1 ÚVOD 

V posledných rokoch s narastajúcim počtom bytových nájmov sa vynára potreba zabezpečenia pohľadávok vzniknutých pri užívaní bytu nájomcom možno viac ako predtým. Vychádza to predovšetkým z trhových predpokladov, ktoré právo tvoria ako materiálne pramene práva, a z tohto dôvodu chcem sa zamyslieť nad silou materiálnych prameňov práva a odraz ich sily v delege ferenda pre právny inštrument kaucie na nájomné.
Ako som už zdôraznil počet bytových nájmov rapídne stúpa. Predstava, že každý ma svoj domov sa vytráca a tak ako aj v iných spoločenských oblastiach sa približujeme trendom západnej Európy či až zaoceánskej Ameriky. Aj keď to približovanie ma sociálno finančné dôvody, nemení to nič na právnom nadhľade, ktorý je nutné v tejto veci získať, aby daná problematika mala svoje právne rácio.

2 SLOVENSKÁ ÚPRAVA 

Ustanovenia slovenského právneho poriadku týkajúce sa bytových nájmov sa nachádzajú vObčianskom zákonníku č.40/1964 Zb. pri všeobecnej úprave nájomnej zmluvy, ktorá sa nachádza siedmej hlave ôsmej časti. Práve v štvrtom oddiely tejto hlavy sa na nachádza úprava bytového nájmu. Tu by som sa pozastavil nad § 686 OZ, ktorý v prvej vete taxatívne určuje podstatné náležitosti nájomnej zmluvy. Ide o označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo aspoň spôsob ich výpočtu. Podmieňujúco je v druhej vete určené, že by mala by obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Následne je už len uvedené v danom odseku povinnosť vyhotoviť zápisnicu o obsahu písomnej zmluvy, pokiaľ nie je uzavretá písomne a v odseku dva právna fikcia uzavretia zmluvy o nájme na dobu neurčitú ak nie je doba nájmu dohodnutá.

Toľko nám predpisuje zákon, no samozrejme v nasledujúcich paragrafoch sú uvedené práva a povinnosti prenajímateľa a nájomcu ako aj otázky nájomného a úhrady plnenia poskytovaného s užívaním bytu. Nikde však nenájdeme ustanovenie, ktoré by sa týkalo zábezpeky pre prípad vzniku škody spôsobenej nájomcom na inventári bytu. Tento prostriedok zabezpečenia účelovo viazaný na krytie prípadných vzniknutých škôd sa v právnej praxi používa veľmi často. V zmluvných ustanoveniach sa používa pojem kaucia alebo depozit ale jeho účel je dosť rôznorodý. V tom vidím asi najväčší problém takejto inominátnej úpravy práv v nájomnej zmluve.

Primárny účel
Kaucia alebo depozit na nájomné predstavuje istý druh zábezpeky, predmetom ktorej je

– nájomné

– úhrady plnenia poskytovaného s užívaním bytu

– iné ďalšie záväzky vzniknuté v súvislosti s nájmom

Nájomné, na ktorého zabezpečenie slúži aj retenčné právo prenajímateľa nehnuteľnosti k hnuteľným veciam patriacim nájomcovi alebo osobám žijúcim s ním v jednej domácnosti, ak nejde o veci vylúčené z výkonu rozhodnutia ide o ďalší spôsob zabezpečenia nájomného.
Nikde však v Občianskom zákonníku nenachádza možnosť zabezpečenia nájomného prostredníctvom zloženia istej peňažnej čiastky na prípad nezaplatenia nájomného. V praxi sa ako som už uviedol môžeme stretnúť s nominátnou úpravou nájomného vzťahu, ktorej účel je identický s kauciou. V podstate v takmer každej nájomnej zmluve môžeme vidieť v podobe povinnosti nájomcu zaplatiť takúto peňažnú čiastku, teda pokiaľ chce uzavrieť nájomnú zmluvu. V praxi sa nám vytvára právna zvyklosť, ktorá nemá celkom jasné pravidlá a jej obsah je v úplnej vôli prenajímateľa. Nemožno namietať nič proti dispozitívnosti súkromného práva v tejto problematike, ale dovoľujem si tvrdiť, že bližšia právna úprava by bola žiadaná a to z nasledujúcich dôvodov.

– v prípadoch bytových nájmov sú zmluvnými stranami často krát ľudia, ktorých právne vedomie je len na laickej úrovni, samozrejme v prípadoch nájmov uzatvorených realitnými kanceláriami to tak nie je, no aj v takom to prípade sa máloktorý nájomca obráti na právnu pomoc a požiada o právne posúdenie nájomnej zmluvy

– druhým pre mňa nemenej dôležitým dôvodom, je často krát zámena právnej funkcie kaucie, kde mnoho prenajímateľov si mylne zamieňa kauciu zo zmluvnou pokutou. Som názoru, že akékoľvek pretransformovanie pôvodnej vôle na na účelovo iný a tej chvíli výhodnejší právny inštitút nie je správne z dôvodu právnej čistoty občianskych vzťahov ako aj právnej istoty v týchto vzťahoch

– vytvorenie pevných a jednotných pravidiel môže viesť aj k zlepšeniu riešenia prípadných komplikácií, ktorých riešenie si vyžaduje súdnu cestu
Na priblíženie aké otázky by mali byť normatívne upravené by som rád načrtol mimo iného aj z inšpiratívnych dôvodov úpravu kaucie na nájomné, ktorá je v Občianskom zákonníku v Českej republike a the Rent Security Deposit Act v práve štátu New Jersey. Tieto dve úpravy neuvádzam úplne náhodou. V českej úprave by som chcel naznačiť, že aj napriek tomu, že úprava nájomného vychádza z tej istej právnej úpravy t.j. Občianskeho zákonníka č.40/1964 Zb. česká úprava bola doplnená § 686a, ktorá rieši otázku práve takéhoto druhu zábezpeky – kaucie.

Výber úpravy kaucie na nájomné v štáte New Jersey tiež nie je náhodná. New Jersey patrí v tomto smere za americkú raritu svojou úpravou a to z dôvodu prílišnej kauzualistiky.

3 AKO TO JE V NEW JERSEY 

Kaucia „security depozit“ predstavuje peňažnú čiastku, ktorá patrí nájomcovi a je zložená na začiatku nájmu prenajímateľovi, ktorý ju spravuje.(1) Ešte predtým ako sa dostaneme k účelu tejto peňažnej čiastky treba dôsledne zdôrazniť, že predstavovaná suma je stále vo vlastníctve nájomcu. Prenajímateľ ju len spravuje aj to podľa práva štátu New Jersey zákonne stanoveným spôsobom.

Takto zložená peňažná zmluva slúži na zabezpečenie všetkých záväzkov, ktoré môžu vzniknúť z porušenia v zmluve uvedených povinnosti. To zahrnuje
-nezaplatenie nájomného
-všetky škody vzniknuté na inventári spôsobené nájomníkom, okrem tých, ktoré vznikli bežným opotrebovaním „ordinary wear and tear”

Nájomná zmluva by mala jasne určiť, kde bude mať prenajímateľ uložené peňažné prostriedky a za akých podmienok. Je nutné aby účet, na ktorom vedie tieto peňažné prostriedky, bol oddelený od osobných financií prenajímateľa. Po tom ako prenajímateľ prevezme peňažné prostriedky od prenajímateľa, je povinný mu vystaviť do 30 dní od prevzatia písomné potvrdenie, v ktorom sú uvedené informácie o názve finančnej inštitúcie, číslo účtu, o podmienkach vedenia účtu a druhu účtu a predovšetkým informácie o úrokovej sadzbe a presná suma prostriedkov vloženej na účet.

Čo sa týka výšky sumy, ktorú musí nájomca zložiť u prenajímateľa, tak zákonom je určená jej maximálna výška, ktorá je vypočítaná ako jedna a pól násobok mesačného nájomného. (2) V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že výška depozitu sa prípadným zvýšením nájomného nezvyšuje o sumu zvýšenú nájomného ale je pravidlo, že prípade takéhoto zvýšenia nájomného sa môže navýšiť len o 10% zo sumy ešte nezvýšeného depozitu.

Oznamovacia povinnosť prenajímateľa 

Prenajímateľ má povinnosť písomne informovať o nájomcu o stave osobitného účtu, na ktorom sa nachádzajú peňažné prostriedky zložené ako depozit.

• – do 30 dní od prevzatia depozitu
• – do 30 dní od vyplatenia úrokov prenajímateľovi
• – do 30 dní nový vlastník od kúpy nehnuteľnosti
• – do 30 dní od prevodu depozitu do inej banky alebo na iný druh účtu v tej istej banke
• – do konca januára každého roku

Nasledovne môžeme usúdiť, že táto úprava depozitu prináša pre prenajímateľa pomerne rozsiahle povinnosti pri informačnej povinnosti, ktorých účelom, je aby nájomca bol dostatočne informovaný ostave svojich peňažných prostriedok. Táto požiadavka je zdôraznená sankciami, ktorými je prenajímateľ postihnutý pokiaľ si jednu z informačných povinnosti nesplní.

Ak teda prenajímateľ nesplní oznamovaciu povinnosť alebo peniaze vloží do inej banky ako určuje tento zákon, nájomca môže v písomnom vyhlásení oznámiť, aby peňažná suma bola započítaná do nájomného, či už splatného alebo ešte len v budúcnosti splateného. A následne prenajímateľ nemá právo žiadať doplnenie depozitu do skončenia existencie nájomného vzťahu.

Vrátenie depozitu

Ak dôjde k ukončeniu nájmu a to bez ohľadu, či predčasnému alebo riadnemu, je prenajímateľ povinný do 30 dni od odsťahovania sa depozit vrátiť spolu spríslušenstvom nájomcovi, znížený odlžné nájomné ao peňažnú čiastku vzniknutých škôd, ktoré nájomca spôsobil na majetku prenajímateľa.(3) V tomto prípade pôjde o jednostranné započítanie, ktorým si prenajímateľ započíta škodu na majetku alebo sumu dlžného nájomného voči splatnej pohľadávke nájomcu z práva na vrátenie depozitu. Ešte predtým ako k takémuto započítaniu dôjde musí prenajímateľ vystaviť zoznam pohľadávok, kde je uvedený dôvod a výška jednotlivých prenajímateľových pohľadávok a doručene ho poslať nájomcovi. Čo sa týka posudzovania rozsahu vzniknutých škôd, vychádza sa z princípu poškodenia veci na rámec bežného opotrebenia („ordinary wear and tear”).

Ak prenajímateľ v stanovenej lehote nevráti takto určenú peňažnú sumu (depozit) alebo ju vráti neoprávnene zníženú, má nájomca možnosť svoje domnelé právne nároky týmto konaním vzniknuté uplatniť na tkz. Malom súde „ Small Claim Court“. Ten následne má 30 dní na základe predložených dôkazov aby rozhodol, či započítanie urobené prenajímateľom bolo protiprávne alebo započítaná pohľadávka vypočítaná nesprávne. V prípade ak súd uzná nájomcove námietky, je prenajímateľ povinný zaplatiť nájomcovi sumu, ktorá predstavuje dvojnásobok peňažnej čiastky, ktorú neoprávnene započítal. (4)

V prípadoch prevodu nehnuteľností je právny nástupca zodpovedný za prevod depozitu v plnej výške (aj jeho príslušenstva) na nim určený účet, kde musí ako som už spomínal do 30 dni od prevodu informovať nájomcu o všetkých týmto zákonom stanovených a už spomínaných informáciách.Nový prenajímateľ zodpovedá za depozit, aj keby mu ho právny predchodca nepreviedol. (5)

Zaujímavá situácia nastáva ak prenajímaná nehnuteľnosť je poškodená požiarom, záplavami inými živelnými pohromami, čo spôsobuje, že nie je nájomcom ďalej obývateľná. V takom prípade musí prenajímateľ od vysťahovania nájomcu do piatich dní poskytnúť na 30 dní depozit s pomerným príslušenstvom prípadne znížený o dlžnú sumu za ešte nezaplatené nájomné pomerne vypočítané ku počtu dní, ktoré v byte nájomca v danom týždni alebo mesiaci býval (6) a úhradu vzniknutých škôd, dostupným na mieste, kde sa nachádza nehnuteľnosť. V tomto prípade musí do troch dní od vysťahovania uviesť na poslednú známu nájomcovu adresu, kde bude depozit dostupný. V prípade, že nebolo možné nájomcovi toto oznámenie doručiť na posledná známu adresu, prenajímateľ je povinný tento oznam umiestniť na všetky vonkajšie dvere predmetnej nehnuteľnosti. Ak márne uplynie 30 dní na vyzdvihnutie depozitu, prenajímateľ vloží depozit naspäť do tej istej banky, z ktorej bol depozit vybraný.
Ešte je v tomto prípade nutné dodať, že pokiaľ by sa nehnuteľnosť stala opäť obývateľnou, tak nájomca musí jednu tretinu depozitu zložiť prenajímateľvoi ihneď pri nasťahovaní sa druhu tretinu do 30 dni od nasťahovania a poslednú tretinu do 60 dní. (7)
Z predmetnej úpravy je možné usúdiť, že v štáte New Jersey je úprava depozitu pomerne dôsledná, je však treba povedať, čo je pre anglosasky právo typické, že je len odrazom judikatúrou tvoreného práva, preto sa nám môže zdať dosť nezvyčajná. Je však dobré v tejto súvislosti povedať, že predovšetkým jej cieľom je ochrana nájomcových peňažných prostriedkov zverených ako depozit a v tomto smere až zbytočné prehnaná už uvedená oznamovacia povinnosť, ktorej však dôvody sú možno opodstatnené ale nie až tak závažné, aby boli dôvodom na takéto povinnostné bremeno na strane prenajímateľa.

4 ČESKÁ ÚPRAVA KAUCIE 

Český občiansky zákonník svojou novelou č. 107/2006 prináša novú právnu úpravu formy zabezpečenia možnej budúcej prenajímateľovej pohľadávky, ktorá ak nastanú skutočnosti, ktoré ju založia a to:
-nezaplatením nájomného

-nezaplatením úhrady nákladov vzniknutých užívaním bytu

-vznikom iných záväzkov na predmete nájmu napr.škoda na prenajímateľovom majetku

V § 686a, ktorý bol touto novelou doplnený, je vytvorená možnosť prenajímateľa žiadať od nájomcu zloženie peňažnej sumy, no však nie vyššej ako trojnásobok mesačného nájomného k prenajímateľovi. (8) Súčasná úprava ďalej určuje povinnosť prenajímateľa vložiť takto získané peňažné prostriedky na osobitný účet v peňažnom ústave. Podobne ako v aj úprave depozitu v štáte New Jersey je požiadavka aby išlo účet, na ktorom by boli peniaze z kaucie oddelené od ostatných prenajímateľových peňažných prostriedkov.
Aj keď profesor Švestka je názoru, že predmetná úprava priniesla len väčšiu reguláciu právnych vzťahov z nájmu bytu, (9) ale zároveň priniesla a to predovšetkým aj väčšiu ochranu nájomcových záujmov, čo bolo a na Slovensku podľa môjho z dôvodu absentujúcej úpravy stále je prejavom často krát nevyhovujúcej inominátnej úpravy.

Napríklad súčasná strana necháva na vôle zmluvných strán, v tomto prípade tej ekonomicky silnejšej, prenajímateľovi aby si určil podmienky kaucie. Nikde však nie je ustanovené, že nájomcovi prenajímateľ vyhovie, pokiaľ by žiadal aby zložené peňažné prostriedky uložil na účet v banke alebo v inom peňažnom ústave. Tento fakt môže byť zaujímavý z dôvodu „plodov“, ktoré predmetné peniaze by mali prinášať nájomcovi aj napriek tomu, že sú v úschove u prenajímateľa.

Otázna je včeskej úprave možnosť započítať prenajímateľovu pohľadávku, ktorá vychádza zpredpokladu, že prenajímateľova pohľadávka je judikovaná alebo uznaná. „Pronajímatel je oprávněn tyto prostředky použít k úhradě pohledávek na nájemném a k úhradě za plnění poskytovaná v souvislosti s užíváním bytu nebo k úhradě jiných závazků nájemce v souvislosti s nájmem, přiznaných vykonatelným rozhodnutím soudu nebo vykonatelným rozhodčím nálezem nebo nájemcem písemně uznaných.” (10)

Takto dochádza jednostrannému započítaniu prenajímateľom, kde jeho judikovaná alebo nájomcom uznaná pohľadávka sa započíta voči nájomcovej pohľadávke voči prenajímateľovi o vrátenie dlžnej sumy z depozitu.
Neviem či v reáliách fungovania nášho súdnictva by mienené započítanie nenastalo až po skončení nájmu, nakoľko česká právna úprava ho umožňuje urobiť za predpokladov uvedených vyššie kedykoľvek počas existencie nájmu s tým, že následné vzniká nájomcovi povinnosť doplniť peňažné prostriedky do výšky pôvodnej sumy, a to pod sankciou skončenia nájmu ak tak neurobí do jedného mesiaca od dňa, kedy došlo k započítaniu.(11)

Zánik nájmu v tomto smere neprináša nič nové, kde česká úprava stanovuje povinnosť vrátiť peňažnú čiastku do jedného mesiaca od vysťahovania bývalému nájomcovi.(12) Samozrejme, že predpokladaná suma bude tvoriť jednak sumu zloženú na začiatku ako aj jej príslušenstvo, ak nedošlo započítaniu a následnému už k vráteniu peňazí do pôvodnej výšky z dôvodu skončenia nájmu.

5 ZÁVER 

Kaucia na bytové nájomné nie je v slovenskom právnom poriadku upravená, čo môžno aj spôsobuj aplikačné problémy, kde často krát zmluvné strany vychádzajú zo svojich ekonomických statusov, ktoré vedú k nedostatočnej ochrane nájomcu. Vytvorenie právnej úpravy je v súčasnej dobe, kde bytových nájmov neustále pribúda, nevyhnutnosť. Táto úloha patrí tým, ktorí pracujú na tvorbe nového občianskeho zákonníka, ktorý v prípade, že v dohľadnej dobe bude pripravený na prijatie, musí túto požiadavku reflektovať. Miera v akej pripustíme úpravu kaucie musí sledovať všetky materiálne pramene práva, aby vytvorila pravidlá, ktorými budú nájomné vzťahy danou úpravou právne čistejšie a jasnejšie za účelom zlepšenia úpravy občianskoprávnych vzťahov. 

Poznámky

• 1) The Rent Security Deposit Act: N.J.S.A. 46:8-19. 
• 2) Tamtiež: N.J.S.A. 46:8-21.2. 
• 3) N.J.S.A. 46:8-21.1. 
• 4) Tamtiež. 
• 5) N.J.S.A. 46:8-20. 
• 6) V štáte New Jersey sa nájomné môže platiť aj mesačne aj týždenne teda podľa zmluvy stanovených časových úsekoch. 
• 7) N.J.S.A. 46:8-21.1. 
• 8) Zákon č. 40/1964 Sb., Občanský zákoník, § 686a, ods.1 a 2. 
• 9) ŠVESTKA, J. a kol.: Občanský zákoník II, 2. vydání, C.H.BECK Praha 2009, s. 1977. 
• 10) Zákon č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, § 686a ods.3. 
• 11) Tamtiež. 
• 12) Zákon č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, § 686a ods.5. 

Autor
Mgr. Martin Daňko PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Pohľad na problematiku komplikovanosti nadobúdania nehnuteľností v spojitosti so zmenami, ktoré sa uskutočnili v poslednom časovom období, s dôrazom na problematiku odstúpenia od zmlúv o prevode nehnuteľností. Poukázanie na nejednoznačnosť a názorovú rozdielnosť chápania niektorých základných pojmov príznačných pre oblasť evidovania nehnuteľností. Porovnanie jednotlivých rozdielnych názorov akoncepcií ktejto problematike, vspojitosti s následným evidovaním odstúpení od zmlúv v katastri nehnuteľností. Záverom sú ponúkané možnosti riešenia tohto problému, ako aj ponechaný voľný priestor na diskusiu, či ďalšie možnosti riešenia.

1 VZNIK VLASTNÍCKEHO PRÁVA K NEHNUTEĽNOSTI 

Na úvod je žiaduce položiť si otázku: „Ako vzniká, resp. nadobúda sa vlastnícke právo k nehnuteľnosti?“ Bez pochopenia, či znalosti systému vzniku vlastníctva knehnuteľnosti, nemôžeme dostatočne dobre pochopiť ani problematiku zániku vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. To, čo z právneho hľadiska vzniká, určitým spôsobom aj zaniká, a to, čo sa zapisuje do určitej evidencie, musí sa z tejto evidencie dať aj vymazať, nadobudnutie vlastníctva sa musí dať aj zrušiť.

