Podnetom na napísanie tohto príspevku bol rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESLP) zo dňa 12.11.2019 vo veci Admačo v. Slovenská republika (sťažnosť č. 45084/14), ktorý sa zaoberal dokazovaním trestnej činnosti za pomoci výpovede kajúcnika a skončil pre Slovenskú republiku pomerne neslávne (konštatovaním porušenia článku 6 Dohovoru).
Téma kajúcnikov (nazývaných tiež korunní svedkovia, či spolupracujúci páchatelia (1)) a ich právnej úpravy rezonuje nielen v právnych kruhoch, ale vzbudzuje aj nemalý záujem verejnosti. Je tomu tak preto, že kajúcnik, napriek tomu, že je sám páchateľom trestnej činnosti, získava vďaka svojmu svedectvu voči iným osobám buď úplnú beztrestnosť (zastavenie trestného stíhania), podmienenú beztrestnosť (podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného) alebo „vyviazne“ iba so symbolickým, či podstatne zníženým trestom (mimoriadne zníženie trestu).
Kajúcnik, ako páchateľ trestnej činnosti, usvedčuje iné osoby svojou výpoveďou a za takéto svedectvo získava od štátu (prokuratúry) určité výhody. Kajúcnik a prokuratúra teda uzatvárajú neformálnu zmluvu, v ktorej si dohodnú výhody, ktoré kajúcnikovi budú plynúť, ak bude opakovane vypovedať o určitej trestnej činnosti (2).
Vzhľadom k tomu, že výpoveď kajúcnika je často jediným usvedčujúcim dôkazom o možnej trestnej činnosti, je mimoriadne dôležitým dôsledné overovanie a hodnotenie takejto výpovede, nakoľko tá môže byť pravdivá, avšak môže byť aj zámerne skreslená, či nepravdivá a to napríklad s cieľom získať čo najväčšie výhody od prokuratúry, respektíve motivovaná snahou rozdrobiť, či preniesť svoju vinu na iné osoby a vytvoriť si tak lepšiu pozíciu na vyjednávanie výhod za poskytnutie svedectva.
ESLP vo veci Adamčo v tomto smere zdôraznil, že použitie výpovedí poskytnutých svedkami výmenou za ich beztrestnosť alebo iné výhody môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému a môže vyvolať závažné otázky v tom ohľade, že takéto výpovede sú už zo samej ich podstaty manipulovateľné a môžu byť poskytnuté výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou za nich alebo s cieľom osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne nezištné, preto nemožno podceniť.
Z uvedeného vyplýva, že využívanie kajúcnikov v trestnom konaní je v mnohých trestných veciach dôležité a nezastupiteľné na zisťovanie rozsahu spáchanej závažnej trestnej činnosti a jej páchateľov, avšak na strane druhej, nesie so sebou určité riziká spočívajúce v tom, že kajúcnik môže vypovedať úplne, či čiastočne nepravdivo a to s cieľom, aby jeho výpoveď bola rozsiahlejšia, skutkovo bohatšia, zasahujúca čo možno najväčší počet osôb ako možných páchateľov a to s vedomím, že čím viac sa povie (a je bez významu či všetko bude úplná pravda) tým väčšie môžu byť výhody, ktoré mu budú ponúknuté zo strany prokuratúry. To platí o to viac v prípadoch, v ktorých majú orgány činné v trestnom konaní o trestnej činnosti kajúcnika pomerne silné dôkazy a keď by zjavne nemali problém s jeho usvedčením a to aj bez jeho výpovede.
ESLP k nedôslednosti hodnotenia výpovede kajúcnika v rozhodnutí vo veci Adamčo uviedol, že nebolo tvrdené a ani inak zistené, že pri posudzovaní dôkazu poskytnutého (kajúcni-kom) M. v rámci trestného konania proti sťažovateľovi bola venovaná osobitná pozornosť skutočnosti, že tento dôkaz pochádza od svedka, ktorý sa sám zúčastnil na predmetnom trestnom čine. Naopak, skôr sa zdá, že dôkaz bol preskúmaný a posúdený vnútroštátnymi súdmi ako každý iný dôkaz. V tomto ohľade ESLP konštatuje, že intenzita prieskumu vyžadovaného vo vzťahu k dôkazu poskytnutého komplicom je priamo úmerná významu dohody, ktorú tento komplic získa výmenou za dôkaz, ktorý poskytne. V posudzovanom prípade výhoda, ktorú M. získal, prevýšila zníženie trestu alebo finančnú výhodu, keďže znamenala prakticky beztrestnosť za zločin vraždy.
