Abstrakt

Príspevok sa zaoberá niektorými vybranými otázkami návrhu transpozície smernice Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2019/771 z20. mája 2019 ourčitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 asmernica 2009/22/ES azrušuje smernica 1999/44/ES a smernice Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2019/770 z20. mája 2019 ourčitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb do slovenského právneho poriadku. Návrh počíta nielen snovou rubrikou občianskeho zákonníka, ktorá bude riešiť osobitosti zmlúv s digitálnym plnením, ale výraznejším spôsobom zasiahne aj do právnej úpravy spotrebiteľskej kúpnej zmluvy. Príspevok sa vrámci slovenského systému implementácie uvedených smerníc sústredí predovšetkým na problematiku navrhovaného konceptu nesúladu digitálneho plnenia so zmluvou a s tým súvisiacimi otázkami prostriedkov nápravy a ich uplatňovaním zo strany spotrebiteľa. Zároveň poukazuje na niektoré nové konštrukcie, ktoré v súlade so zásadou úplnej harmonizácie, na ktorej sú obe smernice vybudované, musia byť inkorporované do slovenského právneho poriadku a z ktorých niektoré sa nestretli s úplným pochopením odbornej verejnosti.

Abstrakt EN: The paper deals with some selected issues of the draft transposition of Directive (EU) 2019/771 of the European Parliament and of the Council of 20 May 2019 on certain aspects concerning contracts for the sale of goods, amending Regulation (EU) 2017/2394 and Directive 2009/22/EC and repealing Directive 1999/44/EC and Directive (EU) 2019/770 of the European Parliament and of the Council of 20 May 2019 on certain aspects concerning contracts for the supply of digital content and digital services into Slovak law. The proposal envisages not only a new section of the Civil Code that will address the specificities of contracts for the supply of digital content and digital services but will also have a significant impact on the regulation of consumer sales contracts. Within the Slovak system of implementation of appropriate measures as required by above-mentioned directives, the paper focuses in particular on the proposed concept of conformity of the digital content or digital service with the contract and related issues such as of remedies and their application by the consumers. At the same time, it points out some new constructions which, in accordance with the principle of full harmonisation on which both directives are built, must be incorporated into the Slovak legal order and some of which have not been fully understood by the professional public.

ÚVOD 

Rovnako ako iným členským krajinám EÚ aj Slovensku vznikla v nadväznosti na prijatie smernice o zmluvách o predaji tovaru(4) (ďalej aj SGD alebo smernica opredaji tovaru) asmernice ozmluvách ododávaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb(5) (ďalej aj DCD alebo smernica o digitálnom obsahu) povinnosť transponovať tieto smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Ich transpozícia spadá na Slovensku do agendy Ministerstva hospodárstva, ktoré sa v tejto súvislosti rozhodlo pripraviť úplne nový široko koncipovaný zákon o ochrane spotrebiteľa a v nadväznosti naň novelizovať Občiansky zákonník(6) a ďalšie právne predpisy. Plány ministerstva sa však doposiaľ nepodarilo uskutočniť a DCD ani SGD neboli ani viac ako rok po uplynutí transpozičnej lehoty do slovenského právneho poriadku implementované. 

V januári 2022 bol vrámci medzirezortného pripomienkového konania predstavený úplne nový zákon o ochrane spotrebiteľa, reakciou na ktorý bolo predloženie takmer 800 pripomienok, ktorých vyhodnotenie momentálne prebieha. Nie je ale vôbec isté, či bude legislatívny proces pokračovať ešte v tomto roku, skôr sa javí, že v blízkej dobe nebude transpozičný deficit finálne odstránený. Z tohto dôvodu bude text príspevku vychádzať z analýzy predloženého návrhu novej právnej úpravy a jej porovnania a koexistencie s platnou právnou úpravou. 

Primárnym predmetom nášho záujmu pre účely analyzovania problematiky transponovania SGD a DCD bude návrh novely Občianskeho zákonníka (ďalej aj „NOZ“), a to najmä s ohľadom na zmeny týkajúce sa spotrebiteľskej kúpnej zmluvy a navrhovanú novú úpravu spotrebiteľskej zmluvy s digitálnym plnením, pričom osobitný dôraz bude v rámci týchto inštitútov kladený najmä na otázky týkajúce sa vadného plnenia, nárokov z neho vyplývajúcich a otázky uplatňovania takýchto nárokov. 

1. K PRÁVNEJ ÚPRAVE SGD A DCD A K ICH PREMIETNUTIU DO VNÚTROŠTÁTNEHO PORIADKU 

Obe smernice (SGD i DCD) sú pomerne široko koncipované a riešia rozsiahlu úpravu, i keď obsahovo ide len o určité čiastkové otázky problematiky spotrebiteľského práva. Boli pripravované, diskutované a aj prijaté spoločne, pričom ich pravidlá sú v prekrývajúcich sa a súvisiacich oblastiach vzájomne prepojené. Na rozdiel od skorších harmonizačných aktov spotrebiteľského práva nebol zvolený prístup minimálnej harmonizácie v podobe voliteľného režimu, ale naopak, smernice obsahujú cielenú a plne harmonizovanú úroveň súboru pravidiel. Členské štáty teda v rámci otázok, ktoré upravujú smernice, nemôžu poskytnúť spotrebiteľom vyššiu (tzv. gold-plating) a samozrejme ani nižšiu úroveň ich ochrany a od smerníc sa môžu v harmonizovanej oblasti odchýliť iba v prípade, ak to smernice výslovne umožňujú (tzv. úplná/maximálna harmonizácia).(7)

Pôsobnosť oboch smerníc je limitovaná na zmluvné vzťahy, ktoré vznikajú medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi, pričom SGD sa obmedzuje na úpravu kúpnej zmluvy, ktorou sa rozumejú iba zmluvy o odplatnom prevode vlastníckeho práva k tovaru aDCD na úpravu zmluvy o odplatnomposkytovaní digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, avšak v oboch prípadoch iba v niektorých ich dielčích aspektoch (napr. súlad plnenia so zmluvou, prostriedky nápravy v prípadoch nesúladu so zmluvou, podmienky uplatňovania nárokov spotrebiteľa, obchodné záruky a pod.). Vo vzťahu ku kategórii odplatnosti a rozsahu poskytovania spotrebiteľskej ochrany priniesla európska úprava nový koncept, v súlade s ktorým sa za odplatné zmluvy považujú aj také zmluvy o poskytovaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, kde protiplnením zo strany spotrebiteľa je iba poskytnutie osobných údajov spotrebiteľa (výnimku tvoria tie prípady, ak obchodník osobné údaje poskytnuté spotrebiteľom spracováva výlučne na účely poskytovania digitálneho obsahu alebo digitálnej služby alebo na účely dodržania zákonných požiadaviek (čl. 3 ods. 1 DCD). 

Pokiaľ ide o vzájomný vzťah oboch smerníc, priesečníky možno identifikovať najmä v prípadoch poskytovania digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, dodávaných na nejakej forme hmotného nosiča resp. v prípadoch tovarov, ktoré obsahujú určité digitálne prvky. 

Vo všeobecnosti platí, že problematiku jednotlivých kategórií digitálneho obsahu, digitálnych služieb a ich dodávania rieši DCD. Menovať možno v tomto kontexte najmä počítačové programy, aplikácie, video súbory, audio súbory, hudobné súbory, digitálne hry, elektronické knihy (e-knihy) alebo iné elektronické publikácie, ale aj digitálne služby, ktoré umožňujú vytváranie, spracúvanie, prístup alebo uchovávanie dát v digitálnej forme vrátane softvéru ako služby, napríklad výmenu video súborov a audio súborov alebo hostiteľské služby pre iné súbory, textové editory alebo hry ponúkané v prostredí kumulovaných serverových výpočtov (cloud computing) a sociálnych médií. 

Na druhej strane úprava SGD zahŕňa pravidlá aplikovateľné na predaj tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami (napr. smartfóny alebo smart hodinky), t. j. SGD sa uplatňuje aj na dodávky digitálneho obsahu alebo digitálnych služieb, ktoré sú súčasťou tovaru alebo sú s ním prepojené v zmysle čl. 2 ods. 5 písm. b) SGD (neprítomnosť digitálneho obsahu alebo digitálnej služby by bránila tomu, aby tovar plnil svoje funkcie) a poskytujú sa spolu s tovarom na základe kúpnej zmluvy. SGD by sa teda mala uplatňovať na zmluvy o predaji tovaru vrátane tovaru s digitálnymi prvkami, ktorý na plnenie svojich funkcií vyžaduje digitálny obsah alebo digitálnu službu, a to aj v prípade, ak digitálny obsah alebo digitálnu službu poskytuje osoba odlišná od predávajúceho. V prípade pochybností, či je digitálny obsah alebo služba, ktoré sú obsiahnuté v tovare alebo sú s nim prepojené, súčasťou kúpnej zmluvy sa má za to, že takýto digitálny obsah alebo služba spadajú do pôsobnosti SGD a vzťahuje sa na ne kúpna zmluva.(8) Výnimku z aplikácie SGD tvoria však také hmotné nosiče, ktoré slúžia výhradne ako nosiče digitálneho obsahu. V takomto prípade sa aplikuje DCD.(9)

Problematike SGD a DCD sa na Slovensku venovala pozornosť už od čias ich návrhov(10) a následne aj po ich schválení.(11) Neprebehla však významnejšia verejná diskusia, ktorá by predchádzala predstaveniu nového zákona implementujúceho pravidlá týchto dvoch smerníc a v rámci ktorej by sa intenzívnejšie diskutovalo ohľadne podoby nového zákona oochrane spotrebiteľa asúvisiacej novely Občianskeho zákonníka. 

Najvýraznejšími zmenami, ktoré prinášajú smernice do pripravovanej vnútroštátnej právnej úpravy sú zjednotenie používaných termínov v súlade s legislatívou EÚ, aktualizácia informačných požiadaviek pri zmluvách uzatváraných na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov obchodníka(12) v súvislosti s digitalizáciou a nová úprava informačných povinností prevádzkovateľov online trhov. Zároveň návrh zákona stanovuje podmienky kompatibility a interoperability digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. Novelou Občianskeho zákonníka (nový § 119a) sa v reakcii na vývoj trhu a zmeny európskej spotrebiteľskej legislatívy majú do právneho poriadku Slovenskej republiky zaviesť definície pojmov – vec s digitálnymi prvkami, digitálny obsah a digitálna služba. Pri všetkých týchto pojmoch sú východiskom definície v DCD, ktoré však neponechávajú veľký priestor na legislatívnu kreativitu. 

Vecou s digitálnymi prvkami je „akákoľvek vec, ktorá obsahuje digitálny obsah alebo digitálnu službu alebo je s digitálnym obsahom alebo digitálnou službou prepojená takým spôsobom, že ich absencia by bránila tomu, aby vec plnila svoje funkcie“ (§ 119a ods. 1 NOZ). Príkladom takejto veci sú napríklad inteligentné hodinky, ktoré môžu svoje funkcie plniť iba prostredníctvom aplikácie, ktorú si spotrebiteľ musí nainštalovať do smartfónu. Aplikácia by potom bola prepojeným digitálnym prvkom (rec. 15 SGD a rec. 21 DCD). Kategória veci s digitálnymi prvkami v sebe teda inkorporuje bežné hmotné veci, ktoré obsahujú digitálny obsah alebo službu, pričom aby bolo možné považovať tovar za tovar s digitálnymi prvkami, musí byť splnená jedna z dvoch podmienok. Buď by absencia digitálneho obsahu alebo digitálnej služby spôsobila, že tovar nie je možné používať so všetkými vymienenými alebo očakávanými funkciami (napr. operačný systém mobilného telefónu; nie však už tie aplikácie, ktoré boli síce do mobilného telefónu nainštalované, avšak ich odinštalovanie nespôsobí stratu funkčnosti) alebo sú digitálny obsah alebo digitálna služba v tovare s digitálnymi prvkami poskytované s týmto tovarom ako jeden tovar, pričom tak ustanovuje aj kúpna zmluva.(13)

Digitálnym obsahom by podľa navrhovanej (všeobecnej) definície novelizovaného Občianskeho zákonníka mali byť „údaje, ktoré sa vytvárajú a dodávajú v digitálnej forme“ (§ 119a NOZ), ako definícia digitálnej služby sa v § 119a ods. 3 NOZ navrhuje formulácia, v rámci ktorej by digitálnou službou bola „služba, ktorá umožňuje vytvárať, spracúvať alebo uchovávať údaje v digitálnej forme alebo mať k takýmto údajom prístup, alebo ktorá umožňuje výmenu alebo akúkoľvek interakciu údajov v digitálnej forme, ktoré nahrávajú alebo vytvárajú užívatelia služby“.(14) Systematické zaradenie definície pojmov veci s digitálnymi prvkami, digitálneho obsahu a digitálnej služby do rubriky OZ, ktorá rieši predmet občianskoprávnych vzťahoch samozrejme vyvoláva otázky, aké postavenie v rámci tejto kategórie budú uvedené inštitúty zastávať. V závislosti od prístupu právnych poriadkov jednotlivých členských štátov, môže byť táto otázka (najmä vo vzťahu k digitálnemu obsahu) riešená odlišne. V niektorých právnych poriadkoch môže byť digitálny obsah považovaný za vec v právnom zmysle, v iných za inú majetkovú hodnotu príp. môže byť vytvorená samostatná kategória vrámci predmetov občianskoprávnych vzťahov. Vzhľadom k navrhovanej definícii digitálneho obsahu vNOZ ako „údajov“ aúzke chápanie kategórie veci vslovenskom právnom prostredí, možno vylúčiť ich podradenie pod kategóriu vecí, čo berúc do úvahy rôznorodý charakter údajov v digitálnej forme a ich povahu (môže ísť o prejavy osobnej povahy, osobné údaje vrátane biometrických údajov alebo o autorské diela(15) ako hudba, počítačový program alebo videohra) je rozumným riešením. Ako najvhodnejšia kategória sa javí byť v slovenskej doktríne v tomto kontexte kategória inej majetkovej hodnoty. Vo vzťahu ku kategorizácii veci s digitálnymi prvkami bude do kategórie veci patriť príslušný hmotný predmet, ktorý aj bude predmetom vlastníckeho práva, avšak obsiahnutý alebo prepojený digitálny obsah alebo služba digitálneho obsahu budú predmetom obligačných práv obdobne, ako je tomu v prípade autorských diel na hmotnom nosiči.(16)

V navrhovanej právnej úprave sa rieši aj ďalšia nová terminológia. V súvislosti so zodpovednosťou obchodníka za vadu, ktorá bola spôsobená „nesprávnym prepojením digitálneho plnenia so zložkami digitálneho prostredia spotrebiteľa alebo začlenením digitálneho plnenia do zložiek digitálneho prostredia spotrebiteľa“ (§ 852h ods. 3 NOZ) sa zavádza pojem integrácia. Anglický pojem „update“ sa v návrhu prekladá ako „aktualizácia“ (napr. § 617 NOZ). Ďalším novým pojmom je digitálne prostredie, ktorým sa rozumie „hardvér, softvér a akékoľvek sieťové pripojenie používané spotrebiteľom na prístup alebo užívanie digitálneho plnenia“ (§ 852h ods. 4 NOZ). V Občianskom zákonníku sa počíta aj s pojmami kompatibilita, interoperabilita a funkčnosť. Kompatibilitou sa rozumie schopnosť veci alebo digitálneho plnenia fungovať s hardvérom alebo softvérom, s ktorými sa vec rovnakého druhu bežne používa, bez potreby zmeny predanej veci, hardvéru alebo softvéru [§ 616 písm. d) NOZ]. Interoperabilita je schopnosť predanej veci alebo digitálneho plnenia fungovať s hardvérom alebo softvérom odlišnými od tých, s ktorými sa vec rovnakého druhu bežne používa [§ 616 písm. d) NOZ]. Funkčnosť zase znamená, že predaná vec sa vyznačuje v zmluve vymedzenou schopnosťou plniť funkcie s ohľadom na svoj účel [§ 616 písm. c) NOZ]. 

Do Občianskeho zákonníka by sa mal zaviesť aj pojem „trvanlivý nosič“, čo však nepovažujeme za úplne vhodný preklad pojmu „durable medium“. Ako vhodnejší by sme považovali pojem „trvácny nosič“. 

Navrhovanou novelou Občianskeho zákonníka sa, ako už bolo uvedené, mení právna úprava spotrebiteľskej kúpnej zmluvy (§ 612 NOZ) a zavádza sa úplne nová úprava spotrebiteľskej zmluvy sdigitálnym plnením (§ 852a anasl. NOZ). Spotrebiteľskou kúpnou zmluvou je kúpna zmluva uzavretá medzi obchodníkom ako predávajúcim a spotrebiteľom ako kupujúcim, ak je predmetom kúpy akákoľvek hnuteľná vec, vrátane veci s digitálnymi prvkami (§ 119a ods. 1 NOZ), vody, plynu alebo elektriny predávaných v obmedzenom objeme alebo v určenom množstve, a to aj v prípade, ak sa má vec ešte len vyrobiť alebo vyhotoviť, okrem iného aj podľa špecifikácií kupujúceho. Podľa § 612 ods. 2 NOZ v prípade pochybností platí, že „predmetom spotrebiteľskej kúpnej zmluvy o kúpe veci s digitálnymi prvkami je aj dodanie digitálneho obsahu alebo poskytnutie digitálnej služby“. 

Zmluvou s digitálnym plnením má byť „každá spotrebiteľská zmluva, na základe ktorej obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah alebo poskytnúť digitálnu službu (digitálne plnenie), a spotrebiteľ platí alebo sa zaväzuje zaplatiť cenu, vrátane digitálne vyjadrenej hodnoty, alebo poskytuje alebo sa zaväzuje poskytnúť obchodníkovi svoje osobné údaje, a to aj v prípade, ak sa digitálne plnenie vyvíja podľa špecifikácií spotrebiteľa“ (§ 852a ods. 1 NOZ). Digitálne vyjadrenou hodnotou sa rozumejú napríklad elektronické poukážky, elektronické kupóny alebo virtuálne meny. V týchto prípadoch teda nejde o digitálny obsah ani digitálnu službu, ale len za digitálne vyjadrenie hodnoty, ktorého účelom je realizácia platby (cf. rec. 23 DCD). Podľa § 852a ods. 2 NOZ sa za zmluvu s digitálnym plnením nemá považovať „zmluva, na základe ktorej obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah alebo poskytnúť digitálnu službu a spotrebiteľ poskytne alebo sa zaviaže poskytnúť len osobné údaje, ktoré obchodník spracúva výlučne na účely poskytnutia digitálneho plnenia alebo splnenia zákonnej povinnosti“. 

Jednou zo základných transpozičných otázok týkajúcich sa osobnej pôsobnosti smerníc a v nadväznosti na to i vnútroštátnej úpravy je, na aké subjekty sa má vzťahovať navrhovaná právna úprava, najmä či ide len o vzťahy subjektov, ktoré sú vo vzťahu B2C, alebo aj iné. Podľa čl. 3 ods. 1 DCD rovnako ako podľa čl. 3 ods. 1 SGD sa smernice aplikujú len vtedy, ak obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah spotrebiteľovi alebo ak bola kúpna zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom a predávajúcim. Pojem „spotrebiteľ“ je vymedzený v čl. 2 ods. 6 DCD a čl. 2 ods. 2 SGD ako „každá fyzická osoba, ktorá v súvislosti so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely, ktoré nepatria do jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti“. Z tejto definície vyplýva, že spotrebiteľom môže byť len fyzická osoba a táto fyzická osoba nesmie konať na účely súvisiace s jej podnikateľskou alebo profesijnou činnosťou. 

Táto definícia generuje určité problémy najmä vo vzťahu k zmluvám so zmiešaným účelom (napr. nákup antivírusového programu pre počítač, ktorý je využívaný tak pre výkon profesie ako aj pre súkromné účely).(17) Podľa recitálu 17 DCD majú členské štáty naďalej možnosť v prípade takýchto zmlúv so zmiešaným účelom, kedy účel zmluvy spadá čiastočne do rámca obchodnej činnosti osoby a čiastočne mimo neho určiť, či sa bude na takéto zmluvy vzťahovať ochranný spotrebiteľský režim (za podmienky, že obchodný účel nie je prevládajúcim) a či takáto osoba bude považovaná za spotrebiteľa a za akých podmienok. Obdobne SGD umožňuje, aby členské štáty rozšírili vnútroštátnou úpravou ochranu poskytovanú spotrebiteľom aj na fyzické a právnické osoby, ktoré nie sú spotrebiteľmi za predpokladu, že účel uzatváranej kúpnej zmluvy spadá čiastočne do rámca a čiastočne mimo rámec obchodnej činnosti daného subjektu, pokiaľ je obchodný účel v kontexte zmluvy iba okrajový (bod 22 recitálu SGD). 

Slovenská republika na túto možnosť danú oboma smernicami v samotnom návrhu zákona nereflektovala (na rozdiel napr. od Českej republiky, ktorá právnu úpravu zmlúv o poskytovaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb rozšírila na akékoľvek takéto zmluvy, t. j. aj nespotrebiteľského charakteru, ak ostane zachovaná podmienka ich odplatnosti a užívania pre vlastnú potrebu)(18) a nezmieňuje sa o nej ani dôvodová správa. Otázne je, či takéto rozšírenie režimu ochrany bude možné v budúcnosti uskutočniť súdnou cestou v rámci vypĺňania medzier v zákone, alebo naopak chýbajúca explicitná zákonná úprava takejto možnosti ukazuje skôr na zámer zákonodarcu podriadiť takéto zmluvy so zmiešaným účelom nespotrebiteľskému režimu, pričom by sa vychádzalo z navrhovanej základnej definície (§ 2 písm. a) návrhu nového zákona o ochrane spotrebiteľa), kde spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri obchodnej praktike alebo v súvislosti so zmluvou nekoná v rámci podnikateľskej činnosti, povolania alebo zamestnania. Ak by účel zmluvy čo i len čiastočne smeroval ku konaniu v rámci podnikateľskej činnosti, povolania alebo zamestnania, nespadali by takéto zmluvy pod režim spotrebiteľských zmlúv. 

2. VADY PREDANEJ VECI – SÚLAD TOVARU A SÚLAD DIGITÁLNEHO PLNENIA SO ZMLUVOU 

Ako bolo uvedené vyššie, základom transponovanej úpravy smerníc SGD a DCD vo vzťahu k civilnoprávnej spotrebiteľskej agende v slovenskom právnom poriadku je novelizácia spotrebiteľskej kúpnej zmluvy v Občianskom zákonníku a zavedenie novej spotrebiteľskej zmluvy o digitálnom plnení v Občianskom zákonníku. V rámci existujúcej úpravy spotrebiteľskej kúpnej zmluvy sú zmenami dotknuté najmä ustanovenia o zodpovednosti za vady.(19) Kým v súčasnosti platný stav štiepi právnu úpravu zodpovednosti za vady a konkrétneho postupu uplatňovania vád (reklamačné konanie) medzi Občiansky zákonník a zákon č. 250/2007 Z. z o ochrane spotrebiteľa, v rámci novej právnej úpravy sa navrhuje, ako uvádza dôvodová správa „z dôvodu zjednodušenia, konsolidácie a zosúladenia úpravy zodpovednosti za vady tovarov, digitálnych služieb a digitálneho obsahu s právom EÚ, aby bola ponechaná len úprava v Občianskom zákonníku…“. 

Navrhovaná právna úprava vychádza pri identifikácii vád z konceptu faktických a právnych(20) vád veci(21), a na to nadväzujúci koncept subjektívneho a objektívneho štandardu konformity – súladu tovaru adigitálneho plnenia sdohodnutými požiadavkami a všeobecnými požiadavkami. Zároveň platí, že pri dodávaných veciach s digitálnymi prvkami musia spĺňať štandard súladu tiež digitálny obsah a digitálna služba bez ohľadu na to, či ich dodáva alebo poskytuje predávajúci alebo iná osoba. 

Koncept štandardu konformity bol do navrhovanej úpravy prevzatý zo smerníc DCD aj SGD, ktoré rozlišujú subjektívne a objektívne požiadavky na súlad. Táto terminológia by sa mala v navrhovanej právnej úprave prejaviť v podobe regulácie súladu so všeobecnými (objektívnymi) požiadavkami na jednej strane adohodnutými (subjektívnymi) požiadavkami na strane druhej. Východiskom navrhovanej úpravy je, že vec ako aj digitálne plnenie musí byť v súlade tak so subjektívnym štandardom (dohodnutými požiadavkami), ako aj s objektívnym štandardom (všeobecnými požiadavkami). 

Predávaná vec je v súlade so všeobecnými požiadavkami, ak „je vhodná na všetky účely, na ktoré sa vec rovnakého druhu bežne používa s prihliadnutím najmä na právne predpisy, technické normy alebo na kódexy správania platné pre príslušné odvetvie, ak zodpovedá opisu a kvalite vzorky alebo modelu, ktoré predávajúci sprístupnil kupujúcemu pred uzavretím zmluvy, je dodaná s príslušenstvom, obalom a návodmi, vrátane návodu na montáž a inštaláciu, ktoré môže kupujúci dôvodne očakávať, a je dodaná v množstve, kvalite a s vlastnosťami, vrátane funkčnosti, kompatibility, bezpečnosti a schopnosti zachovať si pri bežnom používaní svoju funkčnosť a výkonnosť (životnosť), aké sú bežné pre vec rovnakého druhu a aké môže kupujúci dôvodne očakávať vzhľadom na povahu predanej veci a s prihliadnutím na akékoľvek verejné vyhlásenie predávajúceho alebo inej osoby v reťazci dodávok, vrátane výrobcu(22), alebo v ich mene, a to najmä pri propagácii veci alebo na jej označení.“(23)

Digitálne plnenie je v súlade so všeobecnými požiadavkami, ak „je vhodné na účely, na ktoré sa digitálny obsah rovnakého druhu bežne používa s prihliadnutím najmä na právne predpisy, technické normy alebo na kódexy správania platné pre príslušné odvetvie, ak zodpovedá skúšobnej verzii alebo ukážke digitálneho plnenia, ktorú obchodník sprístupnil spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, ak je dodané s príslušenstvom a návodmi, ktoré môže spotrebiteľ dôvodne očakávať a ak je dodané v množstve, má vlastnosti a výkon, vrátane funkčnosti, kompatibility, prístupnosti, kontinuity a bezpečnosti, aké sú bežné pre digitálne plnenie rovnakého druhu a aké môže spotrebiteľ dôvodne očakávať vzhľadom na povahu digitálneho plnenia a s prihliadnutím na akékoľvek verejné vyhlásenie obchodníka alebo inej osoby v reťazi dodávok alebo v ich mene, a to najmä pri propagácii digitálneho plnenia alebo na jeho označení.“(24)

Všeobecnou požiadavkou na súlad predanej veci ako aj na súlad digitálneho plnenia je i splnenie informačnej povinnosti predávajúceho/obchodníka, v rámci ktorej musí upovedomiť spotrebiteľa o aktualizáciách, vrátane bezpečnostných aktualizácií ako aj splnenie povinnosti dodať spotrebiteľovi aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovanie súladu digitálneho plnenia s požiadavkami (§ 617 ods. 3 NOZ a § 852f ods. 4 NOZ pre zmluvy s digitálnym plnením). 

Požiadavka súladu so všeobecnými podmienkami sa však neaplikuje absolútne, existujú aj prípady, kedy táto požiadavka nemusí byť splnená. Vec (vrátane veci s digitálnymi prvkami) nemusí byť v súlade so všeobecnými požiadavkami, ak predávajúci pri uzavretí zmluvy výslovne oboznámil kupujúceho, že určitá vlastnosť veci nezodpovedá všeobecným požiadavkám, a kupujúci s nesúladom výslovne a osobitne súhlasil (§ 615 ods. 2 NOZ). Obdobne to platí aj pri dodaní digitálneho plnenia (§ 852d ods. 2 NOZ), kedy digitálne plnenie nemusí byť v súlade so všeobecnými požiadavkami, ak obchodník pri uzavretí zmluvy výslovne oboznámil spotrebiteľa, že určitá vlastnosť digitálneho plnenia nezodpovedá všeobecným požiadavkám, a spotrebiteľ s nesúladom výslovne a osobitne súhlasil. 

Pokiaľ ide o splnenie požiadavky súladu s dohodnutými požiadavkami (§ 616 NOZ pre spotrebiteľské kúpne zmluvy, § 852e NOZ pre zmluvy s digitálnym plnením), z dohodnutých požiadaviek možno menovať napríklad požiadavky na funkčnosť, kompatibilitu a operabilitu, či požiadavku, že predaná vec je vhodná na konkrétny účel, s ktorým spotrebiteľ oboznámil obchodníka najneskôr pri uzavretí zmluvy a s ktorým obchodník súhlasil a pod. Špecifickou dohodnutou požiadavkou, ktorá sa bude bežne vyskytovať v prípade veci s digitálnymi prvkami resp. v prípade digitálneho plnenia je požiadavka na dodanie aktualizácií vymedzených v zmluve [§ 616 písm. h) NOZ, § 852e písm. f) NOZ]. Spotrebiteľ musí byť tiež upovedomený oaktualizáciách, vrátane bezpečnostných aktualizácií amusia mu byť dodané aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovanie súladu predanej veci alebo digitálneho plnenia (§ 617 ods. 3 NOZ, § 852f ods. 4 NOZ). 

S informačnou povinnosťou predávajúceho/obchodníka o aktualizáciách a s jehopovinnosťoudodať aktualizácie, ktoré sú potrebné na zachovania súladu predanej veci úzko súvisia určité výnimky zo zodpovednosti, ktoré sa uplatňujú tak v prípade predaja veci, ako aj v prípadoch dodania digitálneho plnenia. Uvedená informačná povinnosť vrátane povinnosti dodať aktualizácie zaťažuje obchodníka resp. predávajúceho aj vtedy, ak samotné aktualizácie vydáva osoba odlišná od predávajúceho/obchodníka. Ak je aj po riadnom splnení povinností zo strany obchodníka/predávajúceho týkajúce sa aktualizácii spotrebiteľ pasívny, predávajúci resp. obchodník nebude zodpovedať za týmto vzniknuté vady. 

Akú dlhú dobu musí predaná vec spĺňať požiadavku súladu? Ak ide o jednorazové dodanie digitálneho plnenia v rámci spotrebiteľskej kúpnej zmluvy, je to doba, počas ktorej môže kupujúci dôvodne očakávať, že predaná vec bude spĺňať dohodnuté (subjektívne) a všeobecné (objektívne) požiadavky sprihliadnutím na druh aúčel veci adigitálnych prvkov, povahu aokolnosti uzavretia zmluvy. Ak sa ale dodáva digitálne plnenie nepretržite počas dohodnutej doby, predaná vec musí byť v súlade počas dohodnutej doby, najmenej však dva roky od dodania veci s digitálnymi prvkami. 

Doba, v rámci ktorej musí byť v súlade digitálne plnenie v rámci zmluvy, na základe ktorej obchodník dodáva alebo sa zaväzuje dodať digitálny obsah alebo poskytnúť digitálnu službu, opäť závisí od toho, či sa dodáva jednorazovo, ako súbor jednotlivých plnení alebo nepretržite. V prvých dvoch prípadoch je to doba, počas ktorej môže spotrebiteľ dôvodne očakávať, že digitálne plnenie bude spĺňať požiadavky na súlad s prihliadnutím na druh a účel digitálneho plnenia a na povahu a okolnosti uzavretia zmluvy (§ 852f ods. 5 NOZ). Ak sa má ale digitálne plnenie podľa zmluvy dodávať nepretržite počas dohodnutej doby, je to počas takto dohodnutej doby (§ 852f ods. 6 NOZ). 

Naviazanie trvania súladu digitálneho plnenia na dôvodné očakávania spotrebiteľa je relatívne neurčitým konceptom, kde dôvodné očakávania spotrebiteľa predstavujú abstraktný pojem, naplnenie ktorého obsahom bude závisieť od mnohých faktorov, najmä od povahy poskytovaného digitálneho plnenia (je rozdiel či pôjde o film, hru, software na editáciu fotiek či dátové úložisko) a spôsobu jeho poskytovania, pričom dôvodné očakávania spotrebiteľov môžu byť odlišné i vzhľadom na jednotlivé trhy členských štátov, na rýchlo sa vyvíjajúcu inovatívnu povahu trhov, rozdielne licenčné zvyklosti a podmienky a pod.(25)Z tohto dôvodu získa tento koncept konkrétnejšie aplikovateľné rysy pravdepodobne až v nadväznosti na súdnu rozhodovaciu prax. 

3. ZODPOVEDNOSŤ PREDÁVAJÚCEHO/OBCHODNÍKA, ZÁKONNÁ A SPOTREBITEĽSKÁ ZÁRUKA 

Pri určení pravidiel zodpovednosti predávajúceho resp. obchodníka za vady plnenia sa tieto pravidlá môžu líšiť v závislosti od toho, či ide o jednorazové plnenie, súbor jednorazových plnení alebo o nepretržité plnenie. 

Pokiaľ ide o predaj tovaru (spotrebiteľskú kúpnu zmluvu), vychádzalo sa pri transpozícii z článku 10 SGD, podľa ktorého predávajúci vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedá za akýkoľvek nesúlad, ktorý existuje v čase dodania tovaru a ktorý sa prejaví do dvoch rokov od jeho dodania, pričom uvedené pravidlo bolo pretavené do základného ustanovenia § 619 ods. 1 NOZ, podľa ktorého predávajúci zodpovedá za akúkoľvek vadu, ktorú má predaná vec v čase jej dodania a ktorá sa prejaví do dvoch rokov od dodania. To sa týka aj tovaru s digitálnymi prvkami. Ak sa v prípade tovaru s digitálnymi prvkami v kúpnej zmluve stanovuje nepretržité dodávanie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby počas určitej doby, predávajúci je zodpovedný aj za každý nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ku ktorému dôjde alebo ktorý sa prejaví do dvoch rokov od dodania tovaru s digitálnymi prvkami. Smernica tiež upravuje, že ak sa v zmluve stanovuje nepretržité dodávanie počas viac ako dvoch rokov, predávajúci nesie zodpovednosť za akýkoľvek nesúlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ku ktorému dôjde alebo ktorý sa prejaví počas doby, počas ktorej sa podľa kúpnej zmluvy má dodávať digitálny obsah alebo digitálna služba. 

Uvedená úniová úprava sa navrhuje transponovať do § 619 ods. 2 NOZ tak, že ak je predmetom kúpy vec s digitálnymi prvkami, pri ktorej sa má digitálny obsah dodávať alebo digitálna služba poskytovať nepretržite počas dohodnutej doby, predávajúci zodpovedá za každú vadu digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ktorá sa vyskytne alebo prejaví počas celej dohodnutej doby, najmenej však počas dvoch rokov od dodania veci s digitálnymi prvkami. 

V prípade spotrebiteľskej zmluvy s digitálnym plnením sa tiež rozlišuje, či ide o zmluvu na jednorazové plnenie, zmluvu na jednorazové opakované plnenie alebo o zmluvu na kontinuálne poskytovanie digitálneho plnenia (či už uzavretú na dobu určitú alebo neurčitú). Ako sa uvádza v recitáli 56 DCD digitálny obsah alebo digitálne služby „sa spotrebiteľom môžu dodávať ako jediné dodanie, napríklad ak si spotrebitelia stiahnu e-knihu a uložia si ju na svojom osobnom zariadení. Podobne môže dodanie pozostávať zo série takýchto jednotlivých dodaní, napríklad ak spotrebitelia dostanú odkaz na stiahnutie novej e–knihy každý týždeň. Rozlišujúcim prvkom tejto kategórie digitálneho obsahu alebo digitálnej služby je skutočnosť, že spotrebitelia potom majú možnosť prístupu k digitálnemu obsahu alebo digitálnej službe a ich využívania po neobmedzenú dobu. V takýchto prípadoch by sa súlad digitálneho obsahu alebo digitálnej služby mal posudzovať v čase dodania, a preto by mal byť obchodník zodpovedný len za nesúlad, ktorý existuje v čase jediného dodania alebo každého jednotlivého dodania. V záujme zabezpečenia právnej istoty by obchodníci a spotrebitelia mali mať možnosť spoľahnúť sa na harmonizované minimálne obdobie, počas ktorého by mal byť obchodník zodpovedný za nesúlad. Pokiaľ ide o zmluvy, v ktorých sa stanovuje jediné dodanie alebo súbor jednotlivých dodaní digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, členské štáty by mali zabezpečiť, aby obchodníci niesli zodpovednosť počas obdobia nie kratšieho ako dva roky odo dňa dodania, ak je obchodník podľa ich príslušného vnútroštátneho práva zodpovedný len za akýkoľvek nesúlad, ktorý sa prejaví počas obdobia po dodaní“. 

Podľa § 852h NOZ týkajúceho sa transponovanej úpravy spotrebiteľských zmlúv s digitálnym plnením, obchodník zodpovedá za akúkoľvek vadu, ktorú má digitálne plnenie v čase jeho dodania a ktorá sa prejaví do dvoch rokov od jeho dodania, ak ide o digitálne plnenie, ktoré sa dodáva jednorazovo alebo ako súbor jednotlivých plnení (ods. 1). Ak ale ide o digitálne plnenie, ktoré sa dodáva nepretržite počas dohodnutej doby, obchodník zodpovedá za každú vadu digitálneho plnenia, ktorá sa prejaví počas tejto dohodnutej doby (ods. 2). 

V navrhovanej právnej úprave sa vo vzťahu k zodpovednosti za vady osobitne upravujú otázky spojené snesprávnou inštaláciou digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. 

Predávajúci podľa § 619 ods. 4 NOZ zodpovedá za vadu, ktorá bola spôsobená nesprávnou montážou alebo inštaláciou veci, digitálneho obsahu alebo digitálnej služby, ak 

1. a) bola montáž alebo inštalácia súčasťou kúpnej zmluvy a bola vykonaná predávajúcim alebo na jeho zodpovednosť, alebo 
2. b) montáž alebo inštaláciu, ktorú mal vykonať kupujúci, vykonal kupujúci nesprávne v dôsledku nedostatkov návodu na montáž alebo inštaláciu, ktorý mu poskytol predávajúci alebo dodávateľ digitálneho obsahu alebo digitálnej služby. 

Na druhej strane, predávajúci nezodpovedá za vadu veci s digitálnymi prvkami, ktorá bola spôsobená výlučne nenainštalovaním aktualizácie, ak si kupujúci aktualizáciu nenainštaloval v primeranej lehote po jej dodaní a 

1. a) predávajúci oboznámil kupujúceho o dostupnosti aktualizácie a následkoch jej nenainštalovania, a 
2. b) nenainštalovanie alebo nesprávna inštalácia aktualizácie kupujúcim neboli spôsobené nedostatkami v poskytnutom návode na inštaláciu. 

Obdobnú úpravu možno nájsť v návrhu novely Občianskeho zákonníka aj v kontexte vád digitálneho plnenia v rámci spotrebiteľských zmlúv s digitálnym plnením. Podľa § 852g má digitálne plnenie vady, ak nie je v súlade s dohodnutými (subjektívnymi) alebo všeobecnými (objektívnymi) požiadavkami, alebo ak jeho užívanie znemožňujú alebo obmedzujú práva tretej osoby, vrátane práv duševného vlastníctva. Podľa § 852h ods. 5 NOZ však obchodník nezodpovedá za vadu digitálneho plnenia, ktorá bola spôsobená výlučne nenainštalovaním aktualizácie podľa § 852f ods. 4, ak si spotrebiteľ aktualizáciu nenainštaloval v primeranej lehote po jej dodaní a 

1. a) obchodník oboznámil spotrebiteľa o dostupnosti aktualizácie a následkoch jej nenainštalovania, a 
2. b) nenainštalovanie alebo nesprávna inštalácia spotrebiteľom neboli spôsobené nedostatkami v poskytnutom návode na inštaláciu. 

