Všetky príspevky Admin

Predvídateľnosť škody

Úvod do problematiky

Účelom ustanovení o náhrade škody, či už sa týkajú škody plynúcej z porušenia povinností vychádzajúcich zo zmluvných vzťahov, alebo z porušenia zákonných povinností, je zaistenie kompenzácie poškodenej strany. Skrátka, účelom týchto pravidiel je čo najviac prinavrátiť poškodenú stranu do stavu, v akom bola pred vznikom škody.

Právne poriadky mnohých štátov však obsahujú taktiež pravidlo, podľa ktorého strana, ktorá spôsobila škodu, je povinná nahradiť vzniknutú škodu len do tej miery, v akej ju mohol predvídať ako dôsledok porušenia svojich povinností. Spomínané pravidlo nesie názov predvídateľnosť škody. Tá má svoje počiatky už v starovekom Ríme a znie: ,,Náhrada škody v prípadoch zahrňujúcich určité množstvo nemá presiahnuť dvojnásobok tohto množstva.“1 K dnešnému všeobecnému chápaniu sa dostalo toto pravidlo v novovekom Francúzsku, kde bola do Code Civil uzákonená zásada, podľa ktorej ,osoba, ktorá je povinná plniť, zodpovedá strane, ktorej je povinná plniť, len za škodu, ktorú mohla predvídať v dobe uzatvorenia zmluvy.“2 Toto pravidlo neskôr prevzali do svojej rozhodovacej praxe anglické súdy, kde sa automaticky dostalo ustanovenie o predvídateľnosti škody do common law. Predvídateľnosť škody je explicitne zákonne upravená aj v slovenskom právnom poriadku, konkrétne v § 379 ObZ[, ktorý znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.“ Vychádzajúc z tohto ustanovenia, nenahrádza sa tzv. nepredvídateľná škoda. Túto predvídateľnosť treba skúmať vzhľadom na okolnosti či strana v momente vzniku záväzkového vzťahu, vo väčšine prípadov pôjde o moment uzavretia zmluvy, predvídala škodu ako predpokladaný následok svojho konania, či naopak nekonania. Je potrebné prizerať aj na všetky okolnosti, na ktoré zmluvná strana, ktorá spôsobila škodu, prihliadala, resp. tak mala urobiť pri jej objektívnej starostlivosti. Aj z toho je zreteľné, že sa pri tomto inštitúte neprihliada na subjektívne dispozície zmluvných strán, ale na zreteľ sa berie objektívne kritérium, ktoré sa požaduje od všetkých strán obchodu.[4]

1. Predvídateľnosť škody ako predpoklad zodpovednosti za škodu?

Povinnosť nahradiť škodu sa vo všeobecnosti považuje za povinnosť sekundárnu, ktorá nastupuje až po porušení prvej, zmluvnej alebo zákonnej povinnosti. Preto tu existujú predpoklady, ktorých kumulatívnym naplnením nastáva následok, ktorým je zodpovednosť za spôsobenú škodu. Naskytá sa nám teda otázka, aké sú to predpoklady a či medzi nich patrí aj inštitút predvídateľnosti škody. Bez akýchkoľvek polemík môžeme medzi predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu zaradiť vznik škody, protiprávnosť (môže nastať ako konaním, tak aj opomenutím) a kauzálny ne- xus, teda príčinnú súvislosť medzi prvými dvomi predpokladmi. V odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi názormi, či predvídateľnosť škody patrí medzi predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, alebo je to len nástroj na limitáciu náhrady škody. Šil- hán vo svojej publikácii v prvom vydaní medzi predpoklady zodpovednosti za škodu okrem vyššie spomínaných zaradzoval aj predvídateľnosť škody a neexistenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť ako napríklad vis maior.[5] V druhom vydaní publikácie už svoj názor zmenil a priradil sa k prevažnej väčšine autorov, ktorá presadzuje myšlienku, že predpokladmi na vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu sú iba vznik škody, protiprávnosť a kauzálny nexus. Predvídateľnosť škody je tak vo väčšine prípadov považovaná za limitáciu, resp. obmedzenie náhrady škody. Ja sa prikláňam k názoru, že predvídateľnosť škody síce nie je absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ale ak strana, ktorá spôsobila škodu, preukáže, že pri vzniku záväzkového vzťahu nemohla s prihliadnutím na všetky okolnosti predvídať vzniknutú škodu, tak sa v určitých prípadoch môže zbaviť povinnosti nahradiť celú škodu.

2. Posudzovanie predvídateľnosti škody

Vzhľadom na zjavnú dôležitosť a kontroverzné nazeranie na predvídateľnosť škody je zrejmé dôležité ozrejmiť ako sa tento inštitút v rámci obchodného práva posudzuje. Vyriešiť tento problém nám pomôže test predvídateľnosti (forseeability test). Tento sa prvýkrát použil už v roku 1894 v rozhodnutí súdu Veľkej Británie Court of Exche- quer’s Landmark, ktorý bol v tom čase odvolacím súdom, ktorý svojím rozhodnutím vo veci Hadley vs. Baxendale vytvoril precedens v konkrétnej problematike. V danej veci išlo o to, že prevádzkovateľ mlyna Hadley uzavrel s dopravcom Baxendalom zmluvu o preprave poškodenej súčasti mlyna k opravárovi. Predmetnou súčasťou bol hriadeľ, ktorý bol esenciálny pre fungovanie mlyna, čo ale dopravca Baxendale, ktorý zmluvu porušil a s prepravou sa o päť dní oneskoril, nevedel. Preto i súd rozhodol, že dopravca nebude povinný k tomu, aby nahradil ušlý zisk, ktorý medzitým Hadleymu v dôsledku omeškania vznikol, pretože v dôsledku absencie informácií nebola vzniknutá škoda pre Baxendala predvídateľná. Súd oprel svoju argumentáciu o napoleonský Code Civil a v civilnej právnej problematike rozpracovanou justiniánskou koncepciou predvídateľnosti. Svojím rozhodnutím súd tak stanovil dva základné princípy:

• Škoda je nahraditeľná, keď prirodzene plynie z určitého porušenia zmluvy.

• Ak neplynie prirodzene z porušenia, poškodený musí preukázať, že škodca disponoval patričnými vedomosťami, ktoré by rozumnej osobe v dobe uzavretia zmluvy umožnili predvídať, že z porušenia zmluvy vzíde neobyčajná strata.[6]

Na základe testu predvídateľnosti teda môžeme vyčítať, že to či škodca bude musieť uhrádzať celú škodu, alebo tu bude istá limitácia, závisí od istých faktorov. Tie majú svoj objektívny i subjektívny základ. Objektívny základ tkvie v tom, že strana, ktorá škodu spôsobila, spôsobenú škodu skutočne predvídala (actual knowledge). Subjektívny základ zasa spočíva v tom, že strana s prihliadnutím na všetky okolnosti a pri vynaložení odbornej starostlivosti pri tom – ktorom prípade mohla a mala spôsobenú škodu predvídať, predvídateľnosť sa tu teda prezumuje (imputed knowledge). Pri subjektívnom základe sa prihliada na vlastnosti a znalosti osoby, ktorá svojím konaním či nekonaním spôsobila škodu. V tomto prípade, ak škodca argumentuje tým, že vzniknutú škodu nepredvídal, tak na vyvrátenie jeho argumentu stačí aj právna fikcia, že osoba v jeho objektívnom postavení a za daných okolností takúto škodu predvídať mohla, resp. mala.[7] Test predvídateľnosti je dôležitý z hľadiska toho či strana mala dostatok poznatkov o vzťahu medzi ním a poškodeným a či mohla tušiť, že v dôsledku svojho konania alebo nekonania môže druhej strane spôsobiť škodu. Nie je preto potrebná absolútna vedomosť o budúcom stave vo veci, ale každá informácia, ktorou strany disponujú pred vznikom prípadnej škody, je podstatná a bude sa skúmať jej relevancia pre posúdenie zodpovednosti. Každý prípad je značne špecifický, preto pri rozhodovaní musí súd prihliadnuť na všetky okolnosti jednotlivo a starostlivo. Podstatným faktom však zostáva, že predvídateľnosť škody je inštitútom dispozitívnym. To znamená, že zmluvné strany si medzi sebou môžu voľne upraviť, kedy budú určité prípady vzniku škody považovať za predvídateľné a pri ostatných tak zostane možnosť pre škodcu limitovať náhradu škody z dôvodu nepredvídateľnosti škody. Zmluvné strany tak môžu ľahšie predísť sporom, ak si na začiatku ich zmluvného partnerstva vymedzia rozsah náhrady škody.[8] Je preto vhodným odporúčaním pre zmluvné strany, aby pri uzatváraní zmluvy jedna druhú navzájom upozornila na skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť abnormálnu nepredvídateľnú škodu pre druhú zmluvnú stranu pri normálnych okolnostiach. Tak sa už strana, ktorá škodu spôsobila, nebude môcť hájiť námietkou nepredvídateľnosti škody.

Za povšimnutie v tejto súvislosti stojí aj spomenutie stupňa predvídateľnosti škody. Vychádzame zo základnej premisy, že škodca musí uhradiť škodu, ktorú v čase uzavretia zmluvy s poškodeným predvídal. Ak je však medzi momentom uzavretia zmluvy a momentom vzniku škody príliš veľa článkov resp. skutočností, tak sa táto škoda považuje za príliš vzdialenú (far too remote). Preto sa škodca môže ľahšie vyviniť na základe toho, že škodu v momente keď uzatváral zmluvu, nepredvídal. Preto pre úspech poškodeného v dokazovaní je potrebné preukázať, že škodca už v momente samotného uzatvorenia zmluvy predvídal škodu ako pravdepodobný dôsledok svojho konania či nekonania.[9]

Predvídateľnosť škody sa svojím rozsahom a opodstatnenosťou dostala a presadila jednak v common law no výrazne sa zakorenila aj do práva medzinárodného obchodu. Dokumentom, v ktorom je najviac prepracovaná predvídateľnosť škody, je Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, ktorý je uverejnený aj v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 160/1991 Zb. (CISG). Predvídateľnosť škody je v tomto dokumente, ktorý je záväzný pre jeho signatárov, avšak má až na jeden článok dispozitívnu povahu, upravený porovnateľne s úpravou v slovenskom právnom poriadku. Je tu však istá odlišnosť týkajúca sa práve stupňa predvídateľnosti. Zatiaľ čo v našom právnom systéme musí škodca na to, aby sa nemohol zbaviť zodpovednosti za škodu, predvídať škodu ako pravdepodobný dôsledok svojho počínania, tak v CISG mu na to postačuje predvídať, že svojím konaním či opomenutím, spôsobí škodu ako dôsledok možný.[10] [11] Z tohto hľadiska môžeme vidieť, že právo medzinárodného obchodu je čo sa týka objektivity omnoho prísnejšie.

3. Zmluvná a mimozmluvná zodpovednosť za škodu a teória adekvátnej príčinnej súvislosti

Často rozoberanou témou v obchodnom práve v oblasti záväzkového práva je to či sa inštitút predvídateľnosti škody bude vzťahovať len na porušenie zmluvných povinností, alebo či sa vzťahuje aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú v dôsledku porušenia povinností zákonných. Závery vychádzajúce od jednotlivých autorov nie sú jednotné. Väčšina z nich jednoznačne uvádza, že sa predvídateľnosť škody vzťahuje len na porušenie zmluvných záväzkov, čo vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 379 ObZ11. Niektorí autori sú však toho názoru, že predvídateľnosť škody sa vzťahuje na oba režimy zodpovednosti, teda na zmluvnú, ale aj mimozmluvnú, teda deliktuálnu a vychádzajú najmä z ustanovenia § 757 ObZ.[12] Podľa ich názoru sa na základe toho má na deliktuálnu zodpovednosť vzťahovať obdobne aj § 379 ObZ. Vyvrátiť tento argument môžeme na základe výkladu slova „obdobne“, ktoré je pre § 757 ObZ pilierom. Týmto slovom zákonodarca nechcel vyjadriť to, že sa musia obligatórne použiť na mimo- zmluvnú zodpovednosť ustanovenia § 373 a nasl. ObZ pojednávajúce o náhrade škody. Toto ustanovenie tam však vsunul preto, aby bolo možné v prípade potreby v situáciách ad hoc využiť spomínané ustanovenia aj na momenty, keď porušením povinností plynúcich zo zákona vznikla poškodenému škoda.

Zaujímavým spôsobom sa s predvídateľnosťou škody vysporiadala česká právna úprava po prijatí nového občianskeho zákonníka, ktorý v sebe subsumoval celé súkromné právo, teda aj právo obchodné. Českí zákonodarcovia prijali v roku 2012 zákon č. 89/2012 Občanský zákoník. Tejto právnej úprave predchádzal v oblasti obchodného práva zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý sa aspoň na začiatku zhodoval s naším ObZ, kde bol taktiež v § 379 explicitne zakotvený inštitút predvídateľnosti škody. V novom občianskom zákonníku však takáto explicitná úprava už chýba. V obchodných záväzkových vzťahoch sa však predví- dateľnosť škody uplatňovať neprestala. Dôvodom je teória ochranného účelu zmluvy. Účelom tejto teórie je ochraňovať legitímne očakávania zmluvných strán a taktiež rozložiť riziko vzniku škody na obe strany. Každá zmluva či dohoda prináša so sebou aj riziká a zmluvní partneri by preto mali mať možnosť tieto pri uzatváraní zmluvy obmedziť či poistiť v čo najväčšej možnej miere. Podstatnou skutočnosťou je, že ide o možnosť a nie o povinnosť zmluvných strán takéto riziká obmedzovať. Preto by nemala strana zmluvy hradiť vzniknutú ujmu, ktorej riziko bolo v čase jej uzatvorenia nepredvídateľné. Ako som už však spomínal vyššie v texte, dôležité a účelné je, aby sa pri uzatváraní zmluvy strany navzájom na možné riziká zo zmluvy plynúce upozorňovali a predchádzali tak nepredvídateľnej škode. Pri zisťovaní škody je na základe logického uvažovania určiteľná a predvídateľná výška škody, len ak je taký aj druh vzniknutej škody.[13] [14]

Inou kategóriou, na základe ktorej možno určiť prvok predvídateľnosti, je teória adekvátnej príčinnej súvislosti. Podľa nej „je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.“14 Inými slovami, príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou tu nie je, ak je daný následok, teda spomínaná škoda, neočakávateľný či nepravdepodobný, resp. nepredvídateľný. Tak ako v ObZ, aj pri tejto teórii je táto ne- predvídateľnosť posudzovaná prísne objektívne. V prípade záväzkových vzťahov hrá rozhodujúcu úlohu objektívny štandard vedomostí škodcu – čo mala rozumná osoba v momente uzatvorenia zmluvy predvídať v pozícii povinnej strany s prihliadnutím na okolnosti vzťahujúce sa k uzatvoreniu zmluvy. Opäť tu hrajú úlohu upozornenia a prehlásenia strán a najmä komunikácia po uzatvorení zmluvy. V prípade deliktuálnej zodpovednosti je to však o niečo odlišné. Tu je dávaný dôraz na objektívny, za normálnych okolností objektívne predpokladaný, chod vecí.[15] Ako jednoduchý príklad kvôli predstave nám poslúži prípad, keď chlapec, ktorý hodí kameň smerujúci na dom, rozbije ním okno, tak za normálnych okolností nepredpokladá, že by sa kvôli tomuto jeho počinu mohol napríklad zrútiť celý dom. Takýto test však nemôže fungovať stopercentne. Ani teória príčinnej súvislosti však nemôže vylúčiť situáciu, kedy si poškodená strana bude nárokovať náhradu škody, pretože ju strana spôsobujúca škodu subjektívne predvídala. Je to pomerne obtiažne dokázateľné a dôkazné bremeno je v takomto prípade na poškodenom, ktorý musí preukázať, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a že táto bola pre neho predvídateľná.

4. Predvídateľnosť škody a zavinenie

Predvídateľnosť škody je v právnom systéme príbuzná s ďalšími podstatnými inštitútmi, akými sú prevenčná povinnosť, vis maior, príčinná súvislosť či zavinenie. Každopádne môžeme povedať, že predvídateľnosť škody tvorí významný inštitút obchodného práva nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom práve. V ďalšom texte si priblížime prepojenie predvídateľnosti škody a zavinenia.

V tomto prípade bude opäť nápomocná česká právna úprava, konkrétne najnovšia právna úprava v novom občianskom zákonníku. Ak vychádzame z teórie adekvátnej príčinnej súvislosti, tak jej východiskom je predvídateľnosť škodlivého následku. To sa nápadne podobá ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu a tým je zavinenie, bez ohľadu na to či ide úmysel, alebo nedbanlivosť. Táto problematika už spadá do občianskoprávnej úpravy, keďže v obchodnom práve sa zodpovednosť za škodu posudzuje objektívne, to znamená bez ohľadu na zavinenie. Zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník vyplýva pri všeobecnej zodpovednosti, že sa budú ustanovenia tohto zákona týkajúce sa zodpovednosti za škodu vzťahovať aj na obchodnoprávne vzťahy, avšak len v prípade ak subjekt obchodného práva poruší povinnosti, ktoré nie sú upravené v ObZ.[16]

Tradične sa vychádza z toho, že osoba koná zavinene, keď svojím konaním poruší predpokladanú úroveň opatrnosti. Je však potrebné posúdiť či sa na túto skutočnosť pozerá objektívne, alebo či je potrebné a vhodné skúmať konkrétne okolnosti u každého jednotlivca zvlášť. Z právno-etického hľadiska je dôležité poznamenať, že pri tejto téme treba brať na zreteľ individualitu každého jednotlivého človeka. V občianskom i obchodnom práve je síce posudzovaná priemerná rozumová schopnosť človeka objektívne, ale je to vyvrátiteľná domnienka, teda pripúšťa dôkaz opaku. Je možné ju vyvrátiť subjektívnou nedostatočnosťou spôsobilosti. Príkladom môže byť § 422 OZ, podľa ktorého sa môžu zodpovednosti za škodu zbaviť osoby maloleté a osoby postihnuté duševnou poruchou, ktorí nedokážu posúdiť následky svojho konania. Škodca sa môže brániť aj takým spôsobom, ak preukáže, že nemohol bez náležitého a jemu možného vypätia vôle rozpoznať, že ohrozuje cudzie záujmy a že jeho konanie je nedovolené a že nemohol konať inak, teda, že nemohol spôsobený následok predvídať. Subjektívne poňatie zodpovednosti za škodu je preto opodstatnené a vychádza z koncepcie, že nemožno objektivizovať každú osobu, ale má sa prihliadať na subjektívne okolnosti.[17]

Záver

Na základe rozoberanej problematiky možno vyvodiť niekoľko nasledujúcich skutočností. Predvídateľnosť škody sa do svojej dnešnej podoby sformovala v 19. storočí vo francúzskom Code Civil. Následne bola prebratá aj do anglo-amerického právneho systému a rozšírila sa do celej Európy, neskôr aj do medzinárodného práva. V slovenskom právnom poriadku sa predvídateľnosť škody chápe len ako spôsob limitácie náhrady škody a nie ako predpoklad zodpovednosti za vzniknutú škodu. Predvídateľnosť sa posudzuje na základe testu predvídateľnosti, ktorý má svoj subjektívny i objektívny základ. Je veľmi dôležitá vzájomná komunikácia medzi zmluvnými partnermi, aby sa čo najviac predchádzalo nepredvídateľnej škode. Inštitút predvídateľnosti škody sa v prevažnej miere uplatňuje len v záväzkových právnych vzťahoch. V neposlednom rade má predvídateľnosť škody blízke vzťahy s inými inštitútmi občianskeho i obchodného práva. Na záver je tak možné konštatovať, že predvídateľnosť škody je zaujímavá a v mnohých prípadoch rozporne chápaná problematika. Jej správnym využitím však zmluvná strana dokáže upraviť náhradu škody vo svoj čo možno najväčší prospech.

Autor
Milan Fedorišin

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Zmluvná modifikácia zodpovednosti za škodu (prípustnosť, rozsah)

Úvod


V posledných rokoch sme na poli zodpovednosti za škodu a jej prípadnej zmluvnej modifikácie v obchodnom práve mohli zaznamenať pomerne rozsiahlu odbornú diskusiu odohrávajúcu sa v priestore Česko1 – Slovenska, ktorá však neviedla ku konečným, jednotným záverom. Úplný konsenzus týkajúci sa samotnej prípustnosti, a s tým nerozlučne súvisiacim určením rozsahu zmluvnej modifikácie zodpovednosti za škodu medzi odbornou verejnosťou toho času nebol dosiahnutý.


