Rámcový náhľad na význam ochrany vlastníckeho práva

Nielen náš právny poriadok, ale aj veľa iných právnych poriadkov radí medzi základné ľudské práva aj vlastnícke právo, ktoré je vôbec základným prvkom realizácie ľudského bytia. O jeho význame sa možno presvedčiť aj samotným zakotvením potreby ochrany tohto práva na viacerých miestach právnej úpravy počnúc medzinárodnými právnymi aktmi ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, či Listina základných práv a slobôd alebo Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Početnosť nielen medzinárodnej, ale i zákonnej úpravy ochrany inštitútu vlastníckeho práva dokumentuje aj viacero zákonov z rôznych právnych odvetví, predovšetkým možno spomenúť Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, zákon o priestupkoch, Trestný zákon, Trestný poriadok, či zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Tento exemplifikatívny výpočet možno obohatiť o ďalšie právne predpisy. Pri vymedzovaní právnej úpravy ochrany vlastníckeho práva nemožno opomenúť ani Ústavu Slovenskej republiky, ktorá ochranu tohto inštitútu zakotvuje v ustanovení § 20 ods. 1.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 Ústavy SR: „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“^[1] Ide o ústavou všeobecne zakotvené právo, ktoré právny poriadok bližšie špecifikuje prostredníctvom jednotlivých právnych predpisov.

Vlastnícke právo a jeho ochrana má interdisciplinárny dosah, je predmetom nielen právnych disciplín, ale i napríklad sociológie, pedagogiky, psychológie, či kresťanského učenia, čo preukazuje značný záujem spoločnosti na jeho ochrane.

Akým spôsobom možno chrániť vlastnícke právo?

V prípade, ak dôjde k zásahu do vlastníckeho práva, ktorý právny poriadok nepripúšťa, vlastník má možnosť sa ochrany tohto práva domáhať viacerými zákonnými možnosťami. Prostriedkov na ochranu vlastníckeho práva je viacero, pričom práve ich správny výber v konkrétnom prípade predurčuje aj úspešnosť jeho ochrany. Na použitie jednotlivých právnych prostriedkov sa vyžaduje, aby boli dodržané aj zákonné predpoklady ich aplikácie, nakoľko v opačnom prípade sa môže za určitých okolností stať, že z použitia prostriedku ochrany, ktorý nespĺňa zákonné požiadavky sa stane neoprávnený zásah. Na úspešnú ochranu vlastníckeho práva sa teda vyžaduje nielen výber správneho prostriedku či dodržanie aplikačných predpokladov, ale vlastník musí zohľadňovať aj okolnosti konkrétneho prípadu a samotnú povahu zásahu.

Vlastník má na ochranu svojho vlastníckeho práva predovšetkým k dispozícii vlastnícke žaloby, ktorých právny rámec možno nájsť v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba ešte poukázať aj na to, že vlastnícke právo možno chrániť aj inak, inými prostriedkami, ktoré zákon vlastníkovi poskytuje.

V tomto smere možno uviesť rozdelenie právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva do dvoch základných skupín. Prvú skupinu tvoria prostriedky, ktoré slúžia nielen na ochranu vlastníckeho práva, ale i na ochranu iných subjektívnych práv. V rámci tejto skupiny má vlastník k dispozícii možnosť požiadať o súdnu ochranu (§ 4 Občianskeho zákonníka), o predbežnú ochranu obcou (§ 5 Občianskeho zákonníka) alebo môže využiť svojpomoc (§ 6 Občianskeho zákonníka). Do druhej skupiny patria už spomínané vlastnícke žaloby.^[2]

Pre úplnosť treba poznamenať, že prostriedky ochrany vlastníckeho práva so zreteľom na interdisciplinárnosť ochrany tohto inštitútu, nemožno vnímať len ako prostriedky ustanovené zákonodarcom, ale i ako prostriedky mimoprávnej povahy, ktorými sa mimoprávne vedné disciplíny snažia eliminovať neoprávnené zásahy do celistvosti vlastníckeho práva. Ide o prostriedky a postupy, ktoré využíva sociológa, psychológia, pedagogika a iné disciplíny v rámci plnenia svojich úloh na úseku prevencie pred porušovaním ochrany vlastníckeho práva.

Vlastnícke žaloby alebo aplikačné vzťahy pri ochrane vlastníckeho práva

Právna úprava vlastníckych žalôb je obsiahnutá v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedená úprava rozlišuje jednotlivé druhy vlastníckych žalôb a to žaloby na vydanie veci a žaloby zapieracej. Podmienky na použitie týchto žalôb sú rôzne, to znamená že každá z nich sa použije na ochranu vlastníckeho práva v inom prípade. Z tohto dôvodu je potrebné sa venovať aj podmienkam ich použitia, aby vlastník vedel, ktorú žalobu použiť v konkrétnom prípade, nakoľko správny výber žaloby vplýva na úspešnosť ochrany vlastníckeho práva.

Prvou vlastníckou žalobou, ktorú treba bližšie definovať je žaloba na vydanie veci, označovaná tiež ako reivindikačná žaloba. Aby sa vlastník mohol domáhať ochrany touto žalobou musia byť splnené podmienky jej použitia.

Medzi základné predpoklady podania tejto žaloby patria:

1. absencia faktickej moci vlastníka nad vecou,
2. tomu zodpovedajúce zadržiavanie veci zo strany žalovaného, na ktoré žalovaný nemá právny dôvod,
3. vec musí existovať,
4. vec musí byť individualizovaná tak, aby nedošlo k zámene pri jej prípadnom vydaní (žalobný návrh musí byť v tomto smere určitý),
5. na úspešnú aplikáciu tejto žaloby sa vyžaduje, aby vlastník k požadovanej veci preukázal svoje vlastnícke právo.^[3]

V súdnom konaní pri realizácii ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom reivindikačnej žaloby sa žalovaný môže voči uplatňovanému nároku vlastníka brániť námietkami. Tieto námietky možno rozdeliť do troch skupín.

Do prvej skupiny námietok patria námietky, ktorými žalovaný namieta, že žalobca nie je vlastníkom veci, popiera teda jeho vlastnícke právo.

Druhú skupinu námietok tvoria námietky žalovaného, ktorými súdu preukazuje, že vlastníkom veci síce je žalobca, ale užívanie veci žalovaným má podstatu v určitom právnom titule, ktorý ho oprávňuje na užívanie takejto veci. To znamená, že žalovaný užíva vec napríklad na základe nájomnej zmluvy.^[4]

V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť výkon práv vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi,^[5] čo možno považovať za tretí druh námietok proti žalobe. Uvedenou námietkou sa zaoberalo viacero rozhodnutí súdov Českej republiky, medzi ktoré možno zaradiť aj nasledovné rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd ČR okrem iného uvádza: „skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu (alebo nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie) je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností daného prípadu prejaví buď určením dlhšej ako zákonnej lehoty na vypratanie (§ 160 ods. 1 OSP), viazaním vypratania na poskytnutie prístrešia alebo inej bytovej náhrady, alebo aj zamietnutím žaloby (pre tento prípad)“.^[6]

Ďalej možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z roku 2003, v ktorom pripustil možnosť zamietnutia žaloby na vypratanie bytu. V tomto prípade išlo o byt, v ktorom býval žalovaný s maloletým a ktorí nemali možnosť si zabezpečiť bývanie iným spôsobom. Zároveň uvádza, že takýto postup je vylúčený, ak by žalovaný svojvoľne a neoprávnene zasahoval do práv vlastníka.^[7]

Ďalšou vlastníckou žalobou je zapieracia žaloba, ktorá sa tiež označuje ako negatórna žaloba, či actio negatoria. Občiansky zákonník v § 126 ods. 1 vymedzuje výslovne žalobu na vydanie veci, naproti tomu negatórnu žalobu výslovne neupravuje. V tejto súvislosti možno poukázať na prijatie nového občianskeho zákonníka ČR v roku 2012. Jedným z upravených inštitútov je aj výslovné zakotvenie zapieracej žaloby v zákone^[8], čo by mohlo byť legislatívnou inšpiráciou aj pre slovenského zákonodarcu. V zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka zapieraciu žalobu môže použiť vlastník v prípade, ak tretia osoba neoprávnene zasiahla do jeho vlastníckeho práva. Tento zásah však musí byť iný ako je neoprávnené zadržiavanie veci, čo je hlavnou odlišnosťou od žaloby na vydanie veci. Použitie zapieracej žaloby je v praxi časté najmä v prípade obťažovania suseda hlukom, prachom, popolčekom, tienením, zvukom, či inými spôsobmi. Pričom v každom prípade musí ísť o obťažovanie suseda nad mieru primeranú pomerom.