Na nadobudnutie vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam sú potrebné dva úkony. Najprv je potrebné uzavrieť určitý právny úkon súkromnoprávnej povahy (jednostranný, dvojstranný alebo aj viacstranný), najčastejšie zmluvu, medzi určenými subjektmi. Tento spôsobilý právny úkon je titulom nadobudnutia práva (tzv. nadobúdací titul, právny dôvod, titulus) v zmysle príslušnej hmotnoprávnej normy. V tejto fáze, vo fáze prijímania návrhu na uzavretie zmluvy, dochádza kvzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi prevodcom anadobúdateľom, ktorého obsahom je záväzok previesť právo na nadobúdateľa a nadobúdateľovi z toho plynie určitá (podľa typu zmluvy) povinnosť. Zmluva je právnym titulom vzniku vlastníckeho práva. Následne je potrebný druhý úkon podľa procesnoprávnej normy (katastrálneho zákona), ktorým je vydanie rozhodnutia správnym orgánom (príslušnou správou katastra) o povolení vkladu vlastníckeho alebo iného vecného práva do katastra nehnuteľností, označovaný ako spôsob nadobudnutia (tzv. modus). Až touto druhou fázou sa uskutočňuje skutočný prevod práva na nadobúdateľa, tento prevod už pôsobí vecno-právne. U hnuteľných vecí je touto druhou fázou ich odovzdanie.

Zmluva o prevode nehnuteľnosti a vklad práva do katastra na základe právoplatného rozhodnutia príslušnej správy katastra o jeho povolení vytvárajú spolu zloženú právnu skutočnosť, pričom obidve jej zložky sú rovnocenné. To znamená, že prevod vecného práva k nehnuteľnosti nemôže spôsobiť samotná zmluva, a taktiež ho nemôže spôsobiť vklad bez perfektnej a platnej zmluvy. Právne účinky vkladu (s určitými výnimkami) vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení, teda ex nunc.

Vklad je úkon príslušného štátneho orgánu (správy katastra) konštitutívnej povahy, na základe ktorého vznikajú, menia sa alebo zanikajú práva k nehnuteľnostiam, t. j. má právotvorné účinky. Je to individuálny akt aplikácie práva verejnoprávneho charakteru.

Tento individuálny právny akt je právne záväzný a spôsobuje vznik, zmenu alebo zánik oprávnení a právnych povinností konkrétnych subjektov. Takýto právny akt je tiež záväzný pre orgán, ktorý ho vydal. Zmenu takto už raz vydaného individuálneho právneho aktu je možné dosiahnuť len na to stanoveným spôsobom uvedeným v príslušnej právnej norme (napr. v prípade zamietnutia návrhu na vklad – odvolaním na príslušný krajský súd, v prípade zastavenia konania o povolení návrhu na vklad – odvolaním na príslušný katastrálny úrad a v prípade povolenia vkladu – nápravu prípadne nesprávne povoleného vkladu je možné dosiahnuť jedine súdnou cestou alebo diskutabilnou cestou prostredníctvom protestu prokurátora).

Rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vecného práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vecného (vlastníckeho a iného vecného) práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu spočívajú v nadobudnutí vecného práva k nehnuteľnosti, t.j. vo vecno-právnych následkoch, a nie v záväzkovo- právnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy. Uzavretím právneho úkonu súkromnoprávnej povahy (zmluvy) dochádza medzi subjektmi tohto úkonu k vzniku záväzku, záväzkových práv. Ak tento právny úkon má nadobudnúť aj vecno-právne účinky, je potrebné vydanie individuálneho právneho aktu verejnoprávnej a konštitutívnej povahy.

Zmluva oprevode nehnuteľnosti má teda dva druhy účinkov, ktoré pri odstupovaní od nej anáslednom zaevidovaní tohto odstúpenia do katastra treba rešpektovať:

– záväzkovo-právny účinok znamená, že (napr.) predávajúcemu vznikne povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu, takýto účinok potom pôsobí len medzi zmluvnými stranami, inter partes;

– vecno-právny účinok znamená, že nadobudnutie vlastníckeho práva, ktorý nastane až potom, ako dôjde ku vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti, už pôsobí vo vzťahu ku všetkým, teda egra omnes.

2 ZÁNIK VLASTNÍCKEHO PRÁVA K NEHNUTEĽNOSTI ODSTÚPENÍM OD ZMLUVY 

Na zánik, zrušenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti formou odstúpenia od zmluvy nejestvuje jednoznačný názor prijímaný väčšinou odbornej verejnosti. K problematike odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľnosti je možné badať rôzne, navzájom protichodné, ale i vzájomne zhodné, či obdobné myšlienky, názory, koncepcie, a to z rôznych dôvodov.

V prvom rade je to z dôvodu vyššie uvedenej dvojfázovosti nadobúdania nehnuteľnosti, z dôvodu rozdielu medzi vecno-právnymi a záväzkovo-právnymi účinkami a v neposlednom rade z dôvodu stále sa meniacej právnej úpravy danej oblasti, či rôznych názorov rôznych súdov prezentovaných v nimi vydaných rozhodnutiach, či stanoviskách. V tejto súvislosti netreba zabúdať ani na prax kompetentných orgánov, a to katastrálnych orgánov (dnešné správy katastra, katastrálne úrady a Úrad geodézie, kartografie a katastra SR).

2.1 Samotný pohľad na inštitút odstúpenia od súkromnoprávnej zmluvy 

Odstúpenie od zmluvy je jednostranný a adresovaný právny úkon, z ktorého musí jasne vyplývať vôľa oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy. V podstate ale nemožno vylúčiť, aby sa účastníci dohodli na odstúpení od zmluvy aj vtedy, keď to zákon neustanovuje alebo keď sa o tom vopred nedohodli. Ak by sme vychádzali zo samotnej Ústavy SR, kde podľa článku 2 ods. 3, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, tak takúto dohodu účastníkov o odstúpení od zmluvy zákon nezakazuje, a preto je prípustná. Vzhľadom na nejednotnosť rozhodovania súdov ohľadom odstúpenia od zmluvy, občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR prijalo stanovisko publikované pod č. Cpj 29/97 zo dňa 20. 10. 1997, v ktorom sa uvádza že odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon adresovaný druhej zmluvnej strane, ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, kedy dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého účastníka, ani rozhodnutím súdu.1 Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že nie je potrebné, aby bol výslovne použitý termín odstúpenie (sú akceptovateľné aj iné termíny, napr. zrušenie zmluvy, zánik zmluvy a pod.). Podstatné však je, aby z prejavu vôle bolo jednoznačné, že strana od zmluvy odstupuje. Prejav vôle musí byť výslovný, nemožno ho urobiť konkludentne. Dôsledkom odstúpenia od zmluvy je zánik zmluvy, a teda spravidla aj zánik práv a povinností oboch zmluvných strán vyplývajúcich zo zmluvy.

Odstúpenie od zmluvy upravuje tak Občiansky, ako aj Obchodný zákonník, pričom oba kódexy vychádzajú zo základného princípu, že od zmluvy možno odstúpiť výlučne iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva, Obchodný, resp. Občiansky zákonník alebo iný zákon. Právo účastníka záväzkového vzťahu odstúpiť od zmluvy jednostranným adresovaným právnym úkonom vzniká zásadne ako dôsledok porušenia zmluvnej povinnosti druhou stranou, teda ide o právo zodpovednostné. Na rozdiel od všeobecnej úpravy v Občianskom zákonníku, kde podľa ustanovenia § 48 ods. 2 účinným odstúpením od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku (ex tunc), teda odstúpenie vyvoláva stav, ako keby záväzok nikdy nevznikol a poskytnuté plnenia sa stávajú plneniami bez právneho dôvodu, podľa úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy (§ 351 ods. 1), odstúpenie pôsobí ex nunc a vedie k dodatočnému odpadnutiu právneho dôvodu plnenia, ktoré si strany poskytli pred odstúpením2 (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Obo 159/2003). Obchodný zákonník v § 344 až 351 obsahuje všeobecnú a ucelenú úpravu odstúpenia od zmluvy v prípade porušenia zmluvných povinností, prípadne hrozby takéhoto porušenia v obchodných vzťahoch. Aj preto sa úprava odstúpenia od zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku na obchodné vzťahy nepoužije.

Odstúpenie od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka je možné len v prípade, ak je to v zákone ustanovené (napr. § 49, 575 ods. 3, 623 Občianskeho zákonníka) alebo ak je to medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté. Odstúpiť je možné len od zmluvy, ktorá bola platne uzavretá. Odstúpenie od zmluvy sa stáva perfektným okamihom dôjdenia tohto prejavu do dispozičnej sféry adresáta. Kperfektnosti odstúpenie nie je totiž potrebný ani súhlas adresáta aani rozhodnutie súdu3. Právnymi následkami odstúpenia od zmluvy sú tieto skutočnosti:

– zmluva sa ruší od počiatku (ex tunc), ak právny predpis alebo dohoda účastníkov neustanovuje inak,

– odstúpením od zmluvy sa subjekty zrušenej zmluvy musia medzi sebou vysporiadať podľa zásad o bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka,

– odstúpením od zmluvy nie je dotknuté právo na náhradu škody.

Poznáme všeobecný zákonný dôvod možnosti odstúpenia od zmluvy, osobitné zákonné dôvody a dôvody vyplývajúce zo zmluvy. Všeobecný zákonný dôvod odstúpenia od zmluvy je upravený v § 49 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastník, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť. Tieseň predstavuje určitý objektívny stav, pre ktorý nie je rozhodujúce ako vznikol, (či udalosťou, pôsobením tretích osôb, druhým zmluvným subjektom) a či o nej druhy zmluvný subjekt vedel4. Tieseň umožňuje oprávnenej osobe odstúpiť od zmluvy len vtedy, ak bola zmluva uzavretá aj za nápadne nevýhodných podmienok. Obe podmienky, a síce tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, musia byť splnené súčasne vzhľadom k tomu, že ide o dva samostatné predpoklady v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka. Tam, kde druhá zmluvná strana voči odstúpeniu nenamieta, nie je potrebné rozhodnutie súdu. V opačnom prípade zostáva poškodenej strane domôcť sa svojich práv ohľadom odstúpenia od zmluvy jedine súdnou cestou. Nápadnú nevýhodnosť podmienok treba skúmať v každom jednotlivom prípade osobitne a prihliadnuť najmä na to, aké plnenie sa stáva povinnosťou pre účastníka, ktorý koná v tiesni, a na aké plnenie má tento účastník zmluvy právo. Ak je medzi týmito plneniami zjavný hodnotový, majetkový, či iný zjavný nepomer, možno usúdiť, že v okamihu uzavretia zmluvy existovali nápadne nevýhodné podmienky.

Obchodný zákonník aplikáciu tohto ustanovenia (§ 49 Občianskeho zákonníka) v obchodných vzťahoch výslovne vylučuje. Účastník obchodnoprávnych vzťahov v záujme stability obchodných vzťahov teda nemôže odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa preukáže, že ju uzavrel v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Takéto riešenie vychádza zo skutočnosti, že podnikateľ musí znášať určité podnikateľské riziko ako súčasť podnikania, ktoré okrem iného vyplýva aj z definície podnikania (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), keďže podnikanie je činnosť, ktorú podnikateľ uskutočňuje vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť.

Okrem tohto všeobecného dôvodu je možné odstúpiť od zmluvy len, ak je to v zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Jedným z najčastejších dôvodov odstúpenia od kúpnej zmluvy, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti je prípad nezaplatenia kúpnej ceny. Aj keby sa účastníci v zmluve nedohodli na možnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, Občiansky zákonník v § 517 ods. 1 stanovuje, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť.

Dôležitou právnou zmenou, ktorá nastala v rámci tejto problematiky, bolo prijatie novej vyhlášky Úradom geodézie, kartografie a katastra SR č. 461/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny zákon (ďalej len „nový vyhláška“) a ktorá nahradila dovtedy platnú vyhlášku č. 79/1996 Z. z. (ďalej len „pôvodná vyhláška“).

2.2 Odstúpenie od zmluvy v čase rozhodovania o vklade 

Právnu úpravu odstúpenia od zmluvy obsahuje Občiansky zákonník v § 48 a 49 (pozri vyššie). V katastrálnom zákone odstúpenie od zmluvy rieši § 31b a v pôvodnej vyhláške § 38. Pokiaľ dôjde k odstúpeniu od zmluvy ešte predtým ako bol vklad povolený, podľa § 31b katastrálneho zákona dôjde k zastaveniu konania o návrhu na vklad. V zmysle pôvodnej vyhlášky nastával problém pri odstúpení od zmluvy v prípade, ak už bol vklad povolený (pozri nižšie).

Ak k účinnému odstúpeniu od zmluvy došlo ešte pred rozhodnutím správy katastra o návrhu na vklad, konanie o povolení vkladu sa zastaví. Vyplýva to podľa § 31b písm. b) katastrálneho zákona, podľa ktorého, konanie o návrhu na vklad sa zastaví, ak účastník konania odstúpil od zmluvy pred vydaním rozhodnutia o návrhu na vklad. To znamená, že ak bola zmluva o prevode nehnuteľnosti riadne, v súlade s právnymi predpismi uzavretá, bol podaný návrh na jej vklad do katastra nehnuteľností a počas lehoty, ktorú má príslušný zamestnanec príslušnej správy katastra na vydanie rozhodnutia o tomto vklade, príde návrh, žiadosť o zastavenie konania z dôvodu odstúpenia od zmluvy, zamestnanec rozhodujúci o tomto vklade v podstate preskúma iba zhodnosť účastníkov a zhodnosť predmetu konania a taktiež, či jednostranné odstúpenie bolo doručené druhej strane, a následne konanie o tomto vklade zastaví.

Zákon ale nerieši, či ide o oprávnené odstúpenie od zmluvy z dôvodov taxatívne uvedených v Občianskom zákonníku alebo z dôvodov uvedených v zmluve. Môže teda nastať situácia, že povedzme predávajúci odstúpi od zmluvy z dôvodu porušenia určitých, zmluvne podchytených povinností kupujúcim, ktoré v skutočnosti porušené neboli. Následne správa katastra konanie zastaví. Alebo v prípade situácie, keď bola kúpna cena zaplatená po lehote splatnosti, ktorá bola stanovená povedzme na 5 deň po podaní návrhu na vklad, resp. zaplombovaní listu vlastníctva, predávajúci odstúpi od zmluvy a správa katastra konanie zastaví. V takomto prípade bude mať predávajúci prevádzanú nehnuteľnosť naďalej vo svojej dispozičnej sfére a taktiež bude mať na svojom účte kúpnu cenu. V takomto prípade by kupujúcemu ostávala možnosť pomáhať sa svojej kúpnej ceny jedine súdnou cestou.

2.3 Odstúpenie od zmluvy po povolení vkladu 

K problému odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľnosti po právoplatnosti rozhodnutia o povolení vkladu nejestvuje jednoznačný teoreticko-právny záver ani jednoznačná právna úprava. Tu sa prezentovali i stále sa prezentujú rôzne názory, z ktorých možno badať dva najvýznamnejšie, a navzájom protichodné názorové prúdy. Problémom totiž je, či samotným odstúpením od (kúpnej) zmluvy (potom, ako bol vklad v prospech kupujúceho v katastri nehnuteľností povolený) dochádza aj k obnoveniu vlastníckeho práva … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Róbert Baran

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Cieľom predkladaného príspevku je poskytnúť komplexný a ucelený prehľad prostriedkov, ktoré slovenský právny poriadok poskytuje autorovi alebo inej oprávnenej osobe, a to v prípade ohrozenia alebo porušenia jeho majetkových autorských práv. Najväčšiu pozornosť príspevok venuje Autorskému zákonu, ako doplňujúcemu občianskoprávnemu predpisu. Ten vo svojich ochranných ustanoveniach odkazuje aj na primerané použitie Občianskeho zákonníka, ako základného predpisu súkromného práva. Majetkovým právam autora poskytuje ochranu aj Trestný zákon, ktorý sa použije v prípade, ak konanie porušovateľa naplní znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania autorského práva. Okrem toho sa príspevok zaoberá aj administratívnoprávnou ochranou, ktorú zabezpečuje zákon o priestupkoch. V takomto prípade možno porušovateľa postihnúť finančnou pokutou, o čom rozhoduje príslušný obvodný úrad.

1 ÚVOD 

Moderné prostriedky šírenia autorských diel umožňujú v doteraz nebývalej miere zásahy do autorského práva, ktoré závažným spôsobom poškodzujú práva autorov a iných nositeľov práv. Ochrana autorského práva v súčasnej dobe rýchleho rozvoja prenosu dát a vývoja nových technológií, ktoré umožňujú rozširovať spôsoby použitia autorských diel, nadobúda čoraz významnejší spoločenský zmysel. V danom prípade však nejde len o čisto subjektívny záujem o ochranu jednotlivých autorov a ich tvorby, ale v čoraz väčšej miere ide aj o ochranu celospoločenských záujmov na zabezpečení nerušenej tvorby a používania predmetov autorského práva. Aj z tohto dôvodu musí právo pružne reagovať na požiadavky súčasnej doby a v dostatočnom rozsahu chrániť autorov pred neoprávnenými zásahmi do ich majetkových práv.

Slobodu vedeckého bádania a umenia zaručuje v podmienkach nášho právneho poriadku už Ústava SR. Ochranu práv na výsledky tvorivej duševnej činnosti následne zabezpečuje zákon. Zaradenie tejto úpravy do Ústavy SR, ako základného zákona nášho štátu, s ktorým musia byť v súlade všetky ostatné právne predpisy vyjadruje skutočnosť, že tieto práva sa považujú za základné ľudské a občianske práva.

Predkladaný príspevok si teda dáva za cieľ poskytnúť komplexný prehľad právnych prostriedkov, ktorými slovenský právny poriadok poskytuje autorovi ochranu pred porušením alebo ohrozením jeho práv. Predovšetkým sa bude jednať o ochranu občianskoprávnu, trestnoprávnu a ochranu administratívnoprávnu.

2 OBČIANSKOPRÁVNA OCHRANA 

Z hľadiska systematiky zaraďujeme autorské právo do oblasti práva nehmotných statkov, ktorá tvorí samostatnú časť občianskeho (súkromného) práva. Občianskoprávna ochrana majetkových práv je pritom zabezpečovaná zákonom č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon, ďalej v texte AZ) v znení neskorších predpisov.

V zmysle § 56 AZ autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah sa môže domáhať najmä:

a) určenia svojho autorstva; podľa dôvodovej správy k AZ sa v tomto prípade nebude jednať o určenie existencie právneho vzťahu alebo práva v zmysle žaloby na určenie podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

b) zákazu ohrozenia svojho práva, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na ohrození tohto práva; na poskytnutie ochrany teda postačuje už samotné ohrozenie práva, kedy sa autor môže domáhať, aby súd zakázal rušiteľovi pokračovať v jeho protiprávnom konaní.

c) zákazu neoprávneného zásahu do svojho práva, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na neoprávnenom zásahu do tohto práva; tento zákaz sa vzťahuje aj na vývoj, výrobu, ponuku na predaj, nájom alebo vypožičanie, dovoz, rozširovanie alebo využívanie pomôcok výlučne alebo čiastočne určené na odstránenie, vyradenie prevádzky alebo obmedzenie funkčnosti akéhokoľvek technického zariadenia alebo technologického opatrenia na ochranu práv. Takýmto technologickým opatrením je akýkoľvek postup, výrobok alebo súčiastka vložené do postupu, výrobku alebo prístroja, ktoré majú predchádzať, obmedziť alebo zabrániť neoprávnenému zásahu do autorského práva k dielu. Rovnako sa tento zákaz vzťahuje aj na odstránenia alebo zmeny akejkoľvek elektronickej informácie na správu práv, ako aj na verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženín vrátane ich dovozu, ako aj na verejný prenos diela, pri ktorých boli elektronické informácie na správu práv odstránené alebo zmenené bez súhlasu autora. Predmetnými informáciami pre správu práv AZ zamýšľa údaje, ktoré identifikujú dielo, autora diela alebo nositeľa akéhokoľvek práva k dielu, informácie o termíne a podmienkach použitia diela a akékoľvek číslice alebo kódy, ktoré vyjadrujú takéto informácie, ak je ktorákoľvek z týchto informačných položiek pripojená k rozmnoženine diela alebo ak sa zobrazí v súvislosti s verejným prenosom diela. Vo všeobecnej rovine môžeme povedať, že sa jedná o zdržovací nárok, kedy neoprávnený zásah do autorských práv stále trvá a tzv. zdržovacou žalobou sa autor na súde domáha zastavenia porušovania jeho práva.1 V tomto smere sa teda zvýrazňuje preventívny charakter zdržovacej žaloby. Porušenia majetkových práv autora sa dopustí napríklad ten, kto neoprávnene dielo rozmnoží, rozširuje, ale aj ten, kto poruší nárok autora na odmenu.

d) poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny diela alebo napodobneniny diela, o spôsobe a rozsahu jej použitia a o službách porušujúcich právo autora vrátane 

k. údajov o vlastníkovi, vydavateľovi, výrobcovi, distributérovi, dodávateľovi alebo predajcovi takej rozmnoženiny diela alebo napodobneniny diela alebo o poskytovateľovi služieb, 

l. údajov o vydanom, vyrobenom, dodanom, poskytnutom, prijatom alebo objednanom množstve alebo cene takej rozmnoženiny diela, napodobneniny diela alebo služby.

