Po novele Trestného poriadku a zákona o konkurze a reštrukturalizácii prišlo Ministerstvo spravodlivosti SR aj s návrhom novely Občianskeho súdneho poriadku. Účinná by mala byť od 1. januára 2012.

Prehľad najdôležitejších zmien v návrhu:

1. Zavádzajú sa ďalšie lehoty pre rozhodovanie v niektorých procesných otázkach.
2. Návrh prináša riešenia pre citlivú oblasť výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých.
3. V návrhu sú aj prekážky pre obštrukcie účastníkov a ich zástupcov.
4. Posilňuje sa efektívny súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí o nesprístupnení informácií.
5. Mení sa príslušnosť súdu v prípade sporov na ochranu osobnosti – všeob. súd odporcu (nie je dôvod, aby mali tieto žaloby výnimky pred inými civilnými žalobami. Ide vo veľkej miere o verejne činné osoby a nie je dôvod na výnimky.)
6. Zjednodušuje sa začatie konania pre ľudí prostredníctvom formulárov na webe. Ide o prostriedok aj na zrýchlenie konania.

a) LEHOTY:

Jedným z nástrojov na urýchlenie konania je v 13 oblastiach určenie lehôt, v ktorých má súd vydať vybrané procesné rozhodnutia. Zavedenie procesných lehôt reaguje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Táto zmena má priniesť pružnejšie reakcie súdu na niektoré situácie, ktoré zbytočne predlžujú konanie a odďaľujú rozhodovanie vo veci samej.

1. Zavádza sa lehota na odoslanie uznesenia o oprave alebo doplnení podania, ak je podanie neúplné, nezrozumiteľné alebo je potrebná iná oprava. (Doteraz: žiadna lehota Odteraz: 60 dní)
2. Zavádza sa lehota na doručenie návrhu na začatie konania ostatným účastníkom. (Doteraz: žiadna lehota Odteraz: 60 dní od podania, opravy)
3. Upravuje sa lehota na vyjadrenie účastníkov konania, ak je potrebný ich súhlas na to, aby mohol súd pripustiť, aby navrhovateľ alebo odporca z konania vystúpil, a aby na jeho miesto vstúpil niekto iný. (15 dní)
4. Zavádza sa lehota na rozhodnutie o návrhu na vstup ďalšieho účastníka do konania – do 30 dní od podania návrhu alebo do 30 dní od vyjadrenia dotknutých osôb.
5. Osobitná lehota sa zavádza pre vydanie procesného rozhodnutia o zmene návrhu. Ak je súd s návrhom na zmenu návrhu resp. s vecou oboznámený, súd má rozhodnúť priamo na pojednávaní, na ktorom ku zmene došlo. Ak to nebude možné, súd rozhodne do 15 dní od odročenia pojednávania.
6. (Mimo pojednávania súd rozhodne o zmene návrhu do 60 dní od podania návrhu na zmenu návrhu. Pôjde o situácie, kedy súd nemal ešte reálne priestor na oboznámenie sa s danou vecou.)
7. Zavádza sa pevne stanovená lehota pri zastavení konania. Ak navrhovateľ vezme návrh späť, musí súd rozhodnúť do 30 dní o zastavení konania. (Situácia je tu procesne jednoznačná, súd môže rýchlo reagovať – rozhodnúť. Explicitne sa navrhuje zakotviť 30-dňovú lehotu počítanú od späťvzatia návrhu, do ktorej súd rozhodne o zastavení konania.)
8. Zavádza sa lehota pri rozhodovaní nadriadeného súdu v sporoch o miestnu príslušnosť – do 30 dní od predloženia veci (potvrdenie zaužívanej praxe)
9. Lehota pre rozhodnutie o znalečnom sa stanovila na 30 dní od vykonania dôkazu.
10. (V platnej právnej úprave absentuje lehota, v rámci ktorej by mal súd rozhodnúť o náhrade hotových výdavkov znalca, náhrade za stratu času a o jeho odmene.)
11. Zavedenie procesnej 30-dňovej lehoty, v ktorej má súd rozhodnúť o trovách konania.
12. Procesné lehoty sa upravujú pre rozhodovanie súdu o oprave a o doplnení rozsudku. Pre súd prvého stupňa sa navrhuje 30-dňová lehota na vydanie rozhodnutia o návrhu na opravu alebo návrhu na doplnenie; dlhšia 60-dňová lehota sa ustanovuje pre odvolací súd (vzhľadom na potrebu oboznámenia sa s vecou).
13. Lehota 10 dní pre vydanie zmenkového platobného rozkazu od splnenia zák. podmienok.

b) VÝKON ROZHODNUTÍ VO VECIACH MALOLETÝCH:

Účelom zmien v úprave výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých detí je odstrániť doterajšiu absenciu explicitnej právnej úpravy a reagovať na nedostatky, ktoré sa v tomto dôsledku vyskytujú v aplikačnej praxi, pričom prvoradým zámerom navrhovanej úpravy je ochrana záujmu dieťaťa.

Ide o situácie týkajúce sa napríklad úpravy styku dieťaťa s rodičom.

• Možnosť komunikácie súdu s obcou alebo inými štátnymi orgánmi starostlivosti o deti pri zisťovaní dôvodov nepodrobenia sa rozhodnutiu súdu ako aj o mieste pobytu dieťaťa.
• Ak je výzva súdu bezvýsledná môže nasledovať pokuta 200 eur (aj opakovane), ale aj zastavenie výplaty rodičovského príspevku, prídavku na dieťa.
• Podrobnosti o postupe pri odňatí dieťaťa s ohľadom na špecifickú citlivú situáciu. Doteraz bolo veľmi problematické.

c) OBŠTRUKCIE účastníkov a ich právnych zástupcov:

Efektívnosť súdneho konania závisí nielen od postupu sudcu, ale aj účastníkov konania a ich právnych zástupcov. V snahe minimalizovať obštrukcie účastníkov a ich právnych zástupcov spojené s vyhýbaním zúčastnenia sa na pojednávaní, najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi a oneskoreným ospravedlnením ich neúčasti, sa zavádza podobný mechanizmus ako v Trestnom poriadku.

TJ: Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania má obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, či účastník je schopný bez ohrozenia života a zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania.

d) PRÍSTUP K INFORMÁCIÁM

Posilňuje sa efektívny súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí o nesprístupnení informácií.

Navrhuje sa umožniť zmenu rozhodnutia o nesprístupnení informácie v súdnom konaní. To znamená, že súd môže uložiť povinnej osobe povinnosť sprístupniť požadovanú informáciu a nezostane to len pri konštatovaní, že uvedené rozhodnutie je nepreskúmateľné ak napríklad ide o tzv. fiktívne rozhodnutie (t.j. povinná osoba nerozhodla v stanovenej lehote).

e) OCHRANA OSOBNOSTI

V úprave príslušnosti súdu na konanie vo veciach ochrany osobnosti sa navrhuje návrat k osvedčenej právnej úprave „všeobecného súdu odporcu.“

f) FORMULÁRE – WEB

Rezort spravodlivosti aktuálne pripravuje v rámci nástrojov na zjednodušenie začatia konania a urýchlenia konania zverejniť na svojom webovom sídle vzory vybraných návrhov (vo veciach vyživovacích povinností). S návrhmi tlačív v tejto prvej fáze nebudú spojené žiadne právne následky. Ich cieľom je uľahčiť prácu súdu (najmä v odbremenení od výziev adresovaných účastníkom na odstránenie vád návrhov), ako aj prácu účastníkovi pri vypracovávaní podania (najmä, ak nemá právneho zástupcu).

Model zverejňovania tlačív na webovom sídle rezortu spravodlivosti umožní rýchlejšie reagovať na prípadné zmeny, ktoré si vyžiada aplikačná prax, prípadne zmena právneho poriadku v porovnaní s časovo náročnejším postup pri novelizácií všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by ustanovil vzory tlačív.​

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1452/Prinesie_novela_OSP_efektivnejsie_civilne_konanie.html

Úvod: „od extrému do extrému“

„Definitivní vítězství dělnické třídy nad reakcií v únoru 1948 znamenalo také konečný úspěch myšlenek sjednocení tělesné výchovy. Od té doby je organizačně jednotná, obsahem socialistická tělesná výchova plně v službách pracujícího lidu. Československý svaz tělesné výchovy zaujal pevné místo v Národní frontě, důsledným naplňovaním úkolů stanovených Komunistickou stranou Československa si vydobil autoritu v celé společnosti.“(1) Slová Antonína IMLA, predsedu Československého svazu tělesné výchovy (ďalej len „ČSTV“) a Československého olympijského výboru (ďalej len „ČOV“) z roku 1983 vyvolávajú pri ich čítaní v dnešnom, najmä mladom čitateľovi pôsobiacom v slovenskom športovom hnutí najmä po roku 1989 veľmi rozporuplné pocity. 

Na jednom póle štátom síce veľmi štedro dotované, no zároveň i veľmi silne direktívne organizované komunistické športové hnutie. Oslavnú masovosť jeho podujatí a ich povinnú jednotnosť a jednomyseľnosť dnes najlepšie približuje už len v tom čase vytvorené umenie s tematikou športu či dobové filmy a fotografie, predovšetkým z legendárnych spartakiád.(2)

Na druhom póle atomizované a finančne poddimenzované športové hnutie (dez)organizované po roku 1989 na spolkovom princípe tvorenom cez slobodné združovacie právo zdola. To sa však nevedelo a nevie dlhodobo dohodnúť ani len na tom, ktoré z množstva občianskych združení, ktoré ho spoluvytvárajú, bude v jeho mene komunikovať s o šport a jeho problémy sa logicky nezaujímajúcim novovznikajúcim štátom a jeho transformujúcou sa spoločnosťou.

Diametrálne zmenený vzťah štátu k športu na našom území po roku 1989 výstižne približuje rok 2004. Hoci si Národná rada Slovenskej republiky iniciatívne vyžiadala vypracovanieprvej komplexnejšej správy o stave nášho športu, priebeh jej samotného prerokovania možno hodnotiť iba negatívne. Keď sa už konečne predmetná správa dostala až na úplný záver programu vtedajšej 32. schôdze NR SR, do diskusie sa prihlásil jediný poslanec, ktorý svoje vystúpenie nakoniec ani nedokončil a o jeho návrhoch sa ani nehlasovalo pre prerušenie rokovania v tomto bode. Dokonca i vtedajší najvyšší predstaviteľ štátu pre oblasť športu, v tom čase generálny riaditeľ Sekcie športu vtedajšieho Ministerstva školstva Slovenskej republiky Stanislav Kosorín nebol pri hodnotení priebehu rokovania pre média vôbec diplomatický a označil ho dokonca jediným slovom – „Výsmech.“ (3)

Dôležitosť historického vývoja pre súčasnosť(4)

Otázka, aký bol vzťah štátu s vlastným športovým hnutím na našom území a ako sa menil najmä pohľadom cez prizmu prijímanej športovej legislatívy je dôležitým zdrojom poznania. Ovplyvňuje totiž i aký dosť pravdepodobne (či už v dobrom alebo zlom) bude trend a charakter špeciálnej športovej legislatívy prijímanej u nás i v budúcnosti.

Už dnes je navyše isté, že ju bude nutné novelizovať resp. prijímať úplne novú z pohľadu verejného záujmu napr. už len pre eskalujúce problémy s tzv. futbalovým chuligánstvom a jeho dopadmi na trestné a priestupkové právo. Je totiž viac ako očividné pre úplne každého, že zákon NR SR č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, jednoznačne v súčasnosti neplní svoj účel.(5)

Pri myšlienkach na budúcnosť je však dôležité nezabúdať na minulosť. Dnes už sudca Najvyššieho súdu Českej republiky Michal KRÁLÍK pomenúva jasne prečo: „Bude-li do do budoucna zájem o vytvoření sportovní legislatívy, je vhodné mít k dispozici podkladový materiál, na který by bylo možné navázat. Navíc český a dříve československý vývoj je v evropském kontextu vcelku ojedinělý a bylo by obtížné jej zcela zařadit do některého z modelů, o ktorých jsme hovořili.“. Sám preto týmito slovami uvádza príslušnú kapitolu vo svojej veľmi rozsiahlej dizertačnej práci z roku 2001, ktorá bude od jej vzniku až do budúcnosti pravdepodobne navždy štruktúrovať myslenie každého záujemcu o túto problematiku v našom geografickom a jazykovom regióne.(6) Práve v nej sa totiž vo významnej miere venuje práve teoretickej analýze vzájomných vzťahov medzi športom a právom. Hoci táto práca bola hodnotená v našich zemepisných šírkach najprv ako neobvyklá(7), neskôr je bolo priznané postavenie základného teoretického spisu v tejto oblasti, priekopníckeho počinu aj v oblasti právnej doktríny a právnej kultúry.(8)

Začiatky vzťahov štátu-športu-práva u nás (1869 – 1945)

Začiatok vzťahov štátu s vlastným športovým hnutím na našom území (mysliac tým tu pre chronologické zjednodušenie územie nielen Slovenska, ale i Čiech a Moravy) môžeme historicky datovať najlepšie asi od roku 1869. V tomto roku bola prvýkrát na tomto území zavedená tzv. ríšskym zákonom č. 62/1869 povinná výučba telesnej výchovy v tzv. reálnych školách na Morave(9), ktorá sa napokon v plynúcom čase výrazne rozšírila. V súčasnosti je výučba telesnej výchovy už všeobecne akceptovaný povinný predmet temer na všetkých školách vrátane väčšiny vysokých.

Doterajší vývoj vzťahov štátu s vlastným športovým hnutím na našom území z pohľadu ústavného práva nás radí, až na jednu výnimku v podobe ústavy z roku 1920, medzi územia bez priamej zmienky slova „šport“ v znení platných ústav. Tento vývoj poznamenáva i celý vzťah štátu a športu.

Po roku 1918 bol najprv tzv. kompetenčným zákonom zriadený Úřad veřejného zdravotnictví a tělesné výchovy. Už dva roky po vzniku Československej republiky (28.októbra 1918), a to konkrétne 30. marca 1920 bol prijatý zákon č. 228/1920 Sb. o zřízení Poradního sboru pro tělesnou výchovu. Tento orgán bol zriadený pri ministerstve verejného zdravotníctva a telesnej výchovy so sídlom v Prahe. Jeho úlohou bolo posudzovať všetky otázky týkajúce sa telesnej výchovy. Zákon teda nehovoril výslovne o športe.

Detaily činnosti poradného zboru upravilo nariadenie vlády č. 616/1920 Sb. Zbor mal mať 20 členov spomedzi predstaviteľov športových organizácií, ako aj pedagogických inštitúcií a spoločenstiev ako napr. Sokol. Zbor si mohol vytvárať ďalšie komisie.

Základným princípom tejto úpravy bola faktická neexistencia právnej úpravy organizácie športu. Základnou črtou športového hnutia v tomto období teda bola autonómia, prejavujúca sa združovacím právom a tvorbou interných predpisov jednotlivých spolkov, či organizácií.

Významným malo byť zriadenie tzv. Tyršova státního tělovýchovného ústavu zákonom č. 73/1935 Sb., ktorý však pre aktuálnosť druhej svetovej vojny nebol fakticky vytvorený.

Povojnový vývoj: politizácia, centralizácia a militarizácia športu v dôsledku štátneho intervencionizmu (1945 – 1989)

Slová Antonína HIMLA, predsedu ČSTV a ČOV, hodnotiace 30 rokov od oslobodenia v roku 1975: „Tělocvikári a sportovci se postavili do předních řad budovatelů nově republiky, silně zazněli hlasy volající po sjednocení tělovýchovního hnutí. Tento historický úkol však pro odpor reakčních vedoucích sil Sokola, Orla a dalších organizací ješte nemohl byl splněn. Teprve Vítezný únor 1948 odstranil z cesty poslední překážky a naše tělovýchova, socialistická obsahem, organizačně jednotná, vykročila k novým úspěchům.“(10)

Povojnový vývoj u nás v oblasti športu ovplyvnili roky 1948 a 1949, kedy prichádza k veľmi násilnému zjednoteniu celého spektra subjektov z oblasti športu, telovýchovy a turistiky. Týmto sa nastúpili trendy, ktorý možno charakterizovať nasledujúcimi znakmi:

• Politizácia športu
• Militarizácia športu
• Centralizácia správy športu v podobe zlučovania športových organizácií a vytváraním jednotného systému na čele s ČSTV
• Oslabovanie autonómie športového hnutia v prospech štátneho intervencionizmu

Jedným zo zásadných prejavov týchto trendov v športe boli najmä ustanovenia zákona č. 187/1949 Sb. v § 9 hovoriace o de facto krádeží slobody nášho športu štátom cez jeho faktické znárodnenie a mocenské ovládnutie. 

Predmetné ustanovenia zneli: „(1) Majetok (práva a záväzky), ktorý náležal dňa 31. marca 1948 telovýchovným a športovým organizáciám zaniknutým v dôsledku sjednotenia telovýchovných a športových organizácií, prechádza na Československú obec sokolskú. O tom, ktorý majetok prechádza, rozhodne krajský národný výbor, v ktorého obvode taký majetok leží. (2) Prechod nehnuteľností a knihovných práv na Československú obec sokolskú podľa odseku 1 zapíšu knihovné súdy na návrh Československej obce sokolskej podľa rozhodnutí krajských národných výborov.“

Intervencionizmus a centralizmus sa prejavil napr. i tým, že na základe Zákona č. 187/1949 Sb. bol konštituovaný ako „predstaviteľ ľudovodemokratickej starostlivosti o telesnú výchovu a šport“ Štátny výbor pre telesnú výchovu a šport. Ten bol zložený zo zástupcov Československej obce sokolskej (ovládnutá idea prežívajúca už iba názvom spred roku 1948), celonárodných ľudových organizácií a vynikajúcich pracovníkov v odbore zdravotníctva, telesnej výchovy a športu. Na území Slovenska (ako súčasti Československa) mal rovnaké úlohy plniť Slovenský výbor pre telesnú výchovu a šport. Funkcia oboch výborov bola vo svojej podstate poradná. Organizačný poriadok Štátneho výboru pre telesnú výchovu a šport bol vydaný vládnym nariadením č. 39/1950 Zb.Skladal sa z predsedu, podpredsedu a ďalších 88 členov. Jedna tretina členov výboru sú zástupcovia zo Slovenska, ktorí tvoria Slovenský výbor pre telesnú výchovu a šport. Postavenie Slovenského výboru osobitne upravila aj Slovenská národná rada ako orgán národnej moci Slovákov v rámci Československa, a to v zákone č. 5/1950 Sb.n. SNR o organizácii a zložení Slovenského výboru pre telesnú výchovu a šport. Pomocné práce pre výbor a komisie obstarával Slovenský úrad pre telesnú výchovu a šport.

Ako ústredný orgán štátnej správy (tzv. „ústredný správny úrad pre veci telesnej výchovy a športu pre veci telesnej výchovy a športu, vedie ho člen vlády, ktorého určí prezident republiky.“) bol zriadený Štátny úrad pre telesnú výchovu a šport; na Slovensku Slovenský úrad pre telesnú výchovu a šport, Do ich pôsobnosti patrilo aj vydávať všeobecné predpisy, ktorými najmä môžu byť určené jednotné smernice pre telesnú výchovu a šport, zásady pre výchovu pracovníkov v telesnej výchove a športe, jednotná úprava zariadení pre telesnú výchovu a šport. Zvýšený štátny záujem o šport sa prejavil napr. vládnym nariadením č. 38/1951 Sb. zo dňa 10. apríla 1951 o poctách spojených s čestnými titulmi v telesnej výchove a v športe, a to v podobe odznakov a diplomov, príp. aj čestných platov alebo darov.

Slová Jána LIBENSKÉHO, ktorými pravidelne na výročia prijatia zákona č. 187/1949 Sb., pripomínal jeho pôsobenie v našej spoločnosti, iba potvrdzovali, že šport svoju slobodu na štátu po roku 1948 iba strácal: „14. červenec roku 1949 je význačným mezníkem v rozvoji naší tělesné výchovy, protože v tento den Národní shromaždení RČS za velké účasti předních představitelů tělovýchovního hnutí a nejlepších mezinárodních závodníku – reprezentatntů jednomyslne přijalo a manifestačně odhlasovalo zákon čís. 187 Sb. o péči o telesnou výchovu a sport.“(11)

Zákon č. 71/1952 o organizaci tělesné výchovy a sportu, ktorý naviazal na predchádzajúcu úpravu, svojim neveľkým rozsahom i samotným obsahom v zásade nepriniesol podľa KRÁLÍKA zásadné zmeny.(12) Bol však zriadený Státní výbor pro tělesné výchovu a sport a súčasne sa podstatne zmenila štruktúra telovýchovného hnutia, keďže vzniklo 6 tzv. úsekov spojujúcich vo svojej činnosti starostlivosť o povinnú i dobrovoľnú telesnú výchovu.(13)

Podľa Zákona štátne vedenie a kontrolu telesnej výchovy a športu uskutočňuje Státní výbor pro tělesnou výchovu a sport pri vláde Československej republiky ako ústredný orgán štátnej správy v odbore telesnej výchovy a športu. Na Slovensku vykonával Štátny výbor svoju pôsobnosť zásadne prostredníctvom Slovenského výboru pre telesnú výchovu a šport pri Sbore povereníkov. Štátny výbor nebol len hlavným ideovým orgánom, ale tiež normotvorným orgánom – spojil teda funkcie dovtedy rozdeleného Úradu a Výboru, resp. zrušil Štátny úrad pre telesnú výchovu a šport a Slovenský úrad pre telesnú výchovu a šport.

Zákon navyše ustanovil, že pri krajských a okresných národných výboroch sa mali zriadiť výbory pre telesnú výchovu a šport, pre štátnu správu vo veciach telesnej výchovy a športu. Výbor pre telesnú výchovu a šport bol podriadený jednak vyššiemu výboru pre telesnú výchovu a šport, a jednak národnému výboru, pri ktorom je zriadený. Išlo o princíp horizontálnej a vertikálnej zodpovednosti, ktorý bol pre dané obdobie príznačný pre organizáciu verejnej správy.

Stále sa počítalo aj s existenciou dobrovoľnej telesnej výchovy a športu v telovýchovných a športových organizáciách, ktoré sa vytvárajú najmä pri Revolučnom odborovom hnutí, ďalej ako organizácie pracovných záloh alebo obyvateľstva na dedine (Sokol), v školách a v iných vhodných zložkách. Na vidieku teda ešte bola zachovaná zdanlivá samospráva sokolská, majetok sokolských jednôt v závodoch, úradoch, ústavoch a na vysokých školách však zo Zákona prešiel na Revolučné odborové hnutie. Išlo o ďalší prejav štátneho intervencionizmu a centralizácie.

V tomto období bol vládnym nariadením č. 24/1953 Sb. zriadený Inštitút telesnej výchovy a športu v Prahe, ako vysoká škola, ktorej absolventi sa mali podľa nariadenia ministra školstva a kultúry č. 42/1957 Zb. označovať „promovaný telovýchovný pedagóg“. Vládne nariadenie č. 15/1956 Zb. o čestných uznaniach v telesnej výchove a športe opäť upravilo uznania priznávané športovcom.

Príslušný spoločenský status vrcholových športovcov v spoločnosti malo deklarovať ustanovenie § 11 tohto zákona v znení účinnom pred novelou č. 14/1956 Sb., umožňujúce udelenie hráčom čestných titulov „majster športu“ a „zaslúžilý majster športu“.

Kolektivizácia športu v svojej masovosti v bežnom živote pokračovala takisto ďalej. Po organizácií 303 okresných a 28 krajských prišlo v roku 1955 i k 1. celoštátnej spartakiáde, kde v rôznych formách vystúpilo až 567 000 cvičencov, ktorých videlo cez dva milióny divákov.(14) Už pred ňou v roku 1951 pre rozvoj brannej výchovy, branných a branne technických športov vzniká Svaz pro spolupráci s armádou – Svazarm. Jeho prvý celoštátny zjazd sa koná 25. až 27. Mája 1956 a predznamenáva následné zásadné legislatívne zmeny.

Tie priniesol inak veľmi stručný zákon č. 68/1956 Sb. o organizaci tělesné výchovy, a to predovšetkým v oblasti inštitucionálnej. V tomto zákone prišlo k návratu k terminológii prvej Československej republiky, keď tento zákon č. 68/1956 Zb. z 20. decembra 1956 o organizácii telesnej výchovy už používal iba pojem „telesná výchova“. Zákon bol do veľkej miery centralizačný, keď zveril organizovanie a riadenie dobrovoľnej telesnej výchovy a zabezpečovanie jej plánovitého rozvoja jedinej dobrovoľnej telovýchovnej organizácii. Existujúca štruktúra štátnych výborov bola zrušená a vznikol Československý svaz tělesné výchovy, ktorého ustanovujúci zjazd sa konal 3. a 4. Marca 1957. ČSTV sa stal jedinou, iba skutočne formálne dobrovoľnou telovýchovnou organizáciou. ČSTV mal byť zodpovedný za komplexnú organizáciu a riadenie športového hnutia a združoval v roku 1979 až 1 703 000 členov organizovaných v 25 240 telovýchovných jednotách.(15) Jej v 5-ročných intervaloch sa opakujúce zjazdy preto boli najmä prehliadkou komunistickej štátnej propagandy.(16)

Centralizácia a štátny intervencionizmus sa prejavil neskôr aj vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva č. 89/1961 Zb. z 10. augusta 1961 o zdravotnej starostlivosti o telesnú výchovu. Zdravotná starostlivosť sa vykonávala okrem iných v súčinnosti s Ústredným výborom Československého sväzu telesnej výchovy a s ústrednými výbormi spoločenských organizácií podieľajúcimi sa na vykonávaní telesnej výchovy.

Vládne nariadenie č. 82/1958 Zb. o čestných uznaniach v telesnej výchove zaviedlo čestné tituly ako napr. „Zaslúžilý pracovník v telesnej výchove a športe“, „Majster športu“, či „Vzorný trenér”, a tiež verejné uznania, ktoré ma prejavovať Ústredný výbor Československého sväzu telesnej výchovy.

Vzdelávanie mladých športovcov a ich športová príprava prebiehali popri školskom systéme, ale aj v rámci školského systému, ako napr. prostredníctvom úpravy vyhlášky Ministerstva školstva, mládeže a telesnej výchovy Slovenskej socialistickej republiky (súčasti Československej republiky ako federácie, ktorou sa stala v roku 1968/69) z 27. apríla 1988 o športových školách a stredných odborných učilištiach s triedami s vrcholovou športovou prípravou. Na každej takejto škole mala pôsobiť Športová rada ako odborný poradný orgán riaditeľa školy. Členmi športovej rady boli zástupca riaditeľa pre športovú prípravu, vedúci tréneri a lekár, prípadne ďalší odborníci, vymenovaní riaditeľom školy.

Zákon č. 68/1956 Sb. o organizaci tělesné výchovy nakoniec pretrvá až do roku 1990, keď je zrušený 4-paragrafovým zákonom č. 173/1990, ktorým sa majú navrátiť majetkové práva Československej obci sokolskej a ostatným znova vzniknutým dobrovoľným organizáciám odňaté im zákonmi v rokoch 1949 až 1956.

Historická etapa po roku 1990 predznamenáva opätovné vznikanie športového hnutia na na spolkovom princípe tvorenom cez slobodné združovacie právo zdola.(17)

Štát-šport-právo na Slovensku po roku 1990 (18)

Bolo by veľmi naivné si myslieť, že spoločenské a dejinné zlomy v roku 1989 resp. 1993 sa nepremietli negatívne do vzťahu štátu s vlastným športovým hnutím na našom území.

Po páde režimu v roku 1989 nastali v oblasti športu dezintegračné procesy – decentralizácie a deetatizácie, pričom však politizácia športu nikdy celkom nevymizla. Šport je totiž stále používaný ako prostriedok politického boja. Novým trendom sa stalo upravovanie postavenia športu v oblastiach, ktoré dovtedy právo neupravovalo – napríklad súkromné podnikanie v športe, či organizovanie verejných športových podujatí a pod.

