Abstrakt

Príspevok sa venuje vybraným problémom elektronickej identity a jej manažmentu v kontexte vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie s ohľadom na cezhraničný aspekt. Autori v texte poukazujú na niektoré trecie plochy vyššie uvedeného procesu s všeobecným nariadením o ochrane osobných údajov (GDPR).

1 ÚVOD 

Predkladaný príspevok sa v prvom rade venuje teórii manažmentu elektronickej identity. V rámci tejto časti sa autori zaoberajú jednotlivými modelmi manažmentu elektronickej identity, ako aj subjektmi, ktoré v týchto modeloch vystupujú. V ďalšej časti autori ozrejmujú problematiku vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie v zmysle nariadenia EP a Rady 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES, ako aj jeho aplikáciu v podmienkach Slovenskej republiky. Autori sa taktiež venujú problematike cezhraničnej autentifikácie. Posledná časť predkladaného príspevku sa zameriava na vybrané problémy elektronickej identifikácie v kontexte vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie a oblasť ochrany osobných údajov. Predmetná oblasť prešla v ostatnom období turbulentnou spoločenskou diskusiou v dôsledku kreovania novej právnej úpravy. Vyššie uvedené je predovšetkým dôležité z hľadiska nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov, ďalej len „GDPR“) účinného od 25. mája 2018. Z metodologického hľadiska sme považovali za nevyhnutné v prvom rade posúdiť rozsah aplikácie GDPR pri jednotlivých krokoch vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie, resp. procesu cezhraničnej autentifikácie. V druhom rade je absolútne nevyhnutné analyzovať konkrétne postavenie aktérov spracovateľských operácií z hľadiska personálnej pôsobnosti GDPR. Záverom poslednej časti je stručný náčrt ďalších aplikačných problémov, ktoré budú tvoriť základ pre budúci výskum. 

2 MANAŽMENT ELEKTRONICKEJ IDENTITY 

Vo fyzickom svete, kde sa jednotlivci pri interakcii s orgánmi verejnej správy identifikujú a autentifikujú papierovými dokladmi totožnosti ako občiansky preukaz, cestovný pas a pod., je zodpovednosť za správnosť informácií uvedených v týchto dokladoch na strane, ktorá tieto doklady vydáva. Takouto stranou je zvyčajne štát, ktorý zabezpečuje dôveru medzi stranami, ktoré spolu komunikujú. Vtejto súvislosti má svoje miesto problematika manažmentu identity. 

Leenes a kol. definovali manažment identity ako: „systémy a postupy, prostredníctvom ktorých sa spravuje a kontroluje, kto má prístup k zdrojom a taktiež, aké oprávnenia majú jednotliví používatelia pri využívaní týchto zdrojov v súlade s politikou danej organizácie.“(1)

Podľa Clarka predstavuje manažment identity: „všeobecný pojem pre architektúru, infraštruktúru a postupy, ktoré sa týkajú autentifikácie a vyhlásenia o identite.“(2)

Manažment identity možno taktiež chápať ako správu čiastkových identít (napr. určenie a správa atribútov identity). Organizačná a technická infraštruktúra, ktorá slúži na určenie a správu atribútov identity sa v odbornej literatúre nazýva systém manažmentu identity.(3) Organizačná stránka sa týka procesu registrácie a vydávania preukazov identity, zatiaľ čo technická stránka sa týka samotného autentifikačného mechanizmu. V kontexte poskytovania verejných služieb vo fyzickom svete, možno manažment identity spájať najmä s problematikou identifikácie a autentifikáciu osôb pre prístup k jednotlivým službám. Orgány verejnej správy, konkrétne ich zamestnanci, na základe preukazov totožnosti identifikujú a autentifikujú jednotlivca, s tým, že v rámci autorizácie mu umožnia využiť konkrétne služby. Vo všeobecnosti možno povedať, že štát predstavuje

dôveryhodnú stranu, ktorá zodpovedá za správu identít a identifikačných a autentifikačných dokumentov.(4) Obdobné situácie, kedy je potrebné zabezpečiť dôveryhodnú a bezpečnú komunikáciu medzi subjektmi, vznikajú aj v súvislosti s poskytovaním elektronických služieb verejnej správy vo virtuálnom priestore. Príchodom Internetu a poskytovaním verejných služieb na diaľku, sa vytvorili nové spôsoby elektronickej identifikácie a autentifikácie (čipové karty, biometria a pod.). Tieto tendencie spôsobili, že štáty začali prispôsobovať existujúce schémy manažmentu identity novým podmienkam alebo si vytvorili nové modely. Každopádne, v súvislosti so správou elektronickej identity a údajov o nej, možno hovoriť o manažmente elektronickej identity.(5)

Lips definuje manažment elektronickej identity ako: „súbor pravidiel, postupov a technických zložiek, ktoré vykonávajú politiku organizácie týkajúcu sa zavádzania, používania a výmeny informácií o elektronickej identite pre účely prístupu k službám alebo zdrojom.“(6)

Vo všeobecnosti možno povedať, že z pohľadu rôznych organizácií zabezpečuje manažment elektronickej identity kontrolu a správu nad prístupom používateľov k informáciám a službám. Tento prístup je zabezpečený prostredníctvom rôznych autentifikačných metód (heslo, digitálne certifikáty, tokeny a i.) a autorizačných práv. Z pohľadu užívateľa, môže manažment elektronickej identity poskytovať jednak prístup, ale aj možnosť spravovať vlastné elektronické identity prostredníctvom osobných údajov a zmeny atribútov.

Zavádzanie manažmentu elektronickej identity by malo okrem vytvárania nových možností pre verejnú správu ako zbierať a spracúvať informácie o elektronickej identite osôb, priniesť aj iné výhody. Medzi tieto výhody by sme mohli zaradiť zlepšenie efektivity poskytovania elektronických služieb verejnej správy, zvýšenie informačnej bezpečnosti a ochrany súkromia, zlepšenie podmienok pre občanov pri prístupe k verejným službám, ako aj zvýšenie miery poskytovania elektronických služieb verejnej správy zlepšením dôvery v online interakcie s občanmi.(7)

Popri vyššie uvedených pozitívach, ktoré prináša manažment elektronickej identity, nemožno zabúdať aj na možné riziká, ktoré so sebou prináša, napr. ochrana súkromia, bezpečnosť, ale aj samotná dôvera občanov vo verejnú správu. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že práve dôvera je základným kameňom elektronickej verejnej správy a poskytovania elektronických služieb verejnej správy.(8)

2.1 Modely manažmentu elektronickej identity 

V oblasti manažmentu elektronickej identity vzniklo niekoľko druhov modelov. Vo všeobecnosti možno hovoriť o 4 druhoch, konkrétne silo model, centralizovaný model, federálny model a model zameraný na používateľa.(9)

V rámci silo modelu, taktiež známeho pod označením izolovaný model, používateľ musí pri identifikácii a autentifikácii k službám používať rôzne identifikátory a preukazy identity (napr. heslo). Atribúty, ktoré sú spojené s konkrétnym identifikátorom, sú spravované izolovane každým poskytovateľom služieb. Nevýhodou tohto modelu je, že používateľ si bude musieť pamätať veľa prihlasovacích údajov a hesiel. Úroveň bezpečnosti je narušená, nakoľko používateľ si zvolí pre prístup k službám tie isté prihlasovacie údaje a heslá alebo si ich zapíše na hmotný nosič (napr. papier).(10)

Centralizovaný model zavádza poskytovateľa elektronickej identity a centralizovaný manažment elektronickej identity, čo znamená, že používateľ sa môže autentifikovať u rôznych poskytovateľov služieb s tou istou elektronickou identitou, s tým istým preukazom identity. Tento model využíva systém jedného prihlásenia (Single Sign On), kedy sa používateľ môže prihlásiť k viacerým poskytovateľom služieb, ktorí sa spoliehajú na údaje o elektronickej identite od toho istého poskytovateľa služieb.(11)

Federálny model je založený na tom, že poskytovateľ identity a skupina poskytovateľov služieb vytvárajú tzv. federáciu identít asú viazaní vzťahmi dôvery založenými na dohodách aspoločných technologických platformách.(12) Takáto federácia sa nazýva „kruh dôvery“. Používateľ sa autentifikuje u (centrálneho) poskytovateľa identity (ten môže byť zároveň aj poskytovateľom služby), ktorý obratom zašle údaje o elektronickej identite poskytovateľovi služieb. Uplatňuje sa tu systém jedného prihlásenia. Poskytovatelia služieb sa v rámci federácie spoliehajú na údaje o elektronickej identite, ktorým disponuje poskytovateľ identity a nemusia vytvárať a udržiavať prihlasovacie účty.(13)

Model založený na používateľovi predstavuje jediný model manažmentu elektronickej identity, ktorý umožňuje používateľovi mať kontrolu nad atribútmi týkajúcimi sa jeho osoby. Používatelia si môžu vybrať z viacerých poskytovateľov identity nezávisle od toho, ktorú službu chcú využívať. Poskytovatelia identity vystupujú ako dôveryhodné tretie strany, ktoré autentifikujú používateľa a poskytovateľ služby musí akceptovať potvrdenie vyhlásenej identity používateľa poskytovateľom identity. Poskytovateľ služby je označovaný ako spoliehajúca sa strana. Používateľ sa môže rozhodnúť, ktoré informácie v rámci transakcie s poskytovateľom služieb odhalí. Avšak poskytovateľ služby môže od používateľa vyžadovať konkrétne informácie, aby sa transakcia uskutočnila.(14)

2.2 Subjekty v modeloch manažmentu elektronickej identity 

V súvislosti so subjektmi, ktoré vystupujú v jednotlivých modeloch manažmentu elektronickej identity, možno vo všeobecnosti hovoriť o troch základných subjektoch:
a) užívateľ – fyzická osoba, ktorá má elektronickú identitu a požaduje vykonať transakciu (napr. využiť elektronickú službu verejnej správy). 

b) poskytovateľ identity – entita, ktorá zohráva hlavnú úlohu v manažmente elektronickej identity a v realizácii autentifikačných mechanizmov. Pred tým ako poskytovateľ identity vydá preukaz elektronickej identity musí registrovať nového užívateľa. V rámci registrácie, v závislosti od toho, v akej oblasti sa uskutočňuje, poskytovateľ identity môže zaslať preukaz elektronickej identity online alebo poštou. V prípade prísnejšej registrácie poskytovateľ identity overuje identitu nového užívateľa na základe jeho fyzickej prítomnosti a preukázaním (fyzického) preukazu identity. Výsledkom registrácie je vydanie elektronického preukazu identity, ktorý sa následne použije na autentifikáciu. 

c) poskytovateľ služby – entita, ktorá poskytuje službu užívateľovi, najmä prostredníctvom Internetu. Aby užívateľ mohol využívať konkrétnu službu, ktorú poskytuje konkrétny poskytovateľ, musí sa úspešne autentifikovať. Poskytovateľ služby ale zväčša nepozná elektronickú identitu daného užívateľa, a preto sa v prípade vyhlásenia identity užívateľa spolieha na poskytovateľa identity, ktorý deklarovanú identitu potvrdí, resp. nepotvrdí.(15)

3 VZÁJOMNÉ UZNÁVANIE PROSTRIEDKOV ELEKTRONICKEJ IDENTIFIKÁCIE 

Problematika vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie(16) je na úrovní práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“)(17) predmetom nariadenia EP a Rady 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES (ďalej len „Nariadenia eIDAS“).

Cieľom predmetnej úpravy je zabezpečiť, aby sa prostriedky elektronickej identifikácie jedného členského štátu EÚ dali použiť na identifikáciu a autentifikáciu pri prístupe k online službám, ktoré sú poskytované subjektmi verejného sektora iného členského štátu EÚ. 

Ustanovenia týkajúce sa zásady vzájomného uznávania sa dotkli nielen fyzických osôb, fyzických osôb podnikateľov a právnických osôb, ktorí primárne využívajú online služby, ale najmä subjektov verejného sektora, ktoré tieto služby poskytujú. Je potrebné podotknúť, že od 1. júla 2016 sa aplikuje Nariadenie eIDAS len v rozsahu upravujúcom služby dôvery. Povinnosť vzájomne uznávať prostriedky elektronickej identifikácie vznikla členským štátom EÚ 29. septembra 2018.
Vo väčšine členských štátov EÚ boli zavedené rôzne schémy elektronickej identifikácie, ktoré sa v mnohých aspektoch líšili. Doteraz neexistoval spoločný právny rámec, ktorý by vyžadoval, aby každý členský štát EÚ pri prístupe k online službám uznával a prijímal prostriedky elektronickej identifikácie vydávané v inom členskom štáte EÚ. Možno povedať, že cieľom tejto úpravy je zabezpečiť, aby sa prostriedky elektronickej identifikácie jedného členského štátu EÚ dali použiť na identifikáciu a autentifikáciu pri využívaní online služieb, ktoré sú poskytované subjektmi verejného sektora iného členského štátu EÚ. 

Praktický dopad vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie je zrejmý najmä v situácii, kedy by občan Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) chcel využiť online služby, poskytované subjektmi verejného sektora iného členského štátu EÚ. V takejto situácii by si občan SR nemusel vybavovať elektronický prostriedok identifikácie danej krajiny, ale na cezhraničnú autentifikáciu by mu postačoval národný prostriedok elektronickej identifikácie.

Pre vzájomné uznávanie prostriedkov elektronickej identifikácie musia byť v zmysle Nariadenia eIDAS splnené nasledujúce tri podmienky.

Prvou podmienkou pre vzájomné uznávanie prostriedku elektronickej identifikácie iným členským štátom EÚ je, aby bol prostriedok elektronickej identifikácie vydávaný v rámci schémy elektronickej identifikácie(18), ktorá je uvedená v zozname, ktorý zverejňuje Európska komisia podľa čl. 9 Nariadenie eIDAS. Inými slovami možno povedať, že musí ísť o oznámenú schému elektronickej identifikácie podľa Nariadenia eIDAS.

Tabuľka č. 1 – Časový rámec procesu oznámenia schémy elektronickej identifikácie

Časový rámec procesu oznámenia schémy elektronickej identifikácie
Poskytnutie opisu schémy elektronickej identifikácie ostatným členským štátom EÚ Čl. 7, písm. g) Nariadenia eIDAS	min. 6 mesiacov pred oznámením
Partnerské hodnotenie	môže trvať max. 3 mesiace
Oznámenie systému identifikácie komisii národného elektronickej Európskej Čl. 9 Nariadenia eIDAS	do 2 mesiacov od oznámenia sa zverejní v Úradnom vestníku EÚ
Zverejnenie systému elektronickej identifikácie v Úradnom vestníku EÚ Čl. 9 ods. 3 Nariadenia eIDAS	vzájomné uznávanie sa začne do 12 mesiacov od zverejnenia
Povinnosť vzájomne uznávať systémy elektronickej identifikácie

Zdroj: Vlastné spracovanie 

Druhou podmienkou pre vzájomné uznávanie prostriedku elektronickej identifikácie iným členským štátom EÚ je zaistenie úrovne záruky prostriedku elektronickej identifikácie vyššej alebo rovnakej ako tá, ktorú vyžaduje príslušný subjekt verejného sektora pre prístup k online službe za predpokladu, že úroveň záruky daných prostriedkov elektronickej identifikácie zodpovedá úrovni záruky pokročilá alebo vysoká. 

Treťou podmienkou vzájomného uznávania prostriedku elektronickej identifikácie je, aby príslušný subjekt verejného sektora používal vo vzťahu k prístupu k danej online službe úroveň záruky pokročilá alebo vysoká.(19) V prípade, ak prostriedok elektronickej identifikácie má nižšiu úroveň záruky, členský štát ho môže, ale nemusí uznať pre potreby identifikácie pre online služby, ktoré poskytuje.(20)

Nariadenie eIDAS rozlišuje tri úrovne záruky, konkrétne nízka, pokročilá a vysoká. Pri definovaní týchto úrovní záruky Nariadenie eIDAS vychádzalo z výsledkov rozsiahleho pilotného projektu financovaného prostriedkami EÚ a normalizačných a medzinárodných činností, ktoré obsahujú rôzne technické vymedzenia a opisy úrovní záruky. Konkrétne ide o projekt STORK 1.0(21) a medzinárodnú normu Štandard o úrovniach záruky(22), kde Nariadenie eIDAS odkazuje na úrovne 2, 3 a 4 stanovené v projekte STORK 1.0 a Štandarde o úrovniach záruky. V nasledujúcej tabuľke uvádzame prehľad úrovní záruky.

Tabuľka č. 2 – Porovnanie úrovní záruky Nariadenia eIDAS, STORK 1.0 a Štandardu o úrovniach záruky

Úrovne záruky podľa Nariadenia eIDAS	Úrovne záruky podľa STORK 1.0	Úrovne záruky podľa Štandardu o úrovniach záruky
Nízka	QAA úroveň 2	Úroveň záruky 2 – stredná
Pokročilá	QAA úroveň 3	Úroveň záruky 3 – vysoká
Vysoká	QAA úroveň 4	Úroveň záruky 4 – veľmi vysoká

Zdroj: Vlastné spracovanie 

Úrovne záruky upravené v Nariadení eIDAS boli vypracované na základe prístupu, ktorý je založený na výsledkoch (outcome based approach), čo znamená, že každý členský štát EÚ môže splniť požadovanú úroveň záruky rôznymi špecifickými spôsobmi, ktoré sú upravené na národnej úrovni. Inými slovami, Nariadenie eIDAS nezrušuje národné riešenia pre stanovenie úrovní záruky, ale oznámeným prostriedkom elektronickej identifikácie bude musieť byť pridelená konkrétna úroveň záruky v zmysle Nariadenia eIDAS.

Jednotlivé úrovne záruky predstavujú v zmysle Nariadenia eIDAS hierarchický systém. Tieto úrovne sú charakterizované pomocou súvisiacich technických špecifikácií, noriem a postupov, vrátane technických kontrol, ktorých účelom je znížiť riziko zneužitia alebo zmeny totožnosti. Podrobnosti o minimálnych technických špecifikáciách, normách a postupoch, pomocou ktorých sa stanovujú úrovne záruky sú upravené vo vykonávacom nariadení Komisie (EÚ) 2015/1502 z 8. septembra 2015 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“).(23)

3.1 Ako funguje cezhraničná autentifikácia? 

Nariadenie eIDAS vytvorilo systém cezhraničnej autentifikácie, ktorý je založený na uzloch (kontaktných bodoch).(24) Uzol je miesto pripojenia, ktoré je súčasťou architektúry interoperability elektronickej identifikácie a je zapojené do cezhraničnej autentifikácie osôb. Uzol je schopný rozoznať a spracovať alebo prenášať prenosy údajov alebo ich prenášať na iné uzly tým, že umožňuje prepojenie vnútroštátnej infraštruktúry elektronickej identifikácie jedného členského štátu EÚ s vnútroštátnymi infraštruktúrami elektronickej identifikácie ostatných členských štátov EÚ.(25) Nariadenie eIDAS nevylučuje, aby takýchto uzlov bolo viacero.

Proces cezhraničnej autentifikácie by sme mohli opísať v nasledujúcich krokoch:

a) občan požaduje on-line službu v členskom štáte, 

b) občan je požiadaný autentifikovať sa prostredníctvom on-line služby, 

c) vo fáze autentifikácie je zrejmé, že občan má prostriedok elektronickej identifikácie z iného členského štátu,

d) žiadosť o autentifikáciu je odoslaná do krajiny občana na overenie totožnosti prostredníctvom riešenia eIDAS poskytovateľovi identity občana (Identity Provider), v ktorom sa uskutočňuje autentifikácia,

e) výsledok autentifikácie sa vráti poskytovateľovi služieb, 

f) výsledok autentifikácie je dokončený a v prípade pozitívneho výsledku občan môže pokračovať v prístupe k službe.

Riešenie eIDAS robí rôzne národné protokoly prostriedkov elektronickej identifikácie interoperabilné. 

Riešenie využíva protokol eIDAS na preklad národných identifikačných údajov do spoločného formátu, ktorému členské štáty rozumejú a používajú.(26)

V nižšie uvedenom obrázku je znázornený postup cezhraničnej autentifikácie, kde SR žiada o autentifikáciu (receiving memeber state) a Nemecko poskytuje autentifikáciu (sending member state). 

3.2 Vzájomné uznávanie prostriedkov elektronickej identifikácie a cezhraničná autentifikácia v SR 

Je potrebné uviesť, že v zmysle Nariadenia eIDAS je na rozhodnutí členských štátov EÚ, či oznámia Európskej komisii všetky, niektoré alebo neoznámia žiadne schémy elektronickej identifikácie, ktoré sa používajú na vnútroštátnej úrovni na prístup aspoň k verejným online službám alebo ku konkrétnym službám.(27) V kontexte oznámenia, resp. neoznámenia schémy elektronickej identifikácie je potrebné poznamenať, že členským štátom EÚ vznikla v septembri 2018 povinnosť vzájomne uznávať prostriedky elektronickej identifikácie, ktoré boli oznámené v súlade s Nariadením eIDAS. Inými slovami, ak napr. občan Českej republiky bude chcieť využiť online službu poskytovanú orgánom verejnej správy Slovenskej republiky a Česká republika v súlade s Nariedením eIDAS oznámila schému elektronickej identifikácie, tak občan Českej republiky má právo sa autentifikovať pre využitie takejto služby.

K decembru 2018 oznámilo šesť členských štátov schému elektronickej identifikácie, konkrétne Spolková republika Nemecko (ďalej len „Nemecko“), Estónska republika, Španielske kráľovstvo, Chorvátska republika, Luxemburské veľkovojvodstvo a Talianska republika.(28)

Pri prvom prihlásení osoby z iného členského štátu do online služby poskytovanou subjektom verejného sektora SR sa zapíšu z eIDAS uzla do modulu IAM údaje o danej osobe a zároveň sa mu vytvorí elektronická schránka v zmysle zákona č. 305/2013 o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente). Občan iného členského štátu pre doručovanie do elektronickej schránky musí vykonať jej aktiváciu.(29)

Modul IAM (Identity Access Management), taktiež známy ako autentifikačný modul zabezpečuje na základe identifikátora osoby a autentifikátora:
a) autentifikáciu právnickej osoby na účely elektronickej komunikácie,
b) využitie elektronickej identity osoby pre všetky prístupové miesta na účely elektronickej komunikácie a
c) prenos informácie o overenej identite.(30)

Autentifikačný modul sa skladá z dvoch častí, autentifikačnej časti a komunikačnej časti. Autentifikačná časť je určená na autentifikáciu a spravuje ju Ministerstvo vnútra SR. Komunikačná časť je určená na prenos informácie o overenej identite a spravuje ju Úrad vlády SR.(31)

Tento modul predstavuje centralizované riešenie správy identít, ktorý funguje na princípe jedného prihlásenia (Single Sign-On), čo znamená, že používateľ sa po autentifikácii k informačnému systému verejnej správy (napr. portál verejnej správy) nemusí znova autentifikovať pri prístupe k inému informačnému systému verejnej správy. Autentifikačný modul ako jediný vykonáva overenie identity používateľov, čiže ho možno označiť za poskytovateľa identity. Všetky ostatné informačné systémy verejnej správy sú v pozícii poskytovateľov služieb. Výpočet údajov, ktoré sú zapísané do modulu IAM budú limitované, nakoľko minimálny súbor osobných 

identifikačných údajov(32) pre fyzické osoby musí v zmysle vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/1501 z 8. septembra 2015 o rámci interoperability podľa čl. 12 ods. 8 Nariadenia eIDAS obsahovať všetky nasledujúce atribúty:

a) súčasné priezvisko(á),
b) súčasné meno(á),
c) dátum narodenia,
d) jedinečný identifikátor vytvorený odosielajúcim členským štátom EÚ v súlade s technickými špecifikáciami na účely cezhraničnej identifikácie a pokiaľ možno následne nemenený.

Popri vyššie uvedených atribútoch, musí minimálny súbor údajov obsahovať jeden alebo viacero z nasledujúcich atribútov:
a) meno(á) a priezvisko(á) pri narodení,
b) miesto narodenia, 
b) súčasná adresa,
c) pohlavie.

V zmysle dostupných informácií, sa v module IAM vytvorila od 28. septembra 2018 možnosť prihlasovať sa prostredníctvom eIDAS uzla pre zahraničné fyzické osoby s nemeckým občianskym preukazom alebo dokladom o pobyte cudzinca žijúceho v Nemecku. Tieto osoby sa budú môcť s vyššie uvedenými dokladmi identifikovať a autentifikovať do ústredného portálu verejnej správy (ďalej len „ÚPVS“), ako aj na všetky portály, ktoré prostredníctvom ÚPVS využívajú jednotné prihlásenie atechnicky akceptujú tento typ autentifikačného prostriedku.(33)

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že konečné poskytnutie konkrétnej elektronickej služby je spojené s právom na využívanie takýchto služieb na základe podmienok, ktoré sú stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch.(34) Je potrebné selektovať online služby SR, ktoré môžu občania iných členských štátov EÚ reálne využiť. Inými slovami, v prípade služieb poskytovaných online subjektmi verejného sektora SR, kde sa vyžaduje identifikácia a autentifikácia a kde je stanovená oprávnená podmienka (trvalý pobyt, štátne občianstvo a pod.), nie je možné, aby došlo k faktickému poskytnutiu takejto služby. Za sprístupnenie faktického využitia konkrétnej online služby sú zodpovedné príslušné orgány verejnej moci, ktoré danú online službu poskytujú.(35)

Vpraxi môžu vzniknúť prípady duplicitnej identity, ato najmä zdôvodu, že členské štáty neposkytujú mechanizmus cezhraničného stotožňovania identít. Pôjde najmä o situácie ako: 

1. a) občan iného členského štátu má vydaný prostriedok elektronickej identifikácie inej krajiny EÚ a zároveň mu bol v SR vydaný aj prostriedok, napríklad alternatívny autentifikátor. 
2. b) občan iného členského štátu je zapísaný v registri fyzických osôb na základe fyzicky predloženého dokladu ako je pas alebo občiansky preukaz. Pri prihlasovaní cez eIDAS uzol sa však obvykle zasiela odlišný identifikátor, a preto nepríde k automatickému stotožneniu 
3. c) krajina vydávajúca identifikátor vytvára pre každý prostriedok identifikácie nový identifikátor. V prípade Nemecka pri každom novom vydanom eID (napríklad po jeho strate alebo vypršaní) pre rovnakú osobu vzniká nový identifikátor a teda aj nová identita v IAM. 
4. d) krajina vydávajúca identifikátor môže poskytovať viacero prostriedkov elektronickej identifikácie pre jednu osobu a tým aj viaceré jedinečné identifikátory.(36)

Pri vytváraní duplicitných identít dôjde k situácii, že pre rovnakú osobu (v jednom právnom postavení) budú vytvorené viaceré elektronické schránky. 

4 VYBRANÉ PROBLÉMY GDPR V KONTEXTE NARIADENIA EIDAS 4.1 ÚVOD DO GDPR 

Na tomto mieste považujeme za vhodné upozorniť, že GDPR nie je prvým právnym predpisom, ktorý obsahuje reguláciu ochrany osobných údajov. GDPR nahrádza smernicu 95/46/ES o ochrane osobných údajov, ktorá bola v našom právnom poriadku reflektovaná v zákone č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov. Navyše, prakticky celá regulácia tejto oblasti vychádza z právne záväzných medzinárodných dohovorov ako napr. Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd a Dohovor Rady Európy o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracúvaní osobných údajov. 

Zvýrazňujeme, že ak má právny akt Európskej únie charakter nariadenia, je priamo uplatniteľné a záväzné pre členské štáty. Inými slovami, zákonodarca ho nemusí implementovať v podobe zákona do svojho právneho poriadku (ako je to pri smerniciach). To znamená, že v rámci národnej právnej úpravy ochrany osobných údajov bolo na mieste iba nevyhnutne upraviť výnimky a odchýlky, ktoré GDPR predpokladá. S účinnosťou 25. mája 2018 je v Slovenskej republike prijatý zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov (Zákon o ochrane osobných údajov), ktorý v značnej miere kopíruje ustanovenia GDPR. 

Často krát v diskusiách o GDPR zaznieva, že ide o revolúciu v oblasti ochrany osobných údajov. Nie je tomu však tak, keďže právna úprava ochrany osobných údajov existovala aj doteraz a ustanovovala špecifické povinnosti a práva. Rozvoj technológií ale predznamenal potrebu precíznejšej a detailnejšej regulácie v tejto oblasti, keďže staršia smernica o ochrane osobných údajov bola prijatá v roku 1995, kedy Internet používala iba obmedzená časť sveta. V tomto kontexte tak GDPR reaguje na technologický pokrok v spoločnosti, ktorá je do určitej miery priamo závislá na používaní informačných a komunikačných technológií. Podľa nášho názoru sa tak skôr jedná o evolúciu (vývoj) ako revolúciu. Navyše, smernica ako prameň práva umožňovala rozdielnu implementáciu do právnych poriadkov jednotlivých členských štátov a harmonizácia tejto oblasti nebola úspešná, čo sa prejavilo napr. aj v prílišnom formalizme zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov. GDPR unifikuje reguláciu ochrany osobných údajov a nemalo by už tak dochádzať k rozdielnej interpretácií tohto právneho aktu naprieč Európskou úniou.

V GDPR sa uplatňuje princíp technologickej neutrality. Predmetný princíp je reflektovaný v recitály 15 GDPR: „S cieľom zabrániť vzniku závažného rizika obchádzania právnych predpisov by mala byť ochrana fyzických osôb technologicky neutrálna a nemala by závisieť od použitých technologických riešení.“ Zjednodušene, GDPR nereguluje konkrétne technológie a nepodmieňuje ochranu osobných údajov špecifickou technológiou (napr. zabezpečenie bezpečnosti osobných údajov prostredníctvom konkrétneho softvéru). V tomto smere je tak na osobe, ktorá osobné údaje spracúva akú technológiu na spracúvanie prípadne na zabezpečenie ochrany použije za splnenia požiadaviek kladených GDPR. 

Ďalšou výraznou zmenou je posilnenie práv dotknutých osôb. Azda najvýznamnejším dopadom je však tzv. princíp zodpovednosti. V doteraz platnej právnej úprave podľa zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov bolo potrebné notifikovať (upozorniť) Úrad na ochranu osobných údajov SR (ďalej len Úrad) v zákonom stanovených prípadoch, že dochádza k spracúvaniu osobných údajov. Od účinnosti Nariadenia notifikačná povinnosť odpadá, ale prevádzkovateľ (sprostredkovateľ) je povinný zabezpečiť súlad s Nariadením prostredníctvom inštitútov GDPR a v prípade kontroly od Úradu je povinný tento súlad preukázať prostredníctvom (i) dokumentácie vyžadovanej Nariadením (napr. záznamami o spracovateľských operáciách prípadne posúdením vplyvu na ochranu údajov, ak sa vyžaduje) a (ii) konkrétnymi prijatými opatreniami na ochranu osobných údajov (napr. prijatím bezpečnostnej smernice, interných politík na ochranu údajov atď.). 

4.2 NARIADENIE EIDAS A OCHRANA OSOBNÝCH ÚDAJOV 

Nariadenie eIDAS upravuje ochranu osobných údajov iba odkazom na špecifickú reguláciu. Článok 5 nariadenia eIDAS ustanovuje, že „spracúvanie osobných údajov sa vykonáva v súlade so smernicou 95/46/ES.“ Napriek tomu, že predmetný článok odkazuje na starý právny predpis, samotné GDPR tento problém explicitne rieši. V článku 94 ods. 2 GDPR je výslovne ustanovené, že „odkazy na zrušenú smernicu sa považujú za odkazy na toto nariadenie.“ Z tohto možno vyvodiť, že pri plnení povinností ustanovených v nariadení eIDAS je potrebné brať na zreteľ aj GDPR v prípadoch, kde dochádza k spracúvaniu osobných údajov. Základné postuláty ochrany osobných údajov obsahuje aj nezáväzná časť nariadenia eIDAS: „Toto nariadenie by sa malo uplatňovať v úplnom súlade so zásadami týkajúcimi sa ochrany osobných údajov ustanovenými v smernici Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES. Z tohto hľadiska a so zreteľom na zásadu vzájomného uznávania ustanovenú v tomto nariadení by sa autentifikácia služby online mala týkať len spracúvania tých identifikačných údajov, ktoré sú primerané, relevantné a nie sú nadbytočné na účely poskytnutia prístupu k danej službe online. Okrem toho by poskytovatelia dôveryhodných služieb a orgány dohľadu mali rešpektovať požiadavky smernice 95/46/ES, ktoré sa týkajú dôvernosti a bezpečnosti spracovania údajov.“ Vyššie uvedené predstavuje základ pri spracúvaní osobných údajov a je plne kompatibilné aj so znením GDPR. 

