Výpoveď pre nadbytočnosť z organizačných dôvodov

skončenie pracovného pomeru –Zákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragrafy: § 59§ 60§ 61§ 62§ 63 …

nadbytočnosť zamestnanca –Zákon – Zákonník práce 311/2001 | Paragrafy: § 63– 65/1965 | Paragrafy: § 46

Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď z organizačných dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 Zákonníka práce pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

Výpoveďou pre nadbytočnosť možno skončiť pracovný pomer dohodnutý na neurčitý čas, ako aj pracovný pomer na dobu určitú. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Výpoveď sa doručuje zamestnancovi do vlastných rúk a to na pracovisku, v byte zamestnanca alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno výpoveď doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku. Výpoveď doručovanú poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.

Povinnosť zamestnávateľa doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec prijatie písomnosti odmietne.

Upozorňujeme, že vykonanie riadneho doručenia je mimoriadne významné pre účinnosť výpovede. V prípade osobného doručovania odporúčame vykonať doručenie výpovede za účasti svedka, ktorý potvrdí prípadné odopretie prevzatia výpovede.

Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpovedný dôvod teda musí byť dostatočne určito skutkovo konkretizovaný, aby nebol zameniteľný s inou organizačnou zmenou.

Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď pre nadbytočnosť, nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne.

Výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti je (i) dva mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej jeden rok a menej ako päť rokov alebo (ii) tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov.

Do doby trvania pracovného pomeru sa započítava aj doba trvania opakovane uzatvorených pracovných pomerov na určitú dobu u toho istého zamestnávateľa, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú.

Výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca.

Zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to

a) v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz, ak si túto neschopnosť úmyselne nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok, a v dobe od podania návrhu na ústavné ošetrovanie alebo od nástupu na kúpeľnú liečbu až do dňa ich skončenia,

b) pri povolaní na výkon mimoriadnej služby v období krízovej situácie odo dňa, keď bol zamestnanec povolaný na výkon mimoriadnej služby doručením povolávacieho rozkazu alebo keď bol na výkon mimoriadnej služby povolaný mobilizačnou výzvou alebo mobilizačným oznámením, alebo ak bol zamestnancovi výkon mimoriadnej služby nariadený, až do uplynutia dvoch týždňov po jeho prepustení z tejto služby; to platí rovnako v prípade výkonu alternatívnej služby podľa osobitného predpisu…

Kompletný článok nájdete na stránke:  ulpianus.sk

Mgr., Tomáš Čentík

VYBRANÉ INŠTITÚTY OCHRANY VERITEĽA V KONTEXTE LIKVIDÁCIE PRÁVNICKEJ OSOBY

Úvod

Medzi spoločnosti sa v minulosti zaraďovali cechy, ktoré vznikali v mestách ako združenia remeselníkov (neskôr aj obchodníkov). Cechy boli známe v tejto podobe v celej strednej Európe, pričom táto ustanovizeň k nám nebola prenesená ako hotová inštitúcia nemeckým právom, ale vyvinula sa už na tunajšej pôde stálym pôsobením nemeckého vplyvu. Členstvo v cechu sa pôvodne nadobúdalo pristúpením a prijatím, ktoré bolo neskôr čím ďalej tým viac sprísňované, lebo cechoví majstri bránili svoj pracovný a odbytový trh; ale aj mesto z rozličných príčin (živnostensko-policajných) podmieňovalo nadobúdanie členstva. Postupne cechy nadobudli veľkú moc nielen v meste, ale aj v hospodárskom živote štátu, a preto sa pomaly stávali predmetom záujmu štátnej hospodárskej politiky a zákonodarstva, a to najmä vtedy, keď sa v18. storočí ukázalo, že už nie sú nositeľmi pokroku, ale že svojím konzervativizmom hatia rozvoj priemyselnej výroby. Dokonca aj sama remeselná výroba upadla pre prílišné zostrenie cechového prímusu a znemožnenie prístupu nových členov do cechu, v ktorom členstvo zostávalo dedične určitým rodinám. Obchodné spoločnosti boli v Uhorsku zavedené v rámci prvého obchodného zákonodarstva v roku 1840, a to zákonom č. 18/1840; podľa tohto zákona boli unás zavedené verejné obchodné, komanditné a účastinné spoločnosti.(2)

Korene inštitútu právnickej osoby a ich odraz v odbornej literatúre sú síce povšimnuté už v rímskom práve a v antickej rímskej spoločnosti, nejde však v skutočnosti o výraz akejkoľvek obecne jednotnej právnej konštrukcie, ale o prvotnú spontánne vzniknutú potrebu preniesť vlastnosti človeka na iný útvar s celkom špecifickými a vzájomne zásadne odlišnými cieľmi, a teda i vzájomne odlišnú právnu konštrukciu. Prelom v myslení a presadení konštrukcie mimo myslenie určených kruhov si vyžiadal ďalšie stovky rokov vývoja ľudského myslenia smerom k abstraktným myšlienkovým modelom a k prepojeniu týchto myšlienkových konštrukcií s vhodnými spoločenskými podmienkami.(3)

Obchodnoprávne aspekty trestnej zodpovednosti právnických osôb

Doktrína prepichnutia korporátneho závoja spoločnosti (piercing the corporate veil) pochádza z precedentného systému práva Spojených štátov amerických (4) a jej primárnym účelom je princíp ochrany veriteľov. Esencia doktriny spoč iva v negácii principu majetkovej samostatnosti spoločnosti a spoločnikov, ako aj principu obmedzeneho ručenia spoločnikov ́́́́(limited liability) za záväzky spoločnosti, čím umožňuje veriteľom uspokojiť svoje pohľadávky z osobného majetk(5) Najčastejším dôvodom pre popieranie samostatnosti právnej subjektivity kapitálovej spoločnosti je napr. konanie člena korporácie, ktoré spočívalo v použití korporácie ako „nástroja“ alebo ako „alter ega“ členov korporácie v snahe o zadováženie si neoprávnenej výhody pred ostatnými veritelmi spoločnosti, ďalej signifikantná podkapitalizácia korporácie (thin capitalization) (6) , nevyplácanie dividend a tantiém, zabránenie prevodu korporátnych aktív na jej členov, úpadok spoločnosti, riadne uspokojenie veriteľov v likvidácii, v konkurze a v reštrukturalizácii spoločnosti (in times of acute economic stress), zlyhávanie organizačnej štruktúry spoločnosti a absencia záznamov účtovníctva korporácie, podvodné konanie členov korporácie v zmluvnom kontexte (constructive fraud in the contractual context) (7) atď.
Súdy pri rozhodovacej činnosti o aplikácii pertraktovanej doktríny vychádzajú z pragmatickej aplikácie práva equity argumentujúc, že neexistuje racionálny dôvod pre využitie fikcie právnickej osoby, ak táto fikcia vedie k neželaným právnym následkom. V tejto súvislosti dodávame, že pri využití doktríny piercing the corporate veil rozoznávame tri argumentačné prístupy: tzv. pejoratívna argumentácia (reason by pejorative (8)), tzv. šablónový prístup (template approach) (9) a tzv. charakterový test (character test). (10)
V predchádzajúcom texte bolo uvedené, že doktrína piercing the corporate veil slúži aj k tomu, aby záväzky spoločnosti mohli byť „personifikované“ a zodpovednosť za ne prenesená na spoločníkov. Lokajíček v tomto kontexte kladie otázku, či je možné, aby mohla byť zodpovednosť prenesená aj na iné osoby podieľajúce sa na riadení spoločnosti, t. j. na štatutárne orgány, a poukazuje na to, že doktrína nie je v tejto časti jednotná.(11) V tejto súvislosti zastávame jeho názor, v zmysle ktorého by sme k aplikácii uvedenej doktríny na štatutárov mali pristupovať rezervovane, a to z dvoch dôvodov: jednak zo zahraničnej judikatúry je zrejmé, že súdy vo väčšine prípadov doktrínu neaplikujú v prípade, ak štatutár nie je zároveň aj spoločníkom, a taktiež poukazuje na použiteľnosť iných inštitútov súkromného práva spočívajúcich napr. v deliktuálnej zodpovednosti štatutárov. Uvedený autor dochádza k záveru, že nie je nevyhnuté extenzívne aplikovať doktrínu tak, že by bol štatutár priamo zodpovedný voči veriteľom spoločnosti, aj keď to úplne nevylučuje. Okrem štatutárov a spoločníkov nie je možné v praxi eliminovať ani situáciu, kedy by mala na spoločnosť vplyv osoba stojaca mimo členov korporácie a jej organizačnej štruktúry, vtomto prípade je namieste pojem shadow directors (tzv. faktickí štatutári). Ostatná novela(12) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“) ustanovila, že „povinnosti mandatára má aj osoba, ktorá fakticky vykonáva pôsobnosť štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu bez toho, aby bola do takejto funkcie vymenovaná alebo ustanovená. Taká osoba je najmä povinná konať s odbornou starostlivosťou v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Pri porušení týchto povinností má rovnakú zodpovednosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu.“(13) Podľa Lukáčku je v súčasnosti v našich podmienkach aj cez optiku tejto novely možné vnímať intenzívnejšie a cielenejšie zmeny právnej úpravy v korporátnom práve na zabezpečenie zodpovedného podnikania, ktoré v tomto prípade nie je „nadštandard“ spoločensky zodpovedného podnikania, ale plnenie fundamentálnych povinností v corporate governance. Zavedením ustanovenia § 66 ods. 7 OBZ zákonodarca pristúpil kvymedzeniu nových subjektov, ktoré doposiaľ súkromnoprávna úprava SR nepoznala a voči ktorým „po novom“ môže byť za splnenia zákonom stanovených podmienok vyvodzovaná zodpovednosť za škodu (okrem iného). Lukáčka ďalej uvádza, že uvedené ustanovenie má za cieľ okrem uvedeného postihovať ustanovovanie takých osôb do riadiacich funkcií, ktorých postavenie je v danej spoločnosti len formálne (tzv. biele kone) a v pozadí ktorých stoja osoby reálne, fakticky vykonávajúce pôsobnosť štatutárnych orgánov, v prípadoch, kedy rozhodnutia faktických štatutárov spôsobujú spoločnosti škodu.(14)
Prijaté opatrenia (napr. zamedzenie účelovému zlučovaniu spoločností, sprísnenie povinností zapísaných ale i „tieňových“ štatutárov o.i. pod hrozbou diskvalifikácie, ale aj hrozba trestnoprávneho postihu, resp. úprava kapitálových fondov) majú za cieľ skvalitniť podnikateľské prostredie, a môžeme konštatovať, že aj vďaka nim sa doktrína prepichnutia korporátneho závoja v našom právnom poriadku stala hmatateľnejšou. Efektivitu prijatých opatrení však možno hodnotiť až po tom, čo ich aplikačná prax ,,uvedie do života“.

Trest zrušenie právnickej osoby v kontexte zákona o trestnej zodpovednosti
právnickej osoby

Obligatórne uloženie trestu zrušenia právnickej osoby nastáva podľa § 12 zákona č. 91/2016 o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoTZPO“), ak jej činnosť bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti. Ide teda o prípady, keď činnosť právnickej osoby je obmedzená na páchanie trestnej činnosti. Podmienkami pre uloženie trestu zrušenia právnickej osoby, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú:

a) trestne zodpovedná právnická osoba musí mať sídlo v Slovenskej republike,
b) činnosť trestne zodpovednej právnickej osoby bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie       trestnej činnosti,
c) tento druh trestu možno uložiť len v prípade, ak to nevylučuje povaha právnickej osoby,
d)  v prípade právnických osôb uvedených v § 12 ods. 4 a 5 ZoTZPsúd môže uložiť tento druh trestu len po vyjadrení príslušného orgánu, t. j. Národnej banky Slovenska alebo orgánu, ktorý udeľuje povolenie pre vznik a činnosť komoditnej burzy.

a) Prvou podmienkou je, aby právnická osoba mala sídlo na území Slovenskej republiky.Táto požiadavka vyplýva zo skutočnosti, že slovenské súdy nemôžu zasahovať do právomoci iných štátov. Rovnako nemožno uložiť tento druh trestu právnickej osobe, ktorá má sídlo mimo územia Slovenskej republiky, ale na našom území má organizačnú zložku (uvedené vyplýva z § 2 ods. 3 ZoTZPO). Podľa § 7 ods. 1 OBZ sa organizačnou zložkou podniku rozumie odštepný závod alebo iný organizačný útvar podniku podľa Obchodného zákonníka alebo osobitného zákona. Odštepný závod je aj organizačná zložka podniku, ktorá je ako odštepný závod zapísaná v obchodnom registri. Pri prevádzkovaní odštepného závodu sa používa obchodné meno podnikateľa s dodatkom, že ide o odštepný závod. Podľa § 7 ods. 2 OBZ má podobné postavenie ako odštepný závod aj iná organizačná zložka, pokiaľ zákon ustanovuje, že sa zapisuje do obchodného registra. V neposlednom rade, podľa § 7 ods. 3 OBZ sa prevádzkarňou rozumie priestor, v ktorom sa uskutočňuje určitá podnikateľská činnosť. Prevádzkareň musí byť označená obchodným menom podnikateľa, ku ktorému sa môže pripojiť názov prevádzkarne alebo iné rozlišujúce označenie. Trest zrušenia právnickej osoby nemožno uložiť zahraničnej právnickej osobe, ktorej organizačná zložka má sídlo v Slovenskej republike, aj keď bol trestný čin spáchaný v rámci jej činnosti, avšak takejto právnickej osobe možno uložiť iné druhy trestov (napr. peňažný trest alebo trest prepadnutia majetku, atď.). Domnievam sa, že právna úprava týchto iných druhov trestov (t.j. okrem trestu zrušenia právnickej osoby) vo svojich zákonných ustanoveniach spomína len právnickú osobu a nie právnickú osobu, ktorá má sídlo v Slovenskej republike. Pod zahraničnou osobou sa rozumie právnická osoba so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ktorá môže podnikať na území Slovenskej republiky za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako slovenské osoby (pozri § 21 ods. 1 OBZ).

b) Druhou podmienkou je činnosť trestne zodpovednej právnickej osoby, ktorá spočíva celkom alebo prevažne v páchaní trestnej činnosti. S touto podmienkou nie je rozhodujúce, čo je predmetom činnosti právnickej osoby, ktorý je uvedený v zakladateľskej zmluve, listine a spoločenskej zmluve, alebo tým, ktorý je zapísaný v Obchodnom registri. Dôležitou skutočnosťou bude ale faktická činnosť právnickej osoby, t. j. či vznikla s cieľom páchať trestnú činnosť, hoci ako predmet podnikania má uvedený legálny predmet činnosti. Zároveň sa právnická osoba mohla dostať k trestnej činnosti až postupne (rôznymi zmenami v spoločnosti na úrovni konateľov, spoločníkov, zamestnancov, atď.). Činnosť právnickej osoby, ktorej má byť uložený trest zrušenia právnickej osoby, spočíva
– úplne v páchaní trestného činu alebo trestných činov, čo znamená, že právnická osoba sa vôbec          nezaoberala legálnou činnosťou, ale aktivitami, ktoré podmieňovali vznik jej trestnej zodpovednosti,
– prevažne v páchaní trestného činu alebo trestných činov, z čoho vyplýva, že prevažná väčšina činnosti právnickej osoby tvorí nadpolovičnú väčšinu jej činnosti. Pre uloženie tohto trestu nestačí, pokiaľ trestná činnosť právnickej osoby bola len ojedinelým vybočením z legálneho pôsobenia, pokiaľ nemožno vyvodiť, že jej činnosť spočívala výlučne alebo aspoň sčasti prevažne v páchaní trestnej činnosti.

c) Povaha právnickej osoby vylučuje uloženie trestu zrušenia právnickej osoby aj bez toho, aby to zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb explicitne upravoval. Nejde však oprávnické osoby, ktoré sú včase spáchania trestného činu zriadené zákonom ani o ďalšie právnické osoby, ktoré sú vylúčené z trestnej zodpovednosti právnických osôb na základe ustanovenia § 5 ods. 1 ZoTZPO. Ide o pomerne veľký počet právnických osôb, z ktorých sa navyše ani viaceré nezapisujú do Obchodného registra, t. j. okruh právnických osôb, ktorým nemožno uložiť trest zrušenia právnickej osoby, je v súčasnosti pomerne ťažké vymedziť, avšak vzhľadom na existenciu § 5 ods. 1 ZoTZPO ich vymedzenie spočíva vo vecnej dôležitosti, pretože zaisťujú plnenie špeciálnych funkcií vo verejnom záujme, najmä v oblasti bezpečnosti či zdravotníctva.

d) Pokiaľ ide o právnickú osobu, ktorá je subjektom podľa § 12 ods. 4 a 5 ZoTZPO, môže súd uložiť trest zrušenia právnickej osoby až po vyjadrení príslušného orgánu. (15)

ZÁVER

V príspevku autor poukazuje o.i. na ukladanie trestu zrušenia právnickej osoby v kontexte zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý je účinný od 1.7.2016 azároveň na doktrínu piercing the corporate veil, korá slúži aj ktomu, aby záväzky spoločnosti mohli byť „personifikované“ a zodpovednosť za ne prenesená na spoločníkov. Etické kódexy spoločností alebo Compliance programy, ktoré sú v súčasnosti aktuálne pri riadení najmä tých obchodných spoločností, ktoré sú členmi nadnárodných podnikateľských skupín, sú zaraďované do soft law a predstavujú jednu z možností autoregulácie právnických osôb. Fenomén soft law do nášho právneho systému prenikol z nadnárodnej úrovne, akou je napr. systém United Nations Global Compact (16) založený na princípe dobrovoľnosti bez existencie kontrolného mechanizmu.

Doc. JUDr., Tomáš Strémy, PhD.