Súdna prax vo svojich rozhodnutiach takisto nezaujala jednoznačné stanovisko. Minimálne v slovenských pomeroch by naša snaha o nájdenie „riešenia“ tohto fenoménu v rozhodovacej praxi súdov bola relatívne bezúspešná, a to z dôvodu, že zásadné súdne rozhodnutia z akýchkoľvek inštančných stupňoch súdov, ktoré by relevantne obsiahli sledovanú problematiku, zatiaľ neexistujú.

1. Prípustnosť zmluvnej modifikácie za škodu


Nejednotnosť názorov na danú problematiku však celkom pochopiteľne vyplýva zo samotného legálneho textu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“). Nevyhnutnou otázkou, ktorú musíme vyriešiť ako prvú je, a síce prípustnosť zmluvnej modifikácie za škodu. Väčšina odbornej verejnosti sa prikláňa k možnosti tejto modifikácie, samozrejme existujú aj názory proti jej prípustnosti[1] [2].

Máme za to, že argumenty uvádzane v česko-slovenskej odbornej spisbe, ktoré pripúšťajú možnosť modifikácie zodpovednosti za škodu v obchodnom práve, vyplývajú a primerane zohľadňujú aktuálne potreby modernej spoločnosti a trhového hospodárstva. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že zmluvnú modifikáciu náhrady škody môžeme nájsť v právnych poriadkoch napr. Českej republiky, Nemecka či Rakúska, ktorým je ten náš právny poriadok azda najviac podobný (zohľadňujúc historické pomery a spätosť týchto krajín), ďalej sa tento inštitút nachádza aj v Princípoch medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROITJe všeobecne známe, že právo by malo predchádzať ekonomickému napredovaniu/smerovaniu spoločnosti a nie vice versa (ako tomu v skutočnosti v drvivej väčšine bohužiaľ je), preto sa prikláňame na stranu liberálnejších názorov – stotožnili sme sa s možnosťou zmluvnej modifikácie resp. limitácie náhrady škody v obchodnom práve, z časového hľadiska ex ante, a preto sa v tomto príspevku uberáme práve tým smerom, ostatné spôsoby limitácie ostávajú nateraz nepovšimnuté.

Problematickým ustanovením je v našom prípade § 386 OBZ, ktorý, okrem toho, že je kogentným ustanovením podľa § 263 OBZ, v prvom odseku vylučuje možnosť vzdania sa nároku na náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť. Z hľadiska výkladu sa vynárajú problémy s pojmami ako „vzdať sa“ či „nárok na náhradu škody pred porušením povinnosti“. Čo presne je ich obsahom, môžeme chápať vo viacerých významoch, a preto bližšie k riešeniu interpretačných problémov ohľadom nejasnosti pojmov použitých v § 386 ods. 1 OBZ odkazujeme na dostupnú odbornú literatúru.[3]


S uvedeným veľmi úzko súvisí § 379 OBZ, ktorý je svojou povahou dispozitívny, a pokiaľ ide o ich vzájomný vzťah, § 386 ods. 1 OBZ nemožno vykladať tak, že jeho ko- gentný charakter bráni dispozitívnemu nakladaniu s rozsahom náhrady škody v zmysle § 379 OBZ ani v spojení s kogentným ustanovením § 386 ods. 1 OBZ nevylučuje právo strán dohodnúť si limitáciu prípadnej náhrady škody. Dohoda o limitácii náhrady škody je teda dovoleným výkonom dispozičného práva.[4] Vzhľadom na § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého „dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná“, je možné každé ustanovenie o limitácii náhrady škody (napr. vylúčenie ušlého zisku, určenie maximálnej výšky škody a pod.) považovať za neplatné práve pre rozpor s týmto ustanovením.[5] V tejto súvislosti považujeme za nevyhnutné poukázať na rozdiel medzi § 574 ods. OZ (lexgeneralis) a § 386 ods. 1 OBZ (lex specialis), a síce napriek tomu, že obe ustanovenia vychádzajú z toho, že práva sa nemožno vopred vzdať, ustanovenie § 574 ods. 2 OZ za rozhodujúci považuje okamih vzniku práva a ustanovenie § 386 ods. 1 zase okamih porušenia povinnosti. Po porušení povinnosti, aj keď ešte nie je zrejmé, či toto porušenie má za následok vznik škody, sa strany môžu dohodnúť o vzdaní sa práva na náhradu škody. Podľa Ovečkovej sa tento zákaz týka len vzdania sa nároku ako celku a nie obmedzenia výšky škody, resp. rozsahu. Možno konštatovať, že ustanovenie § 574 ods. 2 OZ sa vzhľadom na osobitnú úpravu § 386 ods. 1 OBZ, pokiaľ ide o možnosť limitácie náhrady škody, sa neuplatní, a rovnako tak aj vo väzbe k § 579 OBZ, lebo aj tu ide o lex specialis.[6]

2. Rozsah zmluvnej modifikácie za škodu


Ak dôjde k použitiu niektorých zo spôsobov limitácie náhrady škody (ktorých demonštratívny výpočet a stručný opis je uvedený nižšie), je nutné, aby takáto klauzula v kontexte celej zmluvy spĺňala ďalšie podmienky, a to predovšetkým určitosť primeranosť. Je preto vhodné zmluvné dojednania formulovať tak, aby zbytočne nevyvolávali problémy. Užitočným bude výslovne zakotvenie účelu hospodárskeho kontextu zmluvy. Vo svetle tohto ustanovenia, z ktorého bude jasné, že je obom zmluvným stranám zrejmá povaha zmluvy (a prípadne neštandardný výnimočný charakter plnenia), je potom nutné na limitačné dojednania nahliadať z hľadiska výkladu i dokazovania. Čo sa týka požiadavky primeranosti, je pre samotnú právnu prípustnosť nevyhnutne nutné, aby dojednanie vždy bolo „primerané okolnostiam daného prípadu a obchodného vzťahu pri ich hodnotení podľa zásad poctivého obchodného styku.“

Postup pri hľadaní primeranej výšky limitácie sa samozrejme prípad od prípadu bude líšiť (vymedzenie metodologickej schémy/ kritérií na rozhodovanie je úlohou judika- túry). I pri vedomí nevyhnutnosti skúmania okolností vždy vo vzťahu k jednotlivom konkrétnemu prípadu možno vo všeobecnej rovine niektoré najpodstatnejšie aspekty, ktoré budú pri hľadaní primeranej výšky limitácie v individuálnom prípade vhodné vziať do úvahy, vymedziť. Z praktického hľadiska bude teda najväčší zreteľ braný na nasledujúce okolnosti daného prípadu (prehľad je možné previesť napr. vo vzťahu k jednotlivým prvkom tvoriacim štruktúru právneho vzťahu). Z hľadiska subjektov zmluvného vzťahu tak pôjde o subjektový charakter a reálnu silu zmluvných partnerov. Podľa objektu tu bude vzťah limitácie k predmetu zmluvy či povaha ujmy a podľa obsahu budú určovacími prostriedkami napr. odstupňovanie limitácia podľa kvantity porušenia povinnosti či kvality porušenia povinnosti konkrétny rozsah limitácie, vyváženosť celej zmluvy. 7

Všetko, samozrejme, za predpokladu, že takéto ustanovenia nebudú v rozpore so zákonom, nebudú ho obchádzať a ani sa nebudú priečiť dobrým mravom, a teda nenapĺňajú podmienky absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.

Rozsah náhrady škody môžeme zmluvne limitovať nasledovnými metódami: zmluvnou pokutou alebo sľubom odškodnenia8, pričom sa jedná o nepriame, sprostredkované, zákonom predpokladané spôsoby limitácie náhrady škody. Zmluvná pokuta predstavuje paušalizovanú náhradu škody, nejedná sa o limitáciu náhrady škody v pravom zmysle slova, avšak je oveľa lepšie vymáhateľná. Pre paušalizáciu náhrady [7] [8] škody prostredníctvom zmluvnej pokuty a sľubu odškodnenia je potrebné brať do úvahy všeobecné obmedzenia pre limitáciu náhrady škody – nemôže byť teda neprimerane nízka, nakoľko by súd mohol rozhodnúť o jej neplatnosti z dôvodu obchádzania zákona Zároveň umožňuje široký rozsah dohôd, vrátane možnosti jej prepojenia s náhradou a výškou škody, prípadne možnosti jej úhrady len v prípade, ak vznikne škoda. Okrem zmluvnej pokuty zaraďujeme medzi sprostredkované spôsoby limitácie náhrady škody, ktorý je spôsobilý pôsobiť ako prostriedok limitácie náhrady škody analogicky vzhľadom na dispozitívnosť § 727 OBZ, aj uzavretie dohody strán o obmedzení výšky škody ex ante. Rozšírením počtu, resp. definovaním okolností vylučujúcich zodpovednosť uvedených v § 374 OBZide o možnosť spresnenia a prispôsobenia individuálnemu vzťahu zvlášť pri špecifickom predmete zmluvy. Založením zodpovednosti založenej na princípe zavinenia, ktorý súvisí s predchádzajúcim spôsobom, pričom analogicky vychádza rovnakých základov a aj závery judikatúry môžu byť analogicky použité na tento prípad. Do úvahy prichádza možnosť poukázať na analogickú aplikáciu § 300 OBZ, podľa ktorého je možnosť dohody o subjektívnej zodpovednosti pri zmluvnej pokute. Ide tiež o spresnenie a prispôsobenie úpravy zodpovednosti za škodu individuálnemu vzťahu pri špecifickom predmete zmluvy. Základom je predovšetkým potreba vyváženia zmluvy, prípadne vzájomného poskytnutia výhody zodpovednosti za škodu spôsobenú zavinením. Dohodnutím výšky škody, ktorú zmluvné strany pri uzatváraní záväzku predvídajú, a to predovšetkým definovaním predvídateľného ušlého zisku – predmetný spôsob limitácie je zriedkavý, ale vychádza z koncepcie zodpovednosti za škodu, založenej na povinnosti hradiť len tú škodu, ktorú zmluvné strany pri jej uzavretí predvídali, uvedenú v § 379 OBZ. Aj v zákonnom riešení je predvídateľnosť výšky škody fixovaná na moment uzatvorenia zmluvy, nie je skúmaná spätne a nemala by byť skúmaná ani následne. Strany sa takouto dohodou zároveň zbavujú možnosti namietať objektívnu nepredvídateľnosť druhu škody, ktorá bola limitovaná. Dohoda o výške škody, ktorú zmluvné strany predvídajú bude podliehať preskúmaniu možnosti a kritérií limitácie, pričom v prípade, ak bude v nej definovaná škoda príliš všeobecná, táto dohoda nemusí spĺňať podmienky primeranosti a súladu s dobrými mravmi. Odporúča sa okrem celkovej predvídateľnej škody aj definovať konkrétne škody, ktoré zmluvné strany predvídajú, a až následne určenie ich konkrétnej jednotlivej výšky. Priamym obmedzením fixnou, dohodnutou sumou vychádzajúc z možnosti využitia dispozitívnosti § 373 a 379 OBZ (priama limitácia), teda rozsahu hradenej škody, škoda sa limituje konkrétne dohodnutou sumou. Pomerným obmedzením rozsahu hradenej škody, tiež sa jedná o priamy spôsob limitácia a vychádza z rovnakého dispozitívneho právneho základu ako predchádzajúci spôsob a z rovnakých obmedzení ako priama limitácia fixnou sumou. Zmluvné strany sa dohodnú na obmedzené určenom pomerom alebo percentom z celkovej výšky škody, resp. z celkovej výšky plnenia resp. iného kritéria. Vylúčením náhrady niektorých druhov škôd, resp. ušlého zis ku – týmto druhom sa limitujú, resp. priamo vylúčia z rozsahu náhrady škody niektoré zložky škody, ako sú ušlý zisk alebo náklady súvisiace so vznikom škody (nepriame náklady). V prípade týchto škôd je potrebné dôsledne zvážiť, či nedochádza k limitácii, ktorá už predstavuje vzdanie sa nároku na náhradu škody. Časovou limitáciou, ktorá spočíva v možnosti dohody o povinnosti náhrady škody vzniknutej v konkrétnom dohodnutom čase – napr. možnosti úhrady škody alebo ušlého zisku, ktoré vznikli len v určitom období.[9]Na tomto mieste považujeme za vhodné, poukázať na pracovnú verziu návrhu (nového) Občianskeho zákonníka pre Slovenskú republiku zo dňa 16. septembra 2015, ktorá obsahuje vo svojej piatej časti, tretej hlave, záväzky z iných právnych dôvodov, v § 56 a nasl. nový inštitút v slovenskom súkromnom práve, a to „privolenie poškodeného“, v zmysle ktorého škodu nenahrádza ten, kto ju spôsobí s účinným privolením poškodeného alebo ak poškodený prevzal na seba riziko, že bude poškodený. Treba však zdôrazniť, že na privolenie poškodeného, ktorým sa vylučuje alebo obmedzuje povinnosť nahradiť škodu spôsobenú úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti sa nebude prihliadať. Ďalej, v spoločných ustanoveniach v § 58 NSOZ, vzťahujúcich sa aj na privolenie poškodeného nachádzame bližšiu úpravu: (1) Dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vylučujú povinnosť nahradiť škodu, ak konajúci konal ospravedlniteľne a v rozsahu, v akom tak konal. (2) Pri posudzovaní, či dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vedú k vylúčeniu povinnosti nahradiť škodu sa prihliadne najmä na dôvody, ktoré viedli k vzniku tejto povinnosti, ako aj dôvody, ktoré ju vylučujú. (3) Vo výnimočných prípadoch môže súd rozhodnúť, že dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vedú len k obmedzeniu povinnosti nahradiť škodu. Zavedením inštitútu privolenia poškodeného bude, podľa nášho názoru, efektívne možné modifikovať náhradu škody v prípadoch výslovne rizikových úkonov, a to bez prípadného negatívneho následku v podobe neplatnosti takéhoto právneho úkonu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k väčšej právnej istote, prehľadnosti a jednoznačnosti v (právnej úprave) občiansko-/obchodno- právnych vzťahov.

3. Zmluvná vs. mimozmluvná zodpovednosť za škodu alebo možnosť zmluvnej modifikácie mimozmluvnej zodpovednosti?


Mimozmluvná zodpovednosť v obchodnoprávnych vzťahoch je upravená v § 757 OBZ, ktorý priamo odkazuje na obdobné použitie ustanovení § 373 a nasl. v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom. Do úvahy by tak napríklad mohla prichádzať možnosť zmluvnej limitácie náhrady škody v prípade dôverných informácii podľa § 271 OBZ, nakoľko sa na porušenie povinnosti bude obdobne vzťahovať všeobecná úprava zodpovednosti za škodu v OBZ, čo vyplýva priamo z právnej normy. Máme za to, že podmienky prípustnosti a rozsahu uvedené v skoršom texte sa môžu analogicky aplikovať na tento prípad, hoci účelom tohto kogentného ustanovenia je ochrana informácií, ktoré sú zmluvnou stranou označené ako dôverné (z hľadiska subjektívneho aj objektívneho[10] [11]), a to bez ohľadu na to, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu zmluvy. Zjednaný prísnejší režim náhrady škody by tak mohol byť motivujúcim na riadne zachovávanie takýchto informácií a obozretnej- šie dodržiavanie súladného stavu s týmto ustanovením zo strany negociujúcich subjektov. Navyše by takouto dohodou podľa nášho názoru nedošlo k odchýleniu sa z medzí kogentnosti § 271 OBZ, nakoľko by limitácia spočívala v úprave výlučne dispo- zitívnych ustanovení zodpovednosti za škodu, posudzovaných, okrem iného, cez všeobecný korektív – podľa zásad poctivého obchodného styku či súladu s dobrým mravmi.

4. Voľba zodpovednostného režimu podľa § 262 OBZ (prizmou dispozitív- nych ustanovení)


Ustanovenie § 262 OBZ umožňuje dohodou strán upraviť si ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, režim podľa OBZ, pričom takáto dohoda obligatórne vyžaduje písomnú formu. V právnej teórii sa tieto vzťahy zvyknú označovať ako tzv. fakultatívne obchody11. Zároveň ods. 3 dodáva, že sa III. časťou OBZ budú spravovať aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzkov zo zmlúv, pre ktoré si strany zvolili použitie tohto zákona, za podmienky, ak osoba poskytujúca zabezpečenie s tým prejaví súhlas alebo v čase vzniku zabezpečenia vie, že zabezpečovaný záväzok sa spravuje touto časťou zákona. V prípade ak nebude naplnená niektorá z týchto variant, má zabezpečenie pôvodný (občianskoprávny) režim aj napriek tomu, že zabezpečovaný vzťah má režim obchodnoprávny[12].


Z uvedeného vyplýva možnosť napr. aj 2 nepodnikateľov (nespadajúcich pod § 261 OBZ) zvoliť si režim obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu písomnou dohodu. Výhodou takejto voľby je koncepcia III. časti OBZ založená predovšetkým na zásade zmluvnej voľnosti (slobody) a zásade dispozitívnosti právnej úpravy. Pomer kogent- ných a dispozitívnych ustanovení v OBZ je konštruovaný jednoznačne v prospech dis- pozitívnych, pričom zákon obsahuje aj taxatívny výpočet tých ustanovení, od ktorých sa strany nemôžu odchýliť (§ 263 OBZ).[13] V OZ sa pri posudzovaní dispozitívnosti vychádza len zo znenia § 3 ods. 2, ktorý ustanovuje: „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“, čo v niektorých praktických prípadoch môže spôsobovať značné výkladové problémy s presným určením, ktorá právna norma kogentná je, a ktorá naopak, nie je.[14] V tomto má, podľa názoru autora, mierne navrch úprava v OBZ, predovšetkým z dôvodu existujúceho taxatívneho výpočtu, aj keď je pravda, že tento výpočet nie je presný, resp. dispozitívny charakter jednotlivých ustanovení sa vo viacerých prípadoch prejavuje zmätočne aj v dikcii samotnej právnej normy.[15]


V prípade obchodnoprávneho režimu zodpovednosti za škodu sa stranám naskytá možnosť na širšiu zmluvnú modifikáciu náhrady škody ešte pred porušením povinnosti, z ktorej škoda vznikla v porovnaní s režimom občianskoprávnym. Limitácia v občianskom práve je podstatne komplikovanejšia, nakoľko táto limitácia je možná len prostredníctvom zmluvnej pokuty. Vzhľadom na § 574 ods. 2 OZ je možné každé ustanovenie o limitácii náhrady škody (napr. vylúčenie ušlého zisku, určenie maximálnej výšky škody a pod.) považovať za neplatné pre rozpor s týmto ustanovením.[16]

Právnu úpravu zmluvnej pokuty nachádzame ako v OZ (§ 544 – 545a OZ), kde je všeobecná úprava, tak aj v OBZ (§ 300 – 302 OBZ), úprava špeciálna, osobitná. Najzásadnejším rozdielom medzi jednotlivými úpravami je v možnosti liberácie dlžníka spod povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle § 545 ods. 3 OZ (uplatnením relevantnej námietky liberácie sa zo zmluvnej pokuty stáva naturálna obligácia), ktorá je v prípade úpravy obchodnoprávnej v § 374 OBZ zakotvená ako absolútny zodpovednostný režim za porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Výhodou je jeho dispozitívny charakter a možnosť dohodou strán vylúčiť jeho aplikáciu.[17] Rozdiel možno bádať aj v znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty súdom – uplatnení moderačného práva súdu. V praxi tak môže nastať situácia, že rozhodnutím súdu o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty môže veriteľovi vzniknúť škoda. Pôjde o tzv. ďalšiu škodu, ktorú poškodený môže uplatniť za splnenia zákonom stanovených podmienok: 1) dodatočne vzniknutú škodu si môže poškodený vymáhať podľa všeobecných ustanovení obchodného práva o náhrade škody (§ 373 a nasl. OBZ), 2) poškodený môže uplatniť škodu, ktorá vznikla po súdnom rozhodnutí o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, len do výšky zmluvnej pokuty, t.j. do výšky pre jej znížením súdom. To znamená, že poškodený má v tomto prípade nárok jednak na zmluvnú pokutu priznanú mu súdom, a jednak na náhradu škody, ktorá vznikla po rozhodnutí súdu o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, a to až do výšky zmluvnej pokuty dohodnutej v zmluve. Obe tieto sumy však nesmú presiahnuť stranami dohodnutú výšku zmluvnej pokuty.[18]

Pri rozhodovaní o výške náhrady škody v občianskoprávnych vzťahoch môže súd využiť aj svoje moderačné právo na primerané zníženie náhrady škody z dôvodov osobitného zreteľa za zohľadnenia ďalších podmienok podľa § 450 OZ, a to s obmedzením, že súd takéto zníženie nemôže vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Je otázne, či sa toto ustanovenie vzťahuje len na fyzické osoby, ako to vyplýva z textu právnej normy, alebo je možné použiť ho aj v prípade ak za škodu bude zodpovedať právnická osoba. Použitie tohto moderačného práva je však v rámci obchodnopráv- nych vzťahov vylúčené, a to z dôvodu existencie špeciálnej úpravy v § 382 ods. 2 OBZ, ktorý ustanovuje, že náhradu škody nemôže súd znížiť.