Návrh novelizovanej úpravy OZ reaguje vo vzťahu k zodpovednosti za vady aj na v praxi sa pomerne často vyskytujúci jav, že obchodník dodáva digitálne plnenie, ale spotrebiteľ za to neplatí cenu, ale poskytuje obchodníkovi svoje osobné údaje,(26) pričom garancia zvýhodneného spotrebiteľského postavenia aj vprípadoch osobných údajov ako protihodnoty za dodané digitálne plnenie sa vzťahuje aj na prípady, ak sa digitálne plnenie vyvíja podľa špecifikácií spotrebiteľa (napr. na základe zmluvy o dielo). Osobitná úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv s digitálnym plnením, kedy sú protiplnením osobné údaje(27) sa však nedotýka všeobecných zmluvných inštitútov ako sú vznik, trvanie alebo platnosť takýchto zmlúv. Osobitosti úpravy možno identifikovať práve vo vzťahu k nárokom zo zodpovednosti za vady, ako bude bližšie rozobraté v ďalšom texte. 

Nad rámec zákonnej zodpovednosti za vady sú v článku 17 SGD regulované i tzv. obchodné záruky, pričom platí, že každá obchodná záruka je pre poskytovateľa záruky záväzná za podmienok stanovených v záručnom liste a v rámci súvisiacej reklamy dostupnej v čase uzavretia zmluvy alebo pred jej uzavretím. Keď výrobca ponúkne spotrebiteľovi obchodnú záruku týkajúcu sa životnosti určitého tovaru počas určitého obdobia, výrobca je zodpovedný priamo voči spotrebiteľovi počas celej doby obchodnej záruky na životnosť na účely opravy alebo výmeny tovaru. Výrobca môže v záručnom liste ponúknuť spotrebiteľovi aj výhodnejšie podmienky týkajúce sa životnosti. Článok 17 ods. 4 SGD následne upravuje, že členské štáty môžu stanoviť pravidlá týkajúce sa iných aspektov obchodných záruk, ktoré neupravuje tento článok, vrátane pravidiel týkajúcich sa jazyka alebo jazykov, v ktorých sa záručný list má poskytnúť spotrebiteľovi. 

Na tento koncept upravený smernicou nadväzuje navrhovaná právna úprava ustanovením nazvaným Spotrebiteľská záruka (§ 626 NOZ). V zmysle tohto ustanovenia sa výrobca alebo predávajúci (poskytovateľ záruky) môžu zaviazať vrátiť kupujúcemu kúpnu cenu, vymeniť alebo opraviť predanú vec alebo zabezpečiť jej údržbu aj nad rozsah práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady. Kupujúci má vtakomto prípade právo požadovať od poskytovateľa záruky „plnenie zo spotrebiteľskej záruky za podmienok uvedených v záručnom liste alebo v súvisiacej reklame“. 

Takýto prístup vyplýva aj z platnej právnej úpravy, keďže podľa § 496 ods. 1 OZ sa„za dohodu o vlastnostiach, účele a akosti pri spotrebiteľských zmluvách považuje také plnenie, o ktoré prejavil spotrebiteľ záujem a ktoré sa zhoduje s popisom poskytnutým dodávateľom, výrobcom alebo jeho zástupcom v akejkoľvek verejne prístupnej forme, najmä reklamou, propagáciou a označením tovaru“. Ako uvádza aj Jurčová, nielen dohodou strán, ale aj jednostranným vyhlásením, či dokonca, vyhlásením v reklame môže predávajúci poskytnúť záruku presahujúcu rozsah záruky ustanovenej v Občianskom zákonníku.(28)Navrhovaná právna úprava potom ešte spresňuje, že ak sú podmienky spotrebiteľskej záruky v súvisiacej reklame pre kupujúceho priaznivejšie ako podmienky podľa záručného listu, platia podmienky uvedené v reklame. To neplatí, ak poskytovateľ záruky pred uzavretím zmluvy s kupujúcim súvisiacu reklamu zosúladil so záručným listom rovnakým aleb obdobným spôsobom, akým bola reklama uskutočnená.

Podľa odseku 2 ustanovenia § 496 OZ, ak výrobca ponúkne spotrebiteľskú záruku na životnosť veci, kupujúci má počas trvania spotrebiteľskej záruky voči výrobcovi práva na odstránenie vady, ak výrobca neposkytol v spotrebiteľskej záruke na životnosť výhodnejšie podmienky. Čo sa týka životnosti výrobkov, na Slovensku nemáme osobitnú právnu úpravu, ktorá by riešila životnosť výrobkov, ale v niektorých právnych predpisoch možno identifikovať odkazy týkajúce sa tohto aspektu.(29)

Osobitne je tiež riešená jazyková otázka záručného listu. Podľa § 626 ods. 3 NOZ, poskytovateľ záruky poskytne kupujúcemu záručný list na trvanlivom nosiči najneskôr v čase dodania veci v štátnom jazyku alebo so súhlasom spotrebiteľa v inom jazyku. Poskytovateľ záruky v záručnom liste jasným a zrozumiteľným spôsobom uvedie náležitosti podľa § 502 ods. 3 a poučenie, že kupujúci má voči predávajúcemu práva zo zodpovednosti za vady podľa § 621, ktoré nie sú spotrebiteľskou zárukou dotknuté. 

Napriek tomu, že obe smernice harmonizujú primárne oblasť spotrebiteľského práva, upravujú aj pravidlá, ktoré zasahujú do vzťahov v rámci dodávateľského reťazca. Čl. 18 SGD priznáva predávajúcemu právo regresu (v slovenskom preklade smernice ako právo na nápravu, ang. right of redress), ktoré spočíva v tom, že ak je predávajúci zodpovedný voči spotrebiteľovi za nesúlad spôsobený konaním alebo opomenutím osoby v predchádzajúcich článkoch reťazca transakcií, vrátane opomenutia poskytnúť aktualizácie pre tovar s digitálnymi prvkami, predávajúci má právo uplatniť nárok na nápravu voči zodpovednej osobe alebo osobám v reťazci transakcií. Osoba, voči ktorej sa predávajúci môže domáhať nápravných opatrení, ako aj príslušné opatrenia a podmienky výkonu, sa určia vo vnútroštátnom práve. 

Predmetný článok by sa mal transponovať do § 625 NOZ, označeného ako Náhrada nákladov predávajúceho. Podľa tohto ustanovenia, ak je vada, za ktorú zodpovedá predávajúci, dôsledkom konania alebo opomenutia inej osoby v reťazci dodávok, vrátane opomenutia dodať aktualizácie pre vec s digitálnymi prvkami, predávajúci má voči tejto osobe právo na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v dôsledku vytknutia vady a uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady kupujúcim. Obdobne by sa mal transponovať aj článok 20 SGD do § 852n NOZ vo vzťahu k dodávaniu digitálneho plnenia. 

4. PROSTRIEDKY NÁPRAVY VADNÉHO PLNENIA 

Ak má predaná vec alebo digitálne plnenie vady (t. j. nie je vsúlade s dohodnutými a všeobecnými požiadavkami alebo ak jeho užívanie znemožňujú alebo obmedzujú práva tretej osoby), spotrebiteľ má kdispozícii diapazón prostriedkov nápravy, ktoré vyplývajú zo zodpovednosti predávajúceho resp. obchodníka za vady a ktoré môže v prípade faktických či právnych vád uplatniť. 

Podľa navrhovaného znenia novely OZ sa už nevyžaduje bezodkladné vytknutie vady, ktoré naopak vyžaduje aktuálne platný § 599 OZ, ale postačí, ak kupujúci vadu veci vrátane veci s digitálnymi prvkami vytkne u predávajúceho do uplynutia 24 mesiacov od prevzatia veci. Takúto zmenu môžu obchodníci vnímať pomerne negatívne, keďže ešte viac zvýhodňuje postavenie spotrebiteľa pri uplatňovaní nárokov zo zodpovednosti za vady. V prípade spotrebiteľskej kúpnej zmluvy v zmysle navrhovaného § 621 ods. 3 NOZ platí, že kupujúci môže uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady, len ak vytkol vadu najneskôr do dvoch mesiacov od uplynutia doby, počas ktorej predávajúci zodpovedá za vady predanej veci. Kupujúci môže vadu vytknúť osobne alebo na diaľku využitím prostriedkov diaľkovej komunikácie. Vo všeobecnosti sa vady vytýkajú u predávajúceho, u ktorého bola vec kúpená. Vadu je však možné vytknúť aj u inej osoby určenej predávajúcim, o ktorej predávajúci informoval kupujúceho pred uzavretím zmluvy alebo pred odoslaním objednávky. Osobne môže kupujúci vadu vytknúť v ktorejkoľvek prevádzkarni predávajúceho alebo u inej osoby určenej predávajúcim.(30)

Podľa navrhovanej právnej úpravy by povinnosť vytknutia vady však nemala platiť vôbec pri spotrebiteľskej zmluve o digitálnom plnení, kde pri nárokoch z poskytnutia vadného digitálnehoplnenia nebude podmienkou ich úspešného uplatňovania to, aby bola vada vytknutá dodávateľovi. Ide tu o zásadnú zmenu oproti systému zodpovednosti za vady, ktorý platí v slovenskom práve v súčasnosti a ktorý vyžaduje, že vadu je potrebné vždy vytknúť. Dôvodom pre takéto riešenie vo vzťahu k zmluvám o digitálnom plnení je požiadavka úplnej transpozície DCD. Ide však zároveň ozmenu, ktorá je vnímaná veľmi citlivo, nakoľko vytknutie vady dodávateľovi ako predpoklad uplatňovania práva zo zodpovednosti za vady, je dlhodobo zakotvené v našom právnom poriadku.

Nároky zo zodpovednosti za vady (§ 508 NOZ) je potrebné uplatniť na súde vo všeobecnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď nadobúdať vytkol vadu u scudziteľa. V prípade, že NOZ priznáva nadobúdateľovi právo uplatňovať práva zo zodpovednosti za vady aj bez toho, aby vadu vytkol, premlčacia lehota začína plynúť odo dňa plnenia. Ak však ide o nepretržité plnenie, premlčacia lehota plynie odo dňa prejavenia vady a neuplynie skôr, ako za dva mesiace po tom, čo sa s plnením prestalo. 

Konkrétne nároky kupujúceho pri vadách veci alebo spotrebiteľa pri vadách digitálneho plnenia sú zakotvené v § 621 NOZ a § 852j NOZ. Konkrétne ide o 

• – právo na odstránenie vady (§ 623 a 852k NOZ), 
• – právo na primeranú zľavu z ceny (§ 624 a 852l NOZ) alebo 
• – právo od zmluvy odstúpiť (§ 624 a 852m NOZ). 

Okrem týchto primárnych nárokov, ktoré sledujú nápravu vadného plnenia, sú spotrebiteľovi priznané aj sekundárne nároky, ktoré smerujú kuspokojeniu súvisiacich plnení, konkrétne právo na náhradu potrebných nákladov, ktoré vznikli vsúvislosti suplatnením práva zo zodpovednosti za vady, právo na náhradu nemajetkovej ujmy (tzv. právo na primerané finančné zadosťučinenie) a právo na náhradu škody spôsobenej vadným plnením.(31)

Ako sa uvádza aj v dôvodovej správe, odstránenie vady je často najmenej invazívnym riešením pre obchodníka aj spotrebiteľa. Spotrebiteľ má po vytknutí vady právo na to, aby bola vada veci alebo digitálneho plnenia odstránená bezplatne a bez toho, aby mu toto odstránenie spôsobovalo závažné ťažkosti. V prípade, že odstránenie vady nie je možné alebo ak by si takáto oprava vyžadovala neprimerané náklady, obchodníkovi je priznané právo odmietnuť odstránenie takejto vady. 

Zľava z ceny už predstavuje vyšší stupeň vo vzťahu k odstráneniu vady. V prípade zľavy z ceny ako prostriedku nápravy sa vychádza z rozdielu medzi hodnotou digitálneho obsahu alebo digitálnej služby s vadou a bez vady obdobne v prípade kúpnej zmluvy z rozdielu medzi hodnotou predanej veci a hodnotou, ktorú by vec mala, keby bola bez vád (§ 624 ods. 3 NOZ), pričom zľava z ceny musí byť primeraná tomuto rozdielu. V prípade nepretržitého dodávania má spotrebiteľ právo na zľavu z ceny len za čas, v ktorom digitálne plnenie nespĺňalo požiadavky. Ak je napríklad digitálne plnenie na streamovacej platforme poskytované na báze mesačných poplatkov a toto digitálne plnenie nebolo dostupné po určitý počet hodín alebo dní, spotrebiteľ by mal mať nárok na zľavu z ceny v podobe alikvotnej častimesačného poplatku zodpovedajúcej času, počas ktorého vada trvala. Krátkodobé prerušenia by však nemali byť považované za vady.

Odstúpenie od zmluvy by malo byť vnímané ako ultima ratio riešenie spomedzi troch možností. Zohľadňuje sa krajný charakter tejto možnosti a spotrebiteľovi sa dáva v prípade digitálneho plnenia, za ktoré uhradil cenu, možnosť odstúpiť iba v prípade, že vada nie je zanedbateľná. 

Zo zodpovednosti predávajúceho/obchodníka za vady vyplýva spotrebiteľovi podľa navrhovanej úpravy aj právo „odoprieť zaplatiť cenu alebo jej časť, kým si obchodník nesplní povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zodpovednosti za vady, pričom povinnosť uhradiť túto cenu má spotrebiteľ až v primeranej lehote po splnení povinností obchodníkom“ (§ 852j ods. 2 NOZ).(32) Obdobnú úpravu možnosti odoprieť zaplatenie kúpnej ceny alebo jej časti po dobu, kým si predávajúci nesplní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zodpovednosti za vady predanej veci možno nájsť aj v navrhovanom § 621 ods. 2 NOZ pokiaľ ide o zmluvu o predaji veci vrátane veci s digitálnymi prvkami. 

Smernica o digitálnom obsahu posilňuje vo vzťahu k prostriedkom nápravy vadného plnenia postavenie spotrebiteľa aj s ohľadom na tie prípady, kedy sa spotrebiteľovi neposkytuje digitálne plnenie výmenou za cenu, ale keď sú protiplnením osobné údaje. V recitáli 67 DCD sa v tejto súvislosti uvádza, že ak sa digitálny obsah alebo digitálna služba dodávajú výmenou za cenu, spotrebiteľ by mal mať nárok na ukončenie zmluvy, len ak nesúlad nie je zanedbateľný. Ak sa však digitálny obsah alebo digitálna služba nedodá výmenou za cenu, ale spotrebiteľ poskytne osobné údaje, spotrebiteľ by mal mať nárok na ukončenie zmluvy aj v prípadoch, keď je nesúlad zanedbateľný, pretože prostriedok nápravy v podobe zľavy z ceny nie je spotrebiteľovi k dispozícii. 

Otázka potom je, nakoľko sa líšia práva spotrebiteľa v prípade zodpovednosti za vady takéhoto digitálneho plnenia. Všeobecne platí, že ak obchodník zodpovedá za vadu digitálneho plnenia, spotrebiteľ má voči nemu právo na odstránenie vady, právo na primeranú zľavu z ceny alebo právo od zmluvy odstúpiť. V prípade digitálneho plnenia, za ktoré ale spotrebiteľ neposkytol protiplnenie v podobe zaplatenia ceny, ale v podobe osobných údajov, nie je prakticky možná zľava z ceny. V takom prípade má spotrebiteľ iba právo na odstránenie vád alebo právo od zmluvy odstúpiť z dôvodov podľa § 852l ods. 1, akoby šlo o zľavu z ceny. 

Všeobecne tiež platí, že ak sa digitálne plnenie dodáva za protiplnenie, ktoré spočíva v zaplatení kúpnej ceny, spotrebiteľ môže od zmluvy odstúpiť, len ak vada nie je zanedbateľná. Zanedbateľnosť vady tak v prípade, keď sú protiplnením osobné údaje, nie je kritériom na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy. Spotrebiteľ môže od takejto zmluvy odstúpiť aj v prípade úplne zanedbateľných vád. 

Podľa recitálu 48 SGD platí, že pokiaľ ide o uvedenie tovaru do súladu, „spotrebitelia by mali mať možnosť voľby medzi opravou a výmenou. Umožnenie spotrebiteľom požadovať opravu by malo podporiť udržateľnú spotrebu a mohlo by prispieť k dlhšej životnosti výrobkov. Voľba spotrebiteľa medzi opravou a výmenou by mala byť obmedzená len vtedy, ak by zvolená možnosť bola právne alebo fakticky nemožná alebo by viedla k neprimeraným nákladom pre predávajúceho v porovnaní s druhou možnosťou. Napríklad by mohlo byť neprimerané požadovať výmenu tovaru v dôsledku malého škrabanca, ak by takáto výmena tovaru mohla spôsobiť značné náklady a tento škrabanec by sa pritom dal ľahko opraviť“. 

Tento trend nasleduje aj návrh novely Občianskeho zákonníka (§ 623 NOZ), ktorým sa podporuje, aby si (ekologicky zmýšľajúci) kupujúci mohol zvoliť medzi odstránením vady výmenou veci alebo opravou veci. Kupujúci si nemôže zvoliť len taký spôsob odstránenia vady, ktorý nie je možný alebo ktorý by v porovnaní s druhým spôsobom spôsobil predávajúcemu neprimerané náklady s ohľadom na všetky okolnosti, najmä na hodnotu, ktorú by mala vec bez vady, na závažnosť vady a na skutočnosť, či by druhý spôsob spôsobil kupujúcemu značné ťažkosti. Na druhej strane, predávajúci môže odmietnuť odstránenie vady, ak oprava ani výmena nie sú možné alebo ak by si vyžadovali neprimerané náklady s ohľadom na všetky okolnosti. 

ZÁVER 

Oneskorené transponovanie európskych noriem je na Slovensku pomerne bežný jav, a tak asi nikoho neprekvapí, že „dvojičky“ DCD a SGD sa do tohto okruhu pridali. Pripomienky vrámci MPK smerovali viac kiným aspektom ochrany spotrebiteľa ako k obsahu, ktorý vyplýva z týchto dvoch noriem. Nakoľko sa však zákonodarca rozhodol zvoliť cestu nového zákona oochrane spotrebiteľa, nahradenia iných právnych predpisov a súčasne novelou Občianskeho zákonníka, ktorou sa majú transponovať SGD a DCD, dôsledkom je, že tieto smernice neboli transponované načas. 

Vzhľadom ktomu, že práce na transpozícii uvedených smerníc sú včase odovzdania tohto príspevku stále v štádiu vyhodnocovania pripomienok z MPK, v tejto chvíli možno len ťažko odhadovať nielen to, kedy dôjde k náprave vo vzťahu k omeškaniu s transpozíciou ale zároveň aj to, ako sa na základe pripomienkového konania zmení textácia navrhovanej úpravy a v akom znení bude nakoniec počas budúceho legislatívneho procesu prijatá navrhovaná úprava, ktorú sme na tomto mieste spracovali. 

POUŽITÉ PRAMENE 

1. DULAKOVÁ JAKÚBEKOVÁ, D. Predaj tovaru v obchode v kontexte s novou spotrebiteľskou smernicou o predaji tovaru č. 2019/701. In: Paneurópske právnické listy, 2019, roč. II, č. 2. 
2. JURČOVÁ, M. Spotrebiteľské právo. Praha: Wolters Kluwer, 2021. 
3. JURČOVÁ, M., NOVOTNÁ., M. Od spoločného kúpneho práva k digitálnej Európe In: Košické dni súkromného práva. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2016. 
4. JURČOVÁ, M., NOVOTNÁ., M., ADAMOVÁ, Z., DOBROVODSKÝ, R. Kúpne zmluvy uzatvárané on-line a kúpa digitálneho obsahu – úvahy o novej regulácii. In: Právny obzor. 2017, roč. 100, č. 2. 
5. LIMBERGOVÁ, Z. Směrnice o digitálním obsahu a jejich implementace v právním řádu ČR. In: Revue pro právo a technologie, 2022, roč. 13, č. 25. 
6. LOOS, M. B. M. The (proposed) transposition of the Digital Content Directive in The Netherlands. In: Journal of Intellectual Property, Information Technology and Electronic Commerce Law, Vol. 12, č. 2, 2021. 
7. SCHULZE, R., STAUDENMAYER, D. EU Digital Law: Article-by-Article Commentary. Baden, Baden: Nomos, 2020. 

8. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/771 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o predaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES a zrušuje smernica 1999/44/ES. 
9. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/770 z 20. mája 2019 o určitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv o dodávaní digitálneho obsahu a digitálnych služieb. 

10.Zákon č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 

11.Zákon č. 529/2010 Z. z. o environmentálnom navrhovaní a používaní výrobkov v znení neskorších predpisov. 

12.Zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 

13.Zákon č. 55/2018 o poskytovaní informácií o technickom predpise a o prekážkach voľného pohybu tovaru v znení neskorších predpisov. 

14.Nariadenie vlády č. 404/2007 Z. z. o všeobecnej bezpečnosti výrobkov. 15.Vládní návrh zákona, kterým se mění zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, 

Sněmovní tisk č. 994.
16.Dôvodová správa k návrhu zákona LP/2022/39 Zákon o ochrane spotrebiteľa a o 

zmene a doplnení niektorých zákonov 

KONTAKT NA AUTOROV 

zuzana.adamova@truni.sk 
marianna.novotna@truni.sk
Trnavská univerzita v Trnave, 
Právnická fakulta 
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
Slovenská republika 

Poznámky

• 1) JUDr. Zuzana Adamová, PhD., AK Petkov&Co., Ústav práva duševného vlastníctva a informačných technológií Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. 
• 2) doc. JUDr. Marianna Novotná, PhD., mim. prof., Katedra občianskeho aobchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. 
• 3) Príspevok bol vypracovaný vrámci grantového projektu APVV č. APVV-20-0171 Konkurencia nárokov z deliktov akvázideliktov vmimozmluvnýchvzťahoch ana pomedzí zmluvného a vecného práva. 
• 4) Smernica Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2019/771 z20. mája 2019 ourčitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv opredaji tovaru, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) 2017/2394 a smernica 2009/22/ES azrušuje smernica 1999/44/ES (ďalej aj SGD alebo smernica o predaji tovaru). 
• 5) Smernica Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2019/770 z20. mája 2019 ourčitých aspektoch týkajúcich sa zmlúv ododávaní digitálneho obsahu adigitálnych služieb (Ú. v. L 136/1) (ďalej aj DCD alebo smernica odigitálnom obsahu). 
• 6) Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník vznení neskorších predpisov. 
• 7) Čl. 4 SGD, čl. 4 DCD. 
• 8) Čl. 3 ods. 4 DCD, čl. 3 ods. 3 SGD. 
• 9) Čl. 3 ods. 3 DCD, čl. 3 ods. 4 písm. a) SGD. 
• 10) JURČOVÁ, M., NOVOTNÁ., M., ADAMOVÁ, Z., DOBROVODSKÝ, R. Kúpne zmluvy uzatvárané on-line akúpa digitálneho obsahu –úvahy onovej regulácii. In: Právny obzor. 2017, roč. 100, č. 2, s. 143 –161, JURČOVÁ, M., NOVOTNÁ., M. Od spoločného kúpneho práva k digitálnej Európe In:Košické dni súkromného práva. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2016, s. 126-138. 
• 11) DULAKOVÁ JAKÚBEKOVÁ, D. Predaj tovaru v obchode v kontexte snovou spotrebiteľskou smernicou opredaji tovaru č. 2019/701. In: Paneurópske právnické listy, 2019, roč. II, č. 2, dostupné on-line na https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/dulakova-d -3/. 
• 12) Ide onový pojem, ktorý má nahradiť vsúčasnosti zaužívaný pojem predávajúci. 
• 13) Pozri dôvodovú správu kbodu 8 návrhu zákona LP/2022/39 Zákon o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov, B. Osobitná časť, s. 41. 
• 14) Platná právna úprava síce obsahuje definíciu digitálneho obsahu, ako aj definíciu digitálnej služby, výlučne však iba na účely príslušných sektorových právnych úprav. Vovzťahu kdefinícii digitálneho obsahu vzákone č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov, vo vzťahu kdefinícii digitálnej služby v kontexte osobitnej úpravy kybernetickej bezpečnosti podľa zákona č. 69/2018 Z. z. o kybernetickej bezpečnosti a o zmene adoplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov (medzi digitálne služby zaraďuje tri druhy služieb: online trhovisko, internetový vyhľadávač acloud computing). 
• 15) Porovnaj LIMBERGOVÁ, Z. Směrnice odigitálním obsahu a jejich implementace vprávním řádu ČR. In: Revue pro právo a technologie, 2022, roč. 13, č. 25, s. 248. 
• 16) Ibidem, s. 254. 
• 17) Pozri bližšie LOOS, M. B. M. The (proposed) transposition of the Digital Content Directive in The Netherlands. In: Journal of Intellectual Property, Information Technology and Electronic Commerce Law, Vol. 12, č. 2, 2021, s. 235 a nasl. 
• 18) Pozri navrhovaný § 2389a českého OZ Vládního návrhu zákona, kterým se mění zákon č. 89/2012 Sb., občanský zákoník, Sněmovní tisk č. 994. 
• 19) Pozri dôvodovú správu knávrhu zákona LP/2022/39 Zákon o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov „Všeobecná časť“, s. 3. Dostupné na https://www.slov-lex.sk. 
• 20) Súlad veci (vrátane veci sdigitálnymi prvkami) aj súlad digitálneho plnenia sa vzťahuje tak na vecné ako aj právne vady. Obmedzenia vyplývajúce z porušenia práv tretej strany, predovšetkým práv duševného vlastníctva, by totiž mohli zabrániť použitiu tovaru alebo digitálneho plnenia v súlade so zmluvou alebo takéto použitie obmedziť. Z recitálu 35 SGD arecitálu 54 DCD, ako aj z článkov 9 SGD a10 DCD vyplýva, že členské štáty EÚ majú zuvedeného dôvodu povinnosť zabezpečiť, aby mal spotrebiteľ v takýchto prípadoch nárok na prostriedky nápravy z dôvodu nesúladu, pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje v takýchto prípadoch neplatnosť zmluvy alebo jej zrušenie. 
• 21) § 618 NOZ „Predaná vec má vady, ak nie je v súlade s požiadavkami podľa § 615 alebo ak jej používanie znemožňujú alebo obmedzujú práva tretej osoby, vrátane práv duševného vlastníctva.“ § 852g NOZ„Digitálne plnenie má vady, ak nie je v súlade spožiadavkami podľa § 852d alebo ak jeho užívanie znemožňujú alebo obmedzujú práva tretej osoby, vrátane práv duševného vlastníctva. 
• 22) Za výrobcu sa považuje zhotoviteľ veci, dovozca veci na trh Európskej únie z tretej krajiny alebo iná osoba, ktorá sa označuje za výrobcu tým, že na vec umiestni svoje meno, ochrannú známku alebo iné rozlišujúce označenie. 
• 23) § 617 NOZ. 
• 24) § 852f ods. 1 NOZ. 
• 25) SCHULZE, R., STAUDENMAYER, D. EU Digital Law: Article-by-Article Commentary. Baden, Baden: Nomos, 2020, s. 144. 
• 26) Podľa článku 4 bod 1 nariadenia Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2016/679 z27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobnýchúdajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie oochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119/1) sú osobnými údajmi akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby; identifikovateľná fyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú, fyziologickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby. 
• 27) Za zmluvu sdigitálnym plnením sa nemá považovať taká zmluva, na základe ktorej obchodník dodáva alebosa zaväzuje dodať digitálne plnenie a spotrebiteľ poskytne alebo sa zaviaže poskytnúť lenosobné údaje, ktoré obchodník spracúva výlučnena účely poskytnutia digitálneho plnenia alebo splnenia zákonnej povinnosti.Osobitné ustanovenia ospotrebiteľských zmluvách sdigitálnym plnením sa nemajú vzťahovať ani na takú zmluvu, ktorej predmetom je softvér, ktorý obchodník bezodplatne ponúka vrámci bezplatnej licencie sotvoreným zdrojovým kódom, ak obchodník spracúva osobné údaje spotrebiteľa výlučnena účely zvýšenia bezpečnosti, kompatibility alebo interoperability tohto softvéru [§ 852a ods. 3 písm. f) NOZ]. 
• 28) JURČOVÁ, M. Spotrebiteľské právo. Praha: Wolters Kluwer, 2021, s. 206. 
• 29) Napr. nariadenie vlády č. 404/2007 Z. z. ovšeobecnej bezpečnosti výrobkov, zákon č. 529/2010 Z. z. o environmentálnom navrhovaní a používaní výrobkov (zákon o ekodizajne) vznení neskorších predpisov, zákon č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene adoplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov, zákon č. 55/2018 oposkytovaní informácií o technickom predpise a o prekážkach voľného pohybu tovaru vznení neskorších predpisov. 
• 30) Dôvodová správa k § 621 a§ 622 návrhu zákona LP/2022/39 Zákon o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov B. Osobitná časť, s. 46 a nasl. 
• 31) JURČOVÁ, M. Spotrebiteľské právo. Praha: Wolters Kluwer, 2021, s. 207. 
• 32) Táto úprava nadväzuje na recitál 15 DCD sa upravuje, že „členské štáty by mali mať tiež možnosť napríklad upraviť práva zmluvných strán pozastaviť plnenie ich povinností alebo časti povinností, kým si povinnosti nesplní druhá strana. Napríklad, členské štáty by mali mať možnosť upraviť otázku, či v situáciách, keď došlo k nesúladu, má spotrebiteľ nárok pozastaviť zaplatenie ceny alebo jej časti, až kým obchodník neuvedie digitálny obsah alebo digitálnu službu do súladu, alebo či je obchodník oprávnený pozastaviť akúkoľvek náhradu spotrebiteľovi v súvislosti s ukončením zmluvy, až kým spotrebiteľ nesplní svoju povinnosť stanovenú v tejto smernici vrátiť hmotný nosič obchodníkovi.“ 

Autor
JUDr. Zuzana Adamová PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/pravo-obchod-ekonomika-IX.pdf

Abstrakt

Článok sa zaoberá problematikou nového práva vydavateľov k tlačovým publikáciám pri online používaní, pričom primárne porovnáva prvotné návrhy s finálnym znením smernice 2019/790 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu (tzv. DSM smernica). Zameriava sa pritom aj na okolnosti prijímania úpravy, na analýzu kompromisných znení, následne vyhodnocuje konečný výsledok a konfrontuje ho s pôvodnými očakávaniami vydavateľov. V článku sa venuje pozornosť aj zmenám v oblasti vysporiadania práv vpraxi najväčších digitálnych platforiem. Problematika je potom posudzovaná sohľadom na transpozíciu článku 15 DSM smernice opráve vydavateľov tlačených publikácií pri online používaní do slovenského Autorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť 25. marca 2022.

Abstrakt EN: This Article deals with the issue of the new right of publishers to press publications concerning online uses, primarily comparing the initial proposals with the final version of Directive 2019/790 on copyright and copyright-related rights in the digital single market (the so-called DSM Directive). It also focuses on the circumstances of the adoption of the regulation, on the analysis of compromise texts, then evaluates the final result and confronts it with the original expectations of the publishers. The article also pays attention to changes in the area of rights settlement in the practice of the biggest digital platforms. The issue is then assessed with regard to the transposition of Article 15 of the DSM Directive on the right of publishers of press publications concerning online uses into the Slovak Copyright Act, which entered into force on 25 March 2022.

Úvod 

Poznáte tie MEME – „čo si objednáš z Aliexpress …. a čo dostaneš z Aliexpress“, ktoré vtipne poukazujú na rozdiely v našich očakávaniach voči reálnemu výsledku? A presne to najlepšie demonštruje veľké očakávania vydavateľov periodickej tlače bojujúcim proti sociálnym sieťam, vyhľadávačom a iným digitálnym platformám o svoj podiel na zhod- nocovaní ich obsahu. 

Tieto boje začali už dávno predtým, ako boli v roku 2019 po pomerne náročných rokovaniach a výmenách názorov prijaté dve smernice spadajúce do agendy digitálnehojednotného trhu – smernica o online vysielaní a retransmisii(2) a smernica o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu, ktorá je predmetom nášho záujmu pre účely tohto článku.(3) Už v čase jej prijímania sa pozornosť upriamila najmä na dva jej kontroverzné články, a to článok 15 (pôvodne 11) a článok 17 (pôvodne 13). Druhý menovaný článok smernice sa týka problematiky online platforiem a zodpovednosti za zdie- ľanie obsahu online, ktorá je dnes v centre pozornosti najmä z dôvodu radikálnej zmeny autorskoprávnej úpravy, ktorú zavádza, neskoro predstaveného usmernenia Komisie,(4) z dôvodu nedávno rozhodnutej poľskej žaloby o neplatnosť článku 17 ods. 4 písm. b) a c) in fine,(5) množstva alternatív, ako túto úpravu transponovať,(6) v konečnom dôsledku totálnej absencii harmonizácie vtejto oblasti, ale najmä množstva otáznikov, ktoré táto úprava prináša. 

V tomto článku sa však budeme venovať druhému z menovaných článkov, a to článku 15 DSM smernice, ktorý upravuje nové výlučné právo vydavateľov. Toto nové právo, priznané vydavateľom periodickej tlače, sú v zmysle smernice povinní vysporiadať posky- tovatelia služieb informačnej spoločnosti(7) používajúci periodické publikácie. Pôvodne sa s týmto právom spájalo označenie „link tax“, voľne preložené ako daň za linky (hypertextové odkazy), dnes – ako bude uvedené nižšie – už tento prívlastok neplatí. 

Predmetom tohto článku bude vyhodnotenie viacerých aspektov súvisiacich s novou právnou úpravou. Vúvode si pripomenieme okolnosti vzniku novej právnej úpravy, očakávania a hlavné dôvody, ktoré viedli k prijatiu tejto smernice („čo si vydavatelia objednali“). Následne zhodnotíme finálne znenie smernice sohľadom na naplnenie pôvodných očakávaní („čo vydavatelia dostali“). Zameriame sa pritom aj na otázky spojené s transpozíciou tejto úpravy do slovenského Autorského zákona,(8) ktorého ostatná novela nadobudla účinnosť 25. marca 2022.(9) Ako bude uvedené aj v záveroch tohto článku, vnímame zásadný rozpor medzi pôvodnými plánmi a očakávaniami vydavateľov a konečnou právnou úpravou. Tá je diametrálne odlišná od pôvodných plánov ajej význam je viac než diskutabilný. Z pohľadu vydavateľov je veľké množstvo dôvodov, prečo byť nespokojný. Z akademického pohľadu však možno konštatovať, že i keď sa najväčšie problémy podarilo odstrániť, pachuť nesprávnej investovanej a nasmerovanej energie a výsledok v podobe nekvalitnej právnej úpravy zostáva. 

1. Čo si vydavatelia objednali 

Zrejme nikto nevie určiť presný čas, kedy sa začala problematika nového práva vydavateľov riešiť, ale všeobecne možno konštatovať, že ide o výsledok dlhodobého napätia medzi spravodajskými médiami na jednej strane a digitálnymi platformami na druhej strane. Veľmi zjednodušene možno konštatovať, že vydavatelia periodickej tlače boli už dlho nespokojní so stavom, kedy digitálne platformy „nejakou formou využívali“ ich obsah a vydavatelia nevedeli nájsť spôsob, ako na tomto využití finančne participovať. Slovné spojenie sme zámerne dali do úvodzoviek, aby sme zdôraznili formu tohto využívania, ktorej sa tiež budeme nižšie venovať. 

V prípade sociálnych sietí ide napríklad o náhľady na články, ktoré užívateľ sociálnej siete umiestni na svoju „stenu“. Tento užívateľ zadá na stránku len link (hypertextový odkaz), ostatným užívateľom sociálnej siete sa však v takom prípade zobrazí nadpis článku, niekedy náhľad na obrázok alebo fotku a niekedy aj časť článku, tzv. perex (úvodné riadky k článku, ktoré sú často graficky odlišné oproti ostatnému textu) alebo snippet (vzorka alebo ukážka). Obdobná situácia je aj v prípade vyhľadávačov, kedy sa určitá ukážka v podobe obrázku alebo textu zobrazí po tom, ako užívateľ zadá do vyhľadávača kľúčové slová. Nemožno však nespomenúť určité technické rozdiely. Kým pri sociálnych sieťach užívateľ často len umiestňuje link, pri vyhľadávačoch môže dochádzať aj kvyhotovovaniu rozmnoženín. Linkami sa pritom opakovane zaoberal Súdny dvor EÚ a v rámci tohto článku nie je priestor na komplexnejšie predstavenie tejto problematiky. Základ však tvorí rozhodnutie vo veci Svensson,(10) v zmysle ktorého nejde opoužitie autorských diel, ak sú na internetovej stránke poskytnuté hypertextové odkazy na diela, ktoré sú voľne dostupné na inej internetovej stránke. Pokiaľ bol totiž predmet ochrany oprávnene sprístupnený online bez obmedzujúcich opatrení, poskytnutie hypertextového odkazu nepredstavuje sprístupnenie obsahu „novej verejnosti“ (verejnosť v takom prípade predstavujú všetci užívatelia internetu). Ak by však poskytnutý odkaz umožňoval obísť obmedzujúce opatrenia (napr. platobnú bránu, technológiu obmedzujúcu prístup a pod.), išlo by o šírenie novej verejnosti, a teda o použitie v autorskoprávnom význame. 

Hlavný argument vydavateľov znie, že sociálne siete, vyhľadávače a iné digitálne platformy participujú na ich obsahu, ale nič za to neplatia a ani ich k takému plateniu platná právna úprava nezaväzuje. Ľudia si často prečítajú len nadpis alebo perex, alebo si pozrú náhľad obrázku či fotky (thumbnail), ale ak si odkaz neotvoria, negenerujú sa žiadne príjmy z reklamy, čo treba zmeniť. 

Protiargument digitálnych platforiem je, že oni vlastne vydavateľom pomáhajú, pretože bez nich by sa väčšina ľudí k zdroju vôbec nedostala a že ak si užívateľ neotvorí článok, lebo sa uspokojí len s nadpisom alebo perexom, tak to nie je problém digitálnej platformy, ale skôr ukážka našej spoločnosti a úrovne novinárskej práce. 

Takéto aobdobné argumenty potom zaznievali opakovane počas celého procesu rokovania ohľadne DSM smernice, pričom víťazom tejto debaty boli vydavatelia. V roku 2016 bol verejnosti predstavený návrh smernice,(11) ktorej jedným zo sledovaných cieľov bolo dať vydavateľom nové právo na online použitie periodickej tlače,(12) ktoré by digitálne platformy prinútilo práva vydavateľov vysporiadať a za použitie obsahu zaplatiť. 