Pár poznámok k bianco sťažnostiam v trestnom konaní

Autor by rád v du­chu bon­mo­tu o troch práv­ni­koch a šty­roch práv­nych ná­zo­roch nad­via­zal na diš­pu­tu To­man(1) – Šam­ko(2). Cie­ľom člán­ku je len pos­kyt­nu­tie ďal­ších ar­gu­men­tov k prob­le­ma­ti­ke tak, aby si či­ta­teľ uro­bil vlast­ný ná­zor na zá­kla­de pred­lo­že­ných ar­gu­men­tov. V ur­či­tom zmys­le by sa da­lo uviesť, že pre OČTK je už té­ma viac me­nej ukon­če­ná a to sta­no­vis­kom Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, kto­rá viac me­nej „potvr­di­la“ správ­nosť ak­cep­tá­cie bian­co sťaž­nos­tí.

Autor člán­ku má za to, že v prí­pa­de, ak sa chce­me za­obe­rať orieš­kom s náz­vom sťaž­nosť a jej ob­sah, bo­lo by dob­ré v ur­či­tom bo­de prib­lí­žiť či­ta­te­ľo­vi sa­mot­nú po­va­hu sťaž­nos­ti. „Sťaž­nosť je riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti uz­ne­se­niu. Na­pad­núť mož­no kaž­dé uz­ne­se­nie po­li­caj­ta, s vý­nim­kou uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia….Sťaž­nosť má de­vo­lu­tív­ny úči­nok, ak or­gán, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal bu­de pos­tu­po­vať v zmys­le § 190 ods. 1 TP a ne­roz­hod­ne o sťaž­nos­ti sám v rám­ci auto­re­me­dú­ry…“(3)Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, dok­tor Šam­ko správ­ne poz­na­me­ná­va, že: „Nič zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por. ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v tej­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (troch pra­cov­ných dní) mu­se­la byť sťaž­nosť aj od­ôvod­ne­ná, res­pek­tí­ve, že by vô­bec mu­se­la sťaž­nosť ob­sa­ho­vať ne­ja­ké dô­vo­dy“ nad­väz­ne tak aj zne­nie us­ta­no­ve­nia § 189 Tres­tné­ho po­riad­ku, Dô­vo­dy sťaž­nos­ti, a) nes­práv­nosť niek­to­ré­ho je­ho vý­ro­ku; b) zrej­mý roz­por vý­ro­ku s od­ôvod­ne­ním, ale­bo c) po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní o ko­na­ní, kto­ré uz­ne­se­niu pred­chá­dza­lo, ak to­to po­ru­še­nie moh­lo spô­so­biť nes­práv­nosť niek­to­ré­ho vý­ro­ku uz­ne­se­nia. Tak­tiež by autor rád dopl­nil eš­te je­den roz­mer prob­le­ma­ti­ky. Dô­vo­do­vá sprá­va k Tres­tné­mu po­riad­kuš­pe­ciál­ne k 3 dňo­vej le­ho­te sťaž­nos­ti (po sta­rom) uvá­dza, že: K § 187 a § 188 „Ide o do­te­raj­šie us­ta­no­ve­nie up­ra­vu­jú­ce le­ho­tu a mies­to po­da­nia sťaž­nos­ti, kto­ré sa v do­te­raj­šej praxi os­ved­či­li. Po­dob­ne sa navr­hu­je za­cho­vať prá­vo op­ráv­ne­ných osôb vzdať sa prá­va na po­da­nie sťaž­nos­ti a tú­to vziať späť, aj spô­sob roz­ho­do­va­nia v ta­kom­to prí­pa­de.“ Dô­vo­do­vá sprá­va k no­ve­le č. 161/2018 Z.z. (no­ve­li­zá­cia: „V § 187 ods. 1 sa za slo­vo „troch“ vkla­dá slo­vo „pra­cov­ných“.) ho­vo­rí, že: „Sú­čas­ná práv­na úp­ra­va umož­ňu­je op­ráv­ne­ným sub­jek­tom po­dať sťaž­nosť do troch dní, pri­čom navr­ho­va­ným zne­ním sa sta­no­vu­je, že má ísť o pra­cov­né dni, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že zna­me­nať ur­či­té pri­me­ra­né predĺže­nie le­ho­ty, naj­mä v prí­pa­doch, ke­dy v praxi nas­ta­ne si­tuácia, že niek­to­ré op­ráv­ne­né sub­jek­ty, kto­ré pre po­da­nie sťaž­nos­ti pot­re­bu­jú vy­hľa­dať kva­li­fi­ko­va­nú práv­nu po­moc (naj­mä ob­vi­ne­ný, poš­ko­de­ný či ozna­mo­va­teľ), čo im mô­že kom­pli­ko­vať prá­ve sku­toč­nosť ak by uve­de­né nas­ta­lo po­čas ví­ken­du. Navr­ho­va­nou práv­nou úp­ra­vou sa te­da mož­ný ne­dos­ta­tok eli­mi­nu­je, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že pris­pieť aj ku kva­lit­nej­šie­mu vy­pra­co­va­niu sťaž­nos­ti.“ Ko­men­tá­re, že: „…troj­dňo­vá le­ho­ta na po­da­nie sa ur­či­la pre­to, aby sa ko­na­nie zby­toč­ne nezdr­žia­va­lo.“ Prá­ve sku­toč­nos­ťou, že zá­ko­no­dar­ca ur­čil 3 dňo­vú a nie napr. 15 dňo­vú le­ho­tu sťaž­nos­ti, de fac­to podtr­hol jej for­mál­ny cha­rak­ter. Čo však chcel autor po­ve­dať uve­de­ným vý­poč­tom?

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť že sa­mot­ná sťaž­nosť je rý­dzo for­mál­ny op­rav­ný pros­trie­dok s jas­ne sta­no­ve­ný­mi vý­lu­ka­mi. V sú­vis­los­ti s pre­bie­ha­jú­cou diš­pu­tou je nut­né roz­li­šo­vať, dô­vo­dy sťaž­nos­ti a od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti sú taxatív­ne uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 189 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Na po­da­nie sťaž­nos­ti ma­jú op­ráv­ne­né sub­jek­ty 3 pra­cov­né dni(s vý­nim­kou sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niam pod­ľa § 83 ods. 2 a su­perrý­chle­ho ko­na­nia pod­ľa § 204 ods. 1), čo autor po­va­žu­je za, viac ako dos­ta­toč­né. Op­ráv­ne­ný sub­jekt je v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te op­ráv­ne­ný po­dať sťaž­nosť a to z troch uve­de­ných dô­vo­dov. Z rý­dzo for­ma­lis­tic­ké­ho poh­ľa­du by bo­lo vy­hlá­se­nie (či už ús­tne ale­bo pí­som­né a po­da­né v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te) „po­dá­vam sťaž­nosť pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu“ dos­ta­ču­jú­ce k ini­ciá­cií riad­ne­ho op­rav­né­ho ko­na­nia, av­šak nie vzhľa­dom k vy­ho­ve­niu tej­to sťaž­nos­ti. Za vhod­nej­šiu­mož­no po­va­žo­vať for­mu­lá­ciu: „po­dá­vam sťaž­nosť pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu z dô­vo­du § 189 ods. 1 písm. (a/b/c) Tres­tné­ho po­riad­ku“ resp. iný text kto­rý, zne­ním upria­mu­je na dô­vod/dô­vo­dy sťaž­nos­ti.

V tom­to prí­pa­de nám si­tuáciu mier­ne za­mo­tá­va od­ôvod­ňo­va­nie sťaž­nos­ti. Ako už bo­lo uve­de­né, zá­kon ho ne­vy­ža­du­je. Te­da až na vý­nim­ky pod­ľa § 189 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku(4) „ak po­dá­va sťaž­nosť pro­ku­rá­tor, or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­na ku­ra­te­la ale­bo ob­haj­ca za ob­vi­ne­né­ho ale­bo vo vlas­tnom me­ne, mu­sí byť sťaž­nosť zá­ro­veň od­ôvod­ne­ná s vý­nim­kou sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu o nev­za­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by.“(5) S uve­de­ným by ko­reš­pon­do­val aj ďal­ší text § 193 Tres­tné­ho po­riad­ku, kde „na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak c) nie je dô­vod­ná“ (te­da nie neo­dô­vod­ne­ná). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pred­kla­da­nie od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti je pre­važ­ne vo­lun­ta­tív­na časť toh­to op­rav­né­ho pros­tried­ku, pri­čom sa naň ne­via­žu žiad­ne práv­ne dôs­led­ky. Od­ôvod­ňo­va­nie je v praxi za­beh­nu­tý spô­sob, kto­rým sa sna­ží op­ráv­ne­ná oso­ba pre­ho­vo­riť či pres­ved­čiť edi­to­ra/su­per­ví­zo­ra roz­hod­nu­tia o je­ho zvrá­te­ní, ale to je asi tak všet­ko.

Z ur­či­té­ho poh­ľa­du je mož­né súh­la­siť s dok­to­rom Šam­kom, keď tvr­dí, že:„Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že je nut­né roz­li­šo­vať „sťaž­nosť“ ako druh op­rav­né­ho pros­tried­ku vo­či uz­ne­se­niu, kto­rú je pot­reb­né za­hlá­siť (pí­som­ne ale­bo ús­tne) v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, aby mo­hol na­dria­de­ný or­gán pres­kú­ma­vať na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ (či od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti), pri kto­rých už Trest­ný po­ria­dok žiad­nu zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu nes­ta­no­vu­je. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom nie sú ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou sťaž­nos­ti a pre­to na vy­vo­la­nie pries­kum­nej kom­pe­ten­cie na­dria­de­né­ho or­gá­nu pos­ta­čí aj to, ak ide o po­da­nie (za­hlá­se­nie) tzv. bian­co sťaž­nos­ti, t. j. sťaž­nos­ti, kto­rá žiad­ne od­ôvod­ne­nie neob­sa­hu­je.“

Autor člán­ku sa však nes­to­tož­ňu­je s tvr­de­ním, že: „ur­če­nie le­ho­ty sťa­žo­va­te­ľo­vi na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti zo stra­ny or­gá­nu, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal je pre­to vhod­ným spô­so­bom ako dať sťa­žo­va­te­ľo­vi naj­avo, že má pries­tor aj na sfor­mu­lo­va­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti (nap­rík­lad 15 dní) a že po tej­to le­ho­te bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti (sa­moz­rej­me tú­to le­ho­tu je nut­né ur­čo­vať v zá­vis­los­ti od po­va­hy ve­ci – nap­rík­lad pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo ve­ciach, v kto­rých sa bu­de po­dá­vať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mô­že byť ur­če­ná v ho­di­nách).“

Autor má za to, že sťaž­nosť pred­sta­vu­je for­mál­ny op­rav­ný pros­trie­dok a ako ta­ký naň tre­ba aj na­hlia­dať. Ak op­ráv­ne­ný sub­jekt po­dá sťaž­nosť mu­sí sa OČTK s tou­to sťaž­nos­ťou vy­spo­ria­dať zá­kon­ným spô­so­bom. V prí­pa­de, ak sťa­žo­va­teľ po­dá sťaž­nosť s tvr­de­ním, že ju od­ôvod­ní do 2 me­sia­cov, av­šak už uvie­dol dô­vod po­da­nia sťaž­nos­ti a ne­jed­ná sa o pos­tup pod­ľa § 189 ods. 3 TP, je OČTK po­vin­ný pos­tu­po­vať bez prie­ťa­hov a v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku a o sťaž­nos­ti ďa­lej ko­nať.

V prí­pa­de, ak je po­da­ná sťaž­nosť, mu­sí OČTK pres­kú­mať sťaž­nosť, tak­tiež sa­mot­né roz­hod­nu­tie z hľa­dis­ka dô­vo­dov sťaž­nos­ti a v tej­to sú­vis­los­ti aj mož­nosť/nut­nos­ťau­to­re­me­dú­ry. V prí­pa­de, ak ne­vi­dí dô­vod na uve­de­ný pos­tup je po­vin­ný neod­klad­ne pred­lo­žiť spis do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý má pres­kú­mať roz­hod­nu­tie s pri­hliad­nu­tím na dô­vo­dy sťaž­nos­ti(nie od­ôvod­ne­nie, ak sa ne­jed­ná o pos­tup pod­ľa § 189 ods. 3 TP) a v prí­pa­de, ak sa­mot­ná sťaž­nosť nie je dô­vod­ná, má ju v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 193 ods. 1 písm. c) TP, za­miet­nuť(6). Autor toh­to člán­ku ne­vi­dí dô­vod, pre­čo by mal OČTK „nad­sta­vo­vať“ no­vú po­riad­ko­vú/„sud­cov­skú“ le­ho­tu nad rá­mec zá­ko­na pre dopl­ne­nie od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti an­block zvlášť, ak (1.) zá­kon jas­ne sta­no­vu­je le­ho­tu po­da­nia tej­to sťaž­nos­ti (kto­rú mi­mo­cho­dom z toh­to dô­vo­du zá­ko­no­dar­ca predĺžil, av­šak za­cho­val for­mál­ny cha­rak­ter sťaž­nos­ti), (2.) v prí­pa­doch, keď zá­kon­ne­vy­ža­du­je od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti a (3.)zá­kon rov­na­ko sta­no­vu­je pos­tup v prí­pa­de ne­dô­vod­nos­ti po­da­nej sťaž­nos­ti. Po­vin­nos­ťou OČTK nie je ne­chať sa pres­vied­čať ten­den­čný­mi od­ôvod­ne­nia­mi sťaž­nos­ti, či na ne do­kon­ca vy­čká­vať resp. si ich vy­pro­so­vať. Stra­ny op­ráv­ne­né po­dať sťaž­nosť sú zväč­ša tí, kto­rým Trest­ný po­ria­dok v rám­ci pro­ce­su pos­ky­tu­je dos­ta­toč­ný pries­tor k zá­kon­né­mu vply­vu na to­to ko­na­nie (na­hlia­da­nie do spi­su, ro­be­nie návr­hov na do­ka­zo­va­nie, za­bez­pe­čo­va­nie vlas­tných dô­ka­zov a pod.)

Autor ako priaz­ni­vec zvy­šo­va­nia kva­li­ty a rých­los­ti tres­tné­ho ko­na­nia mu­sí uviesť, že od­ôvod­ňo­va­nia sťaž­nos­tí mô­žu mať na kva­li­tu tres­tné­ho ko­na­nia aj po­zi­tív­ne do­pa­dy. Sám sa stre­tol s veľ­mi kva­lit­ný­mi od­ôvod­ne­nia­mi sťaž­nos­tí, kto­ré vý­raz­ne na­po­moh­li oz­rej­me­niu skut­ku. Na dru­hej stra­ne sa však jed­na­lo o mi­mo­riad­ne oje­di­ne­lé prí­pa­dy a do­sah od­ôvod­ňo­va­nia sťaž­nos­tí net­re­ba v tres­tnom ko­na­ní pre­ce­ňo­vať a to zvlášť, ak zá­kon jas­ne for­mu­lu­je ako má OČTK pos­tu­po­vať.

Autor uve­de­ným člán­kom nes­po­chyb­ňu­je zá­kon­nosť či správ­nosť ar­gu­men­tov dis­ku­tu­jú­cich, ho­ci v zá­ve­roch sa viac blí­ži ku ko­le­go­vi mjr. To­ma­no­vi. Sna­hou člán­ku, ako bo­lo už uve­de­né, je dopl­ne­nie ur­či­té­ho spek­tra ar­gu­men­tov do pre­biehajú­cej dis­ku­sie.

npor. JUDr., Miroslav Srholec

Okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť z pohľadu trestnoprávnej teórie

Hlavný kľúčový výraz:

ÚVOD

V súvislosti s okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť činu treba vysvetliť podobný pojem, ktorý sa ale významne odlišuje od predchádzajúceho nielen názvom, ale aj obsahom. Týmto pojmom sú „okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť“. Práve skúmaniu a popisovaniu zákonnej právnej úpravy okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť páchateľa trestného činu sa prioritne venuje tento článok. Zásadný rozdiel medzi týmito inštitútmi trestného práva hmotného je v tom, že v prípade okolností vylučujúcich protiprávnosť činu, čin nie je trestným činom. V prípade, ak nastane niektorá okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť, tak čin má spravidla charakter trestného činu, ale vzhľadom na absenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť, nemožno za neho vyvodiť trestnú zodpovednosť. Slovenská právna úprava zoskupuje pod týmto pojmom len dve okolnosti a to konkrétne situácie, pri ktorých nebude páchateľ trestne zodpovedný vzhľadom na svoj vek alebo nepríčetnosť. Aj v prípade, že páchateľove konanie teda nie je na základe týchto dôvodov možné trestne stíhať, stále sa jedná, ako už bolo spomenuté, o trestný čin. Páchateľ zaňho len nebude trestne zodpovedný.

Cieľom tohto článku bolo zamerať sa na okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť z pohľadu trestnoprávnej teórie. Aby článok naplnil stanovený cieľ, bude sa v ňom autor venovať predovšetkým skúmaniu a popisovaniu ich zákonnej právnej úpravy. Úlohou článku je však takisto čitateľa oboznámiť s príbuznými pojmami a inštitútmi trestného práva hmotného.

Podkladom pre spracovanie článku bola predovšetkým odborná literatúra ako aj platná legislatíva. Článok pozostáva zo štyroch na seba nadväzujúcich častí. V prvej časti sa v stručnosti zameriava všeobecne na okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Druhá a tretia časť článku sa sústreďuje najmä na platnú právnu úpravu spomínanej oblasti. Teda najmä na vylúčenie trestnej zodpovednosti páchateľa vzhľadom na jeho vek, resp. nepríčetnosť. V poslednej časti článku sa autor snaží čitateľovi priblížiť špecifiká spojené s trestnou zodpovednosťou mladistvého páchateľa.

