Úvod

Spoločne s vývojom a modernizáciou ľudskej spoločnosti možno badať určitú dynamiku trestnej činnosti a nové javy z nej plynúce, predovšetkým kvalitatívne (a nevylučujúc aj kvantitatívne) nové druhy trestnej činnosti a rôznorodé nové bezpečnostné riziká, v ktorom prípade musí nastúpiť štát ako suverén nielen v rámci trestnoprávnej prevencie, ale aj trestnoprávnej ochrany a represie.

Aplikačná prax ukázala, že odhaľovanie najzávažnejších druhov kriminality za využitia „klasických“ prostriedkov na to určených je často málo efektívne a v niektorých prípadoch dokonca nemožné. Typickým príkladom je organizovaná kriminalita, disponujúca ohromným ekonomickým potenciálom a vysokým stupňom rezistencie voči zásahom policajnej, či justičnej sféry. V súčasnosti si už nemožno predstaviť efektívne odhaľovanie najzávažnejšej (aj latentnej) kriminality bez využitia špecifických, ofenzívnych, moderných, vysoko informačne cenných, ale zároveň výrazne ofenzívnych prostriedkov, ktoré zásadným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv a slobôd. Jedná sa predovšetkým o informačno-technické prostriedky (ďalej len „ITP“), ako prostriedky tajného dohľadu, ktoré často ako jediné umožnia získať objektívne a neskreslené informácie o kriminálnom správaní. Konštrukcia ich využitia utajeným spôsobom je zámerná, aby tak mohli byť zabezpečené informácie významné pre trestné konanie a zároveň ich objektivita bola zachovaná. Totižto, ak by dotknuté osoby mali vedomosť, že voči nim sú takéto prostriedky uplatňované a využívané, ich správanie by bolo zámerne pozmenené a upravené nežiaducim spôsobom tak, že súdy alebo orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) by získavali neobjektívne informácie o kriminálnom správaní, s nízkou alebo žiadnou mierou relevancie. Aj ústavný súd konštatoval, že „použitie ITP môže predstavovať často jediný nástroj, ktorým možno získať dôležité informácie, na úseku kontroly kriminality a bezpečnosti štátu“.

Tieto mimoriadne významné zaisťovacie inštitúty nachádzajú svoje legálne vyjadrenie v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“), kedy hovoríme o rovine procesnej, kde tieto inštitúty majú povahu dôkazných prostriedkov, ktorých úlohou je zaistiť informácie významné pre trestné konanie, ako aj v zákone č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov (zákon o ochrane pred odpočúvaním)(6), v ktorom prípade hovoríme o rovine neprocesnej (mimoprocesnej), ktorá je súčasťou širšie vymedzenej stratégie, ktorej účelom je odhaľovať najmä latentnú kriminalitu.

ITP ako prostriedky tajného dohľadu majú v právnych poriadkoch jednotlivých štátov svoje nezastupiteľné miesto z dôvodu efektívneho zaisťovania dôležitých informácií o kriminálnom správaní, na druhej strane však výrazným spôsobom zasahujú do základných ľudských práv, čím sa vo svojej judikatúre neraz zaoberal Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), ako orgán ochrany a dozoru dodržiavania ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších Protokolov (ďalej len „Dohovor“). Použitie ITP predstavuje zásahy najmä do práva na súkromie, práva na rodinný život, práva na nedotknuteľnosť obydlia a na rešpektovanie listového tajomstva (čl. 8 Dohovoru).

1.     Od absolútneho k relatívnemu

Vychádzajúc z čl. 8 ods. 1 Dohovoru je zrejmé, že každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, a teda možno tvrdiť, že prvý odsek je vyjadrením garancie práva na súkromie (v jeho širšom kontexte). Druhý odsek tohto článku fakticky predstavuje absolútny zákaz pre štátne orgány, na akékoľvek svojvoľné zásahy do práv garantovaných v odseku 1., pričom zároveň stanovuje prípady, kedy sú takéto zásahy do tam uvedených práv možné, legálne a legitímne, a síce, keď takýto zásah zákon predpokladá a zároveň musí byť kumulatívne splnená podmienka nevyhnutnosti takéhoto zásahu v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Vo veci známej ako „Belgický jazykový zákon“ sa ESĽP vyjadril, že štátne orgány v žiadnom prípade a za žiadnych okolností nesmú do práva na súkromie zasahovať. ESĽP tak priznal právu na súkromie postavenie absolútneho práva.