Vlastník môže svoje vlastnícke právo chrániť aj iným prostriedkom ako je žaloba podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to žalobou podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavuje osobitný druh tejto žaloby. Žaloba podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa označuje tiež ako žaloba z imisií a jej použitie prichádza do úvahy najmä v prípade susedských sporov.^[9]

Aplikačné problémy právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva – vlastníckych žalôb vykazujú v určitých prípadoch nezrovnalosti, ktoré bolo vhodné precíznejšou právnou úpravou odstrániť. Teraz sa treba povenovať vzťahom jednotlivých žalôb slúžiacich na ochranu vlastníckeho práva.

Ako prvý aplikačný problém možno predostrieť vzťah – zapieracej žaloby podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloby podľa § 80 písm. c ) OSP.

Ak tretia osoba do vlastníckeho práva iného subjektu neoprávnene zasahuje tým, že len takýmto zásahom hrozí, potom nie je možné postupovať podľa zapieracej žaloby, ale už je na mieste postup podľa osobitnej žaloby upravenej zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Ide o tzv. určovaciu žalobu,^[10] ktorou sa vlastník môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva na súde s požiadavkou, aby súd určil, či tu je alebo nie je určitý právny vzťah. Na podanie takejto žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal naliehavý právny záujem.^[11]

Ďalej z hľadiska právnej problematiky realizácie súdnej ochrany vlastníckeho práva ide o vzťah – žaloby na vydanie veci podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Kým žalobou na vydanie veci možno požadovať len vydanie určitej individualizovanej veci, žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia možno požadovať aj vydanie ekvivalentu veci v podobe peňazí, čo podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka možné nie je.^[12]

Tretím aplikačným problémom je vzťah – zapieracej žaloby a žaloby na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka. V prípade, ak dôjde k stretu možného použitia oboch týchto žalôb, prednosť má žaloba na náhradu škody pred žalobou zapieracou. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v § 126 Občianskeho zákonníka nie je nič uvedené o tom, že by bolo možné sa podľa tohto ustanovenia domáhať odstránenia následkov spôsobených neoprávneným zásahom.^[13]

Štvrtý aplikačný problém predstavuje vzťah medzi zapieracou žalobou a žalobou podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zapieraciu žalobu možno podať spravidla len v prípade zásahov už vykonaných, ktoré trvajú alebo v prípade, ak hrozí ich opakovanie. Použitie žaloby podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len, ak zásah hrozí.^[14]

Záver

Vlastník má právo použiť na ochranu svojho vlastníckeho práva viaceré právne prostriedky v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva. Jednotlivé právne prostriedky slúžiace na ochranu vlastníckeho práva boli vymedzené v tomto článku z hľadiska občianskeho práva. Nemožno však opomínať ani skutočnosť, že vlastnícke právo je chránené nielen prostriedkami súkromného práva, ale i prostriedkami práva verejného. Dôležitým a účinným prostriedkom ochrany tohto inštitútu je najmä svojpomoc, predbežná ochrana obcou a taktiež vlastnícke žaloby. Na dosiahnutie účinnej ochrany vlastníckeho práva treba zvoliť aj správny právny prostriedok, prípadne sa pokúsiť o zmierlivé vybavenie veci s neoprávneným rušiteľom, čo však často nebýva úspešné.

Poznámky

• 1) Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. 
• 2) LAZAR a kol. 2010. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : IURA EDITION, 2010. s. 467. 
• 3) FEKETE, I. 2007. Občiansky zákonník komentár. Bratislava, 2007. s. 266. 
• 4) SPÁČIL, J. 2002. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákoníku. Praha : C. H. Beck, 2002. s 55-59. 
• 5) Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. 
• 6) Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. Cpjn 6/2009 ze dne 14. 4. 2009. 
• 7) Rozsudek Nejvyššího soudu ČR, sp.zn. 22 Cdo 1630/2002. 
• 8) Ide o ustanovenie § 1042 zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákoník: „Vlastník se může domáhat ochrany proti každému, kdo neprávem do jeho vlastnického práva zasahuje nebo je ruší jinak než tím, že mu věc zadržuje.“ 
• 9) Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 68/2008 z 30.11.2010, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2010. 
• 10) SPÁČIL, J. 2003. Negatorní žaloba. In AD NOTAM. ISSN 1211-0558, 2003, roč. 9., č. 4. s. 76. 
• 11) Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. 
• 12) Rozsudek Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 33 Cdo 2034/98 ze dne 08.02.2000. 
• 13) Rozsudek Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 22 Cdo 735/2001 ze dne 04.03.2002. 
• 14) Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 2/2008 z 28.08.2009. 

Autor
JUDr. Anton Ukropec

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2367/K_problematike_ochrany_vlastnickeho_prava.html

činnosť súdneho exekútora

Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov 233/1995 | Paragraf/y: § 1

výberové konanie na funkciu súdneho exekútora

Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov 233/1995 | Paragraf/y: § 10b, § 10c, § 10d

Predložená novela zákona je prvým systémovým opatrením dlhodobo zanedbávanej oblasti exekučného práva. Podceňovanie tejto oblasti práva, osobitne v predchádzajúcom volebnom období, vyústilo do neudržateľnej situácie vo vzťahu k vymáhateľnosti práva a ochrane spotrebiteľa.

Ministerstvo spravodlivosti zároveň dokončuje prípravu ďalšej novely Exekučného poriadku, ktorá sa bude týkať samotného exekučného konania. Cieľom pripravovanej zmeny je zrýchliť a zefektívniť vymáhania práva. Súčasťou týchto zmien bude aj prijatie nových pravidiel rozhodcovského konania s dôrazom na zvýšenie právnej ochrany spotrebiteľov.

Disciplinárne tresty

Jedným zo závažným nedostatkom súčasného nastavenia Exekučného poriadku je strohá a nedostatočná úprava vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti. Ministerstvo spravodlivosti SR preto presadilo, aby už rozhodovanie o disciplinárnom previnení nemohlo byť vnútornou záležitosťou komory. Vďaka schválenej zmene zákona bude každý návrh na disciplinárne konanie v prvom stupni rozhodovať disciplinárny senát, ktorý bude kreovaný náhodným výberom z databázy nominantov tak komory, ako aj ministra spravodlivosti SR. V druhom stupni bude v disciplinárnom konaní na rozdiel od súčasnej právnej úpravy rozhodovať priamo súd.

Podstatnú časť zmien tvoria podrobné pravidlá priebehu disciplinárneho konania, ktoré boli v súčasnosti upravené len vo vnútornom predpise komory.

Výberové konania

Aktuálna novela takisto zvyšuje nároky na budúcich exekútorov. Po novom už nebude stačiť len splnenie doterajších zákonných podmienok, ale záujemca o povolenie exekútora bude musieť prejsť riadnym verejným výberovým konaním. Vyššie nároky na profesionalitu exekútorov povedú jednak k efektívnejšiemu vymáhaniu práva, ale aj k dôslednejšiemu rešpektovaniu legitímnych práv dlžníkov (povinných).