4.3 APLIKÁCIA GDPR PRI UZNÁVANÍ VZÁJOMNÝCH PROSTRIEDKOV IDENTIFIKÁCIE 

GDPR upravuje tri druhy pôsobnosti v súlade s uznanou teoreticko-právnou doktrínou – pôsobnosť miestnu, vecnú a osobnú. Považujeme za vhodné v tomto kontexte preskúmať proces vzájomného uznávanie prostriedkov elektronickej identifikácie (ďalej len „vzájomné uznávanie PEI“) a upriamiť pozornosť na vecnú pôsobnosť GDPR. Všeobecné nariadenie na ochranu údajov sa vzťahuje na „spracúvanie osobných údajov vykonávané úplne alebo čiastočne automatizovanými prostriedkami a na spracúvanie inými než automatizovanými prostriedkami v prípade osobných údajov, ktoré tvoria súčasť informačného systému alebo sú určené na to, aby tvorili súčasť informačného systému.“(37) V prvom rade je tak potrebné vyriešiť otázku či ide o spracúvanie osobných údajov pri vzájomnom uznávaní PEI. Z vyššie uvedeného postupu cezhraničnej autentifikácie je nevyhnutné k tejto otázke zaujať pozitívne stanovisko. Pri používaní elektronických služieb verejnej správy sú občania jednoznačne identifikovaný na základe právom predpísaných identifikátorov. Za osobné identifikačné údaje možno považovať v zmysle čl. 3 bod 3 Nariadenia eIDAS „súbor údajov, ktorý umožňuje určiť identity fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo fyzickej osoby zastupujúcej právnickú osobu.“ Minimálny súbor osobných identifikačných údajov pre fyzické osoby musí v zmysle vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/1501 z 8. septembra 2015 o rámci interoperability podľa čl. 12 ods. 8 Nariadenia eIDAS (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) obsahovať všetky nasledujúce atribúty: (a) súčasné priezvisko(á), (b) súčasné meno(á), (c) dátum narodenia, (d) jedinečný identifikátor vytvorený odosielajúcim členským štátom EÚ v súlade s technickými špecifikáciami na účely cezhraničnej identifikácie a pokiaľ možno následne nemenený. Popri vyššie uvedených atribútoch, musí minimálny súbor údajov obsahovať jeden alebo viacero z nasledujúcich atribútov: (a) meno(á) a priezvisko(á) pri narodení, (b) miesto narodenia, (c) súčasná adresa, (d) pohlavie. Z hľadiska definície osobných údajov podľa GDPR(38) vyššie uvedené informácie spĺňajú atribúty osobného údaju. Navyše, z vecného hľadiska ide aj o spracúvanie osobných údajov, keďže pri vzájomnom uznávaní PEI dochádza k automatizovanému spracúvaniu osobných údajov. Považujeme za vhodné dodať, že pod pojem spracúvanie osobných údajov možno subsumovať aj proces anonymizácie.(39)

Z hľadiska miestnej pôsobnosti existujú tri režimy miestnej pôsobnosti podľa GDPR.(40) Pri spracúvaní osobných údajov v rámci prevádzkarní umiestnených na území Európskej únie platí režim podľa článku 3 ods. 1.(41) Nie je pochýb, že jednotlivé inštitúcie zabezpečujúce vzájomné uznávanie PEI sú lokalizovateľné v rámci Európskej únie. Taktiež považujeme za vhodné dodať, že v tomto prípade sa nejedná o cezhraničný prenos osobných údajov podľa GDPR do tretích krajín, keďže vzájomné uznávanie PEI je aplikovateľné iba v členských štátoch Európskej únie.

Z hľadiska krokov pri vzájomnom uznávaní PEI sa domnievame, že GDPR bude aplikovateľné v celom procese. O aplikácií pri využívaní služieb verejnej správy cez elektronický portál služieb verejnej správy nemôže byť ani pochýb, keďže na identifikáciu sa vyžaduje súbor špecifických identifikátorov uvedených vyššie a niet ani pochýb o tom, že ide o osobné údaje. Určitú výnimku tvoria údaje, ktoré sú uchovávané v uzloch za účelom presmerovania žiadostí. V zmysle článku 6 Vykonávacieho nariadenia „Uzly nesmú uchovávať žiadne osobné údaje okrem údajov na účely uvedené v článku 9 ods. 3.“ Článok 9 ods. 3 ustanovuje, že „uzlový operátor uchováva údaje, ktoré by v prípade mimoriadnej udalosti umožnili obnovu postupnosti výmeny správ potrebnú na zistenie miesta a povahy tejto udalosti. Údaje sa uchovávajú na isté časové obdobie v súlade s vnútroštátnymi požiadavkami a pozostávajú minimálne z týchto prvkov: (a) identifikácia uzla; (b) identifikácia správy; (c) dátum a čas správy.“ V tomto smere tak možno zvýrazniť požiadavku anonymizácie identifikačných údajov dotknutej osoby, keďže legislatíva priamo zakazuje pri komunikácií uzlov spracúvať osobné údaje v nich. 

4.4 OSOBNÁ PÔSOBNOSŤ GDPR PRI VZÁJOMNOM UZNÁVANÍ PEI 

Osobná pôsobnosť GDPR určuje konkrétne postavenie entity pri spracúvaní osobných údajov. Správne determinovanie postavenia je dôležité z hľadiska plnenia konkrétnych práva povinností ustanovených v GDPR. Dotknutá osoba je identifikovaná alebo identifikovateľná fyzická osoba, ktorej sa informácie týkajú. Hlavnými „aktérmi“ spracúvania osobných údajov sú prevádzkovateľ a sprostredkovateľ, pričom oba tieto pojmy definuje GDPR v článku 4. Prevádzkovateľ podľa bodu 7 vyššie uvedeného článku je „fyzická alebo právnická osoba, orgán verejnej moci, agentúra alebo iný subjekt, ktorý sám alebo spoločne s inými určí účely a prostriedky spracúvania osobných údajov; v prípade, že sa účely a prostriedky tohto spracúvania stanovujú v práve Únie alebo v práve členského štátu, možno prevádzkovateľa alebo konkrétne kritériá na jeho určenie určiť v práve Únie alebo v práve členského štátu.“ Pracovná skupina článku 29 – od účinnosti nariadenia Európsky výbor pre ochranu údajov (ďalej len „Výbor“) vo svojom staršom (napriek tomu stále aplikovateľnom) stanovisku uvádza tri kritéria na určenie prevádzkovateľa. Musí ísť o (i) fyzickú alebo právnickú osobu, orgán verejnej moci, agentúru alebo iný subjekt, (ii) ktorý sám alebo spoločne s inými (iii) určí účely a prostriedky spracúvania osobných údajov. Ak dvaja alebo viacerí prevádzkovatelia spoločne určia účely a prostriedky spracúvania, sú spoločnými prevádzkovateľmi. Nie je dôležitá úroveň prepojenia spoločných prevádzkovateľov (od spoločného zdieľania výkonu všetkých spracovateľských operácii až po zdieľanie výkonu len jednej spracovateľskej operácie). Typickým príkladom spoločných prevádzkovateľov je vedenie databázy dlžníkov viacerými entitami napr. vo finančnom sektore. 

Najdôležitejším aspektom definície je určenie účelov a prostriedkov spracúvania osobných údajov. V tejto súvislosti Výbor uvádza, že nie je dôležité formálne určenie entity (napr. v zmluve alebo memorande), ktorá účely a prostriedky určuje, ale zvýrazňuje faktické skutočnosti, teda reálny stav a praktickú realitu. Je potrebné sa pozrieť na konkrétne spracovateľské operácie a odpovedať na otázky ohľadom dôvodu spracovania osobných údajov a kto výkon spracovania inicioval. Subjekt, ktorý má nulový faktický alebo právny vplyv na určenie účelov a prostriedkov spracovania osobných údajov nemôže byť považovaný za prevádzkovateľa. Určenie účelu spracovania je výsadou prevádzkovateľa.

Oproti tomu sprostredkovateľom je „fyzická alebo právnická osoba, orgán verejnej moci, agentúra alebo iný subjekt, ktorý spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa.“ Správne určenie toho, či konkrétna osoba je prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ je nevyhnutné z hľadiska determinovania konkrétnych práv a povinností vyplývajúcich z Nariadenia. Pri vymedzení pojmu sprostredkovateľ je nevyhnutné zvýrazniť, že jeho zapojenie do spracúvania osobných údajov predpokladá určité poverenie alebo zmocnenie zo strany prevádzkovateľa, keďže osobné údaje spracúva v jeho mene. Konkrétnejšie detaily procesu poverenia a vzťahu prevádzkovateľ – sprostredkovateľ upravuje článok 28 GDPR. Nie je vylúčené, že v praxi bude jedna a tá istá osoba prevádzkovateľom a zároveň sprostredkovateľom. 

GDPR ďalej vymedzuje príjemcu a tretiu stranu. Článok 4 bod 9 definuje príjemcu ako „fyzickú alebo právnickú osoba, orgán verejnej moci, agentúra alebo iný subjekt, ktorému sa osobné údaje poskytujú bez ohľadu na to, či je treťou stranou. Orgány verejnej moci, ktoré môžu prijať osobné údaje v rámci konkrétneho zisťovania v súlade s právom Únie alebo právom členského štátu, sa však nepovažujú za príjemcov; spracúvanie uvedených údajov uvedenými orgánmi verejnej moci sa uskutočňuje v súlade s uplatniteľnými pravidlami ochrany údajov v závislosti od účelov spracúvania.“ Tretia strana je v GDPR vymedzená ako „fyzická alebo právnická osoba, orgán verejnej moci, agentúra alebo iný subjekt než dotknutá osoba, prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby, ktoré sú na základe priameho poverenia prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa poverené spracúvaním osobných údajov.“(42)

Z hľadiska zamerania predkladaného príspevku autori rozlišujú medzi troma základnými subjektami pri manažmente elektronickej identity – užívateľ služby, poskytovateľ identity a poskytovateľ služby. Užívateľ služby z hľadiska personálnej pôsobnosti je jednoznačne dotknutou osobu. Entity, ktoré spracúvajú osobné údaje o dotknutých osobách jednoznačne vedia konkrétnych užívateľov identifikovať. Poskytovateľ služby (napr. prevádzkovateľ elektronických služieb verejnej správy) by v drvivej väčšine prípadov mal byť považovaný za prevádzkovateľa. Toto konštatovanie možno odvodiť z požiadavky určenia účelu, keďže samotný prevádzkovateľ služby (konkrétna organizácia zmocnená štátom) predmetnú službu vytvoril a udržiava ju v prevádzke. Inými slovami sám určil aké osobné údaje budú spracúvané a taktiež na aký účel. Z hľadiska GDPR tak ide o prevádzkovateľa podľa článku 4 bodu 7. Otázka poskytovateľa identity je komplikovanejšia a bude vždy závisieť od konkrétnych okolností. Ak poskytovateľa identity chápeme v reštriktívnom zmysle ako entitu, ktorá občanom prideľuje špecifické identifikátori (napr. čipové občianske preukazy), pôjde jednoznačne o prevádzkovateľa, ktorý sám určil účely a rozsah spracúvania osobných údajov, ktoré mu dotknuté osoby poskytli alebo ktoré má k dispozícií od štátu. Avšak ak pôjde o poskytnutie identity ad hoc pri využívaní elektronických služieb verejnej správy (napr. ak sa užívateľ autentifikuje a je mu pre overovateľa identity – tretiu stranu vytvorená identita) môže ísť aj o vzťah prevádzkovateľ – sprostredkovateľ, kde sprostredkovatelia budú poverené entity štátom v procese poskytovania elektronických verejných služieb. 

4.5 ĎALŠIE APLIKAČNÉ PROBLÉMY A BUDÚCI VÝSKUM 

Ambíciou predkladaného príspevku nebolo komplexne analyzovať problematiku implementácie GPDR pri vzájomnom uznávaní PEI. Na druhej strane vidíme ale priestor pre ďalší výskum, ktorému sa v blízkej budúcnosti budeme venovať. Zvýrazniť možno tri problematické aspekty, na ktoré sme pri skúmaní otázok narazili. V prvom rade ide o bezpečnosť spracúvania osobných údajov. Vykonávacie nariadenie v článku 6 ods. 1 ustanovuje, že „ochrana a dôvernosť vymieňaných údajov a zachovanie integrity údajov medzi uzlami sa zabezpečuje pomocou najlepších dostupných technických riešení a ochranných postupov.“ Je nepochybne zaujímavé porovnať predmetné kritérium s požiadavkami na bezpečnosť údajov podľa článku 32 GDPR.(43) Druhou otázkou je správna implementácia GDPR v kontexte základných zásad spracúvania osobných údajov podľa článku 5 GDPR. V neposlednom rade považujeme za vhodné v budúcnosti preskúmať povinnosť a prípadnú praktickú realizáciu inštitútu posúdenia vplyvu na ochranu údajov podľa článku 35 GDPR.(44)

5 ZÁVER 

Napriek skutočnosti, že SR k januáru 2019 ešte nezačala proces oznámenia schémy elektronickej identifikácie, má v zmysle Nariadenia eIDAS povinnosť uznávať prostriedky elektronickej identifikácie v rámci už oznámených schém elektronickej identifikácie. Občania iných členských štátov, ktorí spĺňajú podmienky v zmysle Nariadenia eIDAS tak môžu pre identifikáciu a autentifikáciu do online služieb poskytovaných subjektmi verejného sektora SR používať národné prostriedky elektronickej identifikácie. V rámci systému cezhraničnej autentifikácie sa občanom iných členských štátov EÚ zapíšu z eIDAS uzla do modulu IAM údaje o danej osobe a zároveň sa im vytvorí elektronická schránka. Napriek technickej pripravenosti však môže v praxi dôjsť k situáciám, kedy sa občanovi iného členského štátu vytvoria duplicitné identity. 

Z hľadiska aplikácie GDPR je možné záverom zhrnúť nasledovné: GDPR ako právny akt je aplikovateľné pri všetkých krokoch vzájomného uznávania PEI s určitými odchýlkami pri spracúvaní údajov v jednotlivých uzloch. Z hľadiska miestnej pôsobnosti ide o režim prevádzkarne na území Európskej únie. Determinovanie postavenia jednotlivých aktérov posudzovaného procesu z hľadiska osobnej pôsobnosti GDPR bude vždy závisieť od konkrétnych okolností. Ako priestor pre budúci výskum autori vidia problematiku základných zásad spracúvania osobných údajov, posúdenia vplyvu na ochranu údajov a bezpečnostných opatrení podľa GDPR a eIDAS. 

Poznámky

• 1) LEENES, R. E., SCHALLABÖCK, J, HANSEN, M.: PRIME white paper v3, EU: The PRIME consortium, 2008, s. 1. 
• 2) CLARKE, R.: A Sufficiently Rich Model of (Id)entity, Authentication and Authorisation. 2010. Dostupné na: http://www.rogerclarke.com/ID/IdModel-1002.html#MAc. 
• 3) Modinis Study on Identity Management in eGovernment Common Terminological Framework for Interoperable Electronic Identity Management Consultation paper v2.01. 2005, s. 11. Dostupné na: http://ec.europa.eu/information_society/activities/ict_psp/documents/eid_terminology_paper.pdf 
• 4) Manažment identity nie je len problematikou, ktorá sa týka len verejnej správy. Napr. aj v súkromnom sektore môže zamestnávateľ spravovať identity pracovníkov a určovať, ktorí zamestnanci majú prístup k zdrojom (napr. prístup do budov a pod.). 
• 5) V odbornej literatúre sa možno stretnúť s pojmom manažment digitálnej identity alebo digitálny manažment identity. 
• 6) LIPS, M.: Rethinking citizens – government relationships in the age of digital identity: Insights from research. In Information Polity. 2010, roč. 15, č. 4, s. 276. 
• 7) OECD: The role of digital identity management in the internet economy: a primer for policy makers. 2009. Dostupné na: http://www.oecd-ilibrary.org/science-and-technology/the-role-of-digital-identity-management-inthe-internet-economy_222134375767. 
• 8) V posledných rokoch možno sledovať, že štáty vytvárajú robustné modely manažmentu elektronickej identity, ktoré sú založené na elektronickom preukaze identity, ktorý je vydávaný štátom. Tento preukaz identity nachádza využitie nielen pri identifikácii a autentifikácii osoby k službám, ktoré poskytuje verejná správa, ale aj v súkromnom sektore. Spomínanými štátmi sú, napr. Nemecko, Francúzsko, Rakúsko a i. Bližšie pozri OECD: The role of digital identity management in the internet economy: a primer for policy makers. 2009. 
• 9) LAURENT, M. a BOUZEFRANE, S.: Digital Identity Management. London: ISTE Press Ltd., 2015, s. 33. 
• 10) Tamtiež, s. 34. 
• 11) Tamtiež, s. 33. 
• 12) Napr. OpenID dostupné na: http://openid.net/, Shibboleth dostupné na: http://shibboleth.net/, WS-Federation dostupné na: https://msdn.microsoft.com/en-us/library/bb498017.aspx, OpenAM dostupné na: https://forgerock.org/openam/ a pod. 
• 13) OECD: The role of digital identity management in the internet economy: a primer for policy makers. 2009, s. 161. LAURENT, M. a BOUZEFRANE, S.: Digital Identity Management. London: ISTE Press Ltd., 2015, s. 35. 
• 14) OECD: The role of digital identity management in the internet economy: a primer for policy makers. 2009, s. 161. 
• 15) LAURENT, M. a BOUZEFRANE, S.: Digital Identity Management. London: ISTE Press Ltd., 2015, s. 33. 
• 16) Prostriedkom elektronickej identifikácie je v zmysle čl. 3 ods. 2 Nariadenia eIDAS: „hmotná jednotka a/alebo nehmotná jednotka obsahujúca osobné identifikačné údaje, ktorá sa používa na autentifikáciu pre online služby.“ Inými slovami, prostriedky elektronickej identifikácie (napr. elektronické údaje z osobných a cestovných dokladov, digitálne certifikáty, zoznamy zrušených certifikátov a pod.), ktoré budú musieť členské štáty EÚ povinne uznávať, slúžia na elektronickú autentifikáciu, čiže overenie deklarovanej identity osoby, ktorá chce využiť online službu v inom členskom štáte EÚ. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že cieľom Nariadenia eIDAS nie je uznávanie elektronického občianskeho preukazu, ale uznanie elektronickej identity, ktorá je obsiahnutá v ňom. 
• 17) V právnom poriadku Slovenskej republiky sú úrovne záruky upravené vo výnose Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 55/2014 Z. z. o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy. 
• 18) V zmysle čl. 3 ods. 4 Nariadenia eIDAS sa za schému elektronickej identifikácie považuje: „systém na elektronickú identifikáciu, v rámci ktorého sa fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo fyzickým osobám zastupujúcim právnické osoby vydávajú prostriedky elektronickej identifikácie.“ Schéma elektronickej identifikácie úzko súvisí s prostriedkom elektronickej identifikácie, avšak tento pojem je potrebné vnímať v širšom kontexte. Schéma elektronickej identifikácie poskytuje dve služby, ktorými sú: 1) vydávanie prostriedkov elektronickej identifikácie, 2) zabezpečenie procesu autentifikácie. 
• 19) Tamtiež, čl. 6 písm. b) c). 
• 20) Tamtiež, bod 13 preambuly.. 
• 21) Projekt STORK (Secure idenTity acrOss boRders linKed) bol realizovaný v rokoch 2008-2011 a zaoberal problematikou identifikácie a autentifikácie v kontexte cezhraničného využívania verejných služieb. 
• 22) ISO/IEC 29115:2013 Entity authentication assurance framework. 
• 23) Vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2015/1502 z 8. septembra 2015, ktorým sa stanovujú minimálne technické špecifikácie a postupy pre úrovne zabezpečenia prostriedkov elektronickej identifikácie podľa článku 8 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu. 
• 24) Tzv. brány – pred tým nazývané PEPS (Pan-European Proxy Services). Architektúra prepojených národných bodov. Výsledok proiektu STORK 1 a STORK 2. PEPS = eIDAS uzol. 
• 25) Čl. 2 ods. 1 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2015/1501 z 8. septembra 2015 o rámci interoperability 
• 26) Dostupné na: https://ec.europa.eu/cefdigital/wiki/display/CEFDIGITAL/How+does+it+work+-+eIDAS+solution. 
• 27) Bod 13 preambuly Nariadenia eIDAS. 
• 28) Zoznam dostupný na: https://ec.europa.eu/cefdigital/wiki/display/EIDCOMMUNITY/Overview+of+prenotified+and+notified+eID+schemes+under+eIDAS. 
• 29) Často kladené otázky k elektronickej identifikácii na základe eIDAS (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 910/2014). Dostupné na: https://www.slovensko.sk/_img/CMS4/eIDAS/FAQ%20-%20eIDAS_v2.pdf. 
• 30) § 10 ods. 5 zákona č. 305/2013 o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente). 
• 31) Tamtiež. 
• 32) Za osobné identifikačné údaje možno považovať v zmysle čl. 3 bod 3 Nariadenia eIDAS „súbor údajov, ktorý umožňuje určiť identity fyzickej osoby alebo právnickej osoby alebo fyzickej osoby zastupujúcej právnickú osobu.“ Osobné identifikačné údaje zohrávajú dôležitú úlohu pri elektronickej identifikácii, ktorá v zmysle čl. 3 ods.1 Nariadenia eIDAS predstavuje: „proces používania osobných identifikačných údajov v elektronickej forme, ktoré jedinečne reprezentujú fyzickú osobu alebo právnickú osobu alebo fyzickú osobu zastupujúcu právnickú osobu. 
• 33) Často kladené otázky k elektronickej identifikácii na základe eIDAS (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 910/2014). Dostupné na: https://www.slovensko.sk/_img/CMS4/eIDAS/FAQ%20-%20eIDAS_v2.pdf, s. 7. 
• 34) Bod 14 preambuly Nariadenia eIDAS. 
• 35) Často kladené otázky k elektronickej identifikácii na základe eIDAS (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 910/2014). Dostupné na: https://www.slovensko.sk/_img/CMS4/eIDAS/FAQ%20-%20eIDAS_v2.pdf, s. 3. 
• 36) Tamtiež, s. 4-5. 
• 37) Článok 2 ods. 1 GPDR. 
• 38) Článok 4 bod 1 GDPR: „osobné údaje“ sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (ďalej len „dotknutá osoba“); identifikovateľná fyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú, fyziologickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby.“ 
• 39) Viď široká definícia spracúvania osobných údajov podľa článku 4 bodu 2: „spracúvanie“ je operácia alebo súbor operácií s osobnými údajmi alebo súbormi osobných údajov, napríklad získavanie, zaznamenávanie, usporadúvanie, štruktúrovanie, uchovávanie, prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, využívanie, poskytovanie prenosom, šírením alebo poskytovanie iným spôsobom, preskupovanie alebo kombinovanie, obmedzenie, vymazanie alebo likvidácia, bez ohľadu na to, či sa vykonávajú automatizovanými alebo neautomatizovanými prostriedkami.“ 
• 40) Pozri napr. BERTHOTY, J. a kol. : Všeobecné nariadenie na ochranu údajov. 1. vydanie. Praha : C.H. Beck, 2018, s. 193 a nasl. 
• 41) Článok 3 ods. 1: „Toto nariadenie sa vzťahuje na spracúvanie osobných údajov v rámci činnosti prevádzky prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa v Únii, a to bez ohľadu na to, či sa spracúvanie vykonáva v Únii alebo nie.“ 
• 42) Článok 4 bod 10 GDPR. 
• 43) Článok 32 ods. 1 GDPR: „Prevádzkovateľ a sprostredkovateľ prijmú so zreteľom na najnovšie poznatky, náklady na vykonanie opatrení a na povahu, rozsah, kontext a účely spracúvania, ako aj na riziká s rôznou pravdepodobnosťou a závažnosťou pre práva a slobody fyzických osôb, primerané technické a organizačné opatrenia s cieľom zaistiť úroveň bezpečnosti primeranú tomuto riziku, pričom uvedené opatrenia…“ 
• 44) Článok 35 GDPR: „Ak typ spracúvania, najmä s využitím nových technológií a s ohľadom na povahu, rozsah, kontext a účely spracúvania pravdepodobne povedie k vysokému riziku pre práva a slobody fyzických osôb, prevádzkovateľ pred spracúvaním vykoná posúdenie vplyvu plánovaných spracovateľských operácií na ochranu osobných údajov. Pre súbor podobných spracovateľských operácií, ktoré predstavujú podobné vysoké riziká, môže byť dostatočné jedno posúdenie.“ 

Autori
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava
JUDr. Matúš Mesarčík PhD., LL.M

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Zborniky/2019-03-29-Zbornik_digitalizacia.pdf

1 ÚVOD

Enormné zavádzanie informačných a komunikačných technológií (ďalej len „IKT“) do väčšiny oblastí života prináša mnohé pozitíva, ktoré vedú k rozvoju informačnej spoločnosti, urýchleniu komunikácie a rozvoju služieb. Na druhej strane, závislosť spoločnosti a jej fungovania na takýchto technológiách so sebou prináša aj riziká v podobe zneužitia IKT a útokov na uvedené technológie. Cielené útoky proti IKT nie sú len otázkou, ktorú je potrebné riešiť na národnej úrovni, ale nadobudla globálny charakter a stala sa celospoločenským fenoménom. Výsledkom takýchto aktivít sú škody nie len vo verejnom sektore, ale aj súkromnom sektore. Nové formy kybernetických útokov predstavujú ohrozenie pre dôležité riadiace, technologické, komunikačné a bezpečnostné systémy, ako aj služby, ktorých nefunkčnosť, alebo chybná funkčnosť, by mala vážny dopad na fungovanie štátu, najmä v jeho základných bezpečnostných oblastiach. V dôsledku dynamicky sa rozvíjajúcich technológií sa zvyšuje riziko vzniku ďalších nových bezpečnostných hrozieb. Preto je viac ako potrebné, zaoberať sa problematikou zabezpečenia potrebnej ochrany IKT pred zásahmi, ktoré môžu ochromiť ich riadne fungovanie a v konečnom dôsledku ohroziť aj riadne fungovanie štátu.

Slovenskej republike ako členovi Organizácie Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „NATO“) a členovi Európskej únie vznikajú záväzky týkajúce sa kybernetickej bezpečnosti, konkrétne ochrana kybernetického priestoru, ochrana pred útokmi a hrozbami, ktoré sa objavujú v tomto priestore. Spomínané útoky sú stále komplikovanejšie a sofistikovanejšie, nehovoriac o tom, že často smerujú proti prvkom kritickej infraštruktúry. S ohľadom na skutočnosť, že kybernetický priestor nie je teritoriálne ohraničený, je potrebné pozerať sa na problematiku kybernetickej bezpečnosti perspektívou medzinárodného spoločenstva a v dôsledku všade prítomných kybernetických hrozieb, rozvíjať intenzívnu medzinárodnú spoluprácu. Nakoľko v Slovenskej republike pretrváva rôzna úroveň spôsobilosti a pripravenosti na kybernetické hrozby a útoky proti IKT, je nutné riešiť ochranu kybernetického priestoru formou záväznej právnej regulácie.

2 ZÁKLADNÉ POJMY KYBERNETICKEJ BEZPEČNOSTI 

Kybernetická bezpečnosť je v súčasnosti považovaná za jednu z najdynamickejších otázok, avšak málokto si uvedomuje jej skutočný význam a rozmer. Jedným z hlavných dôvodov pre túto nejasnosť je absencia záväznej terminológie v tejto oblasti. Preto je viac ako potrebné, vymedziť pojem kybernetická bezpečnosť a pojmy s ňou súvisiace.1

Napriek tomu, že pojem kybernetická bezpečnosť sa v súčasnosti nevyskytuje v žiadnej právnej norme, nachádzame definíciu tohto pojmu v dokumente „Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 – 2020“ (ďalej len „Koncepcia“). V zmysle Koncepcie predstavuje kybernetická bezpečnosť určujúci prvok bezpečnostného prostredia a na úrovni štátu predstavuje: „systém nepretržitého a plánovitého zvyšovania politického, právneho, hospodárskeho, bezpečnostného, obranného a vzdelanostného povedomia, ktorý zahŕňa aj zvyšovanie účinnosti prijatých a aplikovaných technicko-organizačných opatrení riadenia rizík v kybernetickom priestore za účelom jeho transformácie do dôveryhodného prostredia, ktoré umožnia bezpečné fungovanie spoločenských a hospodárskych procesov pri zaistení akceptovateľnej úrovne rizík v kybernetickom priestore.“2 V zmysle prílohy Koncepcie, ktorá vymedzuje vybrané pojmy, ako aj význam kľúčových pojmov pre účely Koncepcie, je kybernetická bezpečnosť vymedzená ako: „súhrn právnych, organizačných a technických prostriedkov na zaistenie ochrany kybernetického priestoru.“3 Koncepcia vníma kybernetickú bezpečnosť ako súčasť bezpečnostného systému štátu a poukazuje na základné bezpečnostné oblasti (bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky v zahraničnej a obrannej politike; ochrana ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosť občana a štátu; sociálna stabilita štátu; ekonomická stabilita štátu; ochrana životného prostredia), ktoré by mohli byť ohrozené v prípade nezabezpečenia dostatočnej ochrany a obrany pred bezpečnostnými incidentmi.

Ďalšími dôležitými pojmami sú kybernetický priestor (cyberspace) a národný kybernetický priestor. 4 Pojem kybernetický priestor pôvodne slúžil na označenie prostredia, v ktorom prebieha prenos a spracovanie digitálne zaznamenanej informácie. V súčasnosti označuje informačnú a komunikačnú infraštruktúru organizácie, štátu, alebo globálnu informačnú a komunikačnú infraštruktúru.5 Podobne ako pojem kybernetická bezpečnosť, ani kybernetický priestor nemá svoju legálnu definíciu, ale možno poznamenať, že je obsahom viacerých dokumentov, ktoré nie sú záväzné.6 Kybernetický priestor je v zmysle prílohy Koncepcie vymedzený ako: „virtuálny priestor bez hraníc zložený z celosvetovo prepojených sietí z hardvéru, softvéru a dát.“ 7 Národný kybernetický priestor Slovenskej republiky zahŕňa jednotlivé systémy kybernetického priestoru, ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej republiky, ako aj ďalšie systémy kybernetického priestoru, ktoré obsahujú dáta a informácie smerované na Slovenskú republiku, alebo majúce vplyv na Slovenskú republiku.8

S problematikou kybernetickej bezpečnosti úzko súvisí aj pojem kritická infraštruktúra a kritická informačná a komunikačná infraštruktúra. Prvý pojem predstavuje v zmysle Koncepcie: „systémy a služby, ktorých nefunkčnosť, alebo chybná funkčnosť by mala závažný dopad na bezpečnosť štátu, jeho ekonomiku, verejnú správu a v konečnom dôsledku na zabezpečenie základných životných potrieb obyvateľstva.“9 V rámci kritickej infraštruktúry je často definovaných päť sektorov: sektor informačných a komunikačných technológií, energetický sektor, bankový a finančný sektor, fyzická distribúcia – dopravná infraštruktúra (čiže hlavne prepravné a dopravné systémy) a sektor významných služieb pre ľudí.10 Podľa Koncepcie predstavuje kritická informačná a komunikačná infraštruktúra: „sústavu systémov, infraštruktúr, sietí a služieb informačných a komunikačných technológií, ktorých narušenie, zničenie alebo nedostupnosť by mali vážny dosah na fungovanie ďalších sektorov kritickej infraštruktúry a životne dôležitých spoločenských funkcií, vrátane národnej, ekonomickej a verejnej bezpečnosti.“11 Inými slovami možno povedať, že kritická informačná a komunikačná infraštruktúra, ktorá je súčasťou národnej informačnej a komunikačnej infraštruktúry (NIKI), ktorá slúži na získavanie, prenos, spracovávanie a uchovávanie informácií, pozostáva jednak z hmotných prvkov, ktorými sú počítače, ďalšie IKT zariadenia, počítačové a komunikačné siete, ktoré jednotlivé komponenty vzájomne prepájajú, ale aj z nehmotných prvkov, predstavujúcich informácie, ktoré prúdia v tejto infraštruktúre, ale aj služby, ktoré sú prostredníctvom nej poskytované.

Cieľom kybernetických útokov, ktoré môžu ohroziť kritickú infraštruktúru sú najmä informačné a komunikačné technológie. V širšom slova zmysle predstavujú IKT akýkoľvek nástroj, zariadenie alebo prostriedok, ktorý sa dá používať na spracovávanie informácie. V súčasnosti však IKT slúžia na spracovanie informácií spojením počítačov, telekomunikačných systémov a masovokomunikačných prostriedkov.12 IKT zaradzujeme do kritickej infraštruktúry spoločnosti, nakoľko sa využívajú aj na spracovanie dôležitých informácií, riadenie zložitých systémov a vykonávanie činností, od ktorých závisí riadny chod spoločnosti.