Krokom k odbúraniu etatizmu a štátneho intervencionizmu po roku 1989, kedy sa v Československu zrútil komunistický režim, bol zákon č. 173/1990 Zb. z 9. mája 1990, ktorým sa zrušuje zákon č. 68/1956 Zb. o organizácii telesnej výchovy a ktorým sa upravujú niektoré ďalšie vzťahy týkajúce sa dobrovoľných telovýchovných organizácií. Týmto zákonom sa majetkové práva dobrovoľných organizácií, ktoré im boli odňaté zákonmi č. 187/1949 Zb., č. 71/1952 Zb. a č. 68/1956 Zb., mali vrátiť podľa stavu k 31. marcu 1948 Československej obci sokolskej a ostatným znovu vzniknutým dobrovoľným organizáciám do 31. decembra 1991.

Oprávnenými znovu vzniknutým telovýchovnými organizáciami, ktoré existovali ako samostatné právnické osoby k 31. marcu 1948, sú podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 321/1991 Zb.

1. Česko-Slovenská obec Sokolská a jej župy, telovýchovné jednoty, kluby a spolky,
2. Slovenský orol,
3. Klub slovenských turistov,
4. ostatné znovu vzniknuté dobrovoľné telovýchovné organizácie.

Organizáciami, ktoré sú povinné vrátiť majetkové práva, sú právni nástupcovia Česko-Slovenského zväzu telesnej výchovy, a to:

1. Slovenské združenie telesnej kultúry,
2. telovýchovné jednoty. Z majetku Československého zväzu telesnej výchovy dostalo najväčší podiel Slovenské združenie telesnej kultúry a z majetku Zväzarmu Zväz technických a športových činností SR.

Slovenská národná rada ako zákonodarný orgán Slovákov v rámci Československej federácie, prijal nový rámcový zákon pre úpravu telesnej kultúry (opäť chýba pojem šport, a namiesto telesnej výchovy sa hovorí o telesnej kultúre), a to zákon č. 198/1990 Zb. z 18.mája 1990 o telesnej kultúre. Nový pojem, telesná kultúra, bol v Zákone definovaný ako „organizovaná i neorganizovaná individuálna, skupinová, spolková a iná činnosť súvisiaca s telovýchovnou, športovou, turistickou a pohybovo-rekreačnou aktivitou občanov.“

Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia došlo k demilitarizácii úvodných prehlásení o poslaní telesnej kultúry, ktorá má mať skôr humanizujúce ciele ako prípravu k vojenskej službe.

Z hľadiska orgánov podieľajúcich sa na organizácii a rozvoji telesnej kultúry možno skonštatovať priznanie autonómneho postavenia športových organizácií, a tým aj uznanie decentralizácie organizácie športu a jeho správy. Štátny intervencionizmus zostal zachovaný iba v podobe štátnej správy športu zverenej štátnym orgánom s cieľom zabezpečiť najmä financovanie športu.

Telesnú kultúru podľa zákona č. 198/1990 Zb. organizujú a rozvíjajú:

1. Ministerstvo školstva, mládeže a telesnej výchovy Slovenskej republiky,
2. ďalšie štátne orgány s osobitnými úlohami,
3. telovýchovné, športové a turistické združenia.
4. iné združenia,
5. štátne podniky, družstvá a iné organizácie,
6. podnikatelia v oblasti telesnej kultúry,
7. neorganizovaní účastníci pohybových aktivít.

Telesná kultúra sa financuje:

1. z výnosov Sazky a Športky, iných lotérií a podobných hier,
2. z príjmov z podnikateľskej a hospodárskej, telovýchovnej, športovej, kultúrno-spoločenskej činnosti a zo služieb,
3. z prostriedkov štátneho rozpočtu,
4. z dotácií, príspevkov a darov,
5. z príjmov z reklám a sponzorskej činnosti,
6. z iných zdrojov.

Aj na systéme financovanie teda vidno decentralizáciu a deetatizáciu športu po roku 1989. Štátny záujem sa však vzápätí prejavil tým, že na účely financovania telesnej kultúry bol dokonca vytvorený osobitný Štátny fond telesnej kultúry (zákonom č. 264/1993 Z. z.). Správu fondu vykonávalo Ministerstvo školstva a vedy Slovenskej republiky. Podľa národného programu Ministerstva školstva pre roky 2001 – 2010 hlavným zdrojom financovania športu v ČSSR, ČSFR i SR boli, sú a mali by byť zdroje získané z výťažkov lotérií a iných podobných hier. Druhým veľmi výrazným zdrojom financovania športu boli, sú a mali by byť dotácie zo štátneho rozpočtu. 

Pod kontrolou štátu tiež zostala výchova a vzdelávanie na výkon špecializovaných profesionálnych činností v oblasti telesnej kultúry v telovýchovných vzdelávacích zariadeniach a v špecializovaných kurzoch, čo upravilo nariadenie vlády č. 469/1991 Zb., ktorým sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 198/1990 Zb. o telesnej kultúre.

Toto nariadenie možno zároveň chápať ako prvý predpis, ktorý reagoval na komercionalizáciu športu v druhej polovici 20. storočia, a to tým, že v § 5 upravil „Podnikanie v oblasti telesnej kultúry“, a to demonštratívnym výpočtom podnikateľských aktivít:

1. organizovaním a zabezpečovaním činnosti cvičebných a tréningových jednotiek a kurzov, organizovaním a riadením telovýchovného procesu v telovýchovných a športových školách a kurzoch a poskytovaním ďalších služieb, ktoré súvisia s priamym vedením a riadením telovýchovného procesu,
2. poskytovaním služieb súvisiacich so zabezpečovaním kondičnej, relaxačnej a regeneračnej činnosti (Fitnes centrá), zapožičiavaním a výrobou telovýchovného náradia, náčinia a rôznych pomôcok, poskytovaním ubytovacích služieb pre turistiku a šport, zriaďovaním a prevádzkovaním sáun a pod.

Neriešili sa tu však ešte otázky, do akej miery ide o činnosť podliehajúcu živnostenskému oprávneniu, keďže šlo o obdobie, kedy sa ešte len pripravoval legislatívny rámec súkromného podnikania.

Popri otázkach financovania športu a súkromného podnikania v oblasti športu bola neobvyklou novinkou aj osobitná úprava organizovania verejných športových podujatí. Zákon č. 315/1992 Zb.zo 7. mája 1992 o verejných telovýchovných, športových a turistických podujatiach. Podujatie sa pritom považuje za prístupné verejnosti, ak sa koná pre individuálne neurčených účastníkov. Odchýlkou od iných zhromaždení je úprava, podľa ktorej sa na podujatie nevyžaduje predchádzajúce povolenie štátneho orgánu.

Ak sa pokúsime zovšeobecniť napísané, tak môžeme tvrdiť, že šport pre svoje zmenené funkcie v slobodnej spoločnosti prestal byť v centre záujmu už nie viac totalitného štátu, jeho štedrého financovania resp. iných foriem verejnej podpory. Zo dňa na deň sa mal pretransformovať na našom území na bez problémov fungujúcu a samofinancujúcu sa súčasť spoločnosti v rámci tretieho sektora (dobrovoľnícky šport) resp. podnikateľského sektora (športový priemysel). To, čo najmä v krajinách západnej Európy trvalo celé 20. storočie, sme mali na našom území zvládnuť zo dňa na deň, navyše bez akejkoľvek zásadnej podpory štátnej moci… 

Slová Michala KRÁLÍKA to iba potvrdzujú: „Programové prohlášení vlád Československa a České republiky v roce 1990 neobsahovalo žádnou zmínku o tělovýchově. V protikladu k tomuto (ať již úmyslnému nebo nechtěnému) opomenutí byl legislatívní počin Slovenské národní rady, která 18. května 1990 prijala Zákon o telesnej kultúre publikovaný pod č. 198/1990 Sb. Prestože v porovnaní s obdobnými normami v evropském měřítku by trento zákon zcela jiste nezaujal žádné z předních míst, jeho prínos tkvěl zejména ve zdůraznení role a poslaní tělesné kultury, což se odrazilo přímo v textu zákona (k tomu srovnej § 2 a 6 uvedeného zákona). Odsunutí tělovýchovy a sportu do pozadí však pretrvalo prakticky do druhé poloviny 90. let a určité zlepšení existujícího stavu je možné datovat až s rokem 1998.“(19)

Ak pokračujeme v ním vedenej historickej retrospektíve ďalej, znova nemáme byť podľa neho načo veľmi hrdí: „Zákon č. 198/1990 Sb. byl zrušen a nahrazen zákonem z 3. října 1997 č. 288/1997 Z. z., který nabyl účinnosti 1. ledna 1998. Ani on svou strukturou nepřekročil linii vymezenou zákonem z r. 1990 a i když nový zákon je rozsahem více než dvojnásobný, obsahově do značné míry „kopíruje“ svého předchůdce. I zákon z r. 1997 je veden v silně intervenčním duchu.“ (20)

Najmä posledná veta stojí za bližšiu analýzu, keďže iný autor Jozef ČORBA prezentoval troška odlišný názor: „Čitateľ znalý aktuálnej slovenskej právnej úpravy športu by mohol zapochybovať o predchádzajúcich riadkoch, kde sa spomína intervenčný model vzťahu športu a práva uplatňujúci sa na Slovensku. Aktuálne platný zákon č. 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostensky zákon) v znení neskorších predpisov možno vzhľadom na jeho strohú úpravu len s veľkou dávkou fantázie označiť za základný zákon o športe, predstavujúci uplatnenie onoho intervenčného modelu, keďže väčšinu otázok, ktoré by mali zákony o športe riešiť, neupravuje. Jednako však z neho prvky štátneho intervencionizmu do oblasti športu vyplývajú.“(21)

Podľa nášho názoru majú obaja autori čiastočne pravdu a zároveň sa i čiastočne mýlia. Na vzťah štátu a športu u nás po roku 1989 sa je totiž nutné pozerať komplexne – cez prizmu športu sa dotýkajúcich všetkých! právnych noriem, i keď predovšetkým špeciálnej športovej legislatívy i zdrojov financovania športu, i keď najmä pochádzajúcich z verejných zdrojov. V tomto ponímaní je tento vzťah potom najmä veľmi nešťastný. Napriek reálnemu ekonomickému i legislatívnemu nezáujmu štátu je totiž založený na stále veľmi silne intervenčnom, postkomunistickom modeli vzťahov. Tento model predpokladá silný, angažovaný sociálny štát s jeho rozsiahlou dotačnou politikou, pričom hlavnými zdrojmi plynúcimi do športu majú byť stále najmä verejné financie. Vlastná aktivita športového hnutia pri kumulovaní súkromných finančných zdrojov nie je zároveň nielen daňovou legislatívou motivovaná a podporovaná, čo fakticky spôsobuje, že naše športové hnutie ostáva stále poslušným rukojemníkom oň sa nezaujímajúceho sa, no akúkoľvek zmenu zároveň nepripúšťajúceho štátu.

Napriek tomuto faktu je dôležité podotknúť, že intervenčný model, ktorý možno funguje výborne v iných krajinách sveta, netreba a priori odsudzovať. Jednoznačne si však vyžaduje, aby mal v takomto prípade štát príčiny a motiváciu, no najmä možnosti finančné a personálne plniť si všetky svoje povinnosti a záväzky voči svojmu športovému hnutiu, ktoré je mu v takomto modeli de facto vydané na milosť a nemilosť.

Ako tomu bolo za uplynulých 20-rokov na Slovensku?!

Tvrdenie, že celková a nielen nominálna, ale najmä reálna výška verejných financií určených na šport od roku 1989 na Slovensku nerastie, ale naopak klesá, môžeme i vďaka dostatočne medializovanému sporu TIPOS – Športka(22) oprávnene vysloviť. Empiricky ho však dnes preukázať je zo stránky metodologickej, najmä vďaka neúplnosti a rozpornosti dobových dát, vďaka nekoordinácií veľmi rôznych zdrojov (len štátna správa – samospráva!) temer nemožné, hoci čiastkové pokusy aspoň troška priblížiť financovanie športu u nás tu už boli.(23)

Čo sa týka personálneho zabezpečenia štátnej starostlivosti o šport, je situácia podobná. Dnes cca 70-ročný Michal POLLÁK, pracujúci ešte krátko pred rokom 1989 ako jeden z bývalých vedúcich pracovníkov v oblasti riadenia športu na MŠ SR, sa zaoberal vo svojej pomerne rozsiahlej, no verejne nepublikovanej práci z roku 2006 činnosťou Ministerstva školstva Slovenskej republiky vo vývoji a v rozvoji štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport na Slovensku v rokoch 1990 – 2006.(24)

Tento autor sa v nej na jej záver priamo, po poznaní reality uplynulých cca 15 rokov pre budúcnosť nášho športu nie optimisticky rečnícky spytuje: „Bude mať na zvládnutie „reálnej vízie rozvoja športu do praktického života telovýchovného a športového hnutia na Slovensku“ dosť síl a schopností 16 „statočných“ v sekcii štátnej starostlivosti o šport na MŠ SR, ktorá je v súčasnosti najmenším odborným, legislatívnym, koncepčným útvarom pre šport v Európe?“(25)

Po roku 1990 bola táto sekcia personálne obsadená i právnikmi, ktorí však rýchlo odchádzajú. Až počas funkčného obdobia ministra Milana Ftáčnika (1998-2002), kedy dokonca počet pracovníkov sekcie historicky kulminuje nad číslom 20, je po dlhom čase ich prvá nasledovníčka – bývalá vynikajúca hádzanárka a zároveň právnička Mária Ďurišinová dokonca generálnou riaditeľkou celej vtedajšej sekcie športu, detí a mládeže. Jej odchod v roku 2002 však prináša obdobie cca 8 rokov, počas ktorých nie je zamestnancom sekcie, ktorá spravuje šport jediný právnik.

Na konci novembra roku 2010 je dokonca počet zamestnancov pracujúcich na plný pracovný úväzok (po zrátaní i niekoľkých čiastočných úväzkov) v tejto sekcií už iba niečo málo nad 10, slovom desať!!! 

Čo sa týka špeciálnej športovej legislatívy(26), názory dnes už viac ako 80-ročného českého právnika Vojtecha KUMPERU, opierajúc sa o jeho dlhoročné skúsenosti z praxe tvorby športovej legislatívy u nás za posledné desaťročia, sú akýmsi mementom chýb minulosti: ,Při koncipovaní navrhovaného zákona o tělesné kultuře se s plnou naléhavostí projevila nezbytnost jednotné, vědecky podložené a společně závazně dohodnut terminologie. Není v pořadku, když si telovýchovněsportovní pojmy z nouze defnují legislativci, anebo aby si je ct. zákonodarci v rámci své „lidové tvořivosti“ vymýšleli sami – jak to pak dopadá, jsem už zmínil při kritice našeho zákona o podpoře sportu.“(27) Predísť takejto babylonizácii jazyka tzv. športovej legislatívy by sa malo byť práve úlohou vied o športe, najmä športovej humanistiky, keď už iba vzájomný vzťah pojmov telesná kultúra – šport – telesná výchova atď., je v súčasnom ponímaní i vied o športe neostrý, dokonca veľmi sporný, čo prakticky veľmi významne ovplyvňuje napr. iba aplikáciu daňovej legislatívy v nami skúmanej oblasti.(28)

Napriek všetkým hore uvedeným faktom prichádza 2. júla 2008 v NR SR v 3. čítaní v slovenskom športovom hnutí po viacerých predchádzajúcich legislatívnych neúspechoch (viaceré návrhy tzv. zákonov o športe pripravované po roku 2000 i napr. v rámci projektu Viktória) k dlho očakávanému hlasovaniu.

Išlo o vládou navrhované znenie zákona, ktorý je neskôr známy ako Zákon NR SR č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v tejto kapitole len „Zákon“), pričom nadobudol účinnosť dňa 1. septembra 2008.(29)

Predmetný legislatívny návrh bol s podporou koaličných poslancov, ktorých dopĺňali poslanci FrantišekMikloško, PeterGabura a Tibor Mikuš v celkovom počte 84 schválený, pričom celá vtedajšia opozícia spolu s ostatnými v poslaneckých kluboch nezaradenými poslancami sa v počte 57 hlasovania zdržala a doplnila tak počet hlasujúcich na 141.

Spolu s týmto zákonom bolo v Zbierke zákonov opätovne vyhlásené úplné, aktuálne platné a účinné znenie zákona č. 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý sa stal v plynúcom čase po viac ako desaťročí málo prehľadným v dôsledku jeho mnohých zmien a doplnení. Číslo zákona je 28/2009 Z. z.

Otázky, aký je obsah Zákona, aké vybrané nové ustanovenia prináša a aké sú a najmä budú jeho dopady na slovenské športové hnutie boli v tom čase veľmi aktuálne.

Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky z augusta 2006 bolo politicko – strategický dokumentom, ktorý v bode 5 Vedomostná spoločnosť v stati 5.3 Mládež a šport rozpracúval postoj vlády SR v nasledujúcich 4 rokoch, dva roky pred prijatím Zákona, k otázkam športu na 27 riadkoch. Tento dokument predpokladá, že: „Vláda vypracuje nový zákon o podpore športu, ktorý v plnejmiere prevezme komunitárnu úpravu športu v rámci EÚ s dôrazom na boj proti dopingu, zabráneniu násilia na štadiónoch s cieľom podpory štátnej reprezentácie, regionálneho, mládežníckeho a akademického športu. Súčasne zákon o športe bude klásť dôraz na vytvorenie transparentného informačného systému ohľadom nakladania s finančnými prostriedkami v rôznych oblastiach športu, vrátane určenia jednotnej metodiky pre rozdeľovanie finančných prostriedkov, vytvorenia viac zdrojového financovania športu, ako aj vytvorenia efektívneho systému pre rozhodovanie športových sporov v súlade s trendom EÚ.“

Pri porovnaní obsahu programového vyhlásenia vlády SR a obsahu vládou navrhovaného znenia Zákona prídeme k zisteniu, že predmetný Zákon, ale ani jeho návrh neobsahoval úpravu všetkých v programovom vyhlásení spomínaných oblastí športu. Bližšie to vysvetľuje dôvodová správa Zákona, v ktorej sa na strane 1 uvádza: „Navrhovaný zákon preto neupravuje celú problematiku telesnej kultúry. Doterajšie pokusy v rokoch 2005 a 2006 stroskotali práve na koncepcii všeobsiahlosti zákona. Dôvodom je veľmi rôznorodý súbor právnych vzťahov, ktorý zasahuje do viacerých právnych odvetví súkromného práva i verejného práva.“

Zákonodarca sa pre tak očividnú multiodborovú povahu športu už len z pohľadu vedných odborov právnych vied rozhodol pre úpravu nie pomocou iba jedného právneho predpisu, ale naopak pomocou viacerých právnych predpisov rôznej právnej sily.

Túto skutočnosť potvrdzujú i prijaté právne predpisy nižšej právnej sily, ktoré boli súčasťou návrhu Zákona(30), ale i v spolupráci MV SR a MŠ SR pripravovaná novela zákona č. 315/1992 Zb. o športových podujatiach, ktorá by mala aktívnejšie brániť vzniku násilia, výtržností a škôd na majetku, ktorých sme svedkami v súčasnosti na slovenských športoviskách, a to najmä na futbalových štadiónoch. Z novely bol napokon úplne nový právny predpis – zákon č. 479/2008 Z. z. z 5. novembra 2008 o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť až na jednu výnimku 1. decembra 2008.

Ďalším dôkazom podporujúcim skutočnosť o právnej úprave športu nie pomocou iba jedného právneho predpisu, ale naopak pomocou viacerých právnych predpisov je nezrušenie zákona č. 288/1997 o telesnej kultúre, a to ani napriek prijatiu Zákona. V súčasnosti tak máme v SR dva platné a účinné zákony týkajúce sa samotnej podstaty právnej úpravy športu. Ich vzájomný vzťah odôvodňuje dôvodová správa k Zákonu cez nasledovný úmysel zákonodarcu: „…zachovať a …aj novelizovať právnu úpravu telesnej kultúry… čím bude (zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre – pozn. autor) vo vzťahu k navrhovanému Zákonu v postavení lex generalis. Zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre je teda lex generalis, v ktorom: „…zostáva telesná kultúra v rovine tzv. športu pre všetkých, úprava turistiky, aerobiku, športového tanca a iných obdobných pohybových aktivít, akreditačná činnosť vzdelávacích zariadení a vzdelávanie športových odborníkov…“ a Zákon je vo vzťahu k nemu v postavení lex specialis, čím zdokonaľuje právnu úpravu niektorých jeho častí – konkrétne je to „…problematika organizácie a štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu, vrátane financovania športovej reprezentácie a starostlivosti o športové talenty a o športovanie detí mimo vyučovania…“.

Zákon svojim rozsahom ďaleko prevyšuje svojich dvoch predchodcov.

Zákon pozostáva z 5 článkov, pričom úvodný článok, rozsahovo najväčší z nich, je zložený z 6 častí v podobe až 34 paragrafov. Potrebu vydať komentované znenie Zákona pre potreby športového hnutia považuje preto autor tejto práce za viac ako aktuálnu.

Prvá časť Zákona pod názvom Všeobecné ustanovenia v § 1 určuje predmet Zákona, podľa ktorého Zákon upravuje úlohy v oblasti štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu, starostlivosti o športové talenty a športovania detí mimo školského vyučovania, organizáciu prípravy športovcov na reprezentáciu Slovenskej republiky, opatrenia v boji proti dopingu v športe a postavenie Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky, rozhodovanie sporov v športe a zriadenie a správu informačného systému verejnej správy o športe.

Na základe rozsahu predmetu Zákona ho môžeme bližšie charakterizovať v súlade s doterajšou tradíciou československej športovej legislatívy podľa miery intervencie štátu do úpravy športu a v súlade s výsledkami práce KRÁLÍKA(31) ako predstaviteľa skôr intervenčného modelu športovej legislatívy. V takomto modeli je hlavným garantom športu nie tretí sektor v športe, ale sám štát prostredníctvom svojich inštitúcii – v našom prípade je to vláda SR a ústredné orgány štátnej správy – MŠVVaŠ SR, MV SR, MO SR, ktoré zodpovedajú za rozvoj a podporu športu v prvom rade a v rámci tejto svojej činnosti spolupracujú i s tretím sektorom v športe, t. j. najmä so športovými organizáciami, ktoré majú postavenie právnických osôb – v našom prípade so Slovenským olympijským výborom, Slovenským paralympijským výborom, národnými športovými zväzmi a športovými klubmi. Podľa dôvodovej správy k Zákonu je v §1: „…účelom zákona upraviť tú časť telesnej kultúry, ktorá sa týka vrcholového a výkonnostného športu a športovania detí mimo školského vyučovania, vzhľadom na osobitosti týchto foriem telesnej kultúry. Zákon upravuje základné úlohy štátu v tejto oblasti, ktoré predstavujú verejný záujem v športe.“

Prvý raz sa v ponovembrovej histórii slovenskej športovej legislatívy spomína, ale zároveň aj v legislatívnom dokumente cez konkrétne úlohy štátu v tejto oblasti snaží vymedziť obsah pojmu verejný záujem v športe, čo je vzhľadom s temer neprekonateľnými problémami s jeho vymedzením vo vzťahu k verejnému záujmu v napr. činnosti Slovenskej televízie či Slovenského rozhlasu legislatívny počin jednoznačne veľmi odvážny a i chválitebný. Zámer zákonodarcu cez Zákon pomenovať zodpovedné subjekty spolu s ich konkrétnymi úlohami správne zodpovedá prvej časti samotného názvu Zákona, ktorá deklaruje, že by mal upravovať: „…organizáciu športu“ a následne jeho podporu.

Podstatnou novinkou v Zákone by mal byť § 6 a celá Tretia časť zákona, v ktorých sa vymedzuje postavenie a úlohy Antidopingovej agentúry a opatrenia v boji proti dopingu v športe. Zriadením Antidopingovej agentúry ako príspevkovej organizácie MŠ SR sa inštitucionalizuje a takpovediac v dobrom slova zmysle „zoštátňuje“ boj proti dopingu na našom území i cez vymedzenie jeho konkrétneho zdroja financií. Doteraz pôsobil Antidopingový výbor Slovenskej republiky ako občianske združenie založené podľa zákona č. 83/1990 o združovaní občanov, takže výkon svojej činnosti odvodzoval temer výlučne z dôvodu svojej súkromnoprávnej povahy z princípu dobrovoľnosti, ktorému chýbalo štátne donútenie. To sa vplyvom novej právnej úpravy zmení, čo zvyšuje možnosť Slovenskej republiky zaručiť plnenie svojich medzinárodných záväzkov na našom území.

Ďalšou zásadnou novinkou by mali byť § 8, § 9, v ktorých sa nachádza legálne definícia pojmov národný športový zväz a športový klub. Národný športový zväz musí mať výlučne postavenie právnickej osoby vo forme občianskeho združenia a športový klub alebo také isté postavenie alebo postavenie obchodnej spoločnosti založenej na iný účel ako na účel podnikania v súlade s § 56 ods. 1 ObZ. Vymedzenie legálnych požiadaviek, ktoré musí spĺňať športová organizácia, aby mohla získať štatút národného športového zväzu, ktoré sa nachádzajú v ďalších ustanoveniach, sú veľmi vítaným inštitútom, ktorý by mal zabrániť v minulosti nie málo početným sporom, ktoré vyvrcholili v niektorých športových odvetviach existenciou viacerých športových organizácii – právnických osôb, ktoré si nárokovali štatút národných strešných organizácii v danom športe spolu s právami a povinnosťami z nich plynúcimi. Iný prípad mohla v minulosti znamenať napr. snaha v SR veľmi málo rozšírenej kartovej stolovej hry založiť svoju slovenskú strešnú organizáciu s špekulatívnym cieľom napojiť sa na systém financovania z verejných zdrojov, ktorú by mala nová právna úprava takisto ošetriť. Pre ustanovenia Zákona v § 8 i § 9 je evidentná snaha zákonodarcu oddeliť športovú činnosť oboch druhov organizácii od ich podnikateľskej činnosti. Výkonnostný, no najmä vrcholový šport môže byť a bežne aj je zároveň športom profesionálnym – t. j. má svoj ekonomický rozmer, je profesiou, povolaním, (inou) zárobkovou činnosťou. Športová a podnikateľská činnosť hore uvedených športových organizácii môže navzájom splývať a ich oddelenie môže pri aplikácii zákona v praxi spôsobovať a aj spôsobuje reálne problémy.

Druhá časť Zákona je venovaná financovaniu športu. Zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre vo svojom § 13 stále stanovuje jeho objem : „Zdrojmi financovania telesnej kultúry sú najmä prostriedky štátneho rozpočtu najmenej vo výške 0,5 percenta jeho ročného objemu.“ Toto samým štátom historicky neustále porušované deklaratórne ustanovenie ostalo zachované. Zákon však v § 10 ods. 1 stanovuje spôsob, akým budú tieto finančné prostriedky použité na rozvoj športu, a to formou poskytovania účelových dotácii: „Financovanie športu zo štátneho rozpočtu sa uskutočňuje prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva (ministerstvo školstva – pozn. autor) formou poskytovania dotácií účelovo určených pre šport.“ Zákon ďalej ustanovuje účel, na aký možno a nemožno poskytnúť dotáciu a deklaruje, že obsah žiadosti o poskytnutie tejto dotácie a obsah zmluvy ustanoví vykonávací predpis vydaný ministerstvom školstva, ktorého návrh bol súčasťou legislatívneho návrhu Zákona. Poslanecké pozmeňujúce návrhy, aby boli priamo v Zákone zakotvené konkrétne kritériá na rozdeľovanie financií na podporu športu resp., aby bola zakotvená aspoň povinnosť priamo vo vykonávacom predpise mať i konkrétne kritériá na poskytnutie dotácie neboli schválené. § 18 Zákona zavádza informačnú povinnosť pri financovaní športu, ktorej hlavným cieľom je zvýšenie kvantity a kvality informácií o financovaní športu z verejných financií s cieľom sprehľadniť celý proces, keďže doň doteraz často i nekoordinovane vstupovali viaceré subjekty štátnej správy a samosprávy – predtýmMŠSR, samosprávne kraje, obce.