Zodpovedné nakladanie s peniazmi

Ďalším z akútnych problémov v oblasti exekúcie je nezodpovedné nakladanie s vymoženými prostriedkami. Minister Borec považuje za absolútne neprijateľné to, aby exekútor zadržiaval vymožené peniaze, ktoré patria oprávnenému, prípadne iným oprávneným osobám, a platil si z nich chod vlastného úradu. Preto sa zavádza pravidlo, podľa ktorého peniaze prijaté pri exekučnej činnosti je exekútor povinný ukladať na osobitný bankový účet a oprávnenému ich poslať najneskôr do štrnástich dní.

Zároveň sa určuje, že z každého prijatého plnenia si môže exekútor započítať na svoje trovy maximálne 24 percent. Zabráni sa tak situáciám, že exekútor vymôže len sumu, ktorá pokryje jeho odmenu a vo vymáhaní istiny už nebude efektívne pokračovať.

Z pohľadu ochrany dlžníkov sa precizuje úprava, podľa ktorej sa jednoznačne stanovuje, že plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný platil oprávnenému. Zabráni sa tým situáciám, keď oprávnený subjekt vymáha peniaze od dlžníka aj po tom, ako tento uhradil dlžnú sumu exekútorovi.

V záujme posilnenia právnej istoty bude mať značný význam zavedenie tzv. konečného vyúčtovania exekučného konania. Dnes sa totiž účastníci exekučného konania často ani nedozvedia o ukončení a finančnom vyúčtovaní exekučného konania, keďže súdny exekútor nie je povinný formálne oznámiť účastníkom ukončenie exekúcie. V súčasnosti dokonca nie je exekútor povinný ani len informovať o výške vymoženej pohľadávky.

Kontrola exekučnej činnosti

Doterajšie skúsenosti s úrovňou hospodárnosti konania niektorých exekútorov viedli aj k návrhu nového inštitútu kontroly exekučnej činnosti. Jej cieľom je kontrola dodržiavania hospodárnosti a efektívnosti exekútora pri nakladaní s prostriedkami účastníkov konania a kontrola správnosti vedenia a evidencie účtovných a iných dokladov preukazujúcich prijaté a poukázané plnenie. 

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2440/Parlament_schvalil_prisnejsie_pravidla_pre_exekutorov.html

Rozsudkom z 20. novembra 2012 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodol o sťažnosti (č. 58688/11) Štefana Harabina, v ktorej okrem iného tvrdil, že jeho právo na prerokovanie veci pred nestranným súdom bolo vo veci disciplinárneho konania podľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa § 74e ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“) vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011, ktoré viedlo k uloženiu disciplinárneho opatrenia, porušené.

ESĽP rozsudkom rozhodol, že k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) došlo tým, že o disciplinárnom návrhu proti sťažovateľovi nebolo rozhodnuté nestranným súdom. V prípade porušenia čl. 6 dohovoru by sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom to je možné, dostať do situácie, v akej by bol, ak by požiadavky tohto článku boli rešpektované. Najvhodnejšia forma nápravy v prípadoch podobných predmetnému by mala byť obnova konania, ak bude o ňu požiadané, pred súdom spĺňajúcim požiadavku nestrannosti v zmysle čl. 6 dohovoru. ESĽP v tomto ohľade poznamenáva, že Ústava Slovenskej republiky ani zákon o ústavnom súde výslovne neposkytujú možnosť obnovy konania pred ústavným súdom. Zákon o ústavnom súde však umožňuje ústavnému súdu aplikovať, ak to je vhodné, Občiansky súdny poriadok a Trestný poriadok, ktoré poskytujú možnosť obnovy konania.

Dňa 18. februára 2013 bol ústavnému súdu doručený návrh JUDr. Štefana Harabina, predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na obnovu konania vo veci disciplinárneho konaniapodľa čl. 136 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa § 74e ods. 1 zákona o ústavnom súde a podľa § 120 ods. 2 písm. a) zákona o sudcoch a prísediacich vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 92/2011. Ústavný súd sa týmto návrhom bude zaoberať v stredu 11. septembra 2013 na neverejnom zasadnutí pléna.

„V rozsudku ESĽP bolo okrem iného konštatované, že je nevyhnutné individuálne preskúmať všetky námietky zaujatosti s ohľadom na argumentáciu účastníkov konania, ktorí ich vzniesli. Na základe tohto individuálneho preskúmania by mal ústavný súd v každom jednotlivom prípade namietanej zaujatosti vyvodiť predbežný záver, či je namietaný sudca vylúčený, a následne (pred definitívnym rozhodnutím o vylúčení alebo nevylúčení namietaných sudcov) zhodnotiť situáciu z hľadiska zachovania spôsobilosti pléna rozhodnúť vec, teda posúdiť, či sú splnené podmienky na uplatnenie 2 tzv. Bangalórskych zásad v zmysle doktríny nevyhnutnosti,“ vysvetľuje predsedníčka ústavného súdu Ivetta Macejková.

Doktrína nevyhnutnosti umožňuje sudcovi, ktorý je inak vylúčený, pojednávať a rozhodovať vo veci, a to z toho dôvodu, že ak by sa tak nestalo, viedlo by to k nespravodlivosti. Uvedené môže vzniknúť, ak nie je primerane dostupný žiaden iný sudca, ktorý nie je podobne vylúčený, alebo ak odročenie alebo zmätočné konanie by spôsobili extrémne vážne ťažkosti, alebo ak dotknutý sudca nie je členom súdu zriadeného pojednávať a rozhodovať v spornej veci. Takéto prípady sú samozrejme ojedinelé a špecifické. Z času na čas môžu vzniknúť pred malým počtom konečných súdov poverených významnými ústavnými a odvolacími funkciami, ktoré nemôžu byť delegované na iných sudcov.

Doktrína nevyhnutnosti 

Doktrína nevyhnutnosti je súčasťou tzv. Bangalórskych zásad: Z iniciatívy OSN a Transparency International prijala skupina, ktorá sa usiluje o posilnenie etiky súdnictva, návrh znenia kódexu správania sudcov v meste Bangalore v Indii v roku 2001. Podrobnejšie ho preskúmali zástupcovia vysokých súdnych orgánov pri okrúhlom stole, ktorý sa konal 25. a 26. decembra 2002 v Mierovom paláci v Haagu. Nazýva sa Zásady pre správanie sudcov a jeho cieľom je ustanoviť pravidlá tak, aby sudcom slúžili ako usmernenie a zároveň poskytli rámec pre dohľad nad ich správaním. Účelom týchto zásad je pomôcť predstaviteľom zákonodarnej a výkonnej moci, právnikom a širokej verejnosti lepšie porozumieť systému súdnictva a poskytnúť mu zodpovedajúcu podporu. Zásady vychádzajú zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach a z tradície sudcovského stavu. Bangalórske zásady správania sudcov sa často zhodujú so zásadami Rady Európy a vo všeobecnosti ich neprekračujú. 

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2446/Plenum_Ustavneho_sudu_SR_sa_bude_dnes_na_neverejnom_zasadnuti_zaoberat_navrhom_stazovatela_S_Harabina_na_obnovu_konania.html

Návrh novely zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle vypracovalo ministerstvo vnútra na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2013. Návrh dňa 18. septembra 2013 prerokuje vláda. Cieľom navrhovanej novely je najmä transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte.