Tieto informácie je povinná poskytnúť aj osoba, ktorá

– má v držbe rozmnoženinu diela alebo napodobneninu diela,

– využíva služby porušujúce právo autora,

– používa služby využívané pri porušovaní práv autora,

– bola označená ako osoba zúčastnená na výrobe, spracovaní alebo distribúcii rozmnoženiny diela alebo na

poskytovaní služieb porušujúcich právo autora.
Podľa dôvodovej správy k AZ, tento všeobecne formulovaný nárok na poskytnutie údajov o pôvode neoprávnene

zhotovených rozmnoženín, o spôsobe ich použitia a o totožnosti osôb, ktoré sa zúčastnili na tomto neoprávnenom zhotovení, umožňuje dotknutej osobe získať dôkazy na uplatnenie ďalších nárokov; tento nárok bude možné využiť najmä v prípadoch, keď dotknutej osobe chýba nielen dôkaz, ale aj dostatok informácií na určité tvrdenie.

Autor má právo domáhať sa určitých informácií potrebných na ochranu svojich práv nielen na súde, ale aj v rozsahu uvedenom v AZ na colných orgánoch. Jedná sa o informácie o obsahu a rozsahu dovozu a vývozu tovaru, ktorý

– je rozmnoženinou jeho diela v akejkoľvek forme,

– má slúžiť ako nosič na vyhotovenie takejto rozmnoženiny,

– je zariadením alebo prístrojom na vyhotovenie rozmnoženín,

– je pomôckou určenou na odstránenie, vyradenie z prevádzky alebo obmedzenie funkčnosti akéhokoľvek technického

zariadenia alebo technologického opatrenia na ochranu práv podľa AZ.
Autor môže rovnako nahliadať do colných dokladov, aby zistil, či dovoz, vývoz alebo príjem tovaru na použitie na

území SR je oprávnený alebo aby zistil údaje rozhodujúce na uplatnenie práv vyplývajúcich z AZ.

e) odstránenia následkov zásahu do práva na náklady osoby, ktorá neoprávnene zasiahla alebo hrozila neoprávneným

zásahom, a to

zničením neoprávnene vyhotovenej rozmnoženiny diela alebo napodobneniny diela jej stiahnutím z obehu alebo z iného použitia alebo

zničením materiálov, nástrojov apomôcok použitých pri neoprávnenom zásahu alebo hrozbe neoprávneného zásahu, ich stiahnutím z obehu alebo z iného použitia.

Nárok na odstránenie následkov porušenia autorských práv prichádza do úvahy iba v tých prípadoch, kedy už došlo k samotnému porušeniu autorského práva. Pokiaľ porušenie autorského práva ešte iba hrozí, je tento nárok vylúčený. Nárok môže autor uplatniť tzv. odstraňovacou žalobou, ktorá má reparačný charakter. Touto žalobou sa bude domáhať obnovenia stavu, ktorý tu bol pred porušením jeho práva. Podmienkou uplatnenia tohto nároku je trvanie následkov, resp. aby zdroj následkov porušovania práv trval, aj keď porušenie samo o sebe už trvať nemusí.2

f) náhrady ujmy podľa osobitného predpisu. Na tomto mieste AZ odkazuje na úpravu v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej v texte OZ). Podľa § 442 OZ sa nahrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. OZ osobitne upravuje aj rozsah náhrady škody v prípade porušenia alebo ohrozenia práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy. Ak výšku náhrady škody nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu. OZ odkazuje na toto ustanovenie aj v súvislosti s určením výšky bezdôvodného obohatenia. Zákonodarca akoby dával možnosť z rovnakého právneho dôvodu (z rovnakého porušenia práva) uplatňovať náhradu škody alebo bezdôvodné obohatenie. V praxi však bude treba dôsledne rozlišovať, kedy sa uplatní nárok na náhradu škody a kedy nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.3 Nárok na náhradu škody možno uplatňovať vtedy, ak sa konaním škodcu zmenší už existujúci majetok poškodeného, a to za predpokladu, že škodca nič nenadobudol a ani nestratil. Zodpovednosť za škodu má totiž plniť reparačnú funkciu, čo znamená, že poškodenému sa má nahradiť to, o čo pri spôsobení škody prišiel. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, nárok na jeho vydanie možno uplatňovať vtedy, ak niekto nenadobudne to, čo by inak nadobudnúť mal, a ten čo neplnil, sa tým na jeho úkor obohatil (niečo neoprávnene získal).4

Novelou vykonanou zákonom č. 84/2007 Z. z. bola do OZ transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/AE z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, v dôsledku čoho došlo k rozšíreniu doterajšieho obsahu náhrady škody. Ak by sa totiž priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. OZ teda zakotvuje prioritu nepeňažnej formy zadosťučinenia (v podobe ospravedlnenia alebo zverejnenia rozsudku) pred náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Gabriela Simková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

1 ÚVOD 

Spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len „spoločnosť“) je jednou z foriem obchodných spoločností, ktorá sa najčastejšie vyskytuje v podmienkach obchodovania na území Slovenskej republiky. Je tomu tak najmä z toho dôvodu, že vo všeobecnosti sa tento typ spoločnosti považuje za bezpečnú formu podnikania. Dôvodom takéhoto chápania tejto formy obchodnej spoločnosti vyplýva jednak z pomerne jednoduchej organizačnej štruktúry v porovnaní napríklad sakciovou spoločnosťou ataktiež aj pre existenciu obmedzeného ručenia jej spoločníkov. Už menej známou skutočnosťou je však fakt, že výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti je spojené so zvýšenou mierou zodpovednosti a v prípade porušenia povinností tohto štatutárneho orgánu je možné uplatňovať voči jeho osobe nárok na náhradu škody, ktorá v dôsledku takéhoto konania spoločnosti vznikla. Konateľské oprávnenie teda už v sebe nesie aj určité riziko vo vzťahu k výkonu funkcie pre osobu štatutára.

Tento príspevok sa zameriava na problematiku uplatňovania nárokov zo zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti, ktorej je štatutárnym orgánom v prípade, ak táto škoda vznikne v dôsledku porušenia jeho povinností, ktoré mu ukladá zákon, spoločenská zmluva, stanovy, zmluva o výkone funkcie a v prípade ak táto zmluva nebola uzavretá, tak povinností vyplývajúce z ustanovení o mandátnej zmluve ako aj uznesení valného zhromaždenia pričom je daný akcent na povinnosť konateľa zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva ako jednej z hlavných povinností konateľa.

2 PODMIENKY UPLATNENIA NÁROKOV ZO ZODPOVEDNOSTI ZA ŠKODU VOČI ŠTATUTÁRNEMU ORGÁNU SPOLOČNOSTI S RUČENÍM OBMEDZENÝM 

Štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je v zmysle § 133 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) jeden alebo viacero konateľov. Okrem toho, že konateľ koná v mene spoločnosti je aj osobne zodpovedný za škodu, ktorú porušením svojich povinností pri výkone pôsobnosti spoločnosti spôsobí. Zodpovednosť konateľa resp. konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti porušením povinností, vyplýva zo všeobecných ustanovení ObZ o náhrade škody (§ 373 a nasl. ObZ) ako aj špeciálnych ustanovení o zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú porušením povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti. Táto osobitná a pomerne podrobná právna úprava zodpovednosti konateľov za škodu bola do slovenského ObZ inkorporovaná jeho novelou, zákon č. 500/2001, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.2002, konkrétne ide o § 135a ObZ.

V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, že podľa § 261 ods. 3 písm. a) sa vzťahy medzi spoločnosťou a jej konateľom zaraďujú medzi tzv. absolútne obchody resp. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, čo znamená, že sú komplexne podriadené režimu Obchodného zákonníka, bez zreteľa na povahu subjektov týchto vzťahov. Napriek tomu, že v tomto vzťahu vystupuje na jednej strane podnikateľ (s.r.o.) a na druhej strane fyzická osoba – nepodnikateľ (konateľ) sa na uplatňovanie náhrady škody, ktorú konateľ spôsobí porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti spoločnosti, budú vždy aplikovať ustanovenia ObZ.

Konateľ zodpovedá za porušenie povinností, ktoré pre neho vyplývajú zo záväzkového vzťahu k spoločnosti (napr. zo zmluvy o výkone funkcie, alebo mandátnej zmluvy). Zodpovednosť konateľa má v tomto prípade povahu záväzkovej zodpovednosti za škodu (ex contractu) avšak konateľ svojím konaním môže spôsobiť škodu aj priamo spoločníkom, s ktorými nie je v žiadnom záväzkovom vzťahu. V tomto prípade ide o mimozáväzkovú zodpovednosť konateľa za škodu (ex delicto).(1) Rozsah náhrady škody upravujú ustanovenia § 378 a nasl. ObZ.

Právna úprava zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti je uvedená v § 135a ObZ. Tieto ustanovenia sú vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave zodpovednosti za škodu špeciálnou úpravou, tzn. pri posudzovaní zodpovednosti konateľov je potrebné aplikovať v prvom rade tieto špeciálne ustanovenia o zodpovednosti konateľov za škodu a ak tieto neustanovujú inak použijú sa všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za škodu podľa § 373 a nasl. ObZ. Považujeme za potrebné zároveň zdôrazniť, že inštitút náhrady škody v ObZ je na rozdiel od občianskoprávnej úpravy založený na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti. Strana, ktorá poruší svoju povinnosť, je povinná škodu nahradiť, bez ohľadu na to, či porušenie povinnosti, ktoré spôsobilo vznik škody, zavinila alebo nie. Pri skúmaní splnenia podmienok pre uplatňovanie náhrady škody nie je relevantná subjektívna stránka konajúceho t.j. zavinenie, čo podstatným spôsobom uľahčuje dôkaznú situáciu subjektu oprávneného na uplatňovanie nároku na náhradu škody.

V zmysle § 135a ObZ je subjektom oprávneným na uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá spoločnosti vznikla v dôsledku porušenia povinností konateľa pri výkone jeho pôsobnosti, primárne spoločnosť, ale za splnenia osobitných podmienok je na to oprávnený aj veriteľ tejto spoločnosti. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku na náhradu škody je v konkrétnom prípade potrebné preukázať existenciu všeobecných ako aj osobitných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Týmito všeobecnými predpokladmi sú:

1. vznik škody – ak škoda nevznikla, pričom mohla aj reálne hroziť nemožno sa úspešne domôcť jej náhrady.
2. porušenie povinností pri výkone funkcie konateľa – najmä porušenie povinnosti stanovených zákonom (napr: v zmysle § 135 ods. 1 ObZ sú konatelia povinný podať návrh na zápis spoločnosti do obchodného registra, zabezpečiť vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva, viesť zoznam spoločníkov, informovať spoločníkov o záležitostiach spoločnosti, podľa § 128 ods. 1 sú konatelia spoločnosti povinný zvolať valné zhromaždenia najmenej raz za rok, ak zákon, spoločenská zmluva prípadne stanovy neustanovujú kratšiu lehotu, podľa § 145 ObZ sú konatelia povinní bez zbytočného odkladu podať návrh na zápis zvýšenia základného imania do obchodného registra, podľa § 147 ods. 1 sú konatelia povinní zverejniť zníženie základného imania a jeho výšku do 15 dní po rozhodnutí dva krát po sebe s časovým odstupom 30 dní a pod. Do tejto skupiny povinností konateľov stanovených ObZ zaraďujeme taktiež tzv prevenčné povinnosti, uvedené v § 66 ods. 2, § 135a ods. 1, § 384 ObZ.), spoločenskou zmluvou, stanovami, zmluvou o výkone funkcie a v prípade ak táto zmluva nebola uzavretá, tak povinností vyplývajúce z ustanovení o mandátnej zmluve ako aj uznesení valného zhromaždenia.
3. príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody – je potrebné preukázať, že porušenie povinností konateľa malo za následok vznik konkrétnej škody.

„Tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne, pretože nesplnenie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok, že nedochádza ku vzniku zodpovednosti za škodu.“(2)Preukázanie existencie uvedených predpokladov zaťažuje poškodeného a bez ich preukázania nie je možné úspešne uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej konateľom resp. konateľmi porušením povinností pri výkone ich pôsobnosti.(3)

Za osobitné predpoklady vzniku zodpovednosti konateľa spoločnosti považujeme porušenie konkrétnych povinností konateľa resp. konateľov, ktoré sú povinní pri výkone svojej funkcie uskutočňovať. Tieto povinnosti nie je možné úplne vymedziť a to z toho dôvodu, že povinnosti konateľov spoločností sú značne rôznorodé a závisia od konkrétneho prípadu, podľa toho akej spoločnosti (s akým predmetom podnikania) sú štatutárnym orgánom.

ObZ v § 135a ods. 2 príkladom uvádza prípady porušenia povinností konateľov, ktoré zakladajú ich zodpovednosť za škodu voči spoločnosti. V zmysle tohto ustanovenia sú konatelia povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že konatelia poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom (napr. vyplatenie podielu na zisku spoločníkov v rozpore s §123 ods. 2 a § 179 ods. 3,4, vyplatenie úrokov z vkladov do spoločnosti, vyplatenie preddavkov na podiel na zisku a pod.) ako aj v prípade ak nadobudli majetok v rozpore s ustanovením § 59a ObZ (napr: ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu a táto hodnota predmetu zmluvy nebola určená znaleckým posudkom alebo aj v prípade ak by spoločnosť uzavrela takúto zmluvu v lehote do dvoch rokov od jej vzniku a táto by nebola vopred schválená valným zhromaždením spoločnosti).(4) Tento výpočet konaní, ktoré možno kvalifikovať ako porušenie povinností konateľov je demonštratívny a v súvislosti s § 135a ods. 2 môžeme povedať, že konatelia zodpovedajú za škodu nie len týchto prípadoch, ale v každom prípade pri ktorom porušia svoje povinnosti. Z tohto dôvodu je škála možností kedy konatelia porušia svoje povinnosti značne rozsiahla a porušenie povinnosti závisí od posúdenia podmienok konkrétneho prípadu. Vzhľadom na túto značnú rôznorodosť prípadov kedy môže dôjsť k porušeniu povinností konateľom sa v nasledujúcom texte podrobne venujeme len jednej zo základných povinností konateľov, ktorou je povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva.

2.1 Povinnosť konateľov zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva 

V praxi je častým prípadom, kedy si spoločnosť uplatňuje nárok na náhradu škody voči jej konateľovi, porušenie jednej z jeho základných povinností a to zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva. Domnievame sa, že neuralgickým bodom uplatňovania tohto nároku zo zodpovednosti za škodu je určenie, kedy a či vôbec sa konateľ môže zbaviť zodpovednosti za škodu v prípade, ak v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vznikne spoločnosti škoda, a to v prípade keď daňová kontrola zistí také nedostatky vo vedení účtovníctva, ktoré majú za následok vznik dodatočnej daňovej povinnosti a daňového penále. Na rozdiel od iných prípadov uplatňovania nároku na náhradu škody voči konateľom je vyčíslenie škody, ktorá takto vznikne je menej náročné najmä z hľadiska preukazovania jej existencie ako aj určenia jej výšky. Domnievame sa, že pokiaľ ide o určenie výšky škody, ktorá spoločnosti takto vznikne je zrejmé, že spoločnosť si môže nárokovať len sumu vo výške daňového penále určeného príslušným daňovým úradom a nie aj dodatočný výmer dane, keďže dodatočným vymeraním dane sa v konečnom dôsledku spoločnosti nestanovuje nová povinnosť, ale ide iba o zabezpečenie riadneho splnenia si už existujúcej daňovej povinnosti daňovníka.

Z hľadiska uplatňovania zodpovednosti za porušenie tejto povinnosti konateľom, nepovažujeme za sporné, že konateľ môže poveriť vedením účtovníctva tretiu osobu a povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva splní konateľ tým, že účtovníctvo povedie buď sám, alebo zabezpečí jeho vedenie pracovníkmi spoločnosti alebo cudzou osobou. Polemika sa však vedie v otázke, či sa konateľ spoločnosti zároveň aj zbavuje zodpovednosti za škodu, ktorá vznikne spoločnosti tým, že toto účtovníctvo nebolo vedené v súlade s príslušnými právnymi predpismi, ktorých dodržanie sa pri vedení účtovníctva vyžaduje.

Prvá skupina odbornej verejnosti zastáva názor, že konateľ nezodpovedá za škodu, ktorá spoločnosti vznikne v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva v prípade, ak touto činnosťou poverí osobu s kvalifikáciou a praxou, zodpovedajúcou vykonávanej činnosti a účtovníctvo bolo vedené v súlade s príslušnými predpismi o účtovníctve a pre riadny výkon tejto činnosti vytvorí potrebné podmienky a poskytne jej potrebnú súčinnosť.(5) Podľa tohto názoru si konateľ splní svoju povinnosť stanovenú v § 135 ods. 1 ObZ aj v prípade ak takouto poverenou osobou je osoba (podnikateľ), ktorá nemá v predmete činnosti poskytovanie účtovného a daňového poradenstva ako aj v prípade, ak je touto činnosťou poverená osoba (zamestnanec) s ukončeným stredoškolským vzdelaním zameraným aj na oblasť účtovníctva a s desaťročnou praxou v tomto odbore. V zmysle vyššie uvedeného by spoločnosť, ktorej v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva mala svoj nárok uplatňovať voči tejto poverenej osobe. Problém však môže nastať, ak daná osoba nemá majetok resp. nie je poistená pre prípad, keď v dôsledku porušenia jej povinností pri výkone tejto činnosti dôjde k spôsobeniu škody a taktiež v prípade, keď je touto činnosťou poverený zamestnanec spoločnosti, keďže jeho zodpovednosť za škodu je limitovaná ustanoveniami Zákonníka práce.

Druhá skupina odbornej verejnosti sa prikláňa k názoru, že štatutárny orgán zodpovedá valnému zhromaždeniu spoločnosti za presné a správne vedenie účtovnej agendy, bez ohľadu na skutočnosť, kto túto činnosť fakticky vykonáva. Tento argument sa vyvodzuje z faktu, že zodpovednosť konateľov za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone svojej pôsobnosti má charakter objektívnej zodpovednosti. Z tejto zodpovednosti sa môže povinná strana oslobodiť len vtedy: „ak okolnosti vylučujúce zodpovednosť bránili splneniu povinnosti tak u povinnej strany, ako aj u tretej osoby. To znamená, že povinná strana je plne zodpovedá za výber tretej osoby.“(6) V prípade ak na strane osoby poverenej vedením účtovníctva neexistujú dôvody vylučujúce zodpovednosť za škodu (napr. osoba mohla predvídať vznik škody, ale sa spoliehala, že ku škode nedôjde) je za túto škodu zodpovedný konateľ a to bez ohľadu na to, či na jeho strane tieto okolností existujú alebo nie. V zmysle vyššie uvedeného sa konateľ zbaví zodpovednosti za škodu spôsobnú nesprávnym resp. nepresným vedením účtovníctva len v prípade, ak sú u neho dané okolností vylučujúce zodpovednosť za škodu a tieto okolnosti vylučujúce zodpovednosť existujú aj u osoby poverenej vedením účtovníctva. Domnievame sa, že na osoby poverené vedením účtovníctva je možné aplikovať len všeobecné liberačné dôvody uvedené v § 374 ObZ a nie osobitné uvedené v § 135a ods.3, ktoré sa vzťahujú výlučne na konateľov spoločnosti.

Vo vzťahu k zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú nesprávnym vedením účtovníctva spoločnosti osobou poverenou výkonom tejto činnosti sa prikláňame k druhej skupine uvedených argumentov. Pripustením argumentácie, že konatelia nezodpovedajú za škodu, ktorá spoločnosti vznikne v dôsledku nesprávneho vedenia účtovníctva vtedy, ak poveria touto činnosťou osobu hoci „kvalifikovanú“ pre túto činnosť by podľa nášho názoru fakticky obmedzovalo zodpovednosť konateľov a taktiež by bolo v rozpore so zásadou, že pri zodpovednosti za škodu sa v ObZ uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti, teda, že ten kto spôsobí škodu porušením svojej povinnosti zodpovedá za výsledok, ktorý je v tomto prípade vznik škody spôsobenej nesprávne (teda nie riadne) vedeným účtovníctvom. A zároveň sa domnievame, že dôsledné uplatňovanie takejto argumentácie by mohlo viesť k tomu záveru, že konateľ by mohol výkonom všetkých svojich povinností poveriť iné osoby, čím by sa zbavil akejkoľvek zodpovednosti v prípade, ak by ich porušením vznikla spoločnosti škoda.