3 KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Problematika kybernetickej bezpečnosti nie je v súčasnosti komplexne upravená v právnom poriadku Slovenskej republiky. Čiastočne sa tejto problematike venujú dokumenty „Národná stratégia pre informačnú bezpečnosť“ a nadväzujúci „Akčný plán informačnej bezpečnosti“.13 Na tomto mieste treba podotknúť, že v prípade pojmov informačná bezpečnosť a kybernetická bezpečnosť sa v odborných kruhoch vedie mnoho diskusií tykajúcich sa ich vzájomného vzťahu.14 Kybernetickej bezpečnosti sa ďalej venuje dokument „Príprava Slovenskej republiky na plnenie úloh v oblasti kybernetickej obrany, vyplývajúcich z cieľov spôsobilostí Slovenskej republiky“. Tento dokument vymedzuje národné spôsobilosti Slovenskej republiky v oblasti kybernetickej obrany, ktoré bude nevyhnutné vybudovať a rozvíjať do konca roka 2017. V zmysle tohto dokumentu Národný bezpečnostný úrad bude plniť úlohy, ktoré súvisia so zabezpečením a koordinovaním vybudovania spôsobilostí Slovenskej republiky v oblasti kybernetickej obrany.15

V súčasnosti absentuje právna úprava kybernetickej bezpečnosti, ktorá by komplexne riešila problematiku ochrany kybernetického priestoru. Čiastkové aspekty ochrany Slovenskej republiky pred kybernetickými útokmi sú predmetom nasledujúcich právnych predpisov: 
– Zákon č. 45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre, 
– Zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, 
– Zákon č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.16

S cieľom zabezpečenia primeranej úrovne ochrany národnej informačnej a komunikačnej infraštruktúry (NIKI) a kritickej informačnej a komunikačnej infraštruktúry bol Ministerstvom financií SR zriadený Národný útvar pre riešenie počítačových incidentov (CSIRT.SK, Computer Security Incident Response Team Slovakia), ktorý je etablovaný aj v rámci príslušných medzinárodných štruktúr. CSIRT.SK vznikol v súlade s Národnou stratégiou pre informačnú bezpečnosť v Slovenskej republike a je zriadený ako špecializovaný útvar DataCentra, ktorý je rozpočtovou organizáciou Ministerstva financií Slovenskej republiky. Hlavnou úlohou CSIRT.SK je najmä iniciovať a koordinovať reakcie štátnej správy, verejného a súkromného sektora na bezpečnostné incidenty, ktoré ohrozujú nie len národnú informačnú a komunikačnú infraštruktúru Slovenskej republiky (NIKI).

Hlavnými cieľmi CSIRT.SK sú:17 
– riešenie informačno-bezpečnostných incidentov v Slovenskej republike v spolupráci s vlastníkmi a prevádzkovateľmi postihnutých častí národnej informačnej a komunikačnej infraštruktúry (NIKI), telekomunikačnými operátormi, poskytovateľmi internetových služieb a so štátnymi orgánmi, 
– budovanie a rozširovanie znalostí verejnosti vo vybraných oblastiach informačnej a kybernetickej bezpečnosti, 
– kooperácia so zahraničnými sesterskými organizáciami a reprezentácia Slovenskej republiky v oblasti informačnej bezpečnosti na medzinárodnej úrovni.

Na účely dosiahnutia týchto cieľov poskytuje CSIRT.SK služby aktívne, ktoré zahŕňajú najmä analýzu, varovanie, reakciu a koordináciu činností pre prípad vzniku bezpečnostného incidentu, ale aj proaktívne, ako napríklad vzdelávanie, distribúciu informácií o incidentoch a konzultačnú podporu v oblasti kybernetickej bezpečnosti

3.1 Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 – 2020

Problematika kybernetickej bezpečnosti je na národnej úrovni predmetom Koncepcie kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 – 2020. 18 K vypracovaniu tohto dokumentu sa vláda Slovenskej republiky zaviazala do konca roka 2014 v Správe o bezpečnosti Slovenskej republiky za rok 2013. Koncepcia vychádza z uvedenia a opisu základných pojmov, základných princípov, charakteristiky aktuálneho stavu strategického, legislatívneho a inštitucionálneho rámca v oblasti kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike, ako aj zo strategického a metodického rámca formovaného dokumentmi NATO a Európskej únie a z nich následne formuluje princípy, ciele a návrhy … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/7._sekcia.pdf

kybernetická bezpečnosť

Zákon – Zákon o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 69/2018 | Paragraf/y: § 3

1 ÚVOD

Otázka ochrany informácií a informačných a komunikačných technológií (ďalej len „IKT“), ktoré tieto informácie spracúvajú nebola nikdy aktuálna ako v súčasnosti. V čase, kedy sa informácie stávajú aktívami nevyhnutnými pre fungovanie spoločnosti a rast ekonomiky, je viac ako nevyhnutné prijať legislatívne akty, ktoré by zabezpečili komplexnú ochranu informácií a IKT, ktoré prevádzkujú príslušné entity. Taktiež si je potrebné uvedomiť, že bezpečnostné incidenty majú nepriaznivé dopady nie len na súkromný sektor, ale aj verejný sektor, čo môže spôsobiť problémy pri zabezpečení verejných služieb, ktoré štát poskytuje.

V predkladanom článku sa v prvom rade snažím o objasnenie pojmov informačnej a kybernetickej bezpečnosti z pohľadu medzinárodných štandardov. V druhom rade analyzujem aktuálnu právnu úpravu v oblasti kybernetickej bezpečnosti, a to z pohľadu práva Európskej únie, ako aj právneho poriadku Slovenskej republiky. V neposlednom rade poukazujem na základné inštitúty týkajúce sa kybernetickej bezpečnosti, ktoré sú upravené novou legislatívou v tejto oblasti. V závere poukazujem aj na nedostatky prijatej právnej úpravy v oblasti kybernetickej bezpečnosti.

2 VÝCHODISKÁ INFORMAČNEJ A KYBERNETICKEJ BEZPEČNOSTI

Pojem informačná bezpečnosť je častokrát zamieňaný za pojem kybernetická bezpečnosť a naopak. Nejasnosť v terminológii spomínaných pojmov vychádza najmä zo skutočnosti, že predmetné pojmy sú upravené v mnohých dokumentoch, národného, ako aj medzinárodného charakteru, avšak tieto dokumenty nemajú právnu záväznosť. Nejednotnosť týchto pojmov, ktoré sú používané najmä v rôznych stratégiách, ktoré upravujú bezpečnosť v kybernetickom priestore spôsobila roztrieštenosť pohľadov na skúmané pojmy.
Pojmy informačná a kybernetická bezpečnosť budem analyzovať najmä prostredníctvom medzinárodných štandardov, ktoré túto problematiku riešia už viac než 20 rokov. Hoci štandardy nie sú právne záväzné, častokrát sa na ne legislatíva odvoláva a dávajú presnejšie formulované odpovede na otázky, ktoré súvisia informačnou a kybernetickou bezpečnosťou.
Štandard možno z formálneho hľadiska definovať ako: „dokument, ktorý vznikol na základe konsenzu a bol schválený uznaným orgánom, ktorý poskytuje pre všeobecné a opakované použitie pravidlá, smernice alebo charakteristiky činností alebo ich výsledkov zamerané na dosiahnutie optimálneho stupňa usporiadania v danom kontexte.“’1

Z hľadiska orgánu, ktorý prijíma konkrétny štandard, možno štandardy rozdeliť na formálne a neformálne. Zatiaľ čo formálne štandardy boli schválené národnými2, európskymi alebo medzinárodnými štandardizačnými orgánmi , neformálne štandardy boli publikované organizáciami pre rozvoj štandardov, ktoré však nie sú uznané za štandardizačné orgány. 

Problematike informačnej bezpečnosti sa venuje viacero medzinárodných štandardov. V ďalších častiach analýzy sa zameriam na medzinárodné ISO štandardy, ako aj na diela autorov, ktorí sú považovaní za odborníkov v oblasti informačnej a kybernetickej bezpečnosti.

2.1 INFORMAČNÁ BEZPEČNOSŤ – POJEM
Informačná bezpečnosť nie je nový fenomén, nakoľko potreba uchovávať poznatky, chrániť dôverné informácie, overovať autentickosť správ existuje niekoľko tisíc rokov, ale „informačná bezpečnosť“ sa týkala pomerne úzkeho okruhu ľudí (vojakov, obchodníkov, diplomatov, politikov, sprisahancov). S objavením sa elektronických (telegraf, telefón, rádio) ale najmä neskôr digitálnych IKT však prudko vzrástol počet ľudí zainteresovaných na spracovaní a najmä využívaní informácie, a teda aj potreba zaistenia spoľahlivosti, dostupnosti, dôveryhodnosti informačných zdrojov.
Medzinárodný štandard ISO/IEC 27000:2016 Information technology — Security techniques — Information security management systems — Overview and vocabulary (ďalej len „ISO/IEC 27000:2016“) definuje informačnú bezpečnosť ako zachovanie dôvernosti, integrity a dostupnosti informácií.
Dôvernosť, integrita a dostupnosť predstavujú základné bezpečnostné požiadavky na ochranu informácií. Bezpečnostná požiadavka na zaistenie dôvernosti informácie znamená, že informácia je chránená pred prezradením neoprávneným osobám. Príkladom informácií, ktoré si vyžadujú ochranu pred neoprávneným prístupom sú, napr. osobné údaje, informácie týkajúce sa bezpečnosti štátu a pod. 
Bezpečnostná požiadavka na zaistenie integrity údajov znamená, že údaje sú chránené pred náhodnou alebo úmyselnou modifikáciou, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť údajov. Príkladom by mohla byť ochrana údajov v rámci transakcií, kde dochádza k platbe, kde by mohlo dôjsť k modifikácii sumy. 
Dostupnosť informácie ako bezpečnostná požiadavka znamená, že informácie a služby, ktoré poskytujú osobám a organizáciám, musia byť dostupné používateľovi kedykoľvek, keď o to požiada. Napr. webová stránka, prostredníctvom ktorej sa osoby identifikujú a autentifikujú pre využívanie elektronických služieb verejnej správy, musí byť dostupná kedykoľvek, ak o to daná osoba požiada. Nedostupnosť webovej stránky by narušila poskytovanie služieb. 
Popri vyššie uvedených bezpečnostných požiadavkách na ochranu informácií, existujú aj iné bezpečnostné požiadavky ako autentickosť, súkromnosť, anonymita, pseudonymita, nepopretie pôvodu, nepopretie doručenia, resp. v prípade ochrany systémov poznáme dosledovateľnosť.

V zmysle predmetného štandardu sa za informácie považujú nielen informácie v digitálnej forme (údaje uložené na elektronických alebo optických médiách), ale aj v materiálnej forme (napr. papier).11 Medzi informácie môžeme taktiež zaradiť informácie ako vedomosti zamestnanca. Informácie môžu byť prenášané rôznymi spôsobmi, kuriérom, elektronickou alebo verbálnou komunikáciou. Bez ohľadu na formu informácií a spôsob jej prenosu platí, že si vyžadujú dostatočnú ochranu. 
Whitman a Mattord definujú informačnú bezpečnosť ako: „ochranu informácií a ich kľúčových prvkov, vrátane systémov a hardvéru, ktoré používajú, uchovávajú a prenášajú túto informácie.“ Kľúčovými prvkami sú v tomto prípade dôvernosť, integrita a dostupnosť informácie. 
Podľa Olejára sa pojem informačná bezpečnosť používa minimálne v troch významoch: 
1. je to ideálny stav systému alebo organizácie, ktorý sa dá charakterizovať tak, že všetko (IKT) funguje v súlade s požiadavkami (stanovenými napr. v bezpečnostnej politike) a v systéme/organizácii nedochádza k bezpečnostným incidentom;
2. označuje činnosť smerujúcu k dosiahnutiu ideálneho stavu;
3. medziodborová oblasť, ktorá skúma hrozby voči IKT a informácii a metódy eliminácie rizík, ktoré z nich vyplývajú.

2.2 KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ – POJEM
Pojem kybernetická bezpečnosť je v zmysle medzinárodného štandardu ISO/IEC 27032:2012 Information technology — Security techniques — Guidelines for cybersecurity (ďalej len „ISO/IEC 27032:2012“) definovaný ako zachovanie dôvernosti, integrity a dostupnosti informácií v kybernetickom priestore. V porovnaní s informačnou bezpečnosťou, pôjde teda len o informácie, ktoré sú prenášané a uložené v kybernetickom priestore. Kybernetická bezpečnosť sa vzťahuje na opatrenia, ktoré by zainteresované strany mali stanoviť pre vytvorenie a zachovanie bezpečnosti v kybernetickom priestore. 
V zmysle vyššie uvedenej definície by sme mohli povedať, že kybernetická bezpečnosť je informačná bezpečnosť kybernetického priestoru. Je viac ako potrebné ozrejmiť pojem kybernetický priestor (cyberspace), ktorý je spätý s pojmom kybernetická bezpečnosť.
Neexistuje jednoznačná, všeobecne akceptovaná definícia pojmu kybernetický priestor. Kybernetický priestor možno chápať ako systém systémov (SoS) zložený z rôznych digitálnych zariadení spojených počítačovými sieťami, pripojenými na Internet (vrátane programového vybavenia, údajov, aplikačných programov, technickej infraštruktúry) a ľudí, ktorí v tomto priestore pôsobia, činností, ktoré v ňom prebiehajú, pravidiel, ktoré upravujú činnosti a vzťahy v priestore. Iné definície chápu kybernetický priestor ako virtuálny systém informácií, vzťahov, činností, ktoré vznikajú pri spracovaní informácií prostredníctvom digitálnych IKT, ktorý však neexistuje v materiálnej forme.
V zmysle medzinárodného štandardu ISO/IEC 27032:2012 predstavuje kybernetický priestor komplexné prostredie, ktoré vzniklo interakciou ľudí, softvéru a služieb na Internete prostredníctvom zariadení a sietí, technológií k nemu pripojených, ktoré neexistuje v žiadnej fyzickej podobe. 
Autori odbornej literatúry chápu kybernetický priestor ako geograficky neobmedzený, nefyzický priestor, v ktorom sa nezávisle od času, diaľky a miesta vykonávajú transakcie medzi ľuďmi, medzi počítačmi a medzi počítačmi a ľuďmi. Charakteristickým znakom kybernetického priestoru je nemožnosť určiť presné miesto a čas, kedy došlo k danej aktivite alebo kde došlo k presunu informácií. 
Hoci ISO/IEC 27032:2012 a niektorí autori odbornej literatúry chápu kybernetický priestor ako prostredie, ktoré neexistuje vo fyzickej podobe, nemožno ho chápať izolovane od jeho technologických komponentov, z ktorých je tvorený. Avšak, okrem technologickej úrovne má kybernetický priestor aj sociálno-technickú úroveň, v rámci ktorej sa vykonávajú rôzne kybernetické aktivity. 
Kybernetická bezpečnosť sa v zmysle štandardu ISO/IEC 27032:2012 opiera o informačnú bezpečnosť (information security), bezpečnosť aplikácií (application security), bezpečnosť siete (network security) a bezpečnosť Internetu (Internet security) ako o základné stavebné kamene. Kybernetická bezpečnosť je jednou z činností potrebných pre ochranu kritickej informačnej infraštruktúry (critical information infrastructure protection). Primeraná ochrana služieb kritickej infraštruktúry súčasne prispieva k základným potrebám bezpečnosti (bezpečnosť, spoľahlivosť a dostupnosť kritickej infraštruktúry) za účelom dosiahnutia cieľov kybernetickej bezpečnosti.

Rozdiel medzi informačnou a kybernetickou bezpečnosťou
V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že v prípade skúmaných pojmov nejde o synonymá. Informačnú a kybernetickú bezpečnosť nemožno vnímať ako totožné pojmy a nie je ani vhodné ich rozlišovať na základe toho, ktorý pojem je širší alebo užší.
V zmysle vyššie skúmaných medzinárodných štandardov a odbornej literatúry je zrejmé, že cieľom informačnej bezpečnosti je ochrana informácií a IKT, ktoré tieto informácie spracúvajú. V prípade kybernetickej bezpečnosti je okrem iného taktiež cieľom ochrana informácií, ale len tých z prostredia kybernetického priestoru. V tejto súvislosti si je potrebné uvedomiť, že z pohľadu ochrany informácie ako aktíva, sú v prípade informačnej bezpečnosti chránené nie len informácie v elektronickej podobe, ale aj vo fyzickej podobe.

V druhom rade je potrebné podotknúť, že kybernetická bezpečnosť má za cieľ zabezpečiť zdieľanie a koordináciu medzi jednotlivými bezpečnostnými doménami. Možno povedať, že kybernetická bezpečnosť spravuje bezpečnostné problémy, ktoré nerieši žiadna z bezpečnostných domén alebo môže byť identifikovaná viacerými doménami. V druhom prípade je potrebné zdieľať a koordinovať informácií pre efektívne a komplexné riešenie bezpečnostného problému.
V niektorých prípadoch je pojem kybernetickej bezpečností spájaný s ochranou kritickej informačnej infraštruktúry, čo však nie je pravdou. Súvislosť medzi kybernetickou bezpečnosťou a ochranou kritickej informačnej infraštruktúry je častokrát viac ako zrejmá, nakoľko napr. infraštruktúra telekomunikačných sietí zabezpečuje prístup do kybernetického priestoru.
Správne zadefinovanie pojmu kybernetický priestor, resp. vymedzenie jeho pôsobnosti je veľmi dôležité, nakoľko kybernetickú bezpečnosť môžeme chápať ako informačnú bezpečnosť kybernetického priestoru.

3 PRÁVNA ÚPRAVA KYBERNETICKEJ BEZPEČNOSTI

Od 1. apríla 2018 je účinný zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o kybernetickej bezpečnosti). Predmetný zákon je reakciou na povinnosť transponovať smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1148 zo
6. júla 2016 o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí a informačných systémov v Únii (ďalej len „smernica NIS“). V tejto časti príspevku najskôr ozrejmím ciele smernice NIS a následne sa zameriam na zákon o kybernetickej bezpečnosti.
Smernica NIS stanovuje opatrenia na dosiahnutie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí a informačných systémov v rámci Európskej únie s cieľom zlepšiť fungovanie vnútorného trhu. Na tento účel sa:
– stanovujú povinnosti prijať národnú stratégiu v oblasti bezpečnosti sietí a informačných systémov (čl. 7)
– vytvára skupina pre spoluprácu (čl. 11)
– vytvára sieť jednotiek pre riešenie počítačových bezpečnostných incidentov (computer security incident response teams network – ďalej len „sieť jednotiek CSIRT“) (čl. 12)
– stanovujú sa bezpečnostné a oznamovacie požiadavky pre prevádzkovateľov základných služieb a poskytovateľov digitálnych služieb (čl. 14 a 16)
– stanovujú sa povinnosti členských štátov určiť príslušné vnútroštátne orgány, národné jednotné kontaktné miesta a jednotky CSIRT (čl. 8 a 9)
Smernica NIS v čl. 4 ods.1 definuje siete a informačné systémy ako:
a) elektronickú komunikačnú sieť v zmysle článku 2 písm. a) smernice 2002/21/ES;
b) každé zariadenie alebo skupina vzájomne prepojených alebo súvisiacich zariadení, z ktorých jedno alebo viaceré vykonávajú na základe programu automatické spracúvanie digitálnych údajov, alebo
c) digitálne údaje, ktoré sa ukladajú, spracúvajú, získavajú alebo prenášajú prostredníctvom prvkov uvedených v písmenách a) a b) na účely ich prevádzkovania, používania, ochrany a udržiavania
Napriek skutočnosti, že smernica NIS predstavuje základný právny rámec pre úpravu kybernetickej bezpečnosti v Európskej únii, pojem kybernetická bezpečnosť nie je definovaný. Smernica NIS definuje len pojem bezpečnosť sietí a informačných systémov ako „schopnosť sietí a informačných systémov odolávať na určitom stupni spoľahlivosti akémukoľvek konaniu, ktoré ohrozuje dostupnosť, autentickosť, integritu alebo dôvernosť uchovávaných, prenášaných alebo spracúvaných údajov alebo súvisiacich služieb poskytovaných alebo prístupných prostredníctvom týchto sietí a informačných systémov.“ 
V smernici NIS sú definované dva druhy hospodárskych subjektov, a to konkrétne prevádzkovatelia základných služieb (ďalej len „PZS“) a poskytovatelia digitálnych služieb (ďalej len „PDS“). PZS sú verejné alebo súkromné subjekty, ktoré spĺňajú kritéria v zmysle čl. 5 ods. 2 smernice NIS a typ takéhoto subjektu sa uvádza v prílohe II smernice NIS. Ide o subjekty z odvetvia energetiky, dopravy, bankovníctva, infraštruktúry finančných trhov, zdravotníctva, dodávky a distribúcie pitnej vody a digitálnej infraštruktúry. Smernica NIS ukladá členským štátom regulovať PZS podľa zásady minimálnej harmonizácie, čo znamená, že je možné, aby si členské štáty túto úpravu rozšírili i na ďalšie, smernicou neuvedené odvetvia.

Kritériami na identifikáciu PZS v zmysle čl. 5 ods. 2 smernice NIS sú:
a) subjekt poskytuje službu, ktorá má zásadný význam z hľadiska zachovania kľúčových spoločenských a/alebo hospodárskych činností;
b) poskytovanie tejto služby je závislé od sietí a informačných systémov a
c) incident by mal závažný rušivý vplyv na poskytovanie uvedenej služby.
Ide o kumulatívne kritéria, ktoré musia byť naplnené súčasne. Ak jedno z týchto kritérií nie je naplnené, nemôžeme hovoriť o prevádzkovateľovi základnej služby.
V súvislosti s určením závažného rušivého vplyvu zohľadňujú členské štáty v zmysle čl. 6 smernice NIS aspoň tieto … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2018.pdf

elektronické trhovisko

Zákon – Zákon o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov 343/2015 | Paragraf/y: § 14

1 ÚVOD

Zavádzanie informačných a komunikačných technológií (ďalej len „IKT“) prispelo nie len k automatizovanému spracovaniu informácií, ale aj k poskytovaniu služieb na diaľku vo virtuálnom priestore1, najmä prostredníctvom Internetu. Avšak Internet sa vyznačuje značnou mierou anonymity. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné hľadať riešenia, ako zabezpečiť identifikáciu a autentifikáciu osôb aj pri poskytovaní verejných služieb vo virtuálnom priestore, kedy orgány verejnej správy pri poskytovaní takýchto služieb musia s istotou vedieť, s kým komunikujú alebo vykonávajú transakciu. 
Aby sme v dostatočnej miere ozrejmili problematiku identifikácie a autentifikácie vo verejnom obstarávaní, v prvom rade zameriame pozornosť na pojmy ako identifikácia a autentifikácia. Osobitnú pozornosť budeme venovať úrovniam záruky. Následne budeme rozoberať skúmanú problematiku z pohľadu verejného obstarávania, konkrétne elektronického trhoviska.

2 IDENTIFIKÁCIA A AUTENTIFIKÁCIA

Určenie identity konkrétnej osoby možno rozdeliť do dvoch fáz, ktorými sú identifikácia a autentifikácia. Vo všeobecnosti možno povedať, že v rámci identifikácie osoba deklaruje svoju identitu. V prípade ak osoba chce využívať konkrétnu elektronickú službu verejnej správy, realizuje vyhlásenie o identite (identity claim). Takéto vyhlásenie predstavuje deklaratívny akt osoby, ktorá tvrdí, že: „Ja som ja a tu sú potrebné atribúty a identifikátory , ktoré sú nevyhnutné na overenie, že som, kto tvrdím, že som.“
V praxi môže nastať situácia, že osoba bude tvrdiť, že je danou osobou, avšak takéto vyhlásenie môže byť falošné. Aby sme mohli overiť takéto vyhlásenie o identite, osoba sa musí preukázať preukazom identity (credential) a následne musí dôjsť k autentifikácii. 6

Aby sme aj vo virtuálnom priestore v rámci rôznych online interakcií a transakcií dosiahli určitú úroveň záruky, že osoba, ktorá urobila vyhlásenie o identite je naozaj tou osobou, vyžaduje sa od nej, aby sa preukázala preukazom identity.7
Vo virtuálnom priestore, kde dochádza k rôznym interakciám medzi osobami a rôznymi organizáciami, je situácia v porovnaní s fyzickým svetom podobná. Osoba, ktorá uskutočnila vyhlásenie o identite, musí disponovať preukazom elektronickej identity, ktorý bude obsahovať údaje o tom, že osoba, ktorá urobila vyhlásenie o identite, je naozaj tou osobou. Príkladom takýchto preukazov identity je, napr. heslo, elektronický podpis, digitálny certifikát a i.8

Konečný výsledok autentifikácie je binárny, a teda deklarovaná identita bola potvrdená alebo zamietnutá.9 Avšak v závislosti od sily prostriedkov, ktoré sa používali na overovanie identity, má spoliehajúca sa osoba (napr. poskytovateľ elektronických služieb verejnej správy) rôznu mieru istoty, že skutočne ide o tú osobu, ktorá sa identifikovala. Aj slabšie metódy autentifikácie postačujú na bežné účely. Je potrebné, aby sa pri identifikácii a autentifikácii používali metódy primerané účelu, na ktorý sa výsledok identifikácie a autentifikácie použije. Tento koncept je formalizovaný úrovňou záruky (assurance level).10
Úroveň záruky opisuje stupeň dôvery v procesy, ktoré vedú k a zahrňujú samotný autentifikačný proces, a tak poskytujú záruku, že entita (napr. fyzická osoba), ktorá používa konkrétnu identitu je v skutočnosti tá entita, ktorej bola táto identita priradená. 11
Autentifikačný proces poskytuje určitú úroveň záruky, že osoba je naozaj tou osobou, ktorej identitu deklarovala. Úroveň záruky a vyžadovanie konkrétneho preukazu elektronickej identity závisí od úrovne rizika spojeného s transakciou alebo interakciou. Nie všetky interakcie si vyžadujú rovnakú úroveň autentifikácie. Dokonca, pri niektorých interakciách nie je identifikácia a autentifikácia potrebná.

2.1 Vzájomné uznávanie prostriedkov elektronickej identifikácie
Problematika úrovní záruky je na úrovní práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“)12 predmetom Nariadenia EP a Rady 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES (ďalej len „Nariadenia eIDAS“), ktoré okrem služieb dôvery13 upravuje aj problematiku vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie14.
Cieľom predmetnej úpravy je zabezpečiť, aby sa prostriedky elektronickej identifikácie jedného členského štátu EÚ dali použiť na identifikáciu a autentifikáciu pri prístupe k online službám, ktoré sú poskytované subjektmi verejného sektora iného členského štátu EÚ. Medzi subjekty verejného sektora možno v zmysle čl. 3 ods. 7 Nariadenia eIDAS zaradiť: „ústredný, regionálny alebo miestny orgán, verejnoprávny subjekt alebo združenie tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jedným či viacerými takýmito verejnoprávnymi subjektmi, alebo súkromný subjekt, ktorý aspoň jeden z takýchto orgánov, subjektov alebo združení poveril poskytovaním verejných služieb, keď koná na základe takéhoto poverenia.“
Ustanovenia týkajúce sa zásady vzájomného uznávania sa dotknú nielen fyzických osôb, fyzických osôb podnikateľov a právnických osôb, ktorí primárne využívajú online služby, ale najmä subjektov verejného sektora, ktoré tieto služby poskytujú. Je potrebné podotknúť, že od 1. júla 2016 sa aplikuje Nariadenie eIDAS len v rozsahu upravujúcom služby dôvery. Povinnosť vzájomne uznávať prostriedky elektronickej identifikácie vznikne členským štátom EÚ až 29. septembra 2018.

Praktický dopad vzájomného uznávania prostriedkov elektronickej identifikácie je zrejmý najmä v situácii, kedy by občan Slovenskej republiky chcel využiť online služby, ktoré poskytujú subjekty verejného sektora v Českej republike alebo v akomkoľvek členskom štáte EÚ. V takejto situácii by si občan Slovenskej republiky nemusel vybavovať elektronický prostriedok identifikácie danej krajiny, ale na cezhraničnú autentifikáciu by mu postačoval národný prostriedok elektronickej identifikácie.
Pre vzájomné uznávanie prostriedkov elektronickej identifikácie musia byť v zmysle Nariadenia eIDAS splnené nasledujúce tri podmienky.
Prvou podmienkou pre vzájomné uznávanie prostriedku elektronickej identifikácie iným členským štátom EÚ je, aby bol prostriedok elektronickej identifikácie vydávaný v rámci schémy elektronickej identifikácie , ktorá je uvedená v zozname, ktorý zverejňuje Európska komisia podľa čl. 9 Nariadenie eIDAS. Inými slovami možno povedať, že musí ísť o oznámenú schému elektronickej identifikácie podľa Nariadenia eIDAS.
Po tom, čo členský štát EÚ oznámi schému elektronickej identifikácie, vykonajú členské štáty EÚ vzájomné hodnotenie schém elektronickej identifikácie. Takéto hodnotenie zabezpečí, aby bola schéma v súlade s rámcom interoperability a spĺňala požiadavky stanovené pre úrovne záruky v zmysle Nariadenia eIDAS. Až po vzájomnom hodnotení sa schéma elektronickej identifikácie zverejní v Úradnom vestníku EÚ.
Je potrebné uviesť, že v zmysle Nariadenia eIDAS je na rozhodnutí členských štátov EÚ, či oznámia Európskej komisii všetky, niektoré alebo neoznámia žiadne schémy elektronickej identifikácie, ktoré sa používajú na vnútroštátnej úrovni na prístup aspoň k verejným online službám alebo ku konkrétnym službám. V kontexte oznámenia, resp. neoznámenia schémy elektronickej identifikácie je potrebné poznamenať, že členským štátom EÚ vznikne v septembri 2018 povinnosť vzájomne uznávať prostriedky elektronickej identifikácie, ktoré boli oznámené v súlade s Nariadením eIDAS. Inými slovami, ak napr. občan Českej republiky bude chcieť využiť online službu poskytovanú orgánom verejnej správy Slovenskej republiky a Česká republika v súlade s Nariedením eIDAS oznámila schému elektronickej identifikácie, tak občan Českej republiky má právo sa autentifikovať pre využitie takejto služby.

Druhou podmienkou pre vzájomné uznávanie prostriedku elektronickej identifikácie iným členským štátom EÚ je zaistenie úrovne záruky prostriedku elektronickej identifikácie vyššej alebo rovnakej ako tá, ktorú vyžaduje príslušný subjekt verejného sektora pre prístup k online službe za predpokladu, že úroveň záruky daných prostriedkov elektronickej identifikácie zodpovedá úrovni záruky pokročilá alebo vysoká.
Treťou podmienkou vzájomného uznávania prostriedku elektronickej identifikácie je, aby príslušný subjekt verejného sektora používal vo vzťahu k prístupu k danej online službe úroveň záruky pokročilá alebo vysoká. V prípade, ak prostriedok elektronickej identifikácie má nižšiu úroveň záruky, členský štát ho môže, ale nemusí uznať pre potreby identifikácie pre online služby, ktoré poskytuje. 
Na tomto mieste musíme poukázať na skutočnosť, že prístup k online službám a ich konečné poskytnutie žiadateľovi je spojené s právom na využívanie takýchto služieb na základe podmienok, ktoré sú stanovené vo vnútroštátnych právnych predpisoch. Inými slovami možno povedať, že napriek tomu, že sa osoba môže elektronicky autentifikovať pre prístup k online službe iného členského štátu EÚ, neznamená, že automaticky má aj oprávnenie konkrétnu online službu využiť, nakoľko takéto oprávnenie sa môže vzťahovať na podmienku občianstva alebo trvalého pobytu v konkrétnej krajine a pod. 
Nariadenie eIDAS rozlišuje tri úrovne záruky, konkrétne nízka, pokročilá a vysoká. Pri definovaní týchto úrovní záruky Nariadenie eIDAS vychádzalo z výsledkov rozsiahleho pilotného projektu financovaného prostriedkami EÚ a normalizačných a medzinárodných činností, ktoré obsahujú rôzne technické vymedzenia a opisy úrovní záruky. Konkrétne ide o projekt STORK 1.0 a medzinárodnú normu Štandard o úrovniach záruky , kde Nariadenie eIDAS odkazuje na úrovne 2, 3 a 4 stanovené v projekte STORK 1.0 a Štandarde o úrovniach záruky. V nasledujúcej tabuľke uvádzame prehľad úrovní záruky.