Záver


Týmto príspevkom sme sa pokúsili poukázať na súčasné a dosiaľ nejednoznačné (skôr na teoretickej úrovni), „riešenie“ problémov týkajúce sa zmluvnej modifikácie náhrady škody ex ante, spôsobov a ďalších faktických problémov. Cieľom nebola vyčerpávajúca analýza a návrh množstva potenciálnych riešení, túto úlohu prenechávame najmä slovenskej právnej teórii. Z uvedeného je zrejmé, že de lege lata právna úprava je nevyhovujúca aktuálnym spoločenským podmienkam, a preto je hodnotená v právnej teórii negatívne, voči čomu nemáme žiadne výhrady a plne sa s týmito tvrdeniami stotožňujeme. Veľká časť teoretických poznatkov pochádza od právnych teoretikov Českej republiky a je otázne, ako by sa s nimi vysporiadala súdna prax na Slovensku. Záverom možno konštatovať, že v otázkach zmluvnej modifikácie náhrady škody je viac ako potrebný zásah zákonodarcu upravujúci načrtnuté aplikačné a interpretačné problémy, a to aj s ohľadom na neexistujúcu judikatúru, ktorá by sa danou problematikou aspoň čiastočne zaoberala a poskytla tak nejaký „smerovník“ pre tieto prípady. Ustanovenie § 386 ods. 1 by bolo vhodné upraviť výslovne takým spôsobom, aby nevznikali zbytočné dohady ohľadom možnosti vylúčenie resp. obmedzenia výšky náhrady škody, čo by privítalo ako podnikateľské prostredie, tak aj právna teória zaoberajúca sa touto otázkou, a to do času prijatia nového Občianskeho zákonníka, ktorý by túto problematiku mal vyriešiť komplexne.

Predchádzanie právnym nezrovnalostiam má svoj opodstatnený význam v tak dôležitej oblasti, akou je oblasť náhrady škody a jej zmluvná modifikácia v obchodnopráv- nych vzťahoch, čím by sa podľa nášho názoru pro futuro mohla zvýšiť právna istota v týchto vzťahoch a sčasti aj vyzdvihnúť úroveň slovenského právneho poriadku ako celku.

Ide o súkromno-právnu zodpovednosť člena orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú spoločnosti, ktorá je obchodno-právneho charakteru. Nemôžeme, ako bolo už uvedené vyššie, uvažovať o zodpovednosti v pracovno-právnom zmysle, nakoľko ani vzťah medzi členom orgánu a spoločnosťou, nie je upravovaný normami pracovného práva. Okrem toho je potrebné aspoň upozorniť aj na možnú existenciu zodpovednosti v trestno-právnej a administratívno-právnej rovine a to v prípade, ak porušením povinnosti dôjde zároveň aj k naplneniu skutkovej podstaty TČ či určitej formy správneho deliktu.

Autor
Christián Burják

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Fakultatívne obchody a aplikačné problémy

Úvod


Pri posudzovaní záväzkových vzťahov je nutné si ozrejmiť, akými ustanoveniami sa bude takýto vzťah riadiť, najmä vzhľadom na dualizmus v oblasti záväzkových vzťahov obsiahnutých v Občianskom zákonníku (ďalej len OZ) alebo Obchodnom zákonníku (ďalej len ObZ). Záväzkový vzťah bude obchodnoprávnym vzťahom, ak povaha subjektov alebo činnosť, ktorú vykonávajú, resp. obsah ich právneho vzťahu, spĺňajú podmienky ObZ1 na to, aby sme ich vzťah mohli definovať ako absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo relatívny obchodný záväzkový vzťah. Relatívne obchodné záväzkové vzťahy sú vzťahy, ktorých zmluvné strany sú podnikateľmi resp. subjektmi verejného práva a činnosť, ktorú zmluva pokrýva patrí do ich podnikateľskej činnosti resp. touto činnosťou pokrývajú verejné potreby alebo vlastnú prevádzku. Absolútne obchodné záväzkové vzťahy sú zase vzťahy, ktoré spadajú pod definíciu §261 ods. 3 a nasl. Dominantným znakom absolútnych obchodných záväzkových vzťahov nie je povaha subjektov, ale obsahová náplň ich vzťahu.[1] [2]

1. Niekoľko poznámok k tzv. fakultatívnym obchodom


Záväzkové vzťahy, ktoré nespĺňajú kritéria nato, aby sme ich mohli definovať ako relatívne alebo absolútne záväzkové vzťahy, sa stále môžu riadiť ustanoveniami ObZ, ak spoločnou dohodou zmluvných strán dôjde k aplikácii §262 ObZ. Táto dohoda však musí byť písomná. Aj keď si strany medzi sebou uzatvoria zmluvu, pri ktorej sa nevyžaduje písomná forma, samotná voľba ObZ musí byť písomná. Týmto spôsobom dochádza k rozšíreniu pôsobnosti ObZ na záväzkové vzťahy, ktoré by sa inak riadili ustanoveniami OZ a tak sa strany vyhnú kogentným ustanoveniam OZ. Napriek tomu, že strany využijú túto možnosť a zvolia si režim ObZ, nevylučujú subsidiárne pôsobenie OZ ako lexgeneralis. Aplikácia § 262 ObZ tak bude mať uplatnenie v prípade, ak pôjde o vzťah, ktorý nemožno podradiť ustanoveniam ObZ podľa §261.

Strany si týmto spôsobom zvolia ObZ ako celok. Nie je však vylúčené, aby si zmluvné strany zvolili aplikáciu iba jednotlivých ustanovení ObZ na svoje konkrétne práva a povinnosti. V tomto prípade však pôjde o vedľajšie zmluvné dojednanie, čo je inštitútom občianskoprávnej zmluvy aj s dôsledkami viazanosti kogentnými ustanoveniami OZ[3] a vymyká sa spod inštitútu fakultatívnych obchodov §262 ObZ.

2. Voľba ObZ a zabezpečovací právny vzťah


Vo všeobecnosti platí, že zabezpečovací právny vzťah ako vedľajší (akcesorický) právny vzťah, sleduje režim hlavného záväzku. Pri dohode zmluvných strán o voľbe ObZ však musí byť splnená jedna z dvoch, alternatívne uvedených zákonných požiadaviek nato, aby sa zabezpečovací vzťah riadil režimom hlavného záväzku (v prípade fakultatívnych obchodov režimom ObZ).[4] Prvá zákonná podmienka je prejavenie súhlasu osoby, ktorá poskytuje zabezpečenie s voľbou režimu ObZ. Zákon síce nevyžaduje písomnú formu na prejavenie takéhoto súhlasu, avšak v záujme právnej istoty je nevyhnutné, aby sa takýto prejav vôle zakotvil v písomnej podobe. Druhou, nemenej vágnou podmienkou je vedomosť osoby, ktorá poskytuje zabezpečenie, že zabezpečovaný záväzok (fakultatívny obchod) sa riadi režimom ObZ. Z procesnoprávneho hľadiska spoľahlivo dokázať vedomosť strany o akejkoľvek skutočnosti je priam nemožné. Vychádzajúc z tejto premisy, je viac než žiadúce, aby si strany jasne a presne zvolili ObZ nielen pre hlavný, ale aj pre zabezpečovací právny vzťah v písomnej forme.

3. Aplikačné problémy


Tienistou stránkou voľby ObZ aplikáciou tzv. fakultatívnych obchodov bola v minulosti skutočnosť, že strany si zvolili ObZ pri nadobudnutí kradnutých motorových vozidiel. Využívalo sa ustanovenie ObZ, ktoré znamená odchýlku od všeobecne občianskoprávnej zásady – nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám.[5]

Sloboda, ktorú nám dáva § 262 ObZ, však nie je absolútna, má isté obmedzenia. Fakultatívne obchody prichádzali v minulosti do úvahy aj v prípade, keď jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ[6]. V praxi sa aj vzhľadom na výhodnejšie ustanovenia ObZ pre dodávateľa v štandardizovaných zmluvách aplikuje § 262 ObZ, čím strany podriaďujú svoj vzťah ustanoveniam ObZ. Pri skúmaní týchto vzťahov, kedy spotrebiteľ ako jedna zo zmluvných strán prejaví vôľu, aby sa jeho vzťah riadil ustanoveniami ObZ, musíme zohľadniť aj ustanovenia § 52 ods. 2 OZ„ Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.“Toto ustanovenie nás núti realizovať „test výhodnosti“. Ak je pre spotrebiteľa výhodnejšie ustanovenie OZ, príp. zákona o ochrane spotrebiteľa, použijú sa tieto ustanovenia i napriek tomu, že zmluvné strany medzi sebou uzavrú tzv. fakultatívny obchod. Nemenej dôležitým je aj ustanovenie § 53 ods.1 : Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“) … Taktiež aj ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľa[7], ktorý ustanovuje v § 3 ods. 3 nasledovné : „Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách“.

Vzniká tu otázka, či je možné, aby si strany, z ktorých jednou je spotrebiteľ, vylúčili pôsobnosť OZ zákona o ochrane spotrebiteľa voľbou ObZ aplikovaním § 262 ObZ a definovali svoj záväzkový vzťah ako tzv. fakultatívny obchod.

Táto otázka bola zodpovedaná Najvyšším súdom SR (ďalej len NS SR). Vo svojom uznesení 5 M Cdo 20/2009 sa stotožnil s argumentáciou Generálneho prokurátora, ktorý využil svoju právomoc a podal na základe podnetu žalovaného mimoriadne dovolanie voči rozhodnutiu Okresného súdu v Trenčíne a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa žalobcu bol vzťah medzi žalobcom a žalovaným obchodnoprávny, lebo sa zmluvne dohodli, že sa bude riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka; premlčacia doba je vzhľadom na to štvorročná.[8] Argumentácia Generálneho prokurátora znela nasledovne: S uplatnením Obchodného zákonníka je spojená nielen dlhšia (štvorročná) premlčacia doba než podľa Občianskeho zákonníka (trojročná), ale tiež možnosť dojednania vyššieho úroku z omeškania a iná zodpovednosť pri náhrade škody. Preto ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy upravujúce voľbu Obchodného zákonníka majú v danom prípade charakter neprijateľnej podmienky nielen v zmysle § 23a ods. 1 a 2 zákona č.634/1992 Zb., ale aj podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka …[9]

Toto rozhodnutie malo podstatný vplyv na rozhodovaciu činnosť krajských a okresných súdov. Príkladom môže byť rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý vo svojom rozhodnutí 5Co/56/2014 odôvodňuje rozhodnutie v merite veci právnym názorom Najvyššieho súdu obsiahnutom vo vyššie analyzovanom rozhodnutí a uvádza ho priamo v odôvodnení. V tomto prípade došlo v štandardizovanej zmluve k prejavu vôle zmluvných strán o voľbe zákona. Zmluvné strany uzavreli medzi sebou zmluvu o úvere, čo znamená, že ich záväzkový vzťah je tzv. absolútnym obchodom. Ak žalobca mal zato, že ich záväzkový vzťah je absolútnym obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom, aplikácia § 262 ObZ (a tým vykonaný prejav vôle o voľbe zákona) je zbytočná a irelevantná. Vyzdvihol by som argumentáciu vedľajšieho účastníka konania, s ktorým sa Krajský súd v Prešove vo svojom odôvodnení stotožnil: „Aj keď spotrebiteľ súhlasí, aby sa jeho právny vzťah s dodávateľom riadil na základe § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, nemôže si privodiť zhoršenie svojho právneho postavenia, ktoré mu garantuje Občiansky zákonník. …“10 Krajský súd v súlade s doterajšou judikatúrou uviedol: „Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovanou je síce absolútnym obchodom a je pravdou, že na predmetný úver dopadajú ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61 Cb 221/09). Základ právnej úpravy ochrany spotrebiteľa predstavujú ust. § 52 a nasledujúce Občianskeho zákonníka.“11 Rozsudok Krajského súdu v Prešove má veľmi vážne dôsledky. V súlade s judikatúrou NS SR odmietol voľbu zákona skrz aplikácie § 262 ObZ. Išiel však ešte ďalej. Odmietol aj skutočnosť, že zmluva o úvere je v ObZ kvalifikovaný ako tzv. absolútny obchod a právny vzťah založený zmluvou o úvere v predmetnej veci by sa tak mal riadiť ustanoveniami ObZ. Krajský súd vyzdvihol iný aspekt, povahu zmluvnej strany – spotrebiteľa. Nielenže tým odsunul na vedľajšiu koľaj prejav vôle o voľbe zákona, ale vylúčil aj aplikáciu ObZ v prípade, ak ide o absolútny obchod a jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.

Judikatúra súdov Slovenskej republiky vyjasnila nejasnosti ohľadne rozsahu obmedzení aplikácie § 262 ObZ. Definitívnu bodku, ktorá vylúčila akékoľvek pochybnosti o záväzkovom vzťahu spotrebiteľa, pri ktorej dôjde k voľbe ObZ skrz § 262 ObZ, dal [10] [11] zákonodarca novelou OZ č. 102/2014[12] [13], ktorý na koniec ustanovenia § 52 ods. 2 pripojil vetu: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“13 Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť 1. apríla 2015 a od tohto dňa bude mať aplikácia ustanovení OZ, ak je zmluvnou stranou spotrebiteľ, prednosť pred ustanoveniami ObZ aj keď strany využijú možnosť, ktorú im ponúka § 262 ObZ, tzv. fakultatívny obchod. Ich prejav vôle tak bude irelevantný. Na druhej strane však vylúčil aj voľbu ObZ v prípade, ak pôjde o vzťah spotrebiteľ-spotrebiteľ alebo podni- kateľ-spotrebiteľ, kde spotrebiteľ bude napr. predávajúcim a podnikateľ kupujúcim. Naviac, týmto ex lege vylúčil aplikáciu ObZ aj v prípade, ak spotrebiteľ uzavrie tzv. absolútny obchod. Predmetné zmeny, ktoré zaviedla vyššie spomenutá novela tak považujem za nesystémové s nedomyslenými dôsledkami v aplikačnej praxi.

Autor
Tomáš Lázár

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Typové a atypické zmluvy v obchodnom práve

Úvod


Zmluva je najčastejším právnym dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu v súkromnom práve. Obchodná zmluva zakladá obchodný záväzok. Je určitou právnou formou uzatvárania a realizácie obchodov. V právnej terminológií sa môžeme často stretnúť aj s pojmom dohoda. Na prvý pohľad sa zdá, že pojem dohoda má rovnaký obsah ako pojem zmluva. Hoci je právny základ rovnaký, nejde o celkom totožné pojmy. Zmluva sa používa na označenie právnych úkonov, ktoré zakladajú záväzkové právne vzťahy (napr. kúpna zmluva, zmluva o dielo…). Označujú sa tak všetky typy zmlúv, ktoré sú obsiahnuté v Obchodnom zákonníku ako aj v Občianskom zákonníku. Dohoda obsahuje právne úkony, ktoré znamenajú zmenu záväzkového vzťahu (napr. zmena záväzku dohodou strán, dohoda o prevzatí dlhu…), prípadne zánik záväzku (napr. dohoda o zrušení záväzku, dohoda o vzdaní sa svojho podielu…).1 Pri uzatváraní zmlúv je potrebné mať na zreteli, že mimo vymedzených typov zmlúv upravených v OZ alebo OBZ môžeme uzavrieť aj zmluvy zmiešané (zmluva o zriadení vecného bremena), ale aj inominátne zmluvy.[1] [2] V nasledujúcich častiach tejto práce si čiastočne priblížime typové zmluvy a bližšie sa zameriame na atypické zmluvy a s nimi súvisiaci problém analógie.

1. Typové zmluvy (contractus nominatus)


Pod týmto pojmom v obchodnom práve rozumieme zmluvy vymedzené v tretej časti v druhej hlave OBZ. Jednotlivé typy zmlúv nerozlišujeme podľa toho, ako je konkrétna zmluva označená, ale dôležitým rozhodujúcim kritériom je jej obsah, ktorým sú upravené povinnosti a práva účastníkov zmluvy. Ak subjekty obchodného práva, za ktoré možno považovať fyzické aj právnické osoby, uzavrú medzi sebou zmluvu, ktorá nie je uvedená v OBZ ako zmluvný typ (napr. nájomná zmluva, príkazná zmluva) a je upravená ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ. Naopak OZ pripúšťa, aby si strany v rámci voľby práva písomne dohodli aplikáciu OBZ na nimi uzavieranú zmluvu, ktorá je ako tzv. absolútna neobchodná zmluva a ako zmluvný typ upravená v OZ.[3]


2. Nepomenované zmluvy (contractus innominati)

Právna úprava obchodných záväzkových vzťahov poskytuje ich účastníkom pomerne širokú zmluvnú slobodu. Hospodársky život v praxi nemôže byť viazaný možnosťou použiť len zmluvné typy upravené v OBZ, OZ či inom zákone. Preto právna úprava v rámci uplatnenia princípu neformálnosti umožňuje uzavierať aj zmluvy nepomenované.

Nepomenovaná, teda inominátna zmluva je taká zmluva, ktorá nie je upravená ako osobitný zmluvný typ v zákone. Ide teda o atypickú zmluvu. Na priblíženie tohto pojmu si môžeme uviesť, že leasingové zmluvy sú pravdepodobne najčastejšie využívanými nepomenovaným zmluvami v našom právnom poriadku. Spomenuté leasingové zmluvy sú dokumentom, ktorý podpisuje nájomca s leasingovou spoločnosťou. V súčasnosti sa kontraktácia leasingu vykonáva najmä prostredníctvom inominátnych zmlúv. Ďalším častým príkladom atypickej zmluvy je aj franchisingová zmluva, ktorá ako zmluvný typ nie je upravená v Obchodnom zákonníku ani v Občianskom zákonníku. Je to nepomenovaná zmluva „sui generis„, ktorá je typom kombinovanej zmluvy (zahŕňa predovšetkým prvky licenčnej zmluvy, nájomnej zmluvy, zmluvy o obchodnom zastúpení).

Úpravu inominátnych zmlúv obsahuje aj Občiansky zákonník v § 51 a § 491 ods 1. V Obchodnom zákonníku úpravu týchto zmlúv je možné vyčítať z ustanovenia § 269. Odsek 2 uvedeného paragrafu ustanovuje: „Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.“ Z čoho jednoznačne vyplýva možnosť uzatvárania atypických zmlúv a nadväzuje na predošlý odsek. Prvý odsek znie: „Ustanovenia upravujúce v hlave II tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv.“ Vyplýva z neho, že popri typických zmluvách, ktoré obsahujú podstatné časti zmluvy, je možné uzavrieť aj zmluvy atypické. Podstatné časti zmluvy sú hlavným kritériom na posúdenie či konkrétna zmluva je typická alebo nepomenovaná, neovplyvňujú platnosť zmluvy. Sú však schopné kvalifikovať alebo diskvalifikovať zmluvu ako určitý zmluvný typ upravený Obchodným zákonníkom. Zmluva, ktorá neobsahuje podstatné časti niektorého zo zmluvných typov, môže byť platná, lebo môže ísť o zmluvu podľa Občianskeho zákonníka alebo o zmluvu nepomenovanú. Z toho môžeme vyvodiť, že zákonodarca upravením typických zmlúv nemal v úmysle obmedziť zmluvnú slobodu. Otáznym ostáva použitie analógie v súvislosti s týmto ustanovením s ohľadom na problém slovného spojenia „len na zmluvy“ v § 269 ods. 1. Vyvstávajú tak otázky či je možné použiť analogicky ustanovenia Obchodného zákonníka o príbuzných typoch alebo sa použijú len ustanovenia všeobecnej úpravy záväzkového práva v Obchodnom zákonníku. Na tieto otázky existujú rozličné názory.

