Systém policajno-bezpečnostných zložiek v Slovenskej republike

Úvod

V Slovenskej republike vykonáva svoju pôsobnosť a právomoc niekoľko zložiek policajno-bezpečnostnej povahy, príslušníci ktorých disponujú osobitnými oprávneniami a možnosťou používať donucovacie prostriedky, zároveň im právne predpisy ukladajú podobné povinnosti. Keďže pre ne neexistuje spoločné pomenovanie, pre účely teórie ich môžeme označiť všeobecnejším pojmom „policajno-bezpečnostné zložky“. Typický je pre ne najmä ich represívny charakter, avšak vykonávajú aj preventívnu činnosť. Napr. preventívno-ochranná činnosť bola pôvodne mienená ako prevládajúca činnosť obecnej polície2. Zbor väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) zase ako preventívnu činnosť realizuje opatrenia rôzneho charakteru za účelom minimalizovania páchania protiprávnej činnosti obvinených a odsúdených, napr. možných hromadných nepokojov a ich rozklad ešte pred vypuknutím.3 Policajný zbor je neodmysliteľne spojený s prevenciou kriminality, v rámci neho pôsobia samostatné oddelenia komunikácie a prevencie.

Policajno-bezpečnostné zložky sú užším pojmom ako bezpečnostné zložky. Odborná literatúra, avšak aj samotné právne predpisy, zaraďujú medzi bezpečnostné zložky aj Národný bezpečnostný úrad, spravodajské služby (Slovenskú informačnú službu a Vojenské spravodajstvo), stráže (napr. Lesnú stráž, Rybársku stráž, Stráž ochrany prírody) či bezpečnostné zložky zo súkromnej sféry – súkromné bezpečnostné služby.

To, ktoré z bezpečnostných zložiek môžeme označiť ako policajno-bezpečnostné, vyplýva najmä z ich pôsobnosti (musia teda plniť úlohy policajného charakteru) a zo skutočnosti, že ich príslušníci disponujú oprávneniami a donucovacími prostriedkami typickými pre políciu. Výslovne však žiaden zo zákonov nedefinuje niektorú z týchto zložiek ako policajno-bezpečnostnú. Policajný zbor je definovaný ako bezpečnostný zbor, obecná polícia ako poriadkový útvar, Vojenská polícia ako policajná služba, ZVJS ako ozbrojený bezpečnostný zbor, ozbrojení príslušníci finančnej správy ako ozbrojený zbor.

Pre uvedené zložky nie je možné použiť termín policajno-bezpečnostné služby, keďže tieto by nezahŕňali obecnú políciu. Tá je v zákone o obecnej polícii definovaná ako „útvar“ a svojím postavením sa najviac odlišuje od ostatných uvádzaných zložiek. Na rozdiel od nich je obecná polícia útvarom, ktorý zriaďuje a zrušuje obec všeobecne záväzným nariadením. Dohľad nad obecnými políciami však vykonáva Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom oddelenia dohľadu nad činnosťou obecnej polície odboru poriadkovej polície Prezídia Policajného zboru. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zároveň vedie aj evidencie obcí, ktoré majú zriadenú obecnú políciu, a obcí, ktoré zrušili obecnú políciu, žiadostí obcí o vykonanie odbornej prípravy a skúšky, príslušníkov obecnej polície, ktorým bolo vydané osvedčenie a údajov obsiahnutých v správach o činnosti obecnej polície.

Aj postavenie príslušníkov obecnej polície je v niektorých ohľadoch odlišné. Najväčší rozdiel spočíva v tom, že činnosť príslušníka obecnej polície nie je vykonávaná ako štátna služba. Príslušníci obecnej polície nie sú zamestnancami štátu, ale obce. Nevzťahujú sa na nich teda rôzne sociálne výhody (napr. výsluhové dôchodky) ako na príslušníkov ostatných zložiek, ale ani obmedzenia – ako napr. zákaz vykonávania inej platenej funkcie, podnikateľskej činnosti alebo inej zárobkovej činnosti.

Policajno-bezpečnostné zložky tvoria v rámci Slovenskej republiky ucelený systém pozostávajúci zo zborov, útvarov, vzťahov medzi nimi, cieľov a funkcií, ktoré plnia jednotlivo aj v súhrne. „Charakteristickým znakom každého systému je jeho cieľové správanie, ktoré má zabezpečiť všestranný rozvoj spoločnosti.“4

Pôsobnosť jednotlivých policajno-bezpečnostných zložiek

Pôsobnosť je možné definovať ako „okruh spoločenských vzťahov, v rámci ktorých je určitá zložka organizačného mechanizmu verejnej moci činná, okruh úloh, ktoré plní, okruh otázok, ktoré rieši a okruh potrieb, ktoré zabezpečuje“5.

Policajný zbor je podľa § 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“) definovaný ako „ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.“ Uvedené ustanovenie zákona Policajný zbor definuje v základnom rámci a všeobecne vymedzuje jeho úlohy. Tie sú potom bližšie uvedené v § 2 zákona o Policajnom zbore – v ods. 1 ide o taxatívny výpočet konkrétnych úloh Policajného zboru a v nasledujúcich odsekoch mu zákon všeobecne zveruje úlohy štátnej správy, iné úlohy, ak tak ustanovujú osobitné predpisy a úlohy na úseku prevencie. Úlohy Policajného zboru teda nie sú uvedené iba v zákone o Policajnom zbore, ale aj v iných právnych predpisoch6. Podľa toho, z akého dôvodu sú vykonávané a k akému cieľu smerujú, ich môžeme rozdeliť napríklad na úlohy na úseku:

  • ochrany verejného poriadku a bezpečnosti – Policajný zbor spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku, zaisťuje osobnú bezpečnosť zákonom stanovených osôb, zaisťuje ochranu diplomatických misií a ďalších objektov a spolupôsobí pri fyzickej ochrane jadrových zariadení, zabezpečuje kontrolu hraníc Slovenskej republiky, spolupôsobí pri zabezpečovaní verejného poriadku, dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, vykonáva pátranie po osobách a pátranie po veciach, poskytuje ochranu a pomoc ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi, spolupôsobí pri zabezpečovaní ochrany civilného letectva, oznamuje obci porušenie zákazu požitia alkoholických nápojov a iných návykových látok osobou maloletou do 15 rokov alebo mladistvou do 18 rokov, dohliada na bezpečnosť a plynulosť železničnej dopravy v obvode železničných dráh…,
  • boja s trestnou a inou protispoločenskou činnosťou – Policajný zbor odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov, spolupôsobí pri odhaľovaní daňových únikov, nezákonných finančných operácií, legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu, vykonáva vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie o trestných činoch, vedie boj proti terorizmu a organizovanému zločinu, odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj objasňuje a prejednáva, vykonáva pátranie po osobách a pátranie po veciach, vykonáva kriminalisticko-expertíznu a znaleckú činnosť…,
  • výkonu štátnej správy podľa osobitných predpisov – osobitné predpisy zverujú Policajnému zboru úlohy v rôznych oblastiach, napr. na úseku povoľovania pobytov cudzincom, na úseku zbraní a streliva, súkromnej bezpečnosti, cestovných dokladov…,
  • úlohy na úseku prevencie – Policajný zbor tvorí a realizuje programy prevencie kriminality, pri konkrétnych preventívnych aktivitách spolupracuje s občianskymi združeniami, inými právnickými osobami a fyzickými osobami, poskytuje poradenskú činnosť pre fyzické osoby a právnické osoby v oblasti prevencie kriminality, propaguje prácu polície vo vzťahu k verejnosti…,
  • iné úlohy, ak tak ustanovujú osobitné predpisy – napr. podľa § 62a ods. 4 trestného zákona môže súd odsúdenému uložiť obmedzenia a povinnosti, najmä aby sa dostavil v určenom čase na príslušný útvar Policajného zboru, podľa § 77 ods. 2 správneho súdneho poriadku môže správny súd požiadať Policajný zbor o predvedenie účastníka konania…7

Obecná polícia je definovaná v § 2 ods. 1 zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“) ako „poriadkový útvar pôsobiaci pri zabezpečovaní obecných vecí verejného poriadku, ochrany životného prostredia v obci a plnení úloh vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce, z uznesení obecného zastupiteľstva a z rozhodnutí starostu obce“. Ochrana verejného poriadku a životného prostredia je úlohou aj Policajného zboru a aj keď obecná polícia má územnú a vecnú pôsobnosť obmedzenú územím obce, na tomto úseku sa ich úlohy prekrývajú. Podobne ako Policajný zbor, aj obecná polícia plní napr. úlohy na úseku prevencie a objasňuje a prejednáva priestupky (aj keď tu sú kompetencie obecnej polície stanovené podstatne užšie).

Obecná polícia je povinná priamo zo zákona spolupracovať s Policajným zborom pri ochrane majetku obce, majetku občanov, ako aj iného majetku v obci pred poškodením, zničením, stratou alebo pred zneužitím i s využitím ústrední zabezpečujúcich signalizáciu a iných zabezpečovacích systémov. Okrem toho patrí medzi jej základné úlohy zabezpečovať v obci verejný poriadok, chrániť jej obyvateľov a iné osoby v obci pred ohrozením ich života a zdravia, dbať o ochranu životného prostredia, o dodržiavanie poriadku a čistoty v obci, oznamovať trestnú činnosť, doručovať písomnosti a ďalšie.

Žiaden zákon neustanovuje pre obce povinnosť zriadiť svoju obecnú políciu. To, či obec zriadi obecnú políciu alebo nie, závisí od viacerých faktorov (v prvom rade najmä finančných). Obec, ktorá sa rozhodne nezriadiť obecnú políciu, má však možnosť uzavrieť písomnú zmluvu s inou obcou, ktorá zriadila obecnú políciu, podľa ktorej obecná polícia tejto obce bude vykonávať úlohy ustanovené zákonom aj na území obce, ktorá nezriadila obecnú políciu. Takúto zmluvu musia odsúhlasiť obecné zastupiteľstvá oboch obcí. Zmluva musí obsahovať zákonom stanovené náležitosti, napr. aj určenie rozsahu úloh, ktoré bude obecná polícia vykonávať na území obce, ktorá nezriadila obecnú políciu a spôsob úhrady preukázateľných nákladov spojených s výkonom týchto úloh.

Vojenská polícia je podľa § 1 zákona č. 124/1992 Zb. o vojenskej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenskej polícii“) policajnou službou, ktorá v rozsahu vymedzenom zákonom o vojenskej polícii plní úlohy policajnej ochrany Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ozbrojených síl Slovenskej republiky, zložiek podieľajúcich sa na plnení úloh ozbrojených síl Slovenskej republiky, vojenských objektov a priestorov, vojenských obvodov, vojenského materiálu, ako aj majetku štátu v správe alebo v užívaní rozpočtovej organizácie, príspevkovej organizácie alebo štátneho podniku, ktorých zriaďovateľom alebo zakladateľom je Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, v priestoroch a na miestach, kde prebiehajú vojenské operácie alebo vojenské akcie.

Pôsobnosť vojenskej polície je zúžená nielen vecne, ale aj personálne a teritoriálne. Uvedenú skutočnosť odzrkadľujú aj úlohy, ktoré vojenskej polícii stanovuje zákon. Špecifickými úlohami v porovnaní s Policajným zborom sú napr. dohľad nad výcvikom a zdokonaľovaním odbornej spôsobilosti vodičov vojenských vozidiel, vedenie evidencie vojenských vozidiel a schvaľovanie ich technickej spôsobilosti, tiež sa podieľa na zabezpečovaní disciplíny a poriadku vo vojenských objektoch, priestoroch a na miestach, kde prebiehajú vojenské operácie alebo vojenské akcie atď.

ZVJS je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy na úseku výkonu väzby, výkonu trestu odňatia slobody, ochrany objektov ZVJS, objektov detenčného ústavu a v ich blízkosti, ochrany verejného poriadku a bezpečnosti v objektoch súdu, objektoch prokuratúry a v ich blízkosti. Zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVJS“) o ZVJS vymedzuje pôsobnosť ZVJS vo svojom § 4, ktorá je – podobne ako pôsobnosť vojenskej polície – zúžená vecne, teritoriálne a personálne. Týka sa hlavne zabezpečovania výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, bezpečnostno-poriadkovej činnosti vo vzťahu k obvineným a odsúdeným v ústavoch, ale aj smerom dovnútra – odhaľuje trestné činy príslušníkov ZVJS a v objektoch ZVJS aj zamestnancov ZVJS.

JUDr., Miriam Odlerová, PhD.

„Uzavretosť“ ako esenciálny znak „pozemku“ v rámci legálnej definície pojmu „obydlie“

Autor člán­ku si tým­to spô­so­bom do­vo­ľu­je pre­zen­to­vať ar­gu­men­tá­ciu vo vzťa­hu k znač­ne ar­bit­rár­nej a nes­práv­nej inter­pre­tá­cie poj­mu „oby­dlie“ – v tom­to prí­pa­de po­zem­ky pa­tria­ce k oby­dliu, pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na zo stra­ny niek­to­rých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, v kon­texte je­ho zá­klad­né­ho de­fi­nič­né­ho zna­ku, kto­rým je „uzav­re­tosť“. Uve­de­ná ana­lý­za bu­de pos­tu­lo­va­ná vo vzťa­hu k mož­nos­ti napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nie do­mo­vej slo­bo­dy v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 194 Tres­tné­ho zá­ko­na(ďa­lej ako aj „trest­ný čin“), a to pros­tred­níc­tvom skut­ku, kto­rý by mo­hol byť vy­ko­na­ný na po­zem­koch pa­tria­cich k oby­dliu er­go v obyd­lí.

Pred­me­tom toh­to člán­ku nie je pou­ka­zo­vať na to, že v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu v mno­hých prí­pa­doch ide o ko­na­nie pod­mie­ňu­jú­ce pos­tup pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 10 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak pred­me­tom toh­to člán­ku je pou­ká­za­nie na ne­bez­peč­nú prax spo­čí­va­jú­cu v mi­mo­riad­ne čas­tom kva­li­fi­ko­va­ní ko­na­nia, kto­ré per se nie je mož­né hod­no­tiť ako trest­ný čin, prá­ve cez priz­mu us­ta­no­ve­nia § 194 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ne­raz je sku­tok tak­to nek­ri­tic­ky práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­né­ho pres­kú­ma­nia všet­kých roz­ho­du­jú­cich sku­toč­nos­tí, kto­ré sú pre us­tá­le­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu esen­ciál­ne, a to nap­rík­lad napl­ne­nie zna­ku uzav­re­tos­ti, bez kto­ré­ho exis­ten­cie by de iure ne­moh­la byť napl­ne­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu, ak by nap­rík­lad k ta­ké­mu­to ko­na­niu ma­lo dôjsť na priľ­ah­lom po­zem­ku k do­mu.

K me­ri­tu ve­ci uvá­dzam, že pod­ľa zne­nia us­ta­no­ve­nia § 194 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na: „Kto neop­ráv­ne­ne vnik­ne do oby­dlia iné­ho ale­bo tam neop­ráv­ne­ne zotr­vá, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky.“ Ob­jek­tív­na strán­ka skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu sa skla­dá z dvoch mož­nos­tí spá­chania toh­to skut­ku, a to: pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne vnik­ne do oby­dlia iné­ho, ale­bo pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne zotr­vá v obyd­lí iné­ho.

Z hľa­dis­ka for­mál­ne­ho napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu sta­čí napl­ne­nie jed­nej z uve­de­ných al­ter­na­tív. V oboch prí­pa­doch sa však vy­ža­du­je napl­ne­nie zna­ku oby­dlia tak, ako je ten­to znak špe­ci­fi­ko­va­ný v us­ta­no­ve­ní § 122 ods. 5 TZ. Na napl­ne­nie jed­nej z al­ter­na­tív ob­jek­tív­nej strán­ky je ne­vyh­nut­né, aby doš­lo k na­ru­še­niu oby­dlia iné­ho. Le­gál­na de­fi­ní­cia zna­ku oby­dlia ob­siah­nu­tá v § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na us­ta­no­vu­je, že „trest­ný čin je spá­cha­ný v obyd­lí, ak je spá­cha­ný v do­me ale­bo by­te iné­ho ale­bo v iných pries­to­roch slú­žia­cich na bý­va­nie vrá­ta­ne pries­to­rov a po­zem­kov k nim pa­tria­cich, ak sú ako sú­časť oby­dlia uzav­re­té.“ Z gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na vy­plý­va nut­nosť ku­mu­la­tív­ne­ho napl­ne­nia dvoch zna­kov, a to že: by ma­lo ísť o po­ze­mok, kto­rý je pria­mo spo­je­ný s do­mom, a úpl­ná uzav­re­tosť po­zem­ku / po­zem­kov pria­mo spo­je­ných s do­mom.

Dok­tri­nál­ny vý­klad toh­to us­ta­no­ve­nia prib­li­žu­je, ke­dy mož­no za sú­časť oby­dlia po­va­žo­vať po­zem­ky pa­tria­ce k pries­to­rom slú­žia­cim na bý­va­nie a ke­dy je mož­né tie­to po­zem­ky po­va­žo­vať za uzav­re­té. Ko­men­tár k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu prib­li­žu­je, že „aby iš­lo o oby­dlie, ne­vy­ža­du­je sa, aby to­to oby­dlie bo­lo uzam­knu­té, ale­bo inak oso­bit­ne za­bez­pe­če­né pred vnik­nu­tím (napr. zá­vo­rou). Je­di­nou pod­mien­kou je, aby bo­lo uzav­re­té.“

„Na dom pria­mo na­po­je­né po­zem­ky (napr. dvor, zá­hra­da, po­le) (…) sú ta­kis­to sú­čas­ťou do­mu, ak tvo­ria je­den ce­lok tak, že sú ako sú­časť oby­dlia uzav­re­té (R 1/1980). Naj­čas­tej­šie uzav­re­tie pred­sta­vu­je op­lo­te­nie (vrá­ta­ne ži­vé­ho plo­ta ale­bo kla­sic­kej dre­ve­nej oh­ra­dy). Pri­tom je ire­le­van­tné, či je plot vy­so­ký, ťaž­ko fy­zic­ky zdo­la­teľ­ný, ale­bo ide len o ma­lý, tak­mer sym­bo­lic­ký plot (napr. 50 cm), sta­čí, že pred­sta­vu­je is­tú, aj keď ľah­ko pre­ko­na­teľ­nú pre­káž­ku, z kto­rej je však zrej­mé, že ide o oby­dlie.“

Z ko­men­tá­ru k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu je evi­den­tné, že po­ze­mok na to, aby bol po­va­žo­va­ný za sú­časť oby­dlia mu­sí byť uzav­re­tý a vi­di­teľ­ne od­de­le­ný od „von­kaj­šie­ho sve­ta“, te­da mu­sí byť zjav­né, kto­ré po­zem­ky pa­tria k oby­dliu iné­ho.

,,Ak je časť priľ­ah­lých po­zem­kov oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) iba čias­toč­ne a časť tých­to po­zem­kov a pries­to­rov je oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) úpl­ne, za oby­dlie sa po­va­žu­je iba úpl­ne uzav­re­tá časť pries­to­rov a po­zem­kov, kto­rá má na­vy­še pria­me spo­je­nie s do­mom. Pre­to ak ide o si­tuáciu, že po­zem­ky priľ­ah­lé k do­mu nie sú úpl­ne oh­ra­de­né, av­šak pria­mo s ni­mi su­se­dia úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tých is­tých uží­va­te­ľov, tie­to úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tiež nie sú obyd­lím, le­bo ne­ma­jú na dom pria­me na­po­je­nie.“[3]

Z ci­to­va­nej čas­ti dok­tri­nál­ne­ho vý­kla­du k poj­mu oby­dlie vy­plý­va nut­nosť napl­ne­nia dvoch zna­kov, a to že by ma­lo ísť o po­ze­mok, kto­rý je pria­mo spo­je­ný s do­mom a dru­hým zna­kom je úpl­ná uzav­re­tosť po­zem­ku pria­mo spo­je­ných s do­mom. V auto­ro­vom prí­pa­de tak však ne­bo­lo, pre­to­že po­zem­ky, kto­ré ob­klo­pu­jú ne­by­to­vý pries­tor, v kto­rom ma­lo dôjsť k hypo­te­tic­ké­mu spá­chaniu tres­tné­ho či­nu bo­li to­tiž oh­ra­ni­če­né len mú­ri­kom na jed­nej stra­ne po­zem­ku, a to na tej stra­ne, kto­rá sa na­chá­dza pri ces­te ve­dú­cej oko­lo tých­to pries­to­rov, a pre­to je autor to­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, že uve­de­né eš­te nez­na­me­ná, že by bo­lo mož­né ta­ké­to po­zem­ky po­va­žo­vať za oby­dlie, a to prá­ve z dô­vo­du ab­sen­cie uzav­re­tia.