Tabuľka č. 1 – Porovnanie úrovní záruky Nariadenia eIDAS, STORK 1.0 a Štandardu o úrovniach záruky
Úrovne záruky podľa Nariadenia eIDAS Úrovne záruky podľa STORK 1.0 Úrovne záruky podľa Štandardu o úrovniach záruky Nízka QAA úroveň 2 Úroveň záruky 2 – stredná Pokročilá QAA úroveň 3 Úroveň záruky 3 – vysoká Vysoká QAA úroveň 4 Úroveň záruky 4 – veľmi vysoká 

Zdroj: Vlastné spracovanie

Úrovne záruky upravené v Nariadení eIDAS boli vypracované na základe prístupu, ktorý je založený na výsledkoch (outcome based approach), čo znamená, že každý členský štát EÚ môže splniť požadovanú úroveň záruky rôznymi špecifickými spôsobmi, ktoré sú upravené na národnej úrovni. Inými slovami, Nariadenie eIDAS nezrušuje národné riešenia pre stanovenie … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava
JUDr. Eniko Mátéová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2017.pdf

1 ÚVOD

Autorské právo predstavuje výhradné subjektívne právo každého autora, ktoré mu zabezpečuje oprávnenie dielo používať a tiež rozhodovať o jeho ďalšom použití zo strany iného subjektu. Toto právo je nepremlčateľné, absolútnej povahy a pôsobí erga omnes, lebo už na základe vzniku diela je účinné voči každému, kto príde s dielom do styku, a to bez toho, aby medzi ním a autorom vznikla ďalšia skutočnosť, napr. zmluva.(1) Autorské právo je vystavené ohrozeniam alebo porušeniam viac než iné subjektívne práva. Odôvodnením je ich všeobecná spoločenská relevancia, nakoľko ide o práva absolútnej povahy a tiež mnohostrannosť tejto relevancie.(2)

V období staroveku nebolo autorstvo predmetom ochrany i napriek veľkému množstvu literárnych diel, ktoré v tomto období vznikli. Rozdielna situácia existovala v prípadoch práv priemyselného vlastníctva, v rámci ktorých vznikala snaha vynález chrániť, napr. formou tajomstva.(3) Ako príklad možno uviesť výrobu hodvábu v Číne alebo porcelánu v Japonsku. Stredovek následne priniesol prvé náznaky autorského práva, a to vo forme rôznych nepísaných zákonov, ktoré možno označiť za dôkazy existencie právneho povedomia o duševnom obsahu diela zo strany autora.(4) Za medzník v oblasti ochrany autorského práva sa však považuje vynájdenie kníhtlače v období novoveku, ktoré so sebou prinieslo fenomén pirátskej dotlače. Na základe tohto nového faktora vznikli vydavateľské a autorské privilégiá, ktoré udeľoval panovník. Stručný historický exkurz poukazuje na skutočnosť, že autorské právo sa začalo rozvíjať najmä v 18. storočí, kedy bol v Anglicku prijatý prvý autorský zákon, Copyright Act (1790). Pilierom právneho vývoja kontinentálneho autorského práva sa stal Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel z roku 1886 (ďalej len ako „Bernský dohovor“), ktorý mal výrazný vplyv na etablovanie fundamentálnych princípov ochrany autorských práv.(5)

Vzhľadom na súčasnú prebiehajúcu informatizáciu spoločnosti prechádza autorské právo novou etapou svojej existencie, prinášajúcou množstvo nových podnetov, ktoré majú vplyv najmä na zvýšenú potrebu ochrany autora a jeho autorského práva. Z tohto dôvodu je cieľom predkladaného príspevku analýza súčasného právneho stavu ochrany autorského práva pozostávajúca z komparácie jednotlivých druhov ochrany v podmienkach Slovenskej republiky a komparácie súvisiacej slovenskej právnej úpravy so zahraničím. Na základe zistených nedostatkov právnej úpravy, predovšetkým administratívnoprávnej ochrany, sa zameriavame na poskytnutie záverov a úvah de lege ferenda o možných riešeniach načrtnutých problémov.

2 DRUHY OCHRANY AUTORSKÉHO PRÁVA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Primárnym účelom ochrany autorského práva je zabezpečiť dodržiavanie subjektívnych práv autora, ktoré sú chránené v zákonnej i ústavnej rovine. Domnievame sa, že dôležitou súčasťou tohto cieľa je tiež podpora kultúry, vzdelávania a vedy. Texty, obrazy i zvuky sú totiž významnými nástrojmi šírenia informácií a poznania, ktoré vzhľadom na rozšírenie osobných počítačov, internetu a digitálnych foriem rozmnoženín nadobúdajú nový rozmer. Neoprávnené, tzv. pirátske vyhotovenia rozmnožením diel a iné protiprávne konania založené na využití moderných technológií, predstavujú pre autorov značný problém. Slovenská republika je signatárskou krajinou Bernského dohovoru a z toho dôvodu vychádza jej právna úprava ochrany autorského práva predovšetkým z tohto právneho dokumentu, ďalej z množstva medzinárodných zmlúv, napr. Dohody o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu – TRIPS z roku 1994 (ďalej len ako „Dohoda TRIPS“) a od vstupu Slovenska do Európske únie aj z početného množstva smerníc.(6)
Vymožiteľnosť a ochrana autorského práva je dlhodobo pertraktovanou témou, a to na európskej i svetovej úrovni. V apríli roku 2004 došlo v Európskej únii k prijatiu Smernice Rady a Európskeho parlamentu č. 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len ako „Smernica o vymožiteľnosti“), ktorú členské štáty, vrátane Slovenskej republiky, transponovali do svojich právnych poriadkov, ako minimálny štandard pre vymožiteľnosť práv duševného vlastníctva. Konkrétna úprava jednotlivých otázok bola v Slovenskej republike implementovaná na základe Zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon. Dostupnosť primeraných opatrení by mala predstavovať jeden zo základných prvkov každého efektívne fungujúceho štátneho mechanizmu na dosiahnutie vymožiteľnosti autorského práva. Cieľom takýchto opatrení má byť predovšetkým predchádzanie konaniam, ktoré by smerovali k porušovaniu autorského práva, zadržanie nelegálne vyhotovených rozmnoženín diel, ako aj poskytnutie dostatočného dôkazu v prípadnom súdnom konaní.

Slovenská právna úprava ochrany autorského práva pozostáva z týchto právnych predpisov:
– Zákon č. 460/1992. Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústava“),(7)
– Zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon (ďalej len ako „Autorský zákon“),
– Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len ako „Priestupkový zákon“),
– Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako „Občiansky zákonník“),
– Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“)(8),
– Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ako „Obchodný zákonník“),
– Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len ako „Trestný zákon“).

Protiprávnosť konania vo vzťahu k autorskému právu je postihovaná tak normami súkromného
práva, ako i normami verejného práva. V súvislosti s porušením a zásahmi do práv autorov, možno poskytnúť ochranu podľa toho, ktorý právny predpis a akého odvetvia práva, spája s takýmto porušením právne následky, resp. aké sankcie možno uplatniť a ktorý orgán môže ochranu poskytnúť. Z toho možno vyvodiť dve roviny právnej ochrany, a to:
1. súkromnoprávna ochrana autorského práva,
2. verejnoprávna ochrana autorského práva.

V prípadoch protiprávnych konaní, ktoré narúšajú práva vyplývajúce z občianskoprávnych predpisov, je v prvom rade potrebné uvažovať o využití súkromnoprávnych prostriedkov ochrany. To znamená, že autor, ktorého subjektívne autorské právo je ohrozené alebo porušené, je oprávnený využiť právne prostriedky ochrany, ktoré v prípade využitia noriem súkromného práva, zahŕňajú viaceré spôsoby. Základným hmotnoprávnym súkromnoprávnym právnym predpisom pre oblasť autorského práva a jeho vymožiteľnosti je Autorský zákon. Súkromné právo však okrem toho poskytuje ochranu aj inými zákonmi, ktoré možno sumarizovať nasledovne:
a) Ochrana autorského práva podľa Autorského zákona
b) Ochrana autorského práva podľa Občianskeho zákonníka
c) Ochrana autorského práva podľa Obchodného zákonníka
d) Ochrana autorského práva podľa Civilného sporového poriadku
e) Iné spôsoby ochrany autorského práva

Ad a) Ochrana autorského práva podľa Autorského zákona
Autorský zákon obsahuje osobitné ustanovenia, ktoré zabezpečujú autorovi dôslednú ochranu jeho autorského práva. V zmysle Smernice o vymožiteľnosti upravuje piata hlava Autorského zákona ochranu autorského práva, ktorá zahŕňa viaceré možné nároky autora v prípadoch, že do jeho práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu neoprávnený zásah hrozí. Subjekt, ktorý sa predmetného konania dopustil, spáchal autorskoprávny delikt, ktorý možno charakterizovať, ako protiprávne konanie namierené proti autorským právam, pričom v zhode s právnou teóriou pojem „delikt“ vzťahujeme na označenie konania, resp. opomenutia konania porušujúceho jednak zákonnú, ako i zmluvnú alebo inú záväzkovú povinnosť.(9) Autorský zákon priznáva autorovi, ktorého právo bolo porušené alebo ohrozené, viacero zákonných nárokov uvedených v ustanovení § 58 ods. 1 písm. a) až i) Autorského zákona. Autor sa na základe týchto môže domáhať určenia svojho autorstva, zákazu ohrozenia svojho práva, zákazu neoprávneného zásahu do svojho práva, poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny, poskytnutia informácií o sprístupňovaní diela, odstránenia následkov zásahu do práva, náhrady nemajetkovej ujmy, náhrady škody alebo vydania bezdôvodného obohatenia.(10)

Právne prostriedky na ochranu autorského práva sú zakotvené v Civilnom sporovom poriadku a autor sa môže vyššie uvedených hmotnoprávnych nárokov domáhať v rámci občianskeho súdneho konania prostredníctvom prislúchajúcich žalobných návrhov.(11) V závere tejto časti pripomíname, že zodpovednosť za zásah do autorského práva je založená na objektívnej zodpovednosti, to znamená, že zavinenie protiprávne konajúceho sa v tomto prípade neskúma.

Ad b) Ochrana autorského práva podľa Občianskeho zákonníka
Primárna občianskoprávna úprava hmotnoprávnych aspektov autorského práva obsiahnutá v Autorskom zákone, môže byť doplnená ďalšími, v tomto prípade všeobecnými prostriedkami ochrany subjektívnych občianskych práv, ktoré upravuje Občiansky zákonník. Máme na mysli predovšetkým možnosť využiť ochranu pokojného stavu zakotvenú v ustanovení § 5 Občianskeho zákonníka alebo inštitút svojpomoci, nachádzajúci sa v ustanovení § 6 Občianskeho zákonníka.

V prvom prípade sa autor môže domáhať ochrany na obci, a to vtedy, ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu. Obec je oprávnená takýto zásah zakázať alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Ak sa autor na obec obráti, jeho právo pokračovať so svojim nárokom na súde, nie je obmedzené.(12) Na tomto mieste vzniká otázka, či autorské právo možno považovať za stav a následná odpoveď potvrdí možnosť využitia tohto občianskoprávneho nástroja. Podobnou problematikou sa vo svojej monografii, okrem iného, zaoberal aj autor Šalomoun(13), ktorý odkázal na názory Knappa. Ten sa snažil definovať pojem „stav“ a jedným z výsledkov jeho úvah bola i kladná odpoveď na vyššie uvedenú polemiku. Knapp sa najskôr vyjadruje k otázke, či je možné sa podľa tohto ustanovenia domáhať ochrany osobných nemajetkových práv, t.j. chovania zodpovedajúcemu takým právam, najmä rôznym formám, tzv. intelektuálneho, resp. priemyselného vlastníctva. Knapp sa domnieva, že formulácia ustanovenia § 5 to nevylučuje a z toho dôvodu je potrebné pripustiť predbežnú ochranu pokojného stavu v prípade cudzieho mena, ochrannej známky a pod.(14)

Na základe druhého spomínaného prípadu je autor oprávnený sám odvrátiť bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah do svojho subjektívneho autorského práva.(15) Tu je potrebné zdôrazniť, že autor je oprávnený tento spôsob ochrany využiť iba za splnenia určitých podmienok, a to že zásah hrozí subjektívnemu právu bezprostredne a je neoprávnený, možnosť využiť svojpomoc prináleží iba ohrozenému autorovi a odvracanie útoku musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

Ad c) Ochrana autorského práva podľa Obchodného zákonníka
Umelecké diela predstavujú v mnohých prípadoch veci, s ktorými je možné obchodovať.(16) Za špecifickú eventualitu ochrany autorského práva možno považovať úpravu nekalosúťažného konania(17) zakotvenú v ustanoveniach § 44 – § 55 Obchodného zákonníka. Autorove práva môžu byť narušené viacerými postupmi, ktoré zákonodarca zaraďuje medzi nekalú súťaž. Na tomto mieste by sme však chceli upozorniť iba na jeden spôsob, konkrétne vyvolanie nebezpečenstva zámeny.(18)
V Obchodnom zákonníku nachádzame tiež špeciálnu úpravu nárokov osoby, ktorej právo bolo porušené. Tá sa proti narušiteľovi môže súdnou cestou domáhať, aby sa tohto konania narušiteľ zdržal alebo odstránil závadný stav. Ďalej tiež môže požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré môže byť poskytnuté aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.(19)Rovnako, ako tomu bolo v prípade nárokov podľa Autorského práva, aj v týchto prípadoch sa autor bráni občianskoprávnymi žalobami v súdnom konaní.

Ad d) Ochrana autorského práva podľa Civilného sporového poriadku
Súdna ochrana autorského práva zahŕňa aj procesnoprávne inštitúty, ktoré môže autor využiť priamo na základe Civilného sporového poriadku. Ide o neodkladné opatrenie vo veciach práva duševného vlastníctva podľa ustanovenia §341 a § 342 CSP(20) a zabezpečenie dôkazného prostriedku vo veciach práva duševného vlastníctva podľa ustanovenia § 346 CSP(21) .

Predbežné opatrenia v oblasti práva duševného vlastníctva plnia špecifickú funkciu. Hlavná osobitosť spočíva v tom, že sa autorovi a jeho dotknutému právu týmto spôsobom poskytuje pomerne rýchla pomoc a žiada sa v podstate to, čo vo veci samej, napr. zdržanie sa neoprávneného rozširovania originálu autorského diela. Ďalšie špecifikum možno nachádzať v tom, že v dôsledku nariadenia, ale aj nenariadenia neodkladného opatrenia, môže nastať značná ujma. Z toho dôvodu je potrebné, aby navrhovateľ zodpovedne zvážil, či je žiadanie tohto opatrenia skutočne opodstatnené.(22)
Zabezpečenie dôkazu pre účely ochrany autorského práva je taktiež špecifické. Podľa Vojčíka je v praxi problematické zabezpečiť realizáciu tejto zákonnej úpravy, a to najmä v prípadoch, keď povinný odmieta dobrovoľne vydať dôkazný materiál a vykonávanie tejto činnosti (vymáhania predmetu) nie je zo strany exekútorov legislatívne doriešené.(23)

Ad e) Iné spôsoby ochrany autorského práva
Sumár jednotlivých druhov súkromnoprávnej ochrany autorského práva uzatvárame dvoma poslednými postupmi, a to rozhodcovským konaním upraveným v Zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a mimosúdnou cestou mediácie v zmysle Zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii. Ide o špecifické formy ochrany, ktoré možno považovať za rýchlejšie, avšak domnievame sa, že autori vo väčšej miere využívajú ostatné uvedené spôsoby. Rozhodcovské konanie a mediácia sú teda považované za súkromnoprávne metódy na zabezpečenie autorského práva, avšak bližšie sa nimi v predkladanom článku nezaoberáme.

2.2 Verejnoprávna ochrana autorského práva
Protiprávne zásahy do výhradných osobnostných práv a rovnako do výhradných majetkových práv autora sú mnohokrát spôsobilé presiahnuť úroveň intenzity zabezpečovanej právnymi normami súkromného práva a z toho dôvodu je nutné zvážiť využitie prostriedkov ochrany, ktoré poskytuje právo verejné. Na druhej strane nám však vzniká legitímna otázka, či má štát zasahovať do ochrany práv vyplývajúcich zo súkromnoprávnych vzťahov? Odpoveď nachádzame v Dohode TRIPS, ktorá vo svojej tretej časti vymedzuje prostriedky na dodržiavanie práv duševného vlastníctva. Predmetná tretia časť obsahuje päť sekcií, z ktorých bližšie uvádzame druhú sekciu zaoberajúcu sa občianskoprávnymi a správnymi konaniami a nápravnými opareniami a piatu sekciu, ktoré v stručnosti rozoberá trestné konanie. V súvislosti so správnym konaním sa v článku 49 uvádza, že „v rozsahu, v akom možno nariadiť akékoľvek občianskoprávne nápravné opatrenie ako výsledok správneho konania vo veci, bude takéto konanie v súlade so zásadami v podstate sa rovnajúcimi zásadám uvedeným v tejto sekcii.“(24)Trestné konanie je objasnené v článku 61, podľa ktorého „členovia zabezpečia, aby aspoň v prípadoch úmyselného falšovania ochranných známok alebo porušovania autorských práv v obchodnej oblasti bolo zavedené trestné konanie a tresty.“(25) Na základe uvedeného možno konštatovať, že Dohoda TRIPS nabáda signatárske štáty k rozšíreniu súkromnoprávnej ochrany autorského práva aj o nástroje, ktoré poskytuje verejné právo. Okrem týchto môžeme za dôvody štátnej ingerencie považovať existenciu záujmu verejnosti na dodržiavaní subjektívnych práv, ďalej tiež podporu vedy, vzdelávania a kultúry. Vo vzťahu k verejnosti je nutné predpokladať potrebu výchovných a preventívnych dôvodov, ktoré taktiež ovplyvňujú porušovanie autorských práv. V niektorých závažnejších prípadoch narušenia autorských práv je nutné uvažovať aj nad represiou smerom k páchateľovi. Toto všetko považujeme za opodstatnené argumenty v prospech verejnoprávnej ochrany autorského práva. V ďalšej časti príspevku sa vyjadríme k dvom podskupinám verejnoprávnej ochrany, ktorými sú:
a) trestnoprávna ochrana autorského práva,
b) administratívnoprávna ochrana autorského práva.

Ad a) Trestnoprávna ochrana autorského práva
Slovenská republika, ako členský štát Európskej únie i signatársky štát Dohody TRIPS, reflektuje stanovené požiadavky, a to aj v rozoberanej oblasti ochrany autorského práva. Náš Trestný zákon obsahuje vo štvrtom diele piatej hlavy trestné činy proti priemyselným právam a proti autorskému právu. Bližšie uvádzame trestný čin porušovania autorského práva, ktorého skutková podstata znie: „Kto neoprávnene zasiahne do zákonom chránených práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu alebo zvukovo-obrazovému záznamu, rozhlasovému vysielaniu alebo televíznemu vysielaniu alebo databáze, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“(26) Skutková podstata je obsahovo široká, keď okrem práva k dielu obsahuje i práva súvisiace s autorským právom a databázu.

V kontexte formálneho chápania kategórií trestných činov by takto extenzívne vyjadrená skutková podstata zahŕňala akékoľvek úmyselné porušenie autorského práva. Jediným prostriedkom, ktorý limituje potenciálne trestnoprávne dôsledky, je tzv. materiálny korektív.(27)

Na tomto mieste považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že jednou zo základných zásad trestného práva je zásada subsidiarity trestnoprávnej represie (ultima ratio), na základe ktorej by sa malo postupovať aj v prípadoch poskytovania ochrany autorskému právu. Znamená to, že ak dôjde k porušeniu niektorého z práv, ktoré tvorí obsahovú súčasť autorského práva, autor by mal v prvom rade postupovať pomocou súkromnoprávnych prostriedkov a až po ich vyčerpaní alebo ak od nich nemožno očakávať požadovaný výsledok, sa môže pokúsiť využiť nástroje práva verejného. Podľa Lazura by však ochrana autorského práva verejnoprávnymi prostriedkami mala mať jasne definované zákonné hranice, ktorých dosah by sa nemal nekriticky rozširovať. Uplatňovanie opačného prístupu by totiž mohlo viesť k situácii, pri ktorej by mohlo reálne dosahovanie vymožiteľnosti autorských práv prinášať v praxi negatívnejšie výsledky, ako keby sa trestnoprávne prostriedky vnímali ako nástroje poslednej inštancie a primárny dôraz by sa kládol na vytvorenie zákonných a inštitucionálnych predpokladov pre účinné dosahovanie praktickej vymožiteľnosti autorských práv prostredníctvom súkromnoprávnych inštrumentov.(28) S týmito názormi sa plne stotožňujeme a ďalej sa budeme bližšie venovať administratívnoprávnej ochrane autorského práva.

Ad b) Administratívnoprávna ochrana autorského práva
Druhá forma verejnoprávnej ochrany autorského práva spočíva v aplikácii noriem správneho práva a vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti v prípade ich porušenia. Pre oblasť autorského práva a jeho ochrany existuje v Priestupkovom zákone ustanovenie § 32, podľa ktorého sa priestupku na úseku kultúry dopustí „ten, kto neoprávnene použije dielo podľa autorského práva alebo umelecký výkon.“(29) Prostredníctvom vyvodenia uvedenej priestupkovej zodpovednosti sa chráni len výhradné majetkové právo autora, čo možno konštatovať na základe formulácie chrániacej autora voči tomu narušiteľovi, ktorý neoprávnene použije dielo. Priestupky sa v týchto prípadoch prejednávajú na okresných úradoch a zákon stanovuje, že ako sankciu možno uložiť pokutu do výšky 99 EUR. V tejto súvislosti pripomíname, že priestupku sa môže dopustiť iba fyzická osoba, čo možno v súlade s teóriou vyvodiť aj zo samotnej definície priestupku.(30)

Za jeden z nedostatkov právnej úpravy administratívnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k ochrane autorského práva, považujeme absenciu zabezpečenia ochrany v prípade porušení zo strany právnických osôb. Slovenský právny poriadok totiž neobsahuje úpravu správnych deliktov právnických osôb za porušovanie práv prináležiacich autorom diela. Tento prístup však badáme v právnych poriadkoch viacerých krajín vrátane Českej republiky, kde je predmetná úprava obsiahnutá spolu s úpravou priestupkov v samotnom autorskom zákone.(31) To znamená, že v podmienkach Slovenskej republiky nemožno voči právnickým osobám aplikovať zodpovednosť za priestupok a ani žiadnu inú administratívnoprávnu zodpovednosť, rovnako nie je možné použiť trestnoprávnu zodpovednosť. Trestný čin totiž môže rovnako ako priestupok spáchať iba fyzická osoba s výnimkou niektorých trestných činov, ktoré sú taxatívne vymenované v novom Zákone č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb.(32) Medzi týmito sa však trestný čin porušovania autorského práva nenachádza.

Záverom tejto časti konštatujeme, že ochrana autorov a ich subjektívnych práv je v súvislosti s protiprávnym konaním právnických osôb značne limitovaná. Vzhľadom na časté prípady porušovania autorských práv práve zo strany rôznych spoločností sa domnievame, že takáto právna úprava je nedostatočná.

3 ZÁVER A ÚVAHY DE LEGE FERENDA

V dnešnej dobe sa porušovanie autorského práva stalo „biznisom“, ruka v ruke s informatizáciou sa šíri pirátstvo a poškodzuje tak práva autorov, ako aj celú spoločnosť. Z toho dôvodu by mali byť páchatelia dôsledne potrestaní. Keďže v časti prípadov by však nešlo o situácie, ktoré by boli tak závažné pre spoločnosť, aby by bolo potrebné vyvodzovať zodpovednosť za trestné činy, je na mieste uvažovať nad administratívnoprávnou zodpovednosťou, a to aj vo vzťahu k právnickým osobám, ktorá poskytuje miernejšie sankcie, ale dokáže naplniť represívnu funkciu vo vzťahu k páchateľom. V poslednej časti príspevku načrtávame otázky, ktoré vznikli počas študovania tejto témy a samotnej prípravy článku. Ich zodpovedanie prináša návrhy do budúcnosti, ktoré sú spôsobilé vyriešiť nedostatky právnej úpravy, predovšetkým administratívnoprávnej ochrany autorského práva.

*Je potrebné upraviť administratívnoprávnu zodpovednosť za porušenie autorského práva alebo to postačuje ponechať na rozhodnutí autora, či využije možnosť ochrany?
Považujeme za nevyhnutné, aby právny poriadok zahŕňal možnosť postihovať porušovanie autorského práva aj prostredníctvom vyvodzovania administratívnoprávnej zodpovednosti. Uznávame, že ide o práva, ktoré vyplývajú najmä zo súkromnoprávnych vzťahov, ale autorské právo považujeme za jeden z prostriedkov šírenia vzdelanosti, kultúry a vedy. Európska únia tiež viackrát naznačila, že ide o stimul zamestnanosti a hospodárskeho rastu. V tomto priestore teda nachádzame i ďalšie dôvody, medzi ktorými sú ochrana verejného záujmu, ochrana kultúrneho bohatstva, výchova spoločnosti a prevencia voči ďalšiemu porušovaniu autorských práv.

*Kedy sa aplikuje administratívnoprávna zodpovednosť za porušenie autorského práva?
Autorský zákon upravuje viaceré spôsoby oprávneného použitia diela bez súhlasu autora (tzv. zákonné licencie), na zachovaní ktorých existuje i verejný záujem a v prípade porušenia by teda mohlo nastúpiť vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti.

*Kde je hranica medzi súkromnoprávnym deliktom, správnym deliktom a trestným činom?
V súkromnom práve sa autor domáha ochrany svojho práva, ktorej výsledok spočíva predovšetkým v reštitúcii a satisfakcii, ale neplní represívnu funkciu vo vzťahu k porušiteľovi práva. Túto poskytujú až normy správneho práva alebo normy trestného práva. Hranica medzi správnym deliktom a trestným činom spočíva v stupni nebezpečnosti pre spoločnosť a hlavné rozdiely identifikujeme v druhu sankcie, postupe domáhania sa ochrany práva a taktiež osobe, ktorá je aktívne legitimovaná na začatie konania. V správnom a trestnom práve to totiž môže byť i osoba odlišná od autora, pretože v týchto právnych odvetviach je konanie ovládané zásadou oficiality.

*Je potrebné aplikovať voči porušovateľom autorských práv represívnu funkciu, ktorú poskytuje administratívnoprávna ochrana?
Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa nášho názoru potrebné a správne využívať represívnu funkcie a navyše rozšíriť jej aplikáciu i na protiprávne konanie právnických osôb.

*Ak áno, aké sankcie sú najvhodnejšie?
Ak berieme do úvahy v úvode spomínanú informatizáciu spoločnosti a jej obrovský a rýchly rozmach, dospievame k záveru, že administratívnoprávne sankcie pre prípady porušovania autorských práv sú vysoko aktuálne a malo by sa nimi dosahovať preventívne pôsobenie. To je možné dosiahnuť najmä zvýšením pokút, ktoré sa v iných krajinách pohybujú v porovnaní so slovenskou právnou úpravou v niekoľkonásobných výškach a rovnako rozšírením druhov sankcií o ďalšie, napríklad prepadnutie veci, uverejnenie rozhodnutia alebo zákaz činnosti, ktoré sú v zahraničí taktiež často využívané.

Ako sme už uviedli, odpovede na vyššie položené otázky v spojitosti s analýzou predmetnej problematiky nachádzajúcou sa v druhej kapitole príspevku a tiež s výsledkami štúdia právnych úprav v Číne, Taliansku, Litve, Grécku a Českej republike, prinášajú viaceré teoretické návrhy de lege ferenda, z ktorých uvádzame nasledovné:
– právna úprava priestupku a správneho deliktu právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb by sa nachádzala v Autorskom zákone,
– objektívna stránka skutkovej podstaty týchto správnych deliktov by bola vymedzená konkrétnejšia a extenzívnejšie vzhľadom na všetky možné porušenia Autorského zákona,
– okruh možných sankcií by sa rozšíril a výška možnej pokuty by sa zvýšila.
Konkrétne znenie navrhovanej úpravy, ako reflexia týchto návrhov, je nasledovné:
Priestupku a správneho deliktu právnických osôb a podnikajúcich fyzických osôb sa dopustí ten, kto
a) neoprávnene použije autorské dielo, umelecký výkon, zvukový záznam, audiovizuálny záznam, vysielanie, databázu;
b) neoprávnene zasahuje do autorského práva spôsobom uvedeným v § 60 ods. 1 a 2, v § 61 ods. 1 Autorského zákona.
Za priestupok možno uložiť:
a) pokutu do 5.000 EUR;
b) zákaz činnosti na najviac 1 rok;
c) prepadnutie veci.
Ako nové kritérium pre určenie druhu sankcie navrhujeme upriamovať pozornosť na výšku neoprávneného zisku alebo na počet neoprávnených rozmnoženín diela.

Poznámky

• 1) KNAPP, V., LUBY, Š. a kol. Československé občianske právo, s. 394. 
• 2) LUBY, Š. Spoločná teoretická a praktická problematika osobnomajetkových práv, s. 61. 
• 3) Utajovanie predstavovalo dlhú dobu najvyužívanejší nástroj ochrany práv duševného vlastníctva. 
• 4) CHUDÝ, A., LICHNEROVÁ, L., ŠUŠOĽ, J. Úvod do autorského práva pre informačné štúdiá, s. 80. 
• 5) Sú nimi ochrana autorského diela bez ohľadu na formu a spôsob zverejnenia, vznik nároku autora na ochranu už samotným vytvorením diela či právo rovnakých práv autora vo všetkých signatárskych krajinách. 
• 6) Napr. Smernica Rady a Európskeho parlamentu č. 2004/48/ES o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, Smernica Rady a Európskeho parlamentu č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, Smernica Rady a Európskeho parlamentu č. 2001/84/ES z 27. septembra 2001 o práve ďalšieho predaja v prospech autora pôvodného umeleckého diela, Smernica Rady a Európskeho parlamentu č. 93/98/EHS z 29. októbra 1993 o harmonizácii trvania autorského práva a niektorých príbuzných práv v znení Smernice Rady a Európskeho parlamentu č. 2001/29/ES a ďalšie. 
• 7) Podľa článku 43 ods. 1 Ústavy: „Práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti chráni zákon.“ 
• 8) Tento zákon nadobúda účinnosť dňa 1. júla 2016. 
• 9) SKORKOVÁ, V. Priestupková zodpovednosť za autorskoprávny delikt, s. 41 
• 10) S účinnosťou od 1. 11. 2013 môže autor požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške najmenej dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu. 
• 11) Ide o najmä tieto žaloby: určovacia žaloba, zdržovacia žaloba, odstraňovacia žaloba, satisfakčná žaloba, žaloba na náhradu škody, žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia, žaloba na poskytnutie primeraného zadosťučinenia, žaloba na nahradenie vôle. 
• 12) Ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka. 
• 13) Šalomoun, M. Ochrana názvů, postav a příběhu uměleckých děl, s. 35 – 36. 
• 14) Knapp, V. Quieta non movere. Pokojný stav, s. 271. 
• 15) Ustanovenie § 6 Občianskeho zákonníka. 
• 16) Šalomoun, M. Ochrana názvů, postav a příběhu uměleckých děl, s. 30. 
• 17) Za nekalú súťaž sa považuje konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. 
• 18) Ustanovenie § 47 ods. 1 písm., c) Obchodného zákonníka. Vyvolanie nebezpečenstva zámeny je: „napodobenie cudzích výrobkov, ich obalov, ibaže by išlo o napodobenie v prvkoch, ktoré sú už z povahy výrobku funkčne, technicky alebo esteticky predurčené a napodobňovateľ urobil všetky opatrenia, ktoré od neho možno požadovať, aby nebezpečenstvo zámeny vylúčil alebo aspoň podstatne obmedzil.“ 
• 19) Ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka. 
• 20) Ustanovenie § 341 ods. 1 CSP: „Neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane, aby sa zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.“ 
• 21) Ustanovenie § 346 CSP: „Pred začatím konania, počas konania a po skončení konania vo veci samej môže súd na návrh toho, koho práva duševného vlastníctva boli ohrozené alebo porušené a kto osvedčil ohrozenie alebo porušenie práva duševného vlastníctva na účely vykonania dôkazu, uznesením o zabezpečení dôkazného prostriedku zabezpečiť: a) tovar alebo vzorku tovaru, ktorým dochádza k ohrozovaniu alebo porušovaniu práva duševného vlastníctva; b) materiál a nástroje, ktoré sa použili na výrobu alebo rozširovanie tovaru uvedeného v písmene a); c) dokumentáciu súvisiacu s tovarom uvedeným v písmene a).“ 
• 22) VOJĆÍK, P. a kol. Právo duševného vlastníctva – 2. upravené vydanie, s. 286. 
• 23) Tamtiež. 
• 24) Svetová obchodná organizácia. Dohoda o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu – TRIPS, článok 49. Bližšie pozri: Oznámenie č. 152/2000 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie. 
• 25) Tamtiež, článok 61. 
• 26) Ustanovenie § 283 Trestného zákona. 
• 27) Lazur, J. Trestný čin porušovania autorského práva vo svetle princípu ultima ratio, s. 38. 
• 28) Tamtiež. 
• 29) Ustanovenie § 32 Priestupkového zákona. 
• 30) Ustanovenie § 2 ods. 1 Priestupkového zákona: „Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“ 
• 31) Ide o Zákon č. 121/2000 Sb. Zákon o právu autorském, o právech souvisejících s právem autorským a o změně některých zákonů (autorský zákon). 
• 32) Tento zákon nadobúda účinnosť dňa 1. júla 2016. 

Autori
JUDr. Soňa Ralbovská Sopúchová PhD.
JUDr. Jozef Andraško PhD., 

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2016.pdf

pôsobnosť zákona o o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci

Zákon – Zákon o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) 305/2013 | Paragraf/y: § 2

1 ÚVOD 

Orgány verejnej správy vstupujú s rôznymi entitami2, konkrétne fyzickými osobami, fyzickými osobami podnikateľmi alebo právnickými osobami do rôznych právnych vzťahov. V súčasnej informačnej spoločnosti sa tak už nedeje len v „tradičnom svete“ ale aj vo „virtuálnom svete“3 prostredníctvom internetu, konkrétne prostredníctvom jeho služby World Wide Web (ďalej len „WWW“). Zvýšená frekvencia využívania elektronických služieb, ktoré poskytujú orgány verenej správy nepochybne znižuje administratívne zaťaženie, zvyšuje efektívnosť verejnej správy, no na druhej strane si treba uvedomiť aj riziká, ktoré sú s poskytovaním takýchto služieb spojené. Orgány verejnej správy4 sa pri poskytovaní konkrétnych služieb musia spoliehať na to, kto využíva konkrétnu službu, čo v sebe zahŕňa otázky týkajúce sa identifikácie a autentifikácie.