Všeobecne o okolnostiach vylučujúcich trestnú zodpovednosť

Trestný zákon pojem „trestná zodpovednosť“ síce používa, no neupravuje jeho definíciu. Definovať ho tak možno odvodením od všeobecného pojmu „zodpovednosť“ a takisto „právna zodpovednosť“. Oba tieto pojmy však vymedzuje právna teória. Pod zodpovednosťou sa celkovo myslí nevyhnutnosť osoby byť zodpovedná za svoje vlastné správanie. Do úvahy prichádzajú viaceré druhy zodpovednosti. Môže ísť o zodpovednosť politickú, morálnu, spoločenskú a, v neposlednom rade, aj právnu zodpovednosť. Právnu zodpovednosť môžeme chápať vo viacerých podobách. Je to napríklad v občianskoprávnej, pracovnoprávnej, disciplinárnej zodpovednosti a taktiež už nami spomínanej trestnej zodpovednosti. Právna teória takisto vysvetľuje aký je rozdiel medzi právnou zodpovednosť v užšom význame alebo v širšom zmysle.1

V užšom zmysle sa pod právnou zodpovednosťou rozumie taká zodpovednosť, ktorá vzniká až v okamihu porušenia práva určitým subjektom a jej podstata spočíva v povinnosti subjektu niesť následky tohto porušenia. V širšom zmysle sa právnou zodpovednosťou rozumie právnymi predpismi upravený vzťah medzi štátom, jeho orgánmi a subjektmi práva, ktoré sa pred štátom zodpovedajú za presné a svedomité plnenie povinností, ktoré vyplývajú z právnych predpisov.2

Právnou zodpovednosťou založenou na subjektívnej zodpovednosti je aj trestná zodpovednosť. Základom trestnej zodpovednosti je existencia trestnoprávneho vzťahu. Takýto vzťah nastáva medzi štátom (súdmi a orgánmi činnými v trestnom konaní) a subjektom (fyzická alebo právnická osoba), ak sa subjekt dopustí takého konania, ktoré je protiprávne a spĺňa znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Tomuto subjektu tak vzniká trestná zodpovednosť. Na základe týchto skutočností môžeme teda trestnú zodpovednosť chápať ako povinnosť páchateľa trestného činu strpieť podľa predpokladaných zákonných podmienok sankcie upravené Trestným zákonom.3

Obsahom trestnej zodpovednosti je predovšetkým možnosť uložiť trestnoprávnu sankciu trestne zodpovednej osobe, alebo takisto možnosť potrestania osoby, ktorá trestný čin spáchala. Páchateľ trestného činu však musí spĺňať určité podmienky Na to, aby bolo možné voči páchateľovi trestného činu vyvodiť trestnú zodpovednosť, musí spĺňať určité podmienky . Tieto podmienky upravuje Trestný zákon. Konkrétne ide o podmienku veku subjektu, ktorá je uvedená v ustanovení § 22 Trestného zákona a o podmienku príčetnosti subjektu, ktorá je uvedená v § 23 Trestného zákona. V prípade, že je páchateľom činu fyzická osoba, ktorá nespĺňa tieto obligatórne podmienky, tak nie je za tento čin trestne zodpovedná, a to ani v prípade, že jej konanie inak spĺňa znaky trestného činu. Trestný zákon nazýva neexistenciu týchto podmienok pojmom „okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť“. Páchateľa trestného činu – fyzickú osobu, charakterizujú dve skupiny znakov:

  • obligatórne, ktorými sú
    – príčetnosť,
    – určitý vek – staršia ako štrnásťročná (pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona staršia ako pätnásťročná, pri trestnom čine sexuálneho zneužívania podľa § 201a Trestného zákona staršia ako osemnásťročná), a
  • fakultatívne, ktorými sú
    – rozumová a mravná vyspelosť,
    – osobitné znaky uvedené v Trestnom zákone charakterizujúce páchateľa (špeciálny, resp. konkrétny subjekt).4

V ustanoveniach § 22 (vek) a § 23 (príčetnosť) Trestného zákona sú vyjadrené okolnosti vylučujúce trestnú zodpovednosť. Dikcie uvedených ustanovení teda jasne stanovujú, že v dôsledku nedostatku veku a príčetnosti na strane páchateľa, nemôže byť tento za svoje protiprávne konanie potrestaný.5

Vek

Osoby, ktoré nedosiahli určitý vek nemôžu za svoje konanie niesť trestnú zodpovednosť. Toto konštatovanie vychádza z toho, že trestná zodpovednosť sa má uplatňovať len voči osobám, ktoré sú dostatočne sociálne vyzreté a takisto osobám schopným niesť následok trestnej zodpovednosti. Človek sa nestáva sociálne vyzretou osobnosťou v momente svojho narodenia, ale až postupným procesom dospievania. Trestne zodpovednou teda nemôže byť osoba, ktorá nedosahuje určitý stupeň zrelosti svojho biologického a psycho-sociálneho vývoja. Je to z dôvodu neprítomnosti ovládacích a rozpoznávacích schopností, čo spôsobuje, že z pohľadu trestného práva je táto osoba postavená na úroveň osoby nepríčetnej.6

V podmienkach európskych štátov sa hranice vzniku trestnej zodpovednosti s ohľadom na vek výrazne odlišujú . Hranica trestnej zodpovednosti desať rokov je v Anglicku a Walese, dvanásť rokov v Holandsku a Severnom Írsku, trinásť rokov v Poľsku, Portugalsku a Grécku, štrnásť rokov v Rakúsku, Nemecku a Maďarsku, pätnásť rokov v Českej republike, Švédsku a Dánsku, šestnásť rokov v Španielsku, a dokonca osemnásť rokov v Belgicku a Luxembursku.7

V podmienkach Slovenskej republiky pri definovaní veku trestne zodpovedného páchateľa došlo v rámci rekodifikácie Trestného zákona v roku 2005 k mimoriadne závažnej zmene, kedy sa hranica trestnej zodpovednosti znížila z pätnásť na štrnásť rokov. Príznačné pre rozvoj modernej civilizácie je akcelerácia vývoja mládeže. Týka sa to ale oveľa viac fyzickej vyspelosti, a menej už mentálnej zrelosti. Na druhej strane nie je možné poprieť ani to, že aj po tejto stránke súčasná mládež dospieva rýchlejšie, ako tomu bolo v minulosti. Podmienené je to hlavne celkovým životným štýlom, materiálnymi podmienkami, úrovňou a tempom jej vzdelávania, prístupom k informáciám prostredníctvom médií a informačnej techniky. Uvedené faktory, ako aj mnohé iné s nimi súvisiace bio-psycho-sociologické podmienky a príčiny, ako aj ich dôsledky v prvom rade odôvodňujú potrebu ešte dôslednejšie chrániť mládež pred negatívnymi vplyvmi, pred sociálno-patologickými javmi a zintenzívniť pôsobenie všetkých súčastí výchovného systému a vzdelávania, ako aj vytvoriť mládeži materiálne a kultúrne podmienky pre vzdelávanie, pracovné uplatnenie a zvýšiť ich perspektívy, pokiaľ ide o možnosti bývania, zdravého spôsobu života, využívania voľného času a vytvoriť zdravé výchovné prostredie.8

V rámci vekovej hranice mládeže je dôležité, že niet pochybností o tom, že sa u mládeže znižuje veková hranica tých, ktorí sa podieľajú, a to aj opakovane v súčinnosti s dospelými páchateľmi na páchaní mnohokrát závažnejšej predovšetkým násilnej, mravnostnej a majetkovej kriminality. V mnohých prípadoch sa tak deje v spojení s užívaním návykových látok alebo drog. Vyplýva to zo štatistík, dokumentujúcich stav a vývoj kriminality, jej štruktúru, ako údaje o jej páchateľoch.9

Kompletný článok nájdete na stránke www.projustice.sk

JUDr., Samuel Csóka

Uzavretie manželstva in articulo mortis

1 Úvod

Súčasťou právnych poriadkov mnohých štátov je umožnenie uzavretia manželstva v prípadoch, ak je priamo ohrozený život minimálne jednej z osôb zamýšľajúcich uzavrieť manželstvo. Takúto právnu formu uzavretia manželstva umožňuje aj slovenský zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZR“ alebo „zákon o rodine“) v ustanovení § 7, ktoré normuje: „Ak je život jedného zo snúbencov priamo ohrozený, predloženie zákonom ustanovených dokladov sa nevyžaduje. Snúbenci musia súhlasne vyhlásiť, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva.“ 2

Pod pojem uzavretie manželstva in articulo mortis možno subsumovať situáciu, ak je život jedného zo snúbencov priamo ohrozený. Pojem priame ohrozenie života slovenská právna spisba spravidla spája so zdravotným stavom jedného zo snúbencov. Pod hypotézu právnej normy § 7 zákona o rodine možno zahrnúť aj situácie, kedy k priamemu ohrozeniu života prichádza z dôvodu odôvodnenej obavy o život v prípade mimoriadnej udalosti, akou je napríklad hroziaca živelná pohroma, ekologická havária, zrútenie dopravného prostriedku, ktoré môže mať za následok stratu ľudských životov. Samozrejme, za predpokladu, že obava zo straty života je objektívna a bezprostredne hroziaca. Česká právna spisba pod priame ohrozenie života subsumuje takú situáciu, kedy existuje vážne nebezpečenstvo, že ak by manželstvo malo byť uzavreté bežným spôsobom, snúbenec by sa obradu nedožil, toto ohrozenie života musí byť priame a zrejmé.3

Uzavretie manželstva in articulo mortis je považované za zjednodušenú formu uzavretia manželstva a upravujú ju okrem uvedeného ustanovenia § 7 ZR len dve ďalšie ustanovenia Zákona o rodine, a to ustanovenie § 4 ods. 34 a § 5 ods. 35. Napriek tomu, že slovenská veda rodinného práva sa tejto otázke venuje len veľmi okrajovo, domnievame sa, že vzbudzuje množstvo otázok, na ktoré sa pokúsi poskytnúť odpovede tento článok.

2 Postup pred uzavretím manželstva

Zjednodušená forma uzavretia manželstva v prípade priameho ohrozenia života sa dotýka nielen samotného aktu uzavretia manželstva, ale aj postupu snúbencov pred uzavretím manželstva. Vo všeobecnosti platí, že uzavretiu manželstva predchádza niekoľko krokov; konkrétne dohoda snúbencov o úmysle uzavrieť manželstvo, vyplnenie žiadosti o uzavretie manželstva a jej predloženie miestne príslušnému matričnému úradu6 a tiež predloženie potrebných dokladov matričnému úradu v lehote stanovenej osobitným zákonom. 7 V prípade, ak sa manželstvo uzatvára pred príslušným orgánom cirkvi, sa žiadosť o uzavretie manželstva taktiež predkladá príslušnému matričnému úradu, ktorý po overení správnosti údajov v žiadosti a predložení dokladov potvrdí overenú žiadosť a snúbenci takto overenú žiadosť doručia príslušnému orgánu cirkvi.8

Vo vzťahu k postupu pred uzavretím manželstva sa zjednodušenosť formy v prípade uzatvárania manželstva v prípadoch in articulo mortis prejavuje v tom, že pre platné uzavretie manželstva sa v súlade s ustanovením § 7 zákona o rodine predloženie zákonom ustanovených dokladov nevyžaduje. V ostatných prípadoch je pre platné uzavretie manželstva v súlade s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o rodine nevyhnutné, aby snúbenci pred uzavretím manželstva predložili zákonom ustanovené doklady. Toto zákonné ustanovenie zároveň odkazuje na predpis práva verejného, ktorý upravuje postup pred uzavretím manželstva, a to zákon č. 154/1994 Z. z. o matrikách v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o matrikách“ alebo „ZoM“), konkrétne na ustanovenia § 27 a 28 aplikovateľné v závislosti od toho, či je subjektom uzatvárajúcim manželstvo štátny občan Slovenskej republiky alebo cudzinec. Ustanovenie § 27 ods. 1 zákona o matrikách taxatívne vymenúva doklady, ktoré sú snúbenci, ak ide o štátnych občanov Slovenskej republiky, povinní matričnému úradu predložiť najmenej 7 dní pred uzavretím manželstva.9 V ods. 4 citovaného § 27 ZoM tiež ustanovuje povinnosť snúbenca predložiť okrem dokladov uvedených v ods. 1 aj právoplatné rozhodnutie súdu o povolení uzavrieť manželstvo, ak chce uzavrieť manželstvo neplnoletá osoba staršia ako 16 rokov alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená. Ods. 5 uvedeného ustanovenia ďalej požaduje, že snúbenci musia okrem dokladov uvedených v predchádzajúcich odsekoch pred uzavretím manželstva vyplniť predpísané tlačivo. Týmto tlačivom je Žiadosť o uzatvorenie manželstva (ďalej aj ako „žiadosť“). Z textácie citovaných právnych noriem nie je zrejmé, či právoplatné rozhodnutie súdu o povolení uzavrieť manželstvo (ďalej ako „rozhodnutie súdu“) a žiadosť možno považovať za doklady, na ktoré sa vzťahuje výnimka podľa ustanovenia § 7 ZR.

Pre zodpovedanie otázky či rozhodnutie súdu a žiadosť možno subsumovať pod pojem doklad, je nevyhnutné zaoberať sa výkladom pojmu „doklad“ v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona o rodine a zákona o matrikách. Od uvedeného výkladu totiž závisí, či aj v prípade uzatvárania manželstva in articulo mortis bude nevyhnutné predloženie žiadosti o uzavretie manželstva a rozhodnutia súdu, alebo to potrebné nebude. Slovenský právny poriadok nemá legálnu definíciu pojmu doklad. K výkladu tohto pojmu vo vyššie uvedenom kontexte pristúpime za pomoci niekoľkých metód výkladu právnej normy.

Jazykovým (gramatickým) výkladom sa pokúsime vymedziť jednak pojem doklad, a pomocou pravidiel štylistiky a syntaxe (vetnej skladby) vyložiť pojem „okrem dokladov“ použitý v § 27 ods. 4 a 5 ZoM. Zo znenia odkazovaných právnych noriem nemožno vyvodiť určitý záver, či slovné spojenie „okrem dokladov“ znamená, že spomínané rozhodnutie súdu a žiadosť sú iným druhom dokladov, ktoré musia byť predložené spolu s dokladmi uvedenými v ods. 1 alebo že doklady sú len dokumenty uvedené v ods. 1 a rozhodnutie súdu a žiadosť dokladmi nie sú. Preto sa musíme zaoberať výkladom samotného pojmu doklad. Krátky slovník slovenského jazyka vydávaný Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied definuje doklad ako (oficiálny) písomný záznam určený na preukazovanie skutočností, ktoré sú v ňom uvedené, preukazná listina10. V žiadosti o uzavretie manželstva snúbenci okrem osobných údajov uvádzajú aj vyhlásenie o priezvisku11 a vyhlásenia o tom, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva a že poznajú svoj zdravotný stav.12 Spolu so žiadosťou snúbenci predkladajú aj zákonom požadované doklady.13 Z uvedeného možno dospieť k jednoznačnému záveru, že žiadosť o uzavretie manželstva dokladom nie je, nakoľko žiadosťou snúbenci žiadne relevantné skutočnosti nepreukazujú, žiadosťou žiadajú o uzavretie manželstva.14 Rozhodnutie súdu o povolení uzavrieť manželstvo, naopak, možno považovať za listinu preukazujúci spôsobilosť na uzatvorenie manželstva, ktorú by dotknuté osoby bez tohto súdneho rozhodnutia nemali.

Syntézou poznatkov získaných jazykovým výkladom prichádzame k záveru, že v prípade uzavretia manželstva in articulo mortis nie je potrebné okrem dokladov uvedených v § 27 ods. 1 ZoM predkladať rozhodnutie súdu o povolení uzavrieť manželstvo, ale je potrebné predložiť žiadosť o uzavretie manželstva, nakoľko tá dokladom nie je.

Konzekvenciou tohto výkladu však bude, že ak príde k ohrozeniu života jedného zo snúbencov, uzatvoriť manželstvo zjednodušenou formou budú môcť len tí snúbenci, ktorí už príslušnému matričnému úradu predložili žiadosť o uzatvorenie manželstva. Domnievame sa, že striktným zotrvaním na uvedenom závere by bolo právo interpretované prísne formalisticky, pričom by nebol zohľadnený zmysel a účel zákona. Doslovný výklad zákona totiž predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme, je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej obsahu, zmyslu a účelu.15 Teleologickým výkladom tak dospejeme k záveru, že napriek tomu, že žiadosť nie je dokladom podľa ustanovenia § 6 ods. 1 ZR a § 27 ods. 1 ZoM, uzavrieť manželstvo zjednodušenou formou je umožnené aj tým snúbencom, ktorí žiadosť príslušnému matričnému úradu nepredložili. Účelom tejto zjednodušenej formy uzavretia manželstva je totižto v osobitných prípadoch umožniť nastúpenie významných právnych následkov najmä v osobnostnej alebo majetkovej sfére manželov. Ak zákon v tomto prípade upúšťa od predloženia dokladov, nie je dôvodné ani účelné požadovať predloženie žiadosti o uzavretie manželstva. Žiadosť je len administratívnym úkonom, jej predložením príslušnému matričnému úradu sa nezačína konanie o povolení uzavrieť manželstvo, keďže po splnení zákonom ustanovených predpokladov majú snúbenci právny nárok na uzatvorenie manželstva.16 Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 2 Sžo 82/2007 zo dňa 03.03.2008 však vyplýva, že v prípade, ak po predložení žiadosti o uzavretie manželstva matričný úrad zistí, že manželstvo nemožno uzavrieť z dôvodu, že žiadosť podali osoby rovnakého pohlavia, musí primátor mesta, resp. starosta obce, ako štatutárny orgán, vydať rozhodnutie (hoci by išlo o negatívne rozhodnutie) v správnom konaní v zmysle ustanovení § 46 a nasl. správneho poriadku.17 Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie na príslušný orgán štátnej správy, ktorého rozhodnutie po nadobudnutí právoplatnosti je možné preskúmať súdom. Oznámenie o vybavení žiadosti nie je postačujúce.