Je prav­da, že dom ani pred­met­né op­lo­te­nie ne­mu­sia byť uzam­knu­té, av­šak pre­káž­ka, kto­rá od­de­ľu­je po­ze­mok od von­kaj­šie­ho sve­ta mu­sí byť uzam­knu­teľ­ná. V prí­pa­de, že nap­rík­lad pre­káž­ka bo­la uzam­knu­teľ­ná, ale na ne­ja­ký krat­ší čas je zne­fun­kčne­ná, stá­le sa bu­de po­va­žo­vať ta­ký­to po­ze­mok za uzav­re­tý, a te­da za sú­časť oby­dlia. Av­šak aj v prí­pa­de zne­fun­kčne­nej pre­káž­ke bu­de pot­reb­né, aby ten čo neop­ráv­ne­ne vstu­pu­je do oby­dlia iné­ho ve­del, že sa jed­ná o oby­dlie iné­ho. Po­va­žu­jem za pot­reb­né upo­zor­niť na fakt, že auto­ri ko­men­tá­ru pou­ka­zu­jú na sku­toč­nosť, že po­kiaľ už ide o brá­nu, kto­rá je „dl­ho­do­bo ot­vo­re­ná a zne­fun­kčne­ná (napr. vy­pad­nu­tá z pán­tov nie­koľ­ko me­sia­cov), nej­de o uzav­re­tie priľ­ah­lých po­zem­kov a pries­to­rov, a pre­to sa za oby­dlie bu­de po­va­žo­vať iba sa­mot­ná stav­ba do­mu (vrá­ta­ne bal­kó­nov a te­rás) prí­pad­ne ďal­šie ob­jek­ty na po­zem­ku slú­žia­ce na bý­va­nie (napr. rek­reač­ná cha­ta). To is­té pla­tí, ak je uzav­re­tie priľ­ah­lých po­zem­kov a pries­to­rov na­ru­še­né veľ­kou di­erou v op­lo­te­ní (napr. strom spa­dol na plot a zho­dil ho v dĺžke 5 met­rov). Nap­ro­ti to­mu ma­lá, ne­vý­raz­ná di­era v op­lo­te­ní (napr. pres­trih­nu­té ple­ti­vo o veľ­kos­ti 50 krát 50 cen­ti­met­rov ale­bo pod­hra­ba­nie pod plot o veľ­kos­ti člo­ve­ka) nes­pô­so­bu­je ru­še­nie uzav­re­tia, pre­to­že na­priek jej exis­ten­cii je zrej­mé, že uzav­re­tie po­zem­kov a pries­to­rov je mys­le­né váž­ne, te­da exis­tu­je vô­ľa všet­ky tie­to po­zem­ky a pries­to­ry pou­ží­vať te­da exis­tu­je vô­ľa všet­ky tie­to po­zem­ky a pries­to­ry pou­ží­vať ako oby­dlie, pri­čom ta­ká­to ma­lá di­era v op­lo­te­ní zjav­ne ne­mô­že slú­žiť ako bež­ný vstup pre uží­va­te­ľa oby­dlia.“(4)

Z ko­men­tá­ru k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu vy­plý­va, že po­sú­de­nie to­ho, či po­ze­mok je uzav­re­tý ale­bo nie, a te­da či pat­rí k oby­dliu nie je vždy jed­noz­nač­né. Av­šak po­chyb­nos­ti sa mô­žu vy­ná­rať pri po­su­dzo­va­ní to­ho, či na­ru­še­nie pre­káž­ky je na­toľ­ko zá­važ­né, že spô­so­bu­je, že už ne­mož­no ten­to po­ze­mok po­va­žo­vať za sú­časť oby­dlia. Av­šak tie­to úva­hy sú re­le­van­tné len za pred­pok­la­du, že pre­káž­ka bo­la spo­čiat­ku jed­not­ná. Ko­men­tár k pred­met­né­mu us­ta­no­ve­niu zdô­raz­ňu­je, že v prí­pa­de, že časť po­zem­kov nie je uzav­re­tá, tak tie­to ne­mô­žu byť po­va­žo­va­né za sú­časť oby­dlia. „Ak je časť priľ­ah­lých po­zem­kov oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) iba čias­toč­ne a časť tých­to po­zem­kov a pries­to­rov je oh­ra­de­ná (uzav­re­tá) úpl­ne, za oby­dlie sa po­va­žu­je iba úpl­ne uzav­re­tá časť pries­to­rov a po­zem­kov, kto­rá má na­vy­še pria­me spo­je­nie s do­mom. Pre­to ak ide o si­tuáciu, že po­zem­ky priľ­ah­lé k do­mu nie sú úpl­ne oh­ra­de­né, av­šak pria­mo s ni­mi su­se­dia úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tých is­tých uží­va­te­ľov, tie­to úpl­ne oh­ra­de­né po­zem­ky tiež nie sú obyd­lím, le­bo ne­ma­jú na dom pria­me na­po­je­nie.“[5]

Z pre­zen­to­va­né­ho dok­tri­nál­ne­ho vý­kla­du poj­mu „oby­dlie“ je zrej­mé, že po­kiaľ je te­da op­lo­te­nie dl­ho­do­bo ne­fun­kčné, dl­ho­do­bo zni­če­né, prí­pad­ne dl­ho­do­bo ne­do­kon­če­né a nepl­ní tým svoj účel, nie je tým napl­ne­ný znak uzav­re­tia, a pre­to po­zem­ky, na kto­rých sa na­chá­dza ta­ké­to dl­ho­do­bo ne­fun­kčné, dl­ho­do­bo zni­če­né ale­bo dl­ho­do­bo ne­do­kon­če­né op­lo­te­nie, nie je mož­né po­va­žo­vať za uzav­re­té a tým pá­dom ne­mô­žu byť po­va­žo­va­né za sú­časť oby­dlia. S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti, kde pod­ľa ná­zo­ru auto­ra nie je napl­ne­ná ele­men­tár­na pod­mien­ka uzat­vo­re­nia (oh­ra­ni­če­nia) po­zem­ku, si autor do­vo­ľu­je pou­ká­zať na sku­toč­nosť, že v mi­nu­los­ti bol ob­haj­com v prí­pa­de, v rám­ci kto­ré­ho bol za oby­dlie po­va­žo­va­ný po­ze­mok, kto­rý bol z pred­nej stra­ny op­lo­te­ný plo­tom, len so zá­klad­ným mú­ri­kom so stĺpik­mi, pri­čom zá­kla­do­vý mú­rik na plot je vy­so­ký asi 30 cm a stĺpi­ky bo­li vo vý­ške pre­sa­hu­jú­cej 180 cm. Po ľa­vej stra­ne už hra­ni­ce po­zem­ku ne­bo­li op­lo­te­né ale­bo oh­ra­ni­če­né, ani vy­zna­če­né, pri­čom po­ze­mok ne­bol op­lo­te­ný ani zo za­dnej stra­ny, ani vy­zna­če­ný er­go hra­ni­ce po­zem­ku ne­bo­li ur­či­teľ­né, keď­že ne­bo­li z pred­nej a za­dnej čas­ti vy­zna­če­né. Z uve­de­né­ho je bez akých­koľ­vek ďal­ších po­chyb­nos­tí ale­bo iných dom­nie­nok zrej­mé, že nie je napl­ne­ná le­gál­na de­fi­ní­cia poj­mu oby­dlia v zmys­le § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, a tým pá­dom nie je napl­ne­ná ani zá­kon­ná de­fi­ní­cia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Napl­ne­nie všet­kých ob­li­ga­tór­nych zna­kov tres­tné­ho či­nu je ne­vyh­nut­né, a ak chý­ba čo i len je­den z nich, nej­de o trest­ný čin. V tres­tnom prá­ve ne­mož­no roz­ši­ro­vať vý­klad aké­ho­koľ­vek us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na ale­bo Tres­tné­ho po­riad­ku v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, pri­čom v tom­to prí­pa­de tak­to ap­li­ko­va­teľ­ná inter­pre­tá­cia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ab­so­lút­nym spô­so­bom ne­gu­je aký­koľ­vek gra­ma­tic­ký a dok­tri­nál­ny vý­klad us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho po­riad­ku, čím sa na­rú­ša kon­zis­ten­tnosť vý­kla­du poj­mov pod­ľa § 122 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Zá­ve­rom toh­to prís­pev­ku si do­vo­lím kon­šta­to­vať, že uve­de­né práv­ne po­sú­de­nie pre­zen­to­va­né mo­jou oso­bou, kto­ré po­va­žu­je uzav­re­tosť oby­dlia– po­zem­ku priľ­ah­lé­ho nap­rík­lad k do­mu, za con­di­tio si­ne qua non napl­ne­nia de­fi­nič­né­ho obo­ru poj­mu „oby­dlie“, v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na pl­ne kon­ve­nu­je aj s dok­tri­nál­nym vý­kla­dom k us­ta­no­ve­niu § 122 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, a pre­to som to­ho ná­zo­ru, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré nes­práv­ne vy­kla­da­jú po­jem „oby­dlie“ tak ne­náv­rat­ne poz­na­ču­jú to­to ko­na­nie stig­mou ne­zá­kon­nos­ti, tak ako to bo­lo nap­rík­lad v ko­na­ní, v rám­ci kto­ré­ho som bol ob­haj­com.

JUDr., Pavol Gráčik

Čas predvolebný, čas po zrušení amnestií udelených Vladimírom Mečiarom

Zrej­me sa už sta­lo na ze­mi slo­ven­skej zvy­kom, a obzvlášť v ča­soch sú­čas­ných, ži­viť te­le­víz­ny pro­jekt, či te­le­víz­ny žá­ner te­le­no­ve­la aj v práv­nej ob­las­ti, a to bez to­ho, aby prís­luš­né or­gá­ny ma­li k svo­jej prá­ci, či čin­nos­ti vy­tvo­re­ný pries­tor, spo­lo­čen­ský kľud a pre ná­le­ži­té vy­šet­re­nie dos­ta­toč­ný čas aj pre nás­led­né vec­né a naj­mä spra­vod­li­vé poc­ti­vé práv­ne roz­hod­nu­tie.

Opä­tov­ne sú na svet­le i v sú­čas­nos­ti ak­ti­vi­ty oko­lo oso­by Vla­di­mí­ra Me­čia­ra, kto­ré sú te­raz opä­tov­ne dis­ku­to­va­né v sú­vis­los­ti s je­ho stí­ha­ním – po­doz­re­nie zo zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa.

Nie je mo­jím mo­tí­vom ro­biť mu ob­haj­cu, ale dis­ku­sia oko­lo je­ho oso­by a je­ho ude­le­nej am­nes­tie na­be­rá roz­me­ry, v kto­rých sa pos­trá­da vec­ný poh­ľad na da­nú prob­le­ma­ti­ku, ako­by cie­ľom bo­lo len zveč­ne­nie je­ho oso­by aj v tej­to sú­vis­los­ti, v do­be pred­vo­leb­nej, či pok­ra­čo­va­nie poh­reb­nej re­či dnes už bý­va­lej oso­by pre­zi­den­ta re­pub­li­ky nad hro­bom pr­vé­ho po­voj­no­vé­ho slo­ven­ské­ho pre­zi­den­ta.

Za­ují­ma­vos­ťou, či oso­bi­tos­ťou tých­to dní je už po­ma­ly zvy­ko­vá tra­dí­cia – vy­slo­vo­va­nie úsud­kov, tvr­de­ní, kto­ré sú v roz­po­re s textom do­bo­vých práv­nych úp­rav a vy­uží­va­nie tvr­de­ní opie­ra­jú­cich sa o sú­čas­nú práv­nu úp­ra­vu.

Ďal­šou oso­bi­tos­ťou je, že sa neu­vá­že­ne a v roz­po­re s plat­nou práv­nou úp­ra­vou, nie­len v ča­se uda­los­ti, ale aj v tých­to dňoch pou­ží­va po­jem „únos“ a po­jem „za­vle­če­nie“ syna vte­daj­šie­ho pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Aj z toh­to dô­vo­du po­va­žu­jem za pot­reb­né od­ci­to­vať kon­krét­ne zne­nie práv­nej úp­ra­vy nie­len zo zne­nia Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ( ús­tav­ný zá­kon vte­daj­šej Slo­ven­skej ná­rod­nej ra­dy č. 460/1992 Zb.) a tres­tné­ho zá­ko­na ( č. 140/1961 Z. z. ).

K prob­le­ma­ti­ke od­ka­zu na kon­krét­ne zne­nie tres­tné­ho zá­ko­na som už rea­go­val v ak­tuál­nom ča­se na strán­kach vte­daj­šej den­nej tla­če (kon­krét­ne No­vý deň), te­da v do­be, keď to ne­bo­lo po­pu­lár­ne – v ča­se tzv. te­le­víz­nych pon­del­kov vte­daj­šie­ho mi­nis­tra p. La­dis­la­va Pit­tne­ra a še­fa ním us­ta­no­ve­né­ho ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa sek­cie vy­šet­ro­va­nia na Mi­nis­ter­stve vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len MV SR), te­da šé­fa vy­šet­ro­va­te­ľov.

Slú­ži ku pro­fe­sio­nál­nej cti vte­daj­šie­ho ge­ne­rál­ne­ho ria­di­te­ľa tej­to sek­cie MV SR že pria­mo na te­le­víz­nej ob­ra­zov­ke uz­nal mnou nas­to­le­nú ar­gu­men­tá­ciu, ale na­priek to­mu no­vi­nár­ska obec vy­tr­va­lo zotr­vá­va na svo­jej „prav­de“.

Na­koľ­ko sa po­hy­bu­jem na pô­de prá­va a nie na pô­de žur­na­lis­tic­kej, dá­vam do po­zor­nos­ti vy­ššie uvá­dza­né práv­ne tex­ty v dos­lov­nej ci­tá­cii.

V plat­nom tres­tnom zá­ko­ne je trest­ný čin úno­su up­ra­ve­ný kon­krét­ne v § 209, kto­ré­ho zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta v od­se­ku 1. znie: „Kto di­eťa ale­bo oso­bu pos­tih­nu­tú du­šev­nou po­ru­chou ale­bo du­šev­ne ne­dos­ta­toč­ne vy­vi­nu­tú od­ní­me z opat­ro­va­nia to­ho, kto má pod­ľa zá­ko­na ale­bo pod­ľa úrad­né­ho roz­hod­nu­tia po­vin­nosť sta­rať sa o nich, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na tri ro­ky až osem ro­kov.“

V to­tož­nom tres­tnom zá­ko­ne trest­ný čin za­vle­če­nia je up­ra­ve­ný v § 187, kto­ré­ho zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta v od­se­ku 1. znie : „Kto iné­ho za­vle­čie do cu­dzi­ny, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy na šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov.“

Vy­ššie uve­de­né ci­tá­cie uvá­dzam nie­len z to­ho dô­vo­du, že zotr­vá­vam na svo­jej práv­nej ar­gu­men­tá­cii, ale tiež z dô­vo­du, že pok­ra­čo­va­nie žur­na­lis­tic­kej hlú­pos­ti a no­vi­nár­skej re­cyk­lá­cie má do­sah aj na sa­mot­nú oso­bu sú­čas­nej úra­du­jú­cej hla­vy štá­tu, kto­rá ju ako bý­va­lú ad­vo­kát­ku nie­len urá­ža, ale na­vy­še zle pô­so­bí aj na jej roz­hod­nu­tie na vy­me­no­va­nie syna bý­va­lé­ho pre­zi­den­ta SR ako veľ­vys­lan­ca, te­da ako oso­by, kto­rá pod­ľa no­vi­nár­skej ob­ce bo­la oso­bou une­se­nou a text vy­ššie uve­de­né­ho tres­tné­ho zá­ko­na kon­šta­tu­je, že je to oso­ba no­vi­nár­skou ob­cou svoj­sky práv­ne vy­hod­no­te­ná. (na tom­to mies­te si do­vo­lím poz­na­me­nať, že bi­zar­ne pô­so­bi­lo roz­hod­nu­tie sú­čas­nej hla­vy štá­tu po­lo­žiť ve­niec k ro­bu vte­daj­šie­ho pre­zi­den­ta ).

V struč­nos­ti sa žia­da vrá­tiť o po­ma­ly už tri de­sať­ro­čia späť, a to na pô­du Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Oso­bi­tos­ťou tej­to ús­ta­vy je to, že bo­la pri­ja­tá v rám­ci exis­ten­cie práv­ne­ho po­riad­ku Čes­kos­lo­ven­skej fe­de­rá­cie ( ďa­lej len ČSFR ), keď na čes­kej stra­ne re­pub­li­ko­vá ús­ta­va ne­bo­la pri­ja­tá a Čes­ká re­pub­li­ka vznik­la bez svo­jej ús­ta­vy. K oso­bi­tos­ti uve­de­nej do­by pat­rí len poz­na­me­nať, že ke­by ne­doš­lo k ab­di­ká­cii pre­zi­den­ta ČSFR V. Hav­la po pri­ja­tí Dek­la­rá­cie zvr­cho­va­nos­ti na pô­de vte­daj­šej SNR, a nás­led­né­mu zá­ni­ku ČSFR, tak by sme tu ma­li dve práv­ne úp­ra­vy ude­ľo­va­nia am­nes­tií a mi­los­tí – prá­vo jej ude­le­nia pre­zi­den­tom ČSFR a pre­zi­den­tom Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Kon­krét­ne zne­nia Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky práv­ne­ho in­šti­tú­tu ude­le­nia am­nes­tie, mi­los­ti uvá­dzam rov­na­ko ako vy­ššie v do­bo­vom kon­texte, te­da v dos­lov­nej ci­tá­cii:

Text ús­tav­nej úp­ra­vy tej­to prob­le­ma­ti­ky z ro­ku 1992 znie :

„Člá­nok 102 ods. 1 písm. i) ude­ľu­je am­nes­tiu, od­púš­ťa a zmier­ňu­je tres­ty ulo­že­né tres­tný­mi súd­mi a na­ria­ďu­je , aby sa tres­tné ko­na­nie ne­za­čí­na­lo, ale­bo aby sa v ňom ne­pok­ra­čo­va­lo a za­hlá­dza tres­ty.“

Sú­čas­né zne­nie ús­tav­nej úp­ra­vy znie :

„čl. 102 ods. 1 písm. j) pre­zi­dent „ od­púš­ťa a zmier­ňu­je tres­ty ulo­že­né súd­mi v tres­tnom ko­na­ní a za­hlá­dza od­sú­de­nie for­mou in­di­vi­duál­nej mi­los­ti ale­bo am­nes­tie ,“

čl. 102 ods. 2 :

„Roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta vy­da­né pod­ľa čl. 102 ods. 1 písm. c) a pod­ľa pís­me­na j), ak ide o ude­le­nie am­nes­tie, a pod­ľa pís­me­na k ) je plat­né, ak ho pod­pí­še pred­se­da vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo ním po­ve­re­ný mi­nis­ter, v tých­to prí­pa­doch za roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta zod­po­ve­dá vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky „

Uve­de­ný exkurz sa žia­da na tom­to mies­te uviesť aj z to­ho dô­vo­du, že vte­daj­ší vy­šet­ro­va­teľ v ja­nuá­ri ro­ku 2020 uvá­dza pre den­nú tlač vy­jad­re­nie, kto­ré je mi­ni­mál­ne dis­ku­ta­bil­né.

Z ús­tav­né­ho textu z ro­ku 1992 vy­plý­va, že roz­hod­nu­tie pre­zi­den­ta bo­lo je­ho ne­zá­vis­lým roz­hod­nu­tím na vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky, bo­lo to je­ho sub­jek­tív­ne vô­ľo­vé roz­hod­nu­tie, ku kto­ré­mu ne­pot­re­bo­val od ni­ko­ho žiad­ne sta­no­vis­ko ale­bo súh­las, pri­čom dis­po­no­val svo­jou tres­tnou imu­ni­tou, kto­rá bo­la vy­me­dze­ná len oso­bit­nú sku­pi­nu tres­tných či­nov, kto­ré pre­jed­nal Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, te­da na os­tat­né tres­tné či­ny mal pl­nú imu­ni­tu a za ta­ké­to je­ho roz­hod­nu­tie ne­bo­lo mož­né tres­tnop­ráv­ne stí­hať pre­zi­den­ta re­pub­li­ky. Do toh­to práv­ne­ho rám­ca vstú­pi­li všet­ci tzv. pol pre­zi­den­ti t.j. Vla­di­mí­ra Me­čia­ra a Mi­ku­lá­ša Dzu­rin­du.

Vte­daj­šia práv­na úp­ra­va vy­ža­do­va­la len napl­ne­nie je­di­nej práv­nej pod­mien­ky, aby vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky svo­jím plat­ným uz­ne­se­ním spl­no­moc­ni­la svoj­ho pred­se­du vlá­dy na vý­kon niek­to­rých kom­pe­ten­cií pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky, keď v da­ných ča­so­vých mo­men­toch Slo­ven­ská re­pub­li­ka ne­má reál­ne pô­so­bia­ce­ho pre­zi­den­ta re­pub­li­ky.

Pod­ľa v tom ča­se plat­né­ho zne­nia Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky te­da sta­či­lo, keď vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ve­ri­la svoj­ho pred­se­du len na zá­kla­de svoj­ho uz­ne­se­nia a ne­vy­ža­do­va­lo sa , aby polpre­zi­dent skla­dal eš­te sľub hla­vy štá­tu ( ta­ká­to práv­na úp­ra­va je plat­ná aj pre sú­čas­nú do­bu ).

Na zá­kla­de uve­de­né­ho vy­slo­vu­jem ná­zor, že zru­še­nie uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia zo stra­ny Ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­má práv­ne ra­cio, a mám za to, že tres­tné stí­ha­nie uve­de­nej oso­by ani ne­ma­lo byť za­ča­té

JUDr., Marián Ševčík, CSc.

Nová prejudiciálna otázka NS SR k výkladu platnosti európskeho zatýkacieho rozkazu

Nad­vä­zu­je­me na náš člá­nok zve­rej­ne­ný v od­bor­nom pe­rio­di­ku Práv­ne lis­ty zo 06.07.2019 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a755-ak­tual­na-roz­ho­do­va­cia-prax-sud­ne­ho-dvo­ra-europ­skej-unie-k-vy­da­va­niu-europ­ske­ho-za­ty­ka­cie­ho-roz­ka­zu. Se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod ve­de­ním JUDr. Fran­tiš­ka Moz­ne­ra pre­ru­šil ko­na­nie vo ve­ci vy­ko­na­nia európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu pod­ľa čl. 267 Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie s nas­le­dov­ným zne­ním: “Ma­jú sa po­žia­dav­ky, kto­ré mu­sí pod­ľa čl. 1 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584 spĺňať európ­sky za­ty­kač ako súd­ne roz­hod­nu­tie, vzťa­ho­vať aj na do­da­toč­né in­for­má­cie pos­kyt­nu­té pod­ľa čl. 15 ods. 2 toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, po­kiaľ tie­to pre roz­hod­nu­tie vy­ko­ná­va­jú­ce­ho súd­ne­ho or­gá­nu pod­stat­ným spô­so­bom dopĺňa­jú ale­bo me­nia ob­sah pô­vod­ne vy­da­né­ho európ­ske­ho za­ty­ka­ča.”

