Archív kategorií: Judikáty

Potreba náhodného výberu obhajcov ex offo

právo obvineného na obhajobu
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 2Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 50

Dňa 12.10.2018 pub­li­ko­val sud­ca Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve JUDr. Pe­ter Šam­ko prís­pe­vok, v kto­rom spo­chyb­nil pot­re­bu ná­hod­né­ho vý­be­ru ob­haj­cov ex of­fo. Väč­ši­na vec­nej ar­gu­men­tá­cie sa tý­ka prak­tic­kej ro­vi­ny, aké prob­lé­my mô­že ta­ký­to vý­ber pri­ná­šať. To však nie sú ne­rie­ši­teľ­né prob­lé­my, a ak aj ne­ja­ké vznik­nú, prax ich v krát­kej do­be od­strá­ni. Ne­mys­lím si, že sud­co­via a os­tat­ný per­so­nál by „za­mrz­li“ pri tom, že pr­vý ad­vo­kát nez­dvih­ne te­le­fón.

Kaž­dý z nás mô­že mať na da­ný prob­lém svoj náh­ľad, v kto­rom sa od­rá­ža je­ho pos­toj a je­ho skú­se­nosť. Čes­tné­mu člo­ve­ku nie je pot­reb­né uk­la­dať zá­kaz krad­núť a rov­na­ko je to­mu tak aj v prí­pa­de ná­hod­né­ho vý­be­ru ob­haj­cov ex of­fo. Po­kiaľ však niek­to z vlas­tné­ho sub­jek­tív­ne­ho pos­to­ja vy­vo­dzu­je ob­jek­tív­nu pot­re­bu, je dô­le­ži­té pou­ká­zať na pra­vý dô­vod ta­kej­to no­ve­li­zá­cie.

Je­den prík­lad za všet­ky. Ok­res­ný súd Ži­li­na us­ta­no­vil ob­haj­cu v ro­ku 2016 cel­ko­vo 211x. Po­čet ad­vo­ká­tov za­pí­sa­ných v zoz­na­me pre vý­kon ob­ha­jo­by ex of­fo bol v ob­vo­de toh­to sú­du v da­nom ro­ku vy­še 80. Člo­vek by po­ve­dal (už pri do­te­raj­šej práv­nej úp­ra­ve), že po­čet us­ta­no­ve­ní na jed­né­ho ad­vo­ká­ta bu­de v da­nom ob­do­bí v roz­sa­hu 3 až 4 (sa­moz­rej­me, úpl­ná pa­ri­ta je ne­mys­li­teľ­ná). Čo si však po­my­slieť o tom, že je­den ad­vo­kát bol us­ta­no­ve­ný v da­nom ro­ku 23 krát(1) a pos­led­né de­siat­ky ad­vo­ká­tov ani raz?

Chce­te pok­ra­čo­va­nie toh­to prí­be­hu? Sud­ky­ňa, pre kto­rú bol pod­ľa poč­tu us­ta­no­ve­ní ten­to ad­vo­kát fa­vo­ri­tom, pos­tú­pi­la na na­dria­de­ný súd, pri­čom o tom­to hla­so­va­la v Súd­nej ra­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky aj blíz­ka oso­ba toh­to ad­vo­ká­ta. To­mu sa ho­vo­rí ab­so­lút­na bez­škru­pu­lóz­nosť. Ne­viem ako vy, ale ja by som sa nech­cel pos­ta­viť pred ta­ké­ho­to sud­cu, ak člo­ve­ka s opač­ným zá­uj­mom za­stu­pu­je ta­ký­to fa­vo­rit. A to eš­te nie je múd­re vy­jad­ro­vať sa k to­mu, ako vní­ma­jú kva­li­tu ta­kej­to po­mo­ci dot­knu­tí klien­ti, t. j. ob­vi­ne­né oso­by (ale kto by sa tu o nich za­ují­mal).

Te­da do­voľ­te – tá­to zme­na je pot­reb­ná a prak­tic­kých prob­lé­mov sa net­re­ba báť. 

Autor
JUDr., Vladimír Kašuba

Trestnoprávna úprava stalkingu

Dňa 12. má­ja 2018 som na por­tá­li Práv­ne lis­ty zve­rej­nil člá­nok s náz­vom „Tres­tnop­ráv­na úp­ra­va stal­kin­gu – ak­tuál­ne otáz­ky teórie a praxe“[1]. Da­ný člá­nok vy­vo­lal za­ují­ma­vú po­le­mi­ku v rôz­nych kru­hoch, či už práv­nic­kých ale­bo nep­ráv­nic­kých. So mnou ako auto­rom člán­ku (či­ta­teľ mi is­tot­ne pre­pá­či, že vzhľa­dom na cha­rak­ter toh­to člán­ku bu­dem ďa­lej pí­sať v pr­vej oso­be, ho­ci pre od­bor­né prá­ce je to neob­vyk­lý št­ýl) bol vy­ko­na­ný roz­ho­vor v re­gio­nál­nom pe­rio­di­ku Bá­nov­ské no­vi­ny, kto­ré­ho cie­ľom bo­lo bliž­šie ob­jas­niť prob­le­ma­ti­ku stal­kin­gu ši­ro­kej ve­rej­nos­ti (čo­ho cie­ľom bol, os­tat­ne, aj člá­nok sa­mot­ný)(2). K člán­ku pri­da­la ko­men­tár pa­ni Jú­lia Mi­ko­lá­ši­ko­vá, kto­rá in­for­mo­va­la o vlas­tných skú­se­nos­tiach z ap­li­kač­nej praxe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri ob­jas­ňo­va­ní stal­kin­gu.

Dňa 10. ok­tób­ra 2018 pri­da­la oso­ba, vy­stu­pu­jú­ca pod me­nom „Mi­chal Bo­bik Bo­bu­la“ k člán­ku ko­men­tár. Ok­rem reak­cie na pred­chá­dza­jú­ci ko­men­tár pa­ni Mi­ko­lá­ši­ko­vej v ňom rea­go­val aj na môj člá­nok. Ob­sa­hom toh­to ko­men­tá­ra bo­la ok­rem od­bor­nej dis­ku­sie a po­le­mi­ky s člán­kom aj is­tá ne­pod­lo­že­ná a ab­so­lút­ne lži­vá dom­nien­ka, kto­rá ma ako auto­ra člán­ku urá­ža a na kto­rú by som chcel rea­go­vať.

Aby si či­ta­teľ mo­hol ut­vo­riť ob­jek­tív­ny ob­raz, prik­la­dám pred­met­ný ko­men­tár pá­na Bo­bu­lu v neup­ra­ve­nom zne­ní:

„Nie som si cel­kom is­tý tým, že vie­te čo pí­še­te. Pri kaž­dom jed­nom tres­tnom či­ne súd pri­hlia­da iba na dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§ 119 ods. 2 TP) tak­že aj tvr­de­nie poš­ko­de­ných ako aj ne­ja­ké „hár­ky pa­pie­ra“ mô­žu slú­žiť ako dô­kaz, ak ma­jú vý­po­ved­nú hod­no­tu a bo­li zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom. Ne­viem od­kiaľ má­te šta­tis­ti­ky, keď tvr­dí­te, ci­tu­jem:“žiad­ny zna­lec­ký po­su­dok na mo­bil, po­čí­tač a po­dob­ne… Žiad­ne žia­dos­ti/návr­hy v zmys­le § 116 Tr. por. a ak sú vý­nim­ky, tak uro­bia po­šas vy­šet­ro­va­nia toľ­ko po­chy­be­ní, že dô­ka­zy, kto­ré naz­hro­maž­di­li sú ne­zá­kon­né.“ V pr­vom ra­de by som sa za­obe­ral otáz­kou pou­ži­tia § 116 Tr. por. o je­ho zá­kon­nos­ti, kto­rú spo­chyb­ňu­je­te, tak prí­kaz v in­ten­cii toh­to us­ta­no­ve­nia vy­dá­va v príp­rav­nom ko­na­ní sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie na návrh pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu­sí byť dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný a sle­do­va­ný účel ne­mož­no do­siah­nuť iným spô­so­bom, čo mu­sí OČTK v pod­ne­te dos­ta­toč­ne zdô­vod­niť do­ro­zu­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi. Vy­da­ním toh­to prí­ka­zu sa dos­ta­ne­te ku úda­jom te­le­kom. pre­vádz­ky vo for­me čí­sel (ča­sy a poč­ty vo­la­ní, správ) nie však ku ich ob­sa­hu. Sa­moz­rej­me aj po­čet te­le­fo­ná­tov mô­že mať vý­po­ved­nú hod­no­tu naj­mä pri TČ stal­kin­gu. Nás­led­ne je tu však aj vy­uži­tie § 90 TP, kto­ré už umož­ňu­je za­zna­me­nať aj ob­sah ne­ja­kých správ prí­pad­ne inej elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie. Ja osob­ne som tie­to us­ta­no­ve­nia vy­užil už x krát, tak­že Va­še šta­tis­ti­ky ma­jú vý­po­ved­nú hod­no­tu ako Va­mi iro­ni­zo­va­né dô­ka­zy vo for­me hár­kov pa­pie­ra. Po ďal­šie, ne­viem kto a kto­rú časť toh­to člán­ku bu­de ko­pí­ro­vať do uz­ne­se­nia, na­koľ­ko v glo­bá­le ne­má s ob­jas­ňo­va­ním stal­kin­gu ve­ľa spo­loč­né­ho a už vô­bec nie vo vzťa­hu ku ap­li­kač­nej praxi. Mám do­jem že to je sko­pí­ro­va­ná časť ne­ja­kej zá­va­reč­nej prá­ce, to­tiž už prík­la­dy v člán­ku uvá­dza­né ne­ma­jú so Stal­kin­gom nič spo­loč­né..:

„Pá­cha­teľ svo­ju man­žel­ku, s kto­rou sa po­há­da, viac­krát udrie ty­čou do hla­vy a pri­tom na ňu kri­čí. Po tom, ako za ním vy­jde na chod­bu aj man­žel­ka, pá­cha­teľ svo­je ko­na­nie zo­pa­ku­je. Keď man­žel nás­led­ne od­íde z by­tu, o ho­di­nu poš­le man­žel­ke SMS sprá­vu s uráž­li­vým textom. V da­nom prí­pa­de eš­te nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ), na­koľ­ko ča­so­vé roz­pä­tie nie­koľ­kých ho­dín sa ur­či­te ne­dá po­va­žo­vať za dl­ho­do­bé, ani ke­by sme vza­li do úva­hy vy­ššiu in­ten­zi­tu spá­cha­ných úto­kov.“(tu by som zva­žo­val práv­nu kva­li­fi­ká­ciu § 14 ku § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s pou­ka­zom na § 139 ods. 1 písm. c) TZ – ani sto­pa po Stal­kin­gu)
2. „V ro­di­ne, kde čas­to do­chá­dza k do­má­ce­mu ná­si­liu, man­žel zmlá­ti svo­ju man­žel­ku a nás­led­ne z do­mu od­íde zhru­ba na nie­koľ­ko me­sia­cov. Po­čas toh­to ob­do­bia man­žel­ku čas­to nav­šte­vu­je jej star­ší brat, kto­rý po­čas náv­štev viac­krát v zá­pa­le hne­vu vy­hlá­si, že „keď to­ho svi­nia­ra dos­ta­ne do rúk, za­bi­je ho“. Ak by sme vy­hráž­ku po­su­dzo­va­li izo­lo­va­ne, priš­li by sme k zá­ve­ru, že je spô­so­bi­lá vy­vo­lať u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu o ži­vot jej man­že­la. Tre­ba však brať do úva­hy aj to, že man­žel­ka poz­ná svoj­ho star­šie­ho bra­ta a vie, že svo­je vy­hráž­ky ne­mys­lí váž­ne a tak­to sa vy­jad­ru­je v zá­pa­le emó­cii. Tak­že vy­hráž­ka nie­len­že ne­vy­vo­lá u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu, ale ani neexis­tu­jú reál­ne pod­kla­dy na to, aby oba­vu vy­vo­la­li, keď­že nap­rík­lad via­ce­ro ľu­dí z ok­ru­hu star­šie­ho bra­ta man­žel­ky bu­de sved­čiť o tom, že jej brat má ob­čas ne­po­koj­nú po­va­hu, no ni­ko­mu by ne­do­ká­zal ub­lí­žiť.“ V tom­to prí­pa­de ná­zor man­žel­ky a iných osôb, čo jej bra­ta poz­na­jú a bu­dú vy­po­ve­dať o je­ho po­va­ho­vých vlas­tnos­tiach, nah­rá ro­lu, na­koľ­ko vy­hráž­ky jej bra­ta sme­ru­jú na oso­bu jej man­že­la a u ne­ho sa bu­de skú­mať dô­vod­ná oba­va z tých­to vy­hrá­žok…
Na zá­ver: Ce­lé zle aj člá­nok a Váš ko­men­tár p. Mi­ko­lá­ši­ko­vá to len do­ra­zil…Pek­ný deň“

Pre ob­jek­ti­vi­tu do­dá­vam, že pr­vá časť ko­men­tá­ra (až po ve­tu, v kto­rej autor vy­jad­ru­je po­chyb­nosť o tom, že OČTK bu­dú čas­ti môj­ho člán­ku ko­pí­ro­vať po uz­ne­se­ní) je reak­ciou na ko­men­tár pa­ni Mi­ko­lá­ši­ko­vej. Od tej­to ve­ty už autor ko­men­tá­ra rea­gu­je na môj člá­nok.

Na úvod po­va­žu­jem za pot­reb­né rea­go­vať na ob­vi­ne­nie pá­na Bo­bu­lu, pod­ľa kto­ré­ho je môj člá­nok „sko­pí­ro­va­nou čas­ťou ne­ja­kej zá­ve­reč­nej prá­ce“. Pá­na Bo­bu­lu, ako aj či­ta­te­ľov ubez­pe­ču­jem, že člá­nok je mo­jím di­elom a v ni­ja­kom prí­pa­de nej­de o pla­giát. V člán­ku som, sa­moz­rej­me, ci­to­val via­ce­ré pub­li­ká­cie, kto­ré sa té­me ve­nu­jú, pri­čom me­dzi ni­mi bo­la aj zá­ve­reč­ná prá­ca, kto­rej autor­kou bo­la štu­den­tka Práv­nic­kej fa­kul­ty Uni­ver­zi­ty Karlo­vej v Pra­he. Za dô­le­ži­té však po­va­žu­jem, že:

1. všet­ky vy­jad­re­nia, kto­ré bo­li ob­siah­nu­té v da­nej zá­ve­reč­nej prá­ci (ako aj všet­ky os­tat­né vy­jad­re­nia z iných pub­li­ká­cii) som riad­ne a v sú­la­de s ci­tač­ný­mi nor­ma­mi pod­lo­žil ci­tá­cia­mi. Kaž­dý tak mô­že ľah­ko ur­čiť, kto­ré čas­ti mo­jej prá­ce bo­li od­ci­to­va­né a kto­ré som vy­pra­co­val ja osob­ne.

2. ci­tá­cie z da­nej zá­ve­reč­nej prá­ce ani zďa­le­ka net­vo­ria väč­ši­nu z člán­ku. Je prav­dou, že od­kaz na člá­nok sa v ci­tá­ciách v zá­ve­re člán­ku ob­ja­vu­je čas­to, no pria­mo z da­nej zá­ve­reč­nej prá­ce som ci­to­val iba v jed­nom prí­pa­de. Vo všet­kých os­tat­ných prí­pa­doch mi prá­ca pos­lú­ži­la ako ne­pria­my zdroj k ďal­ším od­bor­ným pub­li­ká­ciám (naj­mä ku ko­men­tá­ru pro­fe­so­ra Šáma­la k čes­ké­mu Tres­tné­mu zá­ko­ní­ku). Tak či onak, akú­koľ­vek prev­za­tú my­šlien­ku som riad­ne pod­lo­žil ci­tá­cia­mi.

Ubez­pe­ču­jem pá­na Bo­bu­lu, že ne­mám ab­so­lút­ne žiad­nu mo­ti­vá­ciu ko­nať ne­čes­tne a pre­be­rať cu­dzie my­šlien­ky bez uve­de­nia pô­vod­né­ho zdro­ja. Da­ný člá­nok vzni­kol s cie­ľom vy­tvo­riť kom­plexnú prá­cu o stal­kin­gu a je­ho tres­tnop­ráv­nej úp­ra­ve. Na je­ho tvor­be som pra­co­val tak­mer me­siac a preš­tu­do­val som via­ce­ré od­bor­né pub­li­ká­cie, vrá­ta­ne ju­di­ká­tov. Pra­co­val som na ňom vo svo­jom voľ­nom ča­se a bez ná­ro­ku na akú­koľ­vek od­me­nu. Tou mi ma­lo byť zvý­še­nie práv­ne­ho ve­do­mia ve­rej­nos­ti o tej­to té­me. Od­bor­nú dis­ku­siu, sa­moz­rej­me, ví­tam, no už me­nej ví­tam po­dob­né, ni­čím ne­pod­lo­že­né do­ha­dy.

Pán Bo­bu­la v ko­men­tá­ri ta­kis­to vy­jad­ru­je svoj sub­jek­tív­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho člá­nok ne­má ve­ľa spo­loč­né s ob­jas­ňo­va­ním stal­kin­gu, a ani s ap­li­kač­nou praxou. Tu by som rád pri­po­me­nul, že ja pod ap­li­kač­nou praxou chá­pem naj­mä ju­di­ka­tú­ru, te­da roz­ho­do­va­nie or­gá­nov ochra­ny prá­va. V člán­ku som ci­to­val via­ce­ré ju­di­ká­ty Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, Ústav­né­ho sú­du SR, Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du ČR, je tam tiež aj je­den ju­di­kát Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va. Som to­ho ná­zo­ru, že da­né ju­di­ká­ty dos­ta­toč­ne ref­lek­tu­jú ap­li­kač­nú prax. V člán­ku som rov­na­ko ci­to­val aj pá­na Iza­ko­vi­ča (pro­ku­rá­to­ra), kto­rý v inom člán­ku na por­tá­li Práv­ne lis­ty roz­prá­val o ap­li­kač­nej praxi OČTK vo vzťa­hu k po­su­dzo­va­niu vy­jad­re­nia pá­cha­te­ľa, kto­rým pá­cha­teľ vy­vo­lal u poš­ko­de­né­ho dô­vod­nú oba­vu.

Čo sa tý­ka čas­ti ko­men­tá­ra pá­na Bo­bu­lu, v kto­rom pri­ná­ša od­bor­nú po­le­mi­ku k môj­mu člán­ku, tu by som na ko­men­tár pá­na Bo­bu­lu rád rea­go­val nas­le­dov­ne:

Vy­jad­re­nie pá­na Bo­bu­lu:

„“Pá­cha­teľ svo­ju man­žel­ku, s kto­rou sa po­há­da, viac­krát udrie ty­čou do hla­vy a pri­tom na ňu kri­čí. Po tom, ako za ním vy­jde na chod­bu aj man­žel­ka, pá­cha­teľ svo­je ko­na­nie zo­pa­ku­je. Keď man­žel nás­led­ne od­íde z by­tu, o ho­di­nu poš­le man­žel­ke SMS sprá­vu s uráž­li­vým textom. V da­nom prí­pa­de eš­te nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ), na­koľ­ko ča­so­vé roz­pä­tie nie­koľ­kých ho­dín sa ur­či­te ne­dá po­va­žo­vať za dl­ho­do­bé, ani ke­by sme vza­li do úva­hy vy­ššiu in­ten­zi­tu spá­cha­ných úto­kov.“(tu by som zva­žo­val práv­nu kva­li­fi­ká­ciu § 14 ku § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s pou­ka­zom na § 139 ods. 1 písm. c) TZ – ani sto­pa po Stal­kin­gu)“

Mo­ja reak­cia:

Úče­lom toh­to prík­la­du bo­lo načr­tnúť, čo net­re­ba po­va­žo­vať za trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ) vo vzťa­hu k zna­ku ča­su v po­rov­na­ní so zna­kom in­ten­zi­ty. Vy­kres­lil som tu si­tuáciu, pri kto­rej ma­lo byť už na pr­vý poh­ľad jas­né, že nej­de o ne­bez­peč­né pre­nas­le­do­va­nie. Úče­lom bo­lo vy­hnúť sa prí­pad­nej po­le­mi­ke, či da­ná si­tuácia ne­zod­po­ve­dá § 360a TZ. Nao­zaj ne­chá­pem, pre­čo pán Bo­bu­la zdô­raz­ňu­je, že nej­de o trest­ný čin ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia, keď som to po­ve­dal už ja sám v ko­men­tá­ri k prík­la­du. O prík­lad k to­mu­to tres­tné­mu či­nu nik­dy ne­ma­lo ísť.

Vy­jad­re­nie pá­na Bo­bu­lu:

„2. „V ro­di­ne, kde čas­to do­chá­dza k do­má­ce­mu ná­si­liu, man­žel zmlá­ti svo­ju man­žel­ku a nás­led­ne z do­mu od­íde zhru­ba na nie­koľ­ko me­sia­cov. Po­čas toh­to ob­do­bia man­žel­ku čas­to nav­šte­vu­je jej star­ší brat, kto­rý po­čas náv­štev viac­krát v zá­pa­le hne­vu vy­hlá­si, že „keď to­ho svi­nia­ra dos­ta­ne do rúk, za­bi­je ho“. Ak by sme vy­hráž­ku po­su­dzo­va­li izo­lo­va­ne, priš­li by sme k zá­ve­ru, že je spô­so­bi­lá vy­vo­lať u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu o ži­vot jej man­že­la. Tre­ba však brať do úva­hy aj to, že man­žel­ka poz­ná svoj­ho star­šie­ho bra­ta a vie, že svo­je vy­hráž­ky ne­mys­lí váž­ne a tak­to sa vy­jad­ru­je v zá­pa­le emó­cii. Tak­že vy­hráž­ka nie­len­že ne­vy­vo­lá u man­žel­ky dô­vod­nú oba­vu, ale ani neexis­tu­jú reál­ne pod­kla­dy na to, aby oba­vu vy­vo­la­li, keď­že nap­rík­lad via­ce­ro ľu­dí z ok­ru­hu star­šie­ho bra­ta man­žel­ky bu­de sved­čiť o tom, že jej brat má ob­čas ne­po­koj­nú po­va­hu, no ni­ko­mu by ne­do­ká­zal ub­lí­žiť.“ V tom­to prí­pa­de ná­zor man­žel­ky a iných osôb, čo jej bra­ta poz­na­jú a bu­dú vy­po­ve­dať o je­ho po­va­ho­vých vlas­tnos­tiach, nah­rá ro­lu, na­koľ­ko vy­hráž­ky jej bra­ta sme­ru­jú na oso­bu jej man­že­la a u ne­ho sa bu­de skú­mať dô­vod­ná oba­va z tých­to vy­hrá­žok…“

Mo­ja reak­cia:

Pán Bo­bu­la nev­zal do úva­hy to, že da­ná skut­ko­vá pod­sta­ta je for­mu­lo­va­ná nas­le­dov­ne:

„Kto iné­ho dl­ho­do­bo pre­nas­le­du­je ta­kým spô­so­bom, že to mô­že vzbu­diť dô­vod­nú oba­vu o je­ho ži­vot ale­bo zdra­vie, ži­vot ale­bo zdra­vie je­mu blíz­kej oso­by ale­bo pod­stat­ným spô­so­bom zhor­šiť kva­li­tu je­ho ži­vo­ta, tým, že

a) sa vy­hrá­ža ub­lí­že­ním na zdra­ví ale­bo inou uj­mou je­mu ale­bo je­mu blíz­kej oso­be…“

Ok­rem vy­hrá­ža­nia sa ub­lí­že­ním na zdra­ví (resp. inou uj­mou) sa­mot­né­mu poš­ko­de­né­mu je v skut­ko­vej pod­sta­te al­ter­na­tív­ne vy­jad­re­né aj vy­hrá­ža­nie sa ub­lí­že­ním na zdra­ví „je­mu blíz­kej oso­be“. Vy­hráž­ka te­da sme­ru­je na blíz­ku oso­bu (man­že­la poš­ko­de­nej) – av­šak, dô­vod­ná oba­va z to­ho, že man­že­lo­vi bu­de ub­lí­že­né, moh­la vznik­núť u sa­mot­nej man­žel­ky.

Čo sa tý­ka ná­zo­ru pá­na Bo­bu­lu, pod­ľa kto­ré­ho sa dô­vod­ná oba­va bu­de skú­mať je­di­ne u man­že­la, tak tu prik­la­dám ju­di­ka­tú­ru:

„Ne­vy­ža­du­je sa, aby ten, ko­mu je vy­hrá­ža­né, bol vy­hrá­ža­niu prí­tom­ný. Pos­ta­čí, ak je vy­hráž­ka ad­re­so­va­ná poš­ko­de­né­mu ta­kým spô­so­bom, že si je pá­cha­teľ ve­do­mý, že sa poš­ko­de­ný o nej doz­vie, napr. pros­tred­níc­tvom ďal­šej oso­by, te­le­fo­nic­ky, lis­tom ale­bo inak.“(3)

Z ju­di­ká­tu vy­plý­va, že poš­ko­de­ný ne­mu­sí byť vy­hrá­ža­niu prí­tom­ný, av­šak pá­cha­teľ si mu­sí byť ve­do­mý, že poš­ko­de­ný sa o vy­hráž­ke doz­vie. Z môj­ho prík­la­du nič ta­ké ne­vyp­lý­va – vy­jad­re­nia star­šie­ho bra­ta poš­ko­de­nej sú iba pro­duk­tmi zá­pa­lu hne­vu a emó­cii. Keď­že star­ší brat si nie je ve­do­mý, že by sa man­žel­ka ďa­lej stý­ka­la so svo­jím man­že­lom, lo­gic­ky ne­mô­že brať do úva­hy mož­nosť, že sa man­žel o je­ho vy­hráž­kach (na­vy­še pre­ja­ve­ných v zá­pa­le hne­vu) doz­vie. Pre­to sa dom­nie­vam, že vo vzťa­hu k man­že­lo­vi poš­ko­de­nej pá­cha­te­ľo­vo ko­na­nie ne­mô­že napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu ne­bez­peč­né­ho pre­nas­le­do­va­nia (§ 360a TZ).

