Abstrakt

autor v článku reaguje na vyjadrenia Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a jedného z obhajcov spolupracujúcich obvinených týkajúce sa prerušenia trestného stíhania v trestnej veci prejednávanej toho času Špecializovaným trestným súdom známej ako „Očistec“

Autor v článku reaguje na vyjadrenia Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a jedného z obhajcov spolupracujúcich obvinených týkajúce sa prerušenia trestného stíhania v trestnej veci prejednávanej toho času Špecializovaným trestným súdom, pracovisko Banská Bystrica, známej ako „Očistec“. Autor obhajuje jednu z osôb stíhaných v uvedenej trestnej veci.

V mediálnom prostredí v ostatnom období silno zarezonovalo rozhodnutie samosudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnej veci „Očistec“, keď súd prvého stupňa rozhodol o prerušení trestného stíhania v štádiu preskúmania obžaloby podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci bol podaný návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR o nesúlade § 46 ods. 2 a § 55d ods. 3 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 2 Charty základných práv EÚ.

Vo veci dostal ÚŠP GP SR na vysvetlenie argumentov proti uzneseniu pomerne široký mediálny priestor a verejne sa vyjadroval aj známy obhajca spolupracujúcich obvinených, ktorý predmetné uznesenie označil za mimoprávnu nadprácu, obštrukcie a naťahovanie času.

Považujem za podstatné, aby odborná a laická verejnosť mala možnosť vypočuť si aj argumenty z druhej strany – od obvinených, pričom vo veci som v prípravnom konaní v mene môjho klienta namietal zaujatosť všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR (treba ale tiež dodať, že procesný návrh na podanie návrhu na Ústavný súd SR v rámci preskúmania obžaloby navrhli kolegovia advokáti Erik Magál, Ján Kršiak a Jakub Križan ako obhajcovia iného obvineného). Využívam tak tento priestor na komplexné vysvetlenie toho, o čo vlastne pri rozhodnutí súdu išlo a prečo považujem argumenty prokurátora a obhajcu spolupracujúcich obvinených, ktoré sú totožné, za nesprávne.

Primárne si dovoľujem uviesť o aké ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorých nesúlad bol napadnutý v konaní pred Ústavným súdom SR šlo:

Podľa § 46 ods. 2 zákona o prokuratúre na konanie pred Špecializovaným trestným súdom je príslušný špeciálny prokurátor a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa § 55d ods. 3 písm. b) zákona o prokuratúre špeciálny prokurátor zodpovedá za výkon svojej funkcie generálnemu prokurátorovi. Vo veciach patriacich do právomoci Úradu špeciálnej prokuratúry (§ 55b) generálny prokurátor nie je oprávnený vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Zákon o prokuratúre teda určuje výlučnú kompetenciu na konanie pred Špecializovaným trestným súdom a nemožnosť generálnemu prokurátorovi rozhodnúť o tom, že úkony trestného stíhania v konkrétnej veci bude vykonávať iný prokurátor.

Tieto ustanovenia zákona o prokuratúre boli zo strany súdu označené za rozporné s nasledovnými ustanoveniami:

– čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky,

– čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti,

– čl. 47 Charty základných práv Európskej Únie, podľa ktorej každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

Vo veci sa konajúci súd obrátil na Ústavný súd SR a v rámci preskúmania obžaloby z toho dôvodu podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku trestné stíhanie prerušil. Proti predmetnému uzneseniu, keďže išlo o rozhodovanie v rámci preskúmavania obžaloby, kedy je na rozdiel od prerušenia v inej fáze konania, prípustná sťažnosť, podal prokurátor ÚŠP GP SR sťažnosť. 

Prokurátor vecne sťažnosť odôvodňuje tým, že ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorých nesúlad s Ústavou SR bol v konaní pred Ústavným súdom SR zo strany súdu namietnutý, nepredstavujú v zmysle obsahu normy § 283 ods. 5 Trestného poriadku zákonné ustanovenia „rozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste“. S uvedeným právnym názorom prokurátora nemožno súhlasiť. 

Podľa § 91 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch ak nie je na Špecializovanom trestnom súde ustanovený senát alebo ak z iného dôvodu nemôže Špecializovaný trestný súd vykonávať svoju právomoc podľa tohto zákona alebo osobitného zákona, vykonáva ju Krajský súd v Banskej Bystrici; senát krajského súdu sa v takom prípade skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu.

Prokurátor bagatelizuje vadu právneho poriadku SR v tom, že mechanizmus na zachovanie a zabezpečenie najmä objektívnej nestrannosti v zmysle tzv. teórie zdania, ktorý bol zakotvený pre súdy tým, že v zmysle zákona o súdoch je v prípade napr. odňatia veci Špecializovanému trestnému súdu vecne príslušným Krajský súd v Banskej Bystrici, nebol zákonodarcom zakotvený aj pre prípad možného odňatia veci Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR (napr. z dôvodu zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR). 

Práve taká situácia však nastala. V prípade, ak by došlo napr. k bitke medzi akoukoľvek osobou a okresným prokurátorom mesta Nitra, nikto by sa ani len nepozastavoval nad tým, že by vec bola odňatá aj v prípade, ak by dané trestné stíhanie nedozoroval sám okresný prokurátor, ale rádový prokurátor pôsobiaci na OP Nitra. 

V tu prejednávanej veci je však poškodeným sám špeciálny prokurátor, pričom z dôvodu nedostatku právnej úpravy nemohla byť táto trestná vec ani len teoreticky odňatá ÚŠP GP SR a prikázaná inej prokuratúre a to ani v prípade zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR – v zmysle teórie zdania.

Ak je dôvodom na zrušenie rozhodnutia v dovolacom konaní v zmysle § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku aj to, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, mám za to, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nestranným má byť v konkrétnej trestnej veci nielen súd, ale aj prokurátor.

Nestrannosť je kľúčovou hodnotou spravodlivosti. Len nestranné rozhodnutie môže byť spravodlivé. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale len na predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Prostredníctvom nestrannosti aplikantov práva vo verejnom práve v rámci rozhodovania sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť (obdobne II. ÚS 36/2012, II. ÚS 44/2013).

Ako mnoho inštitútov v práve, aj nestrannosť sa testuje – overuje sa, že či na základe stabilizovanej metodológie bol, alebo nebol subjekt nestranný. Ústavný súd SR v tomto smere nasleduje ESĽP a jeho testovaciu metodológiu. Podľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť aplikanta práva prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť posudzuje podľa osobného presvedčenia a správania. Skúma sa, či aplikant verejného práva v pozícii rozhodovacieho orgánu prejavil osobnú zaujatosť v konkrétnom prípade. Pri posudzovaní sa vychádza z toho, že osobná nestrannosť je prezumovaná, pokiaľ sa tento predpoklad nevyvráti. 

Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že aplikant práva v pozícii rozhodujúceho orgánu je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán i verejnosti. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať legitímne pochybnosti o nestrannosti v procese rozhodujúcej osoby. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí“ (lookingbehindappearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justicemustnotonlybe done, itmustalsobeseen to be done) pozri rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku – zo 17. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku – z r. 1994.

Z uvedenej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko nestrannosti prokurátorov ÚŠP GP SR, sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že aplikant má určitý (nie nezaujatý) vzťah k veci. 

Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie nestrannosti, je potrebné sa zaoberať otázkou, či existujú overiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybňovať, pričom význam môže mať aj samotné zdanie.Určujúcim prvkom je to, či možno považovať obavy dotknutej osoby za objektívne ospravedlniteľné (Chmelíř c. Česká republika 2005, Ferrantelli a Santangelo c. Taliansko, 1996).

V mene svojho klienta som namietal existujúce objektívne pochybnosti o nedostatku nestrannosti prokurátorov ÚŠP GP SR hneď v mesiaci Február 2021, len pár dní po tom, ako sa poškodený JUDr. Lipšic stal špeciálnym prokurátorom. (Obvinenie bolo vznesené a klient bol zadržaný a vzatý do väzby v mesiaci november 2020). V podaní, ktorým som namietal zaujatosť všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR (a teda implicitne žiadal odňatie veci) som pritom neuvádzal, že by prokurátori boli subjektívne zaujatí. V zmysle môjho podania som argumentoval práve tzv. teóriou zdania a tým, že je absolútne legitímna obava môjho klienta ako obvineného, spochybňujúca nestrannosť prokurátorov ÚŠP GP SR na tom základe, že poškodený JUDr. Lipšic je „šéfom“ konajúcich prokurátorov. Následne, v mesiaci október 2021, žiadali odňatie veci UŠP GP SR prostredníctvom svojich obhajcovaj ďalší dvaja obvinení. 

Tak, ako uvádzam vyššie, ak by obdobná situácia nastala na úrovni „všeobecných“ prokuratúr, nikomu by ani len nenapadlo spochybňovať záver o tom, že v zmysle teórie zdania, musia byť všetci prokurátori prokuratúry, ktorú riadi poškodený, vylúčení a teda vec musí byť danej prokuratúre odňatá a prikázaná inej prokuratúre.

Akýkoľvek prokurátor, voči ktorému existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmie vec prejednávať (analogicky rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, bod 78).

Preto nemožno akceptovať argumenty prokurátora, podľa ktorého je legálne to, aby zaujatý prokurátor viedol prípravné konanie ako dominus litis a vedenie takého nezákonného prípravného konania vlastne nemá mať vplyv na rozhodovanie o vine a treste obvineného. 

Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

Poukazujem na tú skutočnosť, že v rámci preskúmania obžaloby súd hodnotí to, či bolo postavenie obvineného pred súd dôvodné. Ak však zákonnosť prípravného konania dozoroval a rozsah dôkazov zaobstaraných v prípravnom konaní ako dominuslitis určoval zaujatý prokurátor, nemožno výsledky takého procesu označiť za zákonne konformné minimálne z dôvodu, žeto zákon explicitne označuje ako dovolací dôvod (§371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) a teda dôvod na zrušenie meritórnych rozhodnutí prijatých na základe procesu vedeného zaujatým prokurátorom. Zákonnosť dôkazov a zákonnosť vedenia trestného stíhania, najmä zachovanie zásady legality má pritom jednoznačný vplyv a je v procesnom poňatí rozhodujúcim pre rozhodovanie o vine a treste. 

Prijatím argumentácie prokurátora by sme dospeli k stavu, kedy by malo byť legálnym postavenie obvineného pred súd aj na základe nezákonne vykonaného prípravného konania, čo je v rozpore so všetkým, čo je v trestnom práve „sväté“.

Naostatok, argumentujem aj znením čl. 144 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

V zmysle Trestnému poriadku nadriadeného predpisu – Ústavy SR, teda súd mohol konanie prerušiť dokonca aj vtedy, ak sa dotknuté spochybnené zákonné ustanovenie iba „týka“prejednávanej veci. 

Prokurátor následne argumentuje aj nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2008 a tvrdí, že Ústavný súd sa mal k problematike načrtnutej súdom prvého stupňa už v minulosti jasne vyjadriť a mal aprobovať obsah napadnutých ustanovení zákona o prokuratúre. Toto tvrdenie nie je pravdivé. 

Primárne poukazujem na samotný predmet konania (prieskumu) v konaní pred ÚS SR určený navrhovateľom. V uvedenom náleze Ústavný súd SR skúmal súlad zákona s konkrétnymi, navrhovateľom určenými článkami Ústavy SR. Navrhovateľ svojím návrhom vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/2008 spochybnil samotné zriadenie Špeciálneho súdu a namietal, že v nesúlade s konkrétnymi článkami ústavy a s medzinárodnými dohovormi je celý zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 267/2004 Z. z.

V časti 7 uvedeného nálezu sa ústavný súd tejto problematike venoval na str. 116 a nasl. a to z pohľadu súladu citovaných zákonných ustanovení zákona o prokuratúre výlučne s čl.150 Ústavy SR. 

Ústavný súd tak ústavnosť uvedených zákonných ustanovení zákona o prokuratúre skúmal výlučne s ohľadom na návrhovú dispozíciu navrhovateľa, pričom navrhovateľ nesúlad koncipoval ako interný nesúlad – dopady namietaných noriem na vnútorné vzťahy medzi Generálnym prokurátorom a Špeciálnym prokurátorom s ohľadom na čl. 150 Ústavy SR. 

Pre úplnosť si dovoľujem citovať z nálezu:

„Navrhovateľ podaním z 25. januára 2009 doručeným ústavnému súdu 24. februára 2009 a následne na verejnom zasadnutí pléna rozšíril argumentáciu obsiahnutú v návrhu o námietku nesúladu zákona č. 458/2003 Z. z. a súvisiacich ním napadnutých právnych predpisov upravujúcich zriadenie a postavenie Úradu špeciálnej prokuratúry (predovšetkým ustanovení § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon č. 153/2001 Z. z.“) s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru bol ustanoveniami § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. inkorporovanými zákonom č. 458/2003 Z. z. porušený „… ústavný princíp deklarovaný v… ustanovení čl. 150 Ústavy SR…“, pretože generálnemu prokurátorovi obmedzili právomoc ukladať tzv. „negatívne“ záväzné pokyny týkajúce sa postupu v trestných veciach patriacich do pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry, vykonať jednotlivé úkony v takýchto veciach za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, prípadne rozhodnúť, že tieto úkony vykoná iný podriadený prokurátor. Podľa navrhovateľa tak Úrad špeciálnej prokuratúry vykonáva svoju činnosť samostatne a autonómne bez možnosti ingerencie generálneho prokurátora, čím bol narušený základný princíp prokuratúry, princíp nadriadenosti a podriadenosti, ktorým bol zaistený dozor nad zachovávaním zákonnosti samotným orgánom ochrany zákonnosti.

Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 150 ústavy na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.“

Skúmalo sa teda zachovanie ústavou predpokladanej monokracie prokuratúry, na čele ktorej stojí Generálny prokurátor SR. Ústavný súd nehodnotil vplyv zákonnej úpravy na subjekty mimo prokuratúry a nehodnotil nemožnosť vec odňať ÚŠP GP SR napr. z dôvodu zaujatosti všetkých prokurátorov ÚŠP a to z hľadiska článku 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 EDĽP a čl. 47 Charty EÚ. 

Ide pritom o nález, ktorým bol vyhlásený nesúlad zriadenia Špeciálneho súdu s konkrétnymi článkami Ústavy SR. Ústavný súd žiadnym spôsobom meritórne neskúmal legislatívny nedostatok spočívajúci v nemožnosti prikázať vec z ÚŠP GPSR a prikázať ju inej prokuratúre z dôvodu zaujatosti jej prokurátorov na základe námietky zaujatosti a vonkoncom sa k uvedenej problematike ústavný súd nevyjadril v právne záväznom výroku svojho rozhodnutia, ale iba v odôvodnení, pričom časti z odôvodnenia nálezu boli podľa môjho názoru prokurátorom v sťažnosti vytrhnuté s kontextu. 

Prokurátor v petite sťažnosti okrem iného žiada, aby sťažnostný súd prikázal súdu prvého stupňa vziať späť návrh podaný na Ústavnom súde, pričom takýto postup prokurátor odôvodňuje domnelým právom podľa § 194 ods. 5 Trestného poriadku. 

Podľa § 194 ods. 5 Trestného poriadku orgán, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je pri novom rozhodovaní viazaný právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil nadriadený orgán, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie tento orgán nariadil.

Primárne mám za to, že zákonodarca mal v ust.§ 194 ods. 5 Trestného poriadku na mysli povinnosť vykonať úkony trestného konania. Sťažnostný súd má teda právo nariadiť po zrušení uznesenia súdu prvého stupňa vykonanie úkonov trestného konania, ktoré sú nevyhnutné na správne zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie. Neexistuje však právo sťažnostného súdu prikázať súdu prvého stupňa vziať návrh podaný na Ústavnom súde späť.

Táto argumentácia je plne logická aj s odôvodnením, že ustanovenia Trestného poriadku a ich výklad nesmie byť v rozpore s Ústavou SR. 

Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

To, že ustanovenie o prerušení konania v prípade, ak sa súd domnieva, že existuje nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR, alebo zákonom či medzinárodnou zmluvou je upravené v čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v § 283 ods. 5 Trestného poriadku duplicitne, nie je náhodné. Práve zakotvením rovnakej normy aj v Ústave SR posilnil ústavodarca autonómiu súdu, ktorý konanie prerušil tak, aby mu nemohol ani nadriadený súd jeho rozhodnutie zmeniť, alebo mu niečo v tomto smere prikázať. 

Napokon prokurátor v petite sťažnosti v zmysle § 194 ods. 4 Trestného poriadku žiada odňatie tejto veci zákonnému sudcovi a prikázanie prejednať vec v inom zložení senátu. Tento návrh považujem za taký, ktorý smeruje k porušeniu ústavného práva obvinených na zákonného sudcu. Zákonného sudcu predsa nemožno zmeniť len z dôvodu nespokojnosti niektorej zo strán. 

Autor
JUDr. Namir Alyasry

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1148-ako-to-bolo-s-prerusenim-trestneho-stihania-v-kauze-ocistec

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá informačnou bezpečnosťou firmy vo všeobecnosti, ktorá je hlavným predpokladom bezpečného a kvalitného spracovávania údajov v informačnom systéme. Ďalej príspevok obsahuje časť týkajúcu sa predaja údajov informácií z informačného systému. A práve pri takomto predaji je dôležité, aby predávajúci svoje nehmotné aktíva teda údaje vedel ponúknuť aktuálne, správne, úplné kupujúcemu. To môže dosiahnuť len pri bezpečnom a kvalitnom spracúvaní údajov, tak ako je uvedené vyššie. Záverom je potrebné poukázať na aktuálnosť tejto témy vzhľadom na progresívny rozvoj počítačových systémov a elektronizácie spoločnosti ako aj na rýchlo sa vyvíjajúce technické zariadenia slúžiace na spracovanie údajov. Cieľom je vysporiadať sa s náročnou aplikačnou praxou.

Kľúčové slová: povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru sledovanie zamestnanca informačná bezpečnosť zamestnávateľa monitoring zamestnanca

Hlavný kľúčový výraz: 

• monitoring zamestnancaZákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragraf/y: § 13Relevancia k §100%
• povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeruZákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragraf/y: § 47Relevancia k §80%

1 ÚVOD

Informácie v tom najširšom zmysle slova, ktoré zamestnávateľ získava v nadväznosti na svoju oficiálnu činnosť a spracúva vo svojom informačnom systéme , majú svoju hodnotu. Či je to databáza klientov, priemyselné vzory, obchodné tajomstvo, know- how zamestnávateľa, to všetko zamestnávatelia majú tendenciu chrániť pred vonkajšími hrozbami. Zamestnávatelia prijímajú proti vonkajším hrozbám rôzne opatrenia od antivírusových programov až po služby súkromných bezpečnostných služieb. A predsa vo väčšine prípadov zabúdajú na najväčšiu hrozbu v podobe vlastných zamestnancov. Zamestnanci každodenne pracujú s informáciami zamestnávateľa, resp. k nim majú prístup.

Obsah článku tvoria nasledovné kapitoly:
– Softvérový monitoring zamestnancov ako súčasť informačnej bezpečnosti zamestnávateľa,
– Potreba odlišovať softvérový monitoring zamestnancov od monitorovania zamestnancov ako kontrolného mechanizmu v zmysle Zákonníka práce v platnom znení,
– Informácie ako nehmotné aktíva,
– Odplatné poskytovanie údajov iným subjektom (predaj).

2 SOFTVÉROVÝ MONITORING ZAMESTNANCOV AKO SÚČASŤ INFORMAČNEJ BEZPEČNOSTI ZAMESTNÁVATEĽA

Najväčšiu hrozbu predstavujú zamestnanci, ktorí sú vo výpovednej dobe alebo nespokojní zamestnanci, ktorí sa cítia neohodnotení, ale aj zamestnanci, pri ktorých sa zanedbáva odborná informovanosť v oblasti bezpečnostnej politiky zamestnávateľa. Spravidla takýto zamestnanci sú príčinou úniku cenných informácií z informačného systému zamestnávateľa a často porušujú interné predpisy obsahujúce okrem iného aj bezpečnostné pravidlá:
– navštevujú zakázané internetové stránky,
– pri prenose informácií nepoužívajú šifrovanie,
– nedodržiavajú zavedenú politiku hesiel a pod.

Takže je jasné, že v dnešnej dobe je už nepostačujúce mať vypracované len perfektné vnútorné predpisy (hlavne bezpečnostnú smernicu na ochranu osobných údajov , vnútorný predpis o klasifikácií informácií a dát v informačnom systéme ). Vyžadujú sa aj ďalšie kroky a opatrenia zo strany zamestnávateľa, ak chce chrániť svoje informácie v informačnom systéme, ktoré majú svoju hodnotu. Existujú rôzne softvérové riešenia, určené na monitorovanie zamestnancov, ktoré sa kombinujú s účinným riešením proti úniku dát (tzv. DATA LOSS PREVENTION). Vhodné DATA LOSS PREVENTION zohľadňuje skutočné slabé miesta v bezpečnosti, napr. e- mailová pošta je slabým miestom zamestnávateľa, jej odstránenie by však znamenalo krok vzad pri komunikácii, avšak je možné povoliť len bezpečné operácie.

Za predpokladu, že zamestnávateľ disponuje všetkým, čo je vyššie uvedené:
– vnútorné predpisy,
– softvérové riešenia,
– DATA LOSS PREVENTION,
nesmie opomenúť zákonnosť softvérového monitorovania zamestnancov.

3 POTREBA ODLIŠOVAŤ SOFTVÉROVÝ MONITORING ZAMESTNANCOV OD MONITOROVANIA ZAMESTNANCOV AKO KONTROLNÉHO MECHANIZMU V ZMYSLE ZÁKONNÍKA PRÁCE V PLATNOM ZNENÍ

Od softvérového monitoringu zamestnancov je nevyhnutné odlišovať monitorovanie a sledovanie zamestnancov podľa § 13 ods. 4 Zákonníka práce v platnom znení.

Softvérový monitoring zamestnancov je vnímaný ako jedno z opatrení zamestnávateľa na sledovanie aktivít zamestnancov v informačnom systéme pri realizovaní jeho bezpečnostnej politiky. Tak ako bolo uvedené vyššie, je účinný a efektívny len vtedy, keď je v súlade so zákonom a jeho výstupy sú použiteľné napr. v súdnych sporoch so zamestnancami.

Hranica medzi softvérovým monitoringom zamestnancov a monitorovaním a sledovaním zamestnancov podľa Zákonníka práce je veľmi citlivá. Najvhodnejšie je ju zviditeľniť na existujúcej judikatúre súdov. Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.8.2012, ktoré sa týka monitorovania internetových stránok. Zamestnávateľ sledoval užívanie internetu zamestnancom počas pracovnej doby bez jeho súhlasu. Vzhľadom na zistenie, že zamestnanec veľa času trávil neefektívnou prácou – prezeraním internetových stránok, ktoré nesúvisia s výkonom pridelených pracovných úloh, čím zároveň porušil povinnosť ustanovenú v pracovnom poriadku – nepoužívať internetové stránky, ktoré nesúvisia s výkonom práce, sa zamestnávateľ rozhodol okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Zamestnanec podal žalobu na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a okrem iného namietal, že zamestnávateľ ho sledoval tajne, a preto dôkaz – výpis navštívených internetových stránok nie je prípustný. Najvyšší súd dovolanie žalobcu – zamestnanca zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že cieľom kontroly vykonávanej zamestnávateľom nebolo zistenie obsahu korešpondencie zamestnanca (e-maily, SMS, MMS, atď.), ale zistenie, či zamestnanec dodržiava pravidlá stanovené v internom predpise zamestnávateľa. Kontrola smerovala len k ochrane majetku zamestnávateľa a jej cieľom nebolo neoprávnene zasiahnuť do súkromia zamestnanca. Súd skonštatoval, že zámer monitoringu zamestnávateľa bol legitímny a dôkaz – výpis navštívených internetových stránok je prípustný.

V nadväznosti na uvedený rozsudok je potrebné nadviazať na aplikáciu § 13 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa uvedeného ustanovenia zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje a vykonáva záznam telefonických hovorov uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil. Ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobe jej uskutočnenia, ako aj o dobe jej trvania.

Pre aplikačnú prax § 13 ods. 4 Zákonníka práce nie je zanedbateľné stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že Zákonník práce nepovažuje súkromie na pracovisku za úplne nedotknuteľné, ale pripúšťa výnimky, a to pre prípady vážneho dôvodu spočívajúceho v osobitnej povahe činnosti zamestnávateľa, ktorý však nie je v Zákonníku práce definovaný. V záujme právnej istoty zamestnávateľa a zamestnanca môže zamestnávateľ vážne dôvody pre uvedený účel zakotviť v pracovnom poriadku, s ktorým podľa § 47 odsek 2 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný oboznámiť zamestnanca pri nástupe do zamestnania. U každého zamestnávateľa ide o iný dôvod vyplývajúci z predmetu činnosti zamestnávateľa. Vážny dôvod je napr. aj dôvod spočívajúci v ochrane a bezpečnosti zamestnanca a zamestnávateľa.

Ak zamestnávateľ z týchto dôvodov zavedie … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Antónia Ambrózyová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2014.pdf

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá otázkou nazerania do spisov podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov a nahliadania do spisov podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, ako aj vzťahom uvedených právnych predpisov. Ďalej sú v ňom rozpísané ustanovenia týkajúce sa problematiky nazerania a nahliadania do spisov. Záver poukazuje na aplikačnú prax pri nazeraní a nahliadaní do spisov. Cieľom príspevku je upozorniť na výnimku z pravidla.

1 ÚVOD

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) je dlhoročným všeobecným procesnoprávnym predpisom v oblasti výkonu verejnej správy, zároveň sa jeho základné pravidlá primerane používajú aj pri vydávaní iných písomností, ktoré nemajú povahu rozhodnutí a zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o informáciách“) je výsledkom porevolučného procesu po roku 1989 vykonávajúcim článok 26 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení , ktorý zaručuje právo na informácie.

I keď v porovnaní so Správnym poriadkom ide o novodobý zákon vyvíjajúci sa v rýchlo sa meniacom informačnom veku, je považovaný za jeden z nosných pilierov boja proti korupcii a vzťahu medzi štátom a občanom, nakoľko umožňuje širokej verejnosti kontrolovať štátne orgány, orgány územnej samosprávy a ďalšie právne subjekty, ktoré na základe zákona rozhodujú o právach a povinnostiach, najmä ich rozhodovaciu činnosť, nakladanie s verejnými financiami a verejným majetkom.

Do prijatia Zákona o informáciách sa v Slovenskej republike priamo aplikovala v právnej praxi Listina základných práv a slobôd (interpretácia čl. 17 výkladom a contrario z čl. 41 ods. 1) a v rôznych zákonoch roztrúsené ustanovenia o práve na informácie za podporného použitia Správneho poriadku na procesný postup. Povinné subjekty však zo začiatku odmietali vnímať poskytovanie alebo odopretie informácií ako správne konanie podľa správneho poriadku, prevládala tendencia informácie odopierať len listom a nie procesným rozhodnutím, proti ktorému bol prípustný opravný prostriedok alebo boli nečinné. Až v druhej polovici deväťdesiatych rokov súdna judikatúra postupne potvrdila povinnosť povinných subjektov odopierať informácie formou rozhodnutia podľa správneho poriadku a zabezpečila tým procesnú obranu účastníkov.

2 VZŤAH SPRÁVNEHO PORIADKU A ZÁKONA O INFORMÁCIÁCH

Vzťah Správneho poriadku a Zákona o informáciách je vzťahom osobitného právneho predpisu a všeobecného právneho predpisu.

Zákon o informáciách sa ako všeobecný právny predpis bude aplikovať len vtedy, ak neexistuje osobitný právny predpis. Existenciu a aplikovateľnosť osobitnej právnej úpravy však preukazuje povinná osoba.
Uvedené pravidlo má výnimku, a to je ustanovenie § 16 Zákona o informáciách o práve nahliadať a robiť si výpisy, odpisy či kópie zo spisov a dokumentácie.