V da­nom ko­na­ní Naj­vyš­ší súd SR zoh­ľad­nil no­vop­ri­ja­té roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, spis. zn. C‑489/19 PPU zo dňa 09. ok­tób­ra 2019 vo ve­ci NJ, za účas­ti Ge­ne­ral­staat­sanwal­tschaft Berlin, v kto­rom po­dal vý­klad k otáz­ke plat­nos­ti európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu vy­da­né­ho ra­kús­ky­mi or­gán­mi. V zmys­le ra­kús­kej práv­nej úp­ra­vy európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz (ďa­lej aj ako “EZR”) sí­ce vy­dá­va pro­ku­rá­tor, av­šak ten­to po­vin­ne schva­ľu­je ra­kús­ky súd. Súd­ny dvor EÚ ju­di­ko­val, že ta­ké­to or­gá­ny sú v zmys­le prá­va EÚ op­ráv­ne­ní vy­dá­vať EZR: “Po­jem „európ­sky za­ty­kač“ uve­de­ný v člán­ku 1 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2002/584/SVV z 13. jú­na 2002 o európ­skom za­ty­ka­či a pos­tu­poch od­ov­zdá­va­nia osôb me­dzi člen­ský­mi štát­mi, zme­ne­né­ho rám­co­vým roz­hod­nu­tím Ra­dy 2009/299/SVV z 26. feb­ruára 2009, sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že sa vzťa­hu­je na európ­ske za­ty­ka­če vy­da­né pro­ku­ra­tú­ra­mi člen­ské­ho štá­tu, aj keď sú tie­to pro­ku­ra­tú­ry vy­sta­ve­né ri­zi­ku, že pri vy­dá­va­ní uve­de­ných za­ty­ka­čov bu­dú pria­mo ale­bo ne­pria­mo po­dlie­hať in­di­vi­duál­nym us­mer­ne­niam ale­bo po­ky­nom zo stra­ny vý­kon­nej mo­ci, ako nap­rík­lad po­ky­nom mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti, po­kiaľ tie­to za­ty­ka­če mu­sia byť na to, aby ich uve­de­né pro­ku­ra­tú­ry moh­li pos­tú­piť, po­vin­ne schvá­le­né sú­dom, kto­rý ne­zá­vis­le a ob­jek­tív­ne pres­kú­ma pod­mien­ky vy­da­nia, ako aj pri­me­ra­nosť tých­to za­ty­ka­čov, pri­čom má prís­tup k ce­lé­mu tres­tné­mu spi­su, v kto­rom sú za­lo­že­né prí­pad­né in­di­vi­duál­ne us­mer­ne­nia ale­bo po­ky­ny zo stra­ny vý­kon­nej mo­ci, a tak pri­jí­ma auto­nóm­ne roz­hod­nu­tie, kto­ré dá­va uve­de­ným za­ty­ka­čom ich ko­neč­nú po­do­bu.” Pod­stat­ným pre roz­hod­nu­tie bo­lo to, že prá­ve ne­zá­vis­lý súd­ny or­gán po­vin­ne schva­ľu­je EZR vy­da­ný ra­kús­kym pro­ku­rá­to­rom, a pre­to je ta­ký­to pos­tup sú­lad­ný s prá­vom EÚ.

Na zá­kla­de uve­de­né­ho tak Naj­vyš­ší súd SR op­ráv­ne­ne ne­vy­ho­vel návr­hu ob­ha­jo­by na pred­lo­že­nie pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky (for­mu­lo­va­nej eš­te pred tým­to roz­hod­nu­tím Súd­ne­ho dvo­ra EÚ). Súd­ny dvor EÚ po­mer­ne čas­to po­su­dzu­je pred­bež­né otáz­ky tý­ka­jú­ce sa zlu­či­teľ­nos­ti vnút­roš­tát­nych úp­rav us­ta­no­vu­jú­cich or­gá­ny op­ráv­ne­né vy­dá­vať EZR s prá­vom EÚ. Len pre za­ují­ma­vosť uvá­dza­me, že ak­tuál­ne Súd­ny dvor EÚ po­su­dzu­je, či fran­cúz­sky pro­ku­rá­tor je or­gá­nom, kto­rý je v zmys­le prá­va Európ­skej únie op­ráv­ne­ný vy­dá­vať EZR (tú­to pred­bež­nú otáz­ku pred­lo­žil Cour d’ap­pel d’Aix-en-Pro­ven­ce dňa 05.11.2019; vec je ve­de­ná pod sp. zn. C-813/19). Pred­lo­že­nie ta­kej­to otáz­ky mô­že byť in­špi­ra­tív­ne i pre slo­ven­ské sú­dy pre ich roz­ho­do­va­nie o vy­ko­na­ní EZR vy­da­né­ho fran­cúz­skym pro­ku­rá­to­rom.

Pod­sta­tou pred­lo­že­nej otáz­ky v zmys­le roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR je však to, či i do­da­toč­né in­for­má­cie v zmys­le čl. 15 ods. 2 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584/SVV mu­sí vy­dá­vať or­gán spĺňa­jú­ci ná­le­ži­tos­ti v zmys­le čl. 1 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584/SVV, ale­bo tak mô­že vy­ko­nať i iný or­gán (nespĺňa­jú­ci tie­to ná­le­ži­tos­ti). Roz­hod­ným pre po­sú­de­nie sú­du je te­da to, či i pod­stat­né do­da­toč­né in­for­má­cie mô­že dopl­niť len ra­kús­ky pro­ku­rá­tor (ako to­mu bo­lo v pre­jed­ná­va­nej ve­ci), ale to­to dopl­ne­nie ra­kús­ke­ho pro­ku­rá­to­ra mu­sí schvá­liť i ra­kús­ky súd. In con­cre­tum, v pre­jed­ná­va­nej ve­ci sku­tok vy­me­dze­ný v EZR by z dô­vo­du preml­ča­nia pred­sta­vo­val pre­káž­ku vy­ko­na­nia, av­šak na zá­kla­de dopl­ne­nia in­for­má­cií (vy­ko­na­né­ho len ra­kús­kym pro­ku­rá­to­rom bez schvá­le­nia ra­kús­ke­ho sú­du) v zmys­le čl. 15 ods. 2 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584/SVV by EZR mo­hol byť vy­ko­na­ný.

Z hľa­dis­ka ob­jek­ti­vi­ty pou­ka­zu­je­me na ob­sah uz­ne­se­nia NS SR, sp. zn. 2/Tost 10/2019 zo dňa 26.11.2019.

Mgr., Alexandra KOKAVCOVÁ

MINISTERSTVO ANI FOND DOTERAZ AKTÍVNE NEZVEREJNILI ČLENOV DOZORNEJ RADY FONDU NA PODPORU ŠPORTU, ROBÍME TAK AŽ VĎAKA INFOŽIADOSTI MY

Prečo sme k tomuto kroku pristúpili?

Fond na podporu športu je verejnoprávna inštitúcia. Dôležitým prvkom v akejkoľvek činnosti je kontrola. Pomáha jej proaktívne a včasné zverejňovanie informácii dostupných online 24/7. Podstatou kontroly je totiž porovnanie stavu skutočného so stavom želaným, ktoré (často alebo skoro vždy) môžu byť, a to často v celom slovenskom športe, vo väčšej či menšej miere v rozpore.

Dozorná rada Fondu na podporu športu má mať v zmysle § 8 zákona č. 310/2019 Z. z. zákona o Fonde na podporu športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoFŠ“)ako kontrolný orgán Fondu vskutku nemalé právomoci.

Mala byť menovaná ministerkou školstva Martinou Lubyovou (§ 25 ods. 2 ZoFŠ) do 30. novembra 2019.
Prešlo viac ako 45 dní, no napriek aktívnemu a rozsiahlemu i oficiálnemu informovaniu o vymenovaných členoch Správnej rady Fondu na podporu športu už 18. decembra 2019 (napr. https://www.minedu.sk/fond-na-podporu-sportu-zacal-svoju-cinnost/), ministerstvo ani Fond doteraz nezverejnili žiadne informácie o ministerkou školstva vymenovaných členoch dozornej rady Fondu na podporu športu. Zákon síce neustanovuje zverejnenie členov dozornej rady Fondu, ale rovnako neustanovuje ani zverejnenie správnej rady Fondu, ktorá bola zverejnená ihneď po jej vymenovaní. Nezverejnenie členov dozornej rady je preto nepochopiteľné a môže sa dokonca javiť ako zámer.

V januári 2020 bola preto podaná infožiadosť na ministerstvo školstva.

Až na základe nej môžeme priniesť pre športovú verejnosť informáciu, ktorá mala byť ihneď verejne oznámená, že členovia dozornej rady Fondu na podporu športu vymenovaní všetci už pred skoro dvomi mesiacmi (22.11.2019!) sú Iveta Lednická, Alena Kánová, Richard Horský, Anna Orthová, Jaromír Šmátrala. Investigatívnou činnosťou – hľadaním v zápisniciach národných športových organizácií, sme zistili, že Ivetu Lednickú nominoval SOŠV Alenu Kánovú nominoval SPVzvyšní traja členovia dozornej rady Fondu (Richard Horský, Anna Orthová, Jaromír Šmátrala) sú preto logicky nominantmi ministerstva školstva.

Všetci členovia dozornej rady fondu budú poberať celoročne mesačnú odmenu vo výške jednej polovice priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok“ (§ 9 ods. 8 ZoFŠ). 

Len podotýkame, že vo Fonde na podporu umenia, ktorý bol do značnej miery vzorom pre Fond na podporu športu je v dozornej rade aj jeden nominant Ministerstva financií SR (§ 10 ods. 1 zákona č. 284/2014 Z. z.), čo by z pohľadu ochrany zákonnosti používania štátnych prostriedkov – odbornosti a nezávislosti kontrolnej/dozornej činnosti nepochybne pomohlo aj pri Fonde na podporu športu.

Veríme, že meno samotného predsedu dozornej rady Fondu čoskoro zverejní dobrovoľne aj ministerstvo a/alebo sám Fond na svojom webovom sídle spolu s dodatočným vysvetlením. Vysvetlenie by malo zároveň oboznámiť verejnosť nielen so vzdelaním a praxou (odbornou spôsobilosťou) týchto osôb vzhľadom k problematike kontroly používania štátnych prostriedkov v športe, ale i odstrániť ich možné konflikty záujmov či prípadné dôvodné pochybnosti o ich nezávislosti a nestrannosti.

Podľa § 16 ods. 4 písm. b) zákona o Fonde na podporu športu žiadateľom o príspevok na športový projekt z prostriedkov fondu nemôže byť „právnická osoba, ktorej členom riadiacich orgánov, kontrolných orgánov alebo dozorných orgánov alebo štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu je člen odbornej komisie, člen dozornej rady, člen správnej rady alebo im blízka osoba”.

V nadväznosti na uvedené podmienky pre žiadateľov o príspevky na športový projekt z prostriedkov fondu je zásadné a kľúčové zverejniť komplexné informácie o vzdelaní, praxi, odbornej spôsobilosti, ich navrhovateľa, ich aktuálneho pracovného zaradenia a pod., to všetko z hľadiska potreby verejnej kontroly nakladania s verejnými finančnými prostriedkami a posúdenia naplnenia požiadavky zákona o vylúčení niektorých subjektov z možnosti žiadať a teda i čerpať príspevok na športový projekt z prostriedkov Fondu.

Keď by sme sa pozreli na to, v akých orgánoch v športových organizáciách pôsobia jednotliví členovia správnej rady Fondu a dozornej rady Fondu, dostaneme sa k celkom zaujímavej skupine subjektov, ktoré sú podľa citovaného zákonného ustanovenia vylúčené z možnosti byť žiadateľom o príspevok na podporu športu, čo zrejme nebolo cieľom ich nominácií.

Kontrola vo Fonde na podporu športu sa zrodila v tme, ktorá vždy vzbudzuje pochybnosti.

My sme preto zasvietili. Následným želaným výsledkom kontroly totiž býva, aby vnútorný mechanizmus nápravy sám pomáhal predchádzať nedostatkom alebo chybám a dobrovoľne prípadné negatívne zistenia napravil. Ak sa tak nebude diať vo Fonde na podporu športu dobrovoľne, bude ich musieť znova iniciovať tretí sektor a občianska spoločnosť, ktorej je Učená právnická spoločnosť, o. z. už viac ako 10 rokov aktívnou súčasťou.

Verejnosť by mala od počiatku poznať aj meno predsedu dozornej rady Fondu, ktorého zákonnou úlohou je v záujme všetkých daňových poplatníkov dohliadať na dodržiavanie povinností fondu podľa právnych predpisov a vnútorných predpisov fondu (§ 8 ods. 2 písm. a) zákona o fonde na podporu športu) okrem iného aj svojou povinnou prítomnosťou na zasadnutiach správnej rady Fondu.

Podľa § 7 ods. 6 zákona o Fonde na podporu športu sa zápis z rokovania správnej rady Fondu zverejňuje do 10 dní od skončenia rokovania správnej rady na webovom sídle fondu a v Informačnom systéme športu. Budeme pozorne sledovať zverejnené zápisy zo zasadnutí správnej rady Fondu, či sa predseda dozornej rady fondu v záujme ochrany záujmu občanov na dodržiavaní predpisov správnou radou Fondu na zasadnutiach správnej rady fondu aj reálne zúčastňuje a či plní svoju úlohu.

Podľa § 7 ods. 5 zákona o Fonde na podporu športu „zasadnutie správnej rady je verejné, ak správna rada nerozhodla, že jej zasadnutie je neverejné”. Ak má byť umožnený prístup verejnosti na zasadnutí správnej rady je dôvodné a primerané očakávať, že termín a miesto konania zasadnutia správnej rady Fondu budú vopred zverejnené na webovom sídle Fondu (zatiaľ nie je známe, že by bolo zriadené) alebo aspoň na stránke ministerstva školstva alebo na športovom portáli IS športu (ku dnešnému dňu nie je zriadená sekcia venovaná Fondu).

Podľa § 25 zákona o Fonde na podporu športu cit: „predseda správnej rady zvolá prvé zasadnutie správnej rady najneskôr do 15. decembra 2019”. Zápis z tohto zasadnutia správnej rady Fondu však však do dnešného dňa zverejnený nebol, hoci lehota na jeho zverejnenie už dávno uplynula.

Či sa to niekomu páči alebo nie, či sa budeme klamať alebo nie, ale takto to je a bude vnímané (nielen) nami …

Ak si má Fond na podporu športu ako nová verejnoprávna inštitúcia získať rešpekt, dôveru a autoritu športovej verejnosti i slovenskej spoločnosti, aj napriek spôsobu jeho presadenia cestou poslaneckého návrhu zákona v „zjednodušenom” legislatívnom procese, a nie cestou dôkladne pripraveného a verejne odborne prediskutovaného vládneho návrhu zákona, bude dôležité, aby Fond vo všetkých oblastiach jeho činnosti postupoval transparentne a najmä, aby sa vyvaroval porušovania zákona v bežných veciach, ako je napr. riadne zverejnenie zápisu zo zasadnutia správnej rady Fondu do 10 dní, zverejnenie termínu a miesta zasadnutia správnej rady Fondu či zverejnenie členov dozornej rady Fondu, ale aj členov správnej rady Fondu, ktorí boli zatiaľ zverejnení iba formou PR článku na stránke ministerstva školstva.

Transparentnosť a dôsledné dodržiavanie zákonných pravidiel v bežných „organizačných” záležitostiach Fondu sú dôležitým predpokladom a prísľubom toho, že tak bude Fond postupovať aj vtedy, keď pôjde o skutočne vážne veci, keď pôjde o projekty, keď pôjde o peniaze …

UČPS

SFZ a profesionálni športovci: dlhoročná znalosť, skúsenosť a odbornosť členov UčPS a súčasne členov SFZ sa prejavuje (aj) v riadení SFZ ako aj v legislatívnych opatreniach v športe, ktorých sme súčasťou.

Kto v skutočnosti „kope“ za profesionálnych športovcov v slovenskej spoločnosti, či v slovenskom futbale? Sú to výlučne hráčske organizácie, alebo sú to aj iné osoby? Aké odborné publikačné výstupy a aktivity zabezpečila Učená právnická spoločnosť,  Slovenský futbalový zväz a ďalší priatelia a odborníci v posledných piatich rokoch so zameraním na profesionálny šport, prípadne na zlepšovanie postavenia profesionálnych športovcov? „Nie všetko čo je zadarmo je lacné, a nie všetko čo stojí peniaze je dobré.Kto v skutočnosti za posledných 5 rokov chránil a vytváral čo najlepšie podmienky pre profesionálnych športovcov?“

V poslednom čase je v slovenskej – nielen športovej obci a celkovo spoločnosti často diskutovanou témou postavenie profesionálnych športovcov, obhajoba ich postavenia či pozícií, legislatívne úpravy aktuálnej legislatívy tak, aby zodpovedali základným východiskám európskeho sociálneho dialógu v športe a právu Európskej únie, ktorého súčasťou je aj ustálená judikatúra Európskej únie, podľa ktorej má profesionálny športovec v kolektívnom športe postavenie pracovníka s garantovanými pracovnými právami. Na Slovensku sa v poslednom období – predovšetkým poslednou novelizáciou zákona o športe (z.č. 440/2015 Z.z.) tento vývoj spochybňoval s argumentáciou o potrebe zavedenia zákonnej úpravy, ktorá umožňuje profesionálnym športovcom vykonávať športovú činnosť aj vo forme samostatne zárobkovej činnosti. Bez ohľadu na uvedené, ambíciou tohto sumarizačného príspevku je v krátkosti, s poukázaním na fakty a hmatateľné výsledky odborného vývoja tejto témy – odprezentovať aktivity a prispenie Slovenského futbalového zväzu (ďalej aj len „SFZ”), konkrétnych členov jeho odborných orgánov, ako aj pridruženého člena SFZ – občianskeho združenia Učená právnická spoločnosť a jej členov, ku ochrane a budovaniu postavenia profesionálnych športovcov v slovenskom právnom, zdravotnom a sociálnom systéme.

V tomto kontexte je pre profesionálny šport prínosné, aby bolo možné porovnať aktivitu „v prospech profesionálnych športovcov” zo strany SFZ či jeho členov, členov odborných orgánov SFZ s inými subjektmi vyskytujúcimi sa v športe (napr. hráčske asociácie, združenia a pod.), to za účelom efektívneho, pragmatického, vecného či faktického porovnania vykonaných aktivít podporujúcich kreáciu spomínaného postavenia profesionálnych športovcov.

PRÍPRAVA NÁVRHU ZÁKONA O ŠPORTE S (PODSTATNOU) ÚČASŤOU ČLENOV SFZ: 

Postavenie profesionálnych športovcov sa systematicky, predovšetkým od roku 2014 vyvíjalo. Dialo sa tak predovšetkým vo svetle prípravy návrhu nového zákona o športe od roku 2014, na ktorom pracovala expertná pracovná skupina pod gesciou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, to až do konca roku 2015. V decembri 2015 bol schválený nový zákon o športe dá sa povedať že absolútnou parlamentnou väčšinou – 132 zo 133 prítomných poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Pracovná skupina bola vedená členom výkonného výboru SFZ pre právo JUDr. Petrom Sepešim (člen Výkonného výboru SFZ pre legislatívno-právne otázky), koordinátorom pracovnej skupiny pre celé Slovensko bol v tom čase člen Legislatívnoprávnej a etickej komisie SFZ, JUDr. Jaroslav Čollák, PhD, pričom v pracovnej skupine pôsobili aj viacerí členovia SFZ ako napr. JUDr. Jozef Čorba, PhD – in memoriam, prof. JUDr. Ján Svák DrSc., prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LL.M., MA, prof. JUDr. Marek Števček PhD., doc. JUDr. Marcel Dolobáč, PhD., JUDr. Miroslav Hlivák PhD., JUDr. Jaroslav Rybánsky, JUDr. Andrej Poruban, PhD., JUDr. Žaneta Surmajová PhD., JUDr. Peter Haňdiak, JUDr. Mária Berdisová, Mgr. Marek Majtán a mnohí ďalší kolegovia, ktorí svojou znalosťou prispeli ku príprave návrhu nového zákona o športe.

KOMORA SFZ PRE RIEŠENIE SPOROV – ZASTÚPENIE PROFESIONÁLNYCH HRÁČOV AKO VLASTNOSŤ TOHTO ORGÁNU 

Slovenský futbalový zväz teda už v roku 2014 (dva roky pred vznikom niektorých hráčskych asociácií, už počas fungovania viacerých hráčskych asociácií) vychádzajúc v ústrety profesionálnym športovcom vyvíjal zásadné aktivity pre posilnenie postavenia profesionálnych športovcov. V rozsahu ďalších aktivít okrem účasti na štátnom legislatívnom procese a profesionálnym futbalistom celkovo opätovne posilnil ich postavenie – keďže SFZ zriadil moderný orgán na riešenie sporov – Komoru SFZ pre riešenie sporov, kde majú podľa odporúčania FIFA paritné zastúpenie tak hráči (profesionáli, amatéri), ako aj športové kluby (profesionálne, amatérske), čím zabezpečil uspokojenie výhrad FIFA voči vtedy existujúcemu Rozhodcovskému súdu SFZ, kde hráči ani kluby svojich zástupcov nemali, keďže sudcov RS SFZ do funkcií v zmysle vtedajších vnútorných predpisov SFZ ustanovoval Výkonný výbor SFZ. Od 1.1.2016 je Komora SFZ pre riešenie sporov orgánom na riešenie sporov, ktorý dokonca spĺňa (nakoľko musí) zákonné pravidlá podľa ZoŠ (ustanovenie § 52 ZoŠ) dodržujúc jeho zákonné požiadavky v rozsahu povinnosti SFZ ako národného športového zväzu zriadiť, a udržiavať orgán na riešenie sporov s právomocou riešiť spory vznikajúce medzi všetkými osobami s príslušnosťou k SFZ.

