Ministerstvo vnútra SR ho vypracovalo na základe uznesenia vlády z marca 2013 k návrhu opatrení na zabezpečenie plnenia odporúčaní prijatých Pracovnou skupinou OECD pre úplatkárstvo v medzinárodných obchodných transakciách pre SR v rámci Fázy 3 hodnotení.
Posilniť ochranu oznamovateľov najmä korupčného správania sa vláda zaviazala aj v programovom vyhlásení. Problematiku upravujú tiež viaceré medzinárodné dokumenty Rady Európy a OSN. Ministerstvo návrh konzultovalo aj so zástupcom mimovládnej organizácie Transparency International Slovensko.
Cieľ návrhu zákona
Zákon si kladie za cieľ prijatím ochranných opatrení motivovať zamestnancov oznamovať protispoločenskú činnosť, o ktorej sa dozvedeli v súvislosti so svojím zamestnaním. Predpokladá sa tiež zlepšenie odhaľovania protispoločenskej činnosti a jej páchateľov, a tým aj zníženie takto spôsobených škôd.
Definícia závažnej protispoločenskej činnosti
Nová úprava má širší záber oproti niektorým starším poslaneckým návrhom. Pokrývať bude nielen korupciu a určenú trestnú činnosť. Pod zákon budú spadať vybrané trestné činy a správne delikty (definované ako závažná protispoločenská činnosť), ako aj iná protispoločenská činnosť a v rámci nej napríklad aj nehospodárne či neetické konanie.
Zákon vymedzuje závažnú protispoločenskú činnosť ako protiprávne konanie, ktoré je:
niektorým z trestných činov verejných činiteľov, korupcie, machinácie pri verejnom obstarávaní alebo poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
trestným činom s hornou hranicou trestu odňatia slobody prevyšujúcou tri roky alebo
správnym deliktom, za ktorý možno uložiť pokutu vo výške najmenej 50.000 eur.
Definícia oznamovateľa
Oznamovateľom je fyzická osoba, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie príslušnému orgánu a uvedie v ňom skutočnosti, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie a ktoré môžu významnou mierou prispieť alebo prispeli k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti alebo k zisteniu alebo usvedčeniu jej páchateľa.
Poskytovanie ochrany
Ochrana zamestnanca sa bude poskytovať v niekoľkých rovinách v závislosti od toho, či oznámenie urobí smerom navonok vo forme trestného oznámenia alebo podnetu na začatie konania o správnom delikte alebo či podnet podal smerom dovnútra zamestnávateľa v rámci navrhovaného vnútorného systému. Takisto môže ísť buď o preventívnu ochranu alebo následné ochranné opatrenia.
Ochrana v rámci trestného konania alebo konania o správnom delikte
O poskytnutie ochrany pri oznámení závažnej protispoločenskej činnosti, ktorá je trestným činom, bude môcť požiadať zamestnanec v ktoromkoľvek štádiu trestného konania. O vzniku ochrany rozhodne prokurátor alebo súd, doručením ich písomného oznámenia zamestnávateľovi sa oznamovateľ stáva chráneným oznamovateľom. Oznámenie sa doručí aj zamestnancovi a inšpektorátu práce. Pri správnych deliktoch sa žiadosť o poskytnutie ochrany podá orgánu, ktorý je príslušný na konanie o delikte, ktorý aj rozhodne o vzniku ochrany.
Ochranu zamestnanca bude vykonávať inšpektorát práce. Zamestnávateľ môže robiť právne úkony alebo vydávať rozhodnutia v pracovnoprávnych vzťahoch voči zamestnancovi, na ktoré nedal súhlas, iba s predchádzajúcim súhlasom inšpektorátu práce. Priznanie postavenia chráneného oznamovateľa má zamedziť nepriaznivým úkonom zamestnávateľa proti zamestnancovi, napríklad pred znížením platu, zrážkou z platu, preradením na nižšiu prácu alebo predčasným ukončením pracovného pomeru.
Zamestnávateľ bude znášať obrátené dôkazne bremeno. Inšpektorát práce odsúhlasí navrhovaný právny úkon len vtedy, ak zamestnávateľ preukáže, že nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením. Ochrana zamestnanca nebude bezhraničná. Pôjde najmä o prípady, keď zamestnávateľ môže právny úkon voči zamestnancovi spoľahlivo odôvodniť, napríklad manažérskymi dôvodmi. Priznanie ochrany podľa ministra vnútra zamestnanca neochráni pred postihom napríklad v prípade absencie v práci či požívania alkoholu v pracovnom čase.
Zákon zakladá zamestnávateľovi a chránenému oznamovateľovi právo odvolania.
Možnosť zachovania anonymity oznamovateľa
Zákon umožní zachovať anonymitu oznamovateľa pred zamestnávateľom pri oznamovaní závažnej protispoločenskej činnosti. Oznamovateľ si od prokurátora, resp. správneho orgánu, bude môcť vyžiadať iba potvrdenie o tom, že je oznamovateľ, a to môže využiť až v prípade, keď zamestnávateľ urobí voči nemu negatívny pracovnoprávny úkon. Na základe tohto potvrdenia inšpektorát práce môže pozastaviť účinnosť tohto pracovnoprávneho úkonu.
Vnútorný systém vybavovania podnetov
Zakotvuje sa povinnosť orgánov verejnej moci a zamestnávateľov s viac ako 50 zamestnancami vytvoriť vnútorný kontrolný systém prijímania a vybavovania podnetov. Bude môcť ísť o podnety, ktoré budú poukazovať nielen na protiprávne konanie, ale aj na iné nekalé, neetické či nehospodárne konanie a takisto o anonymné oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti.
Tieto subjekty sú povinné určiť zodpovednú osobu, resp. osobitnú organizačnú zložku, na ktorú sa bude možné obrátiť s takýmito podnetmi. Týkať by sa to malo asi 3400 podnikov, väčšie firmy, ako aj ministerstvá už takýto podobný mechanizmus v súčasnosti majú alebo majú naň vytvorené predpoklady, v samospráve zas fungujú kontrolóri.
Zamestnávateľ je povinný oboznámiť osobu, ktorá podala podnet, s výsledkom jeho preverenia do 10 dní od jeho preverenia.
Zamestnávatelia budú povinní zabezpečiť vnútorný systém vybavovania podnetov do šiestich mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona.
Pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu
Podávateľ podnetu o protispoločenskej činnosti, ktorý sa domnieva, že je v tejto súvislosti postihovaný, sa môže obrátiť na inšpektorát práce. Ten môže pozastaviť účinnosť postihu na 14 dní s tým, že ak sa v tejto lehote zamestnanec obráti na súd s návrhom na predbežné opatrenie, pozastavenie účinnosti postihu trvá až do právoplatného rozhodnutia súdu o takomto návrhu. Tieto následné opatrenia sa budú vzťahovať aj na anonymných oznamovateľov alebo, ak oznamovateľovi zanikne ochrana skončením trestného konania alebo konania o správnom delikte.
Rozšírenie zákazu diskriminácie
Dôležitou zmenou pri ochraňovaní zamestnanca pred neoprávneným postihom zo strany zamestnávateľa bude rozšírenie zákazu diskriminácie aj z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. Z toho vyplýva následná právna ochrana: možnosť domáhať sa na súde, aby sa upustilo od diskriminačného konania, aby sa napravil protiprávny stav, alebo aby sa poskytlo primerané zadosťučinenie. Môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu /napríklad výpovede/, ktorého účinnosť bola pozastavená. Obrátené dôkazne bremeno bude na strane žalovaného. Túto zmenu rieši novela antidiskriminačného zákona.
Sankcie
Inšpektorát práce môže zamestnávateľovi za nesplnenie povinností v súvislosti s vnútorným systémom vybavovania podnetov uložiť pokutu do 20.000 eur.
Právna pomoc
Oznamovatelia budú mať nárok na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci prostredníctvom Centra právnej pomoci. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva bude vykonávať osvetu v súvislosti s podávaním podnetov a poskytovaním ochrany.
Odmena
Zákon ustanovuje aj možnosť poskytnúť oznamovateľovi závažnej protispoločenskej činnosti odmenu. Ide o nenárokovateľnú odmenu a bude možné o ňu požiadať až po právoplatnom odsúdení páchateľa alebo, ak sa preukáže spáchanie správneho deliktu. Ministerstvo spravodlivosti SR bude môcť poskytnúť odmenu do výšky päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (v súčasnosti 17.600 eur).
Odmena má vyjadriť naplnenie verejného záujmu tým, že súvisí s rozsahom uchráneného alebo vráteného majetku.
Zaznamenávanie hovorov
Orgány verejnej moci, ktoré si zriadia na oznamovanie protispoločenskej činnosti telefónnu linku, budú povinné tieto hovory zaznamenávať. O tejto skutočnosti oznamovateľa vopred informujú. Zvukové záznamy budú archivované tri roky.
Prevencia protispoločenskej činnosti
Zákon ďalej upravuje povinnosti štátu v oblasti prevencie protispoločenskej činnosti a protikorupčného vzdelávania a výchovy. Rieši tiež možnosť štátnych dotácií pre subjekty, ktoré sa podieľajú na vzdelaní a výchove zameranej na protikorupčnú osvetu, ako i na programy, ktorých účelom je predchádzať vzniku a šíreniu protispoločenskej činnosti.
Novelizácie ďalších zákonov
Zákon novelizuje aj ďalších 18 súvisiacich zákonov. Ide o Zákonník práce, Trestný poriadok, zákon o Policajnom zbore, zákon o štátnej službe príslušníkov PZ, SIS, ZVJS SR a ŽP, zákon o štátnej službe colníkov, zákon o sudcoch a prísediacich, zákon o Zbore väzenskej a justičnej stráže, zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, zákon o Hasičskom a záchrannom zbore, zákon o výkone práce vo verejnom záujme, antidiskriminačný zákon, zákon o orgánoch štátnej správy v colníctve, zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl SR, zákon o inšpekcii práce, zákon o štátnej službe, zákon o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení a školský zákon.
Albert Camus napísal, že 17. storočie bolo storočím matematiky, 18. storočie storočím fyzikálnych vied, 19. storočie storočím biológie a 20. storočie storočím strachu.[1] Čím sa stane 21. storočie ? Sme na jeho začiatku, a preto, aby nebolo storočím strachu, ako to predchádzajúce, kedy došlo k prudkému nárastu organizovanej kriminality a rozmachu terorizmu, možno konštatovať, že jednou z úloh orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ale aj legislatívy, tak vo vnútroštátnom ako i medzinárodnom meradle, bude aj boj proti terorizmu a organizovanému zločinu.
Tieto, ako jedny z najzávažnejších hrozieb tak domácej ako aj medzinárodnej scény, sa vyznačujú vysokou organizovanosťou, významným finančným a technickým zázemím, logistikou, ako aj prepojením na zdroje informácií, ale najmä nebezpečenstvom použitia zbraní takmer každého druhu, čím sa líšia od ostatných trestných činov.
Ako uvádzajú Ivor, Klimek a Záhora, do polovice 80. rokov minulého storočia bola organizovaná trestná činnosť považovaná za problém, ktorý sa týkal len obmedzeného počtu krajín – predovšetkým Spojených štátov amerických a Talianska, ako aj s eventuálnym pridaním Japonska, Číny a Kolumbie. O dvadsať rokov neskôr sa obraz organizovanej trestnej činnosti dramaticky zmenil. V celosvetovom rozmere globalizácia urýchlila prepojenie skôr samostatných domácich nelegálnych trhov a zvýšenie mobility zločincov cez hranice jednotlivých štátov.[2],[3] Ako títo autori ďalej uvádzajú, vplyv na rozšírenie organizovanej trestnej činnosti v Európe malo najmä dokončenie vnútorného trhu spolu so zrušením kontrol na vnútorných hraniciach, čím sa jednotlivým zločineckým organizáciám uľahčil pohyb a otvoril priestor pre ich aktivity v rámci celej Európskej únie. Súvis s rozmáhajúcou sa organizovanou trestnou činnosťou mal aj pád železnej opony v roku 1989, čím sa otvorili pre ilegálne aktivity územia ďalších krajín, hlavne v strednej Európe.
Organizovaná kriminalita predstavuje z aktuálneho i dlhodobého hľadiska značné riziko pre spoločnosť a pre zabezpečenie práv a slobôd občanov. Nebezpečnosť organizovanej kriminality zvyšuje najmä jej transnacionálny charakter a prerastanie do politických, hospodárskych, správnych a mocenských štruktúr jednotlivých štátov.[4]
Špecifickosť organizovaného zločinu spočíva najmä (avšak nielen) v podstate vyjadrenej už v jeho samotnom označení, a tou je organizovanosť. Pozornosť preto budeme venovať hmotnoprávnej úprave tejto problematiky v rámci OSN a Európskej únie, jej historickým aspektom a niektorým súčasným právnym a praktickým problémom právnej úpravy organizovaného zločinu.
Právna úprava do roku 1961
Po roku 1948, kvôli potrebe odstránenia právneho dualizmu, došlo v československom právnom poriadku k zmenám, a to predovšetkým prostredníctvom tzv. právnickej dvojročnice, ktorá sa okrem iného týkala aj trestného práva. Jej výsledkom v tejto oblasti bolo prijatie Trestného zákona č. 86/1950 Zb., Trestného poriadku č. 87/1950 Zb. a Trestného zákona správneho č. 88/1950 Zb., ktoré znamenali pre vtedajšie Československo kodifikáciu trestného práva.
V tomto období zjavne nedochádzalo k početnejším trestným činom, ktoré by vykazovali znaky organizovanej trestnej činnosti, čomu zodpovedá aj obsah právnej úpravy Trestného zákona z roku 1950, v rámci ktorej jediným ustanovením naznačujúcim problematiku postihu možného organizovaného zločinu v tomto Trestnom zákone bolo ustanovenie § 166 ods. 1 s názvom “Spolčenie“ tohto znenia: “Kto sa s niekým spolčí na trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest dočasného odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej tri roky a neprevyšuje päť rokov, alebo kto také spolčenie alebo jeho účastníkov podporuje v ich snahách, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok.“ Právna úprava ustanovenia § 166 ods. 2 tohto Trestného zákona zvyšovala túto trestnú sadzbu v prípade, ak sa čin uvedený v odseku 1 týkal trestného činu, na ktorý zákon ustanovoval trest dočasného odňatia slobody, ktorého dolná hranica prevyšovala päť rokov a § 166 ods. 3 tohto Trestného zákona umožňoval uloženie trestu odňatia slobody na tri až desať rokov v prípade, že sa čin uvedený v odseku 1 týkal trestného činu, na ktorý zákon ustanovoval trest smrti alebo doživotné odňatie slobody.
Spolčením sa na účely Trestného zákona č. 86/1950 Zb., ako to vyplýva z dôvodovej správy k predmetnému zákonu, rozumel úmyselný trestný čin, ktorého podstatou bolo združenie dvoch alebo viacerých osôb sledujúcich rovnaký trestný cieľ, ako aj pripojenie sa k takémuto združeniu. Rozhodujúcim nebolo či išlo o spolčenie v podobe spolupáchateľstva alebo či mal niektorý zo spoločníkov ostatným iba pomáhať. Cieľom takéhoto združenia bolo spáchanie trestného činu a k vytvoreniu spolčenia postačovala aj dohoda uzatvorená mlčky.[5]
Nakoľko spolčenie bolo druhom prípravy na spáchanie trestného činu, ten kto sa dopustil trestného činu, ku ktorému spolčenie smerovalo alebo pokusu takéhoto trestného činu, nemohol byť potrestaný súčasne aj za trestný čin spolčenia.
Podporovanie spolčenia alebo jeho účastníkov zahŕňalo tak poskytovanie prostriedkov, ukrývanie, sprostredkovanie dohody, ako aj radu, povzbudzovanie, varovanie a podobne.
Za páchateľa trestného činu spolčenia bol považovaný aj ten, kto nemohol byť priamym páchateľom trestného činu, ku ktorému spolčenie smerovalo, napríklad spolčenie k trestným činom vojenským s civilistami.
Príkladom rozhodovania súdov v tej dobe je aj rozhodnutie Štátneho súdu publikované v Zbierke rozhodnutí č. 23/51, ktorým Najvyšší súd zamietol odvolanie obžalovaného a potvrdil rozhodnutie Štátneho súdu, ktorým tento súd uznal vinným páchateľa za zločin velezrady podľa § 1 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorého sa tento páchateľ dopustil tým, že sa s inými spolčil s úmyslom rozvrátiť a zničiť ľudovodemokratické zriadenie a spoločenskú a hospodársku sústavu republiky. Páchateľ bol sprostredkovateľom písomného styku medzi dvoma a viacerými osobami a tento písomný styk mal umožniť útek iných osôb do zahraničia.[6]
Tento Trestný zákon, na rozdiel od skôr analyzovaného, ktorý upravoval spolupáchateľstvo (§ 6) a len návod a pomoc (§ 7), už zakotvoval aj inštitút organizátora v § 10 tak, že tento mal postavenie účastníka pokusu alebo dokonaného trestného činu. Organizátorom trestného činu bola osoba, ktorá trestný čin zosnovala alebo riadila a teda jej konanie dávalo podnet na spáchanie trestnej činnosti, ktorej bola aj iniciátorom, a preto šlo o najnebezpečnejšieho účastníka trestného činu tým, že organizátor vyhľadával iné osoby na spáchanie trestného činu, rozdeľoval im úlohy a sám tieto usmerňoval.[7]
V ustanovení § 34 písm. g) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. bolo za priťažujúcu okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby považované to, ak páchateľ spáchal trestný čin ako organizátor, ako člen organizovanej skupiny alebo člen spolčenia, pričom však až do prijatia novely Trestného zákona č. 140/1961 Zb. zákonom č. 183/1999 Z. z. zo 6. 7. 1999 a ustanovenia nového § 89 ods. 26, nebol pojem organizovanej skupiny v Trestnom zákone zadefinovaný, čo znamená, že takto dlhodobo absentovala v Trestnom zákone legálna definícia uvedeného pojmu. K objasneniu pojmu organizovanej skupiny tak napomáhali komentáre Trestného zákona, najmä však dobové judikáty R 53/76 a R 45/86 a neskôr ďalej uvedená súvisiaca právna úprava. Jeden z dobových komentárov uvádzal, že organizovanou skupinou sa rozumie združenie viacerých osôb, v ktorom je určité rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov združenia a ktorého činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného dokonania trestného činu a tým aj jeho nebezpečnosť pre spoločnosť. Skupina nemusí mať trvalejší charakter a týmto spôsobom možno spáchať aj ojedinelý, jednorazový trestný čin. Nevyžaduje sa výslovné prijatie za člena skupiny alebo výslovné pristúpeniu k skupine; postačí, že páchateľ sa do skupiny fakticky včlenil a aktívne sa na jej činnosti podieľal.[8]
Tomu, kto spáchal trestný čin ako organizátor alebo člen organizovanej skupiny hrozila podľa osobitnej časti Trestného zákona vyššia trestná sadzba stanovená v niektorej z kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov. Ak sa postupovalo týmto spôsobom, do úvahy už neprichádzala spomínaná všeobecná priťažujúca okolnosť podľa § 34 písm. g) Trestného zákona. Príkladom takéhoto právneho stavu je aplikácia § 92 ods. 2 písm. a) vtedy platného Trestného zákona, upravujúceho skutkovú podstatu trestného činu Rozvracania republiky, ktorý stanovoval trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo trest smrti pre páchateľa, ktorý spáchal čin uvedený v odseku 1 (t.j. čin s úmyslom rozvrátiť ústavné zriadenie, územnú celistvosť alebo obranyschopnosť republiky alebo zničiť jej samostatnosť tým, že sa zúčastnil na násilných akciách proti republike alebo jej orgánom, resp. sa dopustil ďalšieho zákonom predpokladaného konania) ako člen organizovanej skupiny.[9]
Judikát R 53/76 špecifikoval organizovanú skupinu tak, že sa ňou rozumelo združenie viacerých osôb, v ktorom je určité rozdelenie úloh medzi jednotlivých členov a ktorého činnosť sa v dôsledku toho prejavuje určitou plánovitosťou a koordinovanosťou a ktorým sa spáchanie činu uľahčuje a zvyšuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia sledovaného cieľa.
V týchto súvislostiach je potrebné pripomenúť, že dňom 1. 9. 1994 nadobudol účinnosť zákon č. 249/ 1994 Z. z. o boji proti legalizácii príjmov z najzávažnejších najmä organizovaných foriem trestnej činnosti a o zmenách niektorých ďalších zákonov, ktorý v § 3 definoval organizovanú skupinu ako najmenej trojčlennú skupinu páchateľov alebo účastníkov, ktorá sa spojila na spáchanie trestného činu uvedeného v tomto zákone (napr. teror, záškodníctvo, trestné činy postihujúce obchod s drogami, zbraňami, deťmi, ženami a iné) .
Z hľadiska novodobejšej právnej úpravy problematiky organizovaného zločinu možno konštatovať, že najvýznamnejšími boli zákon č. 183/1999 Z. z. zo 6. 7. 1999, ktorým sa novelizoval Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný od 1. 9. 1999, zákon č. 421/2002 Z. z. zo dňa 19. 6. 2002, účinný od 1. 9. 2002, zákon č. 457/2003 Z. z. zo dňa 21. 10. 2003, účinný od 1. 12. 2003 a napokon zákon č. 403/2004 Z. z. zo dňa 24. 6. 2004 o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa novelizoval tak Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok), účinný od 1. 8. 2004.
Pre problematiku organizovaného zločinu význam novely Trestného zákona č. 140/1961 Zb.zákonom č. 183/1999 Z. z. účinným dňa 1.9. 1999 spočíva okrem iného tiež v tom, že sa ním prvý krát priamo v Trestnom zákone, v § 89 ods. 26 a v ods. 27 definovali pojmy „organizovaná skupina“ a „zločinecká skupina“ a legislatívne sa v § 185a zakotvil nový trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, s osobitnými ustanoveniami § 185b a §185c.
Slovenská právna úprava tak reagovala na nové formy kriminality a tiež vytvorila nové právne prostriedky boja proti organizovanému zločinu v oblasti ďalšej medzinárodnej spolupráce v tejto oblasti boja proti kriminalite, ku ktorej sa Slovenská republika zaviazala medzinárodnými zmluvami, alebo ku ktorej ju zaväzovali opatrenia medzinárodných alebo nadnárodných integračných zoskupení, ktorých bola členom, alebo o členstvo v ktorých sa uchádzala (napríklad „Spoločný projekt Európskych spoločenstiev a Rady Európy o korupcii a organizovanom zločine v krajinách prechádzajúcich transformačným procesom“ z 3. 12. 1997 (Octopus) a Rezolúcia rady ES/EÚ z 20. 12. 1996 o jednotlivcoch, ktorí spolupracujú s orgánmi justície v rámci boja proti medzinárodnému zločinu).
Pod pojmom organizovaná skupina sa podľa § 89 ods. 26 Trestného zákona platného v tom čase ,teda novelizovaného zákonom č. 183/1999 Z. z., rozumelo spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu, ktoré sa vyznačovalo deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ich plánovaním a koordinovanosťou.
Za zločineckú skupinu bolo považované (rovnako v intenciách uvedenej novely) podľa § 89 ods. 27 Trestného zákona dlhší čas trvajúce zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť zisk, alebo preniknúť do orgánov verejnej moci a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť, alebo preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.
Za založenie, zosnovanie, podporovanie, členstvo alebo činnosť a podporu pre zločineckú skupinu podľa § 185a Trestného zákona hrozilo odňatie slobody na tri roky až desať rokov alebo prepadnutie majetku.
Ustanovenie § 185b Trestného zákona sa týkalo účinnej ľútosti, ktorou, ak boli splnené zákonné podmienky, zanikla trestnosť trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Podmienkou bolo predovšetkým oznámenie páchateľa o zločineckej skupine a jej činnosti prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu, ktoré bolo dobrovoľné a toto oznámenie muselo byť vykonané v čase, kedy nebezpečenstvo, ktoré hrozilo z činnosti takejto skupiny mohlo byť ešte odstránené. To však neznamenalo, že páchateľ nebol potrestaný za iné dokonané trestné činy, ktoré už spáchal.
V tejto právnej úprave bol zahrnutý aj inštitút agenta, a to v ustanovení § 185c Trestného zákona, a to tak, že išlo o taký čin, ktorý by bol inak trestný podľa § 185a a ktorého sa dopustil agent, ktorý bol ustanovený na plnenie úloh pri odhaľovaní páchateľov a trestných činov, a ak sa ho agent dopustil s cieľom zistiť páchateľa a z toho dôvodu bol činný alebo podporoval zločineckú skupinu. Toto ustanovenie sa však nevzťahovalo na čin, ktorým by agent založil alebo zosnoval zločineckú skupinu. Ďalšie plnenie úloh agenta upravoval § 15c novelizovaného Trestného zákona.
Predmetná novela okrem iného do Trestného zákona zakotvila nové ustanovenie § 40 ods. 3, podľa ktorého súd mohol znížiť pod dolnú hranicu trest odňatia slobody aj v tom prípade, ak odsudzoval páchateľa, ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny alebo ktorý napomáhal zabráneniu spáchania trestného činu, ktorý niekto iný pripravoval alebo sa o jeho spáchanie pokúsil a to vtedy, ak sa malo vzhľadom na možnosti nápravy páchateľa, povahu a závažnosť ním spáchaného trestného činu za to, že účel trestu bolo možné dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania.
Význam novely Trestného zákona zákonom č. 421/2002 Z. z. vzťahujúcej sa k problematike organizovanej trestnej činnosti spočíva najmä v zavedení novej skutkovej podstaty trestného činu terorizmu v § 94, a to v súlade s návrhom Rámcového rozhodnutia Rady o boji proti terorizmu zo dňa 7. 12. 2001, ale aj v doplnení doterajšieho trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a aj o teroristickú skupinu (s doplnením tiež §89 ods. 28 o definíciu teroristickej skupiny a novelizovaním §185b a §185c). Táto novela teda reagovala aj na medzinárodnú úpravu organizovaného zločinu a takto novelizované znenie Trestného zákona už bolo v zhode s tými dohovormi, pri ktorých sa predpokladala ich ratifikácia, ako napríklad Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaisťovaní a konfiškácii príjmov z trestnej činnosti (Štrasburg, 8. 11. 1990), Trestnoprávny dohovor o korupcii, Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a doplňujúci Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu.
Nad rámec analyzovanej hmotnoprávnej úpravy organizovaného zločinu je nevyhnutné aspoň v stručnosti spomenúť, že novelou Trestného poriadku – zákonom č. 457/2003 Z. z. sa do právnej úpravy Slovenskej republiky zaviedol inštitút tzv. spolupracujúceho, resp. korunného svedka, a to predovšetkým § 162a o dočasnom odložení vznesenia obvinenia v znení (ods. 1): “Ak by vznesenie obvinenia podstatne sťažilo objasnenie korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny (§185a Trestného zákona) alebo obzvlášť závažného úmyselného trestného činu (§41 ods. 2 Trestného zákona) spáchaného organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou alebo zistenie páchateľa tohto trestného činu, môže vyšetrovateľ s predchádzajúcim súhlasom prokurátora na nevyhnutnú dobu dočasne odložiť vznesenie obvinenia (§ 163 ods. 1) osobe, ktorá sa významnou mierou podieľa na objasnení niektorého z týchto trestných činov alebo na zistení páchateľa. Dočasne odložiť vznesenie obvinenia sa nesmie voči organizátorovi alebo návodcovi trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľa.“
Potreba právnej úpravy a aplikácie tohto ustanovenie vyplynula najmä z praxe orgánov činných v trestnom konaní. Pri postihovaní najzávažnejšej organizovanej trestnej činnosti sa totiž mnohokrát vyskytovala dôkazná núdza, preto spolupracujúci alebo korunný svedok ako osoba, ktorá sa spolupodieľala na páchaní trestnej činnosti, avšak následne sa rozhodla dobrovoľne pre spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní, sa ukázala byť neodmysliteľnou. Prokurátor sa na základe svedectva takejto osoby v konaní o trestnom čine, v ktorom táto osoba vystupovala ako svedok, mohol rozhodnúť, či voči spolupracujúcemu alebo korunnému svedkovi zastaví trestné stíhanie, alebo bude pre takúto osobu požadovať mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody.[10] Ďalšou z alternatív bolo prerušenie trestného stíhania proti takejto osobe.
Zložitosť legálnej definície zločineckej skupiny v § 89 ods. 27 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a s ňou spojené ťažkosti pri dokazovaní spáchania citovaného trestného činu podľa § 185a Trestného zákona, ako aj skutočnosť, že toto ustanovenie bolo zákonom zakotvené v roku 1999, t.j. pred prijatím Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu viedli v roku 2004 k tomu, že novelou Trestného zákona – zákonom č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze sa definícia zločineckej skupiny v § 89 ods. 27 Trestného zákona upravila tak, aby zodpovedala Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu a Spoločnému opatreniu Rady EÚ z 21. 12. 1998, ako aj záverom Bezpečnostnej rady OSN z októbra 2003 konštatujúcim, že dovtedajšia právna úprava zužovala možnosti medzinárodnej spolupráce. Došlo tak k úprave tejto definície tým, že na naplnenie znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu sa vyžadovalo preukázanie štruktúrovanosti skupiny a koordinovanosti konania jej členov oproti predošlému preukazovaniu vysokého stupňa deľby práce medzi členmi skupiny a vnútorného organizačného usporiadania. Okrem toho sa zmenil najmä pôvodný znak dlhodobosti trvania skupiny na znak jej existencie len počas určitého časového obdobia a do jej novej definície pribudlo páchanie touto skupinou výslovne stanovených trestných činov, za ktoré bolo možné uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov alebo niektorého z trestných činov podľa § 160 až § 162 Trestného zákona.
Došlo tak k zosúladeniu pojmu zločinecká skupina zakotveného v Trestnom zákone konkrétne s článkom 2 písm. a) Dohovoru, ktorý používa pojem „organizovaná zločinecká skupina“ a túto definuje ako štruktúrovanú skupinu troch alebo viacerých osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej závažných trestných činov alebo trestných činov ustanovených podľa tohto dohovoru na účely získania finančnej alebo inej materiálnej výhody priamo alebo nepriamo.[11]
Dôležitým bolo aj zohľadnenie pojmu „závažný trestný čin“ podľa článku 2 písm. b) Dohovoru, definovaný ako „konanie, ktoré je trestným činom, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej štyri roky alebo prísnejší trest.“[12]
Významným tak pre zakotvenie úprav v slovenskej legislatíve bolo nielen definovanie základných pojmov v článku 2 Dohovoru, ale aj ciele Dohovoru upravené jeho článkom 1, ktorého podstatou je spolupráca pri predchádzaní nadnárodnému organizovanému zločinu a boj proti nemu.
Nadnárodný charakter trestného činu je vymedzený v článku 3 ods. 2 písm. a) až d) Dohovoru a to ako trestný čin spáchaný vo viac ako v jednom štáte, alebo ak je spáchaný v jednom štáte, ale činnosti ako prípravy, plánovanie, riadenie, kontrola trestného činu sa vykonali v inom štáte, resp. organizovaná zločinecká skupina sa zapája do činnosti vo viac ako v jednom štáte alebo trestný čin spáchaný v jednom štáte má podstatný vplyv v inom štáte.
V aplikačnej praxi, odvolávajúc sa na tento dohovor, neobstojí menej formálne chápanie štruktúrovanosti skupiny, pretože obsahovo je jej pôsobnosť vnímaná až nadnárodne, vrátane takých jej nebezpečných a cezhraničných aktivít, akými sú spomínaná príprava, plánovanie, riadenie, kontrola trestnej činnosti a podobne. Preto takto v rôznych štátoch pôsobiaca skupina v rámci jej úspešného fungovania z hľadiska štruktúry, deľby úloh a trvania členstva rozhodne nebude pôsobiť na báze nejakej náhodilosti alebo organizačnej voľnosti[13].
Na tomto mieste je žiaduce zdôrazniť, že pojem „ zločinecká organizácia“ možno nájsť aj v Jednotnej akcii 98/733/SV z 21. 12. 1998, prijatej Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii, v ktorom je zakotvené, že účasť v zločineckej organizácii je v členských štátoch Európskej únie trestným činom.
Potreba rekodifikácie trestného práva hmotného i procesného sa preto ukázala ako akútna, nakoľko ani početnými novelizáciami pôvodného Trestného zákona a Trestného poriadku sa nedosiahlo ich dostatočné zosúladenie s princípmi ústavného zriadenia Slovenskej republiky a ani zosúladenie s novými požiadavkami na trestnoprávnu ochranu spoločenských vzťahov.
Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. definoval pôvodne zločineckú skupinu v § 129 ods. 3, v súčasnosti v ods. 4, ako štruktúrovanú skupinu najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Pre úplnosť dodávame, že § 129 ods. 6 a 7 Trestného zákona upravuje činnosť pre zločineckú alebo teroristickú skupinu a ich podporu .
Činnosťou sa rozumie úmyselná účasť v takých skupinách alebo iné úmyselné konanie na účel zachovania existencie takých skupín alebo spáchania týchto trestných činov (ods. 6).
Podpora takýchto skupín je definovaná ako úmyselné konanie spočívajúce v poskytnutí prostriedkov, služieb, súčinnosti alebo vo vytváraní iných podmienok na účel založenia alebo zachovania existencie takých skupín alebo spáchanie týchto trestných činov (ods. 7). Z porovnania obidvoch odsekov je zrejmé, že kým spoločnými znakmi sú spáchanie trestných činov podľa ods. 4 alebo 5 a konania smerujúce k ich zachovaniu, teda udržaniu ich existencie – ods. 6 aj 7, rozdielnymi sú konania na účel ich založenia podľa ods. 7, teda iniciovanie ich vzniku. Činnosťou vo forme účasti alebo iného úmyselného konania možno rozumieť také konanie, ktoré je priamo páchaním trestnej činnosti touto skupinou (násilná, ekonomická trestná činnosť) alebo napĺňaním jedného zo znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.
Pod podporou zločineckej alebo teroristickej skupiny vo forme poskytnutia prostriedkov, služieb, súčinnosti alebo vo vytváraní iných podmienok možno úplne typicky zahrnúť najmä financovanie takýchto skupín ,ale tiež služby ako osobná ochrana, doprava, ubytovanie, právne služby, skladovanie nelegálne získaného tovaru, jeho legalizácia, vytváranie pozitívneho obrazu členov takýchto skupín v médiách a mnohé ďalšie prostriedky podpory.[14]
Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Tdo V 1 / 2010 vyplýva, že v tomto konkrétnom prejednávanom prípade podporovaním zločineckej skupiny bolo informovanie jej vodcu policajtom o pripravovaným policajných zásahoch.
V rámci problematiky zločineckých skupín je nevyhnutné spomenúť aj trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny upravený § 296 Trestného zákona.
Zločinecká skupina je jednou z najzávažnejších foriem súčinnosti a negatívne pôsobí na spoločnosť už len tým, že jestvuje.15 V zmysle Trestného zákona a s prihliadnutím na medzinárodné dokumenty, sú založenie, zosnovanie, podporovanie či činnosť pre zločineckú skupinu závažné trestné činy, za ktoré môže súd uložiť trest odňatia slobody vo výške 5 až 10 rokov.
Zločinecká skupina spolu so skupinou teroristickou vytvárajú podstatu osobitného kvalifikačného pojmu v zmysle § 141 Trestného zákona a tým je nebezpečné zoskupenie.
Pri kvalifikovaných skutkových podstatách trestných činov je však potrebné rozlišovať medzi znakom „v nebezpečnom zoskupení“ (§ 144 ods. 1, 3 písm. a, § 145 ods. 1, 3 písm. b) a znakom „ako člen nebezpečného zoskupenia“ (§ 147 ods. 1, 3 písm. b Trestného zákona a mnohé iné). Zatiaľ čo pri spáchaní činu „v nebezpečnom zoskupení“ postačuje, ak páchateľ bol pre zločineckú skupinu činný či ju podporoval a nebol jej členom, pri právnej konštrukcií „ako člen nebezpečného zoskupenia“, ako to už vyplýva z názvu, je potrebné, aby páchateľ čin spáchal ako člen zločineckej skupiny, pričom sa vyžaduje zavinenie vo forme úmyslu.
Zo zákonnej definície, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. 8. 2007, sp. zn. 1 Ntdš 3/ 2007 vyplýva, že jedným zo znakov zločineckej skupiny je, že jej cieľom je spáchanie jedného alebo viacerých zločinov, pričom nie je možné posudzovať skutok ako trestný čin s kvalifikačným znakom „nebezpečné zoskupenie“ či „ako člen nebezpečného zoskupenia“, pokiaľ by išlo o prečin, posudzovanie trestnej činnosti páchanej zločineckou skupinou je teda obmedzené len na páchanie zločinov, nemôže dôjsť k spáchaniu prečinu, pretože by nešlo o jeho spáchanie zločineckou skupinou.[15]
Od pojmu zločinecká skupina však treba odlišovať pojem organizovaná skupina, pričom tak u zločineckej ako aj u organizovanej skupiny ide o spolčenie osôb, ktorým sa rozumie dohoda troch alebo viacerých osôb, obsahom ktorej je spáchanie jedného či viacerých trestných činov, pri organizovanej skupine postačuje, ak aspoň jedna z osôb bude trestne zodpovedná.[16]
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal jednotlivými znakmi organizovanej a zločineckej skupiny aj vo svojom rozhodnutí z 22. 8. 2007, sp. zn. 1 Ndt 12/2007, v ktorom dospel k záveru, že práve štruktúrovanosť je hlavným znakom odlišujúcim organizovanú skupinu od zločineckej a že nemožno zamieňať pojem štruktúrovanosti s deľbou úloh medzi jednotlivými členmi skupiny a ich plánovitosťou a koordinovanosťou, a že pod pojmom štruktúrovanosť treba rozumieť usporiadanie, hierarchiu, a práve tie je potrebné vykladať vždy vo vzťahu k definícií organizovanej skupiny.[17]
K výraznému posunu v praktickej aplikácii pojmu a znaku zločinecká skupina došlo v praxi na základe judikátu R 51 / 2013, podľa ktorého zločinecká skupina je relatívne časovo a organizačne stabilná skupina najmenej troch osôb, ktorej cieľom je páchať koordinovanú trestnú činnosť vo forme zločinov a v § 129 ods. 4 Trestného zákona vymedzených trestných činov. Na rozdiel od organizovanej skupiny je charakteristická aj vertikálnou organizačnou štruktúrou s formálnymi znakmi nadriadenosti a podriadenosti v jej rámci (resp. i jej časti) a so sofistikovaným riadením. Tieto znaky zločineckej skupiny musia byť predmetom dokazovania v trestnom konaní, pričom tzv. dôkazné bremeno ťaží prokurátora.
Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. definoval organizovanú skupinu v § 129 ods. 2 ako spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.
Trestný čin spáchaný organizovanou skupinou je v zmysle § 138 písm. i) Trestného zákona súčasťou osobitného kvalifikačného znaku, a to závažnejšieho spôsobu konania, ktorý je obzvlášť priťažujúcou okolnosťou podmieňujúcou možnosť použitia vyššej trestnej sadzby.
Záver
Sumarizujúc túto stručnú históriu hmotnoprávnej úpravy organizovanej a zločineckej skupiny v Slovenskej republike (čiastočne vrátane Československa) možno konštatovať, že táto právna úprava počas svojho vývoja prešla viacerými fázami tak, ako to bolo skôr uvedené (do r. 1961, r. 1961 – r. 2006, r. 2006 – súčasnosť), pričom do polovice 90. rokov minulého storočia mala len vnútroštátny charakter a následne jej vývoj výrazne ovplyvňovala medzinárodná právna úprava, ktorá reagovala na prudký nárast organizovaného zločinu v celosvetovom meradle. V súčasnosti tak má predmetná právna úprava Slovenskej republiky výrazne medzinárodnoprávne aspekty, čo vytvára vhodné predpoklady na boj príslušných, najmä špecializovaných orgánov s organizovanou trestnou činnosťou jednak v podmienkach Slovenskej republiky, ako aj v rámci medzinárodnej spolupráce.
Poznámky
1) NADAL, J. L.: Is the French Public Prosecution Service independent?,In: Journal of Criminal Law and Public Prosecution, číslo 1/2010, 2010. STS Science Centre Ltd.
2) PAOLI, L.: Organized Crime: New Label, New Phenomenon or Policy Expedient? In: International Annals of Crimnology, Vol. 46 (1/2), 2008, s.37 a 39.
3) IVOR,J.,KLIMEK,L.,ZÁHORA,J.:Trestné právo Európskej únie a jeho vplyv na právny poriadok Slovenskej republiky. I. vydanie. Žilina: EUROKÓDEX, 2013. 332 s. ISBN 978-80-8155-017-1.
4) KARABEC, Z.: Účinnost právních nástrojů proti organizované kriminalitě (použití agenta). Praha: Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 2010. 89 s. ISBN 978-80-7338-099-1.
5) Šimák,J. a kol.:Trestní zákon, komentář k zákonu ze dne 12. července 1950 č. 86 Sb. Orbis Praha. 1953, 312 s.
6) tamtiež
7) BREIER, Š. a kol. :Trestný zákon. Komentár. Prvé vydanie. Bratislava .Vydavateľstvo Osveta,1964, 74 s.
8) MATYS, K. a kol.: Trestní zákon, komentář. I. část obecná. 2. prepracované a doplněné vydání. Panorama. Praha, 1980, 165 s.
9) BREIER, Š. a kol.: Trestný zákon. Komentár. Prvé vydanie. Bratislava . Vydavateľstvo Osveta,1964, 378 s.
Práca dobrovoľníkov je inšpirovaná predovšetkým úctou k spoluobčanom a pocitom vlastnej zodpovednosti. Vykonať nezištný čin pre iného človeka patrí od nepamäti k súčasti života a kultúry našej spoločnosti. Dobrovoľník participuje na činnosti bez finančného ohodnotenia, s úprimným záujmom a zanietením a láskou voči blížnemu. Činnosť dobrovoľníctva je chápaná ako živý, empatický prejav vzájomnej úcty človeka k človeku, ako prejav vzájomnej pomoci.
Je dôležité sa učiť z histórie života a ľudstva, aby sme neopakovali chyby minulosti. Dobrovoľníctvo smeruje k motivácii seba a tiež iných k spoluzodpovednosti za život svoj a život iných. Tento postoj v rámci regionálnej politiky Trnavského samosprávneho kraja sa premieta v rôznych spoločenských úrovniach, kde do centra pozornosti vstupuje človek – prijímateľ alebo ten, kto pomoc potrebuje – ako hodnotná ľudská bytosť, ktorá má rovnaké práva a potreby ako ostatní.
Dobrovoľníci sú ochotní sa postaviť za iných, prinášať nádej k prekonávaniu slabosti a zároveň sa stávajú motiváciou aj pre ostatných. Dobrovoľníctvo sa svojim poslaním a zámerom vyskytuje s filantropiou, ľudomilnosťou a pomocou slabším. Na Slovensku dobrovoľníctvo zaznamenáva tiež svoju historickú etapu a najčastejšie sa dobrovoľníci angažujú v sociálnej a zdravotnej oblasti.
Dobrovoľníctvo ako činnosť je ovplyvňované históriou, politikou, kultúrou, náboženstvom, preto existujú rôzne náhľady na jeho definície. Podstatou dobrovoľníctva je urobiť vo všeobecnosti niečo prospešné, niečo pre iného človeka, čo nevyplýva priamo z povinnosti či zákona, pomoc tým, ktorí ju potrebujú.
Dobrovoľníctvo sa premieta do každej činnosti a umožňuje naplnenie každému človeku, ktorí o túto činnosť prejaví záujem.
1 Dobrovoľníctvo z historického pohľadu
Ak dobrovoľníctvo hodnotíme v historickom kontexte konštatujeme, že ide o činnosť, ktorá má dávny historický pôvod. V stredoveku bolo dobrovoľníctvo pripisované cirkvi a charite. V 19. storočí vznikali prvé nemocnice, sirotince, ktorých činnosť vykonávali dobrovoľníci. Európska komisia vyhlásila rok 2011 za Európsky rok dobrovoľníctva.
Činnosť pomoci iným – tým, ktorí sa ocitli v sociálnej, hmotnej, emocionálnej núdzi, teda dobrovoľnícka činnosť na Slovensku sa výraznejšie organizuje až po roku 1989. Dobrovoľníctvo nesie znaky svojim charakterom – ide o pomoc iným nezištne, bez finančného ohodnotenia a očakávania.
Dobrovoľníctvo nemožno vnímať len ako angažovanosť individuálneho rozhodnutia a konania, ale globálne ako sociálny jav, ktorý je kultúrne, historicky a organizačne determinovaný.
Za zaujímavú skupinu pri vykonávaní dobrovoľníckych aktivít z pohľadu sociálnej práce považujeme seniorov. U tejto kategórie ľudí môže byť dobrovoľníctvo spojené s novou životnou situáciou, ktorá u seniorov vznikla. Seniorom dobrovoľnícka aktivita pomáha v prispôsobovaní sa novej situácie, voľnému času, ktorý u nich nastal počas dňa – dáva zmysel, naplnenie a poskytuje pocit potrebnosti a užitočnosti.
2 Dobrovoľníctvo na Slovensku
Dobrovoľníctvo ako také je dôležitou súčasťou života a spoločnosti od nepamäti. Ide o jav, ktorý ľudskú spoločnosť sprevádza tisíce rokov. Aj keď je pravdou, že jeho význam v rôznych dobách kolísal, jeho základnou charakteristikou boli dobrovoľnosť, bezplatnosť a najmä spoločenská prospešnosť.
Vývojom spoločnosti sa signifikantne mení aj fenomén akým je dobrovoľníctvo. V tomto kontexte je zaujímavé, že zmenou v spoločnosti sa automaticky neodráža participácia ľudí na dobrovoľníctve, ale vznikajú jeho nové formy.
V súčasnej dobe s potešením pozorujeme, že čím je spoločnosť na vyššej úrovni, tým vyššie stúpa význam dobrovoľníctva a to až tak, že sa mnohí politici, občianske združenia, rôzni aktivisti, aj samotní odkázaní naň v značnej miere začínajú spoliehať, resp. rátať s ním – ako s prínosom k zdokonaleniu súčasného modelu sociálneho štátu.
Samo dobrovoľníctvo, však potrebuje pevné základy a pravidlá, potrebuje si nájsť a vybudovať také miesto v štáte aby mohlo prehľadne, na základe zmluvy, s výhodami poistenca, s uhrádzaním nákladov na dobrovoľnícku činnosť aj činnosť dobrovoľníka, s dôchodkovým zabezpečením – resp. započítaným rokov dobrovoľníckej práce do odpracovaných rokov, daňovými úľavami a podobne vykonávať svoju činnosť.
Zákon č. 460/2011 o dobrovoľníctve, ktorý je v platnosti od 01.12.2011 rieši mnohé problémy a otázky, ale nevytvoril rámec priamej finančnej podpory dobrovoľníctva.
Pre výkon práce dobrovoľníka u nás zatiaľ neexistujú legislatívne rámce, čo chýba najmä konkrétnej realizácii dobrovoľníckej činnosti ak nerátame jednu jeho špecifickú formu – dobrovoľnícke aktivity vykonávané nezamestnanými formou aktivačnej činnosti v rámci Zákona NR SR č.5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti.
Dobrovoľníka je nutné pripraviť na prácu v našich zariadeniach, rovnako ako zariadenia pripravujeme na pôsobenie dobrovoľníkov.
Kvalitná legislatíva v tomto smere určí mantinely a tým aj skonkretizuje pravidlá, čím sa významne zlepší postavenie dobrovoľníctva a dobrovoľníkov, ktorí môžu participovať na zlepšení postavenia spoločnosti, pretože dobrovoľníctvo významne ovplyvňuje práve ekonomická, politická aj sociálna situácia v štáte a samozrejme aj história a tradície danej krajiny, či regiónu.
Je skutočnosťou, že dobrovoľníctvo na Slovensku reálne existuje, nenájdeme však nikde relevantný údaj o miere zapájania sa – „zapojenosti“ – občanov do dobrovoľníckych aktivít. Štatistický úrad SR vo svojom systéme nepozná pojem dobrovoľnícke organizácie, iba dokáže identifikovať počet organizácií, v ktorých dobrovoľníci v danom roku pracovali.
Dobrovoľníctvo na Slovensku – ako som naznačil vyššie, nemá také postavenie, honor a status ako v rozvinutejších demokraciách. Napriek tomu dobrovoľníci pracujú aj keď prevažne v mimovládnych organizáciách, orgánoch štátnej správy, samosprávy, organizáciách blízkym cirkvi, odborárskych organizáciách a firmách.
Dobrovoľník nastupuje tam kde zlyháva štátny sektor. Je to teda človek s vysoko vyvinutým citom pre potreby iných.
Podľa reprezentatívnych sociologických výskumov, okrem iného, sme u nás v dobrovoľníctve osobití v tom, že mladí pracujú pre mladých. Oveľa menej pre staršiu a strednú generáciu a aj z týchto radov je menej dobrovoľníkov. Seniori sú najčastejšie zastúpení v Slovenskom červenom kríži a Jednote dôchodcov.
Spomenutá sociologická dimenzia zároveň poukazuje na veľký význam participácie dobrovoľníkov v procese socializácie človeka, kedy vidím väčší prínos pri práci s deťmi a mládežou.
3 Dobrovoľníctvo z pohľadu sociálnej práce
Pre nás je najdôležitejšia oblasť sociálna – sociálna práca a sociálne služby kde má dobrovoľníctvo dlhú tradíciu a pevné základy. Je však nevyhnutné prepojiť dopyt s ponukou prostredníctvom kvalitných dobrovoľníckych centier a tieto právne podporiť.
Vo väčšine zariadení sociálnych služieb sa dobrovoľnícke aktivity zameriavajú na organizovanie zbierok, kampaní, benefičných koncertov, akcií, výletov, posedení, krúžkov, pomoci pri úprave okolia, ktoré sa uskutočňujú niekoľkokrát do roka.
Dlhodobá dobrovoľná pomoc je už pravidelná a opakovaná pomoc organizácii a je potrebné zaškolenie dobrovoľníka na vykonávanie zvolenej činnosti.
Dobrovoľníctvo je jedna z ciest, ktorá vedie ľudský potenciál k humanizácii. Byť dobrovoľníkom znamená venovať svoj čas a energiu v prospech iných. Dobrovoľnícka aktivita vychádza z vlastného presvedčenia, rovnako na základe vlastného výberu a táto činnosť prispieva k dosiahnutiu pozitívnej zmeny pri riešení sociálnych a spoločenských problémov. V podstate dobrovoľníkom sa môže stať každý, kto sa slobodne a z vlastného presvedčenia rozhodne byť prospešným pre iných. Každý človek je nositeľom originálnych schopností, zručností, ktoré sú zdrojom obohatenia života iných. Tieto schopnosti nemusia vychádzať a súvisieť s profesiou, ale manifestujú sa prvkami empatie, spolupatričnosti a konaním dobra.
Dobrovoľníctvo je vnímané ako súčasť každodenného života. V tomto chápaní považujeme dobrovoľníctvo ako jeden z nástrojov kompenzácie a napĺňania sociálnej práce. Činnosť dobrovoľníka smeruje k samotnému zdroju, ktorým je človek, ktorý pomoc potrebuje a tak napomáha týmto ľuďom rozvíjať svoj potenciál a následne zabrániť ďalším dysfunkciám a poruchám komfortu.
Práca dobrovoľníkov má byť obohatením medziľudských vzťahov a tiež by mala prinášať nové podnety a skúsenosti. Kresťansky chápaná mravnosť neznamená len dodržiavanie noriem, predpisov a zákonov ale znamená tiež mobilizáciu všetkých schopností človeka v službe dobru, v službe, ktorá sa nedá zmerať dĺžkou pracovnej doby, finančným ohodnotením. Ide o schopnosť angažovania sa všade tam, kde sú starí, dlhodobo chorí, hendikepovaní a inak odkázaní.
Dobrovoľnícka činnosť sa tiež vníma nielen ako jednoduchá sociálna služba, ale jej pravý prínos spočíva:
vo vytváraní sociálnych spoločenských vzťahov. Každý, kto dobrovoľne vstupuje a angažuje sa viac identifikuje so spoločnosťou a vytvára si väčší pocit solidarity.
v participácii občanov na aktívnom utváraní spoločnosti.
Keďže dobrovoľnícka činnosť je popisovaná v kontexte sociálnej práce je potrebné spomenúť dobrovoľnícku činnosť, ktorá sa vyskytuje v našich sociálnych subjektoch ako sú domovy sociálnych služieb, zariadenia pre seniorov a vôbec všetky inštitúcie. Celkový pohľad na organizácie, sociálne subjekty si vyžadujú pohľad na túto činnosť z dvoch rovín:
Poskytovatelia sociálnych služieb, ktorí pracujú v uvedených sociálnych subjektoch veľmi často vstupujú do dobrovoľníckych vzťahov ako profesionáli tým, že vykonávajú a angažujú sa v činnostiach, ktoré nevyplývajú z ich pracovnej náplne, resp. ich vykonávajú mimo pracovnej doby.