Z to­ho dô­vo­du si mys­lím, že za poš­ko­de­nú mož­no po­va­žo­vať vý­hrad­ne man­žel­ku a dô­vod­nú oba­vu je te­da mož­né skú­mať vý­hrad­ne u nej.

Chcem pá­no­vi Bo­bu­lo­vi po­ďa­ko­vať za prís­pe­vok do od­bor­nej dis­ku­sie. Sto­tož­ňu­jem sa s tým, že aj ne­ga­tív­na reak­cia na člá­nok je reak­ciou a od­bor­nej po­le­mi­ke mô­že len po­môcť. Zá­ro­veň však do­dá­vam, že ta­ká­to dis­ku­sia by ma­la byť ve­de­ná v ko­rek­tnom du­chu, ma­la by byť ob­me­dze­ná vý­luč­ne na otáz­ky od­bor­né­ho cha­rak­te­ru a v ni­ja­kom prí­pa­de by ne­ma­la ob­sa­ho­vať ni­čím ne­pod­lo­že­né dom­nien­ky, kto­ré osob­ne vní­mam ako uráž­ku.

Spo­lo­čen­ský sta­tus práv­ni­ka v pos­led­ných ro­koch veľ­mi pok­le­sol a mno­ho ľu­dí ich vní­ma ako špe­ku­lan­tov, kto­rí len ohý­ba­jú spra­vod­li­vosť. Mys­lím si, že by sme k bu­do­va­niu ta­ké­ho­to ne­ga­tív­ne­ho sta­tu­su o práv­nic­kej pro­fe­sii sa­mi ne­ma­li pris­pie­vať tým, že sa bu­de­me nav­zá­jom ne­pod­lo­že­ne oso­čo­vať a ob­vi­ňo­vať z pla­giá­tor­stva. Vy­jad­ru­jem po­ľu­to­va­nie nad tým, že zjav­ne ne­pod­lo­že­nou dom­nien­kou z to­ho, že som sa do­pus­til ta­ké­ho zá­važ­né­ho de­lik­tu, akým je pla­giá­tor­stvo, bol pán Bo­bu­la spô­so­bi­lý eš­te viac zní­žiť spo­lo­čen­ský sta­tus na­šej pro­fe­sie.

Autor
Adam Briešťanský

Bianco sťažnosť proti uzneseniu v trestnom konaní

Bian­co sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu v tres­tnom ko­na­ní pre úče­ly toh­to prís­pev­ku pred­sta­vu­je neo­dô­vod­ne­ná „práz­dna“ sťaž­nosť po­da­ná sí­ce v le­ho­te sta­no­ve­nej zá­ko­nom, av­šak sťa­žo­va­teľ v nej uve­die len, že sťaž­nosť od­ôvod­ní do­da­toč­ne v ním ur­če­nej le­ho­te, kto­rá už spra­vid­la pre­sa­hu­je zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu. Ap­li­kač­ná prax bian­co sťaž­nos­ti nes­práv­ne ak­cep­tu­je, čo ve­die sťa­žo­va­te­ľov k ab­sur­dným po­da­niam, nap­rík­lad v zne­ní, že sťaž­nosť dopl­ní o od­ôvod­ne­nie do sied­mych pra­cov­ných dní po­tom čo mu po­li­cajt pre­fo­tí a od­ov­zdá kom­plet­ný vy­šet­ro­va­cí spis, prí­pad­ne sťaž­nosť dopl­ní do 10 dní, do 20 dní.

Ap­li­kač­ná prax ak­cep­tu­jú­ca bian­co sťaž­nos­ti je nes­práv­na z nas­le­dov­ných dô­vo­dov:

1/ Le­ho­ty na po­da­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku ur­ču­je zá­kon č. 301/2005 Z.z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“ ale­bo „TP“) a nie stra­ny ko­na­nia. Pod­ľa ust. § 187 ods. 1 TP sťaž­nosť sa po­dá­va or­gá­nu, pro­ti kto­ré­ho uz­ne­se­niu sme­ru­je, a to do troch pra­cov­ných dní od ozná­me­nia uz­ne­se­nia. Ad ab­sur­dum by si sťa­žo­va­teľ mo­hol ur­čiť le­ho­tu na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti je­den rok, čo je neak­cep­to­va­teľ­né, a pre­to ne­mož­no ak­cep­to­vať, aby si stra­ny svoj­voľ­ne sta­no­vo­va­li aké­koľ­vek le­ho­ty na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti. Tres­tné prá­vo pro­ces­né poz­ná v tom­to sme­re le­ho­ty zá­kon­né a le­ho­ty sud­cov­ské, a te­da po­kiaľ si sťa­žo­va­teľ ur­ču­je sám le­ho­tu na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti, ne­má to opo­ru ani v práv­nej teó­rii.

2/ Po­da­nie s ozna­če­ním „dopl­ne­nie sťaž­nos­ti“, prí­pad­ne „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“, po up­ly­nu­tí le­ho­ty troch pra­cov­ných dní tre­ba vy­hod­no­tiť pod­ľa ob­sa­hu, s pou­ka­zom na ust. § 62 ods. 1 ve­ta pr­vá TP, len za ďal­šiu sťaž­nosť po­da­nú po le­ho­te, kto­rú by mal na­dria­de­ný or­gán za­miet­nuť bez ďal­šie­ho skú­ma­nia opod­stat­ne­nos­ti ob­sa­hu sťaž­nos­ti pos­tu­pom pod­ľa ust. § 193 ods. 1 písm. b) TP z for­mál­nych dô­vo­dov. Le­ho­ta na po­da­nie sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu je prek­lu­zív­nou le­ho­tou, kto­rú nie je mož­né ob­chá­dzať ak­cep­to­va­ním do­da­toč­né­ho dopl­ne­nia sťaž­nos­ti po le­ho­te. Zá­kon neu­mož­ňu­je ani, aby si sťa­žo­va­teľ pod­mie­ňo­val dopl­ne­nie sťaž­nos­ti spl­ne­ním je­ho po­žia­da­viek, napr. naz­re­tím do spi­su, pre­fo­te­ním vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su a po­dob­ne.

3/ Pos­tup, ak by bian­co sťaž­nosť vrá­til pro­ku­rá­tor po­li­caj­to­vi s po­ky­nom, aby pí­som­ne vy­zval sťa­žo­va­te­ľa na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti v ur­či­tej le­ho­te, ne­mož­no tak­tiež ak­cep­to­vať. Le­ho­tu na po­da­nie kom­plet­nej sťaž­nos­ti ur­ču­je zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 TP a neu­mož­ňu­je ju predl­žo­vať ta­kým­to pos­tu­pom. Pod­ľa čl. 2 ods. 2 Ústa­vy SR štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Sťaž­nosť mu­sí v zmys­le ust. § 189 ods. 3 TP od­ôvod­niť len pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca a or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly, a pre­to nie je žia­den ro­zum­ný dô­vod vy­zý­vať sťa­žo­va­te­ľa v inom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ako je pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca ale­bo or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly na dopl­ne­nie sťaž­nos­ti.

Ak­cep­to­va­nie špe­ku­la­tív­ne­ho ob­chá­dzania zá­ko­na pros­tred­níc­tvom bian­co sťaž­nos­tí vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né ne­mož­no pri­jať.

Poznámky

Autor
mjr. Ing., Marek Toman

Ešte raz k bianco sťažnosti v trestnom konaní

Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je rea­go­vať na člá­nok Ing. Ma­re­ka To­ma­na (ďa­lej len autor člán­ku) s náz­vom Bian­co sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu v tres­tnom ko­na­ní(1). Autor v uve­de­nom člán­ku dos­pel k zá­ve­ru, že ap­li­kač­ná prax, kto­rá ak­cep­tu­je po­dá­va­nie tzv. bian­co sťaž­nos­tí je nes­práv­na a ide o ob­chá­dzanie zá­ko­na. Autor člán­ku vy­chá­dza z to­ho, že le­ho­tu na po­da­nie sťaž­nos­ti ur­ču­je Trest­ný po­ria­dok v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. s tým, že po­da­nie bian­co sťaž­nos­ti a nás­led­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti je nut­né po­va­žo­vať za ďal­šiu sťaž­nosť, kto­rá už bo­la po­da­ná po le­ho­te a je nut­né ju za­miet­nuť ako ones­ko­re­ne po­da­nú. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra člán­ku je pre­to pot­reb­né tr­vať na tom, že sťaž­nosť mu­sí byť od­ôvod­ne­ná v rám­ci zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty troch pra­cov­ných dní.

S tou­to práv­nou ar­gu­men­tá­ciou si do­vo­lím ne­súh­la­siť.

Pod­ľa § 187 ods. 1 Tr. por. mož­no sťaž­nosť po­dať do troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia. Z pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va len to, že práv­ne účin­ne mož­no uz­ne­se­nie na­pad­núť sťaž­nos­ťou (pí­som­ne na poš­te, prí­pad­ne ús­tne do zá­pis­ni­ce) iba v ur­či­tej zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te. Nič zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por. ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v tej­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (troch pra­cov­ných dní) mu­se­la byť sťaž­nosť aj od­ôvod­ne­ná, res­pek­tí­ve, že by vô­bec mu­se­la sťaž­nosť ob­sa­ho­vať ne­ja­ké dô­vo­dy.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že je nut­né roz­li­šo­vať „sťaž­nosť“ ako druh op­rav­né­ho pros­tried­ku vo­či uz­ne­se­niu, kto­rú je pot­reb­né za­hlá­siť (pí­som­ne ale­bo ús­tne) v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, aby mo­hol na­dria­de­ný or­gán pres­kú­ma­vať na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ (či od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti), pri kto­rých už Trest­ný po­ria­dok žiad­nu zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu nes­ta­no­vu­je. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom nie sú ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou sťaž­nos­ti a pre­to na vy­vo­la­nie pries­kum­nej kom­pe­ten­cie na­dria­de­né­ho or­gá­nu pos­ta­čí aj to, ak ide o po­da­nie (za­hlá­se­nie) tzv. bian­co sťaž­nos­ti, t. j. sťaž­nos­ti, kto­rá žiad­ne od­ôvod­ne­nie neob­sa­hu­je.

Tie­to zá­ve­ry vy­plý­va­jú aj z us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por., kto­ré sta­no­vu­je le­ho­tu na po­da­nie sťaž­nos­ti a z us­ta­no­ve­nia § 189 Tr. por., kto­ré up­ra­vu­je dô­vo­dy sťaž­nos­ti a vy­po­čí­ta­va aj sub­jek­ty, kto­ré sú po­vin­né sťaž­nosť od­ôvod­niť (ak tak však neu­ro­bia, Trest­ný po­ria­dok nes­ta­no­vu­je ani tu san­kciu neú­čin­nos­ti po­da­nej bian­co sťaž­nos­ti). Us­ta­no­ve­nie § 189 Tr. por., kto­ré vy­slo­ve­ne up­ra­vu­je dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom ne­ho­vo­rí nič o tom, že by prí­pad­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti mu­se­lo byť po­da­né v rov­na­kej zá­kon­nej le­ho­te ako sa­mot­ná sťaž­nosť a už vô­bec ne­ho­vo­rí o tom, že by od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti ne­moh­lo byť za­sla­né op­ráv­ne­né­mu or­gá­nu po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti.

Autor člán­ku pre­to nes­práv­ne sto­tož­nil „sťaž­nosť“ a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ a zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. ne­dô­vod­ne vztia­hol aj na dô­vo­dy sťaž­nos­ti, kto­ré sú rám­co­vo up­rav­né v us­ta­no­ve­ní § 189 Tr. por.

Mož­no pre­to uza­vrieť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku ne­za­ka­zu­je, aby sťa­žo­va­teľ po­dal „dopl­ne­nie sťaž­nos­ti“, či „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“ aj po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie sťaž­nos­ti. Sťa­žo­va­teľ te­da mô­že pos­tu­po­vať tak, že za­hlá­si (po­dá) tzv. bian­co sťža­nosť v le­ho­te troch prac­vonch dní a nás­led­ne tú­to sťaž­nosť od­ôvod­ní v le­ho­te dl­hšej ako je le­ho­ta uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 187 ods. 1 Tr. por. Prá­ve opač­ný pos­tup, t. j. nú­te­nie sťaž­no­va­te­ľa, aby aj dô­vo­dy sťaž­nos­ti v zmys­le § 189 Tr. por. mo­hol up­lat­niť iba v le­ho­te troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia by bo­lo nut­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie zá­ko­na, pre­to­že, a to je pot­reb­né opä­tov­ne zdô­raz­niť, žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho pro­riad­ku ne­za­ka­zu­je sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby po­dal bian­co sťaž­nosť vo­či uz­ne­se­niu a až nás­led­ne vy­pra­co­val od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti.

Cel­kom ur­či­te te­da ne­mož­no ak­cep­to­vať ta­ký pro­ces­ný pos­tup, v kto­rom by na­dria­de­ný or­gán vy­hod­no­til „od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti“ ako no­vú, ďal­šiu sťaž­nosť a tú­to nás­led­ne za­mie­tol pos­tu­pom pod­ľa § 193 ods. 1 písm. b) Tr. por. ako ones­ko­re­ne po­da­nú. Do­vo­lím si tvr­diť, že by tu iš­lo o pod­stat­né po­ru­še­nie zá­ko­na, na­koľ­ko po­vin­nosť od­ôvod­niť sťaž­nosť v le­ho­te troch pra­cov­ných dní v Tres­tnom po­riad­ku neexis­tu­je.

Ob­dob­ná si­tuácia je aj pri po­dá­va­ní od­vo­la­nia vo­či ros­zud­ku. V tom­to sme­re mož­no pod­por­ne pou­ká­zať na roz­ho­do­va­ciu čin­nosť Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tdo/49/2007 zo dňa 29.01.2008), kto­rý po­su­dzo­val prí­pad, v kto­rom kraj­ský súd za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra ako ones­ko­re­ne po­da­né z dô­vo­du, že ten sí­ce za­hlá­sil od­vo­la­nie vo­či roz­sud­ku v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, av­šak od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia za­slal sú­du až po up­ly­nu­tí zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia. Naj­vyš­ší súd SR sa s tým­to pos­tu­pom kraj­ské­ho sú­du nes­to­tož­nil a na pod­kla­de po­da­né­ho do­vo­la­nia zru­šil uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du. Uvie­dol, že ak pro­ku­rá­tor po­dá od­vo­la­nie vo­či roz­sud­ku je je­ho po­vin­nos­ťou ho aj od­ôvod­niť. To všk nez­na­me­ná, že ta­ké­to pí­som­né od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia mu­sí byť sú­čas­ťou po­da­né­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku ih­neď pri je­ho po­da­ní, ale ta­ké­to od­ôvod­ne­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku mož­no pí­som­ne vy­pra­co­vať a do­ru­čiť prís­luš­né­mu sú­du aj nes­kôr. Zá­ver, že od­ôvod­ne­nie od­vo­la­nia mu­sí byť po­da­né v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (15 dní) je nes­práv­ny a ne­zod­po­ve­dá správ­ne­mu vý­kla­du us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho pro­riad­ku. Od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré bo­lo po­da­né v le­ho­te 15 dní od ozná­me­nia roz­sud­ku ne­mož­no po­va­žo­vať za ones­ko­re­ne po­da­né iba pre­to, že k je­ho od­ôvod­ne­niu doš­lo až po up­ly­nu­tí uve­de­nej le­ho­ty na po­da­nie od­vo­la­nia.

K uve­de­né­mu roz­hod­nu­tiu naj­vyš­šie­ho sú­du je nut­né do­dať, že neexis­tu­je žiad­ny dô­vod, aby sa pri sťaž­nos­tiach ma­lo ale­bo mu­se­lo pos­tu­po­vať inak ako pri od­vo­la­ní. To pla­tí o to viac, ak vý­klad us­ta­no­ve­ní § 187 a § 189 Tr. por. neu­mož­ňu­je ta­ký vý­klad, že od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti mô­že byť po­da­né iba v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te troch pra­cov­ných dní odo dňa ozná­me­nia uz­ne­se­nia.

Po­kiaľ autor člán­ku uvá­dzal, že sťa­žo­va­teľ si ne­mô­že ur­čo­vať vlas­tnú le­ho­tu, v kto­rej od­ôvod­ní po­da­nú sťaž­nosť, tak mu tre­ba dať za prav­du. Prá­ve pre­to sa v praxi up­lat­ňu­jú tzv. po­riad­ko­vé (či sud­cov­ské) le­ho­ty pros­tred­níc­tvom kto­rých or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal mô­že sťa­žo­va­te­ľo­vi sta­no­viť le­ho­tu na od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti. Nej­de tu o sta­no­ve­nie po­vin­nos­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, aby po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­nil, ale ide tu o mož­nosť, že tak mô­že uro­biť v ur­če­nej le­ho­te s tým, že po jej up­ly­nu­tí bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti a to bez oh­ľa­du na to, či po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­ní ale­no neo­dô­vod­ní. V ap­li­kač­nej praxi sa tak­to bež­ne pos­tu­pu­je a tú­to prax mož­no ozna­čiť za sú­lad­nú s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, z kto­rých vy­plý­va nap­rík­lad aj prá­vo na ob­ha­jo­bu (t. j. prá­vo poz­nať nie­len ob­sah uz­ne­se­nia, ale aj dô­ka­zy, kto­ré vied­li k vy­da­niu uz­ne­se­nia, prá­vo po­ra­diť sa s ad­vo­ká­tom a za po­mo­ci ad­vo­ká­ta skon­ci­po­vať dô­vo­dy sťaž­nos­ti a po­dob­ne). Prá­vo na práv­nu po­moc má pri­tom kaž­dá oso­ba, kto­rej sa uz­ne­se­nie do­tý­ka (nap­rík­lad aj sve­dok v prí­pa­de vy­da­nia uz­ne­se­nia, kto­rým mu bo­la ulo­že­ná po­riad­ko­vá po­ku­ta a po­dob­ne). Ur­če­nie le­ho­ty sťa­žo­va­te­ľo­vi na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti zo stra­ny or­gá­nu, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal je pre­to vhod­ným spô­so­bom ako dať sťa­žo­va­te­ľo­vi naj­avo, že má pries­tor aj na sfor­mu­lo­va­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti (nap­rík­lad 15 dní) a že po tej­to le­ho­te bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti (sa­moz­rej­me tú­to le­ho­tu je nut­né ur­čo­vať v zá­vis­los­ti od po­va­hy ve­ci – nap­rík­lad pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo ve­ciach, v kto­rých sa bu­de po­dá­vať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mô­že byť ur­če­ná v ho­di­nách). Len pre úpl­nosť je nut­né do­dať, že or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal ne­má po­vin­nosť pos­tu­po­vať vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom a ur­čo­vať sťa­žo­va­te­ľo­vi le­ho­tu na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti (to pla­tí o to viac, ak ide o sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý nie je uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 189 ods. 3 Tr. por. a ne­má po­vin­nosť po­da­nú sťaž­nosť od­ôvod­niť), av­šak uro­biť tak mô­že a ta­kým­to spô­so­bom mô­že sám sta­viť sťa­žo­va­te­ľo­vi ča­so­vý pries­tor, po up­ly­nu­tí kto­ré­ho pred­lo­ží vec na­dria­de­né­mu or­gá­nu (ako pro­ku­rá­tor som tak­to bež­ne pos­tu­po­val a spra­vid­la sa zhod­ne pos­tu­pu­je aj v ko­na­ní pred sú­dom).

Ak autor člán­ku po­va­žu­je za ab­sur­dné po­da­nia, v kto­rých sťa­žo­va­teľ uvá­dza, že po­da­nú sťaž­nosť dopl­ní „o od­ôvod­ne­nie do sied­mych pra­cov­ných dní po­tom čo mu po­li­cajt pre­fo­tí a od­ov­zdá kom­plet­ný vy­šet­ro­va­cí spis, prí­pad­ne sťaž­nosť dopl­ní do 10 dní, do 20 dní“, tak nap­rík­lad pri mno­hých uz­ne­se­niach o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia sa ta­ká­to po­žia­dav­ka ne­ja­ví ako nez­mys­le­ná. V tom­to sme­re je nut­né zo­pa­ko­vať, že sťa­žo­va­teľ má prá­vo poz­nať nie­len ob­sah uz­ne­se­nia, ale aj ko­na­nie kto­ré vy­da­niu uz­ne­se­nia pred­chá­dza­lo (to na­po­kon vy­plý­va jas­ne z us­ta­no­ve­nia § 189 ods. 1 písm. c) Tr. por.), t. j. nap­rík­lad pri uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia má prá­vo poz­nať aj dô­ka­zy, kto­ré k vy­da­niu uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vied­li (te­da má prá­vo poz­nať spis a kon­fron­to­vať je­ho ob­sah s uz­ne­se­ním o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a to prí­pad­ne aj za po­mo­ci ob­haj­cu, kto­ré­ho si po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zvo­lí). Je cel­kom nor­mál­ne a pri­ro­dze­né, ak ten, ko­mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, chce poz­nať aj dô­ka­zy, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre je­ho vy­da­nie. To pla­tí o to viac, keď je v praxi po­mer­ne veľ­ké množ­stvo uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­rých od­ôvod­ne­nie je len po­mer­ne stro­hé, for­mál­ne (ne­zried­ka len vy­po­čí­ta­va vy­ko­na­né dô­ka­zy bez ich zhod­no­te­nia) a čas­to z ne­ho nie je mož­né zis­tiť aké dô­ka­zy, či úva­hy vied­li po­li­caj­ta k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia (to pla­tí rov­na­ko aj nap­rík­lad pri uz­ne­se­ní o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de po­da­nia sťaž­nos­ti zo stra­ny poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne).

Nie je mož­né ak­cep­to­vať ta­ký vý­klad, pri kto­rom sa má sťa­žo­va­teľ us­po­ko­jiť len s ozná­me­ním ob­sa­hu uz­ne­se­nia a už ho ne­má čo za­ují­mať ko­na­nie, kto­ré vy­da­niu uz­ne­se­nia pred­chá­dza­lo. Pod­mien­ky na mož­né up­lat­ne­nie práv sťa­žo­va­te­ľa po po­da­ní tzv. bian­co sťaž­nos­ti pri­tom ne­má ur­čo­vať sťa­žo­va­teľ, ale má ich cel­kom jas­ne sta­no­viť prá­ve or­gán, kto­rý na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vy­dal.

Autor
JUDr., Peter Šamko

Nadobudnutie vlastníckeho práva v dobrej viere

V mé­diách v tých­to dňoch re­zo­nu­je roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du Pop­rad v práv­nom spo­re o vlas­tníc­ke prá­vo k po­zem­kom na­chá­dza­jú­cim sa v ka­tas­tri ob­ce Veľ­ký Slav­kov. Aj keď od­bor­nú a laic­kú ve­rej­nosť za­uja­lo naj­mä vy­jad­re­nie zá­kon­né­ho sud­cu, kto­ré krát­ko po vy­ne­se­ní roz­sud­ku pos­ky­tol prí­tom­ným no­vi­ná­rom, ne­me­nej sto­jí za pov­šim­nu­tie, ako sud­ca ve­rej­ne vy­hlá­se­ný roz­su­dok struč­ne od­ôvod­nil.

Ho­ci úpl­né od­ôvod­ne­nie pred­met­né­ho roz­sud­ku za­tiaľ nie je zná­me, dom­nie­vam sa, že už sa­mot­né sud­com uve­de­né struč­né od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia vy­tvá­ra znač­né po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti a zá­kon­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia.

Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku, s kto­rým bo­la ve­rej­nosť za­tiaľ oboz­ná­me­ná, vy­plý­va, že súd, vy­chá­dza­júc z pred­lo­že­ných dô­ka­zov, po­va­žu­je ža­lo­va­né­ho za dob­ro­my­seľ­né­ho na­do­bú­da­te­ľa spor­ných po­zem­kov. Na­priek tej­to sku­toč­nos­ti však roz­ho­dol v pros­pech ža­lob­cu, keď­že aj ten pod­ľa sú­du ko­nal v dob­rej vie­re, že mu po­zem­ky pa­tria, „pre­to­že ich dal aj do náj­mu, a ne­mož­no te­da kon­šta­to­vať, že šlo o ned­ba­lé­ho vlas­tní­ka“. Sud­ca po­va­žu­je svo­je roz­hod­nu­tie za spra­vod­li­vé, keď­že ža­lob­ca, ako pô­vod­ný (sku­toč­ný) vlas­tník, dos­ta­ne späť do vlas­tníc­tva spor­né po­zem­ky a ža­lo­va­ný zís­ka ná­rok na vrá­te­nie kúp­nej ce­ny od oso­by, od kto­rej spor­né po­zem­ky kú­pil.

Pod­ľa us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sú­dov Čes­kej re­pub­li­ky a Európ­ske­ho sú­du pred ľud­ské prá­va (ďa­lej aj „Súd“), dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va mu­sí byť v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te pos­kyt­nu­tá súd­na ochra­na aj pred pô­vod­ným (sku­toč­ným) vlas­tní­kom.

Ako nap­rík­lad uvie­dol Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ako súd do­vo­la­cí v uz­ne­se­ní sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. feb­ruára 2013, ochra­nu sku­toč­né­ho vlas­tní­ka, za­ru­čo­va­nú zá­sa­dou „nik­to ne­mô­že pre­viesť viac práv, než má sám“, mož­no pre­lo­miť ochra­nou dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa, po­kiaľ je nad akú­koľ­vek po­chyb­nosť zrej­mé, že na­do­bú­da­teľ je dob­ro­my­seľ­ný, že vec riad­ne pod­ľa prá­va na­do­bu­dol (po­rov­naj tiež ná­lez Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. ok­tób­ra 2012). Dob­rá vie­ra mu­sí byť pri­tom hod­no­te­ná veľ­mi prís­ne, pri­čom pos­kyt­nu­tie ochra­ny dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi sa s pri­hliad­nu­tím na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti po­su­dzo­va­nej ve­ci mu­sí ja­viť ako spra­vod­li­vé. Pos­kyt­nu­tie tej­to ochra­ny sa vo svo­jich dôs­led­koch pre­ja­ví ako mož­nosť dob­ro­my­seľ­né­ho na­do­bú­da­te­ľa pok­ra­čo­vať v op­ráv­ne­nej dr­žbe.

Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky, kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ra je vzhľa­dom na his­to­ric­kú prí­buz­nosť práv­nych po­riad­kov Čes­kej re­pub­li­ky a Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­net­ná aj pri ap­li­ká­cii a vý­kla­de prá­va súd­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vrá­ta­ne Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 165/11 z 11. má­ja 2011 kon­šta­to­val, že z vý­vo­ja je­ho ju­di­ka­tú­ry jed­noz­nač­ne vy­plý­va roz­ši­ro­va­nie ochra­ny osôb ko­na­jú­cich v dob­rej vie­re v prí­pa­de na­do­bud­nu­tia neh­nu­teľ­nos­ti od nev­las­tní­ka. Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky pri­po­me­nul, že už v ná­le­ze sp. zn. II. ÚS 77/2000 z 23. ja­nuá­ra 2001 za­ujal sta­no­vis­ko, pod­ľa kto­ré­ho v prí­pa­de riad­ne­ho na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va vy­plý­va ná­rok na je­ho ochra­nu aj pro­ti pô­vod­né­mu vlas­tní­ko­vi za pod­mien­ky, že to­to vec­né prá­vo bo­lo na­do­bud­nu­té v dob­rej vie­re a bez roz­po­ru s us­ta­no­ve­ním § 39 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Opač­ná inter­pre­tá­cia by pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du na­ru­ši­la ce­lý kon­cept práv­nej is­to­ty a ochra­ny na­do­bud­nu­tých práv. Ako ďa­lej ús­tav­ný súd uvie­dol, „oso­be, kto­rá uro­bi­la ur­či­tý práv­ny úkon s dô­ve­rou v ur­či­tý, jej dru­hou stra­nou pre­zen­to­va­ný skut­ko­vý stav, na­vy­še potvr­de­ný úda­jom z ve­rej­nej, štá­tom ve­de­nej evi­den­cie, mu­sí byť v ma­te­riál­nom práv­nom štá­te pos­kyt­nu­tá ochra­na.“.

Rov­na­ko aj Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va, kto­ré­ho ju­di­ka­tú­ra je práv­ne zá­väz­ná pre všet­ky or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci Slo­ven­skej re­pub­li­ky, cel­kom jed­noz­nač­ne pos­ky­tu­je súd­nu ochra­nu dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va aj pred pô­vod­ným vlas­tní­kom. Nap­rík­lad v roz­sud­ku vo ve­ci GLA­DYS­HE­VA v. Rus­ká fe­de­rá­cia zo 6. de­cem­bra 2011 (sťaž­nosť č. 7097/10) Súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va sťa­žo­va­teľ­ky po­koj­ne uží­vať svoj ma­je­tok ga­ran­to­va­ný člán­kom 1 Do­dat­ko­vé­ho pro­to­ko­lu č. 1 k Európ­ske­mu do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd tým, že jej bo­la od­ňa­tá neh­nu­teľ­nosť, kto­rú na­do­bud­la v dob­rej vie­re od nev­las­tní­ka a pri­ká­zal Rus­kej fe­de­rá­cii ob­no­viť vlas­tníc­ke prá­vo sťa­žo­va­teľ­ky k od­ňa­tej neh­nu­teľ­nos­ti a za­pla­tiť jej náh­ra­du ne­ma­jet­ko­vej uj­my a tro­vy ko­na­nia. Súd­nu ochra­nu dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va Súd pos­ky­tol aj v mno­hých iných svo­jich roz­hod­nu­tiach, napr. BEYELER v. Ta­lian­sko, roz­su­dok veľ­ké­ho se­ná­tu z 28. má­ja 2002 (sťaž­nosť č. 33202/96), MOS­KAL v. Poľ­sko, roz­su­dok z 15. sep­tem­bra 2009 (sťaž­nosť č. 10373/05), ÖNE­RYIL­DIZ v. Tu­rec­ko, roz­su­dok z 30. no­vem­bra 2009 (sťaž­nosť č. 48939/99) či ŽÁKOVÁ v. Čes­ká re­pub­li­ka, roz­su­dok z 3. ok­tób­ra 2013 (sťaž­nosť č. 2000/09). V prí­pa­de ŽÁKOVÁ v. Čes­ká re­pub­li­ka, ob­dob­ne ako v prí­pa­de GLA­DYS­HE­VA v. Rus­ká fe­de­rá­cia (§ 79), Súd zdô­raz­nil, že sťa­žo­va­teľ­ka, kto­rá ko­na­la v dob­rej vie­re, že je vlas­tní­kom po­zem­kov, by ne­ma­la byť pos­ti­ho­va­ná za po­chy­be­nia správ­nych or­gá­nov (§ 93).

V sú­vis­los­ti s pred­met­ným súd­nym spo­rom má mi­mo­riad­ny vý­znam naj­mä ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. mar­ca 2016, v kto­rom ús­tav­ný súd, v sú­la­de s vy­ššie uve­de­nou us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pred ľud­ské prá­va a Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, za­ujal zá­sad­ný pos­toj v rie­še­ní otáz­ky „ne­mo plus iuris“.[1]

V uve­de­nom ná­le­ze ús­tav­ný súd ok­rem iné­ho uvie­dol: „Aj keď Ob­čian­sky zá­kon­ník expli­cit­ne neup­ra­vu­je všeo­bec­ný spô­sob na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam od nev­las­tní­ka iba na zá­kla­de dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa, s vý­nim­kou vy­dr­ža­nia ne­mož­no bez­vý­ni­moč­ne tvr­diť – ako to kon­šta­to­va­li všeo­bec­né sú­dy – že sa­mot­ná ab­sen­cia vlas­tníc­ke­ho prá­va pre­vod­cu (do­mi­num auc­to­ris) po­ve­die auto­ma­tic­ky k nep­lat­nos­ti zmlu­vy o pre­vo­de vlas­tníc­ke­ho prá­va. V tom­to sme­re mu­sí dôjsť aj k ur­či­té­mu po­su­nu v do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­re ús­tav­né­ho sú­du v rie­še­ní otáz­ky „ne­mo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o no­vé inter­pre­tač­né zá­ve­ry či vý­voj so­ciál­nej reali­ty naj­mä v zmys­le zá­sad­nej ochra­ny tej oso­by, kto­rá ro­bi­la práv­ny úkon s dô­ve­rou v ur­či­tý – jej dru­hou stra­nou pre­zen­to­va­ný skut­ko­vý stav. Na­vy­še, ak bol potvr­de­ný údaj­mi z ve­rej­nej štá­tom ve­de­nej evi­den­cie a naj­mä, keď ho po­tom ap­ro­bu­je aj prís­luš­ný or­gán ve­rej­nej mo­ci [ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí, súd a pod.].

Prin­cíp dob­rej vie­ry chrá­nia­ci účas­tní­kov súk­rom­nop­ráv­nych vzťa­hov je jed­ným z kľú­čo­vých pre­ja­vov prin­cí­pu práv­nej is­to­ty od­ví­ja­jú­ce­ho sa od prin­cí­pu práv­ne­ho štá­tu. Na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va, po­kiaľ to­to prá­vo na­do­bu­dol v dob­rej vie­re, mu­sí byť pos­ky­to­va­ná ši­ro­ká ochra­na, pre­to­že v opač­nom prí­pa­de by si nik­dy ne­mo­hol byť is­tým svo­jim vlas­tníc­tvom, čo by bo­lo v roz­po­re s po­ňa­tím ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu (po­rov­naj aj R 14/2009). Otáz­kou dob­rej vie­ry ta­ké­ho na­do­bú­da­te­ľa vlas­tníc­ke­ho prá­va sa tak všeo­bec­né sú­dy mu­sia vždy riad­ne za­obe­rať pri je­ho spo­chyb­ňo­va­ní tre­ťou oso­bou.

Ústav­ný súd z hľa­dis­ka pos­kyt­nu­tia ús­tav­nop­ráv­nej ochra­ny mu­sí tak pos­ta­viť na rov­na­kú úro­veň vlas­tníc­ke prá­vo pô­vod­né­ho vlas­tní­ka a na­do­bud­nu­tie vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­ti no­vým na­do­bú­da­te­ľom na zá­kla­de je­ho dob­rej vie­ry. Tým sa dos­tá­va­jú do vzá­jom­nej ko­lí­zie obid­ve ús­tav­né hod­no­ty – prin­cíp ochra­ny dob­rej vie­ry ďal­šie­ho na­do­bú­da­te­ľa (prin­cíp dob­rej vie­ry, dô­ve­ry v ak­ty štá­tu a práv­nej is­to­ty v de­mok­ra­tic­kom práv­nom štá­te) a prin­cíp ochra­ny vlas­tníc­ke­ho prá­va pô­vod­né­ho vlas­tní­ka (prin­cíp ne­mo plus iuris ad alium tran­sfe­re po­test quam ip­se ha­bet, t. j. nik­to ne­mô­že pre­viesť na iné­ho viac práv, než koľ­ko sám má). Po­kiaľ však ne­mož­no za­cho­vať maximum z obid­voch zá­klad­ných práv (čo pla­tí aj pre ten­to prí­pad), tre­ba pri­hliad­nuť na prin­cíp všeo­bec­nej spra­vod­li­vos­ti, keď je nut­né zva­žo­vať všeo­bec­né sú­vis­los­ti toh­to ty­pu ko­lí­zie zá­klad­ných práv, ako aj in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti kon­krét­ne­ho roz­ho­do­va­né­ho prí­pa­du. Vy­ššie ri­zi­ko má niesť ned­ba­lý vlas­tník než na­do­bú­da­teľ v dob­rej vie­re, pre­to­že ten­to nie je schop­ný sa ni­ja­ko doz­ve­dieť o tom, ako vec opus­ti­la vlas­tní­ko­vu sfé­ru a dos­ta­la sa na list vlas­tníc­tva pre­vod­cu po zá­ko­nom ur­če­nom správ­nom (ka­tas­trál­nom) ko­na­ní.“.

Ústav­ný súd v uve­de­nom ná­le­ze v sú­vis­los­ti s ochra­nou prin­cí­pu dob­rej vie­ry na­do­bú­da­te­ľa vlas­tníc­ke­ho prá­va tiež pou­ka­zu­je na sku­toč­nosť, že k rov­na­kým zá­ve­rom doš­la aj na­ša pred­voj­no­vá ju­di­ka­tú­ra či nes­kor­šia ju­ris­pru­den­cia, ale aj za­hra­nič­ná práv­na úp­ra­va (napr. v Ta­lian­sku, Poľ­skej re­pub­li­ke či Ra­kús­ku), „pre­to ús­tav­ný súd ne­vi­dí dô­vod sa k nim opäť nep­rih­lá­siť a prev­ziať ich tak, že ak sťa­žo­va­teľ pri na­do­bud­nu­tí neh­nu­teľ­nos­tí evi­do­va­ných v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí ko­nal v dob­rej vie­re v kon­šti­tu­tív­ny akt štá­tu, mal by po­ží­vať ús­tav­nú ochra­nu.“.

Vo svo­jom ná­le­ze ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je aj na us­tá­le­nú ju­di­ka­tú­ru Ústav­né­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, pre­dov­šet­kým na ná­lez sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. ja­nuá­ra 2016, v kto­rom Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky zhr­nul svo­ju do­te­raj­šiu ju­di­ka­tú­ru s jas­ným zá­ve­rom o ori­gi­nár­nom spô­so­be na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom, kto­ré­mu tre­ba pos­kyt­núť ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu, ak od­vo­dzo­val svo­je vlas­tníc­ke prá­vo k neh­nu­teľ­nos­tiam evi­do­va­ným v ka­tas­tri neh­nu­teľ­nos­tí od práv­ne­ho úko­nu, kto­rý by bol nes­kôr po­sú­de­ný ho­ci aj ab­so­lút­ne nep­lat­ným. Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom pre ten­to ori­gi­nár­ny spô­sob na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va je dob­rá vie­ra na­do­bú­da­te­ľa, kto­rú sú všeo­bec­né sú­dy po­vin­né dôs­led­ne po­sú­diť s oh­ľa­dom na in­di­vi­duál­ne okol­nos­ti kaž­dé­ho prí­pa­du. Po­tom už zis­te­nie, že oso­ba bo­la v dob­rej vie­re, za­kla­dá pos­kyt­nu­tie ochra­ny jej vlas­tníc­ke­mu prá­vu.

Uve­de­né práv­ne zá­ve­ry Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky kon­zis­ten­tne potvr­dzu­je aj vo svo­jich nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tiach v ob­dob­ných práv­nych ve­ciach (napr. I ÚS 151/2016, I. ÚS 460/2017, I. ÚS 92/2018).

V spo­re me­dzi pô­vod­ným (sku­toč­ným) vlas­tní­kom a dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom vlas­tníc­ke­ho prá­va pri­chá­dza do úva­hy aj prí­pad­ná ap­li­ká­cia všeo­bec­ne uz­ná­va­nej práv­nej zá­sa­dy „vi­gi­lan­ti­bus iura scrip­ta sunt“. Ako v tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­to­val nap­rík­lad Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v roz­sud­ku sp. zn. 5 Sžf 65/2011, pod­ľa uve­de­nej práv­nej zá­sa­dy, kto­rá pla­ti­la už v rím­skom prá­ve, „prá­va pa­tria len bde­lým“ (po­zor­ným, os­tra­ži­tým, opatr­ným, sta­ros­tli­vým), te­da tým, kto­rí sa ak­tív­ne za­ují­ma­jú o ochra­nu a vý­kon svo­jich práv a kto­rí svo­je pro­ces­né op­ráv­ne­nia up­lat­ňu­jú včas a s dos­ta­toč­nou sta­ros­tli­vos­ťou a pred­ví­da­vos­ťou. V slo­bod­nej spo­loč­nos­ti je to­tiž pre­dov­šet­kým ve­cou no­si­te­ľov práv, aby svo­je prá­va brá­ni­li a sta­ra­li sa o ne, inak ich pod­ce­ne­ním či za­ned­ba­ním mô­žu strá­cať svo­je prá­va ma­jet­ko­vé, osob­né, sa­tis­fak­čné a pod.

Ho­ci je v zmys­le člán­ku 12 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky vlas­tníc­ke prá­vo nep­reml­ča­teľ­né, ply­nu­tie ča­su sa­moz­rej­me má práv­ny vý­znam a mô­že viesť k os­la­bo­va­niu vlas­tníc­ke­ho prá­va, prí­pad­ne až k je­ho zá­ni­ku, a to nie­len v sú­vis­los­ti s ap­li­ká­ciou in­šti­tú­tu vy­dr­ža­nia (§ 134 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka), ale tiež pri ori­gi­nár­nom na­do­bú­da­ní vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re. Čím dl­hší čas up­ly­nie od na­do­bud­nu­tia vlas­tníc­ke­ho prá­va dob­ro­my­seľ­ným na­do­bú­da­te­ľom, tým má ús­tav­nop­ráv­na ochra­na prin­cí­pu práv­nej is­to­ty bo­na fi­de vlas­tní­ka na po­my­seľ­nej mis­ke váh „väč­šiu vá­hu“ než má ochra­na vlas­tníc­ke­ho prá­va pô­vod­né­ho (sku­toč­né­ho) vlas­tní­ka.

Štát má po­zi­tív­ny zá­vä­zok, aby bol je­ho práv­ny po­ria­dok spo­ľah­li­vý. Ak niek­to pri na­do­bud­nu­tí vlas­tníc­ke­ho prá­va k neh­nu­teľ­nos­tiam vy­chá­dza zo štá­tom sta­no­ve­nej evi­den­cie neh­nu­teľ­nos­tí, t. j. ko­ná v dob­rej vie­re v kon­šti­tu­tív­ny akt štá­tu, po­tom je štát po­vin­ný vlas­tníc­ke­mu prá­vu tej­to oso­by pos­kyt­núť pri­me­ra­nú práv­nu ochra­nu. V prí­pa­de po­chy­be­nia štá­tu v evi­den­cii neh­nu­teľ­nos­tí má niesť zod­po­ved­nosť za ško­du spô­so­be­nú pô­vod­né­mu (sku­toč­né­mu) vlas­tní­ko­vi štát, nie dob­ro­my­seľ­ný na­do­bú­da­teľ vlas­tníc­ke­ho prá­va. Súd by ne­mal svo­jím roz­hod­nu­tím v pros­pech pô­vod­né­ho vlas­tní­ka vy­tvá­rať z dob­ro­my­seľ­né­ho vlas­tní­ka ďal­šie­ho poš­ko­de­né­ho.

Zo struč­né­ho od­ôvod­ne­nia pred­met­né­ho roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Pop­rad nie je zrej­mé, do akej mie­ry, ako dôk­lad­ne a či vô­bec sa súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní ria­dil uve­de­ný­mi práv­ny­mi as­pek­tmi na­do­bú­da­nia vlas­tníc­ke­ho prá­va v dob­rej vie­re. Súd by mal v pí­som­nom vy­ho­to­ve­ní roz­sud­ku pres­ved­či­vým spô­so­bom vy­svet­liť, pre­čo ža­lo­va­né­mu ako dob­ro­my­seľ­né­mu na­do­bú­da­te­ľo­vi vlas­tníc­ke­ho prá­va k spor­ným neh­nu­teľ­nos­tiam v sú­la­de s ci­to­va­nou us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou ne­pos­ky­tol ús­tav­nop­ráv­nu ochra­nu. 

Autor
JUDr., Martin Buzinger, PhD.

„Chytenie“ podozrivého mobilným telefónom a analogická aplikácia ustanovenia § 85 ods. 2 Tr. por.

Pod­sta­tou toh­to prís­pev­ku je na pod­kla­de roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov pok­ra­čo­vať v ne­kon­čia­cej dis­ku­sii(1) a v ap­li­kač­nej praxi vy­slo­ve­ne spor­nej prob­le­ma­ti­ke zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né súk­rom­nou oso­bou (t. j. oso­bou od­liš­nou od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní) bez súh­la­su nah­rá­va­nej oso­by a ich nás­led­nej dô­kaz­nej pou­ži­teľ­nos­ti, či ne­pou­ži­teľ­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom(2). K uve­de­né­mu mož­no do­dať, že ro­zo­be­ra­ná prob­le­ma­ti­ka do­po­siaľ ne­bo­la rie­še­ná (ofi­ciál­nou) ju­di­ka­tú­rou, či zjed­no­cu­jú­cim sta­no­vis­kom Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, pri­čom za­hŕňa rôz­ne spek­trum čin­nos­ti súk­rom­nej oso­by pri vy­ho­to­vo­va­ní obr­zo­voz­vu­ko­vých zá­zna­mov fy­zic­kej oso­by (nap­rík­lad vy­ho­to­va­nie zjav­ným ale­bo uta­jo­va­ným spô­so­bom na ve­rej­nos­ti, v súk­ro­mí, pros­tred­níc­tvom iných osôb a po­dob­ne).

Niž­šie uve­de­ná roz­ho­do­va­cia čin­nosť sú­dov sa kon­krét­ne za­obe­ra­la si­tuáciou, v kto­rej doš­lo k vy­ho­to­ve­niu ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu mo­bil­ným te­le­fó­nom na ve­rej­nom pries­tran­stve, pri­čom sve­dok mo­bil­ným te­le­fó­nom cie­le­ne (úmy­sel­ne) sys­te­ma­tic­ky (opa­ko­va­ne, iš­lo o dva skut­ky) za­zna­me­ná­val ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho vo­či poš­ko­de­nej oso­be, kto­ré ma­lo (ale­bo moh­lo mať) pod­ľa je­ho ná­zo­ru zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Iš­lo tu te­da o zá­mer­né nah­rá­va­nie inej oso­by a jej ko­na­nia na ve­rej­nom pries­tran­stve (na uli­ci), pri­čom po­doz­ri­vá oso­ba o tej­to sku­toč­nos­ti ve­de­la (na­koľ­ko vi­de­la, že ju iná oso­ba nah­rá­va mo­bil­ným te­le­fó­nom). Ta­ké­to cie­le­né (úmy­sel­né) nah­rá­va­nie inej oso­by bez jej súh­la­su sa pri­tom dos­tá­va do kon­flik­tu s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že zob­ra­ze­nie inej fy­zic­kej oso­by nap­rík­lad pros­ted­níc­tvom vy­ho­to­ve­nia ob­ra­zo­vej sním­ky, či ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu bez jej súh­la­su je vždy zá­sa­hom do prá­va na ochra­nu osob­nos­ti oso­by, kto­rej sním­ka sa vy­ho­to­vu­je. Ty­pic­kým prík­la­dom zá­sa­hu do toh­to prá­va je nap­rík­lad (cie­le­né, sys­te­ma­tic­ké) fo­tog­ra­fo­va­nie inej oso­by na uli­ci bez súh­la­su fo­tog­ra­fo­va­né­ho[3]. Ta­ká­to práv­na úp­ra­va je lo­gic­ká, na­koľ­ko štát ne­má zá­ujem na tom, aby me­dzi jed­not­li­vý­mi súk­rom­ný­mi oso­ba­mi do­chá­dza­lo k špe­ho­va­niu, či sle­do­va­niu, res­pek­tí­ve k nah­rá­dzaniu čin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a aby si iné oso­by bez súh­la­su kon­krét­nej fy­zic­kej oso­by moh­li úmy­sel­ne vy­ho­to­vo­vať jej po­do­biz­ne (sním­ky, vi­deá) a vy­uží­vať ich na rôz­ne úče­ly(4).

V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci iš­lo (zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né) o proti­práv­ne ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho, kto­rý na uli­ci nú­til poš­ko­de­nú oso­bu k ur­či­té­mu ko­na­niu a to aj za pou­ži­tia ná­si­lia. Sve­dok bol pri tom­to ko­na­ní po­doz­ri­vé­ho prí­tom­ný a ked­že po­doz­ri­vý s tým­to ko­na­ním nep­res­tal ani v prí­tom­nos­ti sved­ka, roz­ho­dol sa sve­dok na­tá­čať (do­ku­men­to­vať) ko­na­nie po­doz­ri­vé­ho na svoj mo­bil­ný te­le­fón (sa­moz­rej­me bez súh­la­su po­doz­ri­vé­ho). Nás­led­ne bo­la pri­vo­la­ná po­lí­cia, pri­čom vo ve­ci bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie ako aj vzne­se­né ob­vi­ne­nie po­doz­ri­vej oso­be s tým, že mo­bil­ná nah­ráv­ka ko­na­nia po­doz­ri­vé­ho bo­la od­ov­zda­ná po­lí­cii a tvo­ri­la je­den z us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov ob­vi­ne­né­ho.

V ko­na­ní pred sú­dom ob­ha­jo­ba ob­ža­lo­va­né­ho na­mie­ta­la ten­to ob­ra­zo­vý zá­znam prá­ve pre ab­sen­ciu súh­la­su ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. vy­chá­dza­la z to­ho, že nah­ráv­ka ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ko­na­nia bo­la vy­ho­to­ve­ná v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka a te­da ide o dô­kaz ne­zá­kon­ný (ne­zá­kon­nosť vy­plý­va­jú­ca z mi­mot­res­tnej práv­nej nor­my), kto­rý nie je mož­né vy­ko­nať v ko­na­ní pred sú­dom.

Ok­res­ný súd a nás­led­ne aj kraj­ský súd (poz­ri niž­šie uve­de­né nos­né dô­vo­dy) sa s tým­to ná­zo­rom ob­ža­lo­va­né­ho v da­nej tres­tnej ve­ci nes­to­tož­ni­li, av­šak kraj­ský súd neak­cep­to­val vý­klad sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rý ho vie­dol k zá­ve­ru o zá­kon­nos­ti a tým aj o prí­pus­tnos­ti vy­ho­to­ve­né­ho dô­ka­zu v súd­nom ko­na­ní a je­ho dô­vo­dy nah­ra­dil dô­vod­mi vlas­tný­mi.

Kraj­ský súd od­mie­tol bez­bre­hé ak­cep­to­va­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vých dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré bo­li vy­ho­to­ve­né v roz­po­re so zá­ko­nom, av­šak ak­cep­to­val ur­či­té vý­nim­ky, kto­ré mô­žu spô­so­biť, že pôj­de o ko­na­nie sú­lad­né so zá­ko­nom a to aj na­priek to­mu, že na vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­voz­vu­ko­vé­ho zá­zna­mu ne­bol da­ný súh­las fy­zic­kej oso­by, kto­rej sa zá­znam tý­ka. Roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du mož­no za­uj­me tým, že na po­su­dzo­va­ný prí­pad bol ap­li­ko­va­ný tzv. kon­cept „chy­te­nia“ po­doz­ri­vé­ho mo­bil­ným te­le­fó­nom, kto­rý vy­chá­dza z ana­lo­gic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por.

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va IV v od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­sud­ku sp. zn. 2T/98/2016 zo dňa 19.03.2018 k vy­ššie naz­na­če­nej prob­le­ma­ti­ke pou­ži­tia vy­ho­to­ve­né­ho ob­ra­zo­ve­né­ho zá­zna­mu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho uvie­dol, že

„kaž­dá súk­rom­ná oso­ba má dis­po­zič­né prá­vo k zá­zna­mu o svo­jej ko­reš­pon­den­cii. V da­nom prí­pa­de ob­ra­zo­vý zá­znam na­to­če­ný mo­bil­ným te­le­fó­nom vo vzťa­hu ku skut­kom za­bez­pe­če­ný jed­nou z ko­mu­ni­ku­jú­cich osôb i bez vý­slov­né­ho súh­la­su ďal­šej ko­mu­ni­ku­jú­cej oso­by (ob­ža­lo­va­né­ho) mô­že byť v tres­tnom ko­na­ní pou­ži­tý ako dô­kaz­ný pros­trie­dok na do­ku­men­to­va­nie a preu­ka­zo­va­nie po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na. Prí­pus­tnosť ta­ké­ho­to dô­kaz­né­ho pros­tried­ku je pot­reb­né po­su­dzo­vať s oh­ľa­dom na reš­pek­to­va­nie prá­va na súk­ro­mie za­kot­ve­né­ho v člán­ku 8 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor) a i s oh­ľa­dom na člá­nok 6 Do­ho­vo­ru o prá­ve na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie.