UčPS v tomto rozsahu dáva do pozornosti, že v tomto zákonnom rozsahu je Komora SFZ pre riešenie sporov orgánom, ktorý má v zmysle slovenskej legislatívy diametrálne širšiu právomoc, ako je tomu v prípade orgánu FIFA pre riešenie sporov (FIFA Dispute resolution chamber). Aj keď existujú vzorové pravidlá FIFA pre kreovanie orgánov ako je Komora SFZ pre riešenie sporov, SFZ ako národný športový zväz prijímajúci štátne prostriedky musí pri kreovaní a stanovovaní pravidiel konania pred Komorou zohľadňovať prioritne ZoŠ, s prirodzenou snahou o čo najväčšie zohľadnenie obsahu pravidiel FIFA (najmä záväzných). Zatiaľ čo FIFA DRC je orgánom na riešenie sporov výlučne pre profesionálny šport, Komora SFZ pre riešenie sporov má spomínanú právomoc v zmysle ZoŠ stanovenú podstatne širšie, pričom je orgánom na riešenie sporov nielen pre profesionálny šport, ale aj pre šport amatérsky, pre trénerov, rozhodcov, oblastné futbalové zväzy, futsal, plážový futbal a pod.

Bez ohľadu na uvedené, SFZ zohľadnil požiadavku FIFA na vplyv profesionálnych športovcov na obsadenie tohto orgánu, pričom zabezpečil paritné zastúpenie hráčov a klubov, paritné zastúpenie profesionálneho futbalu a amatérskeho futbalu. Aj preto dnes profesionálny futbal má rozhodujúci vplyv na kreovanie 12 sudcov Komory SFZ pre riešenie sporov (6 členov za profesionálnych hráčov + 6 za profesionálne kluby) a amatérsky futbalna 4 sudcov komory (2 za amatérskych hráčov + 2 za amatérske kluby). Profesionálni hráči teda do Komory SFZ pre riešenie sporov volia svojich 6 zástupcov, a profesionálne kluby rovnako 6 zástupcov.

Nesporným faktom teda je, že profesionálni športovci majú možnosť ovplyvniť tento orgán vo voľbách, ktoré im SFZ sprístupnil čo najviac, a vykonal ich už v roku 2014 pri zriadení Komory SFZ pre riešenie sporov elektronicky, pričom profesionálni športovci mohli hlasovať prostredníctvom svojich elektronických kont v Informačnom systéme Slovenského futbalu – ISSF.

V roku 2016 sa z dôvodu personálnych zmien v komore konali doplňujúce voľby do tohto orgánu, a to opäť elektronicky. Na túto skutočnosť paradoxne jedna z vtedy čerstvo vzniknutých hráčskych asociácií združujúca profesionálnych športovcov (Únia futbalových profesionálov) zaujala postoj výzvy na bojkot týchto volieb, to bez náležitého odôvodnenia.

SFZ musel v roku 2019 vyriešiť situáciu, kedy Komora SFZ pre riešenie sporov nemala obsadenú pozíciu predsedu a podpredsedu, nakoľko dovtedajšiemu predsedovi Komory (JUDr. Miroslav Hlivák, PhD. LLM.) a podpredsedovi Komory (JUDr. Žaneta Surmajová, PhD.) uplynulo funkčné obdobie. Menovaní vykonávali správu a riadenie Komory v záujme zachovania činnosti Komory aj po skončení ich funkčného obdobia, avšak nakoľko predseda Komory sa tejto funkcie vzdal pre jeho pozíciu v štátnom orgáne – Úrad pre verejné obstarávanie, a podpredsedníčke JUDr. Žanete Surmajovej, PhD. uplynulo volebné obdobie – situácia bola akútna vzhľadom na zachovanie činnosti Komory ako takej – prejednávanie a rozhodovanie sporov medzi členmi SFZ. Vzhľadom na neschopnosť pléna Komory SFZ pre riešenie sporov v zmysle Poriadku Komory SFZ pre riešenie sporov a platných Stanov SFZ poskytnúť kandidáta na predsedu a podpredsedu Komory, ktorí majú a v zmysle ZoŠ musia byť finálne zvolení Konferenciou SFZ ako najvyšším orgánom, musel SFZ pristúpiť k úprave Stanov SFZ, pričom situáciu vyriešil doplnením všeobecnej úpravy dočasného poverenia výkonom funkcie vo volenom orgáne SFZ. Konferencia SFZ na svojom zasadnutí dňa 27.6.2019 zároveň dočasne poverila vedením Komory v pozícii predsedu JUDr. Jaroslava Čolláka, PhD., a v pozícii podpredsedníčky Komory len potvrdila JUDr. Žanetu Surmajovú, PhD., ktorá túto funkciu vykonávala aj pred dočasným poverením, po uplynutí jej funkčného obdobia. Priebeh voľby a dočasného poverenia vedením Komory, ktorým sa odvracalo priamo hroziace ohrozenie činnosti Komory SFZ na riešenie sporov sa ešte pred jej uskutočnením snažil podľa informácií UčPS od adresátov – ovplyvniť samotný člen Komory SFZ pre riešenie sporov, p. Mgr. Lukášek, ktorý hromadným emailom ako právny zástupca ÚFP  (pričom poukazujeme na tú skutočnosť, že táto osoba je súčasne členom Komory SFZ pre riešenie sporov) – zaslaným všetkým delegátom Konferencie SFZ vyzýval na konanie delegátov v súlade s výzvou ÚFP. UčPS zastáva názor, že týmto konaním došlo k porušeniu povinností člena SFZ ako člena Komory SFZ pre riešenie sporov byť nestranný a vo svojej pozícii „sudcu“ Komory nezávislý.

KOMORA SFZ AKO NÁSTROJ „POLITICKÉHO NÁTLAKU“ ZO STRANY ORGANIZÁCIE ZASTUPUJÚCEJ (A VYUŽÍVAJÚCEJ) PROFESIONÁLNYCH HRÁČOV? 

Vo voľbách do Komory SFZ pre riešenie sporov v roku 2018 sa napriek zo strany ÚFP tlmočenému nesúhlasu s obsadením a vnútornou štruktúrou tohto orgánu zo strany ÚFP priamo uchádzali o pozíciu sudcov a členov Komory SFZ pre riešenie sporov osoby, ktoré podľa verejne dostupných informácií poskytovali a do dnešných dní poskytujú právne poradenstvo Únii futbalových profesionálov – to konkrétne Mgr. Peter Lukášek, pričom rovnaká osoba sa o rok neskôr v roku 2019 prostredníctvom petície profesionálnych hráčov organizovanou samotnou ÚFP (okrem iných petičných žiadostí voči SFZ, ktoré sú v priamom rozpore so stanovami SFZ ako najvyšším dokumentom slovenského futbalu) domáha odvolania Konferenciou SFZ riadne podľa schválených Stanov SFZ ustanovenej dočasne poverenej podpredsedníčky tohto orgánu (JUDr. Žaneta Surmajová, PhD.) titulom ich petíciou tvrdeného protiprávneho postupu SFZ pri dočasnom poverení vedenia Komory SFZ pre riešenie sporov. Čo je však z pohľadu expertov a členov UčPS v tomto postupe rozporuplné – svojho ustanovenia do tejto pozície dočasne povereného podpredsedu tohto orgánu sa domáha právny zástupca ÚFP (Mgr. Lukášek) prostredníctvom petície organizovanej samotným ÚFP, to aj napriek verejne prezentovanému nesúhlasu s aktuálnym zložením Komory, a aj napriek skutočnosti, že takéto konanie je v priamom rozpore so stanovami SFZ (čl. 6 ods. 2 Stanov SFZ), zápisnicou a príslušným uznesením Konferencie SFZ zo dňa 27.6.2019). Mozaiku prístupu ÚFP k predmetnej veci dotvára pre nezainteresovaného pozorovateľa aj výzva podpredsedníčke komory SFZ pre riešenie sporov adresovaná JUDr. Žanete Surmajovej, PhD. prezidentom ÚFP Jánom Muchom: … hoci sme sa pri Vašej osobe nestretli so skutočnosťou, ktorá by vzbudila pochybnosť o Vami doposiaľ vykonávanej práci, tak faktom zostáva, že nie ste kandidátkou profesionálnych hráčov a ani ste nezískali našu podporu na dočasné poverenie výkonom funkcie podpredsedníčky Komory SFZ.“. Nátlakovou formou komunikácie prezidenta ÚFP voči podpredsedníčke Komory SFZ pre riešenie sporov za zaoberali aj orgány SFZ po tom, čo im podpredsedníčka Komory SFZ JUDr. Žaneta Surmajová, PhD. oznámila obsah výziev adresovaných jej formou súkromných sms správ na jej odstúpenie z funkcie zo strany prezidenta ÚFP Jána Muchu, to pod hrozbou vypracovania (v tom čase ešte neexistujúcej) petície profesionálnych športovcov voči jej osobe.Na vyššie uvedenú petíciu reagoval SFZ reakciou, pričom upozornil, že takmer všetky požiadavky zo strany ÚFP sú vzhľadom na prepdisy SFZ problematické a rozporné s viacerými časťami predpisov SFZ. Komunikácii so zástupcami hráčov – ÚFP sa venoval SFZ aj na mimoriadnom Výkonnom výbore dňa 24.9.2019, kedy prijal nasledujúce závery:

  • VV SFZ berie na vedomie informáciu o aktuálnej komunikácii a vzťahu medzi SFZ a ÚFP.
  • VV SFZ rešpektuje hráčov ako jednu z najpodstatnejších častí SFZ, pre ktorú je potrebné vytvoriť také podmienky, aby bola zabezpečená ochrana ich práv, nakoľko považuje za prirodzené postarať sa o všetky svoje záujmové skupiny a vyváženosť vzťahov, ktorých je SFZ gestorom v rámci organizovaného futbalu.
  • VV SFZ vyzýva ÚFP, aby si zosúladilo svoju činnosť so štandardami FIFPro, podľa ktorých má byť asociácia nezávislá od sprostredkovateľov.
  • VV SFZ vyzýva ÚFP, aby rešpektovala stanovy SFZ, orgány SFZ a rozhodnutia najvyšších orgánov SFZ a upustila od nátlakových foriem komunikácie.
  • VV SFZ vyzýva ÚFP, aby upustila od vytvárania nepriateľskej atmosféry medzi ÚFP, hráčmi a SFZ a vrátila sa k spôsobu komunikácie, ktorý nebude vzbudzovať pochybnosť o rešpektovaní SFZ, jeho záujmu o hráčov, rešpektovaní prezidenta SFZ, VV SFZ a konferencie SFZ ako najvyššieho orgánu SFZ.
  • VV SFZ poveruje generálneho sekretára SFZ vypracovaním podnetu na LPEaK SFZ na posúdenie, či konanie zástupcov ÚFP nenapĺňa znaky skutkových podstát disciplinárnych previnení v zmysle DP SFZ v spojení s Etickým kódexom SFZ.

REGISTRAČNÝ A PRESTUPOVÝ PORIADOK SFZ: PREDPISOVÉ ZMENY PREDOVŠETKÝM V PROSPECH PROFESIONÁLNYCH ŠPORTOVCOV 

Ešte v roku 2015, v čase kedy mnohé hráčske organizácie neexistovali, Výkonný výbor Slovenského futbalového zväzu (ďalej len “VV SFZ”) podľa článku 8 ods. 3 písm. c. a článku 52 písm. u. stanov Slovenského futbalového zväzu (ďalej len “stanovy SFZ”) schválil dňa 10. februára 2015 v Bratislave Registračný a prestupový poriadok SFZ (ďalej len “RaPP”).  Týmto krokom sa výrazne posilnilo postavenie provesionálnych športovcov. Tento poriadok vychádza z platného a účinného znenia Pravidiel FIFA o statuse a prestupoch hráčov edícia 2014 (ďalej len “FIFA RSTP“) a z Dohody o minimálnych náležitostiach štandardných hráčskych zmlúv v odvetví profesionálneho futbalu v Európskej únii a vo zvyšku teritória UEFA zo dňa 19.04.2012. SFZ prijatím RaPP-u prebral množstvo dovtedy existujúcich FIFA predpisov, ktoré v predpisoch SFZ neboli obsiahnuté, pričom takmer každá z nich chráni profesionálneho športovca. Príkladmo:

  • článok 13 FIFA RSTP – zásada, že zmluvy sa musia dodržiavať (článok 29 ods. 7), 
  • článok 14 FIFA RSTP – zásada, že zmluva môže byť bez následkov vypovedaná ktoroukoľvek zmluvnou stranou, ak je na to oprávnený dôvod (článok 29 ods. 8), 
  • článok 15 FIFA RSTP – zásada, že profesionál môže vypovedať zmluvu na základe športových oprávnených dôvodov (článok 31 ods. 1 písm. c) a ods. 5), článok 16 FIFA RSTP – zásada, že trvanie zmluvy nie je možné jednostranne ukončiť počas trvania súťažného ročníka (článok 29 ods. 9), 
  • článok 17 ods. 1 a 2 FIFA RSTP – zásada, že v prípade vypovedania zmluvy bez oprávnených dôvodov má zmluvná strana, ktorá zmluvu porušila, zaplatiť kompenzáciu, a že takáto kompenzácia môže byť stanovená aj v zmluve (článok 32 ods. 1), 
  • článok 17 ods. 3 až 5 FIFA RSTP – zásada, že v prípade vypovedania zmluvy bez oprávnených dôvodov bude zmluvnej strane, ktorá zmluvu porušila, uložené disciplinárne opatrenie.

SFZ týmto krokom okrem uvedeného do svojho predpisu zahrnul vo FIFA rešpektované pravidlo a definíciu profesionálneho športovca, kedy tento poriadok už v roku 2015 uvádzal, že „profesionál je hráč, ktorý má s klubom uzatvorenú písomnú zmluvu podľa článku 24, na základe ktorej hráč dostáva za výkon športovej činnosti finančnú odmenu v sume vyššej ako sú účelne vynaložené náklady hráča na výkon športovej činnosti“. Týmto krokom SFZ už v roku 2015 fakticky predbehlo samotnú prípravu zákona o športe, ktorá zaviedla definíciu zamestnanca v profesionálnom športe, ktorá hovorí o tom, že profesionál je ten, kto dostáva za výkon športovej činnosti, ktorá ma znaky závislej činnosti, odmenu vyššiu ako minimálna mzda podľa slovenských zákonov (suma 580,- EUR v roku 2020).

UČPS

Vážny poznatok o zmene pravidiel legislatívneho procesu, ktorý je v rozpore s princípmi otvoreného vládnutia

Prinášame vážny poznatok, ktorý bol zistený a zovšeobecnený v rámci sledovania procesu prípravy a schválenia poslaneckého návrhu novely zákona o športe (parlamentná tlač č. 1716). Legislatívny proces tohto návrhu zákona je možné považovať za hrubé popretie princípov otvoreného vládnutia, a nemá nič spoločné ani s Akčným plánom pre otvorenú spoločnosť na roky 2017 až 2019, ktorý schválila tá istá koaličná vláda, ktorá 29.5.2019 zmenila Legislatívne pravidlá vlády SR a posunula ich úplne opačným smerom.

V ďalších odsekoch prinášame fakty o tom, ako sa „zjednodušil“ legislatívny proces pri poslaneckých návrhoch zákonov, v dôsledku čoho vláda vytvorila podmienky pre úplné eliminovanie odbornej časti legislatívneho procesu (vypustenie vecných útvarov ministerstiev i Legislatívnej rady vlády SR a znemožnenie uplatnenia akýchkoľvek pripomienok) pri poslaneckých návrhoch zákonov po 29.5.2019.

S účinnosťou od 29.5.2019 vláda SR vykonala bez zdôvodnenia vecnej potreby zdanlivo “nenápadnú” zmenu v čl. 31 ods. 1 a 4 Legislatívnych pravidiel vlády SR, avšak z hľadiska oslabenia transparentnosti legislatívneho procesu i z hľadiska oslabenia či dokonca vylúčenia možnosti uplatnenia odborných pripomienok k poslaneckým návrhom zákona, vrátane zásadných pripomienok, ide o veľmi účinnú zmenu.

Ak by sme boli dobromyseľní a vychádzali by sme z predpokladu, že dosiahnutý právny stav nebol skutočným zámerom toho, kto návrh tejto zmeny legislatívnych pravidiel predložil a schválil, tak ide o značne nedomyslenú a ľahko zneužiteľnú zmenu, ktorú bude nevyhnutné v blízkej budúcnosti opraviť.

Z právneho hľadiska považujeme za dôvodné zaoberať sa otázkou, či takýmto postupom poslanci, resp. tí, ktorí manažovali “zjednodušený” legislatívny proces na vládnej úrovni (vypracovanie stanoviska vlády), neporušili zákonné ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol schválený Národnou radou SR a je záväzný pre členov vlády SR. A to aj napriek tomu, že uplatnený postup umožňovali Legislatívne pravidlá vlády SR účinné od 29.5.2019, tie sú však iba interným dokumentom/predpisom schváleným uznesením vlády, ktorý nemá povahu všeobecne záväzného právneho predpisu.

Zákonné požiadavky na tvorbu právnych predpisov

Podľa § 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov:

„(1) Cieľom tvorby právnych predpisov je pripraviť za účasti verejnosti taký právny predpis, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehladného a stabilného právneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len „právny poriadok“) zlučiteľného s právom Európskej únie a medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky.

(2) Vyváženosť právneho poriadku predpokladá zosúladenie všetkých jeho súčastí. Toto zosúladenie predpokladá súlad právneho predpisu

a) s právnym poriadkom tak, že dosahovanie cieľov sledovaných jedným právnym predpisom nebráni alebo nesťažuje dosahovanie cieľov sledovaných iným právnym predpisom,

b) nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily,

c) s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,

d) s právom Európskej únie.”. 

Problematická zmena legislatívnych pravidiel vlády

Podľa čl. 31 Legislatívnych pravidiel vlády SR platných do 28.5.2019 upravujúceho „prípravu stanoviska vlády k poslaneckému návrhu zákona“:

„(1) Ak predseda národnej rady požiada vládu o stanovisko k poslaneckému návrhu zákona, úrad vlády určí podľa pôsobnosti ministerstiev alebo iných ústredných orgánov štátnej správy predkladateľa, ten prerokuje svoje stanovisko k poslaneckému návrhu zákona s podpredsedom vlády, ministerstvami a úradom vlády v pripomienkovom konaní; toto stanovisko je súčasťou predkladacej správy, ktorú vypracuje predkladateľ pred predložením poslaneckého návrhu zákona do pripomienkového konania.

(2) Lehota na zaslanie pripomienok v pripomienkovom konaní podľa odseku 1 je sedem pracovných dní.

(3) Zásadnú pripomienku orgánov uvedených v odseku 1, ktorá je predmetom rozporu, uvedie predkladateľ v predkladacej správe spolu s označením subjektu, ktorý ju uplatnil a s odôvodnením neakceptovania. Rozporové konanie k pripomienke, ktorá bola označená ako zásadná a ktorá je predmetom rozporu, sa neuskutočňuje.

(4) Predkladateľ po úprave predkladacej správy podľa výsledkov pripomienkového konania predloží poslanecký návrh zákona zároveň na rokovanie legislatívnej rady a na rokovanie vlády; vyhodnotenie pripomienkového konania sa nevypracúva.

(5) Na pripomienkové konanie podľa odseku 1 sa primerane vzťahujú čl. 13 ods. 5 a 9, čl. 14 ods. 1, 9 a 10. Na vypracúvanie stanoviska k poslaneckému návrhu zákona sa vzťahujú čl. 24 a 26 rovnako.“

Z uvedeného vyplýva, že podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR platných do 28.5.2019 prerokovanie stanoviska určeného predkladateľa (vecne príslušného ministerstva) v pripomienkovom konaní bolo povinné. Predkladacia správa, ktorej obsahom sú okrem stanoviska predkladateľa aj zásadné pripomienky povinne pripomienkujúcich subjektov a odôvodnenie ich neakceptovania v stanovisku, bola (povinne) predložená a prerokovaná na Legislatívnej rade vlády a vo vláde.

Podľa čl. 31 ods. 1 Legislatívnych pravidiel vlády SR platných od 29.5.2019:

„(1) Ak predseda národnej rady požiada vládu o stanovisko k poslaneckému návrhu zákona, úrad vlády určí podľa pôsobnosti ministerstiev alebo iných ústredných orgánov štátnej správy predkladateľa, ten môže prerokovať svoje stanovisko k poslaneckému návrhu zákona s podpredsedom vlády, ministerstvami a úradom vlády v pripomienkovom konaní; toto stanovisko je súčasťou predkladacej správy, ktorú vypracuje predkladateľ pred predložením poslaneckého návrhu zákona do pripomienkového konania. 

(2) Lehota na zaslanie pripomienok v pripomienkovom konaní podľa odseku 1 je sedem pracovných dní.

(3) Zásadnú pripomienku orgánov uvedených v odseku 1, ktorá je predmetom rozporu, uvedie predkladateľ v predkladacej správe spolu s označením subjektu, ktorý ju uplatnil a s odôvodnením neakceptovania. Rozporové konanie k pripomienke, ktorá bola označená ako zásadná a ktorá je predmetom rozporu, sa neuskutočňuje.

(4) Predkladateľ po úprave predkladacej správy podľa výsledkov pripomienkového konania môže predložiť poslanecký návrh zákona na rokovanie legislatívnej rady a môže ho predložiť na rokovanie vlády; vyhodnotenie pripomienkového konania sa nevypracúva.