Spoľahlivé zistenie identity konkrétnej entity, ktorá chce využívať elektronickú službu poskytovanú orgánom verejnej správy už nie je len otázkou národnou. Medzinárodný charakter tejto otázky vznikne v situáciách, kedy občan iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „EÚ“) pre prístup a využitie elektronickej služby, ktorá je poskytovaná orgánom verejnej správy iného členského štátu, nemôže využiť národné prostriedky elektronickej identifikácie. Kľúčovými aspektmi pre odstránenie bariéry pri cezhraničnom využívaní elektronických služieb a vytvorenie dôvery v online prostredí sú interoperabilita5 a bezpečnosť elektronických prostriedkov, ktoré slúžia na identifikáciu a autentifikáciu.

2 ELKTRONICKÉ SLUŽBY VEREJNEJ SPRÁVY 

Dôležitú kategóriou v oblasti eGovernmentu6 predstavujú elektronické služby verejnej správy, v odbornej literatúre označované taktiež ako služby eGovernmentu. V súvislosti s týmto pojmom je viac ako potrebné vymedziť pojem elektronické služby ako také. V zmysle Metodického pokynu na použitie odborných výrazov pre oblasť informatizácie spoločnosti (ďalej len „Metodický pokyn“) sú elektronické služby (e-services) definované ako: „služby poskytované v elektronickej podobe pomocou informačných a komunikačných prostriedkov.“7

Napriek skutočnosti, že charakteristiky elektronických služieb sú príznačné pre súkromný sektor, podobné kategórie interakcií možno nájsť aj v súčasných definíciách eGovernmentu. Pojem elektronické služby, ktorý v podmienkach eGovernmentu predstavujú služby verejného záujmu, je používaný pre rôzne podoby zdokonaľovania verejných služieb. Elektronická služba verejnej správy, služba eGovernmentu (eGovernment service) je v Metodickom pokyne vymedzená ako: „elektronická forma vecnej komunikácie verejnosti s verejnou správou pri vybavovaní vecí, účasti verejnosti na správe vecí verejných, alebo prístupe verejnosti k informáciám.“

V zmysle výnosu č. 55/2014 Z. z. o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy (ďalej len „Výnos“) sa elektronické služby verejnej správy rozdeľujú podľa úrovne elektronizácie na šesť úrovní, ktorými sú:
– Nultá úroveň (služby offline). Služba nie je online elektronicky dostupná. Občan si musí vybaviť svoju úradnú záležitosť osobne, klasickým papierovým spôsobom. 
– Prvá úroveň (informatívne služby). Informácia, ktorá je potrebná na začatie alebo vykonanie služby, je dostupná v elektronickej forme. Ide najmä o informácie o mieste, čase, spôsobe a podmienkach vybavenia služby. Samotná služba nie je elektronicky poskytnutá, ani nie je poskytnutý príslušný formulár v elektronickej forme. 
– Druhá úroveň (jednosmerne interaktívne služby). Ide o jednosmernú elektronickú komunikáciu. Pri jednosmernej elektronickej komunikácii je možné stiahnuť príslušný formulár v elektronickej forme, ale podanie sa nevykonáva elektronickými prostriedkami. 
– Tretia úroveň (obojstranne interaktívne služby). Ide o obojsmernú elektronickú komunikáciu pri vybavovaní služby. V rámci tejto úrovne prebieha vybavovanie služby elektronicky, avšak pri preberaní výsledku služby sa vyžaduje osobný alebo listinný kontakt. 
– Štvrtá úroveň (transakčné služby). Táto úroveň umožňuje úplné vybavenie služby elektronickými prostriedkami, najmä vybavenie online, a to vrátane rozhodnutia, zaplatenia a doručenia, ak sa to vyžaduje. V rámci tejto úrovne sa vylučuje akýkoľvek osobný alebo listinný kontakt. 
– Piata úroveň (proaktívne služby). Táto úroveň obsahuje funkčnosť tretej úrovne alebo štvrtej úrovne, a navyše sa využívajú personalizované nastavenia používateľa, ako aj možnosti proaktívneho automatizovaného vykonávania častí služby. Ide o automatizované poskytovanie služby na základe sociálneho a ekonomického profilu prijímateľa služby, resp. udalostí bez priameho podnetu prijímateľa služby.

Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že pre účely identifikácie a autentifikácie identity pre využívanie elektronických služieb verejnej správy majú význam len 3 druhy elektronických služieb verejnej správy, a to konkrétne obojstranne interaktívne služby, transakčné služby a proaktívne služby. V ostatných prípadoch sa pre využitie konkrétnej elektronickej služby verejnej správy pripúšťa aj anonymný prístup, kedy entita nemusí preukazovať svoju identitu.8 

3 IDENTIFIKÁCIA A AUTENTIFIKÁCIA

Problematika identifikácie a autentifikácie je stará ako ľudstvo samé. Pôvodne fyzické osoby preukazovali svoju totožnosť geografickým názvom svojho miesta narodenia ako napr. Herakleitos z Efezu. Takáto identifikácia osôb v neskorších dobách, kedy vznikali prvé moderné štáty samozrejme nepostačovala. V dôsledku nárastu obyvateľstva, ako aj migračných tendencií bolo potrebné identifikovať osoby oficiálnou cestou. K identifikáciu všetkých občanov bez výnimky došlo až po Francúzskej revolúcii (1789), kedy tamojšie legislatívne orgány mali stanoviť akým spôsobom sa bude overovať narodenie, uzavretie manželstva a smrť, ako aj ktorý orgán bude o týchto skutočnostiach vydávať príslušné dokumenty a tie aj uchovávať.9

3.1 Identita

Pred ozrejmením pojmov identifikácia a autentifikácia je potrebné upriamiť pozornosť na kľúčový pojem skúmanej problematiky, ktorým je „identita“. Identitu ako koncept, možno chápať z psychologického, sociálneho, ale aj právneho hľadiska. V súvislosti s pojmom identita treba poznamenať, že každá entita sa vyznačuje charakteristickými znakmi, tzv. atribútmi. Množina takýchto atribútov, ktoré nám umožňujú odlíšiť jednu entitu od druhej, tvorí identitu danej entity. Napríklad fyzická osoba je charakterizovaná výškou, vekom, výzorom, váhou, DNA, dátumom a miestom narodenia, bydliskom, alebo zamestnaním. Súbor takýchto vlastností danej entity sa nazýva úplná identita. Na to aby sme mohli entity od seba odlíšiť, bez toho aby sme poznali všetky charakteristické znaky, umelo vytvárame identifikátory. Príkladom takýchto identifikátorov pri fyzických osobách je rodné číslo a v komplexnejšom ponímaní verejné listiny ako občiansky preukaz, alebo rodný list.10

Od kedy sa internet, konkrétne jeho služba WWW začala používať ako prostriedok pre komunikáciu v oblasti obchodu, ako aj verejnej správy, začali vznikať debaty o elektronickej, digitálnej alebo kybernetickej identite. Pre účely tohto článku budem z dôvodu konzistentnosti pojmu upravenom v právnom poriadku Slovenskej republiky používať pojem „elektronická identita“. V tradičnom svete vystupuje osoba pod jednou identitou, resp. môže vystupovať anonymne. Vo virtuálnom svete je situácia iná, nakoľko možno hovoriť o viacerých identitách tej istej osoby. Problematika elektronickej identity v akademickom prostredí predstavuje najmä debatu o pôvode ľudskej identity a jej premenách v informačnej spoločnosti. Právnici problematiku elektronickej identity spájajú najmä s otázkami týkajúcimi sa zodpovednosti, ochrany súkromia, ochrany osobných údajov, etiky a morálky. Taktiež sú veľmi dôležité otázky týkajúce sa anonymity a súkromia, kedy právo dovoľuje anonymitu vo virtuálnom priestore, kedy ju prikazuje a kedy zas vyžaduje identifikáciu. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že konanie rôznych entít, ako sú fyzické osoby, fyzické osoby podnikatelia alebo právnické osoby vo virtuálnom priestore môže mať právne následky aj v tradičnom svete. Preto vo vzťahu k elektronickým službám verejnej správy je potrebné, aby poskytovateľ elektronickej služby verejnej správy mal istotu, s kým komunikuje. Vo väčšine prípadov, ak neberieme do úvahy elektronické služby, kde je dovolený aj anonymný prístup, existuje právna podmienka identifikovať sa, aby daná osoba mala prístup a mohla používať konkrétnu službu.

V odbornej literatúre sa stretneme s viacerými definíciami pojmu elektronická identita. Niektorí autori ju vymedzujú ako: „identita, ktorá je tvorená z informácií uchovávaných a prenášaných v digitálnej forme“.11 Elektronická identita je taktiež chápaná ako čiastková identita, ktorá je v elektronickej forme.12 Pojem elektronická identita je v slovenskom právnom poriadku vymedzený v zákone č. 305/2013 o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o e-Governmente“). V zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o e-Governmente, je elektronickou identitou osoby: „súbor atribútov, ktoré sú zaznamenateľné v elektronickej podobe a ktoré jednoznačne odlišujú jednu osobu od inej osoby najmä na účely prístupu k informačnému systému alebo na účely elektronickej komunikácie.“ Elektronická identita osoby sa v zmysle zákona o e-Governmente deklaruje identifikáciou osoby a overuje sa autentifikáciou osoby.13

3.2 Identifikácia 

Ako už bolo spomenuté, entity počas svojej existencie vstupujú s inými entitami do rôznych vzťahov. V súvislosti so základnou požiadavkou týchto entít, a teda zistenie, kto je účastníkom týchto vzťahov, budeme hovoriť o identifikácii a autentifikácii identity. Určenie identity možno rozdeliť do dvoch fáz. Prvou fázou je identifikácia. Podstatou identifikácie je, že entita deklaruje svoju identitu. Ide o situáciu, kedy sa napr. fyzická osoba predstaví. Vo virtuálnom svete by analogicky išlo o zadanie prihlasovacieho mena. V zmysle § 3 písm. m) zákona o e-Governmente možno za identifikáciu považovať: „deklarovanie identity objektu vrátane osoby, a to najmä pri prístupe k informačnému systému verejnej správy alebo pri elektronickej komunikácii.“ Inými slovami možno za identifikáciu považovať tvrdenie konkrétnej osoby o tom, kým je. Preukazovanie identity je zabezpečené identifikátorom osoby. Pre účely identifikácie sa využívajú pre rôzne druhy entít rôzne identifikátory. Napr. identifikátorom fyzickej osoby je jej rodné číslo v spojení s menom a priezviskom.14

3.3 Autentifikácia

Samotná identifikácia na určenie identity nepostačuje, nakoľko môže dôjsť k situácii, kedy sa entity pokúšajú vystupovať pod falošnou identitou. Takéto aktivity môžu smerovať ku krádeži identity alebo neoprávnenému prístupu k informačnému systému verejnej správy, alebo elektronickej komunikácie. Druhou fázou určenia identity je autentifikácia (autentizácia) identity. V tejto fáze musí entita, ktorá deklarovala svoju identitu, dokázať, že skutočne je tou entitou, ktorej identitu deklarovala. Inými slovami ide o potvrdenie deklarovanej identity. Osoba sa môže autentifikovať rôznymi spôsobmi. V odbornej literatúre možno hovoriť o troch základných prístupoch, ktoré sú založené na tom, čo človek vie (PIN, heslo, rodné priezvisko mamy), na tom, čo človek má (certifikát, čipová karta), alebo na tom, čo človek je (biometrické charakteristiky ako odtlačok prstov, obraz sietnice, hlas, obraz dúhovky).15

V súvislosti s autentifikáciou zákon o e-Governmente stanovil, že na autentifikáciu sa môže použiť len úradný autentifikátor, ktorým je občiansky preukaz s elektronickým čipom a bezpečnostný osobný kód alebo doklad o pobyte s elektronickým čipom a bezpečnostný osobný kód. Zákon o eGovernmente taktiež upravuje problematiku alternatívneho autentifikátora, ktorý sa môže použiť na autentifikáciu. V súčasnosti takýto alternatívny autentifikátor (napr. použitie mobilného telefónu na autentifikáciu) ešte nie je dostupný.

3.4 eID

Problematika dôveryhodnosti pri deklarácii svojej identity je vyriešená prenesením tohto procesu na dôveryhodnú tretiu stranu. Takouto dôveryhodnou treťou stranou je štát, ktorý zodpovedá za vydávanie tokenov, ktorými konkrétne osoby preukazujú svoju identitu.16 Jedným z hlavných cieľov realizácie elektronických služieb, ktoré sú poskytované orgánmi verejnej správy cez internet, je zabezpečenie efektívnej, bezpečnej a najmä dôveryhodnej identifikácie a autentifikácie identity konkrétnej entity, ktorá chce využiť konkrétnu elektronickú službu verejnej správy. Túto a mnoho ďalších úloh plní občiansky preukaz s elektronickým čipom a bezpečnostným osobným kódom, tzv. elektronická identifikačná karta (ďalej len „eID“). Na jednej strane eID predstavuje fyzický prostriedok v neelektronickom styku pre občanov Slovenskej republiky, ako aj pre cudzincov s povoleným pobytom na území Slovenskej republiky, čiže doklad totožnosti. Na druhej strane eID poskytuje možnosť preukazovania a potvrdenia totožnosti v elektronickom prostredí. Táto funkcia je nevyhnutná pri využívaní elektronických služieb, či už vo verejnom, alebo v súkromnom sektore. eID podľa zákona o e-Govermente zabezpečuje identifikačný a autentifikačný prostriedok pre využívanie elektronických služieb verejnej správy. V Slovenskej republike sa eID vydávajú od decembra 2013 a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vydalo už viac ako milión kusov.17

Možno konštatovať, že nový typ občianskeho preukazu sa stáva dôveryhodným prostriedkom pre identifikáciu a autentifikáciu identity vo virtuálnom prostredí, a to pomocou osobných údajov, ktoré sú uložené na elektronickom čipe.18 Na čip možno uložiť aj kvalifikovaný certifikát pre kvalifikovaný elektronický podpis a kľúčový pár (súkromný kľúč a verejný kľúč). Údaje z eID je technicky možné prečítať len so súhlasom držiteľa eID zadaním bezpečnostného osobného kódu (ďalej len „BOK“) a súčasným priložením eID k čítaciemu zariadeniu kariet. Len oprávnení poskytovatelia elektronických služieb budú môcť požiadať o prečítanie údajov z eID. Ktoré z údajov budú z eID prečítané a odovzdané poskytovateľovi elektronických služieb je určené a zabezpečené príslušným certifikátom.

Podmienkou využívania eID v elektronickej komunikácii s verejnou správou, je jeho aktivácia. Pre aktiváciu elektronického občianskeho preukazu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2016/Zbornik_BPF2016_sekcia_10.pdf

kybernetická bezpečnosť

Zákon – Zákon o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 69/2018 | Paragraf/y: § 3

1 ÚVOD

Autonómne systémy, umelá inteligencia a roboti sú v súčasnosti aplikované do mnohých
oblastí života. Vidíme ich v domácnostiach ako inteligentných asistentov, sú súčasťou bežnej jazdy
autom a obchodovania na burze a taktiež dokážu komunikovať so zákazníkmi. Navyše, aplikácia
autonómnych systémov do rôznych procesov v rámci rôznych právnych profesií[1] už nie je ničím
výnimočným.[2] Vedecké a odborné kruhy upriamujú svoju pozornosť najmä na otázky právnej subjektivity autonómnych systémov, právnej zodpovednosti, ochrany súkromia a osobných údajov[3] či oblasti autorských práv. Bez ohľadu na to či právo nájde odpovede na tieto otázky, bude nevyhnutné skúmať, do akej miery je právne regulovaná bezpečnosť autonómnych systémov pred rôznymi kybernetickými útokmi. V tejto súvislosti si je potrebné uvedomiť, že len autonómne systémy resp. objekty, ktoré fungujú na základe autonómnych systémoch (autonómne vozidlo, pracovné roboty a pod.), ktoré spĺňajú určité bezpečnostné štandardy, môžu odolávať rôznym kybernetickým útokom na dostatočnej úrovni.

2 TEÓRIA BEZPEČNOSTI

2.1 BEZPEČNOSŤ

Vo všeobecnosti možno povedať, že bezpečnosť je založená na ochrane aktív pred rôznymi hrozbami pri určitej zraniteľnosti.[4] Za aktíva možno považovať všetko, čo má pre danú organizáciu[5] hodnotu. Môže ísť o hmotné aktíva (zariadenie, personál a pod.) alebo o nehmotné aktíva (napr. informácie, údaje, služby, dobré meno, know-how a pod.). Akákoľvek udalosť, skutočnosť, osoba, sila, ktorá môže spôsobiť, že sa aktíva organizácie dostanú do neželaného stavu (napr. nebudú fungovať počítače, zamestnanec ochorie a pod.), sa nazýva hrozba. Najčastejšími hrozbami, ktoré možno aplikovať na aktíva sú prírodné vplyvy (napr. zemetrasenie, búrka a pod.), technické poruchy (napr. výpadok siete, výpadok podpornej infraštruktúry a pod.), chyby v programovom vybavení, neúmyselné ľudské chyby, cieľavedomá ľudská činnosť (sabotáž, prieniky hackerov do systému) a pod.[6] Je potrebné podotknúť, že hrozba sa môže, ale nemusí uplatniť. Aby sa hrozba vôbec naplnila, musí aktívum spĺňať nejaké predpoklady, ktoré nazývame zraniteľnosť. Každé aktívum je zraniteľné, nakoľko jeho hodnotu ohrozujú rôzne vplyvy. Pod zraniteľnosťou možno chápať chybu, nedostatok v podobe nedostatočne vyškoleného zamestnanca, ktorý sa svojou neodbornosťou a neskúsenosťou môže dopúšťať chýb. Takýto nedostatok môže byť zneužitý hrozbou v takom rozsahu, že hodnota aktíva môže byť poškodená alebo dokonca zničená.[7] Aktívum môže byť objektom hrozby ale taktiež môže byť aj cieľom útoku. Útok predstavuje úmyselný pokus o naplnenie hrozby, ktorej nositeľom je človek (poškodenie údajov, prienik do systému) a výsledkom je škoda alebo strata aktív. V prípade, že bude hrozba voči aktívu naplnená a spôsobí narušenie požadovaného stavu aktíva, dochádza k vzniku bezpečnostného incidente. Bezpečnostný incident môže byť spôsobený aktivitou užívateľa (úmyselne, neúmyselne), alebo iným pôsobením (napr. havária, chyba systému a pod.). Dôsledkom bezpečnostného incidentu je ujma na aktívach organizácie (napr. nefunkčnosť aktíva, nemožnosť poskytovania služby, materiálne škody, finančné škody a pod.). Takáto ujma sa nazýva dopad, ktorý sa dá vyjadriť kvantitatívne (napr. finančne ako cena opravy alebo náhrady poškodeného počítača, obnova jeho programového vybavenia a údajov, a pod.) alebo kvalitatívne. [8]

Organizácia počas plnenia svojich úloh čelí mnohým bezpečnostným incidentom či už tým vážnym alebo menej vážnym. Nie všetky hrozby sú pre danú organizáciu opodstatnené, a preto je potrebné vytvoriť kritéria, na základe ktorých bude organizácia rozlišovať hrozby na relevantné a tie menej relevantné. Takýmto kritériom je, napr. dopad hrozby, resp. bezpečnostného incidentu, pri ktorom došlo k naplneniu hrozby. Jedno kritérium by nebolo dostačujúce, a preto je potrebné stanoviť druhé kritérium, ktorým je pravdepodobnosť naplnenia hrozby. Tieto oba kritéria sú spojené v riziku. Vo všeobecnosti možno povedať, že riziko predstavuje možnosť (nie nutnosť), že konkrétna hrozba využije zraniteľnosť aktíva, čo spôsobí vznik ujmy vlastníkovi aktíva.[9] Riziká vyplývajúce z hrozieb voči aktívam organizácie nepredstavujú rovnaký bezpečnostný problém, a preto je potrebné vykonať analýzu rizík, čo predstavuje stanovenie úrovne rizík. Následne sa riziká podľa závažnosti zoradia a rozhodne sa, ktorými rizikami sa bude organizácia zaoberať a ktorými nie. Hranica akceptovateľného rizika predstavuje pomyselnú čiaru v zozname rizík. Inými slovami možno povedať, že v prípade rizík, ktoré sa nachádzajú nad čiarou, musí organizácia prijať také riešenia, aby sa hodnoty daného rizika znížili. Takýmto riešením sú opatrenia, ktoré plnia niekoľko úloh. Na jednej strane znižujú dopady bezpečnostných incidentov na aktíva, a na strane druhej môžu odstraňovať zraniteľnosť aktív, čím v konečnom dôsledku znižujú pravdepodobnosť, že vôbec dôjde k bezpečnostnému incidentu. Takýmto opatrením môže byť, napr. spoľahlivá identifikácia a autentifikácia, šifrovanie citlivej informácie, zálohovanie údajov a pod.[10] Zachovanie dôvernosti, integrity a dostupnosti informácie možno definovať ako informačnú bezpečnosť.[11] Whitman a Mattord definujú informačnú bezpečnosť ako: „ochranu informácií a ich kľúčových prvkov, vrátane systémov a hardvéru, ktoré používajú, uchovávajú a prenášajú túto informácie.“[12] Kľúčovými prvkami sú v tomto prípade dôvernosť, integrita a dostupnosť informácie.[13] Pojem kybernetická bezpečnosť je v zmysle medzinárodného štandardu ISO/IEC 27032:2012 Information technology — Security techniques — Guidelines for cybersecurity (ďalej len „ISO/IEC 27032:2012“) definovaný ako zachovanie dôvernosti, integrity a dostupnosti informácií v kybernetickom priestore.[14] V porovnaní s informačnou bezpečnosťou, pôjde teda len o informácie, ktoré sú prenášané a uložené v kybernetickom priestore. Kybernetická bezpečnosť sa vzťahuje na opatrenia, ktoré by zainteresované strany[15] mali stanoviť pre vytvorenie a zachovanie bezpečnosti v kybernetickom priestore.[16] 

3 AUTONÓMNE SYSTÉMY

Definície pojmov ako sú autonómne systémy, umelá inteligencia či roboty[17] možno v súčasnosti nájsť len vo vedeckých a odborných článkoch rôznych autorov či v technických normách[18]. V súčasnosti absentuje legálna definícia vyššie uvedených pojmov. Pre účely tohto článku sa pojmy autonómne systémy a umelá inteligencia chápu ako synonymá.[19] Koncept umelej inteligencie bol spomenutý po prvýkrát už v roku 1956. Dlhú dobu prevládal názor, že intelekt je výhradným atribútom človeka, Avšak, vývoj počítačových systémov začal tento pohľad postupne spochybňovať. Intelekt, napr. schopnosť vedieť, rozumieť a myslieť bol vytvorený resp. vyvíjaný prirodzene, avšak vývojom nových technológií môže byť intelekt vytvorený aj umelo.[20] Autonómne systémy nemožno stotožňovať len s algoritmom (softvérom).[21] Autonómne systémy nie sú naprogramované len k výkonu určitých činností, ale aj k tomu, aby sa určité činnosti naučili vykonávať sami. Inými slovami, podstata autonómnych systémov nie je len schopnosť autonómne existovať a fungovať, ale aj vytváranie svojho vlastného kódu (softvéru)[22] nezávisle od svojho autora.[23] Umelá inteligencia sa vyznačuje schopnosťou samo trénovania (self-training) [24] a strojového učenia[25], čo jej umožňuje správať sa rôznym spôsobom v rovnakých situáciách, na základe úkonov, ktoré boli vykonané v minulosti.[26] 

Autor Tomíšek uvádza, že autonómne systémy sa vyznačujú dvoma významnými znakmi. Prvým znakom autonómneho systému je nízka kontrolovateľnosť a obťažné zabránenie nepredvídanému nežiaducemu chovaniu. Fungovanie autonómneho systému ovplyvňujú jednak vstupné údaje (napr. autonómne vozidlo získava počas jazdy údaje z dopravného značenia, údaje o iných vozidlách a pod.), ako aj údaje, ktoré získal v minulosti a spracoval na základe strojového učenia. Druhým znakom autonómnych systémov je obťažné určenie príčiny jeho nežiadúceho chovania, a to z dôvodu vstupných údajov alebo strojového učenia (napr. príčinou zrážky autonómneho vozidla môže byť zlé dopravné značenie, chybné údaje o polohe iných vozidiel, chybné nastavenie, ktoré vzniklo strojovým učením).[27]

Autonómne systémy – aktívum, hrozba, zraniteľnosť a riešenie kybernetickej bezpečnosti? Autonómne systémy predstavujú z pohľadu kybernetickej bezpečnosti aktívum, nakoľko majú pre danú organizáciu hodnotu a je potrebné ich chrániť. Samotný kybernetický útok môže byť cielený na autonómny systém (napr. na autonómne vozidlo s cieľom získať spracovávané údaje a pod.). Mnohé kybernetické útoky sú vykonávané prostredníctvom autonómnych systémov, čo znamená, že sú hrozbou. Autonómne systémy dokážu vytvoriť nový a efektívnejší škodlivý kód (napr. malvér), ktorý sa dokáže učiť a … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/BPF_2019/ZBORNI__K_sekcia_14__IT__FINAL_FINAL.pdf?fbclid=IwAR3XI85S3rRXQx2j4wUqqbmqwyn0KUcmqg-UgJlcH007hElLb608xqh4BQw

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá verejným záujmom na ochrane informáciami verejného sektora. Ďalej príspevok obsahuje časť týkajúcu sa foriem využívania informácií verejného sektora, pri ktorom môže dôjsť ku kolízii medzi verejným a súkromným záujmom na ochrane informácií. Autor sa taktiež vo svojom príspevku venuje ochrane informácií z pohľadu pripravovaného zákona o informačnej bezpečnosti, ktorého cieľom je zaistenie ochrany pre informačné systémy verejnej správy.

Abstrakt EN: The article deals with the public interest in the protection of public sector information. Furthermore, the article contains the section regarding to forms of public sector information using which can rise the collision between public and private interest in protection of information. Author in his article also deals with the protection of information in view of forthcoming law on information security which aims to ensure the protection of the public administration information systems.

ÚVOD 

Problematika informácií verejného sektora, ich ďalšieho využívania a ich ochrany nebola nikdy tak aktuálna ako v týchto časoch digitálnej éry. Napriek dôležitosti otázok ochrany informácií verejného sektora a ich ďalšieho použitia, sa tejto problematike a právnym otázkam z tejto oblasti nevenuje na území Slovenskej republiky dostatočná pozornosť. Nakoľko verejný sektor produkuje množstvo informácií, je potrebné si uvedomiť, že informácie verejného sektora predstavujú pre súkromný sektor niekedy menšiu a inokedy zas väčšiu hodnotu a v niektorých prípadoch sa ich ďalšie využívanie môže dostať do stretu s verejným záujmom. Preto európsky, ako ja slovenský zákonodarca poskytuje ochranu určitým druhom informácií verejného sektora, kedy nebude možné uplatniť režim opakovaného používania informácií verejného sektora. 

Reakciou na nedostatočnú a nekonzistentnú právnu úpravu informačnej bezpečnosti je nepochybne iniciatíva v podobe prijatia zákona o informačnej bezpečnosti, ktorý by mal byť odpoveďou na nedostačujúcu ochranu informácií a informačných systémov pred existujúcimi hrozbami. Predchádzanie hrozbám, ako aj minimalizovanie už vzniknutých následkov je prioritou nie len pre verejnú správu, ale aj pre súkromný sektor. Nakoľko žijeme v informačnej spoločnosti, kedy zaznamenávame nárast informačných a komunikačných technológií, ako aj používateľov služieb informačnej spoločnosti, vytvárajú sa nové bezpečnostné otázky, na ktoré je potrebné urgentne reagovať. Potreba vytvorenia právneho rámca ochrany informačných a komunikačných technológií, ako aj informácií, ktoré sa v nich spracúvajú, by mala byť v súčasnej informačnej spoločnosti prioritou. 

INFORMÁCIE VEREJNÉHO SEKTORA 

Napriek tomu, že sa primárne budem venovať právnym otázkam týkajúcich sa informácií verejného sektora (Public Sector Information), ich využívania a ochrany, je potrebné si zadefinovať pojem „informácie“. Z čisto informatického hľadiska informácie predstavujú opis nejakej skutočnosti (reálnej alebo fiktívnej) zaznamenaný v podobe údajov, ktoré je možné prenášať v priestore alebo čase. Inými slovami, informácia predstavuje obsah údajov. Je nutné rozlišovať medzi informáciou a údajmi. Tieto dva pojmy sú často chápané ako synonymá, čo nie je pravdou, nakoľko údaje sú formou zápisu informácie. Takéto vymedzenie informácie nám pomôže lepšie pochopiť klasifikáciu informácií, ktorá je obsiahnutá v pripravovanom zákone o informačnej bezpečnosti.(1)

Informáciám sa poskytuje ochrana počas jednotlivých fáz ich existencie, ktoré tvoria životný cyklus informácie – získavanie, prenos, spracovanie informácie, využívanie, uchovávanie, archivácia a ničenie informácie. Pred samotným použitím informácie je potrebné ju spracovať. Niektoré informácie sú ľudia schopní spracovávať priamo (napr. pri priamej hlasovej komunikácii), alebo na spracovanie informácií využívajú informačné a komunikačné technológie.(2)

Legislatíva Slovenskej republiky vyslovene nedefinuje pojem „informácie verejného sektora“, hoci sa ich opakované používanie upravuje, preto je potrebné hľadať definíciu v európskej legislatíve. S pojmom informácie verejného sektora, sa stretávame v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej len „smernica“). Úmysel európskeho zákonodarcu v podobe opakovaného využívania informácií verejného sektora, odzrkadľuje potrebu úpravy pravidiel pre získavanie informácií verejného sektora a ich následného používania, nakoľko tieto informácie majú vysokú ekonomickú hodnotu a pre súkromný sektor predstavujú možnosť rastu a rozvoja.(3)

Smernica vyslovene nedefinuje „informácie verejného sektora“. V čl. 2 predmetnej smernice je definovaný „subjekt verejného sektora“, „dokument“ a napokon pojem „opakované použitie“. Subjekt verejného sektora predstavuje „štátne, regionálne alebo miestne orgány, verejnoprávne inštitúcie(4) a združenia, tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jednou alebo viacerými takýmito verejnoprávnymi inštitúciami“.(5) Dokument znamená na jednej strane každý obsah bez ohľadu na formu prenosu dát (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam), ale aj akúkoľvek časť takého obsahu.(6)

Tak ako bolo vyššie spomenuté, európsky zákonodarca v smernici vymedzil pojem „opakované použitie“, ktoré sa podľa čl. 2 ods. 4 smernice rozumie „použitie dokumentov, ktoré majú v držbe subjekty verejného sektora, osobami alebo právnymi subjektmi na komerčné alebo nekomerčné účely iné, než je pôvodný účel v rámci verejných úloh, pre ktoré bol dokument zhotovený. Výmena dokumentov medzi subjektmi verejného sektora len na účely plnenia verejných úloh, nepredstavuje opakované použitie;“ Inými slovami, dokumenty verejného sektora predstavujú informácie, ktorými subjekt verejného sektora disponuje a je tu požiadavka po ich ďalšom spracovaní a využití mimo verejného sektora. Tento proces sa nazýva „opakované použitie informácií verejného sektora“ (v angličtine „re-use of public sector information“).(7) Opakované použitie informácií verejného sektora teda možno chápať ako ďalšie využívanie informácií produkovaných verejným sektorom mimo verejný sektor, len na komerčné a nekomerčné účely nesúvisiace s plnením verejných úloh. Poskytovanie informácií medzi inštitúciami verejnej správy nepredstavuje opakované použitie informácií verejného sektora. 

Opakované používanie informácií verejného sektora nie je absolútne, nakoľko smernica negatívne vymedzila dokumenty, na ktoré sa nevzťahuje jej pôsobnosť a tým určila limity, kedy nemožno aplikovať režim opakovaného použitia informácií verejného sektora. Európsky zákonodarca poskytuje prostredníctvom takéhoto vymedzenia ochranu niektorým druhom informácií verejného sektora. Režim opakovaného použitia sa nepoužije napr. v prípade ochrany duševného vlastníctva, ochrany národnej bezpečnosti, obrany alebo verejnej bezpečnosti, dôvernosti štatistických údajov, dôvernosti obchodných údajov ako obchodné tajomstvo, podnikové tajomstvo.(8)

OECD vymedzila informácie verejného sektora ako informáciu, zhŕňajúc aj informáciu o produkte alebo službe, ktorá bola vytvorená, zhromaždená, spracovaná, zachovávaná, rozšírená alebo financovaná vládou alebo pre vládu alebo verejnú inštitúciu.(9)

Od prijatia prvého súboru pravidiel, ktoré upravovali problematiku opakovaného využívania informácií verejného sektora v roku 2003, čím sa započala tvorba informačného trhu, narastá množstvo údajov, tých verejných nevynímajúc. Tento rýchly technologický vývin umožnil, aby sa vytvárali nové služby a nové aplikácie, ktoré sú založené na využívaní, zhromažďovaní a kombinácii údajov. Pravidlá, ktoré boli prijaté v roku 2003 už nekorešpondujú s týmito zmenami, a preto bola prijatá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/EÚ z 26. júna 2013, ktorá mení smernicu o opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej len „smernica 2013“).(10)

DRUHY INFORMÁCIÍ VEREJNÉHO SEKTORA 

Typológia informácií verejného sektora nebola doposiaľ záväzne upravená, no pre účely tohto článku, využijem pre členenie informácií verejného sektora jednak administratívne hľadisko a obsahové hľadisko. Ak berieme do úvahy ako základné kvalifikačné kritérium administratívny prvok informácie, možno informácie verejného sektora rozdeliť na administratívne, to sú informácie o verejnom sektore, ktoré sa vzťahujú k funkciám subjektov verejného sektora, (napr. informácie o ich organizačnom usporiadaní, kompetenciách a rozhodnutiach) a neadministratívne, ktoré vypovedajú o „vonkajšom svete“ subjektu verejného sektora, ktoré zbierajú a zhromažďujú pri plnení verejných úloh (napr. geografické informácie, informácie z katastra, štatistické informácie atď.). 