Toto právo má dopĺňať systém autorskoprávnej a databázovej ochrany, ktorý funguje už vsúčasnosti, avšak od nového práva sa značne líši. Predpokladom na vznik autorskoprávnej ochrany je existencia autorského diela, ktorého základným predpokladom je originalita.(13) To sa vzťahuje na všetky autorské diela vrátane novinových článkov a iných žurnalistických žánrov.(14) Dokonca v prípade fotografií a tiež v prípade novín a časopisov, ktoré sú chránené ako tvorivá databáza namiesto originality postačí, že je dielo pôvodné.(15) Vo vzťahu k databáze chránenej osobitným právom (sui generis databáza) je zase chránený výsledok podstatného kvalitatívneho alebo kvantitatívneho vkladu, pričom chránený je obsah databázy bez ohľadu na to, či ide o autorské diela alebo nie. V oboch menovaných prípadoch je potrebné na použitie získať súhlas vydavateľa alebo iného nositeľa práv, ktorý vykonáva práva k jednotlivým dielam alebo inému obsahu chránenému už aj v súčasnosti slovenským ako aj európskym autorským právom. Týmto teda vzniká tretie, doplňujúce právo, ktoré je priznané priamo vydavateľom, ktorí nemusia vždy za každých okolností vykonávať práva k druhým dvom menovaným právam. 

Plán bol, aby sa ochrana vzťahovala na „čokoľvek“ v periodickej tlači bez ohľadu na to, či sú splnené kritéria originality, pôvodnosti alebo podstatného vkladu. Hodnotové východiská boli zakotvené aj v recitáloch návrhu smernice (2016). Podľa nich, vydavatelia tlačových publikácií pri prechode z tlačených na digitálne publikácie čelia problémom, pokiaľ ide o udeľovanie licencií na online používanie ich publikácií a návratnosť investícií. V si- tuácii, keď vydavatelia tlačových publikácií nie sú uznaní za držiteľov práv, je udeľovanie licencií a presadzovanie práv v digitálnom prostredí často zložité a neefektívne [rec. 31 návrhu smernice (2016)]). Na úrovni Únie preto treba stanoviť zosúladenú právnu ochranu tlačových publikácií, pokiaľ ide o digitálne použitia [rec. 32 návrhu smernice (2016)]. 

V dôsledku toho sa navrhlo, aby členské štáty EÚ zabezpečili vydavateľom tlačových publikácií právo na vyhotovenie rozmnoženín a právo na sprístupňovanie verejnosti v zmysle smernice 2001/29/ES (tzv. InfoSoc smernice)(16) osobitne na digitálne používanie ich tlačových publikácií. 

Krátko po predstavení tohto konceptu sa začali ešte intenzívnejšie ozývať digitálne platformy, ktoré upozorňovali na riziká plánovaných zmien, voči ktorým sa zaiste chcú brániť technickými prostriedkami. Poukázali na to, že v dôsledku obdobnej úpravy v Nemecku došlo k deformácii trhu, keď Google získal licenciu zdarma, a v Španielsku zase k zlyhaniu trhu, keď došlo k zániku služby Google News.(17) Argumentovali, že vydavatelia v konečnom dôsledku profitujú zo služieb vystavenia ich obsahu, keďže platformy agregujúce novinové články a iný obsah čitateľov priťahujú, a preto zohrávajú významnú úlohu, ktorá môže byť takto potlačená. 

Aby sme vedeli vyhodnotiť, kde je pravda, mali by sme nahliadnuť do nejakej objektívne spracovanej štúdie na túto tému. Poslankyňa Európskeho parlamentu, Julia Reda, poukázala na to, že Európska komisia zadala vlastnému Spoločnému výskumnému pracovisku (Joint Research Centre / JRC) vypracovanie štúdie na tému Agregátory online správ a súvisiace práva pre vydavateľov tlače. Avšak, zverejnenie štúdie bolo naplánované na november 2016, t. j. nie vopred – pred prípravou legislatívneho textu, ale až dva mesiace po jeho zverejnení. V októbri JRC požiadala Komisiu o pripomienky k štúdii, avšak prvé komentáre boli predložené až v júni 2017. JRC bola navyše požiadaná, aby sa zdržala publikovania štúdie.(18) Odhliadnuc od načasovania štúdie a podivných okolností ohľadne jej (ne)zverejňovania, však štúdia nielenže spochybnila význam navrhovaného modelu, ale naopak poukázala na význam agregátorov s ohľadom na zvyšovanie návštevnosti na stránky novín, ako aj väčšie príjmy z reklamy. 

Summa summarum, predmetom posúdenia je realizácia právnej úpravy, pri ktorej vlastne neexistuje objektívna dopadová ani iná odborná štúdia, ktorá by potvrdzovala predpoklad, že problém, ktorý popisujú vydavatelia sa dá efektívne vyriešiť spôsobom, ako to navrhujú európske inštitúcie.(19) Navyše, praktická skúsenosť z iných štátov EÚ je negatívna (zlyhanie adeformácia trhu), dokonca sa postavenie vydavateľov (minimálne dočasne) zhoršilo. V ďalšom texte sa preto zameriame na vyhodnotenie finálnej právnej úpravy a najaktuálnejší vývoj v tejto oblasti.

2. Čo vydavatelia dostali 

Nové právo vydavateľov bolo prijaté v rámci DSM smernice v apríli 2019 a úprava mala byť transponovaná vo všetkých členských štátoch EÚ do 7. júna 2021 (čo však mnohé členské štáty EÚ nestihli).(20) V tejto časti článku sa pozrieme na to, „čo vydavatelia dostali“, a teda ako sa prijatá verzia smernice líšila od pôvodných plánov prezentovaných v návrhu smernice (2016). 

Samotnému vymedzeniu tlačových publikácií sa nebudeme venovať do hĺbky, ale odkazujeme na iné zdroje.(21) Len krátko spomenieme, že pojem tlačovej publikácie zahŕňa len novinárske publikácie vydávané poskytovateľom služby, a to periodicky alebo pravidelne aktualizované na akomkoľvek nosiči, na účely informovania alebo zábavy. K takýmto publikáciám by mali patriť napríklad denníky, týždenníky a mesačníky všeobecného alebo osobitného záujmu a spravodajské webové stránky. Periodické publikácie, ktoré sa uverejňujú na vedecké alebo akademické účely, ako sú vedecké časopisy, by nemali požívať ochranu priznanú tlačovým publikáciám podľa tejto smernice. 

Smernica sleduje cieľ, aby boli poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti povinní získať súhlas na použitie tituliek, úvodných fotiek a ich náhľadov (thumbnails), náhľadov, vizuálnych záložiek (pin) a rozličných krátkych zhrnutí. Vo vzťahu k spôsobu použitia používa smernica široký pojem „online používanie“. Avšak v prvom návrhu smernice (2016) sa objavil ešte širší pojem „digitálne použitie“, čo by zahŕňalo aj akékoľvek iné použitie obsahu v digitálnej forme (napr. na USB kľúči). Súhlasíme však, že cieľom tejto úpravy je najmä vytvorenie mechanizmu, ktorý má vydavateľom zabezpečiť možnosť participácie na profite, ktorý majú poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti najmä vo vzťahu k vyhľadávačom a obsahu generovanému používateľmi na online platformách, a preto je pre tieto účely pojem „online“ vhodnejší. 

Vydavatelia tlačových publikácií majú potom výlučné právo rozhodovať o použití svojich publikácií dvomi spôsobmi, a to vyhotovením rozmnoženiny a sprístupňovania verejnosti, v oboch prípadoch v kontexte spomínaného online použitia. Ide o dve základné práva zakotvené v európskom práve v článku 2 a v článku 3 ods. 2 smernice 2001/29/ES, na ktoré aj samotná DSM smernice odkazuje. 

Oproti prvému návrhu smernice (2016) sa však doplnili tri zásadné obmedzenia nového práva: 

1. tieto práva sa nevzťahujú na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi, 
2. priamo do textu smernice sa zaviedlo, že ochrana sa nevzťahuje na úkony nakladania s hypertextovými odkazmi (tzv. hyperlinking) a 
3. práva sa neuplatňujú, pokiaľ ide o použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z tlačovej publikácie. 

Toto sú asi najzásadnejšie zmeny oproti pôvodnému návrhu smernice (2016), ktoré výrazne okliešťujú práva, ktoré sú vydavateľom priznané, a to natoľko, že je nutné si položiť otázku, načo vlastne celá tá úprava vznikla. To, že sú vyňaté hypertextové odkazy je jasná reakcia na obavy, že sa zavedie akási „dať za linky“, a že sa tým nabúra koncept fungovania internetu tak, ako ho poznáme dnes. Čo ale budú potom vydavatelia licencovať, ak sú vylúčené veľmi krátke úryvky a čo to vlastne je? 

Práva vydavateľov sa totiž nemajú vzťahovať na nepodstatné časti periodickej tlače, pričom každý členský štát by mal stanoviť osobitne, čo sa nepodstatnou časťou rozumie. Má pritom vziať do úvahy, či sú tieto časti výsledkom tvorivej duševnej činnosti autorov, alebo či ide o individuálne slová alebo veľmi krátke výňatky, prípadne obe tieto kritériá. Uvedená široko koncipovaná textácia je politickým kompromisom medzi tým, či sa má právo vzťahovať aj na slová a krátke výňatky alebo naopak. V tomto smere sa textácia smernice v čase menila, keďže kým vjednej verzii návrhu smernice sa upravovalo, že práva vydavateľov „shall not apply in respect of uses of extracts of a press publication limited to individual words or very short excerpts of text“, v konsolidovanom znení z marca 2018 sa navrhol presný opak („shall also apply“).(22)

Nakoniec sa teda práva neuplatňujú pokiaľ ide o použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov ztlačovej publikácie, ale rozhodnutie, ako toto ustanovenie vykladať, sa ponechalo jednotlivým členským štátom, čo zrejme spôsobí len ďalšie rozdiely v právnej úprave jednotlivých členských štátov.(23)

Zaiste, môžeme diskutovať otom, čo to presne znamená „krátke úryvky“ aaký maximálny počet slov môže takýto krátky úryvok tvoriť.(24) Ale aj bez toho, aby sme tento aspekt presne kvantifikovali, mali by sme sa zamyslieť nad tým, či nie sú snáď práve snippety a perexy tie krátke úryvky, o ktoré v danom prípade má ísť? Ostáva samozrejme veľká skupina fotiek a obrázkov, ku ktorým je potrebné vysporiadať práva, ale otázka vysporiadania práv k textom v tlačových publikáciách je minimálne sporná. 

Na druhej strane, nemôžeme tiež opomenúť fakt, že jednotlivé členské štáty môžu zvoliť rozličné úrovne harmonizácie s ohľadom na nepodstatné časti periodickej tlače (ang. insubstantial parts of a press publication), ktoré bude možné aj naďalej používať bez súhlasu vydavateľov. Z toho sú zrejmé pochybnosti o skutočnej harmonizácii v tejto oblasti. 

Ešte sa krátko pristavme pri výnimke, podľa ktorej sa práva vydavateľov nevzťahujú na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi. V recitáli 55 sa spomínajú pravidlá v oblasti autorského práva Únie, ktoré sa vzťahujú na súkromné alebo neobchodné spôsoby použitia tlačových publikácií jednotlivými používateľmi, zostanú nedotknuté. Takýmto pravidlom je napríklad výnimka na použitie diela vyhotovením rozmnoženiny na súkromný účel v zmysle čl. 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES. Vtomto prípade však nejde oiný spôsob použitia, ale len ovyhotovenie rozmnoženiny. Na rozdiel od toho, nové právo vydavateľov tlačových publikácií zahŕňa právo na vyhotovenie rozmnoženiny aj sprístupňovanie verejnosti, okrem súkromného aneobchodného používania tlačových publikácií individuálnymi používateľmi. Môžeme z toho potom vyvodiť záver, že kým
– sprístupňovanie autorských diel na internete (hoc aj individuálnym používateľom na súkromný a neobchodný účel) podlieha právu autora rozhodnúť o takomto použití, tak

– sprístupňovanie tlačovej publikácie na internete individuálnym používateľom na súkromný a neobchodný účel nepodlieha právu vydavateľa rozhodnúť o takomto použití. Ak by bol tento záver správny, tak to má potom vplyv na posudzovanie rozličných platforiem. Kým napríklad Google pri prevádzkovaní vyhľadávača a generátora správ sprístupňuje obsah online, a teda by mal vysporiadať svoje práva, tak napríklad Facebook je založený na tom, že podstatnú časť jeho obsahu sprístupňujú individuálni používatelia na súkromný a neobchodný účel, a preto k použitiu tlačových publikácií nedochádza. 

Furgal sa vo svojom článku v tejto súvislosti zamýšľa aj nad tým, ako túto otázku ovplyvnili rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pirate Bay, Filmspeler a YouTube. Uvádza, že Súdny dvor EÚ predpokladá situácie, keď je platforma zodpovedná za obsah porušujúci autorské práva nahraný jej používateľmi, tieto scenáre sú však veľmi vzdialené od používateľov zdieľajúcich tlačové publikácie na Facebooku apodobných platformách. Sociálne médiá nehrajú nenahraditeľnú úlohu, ani neporušujú tlačové publikácie zdieľané samotnými užívateľmi.(25)

Podľa nášho názoru však najmä platí, že vdanom prípade ide o súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi, z čoho vyplýva, že sa nemôže aktivovať povinnosť sociálneho média ako poskytovateľa služby informačnej spoločnosti. 

Dôležité je ešte si uvedomiť, voči komu sa budú môcť vydavatelia perspektívne domáhať ochrany svojich práv. V pôvodnom návrhu smernice sa táto otázka neriešila a právo vydavateľov bolo koncipované všeobecne, takže obdobne ako autorské alebo iné právo duševného vlastníctva by sa mohol vydavateľ domáhať ochrany voči každej osobe, ktorá neoprávnene ohrozuje alebo zasahuje do jeho práv. Z prijatého znenia však vyplýva, že používateľom, voči ktorému sa môže vydavateľ domáhať ochrany je len poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti. 

Smernica v recitáli 31 poukazuje na okruh potenciálnych nositeľov, a tým zároveň objasňuje dôvody, pre ktoré sa hľadá riešenie. Nimi je nástup nových online služieb, ako sú agregátory správ alebo monitorovacie agentúry (monitoring dennej tlače). Avšak v texte smernice sa používa široký pojem poskytovateľ služieb informačnej spoločnosti. Z toho vyplýva, že používateľom, ktorý bude musieť vysporiadať práva s vydavateľom nebude len agregátor správ alebo monitorovacia agentúra, ale každý, kto poskytuje službu informačnej spoločnosti. Takže povinnou osobou vo vzťahu kpoužitiu môže by celý okruh najrozličnejších typov poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti. Dokonca, aj sám vydavateľ môže byť poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti, takže aj on sám vo vzťahu k cudziemu obsahu, na ktorý by prípadne odkazoval formou krátkych výňatkov by podľa navrhovanej úpravy potreboval súhlas iného vydavateľa. 

2.1 Časová pôsobnosť 

Ďalšia zmena oproti pôvodne navrhovanej úprave je, že podľa článku 15 ods. 4 DSM smernice sa výlučné právo nevzťahuje na tlačové publikácie, ktoré boli prvý raz vydané pred 6. júnom 2019. Inými slovami, nové právo sa bude vzťahovať len na tlač prvýkrát vydanú od účinnosti smernice. 

Rozsah licencovaného obsahu sa oklieštil aj z tohto hľadiska. V návrhu smernice (2016) sa totižto takéto obmedzenie nevyskytovalo anové právo vydavateľov by sa vzťahovalo na všetky diela v periodickej tlači, ktoré už boli vydané. 

2.2 Trvanie výlučného práva 

Prvý návrh smernice (2016) upravoval, že nové právo vydavateľov má trvať 20 rokov, konsolidované znenie návrhu smernice z marca 2018 však už počítalo len s trvaním v dĺžke 10 rokov(26) a ďalšie znenie návrhu smernice z mája 2018 už len s jednoročnou dĺžkou trvania tohto práva.(27)

V konečnom dôsledku bolo prijaté znenie, že trvanie práv uplynie dva roky po vydaní tlačovej publikácie. Počítanie uplynutia doby ochrany sa má odvíjať až od 1. januára roka nasledujúceho od vydania, takže doba ochrany môže byť v niektorých prípadoch takmer trojročná, aj tak je to však významný rozdiel oproti pôvodnému návrhu smernice (2016), ktorý pracoval s dvadsaťročnou dobou ochrany. 

Skutočné dôvody nastavenia týchto dôb nie sú dobre známe a dnes by bolo len špekuláciou tvrdiť, že neskôr dôjde k predĺženiu tejto doby ochrany. V porovnaní s inými výlučnými právami je to však vysoko pravdepodobné. 

2.3 Aplikácia v prípade výlučnej licencie 

V čase predloženia pôvodného návrhu smernice (2016) sa objavili obavy z toho, ako smernica ovplyvní obsah, ktorý je už voľne šírený pod verejnou licenciou (napr. Creative Commons) a či sa tým nevytvorí nová prekážka ďalšieho použitia.(28) Tieto obavy nakoniec rozptýlilo finálne schválené znenie, keďže podľa článku 15 ods. 2, ak je dielo alebo iný predmet ochrany zahrnutý do tlačovej publikácie na základe nevýhradnej licencie, práv vydavateľa sa nemožno dovolávať scieľom zakázať používanie inými oprávnenými používateľmi. Týchto práv sa tiež nemožno dovolávať s cieľom zakázať používanie diel alebo iných predmetov ochrany, ktorých ochrana uplynula. 

2.4 Transpozícia smernice a novela Autorského zákona 

Nová slovenská úprava práv vydavateľov sa upravuje v osobitnej hlave, ktorá je systematicky zaradená za práva vysielateľov ako nové právo súvisiace s autorským právom. I keď je ústredným pojmom „periodikum“, nejde o významovo totožný predmet ako periodická tlač v zmysle Tlačového zákona,(29) ale o nový pojem.(30) Podľa § 129c AZ má vydavateľ právo použiť svoje periodikum a právo udeliť súhlas na jeho použitie, a to na vyhotovenie rozmnoženiny online a na sprístupňovanie verejnosti online. Podstatné je, že tieto práva sa nemajú vzťahovať na používanie individuálnymi používateľmi pre súkromnú potrebu ana účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný, ďalej na nakladanie s hypertextovými odkazmi, ani na použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z periodickej publikácie. Výlučné majetkové práva vydavateľa majú trvať 2 roky od vydania periodickej publikácie. Vydavateľ periodickej publikácie bude tiež povinný zaplatiť autorom a iným nositeľom práv k predmetom ochrany zahrnutým do periodickej publikácie primeraný podiel z výnosov z použitia periodickej publikácie poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti. To znamená, že ak sa napríklad vydavateľ novín dohodne s digitálnou platformou na odmene za použitie periodickej publikácie, primeranú časť tejto odmeny bude musieť vydavateľ vyplatiť autorom. 

Celkovo možno konštatovať, že slovenská právna úprava sa takmer nelíši od textácie DSM smernice. Najmä vôbec nie je jasné, koľko je „veľmi krátky úryvok“, takže sa vytvára priestor na sudcovskú tvorbu práva. 

3. Koniec dobrý, všetko dobré? 

Napriek tomu, že sa javí, že právna úprava dopadla pre vydavateľov viac ako nevýhodne a pre poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti umožňuje veľa exitov z plnenia ich povinností, je zaujímavé sledovať vývoj v EÚ. 

Tempo štandardne udáva spoločnosť Google, vlastnená spoločnosťou Alphabet, prevádzkujúca najpoužívanejší vyhľadávač na svete. Google vo Francúzsku, ako prvom štáte EÚ, ktorý implementoval článok 15 DSM smernice,(31) najprv odmietol publikovať online články, pokiaľ nebudú bezplatné. V reakcii na to podali zástupcovia veľkého počtu spravodajských vydavateľstiev vo Francúzsku sťažnosť na Autorité de la concurrence. Tento orgán rozhodol, že tlačovému sektoru bola spôsobená vážna a bezprostredná ujma v dôsledku správania spoločnosti Google, a preto vyhovel žiadosti o predbežné opatrenia, ktoré prinútia spoločnosť Google začať rokovania v dobrej viere s vydavateľmi. Orgán zistil, že praktiky spoločnosti Google by sa skutočne mohli považovať za protisúťažné, keďže technologický gigant má 90 % relevantného podielu na trhu a takýto postup by preto mohol predstavovať obrovskú stratu pre vydavateľov tlače.(32)

V Nemecku Google tiež šíril online novinové správy pôvodne publikované nemeckou skupinou vydavateľov VG Media. Vydavatelia sa domáhali podielu na zarobených príjmoch, avšak Google platiť odmietol. Súdny dvor EÚ s týmto postupom fakticky súhlasil, keď rozhodol, že Google nemusí dodržiavať nemeckú legislatívu, ktorá zakazuje neoprávnené šírenie úryvkov, pretože ide o „technický predpis“ a táto úprava mala byť, ale nebola oznámená Európskej komisii. Akonáhle však Komisia notifikovaná bude, vydavatelia sa budú môcť domáhať svojho podielu.(33) Treba však zdôrazniť, že v danom prípade išlo o skutkové okolnosti, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti DSM smernice, ktorá sa teda neuplatňuje ratione temporis na vec samú (rec. 20 rozhodnutia). 

V roku 2020 už potom Google oznámil, že do partnerstva s vydavateľmi investuje jednu miliardu dolárov.(34) V roku 2021 uviedol, že práva k už viac ako 600 novým publikáciám v rámci 12 štátov sveta je vysporiadaných v rámci dohody na účasti na projekte zvanom Google News Showcase, a že prvým takýmto štátom strednej a východnej Európy je Česká republika.(35)

V októbri minulého roka rovnako Facebook oznámil, že dosiahol dohodu s asociáciou francúzskych vydavateľov tlače na šírenie ich obsahu online. Detaily nepoznáme, ale Fulgar upozorňuje, že môže ísť o nebezpečný precedens.(36)

Zdá sa tak, že vydavatelia sa skutočne k nejakým peniazom dostanú, a to aj napriek mnohým nedostatkom skúmanej právnej úpravy. 

Záver 

V tomto článku sme analyzovali právnu úpravu, ktorou sa zaviedlo nové výlučné právo vprospech vydavateľov tlačových publikácií voči poskytovateľom služieb informačnej spoločnosti. Ako sme naznačili vyššie, ide o oblasť, kde nemáme jasne preukázané, že riešením na problémy, ktoré popisujú vydavatelia, je skutočne úprava prijatá Európskym parlamentom a Radou v roku 2019. Z odborného hľadiska sme pôvodný návrh smernice (2016) považovali za nevhodný, schválené znenie však tiež prinieslo veľa otvorených otázok a výsledok sa javí ako rozpačitý. 

Z praktických príkladov, ktoré sme uviedli vyššie sa zdá, že najväčší hráči na trhu (Google, Facebook) sa rozhodli požiadavkám vydavateľov vyhovieť, aj keď, minimálne v prípade sociálnych sietí, existujú dôvody, prečo by sa na ne povinnosť zakotvená v článku 15 DSM smernice nemala vzťahovať. Nemáme však informácie, ako sa knovým povinnostiam stavajú stredne veľké, malé a mikro subjekty, najmä lokálne agregátory či rozličné sociálne siete. 

Ťažko povedať, či si vydavatelia v časoch, keď DSM smernica ešte len vznikala, uvedomili, že nejde o automatické peniaze od poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti (t. j. nejde o remuneračné právo s presne stanovenou sadzbou, ale o výlučné právo). Vydavatelia budú musieť uzatvárať licenčné zmluvy aak niektorý poskytovateľ služby informačnej spoločnosti nebude chcieť za obsah platiť alebo ak sa strany nedohodnú na výške odmeny alebo na iných náležitostiach zmluvy, budú sa musieť vydavatelia domáhať ochrany súdnou cestou. 

Literatúra 

1. ADAMOVÁ, Z. – HAZUCHA, B. Autorský zákon. Komentár. C. H. Beck, 2018. 
2. BAČÁROVÁ, R. Práva vydavateľov periodických publikácií v novej autorskoprávnej úprave. In ADAMOVÁ, Z. Nové technológie, internet a duševné vlastníctvo 5. Typi Universitatis Tyrnaviensis, spoločné pracovisko Trnavskej univerzity v Trnave a Vedy, vydavateľstva SAV v Bratislave, 2021, s. 107 – 129. 
3. CLEMARES, F., Google News to return to Spain. 3. november 2021 [online] https://blog.google/around-the-globe/google-europe/google-news-in-spain/ 
4. FROSIO G. F. Reforming Intermediary Liability in the Platform Economy: A European Digital Single Market Strategy. 6. február 2017. 112 Northwestern University Law Review 19, 2017, s. 29. https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2912272 
5. FURGAL, U. Press publishers’ right: social media enter the stage. Kluwer Copyright Blog. 4. november 2021 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2021/11/04/press-publishers-right-social-media-enter-the- stage/#:~:text=Whenever%20a%20part%20of%20a,shared%20by%20social%20media %20users 

6. FURGAL, U. The EU Press Publishers’ Right: Where Do Member States Stand? Journal of Intellectual Property Law and Practice, 28. máj 2021 [online] https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3848563 
7. HUSOVEC, M. – QUINTAIS, J. P. How to License Article 17? Exploring the Implementation Options for the New EU Rules on Content-Sharing Platforms. GRUR International, 2021, č. 4 (pripravované). [online] SSRN 11. február 2021. https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3463011 
8. HUSOVEC, M. – QUINTAIS, J. P. Article 17 of the Copyright Directive: Why the German implementation proposal is compatible with EU law – Part 1. 26. august 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/08/26/article-17-of-the-copyright- directive-why-the-german-implementation-proposal-is-compatible-with-eu-law-part-1/ 
9. HUSOVEC, M. – QUINTAIS, J. P. Article 17 of the Copyright Directive: Why the German implementation proposal is compatible with EU law – Part 2. 28. august 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/08/28/article-17-of-the-copyright- directive-why-the-german-implementation-proposal-is-compatible-with-eu-law-part-2/ 
10. IGIR, Implementing the Press Publisher’s Right: the German and French experience. Maastricht University, 28. január 2021 [online] https://www.maastrichtuniversity. nl/blog/2021/01/implementing-press-publisher%E2%80%99s-right-german-and-french- experience 
11. KELLER, P. The proposed publishers right is an attack on the public domain. 6. január 2017. [online] https://www.communia-association.org/2017/01/06/proposed-publishers- right-attack-public-domain/. 
12. KRETSCHMER, M., DUSOLLIER, S., GEIGER, CH., HUGENHOLTZ, P.B. The European Commission ́s public consultation on the role of publishers in the copyright value chain: A response by the European Copyright Society. European Intellectual Property Review (E.I.P.R.), 2016, Vol. 38/10, s. 591 – 595. https://papers.ssrn.com/ sol3/papers.cfm?abstract_id=2801595 
13. MOIGNE, T. la, Google News Showcase is launching in Czechia. 20. apríl 2021 [online] https://www.blog.google/products/news/google-news-showcase-launch- czechia/ 
14. NORDEMANN, J. B. – WAIBLINGER, J. Art. 17 DSMCD: a class of its own? How to implement Art. 17 into the existing national copyright acts, including a comment on the recent German Discussion Draft – Part 1. Kluwer Copyright Blog, 16. júl 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/07/16/art-17-dsmcd-a-class-of-its-own- how-to-implement-art-17-into-the-existing-national-copyright-acts-including-a- comment-on-the-recent-german-discussion-draft-part-1/ 
15. NORDEMANN, J. B. – WAIBLINGER, J. Art. 17 DSMCD: a class of its own? How to implement Art. 17 into the existing national copyright acts, including a comment on the recent German Discussion Draft – Part 2. Kluwer Copyright Blog, 17. júl 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/07/17/art-17-dsmcd-a-class-of-its-own- how-to-implement-art-17-into-the-existing-national-copyright-acts-including-a- comment-on-the-recent-german-discussion-draft-part- 2/?doing_wp_cron=1597144877.2035028934478759765625 
16. PICHAI, S. Our $1 billion investment in partnerships with news publishers. Google, The Keyword, 1. október 2020 [online] https://blog.google/outreach-initiatives/google- news-initiative/google-news-showcase/ 
17. REDA, J., Commission to scientists: Stop ruining our copyright plans with your facts and your research! [online] https://juliareda.eu/2017/12/jrc-paper-copyright/ 
18. RENDAS, T. Does size matter? The press publishers’ right and the implementation of the ‘very short extracts’ limitation. 27. apríl 2022. Journal of Intellectual Property Law & Practice [online] https://academic.oup.com/jiplp/advance-article/doi/10.1093/jiplp/jpac040/6574821 
19. RENDAS, T. Taking freedom of information seriously: the „very short extracts“ limitation in Article 15 CDSM Directive and how not to implement it – Part 1. 30. marec 2022. Kluwer Copyright Blog. [online] http://copyrightblog.kluweriplaw. com/2022/03/30/taking-freedom-of-information-seriously-the-very-short-extracts- limitation-in-article-15-cdsm-directive-and-how-not-to-implement-it-part-1/ 

Poznámky

• 1) Tento článok vznikol vrámci realizácie projektu APVV-20-0171 Konkurencia nárokov z deliktov a kvázi-deliktov v mimozmluvných vzťahoch a na pomedzí zmluvného a vecného práva. 
• 2) Smernica Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2019/789 zo 17. apríla 2019, ktorou sa stanovujú pravidlávýkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom uplatniteľné na niektoré online vysielania vysielateľov a retransmisie televíznych a rozhlasových programov a ktorou sa mení smernica Rady 93/83/EHS (Ú. v. L 130/82). 
• 3) Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (Ú. v. L 130). (ďalej len „DSM smernica). 
• 4) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu aRade. Usmernenia k článku 17 smernice (EÚ) 2019/790 o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu. 4. júna 2021. COM(2021) 288 final. 
• 5) Rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 2022 vo veci C-401/19 Poľská republika proti Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie. 
• 6) HUSOVEC, M. – QUINTAIS, J. P. How to License Article 17? Exploring the Implementation Options for the New EU Rules on Content-Sharing Platforms. GRUR International, 2021, č. 4 (pripravované). [online] SSRN 11. február 2021. https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3463011(cit. 26.5.2022). NORDEMANN, J. B. – WAIBLINGER, J. Art. 17 DSMCD: a class of its own? How to implement Art. 17 into the existing national copyright acts, including a comment on the recent German Discussion Draft– Part 1. Kluwer Copyright Blog, 16. júl 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/07/16/art-17-dsmcd-a-class-of-its-own-how-to-implement-art-17-into-the-existing-national-copyright-acts-including-a-comment-on-the-recent-german-discussion-draft-part-1/ (cit. 26.5.2022). NORDEMANN, J. B. – WAIBLINGER, J. Art. 17 DSMCD: a class of its own? How to implement Art. 17 into the existing national copyright acts, including a comment on the recent German Discussion Draft– Part 2. Kluwer Copyright Blog, 17. júl 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/07/17/art-17-dsmcd-a-class-of-its-own-how-to-implement-art-17-into-the-existing-national-copyright-acts-including-a-comment-on-the-recent-german-discussion-draft-part-2/?doing_wp_cron=1597144877.2035028934478759765625 (cit. 26.5.2022). HUSOVEC, M. – QUINTAIS, J. P. Article 17 of the Copyright Directive: Why the German implementation proposal is compatible with EU law –Part 1. 26. august 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/08/26/article-17-of-the-copyright-directive-why-the-german-implementation-proposal-is-compatible-with-eu-law-part-1/(cit. 26.5.2022). HUSOVEC, M. – QUINTAIS, J. P. Article 17 of the Copyright Directive: Why the German implementation proposal is compatible with EU law –Part 2. 28. august 2020 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2020/08/28/article-17-of-the-copyright-directive-why-the-german-implementation-proposal-is-compatible-with-eu-law-part-2/ (cit. 26.5.2022). 
• 7) Ide o službu, ktorá sa bežne poskytuje za odmenu, na diaľku, elektronickým spôsobom ana základe individuálnej žiadosti príjemcu služby – viďčlánok 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu aRady (EÚ) 2015/1535 z9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií voblasti technických predpisov apravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (kodifikované znenie) (Ú. v. L 241) vspojení sčlánkom 1 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu aRady 2000/31/ES z8. júna 2000 ourčitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä oelektronickom obchode (smernica oelektronickom obchode) (Ú. v. L 178). Kvymedzeniu jednotlivých typov poskytovateľov služieb informačnej spoločnosti pozri recitál 18 smernice oelektronickom obchode asúvisiacu judikatúru Súdneho dvora EÚ. 
• 8) Zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon vznení neskorších predpisov (ďalej aj „AZ“ alebo „Autorský zákon“). 
• 9) Zákon č. 71/2022 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov. 
• 10) Rozsudok Súdneho dvora z13. februára 2014 vo veci C-466/12 Nils Svensson ai. proti Retriever Sverige AB. 
• 11) Návrh smernice Európskeho parlamentu aRady o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu. 14.9.2016. COM/2016/0593 final – 2016/0280 (COD) [ďalej len návrh smernice (2016)]. 
• 12) Definícia periodickej tlače bola upravená včlánku 2 bod 4 návrhu smernice (2016). Vzmysle recitálu 33 návrhu smernice (2016) sa ochrana pre periodickú tlač vzmysle smernice nemala vzťahovať pre periodické publikácie vydané na „vedecké aakademické účely, ako sú vedecké časopisy“. Dôvodom tejto odlišnej regulácie je, že periodická tlač, ktorej účelom je informovaťširokú verejnosť aktorá sa opakovane apravidelne vylepšuje (updated) sa odlišuje od akademického alebo vedeckého vydávania. 
• 13) Platná slovenská právna úprava dokonca pracuje spojmom jedinečnosť diela. Cf. § 3 ods. 1 AZ. Ktomu bližšie ADAMOVÁ, Z. – HAZUCHA, B. Autorský zákon. Komentár. C. H. Beck, 2018, s. 32 – 34. 
• 14) Vylúčené sú však vzmysle § 5 písm. f) AZ denné správy, t. j. informácie oudalostiach alebo skutočnostiach, pričom za dennú správu sa nepovažuje dielo, ktoré odennej správe informuje alebo vktorom je denná správa zahrnutá. 
• 15) Ustanovenie § 3 ods. 5 a § 131 AZ. 
• 16) Smernica 2001/29/ES Európskeho parlamentu aRady z22.mája2001 ozosúladení niektorých aspektov autorských práv asnimi súvisiacich práv vinformačnej spoločnosti (Ú. v. L 167). 
• 17) Napr. BBC [online] https://www.bbc.com/news/business-30426496. Treba však uviesť, že po zmene právnej úpravy sa Google News do Španielska vrátil, pozri CLEMARES, F., Google News to return to Spain. 3. november 2021 [online] https://blog.google/around-the-globe/google-europe/google-news-in-spain/ (cit. 26.5.2022). 
• 18) REDA, J., Commission to scientists: Stop ruining our copyright plans with your facts and your research! [online] https://juliareda.eu/2017/12/jrc-paper-copyright/ (cit. 26.5.2022). IGEL – Initiative Against an Ancillary Copyright. EU Commission tried to hide astudy that debunks the publisher ́s right as ineffective. 3. január 2018 http://ancillarycopyright.eu/news/2018-01-03/eu-commission-tried-hide-study-debunks-publishers-right-ineffective (cit. 26.5.2022). 
• 19) FROSIO G. F. Reforming Intermediary Liability in the Platform Economy: AEuropean Digital Single Market Strategy. 6. február 2017. 112 Northwestern University Law Review 19, 2017, s. 29. https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2912272 (cit. 26.5.2022). Navyše, akademické štúdie užvroku 2016 upozorňovali na negatíva plánu posilniť postavenie vydavateľov. Pozri KRETSCHMER, M., DUSOLLIER, S., GEIGER, CH., HUGENHOLTZ, P.B. The European Commission ́s public consultation on the role of publishers in the copyright value chain: Aresponse by the European Copyright Society. European Intellectual Property Review (E.I.P.R.), 2016, Vol. 38/10, s. 591 –595. https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2801595 (cit. 26.5.2022). 
• 20) EURÓPSKA KOMISIA, Copyright: Commission calls on Member States to comply with EU rules on copyright in the Digital Single Market. 26. júl 2021 [online] https://digital-strategy.ec.europa.eu/en/news/copyright-commission-calls-member-states-comply-eu-rules-copyright-digital single-market (cit. 26.5.2022). 
• 21) Aj sa ďalšími odkazmi pozri napr. BAČÁROVÁ, R. Práva vydavateľov periodických publikácií vnovej autorskoprávnej úprave. In ADAMOVÁ, Z. Nové technológie, internet aduševné vlastníctvo 5. Typi Universitatis Tyrnaviensis, spoločné pracovisko Trnavskej univerzity vTrnave aVedy, vydavateľstva SAV vBratislave, 2021, s. 107 – 129. 
• 22) Návrh smernice Európskeho parlamentu aRady o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu –konsolidovaný predsednícky kompromisný návrh. 23.3.2018. 2016/0280(COD), 7450/18. 
• 23) RENDAS, T. Taking freedom of information seriously: the „very short extracts“ limitation in Article 15 CDSM Directive and how not to implement it – Part 1. 30. marec 2022. Kluwer Copyright Blog. [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2022/03/30/taking-freedom-of-information-seriously-the-very-short-extracts-limitation-in-article-15-cdsm-directive-and-how-not-to-implement-it-part-1/ (cit. 26.5.2022). 
• 24) Ktomu bližšie RENDAS, T. Does size matter? The press publishers’ right and the implementation of the ‘very short extracts’ limitation. 27. apríl 2022. JournalofIntellectualPropertyLaw&Practice[online]https://academic.oup.com/jiplp/advance-article/doi/10.1093/jiplp/jpac040/6574821(cit.26.5.2022). 
• 25) FURGAL, U. Press publishers’ right: social media enter the stage. Kluwer Copyright Blog. 4. november 2021 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2021/11/04/press-publishers-right-social-media-enter-the-stage/#:~:text=Whenever%20a%20part%20of%20a,shared%20by%20social%20media%20users(cit. 26.5.2022). 
• 26) Návrh smernice Európskeho parlamentu aRady o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu –konsolidovaný predsednícky kompromisný návrh. 23. marec 2018. 2016/0280(COD), 7450/18. 
• 27) Návrh smernice Európskeho parlamentu aRady o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu – dohodnutýmandát na rokovanie. 25. máj 2018. 2016/0280(COD), 9134/18. 
• 28) KELLER, P. The proposed publishers right is an attack on the public domain. 6. január 2017. [online] https://www.communia-association.org/2017/01/06/proposed-publishers-right-attack-public-domain/. 
• 29) Zákon č. 167/2008 Z. z. operiodickej tlači aagentúrnom spravodajstve aozmene adoplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) vznení neskorších predpisov. 
• 30) Kriticky BAČÁROVÁ, R. Práva vydavateľov periodických publikácií vnovej autorskoprávnej úprave. In ADAMOVÁ, Z. Nové technológie, internet aduševné vlastníctvo 5. Typi Universitatis Tyrnaviensis, spoločné pracovisko Trnavskej univerzity vTrnave aVedy, vydavateľstva SAV vBratislave, 2021, s. 107 – 129. 
• 31) Code de la propriété intellectuelle. [online] https://www.legifrance.gouv.fr/codes/id/LEGIARTI000038826736/2019-10-24 
• 32) IGIR, Implementing the Press Publisher’s Right: the German and French experience. Maastricht University, 28. január 2021 [online] https://www.maastrichtuniversity.nl/blog/2021/01/implementing-press-publisher%E2%80%99s-right-german-and-french-experience (cit. 26.5.2022). 
• 33) Rozsudok Súdneho dvora z12.septembra 2019 vo veci C-299/17, VG Media Gesellschaft zur Verwertung der Urheber-und Leistungsschutzrechte von Medienunternehmen mbH proti Google LLC. 
• 34) PICHAI, S. Our $1 billion investment in partnerships with news publishers. Google, The Keyword, 1. okóber 2020 [online] https://blog.google/outreach-initiatives/google-news-initiative/google-news-showcase/(cit. 26.5.2022). 
• 35) MOIGNE, T. la, Google News Showcase is launching in Czechia. 20. apríl 2021 [online] https://www.blog.google/products/news/google-news-showcase-launch-czechia/ (cit. 26.5.2022). 
• 36) FURGAL, U. Press publishers’ right: social media enter the stage. Kluwer Copyright Blog. 4. november 2021 [online] http://copyrightblog.kluweriplaw.com/2021/11/04/press-publishers-right-social-media-enter-the-stage/#:~:text=Whenever%20a%20part%20of%20a,shared%20by%20social%20media%20users(cit. 26.5.2022). 