(5) Na pripomienkové konanie podľa odseku 1 sa primerane vzťahujú čl. 13 ods. 5 a 9, čl. 14 ods. 1, 9 a 10. Na vypracúvanie stanoviska k poslaneckému návrhu zákona sa vzťahujú čl. 24 a 26 rovnako.”.

Vyššie uvedená zmena Legislatívnych pravidiel vlády SR je prima vista v zrejmom rozpore s cieľom tvorby právnych predpisov podľa § 2 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. a bola využitá nielen pri novele zákona o športe, ale aj pri niektorých ďalších poslaneckých návrhoch zákonov.

Zákonná úprava legislatívneho procesu pri poslaneckom návrhu zákona

Čo sa týka zákonnej úpravy legislatívneho procesu pri poslaneckom návrhu zákona je potrebné poukázať najmä na § 70 ods. 2 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podľa ktorého: 

„(2) Ak návrh zákona podajú výbory alebo poslanec a ak návrh zákona spĺňa ustanovené náležitosti a národná rada sa uzniesla, že ho prerokuje v druhom čítaní, predseda národnej rady doručí návrh zákona vláde a požiada ju o zaujatie stanoviska v lehote do 30 dní. Vláda zašle stanovisko predsedovi národnej rady. Ak vláda v 30-dňovej lehote nezaujme stanovisko, rokuje sa o návrhu zákona aj bez tohto stanoviska. Ak vláda doručí stanovisko dodatočne, možno ho zohľadniť. “.

Z uvedeného vyplýva fakt, že takýmto postupom je znemožnené poslancom, aby sa vôbec mohli zaoberať prípadnými odbornými pripomienkami, ktoré by boli uplatnené v stanovisku vlády.

Legislatívne pravidlá záväzné pre poslancov Národnej rady SR

V súvislosti so zisteným poznatkom považujeme za potrebné poukázať aj na Legislatívne pravidlá tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (uznesenie NR SR č. 519 z 18.12.1996, uznesenie NR SR č. 1146 zo 6.11.2008 a uznesenie NR SR č. 1169/2018 zo 16.5.2018), ktoré obsahujú pravidlá tvorby zákonov záväzné pre poslancov Národnej rady SR, ktorých čl. 2 znie:

„(1) Cieľom legislatívnych prác pri tvorbe zákona je pripraviť a schváliť taký zákon, ktorý sa stane prirodzenou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku zlučiteľného s právom Európskej únie.

(2) Vyváženosť právneho poriadku spočíva v súladnom pôsobení všetkých jeho súčastí. Toto pôsobenie predpokladá

a) súlad zákona s právnym poriadkom, čo znamená, že uskutočňovanie cieľov sledovaných jedným zákonom nesmie brániť uskutočňovaniu cieľov sledovaných iným zákonom alebo ho sťažovať,

b) súlad zákona s Ústavou Slovenskej republiky a ústavnými zákonmi (ďalej len „ústava“) a s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

(3) Vyváženosť právneho poriadku vyžaduje, aby sa zákony koncipovali na základe obsahovo jednotných právnych inštitútov a aby sa právne prostriedky volili so zreteľom na obdobné právne inštitúty, ktoré sa už vyskytujú v iných zákonoch.”.

Každý nech si urobí vlastný záver

Po prečítaní citovaných zákonných ustanovení, legislatívnych pravidiel a ich zmien, faktov a argumentov, nech si každý čitateľ sám urobí záver o tom, aký mala mať význam takáto zmena legislatívnych pravidiel vlády, či bola na prospech transparentnosti legislatívneho procesu a občianskej participácie alebo to bola iba nedomyslená či skôr účelová zmena, ktorej cieľom bolo „vyradiť“ odborníkov a odborné útvary povinne pripomienkujúcich subjektov (vrátane ministerstiev kompetenčne zodpovedných za jednotlivé dotknuté agendy) z možnosti vyjadriť svoj odborný názor (často zrejme aj zásadne nesúhlasný) na predložený poslanecký návrh zákona zasahujúci často úplne účelovo, nekoncepčne a bez zohľadnenia dôležitých vecných súvislostí do ich agendy, ktorú dlhodobo manažujú, skúmajú a rozvíjajú.

Názor autorov

Podľa nášho názoru je zmena pravidiel legislatívneho procesu a ich aplikácia pri poslaneckých návrhoch zákonov hrubým popretím princípov otvoreného vládnutia, a to konkrétne princípu transparentnosti, princípu občianskej participácie, ale i princípu zodpovednosti a čo je možno ešte viac znepokojúce vytvára formálne podmienky pre to, aby sa poslanecký návrh zákona „vyhol” odbornému posúdeniu nielen odborníkmi vecných útvarov ministerstiev či odborníkmi mimovládnych inštitúcií, ale aj členmi Legislatívnej rady vlády SR.

Čo je potrebné urobiť?

Veríme, že medzi prvými legislatívnymi opatreniami, ktoré vykoná po voľbách nová vláda bude zmena čl. 31 Legislatívnych pravidiel vlády SR do takej podoby, v akej boli účinné do 28.5.2019.

Rovnako navrhujeme vypustiť odsek 2 z § 1 zákona č. 400/2015 Z.z., ktorý podľa nášho názoru nemá vecné opodstatnenie. Požiadavky na ciele, transparentnosť a kvalitu legislatívneho procesu k prijatiu všeobecne záväzného právneho predpisu majú byť rovnaké bez ohľadu na to o aký právny predpis ide a kto je jeho navrhovateľom.

Ďalším veľmi dôležitým opatrením, ktoré je potrebné vykonať v záujme dosiahnutia transparentnosti a prehľadnosti jednotlivých legislatívnych procesov je informačno-technické prepojenie legislatívneho procesu medzi Slov-Lexom, Úradom vlády SR a Národnou radou SR a to bez ohľadu na to, či ide o legislatívny proces k vládnemu návrhu zákona alebo o poslanecký návrh zákona.

JUDr. Peter Sepeši

Zahladenie odsúdenia

Úvod

            Osoba odsúdeného stráca svojim trestným odsúdením status bezúhonnosti, čo môže mať negatívny dopad pre jeho bežné fungovanie v civilnom živote, najmä v súvislosti s vykonávaním určitých činností alebo profesií, kedy jednou z podmienok ich výkonu je práve bezúhonnosť osoby. Tieto negatívne následky sa rovnako prejavujú aj z trestnoprávneho hľadiska, nakoľko predošlé odsúdenie páchateľa za trestný čin je všeobecne priťažujúcou okolnosťou, i keď na túto okolnosť nemusí súd vzhľadom k povahe odsúdenia prihliadnuť (Madliak a kol., 2011).

Za východiskovú úpravu zahladenia odsúdenia sa považuje francúzsky Bérengerov zákon (1885), ktorý ako prvý ustanovil 3 formy zahladenia odsúdenia, a to formou milosti, zahladenia zo zákona a zahladenia na základe výroku súdu. Predmetná úprava spoločne s trestným registrom prakticky slúžila ako podklad pre všetky podobné právne úpravy v kontinentálnom právnom systéme (Madliak a kol., 2011).

Zahladením odsúdenia možno pomenovať inštitút trestného práva procesného, ktorým sa odstraňujú nepriaznivé dôsledky odsúdenia, ktoré trvajú aj po výkone trestu a ktoré by mohli odsúdenému sťažovať uplatnenie v ďalšom živote. Zahladením odsúdenia, prípadne zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, nie však samotná skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal.Osoba, ktorej bolo odsúdenie zahladené, je v civilnom živote postavená na úroveň osoby, ktorá doposiaľ trestaná nebola a odsúdenie sa nebude uvádzať vo výpise z registra trestov (Ivor a kol., 2010), čo je fakticky jeho praktickým dôsledkom. Aj zahladené odsúdenie však bude uvádzané v odpise registra trestov, ktorý vedie Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ako je to zrejmé zo zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o registri trestov“).

Legálne vymedzenie hmotnoprávnych podmienok tohto inštitútu v právnom poriadku Slovenskej republiky možno nájsť v ust. § 92 – 93 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len ako „Trestný zákon“) a osobitnú úpravu vo vzťahu k zahladeniu odsúdenia mladistvých v ust. § 121 Trestného zákona. Procesnoprávna úprava tohto inštitútu je potom obsiahnutá v ust. § 469 – 471 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len ako „Trestný poriadok“). Možno povedať, že súčasná právna úprava, na rozdiel od tej predošlej, stanovuje možnosť súdu po splnení zákonných podmienok zahladiť to – ktoré odsúdenie páchateľa (v litere zákona vyjadrená slovnou konštrukciou „súd môže zahladiť odsúdenie…“), pričom predošlý Trestný zákon č. 140/1961 Zb. v ust. § 69 upravoval povinnosť súdu zahladiť odsúdenie za splnenia zákonných predpokladov, ktorá bola vyjadrená slovnou konštrukciou „súd zahladí odsúdenie…“. Z uvedeného nesporne vyplýva, že v súčasných podmienkach páchateľovi trestnej činnosti explicitne nevyplýva nárok na zahladenie odsúdenia zo zákona.

1.     Hmotnoprávna a procesnoprávna úprava zahladenia odsúdenia a zahladenie rozhodnutím súdu

Na základe predošlého výkladu je zrejmé, že tak hmotnoprávne, ako i procesnoprávne aspekty tohto inštitútu sú vymedzené v jednotlivých ustanoveniach dvoch trestných kódexov.

Účelom zahladenia odsúdenia je po splnení stanovených zákonných podmienok umožniť páchateľovi odstránenie negatívnych dôsledkov jeho odsúdenia, ktoré pretrvávajú aj po výkone trestu odňatia slobody a ktoré by tomuto za istých okolností mohli komplikovať uplatnenie v ďalšom živote. Možno konštatovať, že zahladenie odsúdenia má mať pre páchateľa zároveň výchovný charakter, keďže jedným z predpokladov zahladenia odsúdenia je vedenie riadneho života počas zákonom vyžadovanej doby.

Zahladenie odsúdenia môže nastať troma spôsobmi:

–       rozhodnutím súdu, za splnenia dvoch podmienok – uplynutie doby vyžadovanej zákonom a vedenie riadneho života v tejto dobe,

–       ak to nariadi prezident Slovenskej republiky – v tomto prípade sa jedná o realizáciu ústavného práva prezidenta zahládzať odsúdenia formou individuálnej milosti alebo amnestie, ktoré vyplýva aj z čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky,

–       priamo zo zákona – v prípade odsúdenia na ktorýkoľvek iný trest, než je trest odňatia slobody.

1.1  Zahladenie odsúdenia rozhodnutím súdu

Z ust. § 92 Trestného zákona vyplýva, že rozhodnutím súdu možno zahladiť iba odsúdenie na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý bol vykonaný, ktorý bol odpustený alebo ktorého výkon bol premlčaný. Rovnako možno zahladiť aj odsúdenie na podmienečný trest odňatia slobody, ktorého nepodmienečný výkon bol nariadený, a to po jeho vykonaní alebo premlčaní jeho výkonu a po uplynutí zákonom stanovenej doby, za predpokladu nepretržitého vedenia riadneho života v tejto dobe.

Zákon pre zahladenie odsúdenia vyžaduje rôzne dlhé doby, ktoré závisia od dĺžky uloženého trestu odňatia slobody. V prípade, ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci 5 rokov, je odsúdený povinný viesť nepretržite riadny život po dobu najmenej 10 rokov po výkone trestu, jeho odpustení alebo premlčaní jeho výkonu. Ak ide o odsúdenie na trest odňatia slobody prevyšujúci jeden rok, je doba nepretržitého vedenia riadneho života vyžadovaná zákonom najmenej 5 rokov. V prípade odsúdenia na trest odňatia slobody neprevyšujúci 1 rok, je odsúdený povinný viesť riadny život nepretržite najmenej po dobu troch rokov.

V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že vedením riadneho života treba rozumieť najmä dodržiavanie právnych noriem, plnenie pracovných, rodinných a ďalších občianskych povinností. Znakom riadneho života je i beztrestnosť, hoci nemusí samo o sebe vždy znamenať, že odsúdený vedie riadny život a naopak. Jedným zo základných znakov riadneho života je dodržiavanie právneho poriadku. Ak odsúdený v stanovenej dobe závažným spôsobom poruší právne normy, najmä tým, že spácha úmyselný trestný čin, svedčí to spravidla o tom, že sa neosvedčil. Podmienka vedenia riadneho života je splnená najmä vtedy, ak odsúdený plní základné povinnosti občana tak v súkromnom živote, ako aj voči spoločnosti. Riadny život preto nemožno stotožňovať len s bezúhonnosťou. Z uvedených zásad vyplýva, že pre konštatáciu, že odsúdený neviedol v stanovenej dobe riadny život musí byť preukázané, že odsúdený závažným spôsobom porušuje zákony, ktoré regulujú normy spoločenského správania sa.

Na tomto mieste možno konštatovať, že za vedenie riadneho života sa nepovažuje, ak odsúdený v zákonom stanovenej dobe pre zahladenie odsúdenia spáchal priestupok alebo viaceré priestupky svojou povahou súvisiace s trestnou činnosťou, za ktorú bol tento odsúdený a ktoré odsúdenie má byť súdom zahladené. Výnimočne súd môže zahladiť odsúdenie aj v prípade, ak zákonom vyžadovaná doba vedenia riadneho života ešte neuplynula, a to za podmienok, že odsúdený o takýto postup požiada a zároveň svojim vzorným správaním po výkone trestu alebo jeho odpustení alebo premlčaní jeho výkonu preukázal, že sa napravil. Ide o výnimku zo všeobecných zásad pre zahladenie odsúdenia, pričom pod pojmom vzorné správaniesa rozumie správanie kvalitatívne presahujúce obvyklý, riadny spôsob života a účasť odsúdeného na spoločenskom živote a vzťahoch.

Ak odsúdený v zákonom vyžadovanej dobe nevedie riadny život, dochádza k prerušeniu plynutia tzv. rozhodnej doby, resp. táto vôbec nezačne plynúť. Nová doba tak začne plynúť po výkone toho trestu, ktorý bol uložený za skutok, ktorý mal za následok prerušenie plynutia, resp. neplynutie doby stanovenej zákonom.

V prípade, ak odsúdenému bol uložený trest alebo tresty uvedené v ust. § 32 písm. b) až l) Trestného zákona, k zahladeniu dochádza ich vykonaním, teda v tomto prípade je zrejmá fikcia neodsúdenia, ktorá nastáva priamo zo zákona a účinky zahladenia vznikajú okamihom vykonania uvedených trestov.

Pokiaľ sa jedná o zahladenie odsúdenia u mladistvých odsúdených, uplatňuje sa špeciálna úprava podľa ust. § 121 Trestného zákona.

1.2  Procesnoprávna úprava

Z trestnoprocesných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že Trestný poriadok rozlišuje ako podklad pre konanie o zahladení odsúdenia žiadosť alebo návrh. Žiadosť o zahladenie odsúdenia je oprávnený podať odsúdený a osoby, ktoré by v jeho prospech mohli podať odvolanie. Žiadosť môže podať aj dôveryhodná osoba a v prípade mladistvého odsúdeného aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Možnosť podať návrh na zahladenie odsúdenia Trestný poriadok priznáva iba záujmovému združeniu občanov. V prípade mladistvého odsúdeného rozhodne o zahladení jeho odsúdenia súd aj bez návrhu alebo žiadosti, teda ex offo.

Vecne príslušným súdom je okresný súd a miestne príslušným je súd, v ktorého obvode odsúdený v čase podania žiadosti alebo návrhu má bydlisko alebo kde naposledy mal bydlisko. O zahladení odsúdenia rozhoduje predseda senátu, resp. samosudca miestne príslušného súdu uznesením, proti ktorému možno podať sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Z dikcie zákona je zrejmé, že možno zahladiť aj odsúdenie cudzozemským súdom, ktoré je zaznamenané v evidencii registra trestov, okrem odsúdenia súdom iného členského štátu Európskej únie. V prípade mladistvého rozhodne o zahladení odsúdenia predseda senátu, resp. samosudca súdu, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Podľa § 470 ods. 1 Trestného poriadku o zahladení odsúdenia rozhodne predseda senátu okresného súdu, v ktorého obvode odsúdený v čase podania žiadosti má bydlisko alebo kde naposledy mal bydlisko. Podľa § 470 ods. 3 Trestného poriadku o zahladení odsúdenia mladistvého rozhoduje predseda senátu súdu, ktorý rozhodoval vo veci v prvom stupni. Ust. § 470 ods. 3 Trestného poriadku je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k príslušnosti podľa odseku 1, ak ide o mladistvého odsúdeného. Úprava lex generalis (ust. § 470 ods. 1) sa nemôže uplatniť, ak existuje úprava lex specialis (§ 470 ods. 3), teda špeciálne ustanovenie má prednosť pred všeobecným.

Podľa legislatívnej úpravy v prípade zamietnutia žiadosti o zahladenie odsúdenia je túto možné oprávneným subjektom opätovne podať až po uplynutí jedného roka odo dňa, kedy rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nadobudlo právoplatnosť. Uvedené sa nevzťahuje na situáciu, kedy bola žiadosť zamietnutá len preto, že v čase rozhodovania súdu neuplynula doba potrebná pre posúdenie podmienok pre zahladenie odsúdenia v zmysle ust. § 92 ods. 1, ods. 4 a § 121 ods. 2 Trestného zákona. V tomto prípade možno žiadosť opätovne podať ihneď po uplynutí relevantnej doby v zmysle vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona.

Vychádzajúc z textu zákona možno povedať, že uvádzané skutočnosti sa nedotýkajú návrhu na zahladenie odsúdenia, podaného záujmovým združením občanov, pretože aj zo súdnej praxe je zrejmé, že návrh podaný záujmovým združením občanov možno opakovať aj pred uplynutím jedného roka.

2.      Zahladenie odsúdenia mladistvých

Posudzovanie podmienok zahladenia odsúdenia u mladistvých páchateľov sa spravuje osobitnými ustanoveniami podľa § 121 ods. 1 až ods. 8 Trestného zákona. Jeho cieľom je obmedziť riziko vedľajších negatívnych dôsledkov trestného postihu mladistvého, a tým vytvoriť optimálne predpoklady pre zmenu jeho správania. Na mladistvého sa potom nazerá ako na netrestanú osobu, čo je mimoriadne dôležité pre jeho budúci rozvoj. Ak došlo k zahladeniu odsúdenia mladistvého, hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený. Fikcia, že sa na odsúdeného hľadí, ako keby nebol odsúdený, neznamená odstránenie právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ale praktické dôsledky zahladenia odsúdenia sú v tom, že toto odsúdenie sa neuvádza vo výpise z registra trestov, a teda občan nie je povinný odsúdenie uvádzať, napr. v žiadosti o zamestnanie, čím spĺňa podmienku bezúhonnosti. Údaj o zahladených odsúdeniach sa však rovnako, ako u dospelého páchateľa, objaví v odpise z registra trestov (Burda E. a kol., 2010).

V zmysle ust. § 121 ods. 1 Trestného poriadku nastáva u mladistvého odsúdeného fikcia neodsúdenia zo zákona, a to v prípade, ak bol mladistvému uložený alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmiernený alebo odpustený trest odňatia slobody v dĺžke neprevyšujúcej jeden rok. Fikcia neodsúdenia tak nastáva momentom vykonania trestu, prípadne právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo od trestu alebo jeho zvyšku upustené, alebo rozhodnutím prezidenta o zmiernení alebo odpustení trestu.

V prípade, že bol mladistvému uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 1 rok, o zahladení odsúdenia rozhoduje súd ex offo, teda bez žiadosti či návrhu, a to po výkone trestu, resp. po jeho prepustení z výkonu trestu, ktorý bol zmiernený rozhodnutím prezidenta. Významnými skutočnosťami, ktoré súd v danom prípade pre účely zahladenia odsúdenia posudzuje, je správanie mladistvého vo výkone trestu odňatia slobody, ktoré má preukazovať, že mladistvý sa napravil a v budúcnosti bude viesť riadny život. Ak takéto správanie mladistvého nemožno usúdiť, súd odsúdenie podľa tohto ustanovenia nemôže zahladiť.

Ust. § 121 Trestného zákona v odsekoch 3 až 8 upravuje prípady, kedy boli mladistvému samostatne uložené tam uvedené tresty a kedy fikcia neodsúdenia nastáva priamo zo zákona a nie je tak pre zahladenie odsúdenia potrebné samostatné rozhodnutie súdu.

3.     Vybrané aplikačné problémy uplatnenia inštitútu zahladenia odsúdenia

Zahladenie odsúdenia, i keď sa na prvý pohľad môže javiť ako inštitút vcelku jednoznačný a prehľadný, v súdnej praxi jeho aplikácia prináša rôznorodé a častokrát nemalé problémy.

Pomerne často sa vyskytujúcou je žiadosť odsúdeného, ktorému bol uložený podmienečný trestodňatia slobody (s probačným dohľadom alebo bez takéhoto dohľadu), o zahladenie odsúdenia podľa § 92 Trestného zákona. Vychádzajúc z predošlého výkladu, zahladiť odsúdenie podľa § 92 Trestného zákona je možné len v prípade odsúdenia na nepodmienečný trest odňatia slobody, ktorý bol vykonaný, ktorý bol odpustený alebo ktorého výkon bol premlčaný, taktiež v prípade odsúdenia na podmienečný trest odňatia slobody, ktorého nepodmienečný výkon bol nariadený, a to po jeho vykonaní alebo premlčaní jeho výkonu a po uplynutí zákonom stanovenej doby, za predpokladu splnenia ďalších, už uvádzaných, zákonných podmienok. Z uvedeného je zrejmé, že podmienečné odsúdenie, ktorého nepodmienečný výkon nariadený nebol, nemožno súdom zahladiť. V tomto prípade, s prihliadnutím na ust. § 50 ods. 4 až ods. 7 a ust. § 52 ods. 1 až ods. 4 súd rozhodne o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a v prípade, že sa tento osvedčil, hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený, t. j. dochádza k zahladeniu odsúdenia zo zákona, a teda nie je potrebné ďalšie samostatné rozhodnutie súdu o zahladení takéhoto odsúdenia.