3 LIBERÁCIA KONATEĽOV 

Nárok na náhradu škody zo zodpovednosti konateľov za porušenie povinností pri výkone svojej pôsobnosti nevznikne, ak konateľ preukáže existenciu osobitných liberačných dôvodov upravených v § 135 a ods. 3 ObZ alebo všeobecných liberačných dôvodov upravených v § 374 ObZ. Aj v tomto prípade však platí, že je potrebné na daný prípad v prvom rade aplikovať osobitnú právnu úpravu liberačných dôvodov a ak táto neustanovuje inak, všeobecnú.

V zmysle § 135 a ods. 1 je konateľ povinný vykonávať svoju pôsobnosť štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a taktiež jej všetkých spoločníkov. Výkon funkcie konateľov s odbornou starostlivosťou sa vzťahuje na všetky povinnosti uložené konateľom a to či už zákonom, spoločenskou zmluvou, stanovami alebo rozhodnutím valného zhromaždenia. „Aby konateľ mohol byť v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, musí vynaložiť primerané úsilie na to, aby záujmy spoločnosti spoznal a vychádzajúc z tohto poznania, potom s odbornou starostlivosťou posúdil ako má konať.“(7) Tieto podmienky stanovené pre výkon funkcie konateľa je potrebné v súvislosti so zodpovednosťou konateľov za škodu chápať ako ich kumulatívnu povinnosť a teda musia byť splnené všetky súčasne.(8) Ak konateľ nesplní čo i len jednu z nich, v dôsledku čoho spoločnosti vznikne škoda, je za ňu zodpovedný. V zmysle vyššie uvedeného potom môžeme povedať, že ak konateľ súčasne preukáže, že pri plnení si svojich povinností postupoval s odbornou starostlivosťou a zároveň v záujme spoločnosti, ktorej je konateľom, nebude zodpovedať za škodu, ktorá aj napriek tomu spoločnosti vznikla. Na rozdiel od preukazovania existencie všeobecných predpokladov (škoda, porušenie povinností, príčinná súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody) pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody preukázanie neporušenia týchto povinností zaťažuje konateľov spoločnosti, voči ktorým si oprávnený subjekt uplatňuje nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia povinností pri výkone ich pôsobnosti. V tomto sa uplatňuje princíp tzv. prezumcie porušenia povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.

Do druhej skupiny dôvodov zbavujúcich konateľov zodpovednosti, za škodu vzniknutú ich konaním spoločnosti patria prípady, kedy konatelia vykonávajú uznesenia valného zhromaždenia. „Pokiaľ by pri výkone pôsobnosti konateľov došlo ku vzniku škody, avšak konatelia by vykonávali uznesenie valného zhromaždenia, nevzniká im zodpovednosť za škodu.“(9) To neplatí, ak je toto uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. Predpokladom vzniku zodpovednosti konateľa je v tomto prípade to, že konatelia vykonali rozhodnutie valného zhromaždenia, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami spoločnosti. Vzniká však otázka, akým spôsobom môže konateľ zabrániť výkonu takéhoto rozhodnutia valného zhromaždenia. Domnievame sa, že v prípade ak o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia už predtým nerozhodol súd, mal by v prebiehajúcom konaní o náhrade škody na základe návrhu konateľov prejudiciálne rozhodnúť o tejto neplatnosti. Na druhej strane, ak konatelia zistia, že návrh uznesenia valného zhromaždenia je v rozpore so zákonom alebo spoločenskou zmluvou ešte pred jeho schválením valným zhromaždením spoločnosti, sú povinní na to upozorniť valné zhromaždenie ešte v tomto čase pred jeho schválením. Ak však túto skutočnosť zistia až po jeho schválení, sú povinní spoločnosť upozorniť, že takéto uznesenie nebudú môcť vykonať. Podľa nášho názoru by mali samotní konatelia v záujme vlastnej ochrany podať na súde určovaciu žalobu o neplatnosti takéhoto uznesenia podľa § 131 ObZ.

V tejto súvislosti považujeme za potrebné sa osobitne venovať aj otázke zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú konaním podľa rozhodnutí a pokynov valného zhromaždenia, ktoré síce neboli v rozpore s právnymi predpismi ani s internými normami spoločnosti, avšak boli v rozpore so záujmami spoločnosti a z tohto dôvodu boli nevhodné. Zákon výslovnú úpravu dôsledkov takéhoto konania nevymedzuje. Z celkového kontextu právnej úpravy zodpovednosti však vyplýva, že zbavenie sa zodpovednosti zo strany konateľa by v tomto prípade nebolo možné. Ak je totiž uznesenie valného zhromaždenia v rozpore so záujmami spoločnosti a konateľ ho napriek tomu vykoná, nemožno hovoriť ani o tom, že konal s odbornou starostlivosťou, ani o tom, že konal v dobrej viere. Odborná starostlivosť zahŕňa nielen povinnosť konať v súlade s právnymi predpismi, ale aj povinnosť skúmať vhodnosť pokynov z hľadiska záujmov spoločnosti. Podľa nášho názoru by zodpovednosť konateľa v takomto prípade vznikla v dôsledku toho, že konateľ vykonával uznesenie valného zhromaždenia, ktoré bolo v rozpore so zásadou zákazu zneužitia práva (väčšiny alebo menšiny) vyjadrenou v § 56a ods. 1. Konateľ by svojím konaním podľa takéhoto pokynu sám porušil ustanovenie § 56a ods. 2 (Akékoľvek konanie, ktoré znevýhodňuje niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom, sa zakazuje). Proti uvedenému pokynu by sa konateľ mohol účinne brániť, napríklad využitím vyššie uvedených možností, ktoré mu zákon poskytuje (návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pre rozpor s § 56a).(10)

V zmysle vyššie uvedeného pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností pri výkone pôsobnosti konateľov do popredia vystupuje potreba vymedzenia pojmov ako konanie sodbornou starostlivosťou a aj konanie v záujme spoločnosti a jej spoločníkov.

3.1 Vymedzenie pojmu odborná starostlivosť 

Pojem konanie s odbornou starostlivosťou ObZ používa nie len pri úprave povinností konateľa, ale i na ďalších miestach vObZ (napr.: pri úprave zodpovednosti v niektorých zmluvných typoch).(11) Absencia legálnej definície uvedeného pojmu, by však nemala byť chápaná ako nedostatok resp. nedôslednosť zákonodarcu pri tvorbe zákona. Domnievame sa, že jej vymedzením by síce zákonodarca jasne stanovil podmienky pre výkon funkcie konateľa, ale zároveň by pravdepodobne nepokryl rôznorodosť činností, ktoré konatelia pri výkone svojej funkcie uskutočňujú resp. musia uskutočňovať, to znamená, že by došlo k faktickému obmedzeniu okruhu prípadov, kedy by voči konateľovi bolo možné uplatňovať nárok na náhradu škody. ObZ v § 135a ods.1 príkladom uvádza aké povinnosti konateľov je možné pod tento pojem subsumovať. Konkrétne ide o povinnosť konateľa zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Vo všeobecnosti však možno povinnosť konateľa postupovať s odbornou starostlivosťou pri výkone svojej pôsobnosti vymedziť tak: „aby konateľ pri svojom rozhodovaní zaobstaral a zohľadnil všetky objektívne možné a dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie pri vykonávaní jeho pôsobnosti.“(12) To znamená, že pre výkon funkcie konateľa sa vyžaduje značný stupeň vedomostí a profesionálnych zručností o činnostiach týkajúcich sa vedenia spoločnosti, pre odvetvie podnikania v ktorom konkrétna spoločnosť pôsobí, pričom naplnenie obsahu tohto pojmu závisí od posúdenia podmienok konkrétneho prípadu. To však neznamená, že sa konanie s odbornou starostlivosťou má posudzovať subjektívne s prihliadnutím na osobnostné predpoklady konateľa, ale je potrebné tento pojem posudzovať s prihliadnutím na objektívnu všeobecne požadovanú odbornú starostlivosť vyžadovanú na konkrétny druh úkonu alebo rozhodnutia konateľa. V tejto súvislosti je irelevantná úroveň dosiahnutého vzdelania konkrétneho konateľa. Zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností stanovených pre výkon tejto funkcie sa konateľ nemôže úspešne brániť tým, že jeho vzdelanie je iba základné, stredoškolské, resp. z inej oblasti v ktorej podniká spoločnosť, ktorej je konateľom.

3.2 Konanie v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov 

Ako ďalšiu podmienku pre výkon pôsobnosti konateľa zákon stanovuje jej súlad so záujmami spoločnosti, ako aj jej spoločníkov. V situáciách kedy je v spoločnosti viacero spoločníkov nemusí byť ich vôľa vždy rovnaká. Konateľ je povinný rešpektovať vôľu spoločníkov, ktorí disponujú väčšinou hlasov v spoločnosti, avšak za splnenia predpokladu, že takýmto rozhodnutím väčšiny spoločníkov nedôjde k zneužitiu práv väčšiny hlasov podľa § 56a ods. 1 ObZ. Konanie v súlade so záujmami spoločnosti ako aj jej spoločníkov je možné vymedziť ako také konanie štatutárneho orgánu pri ktorom zohľadní všetky potrebné informácie, zhodnotí ich s odbornou starostlivosťou a na základe toho rozhodne v presvedčení, že koná v najlepšom záujme spoločnosti a jej spoločníkov. Samozrejme, že aj pri dodržaní vyššie uvedeného sa nemusí vždy dostaviť očakávaný výsledok ku ktorému toto konanie smerovalo z dôvodu, že rozhodovanie v oblasti podnikania nesie v sebe aj značné podnikateľské riziko, a konkrétne rozhodnutie v skutočnosti môže spoločnosti spôsobiť negatívne finančné účinky aj napriek splneniu vyššie uvedených podmienok zo strany konateľa, v takomto prípade však konateľ nezodpovedá za škodu, ktorá spoločnosti vznikla.

4 ZÁVER 

Zavedením osobitného inštitútu zodpovednosti konateľov za škodu spôsobenú spoločnosti, porušením povinností pri výkone svojej pôsobností sa Slovenská republika zaradila medzi krajiny, ktoré podporujú ochranu spoločníkov a veriteľov tejto formy obchodných spoločností pred nezodpovedným ako aj neodborným konaním zo strany ich štatutárnych orgánov.

Takáto právna úprava sa javí ako dobrá a progresívna, avšak sa domnievame, že je potrebné, vzhľadom na rôznorodosť vzťahov, ktorých sa dotýka, rozvinúť judikatúru najmä Najvyššieho súdu SR k tejto téme, tak aby samotný proces uplatňovania nárokov oprávnených subjektov voči konateľom, smeroval k zjednodušeniu a zároveň aj k jeho sprehľadneniu najmä vo vzťahu k preukazovaniu existencie škody a určovaniu jej výšky. V tejto súvislosti považujeme za potrebné zdôrazniť, že len kvalitná a v praxi realizovateľná právna úprava zodpovednosti konateľov spoločností za škodu môže napomáhať k zlepšeniu podnikateľského prostredia a zvýšeniu dôvery v tejto oblasti.

Poznámky

• 1) FEKETE, I.: Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným: Komplexná príručka. Bratislava: EPOS, 2004 s.486 
• 2) PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 417. 
• 3) Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obo 36/2006. 
• 4) Bližšie pozri: OVEČKOVÁ, O.: Obchodný zákonník – komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2008, s. 170. 
• 5) Pozri: NS SR sp. zn. 3 Obo 106/2007, Rozsudok Vrchního soudu v Praze sp. zn. 3 Cmo 442/2005. 
• 6) FEKETE, I.: Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným: Komplexná príručka. Bratislava: EPOS, 2004 s.491. 
• 7) OVEČKOVÁ, O.: Obchodný zákonník – komentár. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2008, s. 556. 
• 8) Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 14 Co 222/2008 v spojení s opravným uznesením sp.zn. 14 Co 222/2008 považuje za porušenie povinností konateľa aj prípad kedy konateľ v mene spoločnosti uzatvorí zmluvu o poskytovaní právnych služieb so sebou samým ako s advokátom, na základe ktorej má vykonávať správu dlhodobého hmotného majetku spoločnosti. 
• 9) Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 418. 
• 10) Škrinár, A.: K niektorým problémom právnej úpravy zodpovednosti štatutárnych orgánov za škodu spôsobenú spoločnosti výkonom funkcie podľa Obchodného zákonníka, In. Bulletin slovenskej advokácie, č. 11, 2008, s. 16. 
• 11) Napríklad, pri zmluve o uskladnení sa skladovateľ zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Pri zmluve o uložení sa opatrovateľ zaväzuje, že vec bude starostlivo opatrovať. 
• 12) Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník – komentár. Tretie aktualizované vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 416. 

Autor
JUDr. Peter Lukáčka PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Príspevok prináša a systematizuje najnovšie poznatky z oblasti porovnávania kúpnych zmlúv v najdôležitejších kódexoch súkromného práva a porovnávania obchodnej kúpnej zmluvy s inými zmluvnými typmi. Osobitne je riešená aj problematika zmluvnej praxe pri vymedzovaní obchodnej kúpnej zmluvy a jej zámeny so zmluvou o dielo.

1 ÚVOD 

Kúpna zmluva (emptio venditio) sa považuje za jeden z najstarších zmluvných typov a z historických prameňov môžeme konštatovať, že bola pokračovaním zmluvy zámennej, ako naturálnej výmeny. Kúpna zmluva sa pôvodne považovala za reálny kontrakt, ktorého podstatou bola výmena veci za peniaze. Až v období ius gentium sa kúpa pod vplyvom bona fides aúčasti peregrínov na právnych vzťahoch sRimanmi stala namiesto reálneho kontraktu, konsenzuálnym kontraktom, ktorá sa uzatvárala ako jednoduchá dohoda o veci a o kúpnej cene.2 Dnes patrí kúpna zmluva medzi klasické a najfrekventovanejšie zmluvné typy súkromného záväzkového práva a tento fakt je daný hlavne tým, že nosným predmetom obchodnoprávnych vzťahov je vzájomná výmena tovarov a činností.

Právnu úpravu kúpnej zmluvy nájdeme nie len v Obchodnom, ale aj v Občianskom zákonníku, teda môžeme hovoriť o duálnej úprave tohto súkromnoprávneho inštitútu. Túto situáciu by mohla zmeniť pripravovaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na rozsah a zameranie tejto rekodifikácie sa výrazným spôsobom dotkne aj ostatných odvetví súkromného práva v Slovenskej republike. Možno preto hovoriť, že ide o rekodifikáciu celého súkromného práva. Navrhovaná rekodifikácia sa bude zaoberať aj otázkami vzťahu Obchodného a Občianskeho zákonníka. Predmetom by malo byť aj vyriešenie otázok ohľadne záväzkového práva a to nie len jeho všeobecnej časti, ale aj osobitnej časti, ktorá sa týka jednotlivých zmluvných typov. Právna prax, ale aj teória pociťujú, že Občiansky zákonník ale aj Obchodný zákonník v podobe, v akej sa nachádzajú už nevyhovujú dnešným požiadavkám. Predovšetkým Občiansky zákonník netvorí všeobecný a vnútorne skĺbený základ súkromnoprávnej úpravy, ktorý by bol kompatibilný s právnou úpravou Európskej únie. Práve od tohto základného súkromnoprávneho predpisu bude do značnej miery závisieť úroveň našej legislatívy v oblasti súkromného práva v budúcnosti. Pri tejto rozsiahlej rekodifikácií je potrebné si ešte ozrejmiť otázku, či sa rekodifikácia bude uberať smerom tzv. komercializácie Občianskeho zákonníka, alebo či sa ponechá úprava záväzkovej časti v oboch zákonníkoch. 3

Nový legislatívny zámer Občianskeho zákonníka navrhuje, aby všeobecná úprava záväzkových vzťahov bola jednotne upravená v Občianskom zákonníku, ktorým by sa sprehľadnila úprava jednotlivých zmluvných typov a ich zabezpečenia. Myslím si, že takýto postup by určite prispel k ich sprehľadneniu ako celku. Pokiaľ ide o problematiku záväzkových vzťahov, navrhujú sa tu dva varianty. Prvý variant hovorí o jednotnej úprave celého záväzkového práva v Občianskom zákonníku a druhý variant sa prikláňa k tomu, že niektoré zmluvné typy ako je napr. zmluva o predaji podniku, zmluva o nájme podniku, ostanú naďalej upravené v Obchodnom zákonníku. Názory na túto právnu úpravu sa rôznia, v tomto prípade sa prikláňam tiež k názoru predstaviteľov vedy obchodného práva, že tzv. typické obchodné zmluvy by mali byť ponechané na úpravu Obchodného zákonníka. Nová rekodifikácia si dala za cieľ aj odstránenie duplicitnej úpravy kúpnej zmluvy a zmluvy o dielo. Odstránenie tejto duplicity vidí hlavne v nasledujúcich riešeniach. Občiansky zákonník má v súčasnosti všeobecné ustanovenia o kúpnej zmluve (§ 588 až § 600) a následne zakotvuje od § 612 osobitné ustanovenia o predaji tovaru v obchode. Ďalšie osobitosti, ktoré súvisia s kúpnou zmluvou by podľa novej rekodifikácie upravoval samostatný oddiel s názvom osobitné ustanovenia obchodnej kúpnej zmluvy. Tu by bolo možné upraviť predovšetkým osobitosti týkajúce sa zodpovednosti za vady a spôsoby jej uplatnenia. Rovnaká právna konštrukcia by bola možná aj v súvislosti s úpravou zmluvy o dielo.

2 OBCHODNÁ KÚPNA ZMLUVA VERZUS OBČIANSKA KÚPNA ZMLUVA

Z právnej úpravy kúpnych zmlúv v oboch zákonníkoch nám vyplýva ich spoločná podstata, ktorá spočíva v povinnosti predávajúceho umožniť kupujúcemu získať vec a previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veci a v povinnosti kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Napriek tomu, vymedzenie pojmu kúpna zmluva v Občianskom zákonníku má širší záber ako úprava obchodnej kúpnej zmluvy. V oboch zákonníkoch je teda právna úprava tohto inštitútu komplexná a preto pri obchodnej kúpnej zmluve nebude potrebná praktická, ba ani subsidiárna aplikácia osobitných ustanovení Občianskeho zákonníka o kúpnej zmluve, s výnimkou úpravy vedľajších dojednaní, ktoré s ňou súvisia. Osobitné ustanovenia Občianskeho zákonníka o kúpnej zmluve sa nevzťahujú ani na zmluvy, ktorých predmetom je predaj podniku alebo jeho časti, na kúpu cenných papierov a na burzové obchody4, ktoré podliehajú aplikácií Obchodného zákonníka.

Obchodnú kúpnu zmluvu zaraďujeme medzi relatívne obchody, čo znamená, že táto úprava platí len pre odplatné dodávky hnuteľných vecí a len pre subjekty a na situácie vymedzené v § 261 až § 262 OBZ. V ostatných prípadoch, ako je napr. pri kúpe, ktorá prebieha medzi podnikateľom a osobou, kde sa kúpa netýka jej podnikateľskej činnosti, alebo napr. pri kúpe medzi dvoma nepodnikateľskými subjektmi, je nutná aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka. Aj z tohto ustanovenia existuje výnimka a to v prípade, ak sa zmluvné strany dohodnú na aplikácií režimu Obchodného zákonníka v zmysle § 262 OBZ.5

Základné kritérium a špecifickým rysom pre rozlíšenie medzi obchodnou a neobchodnou kúpnou zmluvou je v jej predmete. Z režimu obchodnej kúpnej zmluvy, ktorá je upravená v § 409 a nasl. ustanovení OBZ sú vylúčené obchody s nehnuteľnosťami, ktoré sa podrobujú režimu všeobecného občianskeho práva, ďalej je vylúčený predaj podniku a odplatné prevody tých hodnôt, ktorým platné právo vlastnosť veci 6nepriznáva. Predmetom obchodnej kúpnej zmluvy môže byť len hnuteľná vec určená jednotlivo alebo čo do množstva a druhu.