Autor
JUDr. Zuzana Adamová PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/kosicke-dni-sukromneho-prava-iv.pdf

1. ÚVOD – POSTAVENIE DANE Z NEHNUTEĽNOSTÍ V SÚSTAVE DANÍ A JEJ POVAHA 

Daň z nehnuteľností možno, v súlade so všeobecne uznávanou definíciou dane ako povinnej peňažnej platby nenávratného charakteru, ktorá je ukladaná zákonom alebo na jeho základe za účelom úhrady štátnych alebo iných verejných potrieb, spravidla vo vopred ustanovenej výške a lehote splatnosti(1), charakterizovať ako peňažnú platbu od daňovníkov (fyzických iprávnických osôb) plynúcu do rozpočtu obce, vyberanú za určitú právnu skutočnosť, ktorou je existencia majetku na území obce a určitý vzťah daňovníka k tomuto majetku (vlastnícky, nájomný apod.) za podmienok avrozsahu stanovenom všeobecne záväzným nariadením obce a za podmienok a limitov stanovených príslušným zákonom.(2)

Daň z nehnuteľností možno z hľadiska predmetu dane charakterizovať ako daň majetkovú, čo znamená, že predmetom daňového zaťaženia je práve majetok daňovníka. Vzhľadom na spôsob zdaňovania ide súčasne o typickú priamu daň, pri ktorej daňová povinnosť vzniká či už na základe vlastníckeho, nájomného alebo správcovského vzťahu k nehnuteľnosti, a zároveň bez ohľadu na to, či daňovník vôbec má dostatočné prostriedky na jej úhradu, preto možno konštatovať, že ide súčasne aj o daň reálnu,(3)zaťažujúcu reálny majetok – pozemok, stavbu či byt alebo nebytový priestor. S poukazom na článok 59 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého dane a poplatky sú štátne a miestne, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že právna úprava dane z nehnuteľností je obsiahnutá v zákone č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len ako „zákon o miestnych daniach“), možno konštatovať, že ide nesporne aj o daň miestnu. 

Daň z nehnuteľností predstavuje významnú príjmovú zložku rozpočtov obcí, keď je, hneď po výnose z podielov dane z príjmu fyzických osôb, druhým najdôležitejším zdrojom príjmov obcí a súčasne najvýznamnejšou miestnou daňou.(4) V zmysle ustanovenia § 4 zákona o miestnych daniach, daň z nehnuteľností pozostáva z dane z pozemkov, z dane zo stavieb a z dane z bytov a z nebytových priestorov. Ako uvádza Inštitút finančnej politiky, pre obdobie do roku 2018 prinášala najvyšší podiel na celkovom výnose daň zo stavieb. Až za daňou zo stavieb nasledoval výnos z dane z pozemkov a napokon z dane z bytov z nebytových priestorov.(5)

Je potrebné uvedomiť si, že aj keď sa v dnešnej dobe daňové zaťaženie orientuje predovšetkým na príjem a spotrebu, daň z nehnuteľností má v daňovej sústave svoje tradičné miesto, ako aj nezastupiteľnú úlohu. Je tomu tak nepochybne aj preto, že pôda a majetok sú predmetom zdanenia historicky omnoho dlhšie ako je tomu v prípade príjmov či spotreby, a aj v súčasnosti naďalej tvoria dôležitú súčasť základu dane najvyspelejších svetových ekonomík.(6) Medzi dôvody, prečo je tomu tak, možno inter alia zaradiť skutočnosť, že majetkové dane stimulujú racionálnejšie nakladanie s majetkom zo strany daňovníkov, zvyšujú progresivitu daňového systému a na rozdiel od dôchodkových daní nemajú destimulačné účinky.(7)

Medzi nesporné výhody dane z nehnuteľností, a to najmä z pohľadu daňovníkov, pritom podľa názorov niektorých zahraničných autorov(8) možno zaradiť aj skutočnosť, že daňové zaťaženie častokrát nereaguje na skutočnú hodnotu zdaňovanej nehnuteľnosti, a preto jej zdanenie nijak výrazne nenarúša ekonomické správanie daňovníka. S týmto názorom sa stotožňujeme, a to aj s ohľadom na súčasnú situáciu v súvislosti s daňou z nehnuteľností v Slovenskej republike. Za výhodu je považovaný aj fakt, že právny vzťah k nehnuteľnosti je ľahko dohľadateľný prostredníctvom verejných registrov, čo má za následok relatívne jednoduché určenie osoby daňovníka.(9) Navyše, majetkové dane, apredovšetkým daň z nehnuteľností, sa javia ako veľmi efektívne aj v otázke daňových únikov, ktoré sú takmer nemožné, a to vzhľadom na nehnuteľnú povahu predmetu dane, ktorý sa nedá len tak zatajiť či presunúť. 

Daň znehnuteľností bola do slovenského právneho poriadku zavedená zákonom Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností (ďalej v texte len ako „zákon č. 317/1992 Zb.“), čím sa v súlade so zákonom č. 212/1992 Zb. o sústave daní stala súčasťou sústavy daní ukladaných v Slovenskej republike. Súčasná právna úprava dane z nehnuteľností je obsiahnutá v zákone č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov a jej predmetom je daň z pozemkov, stavieb a bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. 

2. ZDAŇOVANIE NA ZÁKLADE TRHOVEJ HODNOTY 2.1 Stav de lege lata 

V zmysle súčasne platného zákona o miestnych daniach je daň z nehnuteľností v Slovenskej republike v dnešnej dobe založená na princípe rovnosti zdaňovania majetku a daňovníkov, bez ohľadu na skutočnú výnosnosť zdaňovaného majetku, sociálne postavenie daňovníka (s výnimkou personálneho oslobodenia od dane z dôvodu veku alebo zdravotného postihnutia), bez ohľadu na skutočnosť, či je daňovníkom fyzická alebo právnická osoba, a čo je najpodstatnejšie, bez akéhokoľvek zohľadnenia trhovej hodnoty majetku.(10) Práve v tejto súvislosti je problematika dane z nehnuteľností v súčasnosti v spoločnosti značne pertraktovanou témou, a to najmä v súvislosti s otázkou určovania jej výšky na základe trhovej hodnoty nehnuteľnosti. 

Daň z nehnuteľností sa teda v súlade so zákonom o miestnych daniach neurčuje na podklade trhovej hodnoty nehnuteľnosti, ale na základe určitých tzv. prepočtových jednotiek, na podklade ktorých je vypočítaná daň výrazne nižšia, čo sa najmarkantnejšie odzrkadľuje pri nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v lukratívnejších mestách a miestach, pričom v prípade pozemkov sa vychádza z bonity pôdy a pri stavbách zas z ich veľkosti. V súčasnosti tak možno konštatovať, že základ dane z nehnuteľností neodzrkadľuje reálnu hodnotu majetku, ako ani jeho kvalitu.(11) Dokonca sa možno stretnúť so zaujímavým názorom, podľa ktorého v prípade súčasnej dane z nehnuteľností v skutočnosti ani nejde o majetkovú daň ad litteram, a to z toho dôvodu, že výška zdanenia nezávisí od hodnoty nehnuteľnosti.(12) K tomu sa azda žiada dodať, že s týmto názorom je podľa nášho názoru potrebné čiastočne súhlasiť, a to najmä zdôvodu, že vprípade dane znehnuteľností, tak, ako je vsúčasnosti vprávnej úprave slovenského právneho poriadku konštruovaná, nedochádza k zdaňovaniu majetku v reálnom slova zmysle, pretože výška dane neodzrkadľuje skutočnú hodnotu daňou zaťažovaného majetku. 

Daň z nehnuteľností bola ako nový druh majetkovej dane, v súlade s vtedy platným zákonom č. 212/1992 Zb. o sústave daní zavedená zákonom Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností (ďalej v texte len ako „zákon č. 317/1992 Zb.“). Už dôvodová správa kzákonu č. 317/1992 Zb. pritom uvažovala so zavedením dane z nehnuteľností na podklade trhovej hodnoty nehnuteľnosti. Zavedenie dane z nehnuteľností sa malo prejaviť vo zvýšenej starostlivosti a racionálnejšom využívaní nehnuteľného majetku a súčasne malo za úlohu užšie previazať náš daňový systém so systémami vyspelých trhových ekonomík. Dôvodová správa k zákonu č. 317/1992 Zb.síce rátala s tým, že predpokladom na určenie základu dane má byť práve určenie trhovej hodnoty pozemkov a stavieb, avšak už v samotnom texte dôvodovej správy k zákonu č. 317/1992 Zb. je explicitne vyjadrené, že oceňovanie nehnuteľného majetku bude po časovej stránke náročné, preto sa na prechodnú dobu ponecháva určovanie základu na podklade prepočtových jednotiek. 

Rovnaký zámer bol predkladaný aj v pôvodnom vládnom návrhu zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Všeobecná časť dôvodovej správy k návrhu zákona o miestnych daniach rátala v súvislosti s daňou z nehnuteľnosti s prechodom na zdaňovanie nehnuteľností na hodnotovom princípe po vzore zahraničných právnych úprav, a to predovšetkým so zámerom zvýšenia výnosov z tejto dane. Na druhej strane však, rovnako ako v prípade zákona č. 317/1992 Zb., už samotná všeobecná časť dôvodovej správy k zákonu o miestnych daniach rátala s postupným, etapovitým prechodom na tento nový systém zdaňovania, a to predovšetkým s ohľadom na absenciu právnych i technických predpokladov určenia hodnoty všetkých nehnuteľností v rámci Slovenskej republiky, ako aj stav v samotnej evidencii nehnuteľností v rámci územia Slovenskej republiky, ktoré by neumožnili radikálny, jednorazový „skok“ na nový systém zdaňovania. Za primárne a elementárne predpoklady zavedenia zdaňovania nehnuteľností na hodnotovom princípe pritom dôvodová správa považuje práve presnú, časovo aktualizovanú evidenciu nehnuteľností a vytvorenie osobitných orgánov, inštitúcií či úradov, do ktorých pôsobnosti by patrilo práve ohodnocovanie nehnuteľností za účelom stanovenia ich trhovej hodnoty. Zákon o miestnych daniach platný k 1.11.2004 mal byť teda len krokom k postupnému zavedeniu zdaňovania nehnuteľností na hodnotovom princípe. 

Zavedenie dane znehnuteľností na hodnotovom princípe malo podľa názorov Ministerstva financií SR výrazne ovplyvniť názor daňovníkov na rozsah a štruktúru ich majetku, ako aj na ich využívanie.(13) Zmena štruktúry majetku resp. rozsah majetku sa mal podľa nášho názoru odzrkadliť predovšetkým v tom, že daňovníci by boli nútení prehodnotiť svoje existujúce vlastníctvo k nehnuteľnostiam, teda predovšetkým „zbaviť“ sa nevyužívaných nehnuteľností. Výrazný vplyv by bol badateľný tiež v tendencii nadobúdania nehnuteľného majetku do osobného vlastníctva, kde by sa podľa nášho názoru začalo uprednostňovať skôr prenajímanie nehnuteľností. 

Napriek skutočnosti, že od zavedenia dane z nehnuteľností do slovenského právneho poriadku uplynulo už takmer 30 rokov, stále sa, vjazyku legislatívy, pravdepodobne nachádzame v prechodnom období, pretože k prechodu na hodnotový princíp stále nedošlo, a to aj napriek tomu, že o zavedení dane z nehnuteľnosti ako tzv. dane z luxusu uvažovali už predchádzajúce vlády, a to naposledy napr. v roku 2012 či 2017(14). Pritom aj Inštitút finančnej politiky vo svojom Daňovom reporte uvádza, že v Slovenskej republike existuje priestor pre eliminovanie daňových medzier, pričom poukazuje predovšetkým na to, že pre Slovenskú republiku ostáva aj naďalej dlhodobou témou prechod na zdanenie nehnuteľností na hodnotovom princípe, a to najmä z toho dôvodu, že výnosy z dane z nehnuteľností sú u nás v porovnaní s ostatnými štátmi Európskej únie len zanedbateľné.(15) Z pohľadu „daňovníka- milión“ tak určovanie základu dane na podklade trhovej hodnoty nehnuteľnosti aj naďalej predstavuje Damoklov meč visiaci mu nad hlavou. 

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na dáta vyplývajúce zo Správy o Slovensku 2019, v zmysle ktorej príjmy z periodických daní z majetku v Slovenskej republike patria medzi najnižšie v EÚ, a to aj napriek skutočnosti, že majetkové dane sa považujú za menej škodlivé. Podľa najaktuálnejších údajov Európskej komisie príjmy z daní z nehnuteľného majetku predstavujú iba 0,4 % HDP, čo je výrazne menej než priemer EÚ na úrovni 1,6 %, čo môže naznačovať nedostatočné využívanie zdaňovania majetku ako zdroja príjmu,(16) a čo pre slovenských zákonodarcov súčasne vytvára priestor pre určitú reformu v tejto oblasti. 

2.2 Legislatívne zámery de lege ferenda 

Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní, poplatkov acolníctva už niekoľkokrát avizovalo, že plánuje naviazanie dane z nehnuteľností na ich trhovú hodnotu, detaily však známe nie sú. Začiatkom roka 2021 na verejnosť prenikla dezinformácia, podľa ktorej sa mala sadzba dane zvýšiť v závislosti od trhovejhodnotynehnuteľnostinatisíckyeur,čobyznamenalovýraznýzásahdomajetkovej sféry daňovníkov, keďže v mestách, kde sa trhová hodnota nehnuteľností v dnešnej dobe pohybuje na historickom maxime a ich cena neustále stúpa, a vzhľadom na výrazne prevažujúci dopyt nad ponukou nehnuteľností ešte dlho s najväčšou pravdepodobnosťou stúpať bude, by zavedenie sadzby dane v takejto výške znamenalo mnohonásobné zvýšenie daňovej povinnosti. Toto by v konečnom dôsledku neviedlo len k spomínanému ovplyvneniu názorov daňovníkov na rozsah a štruktúru ich majetku, ale bolo by to pre nich priam likvidačné. Aj napriek skutočnosti, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky vyhlásilo, že daň z nehnuteľností nebude dosahovať „drakonické“ hodnoty a táto informácia bola označená za tzv. hoax(17), faktom aj naďalej ostáva, že v zmysle Programového vyhlásenia vlády prioritou vlády na príjmovej strane verejných financií je o. i. aj zvyšovanie podielu nepriamych, majetkových a environmentálnych daní, ako aj zavedenie dane z nehnuteľností na hodnotovom princípe.(18)

Napriek tomu, že aktuálne dáta Európskej komisie naznačujú, že v Slovenskej republike existuje priestor pre racionálnejšie zdaňovanie majetku(19), snahy Ministerstva financiíSlovenskej republiky o zavedenie progresívneho zdaňovania nehnuteľností, resp. o zavedenie tzv. dane z luxusu na hodnotovom princípe sa u daňových subjektov, medzi ktorými sú v prevažnej miere fyzické osoby, stretávajú s vlnou kritiky. 

Určovanie dane znehnuteľností na základe trhovej hodnoty nepochybne patrí k aktuálnym daňovoprávnym otázkam, a to aj s ohľadom na zámer vyplývajúci z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, v zmysle ktorého daň z nehnuteľností by mala byť diferencovaná v závislosti na hodnote a charaktere využívania. Vzhľadom na potrebu rozvoja nájomného bývania by nájomné byty mali byť zdanené menej, naopak prázdne vlastnícke nehnuteľnosti by mali byť zdanené viac.(20)

Azda najväčším problémom zavedenia dane z nehnuteľnosti na hodnotovom princípe je absencia účinnej metódy určovania trhovej hodnoty nehnuteľnosti, ako aj akejkoľvek oficiálnej cenovej mapy nehnuteľností v rámci Slovenskej republiky, slúžiacej ako východiskový podklad. Bez relevantných cenových máp je pritom nereálne, ba priam nemožné, dosiahnuť spravodlivé zdanenie nehnuteľností, avšak ich vypracovanie môže byť časovo i metodologicky náročné. Ako uvádzajú analytici občianskeho združenia INESS, problém môže nastať pri určovaní trhovej hodnoty nehnuteľnosti v malých obciach, kde trh s nehnuteľnosťami nie je dostatočne aktívny. Cenové mapy by navyše bolo potrebné pravidelne aktualizovať a precizovať, pretože v opačnom prípade by aj to mohlo mať za následok nespravodlivé určovanie dane. Pritom, ako poukazujú analytici, vzahraničí vytvorenie takýchto máp nepredstavovalo problém, adokonca sú krajiny, ktorých cenové mapy sú určované s presnosťou až na ulice.(21)

Niekoľkonásobné zvýšenie dane z nehnuteľností môže narušiť ekonomickú situáciu daňovníkov, ato predovšetkým takých, ktorých životná úroveň vôbec neodzrkadľuje skutočnosť, že sú vlastníkmi trhovo potenciálne aj hodnotných nehnuteľností. Z nášho pohľadu ide napríklad o takýchto daňovníkov, ktorí sú dôchodcami alebo o takých, ktorí potenciálne hodnotné nehnuteľnosti nadobudli napríklad v reštitúcii, dedením alebo ide napr. o pôvodných rezidentov, ktorí nadobudli nehnuteľnosť včase, kedy ešte vôbec nebola lukratívnou. Problémom je práve skutočnosť, že životná úroveň týchto nemusí vždy odzrkadľovať to, akú nehnuteľnosť majú vo vlastníctve, pretože nehnuteľnosť môže byť v skutočnosti ich jediným majetkom a títo preto objektívne nemusia mať dostupné finančné prostriedky na ročnú úhradu dane za takúto nehnuteľnosť, a to najmä, ak by sa výška daňovej povinnosti vyšplhala na niekoľkonásobne vyššiu úroveň ako doteraz. Z tohto pohľadu je preto „nebezpečné“ narábať so zvyšovaním dane z nehnuteľností ako s daňou z luxusu, ak sa dostatočne jasne nevymedzí, čo v skutočnosti tým luxusom je. V súvislosti s názorom kritikov, že zvýšenie dane z nehnuteľností by mohlo byť pre daňovníkov likvidačné, považujeme za potrebné poukázať aj na názor, podľa ktorého by sa daňovníkom, ktorí by neboli schopní splniť daňovú povinnosťnaraz, evidoval daňový nedoplatok a ten by sa uhradil až neskôr z predaja nehnuteľnosti či z predaja v dedičskom konaní a pod.(22)

Objavujú sa tiež názory, podľa ktorých by reformovaná daň z nehnuteľností, mala svojím spôsobom charakter akejsi dane z bývania, kde daňovník v skutočnosti platí správcovi dane nájomné za vlastné nehnuteľnosti. V tejto súvislosti považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že ak by sme sa s týmto názorom stotožnili, je potrebné zamyslieť sa nad tým, či by sme potom na daň z nehnuteľností nemali nazerať viac ako na daň za služby v oblasti bývania než ako na majetkovú daň. 

2.3 Úvahy de lege ferenda 

Ako uvádza Tichý, zdaňovanie na základe trhovej hodnoty, v prípade, ak sa zvolia vhodné oceňovacie postupy, je jedným z účinných spôsobov zefektívnenia (miestneho) daňového systému,(23) a zavedenie progresívnej dane z nehnuteľnosti je všeobecne považované za prostriedok, ako dosiahnuť daňovú spravodlivosť. Určovanie základu dane na základe ceny, hodnoty majetku, príp. finančného výnosu z neho pritom podľa Sotolářa predstavuje spoločnú črtu všetkých majetkových daní vo vyspelých štátoch s trhovou ekonomikou.(24) Aj vo svete prevláda názor, že kľúčom k spravodlivému zdaňovaniu nehnuteľností je práve určovanie základu dane na základe potenciálnej trhovej hodnoty nehnuteľnosti, čo sa prejavuje v zaužívanom určovaní základu dane na podklade trhovej hodnoty nehnuteľnosti. Existujú viaceré metódy určovania základu dane z nehnuteľností, pričom najbežnejšou je určenie trhovej hodnoty nehnuteľnosti na základe porovnania s predajnou cenou podobných nehnuteľností. Inou metódou je zas kombinácia ocenenia a nákladov vynaložených na nehnuteľnosť, či napr. metóda príjmu, spočívajúca v hodnote skutočného alebo potenciálneho ročného nájomného za nehnuteľnosť.(25)

Ako už bolo spomenuté, Slovenská republika patrí ku krajinám s pomerne nízkym podielom dane z nehnuteľností na HDP, a toto predstavuje racionálne zdôvodnenie snáh zákonodarcov o reformu tejto dane v podmienkach Slovenskej republiky. 

Zvýšenie dane z nehnuteľností je v širokej verejnosti častokrát vnímané kriticky, nakoľko má nepochybne za následok zmeny ekonomického správania daňovníkov, ktorí sú nútení zvážiť vlastníctvo nehnuteľnosti, a to či už existujúce alebo potenciálne, čo môže byť zo strany daňovníkov vnímané negatívne. Pozitívom však je, že pri správnom nastavení môže byť daň z nehnuteľností vnímaná ako účinný politický nástroj na stabilizáciu ceny majetku. Dane z nehnuteľností môžu tlmiť mieru kolísania hodnoty, odborne volatilitu cien, nehnuteľností, ako aj ich nadmerné zvyšovanie.(26) Otázne však je, či by zvýšenie dane z nehnuteľností znamenalo zníženie, resp. aspoň stabilizáciu cien nehnuteľností, pričom naša odpoveď sa zhoduje s názormi odborníkov na realitný trh, že by to tak v podmienkach Slovenskej republiky pravdepodobne nebolo, a to vzhľadom na stále prevažujúci dopyt po nehnuteľnostiach nad ich ponukou, predovšetkým čo sa nehnuteľností na bývanie týka. Daň z nehnuteľností má svoje pozitíva aj vo vzťahu k pozemkom, a to najmä v súvislosti s racionálnym územným plánovaním, kde má potenciál aj ako nástroj efektívneho využívania pôdy(27). 

Ako už bolo spomenuté, zpohľadu výnosnosti miestnych daní je práve daň z nehnuteľností tou, ktorej príjmy sú pre obce najvýznamnejšie, pretože tvoria najväčšiu príjmovú časť ich rozpočtov. Zvýšenie výnosov z tejto dane by preto jednotky územnej samosprávy podľa nášho názoru nepochybne uvítali, a to aj vzhľadom na vzrastajúcu urbanizáciu a rozširovanie miest o aglomerácie, ako aj o nové satelity v okolí väčších miest, čo má za následok zaberanie úrodnej pôdy a potrebu vytvárania lepšej infraštruktúry. Na druhej strane, pre obyvateľov obcí by to zas znamenalo možnosť zvýšiť tlak na samosprávy v prospech efektívneho využívania verejných financií. 

Potreba zvýšiť efektívnosť výnosu dane z nehnuteľností, ako aj potreba nastaviť určovanie základu dane na podklade trhovej hodnoty nehnuteľnosti, má podľa nášho názoru určité ratio. Ako sme už v tomto príspevku niekoľkokrát uviedli, zdaňovanie nehnuteľnosti je v Slovenskej republike v súčasnosti iba slabým zdrojom príjmov.(28) Ako uvádzajú viaceré analýzy, Slovenská republika orientuje daňové zaťaženie predovšetkým na prácu, podobne ako ostatné krajiny patriace do V4 či Európskej únie. Pritom podľa názorov odborníkov by z pohľadu štruktúry daní bolo vhodnejšie zdaňovať predovšetkým spotrebu a majetok(29), čo vytvára o. i. priestor práve pre zefektívnenie výnosov z dane z nehnuteľností. V tejto súvislosti je aj zo strany medzinárodných inštitúcií odporúčané, aby sa Slovenská republika zamerala na zníženie daňovo-odvodového zaťaženia práce, aako kompenzáciu odporúčajú zvýšenie príjmov z pohľadu ekonomického správania tzv. menej škodlivých daní, akými sú napr. spotrebné dane, daň z nehnuteľností či environmentálne dane.(30)

Zvyšovanie daňového zaťaženia v prípade daňových základov, akými sú napr. spotrebné dane, dane z nehnuteľností či tzv. environmentálne dane považuje Európska komisia napr. aj za efektívne opatrenie na zvýšenie zamestnanosti. Európska komisia pritom v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zníženie daňového zaťaženia práce nie je reálne možné bez kompenzácie v podobe zvýšenia daňového zaťaženia iného predmetu dane, čím sa majú na mysli predovšetkým vyššie spomínané dane, ktorých zvýšenie sa všeobecne považuje za menej škodlivé. Podľa Európskej komisie práve existencia vysokého daňového zaťaženia práce spojená s pomerne nízkym daňovým zaťažením v podobe spotrebných daní, či napr. dane z nehnuteľnosti môže vytvárať priestor na presun daní od práce smerom k iným základom dane.(31)

Príležitostná štúdia NBS č. 2/2020 rovnako odporúča zvýšenie podielu nepriamych a majetkových daní na úkor zaťažovania ekonomickej aktivity, pričom uvádza, že otázku zvýšenia dane z nehnuteľností je potrebné považovať za dlhodobú prioritu, a poukazuje na to, že zvýšenie dane z nehnuteľnosti na úroveň 1,1% HDP, teda na úroveň priemeru OECD, by do rozpočtu dodatočne prinieslo výnosy vo výške cca. 600 mil. eur. Za prioritné daňové opatrenia v tejto súvislosti považuje štúdia práve určovanie základu dane v závislosti od hodnoty nehnuteľnosti.(32)

Aj na tomto podľa nášho názoru badať argumenty svedčiace v prospech všeobecných snáh o zvýšenie sadzby dane z nehnuteľností resp. o zefektívnenie jej výnosu. Vláda Slovenskej republiky v súčasnosti zahrnula otázku spravodlivejšieho zdaňovania majetku aj do Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky.(33) Ten má byť komplexnou odpoveďou na dôsledky krízy spojenej s pandémiou COVID–19, ako aj reakciou na identifikované hlavné výzvy a systémové nedostatky slovenskej ekonomiky.(34) V súvislosti s daňovou reformou zaradil Plán obnovy a odolnosti Slovenskej republiky medzi hlavné výzvy práve zníženie zaťaženia práce, s cieľom zníženia tzv. škodlivých daní a súčasne zvýšenia majetkových a environmentálnych daní, aby sa tak dosiahol dlhodobý a udržateľný ekonomický rast. 

Na podklade vyššie uvedeného je možné badať, že zdaňovanie nehnuteľností na základe ich reálnej trhovej má svoj význam, ako aj svoje ratio, vyžaduje však precízne vypracované metódy ohodnocovania nehnuteľností a ich včasnú aktualizáciu, pretože v opačnom prípade môže aj nepružnosť cenovej mapy spôsobiť nespravodlivosť. 

Slovenská republika nie je jedinou krajinou, ktorá ešte nezdaňuje nehnuteľnosti na základe ich trhovej hodnoty. Obdobnú právnu úpravu dane z nehnuteľností ako v Slovenskej republike obsahuje aj český zákon č. 338/1992 Sb. o dani z nemovitých věcí, v zmysle ktorého sú predmetom dane pozemky, stavby a tzv. jednotky, pričom základ dane sa neurčuje na základe trhovej hodnoty nehnuteľnosti, ale naopak, obdobne ako u nás, na základe tzv. technických jednotiek, t.j. výmera v m2, resp. výmera vynásobená určitým koeficientom a pod. Podobne aj poľská právna úprava neráta v prípade pozemkov so základom dane určovaným podľa ceny či polohy pozemku. Na druhej strane však v poľskej právnej úprave badať náznaky hodnotového princípu, keď základ dane v prípade stavieb resp. ich častí, ak slúžia na podnikateľské účely, tvorí práve počiatočná resp. trhová hodnota nehnuteľnosti.(35)

Naproti tomu v krajinách západnej Európy je daň z nehnuteľností už v súčasnosti založená na hodnotovom princípe. Napríklad Dánska právna úprava vsúvislosti so zdaňovaním nehnuteľností rozlišuje tzv. daň z hodnoty majetku (property value tax) a daň z majetku (property tax). Daň z hodnoty majetku sa platí ročne štátu. Daň z hodnoty majetku sa počíta na základe zdaniteľnej hodnoty všetkých nehnuteľností vo vlastníctve daňovníka k 1. januáru kalendárneho roku, v ktorom vlastník používa nehnuteľnosť na bývanie. V prípade, ak sa nehnuteľnosť využíva na podnikateľské účely, nehnuteľnosť dani z hodnoty majetku nepodlieha. Okrem dane z hodnoty nehnuteľnosti podlieha nehnuteľnosť aj dani z majetku (property tax), ktorá sa hradí dvakrát ročne obci, pričom základ dane tvorí hodnota nezastavaného pozemku, pričom sadzbu dane stanovuje každá obec individuálne.(36) Hodnotový princíp sa uplatňuje napríklad aj v rakúskej právnej úprave, pri ktorej sa základ dane pre periodickú daň znehnuteľností určí vynásobením hodnoty nehnuteľnosti určenej spôsobom, ktorý stanovuje príslušný finančný úrad a zákonného koeficientu v závislosti od druhu nehnuteľnosti. 

3. ZÁVER 

Predkladaný príspevok sa zaoberá analýzou aktuálnych otázok súvisiacich s daňou z nehnuteľností vo svetle zdaňovania na základe hodnotového princípu. Poukázali smepredovšetkým na skutočnosť, že napriek viacerým snahám odocielenie zdaňovania nehnuteľností na základe ich trhovej hodnoty za účelom zefektívnenie výnosu majetkových daní a presunu daňového zaťaženia z práce na iné základy dane, je v podmienkach Slovenskej republiky zdaňovanie na tomto princípe zatiaľ v nedohľadne, a to najmä z dôvodu absencie účinného mechanizmu spravodlivého určovania reálnej trhovej hodnoty nehnuteľnosti. Analyzovali sme možný dopad zdaňovania nehnuteľností na hodnotovom princípe na ekonomické správanie daňovníkov, pričom sme poukázali na skutočnosť, že v bližšej či vzdialenejšej budúcnosti sa pravdepodobne budeme musieť na reformu dane z nehnuteľností pripraviť. V tejto súvislosti sa azda žiada dodať, že aj keď zdaňovanie nehnuteľností na základe trhovej hodnoty má svoje opodstatnenie a vo svete predstavuje bežnú metódu určovania základu dane, s prechodom na takýto spôsob v Slovenskej republike je potrebné postupovať citlivo, a to najmä aby nedošlo k zníženiu životnej úrovne daňovníkov. Podľa nášho názoru daňovníci progresívne zdaňovanie nehnuteľností uvítajú ako spravodlivé, avšak len v prípade, ak bude dôsledne nastavené. Okrem toho bude podľa nášho názoru pre akceptáciu reformy dane z nehnuteľností zo strany daňovníkov dôležité, aby reálne došlo aj k súčasnému zníženiu daňového zaťaženia práce, tak ako je to avizované, a nie len k jednostrannému zvýšeniu daňového zaťaženia iného predmetu dane. 

POUŽITÁ LITERATÚRA 

1. BABČÁK, V.: Daňové právo na Slovensku. Bratislava : EPOS, 2015, 750 s., ISBN 978- 80-562-0091-9. 

2. Európska komisia: Správa o Slovensku 2019. Európsky semester 2019: Hodnotenie pokroku dosiahnutého pri vykonávaní štrukturálnych reforiem, pri prevencii a náprave makroekonomických nerovnováh a výsledky hĺbkových preskúmaní na základe nariadenia (EÚ) č. 1176/2011. Brusel, 2019, s. 19. Dostupné [online]: <https://ec.europa.eu/slovakia/sites/default/files/sprava_o_slovensku_2019_1.pdf>. 3. Európska komisia: Správa o Slovensku 2019. Slovensko očami Európskej komisie. Nezávislý analytický dokument. Dostupné [online]: <https://ec.europa.eu/slovakia/sites/default/files/prehladna_prezentacia_spravy_o_slove nsku_2019.pdf>. 

4. Európska komisia: Tematický informačný prehľad európskeho semestra. Daňový Systém. 2017, 23 s. Dostupné [online]: < https://ec.europa.eu/info/sites/default/files/file_import/european-semester_thematic- factsheet_taxation_sk_0.pdf>. 

5. HAGARA, E., KIŠŠ, Š, ÓDOR, Ľ: Rozpočet 2.0 Ako posunúť Slovensko do prvej ligy vo verejných financiách. Príležitostná štúdia NBS č. 2/2020, 77 s. Národná banka Slovenska. ISSN 2585-9277 (online). Dostupné [online]: <https://www.nbs.sk/_img/Documents/PUBLIK/OP_2_2020_Hagara_Kiss_Odor_Rozp ocet_2_0.pdf>. 

6. Inštitút finančnej politiky: Daňový report Slovenskej republiky 2018, október 2018, 53 s. Dostupné [online]: < https://www.mfsr.sk/files/archiv/priloha- stranky/19959/52/Danovy_report_2018_final.pdf >. 

7. KULLOVÁ, Z.: Hegerove hry s daňou z nehnuteľností. Jeho návrh prechádza legislatívou, platiť budeme viac. In: TREND. 23.03.2021. Dostupné [online]: <https://www.trend.sk/financie/hegerove-hry-danou-nehnutelnosti-jeho-navrh- prechadza-legislativou-platit-budeme-viac>. Navštívené [2021-05-18]. 

8. KULLOVÁ, Z.: Stovky eur navyše za veľký dom či byt? Daň z bývania môže byť o rok až trikrát vyššia. In: TREND. 24.02.2021. Dostupné [online]: < https://www.trend.sk/financie/stovky-eur-navyse-velky-dom-byt-dan-byvania-moze- byt-rok-trikrat-vyssia >. 

9. Ministerstvo financií Slovenskej republiky: MF SR bojuje proti dezinformáciám. Tlačová správa. 15.03.2021 Dostupné [online]:< https://www.mfsr.sk/sk/media/tlacove- spravy/mf-sr-bojuje-proti-dezinformaciam.html >. 

10. Ministerstvo financií Slovenskej republiky: Plán obnovy. Cestovná mapa k lepšiemu Slovensku. 2021, 806 s. Dostupné [online]: <https://www.planobnovy.sk/files/dokumenty/cely_plan_obnovy.pdf>. 

11. MIRRLEES, S., BESLEY, T., BLUNDELL, R., BOND, S., CHOTE, R., GAMMIE, M., et al.: Tax by design: The Mirrlees review. Oxford: Oxford University Press. 2011, ISBN s. 368. Dostupné [online]: < https://www.ifs.org.uk/publications/5353>. 

12.OECD, Korea Institute of Public Finance: Fiscal Federalism 2016. Making Decentralisation Work. 2016, ISBN 9789264085824, 152 s. Dostupné [online]: < https://www.oecd-ilibrary.org/governance/fiscal-federalism-2016_9789264254053-en >. 

13. SOTOLÁŘ, J.: Zákon o dani z nehnuteľností (komentár). Košice : SOTAC, s.r.o. Košice, 2004, 243 s., ISBN 80-968356-7-X. 14. TICHÝ, D.: Aktuálne zmeny v oblasti nepriamych daní : Majetkové dane by mali patriť medzi hlavné zdroje miestnych rozpočtov. In: Verejná správa : Časopis vlády pre štátnu správu a samosprávu. – Roč. 59, č. 13 (2004), s. 22-23. 

15. TICHÝ, D.: Obtiažnosť spravodlivého zdaňovania. Úloha miestnych majetkových daní ako súčasti fiškálneho systému. In: Verejná správa : Časopis vlády pre štátnu správu a samosprávu. – Roč. 59, č. 11 (2004), s. 22-23. 

16. Vláda Slovenskej republiky: Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2021-2024. 2021, 121 s. Dostupné [online]: < https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=494677>. 

17. Webové sídlo Dánskeho kráľovstva. Dostupné [online]: <https://skat.dk/SKAT.aspx?oid=2244321&fbclid=IwAR2_9hxVmUwV-O71IkMxl7wYvGLoVbLyo7UPLR_aDlc77cIgruke0h1qiFk> .

18. Webové sídlo Poľskej investičnej a obchodnej agentúry. Dostupné [online]:<https://www.paih.gov.pl/polish_law/taxation/real_estate_tax>. 