Zákon o azyle

V súvislosti s transpozíciou citovanej smernice, potrebnou aktualizáciou niektorých ustanovení zákona a vzhľadom na poznatky aplikačnej praxe sa v návrhu okrem iného:

• rozširuje okruh miest, kde môže cudzinec podať žiadosť o udelenie azylu po vstupe na územie Slovenskej republiky /policajné útvary s pôsobnosťou na vonkajšej hranici SR/;
• upresňuje, kedy sa začína konanie o udelenie azylu v prípade, ak sa na území Slovenskej republiky narodí dieťa žiadateľke o udelenie azylu, azylantke alebo cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana;
• nanovo upravuje možnosť použitia inštitútu vnútroštátnej ochrany (tzv. alternatíva vnútroštátneho presídlenia);
• dopĺňajú prípady, keď existuje spojenie medzi dôvodmi prenasledovania a činmi prenasledovania;
• dopĺňajú ďalšie podmienky, ktoré majú byť splnené pri poskytovaní ochrany pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím;
• rozširuje okruh osôb, ktorým sa na účel zlúčenia rodiny udelí azyl alebo poskytne doplnková ochrana;
• určuje, že doplnková ochrana sa predlžuje o dva roky, namiesto pôvodného jedného roka;
• ustanovuje konanie o odovzdaní do iného štátu podľa osobitného predpisu ak ide o cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

V zákone o azyle sa tiež navrhuje ustanoviť, že Ministerstvo vnútra SR sa podieľa na vytváraní možností na integráciu cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podieľa sa na postupnom zbližovaní prístupu azylantov a cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, k prijatým integračným programom, a to najmä v súlade s Koncepciou integrácie cudzincov v Slovenskej republike schválenou uznesením vlády Slovenskej republiky č. 338 zo 6. mája 2009.

K podstatnému zblíženiu postavenia azylanta a postavenia cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana, došlo už od 1. mája 2013, odkedy sa už ani v prípade cudzincov, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, nevyžaduje povolenie na zamestnanie. Navyše od tohto dátumu sa aj cudzinci, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, považujú za znevýhodnených uchádzačov o zamestnanie a v oblasti prístupu na trh práce tak majú rovnaké postavenie ako azylanti.

V oblasti integračných opatrení uhrádzaných z finančných prostriedkov európskych fondov, ktoré sú zabezpečované prostredníctvom mimovládnych organizácií, sa už v súčasnosti poskytuje cudzincom, ktorým sa poskytla doplnková ochrana, porovnateľná starostlivosť ako azylantom.

Zákon o pobyte cudzincov

Do praxe sa zavádza efektívnejší proces vybavovania žiadostí štátnych príslušníkov tretích krajín o vydanie jednotného povolenia na pobyt a zamestnanie na jednom mieste, čím sa podstatne zjednoduší správne konanie smerujúce k vydaniu tohto individuálneho správneho aktu.

Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa chce zamestnať na území Slovenskej republiky alebo má záujem o vydanie modrej karty, požiada o vydanie jednotného povolenia na pobyt na policajnom útvare, ktorý je povinný prijať aj neúplnú žiadosť. Jednotné povolenie na pobyt oprávňuje štátneho príslušníka zdržiavať sa na území Slovenskej republiky na účel výkonu zamestnania. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ sa vzťahuje aj na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky na iný účel ako zamestnanie a môžu pracovať, pričom sa im táto skutočnosť vyznačí v doklade o pobyte formou zápisu „oprávnenie pracovať“.

Zavádza sa nový dôvod zamietnutia žiadosti o udelenie prechodného pobytu v zmysle transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ v prípade, keď príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vydá na meno žiadateľa o udelenie prechodného pobytu na účel zamestnania potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ak nejde o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému sa udeľuje povolenie na zamestnanie, pričom toto potvrdenie obsahuje nesúhlas s obsadením voľného pracovného miesta.

Štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt na účel zamestnania na základe potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, sa zavádza povinnosť oznámiť v lehote do troch pracovných dní policajnému útvaru zmenu údajov v doklade s názvom „Dodatočné údaje o zamestnaní“, ktorý policajný útvar vydáva spoločne s dokladom o pobyte.

Jednotný postup vybavovania žiadostí sa bude uplatňovať aj pri vydaní modrej karty Európskej únie.

V súvislosti s transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ sa ustanovuje, že doklad o pobyte cudzinca, ktorému bola predĺžená doplnková ochrana, sa vydáva s platnosťou na dva roky.

Rozširuje sa ochranná 30-dňová doba pri zrušení prechodného pobytu v prípade riadneho skončenia štúdia na vysokej škole aj na štipendistov vlády Slovenskej republiky, ktorí majú udelený prechodný pobyt na účel osobitnej činnosti, nakoľko študujú na vysokých školách na území Slovenskej republiky za obdobných podmienok ako vysokoškolskí študenti, ktorí majú udelený prechodný pobyt na účel štúdia.

V zákone o pobyte cudzincov sa zavádza nové oprávnenie policajta, a to oprávnenie na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie tejto kategórie cudzincov. 

Zákon o službách zamestnanosti

Povolenia na zamestnanie pre štátnych príslušníkov tretích krajín udeľujú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny. Cieľom návrhy novely je najmä:

• rozšíriť pôsobnosť Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny zrušiť potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ktoré zodpovedá vysokokvalifikovanému zamestnaniu (na účel udelenia modrej karty) a viesť centrálnu evidenciu vydaných a zrušených potvrdení o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ktoré zodpovedá vysokokvalifikovanému zamestnaniu, vydaných a zrušených potvrdení o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta a vydaných a odňatých povolení na zamestnanie;
• rozšíriť pôsobnosť úradu vydávať a zrušiť potvrdenie o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta (na účel udelenia prechodného pobytu na účel zamestnania, tzv. jednotné povolenie na pobyt) a viesť evidenciu vydaných a zrušených potvrdení o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta a vydaných a odňatých povolení na zamestnanie;
• ustanoviť podmienky zamestnávania štátneho príslušníka tretej krajiny,
• zjednodušiť podmienky vstupu štátneho príslušníka tretej krajiny na slovenský trh práce prostredníctvom tzv. jednotného povolenia na pobyt – prechodného pobytu na účel zamestnania, udeleného na základe úradom vydaného potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, resp. ústredím vydaného potvrdenia o možnosti obsadenia voľného pracovného miesta, ktoré zodpovedá vysokokvalifikovanému zamestnaniu;
• rozšíriť kategóriu štátnych príslušníkov tretích krajín, u ktorých sa nevyžaduje povolenie na zamestnanie;
• ustanoviť povinnosť zamestnávateľa oznámiť úradu voľné pracovné miesta, ich počet a charakteristiku pred podaním žiadosti o
  • vydanie povolenia na zamestnanie pre vybrané skupiny štátnych príslušníkov tretích krajín,
  • udelenie prechodného pobytu na účel zamestnania pre štátneho príslušníka tretej krajiny a
  • vydanie modrej karty pre štátneho príslušníka tretej krajiny;
• ustanoviť povinnosť tuzemskej právnickej osoby alebo tuzemskej fyzickej osoby pred uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dôjde k vyslaniu štátnych príslušníkov tretej krajiny k výkonu práce na územie Slovenskej republiky, odsúhlasiť s úradom počty a profesie vyslaných zamestnancov a dobu ich vyslania;
• spresniť povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občana členského štátu Európskej únie a štátneho príslušníka tretej krajiny.

Zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní

Nanovo sa definuje nelegálne zamestnávanie a nelegálnu prácu štátnych príslušníkov tretích krajín, a to najmä s ohľadom na zavedenie nových inštitútov v tejto oblasti (napr. jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie). Nelegálne zamestnávanie a nelegálna práca štátnych príslušníkov tretích krajín sa vymedzuje ako nedodržanie podmienok na ich zamestnávanie uvedených v zákone o službách zamestnanosti.

Zákon o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky

Zovšeobecňuje sa pôsobnosť súdov s azylovou agendou a s cudzineckou agendou.

Zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi

V súlade s prepracovaným znením tzv. Dublinského nariadenia sa dopĺňa, že na účely právnej pomoci sa pod azylovou vecou rozumie aj konanie o odovzdaní cudzinca do iného štátu, ktorý je zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o azyl;

• precizuje sa režim menovania členov Rady Centra právnej pomoci;
• zavádza nemožnosť advokáta alebo mediátora podať odvolanie proti rozhodnutiam centra o určení advokáta alebo mediátora a rozhodnutiam o zmene mediátora alebo advokáta;
• zavádza nový režim nemožnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa priznáva nárok na poskytnutie právnej pomoci, keďže neprávoplatné rozhodnutie je prekážkou poskytovania právnej pomoci. 