V súvislosti s uvedeným rozhodnutím vyvstáva otázka, či možno proces uzatvárania manželstva pred príslušným orgánom štátu považovať za osobitný druh správneho konania – konanie o uzavretí manželstva, na ktoré sa bude subsidiárne vzťahovať zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Správny poriadok“), a to v súlade s ustanovením § 1 ods. 1 Správneho poriadku: Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Zákon o matrikách v ustanovení § 31a pôsobnosť Správneho poriadku explicitne vylučuje: na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Na druhej strane, Zákon o rodine vylučuje pôsobnosť Správneho poriadku len vo vymedzených prípadoch, ktoré uvádza v ustanovení § 110a: Na konanie podľa § 4 ods. 218, § 6 ods. 619 a § 8 ods. 120 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Výkladom a contrario dochádzame k záveru, že na všetky ostatné správne konania, ktoré sú predmetom právnej úpravy zákona o rodine, sa Správny poriadok vzťahovať bude. Žiadosť o uzavretie manželstva tak možno považovať za návrh na začatie konania podľa ustanovenia § 18 ods. 1 Správneho poriadku.

Pre porovnanie, česká právna úprava po prijatí zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „NOZ“), nepoužíva pojem žiadosť o uzavretie manželstva, ale § 664 NOZ normuje: „O provedení sňatečného obřadu snoubenci požádají orgán veřejné moci, v jehož správním obvodu má být manželství uzavřeno…“ Dôvodová správa k uvedenému ustanoveniu uvádza nasledujúce vysvetlenie: „Z formulace, že snoubenci požádají příslušný úřad o provedení sňatečného obřadu, nelze dovodit, že podávají žádost, kterou se zahajuje správní řízení (návrh také výrazu „žádost“ nepoužívá); jde však o to, že musí být určeny alespoň doba a místo sňatečného obřadu určitých osob, což bez požádání snoubenců učinit nelze.“ Zákon č. 301/2000 Sb., o matrikách, jménu a příjmení a o změně některých souvisejících zákonů, v znení neskorších predpisov, v § 32 požaduje, aby snúbenci pred uzavretím manželstva vyplnili predpísané tlačivo, t.j. Dotazník k uzavretiu manželstva. Aj keď NOZ ani zákon č. 301/2000 Sb. výslovne neuvádzajú, že v prípade uzavretia manželstva in articulo mortis vyplnenie predpísaného tlačiva nie je potrebné, z povahy veci vyplýva, že to nie je nutné.21

Predloženie dokladov sa v prípade uzavretia manželstva in articulo mortis nahrádza vyhlásením snúbencov, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva. Nepravdivosť tohto vyhlásenia však nemá negatívne žiadne následky v podobe neplatnosti alebo neexistencie manželstva. Ak by však existovala okolnosť vylučujúca uzavretie manželstva alebo spôsobujúca neexistenciu manželstva, právne následky spájané s konkrétnou okolnosťou, samozrejme nastúpia, bez ohľadu na formu uzavretia manželstva.

3 Uzavretie manželstva

V súlade s ustanovením § 2 zákona o rodine manželstvo sa uzaviera súhlasným vyhlásením (ďalej len „vyhlásenie“) snúbencov pred orgánom obce alebo mestskej časti, ktorá vedie matriku (ďalej len „matričný úrad“), alebo pred orgánom registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti (ďalej len „orgán cirkvi“). Snúbenci verejne a slávnostným spôsobom v prítomnosti dvoch svedkov vyhlásia, že uzavierajú manželstvo. Zákon o rodine tak upravuje dve formy uzavretia manželstva – cirkevný sobáš a civilný sobáš. Z formálneho hľadiska musia byť pre platne uzavreté manželstvo splnené nasledujúce podmienky: manželstvo musí byť uzavreté pred príslušným orgánom, na príslušnom mieste a za prítomnosti zákonom určených osôb. V nasledujúcej časti budeme analyzovať tieto podmienky pre účely uzavretia manželstva in articulo mortis, najmä vo vzťahu k prítomnosti zákonom určených osôb, nakoľko táto podmienka vzbudzuje najviac otázok.

Kompletný článok nájdete na stránke www.projustice.sk

Mgr., Lenka Dufalová, PhD.

Poľnohospodárstvo: vlastníctvo, nájom, užívanie

Zverejnenie údajov o užívaní pozemkov cez portál ZBGIS nerieši základný problém právnych vzťahov užívateľov k pôde. neposkytuje informácie o nájomnom vzťahu, ale o užívaní pozemkov. v tom je dosť podstatný rozdiel: nájomný vzťah je medzi vlastníkom a nájomcom, v tomto prípade je užívanie vzťah medzi príjemcom priamej podpory (ako užívateľa) a poľnohospodárskou platobnou agentúrou.

Aj keď na liste vlastníctva nájdete informáciu o nájomcovi pozemkov, tak užívateľom bude pravdepodobne iná právnická osoba. a ak hľadáte dôvod, prečo sa farmári na poliach bijú, tak tu ho máte ako na dlani.

nové údaje na ZBGIS. Máte tam skoro všetko. Len to, s kým máte uzavretú nájomnú zmluvu si musíte doplniť sami. A ak neviete, tak pravdepodobne nastala fikcia uzavretia nájomnej zmluvy.

Ak si podrobne pozriete vyhlášku č.172/2018 Z.z., tak je na užívateľovi, aký právny titul užívania uvedie. Niektoré sú zrejmé, ale k niektorým postačuje „dobromyseľnosť“. Ako právny titul obhospodarovania sa môžu uviesť nasledujúce možnosti

skratka právneho titulupopis právneho titulu
VLAvlastník a užívateľ (žiadateľ o priame platby) je jedna a tá istá osoba
NZMnájomná zmluva, štandardná nájomná zmluva
ZANzákonný nájom, nájomný vzťah medzi užívateľom (nájomcom) a vlastníkom, ktorý vznikol priamo zo zákona a nie na základe nájomnej zmluvy, § 22 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov a ani zákona č.504/2003 Z.z.
P12Anájomcovi vzniklo právo a povinnosť hospodárenia na pozemku podľa § 12a ods.1 poslednej vety zákona, teda nájomcovi vzniká právo a povinnosť hospodárenia na pozemkoch, ktoré vlastní doterajší prenajímateľ, za tých istých podmienok, aké sú upravené v podnájomnej zmluve
P12Bnájomcovi vzniklo právo hospodárenia na pozemku za pozemok podľa § 12b zákona, náhradný pozemok vydaný podľa §15 zákona č.330/1991 Z.z., jeho opätovná registrácia pre vtedajšieho užívateľa alebo nájomcu náhradného pozemku
P12Cnájomcovi vzniklo právo hospodárenia na pozemku za pozemok podľa § 12c zákona, náhradný pozemok vydaný podľa §15 zákona č.330/1991 Z.z., jeho opätovná registrácia pre právneho nasledovníka užívateľa náhradného pozemku
NV12nájomný vzťah podľa § 12 ods. 4 zákona, teda pozemok užíva bez nájomnej zmluvy, preukáže, že vlastníkovi jej uzatvorenie navrhol a ten uzatvorenie nájomnej zmluvy do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietol alebo nevyzval užívateľa pozemku na jeho vrátenie a prevzatie, pričom užívateľ vlastníka pri návrhu uzatvorenia nájomnej zmluvy upozornil na právne dôsledky jeho nekonania, predpokladá sa, že uplynutím dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu nájomnej zmluvy medzi nimi vznikol nájomný vzťah na neurčitý čas podľa §6
NV13nájomný vzťah podľa § 13 ods. 3 zákona, teda ak nájomca najskôr rok a najneskôr dva mesiace pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý, doručí preukázateľným spôsobom prenajímateľovi návrh novej nájomnej zmluvy, a ak prenajímateľ do dvoch mesiacov odo dňa doručenia návrhu neodmietne tento návrh nájomnej zmluvy z niektorého z dôvodov uvedených v odseku 2 alebo z dôvodu, že navrhnutá výška nájomného nie je v obvyklej výške, vznikne nájomný vzťah na neurčitý čas podľa § 12 ods.1
BEZbez právneho titulu, napríklad užívateľ sa domnieva, že „nehospodárením na danej parcele by mu vznikla škoda na susedných, ktoré užíva“
P10podnájomná zmluva podľa §10, ods.4, teda nájomca je oprávnený dať prenajatú vec do podnájmu, ak zmluva neurčuje inak. Spôsob a čas podnájmu je nájomca povinný prenajímateľovi oznámiť do 30 dní. Ak bol pozemok daný do podnájmu na dlhší čas ako jeden rok, má prenajímateľ právo na nájomné priamo voči podnájomcovi. Na podnájom sa v prípadoch mimoriadnych udalostí vzťahuje ustanovenie §5 primerane.
INYiný užívací titul, napríklad §129 občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba a držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon (dobromyseľná držba, napríklad vlastník mi povedal, že ho môžem užívať), §136 na menšinové podiely na parcele, teda o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov, pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd a ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

Ako však vyzerajú vlastnícke, užívacie a nájomné vzťahy v dvoch katastrálnych územiach, ktoré susedia, pričom v jednom z nich boli vykonané pozemkové úpravy.

Bližšie informácie o histórii spracovanie užívacích vzťahov nájdete na stránke o §12a, www.p12a.sk.

kto by mal problém riešiť?

v prvom rade užívatelia. a ak nastanú problémy, a tie určite nastanú tak okresné úrady. Základným nástrojom by mal byť §12a, ale ten nevie vyriešiť všetky prípady. V prípade, že by sme ho aplikovali spätne na všetky užívacie vzťahy, vyriešili by sa dva problémy: „zbavili“ by sme sa užívateľov bez právneho vzťahu k pôde a scelili by sa užívacie vzťahy do primeranejších užívacích celkov.

Ak si pozriete vyššie uvedené právne tituly užívania, tak ak má jeden užívateľ na nejakom vlastníckom vzťahu uvedené ZAK alebo BEZ a iný užívateľ pre ten istý vlastnícky vzťah uvedené NZM, tak asi ten prvý užívateľ si na daný podiel nemôže nárokovať. Pokiaľ by sme toto nevedeli, obaja užívatelia by nárokovali ten istý podiel dvakrát a ak sú dostatočne drzí, tak takýmto spôsobom vedia preukázať právny vzťah k pôde, ktorú nemajú právo užívať.

ako by sa mal problém riešiť?

dohodou. a ak nepomôže dohoda, tak §12a. samozrejme, aj v prípade dohody sa musí postupovať podľa §12a, lebo podľa ods.4 aj dohoda musí mať nejakú formu a musí byť predmetom evidencie na okresnom úrade. A v prípade, že sa užívatelia nevedia dohodnúť, tak §12a rieši tento problém rozhodnutím orgánu štátnej moci.

§12a by mal obsahovať ustanovenie, že o konaní môže rozhodnúť okresný úrad. V tom prípade by sa riešilo celé katastrálne územie alebo niekoľko katastrálnych území naraz. Všetci užívatelia by museli poskytnúť evidenciu právnych vzťahov k pôde, na základe ktorej by sa spravil audit nájomných zmlúv. Súčasne by spravil súpis reálnych nárokov na užívanie, na základe ktorého by užívatelia dávali žiadosti o priame platby.

prečo pozemkové úpravy?

pozemkové úpravy riešia radikálne problém užívacích vzťahov: zjednotia predmet nájmu a užívania. Usporiadanie vlastníckych vzťahov k pôde je v podstate len jedným dôsledkov pozemkových úprav. Samotné usporiadanie užívania pozemkov a bezkonfliktné hranice užívania neznamená, že pozemkové úpravy nebudú potrebné – budú, len spoločný postup podľa §12a zabráni zbytočným konfliktom a užívateľom zabezpečí stabilitu užívania do vykonania pozemkových úprav.

nájomné zmluvy

zistenie užívateľa je ten najľahší problém. zistenie, na základe čoho užíva pôdu, ku ktorej s vami neuzavrel nájomnú zmluvu a na základe čoho ju užíva je trocha zložitejšie. Ale riešenie je v podstate jednoduché:

  • overte si nájomcu z nájomnej zmluvy a overte si či nájomca má možnosť vašu pôdu cez podnájomnú zmluvu prenajať tretej osobe. Ak tá možnosť nie je, tak nájomnú zmluvy vypovedajte pre zjavné porušenie podmienok zmluvy. Nájomca sa môže preukázať, že použil §12a na vytvorenie podnájomného vzťahu, ale v tom prípade ste mali túto informáciu ako účastník na základe spôsobu spracovania §12a dostať písomne. Ak užívateľ má možnosť prenájmu pozemkov tretej osobe, tak ho požiadajte, aby vás informoval o užívateľovi a mal by to byť užívateľ podľa ZBGIS. Ak sa líši, treba vyvodiť dôsledky.
  • ak nemáte uzavretú nájomnú zmluvu, tak sa mohlo stať, že Vám užívateľ poslal návrh zmluvy a vy ste ju nepodpísali, čím vznikla fikcia uzavretia nájomnej zmluvy (na dobu neurčitú, s výpovednou lehotou 1 rok, v niektorých prípadoch 5 rokov), lebo ste ju hodili do smetného koša.
  • overte si, či platíte miestne dane alebo vám nejaký užívateľ platí nájomné za užívanie pozemkov. V prípade, že sa výška nájomného výrazne líši od obvyklej výšky nájomného, pošlite užívateľovi dodatok k zmluve, kde sa upraví výška nájomného minimálne na cenu obvyklého nájomného. Je pravdepodobné, že sa to užívateľovi nebude páčiť.
  • na liste vlastníctva si overte, či pri vašom vlastníckom vzťahu je zapísaná nájomná zmluva. Ak nie je, tak ju od užívateľa požadujte a požadujte, aby bolo v zmluve explicitne uvedené, že užívateľ je povinný zapísať nájomnú do katastra. Zápis nájomnej zmluvy podľa §1 zákona č.162/1995 Z.z. o katastri nie právne vymáhateľný akt a ani nikdy nebol štátom nijako sankcionovaný (čo neznamená, že sa to nedá, viď §74 až §77), ale možnosť ukončenia alebo neuzavretia nájomnej zmluvy bude dostatočne motivačná.
  • ak nemáte žiadne uzavretú žiadnu nájomnú zmluvu, zistili ste, že máte na svojich pozemkoch viacero užívateľov, tak by ste mali postupovať podľa §12a, svoje pozemky sceliť do jedného podnájomného pozemku a ten následne ponúknuť na prenájom najvyššej ponuke. Ak máte len jedného užívateľa, môžete mu navrhnúť nájomnú zmluvu vy.
  • aktualizujte nájomné zmluvy alebo pri návrhu nájomnej zmluvy požadujte od užívateľa aby:
    -navrhnite minimálnu sumu, ktorá zodpovedá obvyklej výške nájmu
    -nájomná zmluva bola zapísaná do katastra nehnuteľností
    -v nájomnej zmluve bolo uvedené, že miestne dane platí užívateľ

predaj pozemkov

Možno vás oslovil niekto s ponukou, že chce kúpiť vaše pozemky. Ak ste sa predsa len rozhodli ich predať, lebo vaše pozemky sa nachádzajú v lokalitách, kde nie je plánovaný nejaký územný rozvoj (overíte si to cez územný plán obce), alebo výmera je tak malá, že nájom vám neposielajú, ale vám ho vyplatia v hotovosti a podobne, alebo sa vám nechce starať o pozemky, tak pred tým ako to spravíte, skúste spraviť aspoň toto:

  • overte si, či žiadateľ naozaj hospodári na pôde, a ak nehospodári, tak ponuku odmietnite
  • žiadateľovi, najmä ak sa jedná o zahraničného navrhnite takú vysokú cenu za meter štvorcový, ktorá zodpovedá priemernej cene pozemkov v ich materskej krajine (viď eurostat, resp. vývoj cien do roku 2009).
  • pozrite sa na ZBGIS a oslovte užívateľa vašich pozemkov. Možno vás neoslovil len preto, lebo sa obával, že budete chcieť (vysoké) nájomné alebo cenu pri predaji. Možno budete prekvapený, že sú ochotní dať viac, ako vám navrhli.
  • obráťte sa na starostu obce s návrhom, že niektorému miestnemu farmárovi predáte svoje pozemky a podiely, prípadne nech vám dajú svoju ponuku.
  • pri predaji nezabudnite na to, aby kupujúci rešpektoval predkupné právo, pre istotu si to overte jednoducho, ak poznáte spoluvlastníka, tak sa ho rovno spýtajte. A ak nepoznáte, tak si overte priamo u budúceho kupujúceho, či ich poslal spoluvlastníkom, napr. či má podacie lístky, myslím, že v tomto prípade je opatrnosť na mieste.
  • využite všetky možnosti, aby ste sa uchránili pred podvodom.
  • overte si, či medzi parcelami sa náhodou nenachádzajú aj pozemky, na ktorých máte postavený dom alebo záhradu.

záver

Systém priamych platieb vznikol tak, aby obišiel problém rozdrobenosti vlastníckych vzťahov a nesúladov katastra nehnuteľností. riešenie nechal na pleciach užívateľov. v zásade je to systém, založený na tom, že ak niekto prehlási, že má právne vzťahy k pôde, ktorú užíva, tak sa považuje za pravdivé a ak nedošlo k sporom s inými užívateľmi, nik to nekontroluje. Týmto rozšírením funkcionality sme sa dostali len o kúsok ďalej a k tomu, aby si užívatelia upravili a legalizovali svoje právne vzťahy k pôde, ktorú užívajú, lebo ich k tomu budú tlačiť aktívny vlastníci, či už cez uzavretie nájomných zmlúv, alebo cez výšku nájomného, alebo hrozbou prenájmu inému užívateľovi. A konečne dôjde aj k tomu, že začnú využívať inštitút §12a, nielen malí, ale aj veľkí užívatelia, teda všetci užívatelia, aby tento problém vyriešili.

RNDr., Anton Julény

O utajených dohodách medzi prokurátorom a kajúcnikom v trestnom konaní

Pod­ne­tom na na­pí­sa­nie toh­to prís­pev­ku bol roz­su­dok Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ESLP) zo dňa 12.11.2019 vo ve­ci Ad­ma­čo v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka (sťaž­nosť č. 45084/14), kto­rý sa za­obe­ral do­ka­zo­va­ním tres­tnej čin­nos­ti za po­mo­ci vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka a skon­čil pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku po­mer­ne nes­láv­ne (kon­šta­to­va­ním po­ru­še­nia člán­ku 6 Do­ho­vo­ru).