To znamená, že ak je predmetom predaja nehnuteľnosť, kúpa sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pretože ide o absolútne neobchodnú zmluvu a to aj vtedy, ak by ju uzavreli podnikatelia v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou. Tento záver je historicky daný, už v Uhorskom Obchodnom zákonníku z roku 1875 sa podľa §262 zmluvy, ktorých predmetom boli nehnuteľnosti, nepovažovali za obchodné úkony. 7Predmetom predaja môžu byť aj práva, pokiaľ to ich povaha pripúšťa. Základným predpokladom spôsobilosti práva byť predmetom predaja je to, aby sa s takýmto právom dalo nakladať a aby malo určitú majetkovú hodnotu. S niektorými práva je možné nakladať až po splnení určitých predpokladov, ako je to napr. pri predaji obchodného mena, kde je predaj prípustný len pri predaji podniku alebo jeho časti, pretože v tomto prípade hovoríme o tzv. viazanom prevode obchodného mena. Pri prevode časti podniku je možné previesť aj obchodné meno, ale len vtedy, ak bude podnikateľ zostávajúcu časť prevádzkovať pod iným obchodným menom alebo táto časť zanikne likvidáciou. Najtypickejším príkladom na predaj práva je postúpenie pohľadávky, ktorej predmetom je určité plnenie. Predaj pohľadávky je ale potrebné odlišovať od predaja predmetu tohto plnenia, pretože pri predaji predmetu môžu prechádzať na nadobúdateľa určité riziká spojené s nesplnením kúpenej pohľadávky.8 Na zmluvu o predaji práva sú aplikovateľné ustanovenia Obchodného zákonníka, pokiaľ sú na ich aplikáciu splnené predpoklady podľa § 261 OBZ. Zmluva o predaji práva aj napriek tomu nespadá pod pojem obchodnej kúpnej zmluvy, ale ide o nepomenovanú zmluvu v zmysle § 269 ods. 2 OBZ.9 To znamená, že na zmluvu budeme aplikovať všeobecné ustanovenia tretej časti prvej hlavy Obchodného zákonníka a z ustanovení, ktoré upravujú kúpnu zmluvu per analogiam len tie, ktoré nie sú v rozpore s povahou zmluvy o predaji práva.

Predmetom predaja môže byť aj predaj iných majetkových hodnôt, ako sú hmotné veci alebo právo. Najčastejšie sa jedná o výsledky podnikateľskej činnosti, ktoré sú využiteľné pri podnikaní s inými osobami. Na rozdiel od vecí, nemajú tieto majetkové hodnoty hmotnú podstatu a na rozdiel od práv nie je ich hospodárske využitie možné len oprávnenými osobami, ktoré sú chránené príslušnými právnymi predpismi ako je napr. zákon o patentoch. Majetkové hodnoty sú predmetom predaja, ak sa podľa zmluvy majú stať súčasťou majetku len kupujúceho a predávajúci nie je oprávnený bez jeho súhlasu na ich ďalšie využívanie. Spravidla sa predávajúci zaväzuje tieto znalosti neposkytovať iným osobám ako je kupujúci a to je hlavným rozdielom medzi zmluvami, podľa ktorých je druhá strana oprávnená tieto majetkové hodnoty len dočasne užívať spolu s ich majiteľom a je súčasne zmluvne zaviazaná tieto znalosti tajiť pred tretími osobami. To znamená, že prevod práv a iných majetkových hodnôt možno podľa § 261 OBZ medzi podnikateľmi uskutočniť len na základe nepomenovanej zmluvy.10 Obchodný zákonník upravuje aj také zmluvné typy, ktoré sú subsumovateľné pod režim kúpnopredajných zmlúv a ktorých predmetom môžu byť aj veci nehnuteľné alebo ich časti. Jedná sa o zmluvu o dielo, zmluvu o predaji podniku11 a zmluvu o kúpu prenajatej veci. Ak je predmetom zmluvy o predaji podniku nehnuteľnosť zmluva sa spravuje ustanoveniami OBZ a to aj v prípade, ak je zmluvnou stranou nepodnikateľ.12 Obchodný zákonník sa použije aj na predaj nehnuteľnosti v rámci podniku alebo jeho časti, ku ktorému dochádza na základe zmluvy o kúpe prenajatej veci.13 14

Ďalší podstatný rozdiel v duálnej úprave tohto súkromnoprávneho inštitútu môžeme vidieť v tom, že predmetom záväzku predávajúceho podľa Obchodného zákonníka je dodanie tovaru, zatiaľ čo Občiansky zákonník ukladá predávajúcemu povinnosť odovzdať vec. Pojem odovzdať vec je potrebné v tejto súvislosti vykladať širšie ako len fyzické odovzdanie veci, vyžaduje sa tu aj určitý právny úkon zo strany kupujúceho, t.j. prevzatia tovaru. Termín dodanie tovaru, ktorý je všeobecne používaný v obchodných vzťahoch zahŕňa plnenie záväzku kupujúcim najrôznejšími spôsobmi, ktoré sú typické pre obchodný styk. K dodaniu môže dôjsť v určitých situáciách aj vtedy, keď si kupujúci tovar ešte neprevzal a zahŕňa aj plnenie pri tzv. dištančných obchodoch, pri ktorých predávajúci zasiela tovar do miesta určenia.

Obchodná kúpna zmluva nemusí obsahovať ustanovenia o určení kúpnej ceny, ak sa strany dohodli na jej uzatvorení bez tohto určenia, toto konštatovanie vyplýva z ustanovenia § 409 ods. 2OBZ. Zatiaľ čo kúpna zmluva podľa OZ vždy vyžaduje dohodnutie kúpnej ceny.15 To znamená, že ak by kúpna cena nebola vôbec dojednaná, kúpna zmluva by bola absolútne neplatná podľa § 39 OZ a v prípade kúpnej zmluvy neplatia ani ustanovenia § 634 ods. 1 OZ. 16K určeniu kúpnej ceny dochádza najčastejšie stanovením výšky kúpnej ceny určitou sumou. K platnosti zmluvy však postačí aj to, ak zmluva obsahuje údaje alebo postup na určenie kúpnej ceny, podľa ktorých možno jej výšku určiť aj po uzavretí zmluvy. Ak by bola cena predávaného predmetu predmetom cenovej regulácie, v tomto prípade postačí uviesť, že kupujúci zaplatí cenu úradnú. Kúpnu zmluvu je možné platne uzavrieť aj na základe tzv. cenovej arbitráže. 17Obchodná kúpna zmluva sa od neobchodnej kúpnej zmluvy líši aj tým, že ide o zmluvu, ktorá sa uzaviera v súvislosti s podnikaním a kúpená vec slúži podnikateľovi na ďalšie použitie pri jeho podnikateľskej činnosti. Pod pojmom využitie predmetu kúpy v rámci podnikateľskej činnosti rozumieme to, že predmet kúpy sa ďalej predáva v rámci podnikania kupujúceho, alebo, že predmet kúpy slúži na pokrytie potrieb kupujúceho, ktoré súvisia s jeho podnikateľskou činnosťou, ide napr. o kúpu výrobného zariadenia. Kúpna zmluva nestráca svoj obchodný charakter aj vtedy, ak podnikateľ časť zakúpených vecí použil na svoju osobnú potrebu. V tomto prípade je rozhodujúci účel zmluvy v čase jej … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Darina Ostrožovičová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Autorka sa v článku venuje problematike zodpovednosti konkurzného správcu, pričom dôraz kladie na charakter jeho zodpovednosti. V práci je rozobratá aj otázka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone správcovskej činnosti, prípadne či alebo kedy by prichádzala zodpovednosť štátu za správcu do úvahy.

1 ÚVOD 

Správca plní v konkurznom a reštrukturalizačnom konaní, ako aj v konaní o oddlžení a incidenčnom konaní mnoho povinností, ktoré mu ukladá zákon, veriteľský výbor a súd. Za škodu, ktorá vznikne porušením svojich povinností pri výkone správcovskej činnosti následne správca zodpovedá dotknutým subjektom, ktorí majú právo uplatniť si svoj nárok vkonaní pred súdom ažalovať správcu. Očastom využití tejto možnosti ako aj o aktuálnosti problematiky zodpovednosti správcu svedčia aj štatistické údaje z roku 2010, keď na súdoch prvého stupňa prebiehalo 2303 incidenčných sporov,1 čo predstavuje navýšenie o 33,13%.

2 CHARAKTER ZODPOVEDNOSTI 

Definícii pojmu zodpovednosti je mnoho. Podľa V. Knappa je dokonca sporné či vôbec existuje všeobecný pojem zodpovednosti. Zodpovednosť správcu teória práva chápe ako nevyhnutnosť správcu niesť dôsledky svojho konania. Právna zodpovednosť je obsahom právneho vzťahu, a ako následok jej preto na druhej strane vždy pripadá aj zodpovedajúce oprávnenie. Napríklad Ottová „právnou zodpovednosťou rozumie povinnosť strpieť právom ustanovené nepriaznivé následky protiprávneho konania.“2 Porušenie právnej povinnosti správcu môže spočívať v porušeniu záväzku (zmluvy) alebo porušeniu mimozáväzkovej povinnosti (povinnosti zo zákona, tzv. deliktuálnej zodpovednosti). Povinnosti zmluvným stranám môžu taktiež vyplývať z obchodných zvyklosti.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti je:
– výkon činnosť správcu,
– vznik škody (môže vzniknúť úpadcovi, veriteľom, tretím osobám). Rozoznávame pritom skutočnú škodu

spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného a ušlý zisk spočívajúci v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetku poškodeného, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode veci. Ide o to, čo poškodenému v dôsledku spôsobenej škody ušlo.3

– príčinná súvislosť, ktorá musí byť medzi výkonom správcovskej činnosti a vznikom škody4.
Podľa ustanovenia § 12 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ZoS), správca zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti. Pričom na zodpovednosť správcu sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak tento zákon alebo osobitný predpis (zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, ďalej aj ZoKR) neustanovuje inak.

Aj napriek uvedenej zákonnej definícii, že na zodpovednosť správcu sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka5, ktorý je založený na subjektívnej zodpovednosti je podľa môjho názoru dôležité posúdiť zodpovednosť správcu, pokiaľ ide o jej vymedzenie ako objektívnej zodpovednosti alebo subjektívnej zodpovednosti. Domnievam sa, že správca má objektívnu alebo subjektívnu právnu zodpovednosť s ohľadom na konkrétny právny vzťah, do ktorého úpadca vstupuje. Pokiaľ je povinnosť uložená správcovi alebo úpadcovi priamo zákon, správca zodpovedá objektívne (nie vždy však absolútne). Pokiaľ úpadca, za ktorého koná správca, uzatvára zmluvný vzťah, ktorý nie je možné podradiť pod § 261 ods. 1 až 3, § 262 Obchodného zákonníka a uzatvára zmluvný typ občianskoprávny (nielen Občianskeho zákonníka), jeho zodpovednosť vprípade protiprávneho konania je subjektívna. Pokiaľ úpadca uzatvára zmluvný vzťah s podnikateľom a týka sa to výkonu jeho podnikateľskej činnosti (§ 261 ods. 1 a aj 2), alebo pokiaľ ide o absolútne obchody (§ 261 ods. 3) či § 262 ObZ, tak zodpovednosť správcu bude objektívna.

Pokiaľ ide o už spomínané rozlišovanie medzi zmluvnou a deliktuálnou zodpovednosťou správcu, domnievam sa s ohľadom na § 12 ZoS, že vzťah správcu a veriteľa je založený skôr na deliktuálnej zodpovednosti správcu, hoci prvky zmluvnosti vidieť napríklad vo výmene správcu alebo jeho ponechaní vo funkcii na prvej schôdzi veriteľov, kde je obligatórnym bodom schôdze hlasovanie o výmene správcu, teda veritelia majú oprávnenie rozhodovať o vzniku, zániku, ponechaní svojho nepísaného vzťahu so správcom. Na druhej strane správca je ustanovený do svojej funkcie na základe uznesenia súdu náhodným výberom, to znamená, že správca nemá možnosť voľby svojich veriteľov alebo výber úpadcu. Správcovi pri výkone jeho činnosti povinnosti ukladá zákon, uznesenia súdu a aj veriteľský výbor. Z tohto pohľadu by sme vo vzťahu medzi veriteľmi a správcom mohli badať aj zložky príkaznej zmluvy. Pokiaľ ide o vzťah správcu a úpadcu, úpadca nemá na samotné ustanovenie a činnosť správcu podľa môjho názoru žiaden vplyv a v tomto prípade ich vzájomný vzťah je založený skôr na deliktuálnej zodpovednosti. Konanie správcu je z hmotnoprávneho pohľadu podobné konaniu mandatára, pričom úpadca má na mandatára minimálny vplyv.

3 ZODPOVEDNÝ SUBJEKT 

Zodpovednostným subjektom môže byť aj strana, či už dlžník alebo veriteľ, ktorá sama záväzok neporušila, avšak zodpovedá za správanie sa inej osoby.6 Podľa zákona o správcoch, správca zodpovedá aj za škodu, ktorú v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti spôsobí jeho zamestnanec alebo osoba, ktorú poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti.

Správca však nezodpovedá za následky konania zamestnancov úpadcu, pokiaľ svojim konaním neplnili pracovné úlohy, konali bez príkazu. V tejto súvislosti by som rada poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 2Obo 22/2010, týkajúce sa sporu medzi úpadcom a správcom ohľadom náhrady škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi (úpadcovi) v čase po vyhlásení konkurzu konaním pracovníkov úpadcu, keď došlo ku kráteniu tržieb žalobcu z pokladne bez jeho vedomia,aj napriek tomu, že získaná finančná hotovosť bola použitá na úhradu záväzkov úpadcu. Žalobca sa v tomto spore domáhal náhrady škody ako pohľadávky proti podstate, čiže pohľadávky, ktorú možno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania a žiadal jej vylúčenie z konkurznej podstaty.

4 LIBERÁCIA SPRÁVCU Z DELIKTUÁLNEJ SPOSOBILOSTI 

Ak osobitný predpis neustanovuje inak, správca sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho požadovať.
Správca zodpovedá za protiprávne konanie, teda nielen také konanie, ktoré je v rozpore s osobitným príkazom resp. zákazom, ale sa prieči aj všeobecným predpisom alebo je v rozpore s tzv. obvyklou opatrnosťou resp. náležitou odbornou starostlivosťou, ktorá je typická pre konanie správcu.7

Podľa ZoKR správca zodpovedá veriteľom alebo iným osobám za škodu, ktorú im spôsobí neúčelne alebo nehospodárne vynaloženými nákladmi na správu alebo speňažovanie majetku podliehajúceho konkurzu alebo na prevádzkovanie úpadcovho podniku. Tejto zodpovednosti sa správca nemôže zbaviť. Ide podľa môjho názoru v tomto prípade o generálnu prevenčnú povinnosť správcu predchádzať vzniku škody.

Ďalej správca zodpovedá veriteľovi pohľadávky proti podstate za škodu, ktorá mu vznikne tým, že jeho pohľadávka proti podstate nebola riadne a včas, ako aj úplne či sčasti uspokojená v súlade s týmto ustanovením, ibaže preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou alebo ak preukáže, že v čase keď zmluvu uzatvoril ani pri vynaložení odbornej starostlivosti nemohol poznať, že majetok dotknutej podstaty nebude postačovať na úhradu pohľadávky proti podstate. Podľa Eliáša, správca nezisťuje úpadcových veriteľov a ich pohľadávky ex officio, ale každý úpadcov veriteľ, pokiaľ má záujem na tom, aby bol z podstaty … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Ing. Andrea Oreničová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Fiškálna decentralizácia v podmienkach Slovenskej republiky znamená zavŕšenie decentralizačných snáh, ktoré prebiehali po roku 1989, kedy došlo k opätovnému návratu samosprávnych pôsobností a majetku na obce po páde centralizmu. Po prvej etape decentralizácie vo verejnej správe, kedy sa dokončil prechod kompetencií zo štátnej správy na samosprávu, sa objavili nové problémy a výzvy, na ktoré bolo treba reagovať. Predovšetkým nedostatok vlastných finančných zdrojov si vynútil zmenu systému financovania, čo sa premietlo do spustenia fiškálnej decentralizácie v roku 2005. Autor v tomto príspevky poukazuje na nedostatky v súčasnom stave slovenskej fiškálnej decentralízacie a potrebu pokračovania v reforme riadenia verejnách financií v podmienkach samosprávy.

ÚVOD

K 1.1.2005 bol na Slovensku zavedený nový systém financovania obcí a vyšších územných celkov, ktorého podstatou bolo posilniť daňové príjmy samosprávy v záujem finančného krytia originálnych samosprávnych kompetencií. Tento systém nadviazal na kompetenčnú decentralizáciu, čiže postupný presun kompetencií zo štátnej správy na samosprávu so zámerom zvýšiť efektívnosť a kvalitu riadenia verejnej spráavy, čo sa realizovalo už od roku 2002. K 1.1.2004 bolo presunutých viac ako 400 kompetencií zo štátnej správy na obce a VÚC, napríklad v oblasti stavebného poriadku alebo školstva. Podstatou zmeny financovania samosprávnych pôsobností obcí a VÚC bol prechod od poskytovania dotácií zo štátneho rozpočtu k financovaniu prostredníctvom daňových príjmov. Spustením fiškálnej decentralizácie sa vytvorili predpoklady pre posilnenie finančnej autonómie samospráv v oblasti tvorby vlastných zdrojov, a tým aj pre zabezpečenie väčšej miery nezávislosti od štátnych dotácií. Vďaka uvedeným procesom vo verejnej správe je Slovenská republika decentralizovaným štátom, ktorý umožňuje lepšie zohľadňovať potreby obcí a regiónov: „Široké spektrum verejných služieb majú v rukách orgány samosprávy. Kladie sa na ne vyššia miera zodpovednosti, pretože sa od nich vyžaduje zabezpečenie kvalitnejšieho a efektívnejšieho výkonu kompetencií, ktoré im štát zveril.“1

Presun právomocí na územnú samosprávu sa v rokoch 2002 až 2004 realizoval v súlade so zákonom č. 416/2001 Z.z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky. Tento právny proces znamenal nielen posilnenie postavenia územnej samosprávy, ale aj posilnenie jej zodpovednosti pri spravovaní verejných záležitostí a v neposlednom rade aj zvýšenie výdavkov samosprávy, keďže bolo nevyhnutné finančne pokryť škálu kompetencií, ktoré mala samospráva vykonávať. „Zmyslom fiškálnej decentralizácie je nahradenie transferov – dotácií zo štátneho rozpočtu do rozpočtov obcí a VÚC na výkon ich originálnych kompetencií daňovými príjmami, o ktorých použití budú rozhodovať samosprávy celkom samostatne“2, a z tohto dôvodu od 1.1.2005 prešla reforma verejnej správy do druhej etapy fiškálnej decentralizácie, ktorá bola zabezpečená nasledovnými právnymi predpismi:

zákon č. 564/2004 Z. z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve,

zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady,

zákon č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy,

nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z. z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve.

Proces fiškálnej decentralizácie sa týka len financovania samosprávnych (tzv. originálnych) kompetencií obcí a samosprávnych krajov. Financovanie kompetencií v režime preneseného výkonu štátnej správy zostáva aj naďalej zabezpečované dotáciami zo štátneho rozpočtu prostredníctvom príslušnej rozpočtovej kapitoly (ide napríklad o oblasť matrík, stavebného poriadku alebo o kompetencie v oblasti ochrany prírody) – tieto úlohy samospráva plní v mene štátu a štát zodpovedá za riadenie a kvalitu ich výkonu, a taktiež aj za ich financovanie.

Nový systém financovania je postavený na pevne daných kritériách, podľa ktorých sa daň z príjmu fyzických osôb prerozdeľuje medzi jednotlivé obce, mestá a samosprávne kraje a stáva sa ich vlastným príjmom. Zákonom č. 564/2004 Z.z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve sa priznáva územnej samospráve časť výnosu z tejto podielovej dane. Určuje, že obciam patrí 70,3 % výnosu v rozpočtovom roku, vyšším územným celkom 23,5% a zvyšných 6,2% plynie do štátneho rozpočtu. No, ako sa balík peňazí rozdelí, zákon nehovorí, ale na ustanovenie kritérií a spôsobu rozdeľovania výnosu dane oprávňuje vládu, ktorá tak urobí nariadením. Zákon ukladá vláde povinnosť návrhy zmien kritérií a spôsobu rozdeľovania a poukazovania výnosu dane dohodnúť s republikovými združeniami obcí a so zástupcami vyšších územných celkov. V zmysle uvedeného zákona vláda prijala nariadenie č. 668/2004 Z.z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve, v ktorom určila presné kritériá a spôsob rozdeľovania výnosu dane z príjmov fyzických osôb s výnimkou dane z príjmov, ktorá sa vyberá zrážkou. Návrh na krytie originálnych kompetencií výnosom dane z príjmov fyzických osôb sa odôvodňoval predovšetkým: „Očakávaným dynamickým rastom jej výnosu v najbližších rokoch, ale aj v strednodobom horizonte,“3 ako prehľadnosťou systému a tým, že výnosy dane z príjmu fyzických osôb sú dostatočné na to, aby dokázali nahradiť doterajšie financovanie samosprávy zo štátneho rozpočtu4. Zákon zároveň hovorí, že pri zmene sadzby dane z príjmov fyzických osôb, ktorej dôsledkom je úbytok príjmov územnej samosprávy, vláda v súlade so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy prijme opatrenia na zabezpečenie úhrady úbytku príjmov. Do budúcnosti by bolo podľa môjho názoru optimálnejšie kritéria, na základe ktorých sa rozdeľuje podiel samosprávy, premietnuť do zákonnej podoby, a to najmä z dôvodu právnej istoty, stability financovania samosprávy, ako aj predchádzaniu politických vplyvov.