Člá­nok 6 Do­ho­vo­ru ne­za­kot­vu­je žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov ale­bo ich po­su­dzo­va­ní, pre­to­že je to v pr­vom ra­de zá­le­ži­tos­ťou vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy a vnút­roš­tát­nych sú­dov. Kon­tro­le zo stra­ny sú­du po­dlie­ha hod­no­te­nie dô­ka­zov vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi iba do tej mie­ry, či to nie je zjav­ne nep­ri­me­ra­né ale­bo svoj­voľ­né.

V tres­tnom ko­na­ní sa ne­mô­že súk­rom­ná oso­ba do­má­hať bez­tres­tnos­ti s od­ka­zom na po­ru­šo­va­nie svoj­ho prá­va na súk­ro­mie – ko­reš­pon­den­ciu (ob­ra­zo­vá nah­ráv­ka mo­bil­né­ho te­le­fó­nu), ak tá­to oso­ba sa­ma v rám­ci ko­reš­pon­den­cie po­ru­ši­la op­ráv­ne­né zá­uj­my inej oso­by chrá­ne­né Tres­tným zá­ko­nom, pre­to­že ochra­na jej súk­ro­mia kon­čí tam, kde za­čí­na ochra­na súk­ro­mia a op­ráv­ne­ných zá­uj­mov dru­hej oso­by.

Ko­reš­po­den­ciou pod­ľa člán­ku 8 ods. 1 Do­ho­vo­ru – tre­ba na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia ro­zu­mieť prá­vo na ne­ru­še­nú a ne­cen­zu­ro­va­nú ko­mu­ni­ká­ciu s iný­mi, us­ku­toč­ňo­va­nú pros­tried­ka­mi slú­žia­ci­mi na ko­mu­ni­ká­ciu – i ob­ra­zo­vý pre­nos.

Pod­ľa člán­ku 2 ods. 3 Ústa­vy SR – kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá.

V da­nom prí­pa­de bol pod­stat­ný mo­tív a dô­vod, kto­rý vie­dol sved­ka k vy­ho­to­ve­niu pred­met­né­ho ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu sku­toč­nosť, aby bo­la za­bez­pe­če­ná a hlav­ne preu­ká­za­ná nea­dek­vát­nosť sprá­va­nia ob­ža­lo­va­né­ho vo vzťa­hu k poš­ko­de­nej.

V tej­to sú­vis­los­ti súd pou­ka­zu­je, že ob­ža­lo­va­ný na­mie­tal len sku­toč­nosť, že ne­dal súh­las na zve­rej­ne­nie tých­to nah­rá­vok. Z je­ho stra­ny ne­bol na­miet­nu­tý ob­sah zve­rej­ne­nej nah­ráv­ky, auten­tic­kosť nah­ráv­ky. Tým, že ne­na­mie­tal ob­sah – súd mal za to, že ten­to bol prav­di­vý vo vzťa­hu ku poš­ko­de­nej. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky tak ne­zos­ta­li osa­mo­te­né a ne­bo­li vy­ho­to­ve­né cie­le­ne, len za tým úče­lom, aby bo­li na­mie­re­né pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky ne­bo­li len jed­ným z dô­ka­zov preu­ka­zu­jú­cich vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho, na kto­rej by ma­la byť preu­ká­za­ná vi­na ob­ža­lo­va­né­ho. Ďal­ší­mi dô­kaz­mi – bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej, vý­po­ve­de sved­kov ako i zá­zna­mov zo stra­ny po­lí­cie, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v tej­to ve­ci.

Ochra­ny svoj­ho súk­ro­mia sa ne­mô­že ús­peš­ne do­vo­lá­vať oso­ba (ob­ža­lo­va­ný), kto­rá svo­jím úmy­sel­ným ko­na­ním na­rú­ša po­koj­ný stav súk­rom­né­ho ži­vo­ta inej oso­by. Le­gi­tím­ny ve­rej­ný zá­ujem štát­nych or­gá­nov na ochra­ne spo­loč­nos­ti (jed­not­liv­cov) pred zá­važ­ný­mi tres­tný­mi čin­mi ale­bo na od­ha­ľo­va­ní, ob­jas­ne­ní a pot­res­ta­ní ta­kej čin­nos­ti, je zá­sad­ne nad­ra­de­ný (prio­rit­ný) zá­uj­mu pá­cha­te­ľa zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti na ochra­ne sfér svo­jej osob­nos­ti.

Ani prí­pad­ná ne­zá­kon­nosť dô­ka­zu zís­ka­né­ho po­ru­še­ním člán­ku 8 ods. 1 Do­ho­vo­ru eš­te nes­pô­so­bu­je je­ho ne­pou­ži­teľ­nosť v tres­tnom ko­na­ní a za ur­či­tých okol­nos­tí nie je prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na spra­vod­li­vý súd­ny pro­ces (člá­nok 6 Do­ho­vo­ru) v dôs­led­ku pou­ži­tia ta­ké­ho dô­ka­zu dot­knu­té. Je pot­reb­né skú­mať, či bo­li vy­uži­té všet­ky mož­nos­ti mi­ni­ma­li­zá­cie zá­sa­hu do zá­klad­né­ho prá­va či slo­bo­dy inej oso­by, t. j. či jed­né­mu prá­vu ne­bo­la ne­dô­vod­ne pos­kyt­nu­tá pred­nosť pred dru­hým prá­vom.

Súd v tej­to čas­ti pou­ka­zu­je na roz­hod­nu­tie Khan v. Spo­je­né krá­ľov­stvo (roz­su­dok zo dňa 12.má­ja 1998) kde tiež sťa­žo­va­teľ ne­na­mie­tal auten­tic­kosť zá­zna­mu, ale na­pa­dol je­ho pou­ži­tie. Súd zdô­raz­nil, že sku­toč­nosť, že ne­bol ús­peš­ný, ne­bo­la pri hod­no­te­ní Sú­du roz­ho­du­jú­ca. Súd roz­ho­dol, že pou­ži­tie dô­ka­zu, kto­rý sa zís­kal po­ru­še­ním člán­ku 8, nie je v roz­po­re s po­žia­dav­ka­mi spra­vod­li­vos­ti, kto­ré sú ob­siah­nu­té v člán­ku 6.

Pred­met­né ob­ra­zo­vé zá­zna­my bo­li od­ov­zda­né po­lí­cii ne­bo­li pou­ži­té (zneu­ži­té) na žiad­ny iný účel, ale na od­ha­le­nie proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho us­ved­če­nie. Iš­lo te­da o le­gi­tím­ny cieľ v zmys­le vy­ššie ci­to­va­ných úvah.

Na­viac dô­kaz pred­lo­že­ný poš­ko­de­nou (ako už súd viac­krát zvý­raz­nil) ne­bol osa­mo­te­ným dô­ka­zom a je­di­ným dô­ka­zom us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom – nao­pak pred­met­ný dô­kaz (ob­ra­zo­vá nah­ráv­ka) len „dok­res­li­la si­tuáciu“ – ako pod­por­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok poš­ko­de­nej. Hlav­ným a te­da nos­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom bo­la vý­po­veď poš­ko­de­nej, ako i sved­kov, kto­ré bo­li po­čas ce­lé­ho do­ka­zo­va­nia ne­men­né. Pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky do­ku­men­to­va­li vie­ro­hod­nosť tvr­de­nia poš­ko­de­nej a ne­bo­li te­da vy­ho­to­ve­né svoj­voľ­ne.

V kon­texte s tým po­tom ne­mož­no vy­slo­viť, že zá­ujem na ochra­ne súk­ro­mia poš­ko­de­nej a zá­ujem na pos­ti­hu ob­ža­lo­va­né­ho za prí­pad­né proti­práv­ne ko­na­nie je za­ned­ba­teľ­ný, či men­ší ako zá­ujem na ochra­ne súk­ro­mia ob­ža­lo­va­né­ho, a pre­to súd uzat­vá­ra, že uve­de­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok bol pre úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia pou­ži­teľ­ný a je­ho ob­sah súd pre­to po­su­dzo­val ako pl­no­hod­not­ný dô­kaz“.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­do­val na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho vo­či vy­ššie uve­de­né­mu roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du, pri­čom vo svo­jom uz­ne­se­ní sp. zn. 4To/61/2018 zo dňa 08.11.2018 uvie­dol k po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ke a k od­ôvod­ne­niu ok­res­né­ho sú­du nas­le­do­vé:

„pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du sú pred­met­né ob­ra­zo­vé nah­ráv­ky prí­pus­tným dô­ka­zom, pri­čom súd pr­vé­ho stup­ňa ne­po­chy­bil, po­kiaľ ich vy­ko­nal na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako dô­kaz.

Kraj­ský súd sa však nes­to­tož­nil s práv­ny­mi úva­ha­mi, kto­ré súd pr­vé­ho stup­ňa vied­li k zá­ve­ru o prí­pus­tnos­ti pou­ži­tia tých­to ob­ra­zo­vých zá­zna­mov. Súd pr­vé­ho stup­ňa v pod­sta­te dos­pel k zá­ve­ru, že je mož­né „kon­ta­mi­no­vať“ tres­tné ko­na­nie ne­zá­kon­ným dô­ka­zom a to fak­tic­ky len pre­to, že ta­ký­to dô­kaz je v sú­la­de s iný­mi dô­kaz­mi ak vo svo­jom súhr­ne s iný­mi dô­kaz­mi ne­po­ru­šu­je prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na spra­vod­li­vý pro­ces. Ta­ký­to zjed­no­du­še­ný zá­ver nie je mož­né ak­cep­to­vať, na­koľ­ko re­le­van­tné us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 Tr. por.) ne­mož­no obísť len všeo­bec­ným pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­rý na­vy­še ani žiad­ne pra­vid­lá o prí­pus­tnos­ti dô­ka­zov nes­ta­no­vu­je. Z us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por. jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že za dô­kaz mô­že slú­žiť len to, čo bo­lo zís­ka­né pod­ľa zá­ko­na (t. j. v sú­la­de so zá­ko­nom), pri­čom or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ako aj sú­dy mô­žu hod­no­tiť iba dô­ka­zy zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Zo zá­klad­nej zá­sa­dy tres­tné­ho ko­na­nia bliž­šie špe­ci­fi­ko­va­nej v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 Tr. por. te­da evi­den­tne vy­plý­va (za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio) zá­kaz pou­ži­tia ne­zá­kon­ne zís­ka­ných dô­ka­zov pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci (so špe­ci­fic­ký­mi vý­nim­ka­mi ako nap­rík­lad vý­nim­kou uve­de­nou v us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 4 Tr. por.). Ig­no­ro­va­nie pred­met­ných vnút­roš­tát­nych us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku iba s la­ko­nic­kým pou­ka­zom na Do­ho­vor (kto­ré­ho zá­kla­dom je, aby vnút­roš­tát­ny or­gán pos­tu­po­val v pr­vom ra­de v sú­la­de s vlas­tným prá­vom) ne­mô­že od­ôvod­niť pou­ži­tie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní.

Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že je v zá­sa­de nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba (te­da oso­ba od­liš­ná od or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du) nah­rá­va­la bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by hla­so­vý, či ob­ra­zo­vý pre­jav iné­ho sys­te­ma­tic­ky, či dl­ho­do­bo len za tým úče­lom, aby ta­kú­to nah­ráv­ku moh­la nie­ke­dy vy­užiť a to nap­rík­lad aj ako dô­kaz v súd­nom, či inom ko­na­ní. Ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho us­ta­no­ve­nie § 12 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka je pot­reb­né vy­kla­dať tak, že vo všeo­bec­nos­ti Trest­ný po­ria­dok do­vo­ľu­je za­zna­me­ná­vať hla­so­vé, či ob­ra­zo­vé pre­ja­vy iných osôb a pou­ží­vať ich k dô­kaz­ným úče­lom je nut­né po­va­žo­vať za nep­rí­pus­tne exten­zív­ny. Vzťah us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka k Tres­tné­mu po­riad­ku je ta­ký, že tu ide o dve zá­kon­né nor­my v zá­sa­de na se­be ne­zá­vis­lé, sto­ja­ce ved­ľa se­ba. Sa­mot­ný zá­ujem zís­kať in­for­má­cie pou­ži­teľ­né nes­kôr v tres­tnom, či inom ko­na­ní ako dô­kaz (ob­vyk­le prá­ve pro­ti oso­be, kto­rej hla­so­vý, či ob­ra­zo­vý pre­jav je nah­rá­va­ný) nie je dos­ta­toč­ným zá­uj­mom od­ôvod­ňu­jú­cim po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie. Pre­to­že tu o po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie nes­por­ne ide, zna­me­nal by prís­tup or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, po­kiaľ by bez ďal­šie­ho hod­no­te­nia od­ôvod­ne­nos­ti prie­lo­mu do súk­ro­mia inej oso­by pre­be­ra­li tak­to zís­ka­né in­for­má­cie do dô­kaz­né­ho zá­kla­du pre­jed­ná­va­nej ve­ci fak­tic­ky akú­si kon­va­li­dá­ciu ne­zá­kon­nos­ti us­ku­toč­ne­nej v súk­rom­nej sfé­re vy­ko­na­nou ich úrad­ným pos­tu­pom. Pre­to nes­ta­čí len for­mál­ne zhod­no­te­nie prí­pus­tnos­ti tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií z hľa­dis­ka ich dô­le­ži­tos­ti pre po­sú­de­nie me­ri­ta ve­ci spo­lu s po­sú­de­ním auten­ti­ci­ty za­zna­me­na­né­ho pre­ja­vu ur­či­tej oso­by. Na stra­ne dru­hej však od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že ab­so­lút­ny zá­kaz pou­ži­tia tak­to zís­ka­ných in­for­má­cií pre dô­kaz­né úče­ly však nep­la­tí. Aj tu pla­tia vý­nim­ky, kto­ré mô­žu ta­ké­to zá­sa­hy za ur­či­tých kon­krét­nych pod­mie­nok od­ôvod­niť. Aj v súk­rom­nej sfé­re mu­sí pla­tiť, že exis­tu­jú okol­nos­ti, za kto­rých je ten­to zá­sah do­vo­le­ný, prí­pad­ne za akých vý­sle­dok ta­ké­ho­to (aj ne­do­vo­le­né­ho) zá­sa­hu je do­vo­le­né vy­užiť ako dô­kaz.

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že ako všeo­bec­né pra­vid­lo mu­sí pla­tiť nep­rí­pus­tnosť zís­ka­va­nia dô­ka­zov zo stra­ny súk­rom­nej oso­by (a je bez vý­zna­mu, či ide o fy­zic­kú oso­ba ale­bo práv­nic­kú oso­ba, nap­rík­lad de­tek­tív­nu služ­bu) za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­nia § 11 a § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. vy­ho­to­vo­va­nie ob­ra­zo­vých, zvu­ko­vých ale­bo ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vých zá­zna­mov inej oso­by bez jej súh­la­su. Je nut­né skon­šta­to­vať, že je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby súk­rom­ná oso­ba cie­le­ne po­ru­šo­va­la uve­de­né us­ta­no­ve­nia Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka s tým, že tak ro­bí z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia in­for­má­cie, kto­rá by moh­la byť pou­ži­teľ­ná nie­ke­dy v blíz­kej, či vzdia­le­nej bu­dúc­nos­ti v tres­tnom, či inom ko­na­ní. Špe­ho­va­nie iných a vy­ho­to­vo­va­nie ich po­do­biz­ní, či za­chy­tá­va­nie ich hla­sov na zá­zna­mo­vé za­ria­de­nie s úmys­lom, že „mož­no pos­kyt­nú ne­ja­ký dô­kaz pro­ti se­be“ cel­kom ur­či­te nie je mož­né ozna­čiť za ko­na­nie, kto­ré by ma­lo byť to­le­ro­va­né, či chrá­ne­né štá­tom a kto­ré by ma­lo byť pos­ta­ve­né na rov­na­kú úro­veň ako je zís­ka­va­nie dô­ka­zov zá­kon­ným spô­so­bom, t. j. bez po­ru­šo­va­nia práv­nych pred­pi­sov. Účel by tu cel­kom ur­či­te ne­mal pre­lo­miť spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu a z dô­vo­du tej­to ne­zá­kon­nos­ti by mal byť ta­ký­to dô­kaz vy­lú­če­ný pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por. a ako ta­ký by ne­mal byť vô­bec hod­no­te­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, či súd­mi (§ 2 ods. 12 Tr. por.). Tu tre­ba pri­po­me­núť, že žiad­ne us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, či iné­ho práv­ne­ho pred­pi­su neu­mož­ňu­je štá­tu, či súk­rom­ným oso­bám za­zna­me­ná­va­nie hla­so­vých pre­ja­vov, či ob­ra­zo­vých po­do­biz­ní inej oso­by a to len z dô­vo­du mož­né­ho zís­ka­nia dô­ka­zu pro­ti ta­kej­to oso­be. Ta­ké­to pri­vi­lé­gium ma­jú len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, či sú­dy (res­pek­tí­ve aj iné sub­jek­ty pod­ľa zá­ko­na č. 166/2003 Z.z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov) a aj to len v špe­ci­fic­kých prí­pa­doch a spra­vid­la len na pod­kla­de roz­hod­nu­tia, či súh­la­su sud­cu.

Z uve­de­né­ho pra­vid­la nep­rí­pus­tnos­ti dô­ka­zov zís­ka­ných za po­ru­še­nia us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka mož­no vy­vo­diť ur­či­té vý­nim­ky (na­po­kon, kaž­dé pra­vid­lo má svo­je vý­nim­ky). Pod tie­to vý­nim­ky mô­žu však spa­dať len hra­nič­né (oje­di­ne­lé) si­tuácie, t. j. len ta­ké mi­mo­riad­ne (vý­ni­moč­né) si­tuácie, v kto­rých doš­lo k po­ru­še­niu us­ta­no­ve­nia § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ko­na­ním, kto­ré má zna­ky, či sa blí­ži svoj­po­mo­ci, či ko­na­niu v kraj­nej nú­dzi zo stra­ny oso­by, kto­rá ta­ké­to po­ru­še­nie spô­so­bi­la, res­pek­tí­ve, ak ide o ko­na­nie, kto­ré vy­chá­dza z vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 85 ods. 2 Tr. por. Ak ko­na­nie ur­či­tej oso­by mož­no pod­ra­diť nap­rík­lad pod svoj­po­moc v zmys­le § 6 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, res­pek­tí­ve pod us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por., ne­pôj­de o ko­na­nie ne­le­gál­ne a pre­to ani „vý­stup“ z toh­to ko­na­nia (dô­kaz) ne­mož­no ozna­čiť za ne­zá­kon­ný. Ta­ký­to dô­kaz má po­tom pa­ra­met­re zá­kon­né­ho dô­ka­zu a je mož­né ho vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a nás­led­ne aj hod­no­tiť v rám­ci zis­ťo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov v da­nej tres­tnej ve­ci mož­no pod­ra­diť pod us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. (do­ku­men­to­va­nie ko­na­nia kon­krét­nej oso­by, kto­ré by moh­lo vy­ka­zo­vať zna­ky tres­tné­ho či­nu). Pod pred­met­né us­ta­no­ve­nie mož­no pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du ana­lo­gic­ky sub­su­mo­vať aj prí­pa­dy, v kto­rých je nap­rík­lad kon­krét­na oso­ba spo­zo­ro­va­ná inou oso­bou ako sa do­púš­ťa tres­tnej čin­nos­ti, prí­pad­ne je ta­ká­to oso­ba spo­zo­ro­va­ná ako ute­ká z mies­ta či­nu bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu a iná oso­ba si ta­kú­to ute­ka­jú­cu oso­bu nah­rá nap­rík­lad na te­le­fón, res­pek­tí­ve vy­ho­to­ví je­ho fo­tog­ra­fiu za úče­lom zdo­ku­men­to­va­nia po­doz­ri­vej oso­by, či jej ko­na­nia.

Aj v ta­kých­to prí­pa­doch pôj­de sí­ce o ko­na­nie, kto­ré je for­mál­ne v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, av­šak zá­ro­veň ide o ko­na­nie, kto­ré sa ma­te­riál­ne blí­ži za­dr­ža­niu po­doz­ri­vej oso­by zo stra­ny inej oso­by, t. j. pôj­de o ko­na­nie ob­dob­né to­mu­to in­šti­tú­tu a pre­to dô­ka­zy tak­to zís­ka­né bu­dú v tres­tnom ko­na­ní prí­pus­tné. V zá­sa­de to­tiž us­ta­no­ve­nie § 85 ods. 2 Tr. por. umož­ňu­je ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by pris­tih­nu­tej na mies­te či­nu, či bez­pros­tred­ne po ňom akej­koľ­vek oso­be. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ak je v sú­la­de so zá­ko­nom ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy po­doz­ri­vej oso­by (fy­zic­ké brá­ne­nie v jej po­hy­be), po­tom sa cel­kom ur­či­te zá­ko­nu ne­prie­či ani ta­ké ko­na­nie, kto­rým prí­de k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu po­doz­ri­vej oso­by, čo je me­nej zá­važ­nej­ší zá­sah vo­či po­doz­ri­vej oso­be ako jej ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy a v niek­to­rých prí­pa­doch mô­že byť aj bez­peč­nej­ším spô­so­bom „za­is­te­nia“ po­doz­ri­vej oso­by než je jej fy­zic­ké ob­me­dzenie.

Pred­met­né práv­ne zá­ve­ry ap­li­ko­val od­vo­la­cí súd aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad. Pri skut­koch uve­de­ných v bo­doch 2 a 3 na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku doš­lo k ob­ra­zo­vé­mu do­ku­men­to­va­niu ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý sa do­púš­ťal ná­sil­né­ho ko­na­nia vo­či poš­ko­de­nej.

Ob­ra­zo­vý zá­znam te­da za­chy­tá­val iba vý­sek ur­či­té­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho a bol od­ov­zda­ný po­lí­cii, pri­čom ne­bol žiad­nym iným spô­so­bom vy­uži­tý, či zneu­ži­tý. Vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu sa tu v obid­voch prí­pa­doch blí­ži ob­me­dzeniu osob­nej slo­bo­dy ob­ža­lo­va­né­ho v zmys­le § 85 ods. 2 Tr. por., na­koľ­ko do­chá­dza k do­ku­men­to­va­niu proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho, t. j. k „chy­te­niu“ po­doz­ri­vej oso­by pros­tred­níc­tvom ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bo­lo vy­ho­to­ve­nie ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu v obid­voch prí­pa­doch zá­kon­né, t. j. iš­lo o zá­kon­ný dô­kaz, kto­rý súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­nal zá­kon­ným spô­so­bom a kto­rý aj správ­ne vy­hod­no­til vo vzťa­hu k os­tat­ným vy­ko­na­ným dô­ka­zom“.

K uve­de­ným súd­nym roz­hod­nu­tiam mož­no do­dať, že aj v ta­kých­to prí­pa­doch by zho­to­vi­teľ ob­ra­zo­vé­ho zá­zna­mu inej oso­by pos­tu­po­val v roz­po­re so zá­ko­nom, po­kiaľ by vý­sle­dok svoj­ho sna­že­nia (nah­ráv­ku inej fy­zic­kej oso­by) nap­rík­lad zve­rej­nil na inter­ne­te a po­dob­ne.

Oh­ľad­ne po­su­dzo­va­nej prob­le­ma­ti­ky je nut­né uviesť, že mož­né pod­por­né vy­uži­tie roz­hod­nu­tí vr­cho­lo­vých súd­nych or­gá­nov Čes­kej re­pub­li­ky tu bu­de prob­le­ma­tic­ké, na­koľ­ko Trest­ný po­ria­dok Čes­kej re­pub­li­ky ne­má us­ta­no­ve­nie, kto­ré by bo­lo zhod­né (či po­dob­né) s us­ta­no­ve­ním § 119 ods. 2 slo­ven­ské­ho Tres­tné­ho po­riad­ku (prá­ve nao­pak, na roz­diel od us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por., čes­ký Trest­ný po­ria­dok vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že za dô­kaz mô­že slú­žiť „všet­ko“, t. j. ne­ho­vo­rí nič o tom, že by to­to „všet­ko“ ma­lo ale­bo mu­se­lo byť aj zá­kon­né)(5).

Autor
JUDr., Peter Šamko

Je zákonným kvalifikačný moment „po dlhší čas“ u trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby?

V člán­ku auto­ri pred­kla­da­jú kri­ti­ku práv­nej kva­li­fi­ká­cie tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia s od­ka­zom na pá­chanie tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas.

Tak, ako iné od­vet­via prá­va, aj v tres­tnom prá­ve mož­no ba­dať is­té „tren­dy“ stí­ha­nia a práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­kov zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti (cca 5 ro­kov spät­ne) bo­lo z poh­ľa­du auto­rov (ale is­to aj inej od­bor­nej ve­rej­nos­ti) mož­né ba­dať mi­mo­riad­ne vy­so­ký ná­pad tres­tnej čin­nos­ti práv­ne kva­li­fi­ko­va­nej ako pre­čin ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, pri­čom tie­to ho­ci len ver­bál­ne de­lik­ty bo­li z dô­vo­du oba­vy or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov ne­raz rie­še­né vä­zob­ne.

V sú­čas­nos­ti však „šta­fe­tu preb­ral“ trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej a zve­re­nej oso­by pod­ľa ust. § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na (ďa­lej aj ako „tý­ra­nie“). Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je pou­ka­zo­vať na to, že rov­na­ko ako u ne­bez­peč­né­ho vy­hrá­ža­nia, čas­to krát aj u skut­kov kva­li­fi­ko­va­ných ako tý­ra­nie, ide o pries­tup­ky (v praxi auto­rov bo­lo ako čias­tko­vé úto­ky tý­ra­nia kva­li­fi­ko­va­né aj napr. za­šliap­nu­tie škreč­ka po­hy­bu­jú­ce­ho sa na ze­mi, či ho­de­nie mas­tné­ho chle­bu s ci­bu­ľou po man­žel­ke).