Z uvedenej citácie rozhodnutia ESLP možno vyvodiť, že špecifickosť postavenia kajúcnika, ktorý formálne vypovedá ako svedok o možnej trestnej činnosti iných osôb, hoci svedok z materiálneho hľadiska nie je (je totiž páchateľom trestnej činnosti) spôsobuje to, že výpoveď takéhoto svedka nie je možné považovať za koniec dokazovania (tak ako sa to často deje v slovenských právnych pomeroch), ale má ísť o začiatok dokazovania a takáto výpoveď kajúcnika by sa nemala preceňovať (glorifikovať, či automaticky považovať za pravdivú), ale mala by sa dôsledne preverovať a to aj motivácia kajúcnika spolupracovať s prokuratúrou.
Z hľadiska možnej motivácie pri výpovedi kajúcnika je podstatným poznať rozsah dohody medzi kajúcnikom a prokurátorom, t. j. rozsah výhody, ktoré boli kajúcnikovi štátom sľúbené za poskytnutie svedectva (napríklad, či sa výhody týkajú len možnej beztrestnosti kajúcnika, prípadne aj beztrestnosti jeho blízkych osôb, ktorí sa mohli dopustiť trestnej činnosti s kajúcnikom, respektíve, či nedotknuteľnosť získa aj majetok kajúcnika, ktorý mohol byť alebo bol nadobudnutý z časti alebo úplne z nelegálnych zdrojov). Poznanie dohody medzi kajúcnikom a štátom je dôležité pre súd pri posudzovaní dôveryhodnosti výpovede kajúcnika, ale napríklad aj pre vedenie obhajoby osôb, ktoré kajúcnik usvedčuje a v neposlednom rade môže byť zaujímavé aj pre verejnosť, pre ktorú môže byť cenným poznatok za akých podmienok pri akej konkrétnej trestnej činnosti možno očakávať určité výhody a akú podobu také výhody od štátu môžu mať.
Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa týkajú kajúcnika a ktoré neobsahujú ani zmienku o tom, že by mala byť dohoda medzi kajúcnikom a prokurátorom o výhodách za poskytnuté svedectvo formalizovaná a prípadne aj zverejnená, respektíve pri absencii akýchkoľvek legislatívne stanovených pravidiel pre uzatváranie takýchto dohôd, je potom samozrejmým, že súd, obhajoba a ani verejnosť sa spravidla až do skončenia trestného stíhania osôb voči ktorým kajúcnik vypovedá nedozvedia obsah takejto dohody a nevedia nič o skutočných konečných sľúbených výhodách. Až následne, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutí o osobách voči ktorým kajúcnik vypovedal, sa obsah sľúbených výhod kajúcnikovi dostane „na známosť“ a to v podobe rozhodnutí, ktoré spravidla zaručujú kajúcnikovi beztrestnosť, respektíve symbolický, či podstatne znížený trest.
V tomto smere je nutné uviesť, že za získanú výhodu je potrebné považovať aj využitie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia (§ 205 Tr. por.), čo možno nepochybne vyvodiť aj z rozhodnutia ESLP vo veci Adamčo. ESLP v tomto smere zdôraznil, že záver vnútroštátnych súdov, že kajúcnik M. nezískal žiadnu výhodu je podľa ESLP v rozpore s následným vývojom v podobe zrušenia rozhodnutia o začatí trestného stíhania, podľa ktorého mal spáchať trestný čin krivej výpovede a zastavení jeho trestného stíhania pre vraždu K., k čomu došlo výslovne a osobitne výmenou za jeho svedectvo. Je pravda, že výsledok tohto vývoja nastal až po trestnom konaní proti sťažovateľovi, avšak už počas neho bolo trestné stíhanie M. za vraždu K. dočasne odložené. Bol to predbežný krok smerom ku konečnému ukončeniu tohto trestného stíhania.
Závery o určitej nedôslednosti, či prílišnej stručnosti právnej úpravy kajúcnika v SR možno demonštrovať na mediálne známom prípade, v ktorom vystupuje ako kajúcnik (s dočasne odloženým vznesením obvinenia) bývalý sudca.