Uveďme si príklad, kedy zmluvné strany uzavrú určitú zmluvu, pričom predmet záväzku bude dostatočne určitý, ale nebude obsahovať podstatné časti žiadneho typu zmluvy. Jeden smer názorov v tomto prípade analógiu nepripúšťa a druhý áno. Prvý smer reprezentuje napríklad Bejček, ktorý vychádza prevažne z gramatického výkladu. Interpretuje zákonný text tak, že zakazuje možnosť analogického použitia ustanovení typovo najbližšej zmluvy na nepomenovanú zmluvu tak, ako sa to predvída v režime občianskoprávnom. Rovnaký názor majú aj Marek či Matejka. Hlavným z argumentov (okrem použitia argumentu a contrario resp. per eliminationem) je aj ko- gentnosť tohto ustanovenia, ktorá vyplýva z § 263 odseku 1 OBZ. Ustanovenie teda nepripúšťa primeranú aplikáciu časti o niektorých ustanoveniach obchodno-záväzko- vých vzťahov na nepomenované zmluvy. Problém je podľa mnohých zároveň priamo riešený v tomto paragrafe, a teda nie je možné sa odvolávať na Občiansky zákonník, ktorý analógiu využíva.[4] [5] [6] Matejka vychádza z toho, že Obchodný zákonník nepredpokladá všeobecne analógiu (tak ako to je v Občianskom zákonníku § 853), a preto nie je automaticky použiteľná. Ustanovenie § 1 odsek 2 Obchodného zákonníka je osobitnou úpravu ku všeobecnej úprave obsiahnutej v § 853 Občianskeho zákonníka. Problém tak musíme u nepomenovaných zmlúv prvotne riešiť interpretáciou obsahu osobitnej úpravy a ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, tak potom ich riešiť podľa predpisov občianskeho práva. Občiansky zákonník je tak vo vzťahu sub- sidiarity k Obchodnému zákonníku, a teda aj jeho § 853. Aj keď začneme používať ako druhý prameň Občiansky zákonník tak použitím § 853 by sa stratil význam poslednej vety § 1 odseku 2 Obchodného zákonníka týkajúci sa využitia obchodných zvyklostí a zásad, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa jeho názoru j e argument nutnosti predísť nepoužiteľnosti ustanovení súčasťou formálno-systematického výkladu.5 6 Spomenutí predstavitelia teda zastávajú názor, že nie je možné použiť analogicky ustanovenia Obchodného zákonníka o príbuzných typoch na nepomenované zmluvy.

Druhý smer je v prospech použitia analógie. Argumentuje tým, že formulácia „len na zmluvy“ je prelomená samotným Obchodným zákonníkom, ktorý pri jednotlivých zmluvných typoch sám využíva odkazy medzi jednotlivými ustanoveniami, a teda sa ustanovenia na typické zmluvy použijú reálne aj na iné zmluvy ako iba tie, ktoré obsahujú podstatné časti (napr. § 526). Gramatický výklad je teda prelomený samotným OBZ. Ide o určitú špeciálnu úpravu, ktorá dovoľuje na základe týchto ustanovení použiť vymedzenú úpravu zmluvného typu aj na iné zmluvné vzťahy. Ak je § 269 ods 1 OBZ špeciálnym ustanovením, je možné argumentovať, že aj § 491 ods 2 a § 853 OZ sú špeciálnymi ustanoveniami, ktoré rovnako prelomujú formuláciu „len na zmluvy“. Taktiež si treba uvedomiť, že zo systematického pohľadu nie je úprava zmluvných typov komplexná ani v Občianskom zákonníku, ani v Obchodnom zákonníku a je nevyhnutné kombinovať úpravu oboch predpisov. OBZ zjavne nemá v úmysle byť úplne samostatnou úpravou od OZ, čoho dôkazom je aj úplná absencia úpravy zmiešaných zmlúv. Tie sú upravené iba v rámci OZ. Zmluvná úprava je dosiahnutá kombináciou oboch úprav, a preto je možné sa domnievať, že analógia je tiež určitým spoločným všeobecným pravidlom pre obe úpravy. Môžeme teda predpokladať, že nie je dôvod, prečo by inštitút analógie mohol byť prípustný iba pre občianskoprávnu úpravu, a nie pre obchodno-právnu úpravu. V judikatúre obchodného práva sa taktiež stretneme so záverom prípustnosti analógie. Je zároveň všeobecne uznávané, že je možné využiť analógiu všeobecnej časti. Obsah záväzkového vzťahu je určený samotnou inominát- nou zmluvou a všeobecnou časťou záväzkovej časti OBZ. Nie je možné súhlasiť s tým, že ak si strany zmluvy určité záväzky nevymedzia, že im automaticky nevzniknú. Môže k tomu dôjsť, a to práve aplikáciou všeobecnej časti OBZ. Je teda možné, že súčasťou ino- minátnej zmluvy môžu byť aj povinnosti alebo práva, ktoré nie sú jej výslovnou súčasťou. Ak je teda využitie analógie zo všeobecnej časti možné, prečo by mala byť analógia z časti o typických zmluvách zakázaná? Ktorákoľvek analógia sa využije, výsledkom budú určité vnútené záväzky, výsledok bude rovnaký.[7] Práve aj z týchto vyššie uvedených dôvodov sa i ja skôr prikláňam k pripusteniu analógie o príbuzných typoch v OBZ na nepomenované zmluvy.

Autor
Karina Jámborová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

TEORETICKÉ A PRAKTICKÉ ASPEKTY OBCHÁDZANIA PRÁVA VO SFÉRE KOLEKTÍVNEHO INVESTOVANIA NA PRÍKLADE MLM

ÚVOD

Počas celej histórie ľudstva právo vždy predstavovalo nejakú špecifickú metódu donútenia ostatných konať tak, ako to chcú ľudia, ktorí tvoria legálnu a legitímnu väčšinu. Aj napriek tomu, že fakticky vláda má veľmi obmedzený počet ľudí, právny poriadok a celkovo právo majú v spoločnosti postavenie nejakého návodu pre konanie, ktorý je podporovaný štátnou autoritou a sankciami. Právo vo veľkej miere je fikciou, o ktorej sa dohodli, že ju budú dodržiavať, a ktorá má charakter pravidla1. Jednak sa vždy objavia tí, kto by rád konal inak než to predpisuje zákon a skrz toho aj spoločnosť. Môžeme posudzovať takýchto ľudí alebo nie, ale fakt zostáva faktom – vždy sa dá právo obísť (lebo prameňom práva sú zákony napísané ľuďmi) a vždy budú tí, ktorí budú chcieť právo obísť, vyvrátiť a využiť vo svoj prospech.

Keďže začíname hovoriť o prospechu, prvé, čo nás môže napadnúť sú peniaze a rýchlo získať peňazí v obrovskom rozsahu sa dá vo sfére financií[1] [2], najmä keď obídeme právnu úpravu ustanovujúcu určité obmedzenia. Obchodné spoločnosti, ktoré takým spôsobom fungujú veľmi často sa tvária ako úplne legálne, prosperujúce a medzinárodné. Bohužiaľ, klienti a zamestnanci firiem takého typu veľmi skoro pochopia, že aktivita spoločnosti je nastavená iba v prospech samej spoločnosti a tých jej prvých zakladateľov (alebo partnerov, účastníkov), ktorí sa nachádzajú na vrchole pyramídy MLM.

Však, musíme priznať, že niektoré druhy podnikania sú celkom legálne a efektívne zriadené podľa modifikovaných modelov MLM, ale v takýchto prípadoch spoločnosť musí mať nezávislý zdroj príjmov, aby vedela úspešne fungovať, a naopak – každú obchodnú spoločnosť, ktorá prioritne existuje vďaka príjmom zo štruktúry MLM a jej nových členov, čaká krach.

1. ZÁKLADNÁ PRÁVNA REGULÁCIA RELEVANTNEJ SFÉRY FINANCIÍ

V každých nižšie uvedených podkapitolách autor len zdôrazňuje niektoré dôležité ustanovenia, ktoré sú nevyhnutne potrebné pre pochopenie praktickej časti tohto príspevku.

1.1 Kolektívne investovanie

Kolektívne investovanie na Slovensku je upravené najmä Zákonom č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov (pre účely tejto podkapitoly ďalej aj ako „zákon“). Zákon sa venuje regulácií mnohých komplikovaných otázok, ktoré autor nemá za cieľ vysvetľovať a hodnotiť. Pre účely tohto článku dôležitými sú ustanovenia § 2 zákona, ktoré konštatujú, že „kolektívnym investovaním je podnikanie, ktorého predmetom je zhromažďovanie peňažných prostriedkov od investorov, s cieľom investovať v súlade s určenou investičnou politikou v prospech osôb, ktorých peňažné prostriedky boli zhromaždené“, „zhromažďovanie peňažných prostriedkov na účel ich následného investovania sa zakazuje, ak (a) má byť návratnosť takto zhromaždených peňažných prostriedkov alebo zisk osôb, ktorých peňažné prostriedky boli takto zhromaždené, čo len čiastočne závislé od hodnoty alebo výnosu aktív, ktoré boli za zhromaždené peňažné prostriedky nadobudnuté, a (b) sa nevykonáva na základe povolenia podľa tohto zákona alebo za podmienok, ktoré ustanovuje tento zákon.“4

Bude zbytočným citovať mnoho ostatných predmetných ustanovení zákona, ale je potrebné zdôrazniť, že správca investičného fondu akéhokoľvek typu podlieha prísnej kontrole a dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska a potrebuje udelené povolenie na spravovanie investičného fondu a to v prípade tuzemskej aj zahraničnej správcovskej spoločnosti.

Uvedieme, že v Európskej Únii po implementácii základných smerníc UCITS IV5 a AIFMD6 právna úprava kolektívneho investovania je v celku unifikovaná, a to znamená, že aktualita podobných otázok môže vzniknúť nielen na území Slovenskej Republiky ale aj po celej Európskej Únii.

1.2 Poskytovanie fina nčných služieb (platobných služieb)

Keď je reč o poskytovaní finančných služieb a najmä platobných, bežný človek si predstaví banku, služby poskytované bankou a platbu pomocou platobných kariet. Je to logicky spojené s každodenným životom každého v modernej spoločnosti ľudí.

Na Slovensku pre tieto účely bol prijatý Zákon č. 492/2009 Z. z. o platobných službách v znení neskorších predpisov (pre účely tejto podkapitoly ďalej aj ako „zákon“). Uvedieme len najdôležitejšie a kľúčové body, ktoré sa týkajú témy eseje. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona platobnou službou sa tiež rozumie „(c) vykonávanie platobných operácií vrátane prevodu finančných prostriedkov z platobného účtu alebo na platobný účet vedený u poskytovateľa platobných služieb… (f) vykonávanie platobných operácií, pri ktorých sa súhlas platiteľa s vykonaním platobnej operácie udeľuje prostredníctvom akéhokoľvek telekomunikačného zariadenia, digitálneho zariadenia alebo zariadenia informačných technológií a platba sa vykoná prevádzkovateľovi telekomunikácií, prevádzkovateľovi systému informačných technológií alebo siete, ktorý koná iba ako sprostredkovateľ medzi používateľom platobných služieb a dodávateľom tovaru a služieb, (g) vydávanie alebo prijímanie platobnej karty alebo iného platobného prostriedku. ““

Preto môžeme konštatovať, že vykonanie operácií spomenutých hore sú činnosťou finančnej inštitúcie a tiež podlieha regulovaniu a dohľadu zo strany NBS. Vykonanie operácií pri porušení noriem zákona vedie nielen k administratívnej zodpovednosti ale môže priviesť aj k trestnoprávnej zodpovednosti. Hore spomenuté otázky sa týkajú bankového sektora a bankového práva, ktoré sa, však, dá obísť aj napriek jeho prísnej regulácii.8

Legislatíva vymedzuje aj pojem „limitovaný poskytovateľ9, ktorým môže byť fyzická osoba, ktorá je podnikateľom alebo právnická osoba poskytujúca služby založené na používaní platobných prostriedkov alebo obdobných technických prostriedkov na osobitný účel a v obmedzenej sieti podľa zákona, pričom platobné prostriedky alebo obdobné technické prostriedky sa využívajú na vykonávanie platobných operácií alebo na uchovávanie majetkovej hodnoty elektronicky a zároveň ich možno použiť len na nadobudnutie tovaru alebo služieb v obmedzenej sieti.10

1.3 Finančné sprostredkovanie a finančné por adenstvo

Finančné sprostredkovanie a finančné poradenstvo na Slovensku je upravené Zákonom č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve v znení neskorších predpisov (pre účely tejto podkapitoly ďalej aj ako „zákon“). Ako aj v predchádzajúcich podkapitolách vyberieme výhradne tie ustanovenia, ku ktorým budeme referovať v praktickej časti tohto príspevku. Ustanovenia §§ 2 a 3 zákona definujú, že aj finančné sprostredkovanie aj finančné poradenstvo je podnikaním11. Krátke zhrnutie toho, kto je finančný agent (osoba vykonávajúca finančné sprostredkovanie) a finančný poradca (osoba vykonávajúca finančné poradenstvo) je možné uviesť nasledovne:

a) Finančné sprostredkovanie[7] [8] je činnosť súvisiaca s uzatvorením zmluvy

o poskytnutí finančných služieb a s poskytnutím odbornej pomoci.

Finančný agent vykonáva pre klienta najmä nasledovné činnosti:

– predkladá ponuky produktov finančných inštitúcií, s ktorými spolupracuje na základe zmluvy a vykonáva ďalšie činnosti smerujúce k uzavretiu alebo k zmene zmluvy o poskytnutí finančnej služby;

– poskytuje odbornú pomoc a odporúčania týkajúce sa finančných produktov;

– ponúka svoje služby na základe písomnej zmluvy s iným agentom alebo s finančnou inštitúciou.

b) Finančné poradenstvo[9] je poskytovanie:

– odborných finančných odporúčaní;

– navrhovanie osobných finančných plánov;

– uzatváranie alebo zmena zmlúv o poskytnutí finančných služieb na žiadosť klienta v mene klienta, a na jeho účet.[10]

Ako aj predchádzajúce typy podnikania, finančné poradenstvo a sprostredkovanie sú predmetmi regulácie a dohľadu zo strany NBS. Tento fakt je ľahko pochopiteľný, keďže si človek uvedomí, že nekvalitné poradenstvo bez potrebných znalostí a skúsenosti v oblasti môže priniesť zvlášť veľkú škodu klientovi a potenciálnemu nadobúdateľovi výhod buď z kolektívneho investovania či finančného poradenstva/sprostredkovania.

2. OBCHÁDZANIE SIEŤOU SPOLOČNOSTÍ FINANČNEJ LEGISLATÍVY

Disclaimer: uvedený nižšie prípad je skutočným ale všetky názvy sú vymyslené a akékoľvek zhody sú náhodné, autor nenesie zodpovednosť za možnú zhodu a nechce nikomu spôsobiť žiadnu škodu.

Najprv by som chcel uviesť v tejto kapitole, že kvôli špecifickosti praktického prípadu nebudú citované teoretické východiská, ale len zdroje práva[11] pre uvedomenie si kontextu analýzy popísaného ďalej prípadu.

V kontexte zverejnenia medzinárodných škandálov o Panamských offshore spoločnostiach politikov a ich príjmoch priemerný obyvateľ má málo dôvery k podobným spoločnostiam. Však, skúsime si predstaviť nasledujúcu situáciu:

Existuje nejaká spoločnosť ABC Ltd., ktorá má sídlo na napr. Seycheloch. Táto spoločnosť sa zaoberá tým, že uzatvára s fyzickými osobami zmluvy „akože pôžičky“ na určité sumy. Peniaze obdŕžané takýmto spôsobom nejako využíva (čítaj investuje) a zo zisku vypláca 75% veriteľovi. Podľa zákonov Slovenskej republiky (a mnohých iných štátov EU) takáto činnosť je kolektívnym investovaním a správcovská spoločnosť musí mať povolenie (resp. licenciu). Samozrejme, právna moc štátnych orgánov Slovenskej republiky sa nevzťahuje na územie Seychel a preto skontrolovať činnosť zahraničnej firmy nie je možným aj napriek tomu, že takáto činnosť je neoprávneným podnikaním na území SR v prípade, keď nebude založená aspoň organizačná zložka, či dcérska spoločnosť. Navyše, existuje aj lokálna spoločnosť ZYX s.r.o., ktorá fakticky vykonáva služby finančného sprostredkovania pre účely činnosti ABC Ltd.

Základom takého obchádzania zákona je chybné a udávané pomenovanie právnych úkonov inými právnymi úkonmi:

– zmluva o zhromaždení peňazí a ich nasledujúcom investovaní sa menuje ako „zmluva o výpožičke“;

– zmluva o poskytovaní finančného poradenstva sa menuje ako „zmluva o reklame a konzultáciách“;

– chybné menovanie iných právnych úkonov takým spôsobom, aby ony čo najviac skrývali skutočnú prírodu právneho úkonu.

Celkovo, spoločnosť ABC Ltd. možno aj vykonáva nejakú investičnú činnosť, ale je veľmi pochybným skutočný zdroj jej príjmu. Jediným zakladateľom spoločnosti ABC Ltd. je ďalšia offshore spoločnosť DEF Ltd., ktorá je uvedená na oficiálnych dokladoch o založení spoločnosti ABC Ltd. Ľahko je pochopiť, že zistiť skutočného vlastníka, zakladateľa, a konečného nadobúdateľa výhod skoro nie je možným vôbec nemajúc určitých zdrojov, ktoré majú spravidla len oficiálne orgány a medzinárodné organizácie. Zakladateľom a jediným spoločníkom ZYX s.r.o. je tá istá osoba, ktorá je prezidentom ABC Ltd., čo vyvoláva domnienku, že ten človek je aj jediným vlastníkom DEF Ltd.

ABC Ltd. pri vykonaní vkladu na vnútorný účet klienta tejto spoločnosti zbiera poplatok za svoje služby a prináša (aspoň formálne) cca 1% zisku z kapitálu zvereného vo vedenie ABC Ltd. V dodatok k vyššie uvedenému ABD Ltd. a ZYX s.r.o. fungujú na základe MLM modely. ZYX s.r.o. má obrovské číslo „konzultantov“, s ktorými má podpísané už spomenuté zmluvy o reklame a konzultáciách. Len títo konzultanti môžu ponúknuť niekomu (akejkoľvek fyzickej osobe) uzatvoriť zmluvu s ABC Ltd. a vložiť svoje peniaze – v prípade úspechu tento konkrétny konzultant dostane komisiu a potom aj ďalší podľa vzájomnej štruktúry (pyramídy) konzultantov až po samotnú spoločnosť ABC Ltd.

Ani ABC Ltd., ani ZYX s.r.o., ani ich zamestnanci nemajú status finančného agenta, či finančného poradcu. Záujmy klientov sa vôbec nepovažujú za dôležité, firma môže akokoľvek využívať prostriedky klientov a brániť im vyberať peniaze naspäť (proces je veľmi zdĺhavý a aplikujú sa obrovské komisie).

Okrem horeuvedeného ABC Ltd. prostredníctvom ZYX s.r.o. realizuje platobné služby, ktorých zmysel je v tom, že klient spoločnosti ABC Ltd. si má možnosť objednať špeciálnu kartu (čítaj platobnú kartu), ktorú sa dá použiť v tých obchodoch a podnikoch, ktoré uzavreli špeciálnu zmluvu o reklame a záruke platby. Podľa tejto zmluvy si obchod alebo podnik objednávajú služby zverejnenia reklamnej informácie o podniku alebo obchode na webových stránkach ABC Ltd. a ZYX s.r.o., odmenou za tieto služby bude 5% z ceny tovaru, či služby. Ďalej 1% napoly dostanú spoločnosti ABC Ltd. a ZYX s.r.o. (čo bude rozdelené podľa modelu MLM) a 4% sa vrátia klientovi (ktorý si tým ušetrí). Skutočne zrejmú platobnú operáciu skrývajú pod „faktom potvrdenia klientom spoločnosti ABC Ltd. objednania si tovaru (služby) u iného podnikateľa“, tento tovar alebo služba už budú poskytnuté a predané klientovi. Faktická platba bude uskutočnená až o 10 dni po tom, ako klient (naschvál) nezaplatí a teda za tovar/službu zaplatí ABC Ltd. ako osoba, ktorá sa ručí za dlh zákazníka. Pre účely účtovníctva, a aby platba priamo neprišla z offshore na účet podniku či obchodu, ABC Ltd. najprv prevedie peniaze na účet svojej druhej dcérskej spoločnosti na území SR, ktorá už potom v mene ABC Ltd. zaplatí obchodu/podniku za tovar/službu predanú klientovi ABC Ltd.

Takýmto postupom ABC Ltd. skutočne vykonáva platobné príkazy svojich klientov a koná ako banka, či dajme tomu aspoň finančná inštitúcia. Obchádzajú niekoľko zákonov Slovenskej republiky a plánujú takým spôsobom obchádzať aj zákony v iných štátoch Európskej Únie. Bohužiaľ autor nemôže uviesť úplnú schému fungovania spomenutých spoločností kvôli nedostatku informácií a tomu, že sám nie je odborníkom v oblasti finančného práva, a tým pomôcť v prevencii obchádzania právnej regulácie v určitých sférach života.