Integračné a iné sociálnej podujatia, ktoré poskytovatelia iniciujú pre svojich prijímateľov sociálnych služieb vťahujú do diania viaceré organizácie, inštitúcie, vzdelávacie systémy, rôzne mediálne známe osobnosti, čo skutočne často vypovedá o širokej heterogenite vstupujúcich do dobrovoľníckych aktivít.
Nesmieme opomenúť na potrebu a dôležitosť organizovania dobrovoľníkov, na dodržiavanie ochrany osobných údajov, na prehľadnosť celej činnosti. Pričom nemusíme hodnotiť vynaložené náklady po ekonomickej stránke, ale vyzdvihnúť tie činnosti, ktoré sú často nemerateľné a to je radosť z pomoci blížnemu a v tomto prípade to platí obojstranne.
4 Dobrovoľníctvo ako fenomén pomoci v Trnavskom regióne
Rôzne aktivity, ktoré súvisia so zvyšovaním úrovne subjektov v Trnavskom regióne sa realizujú prostredníctvom dobrovoľníkov, čo výrazne ovplyvňuje nielen morálny status, ale aj ekonomicky prispieva k uľahčeniu celej situácie. Výrazný rozmer integrácie a vzájomnej participácie je transparentný medzi konkrétnymi subjektami v regióne. V Trnavskom regióne je dodržiavanie tradícií spojené s úctou a oceňovaním, pretože len uctievanie tradícií znamená krok vpred, kvalitu budúcnosti. Dobrovoľníctvo získava tak prirodzenú autoritu a obdiv, čo sa už niekoľko rokov prejavuje viditeľným spôsobom. Dobrovoľníci sú pravidelne oceňovaní, odmeňovaní, zviditeľňovaní a morálne motivovaní. Stávajú sa tak významnými osobnosťami nášho regiónu a zároveň poukazujú na možnosti pomoci, či už v rezorte školstva, sociálnom, požiarnikov, zdravotníctve, v oblasti športu, atď… Trnavský samosprávny kraj si výrazne uvedomuje pozitívne dopady organizácií, ktoré do dobrovoľníctva vstupujú a podporuje dobrovoľníkov v rôznych oblastiach. Dobrovoľníctvo ako činnosť patrí k tomu najlepšiemu z našich tradícií a jeho prínos je nenahraditeľný. Jeho podstatou je to, že zdôrazňuje empatiu a najmä má medzigeneračný charakter, čo sa prejavuje účasťou participácie mladej populácie.
Dobrovoľníci tak prinášajú samotnému regiónu, štátu významné spoločenské hodnoty. Procesom vzájomnej pomoci prispievajú jednotlivé inštitúcie, školy, ktoré profilujú konkrétne profesie a tým sa aktívne zúčastňujú na dobrovoľníckom dianí (vysádzania parkov a záhrad, rôzne opravy a údržby, rôzne sociálne podujatia prípravou cukrárenských výrobkov, vzájomné benefičné vystúpenia, rôzne ukážky a prehliadky, vyhotovenie a ukážky rôznych ručných prác.)
Ochota podporovať dobrovoľnícku činnosť prináša pre zúčastnených tiež akúsi šancu pre hlbšie ľudské kontakty a premieta sa do naplnenia užitočnosti a potreby vyjadrenia svojich základných emócií.
5 Dobrovoľníctvo v oblasti zachovávania kultúrneho dedičstva
V oblasti kultúry sa stretávame s dvomi druhmi dobrovoľníkov – s tými, ktorí pracujú dobrovoľne a nezištne pomáhajú v kultúrnych organizáciách a potom sú to dobrovoľníci, ktorí pracujú v rôznych občianskych združeniach, neziskových organizáciách a pod. Pod pojmom dobrovoľník si pritom predstavujeme „nositeľov nielen pomoci, ale aj ľudskosti a tvorivosti, poskytujúcich pomoc nielen pri plnení poslania organizácie, ale ponúkajúcich nové pohľady na riešenie problémov a spätnú väzbu zabraňujúcu stereotypnému výkonu. Majú čas a možnosť robiť činnosti, ktoré sa nedajú zvládnuť pri bežnej prevádzke, pričom klientom poskytujú neformálnu formu vzťahu. Dobrovoľníci sú nielen doplnením tímu profesionálov, ale propagujú organizáciu na verejnosti“ (Jiří Tošner).
Pre profesionálne inštitúcie prinášajú dobrovoľníci nové podnety a námety do ich činnosti a svojou profesionalitou vhodne dopĺňajú odbornosť kmeňových zamestnancov v týchto inštitúciách. S dobrovoľníkmi sa stretávame pri činnosti všetkých typov kultúrnych organizácií v zriaďovateľskej pôsobnosti samosprávneho kraja.
Z hľadiska časového vymedzenia rozlišujeme u dobrovoľníctva dobrovoľné zapojenie sa pri jednorazových akciách (zbierka, benefičný koncert) a dlhodobú dobrovoľnú činnosť ( poskytuje sa opakovane a pravidelne, napr. tri hodiny, raz do týždňa po dobu jedného roka) a dobrovoľnú službu (dobrovoľný záväzok na niekoľko mesiacov až rokov, obvykle mimo svojej krajiny).
V múzeách a galériách v zriaďovateľskej pôsobnosti TTSK pracujú dobrovoľníci z odborov etnológie, archeológie, histórie, muzikológie, spolupracovníci v oblasti akvizičnej činnosti, dobrovoľníci, ktorí pomáhajú pri prezentačnej činnosti múzeí a galérií prostredníctvom výstav i expozícií a aj prostredníctvom edičnej činnosti.
Záhorské múzeum v Skalici má napríklad veľmi dobre rozvinutú sieť spolupracovníkov – jednotlivcov i inštitúcií – pri tvorbe časopisu Záhorie. Patrí sem tlačiareň, viazačstvo, dobrovoľníci, ktorí poskytujú fotografie a podklady k článkom, pomoc v oblasti distribúcie, rady a pomoc pri koncepčnej činnosti – prostredníctvom účasti v redakčnej rade, pri poskytovaní príspevkov do časopisu Záhorie a pod.
Širokú sieť dobrovoľných spolupracovníkov získavajú múzeá prostredníctvom svojej metodickej práce so študentmi, bádateľmi, zberateľmi, pracovníkmi samosprávy, pamäťových inštitúcií, pri pamiatkovej obnove a pod. Pre akvizičnú činnosť múzeí má nezastupiteľný podiel spolupráca s vlastníkmi predmetov múzejnej hodnoty, z ktorých mnohí sa stali darcami zbierok, kníh a pozostalostí do zbierkových fondov múzeí.
V neposlednom rade je potrebné k dobrovoľnej spolupráci zahrnúť oblasť sponzorstva,
formou príspevkov finančných, materiálnych, v službách a technickej spolupráci.
Múzeá a galérie zároveň dlhodobo a úspešne spolupracujú s občianskymi združeniami v svojich regiónoch. Výsledkami ich spoločnej činnosti je napríklad bohatá publikačná činnosť a množstvo úspešne zrealizovaných kultúrno-spoločenských a vzdelávacích podujatí.
Vlastivedné múzeum v Hlohovci dlhodobo spolupracuje s občianskym združením ELAP Hlohovec – Ex libris ad personam Hlohovec, v spolupráci s ktorým pripravuje podujatia ako Fraštacký tŕň či medzinárodnú súťaž v tvorbe knižnej značky pod názvom Ex libris Hlohovec.
Galéria Jána Koniarka spolupracuje s občianskym združením Poster na príprave a realizácii medzinárodnej súťažnej prehliadky plagátovej tvorby – Trienále plagátu Trnava, ktorá sa zaraďuje medzi najvýznamnejšie podujatia v oblasti grafického dizajnu vo svete. Zároveň rozvíja spoluprácu s občianskym združením Publikum, ktorého cieľom je podpora kultúry v meste Trnava.
Balneologické múzeum v Piešťanoch pri svojich aktivitách spolupracuje s Piešťanskou muzeálnou spoločnosťou. Výsledkom ich spoločných aktivít sú viaceré kvalitné knižné tituly, príťažlivé výstavy, modernizovaná webová stránka múzea a viacero ošetrených a zachránených zbierkových predmetov.
Vlastivedné múzeum v Galante dlhodobo spolupracuje s občianskymi združeniami Vodný hrad Sereď a Neogotický kaštieľ v Galante, ktoré sa venujú záchrane nehnuteľných kultúrnych pamiatok.
Knižnice v zriaďovateľskej pôsobnosti Trnavského samosprávneho kraja pravidelne využívajú prácu dobrovoľníkov. Dobrovoľníci často vyrastajú priamo z detských čitateľov knižníc. Formy dobrovoľníctva v knižniciach TTSK:
Neprofesionálni pracovníci obecných knižníc. V TTSK je 200 knižníc s neprofesionalizovaným knihovníkom, ktorý za svoju prácu v knižnici nedostáva mzdu.
Dobrovoľníci – amatéri – uplatňujú sa pri rôznych pomocných prácach v knižniciach. Napríklad pri rôznych brigádach, upratovacích prácach, vypomáhaní pri väčších podujatiach, roznášaní kníh a pod.
Dobrovoľníci – profesionáli, ktorí pomáhajú knižniciam pri organizovaní rôznych prác a podujatí – ako sú napr. spisovatelia, výtvarníci, ilustrátori, filatelisti. Často bez nároku na odmenu účinkujú na podujatiach, prispievajú do publikácií či priamo ich tvoria. V Knižnici J. Fándlyho je to napr. výtvarníčka Svetlana Lukomska – realizuje v knižnici tvorivé dielne, besedy, výtvarné súťaže. Je autorkou grafického návrhu obálky časopisu pre deti Čaruška, ktorý vydáva knižnica. Spisovateľ Ján Navrátil – pravidelný hosť na podujatiach určených pre deti, je spolutvorcom detského časopisu Čaruška, autorom úvodníkov v tomto časopise. Ďalší spisovatelia z nášho regiónu Ján Čápka a Eva Kopúnková sú spolutvorcami podujatí pre deti, porotcami a hodnotiteľmi v súťažiach. Filatelistický krúžok pri knižnici vedie tiež dobrovoľník – filatelista Ján Mička.
Akademický maliar Miroslav Cipár vytvoril pre Knižnicu J. Fándlyho v Trnave sériu Ex libris – zvlášť na knihy pre dospelých, zvlášť pre deti. Pomáhajú aj bývalí kolegovia – knihovníci na dôchodku.
V Záhorskej knižnici v Senici je množstvo vecí, ktoré bezodplatne a dobrovoľne navrhli prípadne zrealizovali dobrovoľníci, napríklad – vstup do knižnice, obklad na schodisku, spoločenskú sálu a informačné panely navrhla Ing. arch. Iveta Kopecká, maľbu na stene v detskom oddelení vytvorila Mgr. art. Eliška Šefčíková, logo organizácie spracoval grafik Milan Mikula, maskota detského oddelenia “ Poznávajku“ vytvorila Mgr. Mariana Konečná. V Domove dôchodcov v Senici využívajú na poskytovanie knižničných služieb klientku-dobrovoľníčku pani Brigitu Harnúškovú. Spolupracujú tiež s Denným stacionárom pre postihnuté deti Svetluška v Kunove, Spojenou školou internátnou v Senici, Slovenským Červeným krížom v Senici, Domovom sociálnych služieb pre deti a dospelých v Rohove, Klubmi dôchodcov v Senici, Oblastným výborom Zväzu protifašistických bojovníkov v Senici, Spoločnosťou Ladislava Novomeského v Senici a v Bratislave a Denným centrom pre organizácie III. sektora „Hviezdoslavova“ a s dobrovoľníkmi z Miestneho odboru Matice slovenskej v Senici.
Osvetové strediská patria medzi organizácie, ktoré majú s dobrovoľníkmi veľmi bohaté skúsenosti. Úlohou osvety v tejto oblasti je hlavne podporovať dobrovoľnú svojpomoc, vytvárať podmienky vzdelávania a prezentácie dobrovoľníkov, dávať im možnosti sebarealizácie a podporovať vzájomnú komunikáciu v tejto oblasti v rámci celého regiónu.
Osvetové strediská spolupracujú s dobrovoľníkmi na báze:
svojpomocných skupín – hlavne v oblasti zdravého životného štýlu, ale aj v oblasti výtvarného života – pre marginalizované skupiny
kampaní – pracovníci osviet pozorne sledujú celoštátne kampane a tematické aktivity, ktoré hlavne v národnostne zmiešanom prostredí na verejnosti zviditeľňujú, organizujú tím dobrovoľníkov, ktorí sú nielen ochotní spolupracovať, ale považujú svoju bezplatnú účasť za prestížnu záležitosť a česť zapojiť sa do takejto akcie. Takýmto podujatím je napr. Deň narcisov, ekologické podujatia Deň Dunaja, Deň vody a pod. – kde osvety spolupracuje s aktívnymi združeniami a organizáciami pri zdravotnej osvete, pri očiste životného prostredia a pod. /Liga proti rakovine, Ministerstvo životného prostredia SR, /
dlhodobých programov v environmentálnej oblasti – v Žitnoostrovskom osvetovom stredisku sú tieto aktivity zastrešené cyklickým programom STUDŇA Európy – zachráň živú vodu!, do ktorého sa zapojí ročne niekoľko tisíc dobrovoľníkov prostredníctvom škôl, sociálnych ústavov, združení aj jednotlivcov.
oblasti práce s rómskou populáciou, so zdravotne a mentálne postihnutými ľuďmi – pracovníci osviet prostredníctvom mnohých výziev a podujatí priamo ovplyvňujú rast dobrovoľníkov v tej či onej kategórii.
Dobrovoľníctvo v oblasti kultúry zahŕňa zároveň celú škálu neziskových organizácií, ktoré sa zameriavajú hlavne na ochranu a revitalizáciu kultúrnych pamiatok, ale aj na uchovávanie tradícií, zvykov a ľudovej kultúry. Ich pôsobnosť je obvykle regionálna, daná miestnymi podmienkami a potrebami. Často krát bývajú spojené s konkrétnou kultúrnou pamiatkou, hradom, zámkom, galériou, či múzeom.
V Trnavskom samosprávnom kraji je to napríklad občianske združenie Katarínka, ktoré už dvadsať rokov organizuje záchranné práce na kostole a kláštore sv. Kataríny pri Dechticiach, neinvestičný fond Pro renovatione v Galante, občianske združenie Vodný hrad Sereď, združenie Povangli Sládkovičovo, občianske združenie RENOVA zachraňuje hrad Dobrá Voda a mnohé ďalšie, ktoré spolupracujú s múzeami a galériami TTSK. Výsledkom tejto spolupráce je sústredené úsilie smerom k záchrane kultúrneho dedičstva regiónu, skrášľovanie životného prostredia, propagácia histórie a tradícií kraja.
6 Dobrovoľníctvo v oblasti zdravotníctva
Dobrovoľníctvo môžeme povedať, že je súčasťou každého jedného z nás, pretože sa s ním stretneme naozaj všade, či už ideme do nemocnice, do domova dôchodcov, detských domovov, centier voľného času, hospicov či mimovládnych organizácii. Vo Všeobecnej deklarácii o dobrovoľníctve sa hovorí, že dobrovoľníctvo je založené na osobnej motivácii a osobnom rozhodnutí. Zvyšuje ľudský potenciál a kvalitu každodenného života, posilňuje ľudskú solidaritu. Poskytuje odpovede na dôležité výzvy našej spoločnosti a snaží sa prispievať k vytváraniu lepšieho a pokojnejšieho sveta. Ochota a chuť pracovať ako dobrovoľník ja vzácna a je hodnotou sama o sebe.
Prácou a poslaním dobrovoľníkov v zdravotníctve je pomoc ľuďom ktorí sú určitým spôsobom znevýhodnení- vekom, alebo chorobou a cieľom je týchto ľudí určitým spôsobom „prepojiť“ a nájsť im tak znovu chuť a radosť do života.
Dobrovoľnícka činnosť spočíva aj v sprevádzaní pacientov aj počas liečby, hospitalizácie pri starostlivosti v hospicoch a zaručuje nevyliečiteľne chorým ľuďom, že nebudú trpieť neznesiteľnými bolesťami, za každých okolností bude zachovaná ich ľudská dôstojnosť a v posledných chvíľach nezostanú sami.
Medzi aktivity dobrovoľníkov v zdravotníckej oblasti patrí organizovanie zdravotných prednášok a tým zvýšenie zdravotného povedomie občanov.
Tradične organizujú projekty ako Dni zdravia na ktorých okrem odborných seminárov sa vykonávajú aj rôzne preventívne zdravotné prehliadky ako meranie tlaku krvi, cukru, cholesterolu, osteoporózy, atď. Reumatologické dni, rehabilitačné a relaxačné pobyty pre hendikepovaných ľudí a seniorov.
Taktiež darovanie krvi je prejavom ľudskosti a malo by byť bežnou súčasťou nášho života. Týmto spôsobom darujeme kúsok seba tým, ktorí to potrebujú. Každý dobrovoľný darca krvi je hrdina. Na Úrade Trnavského samosprávneho kraja sa v spolupráci s Národnou transfúznou službou SR konajú pravidelné mobilné odbery krvi.
Záver
Dobrovoľnícka práca má – z môjho pohľadu – obrovský záber oblastí, kde je možné ju vykonávať. Dobrovoľníctvo v oblasti šírenia nových poznatkov vedy a aplikovaného výskumu, v oblasti ochrany životného prostredia, energetiky a spätného zdôrazňovania osvedčených postupov. Dobrovoľnícke aktivity smerujú do oblasti sociálna, školstva, vedy, vzdelávania, kultúry, umenia a životného prostredia. Množstvo dobrovoľníckych intervencií sa odohráva na príbuzenskom, susedskom, kolegiálnom či priateľskom vzťahu.
Dobrovoľníci sú priamo v srdci jedinečných príbehov a intervenčných metód, ktoré nám ukazujú, ako môže ľudské nadšenie pomôcť pri dosahovaní neuveriteľných výsledkov. Spoločná práca profesionálov a dobrovoľníkov spája odbornosť s entuziazmom a nadšením, prináša novú platformu pre riešenie spoločenských problémov a stáva sa odrazovým mostíkom na realizáciu nových výziev 21. storočia.
Dobrovoľníctvo bolo a je zdrojom nových možností pre každého jednotlivca, spoločenský subjekt a ľudskú spoločnosť prinášajúce konkrétnu, nezištnú pomoc tomu, kto pomoc potrebuje, ale zároveň poskytuje dobrovoľníkovi pocit zmysluplnosti a emocionálneho naplnenia. Stáva sa pre človeka zdrojom nových skúseností, schopností a je obohatením medziľudských vzťahov. Pozitívne vplýva na profesionalitu a zvyšuje výkonnosť ktorejkoľvek organizácie tým, že predstavuje priamu pomoc. Prináša nový pohľad a stimul pre prácu, nové myšlienky a podnety. Je nástrojom sociálnej inklúzie a integrácie – prispieva k procesu dozrievania spoločnosti, k budovaniu solidarity a tým aj k stimulovaniu ľudského potenciálu.
Ak teda filantropia znamená philein (milovať) a antrophos (človek) – lásku k človeku, pomoc tým, čo pomoc potrebujú je teda výzvou pre každého jedinca, pre celú spoločnosť približovať sa k tomuto cieľu. Približovať sa k ozajstným, historicky najstarším a k najpravdivejším hodnotám, ktorými sú človečenstvo, ľudskosť, spolupatričnosť a filantropia.
Slovenský Červený kríž (SČK) je jediná, vládou SR uznaná národná spoločnosť Červeného kríža, pôsobiaca na celom území Slovenskej republiky. SČK sa riadi podľa Ženevských dohovorov, ich dodatkových protokolov a zákona o SČK č. 460/2007 Z.z.
Členom SČK sa môže stať každá fyzická alebo právnická osoba na území Slovenskej republiky. Člen SČK podporuje organizáciu členským príspevkom vo výške 1 € a súhlasí so siedmymi princípmi Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Členstvo v SČK je dobrovoľné a nesie so sebou práva i povinnosti. Člen má právo rozhodovať o aktivitách spolku a aktívne sa podieľať na jeho činnostiach.
Slovenský Červený kríž je na území Slovenskej republiky od roku 1993 nástupcom Československého Červeného kríža (ČSČK), ktorý bol Medzinárodným výborom Červeného kríža uznaný 1.12.1919. Humánne myšlienky Červeného kríža však zapustili svoje korene na našom území oveľa skôr. Na základe dokumentov bol za rok založenia Červeného kríža na území dnešnej SR považovaný Medzinárodným výborom Červeného kríža v Ženeve už rok 1868, čím sa naša Národná spoločnosť zaradila medzi najstaršie v Európe a na svete vôbec. Jedným z prvých spolkov ČK na Slovensku bol Miestny spolok Červeného kríža v Banskej Štiavnici.
Začleneniu ČSČK do Medzinárodného hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca (ČK/ČP) predchádzalo množstvo vnútroštátnych aktov. Stanovy ČSČK – ako podmienka k prijatiu k ostatným Národným spoločnostiam Medzinárodného hnutia ČK/ČP – boli schválené Ministerstvom vnútra ČSR dňa 23. 6. 1919. Ako jediný národný pomocný ústav vojenskej zdravotnej služby, pôsobiaci na území Štátu, bola spoločnosť ČSČK uznaná dňa 15. 7. 1919. V roku 1919 na žiadosť Československého Červeného kríža pristúpila
Československá republika k Ženevským dohovorom.
Medzinárodný výbor Červeného kríža (MV ČK) v Ženeve uznal Československý Červený kríž dňa 1. 12. 1919 a dňa 11. 1. 1920 bol ČSČK prijatý za člena Ligy spoločností ČK/ČP /dnes Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca/. V roku 1989 dochádza v Československu k rozsiahlym politickým zmenám, ktoré sa samozrejme dotkli aj ČSČK. Po prvý krát boli vyslovené požiadavky na zmenu a postavenie ČSČK ako nevládnej humanitnej organizácie rozvíjajúcej svoju činnosť dôsledne v duchu siedmych základných princípov Hnutia – humanita, nestrannosť, neutralita, nezávislosť, dobrovoľnosť, jednota a svetovosť. Zmeny v činnosti SČK pokračujú dodnes, či sa už týkajú financovania, počtu pracovníkov, členov SČK alebo aktivít.
Po rozdelení Československej republiky muselo nutne dôjsť aj k rozdeleniu Československého Červeného kríža. Stalo sa tak v roku 1993, kedy sa Slovenský Červený kríž stal nástupníckou organizáciou Československého Červeného kríža a jeho členstvo bolo započítané a uznané Medzinárodným výborom ČK v Ženeve od roku 1919.
Dňa 25.8.1993 bol Slovenský Červený kríž uznaný Medzinárodným výborom Červeného kríža v Ženeve ako samostatná Národná spoločnosť. Dňa 25.10.1993 bol prijatý za riadneho člena Medzinárodnej federácie spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Týmto sa stal členom hnutia celosvetovej organizácie. Ustanovujúci zjazd SČK sa konal v dňoch 8. 5. – 9. 5. 1993 v Prešove. Na druhom zjazde prítomní odsúhlasili premenovanie zjazdu na snem. Snem delegátov SČK sa konal v Bratislave v dňoch 23. 10. – 24. 10. 1997.
Organizačná štruktúra zo Stanov Národnej spoločnosti SČK
Článok VIII
Všeobecné ustanovenia
1. Základnými organizačnými jednotkami Slovenského Červeného kríža sú miestne spolky, ktoré sa združujú do Územných spolkov.
2. Územné spolky sú vyššími organizačnými jednotkami SČK, ktoré v rozsahu ustanovenom zákonom vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesú samostatnú zodpovednosť v týchto právnych vzťahoch.
3. Osobitnými organizačnými jednotkami SČK sú Mládež SČK a Vodná záchranná služba SČK.
4. Organizačnou jednotkou SČK je aj Ústredný sekretariát SČK.
Článok X
Územný spolok SČK
1. Územný spolok SČK /ďalej len „ÚzS SČK“/ je vyššia organizačná jednotka SČK s právnou subjektivitou v rozsahu ustanovenom zákonom o Slovenskom Červenom kríži (ďalej SČK) a vo svojom územnom obvode zabezpečuje plnenie úloh vyplývajúcich zo zákona o SČK. Za týmto účelom hospodári s majetkom SČK, spolupracuje s miestnymi orgánmi štátnej správy, obcami, a vyššími územnými celkami a môže s nimi uzatvárať dohody o spolupráci. Územný spolok môže na plnenie úloh SČK zriaďovať osobitné zariadenia (vysunuté pracoviská).
2. Územný spolok plní úlohy podľa odseku 1 prostredníctvom zamestnancov SČK, zaradených do tejto organizačnej jednotky, prostredníctvom členov SČK registrovaných v miestnych spolkoch a prostredníctvom individuálnych členov registrovaných územným spolkom, ako aj prostredníctvom dobrovoľníkov.
Najvyšším orgánom územného spolku je snem územného spolku, ktorý sa schádza najmenej raz za 4 roky. Tvoria ho delegáti miestnych spolkov združených v územnom spolku, delegát mládeže a delegát vodnej záchrannej služby.
Na území Slovenskej republiky pôsobí 38 územných spolkov SČK:
Bratislava – mesto
Bratislava – okolie
Dunajská Streda
Galanta
Komárno
Levice
Nitra
Nové Zámky
Senica nad Myjavou
Topoľčany
Trenčín
Trnava
Banská Bystrica
Banská Štiavnica
Čadca
Dolný Kubín
Liptovský Mikuláš
Lučenec
Martin
Považská Bystrica
Prievidza
Rimavská Sobota
Zvolen
Žiar nad Hronom
Žilina
Bardejov
Humenné
Košice – mesto
Košice – vidiek
Michalovce
Poprad
Prešov
Rožňava
Snina
Spišská Nová Ves
Svidník
Trebišov
Vranov nad Topľou
Na území okresov Trnava, Hlohovec a Piešťany pôsobí 19 miestnych spolkov SČK:
Predstavitelia Územného spolku SČK Trnava – Územná rada
MUDr. Martin Heriban – predseda ÚzS SČK
Ing. Jozef Komarňanský – podpredseda ÚzS SČK
Ing. Štefan Bošnák – člen ÚzS SČK
Ing. Kristína Mikulčíková – členka ÚzS SČK
Dipl. sestra Antónia Bôžiková – členka ÚzS SČK
Bc. Radka Poláková – členka ÚzS SČK
Viktor Chnapko
Bc. Eva Gbelcová – riaditeľka Územného spolku SČK v Trnave
Dobrovoľníci sú nosnými piliermi a nositeľmi myšlienok a princípov Slovenského Červeného kríža. Podieľajú sa na všetkých aktivitách SČK a na jednotlivé činnosti sú špeciálne vyškoľovaní.
Dobrovoľníctvo môže mať rôzne podoby, od spontánnych náhodných susedských iniciatív až po organizované, formálne a dokonca zmluvne upravené vzťahy založené na pravidelnosti a dlhodobosti. Okrem toho dobrovoľníci môžu pracovať aj v skupinách alebo medzinárodných programoch buď na základe vlastnej iniciatívy alebo pozvania od niekoho iného.
Zdroj: Nadácia otvorenej spoločnosti: Dobrovoľníctvo a právna úprava, 2008, Bratislava, 111 s., ISBN: 978-80-969271-6-6
V marci 2012 sa v Európskom informačnom centre v Bratislave konalo stretnutie, ktoré malo za cieľ zhodnotiť výsledky Európskeho roka dobrovoľníctva 2011 na Slovensku z pohľadu rôznych aktérov – zástupcov Európskej komisie (EK) na Slovensku, vlády Sr a mimovládneho sektoru. Verejnosti bol okrem iného predstavený dokument P.A.V.E (Policy Agenda for Volunteering in Europe) – dokument odporúčaní pre rozvoj dobrovoľníctva a vytvorenie efektívnejšieho rámca podpory dobrovoľníkov, dobrovoľníctva a dobrovoľníckych organizácií v členských štátoch EÚ. Na príprave tohto dokumentu sa priamo podieľal aj Slovenský Červený kríž, ako jediná zo slovenských organizácií zúčastňujúca sa zasadnutí expertov v pracovných skupinách európskej Aliancie 33 dobrovoľníckych organizácií v Európe.
Kódex dobrovoľníka je súbor práva a povinností osôb dobrovoľne spolupracujúcich so Slovenským Červeným krížom na všetkých úrovniach. Pri svojej práci dobrovoľník získava základné vedomosti o medzinárodnom hnutí Červeného kríža a Červeného polmesiaca (ČK/ČP), dodržiava smernice a vnútorné predpisy SČK.
Dobrovoľník SČK je osoba, ktorá sa príležitostne alebo pravidelne zapája do aktivít SČK, pričom môže ale aj nemusí byť členom SČK.
Dobrovoľnícka činnosť v SČK je motivovaná slobodnou vôľou človeka. Jednotlivec sa do nej zapája bez nátlaku. Jej cieľom je prospech zraniteľných skupín obyvateľstva v súlade so základnými princípmi ČK/ČP pod záštitou oficiálnych štruktúr SČK.
Dobrovoľnícka činnosť nie je činnosť ani aktivita motivovaná materiálnym alebo finančným ziskom, ani vonkajšími tlakmi spoločnosti.
Práva dobrovoľníkov SČK
Kódex dobrovoľníka sa riadi medzinárodnými dohodami o ľudských právach, pôsobí v súlade s dokumentmi prijatými medzinárodným hnutím ČK/ČP a princípmi Červeného kríža.
Dobrovoľník má právo :
získať informácie o aktivitách SČK,
vybrať si alebo navrhnúť aktivitu, v ktorej sa chce realizovať a zároveň má možnosť sa k nej vyjadrovať,
získať za jasne stanovených podmienok, komplexný a kvalitný tréning (resp. zaškolení), vrátane preškolení
na zabezpečenie primeraných podmienok práce, primerané poistenie a adekvátne zabezpečenie ochrany zdravia,
na vhodné materiálne a technické vybavenie a pomoc pri zabezpečení vhodných priestorov. Tieto prostriedky by nemali zabezpečiť len efektívnu realizáciu, ale aj prípravu, monitorovanie, či vyhodnocovanie aktivít,
na preplatenie všetkých dotknutých položiek súvisiacich s výkonom dobrovoľníckej práce,
odmietnuť ponúknutú dobrovoľnícku prácu,
na morálne ocenenie, prejav uznania a dôvery za svoju dobrovoľnú prácu.
Povinnosti dobrovoľníka SČK
Slovenský Červený kríž si zakladá na kvalite zabezpečenia služieb. Kvalitu poskytnutia garantuje každý, kto prezentuje organizáciu. Dobrovoľník má povinnosť:
riadiť sa kódexom dobrovoľníka
konať v súlade so základnými princípmi medzinárodného hnutia ČK/ČP a podporovať ich šírenie,
používať identifikačné znaky hnutia a emblém iba pri konkrétnych aktivitách v spolupráci s SČK, rešpektovať ďalšie pravidlá týkajúce sa používania emblému a tak predchádzať jeho zneužívaniu a prípadné zneužitie hlásiť SČK,
rešpektovať volených predstaviteľov a zamestnancov SČK, ich rozhodnutia, ako aj riadiacu hierarchiu v rámci realizovanej dobrovoľníckej aktivity, projektu či programu a zároveň rešpektovať prácu a osobnosť ostatných dobrovoľníkov,
vopred vyžiadať písomný súhlas príslušného územného spolku SČK s pripravovanou aktivitou,
dodržiavať vopred dohodnuté podmienky a pracovné povinnosti prijatej dobrovoľníckej práce,
vykonávať zverenú úlohu s cieľom dosiahnuť čo najvyššiu kvalitu služieb,
reagovať na potreby prijímateľov vykonávanej služby, posilňovať svojpomoc u zraniteľných skupín a podporovať dobrovoľníctvo v miestnej komunite,
odovzdávať svoje skúsenosti a poznatky ostatným dobrovoľníkom a profesionálnym zamestnancom,
dodržiavať zásady mlčanlivosti o všetkých informáciách, s ktorými príde počas svojej dobrovoľníckej práce do styku,
svojou prácou a správaním šíriť dobré meno SČK.
Záverečné ustanovenia:
Svojim podpisom v evidenčnom liste sa zaväzuje dodržiavať obsah Kódexu dobrovoľníka SČK. Porušenie kódexu je dôvodom na vylúčenie dobrovoľníka z vykonávania aktivít SČK. Kódex dobrovoľníka schválila Najvyššia rada SČK dňa 06.09.2008
Aktivity dobrovoľníkov Slovenského Červeného kríža Trnava
Bezpríspevkové darcovstvo krvi
Hnutie Červeného kríža a Červeného polmesiaca vyvíja aktivity v oblasti darcovstva krvi už niekoľko desaťročí. Mnohé národné spoločnosti majú bohaté skúsenosti v poskytovaní transfúznych služieb, pričom sa zúčastňujú ako na nábore darcov, tak aj na technických aspektoch odoberania, spracovávania , skladovania a distribúcie krvi. Medzinárodná federácia uznáva, že zodpovednosť za starostlivosť o zdravie občanov majú v konečnom dôsledku národné vlády, avšak dlhoročným cieľom práce federácie je systém transfúznej služby založený na dobrovoľnom bezpríspevkovom darcovstve.
Zdroj: Medzinárodná federácia spoločnosti Červeného kríža a Červeného polmesiaca: Zmenou k lepšiemu, Ženeva, Švajčiarsko, 2002, 188 s.,
Slovenský Červený kríž pracuje s bezpríspevkovými darcami krvi v rôznych oblastiach. Hlavnou náplňou tejto činnosti je :
výchova darcov krvi
oslovovanie darcov krvi
oceňovanie darcov krvi
Slovenský Červený kríž organizuje celoslovenské kampane zamerané hlavne na získavanie prvodarcov z radom mladých ľudí „Valentínska kvapka krvi“ a „Študentská kvapka krvi“ V roku 2013 sa do týchto akcií zapojilo viac ako 11 tisíc prvodarcov.
Slovenský Červený kríž oceňuje mnohonásobných darcov krvi podľa počtu odberov . V roku 2013 bolo ocenených 9 754 darcov plaketami prof. MUDr. Jána Janského a prof. MUDr. Jána Kňazovického.
V roku 2013 pokračoval projekt Moja krvná skupina, ktorý v spolupráci s SČK rozbehla zdravotná poisťovňa Dôvera na podporu darcovstva na Slovensku. Je už druhý rok úspešným projektom záchrany života cez Facebook.
Prvá pomoc
Slovenský Červený kríž kladie dôraz na výučbu laickej prvej pomoci už od útleho detstva. Osvetu šíri prednáškami, ukážkami prvej pomoci i súťažami na lokálnej aj celoslovenskej úrovni. Neustále zvyšovanie povedomia verejnosti o svojom zdraví a najmä prevencii zabezpečuje prostredníctvom preventívno-vzdelávacích aktivít.
Kurzy prvej pomoci realizuje SČK počas celého roka. Sú určené širokej verejnosti – študentom, rodičom, účastníkom cestnej premávky i seniorom. Kurzy sú akreditované nielen Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky, ale ako jediné na Slovensku aj Európskym referenčným centrom pre vzdelávanie prvej pomoci v Paríži. Výučba je zabezpečená kvalifikovanými inštruktormi prvej pomoci.
K záchrane života často stačí vykonať jednoduchý úkon alebo opatrenie, ktoré zvládajú aj deti na základných školách. Zaistiť odbornú pomoc sa darí v priemere v mestách do 15 minút, na vidieku aj viac. Pri závažných poraneniach často rozhodujú nie minúty, ale sekundy a preto sa Červený kríž v spolupráci s dobrovoľníkmi snaží vyškoliť v prvej pomoci čo najviac osôb.
Sociálna činnosť
Slovenský Červený kríž poskytuje obyvateľom SR sociálne služby v zmysle zákona o sociálnej pomoci. Zameriavame sa hlavne na zraniteľné vrstvy obyvateľstva. Zabezpečujeme opatrovateľské služby, spoločné stravovania… Dobrovoľníci zabezpečujú starostlivosť starým, chorým, osamelým, mamičkám s deťmi počnúc od drobných nákupov – tzv. susedská výpomoc až po komplexnú starostlivosť opatrovateľkami, pre ktoré Slovenský Červený kríž uskutočňuje rekvalifikačné kurzy. Podpora zamestnanosti v našom kraji je tiež jedným bodom nášho programu. Opatrovateľky sa uplatňujú nielen v domácnostiach, ale aj zariadeniach sociálnej starostlivosti, poskytujú asistenčné služby zdravotne postihnutým.
Medzi sociálne služby patrí aj poskytovanie materiálnej pomoci formou ošatenia, obuvi, zariadenia do domácnosti.
Územný spolok SČK v Trnave poskytuje aj zapožičiavanie kompenzačných pomôcok pre zdravotne postihnutých spoluobčanov.
Dňa 10.10.2014 sa konal aj prvý ročník „Pomáhame potravinami“. Dobrovoľníci od náhodných nakupujúcich v hypermarkete Trnava vyzbierali cca 300 kg potravín, ktoré sme následne odovzdali 30-tim osamelým mamičkám alebo osirelým deťom v starostlivosti starých rodičov.
Krízový manažment
Krízový manažment vytvára podmienky na zabezpečenie potrebných zdrojov, síl a prostriedkov na riešenie krízových situácií (ako napr. prírodné katastrofy, ozbrojené konflikty). Okrem prípravy materiálneho zabezpečenia navrhuje ako postupovať v prípade krízy. Je úzko spätý s humanitárnou pomocou, ktorá konkrétne rieši vzniknutú krízovú situáciu a pomáha obetiam nešťastia, prípadne sociálne slabším skupinám obyvateľstva.
Územný spolok SČK v Trnave pripravuje humanitárnu jednotku tvorenú dobrovoľníkmi pravidelnými školeniami. Členovia sa zúčastňujú taktických cvičení v spolupráci s KR HaZZ, OR HaZZ, KR PZ SR, OR PZ SR, so zložkami COaO obyvateľstva a so zložkami záchranného integrovaného systému. Hlavnou úlohou je pripravenosť Územného spolku SČK Trnava na poskytnutie pomoci ohrozeným osobám a to hlavne formou prvej pomoci, stravy, pitnej vody a ošatenia.
Pátracia služba
Cez pátraciu službu Slovenského Červeného kríža sa snažíme získať informácie, ktoré pomáhajú objasniť osudy stratených členov rodiny, nezvestných ľudí a tých, ktorý stratili kontakty so svojimi príbuznými. Pátracia služba hľadá príbuzných, postihnutých prírodnými katastrofami, vyhľadávame hroby otcov, dedov, bratov, sestier a blízkych príbuzných. Dobrovoľníci Slovenského Červeného kríža pomáhajú záujemcom o pátranie vyplniť príslušné tlačivá. Pátracia služba SČK po vypátraní hľadanej osoby dodržiava 7 princípov Červeného kríža. Nevyhľadávame osoby za účelom poskytovania rodičovského príspevku a v prípade, že vyhľadávaná osoba nemá záujem na kontakte, takúto adresu nezverejníme.
Rozvíjanie medzinárodných kontaktov
Slovenský Červený kríž v čase mieru šíri vedomosti o medzinárodnom humanitárnom práve a o základných princípoch a myšlienkach Medzinárodného hnutia Červeného kríža a Červeného polmesiaca tak, aby boli správne pochopené, akceptované a predovšetkým rešpektované. Medzinárodné humanitárne právo je súčasťou medzinárodného verejného práva a jeho synonymom je vojnové právo.
Pozostáva z pravidiel, ktoré v dobe ozbrojeného konfliktu chráni osoby, ktoré sa priamo nezúčastňujú na vojnových konfliktoch (civilisti, zranení, zdravotníci, obete), a zároveň obmedzuje spôsoby a prostriedky používané na vedenie vojny.
MHP sa uplatňuje počas:
ozbrojeného konfliktu medzi dvomi štátmi
okupácie
koloniálnej nadvlády
vnútorných konfliktov štátu väčšej intenzity
Z hľadiska medzinárodných kontaktov Územný spolok SČK v Trnave v spolupráci s Oblastním spolkem Českého Červeného kříže Blansko organizuje letné tábory v prvej pomoci, pre deti základných škôl. Pobyty sa uskutočňujú v Českej republike, kde si deti overujú vedomosti v poskytovaní predlekárskej prvej pomoci a nadväzujú priateľstvá.
Dobrovoľníctvo – kto je to dobrovoľník? Kto sú to dobrovoľníci? Sú to ľudia, ktorí pomáhajú bez nároku na odmenu. Sú to ľudia, ktorých stretnete na rôznych kultúrnych, športových a spoločenských podujatiach. Sú to ľudia, ktorých stretnete u starenky, u osamelej mamičky, u starkých, čo sa starajú o vnúčence… Ale hlavne sú to ľudia, ktorí pomáhajú všade tam, kde je to potrebné. Pomáhajú starým, chorým, osamelým, opusteným, pomáhajú, lebo chcú niekomu pomôcť. Láska Červeného kríža sú dobrovoľníci. Ľudia s obetavým srdcom, ľudia, ktorí nečakajú odmenu, ich odmenou je prosté slovo „ďakujem“. Ďakujem v očiach človeka, ktorý čaká na pekný úsmev, pohladenie alebo len teplé slovo – to je tá práca, ktorú dobrovoľníci Červeného kríža s láskou vykonávajú.
Ja ako prispievateľka do tohto Zborníka, sa hlboko skláňam pred takýmito ľuďmi, čo si nájdu čas, aby venovali čo i len úprimné slovo, čo i len pohladenie, čo i len kvietok niekomu, čo to potrebuje a čo na to čaká. Nepotrebujú tituly, nepotrebujú bankové kontá, chcú len pomôcť.
Pre toto je krásne pracovať v Slovenskom Červenom kríži. Toto je motto a motív zakladateľa Červeného kríža na svete Hunryho Dunanta. Česť jeho pamiatke a česť ľuďom, ktorý napĺňajú jeho myšlienky na humanitu a pomáhajú šíriť dobro všade tam, kde je to v dnešnom 21 storočí potrebné.
Dobrovoľníctvo chápeme ako konanie slobodnej vôle, bez nároku na finančnú odmenu v prospech iných. Túto činnosť môžeme vnímať z viacerých aspektov. Ak pre dobrovoľníctvo hľadáme terminologicky zhodný význam, u viacerých autorov sa zhoduje základná podstata v kontexte s dobrovoľníctvom, a to je dobročinnosť, prospešnosť, nezištnosť, ochota … a „láska“ ako hodnota k človeku, k človečenstvu. Pri klasifikácii dobrovoľníctva mi celkom prirodzene príde spojitosť s čímsi prirodzeným, samozrejmým, čo je vlastné človeku. Teda dobrovoľníctvo by malo byť a stať sa prirodzenou, ľudskou službou, ktorá vychádza z vnútorného hlasu človeka s istou „vášňou“ pre pomoc iným.
Dobrovoľníctvo ako fenomén pomoci, nezištnej pomoci môžeme členiť z viacerých rovín:
prirodzenosť byť dobrovoľníkom ako osobnostná črta, ktorá akcentuje v povahe človeka,
najčastejšie formy dobrovoľníckej činnosti v medziľudských vzťahoch ako prirodzený integračný rámec,
osobnosti, ktorých konanie (vnímajúc ich filozofiu a život) je bazálne a zároveň „nadčasové“,
rovina premenných, tých inhibítorov u človeka, ktoré vedú k tejto šľachetnej – dobrovoľníckej činnosti.
Logoterapeut Viktor Frankl (2013) vo svojom prístupe popisuje hľadanie a naplnenie života ako zmysel života, ktorý človek má objavovať a nachádzať práve v utrpení. Korešponduje mi tento postoj tiež s rovinou dobrovoľníctva, keď človek sám trpí, resp. patrí do kategórie tých, ktorých život skúša a oni sú schopní a veľkorysí v tom, že pomáhajú iným. Život Pátra Pia z náboženstva je toho dôkazom, že svoje utrpenie tento kapucínsky kňaz pretransformoval do radosti – zmyslu života pomáhať iným.
Súčasná doba preferuje a pretraktuje viaceré „celebrity“, ktorých hodnoty a postoje mnohých z nás nútia k zamysleniu sa nad tým …za akú hranicu sú schopní ľudia zájsť? Konferenciu s témou DOBROVOĽNÍCTVO teda považujem za veľmi prínosnú a objavnú svojim zámerom, práve preto, že povyšuje hodnotu človečenstva, hodnotu človeka a lásky, prirodzené princípy života. Preto názov a zamyslenie sa na touto témou ponúkame ako zamyslenie sa nad prirodzenosťou a základným fenoménom podstaty človeka.
Podľa Radkovej (2011) je dobrovoľníctvo chápané ako činnosť odvážnych ľudí, ktorí sú ochotní sa za niečo postaviť. Tým, že človek pomôže v núdzi prináša iným ľuďom nádej a dodáva silu k prekonávaniu slabostí, zároveň je motiváciou aj pre iných. Dobrovoľníctvo je fenomén, s ktorým sa spája pojem dobročinnosť, filantropia, ľudomilnosť a pomoc slabším.
Handy a Hustinx (2009) chápe dobrovoľníctvo ako výzvu pre sociálnu prácu. Podľa viacerých autorov sa dobrovoľníctvo v sociálnej práci stáva súčasťou každodenného života.
Dobrovoľníctvo ako činnosť môžeme vnímať a posudzovať z viacerých aspektov, ktoré sú v hľadaní nekonečné. Keď vychádzame z podstaty, že dobrovoľníctvo znamená lásku k človeku, tak potom treba túto činnosť hľadať a vnímať všade, lebo láska ako hodnota sprevádza život.
Ak sa zamýšľam nad svojím postojom k dobrovoľníctvu z pohľadu – kto je a do akej miery dobrovoľníkom, núti ma toto zamyslenie k úvahe.
V akom vekovom období, kedy môžeme hodnotiť konanie človeka ako dobrovoľníka? Podľa klasifikácie autorov dobrovoľníkom sa môže stať človek, ktorý dovŕši 15 rok života. Ako riaditeľka sociálneho subjektu toto tvrdenie čiastočne vyvraciam, z toho dôvodu, že naša inštitúcia opakovane organizuje rôzne integračné podujatia, kde opakovane, každoročne prichádzajú mladší dobrovoľníci ako 15 rokov a svojou činnosťou presne napĺňajú terminologický základ dobrovoľníctva.
Keďže dobrovoľníctvo je nezištné konanie, bez očakávania, s láskou a veľkorysosťou, tak potom ďalej približujem „neprofesionálny“ status dobrovoľníkov, ktorý patrí ľuďom v medziľudských vzťahoch – v rodinách, v pracovných komunitách, v sociálnom spoločenstve, atď… kde často sme svedkami toho, že ľudia nezištne, so zanietením a s vášňou pomáhajú tým, ktorí to potrebujú – to považujeme rovnako za dobrovoľnícku činnosť.
Dobrovoľníctvo teda chápeme ako prirodzený aspekt človečenstva, ktorý tak ako som vyššie uvádzala jednoducho v človeku je už len preto, že vyznáva základné ľudské hodnoty, ako je láska, dobro a pomoc slabším.
Pracujem s ľuďmi, ktorí naozaj pomoc potrebujú, myslím tým, svojich klientov a rovnocenne vnímajúc svojich zamestnancov. Nastoluje sa mi opäť identická otázka. „Je teda zamestnanec, ktorý pracuje v sociálnom alebo inom zariadení, aj dobrovoľníkom?“ Podľa definície a naplnenia statusu dobrovoľníctva celkom určite je. Veď dejiny, história, časové obdobia dokumentujú v našich inštitúciách, vôbec v živote, že prácu v humanitných profesiách nemôžu vykonávať tí, ktorí nemajú v sebe zakódované základné hodnoty, z ktorých plynú samotné znaky dobrovoľníctva. Taká výrazná konfrontácia sa mi naskytla, keď som podpisovala ukončenie pracovného pomeru žene, ktorá pracovala v našej inštitúcii 38 rokov priamo s klientami. „Je možné, aby človek dokázal pracovať toľko rokov s ťažko postihnutými ľuďmi bez dobročinnosti, často bez finančného docenenia v tejto profesii?“
Sama veľmi kriticky a objektívne prehodnocujem svoj postojový status k dobrovoľníctvu. Do akej miery ja napĺňam ako riaditeľka dobrovoľnícku činnosť, resp. akým vývojom som si ja vo svojej profesionálnej role prešla. Veľmi poctivo musím priznať v kontexte s dobrovoľníctvom jednu zmenu. Je pravda, že v minulosti som oveľa viac očakávala (dobrovoľníctvo nepozná očakávanie), že si to niekto všimne, že ma niekto pochváli. Toto očakávanie sa absolútne u mňa v tejto rovine vytratilo. Akoby človek postupne kryštalizoval a menil svoj postojový status, vytváral si hodnoty, ktoré sú skutočné. Napadá ma jeden citát od Jacka Canfielda (2014), ktorý hovorí, … že človek v 18 rokoch je veľmi citlivý a vnímavý k tomu, čo sa deje okolo neho, ale veľmi sa ho dotýka to, čo povedia iní. Do 50 rokov vníma útoky iných a rieši, trápi sa nad týmito názormi. A po 50-tke svojho života zrazu príde k poznaniu, že nikto ho v podstate neriešil, lebo každý mal dosť problémov sám so sebou….a zaoberal sa sám sebou. Tým poukazujem na dobrovoľníctvo ako vyššiu hodnotu, ktorú výrazne ovplyvňuje vek, skúsenosti a život, ktorý znovu nejak prirodzene privedie človeka k statusu dobrovoľníctva, resp. pomoci pre iných.
Matulayová (2011) popisuje dobrovoľnícku činnosť, podporu rozvoja dobrovoľníkov ako jednu z ciest a možností eliminácie sociálnych problémov.
Frič a Pospíšilová (2010) ponúkajú pohľad na dobrovoľníctvo v dvoch rovinách:
Tradičná forma dobrovoľníctva,
Nová forma dobrovoľníctva.
Tradičná, klasická forma dobrovoľníctva je popisovaná ako koherentná a stabilná činnosť. Nová forma dobrovoľníctva je označovaná ako činnosť, ktorá súvisí s osobnými preferenciami.
Repková (2011) uvádza seniorské dobrovoľníctvo ako komplexný pojem zahŕňajúci široký rozsah vzájomnej medzi – a vnútro – generačnej výmeny, ktorá pomáha kompenzovať sociálne a iné potreby odkázaných starších ľudí.
– podporuje úsilie ľudí žiť nezávisle a aktívne aj vo vyššom veku. Poskytovaním pomoci iným angažuje mladých ľudí k aktívnej účasti pomáhať starším odkázaným osobám.
Dobrovoľníci vnímajúci udalosti môžu svojou spoluúčasťou kompenzovať psychické následky pocitu izolácie. Podľa Mrázovej a Radkovej (2001) žiadne štáty nebudú schopné, ani tie najbohatšie kompenzovať problémy, ktoré v spoločnosti vznikajú vlastnými silami. Potrebujú širokú sieť dobrovoľníckych organizácií. Spájanie ľudí a motivácia k ich ľudskej spoluúčasti a spolupatričnosti už nebude len akousi víziou a ideálom, ale stane sa jednou z povinností a podmienok vôbec prežitia ľudí na našej planéte.
Za zaujímavý názor považujeme konštatovanie Mydlíkovej (2002), ktorá uvažuje zavedenie predmetu dobrovoľníctva do učebných osnov poslucháčov sociálnej práce a tým túto činnosť dostať do povedomia mladých ľudí ako neoddeliteľnú súčasť sociálnej práce. Vidí zavedenie predmetu a interakciu s odborníkmi z praxe ako účinnú metódu, ktorá má problematike manažovanie dobrovoľníctva pomôcť. Poslucháči si tak majú možnosť osvojiť zručnosť ako plánovať proces dobrovoľníctva, ako získavať, školiť, vyberať si a viesť dobrovoľníkov v konkrétnych subjektoch.
Ako uvádza Ochman a Jordan (1997) každý človek sa môže stať dobrovoľníkom v ktorejkoľvek oblasti spoločenského života, kedykoľvek vznikne potreba, ale nie každý dobrovoľník je kompetentný vykonávať každý druh práce. Pre efektívny a vzájomne prospešný proces dobrovoľníka v inštitúcii je potreba zvoliť pre pomáhajúceho takú činnosť, ktorá bude v kompatibilite s jeho individuálnymi potrebami a očakávaniami. Vstup dobrovoľníka do inštitúcie si vyžaduje množstvo zmien a organizačných zabezpečení, ktoré musia byť koncipované tak, aby boli vzájomne prospešné pre pomáhajúceho aj poberateľa.