V ďalšom prípade známom ako „Klass proti Nemecku“ prejudikoval, že zásah štátnych orgánov do práva na súkromie síce možný je, no za každých okolností musia byť splnené podmienky podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru. Zmenu svojho právneho názoru odôvodnil „technickým pokrokom v oblasti špionážnej techniky a rozvojom terorizmu v Európe. Demokratické a právne štáty sú týmito javmi značne ohrozené, a tak na účely sledovania podozrivých osôb môžu využívať aj prostriedky tajného dohľadu. Výslovne tak pripustil existenciu vnútroštátnej úpravy dohľadu nad telekomunikáciami, ak je to potrebné v záujme národnej bezpečnosti a predchádzania nepokojom a zločinnosti“. V tejto súvislosti možno badať odklon od tendencie priznávať právu na súkromie postavenie absolútneho práva a posun k vnímaniu tohto práva ako práva relatívneho, avšak len za splnenia striktných predpokladov a v obmedzených prípadoch. Taktiež judikoval, že právne úpravy obsahujúce prostriedky tajného dohľadu musia zároveň obsahovať aj garancie ich nezneužitia, v ktorej súvislosti poukázal na štyri hodnotiace kritériá: a) rozsah, trvanie prostriedkov tajného dohľadu a ich podstatu, b) právny základ pre vydanie povolenia použitia takéhoto prostriedku, c) určenie štátneho orgánu, oprávneného na vydanie povolenia na využitie týchto prostriedkov a zároveň nastaviť kontrolu využívania týchto prostriedkov a d) prípustné opravné prostriedky za účelom preskúmania rozhodnutia o povolení použiť ten – ktorý prostriedok.

Z judikatúry je rovnako zrejmé, že v prípade, ak má byť vnútroštátnou úpravou povolený tak vážny zásah do práva podľa čl. 8 Dohovoru, je zároveň nevyhnutné poskytnúť dostatočnú ochranu pred zneužitím týchto zásahov a svojvoľným zasahovaním do práva na súkromie. Preto je potrebné, aby vnútroštátne predpisy v tejto oblasti obsahovali ustanovenia, ktoré sú jasné, presné a obsahujú garancie ochrany práv.

Je vhodné zdôrazniť, že jednotlivé prípady v týchto súvislostiach prejednávané ESĽP možno začleniť do dvoch skupín. Prvú skupinu predstavujú prípady, kedy sťažovateľ je preukázateľne objektom sledovacích opatrení, najčastejšie vykonávaných v trestnom konaní, pričom druhú skupinu tvoria prípady, v ktorých sťažovateľ zastáva názor, že je potenciálnym objektom sledovacích opatrení, ktoré vnútroštátna legislatíva umožňuje realizovať. Pokiaľ sa jedná o druhú prezentovanú skupinu prípadov, ESĽP netradične pripustil inak neprípustnú actio popularis a uplatňuje princíp, v zmysle ktorého je postačujúce, ak vnútroštátna právna úprava umožňuje využitie opatrení na odpočúvanie a iné sledovanie osôb voči dotknutej osobe – sťažovateľovi a zásah do práv v zmysle čl. 8 Dohovoru tak predstavuje už samotná existencia takej právnej úpravy, ktorá použitie uvedených opatrení pripúšťa.

Vo veci „Roman Zakharov proti Rusku“ ESĽP pripomenul všeobecné pravidlo, že Dohovor nepripúšťa actio popularis, teda abstraktný prieskum napadnutej právnej úpravy bez toho, aby bola voči dotknutej osobe – sťažovateľovi použitá v konkrétnej situácii. Aby bolo možné považovať sťažovateľa za obeť namietaného porušenia v zmysle čl. 34 Dohovoru, musí preukázať, že bol určitým opatrením priamo dotknutý na svojich právach. ESĽP však uznal, že za určitých okolností môže mať sťažovateľ postavenie obete aj z dôvodu existencie právnej úpravy, ktorá umožňuje používať tajné opatrenia bez toho, aby musel preukázať alebo tvrdiť, že voči nemu boli tieto opatrenia aj skutočne použité. Odchýlka od všeobecného pravidla, ktorá pripúšťa možnosť domáhať sa abstraktného prieskumu právnej úpravy, je ospravedlniteľná obzvlášť v oblasti tajného sledovania osôb, pretože v opačnom prípade by tieto opatrenia prakticky nebolo možné účinne napadnúť, čím by dotknuté osoby boli fakticky zbavené ochrany práv podľa čl. 8 Dohovoru len preto, že tieto sú porušované prostredníctvom utajovaných metód, o existencii ktorých sa nemajú ako dozvedieť. ESĽP tiež upozornil, že pri skúmaní toho, či si sťažovateľ môže nárokovať postavenie obete, je nutné prihliadnuť aj k dostupnosti prostriedkov nápravy na vnútroštátnej úrovni a k miere rizika, že naňho boli utajované opatrenia použité.