Ďalším typickým príkladom je situácia, kedy sa má zahladiť odsúdenie, v rámci ktorého bolo u odsúdeného upustené od uloženia súhrnného trestu alebo ďalšieho trestu. V tomto prípade je vo vzťahu k takémuto odsúdeniu potrebné posudzovať podmienky pre jeho zahladenie podľa podmienok pre zahladenie skoršieho odsúdenia, v závislosti od ktorého bolo od uloženia súhrnného alebo ďalšieho trestu upustené (t. j. podľa podmienok pre zahladenie skoršieho odsúdenia, ktorého uložený trest sa považoval za dostatočný a pre ktorý bolo od uloženia súhrnného resp. ďalšieho trestu upustené).

V prípade zahladenia odsúdenia, u ktorého bol výrok o treste zrušený uložením súhrnného trestu v ďalšom odsudzujúcom rozhodnutí, je možné takéto pôvodné odsúdenie zahladiť, nakoľko uložením súhrnného trestu bol zrušený iba výrok o treste, výrok o vine tak ostáva nedotknutý. Nakoľko sa inštitútom podľa ust. § 92, resp. § 121 Trestného zákona zahladzuje odsúdenie ako celok a nie iba uložený trest, je potrebné posudzovať podmienky pre zahladenie tohto odsúdenia (vo vzťahu k dĺžke doby vedenia riadneho života) podľa podmienok pre zahladenie tohto ďalšieho odsúdenia, ktorým bol zároveň uložený predmetný súhrnný trest.

Ak bolo odsudzujúce rozhodnutie zrušené ako celok (napr. na základe riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku), nemožno takéto odsúdenie zahladiť, pretože uvedené odsudzujúce rozhodnutie sa zrušením stalo právne neúčinné.

V konečnom dôsledku môže nastať situácia, kedy odsúdený požiada o zahladenie odsúdenia v prípade, kedy neskorším odsudzujúcim rozhodnutím bol uložený spoločný trest, a teda došlo k zrušeniu výroku o vine aj výroku o treste a všetkých ďalších súvisiacich výrokov (v odsudzujúcom rozhodnutí, ktoré odsúdenie odsúdený žiadal zahladiť). Keďže v predmetnom prípade došlo prakticky k zrušeniu rozhodnutia (odsúdenie, ktoré sa žiadalo zahladiť) ako celku, takéto rozhodnutie viac nebude mať právne účinky, teda, prirodzene, nemožno ho ani zahladiť.

Za zmienku a úvahu stojí otázka, či má súd na základe žiadosti odsúdeného skúmať podmienky pre zahladenie (podľa § 92 Trestného zákona) a rozhodovať o zahladení odsúdení tohto odsúdeného en bloc alebo len vo vzťahu k tomu odsúdeniu, o zahladenie ktorého odsúdený žiadosťou požiadal. Podľa názoru niektorých právnikov je potrebné rozhodovať o zahladení odsúdení toho – ktorého odsúdeného en bloc vzhľadom k účelu tohto inštitútu, a to aj vtedy, keď odsúdený požiadal len o zahladenie niektorých odsúdení. Podľa názoru autora nie je úlohou súdu rozhodovať o zahladení odsúdení toho – ktorého odsúdeného en bloc, pretože sa jedná o konanie návrhové a je úlohou odsúdeného súdu uviesť, ktoré odsúdenie žiada zahladiť. Navyše, v porovnaní s predošlou právnou úpravou, odsúdený nemá nárok na zahladenie odsúdenia zo zákona. Súd tak môže skúmať podmienky pre zahladenie len toho odsúdenia, o ktorého zahladenie odsúdený požiadal. Skúmať podmienky pre zahladenie všetkých odsúdení vyplývajúcich z odpisu registra trestov súd podľa názoru autora môže len vtedy, keď odsúdený v žiadosti o zahladenie všetkých odsúdení výslovne požiada, prípadne, ak odsúdený požiada o zahladenie odsúdení, ale tieto odsúdenia v žiadosti bližšie nešpecifikuje a súd jeho podanie posúdi podľa obsahu ako žiadosť o zahladenie všetkých odsúdení.

Záver

Inštitút zahladenia odsúdenia je prevažnou väčšinou autorov zaradzovaný medzi inštitúty trestného práva procesného, i keď zákonné podmienky jeho aplikácie možno nájsť v hmotnoprávnom predpise trestného práva – Trestnom zákone, z ktorého vyplývajú aj podstata a význam tohto inštitútu, a síce odstránenie nepriaznivých dôsledkov odsúdenia páchateľa, ktorý má po výkone trestu možnosť opätovne sa zaradiť do spoločnosti a viesť život riadneho občana. Odsúdením páchateľa dochádza k strate jeho bezúhonnosti, čo môže spôsobovať problémy v snahe jeho resocializácie, najmä v prípade vykonávania určitých profesií, pracovných pozícií a podobne. Právnym dôsledkom zahladenia odsúdenia je zákonná fikcia neodsúdenia, ktorá okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby znamená, že vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie viac uvádzať nebude. V súvislosti s uvedeným je potrebné upriamiť pozornosť najmä na rozdiel hmotnoprávnych podmienok zahladenia odsúdenia u dospelého páchateľa a u páchateľa mladistvého, kdežto u dospelého páchateľa súd posudzuje jeho správanie sa a vedenie riadneho života počas zákonom vyžadovanej doby po výkone trestu, pričom o mladistvého súd skúma jeho správanie a nápravu počas výkonu trestu odňatia slobody, a to po výkone tohto trestu.

JUDr., Martin Mihók

Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke a vybrané problémy aplikačnej praxe

Úvod

Spoločne s vývojom a modernizáciou ľudskej spoločnosti možno badať určitú dynamiku trestnej činnosti a nové javy z nej plynúce, predovšetkým kvalitatívne (a nevylučujúc aj kvantitatívne) nové druhy trestnej činnosti a rôznorodé nové bezpečnostné riziká, v ktorom prípade musí nastúpiť štát ako suverén nielen v rámci trestnoprávnej prevencie, ale aj trestnoprávnej ochrany a represie.

Aplikačná prax ukázala, že odhaľovanie najzávažnejších druhov kriminality za využitia „klasických“ prostriedkov na to určených je často málo efektívne a v niektorých prípadoch dokonca nemožné. Typickým príkladom je organizovaná kriminalita, disponujúca ohromným ekonomickým potenciálom a vysokým stupňom rezistencie voči zásahom policajnej, či justičnej sféry. V súčasnosti si už nemožno predstaviť efektívne odhaľovanie najzávažnejšej (aj latentnej) kriminality bez využitia špecifických, ofenzívnych, moderných, vysoko informačne cenných, ale zároveň výrazne ofenzívnych prostriedkov, ktoré zásadným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv a slobôd. Jedná sa predovšetkým o informačno-technické prostriedky (ďalej len „ITP“), ako prostriedky tajného dohľadu, ktoré často ako jediné umožnia získať objektívne a neskreslené informácie o kriminálnom správaní. Konštrukcia ich využitia utajeným spôsobom je zámerná, aby tak mohli byť zabezpečené informácie významné pre trestné konanie a zároveň ich objektivita bola zachovaná. Totižto, ak by dotknuté osoby mali vedomosť, že voči nim sú takéto prostriedky uplatňované a využívané, ich správanie by bolo zámerne pozmenené a upravené nežiaducim spôsobom tak, že súdy alebo orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) by získavali neobjektívne informácie o kriminálnom správaní, s nízkou alebo žiadnou mierou relevancie. Aj ústavný súd konštatoval, že „použitie ITP môže predstavovať často jediný nástroj, ktorým možno získať dôležité informácie, na úseku kontroly kriminality a bezpečnosti štátu“.

Tieto mimoriadne významné zaisťovacie inštitúty nachádzajú svoje legálne vyjadrenie v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“), kedy hovoríme o rovine procesnej, kde tieto inštitúty majú povahu dôkazných prostriedkov, ktorých úlohou je zaistiť informácie významné pre trestné konanie, ako aj v zákone č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane pred odpočúvaním)(6), v ktorom prípade hovoríme o rovine neprocesnej (mimoprocesnej), ktorá je súčasťou širšie vymedzenej stratégie, ktorej účelom je odhaľovať najmä latentnú kriminalitu.

ITP ako prostriedky tajného dohľadu majú v právnych poriadkoch jednotlivých štátov svoje nezastupiteľné miesto z dôvodu efektívneho zaisťovania dôležitých informácií o kriminálnom správaní, na druhej strane však výrazným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv, čím sa vo svojej judikatúre neraz zaoberal Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), ako orgán ochrany a dozoru dodržiavania ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších Protokolov (ďalej len „Dohovor“). Použitie ITP predstavuje zásahy najmä do práva na súkromie, práva na rodinný život, práva na nedotknuteľnosť obydlia a na rešpektovanie listového tajomstva (čl. 8 Dohovoru).

1.     Od absolútneho k relatívnemu

Vychádzajúc z čl. 8 ods. 1 Dohovoru je zrejmé, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, a teda možno tvrdiť, že prvý odsek je vyjadrením garancie práva na súkromie (v jeho širšom kontexte). Druhý odsek tohto článku fakticky predstavuje absolútny zákaz pre štátne orgány, na akékoľvek svojvoľné zásahy do práv garantovaných v odseku 1., pričom zároveň stanovuje prípady, kedy sú takéto zásahy do tam uvedených práv možné, legálne a legitímne, a síce, keď takýto zásah zákon predpokladá a zároveň musí byť kumulatívne splnená podmienka nevyhnutnosti takéhoto zásahu v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Vo veci známej ako „Belgický jazykový zákon“ sa ESĽP vyjadril, že štátne orgány v žiadnom prípade a za žiadnych okolností nesmú do práva na súkromie zasahovať. ESĽP tak priznal právu na súkromie postavenie absolútneho práva.

V ďalšom prípade známom ako „Klass proti Nemecku“ prejudikoval, že zásah štátnych orgánov do práva na súkromie síce možný je, no za každých okolností musia byť splnené podmienky podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru. Zmenu svojho právneho názoru odôvodnil „technickým pokrokom v oblasti špionážnej techniky a rozvojom terorizmu v Európe. Demokratické a právne štáty sú týmito javmi značne ohrozené, a tak na účely sledovania podozrivých osôb môžu využívať aj prostriedky tajného dohľadu. Výslovne tak pripustil existenciu vnútroštátnej úpravy dohľadu nad telekomunikáciami, ak je to potrebné v záujme národnej bezpečnosti a predchádzania nepokojom a zločinnosti“. V tejto súvislosti možno badať odklon od tendencie priznávať právu na súkromie postavenie absolútneho práva a posun k vnímaniu tohto práva ako práva relatívneho, avšak len za splnenia striktných predpokladov a v obmedzených prípadoch. Taktiež judikoval, že právne úpravy obsahujúce prostriedky tajného dohľadu musia zároveň obsahovať aj garancie ich nezneužitia, v ktorej súvislosti poukázal na štyri hodnotiace kritériá: a) rozsah, trvanie prostriedkov tajného dohľadu a ich podstatu, b) právny základ pre vydanie povolenia použitia takéhoto prostriedku, c) určenie štátneho orgánu, oprávneného na vydanie povolenia na využitie týchto prostriedkov a zároveň nastaviť kontrolu využívania týchto prostriedkov a d) prípustné opravné prostriedky za účelom preskúmania rozhodnutia o povolení použiť ten – ktorý prostriedok.

Z judikatúry je rovnako zrejmé, že v prípade, ak má byť vnútroštátnou úpravou povolený tak vážny zásah do práva podľa čl. 8 Dohovoru, je zároveň nevyhnutné poskytnúť dostatočnú ochranu pred zneužitím týchto zásahov a svojvoľným zasahovaním do práva na súkromie. Preto je potrebné, aby vnútroštátne predpisy v tejto oblasti obsahovali ustanovenia, ktoré sú jasné, presné a obsahujú garancie ochrany práv.

Je vhodné zdôrazniť, že jednotlivé prípady v týchto súvislostiach prejednávané ESĽP možno začleniť do dvoch skupín. Prvú skupinu predstavujú prípady, kedy sťažovateľ je preukázateľne objektom sledovacích opatrení, najčastejšie vykonávaných v trestnom konaní, pričom druhú skupinu tvoria prípady, v ktorých sťažovateľ zastáva názor, že je potenciálnym objektom sledovacích opatrení, ktoré vnútroštátna legislatíva umožňuje realizovať. Pokiaľ sa jedná o druhú prezentovanú skupinu prípadov, ESĽP netradične pripustil inak neprípustnú actio popularis a uplatňuje princíp, v zmysle ktorého je postačujúce, ak vnútroštátna právna úprava umožňuje využitie opatrení na odpočúvanie a iné sledovanie osôb voči dotknutej osobe – sťažovateľovi a zásah do práv v zmysle čl. 8 Dohovoru tak predstavuje už samotná existencia takej právnej úpravy, ktorá použitie uvedených opatrení pripúšťa.

Vo veci „Roman Zakharov proti Rusku“ ESĽP pripomenul všeobecné pravidlo, že Dohovor nepripúšťa actio popularis, teda abstraktný prieskum napadnutej právnej úpravy bez toho, aby bola voči dotknutej osobe – sťažovateľovi použitá v konkrétnej situácii. Aby bolo možné považovať sťažovateľa za obeť namietaného porušenia v zmysle čl. 34 Dohovoru, musí preukázať, že bol určitým opatrením priamo dotknutý na svojich právach. ESĽP však uznal, že za určitých okolností môže mať sťažovateľ postavenie obete aj z dôvodu existencie právnej úpravy, ktorá umožňuje používať tajné opatrenia bez toho, aby musel preukázať alebo tvrdiť, že voči nemu boli tieto opatrenia aj skutočne použité. Odchýlka od všeobecného pravidla, ktorá pripúšťa možnosť domáhať sa abstraktného prieskumu právnej úpravy, je ospravedlniteľná obzvlášť v oblasti tajného sledovania osôb, pretože v opačnom prípade by tieto opatrenia prakticky nebolo možné účinne napadnúť, čím by dotknuté osoby boli fakticky zbavené ochrany práv podľa čl. 8 Dohovoru len preto, že tieto sú porušované prostredníctvom utajovaných metód, o existencii ktorých sa nemajú ako dozvedieť. ESĽP tiež upozornil, že pri skúmaní toho, či si sťažovateľ môže nárokovať postavenie obete, je nutné prihliadnuť aj k dostupnosti prostriedkov nápravy na vnútroštátnej úrovni a k miere rizika, že naňho boli utajované opatrenia použité.

V týchto súvislostiach súd stanovil podmienky, za ktorých sa môže sťažovateľ dovolávať postavenia obete pri porušení čl. 8 Dohovoru bez nutnosti preukázania skutočného použitia utajených prostriedkov voči sťažovateľovi. V prvom rade je potrebné zohľadniť rozsah zákonnej úpravy, ktorá umožňuje tajné sledovanie a posúdiť, či ňou sťažovateľ mohol byť dotknutý, a to či už z dôvodu príslušnosti k skupine osôb, voči ktorej právna úprava smeruje alebo preto, že posudzovaná právna úprava má priamy dopad na všetkých užívateľov komunikačných služieb, nakoľko predstavuje systém, ktorým možno zachytiť akúkoľvek korešpondenciu. Následne je potrebné zamerať sa na prostriedky nápravy dostupné na vnútroštátnej úrovni a prispôsobiť intenzitu prieskumu v závislosti od ich účinnosti. Ak tieto prostriedky nie sú potenciálne dotknutým osobám dostupné, je potrebné považovať zvýšené podozrenie, že tieto nástroje môžu byť zneužité, za opodstatnené. V takom prípade sa môžu všetci užívatelia považovať za potenciálne priamo dotknutých na svojich právach. Naopak, ak sú uvedené prostriedky dotknutým osobám dostupné, je obava z tajného sledovania menej opodstatnená a v tomto prípade si sťažovatelia môžu nárokovať postavenie obete len ak preukážu, že s ohľadom na svoju osobnú situáciu sú potenciálne v ohrození, že mohli byť týmito opatreniami dotknutí.

V konečnom dôsledku ESĽP v prejednávanej veci ustálil, že samotnou existenciou právnej úpravy pripúšťajúcej plošné tajné odpočúvanie obyvateľstva bez toho, aby obsahovala dostatočné záruky proti svojvôli a obmedzovala zásahy do práv dotknutých osôb na to, čo je v demokratickej spoločnosti skutočne nevyhnutné, dochádza k porušeniu práva dotknutých osôb na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie v zmysle čl. 8 Dohovoru.

Z uvedeného je možné a contrario vyvodiť, že právna úprava, ktorá pripúšťa plošné tajné odpočúvanie, pričom zároveň obsahuje dostatočné záruky proti svojvôli a obmedzuje zásahy do práv dotknutých osôb na nevyhnutnú mieru, nie je porušením čl. 8 Dohovoru.

Deklarovaný právny názor fakticky potvrdil ESĽP aj vo veciach „Big Brother Watch a ďalší proti Spojenému kráľovstvu“ a „Centrum För Rättvisa proti Švédsku“. V prvom prejednávanom prípade súd konštatoval, že fungovanie režimu hromadného sledovania samo osebe neporušuje Dohovor, ale poznamenal, že takýto režim musí rešpektovať kritériá stanovené v jeho judikatúre. Z druhého posudzovaného prípadu ďalej vyplýva, že právna úprava signálového spravodajstva, ktorá spravodajským službám umožňuje hromadné zachytávanie a spracovanie cezhraničnej komunikácie, nie je v rozpore s Dohovorom, ak táto obsahuje dostatočné záruky proti svojvôli a zneužitiu.

Rozhodnutia v posledných dvoch uvádzaných prípadoch však doposiaľ nie sú právoplatné, nakoľko 04.02.2019 bola prijatá žiadosť o opätovné prejednanie veci veľkou komorou súdu.

Judikatúra ESĽP môže vnútroštátnym orgánom slúžiť ako určitý návod pri stanovení mantinelov vnútroštátnej právnej úpravy v predmetnej oblasti a pri jej aplikácii, a to s osobitným ohľadom na tú skutočnosť, že tento súdny orgán stanovil vo svojej judikatúre viacero požiadaviek najmä na kvalitu právnej úpravy v tejto oblasti.

2.     Zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke

Aplikačná prax OČTK a súdov potvrdila, že ITP patria medzi nevyhnutné, nenahraditeľné a najúčinnejšie dôkazné prostriedky, predovšetkým v boji proti terorizmu, proti organizovaným a zločineckým skupinám, ako i v boji proti korupcii a sofistikovaným formám trestnej činnosti. Ich použitím je možné získať usvedčujúce, priame a nevyvrátiteľné dôkazy o skutkových okolnostiach významných pre trestné konanie.

Oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke (v praxi často označované aj ako „Zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke“, ako exaktnejšie pomenovanie tohto inštitútu, vychádzajúce z charakteru zisťovaných informácií a spätne pôsobiaceho účinku vydaného príkazu na zistenie a oznámenie relevantných údajov) je predmetom legálnej úpravy v ust. § 116 Trestného poriadku.

Toto ustanovenie stanovuje zákonné podmienky, po splnení ktorých je možné vydať príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré predstavujú:

·      existenciu trestného konania

·      existenciu taxatívne vymedzených trestných činov,

·      nevyhnutnosť údajov na objasnenie skutočností významných pre trestné konanie,

·      uskutočnená telekomunikačná prevádzka,

·      naplnenie podmienky subsidiarity využitia tohto inštitútu.

Z dikcie zákona teda vyplýva nevyhnutnosť splnenia formálnych podmienok ako základný predpoklad aplikácie prezentovaného zabezpečovacieho inštitútu, a síce prebiehajúce trestné konanie pre úmyselný trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej tri roky, pre trestný čin, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví alebo smrť alebo pre iný úmyselný trestný čin, pri ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, prípadne pre tam expressis verbis stanovené trestné činy, predpoklad zistenia údajov nevyhnutných pre objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov a uskutočnená telekomunikačná prevádzka.

Telekomunikačnou prevádzkou je potrebné rozumieť činnosť, ktorá je vykonávaná podnikom na základe povolenia vydaného Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, ktorá je zameraná na poskytovanie telekomunikačných služieb vo forme výmeny alebo prenosu signálov (informácií, hlasovej komunikácie, dát a pod.) uskutočňovaných prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete.

Poslednú zákonnú podmienku predstavuje subsidiarita využitia týchto prostriedkov, v ustanovení Trestného poriadku vyjadrená formuláciou „ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené“, čo možno vnímať ako prehĺbenie zásady primeranosti a zdržanlivosti, vyjadrenej v ust. § 2 ods. 2 Trestného poriadku. Tento inštitút je pri naplnení podmienky subsidiarity potrebné vnímať ako ultima ratio. V zmysle zásady primeranosti v trestnom konaní možno do základných práv a slobôd zasahovať v prípadoch dovolených zákonom jedine v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom je potrebné dbať na rešpektovanie dôstojnosti osôb a ich súkromia. Zásada primeranosti platí ako pre súdy, tak aj pre OČTK a podmieňuje spôsob vykonávania úkonov trestného konania. Primeranosť použitia ITP  je nevyhnutné posudzovať podľa okolností konkrétnej trestnej veci, pričom práve primeranosť zabezpečuje rešpektovanie ústavne garantovaných práv dotknutých osôb, predovšetkým ich právo na ochranu súkromia.