Štvrtá časť Zákona sa nazýva Rozhodovanie sporov. Ich rozhodovanie v športe je veľmi komplexný problém, v ktorom sa v plnej nahote ukazuje napr. problematika vzťahu medzi rozhodnutiami rôznych tzv. „súdnych“ orgánov športových organizácii a preskúmavaním týchto rozhodnutí riadnym súdnictvom v zmysle práva na súdnu ochranu. Ján SVÁK v tejto súvislosti jasne konštatoval už v roku 2001: „Zo zjednodušenej typológie jednotlivých druhov sporov pri výkone športovej činnosti je zrejmé, že absolútna väčšina z nich spadá pod právo na súdnu ochranu.“(32) Ak si i na Slovensku konečne uvedomíme, aký dopad môže mať táto skutočnosť za plynutia neúprosného času na organizáciu súťaženia v športe – určenie víťaza, nominácie do medzinárodných súťaží, postup, zostup a ich možné prehodnocovanie o pár rokov neskôr, tak riziká z týchto skutočností plynúce, sú rozhodne nezanedbateľné. Obsah schváleného Zákona bol v predmetnej oblasti výraznou mierou pozmenený od pôvodného návrhu, ktorý predpokladal vznik Športového arbitrážneho tribunálu ako stáleho orgánu na rozhodovanie sporov, ktorý mal vzniknúť inšpirujúc sa činnosťou Arbitrážneho športového súdu sídliaceho v Lausanne (The Court of Arbitration for Sport). Tribunál mal byť právnickou osobou napojenou na rozpočet Slovenského olympijského výboru, pričom tento mal zároveň cez novelizáciu zákona č. 226/1994 Z. z. o ochrane olympijskej symboliky pravdepodobne prevziať úlohu hegemóna roztriešteného slovenského športového hnutia a vďaka svojej temer „všešportovej“ povahe sa zhostiť úlohy partnera štátu a jeho inštitúcii v otázkach športu asi po vzore Talianskeho olympijského výboru (C.O.N.I.). Zamýšľané idey napokon počas legislatívneho procesu nenašli potrebnú podporu.

Piata časť Zákona má názov Informačný systém. Tento má byť súčasťou informačného systému verejnej správy a jeho obsahom má byť športový register, ktorý sústreďuje údaje v jednotlivých športových odvetviach podľa ustanovení § 29 Zákona.

Šiesta časť Zákona s názvom Záverečné ustanovenia obsahuje viaceré ustanovenia zásadného významu – § 32, ods. 3, či § 34. 

Pri veľmi stručnom celkovom hodnotení postačí konštatovanie, že z hľadiska rozsahu i obsahu sú medzi návrhom(mi) po roku 2000 a schváleným znením Zákona veľmi, veľmi výrazne rozdiely skôr negatívneho charakteru.(33) Vzhľadom k problematike profesionálneho športu a právnej úpravy povolania profesionálneho športovca v tomto Zákone je však dôležité zopakovať už v publikovanej spisbe uvedené informácie.(34)

Prvou je, že programové vyhlásenia vlád Slovenskej republiky z augusta 2006, ani z leta 2010 žiadnu legislatívnu iniciatívu v oblasti profesionálneho športu ani nepredpokladali, takže zákon ju viac – menej ani priamo neobsahuje. Druhou je, že hoci ZP v svojom § 3, ods. 2 ešte v roku 2001 predpokladal prijatie špeciálnej športovej legislatívy, ktorá by upravovala vykonávanie závislej práce profesionálnym športovcom odlišne od všeobecných ustanovení ZP, nikdy k tomu v skutočnosti neprišlo, a to ani prijatím Zákona. Zákon 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu vo svojej dôvodovej správe tiež iba konštatoval, že: „Preto sa navrhuje v súlade s legislatívnym zámerom vlády… – vyňať právnu úpravu problematiky zmluvných vzťahov medzi športovcami a športovými klubmi na samostatnú úpravu, pretože jej riešenie sa ukazuje zložitejšie a vyžiada si dlhšiu prípravu.“

Čo sa týka postavenia a fungovania tzv. profesionálnych športových klubov, tak postupné legislatívne spresňovaniu problematiky podnikania a inej zárobkovej činnosti občianskych združení a najmä jej zdaňovania viedlo po roku 1992 k postupnému obmedzovaniu najprv veľmi širokého okruhu príjmov, ktoré boli de facto nezdaňované. Celý proces vyvrcholil veľmi výrazne intervenčným legislatívnym návrhom zákona o spolkoch, ktorého autorom bolo na prelome rokov 2007-2008 Ministerstva vnútra SR.(35)

Ten mal nahradiť zákon č. 83/1990 o združovaní občanov, navrhoval zlúčenie väčšiny organizácii tretieho sektora do jedného typu právnických osôb tzv. spolkov, systém ich vzniku podriadiť tzv. povoľovaciemu princípu, úplný zákaz podnikania pre tieto právnické osoby, povinnosť vypracovať výročnú správu, nechať si overiť účtovnú závierku audítorom atď. Tento legislatívny návrh MV SR bol po rozsiahlej kritike a spoločnej petičnej akcii zástupcov celého tretieho sektora navrhovateľom stiahnutý s tým, že bude opätovne prepracovaný v spolupráci a v konsenze s dotknutými.

Hoci sa v ňom predkladaná idea zákonodarcu o zákaze podnikania pre občianske združenia (spolky) zatiaľ nedostala do všeobecnej právnej úpravy tretieho sektora, špeciálna právna úprava športu ňou bola i pre dlhodobú ospalosť slovenského športového hnutia v tejto veci(36) neskôr napokon čiastočne dotknutá zákonom NR SR č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu (ďalej len „zákon o športe) účinným od 1.septembra 2008, konkrétne § 8 a 9.

§ 8 a 9 tohto zákona totiž definujú pojmy ako národný športový zväz a športový klub. Podľa nich pre potreby našej práce okrem iného je národný športový zväz občianske združenie, ktoré môže založiť obchodnú spoločnosť. Na účely podnikania v športovej reprezentácii môže založiť obchodnú spoločnosť, ak je v nej jediným spoločníkom alebo akcionárom a podiel na zisku obchodnej spoločnosti po zdanení môže použiť len na plnenie svojich zákonom stanovených úloh a na svoju činnosť.

Kontroverzne vnímané je však najmä ustanovenia zákona, ktoré hovoria, že športový klub môže byť založený ako občianske združenie alebo ako obchodná spoločnosť založená na iný účel ako na účel podnikania, ktorá však môže založiť obchodnú spoločnosť. Dôvodová správa to vysvetľuje nasledovne: „…sa umožňuje založiť (spoluzaložiť) obchodnú spoločnosť, ktorá by podnikala s cieľom posilniť príjmovú základňu národného športového zväzu, pretože sa predpokladá, že samotný národný športový zväz nebude podnikať v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ide totiž o občianske združenie, ktorého hlavným predmetom činnosti je reprezentácia športového odvetvia alebo druhu športu, organizovanie športových súťaží a iné obdobné aktivity bezprostredne súvisiace s vrcholovým alebo výkonnostným športom. Podnikaním je sústavná činnosť s cieľom dosiahnutia zisku ako ju vymedzuje § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Takáto činnosť by mala byť vlastná len podnikateľom. …Predpokladá sa totiž, že sám (športový klub – pozn. autor práce L. K.) nebude priamo podnikať vo vlastnom mene, keďže má formu občianskeho združenia alebo obchodnej spoločnosti, ktorej základným znakom je, že nie je založená na podnikanie. Športový klub tak môže založiť obchodnú spoločnosť alebo sa zúčastniť ako spoločník alebo akcionár na podnikaní inej osoby. Na rozdiel od národného športového zväzu sa však športovému klubu neprikazuje podiel na zisku po zdanení použiť len priamo na športovú činnosť a na vlastnú prevádzku. Športový klub na rozdiel od národného športového zväzu totiž potrebuje peniaze aj na rozvoj technickej základne (športovísk a športových zariadení a náradí), na financovanie dopravy na športové podujatia, na nákup športovcov, a podobne, ktoré spravidla národné športové zväzy nezabezpečujú.“

Na základe hore uvedeného existuje zjavný rozpor napr. medzi súčasnou právnou formou väčšiny profesionálnych klubov najvyššej slovenskej futbalovej a hokejovej súťaže, ktoré sú založené de iure ako obchodné spoločnosti založené za účelom podnikania a uvedenými ustanoveniami zákona o športe.(37) Sú tieto právnické osoby súťažiace v našich najvyšších súťažiach vzhľadom na dikciu zákona vôbec športovými klubmi?!

Záver

Záverom môžeme konštatovať, že štát na našom území sa vo vzťahu k vlastnému športovému hnutiu správal za posledných cca 140 rokov veľmi rozmanitým spôsobom.(38) Ak sa však na toto správanie budeme nazerať cez úplne základný definičný znak športu, ktorým je pohyb, tak prídeme k nasledovnému záveru.

Štát prešiel od jedného extrému, ktorý predstavoval tzv. „hyperaktívny štát“ najmä po roku 1949 k druhému extrému, ktorý predstavuje po roku 1989 tzv. „štát nevládny“.(39)

Poznámky

• 1) DUŠEK, R.: Sport v Československu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1983, s. 5 
• 2) Vybrané dobové dokumenty popisujúce charakter a povahu vtedajšieho športu je možné pre dnešného čitateľa krásne sprostredkovať napríklad pomocou medzinárodnej, na unikátne fotografie veľmi bohatej spoločnej publikácií vtedajších renomovaných športových vydavateľstiev tzv. východného bloku (Fizkultura i Sport – Moskva, Medicina – Budapešť, Medicina i fizkultura – Sofia, Sport i turystyka – Varšava, Sportverlag – Berlin, Šport – Bratislava a Olympia – Praha) vydanej i v češtine, ktorá má názov CYNKE, E.– DOSTÁLOVÁ, M.– KOLEVA, M.– NADORI, M.– PUTROVÁ, L.–ŠTEJNBACH, V.– WROBEL, D. – Zlatá kniha socialistického sportu. Sportovní bilance zemí socialistického bloku. (preložil Čenek Kohlmann) Praha – Berlin: Olympia – Sportverlag, 1979. 
• 3) ŠIMO,M.: Parlament odignoroval šport. [online] Bratislava, 30. 10. 2004 [citované 12. 11. 2010] Dostupné na internete : http://www.sme.sk/c/1805969/parlament-odignoroval-sport.html 
• 4) Tu by som chcel vyjadriť veľmi úprimné poďakovanie Tomášovi Gábrišovi známemu zatiaľ u nás najmä z jeho prác z dejín štátu a práva za veľmi poctivé prečítanie prvého konceptu tejto práce a viaceré veľmi prínosné pripomienky k nej najmä k vývoju po roku 1945, ktoré boli do nej následne zapracované. Viaceré jeho veľmi zaujímavé práce týkajúce sa športu a práva sú síce už v tlači, no ešte neboli vydané, takže pre čitateľa odkážem zatiaľ aspoň na už v zahraničí vydanú GÁBRIŠ, T.: The specificity of sports in the international and EU law. In : Annals of the “Constantin Brâncuşi” University: juridical sciences series, issue 2. Târgu Jiu : Academica Brâncuşi, 2010. s. 169 – 200, ale i na jeho záverečnú prácu vypracovanú v rámci jeho štúdia LLM programu International and European Labour Law na Schol of Law Tilbug Univesity počas roku 2009/2010, kde jeho supervízormi pri jej tvorbe boli z pohľadu nielen športového práva veľmi renomovaní autori Roger Blanpain a Michelle Colucci. GÁBRIŠ, T.: Behaviour Clauses in Sports: Basic Rights of Sportsmen Záverečná práca LLM programu International and European Labour Law. Tilburg : School of Law, Tilburg University, 2010, 98 s. Školitelia: Roger Blanpain, Michele Colucci. 
• 5) Pozri viac napr. SURMAJOVÁ, Ž.: Právna úprava eliminácie násilia na športových podujatiach v Slovenskej republike. In : In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 1, s. 82 – 97 
• 6) KRÁLÍK, M.: Právní aspekty sportovní činnosti (má právo ve sportu své místo?). Dizertační práce na Právnické fakulte Masarykove Univerzity v Brne. 2001. 611 s. Školiteľ : Ivo Telec. Keďže táto dizertačná práca vyšla neskôr v temer nezmenenej podobe i knižne, tak všetky odkazy budeme tu v našej práci robiť už výlučne pre lepšiu dostupnosť tejto knihy pre bežného čitateľa na ňu. Pozri citát v texte v KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 194 a nasl. a porovnaj so systematickým výkladom problematiky športovej legislatívy na našom území najmä na stranách 194 – 203, z ktorého sa čerpá a parafrázuje v mnohom i v nasledujúcich riadkoch tejto práce. 
• 7) Porovnaj s NOVÁK, F.: Michal KRÁLÍK: Právo ve sportu. C. H. Beck, Praha, 2001, 278 s. l. vydaní. In: Právní rozhledy, 2001, č. 8, s. 386 – 388. 
• 8) Hodnotenie je možné nájsť v SVÁK, J.: Recenzia na publikáciu Králík, M.: Právo ve sportu. l.vydanie, Praha, C. H. Beck 2001, strán 278. In : Justičná revue, 2001, č. 10, s. 1125 – 1128. 
• 9) KÖSSl, J. – ŠTUMBAUER, J. – WAIC, M.: Vybrané kapitoly z dějin tělesné kultury. Praha: Karolinum, 2004, s. 117. K celému vývoju do roku 1945 v Českej republike pozri s. 106 – 140. 
• 10) DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, úvodný text na nečíslovanej cca 10 strane. 
• 11) LIBENSKÝ, J.: Patnáct let zákona o státní péči o tělesnou výchovu. In: Teorie a praxe tělesné výchovy, ročník 12, 1964, č. 7, s. 289 – 292, citát je zo strany 289. Pozri i LIBENSKÝ, J.: 25 let zákona o státní péči o tělesnou výchovu. In: Teorie a praxe tělesné výchovy, ročník 25, 1977, č. 12, s. 709 a nasl. 
• 12) KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 198 
• 13) DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, s. 22 
• 14) DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, s. 23 
• 15) CYNKE, E. – DOSTÁLOVÁ, M. – KOLEVA, M. – NADORI, M. – PUTROVÁ, L. – ŠTEJNBACH, V. – WROBEL, D. – Zlatá kniha socialistického sportu. Sportovní bilance zemí socialistického bloku. (preložil Čenek Kohlmann) Praha – Berlin: Olympia – Sportverlag, 1979, s. 16 
• 16) Opätovne fotografie resp. citáty z prejavov v dobovej publikácií povedia o vtedajšej atmosfére najviac. Pozri DUŠEK, R.: Československo země sportu. Třicet let československé tělesné výchovy a sportu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1975, s. 30 – 32 resp. publikáciu vydanú k 30. výročiu ČSTV – KOLEKTÍV AUTOROV: Štafeta. Ťelovýchova, sport a turistika v Československu. Praha: Vydavateľstvo Olympia, 1987 
• 17) Pozri i s LEŠKA, D. – HOSPODÁROVÁ, O. – LAIFEROVÁ, E. – SAKÁČOVÁ, Z.: Východiská pre prognózovanie telesnej kultúry v Slovenskej republike po roku 1989. Správa o vyriešenej vedecko-výskumnej úlohe. Bratislava: FTVŠ UK, 1993, 83 s. resp. jej skrátené závery, ktoré sú dostupnejšie v LEŠKA, D. – HOSPODÁROVÁ, O. – SAKÁČOVÁ, Z.: Východiská pre prognózovanie telesnej výchovy a športu v Slovenskej republike po roku 1989. In: Acta Facultatis Educationis physicae Universitatis Comenianae 34, Bratislava: SPN, 1994, s. 91 – 103 
• 18) Porovnaj s LEŠKA, D.: Organizácia, riadenie a financovanie športu v Slovenskej republike po roku 1989. In: LEŠKA, D.: Sociológia športu. Bratislava: ICM Agency, 2005, s. 232 – 258. K situácií v Českej republike porovnaj napr. SLEPIČKOVÁ, I.: Sportovní organizace. Teoretická východiska a situace v ČR po roce 1990. Praha: Karolinum, 2007, s. 93 – 112 
• 19) KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. VII. Porovnaj s tvrdeniami na strane 181 resp. s prácami PRUSÁK, J.: Sports Legislation in Slovakia. In: CDDS Seminar on Sports Legislation. Malta. Report CDDS (94) 41. Council of Europe. 1994, s. 94 – 99 PRUSÁK, J.: Slovak Model of Sports Legislation. In: CDDS Seminar on Sports Legislation. Malta. Report CDDS (94) 41. Council of Europe. 1994, s. 100-103, DUBEŇ, B. ET AL.: Legislation in Sports- Slovakia. In: KOMADEL, Ľ. – TKÁČ, M.: Integration Proces to the European Union- Impact on Sports (Proceedings of the international Seminar held in Bratislava, Slovakia, October 24-25, 1996.) Bratislava: Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, 1996, s. 24 – 28. 
• 20) KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 182 
• 21) ČORBA, J.: Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In: Olomoucke debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8. – 10. September 2008. Olomouc. Olomouc : Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 23 
• 22) Pozri k nemu zatiaľ v súčasnosti – v novembri 2010 – z dôvodov stále nevyneseného rozhodnutia Dovolacieho senátu NS SR o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR Dobroslava Trnku aspoň samo predmetné rozhodnutie – Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo dňa 7. augusta 2008. Zaujímavé komentáre k nemu sú dostupné na internete – celkovú analýzu rozhodnutia pozri na diskusnom fóre Lex fórum v poste ALEXANDER, J.: Tipni si na Najvyšší súd alebo ako vyhrať miliardu v justičnej športke. [online] [citované 13. 3. 2010]. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/159, možný budúci európsko-právny rozmer problému z pohľadu zákazu poskytovania štátnej pomoci/verejnej podpory pri individuálnej podpore z verejných zdrojov podnikateľom je možné nájsť na veľmi populárnom právnickom blogu Jiné právo v poste CSACH, K.: Jackpot ako štátna pomoc alebo Tipos revisited. [online] [citované 13. 3. 2010]. Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.com/2008/12/kristin -csach-jackpot-ako-ttna-pomoc.html 
• 23) K systému financovania športu na Slovensku pozri viac napr. MIKOLAJOVÁ, S.: Financovanie športu zo štátneho rozpočtu v Slovenskej republike od roku 1993. Diplomová práca na FTVŠ UK, 2009. 81 s. Školiteľ : František Seman, ale i DOROŠ, M.: Mimorozpočtové financovanie organizácií tretieho sektora a potreba výuky ekonomických disciplín na vysokých školách so zameraním na štúdium telesnej výchovy a športu. In: KOLEKTÍV AUTOROV: Sociální aspekty studia tělesné výchovy a sportu. – Brno: Paido, 2005, s. 65 – 67. 
• 24) POLLÁK, M: Činnosť Ministerstva školstva Slovenskej republiky vo vývoji a a v rozvoji štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport na Slovensku v rokoch 1990-2006. Bratislava : MŠ SR, Sekcia štátnej starostlivosti o šport. 2006. Verejne nepublikovaný, interný materiál. Porovnaj i s GREXA, J.: Športové hnutie na Slovensku a jeho problémy. In: Telesná výchova, sport a rekreace v procesu současné globalizace : Sborník příspěvkú z česko-slovensko-polského sympozia.– Olomouc : Univerzita Palackého, 2005. – s. 166 – 176, GREXA, J.: Charakteristika vývoja športu v rokoch 2002 – 2004 In: Slovensko 2004 : súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava : IVO, 2004, s. 932 – 946. Tu je potrebné podotknúť, že projekty zjednotenia slovenského športového hnutia po postupne nefunkčnom SZTK cez tzv. Športovú radu Slovenska založenú v roku 2001, neskôr cez Slovenskú úniu športu, ktorá vznikla 14. 12. 2004, boli oba doteraz neúspešné. 
• 25) POLLÁK, M: Činnosť Ministerstva školstva Slovenskej republiky vo vývoji a a v rozvoji štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport na Slovensku v rokoch 1990 – 2006. Bratislava: MŠ SR, Sekcia štátnej starostlivosti o šport. 2006. Verejne nepublikovaný, interný materiál. Pozri GREXA, J.: Najnovší vývoj a problémy športového hnutia na Slovensku. In: Telesná výchova & šport. – Roč. 15, 2005, č. 1, s. 21 – 26 
• 26) K nej pozri i komplexne KRÁLÍK, M.: Sportovní legislatíva její význam v současném právním světe. In: Právní rozhledy, 2001, č. 1, s. 23 – 32. 
• 27) KUMPERA, V.: Sport a legislatíva – nekolik úvah. In : KOLEKTÍV AUTORÚ : Otázky sportovního práva. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 23. Pozri i staršie práce tohto autora na tému športovej legislatívy u nás. 
• 28) Porovnaj napr. s mechanizmom tzv. 2 % z už zaplatenej dane z príjmu, ktoré môže veľmi zjednodušene a stručne povedané platiaca osoba venovať na ňou preferovaný verejnoprospešný účel. V meniacich sa slovenských legislatívnych podmienkach sa v rámci tohto inštitútu a v dôsledku aplikačných problémov v praxi i tlaku športového hnutia prešlo od pojmu „Podpora športu detí, mládeže a zdravotne postihnutých“, na ktoré sa registrovali oprávnení žiadatelia do roku 2009 vrátane k širšie vnímanému pojmu „Podpora a rozvoj telesnej kultury“, ktorý bude platným a účinným už v roku 2010 vrátane v rámci uplatňovaného zákona o daniach z príjmu č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov. 
• 29) Pozri o ňom viac v ČORBA, J.: Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In: Olomoucke debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8. – 10. September 2008. Olomouc. Olomouc : Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 20 – 29 resp. ČORBA, J.: The Slovak act on the organization and support of sport; a missed opportunity? In: International Sports Law Journal. 2009, č. 3 – 4, s. 65 – 70 resp. ČORBA, J.: Obmedzenie výkonu športovej činnosti z dôvodu použitia dopingu v zmysle pripravovanej úpravy. In: HUSÁR, J.: Ingerencia orgánov verejnej moci do podnikania : zborník z vedeckej konferencie konanej 28. – 29. 9. 20, 06 v Košiciach. Košice : PF UPJŠ, 2006, s. 25 – 35 alebo prácu autora určenú pre auditórium najmä zo športového hnutia, ktorá bola znovu použitá vo výraznej miere i pri tvorbe tohto textu – KRIŽAN, L.: Analýza vybraných ustanovení zákona NR SR č. 300/2008 Z..z. o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. In : BROĎANI, J. – MIŠKOLCI, M. (Eds.) : Medzinárodná vedecká konferencia Atletika 2008. Nitra : KTVS PF UKF. s. 17 – 23 
• 30) Ide o Vyhlášku MŠ SR č. 444/2008 z 27. októbra 2008 o akreditačnej komisii pre oblasť telesnej kultúry a o Jednotnom vzdelávacom systéme odborníkov v športe Slovenskej republiky resp. Vyhlášku MŠ SR č. 542/2008 Z. z. z 25. novembra 2008 o postupe pri vykonávaní dopingovej kontroly a pri nakladaní s odobratými biologickými vzorkami športovca 
• 31) KRÁLÍK, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 169, 178 a nasl. 
• 32) SVÁK, J.: Rozhodovanie sporov pri výkone športovej činnosti. In : Justičná Revue, roč. 55, 2003, č. 8 – 9, s. 743 – 757. Pozri v tejto súvislosti funkciu Court of Arbitration for Sport v Lausanne v CHMELÁROVÁ-SÝKOROVÁ, K. – KOVÁČOVÁ, D.: Športový arbitrážny súd – CAS. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 3, s. 113 – 118 
• 33) Najmä v rokoch 2005 a 2006 pripravované návrhy tzv. zákona o športe boli považované za veľmi progresívne a reformné. Jozef ČORBA ich zámer dokonca hodnotil ako odvážny a prelomový – pozri ČORBA, J.: Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In: Olomoucke debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8.-10. September 2008. Olomouc. Olomouc : Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 24 Je veľká škoda, že v roku 2006 prišlo ku kompetenčnému konfliktu medzi MŠ SR a Úradom vlády SR pri predkladaní návrhu Zákona, ktorý napokon spolu s predčasnými voľbami spôsobili, že celý reformný proces v športe bol viac – menej podľa nášho názoru výrazne spomalený. Jozef ČORBA neskôr prijaté Znenie zákona z roku 2008 zhodnotil ako „…torzo…, …ako nevyužitú šancu na skultivovanie právnych vzťahov v oblasti športu.“ 
• 34) KRIŽAN, L.: Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca ? In: Bulletin slovenskej advokácie. 2009, č. 3, s. 28 – 35 resp. KRIŽAN, L: Právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich vo vybraných krajinách EÚ z hľadiska ich vnútroštátnej legislatívy. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2010, č. 1, s. 61 – 78 
• 35) Pozri viac GAJDOŚOVÁ, M.: V Slovenskej republike sa pripravuje zákon o spolkoch. In: JERMANOVÁ, H. – MASOPUST, Z.: Metamorfózy práva ve střední Evropě. Praha: Ústav státu a práva, 2008, s. 172 – 187 
• 36) Už v roku 1995, kedy prebiehala 19. a 20. apríla v Bratislave 3.celovenská konferencia mimovládnych neziskových organizácií pod názvom „Tretí sektor a občianska spoločnosť“ s vyše 250 i zahraničnými hosťami bolo vytvorených 5 sekcií, ktoré riešili špecifiká 1. humanitárnej a charitatívnej činnosti, 2. životného prostredia, 3. mládeže a vzdelávania, 4. kultúry a po 5. ľudských práv a menšín. Šport ako samostatná sekcia medzi nimi už vtedy nebol, čo len dokresľuje (ne)pochopenie hĺbky problému zo strany slovenského športového hnutia a jeho (ne)záujem oň i o spoluprácu s ostatnými organizáciami tretieho sektora už v tom čase, čo možno tiež spolu s ostatnými faktormi vyústilo v roku 2008 do prijatia zákona č. 300/2008 o organizácií a podpore športu v takej podobe, akej bol prijatý… Porovnaj s MAGUROVÁ, Z. – Správa o seminároch zameraných na novú právnu úpravu neziskových organizácii, Právny obzor, 1996, č. 1, s. 84 – 88 a ďalšou publikačnou činnosťou tejto autorky na danú tému. 
• 37) Diskusia, či sú uvedené športové kluby, ktoré sú obchodnými spoločnosťami, faktickými alebo iba formálnymi podnikateľmi môže prebiehať ďalej, ale zdá sa, že bez ohľadu na jej výsledok aplikácia ObZ na ich záväzkové právne vzťahy je nevyhnutná. Pozri viac v ČORBA, J.: Športové kluby a ich právny život. In : Otázky sportovního práva. KOLEKTÍV AUTORÚ : Otázky sportovního práva. Praha – Plzeň : Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 95 resp. ČORBA, J.: Športové kluby – podnikanie pro forma? In: Nadeje právní vedy : sborník z medzinárodního setkání mladých vedeckých pracovníku: 12. – 14.október 2007 na Zameckém statku Bykov. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, 2008. s. 271 – 277 
• 38) Ako novšiu, komplexnejšiu prácu z prostredia vied o športe hovoriacu o súčasnom stave nášho športového sektora pozri PERÁČKOVÁ, J.: The Slovak Republic and its Sport Sector. Bratislava: Mačura-PEEM, 2006, najmä s. 44 – 90. 
• 39) Pozri k tomuto problému komplexne i autorom napísanú 5-dielnu sériu s názvom „Právo v športe v Čechách a na Slovensku“ publikovanú na populárnom právnickom blogu www.jinepravo.blogspot.com 

Autor
Mgr. et Mgr. Ladislav Križan PhD., DAS

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1455/Od_hyperaktivneho_statu_k_statu_nevladnemu_historia_vztahu_statu_%E2%80%93_sportu_%E2%80%93_prava_na_uzemi_Slovenska.html

„Medzi rozvojom športu po stránke faktickej a stavom jeho úpravy po stránke právnej je od počiatkov športovej činnosti výrazný nepomer v neprospech práva.“(1) Mgr. Michal Králík, PhD. Sudca Najvyššieho súdu Českej republiky

Vstup do problému a jeho aktuálnosť

Futbal je jednou z najpozoruhodnejších kolektívnych športových hier 20. storočia, ktorá prešla najmä po 2. Svetovej vojne búrlivým vývojom. Prirodzenými dôsledkami boli zvyšujúca sa miera ekonomického rozmeru futbalu a jeho postupná profesionalizácia, čím sa stal pre mnohých ľudí zdrojom nielen stáleho príjmu, ale pre niektorých dokonca hlavnou zárobkovou činnosťou. Toto konštatovanie platí i pre Slovenskú republiku, na území ktorej sa vrcholoví futbalisti stali takisto profesionálnymi športovcami, ktorých s ich slovenskými futbalovými klubmi – právnickými osobami viažu často rôznorodé zmluvné vzťahy, ktoré sú nezriedka vyjadrené v písomnej podobe.