Pred­me­tom toh­to člán­ku je pou­ká­za­nie na ne­bez­peč­nú prax spo­čí­va­jú­cu v mi­mo­riad­ne čas­tom kva­li­fi­ko­va­ní tý­ra­nia v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te – v od­se­ku 3 písm. d) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, te­da v laic­kej re­či v kva­li­fi­ko­va­ní skut­ku tý­ra­nia „po dl­hší čas“. Ne­raz je sku­tok tak­to nek­ri­tic­ky práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný na zá­kla­de vý­po­ve­de roz­hor­če­nej poš­ko­de­nej, kto­rá uvá­dza, že je vlas­tne tý­ra­nou oso­bou už od uzav­re­tia man­žel­stva (v praxi auto­rov sa pre­jed­ná­va prí­pad, v kto­rom sa za­čia­tok tý­ra­nia da­tu­je na rok 1973).

Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je ani pou­kaz na to, že znal­ci psy­cho­ló­go­via sa stá­va­jú „pán­mi ne­ba a ze­me“, na­koľ­ko ho­ci sa u poš­ko­de­né­ho nep­re­ja­vu­je syn­dróm tý­ra­nej oso­by, vzhľa­dom na mi­mo­riad­ne vág­nu a ob­šír­nu skut­ko­vú pod­sta­tu tý­ra­nia, kde na vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pos­ta­ču­je po­ci­ťo­va­nie ťaž­ké­ho prí­ko­ria na stra­ne poš­ko­de­né­ho a tak bu­de sku­tok kva­li­fi­ko­va­ný ako tý­ra­nie. (v praxi auto­rov pri vý­slu­chu znal­ca psy­cho­ló­ga na otáz­ku na zá­kla­de čo­ho bol znal­com sta­no­ve­ný stu­peň prí­ko­ria – te­da či iš­lo až o ťaž­ké prí­ko­rie, zna­lec od­po­ve­dal, že stu­peň prí­ko­ria ur­či­la sa­ma poš­ko­de­ná).

Aby sme sa ale vrá­ti­li k me­ri­tu toh­to člán­ku, pod­ľa § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na okol­nosť, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom tres­tné­ho či­nu, ne­mož­no pri­hliad­nuť ako na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť, okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je ulo­že­nie tres­tu pod zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú dol­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by, ale­bo okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

Zá­klad­ná tres­tná sadz­ba u tý­ra­nia je v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Kva­li­fi­ko­va­ná tres­tná sadz­ba pri kva­li­fi­kač­nom mo­men­te pá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu „po dl­hší čas“ je zá­ko­nom sta­no­ve­ná v roz­pä­tí 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.

V zmys­le psy­cho­lo­gic­kej de­fi­ní­cie na tý­ra­nie oso­by je z od­bor­né­ho hľa­dis­ka pot­reb­né (pod­ľa všeo­bec­ne pri­ja­tých kri­té­rií MUDr. Hu­bál­ka), ku­mu­la­tív­ne spl­ne­nie šty­roch as­pek­tov:

1. Es­ka­lá­cia ná­si­lia, od urá­žok k zá­važ­ným tres­tným či­nom,

2. Opa­ko­va­nie a dl­ho­do­bosť,

3. Jas­né a ne­po­chyb­né roz­de­le­nie ro­lí, kto je obeť a kto pá­cha­teľ,

4. Ne­ve­rej­nosť.

Sús­tav­nosť, opa­ko­va­nosť a dl­ho­do­bosť je ako znak do­má­ce­ho ná­si­lia us­tá­le­ný tak v od­bor­nej ve­rej­nos­ti, ako aj v súd­nej praxi(pod­ľa Sprá­vy ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky o čin­nos­ti v ro­ku 2015 sa­do­má­ce ná­si­lie v spo­loč­nos­ti pertrak­tu­je rý­dzo ako trest­ný čin tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by pod­ľa § 208 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je je­ho naj­zá­važ­nej­ším pre­ja­vom).

Kon­krét­ne bo­lo napr. kon­šta­to­va­né, že:

– ty­pic­kým zna­kom do­má­ce­ho ná­si­lia je na­vy­še to, že má chro­nic­ký, stup­ňu­jú­ci sa cha­rak­ter, vy­sky­tu­je sa v cyk­loch a pretr­vá­va dl­ho­do­bo(1);

– pá­cha­teľ svo­jím zlým za­ob­chá­dza­ním mu­sí pre­ja­viť hrub­ší stu­peň su­ro­vos­ti a bez­oh­ľad­nos­ti a ok­rem to­ho je­ho ko­na­nie mu­sí ob­sa­ho­vať aj znak is­tej tr­va­los­ti, aj keď sa ne­vy­ža­du­je, aby iš­lo o sús­tav­né ko­na­nie(2);

– po­jem tý­ra­nie sa sú­čas­ne vy­zna­ču­je i ur­či­tou mie­rou tr­va­los­ti a do­sa­hu­je ta­kej in­ten­zi­ty, aby bo­lo schop­né vy­vo­lať stav, ke­dy pos­tih­nu­tá oso­ba po­ci­ťu­je ťaž­ké prí­ko­rie, resp. psy­chic­ké ale­bo aj fy­zic­ké út­ra­py(3).

– Kva­li­fi­kač­ným hľa­dis­kom nás­led­ku tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia blíz­kej oso­by a zve­re­nej oso­by vo for­me fy­zic­ké­ho ale­bo psy­chic­ké­ho utr­pe­nia je pre­to aj na­ďa­lej je­ho hro­mad­nosť (či tr­va­losť), te­da to, že úto­ky sú opa­ko­va­né (či sús­tav­né) a prá­ve tá­to opa­ko­va­nosť spô­so­bu­je fy­zic­ké, či psy­chic­ké utr­pe­nie poš­ko­de­nej oso­by, kto­ré nie je len cel­kom krát­ke­ho, pre­chod­né­ho cha­rak­te­ru(4).

Pod­ľa náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru je trest­ný čin tý­ra­nia aj v zmys­le náu­ky o psy­cho­ló­gii a jej de­fi­ní­cie is­tým dru­hom hro­mad­né­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa § 122 ods. 12 Tres­tné­ho zá­ko­na za hro­mad­ný trest­ný čin sa po­va­žu­je je­ho spá­chanie via­ce­rý­mi čin­mi, kto­ré sa­mos­tat­ne eš­te nie sú tres­tným či­nom. Tres­tnosť všet­kých ta­kých či­nov sa po­su­dzu­je spo­loč­ne.

Vzhľa­dom na uve­de­né, sa te­da u tý­ra­nia už na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu vy­ža­du­je opa­ko­va­nie a dl­ho­do­bosť (kto­ré poj­my v se­be za­hŕňa­jú vy­ššie uvá­dza­né zna­ky ako tr­va­losť a sús­tav­nosť) ko­na­nia pá­cha­te­ľa. V in­ten­ciách ust. § 38 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na však v prí­pa­de, ak je dl­ho­do­bosť poj­mo­vým zna­kom tý­ra­nia v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te, ne­mož­no „dl­ho­do­bé tý­ra­nie“ kva­li­fi­ko­vať ako zá­važ­nej­ší spô­sob pá­chania tres­tné­ho či­nu, te­da ako okol­nosť kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by.

Pri de­ba­tách so sud­ca­mi tá­to ar­gu­men­tá­cia ne­bo­la á prio­ri od­miet­nu­tá, av­šak bo­la nas­to­le­ná otáz­ka, aká do­ba by sa te­da ma­la po­va­žo­vať u tý­ra­nia za pá­chanie tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom – po dlh­šiu do­bu ??

Na­ša od­po­veď na tú­to otáz­ku je tá, že žiad­na. Pod­ľa náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, ho­ci Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti pou­ží­va na preh­ľad­nosť kva­li­fi­ko­va­ných skut­ko­vých pod­stát ty­pi­zo­va­né oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my, to, že u niek­to­ré­ho tres­tné­ho či­nu je v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te uve­de­ná mož­nosť spá­chania tres­tné­ho či­nu „zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia“, nez­na­me­ná auto­ma­tic­ky aj to, že to­to kva­li­fi­kač­né kri­té­rium bu­de vždy ap­li­ko­va­teľ­né v kaž­dej je­ho for­me.

Ne­vie­me si nap­rík­lad pred­sta­viť to, ako by mal byť opí­sa­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako vraž­da s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia – po dl­hší čas ale­bo to, ako by mal byť opí­sa­ný sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pod­vod s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia – su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom a to na­priek to­mu, že kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty tých­to tres­tných či­nov ob­sa­hu­jú aj mož­nosť ich spá­chania zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia.

Je zrej­mé, že ak je ur­či­tá kon­krét­na okol­nosť zá­kon­ným zna­kom kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, ale­bo po­ve­da­né inak, ak je ur­či­tá okol­nosť zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu (zá­kaz dvo­ji­té­ho pri­čí­ta­nia sa up­lat­ňu­je len v rám­ci skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu) nie je mož­né ju po­va­žo­vať, v zmys­le § 38 ods. 1 Tr. zák., aj za okol­nosť, kto­rá pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by, t. j. aj za kva­li­fi­ko­va­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, ide o ko­gen­tnú nor­mu, kto­rá sta­no­vu­je pra­vid­lo, od kto­ré­ho sa ne­mož­no za žiad­nych okol­nos­tí od­chý­liť.(5)Z toh­to poh­ľa­du je­po­tom nut­né kon­šta­to­vať, že po­kiaľ je niek­to­rá z al­ter­na­tív zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pod­ľa § 138 Tres­tné­ho zá­ko­na ob­siah­nu­tá už v rám­ci ob­jek­tív­nej strán­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te prís­luš­né­ho tres­tné­ho či­nu, nie je mož­né zá­ro­veň ju po­va­žo­vať aj za kva­li­fi­kač­ný mo­ment pre okol­nosť pod­mie­ňu­jú­cu pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by. To je prá­ve aj prí­pad tý­ra­nia, kde na to, aby vô­bec iš­lo o tý­ra­nie ako trest­ný čin, vy­ža­du­je napl­ne­nie zna­ku dl­ho­do­bos­ti, te­da ko­na­nia pred­pok­la­da­né­ho Tres­tným zá­ko­nom tr­va­jú­ce­ho „po dl­hší čas“.

V zmys­le súd­nej praxe bol kva­li­fi­kač­ný mo­ment po dl­hší čas sta­no­ve­ný ako ob­do­bie cca 6 me­sia­cov, pri­čom napr. pri tres­tnom či­ne „dea­ler­stva drog“ bu­de v zmys­le ju­di­ká­tu R 3/2012 oso­ba kto­rá je sa­ma dro­go­vo zá­vis­lou spra­vid­la pos­ti­ho­va­ná za ta­kú čin­nosť s kva­li­fi­kač­ným mo­men­tom – po dl­hší čas až v prí­pa­de dea­ler­stva vy­ko­ná­va­né­ho po­čas ob­do­bia 1 ro­ka.

Vo vzťa­hu k tý­ra­niu ide však o pod­stat­ne od­liš­nú si­tuáciu. Tak ako sme uvá­dza­li vy­ššie, tý­ra­nie po­va­žu­je­me za hro­mad­ný trest­ný čin, kde spra­vid­la do­chá­dza ku ku­mu­lá­cii väč­šie­ho množ­stva me­nej zá­važ­ných, ale in­ten­zi­tou sa stup­ňu­jú­cich čias­tko­vých úto­kov. To, čo mô­že u jed­né­ho poš­ko­de­né­ho pred­sta­vo­vať tý­ra­nie už po 3-5 čias­tko­vých úto­koch v ob­do­bí 8 me­sia­cov u iné­ho mô­že rov­na­ký nás­le­dok vy­vo­lať až po de­siat­kach úto­kov v prie­be­hu nie­koľ­kých ro­kov. Tá­to otáz­ka pre­to pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ne­mô­že byť vzhľa­dom na mi­mo­riad­nu in­di­vi­duál­nosť kaž­dé­ho z prí­pa­dov spra­co­va­ná ani ju­di­ka­tór­ne.

V kaž­dom prí­pa­de však po­kiaľ k do­ko­na­niu tý­ra­nia dôj­de, vždy zá­ro­veň dôj­de aj k napl­ne­niu zna­ku v po­do­be pá­chania skut­ku „po dl­hší čas“.Pri opač­nom vý­kla­de, te­da po­kiaľ by ma­lo byť mož­né spá­chať tý­ra­nie v rám­ci pred­met­nej kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, sa dos­tá­va­me do si­tuácie, ke­dy je ab­so­lút­ne ne­jas­ná hra­ni­ca me­dzi tý­ra­ním (v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te), kto­ré je sa­mo o se­be za­lo­že­né na zna­ku dl­ho­do­bos­ti/tr­va­los­ti a ko­na­ním pá­cha­ným po dl­hší čas (v rám­ci okol­nos­ti pod­mie­ňu­jú­cej pou­ži­tie vy­ššie tres­tnej sadz­by pod­ľa ods. 3 písm. d/). Sme to­ho ná­zo­ru, že ta­ká­to hra­ni­ca ob­jek­tív­ne ne­mô­že byť dosť dob­re ur­či­teľ­ná, čím do­chá­dza k zrej­mým po­chyb­nos­tiam o tom, ke­dy, te­da za akých pod­mie­nok, je da­ná (nas­tá­va) prís­luš­ná tres­tná zod­po­ved­nosť . To je v pria­mom roz­po­re s prin­cíp­mi, na kto­rých je za­lo­že­né tres­tné prá­vo, kon­krét­ne v roz­po­re so zá­sa­dou ur­či­tos­ti tres­tnop­ráv­nych no­riem (nullum cri­men si­ne le­ge cer­ta), pod­ľa kto­rej mu­sia byť vždy jas­ne a pre­cíz­ne sta­no­ve­né pod­mien­ky, za kto­rých sa ko­na­nie pá­cha­te­ľa stá­va tres­tne pos­tih­nu­teľ­ným za ten kto­rý trest­ný čin.Ne­jas­nosť zá­ko­na a je­ho vý­kla­du to­tiž ot­vá­ra brá­ny svoj­vô­li v roz­ho­do­va­ní OČTK a sú­dov!

Vzhľa­dom na uve­de­né pre­to za­stá­va­me práv­ny ná­zor, že keď­že dl­ho­do­bosť už tvo­rí ob­li­ga­tór­nu ná­le­ži­tosť ob­jek­tív­nej strán­ky v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu tý­ra­nia, ne­mô­že byť dup­li­cit­ne pri­čí­ta­ná pá­cha­te­ľo­vi vo for­me kva­li­fi­kač­né­ho mo­men­tu spá­chania tres­tné­ho či­nu zá­važ­nej­ším spô­so­bom. Sme pres­ved­če­ní, že tres­tná sadz­ba tý­ra­nia v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te v roz­pä­tí 3-8 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy umož­ňu­je sú­dom riad­ne do­siah­nuť účel tres­tu aj bez kva­li­fi­ká­cies­kut­ku ako tres­tné­ho či­nu pá­cha­né­ho zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia vy­ššie po­pi­so­va­nou for­mou.

Pri pri­ja­tí na­šich práv­nych ar­gu­men­tov by sme sa vy­hli tak čas­tej ap­li­ká­cii in­šti­tú­tu mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu, ako je to v sú­čas­nos­ti, ke­dy aj sud­co­via ne­raz pok­la­da­jú sadz­bu v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te toh­to tres­tné­ho či­nu za nep­ri­me­ra­ne prís­nu. Net­re­ba pri­tom opo­mí­nať ani reál­ny stav, keď sa vzťa­hy me­dzi man­žel­mi po vza­tí (spra­vid­la man­že­la) do väz­by nap­ra­via a man­žel­ky po oboz­ná­me­ní sa s tým, že man­že­lo­vi hro­zí trest 7-15 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy chcú s vi­di­nou po­mo­ci me­niť svo­je vý­po­ve­de čím ris­ku­jú tres­tné stí­ha­nie.

Autor
JUDr., Namir Alyasry

Niekoľko poznámok k zákonu č. 321/2018 Z.z.

Nie­koľ­ko poz­ná­mok k zá­ko­nu č. 321/2018 Z. z. (zá­kon z 24.10.2018, kto­rým sa me­ní a dopĺňa zá­kon č. 550/2003 Z. z. o pro­bač­ných a me­diač­ných úrad­ní­koch a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov a kto­rým sa me­nia a dopĺňa­jú niek­to­ré zá­ko­ny)


Tým­to člán­kom chcem nad­via­zať na pred­chá­dza­jú­ce člán­ky uve­rej­ne­né na Práv­nych lis­toch, me­no­vi­te na člá­nok Sku­toč­ne pot­re­bu­je trest­ný pro­ces ná­hod­ný vý­ber ex of­fo ob­haj­cu v tres­tnom ko­na­ní ?, uve­rej­ne­ný dňa 12.10.2018, resp. člá­nok Zme­ny v Tres­tnom zá­ko­ne a Tres­tnom po­riad­ku účin­né od 01.01.2019, uve­rej­ne­ný dňa 24.11.2018. Oba člán­ky pou­ka­zo­va­li na už v sú­čas­nos­ti plat­ný zá­kon č. 321/2018 Z. z., účin­ný od 01.01.2019, kto­rým sa no­ve­li­zu­jú zá­kon č. 550/2003 Z. z. o pro­bač­ných a me­diač­ných úrad­ní­koch, Trest­ný zá­kon a Trest­ný po­ria­dok.

Pred­met­ný zá­kon som tiež pri­po­mien­ko­val v me­dzi­re­zor­tnom pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní. S niek­to­rý­mi pri­ja­tý­mi zme­na­mi súh­la­sím a po­va­žu­jem ich za pros­peš­né, a to napr. no­ve­ly sú­vi­sia­ce s vý­ko­nom ochran­né­ho doh­ľa­du, mož­nosť vy­da­nia me­dzi­ná­rod­né­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu či európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu pred­se­dom na­dria­de­né­ho sú­du či za­ve­de­nie ná­hod­né­ho vý­be­ru ob­haj­cov ex of­fo. Sí­ce som sa stre­tol aj s oba­va­mi pri reali­zá­cii ná­hod­né­ho vý­be­ru ob­haj­cov ex of­fo, ve­rím však, že prog­ram, kto­rý bu­de ob­haj­cov ge­ne­ro­vať, bu­de zoh­ľad­ňo­vať aj oso­bi­tos­ti tres­tné­ho ko­na­nia (napr. pot­re­ba okam­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia ob­haj­cu z dô­vo­du pod­ľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tres­tné­ho po­riad­ku, naj­mä v spo­je­ní s nás­led­ným ko­na­ním o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, s tým, že ak vy­ge­ne­ro­va­ný ob­haj­ca ne­bu­de môcť okam­ži­te prev­ziať ob­ha­jo­bu, bu­de exis­to­vať mož­nosť ďal­šie­ho ge­ne­ro­va­nia iné­ho ob­haj­cu) a vo svo­jej pod­sta­te pris­pe­je k rov­no­mer­né­mu us­ta­no­vo­va­niu ob­haj­cov.

Poz­nám­ka­mi k zá­ko­nu chcem upo­zor­niť na vy­bra­né us­ta­no­ve­nia, kto­ré mô­žu pre iných vy­znieť ne­pod­stat­ne. Am­bí­ciou toh­to člán­ku však nie je kom­plexné zhod­no­te­nie pri­ja­té­ho zá­ko­na, ale zvý­raz­ne­nie niek­to­rých us­ta­no­ve­ní, nad kto­rý­mi sa bež­ne ani mno­hí ľu­dia z praxe pri svo­je kaž­do­den­nej čin­nos­ti ne­za­mýš­ľa­jú.

Pre­zen­to­va­né poz­nám­ky ne­ma­jú za cieľ ne­ga­tív­ne kri­ti­zo­vať, ale pred­sta­vu­jú náh­ľad oso­by, kto­rá má svo­je poz­nat­ky z praxe spo­čí­va­jú­cej v príp­ra­ve pod­kla­dov a roz­hod­nu­tí pre sud­cu.

Poz­nám­ka k pri­ja­té­mu Čl. I bod 1 (dopl­ne­nie § 1 ods. 2 zá­ko­na č. 550/2003 Z. z. ve­dú­ci od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie bu­de vy­ko­ná­vať fun­kciu pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka len v ne­vyh­nut­nom ča­se)

Sú­čas­ná práv­na úp­ra­va (t. j. účin­ná do 31.12.2018) umož­ňu­je pred­se­do­vi kraj­ské­ho sú­du flexibil­nej­šie rea­go­vať na pot­re­by pro­bá­cie a me­diá­cie, a to nie­len v ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch a v ne­vyh­nut­nom ča­se po­ve­riť ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie na za­stu­po­va­nie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, ale po­ky­nom pred­se­du kraj­ské­ho sú­du mož­no v sú­čas­nos­ti po­ve­riť ve­dú­ce­ho od­de­le­nia, aby pop­ri svo­jej agen­de, bez nah­rá­dzania mies­ta ur­če­né­ho pre pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, vy­ko­ná­val čias­toč­ne agen­du pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka a os­tal tak spä­tý s praxou. Ve­dú­ci od­de­le­nia, vy­ko­ná­va­jú­ci as­poň čias­toč­ne fun­kciu pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, tak do­ká­že lep­šie po­cho­piť prob­lé­my, s kto­rý­mi sa je­ho pro­bač­ní a me­diač­ní úrad­ní­ci v praxi stre­tá­va­jú.

To, čo sa schvá­le­ným zá­ko­nom dopĺňa, umož­ňu­je už sú­čas­ná práv­na úp­ra­va, kto­rá ne­vy­lu­ču­je vý­kon fun­kcie ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie s vý­ko­nom fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka na prís­luš­nom ok­res­nom sú­de. Už v sú­čas­nos­ti je mož­né len vý­luč­ne na zá­kla­de po­ky­nu pred­se­du kraj­ské­ho sú­du vy­ko­ná­vať pop­ri fun­kcii ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie aj fun­kciu pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Ve­dú­ci od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie spo­lu s os­tat­ný­mi ve­dú­ci­mi za­mes­tnan­ca­mi na kraj­skom sú­de hie­rar­chic­ky, aj s pou­ka­zom na zá­kon o štát­nej služ­be č. 55/2017 Z. z., pa­tria do ria­dia­cej pô­sob­nos­ti pred­se­du kraj­ské­ho sú­du (ge­ne­rál­ne­ho ta­jom­ní­ka slu­žob­né­ho úra­du). Z poz­nat­kov mô­žem uviesť, že je mož­né pop­ri fun­kcii ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie vy­ko­ná­vať aj sa­mot­nú agen­du pro­bá­cie a me­diá­cie, sa­moz­rej­me so zní­že­ným pri­de­ľo­va­ním spi­sov (zní­že­ný ná­pad spi­sov), bez vply­vu na vý­kon fun­kcie ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie.

Vy­ko­ná­va­nie pro­bá­cie a me­diá­cie aj ve­dú­cim za­mes­tnan­com po­va­žu­jem za prí­nos s pou­ka­zom na spät­nú väz­bu s praxou, čo umož­ňu­je zís­ka­vať ak­tuál­ne poz­nat­ky z vý­ko­nu fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Zá­ro­veň je tak ve­dú­ci ná­po­moc­ný svo­jim po­dria­de­ným pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom, kto­rým mô­že spros­tred­ko­vať vlas­tné praxou na­do­bud­nu­té skú­se­nos­ti z vý­ko­nu pro­bá­cie a me­diá­cie, resp. je schop­ný po­cho­piť ich a eru­do­va­ne rea­go­vať na ich ak­tuál­ne prob­lé­my z praxe.

Ak sa v oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy k Čl. I bod 1 uvá­dza, že „cie­ľom je za­bez­pe­čiť, aby sa fun­kcia, resp. úlo­ha pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ne­za­sa­ho­va­la, resp. ne­nah­rá­dza­la iným za­mes­tnan­com, ale aby sa ab­sen­cia pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka v da­nom ob­vo­de rie­ši­la ob­sa­de­ním uvoľ­ne­né­ho mies­ta, resp. vy­tvo­re­ním iné­ho“, tak sú­čas­ná práv­na úp­ra­va umož­ňu­je vy­ko­ná­vať „ku­mu­lo­va­nú“ fun­kciu bez to­ho, aby iš­lo o náh­ra­du voľ­né­ho mies­ta ur­če­né­ho pre pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Vý­kon fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka je mož­né vy­ko­ná­vať pop­ri fun­kcii ve­dú­ce­ho od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie na zá­kla­de po­ky­nu pred­se­du kraj­ské­ho sú­du, a to v roz­sa­hu bez vply­vu na vý­kon fun­kcie ve­dú­ce­ho pro­bá­cie a me­diá­cie a bez nah­rá­dzania neob­sa­de­né­ho voľ­né­ho mies­ta pre pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka.

Je tiež pot­reb­né pou­ká­zať, že aj pred­se­do­via sú­dov, či už ok­res­ných ale­bo kraj­ských, tak­tiež vy­ko­ná­va­jú fun­kciu pred­se­dov sú­dov, zá­ro­veň však ma­jú aj pri­de­le­nú agen­du as­poň s čias­toč­ným ná­pa­dom ve­cí, a pre­to aj ve­dú­ci od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie by mal os­tať as­poň čias­toč­ne čin­ným ako pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník.

Pri­ja­tá no­ve­la účin­ná od 01.01.2019 tak ur­či­tým spô­so­bom zne­mož­ňu­je ve­dú­ce­mu od­de­le­nia pro­bá­cie a me­diá­cie byť po do­ho­de s pred­se­dom kraj­ské­ho sú­du as­poň čias­toč­ne čin­ný aj ako pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník.