Pokiaľ ide o dohodu medzi ním ako kajúcnikom a prokuratúrou o výhodách za poskytnuté svedectvo, tak o jej obsahu nie je zrejmé nič. Možno sa preto len domnievať, že výhody, ktoré mu boli poskytnuté sú pomerne rozsiahle. Prvou výhodou, ktorú ako kajúcnik už nepochybne získal je, že zatiaľ nebol obvinený (výhoda vo forme dočasne odloženého vznesenia obvinenia), vystupuje ako svedok a je tu reálny predpoklad, že v budúcnosti bude jeho trestné stíhanie zastavené. Okrem toho je tu médiami skoloňované podozrenie, že manželka tohto kajúcnika by mohla byť podozrivá zo spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, ktorej sa mohla dopustiť tým, že poskytnuté úplatky „preprala“ v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti. Možná beztrestnosť manželky kajúcnika by teda mohla byť druhou výhodou. A napokon, je pozoruhodným, že prokurátor zatiaľ „nesiahol“ ani na majetok tohto kajúcnika, či jeho manželky a to aj napriek tomu, že kajúcnik mal priznať navyšovanie svojho majetku prijímaním úplatkov. Treťou výhodou za poskytnuté svedectvo tak môže byť nedotknuteľnosť majetku kajúcnika a to aj napriek tomu, že z časti môže pochádzať z trestnej činnosti.
Skutočnosť, že výhody poskytnuté tomuto kajúcnikovi za jeho svedectvo môžu byť prekvapivo široké si všimli aj médiá, ktoré možnú dohodu tohto kajúcnika s prokurátorom označili za dohodu, ktorú nemá obdobu.
Keďže dohoda medzi prokurátorom a kajúcnikom nemá žiadnu formálnu podobu, prokuratúra pre médiá odmietla bližšie spresniť aké výhody vlastne tento kajúcnik má sľúbené za poskytnuté svedectvo a prípadne či boli poskytnuté až v takom veľkom rozsahu ako sú popísané vyššie. K uvedenému je potrebné dodať, že pri kajúcnikoch nie je známy nielen obsah dohody, ale ani spôsob jej schvaľovania zo strany prokuratúry, t. j., či na jej schválenie postačí súhlas dozorového prokurátora, respektíve, či musí napríklad súhlasiť aj jeho nadriadený prokurátor. Taktiež neexistujú žiadne pravidlá pre tvorbu takýchto dohôd zo strany prokurátora a to ani o tom, aké výhody môžu byť kajúcnikom za svedectvo sľubované (napríklad, či sa môžu týkať iba osoby kajúcnika alebo je možné ísť ďalej a beztrestným môžu byť aj blízke osoby kajúcnika, respektíve, či je možné do dohody zahrnúť aj nedotknuteľnosť majetku kajúcnika, ak áno, tak prečo a podobne).
V tomto smere ESLP vo veci Adamčo uviedol, že výhody, ktoré kajúcnik M. získal mu boli poskytnuté v rámci právomoci prokuratúry a prokuratúra je v Slovenskej republike organizovaná ako jednotná hierarchia. To predpokladá určitý stupeň koordinácie, ktorý je v posudzovanom prípade ďalej naznačovaný aj určitým personálnym spojením v podobe účasti prokurátora Š. v rôznych konaniach. ESLP sa domnieva, že predbežný benefit, z ktorého M. ťažil v čase trestného konania proti sťažovateľovi nemožno oddeliť od celkovej výhody, ktorú získal v súvislosti so svojím vlastným trestným stíhaním za vraždu K. výmenou za jeho svedectvo, ktorým usvedčil sťažovateľa. Okrem iného ESLP poznamenal, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania M. boli prijaté výlučne v rámci právomoci prokuratúry bez akejkoľvek súdnej kontroly.
Pokiaľ by bola pravda, že výhody kajúcnika za poskytnuté svedectvo zahŕňajú nielen jeho prípadnú beztrestnosť, ale aj možnú beztrestnosť jeho manželky, či nedotknuteľnosť jeho majetku, potom je legitímne sa pýtať, či takéto až neúmerne rozsiahle výhody poskytnuté na strane jednej nie sú podmienené očakávaným rozsiahlym rozsahom jeho výpovede na strane druhej, teda možným účelovým hromadením skutkov, či ich možných páchateľov zo strany kajúcnika a to z dôvodu, aby vyhovel do neho vkladaným očakávaniam a „zaslúžil si“ požadované výhody.
Nevidím žiadny dôvod, prečo by nemal byť minimálne zaistený majetok tohto kajúcnika a jeho manželky, pokiaľ je tu dôvodné podozrenie, že údajné úplatky, ktoré mali byť kajúcnikovi odovzdané, a o ktorých sám vypovedá, že ich poberal mohli byť prelievané do majetku manželky kajúcnika a následne prostredníctvom podnikateľskej činnosti manželky kajúcnika legalizované. Pokiaľ sa tak doposiaľ nestalo a nedotknuteľnosť majetku kajúcnika nie je súčasťou jeho dohody s prokuratúrou, potom je skutočne otázne prečo si prokuratúra neplní svoje povinnosti a nezabezpečí zaistenie majetok, ktorý mal kajúcnik získať páchaním trestnej činnosti (a to buď v trestnom konaní alebo prostredníctvom zákona o preukazovaní pôvodu majetku). Taktiež je otázne, či by súčasťou dohody mala alebo mohla byť aj prípadná beztrestnosť manželky kajúcnika.