V roku 1996 sa v Bratislave konal medzinárodný seminár o integračnom procese Slovenska do EÚ a jeho dopade na šport. V príspevku za slovenskú stranu reprezentovanú vysokými predstaviteľmi štátu zodpovednými za oblasť športu bolo už vtedy prezentované i nasledovné: „… v pláne našich legislatívnych úloh na nasledujúce obdobie zvažujeme … generálnu právnu úpravu týkajúcu sa profesionalizmu a športovcov, ktorí sa naňomzúčastňujú.“(2)

Uplynulo viac ako 13 rokov, ale do dnešného dňa predmetnú problematiku profesionálnych športovcov následne prijatá slovenská športová legislatíva detailnejšie neupravuje. V Zákonníku práce prijatom v roku 2001, konkrétne v jeho § 3 ods. 2 existuje iba strohá zmienka: „Pracovnoprávne vzťahy … profesionálnych športovcov sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“ „Preto sa navrhuje v súlade s legislatívnym zámerom vlády … vyňať právnu úpravu problematiky zmluvných vzťahov medzi športovcami a športovými klubmi na samostatnú úpravu, pretože jej riešenie sa ukazuje zložitejšie a vyžiada si dlhšiu prípravu.“

Tento osobitný predpis stále neexistuje. Pre komplexnosť informácie treba dodať, že legislatívne iniciatívy, ktoré sa snažia zmeniť daný stav, sa objavili na vládnej úrovni i ako poslanecké pozmeňujúce návrhy k inej športovej legislatíve naposledy i v roku 2008, no nikdy sa nestali súčasťou právneho poriadku už pre nesúhlas NR SR. Aktuálne programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky z augusta 2006 žiadnu ďalšiu legislatívnu iniciatívu v tejto oblasti nepredpokladá a zákon č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu vo svojej dôvodovej správe iba konštatuje, že: „Preto sa navrhuje v súlade s legislatívnym zámerom vlády … vyňať právnu úpravu problematiky zmluvných vzťahov medzi športovcami a športovými klubmi na samostatnú úpravu, pretože jej riešenie sa ukazuje zložitejšie a vyžiada si dlhšiu prípravu.“

Podporná pôsobnosť ZP by sa však mala už viac ako 8 rokov neexistenciou osobitného právneho predpisu upravujúceho profesionálny šport v súčasnej právnej úprave meniť na pôsobnosť de facto priamu úplnú,(3) čo so sebou môže prinášať množstvo aplikačných problémov(4) i vzhľadom na športu napr. komunitárnym právom priznaný fenomén tzv. špecifickosti, ktorá však nemá znamenať jeho úplnú exkluzivitu vo vzťahu k platnému právu.(5)

Aj z týchto dôvodov je správne sa pýtať – kto sú subjekty tohto právneho vzťahu, aký je jeho predmet, čo tvorí skutočný obsah vzájomných práv a povinností zmluvných strán? Ako je to v iných krajinách EÚ a čo komunitárny rozmer problému vo vzťahu k voľnému pohybu osôb? Na základe všetkého hore uvedeného sa budeme snažiť na príklade profesionálneho futbalu analyzovať poznatky, ktoré plynú z odpovedí na tieto otázky, pričom mnohé z nich môžu byť následne platné nielen pre samotný profesionálny futbal, ale aj pre túto oblasť i v iných kolektívnych športoch, najmä športových hrách,(6) ktoré v procese historického vývoja ich právnej, ale i neprávnej úpravy pomocou športových noriem v porovnaní s futbalom môžu zaostávať.

Mal by mať profesionálny futbalista v SR postavenie zamestnanca, ktorý vykonáva závislú prácu v pracovnom pomere?

Subjektmi nami analyzovaného právneho vzťahu budú profesionálny futbalový klub, ktorý musí mať v podmienkach slovenskej najvyššej súťaže formu obchodnej spoločnosti a profesionálny futbalista, ktorý v jeho mene súťaží. Analýzou skutočného obsahu najčastejších činností vykonávaných profesionálnym futbalistom pre futbalový klub, v mene ktorého súťaží, zodpovieme i na nasledujúcu najdôležitejšiu otázku. Je vykonávanie športovej činnosti profesionálnym futbalistom na Slovensku pre slovenský futbalový klub, v mene ktorého súťaží, vykonávaním závislej práce v zmysle jej platnej legálnej definície? Dôvodom položenia tejto otázky je skutočnosť, že vykonávanie závislej práce tvorí predmet pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom a má byť upravené právnymi normami pracovného práva.

Samotný pojem používaný právnymi predpismi daňového práva i práva sociálneho zabezpečenia legálne definuje § 1 ods. 2 ZP: „Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.“

Osobná a hospodárska závislosť a podriadenosť profesionálneho futbalistu voči klubu, v mene ktorého súťaží, sa prejavuje viacerými skutočnosťami. Príjmy futbalistu plynúce mu z futbalového klubu ako plnenie za vykonávanie tejto športovej činnosti sú zväčša jeho hlavnými príjmami. Neprávne normy športových federácií resp. asociácií národnej, európskej resp. svetovej úrovne – SFZ, UEFA, FIFA mu zakazujú vykonávať takúto identickú športovú činnosť, ktorej hlavným prejavom je súťaženie súčasne pre iný futbalový klub. Právo zmeniť klub, v mene ktorého bude súťažiť,(6) tieto normy takisto výrazne limitujú nielen obmedzením počtu prestupov v rámci jedného kalendárneho roka, ale i stanovením konkrétneho obdobia, kedy sa tak môže stať, či požiadavkou finančnej kompenzácie, ktorú musí hráč, prípadne nový klub, v takomto prípade pôvodnému klubu často zaplatiť. I z tohto dôvodu nemôžeme hovoriť o jednorazovom výkone, ale naopak, o opakujúcom sa vykonávaní športovej činnosti nie pre rôzne futbalové kluby súčasne, ale naopak iba pre jeden, konkrétny futbalový klub v určitom čase.

Profesionálny futbalista v prvom rade najmä súťaží v mene tohto svojho klubu v športových súťažiach, ktorých druh (domáca ligová súťaž, domáca pohárová súťaž prípadne medzinárodná pohárová súťaž atď.), dátum, čas ani miesto konania si sám nevyberá. Identické princípy platia i pre proces jeho športového tréningu. V oboch temer úplne podlieha príkazom futbalového klubu, ktorého zväčša reprezentuje realizačný tím na čele s hlavným trénerom ako jeho hlavným nadriadeným. Športovú činnosť, ktorej hlavným prejavom je súťaženie, musí vykonávať osobne a zastúpenie pri nej nie je možné. Musí ju vykonávať temer vždy v spolupráci s inými osobami, pretože to stanovujú pravidlá danej kolektívnej športovej hry. Futbalista súťaží v mene nie(len) svojom (problematika napr. individuálneho ocenenia za najväčší počet strelených gólov), ale v prvom rade najmä v mene futbalového klubu, pretože ten je účastníkom daných súťaží. Športová činnosť profesionálneho futbalistu je v úplnom protiklade s činnosťou napr. profesionálneho hráča tenisovej dvojhry, ktorý je napr. v rámci okruhu ATP osobou súťažiacou samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť s cieľom dosiahnuť zisk na ním starostlivo vyberaných turnajov, na ktoré sa pripravuje tréningovým procesom, ktorého čas, miesto, dĺžku si volí sám rovnako ako si sám volí i vlastného trénera.

Námezdný charakter športovej činnosti profesionálneho futbalistu pre futbalový klub, v mene ktorého súťaží, sa prejavuje tým, že temer vždy je vlastníkom daného futbalového klubu či športovej infraštruktúry, v ktorej sa športová činnosť vykonáva, nie sám profesionálny futbalista, ale niekto iný. Rovnako vlastnícke právo k tréningovému i súťažnému športovému náradiu, náčiniu a výstrojumá v drvivej väčšine nie hráč, ktorý takisto neznáša náklady na dopravu, ubytovanie, stravovanie atď., ak sa vykonávanie športovej činnosti odohráva mimo sídla futbalového klubu.

I na základe tejto analýzy a v súlade so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou, konkrétne ustanoveniami § 3 ods. 2 ZP, môžeme preto odôvodnene konštatovať, že profesionálny futbalista na Slovensku, ktorý súťaží v mene slovenského futbalového klubu by mal byť (ešte raz pripomíname, že hovoríme v podmieňovacom spôsobe) zamestnancom, ktorý vykonáva závislú prácu v pracovnom pomere na základe písomnej pracovnej zmluvy. 

Komunitárna právna úprava – profesionálny futbalista ako zamestnanec a právo voľného pohybu osôb

Slovenská vnútroštátna právna úprava je vstupom do EÚ dotknutá i širokým okruhom právnych prameňov komunitárneho práva, čo zmenilo veľmi významne i v našom slovenskom ponímaní vzťahy medzi športom a právom. Hoci šport zatiaľ, iba do (ne)ratifikácie Lisabonskej zmluvy všetkými členskými štátmi EÚ nie je obsiahnutý v primárnom práve ES, neznamená to, že zostáva mimo záujem komunitárneho práva. Presný opak potvrdzujú početné rozhodnutia ESD napríklad iba v tzv. športových sporoch Walrave, Dona, Bosman, Heylens, Deliege, Lehtonen, Kolpak, Meca- Medina a Majcen, Simuntenkov či rozhodnutia Súdu prvého stupňa vo veci Piau. Takáto rozhodovacia činnosť najmä ESD dotvára komunitárne právo i v oblasti úpravy športu, a to konkrétne v pracovnoprávnych vzťahoch vo futbale.

Medzi primárne komunitárne právo patrí ako základný pilier i Zmluva o ES. V čl. 39 až 42 Zmluvy o ES je upravený voľný pohyb zamestnancov. Jednou zo základných otázok v súvislosti s uplatňovaním týchto článkov je vymedzenie samotného pojmu zamestnanec – niektorí autori uvádzajú namiesto neho i pojem pracovník (angl. worker) na účely komunitárneho práva. V primárnom ani sekundárnom komunitárnom práve sa definícia pojmu zamestnanec nikde nevyskytuje, pre potreby našej práce sú preto dôležité rozhodnutia ESD, ktoré tvoria koncept tohto pojmu na účely komunitárneho práva. Tieto bližšie určujú, či profesionálny futbalista má, resp. mal by mať v súlade s komunitárnym právom postavenie zamestnanca alebo nie. Dôležité je, že ustanovenie čl. 39 Zmluvy o ES je priamo účinné a súkromná osoba sa ho môže dovolávať nielen voči členskému štátu, ale aj voči súkromnýmosobám napr. zamestnávateľom.(7)

Historicky najstaršie rozhodnutie relevantné k téme našej práce je pravdepodobne rozhodnutie ESD vo veci Unger tiež známej ako Hoekstra, v ktorej výrok ESD znel: „Pojmy zamestnanec a činnosť v pracovnom pomere za mzdu nesmú byť definované s odkazomna právne predpisy členských krajín.“(8) Pojem zamestnanec v zmysle čl. 39 je podľa tohto rozhodnutia vlastným pojmom komunitárneho práva nezávislým na definovaní obdobného pojmu v právnych poriadkoch členských štátov. Následné rozhodnutie vo veci Levin z roku 1981 iba potvrdilo, že definícia tohto pojmu nesmie byť vykladaná reštriktívne.

Za tretie dôležité rozhodnutie môžeme považovať výrok ESD vo veci Lawrie-Blum, z roku 1986, ktoré znie: „Pojem zamestnanec treba definovať na základe objektívnych kritérií, ktoré charakterizujú pracovný pomer s ohľadom na práva a povinnosti dotknutej osoby. Najdôležitejší znak pracovného pomeru spočíva v tom, že zamestnanec v priebehu určitej doby vykonáva prácu podľa pokynov druhého, za ktorú dostáva odmenu.“(9) Týmto rozhodnutím ESD dáva odpoveď i na otázku, aké sú najdôležitejšie znaky pracovného pomeru v zmysle komunitárneho práva. Nie je pritom podstatné, aký je charakter právneho vzťahu, na základe ktorého dochádza k výkonu tejto činnosti (teda či ide o pracovný pomer, činnosti vykonávané v rámci dohôd o prácach mimo pracovného pomeru, prípadne služobný pomer), ani to, akú povahu má vyplácaná odmena.(10) Závery týchto judikátov neskôr potvrdil svojim ďalším rozhodnutím z roku 1998 známym pod menom Birden.

Pre naše potreby sa však rozhodujúcou stala mediálne veľmi známa kauza belgického profesionálneho futbalistu Jean-Marca Bosmana v súvislosti s definitívnym výrokom ESD z 15. decembra 1995. V zahraničí bola predmetom nespočetne veľa článkov, štúdií i monografií a zaznamenala ohlas v podobe viacerých prác i u nás, takže rozboru notoricky známych skutočností nebudeme venovať rozsiahlejšiu pozornosť.(11) Stačí konštatovanie, že ESD týmto rozhodnutím narušil dlho právom veľmi obchádzanú pracovnoprávnu sféru športu a podradil špor t, ak je súčasťou hospodárstva ES, na základe už predchádzajúceho rozhodnutia v prípade Walrave, pod jurisdikciu práva ES vzhľadom na voľný pohyb osôb. Zároveň v čl. 106 rozsudku stotožnil i s argumentmi protistrán Bosmana, ktoré reprezentovala i UEFA, keď priznal špor tu jeho špecifickosť konkrétne dodajúc, že: „… z pohľadu značnej sociálnej dôležitosti športových aktivít, a predovšetkým futbalu v ES, zabezpečenie určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku musí byť akceptované ako legitímne.“(12) Skutočnosť, že ESD stále považuje profesionálnych futbalistov za zamestnancov v zmysle komunitárneho práva iba potvrdilo i jeho rozhodnutie v ďalšej futbalovej kauze známej ako Simuntenkov.

Právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich v krajinách Európskej únie z hľadiska ich vnútroštátneho práva

Výrok, že vnútroštátne právo i judikatúra pätnástich „starších“ členských štátov EÚ v súčasnosti postavenie profesionálneho futbalistu ako zamestnanca z pohľadu komunitárneho práva akceptuje i vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a futbalovo-právna prax v nich prebiehajúca to potvrdzuje, budeme bližšie potvrdzovať v nasledujúcich riadkoch.

Prvá nám známa komparačná štúdia o tejto problematike na príklade siedmich európskych krajín (Belgicko, Francúzsko, Wales, Nemecko, Taliansko, Holandsko, Škótsko) a Uruguaja vyšla už v roku 1967.(13) I jej výsledkom bola určite medzinárodná diskusia, ktorá spôsobila odtabuizovanie problému až do tej miery, že napr. dnes sú verejne známe, športovo-futbalovými médiami často oznamované a až „prepierané“ skutočnosti pri problémoch pri udeľovaní pracovného povolenia profesionálnym futbalistom – cudzincom, ktorí chcú pôsobiť v anglickej najvyššej súťaži. Historický vývoj profesionálneho futbalu totiž postupne viedol v 2. polovici 20. storočia v západnej Európe k vzniku klasického sociálneho dialógu i v tejto časti, mnohými označovaného ako tzv. zábavného priemyslu. Táto situácia sa stala v Nemecku dokonca predmetom porovnávacieho výskumu so situáciou v USA.(14)

Vo Veľkej Británii neexistuje zákonné vymedzenie (angl. – statutory law) pojmu zamestnanec (angl.employee), takže sme odkázaný na súdny precedens (angl. case law) už z roku 1910 (Walker v. Crystal Palace Football Club), od ktorého majú profesionálni futbalisti pôsobiaci v Anglicku postavenie zamestnanca (employee).(15)

V Belgicku majú profesionálni futbalisti tam pôsobiaci postavenie zamestnanca (employee). Kolektívna zmluva z 12. júna 1998 týkajúca sa belgického profesionálneho športu – i oblasti profesionálneho futbalu: „… je integrálnou súčasťou individuálnej pracovnej zmluvy uzavretej medzi hráčom a klubom.“(16)

V Nemecku má profesionálny futbalista postavenie zamestnanca (nem. – tzv. Arbeitnehmer), ktorý vykonáva pre futbalový klub, v mene ktorého súťaží, závislú prácu upravenú normami nemeckého pracovného práva, existujú hráčske odbory, prebieha čulý sociálny dialóg atď.(17)

Pre Rakúsko, nám najbližšieho predstaviteľa západnej Európy, platí nasledovné konštatovanie: Profesionálny futbalista má dlhodobo na základe právnej vedy už i judikatúrou rakúskeho najvyššieho súdu (rozhodnutie z 13. 6. 1996) i futbalovo-právnou praxou potvrdené a akceptované postavenie zamestnanca (nemecky tzv. Arbeitnehmer).(18)

Iná situácia je v krajinách, ktoré boli prijaté do EÚ v rámci jej rozširovania. Podľa výsledkov rozsiahleho výskumu tímu vedeného Dr. Robertom Siekmannom z prestížneho ASSER (International Sports Law Centre) z r. 2004 pre Európsku komisiu, ktorého cieľom bolo podporiť sociálny dialóg v profesionálnom futbale v novoprijatých členských štátoch EÚ, je zjavné, že právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich v týchto krajinách nie je také jednoznačné.(19)

V prvej skupine krajín, medzi ktoré patria Cyprus, Estónsko, Lotyšsko a Rumunsko, majú profesionálni futbalisti postavenie zamestnancov, ktorých s ich futbalovými klubmi spájajú pracovné zmluvy.

V druhej skupine krajín – Slovinsko, Poľsko a Bulharsko sa používajú na úpravu tohto odplatného vzťahu alebo pracovné zmluvy alebo zmluvy občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru.

V tretej skupine krajín, medzi ktoré patrí okrem Litvy, Maďarska, Česka i Slovensko, sa používajú na úpravu tohto odplatného vzťahu zmluvy občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru.

I ďalšie práce českého pôvodu potvrdzujú, že profesionálny futbalista v Čechách má sporné a kontroverzné postavenie osoby samostatne zárobkovo činnej, ktorá vykonáva činnosť, ktorá nie je živnosťou ani podnikaním ako výkon tzv. nezávislého povolania najčastejšie podľa tzv. nepomenovaných zmlúv uzavretých podľa § 51 Občianskeho zákonníka.(20)

U nás na veľmi reálne možnú existenciu problému a na pracovnoprávne smerovania k jeho spôsobu riešenia bolo upozornené už pred skoro 20 rokmi!(21)

---

„… profesionálny futbalista pôsobiaci v EÚ má väčšinou postavenie zamestnanca (…) a úprava zmluvných vzťahov pomocou zmlúv občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru je vo väčšine vyspelých krajín EÚ prekonaná“

---

Na základe zovšeobecnenia uvedených skutočností preto môžeme skutočne odôvodnene konštatovať, že profesionálny futbalista pôsobiaci v EÚ má väčšinou postavenie zamestnanca i vzhľadom na vnútroštátne pracovné právo jednotlivých krajín a úprava zmluvných vzťahov pomocou zmlúv občianskoprávneho alebo obchodnoprávneho charakteru je vo väčšine vyspelých krajín EÚ prekonaná.

Zmluvy o vykonávaní športovej činnosti medzi futbalovým klubom a profesionálnym futbalistom v SR – pracovná zmluva, § 51 OZ alebo § 269 ods. 2 ObZ?

Nárok na náhradu škody vzniknutej pracovným úrazom majú športoví reprezentanti Slovenskej republiky a športovci zaradení do systému vrcholového športu, ktorí utrpia úraz pri účasti na športovej príprave, majstrovských a medzinárodných súťažiach; za škodu im zodpovedá zamestnávateľ alebo orgán, pre ktoré boli v čase úrazu športovo činní. Nariadenie vlády SSR č. 223/1988 Zb., ktorým sa vykonáva dávno neplatný ZP.

Citát z § 41 ods. 5 dávno neplatného Nariadenia vlády SSR č. 223/1988 Zb., ktorým sa vykonával takisto dávno neplatný Zákonník práce, poukazuje na myšlienku pracovnoprávneho riešenia problematiky pred dvadsiatimi rokmi. Ako je to dnes?

V Slovenskej republike od roku 1989 vybrané kolektívne športové hry, ako je futbal, ľadový hokej, basketbal, volejbal či hádzaná prešli veľmi dynamickým vývojom. Štátom i verejnými financiami do roku 1989 štedro podporované a dotované športové kluby hrajúce najvyššie domáce súťaže v tej-ktorej kolektívnej športovej hre, v mene ktorých súťažili najlepší domáci vrcholoví športovci, sa museli pretransformovať na právnické osoby vystavené neúprosným podmienkam novovznikajúceho a liberalizujúceho sa trhového hospodárstva. I vrcholovým športovcom, ktorí v ich mene súťažili, sa po roku 1989 situácia diametrálne zmenila. Už prestalo byť ich zvykom chodiť si iba raz mesačne po mzdu do fabriky, pod ktorou ich športový klub často formálne pôsobil, a v ktorej boli oni iba formálne, často „naoko“ zamestnaní. Ich športový klub zrazu získal štatút právnickej osoby s potrebou udržateľného samofinancovania (najprv občianske združenie, neskôr od roku 2004 povinne obchodná spoločnosť v profesionálnom futbale), ktorá musela vykonávať i zárobkovú činnosť, aby prežila. Začiatky bývajú i v podnikaní vždy veľmi náročné. V tomto prípade ich navyše komplikoval najmä fakt, že nároky reálnych nákladov ďaleko prevyšovali výšku možných výnosov, ktorú poskytoval tzv. slovenský futbalový trh.

Toto tvrdenie nevyvracajú ani samotní majitelia slovenských profesionálnych futbalových klubov ani skoro 20 rokov potom v sérii rozhovorov pre denník Hospodárske noviny v roku 2008.

Jozef Tkáč v súvislosti so zmenou vlastníckych práv vo futbalovom klube ŠK Slovan Bratislava, ktorý má dnes podobu akciovej spoločnosti, konštatoval: „Až keď sme zvážili všetky plusy a mínusy a zistili, že nebudeme dosahovať nejaké extrémne straty, tak sme sa rozhodli. Športová stránka Slovana nie je pre nás biznis. Pozrite, kúpili sme Slovan a nemáme štadión ani tréningové centrum. Máme nejakú hráčsku základňu a kopec problémov.“(22)

Jozef Antošík, MŠK Žilina: „Zábavy je v mojej pozícii a pri slovenskom futbale veľmi málo. Nemyslím si, že by sa na tom dalo zarobiť. Pripúšťam, že za priaznivých okolností sa môže časť prostriedkov vrátiť. U mňa je to skôr o zodpovednosti k žilinskému futbalu, ľudom, ktorí to so mnou robia, a k realistickej časti fanúšikov.“(23)

Viliam Ondrejka, jediný majiteľ klubu zo Zlatých Moraviec: „Po skúsenostiach môžem povedať, že peniaze sa na futbal zarábajú veľmi ťažko. Dávam do klubu veľmi veľa peňazí a návratnosť je nulová, ale zatiaľ ma to baví a neľutujem ani jednu korunu, ktorú som do klubu investoval.“(24)

Branislav Prieložný, majiteľ prešovského klubu, na otázku, či sa dá na vlastnení slovenského futbalového klubu zarobiť, odpovedal lakonicky: „To nie je o biznise, to je skôr charita.“(25)

V roku 1989 ešte nefungujúci futbalový trh, neexistujúce právne normy, ktoré by upravovali túto problematiku, neprávne športové normy FIFA, UEFA, SFZ reálne neumožňujúce zmeniť futbalový klub, v mene ktorého môžu profesionálni futbalisti súťažiť, spôsobovali, že športovci sa uspokojili so štatútom skoro až právne neexistujúcich osôb s jediným cieľom hodným anglického robotníka industriálnej éry – len sa nezraniť.(26) Nezabudla na nich však daňová sféra a prisúdila im štatút samostatne zárobkovo činných osôb, pretože s ich športovým klubom ich spájali rôzne právne vzťahy upravené najčastejšie podľa § 51 OZ resp. § 269 ods. 2 ObZ o nepomenovaných zmluvách. Tento stav viacmenej vytrval na Slovensku ale i v Česku až do súčasnosti. Pomenovať presne i príčinu nie je ťažké: „Prístup štátu k činnosti profesionálnych športovcov zostal aj naďalej pasívny a nesystematický, obmedzoval sa v podstate iba na riešenie aktuálnych problémov.“(27) Hoci, ako je vyššie spomínané, legislatívne iniciatívy, ktoré sa snažili zmeniť daný stav tu boli.

Výsledok tohto stavu sa premieta i do hodnotení konkrétnych ustanovení zmlúv uzatváraných v profesionálnom športe na Slovensku i v Česku, futbal nevynímajúc, pri ktorom si pomôžme slovami teraz už sudcu Najvyššieho súdu Českej republiky Mgr. Michala Králíka, PhD.: „Poznanie konkrétnych zmluvných vzťahov predovšetkým v kolektívnych športoch jasne naznačuje vznik mnohých prípadných problémov. Je to zvlášť zreteľný rozpor medzi právnym označením a obsahovým naplnením konkrétne uzavretej zmluvy, ktoré veľmi často nastoľuje dobre známu a mnohokrát diskutovanú otázku tzv. švarcsystému s jej dopadmi predovšetkým na platnosť zmluvy a taktiež do oblasti povinností jednotlivých zmluvných strán vymedzených charakterom zmluvného vzťahu, ktoré sa prejavujú zákonnými povinnosťami jednotlivých subjektov napr. v oblasti daňových povinností alebo v oblasti sociálneho a zdravotného poistenia.“(28)

Záver v podobe výzvy na odbornú diskusiu o novo sa utvárajúcej, slovenskej športovo-právnej doktríne(29)

Môžeme pripustiť myšlienku, že i profesionálny futbal na Slovensku nie je bežným podnikaním s cieľom a možno i reálnou možnosťou dosiahnuť zisk ako ekonomickú kategóriu s cieľom rozdeliť ho medzi vlastníkov klubu. Ide skôr stále iba o určitú súčasť tretieho sektora ako vlastne celý slovenský šport, pričom profesionálne futbalové kluby majú právne postavenie obchodných spoločností založených na podnikanie iba pre jasnejšiu právnu úpravu kvôli neprávnym, športovým normám SFZ. To však neznamená, že na právnu úpravu závislej práce v profesionálnom futbale na Slovensku platí exkluzivita vo vzťahu k pracovnému právu, najmä vo vzťahu k nárokom vzniknutým športovým úrazom, ktoré utrpia profesionálni futbalisti pri procese športového súťaženia či pri účasti na športovej príprave alebo v otázke platenia odvodov do Sociálnej poisťovne či platieb zdravotného poistenia do príslušných zdravotných poisťovní vo vzťahu klub – hráč.

Cieľom tejto práce i pre hlavnú myšlienku uvedenú v úvode tejto state preto nie je kritizovať či nebodaj poškodiť športové, konkrétne už tak dosť rôznymi kauzami ubité futbalové hnutie na Slovensku. Ak však bude určitým drobným spúšťacím mechanizmom dialógu najmä medzi profesionálnymi futbalistami na Slovensku a majiteľmi ich slovenských futbalových klubov, s cieľom pochopiť pohľad toho druhého a niesť spolu zodpovednosť za rozvoj futbalu na Slovensku, splní svoj súčasný spoločenský účel z hľadiska teórie poznania.

Reálny nezáujem politických predstaviteľov, ktorého prejavom je zdĺhavosť tvorby novej slovenskej športovo- právnej doktríny totiž môže byť, samozrejme, predmetom i kritiky,(30) no zákonodarcovi určite celý proces neuľahčila temer úplná absencia vedeckých poznatkov slovenskej vedy, jej právnych i športových odborov, ktoré by sa zaoberali vzájomnými vzťahmi medzi športom a právom. Autorovi tejto práce nie je známa od vydania jedinej slovenskej monografie k tejto téme z roku 1984!(31) žiadna iná slovenská monografia, rovnako ako nepozná jedinú kvalifikačnú prácu (na úrovni prof., doc., PhD.), jedinú úlohu VEGA, atď., ktorá by sa predmetnej problematike venovala. V športovo-vedných kruhoch sa okrem prác jednej autorky temer žiadne iné neobjavujú.(32) V publikácii Právnická bibliografia 1993 – 2000 a Právnická bibliografia 2001 – 2004 spomedzi vyše 12 tisíc bibliografických záznamov spočítate články zaoberajúce sa priamo športom skoro na prstoch dvoch rúk, pričom autori sú rôzni a ich výsledky majú skôr náhodnú či aktuálnu povahu a nie sú dôsledkom ich systematickejšieho záujmu, ktorý z hľadiska i opakovaných publikovaných vedeckých a odborných prác platí v tomto období a i neskôr pravdepodobne iba pre prof. JUDr. Jána Sváka, CSc. resp. prof. JUDr. Jozefa Prusáka, CSc.