3 NAHLIADANIE DO SPISOV, NAZERANIE DO SPISOV

Zákon o informáciách predstavuje všeobecnú normu, ktorá nevylučuje, aby určité otázky boli riešené v iných právnych predpisoch. Jedným z takýchto predpisov je Správny poriadok. V § 23 Správneho poriadku je upravené právo nazerať do spisov, právo robiť si z nich výpisy, odpisy a právo dostať kópie spisov. Pre pochopenie obsahu týchto práv je potrebné si uvedomiť, že sa vzťahujú len na získanie informácie zo spisu. Nemožno však vylúčiť užší prístup podľa Zákona o informáciách k informáciám obsiahnutým v spise o správnom konaní, ak nie je poskytnutie požadovanej informácie zákonom obmedzené.

Zákon o informáciách výslovne upravuje spôsob sprístupnenia informácií nahliadnutím do spisu alebo dokumentácie, vyhotovením odpisov, výpisov alebo kópií zo spisov a z dokumentácií bez preukázania právneho alebo iného dôvodu v § 16 Pri realizácií uvedeného ustanovenia sa zachováva diskrétnosť voči osobným údajom v súlade s ustanoveniami § 8 – § 14 Zákona o informáciách.

4 OBMEDZENIA PRÍSTUPU K INFORMÁCIÁM

Zo Správneho poriadku vyplývajú konkrétne obmedzenia na prístup k informáciám nazeraním do spisov. Prístup k informáciám je Správnym poriadkom vylúčený v prípade zápisnice o hlasovaní, utajovanej skutočnosti, bankového tajomstva, daňového tajomstva, obchodného tajomstva a zákonom uloženej (uznanej) povinnosti mlčanlivosti. Správny orgán má výslovne v § 23 ods. 3 Správneho poriadku stanovenú povinnosť urobiť opatrenie, aby sa nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená (uznaná) povinnosť mlčanlivosti. Ak osobitné predpisy upravujú špeciálny postup správneho orgánu v súvislosti s opatreniami podľa uvedeného § 23 ods. 3 Správneho poriadku, je potrebné postupovať v súlade s osobitnými predpismi (§ 23 ods. 3 sa použije subsidiárne).

Zákon o informáciách taktiež obmedzuje právo na prístup k informáciám nahliadnutím do spisu, a to ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, ochranu verejného … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Antónia Ambrózyová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2012_1_cast.pdf

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá otázkou aplikácie princípu prevažujúceho verejného záujmu podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Ďalej sú v ňom rozpísané ustanovenia týkajúce sa problematiky okruhu sprístupňovaných informácií a prístupu širokej verejnosti k informáciám. Záver poukazuje na princíp prevažujúceho verejného záujmu v zákone o slobode informácií, ktorý vyvažuje na jednej strane verejný záujem na sprístupňovaní informácií a na druhej strane ochranu určitých informácií. Cieľom príspevku je upozorniť na výnimky, ktorými sú konkrétne situácie, kedy sa vo verejnom záujme sprístupnia informácie, ktoré sú podľa uvedeného zákona o slobode informácií chránené.

1 ÚVOD

Dňa 1.1.2013 uplynulo 12 rokov od účinnosti zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Do prijatia zákona o slobode informácií pretrvával v praxi orgánov verejnej moci princíp diskrétnosti (utajenosti) typický pre nedemokratické režimy. Na základe tohto princípu sú verejnosti sprístupňované len tie informácie, ktoré zákon výslovne za verejné označí, a ktorých sprístupnenie výslovne dovoľuje, ostatné informácie sú utajené.

Ďalej do prijatia zákona o slobode informácií neexistovala zákonná úprava prístupu širokej verejnosti k informáciám, nebol vymedzený ani okruh informácií, na ktorých sprístupnenie má každý právo a nebol stanovený žiaden procesný postup sprístupňovania informácií.

Informácie sú „kyslíkom demokracie“. Len pravdivo a úplne informovaní občania môžu rozhodovať o smerovaní krajiny, kontrolovať orgány verejnej moci a hospodárenie s verejnými financiami.

2 OKRUH SPRÍSTUPŇOVANÝCH INFORMÁCIÍ

V zákone č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len „Ústava“) vymedzená povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti (čl. 26) je premietnutá do ustanovenia § 2 zákona o slobode informácií, ktoré definuje povinné osoby, a to povinné osoby:
– s plnou informačnou povinnosťou v rozsahu svojej činnosti a
– s informačnou povinnosťou, ktorá sa týka len ich rozhodovacej činnosti.
Podľa názoru ústavného súdu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06) sú tri charakteristické znaky orgánov verejnej moci, a to:
– náplň ich činnosti,
– hospodárenie s verejnými financiami, resp. nakladanie s majetkom štátu alebo obce a
– príslušnosť do oblasti verejného práva.

Štátne orgány, obce (§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií) a právnické osoby zriadené zákonom (§ 2 ods. 2 zákona o slobode informácií) sa vyznačujú spravidla všetkými tromi uvedenými znakmi. Právnické osoby zriadené štátnym orgánom alebo obcou (§ 2 ods. 2 zákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla dva uvedené znaky (hospodária s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu alebo obce a boli kreované na základe zákonov, ktoré patria do oblasti verejného práva). Právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými v ods. 1 a 2. (§ 2 ods. 3 zákona o slobode informácií) spĺňajú spravidla jeden charakteristický znak (hospodária s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu alebo obce).
Plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska čl. 26 ods. 4 Ústavy vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd.

V prípade subjektu, ktorý realizuje niektoré práva a povinnosti verejnej moci, avšak pritom nehospodári s verejnými financiami, resp. nenakladá s majetkom štátu alebo obcí a patrí do oblasti súkromného práva, je z ústavnoprávneho hľadiska potrebné prihliadnuť pri určení rozsahu informačnej povinnosti takéhoto subjektu na ochranu jeho práv a slobôd v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy. U subjektov súkromného práva, ktoré nemajú k dispozícii verejné financie, resp. štátny, či obecný majetok, hoci realizujú časť právomocí orgánov verejnej moci, je dôvodné ich informačnú povinnosť obmedziť na rozsah ich rozhodovacej činnosti.

3 PRÍSTUP ŠIROKEJ VEREJNOSTI

V praxi to znamená, že povinná osoba nikdy nemôže podmieňovať sprístupnenie informácie podaním vysvetlenia, za akým účelom žiadateľ informáciu požaduje a tiež nie je oprávnená zisťovať dôvod žiadosti. Na prípadné otázky zamestnancov povinnej osoby, prečo alebo na aký účel žiadateľ informáciu požaduje, nie je žiadateľ povinný odpovedať. Ide o princíp, že informácie musí povinná osoba žiadateľovi sprístupniť bez toho, aby žiadateľ musel uviesť či preukázať dôvod, pre ktorý informáciu žiada, alebo preukázať oprávnenosť či opodstatnenosť žiadosti.

Čo sa týka pojmu žiadateľ, rozumie sa pod ním každá fyzická a právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie. Z Ústavy a zákona o slobode informácií vyplýva, že právo na informácie má každý. Oprávnenie žiadať informácie nie je obmedzené občianstvom Slovenskej republiky, ani bydliskom na území Slovenskej republiky alebo vzťahom žiadateľa k povinnej osobe (žiadať informácie môže aj zamestnanec povinnej osoby) a pri právnických osobách môže byť žiadateľom aj právnická osoba so sídlom v zahraničí. 
K vyššie uvedenému je potrebné zdôrazniť, že na dodržiavanie vyššie uvedeného princípu by mali povinné osoby zvlášť dohliadať, a to nielen preto, že ide o európsky štandard, ale hlavne kvôli vlastnej profesionalite pri vybavovaní žiadostí žiadateľov o informácie. V aplikačnej praxi práva na informácie dochádza čoraz častejšie ku komplikovaným prípadom. Tento jav nie je ničím neobvyklým, naopak je to logický dôsledok toho, že informácie sú neustále a v obrovskom množstve vytvárané všetkými osobami a inštitúciami v každej oblasti spoločenského života a v rámci každého vzťahu existujúceho vo verejnej správe a navyše právne normy sú vyjadrené nedokonalým prirodzeným jazykom.11 Naopak by bolo neobvyklé v súčasnosti robiť obštrukcie žiadateľom a sťažovať prístup k informáciám práve porušovaním uvedeného elementárneho princípu, že každý môže žiadať o informácie povinnú osobu bez udania dôvodu, pre aký účel informáciu žiada.

4 KATEGÓRIE INFORMÁCIÍ, KTORÉ NEMUSIA BYŤ VEREJNOSTI SPRÍSTUPNENÉ

Princíp „čo nie je tajné, je verejné“ je základným princípom zákona o slobode informácií a je vyjadrený v § 3 ods. 1 a v § 12 uvedeného zákona. Kategórie informácií, ktoré sú chránené a nemôžu sa sprístupniť, sú vymedzené v § 8 až § 11 zákona o slobode informácií:
– utajovaná skutočnosť, bankové a daňové tajomstvo (§ 8) , 
– informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby a osobné údaje fyzickej osoby (§
9) ,
– obchodné tajomstvo (§ 10) ,
– informácie odovzdané povinnej osobe osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá (§ 11 ods. 1
písm. a) ,
– informácie zverejňované na základe osobitného zákona (§ 11 ods. 1 písm. b) ,
– informácie, ktorých sprístupnením možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom (§ 11 ods. 1 písm. c) ,
– informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy (§ 11 ods. 1 písm. d) ,
– informácie týkajúce sa zmierovacieho konania, arbitrážneho konania alebo rozhodcovského konania okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (§ 11 ods. 1 písm. e) ,
– informácie týkajúce sa miesta výskytu chránených druhov rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín (§ 11 ods. 1 písm. f) ,
– informácie, ktorých sprístupnenie by bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (§ 11 ods. 1 písm. g),
– informácie, ktoré sa týkajú výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisovokrem informácií o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak ich sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (§ 11 ods. 1 písm. h) ,
– dokumentácia, ktorá obsahuje informácie, ktorých zverejnenie by sa mohlo použiť na plánovanie a vykonanie činností s cieľom spôsobiť narušenie alebo zničenie jadrového zariadenia alebo objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov podľa osobitných predpisov (§ 11 ods. 1 písm. i) ,
– informácie, ktoré získala povinná osoba od tretej osoby na plnenie úlohy na základe osobitného zákona, ktoré priamo nesúvisia s úlohami povinnej osoby (§ 11 ods. 3) .

Avšak zákon o slobode informácií vymedzuje aj výnimky, ktorými sú konkrétne situácie, kedy sa vo verejnom záujme sprístupnia informácie, ktoré sú podľa uvedeného zákona chránené. A práve v týchto situáciách sa uplatňuje princíp prevažujúceho verejného záujmu vyplývajúci z čl. 26 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého možno právo na informácie obmedziť zákonom iba vtedy, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

5 VÝNIMKY PRI SPRÍSTUPŇOVANÍ INAK ZÁKONOM CHRÁNENÝCH INFORMÁCIÍ

V zákone o slobode informácií sa konkrétne jedná o výnimku:
– z ochrany osobných údajov (§ 9 ods. 3),
– z ochrany obchodného tajomstva (§ 10 ods. 2),
– z ochrany informácií o rozhodovacej činnosti súdu alebo orgánu činného v trestnom konaní (§ 11 ods. 1 písm. d),
– z ochrany informácií o zmierovacom, arbitrážnom alebo rozhodcovskom konaní (§ 11 ods. 1 písm.
e),
– z ochrany informácií o kontrole, dohľade alebo dozore orgánom verejnej moci (§ 11 ods. 1 písm. h),
– z ochrany informácií poskytnutých povinnej osobe inou osobou bez právnej povinnosti (§11 ods. 2).

6 VÝNIMKA Z OCHRANY OSOBNÝCH ÚDAJOV

Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme ( t. j. titul, meno, priezvisko, funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu) za podmienok ustanovených zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov o fyzickej osobe, ktorá je:
– verejným funkcionárom (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov),
– poslancom obecného zastupiteľstva (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov) ,
– predstaveným v štátnej službe (§ 5 ods. 3 až 5 a § 9 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov),
– odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky (§ 25 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov),
– vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme (§ 5 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov),
– vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci (§ 9 ods. 3 Zákonníka práce),
– nadriadeným v služobnom pomere (napr. zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov) alebo
– členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov (§ 2 písm. a) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Antónia Ambrózyová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2013_1_cast.pdf

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá novou právnou úpravou správneho súdnictva a jej dopadom na zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií). Od 1.7.2016 bude účinný zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. Pri aplikácii uvedeného právneho predpisu sa počíta s podporným použitím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku. Na konanie pred správnym súdom sa teda budú primerane aplikovať aj princípy, na ktorých spočíva nový Civilný sporový poriadok tiež účinný od 1.7.2016. Toto budúce prepojenie asociuje terajší neúnosný stav, kedy súdy v konaniach vo veciach civilných používajú rovnaký právny predpis ako v konaniach o žalobách z verejného práva. Avšak nový Správny súdny poriadok striktne rešpektuje pomyselnú hranicu medzi právom verejným a právom súkromným a vychádza z toho, že tieto rozdielne oblasti práva sa musia riadiť odlišnými zásadami pri procesnom postupe, aby nevznikali v činnosti súdov aplikačné problémy ako doteraz. Správny súdny poriadok nahradí doterajšiu úpravu správneho súdnictva ustanovenú v zákone č. 99/1963 Zb. Občianskom súdnom poriadku. Zmena je nevyhnutná, nakoľko konanie v správnom súdnictve upravuje piata časť Občianskeho súdneho poriadku, avšak niektoré časti uvedenej úpravy odkazujú na všeobecné ustanovenia inštitútov občianskeho súdneho konania a práve to spôsobuje, že časté zmeny Občianskeho súdneho poriadku zamerané na konanie v civilných veciach, sú pre samotné správne súdnictvo nevyhovujúce. V konečnom dôsledku vyššie uvedená zmena sa dotkne aj preskúmavania rozhodnutí (vrátane fiktívnych) vydaných podľa zákona o slobode informácií príslušnými správnymi súdmi. Cieľom tohto príspevku je zodpovedať na otázku: akým spôsobom? Záverom je potrebné dodať, že ide o dlho očakávanú zmenu, ktorá by mala správne súdnictvo v Slovenskej republike posunúť dopredu.

1 ÚVOD

Od 1.7.2016 vstupuje do účinnosti nový zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok1 (ďalej len „SSP“), ktorý je výsledkom rekodifikácie práva v oblasti správneho súdnictva. Nový SSP sa bude aplikovať samostatne iba s podporným použitím Civilného sporového poriadku pri súčasnom zachovaní správnych súdov v rámci sústavy všeobecného súdnictva (jednotná sústava súdov).

2 CIEĽ NOVEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY

Tak ako uvádza dôvodová správa k novému SSP , špecifickosť správneho súdnictva spočíva v tom, že prieskumná činnosť správneho súdu je závislá od konania, resp. nekonania orgánu verejnej správy, nakoľko správny súd preskúmava v konaní zákonnosť vydaného rozhodnutia a postupu konajúceho orgánu verejnej správy alebo skúma dôvody jeho nečinnosti, resp. či jeho zásah je takej intenzity, že ho možno označiť za nezákonný.

V nadväznosti na túto špecifickosť zákonodarca určil cieľ novej právnej úpravy konania v správnom súdnictve, ktorým je vytvorenie procesnoprávnych inštitútov, ktoré sa blížia k ideálu rýchlej a spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov konania a vytvorenie priestoru pre kvalitné súdne rozhodnutia.

3 DOPAD NA ZÁKON O SLOBODE INFORMÁCIÍ

Nový SSP sa dotkne aj zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) . Súdna ochrana podľa § 19 ods.
4 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorého rozhodnutie o odmietnutí žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní, sa bude realizovať podľa nového SSP.

3.1 Žaloba
Podľa § 6 ods.2 písm. a/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách podaných proti rozhodnutiam povinných osôb o odmietnutí sprístupniť žiadané informácie. Na konanie a rozhodovanie sú vecne príslušné krajské súdy, ak SSP neustanovuje inak (§ 10 SSP). Miestna príslušnosť je upravená v § 13 SSP, a to nasledovne:
– miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo orgán verejnej správy, ktorý rozhodol v prvom stupni, ak SSP neustanovuje inak,
– ak nemožno určiť miestnu príslušnosť podľa vyššie uvedeného, je miestne príslušným krajský súd, v ktorého obvode má sídlo žalovaný orgán verejnej správy.

Najvyšší súd ako vecne príslušný rozhoduje o kasačných sťažnostiach (§ 11 SSP), teda o opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu (rozsudku, uzneseniu) krajského súdu (§ 439 ods. 1 SSP).
Konanie začína doručením žaloby správnemu súdu (§ 182 SSP), ktorá musí obsahovať zákonom predpísané náležitosti. Začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci toho istého žalobcu prebiehalo na správnom súde iné konanie (§ 31 SSP). Lehotu na podanie správnej žaloby upravuje § 181 SSP a platí, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V prípade sprístupňovania informácií je žalovaným povinná osoba podľa § 2 zákona o slobode informácií (§ 180 SSP). Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba (žiadateľ podľa zákona o slobode informácií). Ak fyzická osoba nemá spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom, koná za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník (§ 36 SSP). Prokurátor môže tiež podať správnu žalobu, ak povinná osoba nevyhovela jeho protestu. Žalobnú legitimáciu upravuje § 178 SSP.

Vo veci samej rozhoduje správny súd rozsudkom. SSP tiež ustanovuje, kedy správny súd rozhoduje vo veci samej uznesením (§ 133 ods. 1 SSP). Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak SSP neustanovuje inak (§ 133 ods. 2 SSP). Správny súd:
– uznesením odmietne žalobu z obligatórnych dôvodov upravených v § 98 ods. 1 SSP,
– konanie uznesením zastaví z obligatórnych dôvodov upravených v § 99 SSP,
– konanie povinne uznesením preruší z obligatórnych dôvodov upravených v § 100 ods. 1 SSP,
– konanie môže uznesením prerušiť z fakultatívnych dôvodov upravených v § 100 ods. 2 SSP,
– rozsudkom žalobu zamietne, ak nie je dôvodná (§ 190 SSP),
– rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie a vráti vec na ďalšie konanie (§ 191 SSP).
Podľa § 147 ods. 1 SSP správny súd rozhoduje uznesením, ak:
– nerozhoduje vo veci samej,
– tak ustanovuje SSP.

V uvedenom ustanovení je zakotvené rozhodovanie uznesením v prípadoch, ak správny súd nerozhoduje vo veci samej a zároveň priamo poukazuje na osobitnú právnu úpravu, kedy správny súd rozhoduje uznesením. V § 147 ods. 2 SSP je zakotvená analógia k ustanoveniam o rozsudku s tým, že podpisovanie uznesení všetkými členmi senátu bude prichádzať do úvahy, iba ak správny súd rozhoduje uznesením vo veci samej.

Doručený rozsudok je právoplatný, ak nie je ďalej ustanovené inak (§ 145 ods. 1 SSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na splnenie povinnosti, ktorú správny súd vo výroku určil, inak jeho právoplatnosťou (§ 146 ods. 2 SSP).

Ak proti uzneseniu nie je prípustná stážnosť, je právoplatné doručením (§ 151 ods. 2 SSP). Sťažnosť je prípustná proti uzneseniu správneho súdu vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť a pritom ju zákon nevylučuje z dôvodu, že smeruje len proti dôvodom uznesenia (§ 152 SSP). Sťažnosť bude prípustná len proti uzneseniam, ktoré sa doručujú v zmysle § 148 ods. 2 SSP, napr. proti uzneseniu o výške náhrady trov konania, ktoré vydá súdny úradník z poverenia sudcu alebo na základe zákonného zmocnenia. Sťažnosť teda nebude prípustná proti všetkým uzneseniam správneho súdu.
Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej v SSP ustanovené inak.(§ 134 ods. 1 SSP). Ide o normatívne vyjadrenie zásady „iudex ne eat ultra petita partium“ („sudca nech nejde nad návrhy strán“). Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby len v prípadoch taxatívne upravených výnimiek v § 134 ods. 2 SSP.

Správny súd však nie je viazaný skutkovým stavom zisteným povinnou osobou a môže sám vykonať dokazovanie (§ 120 SSP). Účastníci konania sú preto povinní označiť v žalobe a vo vyjadrení k nej dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Správny súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Správny súd môže vykonať aj iné dôkazy, ako sú navrhované, ak to považuje za potrebné na rozhodnutie vo veci (§ 121 SSP).

Podanie správnej žaloby má automaticky odkladný účinok, len ak to výslovne ustanoví SSP alebo osobitný predpis (§ 184 SSP). V prípade sprístupňovania informácií žaloba nemá automaticky odkladný účinok. Avšak správny súd môže uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok. Môže tak urobiť, ale len na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného a len z dôvodov uvedených v § 185 písm. a/ a b/ SSP. Žalobca môže takýto návrh podať súčasne so správnou žalobou (môže byť jej súčasťou) alebo i následne.
Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, sú povinné osoby v ďalšom konaní viazané. Ak povinné osoby v ďalšom konaní nepostupovali v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil ich rozhodnutie z tých istých dôvodov, môže im správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť pokutu (§ 191 ods. 6 SSP).

3.2 Kasačná sťažnosť
Sťažnosť má povahu mimoriadneho opravného prostriedku. Rozhoduje o nej senát najvyššieho súdu (§ 438 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak SSP neustanovuje inak (§ 439 ods. 1 SSP). Neprípustnosť kasačnej sťažnosti je zákonom vymedzená taxatívne v § 439 ods. 2 a 3 SSP.
Kasačnú sťažnosť možno podať aj vtedy, ak rozhodnutie krajského súdu nasleduje potom, ako kasačný súd jeho pôvodné rozhodnutie zrušil. Dôvodom na podanie kasačnej sťažnosti v tomto prípade môže byť aj námietka, že sa krajský súd neriadil záväzným právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu.

Kasačnú sťažnosť možno podať len v zákonnej lehote (§ 443 SSP), a to na krajský súd s tým, že lehota sa považuje za zachovanú aj vtedy, keď bola táto sťažnosť podaná priamo na kasačnom súde (§ 444 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Náležitosti sťažnosti upravuje § 445 ods. 1 SSP, pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Podľa § 442 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť môže … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Antónia Ambrózyová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2016.pdf

Dňa 1. novembra 2015 vstúpila do účinnosti novela zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá zaviedla povinnosť subjektov zúčastňujúcich sa na verejnom obstarávaní zapísať do novo zriadeného registra fyzické osoby, ktoré sa podľa definície považujú za konečného užívateľa výhod (ďalej ako „KUV“). Túto novelu s malými úpravami prevzal aj nový zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o VO“), ktorý vstúpil do účinnosti dňa 18. apríla 2016. V tomto článku sa zameriame primárne na definíciu KUV a na spôsob určovania KUV podľa príslušných ustanovení zákona o VO. Okrajovo sa dotkneme aj európskej právnej úpravy KUV, ktorá bola východiskom pre legislatívnu tvorbu inštitútu KUV v slovenskom právnom poriadku. Vzhľadom na nedávne schválenie tzv. „protischránkového zákona“ poukážeme tiež na základné zmeny, ktoré by mali v tejto oblasti nastať od februára 2017.

Článok je štruktúrovaný do troch častí: (i.) pozadie zavedenia registra KUV vo verejnom obstarávaní, (ii.) prehľad vnútroštátnej a európskej právnej úpravy KUV vrátane definície KUV v zákone o VO a (iii.) postup pri zisťovaní KUV a ich zápise do registra KUV založený na trojstupňovom kaskádovitom systéme. 

1. Pozadie zavedenia registra KUV 

V rámci verejného obstarávania existuje dlhodobá snaha zvýšiť transparentnosť vo vzťahu k uchádzačom zúčastňujúcim sa na verejnom obstarávaní. Po početných kauzách, vyskytujúcich sa často aj pri obstarávaní veľkých štátnych zákaziek, je možné konštatovať, že problém schránkových firiem je nerozlučne spätý aj s oblasťou verejného obstarávania. V posledných rokoch sa táto otázka postupne našla svoju cestu z kruhov odbornej verejnosti aj do politických kruhov, čo možno hodnotiť pozitívne, pretože iba politici majú skutočnú možnosť preniesť túto snahu do reality. Vzhľadom na to, že finančné prostriedky, za ktoré sa tovary a služby postupmi verejného obstarávania obstarávajú, sú verejnej povahy, aj odkrytie konkrétnych osôb, ktorým tieto prostriedky plynú, je verejným celospoločenským záujmom.[1] Údaje o takýchto osobách by preto nemali byť tajné, práve naopak, mali by byť verejnosti známe a dostupné. Identifikácia skutočných osôb za schránkovými firmami by mohla taktiež prispieť k zníženiu počtu zákaziek, ktoré skončia v rukách politikov, rodinných príslušníkov, osôb z kriminálneho prostredia alebo osôb s konfliktom záujmov. 

Pojmom schránková firma možno označiť spoločnosť, ktorá má svoje sídlo najčastejšie v tzv. daňovom raji, nevykonáva podnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej má sídlo, okrem „profesionálneho a nájomného“ štatutára nemá bežných zamestnancov, nedisponuje technickým ani organizačným vybavením a vo verejne prístupnej evidencii sa nemožno dopátrať jej skutočného ekonomického vlastníka. Ide teda v podstate iba o „poštovú schránku“.

Skutočným ekonomickým vlastníkom sa rozumie taká fyzická osoba, ktorá skutočne profituje z podnikania resp. činnosti buď samotnej schránkovej firmy, alebo z podnikania/činnosti iných firiem, ktoré schránková firma ovláda, prípadne v nich iným spôsobom vykonáva rozhodujúci vplyv. V slovenskom právnom poriadku pojem skutočný ekonomický vlastník nahradil pojem KUV.

Existujúci problém schránkových firiem, ako aj s nimi súvisiacich daňových podvodov, prania špinavých peňazí, či financovania terorizmu bol identifikovaný aj na úrovni Európskej únie (ďalej ako „EÚ“) pri prijímaní smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 648/2012 a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES a smernica Komisie 2006/70/ES z 20. mája 2015 (ďalej ako „Smernica“). Smernica okrem iných povinností kladie členským štátom EÚ povinnosť zaviesť register s evidenciou KUV, pričom takéto registre sa majú vzťahovať na čo najväčší počet subjektov zaregistrovaných alebo zriadených na území členských štátov EÚ. Napriek tomu, že obmedzením povinnosti zapisovať svojich KUV do registra len na účastníkov vo verejnom obstarávaní si slovenský zákonodarca nateraz nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo Smernice, je nepochybné, že základom slovenskej právnej úpravy KUV je európska legislatíva proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. K splneniu tejto povinnosti nedošlo ani prijatím „protischránkového“ zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora (ďalej ako „Zákon o RPVS“), ktorý vo svojej dôvodovej správe explicitne uvádza, že predkladaný návrh zákona nepredstavuje transpozíciu Smernice. Zákon o RPVS do praxe zavádza nový register partnerov verejného sektora (ďalej ako „PVS“), ktorý od februára 2017 nahradí aj register KUV. KUV tak bude od tohto dátumu registrovaný v registri PVS, ktorý bude viesť Okresný súd Žilina. Z dôvodu vysokého stupňa harmonizácie tejto oblasti práva EÚ je však v prípade aplikačných problémov týkajúcich sa registra KUV ako aj registra PVS potrebné prihliadnuť na interpretáciu príslušných ustanovení Smernice. 