Té­ma ka­júc­ni­kov (na­zý­va­ných tiež ko­run­ní sved­ko­via, či spolu­pra­cu­jú­ci pá­cha­te­lia (1)) a ich práv­nej úp­ra­vy re­zo­nu­je nie­len v práv­nych kru­hoch, ale vzbu­dzu­je aj ne­ma­lý zá­ujem ve­rej­nos­ti. Je to­mu tak pre­to, že ka­júc­nik, na­priek to­mu, že je sám pá­cha­te­ľom tres­tnej čin­nos­ti, zís­ka­va vďa­ka svoj­mu sve­dec­tvu vo­či iným oso­bám buď úpl­nú bez­tres­tnosť (za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia), pod­mie­ne­nú bez­tres­tnosť (pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia spolu­pra­cu­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho) ale­bo „vy­viaz­ne“ iba so sym­bo­lic­kým, či pod­stat­ne zní­že­ným tres­tom (mi­mo­riad­ne zní­že­nie tres­tu).

Ka­júc­nik, ako pá­cha­teľ tres­tnej čin­nos­ti, us­ved­ču­je iné oso­by svo­jou vý­po­ve­ďou a za ta­ké­to sve­dec­tvo zís­ka­va od štá­tu (pro­ku­ra­tú­ry) ur­či­té vý­ho­dy. Ka­júc­nik a pro­ku­ra­tú­ra te­da uzat­vá­ra­jú ne­for­mál­nu zmlu­vu, v kto­rej si do­hod­nú vý­ho­dy, kto­ré ka­júc­ni­ko­vi bu­dú ply­núť, ak bu­de opa­ko­va­ne vy­po­ve­dať o ur­či­tej tres­tnej čin­nos­ti (2).

Vzhľa­dom k to­mu, že vý­po­veď ka­júc­ni­ka je čas­to je­di­ným us­ved­ču­jú­cim dô­ka­zom o mož­nej tres­tnej čin­nos­ti, je mi­mo­riad­ne dô­le­ži­tým dôs­led­né ove­ro­va­nie a hod­no­te­nie ta­kej­to vý­po­ve­de, na­koľ­ko tá mô­že byť prav­di­vá, av­šak mô­že byť aj zá­mer­ne skres­le­ná, či nep­rav­di­vá a to nap­rík­lad s cie­ľom zís­kať čo naj­väč­šie vý­ho­dy od pro­ku­ra­tú­ry, res­pek­tí­ve mo­ti­vo­va­ná sna­hou roz­dro­biť, či pre­niesť svo­ju vi­nu na iné oso­by a vy­tvo­riť si tak lep­šiu po­zí­ciu na vy­jed­ná­va­nie vý­hod za pos­kyt­nu­tie sve­dec­tva.

ESLP vo ve­ci Adam­čo v tom­to sme­re zdô­raz­nil, že pou­ži­tie vý­po­ve­dí pos­kyt­nu­tých sved­ka­mi vý­me­nou za ich bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy mô­že spo­chyb­niť spra­vod­li­vosť ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu a mô­že vy­vo­lať zá­važ­né otáz­ky v tom oh­ľa­de, že ta­ké­to vý­po­ve­de sú už zo sa­mej ich pod­sta­ty ma­ni­pu­lo­va­teľ­né a mô­žu byť pos­kyt­nu­té vý­luč­ne s cie­ľom zís­kať vý­ho­dy po­nú­ka­né vý­me­nou za nich ale­bo s cie­ľom osob­nej poms­ty. Ri­zi­ko, že oso­ba mô­že byť ob­vi­ne­ná a od­sú­de­ná na zá­kla­de neo­ve­re­ných tvr­de­ní, kto­ré nie sú ne­vyh­nut­ne ne­ziš­tné, pre­to ne­mož­no pod­ce­niť.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že vy­uží­va­nie ka­júc­ni­kov v tres­tnom ko­na­ní je v mno­hých tres­tných ve­ciach dô­le­ži­té a ne­zas­tu­pi­teľ­né na zis­ťo­va­nie roz­sa­hu spá­cha­nej zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti a jej pá­cha­te­ľov, av­šak na stra­ne dru­hej, ne­sie so se­bou ur­či­té ri­zi­ká spo­čí­va­jú­ce v tom, že ka­júc­nik mô­že vy­po­ve­dať úpl­ne, či čias­toč­ne nep­rav­di­vo a to s cie­ľom, aby je­ho vý­po­veď bo­la roz­sia­hlej­šia, skut­ko­vo bo­hat­šia, za­sa­hu­jú­ca čo mož­no naj­väč­ší po­čet osôb ako mož­ných pá­cha­te­ľov a to s ve­do­mím, že čím viac sa po­vie (a je bez vý­zna­mu či všet­ko bu­de úpl­ná prav­da) tým väč­šie mô­žu byť vý­ho­dy, kto­ré mu bu­dú po­núk­nu­té zo stra­ny pro­ku­ra­tú­ry. To pla­tí o to viac v prí­pa­doch, v kto­rých ma­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní o tres­tnej čin­nos­ti ka­júc­ni­ka po­mer­ne sil­né dô­ka­zy a keď by zjav­ne ne­ma­li prob­lém s je­ho us­ved­če­ním a to aj bez je­ho vý­po­ve­de.

ESLP k ne­dôs­led­nos­ti hod­no­te­nia vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka v roz­hod­nu­tí vo ve­ci Adam­čo uvie­dol, že ne­bo­lo tvr­de­né a ani inak zis­te­né, že pri po­su­dzo­va­ní dô­ka­zu pos­kyt­nu­té­ho (ka­júc­ni-kom) M. v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­la ve­no­va­ná oso­bit­ná po­zor­nosť sku­toč­nos­ti, že ten­to dô­kaz po­chá­dza od sved­ka, kto­rý sa sám zú­čas­tnil na pred­met­nom tres­tnom či­ne. Nao­pak, skôr sa zdá, že dô­kaz bol pres­kú­ma­ný a po­sú­de­ný vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi ako kaž­dý iný dô­kaz. V tom­to oh­ľa­de ESLP kon­šta­tu­je, že in­ten­zi­ta pries­ku­mu vy­ža­do­va­né­ho vo vzťa­hu k dô­ka­zu pos­kyt­nu­té­ho kom­pli­com je pria­mo úmer­ná vý­zna­mu do­ho­dy, kto­rú ten­to kom­plic zís­ka vý­me­nou za dô­kaz, kto­rý pos­kyt­ne. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de vý­ho­da, kto­rú M. zís­kal, pre­vý­ši­la zní­že­nie tres­tu ale­bo fi­nan­čnú vý­ho­du, keď­že zna­me­na­la prak­tic­ky bez­tres­tnosť za zlo­čin vraž­dy.

Z uve­de­nej ci­tá­cie roz­hod­nu­tia ESLP mož­no vy­vo­diť, že špe­ci­fic­kosť pos­ta­ve­nia ka­júc­ni­ka, kto­rý for­mál­ne vy­po­ve­dá ako sve­dok o mož­nej tres­tnej čin­nos­ti iných osôb, ho­ci sve­dok z ma­te­riál­ne­ho hľa­dis­ka nie je (je to­tiž pá­cha­te­ľom tres­tnej čin­nos­ti) spô­so­bu­je to, že vý­po­veď ta­ké­ho­to sved­ka nie je mož­né po­va­žo­vať za ko­niec do­ka­zo­va­nia (tak ako sa to čas­to de­je v slo­ven­ských práv­nych po­me­roch), ale má ísť o za­čia­tok do­ka­zo­va­nia a ta­ká­to vý­po­veď ka­júc­ni­ka by sa ne­ma­la pre­ce­ňo­vať (glo­ri­fi­ko­vať, či auto­ma­tic­ky po­va­žo­vať za prav­di­vú), ale ma­la by sa dôs­led­ne pre­ve­ro­vať a to aj mo­ti­vá­cia ka­júc­ni­ka spolu­pra­co­vať s pro­ku­ra­tú­rou.

Z hľa­dis­ka mož­nej mo­ti­vá­cie pri vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka je pod­stat­ným poz­nať roz­sah do­ho­dy me­dzi ka­júc­ni­kom a pro­ku­rá­to­rom, t. j. roz­sah vý­ho­dy, kto­ré bo­li ka­júc­ni­ko­vi štá­tom sľú­be­né za pos­kyt­nu­tie sve­dec­tva (nap­rík­lad, či sa vý­ho­dy tý­ka­jú len mož­nej bez­tres­tnos­ti ka­júc­ni­ka, prí­pad­ne aj bez­tres­tnos­ti je­ho blíz­kych osôb, kto­rí sa moh­li do­pus­tiť tres­tnej čin­nos­ti s ka­júc­ni­kom, res­pek­tí­ve, či ne­dot­knu­teľ­nosť zís­ka aj ma­je­tok ka­júc­ni­ka, kto­rý mo­hol byť ale­bo bol na­do­bud­nu­tý z čas­ti ale­bo úpl­ne z ne­le­gál­nych zdro­jov). Poz­na­nie do­ho­dy me­dzi ka­júc­ni­kom a štá­tom je dô­le­ži­té pre súd pri po­su­dzo­va­ní dô­ve­ry­hod­nos­ti vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka, ale nap­rík­lad aj pre ve­de­nie ob­ha­jo­by osôb, kto­ré ka­júc­nik us­ved­ču­je a v ne­pos­led­nom ra­de mô­že byť za­ují­ma­vé aj pre ve­rej­nosť, pre kto­rú mô­že byť cen­ným poz­na­tok za akých pod­mie­nok pri akej kon­krét­nej tres­tnej čin­nos­ti mož­no oča­ká­vať ur­či­té vý­ho­dy a akú po­do­bu ta­ké vý­ho­dy od štá­tu mô­žu mať.

Vzhľa­dom na sú­čas­nú práv­nu úp­ra­vu us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré sa tý­ka­jú ka­júc­ni­ka a kto­ré neob­sa­hu­jú ani zmien­ku o tom, že by ma­la byť do­ho­da me­dzi ka­júc­ni­kom a pro­ku­rá­to­rom o vý­ho­dách za pos­kyt­nu­té sve­dec­tvo for­ma­li­zo­va­ná a prí­pad­ne aj zve­rej­ne­ná, res­pek­tí­ve pri ab­sen­cii akých­koľ­vek le­gis­la­tív­ne sta­no­ve­ných pra­vi­diel pre uzat­vá­ra­nie ta­kých­to do­hôd, je po­tom sa­moz­rej­mým, že súd, ob­ha­jo­ba a ani ve­rej­nosť sa spra­vid­la až do skon­če­nia tres­tné­ho stí­ha­nia osôb vo­či kto­rým ka­júc­nik vy­po­ve­dá ne­doz­ve­dia ob­sah ta­kej­to do­ho­dy a ne­ve­dia nič o sku­toč­ných ko­neč­ných sľú­be­ných vý­ho­dách. Až nás­led­ne, po na­do­bud­nu­tí prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tí o oso­bách vo­či kto­rým ka­júc­nik vy­po­ve­dal, sa ob­sah sľú­be­ných vý­hod ka­júc­ni­ko­vi dos­ta­ne „na zná­mosť“ a to v po­do­be roz­hod­nu­tí, kto­ré spra­vid­la za­ru­ču­jú ka­júc­ni­ko­vi bez­tres­tnosť, res­pek­tí­ve sym­bo­lic­ký, či pod­stat­ne zní­že­ný trest.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že za zís­ka­nú vý­ho­du je pot­reb­né po­va­žo­vať aj vy­uži­tie in­šti­tú­tu do­čas­né­ho od­lo­že­nia vzne­se­nia ob­vi­ne­nia (§ 205 Tr. por.), čo mož­no ne­po­chyb­ne vy­vo­diť aj z roz­hod­nu­tia ESLP vo ve­ci Adam­čo. ESLP v tom­to sme­re zdô­raz­nil, že zá­ver vnút­roš­tát­nych sú­dov, že ka­júc­nik M. ne­zís­kal žiad­nu vý­ho­du je pod­ľa ESLP v roz­po­re s nás­led­ným vý­vo­jom v po­do­be zru­še­nia roz­hod­nu­tia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, pod­ľa kto­ré­ho mal spá­chať trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a za­sta­ve­ní je­ho tres­tné­ho stí­ha­nia pre vraž­du K., k čo­mu doš­lo vý­slov­ne a oso­bit­ne vý­me­nou za je­ho sve­dec­tvo. Je prav­da, že vý­sle­dok toh­to vý­vo­ja nas­tal až po tres­tnom ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, av­šak už po­čas ne­ho bo­lo tres­tné stí­ha­nie M. za vraž­du K. do­čas­ne od­lo­že­né. Bol to pred­bež­ný krok sme­rom ku ko­neč­né­mu ukon­če­niu toh­to tres­tné­ho stí­ha­nia.

Zá­ve­ry o ur­či­tej ne­dôs­led­nos­ti, či príl­iš­nej struč­nos­ti práv­nej úp­ra­vy ka­júc­ni­ka v SR mož­no de­monštro­vať na me­diál­ne zná­mom prí­pa­de, v kto­rom vy­stu­pu­je ako ka­júc­nik (s do­čas­ne od­lo­že­ným vzne­se­ním ob­vi­ne­nia) bý­va­lý sud­ca.

Po­kiaľ ide o do­ho­du me­dzi ním ako ka­júc­ni­kom a pro­ku­ra­tú­rou o vý­ho­dách za pos­kyt­nu­té sve­dec­tvo, tak o jej ob­sa­hu nie je zrej­mé nič. Mož­no sa pre­to len dom­nie­vať, že vý­ho­dy, kto­ré mu bo­li pos­kyt­nu­té sú po­mer­ne roz­siah­le. Pr­vou vý­ho­dou, kto­rú ako ka­júc­nik už ne­po­chyb­ne zís­kal je, že za­tiaľ ne­bol ob­vi­ne­ný (vý­ho­da vo for­me do­čas­ne od­lo­že­né­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia), vy­stu­pu­je ako sve­dok a je tu reál­ny pred­pok­lad, že v bu­dúc­nos­ti bu­de je­ho tres­tné stí­ha­nie za­sta­ve­né. Ok­rem to­ho je tu mé­dia­mi sko­lo­ňo­va­né po­doz­re­nie, že man­žel­ka toh­to ka­júc­ni­ka by moh­la byť po­doz­ri­vá zo spá­chania tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti, kto­rej sa moh­la do­pus­tiť tým, že pos­kyt­nu­té úp­lat­ky „prep­ra­la“ v rám­ci vý­ko­nu svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Mož­ná bez­tres­tnosť man­žel­ky ka­júc­ni­ka by te­da moh­la byť dru­hou vý­ho­dou. A na­po­kon, je po­zo­ru­hod­ným, že pro­ku­rá­tor za­tiaľ „ne­sia­hol“ ani na ma­je­tok toh­to ka­júc­ni­ka, či je­ho man­žel­ky a to aj na­priek to­mu, že ka­júc­nik mal priz­nať na­vy­šo­va­nie svoj­ho ma­jet­ku pri­jí­ma­ním úp­lat­kov. Tre­ťou vý­ho­dou za pos­kyt­nu­té sve­dec­tvo tak mô­že byť ne­dot­knu­teľ­nosť ma­jet­ku ka­júc­ni­ka a to aj na­priek to­mu, že z čas­ti mô­že po­chá­dzať z tres­tnej čin­nos­ti.

Sku­toč­nosť, že vý­ho­dy pos­kyt­nu­té to­mu­to ka­júc­ni­ko­vi za je­ho sve­dec­tvo mô­žu byť prek­va­pi­vo ši­ro­ké si všim­li aj mé­diá, kto­ré mož­nú do­ho­du toh­to ka­júc­ni­ka s pro­ku­rá­to­rom ozna­či­li za do­ho­du, kto­rú ne­má ob­do­bu.

https://www.top­ky.sk/cl/10/1936607/Do­ho­da-Koc­ne­rov­ho-sud­cu-ne­ma-ob­do­bu–Za-sve­dec­tvo-dos­tal-bez­tres­tnost–ne­cha­li-mu-aj-ti­si­ce-eur-z-up­lat­kov

Keď­že do­ho­da me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ka­júc­ni­kom ne­má žiad­nu for­mál­nu po­do­bu, pro­ku­ra­tú­ra pre mé­diá od­miet­la bliž­šie spres­niť aké vý­ho­dy vlas­tne ten­to ka­júc­nik má sľú­be­né za pos­kyt­nu­té sve­dec­tvo a prí­pad­ne či bo­li pos­kyt­nu­té až v ta­kom veľ­kom roz­sa­hu ako sú po­pí­sa­né vy­ššie. K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že pri ka­júc­ni­koch nie je zná­my nie­len ob­sah do­ho­dy, ale ani spô­sob jej schva­ľo­va­nia zo stra­ny pro­ku­ra­tú­ry, t. j., či na jej schvá­le­nie pos­ta­čí súh­las do­zo­ro­vé­ho pro­ku­rá­to­ra, res­pek­tí­ve, či mu­sí nap­rík­lad súh­la­siť aj je­ho na­dria­de­ný pro­ku­rá­tor. Tak­tiež neexis­tu­jú žiad­ne pra­vid­lá pre tvor­bu ta­kých­to do­hôd zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra a to ani o tom, aké vý­ho­dy mô­žu byť ka­júc­ni­kom za sve­dec­tvo sľu­bo­va­né (nap­rík­lad, či sa mô­žu tý­kať iba oso­by ka­júc­ni­ka ale­bo je mož­né ísť ďa­lej a bez­tres­tným mô­žu byť aj blíz­ke oso­by ka­júc­ni­ka, res­pek­tí­ve, či je mož­né do do­ho­dy za­hr­núť aj ne­dot­knu­teľ­nosť ma­jet­ku ka­júc­ni­ka, ak áno, tak pre­čo a po­dob­ne).