ZÁVER

Problém obchádzania zákona a práva bol a je aktuálnym vo všetkých štátoch civilizovaného sveta. Toto sa týka aj verejného aj súkromného práva. V danom článku bola zverejnená otázka legitimity fungovania niektorých spoločnosti s medzinárodným kapitálom na území Slovenskej republiky. Tie osoby, ktoré vymýšľajú spôsoby obchádzania práva musia niesť zodpovednosť za svoje skutky, ktoré ohrozujú blahobyt iných a svojim cieľom majú len získanie vlastného prospechu.

Vyskytuje sa problém neefektívneho uplatnenia existujúcej legislatívy, ktorá napriek jej celkom kvalitnej internej logike a úprave, nemôže byť aplikovaná bez nastaveného procesu kontroly jej dodržania a monitoringu. Rozumejúc, že táto úloha nie je ľahko realizovateľná v takých regulovaných sférach ako finančné právo, medické právo, či energetické právo, nastavenie efektívneho procesu monitoringu obchádzania práva je dlhodobým a permanentným cieľom lebo spôsoby obchádzania práva sa tiež menia a sú v procese vývoja a prispôsobenia k už existujúcej právnej úprave. Toto potrebuje zvlášť intenzívnu účasť štátnych orgánov a ich spoluprácu medzi sebou a inými medzinárodnými a neziskovými organizáciami pre spracovanie najvhodnejších programov a metód kontroly za neoprávnenou činnosťou ako prejavom obchádzania práva.

Týmito otázkami by sa mali zaoberať odborníci rôznych sfér práva a iných vied vrátane IT technológií, ktoré sú často používané za účelom obchádzania práva. Dúfame, že tento príspevok vyprovokuje záujem o jeho tému a z časom budú vykonané potrebné opatrenia pre zachraňovanie záujmov spoločnosti a jej obyvateľov pred negatívnymi vplyvmi obchádzania práva nezávisle od subjektu a objektu tejto činnosti.

Autor
Mgr. Mykola Vdovychenko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ZNEUŽÍVANIE PRÁVA PRI UPLATŇOVANÍ NADMERNÝCH ODPOČTOV DANE Z PRIDANEJ HODNOTY

ÚVOD

V posledných rokoch sa v odborných kruhoch veľa diskutuje o problematike zneužívania práva, najmä v oblasti práva daňového.

V judikatúre slovenských súdov a Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „EÚ“) sa možno čoraz častejšie stretnúť s aplikáciou inštitútu zákazu zneužitia práva, a to najmä od roku 2006. V uvedenom roku bol tento inštitút aplikovaný vtedajším Európskym súdnym dvorom vo veci Halifax[1], v ktorom sa prvýkrát vyslovil pre zistenie existencie a aplikácie princípu zneužitia práva v oblasti daní. —V nadväznosti na to je čoraz častejšie používaný a rozpracovaný v judikatúre slovenských a českých súdov.

Inštitút zákazu zneužitia práva bol nakoniec do právneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) inkorporovaný ako zásada zákazu zneužitia práva zákonom č. 435/2013 Z.z.[2] Konkrétne bol implementovaný do § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Implementácia zákazu zneužitia práva súvisí s odporúčaním Európskej komisie[3] prijať do národných legislatív všeobecné pravidlo proti zneužívaniu[4] (generál anti-abuse rule alebo skrátene GAAR).

Keďže problematika zneužívania práva je pomerne rozsiahla, cieľom tohto príspevku bude zamerať sa na zneužívanie práva v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), konkrétne ako je tento inštitút vymedzený v judikatúre Súdneho dvora EÚ a následne v judikatúre slovenských, príp. českých súdov a pokúsim sa vymedziť spôsoby, akými dochádza k zneužívaniu práva a dôvody, prečo práve v uvedenej oblasti sa vyskytuje zneužívanie práva, a tiež určiť aká je hranica medzi zneužitím práva a dovolenou daňovou optimalizáciou. Na záver zhodnotím, kedy by malo dochádzať k aplikácii zásady zákazu zneužitia práva.

1. ZNEUŽÍVANIE PRÁVA- VYMEDZENIE POJMU?

Inštitút zákazu zneužitia práva nepredstavuje novodobý inštitút, v právnej teórii je tradovaný už od čias rímskeho práva. Tento inštitút bol však po dlhú dobu typický len pre oblasť súkromného práva. V oblasti práva verejného sa zákaz zneužitia práva neaplikoval. Prelom v aplikácii zákazu zneužitia práva v oblasti práva daňového nastal po vydaní rozhodnutia vtedajšieho Európskeho súdneho dvora vo veci Halifax. Od vydania tohto rozhodnutia už uplynula dlhšia doba, keď bol daný inštitút implementovaný do právneho poriadku SR[5] ako zásada zákazu zneužitia práva[6].

Zneužitie práva možno vymedziť ako konanie zdanlivo dovolené, prostredníctvom ktorého má byť dosiahnutý nedovolený výsledok. Také konanie, ktorým sa dosahuje nedovolený výsledok, je iba zdanlivo dovolené. Uznanie pojmu zneužitie práva však vyvoláva akýsi paradox, že o určitom konaní je pravda, že je zároveň dovolené (lebo je výkonom práva) a zároveň nedovolené (lebo je právom zakázané). Z hľadiska práva však nemôže obstáť záver, že určité konanie je zároveň dovolené a nedovolené, takže uznanie toho, že právo nemožno zneužívať, vyžaduje odstránenie daného paradoxu. Ide o paradox len zdanlivý, pretože zo zásady lex specialis derogat legi generáli vyplýva, že zákaz zneužitia práva je silnejší, ako dovolenie dané právom, a teda takéto konanie nie je výkonom práva, ale protiprávnym konaním.[7] Takto to bolo vyjadrené aj v judikatúre českých súdov.[8] [9]

1.1 Zneužitie práva v oblasti DPH

Ako už bolo vyššie uvedené, prelom v aplikácii zákazu zneužitia práva pre oblasť daňového práva nastal po vydaní rozhodnutia vo veci Halifax, ktoré sa týkalo DPH. Dané rozhodnutie bolo analyzované už veľa krát, ja sa obmedzím iba na najdôležitejšie závery, ktoré z neho vyplynuli. Vtedajší Európsky súdny dvor sa v tomto rozsudku spoločne s generálnym advokátom M. Poiares Maduro v podstate zhodli na postupe, ktorým by mali daňové orgány postupovať, aby zistili zneužitie práva. Z uvedeného rozsudku tak vyplynuli dve základné podmienky10ktorých splnenie je základným predpokladom preukázania zneužívajúceho konania.

K uvedenému Súdny dvor EÚ ešte vo svojom rozsudku dodal, že vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení: „Môže vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi predmetnými hospodárskymi subjektmi.“n

Vtedajší Európsky súdny dvor sa vyjadril aj k následkom pri zistení zneužitia práva: „Preukázanie zneužívania nemusí viesť k sankcii, pre ktorú by bol potrebný jasný a jednoznačný právny základ, ale k povinnosti vrátenia ako jednoduchému dôsledku uvedeného preukázania, ktoré určí, že odpočet DPH zaplatenej na vstupe bol sčasti alebo vcelku protiprávny… Z toho vyplýva, že plnenia, ktoré zakladajú zneužívanie, musia byť znovu definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia predstavujúce uvedené zneužívanie. V tejto súvislosti, pokiaľ správca dane zistí, že právo na odpočet bolo vykonávané podvodným spôsobom alebo bolo zneužité, je oprávnený požadovať s retroaktívnym účinkom zaplatenie odpočítaných súm za každé takéto plnenie“[10] [11] [12]

Najvyšší súd SR sa v roku 2011 v kľúčovom rozsudku[13] v daňovej oblasti zaoberal otázkou, či vykonaná transakcia nepredstavovala zneužitie práva zo strany daňového subjektu. Kľúčovým rozsudkom preto, lebo v ňom potvrdil výklad konceptu „zneužitia práva“ v oblasti DPH v súlade s výkladom Súdneho dvora EÚ tak, ako je definovaný v jeho ustálenej judikatúre[14]. Z pohľadu daňového subjektu ide o potvrdenie jeho práva na čo najefektívnejšie nastavenie svojej obchodnej činnosti z hľadiska DPH, no na druhej strane sa musí vyhnúť zneužitiu tohto práva. Podstatou plnení teda nesmie byť úmysel porušiť zámery sledované legislatívou súvisiacou s DPH.[15]Najvyšší súd SR vyslovil, že „ Zásada zákazu zneužívania práva teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu.“

V danom prípade daňovník nadobudol prevodom od inej spoločnosti podiel na priemyselnom práve. Následne si uplatnil právo na odpočet dane na vstupe, čoho dôsledkom bolo vykázanie nadmerného odpočtu v predmetnom zdaňovacom období. Správca dane zamietol vrátenie nadmerného odpočtu argumentujúc, že predmetné plnenie nemalo ekonomický charakter. Primárnou námietkou správcu dane bol fakt, že už pred uskutočnením transakcie sa daňový subjekt podieľal na vlastníctve predmetného priemyselného práva a mohol ho využívať, a teda nadobudnutie ďalšieho podielu už nepredstavovalo zdaniteľné plnenie. Daňový subjekt sa odvolal a prípad sa riešil pred Najvyšším súdom SR.

Tento potvrdil, že predmetná transakcia predstavuje „ekonomickú činnosť“ z hľadiska legislatívy súvisiacej s DPH. Oponoval tak svojmu predchádzajúcemu rozhodnutiu (3Sžf 105/2009) a nálezu Ústavného súdu SR (III. ÚS 255/2010) v obdobnej situácii, keď bolo daňovému subjektu odopreté právo na odpočet DPH na vstupe z dôvodu, že posudzovaná transakcia nepredstavovala zdaniteľné plnenie. Po prehodnotení uvedených argumentov Najvyšší súd SR rozhodol, že predmetná transakcia naozaj predstavovala zneužitie práva a potvrdil zamietnutie práva daňového subjektu na odpočet DPH. Rozsudok bol, okrem iného, ovplyvnený tým, že transakcia prebehla medzi prepojenými spoločnosťami, daň na výstupe nebola odvedená a daňový subjekt nebol schopný preukázať priame spojenie medzi transakciou a svojimi obchodnými aktivitami.

1.2 Dôvody a spôsoby zneužitia práva na DPH

K zneužívaniu práva pri DPH (k daňovým únikom na DPH) v SR dochádza najčastejšie neoprávneným odpočítaním DPH platiteľom, podľa § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH) a následným uplatňovaním nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v zmysle § 79 zákona o DPH, prostredníctvom karuselových podvodov, ktoré sú najrozšírenejšie a aj hospodársky najnebezpečnejšie.

Vyvstáva nám tu otázka, prečo práve v oblasti DPH možno zaznamenať množstvo prípadov kedy dochádza k zneužívaniu práva? Ako hlavný dôvod tohto problému možno označiť predovšetkým samotný mechanizmus fungovania tejto dane, najmä podstata zdaňovania na každom stupni výrobného a distribučného reťazca. Tento systém mnohonásobného zrátavania, zúčtovania, platieb a úhrad medzi platiteľmi a príjemcami a medzi nimi a štátnou pokladnicou vytvára široký priestor pre podvody platiteľov,[16]čím dochádza k zneužívaniu tohto mechanizmu.

Pri karuselových podvodoch je zneužívaný princíp neutrality, ktorý sa realizuje prostredníctvom odpočtu dane na vstupe od dane na výstupe. Cieľom vytvoreného reťazca je vylákať nadmerný odpočet, ktorý predstavuje preplatok na DPH. Reťazcom sa na tieto účely rozumie, ak sa na vylákanie výhody na dani podieľajú viac ako dvaja platitelia v reťazci za sebou. Tovar sa tu pohybuje „v kruhu“ prostredníctvom niekoľkých spoločností, ktoré pochádzajú najmenej z dvoch členských štátov. Predmetom obchodovania v reťazci je buď tovar nulovej hodnoty, ktorý je nadhodnotený, alebo neexistujúci tovar a reťazec tak funguje iba „na oko“.[17] Prostredníctvom karuselových podvodov dochádzalo k vylákaniu finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, pričom množstvo z nich bolo odhalených a vyšetrovaných. Možno spomenúť rozsudok Najvyššieho súdu SR[18], kde sa jednalo o prípad tovaru, ktorý neexistoval (kovový šrot, mosadz, nerez), a kde Najvyšší súd SR uviedol, že správca dane zistil nielen personálne obsadenie preverovaných spoločností, ale aj ich správanie ako daňových subjektov, počas kontroly porovnával aj obsah podaných priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie a uvedené zistenia nasvedčujú tomu, že ide o typický obchodný reťazec, ktorý má všetky znaky karuselového obchodu. Zároveň popísal obchodný reťazec a jednotlivé subjekty v ňom.[19]

Vo vyššie spomínanom rozsudku[20] súd vyslovil, že nestačí len splnenie formálnych podmienok plnenia, ale je potrebné preukázať aj materiálnu stránku, t. j. podstatu veci, teda dodanie tovaru. Správca dane znížil platiteľovi DPH nadmerný odpočet z dôvodu porušenia zákona o DPH, keďže si uplatnil odpočítanie dane z tovaru (mosadz, nerez, medený materiál), pri ktorom nebolo preukázané, že bol predmetom dane, že dodávateľom vznikla pri tomto tovare daňová povinnosť, a že tovar bol reálne dodaný odberateľovi. Z tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane totiž vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) nedošlo, pretože ani v jednom článku obchodných reťazcov sa nepreukázala reálna existencia a dodanie tovaru. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti uviedol: „Z kontrolných zistení vyplynulo, že žalobcom deklarované obchodné transakcie sa reálne neuskutočnili, lebo vecné a časové podmienky na odpočítanie dane neboli splnené, čo je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.“ Žalobca ako dôkaz reálneho dodania tovaru predkladal iba dôkazy (faktúry, dodacie listy, CMR doklady), ale žiadne iné relevantné dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru nepredložil. Skutočná existencia tovaru sa nepotvrdila ani na jednom článku obchodného reťazca, a to od pôvodcu tovaru až po konečného odberateľa v inom členskom štáte.

Skutočnosť, že faktúra mala požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dokladmi, na základe ktorých sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, t. j. dodaniu tovaru tak, ako je uvedené na faktúre, sú ďalšie doklady (napr. zmluvy, dodacie listy, doklady o preprave a pod.). K námietke, že faktúra je správnym dokladom preukazujúcim, že k zdaniteľnému plneniu došlo a na základe nej si môže odpočítať daň, je mylná. Najvyšší súd vo vzťahu k uvedenému uviedol: „Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého!) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. Ako už bolo uvedené, aby k odpočítaniu dane mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru. V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najskôr musí prísť k naplneniu materiálnej podstaty veci (k dodaniu tovaru) a až následne k vystaveniu faktúry (§ 71 zákona o DPH), len v takomto prípade môže prísť k odpočítaniu dane. Vprípade, že je vystavená faktúra, ale dodanie tovaru sa neuskutoční (daňová povinnosť síce dodávateľovi vznikne (§ 71 ods. 6 zákona o DPH), ale právo na odpočítanie nevzniká. Základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci.“ Tuzemské spoločnosti v podstate tvrdili, že prepravu vykonal buď ich dodávateľ, alebo jeho odberateľ. Uvedené tvrdenie sa však nikdy nepotvrdilo ako pravdivé, lebo ďalší v reťazci tvrdil to isté, pričom sa odvolával na dôkazy u toho druhého.

Daňový subjekt namietal, že správca dane preveroval celý obchodný reťazec, zisťoval „prapôvodný pôvod tovaru“ a zaúčtovanie faktúr u obchodných partnerov, a že ide o skutočnosti, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu, za ktorého on nezodpovedá. Súd sa vyjadril, že z dôvodu, že u priamych dodávateľov žalobcu sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne dodanie tovaru a vykonanie prepravy, správca dane za účelom získania objektívnej pravdy bol povinný šetriť celý obchodný reťazec vrátane zahraničných odberateľov. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo „základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň za dodaný tovar do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže prísť k odpočítaniu dane.“ Správca dane bol povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkými uvedenými spoločnosťami, až po zahraničných odberateľov. Primárnou povinnosťou toho, kto požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu, je preukázať, že na jeho vrátenie má právny nárok. Takéto preverovanie obchodných partnerov daňového subjektu je v súlade s ustálenou judikatúrou. Pretože aj keď daňový subjekt nezodpovedá za svojho obchodného partnera (dodávateľa, odberateľa), ale ak by sa vedome zúčastňoval na podvode, tak vnútroštátny orgán mu môže zamietnuť uplatnenie práv, a to práva na odpočet DPH, na oslobodenie od DPH alebo na vrátenie dane.

Súdny dvor EÚ sa vo svojom rozsudku[21], ale aj predtým vyjadril, že podľa ustálenej judikatúry ide o takýto prípad (zamietnutia práv) nielen vtedy, ak sa daňového podvodu dopustí samotná zdaniteľná osoba, ale aj vtedy, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutou transakciou zúčastňuje na transakcii zapojenej do podvodu v oblasti DPH, ktorého sa dopustil dodávateľ alebo iný hospodársky subjekt, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasiahol do reťazca dodania.[22] Toto zamietnutie zodpovedá zásade, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať noriem práva Únie podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom a uplatňovanie týchto noriem nemožno rozšíriť natoľko, aby pokrylo zneužívajúcu či dokonca podvodnú prax.

Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.[23] Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej.[24]

2. ZNEUŽITIE PRÁVA ALEBO DOVOLENÁ DAŇOVÁ OPTIMALIZÁCIA- KDE SÚ HRANICE?

Prirodzeným právom každého daňového subjektu je minimalizovanie si vlastnej daňovej povinnosti, teda jej zníženie na minimum tak, aby dane boli zaplatené v čo najmenšom množstve, ale bez toho, aby súčasne dochádzalo k porušeniu zákona. Aké konanie je možné považovať ešte za zákonné a aké za protizákonné, to je niekedy veľmi relatívne.[25] Na základe vyššie uvedeného možno pozorovať, že existuje len veľmi tenká čiara medzi konaním, ktoré v súvislosti s uplatňovaním nároku na odpočet DPH a následným uplatňovaním nadmerného odpočtu DPH ešte možno považovať za dovolené a konaním, ktoré je považované za nedovolené[26], a teda za zneužitie práva.

Na tomto mieste sa pokúsim na základe porovnania rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/09 (RBS) a vo veci C-255/02 (Halifax) uviesť, kde je hranica.

Rozsudku vo veci Halifax som sa venovala vyššie, teraz popíšem rozsudok v prípade RBS a následne vymedzím rozdiel medzi zneužitím práva a oprávnenou daňovou optimalizáciou. Spoločnosť R z prvého členského štátu kúpila autá od spoločnosti V z druhého členského štátu a následne ich tejto spoločnosti tam – v druhom členskom štáte – aj prenajala (spätný lízing). Neskôr spoločnosť R previedla lízingové zmluvy na svoju dcérsku spoločnosť. S odstupom času spoločnosť V autá odkúpila od spoločnosti R. Spoločnosť R z predaja áut riadne odviedla daň v druhom členskom štáte, súčasne s predajom a daňou na výstupe si však uplatnila aj odpočítanie dane na vstupe z faktúry od spoločnosti V, keď tam autá kupovala. Lízingové splátky boli účtované bez DPH, čím sa dosiahla daňová úspora. Lízingové splátky neboli v druhom členskom štáte zdaňované, lebo tam boli pokladané za službu, ktorej miesto poskytnutia je v prvom členskom štáte. Uvedené splátky neboli zdaňované ani v prvom členskom štáte, lebo sa považovali za dodávky tovaru v druhom členskom štáte. Inak povedané, z nákladov na lízing nebola v žiadnom z oboch členských štátov účtovaná daň na výstupe.[27]V predmetnom judikáte daňové orgány druhého členského štátu odmietli uznanie nároku na odpočítanie dane spoločnosti R s odôvodnením, že smernica neumožňuje odpočítanie dane z tovaru na vstupe, ak tento tovar nebol použitý na plnenia s DPH na výstupe.