Súčasné riziká pre územnú samosprávu

Napriek pozitívam, ktoré decentralizácia priniesla, v súčasnosti existuje množstvo rizík, ktoré ohrozujú ekonomickú stabilitu samospráv. V období hospodárskej krízy obce musia využiť všetky dostupné legislatívne a finančne nástroje na zmiernenie jej dopadov. Jedným z jej prejavov je zníženie transferu dane z príjmov fyzických osôb, a to z dôvodu celkového zníženia výkonnosti ekonomiky. Okrem hospodárskej krízy a nedostatku financií verejnú správu trápia ďalšie problémy, napríklad nedokončený proces konsolidácie sídelnej štruktúry, financovanie preneseného výkonu štátnej správy, najmä v oblasti škôl, školských a sociálnych zariadení, ale aj nezodpovedné hospodárenie samotných samospráv a nevytváranie finančných rezerv. Preto je nevyhnutné pokračovať v reforme verejnej správy a riešiť problémy samospráv, ktoré sú náročné najmä z časového a materiálneho hľadiska.

Pokiaľ ide aktuálnu situáciu slovenskej samosprávy, môžem jednoznačne konštatovať, že mnohé mestá a obce trápia značné finančné suchoty. Podľa prieskumu INEKO z decembra 2009 každá štvrtá obec bojuje s problémom splácania dlhodobých záväzkov5. Najviac sú ohrozené malé obce v chudobnejších regiónoch Slovenska s veľkou nezamestnanosťou, avšak najlepšie na tom nie sú ani okresné a krajské mestá. Príčinami zadlženia sú najmä dôsledky hospodárskej krízy, no nielen tie. Samosprávy výrazne pociťujú znížené príjmy z podielu na dani z príjmov fyzických osôb. Situáciu zhoršuje i nepriaznivý vývoj vlastných zdrojov z miestnych daní, poplatkov a prenájmov. Za zhoršený finančný stav zodpovedá v mnohých prípadoch aj nerozvážne hospodárenie samotnej samosprávy, nevytváranie dostatočných rezervných fondov, nepremyslené zapájanie sa do projektov, na ktoré nie sú financie či spoliehanie sa na pomoc štátu spôsobilo vznik veľkých problémov so splácaním dlhodobých záväzkov, a tým sa výrazne zhoršila platobná schopnosť miest a obcí.

V prípade, že niektoré obce by situáciu nezvládli, riziko, že tzv. skrachujú, reálne nehrozí, keďže právna úprava konkurz obce nepozná, pozná len nútenú správu obce. Pozitívnou skutočnosťou je, že hoci má obec zviazané ruky, vstupom do nútenej správy sa prerušujú všetky exekučné konania vo vzťahu k obci. V nútenej správe má výkon verejných funkcií prednosť pred záujmami veriteľov. Samozrejme, nedochádza k odpusteniu dlhov voči veriteľom, ani záväzkov voči štátu. Napriek určitej ochrane pred veriteľmi, nútená správa vrhá na obec veľmi nepriaznivé svetlo, a to z hľadiska posúdenia jej schopnosti hospodáriť s finančnými zdrojmi, a teda aj požičiavať si v budúcnosti po stabilizovaní situácie finančné prostriedky na financovanie rozvojových aktivít od súkromného sektora. Obec počas nútenej správy nemôže vstupovať do rozvojových projektov, napríklad uchádzať sa o zdroje zo štrukturálnych fondov Európskej únie, sú zablokované všetky odmeny poslancov i pracovníkov miestneho úradu, pristupuje sa k úsporným opatreniam, znižujú sa stavy zamestnancov, kumulujú sa funkcie. Obec si však stále zachováva svoju autonómiu a snaží sa urobiť všetko pre to, aby konsolidovala svoje financie.6 Príkladom, keď sa samospráva ocitla vo finančnej tiesni a situáciu bolo potrebné riešiť zavedením nútenej správy, bol ekonomický stav bratislavskej mestskej časti Devín v roku 2005, ktorá si požičala značný objem financií na výstavbu rodinných a bytových domov, no podnikateľský zámer nevyšiel a dlh zostal. V súčasnosti je mnoho ďalších prípadov miest a obcí, ktoré sú vystavené možnej nútenej správe, či už v dôsledku minimálnych finančných zdrojov na plnenie základných obecných funkcií (obec Žehry) alebo v dôsledku existencie dlhov zo záväzkov realizovaných v dávnejšom období (obec Brekov, mesto Martin).

V porovnaní s podielovou daňou miestne dane tvoria len približne štvrtinu daňových príjmov miestneho rozpočtu. Ich zvýšenie je na jednej strane prejavom finančnej právomocí samospráv, no druhej strane by mohlo vyvolať nevôľu občanov. Zároveň konštatujem, že ani dvojnásobné zvýšenie dane z nehnuteľnosti by nedokázalo vykryť výpadok podielovej dane. Jeden z tvorcov slovenskej samosprávnej decentralizácie, Viktor Nižňanský, vyjadruje potrebu posilnenia významu miestnych (majetkových) daní úpravou určenia daňového základu pri dani z nehnuteľnosti, a to prechodom na trhové ocenenie. Ďalej navrhuje rozdeliť daň z príjmu fyzických osôb a následne celú daň z podnikateľskej činnosti ponechať obci, kde sídli daňovník. Tým by sa podporili a v podstate odmenili obce a mestá, ktoré vytvárajú pre živnostníkov lepšie podmienky.7 Zaujímavá je tiež myšlienka zavedenia ekologickej dane, ktorá by bola príjmom vyšších územných celkov, a to predovšetkým v nadväznosti na riešenie nadobecných problémov životného prostredia, havárií alebo protipovodňovej ochrany.

Potreba pokračovať v reforme verejnej správy

Starostlivosť o hospodárenie s financiami je oveľa naliehavejšia najmä dnes, keď samospráva prežíva po finančnej stránke svoje najťažšie obdobie od fiškálnej decentralizácie. Hospodárska kríza, nepriaznivé prírodné udalosti a ďalšie negatívne skutočnosti postihli rozpočty samospráv a spôsobili ich zadlženosť. Východiská z tejto situácie si vyžadujú komplexné prístupy, premyslené opatrenia, všestrannú aktivitu zo strany nielen zodpovedných za riadenie veci verejných, ale aj tých, ktorí sú neodmysliteľnou súčasťou samosprávy, zo strany občanov. „Dôležitý je aj dobre nastavený a fungujúci systém kontroly, ktorý zabezpečí, aby sa finančné prostriedky využívali hospodárne a účelovo.“8

Fiškálnej decentralizácii predchádzal proces presunu významných kompetencií zo štátu na samosprávu. Tým sa vytvorili predpoklady pre pružne fungujúcu verejnú správu, podmienky pre vyššiu mieru participácie občana, možnosti pre naplnenie princípu subsidiarity a pre rozvoj obcí, miest a vyšších územných celkov. Napriek významnému posunu vpred proces reforiem nemožno považovať za ukončený. Ciele stratégie decentralizácie boli naplnené len v hrubých rysoch.

Keďže decentralizácia je komplikovaný proces, v dôsledku ktorého prirodzene vznikajú určité nejasnosti a problémy, a ktorý si vyžaduje systematický prístup a dostatočný časový priestor na realizáciu svojich zámerov, je nevyhnutné uskutočniť ďalšie potrebné reformné kroky. V. Nižňanský tvrdí, že „v prípade decentralizácie štátu ide o nikdy sa nekončiaci príbeh“9. Právomoci, ale aj zodpovednosť, sa budú aj v budúcnosti presúvať medzi centrálnou a lokálnymi vládami, medzi Slovenskom a Európskou úniou, medzi mestami a regiónmi, medzi mestom a mestskými časťami v Bratislave a Košiciach.“

K zápasu o prekonanie dnešnej nepriaznivej situácie v slovenských obciach i VÚC by určite prispelo aj hľadanie riešení prostredníctvom komunálnej reformy. Taktiež sa zdá opodstatnené zamyslieť sa nad úpravou vzťahu medzi štátom a územnou samosprávou v súvislosti s presunom ďalších kompetencií a ich finančným zabezpečením. Je potrebné naďalej posilňovať nezávislosť samospráv v súlade s princípom subsidiarity, no rovnako až rozpočtovú zodpovednosť samosprávy a jej nezávislú kontrolu v záujme transparentného nakladania s verejnými financiami.

Autori a iniciátori reforiem sú presvedčení, že decentralizácia a odovzdanie stoviek kompetencií, značného objemu majetku a finančných prostriedkov do rúk občanom a nimi voleným predstaviteľom v mestách, obciach a regiónoch bolo správne rozhodnutie. Na základe vlastných skúseností a pozorovaní môžem konštatovať, že vo všeobecnosti sa v samosprávach výrazne zvýšila kvalita a dostupnosť služieb. V mnohých prípadoch sa obce a mestá sa modernizujú, ľudia majú možnosť zapájať sa do riadenia … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Vladislav Mičátek PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Autorka príspevku sa venuje problematike subsidiárneho postavenia Ústavného súdu pri realizácii niektorých jeho právomocí. Bližšie sa zameriava na konanie podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy, t.j. na konanie o sťažnostiach. Snaží sa vymedziť hranicu medzi všeobecnými súdmi a Ústavným súdom a poukazuje na problémy, ktoré vznikajú v tejto oblasti. Hľadá odpoveď na otázku, či je rozdelenie právomocí pri ochrane základných práv a slobôd medzi všeobecné súdy a Ústavný súd Slovenskej republiky jednoznačné. Poukazuje taktiež na nejednotnosť judikatúry Ústavného súdu v konaní o sťažnostiach a jej praktické dôsledky. Zamýšľa sa nad otázkou, či interpretácia čl. 127 ods.1 zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je príliš úzka a či ústavná sťažnosť je účinným prostriedkom ochrany základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.

1 ÚVOD 

Podľa článku 124 Ústavy Slovenskej republiky je Ústavný súd Slovenskej republiky nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Prostredníctvom ústavného súdnictva sa majú realizovať princípy demokratického právneho štátu, deľba moci a účinnosť ochrany základných práv a slobôd. Základom inštitúcie ústavného súdu je právna kvalita ústavy a dôvera vo funkciu deľby moci a funkciu ochrany práv ústavného súdnictva. 1

Právna úprava Ústavného súdu SR má svoj základ v VII. Hlave 1. Oddielu Ústavy Slovenskej republiky č.460/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov. Právnu úpravu konania pred Ústavným súdom obsahuje tretia časť zákona č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ústavnom súde) a taktiež Spravovací a rokovací poriadok ústavného súdu č. 113/1993 v znení neskorších predpisov. V konaní pred Ústavným súdom sa primerane používa z. č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a z. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.2

Ústavný súd SR má niektoré právomoci priznané „v druhom slede“. Vznikajú až vtedy, keď o danej veci nemôže rozhodnúť iný orgán štátu. Toto obmedzenie určuje Ústava SR, ktorá pred Ústavným súdom SR spravidla uprednostňuje všeobecné súdy.3 Vo všeobecnosti princíp subsidiarity určuje, že súdom príslušným v prípadoch kolízie príslušnosti medzi Ústavným súdom SR a všeobecným súdom (najčastejšie v otázkach správneho súdnictva) je zásadne všeobecný súd. 4

Môžeme teda povedať, že princíp subsidiarity vyjadruje kompetenčnú prednosť všeobecných súdov (prípadne iných štátnych orgánov v konaní podľa čl. 126 Ústavy) pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a zakladá určitú ústavnú postupnosť, ktorá musí byť rešpektovaná. Vjudikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky sa princíp subsidiarity presadzuje skôr v negatívnej podobe, t.j. nie ako dôvod pre atrahovanie právomoci ústavným súdom, ale naopak, ako dôvod jeho odmietnutia. Keďže subsidiarita je vnímaná ako adekvátna orientačná smernica pre chápanie vzťahu medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi, priestor pre jej aplikáciu prirodzene vzniká najmä pri rozhodovaní ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy.5

2 UPLATŇOVANIE PRINCÍPU SUBSIDIARITY V KONANÍ PRED ÚSTAVNÝM SÚDOM SR 

Pôvodne sa princíp subsidiarity uplatňoval v dvoch konaniach pre Ústavným súdom. V súčasnosti existuje päť kompetencií Ústavného súdu, v ktorých sa uplatňuje.

1. Podľa čl. 125 ods.1 písm. c) Ústavy Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd;

2. Podľa čl.125 ods. 1 písm. d) Ústavný súd rozhoduje o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd.

Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. sa preskúmavanie súladu všeobecne záväzných nariadení (ďalej len VZN) orgánov územnej samosprávy v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky podmienilo požiadavkou, aby „o veci nerozhodoval iný súd.“ Od účinnosti tohto ústavného zákona je postavenie ústavného súdu iba „subsidiárne“, ale právna relevancia takého postavenia Ústavného súdu Slovenskej republiky závisí od stavu platného právneho poriadku. Ústavný súd Slovenskej republiky sa nemôže „zaradiť do subsidiárneho postavenia“ skôr, než sa kompetencia konať o súlade VZN orgánov územnej samosprávy s ústavou neprizná orgánu všeobecného súdnictva.6

Ústavodarca tu teda vytvoril priestor k tomu, aby bolo oprávnenie podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) zverené zákonom do právomoci všeobecných súdov v rámci výkonu správneho súdnictva. Zákonodarca tento priestor sčasti využil a zákonom č. 348/2008 Z. z. bolo vytvorené konanie podľa §250 zfa Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom získal krajský súd právomoc rozhodnúť o súlade VZN podľa čl. 68 so zákonom a o súlade VZN podľa čl. 71 ods. 2 aj s nariadením vlády a všeobecne záväzným právnym predpisom ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy. Prijatím tohto zákona sa v otázkach ochrany zákonnosti VZN zo stavu „potenciálnej subsidiarity“ vytvoril stav „subsidiarity“ pre Ústavný súd Slovenskej republiky. V ostatných prípadoch deklarovaných v čl. 125 ods. 1 písm. c) a d) je de facto zachovaná výlučná kompetencia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

3. Podľa čl. 126 Ústavy, Ústavný súd rozhoduje kompetenčné spory medzi ústrednými orgánmi štátnej správy, ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje iný štátny orgán.

Čl. 126 poukazuje na špecifický prípad subsidiarity právomoci Ústavného súdu. Túto špecifickosť nachádzame v slovnom spojení „ak zákon neustanovuje, že tieto spory rozhoduje „iný štátny orgán“. V ostatných konaniach sa uplatňuje princíp subsidiarity len ak o veci „nerozhoduje iný súd“. Do slovného spojenia „iný štátny orgán“ zahŕňame mimo iných orgánov verejnej moci (Národná rada SR, vláda SR, ministerstvá a iné orgány štátnej správy) aj všeobecné súdy. Takto vymedzená subsidiarita právomoci Ústavného súdu je teda obmedzenejšia, než subsidiarita právomoci v ostatných veciach.

O takejto otázke doposiaľ Ústavný súd zatiaľ nerozhodoval, čo je dané práve princípom subsidiarity. V praxi je zákonnou úpravou riešenie takýchto sporov zverované iným orgánom než ústavnému súdu (spravidla vláde).

4. Podľa čl. 127 Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa základných pojmových znakov možno teda ústavnú sťažnosť definovať ako špecifický a subsidiárny prostriedok k ochrane ústavne zaručených základných práv a slobôd, kde aktívne legitimovaným subjektom môže byť fyzická alebo právnická osoba, ak tvrdí, že bolo porušené jej základné právo alebo sloboda.7

Princíp subsidiarity v konaní o sťažnostiach je taktiež vyjadrený v §49 zákona o Ústavnom súde, ktorý zároveň špecifikuje, že sťažnosť možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, boli porušené základné práva a slobody fyzickej alebo právnickej osoby. Táto subsidiarita je podporená aj tak, že ústavný súd odmietne ústavnú sťažnosť bez meritórneho prerokovania, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 zákona o ústavnom súde). Ide vlastne o druhý predpoklad, ktorý musí byť splnený na to, aby bola daná právomoc Ústavného súdu v konaní o sťažnostiach. Z toho vyplýva, že v konaní o ústavných sťažnostiach je vytvorená osobitná procesná podmienka, ktorej podstata spočíva v tom, že ústava preferuje ochranu základných práv a slobôd inými, všeobecnými súdmi.

Až do prijatia ústavného zákona č.90/2001 Z. z., ktorým bol zmenený koncept ústavnej sťažnosti, mohol Ústavný súd rozhodovať len o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov. To znamená, že podľa pôvodného znenia čl. 127 Ústavy nebolo možné podať sťažnosť proti rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu všeobecného súdu. Táto možnosť bola zabezpečená prostredníctvom konania o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy. Už vtedy však existovalo napätie medzi Ústavným súdom a všeobecnými súdmi a týkal sa rozdielneho výkladu čl. 130 ods. 3. Túto situáciu okomentoval napr. aj J.Mazák, keď uviedol, že „právnické osoby a fyzické osoby sa spravidla nemôžu inak domáhať ochrany ústavnosti ako podnetom podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takúto úpravu nepovažujeme za správnu a jedným z príkladom takej nevhodnosti je veľmi diskutovaná otázka možnosti zrušovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktorá podľa súčasnej úpravy postupu ústavného súdu v konaní o prijatom podnete sa nedá jednoznačne vylúčiť ani potvrdiť.“8 V judikatúre Ústavného súdu bola takáto situácia riešená v prospech názoru, podľa ktorého Ústavný súd po vyslovení porušenia ústavnosti nebol oprávnený zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov, ani iných orgánov verejnej moci. Ako sebakriticky priznal aj vtedajší (a zároveň súčasný) sudca Ústavného súdu Ľ. Dobrík, tento Rubikon mohol byť judikatúrou Ústavného súdu preklenutý v záujme štandardnej a aktívnej ochrany základných práv a slobôd.9

Aj s ohľadom na dôvodovú správu k čl. 127 Ústavy, účelom jeho novelizácie bolo zásadne rozšíriť ústavnú ochranu fyzických osôb a právnických osôb v Slovenskej republike a priblížiť ústavnú úpravu medzinárodnému štandardu a judikatúre medzinárodných orgánov na ochranu základných ľudských práv a slobôd (napr. Európskeho súdu pre ľudské práva).

Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 147/02 poznamenal, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vylučuje, aby si sťažovateľ vyberal … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Lucia Nedzbalová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Autor sa v príspevku zaoberá aplikačnými problémami zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania. Bližšie si všíma najmä objektívny charakter zodpovednostného vzťahu, ako i jeho narušenie rovnováhy práv a povinnosti subjektov pracovného pomeru, ktorú predpokladá zaradenie pracovného práva do systému súkromného práva. V závere vedeckého príspevku načrtáva nové možnosti pri ďalšej novelizácii pracovného práva v oblasti zodpovednosti subjektov pracovnoprávnych vzťahov.

1 ÚVOD 

Liberalizačné tendencie v pracovnoprávnych vzťahoch sa do súčasnosti presadzovali najmä v pracovnoprávnych inštitútoch spadajúcich primárne do oblasti tzv. vnútornej flexibility spoločností. Išlo predovšetkým o zavádzanie nových právnych inštitútov podporujúcich variabilitu organizácie avýstavbu pracovného času (v pripravovanej novelizácii Zákonníka práce zavádzané zdieľané pracovné miesto), právnu úpravu vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom po skončení pracovnoprávneho vzťahu (konkurenčná doložka) alebo posilňovanie sociálneho dialógu na pracovisku prostredníctvom rozšírenia možnosti úpravy pracovných podmienok kolektívnou zmluvou.