V týchto súvislostiach súd stanovil podmienky, za ktorých sa môže sťažovateľ dovolávať postavenia obete pri porušení čl. 8 Dohovoru bez nutnosti preukázania skutočného použitia utajených prostriedkov voči sťažovateľovi. V prvom rade je potrebné zohľadniť rozsah zákonnej úpravy, ktorá umožňuje tajné sledovanie a posúdiť, či ňou sťažovateľ mohol byť dotknutý, a to či už z dôvodu príslušnosti k skupine osôb, voči ktorej právna úprava smeruje alebo preto, že posudzovaná právna úprava má priamy dopad na všetkých užívateľov komunikačných služieb, nakoľko predstavuje systém, ktorým možno zachytiť akúkoľvek korešpondenciu. Následne je potrebné zamerať sa na prostriedky nápravy dostupné na vnútroštátnej úrovni a prispôsobiť intenzitu prieskumu v závislosti od ich účinnosti. Ak tieto prostriedky nie sú potenciálne dotknutým osobám dostupné, je potrebné považovať zvýšené podozrenie, že tieto nástroje môžu byť zneužité, za opodstatnené. V takom prípade sa môžu všetci užívatelia považovať za potenciálne priamo dotknutých na svojich právach. Naopak, ak sú uvedené prostriedky dotknutým osobám dostupné, je obava z tajného sledovania menej opodstatnená a v tomto prípade si sťažovatelia môžu nárokovať postavenie obete len ak preukážu, že s ohľadom na svoju osobnú situáciu sú potenciálne v ohrození, že mohli byť týmito opatreniami dotknutí.

V konečnom dôsledku ESĽP v prejednávanej veci ustálil, že samotnou existenciou právnej úpravy pripúšťajúcej plošné tajné odpočúvanie obyvateľstva bez toho, aby obsahovala dostatočné záruky proti svojvôli a obmedzovala zásahy do práv dotknutých osôb na to, čo je v demokratickej spoločnosti skutočne nevyhnutné, dochádza k porušeniu práva dotknutých osôb na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie v zmysle čl. 8 Dohovoru.

Z uvedeného je možné a contrario vyvodiť, že právna úprava, ktorá pripúšťa plošné tajné odpočúvanie, pričom zároveň obsahuje dostatočné záruky proti svojvôli a obmedzuje zásahy do práv dotknutých osôb na nevyhnutnú mieru, nie je porušením čl. 8 Dohovoru.

Deklarovaný právny názor fakticky potvrdil ESĽP aj vo veciach „Big Brother Watch a ďalší proti Spojenému kráľovstvu“ a „Centrum För Rättvisa proti Švédsku“. V prvom prejednávanom prípade súd konštatoval, že fungovanie režimu hromadného sledovania samo osebe neporušuje Dohovor, ale poznamenal, že takýto režim musí rešpektovať kritériá stanovené v jeho judikatúre. Z druhého posudzovaného prípadu ďalej vyplýva, že právna úprava signálového spravodajstva, ktorá spravodajským službám umožňuje hromadné zachytávanie a spracovanie cezhraničnej komunikácie, nie je v rozpore s Dohovorom, ak táto obsahuje dostatočné záruky proti svojvôli a zneužitiu.

Rozhodnutia v posledných dvoch uvádzaných prípadoch však doposiaľ nie sú právoplatné, nakoľko 04.02.2019 bola prijatá žiadosť o opätovné prejednanie veci veľkou komorou súdu.

Judikatúra ESĽP môže vnútroštátnym orgánom slúžiť ako určitý návod pri stanovení mantinelov vnútroštátnej právnej úpravy v predmetnej oblasti a pri jej aplikácii, a to s osobitným ohľadom na tú skutočnosť, že tento súdny orgán stanovil vo svojej judikatúre viacero požiadaviek najmä na kvalitu právnej úpravy v tejto oblasti.

2.     Zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke

Aplikačná prax OČTK a súdov potvrdila, že ITP patria medzi nevyhnutné, nenahraditeľné a najúčinnejšie dôkazné prostriedky, predovšetkým v boji proti terorizmu, proti organizovaným a zločineckým skupinám, ako i v boji proti korupcii a sofistikovaným formám trestnej činnosti. Ich použitím je možné získať usvedčujúce, priame a nevyvrátiteľné dôkazy o skutkových okolnostiach významných pre trestné konanie.

Oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke (v praxi často označované aj ako „Zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke“, ako exaktnejšie pomenovanie tohto inštitútu, vychádzajúce z charakteru zisťovaných informácií a spätne pôsobiaceho účinku vydaného príkazu na zistenie a oznámenie relevantných údajov) je predmetom legálnej úpravy v ust. § 116 Trestného poriadku.

Toto ustanovenie stanovuje zákonné podmienky, po splnení ktorých je možné vydať príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré predstavujú:

·      existenciu trestného konania

·      existenciu taxatívne vymedzených trestných činov,

·      nevyhnutnosť údajov na objasnenie skutočností významných pre trestné konanie,

·      uskutočnená telekomunikačná prevádzka,

·      naplnenie podmienky subsidiarity využitia tohto inštitútu.

Z dikcie zákona teda vyplýva nevyhnutnosť splnenia formálnych podmienok ako základný predpoklad aplikácie prezentovaného zabezpečovacieho inštitútu, a síce prebiehajúce trestné konanie pre úmyselný trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej tri roky, pre trestný čin, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví alebo smrť alebo pre iný úmyselný trestný čin, pri ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, prípadne pre tam expressis verbis stanovené trestné činy, predpoklad zistenia údajov nevyhnutných pre objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva alebo na ktoré sa vzťahuje ochrana osobných údajov a uskutočnená telekomunikačná prevádzka.

Telekomunikačnou prevádzkou je potrebné rozumieť činnosť, ktorá je vykonávaná podnikom na základe povolenia vydaného Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, ktorá je zameraná na poskytovanie telekomunikačných služieb vo forme výmeny alebo prenosu signálov (informácií, hlasovej komunikácie, dát a pod.) uskutočňovaných prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete.

Poslednú zákonnú podmienku predstavuje subsidiarita využitia týchto prostriedkov, v ustanovení Trestného poriadku vyjadrená formuláciou „ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené“, čo možno vnímať ako prehĺbenie zásady primeranosti a zdržanlivosti, vyjadrenej v ust. § 2 ods. 2 Trestného poriadku. Tento inštitút je pri naplnení podmienky subsidiarity potrebné vnímať ako ultima ratio. V zmysle zásady primeranosti v trestnom konaní možno do základných práv a slobôd zasahovať v prípadoch dovolených zákonom jedine v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom je potrebné dbať na rešpektovanie dôstojnosti osôb a ich súkromia. Zásada primeranosti platí ako pre súdy, tak aj pre OČTK a podmieňuje spôsob vykonávania úkonov trestného konania. Primeranosť použitia ITP  je nevyhnutné posudzovať podľa okolností konkrétnej trestnej veci, pričom práve primeranosť zabezpečuje rešpektovanie ústavne garantovaných práv dotknutých osôb, predovšetkým ich právo na ochranu súkromia.

Súlad rozsahu požadovaných alebo nevyhnutných a významných údajov pre trestné konanie a súlad časového rozhrania týchto údajov s citovanou zásadou súd skúma v každom štádiu trestného konania, v ktorom sa vydanie príkazu podľa § 116 Trestného poriadku navrhuje alebo predpokladá.

Údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je možné zabezpečiť jedine na základe príkazu vydaného oprávneným, resp. príslušným orgánom, ktorým je s poukazom na ust. § 116 ods. 2 Trestného poriadku v súlade s ust. § 24 ods. 4 Trestného poriadku v súdnom konaní predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie okresného súdu v sídle toho krajského súdu, v ktorého obvode je súd, ktorý by bol príslušný na konanie o obžalobe, a Špecializovaného trestného súdu, ak ide o veci patriace do jeho pôsobnosti, na návrh prokurátora. Predseda senátu teda môže vydať príkaz z úradnej povinnosti, v prípade postupu sudcu pre prípravné konanie musí vydaniu príkazu predchádzať návrh prokurátora, ktorý musí byť písomný, odôvodnený, a to aj skutkovými okolnosťami. Príkaz vydaný sudcom musí byť písomný, odôvodnený a je nevyhnutné, aby jeho súčasťou bolo uvedenie spôsobu, rozsahu a lehoty oznámenia údajov. V prípade, ak sa príkaz týka konkrétneho používateľa a jeho totožnosť je známa, musí sa v príkaze uviesť.