Na základe vyššie uvedeného možno za nedovolené zneužitie práva (obchádzanie zákona) považovať umelé plnenie medzi závislými osobami bez objektívneho hospodárskeho dôvodu len s cieľom získať daňovú výhodu (rozsudok Halifax). Naopak, za dovolenú daňovú optimalizáciu možno považovať bežnú hospodársku transakciu medzi nezávislými osobami realizovanú legálnym postupom obmedzujúcim daňové náklady (rozsudok RBS).

prípade RBS vnútroštátny súd uviedol, že žiadne okolnosti nepoukazujú na existenciu umelej konštrukcie zbavenej hospodárskej reality a vytvorenej iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu. Je dôležité, že jednotlivé plnenia sa uskutočnili medzi dvomi subjektmi, ktoré nespája nijaký právny vzťah (teda ide o nezávislé subjekty). Je tiež nepochybné, že tieto plnenia nemali umelú povahu a boli vykonané v kontexte bežných obchodných transakcií. RBS reálne a bežne poskytla lízingové služby v rámci skutočnej hospodárskej činnosti.

Súdny dvor vyslovuje právny názor, že „zásada zákazu zneužívajúceho konania nebráni právu na odpočet dane z pridanej hodnoty uznanému v článku 17 ods. 3 písm. a) smernice 77/388 za okolností ako v prejednávanej veci, keď sa podnik so sídlom v jednom členskom štáte rozhodne poskytnúť prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti so sídlom v inom členskom štáte lízing tovaru pre tretiu spoločnosť so sídlom v prvom členskom štáte, aby sa tak vyhol dani z pridanej hodnoty z platby poskytnutej ako protihodnotu za tieto lízingové plnenia, ktoré sú v prvom členskom štáte kvalifikované ako služby prenájmu poskytnuté v druhom členskom štáte a v tomto druhom členskom štáte ako dodávka tovaru uskutočnená v prvom členskom štáte.“

Využitie rozdielnych režimov DPH v dvoch členských štátoch Súdny dvor EÚ nepovažuje za zneužitie práva. Zdaniteľné osoby majú v zásade slobodu zvoliť si takú organizačnú štruktúru a taký spôsob uskutočňovania plnení, aké považujú za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť a na účely obmedzenia daňových nákladov.

ZÁVER

Aplikácia zákazu zneužitia práva v oblasti práva daňového predstavuje veľmi citlivú záležitosť. V súčasnosti možno pozorovať množstvo rozhodnutí, kde dochádza k aplikácii zásady zákazu zneužitia práva, ktorá je však v našom právnom poriadku vymedzená veľmi vágne a všeobecne. Z vymedzenia inštitútu zneužitia práva je zrejmé, že posudzovanie toho, či sa v konkrétnom prípade jedná o zneužitie práva alebo nie, závisí na mnohých faktoroch a tiež samozrejme predovšetkým na, do značnej miery, subjektívnom posúdení danej veci. Stanovením presných pravidiel by sa poprel zmysel a samotná podstata inštitútu zákazu zneužitia subjektívneho práva, a preto sa tento inštitút musí vyznačovať istou mierou obsahovej pružnosti, aby bol schopný reagovať na nekonečné množstvo životných situácií, na ktoré právna norma ako všeobecné pravidlo správania sa reagovať nemôže. Tento inštitút slúži ako nástroj, prostredníctvom ktorého súdy môžu dotvárať daňové právo, na čo poukazuje aj Najvyšší správny súd ČR vo svojom rozsudku[28], a teda že „inštitút zákazu zneužitia subjektívnych práv (k ničím neodôvodnenej ujme iného či k ničím neodôvodnenej ujme spoločnosti, t.j. koniec koncov jej členov) predstavuje materiálny korektív formálneho poňatia práva, prostredníctvom ktorého sa do právneho poriadku vnáša hľadisko ekvity (spravodlivosti).“

Pri aplikácii zákazu zneužitia práva treba pozerať na jednej strane na fiskálne záujmy štátu, ktorých cieľom je vybrať čo najväčšie množstvo peňažných prostriedkov v podobe daní a samozrejme čo najefektívnejšie tak, aby nedochádzalo k jeho zneužívaniu a na strane druhej je potrebné chrániť záujmy jednotlivcov, predovšetkým princíp právnej istoty[29]. Dane totiž predstavujú výrazný zásah do majetkovej slobody fyzických a právnických osôb. Zásah zo strany štátu v podobe daňovej povinnosti vždy smeruje voči majetkovej slobode príslušného subjektu a obmedzuje jeho vlastnícke právo[30], v dôsledku čoho by daňová povinnosť mala byť stanovená v právnych normách určite, zrozumiteľne a jasne pre adresáta týchto noriem (teda pre daňový subjekt).

Podobne sa vyjadril aj Najvyšší správny súd ČR, keď konštatuje, že daňový systém predstavuje nielen nevyhnutný prostriedok k materiálnej existencii štátu, ale predovšetkým akýsi test legitimity inštitúcie štátu. Sústava daní preto musí byť z hľadiska jej koncepcie aj konkrétnej aplikácie transparentná, predvídateľná a primeraná. V opačnom prípade zmienenú legitimizačnú funkciu nemôže napĺňať a v konečnom dôsledku tak spochybňuje samotný význam a funkcie štátu.[31] Rovnako nemožno inak než zopakovať relatívne často judikovanú zásadu in dubio mitius, ktorú je možné aplikovať aj pre oblasť práva daňového.

Aplikácia inštitútu zákazu zneužitia daňového práva, aj v oblasti DPH, je teda v určitých prípadoch odôvodnená. Orgány aplikujúce právo budú musieť veľmi dôrazne preskúmať konkrétne skutočnosti a okolnosti prípadu, či v danom prípade dôjde k reálnemu naplneniu predpokladov pre uplatnenie daného inštitútu v praxi. Teda, aby sa tak stávalo len v situáciách, kedy ide o zrejmú a elementárnu snahu daňového subjektu použiť formálny výklad textu zákona, ktorý vedie k prekrúteniu cieľa a zmyslu určitej právnej úpravy v prospech daňového subjektu. Ak však vzniknú akékoľvek, hoci aj len mierne pochybnosti, ktoré by narúšali daný záver, bude nevyhnutné prikloniť sa v prospech daňového subjektu a akceptovať spôsob aplikácie ustanovenia tak, ako ho použil daňový subjekt, a teda bude nevyhnutné postupovať podľa zásady in dubio mitius (alebo in dubiopro reo).

Každopádne, bude zaujímavé sledovať ďalší vývoj v aplikácii zákazu zneužitia práva, teda akým smerom sa bude uberať aplikačná prax. Najvyšší správny súd ČR sa totiž v októbri 2015 vo svojom rozhodnutí[32], ktoré sa síce netýkalo v tomto príspevku skúmanej oblasti DPH, ale cezhraničných fúzií a predaja podniku, priklonil na stranu štátu a vyslovil, že došlo k zneužitiu práva. Vo vzťahu k zneužitiu práva uviedol, že vzhľadom na slobodu jednotlivcov usporiadať svoju činnosť v rámci podnikateľskej činnosti tak, aby si znížili svoju daňovú povinnosť, a nanajvýš reštriktívne uplatnenie zákazu zneužitia práva, súd uvádza, že na druhej strane takáto sloboda existuje iba v rozsahu legálnych možností.[33] Je potrebné dôsledne rozlišovať situácie, keď daňový subjekt zvolí z rôznych do úvahy prichádzajúcich alternatív, ktoré majú svoj samostatný zmysel tú, ktorá je pre neho daňovo najvýhodnejšia, čo je legitímny, právom aprobovaný postup, od situácie, kde práve hlavným zmyslom určitej činnosti či transakcie je získanie daňového zvýhodnenia.

Potrebné je ešte podotknúť, že v prípade zneužitia práva v oblasti DPH, možno v posledných rokoch pozorovať množstvo opatrení, jednak na medzinárodnej úrovni, ale aj na vnútroštátnej úrovni, ktoré boli prijaté za účelom predchádzania zneužitiu práva (za účelom predchádzania daňovým únikom a daňovým podvodom)[34]. Signifikantné snahy možno pozorovať najmä na úrovni EÚ[35], ktoré sú potom následne premietnuté do slovenského právneho poriadku. Záverom mi v tejto súvislosti nedá nespomenúť, aj keď sa to týka oblasti dane z príjmov, ale súvisí to so skúmanou problematikou, že s účinnosťou od 01.01.2016 bolo zavedené nové ustanovenie § 50a zákona o dani z príjmov[36], ktoré predstavuje všeobecné pravidlo proti zneužívaniu.[37]Účelom je boj proti agresívnemu daňovému plánovaniu prostredníctvom vytvárania daňových schém bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia s cieľom vyhnúť sa plateniu daní (teda zamedziť zneužitiu nezdanenia podielov na zisku).

Pravidlá proti zneužívaniu zakazujú členským štátom priznať „výhody”, ktoré vyplývajú z aplikácie Smernice o materských a dcérskych spoločnostiach, na transakcie, ktoré boli uskutočnené výlučne s cieľom získať výhodu zo zmluvy a neodrážajú ekonomickú realitu transakcie. Pri posudzovaní, či ide o zneužívanie, je potrebné vykonať objektívnu analýzu všetkých skutočností a okolností. Toto ustanovenie postihuje aj situácie, keď nie sú skutočné iba niektoré časti vykonaných opatrení, pričom zvyšné skutočné opatrenia alebo časti opatrení tým ostávajú nedotknuté.

Autor
Ivana Straková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ZÁKON O FINANČNOM SPROSTREDKOVANÍ A FINANČNOM PORADENSTVE – INOVATÍVNA REGULÁCIA, KTORÁ ZAMEDZILA ZNEUŽITIU PRÁVA PRI SPROSTREDKOVANÍ FINANČNÝCH SLUŽIEB Z OBLASTI DOPLNKOVÉHO DÔCHODKOVÉHO SPORENIA

ÚVOD

Sprostredkovanie a poradenstvo v sektore poistenia alebo zaistenia, kapitálového trhu a doplnkového dôchodkového sporenia upravovali do 31. decembra 2009 osobitné sektorové právne predpisy.[1] Konkrétne zákon č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2009 (ďalej spravidla len „zákon o sprostredkovaní poistenia a o sprostredkovaní zaistenia v znení účinnom do 31. decembra 2009“), ustanovenia § 68 až 68c zákona č. 650/2004 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2009 (ďalej spravidla len „zákon o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009“), ustanovenia § 61 a § 61a zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení účinnom do 31. decembra 2009. Odlišný regulatórny rámec vytváral nerovnaké podmienky podnikania. S cieľom ich unifikácie bol prijatý zákon č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve“). Našu pozornosť ďalej budeme venovať sektoru doplnkového dôchodkového sporenia, konkrétne právnej úprave sprostredkovania, poukazujúc na potenciálnu možnosť zneužitia objektívneho práva, t. j. obchádzanie práva. Rovnako sa budeme venovať analýze vybraných ustanovení zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, ktoré zamedzili zneužitiu.

1. NÁČRT VYBRANÝCH ASPEKTOV PRÁVNEJ ÚPRAVY SPROSTREDKOVANIA DOPLNKOVÉHO DÔCHODKOVÉHO SPORENIA PODĽA PRÁVNEHO STAVU DO 31. DECEMBRA 2009

Od začiatku účinnosti regulácie doplnkového dôchodkového sporenia, t. j. odo dňa 1. januára 2005 až do 31. decembra 2009, boli do právnej úpravy inkorporované ustanovenia o sprostredkovaní doplnkového dôchodkového sporenia. Pripomíname, že de lege lata mohol do 31. decembra 2009 vykonávať činnosť v sektore doplnkového dôchodkového sporenia sprostredkovateľ doplnkového dôchodkového sporenia s oprávnením vykonávať sprostredkovanie doplnkového dôchodkového sporenia pre dve doplnkové dôchodkové spoločnosti alebo viac doplnkových dôchodkových spoločností alebo sprostredkovateľ s oprávnením vykonávať činnosť výhradne pre jednu doplnkovú dôchodkovú spoločnosť.[2] Iné kategórie vtedajšia právna úprava nepoznala. Zamýšľame sa nad potenciálnou možnosťou, či mohla fyzická osoba podnikateľ alebo právnická osoba vykonávať sprostredkovanie v sektore doplnkového dôchodkového sporenia bez toho, aby získala povolenie na sprostredkovanie doplnkového dôchodkového sporenia udelené Národnou bankou Slovenska, alebo bez toho, aby doplnková dôchodková spoločnosť podala návrh na jej zápis ako výhradného sprostredkovateľa do registra sprostredkovateľov doplnkového dôchodkového sporenia.

1.1 Zneužitie objektívneho práva

Zneužitie práva je spojené s hľadaním hranice medzi využitím práva a jeho výkonom neoprávneným spôsobom, ktorý predstavuje výkon práva v súlade s literou zákona, avšak v rozpore s jeho účelom a duchom, zahŕňajúc dve roviny zneužitie subjektívneho práva a zneužitie objektívneho práva.[3]Pozornosť zameriame na druhé z menovaných. Ide o zneužitie práva ako právnej normy, vychádzajúcej z rímskoprávnej koncepcie in fraudem legis, ktorá vidí rozpor so zákonom, ak sa niekto pridŕža jeho doslovného znenia, avšak obchádza jeho význam.[4] Môžeme teda konštatovať, že adresát právnej normy sa správa v súlade s ňou, avšak výsledok predstavuje rozpor s ratio legis. Uvedené budeme demonštrovať teoretickým príkladom ako bolo hypoteticky možné obchádzať ustanovenia zákona o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009, ktoré upravovali sprostredkovanie doplnkového dôchodkového sporenia.

Propedeutická skutočnosť, ktorú v danom prípade dávame do pozornosti, je, že právna úprava inštitútu sprostredkovania doplnkového dôchodkového sporenia účinná od 1. januára 2005 do 31. decembra 2009 opomenula existenciu multi-level-marketingových distribučných sietí. Ich charakteristická črta spočíva v uzatvorení veľkého počtu zmlúv spravidla s fyzickými osobami podnikateľmi, ktoré sú odbytovými kanálmi pre danú finančnú službu. Nielenže tým dochádza k znižovaniu nákladov spojených s distribúciou, pretože každý podnikateľský subjekt ich znáša za seba, zároveň sa mnohonásobne zvyšuje možnosť uzatvorenia zmluvy o poskytnutí finančnej služby, v našom prípade účastníckej či zamestnávateľskej zmluvy. Máme za to, že zákon o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009 nedostatočne reagoval na načrtnutú „realitu“ sprostredkovania (pre porovnanie, napríklad zákon o sprostredkovaní poistenia alebo zaistenia v znení účinnom do 31. decembra 2009 flexibilne reflektoval na požiadavky praxe a umožnil tvorbu siete podriadených subjektov). Zákon o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009 zaviedol dve alternatívy vykonávania predmetnej činnosti – ako sprostredkovateľ doplnkového dôchodkového sporenia s oprávnením vykonávať sprostredkovanie doplnkového dôchodkového sporenia pre dve doplnkové dôchodkové spoločnosti alebo viac doplnkových dôchodkových spoločností (ďalej aj „nevýhradný sprostredkovateľ“) alebo ako sprostredkovateľ s oprávnením vykonávať činnosť výhradne pre jednu doplnkovú dôchodkovú spoločnosť (ďalej aj „výhradný sprostredkovateľ“). Vtedajšia právna úprava obsahovala pozitívne i negatívne vymedzenie sprostredkovania doplnkového dôchodkového sporenia. Čo v regulácii absentovalo, bolo podľa nášho názoru ustanovenie, ktoré by hovorilo, že za sprostredkovanie doplnkového dôchodkového sporenia sa považuje i spolupráca s nevýhradným alebo výhradným sprostredkovateľom vykonávaná za peňažnú odmenu alebo nepeňažnú odplatu. Máme za to, že načrtnutý nedostatok mohol viesť k obchádzaniu práva. A to nasledovným spôsobom: náš teoretický príklad smeruje k podnikaniu nevýhradných či výhradných sprostredkovateľov, budujúcich multi-level-marketingovú sieť. Títo mohli prostredníctvom zmluvy o sprostredkovaní uzavretej podľa ustanovenia § 642 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) s právnickou osobou alebo fyzickou osobou podnikateľom docieliť obchádzanie ustanovení zákona o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009. Zo znenia príslušných ustanovení Obchodného zákonníka vyplýva, že sprostredkovateľ sa zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou.[5] Podotýkame, že jedna zmluvná strana zmluvy o sprostredkovaní bola oprávnená na vykonávanie činnosti v súlade so zákonom o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009 a druhá nie. Ak by sme sa podrobnejšie pozerali na vyvíjanie činnosti druhou zmluvnou stranou a sledovali by sme faktické úkony, zistíme, že by boli naplnené pojmové znaky sprostredkovania doplnkového dôchodkového sporenia. Konkrétne máme za to, že by mohla byť naplnená legálna definícia podľa ustanovenia § 68 ods. 1 zákona o doplnkovom dôchodkovom sporení v znení účinnom do 31. decembra 2009, ktoré hovorilo: „Sprostredkovaním doplnkového dôchodkového sporenia je a) predkladanie ponúk na uzatvorenie účastníckej zmluvy alebo zamestnávateľskej zmluvy, predkladanie návrhu účastníckej zmluvy alebo zamestnávateľskej zmluvy, vykonávanie iných činností smerujúcich uzatvoreniu účastníckej zmluvy alebo zamestnávateľskej zmluvy alebo ich zmene, b) poskytovanie odborného poradenstva v oblasti doplnkového dôchodkového sporenia na účely uzatvorenia účastníckej zmluvy alebo zamestnávateľskej zmluvy alebo ich zmeny za peňažnú odmenu alebo za nepeňažnú odplatu. “. Podľa nášho názoru, je nesporné, že tretia osoba, oslovená subjektom podnikajúcim bez príslušného povolenia či návrhu na zápis do registra sprostredkovateľov doplnkového dôchodkového sporenia, majúca záujem uzatvoriť účastnícku alebo zamestnávateľskú zmluvu, by žiadala byť vopred oboznámená so zmluvnými podmienkami a tak by jej bol predložený návrh účastníckej alebo zamestnávateľskej zmluvy. Rovnako by mohla tretia osoba žiadať odborné poradenstvo vzťahujúce sa na doplnkové dôchodkové sporenie. Od zmluvnej strany (nevýhradného či výhradného sprostredkovateľa) zmluvy o sprostredkovaní takto neoprávnene podnikajúci subjekt za svoje služby dostal peňažnú odmenu alebo nepeňažnú odplatu. Čím mohla byť fakticky vykonáva sprostredkovateľská činnosť subjektom, ktorý nebol ani výhradným, ani nevýhradným sprostredkovateľom. Z čoho vyplýva, že i napriek tomu, že zákonodarca taxatívne definoval sprostredkovateľské kategórie, hypoteticky mohli v praxi fakticky vykonávať činnosť fyzické osoby podnikatelia a právnické osoby, ktoré do zákonného sprostredkovateľského okruhu nespadali. Adresáti právnej normy – výhradní či nevýhradní sprostredkovatelia, ktorí teoreticky mohli uzatvoriť zmluvu o sprostredkovaní, sa správali v súlade s právnymi normami zakotvenými v zákone o doplnkovom dôchodkovom sporení účinnom do 31. decembra 2009, avšak ich zmluvné vzťahy podľa Obchodného zákonníka boli v rozpore s „duchom zákona“, úmyslom zákonodarcu regulovať prístup k sprostredkovaniu doplnkového dôchodkového sporenia. Naše úvahy teda demonštrujú zneužitie objektívneho práva. Ako uvedieme v nasledujúcom texte, zákonodarca legislatívnym rámcom vytvoril prostredie na podnikanie, v ktorom už neexistuje teoretické riziko postupu subjektov načrtnuté v teoretickom príklade. V legislatívnom prostredí je za zákonných podmienok samostatný finančný agent oprávnený budovať sieť podriadených subjektov v sektore doplnkového dôchodkového sporenia.

2. ZÁKON O FINANČNOM SPROSTREDKOVANÍ A FINANČNOM PORADENSTVE

Na ideu levelplayingfield, t. j. vytvorenia rovnakých požiadaviek na podnikanie v oblasti sprostredkovania a poradenstva vo všetkých segmentoch finančného trhu, ako aj na potrebu regulácie činností a zabezpečenia dohľadu Národnou bankou Slovenska bolo reflektované prijatím zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve. Ustanovenia zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve vykonali nevyhnutnú kategorizáciu, v rámci ktorej predefinovali existujúcu terminológiu a zaviedli nové pojmy. A tak sa nevýhradný sprostredkovateľ stal samostatným finančným agentom v sektore doplnkového dôchodkového sporenia a výhradný sprostredkovateľ sa stal viazaným finančným agentom v sektore doplnkového dôchodkového sporenia. Čo sa však javilo vzhľadom na náš teoretický príklad ako kľúčové, bolo zavedenie ďalšej kategórie, a to podriadeného finančného agenta v sektore doplnkového dôchodkového sporenia. Uvedeným kategóriám sa budeme venovať v ďalšom. Taktiež zameriame našu pozornosť na možnosť budovania siete podriadených subjektov.