Emócie v interakcii so zážitkom, ktorý človek v procese dobrovoľníctva zažíva sú veľmi často motivačným stimulom, ktorý ďalej človeka aktivuje a stimuluje k činnosti. Veríme, že spoločenské postavenie dobrovoľníka na Slovensku, kedy bol takýto človek považovaný za „divného“ je už dávno minulosťou, a práve takýto človek sa stáva pre ostatných povzbudením a vstupuje do procesu uznania, obdivu a motivácie.
V podstate celé dobrovoľníctvo je o emóciách. Emocionálne uspokojenie nadobúda princíp vyššej hodnoty. Dobrovoľníctvo musí v človeku dozrieť. Systematicky, kontinuálne dospieť k statusu naplnenia a uspokojenia u každého človeka individuálne.
Rovnako v organizáciách, kde vstupujú dobrovoľníci sa pracuje hlavne s emóciami, vznikajú aktuálne prežívania radosti, lásky a spolupatričnosti, ktoré po spojení podnetu a zážitku sa stávajú tak samozrejmé, že nie je možné len tak túto službu skončiť. Niečo jednoducho začne a má permanentný charakter, je nekonečné a napĺňajúce.
Podľa Strieženca (1996) je východiskom dobrovoľníckej aktivity ľudská vlastnosť nazývaná altruizmus. Altruizmus znamená hodnotové orientácie osobnosti, poznávacie procesy – myslenie, pociťovanie, konanie, túžbu pomáhať iným, bez očakávania finančnej alebo inej úhrady. Altruistická osoba je v protiklade k egoistickej osobe. Prosociálne sa správajúci ľudia sú ľudia, ktorí vidia oveľa ďalej ako ostatní. Sú nositeľmi myšlienok a postojov. Ak chceme prosociálne vzťahy medzi ľuďmi nastoliť a živiť, musíme sa nimi stať a nimi žiť.
Urbaníková (2002) hodnotí spoločnosť, ktorej absentujú prosociálne osobnosti ako spoločnosť mravne, ekonomicky aj politicky upadajúcu. Prosociálne správanie je pozitívne vnímané sociálne správanie, v ktorom prevládajú znak ochoty a vôle urobiť niečo pre druhého a to bez očakávania ocenenia, protislužby alebo odmeny – správanie sa dobrovoľníka.
Znovu pokračujem vo svojej úvahe z profesionálnej roviny – pohľadu na dobrovoľníctvo.
Naša inštitúcia je iste známa tým, že integračné podujatie, ktoré presahujú rámec bežného štandardu a síce, na našich Country hodoch sme už napočítali cca 3000 ľudí a z toho za tých 10 rokov sa nedá vyčísliť koľko bolo dobrovoľníkov (ktorí nezištne, s láskou, bez nároku na odmenu sa podieľali na realizácii tohto podujatia.) Len okrajovo spomeniem (seniori, poľovníci, záhradkári, ktorí varia guláš, umelci, ktorí pôsobia zdarma, dobrovoľníci, ktorí maľujú na tvár, dobrovoľníci, ktorí darujú skákací hrad, atď…, veteráni, ktorí s láskou a nezištne, dobročinne participujú na pripomínaní minulosti prehliadkou, študenti SŠ, VŠ….).
Považujem za dôležité poukázať na nástroj, ktorý je dôležitý v procese dobrovoľníctva a to je nekonečné nadšenie, nekonečná vášeň, bezhraničná láska k tomu, čo človek robí. Tým myslím pozývanie a ukazovanie cesty ako možnosti pomoci.
Kladiem si otázku, ktoré osobnosti by som v integrite s dobrovoľníctvom rada predstavila.
Neznámy muž z obce a jeho dar. Aká sila, dobročinnosť, dobrovoľnícka činnosť je spojená s mužom, ktorý nám do inštitúcie daroval sochu Panny Márie a nechcel byť menovaný? Aká úžasná dobrovoľnícka činnosť s naplnením všetkých významov.
Aká veľká osobnosť bol pán profesor Šoltés, ktorý zanechal stopu v dobrovoľníctve? Nebudem hovoriť o jeho veľkých stopách v rámci 3. sveta, kde pôsobil počas svojho života.
Pol roka pred smrťou pracoval u nás ako dobrovoľník a viedol výskum. Vždy som ho obdivovala za korunu, ktorú vedel nasadiť komukoľvek len nie sebe, aby iných vyzdvihol, povýšil a posunul v osobnom a profesionálnom živote (nie je toto dobrovoľnítvo?).
Je teda veľkorysosť, pokora znakom dobrovoľníckej činnosti? Celkom iste tieto prostriedky treba s filantropiou a dobrovoľníctvom popisovať.
Nedá mi nespomenúť z tohto miesta žijúceho „guru – dobrovoľníka“, prepáčte Vaša honorabilita, pán rektor Krčméry, Vaše dobrovoľníctvo, Vaše stopy v ňom sú živé a veľmi intenzívne.
Nechcem len vyzdvihovať mojich blízkych, resp. tých čo ja obdivujem z pohľadu dobrovoľníctva, ale chcem túto prednášku posunúť do roviny zamyslenia sa:
„Čo je to za silu, inhibítor, ktorý nás k dobrovoľníctvu vedie?
Čo je to za vieru a dôveru, ktorú v dobrovoľníctve nachádzame?
Čo je to za vášeň, ktorá je živá a nestráca na kvalite?
Čo je to za pocit, ktorý je stále naplnený?
Čo je to za vnútorný hlas, ktorý sa stále v nás ozýva a pozýva nás v dobrovoľníctve ďalej?“
Záver
Za najvýstižnejšie pre tento postoj k dobrovoľníctvu považujeme prikázanie, ktoré hovorí „Miluj svojho blížneho, ako seba samého“, ktoré ponúkame v korešpodencii so psychologickým hodnotením „Miluj seba samého, ako svojho blížneho“. Ak človek získa sebaúctu, sebadôveru a pozitívny náhľad na seba samého, takýto postoj sa prirodzene premieta k postoju života, k postoju iného človeka.
Dobrovoľníctvo je teda prirodzeným prejavom ľudského konania, vyskytuje sa všade tam, kde je láska a záujem o druhého človeka. Celkom prirodzene sa stáva činnosťou, ktorá nie je finančne honorovaná, pretože je neprirodzené prisudzovať láske finančnú hodnotu. „….keby som lásku nemal, ničím by som nebol…“
Ďakujme za vlastnosť, ktorú v sebe nosíme v odhodlaní pre dobrovoľníctvo.
Živme v sebe vášeň, ktorá nás k tomuto odhodlaniu vedie.
A pozývajme na túto cestu „celebrity“, ktoré nepotrebujú nosiť tento honor.
Zväz poskytovateľov sociálnych služieb zastupuje najmä verejných poskytovateľov sociálnych služieb. V týchto zariadeniach je dobrovoľnícka práca trvalo zakotvená. Napriek tomu, že legislatíva upravuje status dobrovoľníka až od roku 2011, dobrovoľníctvo sa traduje v zariadeniach sociálnych služieb vo všetkých kultúrach i krajinách.
Sociálna práca a dobrovoľníctvo sú priamo i nepriamo späté historicky, kultúrne, ale i civilizačne. Dobrovoľníkom je fyzická osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť založenú na svojej schopnosti, zručnosti alebo vedomosti a spĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom, ak dobrovoľnícku činnosť. Podmienkou výkonu dobrovolníctva je, že túto činnosť vykonáva mimo svojich pracovných povinností, služobných povinností a študijných povinností vyplývajúcich jej zo zákona, z pracovnej zmluvy, zo služobnej zmluvy, zo študijného poriadku alebo z iného obdobného pre neho záväzného dokumentu a nevykonáva ju pre orgán alebo funkcionára právnickej osoby, ktorej je členom, zamestnancom, žiakom alebo študentom, vykonáva ju mimo svojho podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti. Od roku 2011 bolo tiež legislatívne upravené, že dobrovoľník vykonáva dobrovoľnícku činnosť na základe zmluvy o dobrovoľníckej činnosti (ďalej len „zmluva“) uzavretej s osobou so sídlom alebo pobytom na území Slovenskej republiky, pre ktorú vykonáva dobrovoľnícku činnosť (ďalej len „prijímateľ dobrovoľníckej činnosti“) alebo s právnickou osobou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá organizuje alebo sprostredkúva dobrovoľnícku činnosť pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech (ďalej len „vysielajúca organizácia“) alebo ak vykonáva dobrovoľnícku činnosť ako člen vysielajúcej organizácie.
Dobrovoľníctvo sa vo všeobecnosti považuje za neplatenú, uvedomelú činnosť, ktorá je vykonávaná z vlastnej vôle v prospech druhých ľudí. Urobiť niečo pre iného, čo nevyplýva z povinností či zákona, bolo a vždy bude aktom dobrovoľným, ktorým prejavuje slobodnú vôľu slobodný človek. Sociálne problémy nie je možné riešiť komplexne a efektívne, bez pomoci dobrovoľníckych organizácií. Samotný pojem dobrovoľníctva sa často zamieňa alebo prekrýva s pojmom členstva v týchto organizáciách. Vo všeobecnosti dobrovoľníkom je človek (latinsky voluntarius = ochotný, naklonený), ktorý dáva zo svojho osobného času, energie, vedomostí a schopností v prospech činnosti, za ktorú nedostane finančnú odmenu, no získava osobnostný a profesionálny rast, dobrý pocit, niekedy nové priateľstvá a životné skúsenosti.
Dobrovoľnícka práca na Slovensku sa stále neteší takému spoločenskému uznaniu ako v ostatných vyspelých krajinách aj keď záujem o dobrovoľníkov je veľký. Ľudia zapojení do dobrovoľníctva sú motivovaní svojimi náboženskými či morálnymi zásadami a pocitom spoločenskej potreby pomoci a každý zaangažovaný dobrovoľník sa stáva zdrojom nových skúseností, zážitkov a príležitostí pre osobný rast. Venujú svoj čas a energiu v prospech ľudí, ktorí si nedokážu pomôcť, komunity, spoločnosti, životného prostredia a ochotne vychádzajú v ústrety aj nad rámec svojich pracovných povinností, aby naplnili svoju potrebu byť na tomto svete užitočný.
Kto môže byť dobrovoľníkom? Odpoveď je jednoduchá! Každý človek, ktorý má určité danosti a schopnosti, ktorými je jedinečný a ktoré môže pre spoločnosť ponúknuť, ale aj človek, ktorý disponuje vysokou dávkou empatie a porozumenia.
Dobrovoľníkov nájdeme v zariadeniach pre seniorov, v domovoch sociálnych služieb, detských domovoch, chránených dielňach, všade tam, kde sa ľudia nachádzajú a potrebujú len vľúdne slovo, ktoré im pomôže aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje trápenie, pocit menejcennosti a zbytočnosti. Dobrovoľníci pomáhajú prekovávať všetky negatívne emócie ako aj izolácie ľudí so zdravotným znevýhodnením od okolitého sveta. Môžeme povedať, že dobrovoľnícka práca je neoddeliteľnou súčasťou rozvoja spoločnosti a prispieva k príležitosti pomôcť človeku a tým ho urobiť nekonečne šťastným, čo je jednou z ciest k humanizmu.
Dobrovoľníctvo je legislatívne upravené v zákone č. 406/2011 Z. z. o dobrovoľníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom je bližšie vyšpecifikované kto je dobrovoľníkom, na aké oblasti sa zameriava dobrovoľnícka činnosť a povinnosti vysielajúcej organizácie, ktorá pripravuje a vysiela dobrovoľníkov na výkon dobrovoľníckej činnosti.
Sociálne dobrovoľníctvo
Osobitne ľudí pracujúcich v sociálnych službách zaujíma sociálne dobrovoľníctvo, teda dobrovoľníctvo v sociálnych službách. V tejto oblasti sa totiž kultúra solidarity, ako pravá podstata a cieľ dobrovoľníctva, realizuje priamo, a zároveň najvýraznejšie.
Pojmy akými sú pomoc, spolupatričnosť vzájomná závislosť, je vo svojej vlastnej podstate kultúrou aktívneho a nezištného záujmu o človeka v núdzi. Konkrétnym prejavom tejto kultúry je predovšetkým vnímavosť na núdzu a teda i chudobu v tom najširšom zmysle tohto slova. Túto vnímavosť charakterizuje z jednej strany záujem o človeka, ktorý je ochudobnený o najdôležitejšie atribúty ľudskosti a dôstojnosti, a z druhej strany zachovanie a rešpektovanie tejto jeho dôstojnosti. Sociálna služba má byť teda motivovaná nielen solidaritou (ktorá nás vedie k tomu, aby sme pomohli), ale aj subsidiaritou (ktorá nás vedie k tomu, aby sme pri tom rešpektovali osobu toho, komu pomáhame, a svoju pomoc realizovali.
V takto ponímaných sociálnych službách má dobrovoľníctvo svoje osobitné postavenie. Dobrovoľníctvo v sociálnych službách prináša predovšetkým mentalitu solidarity, ktorá napomáha sociálnym službám, motivuje jednotlivca i spoločenstvo k tomu aby sa – každý na svojom poli spolupodieľal na reálnej pomoci človeku v núdzi. Dôležitú úlohu zohráva spolupráca medzi profesionálnymi sociálnymi pracovníkmi a dobrovoľníkmi pri poskytovaní sociálnych služieb a to v oblasti tvorby realizácie tejto služby. Dobrovoľníctvo sa takto stáva prínosom pre sociálnu prácu, prínosom pre jednotlivca, rozširuje možnosti jej pôsobenia a podčiarkuje jej význam, teda službu pre človeka, prijímateľa sociálnych služieb, prípadne človeka, ktorý sociálnu službu potrebuje, ale ju ešte nevyužíva. Takáto forma dobrovoľníckej práce je prospešná i pre celú spoločnosť.
V súčasnosti sa dobrovoľníctvo stáva výzvou pre sociálnu prácu vo všetkých rovinách jej ponímania. Handy a Hustinx (2009, s. 549) uvádzajú, že sociálna práca vníma dobrovoľníctvo ako súčasť každodenného života. V tomto zmysle je možné dobrovoľníctvo považovať za jeden z nástrojov napĺňania poslania sociálnej práce. Ako uvádza Matulayová (2011, s. 10-11), „podpora rozvoja dobrovoľníctva u obyvateľov sa ukazuje ako jedna z možností riešenia sociálnych problémov súčasnosti“.
Na skutočnosť, že dobrovoľníctvo je v oblasti sociálnej práce výskumnou témou, poukázali odborníci a odborníčky na vedeckej konferencii v Prešove v decembri 2011 „Dobrovoľníctvo ako výskumná téma sociálnej práce a sociológie“.
Formálne dobrovoľníctvo
Do vykonávania dobrovoľníckych aktivít v prospech alebo prostredníctvom nejakej organizácie sa v roku 2011 zapojilo 27,5 % ľudí. Tento údaj zaraďuje Slovenskú republiku, podľa poslednej správy o dobrovoľníctve v Európskej únii1, medzi krajiny so strednou mierou participácie ľudí v dobrovoľníckych aktivitách (20 – 29 % dospelej populácie). Aj keď hovorí len o formálnom dobrovoľníctve. Je vyšší ako priemer populácie EÚ nad 15 rokov, ktorý tvorí podľa uvádzanej správy 22 – 23 % občanov EÚ.
Z celkového počtu respondentov sa do formálneho dobrovoľníctva, pred obdobím, ktoré sme sledovali, zapojilo 4,4 % a 63,9 % vo formálnom dobrovoľníctve nikdy nepracovalo. Z dlhodobejšieho hľadiska sa do formálneho dobrovoľníctva na Slovensku zapája približne tretina populácie nad 15 rokov a približne dve tretiny sú v tejto oblasti neaktívne. Medzi formálnymi dobrovoľníkmi prevažujú tí, ktorí sa dobrovoľníctvu venujú dlhodobo (88,4 % formálnych) dobrovoľníkov pracuje dobrovoľnícky viac ako 1 rok). Menej ako jeden rok pôsobí v dobrovoľníctve 11,6 % formálnych dobrovoľníkov. Medzi dlhodobými dobrovoľníkmi tvoria najväčšiu skupinu tí, ktorí v dobrovoľníctve pôsobia viac ako 5 rokov, z celkového počtu formálnych dobrovoľníkov tvoria takmer tretinu. Takéto angažovanie sa v dobrovoľníctve je už možné považovať za akúsi súčasť životného štýlu.
Z hľadiska frekvencie prevažujú pravidelní dobrovoľníci (71,3 % formálnych dobrovoľníkov), t. j. tí, ktorí sa dobrovoľníctvu venujú raz za mesiac a častejšie. Až 64 % formálnych dobrovoľníkov sa angažuje dlhodobo a pravidelne. Krátkodobý a príležitostný štýl dobrovoľníctva sa týka len nízkeho percenta formálnych dobrovoľníkov (4,5 %).
Priemerný čas odpracovaný vo formálnom dobrovoľníctve za posledné 4 týždne je 18 hodín. Priemerný čas je však u jednotlivých dobrovoľníkov veľmi rôzny. Menej ako 18 hodín pracovalo v posledných 4 týždňoch 73,7 % a viac ako 18 hodín 26,3 % dobrovoľníkov, ktorí uviedli čas strávený v dobrovoľníctve. V porovnaní s výskumami realizovanými v zahraničí je
údaj o počte odpracovaných hodín v poslednom mesiaci vyšší, ale ak porovnávame v poradí strednú hodnotu – medián, je
Neformálne dobrovoľníctvo
Do neformálneho dobrovoľníctva, t. j. do priamej pomoci mimo rodiny a domácnosti dobrovoľníka, sa v roku 2011 zapojilo 47,1 % ľudí. Z celkového počtu respondentov sa 5,8 % zapojilo do neformálneho dobrovoľníctva pred obdobím 12 mesiacov a 37,4 % sa do neformálneho dobrovoľníctva nezapojilo nikdy. Z dlhodobejšieho hľadiska sa do neformálnych dobrovoľníckych aktivít zapája približne polovica občanov SR nad 15 rokov približne rovnaký a pohybuje sa od 8 do 10 hodín. Podobne ako pri formálnom, aj v neformálnom dobrovoľníctve prevažujú dlhodobí a pravidelní dobrovoľníci.
Neformálnemu dobrovoľníctvu sa 79,4 % dobrovoľníkov venuje dlhodobo, t. j. dlhšie ako 1 rok. Z nich najväčšiu skupinu tvoria tí, ktorí pomáhajú viac ako 5 rokov a 2 až 3 roky. Aspoň raz za mesiac, t. j. pravidelne, sa zapojilo do priamej pomoci 73,5 % z celkového počtu neformálnych dobrovoľníkov a približne štvrtina pomáha nepravidelne. Priemerný čas odpracovaný v neformálnom dobrovoľníctve za posledné 4 týždne je 13,95 hodiny. Rovných 14 a menej ako 14 hodín za posledné štyri týždne odpracovalo 71,1 % neformálnych dobrovoľníkov pracujúcich posledné 4 týždne a približne tretina z nich pracovala viac ako 14 hodín. Stredná hodnota je rovnaká ako v prípade formálneho dobrovoľníctva.
Príklady dobrej praxe v CSS TAU
Dobrovoľníctvo sa stalo prirodzenou súčasťou života nášho zariadenia CSS TAU Turie. Tešíme sa každej spolupráci s ľuďmi dobrovoľníkmi s pozitívnym prístupom k zdravotne a sociálne znevýhodneným ženám, pre ktorých je nezištná pomoc uspokojením, a neustále sa snažíme ich rady rozširovať. Za účelom zvyšovania kvality života našich obyvateliek a v spolupráci s dobrovoľníkmi, s ľuďmi s dobrým srdcom, pre ne organizujeme rôzne akcie a podujatia. Udržiavame tak ich duševný a telesný potenciál, a napĺňame ich životy radosťou a spokojnosťou. Našou snahou je osloviť pritom čo najširšiu verejnosť, vtiahnuť ju do sveta ľudí vytrhnutých z rodinného prostredia a umiestnených v zariadení sociálnych služieb, ktorí sú navyše veľakrát aj zdravotne znevýhodnení, a prehĺbiť tak ich sociálnu integráciu.
Otvoriť dvere dobrovoľníckej práci sa podarilo aj v Centre sociálnych služieb v Turí, ktoré poskytuje sociálne služby ženám s mentálnym, psychickým, telesným a kombinovaným znevýhodnením v Domove sociálnych služieb, Špecializovanom zariadení a v Zariadení podporovaného bývania. Dobrovoľníci pomáhajú pri kultúrnych, športových a spoločenských akciách, ktoré sa organizujú v rámci zariadenia a sú neoddeliteľnou súčasťou profesionálneho tímu, ktorí pracuje v priamom kontakte s prijímateľmi sociálnych služieb. Nezištnou pomocou prispievajú k zlepšovaniu integrácie našich žien do spoločnosti a svojim blízkym vzťahom sa navzájom obohacujú. Sme zapojení do aktivít dobrovoľníctva v SR, kde sa aktívne zúčastňujeme aktivít, napr. Dňa dobrovoľníctva. Boli sme morálne ocenení za našu prácu 4. decembra 2012, kde nám bolo udelené poďakovanie za projekt „Zachovávanie ľudových tradícií v Rajeckom regióne obyvateľkami DSS TAU“. Pri tejto príležitosti, bolo v mene občianskeho združenia C. A. R. D. O. a Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR udelené poďakovanie Ing. Elene Bohdalovej, riaditeľke CSS TAU Turie za nezištnú pomoc, venovanie času a schopnosti v prospech iných ľudí a svojej komunity, ktoré jej osobne odovzdal JUDr. Roman Bužek, generálny riaditeľ sekcie medzinárodných organizácii, rozvojovej a humanitárnej pomoci a Zuzana Vinklerová, výkonná riaditeľka občianskeho združenia C. A. R. D. O.
Dobrovoľníkov nikdy nie je dosť a preto ponúkame priestor aj ostatným, ktorí by chceli pomôcť 97. ťažko zdravotne postihnutým ženám a venovali by im svoj čas, odovzdali by im svoje zručnosti a schopnosti. Uplatniť sa môžete v rôznych oblastiach ako je sprievod na vychádzku, kultúrne podujatie, knižnice, pomoc pri arteterapii, pomoc pri vyplnení voľného času, pomoc pri zapájaní sa do fyzickej aktivity – športové aktivít, účasť na pripravovaných akciách ako aktívni animátori, nacvičovanie zumby, country tancov, prípadne iných pohybových aktivít, záhradnícke práce a iné činnosti. Pri tom nepôjde len o pomoc, ale súčasne aj o motiváciu našich žien k zodpovednosti za svoj život so snahou prejsť od pasívneho prijímania pomoci k aktívnej svojpomoci, ale i pomoci iným.
Byť dobrovoľníkom pre každého znamená niečo iné a predsa všetci majú jedno spoločné. Chcú svoj voľný čas venovať iným, či sa snažia o zlepšovanie stavu spoločnosti a neočakávajú za to žiadnu finančnú odmenu. Odmenou pre dobrovoľníka môže byť samotný dobrý pocit z pomoci iným, nadobudnutie nových zručností, priestor pre sebarealizáciu, trávenie voľného času zmysluplnou činnosťou, využitie svojho potenciálu, objavovanie skrytých možností či veľké množstvo nových ľudí, ktoré dobrovoľníctvo do života prinesie. Rastúce množstvo dobrovoľníkov je jasným dôkazom, že aj toto je cesta, ako spraviť život niekoho iného ale aj svoj plnohodnotnejším.
Naše OZ DSS Turie sa snaží prostredníctvom podávania projektov v spolupráci s dobrovoľníkmi hľadať finančnú podporu a nové formy pomoci zdravotne znevýhodneným tak, aby sa čo najviac kvalita ich života priblížila ku kvalite života zdravých občanov spoločnosti.
Dobrovoľníci sa zapájajú do rôznorodých činností v našom zariadení. Veľké možnosti na spoluprácu sa ponúkajú v tvorivých dielňach, ktorých zriadenie bolo podporené rôznymi projektami.
Vďaka Nadácií Orange bol podporený náš projekt – Zriadenie tvorivých dielní, prostredníctvom ktorého sme zakúpili materiál na prácu v dielňach, zabezpečili sme školenie dobrovoľníkov a pripravili priestory na realizáciu dielní. V dielňach pracovali dobrovoľníci, ktorí sa zúčastnil kurzu a pracovali ako odborný dohľad nad prácou s jednotlivými technikami. Pri realizácií projektu boli aktívne aj deti z obce Turie, ktoré sa zároveň viedli k úcte k zdravotne znevýhodneným a prelomovali sa tým bariéry medzi generáciami.
Každý deň na celom svete športuje takmer miliarda ľudí. Šport ma veľmi veľa pozitívnych stránok, ale asi tak ako pri všetkom, aj v ňom sa vyskytujú negatívne stránky. Jednou z nich, s ktorou je potrebné bojovať je korupcia. Problematika korupcie v medzinárodnom športe sa stáva viac dôležitejšia a kontroverzná, a to najmä ako sa šport stal skutočne globálnym priemyslom. V odhadovanej hodnote 141 miliárd dolárov, športový priemysel ponúka masívny potenciál pre generovanie príjmov na globálnej úrovni pre všetkých zapojených účastníkov. Profesionálny šport je spojený s tokom prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale aj s finančnými tokmi od sponzorov, čo sú často veľké nadnárodné spoločnosti pôsobiace v Slovenskej republike. To priťahuje so sebou aj organizovaný zločin a kriminalitu, pretože mnoho ľudí by sa na ňom chcelo obohatiť, často krát aj nelegálne.
Úvod
Každý deň na celom svete športuje takmer miliarda ľudí. Šport ma veľmi veľa pozitívnych stránok, ale asi tak ako pri všetkom, aj v ňom sa vyskytujú negatívne stránky. Jednou z nich, s ktorou je potrebné bojovať je korupcia. Problematika korupcie v medzinárodnom športe sa stáva viac dôležitejšia a kontroverzná, a to najmä ako sa šport stal skutočne globálnym priemyslom. V odhadovanej hodnote 141 miliárd dolárov, športový priemysel ponúka masívny potenciál pre generovanie príjmov na globálnej úrovni pre všetkých zapojených účastníkov. Profesionálny šport je spojený s tokom prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale aj s finančnými tokmi od sponzorov, čo sú často veľké nadnárodné spoločnosti pôsobiace v Slovenskej republike. To priťahuje so sebou aj organizovaný zločin a kriminalitu, pretože mnoho ľudí by sa na ňom chcelo obohatiť, často krát aj nelegálne.
Korupcia v športe je rozšírená do všetkých oblastí. Žiadny zápas, súťaž, ani turnaj nie je voči korupcii imúnny. Najčastejšie budeme hovoriť počas práce o futbale, pretože je to najpopulárnejší šport, preto sa mu venuje veľká pozornosť, sú v ňom obrovské sumy peňazí a to priťahuje korupciu.
Tisíce fanúšikov si častokrát zoberú v práci dovolenku, investujú nemalé finančné prostriedky a cestujú stovky kilometrov na zápasy svojich obľúbencov, aby ich mohli podporiť na súperových ihriskách. Tak isto milióny divákov pri obrazovkách chcú prežívať napätie a boj o víťazstvo. Mnohokrát ale môžu byť svedkom frašky. Nemôžeme povedať, že každý slabý výkon hráčov alebo rozhodcu musí byť spojený so snahou ovplyvniť výsledok zápasu. Skúsme si vypočuť názory ľudí, ktorí roky sledujú športové udalosti. Vyhrá posledný s prvým, je nespravodlivo odpískaná penalta a každý si to hneď spája s korupciou. Nemožno sa ale tomu čudovať, keďže každý počul neoficiálne o desiatkach ovplyvnených zápasov, či už to bola pravda, alebo iba špekulácie.
Na druhej strane väčšina obvinení z korupcie v športe by sa nemala brať príliš vážne. Keď športovci prehrajú, majú tendenciu hľadať vinu všade inde, len nie u seba. Nepoctivé dohody a konania súperov, ako je korupcia a doping, môžu byť tiež ľahko spomenuté ako ospravedlnenie.
Najmä v oblasti športu by sme mali hovoriť o „faktoch“ len v prípadoch, kde sú právne záväzné rozhodnutia – a nie len o prípadoch, v ktorých sú iba podozrivé okolnosti. Avšak, z ekonomického hľadiska je aspekt, ktorým sa uprednostňujeme výslovne zaoberať s podozrivými okolnosťami, pretože skutočná korupcia v spoločnosti je pozitívne závislá na mechanizme „sebanaplňujúcich proroctiev“ zo všeobecne vnímanej alebo pociťovanej korupcie. Vnímanie rozšírenia korupcie, znižuje niekoho vlastné morálne hranice. V tomto ohľade, by sa mala táto práca vzťahovať aj na prípady, v ktorých nie sú k dispozícii žiadne právne záväzné rozhodnutia, ale sú tam iba podozrivé okolnosti.
Ľudia si často povedia, keď počujú o nekalých veciach, že načo s tým niečo robiť, aj tak sa to nevyrieši. Pokiaľ ale nikto proti tomu nebude bojovať, budú tieto podvody naberať stále väčšie rozmery. Samozrejme, ako vnímajú ľudia korupciu, závisí aj od práce polície a súdnictva, keďže počúvame o viacerých prípadoch, kedy sú páchatelia korupcie nepotrestaní a vo väčšine prípadov nie sú ani obvinení.
Platí, že korupcia stále zostane korupciou a chamtivosť je jej základňa. Občania žiadnej krajiny, veľkej alebo malej, bohatej alebo chudobnej, nie sú imúnni voči tejto chamtivosti.
Cieľom diplomovej práce je na základe aktuálnych literárnych zdrojov vymedziť definíciu korupcie v športe a analyzovať názory odborníkov na túto problematiku. Cieľom je tiež poukázať na korupciu v športe, ako na celospoločenský problém. Vymedzíme najčastejších aktérov prípadov korupcie v športe, rovnako aj druhy korupcie. Ďalším cieľom je poukázať na najčastejšie spôsoby páchania športovej korupcie a na konkrétnych prípadoch v rôznych športových odvetviach ilustrovať ich využitie. V praktickej časti je cieľom zistiť a analyzovať názory verejnosti a odborníkov z praxe na skúmanú problematiku. V závere na základe získaných poznatkov poukázať na hlavné problémy v tejto oblasti a formulovať odporúčania pre prax.
Túto tému diplomovej práce som si vybral, pretože som športovcom telom i dušou a nie je mi ľahostajný boj proti negatívnym javom s ním súvisiacim. Od detstva som hrával futbal, momentálne sa mu venujem ako tréner malých futbalistov a s pojmom korupcia v športe som sa stretol dosť často. Je pre mňa šokujúce, že už osemročné deti na zápasoch, keď sú nespokojné s výkonom rozhodcu si medzi sebou povedia, že rozhodca je určite podplatený. Aj toto dokazuje, že o problematike korupcie v športe vedia naozaj všetci.
1 Korupcia v športe a jej aktéri
1.1 Všeobecná definícia korupcie
Aby bolo možné plne pochopiť korupciu ako jav a vykoreniť ju, je nevyhnutné, aby bola vymyslená relevantná a použiteľná definícia.
Veľa výskumov bolo vykonaných o tom, prečo a ako sa korupcia vyskytuje v oblasti mimo športu, s osobitným dôrazom na politiku a podnikanie, z ktorých niektoré môžu byť použité aj v problematike korupcie v športe.
Vo svojej najjednoduchšej forme bola korupcia definovaná ako „nečestné alebo nezákonné správanie „((Collins EnglishDictionary). (Treisman, 2000) ju definuje ako „zneužitie verejnej právomoci k osobnému prospechu“ a (Den Nieuwenboer, 2008) navrhuje, že korupcia je „zneužitie právomoci na osobný alebo organizačný zisk“.
V legislatíve jednotlivých európskych krajín sa môžeme stretnúť s veľmi odlišnými definíciami korupcie, prípadne s neexistenciou akejkoľvek definície.
V Slovenskej Republike sú trestné činy korupcie definované v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestnom zákone, v ôsmej hlave, v treťom diely s názvom „Korupcia“. V zákone sa nenachádza definícia korupcia ako takej, sú v ňom iba uvedené skutkové podstaty, ktoré spadajú pod korupciu a to Prijímanie úplatku ( § 328 – 331), Podplácanie (§ 332-335), Nepriama korupcia (§ 336) a Volebná korupcia (§ 336a). V Slovenskom právnom poriadku neexistujú žiadne definície športových trestných činov.
Definícia podľa dohovoru Rady Európy z roku 1999[1] – na účely korupcie v športe by sa malo vychádzať z oboch dohovorov, pretože na šport možno nazerať ako z hľadiska trestného, tak občianskeho práva. „Priame alebo nepriame vyžiadanie, ponúknutie, odovzdanie alebo prijatie úplatku alebo akékoľvek iné neprípustné výhody alebo vyhliadky na nich, ktoré narušujú riadne vykonávanie povinnosti alebo správanie požadované od príjemcu úplatku, nenáležité výhody alebo vyhliadky na nich.“ Táto široká definícia viac-menej postačuje na pokrytie väčšiny korupčných prípadov v športe.
Tento dohovor poskytuje nielen definíciu korupcie, ale tiež stanovuje zodpovednosť za škodu a náhradu škody. Náhrada škody môže predstavovať mocný nástroj pri eliminácii korupcie, ako napríklad odškodné, ktoré získal nemecký futbalový zväz v prípade rozhodcu Hoyzera.
Definícia podľa Dohovoru OSN proti korupcii (2003) neobsahuje definíciu korupcie ako takej. Prináša však výpočet konaní, ktoré by mali byť podľa tohoto dohovoru postihnuteľné. K týmto konaniam patria: podplácanie štátnych úradníkov, podplácanie cudzích štátnych úradníkov a predstaviteľov verejných medzinárodných organizácií, sprenevera alebo iné zneužitie majetku štátnym úradníkom, zneužitie vplyvu, zneužitie postavenia, neoprávnené obohatenie, podplácanie v súkromnom sektore, sprenevera majetku v súkromnom sektore, pranie špinavých peňazí, kladenie prekážok výkonu spravodlivosti a pokusy o akékoľvek z uvedených konaní.
Význam tohto dohovoru spočíva v pomerne širokom vymedzení presahujúcom tradičné definície korupcie ako „podplácanie“ a zahŕňajúce konanie typu sprenevery, neoprávneného obohatenia alebo zneužitia postavenia. Taktiež tu platí, že všetky tieto ustanovenia sa môžu použiť v pomerne komplikovanom právnom posudzovaní športu.
Definícia Transparency International: „Korupciu možno definovať ako zneužitie zverených právomocí za účelom získania nezaslúženého osobného (súkromného) prospechu“.
Tieto definície korupcie sú samozrejme použiteľné pri vyšetrovaní správania športových funkcionárov a korupcie v riadení športu. FIFA a Medzinárodný olympijský výbor (MOV) boli predmetom nepríjemných článkov zo strany novinárov v posledných rokoch.
Vyšetrovanie udelenia práva na usporiadanie olympijských hier (najmä Salt Lake City) poskytujú príklad „zneužitia právomoci“ (z objednávky výboru) pre „organizačný zisk“ (rozhodnutie zvoliť mesto ako hostiteľa olympijských hier a súvisiace odmeny, ktoré sprevádzajú takéto voľby). Britský novinár Andrew Jennings veľa písal o tom, ako tí pri moci FIFA a MOV používajú „verejný úrad pre súkromný zisk.“ Môže byť však argumentované, že tieto definície nie sú relevantné, keď hovoríme o korupcii páchanej športovcami.
Jednu definíciu korupcie mimo sveta športu, ktorá by mohla pomôcť rozvoju športovej definície nájdeme v publikácii Senior, ktorý tvrdí, aby bola korupcia spáchaná, musí byť splnených päť podmienok súčasne: „keď korumpujúci (1) skryto dáva, (2)láskavosť korumpovanému, alebo kandidáta ovplyvňuje (3)akcia (e), ktorá dáva (4) prospech korumpujúcemu alebo kandidátovi a pre ktorú korumpovaný má (5) autoritu (právomoc)„. Týmto sa dá opísať ovplyvňovanie zápasov a „vzťah“ medzi uplácajúcim a hráčmi v športe (Senior, 2006).
1.2 Korupcia v športe – prístupy a definície
Hoci bolo v médiách nepreberné množstvo správ, pokiaľ ide o korupciu v medzinárodnom športe (a stále je) je nedostatok akademického výskumu tohoto predmetu. K dispozícii je malé množstvo literatúry a v nej je veľká debata o tom, čo vlastne predstavuje korupciu v športe. Sociológovia Hughes & Coakley (1991) naznačujú, že korupčné správanie (alebo používali svoj termín – „pozitívnej deviácie“) nastane v športe, keď ľudia robia všetko, čo je v ich silách, aby boli videní rovesníkmi a širšou spoločnosťou ako „športovci“. Vzrušenie poháňa v súťaži športovcov venovať sa športovej kariére tak dlho, ako je to možné na najvyšších úrovniach, v súlade so športovou etikou (tvrdo pracovať, hrať tvrdo).
Užívanie látok zvyšujúce výkonnosť je jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť – tým, že má úspech na trati alebo hracej ploche, jedinec je vnímaný ako „športovec“.
Športovci nemajú tendenciu videnia seba ako deviantných, a naznačujú, že „cez pozitívnu deviáciu ľudia robia škodlivé veci sebe a možno aj iným, zatiaľ čo sú motivovaní zmyslom pre povinnosť a česť“( (Hughes, R. & Coakley, J. , 1991).
Na druhej strane, športový ekonóm Wolfgang Maennig naznačuje, že „v oblasti športu korupcia môže mať formu správania športovcov, ktorí upustili od dosiahnutia úrovne výkonu zvyčajne požadovaného v športe v otázke výhry v súťaži a namiesto toho zámerne umožnili ostatným, aby vyhrali. Alebo správanie sa športových manažérov, ktorí vedome vykonajú ich pridelené úlohy spôsobom, ktorý je v rozpore s cieľmi a morálnymi hodnotami príslušného klubu, združenia, súťažného športu všeobecne alebo spoločnosti ako celku“(Maennig, 2005).
Je zrejmé, že tieto dve „definície“ korupcie sú v rozpore : ako môže športovec, ktorý robí všetko v súlade so športovou etikou, aby bol videný ako športovec, nechať súpera vyhrať?
Tento nedostatok všeobecnej definície korupcie v športe svedčí o probléme, ktorému čelí celý športový priemysel. Je všeobecný nedostatok „štandardizácie“ nie len v tom, čo korupcia v športe v skutočnosti je, ale aj v zaoberaní sa korupciou – napríklad určité látky na zvýšenie výkonu sú zakázané v niektorých športoch a v iných nie. Zákazy dané športovcom v niektorých krajinách za doping sú oveľa miernejšie, ako v iných. Až do nedávnej doby. Major League Baseball takmer ignorovala užívanie dopingu zvyšujúceho výkonnosť v športe, zatiaľ čo iné športy sa snažili vykoreniť tieto typy látok tým, že pristupovali viac nekompromisne k testovaniu a trestaniu tých, ktorí sa ich rozhodli užívať. Trest pre pozitívny dopingový test v baseballe je teraz päťdesiat-zápasová suspendácia a druhý trest vedie k zákazu 100 zápasov (jedná sa o nový trest v Major League Baseball – bolo to 10 zápasov zákazu za prvý trest, zákaz 25 zápasov za druhý) ďalšie športy, ako je cyklistika majú tendenciu vymeriavať prísnejšie tresty – obvykle najmenej dva roky.
V rámci atletiky je zrejmé, že existuje rozdiel medzi trestami udelenými u tých, ktorí používajú látky zvyšujúce výkonnosť.
Na jednej strane je tu prípad kontroverzného britského športovca Dwaina Chambersa, ktorý neprešiel dopingovými testami v roku 2003. Chambersa pozitívne testovali na koktail látok zvyšujúcich výkonnosť po práci s Victorom Contem a BALCO (rovnaká organizácia, spojená s americkými športovými hviezdami: Marion Jones, Tim Montgomerym a Barrym Bondsom, medzi ostatnými). Dostal trest na dva roky, bežný v medzinárodnej atletike pre tento typ porušenia predpisov. Tiež dostal doživotný olympijský zákaz od britskej olympijskej asociácie, ktorá mu bráni súťažiť na akýchkoľvek budúcich olympijských hrách v britských farbách.
Na druhej strane ukrajinská atlétka Ludmila Blonská mala pozitívny dopingový test v roku 2003 (stanozolol), za ktorý dostala obvyklý zákaz na dva roky. Potom súťažila na olympijských hrách v Pekingu v roku 2008 a získala striebornú medailu v sedemboji – niekoľko dní po slávnostnom odovzdávaní medailí bola zbavená striebra a dostala doživotný zákaz atletickej súťaže, pretože neprešla ďalším testom tentokrát na Methyltestosteron. Keby bola britská športovkyňa, už by jej nikdy nebola daná príležitosť súťažiť na najvyššej úrovni po prvom treste (Gorse, S. & Chadwick, S., 2009).
Maennig nedokáže rozpoznať alebo uznať doping ako formu korupcie v športe. Po prvé tvrdí, že korupčné správanie je neschopnosť výkonu, kým užívanie nelegálnych látok v športe (v tomto prípade, anabolických steroidov, ľudský rastový hormón EPO, atď.) vedie u športovcov k super výkonu. Za druhé, aby vôbec mohlo dôjsť k poškodeniu v oblasti športu, mali by byť zapojení aspoň dvaja ľudia, na doping podľa neho treba len jedného (Maennig, 2005).
Práca Heidenheimera o tom, čo sa nazýva „odtiene korupcie“ môže byť aplikovaná v oblasti športu. (Heidenheimer, 1989) klasifikuje korupciu do troch kategórií: čierna, biela a šedá. „Čierna korupcia“ je typ činnosti, ktorá je široko odsúdená na všetkých úrovniach spoločnosti (napr. ovplyvňovanie športových výsledkov).
„Biela korupcia“ je správanie , ktoré je takmer ignorované spoločnosťou, pozerá sa na ňu, ako na činnosť, pri ktorej nie je nutné páchateľa potrestať (napríklad nešportové správanie). „Šedá korupcia“ je obvyklý prípad, ktorý spadá do oblasti medzi predošlými dvoma (napríklad dopingové prípady a ich tresty).
To svedčí o probléme zaoberajúcom sa korupciou v športe v tom, že „šírka šedej“ oblasti sa líši medzi športmi a medzi krajinami – kým táto „šedá“ oblasť nie je štandardizovaná, alebo vykorenená, bude korupcia v športe aj naďalej problémom, ktorý musia riešiť všetky zúčastnené strany ňou dotknuté.
Existuje celý rad dôvodov, prečo vedci nemajú pocit, že existuje definícia korupcie v športe, ktorá plne popisuje problém, alebo zahŕňa všetky faktory v ňom. Po prvé, myšlienka pozitívnej deviácie navrhnutá (Hughes, R. & Coakley, J. , 1991) zdôrazňuje, ako sa jednotlivec usiluje o to, aby bol videný ako „športovec“.
Hoci výskumníci uznávajú, že používanie látok zvyšujúcich výkonnosť môže byť jeden spôsob, ako to dosiahnuť (v tom, že zakázané látky majú tendenciu k zvýšeniu alebo zlepšenie výkonu). Ako môže ovplyvňovanie výsledku, alebo prijímania úplatku za informácie o taktike alebo zraneniach viesť k označeniu „športovec“?
Po druhé, neschopnosť uznať doping ako formu korupčného správania vyvoláva otázky pre výskumných pracovníkov v tom, že to zahŕňa viac ako jednu osobu. Športovec je ten, ktorý v skutočnosti užíva a má látky k dispozícií, ale je tam sieť ľudí, ktorí s ním pracujú a zabezpečujú mu ich. V niektorých prípadoch sa tréneri podieľajú na využívaní týchto látok, napríklad atletický tréner Trevor Graham dostal doživotný zákaz účasti na športe pre jeho časť v BALCO škandále.
Po tretie, ani jedna definícia neponúkla zmienku o význame výmeny peňazí alebo výhod medzi zúčastnenými stranami. Podľa definície (Senior, 2006) tam musí byť prínos pre aspoň jednu osobu v zoskupení. To by mohol byť finančný úspech formou hazardných hier, úplatku, lukratívneho sponzorstva, alebo podpisom zmluvy, alebo nehmotný – prísľub vyššieho postavenia v tíme.
V reakcii na (Maennig, 2005) opomenutie dopingu ako formy korupcie, ak doping dáva spôsobilosť jednej alebo viacerým stranám prijímať peniaze (vo forme bonusov, sponzorstva, alebo podpisu zmluvy), ktoré by inak nedostal, potom iste je to korupčné správanie.
Existujú príklady správania športovcov, ktoré môžu byť spochybnené, napríklad, keď kapitán futbalového tímu zistí osobné informácie o rozhodcovi zodpovednom za ich ďalší zápas a používa tieto informácie k získaniu výhod v hre. Je to korupcia alebo nešportové správanie? Na účely tejto práce, toto správanie nie je vnímané ako korupcia z dvoch dôvodov. Po prvé, nie je tam žiadny spôsob, ako merať tento typ správania.
Rozhodcovia budú musieť ohlásiť túto činnosť, ale potom by bolo potrebné, aby bolo možné kvantifikáciou určiť, do akej miery sa ktorý hráč snažil ovplyvniť rozhodcu. Táto miera „vplyvu“ by potom bola subjektívna, založená na myšlienkach a názoroch jednotlivca, alebo skupiny, ktorá navrhla stupnicu využívanú pre kvantifikáciu správania. Po druhé, profesionálny rozhodca by mal byť schopný ignorovať tento typ správania a nenechať sa ovplyvniť. Typy správania, ktoré sú vnímané ako korupcia v tejto práci môžu byť aj zmerané a zrozumiteľné aký majú negatívny vplyv na športovú súťaž.
Po zohľadnení týchto problémov a definícií korupcie ponúkaných v iných oblastiach, navrhujeme novú definíciu: „Korupcia v športe zahŕňa akúkoľvek nelegálnu, nemorálnu alebo neetickú činnosť, ktorá sa snaží zámerne skresliť výsledok športovej súťaže pre materiálny zisk jedného alebo viacerých dotknutých strán podieľajúcich na tejto činnosti“.
Pomocou tejto definície môžeme určiť prípady korupcie v medzinárodnom športe a začať tvoriť typológiu tohto druhu správania.
Teórie korupcie
(Den Nieuwenboer, 2008) poskytuje pohľad na to, prečo ku korupcii dochádza v rámci organizácie. Teóriu, ktorá môže byť vykladaná a použitá v diskusii, prečo sa športovci alebo funkcionári môžu rozhodnúť podvádzaním vyhrať, alebo rovnako znepokojujúco, podvádzaním prehrať, identifikujú tri špirály korupcie – „špirála rozdielnych noriem“, „špirála tlakov“ a „špirála príležitosti“.
Použitím (Cressey, 1953) teórie narušenia dôvery, koncepcie špirály odlišných noriem vyplýva, že jednotlivci by mohli ospravedlniť svoje správanie takým spôsobom, že sa stane „nekriminálna“ alebo ako činnosť, ktorá nie je ich vina. V športe by to mohlo byť použité so zvláštnym zreteľom na prípad škandálu z roku 1919, ovplyvnenia zápasov svetovej série v baseballe, keď podľa správ členovia Chicago White Sox sa rozhodli prijímať finančné prostriedky za ovplyvnenie zápasov, čo zaistilo, že White Sox prehrá. Bolo tiež zistené, že niektorí z hráčov sa rozhodli byť súčasťou škandálu vzhľadom k tomu, že majiteľ tímu odmietol vyplatiť bonusy, ktoré boli predtým sľúbené hráčom. Preto ovplyvnili výsledky zápasov z dôvodu konania niekoho iného a preto sa obhajovali, že sa na to nemôže pozerať ako na ich zavinenie.
V podnikaní maximalizácia zisku je kľúčom k úspechu organizácie. Táto snaha o zisk so sebou nesie stres, napätie a tlaky na zamestnancov a vedenie. Pojem špirály tlakov naznačuje, že „je pravdepodobné, že k spáchaniu druhu korupcie, ktorá zvyšuje alebo chráni postavenie jedného človeka a že vysoký tlak na výkonnosť tak navádza ľudí, aby sa zapojili do akéhokoľvek typu korupcie, ktoré zvyšuje ich výkonnosť“ (Den Nieuwenboer, 2008). Jednotlivci majú potom pocit, že za účelom, aby aj naďalej hrali na dosiahnutej úrovni, musia aj naďalej porušovať pravidlá – s „dobrými výkonmi korupcia automaticky zvýši ohrozenie identity, začne sebaudržiavacia špirála zvyšujúceho sa tlaku na spáchanie korupcie“. Názor výskumníkov je, že z troch špirál korupcie má táto najväčší význam v oblasti športu.
Ako už bolo uvedené, získať zlatú medailu na olympijských hrách alebo svetovom šampionáte môže zvýšiť povedomie a popularitu športovcov, čo z nich robí atraktívny cieľ pre potenciálnych sponzorov. To zase zvyšuje potenciál športovcov zarábať, ich kariéry bývajú kratšie, ako v mnohých iných profesiách. Táto dĺžka kariéry športovcov ovplyvňuje rovnako použitie látky zvyšujúcej výkon k dosiahnutiu tohto úspechu, ktorý sa stane kľúčovým a potom, akonáhle dosiahnu úspech požadovanej úrovne, popularity alebo zárobok, budú si ho chcieť udržať. S cieľom zostať na vrchole svojho športu a verejnou „tvárou“ organizácií, športovec môže naďalej pokračovať v užívaní tejto látky, a tak „začína sebaudržiavaciu špirálu“. To možno tiež platí aj pre „Spygate“ škandál v motoristických pretekoch Formule 1 v roku 2007. V športe, kde rozdiel medzi víťazstvom a porážkou sú stotiny sekundy, pokroky v technológii dávajú tímu výhodu nad ostatnými a všetci by chceli, aby každý mal rovnakú šancu na úspech, a všetci hrali podľa rovnakých pravidiel, okrem samozrejme momentálne víťazného tímu. V sezónach 2006 a 2007 dva vedúce tímy McLaren a Ferrari vytiahli na seba špionážne obvinenia s tým, že každý tím mal top tajné technologické informácie o súperovi. V tomto prípade, ak jeden tím vyvíja nové technológie, druhý sa snaží akýmikoľvek prostriedkami získať túto informáciu. Tím bude musieť aj naďalej páchať korupciu(špionáž), aby udržal krok s konkurenciou, čím sa zvyšuje tlak na nutnosť takejto činnosti.
Posledná špirála „špirála príležitostí“ naznačuje, že „riziko pristihnutia a / alebo potrestania je také, že to neodradí (potenciálneho) páchateľa“.
To platí najmä v prípade, keď funkcionári v rámci organizácie buď nepotrestajú tých, čo vykonávajú korupčné činnosti, alebo, čo je možno ešte viac závažné, ak manažéri v skutočnosti navádzajú ku korupčnému konaniu. Dalo by sa povedať, že táto špirála príležitostí popisuje do určitej miery škandál ovplyvňovania výsledkov zápasov, ktorým sa poznačil taliansky futbal. Hráči a funkcionári niektorých z najväčších klubov v Taliansku, vrátane Juventusu a AC Miláno boli zapojení do systematického ovplyvňovania zápasov v priebehu futbalovej sezóny.
(Den Nieuwenboer, 2008) tiež uvádzajú, že „čím viac korupcie bolo znášanej a je typická, tým je ťažšie ju potrestať“. To je prípad Major League Baseball, keď sa rieši problematika užívania steroidov (Gorse, S. & Chadwick, S., 2009).
1.3 Korupcia v športe ako celospoločenský problém
Ako názov podkapitoly napovedá, korupcia je naozaj celospoločenský problém, ktorý nemá hranice. Aby sa mohla korupcia uplatniť, musí nastať dohoda medzi jedincom, ktorý upláca (korumpuje) a príjemcom (korumpovaným). Bez preháňania by sa dalo povedať, že korupcia je stará niekoľko tisíc rokov, aj keď vtedy sa tento pojem nepoužíval. Ak sa pozrieme späť do histórie, môžeme nájsť latinské príslovie do, et des, čo v preklade znamená dávam, aby si dal. Čo znamená korupcia? Korupcia je právne etický prehrešok, vedúci až k mravnému úpadku a trestnému postihu. Možno ju definovať ako získavanie neoprávnených výhod. Je to konanie, kedy sa dve strany dohodnú za hmotnú alebo nehmotnú odmenu zabezpečiť určité výhody, ktoré by legálnym spôsobom jedna zo strán nemala možnosť získať.
V každej dobe a vo všetkých štátoch sa stretávame s korupčnými škandálmi. V Slovenskej republike najmä po zmene politicko-spoločenských a ekonomických podmienok v 90. rokoch minulého storočia sa korupcia začala prejavovať úplne neskrývane korupcia naďalej pretrvávala a navyše sa začala čoraz viac „prepracovávať“. Určité skupiny osôb zistili, že korupcia je takmer nepostihnuteľná a bude preto možné ju využiť pri presadzovaní individuálnych i kolektívnych záujmov. Hlboké spoločenské zmeny, zlá kvalita štátnej správy, formálne pravidlá správania, zlyhávanie kontrolných mechanizmov, to všetko umožňovalo, že sa korupcia začala rýchlym tempom rozrastať, navyše prerastať tiež do štátnej správy. Jeden z dôvodov, ktorý situáciu umožňoval, bol ten že po rokoch neslobody bolo zrazu občanom vštepované, že teraz je tá pravá sloboda, nielen slová, ale aj skutkov.