Právna úprava zodpovednostných vzťahov zostala mimo záujmu národného zákonodarcu, hoci i jej existujúci stav nezodpovedá požiadavkám subjektov pracovnoprávnych vzťahov, ani reálnym potrebám trhu práce. Nedostatky je možné identifikovať vzavádzaných právnych inštitútoch (zákonodarca sa napr. pri zdieľanom pracovnom mieste nezaoberá otázkou zodpovednosti zamestnancov navzájom resp. ich spoločnej zodpovednosti voči zamestnávateľovi), ale aj v súčasných ustanoveniach Zákonníka práce.

Aplikačné problémy spôsobuje najmä uplatňovanie objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania v zmysle § 195 Zákonníka práce. Praktické prípady v uvedenej oblasti zreteľne preukázali neprimerane oslabené postavenie zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý si pracovný úraz alebo smrť spôsobil vlastným nedbanlivostným, či úmyselným konaním bez priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Keďže miestom vzniku ujmy zamestnanca bolo miesto výkonu práce, zamestnávateľ sa stal v okamihu jej vzniku zodpovedným za škodu. Nerovnovážne postavenie oboch subjektov pracovného pomeru tak zreteľne narušuje súkromnoprávny charakter pracovnoprávneho vzťahu.

Predmetom vedeckého príspevku je, s ohľadom na uvádzanú problematiku, bližšie skúmanie vzájomných zodpovednostných vzťahov v prípade vzniku pracovného úrazu alebo smrti zamestnanca na pracovisku, ako i načrtnutie nových tendencii v sledovanej problematike.

2 PRÁVNY RÁMEC SLEDOVANEJ PROBLEMATIKY 

Povinnosť zamestnávateľa chrániť život azdravie svojich zamestnancov je okrem iného zakotvená aj v Základných zásadách Zákonníka práce.2

Základný právny rámec upravujúci zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania predstavujú napríklad ustanovenia Zákonníka práce (§ 195 – 198), zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 391 / 2006 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko a subsidiárne i zákon č. 461/2001 Z. z. o sociálnom poistení. Právny rámec na európskej úrovni dopĺňajú smernica č. 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ako i smernica č. 89/654/EHS o minimálnych požiadavkách na bezpečnosť a ochranu zdravia na pracovisku resp. iné medzinárodné právne dokumenty3.

Právny rozmer i praktickú aplikáciu vyššie spomínaného zodpovednostného vzťahu charakterizuje predovšetkým jeho objektívny charakter. Predpoklad vzniku zodpovednosti zamestnávateľa teda nepredstavuje miera jeho zavinenia a v niektorých prípadoch ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia pracovnoprávnych predpisov je ale existencia pracovnoprávneho vzťahu, pričom zaviazaným na ich preukázanie je zamestnanec.4 Vuvedených predpokladoch vzniku zodpovednosti je skrytých niekoľko významných prvkov, ktoré sa výrazne podieľajú aj na ich odlišnom vnímaní stranami pracovnoprávneho vzťahu.

Pravdepodobne najpretraktovanejším nedostatkom je podľa názoru zamestnávateľov objektívny charakter existujúcej zodpovednosti. Hoci Zákonník práce predpokladá vznik pracovného úrazu, choroby z povolania alebo smrti zamestnanca v súvislosti s plnením pracovných úloh resp. v priamej súvislosti s nimi, súčasne stanovuje všeobecnú objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa v okamihu ich vzniku, bez zohľadnenia ďalších okolností konkrétneho prípadu. Zákonník práce v § 196 predpokladá úplné alebo čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa, ak preukáže, že sa zamestnanec sám podieľal na prípadnom vzniku škody. Uvedený výpočet liberačných dôvodov je však taxatívny a nepripúšťa celú paletu iných možných príčin podieľajúcich sa na vzniku poškodenia zdravia zamestnanca alebo jeho smrti. Z praxe možno argumentovať napr. prípadom, keď zamestnanec dlhodobo nedodržiaval stanovený liečebný režim zo strany svojho lekára. Po roku práce prišiel na pracovisko, prezliekol sa do pracovného odevu a ešte pred začatím samotného výkonu práce zomrel. Následne pitva preukázala, že príčinou náhleho úmrtia bol infarkt myokardu.

Smrť zamestnanca na pracovisku nielenže spôsobila následný vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa a s tým súvisiacich informačných povinností voči napr. Sociálnej poisťovni. Zároveň však vyniesla do popredia otázky ohľadom príčin jeho smrti.

Slovenský právny rámec predpokladá, že príčinou pracovného úrazu (úrazového deja) výsledkom ktorého je smrť zamestnanca, je krátkodobé, náhle a násilné pôsobenie vonkajších vplyvov. Nezávisle od vôle zamestnanca. Slovenská judikatúra následne rozvinula právny rámec zodpovednosti aj o prípady, kedy nie je jednoznačne možné určiť pôsobenie vonkajšieho vplyvu. Zodpovednosť zamestnávateľa rozoznáva aj v okamihu, pokiaľ smrť zapríčinená infarktom myokardu, bola následkom náhleho vypätia síl, veľkej námahy, neobyčajného úsilia, t.j. pracovný úkon presahoval hranice každodennej vykonávanej práce. Súčasne rozlišuje tzv. psychickú (jednorazové preťaženie pri plnení obzvlášť ťažkých úloh) alebo fyzickú (neobvyklé, bežnému zaradeniu nezodpovedajúce pracovné vypätie) traumu.5

Nastavený právny rámec tak spôsobuje, že hoci skutočnou príčinou úmrtia mohli byť iné príčiny, zodpovednosť je automaticky priznaná zamestnávateľovi. Rovnako možno uviesť, že do úvahy neprichádza ani následná liberácia zamestnávateľa prostredníctvom výsledkov pitvy. Z medicínskeho hľadiska totiž nie je možné v pitevnej správe vysloviť tvrdenie, že smrť bola výsledkom iných vplyvov, než tých, ktoré súviseli s plnením pracovných úloh. Zamestnávateľ je prinútený preto skúmať len otázku prípadného porušenia ustanovení pracovnoprávnych predpisov o ochrane života a zdravia pri práci resp. požitie omamných či psychotropných látok zamestnancov, ktoré by mohli byť jediným dôvodom vlastného vyvinenia sa.

Existencia objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa však zreteľne narušuje súkromnoprávny charakter pracovnoprávneho vzťahu a súčasne spôsobuje nerovnováhu vo vzťahu zamestnanec – zamestnávateľ. Dôsledkom zaradenia pracovného práva do systému súkromného práva je práve podobnosť i uplatňovanie rovnakých princípov a zásad v oboch prípadoch. Hoci možno odôvodniť princíp objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa ochrannou funkciou pracovného práva v prospech zamestnanca, nevyhnutne prichádza do úvahy otázka prekročenia prípustnej miery limitácie individuálnej autonómie vôle zamestnávateľa. Ochrana zdravia a života zamestnanca musí stáť v popredí posudzovania akýchkoľvek vzťahov súvisiacich s existenciou pracovnoprávneho vzťahu. Rovnako ako nutnosť zohľadňovať faktické slabšie postavenie zamestnanca ako subjektu pracovného pomeru voči zamestnávateľovi.

Potrebné je však vnímať aj situácie, kedy sa sám zamestnanec vystaví svojím vlastným konaním do situácie, ktorá ma za následok poškodenie zdravia alebo dokonca smrť. Zákonník práce však uvedenú situáciu úplne opomína a viaže ju len na pomerne striktne formulované zákonné liberačné dôvody. I keď možno na základe určitých súdnych rozhodnutí vnímať možné odchýlenie v podobe pripustenia preukázania iných okolností vzniku choroby z povolania či pracovného úrazu6, ustanovenia pracovnoprávnych predpisov doposiaľ uvedenú skutočnosť neakcentovali.

Vyvažujúcim prvkom objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa má byť existujúci obligatórny systém povinného poistenia, ktorý nie je špecifikom výlučne slovenskej právnej úpravy. Podobným spôsobom nastavený koncept zodpovednosti spolu s povinným poistením pre prípad úmrtia zamestnanca či vzniku škody pri pracovnom úraze alebo pri chorobe z povolania možno nájsť aj v pracovnoprávnych úpravách Grécka, Ruskej federácie, Holandska alebo Írska.

Obligatórna účasť zamestnávateľa v poistnom systéme mu má pomôcť pri nevyhnutnosti úhrady prípadných finančných nákladov súvisiacich s liečbou a rehabilitáciou zamestnanca, či zabezpečením pozostalých.

Hoci sa obligatórna povinnosť javí pochopiteľná z pohľadu zamestnanca, zamestnávateľa možno považovať za dvojnásobne potrestaného. Na jednej strane znáša dôsledky objektívnej zodpovednosti za zdravotný stav zamestnanca, na druhej strane sa mu podnikové náklady zvyšujú prostredníctvom povinných príspevkov do sociálneho systému v podobe úrazového poistenia.

Riešenie načrtnutej situácie sa javí dvomi spôsobmi. Zavedením subjektívnej zodpovednosti zamestnávateľa alebo rozšírením liberačných dôvodov v Zákonníku práce v nadväznosti na obmedzenie poskytovania dávok zo systému sociálneho poistenia.

Zavedenie subjektívnej zodpovednosti zamestnávateľa pri súčasnom zohľadnení situácie na trhu práce i v praktických prípadoch správania niektorých zamestnávateľov možno považovať skôr za nereálne. Subjektívna zodpovednosť by predpokladala preukázanie príčinnej súvislosti medzi plnením pracovných úloh a následným vznikom pracovného úrazu alebo choroby z povolania. S ohľadom na slabšie postavenie zamestnanca ako subjektu pracovného pomeru by bolo nevyhnutné uvažovať o obrátenom dôkaznom bremene, ktoré je už pravidelnou súčasťou viacerých pracovnoprávnych predpisov v národných úpravách členských krajín Európskej únie. Zamestnávateľ by bol zaviazaný preukázať, že vznik napr. pracovného úrazu bol zapríčinenými inými vonkajšími vplyvmi, než tými, ktoré majú svoj pôvod vo výkone práce. Hoci práve vyššie uvedený problém pri úmrtí zamestnanca by sa nevyriešil, nová právna úprava by akceptovala všetky ostatné možné príčiny vzniku pracovného úrazu alebo z choroby z povolania. Odstránenie taxatívneho výpočtu liberačných dôvodov by tak znamenalo v uvedenej súvislosti krok vpred. Rovnako by však bola neskôr vylúčená zodpovednosť zamestnávateľa, ak by sa neskôr zistilo, že sám zamestnanec zámerne prispel k vyvolaniu deja či vzniku nebezpečnej situácie, ktorá mala za následok vznik pracovného úrazu resp. jeho smrť.

Nedostatok popísaného konceptu by sa ale pravdepodobne prejavil v situácii, kedy by bol zamestnávateľ v zmysle nastavených právnych predpisov zaviazaný k poskytnutiu finančného odškodnenia. Nielen za vynaložené náklady slúžiace na uzdravenie zamestnanca, ale aj v podobe rôznych plnení v súvislosti so znížením jeho pracovnej spôsobilosti resp. ako kompenzácia jeho rodine. Súhrn poskytovaných plnení by predstavoval pomerne značný finančný obnos, ktorý by mohol znamenať pre zamestnávateľa nielen vysoký jednorazový náklad obmedzujúci ďalší rozvoj spoločnosti, ale byť i dôvodom pre ,,náhle“ ukončenie podnikania. Možnosť zamestnanca domôcť sa finančných prostriedkov by tak bola výrazne sťažená, ak nie nemožná.

Prijateľným kompromisom sa preto javí rozšírenie liberačných dôvodov v § 196 Zákonníka práce. Popri existujúcich dôvodov týkajúcich sa predovšetkým porušenia právnych predpisov zamestnancom alebo požitia alkoholu by bolo ustanovenie paragrafu doplnené o možnosť absolútneho vyvinenia sa zamestnávateľom v okamihu, ak bude zjavná iná príčina vzniku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Právna úprava by tak legislatívne recipovala už vopred prípustnú možnosť vyplývajúcu zo slovenskej judikatúry a vo väčšej miere zohľadňovala praktické prípady vyskytujúce sa na trhu práce. Súčasne by však nárokovateľnosť dávok vyplývajúcich zexistujúceho sociálneho poistenia bola obmedzená v zmysle pomerného alebo úplného znášania finančných nákladov súvisiacich s liečbou zamestnanca. S ohľadom na ťaživosť situácie pre pozostalých by sa uvedený model neuplatňoval pri úmrtí zamestnanca, aj keď by sa neskôr zistilo, že príčina úmrtia nesúvisela s plnením pracovných úloh.

Rozšírenie liberačných dôvodov by nasledovalo … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
doc. JUDr. Marek Švec PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Primátor Bratislavy je jedným z dvoch najvýznamnejších orgánov Bratislavy. Toto postavenie mu negarantujú len pomerne široké kompetencie, ale aj spôsob, akým je vybraný do svojej funkcie.

Základ funkcie primátora hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len Bratislava) je upravený v § 12 zákona číslo 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov(1) (ďalej len zákon o Bratislave). Podľa odseku (1) tohto ustanovenia je primátor výkonným orgánom mesta a zastupuje ho navonok. Podľa odseku (4) je v majetkovoprávnych a pracovnoprávnych vzťahoch Bratislavy štatutárnym orgánom a v administratívnoprávnych vzťahoch správnym orgánom.

Osobitné postavenie dáva primátorovi aj to, že je volený v priamych voľbách. Vyplýva to z § 12 odseku (4) zákona o Bratislave, podľa ktorého je volený obyvateľmi Bratislavy.

Priama voľba má svoje špecifiká týkajúce sa najmä kontroly volenej osoby jej voličmi. Volená osoba by mala vykonávať len také kroky, ktoré budú minimálne v prospech jej voličov. Dôvodom je minimálne snaha obhájiť si svoj post v nasledujúcich voľbách.

Problém však môže nastať v prípadoch, keď zvolená osoba nekandiduje v ďalších voľbách. V takomto prípade priazeň jej voličov nemá pre ňu praktický význam, a teda jej konanie z jej pohľadu nemusí byť determinované názormi, záujmami a cieľmi voličov. Rovnaký problém môže nastať, keď osoba zastávajúca funkciu už vie, že nie je na ďalšie funkčné obdobie zvolená.

Právny úprava volieb primátora Bratislavy sa nachádza v zákone číslo 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov(2) (ďalej len zákon o voľbách do orgánov samosprávy obcí). Táto úprava je spoločná pre starostov všetkých obcí a primátorov všetkých miest. Veľmi úzko s ňou súvisia ustanovenia zákona číslo 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov(3) (ďalej len zákon o obecnom zriadení), ktorý bližšie upravuje niektoré otázky vzniku a zániku mandátu primátora Bratislavy. Vyplýva to z § 29 zákona o Bratislave, ktorý subsidiárne na tento zákon odkazuje.(4)

Dĺžku funkčného obdobia primátora zákon o Bratislave neupravuje. Vyplýva však z článku 69 Ústavy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov,(5) ktorý funkčné obdobie pre všetkých starostov a primátorov stanovuje na štyri roky.(6)

Na to, aby výkon funkcie primátora prebiehal medzi jednotlivými funkčnými obdobiami kontinuálne, je nutné zvoliť nového primátora ešte pred uplynutím funkčného obdobia úradujúceho primátora. Tomu zodpovedá aj právna úprava.

Deň volieb do orgánov samosprávy obcí a miest vyhlasuje podľa § 25 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí predseda Národnej rady Slovenskej republiky. Podľa tohto paragrafu to musí byť deň nachádzajúci sa v posledných štrnástich dňoch funkčného obdobia. Novozvolený primátor sa ujíma funkcie zložením sľubu na ustanovujúcom zasadnutí obecného zastupiteľstva. Toto zasadnutie podľa § 12 odseku (1) zákona o obecnom zriadení zvoláva primátor zvolený v predchádzajúcom volebnom období do 30 dní od vykonania volieb. Podľa § 13 odseku (1) zákona o obecnom zriadení tomu funkcia zaniká zložením sľubu novozvoleného primátora.

Z uvedeného vyplýva, že primátor po uskutočnených voľbách na nového primátora môže vo svojej funkcie pôsobiť až 30 dní. Počas tohto obdobia má k dispozícií všetky právomoci. V danom období teda môže v rozsahu zverenom mu právnymi predpismi rozhodovať o majetku mesta, personálnych a iných otázkach. V rozsahu mu zverenom môže uzatvárať zmluvy s účinnosťou v čase nového funkčného obdobia.

Úradujúci primátor odvodzuje svoj mandát od vôle obyvateľov mesta. Do volieb pritom išiel so svojou víziou vo forme volebného programu. V prípade zvolenia iného starostu sa však naskytá otázka, či úradujúci starosta v čase po oboznámení sa s výsledkami volieb, má stále ešte mandát obyvateľov mesta. Svojimi úkonmi totiž môže zaviazať mesto k takým povinnostiam, ktoré sú v rozpore s programom osoby zvoleného za primátora v nových voľbách. Sú teda aj v rozpore s väčšinovým názorom obyvateľov. Teda minimálne s názorom tej časti obyvateľstva, ktorá podporila víťazného kandidáta.

Úkony primátora uskutočnené v čase volieb alebo v období po voľbách za nového primátora majú dve roviny. Prvá rovina je morálna a druhá zákonná. Obe sa pretavujú do jednotlivých druhov zodpovedností, ktoré odchádzajúci primátor za svoje úkony v čase do zloženia sľubu nového primátora má. V následnom texte sa budem venovať niektorým druhom zodpovednosti za dané úkony, a to politickej, morálnej, trestnoprávnej, občianskoprávnej a administratívnoprávnej.

Politická zodpovednosť je neprávna zodpovednosť. Je zodpovednosťou volených funkcionárov voči svojim voličom a potenciálnym voličom, čiže osobám, v prospech ktorých funkcionári konajú. Je teda zodpovednosťou držiteľa mandátu najmä k tým, ktorí im takýto mandát dali.

Napriek uvedenému zastávam názor, že politickú zodpovednosť nemožno viazať len na voličov. Oprávnené z nej sú všetky osoby, v prospech ktorých sa funkcia, respektíve zverený mandát vykonáva.(7)

Nositeľmi politickej zodpovednosti nemusia byť len volení funkcionári. Sú nimi aj menovaní funkcionári. Príkladom takýchto funkcionárov sú ministri.

Každý primátor a starosta je nepochybne nositeľom politickej zodpovednosti. Výnimkou nie je ani primátor Bratislavy, ktorý má tiež postavenie voleného funkcionára. Primátor Bratislavy je teda zodpovedný svojim voličom, ktorí mu vyslovili svoju dôveru. Je zodpovedný aj ostatným obyvateľom. Svoj mandát síce nedostal od všetkých obyvateľov,(8) ale jeho pôsobnosť a právomoci sa viažu ku všetkým obyvateľom mesta.

Politická zodpovednosť primátora je viazaná v prvom rade na kontrolu obyvateľov. Tí by mali hodnotiť prácu primátora, pričom toto hodnotenie by sa malo prejaviť v spätnej väzbe.

Spätná väzba vo vzťahu k primátorovi môže mať viaceré formy. Sú nimi napríklad úkony v rámci občianskej iniciatívy obyvateľov. Pre ilustráciu možno uviesť petíciu, rozhovor, list, sťažnosť, návrh. Za najväčšiu spätnú väzbu v rámci politickej zodpovednosti však považujem nové voľby, v ktorých voliči zhodnocujú spokojnosť s výkonom funkcie primátora vo funkčnom období. To však len za predpokladu, že úradujúci primátor ma v úmysle opätovne kandidovať.

Zastávam názor, že primátor s cieľom kandidovať a zotrvať vo svojej funkcii aj v ďalšom funkčnom období, sa bude snažiť vykonávať svoju funkciu čo najlepšie. Jeho snahou bude presvedčiť obyvateľov o tom, že je kompetentným a v čo najviac smeroch vhodným kandidátom na výkon danej funkcie.

V prípade neúspechu v nových voľbách síce do zloženia sľubu nového primátora mandát starého primátora ešte trvá, ale motivácie s politickej zodpovednosti sa radikálne znižujú. Z výkonom funkcie nesporne pokračuje aj politická zodpovednosť. Voči komu však túto zodpovednosť má mať tendenciu vyvodzovať, keď mu už vo voľbách aj tak nebola vyslovená dôvera. Je otázne, či ho majú držať záväzky od osôb, ktoré v nových voľbách vyjadrili názor, že ho nechcú.

Z teoretického hľadiska politická zodpovednosť primátora trvá aj v čase po neúspešných voľbách. Z praktického hľadiska mám však zato, že takáto osoba sa touto zodpovednosťou nemusí cítiť byť viazaná.(9) Jediné, čo môže primátora motivovať k riadnemu výkonu svojich povinností, je jeho ambícia zúčastňovať sa na verejnom živote v iných funkciách. Poprípade pokúsiť sa o priazeň v ďalších voľbách.