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2457/Novely_predpisov_upravujucich_azylovu_a_cudzinecku_problematiku_zosuladia_nase_pravo_s_europskym.html

V prípade Bednár proti Slovenskej republike sa sťažovateľ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval na neprimeranú dĺžku vnútroštátneho konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín a Okresnom súde Námestovo, ako aj na nemožnosť získania náhrady za toto porušenie v rozpore s článkom 13 Dohovoru. Dĺžkou napadnutého konania sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý sťažnosť sťažovateľa podľa článku 127 ústavy odmietol okrem iného aj z toho dôvodu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti na ústavný súd nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu Dolný Kubín. Vo vzťahu k prieťahom v konaní pred Okresným súdom Námestovo ústavný súd poznamenal, že sťažovateľ síce podal sťažnosť predsedovi dotknutého súdu, ale nedal mu dostatočný čas na nápravu. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP sa v rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nepodal ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu, ako aj, že sa mohol domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto ohľade ESĽP odkázal na prípady Komanický proti Slovenskej republike a Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike. Problematická povaha tohto prostriedku nápravy bola navyše zdôraznená v prípadoch ako je tento, kedy jedno konanie prebiehalo pred viacerými súdmi. ESĽP následne poznamenal, že doba braná do úvahy začala plynúť 7. januára 2005 a stále neskončila. Rozhodovanie o žalobe sťažovateľa teda trvá už viac ako osem rokov a pol roka na jednom stupni konania pred dvoma rôznymi súdmi, pričom konanie bolo na dva a pol roka prerušené do výsledku iného konania. Preto sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania ESĽP poznamenal, že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Okrem toho ESĽP konštatoval aj porušenie článku 13 Dohovoru keď dospel k záveru, že za daných okolností sťažovateľ nemal k dispozícii účinný prostriedok nápravy. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 a 13 Dohovoru ESĽP priznal pánovi Bednárovi 5 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu výdavkov a nákladov zamietol, keďže sťažovateľ nepredložil žiadne dokumenty na podporu svojho nároku.

V prípade Frigo proti Slovenskej republike sa sťažovateľ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval na neprimeranú dĺžku vnútroštátneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II. Dĺžkou napadnutého konania sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý osobitne preskúmal dĺžku konania o žalobe a osobitné dĺžku konania o priznaní trov konania. Uviedol, že sťažnosť na dĺžku konania o žalobe bola podaná oneskorene, nakoľko súd už o žalobe rozhodol, a v následnom konaní o trovách konaniach prieťahy nezistil. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP pripomenul, že v súlade so svojou judikatúrou preskúmava celkovú dĺžku namietaných konaní, a že článok 35 Dohovoru umožňuje dostatočnú a vhodnú nápravu iba v prípadoch, v ktorých je umožnené preskúmavanie konaní ako celku. V predmetnom konaní prístup ústavného súdu naznačuje, že vo vzťahu k rôznym štádiám konania musia byť podávané osobitné sťažnosti. Takýto prístup však vylučuje preskúmavanie dĺžky konania ako celku a vedie k výsledku, ktorý je nezlučiteľný s praxou ESĽP. Sťažnosť preto vyhlásil za prijateľnú. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania ESĽP poznamenal, že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal pánovi Frigovi 10 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy.

V prípade Klinovská proti Slovenskej republike sa sťažovateľ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval na neprimeranú dĺžku vnútroštátneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I, ako aj na nemožnosť získania náhrady za toto porušenie v rozpore s článkom 13 Dohovoru. Dĺžkou napadnutého konania sa zaoberal aj ústavný súd, ktorý sťažnosť sťažovateľa podľa článku 127 ústavy odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd uviedol, že sťažovateľka v priebehu konania podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu, ktorý zjednal nápravu a v konaní sa ďalej pokračovalo efektívne a bez ďalších prieťahov. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP sa v rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľka nepodala ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu, ako aj, že sa mohla domôcť finančného odškodnenia za prípadné prieťahy zistené predsedom dotknutého súdu prostredníctvom žaloby o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto ohľade ESĽP odkázal na rozsudky Komanický proti Slovenskej republike a Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a sťažnosť vyhlásil za prijateľnú. Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania ESĽP poznamenal, že bola neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru. Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 a 13 Dohovoru ESĽP priznal pani Klinovskej 5 500 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu výdavkov a nákladov zamietol, keďže sťažovateľka nepredložila žiadne dokumenty na podporu svojho nároku.

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2481/Rozsudky_ESLP_z_8__oktobra_2013_Bednar_proti_SR__Frigo_proti_SR_a_Klinovska_proti_SR.html

trestná zodpovednosť právnickej osoby

Zákon – Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov 91/2016 | Paragraf/y: § 4

„Verím, že tento zákon bude slúžiť ako účinný nástroj na boj proti množstvu nielen ekonomických trestných činov, ale napríklad aj v oblasti obchodovania s ľuďmi či organizovanej kriminalite,“povedal minister spravodlivosti Tomáš Borec. Minister zároveň zdôraznil, že zákon je namierený iba proti firmám, ktoré sú využívané na páchanie trestnej činnosti. „V zákone sú poistky na to, aby firma nemohla byť postihnutá, ak si riadne plní svoje zákonné povinnosti,“ dodal.

Oproti v minulosti predloženým návrhom zákonov o trestnej zodpovednosti právnických osôb predkladaný návrh zákona dôslednejšie rieši dopady odsúdenia právnickej osoby a straty podmienky bezúhonnosti právnickej osoby v konaniach podľa osobitných právnych predpisov, ako aj otázku prechodu trestnej zodpovednosti na právneho nástupcu právnej osoby, bez čoho by zákon bol len bezzubým nástrojom ťažko využívaným v praxi. Návrh zákona má aj významný presah do oblastí obchodného práva a pokrýva širší katalóg trestných činov pri ktorých vzniká trestná zodpovednosť právnickej osoby (napríklad o trestné činy daňové, všetky hospodárske trestné činy a pod.)

Osobitný zákon

Návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb zavádza trestnú zodpovednosť právnických osôb formou takzvanej pravej trestnej zodpovednosti (súčasný slovenský právny poriadok pozná iba takzvanú nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb, keď je možné ukladať tzv. ochranné opatrenia – zhabanie peňažnej čiastky a zhabanie majetku). Návrh nového zákona už priamo upravuje podmienky trestnej zodpovednosti právnických osôb, druhy trestov, ako aj trestné konanie proti právnickým osobám.

Osobitosťou zákona je, že sa v rámci neho novelizuje ďalších vyše sedemdesiat zákonov, v ktorých sa zavádza preukazovanie bezúhonnosti právnických osôb po vzore preukazovania bezúhonnosti fyzických osôb. Takýmto spôsobom sa napríklad umožní z verejných obstarávaní vylúčiť firmy, pomocou ktorých sa páchajú trestné činy. Z hľadiska počtu novelizačných článkov ide o jeden z najrozsiahlejších zákonov.

Zákon zakladá trestnú zodpovednosť právnických osôb za vybrané trestné činy definované v osobitnej časti Trestného zákona (najmä všetky majetkové a hospodárske trestné činy, daňové trestné činy, trestné činy vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná a trestné činy vyplývajúce z právne záväzných aktov Európskej únie). Trestná zodpovednosť právnickej osoby nie je podmienená vyvodením trestnej zodpovednosti voči fyzickej osobe, ani zistením, ktorá z fyzických osôb trestný čin spáchala. Zákon upravuje aj prechod trestnej zodpovednostiprávnickej osoby na jej právnych nástupcov.