Obligatórnou náležitosťou príkazu je jeho odôvodnenie, z ktorého musí byť zrejmý sledovaný legitímny cieľ, resp. jeho naplnenie v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru a eventuálne aj splnenie testu proporcionality, ktorá znamená, že k zásahu do garantovaných ľudských práv možno pristúpiť len vtedy, keď je to nevyhnutné (sledovaný cieľ nie je možné dosiahnuť miernejšími prostriedkami) a iba v duchu požiadaviek kladených na demokratickú spoločnosť, vyznačujúcu sa pluralizmom, toleranciou a voľným duchom(27). Zásada proporcionality zásahu do základných ľudských práv sa vyvinula na základe súdnej praxe, ktorou je všeobecne akceptovaná. Prejavuje sa v hľadaní a dodržiavaní istej rovnováhy medzi jednotlivými právami a možnosťami výberu konkrétnych prostriedkov, ktoré smerujú k naplneniu sledovaného – legitímneho cieľa. Vždy je potrebné starostlivo zvažovať, nakoľko je zásah intenzívny. Posúdenie prípustnosti zásahu do súkromnej sféry osoby z hľadiska proporcionality v širšom zmysle zahŕňa posúdenie: a) spôsobilosti (vhodnosti), b) potrebnosti, c) primeranosti (v užšom zmysle) a d) minimalizácie obmedzenia základného práva. Požiadavky plynúce zo zásady proporcionality dopadajú v oblasti aplikácie práva, okrem iného, ako ultima ratio aj na ústavný prieskum normatívnych aj individuálnych právnych aktov Ústavným súdom Slovenskej republiky. Nevyhnutnou podmienkou je zároveň využitie všetkých možností minimalizácie obmedzenia základných práv. Možno zdôrazniť, že je na vnútroštátnych orgánoch, aby uskutočnili prvotné posúdenie zo všetkých relevantných hľadísk a pri tomto musí byť kompetentným vnútroštátnym orgánom ponechaná istá miera voľnej úvahy pre posúdenie toho, či je zásah nevyhnutný.

Trestný poriadok vyžaduje odôvodnenie príkazu aj skutkovými okolnosťami, čím kladie požiadavku na súd, aby tento v príkaze odôvodnil skutočnosti, na základe ktorých boli splnené zákonné podmienky pre jeho vydanie. Tieto podmienky nemožno naplniť v prípade iba všeobecného (formálneho) konštatovania splnenia zákonných podmienok, spočívajúceho v citácií právnych predpisov a v absencii skutkových okolností, z ktorých vychádza. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra ESĽP, v zmysle ktorej za odôvodnenie príkazu nemožno považovať iba strohé konštatovanie zo strany vnútroštátneho súdu, že zaobstaranie dôkazných prostriedkov nemohlo byť vykonané iným spôsobom, pretože by tým bolo zmarené objasňovanie trestnej činnosti, pričom je potrebné zdôvodniť najmä to, prečo vyšetrovanie nemožno vykonať inými a menej invazívnymi prostriedkami. Príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke patrí do tej skupiny príkazov, ktorými sa nariaďuje použitie ITP a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, v ktorej súvislosti primeranosť ich použitia musí byť obsiahnutá v príkaze na ich nasadenie.

Na základe zistených a oznámených údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke je možné v rámci prebiehajúceho objasňovania skutkového stavu tej – ktorej veci získať jedinečný dôkaz objektívnej povahy, na podklade ktorého by bolo možné jednak overiť skutočnosti tvoriace obsah doposiaľ zabezpečených dôkazov v predmetnej trestnej veci a taktiež prostredníctvom požadovaných údajov tieto skutočnosti aj významovo doplniť. Dôkazný význam tohto zabezpečovacieho inštitútu spočíva najmä v tom, že informácie legálnym spôsobom získané, majú povahu dôkazu v trestnom konaní.