Poz­nám­ka k Čl. III bod 7 (no­vé zne­nie § 48 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­ve­nie poš­ko­de­né­mu opat­rov­ní­ka z ra­dov ad­vo­ká­tov)

V oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy je ten­to bod ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný – pou­ka­zu­je sa len na poz­nat­ky z ap­li­kač­nej praxe, av­šak bez ich bliž­šej kon­kre­ti­zá­cie. Nie je zdô­vod­ne­né, pre­čo sa má us­ta­no­vo­vať za opat­rov­ní­ka vý­luč­ne ad­vo­kát, keď­že v sú­čas­nos­ti je mož­né us­ta­no­viť jed­nak štát­ny or­gán (v prí­pa­de ma­lo­le­tých de­tí naj­čas­tej­šie úrad prá­ce so­ciál­nych ve­cí a ro­di­ny, od­de­le­nie so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­nej ku­ra­te­ly), resp. aj inú oso­bu, napr. blíz­ke­ho čle­na ro­di­ny poš­ko­de­né­ho, kto­rý bu­de dôs­led­ne up­lat­ňo­vať ná­ro­ky poš­ko­de­né­ho (ak je poš­ko­de­ným oso­ba, kto­rá je poz­ba­ve­ná ale­bo ob­me­dze­ná na práv­nych úko­noch, je dô­vod­né, aby za opat­rov­ní­ka v tres­tnom ko­na­ní bo­la us­ta­no­ve­ná oso­ba, kto­rá bo­la za opat­rov­ní­ka us­ta­no­ve­ná už skôr, napr. opat­ro­van­ským sú­dom v ko­na­ní o spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny, ak nie je v tres­tnom ko­na­ní v kon­flik­te zá­uj­mov s poš­ko­de­ným).

Mož­no tiež dô­vod­ne pred­pok­la­dať, že ad­vo­ká­ti, kto­rí bu­dú us­ta­no­ve­ní za opat­rov­ní­kov, ne­bu­dú tú­to fun­kciu vy­ko­ná­vať bez­plat­ne, ale bu­dú si up­lat­ňo­vať vznik­nu­té tro­vy (napr. v sú­vis­los­ti s účas­ťou na vý­slu­chu poš­ko­de­né­ho). V tej­to sú­vis­los­ti je však pot­reb­né pou­ká­zať, že no­ve­la ne­rie­ši tro­vy opat­rov­ní­ka – ad­vo­ká­ta z hľa­dis­ka up­lat­ňo­va­nia trov, ich priz­ná­va­nia a vy­plá­ca­nia, pre­to­že v us­ta­no­ve­ní § 553 Tres­tné­ho po­riad­ku a v nas­le­dov­ných us­ta­no­ve­niach nie je up­ra­ve­ný pro­ces­ný pos­tup, kto­rým by si ad­vo­kát v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní opat­rov­ní­ka up­lat­ňo­val vznik­nu­té tro­vy za vý­kon fun­kcie opat­rov­ní­ka, ani nie je up­ra­ve­ný pro­ces­ný pos­tup pre roz­ho­do­va­nie o tak­to up­lat­ne­ných tro­vách.

Zá­ko­no­dar­ca vo vzťa­hu k tro­vám opat­rov­ní­ka – ad­vo­ká­ta ml­čí a opäť sa bu­de na­bá­dať v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom k pou­ži­tiu ana­ló­gie s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nia o priz­ná­va­ní trov spl­no­moc­nen­co­vi poš­ko­de­né­ho. Tá­to no­ve­la tak má v ko­neč­nom dôs­led­ku vplyv na štát­ny roz­po­čet, ho­ci vo všeo­bec­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy sa uvá­dza, že návrh zá­ko­na ne­bu­de mať vplyv na roz­po­čet ve­rej­nej sprá­vy.

Ele­gan­tnej­ším spô­so­bom by bo­lo pri­ja­tie us­ta­no­ve­nia, kto­rým by sa za opat­rov­ní­ka pod­ľa § 48 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku us­ta­no­vi­la oso­ba z ra­dov ad­vo­ká­tov s do­dat­kom, že tak­to us­ta­no­ve­ný opat­rov­ník má prá­va a po­vin­nos­ti spl­no­moc­nen­ca poš­ko­de­né­ho.

Ok­rem to­ho, ak sa v Čl. III. bod 6 pri­ja­la no­ve­la, kto­rým sa za­vá­dza us­ta­no­vo­va­nie ob­haj­cu pros­tred­níc­tvom prog­ra­mo­vé­ho pros­tried­ku schvá­le­né­ho MS SR, tak je dô­vod­né, aby sa ten­to me­chan­izmus v bu­dúc­nos­ti vzťa­ho­val aj na us­ta­no­vo­va­nie opat­rov­ní­ka – ad­vo­ká­ta, aby sa pre­diš­lo up­red­nos­tňo­va­niu len niek­to­rých ad­vo­ká­tov a us­ta­no­vo­va­nie opat­rov­ní­kov – ad­vo­ká­tov bo­lo po­mer­ne roz­lo­že­né.

Uve­de­nou no­ve­lou tak­tiež do­chá­dza k vy­pus­te­niu čas­ti o us­ta­no­vo­va­ní zá­stup­cu z ra­dov sub­jek­tov pos­ky­tu­jú­cich po­moc obe­tiam pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na (zá­kon č. 247/2017 Z. z.), kto­rá spô­so­bo­va­la v praxi prob­lém, na­koľ­ko neexis­to­val dos­ta­tok sub­jek­tov ak­re­di­to­va­ných pod­ľa zá­ko­na č. 247/2017 Z. z.

Poz­nám­ka k Čl. III bo­dy 8 a 9 (no­ve­la § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku a no­vé zne­nie § 58a Tres­tné­ho po­riad­ku – nah­ra­de­nie zá­pis­ni­ce z pro­bá­cie úrad­ným zá­zna­mom)

V pô­vod­nom návr­hu zá­ko­na (návrh v pô­vod­nom zne­ní je prís­tup­ný aj na inter­ne­te – https://www.slov-lex.sk/le­gis­la­tiv­ne-pro­ce­sy/SK/LP/2018/101) sa navr­ho­va­la no­ve­la Tres­tné­ho po­riad­ku, a to dopl­ne­ním § 58 o od­sek 8, kto­rý znie : „Us­ta­no­ve­nia od­se­kov 1 a 7 sa nev­zťa­hu­jú na zá­pis­ni­cu o úko­noch vy­ko­ná­va­ných v rám­ci pro­bá­cie a me­diá­cie.”

V pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní bo­lo pou­ka­zo­va­né, že v tres­tnom ko­na­ní je pri vy­ko­ná­va­ní úko­nov Trest­ný po­ria­dok na­dria­de­ný všet­kým zá­ko­nom, čo zna­me­ná, že nie je mož­né vy­ko­ná­vať aký­koľ­vek úkon v tres­tnom ko­na­ní mi­mo vy­me­dzenia Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­vy­ní­ma­júc ani ko­na­nia o od­klo­noch. Me­diá­cia, ako sú­časť ko­na­nia o zmie­ri a ko­na­nia o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, je bez­po­chy­by od­klo­nom od tres­tné­ho ko­na­nia, av­šak na­ďa­lej sú­čas­ťou tres­tné­ho ko­na­nia.

Pri vy­ko­ná­va­ní pro­bá­cie a me­diá­cie je tak dô­vod­né vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­nie § 55 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý vo svo­jej pod­sta­te pri­ka­zu­je ko­nať tak, aby bo­li reš­pek­to­va­né prá­va osôb vy­stu­pu­jú­cich v tres­tnom ko­na­ní, čo sa inak než za­zna­me­ná­va­ním prie­be­hu pro­bá­cie a me­diá­cie for­mou zá­pis­níc ne­dá. Pod­ľa v sú­čas­nos­ti účin­né­ho us­ta­no­ve­nia § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku je strik­tne da­né, že vý­po­ve­de osôb zú­čas­tne­ných v tres­tnom ko­na­ní sa za­zna­me­ná­va­jú for­mou zá­pis­ni­ce, kto­rá sa spra­vid­la spí­še pri úko­ne, resp. bez­pros­tred­ne po ňom. Nie je dô­le­ži­té sa na­ďa­lej uvá­dzať, čo všet­ko mu­sí zá­pis­ni­ca ob­sa­ho­vať, na­koľ­ko jej ná­le­ži­tos­ti sú uve­de­né v § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku. Aj úko­ny pro­bá­cie a me­diá­cie te­da do­po­siaľ po­dlie­ha­jú re­ži­mu Tres­tné­ho po­riad­ku, na­koľ­ko sú to ko­na­nia pod­ľa toh­to zá­ko­na.

Po­čas pro­bá­cie a me­diá­cie sa vy­skyt­nú si­tuácie, ke­dy pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník vy­ho­to­ví úrad­ný zá­znam o sku­toč­nos­ti zis­te­nej pri svo­jej čin­nos­ti (napr. úrad­ný zá­znam o ob­sa­hu te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru s ob­vi­ne­ným, ob­ža­lo­va­ným, od­sú­de­ným či poš­ko­de­ným), av­šak vo všeo­bec­nos­ti na úče­ly spí­sa­nia vy­jad­re­ní strán v pro­bač­nom a me­diač­nom ko­na­ní je nut­né ich za­zna­me­na­nie for­mou zá­pis­ni­ce, napr. pri pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 216 Tres­tné­ho po­riad­ku za úče­lom adek­vát­nym spô­so­bom zdo­ku­men­to­vať súh­las ale­bo vy­jad­re­nie ob­vi­ne­né­ho. To is­té a eš­te mar­kan­tnej­šie je pri zmie­ri. Pod­ľa § 221 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku pro­ku­rá­tor, ak to okol­nos­ti prí­pa­du vy­ža­du­jú, pred schvá­le­ním zmie­ru, vy­po­ču­je ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho, av­šak ich vy­po­ču­tie reál­ne vy­ko­ná­va na po­kyn pro­ku­rá­to­ra pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že zá­ko­no­dar­ca pô­vod­ne vô­bec neu­va­žo­val v ta­kých­to prí­pa­doch o mož­nos­ti spí­sa­nia úrad­né­ho zá­zna­mu, prá­ve nao­pak, po­va­žo­val za ne­vyh­nut­né vy­ho­to­viť zá­pis­ni­cu. S pou­ka­zom na ten­to kon­krét­ny úmy­sel zá­ko­no­dar­cu ani ďal­šie or­gá­ny, kto­ré sa zú­čas­tňu­jú tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci me­diá­cie, ne­mô­žu ko­nať v roz­po­re s tým­to us­ta­no­ve­ním.

V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né pou­ká­zať na ne­vyh­nut­nosť vy­ho­to­vo­va­nia zá­pis­níc z úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie aj za úče­lom za­cho­va­nia práv strán, kto­ré bu­dú dôs­led­nej­šie chrá­ne­né, ak ich vy­jad­re­nia bu­dú za­zna­me­na­né for­mou zá­pis­ni­ce.

V pri­po­mien­ko­vom ko­na­ní bo­lo tiež ar­gu­men­to­va­né tým, že pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník je pod­ľa § 25 Tres­tné­ho po­riad­ku po­moc­ná oso­ba, vy­ko­ná­va­jú­ca pro­bá­ciu a me­diá­ciu, a pre­to je dô­vod­né, aby sa z úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie (napr. vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho pred pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom, kto­ré­mu bo­la väz­ba nah­ra­de­ná pro­bač­ným doh­ľa­dom, vý­po­veď od­sú­de­né­ho pred pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom, kto­ré­mu bol ulo­že­ný pod­mie­neč­ný trest za sú­čas­né­ho na­ria­de­nia pro­bač­né­ho doh­ľa­du, vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho pred pro­bač­ným a me­diač­ným úrad­ní­kom pri zis­ťo­va­ní pod­mie­nok pre pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia či zmie­ru) vy­ho­to­vo­va­li zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pres­nej­šia špe­ci­fi­ká­cia čin­nos­tí pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka je vy­me­dze­ná v § 3 zá­ko­na č. 550/2003 Z. z.

Ďal­ším ar­gu­men­tom z pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia bo­la dôs­led­nej­šia ochra­na práv strán zú­čas­tne­ných na ko­na­ní (ob­vi­ne­ný, ob­ža­lo­va­ný, od­sú­de­ný, poš­ko­de­ný), ak ich vy­jad­re­nia z osob­né­ho stret­nu­tia pri pro­bá­cii a me­diá­cii bu­dú na­ďa­lej za­zna­me­ná­va­né for­mou zá­pis­ni­ce. Ako prík­lad sa uvá­dza­la vý­po­veď poš­ko­de­né­ho v me­diá­cii v sú­vis­los­ti s up­lat­ňo­va­ním svoj­ho prá­va na náh­ra­du ško­dy, keď­že je­ho vý­po­veď za­zna­me­ná for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku pred­sta­vu­je re­le­vant­ný pod­klad pre roz­hod­nu­tie sud­cu, či pro­ku­rá­to­ra, napr. o pod­mie­neč­nom za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo schvá­le­ní zmie­ru.

Na­po­kon sa pri pri­po­mien­ko­va­ní neo­po­me­nul ani v sú­vis­los­ti s poš­ko­de­ným tak v sú­čas­nos­ti frek­ven­to­va­ný po­jem, kto­rým je vik­ti­mi­zá­cia, resp. dru­hot­ná vik­ti­mi­zá­cia. Pou­ká­za­lo sa, že za­zna­me­ná­va­nie ob­sa­hu vy­jad­re­nia poš­ko­de­né­ho, či už v pro­bá­cii ale­bo me­diá­cii for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku, nes­pô­so­bu­je poš­ko­de­né­mu vik­ti­mi­zá­ciu, nao­pak pred­sta­vu­je for­mu, pros­tred­níc­tvom kto­rej si poš­ko­de­ný up­lat­ňu­je aj ná­rok na náh­ra­du ško­dy, ako aj re­le­vant­ný pod­klad pre roz­ho­do­va­nie v tres­tnom ko­na­ní. Z uve­de­ných dô­vo­dov je žia­du­ce, aby sa z ob­sa­hu úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie, pri kto­rých pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník za­zna­me­ná­va vy­jad­re­nia strán, vy­ho­to­vo­va­li zá­pis­ni­ce s ná­le­ži­tos­ťa­mi pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Vy­ššie uve­de­né pri­po­mien­ky bo­li po skon­če­ní me­dzi­re­zor­tné­ho pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia vy­hod­no­te­né ako čias­toč­ne opod­stat­ne­né, av­šak s poz­nám­kou, že „pred­kla­da­teľ sa nes­to­tož­ňu­je s pri­po­mien­kou. Ar­gu­men­tá­cia ab­sen­ciou mož­nos­ti pou­čiť účas­tní­kov, resp. mož­nos­ti preu­ká­zať vy­ko­na­nie pou­če­nia inak ako for­mou zá­pis­ni­ce s ná­le­ži­tos­ťa­mi v roz­sa­hu pod­ľa § 58, ne­mož­nos­ťou up­lat­ne­nia práv účas­tní­kov v tres­tnom ko­na­ní, za­me­dze­ním prá­va na­hlia­dať do spi­sov, fik­cia­mi o vzni­ku zá­mien skut­kov, pre kto­ré sa ve­die me­diá­cia v prí­pa­de, že dôj­de k zme­ne za­zna­me­ná­va­nia reali­zá­cie me­diá­cie a roz­sa­hu za­zna­me­ná­va­ných ná­le­ži­tos­tí je ire­le­van­tná a uve­de­né dô­vo­dy ni­ja­ko ne­sú­vi­sia so zá­me­rom a úlo­hou pred­kla­da­te­ľa. Zá­klad­nou pod­sta­tou me­diá­cie v tres­tnom ko­na­ní je pr­vok dob­ro­voľ­nos­ti všet­kých dot­knu­tých účas­tní­kov, s čím je spo­je­ný aj ich prís­tup k jej reali­zá­cii a mo­ti­vá­cia vy­užiť ten­to in­šti­tút. Úlo­hou zá­ko­no­dar­cu je vy­tvo­riť vhod­né a mo­ti­vač­né pod­mien­ky pre vy­uži­tie toh­to in­šti­tú­tu zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho a poš­ko­de­né­ho v čo naj­väč­šej mož­nej mie­re, nie za­bez­pe­čo­va­nie a po­sil­ňo­va­nie pos­ta­ve­nia fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka vo vzťa­hu k tým­to oso­bám, resp. oso­bám, kto­ré sa me­diá­cie zú­čas­tňu­jú dob­ro­voľ­ne, ani priz­ná­va­nie prá­vo­mo­cí prís­luš­ní­ka po­li­caj­né­ho zbo­ru, pro­ku­rá­to­ra ale­bo sud­cu, na­vy­še tam, kde to nie je žia­du­ce. Úlo­hou pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka na zá­kla­de pod­ne­tu zreali­zo­vať me­diá­ciu (ak je to mož­né) je oboz­ná­miť – in­for­mo­vať o jej vý­sled­ku pro­ku­rá­to­ra/sud­cu. Zna­me­ná to, že mu pos­ky­tu­je in­for­má­cie pod­stat­né pre roz­hod­nu­tie, te­da in­for­má­cie o spl­ne­ní zá­ko­nom sta­no­ve­ných pod­mie­nok pre ďal­ší pos­tup v ko­na­ní, kto­ré sa zís­ka­va­jú v pro­ce­se me­diá­cie. Niet dô­vo­du, aby sa v spi­se za­zna­me­ná­va­li a pro­ku­rá­to­ro­vi/sud­co­vi pos­ky­to­va­li iné in­for­má­cie, kto­ré zá­kon pre roz­hod­nu­tie ne­vy­ža­du­je ale­bo v zmys­le zá­ko­na nie sú pod­kla­dom pre roz­ho­do­va­nie. Us­ta­no­ve­nie bo­lo pri­me­ra­ne up­ra­ve­né, t. j. do návr­hu zá­ko­na bol dopl­ne­ný no­vý no­ve­li­zač­ný bod, kto­rý up­ra­vu­je za­zna­me­ná­va­nie úko­nov pro­bá­cie a vý­sled­ku me­diá­cie (§58a).”

Vlá­da po vy­hod­no­te­ní me­dzi­re­zor­tné­ho pri­po­mien­ko­vé­ho ko­na­nia schvá­li­la návrh zá­ko­na so zme­nou, pod­ľa kto­rej sa za § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku vkla­dá § 58a, kto­rý vrá­ta­ne nad­pi­su znie :

㤠58a

Za­zna­me­ná­va­nie úko­nov pro­bá­cie a vý­sled­ku me­diá­cie

(1) O úko­noch pro­bá­cie sa spí­še úrad­ný zá­znam, kto­rý ob­sa­hu­je naj­mä

ozna­če­nie sú­du a pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, me­no a priez­vis­ko, dá­tum na­ro­de­nia a byd­lis­ko ale­bo síd­lo osôb, kto­ré sa na úko­ne zú­čas­tni­li,

mies­to a čas úko­nu,

struč­né, ale vý­stiž­né opí­sa­nie prie­be­hu úko­nu, ak je to pot­reb­né,

pou­če­nie, ak ide o úkon, pri kto­rom je pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník po­vin­ný pos­kyt­núť pou­če­nie.

(2) O vý­sled­ku me­diá­cie sa vy­ho­to­vu­je zá­ve­reč­ná sprá­va, kto­rá ob­sa­hu­je naj­mä

ozna­če­nie sú­du a pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka, me­no a priez­vis­ko, dá­tum na­ro­de­nia a byd­lis­ko ale­bo síd­lo osôb, kto­ré sa na me­diá­cii zú­čas­tni­li,

mies­to a čas vy­ko­na­nej me­diá­cie,

in­for­má­ciu o pou­če­ní účas­tní­kov o pod­sta­te a pod­mien­kach me­diá­cie a pod­mien­kach ďal­šie­ho pos­tu­pu pod­ľa § 216 ale­bo § 220,

in­for­má­ciu o vý­sled­ku me­diá­cie.

(3) Zá­ve­reč­ná sprá­va neob­sa­hu­je opis prie­be­hu me­diá­cie, ani vy­jad­re­nia účas­tní­kov, kto­ré bo­li pod­kla­dom pre do­siah­nu­tie do­ho­dy.“.

Po pre­ro­ko­va­ní vlá­dou sa v oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy k schvá­le­nej zme­ne uvá­dza : „Uve­de­nú zme­nu si vy­ža­du­je dl­ho­do­bá prax, na­koľ­ko reali­zá­cia zá­pis­níc v po­do­be up­ra­ve­nej v § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku nie je vhod­ná pre ob­lasť pro­bá­cie a me­diá­cie, kde ide o mi­mo­súd­ne rie­še­nie spo­rov. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie na niek­to­rých ok­res­ných sú­doch pro­bač­ní a me­diač­ní úrad­ní­ci reali­zu­jú vo vzťa­hu k pro­bá­cii a me­diá­cii, kde do­chá­dza k proti­chod­ným účin­kom vo vzťa­hu k cie­ľom jed­not­li­vých in­šti­tú­tov, pri­čom pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník sa sta­via do po­zí­cie sud­cu ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa. V praxi sa v za­ob­chá­dza­ní s ob­vi­ne­ný­mi, ob­ža­lo­va­ný­mi a od­sú­de­ný­mi z jed­not­li­vých pro­bač­ných stret­nu­tí reali­zu­jú napr. len zá­zna­my zo stret­nu­tia, úrad­né zá­zna­my, ak ide o mi­mo­riad­nu si­tuáciu, prie­bež­né sprá­vy, zá­ve­reč­né sprá­vy ale­bo pod­ne­ty a návr­hy na pre­me­nu tres­tu atď. Ten is­tý prob­lém sa do­tý­ka aj in­šti­tú­tu tres­tnej me­diá­cie, kde nie je žia­du­ce, aby sa reali­zo­va­la zá­pis­ni­ca pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku, na­koľ­ko ide o for­mu mi­mo­súd­ne­ho rie­še­nia spo­ru, kde roz­ho­vo­ry sú dô­ver­né, len vý­sle­dok je spo­loč­ne dek­la­ro­va­ný vo for­me do­ho­dy a návr­hu na zmier ale­bo pod­mie­neč­ne za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia. V nad­väz­nos­ti na vy­ššie uve­de­né sa navr­hu­je do Tres­tné­ho po­riad­ku no­vé us­ta­no­ve­nie § 58a, kto­ré oso­bit­ne up­ra­vu­je za­zna­me­ná­va­nie úko­nov pro­bá­cie a rov­na­ko aj za­zna­me­ná­va­nie vý­sled­ku me­diá­cie.”

Vy­ššie uve­de­né kon­šta­to­va­nie, že pro­bač­ný a me­diač­ný úrad­ník sa vy­ho­to­vo­va­ním zá­pis­níc z úko­nov pro­bá­cie a me­diá­cie sta­via do po­zí­cie sud­cu ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa, je ur­či­tým pod­ce­ne­ním fun­kcie pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka ako aj ne­do­ce­ne­ním vý­zna­mu in­šti­tú­tu zá­pis­ni­ce pre up­lat­ňo­va­nie práv poš­ko­de­ných či za­zna­me­na­nie ob­ha­job­ných návr­hov a sta­no­vísk ob­vi­ne­ných, ob­ža­lo­va­ných ale­bo od­sú­de­ných. Veď ani vy­šší súd­ny úrad­ník sa nes­ta­via do po­zí­cie sud­cu, pro­ku­rá­to­ra ale­bo vy­šet­ro­va­te­ľa, ak napr. s od­sú­de­ným, kto­rý sa osob­ne dos­ta­vil na súd za úče­lom po­da­nia žia­dos­ti o od­klad vý­ko­nu tres­tu, spi­su­je s ním o je­ho žia­dos­ti zá­pis­ni­cu pod­ľa § 62 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

To, že niek­to­ré sú­dy do­po­siaľ pri pro­bá­cii a me­diá­cii ne­pos­tu­po­va­li pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku, ale napr. z jed­not­li­vých pro­bač­ných stret­nu­tí vy­ho­to­vo­va­li zá­zna­my zo stret­nu­tia, úrad­né zá­zna­my, a pod., čo sa kon­šta­tu­je aj v oso­bit­nej čas­ti dô­vo­do­vej sprá­vy, ne­mô­že byť na uj­mu sú­dom, kto­ré do­po­siaľ pos­tu­po­va­li pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a vy­ho­to­vo­va­li zá­pis­ni­ce.

Po vzhliad­nu­tí pri­ja­tej no­ve­ly us­ta­no­ve­nia § 58a ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, v kto­rom sa up­ra­vu­jú ná­le­ži­tos­ti úrad­né­ho zá­zna­mu z úko­nu pro­bá­cie, som na­do­bu­dol do­jem, že za­vá­dza­ný in­šti­tút úrad­né­ho zá­zna­mu má ná­le­ži­tos­ti zá­pis­ni­ce, len sa na­zý­va úrad­ným zá­zna­mom, pri­čom nie je vy­lú­če­né, aby ta­ký­to úrad­ný zá­znam bol pod­pí­sa­ný oso­ba­mi, kto­ré sa na úko­ne osob­ne zú­čas­tni­li, keď­že pod­ľa § 58a ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku sú ná­le­ži­tos­ti úrad­né­ho zá­zna­mu vy­me­no­va­né iba prík­lad­mo (o úko­noch pro­bá­cie sa spí­še úrad­ný zá­znam, kto­rý ob­sa­hu­je naj­mä …).

Schvá­le­né zne­nie § 58a ods. 2, ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je ná­le­ži­tos­ti zá­ve­reč­nej sprá­vy o vý­sled­ku me­diá­cie. K tom­to zne­niu z poh­ľa­du vý­ko­nu me­diá­cie ne­mož­no mať pri­po­mien­ky. Pri vy­ko­ná­va­ní me­diá­cie (na úče­ly zmie­ru ale­bo pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia) bu­dú sta­no­vis­ká jej účas­tní­kov (ob­vi­ne­ný a poš­ko­de­ný) na­ďa­lej za­zna­me­ná­va­né for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku a nás­led­ne bu­de z me­diá­cie pre pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní a pre sud­cu po po­da­ní ob­ža­lo­by vy­ho­to­vo­va­ná zá­ve­reč­ná sprá­va o jej vý­sled­ku. Je mi zná­me, že zá­ve­reč­ná sprá­va o vý­sled­ku me­diá­cie sa vy­ho­to­vu­je aj v sú­čas­nos­ti, len do­po­siaľ ne­bo­li zá­ko­nom sta­no­ve­né jej ná­le­ži­tos­ti.