KONTAKT NA AUTORKU 

martina.bianca.achimovicova@student.upjs.sk 

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta 

Kováčska 26

040 75 Košice

Slovenská republika 

Poznámky

• 1) BABČÁK, V.: Daňové právo na Slovensku. Bratislava : EPOS, 2015, ISBN 978-80-562-0091-9, s. 21. 
• 2) SOTOLÁŘ, J.: Zákon odani znehnuteľností. Komentár.Košice : SOTAC, s.r.o., Košice, 2004. ISBN 80-968356-7-X, s. 23. 
• 3) BABČÁK, V.: Daňové právo na Slovensku. Bratislava : EPOS, 2015, ISBN 978-80-562-0091-9, s. 355. 
• 4) Inštitút finančnej politiky: Daňový report Slovenskej republiky 2018, október 2018, s. 27. Dostupné[online]: < https://www.mfsr.sk/files/archiv/priloha-stranky/19959/52/Danovy_report_2018_final.pdf>. Navštívené [2021-05-17]. 
• 5) Tamtiež. 
• 6) MIRRLEES, S., BESLEY, T., BLUNDELL, R., BOND, S., CHOTE, R., GAMMIE, M., et al. (2011). Tax bydesign: The Mirrlees review. Oxford: Oxford University Press. ISBN s. 368. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-19]. 
• 7) TICHÝ, D.: Obtiažnosť spravodlivého zdaňovania. Úloha miestnych majetkových daní ako súčasti fiškálneho systému. In: Verejná správa : Časopis vlády pre štátnu správu a samosprávu. -Roč. 59, č. 11 (2004), s. 22-23. 
• 8) MIRRLEES, S., BESLEY, T., BLUNDELL, R., BOND, S., CHOTE, R., GAMMIE, M., et al.: Tax by design: The Mirrlees review. Oxford: Oxford University Press, 2011 s. 368. Dostupné [online]: < https://www.ifs.org.uk/publications/5353>. Navštívené [2021-05-19]. 
• 9) Tamtiež. 
• 10) SOTOLÁŘ, J.: Zákon odani znehnuteľností (komentár).Košice : SOTAC, s.r.o. 2004. ISBN 80-968356-7-X, s. 23.Aj napriek skutočnosti, že zákon Slovenskej národnej rady č. 317/1992 Zb.odani znehnuteľnosti už vsúčasnostinie je platným aúčinným právnym predpisom regulujúcim daň znehnuteľností, úprava dane znehnuteľností jekoncipovaná na rovnakom princípe aj vsúčasne platnom zákone omiestnych daniach –pozn. autorov. 
• 11) TICHÝ, D.: Obtiažnosť spravodlivého zdaňovania. Úloha miestnych majetkových daní ako súčasti fiškálneho systému. In: Verejná správa : Časopis vlády pre štátnu správu a samosprávu.-Roč. 59, č. 11 (2004), s. 22-23. 
• 12) Inštitút finančnej politiky: Daňový report Slovenskej republiky 2018, október 2018, s. 27. Dostupné [online]: < https://www.mfsr.sk/files/archiv/priloha-stranky/19959/52/Danovy_report_2018_final.pdf>. Navštívené [2021-05-17]. 
• 13) TICHÝ, D.: Aktuálne zmeny v oblasti nepriamych daní : Majetkové dane by mali patriť medzi hlavné zdroje miestnych rozpočtov. In: Verejná správa : Časopis vlády pre štátnu správu a samosprávu. -Roč. 59, č. 13 (2004), s.22-23. 
• 14) KULLOVÁ, Z.: Hegerove hry s daňou z nehnuteľností. Jeho návrh prechádza legislatívou, platiť budeme viac.In: TREND. 23.3.2021. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-18]. 
• 15) Inštitút finančnej politiky: Daňový report Slovenskej republiky 2018, október 2018, s. 5. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-18]. 
• 16) Európska komisia: Správa oSlovensku 2019. Európsky semester 2019: Hodnotenie pokroku dosiahnutého pri vykonávaní štrukturálnych reforiem, pri prevencii a náprave makroekonomických nerovnováh a výsledky hĺbkových preskúmaní na základe nariadenia (EÚ) č. 1176/2011. Brusel, 2019, s. 19. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-17]. 
• 17) Ministerstvo financií Slovenskej republiky: MF SR bojuje proti dezinformáciám. Tlačová správa. 15.03.2021. Dostupné [online]:< https://www.mfsr.sk/sk/media/tlacove-spravy/mf-sr-bojuje-proti-dezinformaciam.html>. Navštívené [2021-05-18]. 
• 18) Vláda Slovenskej republiky: Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2021-2024. 2021, s. 56. Dostupné [online]: < https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=494677>. Navštívené [2021-05-18]. 
• 19) Európska komisia: Správa oSlovensku 2019. Slovensko očami Európskej komisie. Nezávislý analytický dokument. S. 9. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-18]. 
• 20) Tamtiež, s. 58. 
• 21) KULLOVÁ, Z.: Stovky eur navyše za veľký dom či byt? Daň z bývania môže byť o rok až trikrát vyššia. In: TREND. 24.02.2021. Dostupné [online]: < https://www.trend.sk/financie/stovky-eur-navyse-velky-dom-byt-dan-byvania-moze-byt-rok-trikrat-vyssia>. Navštívené [2021-05-18]. 
• 22) Tamtiež. 
• 23) TICHÝ, D.: Obtiažnosť spravodlivého zdaňovania. Úloha miestnych majetkových daní ako súčasti fiškálneho systému. In: Verejná správa : Časopis vlády pre štátnu správu a samosprávu. -Roč. 59, č. 11 (2004), s. 22-23. 
• 24) SOTOLÁŘ, J.: Zákon odani znehnuteľností (komentár).Košice : SOTAC, s.r.o., Košice, 2004. ISBN 80-968356-7-X, s. 20. 
• 25) OECD, Korea Institute of Public Finance: Fiscal Federalism 2016. Making Decentralisation Work. 2016, ISBN 9789264085824. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-21]. 
• 26) Tamtiež. 
• 27) Tamtiež. 
• 28) Európska komisia: Správa oSlovensku 2019. Európsky semester 2019: Hodnotenie pokroku dosiahnutého pri vykonávaní štrukturálnych reforiem, pri prevencii a náprave makroekonomických nerovnováh a výsledky hĺbkových preskúmaní na základe nariadenia (EÚ) č. 1176/2011. Brusel, 2019, s. 4. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-17]. 
• 29) MIRRLEES, S., BESLEY, T., BLUNDELL, R., BOND, S., CHOTE, R., GAMMIE, M., et al.: Tax by design: The Mirrlees review.Oxford: Oxford University Press. 2011. In: Inštitút finančnej politiky: Daňový report Slovenskej republiky 2018, október 2018, s. 5. Dostupné [online]: < https://www.mfsr.sk/files/archiv/priloha-stranky/19959/52/Danovy_report_2018_final.pdf>. Navštívené [2021-05-18]. 
• 30) Inštitút finančnej politiky: Daňový report Slovenskej republiky 2018, október 2018, s. 5. Dostupné [online]: < https://www.mfsr.sk/files/archiv/priloha-stranky/19959/52/Danovy_report_2018_final.pdf>. Navštívené [2021-05-18]. 
• 31) Európska komisia: Tematický informačný prehľad európskeho semestra. Daňový Systém. 2017, s. 11. Dostupné [online]: < https://ec.europa.eu/info/sites/default/files/file_import/european-semester_thematic-factsheet_taxation_sk_0.pdf>. Navštívené [2021-05-18]. 
• 32) HAGARA, E., KIŠŠ, Š, ÓDOR, Ľ: Rozpočet 2.0 Ako posunúť Slovensko do prvej ligy vo verejných financiách. Príležitostná štúdia NBS č. 2/2020, s. 46. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-23]. 
• 33) Ministerstvo financií Slovenskej republiky: Plán obnovy. Cestovná mapa klepšiemu Slovensku. 2021, s. 715. Dostupné [online]: < https://www.planobnovy.sk/files/dokumenty/cely_plan_obnovy.pdf>. Cit. [2021-05-21]. 
• 34) Tamtiež, s. 5. 
• 35) Webové sídlo Poľskej investičnej aobchodnej agentúry. Dostupné [online]: . Navštívené [2021-05-23]. 
• 36) Webové sídlo Dánskeho kráľovstva. Dostupné [online]: < https://skat.dk/SKAT.aspx?oid=2244321&fbclid=IwAR2_9hxVmUwV-O71IkMxl7wYvGLoVbLyo7UPLR_aDlc77cIgruke0h1qiFk> . Navštívené [2021-05-20]. 

Autor
Bc. Martina Bianca Achimovičová

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2021/pravf/aktualne-vyzvy-danoveho-prava.pdf

1 ÚVOD 

Zákon č. 73/1998 Z. z.2 predstavuje komplexnú právnu úpravu služobného pomeru policajtov. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. sa policajtom rozumie príslušník Policajného zboru, príslušník Slovenskej informačnej služby, príslušník Národného bezpečnostného úradu a príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže. Cit. zákon obsahuje hmotnoprávnu úpravu ich práv a povinností a na to nadväzujúcu procesnoprávnu úpravu konania vo veciach služobného pomeru a s výnimkou oblasti sociálneho zabezpečenia neodkazuje na subsidiárnu aplikáciu iného všeobecne záväzného právneho predpisu upravujúceho iný druh štátnej služby. 

Zákon č. 73/1998 Z. z. ustanovuje osobitné podmienky vzniku služobného pomeru, jeho priebehu, ako aj podmienky jeho ukončenia a zodpovednostné vzťahy príslušníkov, a to najmä oblasť disciplinárnej zodpovednosti. Procesnoprávna úprava upravujúca konanie vo veciach služobného pomeru je však nedostatočná, pretože je len rámcová a neupravuje všetky procesné inštitúty, ktoré sú pre iné procesné úpravy štandardné. Zároveň však zákon č. 73/1998 Z. z. v § 247a ustanovuje, že na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Správny poriadok však nie je možné vylúčiť absolútne, pretože v konaní podľa zákona č. 73/1998 Z. z. je potrebné aplikovať základné princípy správneho konania zakotvené v správnom poriadku, resp. princípy správneho trestania.

2 SLUŽOBNÁ PRÍSAHA, SLUŽOBNÁ DISCIPLÍNA A POVINNOSTI POLICAJTA 

2.1 Služobná prísaha a povinnosti policajta 

Služobný pomer policajta vzniká na základe individuálneho správneho aktu – personálneho rozkazu o prijatí do štátnej služby, a to dňom určeným v tomto personálnom rozkaze, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu. Služobný pomer nevznikne, ak uchádzač odmietol zložiť služobnú prísahu alebo ju zložil s výhradou. Na konštituovanie služobného pomeru je teda nevyhnutné kumulatívne splnenie štyroch podmienok: vydanie personálneho rozkazu o prijatí, jeho doručenie uchádzačovi, nastúpenie do služby a zloženie služobnej prísahy bez výhrady. 

Znenie služobnej prísahy je ustanovené v § 17 zákona č. 73/1998 Z. z. pre príslušníkov Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže nasledovne: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“. Prísaha príslušníkov Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného zboru znie: „Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný príslušník Slovenskej informačnej služby/Národného bezpečnostného úradu. Služobné povinnosti budem plniť podľa svojich najlepších schopností a vo svojej činnosti sa budem riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a budem chrániť ústavné zriadenie Slovenskej republiky, ako aj práva občanov. Na to som pripravený vynaložiť všetky sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!“. 

V súvislosti so zložením služobnej prísahy je dôležité poukázať na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že podľa § 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 2). Túto doktrínu možno dodržať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku služobného pomeru občana k Policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.) je zloženie služobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 2. Teda sľubu, ktorým tú doktrínu potvrdzuje s tým, že na to využije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného života. Táto prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zložením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre služobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým má súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. A od iných osôb nemožno očakávať plnenie sľubu – vyššiu vernosť a ani zhovievavosť k policajtovi, ktorý sa dopustil protiprávneho konania. Naopak, prirodzeným je očakávanie, že policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci služby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali.3 Za iné osoby možno označiť tzv. „civilné osoby“, resp. spoločnosť ako celok.

Služobná disciplína policajtov podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z. z. spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. 

Generálna enumerácia povinností policajta je ustanovená v § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Medzi najdôležitejšie povinnosti patrí povinnosť plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Ďalej taktiež povinnosť zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného, povinnosť v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, povinnosť dodržiavať služobnú disciplínu, plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov a povinnosť predložiť bezodkladne nadriadenému rozhodnutia zakladajúce stratu bezúhonnosti. Cit. ustanovenie upravuje ako lex generalis povinnosti policajta prioritnevo vzťahu k nadriadenému, resp. služobnému úradu a determinuje jeho postavenie ako nositeľa disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie. 

3 PROTIPRÁVNA ČINNOSŤ POLICAJTA A POSTUP SLUŽOBNÉHO ÚRADU 

3.1 Disciplinárne previnenie 

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa disciplinárnym previnením rozumie zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Za disciplinárne previnenie zákon č. 73/1998 Z. z. podľa § 52 ods. 2 považuje aj konanie príslušníka, ktoré má znaky priestupku . Zákon v poznámke pod čiarou zároveň odkazuje na § 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) vznení neskorších predpisov. Zákon o priestupkoch v § 10 ustanovuje, že osobitný zákon môže ustanoviť osoby, ktorých konanie, ktoré má znaky priestupku, sa prejedná podľa osobitného zákona. Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. 03. 2012 zrušené zákonom č. 79/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov. Následne však bolo toto ustanovenie opätovne začlenené do zákona č. 73/1998 Z. z. zákonom č. 80/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 01. 05. 2013. 

V kontexte uvedených „legislatívnych rošád“ považujeme za dôležité poukázať na skutočnosť, že policajti vzhľadom na špecifický charakter ich úloh a oprávnení nemôžu byť posudzovaní ako tzv. „civilné osoby“. V praxi často dochádza k situáciám, kedy konanie, ktoré má zdanlivo znaky priestupku, pretože svojim rozsahom prekročilo limity ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je konaním protiprávnym, ak sa ho dopustí policajt pri plnení svojich úloh. Pri týchto konaniach musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 

1.konania sa dopustil príslušník,
2.išlo o plnenie služobných úloh a
3.iné podmienky ustanovené osobitnými predpismi.

Inou podmienkou ustanovenou osobitnými predpismi je napr. podmienka ustanovená v § 16 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý ako podmienku zákonom tolerovaného excesu z povinnosti dodržiavať maximálnu stanovenú rýchlosť požaduje interným aktom riadenia definovaný okruh špeciálnych úloh.

Cit. ust. § 52 zákona č. 73/1998 Z. z. len vo všeobecnosti odkazuje na porušenie povinností, nijakým spôsobom ich však nekonkretizuje. Uvedené ustanovenie je potrebné aplikovať v kontexte ust. § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Ide najmä o už uvedenú povinnosť ustanovenú v § 48 ods. 3 písm. a), podľa ktorého je policajt povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Z uvedeného vyplýva, že príslušníkovi vyplývajú úlohy tak zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj z interných aktov riadenia, interných normatívnych aktov. Ide o aplikáciu princípu „nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege“. Princíp „nullum crimen sine lege“ je dodržaný, ak pri vyvodzovaní disciplinárnej zodpovednosti ide o porušenie povinnosti, ktorá bola policajtovi vopred uložená a o jej existencii mal v čase jej porušenia preukázateľne vedomosť, napr. bol preukázateľne oboznámený s pokynom, z ktorého mu vyplývala povinnosť, a to bez ohľadu na to, či išlo o povinnosť konať, nekonať alebo niečo strpieť. Zároveň je však dôležité konštatovať, že na uloženie konkrétnej povinnosti policajtovi interným aktom riadenia, napr. nariadením, musí existovať zákonné zmocnenie pre služobný úrad, resp. nadriadeného upraviť povinnosti policajtovi týmto spôsobom. Nemôže teda ísť o uloženie povinnosti, ktorá by aspoň in generalis nevyplývala policajtom zo všeobecne záväznej právnej úpravy. Napr. zo zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplývajú rámcové povinnosti policajtov na úseku ochrany utajovaných skutočností, ktoré sú následne špecifikované vo vyhláškach vydaných Národným bezpečnostným úradom na vykonanie cit. zákona a následne sú in concreto upravené v príslušných interných predpisoch. Z uvedeného taktiež vyplýva, že povinnosti policajtov nie sú ustanovené len v zákone č. 73/1998 Z. z., ale sú upravené celým spektrom všeobecne záväzných predpisov. Osobitný prípad vo vzťahu k policajtom predstavujú priestupky, ktoré sa, ako vyplýva z § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., taktiež prejednajú v disciplinárnom konaní vedenom služobným úradom. 

3.2 Prepustenie zo služobného pomeru a trestná činnosť policajta 

V prípade protiprávneho konania policajta môže paralelne prebiehať viacero konaní, ktorých predmetom je však preskúmanie rozdielnych skutočností. Ak závažnosť protiprávneho konania policajta dosahuje intenzity disciplinárneho previnenia, príslušný služobný funkcionár prejedná disciplinárne previnenie a uloží vhodné disciplinárne opatrenie. Zároveň môžu orgány činné v trestnom konaní vyšetrovať skutok a skúmať, či došlo k naplneniu všetkých znakov niektorej skutkovej podstaty trestného činu a či skutok spáchal podozrivý, obvinený, resp. obžalovaný policajt. Až do právoplatného skončenia veci je možné aplikovať inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je osobitný inštitút týkajúci sa výlučne osôb v služobnom pomere k niektorému bezpečnostnému zboru. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa policajt musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom alebo spáchal trestný čin. 

Nezávisle od disciplinárneho konania a trestného konania môže prebiehať konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Skutočnosť, či protiprávne konanie policajta možno považovať za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom je ponechané na výklad aplikačnej praxe, pretože zákon č. 73/1998 Z. z.nedefinuje podmienky, kedy tak služobný úrad je povinný, resp. oprávnený urobiť. Je preto v praxi nevyhnutné posúdiť každý prípad individuálne a rozhodnúť, či ide o protiprávne konanie príslušníka, ktoré je tak intenzívne, že ním porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a naplnil zároveň druhú kumulatívnu podmienku, a to, že jeho ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 

Na tomto mieste je dôležité poukázať na skutočnosť, že zákon č. 73/1998 Z. z. neustanovuje ani legálnu definíciu pojmu dôležitý záujem štátnej služby, a preto je tento pojem potrebné vykladať cez prizmu ostatných ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. v kontexte ustanovení jednotlivých statusových zákonov.4 Za dôležitý záujem štátnej služby tak možno považovať záujem Slovenskej republiky na efektívnom plnení úloh zákonom zverených konkrétnemu štátnemu orgánu. Nakoľko uvedené úlohy plnia štátne orgány (právo presadzujúce zložky) prostredníctvom svojich príslušníkov, je nepochybne nielen ich legitímnym nárokom, ale aj povinnosťou vyžadovať, aby policajti plnili im zverené úlohy s najvyššou možnou mierou kvality výkonu a s tým súvisiacej zodpovednosti. 

V nadväznosti na závažnosť konania, resp. opomenutia konania policajta bude nepochybne možné považovať za porušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom také konanie príslušníka, ktorým tento jednak porušil svoju služobnú povinnosť spôsobom alebo intenzitou vážne narušujúcou dôsledné plnenie jemu zverených úloh a ktorý takýmto pokonaním porušil alebo ohrozil efektívne plnenie úloh príslušného orgánu – právo presadzujúcej zložky, ktoré mu boli uložené zákonom alebo mu boli v rámci jeho vecnej pôsobnosti uložené na základe zákonného zmocnenia (napr. Bezpečnostnou radou Slovenskej republiky). Nejde teda o akékoľvek porušenie služobnej povinnosti, ale len o porušenie, ktoré svojou intenzitou môže ohroziť záujem štátnej služby, resp. konkrétneho orgánu štátu, a tým ohroziť niektorý zo záujmov Slovenskej republiky, napr. záujem na výkone štátnej správy lege artis. 

Uvedené postupy, t. j. disciplinárne konanie a prepustenie zo služobného pomeru podľa 

§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. v prípade trestnej činnosti policajta, je možné aplikovať len vprípade, že sa onej nadriadený, resp. služobný úrad dozvedel do právoplatnosti rozsudku, ktorým bol policajt uznaný vinným pre úmyselný trestný čin alebo mu bol právoplatne uložený trest odňatia slobody, teda v čase od vzniku dôvodného podozrenia, že policajt spáchal trestný čin až do právoplatného skončenia veci s odsudzujúcim enunciátom. Po právoplatnosti rozsudku je služobný úrad povinný aplikovať ust. § 192 ods. 1 písm. f) zákona č. 73/1998 Z. z. Podľa cit. ustanovenia sa policajt prepustí zo služobného pomeru, ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin alebo pre trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody. Ide o obligatórny postup a služobnému úradu nie je ponechaná možnosť aplikovať správnu úvahu. Je to odôvodnené skutočnosťou, že momentom nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku policajt prestáva spĺňať podmienku bezúhonnosti podľa § 14 ods. 2 cit. zákona, ktorú je policajt povinný spĺňať po celý čas trvania služobného pomeru. 

4 APLIKÁCIA PRINCÍPU „NE BIS IN IDEM“ 

V praxi často dochádzalo ku kolízii vyššie uvedených procesných postupov a dotknutí policajti namietali porušenie princípu „ne bis in idem“. Podstatou tohto princípu je zamedzenie dvojitého postihu za jeden skutok. Aplikáciu uvedeného princípu je potrebné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je proklamovaná kolízia disciplinárneho konania a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Druhou je kolízia trestnoprávneho postihu a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) cit. zákona. 

Tento princíp je vyjadrený v ust. § 59 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ustanovuje, že disciplinárne opatrenie nemožno uložiť, ak bol príslušník za ten istý skutok už právoplatne odsúdený; ak bolo disciplinárne opatrenie uložené skôr, zruší sa s účinnosťou odo dňa uloženia. Zároveň cit. ustanovenie expressis verbis uvádza, že uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie alebo za konanie, ktoré má znaky priestupku, nevylučuje skončenie služobného pomeru príslušníka za takéto konanie, ak po uložení disciplinárneho opatrenia vyšli najavo skutočnosti odôvodňujúce skončenie služobného pomeru príslušníka. V aplikačnej praxi spôsoboval § 59 v spojení s § 192 ods. 1 písm. e) značné problémy a bol predmetom veľkého množstva súdnych sporov.

Krajský súd v Bratislave konštatoval: „V súvislosti s námietkou žalobcu, že bol už za predmetný skutok disciplinárne potrestaný, súd konštatuje, že prijatie disciplinárneho opatrenia samo o sebe nevylučuje, aby nadriadený voči príslušníkovi prijal aj personálne opatrenie podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.“.5 Krajský súd v Bratislave ďalej konštatoval, že: „V samostatnom personálnom konaní pre rozhodnutie postačuje porušenie zákona, ktoré zákon predpokladá a stanoveným spôsobom postihuje…Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako disciplinárne previnenie alebo priestupok, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou príslušníka a ako také bolo aj v personálnom konaní dostatočne preukázané“.6 

Taktiež je dôležité poukázať na ďalší právny názor Krajského súdu v Bratislave, keď konštatoval: „Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že konanie o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. nemožno umelo spájať so samostatným, či už trestným konaním alebo samostatným priestupkovým konaním. Samostatným trestným konaním alebo konaním o priestupku sa zisťuje, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo priestupku v zmysle zákona o priestupkoch. O prepustení príslušníka zo služobného pomeru rozhoduje príslušný nadriadený a tento si podľa zákona vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku samostatného trestného konania alebo samostatného konania o priestupku. K uvedenému postupu ho oprávňuje aj § 238 ods. 4 zákona… Nadriadený je vybavený kompetenciou konať v personálnych veciach samostatne, bez povinnosti vyčkať na výsledok, či už trestného konania alebo konania o priestupku. Príslušný nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušných orgánov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo aj o totožný skutok) však ešte neznamená, že príslušník sa nedopustil porušenia služobnej prísahy…Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako priestupok, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou príslušníka a ako také bolo aj v personálnom konaní dostatočne preukázané…Súd konštatuje, že otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o priestupku voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh samostatného personálneho konania. Žalovaný preto nie je povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými“.7 

V kontexte druhej kolízie je potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o dve samostatné, navzájom sa nepodmieňujúce konania. Otázka konštatovania viny nemá charakter predbežnej otázky a nepodmieňuje výsledok personálneho konania. K uvedenému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že „odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že otázka viny trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Preto súčasné vedené trestné konanie voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Žalovaný preto nebol povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými“.8 

Taktiež konštatoval, že „žalovaný, ak konal voči žalobcovi bez ohľadu na výsledok trestného stíhania, postupoval správne, pretože trestné konanie vo veci nemá vplyv na skončenie služobného pomeru vo vzťahu žalobcu a žalovaného“.9 

V aplikačnej praxi často dochádzalo k situácii, že policajt prepustený zo služobného pomeru pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa domáhal obnovy konania a následného zrušenia rozhodnutia z dôvodu, že ho súd oslobodil spod obžaloby, a teda sa dodatočne zistili nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe a nemohol ich uplatniť a ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Táto situácia nastávala väčšinou uplynutím dlhšej doby po právoplatnom skončení služobného pomeru avšak v rámci objektívnej trojročnej lehoty.

Je dôležité poukázať na skutočnosť, že v rámci konania o prepustení zo služobného pomeru sa zisťujú aposudzujú iné skutočnosti, než vtrestnom konaní. Oslobodzujúci rozsudok teda nemôže mať automaticky za následok nutnosť konštatovania, že policajt sa nedopustil porušenia služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, a že nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona. Uvedený právny názor opakovane konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v konaní sp. zn. 1Sžo-NS-152/2005. 

V inom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia. Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemožno podmieňovať spáchaním trestného činu. Z uvedených dôvodov oslobodzujúci rozsudok predložený žalobcom sám o sebe nie je dôkazom, že žalobca sa nedopustil protiprávneho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného“.10 

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že aj napriek oslobodzujúcemu rozsudku nedochádza automaticky k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v konaniach o prepustení zo služobného pomeru. Zároveň je však dôležité konštatovať, že môže dôjsť k prípadu, keď služobný úrad vyhodnotí skutočnosti konštatované v oslobodzujúcom rozsudku ako skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania, prípadne preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. 

5 ZÁVER 

Z predmetných súdnych rozhodnutí jednoznačne vyplýva záver, že disciplinárne konanie, v rámci ktorého dôjde k prejednaniu disciplinárneho previnenia, je samostatným konaním, ktorého účelom je uloženie sankcie za protiprávne konanie. Účelom konania o prepustení zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.73/1998 Z. z. je vyriešenie personálnych záležitostí a prepustenie zo služobného pomeru nie je možné považovať za disciplinárne opatrenie, ale za personálne opatrenie. Rovnaký procesnoprávny aj hmotnoprávny vzťah je medzi trestným konaním a prepustením zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.73/1998 Z. z. V každom konaní sa budú skutkové a právne okolnosti posudzovať z rozdielnych perspektív. Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že vyššie uvedeným postupom, t. j. uložením disciplinárneho opatrenia a následným prepustením zo služobného pomeru nedôjde k porušeniu princípu „ne bis in idem“. 

Vo vzťahu k právoplatným meritórnym rozhodnutiam v predmetných konaniach, t. j. trestnom konaní a konaní o prepustení zo služobného pomeru, je potrebné konštatovať, že predstavujú samostatné vzájomne nepodmienené individuálne právne akty azmena v hmotnoprávnom postavení policajta na základe právoplatnosti jedného z nich nemá ex lege právnu relevanciu na hmotnoprávne a procesnoprávne postavenie dotknutého policajta ako účastníka konania v druhom konaní. Uvedená ustálená prax neznamená zásah do práva na spravodlivý proces ani neznamená porušenie princípu právnej istoty a právnej istoty, resp. princípu legitímneho očakávania, hoci to účastníci konania často namietajú. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Aktuality/2019/2019-07-02_Zbornik_Pravoplatnost_spravnych_rozhodnuti_pravna_istota_vs._legalita.pdf

1 ÚVOD 

S účinnosťou od 01. 03. 2019 oblasť hazardných hier reguluje zákon č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Citovaný zákon upravuje podmienky prevádzkovania a propagovania hazardných hier, podmienky používania technických zariadení určených na prevádzkovanie hazardných hier, právo a povinnosť prevádzkovateľov hazardných hier, účastníkov hazardných hier a iných dozorovaných subjektov, rozsah a podmienky prevádzkovania štátnej lotérie, podmienky používania technických zariadení určených na prevádzkovanie hazardných hier, postavenie a pôsobnosť národnej lotériovej spoločnosti, ochranu účastníkov hazardných hier, vznik a pôsobnosť Úradu pre reguláciu a dozor nad hazardnými hrami (úrad), dozor nad prevádzkovaním a propagovaním hazardných hier a sankcie za porušenie povinností v oblasti hazardných hier. Hlavným zámerom citovaného zákona je komplexná regulácia hazardných hier, ktorá by výraznejšou mierou v porovnaní s doterajšou úpravou zohľadnila najmä technologický vývoj a poznatky regulačných orgánov iných európskych krajín pri súčasnom posilnení ochrany hráčov pred možnými škodlivými účinkami, ktoré s poskytovaním služieb v tomto odvetví súvisia. Zároveň predmetná právna úprava významnou mierou posilňuje kompetenciu obcí v rozhodovaní o umiestnení hazardu na jej území.1 

Predmetným zákonom bol zriadený Úrad pre reguláciu hazardných hier (ďalej len „úrad“), ktorý vykonáva štátnu správu na danom úseku aako prvostupňový orgán vydáva licencie na prevádzkovanie hazardných hier. 

2 ÚLOHY OBCÍ NA ÚSEKU REGULÁCIE HAZARDU 

S nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy došlo aj k zmene postavenia obcí na úseku regulácie hazardných hier. Aj keď cieľom zákonodarcu, ako uvádza v dôvodovej správe k návrhu predmetného zákona, bolo posilnenie postavenia obcí, je otázne, do akej miery sa mu tento cieľ podarilo naplniť. 

2.1 Udeľovanie individuálnych licencií 

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov obec udeľovala individuálnu licenciu na prevádzkovanie hazardných hier prostredníctvom výherných prístrojov umiestnených na jej území. V ostatných prípadoch vrátane licencie na prevádzkovanie výherných prístrojov umiestnených v kasíne, alebo ak sa vklady uhrádzajú v cudzej mene, individuálnu licenciu udeľovalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Vydávanie individuálnych licencií prešlo podľa § 99 ods. 9 zákona č. 30/2019 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2019 na úrad. Obec už nie je správnym orgánom, ktorý vydáva individuálne licencie na prevádzkovanie hazardných hier prostredníctvom výherných prístrojov, ani akékoľvek iné licencie na prevádzkovanie hazardných hier. 

Obec v rámci konania o vydanie individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných hier už len poskytuje vyjadrenia (§ 59 ods. 1 písm. c), § 60 ods. 1 písm. i), § 61 ods. 1 písm. l) a súhlasy (§ 56 písm. c), § 58 ods. 1 písm. d), § 63 ods. 1 písm. g) s prevádzkovaním hazardných hier na jej území. V tomto kontexte treba konštatovať, že obec sa nevyjadruje k umiestneniu herne, kasína, resp. k prevádzkovaniu hazardných hier na jej území in generalis, ale vyjadruje sa ku konkrétnej adrese, na ktorej sa hazardné hry majú prevádzkovať. Výraznou zmenou je doba platnosti uvedených vyjadrení. Podľa § 21 ods. 15 zákona č. 171/2005 Z. z. platnosť vyjadrenia obce bola jeden kalendárny rok a každý prevádzkovateľ hazardnej hry bol počas platnosti individuálnej licencie povinný bezodkladne predložiť ministerstvu na každý kalendárny rok platnosti individuálnej licencie nové vyjadrenie obce. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 30/2019 Z. z. sú vyjadrenia obce platné počas doby platnosti individuálnej licencie a prevádzkovateľ hazardných hier teda nie je povinný opätovne žiadať od obce vyjadrenie s prevádzkovaním hazardných hier na adrese uvedenej v individuálnej licencii. Zákon č. 30/2019 Z. z. obmedzil platnosť vyjadrenia len v jedinom prípade, a to vtedy, keď si prevádzkovateľ hazardných hier chce uplatniť opciu. 

Opciou sa podľa § 39 ods. 6 citovaného zákona rozumie v ustanovenom období uplatnené právo prevádzkovateľa hazardnej hry na predĺženie platnosti individuálnej licencie o dobu ustanovenú v zákon tak, aby nedošlo k prerušeniu prevádzkovania hazardných hier na základe už udelenej individuálnej licencie. Na uplatnenie opcie je prevádzkovateľ hazardnej hry povinný predložiť žiadosť, a to najskôr 90 dní a najneskôr 60 dní pred uplynutím platnosti individuálnej licencie, na ktorú sa opcia vzťahuje. Ak žiadosť o uplatnenie opcie nebude doručená úradu v ustanovenom období, považuje sa to za nevyužitie opcie a individuálna licencia zaniká uplynutím lehoty, na ktorú bola udelená. 

Vo vzťahu k vyjadreniu obce zákon č. 30/2019 Z. z. nejednoznačne rieši dve otázky. 

Prvou otázkou je, čo má byť obsahom predmetného vyjadrenia, resp. k akým všetkým skutočnostiam sa má obec vyjadriť. Výkladom spomínaných ustanovení citovaného zákona možno dospieť k záveru, že obec by sa mala vyjadrovať k prevádzkovaniu hazardných hier na konkrétnej adrese uvedenej prevádzkovateľom (v tomto štádiu žiadateľom) v žiadosti o poskytnutie vyjadrenia. Zákon však neuvádza, čo má obec uviesť. Či stačí uviesť strohé konštatovanie, či obec súhlasí, alebo nesúhlasí s prevádzkovaním hazardných hier, či môže uviesť nejaké podmienky, za splnenia ktorých súhlasí s prevádzkovaním hazardných hier, či majú tieto podmienky právnu relevanciu, či sa má vyjadriť k osobe prevádzkovateľa hazardných hier (žiadateľa), či treba uviesť dôvody, pre ktoré nesúhlasí s prevádzkovaním hazardných hier na uvedenej adrese. 

Odborná verejnosť je pri tejto otázke rozdelená na dve skupiny. Jedna skupina tvrdí, že obec by mala len uviesť, či súhlasí, alebo nesúhlasí. Druhá skupina tvrdí, že obec by mala koncipovať svoje vyjadrenie obšírnejšie. Svoje závery opierajú aj o samotný gramatický výklad tých ustanovení zákona č. 30/2019 Z. z., ktoré používajú pojmy „vyjadrenie“ a „súhlas“. Ak by zákonodarca chcel, aby obec len stroho konštatovala svoj súhlas alebo nesúhlas, takáto pojmová diferenciácia by bola zbytočná a vo všetkých ustanovenia by bol použitý pojem „súhlas“. Zároveň táto skupina uvádza, že najmä v prípade negatívneho vyjadrenia obce kvôli právnej istote prevádzkovateľa hazardných hier (žiadateľa) treba uviesť dôvody, prečo nesúhlasí s prevádzkovaním hazardných hier na zvolenej adrese. Jedným z argumentov je aj akási ochrana prevádzkovateľov hazardných hier pred možnou ľubovôľou obcí, a tým obmedzením ich práva na podnikanie, resp. pred deformáciou konkurenčného boja a zdravého podnikateľského prostredia v oblasti legálneho prevádzkovania hazardných hier. 

Druhou otázkou je záväznosť predmetného vyjadrenia pre úrad. Vynára sa otázka, či je úrad oprávnený udeliť individuálnu licenciu na prevádzkovanie hazardných hier, ak obec dala negatívne vyjadrenie vo vzťahu k adrese, na ktorej sa majú hazardné hry prevádzkovať. Úrad k predmetnej otázke ešte nezaujal jednoznačné stanovisko. Keďže vyjadrenie obce je len jedným z podkladov, ktoré úrad v rámci konania o udelenie individuálnej licencie na prevádzkovanie hazardných hier skúma, možno konštatovať, že negatívne vyjadrenie obce nie je automaticky dôvodom na neudelenie individuálnej licencie. Aj v kontexte týchto skutočností sa možno prikloniť záveru, že v prípade negatívneho vyjadrenia obce by bolo vhodné, aby obec uviedla dôvody, prečo nie je v jej záujme prevádzkovanie hazardných hier na zvolenej adrese, resp. prečo by bolo ohrozením verejného záujmu, ak by sa na zvolenej adrese prevádzkovali hazardné hry.

2.2 Normotvorba obcí na úseku regulácie hazardných hier 

Zákon č. 30/2019 Z. z. jednoznačne definoval mantinely normotvornej činnosti obcí na úseku regulácie hazardných hier, a to v troch oblastiach. 

Prvou oblasťou je prevádzkový čas. Podľa § 79 ods. 7 cit. zákona obec môže ustanoviť všeobecne záväzným nariadením dátumy dní, počas ktorých bude zakázané prevádzkovať hazardné hry, a to stolové hry, hazardné hry na výherných prístrojoch, hazardné hry na termináloch videohier, hazardné hry na technických zariadeniach obsluhovaných priamo hráčmi, hazardné hry na iných technických zariadeniach a bingo, okrem internetových hier, najviac však 12 dní v kalendárnom roku. Ak obec prijme takéto všeobecne záväzné nariadenie, musí tak rozhodnúť do 31. októbra a toto všeobecne záväzné nariadenie bude platiť v priebehu nasledujúceho kalendárneho roka. 

Zákon č. 30/2019 Z. z. jednoznačne určil rozsah oprávnenia obcí regulovať čas prevádzky hazardných hier, a to tak, že obec si môže určiť maximálne 12 dní v kalendárnom roku, keď nebude dovolené prevádzkovať hazardné dni. 

V dôvodovej správe k uvedenému ustanoveniu predkladateľ návrhu zákona uviedol: „Ustanovenie upravuje aj zákaz prevádzkovania hazardných hier počas stanoveného času/dní, pričom dáva možnosť miestnej samospráve určiť si 12 dní vroku, počas ktorých bude zakázané prevádzkovanie hazardných hier na území danej obce, a to napríklad počas cirkevného sviatku alebo počas významného verejného podujatia obce trvajúceho niekedy aj viac dní v mesiaci a pod.“2 Z uvedeného vyplýva, že cieľom zákonodarcu nie je, aby obce aplikovali uvedené ustanovenie ľubovoľne, ale aby prevádzku hazardných hier na jej území obmedzili s ohľadom na určité významné udalosti v obci, či už pôjde o cirkevné, kultúrne alebo historicko-spoločenské udalosti. 

Vo vzťahu k regulácii konkrétneho prevádzkového času treba poukázať na niekoľko skutočností. Zákon č. 30/2019 Z. z. priamo upravuje čas prevádzkovania hazardných hier, keď expressis verbis ustanovuje, že prevádzkovanie hazardných hier v herni v čase od 03.00 hod. do 10.00 hod. sa zakazuje. Prevádzkovanie hazardných hier v kasíne citovaný zákon časovo neobmedzil, avšak to je podmienené prísnymi podmienkami, ktoré musí prevádzkovateľ hazardných hier v kasíne splniť. 

Zákon č. 30/2019 Z. z. zveril právomoc regulovať prevádzkovanie hazardných hier v kasínach Úradu pre reguláciu hazardných hier. V oblasti regulácie hazardných hier obec vykonáva prenesený výkon štátnej správy a s poukázaním na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 71 ods. 2 a § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) môže obec vo veciach, v ktorých plní úlohy štátnej správy, vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Také nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Zákon č. 30/2019 Z. z. obci nezveril právomoc vydať všeobecne záväzné nariadenie, ktorým by upravila čas prevádzkovania hazardných hier. Práve naopak, ako už bolo uvedené, citovaný zákon reguluje prevádzkový čas a zároveň neustanovil obci právomoc sa od tejto regulácie prevádzkového času akýmkoľvek spôsobom (či už extenzívnym alebo reštriktívnym) odkloniť. Obec môže v rámci vlastnej normotvorby len určiť pre obyvateľov obce významné dni, keď je zakázané na území obce prevádzkovať hazardné hry. 

V aplikačnej praxi však už došlo k snahe regulovať prevádzkový čas hazardných hier, keď mesto Banská Bystrica schválilo všeobecne záväzné nariadenie mesta Banská Bystrica, ktorým sa mení a dopĺňa Všeobecne záväzné nariadenie mesta Banská Bystrica č. 4/2015 o určení času predaja v obchode a času prevádzky služieb, ktorým chcelo regulovať prevádzkový čas hazardných hier. Podľa predmetného nariadenia bol prevádzkový čas prevádzkovania hazardných hier v herniach a kasínach výlučne v čase od 10:00 h do 03:00 h. nasledujúceho dňa. 

Predmetné nariadenie ako základ právnej regulácie pre jeho vydanie odkazovalo na ust. § 4 ods. 3 písm. i) a n) a 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Ako je však uvedené vyššie, v oblasti regulácie hazardných hier obec vykonáva prenesený výkon štátnej správy, a preto na akúkoľvek reguláciu predmetnej oblasti právnych vzťahov treba aplikovať postup podľa ust. § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona č. 30/2019 Z. z. Treba však poukázať na skutočnosť, že zákon č. 30/2019 Z. z., ktorý je vo vzťahu k zákonu o obecnom zriadení lex specialis a má aplikačnú prednosť, obci nezveruje právomoc regulovať čas prevádzkovania hazardných hier formou všeobecne záväzného nariadenia, a preto akákoľvek regulácia zo strany obce by bola nad rámec zákonných oprávnení obce a znamenala by nezákonný zásah tak do práv prevádzkovateľa hazardných hier v kasína, ako aj do práv spotrebiteľov. Uvedený právny záver konštatoval vo vzťahu k regulácii hazardu zo strán obcí aj Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 6S/156/2017. Zároveň ide vo vzťahu ku herniam o obsoletnú právnu úpravu, pretože prevádzkovanie hazardných hier v herniach je v čase od 03:00 do 10:00 zakázané zo zákona.