Súlad rozsahu požadovaných alebo nevyhnutných a významných údajov pre trestné konanie a súlad časového rozhrania týchto údajov s citovanou zásadou súd skúma v každom štádiu trestného konania, v ktorom sa vydanie príkazu podľa § 116 Trestného poriadku navrhuje alebo predpokladá.

Údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je možné zabezpečiť jedine na základe príkazu vydaného oprávneným, resp. príslušným orgánom, ktorým je s poukazom na ust. § 116 ods. 2 Trestného poriadku v súlade s ust. § 24 ods. 4 Trestného poriadku v súdnom konaní predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie okresného súdu v sídle toho krajského súdu, v ktorého obvode je súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe, a Špecializovaného trestného súdu, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti, na návrh prokurátora. Predseda senátu teda môže vydať príkaz z úradnej povinnosti, v prípade postupu sudcu pre prípravné konanie musí vydaniu príkazu predchádzať návrh prokurátora, ktorý musí byť písomný, odôvodnený, a to aj skutkovými okolnosťami. Príkaz vydaný sudcom musí byť písomný, odôvodnený a je nevyhnutné, aby jeho súčasťou bolo uvedenie spôsobu, rozsahu a lehoty oznámenia údajov. V prípade, ak sa príkaz týka konkrétneho používateľa a jeho totožnosť je známa, musí sa v príkaze uviesť.

Obligatórnou náležitosťou príkazu je jeho odôvodnenie, z ktorého musí byť zrejmý sledovaný legitímny cieľ, resp. jeho naplnenie v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru a eventuálne aj splnenie testu proporcionality, ktorá znamená, že k zásahu do garantovaných ľudských práv možno pristúpiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nie je možné dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť, vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom(27). Zásada proporcionality zásahu do základných ľudských práv sa vyvinula na základe súdnej praxe, ktorou je všeobecne akceptovaná. Prejavuje sa v hľadaní a dodržiavaní istej rovnováhy medzi jednotlivými právami a možnosťami výberu konkrétnych prostriedkov, ktoré smerujú k naplneniu sledovaného – legitímneho cieľa. Vždy je potrebné starostlivo zvažovať, nakoľko je zásah intenzívny. Posúdenie prípustnosti zásahu do súkromnej sféry osoby z hľadiska proporcionality v širšom zmysle zahŕňa posúdenie: a) spôsobilosti (vhodnosti), b) potrebnosti, c) primeranosti (v užšom zmysle) a d) minimalizácie obmedzenia základného práva. Požiadavky plynúce zo zásady proporcionality dopadajú v oblasti aplikácie práva, okrem iného, ako ultima ratio aj na ústavný prieskum normatívnych aj individuálnych právnych aktov Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nevyhnutnou podmienkou je zároveň využitie všetkých možností minimalizácie obmedzenia základných práv. Možno zdôrazniť, že je na vnútroštátnych orgánoch, aby uskutočnili prvotné posúdenie zo všetkých relevantných hľadísk a pri tomto musí byť kompetentným vnútroštátnym orgánom ponechaná istá miera voľnej úvahy pre posúdenie toho, či je zásah nevyhnutný.

Trestný poriadok vyžaduje odôvodnenie príkazu aj skutkovými okolnosťami, čím kladie požiadavku na súd, aby tento v príkaze odôvodnil skutočnosti, na základe ktorých boli splnené zákonné podmienky pre jeho vydanie. Tieto podmienky nemožno naplniť v prípade iba všeobecného (formálneho) konštatovania splnenia zákonných podmienok, spočívajúceho v citácií právnych predpisov a v absencii skutkových okolností, z ktorých vychádza. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ESĽP, v zmysle ktorej za odôvodnenie príkazu nemožno považovať iba strohé konštatovanie zo strany vnútroštátneho súdu, že zaobstaranie dôkazných prostriedkov nemohlo byť vykonané iným spôsobom, pretože by tým bolo zmarené objasňovanie trestnej činnosti, pričom je potrebné zdôvodniť najmä to, prečo vyšetrovanie nemožno vykonať inými a menej invazívnymi prostriedkami. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke patrí do tej skupiny príkazov, ktorými sa nariaďuje použitie ITP a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, v ktorej súvislosti primeranosť ich použitia musí byť obsiahnutá v príkaze na ich nasadenie.

Na základe zistených a oznámených údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je možné v rámci prebiehajúceho objasňovania skutkového stavu tej – ktorej veci získať jedinečný dôkaz objektívnej povahy, na podklade ktorého by bolo možné jednak overiť skutočnosti tvoriace obsah doposiaľ zabezpečených dôkazov v predmetnej trestnej veci a taktiež prostredníctvom požadovaných údajov tieto skutočnosti aj významovo doplniť. Dôkazný význam tohto zabezpečovacieho inštitútu spočíva najmä v tom, že informácie legálnym spôsobom získané, majú povahu dôkazu v trestnom konaní.

Proti príkazu nie je prípustný opravný prostriedok (§181 ods. 3 Trestného poriadku), avšak príkaz sa môže stať predmetom prieskumného konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky v zmysle ust. § 362f – § 362g Trestného poriadku. Toto relatívne nové ustanovenie je reakciou na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 10/2014, čím sa fakticky zaviedol nový druh (prieskumného) konania. Právna úprava tohto ex post prieskumného mechanizmu bola do nášho právneho poriadku zavedená novelou zákona č. 397/2015 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2016, ktorá umožňuje osobe, ktorá bola príslušným orgánom informovaná o zničení údajov o telekomunikačnej prevádzke, podať na Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu. Následné informovanie dotknutej osoby o vykonanom zásahu do jej práv je dôležitou súčasťou primeraných a účinných záruk proti zneužitiu. Práve informovanosť dotknutej osoby o uskutočnenom zásahu je nevyhnutným predpokladom možnosti podania žiadosti o preskúmanie vydaného príkazu. V čase absencie tohto nového druhu konania osoba dotknutá príkazom prakticky nemala žiadny účinný prostriedok, ktorým by sa mohla domáhať preskúmania jeho zákonnosti (vynímajúc konanie na ústavnom súde). Prieskumné konanie začína na návrh osoby, voči ktorej bol príkaz realizovaný, pričom jeho zákonnosť preskúma najvyšší súd na neverejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím si vyžiada stanovisko sudcu, ktorý vydal príkaz, ktorý je predmetom prieskumu a tiež stanovisko podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý príkaz vykonal. Zákon v ďalšom ustanovuje, že ak najvyšší súd zistí, že príkaz bol vydaný alebo vykonaný v rozpore so zákonom, vysloví porušenie zákona formou uznesenia, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. V prípade vyslovenia záveru o porušení zákona a nezákonnosti vydaného príkazu, možno hovoriť aj o vzniku nároku dotknutej osoby na náhradu škody, spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o  zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Ak najvyšší súd porušenie zákona nezistí, vysloví, že zákon porušený nebol. Obdobne rozhodne uznesením bez prípustného opravného prostriedku.

Ust. § 116 ods. 2 Trestného poriadku vo zvyšnej časti rozlišuje dve rôzne situácie, a teda poskytovanie údajov o už uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktorá sa uskutočnila ešte pred vydaním príkazu a poskytovanie údajov o telekomunikačnej prevádzke, ktorá sa uskutoční až po vydaní príkazu, kedy je doba poskytovania údajov ohraničená maximálne šiestimi mesiacmi, pričom je túto dobu možné predĺžiť maximálne o dva mesiace (aj opakovane).

Ak postupom podľa odsekov 1 a 2 neboli zistené skutočnosti dôležité pre trestné konanie, musí orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, údaje bezodkladne zničiť, o čom sa vyhotoví zápisnica. K zničeniu takýchto údajov je potrebné pristúpiť z úradnej povinnosti. O zničení údajov je povinný informovať dotknutú osobu (voči ktorej bol príkaz realizovaný) orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, v prípade konania pred súdom táto povinnosť prináleží predsedovi senátu súdu prvého stupňa. Informácia o zničení musí obligatórne obsahovať poučenie o práve podať v lehote 2 mesiacov od jej doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu najvyšším súdom. Informáciu podáva príslušný orgán verejnej moci v lehote do 3 rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania.

Zákon stanovuje určité výnimky z informačnej povinnosti príslušného orgánu, ktoré sa uplatnia, ak je dotknutou osobou osoba, ktorá má možnosť nazerať do spisu alebo v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie mohol byť zmarený účel trestného konania.

Pre úplnosť možno dodať, že citované ustanovenia sa rovnako vzťahujú aj na údaje prenášané prostredníctvom počítačového systému.

3.     Vybrané problémy aplikačnej praxe

Procesná úprava Oznámenia údajov o telekomunikačnej prevádzke vykazuje viacero zásadných nedostatkov, ale aj aplikačných problémov. Zákonodarca pri prijímaní právnej úpravy toho – ktorého inštitútu objektívne nemôže vopred rátať s absolútne taxatívnym výpočtom aspektov konkrétneho inštitútu a predpokladať každú situáciu, ktorá môže v súvislosti s jeho aplikáciou nastať. Je aj úlohou aplikačnej praxe, aby sa s týmito nepredpokladanými situáciami vysporiadala, odhalila nedostatky právnej úpravy daného inštitútu a eventuálne iniciovala zmenu právnej úpravy v danej oblasti. Mnohé nedostatky sa prejavujú práve v štádiu prípravného konania alebo pred začatím trestného stíhania, na ktoré sa autor v ďalšom texte zameriava.

Za jedny z najzásadnejších problémov aplikačnej praxe možno považovať neprimeraný obsah alebo rozsah údajov a neopodstatnenosť požadovaných údajov, ktoré majú byť predmetom príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, časové rozhranie, za ktoré sa tieto údaje požadujú oznámiť, neúplnosť zákonom požadovaných náležitostí návrhu na vydanie príkazu alebo nesprávne označenie údajov povinne uvádzaných v návrhu. Výrazným nedostatkom je aj nedostatočná odôvodnenosť požadovaných údajov zo strany prokurátora a neodôvodnenosť subsidiarity vydania príkazu.

Uvedené možno najvýraznejšie vnímať najmä v štádiu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní. V tomto štádiu nie je sudca pre prípravné konanie oprávnený vydať príkaz podľa § 116 Trestného poriadku ex offo, ale k realizácii takéhoto postupu potrebuje podklad vo forme návrhu prokurátora. Nakoľko sa jedná o návrhové konanie, sudca pre prípravné konanie je v zásade viazaný návrhom na vydanie predmetného príkazu a údaje tam uvedené nemôže de facto modifikovať alebo prispôsobovať, aj keby údaje uvádzané v návrhu nekorešpondovali so skutočnosťami, ktoré sudca pre prípravné konanie zistí preštudovaním vyšetrovacieho spisu. Jedná sa najmä o prípad, ak nesúlad údajov je zrejmý v prípade údajov zásadných pre vydanie príkazu. Ak k takémuto nesúladu dôjde, pri viazanosti návrhom sudca pre prípravné konanie nemôže príkaz na podklade tohto návrhu vydať.

Ďalším nedostatkom, tentoraz právnej úpravy, je skutočnosť, že ust. § 116 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje, aby bol príkaz súdu písomný, odôvodnený a zároveň musí obsahovať aj spôsob, rozsah a lehotu oznámenia údajov. V konaní pred súdom, kedy príkaz vydáva predseda senátu, sa takáto úprava nejaví ako problematická. Problematickou sa stáva v prípade predsúdneho štádia, kedy je sudca pre prípravné konanie viazaný návrhom prokurátora. Legálna úprava však tieto údaje ako povinné náležitosti návrhu prokurátora neuvádza, požaduje len písomnú formu a jeho odôvodnenosť aj skutkovými okolnosťami. Vychádzajúc z teoretických aj praktických skúseností, je autor toho názoru, že ak má príkaz obsahovať aj spôsob, rozsah a lehotu oznámenia údajov, je nevyhnutné, aby tieto údaje obsahoval per analogiam aj návrh prokurátora, nakoľko je sudca týmto návrhom viazaný. Neuvedenie týchto údajov aj v návrhu prokurátora môže mať za následok nevydanie príkazu sudcom, ktorý postup nie je v aplikačnej praxi zo strany súdov nezvyčajný, je akceptovaný a právne udržateľný.

Ako výrazný problém sa javí aj neprimeraný obsah a rozsah požadovaných údajov, nedostatočná odôvodnenosť týchto údajov, prípadne neodôvodnenosť návrhu relevantnými skutočnosťami, opodstatňujúcimi vydanie príkazu. Ako príklad možno uviesť požadované údaje v rozsahu „adresy internetového protokolu aj so zdrojovými portami, ktoré boli užívateľovi pridelené počas všetkých prístupov na konto….za obdobie od vytvorenia užívateľského konta do dátumu vybavenia príkazu“ alebo „v období od dátumu registrácie…“. Problematickým sa javí časové rozhranie požadovaných údajov, najmä „za obdobie od vytvorenia užívateľského konta…“ a „v období od dátumu registrácie…“. V prípade, ak vo vyšetrovacom spise nie je vopred zabezpečená informácia o dátume registrácie, resp. dátume vytvorenia užívateľského konta, nemôže sudca zodpovedne posúdiť, či je takýto zásah do základných ľudských práv v súlade so zásadou primeranosti a zdržanlivosti, pretože predmetné užívateľské konto mohlo byť vytvorené mesiace či roky pred spáchaním stíhaného skutku, a teda takýto zásah zo strany OČTK by bol neprimeraný a neoprávnený a rozsah požadovaných údajov neopodstatnený. V takomto prípade sudca pre prípravné konanie príkaz nevydá.

Nie nezvyčajným javom je nedostatočné odôvodnenie samotného návrhu zo strany prokurátora a neodôvodnenosť opodstatnenosti a nevyhnutnosti zistenia a oznámenia požadovaných údajov, prípadne obmedzenie sa na konštatovanie, že účel nie je možné dosiahnuť inak alebo jeho dosiahnutie by bolo podstatne sťažené. V takomto prípade je potrebné subsidiaritu použitia zabezpečovacieho inštitútu náležite odôvodniť aj okolnosťami, pre ktoré účel nemožno inak dosiahnuť a pod. (v kontexte judikatúry ESĽP). Podľa názoru autora nie je úlohou sudcu pre prípravné konanie suplovať povinnosť prokurátora a náležite odôvodniť príkaz na podklade neodôvodneného návrhu. Predsúdne štádium je plne v kompetencii OČTK, ktoré vykonávajú vyšetrovanie. V týchto prípadoch vystupuje prokurátor ako dominus litis, ktorého povinnosťou je podávaný návrh náležite odôvodniť. Sudca pre prípravné konanie v tomto prípade vystupuje ako orgán ochrany zákonnosti a rozhoduje v prípadoch, v ktorých dochádza k najzávažnejším zásahom do základných ľudských práv a slobôd.

V zmysle predošlého výkladu je vhodné aj na tomto mieste spomenúť, že vydaný príkaz sa môže stať predmetom prieskumného konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky v zmysle ust. § 362f – § 362g Trestného poriadku.

Zaujímavou sa v týchto súvislostiach javí otázka zákonnosti a použiteľnosti údajov získaných na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie podľa § 116 Trestného poriadku ako dôkazu v trestnom konaní v prípade neskoršej zmeny právnej kvalifikácie stíhaného trestného činu, keď v čase vydania príkazu „pôvodná“ právna kvalifikácia skutku spĺňala jednu z podmienok uvedených v ust. § 116 ods. 1 Trestného poriadku, pričom po zmene právnej kvalifikácie by táto podmienka pre vydanie príkazu už splnená nebola – prekvalifikovaný trestný čin by viac nespadal do kategórie trestných činov vymedzených v prezentovanom ustanovení.

Podľa názoru autora a s prihliadnutím na ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku by takto získané informácie bolo aj po zmene právnej kvalifikácie skutku možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní v prípade, ak by „pôvodná“ právna kvalifikácia skutku nebola zjavne neopodstatnená, prípadne, ak by okolnosti spáchania skutku síce mohli pred vydaním príkazu zakladať pochybnosť o absolútnej správnosti právnej kvalifikácie zo strany OČTK a do úvahy by pripadala aj miernejšia právna kvalifikácia (nespadajúca do katalógu trestných činov vymedzených v ust. § 116 ods. 1 Trestného poriadku), avšak tieto pochybnosti by bolo možné odstrániť a správnu právnu kvalifikáciu skutku ustáliť až na základe vykonaného dokazovania v konaní pred súdom. Na druhej strane, takto získané informácie by boli podľa názoru autora neprípustné ako dôkaz v prípade absolútnej nesprávnosti právnej kvalifikácie, resp. v prípade hrubého nepomeru medzi právnou kvalifikáciou skutku pred vydaním príkazu a po zmene právnej kvalifikácie. V predmetnom prípade by však nemalo dôjsť ani k samotnému vydaniu príkazu, nakoľko v rámci prieskumnej činnosti sudcu pre prípravné konanie je tento oprávnený hodnotiť aj skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu opodstatňujúcu vydanie príkazu a v prípade, ak by bol sudca pre prípravné konanie toho názoru, že právna kvalifikácia je absolútne nesprávna a skutok je potrebné posudzovať podľa iného ustanovenia Trestného zákona (ktoré však vydanie príkazu neumožňuje), nemal by takýto príkaz na zistenie a oznámenie údajov vydať (pri rešpektovaní postavenia OČTK v predsúdnom konaní a ich výsostného oprávnenia skutok právne kvalifikovať v tomto štádiu trestného konania).

Záver

            Trestnoprocesný inštitút ITP je vyjadrením trestnej politiky štátu, ktorý má záujem na odhalení a spravodlivom potrestaní páchateľov najzávažnejších foriem trestnej činnosti a na odhaľovaní a predchádzaní latentnej trestnej činnosti. Tieto moderné a do základných ľudských práv zasahujúce prostriedky tajného dohľadu je možné využívať iba vo výnimočných prípadoch ako inštitút ultima ratio, za splnenia predpokladu legality, legitimity a proporcionality.

JUDr., Martin Mihók

Rozdielna rozhodovacia činnosť sudcu Goliana ohľadne trestného činu ohovárania

Čánok poukazuje na rozdielnu rozhodovaciu činnosť konkrétneho sudcu ohľadne trestného činu ohovárania a taktiež sa zamýšľa nad tým, kde by mala končiť sloboda slova pri útokoch na sudcu.

… šťas­tnou ná­ho­dou…

Zve­rej­ne­ním niž­šie uve­de­né­ho roz­sud­ku vo ve­ci ve­de­nej pre trest­ný čin oho­vá­ra­nia, v kto­rej som vy­stu­po­val v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho, chcem pris­pieť do od­bor­nej dis­ku­sie, kto­rú na tých­to strán­kach ot­vo­ril sud­ca Go­lian v sú­vis­los­ti so zve­rej­ne­ním je­ho uz­ne­se­nia o vza­tí Da­ňa a Vas­ky­ho do väz­by. Ok­rem iné­ho sa obid­va­ja ob­vi­ne­ní vy­jad­ro­va­li de­ho­nes­tu­jú­co o sud­coch, za čo sú tres­tne stí­ha­ní pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia, pri­čom ob­vi­ne­ný Mar­tin Da­ňo sa v stí­ha­ných skut­koch pre­zen­to­val ako no­vi­nár… Vas­ky­ho a Da­ňa zob­ral ko­le­ga Go­lian do väz­by a ich tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia žiad­nym spô­so­bom nes­po­chyb­nil. Nap­ro­ti to­mu, v tres­tnej ve­ci, kto­rá je uve­de­ná niž­šie, ob­ža­lo­va­né­ho Špa­ní­ra neod­sú­dil len „šťas­tnou“ ná­ho­dou, ako to sám vy­slo­vil v niž­šie uve­de­nom roz­sud­ku.

K tres­tnej ve­ci, v kto­rej som vy­stu­po­val ako poš­ko­de­ný je nut­né uviesť, že som sud­com od 17.03.2008. JUDr. Mi­lan Špa­nír ma ako „no­vi­nár“ dl­hé ro­ky oso­ču­je a oho­vá­ra a pí­še o mne blu­dy a nep­rav­dy. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu som na ne­ho po­dal tres­tné ozná­me­nie. Po dva­nás­tich ro­koch Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I roz­ho­dol tak, že sa sku­tok sí­ce stal, ale nie je tres­tným či­nom. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve ten­to roz­su­dok potvr­di­la je te­da prá­vop­lat­ný. JUDr. Špa­nír to­to pre­zen­tu­je ve­rej­ne (pub­li­ku­je na svo­jom blo­gu, kde ma vy­tr­va­lo oso­ču­je a oho­vá­ra na­ďa­lej) ako svo­je ví­ťaz­stvo.

Aj z toh­to dô­vo­du som sa roz­ho­dol zve­rej­niť roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I vy­hlá­se­ný sud­com Go­lia­nom, aby si moh­la ve­rej­nosť uro­biť nie­len ob­raz o Špa­ní­ro­vom ví­ťaz­stve, ale aj o roz­lič­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sud­cu Go­lia­na pri tres­tnom či­ne oho­vá­ra­nia.

Som to­ho ná­zo­ru, že aj slo­bo­da slo­va u no­vi­ná­ra mu­sí byť ob­me­dze­ná, hra­ni­cou by ma­la byť prav­da. Ak od nás ako sud­cov chce ve­rej­nosť maximál­nu mie­ru sluš­nos­ti a dô­ve­ry­hod­nos­ti, mal by byť kaž­dý, kto sud­cu uve­de­ním úmy­sel­ných nep­rav­di­vých a de­ho­nes­tu­jú­cich in­for­má­cií o ňom o dô­ve­ru a česť prip­ra­vu­je, pot­res­ta­ný. Pod­ľa niž­šie uve­de­né­ho zve­rej­ne­né­ho roz­sud­ku však ako sud­co­via mu­sí­me zniesť asi úpl­ne všet­ko, bez šan­ce, že bu­de člo­vek, kto­rý nás oso­ču­je bra­ný na zod­po­ved­nosť… Chcel som, aby hra­ni­cu, za kto­rú ne­mô­žu ísť no­vi­ná­ri pri pub­li­ko­va­ní in­for­má­cií o sud­coch ur­čil Naj­vyš­ší súd. Môj pod­net na do­vo­la­nie v uve­de­nej tres­tnej ve­ci však Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti SR ani Ge­ne­rál­na pro­ku­ra­tú­ra SR neak­cep­to­va­li.