Tresty aj za extrémizmus

Trestná zodpovednosť právnickej osoby vzniká, ak bol trestný čin spáchaný v jej záujme alebo v rámci jej činnosti alebo jej prostredníctvom a spáchal ho

1. štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, alebo iná osoba, ktorá je oprávnená menom právnickej osoby alebo za právnickú osobu konať,
2. ten, kto u tejto právnickej osoby vykonáva riadiacu činnosť,
3. ten, kto u tejto právnickej osoby vykonáva kontrolnú činnosť alebo dohľad, aj keď nemá iný vzťah k právnickej osobe,
4. ten, kto vykonáva rozhodujúci vplyv na riadenie tejto právnickej osoby, ak jeho konanie bolo aspoň jednou z podmienok zakladajúcich trestnú zodpovednosť právnickej osoby, alebo
5. iný zamestnanec alebo osoba v obdobnom postavení pri plnení pracovných úloh alebo iných úloh pre právnickú osobu vykonaných na základe rozhodnutia, schválenia alebo pokynu orgánov právnickej osoby alebo osoby uvedenej v písmenách a) až d).

V súvislosti so vznikom trestnej zodpovednosti právnickej osoby za spáchanie trestného činu jej zamestnancom návrh súčasne ustanovuje liberačné dôvody, pri splnení ktorých trestná zodpovednosť právnickej osoby za takéto trestné činy nevzniká. Obavy, že firmy budú postihované za každý trestný čin ich zamestnancov, sú preto neopodstatnené.

Medzi právnické osoby, na ktoré sa tento zákon vzťahuje, sú zaradené aj politické strany, ktoré budú môcť byť postihované, a to rovnako ako pri ostatných právnických osobách aj za trestné činy extrémizmu.

Medzinárodné záväzky

Návrh zákona bol vypracovaný na základe Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky a reflektuje úlohy vyplývajúce z uznesení vlády, najmä z Návrhu opatrení na zabezpečenie plnenia odporúčaní prijatých Pracovnou skupinou OECD pre úplatkárstvo v medzinárodných obchodných transakciách pre Slovenskú republiku v rámci Fázy 3 hodnotení (uznesenie č. 137/2013) a Akčného plánu boja proti daňovým podvodom na roky 2012 až 2016 (uznesenie č. 235/2012). Návrh zákona súčasne napĺňa mnohé medzinárodné záväzky vyplývajúce ako z práva EÚ, tak aj z viacstranných medzinárodných dohovorov.

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2553/Za_trestne_ciny_bude_mozne_postihovat_aj_firmy.html

spotrebiteľské spory

Zákon – Civilný sporový poriadok 160/2015 | Paragraf/y: § 290

Práve chýbajúca regulácia v oblasti spotrebiteľskej arbitráže predstavuje jedno z najslabších miest v systéme ochrany práv spotrebiteľov. Často sa tak stávalo, že vinou nespravodlivých rozhodnutí súkromných súdov a následných exekúcií ľudia prichádzali o svoje majetky aj pre drobné dlžoby.

„Dnes máme na stole systémové riešenie, ktoré podstatným spôsobom zvýši úroveň ochrany práv spotrebiteľov,“ povedal minister spravodlivosti Tomáš Borec. Návrh zákona bol dnes daný do pripomienkového konania, ak prejde celým legislatívnym procesom, účinnosť by mal nadobudnúť v prvej polovici budúceho roka.

Ministerstvo spravodlivosti SR upozorňuje, že občania sa môžu brániť voči nespravodlivým rozhodcovským rozsudkom už v súčasnosti. Dôležité je však čo najskôr vyhľadať kvalifikovanú právnu pomoc, či už prostredníctvom advokáta, alebo v prípade hmotnej núdze prostredníctvom Centra právnej pomoci.

Jedným z nedostatkov súčasnej právnej úpravy je to, že spotrebitelia často nevedia, že sa v úverových zmluvách zaväzujú riešiť spory z týchto zmlúv nie pred všeobecným súdom, ale pred rozhodcovským súdom. Po novom preto bude musieť byť rozhodcovská zmluva obsahovo aj formálne oddelená od spotrebiteľskej zmluvy a nebude môcť byť zakomponovaná „milimetrovým písmom“ v záverečných ustanoveniach zmluvy.

Súdy pod dohľadom

Navrhovaný zákon zavádza licencovanie rozhodcovských súdov Ministerstvom spravodlivosti SR. Bez udelenej licencie súdy nebudú môcť rozhodovať v spotrebiteľských sporoch. Zavádzajú sa prísne podmienky na výkon funkcie rozhodcov, ktorí budú spadať pod dohľad Ministerstva spravodlivosti SR s možnosťou ich disciplinárneho stíhania.

Ak by aj rozhodcovský súd nerozhodoval v súlade s pravidlami ochrany spotrebiteľov, posilňuje sa možnosť napadnúť vydaný rozhodcovský rozsudok žalobou na všeobecnom súde. Exekútor pri upovedomení o začatí exekúcie bude dokonca povinný poučiť spotrebiteľa o možnosti napadnúť rozhodnutie žalobou, pričom v rámci poučenia mu bude povinný zaslať aj vzor žaloby.

Obchodná arbitráž

Okrem návrhu nového zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní MS SR dáva do pripomienkového konania aj návrh zmien pôvodného zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého sa bude postupovať pri klasickej obchodnej arbitráži. Vďaka odčleneniu úpravy spotrebiteľského rozhodcovského konania do osobitného zákona sa umožnilo zachovať flexibilné pravidlá pre riešenie čisto obchodných sporov, kde by prísna regulácia nebola namieste. Žaloby proti rozhodnutiam v obchodnej arbitráži budú naďalej prísne limitované v súlade s medzinárodnými pravidlami UNCITRAL. Vďaka tomu budú mať podnikatelia rýchly a efektívny nástroj riešenia svojich sporov bez nutnosti obracať sa na preťažené štátne súdy.

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2556/Sudna_ochrana_prav_spotrebitelov_sa_dostane_na_novu_uroven.html

Dňa 1. decembra 2011 nadobudol účinnosť zákon č. 406/2011 Z.z. o dobrovoľníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Na základe ust. § 3 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona „dobrovoľník vykonáva dobrovoľnícku činnosť najmä pri tvorbe, ochrane, udržiavaní alebo zlepšovaní životného prostredia, pri starostlivosti o ochranu a zachovanie kultúrneho dedičstva a pri organizovaní kultúrnych, športových, telovýchovných, charitatívnych, vzdelávacích a osvetových podujatí,“.

Z uvedeného vyplýva, že dobrovoľnícku činnosť je možné využiť aj pri organizovaní športových podujatí. Z dikcie citovaného ustanovenia je zrejmé, že môže ísť o verejné i neverejné športové podujatie.

Zákon o dobrovoľníctve priniesol inštitucionalizáciu a právnu reguláciu toho, čo v rovine „občianskej výpomoci“ v praxi existuje už dlhé roky.

Takmer v každom väčšom i menšom športovom klube existujú usilovní nadšenci, pomocníci, ktorí z rôznych dôvodov týždeň čo týždeň bezodplatne pomáhajú športovému klubu pri organizovaní športových podujatí detí, mládeže i dospelých, bez ktorých by šport fungoval len veľmi ťažko. Sú to bývalí športovci, rodičia či príbuzní športovcov, sympatizanti športového klubu alebo funkcionári klubu v čestných (neplatených) funkciách alebo členovia klubu bez pracovnoprávneho alebo iného obdobného vzťahu ku športovému klubu.

Je slušné nahradiť týmto ľuďom preukázateľné náklady, ktoré im v súvislosti s výkonom ich dobrovoľníckej činnosti vznikli alebo im zabezpečiť potrebné pomôcky na vykonávanie dobrovoľníckej činnosti pre športový klub (prijímateľa dobrovoľníckej činnosti). Toto je jednou z hlavných myšlienok zákona o dobrovoľníctve. Takto uhradené/refundované výdavky dobrovoľníkov sa stávajú pre športový klub ako prijímateľa dobrovoľníckej činnosti riadnymi (legitímnymi i legálnymi) výdavkami v ich účtovníctve, ktoré nie je treba riešiť z „iných bočných zdrojov“.

