predmetom útoku človek“.

Uvedomujem si že ust. § 172 TZ je zaradené do prvej hlavy osobitnej časti TZ, avšak treba dôsledne analyzovať to, že ide o trestný čin zaradený do tretieho dielu tejto hlavy s názvom „trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie“, a teda ide o takpovediac trestný čin ohrozujúci. Ďalej apelujem na to, čo som uvádzal už vyššie a konkrétne to, že i prípadným predajom drogy automaticky nedochádza ani len k ohrozeniu zdravia, hoci sa môže javiť, že skutok k ohrozeniu zdravia smeruje. Uvedené však nemožno brať za preukázané automaticky.

Každopádne však poukazujem na potrebu racionálneho ustálenia skutkového a právneho stavu veci a potrebu riadnej právnej analýzy dotknutých záujmov chránených jednotlivými normami Trestného zákona, a to nie iba v otázke páchania trestného činu „na viacerých osobách“, ale aj ohľadom ďalších kvalifikačných kritérií, nakoľko výlučne mechanickou subsumáciou pod jednotlivé ustanovenia Trestného zákona by sme mohli dôjsť k bizarným záverom, ktorých príklad uvádzam nižšie:

Prísnejšie trestným (trestná sadzba 10-15 rokov) je aj konanie páchateľa, kvalifikované v zmysle ust. § 172 ods. 2 písm. d) TZ, podľa ktorého je páchateľ odsúdený, ak sa konania opísaného v ust. §172 ods. 1 dopustí na „chránenej osobe“. Ako príklad chránenej osoby uvádzam : dieťa, osoba vyššieho veku, chorá osoba.

Páchateľ, dealer, sa teda zo sadzby 3roky -10 rokov môže dostať do sadzby 10-15 rokov len na tom podklade, že napr. marihuanu čo i len raz predal osobe mladšej ako 18 rokov, osobe staršej ako 60 rokov alebo osobe prejavujúcej znaky ťažkej ujmy na zdraví.

V tejto súvislosti treba poukázať i na ust. § 139 ods. 2 TZ, podľa ktorého ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Nanešťastie toto ustanovenie je často opomínané, a len čo sa zistí, že marihuanu kupoval napr. „gymnazista“, subsumuje sa skutok pod odsek 2 tohto paragrafu.

Položiť si ale treba otázku, aká je idea výkladu tohto zákona? Čím je osoba vyššieho veku znevýhodnená, ak drogu kupuje, oproti osobe v produktívnom veku? Ako je zneužitý jej vek v postavení kupujúceho? Prípadne aká je výchova, ak rodičia gymnazistu nevedia, kde a za čo dobrovoľne míňa ich dieťa peniaze?

V Českej republike nedávno povolili ťažko chorým osobám, trpiacim o.i. na akútnu bolesť, kupovať tzv. „lekársku“ marihuanu. Na území SR by konanie spočívajúce v predaji čo i len jednej dávky napr. marihuany ťažko chorej osobe, hoci aj za účelom zmiernenia bolesti, bolo s najväčšou pravdepodobnosťou automaticky subsumované pod vyššie uvádzaný §172 ods. 2 TZ.

Podľa môjho názoru i tu vidieť snahy urobiť z trestného práva všemocný prostriedok na nastolenie poriadku v štáte, čo je však ilúzia, tak ako je ilúzia to, že nad drogovou kriminalitou možno úspešne zvíťaziť. 

Po vyššie uvedených riadkoch opätovne vyhlasujem, že nechcem obchodovanie s drogami podceňovať či bagatelizovať a uvedomujem si závažnosť tohto konania. Som však presvedčený, že vyššie načrtnuté prípady by mohli byť kvalifikované ako zločin v základnej skutkovej podstate.

Autor
JUDr. Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a257-je-predaj-drog-viacerym-osobam-kvalifikacnym-kriteriom-na-subsumaciu-pod-kvalifikovanu-skutkovu-podstatu-172-ods.-2-tr.-zak

Právo každého na neusvedčovanie samého seba, napr. odmietnutím vypovedať v procesnom postavení svedka, patrí medzi stabilné práva, ktoré sú jedincom priznávané na národnej úrovni – čl. 47 ods. 1 Ústavy SR, ako aj na nadnárodnej úrovni – ustanovenie § 37 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V súčasnosti tvorí tzv. drogová trestná činnosť relatívne vysoké percento obzvlášť závažných zločinov, ktoré sú prejednávanými súdmi v SR. Je to z toho dôvodu, že na naplnenie znakov obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona „postačuje“ získať dôkaz o tom, že páchateľ daroval, alebo predal drogu (omamnú alebo psychotropnú látku) aspoň trom osobám. Z mojej vlastnej činnosti ako obhajcu môžem potvrdiť, že drogové trestné činy podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona t.j. v sadzbe 10-15 rokov, sú takto kvalifikované čo do kvantity najčastejšie práve podľa § 172 ods. 2 písm. c) s odkazom na § 138 písm. j) Trestného zákona – t. j. slovne: páchateľ spáchal trestný čin závažnejším spôsobom konania a to konkrétne s odkazom na spáchanie trestného činu na viacerých osobách (t.j. aspoň 3 osoby).

Pomerne časté je aj obvinenie z ďalšej formy závažnejšieho konania a to z páchania trestného činu po dlhšiu dobu podľa § 138 písm. b) Trestného zákona – toto však závisí od posúdenia stavu závislosti obvineného od drog znalcom psychiatrom, keďže v zmysle konštantnej súdnej praxe –rozhodnutie č. 13 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR č. 1/2012 doba páchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. obžalovaným, ktorý je sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b/ Tr. zák., pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou. Ak by teda obvinený drogy predával a nebol by sám závislým, už páchanie trestného činu v rozmedzí 4-6 mesiacov by postačovalo na kvalifikáciu do § 172 ods. 2 TZ, avšak ak by obvinený závislým bol, vyžadovala by sa spravidla doba páchania trestného činu aspoň 1 rok.

Pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti, ktorá je založená na distribúcii drog viacerým osobám, t.j. slovami zákona na páchaní trestnej činnosti na viacerých osobách býva spravidla preukazovanie tejto trestnej činnosti spojené s nasadením informačno-technických prostriedkov (ITP) a to najmä odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky. Páchateľom drogovej činnosti pritom spravidla nepomôže ani časté menenie SIM kariet, keďže policajné orgány za pomoci operatívneho aparátu sú už na takéto zmeny zvyknuté a vedia naň promptne reagovať zmenou odpočúvaného čísla.

Samotný záznam z odpočúvania telekomunikačnej prevádzky však spravidla sám o sebe nemá veľkú výpovednú dôkaznú hodnotu, nakoľko pri distribúcii drog používajú účastníci hovoru rôzne inotaje a prezývky drog, ako predmetu hovoru (klobásy, zmrzlina, vápno, dobroty, veci a pod. ). Preto sú následne osoby, o ktorých sa orgány činné v trestnom konaní (t.j. policajt a prokurátor – ďalej aj ako „OČTK“) domnievajú že od páchateľa drogy kupovali, alebo dostávali, predvolávané k výsluchu v procesnom postavení svedkov.

Tu práve nastáva moment, ktorý ma motivoval k spísaniu tohto článku. Ako obhajca obvineného, alebo právny zástupca svedka, ktorý bol predvolaný k výsluchu v drogovej trestnej veci sa totiž opätovne stretávam s tým, že vyšetrovatelia v prípade, ak svedok u ktorého je predpoklad, že od obvineného drogu kúpil, alebo dostal odmietne vypovedať s odôvodnením, že by si mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania, svedka následne zavádzajú a uvádzajú mu, že spotrebná kúpa drogy nie je v SR trestná. Vo všeobecnosti platí, že každá osoba je povinná v trestnom konaní vypovedať pravdu, teda svedčiť o trestnom čine, páchateľovi, alebo o okolnostiach trestného činu. Aj z tohto príkazu však existujú výnimky. Okrem zákazu svedčiť napr. vo veciach chránených tajomstvom resp. povinnosťou mlčanlivosti (napr. advokát, kňaz, pracovník banky a pod.) zákon umožňuje odmietnuť vypovedať svedkovi, ktorý je s obvineným v príbuzenskom alebo obdobnom pomere, ako aj svedkovi, ktorý by si spôsobil čo i len nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo ďalším, v zákone uvedeným osobám.

Pri analýze tejto právnej situácie sa nemôžeme vyhnúť citácii konkrétnych ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku:

Podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku svedok je oprávnený odoprieť vypovedať, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. 

Na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia je následne potrebné vedieť to, či je v SR spotrebná držba trestná alebo nie a teda či sa svedok prevzatím drogy trestného činu dopustil, alebo nie.

Do rekodifikácie Trestného zákona v roku 2005 bolo aplikovateľné stanovisko trestnoprávneho kolégia NS SR Tpj 1/1998, publikované v zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod číslom 24/1998, v zmysle ktorého:„za prechovávanie omamnej, alebo psychotropnej látky v zmysle § 187 ods. 1 Trestného zákona nemožno považovať držbu takejto látky pred jej osobným fyzickým použitím tým, kto si ju na tento účel zadovážil, pokiaľ toto použitie nadväzuje na jej zadováženie (spotrebná držba)“.

Toto stanovisko vyplynulo z toho, že v predchádzajúcom Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov neexistovala definícia prechovávania drogy. Preto, nakoľko samotná konzumácia drog trestnou nie je, bolo prijaté vyššie uvedené stanovisko, podľa ktorého krátkodobá spotrebná držba drogy bola označená za beztrestnú (keďže bez krátkodobého prechovania nemožno žiadnu drogu ani užiť a samotné užívanie drog nebolo a nie je trestné).

Táto zákonná konštrukcia bola však prekonaná v roku 2006, kedy vstúpil do účinnosti nový Trestný zákon č. 300/2005 Z.z., ktorý už prechovávanie drogy jasne definoval a definuje.

Podľa § 135 ods. 1 Trestného zákona prechovávaním omamnej látky, psychotropnej látky, jedu alebo prekurzora pre vlastnú potrebu sa rozumie mať neoprávnene v držbe po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor v množstve, ktoré zodpovedá najviac trojnásobku obvykle jednorazovej dávky na použitie, a to pre osobnú spotrebu.

Nakoľko má zákon prednosť pred stanoviskom Najvyššieho súdu, stalo sa vyššie citované stanovisko neaplikovateľné a teda od roku 2006 až do súčasnosti platí právna úprava, podľa ktorej síce konzumácia drogy trestnou nie je, avšak akékoľvek prechovávanie drogy po akúkoľvek dobu, t.j. aj spotrebné prechovávanie drogy už trestné je. Vzhľadom na uvedené, každá osoba, ktorá kedykoľvek po roku 2006 drogu užila, sa jej predchádzajúcou, čo i len krátkou držbou dopustila trestného činu. Ide tak o nelogický, avšak zákonný výklad práva, ktorý absolútne neguje premisu, že konzumácia drogy by mala byť netrestná, nakoľko konzument poškodzuje samého seba (obdobne tak, ako nie je trestná samovražda).

Po tejto právnej analýze sa teda vráťme k pôvodnému účelu článku a to k výsluchu svedka, ktorý by mal vypovedať o tom, že v minulosti kúpil, alebo dostal od páchateľa drogu a to čo i len na vlastnú spotrebu. V zmysle vyššie uvedeného, keďže sa takýto svedok už prevzatím drogy do vlastnej držby a to na akúkoľvek dobu dopustil trestného činu, má v každom prípade právo neprispieť k usvedčeniu samého seba a teda má právo odmietnuť vypovedať v trestnom konaní,i keď je v ňom vyšetrovaná iná osoba – teda dealer.

V zmysle konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov je však svedok povinný vypočúvajúcemu (spravidla policajtovi) vysvetliť – ozrejmiť to, či mu reálne hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania, alebo ide o dôvod vymyslený, čo možno následne sankcionovať poriadkovou pokutou do výšky 1.650 € a to aj opakovane.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 23To 106/2011: svedok musí uviesť dôvod pre ktorý sa rozhodol odoprieť vypovedať (§ 130 ods. 2 TP ). Súčasne však od svedka nemožno vyžadovať také podrobné vysvetlenie odmietnutia, že by toto vysvetlenie vlastne potvrdilo eventuálnu dôvodnosť trestného stíhania.

Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 1 Tošs 9/2008 : právo odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 2 TP sa však nemôže vzťahovať na výpoveď ako celok, nemôže byť absolútne, najmä z dôvodov poskytnúť orgánom činným v trestnom konaní a súdom možnosť získať dostatočne potrebné podklady k zisteniu, či je hrozba nebezpečenstva trestného stíhania svedka reálna alebo nie. 

Je teda povinnosťou vypočúvajúceho (spravidla vyšetrovateľa alebo sudcu) zistiť, či svedkovi eventuálne naozaj hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania v prípade, ak by ako svedok vypovedal. Svedok by pritom v prípade uvádzania nepravdy mohol čeliť trestnému stíhaniu za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona.

Svedok sa tak dostáva medzi tzv. mlynské kolesá, nakoľko ak by vypovedal, tak musí vypovedať pravdu a teda vypovedať, že od obvineného drogu kúpil, alebo dostal, čím by sa sám priznal k svojej trestnej činnosti, na strane druhej však musí prípadné odmietnutie vypovedať vypočúvajúcej osobe ozrejmiť natoľko dostatočne, aby to vypočúvajúci mohol posúdiť ako odmietnutie oprávnené, alebo neoprávnené.

Takýto svedok by mohol pri výpovedi u vyšetrovateľa použiť – nadiktovať do zápisnice nasledovnú formulku : „nakoľko som sám v minulosti drogy užil a aj spotrebná držba je v SR trestná a mnou vykonané zaobstaranie drogy môže súvisieť s tu vyšetrovanou trestnou vecou, odmietam ako svedok vypovedať, nakoľko by som svojou výpoveďou mohol spôsobiť trestné stíhanie sebe za neoprávnené prechovávanie drogy podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona “. Následne má svedok právo odmietnuť čokoľvek ďalej povedať. 

Mám za to, že takéto vyjadrenie svedka je pre vypočúvajúceho dostatočne ozrejmujúce a na druhej strane zase nie je až také podrobné, aby potvrdilo eventuálnu dôvodnosť trestného stíhania svedka. Samozrejme, že vždy o dôvodnosti odmietnutia rozhoduje vyšetrovateľ, alebo sudca, ktorý môže rozhodnúť, že odmietnutie svedka vypovedať dôvodné nebolo a preto uloží svedkovi pokutu až do výšky 1650 €. Proti takémuto uzneseniu je však prípustný riadny opravný prostriedok – sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán. V prípade neúspechu môže ďalej svedok využiť aj ústavnú sťažnosť pred Ústavným súdom SR. V mojej praxi som sa stretol s prípadmi, kedy okresné súdy ako aj krajské súdy takéto odmietnutie vypovedať rešpektovali. Len v prípade výpovede pred policajtom sa zopár krát stalo, že právo na odmietnutie vypovedať svedkovi uznané nebolo a svedok dostal pokutu. Následne však proti uzneseniu podal opravný prostriedok a uznesenie o pokute bolo zrušené. 

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti teda zastávam názor, že každá osoba, ktorá od iného kúpila, alebo dostala drogu má právo o týchto okolnostiach odmietnuť vypovedať ako svedok v trestnom konaní. Dôvod odmietnutia je však svedok vypočúvajúcemu povinný ozrejmiť dostatočne tak, aby bol tento dôvod preskúmateľný.

Na záver len zdôrazňujem, že každý svedok má právo na sprievod advokáta pri výsluchu (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 248/2007). Ak sa teda svedok obáva toho, že by mohol byť orgánmi činnými v trestnom konaní nejakým spôsobom vydieraný, alebo že by mohol byť na neho vytváraný legálny či nelegálny nátlak, môže pred samotným výsluchom požiadať advokáta, aby ho na výsluchu sprevádzal. V takom prípade je jediným právom advokáta iba vysvetliť svedkovi jeho práva a povinnosti a prípadne mu na základe objasnenia k čomu má byť svedok vypočutý, odporučiť mu, aby odmietol vypovedať.Advokát môže svedkovi pomôcť i pri správnom formulovaní dôvodu na odmietnutie výpovede (ak by si mohol spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania) tak, aby mal vypočúvajúci preukázané všetky okolnosti na preskúmanie toho, či dôvod na odmietnutie výpovede daný je, alebo nie je. Ak sa však svedok rozhodne vypovedať, advokát nesmie do výsluchu žiadnym spôsobom zasahovať, ako napr. upravovať/opravovať vyjadrenia svedka, či sa sním počas výsluchu radiť (a to ani v monologickej časti svedeckej výpovede). Opätovne, jeho jediným právom je odporučiť svedkovi, aby už ďalej, alebo na konkrétnu otázku vypočúvajúceho neodpovedal.

Zdôrazňujem však to, že nie je povinnosťou vypočúvajúceho zabezpečiť svedkovi advokáta ako právneho zástupcu pri výsluchu a práve svedok je povinný s dostatočným časovým predstihom si zvoliť advokáta za právneho zástupcu. Tu však v drogových trestných veciach narážame na problém, že svedkovia sú spravidla predvolávaní telefonicky, alebo osobne s určením termínu výsluchu „IHNEĎ“, keďže policajtom „beží “ 48-hodinová lehota zadržania obvineného a pracujú v časovom tlaku (nakoľko by bolo v rozpore s taktikou vyšetrovania, aby policajti vypočúvali klientov dealera v čase keď ešte nie je zadržaný, aby nebol vopred informovaný o tom, že je policajne „rozpracovaný“ ).

Ani časová tieseň na strane polície však nedovoľuje OČTK ignorovať práva svedka na neusvedčovanie samého seba a ak by svedok žiadal oddialiť jeho výpoveď napr. o niekoľko hodín neskôr, alebo na ďalší deň, kým si zabezpečí advokáta, nemožno ho nijakým spôsobom nútiť, aby vypovedal ihneď a bez advokáta najmä v prípade, ak bol predvolaný k výsluchu s určením termínu „ihneď“.