Ďalším kritériom pre členenie informácií verejného sektora je ich samotný obsah. Smernica obsahuje v recitáli 4 len demonštratívny výpočet oblastí aktivít, v ktorých verejný sektor zbiera, vyrába, reprodukuje a šíri informácie. Ide o informácie sociálne, hospodárske, geografické, informácie o počasí, turistike, obchode, patentoch a vzdelaní. 

Projekt MEPSIR, ktorý sa zaoberal výskumom stavu informácií verejného sektora v členských štátoch Európskej únie, vytvoril vlastnú typológiu informácií verejného sektora. V rámci výstupu tohto projektu, boli informácie verejného sektora rozdelené do 6 tematických oblastí. Pre účely tohto článku si tieto informácie dovolím rozdeliť podľa podmienok v Slovenskej republike.(11)

• – Hospodárske informácie (informácie z obchodného a živnostenského registra, o patentoch, úžitkových vzoroch, priemyselných vzoroch a ochranných známkach atd.) 
• – Právne informácie (do tejto kategórie môžeme okrem legislatívy zaradiť aj rozhodnutia vnútroštátnych a medzinárodných súdov, informácie o medzinárodných i verejnoprávnych zmluvách atd.) 
• – Sociálne informácie (pôjde najmä o štatistiky o národnom hospodárstve, jeho vývoji, miere nezamestnanosti, informácie o miere verejnej regulácie, údaje o sčítaní ľudu, domov a bytov atď.) 
• – Zemepisné informácie (ide najmä o adresné údaje, o letecké snímky, geologické informácie, geodetické, hydrologické a typografické údaje a pod.) 
• – Dopravné informácie (informácie o doprave, dopravné siete, verejná doprava, preťaženosť alebo práce na diaľniciach a železniciach, údaje z registru vozidiel, plavidiel a pod.) 
• – Meteorologické informácie (pôjde predovšetkým oklimatické údaje, modely alebo predpovede počasia) Týchto 6 oblastí samozrejme nepokrýva celú škálu informácií verejného sektora. Medzi ostatné informácie, ktoré boli zaradené OECD(12) medzi informácie verejného sektora by sme mohli zaradiť napr. informácie produkované systémom školstva, zdravotníctva, ďalej informácie vedecké, výskumné, kultúrne.(13)

INFORMÁCIE VEREJNÉHO SEKTORA V LEGISLATÍVE SLOVENSKEJ REPUBLIKY A ICH OCHRANA 

Informácie verejného sektora plnia v demokratickej spoločnosti viacero úloh. Jednou z nich je aj potreba zabezpečiť, aby boli informácie verejného sektora vytvárané, uschovávané a šírené vo verejnom záujme. Verejný záujem v tomto prípade predstavuje proces, kedy je potrebné nájsť rovnováhu medzi súkromným záujmom, vyplývajúci z činností súkromného sektora a medzi záujmom, ktorý môže byť považovaný za prospešný pre celú spoločnosť alebo väčšiny ľudí. 

Pojem verejného záujmu používa slovenský zákonodarca vo viacerých predpisoch, no väčšinou bez osobitného obsahového vymedzenia. Len výnimočne sa verejný záujem vecne konkretizuje obsahovým vymedzením.(14) V tomto prípade je obsahové vymedzenie pojmu verejný záujem vecne spojené s účelom a predmetom zákona, v ktorom sa nachádza. Napríklad zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme definuje verejný záujem ako záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov. Treba podotknúť, že táto definícia sa aplikuje pre potreby daného zákona. Inými slovami možno povedať, že vykonávatelia verejnej správy pri aplikácii verejného záujmu by mali svoje činnosti vykonávať tak, aby z takejto činnosti mali úžitok všetci alebo aspoň väčšina. Pri aplikácii princípu dodržiavania verejného záujmu treba brať na zreteľ aj záujmy menšín, ktoré nemôžu byť v žiadnom prípade opomenuté. Preto je potrebné aby orgány verejnej správy vždy konfrontovali záujmy väčšiny so záujmami menšiny. Verejný záujem by mal byť prítomný v každej činnosti vo verejnej správe.(15)

Pojem informácie verejného sektora sa v podmienkach slovenského právneho poriadku spája s právom na informácie. Občania môžu prostredníctvom práva na informácie kontrolovať činnosť orgánov verejnej správy, z čoho vyplýva, že je veľmi dôležitým atribútom právneho štátu. Na druhej strane treba podotknúť, že informácie verejného sektora nemusia slúžiť len na kontrolu činnosti verejnej správy, ale môžu predstavovať taktiež zaujímavý obchodný artikel. Ďalšie používanie informácií verejného sektora súkromným sektorom predstavuje zaujímavú obchodnú príležitosť. Dôkazom sú už mnohé fungujúce modely, ktoré sú založene na využívaní informácií meteorologických, kartografických, štatistických, právnych (zákony, judikatúra, zákonné publikácie), zdravotné, adresných registrov, daňové a správne registre, obchodné registre, katastrálne registre atď. 

V súčasnosti je problematika sprístupňovania informácií a opakovaného použitia informácií verejného sektora upravená v zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov zákon o slobode informácií). Je nutné podotknúť, že režim opakovaného použitia informácií verejného sektora, ktorý je obsiahnutý vsmernici bol do slovenského právneho prevzatý až prijatím novely zákona o slobodnom prístupe k informáciám v roku 2012, nakoľko na základe oznámenia Európskej komisie nedošlo k správnej transpozícii smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora do slovenského právneho poriadku. 

Novela zákona o slobodnom prístupe k informáciám z roku 2012 zavádza prvýkrát v histórii legálnu definíciu pojmu informácia, ktorú možno aplikovať v režime opakovaného používania. Informáciou je „akýkoľvek obsah alebo jeho časť, najmä obsah záznamu na listine, záznamu uloženého v elektronickej podobe, v podobe zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu alebo audiovizuálneho diela, v akejkoľvek forme, zaznamenané na akomkoľvek nosiči; informáciou podľa odseku nie je počítačový program.“(16)

Opakovaným použitím informácií je v zmysle § 21, ods.1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám použitie informácie, ktorú má povinná osoba(17) k dispozícii na podnikateľský účel alebo na nepodnikateľský účel odlišný od pôvodného účelu, na ktorý bola informácia vytvorená v rámci plnenia úloh tejto povinnej osoby. Opakovaným použitím informácií nie je výmena informácií medzi povinnými osobami pri plnení ich úloh. 

Zákonodarca poskytuje ochranu niektorým druhom informácií, kedy sa neuplatní režim opakovaného použitia. Ide najmä o prípady ochrany utajovaných skutočností, ochrany osobnosti a osobných údajov, ochrany obchodného tajomstva, taktiež ide o informácie na ktoré má právo duševného vlastníctva iná osoba ako povinná osoba; informácie, ktoré má k dispozícii verejnoprávna inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania, a ňou založené právnické osoby na účely plnenia služieb verejnosti v oblasti vysielania; informácie, ktoré má k dispozícii vzdelávacia inštitúcia a výskumná inštitúcia ako škola, vysoká škola a osoba zabezpečujúca výskum a vývoj; kultúrna inštitúcia ako múzeum, knižnica, archív a divadlo, ako aj informácie ktorých sprístupnenie by mohlo ohroziť bezpečnosť alebo obranu Slovenskej republiky alebo jej zahraničnopolitické záujmy. Taktiež sa poskytuje ochrana informácií, ktorých sprístupnenie by mohlo ohroziť bezpečnosť informačného systému povinnej osoby, najmä ak ide o prístupové heslá, analýzy zraniteľnosti a rizík informačného systému v čase ich trvania, výsledky penetračných testov, bezpečnostné nastavenie informačného systému, bezpečnostnú politiku a dokumenty na zaistenie informačnej bezpečnosti ňou určené a bezpečnostný projekt.(18)

Na tomto mieste je nutné podotknúť, že po prijatí smernice 2013, ktorá mení smernicu o opakovanom použití informácií verejného sektora sa charakter ochrany informácií verejného sektora zmení. Jednou zo zmien, ktoré smernica 2013 so sebou prináša, je rozšírenie jej pôsobnosti aj na knižnice, vrátane univerzitných knižníc, múzeá a archívy, ktoré sú cenným zdrojom informácií verejného sektora. Rozšírenie možnosti opakovaného používania by v konečnom dôsledku malo prispieť k hospodárskemu rastu a tvorbe pracovných miest. Ambíciou európskeho zákonodarcu voblasti opakovaného používania informácii verejného sektora je uložiť členským štátom jednoznačnú povinnosť sprístupniť všetky dokumenty na opakované použitie, pokiaľ nie je na základe vnútroštátnych predpisov prístup k nim obmedzený alebo vylúčený a nie je predmetom iných výnimiek, ktoré stanovuje smernica. 

V súčasnosti je v rámci slovenskej právnej úpravy ustanovená len možnosť povinnej osoby sprístupniť informácie verejného sektora na základe jej rozhodnutia. V návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o slobodnom prístupe k informáciám, sa povinnej osobe ukladá povinnosť sprístupniť informácie na účel opakovaného použitia, čím sa má naplniť požiadavka európskeho zákonodarcu v podobe prijatej smernice 2013.(19)

Slovenský zákonodarca taktiež poskytuje ochranu informáciám verejného sektora, na ktoré sa uplatňuje režim opakovaného použitia určením podmienok, ktoré musí žiadateľ splniť. Podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám môže povinná osoba umožniť opakované použitie informácií s určením podmienok, ktoré sa týkajú jednak požiadavky prístupu (ide najmä o technické požiadavky), ako aj povinnosť žiadateľa pri opakovanom použití informácií. Čo sa týka druhej podmienky, ide najmä o povinnosť označovať povinnú osobu, ktorá na účel opakovaného použitia informácie poskytla a obmedzenie možnosti zmeny obsahu informácií. Oprava nesprávnej alebo neaktuálnej informácie, prepojenie informácií s inými informáciami, ani doplnenie ďalších informácií, ak je pôvodná informácia označená nie je považovaná za zmenu obsahu informácií.(20)

NÁVRH ZÁKONA O INFORMAČNEJ BEZPEČNOSTI 

Otázka ochrany informácií a ochrany informačných systémov verejnej správy je predmetom navrhovaného zákona o informačnej bezpečnosti.(21) V súčasnej informačnej spoločnosti, kedy sa informácie spracúvajú v elektronickej podobe, je možnosť narušenia týchto informácií, či už priamo alebo prostredníctvom útoku na technické zariadenie alebo prostredie v ktorom sa informácia spracováva veľmi vysoká. Vzhľadom na nepriaznivý možný dosah je povinnosťou štátu zabezpečiť ochranu informácií pred zneužitím a taktiež minimalizovať dôsledky v prípade ich zneužitia. 

Pojem informačná bezpečnosť sa používa minimálne v troch významoch: (22)
1. je to ideálny stav systému alebo organizácie, ktorý sa dá charakterizovať tak, že všetko (IKT) funguje v súlade s požiadavkami (stanovenými napr. v bezpečnostnej politike) a v systéme/organizácii nedochádza k bezpečnostným incidentom;
2. označuje činnosť smerujúcu k dosiahnutiu ideálneho stavu;
3. medziodborová oblasť, ktorá skúma hrozby voči IKT a informácii a metódy eliminácie rizík, ktoré z nich vyplývajú. 

Legálnu definíciu pojmu informačná bezpečnosť slovenský právny poriadok nepozná, no napriek tomu má oporu v slovenskej legislatíve, ako aj v strategických a koncepčných dokumentoch schválených vládou Slovenskej republiky. Informačná bezpečnosť verejnej správy je upravená jednak v zákone č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy ako aj v ďalších právnych predpisoch ktoré sa týkajú problematiky informačnej bezpečnosti.(23) Taktiež nemožno opomenúť európsku legislatívu a právne akty, ktoré sú záväzné pre Slovensku republiku z členstva v OSN, NATO a OECD. 

V súčasnej digitálnej dobe predstavuje zaistenie primeranej ochrany digitálneho priestoru, čiže zaistenie informačných a komunikačných systémov a informácií, ktoré sa v nich spracúvajú, primárny záujem, nakoľko narušenie alebo ohrozenie jednej časti digitálneho priestoru, môže ohroziť aj inú jeho podstatnú časť alebo dokonca aj celý digitálny priestor. Taktiež si je potrebné uvedomiť, že dôležité informačné a komunikačné technológie sú častokrát v súkromnom vlastníctve a štát nemá právne nástroje na presadenie bezpečnostných opatrení na ochranu týchto systémov. 

Rôznorodá a neúplná právna úprava informačnej bezpečnosti, zapríčiňuje nedostatočnú úroveň ochrany informácií a informačných a komunikačných technológií. Absencia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by upravoval informačnú bezpečnosť v Slovenskej republike sa prejavuje najmä v nekonzistentnosti terminológie, nedostatočnom používaní bezpečnostných štandardov, v prekrývajúcich sa kompetenciách štátnych orgánov a v neúplnosti pokrytia informačnej bezpečnosti právnymi predpismi a kompetenciami. Preto je viac ako potrebné prijať všeobecný právny predpis pre informačnú bezpečnosť, ktorý by vytvoril legislatívne podmienky pre ochranu informácií a informačných systémov verejnej správy, ako aj všeobecný právny rámec pre ochranu celého digitálneho priestoru v Slovenskej republike. Súčasťou návrhu zákona je aj vymedzenie základných terminologických pojmov, čím sa vytvorí jednotná terminológia v oblasti informačnej bezpečnosti.(24)

Jedným zo základných cieľov navrhovaného zákona je klasifikácia informácií, ako aj klasifikácia systémov, ktorá je odvodená od informácií, ktoré sa v nej spracúvajú. Zákon ustanoví pre každú základnú bezpečnostnú požiadavku,(25) ktorými sú dôvernosť, integrita a dostupnosť tri základné úrovne ochrany, a to nízku, strednú a vysokú úroveň. Pre ochranu informácie sa použijú základné bezpečnostné opatrenia, ktoré tvoria súbory bezpečnostných opatrení. Podľa navrhovaného zákona o informačnej bezpečnosti sa ukladá povinným osobám podľa zákona č. 275/2006 Z. z. o informačných systémoch verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov povinnosť kategorizovať údaje vo svojich informačných systémoch s ohľadom na základné aspekty informačnej bezpečnosti a ustanoví sa minimálna povinná úroveň ich ochrany.(26)

Návrh zákona o informačnej bezpečnosti obsahuje aj časť, v rámci ktorej je upravená bezpečnosť informačných systémov verejnej správy počas ich životného cyklu, ale aj časť, upravujúcu minimálne požiadavky na bezpečnosť informačných systémov verejnej správy. Tieto kroky sú len výsledkom zvyšujúcich sa tendencií prechádzanie na služby elektronickej verejnej správy na všetkých úrovniach, a to aj vzhľadom na ich nové uplatnenia. 

ZÁVER 

Právna úprava režimu opakovaného používania informácií verejného sektora a režimu sprístupňovania informácií v rámci jedného právneho predpisu, ktorým je zákon o slobodnom prístupe k informáciám nepredstavuje najvhodnejšie riešenie. Problém predstavuje samotný charakter opakovaného používania informácií verejného sektoru, nakoľko má čisto obchodný charakter. Na druhej strane právo na informácie predstavuje významný kontrolný mechanizmus demokratického právneho štátu. Napriek skutočnosti, že oba režimy sú upravené v jednom zákone, je potrebné ich striktné odlišovať, nakoľko ide o rôzne režimy pri uplatňovaní rôznych záujmov a taktiež možno pozorovať rôzne účely právnej regulácie. 

Je nesporné, že tak ako európsky zákonodarca, ako aj slovenský zákonodarca poskytuje ochranu vybraným kategóriám informácií verejného sektora, kedy ich vyníma z režimu opakovaného používania informácií verejného sektora. V týchto prípadoch ide o informácie, na ktoré sa nevzťahuje jednak pôsobnosť smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora, ako aj pôsobnosť zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a tým sa určili limity, kedy nemožno použiť režim opakovaného použitia informácií verejného sektora. Slovenský zákonodarca taktiež poskytuje ochranu informáciám verejného sektora, na ktoré sa uplatňuje režim opakovaného použitia splnením určitých podmienok zo strany žiadateľa o poskytnutie informácií na účely opakovaného použitia. Podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám môže povinná osoba umožniť opakované použitie informácií s určením podmienok, ktoré sa môžu týkať povinnosti žiadateľa pri opakovanom použití informácií. Ide najmä o povinnosť označovať povinnú osobu, ktorá na účel opakovaného použitia informácie poskytla a taktiež obmedzenie možnosti zmeny obsahu informácií. Je nutné podotknúť, že Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/EÚ z 26. júna 2013, ktorá mení smernicu o opakovanom použití informácií verejného sektora sa charakter ochrany informácií verejného sektora zmení, najmä rozšírením jej pôsobnosti aj na knižnice, vrátane univerzitných knižníc, múzeá a archívy. Členským štátom sa taktiež uloží jednoznačná povinnosť sprístupniť všetky dokumenty na opakované použitie, pokiaľ nie je na základe vnútroštátnych predpisov prístup k nim obmedzený alebo vylúčený a nie je predmetom iných výnimiek, ktoré stanovuje smernica. 

Problematika informačnej bezpečnosti v Slovenskej republike je v súčasnosti upravená vo viacerých právnych predpisoch. Takýto právny stav nie je v súčasnej informačnej spoločnosti vyhovujúci, nakoľko tieto právne predpisy nie sú súladné, a tým je úroveň ochrany informácií a informačných systémov rôznorodá. Preto považujem za viac ako potrebné, aby sa otázkam týkajúcich sa informačnej bezpečnosti venovala v odborných kruhoch väčšia pozornosť. Významným krokom v pred v oblasti informačnej bezpečnosti je nesporne návrh zákona o informačnej bezpečnosti, ktorého hlavným cieľom je ochrana informácií a informačných systémov, ktoré tieto informácie spracúvajú. Týmto zákonom by sa taktiež mala zjednotiť terminológia v oblasti informačnej bezpečnosti. Jedným zo základných cieľov navrhovaného zákona je taktiež klasifikácia informácií, ako aj klasifikácia informačných systémov, ktorá je odvodená od informácií ktoré sa v nej spracúvajú na základe bezpečnostných požiadaviek. Nakoľko je termín predloženia návrhu zákona o informačnej bezpečnosti na rokovanie Vlády Slovenskej republiky stanovený na koniec roka 2015, možno len ťažko predpokladať v akej podobe a v akom časovom horizonte uzrie svetlo sveta zákon, ktorého potreba prijatia je viac ako nevyhnutná. 

Použitá literatúra: 

HENNINGER, M.: The Value and Challenges of Public Sector Information. In: Cosmopolitan Civil Societies Journal, 2013,roč.5, č. 3, s. 75-95. ISSN: 1837-5391
HOCHMANN, J.: Príprava zákona o informačnej bezpečnosti. In: Zborník príspevkov Informačná bezpečnosť 2015, 18.3.2015, s. 5-10. 

OLEJÁR, D.: Manažment informačnej bezpečnosti a základy PKI. Bratislava, 2015. 164 s. [online]. Dostupné na internete:
http://www.informatizacia.sk/vzdelavanie-v-oblasti-ib/17005s
VRABKO, M. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2012, 480 s. ISBN 978-80-89603-03-9. 

MEPSIR – Measuring of European Public Sector Information, Final report. [online]. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/digital-agenda/en/news/mepsir-measuring-european-public-sector-information- resources-final-report-study-exploitation-0 

Working party on the Information Economy. [online]. Dostupné na internete: http://www.oecd.org/sti/ieconomy/36481524.pdf 

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/EÚ z 26. júna 2013, ktorá mení smernicu o opakovanom použití informácií verejného sektora. 

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií).
Zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme.
Ústavný zákon č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. 

Návrh legislatívneho zámeru zákona o informačnej bezpečnosti schváleného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 136/2010. [online]. Dostupné na internete: http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=4404 

Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. [online]. Dostupné na internete: https://lt.justice.gov.sk/Material/MaterialDocuments.aspx?instEID=1&matEID=7993&langEID=1&tSt amp=20150316082543160 

Kontaktné údaje: 

Mgr. Jozef Andraško
jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava
Slovenská republika 

Poznámky

• 1) OLEJÁR, D.: Manažment informačnej bezpečnosti a základy PKI. Bratislava, 2015. s. 5. [online]. Dostupné na internete:http://www.informatizacia.sk/vzdelavanie-v-oblasti-ib/17005s 
• 2) Vširšom slova zmysle predstavuje IKT akýkoľvek nástroj, zariadenie alebo prostriedok, ktorý sa dá používať na spracovávanie informácie (aj hlinená doštička a rydlo, pomocou ktorého sa do nej dajú vyryť písmená správy, dymové signály na prenos správ) považovať za informačné a komunikačné technológie. Tento pojem (informačné a komunikačné technológie, IKT) sa však v súčasnosti používa na označenie technológií používaných na spracovanie informácií, ktoré vznikli koncom minulého storočia spojením počítačov, telekomunikačných systémov a masovokomunikačných prostriedkov. IKT v tomto chápaní sa vyznačujú nasledujúcimi tromi špecifikami:1. informácia je digitálne zapísaná (kódovaná),2. spracováva sa automatizovane,3. využívajú spoločné komunikačné kanály na prenos rôznych typov informácie (napr.na šírenie televízneho vysielania, telefonovanie a prístup Internet sa v domácnostivyužíva jedna spoločná optická linka). 
• 3) Význam verejného sektoru je zdôraznený aj vDigitálnej agende pre Európu. 
• 4) V zmysle čl. 2, ods. 2 smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora sú „Verejnoprávne inštitúcie“ akékoľvek inštitúcie:a) založené na osobitné účely plniace potreby všeobecného záujmu, ktoré nemajú priemyselný alebo komerčný charakter;b) majú právnu subjektivitu; ac) sú z väčšej časti financované štátnymi, alebo regionálnymi alebo miestnymi orgánmi, alebo inými verejnoprávnymi inštitúciami; alebo sú podriadené riadiacemu dozoru týchto orgánov; alebo ktoré majú v správnom, riadiacom alebo dozornom orgáne viac ako polovicu členov menovaných štátnymi, regionálnymi alebo miestnymi orgánmi alebo inými verejnoprávnymi inštitúciami; 
• 5) Čl. 2, ods. 1 smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora. 
• 6) Tamtiež, Čl. 2, ods. 3. 
• 7) Pre tento proces by bol výstižnejší pojem „znovu využitie“ alebo „ďalšie využitie“. 
• 8) Čl. 1, ods. 2 smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora. 
• 9) HENNINGER, M.: The Value and Challenges of Public Sector Information. In: Cosmopolitan Civil Societies Journal, 2013, roč. 5, č. 3, s. 78. 
• 10) Ciele smernice 2013 predstavujú predovšetkým uľahčiť tvorbu informačných produktov a služieb dostupných na celom území Európskej únie a založených na dokumentoch verejného sektora, zabezpečiť účinné cezhraničné využívanie dokumentov verejného sektora na jednej strane súkromnými spoločnosťami, najmä malými a strednými podnikmi na účely produktov a služieb s pridanou hodnotou a na druhej strane občanmi na uľahčenie voľného pohybu informácií a komunikácie, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale z dôvodov celoeurópskeho rozsahu navrhovaného opatrenia ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Európskej únie. 
• 11) MEPSIR -Measuring of European Public Sector Information, Final report. [online]. Dostupné na internete:http://ec.europa.eu/digital-agenda/en/news/mepsir-measuring-european-public-sector-information-resources-final-report-study-exploitation-0 
• 12) Working party on the Information Economy. [online]. Dostupné na internete:http://www.oecd.org/sti/ieconomy/36481524.pdf 
• 13) Existuje viacero kritérií pre klasifikáciu informácií verejného sektora. Inštitucionálne hľadisko (podľa toho, ktorá verejná inštitúcia danú informáciu poskytuje), hľadisko dostupnosti (informácie dostupné online, offline), hľadisko formy (informácie hlasové, zvukové, obrazové alebo dátové), hľadisko nosiča (podľa média, na ktorom sa informácia prenáša, napr. papier, magnetický nosič, komunikačné siete), hľadisko aktualizácie (podľa toho ako sú informácie aktualizované, napr. priebežne, dávkovane, v akých časových intervaloch). 
• 14) Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov je verejným záujmom taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom. 
• 15) VRABKO, M. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2012, s. 27-28. 
• 16) § 21b ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon oslobode informácií) 
• 17) Povinnými osobami podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám sú: štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti; právnickej osobe, ktorej osobitný zákon ustanovil povinnosť sprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe; (Napríklad zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 149/1975 Zb. o archívnictve v znení neskorších predpisov.) združenie právnických osôb, ktorého členom je aspoň jedna zvyššie uvedených povinných osôb 
• 18) § 21c zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon oslobode informácií) 
• 19) Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. [online]. Dostupné na internete:https://lt.justice.gov.sk/Material/MaterialDocuments.aspx?instEID=1&matEID=7993&langEID=1&tStamp=20150316082543160 
• 20) § 21f ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon oslobode informácií) 
• 21) Štruktúra a obsah návrhu zákona vychádzajú z Legislatívneho zámeru zákona oinformačnej bezpečnosti schváleného uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 136/2010, zohľadňujú ciele Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ o útokoch na informačné systémy, ktorou sa nahrádza rozhodnutie Rady 2005/222/ SVV, ako aj zámery Stratégie pre kybernetickú bezpečnosť EÚ a reflektujú na konkrétne ciele návrhu Smernice Európskeho parlamentu a Rady o opatreniach na zabezpečenie vysokej úrovne bezpečnosti sietí a informácií vEurópskej únii, ktoré sú zamerané na zvyšovanie stability a bezpečnosti internetu, sietí a informačných systémov súvisiacich s fungovaním spoločnosti. 
• 22) OLEJÁR, D.: Manažment informačnej bezpečnosti a základy PKI. Bratislava, 2015. s. 16.[online]. Dostupné na internete:http://www.informatizacia.sk/vzdelavanie-v-oblasti-ib/17005s 
• 23) Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.Zákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,Zákon č. 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovZákon č. 122/2013 o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisovZákon č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov,Zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov,Zákon č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,Zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,Zákon č. 300/2005 Z. z. trestný zákon v znení neskorších predpisov, 
• 24) HOCHMANN, J.: Príprava zákona o informačnej bezpečnosti. In: Zborník príspevkov Informačná bezpečnosť 2015, 18.3.2015, s. 7. 
• 25) Dôvernosť údajov (confidentiality) –k informácii, ktorú údaje obsahujú nemajú prístup nepovolané osobyIntegrita údajov (data integrity) –údaje nemôžu byť modifikované bez toho, aby si to oprávnená osoba všimlaDostupnosť údajov (data availability) –oprávnená osoba má údaje k dispozícii kedykoľvek, keď o to požiadaCIA = základné bezpečnostné atribúty údajov/informácie alebo základné bezpečnostné požiadavky na ochranu údajovOkrem CIA existujú aj iné bezpečnostné požiadavky na ochranu údajov (autentickosť, súkromnosť, anonymita, pseudonymita, nepopretie pôvodu, nepopretie doručenia), resp. na ochranu systémov (dosledovateľnosť). 
• 26) Návrh legislatívneho zámeru zákona o informačnej bezpečnosti schváleného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 136/2010. [online]. Dostupné na internete:http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=4404 

Autor
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Milniky_zborniky/Zbornik_Milniky_2015.pdf

Abstrakt

Prvé vybrané rozhodnutie (II. ÚS 99/2021) sa zaoberá ústavnou sťažnosťou matky, ktorá nesúhlasila s povinným očkovaním maloletej. Druhé analyzované rozhodnutie (21CoP/82/2020) sa týka nesúhlasu matky s nepovinným očkovaním ich dvoch maloletých detí. Z prezentovaných rozhodnutí vyplýva, že súdy autoritatívne nerozhodujú o očkovaní detí, ale iba o nahradení súhlasu (druhého) rodiča. Vhodnosť očkovania a posúdenie rizík má vždy vykonať lekár.

Abstrakt EN: The first selected decision (II. ÚS 99/2021) deals with a constitutional complaint lodged by a mother who disagreed with the mandatory vaccination of her minor child. The second de- cision (21CoP/82/2020) concerns a mother ́s disagreement with the non-mandatory vac- cination of their two minor children. These decisions clearly show that courts do not author- itatively rule on vaccination of children, but only on the replacement of the (other) parent’s consent by a court order. The appropriateness of vaccination and the assessment of risks should always be done by a doctor.

Príspevky o očkovaní (v rôznych právnych konotáciách) stále rezonujú v spoločnosti a sú cenným prínosom v odbornom diskurze. Z týchto dôvodov chce autor taktiež prispieť k začatej diskusii nasledujúcim článkom, v ktorom poukazuje na vybrané domáce (verejne dostupné) rozhodnutia v konaniach o nahradenie súhlasu rodiča s očkovaním maloletého dieťaťa. Domnievam sa, že poznanie jednotlivých súdnych rozhodnutí môže obohatiť aplikačnú prax, a to v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. 

„Lepší je gram prevencie, ako kilo liečby“ 

(slovenské príslovie) 

1. Úvod 

Vzhľadom na pretrvávajúcu pandémiu, spôsobenú koronavírusom (známeho ako COVID-19), v odbornej aj laickej verejnosti neustále rezonujú rôznorodé diskusie a polemické názory na tému očkovania (najmä pokiaľ ide o argumentáciu k „večnej“ otázke – povinné vs. nepo- vinné očkovanie).1 Výnimkou nie sú ani samotní rodičia, ak sa očkovanie má týkať práve ich dieťaťa. Pri štandardných okolnostiach by mali byť rodičia poučení zo strany štátu o povinnom pravidelnom očkovaní detí 2 (napr. prostredníctvom pediatra), avšak v niektorých prípadoch ich názorová rozdielnosť v otázke, či majú svoje dieťa zaočkovať alebo nie, môže skončiť až podaním návrhu na súd podľa § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR“). 

Cieľom článku je preto poukázať na vy- brané domáce rozhodnutia k tejto téme, s osobitným poukazom na súvisiacu argu- mentáciu (rodičov/súdov) v konaniach o nahradenie súhlasu (druhého) rodiča s očkovaním dieťaťa, a to v prípade povin- ného, ako aj nepovinného (dobrovoľného) očkovania dieťaťa. 

Pre úplnosť uvádzame, že z aktuálneho očkovacieho kalendára pre povinné pravidelné očkovanie detí (platného od 1. 1. 2022) a vyhlášky MZ SR č. 585/2002 Z. z. vyplýva, že maloleté dieťa by sa malo až do dovŕšenia plnoletosti postupne očkovať 8-krát (znázornené v tabuľke). 

2. Všeobecne k oprávneniu rodiča obrátiť sa na súd pri nezhode s druhým rodičom 

Jedným zo základných rodičovských práv je rovnocenné právo oboch rodičov (ako zákon- ných zástupcov dieťaťa) rozhodovať o akýchkoľvek záležitostiach, týkajúcich sa ich dieťaťa. Vychádza sa z predpokladu, že rodičia (ak súd nerozhodol o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností jedného z nich) pri uspokojovaní každodenných po- trieb, ako aj pri zásadnejších rozhodnutiach, ovplyvňujúcich život a budúcnosť maloletého dieťaťa, primárne dosiahnu konsenzus (bez ingerencie štátu). 

V prípade nezhody rodičov o „podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností“, ktoré zákonodarca demonštratívne vymedzil v § 35 ZoR, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z rodičov súd. Zákonodarca v tomto ustanovení konkretizoval päť príkladov podstatných vecí, medzi ktoré patrí rozhodnutie o: 

(i) vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny 

(ii) správe majetku maloletého dieťaťa, 

(iii) štátnom občianstve maloletého dieťaťa,

(iv) udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (pod tento okruh súdy subsumujú aj očkovanie),

(v) príprave na budúce povolanie (maloletého dieťaťa).

Okrem vyššie uvedených situácií súdy rozhodujú napríklad aj pri nezhodách rodičov o priezvisku (súd nerozhoduje o zmene priezviska na návrh niektorého z rodičov, môže iba udeliť súhlas rodičovi na podanie žiadosti o zmenu priezviska dieťaťa na príslušný matričný úrad),3 bydlisku alebo pri výbere školského zariadenia dieťaťa.4 

K správnej interpretácii a posúdeniu pojmu podstatná vec poukazujeme aj na príbuznú českú právnu úpravu v rekodifikovanom občianskom zákonníku (§ 877 ods. 2): „Za významnou záležitost se považují zejména nikoli běžné léčebné a obdobné zákroky, určení místa bydliště a volba vzdělání nebo pracovního uplatnění dítěte.“ Česká právna doktrína5 k citovanému ustanoveniu priamo odkazuje na publikovanú judikatúru v sporoch rodičov o očkovaní die- ťaťa [napr. nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22. 12. 2015 sp. zn. I. ÚS 1253/146 alebo nález Ústavného súdu ČR zo dňa 8. 10. 2018 sp. zn. II. ÚS 725/18],7 pričom samotné očkovanie považuje za významnú záležitosť, pretože nejde o bežný liečebný zákrok podľa zákona o zdravotných službách. 