V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že úhrada, ktorú dobrovoľník obdrží ako náhradu za vynaložené náklady súvisiace s výkonom dobrovoľníckej činnosti, nemôže mať charakter odmeny. Plnenie, ktoré bude takto poskytnuté dobrovoľníkovi nemôže mať najmä povahu odmeny za realizované pracovné úkony (lebo sa nejedná o prácu v pracovno-právnom slova zmysle, ale o bezodplatnú činnosť dobrovoľníka) ani peňažného plnenia (zmluvnej odplaty) za iné výkony alebo služby poskytnuté dobrovoľníkom v prospech športového klubu. Je preto potrebné v príslušných zmluvných vzťahoch jasne diferencovať medzi pracovnoprávnym plnením – mzdou, odmenou za prácu, odmenou za zhotovenie/vykonanie diela, či autorským honorárom (pracovná zmluva, dohoda o vykonaní práce, zmluva o dielo, autorská zmluva a pod.) a plnením, ktoré sa poskytuje fyzickej osobe podľa zákona č. 406/2011 Z. z., ktorým sa dobrovoľníkovi nahrádzajú (niektoré) náklady spojené s výkonom dobrovoľníckej činnosti, neplatí sa mu odmena za dobrovoľnícku činnosť ako takú.

Problematické je posudzovanie dobrovoľníckej činnosti pri členoch a funkcionároch športových klubov vo vzťahu k činnosti pre „svoj“ klub. Ak napr. člen orgánu občianskeho združenia (funkcionár) plní svoje základné povinnosti a úlohy podľa stanov združenia, plnenie týchto povinností zrejme nebude môcť byť považované za vykonávanie dobrovoľníckej činnosti, aj keď činnosť funkcionára je vykonávaná bezodplatne. S prijatím funkcie prijal funkcionár aj povinnosť vykonávať za vopred známych podmienok (spravidla bezodplatne, ak neide o pracovnoprávny alebo iný obdobný vzťah) povinnosti uvedené v stanovách združenia. Ak by však funkcionár vykonával bezodplatne činnosť mimo rámca bežného výkonu funkcie podľa stanov (napr. účasť na športovom charitatívnom projekte), takáto činnosť by mohlo/mala byť považovaná za dobrovoľnícku činnosť.

Na základe uvedeného je možné uzavrieť, že ak osobe vyplýva povinnosť vykonávať činnost pre právnickú osobu z určitého právneho vzťahu (okrem dobrovoľníckej zmluvy) už to nie je dobrovoľnícka činnosť ale iná činnosť vykonávaná na základe príslušného právného vzťahu. To platí aj pre členov a funkcionárov občianskeho združenia. Rozhodujúce je, k čomu sa konkrétna osoba zaviazala dobrovoľným prijatím členstva, resp. funkcie v občianskom združení podľa stanov združenia. 

Vzťah medzi dobrovoľníkom a športovým klubom ako organizátorom športového podujatia, ktorý je podľa uvedeného zákona „prijímateľom dobrovoľníckej činnosti“ upravuje zmluva, ktorá môže byť uzavretá ústne aj písomne. Prijímateľ dobrovoľníckej činnosti v rámci svojej činnosti vyberá a pripravuje dobrovoľníkov na výkon dobrovoľníckej činnosti a uzatvára s nimi zmluvu, ktorej náležitosti takejto zmluvy sú upravené v ust. § 6 zákona o dobrovoľníctve.

V prípade organizovania športových podujatí je len na športovom klube a dobrovoľníkovi, či uzatvoria niečo ako rámcovú dobrovoľnícku zmluvu, napríklad na 1 rok alebo na jeden súťažný ročník s tým, že dobrovoľník príde len na to podujatie, na ktorom bude potrebný alebo sa uzatvorí takáto zmluva na každé podujatie osobitne. Trvanie vykonávania dobrovoľníckej činnosti nemusí byť presne uvedené v hodinách, úplne postačí určiť, že: „Dobrovoľník bude vykonávať dobrovoľnícku činnosť v čase konania podujatia XY.“

Prijímateľ dobrovoľníckej činnosti môže po dohode s dobrovoľníkom uzavrieť poistenie zodpovednosti za ním spôsobenú škodu a v prospech dobrovoľníka aj poistenie pre prípad jeho úrazu.

Prijímateľ dobrovoľníckej činnosti je v zákonom ustanovenom rozsahu /§ 4 ods. 3 písm. a) až d) zákona o dobrovoľníctve/ oprávnený na účely zabezpečenia výkonu dobrovoľníckej činnosti spracúvať osobné údaje dobrovoľníka, jeho zákonného zástupcu a zodpovednej plnoletej fyzickej osoby pod dozorom, ktorej maloletý starší ako 15 rokov vykonáva dobrovoľnícku činnosť, ako aj údaje týkajúce sa výkonu dobrovoľníckej činnosti v súlade s ochranou osobných údajov podľa osobitného zákona.

Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov bol v § 9 odseku 2 doplnený písmenom y), na základe čoho sa za príjmy oslobodené od dane považujú aj „plnenia poskytované dobrovoľníkovi podľa osobitného predpisu“ /§ 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 406/2011 Z.z. o dobrovoľníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov/ – ide najmä o výdavky na stravovanie a ubytovanie dobrovoľníka a jeho dopravu na miesto výkonu dobrovoľníckej činnosti a späť (stravné, cestovné náhrady), príspevok na úhradu nevyhnutných výdavkov na vykonávanie dobrovoľníckej činnosti, poskytnutie jednotného oblečenia alebo iného vybavenia.

Na základe zmeny § 50 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona je daňovník (fyzická osoba) oprávnený poukázať ním určenej právnickej osobe podiel zaplatenej dane do výšky 3%, ak ide o daňovníka, ktorý v zdaňovacom období, ktorého sa vyhlásenie týka, vykonával dobrovoľnícku činnosť podľa osobitného predpisu (§ 3 ods. 1 zákona č. 406/2011 Z.z.) počas najmenej 40 hodín v zdaňovacom období a predloží o tom písomné potvrdenie podľa osobitného predpisu (§ 4 ods. 9 a § 5 ods. 6 zákona č. 406/2011 Z.z.).

Zákon č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov na základe dopneného § 103 ods. 5 ustanovuje, že:

„(5) Obec môže ustanoviť všeobecne záväzným nariadením, že jedným z kritérií pre oslobodenie alebo zníženie miestnej dane, miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady bude vykonávanie dobrovoľníckej činnosti podľa osobitného predpisu v prospech obce na podporu plnenia jej úloh.“.

Pre športové kluby, ktoré by chceli využiť písomnú formu zmluvy o dobrovoľnickej čínnosti prinášame VZOR ZMLUVY.

O výkone dobrovoľníckej činnosti je vhodné robiť časovú evidenciu jej realizácie (výkaz dobrovoľníckej činnosti – VZOR VÝKAZU), ktorú podpíše dobrovoľník a príslušná osoba za prijímateľa dobrovoľníckej činosti. Z výkonu dobrovoľníckej činnosti je vhodné/účelné urobiť si aj fotodokumentáciu.

V prípade daňovej kontroly zo strany správcu dane, ktorý môže kontrolovať oprávnenosť vyhotovenia potvrdenia o výkone dobrovoľníckej činnosti v zmysle § 4 ods. 9 alebo § 5 ods. 6 zákona o dobrovoľníctve, bude možné spoľahlivo preukázať, že dobrovoľnícka činnosť bola aj reálne vykonaná a potvrdenie nebolo vydané fiktívne s podvodným úmyslom iba na účel získania neoprávnenej možnosti dobrovoľníka odviesť 3% podielu zaplatenej dane z príjmov ním určenej právnickej osobe, ktorá môže byť prijímateľom asignovanej dane, hoci „svojmu“ športovému klubu.