Proti príkazu nie je prípustný opravný prostriedok (§181 ods. 3 Trestného poriadku), avšak príkaz sa môže stať predmetom prieskumného konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky v zmysle ust. § 362f – § 362g Trestného poriadku. Toto relatívne nové ustanovenie je reakciou na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL ÚS 10/2014, čím sa fakticky zaviedol nový druh (prieskumného) konania. Právna úprava tohto ex post prieskumného mechanizmu bola do nášho právneho poriadku zavedená novelou zákona č. 397/2015 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2016, ktorá umožňuje osobe, ktorá bola príslušným orgánom informovaná o zničení údajov o telekomunikačnej prevádzke, podať na Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu. Následné informovanie dotknutej osoby o vykonanom zásahu do jej práv je dôležitou súčasťou primeraných a účinných záruk proti zneužitiu. Práve informovanosť dotknutej osoby o uskutočnenom zásahu je nevyhnutným predpokladom možnosti podania žiadosti o preskúmanie vydaného príkazu. V čase absencie tohto nového druhu konania osoba dotknutá príkazom prakticky nemala žiadny účinný prostriedok, ktorým by sa mohla domáhať preskúmania jeho zákonnosti (vynímajúc konanie na ústavnom súde). Prieskumné konanie začína na návrh osoby, voči ktorej bol príkaz realizovaný, pričom jeho zákonnosť preskúma najvyšší súd na neverejnom zasadnutí. Pred rozhodnutím si vyžiada stanovisko sudcu, ktorý vydal príkaz, ktorý je predmetom prieskumu a tiež stanovisko podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý príkaz vykonal. Zákon v ďalšom ustanovuje, že ak najvyšší súd zistí, že príkaz bol vydaný alebo vykonaný v rozpore so zákonom, vysloví porušenie zákona formou uznesenia, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. V prípade vyslovenia záveru o porušení zákona a nezákonnosti vydaného príkazu, možno hovoriť aj o vzniku nároku dotknutej osoby na náhradu škody, spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o  zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Ak najvyšší súd porušenie zákona nezistí, vysloví, že zákon porušený nebol. Obdobne rozhodne uznesením bez prípustného opravného prostriedku.

Ust. § 116 ods. 2 Trestného poriadku vo zvyšnej časti rozlišuje dve rôzne situácie, a teda poskytovanie údajov o už uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktorá sa uskutočnila ešte pred vydaním príkazu a poskytovanie údajov o telekomunikačnej prevádzke, ktorá sa uskutoční až po vydaní príkazu, kedy je doba poskytovania údajov ohraničená maximálne šiestimi mesiacmi, pričom je túto dobu možné predĺžiť maximálne o dva mesiace (aj opakovane).

Ak postupom podľa odsekov 1 a 2 neboli zistené skutočnosti dôležité pre trestné konanie, musí orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, údaje bezodkladne zničiť, o čom sa vyhotoví zápisnica. K zničeniu takýchto údajov je potrebné pristúpiť z úradnej povinnosti. O zničení údajov je povinný informovať dotknutú osobu (voči ktorej bol príkaz realizovaný) orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, v prípade konania pred súdom táto povinnosť prináleží predsedovi senátu súdu prvého stupňa. Informácia o zničení musí obligatórne obsahovať poučenie o práve podať v lehote 2 mesiacov od jej doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu najvyšším súdom. Informáciu podáva príslušný orgán verejnej moci v lehote do 3 rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania.

Zákon stanovuje určité výnimky z informačnej povinnosti príslušného orgánu, ktoré sa uplatnia, ak je dotknutou osobou osoba, ktorá má možnosť nazerať do spisu alebo v konaní o obzvlášť závažnom zločine alebo zločine spáchanom organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou, alebo ak sa na trestnom čine podieľalo viac osôb a vo vzťahu aspoň k jednému z nich nebolo trestné stíhanie právoplatne skončené, alebo ak by poskytnutím takej informácie mohol byť zmarený účel trestného konania.

Pre úplnosť možno dodať, že citované ustanovenia sa rovnako vzťahujú aj na údaje prenášané prostredníctvom počítačového systému.

3.     Vybrané problémy aplikačnej praxe

Procesná úprava Oznámenia údajov o telekomunikačnej prevádzke vykazuje viacero zásadných nedostatkov, ale aj aplikačných problémov. Zákonodarca pri prijímaní právnej úpravy toho – ktorého inštitútu objektívne nemôže vopred rátať s absolútne taxatívnym výpočtom aspektov konkrétneho inštitútu a predpokladať každú situáciu, ktorá môže v súvislosti s jeho aplikáciou nastať. Je aj úlohou aplikačnej praxe, aby sa s týmito nepredpokladanými situáciami vysporiadala, odhalila nedostatky právnej úpravy daného inštitútu a eventuálne iniciovala zmenu právnej úpravy v danej oblasti. Mnohé nedostatky sa prejavujú práve v štádiu prípravného konania alebo pred začatím trestného stíhania, na ktoré sa autor v ďalšom texte zameriava.