V každom období a bez ohľadu na to, ktorá politická strana vládne, korupcia sa stále najviac týka štátnej správy. Dôvod je jednoduchý – jej prostredníctvom sa vyčleňujú len na verejné zákazky stámilióny korún ročne. Štátna správa je tak obrovský administratívny systém, preto kontrola je veľmi náročná. Pravdepodobná korupcia sa dá očakávať v prostredí, kde sa manipuluje s finančnými prostriedkami, kde dochádza k rozhodovacím procesom ohľadom ich rozdeľovania. Najväčší výskyt korupčného správania je zaznamenaný najčastejšie v oblastiach konkurzov, zadávaní či uzatváraní výberových konaní pri udeľovaní štátnych, obecných zákaziek. Odhady uvádzajú , že Slovenská republika prichádza korupciou o celú štvrtinu verejných financií. Výskyt korupcie je spojený s konkrétnym prostredím, ktoré môže, ale tiež nemusí, vytvárať predpoklady. Vzniká tam, kde nie je veľký prehľad o tokoch finančných prostriedkov.
Podľa svetového rebríčka vnímania korupcie Transparency International z roku 2011 (Transparency, 2011) skončilo Slovensko na 66.mieste zo 183 hodnotených krajín. Je to piate najhoršie umiestnenie z krajín Európskej únie. Horšie skončili Taliansko, Rumunsko, Grécko a Bulharsko.
Korupcia nie je len záležitosťou štátnej správy, podnikateľských subjektov, ale premieta sa aj do športu. O korupcii v športe sa nikdy otvorene nehovorilo, bolo niečo nepredstaviteľné dávať korupcii do súvislosti s ním. Skôr sa sporadicky objavovali neoverené správy lokálneho charakteru
Výsledkom analýzy bola štúdia Šport a korupcia, dokončená v roku 2008, ktorá priniesla nasledujúce závery:
Šport je potrebné vnímať ako záležitosť verejného záujmu (v právnom slova zmysle)
Korupcia je všadeprítomná v profesionálnom športe, vyznačujúcim sa značnými finančnými transakciami a obmedzenou verejnou kontrolou.
Rad korupčných príležitostí má základ v samosprávnom charaktere športu a z neho vyplývajúcej menšej verejnej kontrole a uzavretosti manažérskych štruktúr.
Podhubie korupcie vyrastá aj v prostredí amatérskeho športu, kde vplyvom napĺňania „vznešených“ cieľov a vzhľadom k vysokej miere dobrovoľnej práce panujú „voľnejšie“ spôsoby pri zaobchádzaní s finančnými prostriedkami. (BUREŠ R. & LACHMANN M., 2008)
Je ťažké veriť tomu, že šport nie je „čistý“. Iné oblasti života spoločnosti, ktoré súvisia s organizovaným zločinom zvyčajne predstavujú čisto ilegálne aktivity (drogy či obchod s ľuďmi), spoločensky neprijateľné správanie (prostitúcia) alebo oblasti, ktoré sú všeobecne vnímané ako „špinavé“ (obchod so zbraňami) alebo prinajmenšom neutrálne (oblasť verejných zákaziek).Šport je zvyčajne vnímaný ako „čistý“ a spojený s pozitívnymi spoločenskými hodnotami. Za tejto situácie je menšia tendencia považovať šport za oblasť vyžadujúcu reguláciu alebo prísnejšiu finančnú kontrolu.
Väzba na vysoké hodnoty ľahko vedie k presvedčeniu, že prípady korupcie v športe predstavujú izolované činy, ktorých sa dopúšťajú morálne slabí jedinci. Na takéto prípady sa pozerá ako na osobné zlyhanie daných jednotlivcov, nie ako na problém vychádzajúci z celého systému alebo prostredia.
V mnohých prípadoch môže ísť o správny názor. Ale v niektorých prípadoch sa táto argumentácia používa na zakrývanie medzinárodných korupčných praktík. Vysoké hodnoty spájané so športom by mali tvoriť základ pre rozvíjanie protikorupčnej výchovy. Ale nemali by sa používať ako argument umožňujúci prehliadať problém korupcie (alebo existencia korupčných príležitostí) v športe (BUREŠ, 2009).
Dalo by sa predpokladať, že korupcia v športe sa prejavuje výhradne vo sfére špičkového profesionálneho športu. Avšak existujú určité náznaky, že v charaktere základnej úrovne amatérskeho športu sú obsiahnuté isté prvky, ktoré vytvárajú predpoklady a príležitosti pre „veľkú“ korupciu v špičkovom športe. Tieto prvky vychádzajú z „domáckeho“ alebo „rodinného“ charakteru športu, s ktorým je spojený voľnejší prístup k vedeniu účtovníctva, finančnému riadeniu, transparentnosti a vedeniu záznamov. Tam, kde prevláda pocit, že sa všetko robí pre dobro veci, nie je veľká tendencia vyžadovať prísne dodržiavanie pravidiel, ako je to požadované v obchodnej sfére. Táto situácia môže vytvárať základné prostredie, ktoré je náchylné ku korupcii.
Šport a korupcia z marketingového hľadiska
Korupcia zasahuje do rôznych oblastí spoločenského života. Televízne a mediálne pokrytie, návštevnosť na zápasoch a predaj značkového klubového tovaru v rámci medzinárodných trhov zaistil, že šport a tímy, najmä hráči sú populárni po celom svete a majú stále rastúcu spotrebiteľskú základňu. Vedomí si globálnej výzvy športu, sa spoločnosti snažia na tomto zarábať a naďalej platiť milióny dolárov, len aby boli v spojení s tímami a hráčmi. Zároveň si uvedomujú silu športových udalostí v dosahovaní cieľových skupín. Byť spájaní s úspešnými tímami a športovcami, alebo byť známi ako sponzori populárnych športov vedie organizácie k získavaniu pozitívnej hodnoty značky. Športové tímy, alebo športovci zapojení do týchto vzťahov tiež ťažia z imidžu tejto značky. Nielenže to môže byť veľmi lukratívne pre potenciálnych sponzorov, ale tiež to nevyhnutne otvára mnoho ciest, ktoré športové kolektívy a hráči môžu využívať najmä za účelom finančného zisku. Tak ako športový priemysel rástol, tak rástli aj finančné odmeny pre úspešných športovcov a tímy. Ziskom zlatej medaily na olympijských hrách, alebo na majstrovstvách sveta sa môže športovec stať atraktívnym cieľom pre firmy, ktoré sa snažia rozšíriť svoje marketingové aktivity prostredníctvom uzatvárania sponzorských zmlúv.
V literatúre v oblasti športového manažmentu bolo veľa debát o tom, prečo sa šport stal taký lukratívny a globálny priemysel. (Whannel, 1992) si myslí, že „rovnako ako ostatné formy zábavy, šport ponúka utopický svet, kde je všetko jednoduché, dramatické a vzrušujúce a eufória je vždy možnosťou. Šport baví, ale tiež môže frustrovať, otravovať a spôsobiť depresiu. Ale je to práve veľká neistota, ktorá dáva nepredvídateľným radostiam ich charakteristickú intenzitu. “ Je to práve táto neistota a nepredvídateľnosť, ktorá robí šport takou vzrušujúcou príležitosťou pre biznis po celom svete.
Ale čo sa stane v prípade, že bola táto neistota a nepredvídateľnosť odstránená? V uplynulých rokoch bol rastúci počet správ popisujúcich korupčné správanie jednotlivcov na všetkých úrovniach športu a to ako na ihrisku i mimo neho v snahe o finančný úspech, zvyčajne vyhradený pre tých, ktorí vyhrávajú majstrovstvá sveta alebo najvyššie podujatia. Obvinenia z ovplyvňovania zápasov, nezákonné hazardné hry, podplácanie a doping ničia športový priemysel.
Zdá sa, že tieto tvrdenia nie sú špecifické pre určitý šport, alebo pre danú krajinu. Je to skutočne globálny problém. Je to jednoduchý záver, ku ktorému prišli športovci a funkcionári, ktorí využívajú tento typ správania v snahe o dosiahnutie bohatstva, ktoré by im nebolo k dispozícii bežným spôsobom (teda vyhrať zápasy, preteky, majstrovstvá, atď.). Ale aký dopad má tento typ správania na spoločnosti, ktoré investovali milióny dolárov na šport? Ako budú sponzori reagovať, ak sa zverejní, že ich hviezda, s ktorou podpísali zmluvu používa na výkon povzbudzujúce prostriedky alebo ovplyvňuje výsledok zápasu? Alebo ak podujatie je presýtené podvodmi? Sú sponzori čoraz viac opatrnejší vo využívaní športu, ako prostriedku na dosiahnutie cieľovej skupiny? Aký dopad má táto opatrnosť sponzorov na športovcov v ich úsilí o sponzorstvo a uzatváranie zmlúv?
Existuje celý rad dôsledkov korupcie pre športový marketing, ktorý sa líši v závislosti od typu korupcie. Jedna vec, ktorá zostáva je skutočnosť, že korupcia narúša športový manažment a marketingové aktivity. Sponzoring bude ovplyvnený týmto typom správania. Prečo by organizácie investovali do zmluvy so športovcami a športu zmietaného korupciou?
Úspech športového prostredia môže viesť k osloveniu športovcov organizáciami, aby boli sponzorovaní. Na majstrovstvách sveta v atletike v Ríme 1987, Ben Johnson porazil Carla Lewisa na 100 metrov a nastavil úžasný nový svetový rekord 9,84 sekundy … So svojou novou hviezdou, ktorá vyhlasovala, že je čistá, Johnsonov agent okamžite začal rokovania o milión dolárovom sponzorstve. “ V jednom z najznámejších prípadov použitia dopingu v športovej histórii, tieto ponuky zmlúv boli nepriaznivo ovplyvnené Johnsonovým zlyhaním na dopingovom teste o rok neskôr na Olympijských hrách v Soule.
To potvrdzuje, že vzťahy medzi športovým kolektívom, športovcom a médiami, fanúšikmi alebo inými zainteresovanými stranami budú nepriaznivo ovplyvnené korupciou. Mediálny záujem v prípade korupcie môže viesť k tomu, že fanúšik a sponzor stráca záujem, alebo vieru v tím alebo športovca, ktorý ovplyvňuje nielen potenciálne výnosy tímu alebo svoje, ale aj ľudí okolo nich, vrátane iných tímov v lige, ako aj iných športovcov na štartovej čiare preteku. Tour de France je toho jasným príkladom. Mnoho z cyklistov, ktorí sa zúčastňujú závodu dodržiavajú pravidlá a závodia čistý, ale pretože rastie počet prípadov dopingu v športe, očakáva sa, že tímy budú mať problém nájsť sponzorov a záujem televíznych divákov o udalosť upadne a to zase ovplyvňuje rokovania o hodnote budúcej televíznej zmluvy (Gorse, S. & Chadwick, S., 2009).
1.4 Rozdelenie korupcie
Z informácií uvedených v databáze je jasné, že korupcia v športe nie je špecifická krajinou, ani druhom športu. V športoch, kde sú športovcom, alebo hráčom platené veľké platy, vysoké bonusy a sú dobre známy fanúšikom, podnikom a v krajinách, ktoré majú ligy alebo majstrovstvá si môžu dovoliť platiť tieto mzdy a bonusy, majú vplyv na korupčné konanie. Menšie športy, ako je šermovanie, bedminton a jazda na horskom bicykli, sú postihnuté korupciou, rovnako ako populárnejšie športy.
Pokiaľ ide o typy korupcie, ktoré sa objavia, (Maennig, 2005) navrhuje, že tieto prípady možno všeobecne rozdeliť do dvoch kategórií.
Prvá kategória „súťažná korupcia“, ktorá zahŕňa činnosti, pri ktorých športovci alebo účastníci majú priamu zodpovednosť za výsledok športovej súťaže (napr. rozhodca).
Druhá kategória „manažérska korupcia“ sa týka nesúťažných rozhodnutí zo strany športových funkcionárov a riadiacich orgánov, ktoré zahŕňajú udeľovanie postavenia hostiteľského mesta pre veľké športové udalosti, rokovania a alokácie práva. Napríklad: vysielacie práva, reklamy, prideľovanie zákaziek na výstavbu športových centier a riadenie športu (Gorse, S. & Chadwick, S., 2009).
Tab. 1 Rozdelenie korupcie v športe
Súťažná korupcia
Manažérska korupcia
Kupovanie a predávanie zápasov (športové účely)
Kupovanie hlasov a nátlak pri hlasovaní
Korupcia spojená so stávkovaním
Úplatkárstvo
Doping
Sprenevera
Súťažnú korupciu v športe sme rozdelili do dvoch oblastí z hľadiska jej cieľa – korupciu za účelom výhry v zápase a korupciu za účelom výhry v stávkovaní.
Ovplyvnenie zápasu (spojené so stávkovaním) – výsledky sú ovplyvnené tak, aby zabezpečili finančnú odmenu pre všetkých zúčastnených prostredníctvom tipovania v stávkových kanceláriách. Sem môžeme zaradiť aj „dôverné informácie“ – zneužitie informácií pre stávkové účely.
Ovplyvnenie zápasov (nesúvisiace so stávkovaním) – tie prípady, keď sú výsledky ovplyvnené podplatením súpera na zabezpečenie výhry v lige alebo v zápase , alebo ovplyvňovanie činnosti rozhodcov, aby zabezpečili víťazstvo pre jednu stranu.
Niektorí autori ako (Maennig, 2005) zaraďujú do tejto skupiny aj point shaving. Je druh ovplyvňovania zápasov, kde sa páchatelia snažia zabrániť tomu, aby tím dosiahol určitú hranicu bodov(gólov). Na rozdiel od iných foriem ovplyvňovania zápasov, point shaving je vždy spojený so športovým stávkovaním. Schéma point shaving všeobecne zahŕňa športového gamblera a jedného alebo viac hráčov športového tímu, ktorý je favoritom na víťazstvo v zápase. Výmenou za úplatok, hráč alebo hráči súhlasia, aby zabezpečili, že ich tím neprekročí určitú bodovú hranicu (tím podplatených hráčov môže ešte vyhrať, ale nie takým veľkým rozdielom, ako predpovedali stávkové kancelárie). Gambler potom vsadí proti podplatenému tímu.
1.5 Aktéri korupcie v športe
Hlavnými cieľovými skupinami sú hráči a rozhodcovia – kľúčové osoby, ktoré môžu priamo ovplyvniť výsledok zápasu. Sú teda primárnym cieľom manipulátorov zápasu. Často určití hráči ako brankári, obrancovia a kapitáni tímu bývajú vybraní korumpujúcimi. Hráči v nižších ligách alebo z rozvojových krajín sú obzvlášť zraniteľní, pretože môžu byť lákaní k účasti na ovplyvnení výsledku zápasov za relatívne malé sumy peňazí. Treba tiež poznamenať, že z prezentovaných prípadových štúdií vyplýva, že manipulátori sa zamerali aj na manažment a správcov futbalových líg. Perumal napríklad podpísal dohody s vedúcimi národných futbalových asociácií, aby získal kontrolu nad celými tímami a organizáciami. Hlavní aktéri zapojení do ovplyvňovania zápasov budú prezentovaní v nasledujúcej časti.
Vo svete futbalu existuje množstvo rôznych skupín zainteresovaných osôb. Väčšina z týchto skupín a jednotlivcov majú schopnosť ovplyvniť výsledok zápasu, alebo sériu zápasov v závislosti na ich úlohách ako je uvedené na obrázku nižšie:
Obr. 1 Možní aktéri korupcie v športe
Aktéri v zelenom (tí skutočne na ihrisku počas zápasu) majú priamy vplyv na výsledok stretnutia a sú teda nevyhnutnými aktérmi ovplyvňovania zápasov. Tí v šedej farbe z dôvodu ich vplyvu, môžu byť využití ako sprostredkovatelia v procese ovplyvňovania zápasov. Títo aktéri priamo v športe môžu mať vplyv na ovplyvnenie pre športový zisk. Tí, ktorí sú žltí, majú schopnosť zabrániť alebo uľahčiť ovplyvnenie zápasov.
K tomu, aby ovplyvňovanie výsledkov zápasov mohlo nastať, zločinci musia konať buď spolu s tými, ktorí majú priamy vplyv, alebo s tými, ktorí pôsobia ako sprostredkovatelia, ako je popísané nižšie:
Hráči
Vzhľadom k priamemu vplyvu v priebehu zápasu, hráči zohrávajú významnú úlohu v rámci futbalu. Bez hráčov nie je žiadna hra. Vzhľadom na ich kľúčovú úlohu nie je prekvapujúce, že tí, ktorí by mohli chcieť ovplyvniť výsledok zápasu budú vyberať hráčov, ako možný cieľ pre korupciu. Brankári a obrancovia sú častejšie oslovovaní, než útočníci, pretože sú v lepšej pozícii, aby si nechali dať gól naschvál. Existuje celá rada spôsobov, ktoré zločinci používajú pri snahe o skorumpovanie hráča. K dnešnému dňu najviac prevláda prístup, ponúknuť peniaze na oplátku hráčom, aby sa pokúsili ovplyvniť zápas. Tieto sumy sú všeobecne stanovené podľa trhovej hodnoty a miery rizika, pod ktorým sú v priebehu ovplyvňovania zápasu. Takže hráčom, v slabšej súťaži, ktorých platy sú relatívne nízke sa platí menej, ako hráčom v najsilnejších ligách, v ktorých sú atraktívnejšie stretnutia pre divákov.
Rozhodcovia
Na rozdiel od hráčov, rozhodcovia sú jediní, ktorých činnosť môže priamo ovplyvniť výsledok zápasu. Je ku cti futbalu všeobecne, že kľúčová úloha rozhodcu v zápase bola identifikovaná. Avšak s dostupnými zdrojmi organizovaného zločinu, bude rásť pokušenie rozhodcov pomôcť ovplyvniť zápas s prísľubom veľkej finančnej odmeny. V dôsledku toho sa zločinci naďalej snažia vymýšľať spôsoby akými ich môžu korumpovať. Opäť peniaze sú kľúčovým nástrojom lákania rozhodcov, aby zvážili nelegálne ovplyvňovanie výsledku zápasu. To však nie je jediný spôsob, sú zaznamenané prípady, keď rozhodcom bola ponúknutá pohostinnosť v rôznych formách výmenou za ich priaznivý výkon. Táto pohostinnosť môže byť vo forme ponuky sexuálnych služieb, alebo drahého tovaru.
Zločinci
Tam, kde je možnosť a príležitosť zarobiť peniaze nelegálne, tam sa objaví kriminalita. Svet futbalu zaznamenal masívny nárast množstva peňazí investovaných do neho a generovaných športom. To priťahuje pozornosť mnohých bohatých, slušných podnikateľov, ako aj tých, pre ktorých je futbal jednoducho ďalšia možnosť, ako zarobiť peniaze nelegálne. Jedným z hlavných spôsobov, ako zarobiť peniaze z futbalu je cez stávkovanie na futbalové zápasy. Ich úsilie je venované snahe vopred určiť výsledok, alebo prvok stretnutia. A človek, ktorý stávkuje vie, že to tak bude a potom to výrazne znižuje riziko prehry stávky. Výsledkom toho je, že mnoho zločincov má záujem zapojiť sa do pokusov o ovplyvnenie zápasov . Táto forma kriminality však vyžaduje pomerne veľa plánovania, trpezlivosti a zdrojov. Preto býva doménou organizovaného zločinu. Existuje mnoho ďalších jednotlivcov v rámci iných skupín, ktorí môžu byť podplatení, ktorí potom môžu pôsobiť ako sprostredkovatelia, aby využili svoj vplyv na pomoc pri ovplyvňovaní zápasov. Niektoré z týchto kľúčových skupín sú nasledovné:
Starší alebo bývalí hráči
Ako je vidieť v prípade v SR (DAC Dunajská Streda), existujú prípady, keď vplyv starších alebo bývalých hráčov bol rozhodujúci pri získavaní prístupu k hráčom, získali ostatných a tí potom chceli tiež korumpovať. Úlohou staršieho alebo bývalého hráča môže byť jednoducho iba predstaviť hráča podvodníkom, ale v niektorých prípadoch hrajú oveľa väčšiu úlohu. Často starší hráč, alebo bývalý hráč bude pôsobiť ako spojovací článok medzi korumpujúcim a hráčom, môže dokonca ručiť za korumpujúceho. Ak ten starší alebo bývalý hráč má dobrú povesť v danej disciplíne, potom by to mohlo ovplyvniť mladých hráčov a vyvolať dojem, že korupcia „nie je tak zlá.“ Ex-hráči majú veľa úcty od ich nástupcov, môžu teda ľahko zneužiť dôveru týchto mladých hráčov. Finančná situácia bývalých profesionálov po ich kariére je niekedy problematická. Tým je táto skupina zraniteľná. V SR to boli napríklad futbalisti Ivan Hodúr (bývalý reprezentant) a Róbert Rák (bývalý najlepší strelec ligy).
Tréneri a manažéri
Hoci sú prípady trénerov a manažérov zapojených do ovplyvňovania zápasov je u nich bežnejšia snaha získať konkurenčnú výhodu, skôr ako zarobiť zo stávkovania na výsledok. Majú však pravidelný prístup k hráčom a možnosť ovplyvniť, ako sa zápas má hrať. Ako takí sú priamo cieľom korumpujúcich, alebo sa dostávajú pod tlak vo vnútri klubu a to predovšetkým zo strany klubového vedenia. S príchodom a nárastom stávkovania „počas hry“ a možností rôznych typov stávok môžu byť tréneri využití: napríklad na vystriedanie kľúčových hráčov v priebehu hry, dať hrať hráča na nezvyčajnú pozíciu alebo vykonať neskoré striedania v tíme, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok stretnutia.
Klubový personál
Zdravotnícky personál má tiež prístup k hráčovi a môžu im napríklad podať látky, kvôli ktorým nie sú na vrchole fyzickej zdatnosti. Nečakane môžu byť zápasy ovplyvnené sekundárne zamestnancami (napríklad údržbou). To bol prípad v roku 1997, kedy niekoľko majstrovských zápasov v anglickej Premier League bolo prerušených kvôli prerušeniu dodávok elektrickej energie. Na štadióne technici vypnú svetlá s cieľom zmraziť skóre zápasu (na ázijských stávkových stránkach, v prípade, že zápas je prerušený z technických dôvodov je skóre v okamihu prerušenia považované za konečný výsledok.) Viac uvádzame v prípade Zhasnuté svetlá.
Vedenie klubu
Futbal vyrába a spotrebúva veľké množstvo peňazí. Tam, kde sú zapojené veľké sumy peňazí, ľahšie nájdeme zločin a korupciu. Vo veľkom množstve prípadov korupcie niektoré zo zapojených kľúčových postáv boli tie na samom vrchole hierarchie klubu, čiže vedenie klubu. Opäť v mnohých prípadoch, týkajúcich sa korupcie vedenia klubu boli zápasy, v ktorých vďaka nej získavali pre seba konkurenčnú výhodu. Existujú však príklady, niektoré uvedené aj v tejto práci, kde klubové vedenie ovplyvňovalo zápasy, aby zarobilo peniaze zo stávkovania na výsledok. Vzhľadom na ich silu v klube, tlaku na trénerov, manažérov a hráčov musí byť značný, ak ich „šéf“ požiada o pomoc pri ovplyvnení stretnutia. Tak ako v Srbsku v prípade uvedenom v prílohe č.1.
Člen zväzu alebo organizácie
Funkcionári niektorých zväzov boli známi tým, že boli uplácaní korumpujúcimi, aby ovplyvnili pridelenie rozhodcov na konkrétne stretnutie, na pomoc pri manipulácii a ovplyvňovaní výsledkov zápasov. Korumpujúci pôsobí ako finančne ovplyvňujúca obchodná organizácia, ktorá si kladie za cieľ ovplyvniť pridelených „priaznivých“ funkcionárov, ktorí boli už predtým podplatení.
Agenti hráčov
Hráčsky agent má vynikajúci prístup ku konkrétnym hráčom, preto je často v hľadáčiku korumpujúcich. Úloha agenta vo futbale sa v priebehu rokov vyvinula, má obrovský vplyv na správanie hráčov, ktorých zastupujú, čo ich samo o sebe robí potenciálnym cieľom pre úplatkárov. Ďalším faktorom, ktorý pracuje v prospech korumpujúcich pri použití agentov je, že je úlohou agenta, predstavovať ľudí hráčom za účelom podpísania zmlúv a zisku, napríklad z reklamy. Hovoria rovnakým jazykom. Ľudia ovplyvňujúci zápasy sa môžu predstavovať aj ako agenti a tým získať prístup k veľmi mladým hráčom a ich rodinám, s cieľom pripraviť ich na ovplyvňovanie zápasov, skôr než podporovať ich kariéru.
Organizátori zápasov alebo podujatí
Ako je popísané v prípadových štúdiách, medzinárodné priateľské zápasy a dokonca aj celé turnaje boli organizované za jediným účelom – ovplyvňovania zápasov. Organizátor zápasu, alebo akcie môže pôsobiť ako korumpujúci, inscenovať medzinárodné priateľské zápasy so zapojenými spriaznenými rozhodcami, hráčmi, či celými tímami za účelom vytvárania ilegálnych stávok na priebeh zápasu alebo konečný výsledok.
Stávkové kancelárie
Legitímne stávkové kancelárie sú len zriedka zapojené do ovplyvňovania zápasov. V skutočnosti chcú pochopiteľne zabezpečiť, aby zápas,y na ktoré je možné staviť, boli poctivé. Avšak nelegitímne, neregulované a menšie stávkové kancelárie, niekedy bývajú zapojené do ovplyvňovania zápasov za účelom zisku. Ich schopnosť priamo ovplyvňovať hráčov a rozhodcov je pomerne obmedzená, s výnimkou, ak hráč dlhuje peniaze bookmakerovi z predchádzajúcich hazardných hier.
Aby bolo možné správne školiť uvedené skupiny: tréning, vzdelávanie a osveta musí byť navrhnutá v súlade s typom a úrovňou vplyvu. Skupiny s priamym vplyvom na výsledok a priebeh zápasu by mali dostávať face-to-face školenia, zatiaľ čo v skupinách s nepriamym vplyvom na výsledok a priebeh zápasu stačí ďalšie zvyšovanie povedomia (Interpol, 2013).
Športovci a korupcia
Každá zúčastnená osoba je potenciálna „cesta“ ku korupcii. Vplyv trénera rešpektovaného jeho tímom, lekárskeho poradcu, dôležitú úlohu hrá rozhodca – všetci poskytujú možnosti, keď chce človek ovplyvniť priebeh alebo výsledok zápasu. Ale hlavným cieľom tohto systému je a zostane športovec sám o sebe. Preto sa pokúsime vytvoriť profil typického športovca a študovať nedostatky a pochopiť vlastnosti špecifické pre športovcov, ktoré pomáhajú vysvetliť istú náchylnosť ku korupcii.
Jeden z rozlišovacích prvkov sa vzťahuje k ich vzdelávaniu a prostrediu, v ktorom žijú. Veľké množstvo športovcov trénuje a žije v uzavretom kruhu, v ktorom je ich správanie preddefinované a vypočítateľné. Tam, kde existuje významný tlak od vedenia športového manažmentu, rodiny, lekárskych poradcov a dokonca aj novinárov.
Nedostatočný pohľad mimo toto uzavreté prostredie môže brzdiť športovcove etické posudzovanie. Ako bude vrcholový športovec reagovať na žiadosť osoby (alebo skupiny ľudí), ktorá mu roky venuje svoj čas (a peniaze) na vzdelávanie, koučovanie, podporovanie ho v jeho športovom a osobnom živote a počas jeho problémov?
V niektorých spoločnostiach majú jednotlivci rôzny vzťah k nezákonnosti a korupcia v športe je rozšírenejšia, než je na inom mieste. Je fakt, že v globalizovanej disciplíne akou je futbal a tenis, musí byť venovaná zvláštna pozornosť, napríklad športovými orgánmi na hráčov z východnej Európy a balkánskych štátov.
Ako je vysvetlené v správe zverejnenej vo februári 2008 (op. Cit.) David Forrest a Ian McHale, športovec zváži náklady a prínosy príležitosti ovplyvniť zápas vo forme matematického výpočtu, ktorý možno zhrnúť takto: užitočnosť ovplyvniť zápas vychádza zo zváženia medzi očakávanými ziskami a rizikom spojeným so stratami (finančné, morálne, právne a spojené so športom), v závislosti na pravdepodobnosti úspechu ovplyvnenia stretnutia a rizika odhalenia. Rad kritérií, ktoré berú do úvahy: pravdepodobnosť odhalenia, bohatstvo športovcov, očakávaný finančný zisk, peňažný trest alebo pokuta v prípade odhalenia, strata športových úspechov, ak si nevedú dobre, chuť k spáchaniu priestupku, alebo naopak sklon k pocitu viny.
Spojitosť medzi finančným zabezpečením športovca a korupciou
Druhým kľúčom k porozumeniu spočíva vo vzťahu medzi peniazmi a športom. Športovci sú v podstate jednotlivci, ktorí sú veľmi dobre oboznámení s konceptom rizika (rizika prehry v zápase alebo v súťaži, riziko zranenia a pod.). Vzrušenie, adrenalín z hrania športu a súťaží sa niekedy môže rozšíriť do hazardu, a to najmä do športového stávkovania. V januári 2011 nemecký futbalista René Schnitzler, ktorý hral v 2. nemeckej lige v St Pauli pripustil, že prijal úplatky, aby splatil značné dlhy z hazardu.
Nakoniec nedostatok finančného zabezpečenia medzi športovcami by nemal byť ignorovaný. Cez obraz, aký o nich vytvára tlač na čele s poprednými športovcami s obrovskými platmi, väčšina športovcov nedostáva toľko peňazí ako najpopulárnejší, ako naznačuje verejná mienka. Priemerná čistá mzda športovcov v disciplínach, ako je hádzaná alebo volejbal môže byť smiešna. Dokonca aj vo futbale, v nižších ligách nie sú príliš bohatí: minimálny plat hráča vo Francúzskej 3. futbalovej lige v sezóne 2010-2011 bol odhadnutý na 1700 € v hrubom mesačne. Takúto sumu, často aj menšiu zarábajú futbalisti a hokejisti v našej prvej lige, ostatní slovenskí športovci im to môžu ticho závidieť. Mimo západnej Európy, športovci v strednej a východnej Európe a na Balkáne dostávajú platy, ktoré im teraz umožňujú mať slušný životný štýl, nie však honosný.
Navyše – a to sa tiež týka súťaží v západnej Európe – ekonomiky športových klubov sú veľmi neisté, pretože závisia od sponzorov, predaja vstupeniek, televíznych práv, a tie závisia od výsledkov klubu. V dôsledku toho, veľa futbalových klubov sa pravidelne ocitá v ťažkej situácii, a tak sa môže stať, že hráči nebudú platení, ako to bolo zdôraznené španielskymi futbalistami počas štrajku v auguste 2011. Ale to je bežné v krajinách južnej a východnej Európy. V Albánsku sa mesačný plat hráča – reprezentačnej hviezdy nachádza blízko 6000€ mesačne, mladí hráči zarábajú asi 500 € mesačne, teda ekvivalent základného platu štátneho zamestnanca v danej krajine. Nedostatok finančného zabezpečenia je také, že sú zmluvy na dobu určitú (jeden rok) a každý rok tam je veľa hráčov, ktorí nedostávajú svoje platy jeden alebo viac mesiacov (IRIS, 2012).
FIFPro (celosvetová odborová organizácia pre profesionálnych futbalistov) uverejnila Black Book Eastern Europe (FIFPro, 2012). Podľa uskutočneného prieskumu sa profesionálny futbal vo Východnej Európe potýka s desivým nedostatkom rešpektu k právam hráčov. Najdôležitejšou podmienkou pre profesionálny futbal je, že futbalista je platený svojim klubom. Ale z 3357 profesionálnych futbalistov, ktorí spolupracovali v tejto štúdii, 41,4% nemajú ich platy zaplatené včas. 92.9% platieb sú oneskorené podľa hráčov, pretože žiadne peniaze nie sú v kluboch k dispozícii.
Hovoríme tu o základných hodnotách profesionálneho futbalu, pretože ak profesionálni hráči nedostávajú plat, sú proste amatéri.
Drvivá väčšina hráčov, ktorí sa podieľali na tejto štúdii zarábajú priemerný príjem a nie sú finančne nezávislí. Neplatenie miezd hráčov má obrovské dôsledky, pretože zhoršuje iné problémy vo futbale. Štúdia FIFPro dokazuje, že existuje jasná súvislosť medzi nezaplatením a ovplyvňovaním zápasov. Čím dlhšie je plat v omeškaní, tým väčšie je riziko, že hráč bude reagovať na žiadosti o účasť na manipulácii zápasov.
Hráč, ktorý musí čakať na svoje peniaze, má väčšiu šancu, že dostane ponuku manipulovať zápas. A čo viac, je zraniteľný. 11,9% zo všetkých hráčov, ktorí sa zúčastnili prieskumu priznali, že bol oslovení, aby manipulovali zápas. 23,6% respondentov, si je tiež vedomých ovplyvnenia zápasu, ktorý sa konal v ich lige. 34.3% respondentov v Kazachstane bolo oslovených, aby zvážili ovplyvnenie výsledku stretnutia, v Grécku takmer každý tretí hráč 30,3%. Takmer polovica respondentov z Ruska 43,5%, sú si vedomí ovplyvnenia zápasov ich ligy.
Štúdia ukazuje, že počet hráčov s ponukou na ovplyvnenie zápasov sa zvyšuje čím dlhšie im nie je vyplatená mzda . Až 55% hráčov, ktorí boli oslovení k ovplyvňovaniu zápasov nemali platy vyplatené včas. (FIFPro, 2012)
Obr. 2 Ponuka na ovplyvnenie zápasu (FIFPro, 2012)
Krajiny s vyšším počtom respondentov, ktorí sú si vedomí niektorých druhov ovplyvnenia zápasu v ich lige sú Grécko, Česká republika, Kazachstan, Rusko a Bulharsko
Obr. 3 Vedomosť o ovplyvňovaní zápasov v lige (FIFPro, 2012)
Príbehy hráčov usvedčených z korupcie sme uviedli v prílohe č. 1 práce.
Finančné zabezpečenie profesionálneho tenisu nie je o nič viac lepšie. Tenisti nedostávajú pevný plat. Pre veľkú väčšinu z nich, jediným zdrojom príjmov sú ich výhry z turnajov. Je tu teda značný rozdiel medzi príjmami špičkových hráčov (ktorí tiež profitujú zo sponzorských a reklamných zmlúv, ktoré dopĺňajú ich víťazstva na okruhu) a tými ostatnými hráčmi, ktorí sú nútení hrať sekundárne turnaje, najmä chalengere. Oproti profesionálom je finančná situácia tejto druhej skupiny preto veľmi neistá. Čo i len menší pokles výkonnosti alebo úraz môže ohroziť ich finančnú rovnováhu. Táto krehkosť môže predstavovať slabiny, z ktorých sú schopní niektorí uplácajúci profitovať.
O korupčných aférach v športe sa spravidla hovorí v súvislosti s jeho profesionalizáciou. Nemožno však zatvárať oči nad tým, že korupcia je záležitosťou aj menších športových zväzov a klubov. Len nejde o tak veľké peniaze, preto „prepieranie“ v médiách nemá v spoločnosti takú odozvu. V každom prípade nie je rozdiel medzi korupciou v profesionálnom športe a športe amatérskom. Korupcia vždy zostane korupciou.
Dlhoročný prieskum futbalovej korupcie sa uskutočnil v rokoch 1994 – 2006. Už z dĺžky časového úseku je vidieť, že to nebolo jednorazové vyšetrovanie, z ktorého by mohol ktokoľvek vyvodiť záver, že výsledky, vzhľadom k tomu, že sa jednalo o krátky časový úsek, nemusia zodpovedať skutočnosti.
Prieskum sa uskutočnil medzi prvoligovým klubmi 47 európskych krajín. Výsledky uvádzajú, že z hľadiska výskytu korupcie úplne jednoznačne vedú krajiny Balkánu a Zakaukazska. Zvyšok prvej polovice dopĺňajú ostatné postkomunistické štáty. (Jelínek, 2005)
Obr. 4 Miera futbalovej korupcie na mape
Hráči sa boja, že prídu o prácu. Majú strach, že ostatné kluby ich vylúčia v prípade, že urobia vyhlásenie o ovplyvňovaní zápasov. Obávajú sa reakcií z násilných fanúšikov, ktorí sa nezastavia pred ničím, aby prijali opatrenia. Boja sa odvety od zločincov, ktorí majú väzby s klubmi a futbalovými zväzmi. Sú znepokojení ohľadom sankcií alebo trestu odňatia slobody v prípade, že hovoria o ovplyvňovaní zápasov. Súčasné právne predpisy UEFA sú tak pevné, že hráč je uznaný vinným bez toho, aby ho skutočne uznali vinným z manipulácie zápasov. Jednoducho za to, že bol oslovený a nenahlásil to, je dostatočné na ich potrestanie.
Systém sankcií je podľa FIFPro potrebné prehodnotiť. Súčasné právne predpisy UEFA sú tak striktné, že hráč môže byť potrestaný, bez toho aby sa previnil manipuláciou. Ak hráč nenahlási, že dostal ponuku na ovplyvnenie zápasu, to môže byť dostatočné pre dvojročný dištanc v kariére, ktorá trvá priemerne desať rokov. Nie je tak rigidny systém pre trénerov, klubových funkcionárov a členov správnej rady. Futbalové orgány majú tendenciu k privieraniu oči pri zapojenie niekoho iného, než sú hráči.
Ako v prípade, keď dvaja hráči maďarského klubu Debrecen VSC boli suspendovaní na jeden a pol roka, respektíve dva roky Európskou futbalovou asociáciou UEFA. Norbert Mészáros a Vukasin Poleksic, obaja dostali zákaz na dlhú dobu, aj keď to z vyšetrovania vyzeralo, že nie sú vinní z ovplyvňovania zápasov. Hráči boli obviňovaní za to, že nenahlásili ich klubu, že boli oslovení na ovplyvnenie zápasov pred domácim zápasom proti Fiorentine 20.októbra 2009 v Lige majstrov. V septembri 2010 zamietla UEFA odvolanie oboch hráčov, aj keď traja spoluhráči a ich klub Debrecen VSC svedčili v ich prospech. Obaja dostali aj značnú pokutu. Podľa FIFPro sú obete, nie vinníci a ich futbalová kariéra je v ohrození (FIFPro, 2012).
Korupcia a „športová rodina“
Jednou z domnelých príčin korupcie v športe je jeho uzavretá „rodinná“ povaha, čo platí predovšetkým v prípade medzinárodných športových federácií.
K popisu srdečných vzájomných vzťahov medzi ľuďmi pohybujúcimi sa v oblasti športu sa často používa označenie športová rodina. Tento pojem má odkazovať na zdieľanie spoločných hodnôt a spoločných zážitkov. Môže ale mať aj iný význam. Môže poukazovať na uzavretosť voči vonkajšiemu svetu. Rodina je pojem používaný v súvislosti s mafiou a indikuje blízkosť k zákonu omerty, nerešpektovaniu zákonov, rokovania v záujme „rodiny“ bez ohľadu na záujmy celku.
Športový novinár Jens Weinreich sa vo svojich knihách The Olympic Bog a Corruption in Sports snažil popísať „ rodinný“ systém v globálnom športe, s jeho špecifickými zákonmi a celosvetovým systémom daňových výnimiek.
Len niekoľko príkladov: k vysokým športovým funkcionárom sa často pristupuje rovnako, ako k najvyššie postaveným diplomatom alebo dokonca hlavám štátov; títo funkcionári vyžadujú takéto zaobchádzanie pri rokovaniach o organizovaní veľkých športových udalostí. Pre akcie typu svetového šampionátu FIFA navyše požadujú daňové výnimky a od krajín, ktoré kandidujú na usporiadateľa, dostanú, o čokoľvek požiadajú. …
V množstve športových zväzov nie je takmer žiadna demokratická kultúra. To, čo by sme podľa definície Transparency International jednoznačne považovali za korupciu, je v mnohých športových oblastiach bežným správaním. Človek musí porozumieť vzťahom v „republike príbuzných“, t. j. v hlboko previazanej sieti vnútri takzvaných rodín funkcionárov, ktorí na vytvorenie takýchto neformálnych štruktúr mali desiatky rokov. Dochádza k nejakej sebareflexii? Ako veľká je schopnosť odhaľovať chyby vo vlastných radoch? Korupciu v športe nemôžeme rozoberať len ako ekonomický fenomén. Je tiež potrebné porozumieť veľmi osobitnému poňatiu demokracie, osobných a kultúrnych väzieb. Weinreich na záver predstavuje tento problém veľmi jednoducho: slovami prezidenta asociácie FIFA Blattera. „Nebavíme sa s cudzincami, keď máme v našej športovej rodine nejaké problémy, vyriešime ich v rámci rodiny“ (BUREŠ, 2009).
2 Spôsoby páchania športovej korupcie a konkrétne prípady
K hlavným oblastiam patrí ovplyvňovanie výsledkov zápasov, sprenevera alebo zneužívanie fondov určených na športové účely, korupcia v súvislosti s organizovaním športových podujatí, korupcia pri falšovaní športových výsledkov, korupcia pri prestupoch hráčov a korupcie pri voľbách do orgánov športových inštitúcií.
Modely korupcie v športe sme si zaradili do troch odlišných kategórií, aby sa uľahčilo ich pochopenie a analýza . Prvá oblasť sa zameriava na korupciu za účelom ovplyvnenia výsledku (bez spojenia so stávkovaním), ktorá opisuje konkrétne ovplyvnenie športovej udalosti. Druhá oblasť sa bude týkať korupcie spojenej so stávkovaním, a tretia sa zameria na manažérsku korupciu.
Toto rozdelenie nevyhnutne nezabraňuje prekrývaniu, pretože nie je predurčený model korupcie. Každý prípad má svoju vlastnú logiku, v závislosti na totožnosti korumpujúceho a skorumpovaného, ich motivácie, ich zdrojov a prostredia v ktorom žijú.
Je veľmi ťažké tieto prípady rozdeliť, lebo často obsahujú viac prvkov. V nasledujúcej časti popisujeme prípady korupcie, prostredníctvom ktorých ilustrujeme možné spôsoby jej páchania.
Uviedli sme najviac prípadov v súvislosti so stávkovaním, keďže to je nový a nebezpečný fenomén, o ktorom sa veľa nevie.
Ako je možné v dnešnej dobe ovplyvniť napríklad futbalový zápas bez toho, aby neprilákali pozornosť mnohých divákov, ktorí pozorne sledujú všetky aspekty hry?
Tu samozrejme nie je možné aplikovať vedecké pravidlá pre popis správania podvádzajúcich hráčov. Nedávna história a priznané prípady ovplyvňovania zápasov ukazujú, že všetky zúčastnené strany v hre môžu byť dotknuté: niektoré prípady zahŕňajú oba tímy v plnom rozsahu, niekedy jediný tím, alebo len jeden alebo viac hráčov alebo rozhodcov alebo niekedy členov športového manažmentu, ktorý môže podať hráčom lieky, za účelom ich oslabiť.
História
Korupcia v športe, rovnako ako v iných oblastiach spoločnosti, nie je nový jav. Na olympijských hrách v roku 388 pred n.l. sa stal prvý doložený prípad korupcie v športe, kedy Eupolos z Thessalia podplatil troch jeho konkurentov v bojovom turnaji, vrátane úradujúceho olympijského majstra Phormion z Halikarnassos, čo mu umožnilo vyhrať zlatú medailu na podujatí (Maennig, 2005). K prvému prípadu ovplyvňovania zápasov v modernom športe zdá sa došlo v roku 1915 v zápase medzi Manchestrom United a Liverpoolom, ktorý bol ovplyvnený v prospech Manchestru. United vyhrali 2: 0 a vyhli sa zostupu. Pozoruhodné prípady v modernej ére športu zahŕňajú zmanipulovanie baseballovej Svetovej série v roku 1919 členmi Chicago White Sox, ktorí vzali úplatky od hazardných hráčov, neslávne pozitívne dopingové testy Bena Johnsona v roku 1980 a škandál s ovplyvňovaním výsledkov zápasov, ktorý poznačil taliansky futbal pred niekoľkými rokmi, až po nedávne priznanie užívania dopingu Lanca Armstronga, ktorý vyhral sedemkrát po sebe cyklistické preteky Tour de France.
Médiá v reportážach občas informujú o korupčnej činnosti v športe. Príbehy, ako je „Skategate“ škandál z roku 2002 (ako kanadskí korčuliari Jamie Sale a David Pelletier získali zlatú medailu na zimnej olympiáde po tom, čo sa zistilo, že francúzsky rozhodca bol pod tlakom, aby hlasoval pre ruské víťazstvo) a dvoch „Spygate“ príbehov (v NFL a Formule 1) držali šport na titulných stránkach novín, rovnako ako zadných.
Keď pakistanský tréner kriketu Bob Woolmer zomrel počas majstrovstiev sveta v krikete, ktoré sa konali v Západnej Indii, médiá široko hlásali, že jeho smrť bola vyšetrovaná ako vražda, verili, že Woolmer bol zabitý po tom, čo odmietol predať zápasy v priebehu turnaja (Gorse, S. & Chadwick, S., 2009).
2.1 Korupcia za účelom ovplyvnenia výsledku (bez spojenia so stávkovaním)
Podplatenie hráčov za účelom výhry v zápase
Najtypickejšia a bežná forma korupcie vo futbale zahŕňa množstvo hráčov, ktorí prichádzajú na ihrisko s cieľom nechať si zámerne streliť góly. Korupcia brankára a aspoň jedného stredného obrancu môže byť dostatočná pre zaistenie porážky, aj keď niekoľko dôležitých hráčov (obrancovia a stredopoliari) môže zohrať tiež úlohu v ovplyvnení zápasu.
Ak si títo hráči dokážu nechať streliť gól bez upútania pozornosti tých, ktorí sledujú zápas? Medzi hlavné riešenie podvodníkov nepatria vo špecifické udalostí v hre, ako je vylúčenie, alebo úmyselný faul na penaltu alebo strelenie vlastného gólu. Tieto praktiky, sú príliš zjavné a môžu vzbudiť nedôveru a spory. Existujú skôr v nižších súťažiach, ktoré nie sú až pod takým drobnohľadom.
Na druhú stranu, úmyselné obranné chyby, ktoré vedú k inkasovaniu gólov sú menej do očí bijúce a viac pravdepodobné, že neprinesú pochybností. Tieto, ako napríklad ofsajdové postavenie alebo iné typy pozičných chýb sa objavujú a sú menej podozrivé, pretože sa v zápase vyskytujú častejšie. Takže počas útoku zo strany súpera sa obranca môže otvorene pohybovať s ofsajdovou hranicou. Tieto chyby sú niekedy vnímané ako„ neodpustiteľné“, môžu naznačovať ovplyvnenie zápasu, ale ako by mohol niekto dokázať, že chyba je zámerná?
V niektorých prípadoch je víťazstvo dôležitejšie pre klub alebo športovca, ako pre ich súpera. V dôsledku toho, môžu ponúknuť finančnú kompenzáciu výmenou za ich porážku. Ako napríklad Olympique Marseille vo francúzskej futbalovej lige v roku 1993.
Táto forma korupcie sa môže vykonať dvoma spôsobmi :
kontaktovaním súperovho hráča napríklad bývalým spoluhráčom alebo kamarátom a tí ho prepoja na prezidenta súperovho tímu.
kontakt medzi prezidentmi klubov – známe najmä vo východnej Európe a balkánskych štátoch, kluby sú známe tým , že „si robia navzájom láskavosti“ z roka na rok. Klub čeliaci možnému zostupu, môže požiadať o výhodný výsledok, keď hrajú „spriatelené“ kluby. Klub tak uzavrie akúsi dohodu o „dlhu korupcie“, ktorý vrátia v najbližších rokoch ovplyvnením ďalších zápasov alebo prestupom hráčov (IRIS, 2012).
Dohoda tímov na presnom výsledku
V športe sa vyskytlo mnoho prípadov, kedy zápas skončil výsledkom, ktorý vyhovoval obidvom mužstvám. Napríklad na Euro 2004 vo futbale, v poslednom zápase skupiny medzi Švédskom a Dánskom, bol jediný možný výsledok, aby postúpili obaja – 2:2. Samozrejme zápas sa skončil presne týmto výsledkom. Aká je pravdepodobnosť, že sa toto stane náhodou? Najmä keď média odhalili, že hráči súperiacich tímov sa pri rozcvičke zabávali a pokrikovali na seba 2:2?
Podplatenie rozhodcov
Podplatiť rozhodcov patrí medzi najistejšie spôsoby, ako ovplyvniť zápas. Na druhej strane je to občas príliš očividné. Rad faktorov znamená, že rozhodca má dôležitú úlohu. Na jednej strane je, že iba on sám robí rozhodnutia, pretože video rozhodca sa v modernom futbale nepoužíva a spoločné rozhodnutia neexistujú, s čiarovým rozhodcom sa môže hlavný rozhodca poradiť, ale nie povinne. Na druhej strane, fyzické kontakty sú početné a často ich neregulárnosť nie je objektívne definovateľná. Tento fakt zaisťuje skutočnú moc rozhodcu, ktorý zakladá svoje rozhodnutia na jeho vlastnom názore. A hlavne, napríklad penalta alebo vylúčenie sú možné dôsledky týchto rozhodnutí, ktoré môžu dramaticky zmeniť priebeh hry.
Nasledujúce príklady ilustrujú správanie skorumpovaných rozhodcov. Prvý z nich vznikol v priateľskom zápase medzi Nigériou a Argentínou dňa 1. júna 2011, počas ktorého rozhodca udelil dve „imaginárne“ penalty, jednu po ôsmich minútach nastaveného času (iracionálny objem stávok bol zaznamenaný v prospech počtu gólov viac ako štyri).
Druhý príklad sa týka bosnianskeho rozhodcu Novo Panic, ktorý udelil rovnako kontroverzné penalty 9. septembra 2009 v zápase Lichtenštajnsko – Fínsko v kvalifikácii na majstrovstvá sveta vo futbale 2010. Tento zápas bol jedným zo zmanipulovaných zápasov odhalených v súvislosti s kauzou Bochumsky súd (IRIS, 2012).
Calciopoli
S podplácaním rozhodcov súvisí aj škandál v Taliansku. Ústrednou postavou rozsiahleho korupčného škandálu v talianskom futbale v roku 2006 zvaného „Calciopoli“ bol bývalý generálny manažér Juventusu Turín Luciano Moggi . Podľa vyšetrovateľov Moggi zabezpečoval, aby zápasy Juventusu pískali vybraní rozhodcovia. Nahrávky odhalili, že Moggi za to dával darčeky(napr. luxusné automobily)predsedovi rozhodcov. Turínsky celok bol potom za trest preradený do druhej ligy a prišiel o dva majstrovské tituly. Luciano Moggi sa nakoniec vyhne väzeniu za korupciu. Popri doživotnom zákaze činnosti vo futbale si mal Moggi odsedieť päť rokov, v decembri 2013 sa však dočkal zníženia trestu na 28 mesiacov a po ďalšom odvolaní do väzenia ani nenastúpil rovnako ako ďalší bývalý funkcionár turínskeho klubu Antonio Giraudo. Taliansky najvyšší súd sedemdesiatsedem ročnému funkcionárovi zrušil trest v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty v rámci obvinenia zo športového podvodu (ČTK, 2015).
Mohli by sme spomenúť celý rad ďalších prípadov ovplyvňovania zápasov vrátane „Zheyun Ye“ prípadu v Belgicku 2004-2006, V Česku 2004, Talianske futbalové škandály 2005-2006; „Golden Whistle“ aféra v portugalskom futbale 2004, zatknutie 71 ľudí zapojených do ovplyvňovania výsledkov futbalových zápasov v škandále v Poľsku v roku 2007, alebo škandál gréckeho ovplyvňovania zápasov v roku 2011. Medzi škandály mimo Európy môžeme zaradiť brazílsky futbalový škandál ovplyvňovania zápasov v roku 2005; škandál v zápasoch sumo v Japonsku v roku 2011; ovplyvňovanie výsledkov zápasov v Tureckom futbale z roku 2011, kde je podozrivých až 93 ľudí.
2.2 Korupcia spojená so stávkovaním
Ovplyvnenie detailov v zápase za účelom stávkovania
Zrejme najčastejšie sa ovplyvňovanie výsledkov vyskytuje v súvislosti so stávkovaním, legálnym i ilegálnym. V týchto prípadoch je ovplyvňovanie výsledkov zápasov viazané na finančný zisk a môže sa jednať o organizované skupiny, či priamo môžeme hovoriť o napojení na organizovaný zločin. Tradične sa korupcia vo futbale prejavuje v zmene konečného výsledku zápasu. Avšak nové technológie spojené so sektorom športových stávok pomohli rozvíjať jemnejšie metódy, a to najmä to, čo je známe ako „ bodové upevnenie“(spot fixing). Niektorí stávkoví prevádzkovatelia prijímajú stávky, napríklad na počet žltých (alebo červených) kariet, na meno prvého alebo posledného hráča, ktorý dostane žltú (alebo červenú) kartu, prvé vhadzovanie, posledný faul, počet minút nastaveného času, hráča rozohrávajúceho určitý roh, meno prvého náhradníka, ktorý príde na ihrisko atď. Je pochopiteľné, že tieto typy stávok znásobili riziko korupcie, pretože je veľmi ľahké manipulovať s jednotlivými aspektmi hry bez toho, aby sa však ovplyvnil priebeh zápasu iným spôsobom. Napríklad bývalý hráč 1. anglickej futbalovej ligy, Matt Le Tissier, opisuje vo svojej autobiografii, ako by hráči mohli manipulovať začiatok zápasu a stanoviť vopred, ktorý tím bude mať prvé vhadzovanie. Počas zápasu Southampton-Wimbledon v apríli 1995, Le Tissier mal kopnúť loptu do autu na začiatku tak, že súper dostane prvé vhadzovanie. Ale hráč, ktorý si nebol vedomý plánu, zabránil lopte ísť von, a tak nechtiac zmaril pokus 11 . Tento typ podvodu je veľmi ťažké dokázať. Okrem toho, keďže to nemá žiadny vplyv na konečný výsledok, môžu byť ľahšie získaní samotní hráči, aby sa dohodli na tento typ manipulácie (IRIS, 2012).
Aféra Hansie Cronje (2000)
Dňa 7. apríla 2000 polícia v Naí Dillí (India) verejnosti odhalila, že získala telefonický rozhovor medzi H.Cronjem, kapitánom juhoafrického kriketového tímu a S.Chawlom, nezákonným gamblerom v Indii, v ktorom diskutovali o manipulácii zápasov. Traja ďalší juhoafrickí hráči boli spomenutí: Herschell Gibbs, Nicky Boja a Pieter Strydom. Nasledujúci deň, juhoafrická federácia poprela akékoľvek ovplyvňovanie zápasov, ale Cronje bol suspendovaný potom, čo sa priznal iným hráčom, že „nebol úplne čestný“. Kráľovská komisia bola zriadená juhoafrickou kriketovou federáciou v júni 2000, aby začala s vyšetrovaním. Gibbs veľmi rýchlo priznal, že Cronje mu ponúkol 15 000 dolárov, aby skóre skončilo menej ako 20 v zápase v Indii v roku 2000, a to Henry Williams, inému hráčovi sľúbili rovnakú sumu za to, aby pripustil viac ako 50 behov z jeho nadhadzovania. Gibbs zaznamenal 74 behov a Williams skončil kvôli zraneniu. Ani jeden z nich nedostal žiadne peniaze. Týždeň po odhalení od Gibbsa, Cronje povedal, že dostal 140 000 dolárov, aby sa pokúsil skorumpovať jeho dvoch spoluhráčov a priznal svoj vzťah so syndikátom nelegálnych hazardných hráčov v Indii. Tiež priznal, že predal strategické informácie a súhlasil s prehratím iningu v zápase proti Anglicku v roku 2000, ktorý by mohla už ovplyvniť konečný výsledok série prípravných zápasov. V auguste 2000, Gibbs a Williams dostali šesťmesačný zákaz činnosti za to, že neupozornili orgány a v októbri 2000 Cronje dostal doživotný trest zákazu akejkoľvek činnosti spojenej s profesionálnym kriketom. Zomrel pri leteckej nehode o dva roky neskôr, čo vedie ku všetkým druhom teórií o možnom prepojení nelegálnych stávkových kruhov s jeho tragickou smrťou.
Niekoľko prípadov podvodu už otriaslo svetom kriketu na konci 90.rokov.V roku 1998 sa zistilo, že austrálska federácie tajne suspendovala dvoch hráčov za odovzdávanie informácií hazardným hráčom na Srí Lanke v roku 1995. Množstvo hráčov tiež odhalilo prípady ovplyvňovania zápasov, ale šetrenie neviedlo k ničomu.
Cronjeho aféra vyvolala znepokojenie v radoch medzinárodného kriketu, ktorý sa rozhodol zriadiť protikorupčnú jednotku skladajúcu sa z policajtov so skutočnými vyšetrovacími zdrojmi (IRIS, 2012).
Kauza Hoyzer
Rozhodca nemeckej futbalovej ligy Robert Hoyzer sa priznal k ovplyvňovaniu výsledkov zápasov v rokoch 2003 a 2004. Dvadsaťpäťročný Hoyzer za ovplyvnenie výsledkov štyroch zápasov (spornej penalty, vylúčenie hráča, ktorý sa sťažoval) podľa vyšetrovateľov dostal 50 000 eur a plazmovú televíziu. Berlínsky krajinský súd uznal Hoyzera vinným z podvodu a odsúdil ho na 29 mesiacov väzenia (november 2005). Hoyzer konal na popud troch chorvátskych bratov, ktorí mu platili za manipulovanie zápasov. Aj hlavný „mozog“ celého projektu Ante Sapina, bol usvedčený z podvodu a odsúdený na 35 mesiacov vo väzení za manipuláciu alebo pokusy o zmanipulovanie zápasov. Do väzenia nastúpil v máji 2007, ale za mrežami zostal iba niekoľko mesiacov. Jeho bratia Milan a Filip boli odsúdení k podmienečným trestom. Celá podvodná schéma im zarobila najmenej 2 milióny eur. Všetci traja bratia napokon súhlasili s náhradou škody štátom kontrolovanej berlínskej lotérii.
Potom, čo Robert Hoyzer začal spolupracovať s príslušnými orgánmi, oznámila berlínska prokuratúra, že pre možné podvody vyšetruje 25 osôb, vrátane štyroch rozhodcov a 14 hráčov. Federálny odvolací súd v roku 2006 zamietol odvolanie prokurátora, ktorý prekvapivo tvrdil, že ovplyvňovanie výsledkov zápasov nemôže byť stíhané ako podvod. Podľa štátneho zástupcu Hoyzerovo konanie jednoznačne neporušilo žiadny zákon. Štátny zástupca sa pritom odvolával na súdne rozhodnutie z roku 1961 v kauze dostihového stávkovania, kde súd rozhodol, že nešlo o podvod v právnom slova zmysle. Avšak v podobnom prípade, ku ktorému došlo v roku 1979, súd rozhodol, že sa o podvod jedná. Hoyzer čelil žalobe Nemeckého futbalového zväzu (DFB), o náhradu škody, ktorý vyčíslil ujmu spôsobenú nemeckému futbalu týmto jeho konaním na 1,8 milióna eur. Táto žaloba skončila dohodou o mimosúdnom vyrovnaní, na základe ktorého je Hoyzer povinný platiť zväzu po dobu 15 rokov, 700 eur mesačne za spôsobenú škodu. Kvôli jednému zápasu (ovplyvnil ich 23) musel futbalový zväz vyplatiť odškodné klubu, ktorý vypadol z ligy. Hoyzer bol prepustený na slobodu v júli 2009 po odpykaní polovice trestu (BUREŠ, 2009).
Bochumský súd 2
Druhá časť „ Bochumského súdu“ skončila 19. mája 2011 s trestom na niekoľko rokov vo väzení pre deviatich obžalovaných, členov balkánskej zločineckej organizácie na čele opäť s Antem Sapinom. Tento súd je považovaný v súčasnej dobe za najväčší prípad korupcie v histórii európskeho športu. Jedná sa o výsledok rozsiahleho vyšetrovania, ktoré začalo náhodou na konci roka 2008. V tom čase polícia vyšetrovala prostitúciu a obeh narkotík nadnárodnej zločineckej organizácie so sídlom v Bochume (Nemecko). Ale vyšetrovatelia zistili, že zločinci tiež „išli“ v rozsiahlej sieti podnecujúcej korupciu v športe a podvodom so stávkami, aby prali výnosy svojej činnosti. 19. novembra 2009 po roku odpočúvania telefónov, bolo 50 osôb zatknutých a obvinených z ovplyvnenia viac ako 320 futbalových zápasov v desiatich európskych krajinách. Majstrovstvá sveta aj Európy tiež boli zahrnuté do prešetrovania.
Korupcia bola metodicky organizovaná ľuďmi, ktorí rozhodovali, ktoré zápasy boli ovplyvnené, ďalší zabezpečovali potrebné peniaze na zabezpečenie želaných výsledkov zápasov a uplácajúcich, ktorí kontaktovali ľudí zúčastnených našporte (priamo alebo cez sprostredkovateľov) a ľudí, ktorí podávali stávky a vyberali výhry, atď..Hlavný finančník mafie bol tiež obvinený z financovania kriminálnych stávkových syndikátov z Ázie.
Najzraniteľnejší futbalisti, na ktorých bola zameraná korupcia (relatívne starí hráči, hráči na konci zmlúv, tí s dlhmi a pod). Modus operandi sa menil počas 320 zmanipulovaných zápasov. Niekedy bol kúpený rozhodca, niekedy jeden alebo viac hráčov, niekedy celý tím, dokonca oba tímy! Belgický klub bol podplatený tiež priamo jedným z členov gangu, ktorý mu umožnil umiestniť komplica v tíme a tak ľahšie ovplyvnil zápasy. Priateľské zápasy boli tiež organizované korumpujúcimi čisto s ohľadom na umožnenie vsádzať na tieto akcie. Zločinci zaviedli systém hviezd, ktorý umožnil klasifikáciu zápasov ktorých manipulácia bola istá (päť hviezd pre zápasy, kde boli kúpené oba tímy) až po menej určité zápasy(jedna hviezda pre jedného kúpeného hráča z 22 hráčov). Sumy, ktoré majú byť umiestnené na stávkových stránkach boli stanovené podľa tejto klasifikácie. Len v priebehu jedného roka, bolo celkovo 12 miliónov eur použitých na skorumpovanie hráčov, rozhodcov, trénerov a funkcionárov federácie. Desiatky miliónov eur boli stavených, vrátane 32.4 miliónov eur, jediným gamblerom registrovaným u ázijského operátora Samvo (licencovaný vo Veľkej Británii). Celkovo sa odhaduje , že tento gang profitoval vo výške 7,5 milióna eur.
Ante Sapina vypovedal, že stávky boli umiestnené vo výške približne 1 milión eur mesačne na 30 zápasov, a snažil sa ovplyvniť v priemere jeden zápas týždenne. Prezradil tiež, že používal bývalého hráča Osnabrücku Thomasa Cichona na nadviazanie kontaktu s hráčmi, prostredníctvom ktorých korumpoval. Sapina priznal, že podplatil niekoľko rozhodcov v roku 2009. To bol prípad Novo Panic, ktorý pískal zápas Lichtenštajnsko – Fínsko a Olek Orechov, ktorý pískal zápas medzi FC Bazilej a CSKA Sofia. Prvý z týchto rozhodcov dostal doživotný zákaz od UEFA vo februári 2010, druhý dostal rovnaký trest od arbitrážneho súdu pre šport 18. januára 2011. Sapinove odhalenie tiež poškvrnilo UEFA, pretože sa zistilo, že má vnútorný vplyv na organizáciu. Jeho komplic, Jozef Marko, pracoval v rozhodcovskej výberovej komisii a bol tak schopný navrhnúť niektorých podplatiteľných rozhodcov na zápasy, o ktoré mal Sapina záujem. Po afére bol Marko suspendovaný UEFA. Záverečná časť Bochumského súdu prebehla takmer pomerne bez povšimnutia médií v Európe (francúzsky denník – športové noviny L’Equipe napríklad, nedal vyšetreniu takmer žiadny priestor na svojich stránkach) (IRIS, 2012).
Obr. 5 Počty zmanipulovaných zápasov v prípade Sapina v jednotlivých krajinách
Operácia SOGA
Interpol v spojení s ázijsko-tichomorskou skupinou odborníkov na organizovaný zločin, začal taktické operácie s krycím názvom Soga (skratka pre Soccer Gambling) v júni 2007. Cieľom operácie Soga, v ktorej vykonali štyri operácie k dnešnému dňu sú zakázané ilegálne futbalové hazardné aktivity v Ázii, organizované ázijskými skupinami organizovanej trestnej činnosti. Ciele sú v podobe zatknutia, stíhania a iných proaktívnych prostriedkov. Operácia je koordinovaná Interpolom s ôsmymi krajinami v ázijskom regióne. K prvej vlne operácie Soga došlo v roku 2007 a zamerala sa na nelegálne hazardné aktivity v niekoľkých významných národných ligách v Európe, ako aj základnej skupine Ligy majstrov a Európskej ligy. Vlna 2 sa konala v roku 2008 v konečných fázach týchto súťaží a EURO 2008, neskôr Vlna 3 v roku 2010 sa zamerala na majstrovstvá sveta vo futbale 2010 a Vlna 4 v roku 2012 na Euro 2012. Každá vlna viedla k zatýkaniu, uzavretiu nelegálnych hráčskych brlohov a zabaveniu takmer 27 miliónov dolárov v hotovosti.
V Malajzii – kde sú všetky hazardné hry nelegálne – počas operácie Vlna 4 Soga polícia zatkla viac ako 100 páchateľov z piatich syndikátov, ktoré sa podieľali na stávkovaní v hodnote viac ako 16 miliónov dolárov. Hlásenia nám ukazujú, že viac ako 4 600 000 dolárov v stávkach bolo vsadených počas jedného večera futbalového turnaja Euro 2012 (Interpol, 2013).
Predanie výhry v zápase
S príchodom športového stávkovania, kluby vyvinuli novú metódu korupcie. Zameriava sa predovšetkým na získavanie peňazí stávkovaním, ale tentokrát je to prípad, ako získať tým, že vlastný tím prehrá – čo je jednoduchšie, než presvedčiť ďalší tím, aby prehral – a staviť veľké sumy peňazí na vlastnú porážku. Typickým príkladom je prípad macedónskeho futbalového klubu FK Pobeda, ktorý v roku 2009 vylúčila UEFA na osem rokov zo všetkých európskych pohárov pre korupciu súvisiacu s týmto typom podvodu v prvom predkole Ligy majstrov v sezóne 2004-2005.
BLACK SOX Škandál (1919)
V roku 1919 Chicago White Sox tím plný najlepších hráčov tej doby, vrátane Eddieho Cicotteho, Chicka Gandila a hviezdy „bosého Joe“ Jacksona. Napriek tomu, že boli vo finále najlepšej súťaže baseballu, sa tím rozhodol potopiť sám seba. Pod vedením Gandila, ktorému sa podarilo presvedčiť niekoľko jeho spoluhráčov, Chicago nechalo vyhrať Cincinnati Reds šampionát v 1919.Kľúčovým faktorom pri ovplyvňovaní týchto zápasov boli veľmi napäté vzťahy hráčov so svojím predsedom, ktorý odmietol zlepšiť ich mzdové podmienky. Dohoda bola schválená 18. septembra 1919, kedy Gandil požadoval 80 000 dolárov od bookmakera Josepha „Sport“ Sullivana. Gandil potom kontaktovala sedem zo svojich spoluhráčov, vrátane Eddie Cicotte, ktorí súhlasili ovplyvniť zápas za 10 000 dolárov pre každého. Hviezdny hráč JoeJackson vždy tvrdil, že odmietol návrh aj napriek obvineniu od Gandila, ktorý tvrdil, že ako hviezda tímu Jacksonova účasť bola rozhodujúca preto, aby bol zápas „správne“ ovplyvnený. Gandil mal dostať peniaze pred prvým zápasom (1. októbra 1919), ale Sullivan – ktorý nebol schopný zabezpečiť vopred peniaze – priniesol Arnold Rothsteina, profesionálneho gamblera, ktorý bol schopný dať sumu „do banku“. Deň pred prvým zápasom (v tej dobe finále bolo hrané na viac ako deväť zápasov) iba Cicotte dostal zálohu vo výške 10 000 dolárov. Nasledujúci deň potľapkal jedného súperovho hráča po chrbte, čo signalizovalo, že dohoda bola splnená a ovplyvňovanie začne. Reds vyhrali prvý zápas. Hoci oni ešte nedostali peniaze sľúbené za predanie zápasu (okrem Cicotteho), White Sox sa rozhodli prehrať aj druhý zápas. V ten večer Gandil požadoval, aby 40 000 dolárov (zo sľúbených 80 000 dolárov) bolo odovzdaných za predanie finále. Dostal len 10 000 dolárov a zapletení hráči, vycítili že boli podvedení, rozhodli sa, že by mali opustiť myšlienku predania finále. Potom tretí zápas už vyhrali. Pred štvrtým zápasom bookmaker Sullivan dal 20 000 dolárov Gandilovi a uistil ho, že ďalších 20 000 dolárov by dostali, pokiaľ by White Sox prehrali štvrtý zápas. Peniaze boli odovzdané, Chicago prehralo, ale posledných sľúbených 20 000 dolárov nikdy nedorazilo. Sprisahanci sa potom rozhodli opustiť ovplyvňovanie výsledkov zápasov a bojovali tvrdo proti Reds v šiestom a siedmom zápase. Arnold Rothstein, profesionálny gambler, potom vzal veci do svojich rúk a poslal jedného z jeho mužov vyhrážať sa jednému z hráčov fyzickým násilím jemu a jeho manželke v prípade, že White Sox by vyhralo. White Sox normálne prehralo a Reds nakoniec ďalší deň vyhrali titul. Keď sa v niekoľkých novinách začali šíriť zvesti o predaní zápasov, hviezdny hráč Jackson upozornil predsedu predstavenstva a napísal mu list, kde naznačil, že finále mohlo byť zmanipulované. Potom čo silneli špekulácie, majitelia oboch klubov menovali inšpektora a dali mu plnú moc na vykonanie vyšetrovania. Cicotte a Jackson priznali, že boli podplatení, aby ovplyvnili zápasy, ale Gandil všetko poprel. Osem hráčov a niekoľko členov stávkového gangu(s výnimkou Rothsteina) boli obvinení v roku 1920, ale všetci boli prepustení pre nedostatok dôkazov (výpovede Cicotteho a Jacksona pre vyšetrovaciu komisiu záhadne zmizli zo spisu). V každom prípade, škandál bol dostatočne dôležitý, aby to verejnosť pomenovala ako „aféru BlackSox „náznak o nedostatku čistoty údajne symbolizuje nepoškvrnenú bielu „WhiteSox.“
Napriek oslobodeniu spod obžaloby ôsmich hráčov, bejzbalová federácia však rozhodla o ich zákaze vo všetkých činnostiach spojených s bejzbalom. S týmto silným vyhlásením, ktoré si aj dnes zachováva svoj plný vplyv: „Žiaden hráč, ktorý ovplyvní loptovú hru, žiadny hráč, ktorý sa pokúsi alebo sľubuje ovplyvniť loptovú hru, žiadny hráč, ktorý sedí na porade s partiou krivých hráčov a gamblerov, kde sú diskutované spôsoby a prostriedky pre predanie zápasu a neoznámi to okamžite svojmuklubu, nikdy nebude hrať profesionálny bejzbal“ (IRIS, 2012).
Stávkové podvody – Wilson Raj Perumal
V januári 2010 úrady v Zimbabwe začali vyšetrovanie množstva medzinárodných priateľských zápasov, ktoré hrali národné futbalové mužstvá v Ázii v rokoch 2007-2009. Devätnásť zápasov, v ktorých boli hráči Zimbabwe podplatení, aby prehrali bolo organizovaných Singapurčanom menom Wilsonom Rajom Perumalom, vtedy spolupracujúcim s vtedajším generálnym riaditeľom futbalového zväzu Zimbabwe a ďalšími vrcholnými funkcionármi. V dôsledku vyšetrovania, 93 hráčov a funkcionárov dostalo dištanc v rozmedzí od šiestich mesiacov po doživotné tresty.
V septembri 2010 sa hral priateľský zápas medzi Togom a Bahrajnom. Tím Bahrajnu, ktorý vyhral zápas 3-0, spochybnil kvalitu družstva Toga, tréner dokonca poznamenal, že „neboli dosť fit na to hrať 90 minút.“ Keď futbalová federácia Togo potvrdila, že národný tím necestoval do Bahrajnu, zistilo sa, že v zápase boli použití podvodníci . Bývalý tréner národného tímu Toga priznal, že sa podieľal na vybavení zápasu a podobne aj v Egypte, prostredníctvom Perumal,, ten zaplatil výdavky 60 000 dolárov za letenky a ubytovanie. V rozhovoroch daných po svojom zatknutí, Permual tvrdil, že pracoval pre údajný singapurský zločinecký syndikát. Syndikát používal popredné spoločnosti s názvami ako Football4U a FootyMedia na podpisovanie zmlúv s futbalovými federáciami, ktoré mali finančné problémy na organizovanie medzinárodných priateľských zápasov v ich prospech. Perumal často vyberal rozhodcov zápasu a tiež podplácal členov tímu. Vzhľadom k tomu, že priateľské zápasy nemuseli byť schválené prostredníctvom FIFA, boli zraniteľné na ovplyvňovanie výsledkov.
V októbri 2010 napríklad bolívijská futbalová federácia podpísala dohodu s FootyMedia (ktorej verili, že je legitímna spoločnosť), ktorá dala spoločnosti sponzorské práva usporiadať medzinárodné priateľské zápasy. Vo februári 2011, spolupracovník Perumal menom Anthony Raj Santia usporiadal dva medzinárodné priateľské zápasy v Antalyi v Turecku: Bolívia – Lotyšsko a Estónsko – Bulharsko. FootyMedia zabezpečila všetkých rozhodcov z Bulharska a Maďarska.
Priateľské zápasy vzbudili podozrenie FIFA a UEFA ešte pred tým, než sa konali, napríklad to, že zápasy neboli vysielané v televízii, a nebola žiadna propagácie týchto zápasov. V skutočnosti tam bolo len asi 100 divákov. Po odohratí zápasov bolo začaté vyšetrovanie vzhľadom k tomu, že všetkých sedem gólov strelených v oboch zápasoch bolo z penalty. Správy naznačujú, že jedna z penált bola opakovaná po tom, čo pôvodnú minuli.
Nepravidelné stávkové vzory boli takisto zistené sledovaním agentúr. FIFA dala doživotný dištanc všetkým šiestim rozhodcom zápasu za manipuláciu s výsledkami.
Syndikát bol tiež zapletený do škandálu manipulácie zápasov v Južnej Afrike, kde Perumal and Santia spoločnosť Football4U podpísala dohodu s juhoafrickým Football Association (SAFA) o usporiadaní štyroch medzinárodných stretnutí ich tímu v roku 2010. Perumal najal rozhodcov pre všetky štyri zápasy – proti Thajsku, Bulharsku, Kolumbii a Guatemale, z výsledkov ťažil singapurský syndikát.
Okrem podplácania hráčov a rozhodcov kvôli ovplyvňovaniu zápasov, bol syndikát tiež zapojený do „zápasu duchov“ uvedenom nižšie.
Perumal bol nakoniec zatknutý vo Fínsku za ovplyvnenie zápasov vo fínskej lige, kde sa priznal k svojim činom. Potom, čo si odpykal dvojročný trest vo Fínsku, bol vydaný do Maďarska, kde bol tiež hľadaný v súvislosti s ovplyvňovaním výsledkov zápasov (Interpol, 2013)
V tomto prípade využili podvodníci, že v Ázii sa dá staviť na to, že sa zápas nedohrá. Rovnako tam v online stávkovaní existuje pravidlo, že v prípade, že zápas je prerušený z technických dôvodov, je skóre v okamihu prerušenia považované za konečný výsledok. Príkladom tohto bol v roku 1997 zápas anglickej ligy West Ham – Crystal Palace (2:2). Po góle domácich zhasli reflektory na štadióne. Technici, ktorí vypli svetlá boli podplatení ľuďmi zo singapurských kartelov. V Ázii si vsadili 20 tisíc dolárov na možnosť, že sa zápas nedohrá, čo sa podarilo, po 30 minútach čakania na svetlo zápas rozhodca predčasne ukončil. Takmer identická situácia sa zopakovala v tom istom roku v zápase FC Wimbledon – Arsenal, keď svetlo zhaslo v úvode 2. polčasu.
Singapurčanom tento podvod jedenkrát nevyšiel, v roku 2001 v zápase Ligy majstrov Fenerbahce – Barcelonou (0:3). Nešlo o predčasné ukončenie zápasu pre vhodný aktuálny výsledok, ale práve naopak, o snahu „stornovať“ zle sa vyvíjajúce stávky. Dan Tanov gang stavil obrovské čiastky na prehru Barcelony. Podplatili niekoľko technikov na štadióne, ale zdá sa, že ich nedokázali zabezpečiť dostatok. Pár sabotérov reflektory za stavu 0:3 vyplo, nehralo sa 22 minút, ale vďaka ostatným nepodplateným technikom a záložnému zdroju došlo k náprave a zápas sa dohral. Barcelona vyhrala a kartel utrpel veľké straty – podľa Perumala prehrali až 3 milióny dolárov.
Prípad Zápas duchov
Kurzy sú čísla a matematika, vlastne nič viac. Ak za stávku získate pri kurze 2,00 dvojnásobok, je vám jedno, či stavíte na Ligu majstrov alebo dedinský zápas na druhej strane zemegule. V Ázii sa dá staviť aj na nižšie súťaže v zahraničí alebo juniorské ligy, aj keď ste nikdy nevideli zápas danej ligy a nepoznáte ani konkrétnych hráčov. Nevadí, staviť si môžete. V stávkovej kancelárii patriacej singapurskému kartelu, bol v januári 2012 v ponuke priateľský zápas futbalových reprezentácii do 21 rokov Turkmenistan a Maldivy. Ľudia na neho stavili, vyhrali tí, čo stavili na víťazstvo domácich. Zápas skončil výsledkom 3:2. Problém bol v tom, že futbalové asociácie oboch krajín o ničom nevedeli, vlastne nikto o tom zápase nič nevedel. Nikdy sa totiž nehral! Tento zápas dostal v anglickej tlači pomenovanie ghost match (zápas duchov) (Staško, 2013).
Špecifiká korupcie v rôznych športoch
Tenis
Tenis obsahuje rad špecifických rizík. Ako v iných individuálnych športoch, pokusy o korupciu môžu byť jednoduchšie odsúdené. V skutočnosti sa porážka týka iba jedného športovca a nie tímu. Tenisti majú teda silnú kontrolu nad ich hrou. Na prehru stačí dať iba pár loptičiek do autu, podať slabšie alebo bežať mierne pomalšie. V priebehu posledných 10 rokov sa objavili početné klebety a odhalené prípady korupcie na profesionálnom okruhu. Prvý prípad korupcie, ktorý získal široké mediálne pokrytie v októbri 2003 počas turnaja v Lyone. Stávková spoločnosť Betfairzaznamenala stávky 130 000 eur na víťazstvo Fernando Vicente, na ktorého bol kurz 5 ku 1 proti Jevgenij Kafelnikovi, jednému z najlepších hráčov na svete. Víťazstvo Vicenta (6-3,6-2) vyvolalo vyšetrovanie. Ale to sa nepodarilo úspešne dokončiť z dôvodu nedostatku dôkazov. Podozrenie vzbudilo skrečovanie (vzdanie sa) Rusa Nikolaja Davydenka (4. vo svetovom rebríčku v tej dobe) počas jeho zápasu proti argentínskemu outsiderovi Martinovi Vassalo-Arguellovi, ktorý bol v tej dobe na rebríčku o 80 priečok nižšie v auguste 2007 na turnaji v Sopote (Poľsko). Na tento zápas stávková spoločnosť Betfair opäť zaznamenala najmä iracionálne stávkovanie: stávky za 7 miliónov eur boli vsadené na Argentínčanovú výhru, čo bolo šesťkrát viac, ako je obvyklé na zápas tohto typu. Podľa kancelárie Betfair pribúdali stávky na Davydenkovu prehru aj počas zápasu, dokonca potom, čo Davydenko vyhral prvý set. Davydenko odmietol akékoľvek pochybenie. V danom zápase Davydenko v treťom sete odstúpil a ako dôvod uviedol zranenie nohy. Aj keď sa nič z Davydenkovej aféry nedokázalo, mnohí tenisti potom priznali, že boli kontaktovaní korumpujúcimi, a tak odhalili zraniteľnosť tenisu k riziku korupcie. V roku 2011 dvaja hráči dostali doživotný dištanc od Medzinárodnej tenisovej federácie za to, že sa pokúšali ovplyvniť výsledok zápasu: Srba Davida Savica a Rakúšana Daniela Kollerera. Nakoniec tenis je tiež otvorený pre ovplyvňovanie špecifických aspektov zápasu, pretože hráči sa môžu rozhodnúť prehrať niektorý set, gem alebo bod bez toho, aby stratili svoju šancu na výhru v zápase.
Na základe týchto udalostí bol zostavený nezávislý panel vyšetrujúci možnú korupciu.
Rugby
V rugby sú možnosti ovplyvnenia výsledkov považované za menšie. Rugby je šport, kde kolektívny rozmer je ešte významnejší ako vo futbale. Ak chcete zabezpečiť úspešné ovplyvnenie zápasu, bolo nutné uplatiť kickera a možno jedného alebo dvoch ďalších kľúčových hráčov v tíme. Čo sa týka rozhodcu, môže mať vplyv na zápas pri určitých príležitostiach, najmä odpískanie trestného kopu pred bránkovými tyčami, alebo v jeho riadení niektorých fáz hry (zoradenie pri aute, mlyne, hra na zemi). Je však veľmi ťažké zaručiť skóre cez úplatky samému. Až doteraz nikto z médií nikdy nešpekuloval o úmyselnej porážke v ragby, ale v auguste 2010, prípad týkajúci sa detailov zápasu otriasol svet rugby v Austrálii.
Basketbal a hádzaná
Disciplíny s menším počtom hráčov, ako je basketbal a hádzaná, sú tiež potenciálne ciele pre pokusy o ovplyvnenie zápasu. V basketbale podplatenie kľúčového hráča tímu a jedného centra môže byť dostatočné pre zabezpečenie požadovaného skóre. Rozhodca a asistent môže tiež hrať rozhodujúcu úlohu v dôsledku početných – a často kontroverzných prípadov fyzického kontaktu. Na majstrovstvách Európy v basketbale 2011 bol grécky manažér vylúčený z turnaja, pretože sa pokúsil podplatiť niekoľko rozhodcov . Mnoho prípadov ovplyvňovania zápasov bolo zistených tiež v americkej univerzitnej lige. V poslednej dobe sa niekoľko francúzskych basketbalistov priznalo, že bolo oslovených manipulátormi.
V hádzanej sú kľúčovými dvaja ľudia: brankár a rozhodca. V roku 2009 Európsky zväz hádzanej vyhlásil, že boli vážne podozrenia na integritu v niekoľkých európskych kvalifikačných zápasoch, a že rozhodcovia boli pravidelne terčom korumpujúcich.
Snooker a kriket
V snookri disciplíne, kde sú údery vypočítané do najmenších detailov, sú hráči schopní hrať aktívnu úlohu v ovplyvnení zápasov.V máji 2010 sa štvornásobný majster sveta John Higgins stal obeťou falošného návrhu na ovplyvnenie výsledkov zápasov. Novinárom, ktorí sa tvárili ako členovia mafie sa podarilo získať súhlas na účasť na korupcii. Higgins súhlasil prehrať štyri kolá v štyroch rôznych turnajoch výmenou za celkom 30 tisíc eur. V zázname (situácie boli nafilmované) hráč vyhlásil, že nie je ťažké prehrať zámerne, že on len potrebuje netrafiť konkrétny úder.
Kriket je ďalší šport, ktorého obraz bol už poškvrnený niekoľkými, aj veľkými škandálmi (napríklad aféra týkajúca sa Hansie Cronjie). V novembri 2011 bolo niekoľko hráčov pakistanského národného tímu uznaných vinným z toho, že zmanipulovali rôzne fázy v zápase proti Anglicku v lete roku 2010. Opäť to boli novinári prezlečení za uplácajúcich, ktorí nachytali pakistanských hráčov. Tieto príklady investigatívnej žurnalistiky dokázali, že aj top súťaže môžu byť zmanipulované (IRIS, 2012).
2.3 Manažérska korupcia
Pridelenie miesta konania športovej udalosti – Prípad Katar
O tomto prípade sa správy v médiách vyskytujú v poslednom období najviac. Pri rozhodovaní o usporiadaní MS vo futbale v roku 2022 sa hovorí o korupcii, o ktorej existuje aj viacero dôkazov. Bolo mnoho proti, prečo by sa majstrovstvá v tejto krajine nemali hrať – najmä extrémne horúčavy, pri ktorých ale organizátori tvrdili, že ich vyriešia klimatizovanými štadiónmi. Aj tak by ale nimi boli ohrození všetci účastníci mimo štadióna. Šport, najmä futbal spája ľudí a národy dohromady, tak ako žiadny iný sociálny nástroj. Preto konanie FIFA má nesmierny význam pre spoločnosť, a tiež reprezentuje problém medzinárodných organizácií v záležitosti zodpovednosti. Zodpovednosť je dôležitá pretože umožňuje, aby sa tí pri moci a tí ktorí robia rozhodnutia, ktoré ovplyvnia veľký počet zúčastnených strán, boli zodpovední a znášali dôsledky za nedodržané povinnosti.
Problém s dokázaním toho, že k podplácaniu došlo je veľký, pretože transparentnosť procesov FIFA je veľmi nízka a zodpovednosť za to nemôže byť hádzaná na všetkých členov bez dôkazov korupčného konania. Britský dokument reportéra Andrewa Jennings sa snažil odhaliť a hovoriť s členmi výkonného výboru o obvinení z úplatkárstva. Žiadny z členov nebol ochotný sa dokonca ani vyjadriť k tejto otázke (Martinovic, 2013).
Bývalý šéf ázijskej futbalovej konfederácie Mohammed bin Hammam čelí obvineniu, že podplácal funkcionárov FIFA. Podľa denníka The Sunday Times im dal cez päť miliónov dolárov, aby pri voľbe usporiadateľa majstrovstiev sveta pre rok 2022 hlasovali pre Katar. Bin Hammam, ktorý pred dvoma rokmi dostal doživotný zákaz činnosti kvôli korupcii pri kandidatúre na prezidenta FIFA, mal tiež údajne ovplyvniť voľbu v prospech Ruska na úkor Anglicka, pri rozhodovaní o hostiteľovi futbalových majstrovstiev sveta v roku 2018. Šesťdesiatpäťročný katarský funkcionár bol s podplácaním spájaný už pred hlasovaním, teraz však má Sunday Times k dispozícii stovky emailov a ďalších dokumentov, ktoré ukazujú, že kupoval hlasy. Bývalý viceprezident FIFA Jack Warner, ktorý už bol namočený do aféry pri voľbe prezidenta FIFA, od neho mal dostať 1,6 milióna dolárov. Ďalších 800 tisíc dolárov mal za podporu katarskej kandidatúry dostať člen výkonného výboru africkej konfederácie (CAF) Jacques Anouma, po 200 tisíc potom vraj dostali zástupcovia 30 afrických zväzov, ktorí mali tiež zabezpečiť priazeň štyroch hlasujúcich členov CAF (ČTK, 2014). Tieto svoje aktivity zakrýva organizačný výbor Kataru za podporu futbalu v jednotlivých krajinách.
Vďaka obrovskému lobbingu a korupcii Katar získal právo usporiadať majstrovstvá a všemožne sa snaží presunúť turnaj z júla na december, pre obrovské horúčavy. Tento termín je ale pre futbalové kluby neprípustný,pretože je to v strede sezóny. Pravdepodobne sa to ale Kataru nakoniec podarí.
Predaj televíznych práv
Objavený ručne písaný list odhalil, že generálny tajomník FIFA Jérome Valcke a prezident Blatter tajne obišli výbory FIFA, aby dali televízne práva na majstrovstvá sveta bývalému viceprezidentovi Jackovi Warnerovi skôr, ako by ich predali na voľnom trhu. Ručne písaný list, ktorý obsahoval dohodu práv posilnil obavy, že Blatter radi FIFA ako jeho osobné vlastníctvo, a daroval cenné zmluvy, aby mu zostali jeho priaznivci lojálni, s tichým súhlasom generálneho riaditeľa Valckeho. List je datovaný a vzťahuje sa k právam pre rok 2010 a 2014 v Karibskej oblasti. Warner ich údajne znovu predával za približne 20 miliónov dolárov. Neoficiálne zdroje na FIFA tvrdia, že Warner pôvodne zaplatil iba 250.000 dolárov za práva na rok 2010 a 350 000 dolárov v roku 2014. Existujú obvinenia, že nikdy nezaplatil – a že to je dobre známe vnútri FIFA Warner tvrdí, že dostal priaznivé podmienky na oplátku za získanie 35 regionálnych hlasov, ktoré mal pod kontrolou kedykoľvek Blatter kandidoval vo voľbách za prezidenta.
Televízna ponuka pre Warnera bola prvýkrát odhalená v máji 2002, kedy nový generálny tajomník FIFA Michel Zen-Ruffinen vydal 21-stranovú zdrvujúcu správu, útočil na Blattera a vyhlasoval, že „FIFA dnes funguje ako diktatúra.“ Časť sa zameriava na Warnera a uvádza, že “ práva na majstrovstvá sveta v 1990/94/98, Jack Warner dostal za symbolickú cenu jeden dolár. „Zen-Ruffinen tiež tvrdili, že Warner získal práva na rok 2002, pretože zrejme dostal prezidenta pod tlak“. Zen-Ruffinen bol vyhodený skoro potom – a Warner pokračoval v roku 2006, 2010 a 2014 na majstrovstvách sveta. Warner odstúpil z FIFA v júni 2011 uprostred úplatkárskeho škandálu a v septembri FIFA zrušila dohodu na rok 2014, ktorá bola s jedným z Warnerových rodinných podnikov (Jennings, 2012).
2.4 Prípady korupcie v športe na Slovensku
Kauza Wänke
Jeden z dvoch prípadov, ktorý v posledných desiatich rokov vyvolal v slovenskom futbale rozruch bola kauza vtedajšieho druhého muža slovenského futbalu, generálneho sekretára Vladimíra Wänkeho v roku 2007.
Wänke bol zatknutý pri preberaní úplatku od prezidenta futbalového klubu v Močenku Stanislava Szaba. Szabó bol vtedy v úlohe policajného agenta provokatéra, pretože ako sa vyjadril, už sa nemohol pozerať na korupčné správanie Wänkeho a jeho pýtanie „všimného“, ktoré on nazýval „kolok“ pri vybavovaní prestupov. „Je to korupcia na úrovni matriky, delegátov, rozhodcov – prebieha od vrchu až dole. Čím ideme vyššie, tým je korupcia väčšia. Na celoštátnej úrovni je obrovská. Celý futbal je jedna mafiánska chobotnica“ (Žaťko, 2007).
Na zväze bolo v tom čase bežné pri vybavovaní prestupov priniesť Wänkemu „kolok“ – väčšinou 5000 SK za hráča pri prestupoch do zahraničia od 300 do 500 eur. Szabo priniesol obálku s 10 tisíc slovenských korún, ktorú Wänke prebral a povedal, že to budú peniaze na ženský futbal. Celé sa to podarilo nahrať prostredníctvom kamery v gombíku na košeli Szaba. Wänke bol odsúdený odôvodnením súdu – najväčšie previnenie Wänkeho bolo to, že vytváral situáciu aby došlo k ponúknutiu úplatku ešte predtým než bol nasadený policajný agent (Futbalnet, 2011). Bol uznaný vinným zo štyroch, z pôvodných ôsmich skutkov obžaloby. Bol odsúdený za prijatie úplatkov – 15 tisíc SK, dva kartóny vín a debničky jabĺk.
V roku 2009 dostal trest na 3 roky a 4 mesiace nepodmienečne. Wänke bol vo väzení od decembra 2010, v marci 2013 ho podmienečne prepustili.
Kauza DAC Dunajská Streda
Škandál, ktorý vyšiel na povrch v septembri 2013 bol prvý, ktorý súvisel s korupciou spojenou so športovým stávkovaním. Prípad začal oznámením hráča českej juniorskej futbalovej ligy na polícii, že bol kontaktovaný s ponukou na ovplyvnenie zápasu. To rozbehlo vyšetrovanie, ktoré odhalilo stávkarsky gang. Hlavní organizátori korupcie boli Slováci. Členovia gangu ovplyvnili celkovo 19 stretnutí na Slovensku a v Česku. V Čechách boli obvinení najmä hráči nižších súťaží, preto oveľa väčší rozruch spôsobili výsledky vyšetrovania na Slovensku. Pretože obvinení boli prvoligoví hráči klubu DAC Dunajská Streda, jeden z nich bol dokonca bývalý reprezentant. Išlo o štyroch hráčov – bývalého reprezentanta Ivana Hodúra, obrancov Mareka Božoňa a Tomáša Hubera a záložníka Michala Diana, ktorý však do zápasov zasiahol ako náhradník len na pár minút. Podvody boli organizované z ďalekého Singapuru, využívané boli nekontrolovateľné nelegálne ázijské stávkové stránky. Na Slovensku sa o organizáciu týchto podvod starala skupina bývalých futbalistov – hlavný organizátor – Ivan Žiga, ktorý hrával aj v malajzijských kluboch, Róbert Rák a Marián Dirnbach. Členom bol v minulosti aj bývalý brankár Martin Trančík, ale on z tejto skupiny odišiel, preto sa ho tento prípad netýka, aj keď sa údajne chcel do tohto biznisu v čase kauzy vrátiť.
Za zmanipulovaný zápas dostávali 2 tisíc až 60 tisíc eur. Najčastejšie zarábali na vyššom počte strelených gólov. Na úplatky bolo použitých najmenej 210 tisíc eur. On-line stávkové kancelárie zverejňujú svoju ponuku a kurzy až 15 minút po začiatku zápasu, preto si vždy pred zápasom museli dohodnúť pravidlá. Pokiaľ dohoda platila, zostal organizátor po ubehnutí tohto času sedieť na tribúne na dohodnutom mieste. Ako signál toho, že sa dohoda ruší organizátor odišiel zo svojho miesta, od toho momentu mohli hráči hrať naplno (Mikušovič, 2013). Hráči údajne ovplyvnili tri zápasy Corgoň ligy: proti Senici (0:4), Myjave (1:4) a Trenčínu (0:6) a v jednom sa im to nepodarilo v zápase s Nitrou vyhrali 1:0.
Zo začiatku všetci obvinení tvrdili, že s kauzou nemajú nič spoločné a sú nevinní. Ako prvý sa priznal bývalý reprezentant Hodúr, jeho slabý výkon v zápase proti Trenčínu si všimol aj tréner a vystriedal ho už počas prvého polčasu za stavu 0:4. Hodúr povedal, že nie je dňa, keď si tento svoj čin nevyčíta a že sa obáva najhoršieho, že skončí za mrežami. Aj preto začal spolupracovať s políciou. Pre ovplyvnenie zápasov, aj keď z neho mal zlý pocit, sa rozhodol z dôvodu finančných ťažkostí pre meškajúce výplaty (SITA, 2013).
S touto kauzou súviseli aj ďalšie zápasy, ktoré tiež ovplyvnila rovnaká stávkarská mafia. Išlo o priateľské zápasy FC Nitra z februára 2011, ktoré ovplyvnili hráči Hodúr a Rák v tom čase hráči Nitry. V prvom zápase FC Nitra – MTK Budapešť 6:3 – mali za úlohu, aby v zápase vyhralo MTK Budapešť a aby dali najmenej 4 góly. Za to mali od Žigu cez sprostredkovateľa Trančíka zinkasovať 5000 eur. Rozhodcom zápasu bol Tamás Mocsári, ktorého meno je spájané s viacerými ovplyvnenými zápasmi reprezentačných tímov v rokoch 2010 a 2011.V druhom zápase FC Nitra – Bohemians 1905 1:2 – opäť ovplyvňovanie zosnované tými istými organizátormi aj hráčmi. V zápase mali padnúť aspoň tri góly, za čo dostal Hodúr 5000 eur z ktorých minimálne 1500 dal Rákovi (Klimešová, 20113) .
V prípade Trančíka mohli hrať úlohu pri účasti v týchto prípadoch finančné problémy, mal problémy s gamblerstvom a na poistnom dlžil dokopy až 7000 eur.
Korupciu v Nitre naznačil pre server rangado.hu i Gábor Horváth, šéf gangu podozrivého z manipulovania mnohých zápasov v Maďarsku. V jeho výpovedi pre maďarský Štátny centrálny vyšetrovací úrad sa spomína zápas Senica – Nitra zo septembra 2010 a znova hráč Rák.
Hráči dostali nasledovné tresty od disciplinárnej komisie Slovenského futbalového zväzu – zastavená činnosť na 25 rokov Hodúr, Rák na 15 rokov, Huber, Dian a Božoň dostali stop na 18 rokov. Organizátori korupčného správania – Žiga a Dirnbach – zastavená činnosť na 25 rokov. Špecializovaný trestný súd zatiaľ uložil tresty na základe dohody o vine a treste – Hodúr 3 roky podmienečne, probačný dohľad, pokutu 3 tisíc eur. Božoň a Dian 2 roky podmienečný trest a pokuta 2500 eur. Všetkým bol uložený zákaz vzájomného stretávania sa ako preventívne opatrenie pred pokračovaním v trestnej činnosti. Ešte predtým im pri razii bolo zhabaných 49 000 eur. Keďže sa všetci hráči priznali a žiadajú dohodu o vine a treste môžeme sa domnievať, že dôkazy získané proti nim mali veľkú dôkaznú silu. Preto sa zrejme bude jednať o nahrávky hovorov alebo sledovanie. Naznačuje to aj vyjadrenie policajného prezidenta, ktorý povedal : „Bola to vysoko kvalifikovaná práca, pretože páchatelia pravdepodobne použili viac ako 150 SIM-kariet do rôznych mobilných telefónov“ (Kotian, 2013).
Dôležitým faktorom pre úspešnosť vyšetrovania podľa SFZ bola skutočnosť, že sa priebežne získané informácie podarilo udržať v tajnosti. Ako povedal v riadenom rozhovore integrity manažér Dedík, polícia na tomto prípade pracovala veľmi aktívne a kvalitne. Vytvorila vyšetrovací tím piatich osôb, bolo by dobré, ak by sa do budúcna zachoval, keďže už mali možnosť pochopiť problematiku korupcie v športe čo by im pomohlo pri odhaľovaní a vyšetrovaní podobných prípadov.
Paradoxom je, že podľa nášho Trestného zákona hrozili organizátorom, teda tým, ktorí na tom najviac zarábali, nižšie tresty ako hráčom, ktorí úplatky prijali. Organizátorom hrozili maximálne 3 roky, hráčom 3-8 rokov nepodmienečne.
Zhrnutie – modus operandi ovplyvňovania zápasov
Táto časť opisuje všeobecný modus operandi ovplyvňovania zápasov a upozorňuje na niektoré z kľúčových prvkov v tomto procese.
Ako sme videli, metódy používané k útoku na integritu športu sú početné a rozmanité. Žiadna športová disciplína nie je v bezpečí pred manipuláciou.
Zápasy v nižších, alebo v amatérskych ligách sú atraktívne pre zločincov, pretože je menej pravdepodobné, že budú monitorované, čo sa potvrdilo v prípade kauzy z Bochumu. Ak však množstvo peňazí má byť vstavených na najvyššej úrovni súťaží – ( tak ako bola vsadená čiastka na jeden večer zápasov Euro 2012 v Malajzii samotnej) – tiež je to náchylné na ovplyvnenie. Priateľské zápasy, často medzinárodné sú obzvlášť zraniteľné, pretože sú menej regulované, ako súťaže regulované FIFA. Ako dokladá príklad Perumal, priateľské zápasy sú citlivé na tých, ktorí chcú ovplyvniť zápas, kontrolujúcich každý aspekt zápasu – od výberu miesta konania, až po výber rozhodcov. Výsledky môžu byť ovplyvňované z dôvodu zaistenia lepšieho umiestnenia v súťaži. Najmä zápasy na konci sezóny, sú citlivé na ovplyvňovanie, často dochádza k prípadom ovplyvňovania vo chvíli, keď určitému klubu hrozí zostup do nižšej ligy. V týchto prípadoch prevažuje „športový záujem“ nad záujmom zisku, ale nakoniec to aj tak môže znamenať vyššie príjmy z predaja televíznych práv alebo predaja hráčov. Vďaka udržaniu sa vo vyššej súťaži si udrží klub momentálne príjmy napríklad z predaja lístkov alebo suvenírov, lebo ako sa hovorí „zostanú viac na očiach“ v lige, ktorá ma väčšiu prestíž, tým pádom je o ňu väčší záujem divákov (BUREŠ, 2009). Aj keď tento typ ovplyvňovania by nemal byť spojený so športovým stávkovaním, veľké finančné dôsledky zostupu môže viesť členov futbalových organizácií podnecovať svojich hráčov ovplyvniť zápas.
Aby bolo možné ovplyvniť zápas niekým, musí byť niekto korumpovaný, v ideálnom prípade rozhodca, alebo kľúčoví hráči. Je teda dobré, vzhľadom na to, poznať niektoré z metód používaných pre skorumpovanie kľúčových zainteresovaných strán. Korumpujúci bude preskúmavať konkrétnych hráčov, ako je popísané v predchádzajúcich častiach. Hráči, na ktorých sa zamerajú, môžu zarábať skromné platy a sú buď mladí a na začiatku svojej kariéry, alebo starší a blížia sa ku koncu svojej kariéry. Manipulátori zvyčajne používajú tretiu stranu, aby sa dostali blízko k rozhodcovi alebo hráčom a nadviazali vzťah. Tieto tretie strany môžu byť bývalí hráči, hráči na konci svojej kariéry, hráčski agenti alebo zločinci, ktorí sa predstavujú ako „fanúšikovia“. V momente keď je vytvorený tento vzťah, tretia strana potom určí najlepší spôsob na skorumpovanie svojho cieľa. Mohla by to byť požiadavka na hráča alebo rozhodcu spraviť nejaký akt, ktorý je mimo bežnú prax. Spočiatku sa to môže zdať trochu triviálna žiadosť, napr. nejaké informácie o zranení spoluhráčov, výmenou za hotovosť.
vyplatenie hotovosti mladému hráčovi, alebo nákup darčekov pre neho, alebo jeho rodinných príslušníkov. Platby, alebo dary nemusia byť na nič konkrétne, ale v určitom okamihu v budúcnosti tretia strana bude žiadať o „láskavosť“ výmenou za nevyžiadané, ale napriek tomu prijaté peniaze, alebo darčeky.
ponuka sexuálnych služieb, drog alebo nákup tovaru výmenou za ovplyvnenie zápasu
identifikácia a vytváranie príležitostí na vydieranie hráčov a funkcionárov, napr. drogová a alkoholová závislosť, dlhy z hazardných hier, mimomanželské záležitosti atď.
použitie násilia, alebo hrozby násilia proti hráčovi alebo jeho rodine
Bez ohľadu na používanú metódu, ak hráč alebo rozhodca urobí aktívny krok k prijatiu hotovosti, daru atď., alebo k nej pristúpi na žiadosť tretej strany, potom všetka moc v tom vzťahu prechádza k tretej osobe. Boli však tiež prípady, keď manipulátori zápasov nepoužili tretiu stranu na skorumpovanie hráčov. Zločinci môžu kúpiť futbalový klub, ktorý zápasí s finančnými problémami s cieľom donútiť hráčov, trénerov a manažérov ovplyvniť zápasy.
Pri odovzdávaní peňazí členom tímu, ktorí vykonávajú ovplyvnenie zápasu, zločinci často používajú peňažných kuriérov – osoby, ktoré pracujú pre zločineckú skupinu, ktorá fyzicky prinesie veľké sumy peňazí do krajiny, kde sa ovplyvnenie uskutoční , aby nedošlo k prevodu peňazí cez sledovateľné elektronické bankové prevody.
S treťou osobou ovládajúcou hráča alebo rozhodcu manipulátor teraz ovplyvní zápas alebo zápasy, na ktoré sa staví a zarobí peniaze. Niektoré ligy možno považovať za viac skorumpované ako ostatné a nedávna história ukazuje, že zápasy v menších ligách boli cieľom, a jednotlivé zápasy v akejkoľvek lige alebo súťaži by mohli byť predmetom ovplyvňovania zápasov. Mohlo by sa tvrdiť, že súťaže na najvyššej úrovni (napríklad Ligy majstrov alebo majstrovstvá sveta) by bolo účinnejšie ovplyvniť zápas s ohľadom na objem stávkovania, ktorý je spojený s týmito zápasmi. V týchto vysoko profilových zápasoch by vsadenie veľkej stávky bolo menej podozrivé a preto dávajú manipulátorom zápasov väčšiu šancu na veľké finančné zisky.
Po vybratí zápasu na ovplyvnenie, musí potom manipulátor vsadiť stávku takým spôsobom, ktorý nevzbudzuje podozrenie. Najúčinnejší spôsob ako to urobiť, je pomocou neregulovaných trhov stávok. Len málo sofistikovaných manipulátorov vždy pracuje priamo na európskom trhu s hazardnými hrami. Sumy, ktoré môžete vsadiť s týmito stávkovými kanceláriami sú príliš malé a regulované, aby to stálo za ich čas. V Singapure sa dá staviť jedným kliknutím maximálne 15 tisíc eur, nevieme si ale predstaviť tú sumu po pár kliknutiach myšou viacerými páchateľmi. Ak chcete umiestniť veľké stávky, alebo väčší počet menších stávok, vyžaduje to známosti a kontakty na agentov sídliacich v Ázii (ktorých je veľa), ktorí budú zhromažďovať a vsádzať stávky prostredníctvom hierarchického systému agentov, super agentov a akoby legálnych stávkových organizácií. Veľa z tohto neregulovaného stávkovania sa vykonáva založených na dôvere a na úver. Často manipulátori budú známi v stávkarskej komunite, takže môžu mať ťažkosti vsadiť stávky sami. V tomto prípade sa budú používať osoby, ktorým dôverujú, a ktoré nie sú známe agentom ako spolupracovníci manipulátorov.
Typy stávok, ktoré budú vsadené, závisia od typu ovplyvnenia, ktoré bolo dohodnuté. Tradičné ovplyvnenie bolo – niektorí tím prehrá konkrétny zápas s vopred určeným skóre a to sa používa dodnes. Avšak rozšírenie rôznych typov stávok, ktoré môžu byť vsadené na futbalový zápas sa dramaticky zvýšila. Teraz môžete staviť na mnoho rôznych možností, ako je počet strelených gólov, počet kariet, vylúčení, počet kopnutých rohov, určený čas, kedy padnú góly, atď.. To spolu s príchodom stávkovania počas zápasu, dalo manipulátorom oveľa viac priestoru, pokiaľ ide o to, čo ovplyvniť, a tým pádom, na čo staviť. Manipulátor teraz potrebuje len podplatiť jedného hráča a inštruovať ho, aby sa napr. nechal vylúčiť v posledných dvadsiatich minútach hry, a zarobí si. Pokiaľ je dlhšie stav 0:0, kurzy stúpajú, preto je v policajných odposluchoch často počuť dohadovanie, aby zápas bol čo najdlhšie stav 0:0. Záverečný krok je potom vybrať svoje výhry a prejsť na ovplyvnenie ďalších zápasov.
Stále sa odhadujú nové spôsoby manipulácie, preto je dôležité naďalej sledovať taktiku, ktorú zločinci používajú, aby sme o nich mohli účinne poučiť naše cieľové skupiny. Potvrdzuje sa, že hráči a rozhodcovia sa zdajú byť najzraniteľnejší ako v minulosti, ak by boli oslovení manipulátormi. Preto musia byť preškolení o tom, ako rozpoznať a brániť sa potenciálnym ponukám ovplyvniť zápasy. Vzhľadom k tomu, že manipulátori zápasov pôsobia v rámci oboch skupín – futbalového spoločenstva a trhu stávkovania – často medzinárodne – je potreba koordinované medzinárodné úsilie. Je potrebné, aby mali vyšetrovatelia dôkladné znalosti o športovom trhu stávok. A to ako regulovaných, aj neregulovaných, s cieľom účinne vyšetriť ovplyvňovanie zápasov. Školenie pre vyšetrovateľov by preto malo obsahovať moduly na túto tému. (Interpol, 2013)
Zdá sa, že sa korupcia rozrastá v celej rade foriem: ovplyvňovanie výsledkov zápasov, nezákonné obchodovanie, pranie špinavých peňazí, tajné vyplácanie provízií a zjavné úplatkárstvo predstavujú len niektoré z nich.
3 Aplikačná časť
V tejto kapitole diplomovej práce sme sa venovali praktickej stránke doposiaľ všetkých nahromadených teoretických vedomostí z oblasti korupcie v športe. Výsledky aplikačnej časti nám umožnili porovnať teoretické poznatky s názormi verejnosti a odborníkov zaoberajúcich sa problematikou korupcie v športe v rámci svojej činnosti. Dotazník sa nachádza v prílohe práce. Na záver sme formulovali návrhy riešení, ktoré by mohli pomôcť v boji s korupciou.
3.1 Prieskum názorov na problematiku korupcie v športe
Cieľ prieskumu
Hlavným cieľom prieskumu bolo zistiť názory respondentov na korupciu v športe, či ju vnímajú, prípadne či sa s ňou aj osobne stretli. Tiež sme chceli zistiť, či vnímajú rozdielne korupciu v amatérskom a profesionálnom športe. Z hľadiska boja proti korupciu boli pre nás podstatné odpovede na otázku, či by korupciu nahlásili polícii. Zaujímal nás názor respondentov, čo by podľa nich pomohol v boji proti tomu negatívnemu javu.
Charakteristika výberového súboru
Prieskum sme realizovali medzi rodičmi futbalového klubu FKM Karlova Ves, fanúšikmi športu a náhodnými respondentmi z laickej verejnosti, teda prieskumnú vzorku tvorili respondenti viac i menej znalí prostredia športu. Nasledujúci graf zobrazuje zastúpenie žien a mužov v celej prieskumnej vzorke. Môžeme vidieť menšiu prevahu respondentov mužského pohlavia, v množstve 125 oproti 88 na strane žien. Aj keď je šport častejšie mužskou záľubou, snažili sme sa získať približne rovnaký počet odpovedí od oboch pohlaví.
Graf č. 1 Štruktúra respondentov podľa pohlavia
Dotazník vyplnilo 125 mužov, čo predstavuje 58,1% opýtaných, žien bolo 88, čo predstavuje 40,9 %.
Prieskumnú vzorku sme ďalej rozdelili podľa veku respondentov do štyroch skupín. Toto rozdelenie znázorňuje nasledujúci graf
Graf č. 2 Štruktúra respondentov podľa veku
Najviac respondentov bolo vo veku 18-24, bolo ich 87, čo je 40,5 % zo všetkých zúčastnených. Druhá najpočetnejšia skupina bola vo veku 25-39 rokov – 62, čo predstavuje 28,8 %, za ňou nasleduje skupina respondentov vo veku 40 a starších s počtom 36 (16,7 %), najmenej početná bola skupina vo veku menej ako 18, ktorých bolo 30 čo je 14 % z celkového počtu.
Následne sme prieskumnú vzorku ďalej rozdelili podľa najvyššieho stupňa dosiahnutého vzdelania respondentov do troch skupín. Toto rozdelenie znázorňuje nasledujúci graf
3. Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
Graf č. 3 Štruktúra respondentov podľa najvyššieho dosiahnutého vzdelania
Z hľadiska najvyššieho dosiahnutého vzdelania sa zúčastnilo najviac respondentov so stredoškolským vzdelaním 96 (44,7%), tesne nasledovalo vysokoškolské vzdelanie s 91 respondentmi (42,3%), Najmenej respondentov bolo so základným vzdelaním 25 (11,6%).
Hypotézy prieskumu
Na základe nami určených cieľov sme si stanovili pracovné hypotézy, ktorých pravdivosť budeme overovať v nasledujúcej časti.
H1 – Predpokladáme, že respondenti sa s korupciou v športe stretli osobne alebo o nej počuli mimo médií.
H2 – Predpokladáme, že najmenej častá bude odpoveď respondentov, že korupcia sa v športe nevyskytuje, tak v amatérskom, ako aj profesionálnom.
H3 – Predpokladáme, že respondenti sa najčastejšie vyjadria, že je jedno, či by korupciu nahlásili, lebo aj tak by sa nič nevyriešilo.
H4 – Predpokladáme, že respondenti sa vyjadria, že najviac by odstráneniu korupcie pomohlo vyriešenie prípadu – potrestanie vinníkov.
Metódy a metodika prieskumu
Na získanie potrebných informácií sme použili metódu elektronického dotazníka vlastnej konštrukcie, dotazník bol šírený elektronicky – emailom, sociálnou sieťou, diskusným fórom.
Dotazník bol anonymný, najmä z dôvodu predpokladanej väčšej návratnosti. Respondenti odpovedali na 10 otázok, spolu sme získali 215 odpovedí. Ďalšie metódy, ktoré sme aplikovali, boli matematicko-štatistické metódy, analýza, syntéza a komparácia.
V dotazníku sme použili otvorené aj uzavreté otázky. Výsledky dotazníkového prieskumu sme spracovali súhrnne a štatisticky, pre lepšiu prehľadnosť graficky a v percentuálnom vyjadrení. Získané údaje sme podrobili štatistickej analýze. Použili sme základné štatistické charakteristiky mediánu, minimálnu hodnotu a maximálnu hodnotu. Odpovede sú interpretované v takom poradí, v akom boli v dotazníku.
4. Myslíte si, že sa v našej spoločnosti vyskytuje korupcia? Ak áno, v akej miere?
Graf č. 4 Názory respondentov na výskyt korupcie v spoločnosti
Na otázku 168 respondentov odpovedalo, že korupcia v našej spoločnosti sa vyskytuje vo veľkej miere (78 %), 45 si myslí, že sa vyskytuje, ale nie vo veľkej miere (21 %) a iba dvaja je názoru, že korupcia sa nevyskytuje vôbec (1 %).
5. Aké sú vaše skúsenosti s korupciou v športe?
Graf č. 5 Skúsenosti respondentov s korupciu v športe
Najčastejšou odpoveďou respondentov bolo, že o nej počuli (nie z médií) s počtom odpovedí 121(56,3%), druhou najčastejšou odpoveď viem o nej iba z médií so 69 odpoveďami (32,1%). Po nej nasleduje odpoveď stretol som sa s ňou s počtom 57 (26,5%), najmenej respondentov 7 (3,3%) označilo odpoveď, že nemá žiadne skúsenosti s korupciou v športe. H 1 sa nám potvrdila.
6. Aký typ korupcie v športe sa podľa vás vyskytuje najviac?
Pri odpovedi na otázku najviac respondentov 137 (63,7%) označilo možnosť korupcia za účelom výhry v zápase, druhou najčastejšou odpoveďou bola možnosť korupcia za účelom výhry v stávkovaní na šport označená 72 (33,5%) respondentmi. Najmenej respondentov 3 (1,4%) označilo odpoveď, že korupcia sa v športe nevyskytuje – H2 sa nám potvrdila.
Graf č. 6 Najčastejší typ korupciu v športe
7. Ktorý typ korupcie sa vyskytuje najčastejšie na úrovni amatérskeho športu?
Graf č. 7 Najčastejší typ korupcie v amatérskom športe
Na otázku bola najčastejšou odpoveďou možnosť a) korupcia za účelom výhry v zápase s 175 odpoveďami (81,4%). Nasledovala možnosť b) korupcia za účelom výhry v stávkovaní na šport s 28 odpoveďami (13%), 13 respondentov označilo možnosť c) nevyskytuje sa v ňom (5,1%).
8. Ktorý typ korupcie sa vyskytuje najčastejšie na úrovni profesionálneho športu?
Graf č. 8 Najčastejší typ korupcie v profesionálnom športe
Najčastejšou odpoveďou na otázku č. 8 bola možnosť b) korupcia za účelom výhry v stávkovaní na šport so 121 odpoveďami (56,3%). Druhá najčastejšia odpoveď bola a) korupcia za účelom výhry v zápase s počtom 85 (39,5%), najmenej respondentov – 7 (3,3%) označilo odpoveď c) nevyskytuje sa v ňom.
9. Ak by ste sa stretli s korupciou v športe nahlásili by ste ju polícii?
Graf č. 9 Nahlásenie prípadu korupcie v športe
Najmenej respondentov – 42 (19,5%) označilo možnosť, že korupciu by nahlásili polícii naopak najviac – 118 (54,9%) možnosť c) je to jedno, lebo si myslím, že aj tak by sa nič nevyriešilo. Možnosť b) nie, z obavy negatívnych následkov pre moju osobu označilo 53 respondentov (24,7%). H3 sa nám potvrdila.
10. Čo by podľa vás najviac pomohlo v boji s korupciou v športe (jej zníženiu, odstráneniu)?
Graf č. 10 Najväčšia pomoc pri riešení korupcie v športe
Najviac opýtaných 59,1% si myslí, že by najviac pomohlo vyriešenie konkrétneho prípadu a potrestanie vinníkov, čo je zaujímavé, pretože podľa odborníkov sa korumpuje ďalej, ale opatrnejšie. H4 sa nám potvrdila. Druhá najčastejšia odpoveď agent provokatér 30,2 % -vďaka nemu boli vyriešené prípady korupcie (kauza Wänke). Je ale veľmi ťažké do tej úlohy niekoho dostať – z obáv podobných ako pri nahlasovaní. Nasleduje odpoveď obmedzenie tipovania na detaily s 55 odpoveďami (25,6%). Odpoveď nepomôže nič označilo 38 respondentov (17,7%), 17 sa vyjadrilo, že by pomohlo iné riešenie (7,9%).
3.2 Riadený rozhovor
Na účely tejto diplomovej práce bola ako výskumná metóda vybraná – rozhovor. Jeho výhodou je najmä priamy kontakt výskumníka so skúmanou osobou. Rozhovor tak isto umožňuje istú voľnosť v kladení otázok a jednotlivé otázky môžu byť respondentom ihneď podrobnejšie vysvetlené. Medzi ďalšie pozitíva rozhovoru patrí priame sledovanie verbálnych aj neverbálnych reakcií odpovedajúceho. Lepšie sa tak nadväzuje osobný vzťah, ktorý je pre získanie potrebných informácií, obzvlášť pri tejto téme, veľmi dôležitý.
Medzi nevýhody tejto metódy radí (Skutil, 2011): „časovú náročnosť, ťažšie zaznamenanie odpovedí, menší súbor respondentov a to, že kvalita informácií závisí na kvalite výskumníka, na kvalite interakcie medzi výskumníkom a opýtaným.“ Zaznamenanie celého rozhovoru bolo vykonané prostredníctvom diktafónu.
Všetky rozhovory sú pološtruktúrované. Pred každou debatou boli pripravené otázky. V priebehu rozhovoru boli podľa reakcií respondentov otázky upravované, prípadne pokladané otázky doplňujúce. Pri zostavovaní otázok bol kladený dôraz na postupnosť a na to, či sa vzťahujú k danej téme. Otázky boli vytvorené tak, aby respondent vedel, na čo má odpovedať. U každého opýtaného bola najprv navodená ústretová atmosféra. Všetky rozhovory sa odohrali v pokojnom prostredí, aby neboli ničím rušené.
Za účelom oboznámenia sa s tým, ako je problematika korupcie v športe v Slovenskej republike riešená v praxi sme realizovali riadené rozhovory s Integrity Officerom Slovenského futbalového zväzu, s Mgr. Petrom Dedíkom a prokurátorom Generálnej prokuratúry SR JUDr. Petrom Sepešim.
3.2.1 Riadený rozhovor so zástupcom SFZ
Zo športových zväzov sa v najväčšej miere korupciou v športe zaoberá SFZ. Za účelom konfrontácie teórie s každodennou praxou sme uskutočnili rozhovor s Integrity Officerom Slovenského futbalového zväzu, s Mgr. Petrom Dedíkom. Tento riadený rozhovor sa uskutočnil dňa 10.3. 2015 v sídle SFZ v Bratislave. Otázky a odpovede sú interpretované v takom poradí, v akom boli pri riadenom rozhovore.
1. Aký je váš názor na korupciu v športe, vnímate ju ako problém? Ako proti nej môžete bojovať?
Jednoznačne áno. Treba povedať, že táto téma sa u nás najaktuálnejšie týka futbalu, hokeja, tenisu a niektorých kolektívnych športov ako je napr. basketbal.
Radi by sme to riešili a aj riešime, avšak existujú v tejto súvislosti mnohé úskalia. My ako SFZ aj z pozície mojej, ktorá vznikla z iniciatívy európskej futbalovej asociácie UEFA, sme povinní robiť všetko preto, aby sme zhromažďovali čo najviac podnetov a čo najviac dokumentácie k nim a nadviazali úzku spoluprácu s políciou, aby korupciu v športe následne polícia riešila. My môžeme, ba musíme mnoho vecí monitorovať, dokumentovať, otvoriť ich v disciplinárnom konaní, ale vyšetriť to musí polícia.
Podľa môjho názoru treba zo strany športového zväzu konať v rámci disciplinárneho konania, nebudeme predsa čakať, keď máme dostatok dôkazov od polície na rozhodnutie súdu, to sme zakomponovali do nových zväzových predpisov, pretože práve túto cestu razí aj UEFA. Rozhodnutie súdu môže trvať aj rok, preto ak by sme potrestali klub až vtedy narušili by sme regulárnosť celej súťaže. Preto musíme vo vybraných prípadoch konať aj za cenu toho, že ak sa to nedokáže na súde, tak budeme musieť upraviť náš verdikt. Ale to sa môže stať aj v bežnom živote.
2. Venuje sa tejto problematike na Slovensku dostatočná pozornosť? Existujú nejaké štúdie prípadne sa tomuto problému niekto dlhodobo venuje?
Na Slovensku neexistujú nejaké konkrétne štúdie, nevenuje sa tomu až taká pozornosť, odborné články nahrádzajú napríklad naše rozhovory do médií o tom probléme. U nás sa dlhodobo tieto veci neriešili. Na SFZ sa téme korupcie venujeme prostredníctvom mojej pozície, čo bola ako som už uviedol požiadavka UEFA. Pozícia bola zriadená od roku 2011 najmä v súvislosti s manipuláciou výsledkov futbalových stretnutí za účelom stávkovania, odvtedy sa venujeme tejto agende.
3. Aké snahy vyvíjajú slovenské športové zväzy v boji proti korupcii? Na futbalovom zväze je vaša pozícia integrity manažéra, aké snahy vyvíja futbalový zväz na boj proti korupcii? Existuje podobná funkcia ako vaša na SFZ v iných športoch?
Nestretol som sa s tým, že by existovala podobná funkcia, iba v tenise je myslím nezávislá komisia zriadená medzinárodnou tenisovou federáciou, ktorá sleduje zápasy, ale to nie je dostatočné.
V hokeji nemám vedomosť, že by tento problém riešili. Aj keď sa stretávame so zástupcami hokeja, je to pre nich dosť nová vec. Myslím tým nie to, že korupcia existuje, ale skôr spôsoby ako to celé funguje predovšetkým s ohľadom na medzinárodný rozsah manipulácie výsledkov športových súťaží, s tým nemajú skúsenosti. Ako SFZ intenzívne spolupracujeme s políciou a prokuratúrou pri vyšetrovaní a poskytujeme vyjadrenia. Ďalej máme povinnosť od UEFA robiť semináre o tejto problematike pre účastníkov turnajov konaných na Slovensku so zahraničnou účasťou.
Školenia, osvetové materiály, hotlinky – toto robíme zatiaľ v obmedzenom režime. Je to aj otázka financií, lebo napríklad chceli sme robiť semináre pre ligové kluby v spolupráci s Úniou ligových klubov, ale stroskotalo to na tom, že nakoniec sme na to nezohnali ďalšieho partnera, ktorý by zafinancoval aspoň polovicu potrebných financií.
Osobne si ale myslím, že najlepšia osveta je vyriešenie nejakej kauzy, čo sa nám podarilo. Keď si dnes mladý futbalista prečíta rozhovor v novinách s niektorým z potrestaných bývalých futbalistov ako aktérov korupčnej kauzy na Slovensku (viď rozhovor s Hodúrom, denník Šport 11.3.2015, str. 8-9).
4. V čom vidíte hlavnú príčinu malého množstva odhalených prípadov korupcie?
Je to komplikované, pretože sa ku športovej korupcii nikto neprizná a existuje veľa možností na jej spáchanie. Aj by sa niektorí priznali, prídu, ale potom keď treba urobiť dva dôležité kroky tak sa na vás len usmievajú. Po prvé priniesť nejaké dôkazy, ale nie typu „ jedna babka povedala“, ale musí tam byť jasné svedectvo, že korupciu niekto videl alebo odfotografoval alebo nahral, že si obvinení dohadujú ovplyvnenie zápasu. Po druhé ísť vypovedať na políciu (čo nerobia), lebo ľahšie im je rozprávať do novín ako prísť a povedať všetko polícii. Ideálne by bolo mať nejakého agenta provokatéra a to najlepšie medzi samotnými aktérmi diania na ihrisku. To je ale takmer nemožné, lebo či už rozhodcovia alebo hráči väčšinou všetci držia spolu, vedia o sebe, ale nič nepovedia.
5. Je korupcia v športe na Slovensku odhaľovaná a trestaná, ale verejnosť o tom nie je informovaná? V článku v médiách ste uviedli, že dostávate veľa podnetov od občanov. Koľko ich približne je?
Viac anonymov bolo pred spomínanou kauzou v najvyššej futbalovej súťaži a pol roka po nej, teraz som už dlhšiu dobu žiadny nezaznamenal, takže to neviem kvantifikovať, ale v priemere to je asi raz za 2 mesiace. Z týchto anonymov sa ukáže ako pravdivých a podarí sa ich aj vyšetriť asi 5%.
Ak by polícia potrestala korupciu vo futbale, tak sa o tom určite vie. V minulosti sa vyskytli náznaky korupcie v oblastných súťažiach, ale tie sa často riešia len interne. Je to spôsobené aj tým, že napríklad rozhodcovia a funkcionári väčšinou riešia tieto prípady medzi sebou. Oni sú taká uzavretá komunita, keďže veľa funkcionárov v minulosti pôsobilo ako rozhodcovia.
Hráči sú väčšinou tréneri, rozhodcovia popri pískaní pracujú a vzdelávajú sa, preto sa ľahšie dostanú aj následne do funkcionárskych pozícií.
6. Myslíte si, že v riešení korupcie zohráva úlohu nedôvera ľudí v políciu a súdnictvo? V prieskume respondenti odpovedali na otázku: Ak by ste sa stretli s korupciou v športe nahlásili by ste ju polícii? Iba 19% odpovedalo, že by ju nahlásilo a ostatní odpovedali buď, že by ju nenahlásili z obavy (25%) alebo, preto že je to podľa nich jedno, lebo by sa to aj tak nevyriešilo(55%).
Myslím si, že väčší problém ako nedôvera je to, že sa ľudia boja o svoje postavenie. To, že ľudia povedia, že nenahlásim to, lebo aj tak by sa to nevyriešilo je čistý alibizmus. V niektorých veciach sa aj zo strany polície konalo. To, že polícia nerieši každý anonym alebo nevyrieši každý prípad, neznamená, že nič nevyrieši. Aj vyriešená kauza je dôkazom toho, že je nezmysel keď ľudia povedia, že to nenahlási, lebo aj tak by to polícia neriešila. Táto kauza sa vyriešila na základe nahláseného podnetu. Preto, čo niekto stratí, keď sa nebojí, tým, že to nahlási? Buď sa podozrenie na korupciu vyrieši alebo nie. Zároveň treba pripomenúť, že nenahlásenie korupcie je trestným činom.
Skôr si myslím, že je to strach z toho, že by bol dotyčný vylúčený zo športovej komunity ako „zradca“. Pre mnoho ľudí znamená ich práca napríklad rozhodcu veľa a boja sa, že by o ňu prišli, ak by sa to nevyriešilo, ba dokonca aj ak by sa to vyriešilo.
7. Stretli ste sa pri riešení kauzy DAC s nejakými problémami?
Tento prípad sme museli riešiť podľa starého disciplinárneho poriadku SFZ, ktorý síce obsahoval ustanovenia, do ktorých korupčné správanie hráčov spadalo, ale bolo to komplikované s ohľadom na to, že sa jednalo o organizovanú skupinu a tiež väčší rozsah zápasov. Už pred vypuknutím kauzy sme disciplinárny poriadok zrevidovali tak, aby to bolo čisté a jasné, ale postupovať sa muselo podľa toho, ktorý bol platný v čase ich nekalého konania. Z tejto kauzy nám vyplynuli nejaké závery, ktoré je potrebné riešiť v rámci legislatívy. Mal by sa upraviť Trestný zákon, pretože by mala by byť zadefinovaná iná skutková podstata trestného činu. Momentálne to spadá do všeobecnej korupcie – aj osoby v tejto kauze boli odsúdené podľa tohto, spadalo to do korupcie v súvislosti so zriaďovaním veci verejného záujmu. Futbal u nás spadá do verejného záujmu, iné športy asi nie. Ďalšou anomáliou je to, že aj v športovej korupcii platí to, čo vo všeobecnej. Tomu, ktorý dáva úplatok, hrozí menší trest ako tomu čo berie. Tí pešiaci na spodku, ktorí aj keď nie sú svätí, keďže zobrali úplatky, tým hrozil trest 3 až 8 rokov a tým čo to celé organizovali a boli na čele hrozia maximálne 3 roky za mrežami.
Pri vyšetrovaní kauzy DAC bola spolupráca s políciou kvalitná – bol vytvorený vyšetrovací tím 4-5 ľudí, naši ľudia aj prokuratúra na tom veľmi veľa pracovali. Po vyriešení kauzy táto spolupráca utíchla, ale snažíme sa ďalej komunikovať, aby to pokračovalo. Bolo by dobré, ak by ten vyšetrovací tím tvorilo aj viac ľudí a bol by to stály tím, aby sa agenda ďalej rozvíjala, lebo tento problém je nekonečný príbeh. Nie je to tak, že niekto bol odsúdený a korupcia už neexistuje. Polícia veľmi vážne vníma, že by potrebovala takýto tím. Najlepšie by bolo mať tím asi 10 ľudí s jasným šéfom, ktorý by sa korupciou v športe zaoberal a mohol riešiť všetky podnety – niekedy by aj ľudia vypovedali, ale polícia nemá na to vytvorené podmienky. Skupina bola vytvorená na základe vážnej kauzy, teraz už jej členovia riešia opäť len korupciu všeobecne.
8. Vo vyriešených kauzách v SR a ČR boli vinníci potrestaní uložením podmienečného trestu. Nie je podľa vás takýto trest málo odstrašujúci a je dostatočný na to, aby pôsobil aj preventívne?
Na tento problém je potrebné sa pozrieť v kontexte samotných prípadov, pretože nie je možné len tak generalizovať postup voči vinníkom. Súhlasím s tým, že naša a ani česká legislatíva nie sú pripravené na tento nový fenomén (manipuláciu výsledkov športových súťaží), a preto osoby zapletené do korupčných afér za mrežami nekončia, čo treba zmeniť. Zároveň je však nevyhnutné brať ohľad na závažnosť konania. Keď si to rozoberiem z pohľadu kauzy u nás, tak v najväčšej miere na to doplatili samotní hráči, ktorí už si na základe disciplinárneho konania SFZ nezahrajú futbal a na súde skončili s 2-ročnou, resp. 3-ročnou podmienkou. Podľa môjho názoru, s ohľadom na to, koľko stretnutí ovplyvnili, ako aj na súčasnú legislatívu, je to dá sa povedať primeraný trest, i keď pripúšťam, že do budúcna by tie tresty mali byť vyššie. Principiálne je však absolútne neprípustné to, že osoby, ktoré boli v rámci organizovanej skupiny, ktorá pripravovala a koordinovala manipuláciu desiatok stretnutí, čiže páchala trestnú činnosť vo veľkom rozsahu, vyššie ako samotní hráči, budú taktiež odsúdený len na podmienečný trest. Navyše je veľmi pravdepodobné, že nebude oveľa vyšší ako pri hráčoch, čo bude záležať od množstva zmanipulovaných stretnutí. Hlavní aktéri organizovanej skupiny by mali jednoznačne skončiť za mrežami aj s ohľadom na to, že zákaz akejkoľvek činnosti spojenej s futbalom pre nich neznamená, že prídu o živobytie. Ak sa v budúcnosti podarí vinníkov na základe upravenej legislatívy odsúdiť na nepodmienečné tresty, potom to bude naozaj dostatočne preventívne opatrenie, rovnako ako to už realizované futbalové, že potrestaní hráči nemôžu na Slovensku vykonávať žiadnu činnosť spojenú s futbalom.
9. V čom vidíte problém pri športovom stávkovaní na strane hráča?
V tomto treba vidieť rozdiel, či je to stávkovanie jednotlivcov alebo či ide o nejakú stávkovú mafiu so sofistikovanou štruktúrou. Tok informácii ide niekde z Ázie až k tým posledným sprostredkovateľom, ktorí kontaktujú priamo na mieste hráčov a rozhodcov a tí za úplatok stretnutie zmanipulujú. Vtedy už je to organizovaná podvodná skupina, ktorá dá hráčom a rozhodcom napríklad po tisíc eur kvôli tomu, aby im to niekde v Ázii vygenerovalo aj niekoľko miliónov eur. Títo hráči si to vôbec neuvedomujú koľko peňazí zarobí ten nad nimi a už vôbec nie ten na konci toho reťazca (poz. v Nemecku rozhodca zarobil 25 tisíc a organizátori 2 milióny). A existuje aj druhá možnosť, hráči sa nezávisle od iných dohodnú poďme si to „pustiť“ a zarobme si, dohodnú sa napríklad desiati, že však v tomto zápase o nič nejde, pustia ho a vsadia si na to. Zarobia na tom po 5000 eur, ale to je minoritnejší problém, ktorý sa však veľmi ťažko dokazuje, lebo musel by prehovoriť niekto z tých aktérov, ktorý na tom získal. Treba robiť osvetu, vplývať na nich, že to nie je dobré a taktiež nech sa vytvorí také prostredie, aby ich to čo najmenej motivovalo k nekalému konaniu. To znamená zabezpečiť, aby im z klubov aj pol roka nemeškali výplaty na čo tlačí aj UEFA, aby to SFZ kontrolovalo a zakázalo takýmto klubom hrať v súťaži. Aj v pripravovanom zákone o športe je návrh, že hráči budú mať štatút zamestnanca a aby sa na nich vzťahoval Zákonník práce, kde môže byť nevyplatenie mzdy za istých okolností trestný čin. A zároveň nevytvárať také súťaže kde vo veľa zápasoch o nič nejde.
10. Ktoré európske inštitúcie sa v najväčšej miere podieľajú na riešení korupcii v športe? Akým spôsobom(dohovory, odporúčania)?
Rada Európy v rámci jej Dohovoru, UEFA, FIFA a Interpol. Interpol prípady vyšetruje – spolupracuje s UEFA aj FIFA a v jednotlivých krajinách majú na to špecializované tímy vyšetrovateľov. Aj vďaka tomu sa vyšetrili prípady v Taliansku, či Nemecku.
11. Čo by podľa vás najviac pomohlo pri odstraňovaní podvodov pri športovom stávkovaní? Regulácia možnosti stávok (možnosť stávky iba na prvú ligu, nemožnosť tipovať na počet rohov, najbližší aut)?
V celom kolose stávkovania sa nevie prísť na to, prečo sa vypisujú stávky na úplne najnižšie súťaže alebo na priateľské stretnutia, napríklad našej 3. ligy v Ázii, pričom stávková kancelária stretnutie vypíše len preto, aby sa to zmanipulovalo. Je zrejmé, že nejakým spôsobom sú v tom zamotané zahraničné (predovšetkým ázijské) stávkové kancelárie, keďže u nás (v Európe) je na takéto zápasy obmedzené alebo nedovolené tipovať. Nelegálne ázijské stávkové kancelárie na tom nejako participujú a nespolupracujú pri vyšetrovaní. Stávky u nich sú neobmedzené, buď si môžete staviť na internete alebo len niekde na ulici alebo v bare na stretnutia s kurzami, ktoré nie sú ani na internete. V Ázii je stávkovanie veľmi populárne a premelú s v ňom obrovské sumy.
Aby sa napríklad nedali tipovať priateľské zápasy, to sa asi nedá regulovať, ale chceli by sme regulovať tipovanie na detaily (počet kariet, rohov, faulov a pod.) – športový zväz by mal jasne vytýčiť na čo sa môže tipovať. Stávkoví podvodníci sa zameriavajú hlavne na stávkovanie v priebehu stretnutia, kedy sa menia kurzy. Chceli by sme, aby sa nedali tipovať zápasy hráčov do 18 rokov čiže dorastenecká liga. Hokejový zväz by chcel regulovať aj tipovanie na reprezentáciu do 20 rokov, ale to ťažko zakázať, keďže to nie sú väčšinou osoby pod 18 rokov, ale dospelí ľudia. Ťažko regulovať možnosti stávkovania, pretože ako som spomínal ide najmä o problém v Ázii. V Európe je snaha o prijatie jednotnej úpravy športového stávkovania, aj keď je dosť náročné, aby to všetci podpísali a hlavne následne implementovali.
12. Aké opatrenia by najviac pomohli pri boji s korupciou v športe? V čom vidíte najväčšie medzery?
Na Slovensku v rámci legislatívy v zákone o športe by sa mal upraviť Trestný zákon – vytvoriť podstatu trestného činu – športového podvodu, ktorá by definovala organizovanú trestnú činnosť a tam by sa ten trest odvíjal od dopadov nielen hmotných ako doteraz, ale aby sa to viazalo aj na morálnu škodu, keďže teraz tým, že bola súťaž zmanipulovaná, bola tým pádom súťaž neregulárna. Čiže ten dopad na šport bol mnohonásobne vyšší ako úplatky 50 tisíc eur a to čo sa podvodníkom zabavilo. To je nič oproti tomu aký to malo vplyv na návštevnosť a celkovo dôveru a to dnešný zákon nezohľadňuje. Väčší trest by im dnes hrozil iba, ak by sa to posudzovalo ako zločinecká skupina, ale tam by muselo isť o ohrozenie života a to sa daného prípadu netýka.
V zákone o športe chceme ešte zaviesť konkrétne povinnosti pre športové zväzy. Tiež by sa malo upraviť, že napríklad SFZ by mal v kauze postavenie poškodeného subjektu a mal prístup k vyšetrovaniu. Ďalej by v rámci Trestného zákona mala byť definovaná aj trestná zodpovednosť právnických osôb, aby napríklad aj klub mohol byť potrestaný, za to ,že umožnil svojim členom robiť podvody alebo sa na nich priamo podieľali jeho zástupcovia. Tým by mohol žiadať zväz alebo štát náhradu škody.
V Európe je kľúčovým krokom prijatie Dohovoru o manipulácii výsledkov v športe na pôde Rady Európy, ktorý je v administratívnom procese – dohovor rieši zjednotenie legislatívy v Európe ohľadom manipulácie pri stávkovaní, ako aj zodpovednosť jednotlivých subjektov, či povinnosti krajín pri jeho implementácii.
13. Pomohla by existencia medzinárodnej organizácie boja proti korupcie v športe ako ju poznáme pri boji proti dopingu(WADA)?
Dôležité je prijatie toho Dohovoru – tam je boj s manipuláciou výsledkov športových súťaží dobre rozpracovaný, čo momentálne do istej miery supluje UEFA a FIFA.
V podstate si viem predstaviť takýto orgán, je tu však jeden problém, prečo to tu dodnes nie je. Je to odlišné oproti dopingom v tom, že doping nie je trestný čin a toto áno.
Doping je potrestaný v rovine športu a to je všetko. Jasné, môže z toho vyplynúť konanie na civilnom súde, to už sú ale veci vychádzajúce z toho a celé potrestanie dopingu je mimo súdu. Pri korupcii v športe sa dá povedať, že je to pol na pol v rovine športu a trestnej. Stále tam musí byť inštitúcia ako Interpol, ktorá to celé vyšetrí aj z civilno-trestnej stránky. Počul som názory na to, aby existovala inštitúcia, ktorá by to zastrešila. Keď sa ale pozrieme na to čo urobila WADA – vydala kódex, ktorý je pre všetkých členov športových zväzov záväzný. Kebyže to spraví orgán boja proti korupcii v športe, aj tak by tam ostala ešte tá trestná oblasť. Nezmenilo by to všetky tie trestné zákony, podľa ktorých sa bude riešiť športová korupcia alebo športový podvod. Ja preto volám v EÚ po jednotnej legislatíve v rámci tejto oblasti. Minimálne je potrebný aspoň jednotný rámec, ktorý iniciuje Dohovor Rady Európy o boji proti manipulácii športových súťaží. Dohovor má v určitých veciach charakter silného odporúčania, čo nezaväzuje štáty k záväznej legislatívnej úprave, niektoré ustanovenia však po podpise dohovoru budú pre danú krajinu záväzné. Určite dohovor ako Slovenská republika podpíšeme. Je to prvý strategický dokument pre túto problematiku, od ktorého sa verím všetko odrazí.
3.2.2 Riadený rozhovor so zástupcom Generálnej prokuratúry
Druhý rozhovor sme spravili s prokurátorom Generálnej prokuratúry SR JUDr. Petrom Sepešim, ktorý je zároveň členom výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu a zároveň člen pracovnej skupiny, ktorá pripravuje nový Zákon o športe. Tento riadený rozhovor sa uskutočnil dňa 17.3. 2015 v sídle SFZ v Bratislave. Otázky a odpovede sú interpretované v takom poradí, v akom boli pri riadenom rozhovore.
1. Aký je váš názor na korupciu v športe, vnímate ju ako problém?
Korupcia útočí na najdôležitejšiu podstatu športu, nepredvídateľnosť priebehu alebo výsledku súťaže. Z toho, čo priťahuje záujem a pozornosť aktérov i divákov pre neistotu výsledku robí úplne iný druh zábavy – “divadlo”. Divadlo je tiež pozitívnym druhom zábavy, nie však také, ktoré je výsledkom predstieraného športového príbehu – podvodu.
2. Venuje sa tejto problematike na Slovensku dostatočná pozornosť? Existujú nejaké štúdie prípadne sa týmto problémom niekto dlhodobo zaoberá?
Slovensko je malá krajina a v mnohých oblastiach by potrebovala byť na tom analyticky lepšie, poznať lepšie situáciu, fakty, monitorovať a vyhodnocovať ukazovatele. To sú však odborne a finančne náročné záležitosti, v uskutočňovaní ktorých má Slovensko rezervy. Využívame analýzy a štatistiky okolitých štátov, orgánov a agentúr spolupracujúcich s Európskou úniou a Radou Európy. Je veľmi veľa kvalitných informácií štúdií, analýz, diplomových prác a článkov na stránkach Rady Európy, Európskej únie a na iných stránkach na webe, v digitálnych knižniciach univerzít. Treba mať len jazykovú vybavenosť, jasný cieľ/zadanie a čas. V mnohých oblastiach verejnej správy ale aj správy športu vo zväzoch a kluboch by sa mal viac dostať do popredia znalostný manažérsky prístup založený na znalosti, zručnosti, kompetencii a ich synergickom využití.
3. V čom vidíte hlavnú príčinu, malého množstva odhalených prípadov korupcie?
Ľudia sa musia vďaka systému prepracovať k “viere”, že sa viac oplatí byť poctivý a uvedomelý ako potichu tolerovať a nečinne sa prizerať k pomalému rozožieraniu demokracie drobnými korupčnými správaniami, ktoré často nie sú ich okolím odsúdené ani morálne, nie to ešte právne. Je to veľká výzva pre manažérov tejto krajiny.
4. Je korupcia v športe na Slovensku odhaľovaná a potrestávaná, ale verejnosť o tom nie je informovaná?
Aj keď Slovensko má rezervy v tom, aby dokázalo lepšie predať prácu svojich orgánov verenej moci, myslím si, že verejnosť vie o korupčných kauzách, ktoré sa v športe prejednávali.
5. Myslíte si, že v tom zohráva úlohu nedôvera ľudí v políciu a súdnictvo? V prieskume respondenti odpovedali na otázku Ak by ste sa stretli s korupciou v športe nahlásili by ste ju polícii? Iba 19% odpovedalo, že by ju nahlásilo a ostatní odpovedali buď, že by ju nenahlásili z obavy (25%) alebo, preto že je to podľa nich jedno, lebo by sa to aj tak nevyriešilo (55%).
Áno potrebujeme budovať dôveru občanov k polícii, prokuratúru a súdy, aby sme zachránili na Slovensku poriadok a vieru/presvedčenie väčšiny občanov o tom, že potrebujeme mať slovenský štátny systém, ktorý zabezpečí pre obyvateľov Slovenska stabilitu, poriadok, slobody, slušný život. Je potrebné v médiách vyvážene informovať, nie iba o nedostatkoch orgánov verejnej moci ale nájsť spôsob atraktívny pre diváka, aby sa od prezentovali aj tie desaťtisíce spravodlivo vybavených vecí. Média nie sú proti orgánom a orgány nie sú proti médiám, to nie je ich poslanie, všetci sú súčasťou Slovenska a mali by sa snažiť o rovnováhu, ktorá prinesie lepši pocit pre Slovákov z toho, že žijú na Slovensku.
6. V dotazníku na otázku či sa respondenti stretli s korupciu športe iba 3% opýtaných odpovedalo, že s ňou nemá žiadne skúsenosti. Je korupcia v športe až tak rozšírená, alebo sú to vo väčšine prípadov nepodložené informácie?
Dnes už je doba taká zlá, aj vďaka dosť extenzívne vnímanej slobode prejavu, že ľudia, média vidia, naznačia, vsugerujú korupciu všade tam, kde sa objaví nejaká zaujímavá, či neočakávaná okolnosť. Aj keď tam nie je. Spoločnosť sa stala paranoidnou. Korupcia sa stala obranou a súčasne útokom na okolie/súpera pri neúspechu, bez ohľadu na vecné argumenty. Ľudia, ktorí tieto paranoidné často ľahkovážne alebo aj zlomyseľné výstupy, dedukcie, počujú, vidia, čítajú majú tendenciu uveriť a osvojiť si korupčnú sugesciu a potom sa nám javí, že korupcie je okolo nás oveľa viac ako jej v skutočnosti je.
7. Sú v tejto súvislosti potrebné zmeny v Trestnom zákone? Prípadne ako budete túto problematiku riešiť vami pripravovaný zákon o športe?
Určite je potrebné upraviť to, aby organizátor manipulácie priebehu X stretnutí mal za svoju závažnú formu trestnej činnosti vyššiu trestnú sadzbu ako ten hráč, ktorý sa na konci reťazca nechá nahovoriť na to, aby aktívne ovplyvnil priebeh stretnutia žiadaným smerom. Je potrebné zakázať stávkovanie na súťaže maloletých (do 18 rokov) a pomohol by určite aj inštitút zákazu tipovania konkrétneho stretnutia pre operátorov. Plánujeme posilniť postavenie (ekonomické istoty) hráčov, čo by malo zvýšiť ich odolnosť voči navádzaniu na ovplyvňovanie zápasov. Dôležitá je aj osveta o škodlivosti tohto fenoménu medzi hráčmi i funkcionármi. A samozrejme prísne sankcie a nie iba pre tých, ktorí sa na tom zúčastnili ale aj voči tým, ktorí o tom museli vedieť a neprekazili to, resp. neoznámili to.
8. Vo vyriešených kauzách v SR a ČR boli vinníci potrestaní uložením podmienečného trestu. Nie je podľa vás takýto trest málo odstrašujúci a je dostatočný na to, aby pôsobil aj preventívne?
Pre hráča, ktorý dostane za jeden preukázaný prešľap doživotný zákaz hrať futbal, resp. vykonávať akúkoľvek činnosť spojenú s futbalom (ani trénovať, ani robiť funkcionára) je toto najväčší trest. Ak k tomu dostane ešte aj podmienku, môže to splniť účel trestu. Nie je dôvodné plniť väznice takýmito osobami, ktorým tak ukážeme nové prostredie, získajú nové návyky, nových priateľov. Nech sa radšej pokúsia zamestnať a postaviť na nohy vo svojom pokazenom živote.
9. Aké snahy vyvíjajú slovenské športové zväzy v boji proti korupcii?
Futbal má s podporou UEFA zriadenú špeciálnu pozíciu na vybavovanie agendy manipulácie športových stretnutí. Nepoznám situáciu v ostatných športoch ale kto má srdce športovca musí korupčné správanie v športe odsudzovať a nenávidieť ho. Maximálne sa snažia spolupracovať s políciou.
10. Ktoré európske inštitúcie sa v najväčšej miere podieľajú na riešení korupcii v športe? Akým spôsobom(dohovory, odporúčania)?
Severské štáty sú na tom najlepšie ale to nie je o dohovoroch, odporúčaniach, to je o vnútornom postoji človeka ku korupcii ako jednému z druhov nemorálnych správaní/konaní. Odmietnutie a odsúdenie korupcie ako niečo nízke a nedôstojné musia mať v sebe už deti z domu, zo školy, z médií, z klubu. Tie dohovory nás len nútia premýšľať o tom aby sme sa znovu vrátili k výchove, k deťom, lebo kto ukradol/podviedol prvý, druhý raz, dostane sa do ilegálnej štruktúry/systému zmení sa mu myslenie, hodnotové vnímanie a toho už nezachráni nič, môže ho iba (po)zastaviť – TREST. Má to však už v sebe ako skúsenosť, schému myslenia/konania, ktorú prežil a pomerne ľahko získal peniaze a láka ho to znova.
11. Je podľa vás väčší problém s korupciu za účelom kúpenia si výhry v zápase alebo v súvislosti s výhrou v športovom stávkovaní?
Obidve formy rovnako napádajú podstatu športu, považujem ich za rovnako škodlivé. Sú ako rakovina. Najmä ambícia bohatých ľudí, ktorí disponujú peniazmi a mocou a pritom možno ani nikdy vážnejšie nešportovali, zabezpečiť si úspech v športe je pre šport likvidačné, rozvracia to vzťahy, prostredie, systém, morálku, vieru.
12. V čom vidíte hlavnú príčinu výskytu korupcie v športe?
Vo výchove, sebadisciplíne a letargii občanov, ktorá je produktom demokracie, v ktorej uplatňovanie práv a slobôd nie je dostatočne vyvážené povinnosťami a efektívnou zodpovednosťou za ich porušenie.
13. Aké opatrenia by najviac pomohli pri boji s korupciou v športe? V čom vidíte najväčšie medzery?
Občianska statočnosť, uvedomelosť a ísť vlastným osobným príkladom.
14. Pomohla by existencia medzinárodnej organizácie boja proti korupcie v športe ako ju poznáme pri boji proti dopingu (WADA)?
Určite áno, tak ako sofistikovane likvidujú šport tí ktorí korumpujú športovcov, rozhodcov, funkcionárov musí sa postaviť na odpor proti tomu aj šport na znalostnej baze. Využiť najnovšie metódy, analytické softvéry, videotechniku, informátorov, definovať najlepšie postupy, vykonávať preventívne opatrenia a vymieňať si skúsenosti a budovať silnú komunitu “dobra” v nekonečnom boji proti zlu.
3.3 Závery a odporúčania
V práci sme sa venovali pre mňa veľmi zaujímavej téme súvisiacej so športom. Radi by sme upozornili na niektoré výsledky vyplývajúce z dotazníka. V odpovedi na otázku, ktorá sa týkala názoru respondentov, či sa korupcia vyskytuje v našej spoločnosti sa potvrdil známy fakt, že korupcia sa v spoločnosti vyskytuje a takmer všetci ju vnímajú, až 78 % si myslí, že sa vyskytuje vo veľkej miere, iba 1 % je názoru, že korupcia sa nevyskytuje vôbec.
Na otázku, ktorá mapovala skúsenosti respondentov s korupciou v športe, iba 3 % respondentov odpovedalo, že nemá skúsenosti s korupciou v športe vôbec – pripisujeme to tomu, že tieto prípady sú dlhší čas na predných stránkach novín a venuje sa im veľká pozornosť, preto o nej aj mnoho ľudí počulo, minimálne aspoň z médií. Veľký vplyv na označenie možnosti počul som o nej (nie z médií) majú tzv. „krčmové reči“ alebo „zaručené“ informácie o tom, že určite niekto niekoho podplatil. Pri tomto všetkom hrá významnú úlohu faktor, ktorý pán Dedík pomenoval podľa nás veľmi výstižne, ako „prezumpciu viny“ – ide vlastne o to – tým, že ľudia vnímajú korupciu okolo seba častokrát vyjadria svoj subjektívny názor, že slabý výkon rozhodcu alebo prehra favorita musí byť spojená s korupciou, čo väčšinou nie je pravda. Prečo by nemohol vedúci tím ligy prehrať s tímom bojujúcim o záchranu v súťaži? Pokiaľ sa to stane na začiatku súťaže nikto to nerieši, ak náhodou v posledných kolách zápas je automaticky podozrivý.
Potvrdila sa naša hypotéza, že respondenti sa s korupciu v športe stretli osobne, alebo o nej počuli mimo médií.
V otázke o najčastejšom type korupcii spojenej so športom bola najčastejšia odpoveď korupcia za účelom kúpenia si výhry v zápase 63,7%, pripisujeme to tomu, že mnoho ľudí nevie o novom fenoméne športového stávkovania na detaily zápasu, ktoré majú vplyv na korupciu. Napríklad si podvodník staví na internete, že najbližší rohový kop budú kopať domáci a spolupracujúci hráč na ihrisku to zariadi. Oveľa viac je v povedomí ľudí korupcia za účelom kúpenia si výhry v zápase. Toto je veľmi rozšírené v amatérskych futbalových ligách. Prezidenti amatérskych klubov sa v ankete v drvivej väčšine vyjadrili, že korupcia sa v ich ligách určite vyskytuje a je veľkým problémom. K otázke ohľadom korupcie v amatérskom športe treba povedať, že máme na mysli tú oblasť športu, v ktorej športovci zarábajú, tak že nemusia vykonávať iné tj. civilné zamestnanie. Sú teda profesionáli, v SR napríklad 1. liga vo futbale a hokeji. Potvrdila sa naša hypotéza že najmenej častá bude odpoveď respondentov, že korupcia sa v športe nevyskytuje, tak v amatérskom ako aj profesionálnom.
V otázke týkajúcej sa korupcie v profesionálnom športe nás prekvapila najčastejšia odpoveď – korupcia za účelom výhry v tipovaní, keďže ide o nový fenomén naberajúci na sile. Myslíme si, že na mienku ľudí mal vplyv futbalový škandál odhalený v roku 2013 v SR s korupciou spojenou s tipovaním na zápasy a rovnako aj obľúbené špekulácie, že športovci tipujú na svoje vlastné zápasy.
Najčastejšou odpoveďou (54,9%) na otázku ohľadom nahlásenia korupcie polícii bolo – je to jedno, aj tak by sa nič nevyriešilo. Opäť sa nám potvrdila naša hypotéza, že táto odpoveď bude medzi respondentmi najčastejšia. Vplyv na to má celková spoločenská frustrácia, súvisiaca s nedôverou v políciu a súdnictvo. Druhá najčastejšia (24,7% ) nie z obavy negatívnych dôsledkov pre moju osobu, poukazuje na jeden z najvýznamnejších faktorov pri nahlasovaní korupcie. Ak systém nemá dobré pravidlá pre ochranu ľudí, ktorí korupciu nahlásia, prevažuje táto obava. Nikto nebude riskovať svoju kariéru a postavenie, kvôli následkom nahlásenia.
V názoroch na to, čo by najviac pomohlo v boji s korupciou športu sa najviac opýtaných (59,1%) vyjadrilo, že by najviac pomohlo vyriešenie konkrétneho prípadu a potrestanie vinníkov, čo je zaujímavé aj vzhľadom k vyriešenému prípadu, pretože podľa odborníkov sa korumpuje ďalej, ale opatrnejšie. Predpokladali sme, že táto odpoveď bude najčastejšia a naša hypotéza sa potvrdila. Druhá najčastejšia odpoveď bola agent provokatér (30,2 %), vďaka nemu boli vyriešené prípady korupcie (kauza Wänke). Je ale veľmi ťažké do tej úlohy niekoho dostať – z obáv podobných ako pri nahlasovaní korupcie.
Z riadených rozhovor nám vyplývajú nasledujúce poznatky. Obaja odborníci sa zhodli, tak isto ako zahraniční autori na tom, že najviac je kvôli športovej korupcii ohrozená nepredvídateľnosť výsledku a priebehu športových podujatí. S týmto názorom sa rozhodne stotožňujeme, pretože iste by ľudí nebavilo sledovať zápasy, keby vedeli dopredu s určitosťou, kto vyhrá alebo dokonca presný výsledok.
Počas práce sme narazili na problém s nedostatkom slovenskej literatúry o tejto problematike. Ani sa nedá povedať, že išlo o nedostatok, ale skôr o to, že žiadna nie je. Odborníci sa rovnako vyjadrili, že v tejto oblasti vidia rezervy a musia sa spoliehať na zahraničné štúdie. Aspoň informačnú úlohu splnili články o tomto probléme po prevalení tipovacieho škandálu vo futbale v roku 2013. Zo zahraničných štúdií nám ako obraz o stave korupcie v športe mohla poslúžiť štúdia „Rozširovanie korupcie v medzinárodnom športe“, ktorá skúmala 2089 prípadov korupcie v športe odhalených v období 2000-2010 (Gorse,S. & Chadwick, S., 2010). Časť výsledkov uvádzame v prílohe č.2.
Malé množstvo odhalených prípadov korupcie v športe na Slovensku by sme pripísali viacerým dôvodom. Po prvé je to myslenie spoločnosti, kde sa dá povedať, že spoločnosť si už zvykla na rôzne podvody, preto nepovažujú nejakú menšiu korupciu v športe za problém. Po druhé podľa nášho názoru táto problematika nespadá do priorít polície, pokiaľ by sa jej venovala viac, určite by to prinieslo výsledky. Po tretie je to ako sa ukázalo aj v ďalšej otázke strach z negatívnych následkov pre nahlasovateľa korupcie a rovnako aj nedôvera ľudí v to, že by takýto podnet viedol k vyšetreniu prípadu a potrestanie vinníkov. To súvisí s celkovým problémom nedôvery ľudí v prácu polície a súdov. Dedík toto skôr pripisoval určitému alibizmu ľudí. Sepeši spomenul, že je veľmi dôležité pracovať na budovaní dôvery k verejným orgánom, aby občania nemali problém s nimi spolupracovať pri týchto prípadoch. S obidvomi názormi súhlasíme, je pravdou, že ak ľudia nebudú oznamovať prípady korupcie, prípadne nebudú chcieť pri ich vyšetrovaní spolupracovať, nedá sa očakávať v tejto oblasti žiadne zlepšenie.
Obaja odborníci z praxe sa zhodli, že pomocou v boji proti nekalým praktikám v športe by mal byť pripravovaný zákon o športe. Tento zákon komplexne upraví problematiku športu na Slovensku a mal by aj sčasti novelizovať Trestný zákon, čo pomôže k zefektívneniu boja proti rôznym druhom podvodov v tejto oblasti. Ako veľký prínos vidia snahu o zabezpečenie väčších platových istôt, aby hráči s dlhmi od klubov nehľadali východisko zo svojej situácie u podvodných skupín.
Existujú mnohé názory, ktoré potvrdili aj odborníci, že pre športovcov je najväčší trest doživotný zákaz činnosti, ale z nášho pohľadu, ak už máme v zákone trestný čin korupcie s odňatím slobody na 3-8 rokov prečo potom stále rozdávame podmienky, alebo tresty pod touto hranicou? Možno, ak by boli niektorí vinníci potrestaní bez rôznych dohôd o vine a treste a dostali by primeraný trest, ostatní by si veľmi dobre zvážili riziko spojené s páchaním korupcie. Stotožňujeme sa s názorom Dedíka, že nie je prípustné, aby organizátori dostali nižšie tresty ako páchatelia, ktorí ovplyvnili menej zápasov. Dedík vidí ako dôležité do budúcna prijať Dohovor Rady Európy o boji proti manipulácii športových súťaží, Sepeši sa na to pozerá skôr z pohľadu toho, že každý by mal začať robiť zmeny od seba, zmeniť svoje správanie a vďaka tomu sa môžu vyriešiť mnohé problémy. Vítame akékoľvek aktivity v tejto oblasti, či už sú to dohovory alebo rôzne projekty, pretože máme pocit, že v tejto oblasti sa toho moc nerobí.
Rovnako, ako odborníci, sme toho názoru, že korupcia z oboch dôvodov (stávkovanie, výhra) je rovnako nebezpečná a malo by byť v záujme všetkých, aby bola odstránená, alebo aspoň minimalizovaná.
Každý, kto pozná súčasný stav musí súhlasiť s názormi v rozhovoroch, že v boji proti tomuto negatívnemu javu by pomohol spoločný postup viacerých organizácii alebo krajín spojených do jednej organizácie. Je to celosvetový problém vyskytujúci sa na rôznych výkonnostných úrovniach a tak by sa k nemu malo aj pristupovať.
Položme si otázku – je vôbec možné a v silách zodpovedných orgánov korupciu a všetky jej prejavy eliminovať a odstrániť? Inštitúcie a orgány, ktoré sú zodpovedné za to, aby bolo slovo korupcia z nášho života čo najrýchlejšie odstránené, budú tvrdiť, že ju nemožno odstrániť úplne, ale možno ju výrazne eliminovať. Bežný občan, ktorý sa denne prostredníctvom médií dozvedá o ďalších korupčných škandáloch, je ďaleko skeptickejší. Nie je potreba žiadnych prieskumov a ankiet, pretože výsledok bude zrejmý – ľudia sú presvedčení, že korupcia bude aj naďalej, že sa nedá odstrániť, pretože je prakticky nezničiteľná. Sú presvedčení o tom, že informácie, ktoré sa z médií dozvedajú, je len špička tých najkrikľavejších prípadov, ktoré sa už nedajú tzv. „ututlať“.
Celkom jednoznačne – možnosť korupcie a jej rozrastania je daná prirodzenými ľudskými vlastnosťami získať pre seba, prípadne svojich najbližších určité výhody, ktoré by nemali inak ako korupciou získať a využívať ich. Len malé percento korupčných prípadov sa darí odhaliť a z nich ešte menšie percento usvedčiť a odsúdiť.
Orgány činné v trestnom konaní na potláčanie korupcie sú často tzv. „krátke“. Nemožno sa čudovať, že si mnoho ľudí s korupciou hlavu neláme a prakticky sa stala bežnou súčasťou nášho života. Problém je v tom, že obe strany pristihnuté pri korupcii sú podľa slovenských zákonov trestne postihnuteľné, preto žiadna zo zúčastnených strán nemá záujem na vyšetrovaní. Dôkazy sa zháňajú len veľmi ťažko, dokazovanie je veľmi zložité, časovo aj finančne náročné.
Návrhy a spôsoby riešenia
Na základe poznatkov zistených počas prípravy práce a po dôkladnom oboznámení sa s problematikou sme vybrali podľa nás najvhodnejšie návrhy použiteľné v boji proti tomu negatívnemu javu.
Korupčným príležitostiam a oslabovaniu systému je možné predchádzať. Predpokladom účinnej prevencie je uznanie existencie problému, jeho hlboká a systémová analýza a príprava návrhu preventívnych opatrení.
Uznanie existencie problému
Sústredenie pozornosti na možnú korupciu v športe neznamená hlásať, že šport je silne skorumpovaný, ale uznať, že šport vytvára príležitosti ku korupcii a že je potrebné prijať okamžité a medzinárodne koordinované nápravné opatrenia.
Predovšetkým je potrebné povedať, že s korupciou sa dá bojovať. Možno ju nemožno úplne odstrániť, ale určite je možné ju obmedziť do prijateľných hraníc. Prevencia a boj proti korupcii v športe vykazujú rad podobných čŕt s prevenciou korupcie v iných oblastiach života spoločnosti. Rovnako ako je tomu v iných oblastiach, prvý krok, ktorý je potrebné podniknúť v rámci boja proti korupcii v športe je zároveň jedným z najťažších. Je ním priznanie skutočnosti, že korupcia v športe existuje. Popieranie tejto skutočnosti nepomáha chrániť základné hodnoty športovania, ako sa niekedy tvrdí. Naopak, tento prístup pomáha skorumpovaným ľuďom z oblasti športu v obrane vlastných záujmov.
Je možné si zobrať príklad s prevencie a boja proti rasizmu v športe. V minulosti bol tento problém zo strany mnohých športových funkcionárov prehliadaný alebo popieraný. V súčasnej dobe sa uznáva, že problém existuje, a boli prijaté významné a úspešné kroky k jeho odstráneniu. Podobne je potrebné pristupovať k problému korupcie.
Diskusia a výskum
Na Slovensku je potrebné jednoznačne zväčšiť oboje. Diskusie a výskumy by mali pomôcť dospieť k spoločnému porozumeniu problému korupcie, jeho prejavom a preventívnym opatreniam. Potrebné diskusie môžu podporiť vlády štátov, a to formou ich iniciovania a poskytnutím finančnej podpory. Možno využiť materiály pripravených zahraničnými investigatívnymi novinármi alebo štúdie o tejto problematike zo zahraničia.
Vzdelávanie a výchova
Zodpovedajúcim vzdelávanie hráčov, rozhodcov i funkcionárov v oblasti rizík spojených so stávkami . Bolo by vhodné, aby všetky športové odvetvia prijali opatrenia, ktoré zaistia, že hráči budú oboznámení s pravidlami, ktoré im bránia v zapojení sa do stávkových aktivít. S ďalšími následkami v prípade zapojenia sa do nich a s vysokým rizikom vydierania, ktorému sa vystavuje každý, kto by sa len raz pokúsil zmanipulovať výsledok (BUREŠ R. & LACHMANN M., 2008).
V tejto oblasti by sme si mohli zobrať príklad z E – learningu Interpol, ktorý vytvoril systém interaktívnej osvety ohľadom problematiky ovplyvňovania zápasov. Vzdelávací program Interpol Itegrity in Sport[2] bol vyvinutý s cieľom vzdelávať primárne ciele manipulátorov zápasov v rámci futbalového spoločenstva o tom, ako rozpoznať, odolať a oznámiť akúkoľvek formu manipulácie zápasu.
Interaktívne moduly sú navrhnuté tak, aby pomohli kľúčovým aktérom pochopiť, ako a prečo by mohli byť cieľom, dôsledky zapojenia sa do ovplyvňovania zápasov, a čo robiť, keď budú oslovení. Účastníci osvety si môžu vybrať, či vystupujú v pozícii mladého hráča, hráča, rozhodcu, manažéra alebo trénera a sú oboznamovaní so špecifickými problémami v danej vybranej oblasti.
Podpora transparentnosti
Transparentnosť predstavuje jeden z najúčinnejších nástrojov v boji proti korupcii. Každé opatrenie, ktoré sprehľadní športový život, vrátane jeho financovania, je potrebné podporovať a presadzovať. Dotácie, ktoré štáty poskytujú športovým odvetviam, môžu byť využité ako nástroj na presadzovanie zvýšenej miery transparentnosti.
S ohľadom na obmedzené možnosti štátu zasahovať do vnútorného športového života je potrebné skúmať aj možnosti prijatia ďalších opatrení. Napríklad je možné motivovať veľkých sponzorov a marketingových partnerov, aby zaujali významnú úlohu v presadzovaní transparentnosti v oblasti športu. V snahe vyhnúť sa riziku, že budú vnímaní negatívne v súvislosti so skorumpovanými športovými odvetviami, ak by prepukli ďalšie korupčné škandály, môžu títo partneri podporovať organizácie požadujúce vyššiu mieru transparentnosti (BUREŠ, 2009).
Odstránenie absolútnej uzavretosti a samoregulácie športových hnutí
Najzávažnejšími charakteristikami z tohto uhla pohľadu sú zrejme na jednej strane väzby s veľkými objemami finančných prostriedkov a na druhej strane autonómna a samosprávna povaha športu. Napriek masovému charakteru športu môže byť rozhodovanie v niektorýc h športových odvetviach pomerne uzavretou záležitosťou.
Vhodným riešením, a kompromisom medzi prísnou autonómiou športu a silnými zásahmi zo strany štátu môže byť zriadenie nezávislých etických výborov č ipanelov. Takéto výbory alebo panely zložené z nezávislých osobností môžu poskytovať dôležitú nezávislú spätnú väzbu v prípadoch, keď je ohrozená etická integrita športu.
V oblasti samoregulácie je problémom kontrola samého seba. Ťažko možno čakať odhalenia korupcie, keď kontrolujú vlastne seba.
Etické kódexy
Navrhujeme ich vytvorenie na úrovni medzinárodnej, jednotlivých zväzov i klubov. Na existenciu etických kódexov sme zvyknutí predovšetkým v štátnej správe a vo veľkých firmách. Etické kódexy sú vo svojej podstate súborom určitých pravidiel a predpisov, ktoré zaväzujú vedenie firiem, organizácií, inštitúcií a pod., k ich dodržiavaniu. Z hľadiska verejnosti je na etické kódexy možné pozerať ako na určitý súbor informácií, cieľov a tiež procesov v danej firme, ktorá tým dáva jasne najavo, že jej záleží na dobrom mene. Etické kódexy konkrétnym spôsobom nastavujú pravidlá správania pre zamestnancov. Firmy chápu etické kódexy ako určitú prevenciu proti korupčnému konaniu. V žiadnom prípade však nepatria medzi právne inštrumenty, na základe ktorých by bolo možné napríklad dať výpoveď zamestnancovi a pod.
Ak sa pozrieme do oblasti športu a telovýchovy, len málokedy sa nájde zmienka o dodržiavaní etického kódexu. Pritom je to oblasť, kde by mali zohrať skutočne výchovnú úlohu. Existuje mnoho vyhlásení o tom, že by sa športovci mali správať eticky, ale väčšina zväzov ani klubov etický kódex nemá. Aby bol kódex efektívny, musí obsahovať pasáže o neprípustnosti korupcie, aby sa športovec alebo funkcionári nedostali do postavenia, kedy im budú ponúkané dary, finančné prostriedky a najrôznejšie výhody. Nesmie chýbať ustanovenie o tom, že sa športovci a funkcionári budú správať eticky nielen v priebehu vlastnej športovej aktivity, ale aj v súkromnom živote, kde je riziko neetického správania výrazne vyššie.
Vytvoriť súťaže, ktoré neustále nútia športovcov podať maximálny výkon
Športové odvetvie by tiež malo náležite upraviť štruktúru cien a odmien na turnajoch tak, aby športovcov motivovala k maximálnemu výkonu vo všetkých stretnutiach a rôznych kolách súťaže.
Vytvorenie systému anonymného nahlasovania korupcie členmi športových hnutí
Ako sme už uviedli, strach z dôsledkov nahlásenia korupcie je faktor, ktorý ovplyvňuje množstvo podnetov o korupcii. Riešením by bolo vytvoriť telefonickú „horúcu“ linku, kam bude možné nahlásiť podozrenie z korupcie alebo pozíciu integrity officera ako na SFZ, ktorý by riešil korupciu v jednotlivých športoch.
Zmeny u rozhodcov
Americká NBA aj nemecká Bundesliga reagovali na problémy s korupciou medzi rozhodcami prijatím konkrétnych opatrení, ktoré majú obmedziť náchylnosť rozhodcov k braniu úplatkov a obmedziť ich zraniteľnosť v prípade vyhrážania. Napríklad pridelenie rozhodcov k zápasom je známe až tesne pred aktuálnym kolom súťaže. To komplikuje situáciu subjektom, ktoré by chceli osloviť rozhodcov s ponukami. Tam, kde kriminálne organizácie platia rozhodcovi pravidelný poplatok, tento systém skracuje dobu na uzatvorenie príslušných stávok, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že dôjde k odhaleniu pokusu o zmanipulovanie výsledkov. Tento inovatívny prístup by mali zvážiť vo všetkých športových odvetviach, kde majú funkcionári významnú možnosť ovplyvniť výsledky.
Rozhodcovia by v rámci boja proti korupcii mali súhlasiť s podrobením sa prísnejšej kontrole. Spoľahlivým protikorupčným opatrením by bolo napríklad podrobovanie sa náhodným finančným kontrolám, ktoré by zisťovali, či sa neobjavil nejaký príjem, ktorý nemožno vysvetliť legitímnym spôsobom. Toto by mohlo fungovať iba pri profesionálnych rozhodcoch. Taktiež by sa mala pravidelnepreverovať správnosť rozhodovania pri hre, napríklad ako je tomu v nemeckej futbalovej lige, kde expertný panel posudzuje kamerové záznamy gólov a penált. Vzhľadom k tomu, že je ťažké odhaliť príčinu, ktorá viedla k chybnému rozhodnutiu, môže byť dôsledkom takéhoto preverovania degradácia všetkých chybujúcich rozhodcov, aj keď väčšina z nich nemusí chybovať zámerne (BUREŠ, 2009).
Zmena legislatívy
Stotožňujeme sa s názormi odborníkov v riadenom rozhovore – v slovenskej legislatíve úprava Trestného zákona a prijatie zákona o športe. V SR chýbajú definície trestných činov, v ktorých by boli obsiahnuté špecifiká v oblasti športu. Na európskej úrovni prijatie jednotnej právnej úpravy boja proti korupcii.
Zriadenie nového medzinárodného proti korupčného orgánu pre oblasť športu
Teda určitú obdobu Svetovej dopingovej agentúry. Túto myšlienku podporuje väčšina hlavných športových odvetví v Európe. Pri porovnaní závažnosti a dopadov dopingu a korupcie sa zdá byť nepochopiteľné prečo podobný orgán ešte neexistuje.
Takáto inštitúcia by mala sledovať záujmy rôznych strán: Medzinárodného olympijského výboru a medzinárodných športových federácií, OSN, vlád rôznych krajín a medzinárodných zoskupení typu Európskej únie. Takisto by mala umožniť zapojenie do svojej činnosti zástupcom médií, organizácií športových fanúšikov a výrobcov športových potrieb.
Monitorovanie stávok
Kým rozvoj on-line stávkovanie vedie k ohromnému nárastu rizika ovplyvňovania výsledkov zápasov, ide zároveň o možný nástroj, ako tieto riziká odhaliť. Zo svojich kancelárií v Londýne stávková kancelária Betfair v podstate funguje ako dozorný orgán nad športom. Má uzatvorené zmluvy s riadiacimi orgánmi 32 športových odvetví a snaží sa uzavrieť ďalšie, pričom sa zaväzuje k tomu, že v reálnom čase upozorní príslušný orgán na akúkoľvek podozrivú stávkovú aktivitu.
Pri každej jednotlivej stávke vedia povedať kedy bola podaná, kto ju podal, odkiaľ prišli peniaze a kam peniaze odchádzajú. Ide o kompletné zmapovanie finančných pohybov a svoje údaje na požiadanie poskytnú príslušnými športovým orgánom.
Európsky monitoring lotériového systému (ELMS), ktorý bol vytvorený v roku 1999, vyšetroval dodnes okolo 5000 zápasov.
Sportradar, obchodná spoločnosť, ktorá monitoruje zápasy pre futbalové zväzy a riadiace orgány, odhaduje že 300 profesionálnych futbalových zápasov v Európe je ovplyvnených každý rok.
Systém včasného varovania, ktorý upozorňuje športové federácie na podozrivé stávky v roku 2009 zistil 45 prípadov nepravidelného stávkovania, ale iba jeden sa ukázal byť podozrivý a bol oznámený príslušnej športovej federácii. V roku 2010 sa zvýšil počet alarmov na 58, len štyri z nich boli považované za podozrivé. Väčšina prípadov bola vo futbale alebo tenise.
Regulácia stávok
Tento návrh privítali aj odborníci v rozhovoroch, rovnako Dohovor Rady Európy o boji proti manipulácii športových súťaží to navrhuje, ale nerieši to problém s nelegálnymi ázijskými stávkovými kanceláriami. Štúdia (IRIS, 2012) nepovažuje reguláciu za vhodný prístup k riešeniu problémov, ktoré pre šport stávkovanie predstavuje. Najmä preto, že problém nemožno odstrániť prostredníctvom regulácie stávkového trhu v jednej krajine. Pokiaľ by o to bola snaha, vyžadoval by sa zrejme zákaz stávok na výsledky vo vlastnom športovom odvetví, ktorý by sa vzťahoval na hráčov, trénerov a funkcionárov, a mal by zakazovať aj stávkovanie na vlastné výkony.
Ak by športové odvetvia chceli umožniť hráčom, trénerom a funkcionárom vsádzať na výsledky v iných športových odvetviach, mal by mať každý tipujúci povinnosť registrovať všetky stávky, ktoré podáva.
Finančné zabezpečenie klubov
V mnohých prípadoch korupcie u hráčov je uvedený ako dôvod, finančná núdza pre nevyplatené mzdy. Šport je oblasť v ktorej investície majiteľov a firiem sú skôr darom ako investíciou za účelom očakávaného zisku. Mnoho klubov má finančné problémy, ale toto nemôže mať stále dopad na hráčov a bežných zamestnancov. Často odvedú svoju prácu, ale na peniaze za ňu musia dlho čakať, niekedy ich nedostanú vôbec. Mali by sa sprísniť pravidlá pre udeľovanie licencií klubom a sprísniť tresty za nedodržiavanie zmlúv. Zväzy sú v tomto často benevolentné a doplácajú na to hráči a zamestnanci klubov v problémoch. V tejto oblasti by mohlo pomôcť navrhovaná zmena postavenia športovca v rámci pracovného práva, kedy by sa v určitých prípadoch nevyplácanie mzdy považovalo za trestný čin. Svetová organizácia profesionálnych hráčov navrhuje zriadiť garančný fond. Ten by mal dočasne podporiť hráčov, ktorým kluby dlžia platy niekoľko mesiacov.
Záver
Korupcia v športe je veľký problém, a nie je to novo sa vyskytujúci jav, ale skôr opakujúci sa problém v spoločnosti. Ako už bolo spomenuté predtým, čo sa deje v oblasti športu je často odrazom stavu spoločnosti.
Korupcia je správanie, ktoré existuje nezávisle od športu a ovplyvňovanie športových zápasov vždy existovalo, modus operandi sa mení podľa časopriestorového kontextu a vývoja technológií. Rovnako ako je tomu v prípade iných problémov (násilie, rasizmus), šport odráža hodnoty a trendy spoločnosti, v ktorej sa odohráva. Šport sám o sebe nevytvára korupciu , rasizmus alebo násilie. Ale šport- ako napríklad politika – môže byť obeťou niektoré alebo všetky z nich.
Je to obrovský problém proti ktorému nie je žiadna liga, podujatie ani súťaž imúnna. Šport ma nepopierateľný prínos pre výchovu ľudí a budovanie správnych hodnôt. Stojí za to bojovať proti korupcii a zachovať alebo prinavrátiť športu obraz čistoty a pozitívnych vzorov pre mládež.
Myslíme si, že by bolo potrebné sa tomu problému venovať viac, najmä v SR. Netvrdíme, že by sa korupcia odstránila úplne a našiel sa nejaký „všeliek“, na to by bolo potrebné spraviť spoločenské zmeny (vyššie platy, úprava zákonov, zmeny v súdnictve), ale určite by to pomohlo dostať ju na minimálnu úroveň.
Ako sme uviedli je mnoho proti ako zvyky z minulosti, chamtivosť (túžba po moci a peniazoch), hodnoty spoločnosti, nedostatočná legislatíva, nízke platy.
Korupcia je na Slovensku do značnej miery zakorenená v ľuďoch a je vnímaná ako štandardný spôsob interakcie s úradmi, políciou, či lekármi. Aj výskumy ukazujú, že Slováci sú ochotní korupciu do veľkej miery tolerovať, no pritom škodia sami sebe, keďže vytvárajú kultúru, kde sa veci dajú za príplatok vybaviť aj nad rámec zákona a na úkor ostatných. Až keď pochopíme, že „drobný dar“ lekárke, sudcovi, či komukoľvek za to, že im poskytli služby, za ktoré sú platení, nie je normálne, budeme proti nej naplno bojovať(Transparency I. , 2014).
Dôležité je tento problém riešiť, všetci zúčastnení by mohli v tejto oblasti spraviť viac, pričom môžu čerpať zo zahraničia, kde bojujú s rovnakým problémom alebo postupovať spoločne na medzinárodnej úrovni.
Veľmi dôležité v tejto problematike je, že ľudia sa boja. Ak by aj niečo chceli povedať, chcú radšej ostať v anonymite. Toto je potrebné zmeniť, aby boli vyššie šance prípady korupcie odhaliť.
Myslíme si, že problémom je aj to, keď sa niekto rozhodne oplatiť korupciu niekoho rovnakou mincou. Napríklad niekto cíti krivdu na zápase u súpera a už sa vyhráža, počkajte, keď prídete k nám…
Úlohou by malo byť zvýšenie povedomia o tomto probléme. Mnoho ľudí z futbalového prostredia nám v rozhovore povedalo, že ani by ich nenapadlo, že takouto formou sa dajú robiť podvody a že stávkovanie na detaily v tomto určite predstavuje veľký problém.
Podľa nášho názoru v SR chýbajú aj investigatívni novinári, ktorí by sa zaoberali touto témou. Na Slovensku si pri korupčných škandáloch v športe média iba splnia svoju informačnú povinnosť. V zahraničí, najmä v Nemecku a Veľkej Británii novinári v prestrojení pomohli poukázať na mnohé korupčné škandály.
Určite treba obmedziť stávkovanie na detaily, pretože momentálne to vyzerá tak , že postupne sa už bude dať stávkovať na také absurdnosti ako, akej farby bude mať športovec oblečenie alebo futbalista kopačky. Veľkým nepriateľom je lákadlo zárobku z tipovania – najmä nelegálne ázijské stránky. Toto je problém na ktorý sa bude hľadať riešenie veľmi ťažko. Ako povedal zatknutý srbský hráč so slovenským pasom ohľadom korupcie v tipovaní: „Neviem ako by sa to mohlo zastaviť. A hlavne kto by to mohol zastaviť v Ázii“ (SITA, 2011). Zarážajúce je, že niektorí sa ovplyvňovaním zápasov vôbec netaja. Existujú rôzne internetové stránky a skupiny na sociálnych sieťach, ktoré dávajú zaručené tipy na výsledky. Väčšinou si za svoje tipy pýtajú peniaze, ako napríklad na ruskej stránke, ktorá každý týždeň ponúka skorumpované zápasy.[3]
V práci sa nám podarilo dokázať, že korupcia v športe je spoločenský problém, pretože prostredníctvom športu sa budujú správne hodnoty a tie korupcia ohrozuje. Šport robí denne miliarda ľudí a napríklad futbal má až 3 miliardy fanúšikov.
Rovnako sa nám podarilo splniť aj ciele práce, analyzovali sme definície korupcie, jej aktérov, spôsoby páchania a najznámejšie prípady. Prostredníctvom prieskumu sme zistili názory verejnosti, prostredníctvom rozhovor názory odborníkov, a na základe toho sme formulovali závery a odporúčania využiteľné v praxi.
Športovci, ktorých láka korupcia si musia uvedomiť to, čo vyhlásil futbalista prichytený pri korupcii, ktorého príbeh uvádzame v prílohe č. 1 – „Chcel by som odkázať všetkým, že korupciou môžete získať len trochu, ale odhalením stratíte všetko.“
Korupcia sa nedá úplne odstrániť, lebo stále tam bude faktor jednotlivca ktorý sa k nej môže uchýliť, ale je dosť toho, čo by sa dalo zlepšiť.
A na záver, každý by mal začať od seba, pokiaľ budú všetci voči korupcii imúnni, korupcia nebude existovať, pretože na korupciu nestačí jeden človek, ale vždy treba dvoch.
Zoznam použitej literatúry
Knihy / Monografie
FIFPro. 2012. Black Book Eastern Europe The problems professional footballers encounter: research. 2012. 180s. ISBN: 978-90-818686-0-0
GORSE, S. – CHADWICK, S. 2009. Corruption in sport: Implications for sport marketing. The European Bussines Review.Coventry University. 2009. 18s.
INTERPOL.2013.Match-fixing in Football. Training Needs Assessment. Lyon. 2013. 33s.
IRIS. 2012. Sportsbetting and corruption: how to preserve the integrity of sport. 2012. 94s.
MAENNIG, W. 2005. Corruption in International Sports and Sport Management: Forms, Tendencies, Extent and Countermeasures. Hamburg. European Sport Management Quarterly.2005. 38s.
MAENNIG, W. 2008. Corruption in international sports and how it may be combated. Hamburg : University of Hamburg . 2008. 31s.
SENIOR, I. 2006. Corruption – The World‟s Big C: Cases, Causes, Consequences, Cures. Londýn VB: The Institute of Economic Affairs.2006. 207s. ISBN 9780255365710
SKUTIL, M. 2011. Základy pedagogicko-psychologického výskumu pre študentov učiteľstva. 1. vydanie. Praha: Portal.2011. ISBN 978-80-7637-778-7
VAN ROMPUY. B. 2015. The odds of match fixing, facts & figures on the integrity risk of certain sports bets. Brusel. Asser Instituut. 2015. 38s.
Článok v časopise
CRESSEY, D. 1953. Other People’s Money: A Study in the Social Psychology of Embezzlement. New York: Free Press. s. 55-64
DEN NIEUWENBOER, N. 2008. Spiralling Down into Corruption: A Dynamic Analysis of the Social Identity Processes that Cause Corruption in Organisations to Grow. Journal of Business Ethics. roč.83, č.2: s. 133-146
HEIDENHEIMER, A. 1989. Perspectives on the perception of corruption‚. New Brunswick, Canada: Political Corruption: A Handbook. s. 21-23
HUGHESR. & COAKLEY, J. 1991. Positive Deviance Among Athletes: The Implications of Overconformity to the Sport Ethic.Sociology of Sport Journal. s. 39-43
STAŠKO, M. 2013. Korupčný škandál: Za 5000 € spravili všetko… In: Denník Šport, 2013 roč. 67. č. 220, s. 5-6
TREISMAN, D. 2000. The causes of corruption .In: Journal of Public Economics. s.15-19
WHANNEL, G. 1992. Fields in Vision: Television Sport and Cultural Transformation. Londýn, VB: Routledge. s 24-32
Články v elektronických časopisoch a iné príspevky
BUREŠ, R. & LACHMANN, M. 2008. Korupce ve sportu. Transparency International.In transparency.cz [online]. [cit.2015-05-02]. Dostupné na Internete: http://www.transparency.cz/doc/sport_clanek.pdf
BUREŠ, R. 2009. Proč není sport imunní vůči korupci? Transparency International.In transparency.cz [online]. [cit.2015-05-02]. Dostupné na Internete: http://www.transparency.cz/doc/projekty/stare_projekty/sport_studie_CJ.pdf
ČTK. 2014. Bin Hammám opět čelí obvinění z korupce při volbě hostitele MS. In eurofotbal.cz [online]. [cit. 2015-13-02]. Dostupné na Internete: http://www.eurofotbal.cz/clanky/bin-hammam-opet-celi-obvineni-z-korupce-pri-volbe-hostitele-ms-257941/
ČTK. 2015. Bývalý šéf Juventusu Moggi do vězení nepůjde kvůli promlčení. In eurofotbal.cz [online]. [cit. 2015-13-02]. Dostupné na Internete: http://www.eurofotbal.cz/clanky/byvaly-sef-juventusu-moggi-do-vezeni-nepujde-kvuli-promlceni-288204/
FUTBALNET. 2011. Wänkeho druhé Vianoce za mrežami, Szabóv Močenok chystá návrat. In futbalnet.sk [online]. [cit. 2015-20-02]. Dostupné na Internete: http://www.futbalportal.net/?q=clanok/wankeho-druhe-vianoce-za-mrezami-szabov-mocenok-chysta-navrat/21601
JELÍNEK, R. J. – JENŠÍK, M. (2005). Korupce ve fotbale očima statistiky: Balkán jasně vede. In atlasfotbalu.cz Dostupné na Internete: http://www.atlasfotbalu.cz/korupce_rj.htm
JENNINGS, A. 2012. Blatter bribes Warner with TV bonanza. In Transparency International [online]. [cit. 2015-18-03]. . Dostupné na Internete:http://www.transparencyinsport.org/When_Blatter_gave_Warner_secret_TV_rights/when_blatter_gave_warner_secret_tv_rights.html
KLIMEŠOVÁ, P. 2013. Bol brankár Martin Trančík pravou rukou šéfa stávkového gangu? In pluska.sk [online]. [cit. 2015-17-01]. Dostupné na Internete: http://www.pluska.sk/sport/futbal/bol-brankar-martin-trancik-pravou-rukou-sefa-stavkoveho-gangu.html
KOTIAN, R. 2013. Korupčný škandál: Jedno chápadlo odseknuté. In šport.sk. [online] [cit. 2015-10-02]. Dostupné na Internete:http://msport.aktuality.sk/c/155134/korupcny-skandal-jedno-chapadlo-odseknute/
MARTINOVIC, A. 2013. FIFA’s Secret Handshakes. In storify.com. [online] [cit. 2015-10-02]. Dostupné na Internete:https://storify.com/AngelaMartinovi/fifa-s-secret-handshakes
MIKUŠOVIČ, D. 2013. Odhalili korupciu v slovenskej Corgoň lige, obvinili sedem futbalistov. In sme.sk[online] [cit. 2015-13-01]. Dostupné na Internete: http://sport.sme.sk/c/6931684/odhalili-korupciu-v-slovenskej-corgon-lige-obvinili-sedem-futbalistov.html
SITA. 2011. Exkošičan Gegič bol údajne spojkou mafie s futbalistami z Talianska. In sme.sk [online] [cit. 2015-18-01]. Dostupné na Internete: http://futbal.pravda.sk/ostatne/clanok/136576-exkosican-gegic-bol-udajne-spojkou-mafie-s-futbalistami-z-talianska/
SITA. 2013. Hodúr: Nie je dňa, aby som si nevyčítal ovplyvňovanie zápasov. In pravda.sk [online] [cit. 2015-7-01]. Dostupné na Internete: http://futbal.pravda.sk/fortuna-liga/clanok/296966-hodur-nie-je-dna-aby-som-si-nevycital-ovplyvnovanie-zapasov/
TRANSPARENCY, I. 2014. „Chlapi, je*te na to…“: Akými slovami na Slovensku korumpujeme? In transparency.sk [online] [cit. 2015-13-01]. Dostupné na Internete: http://www.transparency.sk/sk/chlapi-jete-na-to-akymi-slovami-na-slovensku-korumpujeme/
TRANSPARENCY, I. 2011. Slovensko je vo vnímaní korupcie piatou najhoršou krajinou EÚ. In transparency.sk [online] [cit. 2015-16-03].. Dostupné na Internete: http://www.transparency.sk/sk/slovensko-je-vo-vnimani-korupcie-piatou-najhorsou-krajinou-eu/
ŽAŤKO, P. (8. 3 2007). Stanislav Szabó: Je to mafiánska chobotnica. In hnonline.sk [online] [cit. 2015-24-01]. Dostupné na Internete: http://hn.hnonline.sk/slovensko-119/stanislav-szabo-je-to-mafianska-chobotnica-227228
Prílohy
Príloha 1: Rozhovory so skorumpovanými hráčmi
Príloha 2: Výsledky štúdie prípadov korupcie v športe
Príloha 3: Dotazník názorov verejnosti na korupciu v športe
Príloha 4: CD médium – diplomová práca v elektronickej podobe
Príloha 1
Rozhovory so skorumpovanými hráčmi
Manipulácia zápasov najsmrteľnejšou chorobou, na ktorú narazil moderný futbal, ktorej efekt môže byť napríklad pozorovaný v prípade hráča Maria Cizmeka.
Bývalý chorvátsky mládežnícky reprezentant Mario nedostal plat z klubu za takmer rok, ale zároveň musel zaplatiť všetky sociálne a ďalšie príspevky štátu, a preto bol vlastne „nútený“ zapojiť sa do ovplyvňovania zápasov. Po niekoľkých zápasoch bol zadržaný a v dôsledku toho stratil všetko, čo mal.
Mario je jedným z mnohých príkladov. Mal za sebou 16 ročnú kariéru ako profesionálny futbalista. Chorvátsky hráč hral za profesionálne kluby na najvyššej úrovni v Chorvátsku, Izraeli a na Islande, a tiež sa objavil v niekoľkých národných mládežníckych výberoch.
„Hral som viac ako 250 zápasov v chorvátskej 1. lige, kým som bol zatiahnutý do aféry. Hral som každý zápas profesionálnym a zodpovedným spôsobom. Môžem vás uistiť, že po celú dobu svojej kariéry som žil pre tento šport, a že som podporoval chorvátsky futbal najlepším možným spôsobom. Avšak, zažil som , že po uplynutí jednotlivých zmlúv som podpísal novú a všetko som splnil, v každom klube za ktorý som hral som za sebou zanechal príspevok. Môj každodenný život bol skôr boj o prežitie, ako futbalová kariéra, ale napriek tomu som si každý moment na ihrisku užil.
Všetky veci sa stali ešte horšími, keď mi bežala moja posledná zmluva v FC Chorvátsko Sesvete. Každý deň som počúval sľuby o tom, ako hráči budú zaplatení. Znovu a znovu sme počúvali tieto sľuby. Mesiac po mesiaci. Ale nič sa nestalo. Nedostali sme naše peniaze.
Celý tím klesol do depresie. Plní hnevu a smútku, sme absolvovali všetky tréningy bez pocitu motivácie. Náš športový duch zmizol. Jediný cesta von bola prestúpiť do iného klubu, ale problém bol, že klub požadoval odstupné, ktoré bolo príliš vysoké. Neexistoval žiadny spôsob, ako ukončiť naše zmluvy.
Podali sme žalobu, na ukončenie zmlúv a zaplatenie dlhov na Rozhodcovský súd chorvátskeho futbalového zväzu, ale tieto procesy trvali od niekoľkých mesiacov až po celý rok, a tak sme boli nútení aj naďalej hrať za klub.
My sme tak zúfalo strácali vieru uspieť a budovať svoju kariéru. Zároveň naše povinnosti voči štátu rástli a rástli. Táto zúfalá situácia z nás všetkých urobila veľmi zraniteľných, a donútila a povzbudila nás k pádu do pasce ovplyvňovania zápasov.
Jeden z organizátorov ovplyvňovania zápasov bol veľmi dobre známy inštruktor z miestneho futbalového zväzu. On bol vždy niekde v oblasti, v miestach, kde sa hráči socializujú, napríklad v kaviarňach. Doslova sa stal súčasťou nás, pretože bol stále s nami. Používal jeho dobré psychologické zručnosti, aby nás presvedčil, aby sme mu verili a cítili sa v bezpečí. Občas si požičal nejaké peniaze od hráčov a často sa nás snažil presvedčiť, že sa nám podarí získať veľký prestup. Zdal sa, ako náš skutočný záchranca a naozaj na nás mal veľký vplyv.
Celý príbeh ovplyvňovania zápasov začal s prvým zápasom proti FC Zadaru. Bol by to len ten jeden zo zápasov … Nemohol som uveriť, že by som mohol niekedy bežať k ihrisku so zámerom prehrať zápas. Cítil som sa hrozne. Bol to najhorší zážitok pre mňa ako športovca, ale nebolo cesty späť.
Nálada v šatni bola veľmi nervózna. Boli sme pod veľkým tlakom; cítil som ako všetci pozerali na moje pohyby, keď som bol na ihrisku. Bohužiaľ, všetko sa zvrtlo mimo kontrolu: už to viac nebolo iba ovplyvňovanie jedného zápasu, ale stala sa z toho celá séria zápasov. Jeden za druhým, proti FC Slaven Belupo, FC Varteks, FC Záhrebe a FC Cibalija.
Organizátorov bolo viac a odhodlanejších a požadovali viac a viac. Cítil som sa viac a viac zneužitý. Cítil som sa prázdny a pýtal sa sám seba, či všetka tá tvrdá práca, ktorú som dal do tejto kariéry stála za to všetko, čím som si prechádzal.
Teraz je to rok po mojom zatknutí a sedím a čakám na začiatok trestného konania. Bol som suspendovaný z futbalu. Som nezamestnaný. Nemám žiadnych priateľov. Trpím cukrovkou. Stratil som vec, ktorú som najviac miloval – futbal. Stratil som všetko.
Všetky moje úspechy sú zmazané, ako by nikdy neexistovali. A v tom čase, moja kariéra bola tak úžasná. Strelil som niekoľko dôležitých gólov, ktoré pomohli klubu zostať v 1. lige, alebo na podporu postupu do 1. ligy po jednom roku v 2. lige. Cítil som sa tak hrdý. V súčasnej dobe to všetko zmizlo, zmizlo ako by sa to nikdy nestalo. Stal som sa zatratený vydedenec. Som ako každý športovec, on alebo ona, ktorí stratí najmilovanejšiu vec vo svojom živote.
Naozaj som urobil obrovskú chybu, ako športovec a hlboko ju ľutujem. Ako ľudská bytosť a ako rodič som chcel zabezpečiť dôstojný život pre moju rodinu. Musím spomenúť, že hrozná finančná situácia a zlé vedenie klubu prispelo k tomu, čo sa stalo, rovnako ako systém, ktorý neumožňoval, aby som prestúpil do iného klubu. Nesnažím sa ospravedlniť sám seba a hlboko ľutujem, že som sa nechal chytiť do pasce, z ktorej je veľmi bolestivé uniknúť.
Na druhej strane, manipulátorov zápasov treba dostať preč. Kúpili si slobodu, zaplatili vlastnú kauciu z ich špinavých peňazí. A teraz chodia okolo ihrísk znova.
Situácia v Chorvátsku ukazuje, že s hráčmi sa zaobchádzalo horšie ako s organizátormi, pokiaľ ide o ovplyvňovanie zápasov.
Rád by som poukázal na svoje skúsenosti a povedal každému športovcovi, aby ani nepremýšľali o účasti v niečom takom, ako som urobil ja. Tiež by som chcel upozorniť funkcionárov futbalových federácií a povedať im, aby venovali veľkú pozornosť tomu, čo kluby robia. Ak chcete zistiť, či kluby platia svoje dlhy hráčom a chrániť týchto hráčov z klubov, ktoré podvádzajú, musia chrániť budúce generácie. „
Chcem všetkým povedať, že môžete získať len trochu, ale stratíte všetko … “ (FIFPro, 2011)
Boban Dmitrovic tvrdí: „Zápasy v Srbsku sú zmanipulované“
„Zistil som, že je ťažké hovoriť o tomto probléme, ale musím povedať všetko, čo viem pre budúcnosť detí hrajúcich futbal.“ Boban Dmitrovic šokoval srbský futbal s jeho odhalením týkajúcim sa ovplyvňovania zápasov. „Vo všetkých prípadoch sa kluby dohodli na výsledku zápasu.“
Boban Dmitrovic je 39-ročný futbalista zo Srbska, ktorý hral viac ako 700 profesionálnych zápasov. Strávil deväť rokov v Rakúsku hral za Grazer AK a Sturm Graz, pred návratom do Srbska v roku 2005. Obranca odohral 13 zápasov za národný tím Srbska a Čiernej Hory. „To sú tie zápasy, s ktorými si budem spájať moje najkrajšie spomienky.“
V Srbsku, Boban hral väčšinu svojich zápasov v červenom a bielom drese FK Borac Cacak, klubu kam prestúpil v roku 2005. Na začiatku roka 2011 opustil FK Borac. „Neodišiel som z klubu, pretože by som chcel. Mal som zmluvu až do leta roku 2012. Ale ešte pred zimnou prestávkou mi bolo povedané, že už ma nepotrebujú. Chceli, aby som odišiel. „
„Bol som v šoku. V posledných niekoľkých rokoch, hráči a tréneri zo Super Ligy ma vybrali do ideálneho tímu Super Ligy. Bol som tiež nominovaný na najlepšieho športovca mesta Cacak. „
V apríli sa dostal Boban na predné stránky novín v Srbsku pre rozhovor v novinách Blic. Odhalil, že niekoľko zápasov, v ktorých hral bolo ovplyvnených. Hovoril o nezrovnalostiach v nasledujúcich zápasov:
Cukaricki-FK Borac Cacak 1-0 (16 máj 2010). V poslednom kole ligy Borac prekvapivo prehral a Cukaricki unikli zostupu.
FK Borac Cacak-Banat 2-0 (16 máj 2009). Banat vypadol v tom roku, Borac skončil piaty. Dmitrovic pripomenul, že Banat hráči ho naháňali a napľuli na neho, keď opustil ihrisko. Predpokladal, že hráči Banat sa na neho hnevali , pretože výsledok zápasu bol odlišný od toho, čo im niekto sľúbil.
Partizan – FK Borac Cacak 2-0 (2 apríl 2011).
FC Borat Cacak-OFK Belgrade 2-1 (17 december 2008).
„Sedel som v reštaurácii so sponzorom pánom Kostic a športovým riaditeľom pánom Ilić, ktorí sa ma pokúsili presvedčiť, a povedali mi, že boli pod veľkým tlakom. Povedal som, že ja nie som vôbec pod žiadnym tlakom . V zúfalom pokuse, Ilic zlomil jeho aj môj mobilný telefón, ale opäť som mu povedala, aby nečakal, že budem spolupracovať. Nemali žiadnu odpoveď, keď som povedal :, Ak máte odvahu, postavte sa pred hráčov a trénera, a povedzte im, čo od nich očakávate „
Teraz, Boban hovorí: „Bolo tam niekoľko ďalších zápasov, kde boli hráči priamo požiadaní o prehru v zápase. Súhlasil som so Srbskou úniou profesionálnych futbalistov (Nezavisnost) a našimi právnikmi nehovoriť o všetkých detailoch, pretože stále dúfam, že tam bude vyšetrovanie. „
„Vo všetkých prípadoch sa kluby dohodli na výsledku tohto zápasu. Priamo pred zápasom to bolo oznámené hráčom. Museli spolupracovať, pretože ich kariéry by boli ohrozené. „
„Rozhodca vždy vedel, čo sa deje. Keby niečo nešlo podľa plánu, rozhodca urobil kontroverzné rozhodnutia, na to, aby kluby dosiahli ich požadovaný výsledok. „
„Pred niekoľkými rokmi som hral zápas, ktorý sme mali prehrať. Ale my sme vyhrali. Hneď po skončení zápasu si hráči súpera išli s nami fyzicky vyrovnať účty. K dispozícii je video nahrávka toho incidentu.
„Nikdy mi neboli ponúknuté žiadne peniaze, takže predpokladám, že jediné dôvody boli stávkovanie alebo vyhnúť sa zostupu.“ Napríklad: v roku 2007 FK Borac a FK Banat hral zápas, ktorý skončil remízou 2-2 . S týmto výsledkom Borac zostal v lige. Na oplátku, FK Banat požiadal, aby ich najlepší hráč strelil dva góly. To sa stalo. „
Boban nemá žiadny dôkaz: „Hráči, ktorí boli pod tlakom donútení hrať ovplyvnené zápasy sú dôkazom. Môžu vypovedať, pretože sa stalo, že zástupcovia klubu sa obrátiť na všetkých hráčov s ich žiadosťou. „
„Bolo ťažké hrať za týchto okolností, ale ako najstarší hráč tímu som išiel na ihrisko na ochranu mladších hráčov. Napriek objednávke sme nechceli nechať niekoho vyhrať, takže rozhodca dokončil prácu odpískaním neexistujúcej penalty alebo voľného kopu. „
„Nikdy som nič nenahlásil na políciu, pretože som si bol istý, že úrady nemajú záujem o žiadne vyšetrovanie, pretože existuje mnoho ľudí pri moci, ktorí sú blízko k veľkému počtu klubov. Ak by som to urobil, nikdy by som znova nehral žiadny oficiálny zápas. „
Na otázku prečo hovorím o tejto téme až teraz odpovedá: „Predtým keď neboli únie futbalistov v Srbsku, nemal som na koho sa obrátiť. Teraz, keď bola Nezavisnost založená, cítim sa oveľa bezpečnejšie. Ja viem, že nie som sám, a že mnoho ľudí bude stáť pri mne. Pre mňa je to morálna povinnosť, byť najstarší hráč v lige a bývalý reprezentant, ktorý pomáhal založiť hráčsku úniu. Som členom predstavenstva. Viem, že v našej organizácii sú len čestní ľudia. Sme všetci profesionálni futbalisti a budeme spolupracovať v boji proti všetkým problémom v srbskom futbale.
Zistil som, že je ťažké hovoriť o tomto probléme, ale musím povedať všetko, čo viem pre budúcnosť detí, ktoré hrajú futbal. Každý rok, stovky hráči odídu zo Srbska. Každú sezónu sa súťaž zhorší. Chcem, aby tieto deti zostali hrať futbal v Srbsku . Aby bolo možné zostať, musíme im poskytnúť dobré podmienky a bezpečné prostredie. Pre ne musíme bojovať proti zločinu a korupcii. „
Prečo si myslíte, že je korupcia v srbskom futbale? „Vzhľadom k tomu, že Srbsko je chudobná krajina a jeden z najjednoduchších spôsobov, ako zarobiť peniaze, je ovplyvniť zápasy.“
Ako ľudia reagujú na váš príbeh? „Dostal som najväčšiu podporu od hráčov a Európskej únie, ako aj od ľudí, ktorých som stretol v každodennom živote. V Srbsku existuje viac ľudí, ktorí chcú právo a spravodlivosť, ako ľudí zapojených do trestnej činnosti.
Ako futbalový zväz reagoval? „Futbalový zväz nechce vyšetrovať obvinenia. Čakal som to, pretože žiadny správny orgán sa nebude dobrovoľne vyšetrovať sám. Viem, že ľudia z futbalového zväzu Srbska boli upozornení písomne, že tam boli ovplyvnené zápasy. Ponúkli sme im dôkazy, ale nikto nechcel začať vyšetrovanie. „
Ako možno tento problém vyriešiť? „Toto môže byť riešené dvoma spôsobmi. Prvým z nich je, že vnútroštátn orgány prešetria všetky naše obvinenia a potrestajú osoby zodpovedné za ovplyvňovanie zápasov. Druhé riešenie je, že hráčske odbory zorganizujú generálny štrajk a požiadajú FIFAaUEFAo pomoc. „
Znamená to, korupcia zmenila tvoj vzťah k futbalu? Stále si užívaš hru? „Futbal mi dal všetko, čo mám v mojom živote. Bohužiaľ, moje pocity sa zmenili negatívnym spôsobom kvôli tomu, čo sa mi stalo v posledných niekoľkých rokoch. To je škaredšia stránka futbalu. Napriek tomu rád si spomínam na svoj čas v Rakúsku a som rád, že som mal možnosť hrať futbal v tej krajine“ (FIFPro, 2011).
Rovnako sa vyjadril aj ďalší hráč :
Dragisa Pejović – FC Novi Pazar (Srbsko)
„Som Dragisa Pejović, 29 ročný profesionálny futbalista zo Srbska. Hral som za FC Borac Cacak po dobu šiestich rokov.
„Za šesť rokov sa stalo veľakrát, že od hráčov požadovali ovplyvniť zápasy. Každý, kto to nechcel urobiť bol odstránený z tímu. Hral som ovplyvnené zápasy, nie preto, že by som chcel, ale preto, že som musel. „
„Keby som odmietol hrať, tak by som nedostal plat, a ja by som nemal finančné prostriedky na podporu mojej rodiny.“
Príloha 2 Výsledky štúdie prípadov korupcie v športe (Gorse,S. & Chadwick, S., 2010)
Obr. 6 Korupcia v medzinárodnom športe (2000-2010)
Až 1998 z 2089 analyzovaných sa týkalo dopingu. 33 prípadov ovplyvnenia zápasov spojených so stávkovaním, 24 prípadov ovplyvnenia zápasov bez spojenia so stávkovaním a 34 prípadov zákulisných informácií.
Obr. 7 Korupcia v Európe podľa športov
Najčastejšie sa korupcia vyskytovala vo futbale s 8 prípadmi nesúvisiacimi so stávkovaním a 13 so súvisiacimi. Viac ako jeden prípad mali iba konské závody so 4 prípadmi spojenými so stávkovaním.
Obr. 8 Prípady ovplyvňovania zápasov – súvisiace a nesúvisiace so stávkovaním podľa rokov
Najviac prípadov ovplyvnenia zápasov spojených so stávkovaním bolo v posledných rokoch štúdie, potvrdzuje to nový fenomén, Prípadov ovplyvnenia zápasov bez spojenia so stávkovaním sú rovnomerne rozložení aj keď je ich, tiež viac v posledných rokoch.
Príloha 3 Dotazník názorov verejnosti na korupciu v športe
Dotazník
Vážená pani, vážený pán,
som študentom Akadémie Policajného zboru v Bratislave a realizujem prieskum na zistenie názoru odbornej i laickej verejnosti na problematiku korupcie v športe.
Výsledky prieskumu budú použité ako súčasť diplomovej práce s názvom Korupcia v športe ako spoločenský problém.
Pred Vašou odpoveďou si prosím, pozorne prečítajte znenie otázky s presnou inštrukciou na jej vyplnenie. Ubezpečujem Vás, že dotazník je anonymný, preto sa nikto z Vášho okolia nedozvie o Vašom názore. Vaše odpovede budú použité výhradne len na účely spracovania praktickej časti diplomovej práce.
Ďakujem za Vašu ochotu a spoluprácu.
1. Pohlavie
muž
žena
2. Váš vek
menej ako 18
18-24
25-39
40 a viac
3. Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
základne
stredoškolské
vysokoškolské
4. Myslíte si, že sa v našej spoločnosti vyskytuje korupcia? Ak áno, v akej miere?
a) áno, vo veľkej miere
b) áno, ale nie vo veľkej miere
c) nie, nevyskytuje sa
5. Aké sú vaše skúsenosti s korupciou v športe? Možnosť označiť viac možností (2)
a) stretol som sa s ňou osobne
b) počul som o nej(nie v médiách)
c) viem o nej iba z médií
d) žiadne
6. Aký typ korupcie v športe sa podľa vás vyskytuje najviac?
a) korupcia za účelom výhry v zápase („kúpenie si súpera, rozhodcu“)
b) korupcia za účelom výhry v stávkovaní na šport („kúpenie hráča“, aby dostal žltú kartu, nestrelil gól, kopol loptu do autu a tipujúci vďaka tomu vyhral)
c) nevyskytuje sa v ňom
7. Ktorý typ korupcie sa vyskytuje najčastejšie na úrovni amatérskeho športu?
a) korupcia za účelom výhry v zápase („kúpenie si súpera, rozhodcu“)
b) korupcia za účelom výhry v stávkovaní na šport („kúpenie hráča“, aby dostal žltú kartu, nestrelil gól, kopol loptu do autu a tipujúci vďaka tomu vyhral)
c) nevyskytuje sa v ňom
8. Ktorý typ korupcie sa vyskytuje najčastejšie na úrovni profesionálneho športu?
a) korupcia za účelom výhry v zápase („kúpenie si súpera, rozhodcu“)
b) korupcia za účelom výhry v stávkovaní na šport („kúpenie hráča“, aby dostal žltú kartu, nestrelil gól, kopol loptu do autu a tipujúci vďaka tomu vyhral)
c) nevyskytuje sa v ňom
9. Ak by ste sa stretli s korupciou v športe nahlásili by ste ju polícii?
a) áno
b) nie, z obavy negatívnych následkov pre moju osobu
c) je to jedno, lebo si myslím, že aj tak by sa nič nevyriešilo
10. Čo by podľa vás najviac pomohlo v boji s korupciou v športe (jej zníženiu, odstráneniu)? Možnosť výberu max. 2 možnosti
a) agent provokatér
b) vyriešenie nejakého prípadu – potrestanie vinníkov
c) obmedzenie tipovania na detaily, na ktoré je momentálne možné tipovať (prvý aut, prvý roh, žltá karta, strelec gólu)
d) nepomôže nič
Iné:
Poznámky
1) Trestnoprávny dohovor proti korupcii a Občianskoprávny dohovor proti korupcii
Príspevok skúma charakter a systém noriem tvoriacich športový normatívny systém. Osobitnú pozornosť venuje interným predpisom športových organizácií a otázke ich právnej povahy.
1 ÚVOD
Príspevok poukazuje na teoretické problémy právneho uchopenia interných normatívnych predpisov. V tejto súvislosti je predmetom výskumu charakter interných športových predpisov, prijímaných medzinárodnými aj národnými športovými organizáciami (často v právnej forme občianskych združení). Túto problematiku skúmame v širšom kontexte normatívneho športového systému, ktorý pokrýva právne aj mimoprávne pravidlá správania sa. Ponúkame návrh kategorizácie týchto pravidiel.
2 NASTOLENIE PROBLÉMU
Vedecké skúmanie vzťahu športu a práva siaha na území Slovenskej republiky iba do 70. a najmä 80. rokov 20. storočia, kedy bol priekopníkom tejto problematiky J. Prusák.1 Následne došlo v tejto oblasti k dlhšej odmlke, ktorá skončila až na prelome 20. a 21. storočia2 z iniciatívy českých autorov, najmä M. Králíka.3
Termín „športové právo“ sa v súčasnosti v Českej a Slovenskej republike nepovažuje za bezproblémový. Naopak, tento pojem sa často vyslovene odmieta, a to ako v podmienkach vedeckej právnickej spisby,4 tak aj v rovine pedagogickej.5
Aj v zahraničí je tento pojem sporným. Existenciu športového práva popierajú napr. Greyson6 alebo Woodhouse,7 na druhej strane ochotní uznať osobitnú doktrínu športového práva sú Barnes8 a Opie.9 Športové právo vyslovene akceptujú ako samostatné právne odvetvie spoluautori Michael Beloff, Tim Kerr, a Marie Demetriou.10
Tradične sa v slovenských podmienkach ako argument proti existencii „športového práva“ uvádza názor J. Prusáka, publikovaný v jeho diele Šport a právo, kde tvrdí, že stanovy športových organizácií nespĺňajú znaky uznávanej definície práva ako súboru právnych noriem v štátom stanovenej alebo uznanej norme, vynútiteľných štátom.11
V súčasnosti však pojem práva nie je v žiadnom právnom predpise legálne definovaný a jeho špecifikovanie teda zostáva na pleciach právnej vedy, ktorej predstavitelia môžu zastávať odlišné stanoviská. Pojem práva preto rôzne právne školy a ich predstavitelia vnímajú veľmi rôznorodo, už len v závislosti na tom, či zastávajú pozitívnoprávne alebo prirodzenoprávne východiská, prípadne iné stanoviská, ako napr. sociologické.12 Každý právny vedec má možnosť vytvoriť si svoju vlastnú definíciu práva, aj keď všeobecne prevláda definícia práva v podobe akú naznačil Prusák.
Pokiaľ ide o právnu alebo neprávnu povahu interných predpisov športových organizácií, stojí za zmienku, že v českej a slovenskej teórii práva sa stretávame aj s názormi, ktoré síce nepriznávajú interným normám právnu povahu, hovoria však o tzv. paraprávnom systéme.13
3 INTERNÉ NORMY A ICH PRÁVNA POVAHA
Už v období pred rokom 1989 (pred zmenou režimu a vedeckej paradigmy na našom území) existovali rôznorodé názory na problematiku interných noriem, ako aj noriem, na ktoré zákon výslovne odkazuje. Napr. P. Holländer v práci v spoluautorstve s P. Blahom v roku 198914 vyslovil ojedinelý názor, že pravidlá socialistického spolužitia môžu tiež byť prameňom práva, keď na ne odkazuje právny predpis. Odmietal totiž jednoducho uznať, že v prípade odkazu na pravidlá spolužitia v zákone je prameňom práva odkazujúci zákon, a nie odkázané pravidlá. Argumentoval analogicky tým, že vždy je predsa prameňom právny predpis, na ktorý sa odkazuje v inom predpise. Inak povedané, ak predpis odkazuje na iný predpis, tak prameňom práva nie je odkazujúci, ale odkázaný predpis.15 Podobne je to podľa Holländera aj pri odkaze na pravidlá socialistického spolužitia, či na zvyklosti. Pre nás má táto úvaha zmysel z toho hľadiska, ako hodnotiť normy, na ktoré odkazuje napríklad zákon o organizácii a podpore športu, ak nejde o právne predpisy, ale o internú normotvorbu športových organizácií na národnej alebo medzinárodnej úrovni.
Zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu totiž výslovne predpokladá, že športové organizácie si prijímajú vlastné normy, ktoré by mali byť zhodné s normami medzinárodných športových federácií. Je otázne, či možno toto ukotvenie pokladať sa štátne „uznanie“ internej športovej normotvorby, a či má vplyv na právnu povahu interných noriem športového hnutia. Podľa § 24 ods. 1 Zákona „Pravidlá športovej súťaže národného športového zväzu ustanovujú v rámci pravidiel medzinárodného športového zväzu spôsob rozhodovania sporu o porušení konkrétneho pravidla v priebehu konkrétnej kolektívnej hry alebo individuálneho športového výkonu”, podľa § 25 ods. 1 „Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží a podľa vlastných stanov” a podľa ods. 3: „Príslušnosť orgánu národného športového zväzu, pravidlá rozhodovania a možné disciplinárne sankcie upravujú pravidlá športovej súťaže a stanovy národného športového zväzu”. Ďalej podľa § 26 ods. 1: „Disciplinárne konanie možno viesť voči športovcovi, športovému klubu alebo športovému odborníkovi, ktorý porušil pravidlá športovej súťaže v priebehu hry alebo pravidlá vyplývajúce zo stanov športového klubu alebo národného športového zväzu alebo z rozhodnutia ich orgánov. Príslušným na disciplinárne konanie je disciplinárna komisia alebo inak označený orgán národného športového zväzu podľa jeho stanov”. A napokon podľa § 27 ods. 2 „Sadzby disciplinárnych opatrení podľa odseku 1 písm. b) až d) ustanovia národné športové zväzy vo svojich stanovách. Pritom zohľadnia pravidlá medzinárodných športových zväzov, ktorých sú členmi.”
Osobitne sa prepojenie interných a „štátnych“ predpisov prejavuje v úprave sankcií za doping, kde sa predpokladá, že sankciu ukladá národný zväz podľa športových predpisov medzinárodnej federácie, a iba ak tieto chýbajú, má sa aplikovať štátom stanovená sankcia (§ 21 ods. 1): „Ak Svetová dopingová agentúra alebo medzinárodný športový zväz neurčí iné pravidlá, národný športový zväz potrestá športovca za užitie dopingu dočasným alebo doživotným zákazom účasti na športových súťažiach a vyradením zo športovej reprezentácie…”
Na druhej strane sa však v športe môžu vyskytovať aj iné interné normy, upravujúce otázky, ktorých úpravu zákon č. 300/2008 Z.z. nepredpokladal. Ide napríklad o disciplinárne otázky, ktoré síce zákon č. 300/2008 Z.z. v § 27 ods. 2 zveruje do kompetencie športových organizácií s tým, že sankcie za disciplinárne previnenia budú upravené v ich stanovách, v skutočnosti sa však tieto sankcie nenachádzajú v stanovách, ale v osobitných disciplinárnych poriadkoch, na ktoré stanovy (v lepšom prípade) iba odkazujú. Pri príliš formalistickom výklade by sa dalo vyvodzovať, že v takomto prípade ide o predpis, ktorého prijatie zákon nepredpokladal, a jeho „právna“ povaha by mohla byť spochybnená.
V takýchto prípadoch by sa dalo argumentovať tým, že tieto „ostatné“ (neuznané) predpisy sú pre športovcov (a športové organizácie) záväzné na základe ich vzájomného zmluvného vzťahu (explicitného či tacitného), príp. členského vzťahu založeného na základe zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, na základe stanov daného zduženia.
Takéto vzájomné práva a povinnosti konkrétnych subjektov inter partes zakladajú všetky zmluvy, ktoré nie sú v rozpore so zákonom. Tieto práva a povinnosti sú dokonca judikovateľné súdom, aj keď vyplývajú z nepomenovaných zmlúv. Napriek tomu ich však nepovažujeme za pramene práva, keďže ich charakter „práva“ možno spochybniť rovnako ako „právnu“ povahu súdnych rozhodnutí – tým, že v oboch prípadoch nejde o všeobecne záväzné pravidlá správania, ale iba o pravidlá, ktoré zaväzujú konkrétne subjekty (zmluvné strany, resp. sporové strany). Napriek tomu však ide o dojednania, ktoré majú právny význam.
Rozvíjajúc túto argumentačnú líniu, športové predpisy by sa mohli rozlišovať na také, ktorých prijatie zákon predpokladal, a na ktoré odkazuje, preto by mohli mať všeobecnú právnu relevanciu, resp. byť právne záväzné, a na druhej strane také, ktoré sú iba povahy zmluvného dojednania inter partes, a nie sú teda všeobecne právne záväzné. Argumentom proti takémuto deleniu je však fakt, že nie je možné tvrdiť, že uznaním existencie niektorých interných noriem v zákone č. 300/2008 Z.z. zákonodarca sledoval cieľ považovať tieto predpisy za právne záväzné. Mohol ich považovať za záväzné iným spôsobom, resp. uznávať ich záväznosť iba z titulu rešpektovanej mimoprávnej autority medzinárodných a národných monopolných športových organizácií. Môžu byť teda záväznými rovnako ako iné zmluvné dojednania – inter partes.
Holländer sa tiež osobitne venoval aj právnej povahe interných noriem, na ktoré môže zákon alebo súd odkazovať, a ktoré napriek tomu podľa Holländera autori ako Knapp, Dojčák, Kučera, Prusák, Profant a Mydlík nepovažujú za prameň práva. Schenk a Schulz síce tvrdili, že nie sú právnymi normami, ale majú právnu povahu. Boguszak a Šrámek zasa hlásali, že nie sú právnymi normami v pravom zmysle. Napokon ojedinele Čapek niektoré z nich pokladal za právne akty.16
Podobnú otázku riešilo socialistické pracovné právo aj vo vzťahu k interným smerniciam na pracovisku, ako sú disciplinárny poriadok, pracovný poriadok a pod. Tiež sa vo všeobecnosti nepovažovali a nepovažujú za pramene práva, ale v socialistickej pracovnoprávnej literatúre sa ich právny význam osobitne zdôrazňoval s tým, že sú prameňom československého pracovného práva a majú zároveň povahu právneho úkonu aj normatívneho právneho aktu.17
Rovnaký rozptyl názorov by sme pravdepodobne našli aj pri otázke, či interné predpisy športových organizácií možno považovať za právne predpisy, resp. či majú právnu povahu alebo právny význam. Holländer sa prikláňa k názoru, že majú právny význam, čo dokladá príkladom rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR Cz 37/81 z 29.12.1981, týkajúceho sa úrazu diváka ľadového hokeja zasiahnutého pukom. Najvyšší súd tu vyslovil povinnosť nižšieho súdu pri skúmaní protiprávnosti preskúmať súťažný poriadok vydaný Československým zväzom telesnej výchovy, z čoho Holländer vyvodil záver, že i niektoré normy spoločenských organizácií zohrávajú v našej praxi úlohu prameňa práva.18
Príbuzným problémom je právna povaha interných predpisov profesijných komôr, napr. Slovenskej advokátskej komory, ako predstaviteľa záujmovej samosprávy, uznanej zákonom. V najnovších teoretických prácach sa môžeme stretnúť s myšlienkou, že profesijné komory majú právomoc vydávať interné predpisy, ktoré možno považovať za právne predpisy.19 Športové organizácie sa však napriek istej podobnosti s profesijnými komorami s povinným členstvom nepovažujú za obdobu takýchto komôr.20 „Právna“ povaha ich noriem preto závisí výlučne od definície práva, ktorú si zvolíme.
Aj keď ich však nebudeme považovať za právne predpisy, v prípade, že interné normy zasiahnu do práv a slobôd dotknutých subjektov, súd ich bude musieť preskúmať ako právne relevantné, rovnako ako skúma súkromnoprávne zmluvy a v nich dohodnuté pravidlá správania sa. Majú teda nepochybne právny význam.
Teoretická úvaha o právnej povahe interných predpisov športového hnutia sa ďalej komplikuje ich možným členením na medzinárodné a národné. V tejto súvislosti sa môžeme stretnúť aj s výrazmi ako „medzinárodné športové právo“ alebo „globálne športové právo“. Foster je však pri používaní pojmu medzinárodné športové právo opatrný a pripomína, že medzinárodné právo sa zaoberá primárne vzťahmi medzi štátmi (a medzinárodnými organizáciami), teda medzinárodné športové právo je podľa neho iba medzinárodným právom aplikovateľným na šport.21 Na druhej strane Nafziger tvrdí, že “medzinárodný charakter veľkých športových súťaží vytvoril režim s vlastnou autoritou a legitimitou.”22
Foster rozlišuje medzi medzinárodným a globálnym športovým právom (lex sportiva23). Prvé z nich chápe skôr ako všeobecné zásady medzinárodného práva aplikované v oblasti športu súdmi, a druhé definuje ako “nadnárodný autonómny právny poriadok vytvorený globálnymi súkromnými inštitúciami, ktoré riadia medzinárodný šport.”24 Podľa neho však globálne športové právo nie je založené na zmluvných vzťahoch, teda nemá zmluvný základ.25 Ide o autonómny systém sui generis. Túto jeho myšlienku možno podľa nás akceptovať vo vzťahu k judikatúre a praxi vytváranej medzinárodnými rozhodcovskými orgánmi športového sektora, vrátane Športového arbitrážneho súdu CAS. V tomto prípade skutočne možno ťažko tvrdiť, že táto judikatúra má zmluvný charakter. Pokiaľ však ide o podriadenie sa kompetencii medzinárodných športových organizácií a rozhodcovských orgánov, dominuje zmluvný základ.
4 ŠPORTOVÝ NORMATÍVNY SYSTÉM
Pred ponúknutím vlastného prehľadu „prameňov športového práva SR“ je potrebné upozorniť na skutočnosť, že touto problematikou sa od 80. rokov 20. storočia (vtedy vyšlo dielo J. Prusáka) nezaoberal žiaden slovenský autor. Súčasní autori sa preto inšpirujú najnovším stanoviskom českého autora Michala Králíka, ktorý neuznáva športové právo ako právne odvetvie, a o jeho prameňoch preto hovorí iba ako o informačných prameňoch, „prameňoch poznania“, pričom len niektoré z nich sú aj formálnymi prameňmi práva.26 Rozoznáva pritom nasledujúce pramene poznania (nie vzniku) „športového práva“:
a) Legislatíva: všeobecná a športová, národná a medzinárodná b) Judikatúra c) Športové normy neprávnej povahy d) Inštitucionalizované podávanie informácií (univerzity, spoločnosti športového práva a i.) e) Veda a iné … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA
Keďže problematika problémov legislatívneho procesu v SR je priveľmi rozsiahla, aby mohla byť komplexne v tomto článku rozobraná, rozhodol som sa zamerať na parciálny problém – predovšetkým na procedurálne nedostatky prerokovania návrhov zákonov na pôde parlamentu a názory Ústavného súdu SR na problematiku rešpektovania pravidiel zákonodarného procesu.
Problematika tvorby práva spadá na pomedzie štátneho (ústavného) práva a teórie práva. Budovanie právneho poriadku prostredníctvom formalizovaného procesu špecializovanými orgánmi predstavuje základnú východiskovú tézu etatistickej tvorby práva – právneho poriadku budovaného zhora.
Všeobecne známym a akceptovaným faktom je skutočnosť, že súčasný stav legislatívneho procesu u nás trpí viacerými závažnými nedostatkami, ktoré následne vyúsťujú do kvality právneho poriadku.
Už samotná spomínaná etatistická koncepcia, zhora budovaných právnych normatív, vedie ksnahám o takpovediac „umelé“ vytváranie pravidiel a ich následné aplikovanie do spoločenských vzťahov so sebou prináša množstvo problémov. Nie vždy sa pri ňom reálne posudzuje skutočný stav a potreby spoločnosti.
Na rozdiel od nám známej etatistickej (legislatívej) metódy sa v societatívnej metóde tvorby práva, právo skôr nachádza ako nariadzuje avzniká fakticky „vydestilovaním“ zpríslušných spoločenských vzťahov. Riešenie sa v rozhodovaní „nevymýšľa“ podľa ľubovôle, či nepodmieneným spôsobom.(1) Abstraktné pravidlo sa získava paradoxne z kauzistického rozhodnutia, ktoré sa potom následne aplikuje na obdobné prípady.(2)
Tento spôsob sa javí ako omnoho prirodzenejší. Pri normotvornom spôsobe na pôde parlamentu vznikajú v mnohých prípadoch rozporuplné riešenia, ktoré niekedy smerujú takpovediac „proti srsti“ bežného života spoločnosti.
Dnešným najzásadnejším a najčastejšie pertraktovaným problémom legislatívneho procesu je kvantitatívna explózia prijímaných všeobecne záväzných právnych predpisov, nazývaná tiež ako hypertrofia, prípadne legislatívna smršť. Ďalšími závažnými problémami, ktoré sú s hypertrofiou previazané sú rozpornosť a nestabilita právneho poriadku, keďže pri nadmernej produkcii právnych predpisov sa nedá zabezpečiť stabilita a ani ustriehnuť bezrozpornosť právneho poriadku.
Politická vôľa ovládajúca prakticky neobmedzene akékoľvek rozhodovanie, nedocenenie odbornosti a prílišné preceňovanie politickej lojality, boj o voliča, snaha o presadenie vlastných záujmov – to všetko sú faktory, ktoré pri rokovaní o návrhoch zákonov smerujú v neprospech celého systému a skresľujú kvalitu celého právneho poriadku.
2 PORUŠOVANIE LEGISLATÍVNEJ DISCIPLÍNY NA PÔDE NÁRODNEJ RADY SR
Na pôde Národnej rady SR (ďalej len ako „NR SR“) je porušovanie legislatívnych pravidiel veľmi častým javom a akákoľvek koncepcia „súladnosti a bezrozpornosti“ ide vo vzťahu k politickým záujmom bokom.
Pri tomto by bolo vhodné poukázať na najčastejšie neduhy prerokovávania návrhov zákona v NR SR:
1. Fundamentálna zmena návrhu zákona ako podmienka jeho posunu do ďalšieho čítania v NR SR. Prvotvorba návrhov zákonov by sa mala sústreďovať do orgánov, ktoré sú na to najlepšie vybavené odborne a personálne – teda na ministerstvá a nie na pôdu NR SR. Správny legislatívny proces má podobu pyramídy so širokou základňou a úzkym koncom. Teda dobré zázemie pre vypracovanie a následne už len citlivé dolaďovanie v neskorších štádiách.
Pri poslaneckých zásahoch do návrhu sa však zväčša nedbá na podstatu a zmysel predkladaného zákona a nezohľadňuje sa ani proces, ktorým návrh prešiel v medzirezortnom pripomienkovom konaní, kde sa obrúsil do podoby súladnej s právnym poriadkom. Snaha o správny procesný postup poslancov nezaujíma.
Schvaľovanie návrhov zákonov niekedy nápadne pripomína odplatnú činnosť, kedy sa predkladateľ zaväzuje „pomôcť“ v budúcnosti tým, ktorých hlasy na schválenie vlastného návrhu potrebuje, prípadne si poslanci vymôžu „na mieru šité“ upravenie podávaného návrhu. Predmetným konaním sa sledujú individuálne záujmy samotných poslancov alebo dokonca lobistických skupín, ktoré môžu relatívne efektívne ovplyvňovať právnu úpravu v oblastiach vlastného záujmu. Teórie o spomínanom „vydestilovaní“ záväzných pravidiel z konkrétnych spoločenských vzťahov sú tak potláčané individuálnou ľubovôľou. A dobro väčšiny je odsunuté záujmom jednotlivcov.
Pri podávaní pozmeňovacích návrhov sa zároveň hlasujúci poslanci zásadnejšie „neobťažujú“ skúmaním ich dopadu na právny poriadok ako celok a pri samotnom hlasovaní sa už len riadia vyjednaným smerovaním prsta spoločného spravodajcu.
A predkladateľ je rád, že návrh vôbec prešiel. Avšak kompromisné úpravy dotýkajúce sa jadra takéhoto návrhu a ich následné dopady na príslušné spoločenské vzťahy sa zväčša postarajú o nevyhnutnosť ďalších noviel, a tak priamo podmieňujú potrebu ďalšej právnej úpravy.
2. Vo fáze prípravy materiálu alebo aj neskôr v NR SR sa občas hrubo porušia pravidlá tvorby zákonov a návrhy sa doplnia tzv. „prílepkami“.
Ide o vecne nesúvisiace návrhy zákonov alebo ich noviel, ktoré sa takpovediac umelo „prilepia“ k pôvodnému návrhu – priamo pri vytvorení materiálu sa formuluje povinnosť pre legislatívneho pracovníka „zapracovať“ ich do návrhu alebo sa „prílepky“ aplikujú neskôr prostredníctvom pozmeňovacieho návrhu poslancov v NR SR. Ide o jav, ktorý vo svojej podstate odporuje legislatívnym pravidlám vlády a aj legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, ktoré možnosť viacerých priamych novelizácií v jednom návrhu síce nevylučujú, avšak považujú to za výnimočnú situáciu, kedy musia ďalšie novelizované právne predpisy obsahovo a vecne súvisieť s predkladaným návrhov.
Prílepky škodia súladnosti právneho poriadku, keďže do neho môžu nepozorovane a účelovo zaviesť rozpornú úpravu, ktorá by v samostatnej podobe nebola parlamentom priechodná.
3. Poslanecké návrhy zákonov snažiace sa obísť povinné fázy legislatívneho procesu, najmä medzirezortné pripomienkové konanie alebo prerokovanie v Legislatívnej rade vlády – poslanci NR SR pod rúškom uplatnenia svojho ústavou garantovaného práva zákonodarnej iniciatívy, podsúvajú NR SR na schválenie skryté návrhy ministerstiev a záujmových skupín. Takéto návrhy by totiž zrejme neprešli rokovaním vlády avšak je možné ich elegantne „pretlačiť“ parlamentom prostredníctvom poslaneckých návrhov.
4.Zneužívanie inštitútu skráteného legislatívneho konania v snahe o obídenie niektorých kontrolných mechanizmov a urýchlenia legislatívneho procesu.
§ 89 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady SR v znení neskorších predpisov, v odseku 1 umožňuje „za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona“.
Vmnohých prípadoch, kedy sa tento postup využil, sa však nepreukázalo splnenie podmienky na jeho uplatnenie. Ako ďalší z výnimočných inštitútov v legislatívnom procese by mal slúžiť len na ojedinelé preklenutie možných závažných dopadov na spoločnosť.
V nadväznosti na toto tvrdenie si stačí pozrieť štatistické ukazovatele počtu zákonov prijatých v skrátenom legislatívnom konaní, za posledný jeden apol roka v IV. volebnom období, kedy takto prijaté návrhy zákonov predstavovali až 20% z celkového počtu prijatých zákonov. Rovnaký „štandard“ platil v priemere aj pre celé III. volebné obdobie. Je však dôvodné pochybovať, že pri prijímaní pätiny zákonov boli vždy splnené obligatórne podmienky vymenované v predmetnom § 89 ods. 1.
5. Pri menovaní problémov legislatívneho procesu na pôde Národnej rady SR nemožno nespomenúť ani známu a nanešťastie úspešnú snahu poslancov NR SR o obídenie rozhodnutia Ústavného súdu SR.
Ústavný súd SR nálezom vo veci sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005 na návrh generálneho prokurátora rozhodol o tom, že ustanovenie § 30 ods. 4 až 7 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností o a zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru Ústavného súdu SR išlo o porušenie princípu deľby moci, keďže Národná rada SR ako orgán s ústavou presne vymedzenou kompetenciou si mimo rámca čl. 86 ústavy zriadila vlastný správny orgán.
NR SR však po vyhlásení nálezu „nepodľahla panike, zachovala duchaprítomnosť“ a schválila poslanecký návrh ústavného zákona č. 256/2004 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu.
Vtip bol v tom, že tento ústavný zákon je nielen koncepčne, ale aj formuláciami prakticky totožný s Ústavným súdom SR zrušenými ustanoveniami zmieneného zákona č. 215/2004 Z. z. A keďže v zmysle čl. 125 ústavy nemá Ústavný súd SR kompetenciu preskúmavať súlad ústavných zákonov sústavou, ústavný zákon nemal byť kým preskúmaný, prípadne zrušený.
Presvedčiť sme sa tak mohli o reálnosti teoretickej formulácie akademika JUDr. Jána Drgonca, DrSc., ktorá hovorí o tom, že Ústavný súd by nemal možnosť zrušiť ústavný zákon, aj napriek skutočnosti, že by bol v jasnom rozpore s ústavou.
Kto by však bol kedy povedal, že niečo také sa stane aj v praxi. NR SR by mala aspoň formálne chrániť ústavu a princípy, na ktorých je ústava budovaná. Namiesto toho nás poslanci presvedčili o pravdivosti výroku, že „kde je vôľa, tam je aj cesta“. Vytvoril sa tým však nebezpečný precedens neakceptovania názoru Ústavného súdu SR poslancami NR SR, ktorý môže byť v budúcnosti opätovne zneužitý.
3 ÚSTAVNÝ SÚD SR A JEHO VZŤAH K PORUŠOVANIU PROCEDURÁLNYCH PRAVIDIEL
Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane potvrdil(3), že NR SR musí pri výkone svojich právomocí rešpektovať príkazy ústavných noriem a riadiť sa nimi rovnako ako ostatné orgány verejnej moci – v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy. To znamená vždy, a teda aj pri vykonávaní zákonodarnej činnosti má rešpektovať procedurálny postup a jeho vymedzenie. Ďalej v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/1998 (Nález z 11. marca 1999) konštatoval: „Jednou z nevyhnutných súčastí obsahu princípu právneho štátu je požiadavka právnej istoty. S uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite aspravodlivom obsahu právnych noriem aich dostupnosti občanom (publikovateľnosti), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem.“
Parlament a jeho členovia sa však veľmi často stavajú do pozície neobmedzených suverénov, ktorým je zverená moc prijať návrh zákona v akejkoľvek oblasti a akýmkoľvek spôsobom. Takáto koncepcia by pri nedodržaní procesných pravidiel alebo prijatí ústavného zákona odporujúcemu ústave mohla mať za následok porušenie princípu právneho štátu.
Veľmi rozporuplne kpredchádzajúcej judikatúre, požadujúcej dodržiavanie procesného postupu štátnych orgánov, v snahe o dodržanie princípu právneho štátu, vyznelo ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu SR(4), ktorým reagoval na podanie skupiny 31 poslancov Národnej rady obsahujúce návrh na preskúmanie súladu zákona Národnej rady SR č. 667/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady SR č. 313/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, s radom ustanovení ústavy a procesných postupov týkajúcich sa prijímania návrhov zákonov.
Názor predkladateľov o potrebe zrušenia zákona, pri ktorom boli evidentné porušenia procedurálnych pravidiel, Ústavný súd neakceptoval a okrem iného vyjadril: „Poslednou možnosťou na nápravu procedurálnych pochybení Národnej rady a jej orgánov pri prerokovaní návrhu zákona je podľa názoru ústavného súdu hlasovanie poslancov o návrhu zákona (najmä podľa § 86 zákona o rokovacom poriadku). Ak počas tohto hlasovania dôjde k schváleniu návrhu zákona napriek pretrvávajúcim procedurálnym pochybeniam vpredošlých štádiách zákonodarného procesu, treba vychádzať z toho, že zákon bol riadne schválený. Záverečným hlasovaním poslancov podľa názoru ústavného súdu môže dôjsť ku konvalidácii takýchto procesných chýb, ak sa v spojitosti s týmto hlasovaním nevyskytnú už ďalšie procesné postupy, napríklad opakované hlasovanie, napriek tomu, že predošlé hlasovanie bolo v súlade so zákonom o rokovacom poriadku a opakovanie by malo len odstrániť zjavný omyl alebo vecnú chybu v zákone a podobne.“
V tomto prípade Ústavný súd SR stanovil, že schválením návrhu zákona sa okrem výnimočných postupov, akými by bolo napr. opakovanie neschváleného návrhu zákona, konvalidujú jeho predchádzajúce nedostatky. Tým by pri doslovnom výklade fakticky zveril právomoc posudzovania súladnosti akýchkoľvek procedurálnych nedostatkov návrhu zákona plénu NR SR a jeho záverečnému hlasovaniu o návrhu zákona. NR SR a jej poslanci sa však o samotné porušenie procedurálnych predpisov mohli významne zaslúžiť.
Ústavný súd ČR vo svojej judikatúre sa prezentoval iným názorom. V Náleze spis. Zn. Pl. ÚS 77/06 publikovaným pod č. 37/2007 Sb. „odvážne“ zrušil časť zákona práve z dôvodu nedodržania pravidiel tvorby zákonov, čím sa reálne postavil za ochranu procedurálnych pravidiel. Takáto ochrana dovtedy nebola ani u našich západných susedov formálnym spôsobom nikde zakotvená, hoci všeobecne sa považovala za správnu.
„V predmetnej veci sa na Ústavný súd obrátila skupina 23 senátorov s návrhom na zrušenie článkov II. a III. zákona č. 443/2006 Sb., ktorými boli zmenené prechodné ustanovenia zákona č. 319/2001 Sb., ktorý sám novelizoval zákon č. 21/1992 Sb., o bankách, a to takým spôsobom, že rozširoval okruh skrachovaných bánk, ktorých klientom mala byť preplatená náhrada.“(5)
Išlo o typický prípad „prílepku“, ktorý porušil pravidlá legislatívneho procesu. Ústavný súd ČR týmto rozhodnutím vyslovil svoj nesúhlas s konštantným porušovaním procedurálnych pravidiel, ktoré sa môžu dostať až do rozporu so základnými princípmi, na ktorých je budovaná ústava, a tým aj do sféry protiústavnosti. Jednoznačne tak poukázal na existenciu záväzných pravidiel legislatívneho procesu a mantinelov ústavnej povahy, ktoré sú nevyhnutne potrebné a ich dodržiavanie je cestou ústavného súdnictva legitímne chránené.
Pravidlami legislatívneho procesu a ich záväznosťou sa nedávno zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 126/07 z 2. júla 2008. V podaní sa navrhovatelia domáhali okrem iného aj zrušenia napádaných častí zákonov, keďže boli podľa nich nesprávne označené aboli chybne zaradené do prechodných ustanovení, teda vrozpore s legislatívnymi pravidlami. Podľa názoru Ústavného súdu SR však nešlo o tak závažné porušenie, na základe ktorého by bolo možné predmetné ustanovenia za nesúladné s čl. 1 ods. 1 ústavy a teda v rozpore s princípom právnej istoty.
V náleze Ústavný súd SR vyslovil že „aj keď legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov nemajú všeobecnú záväznosť, t. j. nie sú právnym predpisom, obsahujú relevantné základy legislatívnej a legislatívno-technickej kultúry právotvorby garantujúcej (zabezpečujúcej) určitú systematickú a systémovú formálno-právnu jednotnosť a konzistentnosť nášho právneho poriadku. Porušenie týchto pravidiel neznamená nesúlad právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy.“
Ústavný súd SR vyslovil legislatívnym pravidlám tvorby právnych predpisov určitú hodnotovú, nie však všeobecnú záväznosť. To možno považovať za krok späť, predovšetkým pri porovnaní s výstražne zdvihnutým prstom, ktorý Ústavný súd ČR namieril voči porušovateľom legislatívnych pravidiel a dal tak najavo, že ich pošliapavanie nemieni v budúcnosti tolerovať.
Ešte na obranu nášho Ústavného súdu SR treba pripomenúť, že neriešil tak závažné porušenia pravidiel ako jeho český náprotivok. Avšak kriticky možno zhodnotiť skutočnosť, že pro futuro smerom k závažnejším porušeniam legislatívnych pravidiel neformuloval Ústavný súd SR predmetný nález omnoho prísnejšie a nevytýčil určité limity voči jeho potenciálnym porušiteľom. Naproti tomu sa obmedzil len na konštatovanie, že predmetné porušenie nie je natoľko závažné, aby spôsobilo nesúlad zákonných ustanovení s ústavou.
Alebo snáď Ústavný súd SR považoval za podstatnú skutočnosť, že legislatívna procedúra u nás je na tom omnoho lepšie ako napríklad tá v Českej republike a nie je potrebné držať pri schvaľovaní návrhov zákonov poslancov „na uzde“?
4 ÚVAHY O MOŽNÝCH RIEŠENIACH
Pri úvahách o možných nápravách legislatívneho postupu, by bolo vhodné poznamenať, že zákon by mal byť prijímaný na pôde NR SR predovšetkým ako kompromis, pod ktorým nemožno mať na mysli prípady už skôr spomenuté, teda kompromisy poslancov vládnej väčšiny, vytvorené vzájomne vymožiteľnými ústupkami, ktoré budú aktívne legitimovaní solidárni poslanci vymáhať pri najbližšom možnom prípade od tých, ktorí sú legitimovaní pasívne.
Na mysli možno mať kompromis, ktorý bude rešpektovaný celým alebo aspoň väčšinou politického spektra a každý návrh nebude prijímaný ako vynútená vôľa vládnej väčšiny, s ktorým už z princípu opozícia nesúhlasí. Ide možno o utopickú predstavu, ktorá nemôže byť, z pohľadu objektívneho pozorovateľa, fakticky dosiahnutá, avšak pripomenúť sa žiada množstvo oblastí, ktoré nie sú až tak politicky významné a ktorých zásadné riešenie by malo pozitívny dopad na celú spoločnosť. Záujem na takomto riešení by mal byť cieľom všetkých – jedná sa napríklad o oblasť zdravotníctva, vedy, školstva.
Čiastkové snahy o riešenia v týchto prioritných oblastiach obľúbeným štýlom pokus – omyl neprinášajú požadované úspechy. Pri striedaní vlád sa striedajú aj prostriedky na dosiahnutie spoločného cieľa. Vízia, ktorá by bola všeobecne akceptovaná, bez ohľadu na politickú príslušnosť, je v týchto oblastiach kľúčová. Bez dlhodobého zámeru sa hľadá nový spôsob riešenia s príchodom každého nového ministra.
Okrem toho by mala činnosť Ústavného súdu SR v príslušnom rozhodnutí potvrdiť záväznosť procedurálnych pravidiel, nielen v hodnotovej, ale aj v právnej rovine. Ich úloha je z hľadiska budúceho zlepšovania celkovej právnej úpravy nevyhnutná.(6)
Na pochopenie celkovej motoriky legislatívneho procesu je potrebné poznať množstvo premenných veličín a pôsobenie nemála odstredivých a dostredivých síl, ktorých účinky sa nedajú dopredu celkom jasne predpokladať. Tie tak v konečnom dôsledku môžu posunúť návrh zákona celkom iným smerom, aký pôvodne jeho tvorca zamýšľal.
Teda aj ten najlepšie vypracovaný materiál cestou „zákonodarným strojom“ (procedúrou na pôde NR SR) môže nakoniec skončiť ako nesúrodá zmes, ktorá nielenže nenaplní svoj pôvodný zámer, ale aj škodí právnemu poriadku a spôsobuje jeho ďalšie problémy, čo je skutočnosť, nad ktorou by sa mali mnohí zainteresovaní vážne zamyslieť.
Poznámky
1) LEONI, B. Právo a svoboda, s.159-160.
2) FRONĚK, M.: Legislativa ve světle nemožnosti ekonomické kelkulace za socializmu: Příspevěk Bruna Leoniho k právní vědě. In: Tvorba práva v České republice po vstupu do Evropské unie, s. 72.
3) Napr. PL. ÚS 38/95, Nález z 3. apríla 1996; PL. ÚS 19/98, Nález z 15. októbra 1998; PL. ÚS 15/1998, nález z 11. marca 1998.
4) Sp. zn. PL. ÚS 48/03. Uznesenie z 11. decembra 2003, s.10.
5) KUDRNA, J.: Racionální zákonodarce jako předpoklad existence právního státu. In: Tvorba práva v České republice po vstupu do Evropské unie, s. 159.
6) V súvislosti so záväznosťou pravidiel legislatívneho procesu je potrebné spomenúť aj nedávny Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008 o Nesúlade zákona č. 335/2008 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku s Ústavou SR. V tomto náleze bola okrem iného riešená aj problematika nerešpektovania pravidiel legislatívneho procesu a neústavnosti zákona ako celku. Ústavný súd SR sa stotožnil s tvrdením navrhovateľov, podľa ktorých pri schvaľovaní zákona o preukazovaní pôvodu majetku došlo k závažnému porušeniu zákona o rokovacom poriadku NR SR a zdôraznil, „že nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade v konečnom dôsledku nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku“. V tomto prípade ale Ústavný súd SR nepovažoval za potrebné vyjadriť sa k skutočnosti (vzhľadom na materiálne dôvody neústavnosti zákona o preukazovaní pôvodu majetku ako celku), či zistené porušenia zákona o rokovacom poriadku pri schvaľovaní napadnutého zákona nadobudli takú intenzitu, aby na ich základe bolo možné vysloviť nesúlad predmetného zákona s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy. Tento nález je možné, z hľadiska „donútenia“ NR SR postupovať v súlade s procedurálnymi pravidlami, hodnotiť veľmi pozitívne. Avšak ani takto vyslovená proklamácia procedurálnych pravidiel neodpovedá jednoznačne na otázku, či by bol Ústavný súd SR, pri prekročení únosných hraníc skutočne ochotný, z dôvodu porušenia procedurálnych pravidiel (ako primárneho dôvodu), zákon (alebo aspoň jeho časť) zrušiť, tak ako to urobil napríklad Ústavný súd v Českej republike.
Článok sa zaoberá doplnením ústavného textu a analyzuje dôvod poslednej priamej novelizácie Ústavy SR, ktorým bol nález Ústavného súdu SR o nesúlade celého zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku s Ústavou SR. Priama novelizácia ústavy zaviedla do právneho poriadku Slovenskej republiky nový spôsob zásahu do vlastníckeho práva. Predmetom práce je retroaktívne pôsobenie právneho predpisu na vykonanie novelizovaného článku 20 Ústavy SR, odlíšenie pravej a nepravej retroaktivity a podmienky prípustnosti retroaktívneho právneho predpisu v právnom poriadku Slovenskej republiky.
1 ÚVOD
K menšine štátov, ktoré majú polylegálnu ústavu je potrebné zaradiť aj Slovenskú republiku, v ktorej je ústava v materiálnom zmysle v zásade premietnutá do ústavy vo formálnom zmysle (rozumej súboru ústavných predpisov), ale ústavná matéria je popri Ústave SR upravená aj v ďalších ústavných zákonoch.1
Podľa medzinárodnej komparatívnej štúdie uskutočnenej v 70. rokoch bolo v roku 1974 zo 142 ústav asi 95% monolegálnych.2
Slovenská republika vznikla 1. januára 1993 v dôsledku zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Podľa čl. 1. ods. 2 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky: „Nástupníckymi štátmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sú Česká republika a Slovenská republika.” Ústavu Slovenskej republiky schválila Slovenská národná rada roku 1992 počas existencie federácie. „V čase schválenia ústavy, ale aj neskôr, sa vyvolávalo vo verejnej mienke zdanie, že prijatím vlastnej ústavy roku 1992 Slovensko konalo úžasne odvážne, alebo že sa dopustilo svätokrádeže. Ani jedno nie je pravda. Schválenie Ústavy Slovenskej republiky bolo uplatnením ustanovenia čl. 142 ods.2 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, podľa ktorého: „Spolu s prijatím Ústavy Československej socialistickej republiky príjmu obidve republiky vlastné ústavy. Ústavu Slovenskej republiky neprijal parlament novovzniknutého štátu. Ústava Slovenskej republiky bola vyhlásená 1. septembra 1992 v Zbierke zákonov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Ústava SR z tohto hľadiska predstavuje ojedinelý právny dokument, ktorý bol vyhlásený v publikačnej zbierke iného štátu. Tento stav trval takmer desaťročie, lebo v Zbierke zákonov Slovenskej republiky boli uverejnené novelizácie ústavy, ale nie jej základný text. Zmena nastala až 13. apríla 2001, keď v čiastke 56 pod č. 135/2001 Z. z. bolo uverejnené úplné znenie Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.Úradne publikované úplné znenie Ústavy Slovenskej republiky vyjadruje stav po prvých troch novelizáciách a nezodpovedá skutočnému pôvodnému zneniu Ústavy SR. Ústava SR nemala formálne označenie „ústavný zákon“ a v Zbierke zákonov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky bola publikovaná 1. 9. 1992 s označením „Ústava Slovenskej republiky.“3
Polylegálnosť Ústavy SR je daná skutočnosťou, že obsah právnej matérie je premietnutý ako v samotnej ústave, tak aj v ústavných zákonoch. Podľa L. Orosza je správnejší pojem ústavný systém SR ako Ústava SR.
Ústava SR je považovaná v právnom poriadku SR za zákon najvyššej právnej sily napriek skutočnosti, že samotná ústava to explicitne neformuluje. Vzťah ústavy a ústavných zákonov možno vymedziť iba na základe výkladu ústavy. Pri analýze textu Ústavy SR o vzťahu ústavy a ústavných zákonov možno dospieť k záveru, že ústava aj ústavné zákony majú rovnakú právnu silu a nie sú vertikálne hierarchicky usporiadané.
„Ústavné zákony predstavujú prostriedok zmeny a doplnenia ústavy, pričom z hľadiska platnosti a aplikovateľnosti právnej normy, z hľadiska právnej sily, nie je rozdiel, či je určitá právna norma začlenená ústavným zákonom priamo do textu ústavy alebo zostáva súčasťou samostatne stojaceho ústavného zákona.”4
2 POSLEDNÁ, DEVIATA PRIAMA NOVELIZÁCIA ÚSTAVY SR
Ústava SR na rozdiel od Ústavy ČR nebola prijatá ako ústavný zákon a nemá ani ustanovenie, akú formu má mať zmena, doplnenie, po prípade derogácia ústavy. Prvá priama novela ústavy sa realizovala formou ústavného zákona. Akceptácia takejto formy zaviedla ústavnú prax aj pri ďalších novelizáciách ústavy.
Dôvodom pre prijatie priamej novelizácie Ústavy SR, bol nález Ústavného súdu SR o nesúlade zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku, s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky.5
Vládny návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku bol schválený dňa 23. júna 2005. Z prítomných 144 poslancov NR SR hlasovalo 142 poslancov. Z toho za, bolo 114 poslancov, proti 3 poslanci a 25 poslancov NR SR sa zdržalo hlasovania. V zbierke zákonov bol zákon č. 335/2005 Z. z. vyhlásený dňa 27. júla 2005. Účinnosť nadobudol dňa 1. septembra 2005.
Zákon č. 335/2005 Z. z. opreukazovaní pôvodu majetku, ktorý sa mal vzťahovať na majetok vyšší ako tisícnásobok minimálnej mzdy, po jeho schválení v roku 2005 napadli dve skupiny poslancov na čele s Jánom Drgoncom a Katarínou Tóthovou. Už 16. septembra 2005 bol Ústavnému súdu SR doručený návrh skupiny 31 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ﴾návrh museli podporiť aj poslanci NR SR, ktorí hlasovali za schválenie návrhu zákona﴿ na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) na preskúmanie súladu § 1, § 2, § 3 ods. 2 až 4, § 4 ods. 1, 3 a 4, § 5, § 6, § 7 ods. 1 a 2, § 8, § 9, § 10 a § 11 zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku (ďalej aj „zákon o preukazovaní pôvodu majetku“ alebo „napadnutý zákon“) s čl. 1 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvou vetou, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 a čl. 87 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd SR 6. októbra 2005 rozhodol uznesením č. 477/2005 o pozastavení účinnosti zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku a zároveň rozhodol o spojení oboch návrhov do jedného konania. Po troch rokoch Ústavný súd SR dňa 3. septembra 2008 rozhodol nálezom Ústavného súdu SR o nesúlade zákona č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky. Z nálezu Ústavného súdu SR.
„Napadnutý zákon porušuje ústavný princíp právnej istoty, je retroaktívny vo vzťahu k nadobudnutým právam a pripúšťa nadmerné zasahovanie do práva vlastniť majetok. Zásahy do vlastníckeho práva sú spojené s uložením novej, nedostatočne identifikovanej povinnosti ad infinitum vedieť preukazovať pôvod majetku, pričom napadnutý zákon podľa názoru ústavného súdu neprimeraným spôsobom presúva dôkazné bremeno z orgánov verejnej moci na fyzické osoby a právnické osoby a v spojení s tým zavádza nový, ústave neznámy spôsob prepadnutia majetku, ktorého realizácia nie je transparentná a napokon z jeho ustanovení vôbec nevyplýva. Nerešpektovanie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže mať v konkrétnom prípade nielen nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona, ale môže sa stať aj dôvodom, ktorý spôsobí neústavnosť zákona ako celku.”
Aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu existovala silná politická vôľa aby sa napadnutý zákon presadil a stal sa súčasťou platného právneho poriadku SR. Po zverejnení rozhodnutia ústavného súdu, sa opäť vynorili názory naznačujúce (ba aj návrhy požadujúce), aby zákonodarný zbor prijal identický zákon avšak trojpätinovou väčšinou. Odstránila by sa tak možnosť využitia vyššie spomínaného mechanizmu nápravy, nakoľko Ústavný súd SR nedisponuje právomocou rozhodovať o súlade ústavného zákona s Ústavou SR. Takéto návrhy považujeme za nesúladné s princípmi demokratického a právneho štátu, ktoré sú stanovené Ústavou SR. Je potrebné ale dodať, že by to nebolo prvý krát, kedy by týmto spôsobom došlo k obídeniu nálezu ústavného súdu schválením ústavného zákona.6 ,7
K tejto situácií ale nedošlo. NR SR dňa 4.3. 2010 schválila ústavný zákon č. 100/2010 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ústava SR bola doplnená v čl. 20, nakoľko práve tento článok bol rozhodnutím ústavného súdu jedným z dôvodov nesúladu napadnutého zákona č. 335/2005 Z. z. s ústavou.
Doplnenie čl. 20 Ústavy SR priamou novelizáciou: 1. V čl. 20 ods. 1 sa za druhú vetu vkladá nová tretia veta, ktorá znie: „Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.“. Táto zmena ústavného textu je podľa nášho názoru nadbytočná. Ústava SR, ani iný právny predpis SR
v súčasnosti, ani v minulosti neposkytoval ochranu majetku, ktorý bol nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom. Naopak, čl. 20 ods. 1 ústavy explicitne stanovuje: Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa výkladu ústavného súdu „ článkom 20 ods.1 ústavy sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom.”8
Právny poriadok SR obsahuje tradičné právne inštitúty postihujúce subjekty práva, ktoré svoj majetok nenadobudli v súlade s právnym poriadkom. Trestný zákon umožňuje uložiť trest prepadnutia majetku a trest prepadnutia veci,9 ako aj nedávno pozmenené ochranné opatrenia, ktoré možno uložiť aj právnickej osobe.10 Občiansky zákonník upravuje inštitút bezdôvodného obohatenia a sankcie postihujúce predmetný majetok ustanovujú aj daňové zákony.
2. Čl. 20 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie:
„(5) Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.“
Priamou novelizáciou ústavy sa dosiahol ústavný rámec pre „iný zásah do vlastníckeho práva” ako je vyvlastnenie, alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona a za primeranú náhradu.11 Takýto iný zásah je podľa znenia ústavy možný aj bez náhrady. Ide o reakciu na odôvodnenie navrhovateľov, prečo je odňatie majetku v nesúlade s ústavou.
Z nálezu ústavného súdu.12
Neposkytnutie primeranej náhrady za nútené obmedzenie práva vlastniť majetok je podľa navrhovateľov v nesúlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, ktorý určuje, že pri vyvlastnení a pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva sa vlastníkovi musí poskytnúť „primeraná náhrada“. Navrhovatelia tvrdia, že zákonodarca sa pokúsil obísť nesplniteľnosť tejto ústavnej podmienky pre svoj legislatívny zámer tak, že označil zásah do vlastníckeho práva „odňatie majetku“. Ústava však takýto právny dôvod a spôsob zásahu do vlastníckeho práva neustanovuje.
Posledná veta novelizovaného čl.20 ods.5 ústavy znie: Podmienky ustanoví zákon. Predmetným zákonom je zákon č. 101/2010 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku, ktorý bol schválený, nadobudol platnosť aj účinnosť spolu s priamou novelou ústavy. Zákon č. 101/2010 Z. z.je v zásade zhodný so zrušeným zákonom č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku. Účelom priamej novelizácie ústavy bola snaha o schválenie zákona, o ktorom už ústavný súd rozhodol ako o neústavnom. Ústavný súd konštatoval vo svojom rozhodnutí13 nesúlad celého zákona o preukazovaní pôvodu majetku s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, keďže zvyšné ustanovenia, ktorých ústavnosť nie je spochybniteľná (napr. § 11 ustanovujúci deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona), by sa po taxatívnom výpočte ustanovení zákona, ktoré sú v rozpore s čl. 1 ods. 1 prvou vetou v spojení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, vo výroku tohto nálezu stali nepoužiteľnými (obsolétnymi﴿.
Aj napriek priamej novelizácii ústavy sme toho názoru, že zákon, na ktorý odkazuje čl.20 ods.5 Ústavy SR,14 nie je v súlade s Ústavou SR.
Dôvod nesúladu predmetného zákona vidíme predovšetkým v jeho retroaktivite. Retroaktivitu zákona č.335/2005 Z. z. konštatoval nález ústavného súdu. Zákon č. 101/2005 Z. z. je v zásade zhodný so zákonom č. 335/2005 Z. z. a neobsahuje intertemporálne ustanovenia ani ustanovenia o retroaktivite.
Retroaktivitu zákona o preverovaní pôvodu majetku napadli aj navrhovatelia nesúladu napadnutého zákona s Ústavou SR ﴾ďalej aj navrhovatelia﴿, ktorí uviedli. „V okolnostiach prípadu Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon, ktorý nemá intertemporálne ustanovenia. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku neobsahuje právnu normu zaručujúcu ochranu pred zásahmi verejnej moci do právneho postavenia fyzických osôb zameranú do minulosti. Naopak, podľa všeobecnej časti dôvodovej správy v parlamentnej tlači č. 1064: „Na zákon sa nevzťahuje zákaz spätnej účinnosti“. Táto formulácia jednoznačne preukazuje zámer predkladateľov návrhu zákona pri výklade a uplatnení zákona postupovať bez zreteľa na zákaz retroaktivity, hoci tento je implikovaný v čl. 1 ods. 1 Ústavy a vzťahuje sa na všetky zákony a… ostatné všeobecné právne predpisy.”
Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník konania vo svojom stanovisku konštatuje. „Tvrdenie, že zákon č. 335/2005 Z. z.… pôsobí do minulosti a narúša riadne nadobudnuté práva je mylné. Predmetný zákon neobsahuje ustanovenia, ktoré by spätne postihli konanie, ktoré bolo v minulosti právne dovolené alebo by zrušili, či inak zasiahli do práv, ktoré boli v minulosti riadne, t. j. v súlade s právom nadobudnuté… Z povahy … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