Výkladové stanoviská Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej ako „ÚVO“), ktorými sa bližšie zaoberáme v tretej časti tohto článku, v zmysle európskej legislatívy zdôrazňujú, že cieľom registra KUV je zhromaždiť údaje o fyzických osobách, ktoré sa fakticky, t. j. reálne podieľajú na podnikaní, riadení alebo kontrole zapisovaných subjektov.[2] V praxi preto nie je vylúčené, že osoby zapísané v registri KUV nebudú totožné s tými, ktoré má zapisovaný subjekt uvedené v iných verejných registroch (napr. obchodný register, atď.). 

2. Európska a vnútroštátna právna úprava KUV 

Právna úprava KUV vrátane ustanovení o registri KUV je obsiahnutá v zákone o VO. Ako sme uviedli vyššie, zákonodarca sa do veľkej miery pri formulácii ustanovení o KUV inšpiroval znením čl. 3 ods. 6 Smernice, ktorá za KUV považuje akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá skutočne ovláda alebo vykonáva kontrolu nad určitým subjektom. Takýmto subjektom môže byť podľa Smernice buď (i.) podnikateľský subjekt, (ii.) trust (správa cudzieho majetku), alebo (iii.) nadácia resp. právna štruktúra podobná trustu. 

Slovenský zákonodarca však nebol dôsledný. Smernica obsahuje tak všeobecnú definíciu KUV ako aj príkladný výpočet konkrétnych situácií, kedy ide o ovládanie resp. kontrolu subjektu fyzickou osobou. Slovenská definícia KUV je koncipovaná výlučne ako taxatívny výpočet prípadov, kedy ide o ovládanie resp. kontrolu subjektu fyzickou osobou. 

Jedným z kľúčových pojmov pri určení KUV v podnikateľských subjektoch, na ktoré sa v našej analýze zameriame, je tzv. rozhodujúci vplyv KUV. Smernica tento pojem definuje ako vyše 25 % podiel na akciách, hlasovacích právach alebo majetkovej účasti, prostredníctvom ktorého KUV fakticky ovláda podnikateľský subjekt alebo nad ním vykonáva kontrolu. Pri podiele na akciách resp. obchodnom podiele rozlišuje Smernica medzi priamym a nepriamym vlastníctvom. Priame vlastníctvo spočíva v priamej držbe viac ako 25 % akcií alebo podielu na základnom imaní v podnikateľskom subjekte. Nepriame vlastníctvo je, naopak, založené na sprostredkovanej držbe viac ako 25 % akcií v podnikateľskom subjekte, či už prostredníctvom jedného alebo viacerých podnikateľských subjektov kontrolovaných KUV alebo konajúcich v zhode. Uvedenú úpravu s malými zmenami kopíruje aj zákon o VO. 

Ustanovenia § 11 zákona o VO, ktoré zakotvujú definíciu KUV, podobne ako Smernica rozdeľujú KUV do troch kategórií – KUV v právnickej osobe, fyzickej osobe – podnikateľovi a v združení majetku. Jednotným znakom všetkých KUV je, že ním môžu byť výlučne fyzické osoby. V porovnaní so Smernicou stanovil slovenský zákonodarca o niečo prísnejšiu hranicu rozhodujúceho vplyvu, a to na 25 % (t. j. 25 % a viac).[3] Rovnako ako v Smernici aj podľa zákona o VO môže byť rozhodujúci vplyv KUV vo výške 25 % buď priamy alebo nepriamy. Osobitne sa postupuje v prípade spoločného postupu maximálne desiatich fyzických osôb, ktorých rozhodujúci vplyv sa na účely určenia KUV zrátava. Tejto problematike sa bližšie venujeme v tretej časti tohto článku. 

Definícia obsiahnutá v § 11 zákona o VO bude od februára 2017 s presunutá do nového § 6a zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o AML“). Prevažná časť tejto definície zostane aj po jej presune do Zákona o AML nezmenená, avšak oproti jej súčasnému zneniu je rozšírená o všeobecnú klauzulu, ktorá za KUV označuje „každú fyzickú osobu, ktorá skutočne ovláda alebo kontroluje právnickú osobu, fyzickú osobu – podnikateľa alebo združenie majetku, a každú fyzickú osobu, v prospech ktorej tieto subjekty vykonávajú svoju činnosť alebo obchod.“ Pre vylúčenie pochybností sa explicitne stanovilo, že výpočet KUV prenesený z § 11 zákona o VO do §6a Zákona o AML má iba demonštratívny charakter. 

3. Trojstupňový kaskádovitý systém pri zisťovaní a zápise KUV 

Po pozornom prečítaní si definície KUV, konkrétne § 11 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona o VO, zistíme, že postup pri zisťovaní a zápise osôb do registra KUV je založený na tzv. trojstupňovom kaskádovitom systéme. Znamená to, že ak nejde určiť KUV podľa § 11 ods. 1 zákona o VO, určí sa KUV podľa § 11 ods. 3 prvej vety, a ak nemožno určiť KUV ani týmto spôsobom, uplatní sa druhá veta § 11 ods. 3 zákona o VO. Zapisovaný subjekt teda nemôže zapísať KUV podľa § 11 ods. 1 a zároveň podľa § 11 ods. 3 zákona o VO, ale buď len podľa § 11 ods. 1, podľa § 11 ods. 3 prvej vety, alebo podľa § 11 ods. 3 druhej vety zákona o VO. V zmysle výkladového stanoviska ÚVO č. 1/2016 je však potrebné do registra KUV uviesť všetky dôvody zápisu konkrétneho KUV do registra. Jedna fyzická osoba tak môže byť do registra KUV súčasne zapísaná napr. na základe § 11 ods. 1 písm. a) bodu 1 a § 11 ods. 1 písm. a) bodu 3. Rovnako nie je vylúčené, aby mal zapisovaný subjekt v registri KUV uvedených viacero osôb, každého na základe iného zákonného dôvodu.[4] Z dôvodu rozsahového obmedzenia tohto článku sa v našej nasledujúcej analýze sústredíme len na KUV v právnických osobách a fyzických osobách – podnikateľoch, teda vynecháme KUV v združeniach majetku.

Účinnosťou Zákona o RPVS, t. j. od februára 2017, dôjde pri identifikácii a zápise KUV k nahradeniu trojstupňového kaskádovitého systému dvojstupňovým kaskádovitým systémom, keďže určenie KUV podľa § 11 ods. 3 prvej vety zákona o VO z definície KUV vypadne. V praxi to znamená, že do registra PVS sa na rozdiel od registra KUV nebudú zapisovať všetci členovia štatutárneho orgánu právnickej osoby alebo osôb, ktoré spĺňajú kritériá súčasného § 11 ods. 1 zákona o VO, teda tej právnickej osoby alebo osôb, ktoré sa na podnikaní, riadení alebo kontrole zapisovaného subjektu zúčastňujú obdobným spôsobom ako KUV – fyzické osoby. 

3.1 KUV podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona o VO 

Zapisovaný subjekt je v zmysle trojstupňového kaskádovitého systému povinný identifikovať a zapísať svojho KUV prednostne podľa § 11 ods. 1 písm. a) ak ide o právnickú osobu, a podľa písm. b) ak ide o fyzickú osobu – podnikateľa. 

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o VO sa za KUV považuje fyzická osoba, ktorá má priamy alebo nepriamy podiel alebo ich súčet najmenej 25 % na základnom imaní alebo na hlasovacích právach v právnickej osobe, vrátane akcií na doručiteľa. V prípade priameho podielu môže ísť napr. o fyzickú osobu, ktorá vlastní 80 %-ný obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným (ďalej ako „s. r. o.“). 

Čo sa týka výpočtu nepriameho podielu, vysvetlíme ho na praktickom príklade. Fyzická osoba je jediným spoločníkom právnickej osoby, ktorá je ako akcionár vlastníkom 70 % akcií na zapisovanom subjekte – akciovej spoločnosti. Nepriamy podiel fyzickej osoby na zapisovanom subjekte sa vypočíta nasledovným spôsobom: (100/100) x (70/100) = 0,7 x 100 = 70 %. Fyzická osoba sa teda ako subjekt vykonávajúci rozhodujúci vplyv zapíše do registra KUV akciovej spoločnosti. 

V praxi môžu nastať aj prípady, kedy jedna fyzická osoba vlastní priamo alebo nepriamo viacero podielov v zapisovanom subjekte. V takom prípade sa tieto podiely zrátavajú.[5] Napr. fyzická osoba je spoločníkom v dvoch s. r. o., v ktorých má podiel na základnom imaní vo výške 30 % a 70 %. Obe tieto právnické osoby sú spoločníkom v zapisovanej osobe – s. r. o. a to s podielmi vo výške 80 % a 20 %. Nepriamy podiel fyzickej osoby na zapisovanom subjekte vypočítame nasledovne: [(30/100) × (80/100)] + [(70/100) × (20/100)] = 0,24 + 0,14 = 0,28 × 100 = 28 %. Fyzická osoba sa tak zapíše do registra KUV ako vlastník nepriameho podielu na zapisovanej subjekte vo výške 28 %. 

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) bodu 2 zákona o VO sa za KUV právnickej osoby považuje fyzická osoba, ktorá má právo vymenovať, inak ustanoviť alebo odvolať štatutárny orgán, väčšinu členov štatutárneho orgánu, väčšinu členov dozornej rady alebo iný riadiaci orgán, dozorný orgán alebo kontrolný orgán právnickej osoby. Takéto právo môže osobe prislúchať buď na základe spoločenskej zmluvy resp. iných formálnych alebo neformálnych dohôd. 

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) bodu 3 zákona o VO sa za KUV považuje aj fyzická osoba ovládajúca zapisovanú právnickú osobu spôsobom odlišným od tých, ktoré sa uvádzajú v prvých dvoch bodoch § 11 ods. 1 písm. a). V praxi môže ísť napr. o právo vykonávať väčšinu hlasovacích práv v zapisovanej právnickej osobe na základe dohody s jej akcionárom, resp. spoločníkom a pod. 

Dôvod zápisu KUV do registra pri právnickej osobe podľa § 11 ods. 1 písm. a) bodu 4 je totožný s dôvodom zápisu KUV pri fyzickej osobe – podnikateľovi podľa § 11 ods. 1 písm. b). Ide o prípady, kedy má fyzická osoba právo na hospodársky prospech z podnikania alebo inej činnosti zapisovaného subjektu vo výške najmenej 25 %. Ak je zapisovaným subjektom právnická osoba, tento hospodársky prospech musí spočívať na skutočnostiach odlišných od skutočností uvedených v predchádzajúcich bodoch § 11 ods. 1 písm. a) (nepôjde napr. o fyzickú osobu, ktorá má právo na hospodársky prospech vo výške 25 % a viac na základe vlastníctva akcií v zapisovanom subjekte). Pod hospodárskym prospechom na podnikaní alebo inej činnosti sa podľa ÚVO rozumie „právo na plnenie vo forme časti z obratu (z podnikania alebo inej podobnej činnosti) právnickej alebo fyzickej osoby (podnikateľa), a to najmenej vo výške 25 %.“[6] Napriek absencii jej explicitného vyjadrenia v zákone o VO stanovuje ÚVO pri určení KUV podľa tohto bodu ďalšiu podmienku, a to, že uvedené plnenie fyzická osoba získala bez primeraného protiplnenia, t. j. nezískala ho resp. by ho nemohla získať za trhových podmienok. ÚVO zároveň vysvetľuje, že „o primerané protiplnenie nejde najmä v prípade, ak je medzi prijatým plnením a hodnotou protiplnenia zjavný ekonomický nepomer.“[7] Nie je vylúčené, aby takéto plnenie KUV nadobudol aj v budúcnosti, napr. na základe dlhopisu alebo poskytnutia fiktívnej služby (napr. fiktívneho poradenstva). V prípade fyzickej osoby – podnikateľa môže byť KUV aj rodinný príslušník zapisovanej osoby, ak mu neopodstatnene prislúcha hospodársky prospech z podnikania resp. činnosti tejto osoby.

V tejto súvislosti považujeme za vhodné zamyslieť sa nad zákonným inštitútom bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), konkrétne či sa manžel fyzickej osoby – podnikateľa … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Andrej Leontiev LL.M.
Mgr. Marek Anderie

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/50?web/sk/cms/closeBanner=1

Abstrakt

Cieľom odborného článku je poukázať na opodstatnenosť uplatňovania zásady zákaz reformatio in peius v správnom konaní vedenom príslušným útvarom Policajného zboru a inými správnymi orgánmi s osobitným akcentom na rozkazné konanie.

Abstrakt EN: The scientific article discusses the principle of the prohibition of reformatio in peius in administrative proceedings conducted by public administration bodies including, considering selected fields of state administration, also the departments of the Police Force. The author points out that the application of the principle of the prohibition of reformatio in peius is well- founded in all administrative proceedings, especially in judicial order proceedings, which constitute a shortened form of proceedings and in which the rights of the involved parties are restricted.

Úvod do problematiky 

Správne konanie je spravidla jednostranný proces, vktorom správny orgán autoritatívne rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Správny orgán nemá právo, ale povinnosť po splnení zákonných podmienok rozhodovať v oblasti verejnej správy. Konať a rozhodovať musí v súlade s platnými právnymi predpismi. Vychádzame z Ústavy SR, čl. 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, vjej medziach avrozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Aj napriek tomu, že správnym orgánom môže byť aj fyzická osoba, ktorá nemá postavenie štátneho orgánu, v správnom konaní, keď jej zákon priznáva postavenie správneho orgánu, musí konať v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Policajný zbor nie je orgánom štátnej správy, ale na vybraných úsekoch štátnej správy koná a rozhoduje ako orgán štátnej správy. Vtedy má postavenie vykonávateľa verejnej správy. 

Jedným zo subsystémov správneho konania je priestupkové konanie. Základným prameňom priestupkového práva je zákon Slovenskej národnej rady č. 392/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), ktorý vo vzťahu k osobitným právnym predpisom upravujúcim skutkové podstaty priestupkov pôsobí subsidiárne, ako zákon lex generalis. Napriek tomu, že priestupkový zákon sa javí ako ucelená kodifikácia priestupkového konania, to tak nie je. To, čo nie je upravené v priestupkovom zákone, je upravené subsidiárne v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). 

V priestupkovom konaní príslušné orgány konajú a rozhodujú o priestupkoch ako najčastejšom druhu správneho deliktu. Na druhej strane priestupkového konania býva fyzická osoba, ktorá disponuje nielen rozsiahlymi právami, ale aj povinnosťami. V prvom rade má právo na spravodlivý proces, ktoré jej vyplýva aj z nadnárodného práva a následne aj z Ústavy SR.(1) Pre účinnejšiu ochranu práv účastníka konania jej môže zákon priznať osobitné garancie. Takáto garancia môže spočívať aj v zásade zákaz reformatio in peius. 

Zákaz reformatio in peius v správnom trestaní 

Základné zásady každého odvetvia práva vychádzajú zhodnotového systému právnych a demokratických štátov. Sú upravené v najvýznamnejších medzinárodných dokumentoch politickej a právnej povahy, pričom niektoré z nich sú povýšené až do ústavnej roviny. Keď uvažujeme o zásade zákaz reformatio in peius, ktorá je predmetom článku, tá patrí prioritne do oblasti trestného práva. Konkrétne je jednou z elementárnych zásad trestného práva procesného a podobne ako ostatné zásady trestného práva je prejavom právno-politického a právno-filozofického prístupu k trestnému právu, ktoré určujú šírku a koncepciu trestnoprávnej ochrany spoločenských vzťahov a trestnej politiky.(2) V európskej právnej kultúre má táto zásada hlboké korene siahajúce do obdobia antiky. Jej podstata spočíva v zákaze zmeny postavenia obžalovaného k horšiemu, ak bol opravný prostriedok podaný len zo strany obžalovaného, alebo ak ho podala iná oprávnená osoba v jeho prospech. Predpokladom uplatnenia tohto princípu je teda skutočnosť, že „opravné konanie prebieha na základe opravného prostriedku, ktorý bol podaný výlučne v jeho prospech.“(3) Len čo je okrem opravného prostriedku podaného v prospech obžalovaného podaný ďalší opravný prostriedok v jej neprospech, zásada zákaz reformatio in peius sa neuplatní. 

Zásadu zákaz reformatio in peius je potrebné chápať ako garanciu slobody odvolacieho práva a práva na obhajobu. V dôsledku súčasnej tendencie rozvoja a posilňovania ochrany základných práv a slobôd osôb v európskom správnom priestore sa čoraz častejšie stretávame s aplikáciou predmetnej zásady aj v režime správneho trestania, teda takého druhu správneho konania, ktoré má na starosti ochranu administratívnych právnych vzťahov, ktoré boli porušené protiprávnym konaním subjektov správneho práva, predovšetkým adresátov verejnej správy. Existencia inštitútu správneho trestania je teda prejavom mocenského charakteru štátu, ale je potrebné akcentovať, že táto právomoc verejnej správy má svoje limity, keďže má slúžiť prioritne na to, aby mohla lepšie a účinnejšie vykonávať správu vecí verejných. 

Ústrednou kategóriou správneho trestania je správny delikt, t. j. „protiprávne konanie subjektu verejnej správy, ktorého znaky sú uvedené v norme správneho práva, späté s hrozbou uloženia administratívnej sankcie alebo trestu.“(4) Právna úprava konania o správnych deliktoch je upravená vo viacerých právnych predpisoch. Jediným z právnych predpisov predstavujúcim aspoň čiastkovú kodifikáciu problematiky procesného postupu správnych orgánov pri vyvodzovaní zodpovednosti za spáchané správne delikty je zákon o priestupkoch. Tento predpis však upravuje len konanie o jedinom druhu správneho deliktu – priestupku. Na konanie o iných správnych deliktoch sa vzťahujú vždy osobitné právne predpisy, samozrejme so subsidiárnym použitím Správneho poriadku, ak osobitný predpis jeho použitie priamo nevylučuje. Osobitné zákony vymedzujú spravidla len skutkové podstaty správnych deliktov a sankcie, ktoré možno uložiť za ich spáchanie. Otázku postupu konania o správnom delikte riešia buď len sporadicky, alebo vôbec. 

Na zodpovedanie otázky, či a v akom rozsahu sa zásada zákaz reformatio in peius uplatní v oblasti všeobecného správneho konania, priestupkového konania a iných druhoch konania o správnych deliktoch, je potrebné v prvom rade analyzovať právny predpis upravujúci správne konanie v príslušnej oblasti verejnej správy, ako aj predmet a účel daného správneho konania. 

Všeobecná úprava správneho konania je zakotvená v Správnom poriadku. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku je odvolací orgán povinný preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, čo znamená, že preskúmava jednak zákonnosť postupu orgánu oprávneného rozhodnúť v prvom stupni, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia. Odvolací orgán posudzuje rozhodnutie z právnej, ale aj skutkovej stránky, pričom odvolací orgán nie je viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil prvostupňový orgán, a mal by brať do úvahy aj skutočnosti, ktoré tomuto orgánu neboli známe. Aj v odvolacom konaní účastník konania disponuje právom navrhovať dôkazy a uvádzať nové skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Odvolací orgán má zase právo vykonať nové dôkazy, príp. aj zopakovať už vykonané dôkazy.(5)

Pretože v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku ani iných ustanovení nie je explicitne zakotvená zásada zákaz zmeny k horšiemu, odvolací orgán má teoreticky možnosť zmeniť rozhodnutie aj v neprospech účastníka konania. Odvolací orgán preto v odvolacom konaní postupuje samostatne anezávisle od zistení ahodnotení prvostupňového orgánu. Nemožno však opomenúť, že odvolací orgán by nemal nahrádzať prvostupňové konanie, preto vykonáva spravidla také dôkazy, o ktorých sa nevedelo v prvom stupni, alebo sa nemohli vykonať. V žiadnom prípade odvolací orgán v odvolacom konaní nemôže rozhodovať o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania v prvom stupni. V takom prípade by išlo o nezákonné nové rozhodnutie v inej veci. 

Iná situácia však nastáva v prípade priestupkového konania a rozsiahle polemiky sa vedú ohľadne uplatňovania zásady zákaz reformatio in peius v rámci iných druhov správneho trestania, kde nie je daná pôsobnosť zákona o priestupkoch. 

Na rozdiel od všeobecného správneho konania je v odvolacom konaní o priestupku garantované uplatňovanie zásady zákaz reformatio in peius, i keď s určitými obmedzeniami. Zákon o priestupkoch v § 82 uvádza, že „v odvolacom konaní správny orgán nemôže zmeniť uloženú sankciu v neprospech obvineného z priestupku, ak nezistí nové podstatné skutkové okolnosti“. Zákon o priestupkoch taxatívne vymedzuje zásadu zákaz reformatio in peius, t. j. zákaz zmeny k horšiemu. Na to, aby sme mohli túto zásadu aplikovať, musí ísť jednak o priestupkové konanie – odvolacie konanie, musí ísť výlučne o obvineného z priestupku (t. j. nie iného účastníka priestupkového konania) a musí sa to výslovne týkať iba uloženej sankcie za priestupok a nesmie sa rozhodnúť v neprospech obvineného bez zistenia nových skutočností, pričom novozistené skutkové okolnosti musia mať podstatný význam pre rozhodnutie orgánu prerokúvajúceho priestupok. Zákaz reformatio in peius sa teda vzťahuje na opatrenia sankčnej povahy. Vyplýva to aj z rozsudku NS SR, sp. zn. 1 Sžo 147/2007, v ktorom sa uvádza, že „zásada zákazu reformatio in peius sa vzťahuje len na výrok o uloženej sankcii.“ Preto odvolací orgán môže rozhodnúť napr. o náhrade škody, o trovách konania, ale aj o zhabaní veci, pretože zhabanie veci je ochranným opatrením.(6) „Za sankciu, ktorá je zmenená v neprospech obvineného z priestupku, treba považovať takú sankciu, ktorá v čase jej uloženia zhoršuje postavenie obvineného z priestupku v porovnaní so sankciou uloženou rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa.“(7) Okrem zhabania veci priestupkový zákon pozná aj ďalší druh ochranného opatrenia, a to obmedzujúce opatrenie, spočívajúce v zákaze navštevovať určené verejne prístupné miesta a miestnosti, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje alebo konajú verejné športové alebo kultúrne podujatia.(8) Obmedzujúce opatrenia nie sú sankciami, ale opatreniami sankčnej povahy, preto by ho odvolací orgán v súlade so zásadou zákaz reformatio in peius nemal v odvolacom konaní ani ukladať, ani predlžovať jeho dĺžku trvania. 

Priestupkové právo pozná aj skrátené formy prerokovania priestupku, ktoré sú charakteristické tým, že rozsah procesných práv obvineného je v ňom užší než v bežnom, neskrátenom konaní o priestupku alebo o správnom delikte. V zákonoch sú označované ako blokové arozkazné konanie. Môžu sa uplatniť len prípadoch, keď to zákon pripúšťa. V skrátených formách konania obvinený nedisponuje všetkými právami v takom rozsahu ako v prípade normálneho, t. j. nezrýchleného konania. Napríklad právo obvineného na obhajobu sa nemôže uplatniť z dôvodu, že na to nie je priestor, t. j. nie je ustanovené ústne pojednávanie, na ktorom by mohol toto právo využiť. Obvinený je však chránený tým, že s takýmto konaním musí súhlasiť, teda pokiaľ ide o blokové konanie. Zákon o priestupkoch umožňuje prerokovať priestupok v blokovom konaní, len ak sú splnené zákonom taxatívne stanovené kritériá. Musí ísť o priestupok, ktorý bol spoľahlivo zistený a obvinený je ochotný pokutu zaplatiť. Ak sú splnené tieto dve kritérií a nejde o výnimky, ktoré upravuje zákon opriestupkoch, môže byť priestupok prerokovaný vblokovom konaní. Pokiaľ bola vec vybavená vblokovom konaní, priestupca už nemá právo na preskúmanie rozhodnutia prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov ani mimoriadnych opravných prostriedkov. 

De iure však možno využiť právo podať podnet na prokuratúru. Žaloba na súd je vylúčená tým, že priestupca nevyužil opravné prostriedky, ktoré mu priznáva zákon. Tým, že priestupca súhlasí s blokovým prerokovaním priestupku, zároveň sa vzdáva práva podať odvolanie.(9) V blokovom konaní môžu útvary Policajného zboru prerokúvať priestupky na úseku ochrany pred alkoholizmom a inými toxikomániami, iné priestupky proti poriadku v správe, priestupky proti verejnému poriadku, priestupky extrémizmu, priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, priestupky proti majetku a ďalšie, o ktorých to ustanoví zákon. Rozkazné konanie sa môže uskutočniť len vprípade, ak je nepochybné, že obvinený z priestupku sa priestupku dopustil a ak vec nebola vybavená v blokovom konaní. V tomto konaní nie je potrebný súhlas obvineného, ale na rozdiel od blokového konania priestupca má právo podať odpor v lehote do 15 dní od doručenia rozkazu o uložení pokuty. Odpor má právne účinky zrušenia rozkazu a pokračovania v priestupkovom konaní. V oboch prípadoch sa uplatňuje zásada zákaz reformatio in peuis, t. j. zákaz zmeny k horšiemu. V rámci odvolacieho konania útvar Policajného zboru nemôže uložiť vyššiu sankciu a ani iný druh sankcie ako v prvostupňovom konaní. Výnimkou je pokarhanie. 

Vrámci priestupkového konania, predovšetkým vkonaní sústnym prerokovaním priestupku, môžeme jednoznačne tvrdiť, že zásada zákaz reformatio in peius je zásadou, ktorá sa po splnení zákonných podmienok musí uplatniť bez výnimiek, teda v takom rozsahu, ako ju upravuje zákon o priestupkoch v platnom a účinnom znení. 

Útvary Policajného zboru sú oprávnené objasňovať aprerokúvať vybrané druhy priestupkov jednak v zmysle zákona o priestupkoch, ale aj podľa iných právnych predpisov, ktoré upravujú skutkové podstaty priestupkov. V rámci policajnej správy pôjde o priestupky na úseku občianskych preukazov, vodičských preukazov, cestnej premávky, cestovných dokladov, na úseku poskytovania služieb súkromnej bezpečnosti a pod. Ide o širokú škálu právnych predpisov, ktoré upravujú vecnú príslušnosť útvarov Policajného zboru na prerokovanie priestupkov na vybranom úseku policajnej správy. 

Okrem toho do pôsobnosti Policajného zboru patrí rozhodovanie aj o iných správnych deliktoch, ktoré nie sú priestupkami a ktoré sú v osobitných právnych predpisoch označené ako správne delikty. Môže ísť jednak o správny delikt fyzickej osoby, ktorý má obdobné znaky ako priestupok, no útvar Policajného zboru nebude postupovať podľa priestupkového zákona, ale osobitného právneho predpisu, ktorý takýto správny delikt upravuje, a subsidiárne podľa Správneho poriadku, ak jeho použitie nevylučuje tento osobitný právny predpis. O správny delikt pôjde preto, že takýto skutok je uvedený ako správny delikt priamo v zákone. Často to býva jediným rozdielnym znakom medzi priestupkom a iným správnym deliktom fyzickej osoby postihovanej na zavinenie. Útvary Policajného zboru ďalej rozhodujú aj o správnych deliktoch, ktorých subjektom nemusí byť len fyzická osoba, ale môže ním byť aj právnická osoba, kde sa dokonca nevyžaduje ani subjektívne zavinenie, ale je zo zákona daná objektívna zodpovednosť. 