2.1 Samostatný finančný agent v sektore doplnkového dôchodkového sporenia

Nevýhradný sprostredkovateľ sa v súlade s prechodnými ustanoveniami zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve stal samostatným finančným agentom v sektore doplnkového dôchodkového sporenia. Samostatného finančného agenta definujeme ako fyzickú osobu podnikateľa alebo právnickú osobu disponujúcu povolením na vykonávanie činnosti, ktorá patrí medzi dohliadané subjekty finančného trhu. Z hľadiska možností ponúkaných zákonodarcom na podnikanie v oblasti finančného sprostredkovania, predstavuje samostatný finančný agent kľúčovú kategóriu, pre ktorú je predovšetkým príznačné vstupovanie do zmluvných vzťahov s finančnými inštitúciami. Písomná zmluva, ktorú im právna úprava ukladá uzatvoriť[6], bude reprezentovaná najmä zmluvnými typmi zmluvy o sprostredkovaní alebo zmluvy o obchodnom zastúpení.[7]

Charakteristickým prvkom činnosti samostatného finančného agenta je oprávnenie ponúkať vzájomne si konkurujúce finančné produkty, ergo má potenciál zaujať klienta širokou škálou finančných služieb, keďže má možnosť uzatvárania písomných zmlúv s viacerými finančnými inštitúciami pôsobiacimi v príslušnom sektore v tom istom čase. Samostatný finančný agent je povinný mať miesto podnikania, sídlo, organizačnú zložku na území Slovenska.[8] Zároveň mu právna úprava umožňuje budovanie siete podriadených finančných agentov za splnenia zákonných podmienok, pri ktorom sa realizuje tzv. „prenesený dohľad“ nadriadeného subjektu nad podriadenými subjektmi.[9] Osobitným prejavom týchto subordinačných vzťahov, je i povinnosť samostatného finančného agenta v písomnej zmluve s podriadeným finančným agentom zakotviť súbor práv, ktoré bude za zákonných podmienok voči nemu vykonávať.[10] [11] Predmetné oprávnenia samostatného finančného agenta vnímame ako súbor špecifických opatrení slúžiacich na zabezpečenie riadneho výkonu činnosti podriadeného finančného agenta.11

Právna úprava teda reflektuje na multi-level-marketing pri uzatváraní zmlúv o poskytnutí finančnej služby v sektore doplnkového dôchodkového sporenia, a to umožnením podnikania podriadeným finančným agentom. Je teda zrejmé, že zmluvná strana nevýhradného sprostredkovateľa, figurujúca v teoretickom príklade, sa stala v inovatívnej právnej úprave finančného sprostredkovania a finančného poradenstva druhom sprostredkovateľského subjektu.

2.2 Podriadený finančný agent v sektore doplnkového dôchodkového sporenia

Kategóriu podriadených finančných agentov definujeme ako samostatnému finančnému agentovi subordinované subjekty predstavujúce distribučný kanál. Ich úloha spočíva najmä vo vyhľadávaní a kontaktovaní potenciálnych klientov, analýze potrieb klienta a sprostredkovaní uzatvorenia zmluvy o poskytnutí finančnej služby.[12]

Z legálnej definície podriadeného finančného agenta vyplýva, že zákonodarca rozlišuje dve podkategórie. V prvej ide o podriadeného finančného agenta, ktorý vstupuje do zmluvného vzťahu so samostatným finančným agentom, v tom istom čase môže mať zmluvný vzťah len s jedným samostatným finančným agentom.[13] Základ spolupráce medzi samostatným a podriadeným finančným agentom tvorí písomná zmluva, spravidla pôjde o zmluvu o sprostredkovaní.[14] Ako sme zdôraznili vyššie, podriadení finanční agenti sú povinní strpieť oprávnenia nadriadenej zložky zabezpečujúce riadny výkon činnosti, ktoré budú zmluvne zakotvené.[15]

Zákon o finančnom sprostredkovaní nevylučuje, aby finančná inštitúcia v inom sektore ako v tom, v ktorom disponuje oprávnením na vykonávanie činnosti, získala povolenie na vykonávanie činnosti samostatného finančného agenta a ďalej si za zákonných podmienok budovala sieť podriadených finančných agentov. Títo tvoria druhú podkategóriu vyplývajúcu z legálnej definície pojmu podriadeného finančného agenta. Uvedené budú finančné inštitúcie využívať najmä pri tzv. cross-selling. Cross-selling definujeme ako techniku predaja pokrývajúcu potreby klienta predajom dodatočných produktov, ktoré sú spojené so vstupným produktom vzbudzujúcim záujem o kúpu, avšak nepredstavujú jeho substitúciu.[16] V praxi nie je možné „nekonečné reťazenie“, a preto podriadený finančný agent nemôže budovať sieť ďalších podriadených subjektov.

2.3 Viazaný finančný agent v sektore doplnkového dôchodkového sporenia

Výhradný sprostredkovateľ sa na základe tranzitórnych ustanovení zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve pretransformoval do kategórie viazaného finančného agenta v sektore doplnkového dôchodkového sporenia. Finančné sprostredkovanie v kategórii viazaného finančného agenta sa ako osobitne vhodné javí pre fyzické a právnické osoby, ktorých model podnikania je postavený na finančných službách určitej finančnej inštitúcie. Pre viazaných finančných agentov totiž ex lege platí zákaz spolupráce s viacerými finančnými inštitúciami v tom istom sektore. Zákonná výnimka sa vzťahuje na sektor poistenia alebo zaistenia.[17]Tu zákonodarca vychádza z myšlienky, že je možné ponúkať vzájomne si nekonkurujúce služby, t. zn. produkty životného a neživotného poistenia. Je zrejmé, že podnikanie v kategórii viazaný finančný agent, vyhľadávajú subjekty, dokonale orientované v produktoch príslušnej finančnej inštitúcie.

Základ spolupráce medzi viazaným finančným agentom a finančnou inštitúciou tvorí písomná zmluva. Spravidla pôjde o zmluvu o obchodnom zastúpení.[18] Ide o relatívny obchod.[19] Vzhľadom na skutočnosť, že finančná inštitúcia poskytuje viazanému finančnému agentovi peňažné plnenie, pôjde o zmluvnú stranu, ktorá bude dominovať v zmluvnom vzťahu. Osobitným prejavom subordinačných vzťahov, je i povinnosť finančnej inštitúcie v písomnej zmluve zakotviť diapazón práv, ktoré bude za zákonných podmienok vykonávať voči viazanému finančnému agentovi.[20] Predmetné oprávnenia vnímame ako súbor špecifických opatrení slúžiacich na zabezpečenie riadneho výkonu činnosti majúcich prevažne sankčný charakter.[21] Tam, kde legislatívny rámec neobsahuje kogentné právne normy, bude determinovať ďalší obsah práv a povinností druhá zmluvná strana, t. j. finančná inštitúcia. Subordinácia sa prejavuje i tým, že viazaný finančný agent nie je oprávnený budovať svoju sieť podriadených zložiek. Z čoho vyplýva, že výhradný sprostredkovateľ z nášho teoretického príkladu nie je ani v súčasnosti podľa platného právneho stavu oprávnený na budovanie siete podriadených subjektov. Aby sa správal konformne s právnymi normami, je povinný ukončiť podnikanie ako viazaný finančný agent a získať povolenie na vykonávanie činnosti samostatného finančného agenta a za zákonných podmienok budovať sieť podriadených finančných agentov.

ZÁVER

Zneužitie objektívneho práva predstavuje situáciu, v ktorej sa adresát správa v súlade s právnou normou, avšak výsledok jeho konania predstavuje rozpor s ratio legis. Uvedené sme demonštrovali teoretickým príkladom, v ktorom hypoteticky mohli vykonávať činnosť subjekty nespadajúce do kategórie výhradný či nevýhradný sprostredkovateľ. A to ak došlo k uzatvoreniu zmluvy o sprostredkovaní podľa Obchodného zákonníka s výhradným alebo nevýhradným sprostredkovateľom. Adresáti právnej normy – výhradní či nevýhradní sprostredkovatelia, ktorí mohli uzatvoriť predmetný zmluvný typ, sa správali v súlade s právnymi normami zakotvenými v zákone o doplnkovom dôchodkovom sporení účinnom do 31. decembra 2009, avšak ich zmluvné vzťahy podľa Obchodného zákonníka boli v rozpore s ratio legis, t. j. s potrebou regulácie sprostredkovania finančných služieb v oblasti doplnkového dôchodkového sporenia. Našim príkladom sme preukázali, že mohlo dôjsť k zneužitiu objektívneho práva. Zákon o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve, flexibilne reaguje a pamätá na vytváranie multi-level-marketing pri distribúcii finančných služieb a umožňuje samostatnému finančnému agentovi budovať si za zákonných podmienok sieť podriadených finančných agentov, čím už nemôže dochádzať k obchádzaniu práva ako sme ho teoreticky načrtli vyššie.

Autor
JUDr. Andrea Slezáková LL.M.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

(NE)ZNEUŽITIE PRÁVA V KONTEXTE SKONČENIA PRACOVNÉHO POMERU

ÚVOD

Skončenie pracovného pomeru predstavuje jeden z najčastejších spôsobov prejavu nespokojnosti zamestnanca a zamestnávateľa, pretavujúcej sa až do konzekvencií v podobe súdnych sporov. Uvedená domnienka sa zakladá na skutočnosti, že ak nahliadneme do obsahu početných súdnych rozhodnutí, ich meritom veci je práve domáhanie sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca či zamestnávateľa.

Obzvlášť súčasná doba je charakteristická snahou o nastavenie optimálneho modelu pracovnoprávnej ochrany slabšej zmluvnej strany, stojacej v kontraste „autonómie“ zamestnávateľa pri rozhodovaní o prijatí či trvaní pracovnoprávneho vzťahu konkrétneho zamestnanca. Nepriamo sa tak dostávame k trendu o potrebe pružného reflektovania požiadaviek pracovného trhu, vrátane prekonávania právnych bariér spojených so skončením pracovného pomeru.[1] Slovenská legislatíva sa v danom aspekte vyznačuje kogentnosťou pracovnoprávnej úpravy, ktorá sa pre zamestnávateľov môže javiť ako výrazná záťaž pri rozhodovaní o personálnej štruktúre vlastného kolektívu zamestnancov. Na tomto mieste nie je naším cieľom venovať sa potrebe zachovania či liberalizácie právnej úpravy skončenia pracovného pomeru, aj keď iba okrajovo vyslovujeme presvedčenie, že minimálny štandard ochrany zamestnanca pri skončení pracovného pomeru musí ostať nevyhnutne zachovaný. Z dôvodu predmetnej zákonnej „viazanosti“ ponúka skončenie pracovného pomeru široký priestor pre hľadanie spôsobov ako čo možno najjednoduchšie skončiť pracovný pomer, uskutočňovaním konania, ktoré navonok vykazuje všetky znaky súladnosti s právom, avšak v skutočnosti môže v nejednom prípade predstavovať úkon, ktorý vo svojom výsledku prekračuje medze výkonu subjektívneho práva, smerujúc tak k poškodeniu iného.

Potvrdenie prípadov zneužitia práva v pracovnoprávnych vzťahoch je v judikatúre slovenských súdov pomerne skromné. Dôvody tejto skutočnosti môžeme hľadať v tom, že aplikačná prax v niektorých prípadoch vychádza z úzkej koncepcie posudzovania konania prekračujúceho medze výkonu subjektívneho práva. Okrem toho nepotvrdenie zneužitia práva je dôsledkom skutočnosti, že sporné strany sa dostávajú do dôkaznej núdze, čo
eliminuje právne závery o porušení zákazu zneužitia práva v kontexte skončenia pracovného pomeru.

1. PÁR POZNÁMOK K ZNEUŽITIU PRÁVA A OBCHÁDZANIU ZÁKONA V PRACOVNOPRÁVNYCH VZŤAHOCH

Vychádzajúc z rôznych definícií všeobecnej i pracovnoprávnej teórie nie je žiadnym novátorským poznatkom, že zneužitie práva predstavuje špecifický inštitút spojený s realizáciou subjektívneho práva. Spája sa s procesom jeho výkonu oprávneným subjektom. Zatiaľ čo subjektívne právo samo o sebe predstavuje v právnej norme mieru možnosti správať sa určitým, v medziach zákona dovoleným spôsobom, v etape výkonu subjektívneho práva dochádza k jeho transformácii vyjadrenej ako možnosť do reálnej skutočnosti.[2] [3] A práve v momente jeho uskutočňovania môže nastať situácia, pri ktorej sa síce subjekt bude kontinuálne nachádzať v mantineloch právom dovoleného správania sa, avšak realizáciou svojho práva presiahne jeho samotnú podstatu a naruší tak práva iného.

Ak by subjekt prekročil hranice toho, čo právna norma dovoľuje, konštatovali by sme jednoducho a nekomplikovane porušenie zákonného príkazu, resp. zákazu, teda konanie, ktoré by bolo v rozpore v právom objektívnym (t. j. protiprávnosť konania). Ak však jeho konanie síce bude v súlade s tým, čo zakotvuje právna norma, ale jeho primárnym úmyslom bude spôsobiť druhému ujmu (zasiahnuť do práv iného), je nevyhnutné konštatovať, že došlo k zneužitiu výkonu práva. „K zneužitiu práva dochádza vtedy, ak subjekt, ktorý svoje právo (povinnosť) realizuje, zasahuje do práv alebo právom chránených záujmov iných subjektov bez právneho dôvodu.“3

Zákonník práce, zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov ustanovuje zákaz zneužitia práva v rámci Základných zásad v čl. 2, podľa ktorého „výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi…nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancoV„, pričom jej premietnutie je obsiahnuté i v normatívnej časti ZP. Zákonodarca v ustanovení § 13 ods. 6 ZP odkazuje na možnosť domáhania sa procesnej ochrany pred zneužitím práva v identickom právnom režime ako v prípade porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, teda v rozsahu nárokov garantovaných zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (upustenie od konania, náprava protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného zadosťučinenia, vrátane možnosti náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady škody). „Predmetná procesnoprávna ochrana má pre súdy, ako aj pre oprávnených účastníkov mimoriadny právny význam v oblasti zvýšenia právnej kvality doterajších právnych záruk smerujúcich eliminácii zneužitia práva v oblasti pracovnoprávnych vzťahov.“[4]Domnievame sa však, že výslovné domáhanie sa zneužitia práva a ostatných nárokov s tým súvisiacich je z praktickej stránky veľmi ojedinelé. Podľa nášho názoru sa naň poukazuje prevažne nepriamo, napríklad práve v súvislosti s domáhaním sa neplatného skončenia pracovného pomeru alebo v prípadoch naplnenia skutkovej podstaty niektorej formy diskriminačného konania (najmä v súvislosti so šikanóznym konaním).

K zneužitiu výkonu subjektívneho práva nedochádza iba zo strany zamestnávateľa. Nemožno vylúčiť prípady, keď sa uvedeného excesívneho konania dopúšťa i zamestnanec, napríklad v súvislosti so zneužívaním prekážok v práci alebo pri skončení pracovného pomeru zo strany zamestnanca. Rozsah procesnoprávnej ochrany je však pre zamestnávateľa užší a redukuje sa práve z dôvodu, že zákonná dikcia právnu ochranu garantovanú zamestnancovi v ustanovení § 13 ods. 6 ZP na zamestnávateľa nevzťahuje.

Zároveň je potrebné zdôrazniť odlíšenie situácií, ktoré vo svojom výsledku predstavujú „iba“ konanie in fraudem legis, javiace sa ako veľmi podobné zneužitiu práva.[5] Odborné názory ale v tejto súvislosti jednoznačne uvádzajú, že zneužitie práva je iba zdanlivým obchádzaním zákona. V. Knapp, uvádza, že obchádzaním zákona je „ak sa niekto správa podľa právnej normy (secundum legem), ale tak, aby zámerne dosiahol výsledky právnou normou nepredvídané a nežiaduce.“[6] Vyjadrujeme presvedčenie, že zásadný rozdiel medzi obchádzaním zákona a zneužitím práva spočíva v tom, že pri obchádzaní zákona si konkrétny subjekt zo zákonom dovolených spôsobov správania síce vyberie spôsob právnym poriadkom dovolený, avšak jeho primárnym účelom bude obídenie účinkov iného, právnou normou dovoleného správania, ktoré by v danej situácii v zmysle „ducha“ právnej úpravy mali nastať. Napríklad vystavenie zmenky zamestnávateľom zamestnancovi, ktorá síce predstavuje Občianskym zákonníkom dovolený inštitút, avšak s ohľadom na právny stav de lege lata je v pracovnoprávnych vzťahoch neuplatniteľný.[7]Druhá odlišnosť sa podľa nášho názoru dotýka úmyslu spôsobiť subjektu, voči ktorému konanie smeruje ujmu (škodu), ako prvotný identifikátor prítomnosti zneužívania subjektívneho práva. Jednoznačne platí, že ak by svojím obsahom bolo zneužitie práva i obchádzanie zákona identické zákonodarca by svoj zákaz zneužitia práva alebo dôraz neplatnosti právneho úkonu v prípade obchádzania práva neuvádzal duplicitne.[8]

Najčastejšie sa prípady obchádzania ZP uvádzajú v súvislosti so simulovanými právnymi úkonmi, ktoré sú v sfére pracovnoprávnych vzťahov známe práve uzatváraním občianskoprávnych a obchodnoprávnych zmlúv namiesto pracovnoprávnych zmlúv. Rovnako by sme za obchádzanie zákona mohli označiť obchádzanie samotného zakladania pracovných pomerov tým, že namiesto pracovných zmlúv zamestnávatelia zastierajú výkon potreby pravidelnej pracovnej činnosti uzatváraním dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.[9] Zákonodarca v prípade ich uzatvárania podľa ustanovenia § 223 ZP zdôrazňuje požiadavku výnimočnosti (zamestnávateľ môže na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb výnimočne uzatvárať s fyzickými osobami dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru). Je preukázané, že v mnohých situáciách zamestnávateľ prívlastok výnimočnosti zanedbáva a využíva tieto formy právnych vzťahov na pokrytie výkonu závislej práce s nižšími nákladmi na pracovnú silu.[10].