Predmetné všeobecne záväzné nariadenie bolo na základe protestu príslušného prokurátora zrušené. Vproteste sp. zn. Pd 64/19/6601-5 prokurátor uviedol: „Podmienky prevádzkovania hazardných hier upravuje priamo zákon o hazardných hrách, ktorý obmedzil čas prevádzkovania hazardných hier v herni v ust. § 15 ods. 5, pričom pre kasína zo zákona takéto obmedzenie, resp. limity času prevádzkovania hazardných hier neboli stanovené. V tomto smere zákon o hazardných hrách nesplnomocnil mestá a obce aby si v rámci výkonu samosprávy čas prevádzkovania hazardných hier mohli upravovať formou nariadenia, nakoľko táto úprava je už priamo zadefinovaná v zákone. Konkrétne zákonné zmocnenie v oblasti hazardných hier, kedy mestá a obce môžu vydávať všeobecne záväzné nariadenia sú dané len v ust. § 79 zákona o hazardných hrách, pričom z tohto ustanovenia nevyplýva oprávnenie mesta určovať čas prevádzkovania hazardných hier v herniach a kasínach. Z uvedeného je zrejmé, že len zákon o hazardných hrách upravuje konkrétne podmienky prevádzkovania hazardných hier a teda aj obmedzenie v čase prevádzkovania hazardných hier. Mesto si však sporným ustanovením nariadenia uzurpovalo právomoc, ktorá mu zo zákona nevyplýva, keďže predmetom úpravy sa stala oblasť, na reguláciu ktorej nebolo mesto oprávnené. Zároveň zdôrazňujem, že pokiaľ mesto prevezme zákonnú úpravu do VZN, potom musí dbať na to, aby takto prevzaté znenie zákona bolo v súlade so zákonným znením.“3 

Druhou oblasťou je umiestnenie herní a kasín v budovách. Obec môže za splnenia zákonných podmienok stanoviť všeobecne záväzným nariadením, že na jej území nemožno umiestniť herňu alebo kasíno v zákonom ustanovenom okruhu budov, pričom toto všeobecne záväzné nariadenie musí platiť na celom území obce. 

Podľa § 15 ods. 7 zákona č. 30/2019 Z. z. herňu možno umiestniť len v týchto budovách: 

1. a) hotely, motely a penzióny, 
2. b) budovy pre obchod a služby, 
3. c) budovy pre kultúru a na verejnú zábavu, 
4. d) bytové domy, ak s tým písomne vyjadrí súhlas nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.

Podľa § 16 ods. 5 zákona č. 30/2019 Z. z. kasíno možno umiestniť len v týchto budovách:

1. a) hotely, motely a penzióny, 
2. b) budovy pre obchod a služby, 
3. c) budovy pre kultúru a na verejnú zábavu.

Obec môže všeobecne záväzným nariadením obce zakázať umiestnenie herní alebo kasín v uvedených budovách, ak sa obyvatelia obce petíciou sťažujú, že sa v obci narúša verejný poriadok v súvislosti s hraním hazardných hier. Petíciu musí podporiť najmenej 30 % obyvateľov obce oprávnených voliť do orgánov samosprávy obce. Samostatné kvórum môže byť určené osobitným zákonom o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a osobitným zákonom o meste Košice. Tieto zákony môžu pre podporu petície ustanoviť nižší počet osôb oprávnených voliť do orgánov samosprávy mesta, ak štatúty týchto miest nepreniesli pôsobnosť v oblasti hazardných hier na mestské časti. Najnižšie kvórum však musí byť najmenej 15 %.

Postup vybavovania petícií je upravený v zákone č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov a subsidiárne sa na tento postup aplikujú aj ustanovenia zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. 

Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 85/1990 Zb. je príslušný orgán verejnej moci povinný prešetriť a vybaviť petíciu tak, aby zistil skutočný stav veci, jeho súlad alebo rozpor s právnymi predpismi a verejným alebo iným spoločným záujmom. Výsledok vybavenia petície písomne oznámi do 30 pracovných dní od doručenia petície alebo od odstránenia jej nedostatkov zástupcovi. V mimoriadne zložitých prípadoch príslušný orgán verejnej moci písomne oznámi zástupcovi, že petícia sa vybaví v lehote najneskôr do 60 pracovných dní. Zástupcom sa na účely citovaného zákona rozumie osoba staršia ako 18 rokov určená v petícii na zastupovanie v styku s orgánom verejnej moci. Zároveň je obec v rámci zisťovania skutkového stavu povinná prerokovať petíciu zástupcom a petičným výborom. 

Aby boli naplnené hmotnoprávne podmienky na prijatie uvedeného všeobecne záväzného nariadenia, nepostačuje samotná skutočnosť, že petíciu podporilo 30 % obyvateľov obce oprávnených voliť do orgánov samosprávy obce. Treba, aby obec petíciu prešetrila, a teda skúmala naplnenie formálnych náležitostí petícia, ako aj splnenie materiálnych podmienok petície, t. j. či v súvislosti s prevádzkou herne alebo kasína dochádza k narúšaniu verejného poriadku. Obec musí skúmať, či reálne v súvislosti s prevádzkou herní alebo kasín na území obce dochádza k narúšaniu verejného poriadku.

Uvedený záver podporil aj Krajský súd v Bratislave, ktorý v uznesení sp. zn. 6S/156/2017 konštatoval: „Súd uvádza, že počas zákonom stanovenej lehoty na vybavenie Petície (30, resp. 60 pracovných dní od jej doručenia) mal žalovaný povinnosť prešetriť splnenie formálnych náležitosti Petície – pravosť a počet podpisov obyvateľov Bratislavy, ako aj naplnenie materiálnej podmienky Petície – rušenie verejného poriadku v súvislosti s hraním hazardných hier. Napriek tomu, že Petíciu žalovaný ani v predĺženej 60 dňovej lehote nevybavil (vybavená bola až dňa 27.01.2017) vôbec neskúmal materiálny dôvod Petície (v predloženom administratívnom spise nie je o tom žiaden doklad). Potom celkom zrejme nebol naplnený § 5 ods. 5 Petičného zákona, ktorý jednoznačne na to, aby mohla byť petícia vybavená stanovuje správnemu orgánu povinnosť prešetriť formálne náležitosti petície – podpisy obyvateľov, ale stanovuje aj povinnosť prešetriť a zistiť skutočný stav veci – materiálnu podmienku, v danom prípade skutočnosť, či dochádza v obci k narúšaniu verejného poriadku v súvislosti s hraním hazardných hier. Keďže k žiadnemu takémuto prešetrovaniu Petície zo strany žalovaného nedošlo (nebolo to nijako preukázané) postup žalovaného po doručení Petície znamená porušenie v žalobe namietaných ustanovení Zákona o hazarde (§ 10 ods. 5 písm. d/ a § 10 ods. 6) ako aj § 6 ods. 1 Zákona o obecnom zriadení. Samotné nedodržanie zákonných lehôt na vybavenie Petície zo strany žalovaného nemá vplyv na súlad napadnutého VZN so zákonom.“ 

Petičné právo je garantované Ústavou Slovenskej republiky v čl. 27, pričom Petičný zákon upravuje hmotnoprávne a procesné podmienky pri jeho použití. Po prijatí petície a prešetrení, či tá spĺňa formálne náležitosti, a následne je orgán verejnej moci, ktorému bola petícia určená, povinný petíciu vybaviť, t. j. vecne sa ňou zaoberať, prešetriť jej obsah a v lehote, ktorá neznemožní dosiahnutie jej účelu, písomne oznámiť výsledok vybavenia osobe, ktorá ju podala. Povinnosť zaoberať sa petíciou, t. j. petíciu prešetriť, slúži na vytvorenie podmienok, aby vprípade opodstatnenosti požiadaviek uvedených v petícii mohla obec prijať vo verejnom záujme opatrenia legislatívneho alebo iného charakteru.4 

Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti s petičným právom konštatoval, že súčasťou objektívneho i subjektívneho petičného práva nie je povinnosť orgánu verejnej moci petícii vyhovieť. Ani ústava SR, a tým ani zákon o petičnom práve neobsahujú záruky priaznivého alebo dôsledky nepriaznivého vybavenia petície.5 

Aj zuvedenej ustálenej rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že je nevyhnutné, aby obec preskúmala aj materiálnu stránku petície a nepostupovala výlučne formalisticky. 

Vo vzťahu k účinnosti predmetných všeobecne záväzných nariadení prijatých na základe podaných petícií zákon ustanovuje, že na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecného záväzného nariadenia, sa toto všeobecne záväzné nariadenie nevzťahuje do skončenia platnosti tejto individuálnej licencie. Ak obec prijala všeobecne záväzné nariadenie podľa prvej vety, prevádzkovateľovi hazardnej hry zaniká opcia vo vzťahu k prevádzkovaniu hazardnej hry na území obce, ktorá takéto všeobecne záväzné nariadenie prijala. 

Treťou oblasťou, ktorú môže obec regulovať, je umiestnenie prevádzkovateľa hazardných hier vo vzťahu k špecifickým subjektom. 

Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 30/2019 Z. z. môže obec môže ustanoviť všeobecne záväzným nariadením, že herňa nesmie byť umiestnená vo vzdialenosti menej ako 200 metrov od 

1. a) školy; to neplatí, ak ide o odborný výcvik, odbornú prax alebo umeleckú prax, ktorú žiak vykonáva na pracovisku zamestnávateľa alebo na pracovisku praktického vyučovania, ak sa žiak pripravuje v systéme duálneho vzdelávania, 
2. b) školského zariadenia, 
3. c) zariadenia sociálnych služieb pre deti a mládež, zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,
4. d) zariadenia pre liečbu nelátkových závislostí, 
5. e) ubytovne mládeže.

Na prevádzkovateľa hazardnej hry, ktorému bola udelená individuálna licencia na prevádzkovanie hazardnej hry pred nadobudnutím účinnosti všeobecného záväzného nariadenia, sa toto všeobecne záväzné nariadenie nevzťahuje do skončenia platnosti tejto individuálnej licencie, ak obec prijala všeobecne záväzné nariadenie podľa prvej vety, prevádzkovateľovi hazardnej hry zaniká opcia vo vzťahu k prevádzkovaniu hazardnej hry na území obce, ktorá takéto všeobecne záväzné nariadenie prijala.

Zákon č. 30/2019 Z. z. ustanovuje vo vzťahu k zverejňovaniu a následnej aplikácii všeobecne záväzných nariadení obcí na úseku regulácie hazardných hier špeciálny režim. 

Vyvesenie návrhu všeobecne záväzného nariadenia na úradnej tabuli je obec povinná oznámiť úradu do piatich dní odo dňa jeho vyvesenia a prijatie takého všeobecne záväzného nariadenia je obec povinná oznámiť úradu do piatich dní odo dňa jeho prijatia s uvedením dátumu jeho účinnosti. Obec je povinná informovať úrad do piatich dní o zmene alebo zrušení všeobecne záväzného nariadenia. Ak obec nesplní svoju notifikačnú povinnosť vo vzťahu k úradu, úrad nesmie na všeobecne záväzné nariadenia a na ich zmeny alebo zrušenie pri udeľovaní individuálnych licencií prihliadať. Na predmetné nariadenia sa taktiež neprihliada pri prevádzkovaní hazardných hier, ak obec nesplnila svoju notifikačnú povinnosť. 

3 ZÁVER 

Nový zákon o hazardných hrách, t. j. zákon č. 30/2019 Z. z. priniesol nový spôsob regulácie hazardných hier. Rozhodovacie procesy koncentroval do kompetencie novovzniknutého úradu. Obce stratili postavenie správnych orgánov v konaniach o udelenie individuálnej licencie a regulovať hazard môže len svojou vymedzenom normotvorbou. Zákonodarca umožnil obciam na základe petície jej obyvateľov prijať všeobecne záväzné nariadenie, ktoré zakáže umiestňovať herne v stanovených budovách a touto cestou „zavrieť obec pred hazardom“. Aj keď niektoré obce už zakázali hazard, až dlhodobá aplikačná prax ukáže, či to bude pre obce efektívny nástroj na reguláciu hazardu. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Zborniky/Monografia_-_zborni__k_z_konferencie_BRoSP__3_.pdf

1 ÚVOD 

Inštitút azylu, resp. doplnkovej ochrany patrí v súčasnosti medzi aktuálne, často diskutované a verejnosťou veľmi citlivo vnímané témy, a to najmä v nadväznosti na migračné vlny, ktorým museli členské štáty Európskej únie čeliť. Masová migrácia a možnosti jej riešenia boli predmetom rozsiahlych politických aj odborných diskusií s často protichodnými závermi. Jednotlivé štáty sa zaviazali poskytnúť pomoc a „útočisko“ osobám pred nejakou formou nebezpečenstva, resp. ujmy na ich základných právach, ktorá im hrozí v ich domovskej krajine. Ide o demokratickým svetom plne akceptovaný a rešpektovaný prejav ľudskosti a solidárnosti. Tento inštitút je však často zneužívaný osobami, ktoré sa podieľali alebo podieľajú na určitej forme všeobecne neakceptovateľnej protispoločenskej činnosti, resp. opustili svoju domovskú krajinu s úmyslom páchať nejakú protispoločenskú činnosť v zahraničí. Najčastejšie ide o osoby páchajúce trestnú činnosť. Aby štáty eliminovali vstup takýchto osôb na ich územie, vykonávajú selekciu žiadateľov prostredníctvom skúmania ich bezpečnostnej rizikovosti v rámci posudzovania ich žiadosti. 

2 BEZPEČNOSTNÝ ZÁUJEM ŠTÁTU V AZYLOVOM KONANÍ 

Ako už bolo uvedené, jedným zo selektívnych faktorov žiadateľov o azyl alebo doplnkovú ochranu je bezpečnostná rizikovosť žiadateľa, ktorá je posudzovaná na základe vyjadrení bezpečnostných zložiek dotknutého štátu, t. j. štátu, ktorý rozhoduje o žiadosti. 

Podľa § 19a ods. 9 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov si Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), do ktorého pôsobnosti patrí problematika azylu, na účely posúdenia žiadosti o udelenie azylu vyžiada vyjadrenie od Slovenskej informačnej služby. Pri posudzovaní žiadostí v iných konaniach podľa zákona č. 480/2002 Z. z. sa aplikuje § 32 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Zároveň je možné aplikovať ust. § 2 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov, a to napríklad v prípade, že už bolo o žiadosti rozhodnuté avšak Slovenská informačná služba pri plnení svojich úloh zistila informácie, ktoré odôvodňujú záver, že osoba žiadateľa predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Slovenská informačná služba osobu žiadateľa preverí v kontexte informácií, ktoré získala, sústredila a vyhodnotila pri plnení svojich úloh na úseku ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov Slovenskej republiky. Ide o informácie o
a) činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej republiky, 
b) činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky, 
c) aktivite cudzích spravodajských služieb, 
d) organizovanej trestnej činnosti, 
e) terorizme, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho financovaní alebo podporovaní, 
f) politickom a náboženskom extrémizme, extrémizme prejavujúcom sa násilným spôsobom a škodlivom sektárskom zoskupení, 
g) aktivitách a ohrozeniach v kybernetickom priestore, ak ohrozujú bezpečnosť štátu, 
h) nelegálnej medzinárodnej preprave osôb a migrácii osôb, 
i) skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky, 
j) ohrození alebo úniku informácií a vecí chránených podľa osobitného predpisu alebo medzinárodných zmlúv alebo medzinárodných protokolov.

Vzhľadom na krátku lehotu na poskytnutie vyjadrenia nie je možné osobu žiadateľa spravodajsky rozpracovať, a preto pôjde vo väčšine prípadov len o preverenie v evidenciách a informačných systémoch. Slovenská informačná služba de facto preverí, či pri vykonávaní spravodajskej činnosti nezískala informácie, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že žiadateľ o azyl je z pohľadu bezpečnosti Slovenskej republiky nebezpečnou osobou. Zákon nedefinuje, akú osobu možno považovať za nebezpečnú pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a preto je posúdenie tejto skutočnosti na správnom orgáne v rámci jeho správnej úvahy. V uvedenom kontexte je však dôležité upozorniť na skutočnosť, že Slovenská informačná služba nerozhoduje, či žiadateľa možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože Slovenská informačná služba nie je správny orgán, ktorý vedie konanie a na účely zákona č. 480/2002 Z. z. vôbec nemá postavenie správneho orgánu. Týmto správnym orgánom je ministerstvo, resp. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 

Zároveň je potrebné upozorniť na skutočnosť, že Slovenská informačná služba neposudzuje osobu žiadateľa len z pohľadu, či ide o osobu páchajúcu trestnú činnosť, ale posudzuje komplexne, či môže predstavovať hrozbu. Vo vzťahu k trestnej činnosti, resp. trestnej zodpovednosti žiadateľa sa skúma reciprocita, či bol trestaný a za aký trestný čin. Samozrejme, skutočnosť, že bola osoba právoplatne odsúdená za nejaký trestný čin, neznamená to, že bude automaticky označená za osobu predstavujúcu nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom je napríklad to, o aký trestný čin išlo. Posudzuje sa materiálny prvok trestného činu, resp. jeho nebezpečnosť pre spoločnosť. Môže ísť o trestný čin, ktorý svojou nebezpečnosťou nepredstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Napríklad trestný čin zanedbania povinnej výživy by nemusel predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Taktiež, ak by osoba bola odsúdená za nejaký neúmyselný trestný čin. Alebo môže nastať aj situácia, že predmetný skutok je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky len priestupkom alebo nie je vôbec považovaný za protiprávne konanie. A contrario môže však nastať aj situácia, že osoba sa vo svojej domovskej krajine nedopúšťala žiadnej protiprávnej činnosti, avšak na území Slovenskej republiky by jej konanie bolo považované za trestný čin. Ako hrozba resp. ako nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky môže byť napríklad vyhodnotená osoba patriaca k určitej sekte alebo náboženskému zoskupeniu, ktoré šíria radikálne spoločensky a často aj trestnoprávne neakceptovateľné názory. 

Slovenská informačná služba pri posudzovaní osoby neskúma činnosť osoby z trestnoprávneho hľadiska na účely uloženia sankcie, nerozhoduje meritórnym spôsobom, či skutok je trestným činom, kto je zaň zodpovedný. Slovenská informačná služba len posúdi činnosť žiadateľa v kontexte toho, či je spôsobilá predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a svoje závery zašle ministerstvu. Tu je dôležité upozorniť na skutočnosť, že predmetné stanovisko Slovenskej informačnej služby nie je pre ministerstvo záväzné a tvorí len jeden z mnohých podkladov pre rozhodnutie. Ministerstvo vnútra posúdi predmetné podklady vo vzájomných súvislostiach a meritórne rozhodne.

Ak ministerstvo na základe získaných podkladov dospeje k záveru, že žiadateľa možno odôvodnene považovať za nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky, vydá negatívne meritórne rozhodnutie. Negatívne rozhodnutie z dôvodu existencie nebezpečenstva pre bezpečnosť Slovenskej republiky však nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa ukladá žiadateľovi sankcia za protiprávne konanie, ktorá by spočívala v neudelení azylu. Rozhodnutie s negatívnym enunciátom nemá sankčný charakter, ale ide o rozhodnutie, v ktorom ministerstvo konštatuje existenciu zákonnej prekážky vyhovenia žiadosti. 

Vo vzťahu k vydaniu negatívneho rozhodnutia z bezpečnostných dôvodov ustanovuje zákon č. 480/2002 Z. z. osobitný právny režim a vylučuje aplikáciu § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5 písm. a), neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a zrušení poskytovania dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Ide o špeciálny režim, ktorého úlohou je zabezpečiť ochranu záujmov Slovenskej republiky, zdrojov Slovenskej informačnej služby, jej príslušníkov alebo o ochranu iných skutočností dôležitých z pohľadu bezpečnosti Slovenskej republiky

V nadväznosti na uvedený procesný postup ministerstva podal Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Chartou základných práv Európskej únie, a to ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

Podľa návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. je v rozpore s ústavnou požiadavkou rovnosti účastníkov, ako aj s ich právom na spravodlivé konanie, nakoľko na základe tohto ustanovenia ministerstvo uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie uvedené v § 52 ods. 2. Účastník konania, t. j. žiadateľ sa z odôvodnenia rozhodnutia migračného úradu dozvie, že ministerstvo sa oboznámilo s vyjadreniami Slovenskej informačnej služby, pričom informácie v nich uvedené podliehajú utajeniu v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a že s predmetnými informáciami je oprávnený oboznámiť sa iba sudca v súdnom prieskume rozhodnutia, resp. advokát, ktorý žiadateľa bude zastupovať v rámci správneho súdnictva za predpokladu, že riaditeľ Slovenskej informačnej služby udelí advokátovi súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou. Na udelenie uvedeného súhlasu však nie je právny nárok a je výlučne na posúdení riaditeľa Slovenskej informačnej služby, ako osoby poverenej zabezpečením ochrany predmetnej informácie, či súhlas udelí alebo nie.

Uvedený postup, t. j. aplikácia špeciálneho režimu vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia nijakým spôsobom nenarúša procesnú rovnosť účastníkov, … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_7.pdf

Abstrakt

Podmienky použitia informačno-technických prostriedkov sú predmetom častých diskusií. Ide o ob- lasť, kde sa stretávajú vedy právne, technické a politické. Odborníci tak z akademickej obce ako aj odborníci z aplikačnej praxe väčšinou vnímajú problematiku použitia informačno-technických prostriedkov cez prizmu svojho vedného odboru, čo spôsobuje, že vznikajú v predmetnej problematike šedé zóny a objavuje sa čoraz väčšie množstvo nezodpovedaných a často veľmi citlivých, ba až nepríjemných otázok. V predmetnom prís- pevku sa pokúsime poukázať na niekoľko z nich.

Abstrakt EN: The conditions for using information technical-intelligence measures are subject to frequent discus- sions. is is an area where legal, technical and political science meet. Experts from both academia and ap- plication practice mostly perceive the use of technical-intelligence measures through the prism of their science, causing gray areas to emerge in the subject matter and an increasing number of unresponsive and o en very sensitive, even unpleasant, issues. questions. In this paper, we will try to highlight a few of them.

1. Zmeny podľa zákona č. 404/2015 Z. z.

V rámci tzv. teroristického balíčka zákonov(2) bol prijatý zákon č. 404/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informač- no-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť od 1. 1. 2016 a prinie- sol niekoľko, prevažne dôležitých zmien. Prvou zmenou bola zmena de nície pojmu informač- no-technický prostriedok. Podľa § 2 ods. 1 cit. zákona sa informačno-technickými prostriedka- mi rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajeným spôsobom na 

1. a) vyhľadávanie, otváranie, skúmanie a vyhodnocovanie poštových zásielok a iných dopra- vovaných zásielok, 
2. b) získavanie obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie, 
3. c) vyhotovovanie obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových alebo iných záznamov. 

Došlo v podstate k zjednoteniu terminológie, kedy zákon o ochrane pred odpočúvaním prevzal v písmene b) terminológiu zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“). V písme- ne c) zákonodarca re ektoval na skutočnosť, že cit. ustanovenie obsahuje len fakultatívny vý- počet prostriedkov, ktoré môžu byť používané utajovaným spôsobom na získavanie informácií, a preto bolo potrebné precizovať okruh výsledkov použitia informačno-technických prostried- kov. V dôvodovej správe predkladateľ návrhu predmetného zákona, ktorým bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, uviedol, že vzhľadom na technologický vývoj sa navrhuje precizo- vať de níciu informačno-technických prostriedkov tak, aby zahŕňala aj so vérové prostriedky a zariadenia a získavanie obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komuni- kačných sietí.(3)

Zákonom 404/2015 Z. z. došlo aj k rozšíreniu zákazu podľa § 2 ods. 7, kedy zákonodarca usta- novil, že orgány územnej samosprávy, súkromné bezpečnostné služby ani iná fyzická osoba ale- bo právnická osoba nesmie mať v držbe ani použiť informačno-technický prostriedok. Pôvod- ne sa zákaz vzťahoval len na použitie informačno-technického prostriedku. V kontexte znenia de nície pojmu informačno-technický prostriedok podľa ust. § 2 ods. 1 ide však o obsolentný zákaz, pretože, či daný prostriedok je informačno-technickým prostriedkom nezávisí od jeho technickej konštrukcie, ale od spôsobu jeho použitia, a teda nie je možné ustanoviť, na držbu ktorého prostriedku sa zákaz vzťahuje, pretože každá osoba má v držbe prostriedok, ktorý napr. možno použiť na vyhotovenie obrazových záznamov. Ide totiž o ľubovoľný fotoaparát, mobil- ný telefón s fotoaparátom, videovrátnika alebo iný technický prostriedok konštrukčne spôso- bilý vyhotoviť obrazový alebo obrazovo-zvukový záznam. Iná situácia je v prípade použitia in- formačno-technického prostriedku, ktoré by mohlo byť subsumované pod cit. zákaz. Uvedený zákaz použitia by sa mohol vzťahovať na konanie, ktorým by nejaká fyzická osoba, právnická osoba alebo orgán územnej samosprávy utajovaným spôsobom zasahovala do súkromia inej fy- zickej osoby napríklad skrytým vyhotovovaním obrazových záznamov. Za porušenie uvedenej povinnosti zdržať sa takéhoto konania však zákon neukladá žiadnu sankciu. Z čisto teoretického hľadiska by ako jediná konzekvencia mohlo byť konštatované, že predmetný záznam by nemo- hol byť použitý ako dôkaz v súdnom alebo správnom konaní, keďže ide o záznam vyhotovený v rozpore so zákonom. 

Ďalšia zmena sa týkala dikcie ust. § 3 ods. 1 prevej vety, ktorej cieľom bolo posilniť zásadu legality, legitimity a proporcionality použitia informačno-technických prostriedkov. Podľa cit. ustanovenia možno informačno-technický prostriedok použiť len vtedy, ak je to v demokratic- kej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriad- ku a zahraničnopolitických záujmov štátu, bezpečnosti a obrany štátu, získavanie informácií zo zahraničných zdrojov, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných a ak dosiahnutie tohto účelu inak by bolo neúčinné alebo podstatne sťažené; in- formačno-technické prostriedky možno v pôsobnosti Slovenskej informačnej služby a Vojen- ského spravodajstva použiť aj mimo územia Slovenskej republiky v rozsahu úloh podľa osobit- ných predpisov. Najdôležitejšou zmenou tohto ustanovenia je rozšírenie účelov, na ktoré možno použiť informačno-technické prostriedky, a to na získavanie informácií zo zahraničných zdro- jov. Zároveň predmetné ustanovenie expressis verbis ustanovilo oprávnenie Slovenskej infor- mačnej služby a Vojenského spravodajstva aj mimo územia Slovenskej republiky. Zákonodarca však opomenul ustanoviť za akých podmienok. Určil len, že sú oprávnené použiť v rozsahu úloh podľa osobitných predpisov, avšak neustanovil či sa na daný postup vzťahujú ďalšie ustanove- nia zákona o ochrane pred odpočúvaním, a to najmä, či je na použitie informačno-technických prostriedkov mimo územia Slovenskej republiky potrebný súhlas súdu. Keďže zákonodarca ne- ustanovil žiadnu výnimku, ust. § 4 cit. zákona by sa na uvedené použitie informačno-technic- kých prostriedkov malo aplikovať, avšak legitimita takejto súdnej aprobácie použitia informač- no-technického prostriedku v zahraničí by mohla byť otázna. Avšak v nadväznosti na aktuálne svetové bezpečnostné hrozby a v záujme poskytnutia čo najvyššej možnej miery ochrany súkro- mia dotknutých fyzických osôb na jednej strane a ochrany záujmov Slovenskej republiky zákon- ným spôsobom na druhej strane, je viac než žiaduce, aby príslušný súd preskúmal a následne odsúhlasil, že došlo k splneniu všetkých podmienok na použitie informačno-technického pros- triedku mimo územia Slovenskej republiky, aby nebolo možné spochybniť legalitu a legitimitu takéhoto postupu. 

Najvýraznejšia zmena nastala v oblasti kontroly použitia informačno-technických prostried- kov. Kontrolu používania informačno-technických prostriedkov vykonáva Národná rada Slo- venskej republiky, ktorá na účely výkonu kontroly zriaďuje komisiu na kontrolu používania informačno-technických prostriedkov (ďalej len „komisia“). Komisia sa skladá z predsedu ko- misie a ďalších siedmich členov komisie. Ide o model kontroly, pri ktorom by na kontrolnej čin- nosti okrem poslancov Národnej rady Slovenskej republiky participovali aj odborníci z praxe. Šiestich členov komisie totiž volí Národná rada Slovenskej republiky spomedzi členov Osobit- ného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby, členov Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej repub- liky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva a členov výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť, a to dvoch členov z každého z uvedených výborov, a to tak, aby zo zvolených členov komisie traja boli zástupcami navrhnutými politickými stranami alebo politickými hnutiami, ktoré majú zastúpenie vo vláde Slovenskej republiky, a traja zástupcami navrhnutými politickými stranami alebo politickými hnutiami, ktoré nemajú zastúpenie vo vlá- de Slovenskej republiky, a súčasne, aby predseda komisie bol zástupcom navrhnutým politický- mi stranami alebo politickými hnutiami, ktoré nemajú zastúpenie vo vláde Slovenskej republiky. Ďalších dvoch členov komisie volí Národná rada Slovenskej republiky spomedzi kandidátov na členov komisie, ktorých predkladá Národnej rade Slovenskej republiky predseda výboru Národ- nej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť, po predchádzajúcej dohode s predse- dom Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnos- ti Slovenskej informačnej služby a predsedom Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva. Takýmto členom môže byť len občan Slovenskej republiky, ktorý je držiteľom platného osvedčenia Národného bezpečnost- ného úradu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa utajenia „Prísne tajné“, dosiahol vek 40 rokov, vykonával funkciu sudcu, prokurátora, príslušníka spravodajskej služby alebo Policajného zboru alebo inú funkciu, povolanie alebo zamestnanie v oblasti právnej a bez- pečnostnej teórie a praxe alebo medzinárodných vzťahov a diplomacie najmenej 10 rokov a má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. 

Z teoreticko-právneho hľadiska ide o model kontroly, ktorý môže byť veľmi efektívny, kedy najmä odborníci z praxe by mali vedieť posúdiť relevanciu a nevyhnutnosť použitia informač- no-technických prostriedkov na vyššej úrovni ako členovia Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí pravdepodobne za sebou nemajú žiadnu bezpečnostnú prax. Z hľadiska aplikačnej praxe sa však vynárajú dve základné otázky. 

Prvou je, či osoba, ktorá má byť odborníkom z praxe môže aj paralelne s výkonom funkcie člena komisie vykonávať bezpečnostnú prax. Napríklad, či za člena komisie môže byť zvolenáosoba, ktorá je ešte stále v služobnom pomere policajta podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justič- nej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov alebo osoba, ktorá v súčasnosti vykonáva povolanie v oblasti diplomacie. V ust. § 8a ods. 4 zákona o ochra- ne pred odpočúvaním zákonodarca použil minulý čas: „…vykonával funkciu sudcu, prokuráto- ra, príslušníka spravodajskej služby alebo Policajného zboru alebo inú funkciu, povolanie ale- bo zamestnanie v oblasti právnej a bezpečnostnej teórie a praxe alebo medzinárodných vzťahov a diplomacie najmenej 10 rokov…“. Podľa ust. § 8a ods. 1 tretia veta je funkcia člena komisie čest- nou a neplatenou funkciou, a preto je viac než pravdepodobné, že dotknutý odborník z praxe bude musieť mať iný spôsob zárobkovej činnosti. 

Druhou otázkou je reálna efektivita kontroly používania informačno-technických prostried- kov komisiou, keďže predmetná právna úprava, ako už bolo uvedené, nadobudla účinnosť 1. 1. 2016, avšak do dňa spracovania tohto príspevku (4. 4. 2019) komisia nebola zriadená. Aj keď v čase spracovania tohto príspevku Národná rada Slovenskej republiky vo svojom pléne prero- kovala správy vyššie uvedených výborov o stave použitia informačno-technických prostriedkov, reálna kontrola, a to aspoň v minimálnom rozsahu raz ročne, vykonaná nebola. 

2. Rozsah ničenia záznamov a iných výsledkov 

Zákon o ochrane pred odpočúvaním v § 7 ustanovuje za splnenia určitých podmienok povin- nosť štátnych orgánov, oprávnených používať informačno-technické prostriedky, zničiť zázna- my z použitia informačno-technických prostriedkov. Ak sa nedosiahol zákonom ustanovený účel, t. j. použitím sa nezistili skutočnosti významné na dosiahnutie zákonom ustanoveného účelu použitia informačno-technického prostriedku, orgán štátu, ktorý záznam vyhotovil, je po- vinný bezodkladne záznam zničiť. Povinnosť zničiť záznam, resp. iný výsledok z použitia infor- mačno-technického prostriedku má štátny orgán aj vtedy, ak sa informačno-technický prostrie- dok použil v rozpore so zákonom o ochrane pred odpočúvaním (napr. bez súhlasu sudcu, použil sa informačno-technický prostriedok, ktorý nespĺňa podmienky podľa § 2 ods. 5 cit. zákona), a to do 24 hodín od protiprávneho použitia informačno-technického prostriedku. Pri ničení záznamu alebo iného výsledku z použitia informačno-technického prostriedku je obligatórna prítomnosť príslušného sudcu. Keďže došlo k porušeniu zákonnosti použitia informačno-tech- nického prostriedku, zákonodarca ustanovil povinnú účasť sudcu pri ničení záznamu, aby tým poskytol ochranu dotknutým osobám. 

Je dôležité, že povinnosť zničiť sa viaže len na záznam a iný výsledok použitia informač- no-technického prostriedku, t. j. primárny výsledok. Povinnosť zničiť sa nevzťahuje na sekun- dárne výsledky z použitia informačno-technického prostriedku, ktoré sú výsledkom spravodaj- sko-analytickej činnosti. Z pohľadu právnej teórie, ako aj praxe, je totiž možné rozdeliť výsledky použitia informačno-technických prostriedkov na originárne výsledky, tzv. primárne výsledky a odvodené informácie alebo výsledky, tzv. sekundárne výsledky. Primárnym výsledkom je pria- my výstup získaný použitím informačno-technického prostriedku, t. j. v príslušnej technickej podobe prvotný produkt použitia konkrétneho druhu informačno-technického prostriedku. Za primárny výsledok použitia informačno-technického prostriedku je potrebné z dôvodu ochrany dotknutých osôb považovať aj kópiu záznamu alebo iného výsledku z použitia informačno-tech- nického prostriedku a jeho doslovný prepis. 

Za sekundárne výsledky z použitia informačno-technických prostriedkov možno považovať produkty spravodajsko-analytickej činnosti, ktoré môžu vychádzať z informácií obsiahnutých v primárnych výsledkoch z použitia informačno-technických prostriedkov a z informácií zís- kaných použitím iných prostriedkov, napr. informačno-operatívnych prostriedkov alebo z inej činnosti spravodajskej služby alebo kriminálneho spravodajstva, resp. operatívnych zložiek Po- licajného zboru. 

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 97/2012 vyslovil výkladové pravid- lo pojmu „iný výsledok“, keď konštatoval, že nevidí príčinnú súvislosť medzi návrhom zničiť všetky písomnosti a predmetom konania, ako bol vymedzený uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že písomnosti, ktoré sú súčasťou súdnych spisov, nevyplývajú z aktívnej činnosti krajského súdu a ani svojím obsahom nie sú vý- sledkom použitia informačno-technických prostriedkov. Z týchto dôvodov Ústavný súd Sloven- skej republiky tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel. Z uvedeného dôvodu nemožno pod pojem „iný výsledok“ subsumovať písomnosti, ktoré sú výsledkom spravodajsko-analytickej činnosti, ale len priame výstupy z použitia informačno-technického prostriedku. Písomnosti, ktoré sú vý- sledkom spravodajsko-analytickej činnosti, sú sekundárnym výsledkom. 

Zároveň je však potrebné poukázať aj na opačný prípad, a to keď sa použitím informač- no-technického prostriedku dosiahol zákonom sledovaný účel a orgán, ktorý použil infor- mačno-technický prostriedok, resp. ktorý žiadal o použitie informačno-technického prostriedku, musí záznam alebo iný výsledok po stanovenú dobu uchovať. V súčasnosti najmä technologický pokrok spôsobil, že záujmové osoby sú prostredníctvom použitia informačno-technických pro- striedkov zdrojom neuveriteľného objemu dát, ktoré je po ich zaznamenaní potrebné spracovať a následne predpísaným spôsobom uchovať. A práve uchovávanie uvedených dát, t. j. záznamov a iných výsledkov bude pro futuro znamenať pre Slovenskú republiku značný problém, pretože úložné kapacity budú postupne dochádzať. Je však potrebné konštatovať, že v rámci členských štátov Európskej únie nejde o výnimočný problém a bezpečnostné zložky väčšiny štátov sa s ním musia vysporiadať. 

3. Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky a povinnosti operátora podľa zákona o elektronických komunikáciách 

Zákon o elektronických komunikáciách ustanovuje podmienky na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a elektronických komunikačných služieb, v rámci ktorých ustanovuje aj rozsah súčinnosti, ktorú je osoba prevádzkujúca elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby (ďalej len „operátor“) povinná poskytnúť oprávneným štátnym orgánom. 

Podľa § 63 ods. 14 písm. a) je operátor povinný prevádzkovať verejné siete alebo poskytovať verejné služby takou technológiou vrátane jej jednotlivých častí a so vérového vybavenia, kto- rá umožní pripojenie a prevádzkovanie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádz- ky v sieti vo vlastníctve štátu a on-line prístup pre oprávnené orgány. Zároveň je operátor podľa § 63 ods. 14 písm. b) povinný umožniť pripojenie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieti podľa technickej špeci kácie tohto pripájaného zariadenia; náklady na zaob- staranie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieti vrátane jeho so vérové- ho vybavenia a na zabezpečovanie servisnej podpory tohto zariadenia znáša orgán štátu, ktorý požiadal o pripojenie zariadenia na odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky v sieti. Z uve- dených ustanovení vyplýva, že operátor je povinný zabezpečiť rozhranie tak, aby sa oprávnené štátne orgány mohli pripojiť na jeho technológiu. 

Zákon o elektronických komunikáciách však neustanovuje povinnosť operátora prevádzko- vať verejné siete alebo poskytovať verejné služby technológiou, ktorá sa nachádza na území Slovenskej republiky. Operátor má zabezpečiť len, aby sa oprávnené orgány mohli pripojiť na jeho technológiu a aby údaje, ktoré im je zo zákona povinný poskytnúť, boli v „čitateľnej forme“, t. j. vo formáte, ktorý oprávnené orgány dokážu spracovať. V praxi to môže znamenať bezpečnostné riziko, pretože v prípade, že sa operátor rozhodne poskytovať služby na území Slovenskej repub- liky prostredníctvom technológie nachádzajúcej sa v zahraničí, bude sa v zahraničí nachádzať aj tzv. „target list“, t. j. zoznam účastníckych staníc/koncových zariadení, ktorých telekomunikač- ná prevádzka je odpočúvaná a zaznamenávaná. Z bezpečnostného hľadiska ide o veľké riziko, pretože bezpečnostné orgány Slovenskej republiky a orgány činné v trestnom konaní poskytujú informácie o záujmových osobách na územie iného štátu bez výraznejšej možnosti kontroly na- kladania s týmito údajmi. Aj akýkoľvek únik informácií bude na území iného štátu náročnejšie zistiť, eliminovať alebo vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť. Zároveň existuje zvýšené riziko, že k údajom o záujmových osobách slovenských bezpečnostných orgánov, nachádzajúcim sa v štáte „A“ sa budú snažiť dostať spravodajské služby štátu „B“ a možnosti spravodajskej ochrany týchto údajov zo strany Slovenskej republiky bude značne obmedzená. 