V rámci týchto tzv. iných druhov správnych deliktov, kde nie je daná pôsobnosť zákona o priestupkoch je situácia s uplatňovaním zásady zákaz reformatio in peius zložitejšia. Ako už bolo uvedené, na jednej strane je pre takéto konania spravidla daná pôsobnosť Správneho poriadku, ktorý uvedenú otázku vyslovene nerieši, ale z analýzy ustanovenia § 59 sme vyvodili záver, že správny orgán konajúci podľa ustanovení Správneho poriadku na túto zásadu zo zákona neprihliada. Na druhej strane však vystupujú požiadavky práva na spravodlivý proces zakotvené v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1 a ďalších rezolúciách a odporúčaniach Rady Európy. Ako uvádza Srebalová, dokumenty Rady Európy vyjadrujú všeobecne uznávanú úroveň ochrany ľudských práv a vyjadrujú, že koncepcia spravodlivého procesu sa má uplatňovať aj na konanie pred správnymi orgánmi, teda aj na správne trestanie, pritom je však potrebné dbať na to, aby bola zachovaná určitá miera ich zlučiteľnosti so správnym konaním a s jeho charakterom.(10)

Práve v konaní o správnych deliktoch býva aplikácia zásady zákaz reformatio in peius otázna, pretože niektoré osobitné zákony ju explicitne upravujú, kým iné ju, naopak, vylučujú. V danom kontexte možno spomenúť napríklad znenie zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o diaľničnej známke“). Správneho deliktu sa na tomto úseku dopustí prevádzkovateľ vozidla, ak neuhradí diaľničnú známku pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou. V tomto prípade je síce orgánom oprávneným na rozhodnutie osprávnom delikte okresný úrad, ale ide očasť policajnej správy. Na tomto príklade chcem poukázať na (priamo) zákonom vylúčenú povinnosť uplatňovať zásadu zákaz reformatio in peius v rozkaznom konaní. V § 10a ods. 7 zákona o diaľničnej známke sa uvádza, že „v konaní o správnom delikte podľa odseku 1 po zrušení rozkazu o uložení pokuty podľa § 13 ods. 5 nie je príslušný okresný úrad viazaný výškou pokuty uloženou v rozkaze o uložení pokuty.“ 

Na druhej strane pri podobnom právnom inštitúte, ktorým je výber mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií, sa podľa ustanovenia § 31 ods. 6 zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zásada zákaz reformatio in peius uplatňuje, pretože predmetný zákon v tomto smere hovorí, že „Prevádzkovateľovi vozidla obvinenému zo spáchania správneho deliktu podľa § 28 ods. 1 písm. a), b) alebo písm. e) nemožno v konaní o správnom delikte vedenom po zrušení rozkazu uložiť vyššiu pokutu, než bola uvedená v rozkaze.“ 

Obdobne sa zásada zákaz reformatio in peius použije aj v prípade, keď útvar Policajného zboru uskutočňuje rozkazné konanie voči držiteľovi motorového vozidla na úseku cestnej premávky v zmysle zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ide o objektívnu zodpovednosť, ktorej sa môže držiteľ vozidla zbaviť tým, že uvedie osobu, ktorá spôsobila správny delikt, za ktorý mu bola uložená pokuta v rozkaznom konaní, následne môže útvar Policajného zboru začať konanie o priestupku voči konkrétnemu páchateľovi. Osoba obvinená zo správneho deliktu môže obhajovať svoje práva podaním odporu proti rozkazu o uložení pokuty, ktorý mu musí byť doručený. Pokiaľ neuvedie osobu, ktorá je zodpovedná, alebo nepreukáže iné dôvody, pre ktoré skutok nemôže byť prerokovaný (napr. ak požíva výsady a imunity podľa medzinárodného práva), rozkaz márnym uplynutím lehoty na podanie odporu nadobúda právoplatnosť a stáva sa vykonateľným rozhodnutím. Ak by účastník konania podal odpor proti rozkazu o uložení pokuty, útvar Policajného zboru môže opätovne vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom konania. Pokiaľ však útvar Policajného zboru nezistí nové skutočnosti, pre ktoré by skutok nemohol byť prerokovaný, alebo ktoré by vyvinili páchateľa, v konaní o odpore nemôže uložiť vyššiu sankciu alebo iný druh sankcie ako v rozkaze o uložení pokuty. Tým postupuje v súlade so zásadou zákaz reformatio in peius. 

Je zrejmé, že uplatňovanie zásady zákaz reformatio in peius v konaní o správnych deliktoch je značne ambivalentné, a to obzvlášť v rozkaznom konaní. Vo všetkých predpisoch upravujúcich rozkazné konanie, či už v režime priestupkov, alebo iných správnych deliktov, je právnym následkom podania odporu pokračovanie vsprávnom konaní. Keďže ide o skrátenú formu konania, ako bolo uvedené, jeho účastník disponuje menším rozsahom procesných práv ako v klasickom správnom konaní spojenom s ústnym pojednávaním, nemá preto právo ustanovené v § 33 Správneho poriadku, podľa ktorého: 

„(1) Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. 

(2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ 

Z nášho pohľadu je samotný inštitút odporu a jeho právny následok kľúčovým pri posudzovaní možného uplatňovania zásady zákaz reformatio in peius v rozkaznom konaní. I keď sa odpor podobá riadnemu opravnému prostriedku, nemožno mu (podľa nášho názoru) pre jeho povahu priznať takéto právne zaradenie, ale je potrebné vnímať ho iba ako jednu z foriem procesnej ochrany v skrátenom prvostupňovom konaní. Po podaní odporu správny orgán pokračuje opäť len v prvostupňovom správnom konaní s tým, že účastník konania nadobúda všetky práva zakotvené vSprávnom poriadku, teda aj právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, právo navrhovať dôkazy a pod. V tomto prípade sa nepreskúmava rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorý rozkaz vydal, ergo nedochádza k naplneniu podstaty odvolacieho konania.(11) Odpor podaný účastníkom konania je teda krokom medzi skráteným konaním a štandardným správnym konaním. 

Z uvedeného vyplýva, že názory niektorých právnych teoretikov, ktorí argumentujú potrebou uplatňovania zásady zákaz reformatio in peius aj v rozkaznom konaní, najmä v konaniach o iných správnych deliktoch s odvolaním sa na garanciu slobody odvolacieho práva, považujeme za značne diskutabilné, pretože na základe uvedeného nemožno jednoznačne tvrdiť, že jej aplikácia nie je vždy a za každých okolností nevyhnutná alebo že by bola a priori výlučná. Z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 vyplýva právo na spravodlivý proces a z čl. 7 ods. 1 predmetného dohovoru právo, aby bol trest uložený na základe zákona. Tieto zásady síce platia pre trestné činy a konanie o trestných činoch, a pokiaľ sú splnené základné kritériá, majú sa aplikovať aj na správne trestanie. Medzi tieto kritériá patrí aj verejnoprávna povaha ustanovenia definujúceho trestný čin, t. j. verejnoprávnu povahu spĺňa aj správny delikt. Posudzuje sa charakter samotného činu, t. j. podstata porušenia zákonom chráneného záujmu, ktorý je porušený aj správnym deliktom. Musí ísť o všeobecný subjekt, čo v prípade správnych deliktov fyzických a právnických osôb splnené je. Ďalej sa má posudzovať povaha a závažnosť trestu, ktorý možno uložiť. V prípade správnych deliktov pôjde spravidla o tresty, resp. sankcie, ako je finančná pokuta, zákaz činnosti, pozastavenie oprávnenia, uloženie povinnosti niečo vykonať, zdržať sa konania a iné. Ak teda zákon tieto zásady priamo neustanovuje alebo ich nevylučuje, za splnenia predchádzajúcich kritérií majú byť dodržiavané. 

Záver 

Článok je venovaný zásade, ktorá je bezprostredne spojená s inštitútom preskúmania rozhodnutia, zásade zákaz reformatio in peius, a to v širších súvislostiach. Zistili sme, že zásada zákaz reformatio in peius sa v správnom konaní uplatňuje nesystematicky a živelne, bez jasných kontúr. Chýba jej reálna a čitateľná koncepcia, preto podporujeme snahu o vypracovanie a prijatie jednotného kódexu správneho trestania. Súčasný stav je daný značnou ambivalentnosť pri jej uplatňovaní. Vyplýva to zo skutočnosti, že zásada zákaz zmeny k horšiemu nepatrí medzi základné zásady platné pre správne trestanie vo veciach vedených podľa Správneho poriadku, ale napríklad v konaní o priestupkoch sa uplatňuje, pretože je expressis verbis zakotvená v zákone o priestupkoch, a tak isto sa uplatňuje aj v niektorých druhoch disciplinárneho konania. 

Aplikácia zásady zákaz reformatio in peius v správnom konaní má svoje miesto, ale je potrebné stanoviť jasné kritériá na uplatňovanie (resp. neuplatňovanie) tejto zásady. Uplatňovanie tejto zásady považujeme za najpolemickejšie najmä v rozkaznom konaní. 

Uvedomujeme si, že predmetné tvrdenie je svojím spôsobom nekonvenčné, ktoré novým spôsobom nazerá na uplatňovanie procesných práv účastníka konania v rozkaznom konaní. Netvrdíme, že tento názor bude ľahko prijatý odbornou verejnosťou, práve naopak, vyvolá určite mnoho diskusií, ale aj toto bol jeden zo zámerov spracovania predmetného príspevku. 

Literatúra 

HAŠANOVÁ, J., DUDOR, L. Základy správneho práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2014. ISBN 978-80-73805-15-9. 

IVOR, J. Trestné právo hmotné. 1: Všeobecná časť. 1. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2006. 530 s. ISBN 80-8078-084-6. 

IVOR, J. a kol. Trestné právo procesné. 1. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2006. 993 s. ISBN 80-8078-101-X. 

KOŠIČIAROVÁ, S. Správny poriadok. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2013. 355 s. ISBN9788089122851. 

KUKLIŠ, Ľ. Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2012. s. 327 – 336. ISBN 978-80-7160-339-9. 

POTÁSCH, P. a kol. Zákon o priestupkoch. Veľký komentár. EUROKÓDEX, s. r. o., 2016. 391 s. ISBN978-80-8155-061-4. 

SREBALOVÁ, M. a kol. Zákon o priestupkoch. Komentár. C. H. BECK, 2015. 484 s. ISBN978-80-89603-30-5. 

SREBALOVÁ, M. Limity aplikácie zásad správneho trestania v praxi. In Přestupky a řízení o nich z pohledu teorie a praxe. Sborník z mezinárodní vědecké konference. Praha: Policejní akademie ČR, 2014. s. 235 – 244. ISBN 978-80-7251-408-3. 

SREBALOVÁ, M. Správne právo v praxi správnych orgánov a súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov. In Aktuálne otázky správneho konania. Zborník príspevkov zo sekcie správne právo medzinárodnej vedeckej konferencie Právo ako zjednocovateľ Európy – veda a prax. Bratislava: VO PF UK, 2010. s. 162 – 166. ISBN 978-80-7160-268- 2. 

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov. 

Zákon č. 488/2013 Z. z. odiaľničnej známke aozmene niektorých zákonov vznení neskorších predpisov zákona č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 

Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 

mjr. JUDr. Petra Andorová, PhD. Katedra správneho práva
Akadémia Policajného zboru v Bratislave e-mail: petra.andorova@minv.sk 

Recenzent: mjr. JUDr. Ladislav Dudor, PhD. 

Poznámky

• 1) Právo na spravodlivý proces je upravený vDohovore oochrane ľudských práv azákladných slobôd, čl. 6 ods. 1vÚstave Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1 a4. 
• 2) IVOR, J. akol. Trestné právo hmotné. 1: Všeobecná časť. 1. vyd. s. 25. 
• 3) IVOR, J. akol. Trestné právo procesné.1. vyd. s. 682. 
• 4) HAŠANOVÁ, J., DUDOR, L. Základy správneho práva. 2. vyd. s. 87. 
• 5) KOŠIČIAROVÁ, S.Správny poriadok. Komentár.Šamorín: Heuréka,2013.s.273. 
• 6) POTÁSCH, P. akol.Zákon opriestupkoch. Veľký komentár. EUROKÓDEX,2016. s. 327. 
• 7) SREBALOVÁ, M. akol.Zákon opriestupkoch. Komentár.C. H. BECK,2015. s.410. 
• 8) HAŠANOVÁ, J., DUDOR, L. Základy správneho práva. 2. vyd. s. 139. 
• 9) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z11. augusta 2009, sp. zn. Sžo 142/2009. 
• 10) SREBALOVÁ, M. Správne právo v praxi správnych orgánov a súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov. In: Aktuálne otázky správneho konania. Zborník príspevkov zo sekcie správne právo medzinárodnej vedeckej konferencie Právo ako zjednocovateľ Európy–veda a prax. Bratislava: VO PF UK, 2010, s. 163 –164. 
• 11) Pre odvolacie konanie je charakteristické, že dochádza k opätovnému preskúmaniu prvostupňového rozhodnutia a podkladov, ktoré slúžili na jeho vydanie. 

Autor
mjr. JUDr. Petra Andorová PhD.

Zdroj
https://proflib.akademiapz.sk/webisnt/fulltext/clanky/PTaP2017-3/ANDOROV%C3%81%20%20Uplat%C5%88ovanie%20z%C3%A1sady%20z%C3%A1kaz%20reformatio%20in%20peius%20v%20spr%C3%A1vnom%20konan%C3%AD.pdf

Abstrakt

Autorky sa v predkladanej vedeckej štúdii venujú problémovým oblastiam, na ktoré poukazuje aplikačná prax, a ktoré sa vyskytujú v rámci získavania odbornej spôsobilosti potrebnej na vydanie zbrojného preukazu. V rámci riešenej vedeckovýskumnej úlohy autorky štúdie predkladajú návrhy riešení prezentovaných problémov najmä v podobe novely zákona o strelných zbraniach a strelive a k nemu vykonávacej vyhlášky.

Abstrakt EN: In the presented scientific study, the authors deal with problem areas that are pointed out by application practice and that occur within the framework of obtaining the professional competence and qualification necessary for issuing of a gun licence. As part of the solved scientific research project, the authors of this study present proposals for solutions to the presented problems, mainly in the form of an amendment to the Act on Firearms and Ammunition and its implementing decree.

Úvod 

Skúška odbornej spôsobilosti na získanie oprávnenia na držbu zbraní je predmetom viacerých diskusií s príslušnými útvarmi Policajného zboru už niekoľko mesiacov. V rámci diskusií o spôsobe získavania odbornej spôsobilosti z požiadaviek policajnej praxe vyplynula otázka, či by bolo možné zefektívniť skúšku odbornej spôsobilosti. Vlastná skúška odbornej spôsobilosti je zameraná na viaceré oblasti, ktoré vyplývajú predovšetkým z osobitného zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zbraniach a strelive“), ako aj z ďalších súvisiacich právnych predpisov. 

Autorky predkladanej štúdie sa na základe získaných informácií zprostredia aplikačnej praxe rozhodli v tejto súvislosti spracovať vedeckovýskumnú úlohu zameranú predovšetkým na problémy súvisiace s preukazovaním znalostí právnych predpisov z oblastí zbraní a streliva. 

V rámci základnej fázy riešenia vedeckovýskumnej úlohy na Akadémii Policajného zboru v Bratislave(1), ktorá prebiehala od schválenia projektu do konca augusta 2023, boli stanovené za cieľ viaceré skutočnosti, medzi ktoré bol radený aj vlastný empirický výskum založený na identifikovaní nedostatkov v praktickej aplikácii získavania odbornej spôsobilosti v zmysle súčasného nastavenia, ktoré sa realizuje ústnou skúškou podľa zákona o zbraniach a strelive. Zároveň je spôsob realizácie skúšky upravený aj ďalšími internými predpismi, pričom základným dokumentom vtejto oblasti je predovšetkým vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 555/2003 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorá stanovuje základný právny rámec pre realizáciu skúšky odbornej spôsobilosti. Predmetom skúmania boli aj ďalšie súvisiace právne predpisy, ktorých znalosť je podmienkou pre úspešné absolvovanie skúšky z odbornej spôsobilosti pre vybranú skupinu zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie. Ide predovšetkým o tieto právne predpisy: 

● Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 208/2004 Z. z., ktorou sa ustanovuje vzor a náležitosti európskeho zbrojného pasu. 

● Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 229/2011 Z. z. o postupe pri posudzovaní zdravotnej spôsobilosti a psychickej spôsobilosti na držanie alebonosenie strelných zbraní a streliva a o náležitostiach lekárskeho posudku a psychologického posudku.

● Vyhláška Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky č. 516/2003 Z. z. o technickom postupe pri znehodnocovaní, ničení a výrobe rezov strelnej zbrane a streliva a spôsobe ich označovania.

● Nariadenie Prezídia Policajného zboru č. 75/2014 o postupe na úseku zbraní a streliva.

Keďže v rámci realizácie výskumu bolo potrebné venovať pozornosť nielen otázkam z oblasti zbraní a streliva, ale aj otázkam súvisiacim s predmetnou oblasťou, bolo nevyhnutné stanoviť si za cieľ preskúmať možnosti súčasného znenia otázok v oblasti aj ďalších právnych predpisov, ktoré súvisia s legitímnou držbou a používaním zbrane, predovšetkým vo vzťahu k základným povinnostiam, ktoré vyplývajú z ďalších právnych predpisov. 

• V tomto smere boli predmetom skúmania tieto právne predpisy: 

• ● Zákon č. 300/ 2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. 
• ● Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. 
• ● Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. 
• ● Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. 
• ● Zákon č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii v znení neskorších predpisov. 
• ● Zákon č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov. 
• ● Zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov. 

Vedeckovýskumná úloha je zameraná na oblasť policajných vied, ktoré možno chápať ako vedy, ktoré sa zaoberajú zaistením bezpečnosti občana aštátu. Holomek, J. a Šimanovská, T. vo svojej publikácii delia bezpečnosť ako oblasť skúmania policajných vied na vnútornú avonkajšiu bezpečnosť. Skúmaná problematika sa zaraďuje do zaistenia vnútornej bezpečnosti, ktorá spadá najmä do pôsobnosti polície.(2) Jej cieľom je zabezpečiť ochranu verejného poriadku, života, zdravia alebo majetku občanov, a to aj vo forme prevencie. Policajnému zboru táto úloha vyplýva aj zo zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, podľa ktorého Policajný zbor plní úlohy na úseku prevencie v rozsahu pôsobnosti ustanovenej zákonom.(3) Na oblasť vydávania osvedčení podľa zákona o zbraniach a strelive možno aplikovať aj iné ustanovenia zákona o Policajnom zbore, ktoré upravujú pôsobnosť Policajného zboru pri plnení úloh štátnej správy a iných úloh, ktoré Policajnému zboru vyplývajú zustanovení osobitných zákonov.(4)Policajný zbor, konkrétne útvary, ktoré stanovuje interný predpis, majú pri plnení úloh štátnej správy postavenie orgánu štátnej správy. Pri plnení úloh v rámci policajnej správy je Policajný zbor subjektom policajnej správy. Podľa prof. Balgu neoddeliteľnou súčasťou ochrany osôb a majetku sú činnosti policajných a bezpečnostných orgánov, ktorými plnia úlohy na úseku ochrany verejného poriadku abezpečnosti.(5) Preverovanie odbornej spôsobilosti na získanie osvedčení potrebných pre legitímne vlastníctvo a legitímnu držbu strelných zbraní a streliva nepochybne patrí medzi imanentné úlohy Policajného zboru na úseku ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v štáte. Preto skúmanie predmetných úloh a snaha zlepšovania ich výkonu je prínosná tak pre teóriu, ako aj pre prax. Vedeckovýskumná úloha sa začala realizovať na základe požiadavky praxe, ktorá poukazuje na nedostatky, ktoré výkon predmetných činností prináša a žiada sa, aby sa tieto činnosti zefektívňovali a vylepšovali vzhľadom aj na pomerne rýchlo meniacu a vyvíjajúcu spoločenskú situáciu. Bezpečnosť verejného poriadku a osôb je potrebné neustále stavať na popredné miesta vhodnotovom rebríčku, ako aj vzáujme právneho a demokratického štátu, ktorým Slovenská republika bezpochyby je. 

Analýza skúšky odbornej spôsobilosti žiadateľov o vydanie osvedčení podľa zákona o zbraniach a strelive 

Na spracovanie prínosných odporúčaní pre zefektívnený výkon štátnej správy na úseku strelných zbraní a streliva bol vypracovaný a následne doručený dotazník pre vybrané subjekty, ktorým zákon zveril právomoci vpredmetnej oblasti štátnej správy. Samotný dotazník, ktorý bol v rámci vlastného empirického výskumu rozposlaný prostredníctvom príslušného útvaru Prezídia Policajného zboru, pozostával z 24 otázok, ktoré smerovali k posúdeniu viacerých oblastí v rámci preukazovania odbornej spôsobilosti. Respondentmi boli policajné útvary, do pôsobnosti ktorých patrí predmetná agenda. Dotazník bol adresovaný všetkým okresným riaditeľstvám Policajného zboru oddelenie dokladov a evidencií. Celkovo sa do dotazníka zapojilo 72 respondentov v jednotlivých krajoch.

Z grafu teda vyplýva, že vzorka, ktorá bola zvolená na vypracovanie základných ukazovateľov, sa javí ako dostatočná, keďže prostredníctvom dotazníka sa podarilo získať údaje v rámci každého krajského riaditeľstva, v niektorých prípadoch aj od viacerých osôb z jedného pracoviska (napr. Bratislavský kraj). Najmenšie zastúpenie z hľadiska výsledkov má Nitriansky kraj, Banskobystrický a Košický kraj. Môžeme však konštatovať, že zastúpenie príslušných okresných riaditeľstiev v jednotlivých krajoch nám poskytlo dostatočnú vzorku pre realizáciu predkladaných výstupov. 

Z hľadiska základných ukazovateľov jednotlivých osôb, ktoré boli zapojené do dotazníka, sme sa ďalšou otázkou snažili zistiť, ako dlho sa jednotliví pracovníci na príslušných oddeleniach dokladov venujú predmetnej oblasti, čo je prezentované v grafe č. 2 a zároveň na účely zisťovania preukazovania znalostí z oblasti skúšok odbornej spôsobilosti sme sa snažili zistiť, do akej miery sa príslušní respondenti zapájajú do predmetnej skúšky svojimi odbornými znalosťami a poznatkami.

V rámci samotného pôsobenia respondentov na vybraných útvaroch (graf č. 2) najväčšiu skupinu tvoria osoby, ktoré pôsobia na príslušnom oddelení kratší čas, t.j. max. 3 roky, ale zároveň druhú najväčšiu skupinu respondentov tvoria osoby s 15 a viacročnou praxou, z čoho výpovedná hodnota odpovedí vykazuje vysoký stupeň relevantnosti vo vzťahu k získaniu potrebných informácií. 

Vychádzajúc aj zvýsledkov dotazníka, predsedom skúšobnej komisie je riaditeľ príslušného okresného riaditeľstva, prípadne iný vedúci pracovník príslušného okresného riaditeľstva PZ, prípadne nadriadený vedúceho oddelenia alebo sa na jednotlivých pozíciách striedajú v prípade dovolenky alebo pracovnej neschopnosti. Pri plnení predmetných úloh musí policajt spĺňať požadované vlastnosti na výkon funkcie počas jeho zaradenia do funkcie.(6) Podľa zákona o zbraniach a strelive musí skúšobná komisia pozostávať z dvoch príslušníkov Policajného zboru, prokurátora a lekára.(7) Zároveň vzhľadom na zaťaženosť sa komisie skladajú rôznym spôsobom. Všeobecne boli odpovede komplexnejšieho charakteru aj v závislosti od riadenia jednotlivých činností na príslušných oddeleniach tak, aby bol zabezpečený chod oddelenia v skúmanej oblasti, pričom do procesu boli zapojené viaceré osoby – od referentov až po riaditeľov okresných riaditeľstiev. V niektorých prípadoch komisie konštatovali vysokú zaťaženosť jednotlivých procesov pri preukazovaní odbornej spôsobilosti prostredníctvom ústnej skúšky. 

Úlohy predsedu komisie pri preukazovaní odbornej spôsobilosti nie sú striktne upravené vyhláškou č. 555/2003 Z. z. a ani Nariadením Prezídia Policajného zboru č. 75/2014. Skúšobná komisia sa menuje rozkazom riaditeľa okresného riaditeľstva spravidla na základe skúseností z predchádzajúcich období riadenia skúšok, tak aby bola zachovaná nestrannosť komisie. 

Uvedené skutočnosti nám práve poukázali na to, že systém prípravy na skúšku je zabezpečený dostatočným a odborným spôsobom, pričom zloženie komisie je a pravdepodobne vždy aj bude v kompetencii jednotlivých útvarov, ktoré majú vo svojej pôsobnosti realizáciu skúšky odbornej spôsobilosti. Je nevyhnutné zdôrazniť, že zloženie komisie musí vždy naznačovať nestranný prístup a v prípade, že sa budú meniť podmienky realizácie preukazovania odbornej spôsobilosti, je vždy nevyhnutné zachovať rôznorodosť zloženia, aby bola zabezpečená nestrannosť a aby sa zabránilo ovplyvňovaniu výsledkov. Zároveň je nevyhnutné určiť kompetentnú zodpovednú osobu, ktorá bude mať na príslušnom oddelení dokladov zodpovednosť za realizáciu jednotlivých činností, čo by práve mal byť vedúci príslušného oddelenia v koordinácii s vedením okresného riaditeľstva, prípadne so svojím nadriadeným. 

V rámci dotazníka bol skúmaný aj názor na rozsah skúšky, ktorý je v súčasnosti stanovený vyhláškou. Rozsah otázok je vymedzený piatimi základnými okruhmi, pričom pri ústnej skúške ide následne o kombináciu otázok z jednotlivých oblastí v rámci častí A – E. Jednotlivé časti sú teda nasledovné: 

• ▪ Časť A. Zákon o strelných zbraniach a strelive a vykonávacie predpisy k nemu. 
• ▪ Časť B. Trestný zákon, Trestný poriadok, Priestupkové právo, Vybrané otázky správneho práva týkajúce sa oprávnení ozbrojených zborov, poriadkových útvarov, vojenskej polície vo vzťahu k právnickým osobám a fyzickým osobám, ktoré majú pri sebe, prechovávajú alebo prepravujú zbrane a strelivo. 
• ▪ Časť C. Základy konštrukcie a činnosti strelných zbraní a streliva, teórie streľby, bezpečnej manipulácie so zbraňou a zásad bezpečnosti na strelnici. 
• ▪ Časť D. Základy poskytovania prvej pomoci pri poraneniach spôsobených strelnými zbraňami; praktická ukážka poskytnutia prvej pomoci. 
• ▪ Časť E. Ukážka praktického a bezpečného používania zbrane. 

Podľa aktuálnej právnej úpravy sú do jednotlivých častí skúšky zahrnuté teoretické vedomosti z oblasti správneho práva a trestného práva, ako aj vedomosti a zručnosti, ktoré sa týkajú poskytovania prvej pomoci, či otázky zamerané na konštrukciu zbraní aich bezpečného používania. Predmetom skúmanej vedeckovýskumnej úlohy sú výhradne otázky zamerané na znalosť právnych predpisov z oblasti správneho práva a trestného práva. Z hľadiska komplexnosti odpovedí respondentov na otázky preukazovania odbornej spôsobilosti sa dotazníkové otázky koncipovali všeobecne, aby výstupy boli komplexného charakteru scieľom následne odporučiť riešenia pre efektívnejší priebeh preskúšania odbornej spôsobilosti žiadateľov tak z hľadiska skúšajúcich ako aj skúšaných. 

Z výpovedí respondentov je možné konštatovať, že viacerí, t.j. v počte 55 respondentov, považujú rozsah otázok, ktoré sú nastavené vyhláškou za dostačujúci, čím je možné túto časť posudzovania rozsahu odborných znalostí považovať za vhodne nastavenú, no z hľadiska jednotlivých bodov by bola žiaduca adekvátna aktualizácia v zmysle účinných právnych predpisov. Zároveň je nevyhnutné rozsah vyhlášky nastaviť tak, aby v prípade novelizácií právnych predpisov nebolo potrebné zakaždým novelizovať aj samotnú vyhlášku. 

Niektorí respondenti sa vyjadrili aj kriticky k obsahu skúšky. Tieto negatíva, resp. postrehy zhrnieme do nasledujúcich bodov. 