Som názoru, že utajovanie dohôd medzi štátom zastúpeným prokurátorom a kajúcnikom z hľadiská sľúbených výhod pre kajúcnika je kontraproduktívne, nakoľko rozsah sľúbených výhod môže mať výrazný dopad na posudzovanie vierohodnosti výpovede kajúcnika zo strany súdu. To platí o to viac, ak výpoveď kajúcnika je jediným alebo rozhodujúcim dôkazom bez ktorého by nebolo možné vôbec uvažovať o výroku o vine, či v niektorých prípadoch ani o vznesení obvinenia.
Možné legislatívne námety de lege ferenda
Vzhľadom na rozhodnutie ESLP vo veci Adamčo, ako aj s poukazom na uvedený prípad kajúcnika a utajenosť výhod, ktoré by mu mali plynúť z poskytnutého svedectva, by bolo vhodným uvažovať, či nie je namieste dať právny rámec systému uzatvárania dohôd medzi štátom a kajúcnikom, ktorý by sa týkal napríklad spôsobu schvaľovania dohody na úrovni prokuratúry, rozsahu možných výhod, ktoré by legálne mohli byť kajúcnikovi sľúbené ako aj napríklad povinnosťou overovať výpovede kajúcnikov (aby neboli automaticky považované za dôveryhodné bez ďalšieho), či dôvodmi pri ktorých možno považovať uzatvorenú dohodu za porušenú. Rovnako tak by bolo vhodným právne upraviť povinnosť prokuratúry zverejniť podstatné body takejto dohody a to minimálne v konaní pred súdom v prípadoch, v ktorých by bola podaná obžaloba, ktorá by bolo založená na výpovedi kajúcnika.
Myšlienku využívania svedectiev kajúcnikov na objasnenie trestnej činnosti nie je nutné zavrhovať (v konečnom dôsledku existenciu inštitútu kajúcnika predpokladajú aj právne akty Európskej únie a využitie takéhoto svedectva bez ďalšieho ani neporušuje spravodlivosť konania v zmysle článku 6 Dohovoru), avšak dohoda medzi štátom a kajúcnikom by mala mať jasnejšie (pevnejšie) pravidlá, ktoré by mali byť, aspoň vo všeobecných rysoch, upravené právnou normou, aby spôsob kreovania takýchto dohôd bol predvídateľný a ich obsah v konečnom dôsledku preskúmateľný súdom, ktorý rozhodnutie o vine, či nevine.
Výňatok z odôvodnenia rozhodnutia ESLP vo veci Adamčo proti Slovenskej republike
Sťažovateľ v danej veci namietal porušenie článku 6 Dohovoru, okrem iného, aj z dôvodu, že jeho odsúdenie sa zakladalo na dôkaze získanom od svedka, ktorý za svedectvo proti sťažovateľovi získal výhodu. Svedok M. v priebehu konania zmenil výpoveď s cieľom získať výhodu z dohody s prokurátorom.
Svedok M. bol pred zmenou svojej výpovede v trestnom konaní proti sťažovateľovi obvinený z vraždy inej obete (osoby O.) a v súvislosti s týmto obvinením bol vzatý do väzby. Napokon bol zbavený obvinenia a prepustený. Na základe jeho priznania, ktoré urobil v priebehu trestného konania proti sťažovateľovi, bol M. tiež podozrivý z vraždy (osoby K.) ako sťažovateľov komplic. Prokurátor súhlasil s dočasným odložením vzneseného trestného obvinenia proti nemu. Následne bolo proti M. vznesené obvinenie, avšak trestné stíhanie bolo zastavené, nakoľko záujem spoločnosti na objasnení zločinu prevyšuje záujem na trestnom stíhaní M.
Vláda SR namietala, že použitie výpovede svedka výmenou za jeho beztrestnosť alebo iné výhody samo osebe nepostačuje na to, aby spôsobilo nespravodlivosť konania s tým, že v čase, keď svedok M zmenil svoju výpoveď a začal usvedčovať sťažovateľa jeho trestné stíhanie v inom prípade bolo iba prerušené a M. nemohol mať žiadnu istotu získania beztrestnosti.
Sťažovateľ uviedol, že pred tým ako M. zmenil svoju výpoveď bol prvostupňovým súdom dvakrát oslobodený a dôkaz poskytnutý M. bol kľúčový. Sťažovateľ tiež namietal, že trestné stíhanie M. bolo nakoniec zastavené a M. bol prepustený z väzby.