Za jedny z najzásadnejších problémov aplikačnej praxe možno považovať neprimeraný obsah alebo rozsah údajov a neopodstatnenosť požadovaných údajov, ktoré majú byť predmetom príkazu na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, časové rozhranie, za ktoré sa tieto údaje požadujú oznámiť, neúplnosť zákonom požadovaných náležitostí návrhu na vydanie príkazu alebo nesprávne označenie údajov povinne uvádzaných v návrhu. Výrazným nedostatkom je aj nedostatočná odôvodnenosť požadovaných údajov zo strany prokurátora a neodôvodnenosť subsidiarity vydania príkazu.

Uvedené možno najvýraznejšie vnímať najmä v štádiu pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní. V tomto štádiu nie je sudca pre prípravné konanie oprávnený vydať príkaz podľa § 116 Trestného poriadku ex offo, ale k realizácii takéhoto postupu potrebuje podklad vo forme návrhu prokurátora. Nakoľko sa jedná o návrhové konanie, sudca pre prípravné konanie je v zásade viazaný návrhom na vydanie predmetného príkazu a údaje tam uvedené nemôže de facto modifikovať alebo prispôsobovať, aj keby údaje uvádzané v návrhu nekorešpondovali so skutočnosťami, ktoré sudca pre prípravné konanie zistí preštudovaním vyšetrovacieho spisu. Jedná sa najmä o prípad, ak nesúlad údajov je zrejmý v prípade údajov zásadných pre vydanie príkazu. Ak k takémuto nesúladu dôjde, pri viazanosti návrhom sudca pre prípravné konanie nemôže príkaz na podklade tohto návrhu vydať.

Ďalším nedostatkom, tentoraz právnej úpravy, je skutočnosť, že ust. § 116 ods. 2 Trestného poriadku vyžaduje, aby bol príkaz súdu písomný, odôvodnený a zároveň musí obsahovať aj spôsob, rozsah a lehotu oznámenia údajov. V konaní pred súdom, kedy príkaz vydáva predseda senátu, sa takáto úprava nejaví ako problematická. Problematickou sa stáva v prípade predsúdneho štádia, kedy je sudca pre prípravné konanie viazaný návrhom prokurátora. Legálna úprava však tieto údaje ako povinné náležitosti návrhu prokurátora neuvádza, požaduje len písomnú formu a jeho odôvodnenosť aj skutkovými okolnosťami. Vychádzajúc z teoretických aj praktických skúseností, je autor toho názoru, že ak má príkaz obsahovať aj spôsob, rozsah a lehotu oznámenia údajov, je nevyhnutné, aby tieto údaje obsahoval per analogiam aj návrh prokurátora, nakoľko je sudca týmto návrhom viazaný. Neuvedenie týchto údajov aj v návrhu prokurátora môže mať za následok nevydanie príkazu sudcom, ktorý postup nie je v aplikačnej praxi zo strany súdov nezvyčajný, je akceptovaný a právne udržateľný.

Ako výrazný problém sa javí aj neprimeraný obsah a rozsah požadovaných údajov, nedostatočná odôvodnenosť týchto údajov, prípadne neodôvodnenosť návrhu relevantnými skutočnosťami, opodstatňujúcimi vydanie príkazu. Ako príklad možno uviesť požadované údaje v rozsahu „adresy internetového protokolu aj so zdrojovými portami, ktoré boli užívateľovi pridelené počas všetkých prístupov na konto….za obdobie od vytvorenia užívateľského konta do dátumu vybavenia príkazu“ alebo „v období od dátumu registrácie…“. Problematickým sa javí časové rozhranie požadovaných údajov, najmä „za obdobie od vytvorenia užívateľského konta…“ a „v období od dátumu registrácie…“. V prípade, ak vo vyšetrovacom spise nie je vopred zabezpečená informácia o dátume registrácie, resp. dátume vytvorenia užívateľského konta, nemôže sudca zodpovedne posúdiť, či je takýto zásah do základných ľudských práv v súlade so zásadou primeranosti a zdržanlivosti, pretože predmetné užívateľské konto mohlo byť vytvorené mesiace či roky pred spáchaním stíhaného skutku, a teda takýto zásah zo strany OČTK by bol neprimeraný a neoprávnený a rozsah požadovaných údajov neopodstatnený. V takomto prípade sudca pre prípravné konanie príkaz nevydá.