V tom­to sme­re ESLP vo ve­ci Adam­čo uvie­dol, že vý­ho­dy, kto­ré ka­júc­nik M. zís­kal mu bo­li pos­kyt­nu­té v rám­ci prá­vo­mo­ci pro­ku­ra­tú­ry a pro­ku­ra­tú­ra je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke or­ga­ni­zo­va­ná ako jed­not­ná hie­rar­chia. To pred­pok­la­dá ur­či­tý stu­peň koor­di­ná­cie, kto­rý je v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ďa­lej naz­na­čo­va­ný aj ur­či­tým per­so­nál­nym spo­je­ním v po­do­be účas­ti pro­ku­rá­to­ra Š. v rôz­nych ko­na­niach. ESLP sa dom­nie­va, že pred­bež­ný be­ne­fit, z kto­ré­ho M. ťa­žil v ča­se tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi ne­mož­no od­de­liť od cel­ko­vej vý­ho­dy, kto­rú zís­kal v sú­vis­los­ti so svo­jím vlas­tným tres­tným stí­ha­ním za vraž­du K. vý­me­nou za je­ho sve­dec­tvo, kto­rým us­ved­čil sťa­žo­va­te­ľa. Ok­rem iné­ho ESLP poz­na­me­nal, že všet­ky roz­hod­nu­tia tý­ka­jú­ce sa tres­tné­ho stí­ha­nia M. bo­li pri­ja­té vý­luč­ne v rám­ci prá­vo­mo­ci pro­ku­ra­tú­ry bez akej­koľ­vek súd­nej kon­tro­ly.

Po­kiaľ by bo­la prav­da, že vý­ho­dy ka­júc­ni­ka za pos­kyt­nu­té sve­dec­tvo za­hŕňa­jú nie­len je­ho prí­pad­nú bez­tres­tnosť, ale aj mož­nú bez­tres­tnosť je­ho man­žel­ky, či ne­dot­knu­teľ­nosť je­ho ma­jet­ku, po­tom je le­gi­tím­ne sa pý­tať, či ta­ké­to až neú­mer­ne roz­siah­le vý­ho­dy pos­kyt­nu­té na stra­ne jed­nej nie sú pod­mie­ne­né oča­ká­va­ným roz­sia­hlym roz­sa­hom je­ho vý­po­ve­de na stra­ne dru­hej, te­da mož­ným úče­lo­vým hro­ma­de­ním skut­kov, či ich mož­ných pá­cha­te­ľov zo stra­ny ka­júc­ni­ka a to z dô­vo­du, aby vy­ho­vel do ne­ho vkla­da­ným oča­ká­va­niam a „za­slú­žil si“ po­ža­do­va­né vý­ho­dy.

Ne­vi­dím žiad­ny dô­vod, pre­čo by ne­mal byť mi­ni­mál­ne za­is­te­ný ma­je­tok toh­to ka­júc­ni­ka a je­ho man­žel­ky, po­kiaľ je tu dô­vod­né po­doz­re­nie, že údaj­né úp­lat­ky, kto­ré ma­li byť ka­júc­ni­ko­vi od­ov­zda­né, a o kto­rých sám vy­po­ve­dá, že ich po­be­ral moh­li byť pre­lie­va­né do ma­jet­ku man­žel­ky ka­júc­ni­ka a nás­led­ne pros­tred­níc­tvom pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti man­žel­ky ka­júc­ni­ka le­ga­li­zo­va­né. Po­kiaľ sa tak do­po­siaľ nes­ta­lo a ne­dot­knu­teľ­nosť ma­jet­ku ka­júc­ni­ka nie je sú­čas­ťou je­ho do­ho­dy s pro­ku­ra­tú­rou, po­tom je sku­toč­ne otáz­ne pre­čo si pro­ku­ra­tú­ra nepl­ní svo­je po­vin­nos­ti a ne­za­bez­pe­čí za­is­te­nie ma­je­tok, kto­rý mal ka­júc­nik zís­kať pá­cha­ním tres­tnej čin­nos­ti (a to buď v tres­tnom ko­na­ní ale­bo pros­tred­níc­tvom zá­ko­na o preu­ka­zo­va­ní pô­vo­du ma­jet­ku). Tak­tiež je otáz­ne, či by sú­čas­ťou do­ho­dy ma­la ale­bo moh­la byť aj prí­pad­ná bez­tres­tnosť man­žel­ky ka­júc­ni­ka.

Som ná­zo­ru, že uta­jo­va­nie do­hôd me­dzi štá­tom za­stú­pe­ným pro­ku­rá­to­rom a ka­júc­ni­kom z hľa­dis­ká sľú­be­ných vý­hod pre ka­júc­ni­ka je kon­trap­ro­duk­tív­ne, na­koľ­ko roz­sah sľú­be­ných vý­hod mô­že mať vý­raz­ný do­pad na po­su­dzo­va­nie vie­ro­hod­nos­ti vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka zo stra­ny sú­du. To pla­tí o to viac, ak vý­po­veď ka­júc­ni­ka je je­di­ným ale­bo roz­ho­du­jú­cim dô­ka­zom bez kto­ré­ho by ne­bo­lo mož­né vô­bec uva­žo­vať o vý­ro­ku o vi­ne, či v niek­to­rých prí­pa­doch ani o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia.

Mož­né le­gis­la­tív­ne ná­me­ty de le­ge fe­ren­da

Vzhľa­dom na roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Adam­čo, ako aj s pou­ka­zom na uve­de­ný prí­pad ka­júc­ni­ka a uta­je­nosť vý­hod, kto­ré by mu ma­li ply­núť z pos­kyt­nu­té­ho sve­dec­tva, by bo­lo vhod­ným uva­žo­vať, či nie je na­mies­te dať práv­ny rá­mec sys­té­mu uzat­vá­ra­nia do­hôd me­dzi štá­tom a ka­júc­ni­kom, kto­rý by sa tý­kal nap­rík­lad spô­so­bu schva­ľo­va­nia do­ho­dy na úrov­ni pro­ku­ra­tú­ry, roz­sa­hu mož­ných vý­hod, kto­ré by le­gál­ne moh­li byť ka­júc­ni­ko­vi sľú­be­né ako aj nap­rík­lad po­vin­nos­ťou ove­ro­vať vý­po­ve­de ka­júc­ni­kov (aby ne­bo­li auto­ma­tic­ky po­va­žo­va­né za dô­ve­ry­hod­né bez ďal­šie­ho), či dô­vod­mi pri kto­rých mož­no po­va­žo­vať uzat­vo­re­nú do­ho­du za po­ru­še­nú. Rov­na­ko tak by bo­lo vhod­ným práv­ne up­ra­viť po­vin­nosť pro­ku­ra­tú­ry zve­rej­niť pod­stat­né bo­dy ta­kej­to do­ho­dy a to mi­ni­mál­ne v ko­na­ní pred sú­dom v prí­pa­doch, v kto­rých by bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba, kto­rá by bo­lo za­lo­že­ná na vý­po­ve­di ka­júc­ni­ka.

My­šlien­ku vy­uží­va­nia sve­dec­tiev ka­júc­ni­kov na ob­jas­ne­nie tres­tnej čin­nos­ti nie je nut­né za­vr­ho­vať (v ko­neč­nom dôs­led­ku exis­ten­ciu in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka pred­pok­la­da­jú aj práv­ne ak­ty Európ­skej únie a vy­uži­tie ta­ké­ho­to sve­dec­tva bez ďal­šie­ho ani ne­po­ru­šu­je spra­vod­li­vosť ko­na­nia v zmys­le člán­ku 6 Do­ho­vo­ru), av­šak do­ho­da me­dzi štá­tom a ka­júc­ni­kom by ma­la mať jas­nej­šie (pev­nej­šie) pra­vid­lá, kto­ré by ma­li byť, as­poň vo všeo­bec­ných ry­soch, up­ra­ve­né práv­nou nor­mou, aby spô­sob kreo­va­nia ta­kých­to do­hôd bol pred­ví­da­teľ­ný a ich ob­sah v ko­neč­nom dôs­led­ku pres­kú­ma­teľ­ný sú­dom, kto­rý roz­hod­nu­tie o vi­ne, či ne­vi­ne.

Vý­ňa­tok z od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia ESLP vo ve­ci Adam­čo pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke

Sťa­žo­va­teľ v da­nej ve­ci na­mie­tal po­ru­še­nie člán­ku 6 Do­ho­vo­ru, ok­rem iné­ho, aj z dô­vo­du, že je­ho od­sú­de­nie sa za­kla­da­lo na dô­ka­ze zís­ka­nom od sved­ka, kto­rý za sve­dec­tvo pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi zís­kal vý­ho­du. Sve­dok M. v prie­be­hu ko­na­nia zme­nil vý­po­veď s cie­ľom zís­kať vý­ho­du z do­ho­dy s pro­ku­rá­to­rom.

Sve­dok M. bol pred zme­nou svo­jej vý­po­ve­de v tres­tnom ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi ob­vi­ne­ný z vraž­dy inej obe­te (oso­by O.) a v sú­vis­los­ti s tým­to ob­vi­ne­ním bol vza­tý do väz­by. Na­po­kon bol zba­ve­ný ob­vi­ne­nia a pre­pus­te­ný. Na zá­kla­de je­ho priz­na­nia, kto­ré uro­bil v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, bol M. tiež po­doz­ri­vý z vraž­dy (oso­by K.) ako sťa­žo­va­te­ľov kom­plic. Pro­ku­rá­tor súh­la­sil s do­čas­ným od­lo­že­ním vzne­se­né­ho tres­tné­ho ob­vi­ne­nia pro­ti ne­mu. Nás­led­ne bo­lo pro­ti M. vzne­se­né ob­vi­ne­nie, av­šak tres­tné stí­ha­nie bo­lo za­sta­ve­né, na­koľ­ko zá­ujem spo­loč­nos­ti na ob­jas­ne­ní zlo­či­nu pre­vy­šu­je zá­ujem na tres­tnom stí­ha­ní M.

Vlá­da SR na­mie­ta­la, že pou­ži­tie vý­po­ve­de sved­ka vý­me­nou za je­ho bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy sa­mo ose­be ne­pos­ta­ču­je na to, aby spô­so­bi­lo nes­pra­vod­li­vosť ko­na­nia s tým, že v ča­se, keď sve­dok M zme­nil svo­ju vý­po­veď a za­čal us­ved­čo­vať sťa­žo­va­te­ľa je­ho tres­tné stí­ha­nie v inom prí­pa­de bo­lo iba pre­ru­še­né a M. ne­mo­hol mať žiad­nu is­to­tu zís­ka­nia bez­tres­tnos­ti.

Sťa­žo­va­teľ uvie­dol, že pred tým ako M. zme­nil svo­ju vý­po­veď bol pr­vos­tup­ňo­vým sú­dom dvak­rát os­lo­bo­de­ný a dô­kaz pos­kyt­nu­tý M. bol kľú­čo­vý. Sťa­žo­va­teľ tiež na­mie­tal, že tres­tné stí­ha­nie M. bo­lo na­ko­niec za­sta­ve­né a M. bol pre­pus­te­ný z väz­by.

Pod­ľa ná­zo­ru ESLP ne­bo­lo spor­né, že dô­kaz pos­kyt­nu­tý M. bol iba jed­ným zo sú­bo­ru dô­ka­zov us­ved­ču­jú­cich sťa­žo­va­te­ľa, av­šak os­tat­né dô­ka­zy bo­li len ne­pria­me a k roz­ho­du­jú­ce­mu zvra­tu doš­lo až vte­dy, keď sve­dok M. zme­nil svo­ju vý­po­veď, pri­čom iš­lo ak nie o je­di­ný, tak pri­naj­men­šom o roz­ho­du­jú­ci dô­kaz pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi.

ESLP zdô­raz­nil, že pou­ži­tie vý­po­ve­dí pos­kyt­nu­tých sved­ka­mi vý­me­nou za ich bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy mô­že spo­chyb­niť spra­vod­li­vosť ko­na­nia pro­ti ob­vi­ne­né­mu a mô­že vy­vo­lať zá­važ­né otáz­ky v tom oh­ľa­de, že ta­ké­to vý­po­ve­de sú už zo sa­mej ich pod­sta­ty ma­ni­pu­lo­va­teľ­né a mô­žu byť pos­kyt­nu­té vý­luč­ne s cie­ľom zís­kať vý­ho­dy po­nú­ka­né vý­me­nou za nich ale­bo s cie­ľom osob­nej poms­ty. Ri­zi­ko, že oso­ba mô­že byť ob­vi­ne­ná a od­sú­de­ná na zá­kla­de neo­ve­re­ných tvr­de­ní, kto­ré nie sú ne­vyh­nut­ne ne­ziš­tné, pre­to ne­mož­no pod­ce­niť.

ESLP uvie­dol, že v ča­se sťa­žo­va­te­ľov­ho od­sú­de­nia a od­vo­la­nia spo­čí­va­li vý­ho­dy, kto­ré M. údaj­ne zís­kal vý­me­nou za us­ved­če­nie sťa­žo­va­te­ľa v zba­ve­ní ob­vi­ne­nia z vraž­dy O., za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a je­ho pre­pus­te­nia z väz­by na slo­bo­du v rám­ci ko­na­nia o tom­to ob­vi­ne­ní, ako aj do­čas­né­ho od­lo­že­nia je­ho ob­vi­ne­nia z vraž­dy K.

ESLP uvie­dol, že sťa­žo­va­te­ľo­ve ar­gu­men­ty, kto­rý­mi na­pa­dol dô­ve­ry­hod­nosť M. ako sved­ka pred vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi bo­li pres­kú­ma­né iba od­vo­la­cím sú­dom a sťa­žo­va­teľ ne­dos­tal žiad­nu špe­ci­fic­kú od­po­veď od sú­dov, kto­ré sa za­obe­ra­li je­ho ve­cou nás­led­ne, kon­krét­ne od do­vo­la­cie­ho sú­du a ús­tav­né­ho sú­du.

Zá­ver vnút­roš­tát­nych sú­dov, že M. ne­zís­kal žiad­nu vý­ho­du je pod­ľa ESLP v roz­po­re s nás­led­ným vý­vo­jom v po­do­be zru­še­nia roz­hod­nu­tia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia, pod­ľa kto­ré­ho mal spá­chať trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a za­sta­ve­ní je­ho tres­tné­ho stí­ha­nia pre vraž­du K., k čo­mu doš­lo vý­slov­ne a oso­bit­ne vý­me­nou za je­ho sve­dec­tvo. Je prav­da, že vý­sle­dok toh­to vý­vo­ja nas­tal až po tres­tnom ko­na­ní pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi, av­šak už po­čas ne­ho bo­lo tres­tné stí­ha­nie M. za vraž­du K. do­čas­ne od­lo­že­né. Bol to pred­bež­ný krok sme­rom ku ko­neč­né­mu ukon­če­niu toh­to tres­tné­ho stí­ha­nia. Na­vy­še ESLP uvá­dza, že vý­ho­dy, kto­ré M. zís­kal mu bo­li pos­kyt­nu­té v rám­ci prá­vo­mo­ci pro­ku­ra­tú­ry a že pro­ku­ra­tú­ra je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke or­ga­ni­zo­va­ná ako jed­not­ná hie­rar­chia. To pred­pok­la­dá ur­či­tý stu­peň koor­di­ná­cie, kto­rý je v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de ďa­lej naz­na­čo­va­ný aj ur­či­tým per­so­nál­nym spo­je­ním v po­do­be účas­ti pro­ku­rá­to­ra Š. v rôz­nych ko­na­niach. ESLP sa dom­nie­va, že pred­bež­ný be­ne­fit, z kto­ré­ho M. ťa­žil v ča­se tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi ne­mož­no od­de­liť od cel­ko­vej vý­ho­dy, kto­rú zís­kal v sú­vis­los­ti so svo­jím vlas­tným tres­tným stí­ha­ním za vraž­du K. vý­me­nou za je­ho sve­dec­tvo, kto­rým us­ved­čil sťa­žo­va­te­ľa.

Zá­ro­veň ESLP uvie­dol, že ne­bo­lo tvr­de­né a ani inak zis­te­né, že pri po­su­dzo­va­ní dô­ka­zu pos­kyt­nu­té­ho M. v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­la ve­no­va­ná oso­bit­ná po­zor­nosť sku­toč­nos­ti, že ten­to dô­kaz po­chá­dza od sved­ka, kto­rý sa sám zú­čas­tnil na pred­met­nom tres­tnom či­ne. Nao­pak, skôr sa zdá, že dô­kaz bol pres­kú­ma­ný a po­sú­de­ný vnút­roš­tát­ny­mi súd­mi ako kaž­dý iný dô­kaz. V tom­to phľa­de ESLP kon­šta­tu­je, že in­ten­zi­ta pries­ku­mu vy­ža­do­va­né­ho vo vzťa­hu k dô­ka­zu pos­kyt­nu­té­ho kom­pli­com je pria­mo úmer­ná vý­zna­mu do­ho­dy, kto­rú ten­to kom­plic zís­ka vý­me­nou za dô­kaz, kto­rý pos­kyt­ne. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de vý­ho­da, kto­rú M. zís­kal, pre­vý­ši­la zní­že­nie tres­tu ale­bo fi­nan­čnú vý­ho­du, keď­že zna­me­na­la prak­tic­ky bez­tres­tnosť za zlo­čin vraž­dy. Ok­rem iné­ho ESLP poz­na­me­nal, že všet­ky roz­hod­nu­tia tý­ka­jú­ce sa tres­tné­ho stí­ha­nia M. bo­li pri­ja­té vý­luč­ne v rám­ci prá­vo­mo­ci pro­ku­ra­tú­ry bez akej­koľ­vek súd­nej kon­tro­ly.