V záujme ochrany spravodajských záujmov Slovenskej republiky by bolo vhodné preskúmať rozsah zaradenia technológie na prevádzkovanie verejných telekomunikačných sietí a poskyto- vanie verejných telekomunikačných služieb a jej príslušných so warových a hardwarových častí pod prvky kritickej infraštruktúry podľa zákona č. 45/2011 Z. z. o kritickej infraštruktúre v zne- ní neskorších predpisov, čím by sa dosiahol stav, že technológia operátora by sa musela nachá- dzať na území Slovenskej republiky, čo by zamedzilo postupovaniu údajov do cudziny. 

Poznámky

• 1) JUDr. Michal Aláč, PhD., Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, Katedra správneho práva, práva život-ného prostredia a finančného práva, Hornopotočná 23, 917 01 Trnava, e-mail: michal.alac@truni.sk. 
• 2) Zákon č. 397/2017 Z. z. ktorým sa na účely Trestného zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, zákon č. 404/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov, zákon č. 444/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskor-ších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. 
• 3) Osobitná časť dôvodovej správy k návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2018/12/itp_2019_web.pdf

Abstrakt

Slovenská informačná služba bola zriadená zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov ako integrovaná civilná spravo- dajská služba, t. j. ako služba plniaca úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva. Keďže slo- venská informačná služba plní špeci cké úlohy, bolo nevyhnutné špeci ckým spôsobom upraviť aj podmienky použitia osobitných prostriedkov, ktoré je oprávnená používať pri plnení svojich úloh. Jedným z týchto osobit- ných prostriedkov sú aj informačno-technické prostriedky, ktoré invazívnym spôsobom umožňujú Slovenskej informačnej službe získavať informácie a tým plniť zákonom ustanovené úlohy.

Abstrakt EN: Slovak Intelligence Service was established by the National Council of the Slovak Republic no. 46/1993 Coll. e Act on the Slovak Intelligence Service as an integrated civilian intelligence, i. e. as a service ful lling tasks in the eld of internal and even external intelligence. As the Slovak Information Service per- forms a speci c task, it was necessary in a to modify in speci c way conditions of using special equipment that is authorized to use in ful lling its role. One of these special means are also technical-intelligence means by which in invasive way allows the Slovak Information Service to obtain information to perform the tasks laid down by law.

I. Definícia informačno-technického prostriedku in generalis 

Informačno-technický prostriedok je ako pojem „endemitom“ slovenského právneho poriad- ku. Jeho legálna de nícia je ustanovená v § 10 ods. 21 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poria- dok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a v § 2 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskor- ších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“). 

Podľa Trestného poriadku sa informačno-technickými prostriedkami na účely tohto zákona rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpo- čúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach (ďalej len „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky“), obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní zásielok, ak sa ich použitím zasahuje do základných ľudských práv a slobôd. 

Podľa zákona č. 166/2003 Z. z. sú informačno-technickými prostriedkami na účely cit. záko- na najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri 

1. a) vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok, 
2. b) získavaní obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie, 
3. c) vyhotovovaní obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových alebo iných záznamov. 

Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonodarca pri kreovaní citovanej de nície ne- zohľadňoval funkcionalitu, štruktúru alebo zloženie prostriedkov, t. j. nede noval prostried- ky z technického hľadiska, ale ako de ničný faktor zvolil iný atribút – to, či nejaký prostriedok možno považovať za informačno-technický prostriedok závisí od účelu a od spôsobu využitia jeho funkcionalít alebo vlastností. In generalis za informačno-technický prostriedok možno po- važovať akýkoľvek prostriedok využívaný orgánmi štátnej moci na zasahovanie do práva na sú- kromie a vytvorenie výsledku, na ktorom budú zachytené informácie týkajúce sa súkromia dot- knutej osoby. Napríklad len také použitie zariadenia na vyhotovovanie obrazových záznamov možno považovať za použitie informačno-technického prostriedku, ktoré je realizované utajo- vaným spôsobom orgánom štátnej moci a predmetným použitím dochádza k zásahu do súkromia dotknutej fyzickej osoby.

Uvedené legálne de nície sú veľmi podobné, avšak je potrebné konštatovať, že defnícia ustanovená Trestným poriadkom neobsahuje pojem „iný záznam“, čím zákonodarca znač- ne obmedzil univerzálny charakter de nície informačno-technického prostriedku. Ako už bolo uvedené, za informačno-technický prostriedok možno považovať akýkoľvek prostrie- dok, ak je používaný spôsobom anticipovaným zákonom o ochrane pred odpočúvaním, resp. Trestným poriadkom. Na túto skutočnosť re ektuje práve ust. § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z.už uvedeným pojmom „iný záznam“. Práve výklad tohto pojmu v aplikačnej praxi spôsobuje problémy. V kontexte znenia uvedeného ustanovenia často dochádza k myl- nému záveru, že pojem „iný záznam“ je ekvivalentom pre zvukovo-obrazový záznam. Tento záver má oporu v znení § 114 Trestného poriadku, v ktorom sa používa pojem „vyhotovova- nie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov“. Pod pojem „iný záznam“ je však nevyhnutné subsumovať akýkoľvek záznam vyhotovený pomocou informačno-technic- kých prostriedkov. Môže ísť napríklad o vyhotovenie záznamu – kópie údajov nachádzajúcich sa v počítači záujmovej osoby alebo na pamäťovom médiu. Ide o obdobu inštitútu uchovania a vy- dania počítačových údajov podľa § 90 Trestného poriadku. 

Zároveň však zákonodarca prezumoval záver, že použitím informačno-technického pros- triedku sa vyhotoví iný záznam, avšak z pohľadu aplikačnej praxe by bol vhodnejší pojem pou- žitý v ust. § 7 zákona č. 166/2003 Z. z., a to iný výsledok. Napr. pri použití chemického činidla ako informačno-technického prostriedku bude výsledkom nejaká zlúčenina, výsledkom je teda nejaký hmotný substrát, a preto by bol takýto výsledok výstižnejšie nazvať iný výsledok, než iný záznam. 

Z definície pojmu informačno-technického prostriedku podľa Trestného poriadku, ako aj podľa zákona č. 166/2003 Z. z. zákonodarca vyňal použitie predmetného prostriedku pri záme- ne obsahu zásielok. Obsah zásielky však z technického hľadiska nemožno zameniť bez otvore- nia zásielky, resp. bez narušenia jej vonkajšieho obalu. Bez narušenia vonkajšieho obalu možno zameniť obsah len takým spôsobom, že dôjde k použitiu inej, na tieto účely vytvorenej zásielky, ktorá bude mať požadovaný obsah a jej vonkajší vzhľad bude identický so zásielkou, ktorej ob- sah bolo potrebné zameniť. 

II. Podmienky použitia informačno-technického prostriedku v podmienkach Slovenskej informačnej služby 

Slovenská informačná služba bola zriadená zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o SIS“) ako integrovaná civilná spravodajská služba, t. j. ako služba plniaca úlohy na úseku vnú- torného aj zahraničného spravodajstva. Mala tzv. „pure intelligence pro le“, čiže bola spravodaj- skou službou bez výkonných právomocí a jej úlohou bolo získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie o určenom okruhu hrozieb. Jej spravodajský charakter nebol expressis verbis vyjadre- ný v zákone o SIS, v ktorom bola de novaná ako štátny orgán, ale vyplýval z vymedzenia jej vec- nej pôsobnosti. Podľa § 2 ods. 1 zákona o SIS bola Slovenská informačná služba v rozsahu svojej pôsobnosti oprávnená získavať, sústreďovať a vyhodnocovať informácie o 

1. a) činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej republiky, 
2. b) činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky, 
3. c) aktivite cudzích spravodajských služieb, 
4. d) organizovanom terorizme, 
5. e) skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky, 
6. f) ohrození alebo úniku údajov obsahujúcich skutočnosti tvoriace predmet štátneho tajomstva. 

Aktuálny spoločenský vývoj si vyžiadal, aby Slovenská informačná služba zamerala svoju činnosť na ďalšiu hrozbu. Touto hrozbou bol organizovaný zločin, ktorý začal prerastať do všetkých oblastí spoločenského života a bolo nevyhnutné jeho spravodajské rozpracovanie, a preto došlo k rozšíreniu vecnej pôsobnosti Slovenskej informačnej služby zákonom č. 256/1999 Z. z. kto- rým sa mení a dopĺňa zákon č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov, ktorý medzi objekty jej spravodajského záujmu ustanovil aj organizovaný zločin. 

Ďalšia výrazná zmena právneho postavenia a rozšírenie pôsobnosti Slovenskej informačnej služby bolo realizované v kontexte teroristických útokov, ku ktorým došlo v Európe v roku 2015. V rámci prijatia tzv. protiteroristického balíka zákonov bol zákonom č. 444/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to konkrétne novelizačným článkom III, novelizova- ný zákon o SIS. Uvedeným zákonom došlo k zmene samotnej podstaty Slovenskej informačnej služby. S účinnosťou zákona, t. j. od 1. 1. 2016, sa Slovenská informačná služba stala všeobec- nou bezpečnostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky, čím došlo k zmene jej čis- to spravodajského charakteru na službu, ktorá má špeci kovaný rozsah výkonných právomocí. Ide napríklad o oprávnenie zameniť vec za inú vec, ak je to nevyhnutné na účely získania infor- mácie alebo zabránenia vzniku závažnej ujmy na bezpečnosti štátu, hospodárskych záujmoch štátu alebo ochrane utajovaných skutočností. Zámenu veci môže však Slovenská informačná služba vykonať len na základe predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu súdu príslušného podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je zákon č. 166/2003 Z. z. Zároveň zákonodarca ustanovil podmienku proporcionality spočívajúcu v tom, že zámenou veci nesmie vzniknúť na týchto záujmoch väčšia ujma ako tá, ktorá by hrozila použitím zamieňanej veci. Ďalším novým oprávnením zvýrazňujúcim bezpečnostný charakter Slovenskej informačnej služby je predstie- raný prevod veci. Predstieraným prevodom veci je podľa § 11 ods. 8 zákona o SIS predstieranie kúpy, predaja alebo iného spôsobu prevodu veci, na držanie ktorej sa vyžaduje osobitné povole- nie alebo držanie ktorej je zakázané. Podľa cit. ustanovenia je možné vykonať predstieraný prevod veci na základe predchádzajúceho písomného súhlasu sudcu súdu príslušného podľa zá- kona č. 166/2003 Z. z., ak je to potrebné na účely získania informácie alebo zabránenia vzniku závažnej ujmy na bezpečnosti štátu, hospodárskych záujmoch štátu alebo ochrane utajovaných skutočností. Zákonom č. 444/2015 Z. z. bol do zákona o SIS zavedený aj inštitút zamedzenia prevádzky webového sídla alebo prístupu na doménové meno, ak prevádzkou takéhoto webo- vého sídla alebo doménového mena dochádza k šíreniu myšlienok podporujúcich alebo pro- pagujúcich terorizmus, politický alebo náboženský extrémizmus, extrémizmus prejavujúci sa násilným spôsobom alebo škodlivé sektárske zoskupenia. Túto povinnosť má osoba, ktorá pre- vádzkuje webové sídlo alebo poskytuje doménové meno, a to na základe príkazu sudcu, ktorý príkaz vydáva na základe žiadosti Slovenskej informačnej služby. Posledným bezpečnostným oprávnením je oprávnenie Slovenskej informačnej služby realizovať primerané bezpečnostné opatrenia, ak je to potrebné na zabránenie aktivitám a ohrozeniam, ktoré spadajú do jej pôsob- nosti alebo ak je to potrebné na realizáciu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky. Týmto oprávnením však Slovenská informačná služba disponuje od 1. 7. 2010, kedy bol zákon o SIS novelizovaný zákonom č. 151/2015 Z. z. o zahraničnej službe a o zmene a doplnení niekto- rých zákonov. Zákon neustanovuje de níciu pojmu primerané bezpečnostné opatrenia, a tak na základe výkladu môžeme konštatovať, že ide o akékoľvek opatrenie realizované Slovenskou in- formačnou službou, rešpektujúc podmienku proporcionality, ktoré je nevyhnutné realizovať na ochranu záujmov Slovenskej republiky. 

Ako už bolo uvedené, zákonom č. 444/2015 Z. z. došlo k rozšíreniu, resp. špeci kácii vecnej pôsobnosti Slovenskej informačnej služby. S účinnosťou od 01. 01. 2016 Slovenská informačná služba v rozsahu svojej pôsobnosti získava, sústreďuje a vyhodnocuje informácie o 

1. a) činnosti ohrozujúcej ústavné zriadenie, územnú celistvosť a zvrchovanosť Slovenskej re- publiky, 
2. b) činnosti smerujúcej proti bezpečnosti Slovenskej republiky, 
3. c) aktivite cudzích spravodajských služieb, 
4. d) organizovanej trestnej činnosti, 
5. e) terorizme, vrátane informácií o účasti na terorizme, jeho nancovaní alebo podporovaní, 
6. f) politickom a náboženskom extrémizme, extrémizme prejavujúcom sa násilným spôsobom a škodlivom sektárskom zoskupení, 
7. g) aktivitách a ohrozeniach v kybernetickom priestore, ak ohrozujú bezpečnosť štátu, 
8. h) nelegálnej medzinárodnej preprave osôb a migrácii osôb, 
9. i) skutočnostiach spôsobilých vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej republiky, 
10. j) ohrození alebo úniku informácií a vecí chránených podľa osobitného predpisu alebo me- dzinárodných zmlúv alebo medzinárodných protokolov. 

Podľa § 2 ods. 4 zákona o SIS v znení neskorších predpisov plní Slovenská informačná služba v rozsahu svojej pôsobnosti ďalšie úlohy podľa osobitných zákonov a úlohy vyplývajúce z medzi- národných zmlúv a dohôd, ktorými je Slovenská republika viazaná a úlohy z dohôd o spolupráci s orgánmi iných štátov obdobného zamerania a pôsobnosti a medzinárodnými organizáciami. 

Pri plnení svojich úloh je Slovenská informačná služba oprávnená používať osobitné pros- triedky, ktorými sú 

a) informačno-operatívne prostriedky, 
b) informačno-technické prostriedky, 
c) technické prostriedky,
d) osobitné nančné prostriedky. 

Slovenská informačná služba je za dodržania podmienok ustanovených zákonom č. 166/2003 Z. z. oprávnená používať informačno-technické prostriedky na plnenie úloh v rozsahu celej svo- jej vecnej pôsobnosti ustanovenej v § 2 zákona o SIS. Ich použitie je podmienené len dodržaním zásad legality, legitimity a proporcionality a samozrejme subsidiarity zásahu. Zásada proporcio- nality je vyjadrená v ust. § 3 ods. 1 zákona č. 166/2003 Z. z., podľa ktorého informačno-tech- nický prostriedok možno použiť len vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a zahraničnopolitických záuj- mov štátu, bezpečnosti a obrany štátu, získavanie informácií zo zahraničných zdrojov, predchá- dzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných a ak dosiahnutie tohto účelu inak by bolo neúčinné alebo podstatne sťažené. Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži. Dodržanie zásady subsidiarity, ktorá je doplnením princípu proporcionality nie je expressis verbis upravená ako povinnosť v žiadnom ustanovení zákona č. 166/2003 Z. z. a len konkludentne vyplýva z ust. § 4 ods. 3 písm. b) cit. zákona, podľa ktorého je žiadateľ o udelenie súhlasu, v tomto prípade Slovenská informačná služba, povinný uviesť informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní činnosti, pre ktorú sa podáva žiadosť. Mož- nosť použitia informačno-technických prostriedkov v pôsobnosti Slovenskej informačnej služ- by nie je podmienená expressis verbis žiadnou úrovňou poznatkov. Je však úlohou príslušného súdu, ako aj Slovenskej informačnej služby dbať na to, aby bola vždy dodržaná zásada legality, legitimity a proporcionality zásahu do súkromia dotknutej osoby. 

Ako už bolo uvedené, použitie informačno-technických prostriedkov v pôsobnosti Sloven- skej informačnej služby je obmedzené len rozsahom jej pôsobnosti a nie je obmedzené skutko- vými podstatami konkrétnych trestných činov, čo je dôsledkom toho, že Slovenská informačná služba neparticipuje na konaní a ani sa primárne nepodieľa na zisťovaní a odhaľovaní trestnej činnosti. Úlohou Slovenskej informačnej služby je získavanie informácií o hrozbách pre záujmy Slovenskej republiky a jej občanov, ktoré však nemusia bezpodmienečne napĺňať trestnoprávne znaky, resp. napĺňať znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu. 

Z § 2 ods. 2 zákona o SIS vyplýva, že Slovenská informačná služba získava, sústreďuje a vy- hodnocuje informácie aj o aktivitách, ktoré vznikajú v zahraničí a smerujú proti ústavnému zriadeniu a bezpečnosti Slovenskej republiky a informácie potrebné na realizáciu jej zahranič- nopolitických záujmov. Na uvedenú úlohu Slovenskej informačnej služby re ektuje ust. § 3 zá- kona č. 166/2003 Z. z., ktoré ustanovuje, že informačno-technické prostriedky možno v pôsob- nosti Slovenskej informačnej služby použiť aj mimo územia Slovenskej republiky v rozsahu úloh podľa osobitných predpisov. 

Zároveň je potrebné na tomto mieste poukázať, že Slovenská informačná služba nie je opráv- nená použiť informačno-technický prostriedok bez písomného súhlasu príslušného sudcu ude- leného ex ante. 

III. Výsledok použitia informačno-technického prostriedku 

Zo zákonom zavedenej de nície informačno-technických prostriedkov je zjavné, že ide o pros- triedky a zariadenia alebo ich súbory, ktoré môžu viesť a často aj vedú, vzhľadom na svoju tech- nickú špeci káciu, k vytvoreniu odlišných výsledkov, avšak vždy vznikne hmotný výsledok. Ako už bolo uvedené, na univerzálny, možno až vágny, charakter de nície informačno-technického prostriedku re ektuje § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 166/2003 Z. z., ktorého účelom je subsumovať pod pojem „iný záznam“ všetky výsledky z použitia informačno-technického prostriedku, ktoré nemožno subsumovať pod obrazový alebo zvukový záznam. 

Z pohľadu právnej teórie však možno in generalis konštatovať, že výsledkom použitia infor- mačno-technického prostriedku je záznam alebo iný výsledok,(2) pretože nejde vždy o obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam. Napríklad pri použití informačno-technického pros- triedku podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 166/2003 Z. z. na zaznamenávanie elektronických textových správ, je výsledkom textový prepis znenia správ. Taktiež, ako už bolo uvedené, výsled- kom použitia chemického prostriedku ako informačno-technického prostriedku je zlúčenina a nie vyhotovený obrazový záznam o priebehu použitia informačno-technického prostriedku. 

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 97/2012 vyslovil výkladové pravid- lo pojmu „iný výsledok“, keď konštatoval, že nevidí príčinnú súvislosť medzi návrhom zničiť všetky písomnosti a predmetom konania, ako bol vymedzený uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že písomnosti, ktoré sú súčasťou súdnych spisov, nevyplývajú z aktívnej činnosti krajského súdu a ani svojím obsahom nie sú vý- sledkom použitia informačno-technických prostriedkov. Z týchto dôvodov Ústavný súd Sloven- skej republiky tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel. Z uvedeného dôvodu nemožno pod pojem „iný výsledok“ subsumovať písomnosti, ktoré sú výsledkom spravodajsko-analytickej činnosti, ale len priame výstupy z použitia informačno-technického prostriedku. 

Zároveň je z pohľadu právnej teórie, ako aj praxe, možné rozdeliť výsledky použitia infor- mačno-technických prostriedkov na originárne výsledky, tzv. primárne výsledky a odvodené informácie alebo výsledky, tzv. sekundárne výsledky. Primárnym výsledkom je priamy výstup získaný použitím informačno-technického prostriedku, t. j. v príslušnej technickej podobe pr- votný produkt použitia konkrétneho druhu informačno-technického prostriedku. Za primárny výsledok použitia informačno-technického prostriedku je potrebné z dôvodu ochrany dotknu- tých osôb považovať aj kópiu záznamu alebo iného výsledku z použitia informačno-technického prostriedku a jeho doslovný prepis. 

Za sekundárne výsledky z použitia informačno-technických prostriedkov možno považovať produkty spravodajsko-analytickej činnosti, ktoré môžu vychádzať z informácií obsiahnutých v primárnych výsledkoch z použitia informačno-technických prostriedkov a z informácií zís- kaných použitím iných prostriedkov, napr. informačno-operatívnych prostriedkov alebo z inej činnosti spravodajskej služby. 

IV. Nakladanie s výsledkami informačno-technického prostriedku(3)

Kópiu zvukového, obrazového alebo zvukovo-obrazového záznamu (ďalej len „záznam“), kto- rý bol vyhotovený použitím informačno-technického prostriedku, možno postúpiť len vecne a miestne príslušnému štátnemu orgánu, ak záznam môže byť dôkazom v konaní vedenom pred príslušným štátnym orgánom v medziach jeho zákonom ustanovenej právomoci. Uvedený zá- kaz neplatí, ak ide o postúpenie záznamu alebo jeho kópie v rámci spolupráce spravodajských služieb s orgánmi iných štátov obdobného zamerania a pôsobnosti a medzinárodnými organi- záciami podľa osobitného predpisu a tiež na účely jeho jazykového prekladu, odtajnenia vrátane jeho dešifrovania alebo dekódovania, ak osoba, ktorej sa má záznam alebo jeho kópia takto po- skytnúť, podpíše vyhlásenie o mlčanlivosti. Vecne a miestne príslušný štátny orgán, ktorému bol záznam postúpený, nesmie vyhotoviť kópiu záznamu ani záznam alebo jeho prepis poskytnúť k nahliadnutiu či skopírovaniu inej osobe, inému štátnemu orgánu alebo orgánu územnej sa- mosprávy alebo inej samosprávy. Uvedená výnimka zo zákazu postúpiť záznam bola do zákona č. 166/2003 Z. z. zapracovaná na základe požiadaviek aplikačnej praxe s účinnosťou od 1. 1. 2016 zákonom č. 404/2015 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon o ochrane súkromia pred neoprávne- ným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov. Najmä s výrazným náras- tom hrozieb nadnárodného charakteru oprávnené orgány štátu, vrátane Slovenskej informačnej služby, získavali z použitia informačno-technických prostriedkov záznamy a iné výsledky, ktoré bolo nevyhnutné preložiť do úradného jazyka, resp. bolo potrebné vykonať iné odborné zásahy (napr. zašifrované informácie), aby bolo možné informácie zo záznamu, resp. iného výsledku spravodajsko-analyticky spracovať. 

Považujeme však za dôležité poukázať na to, že cit. ustanovenie nere ektuje na skutočnosť, že z použitia informačno-technického prostriedku môže vzniknúť aj iný výsledok a z dikcie rele- vantných ustanovení nie je možné vyvodiť záver, či zákonodarca opomenul túto skutočnosť ale- bo chcel uvedený zákaz naviazať len na kópiu záznamu. 

Po použití informačno-technického prostriedku, resp. po spravodajsko-analytickom spraco- vaní získaných informácií Slovenská informačná služba môže 

1. a) pokračovať v spravodajskej činnosti, ak je potrebné ďalej rozpracúvať hrozbu, 
2. b) postúpiť spravodajský produkt zákonným príjemcom, ak je to potrebné na ich rozhodovacie procesy, a naďalej pokračovať v spravodajskej činnosti alebo ju ukončiť, alebo 
3. c) ukončiť spravodajskú činnosť, ak sa hrozba nepotvrdila a záznamy alebo iné výsledky z použitia informačno-technických prostriedkov zničiť. 

V aplikačnej praxi často vyvstáva otázka, či je možné záznamy alebo iné výsledky z použitia informačno-technických prostriedkov podľa zákona č. 166/2003 Z. z. použiť v trestnom konaní. Zastávame názor, že z legislatívneho hľadiska zákonodarca vytvoril podmienky na trestno-pro- cesné využitie tzv. spravodajských záznamov alebo iných výsledkov z použitia informačno-tech- nických prostriedkov. Trestný poriadok v ust. § 119 ods. 2 ustanovuje, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Týmto osobitným predpisom je, okrem iných, práve zákon č. 166/2003 Z. z., ktorý túto možnosť expressis verbis ustanovuje v § 7 ods. 2, podľa ktorého, ak sa majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku. K písomnému zázna- mu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informač- no-technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s kto- rou možno použiť informačno-technický prostriedok. Z citovaných ustanovení jednoznačne vy- plýva vôľa zákonodarcu vytvoriť orgánom činným v trestnom konaní a spravodajským službám legislatívnu možnosť použiť informácie získané zákonným spôsobom podľa zákona č. 166/2003 Z. z. pri plnení zákonom ustanovených úloh na úseku ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti a na úseku boja proti zločinnosti. Je nepochybné, že oba dotknuté záko- ny, a to Trestný poriadok ako aj zákon č. 166/2003 Z. z., napĺňajú požiadavku legality, legitimi- ty a proporcionality zásahu do súkromia s dôrazom na subsidiárny charakter tohto zásahu a na obligatórnu aprobáciu zásahu príslušným sudcom. 

Pri možnosti využitia informácií získaných z použitia informačno-technických prostriedkov podľa zákona č. 166/2003 Z. z. v trestnom konaní je potrebné prihliadať aj na záujmy spoločnosti a na úlohy trestného práva. Aj keď právo na súkromie je jedno z najdôležitejších práv osoby, nie je možné ho vykladať extenzívne a dogmaticky a nadraďovať ho nad ostatné práva. Pri vý- klade cit. ustanovení Trestného poriadku a zákona č. 166/2003 Z. z. je dôležité prihliadať nie len na záujmy dotknutého jednotlivca, t. j. na právo na súkromie, ale aj na záujem verejnosti na zis- ťovaní a vyšetrovaní trestných činov a následnom zákonnom potrestaní ich páchateľov. 

Ak sa nedosiahol zákonom ustanovený účel, t. j. použitím nezistili sa skutočnosti význam- né na dosiahnutie zákonom ustanoveného účelu použitia informačno-technického prostriedku, orgán štátu, ktorý záznam vyhotovil, je povinný bezodkladne záznam zničiť. Povinnosť zničiť záznam, resp. iný výsledok z použitia informačno-technického prostriedku má štátny orgán aj vtedy, ak sa informačno-technický prostriedok použil v rozpore so zákonom č. 166/2003 Z. z. (napr. bez súhlasu sudcu, použil sa informačno-technický prostriedok, ktorý nespĺňa podmien- ky podľa § 2 ods. 5 cit. zákona), a to do 24 hodín od protiprávneho použitia informačno-technic- kého prostriedku. Pri ničení záznamu alebo iného výsledku z použitia informačno-technické- ho poriadku je obligatórna prítomnosť príslušného sudcu. Keďže došlo k porušeniu zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku, zákonodarca ustanovil povinnú účasť sudcu pri ničení záznamu, aby tým poskytol ochranu dotknutým osobám. 

Je dôležité, že povinnosť zničiť sa viaže len na záznam a iný výsledok použitia informač- no-technického prostriedku, t. j. primárny výsledok. Povinnosť zničiť sa nevzťahuje na sekun- dárne výsledky z použitia informačno-technického prostriedku, ktoré sú výsledkom spravodaj- sko-analytickej činnosti. S týmito sekundárnymi výsledkami z použitia informačno-technických prostriedkov je potrebné naložiť podľa § 17 ods. 6 zákona o SIS, podľa ktorého ak údaje uchová- vané v evidenciách už nie sú na plnenie ustanovených úloh potrebné, alebo ak je na to iný zákon- ný dôvod, je Slovenská informačná služba oprávnená tieto údaje uložiť spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nim. Z cit. ustanovenia vyplýva pre Slovenskú informačnú službu zákaz akýmkoľvek iným spôsobom nakladať s údajmi obsiahnutými v evidenciách (a in- formačných systémoch), t. j. aj so sekundárnymi výsledkami z použitia informačno-technických prostriedkov. Slovenská informačná služba bola oprávnená údaje ničiť do 18. 10. 1999. Uvedené oprávnenie jej zaniklo s účinnosťou zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policaj- ného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej repub- liky a Železničnej polície, ktorým sa zároveň menil zákon o SIS. 

Zoznam použitej literatúry 

1. Čentéš, J.: Odpočúvanie – procesnoprávne a hmotnoprávne aspekty, Praha: C. H. Beck, 2016, s. 250, ISBN: 978-80-8960-309-1 
2. Deset, M.: Prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie a právo na súkromie, Tr- nava: Typy Universitatis Tyrnaviensis, 2016, ISBN 978-80-8082-995-7 
3. Kyjac, Z.: Použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní, Odpočúvanie a záznam teleko- munikačnej prevádzky, Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 307, ISBN 978-80-8168-266-7 

Poznámky

• 1) JUDr. Michal Aláč, PhD.,Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta. 
• 2) Pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 97/2012. 
• 3) Pozri aj Deset, M.: Prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie a právo na súkromie, Trnava: Typy Universitatis Tyrnaviensis, 2016. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2017/03/informacno_technicke_prostriedky_web.pdf

Abstrakt

Na úseku zabezpečenia bezpečnosti a vnútorného poriadku Slovenskej republiky plní svoje úlohy množstvo štátnych orgánov. Tieto špecifické úlohy však môžu plniť len prostredníctvom osôb, ktoré sú v služobnom, pracovnom alebo inom obdobnom pomere k štátu, t. j. prostredníctvom príslušníkov, a ktorým zákonodarca priznal osobitné oprávnenia a oprávnil ich využívať špecifické prostriedky. Pri plnení uvedených úloh môže dôjsť ku konaniu, ktoré môže mať znaky priestupku, avšak v nadväznosti na zákonné zmocnenie konať uvedeným spôsobom nedôjde k vzniku administratívnoprávnej zodpovednosti. Skutočnosť, či išlo o realizáciu oprávnenia alebo o spáchanie priestupku alebo iného správneho deliktu musí byť posudzovaná orgánom, ktorý je objektívne spôsobilý posúdiť špecifický charakter predmetného skutkového a právneho stavu, a to nadriadeným dotknutého príslušníka.

Abstrakt EN: There are many state bodies dealing with security and internal order in Slovakia. They could fulfil these specific tasks only through employees of the State, i. e. their members/officials vested, by the legislator, with special powers and authorised to use specific measures. Performing those duties could be accompanied by actions otherwise deemed as misdemeanours but, due to a statutory authorisation to act in such way, they do not result in administrative liability of its perpetrator. If such an act constituted either performance of a right/authority or a misdemeanour or an administrative offence is to be determined by an authority objectively competent to evaluate specific nature of a particular case both in its legal as well as factual aspects; this authority being a superior of the concerned official.

Úvod(2)

Každý štát, či už demokratický alebo totalitárny, musí na účely presadzovania svojich záujmov a na plnenie svojich úloh disponovať dostatočným bezpečnostným aparátom, resp. právo presadzujúcimi zložkami. Bezpečnostný aparát najčastejšie tvoria spravodajské služby, policajné zložky, ozbrojené zbory, ozbrojené bezpečnostné zbory, orgány vyšetrovania,armáda ainé spolupracujúce apodporné orgány, entity alebo platformy. Tomuto bezpečnostnému aparátu musí štát, resp. jeho predstavitelia zadať úlohy, ktoré má plniť a ktoré in nuce odzrkadľujú záujmy štátu. Zároveň musí štát svojmu bezpečnostnému aparátu priznať dostatok oprávnení, v opačnom prípade by nebolo možné efektívne chrániť jeho záujmy a plniť jeho úlohy, ktoré ako výsostný nositeľ štátnej moci (zverenej mu v demokratických štátoch občanmi) musí na svojom území plniť. Tieto oprávnenia sú často invazívneho charakteru, a preto je nevyhnutné zabezpečiť legalitu, legitimitu a proporcionalitu ich použitia. Toto je zabezpečené kreovaním účinného systému protiváh. Okrem štandardných kontrolných mechanizmov tvorí tento systém protiváh aj právna regulácia služobného pomeru kmeňových príslušníkov bezpečnostného aparátu. Štát, ako aj bezpečnostný aparát, je abstraktný pojem, právna entita bez reálnej fyzickej existencie, a preto môže svoje štátomocenské povinnosti plniť len prostredníctvom fyzických osôb, ktoré sú v štátnozamestnaneckom alebo služobnom pomere a ktoré sú jediné objektívne spôsobilé plniť úlohy a realizovať potrebné úkony. 

1. Služobný pomer 

Služobný pomer príslušníkov bezpečnostných zložiek upravuje zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, zákon č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene adoplnení niektorých ďalších zákonov vznení neskorších predpisov a zákon č. 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákonač. 378/2015 Z. z. Ďalšie časti príspevku budú venované služobnému pomeru podľa zákonač. 73/1998 Z. z., ktorý je všeobecne záväznou právnou normou upravujúcou služobný pomer príslušníkov väčšiny bezpečnostných zborov.(3)

Zákon č. 73/1998 Z. z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. Zákon všeobecne používa pojem policajt,(4) ktorým sa podľa § 1 ods. 3 rozumie príslušník Policajného zboru, príslušník Slovenskej informačnej služby, príslušník Národného bezpečnostného úradu a príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže. Zároveň zákon definuje policajta ako fyzickú osobu, ktorá je v služobnom pomere podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. 

Zákon č. 73/1998 Z. z. ustanovuje striktné podmienky, ktoré musí osoba, ktorá sa uchádza oprijatie do služobného pomeru, kumulatívne splniť. Ide o ustanovenie prísnejších podmienok ako sú podmienky ustanovené inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi oblasť štátnozamestnaneckých pomerov alebo oblasť pracovných pomerov. Dôvodom je osobitný druh oprávnení, ktorými budú po prijatí do služobného pomeru disponovať, aby mohli efektívne plniť úlohy štátu v oblasti bezpečnosti. Cit. zákon okrem podmienok prijatia do služobného pomeru pomerne podrobne upravuje povinnosti policajta, ktorých enumerácia je obsiahnutá v § 48 ods. 3, čo je taktiež odôvodnené špecifickým charakterom úloh, ktoré majú plniť a osobitnými prostriedkami, ktoré na to môžu využiť, ako aj osobitným systémom sociálneho zabezpečenia. 

Vo vzťahu k charakteru služobného pomeru považujem za dôležité poukázať na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že služobný pomer príslušníkov, resp. policajtov je svojou povahou inštitútom verejného práva – ide o právny pomer štátnozamestnanecký. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu – rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a počas celej doby svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, skončenia služobného pomeru, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov do vzťahov, založených na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach policajtov. Zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere, resp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie príslušníkov. Špecifický charakter služobného pomeru konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozsudku sp. zn. 2Sžo/20/2008 konštatoval, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným skupinám štátnych zamestnancov avnadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie avyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov azamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce, resp. iné právne predpisy. Preto treba považovať za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie nekompromisne sankcionuje. To vkonečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako iné zákony (napr. Zákonník práce).“ 

Poskytovanie nižšej miery právnej ochrany vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Pellegrin proti Francúzsku rozsudok z 8.12.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku rozsudok z 27.6.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa týka prepustenia osôb zo služobného pomeru a posudzovania porušenia služobných povinností (napr. sp. zn. 4 Sž/118/2002, 4 Sž/75/2002, 5Sž/35/2002). Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti niekoľkokrát uviedol, že osoby v služobnom pomere k štátu musia byť posudzované oveľa prísnejšie, ako je tomu u bežných civilných ľudí, nakoľko ide o špecifický charakter činnosti v bezpečnostných orgánoch štátu. Zákon o štátnej službe teda priznáva nadriadenému vyššiu mieru disponovania s policajtom, pretože v týchto zložkách sa realizuje systém vojenského velenia a právne vzťahy v týchto zložkách sú založené na princípe subordinarity a vydávania pokynov a rozkazov; právne vzťahy založené podľa Zákonníka práce sú na rozdiel od týchto vzťahov založené na dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom.(5)

2. Disciplinárna zodpovednosť policajta 

Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z. z. služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Jej porušením vzniká u policajtov disciplinárna zodpovednosť. Ide o disciplinárne previnenie, ktoré je v § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. definované ako zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom. Za disciplinárne previnenie zákon č. 73/1998 Z. z. považuje aj konanie policajta, ktoré má znaky priestupku (§ 52 ods. 2). Zákon v poznámke pod čiarou zároveň odkazuje na § 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Zákon o priestupkoch v § 10 ustanovuje, že osobitný zákon môže ustanoviť osoby, ktorých konanie, ktoré má znaky priestupku, sa prejedná podľa osobitného zákona. Ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. 03. 2012 zrušené zákonom č. 79/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.372/1990 Zb.o priestupkoch v znení neskorších predpisov a o doplnení niektorých zákonov Toto ustanovenie však bolo opätovne začlenené do zákona č. 73/1998 Z. z. zákonom č. 80/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 01. 05. 2013. 

V kontexte uvedených „legislatívnych rošád“ považujeme za dôležité poukázať na skutočnosť, že policajti, vzhľadom na už vyššie uvedený špecifický charakter ich úloh a oprávnení, nemôžu byť posudzovaní ako tzv. „civilné osoby“. V praxi často dochádza k situáciám, kedy konanie, ktoré má zdanlivo znaky priestupku, pretože svojim rozsahom prekročilo limity ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je konaním protiprávnym, ak sa ho dopustí policajt pri plnení svojich úloh. Pri týchto konaniach musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky: 

1. konania sa dopustil policajt, 
2. išlo o plnenie služobných úloh a 
3. boli splnené iné podmienky ustanovené osobitnými predpismi. 

Inou podmienkou ustanovenou osobitnými predpismi je napr. podmienka ustanovená v § 16 ods. 8 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to podmienka zákonom tolerovaného excesu z povinnosti dodržiavať maximálnu stanovenú rýchlosť – požaduje sa interným aktom riadenia definovaný okruh špeciálnych úloh/nevyhnutné definovať okruh špeciálnych úloh, pri ktorých sa toleruje exces z povinností interným aktom riadenia. 

V súvislosti s disciplinárnou zodpovednosťou policajta/ov je potrebné poukázať na ust. § 48 ods. 3 písm. g) zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ustanovuje, že policajt je povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Ide o ďalšie ustanovenie, ktoré deklaruje osobitné postavenie policajta, ktorý sa ani mimo výkonu služby nemôže správať spôsobom, ktorý by mohol narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Nemusí ísť bezpodmienečne o konanie „contra legem“, ale môže ísť o konanie, ktoré nie je úplne spoločensky akceptované. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Sž-o-NS 84/2004 veľmi výstižne vyjadril charakter služobného pomeru policajtov, keď konštatoval, že každý policajt má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojim chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. 

Na základe uvedeného možno konštatovať, že akékoľvek konanie policajta, ktorým poruší povinnosť ustanovenú Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených sa prejedná v rámci disciplinárneho konania podľa zákona č. 73/1998 Z. z., a to bez ohľadu na to, či sa ho policajt dopustil pri plnení úloh alebo v súvislosti s ním, resp. v čase služby alebo mimo času služby. 

3. Vybrané aspekty disciplinárneho konania 

Disciplinárne konanie je upravené v § 52 až 62 zákona č. 73/1998 Z. z. Ide o úpravu, ktorá nie je komplexná, a preto je potrebné aplikovať ustanovenia XII. časti zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá zároveň pripúšťa aplikáciu zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. 

Ust. § 56 ods. 1 cit. zákona, ktoré ustanovuje, že pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav, policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa, je vyjadrením princípu materiálnej pravdy. 

V disciplinárnom konaní rozhoduje nadriadený policajta alebo minister vnútra Slovenskej republiky.(6) Pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia je konajúci služobný orgán povinný prihliadať na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. 

O uložení disciplinárneho opatrenia možno rozhodnúť do dvoch rokov odo dňa spáchania priestupku, resp. disciplinárneho previnenia. 