Zmluva o vykonaní dobrovoľníckej činnosti ma potenciál byť dôležitým doplnkovým nástrojom slúžiacim na legálne a transparentné financovanie a zabezpečenie organizovania športových podujatí, na ceste k prehĺbeniu dôvery v šport a športové organizácie. Inštitút dobrovoľníctva pri vykonaní viac ako 40 hodín dobrovoľníckej činnosti ročne prináša tiež možnosť

Ďalšie praktické informácie o dobrovoľníckej zmluve nájdete v odbornom príspevku Igora Šumichrasta s názvom “Dobrovoľnícka zmluva v praxi” publikovanom na Centrálnom portáli neziskového sektoru www.1snsc.sk.

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2562/Zmluva_o_vykonani_dobrovolnickej_cinnosti_-_nastroj_na_zabezpecenie_organizovania_sportovych_podujati_.html

Ministerstvo vnútra predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh vyhlášky o podrobnostiach o kamerovom zabezpečovacom systéme. Jeho vypracovanie vyplýva zo zákona č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zavádza povinnosť zriadiť kamerový zabezpečovací systém na niektorých verejných športových podujatiach. Národná rada SR schválila tento zákon 4. decembra 2013 s účinnosťou od 1. februára 2014, keď ním bola zároveň zrušená vyhláška č. 332/2009 Z. z. o kamerovom zabezpečovacom systéme.

Rozdiel medzi návrhom novej vyhlášky v porovnaní so zrušenou vyhláškou je predovšetkým vo zvýšených nárokoch na minimálne technické požiadavky systému.

Využitie kamerového systému

• Dôvodom zriadenia kamerového zabezpečovacieho systému je snaha o zamedzenie prejavov diváckeho násilia, extrémizmu a vandalizmu na verejných športových podujatiach.Ide o jeden z preventívnych prostriedkov ako predchádzať protiprávnemu konaniu.
• Vyhotovené záznamy je možné podľa zákona využiť na účely trestného, priestupkového, správneho, občianskeho alebo disciplinárneho konania. Kamerový systém bude tiež slúžiť na identifikáciu osôb, ktorým bola uložená sankcia v podobe zákazu účasti na verejných podujatiach, a na základe tejto identifikácie sa takejto osobe neumožní vstup na podujatie.

Kde je kamerový systém povinný

• Kamerový zabezpečovací systém je povinný zriadiť organizátor rizikového podujatia.
• Povinný je ho zriadiť aj organizátor podujatia na futbalovom alebo hokejovom podujatí najvyššej celoštátnej súťaže v kategórii dospelých, a ak to ustanovujú požiadavky medzinárodnej športovej organizácie alebo národného športového zväzu.

Fungovanie a zloženie kamerového systému

Kamerový zabezpečovací systém umožní v čase konania verejného športového podujatia nepretržité monitorovanie priestorov a identifikáciu fyzickej osoby alebo iného predmetu a zabezpečí záznam v digitálnej forme.

Skladá sa z identifikačného podsystému a monitorovacieho podsystému.

• Identifikačný podsystém tvoria kamera, vyhodnocovacie zariadenie a softvér. Umiestňuje sa pri vchodoch a východoch športového zariadenia a slúži na snímanie tváre osôb a ich porovnávanie s evidenciami informačného systému o bezpečnosti na športových podujatiach. V prípade, že sa nasnímaná osoba nachádza v evidencii informačného systému, identifikačný podsystém na to vhodným spôsobom upozorní.
• Monitorovací podsystém tvoria kamera, softvér, prenosová sústava, digitálne záznamové zariadenie a zobrazovacie zariadenie. Umiestňuje sa v priestoroch športového zariadenia a slúži na snímanie osôb, uchovávanie záznamu z kamier a zároveň zobrazuje záznamy na zobrazovacom zariadení. Oproti zrušenej vyhláške sa ustanovuje, že svetelné podmienky pri snímaní kamerovým monitorovacím systémom musia byť také, aby bolo možné jednoznačne identifikovať fyzickú osobu alebo iný predmet.

Kamerový zabezpečovací systém musí byť zriadený tak, aby nezasahoval do súkromia fyzických osôb, ktoré nie sú účastníkmi podujatia. Priestory monitorované kamerovým systémom musia byť zreteľne označené ako monitorované.

Účinnosť vyhlášky sa navrhuje od 1. augusta 2014. Kamerový systém zriadený podľa doterajších predpisov musí byť v súlade s touto vyhláškou do 31. decembra 2014. 

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2669/Pripravovana_vyhlaska_o_kamerovych_zabezpecovacich_systemoch_zvysuje_naroky_na_minimalne_technicke_poziadavky.html

Pán Róbert Čačko, odsúdený v trestnom konaní v zmysle zásady trikrát a dosť na trest odňatia slobody na doživotie s vylúčením možnosti podmienečného prepustenia, sa sťažoval, že uložením tohto trestu došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Ďalej podľa článku 13 Dohovoru namietal, že nemal v tomto ohľade k dispozícii na vnútroštátnej úrovni účinný prostriedok nápravy, pretože jeho sťažnosť podľa článku 127 ústavy bola odložená listom sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bez ďalšieho procesného postupu z dôvodu, že nespĺňala formálne požiadavky na podanie ústavnej sťažnosti. Napokon namietal porušenie článkov 5, 6, 8, 13 a 14 Dohovoru, ako aj článku 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru.

Európsky súd rozsudkom z 22. júla 2014 vyhlásil za prijateľné obe námietky sťažovateľa. Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti vo vzťahu k článku 3 posudzovaného aj v spojení s článkom 13 Dohovoru, európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nerešpektovaním formálnych požiadaviek na podanie ústavnej sťažnosti náležite nevyčerpal všetky vnútroštátne prostriedky nápravy. V tejto súvislosti európsky súd poznamenal, že za účelom vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy sťažovateľ urobil všetko, čo sa od neho očakávalo. Konkrétne podotkol, že v čase odloženia jeho podania ústavným súdom bez ďalšieho procesného postupu už uplynula dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti, pričom ústavný súd sa vôbec nezaoberal jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na povinnosť právneho zastúpenia, ani mu neposkytol žiadnu lehotu na odstránenie nedostatkov jeho podania.

Na druhej strane sa však európsky súd stotožnil s argumentáciou vlády vo vzťahu k podstate sťažnosti, keď v rozsudku konštatoval, že v kontexte skutkových okolností prípadu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa článku 3 Dohovoru. V tejto súvislosti európsky súd vzal do úvahy, že počnúc od 1. januára 2010, teda v relatívne krátkom čase po odsúdení sťažovateľa a po podaní jeho sťažnosti, sa zmenila jeho situácia v tom, že s účinnosťou od tohto dňa došlo na Slovensku k novelizácii relevantných ustanovení Trestného zákona zákonom č. 576/2009 Z. z., ktorý zakotvil možnosť podmienečného prepustenia z uloženého doživotného trestu odňatia slobody po odpykaní 25 rokov trestu, pričom táto právna úprava sa vzťahuje aj na prípad sťažovateľa. Za daných okolností európsky súd dospel k záveru, že vnútroštátne právo poskytuje sťažovateľovi možnosť súdneho preskúmania uloženého trestu odňatia slobody na doživotie, pričom tento mechanizmus spĺňa kritériá, ktoré stanovil vo svojej vlastnej judikatúre. Okrem toho európsky súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ sa počas podstatnej časti obdobia pokúšal domôcť nápravy pred všeobecnými súdmi prostredníctvom dovolania, ako aj na ústavnom súde prostredníctvom ústavnej sťažnosti. Za daných okolností preto dospel k záveru, že nie je potrebné aby sa zaoberal existenciou inštitútu milosti prezidenta, na ktorý ešte odkazovala vláda. Napokon, berúc do úvahy možnosti, ktoré poskytovala sťažovateľovi vnútroštátna právna úprava, európsky súd tiež konštatoval, že nedošlo ani k porušeniu článku 13 Dohovoru posudzovaného v kontexte článku 3. Zvyšné námietky sťažovateľa európsky súd odmietol z dôvodu zjavnej nepodloženosti. 

Autor
Mgr. Michael Válek

Zdroj
http://www.ucps.sk/clanok–2703/Rozhodnutie_ESLP_v_pripade_Cacko_proti_SR.html