Autor
JUDr. Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a582-pravo-svedka-odmietnut-vypovedat-v-drogovych-trestnych-veciach

Vážená redakcia
ako Váš verný čitateľ som si na vašej/našej stránke prečítal uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To 104/2016, ktorým zamietol moje odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa, ktorým Krajský súd v Bratislave doplnil svoju rozhodovaciu prax vo veci posudzovania 1 obvykle jednorazovej dávky konopy/marihuany aj o kritérium kvalitatívne.

http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a514-mnozstvo-ucinnej-latky-thc-v-obvykle-jednorazovej-davke-marihuany
Dosiaľ bolo súdnou praxou Krajského súdu v Žiline a Bratislave (s prevzatím argumentácie aj niektorými inými súdmi) „judikované“ iba množstvo 500mg sušiny konopy ako jedna obvykle jednorazová dávka – teda išlo o množstvo kvantitatívne. V prejednávanej veci bola podaná obžaloba za prechovávanie 538mg sušiny konopy obsahujúcej podľa zistení Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ (ďalej aj ako „KEU“) „viac ako 20mg THC“.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že KEU odjakživa považoval za jednu obvykle jednorazovú dávku marihuany množstvo 100-500mg sušiny obsahujúce 10-30mg THC a rozhodovacia prax sa u kvantitatívneho hľadiska priklonila k hornej hranici tohto intervalu, teda 500mg sušiny, domnieval som sa, že rovnaký prístup bude zvolený aj u kvalitatívneho kritéria, teda, že za 1 obvykle jednorazovú dávku konopy bude v zmysle rovnakého prístupu určených práve 30 mg THC. Správnosť môj názor umocňovalo aj už existujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To 125/2013 z iného trestného konania, v rámci ktorého bol obžalovaný u ktorého bola zaistená sušina konopy s obsahom viac ako 10mg THC následne po zrušení odsudzujúceho rozsudku spod obžaloby oslobodený.

Názor Krajského súdu v Bratislave bol však odlišný a za „1 dávku“ marihuany bolo z hľadiska kvalitatívneho určených 10mg. THC. Hoci rozhodnutie odvolacieho súdu rešpektujem, dovoľujem si prezentovať svoje argumenty pre ktoré som podal odvolanie voči rozsudku súdu I. stupňa (mimochodom veľmi zrozumiteľne odôvodnenému/ hoci sa s právnym názorom nestotožňujem). Mojim základným argumentom je to, že pojem jedna obvykle jednorazová dávka omamnej a psychotropnej látky je pojem nanajvýš individuálny. U marihuany v zmysle predkladaných listín je za toto množstvo možno považovať u začiatočníka 5mg THC, pričom u skúseného užívateľa bola Lekárskou fakultou UK v Prahe zistená denná dávka 420mg. V zmysle R 87/2015 Obvykle jednorazovou dávkou na použitie“ v zmysle § 135 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. sa rozumie dávka omamnej alebo psychotropnej látky, ktorá sa bežne (u väčšiny užívateľov) konzumuje pri jednom použití a takto vyjadruje konzumný priemer.Práve KEU PZ podľa odborných informácií stanovilo konzumný priemer na množstvo 10-30mg THC. Nakoľko však ide o transformáciu odborného záveru znalca do právnej terminológie, kde musí existovať konkrétna „hranica“ a nie určitý „interval“, malo by sa podľa môjho právneho názoru pri zohľadnení základnej zásady trestného procesu in dubioproreo, za 1 dávku považovať kvalitatívne množstvo práve 30 mg. THC. Veď rovnakou metodikou sa postupovalo aj v prípade posudzovania intervalu stavu opitosti vylučujúcej spôsobilosť viesť motorové vozidlo pri trestnom čine podľa § 289 TZ (vid úvahy nižšie v texte odvolania). Hoci súd I. stupňa tieto moje úvahy posúdil ako nepriliehajúce, poukazujem na to, že presne tento príklad uvádzal aj Krajský súd v Bratislave v uznesení sp.zn. 4To 44/2016 keď posudzoval konzumný priemer (1 dávku) u pervitínu, ktorý určil ako 100mg s obsahom účinnej látky aspoň 10mg.

Nemôžem sa stotožniť s právnym názorom podľa ktorého je za 1 obvykle jednorazovú dávku drogy z hľadiska kvalitatívneho určené rovnaké množstvo účinnej látky u účinkami mimoriadne nebezpečného synteticky vyrábaného pervitínu a v prírode sa bežne vyskytujúcej, účinkami menej nebezpečnej rastliny marihuany/konopy.

Nižšie si dovoľujem predložiť text môjho odvolania:

Sp. zn. 3T 10/2016

VEC: Odôvodnenie odvolania obžalovaného

Obž.: M.H.

(návrh na doplnenie dokazovania uvedený na str. 3/ vyžiadanie správy od KEÚ PPZ)

Vážený súd,

ako obžalovaný M.H. si súdu prostredníctvom zvoleného obhajcu dovoľuje predložiť odôvodnenie odvolania voči rozsudku zo dňa 30.06.2016, pričom odvolanie bolo zahlásené priamo do zápisnice o HP. Odvolanie obžalovaného bolo podané čo do výroku o vine, treste ako aj voči konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

Odvolacia argumentácia obhajoby bude vo veľkej miere obdobná, ako v rámci písomne predloženej záverečnej reči obhajcu, pričom však v tomto odvolaní reagujeme aj na argumenty súdu I. stupňa uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Názor o nesprávnosti záveru o vine obžalovaného opierame o nasledovné argumenty:

A)

Absencia objektívnej stránky trestného činu

A. 1)

V zmysle obžaloby mal M.H. prechovávať 538mg konopy s obsahom THC viac ako 20mg.

Mám za to, že už z takto formulovanej skutkovej vety obžaloby je evidentná absencia trestnosti skutku a to z dôvodov, na ktoré opakovane poukazuje Krajský súd v Bratislave vo svojich rozhodnutiach. Súdu sme predložili skutkovo a právne veľmi podobné uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 1To 125/2013, z ktorého budeme citovať. Citovať však budeme aj z uznesenia KS v Bratislave 4To 11/2014 a iných.