ESLP uzat­vo­ril, že pou­ži­tie dô­ka­zu zís­ka­né­ho od M. ne­bo­lo spre­vá­dza­né pri­me­ra­ný­mi zá­ru­ka­mi tak, aby bo­la za­ru­če­ná cel­ko­vá spra­vod­li­vosť ko­na­nia. ESLP pre­to dos­pel k zá­ve­ru, že tres­tné ko­na­nie pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi nespĺňa­lo zá­ru­ky spra­vod­li­vos­ti pod­ľa člán­ku 6 Do­ho­vo­ru a pre­to doš­lo k po­ru­še­niu člán­ku 6 Do­ho­vo­ru.

JUDr., Peter Šamko

Likvidácia, teraz alebo …. neskôr výrazne komplikovanejšie

Zákon – Obchodný zákonník 513/1991

Okrem skutočnosti, že likvidáciu spoločnosti je ideálne naplánovať tak, aby sa spoločnosť ešte nenachádzala v kríze alebo úpadku a štatutárny orgán nemusel analyzovať svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, majú podnikatelia aktuálne ďalší dôvod, aby zvážili čo najskorší vstup do likvidácie. Od 1. 10. 2020 sa totiž podmienky likvidácie a jej priebeh výrazne skomplikujú. Inými slovami, ak likvidácia, najvyšší čas je práve teraz.

Na úvod považujeme za vhodné skonštatovať, že sprísnenie likvidácii a ich väčšia regulácia nie je samoúčelná a podrobnejšia úprava tohto inštitútu ako taká bola žiaduca. Na druhej strane nová regulácia objektívne spôsobí, že likvidácie budú v budúcnosti organizačne a finančne náročnejšie.

Nižšie uvádzame základný prehľad nových povinností v súvislosti s likvidáciou, ktorá začne po 1. 10. 2020:
 

  • Povinnosť úhrady preddavku na likvidáciu vo výške 1.500 EUR,
  • Posúva sa moment vstupu likvidácie – až dňom zápisu likvidátora do obchodného registra, nie dňom prijatia rozhodnutia. Aj s ohľadom na aktuálne meškajúce registrácie, a to najmä na Okresnom súde Bratislava I, stráca podnikateľ kontrolu nad dňom vstupu likvidácie (vrátane účtovno-právnych následkov),
  • Likvidátor – v prípade, ak nebude zvolený, bude vymenovaný súdom (za predpokladu zloženia preddavku),
  • Odmena likvidátora – zmluvne dohodnutá v prípade zvoleného likvidátora, odmena podľa osobitného predpisu v prípade súdom ustanoveného likvidátora,
  • Povinnosť ocenenia znaleckým posudkom a schválenia valným zhromaždením v prípade nakladania s majetkom vo výške viac ako 10 % hodnoty základného imania od zrušenia spoločnosti po vstup do likvidácie. Takýto právny úkon, nenadobudne účinnosť skôr, ako bude uložený spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín (uvedená textácia teda predpokladá existenciu písomnej zmluvy).  
  • Účinky vstupu do likvidácie – zánik všetkých jednostranných právnych úkonov spoločnosti, najmä plnomocenstiev. Výnimkou sú plnomocenstvá na  zastupovanie v súdnych konaniach.
  • Prihlasovanie pohľadávok a zistenie majetku spoločnosti – právna úprava sa v tomto smere približuje právnej úprave konkurzu, prihlasovanie pohľadávok do likvidácie, likvidátor je povinný zostaviť zoznam prihlásených pohľadávok. Neprihlásenie nemá vplyv na existenciu pohľadávky.
  • Likvidátor je povinný zistiť a zostaviť zoznam majetku a uložiť ho do zbierky listín.
  • Nárok na vrátenie preddavku sa uspokojí pred uspokojením iných pohľadávok, podriadené pohľadávky alebo pohľadávky voči spriazneným osobám sa uspokojujú až po uspokojení všetkých ostatných pohľadávok. Likvidačný zostatok môže byť vyplatený až po uspokojení pohľadávok všetkých známych veriteľov,
  • Možnosť skončenia likvidácie najskôr 6 mesiacov po zverejnení oznámenia o vstupe do likvidácie (aktuálne 3 mesiace).

Prechodné ustanovenia k uvedenej časti novely Obchodného zákonníka sú naviazané na moment zápisu likvidátora do Obchodného registra. Likvidácie, pri ktorých je likvidátor do obchodného registra zapísaný do 30. septembra 2020 sa dokončia podľa ustanovení o likvidácii účinných do 30. septembra 2020. V tejto súvislosti opätovne poukazujeme na aktuálne nerešpektovanie zákonných lehôt na vykonanie zápisu do obchodného registra, a to najmä zo strany Okresného súdu Bratislava I. Aj pri likvidáciách, ktoré sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov bude mať likvidátor novú povinnosť, a síce uložiť najneskôr do 31. decembra 2020 uložiť do zbierky listín zoznam majetku vyhotovený podľa tohto zákona v znení účinnom od 1. októbra 2020. Ak likvidátor túto povinnosť nesplní včas, predpokladá sa úpadok spoločnosti.

Mgr., Petra Štrbová Marková

Podanie blanketného odvolania a rozhodovanie o ňom

Odvolanie podané bez obligatórnych náležitostí alebo tiež blanketné odvolanie nie je práve častým fenoménom, no vďaka judikačnej činnosti najvyšších súdnych autorít sa vynorili niektoré skutočnosti, ktoré vzbudzujú pozornosť.

Blanketným odvolaním rozumieme odvolanie, ktoré neobsahuje zákonom požadované náležitosti, hoci by obsahovalo aj mnoho iných náležitosti, či samotného textu. V zmysle CSP je nutné uviesť v odvolaní okrem všeobecných náležitostí [1] aj to, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (od- volacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Civilný sporový poriadok myslí aj na situácie, ak odvolanie tieto náležitosti neobsahuje, vtedy súd prvej inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania. Avšak platí, že súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

Z uvedeného potom vyplýva, že hoci odvolateľ podal odvolanie bez všetkých náležitostí, musí ho súd vyzvať na ich odstránenie s výnimkou doplnenia odvolacích dôvodov. Teda aj pri podaní blanketného odvolania súd vyzve na doplnenie odvolania všetkých náležitostí okrem odvolacích dôvodov, a hoci odvolateľ doplní náležitosti v zmysle výzvy súdu, musí byť jeho odvolanie odmietnuté pre absenciu náležitostí podľa § 363 CSP, t. j. keď pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať, čo v prípade absencie odvolacích dôvodov nebude naozaj možné. Odvolacie dôvody sú tie podstatné pre posúdenie napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu pred- chádzalo.

V danom prípade, hoci súd vyzve odvolateľa (má povinnosť ho vyzvať v uvedenom roz- sahu) a odvolateľ aj výzve súdu v celom rozsahu vyhovie, dôjde k odmietnutiu odvolania pre absenciu odvolacích dôvodov, na ktoré súd vyzvať nemôže. Vzniká trochu paradoxná situá- cia, keď súd musí vyzvať, hoci vie, že pre absenciu odvolacích dôvodov musí byť odvolanie odmietnuté a odvolateľ v dobrej viere doplní všetky náležitosti, na ktoré ho súd vyzval, na- priek tomu nebude jeho odvolanie právne perfektné a stále bude obsahovať vadu, pre ktorú súd odvolanie odmietne. Vzhľadom na uvedené si myslíme, že by sa nemali tieto ustanovenia vykladať tak, že súd dáva odvolateľovi možnosť z vlastnej iniciatívy doplniť už od počiatku (od podania odvolania) chýbajúce dôvody. Išlo by predsa o neprípustné doplnenie odvolania po lehote.

V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR” alebo „NS SR”) z 26. júna 2019, sp. zn. 6 Cdo 119/2018 treba rozlišovať odvolanie, ktoré obsahuje (hoci aj jeden) odvolací dôvod, ktoré nie je možné dopĺňať a odvolanie, ktoré neobsahuje žiaden odvolací dôvod, pretože, ako sa v ňom uvádza, nie je možné meniť, resp. dopĺňať (rozširovať) niečo, čo vôbec nie je. Interpretáciou tohto rozhodnutia by sme dospeli k záveru, že v prípade podania blanketného odvolania je nutné vyzvať aj na doplnenie odvolacích dôvodov. Na druhej strane môžeme poukázať na iný názor, podľa ktorého „na doplnenie odvolacích dôvodov súd prvej inštancie odvolateľa nikdy nevyzýva. To platí aj v prípade, ak odvolanie žiaden odvolací dôvod neobsahuje.”2 Ktorá z uvedených interpretácií bude správna? Môže súd meritórne roz- hodnúť o odvolaní v prípade, ak odvolateľ iniciatívne doplní odvolacie dôvody, hoci ich neuvie- dol v odvolacej lehote? S výkladom preto začneme od začiatku, teda aspoň od predchádzajúcej právnej úpravy podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku3 (ďalej len „OSP” alebo „Občiansky súdny poriadok”).

Blanketné odvolanie podľa predchádzajúcej právnej úpravy

Je nepochybné, že NS SR sa vo svojej rozhodovacej činnosti o blanketných odvolaniach a ich neskoršiemu doplneniu nadviazal na judikatúru, ktorá existovala pred prijatím nových procesných predpisov.

Z judikatúry Najvyššieho súdu SR za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku je možné badať jednotnú líniu. Vo viacerých rozhodnutia konštatoval, že rozsah a dôvody odvolania môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, no toto právo môže využiť len do uplynutia odvolacej lehoty. Odkazoval pri tom na § 205 ods. 3 OSP, pričom toto ustanovenie s uvádzalo, že rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia le- hoty na odvolanie. Zároveň však najvyšší súd zdôraznil, že zákon neriešil situáciu, keď odvolanie nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 OSP v zmysle, že ak k odstráneniu vád odvolania (konkrétne doplneniu odvolacích dôvodov) dôjde až po uplynutí odvolacej lehoty (do času rozhodnutia odvolacieho súdu). Rozlišoval pritom odstránenie vád odvolania a doplnenie odvolacích dôvodov.4 Podľa vtedajšej judikatúry neexistovalo ustanovenie, ktoré by obmedzovalo odvolateľa odstrániť vadu odvolania, ktorá spočívala v absencii odvolacích dôvodov a dodatočne ich dopl- niť. Lehota, do ktorej môže odvolateľ rozširovať dôvody odvolania, sa vzťahuje na odvolanie so všetkými zákonom požadovanými náležitosťami. Táto lehota ale nedopadá na povinnosť súdu dbať o odstránenie vád odvolania a § 205 ods. 3 OSP ani neurčuje lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Pokiaľ teda odvolateľ vady odvolania odstránil ešte pred predložením veci na rozhodnutie odvolaciemu súdu, bolo irelevantné 5, že k odstráneniu došlo po uplynutí odvolacej lehoty. Súd teda oneskorené odvolanie, resp. doplnené odvolanie mal akceptovať.

Takýto prístup Najvyššieho súdu SR spôsobil, že došlo k predĺženiu lehoty na uvedenie odvolacích dôvodov. Odvolateľ podaním blanketného odvolania vlastne získal dlhší čas na formu- lovanie (nielen) odvolacích dôvodov a prinútil súd konať (vyzvať ho, určiť lehotu na doplnenie), čím fakticky aj dochádzalo k predlžovaniu konania.

Blanketné odvolanie podľa CSP

Už v úvode bola naznačená súčasná právna úprava, ktorá sa líši od tej v OSP. Môžeme takisto poukázať aj na to, že CSP je postavený na väčšej iniciatíve procesných strán na konaní, ako tomu bolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy a takisto aj väčšej zodpovednosti procesných strán.

V danom prípade už CSP v súvislosti s odvolacími dôvodmi nepracuje s pojmom „rozšíriť” (§205 ods. 3 OSP), ale s pojmom „meniť a dopĺňať” (§ 365 ods. 3 CSP). Zatiaľ, čo pri pojme roz- šíriť môžeme predpokladať, že musí existovať nutne aspoň nejaký odvolací dôvod, nakoľko nie je možné rozšíriť niečo, čo nie je, tak v prípade pojmu doplniť nie je nutné, aby niečo predtým existovalo, môžeme doplniť aj keď nič predtým nebolo alebo práve preto.

Na druhej strane rovnako platí, že vady odvolania je možné doplniť nielen v súdom stano- venej lehote v uznesení, ktorým vyzval na odstránenie vád odvolania, ale až do rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podstatným rozdielom sa zdá byť § 373 ods. 1 druhá veta CSP, podľa ktorej súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov. Toto ustanovenie v spojení s § 365 ods. 3 CSP potom mô- žeme interpretovať tak, že v prípade neuvedenia odvolacích dôvodov už v samotnom odvo- laní, prípadne v rámci odvolacej lehoty nie je možné dopĺňať neskôr, bez ohľadu na to, či tak učiní odvolateľ iniciatívne. Totiž, pokiaľ by aj chcel odvolateľ učiniť podanie, ktorým by uviedol odvolací dôvod nový, alebo aj prvý, vždy pôjde o doplnenie odvolania, doplnenie náležitosti odvolania, a teda aj doplnenie odvolacieho dôvodu do podaného odvolania, čo CSP neumož- ňuje. Na rozdiel od OSP, ktoré podľa judikatúry umožňovalo doplniť odvolacie dôvody, pokiaľ sa v odvolaní nenachádzali, tak z pohľadu CSP dopĺňanie neprichádza do úvahy. Aspoň takto by sme mohli vykladať ustanovenia CSP.

Môžeme poukázať napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, že „absencia rele- vantného odvolacieho dôvodu je totiž vadou, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračo- vať a na prípadné oneskorené doplnenie odvolacieho dôvodu pred rozhodnutím o odmietnutí odvolania nemôže odvolací súd prihliadnuť. Uvedená skutočnosť vyplýva z výslovného zákon- ného príkazu nevyzývať na doplnenie odvolacích dôvodov. Ak teda absentujú a neboli doplnené dôvody odvolania do uplynutia lehoty na podanie odvolania, na prípadné doplnenie nemôže odvolací súd prihliadať. Neuvedenie odvolacích dôvodov nie je odstrániteľnou vadou.”6 Zároveň dopĺňa, že ide o premietnutie zákonnej koncentrácie aj do odvolacieho konania a zdôrazňuje, že na oneskorené doplnenie odvolacích dôvodov súd nemôže prihliadať, nakoľko musia byť vymedzené najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Rovnako konštatoval napríklad aj Krajský súd v Trenčíne, keď o doplnení odvolania o uviedol, že by ho bolo možné urobiť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.7

Prístup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Avšak súdna prax najvyšších súdnych autorít sa môže líšiť, resp. pristupovať k danej problematike odlišne. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 26. júna 2019, sp. zn. 6 Cdo 119/2018 (v ktorom odkazuje aj na staršie rozhodnutie)8 dospel k inému záveru. Mal za to, že „treba totiž rozlišovať medzi dopĺňaním odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 CSP a dopĺňaním odvolania o chý- bajúce náležitosti v zmysle § 373 ods. l CSP. Kým zmena alebo dopĺňanie odvolacích dôvodov prichádza do úvahy len pri odvolaní spĺňajúceho túto náležitosť (teda pokiaľ ide o túto náleži- tosť pri tzv. „bezvadnom odvolaní“, ktoré obsahuje odvolacie dôvody), pretože nemožno meniť, resp. dopĺňať (rozširovať) niečo, čo vôbec nie je (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 217/98), a to len do uplynutia odvolacej lehoty, doplnenie odvolania o chýbajúce odvolacie dôvody je odstraňovaním vady odvolania.”9Ako už bolo vyššie uvedené, je potrebné rozlišovať slová „rozširovať“ a „dopĺňať,“ nejde o slová totožné. Predmetný nález ÚS ČR, na ktorý NS SR pouka- zuje sa navyše týkal výkladu k rozširovaniu dovolacích dôvodov (a k už odlišnému zákonnému zneniu). V prípade rozširovania naozaj platí, že nie je možné rozširovať niečo, čo vôbec nie je. Na druhej strane však je možné doplniť, čo vôbec nie je, ale zároveň doplniť aj to, čo už existuje.

Najvyšší súd SR takto rozlišuje medzi doplnením odvolania a doplnením odvolacích dôvodov. Ako ďalej uvádza „pre odstraňovanie takejto vady platí, že súd naň nevyzýva (§ 373 ods. 1 veta druhá CSP). Pre odvolateľa to znamená procesné riziko, že súd prvej inštancie bez toho, aby ho vyzýval na odstránenie uvedenej vady, môže po uplynutí lehoty na podanie odvolania bezodkladne predložiť vec odvolaciemu súdu a ten môže bezodkladne rozhodnúť o odmietnutí odvolania podľa § 386 písm. d) CSP. Nevyzývanie na odstránenie označenej vady však nezna- mená, že odvolateľ ju nemôže odstrániť sám z vlastnej iniciatívy, a to prípadne aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania do rozhodnutia o odvolaní. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevy- plýva zákaz, resp. nemožnosť strany takto postupovať. Neprípustnosť odstránenia vady odvola- nia z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 CSP, pretože, ako už bolo uvedené, toto ustanovenie na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá. Nemožno ho vyvodiť ani z § 380 ods. 1 CSP o viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, lebo táto viazanosť pri- chádza do úvahy, len keď odvolanie obsahuje odvolacie dôvody, prípadne, ak je vada, spočí- vajúca v ich absencii, odstránená.”10

Najvyšší súd je toho názoru, že odvolateľ nemusí v podanom odvolaní uviesť žiadne odvola- cie dôvody a tieto môže ľubovoľne uviesť, doplniť až do rozhodnutia odvolacieho súdu. V da- nom prípade však máme za to, že CSP ukladá odvolateľovi povinnosť (a ukladal tak aj OSP) podať odvolanie so všetkými náležitosťami. Nie je ponechané na ľubovôli odvolateľa, kedy sa rozhodne uviesť odvolacie dôvody, ktoré sú tie najpodstatnejšie pre posúdenie napadnutého rozhodnutia a konania, ktorému predchádzalo.