• ● Viacerí poukazujú na to, že absentuje praktická časť – vlastná streľba. Považujeme za žiaduce, aby podmienkou úspešného absolvovania skúšky z odbornej spôsobilosti bola aj praktická príprava, ktorú by mohla vykonávať aj súkromná osoba s príslušným povolením štátneho orgánu (certifikovaná osoba). O ukončení potrebnej praktickej prípravy by sa absolventovi vydalo príslušné potvrdenie, na základe ktorého by mohol byť pripustený k skúške z odbornej spôsobilosti podľa aktuálneho právneho predpisu. 
• ● Obmedziť rozsah otázok. Niektoré otázky sú pre prax nepotrebné. Ide orad teoretických otázok, ktoré po skúške žiadateľ zabudne anevie aplikovať (napr. ochranné opatrenia, predmet Trestného poriadku, sústava súdov a pod.). 
• ● Súčasné otázky doplniť o otázky týkajúce sa okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, aj príklady z tejto časti, pretože tie sú potrebné pre efektívnu a bezpečnú manipuláciu so zbraňami. 

• ● Súčasné otázky doplniť o otázky zo zákona o priestupkoch (konkrétne §49 – priestupky proti verejnému poriadku), pretože sú potrebné pre úspešných žiadateľov do praxe. 
• ● Súčasné otázky upraviť adoplniť vo vzťahu k zákonu o zbraniach a strelive (konkrétne § 28 – povinnosti a § 69) s cieľom zvýšiť odborné znalosti v súvislosti s povinnosťami držiteľov osvedčení vydaných podľa zákona o zbraniach a strelive. 

Z odpovedí respondentov, ktorí sa rozhodli prejaviť svoj názor na aktuálne znenie otázok, nám vyplynula potreba praktickej prípravy – streľby na strelnici, napr. aj absolvovaním určitého počtu hodín streľby a s tým súvisiaca manipulácia so zbraňou. Z praxe vyplýva názor, že žiadatelia síce disponujú teoretickými vedomosťami, ale schopnosť bezpečnej manipulácie so zbraňou je na veľmi nízkej úrovni a členovia skúšobných komisií sú svedkami toho, že žiadateľ drží prvý raz zbraň v ruke až na skúške. 

Ďalšia časť dotazníka nadväzovala na predchádzajúce hodnotenie respondentov, pričom sa však podrobnejšie zameriavala len na teoretický rozsah skúšky.

Na základe dostupných odpovedí je možné vyhodnotiť, že väčšina respondentov – (v počte 46) považuje spôsob formulovania teoretických otázok za dostačujúci a 19 respondentov za nedostačujúci, pričom jednotlivé vlastné odpovede pri nedostačujúcich formuláciách sú nasledovné: 

• ● otázky sú zbytočne dlhé, komplikované a žiadatelia sa v nich strácajú, 
• ● niektoré otázky sú nezrozumiteľné, 
• ● je potrebná úprava niektorých otázok, pretože počas skúšky bolo potrebné vysvetľovať zámer otázky, 
• ● problém nie je forma, ale skôr obsah, 
• ● absentuje publikácia s komentárom. 

Ďalšia otázka sa týkala zrozumiteľnosti/náročnosti formulácie praktických príkladov, ktoré sú súčasťou vybraných častí skúšky z odbornej spôsobilosti. 

Z odpovedí je zrejmé, že v prípade praktických príkladov je azda najvýraznejším problémom, keďže tieto považuje viac ako polovica opýtaných (38 respondentov) za problém, a 12 respondentov nevie posúdiť, no len 22 respondentov považuje spôsob, akým sú naformulované súčasné znenia otázok, za postačujúci. Všeobecne bol charakter odpovedí nespokojných respondentov zameraný na: 

• ● skutočnosť, že otázky sú zdĺhavé a obšírne, niektoré až nezrozumiteľné, 
• ● rozsah otázok s cieľom vypustiť otázky, ktoré riešia postup prokurátora alebo policajta a otázky skôr smerovať na postup žiadateľa, 
• ● obsah vybraných otázok s apelom rozšíriť otázky zamerané na okolnosti vylučujúce protiprávnosť, rozšíriť príklady zamerané na posúdenie základných zákonných podmienok, 
• ● celkový rozsah praktických príkladov s cieľom rozšíriť všeobecne praktické príklady na úkor teoretických otázok, 
• ● obsah praktických príkladov s cieľom ich zjednodušenia spôsobom ich formulácie zameranej len na jeden problém, prípadne jedno riešenie v porovnaní so súčasným stavom, kedy prípad pripúšťa viac variant riešení, 
• ● obsah praktických otázok týkajúcich sa vybraných povinností držiteľa príslušných oprávnení v súvislosti s praktickým uplatňovaním (napríklad ako postupovať v prípade potreby opraviť zbraň, v prípade zmeny pobytu držiteľa oprávnenia, povoľovanie poľovačiek v zahraničí, zmeny vlastníctva zbraní a pod.). 

Z jednotlivých odpovedí respondentov je zrejmé, že si uvedomujú charakter praktických príkladov, ktoré sú súčasťou skúšky z odbornej spôsobilosti. Respondenti by uvítali viaceré zmeny v obsahovej náplni otázok. Otázky by formulovali tak, aby žiadateľ získal vedomosti potrebné na bezpečnú manipuláciu so zbraňou, ako aj vedomosti o správnom a právne súladnom postupe pri zmenách alebo v situáciách týkajúcich sa predmetnej oblasti. Obsah praktických príkladov je preto nevyhnutné sformulovať zrozumiteľne pre širšie spektrum žiadateľov, pretože žiadateľom je široký diapazón osôb srôznymi stupňami aoblasťami vzdelania. V časti jednotlivých skupín otázok je určite potrebné zamerať pozornosť na riešenie praktických situácií, ale je potrebné zachovať aj nevyhnutnosť poznania postupov policajta alebo prokurátora s cieľom predchádzať a minimalizovať ohrozovanie alebo poškodzovanie práv a slobôd osoby v súvislosti s manipuláciou legálne držanej zbrane. Úmyslom je takýmto spôsobom zvyšovať právne povedomie žiadateľov, aby poznali legitímne postupy orgánov verejnej moci v prípadoch, ak dôjde k porušovaniu právnych predpisov nie len držiteľmi osvedčení podľa zákona o zbraniach a strelive ale aj pre prípad, že oni budú v pozícii osoby, ktorej práva a právom chránené záujmy budú chránené pred nesprávnou, prípadne protizákonnou činnosťou vybraných osôb. 

Ďalšia časť dotazníkového prieskumu bola následne zameraná na ďalšiu problémovú oblasť, a to vo vzťahu k viacerých organizačným skutočnostiam, ako sú skladanie komisie, dodržiavanie termínov, príprava materiálov a pod., pričom odpovede boli rôzne, hoci väčšina (44 respondentov) sa vyjadrila, že skôr neeviduje problémy.

Na základe jednotlivých odpovedí na ďalšiu otázku z dotazníka v rámci voľného textu niektorí respondenti vyjadrili aj svoje názory na problémové oblasti, ktoré súviseli predovšetkým s týmito skutočnosťami: 

● skladba otázok, 

• ● problém so zabezpečením účasti lekára na skúške, 
• ● dodržiavanie lehôt – v prípade, že žiadateľ nevyhovel na prvej skúške a požiada o opakovanú skúšku, nie vždy sa dá dodržať lehota 60 dní(8) a takisto v prípadoch ospravedlnenia z neúčasti na skúške a požiadania o náhradný termín, 
• ● problém zabezpečiť predsedu komisie, nedá sa v súčasnosti vyhodnotiť situácia v rámci prokuratúry z dôvodu reorganizácie súdnej mapy, 
• ● študijné materiály – mali by byť jednotné a prístupné, 
• ● predlženie lehoty na vykonanie skúšky z odbornej spôsobilosti zo 60 dní na 90 dní, 
• ● formulácia otázok nie je vždy jednoznačná, resp. odpovedajú áno/nie. 

Na základe uvedených skutočností sa ako najviac problematická javí práve účasť lekára. Ďalšie skutočnosti, ktoré súvisia so zabezpečením organizácie, súvisia aj so skladbou otázok, pričom niektoré problémy sa uvádzajú aj v predchádzajúcich častiach dotazníka, no pri tejto otázke sa často opakovala požiadavka aktualizácie prístupného materiálu na prípravu na skúšku. Neaktuálne znenie odpovedí spôsobuje problémy, nakoľko uchádzači o vykonanie skúšky sa učia z dostupných, ale už nie vhodných materiálov. Niektoré problémové oblasti súviseli aj s účasťou prokurátora na skúške z dôvodu pracovnej vyťaženosti. Ďalším problémom je absencia právnej úpravy obmedzenia prípustného počtu ospravedlnení účasti na opakovanej skúške. 

V ďalšej otázke sa dotazník zameriaval na konkrétne nedostatky, na ktoré sa sťažovali žiadatelia vo vzťahu k príprave na skúšku so zameraním na vhodné študijné materiály, ktoré by mali príslušnú váhu pri zvládaní niektorých problémov zákona či iných situácií. Rovnako nás zaujímalo, či sa žiadatelia pripravujú zo zákona alebo sa pripravujú z určitých dostupných materiálov, ktoré sú na voľnom trhu. 

Z odpovedí je zrejmé, že až 36 respondentov neuvádza žiadne výhrady k nedostatku literatúry, ktorá by sa zameriavala na prípravu na skúšku z odbornej spôsobilosti. Z otázky číslo 15 sa však nedá korektne vyjadriť, či žiadatelia radšej študujú z dostupných pripravených materiálov alebo z právnych predpisov. Pravdepodobne to vždy závisí od možností žiadateľa a od jeho schopnosti v niektorých prípadoch sa vysporiadať s odbornými študijnými materiálmi a odborným textom, ako je to prezentované v príslušných právnych normách. 

Na základe vlastného prieskumu trhu v oblasti prípravy na skúšku z odbornej spôsobilosti sme sa zamerali na publikácie, ktoré sú najpoužívanejším zdrojovým dokumentom pre prípravu žiadateľov. Ide predovšetkým o tieto publikácie: 

• ● MAJOROŠ, Jozef a Renáta MAJOROŠOVÁ, 2022. Zbrojný preukaz – Odborná spôsobilosť. Bratislava: EPOS, 2022. – 528 s. ISBN 978-80-562-0343-9. 
• ● MAJOROŠ, Jozef a Renáta MAJOROŠOVÁ, 2018. Zbrojný preukaz: Príprava na skúšku. 6. preprac. vyd. Bratislava: Ing. Miroslav Mračko, EPOS, 2018. – 495 s. ISBN 978-80-562-0231-9. 
• ● MAJOROŠ, Jozef a Renáta MAJOROŠOVÁ, 2014. Odborná spôsobilosť pre zbrojný preukaz. 4. preprac. vyd. – Bratislava: Ing. Miroslav Mračko, EPOS, 2014. 382 s. ISBN 978-80-562-0046-9. 
• ● MAJOROŠ, Jozef, 2010. Skúška odbornej spôsobilosti žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu. 3. preprac. vyd. – Bratislava: Ing. Miroslav Mračko, EPOS, 2010. ISBN 978-80-8057-886-2. 

Sú to publikácie, ktoré pripravuje rovnaký kolektív v zmysle príslušných novelizácií, pričom najnovšia je z roku 2022 a súčasťou samotnej publikácie je časť, ktorá sa venuje príslušnej právnej úprave z danej oblasti – zákonu č. 190/2003 Z. z. v zmysle príslušných novelizácií a vykonávacím vyhláškam, ktoré oblasť upravujú. Súčasťou publikácie je aj súbor otázok, ktoré sú zverejnené na stránke Ministerstva vnútra SR spolu so stručnými odpoveďami, pričom práve otázky, ktoré predstavujú praktický rozmer, sú stručne vysvetlené a opísané. Následne sa pri odpovediach stáva, ako to vyplynulo aj z odpovedí v rámci dotazníka, že uchádzači sa niekedy doslovne naučia odpovede z publikácie, ale ak sa im otázka položí inak, už nevedia odpovedať. Aj niektoré praktické príklady vyžadujú viaceré možnosti riešení, o čom je možné diskutovať len priamo na skúške s členmi komisie. Tieto skutočnosti však nie sú obsiahnuté v študijných materiáloch, a preto spôsobujú pri skúškach problémy. Pri odpovediach v rámci dotazníka pri voľnom texte mali respondenti možnosť sa vyjadriť k dopytu po študijných materiáloch zo strany žiadateľov, prípadne k iným skúsenostiam, ktoré sa týkajú prípravy. Ich odpovede boli rôzneho charakteru a je možné stručne ich zhrnúť nasledovne: 

• ● žiadatelia sa pripravujú predovšetkým z dostupných materiálov – Majoroš, J. a Majorošová, R., pričom v niektorých prípadoch je im táto literatúra aj odporučená, 
• ● existencia mobilnej aplikácie, 
• ● dopyt po publikácii v maďarskom jazyku – predovšetkým v južných okresoch, 
• ● absencia školení, prípadne prednášok, 
• ● informácie od známych na úkor relevantných informačných zdrojov, 
• ● absencia literatúry k bezpečnej manipulácii so zbraňou – časť C. 

Prostredníctvom informácií z dotazníka sme zistili, že žiadatelia sa pripravujú z publikácií, ktoré sú voľne dostupné na trhu, pričom v niektorých prípadoch poukázali na existenciu mobilnej aplikácie, ktorá v platenej verzii umožňuje nahliadnuť do príslušných otázok a odpovedí v zmysle už spomínanej publikácie. Na trhu sú dostupné aj súkromné platené kurzy na prípravu na skúšku z odbornej spôsobilosti. V tejto súvislosti by možno bolo práve vhodné, ak by sa uvažovalo o českom modeli, aby práve tieto organizácie boli schopné legitímne zabezpečiť certifikovaný kurz bezpečnej manipulácie so zbraňou, ktorý by mohol nahradil časť skúšky, ktorá je zameraná na praktický aspekt. 

Ďalšie dotazníkové otázky boli zamerané na samotný priebeh skúšky vo vzťahu k času od podania žiadosti, prípadne iné súvisiace skutočnosti. 

Z odpovedí respondentov (graf č. 10) vyplynulo, že časový úsek 60 dní na realizáciu skúšky väčšina (58 respondentov) sa považuje za dostačujúci, hoci z následného voľného textu vyplynulo, že by si vedeli predstaviť predĺženie lehoty až na 90 dní, v odôvodnených prípadoch až na 180 dní od podania žiadosti. V súčasnosti nie je v zákone uvedená výnimka alebo predĺženie lehoty a skúška sa musí vykonať do 60 dní od podania žiadosti o vydanie zbrojného preukazu. Žiadateľ môže písomne požiadať o zmenu termínu vykonania skúšky z dôležitých osobných prekážok, o čom rozhodne predseda skúšobnej komisie. Predseda komisie môže žiadosť zamietnuť alebo určiť náhradný termín skúšky. Aj v tomto prípade však musí byť splnená lehota 60 dní od podania žiadosti. Zákon ani vykonávacia vyhláška neupravujú podmienky, ani dôvody predĺženia uvedenej lehoty. Žiadatelia sa totiž často ospravedlňujú z termínu skúšky a žiadajú o náhradný termín najmä z pracovných alebo zdravotných dôvodov a tiež sa to môže stať aj z dôvodu prekážok na strane príslušného odboru. Na základe tvrdení sa v niektorých prípadoch uvedený časový úsek javí ako nedostatočný z dôvodu skompletizovania previerok (bezúhonnosť, spoľahlivosť). Previerky zvyčajne trvajú od troch do šiestich týždňov, pričom termín sa musí oznámiť najneskôr 14 dní pred konaním skúšky. 

Ak by sa teda 60-dňová lehota na vykonanie skúšky z odbornej spôsobilosti predĺžila, v prípade menšieho počtu žiadostí by teda bolo možné realizovať skúšky napr. len 1x za štvrťrok. Na účel transparentnosti a efektívnosti výkonu štátnej správy v prospech žiadateľa by v rámci budúcich zmien bolo vhodné umožniť žiadateľovi požiadať o zrýchlené konanie podobným spôsobom, ako je to pri iných dokladoch s tým, že na zrýchlené konanie by nebol právny nárok. 

V tomto smere je teda nevyhnutné v rámci legislatívnych možností a úprav, ktoré by sa realizovali v prípade vytvorenia nového typu testovacích otázok, aby sa príslušná legislatíva upravila aj v tejto časti. Základná 60-dňová lehota by zostala zachovaná s možnosťou jej predĺženia o 30 dní na základe odôvodnenej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu policajného útvaru. Na predĺženie lehoty by účastník konania nemal právny nárok a záviselo by od správnej úvahy správneho orgánu, či predĺženie lehoty povolí, alebo žiadosť zamietne. V prípade účinnosti novej právnej úpravy, podľa ktorej sa bude skúška z odbornej spôsobilosti realizovať testovou formou, bolo by vhodné ustanoviť jednu stálu komisiu (s náhradníkmi) na preskúmanie žiadostí, ktorá by žiadosti a všetky podklady pre vydanie osvedčenia len vyhodnocovala. Písomné preskúšanie by sa vykonávalo v pravidelných intervaloch, napríklad 1x za mesiac. Predkladaný návrh vyplýva z výsledkov rozposlaného dotazníku (bližšie graf č. 11, podľa ktorého sa 43 respondentov vyjadrilo súhlasne). 

Ďalšia otázka bola zameraná na riziká vonkajších vplyvov na priebeh a úspešné absolvovanie skúšky zodbornej spôsobilosti.

Z vyhodnotenia predkladaných odpovedí vyplýva, že 62 respondentov nemá skúsenosti s vonkajšími vplyvmi na priebeh alebo výsledok skúšky z odbornej spôsobilosti a 10 respondentov uvádza, že sa stretli napríklad s takýmito pokusmi ovplyvniť priebeh skúšky: 

• ● vo forme snahy ovplyvniť komisiu rôznymi výhovorkami napr. na trému, čo však spravidla skúšajúci dokáže vyhodnotiť, resp. tvrdenia, že ide o človeka z dediny, ktorý je obyčajným človekom a jeho schopnosti vyjadrovať sa sú na nižšej úrovni najmä z tohto dôvodu, 
• ● žiadateľ poukáže na to, že sa pozná s členom komisie, 
• ● žiadateľ neovláda dobre slovenský jazyk, pričom mu následne je odporučené, aby sa ho doučil a potom absolvoval skúšku, pretože častým dôvodom neúspešného absolvovania skúšky je práve jazyková bariéra. 

V rámci odpovedí respondenti nekonštatovali, že by sa stretli vyslovene s protiprávnym konaním korupčného charakteru. 

Ďalšou otázkou sa u respondentov zisťovala skutočnosť, či považujú spôsob overovania praktických zručností žiadateľov za dostačujúci. Až 70 % respondentov sa vyjadrilo, že aktuálny spôsob overovania praktických zručností žiadateľov nepovažujú za dostačujúci.

V rámci voľného textu sa následne mohli vyjadriť k možnostiam, aký by mohol byť efektívnejší systém s cieľom preveriť praktické zručnosti žiadateľa, pričom už aj z predchádzajúcich odpovedí je zrejmé, že za najväčší problém považujú nedostatky v preverovaní praktických zručností. 

Práve z dôvodu, že ide o respondentov, ktorí sa prakticky zúčastňujú na realizácii skúšky alebo zabezpečujú činnosti, ktoré sú s ňou spojené, považujeme za nevyhnutné riešiť 

túto otázku. Ďalší respondenti navrhujú ako jednu z podmienok úspešného vykonania skúšky zodbornej spôsobilosti aj absolvovanie praktického kurzu manipulácie so zbraňou, o absolvovaní ktorého by žiadateľ predložil príslušný doklad vyhotovený subjektom s právomocou udelenou štátnym orgánom na základe právnej normy. Za veľký nedostatok členovia skúšobných komisií vidia najmä skutočnosť, že žiadateľ o vydanie zbrojného preukazu po prvýkrát drží zbraň až na skúške z odbornej spôsobilosti, teda absentuje bezpečná manipulácia so zbraňou (podľa tvrdení respondentov niektorí žiadatelia doslova nevedia ani „obtiahnuť“ alebo správne uchopiť zbraň). Medzi ďalšími odporúčaniami respondentov boli návrhy, aby vybrané otázky praktického charakteru boli zamerané na praktickú manipuláciu (napr. čistenie zbrane, bezpečné vybitie zbrane, základná manipulácia – nabitie, vybitie, prebitie, vloženie zbrane do puzdra a jej vybratie a pod.). Časť respondentov odporúčala, aby praktický kurz manipulácie so zbraňou absolvovali žiadatelia ešte pred samotnou teoretickou skúškou. V jednom prípade bol aj návrh na realizáciu kurzu bezpečnej manipulácie so zbraňou počas 60 dní, ktoré má žiadateľ na prípravu, čo je možné prehodnotiť, ak by sa systém preukazovania znalostí overil ako vhodný a postupne by existoval dostatočný počet certifikovaných kurzov. Všeobecne sa však vo viacerých prípadoch vyskytli návrhy na to, aby sa po absolvovaní teoretickej časti realizovala aj praktická časť, ktorou by sa zhodnotila manipulácia so zbraňou na základe predtým získaného osvedčenia z kurzu. Tento spôsob realizácie skúšky by však znamenal aj vyššiu záťaž pre jednotlivé oddelenia zbraní a evidencií, čomu sa plánovanou zmenou chcú práve vyhnúť. 

Posledná otázka v rámci dotazníka sa zameriavala na záverečné doplnenie vyjadrení, názorov a predstáv respondentov na relevantné súvislosti, ktoré ešte neboli zodpovedané a ktoré prispejú k transparentnosti a efektívnosti preverovania odbornej spôsobilosti. Cieľom bolo získať ich názory na zefektívnenie súčasného priebehu overovania odbornej spôsobilosti žiadateľov ovydanie príslušných osvedčení. Ide o otázku, ktorá sa týkala celkového zlepšenia situácie v oblasti preverovania teoretických vedomostí a praktických zručností žiadateľov, ale vo viacerých prípadoch sa odpovede prekrývali s predchádzajúcou otázkou, ktorá bola zameraná na zhodnotenie preukazovania praktických zručností žiadateľov. 

Je teda zrejmé, že v niektorých prípadoch sú problémové oblasti nielen v teoretických vedomostiach, ktoré by žiadatelia mali poznať, ale predovšetkým v praktických zručnostiach. Tieto by sa do budúcnosti mohli odstrániť formou absolvovania kurzu bezpečnej manipulácie so zbraňou. Certifikovaný kurz by sa mohol realizovať dvoma spôsobmi. Väčšina respondentov sa prikláňala k absolvovaniu kurzu cez externú organizáciu s využitím vyškoleného odborného inštruktora, ktorý by napr. mohol byť aj z prostredia Policajného zboru. Ten by následne preveroval spôsobilosť uchádzača bezpečne manipulovať so zbraňou, čím by sa nahradilo už takéto preverovanie pred komisiou. Ďalšia skupina respondentov vyjadrila názor, že skúška bezpečnej manipulácie so zbraňou po obligatórnom absolvovaní certifikovaného kurzu by mala byť vykonaná ešte aj pred skúšobnou komisiou. Prikláňame sa k prvému názoru, podľa ktorého by certifikovaný kurz úplne nahradil praktickú časť skúšky. V takom prípade by zákon musel upravovať právomoc subjektu udeliť potvrdenie (certifikát) o úspešnom absolvovaní kurzu, ktorý by bol podkladom pre vydanie osvedčenia podľa zákona o zbraniach a strelive. Obsah a rozsah certifikovaného kurzu by sa musel upraviť vo vykonávacej vyhláške. Absolvovanie takéhoto kurzu musí mať stanovené striktné pravidlá. Zúžil by sa tým rozsah povinností policajného útvaru, pretože by nebolo potrebné zvolávať komisiu. Stačila by už len komisia vymenovaná príslušným rozkazom riaditeľa okresného riaditeľstva na vyhodnotenie písomnej skúšky z odbornej spôsobilosti. Zároveň je však nevyhnutné v tomto smere upraviť vyhlášku, ako aj zákon tak, aby táto forma mala právny podklad – čo platí pre zloženie a činnosť komisie, ako aj pre realizáciu kurzu bezpečnej manipulácie so zbraňou. Je možné, že kým nebudú príslušným spôsobom zabezpečené certifikované spoločnosti, je vhodné ciele tohto kurzu zabezpečiť prostredníctvom príslušných túto otázku. Ďalší respondenti navrhujú ako jednu z podmienok úspešného vykonania skúšky zodbornej spôsobilosti aj absolvovanie praktického kurzu manipulácie so zbraňou, o absolvovaní ktorého by žiadateľ predložil príslušný doklad vyhotovený subjektom s právomocou udelenou štátnym orgánom na základe právnej normy. Za veľký nedostatok členovia skúšobných komisií vidia najmä skutočnosť, že žiadateľ o vydanie zbrojného preukazu po prvýkrát drží zbraň až na skúške z odbornej spôsobilosti, teda absentuje bezpečná manipulácia so zbraňou (podľa tvrdení respondentov niektorí žiadatelia doslova nevedia ani „obtiahnuť“ alebo správne uchopiť zbraň). Medzi ďalšími odporúčaniami respondentov boli návrhy, aby vybrané otázky praktického charakteru boli zamerané na praktickú manipuláciu (napr. čistenie zbrane, bezpečné vybitie zbrane, základná manipulácia – nabitie, vybitie, prebitie, vloženie zbrane do puzdra a jej vybratie a pod.). Časť respondentov odporúčala, aby praktický kurz manipulácie so zbraňou absolvovali žiadatelia ešte pred samotnou teoretickou skúškou. V jednom prípade bol aj návrh na realizáciu kurzu bezpečnej manipulácie so zbraňou počas 60 dní, ktoré má žiadateľ na prípravu, čo je možné prehodnotiť, ak by sa systém preukazovania znalostí overil ako vhodný a postupne by existoval dostatočný počet certifikovaných kurzov. Všeobecne sa však vo viacerých prípadoch vyskytli návrhy na to, aby sa po absolvovaní teoretickej časti realizovala aj praktická časť, ktorou by sa zhodnotila manipulácia so zbraňou na základe predtým získaného osvedčenia z kurzu. Tento spôsob realizácie skúšky by však znamenal aj vyššiu záťaž pre jednotlivé oddelenia zbraní a evidencií, čomu sa plánovanou zmenou chcú práve vyhnúť. 

Posledná otázka v rámci dotazníka sa zameriavala na záverečné doplnenie vyjadrení, názorov a predstáv respondentov na relevantné súvislosti, ktoré ešte neboli zodpovedané a ktoré prispejú k transparentnosti a efektívnosti preverovania odbornej spôsobilosti. Cieľom bolo získať ich názory na zefektívnenie súčasného priebehu overovania odbornej spôsobilosti žiadateľov ovydanie príslušných osvedčení. Ide o otázku, ktorá sa týkala celkového zlepšenia situácie v oblasti preverovania teoretických vedomostí a praktických zručností žiadateľov, ale vo viacerých prípadoch sa odpovede prekrývali s predchádzajúcou otázkou, ktorá bola zameraná na zhodnotenie preukazovania praktických zručností žiadateľov. 