Z uznesenia KS v Bratislave sp. zn. 4To 11/2014:

„Spojenie hmotnostného kritéria (celková hmotnosť látky) a kritéria množstva účinnej látky je nutné aplikovať aj na rastliny rodu Cannabis – konope. Pri rastlinách rodu Cannabis – konope sa v súdnej praxi vychádza primárne z hmotnostného kritéria a skúmanie obsahu THC v nej (ako účinnej látky a to v percentách hmotnostných) má význam len pre zistenie, či skutočne ide o omamnú látku v zmysle § 130 ods. 5 Tr. zák., nakoľko ak by zaistená látka nedosahovala aspoň minimálne množstvo THC schopné ovplyvniť psychiku človeka, nešlo by o návykovú látku a nebol by naplnený príslušný znak objektívnej stránky skutkovej podstaty.

Z uvedeného vyplýva aj to, že prechovávanie rastlín rodu Cannabis – konopa nie je trestné v prípadoch, ak neobsahuje zodpovedajúce množstvo účinnej látky THC, pretože nejde o omamnú látku a rovnako tak nie je trestné v prípadoch, ak síce obsahuje dostatočné množstvo účinnej látky THC, avšak nedosahuje hmotnosť, ktorú by bolo možné považovať za obvykle jednorazovú dávku.“

Z uznesenia KS v Bratislave sp. zn. 1To 125/2013 (str. 9):

„Údaj o množstve viac ako 10 mg uvedený v znaleckom posudku je pritom nepresný a to z nasledujúcich dôvodov:

Podľa medzinárodných odborných údajov sa totiž uvádza minimálne rozpätie 10 až 30mg THC, ako množstvo schopné ovplyvniť psychiku konzumenta,

Zo znaleckého posudku KÉU PZ však nevyplýva, na základe čoho si KÉU PZ zvolilo hranicu 10mg THC a nie hranicu 30 mg THC, ktorá je pre obvineného pri aplikácii zásady in dubio pro reo, t.j. v prípade pochybností v prospech obžalovaného, priaznivejšia.

Str. 11

Obvykle jednorazová dávka drogy nemôže byť stanovená paušálne pre celé územie SR, ale ide o údaj premenný a nanajvýš individuálny, ktorý sa mení podľa lokality, spôsobu konzumácie drogy, osoby konzumenta, jeho veku, pohlavia a najmä miery závislosti.“

Podľa uznesenia KS v Bratislave 1To 168/2011:

„Na vyvodenie trestnej zodpovednosti nestačí okolnosť, že zaistená látka je uvedená v zozname omamných či psychotropných látok, ale je potrebné skúmať, či je schopná ovplyvniť psychiku človeka v takej miere, ktorá je daná § 130 ods. 5 Tr. zák. V prípade, ak túto mieru nie je schopná dosiahnuť, nie je naplnený formálny znak daného trestného činu (viď uznesenie NS SR č. 5Tz 11/2004, R 24/1998).“

Vzhľadom na vyššie uvedené závery v iných trestných veciach, možno v tejto trestnej veci skonštatovať to, že konopa, ktorú mal M.H. držať nedosahovala kvalitatívny stupeň na to, aby išlo o OPL v zmysle § 130 ods. 5 TZ a to z dôvodu nedostatočnej koncentrácie THC v rastlinnom materiály, ktorý bol predložený na znalecké skúmanie. Súdu sme predložili dva znalecké posudky z iných trestných vecí (jeden dokonca spracúvala totožná znalkyňa Ing. F.), pričom vždy KEU PZ považoval za jednu dávku konopy, množstvo 10-30mg THC v sušine o hmotnosti 100-500mg konopy, resp. iba množstvo 10-30mg THC. V tu prejednávanej veci bola zistená nižšia hodnota THC (len viac ako 20 mg) vo väčšej hmotnosti sušiny (538mg sušiny). Ide teda o nižšiu koncentráciu THC.

Zmena v množstve, ktoré v tejto veci považuje KEÚ za jednu dávku drogy je teda neodôvodnená a zrejme vychádza iba z interných smerníc tak, aby sa znižovali náklady znaleckého skúmania. Tak či tak, KEÚ ani nemá určovať to, čo považuje za obvyklú jednorazovú dávku drogy. Je notoricky známou skutočnosťou, že KEÚ PZ je povinný pri znaleckom skúmaní zistiť:

o akú látku ide,(či ide o zakázanú látku podľa prílohy zákona o OPL)

váhu predloženého materiálu (v tejto súvislosti navrhujeme v rámci dokazovania pred odvolacím súdom, aby konajúci súd vyžiadal od KEÚ PPZ údaj o tom, akú mala váha použitá pri vážení konopy povolenú odchýlku v presnosti merania, nakoľko každý obdobný technický prístroj pracuje v prípustnou odchýlkou, ktorú pri tak krajnom údaje o váhe materiálu ako bol zaistený tu, treba zohľadniť v zmysle zásady in dubioproreo),

koncentráciu účinnej látky (na zistenie naplnenia hypotézy §130 ods. 5 TZ).

V tu prejednávanej trestnej veci sa však KEÚ PZ týmto neriadil a zrejme uprednostnil hospodárnosť a znižovanie výdavkov štátu, keď vzhľadom na malé predložené množstvo drogy nevykonal kompletnú analýzu rastlinného materiálu, keď napr. nebola zisťovaná koncentrácia účinnej látky THC. Rastlinný materiál bol skúmaním spotrebovaný a teda nie je možné už žiadne dopĺňanie znaleckého posudku. Tento postup však nemôže byť na ťarchu obžalovaného.

Poukazujeme na to, že tak medzinárodné odborné zdroje, ako aj súdna prax považujú kvalitatívne za jednu dávku konope/marihuany množstvo 10-30mg THC, pričom v zmysle právnej zásady in dubioproreo by sa mala za 1 obvykle jednorazovú dávku drogy považovať 30 mg absolútneho (100%-ného) THC.

Táto argumentácia je plne dôvodná, keďže aj súdna prax ohľadom otázky kvantitatívneho vyjadrenia jednej obvykle jednorazovej dávky konopy sa priklonila k hornej hranici uvádzanej v odbornej literatúre, ktorá bola uvádzaná v rozpätí 100-500mg sušiny (vid uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 4To 11/2014) !!!