Nie nezvyčajným javom je nedostatočné odôvodnenie samotného návrhu zo strany prokurátora a neodôvodnenosť opodstatnenosti a nevyhnutnosti zistenia a oznámenia požadovaných údajov, prípadne obmedzenie sa na konštatovanie, že účel nie je možné dosiahnuť inak alebo jeho dosiahnutie by bolo podstatne sťažené. V takomto prípade je potrebné subsidiaritu použitia zabezpečovacieho inštitútu náležite odôvodniť aj okolnosťami, pre ktoré účel nemožno inak dosiahnuť a pod. (v kontexte judikatúry ESĽP). Podľa názoru autora nie je úlohou sudcu pre prípravné konanie suplovať povinnosť prokurátora a náležite odôvodniť príkaz na podklade neodôvodneného návrhu. Predsúdne štádium je plne v kompetencii OČTK, ktoré vykonávajú vyšetrovanie. V týchto prípadoch vystupuje prokurátor ako dominus litis, ktorého povinnosťou je podávaný návrh náležite odôvodniť. Sudca pre prípravné konanie v tomto prípade vystupuje ako orgán ochrany zákonnosti a rozhoduje v prípadoch, v ktorých dochádza k najzávažnejším zásahom do základných ľudských práv a slobôd.

V zmysle predošlého výkladu je vhodné aj na tomto mieste spomenúť, že vydaný príkaz sa môže stať predmetom prieskumného konania Najvyšším súdom Slovenskej republiky v zmysle ust. § 362f – § 362g Trestného poriadku.

Zaujímavou sa v týchto súvislostiach javí otázka zákonnosti a použiteľnosti údajov získaných na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie podľa § 116 Trestného poriadku ako dôkazu v trestnom konaní v prípade neskoršej zmeny právnej kvalifikácie stíhaného trestného činu, keď v čase vydania príkazu „pôvodná“ právna kvalifikácia skutku spĺňala jednu z podmienok uvedených v ust. § 116 ods. 1 Trestného poriadku, pričom po zmene právnej kvalifikácie by táto podmienka pre vydanie príkazu už splnená nebola – prekvalifikovaný trestný čin by viac nespadal do kategórie trestných činov vymedzených v prezentovanom ustanovení.

Podľa názoru autora a s prihliadnutím na ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku by takto získané informácie bolo aj po zmene právnej kvalifikácie skutku možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní v prípade, ak by „pôvodná“ právna kvalifikácia skutku nebola zjavne neopodstatnená, prípadne, ak by okolnosti spáchania skutku síce mohli pred vydaním príkazu zakladať pochybnosť o absolútnej správnosti právnej kvalifikácie zo strany OČTK a do úvahy by pripadala aj miernejšia právna kvalifikácia (nespadajúca do katalógu trestných činov vymedzených v ust. § 116 ods. 1 Trestného poriadku), avšak tieto pochybnosti by bolo možné odstrániť a správnu právnu kvalifikáciu skutku ustáliť až na základe vykonaného dokazovania v konaní pred súdom. Na druhej strane, takto získané informácie by boli podľa názoru autora neprípustné ako dôkaz v prípade absolútnej nesprávnosti právnej kvalifikácie, resp. v prípade hrubého nepomeru medzi právnou kvalifikáciou skutku pred vydaním príkazu a po zmene právnej kvalifikácie. V predmetnom prípade by však nemalo dôjsť ani k samotnému vydaniu príkazu, nakoľko v rámci prieskumnej činnosti sudcu pre prípravné konanie je tento oprávnený hodnotiť aj skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu opodstatňujúcu vydanie príkazu a v prípade, ak by bol sudca pre prípravné konanie toho názoru, že právna kvalifikácia je absolútne nesprávna a skutok je potrebné posudzovať podľa iného ustanovenia Trestného zákona (ktoré však vydanie príkazu neumožňuje), nemal by takýto príkaz na zistenie a oznámenie údajov vydať (pri rešpektovaní postavenia OČTK v predsúdnom konaní a ich výsostného oprávnenia skutok právne kvalifikovať v tomto štádiu trestného konania).

Záver

            Trestnoprocesný inštitút ITP je vyjadrením trestnej politiky štátu, ktorý má záujem na odhalení a spravodlivom potrestaní páchateľov najzávažnejších foriem trestnej činnosti a na odhaľovaní a predchádzaní latentnej trestnej činnosti. Tieto moderné a do základných ľudských práv zasahujúce prostriedky tajného dohľadu je možné využívať iba vo výnimočných prípadoch ako inštitút ultima ratio, za splnenia predpokladu legality, legitimity a proporcionality.

JUDr., Martin Mihók