Na tomto mieste odkazujeme aj na recentný rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Vavřička a spol. c/a Česká republika zo dňa 8. 4. 2021 (sťažnosť č. 47621/13 a 5 ďalších), týkajúci sa sankcií za nezaočkovanie dieťaťa a neprijatia nezaočkovaného dieťaťa do materskej školy, kde bola Slovenská republika treťou stranou v konaní. ESĽP v rozsudku zdôraznil, že povinné očkovanie detí, realizované v ČR, sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a ochrany práv iných, pretože očkovanie chráni osoby, ktoré ho dostanú, aj osoby, ktoré z medicínskych dôvodov nemôžu byť zaočkované a sú odkázané na kolektívnu imunitu proti závažným nákazlivým ochoreniam. Takúto politiku štátu považoval za súladnú s najlepším záujmom dieťaťa.8 

Predmetom súdneho konania a autoritatívneho rozhodnutia nemôže byť teda nepodstatná, resp. bežná vec (§ 35 ZoR argumentum a contario), pri ktorej už podľa pôvodnej judikatúry dovolacieho súdu nie je potrebné vyjadrenie (súhlas) druhého rodiča (R 17/1968). Aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu môže byť výlučne rodič, keďže toto právo nepatrí žiadnej inej (blízkej) osobe dieťaťa; teda ani starým rodičom dieťaťa, ktorým môže byť dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, či náhradnému rodičovi, ktorý rozhoduje len o bežných veciach dieťaťa.9 Vzhľadom na prirodzený konflikt záujmov musí maloletého v konaní ex lege zastupovať kolízny opatrovník podľa § 31 ods. 2 ZoR. 

3. Vybrané rozhodnutia (v intenciách § 35 ZoR) 

Judikatúra v oblasti konfliktu rodičov v otázke očkovania dieťaťa nie je vzhľadom na špecifický predmet konania bohatá. Prostredníctvom štandardných právnych informačných systémov (ASPI, EPI a pod.) je možné dohľadať približne 20 rozhodnutí, z ktorých drvivá väčšina je tvorená najmä rozhodnutiami súdov prvej inštancie. Napriek tomu sme z verejne dostupných rozhodnutí vyselektovali jedno rozhodnutie Ústavného súdu SR a jedno rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, z ktorých možno čerpať v prípade eventuálnych budúcich sporov rodičov. Nemožno vylúčiť, že ak by sa v budúcnosti zákonodarca rozhodol rozšíriť okruh povinných očkovaní maloletého dieťaťa (napr. o vakcínu proti COVID-19), mohlo by to zároveň navýšiť počet návrhov, podaných podľa § 35 ZoR. Oboznámenie sa s nižšie uvedenými rozhodnu- tiami môže preto prispieť k naplneniu základného princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 2 CSP). 

Pre úplnosť uvádzame, že Ústavný súd SR v náleze zo dňa 13. 2. 2020 sp. zn. IV. ÚS 164/201910 konštatoval, že rozhodovanie vo veciach maloletých s obdobným predmetom konania (nezhoda rodičov o očkovaní dieťaťa), pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva (m. m. III. ÚS 83/2015). Nemožno opome- núť, že väčšina očkovaní (osobitne, ak ide o povinné očkovanie detí) by mala byť podávaná v určitom štádiu (roku) života očkovanej osoby, aby mohlo efektívne naplniť svoj prevenčný potenciál. Z toho dôvodu má dĺžka konania podľa § 35 ZoR signifikantný význam nielen pre navrhovateľa (rodiča), ale najmä pre maloleté dieťa, o očkovaní ktorého sa napokon rozhoduje. 

3.1 Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 25. 2. 2021 sp. zn. II. ÚS 99/2021 (odmietnutie ústavnej sťažnosti matky, prieskum záverov odvolacieho súdu) 

V identifikovanom konaní sa sťažovateľka (matka) neúspešne domáhala ochrany svojich zá- kladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 Ústavy SR, ktoré jej mali byť porušené rozhod- nutiami všeobecných súdov v konaní o nahradenie jej súhlasu s očkovaním jej maloletého dieťaťa. Ústavný súd síce jej ústavnú sťažnosť odmietol, avšak zaoberal sa jej argumentáciou a námietkami najmä vo vzťahu k výkladu a interpretácii § 35 ZoR, ktoré mali podľa názoru ústavného súdu kvalifikovaný charakter (ústavnoprávnu povahu). 

K priebehu konania pred všeobecnými súdmi 

Z obsahu rozhodnutí všeobecných súdov, napadnutých ústavnou sťažnosťou, vyplýva, že navrhovateľ (otec) sa na Okresnom súde Zvolen domáhal, aby súd udelil súhlas namiesto matky s povinným očkovaním maloletej proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, detskej obrne a pneumokokovým invazívnym ochoreniam, proti osýpkam, mumpsu a ružienke, s poukazom na legislatívny rá- mec pre povinné očkovanie detí. Z dôvodu pretrvávajúcich nezhôd rodičov, od deviateho mesiaca maloletá neabsolvovala už žiadne ďalšie očkovanie, hoci mala zakrátko dovŕšiť 9 ro- kov. Matka v prvoinštančnom konaní svoj nesúhlasný postoj odôvodňovala nepriaznivými účinkami očkovania a po oboznámení sa s kontraindikáciami očkovacích látok preto zastávala názor, že očkovanie jej maloletého dieťaťa predstavuje priveľké riziko. Zároveň upozornila súd na rodinnú a zdravotnú anamnézu oboch rodičov (podľa odôvodnenia malo ísť o bližšie nešpecifikované závažné dedičné ochorenia). 

Súd prvej inštancie11 vyhovel návrhu otca s poukazom na § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane zdravia, v ktorom je stanovená povinnosť pre fyzické osoby pod- robiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosu chorôb povinnému očkovaniu, ako aj na čl. 40 Ústavy SR (základné ľudské právo na ochranu zdravia). 

Matka podala proti rozsudku odvolanie, v ktorom okrem iného namietala: 

(i) všeobecnou formuláciou výroku rozhodol súd nad rámec petitu (porušenie zásady ne ultra petitum), 

(ii) nesprávnu aplikáciu § 35 ZoR, 

(iii) výhradu jej svedomia v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu ČR (I. ÚS 1253/14, III. ÚS 449/06),

(iv) povinnosťštátuzabezpečiť,abyočkovaniebolovykonávanévakcínamibezvedľajších účinkov,

(v) vek maloletej, ktorý nezodpovedá kategóriám určeným pre povinné očkovanie,

(vi) stúpajúci charakter kritiky a odmietania povinného očkovania vo verejnosti,

(vii) vynucovanie povinnosti očkovania detí, avšak povinné očkovanie väčšina dospelej populácie neabsolvuje a štát to žiadnym spôsobom nevynucuje, ani nekontroluje. 

Otec (vrátane kolízneho opatrovníka), považoval postup súdu a napadnutý rozsudok za vecne správny, pričom poukazoval na Dohovor o právach dieťaťa a na plenárny nález Ústavného súdu SR zo dňa 10. 12. 2014 sp. zn. PL. ÚS 10/2013, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 6/2014.

Krajský súd v Banskej Bystrici12 odvolaniu nevyhovel a rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil, keď námietky matky v odvolaní považoval za nedôvodné: „(…) ktoré pre správnosť rozhodnutia nemajú podstatný význam, predstavujú však svojím obsahom názory matky laic- kého charakteru, zjavne ovplyvnené sociálnymi sieťami a ničím nepodloženými a nepreuká- zanými tvrdeniami o škodlivosti očkovania.“ (ods. 24). V tomto smere odvolací súd dôrazne vytkol, že „matka nemá medicínske vzdelanie, nie je lekár ani odborník v danej oblasti, preto vzhľadom na zmysel a účel citovaných právnych noriem a vzhľadom na vývoj vedy, nemôže súd akceptovať laické tvrdenia.“ (ods. 27). Odvolací súd zároveň aproboval postup prvoin- štančného súdu, ktorý zovšeobecnil navrhovaný petit otca vo výroku rozsudku: „Súd ude- ľuje súhlas namiesto matky s povinným očkovaním maloletého dieťaťa (…)“, pretože sa vzťa- huje na všeobecný súhlas vo vzťahu k povinnému očkovaniu „pričom nie je akceptovateľné, aby otec bol povinný v prípade každého očkovania a vysloveného nesúhlasu matky podávať na súd nový návrh.“ (ods. 25). Ďalej odvolací súd v rozhodnutí zdôraznil, že súd nerozho- duje o očkovaní maloletej, ale iba o nahradení súhlasu. Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. je totiž očkovanie osôb oprávnený vykonávať lekár na základe preskripčného obmedzenia po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania. Odvolací súd neakceptoval ani námietku nesprávneho výkladu § 35 ZoR , pretože pod pojem „udelenie súhlasu na poskyto- vanie zdravotnej starostlivosti“ subsumoval aj sporné očkovanie, „ktoré patrí už odnepamäti k základnej zdravotnej starostlivosti“ (ods. 28). Vo zvyšku sa odvolací súd stotožnil s právnou argumentáciou otca, keď okrem platnej zákonnej úpravy, čl. 40 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o právach dieťaťa, nad rámec poukázal aj na rozsudok ESĽP vo veci Solomakhin v. Ukrajina č. 24429/03 zo dňa 15. 3. 2012 a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (8 Sžo 181/2015, 2 Szd 1/2013). 

Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietanú vadu zmätočnosti odôvodňovala nedostatočným odôvodnením súdov nižších inštancií, ktoré po- važovala za nezákonné a nespravodlivé. V dovolaní upozorňovala, že neustále sa objavujú odborné vyjadrenia na reálne a preukázateľné riziko pôsobenia očkovacích vakcín na zdravie detí, ako aj dospelých jedincov, poukazujúc na informácie zverejnené Európskou komisiou dňa 9. 11. 2019 a na správu talianskej vyšetrovacej komisie zo dňa 7. 2. 2018. Súčasne akcen- tovala, že Slovenská republika nemá prijatý zákon na odškodňovanie nežiadúcich účinkov očkovania. 

Najvyšší súd SR13 dovolanie matky podľa § 447 písm. c) CSP odmietol z dôvodu, že nedo- šlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keď odôvodnenie rozhodnutí súdov niž- ších inštancií považoval za dostatočné a v súlade s najlepším záujmom dieťaťa (čl. 4 CMP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyhodnotil za neprípustné, keďže neobsahovalo vymedzenie právnej otázky, od ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu. Hoci dovolací súd nemohol „suplovať“ aktivitu dovolateľky pri identifikovaní konkrétnej právnej otázky, napriek tomu sa v závere okrajovo vyjadril k jej námietkam: „(…) dovolateľka sa nesto- tožňuje s očkovaním maloletej z dôvodu ňou popisovaných hypotetických rizík s tým spoje- ným, pričom poukazuje na rôzne názory, štúdie, resp. publikované články, má výhrady voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom spochybňuje právnu úpravu a výklad § 35 Zákona o ro- dine súdom. Podľa dovolacieho súdu záver odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) o ude- lení súhlasu namiesto matky (dovolateľky) s povinným očkovaním maloletej bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy nižšej inštancie viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Odvolací súd (aj súd prvej inštancie) založil svoje rozhodnutie na tom základe, že okrem iných skutočností vyhodnotil aj najlepší záujem maloletej, ale záro- veň zdôraznil celospoločenský význam očkovania, ako spôsobu predchádzania nákazy a šíre- nia pre ľudí nebezpečných ochorení, ako ochranu verejného zdravia (bližšie pozri body 29. až 33. rozhodnutia odvolacieho súdu). Pokiaľ dovolateľka s právnym názorom, resp. rozhodnu- tím odvolacieho súdu nesúhlasí, ide podľa názoru dovolacieho súdu o polemiku dovolateľky s právnym názorom odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či kritiku toho, ako odvolací súd pristupoval k posúdeniu veci, čo významovo nezodpovedá kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.“ (ods. 30). 

Ústavnoprávny prieskum 

Matka v ústavnej sťažnosti prezentovala, že pod zákonný pojem „poskytovanie zdravotnej starostlivosti“ podľa § 35 ZoR nepatrí očkovanie, ktoré nepovažuje za taký výkon zdravotníc- kych pracovníkov, ktorý smeruje k cielenému predĺženiu pacientovho života a zvýšeniu jeho kvality. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že ak by sa (hypoteticky) malo očkovanie za taký výkon považovať, táto skutočnosť sama osebe nemôže byť právnym základom na to, aby mohol súd nahradiť súhlas matky s očkovaním jej maloletého dieťaťa, ktorého zdravotný stav a prípadné komplikácie spojené s očkovaním súd nepozná a neskúma. 

Ústavný súd SR v uznesení najprv konštatoval, že nemôže preskúmavať závery okresného súdu pre nedostatok právomoci, keďže sťažovateľka mala právo podať proti rozsudku súdu odvolanie, ktoré aj využila. Následne ústavný súd posudzoval relevantnú právnu úpravu, apli- kovanú všeobecnými súdmi [§ 35 ZoR, § 6 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z.] a zameral pozornosť predovšetkým na meritórne odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, pretože dovolací súd dovolanie procesne odmietol. 

V tomto smere ústavný súd uzavrel, že argumentácia krajského súdu nesignalizuje žiadne logické protirečenia, nenesie znaky arbitrárnosti a nepopiera zmysel interpretovaných a apli- kovaných právnych noriem. Námietku sťažovateľky o nedostatku zákonného podkladu pre povinné očkovanie vyhodnotil ústavný súd ako zjavne nesprávnu, keďže inštitút povinného očkovania sa opiera o zákonnú platformu [§ 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z.]. Na- vyše, ústavný súd v minulosti konštatoval súladnosť zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 16 ods. 1 Ústavy SR (PL. ÚS 10/2013). K námietke sťažovateľky o potrebe dokazovania, zamera- ného na posúdenie zdravotného stavu a prípadných komplikácií spojených s očkovaním jej maloletého dieťaťa, ústavný súd poukázal na znenie § 13 vyhlášky MZ SR č. 585/2005 Z. z., v zmysle ktorej „je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných kontraindikáciách očko- vania.“ (ods. 17). Interpretáciu krajského súdu preto považoval za rozumnú a logickú a jeho právne závery za súladné s platnou právnou úpravou. 

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu dovolacieho súdu ústavný súd konštatoval, že v ústav- nej sťažnosti absentujú konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré by mali byť porušené označené základné práva sťažovateľky. Zároveň ústavný súd vytkol sťažovateľke (resp. jej ad- vokátke, ako kvalifikovanému zástupcovi), že k ústavnej sťažnosti nepripojila kópiu uznesenia Najvyššieho súdu SR. Z týchto dôvodov podľa názoru ústavného súdu vykazovala ústavná sťažnosť takú intenzitu nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, pre ktoré aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol. 

Domnievame sa, že ak by aj ústavný súd preskúmaval postup dovolacieho súdu (čo sa, žiaľ, nestalo), pravdepodobne by nezistil porušenie práv sťažovateľky, garantovaných Ústavou SR a dospel by k obdobným záverom, aké formuloval vo vzťahu k napadnutému rozsudku od- volacieho súdu. 

3.2 Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 12. 2020 sp. zn. 21CoP/82/2020 14 (udelenie súhlasu otcovi na vykonanie nepovinného očkovania maloletých detí) 

V tomto konaní bola predmetom nezhôd rodičov otázka o potrebe nepovinného očkova- nia ich detí. Aj v tomto prípade všeobecné súdy vyhodnotili, že ide o podstatnú vec podľa § 35 ZoR. 

K priebehu prvoinštančného konania 

Navrhovateľ (otec) sa na Okresnom súde Poprad domáhal, aby súd udelil súhlas namiesto matky s nepovinným očkovaním ich dvoch maloletých detí proti bakteriálnej meningitíde,15 keďže sa o potrebe vykonania požadovaného očkovania nevedel s matkou dohodnúť. Matka v prvoinštančnom konaní svoj nesúhlasný postoj odôvodňovala tým, že daný druh očkova- nia nie je v záujme maloletých detí (nie je u nich zistená porucha imunity) a preferuje priro- dzenú imunitu detí. 

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd si v priebehu konania iniciatívne vyžiadal odborné stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR (proaktívny prístup súdu v danom prípade možno len oceniť). Vzhľadom na závažnosť choroby generálny riadi- teľ MZ SR v sekcii zdravia konštatoval, že maloleté deti sú bez vakcinácie v ohrození zdravia a života, a preto očkovanie považoval za správne rozhodnutie a odporučil ho. Na základe týchto zistení súd uzavrel, že očkovaním sú chránené nielen maloleté deti, ale aj širšia popu- lácia, čo možno chápať už ako verejný záujem. 

Súd prvej inštancie16 preto vyhovel návrhu otca nasledovne: „Súd udeľuje súhlas otcovi namiesto matky na vykonanie očkovania maloletých detí (…) proti bakteriálnej meningitíde, ktoré vykoná odborný lekár po zvážení všetkých okolností po posúdení celkového zdravotného stavu maloletých detí v rámci určenia jednoznačnej indikácie daného očkovania.“. Z citova- ného výroku súdu je zrejmé, že súd neudelil otcovi generálny súhlas na akékoľvek očkovanie maloletých detí (ako v predchádzajúcom prípade), ale pridržiaval sa petitu v návrhu. Zároveň enunciát obsahuje dôležitý dovetok, že vhodnosť očkovania a posúdenie rizík má vykonať odborný lekár. 

K priebehu odvolacieho konania 

Matka podala proti rozsudku odvolanie, v ktorom okrem iného namietala: 

1. (i) predložené stanovisko MZ SR potvrdilo, že v danom prípade ide o nepovinné očkovanie, 
2. (ii) celkové percento zaočkovania slovenskej populácie je nepatrné (matka ho v odvolaní nešpecifikovala), 
3. (iii) deti majú mať možnosť vybudovať si prirodzenú imunitu, 
4. (iv) každé očkovanie spočíva v tom, že očkovacia látka obsahuje zložky, ktoré choroby majú vyvolať. 

Otec vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s argumentáciou matky a opakovane zdôrazňoval, že očkovanie nie je preventívnym opatrením len proti bakteriálnej meningitíde, ale proti všetkým formám invazívnych meningokokových ochorení, ako to vyplývalo aj zo samotného stanoviska MZ SR, ktoré si vyžiadal súd. Všeobecné tvrdenia matky o celkovom percente zaočkovanosti populácie považoval za nepreukázané. 

Kolízny opatrovník vo svojom stanovisku k odvolaniu ponechal konečné rozhodnutie na odvolacom súde, keďže na jednej strane nešlo v danom prípade o povinné očkovanie, ale len o odporúčané (nepovinné) očkovanie. Svoju nerozhodnosť kolízny opatrovník odô- vodňoval tým, že očkovanie môže spôsobiť komplikáciu zdravotného stavu, ale zároveň ne- zaočkovanie detí môže mať za následok tie isté dôsledky. Za týchto okolnosti síce odporučil odvolaciemu súdu, aby zohľadnil stanovisko MZ SR, avšak bez konkrétneho návrhu, ako má vo veci definitívne rozhodnúť. 

Krajský súd v Prešove odvolaniu nevyhovel a rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil. Skutočnosť, že zdravotný stav detí vyhodnotí lekár v čase, ak bude vykonávať očkovanie a odporúčanie MZ SR v stanovisku odvolací súd považoval za „spôsobilé pre prijatie záveru o potrebe daného očkovania a vyvrátenie tvrdení a argumentov matky, že je za vytvorenie pri- rodzenej imunity detí a tá by mala byť dostatočná.“ (ods. 19). 

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí akcentoval, že nepovinné očkovanie zabezpečuje ochranu proti závažným ochoreniam. Odkazoval pritom aj na tlačovú správu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici s názvom Pri meningokokovej infekcii rozho- duje čas, často až minúty,17 z ktorej vyplýva: „Aj pri súčasnom stave medicínskeho poznania sa meningokoková meningitída, ktorá sa v ostatných týždňoch vyskytla aj v Banskobystrickom kraji, považuje za agresívne a život ohrozujúce ochorenie, pri ktorom dochádza aj k úmrtiam. Najviac ohrozenou skupinou sú malé deti od 1 do 4 rokov a mladiství. V ostatných rokoch sa v SR výskyt ochorení spôsobených meningokokom pohybuje na úrovni chorobnosti menej ako 1 na 100-tisíc obyvateľov (napr. v roku 2017 bolo hlásených 39 prípadov, chorobnosť 0,72/100 000, v roku 2016 to bolo 26 prípadov chorobnosť 0,48/100 000). Prípady úmrtia na meningokokové infekcie sa však evidujú každý rok.“. 

Odvolací súd ďalej uviedol, že nie je oprávnený skúmať následky, ktoré očkovanie maloletým deťom, podľa názoru matky, môže spôsobiť (súd nerozhoduje o očkovaní detí, ale iba o na- hradení súhlasu matky). V nadväznosti na znenie § 13 ods. 1 vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. odvolací súd v závere doplnil: „Kontraindikáciu zisťuje teda očkujúci lekár. Na prípadnú kontra- indikáciu môže upozorniť rodič, ak takýto doklad má od iného lekára. Teda až v ďalšej etape, pri realizácii očkovania lekár môže posúdiť, či očkovanie je vhodné alebo nie. Predpokladom tohto postupu však je, aby vôbec dieťa bolo privedené na takéto posúdenie. Rozhodne je dô- ležité, že ošetrujúci lekár rozhodne o vhodnosti očkovania pre dieťa individuálne.“ 

4. Záver 

Zámerom článku bolo upriamiť pozornosť na vybrané aktuálne domáce rozhodnutia v ko- naniach podľa § 35 ZoR, ktoré obsahujú rôznorodú argumentáciu rodičov a naznačujú prístup slovenských súdov v obdobných prípadoch. Zastávame názor, že rozhodovanie o očkovaní maloletého dieťa (povinnom, či nepovinnom) je nesporne podstatnou vecou a má byť primárne ponechané na vôli jeho rodičov. Ak sa však rodičia nevedia dohodnúť, zákonodarca im prostredníctvom § 35 ZoR umožnil obrátiť sa priamo na súd, ktorý je po- vinný vo veci rozhodovať v súlade s najlepším záujmom dieťaťa (čl. 4 CMP). Z prezentova- nej rozhodovacej praxe vyplýva, že súdy autoritatívne nerozhodujú o očkovaní detí (ako sa môžu mylne domnievať účastníci konania), ale iba o nahradení súhlasu (druhého) rodiča. Konečné rozhodnutie a zodpovednosť za rozhodnutie o očkovaní dieťaťa je tak zo strany štátu prenesená na lekára. V tomto smere je preto namieste apel verejnosti, aby štát mini- málne kreoval efektívny mechanizmus na povinné odškodňovanie osôb poškodených očko- vaním, vrátane osobitného fondu pre deti. Dovolíme si však predpokladať, že hodnoverné preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom ujmy (zhoršeného zdravotného stavu očko- vaného) a podaním vakcíny, bude v prípadnom súdnom konaní mimoriadne obtiažne. Pre správne právne posúdenie veci bude nevyhnutné prihliadať aj na to, že rozhodnutie súdu bude závisieť od posúdenia skutočností, na ktoré treba minimálne odborné (medicínske) zna- losti, ak nie dokonca vedecké poznatky v zmysle § 207 ods. 1 CSP. S poukazom na aktuálnu právnu úpravu, základné ľudské práva (čl. 40 Ústavy SR) a prezentovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov a Ústavného súdu SR (vrátane spomínaného nálezu PL. ÚS 10/2013) by však nemalo byť pochýb o tom, že očkovanie je nielen v záujme jednotlivca, ale aj širšej spoločnosti, teda vo verejnom záujme. 

K polarizácii spoločnosti na tému očkovania si dovoľujeme ešte poukázať na myšlienky anglického filozofa Johna Stuarta Milla, ktorý sformuloval štyri dôvody, pre ktoré by spoloč- nosť mala nielen tolerovať, ale aj vítať názory, ktoré sú všeobecne považované za nesprávne. 

„Prvým dôvodom je mylnosť každého, z čoho vyplýva, že jednotlivec musí zostať otvorený možnosti, že odlišujúci sa názor od hlavného prúdu je pravdivý. Druhým dôvodom je to, že aj nesprávny názor môže obsahovať tú časť pravdy, ktorá chýba v prevažujúcom názore. Po tretie, dokonca aj keď je prevažujúci názor celkom pravdivý, tí, ktorí sa ho pridržiavajú, nerozumejú jeho racionalite, pokiaľ nie je tento názor často napádaný. A po štvrté, pri absencii skutočnej diskusie, význam samotného názoru bude oslabený, ohrozený stratou alebo zbavený svojich dobrých účinkov a povahy.“18 

Autor
JUDr. Peter Andrejčík

Zdroj
https://www.sak.sk/web/en/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/rows/1395661/attr/name/preview

Abstrakt

Rozhodovanie o stanovení cenovej úrovne patrí medzi najdôležitejšie a najvážnejšie aspekty rozhodovacieho procesu . Cena musí byť dostatočne vysoká na to, aby garantovala tok fondov potrebný pre zabezpečenie ostatných činností. Cenotvorba je komplexnejšia na medzinárodnej než na vnútroštátnej úrovni z hľadiska nasledujúcich faktorov: rôzne stupne vládnych intervencií, väčšia trhová diverzifikácia, eskalácia cien exportu, meniaca sa relatívna hodnota menového kurzu, rozdielna prax pri tvorbe fixných versus variabilných cien, cenové stratégie namierené proti medzinárodnej konkurencii atd.. Príspevok sa zaoberá všetkými vyššie uvedenými apektami cenotvorby v medzinárodnom obchode.

1. Vymedzenie pojmu cena

Cena / price, preis, prix/ v najvšeobecnejšom slova zmysle je peňažné vyjadrenie hodnoty tovarov a služieb. Cena každého jednotlivého tovaru sa však nemusí zhodovať s hodnotou, môže sa od hodnoty odkláňať aj hore aj dole, to v závislosti od dopytu a ponuky daného tovaru, resp. činnosti a služby.398

Cena ako peňažné vyjadrenie realizovaných podnikových výkonov sa stáva určitým zavŕšením podnikateľskej činnosti a zároveň predpokladom nového kolobehu podnikových prostriedkov. Každý podnik očakáva, že realizáciou výkonov za trhové ceny sa uhradia ním vynaložené náklady a zabezpečia mu dostatočný zisk, ako podmienku a zároveň impulz pre ďalší rozvoj jeho podnikateľskej činnosti.

Zjednodušene môžeme povedať, že cena je hodnota predmetu vyjadrená v peniazoch a každý predmet má svoju cenu a to buď :399
– prirodzenú, ktorá je určená výškou výrobných nákladov a
– trhovú, ktorá sa tvorí najmä vplyvom ponuky a dopytu na trhu.

Za základ určovania cien sa považujú náklady, ceny konkurentov a jedinečnosť konkurencie

Cenové rozhodovanie každého podnikateľského subjektu / a subjektu pôsobiaceho na zahraničných trhoch obzvlášť/ patrí medzi najdôležitejšie a najzávažnejšie oblasti. Vyplýva to zo samotnej podstaty problematiky cenového rozhodovania a tvorby cien. Na jednej strane vyžaduje znalosť rôznych situácií, značný podkladový materiál a výsledky overené praxou, ktoré vznikali v priebehu konkurenčného súťaženia, na strane druhej cenové rozhodovanie musí pružne reagovať a rýchlo sa prispôsobovať celému radu predvídaných i nepredvídaných faktorov, vyplývajúcich z trhu tovarov a služieb, pracovných síl i peňazí. Trhový mechanizmus vytvára vysoké nároky a zložité podmienky pri presadzovaní podnikov na ňom. V trhovej ekonomike má všetko svoju cenu, závislú od výšky dopytu a ponuky. Náročnosť cenového rozhodovania vyplýva teda z náročnosti trhového mechanizmu.400

Vo všeobecnosti platí tá skutočnosť, že pri uzatváraní kontraktov, či už na domácom trhu alebo na zahraničných trhoch, cena vzniká v konečnom dôsledku dohodou zmluvných strán.

Je však potrebné si pri tvorbe ponuky vypracovať určitý podkladový materiál, ktorý by mal určitú vypovedaciu hodnotu a na základe ktorého si vieme určiť hodnotu vlastného výrobku vo vzťahu ku konkurenčným výrobkom a taktiež získať aj konkrétne argumenty pre cenové jednanie s obchodným partnerom.401

Zákon o cenách a cenová regulácia

Pre pôsobenie cien v trhovom hospodárstve v každej vyspelej ekonomike platia legislatívne normy, ktoré sú podnikatelia v praxi povinní uplatňovať. V oblasti tvorby cien nadobudol účinnosť k 1.4.1996 novelizovaný zákon Národnej rady SR č. 18/1996 Z. z. ocenách/ ďalej len Zákon/ a ďalšie nadväzujúce cenové predpisy, ktorými sa tento zákon vykonáva. Citovaný zákon nadväzuje na zákonné ustanovenia a cenové predpisy, ktoré boli prijaté v r. 1990, aby sa mohlo pristúpiť k liberalizácii cien za uplynulé obdobie. Nová legislatíva platná od 1.4.1996 je však komplexnejšia a zodpovedá získaným skúsenostiam z priebehu liberalizácie cien za uplynulé obdobie. V plnom rozsahu je v nej deklarovaný trhový charakter cien, pritom v nevyhnutných prípadoch nevylučuje ani reguláciu cien štátom. Nové právne normy vrátane vyhlášky Ministerstva financií SR č. 87/1996 Z. z. / ďalej len Vyhláška/, ktorou sa vykonáva citovaná právna norma nerozširujú cenovú reguláciu, len ju spresňujú. Dovtedy platný rozsah regulovaných cien, ktorý predstavuje cca 5 % podiel z hrubého domáceho produktu sa zachoval.

Ak vychádzame zo všeobecne formulovanej myšlienky citovaného zákona, tak môžeme konštatovať, že cena je vlastne určitá finančná či peňažná suma /čiastka/, ktorá je dojednaná pri nákupe a predaji tovaru. Cena môže byť vytvorená aj pre ocenenie tovaru nainé účely.

Zákon o cenách sa vzťahuje na uplatňovanie, reguláciu a kontrolu cien výrobkov, výkonov, prác a služieb/ ďalej sa používa len pojem „tovar“ / nielen pre tuzemský trh, ale aj pre ceny tovarov z dovozu a ceny tovarov určených na vývoz.

Zo všeobecných ustanovení zákona o cenách na jednej strane ďalej vyplýva, že predávajúci nesmie zneužívať svoje hospodárske postavenie na to, aby získal neprimeraný hospodársky prospech predajom za dojednanú sumu zahŕňajúcu aj neoprávnené nákladyalebo neprimeraný zisk . Kým na druhej strane je to zas kupujúci, ktorý nesmie zneužívať svoje hospodárske postavenie na to, aby získal neoprávnený prospech nákupom za dojednanú cenu, z ktorej by vyplývalo jednoznačne, že výrazne nedosahuje oprávnenénáklady.402

V par. 3 citovanej Vyhlášky sa uvádza, že ekonomicky oprávnené náklady sa uplatňujú pri regulácii cien. Ide o také náklady, ktoré sa preukazujú účtovnými podkladmi, kalkuláciou nákladov, prípadne daňovými a colnými podkladmi a podobne. Podrobne sauvádzajú tie náklady, ktoré na účely regulácie do kalkulácie nákladov nie je možné zahrnúť.403

Z toho vidíme, že aj súčasne platný Zákon o cenách, vychádza z predpokladu, že základom pre určenie ceny sú náklady. Ani vo vyspelých trhových ekonomikách sa nepodceňuje to, za aké náklady sa vyrába produkcia, ale firmy ich dôsledne sledujú a precízne kalkulujú ceny svojich výrobkov. Sú rozpracované metódy ich sledovania, ich výpočtov a definované faktory, ktoré vplývajú na ich výšku. Aj sústava kalkulácii je rozpracovaná, lebo je chápaná ako jeden z nevyhnutných prostriedkov pre výpočet cien – tvoria preukázateľný základ cenovej úrovne , ale v žiadnom prípade v trhovej ekonomike cena nemôže mať iba nákladový charakter! Cena síce z nákladov vychádza, ale v rámci fungujúceho trhu sú to dopyt a ponuka v tom najvšeobecnejšom slova zmysle, ktoré určujú jej konečnú výšku.404

Môžme konštatovať, že ceny, náklady a trh sú barometrami, ktoré vplývajú na podnikanie každej firmy. Ich kvalifikované zvládnutie sa vypláca, pretože sa zákonite prejaví v prosperite firmy. Venovanie pozornosti nákladom a kalkuláciám, to rozhodne nie je v rozpore s trhovým hospodárstvom

Zákon o cenách stanovuje v princípe realizáciu cien na trhu dohodou – vzájomnou dohodou medzi dvoma subjektami. Tento spôsob – cena dohodou- platí nielen pre tuzemských partnerov, ale aj pre stanovovanie cien na tovary z dovozu, ako aj pre cenyvzťahujúce sa k tovaru, ktorý sa vyváža.