Vo vzťahu k ostatnej zahraničnej literatúre už dávno platí myšlienka: „Za aktuálnej situácie rozsahu a množstva materiálu z oblasti športu a práva už nie je v silách jednotlivca ich spracovať, ale ani zdokumentovať a evidovať všetky k tejto sfére sa viažuce pramene.“ (33) Množstvo zahraničných poznatkov najmä amerického či britského pôvodu však vzhľadom na naše odlišné spoločenské podmienky spôsobené i napr. situáciou pred rokom 1989 či odlišnou právnou kultúrou, odlišným systémom práva, odlišným obsahom pojmov v jeho právnom jazyku nemožno iba paušálne preberať a „opisujúc“ ich aplikovať do nášho právneho poriadku, ale musia byť podrobené kritickej komparačnej analýze. Po nej môže mať ich zohľadňovanie spolu s praktickými zahraničnými skúsenosťami podobu syntetizujúceho zámeru, ktorý by sa neskôr mohol cez kvalitnú slovenskú športovú legislatívu premietať do vzniku novej slovenskej športovoprávnej doktríny a následne i do rozvoja celého slovenského športu, a teda i profesionálneho futbalu.

Resumé

Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca??

Vplyvom komercionalizácie a profesionalizácie futbalu sa vykonávanie športovej činnosti profesionálnym futbalistom pre futbalový klub, v mene ktorého súťaží, už dávno i na Slovensku stalo odplatným právnym vzťahom. Veľmi aktuálnou otázkou však stále zostáva jeho konkrétna právna úprava, pretože absentuje osobitný právny predpis, ktorý by upravoval profesionálny šport. Autor v príspevku analyzuje subjekty a najmä predmet a obsah tohto právneho vzťahu v slovenskom vnútroštátnom práve, porovnáva ho s vnútroštátnou právnou úpravou v ostatných krajinách EÚ a pridáva poznámky ku komunitárnej právnej úprave vzhľadom na voľný pohyb osôb.

Poznámky

• 1) Králík, M.: Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. VII. 
• 2) Komadel, Ľ. – Tkáč, M.: Integration Proces to the European Union – Impact on Sports. (Proceedings of the international Seminar held in Bratislava, Slovakia, October 24 – 25, 1996.) Bratislava : Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, 1996, s. 26. 
• 3) Pozri Barancová, H. – Schronk, R.: Pracovné právo. Bratislava : Sprint, 2004. s. 74. 
• 4) Porovnaj s Barancová, H.: Slovenské a európske pracovné právo. Žilina : Poradca podnikateľa s. r. o., 2004, ktorá na s. 88 tvrdí nasledovné: „Medzi kategórie osôb, s právnou pozíciou ktorých súčasná aplikačná prax má nemalé problémy, patria najmä členovia štatutárnych orgánov právnických osôb. Sporná z vyššieuvedeného pohľadu je aj právna pozícia … profesionálnych športovcov…“ 
• 5) Porovnaj s Európska komisia: Biela kniha o športe. Luxemburg : Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, 2007, s. 24 a nasl. 
• 6) Pre charakteristiku športových hier ako sú napr. i ľadový hokej, basketbal, volejbal atď., pozri bližšie napr. Peráček, P. et al.: Športové hry. Bratislava : Peter Mačura – PEEM, 2003. 
• 7) Procházka, R. – Čorba, J.: Právo Európskej únie (vybrané otázky pre právnu prax). Žilina : Poradca podnikateľa s. r. o., 2007, s. 304. 
• 8) Barancová, H.: dielo citované v poznámke č. 4, s. 187. 
• 9) Barancová, H.: dielo citované v poznámke č. 4, s. 177. 
• 10) Kúnová, V. – Svitana, R.: Voľný pohyb osôb v EÚ (Štúdie a texty). Bratislava : Bratislavská vysoká škola práva a Poradca podnikateľa s. r. o., 2008. s. 44. 
• 11) Výpočet iba vybraných bibliografických odkazov by zabral veľa strán, takže aspoň komplexná monografia renomovaných autorov Blanpain, R. – Inston, R.: The Bosman case. The End of the Transfer system? London : Sweet- Maxwell, 1996; resp. slovenský článok práve na stránkach Bulletinu slovenskej advokácie – Tokoš, J.: Prestupy futbalistov v zrkadle práva. In: Bulletin slovenskej advokacie, 1997, č. 4, s. 45 – 58. 
• 12) Hamerník, P.: Praha : Auditórium, 2007, s. 17 a 53. 
• 13) Van Ray, J. – L.: Sportovní právo s medzinárodním prvkem. Leyden : Stijhoff, 1967. 
• 14) Fikentscher, A.: Mitbestimung im Sport (Eine rechtstatsächliche a rechtsvergleichende Untersuchung der Mitbestimmungsformen im deustschen und US-amerikanischen Leistungssport). Berlin : Duncker und Humblot, 2002. 
• 15) Gardiner et al.: Sports Law. London : Cavendish Publishing Limited, 1998, s. 341 a nasl. 
• 16) Blanpain, R.: The Legal Status of Sportsmen and Sportswomen under International, European and Belgian National and Regional Law. Hague : Kluwer Law International. 2003. s. 65 a nasl. 
• 17) Fritzweiler, J. et al.: Praxishandbuch Sportrecht. München : Verlag C. H. Beck, 2007, s. 240 a nasl. 
• 18) Schrammel,W.: Die arbeits- und socialrechtliche Stellung des Berufsfussballspielers. In: Karollus et al.: Aktuelle Rechtsfragen des Fussballsports.Wien: Linde Verlag, 2000, s. 87 – 107. 
• 19) Pozri podrobne napr. Siekmann, R.: Promoting the Social Dialogue in Professional Football in New EU Member States. In: InternationalSpor ts Law Journal, 2004, num. 3 – 4, p. 31 – 32. 
• 20) Porovnaj Sluka, T.: Profesionální sportovec (právní a ekonomické aspekty). Havlíček Brain Team, 2007, s. 69 – 73, 123 – 132, 141 – 143 a 179 – 183 resp. Králík, M.: dielo citované v pozn. č. 1, s. 42 a 43. 
• 21) Mazák J.: Právomoc a obsadenie súdu so zreteľomna tzv. štatutárne zmluvy vo vrcholovomšporte. In: Socialistická zákonnosť, 1990, č. 2, s. 95 a nasl. 
• 22) Trávníček, V.: So Slovanom máme veľa problémov. Rozhovor s Jozefom Tkáčom. In : Hospodárske noviny. [online] 16. 9. 2008 [citované 12. 1. 2009]. Dostupné na internete: http://hnonline. sk/c1-27670330 
• 23) Trávníček, V.: Muž, ktorý zoznámil Európu so Žilinou. Rozhovor s Jozefom Antošíkom. In: Hospodárske noviny. [online] 28. 10. 2008 [citované 12. 1. 2009]. Dostupné na internete: http://hnonline. sk/sport/c1-29531670-muz-ktory-zoznamil-europu-so-zilinou 
• 24) Macek, Ľ.: Úspešný staviteľ, ktorý si vytvoril svoj klub. Rozhovor s Viliamom Ondrejkom. In : Hospodárske noviny. [online] 18. 11. 2008 [citované 12. 1. 2009]. Dostupné na internete: http://hnonline. sk/sport/c1-30433620-uspesny-stavitel-ktory-vytvoril-svoj-klub 
• 25) Trávníček, V.: Futbal nie je biznis, ale skôr charita. Rozhovor s BranislavomPrieložným. In : Hospodárske noviny. [online] 30. 9. 2008 [citované 12. 1. 2009]. Dostupné na internete: http://hnonline. sk/c1-28432730 
• 26) Porovnaj Králík, M.: dielo citované v pozn. č. 1, s. 43. 
• 27) Sluka, T.: dielo citované v pozn. č. 20. s. 69. 
• 28) Králík, M.: dielo citované v pozn. č. 1, s. 43. 
• 29) Porovnaj s Sluka, T.: dielo citované v pozn. č. 20. Časť s názvom Výzva k diskusii namiesto úvodu. 
• 30) Porovnaj s Grexa, J.: Ako ďalej slovenský vrcholový šport. In : Malíková, E. (zost.).: Národná Konferencia o športe. Ako ďalej slovenský vrcholový šport? 5. – 7. novembra 2008, Starý Smokovec, s. 44 – 57. 
• 31) Prusák, J.: Šport a právo (Úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava : Šport, 1984. 
• 32) Napr. Sakáčová, Z.: Šport a právo v projektoch Fakulty telesnej výchovy a športu [elektronický optický disk (CD ROM)]. In : Sport a kvalita života. Sport and quality of life. Sborník článků a abstraktů mezinárodní konference. Brno : Masarykova univerzita, 2005. 
• 33) Králík, M.: dielo citované v pozn. č. 1, s. VIII. 

Autor
Mgr. et Mgr. Ladislav Križan PhD., DAS

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1493/Mal_by_mat_profesionalny_futbalista_na_Slovensku_postavenie_zamestnanca.html

V súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2010 – 2014 a s Plánom legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2011 sa predkladá návrh zákona, ktorým sa zrušujú kolkové známky, ako jedna z možných foriem platenia správnych a súdnych poplatkov a zavádza povinnosť pre každú inštitúciu, ktorá vyberá správne a súdne poplatky, prijímať menšie platby poplatkov aj v hotovosti.

Používanie kolkových známok podľa predkladateľa v praxi stráca svoj pôvodný význam, ktorým bola jednoduchosť realizácie platenia, všeobecná a ľahká dostupnosť a nízke náklady ich výroby. Odstupom času sa zvyšujú náklady na výrobu najmä v súvislosti s aplikovaním ochranných prvkov pred falšovaním kolkových známok, vznikajú v praxi problémy s dostupnosťou kolkových známok priamo na príslušných orgánoch a existujú nové, pružnejšie spôsoby platenia poplatkov elektronickými prostriedkami.

So zreteľom na súčasné znenie zákona č. 264/2008 Z. z., ktorý upravuje okrem kolkových známok aj ďalšie súvisiace právne predpisy, navrhuje sa zrušiť len článok I tohto zákona a taktiež vykonávaciu vyhlášku Ministerstva financií SR č. 346/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú technické parametre, grafická úprava, vzhľad kolkových známok, spôsob použitia kolkových známok a ďalšie náležitosti kolkových známok. Súčasne sa navrhuje novelizovať tie právne predpisy, ktoré zrušením kolkových známok budú dotknuté. Ide o zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov, zákon č. 502/2001 Z. z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tiež zákon č. 349/2004 Z. z. o transformácii Slovenskej pošty, štátneho podniku.

Zrušením kolkových známok zostáva naďalej v platnosti platenie poplatkov poštovým poukazom, prevodom z účtu v banke a v hotovosti do pokladnice správneho orgánu. S prihliadnutím na Programové vyhlásenie vlády SR sa však pre všetky orgány verejnej správy ukladá zákonná povinnosť prijímať platby poplatkov v hotovosti pre prípad, ak sa poplatník rozhodne túto formu úhrady poplatku využiť. V záujme urýchlenia platieb poplatkov sa navrhuje rozšíriť spôsob platenia o platbu platobnou kartou. Súčasne sa ustanovuje možnosť platenia poplatku prostredníctvom krátkej textovej správy (SMS), ak budú zo strany príslušných inštitúcií vytvorené technické predpoklady na realizáciu tohto spôsobu platenia.

V súvislosti s ukončením používania kolkových známok, ich výroby a distribúcie, v predloženom návrhu zákona predkladateľ upravuje spôsob nakladania s materiálom, ktorý sa používal pri ich výrobe, proces stiahnutia kolkových známok z obehu a ich bezpečné uskladnenie do doby ich likvidácie.

V predloženom návrhu sa ustanovuje možnosť použiť kolkové známky na platenie správnych a súdnych poplatkov do konca septembra 2013, za predpokladu, že ich poplatník bude mať už skôr zakúpené. Kolkové známky sa súčasne od ich zrušenia nebudú ďalej predávať. Od 1. januára 2013 do konca decembra 2013 sa navrhuje upraviť aj možnosť vrátenia kolkových známok prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. Banská Bystrica.

V návrhu zákona sa upravuje zároveň aj sadzobník správnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Navrhuje sa spresniť položky sadzobníka správnych poplatkov nadväzne na potreby praxe správnych orgánov. V oblasti civilného letectva sa navrhuje vykonať úpravy spoplatňovaných úkonov v súvislosti s prijatím novej legislatívy Európskou úniou v jej členských krajinách a tiež z dôvodu nižších správnych poplatkov ako v členských krajinách Európskej únii a Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve.

Návrh zákona o zrušení kolkových známok bol zaslaný v rámci medzirezortného pripomienkového konania 62 subjektom, ktorý spolu vzniesli 69 pripomienok. Z celkového počtu pripomienok bolo 32 zásadných, z ktorých sa 18 pripomienok akceptovalo a 6 čiastočne akceptovalo. Predmetom rozporového konania bolo 14 pripomienok, ktoré sa uskutočnilo 29. júna 2011. V rámci rozporového konania s Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou SR sa tieto pripomienky odstránili. Ostatné pripomienky boli odporúčacie, z ktorých sa po uvážení niektoré zapracovali a prijali sa všetky legislatívnotechnické pripomienky. Hromadná pripomienka verejnosti nebola uplatnená.

Návrh zákona sa predkladá na rokovanie Hospodárskej a sociálnej rady SR, poradného orgánu vlády SR.

Z hľadiska finančných dôsledkov možno očakávať pozitívny vplyv predloženého návrhu na príjmy štátneho rozpočtu zrušením platenia provízie za distribúciu kolkových známok Slovenskej pošte, a.s. Banská Bystrica a úsporou nákladov na ich výrobu, ktorá v úhrne predstavuje 4,8 mil. eur. Výdavky spojené so zrušením kolkových známok budú predmetom rokovania o štátnom rozpočte na príslušný rok.

Príjmy zo správnych a súdnych poplatkov predmetný návrh neovplyvní, nakoľko poplatky sa budú platiť naďalej len inými spôsobmi.

Predložený návrh zákona nebude mať vplyv na podnikateľské prostredie, na zamestnanosť, nemá sociálne vplyvy, vplyvy na životné prostredie a ani vplyvy na informatizáciu spoločnosti.

Materiál sa predkladá bez rozporov.

Návrh zákona bol dňa 2. augusta 2011 prerokovaný v Legislatívnej rade vlády SR a jej pripomienky sú v predloženom návrhu nového znenia zákona zapracované.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1497/Navrh_zakona_o_zruseni_kolkovych_znamok.html

1. subsidiarita právnej úpravy v Trestnom poriadku vo vzťahu k medzinárodným zmluvám

Podľa § 481 Trestného poriadku sa ustanovenia piatej časti Trestného poriadku použijú v prípade, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak – zákonná prednosť medzinárodnej zmluvy, pričom v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach sa uplatňuje aj ústavná prednosť medzinárodných zmlúv, a to podľa článku 7 odsek 5 Ústavy SR. Aj napriek priamej použiteľnosti môže medzinárodná zmluva obsahovať ustanovenia, ktoré budú vyžadovať vykonávacie ustanovenia vo vnútroštátnom práve signatárskych štátov na to, aby sa mohla zmluva priamo použiť – v takom prípade sa použijú ustanovenia piatej časti Trestného poriadku.

Špecifické postavenie majú osobitné zákony, ktoré boli prijaté na vykonávanie rámcových rozhodnutí prijatých Európskou úniou. Piata časť Trestného poriadku sa použije len v rozsahu, v akom nebudú uplatňované tieto osobitné zákony, napr. zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze.

2. vzájomnosť (reciprocita)

Uplatňuje sa v prípadoch, kedy štáty nie sú viazané medzinárodnou zmluvou; princíp vzájomnosti je upravený v ust. § 479 Trestného poriadku.

3. zásada ochrany verejného poriadku

Ide o ochranu záujmov štátu, ktorá je upravená v § 481 Trestného poriadku (ochrana ústavy a ostatných ustanovení slovenského právneho poriadku, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať – tzv. imperatívne normy, napr. zákaz trestu smrti). Štát/justičný orgán je oprávnený odmietnuť vykonať dožiadanie v prípade, ak by v rámci jeho vybavenia bolo žiadané o poskytnutie utajovaných informácií a nebolo by možné zaručiť potrebný stupeň ich utajenia aj v dožadujúcom štáte.

V prípade, ak je v medzinárodnej zmluve upravená ochrana záujmov štátu odlišne ako v Trestnom poriadku, použijú sa ustanovenia medzinárodnej zmluvy (napr. článok 2 Európskeho dohovoru o vzájomnej právnej pomoci ).

4. ochrana a použitie informácií

Ustanovenie § 482 Trestného poriadku určuje podmienky poskytovania informácií slovenských orgánov o svojej činnosti pri vybavovaní žiadostí z cudziny (povinnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach a o ďalších informáciách, ktorých zverejnenie by mohlo zmariť účel trestného konania). V tomto ustanovení sa spája princíp dôvernosti (ochrana poskytnutých informácií) a princíp špeciality (informácie nebudú použité na iný účel, ako na ktorý boli poskytnuté).

Pri poskytovaní informácií v rámci právneho styku s cudzinou je dôležité zistiť, ktoré informácie sa považujú za dôverné a ktoré je možné uverejňovať v súvislosti s konkrétnym právnym systémom. Napr. s USA je dôležité vopred dohodnúť pravidlá uverejňovania, resp. poskytovania informácií, pretože v USA sa zverejňujú konkrétne informácie o osobe už pri podozrení zo spáchania trestného činu, pričom v Slovenskej republike sa informácie môžu poskytovať len podľa ustanovenia § 6 Trestného poriadku„.

Ak je v medzinárodnej zmluve upravená ochrana informácií, poskytuje sa automaticky, inak len na žiadosť cudzieho štátu.

5. náklady právnej pomoci

Bežné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s vybavovaním dožiadaní podľa piatej časti Trestného poriadku, uhrádza štát, ktorému tieto náklady vznikli. Z uvedeného pravidla existujú aj výnimky, a to v prípade, ak medzi Slovenskou republikou a dožadujúcim štátom neexistuje medzinárodná zmluva alebo v prípade, ak uplatnenie vzniknutých nákladov dovoľuje medzinárodná zmluva. Slovenské orgány môžu požiadať dožadujúci štát prostredníctvom ministerstva spravodlivosti o úhradu účelne vynaložených nákladov týkajúcich sa vybaveného dožiadania cudzieho štátu. Taktiež cudzie orgány môžu žiadať úhradu vzniknutých nákladov, ak im to dovoľuje medzinárodná zmluva. V prípade absencie medzinárodnej zmluvy je úhrada nákladov možná výlučne na základe dohody medzi týmito štátmi.

6. zásada „ne bis in idem“

Táto zásada je zakotvená vo viacerých právnych dokumentoch a v slovenskom ekvivalente je vyjadrená ako „zákaz dvojitého postihu„. Jej podstatou je, aby tá istá osoba nebola odsúdená, prípadne postihnutá v priestupkovom alebo inom konaní sankciou za ten istý skutok dva, resp. viackrát. Za totožný skutok je možné páchateľa postihnúť opatreniami sankčnej povahy iba raz. Takýto postih zakladá do budúcnosti prekážku rozhodnutej veci, čo znamená, že bez zrušenia existujúceho právoplatného rozhodnutia o tom, či osoba spáchala alebo nespáchala skutok (použitím mimoriadneho opravného prostriedku), nie je možné proti tomu istému páchateľovi viesť konanie (trestné, správne, disciplinárne) pre ten istý skutok.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1505/Vseobecne_principy_a_zasady_postupu_pri_medzinarodnej_pravnej_pomoci_v_trestnych_veciach.html

Abstrakt

Dnes už sudca Najvyššieho súdu Českej republiky Michal KRÁLÍK i týmito myšlienkami komentoval veľmi komplikovaný vzťah štát – šport – právo u nás cez jeho bežne najviditeľnejší prejav, ktorým je tzv. špeciálna športová legislatíva. Urobil tak vo svojej veľmi rozsiahlej a historicky prvej dizertačnej práci z oblasti športu a práva vytvorenej na území Českej a Slovenskej republiky. Toto dielo bude od jeho vzniku v roku 2001 až do budúcnosti pravdepodobne navždy ako prvé štruktúrovať myslenie každého záujemcu o túto problematiku v našom geografickom a jazykovom regióne. Práve v ňom sa totiž vo významnej miere venuje práve teoretickej analýze vzájomných vzťahov medzi športom a právom.

ŠTÁT – ŠPORT – PRÁVO U NÁS: O POHYBUJÚCOM SA KYVADLE MEDZI HYPERAKTÍVNYM A BEZVLÁDNYM POŇATÍM (1)

„Bude- li do budoucna zájem o vytvoření sportovní legislatívy, je vhodné mít k dispozici podkladový materiál, na který by bylo možné navázat. Navíc český a dříve československý vývoj je v evropském kontextu vcelku ojedinělý a bylo by obtížné jej zcela zařadit do některého z modelů, o ktorých jsme hovořili.“ (2)

Dnes už sudca Najvyššieho súdu Českej republiky Michal KRÁLÍK i týmito myšlienkami komentoval veľmi komplikovaný vzťah štát – šport – právo u nás cez jeho bežne najviditeľnejší prejav, ktorým je tzv. špeciálna športová legislatíva. Urobil tak vo svojej veľmi rozsiahlej a historicky prvej dizertačnej práci z oblasti športu a práva vytvorenej na území Českej a Slovenskej republiky. Toto dielo bude od jeho vzniku v roku 2001 až do budúcnosti pravdepodobne navždy ako prvé štruktúrovať myslenie každého záujemcu o túto problematiku v našom geografickom a jazykovom regióne. Práve v ňom sa totiž vo významnej miere venuje práve teoretickej analýze vzájomných vzťahov medzi športom a právom. Hoci táto práca bola hodnotená v našich zemepisných šírkach predstaviteľom právnej vedy logicky najprv ako neobvyklá, neskôr jej však jej iným predstaviteľom bolo, a i podľa názoru autorov tejto práce, úplne správne priznané postavenie základného teoretického spisu v tejto oblasti, priekopníckeho počinu aj v oblasti právnej doktríny a právnej kultúry. Dôvodom boli práve prvé komplexnejšie úvahy o športe – štáte – práve, ktoré u nás, snáď okrem dovtedy jediného existujúceho monografického diela, ktorého autorom bol Jozef PRUSÁK, totiž dovtedy vôbec neexistovali.

Dôležitým zdrojom poznania sú odpovede na otázku, aký bol vzťah štátu s vlastným športovým hnutím na našich územiach a ako sa menil najmä pohľadom cez prizmu prijímanej športovej legislatívy, ktorá bola vnímaná akademickou sférou zväčša negatívne. Ovplyvňuje i charakter špeciálnej športovej legislatívy, ktorá bude u nás prijímaná i v budúcnosti. Ovplyvňuje aj to, aký pravdepodobne bude trend financovania športu z verejných zdrojov. Takže ako to bolo doteraz na Slovensku?!

Na jednom póle pred rokom 1989 existovalo v celom Československu štátom síce veľmi štedro dotované, no zároveň i veľmi silne direktívne organizované a štátom riadené komunistické športové hnutie. Oslavnú masovosť jeho podujatí a ich povinnú jednotnosť a jednomyseľnosť dnes najlepšie približuje už len v tom čase vytvorené umenie s tematikou športu či dobové dokumenty, filmy a fotografie, predovšetkým z legendárnych spartakiád.

Na druhom póle nachádzame po roku 1989 „slobodné“ športové hnutie (dez)organizované na spolkovom princípe, tvorenom cez slobodné združovacie právo zdola, atomizované a finančne poddimenzované. To sa však nevedelo a nevie aspoň dlhodobo na Slovensku dohodnúť ani len na tom, ktoré z množstva občianskych združení, ktoré ho spoluvytvárajú, bude v jeho mene komunikovať s o šport a jeho problémy sa nezaujímajúcim štátom a jeho transformujúcou sa spoločnosťou.

Ak sa chceme pokúsiť zovšeobecniť súčasný stav, je nevyhnutné tak urobiť v jeho právnych, ale i ekonomických súvislostiach. Vzťah štát – šport je u nás po roku 1989 nutné vidieť komplexne – cez prizmu športu sa dotýkajúcich všetkých(!) právnych noriem, i keď predovšetkým špeciálnej športovej legislatívy, ako aj všetkých zdrojov financovania športu, i keď najmä ide o verejné zdroje. V tomto ponímaní je tento model veľmi nešťastný. Najlepším dlhodobým zrkadlom vzťahu slovenského štátu a slovenského športového hnutia po roku 1989 je permanentný faktický súboj, ktorý vyústil od roku 2000 dokonca v súdny spor, ktorý je dnes i 10 rokov po jeho vzniku ešte stále právoplatne neskončený a verejne známy ako TIPOS a.s. vs. Športka a.s.

Napriek reálnemu ekonomickému i legislatívnemu nezáujmu štátu vo vzťahu k vlastnému športovému hnutiu po roku 1989 je totiž vzťah štát – športové hnutie v SR založený stále na veľmi silne intervenčnom, postkomunistickom modeli vzťahov. Tento model predpokladá silný, angažovaný sociálny štát s jeho rozsiahlou dotačnou politikou, resp. inými formami podpory, pričom hlavnými zdrojmi plynúcimi do športu majú byť stále najmä verejné financie. Vlastná aktivita športového hnutia pri kumulovaní súkromných finančných zdrojov vlastnými ekonomickými aktivitami nie je zároveň napr. daňovou legislatívou motivovaná a podporovaná. Toto všetko fakticky spôsobuje, že naše športové hnutie ostáva stále v konečnom dôsledku poslušným rukojemníkom oň sa nezaujímajúceho, no akúkoľvek zmenu zároveň nepripúšťajúceho štátu. Ten nechce a/alebo nevládze a zároveň často i nevie riešiť novovznikajúce a treba povedať, že veľmi často veľmi komplexné právne problémy v športe, ktoré komplikuje ich temer vždy prítomný medzinárodný resp. európsky prvok.

VEREJNÝ ZÁUJEM A VEREJNÁ PROSPEŠNOSŤ VS. OSOBNÝ ZÁUJEM A OSOBNÁ (VZÁJOMNÁ) PROSPEŠNOSŤ

Pojem (celo)spoločenský záujem bol po roku 1989 z ideologických dôvodov nahradený v právnej spisbe pojmom verejný záujem. Ten má byť opozitom pojmu súkromný záujem, záujem jednotlivca, pričom sa má týkať všetkých členov určitého väčšieho spoločenského celku až celej spoločnosti (napríklad obce, mesta, kraja, štátu, ale i nadštátneho útvaru ako je EÚ ). Je logické , že jeho obsah je, môže, dokonca musí byť na úrovni týchto rôznych celkov rôzny, no zároveň by mal byť na seba systémovo nadväzujúci a nerozporný.

Profesor ústavného práva Ján SVÁK potvrdzuje zmenu vnímania pojmu verejný záujem v právnych textoch takto: „Inštitút verejného záujmu sa zo sféry odôvodňovania legitimity zásahu do osobných práv človeka dostáva do sféry hodnotiaceho kritéria určitej činnosti z hľadiska jej prospešnosti pre spoločnosť alebo pre jednotlivca. Tak sa dostáva do právnej teórie a legislatívnej praxe pojem verej¬ná prospešnosť ako opozitum pojmu vzájomná prospešnosť alebo individuálna, či osob¬ná prospešnosť. V legislatíve sa však dlhodobejšie používa pojem všeobecná prospeš¬nosť (všeobecne prospešná služba, všeobecne prospešné zariadenie), aj keď najmä v pra¬covnoprávnych predpisoch sa v poslednom období používa pojem verejnoprospešný (verejnoprospešná práca).“

Po prečítaní týchto myšlienok sú namieste otázky. Chýba športu právo? Potrebuje šport právo? Môže právo športu pomôcť a modelovať vývoj spoločenských vzťahov v ňom alebo bude vždy v regulácií športu iba pozadu, „upachtene“ dobiehajúc reálny vývoj spoločenských vzťahov v športe? Aký spôsob a rozsah ingerencie práva do športu i pomocou právnych noriem prijímaných v rámci špeciálnej športovej legislatívy je odôvodnený záujmom skupiny ľudí na úrovni obce – mesta – kraja – štátu – EÚ? Čo je verejným záujmom v športe a akými prostriedkami práva je možné ho dosiahnuť v reálnych ekonomických súvislostiach v rámci týchto celkov?