Reak­cia JUDr. Ján Go­lia­na na zve­rej­ne­nie ná­zo­ru JUDr. Pet­ra Raj­ňá­ka na údaj­ne roz­diel­nu roz­ho­do­va­ciu čin­nosť oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu oho­vá­ra­nia.

Dňa 30. 01. 2020 sud­ca Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky JUDr. Pe­ter Raj­ňák zve­rej­nil roz­hod­nu­tie v inej tres­tnej ve­ci v spo­ji­tos­ti s tres­tným či­nom oho­vá­ra­nia, kde som bol zá­kon­ným sud­com (dru­hým v po­ra­dí). Vzhľa­dom na okol­nosť, že ma cte­ný ko­le­ga osob­ne me­nu­je a zá­ro­veň uvá­dza, že mám roz­diel­nu roz­ho­do­va­ciu čin­nosť, te­da pre­zen­tu­je mo­ju oso­bu, ako sud­cu zo se­lek­tív­nym prís­tu­pom, mu­sím na je­ho prís­pe­vok rea­go­vať.

Príp­rav­né ko­na­nie vs. ko­na­nie o po­da­nej ob­ža­lo­be

V pr­vom ra­de pou­ka­zu­jem na sku­toč­nosť, že ko­le­ga Raj­ňák po­rov­ná­va ne­po­rov­na­teľ­né štá­dia tres­tné­ho ko­na­nia. V rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia má sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie na roz­hod­nu­tie 48 ho­dín a to na roz­hod­nu­tie o dô­vod­nos­ti väz­by.Roz­su­dok vo ve­ci poš­ko­de­né­ho Raj­ňá­ka­bol vy­hlá­se­ný po riad­ne vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní vo ve­ci sa­mej. Te­da v rám­ci príp­rav­né­ho ko­na­nia som v zá­ko­ne ob­me­dze­nom ča­so­vom pries­to­re ne­roz­ho­do­val o vi­ne či ne­vi­ne ob­vi­ne­ných, ale o exis­ten­cii/neexis­ten­cii dô­vo­doch väz­by.

K tres­tné­mu či­nu oho­vá­ra­nia

Z hľa­dis­ka pre­zen­to­va­né­ho ná­zo­ru sud­cu Raj­ňá­ka o mo­jej údaj­nej roz­diel­nej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pri tres­tnom či­ne oho­vá­ra­nia mu­sím uviesť, že sud­ca Raj­ňák si z môj­ho uz­ne­se­nia vy­tvo­ril myl­ný zá­ver, že sa za­obe­rám aj pre­či­nom oho­vá­ra­nia. Ne­bo­lo to­mu tak. V od­ôvod­ne­ní môj­ho uz­ne­se­nia vo ve­ci M. D. a R.V. vý­slov­ne uvá­dzam (str. 33 uz­ne­se­nia vo ve­ci M.D. a R.V)„Z hľa­dis­ka skut­ko­vých okol­nos­tí po­va­žu­je súd za pod­stat­né uviesť, že pri roz­ho­do­va­ní o väz­be neb­ral do úva­hy spo­je­né skut­ky ob­vi­ne­né­ho M. D., v kto­rých mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pred 12. 12. 2019“K to­mu je pot­reb­né uviesť, že dňa 12. 12. 2019 ne­bo­lo M.D. ani R.V. vzne­se­né ob­vi­ne­nie za pre­čin oho­vá­ra­nia, keď­že za ten­to sku­tok bo­lo M.D. vzne­se­né ob­vi­ne­nie skôr a v tej­to ve­ci som pre­čin oho­vá­ra­nia ani len ne­po­su­dzo­val a ve­no­val som sa vý­luč­ne po­doz­re­niam z pre­či­nu vý­tr­žníc­tva a pod­ne­co­va­nia a prí­pad­ným dô­vo­dom väz­by z tých­to skut­kov vy­plý­va­jú­cich. Z uve­de­né­ho hľa­dis­ka je lo­gic­ké, že ak som nie­čo ne­po­su­dzo­val, ne­mô­žem mať v tom­to roz­sa­hu od­liš­nú roz­ho­do­va­ciu čin­nosť.

K po­rov­ná­va­ným roz­hod­nu­tiam

Na zá­ver uve­diem len toľ­ko, že mi je ľú­to, ak ko­le­ga pod zá­ste­rou od­bor­nej dis­ku­sie na­pad­ne roz­ho­do­va­ciu čin­nosť iné­ho ko­le­gu, eš­te k to­mu viac, ak je to z osob­ných a nie od­bor­ných dô­vo­dov. K ve­ci už iba uve­diem, že Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve môj roz­su­dok vo ve­ci sud­cu Raj­ňá­ka potvr­dil a za­mie­tol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I a rov­na­ko vo ve­ci M.D. a R.V. na­priek zru­še­niu môj­ho uz­ne­se­nia, aj v tom­to prí­pa­de Kraj­ský súd vzhlia­dol dô­vo­dy väz­by tak ako som ich us­tá­lil ja, ale tú­to nah­ra­dil doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Za obo­ma roz­hod­nu­tia­mi si sto­jím v pl­nom roz­sa­hu a o ich ma­te­riál­nej správ­nos­ti sved­čia aj nás­led­né roz­hod­nu­tia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve. Tak ako som uvie­dol v pô­vod­nom prís­pev­ku, uví­tam na tú­to té­mu (sku­toč­nú) od­bor­nú dis­ku­siu, na­koľ­ko mám za to, že v tom­to oh­ľa­de bu­dú ob­dob­né skut­ky po­su­dzo­va­né čo­raz čas­tej­šie.

ROZ­SU­DOK V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I, sa­mo­sud­com JUDr. Já­nom Go­lia­nom, PhD., na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 07. 12. 2017 v Bra­tis­la­ve, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho JUDr. M. Š. stí­ha­né­ho pre pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák., tak­to

r o z h o d o l :

ob­ža­lo­va­ný: JUDr. M. Š.

tr­va­le by­tom W., S. XX

sa pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por.

o s l o b o d z u j e

spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I zo dňa 01. 02. 2013, č. k. 2 Pv 443/09-109, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že:

8. 04. 2008 za­slal Kan­ce­lá­rii pre­zi­den­ta SR na Šte­fá­ni­ko­vej ul. v Bra­tis­la­ve list, do­ru­če­ný Kan­ce­lá­rii pre­zi­den­ta SR 10.04.2008, v kto­rom uvie­dol o JUDr. P.R., sud­co­vi Ok­res­né­ho sú­du Pe­zin­ku, že:

1. ,,… sa z te­le­víz­ne­ho vy­sie­la­nia re­lá­cie Re­por­té­ri /STV1, 25.03.2008/ doz­ve­de­li, že tá­to oso­ba sa sta­lo sud­com Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku. Z inter­ne­to­vej strán­ky KP sa mož­no doz­ve­dieť, že k to­mu­to ak­tu doš­lo 17. Mar­ca 2008. Pod­ľa mien­ky ob­ča­nov ide o ne­ho­ráz­nosť a ha­neb­ný akt, kto­ré­ho os­pra­vedl­ne­ním z Váš­ho hľa­dis­ka mô­že byť iba to, že JUDr. P.R. za­ta­jil pod­stat­né fak­ty.“

2. JUDr. P.R. de­sať ro­kov až do vy­me­no­va­nia za sud­cu sa ak­tív­ne po­die­ľal na tu­ne­lo­va­ní už od sa­mot­né­ho za­čiat­ku, keď prav­de­po­dob­ne su­mou 5 mil. Sk za kú­pu 34 ak­cií sko­rum­po­val svoj­ho strý­ka, pod­pred­se­du FNM SR.“

3. ,,Ako vo­jak zá­klad­nej služ­by ria­dil te­le­fo­nic­ky oz­bro­je­ný pre­pad ro­din­né­ho do­mu ko­na­te­ľa spo­loč­nos­ti L. C., B.. T.. Y..“.

4. ,, Vo vy­šet­ro­va­ní je aj prí­pad neop­ráv­ne­né­ho pou­ží­va­nia ochran­nej znám­ky Z., kto­rá má pod­ľa zna­lec­ké­ho po­sud­ku hod­no­tu 50 mil. Sk. Prav­de­po­dob­ne v tej­to sú­vis­los­ti JUDr. P.R dos­tal od Z. M.Ň. do da­ru cha­tu v Bo­dí­koch pri vod­nom di­ele Gab­čí­ko­vo, kto­rú vzá­pä­tí pre­dal dru­hé­mu zá­stup­co­vi správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty za 900.000,- Sk. Aj to­to pris­pe­lo k to­mu, že no­vý sud­ca má v Pa­lá­ri­ko­ve oká­za­lý dom – kaš­tieľ.“

5. ,,Jed­no je is­té – JUDr. P.R. je vy­die­ra­teľ­ný člo­vek a za sud­cu sa prih­lá­sil iba pre­to, aby zís­kal, ako si to on mys­lí – imu­ni­tu pred vy­šet­ro­va­ním.“, a to i na­priek to­mu, že si bol ve­do­mý nep­rav­di­vos­ti uve­de­ných tvr­de­ní, pri­čom ozná­me­nie uve­de­ných tvr­de­ní moh­lo poš­ko­de­né­ho JUDr. P.R. spô­so­biť váž­nu uj­mu na je­ho dob­rej po­ves­ti sud­cu a zdis­kre­di­to­vať ho v očiach je­ho ko­le­gov a pria­te­ľov,

pre­to­že sku­tok nie je tres­tným či­nom.

o d ô v o d n e n i e :

1.Na Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I zo dňa 01. 02. 2013, č. k. 2 Pv 443/09-109, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako pre­čin oho­vá­ra­nia pod­ľa

§ 373 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na vy­ššie uve­de­nom skut­ko­vom zá­kla­de. Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va I pr­vým ko­na­jú­cim sa­mo­sud­com vo ve­ci vy­dal trest­ný roz­kaz, kto­rým vy­me­ral ob­ža­lo­va­né­mu trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní 8 me­sia­cov s pod­mie­neč­ným od­kla­dom na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 2 ro­ky. Pro­ti pred­met­né­mu tres­tné­mu roz­ka­zu po­dal v Tres­tnom po­riad­ku us­ta­no­ve­nej le­ho­te od­por ob­ža­lo­va­ný.

2.Nás­led­ne pô­vod­ný sa­mo­sud­ca v uve­de­nej tres­tnej ve­ci na­ria­dil ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a vy­ko­ná­val do­ka­zo­va­nie, av­šak v ďal­šie­mu me­ri­tór­ne­mu roz­hod­nu­tiu vo ve­ci už ne­doš­lo. Po od­cho­de pred­chá­dza­jú­ce­ho sa­mo­sud­cu bo­la ža­lo­va­ná tres­tná vec ná­hod­ný­mi pros­tried­ka­mi pri­de­le­ná do od­de­le­nia 9T, pri­čom no­vý zá­kon­ný sa­mo­sud­ca po oboz­ná­me­ní sa s pred­lo­že­ným spi­so­vým ma­te­riá­lom, do­te­raj­ším prie­be­hom hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a šír­ke navr­hnu­tých dô­ka­zov na vy­ko­na­nie zo stra­ny pro­ces­ných strán, roz­ho­dol, že vy­ko­ná hlav­né po­jed­ná­va­nie od po­čiat­ku.

3.Súd nás­led­ne vy­ko­nal hlav­né po­jed­ná­va­nie a to vý­slu­chom ob­ža­lo­va­né­ho JUDr. M.Š. (č.l. 724), vý­slu­chom sved­ka – poš­ko­de­né­ho JUDr. P.R. (č.l. 727), vý­slu­chom sved­ka Q.. F. T. (č.l. 759), vý­slu­chom sved­ka V. Š. (č.l. 761), vý­slu­chom sved­ka J.. Q. T. (č.l. 762), vý­slu­chom sved­ka J.. X. K., vý­slu­chom sved­ka J. A. (č.l. 827), vý­slu­chom sved­ka Q. F. (č.l. 833), vý­slu­chom sved­ka J.. K. Š. (č.l. 836), vý­slu­chom sved­ka J.. Q. W. (č.l. 890), pre­čí­ta­ním lis­tin­ných dô­ka­zov pod­ľa § 269 Tr. por. kúp­na zmlu­va (č.l. 210

– 212), zna­lec­ké­ho po­sud­ku (č.l. 108), list kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta (č.l. 530 – 534), od­po­veď MS SR (č.l. 863), vy­jad­re­nie Slo­ven­skej aso­ciá­cie no­vi­ná­rov (č.l. 886), Kúp­na zmlu­va (č. l. 214), roz­hod­nu­tie o pries­tup­ku (č. l. 181), uz­ne­se­nie OR PZ No­vé zá­mky (č. l. 220), od­bor­né vy­jad­re­nie (č. l. 304), prí­kaz o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke (č. l. 315), od­po­veď na prí­kaz (č. l. 317), prí­kaz o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke (č. l. 330), od­po­veď na prí­kaz (č. l. 322), zna­lec­ký po­su­dok Šev­čík (č. l. 81-97 II. súd­nej čas­ti), zá­ver kon­tro­ly fon­du ná­rod­né­ho ma­jet­ku (stra­na 7 sprá­vy z II. súd­nej čas­ti), no­tár­ska zá­pis­ni­ca N 171/03, sprá­va o po­ves­ti ob­ža­lo­va­né­ho (č. l. 160), od­pis RT, vý­pis z evi­den­cie pries­tup­kov

4.Ob­ža­lo­va­ný JUDr. M. Š. po zá­kon­nom pou­če­ní a mož­nos­ti vy­ko­nať jed­no z vy­hlá­se­ní pod­ľa § 257 Tr. por. uvie­dol, že sa cí­ti byť ne­vin­ný zo skut­ku kla­de­né­ho mu za vi­nu v ob­ža­lo­be. Nás­led­ne uvie­dol, že má za to, že sa jed­ná o ši­ka­no­va­nie je­ho oso­by a bu­de sa sna­žiť do­ká­zať svo­ju ne­vi­nu ako no­vi­nár mal po­vin­nosť ozná­miť tie­to sku­toč­nos­ti a zve­rej­niť ich. No­vi­ná­rom je od ro­ku 1971 a to v Slo­ven­skej aso­ciá­cie no­vi­ná­rov čo je me­dzi­ná­rod­ná or­ga­ni­zá­cia. Pred 10 ti­mi rok­mi zís­kal in­for­má­cie o tom, že v ok­re­se No­vé Zá­mky, ša­ra­pa­tí or­ga­ni­zo­va­ná sku­pi­na, kto­rá sa sna­ží roz­krá­dať Elek­tros­vit. Tie­to fak­ty má od ob­ča­nov z roz­hod­nu­tí sú­dov a zís­kal ich o oso­bách JUDr. P.R., V. Š., W. T.K.. Ako in­for­mač­ný zdroj zís­kal sta­no­vis­ko zo zna­lec­ké­ho po­sud­ku, kde sa na­chá­dza me­no T.Á., pri­čom ten­to zna­lec­ký po­su­dok kon­čí vy­jad­re­ním znal­ca, že doš­lo k spá­chaniu zlo­či­nu na úkor štá­tu s ob­rov­skou ško­dou. Ta­ký­to ma­te­riál po­va­žo­val za re­le­vant­ný, keď­že bol žia­da­ný Pre­zí­diom po­li­caj­né­ho zbo­ru a iš­la z ne­ho hrô­za, keď­že pod­ľa ne­ho Q. Š., V. Š., W. T. pre­sú­va­li ma­je­tok. Mal pri­tom in­for­má­cie, že tí­to ľu­dia od ro­ku 2013 ne­moh­li byť člen­mi or­gá­nov Z.. Kraj­ský súd Nit­ra to­to vy­slo­vil v ro­ku 2012, že ne­moh­li ko­nať ako čle­no­via pred­sta­ven­stva pou­ká­zal pri­tom na sku­toč­nosť, že JUDr. P.R. bol vy­me­no­va­ný za sud­cu v ro­ku 2008 ale pod­ľa vý­pi­su OR eš­te v ro­ku 2012 fi­gu­ro­val ako člen pred­sta­ven­stva spo­loč­nos­ti Z.. Uve­de­né ozná­mil aj Mi­nis­ter­ke Ž., kto­rá pred­met­nú sku­toč­nosť šet­ri­la a uvied­la, že sa jed­na­lo o chy­bu v evi­den­cií OR ke­dy pán JUDr.P.R. ne­bol vy­ma­za­ný z pred­sta­ven­stva. Pou­ká­zal tiež na sku­toč­nosť že Z. ne­zap­la­til Fon­du ná­rod­né­mu ma­jet­ku nič. Nás­led­ne ten­to pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt zís­ka­la man­žel­ka Š., Z. W.. Nás­led­ne pán F. po­dal tres­tné ozná­me­nie na pá­na T. v tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal aj na vy­jad­re­nie Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va, že tí­to tak­zva­ní čle­no­via pred­sta­ven­stva ko­na­li za spo­loč­nosť a to ta­kým spô­so­bom, že navrh­li pok­la­dať Z. v hod­no­te 1 mi­liar­dy ko­rún z dô­vo­dov, že ten­to pod­nik je nes­pô­so­bi­lý splá­cať. V sú­vis­los­ti so svo­jím tres­tným stí­ha­ním pou­ká­zal na roz­hod­nu­tie GP SR sp. zn. IV PZ 10/09-20 z 25.02.2009 kde je uve­de­né, že bol po­ru­še­ný zá­kon a že sa zru­šu­je uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rým mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie na rov­na­kom skut­ko­vom zá­kla­de ako v tom­to tres­tnom stí­ha­ní, že ko­nal zá­kon­ne a mal prá­vo ozná­miť tie­to sku­toč­nos­ti. Zá­ro­veň kon­krét­ne po­dot­kol, že v súd­nom spi­se č. l. 89 sa ne­na­chá­dza list, kto­rý pos­lal kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta. Pred­pok­la­dám, že ori­gi­nál bol vy­tr­hnu­tý zo spi­su. List, kto­rý som ad­re­so­val kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta bol veľ­mi sluš­ný. K lis­tu, kto­rý bol pos­la­ný mai­lom na zá­kla­de, kto­ré­ho je stíha­ný uvie­dol som ne­pos­lal, že ho, ne­pos­lal a pos­lal som iný list. Pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že na lis­te, kto­rý si osob­ne vy­zdvi­hol z kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta je iba ru­kou pí­sa­ná emai­lo­vá ad­re­sa, ten­to list nie je pod­pí­sa­ný je­ho oso­bou. Rov­na­ko pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že ob­dob­ný list bol pos­la­ný no­vi­nár­skej or­ga­ni­zá­cií. Má za­to, že rov­na­ko ako v tom­to prí­pa­de pos­la­li list pá­ni Š., Š., T..

5.Sve­dok – poš­ko­de­ný JUDr.P.R. po zá­kon­nom pou­če­ní vy­po­ve­dal to­tož­ne ako v príp­rav­nom ko­na­ní pri­čom uvie­dol, že v me­sia­ci ap­ríl 2008 za­slal ob­ža­lo­va­ný list do pre­zi­den­tskej kan­ce­lá­rie, v kto­rom poš­ko­de­né­ho hru­bým spô­so­bom oso­čil a uvie­dol nep­rav­di­vé okol­nos­ti o je­ho oso­be. Ten­to list bol nás­led­ne z Kan­ce­lá­rie pre­zi­den­ta SR do­ru­če­ný Súd­nej ra­de SR, kto­rou bol poš­ko­de­ný pre­jed­ná­va­ný. Na­viac sve­dok uvie­dol, že za­kla­dá do súd­ne­ho spi­su potvr­de­nie spo­loč­nos­ti W., P.. B.., že čin­nosť obž. ako oho­vá­ra­nie tr­vá do­te­raz ke­dy pub­li­ku­je svo­je člán­ky na blo­gup­rav­da.sk pod nic­kom M., kde je uve­de­né re­gis­trač­né me­no V. Š., S. XX, W.. V rám­ci od­po­ve­dí na otáz­ky pro­ces­ných strán poš­ko­de­ný uvie­dol, že me­siac po svo­jom vy­me­no­va­ní za sud­cu sa s je­ho oso­bou za­obe­ra­la súd­na ra­da SR a moh­la ho vní­mať veľ­mi ne­ga­tív­ne. Pou­ká­zal na sku­toč­nosť že ob­ža­lo­va­ný po ce­lý čas tvr­dí, že je­ho in­for­má­cie sú prav­di­vé. Zá­ro­veň pou­ká­zal, že až v ro­ku 2013 sa obž. za­čal brá­niť, že bo­li pos­la­né dva lis­ty. V tej­to sú­vis­los­ti chcel pou­ká­zať na je­ho vý­sluch 25.02.2012, kde sa pres­ne na­chá­dza­jú in­for­má­cie, kto­ré sú to­tož­né s in­for­má­cia­mi od­os­la­ný­mi lis­te pre­zi­den­to­vi. Nás­led­ne tie is­té in­for­má­cie tvr­dil obž. aj pri zna­lec­kom po­sud­ku a pou­ká­zal aj na zá­ve­ry ZP z kto­ré­ho je zrej­mé že ob­ža­lo­va­ný rád ne­ho­vo­rí prav­du ok­rem iné­ho tvr­dil, že je pr­výk­rát že­na­tý a má 4 de­ti v sku­toč­nos­ti je však 2krát že­na­tý a má 6 de­tí.

JUDr., Peter Rajňák