Podľa právneho názoru KS v Bratislave sp. zn. 1To 125/2013 obvyklá jednorazová dávka konopy je mimoriadne individuálny údaj. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný má s konope skúsenosti. Okrem toho ide o muža atletickej postavy, športovca v „najlepšom veku“, ktorý pravidelne športuje, pri plnej sile a teda je odôvodnené domnievať sa, že až sušina obsahujúca 30mg THC a viac by pre neho predstavovala jednu dávku konopy. 

Vyššie uvedenú argumentáciu možno podľa nášho názoru použiť i v prípade, ak by sme pojem „obvykle jednorazová dávka drogy“ vykladali ako objektívne kritérium, t. j. je bez významu, či páchateľom je pravidelný konzument drog ako aj to v akom štádiu závislosti od drog sa nachádza a akú veľkú dávku drogy považuje subjektívne (pre seba) za jednu dávku drogy, respektíve, či páchateľom je osoba, ktorá si chce drogu aplikovať prvýkrát teda, že obvykle jednorazovou dávkou by sa rozumela dávka omamnej alebo psychotropnej látky, ktorá sa bežne u väčšiny užívateľov konzumuje pri jednom použití a takto vyjadruje konzumný priemer.

Súd si však musí byť v každom prípade istý, že množstvo THC by naozaj bolo schopné ovplyvniť psychiku väčšiny konzumentov tak, ako to predpokladá zákon.

Rovnaký prístup je aplikovaný aj v prípade trestných činov spáchaných pod vplyvom alkoholu. Ani vtedy sa nezisťuje, aký vplyv malo konkrétne množstvo požitého alkoholu na správanie sa konkrétneho páchateľa, ale rozhodujúci je množstvový (tabuľkový) údaj o objeme požitého alkoholu, pričom je lekárskou vedou zistené že od jedného promile už nikto (teda ani cit.: „nadprůměrně disponovaný řidič“) nie je schopný viezť motorové vozidlo bezpečne (vid predložené uznesenie NS ČR sp.zn. 5Tdo 874/2007). Preto som presvedčený, že až hranica 30mg THC by mala byť všeobecne považovaná za kvalitatívnu hranicu jednej obvykle jednorazovej dávky. Podporne poukazujem na to, že podľa zistení Toxikologického informačného strediska, zriadeného pri Lekrárskej fakulte Univerzity Karlovy potrebujú ťažší fajčiari marihuany dennú dávku na úrovni 420 mg THC. Približný medián ma úrovni 30 mg. THC ako hranica obvyklej jednorazovej dávky THC by bol preto plne dôvodný. 

Ak súd I. stupňa túto argumentáciu vyhodnotil ako nepriliehavú (str. 11 rozsudku), nakoľko podľa jeho názoru pri trestnom čine ohrozovania pod vplyvom návykovej látky sa zisťuje stav páchateľa, kedy je rozhodujúce či jeho opojenie vylučuje spôsobilosť viesť napr. motorové vozidlo, kým u tu prejednávaného trestného činu stačí spôsobilosť nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka, tak s uvedeným argumentom sa nestotožňujeme. Na analógiu so stanovením 1 promile u alkoholu sme poukazovali iba v tých intenciách, že vždy ak sa pohybuje nejaký odborný (lekársky , alebo toxikologický) údaj „v rozpätí“, malo by trestné právo vychádzať zo základného princípu in dubioproreo. Ide teda o akési prenesenie odborných záverov do reči právnej normy a jej základných princípov vyhodnocovania.

Aj pri alkohole je jasné, že hranica vylučujúca spôsobilosť napr. viesť motorové vozidlo je vysoko individuálna (cca od 0,5 promile do 1 promile). Ako príklad možno uviesť to, že u 50kg vážiacej ženy aj 0,7 promile alkoholu v tele spôsobuje stav, kedy je vylúčené vedenie motorového vozidla. Súdna prax sa však priklonila k hornej hranici tohto intervalu, nakoľko je jasné, že stupeň opitosti 1 promile už „pokryje“ všetky osoby bez ohľadu na ich pohlavie, či váhu. 

Rovnako by mali podľa nášho názoru pristupovať aj súdy v prípadoch drogových deliktov s marihuanou. Ak KEÚ PPZ považuje za jednu obvykle jednorazovú dávku marihuany čo do kvality interval 10-30 mg THC ako množstvo spôsobilé nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka alebo jeho ovládacie alebo rozpoznávacie schopnosti, mala by súdna prax vychádzať z toho, že až 30mg je kvalitatívne jednou obvykle jednorazovou dávkou drogy.

Treba si uvedomiť tiež to, že napríklad u metamfetamínu – ako oveľa silnejšej syntetickej drogy bola súdnou praxou kvalitatívna hranica jednej obvykle jednorazovej dávky stanovená na 10mg. Je teda absolútne odôvodnené, aby bola jedna obvykle jednorazová dávka „prírodnej“, menej nebezpečnej, menej toxickej omamnej látky akou je THC stanovená od 30mg THC, teda minimálne 500mg sušiny obsahujúce aspoň 30mg THC.

A.2)

V zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia NS SR Tpj 1/1998, publikovaného v zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod číslom 24/1998:

„za prechovávanie omamnej, alebo psychotropnej látky v zmysle § 187 ods. 1 Trestného zákona nemožno považovať držbu takejto látky pred jej osobným fyzickým použitím tým, kto si ju na tento účel zadovážil, pokiaľ toto použitie nadväzuje na jej zadováženie (spotrebná držba)“.

V tu prejednávanej veci bolo preukázané, že OPL obžalovaný nekúpil, ani nijak inak nezískal resp. si ju nezadovážil, ale marihuanu chcel iba konzumovať. Za tým účelom po tom, ako sa dozvedel o odloženej marihuane a fajke, vyšiel pred nočný podnik, kde ho pri manipulácii s „erárnou“ fajkou a konopou zadržala hliadka PZ. V prospech toho, že išlo o erárnu marihuanu hovorí aj záver znaleckého posudku KEÚ PZ vo veci zistenia DNA, keď na fajke sa našli minimálne 3 profily DNA. Z uvedeného je zrejmé, že nešlo o niekoho vlastnú fajku, z ktorej by fajčila iba jediná osoba tak, ako je to napr. v prípade klasických fajok na tabak. Tak ako vyplýva zo skutkového opisu deja obžalovaným ako aj svedkami, nebolo jeho úmyslom drogu prechovávať, ale iba ju konzumovať. Svedkovia – príslušníci PZ potvrdili, že M.H. zbadali v momente, keď manipuloval s fajkou a konope – išlo o snahu otvoriť plastové vrecko a naplniť fajku konopou, k čomu už ale nedošlo a obžalovaný si OPL vložil do svojho vrecka iba následkom kriku/výziev príslušníkov PZ, ktorí sa legitimovali ústnym vyhlásením „Polícia“. Úmyslom obžalovaného teda nikdy nebolo prechovávať marihuanu, ale iba ju konzumovať. Konanie spočívajúce vo vložení si vrecka s konopou do vrecka nohavíc bolo iba skratovou reakciou na výzvy policajtov v úmysle vyhnúť sa prípadným „pletkám“ s políciou. Ak by nebol obžalovaný vyrušený hliadkou PZ, po konzume marihuany by fajku vložil na miesto a k žiadnemu prechovávaniu by nikdy nebolo došlo.

Súd prvého stupňa poukázal na neaktuálnosť vyššie uvedeného judikátu, nakoľko v rekodifikovanom TZ sa už pod prechovávaním rozumie „po akúkoľvek dobu“. V tejto súvislosti poukazujeme na komentár k rekodifikovanému Trestnému zákonníku od autorov Samaš, Stiffel a kol. (str. 351 k §§171, 172 TZ), kde sa aj po rekodifikácii tento judikát uvádza. Je to bezpochyby z toho dôvodu, že je stále aktuálny. Ak by totiž bola trestná aj krátkodobá držba drogy bezprostredne pred jej aplikáciou, mohli by OČTK okamžite stíhať každú osobu ktorá už OPL v minulosti konzumovala (ak by už nedošlo k premlčaniu), nakoľko bez aspoň minimálnej doby držby nemožno drogu aplikovať. Potom by bol ale záver o beztrestnosti konzumu drog obsolétym.

Súd I. stupňa vyhodnotil obhajobnú argumentáciu obžalovaného za nedôveryhodnú, keď napr. na str. 11 rozsudku uvádza, že verzii o odloženej marihuane „pre kohokoľvek“ neuveril z dôvodu toho, že :

a) v podniku biletár v tom čase nebol a 

b) vlastník drogy musel predtým vynaložiť na jej zadováženie finančné prostriedky a teda prečo by nechal marihuanu len tak voľne odloženú.

Máme za to, že priebeh skutku uvedený obžalovaným je plne logický a celkom bežný. Je plne logické ak :

a) konzument nevojde do podniku, kde môže byť biletár, alebo kedykoľvek vykonaná policajná razia s drogou pri sebe ale nechá ju v tzv. „mŕtvej schránke“ a 

b) súdu musí byť známa cena cca 0,5g marihuany, ktorá predstavuje cca 3 – 5 €. Táto položka je teda zanedbateľná a ktokoľvek kto už predtým marihuanu konzumoval a zvyšok z nej nechcel, ju mohol vzhľadom na jej bagateľnú cenu prenechať pre kohokoľvek iného.

B)

Aplikácia materiálneho korektívu

Podľa § 10 ods. 2 TZ nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.

Máme za to, i v prípade ak by sa skutok stal tak ako je uvedené v obžalobe, závažnosť skutku je nepatrná. V zmysle obžaloby mal M.H. prechovávať 538mg konope – marihuany. Vzhľadom na toto množstvo, de facto 38mg (ako množstvo prevyšujúce množstvo 500mg ) konopy rozhoduje o tom, či má alebo nemá byť pán H. trestne stíhaný.

Množstvo 38mg (ešte pred zohľadnením odchýlky merania u použitej váhy, ktorú navrhujeme zistiť od KEÚ PPZ) možno označiť ako stopové množstvo. Práve inštitút materiálneho korektívu má podľa nášho názoru pokrývať prípady ako je tu vyšetrovaný, teda prípad, kedy sa formálne znaky skutkovej podstaty javia byť naplnené, avšak vzhľadom na hraničnosť trestnosti/beztrestnosti je závažnosť skutku nepatrná. 

Poukazujeme na to, že množstvo 500mg, ktoré bolo poňaté súdnou praxou ako jedna obvykle jednorazová dávka konopy, bolo určené prostredníctvom objektívnej stránky skutkovej podstaty a to jednak na podklade odbornej literatúry (interval 100-500mg sušiny), ako aj na podklade laického prvku, keď jeden „joint“ má hmotnosť približne 500mg. Táto metodika určenia obvykle jednorazovej dávky konopy však nevylučuje aplikáciu materiálneho korektívu. Od bežného konzumenta nemožno vyžadovať, aby voľným okom rozoznal množstvo, z ktorého by bola 1 cigareta (teda max. 500mg), alebo ide o 38mg nad váhu 1 konopnej cigarety. Práve na tieto prípady podľa nášho názoru slúži materiálny korektív. Poukazujem tiež na to, že v tu prjednávanej veci ide o tzv. mäkkú drogu, ktorej škodlivosť prechovávania a konzumu je diametrálne odlišná ako v prípade tvrdých drog ako napr. fentanyl, extáza, kokaín, pervitín, či heroín. Podstatným je aj to, že M.H. je vysokoškolsky vzdelanou (Práv. F UK), dosiaľ netrestanou a priestupkovo neprejednávanou osobou a už samotný pobyt v policajnej cele a dosiaľ vykonávané procesné úkony sú dostatočné na jeho nápravu.