Disciplinárnym opatrením je 

1. a) písomné pokarhanie, 
2. b) zníženie služobného platu až o 15 % na dobu najviac troch mesiacov, 
3. c) zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu najviac jedného roka, 
4. d) zákaz činnosti, 
5. e) prepadnutie veci. 

Uvedená enumerácia ustanovuje opatrenia, ktorými môže byť sankcionované disciplinárne previnenie alebo priestupok. Usporiadanie uvedených opatrení zároveň vyjadruje ich intenzitu, a konajúci služobný orgán v odôvodnení rozhodnutia musí uviesť, prečo uložil opatrenie príslušného stupňa, napr. zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu najviac jedného roka, a prečo nepostačuje napr. písomné pokarhanie. 

Za disciplinárne previnenie možno policajtovi uložiť len jedno z disciplinárnych opatrení uvedených písmenách a) až c). Disciplinárne opatrenie zníženia hodnosti o jeden stupeň nemožno uložiť policajtovi v hodnosti strážmajstra, podporučíka alebo generála. Za priestupok možno policajtovi uložiť disciplinárne opatrenie uvedené v písmene a), b), d) a e); tieto disciplinárne opatrenia možno uložiť samostatne alebo spolu. Disciplinárne opatrenia uvedené v písmenách a) a b) nemožno uložiť súčasne. Disciplinárne opatrenie zákazu činnosti a disciplinárne opatrenie prepadnutia veci sa vykoná aj vtedy, ak policajtovi, ktorému bolo toto disciplinárne opatrenie uložené, skončil služobný pomer. 

Podľa § 54 zákona č. 73/1998 Z. z. disciplinárne opatrenie sa neuloží, ak postačí na nápravu policajta a na obnovenie služobnej disciplíny za menej závažné konanie, ktoré má znaky disciplinárneho previnenia alebo znaky priestupku, výčitka. Výčitku nemožno subsumovať pod disciplinárne opatrenia. Ide o samostatný inštitút, ktorého účelom je náprava policajta, ktorý sa dopustil disciplinárneho previnenia. 

V nadväznosti na formu rozhodnutia uvádzame, že príslušný služobný orgán rozhoduje disciplinárnym rozkazom, ktorého náležitosti však nie sú expressis verbis ustanovené v rámci ustanovení upravujúcich disciplinárne konanie a per analogiam je potrebné aplikovať ust. § 241 zákona č. 73/199 Z. z. Podľa § 241 ods. 1 cit. zákona rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci aobsahovať výrok, odôvodnenie apoučenie o odvolaní. Vpísomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. Dovoľujeme si v tejto súvislosti poukázať aj na § 241 ods. 2 cit. zákona, ktoré ustanovuje obsahové náležitosti výrokovej časti rozhodnutia. Ide však o ustanovenie generálne upravujúce náležitosti výrokovej časti rozhodnutí súvisiacich so služobným pomerom. Uvedenú úpravu považujeme za nedostatočnú, nakoľko medzi náležitosťami výrokovej časti absentuje povinnosť uviesť opis skutku, čo je nevyhnutné z dôvodu posudzovania totožnosti skutku aprávnej istoty účastníkov konania. Zákon opriestupkoch, ktorý upravuje konanie týkajúce sa porušenia administratívnoprávnych povinností civilnými fyzickými osobami, ktoré je vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu alternatívnym konaním, a to vnadväznosti na právny status páchateľa, upravuje náležitosti výrokovej časti rozhodnutia opriestupku podrobnejšie. Podľa § 77 zákona opriestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1). 

Na margo náležitostí disciplinárneho rozkazu Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 6Sžo/30/2011, konštatoval, že v rozhodnutí správneho orgánu musí byť jednoznačne vymedzený skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť a ktorý má byť konaním zakladajúcim jeho disciplinárnu zodpovednosť. Pokiaľ aj zákonodarca výslovne v právnej norme neuvádza, že súčasťou výroku o uložení disciplinárneho opatrenia je uvedenie skutku, na základe ktorého sa účastníkovi disciplinárne opatrenie ukladá, je povinnosťou správneho orgánu uviesť skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu ukladá disciplinárne opatrenie. Takáto povinnosť správnemu orgánu vyplýva z obsahu uvedenej právnej normy, keď zákonodarca v nej uvádza, že výrok obsahuje rozhodnutie o veci. V disciplinárnom konaní predmetom konania je posudzovanie disciplinárneho previnenia účastníka, ktorý sa ho dopustil na základe konania, resp. nečinnosťou a v prípade preukázania, že účastník sa dopustil disciplinárneho previnenia skutkom kladeným mu za vinu, správny orgán mu za takéto previnenie ukladá disciplinárne opatrenie, ktorá skutočnosť sa musí premietnuť aj do výroku rozhodnutia, ktorým správny orgán rozhoduje o veci samej, a preto nie je možné považovať za súladné so zákonom, ak správny orgán vo výroku rozhodnutia, ktorým rozhoduje v disciplinárnom konaní, uvedie len, že účastníkovi konania ukladá disciplinárne opatrenie, pričom z takéhoto výroku nie je zrejmý skutok, ktorým sa účastník dopustil disciplinárneho previnenia, za ktorý sa mu disciplinárne opatrenie ukladá. Konanie o disciplinárnom previnení a ukladanie sankcie zaň, vychádza zo zásad trestnoprávnej úpravy, v zmysle ktorej bez ohľadu na to, či ide o trestnú zodpovednosť podľa trestného práva, administratívne trestanie alebo disciplinárne trestanie, obvinený z porušenia právnej povinnosti má vždy právo vedieť, za ktorý skutok sa mu sankcia za porušenie právnej povinnosti ukladá, a preto vo výroku rozhodnutia, ktorým sa mu ukladá sankcia za porušenie právnej povinnosti, by mal byť skutok uvedený určitým spôsobom tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom. Neuvedenie skutku vo výroku rozhodnutia považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za formálny nedostatok rozhodnutia správneho orgánu. 

Vcit. rozsudku použil Najvyšší súd Slovenskej republiky analógiu s trestnoprávnou úpravou, avšak domnievame sa, že na disciplinárne konanie možno per analogiam aplikovať aj právnu úpravu trestania priestupkov obsiahnutú v zákone o priestupkoch. 

Rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia vyhlasuje policajtovi nadriadený, ktorý o uložení disciplinárneho opatrenia rozhodol, alebo ním poverený iný nadriadený. Vyhlásením rozhodnutia je disciplinárne opatrenie uložené. 

V súvislosti s uloženým disciplinárnym opatrením nevzniká prekážka, ktorá by služobnému orgánu bránila realizovať ďalšie personálne opatrenia, a to prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. zdôvodu, že porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn 7Sž/132/2003 konštatoval, že, to že priestupok, ktorého sa dopustil žalobca ako policajt sa v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. prejednal v rámci disciplinárneho konania podľa § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. a okolnosť, že žalobcovi bolo uložené disciplinárne opatrenie, preto podľa názoru súdu nemožno v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru považovať za dvojitý postih. Rovnaký záver konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 5 Sž/110/02, v ktorom uviedol, že v súvislosti s námietkou žalobcu, že bol už za predmetný skutok disciplinárne potrestaný, súd konštatuje, že prijatie disciplinárneho opatrenia samo o sebe nevylučuje, aby nadriadený voči policajtovi prijal aj personálne opatrenie podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.

Použité súdne rozhodnutia: 

Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 

4Sž/118/2002 4Sž/75/2002 5Sž/35/2002 5Sž/110/2002 7Sž/132/2003 1Sž-o-NS 84/2004 17Co/331/2006 2Sžo/20/2008 1Sžo/31/2008, 6Sžo/30/2011 

Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu 

Pellegrin proti Francúzsku rozsudok z 8.12.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku rozsudok z 27.6.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96 

Poznámky

• 1) Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, Katedra správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva, Hornopotočná 23. 
• 2) „Tento referát bol vyhotovený v rámci projektu VEGA (č. 1/0092/13) „Princípy administratívnoprávnej-zodpovednosti –právna úprava a právna prax“ 
• 3) Úprave služobného pomeru podľa zákona č. 200/1998 Z. z. azákona č. 281/2015 Z. z. nebude v príspevku z dôvodu jeho rozsahu venovaná osobitná pozornosť. 
• 4) Vpríspevku bude používaný pojem policajt alebo príslušník. 
• 5) 1Sžo/31/2008, 17Co/331/2006 
• 6) Podľa § 1 ods. 4 písm. c) zákona 73/1998 Z. z. sa ministrom vnútra Slovenskej republiky rozumieaj minister spravodlivosti Slovenskej republiky, riaditeľ Slovenskej informačnej služby a riaditeľ Národného bezpečnostného úradu. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2017/03/aktualne-otazky-spravneho-trestneho-prava-konf-zbor.2016-oprava-1.pdf

Abstrakt

Inštitútmi rímskeho práva sú často inšpirované zákony vyspelých demokratických krajín, pričom Slovenská republika nie je v tomto ohľade výnimkou. V oblasti vyvodzovania zodpovednosti za protiprávne konanie, i.e. trestanie, ide dokonca o in- štitúty najdôležitejšie. Inštitút nutnej obrany vychádza zo zásady vim vi repellere licet a vytvára podmienky na ochranu života, zdravia a majetku v prípadoch, keď to nie sú spôsobilé zaistiť orgány štátu. Zásada ne bis in idem zabezpečuje ochranu pred opako- vaným postihom páchateľa za ten istý skutok a predstavuje jednu z najväčších záruk zachovania právnej istoty.

Abstrakt EN: The laws of advanced democracies are o en inspired by the Roman law. e Slovak Republic is no exception. In the area of punishment, it is even one of the most important institutes. The Institute of Necessary Defense is based on the principle of vim vi repellere licet and creates conditions for the protection of life, health and property in cases where these are not capable of being ensured by the state authorities. The principle of ne bis in idem provides protection against repeated punishment of the o ender for the same act and is one of the greatest guarantees of maintaining legal certainty.

Úvod 

Rímsky prístup k trestaniu za protiprávne konanie možno jednoducho zhr- núť do dvoch slov: trest a odstrašovanie. Vyvodenie zodpovednosti formou súdneho konania bolo rýchle a ešte rýchlejšie bol uložený trest vykonaný. Tresty boli často kruté a vykonávané verejne, aby odstrašili prípadných pá- chateľov, a tým napĺňali svoju preventívnu úlohu. Nejde však o všeobecnépravidlo. V niektorých prípadoch bolo príslušníkom vyšších vrstiev umož- nené, aby namiesto verejného vykonania trestu spáchali samovraždu. 

V rímskom systéme trest za daný zločin závisel od občianskeho stavu a sociálnej triedy, do ktorej páchateľ patril. Počas trvania republiky a na za- čiatku cisárstva bol trest pre občana (civis) menej prísny ako pre cudzinca (peregrinus) a občania navyše disponovali právom odvolať sa voči rozsud- ku smrti k ľudu (provocatio ad populum). Ak bol človek otrokom, tresty boli najprísnejšie. 

Moderné zákony upravujúce trestnoprávnu a administratívnoprávnu zodpovednosť sa od postupov v rímskom práve odklonili, a to najmä v ob- lasti diferenciácie trestov v závislosti od sociálneho statusu páchateľa, av- šak aj v súčasnosti v nich možno nájsť niektoré inštitúty, prípadne zásady, ktoré sa uplatňujú a majú základ v rímskom práve. 

1 Trestnosť skutku a princíp vim vi repellere licet 

Úlohou štátneho aparátu je, okrem iného, zabezpečovať vnútorný poria- dok štátu a súčasne s tým aj ochranu spoločnosti ako celku. Objektívne ne- bolo možné zabezpečiť osobnú ochranu jednotlivca, a preto každý bol nú- tený chrániť si život, zdravie alebo majetok, prípadne život, zdravie alebo majetok svojich blízkych sám. Ak však fyzicky zabráni poškodeniu života, zdravia alebo majetku seba alebo svojich blízkych, s najväčšou pravdepo- dobnosťou poškodí život, zdravie alebo majetok niekoho iného. Tu sa však čisto hypoteticky dostáva z pohľadu práva do nevýhodnej situácie, preto- že svojím konaním naplnil znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu alebo priestupku. Napríklad, ak by došlo k fyzickému stretu dvoch osôb, pri ktorom by prvá osoba – útočník napadla druhú osobu – obran- cu a obranca by v snahe ochrániť svoj život, zdravie alebo majetok odvrátil útok tým, že by poškodil zdravie útočníka niekoľkými údermi zatvorenou rukou v päsť do oblasti tváre, čím by mu spôsobil zranenia, i.e. poškodil jeho zdravie. Svojím konaním by tak obe osoby, i.e. útočník aj obranca, mohli naplniť skutkovú podstatu ublíženia na zdraví podľa § 156 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení, podľa znenia ktoré- ho sa trestného činu ublíženia na zdraví dopustí ten, kto inému úmysel- ne ublíži na zdraví. Pri konaní útočníka je úmysel ublížiť na zdraví tak- mer zjavný, respektíve očakávaný, keďže s veľkou pravdepodobnosťou je poškodenie zdravia obrancu cieľom, ktorý chce útočník dosiahnuť. Cie- ľom obrancu je odvrátiť hroziaci alebo trvajúci útok a ochrániť tak svoje zdravie, prípadne život, a nie poškodiť zdravie útočníka. Do úvahy by však prichádzala aplikácia ustanovenia § 157 Trestného zákona, podľa ktorého sa trestného činu ublíženia na zdraví dopustí aj ten, kto inému z nedban- livosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví. V prípade menej závažného poško- denia zdravia by mohlo dôjsť k spáchaniu priestupku. Priestupku sa podľa § 49 ods. 1 písm. b) alebo d) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.o priestupkoch v platnom znení (ďalej len „zákon o priestupkoch“) do- pustí ten, kto inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví alebo úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublíže- ním na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním. 

Na základe uvedeného popisu skutkového a právneho stavu možno konštatovať, že obranca by sa obranou svojho života, zdravia alebo ma- jetku dopustil protiprávneho konania, ktoré by mohlo byť posúdené ako priestupok alebo trestný čin. Takouto právnou úpravou by štát nútil svo- jich občanov strpieť násilie, ktorého sa na nich dopúšťa iný občan s cieľom ohroziť alebo poškodiť ich život, zdravie, majetok a zdržať sa akejkoľvek in- dividuálnej fyzickej obrany, zároveň mu však nezabezpečil ochranu. Tým by páchateľov postavil do veľmi výhodného postavenia, keď by jediným prostriedkom ochrany bola výlučne hrozba trestnoprávneho alebo admi- nistratívneho postihu páchateľa. 

Z pohľadu práva by išlo o veľmi nevýhodnú pozíciu obrancu, a preto zá- konodarca musel vytvoriť právne podmienky umožňujúce obrancovi – po- tenciálnemu poškodenému, aby mohol efektívne svojpomocne chrániť svoj život, zdravie alebo majetok. Práve v rímskom práve mohol zákonodarca hľadať inšpiráciu. Vim vi repellere licet je princíp, ktorý umožňoval bezpro- strednú svojpomocnú ochranu v prípadoch, že došlo k ohrozeniu života, zdravia a majetku dotknutej, respektíve napadnutej osoby. Ide o princíp, od ktorého sa v moderných právnych poriadkoch odvíja právna úprava in- štitútu nutnej obrany ako okolností vylučujúcich protiprávnosť činu. 

Podľa § 2 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom. Trestný zákon v § 25 ods. 1 ustanovu- je, že čin, inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. In- štitút nutnej obrany obsahovali aj predchádzajúce právne úpravy. 

Podľa § 13 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona čin ináč trestný, ktorým niekto odvracal priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nebol trestným činom. Nešlo o nutnú obranu, ak obrana bola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku. Zá- kon č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v § 8 ustanovoval, že konanie ináč trest- né, ktorým niekto odvracal útok na ľudovodemokratickú republiku, jej so- cialistickú výstavbu, záujmy pracujúceho ľudu alebo na jednotlivca, nebol trestným činom, ak útok priamo hrozil alebo trval a obrana bola útoku primeraná. 

Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že zákonodarca zohľadnil po- trebu svojpomocnej obrany života, zdravia a majetku. Zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že ten, proti ktorého zákonom chráneným záujmom útok smeruje alebo hrozí, nemusí byť tou osobou, ktorá bude útok odrážať (eli- minovať). Môže napríklad nastať situácia, že po prvom zásahu poškodený stratí vedomie a obrancom bude náhodný okoloidúci. Alebo poškodený nebude objektívne spôsobilý sám odvrátiť útok, napríklad z dôvodu počet- nej prevahy útočníkov. Konať v nutnej obrane teda môže hociktorá osoba, ktorá vidí, že iná osoba útočí alebo hrozí útokom na záujem chránený zá- konom. 

Aby však nedochádzalo k zneužitiu tohto inštitútu, zákon ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých čin inak trestný nie je trestným činom. Prvou podmienkou je, že musí ísť o útok, i.e. o konanie osoby s úmys- lom ohroziť alebo poškodiť Trestným zákonom chránený záujem. Tento útok musí v čase konania obrancu, i.e. v čase odvracania útoku, trvať ale- bo hroziť. Pôjde o moment, keď racionálne zmýšľajúca osoba môže na zá- klade aktuálnych skutkových okolností dospieť k záveru, že útočník sme- ruje k tomu, aby ohrozil, respektíve poškodil záujem chránený zákonom. Hrozba musí byť takej intenzity, že „obranca“ sa odôvodnene domnieva, že útočník skutok dokoná. 

Taktiež je nevyhnutné vyhodnotiť, dokedy útok trvá. Nemožno sa zba- viť trestnoprávnej zodpovednosti, ak obranca koná v čase, keď útok netrval a už ani nehrozil, napríklad keď útočník už odišiel od poškodeného. V ta- kom prípade by zo strany obrancu išlo o útok a mohol by sám sebe privo- diť trestnoprávnu zodpovednosť; alebo ak sa páchateľ protiprávne zmocní veci, útok trvá, kým má páchateľ vec v držbe. Útok trvá aj v prípade, že počas fyzického napadnutia si páchateľ potrebuje oddýchnuť a na chvíľu pre- stane napadnutú osobu udierať. Útok trvá, ak útočník kontinuálne pokra- čuje v konaní, ktorým porušuje záujem chránený zákonom. 

Zákon o priestupkoch neuvádza, že by mohlo ísť aj o odvracanie trvajú- ceho útoku, ale argumentmi formálnej logiky, respektíve výkladovými pra- vidlami možno dospieť k záveru, že dotknutá osoba svojím konaním ne- naplní skutkovú podstatu priestupku, ak sa primeraným spôsobom bude brániť útoku, ktorý trvá, i.e. bude sa brániť prebiehajúcemu útoku. Aj zo sa- motnej podstaty inštitútu nutnej obrany vyplýva, že zákonodarca chcel vy- tvoriť podmienky, aby osoba mohla poskytnúť ochranu zákonom chráne- nému záujmu, voči ktorému útok smeruje, a preto je nevyhnutné citované ustanovenie zákona o priestupkoch vykladať extenzívne vo vzťahu k skut- kovému priebehu útoku a aplikovať ho nielen na priamo hroziaci útok, ale aj na trvajúci útok. 

Aby nedošlo k zneužívaniu inštitútu nutnej obrany, musí zákon ustano- viť aj akou intenzitou môže obranca konať, aby jeho konanie bolo subsu- movateľné pod inštitút nutnej obrany. Podľa § 25 ods. 2 Trestného zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k oso- be útočníka alebo k osobe obrancu. Zákon o priestupkoch ustanovuje, že konanie v nutnej obrane musí byť realizované primeraným spôsobom. Aj keď zákon o priestupkoch neuvádza, akým spôsobom sa má hodnotiť pri- meranosť, per analogiam je možné aplikovať výkladové pravidlo ustanove- né práve v § 25 ods. 2 Trestného zákona a primeranosť hodnotiť vo vzťahu k spôsobu útoku, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útoč- níka alebo k osobe obrancu. Je taktiež potrebné poukázať na skutočnosť, že obrana bude vo väčšine prípadov efektívna len vtedy, ak bude mať vyššiu intenzitu ako útok, a preto nie je možné a priori konštatovať, že ide o exces, ak je konanie v nutnej obrane intenzívnejšie ako konanie útočníka. Práve naopak, obranné konanie je vo väčšine prípadov intenzívnejšie ako kona- nie útočníka, pretože konaním v nutnej obrane je potrebné útok odvrátiť a eliminovať vôľu útočníka, v útoku pokračovať alebo ho opakovať. 

Postupom času aplikačná prax ukázala, že v rámci konania v nutnej ob- rane dochádza k nezavineným excesom spôsobeným silným rozrušením osoby, ktorá bráni záujem chránený zákonom, keď sa stáva, že táto oso- ba neodhadne správne intenzitu obranného konania a ohrozený záujem chráni neprimeraným spôsobom. Zákonodarca to upravil v § 25 ods. 3 Trestného zákona, kde ustanovil, že ten, kto odvracia útok neprimeraným spôsobom, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spô- sobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Ide o vytvorenie podmienok na zánik trestnosti, ak obranca v dôsledku nad- merného stresu, ktorému bol počas útoku vystavený, neprimerane reago- val na vzniknutú hrozbu, respektíve útok. Zákonodarca taktiež zohľadnil prípady tzv. putatívnej obrany, teda domnelej obrany alebo obrany proti domnelému útoku. Podľa § 25 ods. 4 Trestného zákona, ak sa niekto vzhľa- dom na okolnosti prípadu mylne domnieva, že útok hrozí, nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti, ak omyl spočíva v nedbanlivosti. 

Vo vzťahu k inštitútu nutnej obrany je potrebné konštatovať, že jej práv- na úprava obsiahnutá v zákone o priestupkoch je veľmi strohá, a preto je nevyhnutné per analogiam aplikovať aj ustanovenia Trestného zákona upravujúce exces z nutnej obrany, i.e. treba vnímať intenzitu útoku a obra- ny a upravujúce putatívnu obranu. Nutná obrana je inštitút, ktorý umož- ňuje sa brániť proti útoku alebo hrozbe na záujem chránený zákonom bez hrozby vyvodenia právnej zodpovednosti. V čase útoku však osoba kona- júca v nutnej obrane nevie posúdiť, či útok bude neskôr kvali kovaný ako trestný čin alebo ako priestupok, a preto by mala mať vytvorené jednotné kritériá na konanie v nutnej obrane bez ohľadu na neskoršiu právnu kva- li káciu skutku. 

Na záver je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v prípade subsumpcie ko- nania pod inštitút nutnej obrany stráca toto konanie jeden z predpokladov na vznik trestnoprávnej alebo administratívnoprávnej zodpovednosti, a to protiprávnosť konania. 

2 Ne bis in idem 

Prvý historický základ zásady ne bis in idem je chrániť jednotlivca proti svojvôli, ktorá by spočívala v súdení toho istého jednotlivca niekoľkokrát za rovnaký čin na základe rôznych kvali kácií. Prvé uvedenia tejto zásady sa nachádzajú v rímskom období, kde jej zákaz prétora dal túto formu: bis de eadem re ne sit actio. Nie je možné spochybniť, že táto zásada predstavuje jedno zo základných občianskych práv voči súdnej právomoci, ktorá sa aj preto stala základnou zásadou trestného práva.(2)

V netrestnom (súkromnom) práve sa tento prístup zdôrazňuje viac pod názvom res iudicata ako odraz relatívnej nezmeniteľnosti rozhodnu- tia a všeobecnejšie chápanej istoty v podobe predvídateľnosti rozhodnutia v intenciách dovtedajšej ustálenej judikatúry.(3)

Zásada ne bis in idem a zásada res iudicata majú vo svojej podstate do- siahnuť jediné, a to zachovanie právnej istoty účastníka konania v prípade, že už vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Samozrejme, že uvedené zása- dy vo svojej podstate predstavujú aj prekážku postupu, ak vo veci koná iný orgán. Vtedy môžeme hovoriť o prekážke litispendencie. 

Podstatou predmetnej zásady je zamedzenie dvojitému postihu za jeden skutok, i.e. osobe nemôže byť uložený trest za konanie, za ktoré bola prá- voplatne odsúdená, bola jej zaň uložená sankcia, oprávnený orgán uznal osobu za nevinnú alebo iným spôsobom meritórne rozhodol. Pri posudzo- vaní, či nejde o porušenie zásady ne bis in idem, musí príslušný orgán skú- mať, či ide o identický skutok z hľadiska skutkového (priebeh okolností), vecného (tie isté skutočnosti) a spravidla aj personálneho (tie isté zúčast- nené osoby, respektíve subjekty). 

Procesnoprávne predpisy upravujú niekoľko alternatív postupov orgá- nov za rešpektovania zásady ne bis in idem. 

Podľa § 9 ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zasta- vené a obvinený sa osvedčil, alebo sa skončilo schválením zmieru a zasta- vením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené. 

Podľa § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku prokurátor zastaví trest- né konanie, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 9 Trestného poriad- ku. Z rovnakého dôvodu zastaví konanie aj súd.(4)

Obdobná právna úprava re ektujúca zásadu ne bis in idem je obsiahnu- tá aj v zákone o priestupkoch. Podľa § 76 ods. 1 písm. g) cit. zákona správ- ny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté správnym orgánom alebo orgánom činným v trestnom konaní. 

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov v § 30 ods. 1 ustanovuje, že správny orgán konanie zastaví, ak zistí, že vo veci už začal konať iný príslušný správny orgán, ak sa správne orgány nedohodli inak, zistí, že pred podaním návrhu vo veci za- čal konať súd, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. 

Z dikcie citovaných ustanovení vyplýva, že konajúci orgán je povinný zastaviť konanie, ak sa už vec právoplatne skončila, prípadne v predmetnej veci už predtým začalo iné konanie. Ide teda o obligatórne zastavenie ko- nania, čo vyplýva z imperatívneho tvaru slovesa „zastaví“. 

V praxi však často dochádza k zdanlivej kolízii, keď príslušné orgány vedú konanie s cieľom vyvodiť trestnoprávnu alebo administratívnopráv- nu zodpovednosť a účastníci namietajú porušenie princípu ne bis in idem, a tým spochybňujú zákonnosť celého konania. Najmä v oblasti vyvodzova- nia administratívnoprávnej zodpovednosti často dochádza k domnelému a účastníkmi konania proklamovanému porušeniu zásady ne bis in idem, a tým k narušeniu právnej istoty účastníka konania. Prvou je proklamova- ná kolízia disciplinárneho konania a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe prísluš- níkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskor- ších predpisov. Druhou je kolízia trestnoprávneho postihu a prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) cit. zákona. 

Zásada ne bis in idem je vyjadrená v ust. § 59 zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré ustanovuje, že disciplinárne opatrenie nemožno uložiť, ak bol prí- slušník za ten istý skutok už právoplatne odsúdený; ak bolo disciplinárne opatrenie uložené skôr, zruší sa s účinnosťou odo dňa uloženia. Zároveň citované ustanovenie expressis verbis uvádza, že uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie alebo za konanie, ktoré má znaky priestupku, nevylučuje skončenie služobného pomeru príslušníka za také- to konanie, ak po uložení disciplinárneho opatrenia vyšli najavo skutoč- nosti odôvodňujúce skončenie služobného pomeru príslušníka. V aplikač- nej praxi spôsoboval § 59 v spojení s § 192 ods. 1 písm. e) značné problémy a bol predmetom veľkého množstva súdnych sporov. 

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5Sž 110/2002 kon- štatoval: „V súvislosti s námietkou žalobcu, že bol už za predmetný skutok disciplinárne potrestaný, súd konštatuje, že prijatie disciplinárneho opatre- nia samo osebe nevylučuje, aby nadriadený voči príslušníkovi prijal aj per- sonálne opatrenie podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.“ 

Taktiež je dôležité poukázať na ďalší právny názor Krajského súdu v Bra- tislave, keď v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 2/2007 konštatoval: „Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že konanie o prepustení zo služobné- ho pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. nemož- no umelo spájať so samostatným, či už trestným konaním alebo samos- tatným priestupkovým konaním. Samostatným trestným konaním alebo konaním o priestupku sa zisťuje, či sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo priestupku v zmysle zákona o priestupkoch. O prepustení príslušníka zo služobného pomeru rozhoduje príslušný nad- riadený a tento si podľa zákona vo veci robí vlastný úsudok a v samostat- nom personálnom konaní rozhoduje nezávisle od výsledku samostatného trestného konania alebo samostatného konania o priestupku. K uvedené- mu postupu ho oprávňuje aj § 238 ods. 4 zákona. […] Zákon je vybavený kompetenciou konať v personálnych veciach samostatne, bez povinnos- ti vyčkať na výsledok či už trestného konania alebo konania o priestup- ku. Príslušný nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušných orgá- nov o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok (ak by išlo aj o to- tožný skutok) však ešte neznamená, že príslušník sa nedopustil poruše- nia služobnej prísahy. […] Konanie žalobcu v samostatnom personálnom konaní nebolo posudzované ako priestupok, ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou príslušníka a ako také bolo aj v personálnom kona- ní dostatočne preukázané. […] Súd konštatuje, že otázka viny z trestného činu, a tým aj z priestupku nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia kto- rej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, preto súčasne vedené trestné konanie alebo konanie o priestupku voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh samostatného perso- nálneho konania. Žalovaný preto nie je povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke orgánmi na to príslušnými.“ 

V kontexte druhej kolízie je potrebné konštatovať, že ide o dve samos- tatné, navzájom sa nepodmieňujúce konania. Otázka konštatovania viny nemá charakter predbežnej otázky a nepodmieňuje výsledok personál- neho konania. Uvedený záver konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej re- publiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1Sž-o-NS 24/2004, kde uviedol, že „… odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že otázka viny trestného činu nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závi- sí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Preto súčasne vedené trestné konanie voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh personálneho konania. Žalovaný preto nebol povinný prerušiť konanie a vyčkať na rozhodnutie o tejto otázke or- gánmi na to príslušnými…“. 

Taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. 7Sž 63/2003 konštatoval, že „… žalovaný, ak konal voči žalobcovi bez ohľadu na výsledok trestného stíhania, postupoval správne, pretože trestné konanie vo veci nemá vplyv na skončenie služobného pomeru vo vzťahu žalobcu a žalovaného…“. 

Zásada ne bis in idem však neplatí absolútne. Môže byť prelomená in- štitútom obnovy konania. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je upravený tak v Trestnom poriadku, ako aj v správnom poriadku. Keďže ide o výrazný zásah do práv dotknutých osôb, ustanovujú oba pramene strikt- né podmienky, keď môže byť obnova konania povolená. 

Často dochádza k situácii, že policajt prepustený zo služobného pome- ru pre porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa domá- ha obnovy konania a zrušenia rozhodnutia z dôvodu, že ho súd oslobodil spod obžaloby, a teda sa dodatočne zistili nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli policajtovi alebo nadriadenému bez jeho viny v čase konania známe, a nemohol ich uplatniť a ktoré mohli mať podstatný vplyv na roz- hodnutie. 

V uvedenom prípade však nemožno konštatovať, že automaticky sú naplnené podmienky na obnovu konania, keďže v rámci konania o pre- pustení zo služobného pomeru sa zisťujú a posudzujú iné skutočnosti než v trestnom konaní. Oslobodzujúci rozsudok teda nemôže mať automatic- ky za následok nutnosť konštatovania, že policajt sa nedopustil porušenia služobnej disciplíny alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a že nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam záko- na. Uvedený právny názor opakovane konštatoval aj Najvyšší súd Sloven- skej republiky napr. v konaní sp. zn. 1Sžo-NS-152/2005. 

V konaní vedenom pod sp. zn. 8Sžo 48/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky konkrétne konštatoval, že „… otázka trestnoprávnej zodpoved- nosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre pri- jatie personálneho opatrenia. Porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom nemožno podmieňovať spáchaním trestného činu. Z uvedených dôvodov oslobodzujúci rozsudok predložený žalobcom sám osebe nie je dôkazom, že žalobca sa nedopustil protiprávne- ho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného…“. 

Oslobodzujúci rozsudok v predmetnej veci môže, ale nemusí, zakladať dôvod na obnovu konania. Je úlohou príslušného orgánu, aby preskúmal, či skutočnosti, ktoré viedli k oslobodeniu spod obžaloby zakladajú právny dôvod na obnovu konania. 

3 Praesumptio boni viri a in dubio pro reo 

Prezumpcia neviny je jeden z najdôležitejších inštitútov zaručujúcich oso- be, ktorá je podozrivá z protiprávneho konania, status nevinného, kým oprávnený orgán právoplatne nekonštatuje jej vinu. 

Tento princíp je jednou zo základných záruk dodržiavania občianskych práv a slobôd obvineného alebo obžalovaného a nachádza sa v mnohých medzinárodných dohovoroch, ako napríklad Všeobecná deklarácia ľud- ských práv, Listina základných práv a slobôd (článok 40 ods. 2) alebo Do- hovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 6 ods. 2). 

Prezumpcia neviny je garantovaná Ústavou Slovenskej republiky, ktorá v čl. 50 ods. 2 ustanovuje, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujú- cim rozsudkom jeho vinu. Na ústavnoprávnu úpravu nadväzuje aj zákon o priestupkoch a Trestný poriadok. 

Zákon o priestupkoch v § 73 ods. 1 ustanovuje, že občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Na takého občana sa hľadí ako na nevinného, kým jeho vina nebola vyslo- vená právoplatným rozhodnutím. Trestný poriadok v § 2 ods. 4 ustanovuje, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. 

V nadväznosti na uvedené je potrebné konštatovať, že konanie o prie- stupkoch a trestné konanie spočívajú na rovnakých zásadách, keďže ich podstata je rovnaká, a to objasniť skutkové okolnosti protiprávneho kona- nia, subsumovať ich pod príslušnú skutkovú podstatu, zistiť osobu pácha- teľa, posúdiť príslušnú právnu reguláciu a vyvodiť voči páchateľovi zod- povednosť za protiprávne konanie. K záveru, že v podstatných rysoch ide o rovnaké konanie dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 134/2011, keď konštatoval: „Z hľadiska ústav- ného súdu treba prisvedčiť sťažovateľovi, ktorý tak v priebehu správneho konania, ako aj konania vedeného všeobecnými súdmi poukazoval na to, že konanie o priestupkoch treba v podstate považovať za trestné konanie s aplikáciou tých zásad, ktoré sú pre trestné konanie neopomenuteľné. Ide najmä o zásadu prezumpcie neviny, ako aj o právo stíhanej osoby slobod- ne sa rozhodnúť o tom, akým spôsobom sa bude počas konania, respek- tíve v tom-ktorom štádiu konania obhajovať. Súčasťou uvedeného opráv- nenia bude aj slobodné rozhodnutie o tom, či a v akom rozsahu sa bude stíhaná osoba vyjadrovať k obvineniu, ktorému čelí. Rozhodnutie stíhanej osoby o týchto otázkach tvorí zároveň súčasť procesnoprávnej zodpoved- nosti stíhanej osoby za výsledok konania. Je totiž vecou stíhanej osoby roz- hodnúť sa, aká obrana bude pre ňu najvýhodnejšia, no zároveň, ak sa toto rozhodnutie ukáže ako nesprávne, musí za to niesť procesnoprávnu zod- povednosť.“ 

Na obvineného z priestupku, ako aj na obvineného z trestného činu, res- pektíve obžalovaného sa hľadí ako na nevinného, pokiaľ nie je jeho vina zákonným spôsobom preukázaná, i.e. pokiaľ nie je právoplatným rozhod- nutím správneho orgánu alebo súdu uznaným za vinného. Zároveň platí, že nepreukázaná vina má rovnakú váhu ako preukázaná nevina a obvine- ný, respektíve obžalovaný nie je povinný preukazovať svoju nevinu, pretože dôkazné bremeno spočíva na správnom orgáne, respektíve na súde.(5)

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10Sžd 23/2011 konštatoval, že „zákon o priestupkoch v § 73 ods. 2 zakotvuje zá- kladné procesné práva a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so všeobecným správnym konaním, ktoré je upravené v správnom po- riadku, poskytuje obvinenému z priestupku širší okruh procesných práv. Realizácia zásady prezumpcie neviny znamená, že správny orgán je povin- ný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech obvineného z priestupku“. V konaní sp. zn. 6Sžo 34/2007 (R 111/2014) tiež konštatoval, že „… realizácia zásady prezumpcie neviny v priestupkovom konaní znamená, že správny orgán je povinný do- kázať vinu obvineného z priestupku, a ak sú o nej pochybnosti, musí roz- hodnúť v prospech obvineného z priestupku (in dubio pro reo)…“. 

V kontexte citovaného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné poukázať na skutočnosť, že so zásadou prezumpcie neviny úzko súvisí zásada in dubio pro reo. Formulácia v tejto podobe je známa až z ob- dobia stredoveku, zásada však vychádza z myšlienok rímskeho práva, kde sa objavuje v inak formulovaných vetách predovšetkým u právnika Ulpia- na. Podstatou predmetnej zásady je povinnosť správneho orgánu, respektí- ve súdu rozhodnúť v prospech obvineného, respektíve obžalovaného, ak sa v rámci konania nepodarilo náležite zistiť skutkový stav vecí bez pochyb- ností, kto daný skutok spáchal. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ko- naní sp. zn. 3Sžo 35/2011 konštatoval: „Skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi znakmi, ktorými sú subjekt, subjek- tívna stránka, objekt, objektívna stránka. Na objasnenie a sankcionovanie priestupku musia byť obligatórne naplnené a zistené kumulatívne. Ak by čo i len jeden znak skutkovej podstaty nebol objasnený, nemožno hovoriť o priestupku. Ak pri niektorej časti skutkovej podstaty existujú pochybnos- ti o jej existencii a nebola preukázaná nadovšetko pochybnosť, uplatní sa zásada in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného).“ 

Bibliografia

Pramene:
Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky: II. ÚS 134/2011. 

Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 

10Sžd 23/2011.
6Sžo 34/2007 (R 111/2014). 3Sžo 35/2011. 

1Sžo NS 24/2004. 7Sž 63/2003. 1Sžo-NS-152/2005. 8Sžo 48/2013. 

Rozsudky Krajského súdu v Bratislave: 

5Sž 110/2002. 1S 2/2007. 

Literatúra: 

MACH, P. Ne bis in idem – aktuálne variácie starej zásady. In: VLADÁR, V. (ed.). Verej- né právo na Slovensku a v Európe – aktuálne problémy a rímsko-kanonické súvislos- ti. Zborník z medzinárodnej vedeckej interdisciplinárnej konferencie, uskutočnenej 27. septembra 2019 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Praha: Le- ges, 2019. ISBN 978-80-7502-424-4. 

SPIŠIAKOVÁ, H. Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015. ISBN 978-80-8168-187-5. 

Poznámky

• 1) Príspevok bol vypracovaný v rámci vedeckého grantu APVV-17-0022 s názvom „Rím-sko-kánonické vplyvy na slovenské verejné právo“. 
• 2) Návrh generálneho advokáta YVES BOT vo veci C-486/14. 
• 3) MACH, P.: Ne bis in idem – aktuálne variácie starej zásady. In VLADÁR, V. (ed.): Ve r e j n é právo na Slovensku a v Európe – aktuálne problémy a rímsko-kanonické súvislosti. Zbor-ník z medzinárodnej vedeckej interdisciplinárnej konferencie, uskutočnenej 27. sep-tembra 2019 na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Praha: Leges, 2019, s. 158. 
• 4) § 281 ods. 1 Trestného poriadku. 
• 5) SPIŠIAKOVÁ, H.: Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 447. 

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2021/01/Zborn%C3%ADk-z-TPD-2020.pdf