Cenová regulácia

Regulácii cien sú venované osobitné ustanovenia v par.5 až 8 Vyhlášky. Táto oblasť legislatívy v cenovej oblasti je najcitlivejšou problematikou. Systém regulácie cien podľa par.4 ods.3 zákona je precizovaný v uvedených ustanoveniach vyhlášky a je jedným znástrojov protiinflačného pôsobeniach v monopolizovaných odvetviach ekonomiky. Reguláciou sa vyrovnáva postavenie kupujúceho a predávajúceho, nahrádza vplyv konkurenčného prostredia a tým spolupôsobí v súlade s verejným záujmom / najmä u tovarov dotovaných zo štátneho rozpočtu, štátnych fondov a poistných fondov/ i s politikou na ochranu hospodárskej súťaže.405

Rozhodujúcim kritériom uplatnenia regulácie cien je obmedzenie hospodárskej súťaže a s ním spojené zhoršenie ponuky, najmä monopolným alebo dominantným postavením predávajúceho alebo kupujúcich. V dôsledku toho vzniká riziko špekulatívneho zvyšovania alebo znižovania cien alebo riziko ďalšieho obmedzovania hospodárskej súťaže.

Regulácia cien sa zabezpečuje v zmysle citovaného zákona viacerými spôsobmi.

Medzi základné spôsoby regulácie patria :
A/ určenie cien, t.j. úradne určené ceny
B/ usmerňovanie vývoja cien v náväznosti na vecné podmienky, t.j. vecné usmerňovanie
C/ usmerňovanie cenových pohybov v čase, t.j. časovo usmerňované ceny
D/ cenové moratórium

V praktickej činnosti má svoj význam aj par. 7 Vyhlášky, kde je ustanovenie týkajúce sa uplatňovania regulácie cien aj na tovar rovnakého druhu, ktorý sa od tovaru s maximálnou alebo pevnou úradne určenou cenou líši len niektorými dohodnutýmipodmienkami

Aspekty medzinárodnej tvorby cien – vymedzenie pojmu zahraničnoobchodná cena.

Zahraničnoobchodné ceny a náklady spojené s obchodnou operáciou rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú rentabilitu a vôbec reálnosť / prijateľnosť/ uskutočnenia vývozu alebo dovozu v náväznosti na to aj výrobu.

V súvislosti s týmto faktom používame výraz zahraničnoobchodná cena / v zahraničnej mene/ lebo zahraničné ceny ako také406 teda doslovne ako je to uvedené v Encyklopedickom slovníku medzinárodného obchodu . “ cena zahraničná = cena určitého tovaru v zahraničnej mene/¹ slúžia ako zdroj pre tvorbu našich zahraničnoobchodných cien. A práve to je tá elementárna zásada, ktorá je ďalej podrobnejšie rozvinutá. Opačný postup – určenie zahraničnoobchodnej ceny na základe tuzemských nákladov môže viesť iba k stratám, pretože ak stanovíme pri našom vývoze cenu vyššiu ako je v zahraničí obvyklá, náš potenciálny zahraničný partner túto cenu nebude akceptovať a vývoz sa nezrealizuje. Ak stanovíme cenu nižšiu, než je obvyklá na zahraničných trhoch, obchod sa samozrejme zrealizuje, ale okrádame sami seba.

Stanovenie ceny v zahraničnom obchode

Pri spracovaní podkladu, ktorý má slúžiť ako východisko pre určenie ceny tovaru, s ktorým chceme vstúpiť na zahraničný trh, firmy používajú rôzne spôsoby kalkulácii, korekcií a úvah.

My sa budeme venovať dvom možným spôsobom a to
1. Použitie korekcie k cenníkovej cene tovaru platnej v zahraničí
2. Stanovenie optimálnej ceny v zahraničnom obchode

Použitie korekcie k cenníkovej cene tovaru platnej v zahraničí

Pri tomto spôsobe sa odvodí zahraničnoobchodná cenu zamýšľanej operácie od zahraničnej ceny, ktorá je obvyklá na zahraničných trhoch a to tak, že sa upraví o náklady spojené s realizáciou operácie, ktoré musí zrealizovať náš vývozca/ dovozca/ mimoslovenského colného územia .Takto získaná suma sa potom porovná s tuzemskými nákladmi na výrobu a obeh príslušného tovaru a výsledkom porovnania je buď zisk alebo strata, ktorú potom porovnáme s výsledkami realizácie v prípade odbytu vývozného tovaru na trhu v tuzemsku. Získať údaje o svetových cenách na zahraničných trhoch, pokiaľ ide o určité suroviny, prípadne potraviny nie je príliš ťažké, nakoľko sa veľmi často zverejňujú, najmä pokiaľ sa s nimi obchoduje na burzách.

V prípade hotových výrobkov a taktiež aj spotrebných tovarov, kde je ťažko hovoriť o nejakej jednotnej svetovej cene, sa získavajú informácie o cenách oveľa ťažšie. Ceny, najvýznamnejších exportérov sú ešte ako tak dostupné, taktiež sa dá získať určitá cenová dokumentácia / napr. je možné získať cenník, ponuky konkurenčných vývozcov a pod./, avšak je otázne, či tieto údaje sú spoľahlivé.407

Ďalším problémom je porovnateľnosť zahraničných hotových výrobkov, o ktorých máme k dispozícií určitú cenovú dokumentáciu s výrobkami, ktoré vyrábame a plánujeme vyvážať. Zahraničné ceny sa nedajú automaticky aplikovať na naše výrobky, vo väčšine prípadov výrobky majú rôzne parametre, je tu otázka nerovnakej kvality a pod. Väčšina vývozných tovarov, najmä hotových výrobkov, nie je totožná s konkurenčnými výrobkami, ale je im vo väčšej či menšej miere podobná.

Preto pri zostavovaní návrhu musí byť vykonané podrobné technicko-ekonomické porovnanie výrobku s konkurenčnými.408
Na cenu vplýva množstvo rôznych činiteľov o ktorých je potrebné uvažovať a následne potom vykonať korekciu zo zistenej zahraničnej ceny konkurenčných výrobkov. Tak sa dostaneme k určitej sume, ktorá je základom pre našu ponukovú cenu.
Postup výpočtu :
Máme k dispozícii cenníkovú cenu v zahraničí používanú v zahraničí – teda v tej krajine, do ktorej plánujeme vyviesť náš výrobok podobných vlastností, podobných alebo rovnakých parametrov a podobnej alebo skoro rovnakej kvality:
Od tejto ceny zostupným spôsobom odpočítavame sumy, ktoré sú adekvátne váhe jednotlivých faktorov, ktoré sú predpokladanou súčasťou cenníkovej ceny v zahraničí.
Čiže robíme tieto korekcie :
A/ korekcia na úroveň realizačnej ceny : berieme do úvahy obchodné zvyklosti , teda výšku provízie , ktoré sa obvykle používa v zahraničí pri obchodoch takéhoto rozsahu
B/ korekcia o hodnotu základného vybavenia a sprievodnej dokumentácie. Je potrebné si uvedomiť, či je „zvykom“ aby predmetný tovar bol dodávaný iba v základnej výbave, alebo či naopak býva „zvykom“ že sú dodávané aj náhradné diely, nástroje, resp.pomocné vybavenie a pod.
C/ korekcia o rozdiely v rozsahu garancie a servisných službách
D/ korekcia na cenu jedného kusa / zaokrúhlenie/
E/ korekcia na dodacie podmienky – aké predpokladáme, že sú obvykle uplatňované pre tento typ výrobku. V súčasnosti sú najviac používané dodacie podmienky INCOTERMS 1990, ktoré boli vydané Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži 
F/ korekcia o rozdiely v úžitkovej hodnote – je potrebné brať do úvahy technickú úroveň a kvalitu, ako aj prevádzkovú spoľahlivosť alebo životnosť výrobku.
G/ korekcia na obchody realizované na novom trhu . Z dôvodov úsilia preniknúť na nový trh veľakrát sú ceny o nejaké percentá nižšie ako ceny, za ktoré sa tento výrobok prevažne realizuje. Tento postup je charakteristický najmä pre japonské firmy.
H/ Korekcia na cenu príslušného roka – je potrebné brať do úvahy aj infláciu, ktorú dosahuje tá ktorá krajina, kde plánujeme vyvážať náš výrobok
Na základe horeuvedených úvah získame veľmi dôležitý podklad, s ktorým si môžeme overiť hodnotu vlastného výrobku vo vzťahu ku konkurenčným výrobkom a získame aj potrebné argumenty pre cenové jednanie s obchodným partnerom.409

Stanovenie optimálnej ceny v ZO

Optimálnou cenou sa vo všeobecnosti rozumie zahraničná cena výhodná:
– v daných podmienkach – napr.: z hľadiska dodacej lehoty, technickej úrovne, platobných a cenových podmienok, umiestnenia na trhu, predajnej a popredajnej starostlivosti , poskytovanie servisu, dodávok náhradných dielov
– na danom teritóriu – napr.: so zreteľom na úroveň ceny danej konkurencie na trhu, so zreteľom na dosiahnuté ceny v danom teritóriu
– a v danom časovom období

Pritom optimálnou cenou nemusí byť cena najvyššia / pri vývoze/ alebo cena najnižšia / pri dovoze/ , ale cena na úrovni predajnosti a konkurencieschopnosti daného výrobku.410

Rozhodujúce faktory vplývajúce na výšku ceny v zahraničnom obchode pri tomto spôsobe výpočtu ceny v zahraničnom obchode:
A. Kalkulácia nákladových položiek
B. Platobné podmienky
C. Dodacie podmienky

A. Kalkulácia nákladových položiek
1. Zahraničná cena
2. Zahraničný úrok
3. Prepravné náklady
4. Náklady na skladovanie
5. Poistné náklady
6. Provízie
7. Náklady na stavebné práce v zahraničí
8. Clo
9. Garančný paušál
10. Iné náklady

1. Zahraničná cena – cena buď predpokladaná / v prepočtovej kalkulácii / alebo zmluvne dohodnutá so zahraničnými partnermi – dodávateľmi alebo odberateľmi
2. Zahraničné úroky pri úverových dodávateľských obchodoch bez ohľadu na dĺžku dodávateľského úveru
3. Prepravné náklady – zahŕňa všetky náklady spojené s prepravou tovaru k zahraničnému odberateľovi, resp. od zahraničného dodávateľa mimo colného územia Slovenskej republiky
Sú to náklady faktúrované dopravnými, špeditérskymi a zasielateľskými organizáciami za tieto služby:
i. železničnú, riečnu, námornú, cestnú nákladnú a leteckú dopravu
ii. prekládku tovaru
iii. colné odbavenie zásielky
iv. iné poplatky, ktoré si môžu účtovať tieto organizácie
Do prepravného patria tiež náklady, ktoré si tieto organizácie faktúrujú za predĺženie alebo skrátenie nakladacích, alebo vykladacích lehôt u dopravných prostriedkov :
– demurrage – náhrada za zdržanie lode pri nedodržaní nakladacích lehôt v prístave vykládky
– despatch – prémia za skrátenie nakladacej lehoty v prístave nakládky, alebo za skrátenie vykladacej lehoty v prístave vykládky. Obyčajne to býva 50 % z demurrage
4. Náklady na skladovanie – zahŕňajú sa sem náklady spojené so skladovaním tovaru v priebehu jeho prepravy k zahraničnému odberateľovi, prípadne od zahraničného dodávateľa mimo colné územie Slovenskej republiky
5. Poistné náklady- sem patria náklady spojené s poistením tovaru v priebehu jeho prepravy a skladovania ako aj náklady spojené s poistením zahraničných pohľadávok. Pod poistením zahraničných pohľadávok sa rozumejú všetky spôsoby zabezpečovaniapohľadávok, ktoré je možné dohodnúť s tuzemskou alebo zahraničnou poisťovňou. Poistné spoločné za zahraničný i tuzemský úsek sa zahŕňa do priamych obchodných nákladov. Patrí sem poistenie vývozných úverov, poistenie dokumentárneho inkasa apod.
6. Provízie – započítavajú sa provízie, ktoré vyplývajú so zastupiteľskej zmluvy a náhrady skutočných nákladov zástupcov / pokiaľ je to v zmluve dohodnuté/, odmeny za sprostredkovanie, komisie, dôverné provízie a pod.
7. Náklady na stavebné práce v zahraničí – do tejto položky patria náklady súvisiace s vykonaním stavebných práca a s výstavbou v zahraničí, ktoré súvisia s konkrétnym obchodným prípadom
8. Clo -medzinárodné obchodné transakcie vždy zahŕňajú najmenej dve colné konania, jedno pri vývoze a jedno pri dovoze . Pri dovoze sa musia zaplatiť dane a clá. Voľba podmienky INCOTERMS rozhodne, kto bude zodpovedať za vývozné alebo dovoznécolné konanie, či to bude dovozca alebo vývozca. Výška cla veľmi kolíše v závislosti od ceny tovaru, tarifných tabuliek dovážajúcej krajiny, colnej klasifikácie tovaru, od krajiny pôvodu tovaru, či sa môže uplatniť na daný tovar Všeobecný systém preferencií, či zmluvné clo alebo sa naň uvalí všeobecné clo.
9. Garančný paušál – Garančný paušál poskytuje v konkrétnych dohodnutých prípadoch organizácia pri vývoze zahraničnému odberateľovi na úhradu nákladov spojených so záručnou opravou v zahraničí, poprípade na úhradu nákladov na zahraničný servis.
V prípade dovozu ide o prijatý garančný paušál od zahraničného dodávateľa.
10. Iné náklady – Sem patria náklady, ktoré sú spojené napríklad so zabezpečením :
a. dovoznej alebo vývoznej licencie, ak je o potrebná, pre danú komoditu a dané teritórium
b. certifikátu pre vývoz alebo dovoz tovaru, ak si to legislatíva tej ktorej krajiny vyžaduje.
c. vykonania nejakej špecifickej analýzy materiálu a pod.

B. Platobné podmienky
Stanovenie platobných podmienok ovplyvňuje množstvo faktorov, ktoré majú v konečnom dôsledku tiež vplyv na konečnú cenu tovaru, dohodnutú pre ten ktorý obchodný prípad v zahraničnom obchode. Medzi najdôležitejšie patria : krajina, kde sa má tovar vyvážať, resp. dovážať, situácia na trhu, medzinárodné dohody a pravidlá vzťahujúce sa na daný obchodný prípad, vzájomné vzťahy obchodných partnerov, solventnosť , goodwill partnera, apod.411

C./ Dodacie podmienky
V súčasne praxi medzinárodného obchodu majú najväčší význam dodacie podmienky INCOTERMS / International Commercial Terms/, ktoré vydala Medzinárodná obchodná komora so sídlom v Paríži. Ako prvá verzia bola vydaná v roku 1936, súčasná platná verzia je INCOTERMS 1990 a nasledujúca upravená verzia sa pravdepodobne objaví až po roku 2000. INCOTERMS sú medzinárodné štandardizované „obchodné podmienky“, ktoré umožňujú vývozcom určovať ceny, vymedzujúce medzi predávajúcim akupujúcim náklady a riziká medzinárodnej dopravy. INCOTERMS venujú pozornosť aj povinnosti poistiť tovar a colným formalitám. Incoterms informujú kupujúceho, čo je zahrnuté v predajnej cene tak, že vymedzujú prepravné náklady a riziká, ako aj zodpovednosti za poistenie a colné formality medzi predávajúcim a kupujúcim.
Incoterms obsahujú 13 dodacích podmienok. Možno o nich povedať, že predstavujú rastúcu zodpovednosť na celej trase z priestorov predávajúceho do priestorov kupujúceho.
INCOTERMS 1990 má 4 základné skupiny Incoterms : Podmienky E,F,C,D
Podmienky „E“: Tovar má kupujúci k dispozícii v priestoroch / závode/ predávajúceho
Podmienky „F“: Kupujúci zodpovedá za náklady a riziká medzinárodnej dopravy
Podmienky „C“: Predávajúci hradí medzinárodnú dopravu, ale nenesie riziká počas prepravy
Podmienky „D“: Predávajúci nesie všetky náklady a riziká až do miesta doručenia v dohodnutom mieste určenia.412
Právna podstata sa niekedy chápe nesprávne. Incoterms sú nástrojom zmluvy a nie legislatívou. Incoterms sa aplikujú na zmluvu vtedy, ak sa obe strany dohodnú v zmluve, že na konkrétny obchodný prípad aplikujú niektorú doložku INCOTERMS 1990.

Obchodníci však musia prepojiť svoje zmluvy s Incoterms prostredníctvom výslovného odkazu na INCOTERMS 1990. Ak chýba osobitný odkaz na Incoterms, obchodník môže stratiť právo aplikovať Incoterms na zmluvu, následkom toho môže podliehať zmluva ustanoveniam štátneho práva, a to s prekvapivými výsledkami. Napr. americká definícia FOB sa môže úplne líšiť od definície, ako ju používa INCOTERMS 1990.413

Cenovo-politické ciele a rozhodovanie
Cenovú politiku firmy predstavujú všetky aktivity, ktoré súvisia s určením alebo zmenou predajných cien alebo podmienok, ktoré cenu ovplyvňujú. Obsahom cenovej politiky je definovanie a porovnávanie rôznych cenových požiadaviek na potenciálnych odberateľov, rozhodovanie pre určité riešenie a jeho presadzovanie.
Cenové rozhodnutia súvisia predovšetkým :
• s určením ceny, ktorá je nevyhnutná pri nových výrobkoch, pri vstupe na nové trhy a pri kusovej zákazke
• s cenovými zmenami, ktoré sú vyvolané zmenou dopytu alebo nákladov výroby alebo snahou podporiť dopyt
• s cenovými zmenami, ktoré sú vyvolané konkurenciou,
• s utváraním optimálnych cenových relácií výrobkov vnútri danej cenovej úrovne na základe ich vzájomných cenových a nákladových vzťahov.

Cenovo-politické rozhodnutia súvisia predovšetkým s takými pojmami, ako sú :
A/ cenovo-politické ciele
B/ priestor cenovo-politických rozhodnutí

A. Cenovo-politické ciele sú odvodené od cieľov firmy a slúžia ako rozhodujúce kritérium pre voľbu vhodnej ceny. Ak vezmeme za hľadisko určenia cieľov podnikový/ vnútorný / pohľad, potom môžeme rozoznávať ciele
– prispôsobenie odbytu výrobným podmienkam
– plné využitie výrobných zdrojov – plná zamestnanosť
– uskutočnenie optimálnej nákladovej situácie
Ak uplatní podnik skôr trhový/ vonkajší/ pohľad, možno určiť ciele:
– maximalizáciu odbytu
– získanie a udržanie zákazníkov
– získanie výhodného postavenia v súťaži / získanie podielu na trhu/
– vytlačenie konkurentov z trhu

B. Priestor cenovo politických rozhodnutí možno rozložiť na dve polia
• akčné pole cenovej politiky, ktoré vyjadruje veľkosť voľnosti, možnosti rokovania,
• akčné pole cenovej politiky, ktoré vyjadruje veľkosť voľnosti, možnosti rokovania, akčné parametre, ktoré sú za danej situácii k dispozícii
• Dátové pole cenovej politiky, ktoré zahŕňa skutočnosti, ktoré ohraničujú akčné pole cenovej politiky. Patria sem tieto 3 druhy faktorov :
1. Legislatívne faktory
2. Inštitucionalizované normy
3. Ekonomické faktory.

Ak sa pozrieme na tieto faktory aj z hľadiska tvorby ceny v zahraničnom obchode, tak ich potom môžeme podrobne rozviesť takto :
1. Legislatívne faktory : sem patria zákony, ako je zákon o ochrane hospodárskej súťaže, zákon o cenách, zákonné ustanovenie o nekalej súťaži, colný zákon, vyhláška, ktorou sa upravuje colný sadzobník, tzv. licenčná vyhláška, vyhlášky týkajúce sa certifikácie,sústava daní, atď.
2. Inštitucionálne normy – tu chápeme tradície, zvyky, ktoré ovplyvňujú správanie sa firmy, ktorá sa obáva, že keby ich porušila, okolie by na to reagovalo záporne. V medzinárodnom obchode tomu hovoríme , že sú to tzv. obchodne zvyklosti, resp. jednotlivé pravidlá, ktorých garantom je ICC v Paríži. Nie sú to zákonné normy, avšak, ak sa obchodní partneri dohodnú, že ich budú používať, stávajú sa pre konkrétny obchodný prípad zákonom.
3. Ekonomické faktory – sem patria ako vnútorné, tak aj vonkajšie faktory, kvôli ktorým nemôže firma uskutočniť niektoré svoje cenovo-politické alternatívy. Obmedzenia môžu byť ako na strane ponuky, tak aj na strane dopytu./ napr. sú tu limity výroby ,produkčnej kapacity/ Cenová politika musí popri technických a organizačných skutočnostiach uvažovať aj s finančným obmedzením, pretože je realizovateľná len vtedy, ak nie je ohrozená likvidita firmy. Hovoríme teda o finančnej spodnej hranici, ktorá nesmie byť v rámci cenovej politiky prekročená.414

Cenové stratégie v zahraničnom obchode
Firma predávajúca na zahraničných trhoch môže vychádzať pri tvorbe cien z troch strategických prístupov:
1. Stratégia zameraná na štandardnú tvorbu cien
2. Stratégia zameraná na adaptačnú tvorbu cien
3. Stratégia zameraná na kombinovanú tvorbu cien

1. Štandardná tvorba cien
Táto metóda vedie k rovnakej cene výrobku kdekoľvek na svete. Využíva sa u celosvetovo štandardizovaných výrobkoch a vychádza z predpokladu, že rozdiely medzi jednotlivými národnými trhmi sa stierajú a že mnohé výrobky vôbec nie je potrebnérozlišovať. Dosiahnuté efekty z veľkosériovej výroby umožňujú využívaním tejto metódy tvorby cien také nízke ceny, ktorým budú len veľmi ťažko odolávať a j tí zákazníci, ktorí sú väčšinou najviac determinovaní kultúrnymi zvyklosťami. Štandardná tvorba cien sa tiež využíva pri určení cien technologicky náročných výrobkov.

Pri tejto metóde určovania cien je tiež potrebné brať do úvahy aj nutnosť určitej korekcie voči clám a iným prekážkam obchodu a taktiež aj nepriaznivé dôsledky stratených výhod z uzavretých obchodov v tých krajinách, kde by pri použití inej cenovej stratégie mohla byť stanovená vyššia cena a výrobok iba aj napriek tomu išiel na odbyt.

Pri hľadaní zodpovedajúcej výške štandardnej ceny je taktiež potrebné zohľadniť aj úroveň cien u konkurencie na potencionálne najväčšom trhu. Z praktického hľadiska predstavuje štandardná cena najnižšiu cenu potrebnú na udržanie konkurencieschopnosti narozsiahlom potencionálnom trhu. Ak napr. najväčšími potencionálnymi trhmi sú USA a EÚ, potom sa zvolí za štandardnú cenu najnižšia konkurencieschopná cena na týchto trhoch, hoci na inom, menšom trhu by ten istý výrobok mohol byť predajný aj za vyššiucenu.

2. Adaptačná cena
Základnou myšlienkou pri využití metódy adaptačnej cenovej tvorby je myšlienka určiť rôzne ceny v závislosti na podmienkach, ktoré sú na týchto jednotlivých trhoch. Firma, ktorá mení ceny v súlade s trhovými podmienkami, môže využívať výhodu vyššieho zisku na jednom trhu a tak na inom trhu, kde sú konkurenčne tvrdšie podmienky, môže sa s týmito nepriaznivejšími výsledkami lepšie vysporiadať. Účtovanie rôznych cien v rôznych krajinách však komplikuje zavedenie systému vnútropodnikových cien .

3. Kombinovaná cenová tvorba
Táto metóda vychádza z predpokladu, že ani prvý ani druhý spôsob pri tvorbe cien nie je najefektívnejší. Tento prístup predpokladá, že na niektorých trhoch je možné použiť štandardnú tvorbu cien, na iných je zase efektívnejší druhý prístup. 4iže predpokladáme, že každý trh je svojim spôsobom špecifický, avšak štandardizovaná nízka cena môže v určitých situáciách pomôcť preklenúť trhové rozdiely- 415

Ďalšie faktory vplývajúce na tvorbu cien v zahraničnom obchode
Dilema, ktorej musia čeliť firmy obchodujúce v medzinárodnom meradle je v tom, že úspech ktorý bol pôvodne dosiahnutý na národnom trhu, nedá sa priamo preniesť a predpokladať aj na medzinárodnom trhu. Pokiaľ má mať firma nádej na úspech, nemôžeignorovať národné odlišnosti a priority ako aj ďalšie faktory, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú tvorbu cien zahraničnom obchode a v konečnom dôsledku vplývajú aj na to, či firma obstojí v medzinárodnom meradle alebo nie. Sem patria najmä :

1. Regulačné a politické prostredie
Legislatívne a politické prostredie v každej krajine, kde sa chystá firma podnikať, veľmi výrazne ovplyvňuje cenové rozhodovanie.
Jedná sa hlave o :
– tarify a clá
– netarifné prekážky
– tarify a clá

Tarify a clá, či už sú prenesené na zákazníka vo forme vyššej ceny alebo sú absorbované ako nákladová položka obchodnej činnosti na medzinárodnom trhu, nemôžu byť v žiadnom prípade ignorované pri cenovom rozhodovaní. Tým , z clá a tarify zvyšujú náklady u dovozcov, obmedzujú cenovú konkurencieschopnosť.
– netarifné prekážky – kvóty, licencie a embargo, certifikáty, menové bariéry – aj keď v rámci WTO sa postupné majú odstrániť technické prekážky obchodu, predsa ich jednotlivé krajiny vo väčšej či menšej miere uplatňujú na určité dovážané tovary a náklady spojené na ich “ zúradovanie“ tiež majú vplyv na cenové rozhodovanie a okrem toho je tu tiež aj faktor času.

2. Monopolná tvorba cien, inflácia a cenová regulácia
V rámci určitej cudzej krajiny môže byť pohyb výrobkov na trhu limitovaný celým množstvom ďalších obmedzení / okrem tarifných a netarifných prekážok/, ktoré majú vzťah k cene.

3. Inflácia a cenová regulácia
Pre firmu, ktorá sa rozhodne realizovať svoju produkciu na medzinárodných trhoch predstavujú vážny problém tie krajiny, kde neustály rast cien vyvoláva infláciu a ako reakcia na ňu potom štát zavádza cenovú reguláciu.
Ako cenová regulácia tak aj inflácia zdôrazňujú nutnosť analýzy nákladov a schopnosť vedieť účinky oboch týchto javov premietnuť do štruktúry nákladov. Pri rozhodovaní o cene v tomto prípade nejde tak ani o to, aká úroveň cien by mala byť stanovená, ako skôr o to, či bude môcť firma za daných podmienok dosahovať zisk.

4. Zmeny výmenných kurzov
V súčasnosti všetky hlavné meny vzájomne voči sebe fluktuujú. Výsledkom je neistota čo sa týka tej ktorej meny na zahraničnom trhu. Mena môže mať určitú hodnotu dnes, inú zajtra a celkom odlišnú niekedy v budúcnosti. Preto je potrebné, aby sa pri cenovej tvorbe brali do úvahy prípadné dodatočné náklady, ktoré sú dôsledkom fluktuácie meny. Je síce pravda, že fluktuácia môže zapríčiniť aj zisky nad rámec pôvodného očakávania, ale zas je rovnako možné, že naopak, spôsobí podstatné straty. Stratám môžeme v takomto prípade zabrániť tak, že do kúpnej zmluvy zapracujeme doložku, ktorá upraví výmenné relácie.
Predpokladané možné oslabovanie meny môže byť čiastočne eliminované tak, že sa zvýši uvádzacia cena.

5. Zóny voľného obchodu.
Zóny voľného obchodu sú vymedzené územia, kde sa môžu uskladňovať, kompletizovať a spracovávať dovážané výrobky bez povinnosti platiť tarify a bez uplatňovania prípadnej dovoznej regulácie. Iba v prípade, že výrobky opustia zónu voľného obchodu a tým oficiálne vstúpia na územie daného štátu, dochádza k uplatňovaniu prípadných dovozných regulácií a cla.
Medzi hlavné výhody využívania zón voľného obchodu patrí skrátenie času medzi expedíciou tovaru do krajiny a jeho eventuálnym predajom.
Čím je kratší tento čas, tým viac je dovozca chránený pred možnou nepriaznivou fluktuáciou cien a zmenami výmenných kurzov.
V ideálnom prípade výrobok neopustí zónu voľného obchodu a taktiež aj z oficiálneho hľadiska teda nebude dovezený skôr, než vlastne nebude predaný.

6. Dumping
Ak firma , aby sa prispôsobila podmienkam národného trhu, predáva v podstate rovnaký výrobok v rôznych krajinách v rozdielnych cenách, môže sa vystavovať obvineniam z dumpingu. Dumping je definovaný ako predaj tovaru do zahraničia za cenu nižšiu, ako je cena tohto výrobku na domácom trhu, / Encykl. slovník medzinárodného obchodu/ , alebo predaj za takú cenu, ktorá je nižšia ako úroveň výrobných nákladov. Za dumpingový vývoz sa považuje export výrobkov subvencovaný v krajine vývozcu / priamodotáciami výrobcovi, nepriamo podhodnotením kurzu meny a pod. Pokiaľ je dokázané, že firma je vinná dumpingom, je príslušný výrobok zaťažený vyrovnávacím clom. Napr. poplatky, ktoré sa platia v EÚ sa pohybujú v rozpätí od najmenej 10% až vyše 40%.
Pre firmu, ktorá obchoduje v medzinárodnom meradle sú dumpingové praktiky alebo praktiky vzbudzujúce podozrenie z dumpingu z dôvodov tvrdosti hospodárskeho postihu dosť riskantnou cenovou stratégiou. Tieto firmy však majú viacero možnosti, ako savyhnúť zrovnávaniu ceny exportovanej a ceny na domácom trhu a to napr. aj tak, že na rôzne trhu budú vstupovať s odlišnými verziami výrobkov.

7. Výmenný obchod, kompenzačný obchod, spätná kúpa
Výmenný obchod, kompenzačný obchod, spätná kúpa predstavujú určité formy protiobchodu, pretože realizovaním takýchto obchodov dochádza k výmene jedného alebo viacerých výrobkov za výrobok alebo výrobky iného charakteru. Odhaduje sa, že takmer
1/3 objemu svetového obchodu sa realizuje niektorou z týchto foriem protiobchodu.
Pri určovaní cien výrobkov, ktoré sú určené na predaj na medzinárodných trhoch je potrebné brať pri cenovom rozhodovaní do úvahy aký vplyv majú tieto protiobchody na celkový charakter obchodu.

8. Určovanie vnútropodnikových cien
Oceňovanie vnútropodnikovými cenami je vtedy potrebné, ak sa jedná o nadnárodnú spoločnosť / transnacionálnu korporáciu/ a ak sa tovar predáva z jednej organizačnej jednotky nadnárodnej spoločnosti do inej organizačnej jednotky tej istej spoločnosti, alebov prípade, že spoločnosť má viacero dcérskych spoločnosti a tento pohyb sa odohráva medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskymi spoločnosťami v zahraničí.

Pri kalkulácii vnútropodnikových cien môžeme rozlíšiť 4 prístupy :
1. Priame náklady
2. Priame náklady plus normatívna prirážka
3. Trhová cena – má za základ konkurenčnú cenu
4. Trhová cena na danom stupni spracovania

Príklady kalkulačných vzorcov pre tvorbu vnútropodnikových cien
• Vnútropodnikové ceny sa stanovia vo výške výrobných nákladov plus náklady na balenie a dopravu. Náklady na výskum a vývoj sa rozvrhnú na všetky divízie za pomoci stanoveného vzorca
• Vnútropodnikové ceny do zámorských oblastí sú účtované ako súčet nákladov a stanovenej prirážky na krytie manipulačných nákladov a zisku
• Vnútropodnikové ceny sa odvodzujú od úrovne cien konkurenčných výrobkov. Tie výrobky, ktoré vyrába iba daná firma, podnikový výbor pre stratégiu stanoví vnútropodnikové ceny
• Všetky vnútropodnikové presuny sa ocenia na úrovni trhovej ceny alebo sa ich cena dojedná medzi dodávateľskými a odberateľskými divíziami
• Všetkým zámorským dcérskym spoločnostiam sú stanovené pre cenové kalkulácie vnútropodnikových cien primerané cieľové zisky z výroby a odbytu. Vzhľadom na veľkosť trhu sú pre rôzne krajiny určené príslušné modifikácie.

Firmy, u ktorých dochádza medzi ich organizačnými zložkami ku výmene tovaru, musia byť schopné odôvodniť svoje vnútropodnikové ceny a vysvetliť spôsob, akým boli vypočítané.

Firmy môžu manipulovať s vnútropodnikovými cenami, aby znížili clá a dane, alebo aby sa im dokonca úplne vyhli a taktiež aj preto, aby obišli prípadné regulačné opatrenia ako aj nevýhodným výmenným kurzom.

Autor
Mária Andrejčíková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/4021/AIC23.pdf