Z hľadiska výkonu politickej zodpovednosti v čase po voľbách sa tiež naskytá otázka, či ešte úradujúci primátor do zloženia sľubu nového primátora má politický mandát. Pokiaľ si obyvatelia zvolili za primátora novú osobu so svojim programom som toho názoru, že sa rozhodli pre uberanie sa mesta iným smerom. Úradujúci primátor preto už nemá od obyvateľov a voličov mandát robiť zásadné rozhodnutia podľa svojho programu, nakoľko títo obyvatelia a voliči sa v nových voľbách rozhodli inak.

Podobná situácia týkajúca sa politickej zodpovednosti nastáva pokiaľ sa primátor rozhodne nekandidovať v ďalších voľbách. V tom prípade ale môže rozhodnutia v rozpore s mienkou a názorom obyvateľov môže robiť omnoho skôr. Nie je totiž viazaný podľa môjho názoru najsilnejším vyvodzovateľom politickej zodpovednosti, a to výsledkami nových volieb.

Pri rozoberaní politickej zodpovednosti si uvedomujem, že z hľadiska viacerých vedných disciplín siaha omnoho ďalej, ako bolo načrtnuté. Uvedeným textom som však chcel poukázať na to, že pre úradujúceho primátora v čase po pre neho neúspešných voľbách alebo na úradujúceho primátora, ktorý v nových voľbách nekandiduje, je včase po voľbách vyvodzovanie politickej zodpovednosti fakticky minimálne. Pokiaľ neberieme do úvahy ďalšie faktory, ako napríklad následné profesijné pôsobenie, dovolím si dokonca použiť termín žiadne.

Mimo politickej zodpovednosti za jednu zo základných neprávnych zodpovedností u nositeľov verejnej moci môžeme považovať aj morálnu zodpovednosť. Morálna zodpovednosť však nie je spájaná len s nositeľmi verejnej moci, a teda aj politickej zodpovednosti. Nositeľom morálnej zodpovednosti je, dá sa povedať, každá osoba, a to za všetky svoje úkony a činy.

Mravná zodpovednosť by mala byť spojená so základnými mravnými hodnotami, ktoré uznáva spoločnosť ako taká. Tu však narážame na problém, a to o aké hodnoty sa vlastne jedná. Na túto skutočnosť upozorňujú aj autori zaoberajúci sa otázkami etiky.(10) Za problém pri morálnej zodpovednosti považujem aj to, že aj nemorálne konanie, respektíve konanie o ktorom človek cíti, že je nemorálne, sa dá morálne zdôvodniť.(11)

Bez ohľadu na uvedené mám za to, že morálna zodpovednosť sa týka len jednotlivca a jeho vnútorného pocitu. Môže mať dopad na jeho obraz v spoločnosti. Pokiaľ však osoba konanie ako amorálne necíti a nezáleží jej na mienke spoločnosti, tento druh zodpovednosti nepredstavuje žiaden limit pre konanie.

Na základe uvedeného mám za to, že morálna zodpovednosť pôsobí len voči osobe s dostatočnými morálnymi hodnotami. Jej hranice sú pomerne vratké, nakoľko sa odvíjajú od subjektívnych pocitov danej osoby týkajúcich sa vymedzenia samotnej morálky. Navyše sa odvíjajú od postoja tejto osoby k morálke ako takej.

Aplikujúc uvedené na funkciu primátora Bratislavy som toho názoru, že morálna zodpovednosť pôsobí len pokiaľ má a uznáva osoba primátora základné morálne princípy. Ide o také princípy, ktoré daná spoločnosť za morálne považuje a uznáva.(12)

Pomerne veľkým motivátorom determinujúcim konanie primátora Bratislavy v čase po voľbách je trestnoprávna zodpovednosť. Trestnoprávna zodpovednosť je právnou zodpovednosťou. Znamená to, že v prípade naplnenia znakov ustanovených zákonom a pomenovaných ako trestný čin, je možné uložiť sankciu. Jednotlivé druhy sankcie taxatívne vypočítava § 32 Trestného zákona v znení neskorších predpisov(13) (ďalej len Trestný zákon).

Trestné činy sú však len najvážnejšie protispoločenské javy. Z tohto dôvodu trestnoprávna zodpovednosť vzniká len v tom prípade, ak sa primátor dopustí svojím konaním činu zákonom za trestný čin označeným. Príkladom takéhoto konania sú niektoré trestné činy uvedené v ôsmej hlave druhej časti Trestného zákona, a to trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa,(14)marenia úlohy verejným činiteľom(15) a prijímania úplatku.(16)

Zastávam názor, že trestnoprávna zodpovednosť môže účinne pôsobiť na konanie primátora. To však len v rozsahu zadefinovanom skutkovými podstatami. Trestnoprávna zodpovednosť reaguje len na prekročenie zákona. Nezahŕňa nesprávne rozhodnutia, ktoré sú v súlade so zákonom. Napriek tomu, že tieto nesprávne rozhodnutia môžu mať pre mesto zásadný význam.

Občianskoprávna zodpovednosť zahŕňa podľa môjho názoru dva základné druhy zodpovednosti, ato zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie. Z výkonom funkcie primátora pritom primárne súvisí zodpovednosť za škodu, ktorú môže svojím konaním spôsobiť.

Predmetná zodpovednosť je vo vzťahu k primátorovi však veľmi ťažko uplatniteľná. Pokiaľ primátor spôsobí svojím konaním (úkonom, nečinnosťou, …) pri výkone funkcie škodu inej osobe, zodpovedá za túto škodu mesto. Vyplýva to najmä z § 10 odseku (1) zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: Územná samospráva zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy.(17) Uvedený zákon síce priznáva v § 24 odseku (1) možnosť uplatnenia si regresnej náhrady, avšak podľa § 11 by toto uplatnenie musel vykonať sám primátor. Mám zato, že primátor si sám od seba regresnú náhradu nikdy neuplatní. Uvedené by prichádzalo do úvahy (si viem reálne predstaviť) len vtedy, ak by sa regresnej náhrady dožadoval novozvolený primátor od svojho predchodcu.

Mimo uvedeného možno zodpovednosť primátora vyvodiť aj na základe iných právnych predpisov. Aj tu v prípade vzniku škody by však zodpovedalo mesto, nakoľko primátor je len subjekt konajúci v mene mesta.

Občianskoprávna zodpovednosť rovnako ako trestnoprávna nezahŕňa možnosť postihnúť primátora za síce zákonné, ale nesprávne rozhodnutie. To vyplýva z § 420 odseku (1) Občianskeho zákonníka v účinnom znení,(18) ktorý výslovne hovorí o zodpovednosti za škodu len v prípade porušenia právnej zodpovednosti. V prípade, že primátor urobí síce zákonné rozhodnutie, ale ekonomicky nevýhodné, nie je za toto rozhodnutie zodpovedný. Občianskoprávna zodpovednosť môže vzniknúť výlučne len v prípade porušenia povinnosti uloženej zákonom alebo na základe zákona.

Administratívna zodpovednosť primátora je podľa môjho názoru úplne minimálna. Príkladom by mohla byť zodpovednosť za niektoré priestupky vyskytujúce sa na viacerých úsekoch správy uvedených v § 21 zákona opriestupkoch vznení neskorších predpisov.(19) Jednotlivé skutkové podstaty sú však veľmi ťažko napasované na vyvodenie zodpovednosti za výkon funkcie primátora. Administratívnoprávna zodpovednosť navyše tiež nezahŕňa nesprávnosť, ale len nezákonnosť v prípade naplnenia skutkovej podstaty.

Zhrnúc uvedené mám za to, že možnosti vyvodenia zodpovednosti voči primátorovi sú v čase po voľbách úplne minimálne. V danom období je možné postihovať len konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Nie je možné vyvodzovať zodpovednosť za nesprávne rozhodnutia, ktoré sú zákonné.

Zastávam názor, že včase volieb apo voľbách by úradujúci primátor nemal vykonávať zásadné úkony zakladajúce nové významné práva a povinnosti. To by už mal nechať na novozvoleného primátora, ktorému obyvatelia vyjadrili najväčšiu dôveru.

Nemožno sa spoliehať na to, že odchádzajúci primátor bude vždy čestnou osobou s vysokými morálnymi hodnotami. Navyše je v rozpore s princípmi priamej demokracie, aby v čase volieb a po voľbách odchádzajúci primátor vykonával úkony k napĺňaniu jeho presvedčenia a volebného programu, pokiaľ vo voľbách zvíťazil iný kandidát.

Zuvedených dôvodov zastávam názor, že právomoci primátora by mali byť včase volieb apo voľbách obmedzené len na nevyhnutné úkony. Primátor by nemal v tomto období uzatvárať napríklad zmluvy týkajúce sa nakladania s majetkom.

Rozsah týchto obmedzení však musí byť taký, aby nebolo možné znefunkčniť činnosť primátora a tak spôsobiť škody napríklad v prípade mimoriadnej situácie. Z týchto dôvodov bude k zadefinovaniu kompetencií, ktoré by mali byť obmedzené, potrebné otvoriť verejnú diskusiu.

Uvedomujem si, že navrhovanou zmenou sa nepodarí úplne zabrániť úkonom primátora, ktorý si háji viac svoje ako mestské záujmy. Som však toho názoru, že navrhované zmeny minimálne pomôžu tieto úkony eliminovať.

Poznámky

• 1) Zákon číslo 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení zákona číslo 523/1990 Zb., zákona číslo 130/1991 Zb., zákona číslo 295/1992 Zb., zákona číslo 233/1998 Z. z., zákona číslo 255/2007 Z. z., zákona číslo 445/2008 Z. z., zákona číslo 535/2008 Z. z., zákona číslo 113/2010 Z. z.
• 2) Zákon číslo 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení zákona číslo 401/1990 Zb., zákona číslo 8/1992 Zb., zákona číslo 60/1993 Z. z., zákona číslo 252/1994 Z. z., zákona číslo 222/1996 Z. z., zákona číslo 233/1998 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 318/1998 Z. z., zákona číslo 331/1998 Z. z., zákona číslo 389/1999 Z. z., zákona číslo 302/2000 Z. z., zákona číslo 36/2002 Z. z., zákona číslo 515/2003 Z. z., zákona číslo 335/2007 Z. z., zákona číslo 112/2010 Z. z.
• 3) Zákon číslo 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona číslo 401/1990 Zb., zákona číslo 96/1991 Zb., zákona číslo 130/1991 Zb., zákona číslo 421/1991 Zb., zákona číslo 500/1991 Zb., zákona číslo 564/1991 Zb., zákona číslo 11/1992 Zb., zákona číslo 295/1992 Zb., zákona číslo 43/1993 Z. z., zákona číslo 252/1994 Z. z., zákona číslo 287/1994 Z. z., zákona číslo 229/1997 Z. z., zákona číslo 225/1998 Z. z., zákona číslo 233/1998 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 185/1999 Z. z., zákona číslo 389/1999 Z. z., zákona číslo 6/2001 Z. z., zákona číslo 453/2001 Z. z., zákona číslo 205/2002 Z. z., zákona číslo 515/2003 Z. z., zákona číslo 369/2004 Z. z., zákona číslo 535/2004 Z. z., zákona číslo 583/2004 Z. z., zákona číslo 615/2004 Z. z., zákona číslo 583/2004 Z. z., zákona číslo 757/2004 Z. z., zákona číslo 171/2005 Z. z., zákona číslo 628/2005 Z. z., zákona číslo 267/2006 Z. z., uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 616/2006 Z. z., zákona číslo 334/2007 Z. z., zákona číslo 335/2007 Z. z., zákona číslo 330/2007 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 205/2008 Z. z., zákona číslo 384/2008 Z. z., zákona číslo 445/2008 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 511/2009 Z. z., zákona číslo 102/2010 Z. z.
• 4) Podľa tohto paragrafu: Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na hlavné mesto ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č.369/1990 Zb. o obecnom zriadení. 
• 5) 460/1992 Zb. ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY v znení ústavného zákona číslo 244/1998 Z. z., ústavného zákona číslo 9/1999 Z. z., ústavného zákona číslo 90/2001 Z. z., ústavného zákona číslo 140/2004 Z. z., ústavného zákona číslo 323/2004 Z. z., ústavného zákona 463/2005 Z. z., ústavného zákona číslo 92/2006 Z. z., ústavného zákona číslo 210/2006 Z. z., ústavného zákona číslo 100/2010 Z. z.
• 6) Napriek tomu, že uvedený článok hovorí len o starostoch, vzťahuje sa aj na funkčné obdobie primátora Bratislavy z dôvodu podporného použitie zákona o obecnom zriadení k zákonu o Bratislave. 
• 7) Michal Novota k tomu uvádza: S politickou zodpovednosťou úzko súvisí predovšetkým zodpovedné rozhodovanie v mene občanov a v ich prospech. (uverejnené na http://www.novota.sk/texty/Eseje_O_PolitOdvahe.pdf, 5. 5. 2011) 
• 8) To by bolo iba za predpokladu, ak by mu každý volič dal vo voľbách hlas. 
• 9) V rámci politickej zodpovednosti u primátora Bratislavy prichádza do úvahy len vzdanie sa mandátu alebo zánik mandátu vyhlásením výsledku mestského referenda o odvolaní primátora, ktorým sa rozhodlo o odvolaní primátora podľa § 13a odseku (1) písmen c) a f) zákona o obecnom zriadení. Mám však zato, že obe možnosti v čase po voľbách nevedú k účinku. Vzdanie sa mandátu primátora by nemalo veľký význam a na odvolanie primátora prostredníctvom referenda nie je časový priestor. Takéto referendum v dôsledku zvolenia nového primátora by bolo navyše neúčelné a absolútne zbytočné. 
• 10) Napríklad Ernst Tugendhat k tomu uvádza: Co máme na mysli, když o nějakém jednání nebo chování bez dalšího řekneme, že je prostě dobré nebo špatné? Podobně jako u otázky, co to znamená o nějakém jednání nebo způsobu chování říci absolutním způsobem, že se tak musí nebo nemůže jednat, budeme muset i tuto otázku do obecnějšího objasnění užívání těchto slov, zde tedy slov „dobré“ a „špatné“. (TUGENDHAT, E. TUGENDHAT, E. Přednášky o etice, s. 40) Podľa Arna Anzenbachera: Máme-li filosoficky vysvětlit a rekonstruovat běžné předporozumění mravní skutečnosti, ukazuje se, že empirická etika to v důsledku svých předpokladů dokáže jen velmi omezeně. (ANZENBACHER, A. Úvod do etiky, s. 42) 
• 11) V tejto súvislosti poukazujem na tézu prof. Vojteka, uverejnenú v publikácii Etika: Lidská činnost, posuzovaná ve vztahu ke konečnému cíli, má vlastní speciálni hodnotu – tzv. hodnotu mravní (morální). Proto: pravý konečný cíl je první – základní normou (pravidlem) morálky. (VOJTEK, F. Etika, s. 12) Pokiaľ by sme si osvojili túto tézu bez ďalšieho, prídeme k záveru, že morálne je všetko, čo sleduje konečný cieľ. 
• 12) Príkladom takýchto princípov v našom regióne by mohli byť princípy vyjadrené v desiatich Božích prikázaniach. Aj tu sa však prejavujú rôzne opačné názory. Napríklad pomerne časté heslo: „Kto nekradne pre seba, okráda rodinu.“ 
• 13) Zákon číslo 300/2005 Z. z. TRESTNÝ ZÁKON v znení zákona číslo 650/2005 Z. z., zákona číslo 692/2006 Z. z., zákona číslo 218/2007 Z. z., zákona číslo 491/2008 Z. z., zákona číslo 497/2008 Z. z., zákona číslo 498/2008 Z. z., zákona číslo 59/2009 Z. z., zákona číslo 257/2009 Z. z., zákona číslo 317/2009 Z. z., zákona číslo 492/2009 Z. z., zákona číslo 576/2009 Z. z., zákona číslo 224/2010 Z. z., zákona číslo 547/2010 Z. z.
• 14) Pozri § 326 Trestného zákona. 
• 15) Pozri § 327 Trestného zákona. 
• 16) Pozri § 328 a nasledujúcich Trestného zákona. 
• 17) Okrem uvedenej škody, ktorá má charakter škody spôsobenej úkonmi smerujúcimi navonok, môže primátor spôsobiť aj iné druhy škôd. Tie však nerozoberám 
• 18) Zákon číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zákona číslo 58/1969 Zb., zákona číslo 131/1982 Zb., zákona číslo 94/1988 Zb., zákona číslo 188/1988 Zb., zákona číslo 87/1990 Zb., zákona číslo 105/1990 Zb., zákona číslo 116/1990 Zb., zákona číslo 87/1991 Zb., zákona číslo 509/1991 Zb., zákona číslo 264/1992 Zb., zákona číslo 278/1993 Z. z., zákona číslo 249/1994 Z. z., zákona číslo 153/1997 Z. z., zákona číslo 211/1997 Z. z., zákona číslo 252/1999 Z. z., zákona číslo 218/2000 Z. z., zákona číslo 261/2001 Z. z., zákona číslo 281/2001 Z. z., zákona číslo 23/2002 Z. z., zákona číslo 34/2002 Z. z., zákona číslo 95/2002 Z. z., zákona číslo 184/2002 Z. z., zákona číslo 215/2002 Z. z., zákona číslo 526/2002 Z. z., zákona číslo 504/2003 Z. z., zákona číslo 515/2003 Z. z., zákona číslo 150/2004 Z. z., zákona číslo 404/2004 Z. z., zákona číslo 635/2004 Z. z., zákona číslo 171/2005 Z. z., zákona číslo 266/2005 Z. z., zákona číslo 336/2005 Z. z., zákona číslo 118/2006 Z. z., zákona číslo 188/2006 Z. z., zákona číslo 84/2007 Z. z., zákona číslo 209/2007 Z. z., zákona číslo 335/2007 Z. z., zákona číslo 568/2007 Z. z., zákona číslo 214/2008 Z. z., zákona číslo 379/2008 Z. z., zákona číslo 477/2008 Z. z., zákona číslo 186/2009 Z. z., zákona číslo 575/2009 Z. z., zákona číslo 129/2010 Z. z., zákona číslo 546/2010 Z. z.
• 19) Zákon číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení zákona číslo 524/1990 Zb., zákona číslo 266/1992 Zb., zákona číslo 295/1992 Zb., zákona číslo 511/1992 Zb., zákona číslo 237/1993 Z. z., zákona číslo 42/1994 Z. z., zákona číslo 248/1994 Z. z., zákona číslo 249/1994 Z. z., zákona číslo 250/1994 Z. z., zákona číslo 202/1995 Z. z., zákona číslo 207/1995 Z. z., zákona číslo 265/1995 Z. z., zákona číslo 285/1995 Z. z., zákona číslo 168/1996 Z. z., zákona číslo 143/1998 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky číslo 319/1998 Z. z., zákona číslo 298/1999 Z. z., zákona číslo 313/1999 Z. z., zákona číslo 195/2000 Z. z., zákona číslo 211/2000 Z. z., zákona číslo 367/2000 Z. z., zákona číslo 122/2001 Z. z., zákona číslo 223/2001 Z. z., zákona číslo 253/2001 Z. z., zákona číslo 441/2001 Z. z., zákona číslo 490/2001 Z. z., zákona číslo 507/2001 Z. z., zákona číslo 139/2002 Z. z., zákona číslo 422/2002 Z. z., zákona číslo 190/2003 Z. z., zákona číslo 430/2003 Z. z., zákona číslo 510/2003 Z. z., zákona číslo 515/2003 Z. z., zákona číslo 534/2003 Z. z., zákona číslo 364/2004 Z. z., zákona číslo 533/2004 Z. z., zákona číslo 656/2004 Z. z., zákona číslo 570/2005 Z. z., zákona číslo 650/2005 Z. z., zákona číslo 211/2006 Z. z., zákona číslo 224/2006 Z. z., zákona číslo 250/2007 Z. z., zákona číslo 547/2007 Z. z., zákona číslo 666/2007 Z. z., zákona číslo 86/2008 Z. z., zákona číslo 216/2008 Z. z., zákona číslo 245/2008 Z. z., zákona číslo 298/2008 Z. z., zákona číslo 479/2008 Z. z., zákona číslo 491/2008 Z. z., zákona číslo 445/2008 Z. z., zákona číslo 8/2009 Z. z., zákona číslo 70/2009 Z. z., zákona číslo 72/2009 Z. z., zákona číslo 191/2009 Z. z., zákona číslo 206/2009 Z. z., zákona číslo 387/2009 Z. z., zákona číslo 465/2009 Z. z., zákona číslo 513/2009 Z. z., zákona číslo 60/2010, zákona číslo 433/2010 Z. z., zákona číslo 547/2010 Z. z.

Autor
JUDr. Juraj Vačok PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf