Abstrakt

Právnu úpravu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou obsahuje Občiansky zákonník, je však strohá a neposkytuje odpovede na viaceré otázky, ktoré sa vyskytujú v praxi. Na špecifické otázky ohľadom vyporiadania dohodu potom musí odpovedať judikatúra najvyšších súdnych autorít, prípadne odborná literatúra. Zámerom autora je poskytnúť odpovede na špecifické otázky týkajúce sa dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V článku je zvýraznený princíp zmluvnej slobody ovládaný súkromným právom a limitami tejto zmluvnej slobody. Autor dospel k záveru, že vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo manželov je možné aj na základe viacerých čiastkových dohôd. Autor analyzuje možnosť uzavretia dohody o vysporiadaní časti bezpodielového spoluvlastníctva manželov do uplynutia lehoty troch rokov od zániku majetkového spoločenstva manželov a situácie, ktoré sa zaoberajú vyporiadaním zvyšku nevyporiadaného bezpodielového spoluvlastníctva manželov v rámci civilného konania.

Autor poukazuje na limity uplatnenia princípu zmluvnej voľnosti pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na špecifiká spojené s týmto inštitútom. Autor sa venuje problematike uzavretia viacerých dohôd o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj lehotami do kedy možno predmetnú dohodu uzavrieť. Predmetom výkladu je aj samotný obsah, predmet a platnosť dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý je ovládaný princípom autonómie vôle zmluvných strán a ktorý sa prejaví voľbou obsahu vzájomných práv a povinností
po zaniknutom bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. 

I. Úvod 

Majetkové spoločenstvo manželov, nazývané ako bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej len „BSM“), je v spoločnosti veľmi frekventovaný inštitút. V ďalšom texte poukazujeme na viaceré špecifiká súvisiace s dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj na rozhodnutia Nejvyššího soudu České republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR“), ktoré majú, podľa nášho názoru, zásadný význam a môžu pomôcť pri aplikácii a interpretácii majetkovo-právnych vzťahov vzniknutých medzi manželmi aj na Slovensku. 

Uzavretie manželstva spôsobuje rad právnych dôsledkov v osobnej i majetkovej sfére manželov. Časť týchto majetkových vzťahov medzi manželmi zákon vyčleňuje zo všeobecnej právnej úpravy a podriaďuje ich osobitnej právnej úprave s cieľom prispieť k spoločensky žiaducej stabilite manželstva. Ide predovšetkým o osobitnú právnu úpravu (spolu)vlastníckych vzťahov manželov v manželskom majetkovom spoločenstve, predstavovanú v platnej právnej úprave formou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorá na rozdiel od napr. spoluvlastníctva podielového vykazuje vo viacerých smerov podstatné odchýlky.[1]

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) formou BSM upravuje spoločenstvo vlastníckych práv manželov k veciam, ktoré nadobudli počas trvania manželstva. Vznikom manželstva vzniká aj BSM ku všetkému, čo môže byť predmetom vlastníctva fyzickej osoby a čo manželia, resp. niektorý z nich, nadobudli za trvania manželstva, okrem výnimiek uvedených v § 143 a 143a OZ.[2]

Vzhľadom na to, že v predkladanom článku používame judikáty Českej republiky, máme za to, že závery uvedené v tomto článku budú prínosom pre aplikačnú prax aj na Slovensku, keďže ide o rozhodnutia aplikujúce zákonné ustanovenia zák. č. 40/1964 Sb. Občanský zákoník (starý Občanský zákoník, ktorý bol „spoločný“ a vychádzal z podobných záverov a koncepcie ako Slovenský Občiansky zákonník).

II.
Vyporiadanie BSM 

Podľa § 148 odsek 1 „Zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov.“ Ak zanikne BSM, vykoná sa jeho vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 OZ.[3] Zákonná úprava situácie po zániku BSM a jej vyriešenia, teda vyporiadania, je ponechaná predovšetkým na vôli manželov resp. účastníkov, pretože aj súdne konanie týkajúce sa jeho vyporiadania je návrhovým konaním ovládaným dispozičnou zásadou. Vyporiadaním sa určí, ktoré veci, práva, iné majetkové hodnoty atď. zostanú vo výlučnom (oddelenom) vlastníctve jedného zo spoluvlastníkov a ktoré vo výlučnom (oddelenom) vlastníctve druhého spoluvlastníka, prípadne, ktoré zostanú v podielovom spoluvlastníctve oboch a v akom pomere. Vyporiadanie znamená nielen rozdelenie hnuteľných a nehnuteľných vecí, práv, iných majetkových hodnôt a bytov a nebytových priestorov, ktoré patrili do zaniknutého BSM, ale aj vzájomné vyporiadanie všetkých pohľadávok a dlhov vyplývajúcich z tohto spoluvlastníctva, a to podľa zásad uvedených v § 150 OZ. Ide o tzv. vyporiadanie v širšom zmysle slova.[4]

Predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo do tohto spoluvlastníctva patrilo a existovalo v čase jeho zániku, t. j. spravidla v deň právoplatnosti rozsudku o zrušení BSM. Podľa zákonnej definície zakotvenej v § 143 OZ v BSM „je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí…“[5]

Zmyslom vyporiadania je definitívne usporiadanie spoločných majetkových vzťahov, na ktoré sa vzťahovala úprava BSM. Nejde len o obyčajné rozdelenie vecí, ktoré patrili do spoločného majetku, ale o komplexné riešenie majetkových vzťahov medzi bývalými manželmi. Pri vysporiadaní BSM nedochádza k prevodu vlastníctva, pretože každý z manželov bol vlastníkom takýchto vecí, nedochádza ani k postúpeniu pohľadávky, ani k prevzatiu dlhov. Vlastníctvo sa teda odvodzuje od bezpodielových spoluvlastníkov tak, že jeden toto oprávnenie stráca a druhému sa ponecháva (nedochádza k žiadnemu prevodu práv a povinností), resp. že sa ponecháva obom, ale už nie v podiele 1/1. 

Podľa platnej právnej úpravy k vyporiadaniu BSM môže dôjsť troma spôsobmi: 
a) dohodou,
b) súdnym rozhodnutím,
c) uplatnením zákonnej domnienky. 

Ustanovenie § 149 odsek 1 OZ a § 150 OZ sa vzťahuje na všetky uvedené spôsoby vyporiadania BSM s možnosťou odchýlenia sa od týchto zásad v dohode o vyporiadaní BSM. Na účely tohto článku sa budeme zaoberať výhradne vyporiadaním uvedeným pod písmenom a), teda vyporiadaním BSM dohodou. 

III.
Vyporiadanie BSM dohodou – špecifické otázky 

Vyporiadanie BSM dohodou manželov zákon odôvodnene uvádza na prvom mieste. Manželom umožňuje, aby v tejto dohode rešpektovali svoje individuálne záujmy, hospodárske potreby aj osobné vzťahy k určitým veciam. Možnosť uzatvoriť dohodu o vyporiadaní BSM predstavuje praktické naplnenie autonómie vôle a zmluvnej slobody v rýdzo privátnych záležitostiach manželov. Naplnenie tejto zásady má potom veľký význam pri vytváraní obsahu dohody o vyporiadaní BSM. Treba poukázať na to, že práve súdy v Slovenskej republike nedostatočne aplikujú zásadu autonómie vôle a zmluvnej slobody, pretože sa snažia možno až príliš formalisticky aplikovať ustanovenia OZ, resp. používajú skôr výklad reštriktívny. 

Vyporiadanie BSM dohodou je najčastejším spôsobom vyporiadania medzi manželmi. Všeobecné ustanovenia OZ o právnych úkonoch § 34 až § 50 OZ sa vzťahujú aj na takúto dohodu o vyporiadaní BSM. Dohoda manželov o vyporiadaní BSM sa týka majetku, ktorý v zmysle § 143 OZ patril do ich BSM a ktorý ako spoločný existoval v čase zániku tohto spoluvlastníctva. Na tomto mieste uvádzame, že česká judikatúra dospela k záveru, že predmetom vyporiadania môže byť aj majetok patriaci len jednému z manželov (ďalej odkazujeme na výklad v časti IV. tohto článku). Ak dôjde k uzavretiu takejto dohody, manželia sú povinní vydať si na požiadanie potvrdenie o tom, ako sa vyporiadali, ak nie je uzatvorená dohoda písomne. Ak niektorý z nich odmieta tejto požiadavke vyhovieť, druhý z manželov si môže splnenie tejto povinnosti vynútiť súdnou cestou.

Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, pokiaľ ide o hnuteľné veci, možno uzavrieť písomne, ústne alebo aj konkludentne, ak z takéhoto spôsobu možno jednoznačne usúdiť, že prejavy vôle účastníkov smerovali zhodne k tomu, aby ich zaniknuté BSM bolo vyporiadané a akým spôsobom. Pokiaľ ide o nehnuteľné veci, dohoda manželov o vyporiadaní musí mať písomnú formu a jej účinnosť nastáva až vkladom do katastra nehnuteľností. Vzhľadom na posilnenie právnej istoty a na to, aby do budúcna nevznikali spory a pochybnosti, čo bolo predmetom dohody o vyporiadaní, odporúča sa uzavrieť dohodu v písomnej forme. 

1. Platnosť dohody o vyporiadaní BSM 

K platnosti dohody manželov o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vyžaduje, okrem iného, aby sa týkala vecí patriacich do tohto spoluvlastníctva a aby k nej došlo po zániku bezpodielového spoluvlastníctva. Uzatváranie dohôd o rozdelení spoločného majetku za trvania BSM je neplatné. Ani okolnosť, že si každý z manželov ponechal po zrušení BSM niektoré veci zo spoločného majetku, hoci aj v približne rovnakej hodnote, ešte sama osebe neodôvodňuje záver, že medzi nimi bola uzavretá dohoda o vyporiadaní BSM. Preto je potrebné prejaviť vôlu takým spôsobom, aby nebola spochybnená, odporúča sa uzavrieť písomnú dohodu o vyporiadaní BSM. 

Ustálená judikatúra všeobecných súdov v otázkach vyporiadania BSM a neplatnosti právnych úkonov podľa § 37 odsek 1 a 39 OZ, zastáva názor, že ak by aj druhý manžel nadobudol na základe dohody o vyporiadaní podstatne menší podiel z BSM, neznamená to neplatnosť tejto dohody podľa § 39 OZ.[6] Dohoda o vyporiadaní BSM musí spĺňať všetky náležitosti právneho úkonu, ako napr. vážnosť a slobodu vôle manželov pri jej uzatváraní. Pokiaľ sa uzavretie dohody neuskutočnilo za okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle účastníkov, hrubý nepomer medzi vzájomnými zmluvnými plneniami sám osebe neodporuje dobrým mravom ani zákonu. Tieto závery súdnej praxe majú zásadný význam v prípade určenia obsahu dohody o vyporiadaní. Na druhej strane však treba poukázať na skutočnosť, že len matematicky, bez riadneho odôvodnenia rozdelenia BSM, by mohla dohoda odporovať dobrým mravom. Preto je potrebné do dohody zahrnúť všetky podstatné skutočnosti ohľadom nadobudnutého spoločného majetku, t. j. čo tvorí BSM a z akých zdrojov tento majetok pochádza (napr. jeden z manželov poskytol majetok zo svojho výlučného vlastníctva do BSM, alebo čo bolo poskytnuté druhému manželovi z BSM do jeho výlučného majetku, alebo vyhlásenia manželov o tom, čo tvorí výlučné vlastníctvo len jedného z manželov atď.). 

V tejto súvislosti uvádzame, že rozsah vyporiadania BSM dohodou prešiel zásadnou zmenou právneho názoru najvyšších súdnych autorít, a to v chápaní toho, čo všetko môže byť predmetom vyporiadania a toho, či možno vyporiadať BSM aj čiastočne. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 83/98 publikovaného pod č. 12/1999 ZSP: 

„Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa musí týkať všetkého majetku tvoriaceho bezpodielové spoluvlastníctvo, ktorý existoval v čase zániku tohto spoluvlastníctva.“ 

Tak ako uvádzame nižšie, tento právny názor Najvyššieho súdu SR je nesprávny, neudržateľný a podľa nášho názoru aj prekonaný. V Českej republike vzniklo viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, ktorý tento právny názor neakceptuje, práve naopak, zastáva opačný názor, že je možné dohodou bývalých manželov vyporiadať BSM aj čiastočne. Ide napr. o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 1283/2003 zo dňa 9. 9. 2003, ktorý sa zaoberal čiastočným vyporiadaním dohodou. Najvyšší súd ČR v tejto súvislosti uviedol „Nejvyšší soud již v dřívějším rozsudku v této věci z 27. 11. 1998, který byl také publikován v Právních rozhledech č. 2, ročník 1999, zaujal právní názor, že „po účinnosti zák. č. 131/1982 Sb., kterým se měnil a doplňoval občanský zákoník a upravovaly některé další majetkové vztahy, bylo možné ohledně vypořádání zaniklého bezpodílového spoluvlastnictví manželů uzavřít platně i takovou dohodu, která nevypořádávala všechny hodnoty do tohoto spoluvlastnictví náležející, ale jen jejich část. Taková dohoda založila práva a povinnosti na ní zúčastněných bezpodílových spoluvlastníků a každý z účastníků dohody může vůči druhému, který ji nerespektuje, uplatňovat práva u soudu. …“.

Vyššie uvedený právny názor bol ustálený a znova potvrdený napr. v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 4500/2010 zo dňa 10. októbra 2012, kde sa súd zaoberal problematikou neúplného vyporiadania BSM „Požadavek, aby bylo v dohodě bývalých manželů vypořádáno celé jejich bezpodílové vlastnictví, nelze ani pro dobu před nabytím účinnosti novely občanského zákoníku č. 131/1982 Sb. vykládat tak, že by jeho porušení mělo za následek absolutní neplatnost dohody o vypořádání BSM.“ 

Pôvodne judikatúra zastávala názor, že dohoda o vyporiadaní BSM sa musela týkať všetkého majetku tvoriaceho BSM, ktorý existoval v čase zániku tohto spoluvlastníctva. Z pôvodného znenia OZ platného do roku 1982 sa vyvodzovalo, že vyporiadanie BSM dohodou sa pod sankciou jej neplatnosti muselo týkať všetkého majetku, ktorý v zmysle § 143 OZ manželom do ich BSM patril a ktorý ako spoločný existoval v čase zániku tohto spoluvlastníctva. Dohoda o vyporiadaní len časti spoločného majetku bola vylúčená. Právnou praxou bolo však vyvodené, že išlo o názor neudržateľný. Mohlo by sa stať, že len jediná vec v BSM by bola opomenutá a tým by spôsobila neplatnosť celej dohody. Súčasne sa potláčal jeden z ústredných princípov práva – zásada zmluvnej voľnosti a autonómie vôle zmluvných strán. V právnej teórii a praxi sa preto od roku 1982 ustálil názor, že čiastočné vyporiadanie BSM nespôsobí už do budúcna neplatnosť takejto dohody. To znamená, že nie je povinnosťou bývalých manželov zahrnúť do obsahu dohody všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty patriace do BSM a je prípustné čiastočné vyporiadanie. Právna úprava na takúto skutkovú situáciu pamätá, keď umožňuje, aby zákonná domnienka podľa § 149 ods 4 OZ dopadla aj na tú časť spoločného majetku, o ktorom sa manželia nedohodli alebo nepodali návrh na súd na jeho vyporiadanie. 

Vyporiadanie BSM sa vykonáva ako tzv. vyporiadanie v širšom zmysle, t. j. vyporiadavajú sa aj pohľadávky a dlhy manželov vzniknuté za trvania BSM. Súdna prax zastáva stanovisko, že v rámci komplexného riešenia majetkových vzťahov sa zásadne vyporiadavajú aj ďalšie spoločné majetkové práva a povinnosti, vrátane spoločných pohľadávok a dlhov s primeraným použitím § 149 a § 150 OZ. Ani § 149 OZ, ani iné zákonné ustanovenie nebráni manželom, aby v rámci vyporiadania BSM vyporiadali aj tie majetkové pravá a vzťahy, ktoré síce do tohto spoluvlastníctva nepatria, avšak vznikli v súvislosti s ich hospodárskym a spotrebným spoločenstvom. Pokiaľ však tak neurobia a obmedzia sa len na vyporiadanie majetku, ktorý tvorí bezpodielové spoluvlastníctvo, nie je možné z toho vyvodzovať neplatnosť takejto dohody a nemožnosť prípadného neskoršieho uplatnenia týchto majetkových práv. 

Existencia platnej dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bráni vyhoveniu návrhu na jeho vyporiadanie súdnym rozhodnutím (treba však dodať, že iba tej časti majetku, resp. toho, čo bolo predmetom dohody o vyporiadaní BSM). Obligačné právne účinky dohody nastávajú dňom jej uzavretia a prípadné vecnoprávne účinky dňom vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ak by však bývalí manželia čiastočne vyporiadali BSM, o zvyšku je oprávnený rozhodovať súd, na základe návrhu podaného do troch rokov od zániku manželstva. 

Ako ďalej uvádzame, je otázne, či je možné po neúplnom vyporiadaní na základe dohody uzavrieť ďalšiu dohodu o vyporiadaní, ak áno, v akej lehote. Na túto otázku si dovolíme uviesť odpoveď, pričom na odôvodnenie tohto záveru odkazujeme na časť IV. (v ďalšom texte). Podľa nás je možné uzavrieť do uplynutia 3- ročnej prekluzívnej lehoty aj viaceré dohody o vyporiadaní BSM. Takisto máme za to, že ak bola uzatvorená platná dohoda o vyporiadaní čiastočne zaniknutého BSM a niektorý z manželov podal návrh na vyporiadanie zvyšku BSM na príslušný súd, je možné uzavrieť počas súdneho konania, dokonca aj po uplynutí 3 rokov, platnú dohodu o vyporiadaní BSM s hmotnoprávnymi účinkami. 

2. Obsah dohody o vyporiadaní BSM 

Obsahovú stránku dohody o vyporiadaní BSM zákon nevymedzuje. Platia preto všeobecné ustanovenia OZ. Dohoda manželov o vyporiadaní BSM musí spĺňať všetky náležitosti požadované pre všetky právne úkony podľa § 34 a následne OZ. Treba pripomenúť, že dohoda o vyporiadaní BSM nesmie byť ani v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 odsek 1 a § 39 OZ. Ako sme už vyššie uviedli, pokiaľ sa uzavretie dohody o vyporiadaní BSM neuskutočnilo za okolností ovplyvňujúcich slobodu vôle účastníkov, hrubý nepomer medzi vzájomnými zmluvnými plneniami sám osebe neodporuje dobrým mravom ani zákonu. Z toho vyplýva, že ak by aj druhý manžel nadobudol na základe dohody o vyporiadaní BSM podstatne menší podiel z BSM, neznamená to automaticky neplatnosť tejto dohody podľa § 39 OZ. Takéto vyporiadanie však musí byť riadne odôvodnené napr. tým, že druhý manžel poskytol do BSM svoje finančné prostriedky, ktoré mali za následok zväčšenie BSM, širšie vyporiadanie záväzkov atď.

3. Predmet vyporiadania BSM 

Predmetom vyporiadania je všetok majetok, dlhy a pohľadávky. Sú to najmä všetky veci, práva, iné majetkové hodnoty, byty a nebytové priestory, ktoré manželia nadobudli počas trvania manželstva (s výnimkou vecí, práv a iných majetkových hodnôt získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, práv a iných majetkových hodnôt, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí, práv a iných majetkových hodnôt vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec, právo a inú majetkovú hodnotu vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému boli vydané ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka). Ďalej sú to všetky finančné dlhy alebo záväzky vzniknuté počas trvania manželstva. Vyporiadaním sa určí, ktoré veci, práva, iné majetkové hodnoty atď. zostanú vo výlučnom (oddelenom) vlastníctve jedného zo spoluvlastníkov a ktoré vo výlučnom (oddelenom) vlastníctve druhého spoluvlastníka, prípadne ktoré zostanú v podielovom spoluvlastníctve oboch a v akom pomere. Nič nebráni manželom, aby v rámci vyporiadania BSM vyporiadali aj také majetkové práva a vzťahy (najmä spoločné pohľadávky a dlhy), ktoré síce do tohto spoluvlastníctva nepatria, ale ktoré vznikli v súvislosti s ich hospodárskym a spotrebným spoločenstvom. 

Ak dôjde k zániku majetkového spoločenstva manželov a k uzavretiu dohody o vyporiadaní BSM, je možné, aby v nej bolo vykonané nielen rozdelenie všetkých vecí, práv a … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Patrik Podhorský

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Autor sa v článku pokúša o komplexné spracovanie inštitútu výsluchu svedka v civilnom sporovom konaní. Motiváciou autora k napísaniu článku bol záujem o prehĺbenie odbornej diskusie ohľadom tohto dôležitého a pomerne často využívaného dôkazného prostriedku. Autor pri spracovaní danej problematiky vychádzal nielen z civilno-právnych poznatkov, ale aj z matérie trestného procesného práva ohľadom výsluchu svedka, ktorá je použiteľná aj v civilnom konaní a taktiež z psychologických poznatkov viažucich sa k tejto problematike.

Aj keď výsluch svedka je jedným z tradičných dôkazných prostriedkov v sporovom konaní, odborná literatúra mu dosiaľ nevenovala väčšiu pozornosť. Na rozdiel od problematiky výsluchu svedka v trestnom konaní, ktorá je predmetom skúmania nielen trestno-právnej teórie, ale zároveň aj kriminalistiky[1] či psychológie,[2] v prípade výsluchu svedka v sporovom konaní absentuje podobný rozsah spracovania danej matérie. Uvedené rezonuje o to viac, ak si uvedomíme, že už vyše dva roky upravuje sporové konanie nový procesný kódex (CSP),[3] ktorý zvýšil procesnú zodpovednosť strán (aj) v otázke dokazovania. Pre strany, resp. pre ich právnych zástupcov je preto žiaduce zamerať svoju pozornosť aj na jednotlivé dôkazné prostriedky, a to tak v aplikačno-právnej rovine, ako aj v teoreticko-právnej rovine. Z tohto dôvodu sa budeme v článku ďalej zaoberať práve výsluchom svedka v civilnom sporovom konaní. 

I. Úvod 

Výsluch svedka je nielen tradičným, ale aj dôležitým dôkazným prostriedkom v sporovom konaní. Samozrejme, nie je možné tvrdiť, že ide o najdôležitejší dôkazný prostriedok. Právny poriadok SR neumožňuje takéto vyhlásenie, nakoľko platí, že žiaden dôkaz získaný z dôkazného prostriedku nemá predpísanú dôkaznú silu a hodnotenie každého dôkazu je výlučne na voľnej úvahe súdu. Fakticky je však výsluch svedka stranami sporu pomerne často využívaným dôkazným prostriedkom na preukázanie ich skutkových tvrdení.[4] Stranám sporu totiž umožňuje autentickým spôsobom „vykresliť“ súdu tie skutkové okolnosti, z ktorých pre seba vyvodzujú priaznivé právne následky.

Výsluch svedka je priamo spojený s princípom ústnosti a princípom priamosti sporového konania, keďže výsluch svedka je (už z podstaty samotného slova „výsluch“) ústnym a osobným procesom.[5]

Okrem výsluchu svedka CSP upravuje aj ďalšie druhy výsluchov – výsluch strany sporu (§ 195 CSP) a výsluch znalca (§ 208 ods. 3 CSP). Aj keď sa všetky tri druhy výsluchov viažu ku skutkovým otázkam prejednávaného sporu, v praxi je nutné ich dôsledné rozlišovanie.

To platí najmä vo vzťahu výsluch svedka – výsluch znalca. Znalec by mal pri výsluchu uvádzať len tie skutkové okolnosti, ktoré vyplývajú z odborného (vedeckého) posudzovania daného prípadu. Na druhej strane svedok by pri výsluchu nemal uvádzať akékoľvek odborné (vedecké) závery, a to aj keby disponoval odbornými (vedeckými) znalosťami. Ak by súd v konaní prevzal svedeckú výpoveď ako znalecký dôkaz (prevzal z nej odborné závery svedka), zaťažil by tým konanie inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.[6]

Vo vzťahu výsluchu strany a výsluchu svedka platí, že výsluch strany je len podporným (subsidiárnym) dôkazným prostriedkom, ktorý môže súd (na návrh) nariadiť „o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, len vtedy ak ich nemožno preukázať inak.“[7] Zároveň platí, že strana nemôže byť v konaní vypočutá ako svedok (viď nižšie).[8]

II. Svedok 

Základným prvkom výsluchu svedka je prirodzene svedok. CSP výslovne neuvádza žiadne definičné kritéria či zákonné predpoklady viažuce sa k osobe svedka. 

Z povahy veci je však zrejmé, že na to, aby určitá osoba nadobudla procesné postavenie svedka v civilnom procese bude nutné, aby táto osoba spĺňala 

– materiálne kritérium svedka; a zároveň 

– formálno-procesné kritérium svedka.

II.a Materiálne kritérium 

Z materiálneho hľadiska bude svedkom každá fyzická osoba, ktorá (i) vnímala javy objektívnej reality, ktoré sú podstatné pre predmet konania (ii) zapamätala si ich a (iii) a vie ich správne reprodukovať.[9] V tomto prípade hovoríme o tzv. svedeckej spôsobilosti danej osoby. 

Ad (i): Svedkom môže byť len tá osoba, ktorá bezprostredne svojimi zmyslami (zrak, sluch, čuch, chuť a hmat) vnímala skutočnosti, ktoré sú podstatné pre predmet konania. Pri vnímaní skutočností podstatných pre predmet konania však môžu existovať rôzne okolnosti, ktoré vplývali alebo mohli vplývať na schopnosť svedka vnímať. 

Tieto okolnosti môžu súvisieť s limitmi zmyslového vnímania svedka (napríklad ak svedok pozoroval udalosť zo vzdialenosti, pri ktorej to spôsobilosť ľudského oka neumožňuje), s poškodením niektorého zo zmyslových orgánov (napríklad svedok s poruchou sluchového orgánu spravidla nemohol vnímať obsah ústneho dialógu dvoch osôb),[10] ale aj s emocionálnym rozpoložením svedka či s relevantnosťou vnímanej udalosti z pohľadu svedka.[11]

Ad (ii): Na vnímanie určitej skutočnosti bezprostredne nadväzuje pamäťový proces. Pamäťový proces je zložitý psychický proces, ktorý prebieha v troch fázach, ktorými sú a) zapamätanie, b) podržanie v pamäti, c) vybavenie z pamäti.[12]

V súvislosti s pamäťovým procesom je dôležité si uvedomiť, že množstvo vnímaných informácií nie je v pamäti nakoniec vôbec fixované, čo prakticky znamená, že sú okamžite zabudnuté. Iba tie informácie, ktoré sú nejako dôležité pre to, aby boli zapamätané, sú po 30-tich až 60-tich sekundách ukladané z krátkodobej pamäti do dlhodobej pamäti. V nej sú potom konzervované a archivované v podobe pamäťových stôp.[13]

Rovnako ako pri vnímaní, aj pri pamäťovom procese existujú okolnosti, ktoré podmieňujú tú skutočnosť, ktoré informácie si svedok zapamätá a ktoré nie. Svedok si napríklad lepšie pamätá svedeckú udalosť, ak bol nielen jej pozorovateľom, ale aktívnym konaním do nej priamo vstúpil.[14] Na zapamätanie vnímanej udalosti taktiež vplýva časová dĺžka vnímania (pozorovania) danej skutočnosti.[15] Ďalej platí, že lepšie sa zapamätávajú tie informácie, ktoré osoba neskôr aj slovne reprodukovala (napríklad svojmu okoliu) či také informácie, ktoré osoba získala pri neautomatizovanej činnosti.[16] [17]

Na uchované pamäťové stopy však vplývajú aj skutočnosti po svedeckej udalosti. Asi najzásadnejším procesom, ktorý vplýva na pamäťové stopy je prirodzený proces zabúdania. Aj keď sa u svedka vytvorí pamäťová stopa, postupom času procesom zabúdania dochádza k jej vyhasínaniu a zániku. V tejto súvislosti je známa tzv. krivka zabúdania (forgetting curve), ktorá vyjadruje oslabovanie vytvorenej pamäťovej stopy v čase.[18] Napríklad podľa niektorých výskumov dochádza k oslabeniu pôvodnej pamäťovej stopy viažucej sa k vnímanej tvári cudzieho človeka po 1 mesiaci od jej vytvorenia v priemere až o 40 % až 60 %.[19] V dôsledku slabnutia (vyhasínania) pamäťových stôp je ľudská pamäť náchylnejšia k skresľovaniu vnímanej udalosti, k čomu navyše prispievajú aj nebezpečné sugestívne otázky pri výsluchu svedka.[20]

Ad (iii): V neposlednom rade je dôležitá aj schopnosť osoby reprodukovať javy objektívnej reality. Ak totiž ide o osobu, ktorá sa nevie zrozumiteľne vyjadrovať, súd od jej výsluchu upustí.[21] V prípade nepočujúcej alebo hluchonemej osoby sa na jej výsluch priberie tlmočník pre posunkovú reč.

K vzťahu spôsobilosti na právne úkony a svedeckej spôsobilosti: Svedkom môže byť akákoľvek fyzická osoba bez ohľadu na to, aká je jej spôsobilosť na právne úkony. Môže ísť dokonca o osobu s duševnou poruchou či o maloletú osobu. Nie je však vylúčené, že na svedeckú spôsobilosť osoby môže fakticky vplývať práve duševné zdravie či vek svedka. Duševná porucha totiž môže znamenať aj poruchu vedomia či poruchu pamäte.[22] Z kriminalistických poznatkov ohľadom výsluchu maloletých osôb zas vyplýva, že deti začínajú chápať obklopujúcu realitu, uchovávať si ju po určitý čas v pamäti a získavajú schopnosť reprodukcie vnímaného vo veku v rozmedzí troch až šiestich rokov.[23] Platí však, že samotná duševná porucha alebo nízky vek svedka nemôžu byť a priori pre súd dôvodom, ktorý vylučuje svedeckú spôsobilosť. Svedeckú spôsobilosť, preto bude nutné posudzovať od prípadu k prípadu (ad hoc). Podľa nášho názoru nie je úplne vylúčené ani znalecké vyšetrenie duševného stavu svedka podľa § 210 CSP,[24] či nie je znížená jeho schopnosť správne vnímať, zapamätávať si skutočnosti alebo ich reprodukovať (obdobne ako v prípade § 150 Trestného poriadku – ďalej len TP).[25]

II.b Formálno-procesné kritérium 

Z formálno-procesného hľadiska môže byť svedkom len tá osoba, ktorej výsluch strana sporu navrhla a zabezpečila jej prítomnosť na pojednávaní alebo ktorú na návrh strany predvolal na výsluch súd (v prípade, ak jej prítomnosť na pojednávaní nevedela zabezpečiť strana sporu – bližšie sa však procesnému postupu pri výsluchu svedka venujeme nižšie). 

Za svedka, a teda ani za svedeckú výpoveď nie je možné podľa právneho poriadku SR považovať výpoveď osoby, ktorú poskytla osoba, ktorá síce svojimi zmyslami vnímala skutočnosti, ktoré sú (alebo môžu byť) podstatné pre predmet konania, avšak poskytla ho mimo procesného postupu výsluchu svedka podľa CSP. Môže ísť o prípad, kedy si strany za účelom prípravy k súdnemu sporu zadovažujú dôkazný materiál, a to z tohto dôvodu uskutočňujú „výsluchy“ daných osôb (dokonca aj za účasti budúcej protistrany), ktoré zaznamenávajú do zápisníc alebo spisujú rôzne čestné vyhlásenia a pod. Nie je síce vylúčené, aby následne strana v súdnom konaní túto výpoveď predložila, avšak výlučne ako listinný dôkaz. 

II.c Negatívne vymedzenie svedka 

Z povahy veci je tiež zrejmé, že svedkom nemôže byť tá osoba, ktorá síce svojimi zmyslami vnímala skutočnosti, ktoré sú podstatné pre predmet konania, avšak v danom konaní vystupuje ako (i) strana sporu alebo ako (ii) sudca[26] (prípadne ako iná zúčastnená osoba na sporovom konaní),[27] avšak len pokiaľ nie je uznesením vylúčený(á) z konania. 

Ad (i): V prípade strany sporu neprichádza do úvahy, že bude mať v danom konaní aj procesné postavenie svedka – teda, že bude vypočutá ako svedok.[28]

Tu je nutné vychádzať zo zásady …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tomáš Pobijak

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Už viac ako rok musia advokáti – právnické osoby komunikovať so súdmi výlučne elektronicky. Táto povinnosť bola od 1. júla 2018 rozšírená aj na advokátov – fyzické osoby. Radi by sme preto advokátom – fyzickým osobám predstavili najfrekventovanejšie otázky týkajúce sa povinnej elektronickej komunikácie advokátov so súdmi, s ktorými sa advokáti – právnické osoby pasovali za ostatný rok. Veríme, že odpovede na tieto otázky umožnia advokátom – fyzickým osobám zorientovať sa v základných pojmoch a procesoch súvisiacich s elektronizáciou výkonu povolania a súčasne dúfame, že advokáti – právnické osoby nájdu riešenia na praktické problémy spojené s efektívnym výkonom advokácie v elektronickom svete.

1.
Je potrebné vykonať zaručenú konverziu splnomocnení? 

Advokáti veľmi často stoja pred otázkou, ako majú naložiť so splnomocnením od klienta vo vzťahu k orgánu verejnej moci – postačí priložiť oskenovanú kópiu, alebo je potrebné fotokópiu autorizovať, či je nevyhnutné vykonať zaručenú konverziu splnomocnenia. 

Otázka: Stačí doručiť splnomocnenie súdu ako oskenovaný dokument, musí byť súdu predložené splnomocnenie, ktoré je výsledkom zaručenej konverzie? 

Odpoveď: Pokiaľ je splnomocnenie od klienta v písomnej podobe, je potrebné vykonať zaručenú konverziu tohto splnomocnenia z listinnej do elektronickej podoby 

Odôvodnenie: Vyššie položená otázka pozostáva z niekoľkých zložiek, ku ktorým je potrebné sa vyjadriť samostatne. Predovšetkým treba rozlišovať medzi pojmami autorizácia a zaručená konverzia. 

Legálna definícia pojmu autorizácia je uvedená v § 3 písm. o) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (zákon o e-Governmente) (ďalej len „ZeG“). V zmysle tejto definície autorizácia úkonu predstavuje vyjadrenie súhlasu s obsahom právneho úkonu a s vykonaním tohto právneho úkonu. Analógiou autorizácie v hmotnom svete je vlastnoručný podpis pod listinou zachytávajúcou právny úkon, ktorý chceme vykonať. Autorizácia elektronického dokumentu je ekvivalentom pridania vlastnoručného podpisu na listinu. 

Autorizáciu elektronických dokumentov súvisiacich s výkonom advokácie je potrebné vykonať prostredníctvom mandátnych kvalifikovaných certifikátov (ďalej len „MQC“), ktoré boli advokátovi vydané spolu s elektronickým advokátskym preukazom. Prostredníctvom MQC advokáti preukazujú právne postavenie advokáta, ako aj svoju totožnosť.

Hmotnoprávne plnomocenstvo alebo procesnoprávne splnomocnenie predstavujú jednostranný právny úkon, ktorým splnomocniteľ oprávňuje splnomocnenca na jeho zastúpenie. Je logicky vylúčené, aby autorizácia plnomocenstva/splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom mohla vyvolať účinky plnomocenstva/splnomocnenia od splnomocniteľa. Na vyvolanie právnych účinkov plnomocenstva/splnomocnenia je rozhodujúci vlastnoručný podpis (autorizácia) splnomocniteľa a nie splnomocnenca. Iná situácia je v prípade dohody o splnomocnení, ktorá však predstavuje dvojstranný právny vzťah medzi splnomocniteľom a splnomocnenom, ktorej účelom je úprava podmienok zastúpenia. Dohoda o zastúpení nenahrádza plnomocenstvo/splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. 

Právna úprava zaručenej konverzie sa nachádza v § 35 a nasl. ZeG. Účelom zaručenej konverzie je transformácia dokumentov s cieľom zachovania právnych účinkov pôvodného dokumentu a jeho použiteľnosti na právne úkony vykonaná postupom pre zaručenú konverziu. Rozoznávame tri druhy zaručenej konverzie: 

a) z listinnej do elektronickej podoby,
b) z elektronickej do listinnej podoby,
c) z elektronickej do elektronickej podoby. 

Novovzniknutý dokument zo zaručenej konverzie má rovnaké právne účinky a je použiteľný na právne účely v rovnakom rozsahu ako osvedčená kópia pôvodného dokumentu, ktorého transformáciou vznikol (§ 39 ods. 1 ZeG). 

Argumentom proti potrebe vykonať zaručenú konverziu by sa na prvý pohľad mohlo zdať znenie § 82l ods. 4 zákona o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „ZoS“): „Ak osobitný predpis neustanovuje inak, prílohy podaní vyhotovené v listinnej podobe možno súdu doručiť v elektronickej podobe tak, že sa prevedú do elektronickej podoby a pripoja sa k elektronickému podaniu, ktoré je autorizované účastníkom konania, stranou v konaní alebo ich zástupcom; autorizácia takto vyhotovených elektronických dokumentov sa nevyžaduje a ustanovenia osobitného predpisu o zaručenej konverzii sa nepoužijú. Súd si môže vyžiadať predloženie týchto príloh v listinnej podobe, ak to považuje za potrebné.“

Splnomocnenie je procesnoprávny úkon, ktorý s odkazom napr. na § 89 a nasl. CSP vyvoláva procesnoprávne účinky. Preto len prostredníctvom zaručenej konverzie vieme zachovať právne účinky pôvodného dokumentu, t. j. splnomocnenia udeleného v písomnej podobe. Splnomocnenie doručené vo fotokópii právne účinky udelenia splnomocnenia v konaní pred súdom nemôže vyvolať, pretože vyhotovením fotokópie nedochádza k prenosu právnych účinkov pôvodného listinného dokumentu. 

Prílohy podaní preto treba chápať vo význame príloh, ktoré nemajú vyvolávať procesnoprávne účinky, pričom pôjde o najmä listinné dôkazy (napr. faktúry, preberacie protokoly, dodacie listy a pod.). Prípadom osobitného predpisu vyžadujúceho vykonanie zaručenej konverzie prílohy návrhu je § 48 ods. 6 Exekučného poriadku, ktorý vyžaduje vykonanie zaručenej konverzie exekučného titulu v prípade, ak je exekučný titul vyhotovený v listinnej podobe. 

Vyššie uvedené úvahy plne podporuje aj Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10. 5. 2018, sp. zn. II. ÚS 231/2018. Predmetom konania pred ústavným súdom bola sťažnosť obchodnej spoločnosti K, a. s., ktorá priložila k návrhu na vykonanie exekúcie splnomocnenie bez zaručenej konverzie. Domnievala sa, že exekučný súd nepostupoval správne, keď vyžadoval predloženie splnomocnenia ako výsledok zaručenej konverzie a to z dôvodu, že podľa jej názoru § 82l ods. 4 ZoS je vo vzťahu lex specialis k § 25 ods. 3 ZeG. Ústavný súd sa s týmto právnym názorom nestotožnil a jednoznačne konštatoval, že „na zachovanie právnych účinkov plnomocenstva v elektronickej podobe sa vyžaduje buď jeho autorizácia splnomocniteľom alebo zaručená konverzia, pretože len takýmto postupom je možné dosiahnuť, aby novovzniknutý dokument zo zaručenej konverzie, t. j. v danom prípade plnomocenstvo, ktorý je neoddeliteľne spojený s osvedčovacou doložkou, mal rovnaké právne účinky a bol použiteľný na právne účely v rovnakom rozsahu ako pôvodný (originálny) dokument, ktorého transformáciou vznikol“. 

Ústavný súd vo svojej argumentácii poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sži/35/2014, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že fotokópia originálu plnomocenstva nemá rovnaké právne účinky ako originál listinného plnomocenstva. Tento záver je podľa ústavného súdu potrebné v plnom rozsahu aplikovať aj pri elektronickej komunikácii, kde obyčajný sken (aj keby bol autorizovaný splnomocnencom), nemá rovnaké právne účinky ako pôvodný elektronický dokument autorizovaný jeho pôvodcom alebo ako dokument, ktorý je výsledkom zaručenej konverzie, pri ktorej ostávajú zachované … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Martin Friedrich

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

V polovici októbra tohto roku zverejnilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky informáciu o zahájení reformných legislatívnych prác, výsledkom ktorých by mala byť mimoriadne rozsiahla novelizácia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a niektorých súvisiacich predpisov. Súčasne bol verejnosti sprístupnený kompletný pracovný materiál, vrátane predbežne navrhovaného paragrafového znenia a dôvodovej správy. Neformálne pripomienky od odbornej a laickej verejnosti očakáva ministerstvo do 31. 12. 2018 (e-mailom na rekodifikacia.proces@justice.sk); pričom následne je avizovaný riadny legislatívny proces.

V polovici októbra tohto roku zverejnilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky informáciu o zahájení reformných legislatívnych prác, výsledkom ktorých by mala byť mimoriadne rozsiahla novelizácia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a niektorých súvisiacich predpisov. Súčasne bol verejnosti sprístupnený kompletný pracovný materiál, vrátane predbežne navrhovaného paragrafového znenia a dôvodovej správy. Neformálne pripomienky od odbornej a laickej verejnosti očakáva ministerstvo do 31. 12. 2018 (e-mailom na rekodifikacia.proces@justice.sk); pričom následne je avizovaný riadny legislatívny proces.

Nosnú časť navrhovanej novelizácie tvorí reforma záväzkového práva, ktorej základným účelom je zjednotenie právnej úpravy súkromnoprávnych záväzkov do Občianskeho zákonníka a s tým súvisiace odstránenie duplicitnej normatívy v Obchodnom zákonníku. Návrh vychádza z pôvodného legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka, schváleného vládou Slovenskej republiky ešte v roku 2009, a tvorcami jeho pracovnej verzie sú členovia Komisie MS SR pre rekodifikáciu súkromného práva pod vedením profesora Mareka Števčeka.

Úvodom je potrebné upozorniť na značný rozsah navrhovanej novelizácie, ktorý je porovnateľný so zmenami prijatými zákonom č. 509/1991 Zb. ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník. Z hľadiska systematiky civilného kódexu ostáva navrhovanými zmenami nedotknutá iba jeho druhá časť (vecné práva) a siedma časť (dedenie). K rozsiahlym zmenám dochádza v prvej časti (všeobecné ustanovenia); šiesta časť (zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie) sa zrušuje a nahrádza sa novými ustanoveniami § 529 až § 600 a čiastočne aj novými ustanoveniami o nesplnení a prostriedkoch nápravy (§ 798 až § 837). Samotné záväzkové právo ostáva naďalej upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, avšak návrh predpokladá nahradenie celého jej textu (§ 488 až § 852) novým znením § 488 až § 1526.

Možno očakávať, že predložený pracovný materiál bude v nadchádzajúcom období predmetom rôznorodých odborných diskusií a z nich vyplývajúcich modifikácií, keďže ide o jeden z najrozsiahlejších legislatívnych počinov v oblasti súkromného práva. Bez akejkoľvek ambície na vyčerpávajúci rozbor alebo kvalitatívne posúdenie a s rešpektom k množstvu „nových paragrafov“ je v súčasnosti možné poukázať aspoň na niektoré ťažiskové zmeny – v štádiu ich pracovného návrhu.

V rámci všeobecných ustanovení OZ je navrhovaná nová úprava štvrtej hlavy o právnych úkonoch (§ 34 a nasl.), vrátane osobitných pravidiel o uzavieraní zmlúv. Mnohé ustanovenia o právnych úkonoch vo všeobecnosti boli ponechané v pôvodnom znení, prípadne sú korigované iba sčasti. Dochádza však aj k relevantným zmenám. V súlade s právnou teóriou je výslovne a generálne preferovaná platnosť súkromnoprávnych úkonov a podmienky ich prípadnej neplatnosti sú vymedzené výrazne odlišne oproti súčasnému právnemu stavu. Pokiaľ ide o výklad právnych úkonov, je navrhovaná jednotná úprava pre celú oblasť súkromného práva, ktorá primárne vychádza zo znenia § 266 ObZ. Nový režim kontraktačného procesu je do značnej miery podrobnejší a korešponduje so všeobecne uznávanými inšpiračnými zdrojmi, ktoré sú špecifikované v osobitnej časti dôvodovej správy.

Navrhované zmeny v úprave spotrebiteľských zmlúv predstavujú predovšetkým zosúladenie s legislatívou Európskej únie, pri zachovaní zvýšenej úrovne právnej ochrany spotrebiteľa. Osobitným prínosom je zjednotenie pravidiel ochrany spotrebiteľa pre celú súkromnoprávnu oblasť, teda aj vo vzťahu k pôvodne obchodným záväzkovým vzťahom.

Návrh predpokladá unifikovanie režimu premlčania pre občianskoprávne a obchodnoprávne … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Autor sa v článku pokúša o komplexné spracovanie inštitútu výsluchu svedka v civilnom sporovom konaní. Motiváciou autora k napísaniu článku bol záujem o prehĺbenie odbornej diskusie o tomto dôležitom a pomerne často využívanom dôkaznom prostriedku. Autor pri spracovaní danej problematiky vychádzal nielen z civilno-právnych poznatkov, ale aj z matérie trestného procesného práva ohľadom výsluchu svedka, ktorá je použiteľná aj v civilnom konaní a taktiež z psychologických poznatkov viažucich sa k tejto problematike.

Aj keď výsluch svedka je jedným z tradičných dôkazných prostriedkov v sporovom konaní, odborná literatúra mu dosiaľ nevenovala väčšiu pozornosť. Na rozdiel od problematiky výsluchu svedka v trestnom konaní, ktorá je predmetom skúmania nielen trestno-právnej teórie, ale zároveň aj kriminalistiky[1] či psychológie,[2] v prípade výsluchu svedka v sporovom konaní absentuje podobný rozsah spracovania danej matérie. Uvedené rezonuje o to viac, ak si uvedomíme, že už vyše dva roky upravuje sporové konanie nový procesný kódex (CSP),[3] ktorý zvýšil procesnú zodpovednosť strán (aj) v otázke dokazovania. Pre strany, resp. pre ich právnych zástupcov je preto žiaduce zamerať svoju pozornosť aj na jednotlivé dôkazné prostriedky, a to tak v aplikačno-právnej rovine, ako aj v teoreticko-právnej rovine. Z tohto dôvodu sa budeme v článku ďalej zaoberať práve výsluchom svedka v civilnom sporovom konaní. Tento článok je pokračovaním predchádzajúceho článku uverejneného v Bulletine slovenskej advokácie č. 9/2018.

III.c Predvolanie svedka na výsluch 

Súd predvolá svedka na pojednávanie iba vtedy, ak jeho prítomnosť na pojednávaní nezabezpečila alebo nevie zabezpečiť tá strana, ktorá výsluch svedka navrhla. Predvolanie sa svedkovi zasiela spravidla písomne, na adresu, ktorú uviedla strana v návrhu na výsluch svedka. Ak táto adresa nie je strane známa alebo ak nie je možné svedka z tejto adresy predvolať, súd svedka predvolá z adresy svedka evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky.[4] Súd nebude zisťovať skutočné miesto pobytu svedka (ako je to napríklad v prípade doručovania žaloby žalovanému na vyjadrenie).

Svedka je možné na výsluch predvolať aj telefonicky, prípadne iným vhodnými prostriedkami, o čom sa v súdnom spise vykoná záznam.[5] Ak sa svedok nedostaví na výsluch, súd môže dať svedka aj predviesť či uložiť mu poriadkovú pokutu. Ak však budú všetky zákonné prostriedky vedúce k zabezpečeniu prítomnosti svedka na pojednávaní neúspešné, súd návrh strany na výsluch svedka zamietne.

III.d Povinnosť vypovedať ako svedok 

Každá fyzická osoba (po nariadení jej výsluchu) má zákonnú povinnosť vypovedať ako svedok (tzv. všeobecná svedecká povinnosť). Svedok je totiž pre súdne konanie osoba nezastupiteľná a nenahraditeľná, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré bezprostredne vnímal svojimi zmyslami.[6]

Všeobecnú svedeckú povinnosť rešpektuje napríklad aj Zákonník práce,[7] podľa ktorého je svedecká povinnosť tzv. občianskou povinnosťou, na ktorej plnenie je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas. Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno bez náhrady mzdy. 

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že CSP – na rozdiel od starej právnej úpravy – už svedkovi neumožňuje priznať ušlý zárobok,[8] o ktorý prišiel v dôsledku výkonu svedeckej povinnosti. Súd môže svedkovi priznať iba náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom (tzv. svedočné). Spravidla pôjde o cestovné, stravné a výdavky na ubytovanie.[9] Svedok je povinný si uplatniť nárok na svedočné pri výsluchu, prípadne ešte do desiatich dní, inak mu toto právo zanikne. Svedkovi svedočné neuhrádza štát, ale spravidla niektorá zo strán sporu. Súd môže strane (ktorá navrhla výsluch svedka) uložiť, aby zložila preddavok, ak sú s vykonaním svedeckej výpovede spojené výdavky (napríklad výdavky na letenku svedka, ktorý sa zdržiava v zahraničí, ak nestačí jeho „písomné svedectvo“ – § 196 ods. 3 CSP). V tom prípade o svedočnom súd rozhodne v priebehu konania. Ak svedočné nie je kryté preddavkom, súd o ňom rozhodne (t. j. o dôvodnosti, o výške a o tom, ktorá strana je povinná svedkovi uhradiť svedočné) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.[10]

III.e Odopretie výpovede zo strany svedka 

Výnimkou zo zákonnej povinnosti svedka vypovedať je uplatnenie práva svedka na odopretie výpovede. Platí, že svedok môže odoprieť výpoveď vtedy, ak by svojou výpoveďou 

(i) spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám; alebo
(ii) porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou, a to ústne alebo písomne pod podmienkou zachovávať mlčanlivosť.

Ad (i): Skutočnosť, že svedok má právo odoprieť svoju svedeckú výpoveď (odmietnuť vypovedať), ktorou by si privolal trestné stíhanie, je zhmotnením prirodzeného zákazu nútenia k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum prodere). Tento zákaz je explicitne vyjadrený v čl. 47 ods. 1 Ústavy SR[11] a v zmysle judikatúry ESĽP vyplýva aj z článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé súdne konanie).[12] Podstatou tohto zákazu je, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy a vypovedal proti sebe, a to aj napriek následnej dôkaznej núdzi v súdnom konaní, v ktorom mal ako svedok vypovedať.[13] Zákaz nútenia k sebaobviňovaniu sa rozširuje aj vo vzťahu k blízkym osobám svedka.

Za nebezpečenstvo trestného stíhania je potrebné považovať prípad, kedy svedkovi (prípadne blízkej osobe svedka) hrozí nielen vznesenie obvinenia za spáchaný trestný čin, ale aj prípad, kedy by svedok osobe už stíhanej za trestný čin svojou výpoveďou priťažil alebo prispel k jej usvedčeniu.[14]

Ad (ii): Ďalším dôvodom na odopretie výpovede je skutočnosť, že svedok by svojou výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou. Zachovávanie mlčanlivosti takéhoto druhu informácie (tajomstva) vyplýva pôvodne iba z cirkevného práva. Slovenská republika sa zaviazala k jej rešpektovaniu na základe medzinárodnej zmluvy, ktorú uzavrela so Svätou stolicou dňa 24. 11. 2000 (tzv. Základná zmluva).[15]

Pojem tajomstvo chápe cirkevno-právna náuka ako „správu o nejakej veci, ktorá nie je zjavná a ktorú treba utajiť pred ostatnými.“[16] Tradičná katolícka morálka rozlišuje tri druhy tajomstva, a to prirodzené, prisľúbené a zverené. Pri svedeckej výpovedi však požíva právnu ochranu len zverené tajomstvo, za ktoré sa považuje práve spovedné tajomstvo a tajomstvo informácie, ktorá bola svedkovi zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou.[17]

Pri spovednom tajomstve ide o informáciu zverenú spovedníkovi pri sviatosti zmierenia (sv. spovedi). Spoveď môže vysluhovať výlučne kňaz (biskup, kardinál, nie však diakon). Podľa cirkevného práva je spovedné tajomstvo nedotknuteľné a absolútne, čo znamená, že spovedník nemôže ani čiastočne prezradiť inej osobe informáciu získanú pri spovedi. Spovedné tajomstvo však nezaväzuje iba spovedníka, ale podľa cirkevného práva podobne viaže aj každého, kto sa priamo (napr. ako tlmočník), alebo nepriamo (náhodný poslucháč napr. spolu ležiaci pacient, v rade čakajúci penitent a pod.) dozvedel o obsahu spovede.[18] To znamená, že aj na tieto osoby by sa malo vzťahovať právo odoprieť svedeckú výpoveď. 

Informácia, ktorá bola svedkovi zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou je zverená svedkovi spravidla mimo sviatostného fóra. V kontraste so spovedným tajomstvom má toto tajomstvo výrazne administratívny charakter a súvisí s vnútorným životom cirkvi. V tomto prípade pôjde o zachovanie tajomstva najmä (i) pri výbere, resp. pri voľbe do cirkevných úradov, a všeobecne pri voľbách a hlasovaniach, (ii) v súvislosti s prácou v biskupskej kúrii a s činnosťou biskupa, (iii) v súvislosti so sviatosťou manželstva (v prípade tzv. tajného manželstva) a (iv) pri cirkevnom právnom procese.[19] Už z povahy týchto prípadoch je zrejmé, že tento druh tajomstva nebude zaväzovať len kňazov, ale pôjde aj o rôzne skupiny ne-kňazov (rehoľníkov či laikov), ako sú napríklad úradníci biskupskej kúrie či sudcovia a pomocníci cirkevného tribunálu.

Ďalšie skutočnosti ohľadom práva svedka odoprieť výpoveď: Právo svedka odoprieť výpoveď sa nevzťahuje na výpoveď ako celok. Ak je pri výpovedi svedka možné oddeliť časť, o ktorej svedok môže vypovedať (bez toho, aby privodil nebezpečenstvo trestného stíhania jeho osoby či jeho blízkej osoby alebo bez porušenia spovedného tajomstva či tajomstva informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoračnou činnosťou), tak v tejto časti sa jeho výsluch vykoná.[20]

Platí, že svedok je povinný oznámiť dôvody odopretia výpovede súdu bezodkladne po tom, ako sa o povinnosti svedčiť dozvedel s tým, že tieto dôvody musí súdu aj preukázať. O dôvodnosti odopretia rozhoduje súd uznesením, voči ktorému nie je možné podať odvolanie. Pri posudzovaní dôvodnosti odopretia svedeckej výpovede je nutné rešpektovať, že svedok nemôže detailne uvádzať okolnosti, z ktorých vyplýva nebezpečenstvo trestného stíhania či hrozba porušenia spovedného tajomstva, nakoľko by tým fakticky došlo k porušeniu jeho práva a v konečnom dôsledku by bol takto získaný poznatok z jeho výpovede nepoužiteľný. Z toho dôvodu by súdu mali od svedka stačiť len tie informácie, ktoré sú naozaj nevyhnutné na prijatie takéhoto rozhodnutia.[21]

Potom ako svedok odoprie vypovedať a súd rozhodne o dôvodnosti tohto odopretia, nie je možné vykonať jeho výsluch – to však platí len vo vzťahu k tým okolnostiam, na ktoré sa vzťahuje odopretie výpovede. Je neprípustné, aby bol svedok následne akokoľvek nútený k výpovedi – napr. ukladaním poriadkových pokút. 

III.f Povinnosť svedka zachovávať mlčanlivosť 

V zmysle § 203 CSP platí, že svedok je pri svojej výpovedi povinný zachovávať mlčanlivosť o údajoch chránených podľa osobitného predpisu a inú zákonom ustanovenú alebo štátom uznanú povinnosť mlčanlivosti. 

Na rozdiel od odopretia svedeckej výpovede, ktorá je právom a vecou slobodného rozhodnutia svedka, pri mlčanlivosti svedok nemá možnosť rozhodnúť sa, či bude alebo nebude vypovedať. V tomto prípade ide o jeho povinnosť nevypovedať. Súd na povinnosť mlčanlivosti svedka musí hľadieť z úradnej povinnosti. Avšak, podobne ako pri odopretí svedeckej výpovede, aj v tomto prípade platí, že ak je pri výpovedi svedka možné oddeliť časť, o ktorej svedok môže vypovedať bez toho, aby porušil mlčanlivosť, tak v tejto časti sa jeho výsluch vykoná. 

Inštitút mlčanlivosti je vo všeobecnosti jedným z nástrojov ochrany osôb pred neoprávneným použitím informácií, ktoré sa ich týkajú a má ústavnoprávne ukotvenie.[22] [23] Podstatou tohto inštitútu je „povinnosť osoby zachovávať pri súkromnom i úradnom styku špecifické pravidlá správania sa, ktoré zaručia ochranu konkrétnych informácií a údajov vzťahujúcich sa k určitej osobe, ktorými táto osoba disponuje z titulu výkonu svojej profesinej činnosti, či už v rámci pracovnoprávneho vzťahu (napr. zamestnanec banky) alebo výkonu nezávislej činnosti (napr. advokát).“[24]

Konkrétny dôvod zachovávania mlčanlivosti svedka môže byť rôzny – dôvera (napr. vzťah lekár – pacient), lojalita (napr. vzťah zamestnávateľ – zamestnanec), zmes obidvoch (vzťah advokát – klient) či verejný záujem (napr. utajované skutočnosti) a pod. 

Povinnosť mlčanlivosti sa vzťahuje len na mlčanlivosť uloženú zákonom (prípadne štátom uznanú), nikdy nie na zmluvnú povinnosť mlčanlivosti.[25] Zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti obsahujú viaceré právne predpisy a zaťažuje široký okruh osôb – napr. sudcov, advokátov, notárov, lekárov, ale aj zamestnancov či konateľov obchodných spoločností. Tieto právne predpisy určujú, aké informácie podliehajú povinnosti zachovávať mlčanlivosť, kto je povinný ich zachovávať a kto je oprávnený túto osobu od povinnosti mlčanlivosti oslobodiť.[26]

Svedok by mal dodržiavať mlčanlivosť aj vtedy, ak by informácie, ktoré sú predmetom jeho mlčanlivosti, bolo možné zistiť aj iným spôsobom.[27]

V prípade, ak by súd vykonal výsluch svedka, ktorý bol povinný zachovávať mlčanlivosť, išlo by o nesprávny procesný postup súdu a získaný dôkaz by bol nezákonný. V tejto súvislosti je otázne, či je možná tzv. konvalidácia takéhoto nezákonného dôkazu, ktorá by spočívala v tom, že oprávnená osoba (osoba, v záujme ktorej sa mala dodržiavať mlčanlivosť) by po výsluchu svedka na podnet súdu dodatočne zbavila mlčanlivosti tohto svedka. 

Touto otázkou sa nedávno zaoberal Najvyšší súd SR a následne (čiastočne) aj Ústavný súd SR v tzv. kauze Babiš. Známy český politik žaloval Ústav pamäti národa, že je neoprávnene vedený v registračných protokoloch bývalej Štb ako agent. V konaní boli v prospech žalobcu vypočutí ako svedkovia bývalí dôstojníci Štb, avšak bez toho, aby boli zbavení mlčanlivosti ministrom vnútra SR. Okresný súd žalobe vyhovel a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil. Voči rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom namietol (okrem iného aj) nezákonnosť týchto svedeckých výpovedí. Vzhľadom na túto námietku žalovaného, Najvyšší súd SR požiadal Ministerstvo vnútra SR o dodatočné zbavenie mlčanlivosti týchto svedkov. Minister žiadosti súdu vyhovel a svedkov zbavil mlčanlivosti. 

Najvyšší súd SR uviedol, že hoci ide o nezákonný dôkaz, v tomto prípade ide o tzv. relatívnu neúčinnosť dôkazu, pri ktorej existuje možnosť jeho konvalidácie. Relatívna neúčinnosť tohto dôkazu spočíva v absencii zbavenia mlčanlivosti svedka dotknutou osobu, čo je však možné zhojiť dodatočným oslobodením z danej povinnosti.[28] Najvyšší súd SR sa následne zaoberal otázkou, či je oprávnený na podanie podnetu na oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti aj v dovolacom konaní. CSP podľa Najvyššieho súdu SR výslovne nevylučuje vykonávanie dokazovania aj v dovolacom konaní. Podľa jeho názoru zhojenie relatívne neúčinného dôkazu vyžiadaním dodatočného oslobodenia svedkov od mlčanlivosti ani nemožno označiť za štandardný výkon dôkazu. Preto považoval tento dôkaz za zákonný (v dôsledku konvalidácie) a dovolanie žalovaného následne odmietol.[29]

Žalovaný podal proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR ústavnú sťažnosť, kde vytkol tento postup Najvyššieho súdu SR z pohľadu jeho ústavného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd sťažnosti vyhovel a dané rozhodnutie zrušil. Uviedol, že Najvyšší súd SR tým, že sa oboznámil s listom Ministerstva vnútra SR o zbavení mlčanlivosti, jednoznačne vykonal dokazovanie (vykonávanie dôkazu listinou podľa § 204 – § 205 CSP). V dovolacom konaní je však podľa Ústavného súdu SR vylúčené dokazovanie, a preto Najvyšší súd SR porušil právo žalovaného na súdnu ochranu garantované Ústavou SR. Okrem toho Ústavný súd SR uviedol nasledovné: „Ústavný súd tiež konštatuje, že rovnako neboli postupom najvyššieho súdu zachované garancie práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí a vykonaným dokazovaním oboznámením sa s rozhodnutím ministra vnútra o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti svedkov „reparoval“ skutkový stav veci, ktorý bol ustálený na súdoch nižšej inštancie, v konaní pred ktorými by sťažovateľ mal možnosť toto právo efektívne realizovať, zvlášť v konaní pred okresným súdom v rámci ústneho pojednávania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 122 OSP, ale aj § 188 CSP, v zmysle ktorých sa dokazovanie vykonáva zásadne na pojednávaní; mimo pojednávania je možné vykonať ho výnimočne, strany však majú právo byť prítomné pri jeho vykonávaní. Po rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu navyše sťažovateľ už nemal možnosť toto právo efektívne realizovať v žiadnej neskoršej etape alebo inštancii súdneho konania.“[30]

Ťažiskom kritiky Ústavného súdu SR bolo, že Najvyšší súd SR vykonal dokazovanie v dovolacom konaní, hoci mu to zákon neumožňuje, čo je samo osebe vážnym pochybením. Na druhej strane, Ústavný súd SR nevytkol Najvyššiemu súdu SR absolútnu nesprávnosť jeho úvah ohľadom dodatočnej konvalidácie nezákonne získanej svedeckej výpovede. Preto je dôvodná otázka: Môže súd – ak (na rozdiel od Najvyššieho súdu SR) bude v danom konaní môcť vykonávať dokazovanie – pristúpiť ku konvalidácii nezákonne vykonanej … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tomáš Pobijak

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Autor sa v predkladanom článku venuje správnej formulácii žalobného návrhu (petitu), a teda, o aký druh žaloby v zmysle § 137 CSP ide v prípade, ak sa chce dotknutý spoluvlastník v prípade porušenia predkupného práva dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Dospieva k záveru, že v týchto prípadoch ide o klasickú určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, pri ktorej treba preukazovať naliehavý právny záujem. V článku sa tiež venuje vzťahu určovacej žaloby a žaloby o nahradenie prejavu vôle, pričom kritizuje súčasný právny stav, ktorý je neprehľadný a vytvára komplikované situácie v praxi.

V prípade prevodu spoluvlastníckeho podielu majú spoluvlastníci v zmysle § 140 OZ[1] predkupné právo (s výnimkou prevodu na blízku osobu). Avšak, aké nároky má oprávnený spoluvlastník v prípade nedodržania ponukovej povinnosti zo strany povinného spoluvlastníka? V zmysle pomerne stabilnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR[2] sa na úpravu zákonného predkupného práva analogicky uplatňuje úprava zmluvného predkupného práva, z čoho vyplýva, že v týchto prípadoch možno žalovať o nahradenie prejavu vôle. Vzhľadom na znenie § 137 CSP[3], ktorý rozlišuje žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, a žaloby o určenie právnej skutočnosti, sa možno zamyslieť, či v prípadoch porušenia predkupného práva oprávneného spoluvlastníka možno takisto žalovať o určenie, že právny úkon, pri ktorom nebolo dodržané predkupné právo spoluvlastníkov, je neplatný [§ 137 písm. d) CSP], pričom takáto možnosť vyplýva priamo z § 40a OZ. Alebo je vhodnejšie zvoliť klasickú určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP, pri ktorej však bude nevyhnutné skúmať naliehavý právny záujem? Aký je vzťah medzi všetkými týmito žalobami?

1.
Historické pozadie a význam úpravy predkupného práva medzi spoluvlastníkmi 

Inštitút zákonného predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je aj súčasnej laickej spoločnosti na Slovensku pomerne známy. Poznal ho už tzv. stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník) v § 137, podľa ktorého: „Ak sa scudzuje podiel, majú spoluvlastníci predkupné právo (§§ 375 a nasl.), okrem ak ide o scudzenie osobe blízkej (§ 17 ods. 2). Ak sa nedohodnú spoluvlastníci o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel rovnakým dielom.“ Ako predpokladá zákonodarca v dôvodovej správe k § 133 až 142 stredného Občianskeho zákonníka (t. j. k úprave spoluvlastníctva), výmena spoluvlastníka môže so sebou priniesť spory,[4] aj preto je namieste inštitút zákonného predkupného práva. Kober uvádza, že inšpiráciu úpravy zákonného predkupného práva spoluvlastníkov v § 137 stredného Občianskeho zákonníka možno hľadať vo Švajčiarsku: „Československé právní řešení nalezlo patrně prvý podnět a zároveň volnou inspiraci v § 64 Gražďanského kodeksu Ruské socialistické federativní sovětské republiky z roku 1923 … Ruská právní úprava vycházela v tomto ohledu ze švýcarského vzoru, čehož si byli jistě učení civilisté typu Jana Krčmáře velmi dobře vědomi. Švýcarský Civilní zákoník (ZGB) z roku 1907 … platil ve své době za nejmodernější občanskoprávní předpis v Evropě.“[5] Spomínaný § 137 stredného Občianskeho zákonníka priamo odkazoval na úpravu zmluvného predkupného práva, a teda spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, sa mohol od „nadobúdateľa domáhať, aby mu vec prenechal, alebo mu zostane predkupné právo zachované“ (§ 376 stredného Občianskeho zákonníka).[6] Zároveň treba povedať, že stredný Občiansky zákonník nepoznal taxatívny výpočet prípadov relatívnej neplatnosti, ku ktorým by zaraďoval porušenie predkupného práva spoluvlastníka. Je potrebné upozorniť na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR z 10. októbra 1952, sp. zn. Cz 546/52 (Rc 19/1953), v ktorom sa uvádza, že v prípadoch porušenia predkupného práva spoluvlastníka podľa § 137 stredného Občianskeho zákonníka nejde o neplatnú zmluvu, pričom „předkupní právo má v tomto směru účinek jen tehdy, když bylo s úspěchem uplatněno. Z ustanovení § 376 o. z. totiž plyne, že pro případ, že prodávajícím nebylo respektováno předkupní právo oprávněné osoby, přísluší této nárok domáhat se na kupiteli, aby jí věc, t. j. vlastnictví k ní přenechal. Tímto nárokem, který přísluší proti každému nabyvateli věci zatížené předkupním právem, je věcná povaha předkupního práva vyčerpána.“ Takisto v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSR z 27. augusta 1954, sp. zn. Cz 289/54 (Rc 121/1954) sa konštatuje: „Občiansky zákonník nikde nevyslovuje, že by dôsledkom opomenutia predkupného práva spoluvlastníka bola neplatnosť zmluvy o scudzení veci, na ktorú sa predkupné právo vzťahuje, tretej osobe, a splnenie nároku, aký plynie z opomenutia predkupného práva spoluvlastníka, nepochybne predpokladá platnosť a účinnosť takejto zmluvy. Podľa § 376 druhá veta obč. zák. (za bodkočiarkou) totiž obsahom predkupného práva spoluvlastníka je, že ten, kto je z takéhoto práva oprávnený, môže sa domáhať od nadobúdateľa (kupiteľa), aby mu vec prenechal.“ Z hľadiska predmetu záujmu a cieľa nášho článku je teda zaujímavé, že v tom čase mal dotknutý spoluvlastník možnosť žalovať tretiu osobu, aby mu spoluvlastnícky podiel prenechala; nie žalovať o neplatnosť právneho úkonu, resp. o určenie vlastníckeho práva pôvodného spoluvlastníka.

Súčasný Občiansky zákonník v pôvodnom znení vyžadoval súhlas všetkých spoluvlastníkov na prevod spoluvlastníckeho podielu, okrem prípadov, keď išlo o prevod na potomkov alebo spoluvlastníka.[7] Dôvodová správa k tejto zmene uvádza, že vzťahy medzi spoluvlastníkmi majú byť súdržné a riadiť sa pravidlami socialistického spolužitia, a preto sa na prevod spoluvlastníckeho podielu vyžaduje súhlas ostatných spoluvlastníkov.[8] Nešlo tu teda o predkupné právo, Občiansky zákonník v tom čase nepoznal ani zákonné, ani obligačné predkupné právo. Ustanovenie § 40a bolo do Občianskeho zákonníka začlenené novelou – zákonom č. 131/1982 Zb. – v tomto smere účinnou od 1. apríla 1983. Táto novela zároveň pozmenila znenie § 140, stále však nešlo o predkupné právo, len bol rozšírený okruh osôb, na ktoré sa mohol previesť spoluvlastnícky podiel bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov. Po uvedenej novele teda platilo, že ak spoluvlastník previedol svoj podiel na tretieho (okrem osôb taxatívne vymenovaných v § 140) bez súhlasu ostatných spoluvlastníkov, dotknutý spoluvlastník sa mohol dovolávať relatívnej neplatnosti (predtým Občiansky zákonník nerozlišoval absolútnu a relatívnu neplatnosť). Zároveň úprava zmluvného predkupného práva a možnosť oprávneného sa od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, v Občianskom zákonníku stále absentovali. Oprávnený spoluvlastník sa teda mohol (aj) pred súdom dovolať relatívnej neplatnosti v prípade porušenia jeho predkupného práva, nie však toho, aby mu nadobúdateľ podiel prenechal. 

Predkupné právo spoluvlastníkov bolo opäť zavedené tzv. veľkou novelou Občianskeho zákonníka – zákonom č. 509/1991 Zb. – účinnou od 1. januára 1992, ktorou došlo k zmene znenia § 140, pričom takéto znenie platí dodnes. Podľa tohto znenia § 140: „Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.“[9] Táto novela takisto do Občianskeho zákonníka zaviedla zmluvné predkupné právo, pri ktorom je daná možnosť oprávneného od nadobúdateľa domáhať sa, aby mu vec ponúkol na predaj. Zároveň však porušenie predkupného práva spoluvlastníka zostalo ako jeden z prípadov relatívnej neplatnosti v zmysle § 40a OZ. Tu je pôvod vzájomnej interakcie medzi žalobou o nahradenie prejavu vôle a dovolávania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. 

Treba povedať, že účelom predkupného práva spoluvlastníkov je ochrana oprávneného spoluvlastníka pre prípad, že by sa mal zmeniť okruh spoluvlastníkov, keďže pre spoluvlastníka môže byť dôležité, aby ostal rovnaký okruh spoluvlastníkov k veci. Môže dôjsť k situáciám, že ak by sa okruh spoluvlastníkov zmenil, prinieslo by to nezhody medzi spoluvlastníkmi. Predkupné právo slúži oprávnenému spoluvlastníkovi, aby mal možnosť zabrániť prípadnej zmene osoby iného spoluvlastníka, resp. vylúčiť tretiu osobu zo spoluvlastníctva. Ďalší z cieľov zákonného predkupného práva spoluvlastníkov je zmenšovanie počtu spoluvlastníkov.[10]

V Českej republike sa v rámci prác na novom občanskom zákoníku (zákon č. 89/2012 Sb. – NOZ) rozhodli opustiť inštitút zákonného predkupného práva spoluvlastníkov, okrem niektorých výnimiek.[11] Voči tomuto prístupu sa ostro ohradil už spomínaný Kober, ktorý poukazuje na to, že inštitút zákonného predkupného práva medzi spoluvlastníkmi nie je len pozostatok socialistickej právnej úpravy, ale ide o inštitút, ktorý poznajú rôzne právne poriadky, keď poukazuje na právnu úpravu vo Švajčiarsku, Španielsku, Nórsku a úpravu mnohých iných krajín.[12] Napokon, s účinnosťou od 1. januára 2018 bolo do NOZ zákonom č. 460/2016 Sb. opäť zavedené predkupné právo spoluvlastníkov na základe toho, ako je tomu v súčasnosti u nás, resp. ako tomu bolo v Českej republike pred prijatím NOZ s výslovným spresnením niektorých otázok (s rozdielom, že predkupné právo platí len vo vzťahu k nehnuteľnostiam), čo svedčí o tom, že tento inštitút je v praxi v spoluvlastníckych vzťahoch zaužívaný a má svoj význam. 

2.
Dovolanie sa relatívnej neplatnosti a jeho vzťah k žalobe o nahradenie prejavu vôle 

Najvyšší súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach[13] skonštatoval, že oprávnený spoluvlastník má pri porušení predkupného práva jednak možnosť dovolávať sa relatívnej neplatnosti voči všetkým účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu (§ 40a OZ), jednak možnosť domáhať sa od nadobúdateľa, aby mu nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol za rovnakých podmienok, za akých ho získal.[14] Najvyšší súd SR teda pripúšťa aplikáciu § 603 ods. 3 OZ[15] týkajúceho sa zmluvného predkupného práva aj na zákonné predkupné právo spoluvlastníkov. 

Napriek tomu, že ide o pomerne ustálený záver v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, o jeho správnosti nemožno byť presvedčený. Na jednej strane § 140 OZ (na rozdiel od vyššie spomínaného § 137 stredného Občianskeho zákonníka) neodkazuje na úpravu zmluvného predkupného práva. Navyše, prípad porušenia predkupného práva Občiansky zákonník (na rozdiel od stredného Občianskeho zákonníka, ktorý takýto výpočet nepoznal) zaraďuje medzi prípady relatívnej neplatnosti, teda v tomto ohľade máme v rámci zákonného predkupného práva osobitnú úpravu. Potom prečo analogicky uplatňovať § 603 ods. 3 OZ?[16] Uvedené argumenty svedčia v neprospech možnosti použitia § 603 ods. 3 OZ na úpravu zákonného predkupného práva. Na druhej strane treba oceniť, že oprávnený spoluvlastník v zmysle tejto rozhodovacej činnosti môže priamo žalovať nadobúdateľa, aby mu podiel ponúkol, a tým môže tento oprávnený spoluvlastník docieliť svoj konečný zámer.[17] Mám však za to, že zo súčasnej právnej úpravy zákonného predkupného práva v Občianskom zákonníku skôr vyplýva neprípustnosť žaloby o nahradenie prejavu vôle.[18] K tomu možno azda len dodať, že ak by v takomto zmysle rozhodovala aj súdna moc, život právnej praxe by to v tomto smere zjavne uľahčilo. Narážam na otázku uplatňovania pomernej časti spoluvlastníckeho podielu v prípade žaloby o nahradenie prejavu vôle, ku ktorému sa priklonil Najvyšší súd SR v rozsudku z 12. mája 2009, sp. zn. 2 Cdo 91/2008.[19] Bez toho, aby som bližšie rozoberal uvedený záver Najvyššieho súdu SR, ak pripustíme možnosť oprávneného spoluvlastníka domáhať sa nahradenia prejavu vôle na súde len pomerne vzhľadom na veľkosť svojho podielu, odkláňame sa od významu a primárneho cieľa zákonného predkupného práva spoluvlastníkov, ktorým je zachovanie pôvodného okruhu spoluvlastníkov, resp. vylúčenie tretej osoby z okruhu spoluvlastníkov, a zároveň podporujeme zvyšovanie počtu spoluvlastníkov. Napokon, takéto riešenie (uplatnenie pomernej časti podielu) môže byť aj pre tretiu osobu (nadobúdateľa) nevýhodné, keďže pre ňu nemusí mať význam nadobudnúť len časť podielu v závislosti od toho, koľkí z oprávnených spoluvlastníkov využili možnosť domáhať sa prevádzaného podielu. 

Tak či onak, v prvom rade musíme jednoznačne vychádzať z toho, že žaloba o nahradenie prejavu vôle nie je jedným zo spôsobov dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie prejavu vôle voči nadobúdateľovi podielu je, že nadobúdateľ podiel nadobudol na základe platnej zmluvy, a teda sa platne stal vlastníkom tohto podielu. Inak povedané, predpokladom žaloby o nahradenie prejavu vôle nie je, aby sa oprávnený spoluvlastník dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu, práve naopak. Na … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Článok poukazuje na nedostatky pri uzatváraní kúpnych zmlúv o medzinárodnej kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú sídlo v rôznych štátoch a postupe strán, ktoré sa nedohodnú na právnom poriadku niektorej zmluvnej strany. Poukazuje na aplikáciu Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru a možnosť jeho vylúčenia na základe dohody strán alebo možnosť odchýlenia sa od jeho dispozitívnych ustanovení. Problémy vznikajú aj pri nedostatkoch dohody o cene. Pri zmluvách uzatváraných vo viacerých jazykoch poukazuje na problémy nesprávneho prekladu dôležitých ustanovení zmluvy vyvolávajúcich sporné situácie. V takýchto prípadoch by sa strany mali dohodnúť, v ktorom jazyku bude mať znenie zmluvy prednosť.

V poslednom období dochádza pomerne často k problémom pri uzatváraní kúpnych zmlúv slovenskými subjektmi so zahraničnými subjektmi, najmä z Českej republiky. Dôvod je, že kupujúci alebo aj predávajúci uvedie v ponuke na uzavretie kúpnej zmluvy v predmete zmluvy aj požiadavky na množstvo, akosť a cenu, ale neuvedie voľbu právneho poriadku, ktorým sa má spravovať daný zmluvný vzťah. Pri uzavretí zmluvy so subjektom, ktorý má miesto podnikania v inom štáte pôjde o medzinárodnú kúpu tovaru. Zmluvu o medzinárodnej kúpe tovaru uzatvárajú zmluvné strany so sídlom a miestom podnikania v rôznych štátoch. Uzatváranie kúpnych zmlúv medzi stranami so sídlom alebo miestom podnikania v rôznych štátoch upravuje Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru. Zmluvné strany však majú možnosť Dohovor vylúčiť dohodou a zvoliť si právny poriadok dohodnutého štátu strany uzatvárajúcej kúpnu zmluvu. V prípade voľby právneho poriadku SR sa použijú všetky právne predpisy vrátane Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ). Použiť sa môžu aj predpisy o DPH alebo iné podľa potreby, ktoré sa vyžadujú v súvislosti s dohodnutým zmluvným vzťahom. Voľbu právneho poriadku môžu strany uskutočniť aj v prípade, že sa budú spravovať Dohovorom. Treba uviesť, že pri prijatí ObZ do nášho právneho poriadku, pri úprave práv a povinností zmluvných strán, sa vychádzalo aj z ustanovení Dohovoru.

1.
Úvodné poznámky 

Podnikateľské subjekty na Slovensku často vstupujú do zmluvných vzťahov, ktorých predmetom je uzavretie kúpnej zmluvy so subjektom so sídlom v zahraničí. V niektorých prípadoch ide o jednoduché zmluvy na kúpu tovaru len na základe stručnej objednávky a niekedy aj o zložitejšie právne vzťahy. V rámci trhovej ekonomiky ide o pomerne časté prípady uzavretia zmluvy so subjektom majúcim sídlo v zahraničí, keď sa podnikateľ snaží predať alebo kúpiť tovar za najvýhodnejších podmienok z hľadiska dosahovanej ceny.

Problémy však vznikajú, ak podnikatelia neprikladajú dostatočnú pozornosť právnej úprave, ktorá sa vzťahuje na medzinárodnú kúpnu zmluvu a pri vzniku sporov predpokladajú, že právny režim zmluvného vzťahu sa spravuje ustanoveniami ObZ, pre uplatnenie ktorého však je potrebné, aby sa zmluvné strany dohodli na vylúčení Dohovoru a na použití právneho poriadku SR. V ostatnom období sa táto skutočnosť častejšie prejavovala pri vzájomných vzťahoch s podnikateľmi z Česka. V súvislosti s medzinárodnou kúpou tovaru chceme poukázať na Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru[1] a jeho vzťah k právnemu poriadku Slovenskej republiky a k ObZ. V spomenutom prípade návrhu zmluvy na kúpu alebo predaj tovaru podnikateľa so sídlom na Slovensku predkladanom podnikateľovi so sídlom v Česku sme sa stretli s prípadmi, keď podnikateľ postupoval tak, ako keby uzatváral zmluvu so subjektom na Slovensku, teda spôsobom, že v návrhu zmluvy riešil len otázku týkajúcu sa uzavretia predmetu kúpnej zmluvy z hľadiska množstva, kvality vyhotovenia tovaru, prípadne jeho ceny. Nezaoberal sa však právnym režimom takejto zmluvy, ktorá má režim medzinárodnej kúpy tovaru a ktorého úprava je dôležitá v prípadoch sporov z hľadiska posúdenia podľa akého právneho poriadku sa zmluva bude spravovať.

2.
Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru vo všeobecnosti 

Predmet úpravy v Dohovore o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len Dohovor) je definovaný v čl. 1, podľa ktorého upravuje zmluvy o kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú miesto podnikania v rôznych štátoch, ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi, alebo ak sa má podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu. Na použitie Dohovoru je však podmienkou, aby bol ratifikovaný, prijatý alebo schválený štátmi, ktoré boli jeho signatármi. Pre zmluvné štáty je daná možnosť výberu podľa vyžadovaných ústavných podmienok, ktorý z uvedených spôsobov prijatia Dohovoru použije. V bývalej ČSFR sa Dohovor stal súčasťou právneho poriadku dňom 1. 4. 1991 po ratifikovaní prezidentom po predchádzajúcom súhlase Federálneho zhromaždenia s výhradou voči čl. I. ods. 1 písm. b). V Zbierke zákonov bol uverejnený v oznámení pod číslom 160/1991 Zb. Po rozdelení Československa Ministerstvo zahraničných vecí SR notifikovalo sukcesiu do práv a záväzkov býv. ČSFR dňa 28. 5. 1993 s účinnosťou od 1. 1. 1993 a uverejnilo oznámenie v zákone č. 53/1994 Z. z. vstupu Slovenska do vymenovaných mnohostranných zmluvných dokumentov, ktorých zmluvnou stranou bola Česká a Slovenská republika a ktoré ku dňu jej rozdeleniu nadobudli platnosť pre Slovenskú republiku. Medzi uvedenými dokumentmi bol aj Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru ( ďalej len Dohovor). Spomínaná výhrada k čl. I. ods. 1 písm. b) Dohovoru zrušená nebola a SR je touto výhradou viazaná. 

Dôsledkom výhrady k čl. I. os. 1 písm. b) Dohovoru je, že pri riešení sporov, ak ide o zmluvu o medzinárodnej kúpe tovaru, sa bude vychádzať z ustanovení Dohovoru a nepoužijú sa ustanovenia medzinárodného práva súkromného o použití právneho poriadku niektorého zmluvného štátu. 

Pokiaľ ide o použitie medzinárodných zmlúv z § 756 ObZ vyplýva, že jeho ustanovenia sa použijú len vtedy, ak medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov neobsahuje odlišnú úpravu. Platí to však len v prípade medzinárodných zmlúv, ktoré obsahujú ustanovenia aplikovateľné na vzťahy súkromnoprávnych subjektov pri uzatváraní kúpnej zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru, ak obsahujú odlišnú úpravu od ustanovení ObZ. 

Pri uzatváraní kúpnej zmluvy, v ktorej má jeden z účastníkov sídlo v inom zmluvnom štáte sa na ich vzťah použije Dohovor. Na druhej strane treba uviesť, že použitie Dohovoru nie je absolútne. Zmluvné strany sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy na dodávku tovaru s medzinárodným prvkom môžu dohodnúť na tom, že pôsobnosť Dohovoru vylučujú a ich právny vzťah sa bude spravovať právnym poriadkom Slovenskej republiky vrátane použitia ObZ, alebo právnym poriadkom štátu platným podľa sídla druhého účastníka zmluvného vzťahu. Takýto prejav vôle však musia vykonať výslovne. Problém môže spôsobovať uzatváranie takýchto kúpnych zmlúv, ak sa zmluvný proces uskutoční v ústnej forme a pri vzniku sporu vzniknú ťažkosti s preukázaním úmyslu strán z hľadiska, či sa strany dohodli na vylúčení Dohovoru, alebo o tejto otázke vôbec nerokovali. Z hľadiska zabezpečenia dôkazného prostriedku o dohode strán o použití Dohovoru je preto vhodné, aby zmluvné strany, aj keď kúpnu zmluvu uzatvárajú v ústnej forme, písomne vyjadrili, že chcú Dohovor vylúčiť a podľa právneho poriadku ktorého štátu sa chcú spravovať a spísali o tom krátky záznam. Ak tak neurobia, budú sa na uzavretie kúpnej zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru vzťahovať ustanovenia Dohovoru. 

Strana sa však môže brániť tým, že o skutočnosti, že strany majú miesta podnikania v rôznych štátoch nevedela, lebo táto nevyplýva buď zo zmluvy alebo z rokovania medzi stranami alebo z informácií poskytnutých stranám kedykoľvek do uzavretia (čl. 1 ods. 2 Dohovoru). V prípade, ak sa dohodnú na vylúčení Dohovoru, by zároveň mali uviesť podľa právneho poriadku, ktorého štátu sa budú pri uzatváraní zmluvy spravovať a ak sa má použiť právny poriadok Slovenskej republiky, či sa pri ich zmluvnom vzťahu bude vychádzať z ustanovení ObZ. Okrem toho sa účastníci zmluvného vzťahu môžu dohodnúť aj na tom, že sa budú spravovať ustanoveniami Dohovoru, ale jeho ustanovenia si upravia odchylne.

Uvedené právo upraviť vzájomné vzťahy odchylne od znenia Dohovoru vyplýva z čl. 6 s tým, že okrem čl. 12, ktoré má kogentnú povahu, ostatné ustanovenia Dohovoru majú dispozitívnu povahu a strany môžu jednotlivé ustanovenia vylúčiť alebo zmeniť. Dohovor sa vzťahuje len na medzinárodnú kúpu tovaru, ktorej predmetom je hnuteľná vec tovar. Platí to obdobne ako v § 409 ObZ o kúpnej zmluve, podľa ktorého sa predmet zmluvy vzťahuje len na hnuteľnú vec – tovar, rovnako nemôže byť nehnuteľná vec predmetom kúpnej zmluvy aj podľa ObZ. 

V súlade s čl. II. sa Dohovor nepoužije na kúpy 

a) tovaru kupovaného na osobnú spotrebu, potrebu rodiny alebo domácnosti s výnimkou ak predávajúci pred uzavretím zmluvy alebo pri jej uzavretí nevedel a ani nemal vedieť, že sa tovar kupuje na taký účel,

b) kupovaný na dražbách, 

c) pri výkone rozhodnutia alebo podľa rozhodnutia súdu, 

d) pri kúpe cenných papierov alebo peňazí, 

e) lodí, člnov, vznášadiel alebo lietadiel, 

f) elektrickej energie. 

Z čl. 3 Dohovoru vyplýva aj riešenie povahy zmlúv o dodávke tovaru, ak predávajúci ešte nemá tovar k dispozícii, ale má sa len v budúcnosti vyrobiť. V takomto prípade pôjde o kúpnu zmluvu podľa Dohovoru s výnimkou, ak sa zmluvné strany dohodli na povinnosti kupujúceho dodať podstatnú časť veci potrebných na jeho výrobu alebo zhotovenie. V takomto prípade sa Dohovor na uzavretie zmluvy nevzťahuje. Ide o rovnakú situáciu ako vo vzťahu medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o dielo vyjadrenú v § 410 ObZ.

Dohovor sa nevzťahuje ani na zmluvy, v ktorých prevažná časť záväzkov predávajúceho predstavuje vykonanie prác alebo poskytovanie služieb. V tomto smere ide o porovnateľnú úpravu ako obsahuje ObZ v § 410 pri definovaní rozdielu medzi kúpnou zmluvou a zmluvou o dielo. 

V čl. 4 sa definuje aj rozsah použiteľnosti Dohovoru, lebo podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje len na uzatváranie zmluvy o kúpe a práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho vznikajúce z takejto zmluvy. Dohovor sa nevzťahuje na otázky týkajúce sa 

a) platnosti zmluvy alebo ktoréhokoľvek jej ustanovenia alebo akejkoľvek zvyklosti 

b) otázky účinkov na vlastnícke právo, ktoré môže mať zmluva na vlastnícke právo k predávanému tovaru, táto úprava však platí len za predpokladu, že v jednotlivých ustanoveniach 

Dohovoru nie sú uvedené otázky upravené inak. 

Dohovor sa nepoužije ani na otázky zodpovednosti predávajúceho za smrť alebo ublíženie na zdraví spôsobené tovarom, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy, ktorejkoľvek osobe. Výkladové problémy jednotlivých ustanovení zmluvy môžu vzniknúť pri uzatváraní viacstranných zmlúv o medzinárodnej kúpe tovaru. V spornom prípade bola uzavretá kúpna zmluva, ktorej účastníkom bol slovenský subjekt, nemecký subjekt, ruský subjekt a subjekt z Veľkej Británie. Zmluvné strany sa dohodli, že základný text zmluvy bude vypracovaný v slovenskom jazyku. Na základe tohto znenia sa v zmluve pri jednotlivých ustanoveniach vedľa seba uviedli texty v slovenskom jazyku a jeho preklady v nemeckom jazyku, ruskom jazyku a v anglickom jazyku. Išlo o zložitý zmluvný vzťah a strany v úvodnom ustanovení zmluvy urobili výklad jednotlivých pojmov s uvedením, že všetky ustanovenia v rozličných jazykoch majú rovnocenný význam.

Pri plnení zmluvy sa vyskytol problém pri výklade určitého pojmu uvedeného v anglickom jazyku, ktorý významovo nekorešpondoval so slovenským znením, čo čiastočne vyplynulo aj z nepresného jazykového prekladu. Na jednej strane bola dohoda strán, že všetky ustanovenia uvedené v jednotlivých jazykoch v zmluve majú rovnocennú povahu a na druhej strane bol v dôsledku nesprávneho prekladu ustanovenia zmluvy rozpor v pojmoch. Konajúci súd mal problémy, z aplikácie ktorého pojmu má vychádzať s prihliadnutím na ich rôzny obsah a význam, z ktorých vyplynuli rôzne právne dôsledky. 

Zdanlivo neriešiteľnú situáciu pri výklade ustanovení zmluvy sa podarilo vyriešiť dohodou účastníkov zmluvy, že na odstránenie nezrovnalostí použitých pojmov sa použijú zásady UNIDROIT, ktoré poskytujú riešenie takejto situácie. Je však daná podmienka, že všetky zmluvné strany budú súhlasiť s výkladom sporného ustanovenia podľa zásad UNIDROIT. Zmluvné strany následne po uzavretí zmluvy uzavreli písomnú dohodu vo forme dodatku k nej, podľa ktorej súhlasili s použitím zásad UNIDROIT. Na základe takto uzavretej dohody sa spor vyriešil v súlade s článkom 4.7 zásad UNIDROIT, podľa ktorého platí, že ak sa zmluva uzavrela v dvoch alebo viacerých svetových jazykoch, ktoré majú podľa zmluvy rovnakú právnu záväznosť, v prípade rozporu medzi nimi sa uprednostní výklad sporného pojmu podľa znenia jazyka, v ktorom sa zmluva spísala. 

Podarilo sa tým spor vyriešiť a došlo k riadnemu plneniu zmluvy. Problém by však vznikol, ak by jedna zo strán nesúhlasila s použitím výkladových pravidiel zásad UNIDROIT, lebo ako sme už uviedli platí, že tieto zásady nenadobúdajú účinnosť automaticky, ale len na základe dohody všetkých účastníkov zmluvného vzťahu o ich použití. 

3.
Uzavieranie zmluvy o medzinárodnej kúpe tovaru 

V praxi vznikajú problémy, ak jedna zo strán so sídlom na Slovensku podá návrh na uzavretie kúpnej zmluvy, v ktorej uvedie jej podstatné časti podľa § 409 ObZ, ale v návrhu zmluvy neuvedie, akým právnym poriadkom sa má uzatváraná zmluva spravovať, alebo že chce vylúčiť pôsobnosť Dohovoru OSN. Ide najmä o prípady subjektov s miestom podnikania v susedných štátoch. Ako sme už uviedli, v takomto prípade sa Dohovor použije na vzťahy z kúpnej zmluvy medzi subjektmi, ktoré majú miesto podnikania a sídlo v rozličných štátoch. 

Takýto návrh môže mať v súvislosti s jeho právnymi účinkami odchylný právny režim ako pri uzatváraní zmluvy podľa ObZ a keď na to strany nemyslia, bude to spôsobovať výkladové problémy. Aktuálne to bude pri návrhu strany na uzavretie kúpnej zmluvy, ako aj postupu pri jeho prijatí. Podľa § 44 Občianskeho zákonníku (ďalej len OZ) platí, že prijatie návrhu zmluvy so zmenami, aj keď sa týkajú nepodstatných a malých úprav náležitostí ponuky, sa považuje za nový návrh zmluvy. 

Podľa Dohovoru neplatí takýto postup automaticky. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy s medzinárodným prvkom sa vyžaduje, aby návrh na uzavretie kúpnej zmluvy určený jednej alebo viacerým určitým osobám, ktorý je ponukou, bol dostatočne určitý, a prejavil vôľu navrhovateľa, aby bol ním zaviazaný v prípade jeho prijatia. Návrh sa považuje za dostatočne určitý, ak je v ňom označený tovar a ak výslovne alebo nepriamo určuje množstvo a kúpnu cenu tovaru alebo obsahuje ustanovenia umožňujúce ich určenie. Zo strany adresáta návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý je ponukou, sa na jeho prijatie vyžaduje akýkoľvek úkon urobený vyhlásením alebo iným konaním, z ktorého vyplýva jeho akceptácia. Mlčanie alebo nečinnosť sa nepovažuje za prijatie návrhu. Adresát ponuky musí urobiť nejaký úkon, z ktorého vyplýva jeho akceptácia, ale tento sa nemusí uskutočniť v písomnej forme. Na účinnosť prijatia ponuky sa vyžaduje doručenie vyjadrenia súhlasu s jej prijatím navrhovateľovi a aby vyjadrenie súhlasu s jej prijatím bolo doručené navrhovateľovi v určenom čase na jej prijatie. V prípade, že navrhovateľ čas na prijatie ponuky v nej neurčil, vyjadrenie súhlasu s jej prijatím sa podľa čl. 18 ods. 2 Dohovoru musí uskutočniť v rozumnom čase s prihliadnutím na okolnosti obchodu vrátane rýchlosti použitých oznamovacích prostriedkov navrhovateľom. Prihliadať sa bude na lehotu, ktorá sa v obchodnom styku pri obdobnom predmete kúpy používa. 

Jedným zo spôsobov prejavu prijatia návrhu zmluvy môže byť aj jeho akceptácia bez výslovného prejavu tým, že budúci predávajúci odošle objednávateľovi tovar, alebo kupujúci zaplatí kúpnu cenu, ak mu bol tovar doručený aj bez objednávky. Podmienkou však je, že zmluvné strany si takúto prax alebo používané zvyklosti medzi sebou zaviedli. Ide o obdobu § 275 ods. 4 ObZ, podľa ktorého môže zmluva vzniknúť aj poskytnutím plnenia v lehote viazanosti návrhom zmluvy alebo odoslaním tovaru. 

V súvislosti s prijatím ponuky na uzavretie zmluvy podľa Dohovoru môžu vzniknúť dve situácie. V prvom prípade pôjde o odpoveď, ktorá sa zdá byť prijatím, ale obsahuje dodatky, zmeny alebo iné obmedzenia z hľadiska navrhnutých podmienok na kúpu alebo predaj tovaru. Takáto odpoveď sa považuje za proti ponuku a tento úkon predstavuje odmietnutie návrhu (čl. 19 Dohovoru).

Takýto stav však neplatí bezpodmienečne a na rozdiel od našej právnej úpravy v čl. 19 odsek 2 je upravený odchylný postup. V prípade, ak z prejavu vôle príjemcu vyplýva, že návrh chce prijať, ale vyslovil k nemu dodatky alebo odchýlky, ktoré nemenia podstatným spôsobom podmienky návrhu, takýto prejav vôle sa považuje za jeho prijatie. 

Navrhovateľ, ak nesúhlasí s navrhnutými, aj keď s nepodstatnými zmenami ponuky, musí bez zbytočného odkladu oznámiť príjemcovi návrhu, ktorý pri prijatí návrhu navrhol dodatky alebo zmeny k návrhu, ústne vzniesť proti navrhnutým rozdielom námietky alebo odoslať za týmto účelom oznámenie. V prípade, že tak neurobí, stávajú sa súčasťou zmluvy podmienky uvedené v ponuke so zmenami obsiahnutými v prijatí ponuky. Je to rozdiel oproti našej právnej úprave obsiahnutej v § 44 ods. 2 OZ, podľa ktorej prijatie návrhu so zmenami a dodatkami sa považuje za nový návrh zmluvy. 

Pri posudzovaní, ktoré návrhy zmien a dodatkov k návrhu zmluvy sa považujú za podstatné, nám určité východisko dáva čl. 19 odsek 3), podľa ktorého sa za zmeny, ktoré predstavujú podstatnú zmenu podmienky ponuky považujú dodatky alebo odchýlky týkajúce sa kúpnej ceny, platenia, akosti a množstva tovaru, miesta a doby dodania, úpravy rozsahu zodpovednosti jednej strane voči druhej strane, ako aj spôsobu rozhodovania sporov. Pokiaľ ide o rozhodovanie sporov, môže ísť o prípad, ak predkladateľ ponuky v nej navrhuje spôsob rozhodovania sporov v rozhodcovskom konaní na rozhodcovskom súde, s ktorým druhá strana nesúhlasí. Nejde o taxatívny výpočet. Predkladateľovi ponuky nič nebráni, aby v nej vyjadril, že v žiadnom prípade nesúhlasí s návrhom zmien určitých jej častí. 

Postup strán pri prijatí ponuky so zmenami bude ovplyvňovať aj skutočnosť, či medzi stranami je dlhodobý obchodný vzťah, alebo, či ide o prvý kontrakt. V prípade dlhodobého obchodného vzťahu môžu byť medzi stranami zaužívané určité pravidlá týkajúce sa platenia a lehoty splatnosti a išlo by o podstatnú zmenu v prípade, ak by prijatie ponuky napríklad obsahovalo zmenu zaužívanej lehoty splatnosti 14 dní na 30 dní. 

V dlhodobom obchodnom vzťahu si strany zaužívali prax, že predkladateľ ponuky súhlasil so zmenami uvedenými druhou stranou v oznámení o prijatí ponuky týkajúcimi sa predmetu zmluvy, jeho množstva alebo miesta dodania a nevznášal voči zmenám návrhu pripomienky a pri dodávke z nich vychádzal. Predkladateľ návrhu však má vždy možnosť v prípade zmien v obsahu predloženej ponuky vo vyhlásení o prijatí ponuky tieto akceptovať, alebo vzniesť voči nim námietky. 

Na zamedzenie vzniku prípadných sporov o tom, či platne vznikla zmluva, aj keď jej návrh bol prijatý so zmenami, ktoré nemajú podstatnú povahu, bude mať vplyv aj reakcia predkladateľa návrhu o tom, či so zmenami ponuky súhlasí a ich prijíma, alebo jeho oznámenie, že za takýchto podmienok nie je ochotný uzavrieť zmluvu a nesúhlasí s prijatím ponuky s dodatkami a zmenami. 

Ako sme už uviedli, pre účinnosť prijatia ponuky bude dôležité aj posúdenie, či bola prijatá včas a v lehote určenej navrhovateľom. Lehota na prijatie môže byť v nej uvedená, alebo sa môže vychádzať aj z obvyklej lehoty používanej v obchodnom styku medzi zmluvnými stranami alebo v bežnom obchodnom styku v obdobnom prípade. 

Z Dohovoru vyplýva pre predkladateľa možnosť ponuky prijať aj oneskorený prejav o prijatí ponuky. V takomto prípade však pre neho vyplýva oznamovacia povinnosť buď ústne alebo písomne bez odkladu upovedomiť prijímateľa ponuky o súhlase s prijatím oneskorene podaného prejavu o prijatí ponuky. 

V Dohovore sa upravuje aj možnosť preukazovania prijímateľom ponuky, že jej prijatie odoslal navrhovateľovi za takých podmienok, že by došlo navrhovateľovi včas, avšak z dôvodu určitých problémov s dopravou, ktorá neprebiehala obvyklým spôsobom, nebolo oznámenie o prijatí ponuky doručené včas. V takomto prípade sa umožňuje navrhovateľovi bez odkladu oznámiť ústne alebo písomne, že ponuku považuje za zaniknutú a s jej prijatím nesúhlasí. 

V procese uzatvárania kúpnych zmlúv s medzinárodným prvkom bude dôležitý aj spôsob komunikácie medzi zmluvnými stranami. V Dohovore sa spomínajú telegram alebo list, ďalekopis alebo iné spôsoby komunikácie. V súčasnosti pôjde najmä o iný a častejší spôsob komunikácie mailom alebo listom. Pri mailovej komunikácii je vhodné sa dohodnúť aj na tom, či a v ktorých prípadoch sa mail bude považovať za záväzný spôsob komunikácie a v ktorých prípadoch sa vyžaduje písomné potvrdenie jeho obsahu.

Kúpna zmluva sa vždy môže uzavrieť aj ústnou dohodou, ak takýto spôsob nie je vylúčený podľa čl. 12 a 96 Dohovoru. V zložitejších a obsahovo náročnejších prípadoch sa však považuje za vhodnejší spôsob uzavretie zmluvy v písomnej forme. Aj v prípade ústnej komunikácie, na zabránenie vzniku prípadných sporov o dohodnutom obsahu zmluvy, je vhodné dohodu o výške ceny potvrdiť písomne. Pôjde najmä o prípady zmlúv, ktorých obsahom je plnenie vyššej hodnoty a ide o nový tovar a nie bežne predávaný a dostupný tovar na trhu. 

Prijímateľovi ponuky sa umožňuje, aby prejav, ktorým ponuku prijal, vzal späť, ak tento prejav späť vzatia dôjde pred okamihom alebo v časovom okamihu, kedy by nastali účinky prijatia. Môže sa tak stať v prípadoch, keď prijímateľ ponuky pošle svoj prejav o prijatí ponuky listom, ale s prihliadnutím na novo vyskytnutú situáciu, že tovar nebude môcť použiť, alebo ho z iných dôvodov nepotrebuje, oznámi navrhovateľovi pred dôjdením listu o prijatí ponuky, ústne alebo mailom, že prijatie ponuky berie späť. 

V prípade, ak prejav o prijatí ponuky nadobudol účinnosť jeho doručením navrhovateľovi, ktorý neurobil žiadny právne relevantný úkon na odmietnutie jeho prijatia, sa považuje zmluva za uzavretú. 

V Dohovore sa vo všeobecnosti upravuje aj otázka miesta doručovania oznámenia o ponuke, jej prijatia alebo iného prejavu vôle jednej zo zmluvných strán druhej strane, ktorej sú určené. Tieto úkony sa môžu uskutočniť ústne alebo doručením do vlastných rúk do miesta jej podnikania, alebo na jej poštovú adresu. V prípade, že nemá miesto podnikania alebo poštovú adresu, , považuje sa zásielka za doručenú, ak bola poslaná na adresu jej bydliska (sídla). V našich podmienkach by takýto problém nemal nastať, lebo právnická aj fyzická osoba, ktoré sú podnikateľmi, musia mať adresu sídla alebo miesta podnikania a ak by ju nemali, mohol by to byť dôvod na ich zrušenie súdom. 

Pokiaľ ide o formu návrhu zmluvy a jeho prijatia, môže sa kúpna zmluva o medzinárodnej kúpe tovaru uzavrieť v ústnej forme alebo písomnej forme. Je to otázka zaužívanej praxe medzi zmluvnými stranami a ich voľba zvolenej komunikácie. Výnimkou je však článok 12) Dohovoru, ktorý má kogentnú povahu. Podľa neho ustanovenia o uzavretí zmluvy, podávaní návrhov zmluvy, akýchkoľvek prejavov vôle smerujúcich k ich prijatiu v akejkoľvek …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Alexander Škrinár DrSc.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Rekodifikácia súkromného práva v Českej republike, zavŕšená prijatím zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákoník, priniesla s účinnosťou od 1. 1. 2014 množstvo legislatívnych zmien, ktoré prirodzene vyvolali rozsiahlu odbornú polemiku. V oblasti takzvaných mimozmluvných záväzkov patrí medzi jednu z najdiskutovanejších tém zmena normatívnych pravidiel pre kompenzáciu následkov protiprávneho poškodenia zdravia.

Rekodifikácia súkromného práva v Českej republike, zavŕšená prijatím zákona č. 89/2012 Sb. občanský zákoník, priniesla s účinnosťou od 1. 1. 2014 množstvo legislatívnych zmien, ktoré prirodzene vyvolali rozsiahlu odbornú polemiku. V oblasti takzvaných mimozmluvných záväzkov patrí medzi jednu z najdiskutovanejších tém zmena normatívnych pravidiel pre kompenzáciu následkov protiprávneho poškodenia zdravia.

Pôvodná právna úprava vychádzala z princípov, ktoré sú naďalej uplatňované aj u nás. Spoločnú československú vyhlášku č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v Slovenskej republike nahradil zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a v Českej republike vyhláška č. 440/2001 Sb. o odškodnění bolesti a ztížení společenského uplatnění.

Obidva systémy používali metodiku bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku podľa príslušnej prílohy právneho predpisu a následného určenia výšky konečného odškodnenia ako násobku takto určeného súčtu bodov a pravidelne valorizovanej hodnoty jedného bodu (v SR pre rok 2018 na úrovni 19,08 eura/bod). Právne poriadky obidvoch štátov zároveň umožňovali primerané zvýšenie náhrady rozhodnutím súdu, a to podľa § 7 ods. 3 českej vyhlášky „ve zvlášť výjimečných případech hodných mimořádného zřetele“, bez ďalších limitujúcich kritérií, a podľa § 5 ods. 5 nášho zákona „v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity“, avšak iba pokiaľ ide o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a najviac o 50 %.

Ako už bolo naznačené, Česká republika nahradila tento systém odškodňovania novou úpravou, ktorá upúšťa od bodového ohodnotenia akéhokoľvek protiprávneho následku na zdraví človeka. V súlade s § 2958 Občanského zákoníku „Při ublížení na zdraví odčiní škůdce újmu poškozeného peněžitou náhradou, vyvažující plně vytrpěné bolesti a další nemajetkové újmy; vznikla-li poškozením zdraví překážka lepší budoucnosti poškozeného, nahradí mu škůdce i ztížení společenského uplatnění. Nelze-li výši náhrady takto určit, stanoví se podle zásad slušnosti.“

Takto široko koncipovaná právna úprava môže prirodzene viesť k nejednotnej až arbitrárnej rozhodovacej praxi, výsledkom ktorej by bol veľmi intenzívny rozptyl vo výške priznaného odškodnenia v porovnateľných prípadoch. To by bezprostredne viedlo k porušeniu princípu predvídateľnosti rozhodovacej činnosti súdov, princípu legitímnych očakávaní a tým aj princípu právnej istoty ako takého.

Najvyšší súd Českej republiky preto už v marci 2014 uverejnil pomerne rozsiahly nezáväzný dokument odporúčacieho charakteru „Metodika k náhradě nemajetkové újmy na zdraví (bolest a ztížení společenského uplatnění podle § 2958 občanského zákoníku)“, ktorý bol publikovaný aj v tzv. zelenej zbierke pod Rc 63/2014. Pozornosť je však aktuálne venovaná inému dokumentu, resp. inému zdroju relevantných údajov.

V priebehu tohto roka bola odbornej a laickej verejnosti na internetovej stránke www.datanu.cz sprístupnená osobitná softvérová aplikácia, ktorá obsahuje rozsiahlu databázu judikatúry k náhrade nemajetkovej ujmy na zdraví. Odbornými garantmi projektu sú Centrum dopravního výzkumu v. v. i. a samotný Nejvyšší soud České republiky. Účelom takto vznikajúcej štruktúrovanej databázy súdnych rozhodnutí je predovšetkým zabezpečenie jednotnej aplikácie citovaného § 2958 a súvisiaceho § 2959 Občanského zákoníku v praxi. Databáza z pragmatických dôvodov … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

Autor sa v článku pokúša o komplexné spracovanie inštitútu výsluchu svedka v civilnom sporovom konaní. Motiváciou autora k napísaniu článku bol záujem o prehĺbenie odbornej diskusie ohľadom tohto dôležitého a pomerne často využívaného dôkazného prostriedku. Autor pri spracovaní danej problematiky vychádzal nielen z civilno-právnych poznatkov, ale aj z matérie trestného procesného práva ohľadom výsluchu svedka, ktorá je použiteľná aj v civilnom konaní a taktiež z psychologických poznatkov viažucich sa k tejto problematike.

Aj keď výsluch svedka je jedným z tradičných dôkazných prostriedkov v sporovom konaní, odborná literatúra mu dosiaľ nevenovala väčšiu pozornosť. Na rozdiel od problematiky výsluchu svedka v trestnom konaní, ktorá je predmetom skúmania nielen trestno-právnej teórie, ale zároveň aj kriminalistiky[1] či psychológie,[2] v prípade výsluchu svedka v sporovom konaní absentuje podobný rozsah spracovania danej matérie. Uvedené rezonuje o to viac, ak si uvedomíme, že už vyše dva roky upravuje sporové konanie nový procesný kódex (CSP),[3] ktorý zvýšil procesnú zodpovednosť strán (aj) v otázke dokazovania. Pre strany, resp. pre ich právnych zástupcov je preto žiaduce zamerať svoju pozornosť aj na jednotlivé dôkazné prostriedky, a to tak v aplikačno-právnej rovine, ako aj v teoreticko-právnej rovine. Z tohto dôvodu sa budeme v článku ďalej zaoberať práve výsluchom svedka v civilnom sporovom konaní. Tento článok je pokračovaním predchádzajúcich článkov zverejnených v Bulletine slovenskej advokácie č. 9/2018 a č. 10/2018.

IV.d Výsluch svedka – dialógová časť 

Po samostatnej a neprerušovanej výpovedi svedka nasleduje druhá časť svedeckého výsluchu, predmetom ktorej je kladenie otázok svedkovi. V zmysle § 202 CSP je oprávnený klásť svedkovi otázky najprv súd a až následne strany konania, prípadne – so súhlasom súdu – aj ďalšie subjekty prítomné na pojednávaní (napr. znalec). Súd sa pri kladení otázok zväčša obmedzuje iba na doplnenie či objasnenie výpovede svedka a iniciatívu k ďalším otázkam spravidla prenecháva stranám. 

Zákon nekonkretizuje, aké otázky sa môžu svedkovi klásť. V tejto súvislosti CSP v § 202 ods. 2 výslovne zakazuje iba otázky nesúvisiace s predmetom konania a otázky, ktoré sú sugestívne či kapciózne. Výkladom a contrario tohto ustanovenia CSP by malo následne platiť, že všetky ostatné otázky sú prípustné.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcich častiach tohto článku však platí, že otázky na svedka by sa mali týkať výhradne svedeckej udalosti, resp. toho, čo svedok vnímal svojimi zmyslami. Prípustné sú však aj otázky smerujúce k svedeckej spôsobilosti danej osoby – napríklad k okolnostiam, ktoré mohli mať vplyv na jeho schopnosť vnímať či zapamätať si svedeckú udalosť (či svedok netrpí krátkozrakosťou a pod.) alebo otázky smerujúce k posúdeniu dôveryhodnosti svedka (napríklad vzťah svedka k strane a pod.). Otázky by nemali smerovať k názorom svedka na odborné či právne aspekty danej veci. Svedkovi sa taktiež nemôžu klásť otázky ohľadom tých informácií, pri ktorých je svedok povinný zachovávať mlčanlivosť alebo ohľadom ktorých svedok využil svoje právo odoprieť vypovedať. Takéto otázky protistrany má strana právo namietať. O neprípustnosti otázky rozhodne súd.

Kladenie otázok je vhodné prispôsobiť veku, zdravotnému stavu či sociálnemu postaveniu svedka, prípadne iným faktorom na strane svedka.[4] Otázky by nemali byť zbytočne dlhé a ich vetné skladby príliš komplikované. Pri kladení otázok je tiež vhodné zdržať sa používania profesijného žargónu (právnického, policajného a pod.).

Z právno-teoretického hľadiska je možné rozlišovať rôzne typy otázok. Môže ísť napríklad o otázky voľné (rámcové, otvorené) – napr. „čo viete o obchodnej spolupráci žalovaného so spoločnosťou X. Y., a. s.?“ či o otázky prísne (uzavreté, priame) – „koľko krát uhryzol útočiaci pes žalobcu?“.[5] Český právnik A. Rozehnal rozlišuje nasledovné typy otázok: 

a) faktické – ide o otázky, ktorými sa pýtajúci dožaduje konkrétnych faktov;

b) vyjasňujúce – cieľom týchto otázok je dať svedkovi možnosť dovysvetliť jeho výrok;

c) interpretačné – ide o otázky začínajúce zväčša slovom „prečo?“;

d) tvoriace (syntetické) – ide o otázky obsahujúce výrazy vyjadrujúce podmienku, domnienku či predpoklad (tieto otázky však v zásade nie sú prípustné);

e) praktické (aplikačné) – ide o otázky zamerané na založenie vzťahov medzi teóriou a praxou; 

f) evalvačné – ide o otázky zamerané na hodnotenie určitých javov, udalostí a skutočností (ani tieto otázky nie sú prípustné).[6]

IV.e Kapciózne a sugestívne otázky 

Je všeobecne známe, že pri výsluchu je zakázané klásť svedkovi (i) kapciózne otázky a (ii) sugestívne otázky. 

Ad (i): Kapciózne (klamlivé) otázky sú otázky, ktoré predstierajú nepravdivú, klamlivú skutočnosť (z trestného práva je známy príklad, keď je vypočúvajúcej osobe predstieraná nepravdivá skutočnosť, že ostatní spolupáchatelia sa už priznali) alebo predpokladajú skutočnosť svedkom (či dôkazmi) doposiaľ nepotvrdenú (napr. otázka „Keď Vám žalovaná spoločnosť poskytla pôžičku, vedeli ste o tom, že sa v tom čase už nachádzala v úpadku?“ avšak doposiaľ nebolo preukázané, že by sa žalovaná spoločnosť niekedy nachádzala v úpadku). Cieľom kapcióznych otázok je „chytiť“ svedka, prinútiť ho k výpovedi, ktorú vykonať nechcel alebo chcel, ale iným spôsobom.[7]

Nebezpečenstvo kapcióznych otázok spočíva v tom, že existuje veľké riziko a obava, že svedok na ne bude reagovať taktiež nepravdivo, prípadne riziko, že si určité skutočnosti – pri tom ako je konfrontovaný s nepravdivou skutočnosťou, ktorá je mu predstieraná ako samozrejmosť – bude domýšľať. 

Pri odpovedi na kapcióznu otázku je potom úplne irelevantné, ako svedok odpovie (môže dokonca odpovedať pravdivo). Jeho odpoveď na kapcióznu otázku predstavuje nezákonný dôkaz, ktorý nie je možné brať do úvahy. 

Ad (ii): Sugestívne otázky sú otázky, ktoré navádzajú svedka k takej výpovedi, ktorú si želá vypočúvajúci. V prípade sugestívnej otázky platí, že informácia obsiahnutá v samotnej otázke (v tzv. presupozícii otázky) naznačuje požadovanú odpoveď. Vypočúvajúci tak do otázky vkladá – zjavne či skryto – požadovanú odpoveď. 

Zákaz sugestívnych otázok spočíva v tom, že svedok by mal pri odpovedi na otázku uvádzať svoje vlastné tvrdenia bez toho, aby bol svedok ovplyvnený (navádzaný) na odpoveď, ktorú si želá vypočúvajúca osoba. Sugestívnou otázkou totiž vypočúvajúca osoba kladie svedkovi do úst požadovanú odpoveď.[8] Nebezpečenstvo sugestívnych otázok spočíva aj v tom, že sú častou príčinou skresľovania spomienok svedka.[9]

Sugestívnymi otázkami budú zväčša otázky, ktoré svedkovi umožňujú odpovedať iba formou áno – nie. Napríklad: „Keď malo dôjsť k napadnutiu žalobcu psom žalovaného bolo okolo 12tej hodiny na poludnie?“ namiesto: „V akom čase malo dôjsť k útoku psa žalovaného na žalobcu?“ alebo: „Bol útočiaci pes nemecký ovčiak?“ namiesto „Akého plemena bol útočiaci pes?“. 

Sugestívne otázky môžu byť aj iné otázky ako tie, ktoré od svedka vyžadujú odpoveď áno – nie. Navádzať na určitú odpoveď je možné nielen povahou otázky, ale aj použitými slovami v otázke, ktoré môžu viesť k ovplyvneniu výpovede svedka. V tejto súvislosti je známy experimentálny psychologický výskum, počas ktorého bol jeho účastníkom premietnutý filmový záznam hromadnej dopravnej nehody. Po zhliadnutí záznamu účastníci výskumu popísali čo sa stalo a odpovedali na niekoľko otázok. Prvej skupine účastníkov bola položená otázka: „Akou rýchlosťou išli autá, keď do seba vleteli („smashed“)?“ Druhej skupine účastníkov bola položená tá istá otázka s tým, že slovo „vleteli“ („smashed“) bolo nahradené slovom „zrazili sa“ („contacted“). Výskum ukázal, že pri slove „vleteli“ účastníci priemerne uvádzali rýchlosť áut 66 km/h a pri slove „zrazili sa“ uvádzali rýchlosť 55 km/h. Odhadovaná rýchlosť teda bola ovplyvnená slovesom použitým v otázke.[10]

V praxi je však pri výsluchu svedka takmer nemožné vyhnúť sa všetkým otázkam, ktoré môžu mať určitý sugestívny vplyv. To platí najmä o doplňujúcich otázkach k predchádzajúcim odpovediam svedka (napríklad, ak svedok odpovie na dotaz strany, aby popísal jeho vzťah k protistrane a strana následne kladie svedkovi doplňujúce otázky k tejto odpovedi svedka typu „Boli ste niekedy so žalobcom na spoločnej dovolenke?“ a pod.). Súd by mal preto vždy posudzovať mieru sugescie v danej otázke osobitne a na základe vlastnej úvahy rozhodnúť o pripustení danej otázky.[11]

IV.f K taktike výsluchu 

Z pohľadu strany sporu nie je výsluch svedka akýmsi nástrojom na „hľadanie pravdy“ či nástrojom na uspokojenie zvedavosti osôb zúčastnených na výsluchu svedka. Jeho výhradným účelom je získanie, resp. prezentácia informácií svedčiacich v prospech tej strany, ktorá ho navrhla, prípadne minimalizovanie poškodzujúcich účinkov tvrdení, ktoré uviedol svedok protistrany. V tejto súvislosti platí, že svedok je pre stranu médium, prostredníctvom ktorého má byť súdu „doručená určitá správa“.[12]

Výsluch svedka je dialógom medzi svedkom a stranou (advokátom), v ktorom má strana dominantnejšie (výhodnejšie) postavenie, keďže kladením otázok tento dialóg vedie. Platí, že strana, resp. advokát strany by sa svedka nikdy nemal pýtať takú otázku, pri ktorej vopred nevie, ako bude svedok odpovedať.[13] Strana (advokát) totiž musí poznať relevantné skutočnosti ešte pred začiatkom súdneho konania s tým, že po začatí tohto konania tieto skutočnosti len prezentuje súdu. Advokát – aj keď dopredu pozná odpoveď svedka – by mal pri výsluchu vždy pôsobiť dojmom, že ho odpovede svedka zaujímajú.[14]

Odporúča sa, aby na najpodstatnejšie skutočnosti bolo poukázané na začiatku alebo na konci výsluchu svedka – sudca si totiž najlepšie zapamätá to, čo počuje na začiatku alebo na konci výsluchu. Tiež je vhodné vytvoriť si základné body výsluchu, ktorých by však malo byť čo najmenej. Malo by ísť o maximálne tri body, ktoré podporujú teóriu prípadu, pretože sudca (ktorý môže mať „v hlave“ aj stovky prípadov) môže mať obmedzenú kapacitu zapamätať si tieto informácie.[15]

Z pohľadu taktiky výsluchu je pri kladení otázok dôležité rozoznávať nasledovné typy svedka: (i) priateľský svedok a neutrálny svedok, (ii) zaujatý svedok a nepriateľský svedok.[16]

Ad (i): Pri priateľskom a neutrálnom svedkovi je dôležité, aby spravil na súd čo najlepší dojem. Takéhoto svedka je možné k jeho svedeckej výpovedi pripraviť – nie je na tom nič nezákonné ani nemorálne. Prípravou svedka totiž nerozumieme jeho navádzanie na uvádzanie nepravdivých skutočností pri výsluchu (čo navyše zakladá trestnoprávny postih). Naopak, účelom prípravy svedka je zabezpečiť, aby svedkova výpoveď slúžila na čo najautentickejšie opísanie svedeckej udalosti. A. Rozehnal v rámci prípravy svedka advokátom odporúča: 

– zistiť, čo svedok vlastne o danom prípade vie; 

– zistiť, či neexistujú listiny, ktoré súvisia s tým, o čom má svedok vypovedať – ak áno, je potrebné tieto listiny so svedkom prejsť;

– pripraviť si otázky na svedka podľa toho, čo tento svedok vnímal o svedeckej udalosti; 

– pripraviť svedka na otázky, na ktoré sa advokát bude pýtať počas jeho výsluchu; 

– vysvetliť svedkovi praktické otázky súvisiace s jeho výsluchom – štruktúra pojednávacej miestnosti, protokolovanie jeho výpovede, neprípustnosť sugestívnych a kapcióznych otázok a pod.[17]

Ak má priateľský svedok relevantnú slabinu, pri ktorej existuje dôvodná obava, že by na ňu upozornila protistrana, je vhodné, aby strana na ňu poukázala sama, a to ešte predtým, ako s výsluchom tohto svedka začne protistrana. Z taktického hľadiska je najlepšie, ak na túto slabinu strana poukáže v strede výsluchu a až potom, ako svedok spraví na súd dobrý dojem.[18]

Ad (ii): Pri zaujatých či nepriateľských svedkoch sa odporúča, aby ich výsluch strana ani nenavrhovala. Je však možné, že výsluch takéhoto svedka navrhne protistrana. Ak súd pripustí výsluch takéhoto svedka, pre stranu existujú dve možnosti. 

Prvá z nich je, že svedkovi nebude klásť žiadne otázky, keďže zaujatý či nepriateľský svedok spravidla nemá záujem vypovedať v neprospech strany, ktorá ho navrhla. 

Druhá možnosť je, že strana sa kladením otázok bude pokúšať o čo najväčšiu marginalizáciu tohto svedka alebo o zníženie jeho dôveryhodnosti.[19]

Pri marginalizovaní svedka ide o to, že strana súdu preukáže, že svedok v skutočnosti o danej veci nevie nič podstatné, resp., že skutočnosti, ktoré vnímal nie sú pre predmet konania vôbec relevantné. Ak si je strana vedomá, že pri danom svedkovi existujú okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na jeho schopnosť zmyslového vnímania svedeckej udalosti, je nutné klásť otázky aj týmto smerom. To isté platí aj pri eventuálnej zaujatosti toho svedka. Ak je to v danom prípade možné, strana sa kladením otázok taktiež môže zamerať na získanie nekonzistentných, nepresných či nelogických tvrdení zaujatého či nepriateľského svedka. 

Aj tu platí, že strana by sa mala ešte pred samotným výsluchom pokúsiť o identifikáciu pravdepodobných odpovedí takéhoto svedka na otázky, ktoré mu môže klásť protistrana. Následne by strana mala analyzovať, či neexistuje nejaká listina, prípadne iný dôkaz, ktorým by bolo možné konfrontovať daného svedka. Pre hodnotenie dôveryhodnosti svedka by bolo pre stranu veľmi prínosné získanie tvrdenia svedka, ktoré nejako súvisí s jeho svedeckou výpoveďou, o ktorom sa neskôr ukáže, že ide o nepravdivé tvrdenie. Na základe nepravdivého tvrdenia svedka by sa mohla strana následne pokúsiť spochybniť vierohodnosť celej jeho svedeckej výpovede (falsus in uno, falsus in omnibus).[20]

IV.g Písomná svedecká výpoveď 

CSP pozná aj tzv. písomnú výpoveď svedka („sworn affidativ“). Súd svedkovi uloží povinnosť, aby na otázky odpovedal písomne. Aj v tomto prípade však svedok musí byť poučený o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a o jeho práve odoprieť výpoveď. Trovy spojené s písomnou výpoveďou svedka znáša strana, ktorá jeho výsluch navrhla. 

Súd však podľa CSP umožní svedkovi písomnú výpoveď len
– výnimočne, a
– ak si to vyžaduje princíp hospodárnosti.

Vykonávanie dôkazov je totiž riadené princípom ústnosti a priamosti, čo je obzvlášť dôležité pri výsluchu svedka (možnosť strany klásť svedkovi doplňujúce otázky, posúdenie vierohodnosti svedeckej výpovede atď.). Práve preto by mala byť svedkovi umožnená písomná výpoveď len sporadicky a v mimoriadnych prípadoch.

IV.h Konfrontácia svedkov 

Pri takých svedkoch, ktorých svedecké výpovede si navzájom odporujú, CSP umožňuje súdu nariadiť ich konfrontáciu. V tomto prípade sú svedkovia postavení tzv. „zoči-voči“ a so súhlasom súdu im môže byť umožnené, aby si navzájom kládli otázky.[21] Konfrontácia svedkov môže byť pre súd užitočným nástrojom na posúdenie vierohodnosti svedeckých výpovedí. 

IV.i Protokolovanie svedeckej výpovede 

Z výsluchu svedka je súd podľa § 98 CSP povinný vyhotoviť zvukový záznam (spravidla diktafónom). Výsluch svedka uskutočnený na pojednávaní sa v praxi zaznamenáva aj písomne v klasickej zápisnici z pojednávania. Protokolovanie svedeckej výpovede nie je možné podceňovať, nakoľko záznam alebo zápisnica z tohto úkonu je dôležitý „materiál“ nielen pre ďalší postup súdu (napr. v rámci záverečného hodnotenia dôkazov), ale aj pre odvolací (prípadne dovolací) súd, ktorý, v prípade ak svedeckú výpoveď sám nezopakuje, bude vychádzať len z tohto záznamu, resp. zápisnice. 

Navyše, podľa Najvyššieho súdu SR platí, že: „Ak súd pri vykonávaní dôkazu nepostupoval v súlade s ustanovením § 98 ods. 1 CSP, keď namiesto vykonania záznamu z výsluchu technickým zariadením, zaznamenal výsluch v listinnej forme, ktorá nemá ani formu zápisnice v zmysle § 99 CSP, porušil tým ustanovenie § 98 ods. 1 CSP a dopustil sa vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP (nesprávny procesný postup súdu, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces – pozn. aut.).“ [22]

V. Hodnotenie svedeckej výpovede 

Pri svedeckej výpovedi – ako pri každom inom dôkaze – platí, že súd ju hodnotí podľa svojej voľnej úvahy, a to jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Voľné hodnotenie dôkazov znamená, že zákon nepredpisuje dôkaznú váhu či silu žiadneho dôkazu. Výlučne súd, resp. sudca je oprávnený pripísať túto „váhu“ alebo „silu“ danému dôkazu – v tom prípade svedeckej výpovedi. 

Voľné hodnotenie dôkazov však nemôže predstavovať svojvôľu súdu. Hodnotiaca úvaha súdu by mala vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky (napr. zásada totožnosti, zásada vylúčeného sporu, zásada vylúčenia tretieho),[23] musí vychádzať zo zisteného stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a pod.[24] Napokon, súd musí vždy v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo vysvetliť, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, inak by toto rozhodnutie mohlo byť súdom vyššej inštancie posúdené ako nepreskúmateľné.[25]

Hodnotenie dôkazov môže uskutočniť len ten súd, ktorý ich vykonal – spravidla teda súd prvej inštancie.[26] Vykonať dôkazy – aj keď v obmedzenej miere – však môže aj odvolací súd. Dôkazy, ktoré vykonal odvolací súd následne podliehajú jeho voľnej úvahe. Odvolací súd môže hodnotiť aj dôkazy, ktoré vykonal súd prvej inštancie, avšak len za predpokladu, že ich sám vykoná. Podľa Najvyššieho súdu ČR platí, že: „Odvolací soud je oprávněn zasáhnout do hodnocení důkazů soudem prvního stupně pouze tehdy, jestliže hodnocení důkazů soudem prvního stupně neodpovídá postupu vyplývajícímu z ustanovení § 132 o. s. ř. (§ 191 CSP – pozn. aut.) Domnívá-li se odvolací soud, že by provedené důkazy měly být hodnoceny odlišně, než se stalo za řízení před soudem prvního stupně, je povinen je zopakovat, a to včetně tzv. pominutých důkazů, které soud prvního stupně sice provedl, ale nehodnotil je, ač tak měl učinit. Odvolací soud zde může dokazování i doplnit o důkazy, které dosud nebyly provedeny, ledaže by se jednalo o doplnění dokazování příliš rozsáhlé. V případě, že odůvodnění rozhodnutí soudu prvního stupně navíc neodpovídá požadavkům uvedeným v ustanovení § 157 odst. 2 o. s. ř. (§ 220 ods. 2 CSP – … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tomáš Pobijak

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Abstrakt

V máji 2018 rozhodla Európska komisia o tom, že podá proti Slovensku žalobu pre porušenie záväzku zabezpečiť možnosti súdnej ochrany v prípade odvolania sa príslušníka tretej krajiny proti rozhodnutiu štátneho orgánu o zamietnutí, zrušení alebo odvolaní víza ako povolenia na pobyt na území členského štátu. Príspevok sa zaoberá aplikovateľnou právnou úpravou Slovenskej republiky v tejto oblasti. Pri porovnaní s poľskou a českou právnou úpravou, voči ktorej má Komisia rovnaké výhrady, je možné konštatovať, že záväzky vyplývajúce týmto štátom ako členským štátom EÚ nie sú dostatočne splnené a výhrady Komisie sú oprávnené.

Dňa 28. septembra 2018 podala Európska komisia žalobu o nesplnenie povinnosti voči Slovenskej republike, ktorá je vedená v registri Súdneho dvora Európskej únie pod číslom C-614/18 (Komisia/Slovensko). Ako z textu nižšie vyplýva, Slovenská republika si nesplnila povinnosť zabezpečiť právo na účinný opravný prostriedok pred súdom, ktoré garantuje Charta základných práv Európskej únie v prípade, že orgány členského štátu aplikujú právo únie (v tomto prípade Vízový kódex upravujúci konanie o zamietnutí, zrušení alebo odvolaní víz), a to tým, že nezabezpečila možnosť súdneho preskúmania rozhodnutia o zamietnutí, zrušení alebo odvolaní víza. Z prípadu analyzovaného nižšie je možné predpokladať, že Súdny dvor žalobe vyhovie. Ak Slovenská republika nedá do súladu vnútroštátny poriadok s právom únie, hrozí jej peňažná pokuta a/alebo peňažné penále za nesplnenie rozhodnutia súdu. Rozhodnutie Súdneho dvora o nesplnení povinnosti bude predstavovať výborný argument pre vnútroštátne subjekty pri využití možnosti podať ústavnú sťažnosť pre porušenie práv im vyplývajúcich z medzinárodného (únijného) práva.

1.
Právna úprava prostriedkov nápravy v prípade zamietnutia, zrušenia alebo odvolania víz
v podmienkach Európskej únie 

Základom právnej úpravy Európskej únie (ďalej len „EÚ“) v oblasti víz sú zakladajúce zmluvy EÚ, tzv. Vízový kódex Európskej únie[1] a v neposlednom rade i Charta základných práv EÚ. Zmluva o Európskej únii stanovuje vo svojom čl. 19 pre členské štáty povinnosť ustanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Vízový kódex vo svojom čl. 32 pojednávajúcom o zamietnutí udele- nia víza vo svojom ods. 3 uvádza, že žiadatelia, ktorým bolo udelenie víza zamietnuté, majú právo na odvolanie, ktoré sa podáva proti členskému štátu, ktorý prijal konečné rozhodnutie o žiadosti. Podobne čl. 34 pojednávajúci o zrušení a odvolaní víza vo svojom ods. 7 uvádza, že držiteľ víza, ktorého vízum bolo zrušené alebo odvolané, má právo na odvolanie proti členskému štátu, ktorý prijal rozhodnutie o zrušení alebo odvolaní víza, pokiaľ vízum nebolo odvolané na jeho žiadosť. 

Vízový kódex je potrebné aplikovať aj v nadväznosti na jeho úvodné odôvodnenia, ako je odôvodnenie č. 29, ktoré stanovuje, že v danom nariadení sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady zakotvené konkrétne v Dohovore Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd[2] a Charte základných práv Európskej únie (ako napr. právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života alebo právo na účinný opravný prostriedok). Je však potrebné zdôrazniť, že tieto pramene práva stanovujú odlišnú formu práva na prostriedok nápravy. Charta základných práv EÚ stanovuje vo svojom čl. 47, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má právo na účinný prostriedok nápravy, konkrétne pred súdom. Článok 13 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd však stanovuje právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez toho, aby uviedol, či to má byť súdny orgán. Z hľadiska aplikácie prameňov práva je Charta základných práv EÚ ako súčasť primárneho práva prednostne aplikovateľná pred právnymi poriadkami členských štátov.[3] Pre Slovenskú republiku ako členský štát EÚ je tak záväzná Charta základných práv EÚ vtedy, ak vykonáva právo Únie (čl. 51 ods.1 Charty).[4]

1.1
Právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom v prípade zamietnutia, zrušenia alebo odvolania víz v podmienkach Slovenskej republiky 

Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje právnu úpravu postupu v prípade posudzovania žiadosti o udelenie víz v zákone č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Upravuje dva druhy víz, národné a schengenské. Národné vízum definuje ako povolenie udelené Slovenskou republikou, ktoré osobu oprávňuje zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Udeľuje sa na pobyt dlhší ako tri mesiace, najviac na 1 rok. Zákon pracuje aj s pojmom schengenské vízum, ktoré je možné rozdeliť na tri druhy – jednotné vízum,[5] vízum s obmedzenou územnou platnosťou[6] a letiskové tranzitné vízum.[7] V tomto prípade zákon o pobyte cudzincov odkazuje na úpravu Vízového kódexu, ktorý ustanovuje postupy a podmienky udeľovania víz na tranzit cez územie členských štátov alebo plánované pobyty na ich území, ktorých dĺžka počas ľubovoľného šesťmesačného obdobia nepresahuje tri mesiace (čl. 1 ods. 1 Vízového kódexu).

Možnosti odvolania sa pre štátneho príslušníka tretej krajiny proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie víza, o zrušení alebo odvolaní víza sú upravené zákonom o pobyte cudzincov len vo vzťahu k schengenskému vízu. Odvolanie v tomto prípade podáva štátny príslušník tretej krajiny na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal (§ 16 ods. 10 zákona o pobyte cudzincov). Ak je týmto orgánom zastupiteľský úrad, ten môže o odvolaní rozhodnúť sám, ak mu v plnom rozsahu vyhovie. Ak však o odvolaní nerozhodne, pošle ho na rozhodnutie ministerstvu zahraničných vecí (§ 16 ods. 12), ak tak neurobí, odvolanie zašle na rozhodnutie ministerstvu zahraničných vecí, a to do piatich dní od jeho doručenia. Ministerstvo zahraničných vecí následne posudzuje súlad dôvodov rozhodnutia zastupiteľského úradu s dôvodmi ustanovenými v zákone o pobyte cudzincov alebo vo Vízovom kódexe. Znenie § 16 ods. 15 zákona o pobyte cudzincov výslovne vylučuje možnosť preskúmania rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o zamietnutí, o zrušení alebo odvolaní víza súdom, s výnimkou prípadu, ak ide o rodinného príslušníka občana Únie. Príslušnosť konkrétneho súdu však v tomto prípade špecifikovaná nie je, preto by zrejme došlo k aplikácii všeobecných ustanovení Správneho súdneho poriadku č. 162/2015 Z. z.

V porovnaní s národným vízom, zákon o pobyte cudzincov výslovne stanovuje, že na konanie o udelení národného víza a o zrušení národného víza sa nevzťahuje Vízový kódex ani všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorý sa použije v prípade konania o udelenie národného víza štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom azylanta alebo osoby, ktorej bola udelená doplnková ochrana). 

Európska komisia sa domnieva, že právna úprava Slovenskej republiky, ktorá vylučuje možnosť preskúmania rozhodnutia o odvolaní proti rozhodnutiu o zamietnutí, o zrušení alebo o odvolaní víza súdom je v rozpore s vyššie uvedenými pravidlami práva Európskej únie, najmä ustanoveniami Charty, ktoré právo na účinný prostriedok nápravy viažu na konanie pred súdom. Preto využila svoje oprávnenie podniknúť právne kroky proti členským štátom, ktoré neplnia svoje záväzky im vyplývajúce z únijného práva. Cieľom týchto krokov (formálna výzva, odôvodnené stanovisko, žaloba na Súdny dvor EÚ) je zaistiť správnu aplikáciu práva Európskej únie. Už v roku 2013 zaslala Komisia Slovenskej republike formálnu výzvu vo februári a ďalšiu v októbri. V roku 2014 nasledovalo odôvodnené stanovisko zaslané okrem Slovenskej republiky i Českej republike, Estónsku a Poľsku. Ich cieľom bolo dosiahnuť, aby tieto štáty vytvorili možnosti efektívnej súdnej ochrany v prípade zamietnutia, zrušenia alebo odvolania víza.[8] Vnútroštátne právo daných členských štátov umožňuje využiť len odvolanie pred mimosúdnymi správnymi orgánmi. Štáty majú v takomto prípade dva mesiace na prijatie nevyhnutných opatrení pre vyhovenie žiadosti Komisie, inak môže Komisia podať žalobu na Súdny dvor EÚ.

Vzhľadom na to, že Slovenská republika opakovaným žiadostiam nevyhovela, Komisia 17. mája 2018 rozhodla o podaní žaloby pre neposkytnutie súdnych prostriedkov proti zamietnutiu, zrušeniu alebo odvolaniu víz na Súdny dvor proti Slovenskej republike.[9] Žaloba bola podaná dňa 28. septembra 2018.[10] Podľa názoru Komisie koná Slovenská republika proti ustanoveniam Vízového kódexu a Charty základných práv EÚ, na základe ktorých majú žiadatelia o víza právo na posúdenie ich žiadostí o víza, ktoré nesmie byť svojvoľné, právo, ktoré musí byť chránené súdnym odvolacím konaním. 

1.2
Objasnenie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom v prípade zamietnutia, zrušenia alebo odvolania víz Súdnym dvorom EÚ 

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, s … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Ľudmila Elbert PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30