VEREJNÝ ZÁUJEM V ŠPORTE

Najsilnejší verejný záujem je bežne v práve spájaný v prvom rade s oblasťou tzv. verejného práva, ktorej dominuje právne odvetvie trestného práva, ktoré má chrániť také základné hodnoty ako napr. ľudský život, zdravie či majetok.

Prvou témou z tohto pohľadu je určite problematika futbalového chuligánstva.

Pre finančnú i personálnu nákladnosť opatrení zabezpečujúcich verejný záujem v tejto oblasti z pohľadu silových zložiek štátu a obce ako je napr. polícia, existujú legitímne diskusie najmä z pohľadu finančného aspektu o miere zodpovednosti najmä štátu a obce resp. športového zväzu či klubu za zaistenie opatrení zabezpečujúcich verejný záujem v tejto oblasti. Tým je pokojný a nerušený priebeh verejných športových podujatí a bezpečnosť ich účastníkov. K týmto diskusiám iba jedna poznámka – je dôležité v týchto diskusiách rozoznávať nielen z pohľadu finančného aspektu zabezpečenia verejného záujmu, ale i z pohľadu právnych noriem upravujúcich tieto spoločenské vzťahy a možnosti ich zmeny najmä z pohľadu medzinárodných záväzkov štátu, rôzne prípady. Takýmito rôznymi prípadmi sú určite zápasy štátnej športovej reprezentácie proti športovej reprezentácií iného štátu, medzinárodný zápas športových klubov z dvoch rozdielnych štátov, ktoré majú charakter súkromných obchodných spoločností založených za účelom podnikania a zápas vnútroštátny v poslednej súťaži medzi športovými klubmi sídliacich v dvoch malých obciach, ktoré majú charakter súkromných neziskových organizácií nezaložených za účelom podnikania.

Z hľadiska trestného práva procesného ide napr. o novelu slovenského Trestného poriadku o tzv. mobilných súdoch (zákon č. 93/2010 Z. z.), ktorá mala umožniť po vzore ČR odsúdiť chuligánov priamo na futbalových štadiónoch. Zákonom malo byť umožnené, aby sa hlavné pojednávanie vo veci mohlo konať priamo a bezodkladne na mieste, kde bol spáchaný prečin s uplatnením skráteného vyšetrovania. Táto idea však nebola doteraz v praxi využitá. Zámerom novelizácie súčasnej právnej úpravy by malo byť skutočné sfunkčnenie tohto inštitútu cez jeho personálne a logistické zabezpečenie. Jeho existencia inak nemá opodstatnenie. Navyše treba brať v úvahu síce na jednej strane rýchlosť a efektívnosť takéhoto konania pri odsúdení páchateľov vrátane preventívnych účinkov voči ostatným možným budúcim páchateľom, no na druhej strane i medzinárodnými dokumentmi garantované právo na spravodlivý proces. Toto protirečenie najmä v Poľsku vyvolalo v poslednom období vášnivú odbornú diskusiu a následné legislatívne zmeny.

Okrem vždy sa objavujúcich prípadov korupcie a podplácania v športe sa v trestnom práve jedná napr. i o unikátnu problematiku trestnoprávnej zodpovednosti športovcov za športové úrazy, ktoré spôsobia svojmu protihráčovi počas hry, či už dovoleným alebo nedovoleným spôsobom konania vo vzťahu k športovým pravidlám, ktorá má úzku súvislosť i so zodpovednosťou z pohľadu súkromného práva. Po roku 2000 ide napr. o medializované prípady zlomenej nohy futbalistu Arsenalu Londýn Eduarda po brutálnom faule v anglickej najvyššej súťaži či identické zranenie Mareka Ujlakyho zo Spartaku Trnava po faule od Petra Dobiáša z FC Nitra.

V oblasti verejného záujmu v športe v správnom práve sú to predovšetkým právne a finančné otázky budovania športovej infraštruktúry nielen národného významu, keďže napr. vo vzťahu k futbalovým chuligánom práve staručké futbalové štadióny slúžia často ako zbraň v ich rukách. V ďalších otázkach sa jedná o organizáciu a podporu štátnej reprezentácie v športe, starostlivosť štátu o športovo-talentovanú mládež, či boj proti dopingu i z pohľadu medzinárodnoprávnych záväzkov štátu. V Slovenskej republike je preto podstatnou zásadnou novinkou § 6 a celá tretia časť zákona č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu, v ktorých sa vymedzuje postavenie a úlohy Antidopingovej agentúry a opatrenia v boji proti dopingu v športe. Zriadením Antidopingovej agentúry ako príspevkovej organizácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR (prvýkrát od roku 1989 je v názve ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy od jesene roku 2010 slovo „šport“) sa inštitucionalizuje a takpovediac v dobrom slova zmysle „zoštátňuje“ boj proti dopingu na našom území. V minulosti totiž pôsobil Antidopingový výbor Slovenskej republiky ako občianske združenie založené podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, takže výkon svojej činnosti odvodzoval temer výlučne z dôvodu svojej súkromnoprávnej povahy z princípu dobrovoľnosti, ktorému chýbalo štátne donútenie. To sa vplyvom novej právnej úpravy zmenilo, čo zvyšuje možnosť Slovenskej republiky zaručiť plnenie svojich medzinárodných záväzkov na našom území.

Z pohľadu verejného záujmu v športe v oblasti ústavného práva ide napr. o problematiku rozhodovania sporov pri vykonávaní športovej činnosti vo vzťahu k právu na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Rozhodovanie sporov v športe je veľmi komplexný problém, v ktorom sa v plnej nahote ukazuje napr. problematika vzťahu medzi rozhodnutiami rozhodcovských orgánov športových organizácii a preskúmavaním týchto rozhodnutí riadnym súdnictvom v zmysle práva na súdnu ochranu. Profesor ústavného práva Ján SVÁK v tejto súvislosti jasne konštatuje: „Zo zjednodušenej typológie jednotlivých druhov sporov pri výkone športovej činnosti je zrejmé, že absolútna väčšina z nich spadá pod právo na súdnu ochranu.“ Ak si uvedomíme, aký dopad môže mať táto skutočnosť za plynutia neúprosného času na organizáciu súťaženia v športe – určenie víťaza, nominácie do medzinárodných súťaží, postup, zostup a ich možné prehodnocovanie o pár rokov neskôr vplyvom právoplatného súdneho rozhodnutia, tak riziká z týchto skutočností plynúce sú rozhodne nezanedbateľné.

Z pohľadu verejného záujmu v športe v oblasti finančného práva ide napr. o výpočet účelov, na ktorý môžu byť používané štátne resp. verejné dotácie na šport, stanovenie možného okruhu ich poberateľov spolu s podmienkami, ktoré musia (s)plniť.

Z pohľadu verejného záujmu v športe v oblasti daňového práva môže ísť o zdaňovanie príjmov občianskych združení – neziskových športových organizácií tretieho sektora, ktoré (ne)pochádzajú z podnikania – napr. opäť pre šport typické príjmy z reklamy či jedinečných prestupov športovcov z klubu do klubu. Je dôležité dodať, že pri akejkoľvek snahe o zatriedenie týchto príjmov v rámci organizácií pôsobiacich v športe je nutné rozlišovať druh športových organizácii napr. tzv. verejnoprospešné organizácie a členské organizácie. Ide o účelové, modelové rozdelenie teórie, keďže v praxi majú organizácie vzhľadom na rôznorodosť ich činnosti často zmiešaný charakter. Toto rozdelenie je dôležité na celom svete práve pre daňové účely vzhľadom na fakt, že členské organizácie sú tzv. organizácie zamerané na vzájomný prospech často práve výlučne členov a verejnoprospešné organizácie sú tzv. organizácie zamerané na prospech verejnosti, ktoré neslúžia len malej skupinke členov, ale potrebám celej verejnosti. Štát, ktorý pri niektorých jeho činnostiach, ktoré by mal vykonávať, priamo nahrádzajú, im preto často v zahraničí vytvára výhodnejšie legislatívne prostredie ako členským organizáciám. V Slovenskej republike ide napr. o mechanizmus tzv. 2% z už zaplatenej dane z príjmu, ktoré môže veľmi zjednodušene a stručne povedané platiaca právnická či fyzická osoba venovať na ňou preferovaný verejnoprospešný účel. V meniacich sa slovenských legislatívnych podmienkach sa v rámci tohto inštitútu a v dôsledku aplikačných problémov v praxi i tlaku športového hnutia prešlo od pojmu „Podpora športu detí, mládeže a zdravotne postihnutých“, na ktoré sa registrovali oprávnení žiadatelia do roku 2009 (vrátane) k širšie vnímanému pojmu „Podpora a rozvoj telesnej kultúry“, ktorý bude platným a účinným už v roku 2010 (vrátane) v rámci uplatňovaného zákona o daniach z príjmu č. 595/2003 Z.z.v znení neskorších predpisov. I toto je konkrétnym dôkazom potreby predísť babylonizácii jazyka tzv. športovej legislatívy, čo by malo byť práve úlohou kinantropologie resp. vied o športe, najmä športovej humanistiky, keď už iba vzájomný vzťah pojmov telesná kultúra – šport – telesná výchova atď., je v súčasnom ponímaní neostrý, dokonca veľmi sporný, čo prakticky veľmi významne ovplyvňuje napr. aplikáciu daňovej legislatívy v nami skúmanej oblasti. Názory dnes už viac ako 80-ročného českého právnika Vojtecha KUMPERU, opierajúc sa o jeho dlhoročné skúsenosti z praxe tvorby športovej legislatívy u nás za posledné desaťročia, sú akýmsi mementom chýb minulosti: ,Při koncipovaní navrhovaného zákona o tělesné kultuře se s plnou naléhavostí projevila nezbytnost jednotné, vědecky podložené a společně závazně dohodnuté terminologie. Není v pořádku, když si telovýchovněsportovní pojmy z nouze definují legislativci, anebo aby si je ct. zákonodarci v rámci své „ lidové tvořivosti“ vymýšleli sami – jak to pak dopadá, jsem už zmínil při kritice našeho zákona o podpoře sportu.“

Ďalším problémom z pohľadu verejného záujmu v športe je právne postavenie – status profesionálnych športovcov vzhľadom na systém sociálneho zabezpečenia a špecifickosť nimi uzatvorenej zmluvy s športovým klubom, v mene ktorého súťažia, už len vzhľadom na vzťah tejto zmluvy ku kogentným ustanoveniam Zákonníka práce a športovým normám – napr. vo futbale FIFA, UEFA, ČMFS a SFZ. Už hore uvedené jasne napovedá, že táto problematika úzko súvisí a prelína sa s pracovným právom a občianskym právom. Súčasné riešenie cez tzv. nepomenované zmluvy uzatvárané podľa § 51 Občianskeho zákonníka (príp. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka) bez odvádzania riadnych odvodov športovými klubmi do Sociálnej a zdravotných poisťovní ako je to v prípade závislej práce vykonávanej medzi zamestnávateľom a zamestnancom, je pomaly sa otvárajúcou Pandorinou skrinkou nášho športu.

Možnosť zmeniť vrcholový športový klub, ktorý je často obchodnou spoločnosťou, v mene ktorej profesionálny športovec súťaží, je v profesionálnom športe temer vždy spojená s problematikou zmluvných dojednaní medzi športovcom, jeho pôvodným a novým futbalovým klubom, a často i hráčskym agentom, ktoré sa spájajú s právnym režimom obchodného práva. Rovnako právna úprava činnosti profesionálnych športových klubov ako účastníkov veľmi špecifickej hospodárskej súťaže nielen v národnom, ale i medzinárodnom kontexte môže byť veľmi zaujímavým predmetom skúmania vedného odboru obchodného práva.

I tento určite nie taxatívny, ale iba veľmi ilustratívny výpočet niektorých vybraných právnych aspektov športu vo vzťahu k hore uvedeným odvetviam práva je dôkazom pre niekoľko nasledovných tvrdení.

• Po prvé, v súčasnej systematike vedných odborov právnych vied ani vied o športe na Slovensku neexistuje vedný odbor s názvom športové právo (šport a právo, právo v športe atď.).
• Po druhé, šport nemá vzťah iba k jednému vybranému odboru súčasných slovenských právnych vied, nie je objektom výskumu iba jedného vedného odboru právnych vied.
• Po tretie, vzájomný vzťah športu a práva (t.j. konkrétne odborov právnych vied) má jednoznačne medziodborový, z pohľadu systematiky vedných odborov právnych vied prierezový charakter. Ten je pri skúmaní športu veľmi náročné, ak nie nemožné vzhľadom na vzájomné súvislosti a efektívnosť takéhoto výskumu od seba oddeliť.
• Po štvrté, úprava niektorých spoločenských vzťahov vznikajúcich v súvislosti s nezvratným procesom evolúcie športu má jedinečný a unikátny charakter. V súvislosti s transformáciou športu, s procesom jeho komercionalizácie a profesionalizácie, vznikajú stále nové a nové, čoraz komplexnejšie právne problémy majúce veľmi často medzinárodnoprávnu resp. európskoprávnu dimenziu. Ich riešenie nie je možné nájsť vo všeobecných predpisoch, príp. v analogických predchádzajúcich riešeniach iných spoločenských vzťahov. Orgány tvorby, aplikácie i ochrany práva, ale i priamo subjekty športového hnutia teda nemôžu postupovať analogicky pomocou ustálených schém.

Potvrdzuje sa tak tzv. špecifickosť športu vo vzťahu k právu.

LEGISLATÍVNY OPTIMIZMUS A HĽADANIE MIERY VECÍ V ŠPORTE

Parafrázovaný, všeobecný názor profesora ústavného práva Jána SVÁKA na tému verejný záujem a verejná prospešnosť aplikovaný iba na oblasť športu hovorí, že vymedzenie verejného záujmu v športe by odrážalo postoj štátu a spoločnosti k primárnej činnosti športu a k poslaniu tretieho sektora v športe. I z tohto dôvodu je úplne nevyhnutné po dlhých rokoch viac-menej odborného publikačného mlčania z oblasti športu a práva vôbec začať odbornú diskusiu na túto tému. Otvorene hovoriť o pomeroch, ktoré v našom športe vládnu, odborne analyzovať problémy, ktoré má, či pokúsiť sa verejne hľadať konsenzus o tom, čo (ne)chceme od subjektov športového hnutia.

Jedine takáto verejná, no vecná, a najmä a predovšetkým odborná diskusia môže pomôcť snahám, ktoré by mali vyústiť v už i samým športovým hnutím a jeho predstaviteľmi stále viac a viac žiadané legislatívne zmeny.

Oplývať však v súvislosti s týmto procesom či iba prijatím špeciálnej športovej legislatívy použijúc slová profesora Pavla HOLLÄNDERA tzv. legislatívnym optimizmom by však bolo veľmi predčasné: „V právnej politike súčasnosti sme svedkami pretrvávajúcej dominancie legislatívneho optimizmu, viery v schopnosť normatívnou reglementáciou ovplyvňovať detaily ľudského diania, spojených s hypertrofiou právnych predpisov, s neprehľadnosťou, nestálosťou, nezrozumiteľnosťou právneho poriadku, s jeho dekonštrukciou.“

Súčasný stav športu v ČR i SR je nevyhnutným a prirodzeným následkom veľmi komplexných príčin, ktoré môžu mať zničujúce účinky už temer 20-ročného zásadného reformného odkladu. Z tohto dôvodu akékoľvek súčasné i budúce rozhodnutie o masívnejšej ingerencii práva do nášho stále sa iba transformujúceho športu, ktorý možno ešte stále nedopadol ani len na dno skutočnej reality trhových síl, môže priniesť pre šport nárazovo i veľmi negatívne, ba až katastrofické dôsledky.

Často i veľmi nekompromisné, zákonné, no možno nie úplne spravodlivé riešenie najmä voči mnohým dobrovoľníkom, ktorí sa na jeho chode roky bezodplatne podieľajú, a ktoré by mohlo znamenať i jeho faktickú likvidáciu, čo zrejme nie je vo verejnom záujme, by mohla nahradiť pozitívna publikačná a vedecká aktivita našich (aj) právnych vied. Tie sa totiž svojou doterajšou nečinnosťou v tejto oblasti za posledných 20 rokov na súčasnom stave nášho športu (ne)priamo podieľali, keď ho nechali transformácii úplne napospas. Zvyšovanie právnej kultúry v našom športe a hľadanie riešení cez vedecký výskum a následné vzdelávanie športového hnutia je jednou z ciest, ako sa môžu a zároveň by sa mali pokúsiť svoj dlh voči nášmu športu a jeho hnutiu splatiť.

Pred akoukoľvek voľbou ako ďalej, ak má byť v budúcnosti urobená racionálne, preto pripomenieme inšpirujúcu myšlienku už citovaného autora Michala KRÁLÍKA: „Mělo by být ovšem pravidlem, že před volbou některého z existujících systémů je namístě koncepční vyjasnění celého komplexu otázek sportovní politiky včetně legislatívního zázemí.“

Prvým činom pred tvorbou akýchkoľvek konkrétnych politík v oblasti športu by preto mali byť úvahy postavené na antickom rozvažovaní. Sú potrebné vecné diskusie s cieľom hľadať priesečníky naprieč politickým spektrom pri vyjasňovaní možného obsahu(ov) pojmov verejný záujem a verejná prospešnosť v športe z pohľadu práva, ktoré sú úzko spojené s ideami pojmu verejný statok v športe z pohľadu ekonómie. Rozhodnutia o ich následnej hierarchizácii vzhľadom na reálne ekonomické možnosti obce, mesta, kraja, štátu, ale i nadštátneho útvaru ako je EÚ, budú vždy politickými rozhodnutiami na základe hodnotového kompromisu väčšiny, či už táto bude mať povahu sociálne-demokratickú, liberálnu, konzervatívnu atď. Pohľady na obsah pojmu verejný záujem v športe, ktoré sú úzko spojené s ideami pojmu verejný statok v športe z pohľadu ekonómie, pritom často musia byť z pohľadu týchto základných ideových prúdov z povahy veci v rozpore, ak nie až v priamom protiklade.

Poznámky

• 1) Pre viac k téme štát – šport – právo na území ČR a SR pozri KRIŽAN, L. Od hyperaktívneho štátu k štátu nevládnemu“: história vzťahu štátu- športu- práva na území Slovenska. In Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2010, č. 4, po pozitívnom stanovisku recenzentov a redakčnej rady v tlači. 
• 2) KRÁLÍK, M. Právní aspekty sportovní činnosti (má právo ve sportu své místo?). Dizertační práce na Právnické fakulte Masarykove Univerzity v Brne. 2001. 611s. Školiteľ : Ivo Telec. Keďže táto dizertačná práca vyšla neskôr v temer nezmenenej podobe i knižne, tak všetky odkazy budeme tu v našej práci robiť už výlučne pre lepšiu dostupnosť tejto knihy pre bežného čitateľa na ňu. Pozri citát v texte v KRÁLÍK, M. Právo ve sportu. Praha: C.H.Beck, 2001, s. 194. 
• 3) Porovnaj s NOVÁK, F. Michal KRÁLÍK : Právo ve sportu. C.H. Beck, Praha, 2001, 278 s. l.vydaní. In Právní rozhledy, 2001, č. 8, s. 386-388. 
• 4) Hodnotenie je možné nájsť v SVÁK, J. Recenzia na publikáciu Králík, M. : Právo ve sportu. l.vydanie, Praha, C.H. Beck 2001, strán 278. In Justičná revue, 2001, č. 10, s. 1125-1128. 
• 5) PRUSÁK, J. Šport a právo (Úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava: Šport, 1984. 
• 6) Popredný predstaviteľ českej teórie práva Zdeněk KÜHN z KTP PF UK v Prahe v jednom svojom komentárov na populárnom českom právnickom blogu Jiné právo zhodnotil v ankete o tzv. „legislatívny Ropák“ ako jeden z najzbytočnejších zákonov vôbec napr. zákon č. 115/2001 Sb. o podpore sportu. Rovnako negatívne bola ostatnými diskutujúcimi vnímaná Vyhláška 233/2001 Sb., ktorou boli ako udalosti značného spoločenského významu vzhľadom k ich vysielaniu v TV vymedzené MS v atletike, LOH, ZOH a všetky zápasy reprezentácie ČR na MS a ME vo futbale a hokeji ako i ich semifinálové a finálové zápasy i bez účasti ČR. Pozri komentáre pod ŠIMÍČEK, V. Které zákony si zaslouží označení „legislatívny Ropák“? [online] 08.06.2007 [citované 30.11.2010] Dostupné na internete : http://jinepravo.blogspot.com/2007/06/kter-zkony-si-zaslou-oznaen-legislativn.html#links . V podmienkach SR najmä v rokoch 2005 a 2006 pripravované návrhy tzv. zákona o športe boli považované za veľmi progresívne a reformné. Jozef ČORBA ich zámer dokonca hodnotil ako odvážny a prelomový. Je veľká škoda, že v roku 2006 prišlo ku kompetenčnému konfliktu medzi MŠ SR a Úradom vlády SR pri predkladaní návrhu Zákona, ktorý napokon spolu s predčasnými voľbami spôsobili, že celý reformný proces v športe bol viac-menej spomalený. Jozef ČORBA neskôr prijaté Znenie zákona z roku 2008 zhodnotil ako „…torzo…, …ako nevyužitú šancu na skultivovanie právnych vzťahov v oblasti športu. Pozri o ňom viac v ČORBA, J. Slovenský zákon o organizácií a podpore športu ako nevyužitá šanca? In Olomoucké debaty mladých právniků: aktuální otázky normotvorby, právo na spravedlivý proces: sborník příspěvků: 8.-10. September 2008. Olomouc. Olomouc: Iuridica Olomoucensis, 2008, s. 20-29 resp. ČORBA, J.: The Slovak act on the organization and support of sport; a missed opportunity? In International Sports Law Journal, 2009, č. 3-4, s. 65-70. 
• 7) Vybrané dobové dokumenty popisujúce charakter a povahu vtedajšieho športu je možné pre dnešného mladšieho čitateľa krásne sprostredkovať napríklad pomocou medzinárodnej, na unikátne fotografie veľmi bohatej spoločnej publikácií vtedajších renomovaných športových vydavateľstiev tzv. východného bloku (Fizkultura i Sport – Moskva, Medicina – Budapešť, Medicina i fizkultura – Sofia, Sport i turystyka – Varšava, Sportverlag – Berlin, Šport – Bratislava a Olympia – Praha) vydanej i v češtine, ktorá má názov CYNKE, E. – DOSTÁLOVÁ, M. – KOLEVA, M. – NADORI, M. – PUTROVÁ, L. – ŠTEJNBACH, V. – WROBEL, D. Zlatá kniha socialistického sportu. Sportovní bilance zemí socialistického bloku. Prel. Čenek Kohlmann. Praha – Berlin: Olympia-Sportverlag, 1979. 
• 8) Pozri k nemu zatiaľ v súčasnosti – na konci novembra 2010 – z dôvodov stále neexistujúceho písomne vyhotoveného rozhodnutia Dovolacieho senátu NS SR o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR Dobroslava Trnku aspoň samo predmetné rozhodnutie – Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 141/2007 zo dňa 7. augusta 2008. Zaujímavé komentáre k nemu sú dostupné na internete – celkovú analýzu rozhodnutia pozri na diskusnom fóre Lex fórum v poste ALEXANDER, J. Tipni si na Najvyšší súd alebo ako vyhrať miliardu v justičnej športke. [online] [citované 13.3.2010]. Dostupné na internete: http://www.lexforum.cz/159. Možný budúci európsko-právny rozmer problému z pohľadu zákazu poskytovania štátnej pomoci/verejnej podpory pri individuálnej podpore z verejných zdrojov podnikateľom je možné nájsť na veľmi populárnom právnickom blogu Jiné právo v poste CSACH, K. Jackpot ako štátna pomoc alebo Tipos revisited. [online] [citované 13.3.2010]. Dostupné na internete: http://jinepravo.blogspot.com/2008/12/kristin-csach-jackpot-ako-ttna-pomoc.html 
• 9) Pozri viac v HAMERNÍK, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha: Auditórium, 2007. 
• 10) Pozri druhý príspevok autorov tohto príspevku publikovaný v tomto zborníku na tému „EÚ a jej politiky v oblasti športu“ 
• 11) Pozri komplexne k pojmom verejný záujem a verejná prospešnosť idey v SVÁK, J. Verejný záujem a verejná prospešnosť v právnom poriadku Slovenskej republiky. In Právny obzor, 2006, č. 2, s. 175-194 a porovnaj ich s tam citovanou literatúrou a súdnymi rozhodnutiami 
• 12) Analýza tohto medzinárodného fenoménu je predmetom mnohých prác z oblasti spoločenských a humanitných vied – pozri napr. aspoň GIULIANOTTI, R. – BONNEY, N. – HEPWORTH, M. (eds.). Football, Violence and Social Identity. London: Taylor & Francis Routledge, 1994; resp. SPAAIJ, R. Understanding Football Hooliganism. A Comparison of Six Western European Football Clubs. Amsterdam: Amsterdam University Press, 2006, najmä s. 9-53 komplexne analyzujúce fenomén tzv. „hooliganism“. V podmienkach Českej resp. Slovenskej republiky je po priekopníckych prácach Pavla SLEPIČKU, ktoré vyústili i vo vydanie jeho samostatnej monografie SLEPIČKA, P. Sportovní diváctví. Praha: Olympia, 1990 takouto komplexnou prácou publikácia MAREŠ, M. – SMOLÍK, J. – SUCHÁNEK, M. Fotbaloví chuligáni. Europská dimenze subkultury. Brno : Centrum strategických studií, 2004. 
• 13) Európske právne normy konkrétne neupravujú problematiku bezpečnosti na športových podujatiach, teda jej riešenie je ponechané v právomoci členských štátov. Avšak v súlade s čl. 29 Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého „cieľom Únie je poskytnúť občanom vysokú úroveň ochrany v oblasti voľného pohybu, bezpečnosti a práva rozvojom spoločných postupov členských štátov v oblastiach policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach a bojom proti rasizmu a xenofóbii“ boli v súvislosti s medzinárodnými futbalovými zápasmi Radou Európskej únie prijaté tieto právne akty: 1. Rozhodnutie Rady z 25. apríla 2002 týkajúce sa bezpečnosti v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom (Ú. v. ES L 121, 8. 5. 2002), ktoré zaväzuje členské štáty zriadiť národné informačné futbalové stredisko policajného charakteru. 2. Uznesenie Rady zo 4. decembra 2006 o aktualizovanej príručke s odporúčaniami na účely medzinárodnej policajnej spolupráce a s opatreniami na predchádzanie násiliu a výtržnostiam a ich kontrolu v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom, na ktorých je zainteresovaný aspoň jeden členský štát (2006/C 322/01), ktoré v dodatku 3 obsahuje kontrolný zoznam možných požiadaviek, ktoré má splniť usporiadateľ. 3. Odporúčanie Rady zo 6. decembra 2007, ktoré sa týka Príručky pre policajné a bezpečnostné orgány o spolupráci pri významných podujatiach s medzinárodným rozmerom (2007/C 314/02). Okrem týchto medzinárodných noriem, je SR viazaná i tzv. Európskym dohovorom o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí, a najmä na futbalových zápasoch z roku 1985, ku ktorému Slovenská republika pristúpila s účinnosťou od 1. júla 1993. Základným slovenským vnútroštátnym právnym predpisom je zákon č. 479/2008 Z. z. o organizovaní verejných telovýchovných podujatí, športových podujatí a turistických podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov a s ním súvisiace podzákonné normy. 
• 14) Pozri podrobne Uznesenie Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 8 Tdo 396 zo dňa 11. apríla 2007 a následne i Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS 1932/07 zo dňa 16.12.2008. Prípady korupcie a podplácania českých futbalových rozhodcov a funkcionárov z roku 2004 potvrdil i Ústavný súd Českej republiky, ktorý ich ústavné sťažnosti vždy odmietol ako neopodstatnené a definitívne potvrdil ich vinu v daných veciach. Pozri napr. Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 161/08 zo dňa 12.05.2009, Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS 128/08 zo dňa 30.07.2009 resp. Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS 442/08 zo dňa 18.12.2008. Porovnaj so situáciou v SR a odsudzujúcim rozsudkom Špeciálneho súdu Slovenskej republiky v prípadoch korupcie bývalého dlhoročného vysokého funkcionára Slovenského futbalového zväzu Vladimíra Wänkeho, zaoberajúcemu sa okrem iného i prestupmi na matrike SFZ, ktorému 7. apríla 2009 udelil za korupciu trest odňatia slobody na tri roky a štyri mesiace nepodmienečne v prvej nápravnovýchovnej skupine a taktiež peňažný trest 2000 eur. 29.11.2010 tento rozsudok Špeciálneho súdu Slovenskej republiky definitívne potvrdil i NS SR. Na osem mesiacov podmienečne odsúdil 12.1.2010 sudca Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici prezidenta TJ Družstevník Čeľadice 37-ročného Martina H. Uznal ho za vinného z prečinu podplácania, pretože dal úplatok 132,78 eur (4 000 Sk) za „dobrý výsledok“ jednému z trojice arbitrov, ktorí 10. mája 2008 rozhodovali futbalový zápas Čeľadice – Nová Ves nad Žitavou. Rozsudok nenadobudol právoplatnosť, keďže prokurátor sa odvolania vzdal, no obžalovaný, ktorý opakovane tvrdil, že je nevinný, sa voči rozhodnutiu súdu odvolal hneď po jeho vyhlásení. 
• 15) Porovnaj s veľmi rozsiahlou publikačnou činnosťou spomínaného autora Michala KRÁLÍKA, ktorý na tému právnej zodpovednosti a športových úrazoch publikoval po roku 2006 cca. 25 prác – pozri všeobecne napr. KRÁLÍK, M. Právní odpovednost za sportovní úrazy. In Právní rádce, 2007, č. 2, s. 4-18, konkrétnejšie aspoň KRÁLÍK, M. K trestneprávní odpovědnosti sportovců za sportovní úrazy (Úvod do problematiky). In Bulletin slovenskej advokácie, 2008, č. 1-2, s. 19-29. 
• 16) V sezóne 2008/09 podľa štúdie UEFA až 83% všetkých klubov najvyšších súťaží na jej území priamo nevlastnilo nimi používaný futbalový štadión, 65% si ho iba prenajímalo od štátu resp. samosprávy. Vo všetkých krajinách susediacich so Slovenskom je práve takýto model bežný, rovnako ako celej UEFA (39 z 53 krajín). Pozri viac v PERRY, S. The European club Footballing Landscape. Club Licensing Benchmarking Report Financial year 2008. Nyon: UEFA, 2009, s. 10 resp. 30-34. 
• 17) Porovnaj z medzinárodnoprávneho hľadiska GÁBRIŠ, T. The specificity of sports in the international and EU law. In Annals of the „Constantin Brâncuşi“ University: juridical sciences series, issue 2. Târgu Jiu : Academica Brâncuşi, 2010, s. 169-200. Podobne konferenčný príspevok GÁBRIŠ, T. Európske slobody a práva hráčov ako zamestnancov, prednesený v sekcii pracovného práva konferencie Dies Iuris Tyrnaviensis, konanej v Trnave v dňoch 23.-24. 9. 2010. 
• 18) Pozri viac v SVÁK, J. Rozhodovanie sporov pri výkone športovej činnosti. In Justičná Revue, 2003, č. 8-9, s.743-757. Pozri v tejto súvislosti funkciu Court of Arbitration for Sport v Lausanne v CHMELÁROVÁ-SÝKOROVÁ, K. – KOVÁČOVÁ, D. Športový arbitrážny súd – CAS. In Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2009, č. 3, s. 113-118. 
• 19) K predmetnej problematike pozri bližšie napr. KRIŽAN, L. Stanovy občianskeho združenia – športovej organizácie tretieho sektora na Slovensku. In GREGOR, T. (ed.). Šport a spoločenské a humanitné vedy 2009. Bratislava: ICM Agency. 2009, s. 372 – 401 a tu uvádzanú literatúru a súdne rozhodnutia. 
• 20) K otázke verejnej prospešnosti, resp. verejného záujmu a príp. verejnoprávnej povahy športových organizácií pozri konferenčný príspevok GÁBRIŠ, T. Šport na pomedzí verejnej správy a združovacieho práva, prednesený na konferencii Akademické akcenty na pôde Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, dňa 9.9.2010. 
• 21) Pozri viac v HRUBALA, J. Neziskové právo vo svete a u nás. In ONDRÚŠEK, D. et al. Čítanka pre neziskové organizácie. Bratislava: Centrum prevencie a riešenia konfliktov, Partners for Demokratic Change – Slovakia, 1998, s. 175 a nasl. 
• 22) KUMPERA, V. Sport a legislatíva – několik úvah. In Kolektiv autorů : Otázky sportovního práva. Praha-Plzeň: Ústav státu a práva AV ČR, v.v.i. a Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o. 2008, s. 23. Pozri i staršie práce tohto autora na tému športovej legislatívy u nás. 
• 23) Pozri viac KRIŽAN, L. Mal by mať profesionálny futbalista na Slovensku postavenie zamestnanca? In Bulletin slovenskej advokácie, 2009, č. 3, s. 28-35 resp. KRIŽAN, L. Právne postavenie profesionálnych futbalistov pôsobiacich vo vybraných krajinách EÚ z hľadiska ich vnútroštátnej legislatívy. In Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2010, č. 1, s. 61-78. 
• 24) Nielen k tomuto záveru dochádza i súčasný košický autor Jozef Čorba, ktorý prednedávnom ako vôbec prvý na Slovensku na právnickej fakulte obhájil kvalifikačnú (dizertačnú) prácu na tému šport a právo v roku 2009. Pozri bližšie jeho viaceré, veľmi často na Slovensku priekopnícky orientované práce na oblasť vzťahu obchodného práva a športu – napr. ČORBA, J. Obchodovanie s bielym mäsom ? Právne aspekty zmluvných vzťahov pri prestupoch športovcov. In HUSÁR, J. (ed.). Právo a obchodovanie. Zborník z vedeckej konferencie doktorandov konanej 7.6.2007 v Košiciach. Košice: PF UPJŠ, 2008 s. 46-57, ČORBA, J. Ťažký život legionára – pojednanie o možnostiach vykonávania športovej činnosti v zahraničí. In Míľniky práva v stredoeurópskom právnom priestore 2007: zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16.-18.4.2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá- Papiernička. Bratislava: PF UK, 2007, s. 269-278. 
• 25) Právnu reguláciu športu určuje prax orgánov tvorby práva (napr. parlament), prax orgánov aplikácie práva (vláda, ministerstvo a napr. i súdy, ktoré však niektorí autori vyčleňujú a označujú iba za orgány ochrany práva). Ak však akceptujeme základnú tézu, že „to, čo je dobré ustanovujú vôľové výsledky orgánov tvorby práva a to, čo je správne, ustanovujú vôľové výsledky orgánov aplikácie práva… „, privedie nás to k poznaniu, že naše hľadanie dobra a správna (spravodlivosti) v športe je nemysliteľné iba pomocou poznania tzv. právnych noriem regulujúcich šport, keďže bez poznania judikatúry súdov v tzv. športových sporoch je iba „dobré“. Ak má byť zároveň i „správne“, tak táto domnienka musí byť spojená zároveň s ďalšou myšlienkou toho istého autora, ktorá znie „Odpoveď na otázku, čo je správne, determinuje právna prax ako sedimentovaný kánon výkladových a aplikačných techník zodpovedajúcich očakávaniam, ktoré voči sudcovskej role prechovávajú tak sami praktici, ako aj komunita adresátov práva „. Vo vzťahu nielen k nášmu športu je v súčasnosti temer akákoľvek judikatúra našich súdov najmä z dôvodu nízkeho celkového počtu takýchto sporov (nie protichodných súdnych rozhodnutí) často iba fikciou, rovnako ako jednotné očakávania často proti seba stojacich členov športovej komunity (napr. kluby-hráči) a ich individuálnych záujmov ako adresátov práva. I preto tu vidíme priestor na vedecké skúmanie vzájomných vzťahov športu a práva, ktoré by malo „…skúmať štruktúru problému, analyzovať funkciu morálnych hodnôt v uzlových bodoch tejto štruktúry a kriticky pomeriavať rozdielne alternatívy a modely.“ Pozri viac PROCHÁZKA, R. Dobrá vôľa, spravodlivý rozum. Bratislava: KALLIGRAM, 2005, s. 12 – 13 resp. HOLLÄNDER, P. Filosofie práva. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2006, s. 279. 
• 26) Pozri GÁBRIŠ, T. The specificity of sports in the international and EU law. In Annals of the „Constantin Brâncuşi“ University: juridical sciences series, issue 2. Târgu Jiu : Academica Brâncuşi, 2010, s. 169-200. Tiež konferenčný príspevok z Olomouckých debát mladých právnikov konanej v dňoch 12.-14. 9. 2010, GÁBRIŠ, T. “Princípy a zásady tzv. športového práva.” 
• 27) SVÁK, J. Verejný záujem a verejná prospešnosť v právnom poriadku Slovenskej republiky. In Právny obzor, roč. 89, 2002, č. 2, s. 193. 
• 28) HOLLÄNDER, P. Soudce dnes: Bariéra postmoderní dekonstrukce nebo industriální továrna na rozhodnutí? In HOLLÄNDER, P. Ústavněprávní argumentace. Ohlédnutí po deseti letech Ústavního soudu. Praha: Linde, 2003, s. 11- 24, citát je zo strany 23. 
• 29) KRÁLÍK, M. Právo ve sportu. Praha: C.H.Beck, 2001, s. 189. 