Je teda zrejmé, že v niektorých prípadoch sú problémové oblasti nielen v teoretických vedomostiach, ktoré by žiadatelia mali poznať, ale predovšetkým v praktických zručnostiach. Tieto by sa do budúcnosti mohli odstrániť formou absolvovania kurzu bezpečnej manipulácie so zbraňou. Certifikovaný kurz by sa mohol realizovať dvoma spôsobmi. Väčšina respondentov sa prikláňala k absolvovaniu kurzu cez externú organizáciu s využitím vyškoleného odborného inštruktora, ktorý by napr. mohol byť aj z prostredia Policajného zboru. Ten by následne preveroval spôsobilosť uchádzača bezpečne manipulovať so zbraňou, čím by sa nahradilo už takéto preverovanie pred komisiou. Ďalšia skupina respondentov vyjadrila názor, že skúška bezpečnej manipulácie so zbraňou po obligatórnom absolvovaní certifikovaného kurzu by mala byť vykonaná ešte aj pred skúšobnou komisiou. Prikláňame sa k prvému názoru, podľa ktorého by certifikovaný kurz úplne nahradil praktickú časť skúšky. V takom prípade by zákon musel upravovať právomoc subjektu udeliť potvrdenie (certifikát) o úspešnom absolvovaní kurzu, ktorý by bol podkladom pre vydanie osvedčenia podľa zákona o zbraniach a strelive. Obsah a rozsah certifikovaného kurzu by sa musel upraviť vo vykonávacej vyhláške. Absolvovanie takéhoto kurzu musí mať stanovené striktné pravidlá. Zúžil by sa tým rozsah povinností policajného útvaru, pretože by nebolo potrebné zvolávať komisiu. Stačila by už len komisia vymenovaná príslušným rozkazom riaditeľa okresného riaditeľstva na vyhodnotenie písomnej skúšky z odbornej spôsobilosti. Zároveň je však nevyhnutné v tomto smere upraviť vyhlášku, ako aj zákon tak, aby táto forma mala právny podklad – čo platí pre zloženie a činnosť komisie, ako aj pre realizáciu kurzu bezpečnej manipulácie so zbraňou. Je možné, že kým nebudú príslušným spôsobom zabezpečené certifikované spoločnosti, je vhodné ciele tohto kurzu zabezpečiť prostredníctvom príslušných útvarov Policajného zboru. V blízkom období je potrebné vykonať podrobnú analýzu, či sú príslušné útvary vôbec schopné, najmä z personálneho hľadiska, relevantne zabezpečiť tieto činnosti. 

Medzi ďalšie návrhy na zefektívnenie preverovania odbornej spôsobilosti boli uvedené napr. nasledovné skutočnosti: 

• ● Zamerať sa na doplnkovú skúšku pri poľovníctve a jej (podľa názoru jedného respondenta) neprimerané výhody pre absolventov, a to napr. vydanie nového zbrojného preukazu, ktorý už dávno stratil platnosť bez absolvovania novej doplnkovej skúšky alebo skúšky odbornej spôsobilosti. Respondent vyjadril nesúhlas s doživotnou platnosťou doplnkovej skúšky z poľovníctva. 
• ● Prehodnotiť podmienky bezúhonnosti žiadateľov o vydanie zbrojného preukazu. Často sú žiadateľmi o vydanie zbrojného preukazu „recidivisti“, ktorí v zmysle zákona o zbraniach a strelive spĺňajú podmienku bezúhonnosti. V registri trestov síce majú zaznačených niekoľko trestných činov, ale ide o trestné činy majetkového charakteru, a preto sa v zmysle zákona o zbraniach a strelive musia považovať za bezúhonných. Je absurdné, aby občan, ktorý v minulosti opakovane páchal akúkoľvek trestnú činnosť bol považovaný za bezúhonného a mal právo držať zbraň. V zmysle zákona sa za bezúhonnú osobu na účely získania zbrojného preukazu nepovažuje osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená len za taxatívne uvedené trestné činy. Pri ostatných trestných činoch sa považuje za bezúhonnú. 
• ● Na účely skúšky zvýšiť právomoc pri ukladaní otázok – možnosť doplnenia aj mimo vyžrebovaných otázok na overenie skutočne potrebných znalostí (napr. §24 – §26 Trestného zákona). 
• ● Navýšiť počet praktických otázok. 
• ● Realizovať skúšky odbornej spôsobilosti listinnou alebo elektronickou testovou formou, použiť podobný spôsob, ako je to v prípade získavania vodičského oprávnenia (uvedená odpoveď sa zobrazovala asi najčastejšie, čo vyplynulo aj z predchádzajúcich odpovedí na položené otázky) a kurz praktickej streľby by sa posudzoval osobitne. 
• ● Zaviesť povinnosť absolvovať určitý počet hodín pre bezpečnú manipuláciu so zbraňou ako určitú prípravu a následne v rámci tejto prípravy zabezpečiť aj získanie príslušného certifikátu ako dokladu o absolvovaní. 
• ● Na predchádzajúci bod nadväzuje jedna zďalších možností riešenia praktickej prípravy a to tak, že praktická časť skúšky by mala pozostávať buď zo striktne stanoveného počtu hodín praktickej prípravy napr. na strelnici, alebo praktickú časť skúšky realizovať priamo na strelnici pre overenie schopnosti žiadateľa bezpečne manipulovať so zbraňou. 
• ● Zaviesť povinnosť predložiť doklad o psychickej a zdravotnej spôsobilosti k žiadosti, aby posudzovatelia mali možnosť nariadiť žiadateľovi, aby sa podrobil novému preskúmaniu spôsobilosti z dôvodu jeho kriminálnej minulosti (týkalo by sa to prípadov trestných činov, ktoré nie sú v zozname trestných činov, ktoré zabezpečujú bezúhonnosť). 
• ● Zamerať otázky na nákup a používanie zbraní tak, aby každý žiadateľ vedel kedy a ako môže so zbraňou manipulovať a zároveň aby vedel jasne definovať, o aký úkon žiada. 
• ● Otázky zamerať viac na povinnosti držiteľa zbrojného preukazu a kategorizáciu zbraní a s tým súvisiace povinnosti. Hlavne sprísniť praktické skúšanie! 

• ● Zmeniť vykonávanie skúšky z ústnej formy na písomnú testovú formu buď v listinnej, alebo elektronickej podobe. 
• ● Povinnosť žiadateľa absolvovať odborný kurz manipulácie so zbraňou a až po predložení certifikátu o jeho absolvovaní by sa mohol žiadateľ zúčastniť skúšky. 
• ● Testová forma preverovania odbornej spôsobilosti by mala zabezpečiť vyššiu objektívnosť pri hodnotení. V prípade elektronického preverovania by úspešnosť vyhodnotil systém. Inšpiráciou môže byť súčasný spôsob preskúšavania žiadateľov o vodičské oprávnenie. 
• ● Problémový je okruh otázok A a C. Otázky skupiny B sú žiadatelia naučení, nakoľko na nich získavajú najviac bodov, ale otázky z časti A a C sú naučení minimálne a vedia, že im to stačí. 

Záver 

Z hľadiska počtu odpovedí považujeme výpovednú hodnotu dotazníka za postačujúcu na účel splnenia cieľov stanovených vedeckovýskumnou úlohou. Respondenti sú zamestnancami útvarov Policajného zboru, v ktorých pôsobnosti je realizácia skúšky z odbornej spôsobilosti. Preto získané informácie považujeme za relevantné, svysokou výpovednou hodnotou. Je možné konštatovať, že vo viacerých častiach skúšky evidujeme problémové oblasti, ktoré je možné zhrnúť takto: 

●Prvou problémovou oblasťou, ktorú sme identifikovali, bola samotná skúška a jej priebeh. Z odpovedí je zrejmé, že s niektorými problémami sa príslušné útvary vedia vysporiadať sami, ale zároveň všeobecne poukazujú na problémy pri kreovaní komisie, kde je potrebné zachovať nestranný prístup a zároveň zabezpečiť, aby všetky osoby, ktoré sú potrebné pri skúške, boli k dispozícii. Niekedy je totiž náročné stanoviť termín vyhovujúci všetkým členom komisie. Najväčšie problémy vznikajú predovšetkým so zabezpečovaním lekára či zosúladením pracovných povinností prokurátora. V prípade, ak by nastala zmena spôsobu realizácie skúšky, je možné konštatovať, že už prítomnosť všetkých osôb tak, ako je to v súčasnosti, nebude potrebná a bude stačiť, ak sa určí konkrétna zodpovedná osoba – napr. riaditeľ okresného riaditeľstva, ktorého kompetenciou bude určiť zloženie skúšobnej komisie, ale už len zo zamestnancov svojho útvaru. Riaditeľ bude viazaný skúšobným poriadkom komisie, ktorý bude prijatý vyhláškou. V rámci skúšobného poriadku bude nevyhnutné zabezpečiť aj alternatívy pre prípad neúčasti na teste, prípadne stanovenie inej lehoty ako 60 dní od podania žiadosti. Tiež by bolo vhodné uvažovať, či je možné v rámci súčinnosti zabezpečiť prítomnosť inštruktora na skúške, prípadne jeho účasť na realizácii kurzu, či preskúšania v rámci certifikovaného kurzu. 

●Charakter otázok – súčasný systém nastavených otázok pozostáva z troch oblastí – teoretická skúška z právnych predpisov – zákon o zbraniach a strelive (časť A), Trestný zákon, Trestný poriadok a priestupkové právo (časť B), teoretická skúška, ktorá sa týka konštrukcie zbraní a streliva, teórie streľby a bezpečnej manipulácie so zbraňou (časť C) a praktická časť (časť E) – ukážky praktického a bezpečného používania zbrane, časť D je tvorená základmi poskytovania prvej pomoci. Z odpovedí respondentov vyplynulo, v ktorých častiach otázok je zrejmé, že existujú nedostatky, pričom však nešlo o nedostatky obsahového charakteru, ale skôr toho, akým spôsobom sa žiadatelia pripravujú, čo súvisí aj s príslušnou dostupnou literatúrou, ako aj mobilnou aplikáciou, ktorá bola v tomto smere vytvorená na základe dostupnej literatúry. Vyskytlo sa obdobie, keď literatúra nebola aktualizovaná a žiadatelia sa učili nesprávne odpovede. Žiadatelia odpovedali len to, čo sa naučili, ale neboli schopní rozumieť súvislostiam. Respondenti poukazujú na neefektívnosť skúšania v tom zmysle, že za súčasne platných podmienok nemôžu klásť doplňujúce otázky, pretože musia rešpektovať rozsah otázky tak, ako je definovaný v súčasnosti. Pri teoretických otázkach boli požiadavky na zlepšenie formulácie otázok, prípadne zameranie otázok na vybrané okruhy, napríklad: 

●Oblasť správneho práva:

§ 49 zákon o priestupkoch – zamerať sa na občianske spolunažívanie, § 29 a § 69 zákona o zbraniach a strelive, 

●Zo zákona o zbraniach a strelive – hlavne povinnosti a oprávnenia držiteľa, ale aj povinnosti vo vzťahu k jednotlivým kategóriám zbraní, 

Oblasť trestného práva: 

• – viac otázok z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu – zahrnúť aj iné ako len nutná obrana a krajná núdza, 
• – vypracovať praktické príklady z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, 
• – definovať závažnejší spôsob konania – spáchanie trestného činu so zbraňou a pod., 
• – zvážiť opilstvo – skôr sa zamerať na ohrozovanie pod vplyvom návykovej látky, 
• – ďalšie praktické príklady z Trestného zákona a Trestného poriadku, 
• – vylúčiť otázky – vymenujte súdy, vymenujte ochranné opatrenia, 

– zjednodušiť praktické príklady – jednoznačná odpoveď. 

Oblasť konštrukcie zbraní a manipulácia so zbraňou a teória streľby v teoretickej časti je v otázkach uvedená v časti C, pričom k tejto a rovnako aj k časti D (prvá pomoc) neboli žiadne konkrétne výhrady, aj keď práve časť C sa spája aj s bezpečnou manipuláciou, ktorá by však mala byť súčasťou aj praktickej prípravy, ktorá by v budúcnosti mohla byť obsahom certifikovaného kurzu. V teoretickej časti by mohla zostať v príslušnom rozsahu otázok zachovaná. 

Oblasť praktického rozmeru bola veľmi negatívne hodnotená, nakoľko z odpovedí vyplynulo, že sa stáva, že žiadatelia v niektorých prípadoch držia zbraň prvýkrát až na skúške, prípadne ich skúsenosti so zbraňou sú minimálne a z jednotlivých odpovedí je zrejmé, že útvary by privítali možnosť realizácie praktickej prípravy formou absolvovania certifikovaného kurzu. 

Na základe uvedeného navrhujeme: 

● Novelizáciu vyhlášky – pri spracovaní jednotlivých problémov, ako aj návrhov nových otázok je potrebné a nevyhnutné spracovať aj návrh vyhlášky, ktorá bude upravovať nový spôsob realizácie skúšky a zároveň pripraviť aj návrh novely zákona, ktorá bude upravovať formu skúšky ako kombinácie teoretickej časti (napr. vo forme testu) a praktického preskúšania či kurzu. 

● Praktickú skúšku – z odpovedí respondentov vyplynula predovšetkým požiadavka na praktický výcvik, obdobne ako je to napr. v prípade získavania vodičského oprávnenia. Ako najefektívnejší sa javí spôsob, aby žiadatelia absolvovali teoretickú časť – vo forme testu – písomného, či elektronického a až následne praktickú časť skúšky. Otázne zostáva, či by sa praktická skúška konala v rovnaký deň ako teoretická skúška alebo by sa stanovil iný termín. Predmetná otázka nebola súčasťou dotazníka, pretože vyplynula až zodpovedí respondentov. Bude predmetom ďalších diskusií ariešení. Spôsob realizácie by však musel byť presne definovaný minimálne vo vyhláške, za čo sú zodpovedné príslušné útvary Prezídia PZ. K týmto častiam stále prebieha diskusia. Odporúčame absolvovanie certifikovaného kurzu v určenom počte hodín. Príkladom nám môže byť český model získavania odbornej spôsobilosti žiadateľov o vydanie príslušných osvedčení na úseku strelných zbraní a streliva. V Českej republike zabezpečujú praktickú časť skúšky súkromné organizácie, ktoré poskytujú certifikovaný kurz bezpečnej manipulácie so zbraňou. 

Literatúra 

HAŠANOVÁ, J., BALGA, J. a. ANDOROVÁ, P. 2023. Policajná správa. 3.vyd. Plzeň: Aleš Čeněk. 350 s. ISBN 978-80-7380-910-2. 

HOLOMEK, J. a T. ŠIMANOVSKÁ, 2002. Úvod do metodológie praktických vied. Policajné vedy ako vedy praktické. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave. Tlačiareň MV SR. 163s. ISBN 80-8054-249-X. 

KEZMAN, K., 2022. Služobné hodnotenie ako jeden zo základných podkladov na rozhodovanie vo veciach služobného pomeru policajtov. In: Aktuálne otázky súkromného práva. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 21. Júna 2022. Akadémia Policajného zboru v Bratislave. ISBN 978-80-8054-972-5. 

Zákon č.171/1993 Z. z. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov 

Zákon č. 190/2003 Z. z. Zákon o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 

Vyhláška č. 555/2003 Z. z. Vyhláška Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov 

pplk. doc. JUDr. Veronika Marková, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave Katedra trestného práva
e-mail: veronika.markova@akademiapz.sk 

mjr. JUDr. Petra Andorová, PhD. Akadémia Policajného zboru v Bratislave Katedra správneho práva
e-mail: petra.andorova@akademiapz.sk 

Recenzenti: pplk. JUDr. Michal Marko, PhD., mjr. Ing. Vincent Forgáč 

Poznámky

• 1) Štúdia je spracovaná ako výstup zriešenej vedeckovýskumnej úlohy vzmysle projektu vedenom pod. č.Výsk.267 -Preukazovanie znalostí právnych predpisov zoblasti zbraní astreliva za účelom získania odbornej spôsobilosti ovydanie zbrojného preukazu. 
• 2) HOLOMEK, J. aT.ŠIMANOVSKÁ, 2002. Úvod do metodológie praktických vied. Policajné vedy ako praktické, s. 118-119. 
• 3) Zákon č. 171/1993 Z. z. oPolicajnomzbore, §2 ods. 3. 
• 4) HAŠANOVÁ, J.akol., 2023. Policajná správa, s.68. 
• 5) BALGA, J. akol., 2023. Policajná správa, s. 32. 
• 6) KEZMAN, K., 2022. Služobné hodnotenie ako jeden zo základných podkladov na rozhodovanie vo veciach služobného pomeru policajtov. In: Aktuálne otázky súkromného práva, s. 41. 
• 7) Zákon č. 190/2003 Z. z. ostrelných zbraniach astrelive, §21 ods.2. 
• 8) Skúška sa musí vykonať do 60 dní od podania žiadosti ovydanie zbrojného preukazu (vyhláška č. 555/2003 Z. z. §3 ods. 1). Ak žiadateľ na skúške odbornej spôsobilosti neuspel, policajný útvar konanieovydanie zbrojného preukazu preruší, žiadateľ sa môže písomne prihlásiť na opakovanú skúšku. Policajný útvar vkonaní ovydanie zbrojného preukazu pokračuje prijatím žiadosti ovydanie opakovanej skúšky (§21 ods.8 zákona ostrelných zbraniach astrelive). 

Autori
mjr. JUDr. Veronika Marková PhD.
mjr. JUDr. Petra Andorová PhD.

Zdroj
https://akademiapz.sk/sites/default/files/2469-Archive%204-2023/003%20MARKOV%C3%81%2C%20ANDOROV%C3%81%20Zbrane%20-%20studia23%282%29.pdf

1. Úvod

S nárastom počtu obyvateľstva, globalizáciou a otvorením hraníc narastá aj kriminalita, ktorú treba v čo najväčšej miere eliminovať a chrániť obyvateľov Slovenskej republiky. K prostriedkom, ktorých následkom je obmedzenie osobnej slobody osobám páchajúcim protiprávnu činnosť, zároveň vedúcim aj k ochrane verejného poriadku a bezpečnosti osôb, bezpochyby patrí aj oprávnenie na zaistenie osoby podľa zákona o Policajnom zbore (PZ).(2)

„Pri výkone policajných činností si policajti plnia svoje povinnosti, využívajú svoje zákonné oprávnenia, vykonávajú služobné zákroky a pod. Týmito úkonmi často zasahujú do základných ľudských práv alebo rozhodujú o právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Je preto nevyhnutné, aby činnosť policajtov bola regulovaná z hľadiska hierarchie právnych predpisov najmä zákonmi.“(3)

V mnohých prípadoch je to nevyhnutné a nemožno takému zásahu predísť. A preto je žiaduce, aby policajti postupovali v súlade so zásadou zákonnosti, ktorá je spolu s ďalšími pre nich prioritná a ktorej porušenie alebo nedodržiavanie spôsobuje protiprávne konanie na strane policajta. Pre dodržanie základných zásad právneho štátu je legitímny zásah policajta do základných práv a slobôd osoby explicitne upravený v zákone o PZ, ako i v ďalších imanentných právnych predpisoch. „Základným predpokladom rozvoja demokracie a občianskej spoločnosti je právny štát. Je to štát, ktorého právny poriadok je spravodlivý, čiže priznáva každému to, čo mu patrí, na čo má nárok. V takomto štáte platí právny poriadok, a nie vôľa jednotlivcov.”(4)Policajná správa sa stala súčasťou verejnej správy. „Teória policajnej správy skúma realitu policajných a bezpečnostných činností v jej komplexnosti, ktoré smerujú k dosiahnutiu cieľa pri vynaložení minimálnych prostriedkov pri realizácii správy spoločnosti a štátu.“(5) „Súčasné policajné právo sa stáva dôležitou právnou disciplínou podieľajúcou sa na ochrane právneho štátu a je dôležitým pilierom právneho garantovania bezpečnosti.“(6) Zaistenie osoby v zákone o PZ je definované v §19 Oprávnenie na zaistenie osoby. K aplikácii uvedeného oprávnenia je potrebné pristupovať s vážnosťou, dodržiavať etický kódex policajta a dodržiavať aj administratívne úkony v stanovenom poradí.

Oprávnenia policajta sú definované v zákone o PZ, druhý oddiel §17 až §34(7), kde sú vymedzené procesné úkony, ktoré je policajt oprávnený vykonať pri výkone služobnej činnosti. Na tomto mieste je však potrebné zdôrazniť, že komplexné oprávnenia policajta nie sú upravené len v zákone o PZ, ale aj v ďalších právnych predpisoch.

V právnych predpisoch absentuje definícia pojmu oprávnenie policajta aj napriek tomu, že zákon tento pojem používa. Teória správneho práva sa pokúsila o definíciu predmetného pojmu nasledovne: „Oprávnenie policajta môžeme definovať ako súbor právnych nástrojov, ktorými disponuje policajt pri plnení zákonom stanovených podmienok.“(8) Ide o prvotné úkony policajta na mieste protiprávneho konania. Policajti pri výkone služobnej činnosti riešia množstvo prípadov, napríklad:
• porušenia zákonov,
• objasňujú, príp. prejednávajú rôzne protiprávne delikty,
• preverujú totožnosť osôb podozrivých zo páchania protiprávnych deliktov alebo osôb, ktoré by prispeli k objasneniu protiprávneho konania,
• majú oprávnenie zakázať vstup do priestorov,
• zakázať vstup na niektoré miesta,
• majú oprávnenia pri ochrane života, zdravia osôb a
• objasňujú ďalšie skutočnosti.

Oprávnenia policajta sú nie vždy kladne prijímané zo strany osôb, voči ktorým sa zakročuje, a preto si policajti môžu výkon oprávnenia aj vynútiť použitím primeraných donucovacích prostriedkov.

Je bežnou praxou, že spoločnosti sa prezentujú etickými kódexmi v rôznych spoločenských vedách, v ktorých sú obsiahnuté normy spoločenského správania charakteristické pre potreby danej oblasti. Nie je tomu inak ani v policajnej profesii. Policajt sa musí aj v súkromnom živote správať eticky, zodpovedne a príkladne. V službe, aj mimo nej musí dodržiavať princípy etického kódexu, ktorý je jednotný pre všetkých policajtov. Pri vstupe do Policajného zboru sa policajti zaväzujú ho dodržiavať. Jeho záväznosť vyplýva aj zo zákona o PZ, v ktorom sa uvádza, že policajt dodržiava etický kódex policajta, ktorý vydá minister. Čiže aj napriek tomu, že ide o morálnu normu, jej záväznosť je zakotvená priamo v zákone o PZ. Etický kódex policajta ako morálna norma je upravený nariadením ministra vnútra SR, ktoré je záväzné pre všetkých policajtov. „Možno ho vnímať ako súbor pravidiel, zásad, ktorých dodržiavanie sa prejavuje aj vo forme integrity policajta, resp. Policajného zboru. Ide o morálnu normu, sú to zásady, ktoré by mal mať každý policajt takpovediac v krvi.“(9) Etický kódex policajta nepriamo vychováva policajtov k dodržiavaniu mravného a etického správania.

Paragraf 8 ods. 1 zákona o PZ ukladá policajtovi povinnosť dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma, a ani aby prípadný zásah do jej práv a slobôd zároveň prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou. Zákon, okrem života a zdravia, chráni aj majetok. Policajt zastáva funkciu verejného činiteľa, a preto musí disponovať aj určitými morálnymi hodnotami. Tieto sú vymedzené v etickom kódexe policajta. Inšpiráciou pre skoncipovanie obsahu etického kódexu policajta je Deklarácia o polícii ako aj Európsky kódex policajnej etiky.

Zákon o PZ (§19 ods. 1) taxatívne vymenúva dôvody zaistenia osoby. Vymedzuje policajtom za akých podmienok a v ktorých prípadoch sú oprávnení zaistiť osobu. V predmetnom paragrafe je upravený postup útvaru PZ po zaistení osoby. V komparácii s inými oprávneniami v zmysle zákona o PZ, je útvar PZ povinný, v rámci oprávnenia, zaistiť osobu, po prebratí zaistenej osoby od policajtov bezodkladne vydať zaistenej osobe rozhodnutie o zaistení. Rozhodnutie o zaistení sa vydáva podľa zákona o PZ a subsidiárne podľa zákona o správnom konaní.(10) Oprávnenie na zaistenie osoby je jediným oprávnením v zákone o PZ, na výkon ktorého sa aplikujú ustanovenia všeobecného predpisu o správnom konaní.(11) Výkon predmetného oprávnenia prináša vyššiu silu ochrany spočívajúcu v skutočnosti, že iba takýto postup policajta, následne útvaru PZ, je preskúmateľný v rámci správneho konania za dodržania zásady dvojinštančnosti správneho konania. Diferenciácia právnych možností ochrany, resp. nápravy postupu policajta, spočíva v penze právnych prostriedkov ochrany poškodeného. No, pokiaľ ide o výkon ostatných oprávnení policajta podľa zákona o PZ, poškodená osoba je oprávnená sa domáhať ochrany svojich práv a právom chránených záujmov prostredníctvom podania, ktoré sa nazýva sťažnosť.(12) Zákon o sťažnostiach vymedzuje sťažnosť pozitívne aj negatívne. V pozitívnom poňatí ide o podanie osoby, ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy.(13) Negatívne vymedzenie sťažnosti taxatívne upravuje zákon o sťažnostiach.(14) Následne, ak sa sťažovateľ nedomôže nápravy, môže sa obrátiť na súd.

Právo na ochranu pred nezákonným zásahom do práv osoby upravuje aj ustanovenie článku 46 Ústavy Slovenskej republiky (SR), ktoré zaručuje každému ochranu individuálnych práv fyzických osôb a právnickych osôb, ku ktorých porušovaniu dochádza, resp. došlo činnosťou alebo nečinnosťou správnych orgánov. Podľa ústavy je ďalšou možnosťou súdny prieskum postupu konania policajta v rámci správneho súdnictva.(15) De iure je možné podať podnet na prokuratúru, ktorá vo svojej pôsobnosti v oblasti verejnej správy disponuje radom právnych prostriedkov slúžiacich na ochranu zákonnosti v postupoch, ako i v právnych aktoch orgánov verejnej správy. Pokiaľ by došlo k poškodeniu ľudských práv a základných slobôd, ochrana predmetných práv a slobôd spadá do kompetencie verejného ochrancu práv.

Pri výkone svojho povolania policajti vyvolávajú v širokej verejnosti tak prejavy spokojnosti, ako aj nespokojnosti. Podnety a sťažnosti sú občania oprávnení podávať osobne, aj na útvaroch PZ. Prijímať sťažnosti sú povinné všetky útvary Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, organizácie a zariadenia v ich pôsobnosti, krajské riaditeľstvá Policajného zboru, okresné riaditeľstvá Policajného zboru, obvodné oddelenia Policajného zboru, oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru.(16) „Posledný prieskum Eurobarometra z roku 2018 ukázal, že policajtom u nás dôveruje 45 percent občanov. Európsky priemer sa pohybuje na úrovni 72 percent.”(17) Hoci policajti konajú len na základe zákona a v jeho medziach (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), vo výkone ich činnosti je zrejmý aj ľudský faktor, nakoľko pri výkone služobného zákroku sú povinní niekedy v sekundách rozhodnúť o výbere jedného z legitímnych oprávnení a spôsobe jeho použitia. Hodnotenie konania policajta „od stola“ často končí negatívnym výsledkom na strane policajta.

2. Postup policajta pri výkone oprávnenia zaistiť osobu

Pri výkone služobnej činnosti v rámci kontroly cestnej premávky mimo mesta a mimo obce sa rieši niekoľko dopravných priestupkov. Ako príklad možno uviesť „vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu“. Pri výkone služby, s cieľom kontroly dodržiavania pravidiel cestnej premávky, sú policajti oprávnení zastavovať dopravné prostriedky. V rámci kontroly policajti kontrolujú doklady potrebné na vedenie motorového vozidla, akými sú preukaz o technickej a emisnej kontrole, osvedčenie o evidencii a doklad o povinnom zmluvnom poistení.(18) Policajti majú právo žiadať vodiča aj o podrobenie sa dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v tele. Nameraná hodnota pri dychovej skúške nad 0,48 mg/l sa považuje za trestný čin. Na mieste sú policajti povinní spísať správu o výsledku objasňovania priestupku, v ktorej je okrem osobných údajov osoby, ktorá sa zaisťuje, zapísaný aj priebeh daného skutku zaistenej osoby, zákonné dôvody zaistenia a uvedené dôvody jeho konania. Správa musí byť podpísaná oboma stranami, policajtmi aj zaistenou osobou. Následne zaistená osoba musí byť eskortovaná na Obvodné oddelenie Policajného zboru. Ak bola však zaistenej osobe zistená prítomnosť alkoholu dychovou skúškou, policajti by mali zaistenú osobu najprv zobrať do nemocnice na pohotovosť s potrebou zaistenú osobu vyšetriť a získať od lekára súhlas na jej umiestnenie do cely predbežného zadržania. Až po obdržaní potvrdenia o súhlase s umiestnením zaistenej osoby v cele predbežného zadržania sú policajti oprávnení eskortovať zaistenú osobu na útvar PZ. Útvar PZ spracuje rozhodnutie o zaistení s uvedením zákonného dôvodu zaistenia.