Súd podľa názoru obhajoby vyhodnocoval skutkový stav i právny stav jednostranne v neprospech obžalovaného. Na jednej strane súd vyhodnotil v neprospech obžalovaného to, že nebol aktívny ale iba občasný konzument marihuany, keď ako obvykle jednorazovú dávku marihuany by u obžalovaného z toho dôvodu považoval množstvo výrazne menej ako 30mg THC (str. 10 dole) a teda v prospech obžalovaného by bolo to, ak by bol častý konzument konopy, na strane druhej však v neprospech obžalovaného vyhodnotil cez inštitút materiálneho korektívu aj to, že už mal v minulosti skúsenosti s konopou a o materiálny korektív by mohlo ísť vtedy, ak by u obžalovaného išlo o jeho prvý kontakt s konopou (str. 12/13). 

U obžalovaného by teda bolo trestné, ak by skutok bol jeho prvým kontaktom s marihuanou, rovnako by však bolo trestné aj keby bol aktívny konzument (laicky povedané, bolo by „zlé tak či tak“).

Záverečný návrh

Navrhujem, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu I. stupňa v celom rozsahu a aby bol následne M.H. oslobodený spod obžaloby prokurátora OP Bratislava I .

Autor
JUDr. Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a516-preco-som-navrhoval-30-mg-thc-ako-obvyklu-jednorazovu-davku-konopy

• ohrozenie mieru
  Zákon – Trestný zákon 300/2005 | Paragraf/y: § 417
  Relevancia k §80%

Ako občasný prispievateľ na túto stránku som chcel po uverejnení fake news na Denníku N, ako aj v Televíznych novinách TV Markíza v ktorom tieto médiá šírili klamlivý výklad ustanovenia § 417 – o trestnom čine Ohrozenia mieru napísať aj ja článok, kde by som analyzoval tento trestný čin so záverom, že sa ho nemožno dopustiť spôsobom, kedy by osoba vyjadrila verejne svoj názor napr. v takom znení, že chápe vojenskú akciu Ruskej federácie, nakoľko išlo o odvracanie ohrozeniaruskej bezpečnosti a pod. 

JUDr. Šamko ma ale (v dobrom myslené) svojim článkom predbehol. O to viac som bol sklamaný, že rovnako sa v TV novinách na TV Markíza k uvedenému vyjadrila aj pani Kurilovská ako médiami uznávaná odborníčka na trestné právo, ktorá tvrdila naplnenie vyššie uvedenej skutkovej podstaty vyššie popísaným ilustrovaným spôsobom.

Po odbornej stránke som absolútne rovnakého názoru ako JUDr. Šamko. Trestný čin Ohrozenia mieru vyžaduje osobitný/ špeciálny druh úmyslu a to úmysel „narušiť mier“. Mám za to, že občan, ktorý sa vyjadruje na území SR k vojne v cudzom štáte sa tohto trestného činu dopustiť ani nemôže, nakoľko Trestný zákon sleduje záujem na zachovaní mieru primárne v SR. O naplnenie tejto skutkovej podstaty by mohlo ísť v prípade napr. ak by vzhľadom na etnické napätie medzi maďarskou menšinou a slovenskou majoritou niekto podnecoval vojnu medzi SR a Maďarskom. Teda ak by bol ohrozený mier na Slovensku. Neviem akú má územnú pôsobnosť ukrajinský Trestný zákon, či obsahuje obdobné ustanovenie ako § 6 Trestného zákona a teda či by teoreticky bolo možné za takéto tvrdenia stíhať občana SR podľa ukrajinského práva. Som však toho názoru, že podľa slovenského práva by stíhanie za trestný čin podľa § 417 Trestného zákona nebolo možné. 

Tak ako uvádza JUDr. Šamko vojna už prebieha, teda mier už ohroziť nemožno. Vyššie uvedený trestný čin je podľa môjho názoru ohrozovacím deliktom, teda stačí aj ohrozenie mieru, k samotnej vojne dôjsť v dôsledku konania páchateľa nemusí. Avšak v prípade, ak už nastala porucha (ako škodlivý následok), k ohrozeniu dôjsť už objektívne nemôže. 

Otázne je pre mňa to, z akého dôvodu uvádzajú média aj za pomoci polície takéto fake news, keď každý právnik znalý štruktúry trestnoprávnej normy a jej obsahu musí vedieť, že o naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu nemôže byť ani reč. Jediná možná odpoveď je pre mňa to, že je tu snaha o navodenie strachu v občanoch a dosiahnutie chilling efektu. Teda aby sa občania, ktorí majú iný názor na vojnu na Ukrajine báli prezentovať svoje názory verejne a to aj za cenu klamstva pri výklade tejto skutkovej podstaty. Absolútne akceptujem, že v súčasnosti je prostriedkom vojny aj fake news a že štát chce účinne bojovať proti dezinformáciám šírených jednou alebo druhou znepriatelenou stranou (i keď miestami len jednou). Podľa môjho právneho názoru však nemožno proti jednej fake news bojovať druhou fake news. My ako právnici sme povinní vykladať zákon spravodlivo, bez toho, aby sme do rozhodovania vkladali osobné sympatie alebo antipatie. Zákon má platiť rovnako, pre všetkých a nie podľa toho na koho strane sme. 

Keď som včera na svojom profile na sociálnej sieti uverejnil článok JUDr. Šamka, niektorí moji priatelia sa na mňa obrátili s otázkou, prečo obhajujem Rusov. Moja odpoveď je že ja obhajujem iba zákon a nie ktorúkoľvek stranu vojny. Vojna je strašná vec v ktorej trpia primárne osoby, ktoré za ňu nemôžu a ktoré ju nechcú. Aj ja mám rodinu v Kyjeve, ani toto však nemôže znamenať to, že výklad práva budem vykonávať zaujato, teda tak že by som považoval za naplnenú skutkovú podstatu vyššie uvedeného trestného činu v prípade, ak by niekto v SR hájil vojenskú agresiu ruskej strany. Zákon jednoducho nepustí. 

Prosím myslime na to, že objektívny výklad práva tvorí jeho cnosť a to nie len pri výklade tejto skutkovej podstaty. 

Článok na ktorý bolo reagované možno nájsť tu:

http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1067-policajna-fake-news-o-trestnom-cine-ohrozenia-mieru-podla-417-tr-zak

Autor
JUDr. Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1069-kratka-poznamka-k-clanku-s-nazvom-policajna-fake-news-o-trestnom-cine-ohrozenia-mieru-podla-417-tr-zak