Autori
Mgr. et Mgr. Ladislav Križan PhD., DAS
prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1506/Verejny_zaujem_v_sporte_ako_zaklad_pre_tvorbu_a_implementaciu_politik_v_sporte.html

Abstrakt

2. júla 2008 prišlo v NR SR v 3.čítaní k v slovenskom športovom hnutí dlho očakávanému hlasovaniu o vládou navrhovanom znení Zákona. Predmetný legislatívny návrh bol s podporou koaličných poslancov, ktorých dopĺňali poslanci František Mikloško, Peter Gabura a Tibor Mikuš v celkovom počte 84 schválený, pričom celá opozícia spolu s ostatnými v poslaneckých kluboch nezaradenými poslancami sa v počte 57 hlasovania zdržala a doplnila tak počet hlasujúcich na 141.

MOTTO

„Medzi rozvojom športu po stránke faktickej a stavom jeho úpravy po stránke právnej je od počiatkov športovej činnosti výrazný nepomer v neprospech práva.“ Michal Králík – sudca v ČR

ÚVOD DO PROBLEMATIKY

2. júla 2008 prišlo v NR SR v 3.čítaní k v slovenskom športovom hnutí dlho očakávanému hlasovaniu o vládou navrhovanom znení Zákona. Predmetný legislatívny návrh bol s podporou koaličných poslancov, ktorých dopĺňali poslanci František Mikloško, Peter Gabura a Tibor Mikuš v celkovom počte 84 schválený, pričom celá opozícia spolu s ostatnými v poslaneckých kluboch nezaradenými poslancami sa v počte 57 hlasovania zdržala a doplnila tak počet hlasujúcich na 141.

Predmetný návrh Zákona sa stal touto skutočnosťou a jeho následným uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 300 platnou súčasťou slovenského právneho poriadku, pričom nadobudol účinnosť dňa 1.septembra 2008.

Spolu s týmto zákonom bolo v Zbierke zákonov opätovne vyhlásené úplné, aktuálne platné a účinné znenie zákona č. 288/1997 Z. z. o telesnej kultúre a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, ktorý sa stal v plynúcom čase po viac ako desaťročí málo prehľadným v dôsledku jeho mnohých zmien a doplnení.

Otázky, aký je obsah Zákona, aké vybrané nové ustanovenia prináša a aké sú a najmä budú jeho dopady na slovenské športové hnutie sú v súčasnosti veľmi aktuálne.

PROGRAMOVÉ VYHLÁSENIE VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY A JEHO VZŤAH K SCHVÁLENÉMU OBSAHU ZÁKONA Č. 300/2008 O PODPORE ŠPORTU

Aktuálne programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky z augusta 2006 je politicko-strategický dokument, ktorý v bode 5 Vedomostná spoločnosť v stati 5.3 nazvanej Mládež a šport rozpracúva postoj vlády SR v nasledujúcich 4 rokoch k otázkam športu na 27 riadkoch. Tento dokument predpokladá, že: „Vláda vypracuje nový zákon o podpore športu, ktorý v plnej miere prevezme komunitárnu úpravu športu v rámci EÚ s dôrazom na boj proti dopingu, zabráneniu násilia na štadiónoch s cieľom podpory štátnej reprezentácie, regionálneho, mládežníckeho a akademického športu. Súčasne zákon o športe bude klásť dôraz na vytvorenie transparentného informačného systému ohľadom nakladania s finančnými prostriedkami v rôznych oblastiach športu, vrátane určenia jednotnej metodiky pre rozdeľovanie finančných prostriedkov, vytvorenia viac zdrojového financovania športu, ako aj vytvorenia efektívneho systému pre rozhodovanie športových sporov v súlade s trendom EÚ.“

Pri porovnaní obsahu programového vyhlásenia vlády SR a obsahu vládou navrhovaného znenia Zákona prídeme k zisteniu, že predmetný Zákon, ale ani jeho návrh neobsahoval úpravu všetkých v programovom vyhlásení spomínaných oblastí športu. Bližšie to vysvetľuje dôvodová správa Zákona, v ktorej sa na strane 1 uvádza: „Navrhovaný zákon preto neupravuje celú problematiku telesnej kultúry. Doterajšie pokusy v rokoch 2005 a 2006 práve na koncepcii všeobsiahlosti zákona. Dôvodom je veľmi rôznorodý súbor právnych vzťahov, ktorý zasahuje do viacerých právnych odvetví súkromného práva i verejného práva.“ Zákonodarca sa pre tak očividnú multidisciplinárnu povahu športu už len z pohľadu právnych vied rozhodol pre úpravu nie pomocou iba jedného právneho predpisu, ale naopak pomocou viacerých právnych predpisov rôznej právnej sily. Túto skutočnosť potvrdzujú nielen tri pripravované právne predpisy nižšej právnej sily- dve vyhlášky a jeden výnos MŠ SR, ktoré sú súčasťou návrhu Zákona, ale i v spolupráci MV SR a MŠ SR pripravovaná novela zákona č. 315/1992 Zb. o športových podujatiach, ktorá by mala aktívnejšie brániť vzniku násilia, výtržností a škôd na majetku, ktorých sme svedkami v súčasnosti na slovenských športoviskách, a to najmä na futbalových štadiónoch.

Ďalším dôkazom podporujúcim skutočnosť o právnej úprave športu nie pomocou iba jedného právneho predpisu, ale naopak pomocou viacerých právnych predpisov je nezrušenie zákona č. 288/1997 o telesnej kultúre, a to ani napriek prijatiu Zákona. V súčasnosti tak máme v SR dva platné a účinné zákony týkajúce sa samotnej podstaty právnej úpravy športu. Ich vzájomný vzťah odôvodňuje dôvodová správa k Zákonu cez nasledovný úmysel zákonodarcu: „…zachovať a …aj novelizovať právnu úpravu telesnej kultúry… čím bude (zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre – pozn. autor) vo vzťahu k navrhovanému Zákonu v postavení lex generalis.“ Zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre je teda lex generalis, v ktorom: „…zostáva telesná kultúra v rovine tzv. športu pre všetkých, úprava turistiky, aerobiku, športového tanca a iných obdobných pohybových aktivít, akreditačná činnosť vzdelávacích zariadení a vzdelávanie športových odborníkov…“ a Zákon je vo vzťahu k nemu v postavení lex specialis, čím zdokonaľuje právnu úpravu niektorých jeho častí – konkrétne je to „…problematika organizácie a štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu, vrátane financovania športovej reprezentácie a starostlivosti o športové talenty a o športovanie detí mimo vyučovania…“.

ANALÝZA VYBRANÝCH USTANOVENÍ ZÁKONA Č. 300/2008 O PODPORE ŠPORTU

Zákon svojim rozsahom ďaleko prevyšuje svojich dvoch predchodcov – už zrušený zákon zákon č. 198/1990 o telesnej kultúre resp. stále platný a účinný zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre, ktoré by podľa KRÁLÍKA (2001, s.181-182) svojimi obsahmi len veľmi ťažko obstáli v porovnaní s obdobnými normami v európskom merítku.

Zákon pozostáva z 5 článkov, pričom úvodný článok, rozsahovo najväčší z nich, je zložený z 6 častí v podobe až 34 paragrafov. Z tohto dôvodu, no najmä z dôvodu maximálneho rozsahu tohto príspevku nie je možné sa vyjadriť ku všetkým ustanoveniam zákona. Potrebu vydať komentované znenie Zákona pre potreby športového hnutia považuje preto autor tejto práce za viac ako aktuálnu.

Prvá časť Zákona pod názvom Všeobecné ustanovenia v § 1 určuje predmet Zákona, podľa ktorého Zákon upravuje úlohy v oblasti štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu, starostlivosti o športové talenty a športovania detí mimo školského vyučovania, organizáciu prípravy športovcov na reprezentáciu Slovenskej republiky, opatrenia v boji proti dopingu v športe a postavenie Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky, rozhodovanie sporov v športe a zriadenie a správu informačného systému verejnej správy o športe.

Na základe rozsahu predmetu Zákona ho môžeme bližšie charakterizovať v súlade s doterajšou tradíciou československej športovej legislatívy podľa miery intervencie štátu do úpravy športu a v súlade s výsledkami práce KRÁLÍKA (2001, s. 169, 178 a nasl.) ako typického predstaviteľa intervenčného modelu športovej legislatívy. V takomto modeli je hlavným garantom športu nie tretí sektor v športe, ale sám štát prostredníctvom svojich inštitúcii – v našom prípade je to vláda SR a ústredné orgány štátnej správy- MŠ SR, MV SR, MO SR, ktoré zodpovedajú za rozvoj a podporu športu v prvom rade a v rámci tejto svojej činnosti spolupracujú i s tretím sektorom v športe, t.j. najmä so športovými organizáciami, ktoré majú postavenie právnických osôb – v našom prípade so Slovenským olympijským výborom, Slovenským paralympijským výborom, národnými športovými zväzmi a športovými klubmi. Podľa dôvodovej správy k Zákonu je v §1: „ …účelom zákona upraviť tú časť telesnej kultúry, ktorá sa týka vrcholového a výkonnostného športu a športovania detí mimo školského vyučovania, vzhľadom na osobitosti týchto foriem telesnej kultúry. Zákon upravuje základné úlohy štátu v tejto oblasti, ktoré predstavujú verejný záujem v športe.“ Prvý raz sa v ponovembrovej histórii slovenskej športovej legislatívy spomína, ale zároveň aj v legislatívnom dokumente cez konkrétne úlohy štátu v tejto oblasti vymedzuje obsah pojmu verejný záujem v športe, čo je vzhľadom s temer neprekonateľnými problémami s jeho vymedzením vo vzťahu k verejnému záujmu v napr. činnosti Slovenskej televízie či Slovenského rozhlasu legislatívny počin jednoznačne veľmi odvážny a i chválitebný. Zámer zákonodarcu cez Zákon pomenovať zodpovedné subjekty spolu s ich konkrétnymi úlohami správne zodpovedá prvej časti samotného názvu Zákona, ktorá deklaruje, že by mal upravovať: „…organizáciu športu“ a následne jeho podporu.

Podstatnou novinkou v Zákone by mal byť § 6 a celá Tretia časť zákona, v ktorých sa vymedzuje postavenie a úlohy Antidopingovej agentúry a opatrenia v boji proti dopingu v športe. Zriadením Antidopingovej agentúry ako príspevkovej organizácie MŠ SR sa inštitucionalizuje a takpovediac v dobrom slova zmysle „zoštátňuje“ boj proti dopingu na našom území i cez vymedzenie jeho konkrétneho zdroja financií. Doteraz pôsobil Antidopingový výbor Slovenskej republiky ako občianske združenie založené podľa zákona č. 83/1990 o združovaní občanov, takže výkon svojej činnosti odvodzoval temer výlučne z dôvodu svojej súkromnoprávnej povahy z princípu dobrovoľnosti, ktorému chýbalo štátne donútenie. To sa vplyvom novej právnej úpravy zmení, čo zvyšuje možnosť Slovenskej republiky zaručiť plnenie svojich medzinárodných záväzkov na našom území.

Ďalšou zásadnou novinkou by mali byť § 8, § 9, v ktorých sa nachádza legálne definícia pojmov národný športový zväz a športový klub. Národný športový zväz musí mať výlučne postavenie právnickej osoby vo forme občianskeho združenia a športový klub alebo také isté postavenie alebo postavenie obchodnej spoločnosti založenej na iný účel ako na účel podnikania v súlade s § 56 ods. 1 ObZ. Vymedzenie legálnych požiadaviek, ktoré musí spĺňať športová organizácia, aby mohla získať štatút národného športového zväzu, ktoré sa nachádzajú v ďalších ustanoveniach, sú veľmi vítaným inštitútom, ktorý by mal zabrániť v minulosti nie málo početným sporom, ktoré vyvrcholili v niektorých športových odvetviach existenciou viacerých športových organizácii – právnických osôb, ktoré si nárokovali štatút národných strešných organizácii v danom športe spolu s právami a povinnosťami z nich plynúcimi. Iný prípad mohla v minulosti znamenať napr. snaha v SR veľmi málo rozšírenej kartovej stolovej hry založiť svoju slovenskú strešnú organizáciu s špekulatívnym cieľom napojiť sa na systém financovania z verejných zdrojov, ktorú by mala nová právna úprava takisto ošetriť. Tento hypotetický príklad autor práce vybral zámerne, so snahou poukázať na asi neriešiteľný problém definičného ohraničenia pojmu šport pre potreby športovej legislatívy v zmysle ktorá ľudská aktivita športom je a ktorá nie, prečo a na základe akých kritérií (KRÁLÍK, 2001, s. 25 a nasl.).

Pre ustanovenia Zákona v § 8 i § 9 je evidentná snaha zákonodarcu oddeliť športovú činnosť oboch druhov organizácii od ich podnikateľskej činnosti tým, že im odníme možnosť podnikať v ich vlastnej, originálnej právnej forme a zároveň im umožní zriadiť na účely podnikania obchodnú spoločnosť. Výkonnostný, no najmä vrcholový šport môže byť a bežne aj je zároveň športom profesionálnym – t.j. má svoj ekonomický rozmer, je profesiou, povolaním, zárobkovou činnosťou. Športová a podnikateľská činnosť hore uvedených športových organizácii môže navzájom splývať a ich oddelenie môže pri aplikácii zákona v praxi spôsobovať problémy.

Druhá časť Zákona je venovaná financovaniu športu. Zákon č. 288/1997 o telesnej kultúre vo svojom § 13 stále stanovuje jeho objem: „Zdrojmi financovania telesnej kultúry sú najmä prostriedky štátneho rozpočtu najmenej vo výške 0,5 percenta jeho ročného objemu.“ Toto samým štátom neustále porušované deklaratórne ustanovenie ostalo zachovane. Zákon však v § 10 ods.1 stanovuje spôsob, akým budú tieto finančné prostriedky použité na rozvoj športu, a to formou poskytovania účelových dotácii: „Financovanie športu zo štátneho rozpočtu sa uskutočňuje prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva (ministerstvo školstva – pozn. autor) formou poskytovania dotácií účelovo určených pre šport.“ Zákon ďalej ustanovuje účel, na aký možno a nemožno poskytnúť dotáciu a deklaruje, že obsah žiadosti o poskytnutie tejto dotácie a obsah zmluvy ustanoví vykonávací predpis vydaný ministerstvom školstva, ktorého návrh bol súčasťou legislatívneho návrhu Zákona. Poslanecké pozmeňujúce návrhy, aby boli priamo v Zákone zakotvené konkrétne kritéria na rozdeľovanie financií na podporu športu resp., aby bola zakotvená aspoň povinnosť priamo vo vykonávacom predpise mať i konkrétne kritéria na poskytnutie dotácie nebol schválený. § 18 Zákona zavádza informačnú povinnosť pri financovaní športu, ktorej hlavným cieľom je zvýšenie kvantity a kvality informácii o financovaní športu z verejných financií s cieľom sprehľadniť celý proces, keďže doň doteraz často i nekoordinovane vstupovali viaceré subjekty verejnej správy a samosprávy – MŠ SR, samosprávne kraje, obce.

Štvrtá časť Zákona sa nazýva Rozhodovanie sporov. Ich rozhodovanie v športe je veľmi komplexný problém, v ktorom sa v plnej nahote ukazuje napr. problematika vzťahu medzi rozhodnutiami rôznych tzv. „súdnych“ orgánov športových organizácii a preskúmavaním týchto rozhodnutí riadnym súdnictvom v zmysle práva na súdnu ochranu. SVÁK (2001) v tejto súvislosti jasne konštatuje: „Zo zjednodušenej typológie jednotlivých druhov sporov pri výkone športovej činnosti je zrejmé, že absolútna väčšina z nich spadá pod právo na súdnu ochranu.“Ak si uvedomíme, aký dopad môže mať táto skutočnosť za plynutia neúprosného času na organizáciu súťaženia v športe- určenie víťaza, nominácie do medzinárodných súťaží, postup, zostup a ich možné prehodnocovanie o pár rokov neskôr, tak riziká z týchto skutočností plynúce, sú rozhodne nezanedbateľné. Obsah schváleného Zákona bol v predmetnej oblasti výraznou mierou pozmenený od pôvodného návrhu, ktorý predpokladal vznik Športového arbitrážneho tribunálu ako stáleho orgánu na rozhodovanie sporov, ktorý mal vzniknúť inšpirujúc sa činnosťou Arbitrážneho športového súdu sídliaceho v Lausanne (The Court of Arbitration for Sport). Tribunál mal byť právnickou osobou napojenou na rozpočet Slovenského olympijského výboru, pričom tento mal zároveň cez novelizáciu zákona č. 226/1994 Z. z. o ochrane olympijskej symboliky pravdepodobne prevziať úlohu hegemóna roztriešteného slovenského športového hnutia a vďaka svojej temer „všešportovej“ povahe sa zhostiť úlohy partnera štátu a jeho inštitúcii v otázkach športu asi po vzore Talianskeho olympijského výboru (C.O.N.I.). Predkladané idey napokon počas legislatívneho procesu nenašli v NR SR potrebnú podporu.

Piata časť Zákona má názov Informačný systém. Tento má byť súčasťou informačného systému verejnej správy a jeho obsahom má byť športový register, ktorý sústreďuje údaje v jednotlivých športových odvetviach podľa ustanovení § 29 Zákona.

Šiesta časť Zákona s názvom Záverečné ustanovenia obsahuje viaceré ustanovenia zásadného významu – § 32, ods. 3, či § 34.

NOVOTVORIACA SA SLOVENSKÁ ŠPORTOVOPRÁVNA DOKTRÍNA A ABSENCIA SLOVENSKÝCH VEDECKÝCH POZNATKOV O VZÁJOMNÝCH VZŤAHOCH MEDZI ŠPORTOM A PRÁVOM

V roku 1996 počas prístupových rokovaní Slovenskej republiky do EÚ sa v Bratislave konal medzinárodný seminár o integračnom procese do EÚ a jeho dopade na šport. Editori zborníka KOMADEL, TKÁČ, ktorí z neho vzišiel, (1996, s. 26) zaznamenali v príspevku za slovenskú stranu reprezentovanú vysokými predstaviteľmi verejnej moci i nasledovné: „…v pláne našich legislatívnych úloh na nasledujúce obdobie zvažujeme z hľadiska pripravovanej právnej úpravy novelu zákona o telesnej kultúre, ktorá by obsahovala relevantné ustanovenia z Európskej charty o športe, ďalej generálnu právnu úpravu týkajúcu sa profesionalizmu a športovcov, ktorí sa na ňom zúčastňujú.“ Uplynulo viac ako dvanásť rokov, no do dnešného dňa nebol bohužiaľ okrem zákona č. 288/1997 o telesnej kultúre, ktorého nie kladné hodnotenie od KRÁLÍKA je uvedené vyššie v texte, jeho noviel a jednej strohej vety uvedenej v § 3 ods. 2 ZP prijatá na území SR žiadna zásadná, nová norma týkajúca sa spomínaných oblastí práva v športe. Z tohto dôvodu treba prijatie nového Zákona hodnotiť jednoznačne pozitívne.

Celý legislatívny proces, ktorý však predchádzal prijatiu Zákona, zákonodarcovi určite neuľahčila temer úplná absencia vedeckých poznatkov slovenskej vedy, jej právnych i športových odborov, ktoré by sa zaoberali vzájomnými vzťahmi medzi športom a právom. Táto skutočnosť sa nutne musela prejaviť, už len v probléme jazyka Zákona, keďže chápanie niektorých jeho pojmov a ich vzájomných vzťahov môže byť v právnych vedách a vedách o športe vnímane nejednoznačne či dokonca rozporne.

Autorovi tejto práce nie je známa od vydania monografie PRUSÁKA (1984!) žiadna iná slovenská monografia, rovnako ako nepozná jedinú habilitačnú či dizertačnú prácu, jedinú úlohu VEGA, KEGA atď., ktorá by sa predmetnej problematike venovala. V športových vedeckých kruhoch sa okrem prác SAKÁČOVEJ (napr. 2005) žiadne iné neobjavujú.

V publikáciách Právnická bibliografia 1993-2000 a 2001-2004 (BLAHO- SVÁK, 2001 resp. 2005), ktoré komplexne mapujú slovenskú právnickú spisbu za dané roky, spočítate články zaoberajúce sa priamo športom, spomedzi vyše 12 tisíc bibliografických záznamov skoro na prstoch dvoch rúk, pričom autori sú rôzni a ich výsledky majú skôr náhodilú či aktuálnu povahu a nie sú dôsledkom ich systematického záujmu. Inšpiráciu sme preto odkázaní hľadať nielen vo výsledkoch českých športovcov, ale i vedcov v prácach KRÁLIKA (2001), SLUKU (2007), HAMERNÍKA (2008). Vo vzťahu k ostatnej zahraničnej literatúre už dávno platí myšlienka KRÁLÍKA (2001, s. VIII), že: „Za aktuálnej situácie rozsahu a množstva materiálu z oblasti športu a práva už nie je v silách jednotlivca ich spracovať, ale ani zdokumentovať a evidovať všetky k tejto sfére sa viažuce pramene.“ Napriek tomu, alebo skôr práve preto by sme však mali poznanie v nich ukryté využívať a ďalej rozširovať lepšie ako doteraz, aby sa toto neskôr premietalo cez kvalitnú športovú legislatívu do vzniku novej slovenskej športovo právnej doktríny a následne i do rozvoja celého slovenského športu.

Autor
Mgr. et Mgr. Ladislav Križan PhD., DAS

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1512/Analyza_vybranych_ustanoveni_zakona_NR_SR_c__300_2008_Z_z_o_organizacii_a_podpore_sportu_a_o_zmene_a_doplneni_niektorych_zakonov.html

Návrh zákona o úprave príjmu zo závislej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „návrh zákona“) je návrhom právnej úpravy, ktorá v nadväznosti na Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky a vládou Slovenskej republiky schválenú Koncepciu reformy daňovo-odvodového systému vytvára legislatívne predpoklady pre úpravu hrubej mzdy na „superhrubú“ úroveň a výrazným spôsobom mení parametre daňového systému, systému verejného zdravotného poistenia a systému sociálneho poistenia. Z dôvodu, že predkladaný návrh zákona je realizáciou opatrení uvedených v Koncepcii reformy daňovo-odvodového systému, v rámci ktorej bol zhodnotený súčasný stav z rôznych strán, nie je potrebné detailnejšie sa venovať tejto oblasti v predkladanej dôvodovej správe.

Návrh zákona ruší povinnosť zamestnávateľa platiť poistné na verejné zdravotné poistenie a poistné na sociálne poistenie okrem úrazového poistenia, pri ozbrojených zložkách na sociálne zabezpečenie okrem úrazového zabezpečenia, ruší povinnosť zamestnávateľa platiť príspevok na starobné dôchodkové sporenie a presúva túto povinnosť na zamestnanca. Pre zabezpečenie rovnakej výšky čistých miezd zamestnancov aj po tejto úprave, návrh zákona rieši úpravu hrubých miezd zamestnancov ich zvýšením o výšku zrušeného poistného zamestnávateľov (okrem úrazového poistenia a úrazového zabezpečenia). Týmito krokmi sa zavedie tzv. superhrubá mzda v súlade s Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky.

Okrem uvedeného návrh zákona obsahuje úpravy súvisiace s reformou daňového a poistného systému. Nastavuje ako základ pre výpočet daní a poistného zamestnanca zvýšenú hrubú mzdu, definuje jednotný vymeriavací základ pre všetky typy osôb, ktorých základ dane z príjmov z aktívnych príjmov sa nerovná nule s výnimkou medzinárodného aspektu a s výnimkou dividend a podielov na zisku, ktoré vstupujú do vymeriavacieho základu pre poistné, avšak nie sú predmetom dane z príjmu fyzických osôb alebo sú od nej oslobodené (vymeriavací základ pre sociálne poistenie = vymeriavací základ pre verejné zdravotné poistenie = základ dane z príjmu fyzických osôb). Medzi výnimky patria aj príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnanca, príjmy zamestnanca poskytované zamestnávateľom podľa zákona o službách zamestnanosti (§ 50a zákona č. 5/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), ktoré sú novozavedenými výnimkami vo verejnom zdravotnom poistení a príjmy fyzických osôb pracujúcich na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru do sumy 190 eur na mesiac, ktoré je možné vo forme odpočítateľnej položky z vymeriavacieho základu vylúčiť z vymeriavacieho základu na poistné na verejné zdravotné poistenie a na poistné na sociálne poistenie v prípade, že tieto osoby nemajú v súbehu iné príjmy zo zárobkovej činnosti alebo príjmy z podielov zo zisku. V týchto prípadoch vstupujú do základu dane, ale sú vylúčené z vymeriavacieho základu na sociálne poistenie a na verejné zdravotné poistenie. Príjem fyzických osôb, ktoré podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávajú osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, nevstupuje do vymeriavacieho základu na sociálne poistenie a ani na verejné zdravotné poistenie, i keď tento príjem podlieha dani z príjmov. Výnimkou je aj odchodné, výsluhový príspevok a rekreačná starostlivosť zamestnancov ozbrojených zložiek, ktoré nevstupujú do vymeriavacieho základu na verejné zdravotné poistenie, i keď vstupujú do základe dane z príjmov. Posledné dve výnimky sú však zachovaním súčasného právneho stavu.

Podľa predkladateľa je potrebné si uvedomiť, že v návrhu zákona je riešená nielen úprava príjmov na superhrubú úroveň, ale aj zmena parametrov vo vzťahu k realizácii daňovo-odvodovej reformy. Uvedené je podľa predkladateľa dôležité vnímať, nakoľko úprava príjmov na superhrubú úroveň v zásade nemá vplyv na čisté príjmy, avšak zmena parametrov daňovo-odvodovej reformy môže ovplyvňovať výšku čistých príjmov niektorých skupín zamestnancov (napr. z dôvodu, že poistné na verejné zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, príspevky na starobné dôchodkové sporenie a poistné na sociálne zabezpečenie nebude možné odpočítavať z príjmov zamestnanca, z dôvodu, že dochádza k zmene nezdaniteľnej časti základu dane, z dôvodu, že sa nastavuje nová veličina maximálneho poistného, ktoré je odlišné od súčasných maximálnych vymeriavacích základov apod.), a to v závislosti od konkrétnych podmienok zamestnanca.

Návrh zákona zachováva princíp rovnej dane (19 %) a zavádza jedno poistné na verejné zdravotné poistenie s dvoma sadzbami (9 % a 4,5 % pre osoby so zdravotným postihnutím) pre všetkých zamestnancov. Zavádza sa jedno poistné na sociálne poistenie s troma sadzbami (19 % pre všetky fyzické osoby okrem samostatne zárobkovo činných osôb, kde je sadzba 13 % a okrem fyzických osôb pracujúcich na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, kde je sadzba 10 %). Z dôvodu zvýšenia hrubých príjmov je zmenená sadzba poistného na úrazové poistenie, ktoré platí zamestnávateľ, a to na 0,6 % z upravených hrubých príjmov okrem zamestnávateľov zamestnancov ozbrojených zložiek, kde je sadzba na úrazové zabezpečenie vo výške 0,57 % z upravených hrubých príjmov. Pre štát sa zavádza sadzba 19 % na poistné na sociálne poistenie a sadzba … % z upravených hrubých miezd na poistné na verejné zdravotné poistenie. Zavádza sa sadzba na starobné dôchodkové sporenie vo výške 6,7 % z upravených hrubých príjmov.

Návrh zákona rieši aj úpravu príjmov zamestnancov ozbrojených zložiek superhrubú úroveň a s tým súvisiace zmeny v nastavení ich súčasných sadzieb na sociálne zabezpečenie. Sadzba poistného na sociálne zabezpečenie je v súhrne stanovená pre zamestnancov ozbrojených zložiek do 15 rokov trvania služobného pomeru vo výške 23,02 % a pre zamestnancov ozbrojených zložiek s dobou trvania služobného pomeru 15 a viac rokov vo výške 22,32 %.

Návrh zákona ruší rezervný fond solidarity a garančné poistenie, zavádza garančnú dávku ako štátnu dávku, ktorá bude financovaná zo zvýšeného výnosu dane z príjmu fyzických osôb, mení spôsob úhrady príspevkov na starobné dôchodkové sporenie nezaplatených zamestnávateľom, vytvára jeden fond sociálneho poistenia a samostatný fond úrazového poistenia.

Návrhom zákona sa zavádza nový spôsob výpočtu daňového základu a vymeriavacích základov na poistné na verejné zdravotné poistenie a na sociálne poistenie, ako aj nový spôsob výpočtu dane a poistného na verejné zdravotné poistenie a poistného na sociálne poistenie, a to napr.: vylúčenie poistného na verejné zdravotné poistenie a poistného na sociálne poistenie z výdavkov pre výpočet základu dane a vymeriavacieho základu, nové možnosti odpisovania pri samostatne zárobkovo činných osobách, zníženie nezdaniteľnej časti základu dane na 18-násobok životného minima, zrušenie systému znižovania nezdaniteľnej časti základu dane – tzv. milionárska daň, zrušenie koeficientu 2 pre výpočet vymeriavacieho základu na sociálne poistenie a koeficientu 2,14 pre výpočet vymeriavacieho základu na verejné zdravotné poistenie pri príjmoch z podnikania, zavedenie odpočítateľnej položky z vymeriavacieho základu pri príjmoch z dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru maximálne do výšky 190 eur mesačne, ktorá nebude podliehať poistnému na verejné zdravotné poistenie a poistnému na sociálne poistenie, pričom pri osobe so súbehom príjmov sa bude táto položka znižovať o výšku príjmu z iných druhov činností, obmedzenie výšky paušálnych výdavkov na úrovni 200 eur mesačne, nastavenie minimálneho vymeriavacieho základu pre samostatne zárobkovo činné osoby na úrovni 3,3-násobku životného minima, zrušenie maximálnych vymeriavacích základov a zavedenie maximálneho poistného v roku 2012 vo výške 8 954,58 eur ročne na poistné na sociálne poistenie a vo výške 4 241,64 eur ročne na poistné na verejné zdravotné poistenie. Sadzbu za poistencov Sociálnej poisťovne upravuje návrh zákona na 19 % z nezmeneného vymeriavacieho základu, ktorým je 1,25-násobok priznanej úrazovej renty. Ruší sa zamestnanecká prémia a ruší sa fondové hospodárenie Sociálnej poisťovne. V dôsledku uvedených zmien dochádza k zmene osobného rozsahu sociálneho poistenia, úrazového poistenia a verejného zdravotného poistenia, ako aj k úprave vymeriavacích základov na určenie sumy dávok sociálneho poistenia a úrazového poistenia, k úprave nemocenských dávok, dôchodkových dávok, úrazových dávok a dávky v nezamestnanosti vrátane rozšírenia okruhu povinne sociálne poistených osôb o fyzické osoby v pracovnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, pre ktoré sa navrhuje iba povinné dôchodkové poistenie na účely starobného poistenia a o fyzické osoby s účasťou na základnom imaní, ktoré budú mať právo na príjem, ktorým je podiel na zisku vyplatený obchodnou spoločnosťou alebo družstvom, pre ktoré sa navrhuje povinné dôchodkové poistenie. Navrhuje sa preddavkové platenie poistného na sociálne poistenie, ktoré bude podliehať ročnému zúčtovaniu. Ročné zúčtovanie sociálneho poistenia bude vykonávať poistenec a v prípade zamestnanca jeho zamestnávateľ, ak tento vykonáva za neho aj ročné zúčtovanie dane z príjmov. Súčasťou predkladaných zmien je aj vytvorenie nových podmienok povinného sociálneho poistenia pre samostatne zárobkovo činné osoby, pre ktoré sa navrhuje len povinné dôchodkové poistenie v závislosti od výšky dosahovaného príjmu, a to odo dňa registrácie na daňové účely. Súčasne sa navrhuje zrušenie povinného nemocenského poistenia samostatne zárobkovo činných osôb a navrhujú sa nové podmienky dobrovoľného sociálneho poistenia.

V zákone o sociálnom poistení sa navrhujú ďalšie zmeny, ktoré sú nad rámec zavedenia superhrubej mzdy aj Koncepcie reformy daňovo-odvodového systému. Ide najmä o tieto zmeny:

• navrhuje sa diferencovať dĺžku poskytovania dávky v nezamestnanosti a výšku dávky v nezamestnanosti,
• navrhuje sa nová úprava valorizačného mechanizmu dôchodkových dávok a úrazových dávok od 1. januára 2013,
• navrhuje sa zavedenie automatického mechanizmu zvyšovania dôchodkového veku a úpravy dôchodkovej hodnoty v závislosti od vývoja určených demografických ukazovateľov od 1. januára 2016,
• v záujme postupnej zmeny pomeru miery zásluhovosti a miery solidarity v povinnom dôchodkovom poistení v prospech miery solidarity sa navrhuje nový spôsob určovania priemerného osobného bodu, ak nárok na dôchodok vznikne po 31. decembri 2015,
• s cieľom maximálne obmedziť možnosť špekulatívne a neodôvodnene získať nárok na invalidný dôchodok v nadpriemerne vysokej sume poistencom vo veku do 20 rokov, je nevyhnutné špecificky spresniť – upraviť stanovenie osobného mzdového bodu na stanovenie sumy invalidného dôchodku poistencovi v uvedenom veku,
• navrhuje sa zvýšenie percentuálnej sadzby materského a predĺženie poskytovania materského.

Súčasťou návrhu zákona sú aj novely ďalších zákonov, ktorými sa zavádzajú nevyhnutné zmeny súvisiace s návrhom zákona o úprave príjmov zo závislej činnosti vo väzbe na zmenu parametrov daňového systému, systému verejného zdravotného poistenia a systému sociálneho poistenia.

Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a s právom Európskej únie.

Autor
Mgr. Ján Cuhanič

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1524/Vladny_navrh_zakona_o_uprave_prijmu_zo_zavislej_cinnosti.html

Úvod k problematike

Problémy s vandalizmom a neprístojným správaním fanúšikov na futbalových štadiónoch mali riešiť aj tzv. mobilné súdy (ďalej aj „mobilné súdy”). Právnu úpravu mobilných súdov ustanovila novela Trestného poriadku č. 93/2010 Z.z. v ustanovení § 248 Trestného poriadku„>§ 248 odsek 1. Podľa tejto novely sa hlavné pojednávanie súdu môže konať priamo a bezodkladne na mieste, kde bol spáchaný prečin. Podmienkou je vhodnosť a účelovosť, resp. uplatňovanie skráteného vyšetrovania. Takýto postup nemožno uplatniť v prípade povinnej obhajoby (§ 37 Trestného poriadku„>§ 37 Trestného poriadku). Spomínaná novela nadobudla účinnosť dňom 1. apríla 2010.

Podľa mojich vedomostí od účinnosti novely nedošlo doposiaľ k využitiu tzv. mobilných súdov.

Čo je príčinou tohto stavu?

Futbalové kluby argumentujú, že o mobilných súdoch nemajú konkrétne informácie a postrádajú vykonávací predpis zo strany Ministerstva spravodlivosti SR. Predpis nemajú ani okresné súdy príslušné na rozhodovanie.

Futbalové kluby sa viac orientujú na spoluprácu s políciou pri bezpečnostných opatreniach a na lepšie zabezpečenie disciplíny fanúšikov. Argumentuje sa aj tým, že rýchly trestný proces cez mobilné súdy nie je možný a mladistvých výtržníkov paralyzujúcim faktorom je aj zvolenie vlastného obhajcu (advokáta).

Ako ďalej ?

Doterajšie poznatky nasvedčujú tomu, že mobilné súdy u nás nemajú zrejme veľkú perspektívu. Okrem dôvodov vyššie uvedených, ktoré spôsobujú v praxi problémy možno tiež argumentovať určitými finančnými nákladmi, ktoré by si vyžadovalo vybudovanie miestností na futbalových štadiónoch. Z praktického dôvodu je naivné predpokladať, že sudcovi stačí prísť na futbalový štadión a hneď môže rozhodovať. Najprv policajt musí vytvoriť spisový materiál, podklady pre ustálenie skutku a identifikáciu páchateľa a prokurátor musí následne spracovať obžalobu, prípadne podať návrh na vzatie do väzby zadržaného páchateľa. Až po týchto úkonoch nastupuje sudca pre prípravné konanie, ktorý rozhoduje o návrhu do väzby páchateľa a má 15 pracovných dní od doručenia obžaloby na prednostné určenie termínu hlavného pojednávania.

Potrebné je však profesionálne zvládnuť celý procesný postup. Prioritne by bolo vhodné stretnutie zástupcov polície, prokuratúry a súdu a posúdiť možný koordinovaný a spoločný postup. Prvé takéto stretnutia zainteresovaných subjektov sa uskutočnilo dňa 26.9.2011 v Bratislave z iniciatívy verejného ochrancu práv.

Na tomto stretnutí boli posúdené doteraz uplatňované preventívne a represívne prostriedky, využívané na potieranie násilia na štadiónoch.

Z hľadiska represívnych prostriedkov bola konštatovaná potreba častejšieho využívania inštitútu tzv. zjednodušeného skráteného vyšetrovania (§ 204 Trestného poriadku„>§ 204 Trestného poriadku). Doterajšie poznatky z využívania tohto inštitútu nasvedčujú tomu, že aj v prípadoch rizikových futbalových zápasoch je podstatné priamo na riešenie zadokumentovať znaky skutkovej podstaty prečinu a identifikovať osobu podozrivého. Hlavné pojednávanie je možné vykonať aj v budove súdu a to v určenej lehote pre kompetentného sudcu.

Ako potrebné sa javí aj skvalitnenie koordinácie medzi futbalovými klubmi a orgánmi činnými v trestnom konaní.

Z hľadiska preventívnych prostriedkov je potrebné rozvíjať vzdelávaciu činnosť zameranú na mládež, zlepšenie komunikácie s fanklubmi a prijatie takých opatrení, aby sa vytvorilo kultivované prostredie aj na futbalových štadiónoch.

Autor
prof. JUDr. Jozef Čentéš PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1554/AKO_DALEJ_S_TZV__MOBILNYMI_SUDMI.html

Úvod k pojmu divácke násilie:

Pojem „divácke násilie“ je v súčasnosti spájané najmä s futbalom (s najvyššou slovenskou súťažou), je však potrebné akceptovať to, že ak sa problematika diváckeho násilia bude riešiť iba parciálne v rámci najvyššej futbalovej súťaže, nie je možné vylúčiť, že sa problém diváckeho násilia presunie do nižších futbalových súťaží alebo do iných športov (hokej, hádzaná, volejbal, basketbal a pod.).

Rovnako nie je možné vylúčiť, že sa divácke násilie môže presunúť aj na niektoré kultúrne podujatia (koncerty niektorých hudobných skupín, hudobné festivaly), preto je na zváženie, či by nebolo vhodné/primerané/účelné riešiť problematiku verejných podujatí komplexne v spoločnom zákone. Zákon SNR č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach, ktorý má 20 rokov (bez akejkoľvek zmeny) na takéto situácie nereaguje.

Vymedzenie pojmu divácke násilie v SR a ČR: 

Pojem divácke násilie sa síce v Slovenskej republike aj v Českej republike používa bežne, jednoznačnú právnu definíciu však tento pojem nemá.

Tento pojem je dokonca použitý/uvedený iba v jedinom právnom dokumente publikovanom v Zbierke zákonov SR a to v Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o spolupráci v boji proti trestnej činnosti, pri ochrane verejného poriadku a pri ochrane štátnej hranice z 27.1.2004 (publ. pod č. 35/2005 Z.z.), kde v článku 2 písm. t) sú uvedené „prejavy diváckeho násilia“ ako jedna z oblastí spolupráce, na ktoré sa táto dvojstranná medzinárodná zmluva vzťahuje.

V SR aj v ČR boli ministerstvami vnútra vypracované pre vlastné účely definície pojmu divácke násilie, pričom je potrebné uviesť, že porovnaním oboch definícií je možné vysloviť záver, že tieto definície nie sú totožné.

Pojem divácke násilie sa následne používa aj v schválenom návrhu Koncepcie (vlády SR) boja proti extrémizmu na roky 2011-2014 (na strane 10 koncepcie).

V prílohe č. 2 výnosu MF SR č. 478/2010 Z.z. o základnom číselníku úsekov verejnej správy a agend verejnej správy, kde sú uvedené kódy a názvy agend verejnej správy je pod položkou: A0002452 agenda s názvom: „Realizovanie programu boja proti násiliu a neviazanosti divákov počas športových podujatí„.

Divácke násilie – definícia MV SR: 

Definícia pojmu „divácke násilie“ sa objavila v čl. 2 odsek 4 (Vymedzenie základných pojmov) nariadenia ministra vnútra SR o postupe v oblasti boja s extrémizmom a o úlohách monitorovacieho strediska rasizmu a xenofóbie uverejneného 15.6.2011 v čiastke 45/2004 Vestníka MV SR, podľa ktorého:

„(4) Diváckym násilím sa rozumejú hromadné fyzické agresívne aktivity v súvislosti so spoločenským podujatím, ktoré spôsobujú fyzickú ujmu na zdraví osôb, škodu na majetku alebo narušujú verejný poriadok.“

Divácke násilie – vymedzenie MV ČR:

Na stránke MV ČR k problematike diváckeho násilia je divácke násilie vymedzené takto: 

„Divácké násilí je společenským fenoménem, který znamená významnou a znepokojující formu narušování veřejného pořádku. Obecné vymezení pojmu divácké násilí není u nás přesně formulováno. 
Nejčastěji je chápáno jako násilné či jinak nebezpečné chování diváků v souvislosti se sportovním utkáním. Takové jednání se může uskutečnit jak na stadionu, tak v jeho okolí, případně při dopravě a přesunu fanoušků.“

K definícii diváckeho násilia všeobecne: 

Ešte predtým ako bude právne vymedzený pojem divácke násilie je potrebné vyriešiť základnú otázku, či je optimálne zaviesť do právneho poriadku tento nový právny pojem alebo použiť existujúcu terminológiu Európskeho dohovoru o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí, a najmä na futbalových zápasoch (Štrasburg; 19.8.1985) publ. pod č. 295/1993 Z.z. Anglický názov dohovoru je: „European Convention on Spectator Violence and Misbehaviour at Sports Events and in particular at Football Matches“

V tej súvislosti si je potrebné uviesť, že problematika „diváckeho násilia“ má nadnárodný charakter a vždy takmer rovnakú podstatu. Aj z toho dôvodov sa tejto problematike venujú viaceré právne dokumenty medzinárodného i európskeho práva, kde sa už niekoľko desaťročí používa ustálená pojmológia, ktorá je o.i. premietnutá aj do judikatúry európskych súdov. 

Keď si do vyhľadávača právnych dokumentov EÚ, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ Eur-lex zadáme slová divácke + násilie, počet vyhľadaných výsledkov je nula, a to tak pri vyhľadávaní v názvoch dokumentov (+kľúčové slová dokumentov), ako aj v celých textoch právnych dokumentov EÚ!

Pojmológia právnych dokumentov EÚ: 

V pojmlógii práva EÚ sa používa iba pojem „násilie pri športových podujatiach“ alebo „násilie v súvislosti s futbalom“ napr. aj:

• bode 2.6. Bielej knihe o športe prijatej uznesením Európskeho parlamentu z 8.5.2008 (2007/2261(INI)) alebo
• bode 4 a 8 preambuly a v článku 4 odsek 2 Rozhodnutia Rady 2002/348/SVV z 25.4.2002 týkajúcom sa bezpečnosti v súvislosti s futbalovými zápasmi s medzinárodným rozmerom (Ú. v. ES L 121, 8.5.2002, str. 1-3)
• bode 49 až 58 Uznesenia Európskeho parlamentu z 29.3.2007 o budúcnosti profesionálneho futbalu v Európe (Úradný vestník 027 E , 31/01/2008 S. 0232 – 0240)

Ak sa rozhodneme zaviesť do právneho poriadku nový právny pojem divácke násilie bude účelné/potrebné čo vymedziť pojem diváckeho násilia čo najvýstižnejšie tak, aby z jeho vymedzenia vyplývala jednoznačná väzba na pojem násilie a neviazanosť divákov.

Konštrukcia definície pojmu divácke násilie:

Definícia diváckeho násilia môže byť buď všeobecná/rámcová alebo môže vymedzovať (fakultatívne) konkrétne protiprávne konania, ktoré budú spadať pod tento pojem. Táto definícia by mohla byť uvedená v Trestnom zákone alebo v zákone o organizácii verejných telovýchovných a športových podujatí, kde je upravená priestupková zodpovednosť a trestný zákon by na túto definíciu mohol odkazovať cez poznámku pod čiarou.

Fenomén diváckeho násilia si vzhľadom na rozmer, ktorý nadobudol a závažnosť, ktorú predstavuje z celospoločenského hľadiska, zaslúži samostatnú pojmovú definíciu, nie iba subsumovanie pod hrubú neslušnosť.

Javí sa byť vhodné a účelné vymedzením pojmu divácke násilie vytvoriť mostík vo vzťahu k ustálenej terminológii používanej v rámci medzinárodného práva desiatky rokov vychádzajúcu z medzinárodných dohovorov a ďalších právnych aktov Rady Európy, ako aj z právnych aktov EÚ.

Ak platí, že divácke násilie = násilie divákov z pojmológie uvedenej v dohovore Rady Európy ostáva nevyriešený pojem neviazanosť divákov, ktorý predstavuje neviazané správanie divákov, ktoré primárne nesleduje ani poškodzovanie majetku, ani agresívne správanie voči iným osobám. Za neviazanosť divákov je možné považovať napr. vbehnutie divákov na hraciu plochu za účelom oslavy víťazstva/postupu, svojvoľný pohyb divákov mimo vymedzených priestorov. Aj takéto konania však predstavujú hrozbu, pretože medzi divákmi sa vždy môžu nachádzať jedinci, ktorí takúto neviazanosť môžu zneužiť na vykonanie agresívneho deliktu. Preto je v záujme prevencie vysporiadať sa aj s obsahom tohto pojmu a právne upraviť následky protiprávneho konania, ktoré bude spadať pod tento pojem, ako aj oprávnenia a zodpovednosť osôb konajúcich v záujme verejného poriadku.

V českej verzii publikovaného textu Európskeho dohovoru o násilí a neviazanosti divákov počas športových podujatí, a najmä na futbalových zápasoch je anglický pojem „Misbehaviour“ preložený ako „nevhodné chování„.

Na záver je potrebné uviesť, že terminológia použitá v dohovore Rady Európy je a bude využívaná aj v ďalších právnych aktoch Rady Európy i právnych aktoch Európskej únie, v odvodených právnych aktoch, ako aj v judikatúre ESĽP a Súdneho dvora EÚ.

Preto, ak budeme používať obdobnú terminológiu ako ej používaná v dohovore Rady Európy, resp. ak jednoznačne naviažeme vymedzenie našich právnych pojmov na túto terminológiu, budú uvedené právne akty i rozhodnutia európskych súdov pre ich analogické využitie na podmienky SR podstatne zrozumiteľnejšie a jednoznačnejšie.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–1581/Pojem_divacke_nasilie_vs__pojem_nasilie_a_neviazanost_divakov.html