Kroky, ktoré je potrebné vykonať podľa platných právnych predpisov:
1. po zistení alkoholu u vodiča za volantom, dychovú skúšku zopakovať po 20 minútach,
2. spísať správu o výsledku objasňovania priestupku, podpísať a dať podpísať zaistenej osobe,
3. eskortovať zaistenú osobu na kontrolu do nemocničného zariadenia,
4. eskortovať zaistenú osobu na policajné oddelenie,
5. poučiť zaistenú osobu v každom kroku,
6. spísať úradný záznam,
7. odovzdať zaistenú osobu stálej službe.

V prípade, ak zaistená osoba kladie odpor, policajt je oprávnený použiť v zmysle zákona o PZ niektorý z donucovacích prostriedkov, pričom musí dodržať zákonný postup a brať ohľad na práva osoby, voči ktorej zakročuje.

V postupe policajta je veľmi ľahké sa pomýliť, prípadne zabudnúť na niektorý krok, ktorý následne, ak je to ešte možné, treba vykonať dodatočne. Je potrebné zaoberať sa a popremýšľať nad samotným postupom pri zaisťovaní osoby. Taktiež nad úkonmi, ako ich čo najspoľahlivejšie a najpresnejšie vykonať.

Zákon jasne hovorí o tom, aké sú oprávnenia policajta, ako postupovať pri zaisťovaní osôb, no žiadny zákon neuvádza ako zabezpečiť všetky potrebné úkony v požadovanom postupe. Preto aj v rámci riešenia vedecko-výskumnej úlohy bola vybraným útvarom PZ rozposlaná krátka anketa o úrovni znalosti zákona o PZ, konkrétne §19 Oprávnenie na zaistenie osoby. Hlavným cieľom bolo získať prehľad, či policajti dostatočne poznajú a ovládajú predmetný zákon a aké zmeny v súvislosti s jeho výkonom by uvítali.

3. Metodológia a analýza

Na dosiahnutie potrebných informácii pre cieľ príspevku bol uskutočnený prieskum pomocou ankety. Anketa bola anonymná, čím umožňovala policajtom vyjadriť sa pravdivo, bez akejkoľvek obavy, že ich odpovede budú použité na iné účely ako účely vedeckého skúmania. Anketa bola rozposlaná mailom na oddelenia Policajného zboru v Nitre. Anketové lístky obsahovali niekoľko otázok, odpoveďou ktorých mala vyjsť predikcia o potrebách výkonných zložiek pri aplikácii predmetného oprávnenia.

Otázky boli zostavené tak, aby sa všetky odpovede vedeli rozdeliť podľa zvoleného kritéria-veku. Predpokladalo sa, že názory sa môžu meniť podľa veku, získanej praxe a udalostí, s ktorými sa policajti stretli.

Prvou otázkou boli respondenti zaradení do kategórií podľa veku. Cieľom druhej otázky bolo získať informáciu, či respondenti majú skúsenosť so zákonom o PZ, konkrétne s §19. Tretia otázka smerovala k úrovni znalosti ustanovení konkrétneho paragrafového znenia. Štvrtou otázkou sa mali vyjadriť k zákonným dôvodom aplikácie predmetného oprávnenia. V rámci štvrtej otázky mali možnosť prezentovať nové dôvody zaistenia alebo mali možnosť navrhnúť vylúčenie niektorého z dôvodov zaistenia osoby. Túto možnosť však nevyužili, pretože na štvrtú otázku všetci odpovedali kladne. V piatej otázke mohli respondenti vyjadriť svoj názor, prípadne úvahy de lege ferenda pre zlepšenie právneho stavu.

Anketový lístok obsahoval celkovo 5 otázok.
Prvá otázka pomohla roztriediť odpovede podľa veku.
Išlo o nasledujúce vekové kategórie:
1. Kategória od 21 – 30 rokov.
2. Kategória od 31 – 40 rokov.
3. Kategória od 41 – 49 rokov.
4. Kategória od 50 rokov a viac.

Druhá otázka v znení „Máte skúsenosť so zaistením osôb podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, konkrétne §19? (Ďalej odpovedajú len tí, ktorí odpovedali kladne/áno)“. Cieľom druhej otázky bolo získať prehľad o tom, či policajti majú skúsenosť so zaisťovaním osôb podľa §19 zákona o PZ. Tretia otázka: „Poznáte zákonné dôvody zaistenia osoby podľa §19 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore naspamäť?“ Cieľom bolo získať prehľad o úrovni ovládania zákona o PZ, konkrétne §19. Štvrtá otázka v znení „Rozsah zákonných dôvodov pre zaistenie osoby podľa zákona o PZ považujete za postačujúci? (Ak zákonné dôvody pre zaistenie osoby považujete za nepostačujúce, napíšte o aké dôvody by ste rozšírili aplikáciu predmetného oprávnenia, prípadne vyjadrite názor, ktoré zo zákonných dôvodov zaistenia osoby je zbytočné).“ Cieľom štvrtej otázky bolo zistiť, či policajti súhlasia s rozsahom zákonných dôvodov pre zaistenie osoby podľa zákona o PZ. Ak by odpovedali negatívne, mali k dispozícii kolonku s možnosťou prezentovať ďalšie dôvody, prípadne vyradiť niektoré z existujúcich dôvodov. Túto možnosť však nevyužili policajti v žiadnej vekovej kategórii, pretože všetky platné ankety obsahovali kladnú odpoveď na predmetnú otázku. Posledná piata otázka znela nasledovne: „Čo by ste uvítali pri zaisťovaní osôb ako pomoc? Rôzne. Priestor na vyjadrenie.“ Cieľom poslednej otázky bolo získať osobný názor policajtov, čo im chýba pri zaisťovaní osôb, čo by uvítali na uľahčenie svojej práce, čo by im pomohlo pri výkone zaisťovania osôb. 

Na anketu reagovalo a poslalo späť vyplnený anketový lístok 160 policajtov zo 7 oslovených oddelení. Na jednom oddelení pracuje 20 až 50 policajtov. Do úvahy sme brali priemer 35 zamestnancov. Pri 7 oddeleniach je to 245 zamestnancov/policajtov. Pri predpoklade 245 policajtov sa vrátilo 65,31% anketových lístkov. 

Výsledky a vyhodnotenie ankety sa uskutočnilo podľa vekových kategórií. Odpovede boli zosumarizované, analyzované a podľa vekových kategórii vyhodnotené. 

Prvou otázkou sa policajti selektovali podľa veku a vytvorili tak štyri kategórie.

Prvú kategóriu tvorili policajti vo veku od 21 do 30 rokov. Do tejto kategórie bolo zaradených 26 odpovedí. Odpovede na otázky 2, 3, 4 sú zosumarizované v tabuľke 1 Prvá kategória.

Tab. 1 Prvá kategória

Otázka č.	ÁNO	NIE	Neviem posúdiť
2	22	0	0
3	18	4	0
4	22	0	0

Pokiaľ by na druhú otázku odpovedali nie, na ďalšie otázky nebolo potrebné odpovedať. V kategórií 1 na druhú otázku všetci odpovedali kladne. Do úvahy pripadlo 22 anketových lístkov a ich odpovede, pretože 4 anketové lístky boli pre nekompletnosť vyradené. Na tretiu otázku, či poznajú §19 zákona o PZ naspamäť odpovedali negatívne len štyria, čo ma milo prekvapilo. Ako som už vyššie uvádzala, na štvrtú otázku všetci odpovedali kladne a nevyužili možnosť prezentovať buď ďalšie dôvody zaistenia osoby a ani názor na vylúčenie niektorého z už existujúcich dôvodov na zaistenie osoby. Piatou otázkou bol vytvorený priestor na vyjadrenie názoru policajta. Z odpovedí je zrejmé, že všetci chápu, že ide o zákon a ten sa musí dodržiavať, no opísali aj stres a pochybnosti o tom, či dodržali celý postup podľa zákona. Síce ho ovládajú, ale pri zásahu v teréne myslia na všetko, čo je potrebné urobiť a majú obavu, aby niečo nezabudli alebo nepoplietli, a preto nosia so sebou zošity s poznámkami a kontrolujú svoj postup. Uvítali by zjednodušenie postupu a pri zaisťovaní osôb prítomnosť skúseného policajta. 

Z vyhodnotení boli vyradené 4 anketové lístky, pretože na druhú otázku vôbec neodpovedali, ani na tretiu. 

Prvú kategóriu tvoria mladí policajti, ktorí ešte uvítajú nápovedu, aby si boli istí, že všetko čo urobili, je v predpísanom poradí a správne. Chcú si byť istí, že všetky potrebné tlačivá sú vypísané, nič nechýba a zaistenie osoby vykonali v súlade so zákonom. Hoci policajti majú potrebné vzdelanie a ovládajú zákony potrebné k svojej práci, nemajú však dostatočnú skúsenosť, dostatočnú prax a pri každom zásahu sa môžu vyskytnúť nepredvídateľné okolnosti. Aj z týchto dôvodov majú so sebou rôzne poznámky a v prípade nejasností okamžite kontaktujú službukonajúceho policajta alebo nadriadeného. 

Druhú kategóriu tvorili policajti vo veku od 31 do 40 rokov. Do tejto kategórie bolo zaradených 37 odpovedí. Odpovede na otázky 2, 3, 4 sú zosumarizované v tabuľke 2 Druhá kategória.

Tab. 1 Druhá kategória

Otázka č.	ÁNO	NIE	Neviem posúdiť
2	37	0	0
3	37	0	0
4	37	0	0

K prvým otázkam sa netreba viac vyjadrovať, pretože sú z tabuľky jasné a nie je potrebné sa opakovať. V piatej otázke: „Čo by ste uvítali pri zaisťovaní osôb ako pomoc? Rôzne. Priestor na vyjadrenie“ policajti v druhej kategórii by uvítali zjednodušenie celého postupu zaistenia osoby, hlavne administratívu. 

Z druhej kategórie nebolo potrebné vyradiť žiadne anketové lístky. Všetci odpovedali na všetky otázky a taktiež sa vyjadrili aj v piatej otázke. Tým, že zodpovedali na druhú otázku, že zaisťovali osobu podľa §19 zákona o PZ a na tretiu otázku, že zákon poznajú, ich odpovede na piatu otázku boli analyzované a použité. 

Druhú kategóriu tvoria policajti, ktorí už majú skúsenosti, navonok pôsobia suverénne, ale stále v prípade neistoty a poterby utvrdenia sa nazrú do svojich poznámok. Robia úkony zodpovedne, ovládajú zákony, majú potrebné vzdelanie, majú už prax a skúsenosti. Napriek tomu sú to len ľudia a chcú si byť istí svojim rozhodnutím a konaním, hlavne vo vypätých a nečakaných situáciách, keď je prvoradé zvládnuť ich a potom pokračovať v začatej úlohe. 

Tretiu kategóriu tvorili policajti vo veku od 41 – 49 rokov. Do tejto kategórie bolo zaradených 59 odpovedí. Odpovede na otázky 2, 3, 4 sú zosumarizované v tabuľke 3 Tretia kategória.

Tab. 1 Tretia kategória

Otázka č.	ÁNO	NIE	Neviem posúdiť
2	59	0	0
3	59	0	0
4	59	0	0

Opäť nie je potrebné sa venovať prvým otázkam, ktorých odpovede sú z tabuľky zrejmé. 

V piatej otázke vyšli podobné odpovede ako v predchádzajúcej kategórii. Policajti presadzovali hlavne zjednodušenie systému a odbúranie administratívnych úkonov, zníženie počtu tlačív, napríklad zlúčením niektorých tlačív. Podľa policajtov v tretej kategórií spôsobuje množstvo administratívy chyby a časové sklzy. 

Z tretej kategórie, tak isto ako z predchádzajúcej, nebolo potrebné vyradiť žiadne anketové lístky. Všetci odpovedali na všetky otázky a taktiež sa vyjadrili aj v piatej otázke. Tým že zodpovedali na druhú otázku, že zaisťovali osobu podľa §19 zákona o PZ a na tretiu otázku, že zákon poznajú, ich odpovede na piatu otázku boli analyzované a použité. 

Tretiu kategóriu tvoria policajti, ktorí už majú skúsenosti aj dostatočnú prax v Policajnom zbore. A práve tá prax môže byť pre niektorých problémom, pretože sa od nich očakáva, že budú postupovať tak, akoby nečakané a nepredvídateľné situácie riešili denne a všetky ich ovládali. Vo väčšine prípadov táto kategória policajtov robí všetko, čo sa od nich očakáva, napriek tomu aj oni chcú zjednodušenia procesov a sprehľadnenie dokumentácie.

Štvrtú kategóriu tvorili policajti vo veku od 50 a viac. Do tejto kategórie bolo zaradených 38 odpovedí. Odpovede na otázky 2, 3, 4 sú zosumarizované v tabuľke č. 4 Štvrtá kategória.

Tab. 1 Štvrtá kategória

Otázka č.	ÁNO	NIE	Neviem posúdiť
2	38	0	0
3	38	0	0
4	38	0	0

V piatej otázke: „Čo by ste uvítali pri zaisťovaní osôb ako pomoc? Rôzne. Priestor na vyjadrenie“ sa vyjadrili, že by uvítali zjednodušenie administratívy, pretože stále musia preverovať, ktoré tlačivo musia kedy vypísať. Celý postup zaisťovania osôb im je známy, ale keď pribudne tlačivo, musia si to zapísať do vlastných poznámok a tie nosiť so sebou.

Ani zo štvrtej kategórie nebolo potrebné vyradiť žiadne anketové lístky. Všetci odpovedali na všetky otázky a taktiež sa vyjadrili aj v piatej otázke. Odpovedali na druhú otázku tak, že už zaisťovali osobu podľa §19 zákona o PZ, aj na tretiu otázku, že zákon poznajú. Ich odpovede na piatu otázku boli analyzované a použité.

Štvrtou kategóriou sú policajti, ktorí majú dostatočnú prax, množstvo skúseností a taktiež skúsenosti s nepredvídateľnými situáciami. Získali rutinu vo svojej práci, ovládajú predpisy a zákony. S každým novým tlačivom a formulárom musia meniť zabehnuté postupy a učiť sa ich akoby nanovo. Všetko si zaznamenajú a v prípade potreby kontrolujú. Administratíva je aj pre nich zdĺhavá a opakujúca sa.

4. Výsledky a vyhodnotenie

Najpočetnejšiu skupinu tvorila kategória 3 vo veku 41-49 rokov v počte 59 odpovedí. Všetky odpovede, až na 4 vyradené lístky, vo všetkých kategóriách ohľadom zákona o PZ boli kladné. Policajti zákon ovládajú, riadia sa ním a s pribúdajúcou praxou získavajú rutinu. Odpovede sa líšia pri poslednej otázke „Čo by ste uvítali pri zaisťovaní osôb ako pomoc? Rôzne. Priestor na vyjadrenie.“ Pri piatej otázke bolo vidieť vekový rozdiel a získanú prax. Oslovení sa zhodovali v názore na zjednodušenie procesu zaisťovania osôb, hlavne čo sa týka administratívnych úkonov. Mladší policajti by uvítali prítomnosť staršieho, skúseného policajta, aby mali istotu, že nič neopomenú. Starší policajti by uvítali lepšiu orientáciu v dokumentácii a jednoduchšiu a použiteľnú evidenciu v nových tlačivách a dokumentácii.

Účelom prieskumu bolo získať prehľad o tom, či policajti ovládajú §19 zákona o PZ, či ho aplikujú v súlade so zákonom a v čom by uvítali zmenu. Prvou otázkou sme si rozdelili všetky odpovede do štyroch kategórií. Otázky 2, 3, 4 boli zamerané na zákon o PZ, konkrétne na §19. Otázka číslo 5 bola určená pre získanie názorov, postrehov, prípadne návrhov pre zlepšenie aplikácie predmetného oprávnenia. Z anketových lístkov sa vrátili 4, kde absentovala odpoveď na druhú a tretiu otázku, a preto boli vyradené. Všetky vyradené anketové lístky boli z prvej kategórie. 

Riešenie je žiaduce v rámci pomoci mladým policajtom jednoduchou formou, a to spracovaním „Karty pri zaistení osoby“. Návrh karty je zobrazený na Obr. 2 (Karta X Zaistenie osoby). Táto karta umožní všetkým policajtom pri zaisťovaní osôb venovať sa zaisťovaniu bez stresu, obavy a s prehľadom. 

V karte by bol bodový postup podľa platných právnych predpisov. A taktiež podľa konkrétneho policajného oddelenia, pretože nie na každom oddelení pracuje dostatočný počet policajtov, ktorí vykonávajú služobnú činnosť zvlášť na oddelení a zvlášť na výjazde. Na niektorých útvaroch PZ sú policajti selektovaní podľa zaradenia do služby alebo na oddeleniach. Avšak sú útvary PZ, na ktorých tí istí policajti vykonávajú zaistenie osoby na mieste a zároveň po príchode na útvar PZ sú povinní vydať rozhodnutie o zaistení osoby.

Správnosť Karty skontroluje riaditeľ obvodného oddelenia a správnosť potvrdí dátumom a podpisom. Kartu je možné začleniť do prevádzkových pomôcok a využívať ju tak, že ju policajti budú mať so sebou v aute s ostatnými materiálmi a pri zaisťovaní osôb sa pri pochybnostiach len pozrú do karty a budú postupovať podľa nej.

Nemusia mať obavu, že popletú tlačivo alebo na niektoré zabudnú, v karte budú uvedené všetky potrebné tlačivá. Karta pomôže mladým policajtom v istote v konaní, ktoré urobia a skúsených policajtov utvrdí v ich konaní. Kartu je možné vypracovať na akúkoľvek činnosť, ktorú vyžaduje zákon, alebo s ktorou sa policajti stretávajú a je potreba k danej činnosti vypĺňať tlačivá. 

Policajt na výjazde má so sebou potrebné tlačivá, ktoré musí vyplniť podľa druhu zásahu, jednoducho k nim priloží aj navrhovanú kartu Zaistenie osoby. 

Komunikačný odbor Kancelárie ministra vnútra SR uviedol, že „Sťažnosti na policajtov od občanov najčastejšie smerujú na zneužívanie právomocí verejného činiteľa a na ich služobné postupy.“(19) Používaním navrhovanej karty sa môžu služobné postupy jednoducho vytvoriť, používať a ľahko identifikovať prípadné nezhody. Karty môžu pomôcť nielen policajtom pri samotnom zásahu, ale aj nadriadeným pri ich kontrole a spätnej väzbe. Kartu je možné vytvoriť nielen na zaisťovanie osoby, ale aj na iné postupy, aj na tie, kde sa vyžaduje použitie viacerých dokumentov a tlačív. Zabezpečí sa tak prehľadnosť a postupnosť úkonov. 

Na kartu je možné zaznamenať aj postup pred zaistením osoby, podľa typu zaistenia a zákona, podľa ktorého sa postupuje. 

Profesia policajta si vyžaduje jeho celého, nie sú to len vedomosti a psychická vyrovnanosť, ale aj fyzická kondícia, vytrvalosť a zdatnosť. Policajt musí okamžite reagovať v nepredvídateľných situáciách, musí vedieť čo urobiť v stresových situáciách, ako čeliť nebezpečenstvu a množstvu iných nástrah, ktoré musí policajt zvládnuť. Jednoduchou pomôckou v podobe karty s postupom sa mu odbremení obava z toho, že niečo opomenul, alebo urobil niečo navyše. Nie je to náhrada povinnosti ovládať zákon a postup pri zaisťovaní osôb, je to pomôcka, nápoveda pre rýchlu kontrolu správnosti postupu a použitých tlačív. 

Literatúra 

ANDOROVÁ, P. 2019. Výkon oprávnenia zaistiť osobu v súvislosti s výkonom služobného zákroku. In: Aplikačné aspekty vykonávania služobných zákrokov. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, s 9 – 17. ISBN 978-80-8054-830-8. EAN 9788080548308. 

BERŽI, L. 1996. Teória policajno-bezpečnostných služieb. Všeobecná časť. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 144 s. ISBN 80-8851-93-4. 

GARAJOVÁ, L. 2009. Najčastejšie sťažnosti na policajtov sú pre zneužívanie právomoci [online]. Dostupné na: https://www.cas.sk/clanok/143503/najcastejsie-staznosti-napolicajtov-su-pre-zneuzivanie-pravomoci/ [cit. 2020-01-10]. 

HAŠANOVÁ, J. a L. DUDOR. 2019. Základy správneho práva. 4. aktualizované vydanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 414s. ISBN 978-80-7380-757-3. 

HAŠANOVÁ, J., J. BALGA, P. ANDOROVÁ, L. DUDOR. 2018. Policajná správa. 2. aktualizované vydanie. Plzeň: Aleš Čeněk, 302 s. ISBN 978-80-7380-733. 

ODLEROVÁ, M. 2019. Normatívny rámec policajných činností – komplexný, či nedostatočný? In: Aktuálne problémy rezonujúce Európou (právno-bezpečnostné aspekty). Bratislava: Akadémia Policajnéhozboru v Bratislave, s. 296-306. ISBN 978-80- 8054-826-1.

PEŤOVSKÝ, M., M. ODLEROVÁ, T. ŠKRINÁR. 2017. Zákon o Policajnom zbore. Aplikačná prax. Plzeň: Aleš Čeněk, 352 s. ISBN 978-80-7380-682-8. 

ŠEDÍK, M. 2020. Právna úprava výkonu oprávnenia policajta zaistiť osobu v zmysle zákona o Policajnom zbore. Bakalárska práca. Akadémia Policajného zboru v Bratislave. 

TITTLOVÁ, M. a J. MEDELSKÝ. 2017. Zákon o Policajnom zbore. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 394 s. ISBN 978-80-8168-577-4. 

VRABKO, M. a kol. 2018. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, 338 s. ISBN 978-80-89603-68-8. 

Internetové zdroje: 

Etický kódex príslušníka Policajného zboru/novelizované znenie účinné od 15.mája 2004 [online]. Dostupné na: https://spravy.pravda.sk/domace/stranka/6629-policia-kodex/ [cit. 2020-01-10]. 

GARAJOVÁ, L. 2009. Najčastejšie sťažnosti na policajtov sú pre zneužívanie právomoci [online]. Dostupné na: https://www.cas.sk/clanok/143503/najcastejsie-staznosti-napolicajtov-su-pre-zneuzivanie-pravomoci/ [cit. 2020-01-10]. 

Podanie sťažnosti. [online]. Dostupné na: https://www.minv.sk/?policia_podanie_staznosti [cit. 2020-01-10]. 

STRAKA, J. Obmedzenie osobnej slobody osôb pri výkone pátrania. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave [cit. 2020-01-10]. 

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov 

Zákon č. 9/2010 Z. z. Zákon o sťažnostiach v znení neskorších predpisov 

Zákon č. 171/1993 Z. z. Zákon o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov 

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov 

mjr. JUDr. Petra Andorová, PhD. 
Akadémia Policajného zboru v Bratislave 
Katedra správneho práva 
e-mail: petra.andorova@akademiapz.sk 

Recenzent: mjr. JUDr. et Mgr. Janka Hašanová, PhD.

Poznámky

• 1) Predmetný príspevok je výstupom z vedecko-výskumnej úlohy evidovanej pod č. 235/2017 na Akadémii Policajného zboru v Bratislave pod názvom „Aplikačné aspekty zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a súvisiacich právnych a interných predpisov v služobných činnostiach.“ 
• 2) Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. 
• 3) ODLEROVÁ, M. 2019. Normatívny rámec policajných činností – komplexný, či nedostatočný? In: Aktuálne problémy rezonujúce Európou (právno-bezpečnostné aspekty). Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, s. 296-306. 
• 4) STRAKA J. Obmedzenie osobnej slobody osôb pri výkone pátrania. 
• 5) BALGA, J. 2019. Policajná správa a policajné právo. In.: Racionalizácia verejnej správy. s. 51. 
• 6) BALGA, J. 2019. Policajná správa a policajné právo. In.: Racionalizácia verejnej správy. s. 57. 
• 7) §17 až §34 Zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. 
• 8) HAŠANOVÁ, J., J. BALGA, P. ANDOROVÁ, L. DUDOR, L. 2018. Policajná správa. 2.aktualizované vydanie. s. 56. 
• 9) Etický kódex príslušníka Policajného zboru/novelizované znenie, účinné od 15.mája 2004 [online]. Dostupné na: https://spravy.pravda.sk/domace/stranka/6629-policia-kodex/ [cit. 2020-01-10]. 
• 10) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v znení neskorších predpisov. 
• 11) Bližšie pozri: ANDOROVÁ, P. Výkon oprávnenia zaistiť osobu v súvislosti s výkonom služobného zákroku. In. Aplikačné aspekty vykonávania služobných zákrokov, s. 9 – 17. 
• 12) Pozri Zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov. 
• 13) HAŠANOVÁ, J. a L. DUDOR. 2019. Základy správneho práva. 4.vyd. s. 80. 
• 14) §4 Zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. 
• 15) Bližie pozri: Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. 
• 16) Prehľad vybavených sťažností v rámci Ministerstva vnútra SR (MV SR) je prístupný na stránke ministerstva vo forme správy o vybavovaní sťažností a petícií v pôsobnosti MV SR. 
• 17) KAPITÁN, P. 2019. Raz miesto potrebujú, potom nie. Ako polícia upratuje svojich ľudí [online]. Dostupné na: https://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2019/cislo-41/raz-miesto-potrebuju-potom-nie-ako-policia-upratuje- svojich-ludi.html [cit. 2020-01-10]. 
• 18) Podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke majú zákonom ustanovení držitelia vodičských preukazov danej skupiny povinnosť mať pri sebe aj ďalšie doklady. 
• 19) GARAJOVÁ, L. 2009. Najčastejšie sťažnosti na policajtov sú pre zneužívanie právomoci [online]. Dostupné na: https://www.cas.sk/clanok/143503/najcastejsie-staznosti-na-policajtov-su-pre-zneuzivanie-pravomoci/ [cit. 2020-01-10]. 

Autor
mjr. JUDr. Petra Andorová PhD.

Zdroj
https://www.akademiapz.sk/sites/default/files/2022-08/007%20%20ANDOROV%C3%81%20Zaistenie%20osoby_EDITEDx.pdf

Abstrakt

Autorka príspevku poukazuje na historické aspekty vývoja záväznosti právnej obyčaje v etapách vývoja spoločnosti. Pri spracovávaní príspevku najviac využívala vedeckú metódu analýzy vzhľadom na to, že ide o historické aspekty práva. Cieľom príspevku je poskytnúť erudovaný prehľad o záväznosti a legitímnom používaní právnej obyčaje.

Abstrakt EN: The author of the article wanted to point out the historical aspects of the development of the binding of the legal custom in the stages of the development of society. The scientific method of analysis was the most used in the preparation of the paper, given that these are historical aspects of law. The aim of the paper is to provide an erudite overview of the binding and legitimate use of legal customs.

Úvod 

Rímske právo platilo ako jednotný poriadok ľudského správania po dobu viac ako 1000 rokov. Skoro všetky európske štáty prijali rímske právo ako svoje právo, právo všeobecné a podporné. Aj keď sa rímske právo nezachovalo ako celok, za- nechalo svoje dedičstvo v občianskych zákonníkoch. 