Schvá­le­né zne­nie § 58a Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­je vy­ho­to­vo­va­nie úrad­ných zá­zna­mov len z úko­nov pro­bá­cie, te­da sa nev­zťa­hu­je na za­zna­me­ná­va­nie úko­nov z me­diá­cie. Pre­to bu­de v me­diá­cii aj na­ďa­lej mož­né za­zna­me­ná­vať sta­no­vis­ká účas­tní­kov for­mou zá­pis­ni­ce pod­ľa § 58 Tres­tné­ho po­riad­ku a nás­led­ne ich su­ma­ri­zo­vať v zá­ve­reč­nej sprá­ve o vý­sled­ku me­diá­cie pod­ľa pri­ja­tej úp­ra­vy § 58a Tres­tné­ho po­riad­ku.

Autor
Mgr., Martin Vozár

Trestnoprávny formalizmus náš každodenný no. 9

Kto vlas­tne v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­ná­va sub­sum­ciu skut­ku?

V pred­pos­led­nom člán­ku sé­rie tý­ka­jú­cej sa mož­nos­tí ze­fek­tív­ne­nia tres­tné­ho ko­na­nia v rám­ci sú­čas­nej le­gis­la­tí­vy sa autor zdr­ží v ob­las­ti tres­tnop­ráv­nych pod­ne­tov a nad­via­že na pre­doš­lé člán­ky(1). Ob­sa­hom pred­kla­da­né­ho prís­pev­ku je za­mys­le­nie sa nad ob­sa­hom tres­tných ozná­me­ní po­dá­va­ných ozna­mo­va­teľ­mi a tiež k pred­me­tu ich po­sú­de­nia zo stra­ny OČTK.

Pod­net k pred­met­né­mu člán­ku po­chá­dza z čo­raz čas­tej­šej praxe, keď ozna­mo­va­teľ v tres­tnom pod­ne­te ok­rem skut­ku resp. sku­toč­nos­tí, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ním po­da­né ozná­me­nie, uvá­dza aj vlas­tnú ana­lý­zu skut­ku a pred­kla­dá ju ako skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu s nu­me­ric­kým ozna­če­ním resp. náz­vom tres­tné­ho či­nu, kto­ré je čas­to vzhľa­dom k po­pí­sa­né­mu skut­ku „na mí­le ďa­le­ko“. Nás­led­ne sa už ako sťa­žo­va­teľ do­má­ha nes­práv­nos­ti pos­tu­pu OČTK, ak tí­to roz­ho­du­jú o skut­ku a nie o ozna­mo­va­te­ľo­vej práv­nej kva­li­fi­ká­cií.

Skús­me te­da prí­pad: „dňa XX.XX.XXXX som sa doz­ve­del že XY je ko­na­te­ľom spo­loč­nos­ti Z, ja mám s XY v ob­las­ti ob­chod­né­ho sty­ku veľ­mi zlé skú­se­nos­ti. Sám mi sľú­bil, že dos­ta­nem zá­kaz­ku na vý­stav­bu do­mu v F, ja som sa na tú­to zá­kaz­ku prip­ra­vo­val, od­vo­lá­val som aj iné zá­kaz­ky, kto­ré by som bol inak pri­jal a nes­kôr mi XY ani ne­za­vo­lal, zá­kaz­ku som ani ne­dos­tal a ja som do­šiel k uj­me, kto­rú vy­čís­lu­jem na A19A. Mys­lím si že rov­na­ko ako mňa pod­vie­dol aj iných ob­chod­ných par­tne­rov. Moh­lo by sa te­da jed­nať o pod­vod pod­ľa § 221, o krá­dež pod­ľa § 212, o spre­ne­ve­ru pod­ľa § 213 ale­bo aj iný trest­ný čin ako neop­ráv­ne­né obo­ha­te­nie pod­ľa § 226, pod­vod­ný úpa­dok pod­ľa § 227, po­ru­šo­va­nie zá­ka­zu kon­ku­ren­cie pod­ľa § 244, za­vi­ne­ný úpa­dok pod­ľa § 228, neop­ráv­ne­né pod­ni­ka­nie pod­ľa § 251, ma­ni­pu­lá­cia s tr­hom pod­ľa § 265a,(2) pre­to žia­dam aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní riad­ne, ná­le­ži­te a zá­kon­ne pre­ve­ri­li všet­ky sku­toč­nos­ti, kto­ré uvá­dzam.“

V sú­čas­nos­ti čo­raz vy­ža­do­va­nej­ší št­ýl vy­ba­vo­va­nia ob­dob­ných pod­ne­tov tkvie v sna­he, aby sa OČTK vždy po­kú­sil vtes­nať sku­tok pod ozna­mo­va­te­ľom uvá­dza­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu a to aj keď to jed­no­du­cho z lo­gic­kých dô­vo­dov nej­de. Nás­led­ne sa sťa­žo­va­te­lia do­má­ha­jú, že OČTK ne­dos­ta­toč­ne ap­li­ku­jú us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 TP a sub­sum­ciu reali­zo­va­li len „na oko“, bez jej re­le­van­tné­ho preu­ká­za­nia a zdô­vod­ne­nia. Zá­sad­ná lo­gi­ka uve­de­né­ho prís­tu­pu sa opie­ra o po­vin­nosť (či skôr sa­mop­res­ved­če­nie zá­stan­cov) OČTKpre­ve­ro­vať pod­ne­ty v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom ob­sa­hom toh­to pre­ve­ro­va­nia je sa­mot­ný pod­net ako ta­ký, te­da vo svo­jej ce­los­ti a te­da aj so zá­ver­mi ozna­mo­va­te­ľa. Zá­stan­co­via uve­de­né­ho nás­to­je­nia sú tiež pres­ved­če­ní, že ak ozna­mo­va­teľ uve­die nu­me­ric­ké ozna­če­nie ale­bo ná­zov tres­tné­ho či­nu, za­vä­zu­jú tak OČTK az­da až k zá­kon­nej po­vin­nos­ti, po­su­dzo­vať pred­kla­da­né sku­toč­nos­ti z poh­ľa­du dek­la­ro­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. V prí­pa­de, ak by sa OČTK za­me­ral len na sku­tok sa­mot­ný, a do­vo­lí si vy­ko­nať vlas­tnú sub­sum­ciu skut­ku, bol by z poh­ľa­du zá­stan­cov toh­to prís­tu­pu, ta­ký­to pos­tup OČTK ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko ob­čan má ús­tav­né prá­vo aby sa o je­ho pod­ne­te roz­hod­lo ako o cel­ku a aby ho pre­jed­nal prís­luš­ný or­gán a riad­ne sa ním za­po­die­val v in­ten­ciách § 2 ods. 10 Tres­tné­ho po­riad­ku tj. zá­sa­dy ex of­fo, resp. ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu. Uve­de­ný prís­tup má údaj­ne zá­ro­veň zvy­šo­vať kva­li­tu a rých­losť tres­tné­ho ko­na­nia, na­koľ­ko ozna­mo­va­teľ (čas­tok­rát za­stú­pe­ný práv­nym zá­stup­com) má prá­vo „správ­ne nas­me­ro­vať“ OČTK na „pod­stat­né okol­nos­ti, kto­ré preu­ka­zu­jú pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti“.To, že uve­de­né ar­gu­men­ty „sem-tam)“ dob­re zne­jú je jed­na vec;v nas­le­du­jú­cich riad­koch sa autor po­kú­si o spo­chyb­ne­nie uve­de­né­ho prís­tu­pu pri­čom či­ta­te­ľo­vi pred­lo­ží vlas­tné sta­no­vis­ko k da­né­mu prob­lé­mu.

Tres­tnop­ráv­ne pod­ne­ty mož­no po­va­žo­vať za sku­pi­nu ozná­me­ní špe­ci­fic­ké­mu štát­ne­mu or­gá­nu, kto­ré­mu zá­kon ur­čil kom­pe­ten­ciu na pre­ve­ro­va­nie ob­sa­hu tých­to pod­ne­tov z hľa­dis­ka ur­či­té­ho práv­ne­ho od­vet­via. Otáz­ka však znie: aký­mi in­for­má­cia­mi je, v na­šom prí­pa­de OČTK pri po­su­dzo­va­ní pod­ne­tu po­doz­re­nia z tres­tné­ho či­nu via­za­ný? Ak by sme súh­la­si­li s tvr­de­ním, že OČTK je za­via­za­né všet­ký­mi in­for­má­cia­mi vy­plý­va­jú­ci­mi z tres­tnop­ráv­ne­ho pod­ne­tu, moh­li by sme súh­la­siť s té­zou, že ak ozna­mo­va­teľ proti­práv­ne­ho ko­na­nia uve­die ur­či­tý sku­tok, kto­rý nás­led­ne po­me­nu­je nu­me­ric­kým ozna­če­ním tres­tné­ho či­nu ale­bo je­ho náz­vu za­via­že OČTK po­vin­nos­ťou o tom­to roz­hod­núť. Veľ­ké množ­stvo ad­vo­ká­tov by s uve­de­ným tvr­de­ním sa­moz­rej­me súh­la­si­lo, potvr­dzo­va­lo by dek­la­ro­va­nú po­vin­nosť OČTK riad­ne sa za­obe­rať ob­sa­hom tres­tnop­ráv­ne­ho pod­ne­tu a vy­spo­ria­da­nia sa aj s ar­gu­men­tom práv­nej kva­li­fi­ká­cie zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa.

Skús­me sa však za­my­slieť, kam by nás ak­cep­tá­cia uve­de­né­ho prís­tu­pu vied­la? Pred­stav­me si prí­pad, keď ozna­mo­va­teľ jed­noz­nač­ne po­pí­še sku­tok, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním. Omy­lom však v tres­tnom ozná­me­ní uvie­dol na­mies­to us­ta­no­ve­nie § 212 (krá­dež), us­ta­no­ve­nie § 221(pod­vod). Bo­lo by správ­ne po­ža­do­vať aby OČTK po­su­dzo­val prí­pad vy­ka­zu­jú­ci zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­dež z poh­ľa­du skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod? A ak nie, tak z aké­ho dô­vo­du, ak sme ochot­ní ak­cep­to­vať je­di­ne prís­tup, že OČTK sú po­vin­né sa za­obe­rať ce­lým ob­sa­hom pod­ne­tu a vy­spo­ria­dať sa aj s „návr­hmi“ ozna­mo­va­te­ľa?

Ako reak­cia na uve­de­ný prob­lém by nám moh­lo na­pad­núť nie­čo v po­do­be folklór­ne­ho: „veď keď sa ob­čan po­mý­li, nič hroz­né sa nes­ta­lo, ob­čan nie je práv­nik a aj ke­by, aj tí sa čas­to mý­lia. Na to je pred­sa po­lí­cia aby vy­šet­ro­va­la a po­ve­da­la aký je to trest­ný čin.“ Uve­de­ný prís­tup by nám te­da im­pli­ko­val­ko­rek­ciu pre­doš­lé­ho prís­tu­pu v po­do­be: OČTK je po­vin­ný sa vy­spo­ria­dať so všet­ký­mi „navr­ho­va­ný­mi“ tres­tný­mi čin­mi + je­ho vlas­tná práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku(3).

Aj s uve­de­ným zá­ve­rom sa nám však op­la­tí ísť o krok ďa­lej. Iný ob­čan v inej tres­tnej ve­ci uve­die ob­dob­ný sku­tok, kto­rý mož­no pred­bež­ne kva­li­fi­ko­vať ako po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním. Ozna­mo­va­teľ však v du­chu „čím viac tým lep­šie“ resp. „aj mo­ty­ka vy­stre­lí“ uve­die vo svo­jom tres­tnom ozná­me­ní, že má po­doz­re­nie, že ním ozna­mo­va­ným skut­kom moh­lo dôjsť ku: a vy­me­nu­je všet­ky náz­vy tres­tných či­nov + všet­ky nu­me­ric­ké ozna­če­nia pa­rag­ra­fov jed­not­li­vých tres­tných či­nov. Skús­me si uká­zať, kam by nás tá­to sple­ti­tá ces­ta moh­la do­viesť. OČTK by ale v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia zis­til, že sku­tok pre ur­či­tú pod­stat­nú okol­nosť ne­mož­no kva­li­fi­ko­vať ako po­doz­re­nie z tres­tné­ho či­nu krá­de­že vlá­ma­ním a ani iné­ho, ku skut­ku naj­prav­de­po­dob­nej­šie­ho tres­tné­ho či­nu. Vy­dal by uz­ne­se­nie o od­miet­nu­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. Vo svo­jom roz­hod­nu­tí by však v od­ôvod­ne­ní od­miet­nu­tia tres­tné­ho stí­ha­nia uvie­dol len okol­nos­ti, kto­ré sú roz­hod­né pre po­sú­de­nie naj­prav­de­po­dob­nej­ších tres­tných či­nov. Ozna­mo­va­teľ, te­raz však už sťa­žo­va­teľ by sa nás­led­ne do­má­hal nes­práv­ne­ho pro­ces­né­ho pos­tu­pu, na­koľ­ko sa OČTK ako prís­luš­ný or­gán ne­dos­ta­toč­ne za­obe­ral ni­mi navr­ho­va­ný­mi tres­tný­mi čin­mi a to s kaž­dým zvlášť. Z poh­ľa­du zá­stan­cov toh­to prís­tu­pu by sa jed­na­lo o roz­hod­nu­tie v roz­po­re so zá­ko­nom (!?).

Čo nám však ho­vo­rí na­ša ces­ta s ar­gu­men­tom ad ab­sur­dum[4]a aké zá­ve­ry z nej mož­no vy­vo­diť? Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra by sme moh­li jed­noz­nač­ne uviesť, že ob­dob­ná ar­gu­men­tá­cia ve­die je­di­ne k nez­my­sel­né­mu vý­kla­du prá­va. Tak­tiež mož­no uviesť, že ho­ci by bol ozna­mo­va­teľ, za­stú­pe­ný aj tým naj­lep­ším práv­nym zá­stup­com, či bol by ním sám, v zá­sa­de ne­má prá­vo­moc na ur­čo­va­nie práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku. Tú­to prá­vo­moc a po­vin­nosť ma­jú je­di­ne OČTK resp. sú­dy, kto­ré sú sku­tok po­vin­né sub­su­mo­vať pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu a to na zá­kla­de zá­ko­na. Tres­tnop­ráv­ne pod­ne­ty ne­mož­no chá­pať ako prí­ka­zy pre OČTK resp. sú­dy, ak im tie­to nás­led­ky nep­ri­ra­dí zá­kon, nap­rík­lad v prí­pa­doch súh­la­su s tres­tným stí­ha­ním, návr­hu poš­ko­de­né­ho na náh­ra­du ško­dy a pod. Mi­mo tých­to, zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných ob­las­tí, sú tres­tné pod­ne­ty „len“ zdro­jom in­for­má­cií pre OČTK a sú­dy, kto­ré sú ich po­vin­né hod­no­tiť z ich kom­pe­ten­čné­ho hľa­dis­ka a to z poh­ľa­du tres­tné­ho prá­va, bez oh­ľa­du na for­mu ich ob­sa­hu, štruk­tú­ru či po­do­bu (sa­moz­rej­me za pred­pok­la­du re­le­van­cie tých­to in­for­má­cií). Sku­tok ale­bo ur­či­té okol­nos­ti sa nes­tá­va­jú tres­tným či­nom na zá­kla­de ozna­če­nia ozna­mo­va­te­ľa a ani OČTK ne­mô­žu for­mu­lo­vať sku­tok či viesť do­ka­zo­va­nie aby vy­ho­ve­li po­žia­dav­kám ozna­mo­va­te­ľa. Autor má za to, že kým zá­ko­no­dar­ca nes­ta­no­ví, napr.: „ozna­mo­va­teľ ma naj­nes­kôr na za­čiat­ku pr­vé­ho vý­slu­chu uviesť zá­kon­né po­me­no­va­nie tres­tné­ho či­nu, o kto­rý v to­to skut­ku ide a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na“; ma­jú všet­ky sna­hy ozna­mo­va­te­ľov resp. ich práv­nych zá­stup­cov maximál­ne od­po­rú­ča­cí cha­rak­ter! Bo­lo by to­tiž vô­bec zvláš­tne, aby OČTK ne­bo­li schop­né vy­ko­nať sub­sum­ciu skut­ku pod (naj­prav­de­po­dob­nej­šiu) skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. OČTK to­tiž roz­ho­du­je o po­doz­re­ní zo spá­chania tres­tné­ho či­nu(!)(5)a nep­red­sta­vu­je kon­tról­ny or­gán, kto­rý je po­vin­ný po­su­dzo­vať správ­nosť sub­sum­cie skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa. Mož­no eš­te zvláš­tnej­ší by bol prís­tup, keď by sa OČTK nek­ri­tic­kým pre­be­ra­ním ob­dob­ných téz pre­hup­li do po­lo­hy pa­sív­ne­ho chro­bá­ka a sa­mi by za­ča­li vy­ža­do­vať od ozna­mo­va­te­ľov uvá­dzanie skut­ko­vých pod­stát s od­ôvod­ne­ním, že do­ka­zo­va­nie (roz­sah, mie­ra, štruk­tú­ra atď.) sa od­ví­ja prá­ve od práv­nej kva­li­fi­ká­cie skut­ku a tá­to je pre to ne­vyh­nut­ná k roz­hod­nu­tiu o tres­tnom pod­ne­te. Uvá­dzanie skut­ko­vých pod­stát v tres­tných pod­ne­toch by sa tak sta­lo akou­si li­cen­ciou, na kto­rú by ma­li OČTK vy­čká­vať či kto­rú by si ma­li vy­ža­do­vať v tres­tom ko­na­ní pre reali­zá­ciu svo­jich prá­vo­mo­cí.

Naš­ťas­tie zá­ko­no­dar­ca a) po­mer­ne zro­zu­mi­teľ­ne (nie však asi pre všet­kých) sta­no­vil, kto je op­ráv­ne­ný vy­ko­ná­vať sub­sum­ciu skut­ku b) za­vie­dol me­chan­izmus od­ha­ľo­va­nia vád v práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku a tak­tiež c) za­vie­dol me­cha­niz­my na od­stra­ňo­va­nie vád v práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku. Pre­to nep­rek­va­pí, keď z nas­le­dov­ných dô­vo­dov zá­ko­no­dar­ca upus­til od po­vin­nos­ti OČTK byť via­za­ný práv­nym ná­zo­rom ozna­mo­va­te­ľov.

Len v príp­rav­nom ko­na­ní mož­no uviesť as­poň niek­to­ré z nich:

Pod­ľa § 62 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku „…vy­po­čuť o okol­nos­tiach, za kto­rých bol čin spá­cha­ný, o osob­ných o po­me­roch to­ho, na ko­ho sa ozná­me­nie po­dá­va, o dô­ka­zoch, vý­ške ško­dy a iných nás­led­kov, kto­ré bo­li spô­so­be­né tres­tným či­nom…Vý­sluch oso­by, kto­rá po­dá­va ozná­me­nie, sa má vy­ko­nať tak, aby sa zís­ka­li pod­kla­dy pre ďal­šie ko­na­nie….“ – všim­ni­te si, že us­ta­no­ve­nie o pod­ne­toch nik­de neuk­la­dá po­vin­nosť vy­po­čú­vať ozna­mo­va­te­ľa k práv­nej kva­li­fi­ká­cií skut­ku.

Pod­ľa § 119 ods. 1 TP „V tres­tnom ko­na­ní tre­ba do­ka­zo­vať naj­mä (písm. a) či sa stal sku­tok a či má zna­ky tres­tné­ho či­nu“

Pod­ľa § 176 ods. 1 písm. c) TP Uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať „vý­rok uz­ne­se­nia s uve­de­ním zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, kto­ré bo­li pou­ži­té a ak ide o roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej, aj sku­tok a je­ho práv­na kva­li­fi­ká­cia“

Pod­ľa § 176 ods. 1 písm. d) TP Uz­ne­se­nie mu­sí ob­sa­ho­vať „od­ôvod­ne­nie, ak zá­kon neus­ta­no­vu­je nie­čo iné.“

Pod­ľa § 185 ods. 1 TP „Op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti uz­ne­se­niu je sťaž­nosť.“

Pod­ľa § 189 ods. 1 písm. a) TP Uz­ne­se­nie mož­no na­pad­núť pre „nes­práv­nosť niek­to­ré­ho je­ho vý­ro­ku“

Pod­ľa § 198 ods. 2 TP „Pro­ku­rá­tor pres­kú­ma pos­tup po­li­caj­ta pod­ľa § 197, ak ho o to po­žia­da ozna­mo­va­teľ ale­bo poš­ko­de­ný naj­nes­kôr do 30 dní a vý­sle­dok pres­kú­ma­nia im ozná­mi bez meš­ka­nia.“

Pod­ľa § 199 ods. 1 TP „…Po­li­cajt do­ru­čí ta­ké uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ro­vi naj­nes­kôr do 48 ho­dín“-za­ča­tie TS

Pod­ľa § 199 ods. 3 TP „Uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho ozná­me­nia mu­sí ob­sa­ho­vať opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí, za akých k ne­mu doš­lo, o aký trest­ný čin v tom­to skut­ku ide, a to je­ho zá­kon­ným po­me­no­va­ním a uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na…“

Pod­ľa § 197 ods. 3 TP „…Po­li­cajt do­ru­čí ta­ké uz­ne­se­nie pro­ku­rá­to­ro­vi naj­nes­kôr do 48 ho­dín“-od­ov­zda­nie, od­lo­že­nie, od­miet­nu­tie TS

Pod­ľa § 206 ods. 2 TP „…O za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia a vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mož­no roz­hod­núť jed­ným uz­ne­se­ním kto­ré po­li­cajt ozná­mi bez meš­ka­nia ob­vi­ne­né­mu a do­ru­čí ho naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi…“ – za­ča­tie TS a vzne­se­nie ob­vi­ne­nia

Pod­ľa § 206 ods. 3 TP „…Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia mu­sí ob­sa­ho­vať….opis skut­ku s uve­de­ním mies­ta, ča­su, prí­pad­ne iných okol­nos­tí , za kto­rých k ne­mu doš­lo, tak aby sku­tok ne­mo­hol byť za­me­ne­ný s iným skut­kom, zá­kon­né­ho po­me­no­va­nia tres­tné­ho či­nu o kto­rý v to­to skut­ku ide a to aj s uve­de­ním prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na a sku­toč­nos­tí kto­ré od­ôvod­ňu­jú vzne­se­nia ob­vi­ne­nia.“

Pod­ľa § 228 ods. 1 TP„…Uz­ne­se­nie po­li­caj­ta sa do­ru­ču­je naj­nes­kôr do 48 ho­dín pro­ku­rá­to­ro­vi.“- pre­ru­še­nie TS

Pod­ľa § 220 ods. 1 TP „Do­zor nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia a v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va pro­ku­rá­to­ra.“

Pod­ľa § 220 ods. 1 písm. e) Pro­ku­rá­tor je op­ráv­ne­ný „zru­šiť ne­zá­kon­né ale­bo neo­pod­stat­ne­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta, kto­ré mô­že nah­ra­diť vlas­tným roz­hod­nu­tím….“



Z de­fi­lé práv­nych no­riem je zjav­né, že sú to prá­ve OČTK, kto­ré vy­ko­ná­va­jú sub­sum­ciu skut­ku. Kon­tro­la tej­to správ­nos­ti je v príp­rav­nom ko­na­ní naj­me­nej dvoj­ko­lo­vá. Pr­vá sa tý­ka sa­mot­né­ho roz­hod­nu­tia – uz­ne­se­nia, kto­ré po­li­cajt v zná­mej le­ho­te, do 48 ho­dín, do­ru­ču­je do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý má prá­vo roz­hod­núť o zru­še­ní ne­zá­kon­né­ho ale­bo neo­pod­stat­ne­né­ho roz­hod­nu­tia a to aj v bo­de práv­nej sub­sum­cie skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu. Dru­hé ko­lo sa tý­ka prí­pad­nej sťaž­nos­ti, kde sa sťa­žo­va­teľ mô­že do­vo­lá­vať na nes­práv­nu sub­sum­ciu zo stra­ny po­li­caj­ta, kto­ré mô­že viesť buď k auto­re­me­dú­re, op­ra­ve ale­bo k zru­še­niu toh­to roz­hod­nu­tia zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra. Tre­tie ko­lo sa mô­že tý­ka žia­dos­ti ozna­mo­va­te­ľa/poš­ko­de­né­ho o pre­ve­re­nie pos­tu­pu po­li­caj­ta. Autor pre­to ne­vi­dí dô­vod na to, aby bo­lo vý­kla­dom nut­né do­chá­dzať k „po­vin­nos­ti“ roz­hod­núť o práv­nej kva­li­fi­ká­cií ozna­mo­va­te­ľa, ako zá­kon­nej ná­le­ži­tos­ti prís­luš­né­ho uz­ne­se­nia či ne­bo­daj dô­vo­du na zru­še­nia ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia. Autor má za to, že uve­de­ný prís­tup by sme­ro­val k ďal­šej po­lož­ke pre­pä­té­ho for­ma­liz­mu v tres­tnop­ráv­nej praxi a to zvlášť, keď ta­ký­to pos­tup nep­red­sta­vu­je žiad­nu bez­pros­tred­nú a ani dom­ne­lú uj­mu pre ozna­mo­va­te­ľa resp. zní­že­nie kva­li­ty sa­mot­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia. Uve­de­né pla­tí o to viac, ak si uve­do­mí­me, že práv­na kva­li­fi­ká­cia nie je ne­men­ná ve­li­či­na v tres­tnom ko­na­ní.Aký vý­znam by ma­lo od­ôvod­ňo­va­nie roz­hod­nu­tia napr. o od­miet­nu­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, ak by sme sku­tok krá­de­že vlá­ma­ním ma­li po­su­dzo­vať aj z poh­ľa­du tres­tné­ho či­nu vraž­dy či zná­sil­ne­nia len pre to, že to vo svo­jom ozná­me­ní uvie­dol ozna­mo­va­teľ?