Podľa názoru ESLP nebolo sporné, že dôkaz poskytnutý M. bol iba jedným zo súboru dôkazov usvedčujúcich sťažovateľa, avšak ostatné dôkazy boli len nepriame a k rozhodujúcemu zvratu došlo až vtedy, keď svedok M. zmenil svoju výpoveď, pričom išlo ak nie o jediný, tak prinajmenšom o rozhodujúci dôkaz proti sťažovateľovi.
ESLP zdôraznil, že použitie výpovedí poskytnutých svedkami výmenou za ich beztrestnosť alebo iné výhody môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému a môže vyvolať závažné otázky v tom ohľade, že takéto výpovede sú už zo samej ich podstaty manipulovateľné a môžu byť poskytnuté výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou za nich alebo s cieľom osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne nezištné, preto nemožno podceniť.
ESLP uviedol, že v čase sťažovateľovho odsúdenia a odvolania spočívali výhody, ktoré M. údajne získal výmenou za usvedčenie sťažovateľa v zbavení obvinenia z vraždy O., zastavenia trestného stíhania a jeho prepustenia z väzby na slobodu v rámci konania o tomto obvinení, ako aj dočasného odloženia jeho obvinenia z vraždy K.
ESLP uviedol, že sťažovateľove argumenty, ktorými napadol dôveryhodnosť M. ako svedka pred vnútroštátnymi súdmi boli preskúmané iba odvolacím súdom a sťažovateľ nedostal žiadnu špecifickú odpoveď od súdov, ktoré sa zaoberali jeho vecou následne, konkrétne od dovolacieho súdu a ústavného súdu.
Záver vnútroštátnych súdov, že M. nezískal žiadnu výhodu je podľa ESLP v rozpore s následným vývojom v podobe zrušenia rozhodnutia o začatí trestného stíhania, podľa ktorého mal spáchať trestný čin krivej výpovede a zastavení jeho trestného stíhania pre vraždu K., k čomu došlo výslovne a osobitne výmenou za jeho svedectvo. Je pravda, že výsledok tohto vývoja nastal až po trestnom konaní proti sťažovateľovi, avšak už počas neho bolo trestné stíhanie M. za vraždu K. dočasne odložené. Bol to predbežný krok smerom ku konečnému ukončeniu tohto trestného stíhania. Navyše ESLP uvádza, že výhody, ktoré M. získal mu boli poskytnuté v rámci právomoci prokuratúry a že prokuratúra je v Slovenskej republike organizovaná ako jednotná hierarchia. To predpokladá určitý stupeň koordinácie, ktorý je v posudzovanom prípade ďalej naznačovaný aj určitým personálnym spojením v podobe účasti prokurátora Š. v rôznych konaniach. ESLP sa domnieva, že predbežný benefit, z ktorého M. ťažil v čase trestného konania proti sťažovateľovi nemožno oddeliť od celkovej výhody, ktorú získal v súvislosti so svojím vlastným trestným stíhaním za vraždu K. výmenou za jeho svedectvo, ktorým usvedčil sťažovateľa.
Zároveň ESLP uviedol, že nebolo tvrdené a ani inak zistené, že pri posudzovaní dôkazu poskytnutého M. v rámci trestného konania proti sťažovateľovi bola venovaná osobitná pozornosť skutočnosti, že tento dôkaz pochádza od svedka, ktorý sa sám zúčastnil na predmetnom trestnom čine. Naopak, skôr sa zdá, že dôkaz bol preskúmaný a posúdený vnútroštátnymi súdmi ako každý iný dôkaz. V tomto phľade ESLP konštatuje, že intenzita prieskumu vyžadovaného vo vzťahu k dôkazu poskytnutého komplicom je priamo úmerná významu dohody, ktorú tento komplic získa výmenou za dôkaz, ktorý poskytne. V posudzovanom prípade výhoda, ktorú M. získal, prevýšila zníženie trestu alebo finančnú výhodu, keďže znamenala prakticky beztrestnosť za zločin vraždy. Okrem iného ESLP poznamenal, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania M. boli prijaté výlučne v rámci právomoci prokuratúry bez akejkoľvek súdnej kontroly.
ESLP uzatvoril, že použitie dôkazu získaného od M. nebolo sprevádzané primeranými zárukami tak, aby bola zaručená celková spravodlivosť konania. ESLP preto dospel k záveru, že trestné konanie proti sťažovateľovi nespĺňalo záruky spravodlivosti podľa článku 6 Dohovoru a preto došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru.
JUDr., Peter Šamko