Nedá sa súhlasiť s názorom NS SR, že neprípustnosť odstránenia vady odvolania z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 CSP, práve naopak. Toto ustanovenie neumožňuje dopĺňať odvolacie dôvody po uplynutí lehoty na podanie odvolania, čím fakticky neumožňuje dopĺňať samotné odvolanie o odvolacie dôvody. Ľahko by sme mohli skĺznuť do (nechcenej) situácie, kedy strany začnú bežne podávať odvolania bez odvolacích dôvodov, ktoré doplnia až v čase pred rozhodnutím odvolacieho času, čím môžu získať viac času na ich formulovanie, hoci by sa vystavovali riziku, že odvolací súd rýchlo o takomto odvolaní rozhodne (riziko by znížili v prípade, ak by podali odvolanie, ktoré by neobsahovalo aj náležitosti, na ktoré musí súd vyzý- vať a spolu s doplnením náležitostí, na ktoré boli vyzvané, alebo aj tesne po tomto momente, by doplnili aj odvolacie dôvody).

Najvyšší súd SR ďalej pokračuje „pokiaľ by Civilný sporový poriadok sledoval zámer neumožniť strane z vlastnej iniciatívy odstrániť vadu odvolania, spočívajúcu v absencii odvolacích dôvodov, aj po uplynutí odvolacej lehoty, mal byť v ňom tento zákaz výslovne alebo aspoň dostatočne jasne vyjadrený. Mohlo sa tak stať napr. formulovaním pravidla, že na odstránenie takejto vady odvolania po uplynutí odvolacej lehoty súd neprihliada (obdobne ako v § 52 ods. 2 veta druhá, v §53, v §125 ods.2 a v §128 ods.3 CSP). Ak takáto úprava v CSP nie je, nemôže byť táto sku- točnosť interpretovaná v neprospech strany, teda spôsobom zhoršujúcim jej procesné postavenie.

Pre správanie sa fyzických a právnických osôb vo vzťahu k orgánom štátu platí princíp spo- čívajúci v zásade „čo nie je zakázané, je dovolené“. Tento princíp vychádza z priority slobody a znamená, že pokiaľ zamýšľané správanie sa fyzických alebo právnických osôb nie je právne upravené, t. j. nie je ani zakázané, ani dovolené, platí, že tieto subjekty môžu konať slobodne podľa uvedenej zásady. Smú sa teda správať podľa vlastného uváženia, ak prameň práva prijatý v súlade so zásadami materiálneho právneho štátu im neurčil povinnosť správať sa spôsobom za určených podmienok.”11 V danom prípade máme za to, ako už bolo vyššie uvedené, že § 365 ods. 3 CSP je práve tým, ktorý neumožňuje dopĺňať odvolacie dôvody z vlastnej iniciatívy odvolateľa a § 373 ods. 1 CSP neumožňuje dopĺňať odvolacie dôvody z iniciatívy súdu. Pokiaľ CSP ustanovuje, že nie je možné doplniť odvolacie dôvody, potom nie je zároveň nutné, aby ustanovil, že na takéto doplnenie súd neprihliada.

V prípade, ak odvolanie obsahuje aspoň jeden (hocijaký) odvolací dôvod súd nemôže vyzý- vať na doplnenie ďalších nesprávností svojho rozhodnutia. Teda zákaz na vyzývanie na doplne- nie odvolacích dôvodov (toho v čom vidí odvolateľ nesprávnosť rozhodnutia) je logický. Hoci súd vidí viac dôvodov, ktoré môžu spôsobovať nesprávnosť rozhodnutia nemôže vyzvať na ich doplnenie odvolateľa. Súd by ani v prípade, ak by takýto zákaz CSP neobsahovalo, nevyzýval na doplnenie odvolacích dôvodov, čo by vyznelo tak, že sa mu javia odvolacie dôvody ako nedostačujúce (čo môže posúdiť až odvolací súd), čo do kvality, ale aj kvantity. Z uvedeného vyplýva, že predmetné ustanovenie sa má vykladať tak, že doplnením sa rozumie aj stav, kedy žiadne odvolacie dôvody neboli v odvolaní uvedené. Ak odvolanie neobsahuje žiadne odvola- cie dôvody, treba ho odmietnuť.

Doplnenie odvolacích dôvodov po uplynutí odvolacej lehoty

Nastáva iná situácia v prípade, ak odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody, ale odvolateľ ich doplní (hoci až po uplynutí odvolacej lehoty)? Síce je pravdou, ako aj uvádza najvyšší súd, že aj odvolateľ môže činiť to, čo mu zákon nezakazuje, no treba podotknúť, že ak mu niečo zákon prikazuje, nemôže konať v jeho rozpore – teda môže konať, ale jeho konanie nebude požívať právnu ochranu.12 Čo je aj táto situácia. Zákon – CSP predsa ustanovuje náležitosti pre podanie odvolania a uvádza, čo má odvolanie obsahovať. Ustanovenie § 363 CSP ukladá odvolateľovi, čo všetko a do akej lehoty má v odvolaní uviesť, aby bolo podané so všetkými náležitosťami. Interpretačný problém nastáva pri výklade slova „dopĺňať” – najvyšší súd je názoru, že nie je možné doplniť niečo, čo vôbec nie je. Je možné to takto vykladať? V skutočnosti totiž odvolanie túto náležitosť obligatórne obsahovať musí a pokiaľ absentuje, tak jediná možnosť ako odstrá- niť takúto vadu je doplniť odvolacie dôvody, t. j. doplniť, čo vôbec nie je, a to CSP nepripúšťa.

Súd by nemal prihliadať na to, že odvolateľ dodatočne splní svoju povinnosť – teda splní sám iniciatívne to, čo mal splniť už na začiatku, t. j. v lehote na podanie odvolania. Iný prípad na- stáva, ak na to boli dané dôvody,13 pre ktoré odvolateľ odvolacie dôvody neuviedol, potom je logické a v zmysle zásad, na ktorých je budovaný civilný proces, že toto odvolanie môže doplniť takýmto spôsobom.14 No pokiaľ tak učinil iba zo subjektívnych dôvodov, rozmaru, či v snahe získať čas, či zdržať postup súdu v konaní, môže ísť aj o zneužitie práva na podanie odvolania a na takéto konanie by súd nemusel prihliadať – v zmysle zásad, na ktorých je CSP postavený (napríklad čl. 5 CSP).

Podľa logiky najvyššieho súdu (uvedeného v rozhodnutí 6 Cdo/175/2017) by prichádzalo do úvahy aj to, že by odvolacie dôvody formuloval všeobecne a neskôr – z vlastnej iniciatívy, by ich potom konkretizoval – keďže nejde ani o ich zmenu a ani o ich doplnenie, či rozšírenie. To znamená, že nie je zakázané konkretizovať už uvedené odvolacie dôvody. Na základe uvede- nej logiky by odvolateľ mohol podať všeobecné odvolanie a konkretizáciu jednotlivých bodov by uviedol podľa vlastného uváženia do rozhodnutia odvolacieho súdu. Môže takýto výklad obstáť? Podľa judikatúry NS SR je odpoveď negatívna.

V inom prípade konštatoval Najvyšší súd SR,15 že odvolanie, ktoré iba vo všeobecnosti vyme- núva odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1 písm. a) až f) CSP] nemá náležitosti a vyhodnotil za správne, keď odvolací súd na doplnenie odvolacích dôvodov podaných po uplynutí lehoty na podanie odvolania neprihliadal.

Prístup Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenej veci Najvyššieho súdu SR (5 Obdo 23/2018) konštatoval, že „iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvo- dov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Ústavný súd zároveň dodal, že relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvola- cieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. V okolnostiach daného prípadu tak na odmietnutie odvolania sťažovateľa z dôvodu, že toto odvolanie nemalo náležitosti po- dľa § 363 CSP, v dôsledku čoho nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať, boli splnené všetky náležitosti na danú vec sa vzťahujúceho procesnoprávneho predpisu.”16 Takýto výklad je síce totožný s výkladom NS SR ponúknutým v rozhodnutí sp. zn. 5 Obdo 23/2018, no líši sa od výkladu ponúknutého NS SR v rozhodnutí 6 Cdo 119/2018, ústavný súd vlastne konštato- val, že pokiaľ v odvolaní absentujú odvolacie dôvody (a absentujú aj vtedy, ak sú uvedené iba všeobecne) doplniť je ich možné iba do uplynutia odvolacej lehoty.

Zároveň však ústavný súd dodal, že rozhodnutie najvyššieho súdu (6 Cdo/119/2018) sa týka procesnej situácie, keď odvolateľ podá blanketové odvolanie, t. j. odvolanie bez toho, aby v ňom uviedol akýkoľvek odvolací dôvod – ide teda o situáciu odlišnú od situácie sťažovateľa, ktorý v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote všeobecne uviedol odvolacie dôvody, avšak bez bližšej špecifikácie konkrétnych skutkových okolností prípadu. Z uvedeného dôvodu bol záver vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára 2018, na ktorý sťažo- vateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje, pre sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu irelevantný, čím v podstate Ústavný súd SR rozlišuje medzi blanketným odvolaním a odvolaním podaným so všeobecnými odvolacími dôvodmi (dôvodmi iba „vypísanými“ zo znenia § 365 ods. 1 CSP).

Na margo tohto rozlíšenia si dovoľujeme uviesť faktickú poznámku. Máme za to, že v oboch prípadoch ide o podanie, ktoré neobsahuje odvolacie dôvody, a teda nemôže účinne17 dôjsť ich doplneniu po uplynutí odvolacej lehoty. Civilný sporový poriadok takisto tieto prípady ne- rozlišuje, keďže v zmysle § 386 písm. d) CSP pozná iba situáciu, keď odvolanie nemá náležitosti podľa § 363 a pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. V danom prípade podľa CSP nie je rozhodujúce, či nemá žiadny odvolací dôvod alebo ich uvádza iba vo vše- obecnosti vypísaním z § 365 ods. 1 CSP, nakoľko vždy pôjde o situáciu, že pre vady odvolania nebude možné v odvolacom konaní pokračovať, a to by mala byť rozhodujúca skutočnosť.

Ústavný súd SR zároveň v inom rozhodnutí zdôraznil zásadu koncentrácie konania, ktorá má dosah aj v tejto situácii. Konštatoval, že „§ 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolacie dô- vody a dôkazy na ich preukázanie je možné meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, je premietnutím zásady koncentrácie civilného procesu, ktorá znamená, že určité procesné úkony sú koncentrované do uplynutia zákonom určenej lehoty, v prípade odvolania lehotou pätnásť dní. Umožnenie dopĺňania odvolacích dôvodov po uplynutí tejto zákonnej lehoty by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, no najmä v rozpore s koncepciou odvolacieho konania, ktorá vychádza z tzv. neúplného apelačného systému.“18 Takýto prístup je potom už v jasnom rozpore s názorom Najvyššieho súdu SR konštatovanom v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 119/2018 z 26. júna 2019.

K doplneniu špecifikácie odvolacích dôvodov počas odvolacieho konania

V prípade riešenom Ústavným súdom SR odvolateľ uviedol odvolacie dôvody iba všeobecne, a na mieste je otázka, či nemohol iba špecifikovať už uvedené odvolacie dôvody. Domnievame sa, že je potrebné rozlišovať situácie, keď sú v podanom odvolaní uvedené všeobecné odvolacie dôvody, ako ich vymenúva sám CSP a keď je v odvolaní popísaný konkrétny odvolací dôvod s konkrétnou argumentáciou. Aj ÚS SR konštatoval, že „bližšiu špecifikáciu odvolacích dôvodov po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania vzneseného v zákonnej lehote na jeho poda- nie zákon výslovne nevylučuje, preto sa odvolací súd musí s takýmto rozpracovaním odvolania relevantným spôsobom vysporiadať. Poukázanie na skutočnosť, že rozpracovanie odvolania bolo podané po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania, je z ústavného hľadiska neudrža- teľné.“19 Nadväznosti na uvedené uložil odvolaciemu súdu vysporiadať sa „s argumentačnými líniami uvedenými v rozpracovaní odvolania, ktoré nadväzujú na už uvedené argumenty v sa- motnom odvolaní.“20 Nezabudol zdôrazniť, že iba tie argumentačné línie, ktoré nenadväzujú na žiadny z argumentov v podanom odvolaní možno chápať ako doplnenie dôvodov odvolania, pričom aj skutočnosť, že na ne nebude prihliadať (resp. Ich posúdi ako neprípustné doplnenie dôvodov odvolania) musí aspoň stručne odôvodniť.

Rovnako aj judikatúra NS SR dospela k záveru, že pokiaľ odvolateľ v predmetnom podaní doplnil svoje odvolanie o bližšiu argumentáciu, t. j. špecifikoval v ňom iba dôvody odvolania, ktoré označil vo svojom odvolaní, takýto postup bol v súlade so zákonom. 21

Záverom

Z týchto súdnych rozhodnutí sa môže javiť, že doplniť odvolacie dôvody je možné iba v prípade, ak v odvolaní nie sú uvedené ani všeobecne (hoci by bola použitá zákonná definícia niekto- rého z dôvodov), t. j. absentujú úplne. V prípade, ak obsahuje odvolanie aspoň jeden odvolací dôvod, nemôže odvolateľ dopĺňať ďalšie, no môže doplniť tieto dôvody o ďalšiu argumentáciu (ak neboli uvedeného iba všeobecné odvolacie dôvody).

Máme, však za to, že takéto rozdiely by sa nemali robiť. Odvolacie dôvody by mal odvolateľ uviesť v lehote na podanie odvolania, inak ich už nemôže dopĺňať, rozširovať, či meniť (ibaže by boli splnené podmienky na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania). Domnie- vame sa, že podľa novej právnej úpravy by sme nemali robiť uvedené rozdiely, ale je potrebné pristupovať k takýmto odvolaniam rovnako. Teda bez ohľadu na to, či odvolanie neobsahuje odvolacie dôvody alebo ich obsahuje iba všeobecne formulované (zákonné formulácie) môže ich doplniť iba do lehoty na podanie odvolania. Doplnenie argumentácie včas uvedených od- volacích dôvodov je však prípustné, nakoľko nejde o doplnenie a rozšírenie samotných odvo- lacích dôvodov, no to musí posúdiť odvolací súd v každom prípade individuálne.

Výklad ponúknutý v tomto článku (fakticky v súlade s akademickou obcou, tvoriacou sa novou súdnou praxou a ÚS SR) neumožňuje nadviazať na judikatúru z čias OSP a ďalej ju v tejto otázke rozvíjať. Odvolacie dôvody musia byť naformulované dostatočne konkrétne už v samotnom odvolaní, resp. do konca odvolacej lehoty s tým, že zákon nevylučuje, aby sa odvolanie, ktoré má predpísané náležitosti, neskôr podrobnejšie skutkovo doplnilo, prípadne, aby sa rozviedla jeho právna argumentácia v líniách naznačených v podanom odvolaní.

Mgr., Viliam Poništ, PhD.

Počítanie času v dobe koronavírusu

V paragrafoch 1 a 2 tohto právneho predpisu, pre ktorý sa ujalo označenie lex corona, je upravené počítanie lehôt počas obdobia od 12. marca do 30. apríla 2020. Hoci bol lex corona novelizovaný, k predĺženiu tohto obdobia nedošlo, preto dnes vieme definitívne povedať, aký bude mať lex corona dopad na počítanie času.   

Hmotnoprávne lehoty

Podľa dôvodovej správy sa § 1 lex corona má vzťahovať „na súkromnoprávne vzťahy, t.j. právne vzťahy vznikajúce podľa predpisov súkromného práva najmä Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka.“  Pôjde o premlčacie a prekluzívne lehoty, pri ktorých môžu z hľadiska počítania lehôt vzniknúť ďalej uvedené prípady.

K predĺženiu dotknutej lehoty dochádza ex lege, z praktického hľadiska to bude znamenať, že každý kto bude tieto lehoty počítať bude musieť do úvahy vziať pravidlá mimoriadnej zákonnej úpravy.  Pozor si bude potrebné dať o také  tri – štyri roky, napríklad sa niekto začne predčasne spoliehať na uplynutie  premlčacej lehoty, pretože nezohľadní neplynutie lehôt podľa lex corona…

Hmotnoprávne lehoty, ktoré uplynuli medzi 12. marcom 2020  – 26. marcom 2020

Štvrtok 12. marec 2020 bol určený ako hraničný termín a to preto, že v tento deň bola vyhlásená mimoriadna situácia podľa zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov. Ak  hmotnoprávna lehota uplynula pred týmto dňom, nenastupuje žiadny osobitný ochranný režim.

Naopak, prvý osobitný režim počítania lehôt sa uplatní, ak hmotnoprávna lehota uplynula v období od vyhlásenia mimoriadnej situácie (12. marec 2020) do účinnosti lex corona. Zákonodarca vychádzal z toho, že v čase od vyhlásenia mimoriadnej situácie už mohli byť účastníci hmotnoprávnych vzťahov obmedzení v ich uplatňovaní či obrane a preto schválil osobitnú dodatkovú lehotu.

Dňom účinnosti lex corona je 27. marec 2020, čiže posledným dňom pred účinnosťou je 26. marec 2020 – preto ak je posledným dňom lehoty 27. marec 2020 uplatní sa už ďalej uvedené druhé pravidlo.

Ak mala hmotnoprávna lehota skončiť v uvedenom období dochádza k jej navráteniu, čo znamená, že sa predlžuje o 30 dní, t. j. do  25. apríla 2020 (čo je sobota, takže posledným dňom lehoty bude pondelok 27. apríl 2020) a to bez ohľadu na to či bol posledným dňom pôvodnej lehoty 12. marec 2020 alebo napríklad 25. marec 2020.

Príklad: Faktúra vystavená na základe obchodného záväzkového vzťahu bola splatná 15. marca 2016. Za normálnych okolností by mal byť posledným dňom premlčacej lehoty 16. marec 2020 (štyri roky od 16. marca 2020), s navrátením lehoty podľa lex corona to bol pondelok 27. apríl 2020…

Kompletný článok nájdete na stránke: ulpianus.sk

Alexander Bröstl, ml.