OČTK resp. po­li­cajt je zo zá­ko­na po­vin­ný vy­ko­ná­vať sub­sum­ciu skut­ku sám, ne­zá­vis­le, nes­tran­ne to na zá­kla­de po­sú­de­nia v ča­se re­le­van­tných sku­toč­nos­tí(viď roz­diel me­dzi zis­te­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi a ozná­me­ním), kto­ré po práv­nej úva­he, kto­rá je od­ôvod­ni­teľ­ná, mož­no pri­ra­diť pod ur­či­tú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu.Ak by sme pris­tú­pi­li k expre­sív­nej­šie­mu zhod­no­te­niu, pri sub­sum­pcii skut­ku sa OČTK ne­mô­žu a ani nes­mú opie­rať o vô­ľu, sna­hu či ná­zor ozna­mo­va­te­ľa. Nao­pak mož­no uviesť, že ozna­mo­va­teľ má prá­vo, aby o je­ho pod­ne­te roz­ho­dol prís­luš­ný OČTK na zá­kla­de je­ho od­bor­nej a práv­nej úva­hy, kto­rú mož­no chá­pať ako po­sú­de­nie zá­kon­ne zís­ka­ných dô­kaz­ných pros­tried­koch na zá­kla­de vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo i v ich súhr­ne.Autor má ďa­lej za to, že OČTK resp. sú­dy ma­jú zá­kon­nú po­vin­nosť vy­ko­nať sub­sum­ciu skut­ku pod skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu; z tej­to po­vin­nos­ti však ne­mož­no ni­ja­kým spô­so­bom vy­tvá­rať no­vý vzťah, v kto­rom má ozna­mo­va­teľ prá­vo na po­su­dzo­va­nie skut­ko­vých okol­nos­tí z ním po­ža­do­va­né­ho uh­lu a zá­ro­veň, že OČTK a sú­dy ma­jú na zá­kla­de toh­to ozna­mo­va­te­ľov­ho „prá­va“ zá­ro­veň po­vin­nosť, vy­ko­ná­vať po­sú­de­nie skut­ku z ním po­ža­do­va­né­ho uh­lu. OČTK resp. súd nie je bez­peč­nos­tná a ani de­tek­tív­na služ­ba, kto­rá pri sub­sum­cií skut­ku pos­tu­pu­je pod­ľa pria­ní, do­ha­dov, fa­bu­lá­cií či ob­jed­ná­vok ozna­mo­va­te­ľa (ob­dob­ne aj do­ka­zo­va­nie). Nao­pak, OČTK a sú­dy sú štát­ne or­gá­ny, kto­ré pos­tu­pu­jú a svo­ju čin­nosť od­ví­ja­jú zo zá­ko­na (resp. čl. 2 ods. 2 Ústa­vy). Autor má za to, že ten­to roz­diel v po­ní­ma­ní je zá­sad­ný a roz­ho­du­jú­ci pre správ­ne po­cho­pe­nie prob­le­ma­ti­ky.

Poznámky

  • 1) http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a688-tres­tnop­rav­ny-for­mal­izmus-nas-kaz­do­den­ny-no-8 resp. http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a697-par-poz­na­mok-k-bian­co-staz­nos­tiam-v-tres­tnom-ko­na­ni
  • 2) Nech po­sú­di či­ta­teľ ap­li­ká­ciu tres­tné­ho či­nu Ma­ni­pu­lá­cia s tr­hom, na da­ný prí­pad; pod­ľa § 265a TZ: „Kto neop­ráv­ne­ne a)uve­die nep­rav­di­vé ale­bo hru­bo skres­ľu­jú­ce úda­je o po­nu­ke, do­py­te ale­bo o ce­ne fi­nan­čné­ho nás­tro­ja ale­bo sú­vi­sia­cej spo­to­vej zmlu­vy tý­ka­jú­cej sa ko­mo­dít b) spô­so­bí do­siah­nu­tie ale­bo udr­ža­nie ce­ny fi­nan­čné­ho nás­tro­ja ale­bo sú­vi­sia­cej spo­to­vej zmlu­vy tý­ka­jú­cej sa ko­mo­dít na nep­ri­ro­dze­nej ale­bo ume­lej úrov­ni c) ma­ni­pu­lu­je s vý­poč­tom re­fe­ren­čnej hod­no­ty na tr­hu, pot­res­tá sa….“ – v uve­de­nom prí­pa­de by sa ozna­mo­va­te­ľo­vi pá­čil ná­zov tres­tné­ho či­nu vzhľa­dom k svoj­mu prob­lé­mu, av­šak ne­do­šiel by k je­ho ob­sa­ho­vé­mu vy­jad­re­niu.
  • 3) Ďal­šie kom­pli­ká­cie uve­do­me­né­ho prís­tu­pu by vznik­li v prí­pa­doch: Čo ak ozna­mo­va­teľ neu­ve­die práv­nu kva­li­fi­ká­ciu ozna­mo­va­né­ho skut­ku? Čo ak ozna­mo­va­teľ uve­die sku­toč­nos­ti a ich dom­ne­lú kva­li­fi­ká­ciu, av­šak za­bez­pe­če­ný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi sa za­sad­ne zme­ní vý­znam tých­to sku­toč­nos­tí, kto­ré po­ve­dú aj k pot­re­be zme­ny práv­ne kva­li­fi­ká­cie a ďal­šie.
  • 4) Ap­li­ká­cia uve­de­nej ar­gu­men­tá­cie či skôr práv­nej to­pi­ky je vždy veľ­mi ris­kan­tná a ne­istá. Autor sa k nej od­vá­žil len z dô­vo­du, že ňou rea­gu­je na ur­či­té ar­gu­men­ty sku­pi­ny ozna­mo­va­te­ľov a ne­via­že sa na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie zá­ko­na, ku kto­ré­mu je nut­né pre­fe­ro­vať iné vý­kla­do­vé prís­tu­py. Ďal­ším dô­vo­dom je prib­lí­že­nie prob­le­ma­ti­ky z poh­ľa­du auto­ra.
  • 5) Tre­ba to mať stá­le na pa­mä­ti.

Autor
npor. JUDr., Miroslav Srholec

Príkaz sudcu podľa § 116 Tr. por. – problémy aplikačnej praxe v súvislosti so zavedením smernice GDPR

Člá­nok vzni­kol v nad­väz­nos­ti na člá­nok, zve­rej­ne­ný dňa 19.12.2018 Pet­rom Šam­kom – „Súd­ny dvor Európ­skej únie a od­cu­dzenie mo­bil­né­ho te­le­fó­nu“, kto­rý ako bo­lo je­ho auto­rom uve­de­né, mô­že mať vplyv na § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ten­to člá­nok má ten­den­ciu pou­ká­zať na ak­tuál­ne vznik­nu­tý prob­lém, pri vy­šet­ro­va­ní niek­to­rých tres­tných či­nov spá­cha­ných pros­tred­níc­tvom inter­ne­to­vých slu­žieb, kto­ré do ur­či­tej mie­ry skom­pli­ko­va­lo pri­ja­tie všeo­bec­né­ho na­ria­de­nia o ochra­ne úda­jov, te­da smer­ni­ce GDPR (Ge­ne­ral Da­taP­ro­tec­tio­nRe­gu­la­tion, ďa­lej len „GDPR“) a to naj­mä čo sa tý­ka pou­ži­tia § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku a práv­ny ná­zor auto­ra na je­ho sú­čas­nú ap­li­ká­ciu.

Roz­vo­jom inter­ne­tu a webo­vých slu­žieb, kto­ré sú ak­tuál­ne prís­tup­né pre ši­ro­kú ve­rej­nosť, sa roz­ší­ri­lo aj ich zneu­ží­va­nie. Niek­to­ré for­my zneu­ží­va­nia, však pre­sa­hu­jú tres­tnop­ráv­ny rá­mec, ke­dy sú inter­ne­to­vé služ­by vy­uží­va­né na rôz­ne for­my pod­vo­dov. V sú­čas­nos­ti je po­mer­ne roz­ší­re­ná for­ma spá­chania tres­tných či­nov pros­tred­níc­tvom inter­ne­to­vých slu­žieb, kde „mo­dus ope­ran­di“ pá­cha­te­ľa spo­čí­va v tom, že rea­gu­je na in­ze­rát zve­rej­ne­ný na niek­to­rom z in­zer­tných inter­ne­to­vých por­tá­lov (napr. ba­zos.sk, ba­zar.sk), v kto­rom poš­ko­de­ný do­py­tu­je ne­ja­ký pro­dukt ale­bo to­var (náh­rad­né sú­čias­tky, elek­tro­ni­ka, atď.), pri­čom pá­cha­teľ sa vy­dá­va za pre­dá­va­jú­ce­ho a po do­ho­de s ku­pu­jú­cim, sa sna­ží vy­lá­kať ur­či­tú zá­lo­hu za to­var, pri­čom to­var ale­bo pro­dukt vô­bec ne­má k dis­po­zí­cii a ani ho ne­má v úmys­le poš­ko­de­né­mu do­dať. Vy­uží­va pri­tom vy­mys­le­nú iden­ti­tu a skrý­va sa za ur­či­tou ano­ny­mi­tou inter­ne­tu. Čas­to pou­ží­va te­le­fón­ne čís­lo, kto­ré je re­gis­tro­va­né na inú oso­bu, ba do­kon­ca niek­to­rí pou­ží­va­jú aj úč­ty za­lo­že­né v ban­ko­vých in­šti­tú­ciach na tzv. „bie­le ko­ne“. To všet­ko sťa­žu­je úlo­hu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, do­pát­rať sa k pá­cha­te­ľo­vi. Pri tom­to je pot­reb­né spo­me­núť, že tá­to for­ma pod­vo­du, by ne­bo­la tak roz­ší­re­ná, ak by poš­ko­de­ní dodr­ža­li as­poň mi­ni­mál­nu mie­ru opatr­nos­ti a pre­dá­va­jú­ce­ho, by si ne­ja­kým spô­so­bom ove­ri­li a ne­za­sie­la­li fi­nan­čné pros­tried­ky vop­red.

Autor sa za­obe­rá prí­pa­dom, ke­dy pá­cha­teľ rea­gu­je na in­ze­rát pros­tred­níc­tvom e-mai­lo­vej sprá­vy, pros­tred­níc­tvom kto­rej pre­bie­ha ko­mu­ni­ká­cia me­dzi pá­cha­te­ľom a poš­ko­de­ným. E-mai­lo­vá ad­re­sa pá­cha­te­ľa, je je­di­ným vý­cho­dis­ko­vým úda­jom pre vy­šet­ro­va­te­ľa.
V praxi sa naj­čas­tej­šie stá­va, že poš­ko­de­ný pri­chá­dza na to, že bol pod­ve­de­ný až s od­stu­pom ča­su. Nie­ke­dy sú to ho­di­ny, ale nie­ke­dy aj dni až týž­dne, ke­dy zis­tí, že ani po za­pla­te­ní zá­lo­hy, mu žiad­ny to­var ne­bu­de do­da­ný. Po­da­ním tres­tné­ho ozná­me­nia oča­ká­va od or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, že pá­cha­te­ľa od­ha­lia, us­ved­čia a vec sa dos­ta­ne až na súd, kde bu­de pá­cha­teľ spra­vod­li­vo pot­res­ta­ný.

Pos­tup pod­ľa § 3 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, nep­ri­chá­dza do úva­hy, na­koľ­ko in­for­má­cie po­ža­do­va­né od pos­ky­to­va­te­ľa e-mai­lo­vých slu­žieb, tvo­ria pred­met te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva pod­ľa § 63 ods. 1 zá­ko­na č. 351/2011 Z. z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách.
Pred pri­ja­tím smer­ni­ce GDPR, ap­li­kač­ná prax vo vy­šet­ro­va­ní fun­go­va­la tak, že po­li­cajt za­slal pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi kon­krét­nej e-mai­lo­vej služ­by žia­dosť, na us­tá­le­nie kon­co­vé­ho uží­va­te­ľa pre­ve­ro­va­nej IP ad­re­sy, kde ok­rem žia­dos­ti o ozná­me­nie úda­jov, bo­lo pot­reb­né za­bez­pe­čiť prí­kaz na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku. Po­ve­re­ný prís­luš­ník ale­bo vy­šet­ro­va­teľ,tak po­dal pod­net na prís­luš­nú pro­ku­ra­tú­ru, kde nás­led­ne pro­ku­rá­tor pod­ľa § 116 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, po­dal návrh na vy­da­nie prí­ka­zu na zis­te­nie a ozná­me­nie úda­jov o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke, kto­ré sú pred­me­tom te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva, ale­bo na kto­ré sa vzťa­hu­je ochra­na osob­ných úda­jov. Na je­ho návrh nás­led­ne, vec­ne prís­luš­ný pred­se­da se­ná­tu a pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, vy­dal ta­ký­to prí­kaz pod­ľa § 116 ods. 1, ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý bol za­sla­ný pre­vádz­ko­va­te­ľo­vi ale­bo pro­vi­de­ro­vi e-mai­lo­vých slu­žieb.

Vy­ššie uve­de­nú žia­dosť a prí­kaz, bo­lo pro­vi­de­ro­vi pot­reb­né do­ru­čiť čo naj­rý­chlej­šie, na­koľ­ko v zmys­le § 58 ods. 5 písm. a) zá­ko­na č. 351/2011 Z. z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách (plat­né­ho a účin­né­ho pred za­ve­de­ním „GDPR“, pozn. auto­ra) pro­vi­der ucho­vá­val pre­vádz­ko­vé úda­je, lo­ka­li­zač­né úda­je a úda­je ko­mu­ni­ku­jú­cich strán odo dňa us­ku­toč­ne­nia ko­mu­ni­ká­cie len po­čas 6 me­sia­cov, ak iš­lo o pri­po­je­nie k inter­ne­tu. Pre­vádz­ko­va­teľ nás­led­ne or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, ozná­mil spra­vid­la IP ad­re­su, z kto­rej bo­lo da­né e-mai­lo­vé kon­to vy­tvo­re­né, zoz­nam prih­lá­se­ní (IP ad­re­sy, dá­tu­my a ča­sy) na da­né e-mai­lo­vé kon­to, re­gis­trač­né úda­je oso­by pou­ží­va­jú­cej da­né e-mai­lo­vé kon­to, prí­pad­ne uvie­dol ďal­šie sku­toč­nos­ti, kto­ré moh­li na­po­môcť k iden­ti­fi­ká­cii oso­by pou­ží­va­jú­cej da­né e-mai­lo­vé kon­to. Tie­to úda­je bo­li nás­led­ne vy­uži­té vo vy­šet­ro­va­ní a zis­te­ní pá­cha­te­ľa pred­met­né­ho skut­ku.

Smer­ni­ca GDPR kto­rá vstú­pi­la do plat­nos­ti 25. má­ja 2018 a pla­tí v ce­lej Európ­skej únii, však pri­nies­la aj jed­nu pod­stat­nú zme­nu, kto­rá sťa­ží prá­cu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní.V sú­čas­nos­ti sa ja­ví ur­či­tá ab­sur­di­ta, ke­dy vy­ššie spo­me­nu­té úda­je, už zrej­me nie je mož­né zis­tiť spät­ne a to ani na zá­kla­de prí­ka­zu pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku.

V pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky zá­kon č. 351/2011 Z. z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, re­gu­lu­je pod­mien­ky pre­vádz­ko­va­te­ľov elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií ako ajo­chra­nu súk­ro­mia a ochra­nu spra­cú­va­nia osob­ných úda­jov v ob­las­ti elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­cií.

Pod­ľa § 55 ods. 3 cit. zá­ko­na pod­nik, kto­rý pos­ky­tu­je ve­rej­nú sieť ale­bo služ­bu, je po­vin­ný za­bez­pe­čiť tech­nic­ky a or­ga­ni­zač­ne dô­ver­nosť správ a s ni­mi spo­je­ných pre­vádz­ko­vých úda­jov, kto­ré sa pre­ná­ša­jú pros­tred­níc­tvom je­ho ve­rej­nej sie­te a ve­rej­ných slu­žieb. Za­ka­zu­je sa naj­mä nah­rá­va­nie, od­po­čú­va­nie, uk­la­da­nie správ ale­bo iné dru­hy za­chy­te­nia ale­bo sle­do­va­nia správ a s ni­mi spo­je­ných úda­jov oso­ba­mi iný­mi, ako sú uží­va­te­lia ale­bo bez súh­la­su dot­knu­tých uží­va­te­ľov, ak ten­to zá­kon neus­ta­no­vu­je inak.

Pod­ľa § 57 ods. 1 cit. zá­ko­na pre­vádz­ko­vé úda­je sú úda­je vzťa­hu­jú­ce sa na uží­va­te­ľa a na kon­krét­ny pre­nos in­for­má­cií v sie­ti a vzni­ka­jú­ce pri tom­to pre­no­se, kto­ré sa spra­cú­va­jú na úče­ly pre­no­su sprá­vy v sie­ti ale­bo na úče­ly fak­tu­rá­cie.

Pod­ľa § 57 ods. 2 cit. zá­ko­na lo­ka­li­zač­né úda­je sú úda­je spra­cú­va­né v sie­ti ale­bo pros­tred­níc­tvom služ­by, kto­ré ozna­ču­jú geog­ra­fic­kú po­lo­hu kon­co­vé­ho za­ria­de­nia uží­va­te­ľa ve­rej­nej služ­by. Pod­nik mô­že spra­cú­vať lo­ka­li­zač­né úda­je iné ako pre­vádz­ko­vé úda­je, kto­ré sa tý­ka­jú účas­tní­ka ale­bo uží­va­te­ľa ve­rej­nej sie­te ale­bo ve­rej­nej služ­by len vte­dy, ak sa ano­ny­mi­zu­jú ale­bo ak s tým účas­tník ale­bo uží­va­teľ ve­rej­nej sie­te ale­bo ve­rej­nej služ­by súh­la­sí v roz­sa­hu a tr­va­ní ne­vyh­nut­nom na pos­kyt­nu­tie služ­by s pri­da­nou hod­no­tou. Pod­nik je po­vin­ný in­for­mo­vať účas­tní­ka ale­bo uží­va­te­ľa pred zís­ka­ním ich súh­la­su o dru­hu lo­ka­li­zač­ných úda­jov iných ako pre­vádz­ko­vých úda­jov, kto­ré sa bu­dú spra­cú­vať, o úče­le a ča­se ich spra­cú­va­nia a či sa úda­je bu­dú pos­ky­to­vať tre­tej stra­ne na úče­ly pos­ky­to­va­nia služ­by s pri­da­nou hod­no­tou. Účas­tník ale­bo uží­va­teľ mô­že ke­dy­koľ­vek od­vo­lať svoj súh­las da­ný na spra­cú­va­nie ta­kých lo­ka­li­zač­ných úda­jov.

Pre­vádz­ko­vé úda­je tý­ka­jú­ce sa účas­tní­kov a uží­va­te­ľov sa nes­mú bez súh­la­su dot­knu­tej oso­by ucho­vá­vať a pod­nik je po­vin­ný ich po skon­če­ní pre­no­su sprá­vy bez­od­klad­ne zlik­vi­do­vať ale­bo ano­ny­mi­zo­vať ok­rem prí­pa­dov uve­de­ných v tom­to zá­ko­ne.
Pod­ľa § 58 ods. 5cit zá­ko­na pod­nik je na úče­ly pos­ky­to­va­nia úda­jov pod­ľa § 63 ods. 6 po­vin­ný ucho­vá­vať pre­vádz­ko­vé úda­je, lo­ka­li­zač­né úda­je a úda­je ko­mu­ni­ku­jú­cich strán, na kto­ré sa vzťa­hu­je súh­las sú­du pod­ľa § 63 ods. 7 ale­bo prí­kaz sú­du pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

Pod­ľa § 63 ods. 6 cit. zá­ko­na pod­nik je po­vin­ný pos­kyt­núť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia úda­je, kto­ré sú pred­me­tom te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva,v prí­pa­de úda­jov pot­reb­ných na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia a pát­ra­nia po hľa­da­nej oso­be ale­bo nez­ves­tnej oso­be a od­cu­dze­ných mo­to­ro­vých vo­zid­lách sa pos­tu­pu­je pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov. Pod­nik je po­vin­ný pos­kyt­núť tie­to úda­je zro­zu­mi­teľ­ným spô­so­bom v lis­tin­nej po­do­be ale­bo v elek­tro­nic­kej po­do­be v šif­ro­va­nej for­me. Tie­to úda­je sa pos­ky­tu­jú len na zá­kla­de pí­som­nej žia­dos­ti vy­ho­to­ve­nej na zá­kla­de pí­som­né­ho súh­la­su zá­kon­né­ho sud­cu. Súh­las mož­no ude­liť, len ak ne­mož­no sle­do­va­ný účel do­siah­nuť inak ale­bo ak by bo­lo je­ho do­siah­nu­tie iným spô­so­bom pod­stat­ne sťa­že­né.

V praxi to zna­me­ná, že pre pre­vádz­ko­va­te­ľa emai­lo­vej schrán­ky, je v sú­čas­nos­ti dos­tup­ný len dá­tum re­gis­trá­cie a dá­tum pos­led­né­ho prih­lá­se­nia, po­kiaľ pri re­gis­trá­cii uží­va­teľ ne­vypl­ní aj ne­po­vin­né úda­je(lo­ka­li­ta, re­gión, vek…). Od­ke­dy je v plat­nos­ti „GDPR“ ten­to pre­vádz­ko­va­teľ ne­mô­že dis­po­no­vať ani IP ad­re­sa­mi uží­va­te­ľov. Ne­mô­že tiež or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní pos­kyt­núť žiad­ne in­for­má­cie o poč­toch ale­bo dá­tu­moch jed­not­li­vých prih­lá­se­ní uží­va­te­ľa a už vô­bec nie ob­sah a zne­nie pri­ja­tých ale­bo od­os­la­ných správ, na­koľ­ko tie­to in­for­má­cie, je po­vin­ný zlik­vi­do­vať ale­bo ich ano­ny­mi­zo­vať.
Tie­to úda­je dom­nie­vam sa, je v sú­čas­nos­ti mož­né pos­kyt­núť na zá­kla­de súd­ne­ho prí­ka­zu pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku len do bu­dúc­na. V skrat­ke to zna­me­ná, že pod­nik pre­vádz­ko­vé úda­je o pou­ží­va­te­ľo­vi, „vďa­ka“ GDPR nes­mie ucho­vá­vať a je po­vin­ný ich zlik­vi­do­vať ale­bo ano­ny­mi­zo­vať,či­že ich ne­mô­že mať k dis­po­zí­cii spät­ne na vy­žia­da­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Až nás­led­ne ak je mu do­ru­če­ný prí­kaz od sú­du pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku, za­čne pod­nik pre­vádz­ko­vé úda­je ucho­vá­vať a je po­vin­ný ich pos­kyt­núť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Pla­tí to však len na úda­je zís­ka­né do bu­dúc­na a nie spät­ne. Pa­tria sem si­tuácie, keď je oso­ba už po­doz­ri­vá zo spá­chania ne­ja­ké­ho tres­tné­ho či­nu a na zá­kla­de prí­ka­zu sud­cu pod­ľa § 116 Tres­tné­ho po­riad­ku, sa za­čne so sle­do­va­ním je­ho elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie do bu­dúc­na s úmys­lom od­ha­liť dô­ka­zy dô­le­ži­té pre tres­tné ko­na­nie. Nie je te­da mož­né za sú­čas­né­ho práv­ne­ho sta­vu, zis­tiť pre­vádz­ko­vé úda­je pot­reb­né na zis­te­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý sa skut­ku do­pus­til v mi­nu­los­ti. V prí­pa­de dô­kaz­nej nú­dze, ke­dy by sa or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, opie­ral len o tak­to zís­ka­né úda­je, mu neos­tá­va nič iné, ako uza­vrieť vy­šet­ro­va­nie – „pá­cha­teľ nez­ná­my“.

Vznik­nu­tú si­tuáciu po­va­žu­jem za veľ­mi neš­ťas­tnú, kto­rá tak dom­nie­vam sa, umož­ňu­je „unik­núť“ pá­cha­te­ľom pred pot­res­ta­ním a vý­raz­ne sťa­žu­je prá­cu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní. Prá­vo na ochra­nu ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho, v tom­to prí­pa­de ťa­há za krat­ší ko­niec, op­ro­ti prá­vu na ochra­nu súk­ro­mia pá­cha­te­ľa. Prá­vo jed­not­liv­ca by však v spra­vod­li­vom sve­te, ma­lo kon­čiť tam, kde za­čne za­sa­ho­vať do prá­va iné­ho jed­not­liv­ca. Aj vzhľa­dom na roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra EÚ zve­rej­ne­né Pet­rom Šam­kom, je ba­dať ten­den­ciu, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pou­ží­va­li in­šti­tú­ty tres­tných po­riad­kov, pri kto­rých sa za­sa­hu­je do zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov, len pri „viac zá­važ­ných tres­tných či­noch“. Je te­da mož­né oča­ká­vať, že aj v na­šom práv­nom po­riad­ku, dôj­de k re­duk­cii tres­tných či­nov, pri kto­rých sa §116 Tres­tné­ho po­riad­ku, bu­de môcť vy­užiť. Am­bí­ciu toh­to člán­ku je zá­ro­veň vy­zvať od­bor­nú ve­rej­nosť na dis­kurz o tej­to té­me, s cie­ľom náj­sť čo naj­op­ti­mál­nej­šie rie­še­nie vznik­nu­tej si­tuácie, s cie­ľom uľah­čiť prá­cu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pri od­ha­ľo­va­ní tres­tných či­nov pá­cha­ných ta­kou­to for­mou.

Autor
por. Mgr., Eugen Tomko