„Obyčajové právo predstavuje najstarší prameň rímskeho práva súkromného.“(1) Obyčajové právo prevláda aj v prvej fáze vývoja raného feudálneho štátu, naďalej aj pre obdobie feudálnej rozdrobenosti i za stavovskej monarchie. Už absolútna monarchia obyčajové právo plánovite vytláča a snaží sa ho nahradiť písaným právom.(2)

O obsahu obyčajového práva však existuje málo písomných zmienok. Obyča- jové právo by sme mohli de novať aj ako „súhrn právnych pravidiel, ktoré prýštia zo všeobecného presvedčenia občanov a javia sa navonok v ich dôsledne rovnakom konaní, zachovávaní sa v určitých situáciách právneho vzťahu po dlhú dobu.“(3)

Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohla vzniknúť právna obyčaj, musí byť splnená podmienka existencie všeobecného presvedčenia o nutnosti dodržiavať obyčaj – opinio necessitatis, spolu s podmienkou dlho trvácnosti, t. j. jeho zacho- vávanie po dlhú dobu – usus longaevus. 

Rímsky právny systém sa vyvinul z obyčajového práva, ktoré bolo nepísané a platilo medzi obyvateľmi ešte pred vytvorením štátu. Veľmi úzko súviselo s ná- boženskými predstavami, bolo považované za prejav božej vôle. Vyplýva to aj z formy trestov, ktoré prevládali, išlo o tresty sakrálneho charakteru, ako naprí- klad prekliatie. Preto prvými subjektmi, ktoré vykladali právo, boli kňazi – pon- ti kovia. 

Právna obyčaj je najstarším prameňom práva. Od iných prameňov práva sa odlišuje tým, že vzniká spontánne, nezávisle od vôle zákonodarných orgánov. Takto vzniknuté pravidlo správania prijme spoločnosť za svoje až do tej miery, že ho uzná a vynucuje aj štátna autorita. Najviac právnych obyčajov sa užívalo v starších, teda jednoduchších právnych poriadkoch. Avšak s rozmachom právnej vedy vplyv právnych obyčajov upadal. 

Možno sa zdá byť jednoduché de novať obyčajové právo (aj obyčaj ako takú), ale opak je pravdou. O de níciu obyčajového práva sa pokúsilo viacero vedeckých odborníkov. Je však potrebné chápať význam obyčajového práva aj vzhľadom na dobu, v ktorej sa uplatňuje. Začala by som de níciou obyčajového práva súčasný- mi vedeckými odborníkmi až po vyjadrenia rímskych právnikov, ktorí pôsobili v danej dobe a ktorí tou dobou vnímali význam obyčajového práva, t. j. právnej obyčaje. 

A. Krsková de nuje obyčaj ako „pravidlo, ktoré vzniklo z dlho opakovaného zvyku a ktoré sa postupne začalo považovať za záväzné. Patria sem napríklad miestne zvyky, týkajúce sa vlastníctva pôdy, užívania vôd, vzdialenosti pri výstavbe budov či stavania plotov medzi nimi. Patria sem tiež konvencie, bežné praktiky pri uzavieraní zmlúv a pod.“ A. Krsková uvádza, že obyčaj je sprevádzaná dvoma ele- mentmi, a to materiálnym a psychologickým. Materiálny element spočíva v tom, že ide o obvyklé spoločenské správanie, stabilnú prax, ktorá je rozšírená na urči- tom teritóriu. Pravidelným opakovaním sa ustálila, pričom je pevne zakotvená v čase a pretrváva. Čiže ide o dlhotrvajúce faktické masové uskutočňovanie urči- tého správania. Psychologický element vychádza z toho, že v povedomí pospoli- tosti je obyčaj považovaná za záväzné správanie bez toho, aby bola niekde priamo napísaná. Záväznosť obyčaje si vyžaduje aj jej určitosť, t. j. možnosť viac-menej presne stanoviť jej obsah.(4)

Podľa J. Vážneho je právna obyčaj charakterizovaná predovšetkým negatívne tým, že to nie je norma vydaná zákonodarcom. V pozitívnom poňatí spočíva jej podstata v tom, že nejaká norma (to a to má byť) sa fakticky zachováva v životnej praxi opakovane, takže je tu „inventerata, longa consuetudo“. A spoločnosť takúto normu fakticky zachováva. Spoločnosť je aj presvedčená o tom, že tak musí byť, je tu „opinio necessitatis“. Ďalej J. Vážny uvádza, že v starom práve rímskom prevláda právna obyčaj, ba nepísané, na mravoch zachovávané právo.(5)

K. Rebro sa snaží o de novanie obyčajového práva, ktoré platilo počas Rím- skej ríše. Tvrdí, že obyčajové právo je také právo, ktoré sa zakladá na vôli všetkých občanov, ktorí ho však nevyslovili zákonným ustanovením, ale cestou zvyku, dl- hého času a týmto dlhým časom je tiež potvrdzované. Sporné pri tomto výklade je, aké je podľa Cicerona postavenie súdneho rozhodnutia ako prameňa práva. Rozdeľuje pramene práva na dve veľké skupiny – jednak tie ustanovenia, kto- ré sú určitým následkom zvyku (teda záväzné) – medzi ne patria i rozhodnutia prétorov vyhlasované v ediktoch – teda akoby prétori vo svojich rozhodnutiach nachádzali obyčajové právo. Druhé sú tie ustanovenia, ktoré sa nemuseli stať ur- čitými, ale ako hotové, perfektné normy dlhodobým užívaním prešli do práva obyčajového – teda dohoda strán, rozhodnutia súdu alebo aequita. Rovnako tak prétori prijímali do svojich ediktov už hotové právne normy obyčajového práva.(6)

K. Rebro tvrdí, že za principátu úloha obyčajového práva už rozsahovo nebola taká dôležitá, pretože jeho funkciu rýchlejšie obstarali iné pramene vzniku práva a obyčajové právo na seba často vzalo rúcho iných prameňov. Každý sa radšej do- volával iných prameňov než obyčajového práva. Napríklad sa odvolávali na edikty alebo dobrozdania právnikov.(7)

P. Dostalík sa tiež pokúsil analyzovať pojem obyčaj, ktorej význam vymedzuje v troch bodoch. V prvom bode vidí význam obyčajov v tom, že ide o prvotný, pri- mitívny prameň práva, tak ako je to aj u všetkých ostatných národov. V druhom bode zvýraznil význam obyčajov v tom, že všetka neskoršia normotvorba, či už na základe zákona alebo stanoviska právnikov či prétorskej jurisdikcie sa nesnaží o vytvorenie nových právnych noriem, ale o správne poznanie a pochopenie už existujúcich právnych obyčajov. Tretí význam rímskych obyčajov ako prameňov práva vidí v tom, že právna obyčaj platila vedľa písaných právnych noriem. Aj napriek tomu, že Zákon XII tabúľ je iba spísaním obyčajového práva, odkedy bol prijatý, stále sa zvyšuje sila písaného prameňa práva – zákona, prijatého zákono- darným zhromaždením (comitia curiata, concilium plebis), a jeho interpretácie najprv ponti kálnou, neskôr laickou právnou vedou.(8) P. Dostalík spája právnu obyčaj s pojmom mos, ktorého význam poňal dvojakým spôsobom. V prvom zmysle mos označuje ako spoločenské zvyklosti, napríklad zvyk dávať dcére veno. Ide o zvyk založený na mravoch predkov, a pritom nie je právne záväzný. V dru- hom význame mos označuje ako spoločenské obyčaje ako pramene práva, ktoré sa obvykle uvádzajú ako mores maiorum – mravy predkov tak, aby sa zdôraznila starobylosť tejto obyčaje.(9)

Niektorí odborníci stotožňujú obyčajové právo s nepísaným právom a norma- tívne právne akty označujú ako písané právo. Rozdelenie práva na písané a nepí- sané pochádza z rímskej právovedy. Konkrétne to bol Justinián, ktorý prehlásil, že písané právo je zákon a právo nepísané je obyčaj. Aj podľa Cicerona sa ľudské právo delí na právo písané a nepísané, a obyčaj patrí medzi nepísané právo. Takto právo člení aj A. Gellius, uznáva aj derogačnú moc nepísaného práva, keď uvádza, že Drakónové zákony v Aténach neboli zrušené žiadnym rozkazom, ale tichým a nepísaným súhlasom Aténčanov.(10) K. Rebro k tomu uvádza, že ius scriptum (písané právo), ako aj ius non scriptum (nepísané právo) patria pod pojem lex, teda právo ľudské, a to je v protiklade pojmu ius nature – právo prirodzené. 

O právnej obyčaji sa dočítame vo výrokoch viacerých rímskych právnikov, ktoré sú zachytené v právnych i neprávnych prameňoch. 

Z diela Partitio Oratione vyplýva: Cic. Part. Orat. 36.130. 

„Právo, ktoré bolo napísané, rozlišujeme na právo verejné a súkromné. Prame- ňom verejného práva je zákon, rozhodnutie senátu, spojenecká zmluva, prame- ňom súkromného práva je závet, zmluva alebo stipulácia. Takisto i právo, ktoré má svoj pôvod v nepísanom, nás zaväzuje buď právnymi obyčajmi, alebo zvyklos- ťami ľudí, a teda akoby súhlasom. A tu teda, ak zachovávame naše zákony a oby- čaje, ako by sme zachovávali to, čo je predpísané prirodzeným právom.“(11)

Z cit. Cic. De inv. 2.54.162. 

„Obyčaj je právom, ktoré je možno ľahšie zachovávať na základe prírody a čo závažnejšie učinil zvyk, ako je napr. náboženstvo, alebo čo vychádza z prírody a máme za to, že bolo uznané za záväzné prostredníctvom zvyklosti alebo čo na základe generálneho schválenia dlhodobé užívanie priviedlo medzi právne obyčaje, ako je napríklad súdne rozhodnutie rovnako ako zmluva.“ Cicero teda uplatňuje dva znaky – jedným je súhlas občanov – „adporbatio vulgi“ a druhým znakom je dlhodobé užívanie – „vetustas“. 

Právna obyčaj podľa Cicerona platila nielen v súkromnom práve, ale aj v ústav- nom práve a vo vojnovom práve, keď uvádza, že vojna sa musí viesť „consuetudinis iura“ teda podľa pravidiel zachovávaných zákonmi a obyčajmi.(12)

Cic. Part. Orat 36.130 – prvá časť 

„Sed propria legis et ea quae scripta sunt, et ea que sine letteris, aut gentium iure, aut maiorum iure retinentur.“ 

„Ale vlastné zákony a ostatné písané normy, a tiež tie, ktoré bez spísania, ako právne normy, ktoré platia na základe ius gentium alebo na základe práva predkov (rozumie sa tým obyčajové právo)“ 

Cicero uvádza obyčaj ako prameň práva i vo svojom lozo ckom spise Topica. Medzi pramene občianskeho práva radí i mravy – mores. 

Julianus vo svojej publikácii tvrdí: „Starý obyčaj má nezaslúžiteľne prednosť pred zákonom, rovnako ako právo, ktoré je založené na zvykoch. Ak nás samotné zákony nezaväzujú zo žiadnej inej príčiny, okrem tej, že sú prijaté rozhodnutím ľudu, preto i tie, ktoré ľud potvrdil, aj keď neboli spísané, zaväzujú všetkých. Pretože nezáleží na tom, či ľud verejne vyhlási svoju vôľu hlasovaním alebo samými vecami a skutkami. A z tejto veci tiež vyvodzuje, že zákony sa zrušujú nielen hlasovaním zákonodarcom, ale tiež neužívaním za mlčanlivého súhlasu.“(13)

Koexistencia právnych obyčajov popri iných prameňoch práva je jedným z hlavných rysov rímskeho práva súkromného. Zákonmi boli upravované najmä tie spoločenské vzťahy, ktoré boli sporné alebo zdrojom napätia v štáte, naprí- klad spory medzi plebejcami a patricijmi. Zákony upravovali vzťahy, ktoré boli pre rímskych občanov podstatné, alebo kde bola z nejakého iného dôvodu potre- ba štátneho zásahu. Napríklad inštitút zneužitia otcovskej moci nebol upravený vôbec. Ani inštitút otroctva nebol upravený zákonmi, ale naopak, existujú pod- robné predpisy ohľadom vedenia sporu o slobodu človeka (liber homo bona de servient). Alebo ohľadom práva návratu (postliminium – to bolo riešené dokon- ca zákonnou úpravou – Lex Cornelia). Oblasť, ktorá nebola upravená písaným právom, bola ponechaná na obyčajové právo, ktoré bolo spracované a pretvorené právnou vedou a prétorskou právotvornou činnosťou podľa potrieb konkrétneho prípadu a podľa zásad aequity. M. T. Cicero v prvom storočí pred Kr. zreteľne rozlišuje právo na písané a nepísané. 

Problém medzi obyčajovým právom a písaným právom nastal po roku 212 n. l., kedy sa všetkým obyvateľom Rímskej ríše priznalo rímske štátne občian- stvo. Občania provincií sa naďalej riadili svojím skorším právom a nie rímskym právom. „Rímski juristi riešili túto rozpornú situáciu tak, že platnosť domácich provinčných práv prijali pod kepienkom obyčajového práva. Právnik Julián to zdôvodnil takto: „Keď nás zákony zaväzujú len preto, že boli prijaté rozhodnutím národa, potom právne zaväzujú všetkých aj tie ustanovenia, ktoré národ schválil bez akéhokoľvek spísania“. (D. 1,3,32,1)(14) Týmto Julián priznal provinčnému oby- čajovému právu prednosť pred rímskym právom, teda platnosť obyčaje oproti zákonom – contra legem – proti zákonu. Naopak, absolútni cisári aj Justinián pri- pustili obyčajové právo, len keď nebolo v tej veci zákonného ustanovenia, teda len popri zákone.(15)

Na základe uvedeného možno jednoznačne tvrdiť, že právna obyčaj bola zdro- jom práva v najstarších dobách, kedy bola základom všetkého práva. Právnou obyčajou sa tu myslia aj právne normy náboženské, presvedčenie staršinov jed- notlivých rodov alebo patres familias, i názory jurisprudencie. V najstarších do- bách nie je možné oddeliť právo a neprávne zvyklosti. Síce s rozvojom rímskeho práva v jeho písanej podobe sa obyčajové právo dostáva do úzadia, ale nestráca na svojom význame a podľa správ Cicerona a Gaia má v predklasickom období rímskeho práva funkciu nielen podpornú – subsidiárnu, ale i interpretačnú, podľa ktorej súdia prétori. A má aj derogačnú funkciu, pretože mnohé zákony sú podľa Cicerona zrušené neužívaním za mlčanlivého súhlasu všetkých a A. Gellius uvá- dza to isté o normách Zákona XII tabúľ. 

„Ešte v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia prevládal názor, v zmysle ktorého klasickí právnici obyčajové právo ako prameň rímskeho práva neuznávali. Predpokladalo sa, že ako prameň vzniku práva bolo obyčajové právo uznané a náuka o obyčajovom práve v rímskej právnej vede vznikla až v dobe poklasickej.“(16) Postupne romanistika takéto negatívne stanovisko vo vzťahu k obyčajovému právu prekonala. 

Dnes prevládajú názory, že obyčajové právo sa radí medzi pramene vzniku práva. 

Klasickej jurisprudencii bola predstava obyčajového práva ako prameňa vzni- ku práva cudzia. Vychádza sa z otázky, prečo ani jeden z troch klasických právni- kov pri uvádzaní prameňov vzniku práva rímskeho národa nespomína obyčajové právo. 

V súčasnej dobe, vzhľadom na pluralitu zdrojov tvorby práva, môžeme hovoriť o pluralizme prameňov práva, kam radíme aj právnu obyčaj. Súčasťou slovenské- ho právneho systému musí byť aj právna obyčaj, pretože prameňom medzinárod- ného práva je bezpochyby aj právna obyčaj. Medzinárodné právo, ktoré uznáva právnu obyčaj za prameň práva, má v zmysle Ústavy Slovenskej republiky pred- nosť pred vnútroštátnym právom, a preto je legitímne považovať právnu obyčaj za prameň vnútroštátneho práva. V tomto prípade pôjde o medzinárodnú obyčaj. A preto v rámci záväznosti národných právnych obyčajov zostáva ich záväznosť stále otvorená a nie úplne jednotná. K záväznosti medzinárodnej obyčaje sa vy- jadril aj vo svojom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky nasledujúco: „Článok 1 ods. 2 ústavy sa týka všetkých medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky bez ohľadu na ich obsah a ustanovuje povinnosť ich plnenia. Každý medzinárodný záväzok Slovenskej republiky má svoj konkrétny obsah (znenie) zahrnutý buď v me- dzinárodnej zmluve, medzinárodnej obyčaji, alebo v inom prameni medzinárodné- ho práva. V dôsledku toho sa príslušná vnútroštátna právna úprava (zákon) môže dostať do nesúladu s takýmto medzinárodným záväzkom a o takomto ich nesúlade je ústavný súd oprávnený aj konať v konaní o súlade právnych predpisov (za pred- pokladu, že sú splnené aj iné podmienky tohto konania).“(17)

Obyčajové pravidlá majú na medzinárodnej úrovni v medzinárodnom práve všeobecne prirodzene oveľa väčší význam, ako je tomu vo vnútroštátnom práve. Pokiaľ ide o medzinárodné právo životného prostredia, treba však konštatovať, že význam medzinárodnej obyčaje v medzinárodnoprávnej ochrane životného prostredia úmerne klesá so zvyšujúcim sa počtom medzinárodných environmen- tálnych zmlúv. 

Normy medzinárodného obyčajového práva sú používané v dvoch prípadoch. V prvom prípade, ak ide o situáciu medzier v medzinárodnom práve a v druhom prípade pri riešení otázok ochrany životného prostredia vo vzťahu ku štátom, kto- ré nie sú viazané príslušnou medzinárodnou zmluvou. Najdôležitejším obyčajo- vým pravidlom medzinárodného práva životného prostredia je zákaz poškodzo- vania životného prostredia presahujúci hranice štátov. 

Odborníci z Ústavného práva píšu o ústavných tradíciách ako prameňoch Ústavného práva, ktoré pochádzajú z obyčají. Za ústavnú tradíciu možno považo- vať tradíciu, podľa ktorej prezident poveruje zostavením novej vlády predsedu vo voľbách víťaznej politickej strany.(18)

Za právnu obyčaj ako prameň práva môžeme považovať aj ustálenú rozho- dovaciu prax súdov. Vychádzam z rozhodnutia súdu, v ktorom sa na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR odkazuje. „Súdy majú právo sa odklo- niť od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak tento odklon dôkladne odôvodnia.“(19) V súdnej praxi sa stretneme aj s používaním procesnej obyčaje, ktorou súdy dopĺňajú medzery v zákonoch. Ako príklad sa môže uviesť, keď ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní jednoznačne neu- vádzalo, proti komu má byť podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Až súdna prax ustálila, že táto žaloba má byť podaná proti protistrane v rozhod- covskom konaní.(20) V rozhodnutiach súdov nájdeme viac prípadov, kedy sa sud- covia odvolávajú na právnu obyčaj.(21)

V teórii správneho práva sa s obyčajmi ráta ako s prameňmi práva, otázkou však zostáva, či ide o priame alebo nepriame pramene. I keď aj v rámci kreova- nia správneho práva právna obyčaj ako prameň správneho práva prešla vývo- jovými štádiami, kedy bolo jej radenie do prameňov správneho práva neakcep- tované. V niektorých starších odborných publikáciách správneho práva autori neuvádzajú za prameň správneho práva právnu obyčaj vôbec alebo jej radenie medzi pramene správneho práva priamo vylučujú.(22) Aj napriek tomu, že neboli vyslovene považované za legitímny prameň správneho práva, právnej obyčaji sa pripisoval určitý význam s tým, že príslušné orgány aplikácie práva na existu- júcu právnu obyčaj prihliadajú a akceptujú ju. Postupom času sa v odborných publikáciách medzi prameňmi správneho práva začala legitímne objavovať aj právna obyčaj. Pritom sa stále poukazuje len na jej teoretickú možnosť zohľad- nenia v konkrétnom prípade a nie na jej všeobecnú záväznosť.(23) Niektorí autori venujúci sa teórii správneho práva stále právnu obyčaj nepovažujú za formálny prameň správneho práva, ale pripúšťajú jej aplikáciu, ak to právne predpisy do- voľujú. Napríklad v prípade, ak správny orgán má možnosť výberu z viacerých alternatív, alebo ak je prípustná správna úvaha napríklad pri výklade právne neurčitých pojmov.(24)

Záver 

Právna obyčaj bola v stredovekom Uhorsku významným prameňom práva. Bola najstarším prameňom práva a základom pre tvorbu písaného práva. Všet- ka zaužívaná právna obyčaj bola v nasledujúcich obdobiach zakomponovaná do platných prameňov, ktoré vzhľadom na dané obdobie mali svoju záväznosť. Išlo napríklad o nariadenia panovníkov, neskôr ľudových zhromaždení, prípadne roz- hodnutí oprávnených subjektov danej doby od sudcov až po rôznych úradníkov. Právna obyčaj v dnešnej podobe má význam iných rozmerov ako v minulosti. V súčasnosti v podmienkach Slovenskej republiky platí písané právo, ktoré je v stanovenej forme prijaté len kompetentnými subjektmi v predpísanom proces- nom postupe. Už v takom význame ako v Uhorsku právnu obyčaj nepoznáme. Už len z toho dôvodu, že pokiaľ nenaplníme jej obsah, nie je možné vyvodiť právnu zodpovednosť. Pokiaľ nie je prípustná právna zodpovednosť a sankcionovateľ- nosť, nemožno hovoriť o všeobecnej záväznosti. Aj z princípu právnej istoty ako základného princípu právneho štátu vyplývajú legitímne očakávania vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Preto na záver konštatujem, že právna obyčaj nie je primárnym prameňom správneho práva, ale nemožno opo- menúť jej podpornú silu k imanentným prameňom správneho práva. Jej právna úprava buď nie je potrebná, alebo nie je možné ju zovšeobecniť a použiť na každý právny skutok. A preto aj záväzné pramene správneho práva musia mať medzery, ktorých vypĺňanie zostáva na individuálnom posúdení danej právnej skutočnosti, ktorá za rôznych okolností je jedinečná, často aj neopakovateľná. 

LITERATÚRA 

1. BLAHO, P. – HOLLANDER, P. Postavenie práva v systéme metód štátneho ria- denia spoločnosti. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 1989. 297 s. 
2. DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském. In Dny prá- va. 2009, Brno: Masarykova univerzita. ISBN 978-80-210-4990-1. (cit. 2017- 05-22) Dostupné na:https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2009/ les/prispevky/tvorba_prava/Dostalik_Petr__1193_.pdf 
3. KLEŇOVÁ, V. Obyčajové právo rímske – ius, quod (etiam) ex auctoritate pru- dentium venit. ISSN 0231-6625. In Právník. 9/2012. s. 1029-1045. 
4. KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Plzeň : Aleš Čeněk, 2015. 376 s. ISBN 978-80-7380-578-4. 
5. KRSKOVÁ, A. Úvod do štúdia práva. (Základné pojmy teórie práva). Bratisla- va : Akadémia PZ v Bratislave, 1997. 166 s. ISBN 80-8054-033-0. 
6. MACHAJOVÁ, J. a kol. Všeobecné správne právo. 5. aktualizované vydanie – Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010. 688s. ISBN:978-80-89447-27-5. 
7. REBRO, K. Juliánova náuka o práve obyčajovom. Bratislava : Právnická fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave. 1944. 101 s. 
8. REBRO, K. 1984. Latinské právnické výrazy a výroky. Bratislava : Obzor, 1984. 264 s. 
9. REBRO, K. – BLAHO, P. Rímske právo. Bratislava : Iura Edition, 2010. 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5. 
10. SVÁK, J. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava : Akadémia Poli- cajného zboru v Bratislave. 2001. 300 s. ISBN 80-8054-159-0. 
11. VÁŽNY J. Nauky všeobecné. Soustava práva římského, díl I. Brno : Čs. A. S. Právník v Brně, 1946. s. 12. 
12. VRABKO, M. a kol. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 2. vydanie. Brati- slava : C. H. Beck, 2018, 338 s. ISBN 978-80-89603-68-8. 
13. Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky. 
14. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 188/2017-48. 
15. Uznesenie Ústavného súdu SR PL.ÚS 44/03-12.
16. Rozsudok okresného súdu Nové Zámky, sp.zn. 6Pc/6/2018 vydaného 30.11.2018. 

Poznámky

• 1) REBRO, K. Rímske právo. Bratislava 1980, s. 15. 
• 2) KINCL, J. a kol. Všeobecné dějiny státu a práva. Praha 1983, s. 117-118. 
• 3) FAJNOR, V. – ZÁTURECKÝ, A. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bratislava 1935, s. 22. 
• 4) KRSKOVÁ, A. Úvod do štúdia práva (Základné pojmy teórie práva). Bratislava 1997. s. 32. 
• 5) VÁŽNY J. Nauky všeobecné. Soustava práva římského, díl I. Brno : 1946. s. 12. 
• 6) REBRO, K. „Právní normy vyjádřené ve formě smlouvy, soudního rozsudku nebo aequity přešly jako právní normy do obyčejového práva“, op.cit. str. 77. 
• 7) REBRO, K. Rímske právo. Bratislava. 1980. s. 16. 
• 8) DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském.In Dny práva. 2009. 
• 9) DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském. In Dny práva. 2009. 
• 10) A. Gellius, Noctae Atticae 18.4. 
• 11) Čerpané od DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském.In Dny práva. 2009. 
• 12) Cic. In Verrem 2.4.122. 
• 13) REBRO, K. Juliánova nauka o práve obyčajovom,Bratislava : 1944. S. 11. 
• 14) BLAHO, P. – HOLLANDER, P. Postavenie práva v systéme metód štátneho riadenia spoločnosti, s. 137-138. 
• 15) REBRO, K. Rímske právo. Bratislava. 1980. s. 15. 
• 16) KLEŇOVÁ, V. Obyčajové právo rímske – ius, quod (etiam) ex auctoritate prudentium venit. In PRÁVNÍK č. 9. s. 1043. 
• 17) Bližšie pozri PL.ÚS44/03-12. 
• 18) SVÁK, J. a kol. Ústavné právo SR. vyd. Akadémia PZ v Bratislave. 2002. s. 19. 
• 19) Bližšie porovnaj Rozsudok okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 6Pc/6/2018 vydaného 30.11.2018. 
• 20) Bližšie pozri Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 188/2017-48. 
• 21) Porovnaj Rozsudok Okresného súdu Galanta sp.zn.26C/245/2011 vydané dňa 15.01.2014, v ktorom sa uvádza „Titul vzniku držby ako zákonný predpoklad vydržania je ťažiskovým predpokladom súčas-nej aj predchádzajúcich zákonných úprav vydržania (aj podľa obyčajového práva, aj podľa Stredného občianskeho zákonníka, rovnako podľa súčasnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka).“ 
• 22) Pozri KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Vyd. Aleš Čeněk. Plzeň : 2015. S. 30-42, kde sa právna obyčaj ako prameň správneho práva vôbec neuvádza a napr. ŠKULTÉTY, P. Základy správneho práva. Bratislava, 2008. S. 13, priamo vylučuje právnu obyčaj za prameň správneho práva nasledovne: „Prameňom správneho práva nie sú precedensy a právne obyčaje“. 
• 23) Pozri MACHAJOVÁ, J. a kol. Všeobecné správne právo. 5. aktualizované vydanie. Paneurópska vysoká škola. 2010. s. 53. 
• 24) VRABKO, M. a kol. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Nakladateľstvo C. H. Beck. 2018. s. 43. 

Autor
mjr. JUDr. Petra Andorová PhD.

Zdroj
http://publikacie.iuridica.truni.sk/wp-content/uploads/2021/07/FINAL-Zbornik-Pravna-politika-a-legislativa.pdf