2. NIEKTORÉ PRÍPADY ZNEUŽITIA PRÁVA PRIZMOU PRACOVNOPRÁVNEJ PRAXE JUDIKATÚRY

Zaužívanú prax v oblasti pracovnoprávnych vzťahov predstavuje čerpanie dôležitých osobných prekážok v práci, najmä podľa ustanovenia § 141 ods. 2 písm. a) a c) Zákonníka práce, spočívajúcich vo vyšetrení alebo ošetrení zamestnanca v zdravotníckom zariadení, respektíve pri sprevádzaní rodinného príslušníka na vyšetrenie/ošetrenie pri náhlom ochorení alebo úraze, za ktoré zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi pracovné voľno s náhradou mzdy (na nevyhnutne potrebný čas, maximálne 7 dní v kalendárnom roku pri oboch prekážkach v práci). Zásadným dôvetkom je skutočnosť, aby návštevu zdravotníckeho zariadenia za účelom vlastného vyšetrenia alebo sprevádzania zákonom vymedzenej osoby nebolo možné vykonať mimo pracovného času. Preukázanie prekážky zamestnanec dosvedčuje lekárskym potvrdením, ktoré zvyčajne obsahuje i poznámku ošetrujúceho lekára o potrebe celodenného vyšetrenia. Navonok sa konanie zdá byť súladné so zákonom, vzhľadom na predložené lekárske potvrdenie a rešpektovanie zákonného maxima čerpania pracovného voľna. Na druhej strane však v početných prípadoch dochádza k tomu, že skutočná dĺžka vyšetrenia sa ani zďaleka nepribližuje celodennému pracovnému režimu a dni uskutočnených vyšetrení nezodpovedajú reálnej skutočnosti. Okrem toho ustanovenie § 40 ods. 5 ZP vymedzujúce pojem rodinného príslušníka možno s ohľadom na zákonnú podobu interpretovať extenzívne a subsumovať pod túto legálnu definíciu široký okruh osôb, čo rozširuje možnosti využitia dôležitej osobnej prekážky zamestnanca.[11]Odborná názory pre zamestnávateľov odporúčajú vyhotovovanie vlastných tlačív, z ktorých by bolo zrejmé, že bolo nevyhnutné, aby prekážka v práci zasiahla do pracovného času, respektíve uvedenie času odkedy – dokedy prekážka v práci trvala.[12] Predmetné situácie by sme z prvotného pohľadu mohli vnímať ako zneužitie výkonu subjektívneho práva, ku ktorému dochádza práve úmyslom zneužiť zmysel predmetnej úpravy pre vlastný prospech a spôsobiť tak zamestnávateľovi škodu (v podobe vyplatenej náhrady mzdy). Avšak domnievame sa, že z pohľadu rozhodovacej praxe súdov by preukázanie zneužitia práva muselo, tak ako pri rozhodovaní o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, podliehať prísnemu posúdeniu konkrétnych okolností prípadu, určeniu záveru o spôsobení ujmy (vyplatená náhrada mzdy) a predloženie adekvátneho dôkazného aparátu dosvedčujúceho, že hranice výkonu subjektívneho práva boli prekročené. So zreteľom na ustálenú súdnu prax však máme za to, že potvrdenie zneužitia práva týchto konaní by sa obmedzilo iba na veľmi úzku škálu prípadov. Naďalej platí, že „z doterajšej súdnej praxe je relatívne málo prípadov, že by súd vyslovil zneužitie práva s konkrétnym poukazom na čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce. Zneužitie práva sa napokon aj podstatne ťažšie preukazuje, pretože porušenie objektívneho práva sa skrýva za výkon práva v súlade s právom.“[13]

Lustráciou súdnych rozhodnutí sme vo väčšine prípadov narazili na posudzovanie prípadov zneužitia práva podľa čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce a normatívneho ustanovenia § 13 ZP, práve v súvislosti s domáhaním sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnanca podľa ustanovenia § 77 a nasl. ZP. Niektoré z rozhodovaných prípadov súviseli so skutkovým stavom, podľa ktorého boli zamestnanci na základe svojich tvrdení „donútení“ k uzatvoreniu dohôd o skončení pracovného pomeru pod vyvíjaním nátlaku, poskytnutím krátkeho časového rozmedzia na ich podpísanie, až po vyhrážanie sa okamžitým skončením pracovného pomeru, čo bolo nimi označené za zneužitie práva zo strany zamestnávateľa. Zásadné bolo v týchto prípadoch unesenie dôkazného bremena tak, aby sa na základe vykonaných dôkazov preukázalo, že ku klasifikovanému konaniu skutočne došlo. Súdy v nami vybraných rozhodnutiach nedospeli k potvrdeniu záveru, že absencia slobody vôle v dôsledku prítomnosti bezprávnej vyhrážky a následná neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru z tohto dôvodu ako aj z dôvodu zneužitia práva zo strany zamestnávateľa bola dokázaná.[14] Krajský súd v Bratislave (sp. zn. 52 C/182/2008)[15] situáciu v podobnom merite veci vyhodnotil tak, že „nie je zneužitím práva na ujmu zamestnanca, ak zamestnávateľ pri rokovaní so zamestnancom dôvodí tým, že podľa jeho názoru sú dané dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom ukončiť pracovný pomer okamžite, resp. alebo aj tým, že vytkne zamestnancovi nedostatky v práci formou písomného upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko sa jedná o právo zamestnávateľa vyplývajúce mu zo Zákonníka práce.“

Na báze týchto rozhodnutí môžeme uvažovať nad výskytom dvoch druhov situácií. Na strane jednej takých, kde primárnym a jediným úmyslom je domáhať sa trvania pracovného pomeru, i keď neopodstatnene a vymôcť nároky vyplývajúce z neplatného skončenia pracovného pomeru (náhrada mzdy) zo strany zamestnanca. Uvedené by sme v obrátenom význame mohli nakoniec rovnako vnímať ako zneužitie subjektívneho práva. Na druhej strane je bežnou skutočnosťou, ak zamestnávatelia predložia zamestnancovi vypracovanú dohodu o skončení pracovného pomeru, vyhrážaním sa skončením pracovného pomeru okamžite, a to pre nedostatky, ktoré sa nemusia javiť ako natoľko rozhodujúce, aby naplnili skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Zamestnanci tak učinia často z dôvodu uvedomovania si silnejšej pozície zamestnávateľa, prípadne z obavy vyhotovenia negatívneho posudku o pracovnej činnosti, a preto pristúpia k uzatvorenej dohode o skončení pracovného pomeru. Uvedené je však momentom podpísania dohody a absenciou vierohodných podkladov pre preukázanie tejto skutočnosti zneužitím práva iba v rovine teoretických úvah, ktorá sa z hľadiska skutočnej vymožiteľnosti a preukázania javí ako absurdná.

V analyzovanom kontexte je zaujímavé uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo 1781/2009, pri ktorom meritom veci bolo posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. Zo strany navrhovateľa bola predmetná výpoveď z pracovného pomeru vnímaná ako sankcia za upozornenie na nedostatky zmluvnej dokumentácie banky, v ktorej zamestnanec pracoval na pozícii právnika, a teda šikanóznemu konaniu zo strany zamestnávateľa. NS ČR však opakovane, tak ako aj v mnohých ďalších rozhodnutiach potvrdil svoje právne závery o tom, že „správanie smerujúce k zákonom predpokladanému výsledku nie je zneužitím výkonu práva (a teda nie je zásahom bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iného) i keď je vedľajším následkom vznik majetkovej prípadne nemajetkovej ujmy na strane ďalšieho účastníka právneho vzťahu. Za zneužitie výkonu práva možno považovať iba také konanie, ktorého cieľom nie je dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými mravmi, vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu.“ Ďalej konštatoval, že z prípadu nevyplynulo, aby zamestnávateľ organizačnou zmenou, ktorou došlo k zrušeniu pracovného miesta sledoval poškodenie zamestnanca, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu právnej normy – zníženie počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce bolo pre neho bez významu. Ujma, ktorá bola zamestnancovi spôsobená, t. j. strata zamestnania je skôr nevítaným eventuálnym vedľajším následkom konania žalovanej, ktorá iba využila svoje oprávnenie výpovedného dôvodu, ktorým sa reguluje počet zamestnancov a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávala iba taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení v akom to zodpovedá jej potrebám.“

Z uvedeného prípadu nám vyplýva jednak čiastkový záver o potrebe dôsledného posúdenia organizačného rozhodnutia zamestnávateľa, ktorý je základom pre následné uplatňovanie výpovedí z dôvodu nadbytočnosti. Súd by mal skúmať aký cieľ týmto konaním zamestnávateľ sledoval, a to komplexným zisťovaním realizovaným v logickej nadväznosti.[16] Ako nedostatok možno v tejto súvislosti vnímať i skutočnosť, že predmetné rozhodnutie zamestnávateľa súd nemôže posudzovať z hľadiska platnosti právneho úkonu, keďže predstavuje iba úkon faktický, i keď je hmotnoprávnym predpokladom platnosti výpovede z dôvodu nadbytočnosti.[17]Zároveň je badateľné, že súdy vo viacerých prípadoch odvolávajúcich sa na vyslovenie zneužitia práva poukazujú na skutočnosť, že spôsobená škoda vo forme straty zamestnania a teda i pravidelného príjmu zamestnanca predstavuje v daných prípadoch iba vedľajší účinok zrealizovaného skončenia pracovného pomeru ako práva zamestnávateľa. Natíska sa preto otázka, za akých okolností, ak vôbec, možno skončenie pracovného pomeru vnímať ako primárny účinok, teda ujmu, ktorá zamestnancovi vznikne a ktorá bola zamestnávateľom sledovaná „umelým“ skoncipovaním predpokladov pre naplnenie výpovedného dôvodu?

Zneužitie práva bolo v tejto súvislosti potvrdené v rozhodnutí NS ČR (sp. Zn. 21 Cdo 992/99). Zamestnávateľ v danom prípade pristúpil k podaniu výpovede až potom, čo boli uňho obsadené všetky pre zamestnancov vhodné voľné pracovné miesta, ktoré by prepustenému zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti mohol ponúknuť. Bol pritom vedený priamym úmyslom, aby tak vytvoril v dobe výpovede stav, ktorý by umožňoval tvrdiť, že nemôže zamestnanca ďalej zamestnávať a ak má súčasne jeho konanie priamy cieľ spôsobiť zamestnancovi skončením pracovného pomeru výpoveďou ujmu. Uvedené rozhodnutie sa čiastočne odchyľuje od predchádzajúceho záveru NS ČR, ktoré skončenie pracovného pomeru považuje sa oprávnenie zamestnávateľa, bez priameho úmyslu spôsobovať tým zamestnancovi ujmu.

Z príkladom uvádzaných rozhodnutí vyplynul záver, že vyhodnotenie konania ako správania vykazujúceho črty zneužitia subjektívneho práva sa v teoretickej rovine môže javiť ako frekventované. Ak však nazrieme na konkrétnu aplikačnú prax, najmä v rovine rozhodovacej činnosti súdov dôjdeme k tomu, že deklarovanie zneužitia práva súdmi je ojedinelé, priam výnimočné. Súdy pri skončení pracovného pomeru, v kontexte ktorého sa na zneužitie práva apeluje, často vychádzajú zo skutočnosti, že strata zamestnania, ktorá je vnímaná ako rozhodujúca a zásadná ujma pre zamestnanca, nenapĺňa ujmu v rovine aká je potrebná pre naplnenie skutkovej podstaty zneužitia subjektívneho práva. Predstavuje „len“ vedľajší následok právom dovoleného konania, u ktorého typické črty zneužitia práva neboli naplnené. V pragmatickom pohľade je rozhodujúcou podmienkou úspešnej vymožiteľnosti ochrany subjektívneho práva detailné preukázanie všetkých okolností o tom, že poškodenie zamestnanca bolo primárne sledovaným účelom. Domnievame sa však, že v mnohých prípadoch je naliehavé skúmanie vzájomnej súvislosti medzi zákonom dovoleným správaním sa, svojvoľným ukončovaním pracovných pomerov bez pridržiavania sa zmyslu a účelu právnej normy a zisťovanie samotnej podstaty zrealizovaného konania, ktoré je často (nemožno generalizovať) uskutočňované so zámerom poškodenia práv iného.

3. SKONČENIE PRACOVNÉHO POMERU VYMENOVANÉHO ALEBO ZVOLENÉHO VEDÚCEHO ZAMESTNANCA PODĽA USTANOVENIA § 42 ODS. 2 ZÁKONNÍKA PRÁCE

K založeniu pracovného pomeru dochádza v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 ZP uzatvorením pracovnej zmluvy, okrem prípadu ak ZP ustanovuje inak.[18] Pri kategórii vedúcich zamestnancov nachádzajúcich sa v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu môže byť uzatvorenie pracovného pomeru podmienené požiadavkou voľby alebo vymenovania, ktorú si zamestnávateľ zakomponuje ako obsahovú súčasť vnútorného poriadku.[19] Zo zákonnej dikcie pridržiavajúc sa pracovnoprávnej teórie vyplýva, že vymenovanie alebo voľba predstavuje predpoklad platného a účinného založenia a vzniku pracovného pomeru, pričom jedno bez druhého by neviedlo k cielenému výsledku. Skutočnosť, či možno vymenovanie alebo voľbu považovať a právny úkon v zmysle ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších právnych predpisov je samostatnou otázkou právnej vedy, ku ktorej zodpovedaniu existujú rôzne právne názory. Podľa niektorých názorov predstavuje právny úkon sui generis, ktorý nemôžeme stotožňovať s občianskoprávnym jednostranným právnym úkonom.[20] Z hľadiska širšej koncepcie právneho úkonu podľa OZ[21] sa domnievame, že by sme ho za právny úkon označiť mohli, i keď sám o sebe nevyvoláva právne následky v podobe vzniku, zmeny či zániku práv a povinností. V každom prípade ho v zmysle teórie práva môžeme klasifikovať ako zloženú právnu skutočnosť. „Pri zložených právnych skutočnostiach môže ísť o prípad, že jedna skutočnosť podmieňuje vznik inej právnej skutočnosti, alebo podmieňuje platnosť inej skutočnosti.“[22] Princíp zmluvnej slobody v pracovnom práve však ostáva zachovaný, keďže vznik pracovného pomeru sa jednostranným prejavom vôle pracovného pomeru nezakladá, ale je determinovaný vyjadrením súhlasu vymenovaného alebo zvoleného zamestnanca prostredníctvom uzatvorenia pracovnej zmluvy.

Kontext osobitosti postavenia predmetnej skupiny vedúcich zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu dotvára spôsob skončenia pracovného pomeru s takto vymenovaným alebo zvoleným vedúcim zamestnancom. Zamestnávateľ vo svojom vnútornom poriadku vymedzí, že vedúci zamestnanci v tejto kategórii budú do svojej funkcie menovaní respektíve zvolení, avšak možnosť odvolania z funkcie neuvedie vôbec, ani túto skutočnosť inak bližšie nekonkretizuje. Následne vznikne situácia, že zamestnávateľ zo subjektívnych alebo objektívnych príčin nebude chcieť tohto zamestnanca ďalej zamestnávať. Z dôvodu, že skutkové okolnosti nebudú napĺňať zákonné podmienky pre naplnenie iného výpovedného dôvodu pre skončenie pracovného pomeru môže zamestnávateľ použiť ustanovenie § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 ZP, zamestnanca v jednej chvíli odvolá a následne s ním ukončí pracovný pomer výpoveďou. Ak si porovnáme tento výpovedný dôvod s ostatnými, vyplynie nám záver, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je vo väčšine výpovedných dôvodov založené na závažných situáciách spočívajúcich v osobe zamestnávateľa alebo zamestnanca, ukladajúcich požiadavku prísnej zdôvodniteľnosti skončenia pracovného pomeru. Naopak v danom prípade, ide o veľmi jednoduchý spôsob ako s touto skupinou vedúcich zamestnancov ukončiť pracovný pomer, keď zamestnávateľ bez akéhokoľvek dôvodu je oprávnený odvolať vedúceho zamestnanca zo svojej pozície a následne s ním ukončiť pracovný pomer. Vyjadrujeme presvedčenie, že zamestnávatelia by v týchto prípadoch mali vo svojich vnútorných poriadkoch, respektíve priamo v pracovnej zmluve ustanovovať dôvody odvolania z funkcie vedúceho zamestnanca, prípadne aspoň odkázať na možnosť odvolania i bez uvedenia dôvodu, tak ako je tomu v prípade osobitných právnych predpisov (napríklad štátnozamestnanecké vzťahy), vrátane možnosti vzdania sa tejto vedúcej funkcie.[23] Je samozrejmé, že ide o diferencované druhy právnych vzťahov, riadiace sa odlišnými právnymi režimami, avšak práve v dôsledku pôsobenia ochrannej funkcie pracovného práva, sa nám uvedená požiadavka javí v danom prípade ako náležitá. Domnievame sa preto, že uvedené predstavuje optimálny priestor na to, aby sa zamestnávateľ prekročil pomyselné hranice dovoleného výkonu subjektívneho práva. V uznesení Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 178/2008, bolo rozhodované o prípade, keď sa zamestnávateľ s jedným zo svojich zamestnancov snažil skončiť pracovný pomer opakovaným uplatňovaním výpovede, ktorá však bola súdmi vyhodnotená ako neplatná. Zamestnávateľ v danom prípade preto pozmenil svoj organizačný a vnútorný poriadok vymedzením pozícií vedúcich zamestnancov v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, u ktorých požiadavkou bola nevyhnutnosť vymenovania do funkcie. Zamestnanec sa v danom prípade opakovane domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že zmena organizačného i vnútorného poriadku bola vykonštruovaná z dôvodu, aby ho zamestnávateľ v nadväznosti na to mohol odvolať a následne uplatniť výpovedný dôvod spočívajúci v zániku požiadaviek zakotvených v ustanovení § 42 ods. 2 ZP. Okresný súd považoval výpoveď danú zamestnancovi podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) č. 2 ZP za neplatnú, okrem iného z dôvodu, že z časového odstupu medzi vymenovaním a zmenou štatútu vyplývalo, že postup zamestnávateľa bol účelový a smeroval k založeniu predmetného výpovedného dôvodu, čo označil ako zneužitie práva. Krajský súd zmenil rozhodnutie tak, že žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tiež tým, že ak zamestnávateľ dôjde k záveru, že určitý zamestnanec už nie je pre neho prínosom môže podľa vlastnej úvahy s týmto zamestnancom pracovný pomer rozviazať, ak sú naplnené zákonné podmienky výpovedného dôvodu. Ďalej uviedol, že zamestnávateľovi nemožno vyčítať, že sa v rámci zákona snaží nachádzať spôsoby ako s týmto zamestnancom platne rozviazať pracovný pomer. Najvyšší súd SR ako súd dovolací potvrdil, že zamestnávateľ má právo nachádzať spôsoby ako skončiť so zamestnancom pracovný pomer. Zároveň však odvolaciemu súdu vytkol nedôslednosť skúmania časového momentu zmien organizačného a pracovného poriadku, vrátane toho čo bolo ich dôvodom (skutočnosť, či sa tak nestalo na základe predchádzajúcich rozhodnutí súdov o trvaní predmetného pracovného pomeru). Poukázal na nevyhnutnosť skúmania všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a ustálenie záveru, či o uvedených konaniach (ne)možno vyvodiť záver, že forma správania vykazuje znaky zneužitia práva. Najvyšší súd síce v danom prípade zneužitie práva nepotvrdil, avšak apeloval na princípy za akých sa k skúmaniu zneužitia práva má a musí pristupovať. Uvedené rozhodnutie tak možno považovať za deklarovanie skutočnosti, že v tejto kategórii zamestnancov sa môže konanie zamestnávateľa veľmi ľahko dostať do roviny, ktorá sa vymyká dovolenému výkonu subjektívneho práva zamestnávateľa skončiť so zamestnancom pracovný pomer.

ZÁVER

Potvrdenie prípadov zneužitia práva v pracovnoprávnych vzťahov nie je časté. Napriek tomu sa domnievame, že mnohé zo skutkových okolností vykazujú jednoznačné prekročenie toho čo subjektívneho právo v rámci hraníc svojho výkonu dovoľuje. Je samozrejmé, že nachádzať zneužitie subjektívneho práva nemožno v každom konaní zamestnávateľa či zamestnanca. Z tohto dôvodu nastupuje aplikačná úloha orgánov súdnej moci, ktoré by so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, posúdením ich vzájomnej prepojenosti a jednotlivých súvislosti mali v konečnom dôsledku potvrdiť či v konkrétnych prípadoch k zneužitiu výkonu subjektívneho práva skutočne došlo. Uvedomujeme si, že nájdenie správnej hranice nie je bez pochybností jednoduché. Deklarovanie skutočnosti, že správanie je zneužitím práva si vyžaduje unesenie dôkazného bremena zo strany dotknutých účastníkov, ale zároveň i prísne neformalistický prístup k skúmaniu okolností prípadu, tak aby sa odhalil úmysel, ktorý sa predmetným konaním snaží ten ktorý subjekt realizáciou svojho subjektívneho práva dosiahnuť. Z dôvodu znenia právnej úpravy sa obzvlášť „dostupné“ javí zneužitie práva na strane zamestnávateľa v prípade skončenia pracovného pomeru s vedúcimi zamestnancami v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárnych orgánov. V rámci úvah de lege ferenda možno uvažovať nad tým, či aktuálna právna úprava o možnosti odvolávania týchto zamestnancov z ich vedúcich pozícii je vhodná a dostatočne reagujúca na ochrannú funkciu pracovného práva.

Autor
Mgr. Monika Seilerová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

TRESTNOPRÁVNA POSTIHNUTEĽNOSŤ ZNEUŽÍVANIA PRÁVA V EKONOMICKOM SEKTORE

ÚVOD

Aj keď z komplexného hľadiska nepatrí ekonomická kriminalita medzi najrozšírenejšie formy kriminality, možno ustáliť, že v období posledných dvoch dekád má tento druh kriminality progresívny charakter. Progres ekonomickej kriminality je zapríčinený mnohými dôvodmi, napr. vývojom spoločenských vzťahov v súčasnosti ako svetová hospodárska kríza, liberalizácia trhového hospodárstva, rozvoj nových foriem podnikania, nevymožiteľnosť práva, nedostatočná úroveň právneho vedomia dotknutých subjektov a podobne. Ekonomickú kriminalitu je možné považovať za osobitný fenomén kriminality ako takej. Je totiž páchaná sofistikovanými formami s vysokou dávkou latencie. Spoločenská nebezpečnosť ekonomickej kriminality je markantná. Nielen z hľadiska jej základného pojmového znaku, a to škody spôsobenej ekonomickou kriminalitou, ale taktiež s poukazom na to, že páchanie ekonomickej kriminality celkovo pôsobí negatívne na celospoločenské vedomie. Negatívny vplyv ekonomickej kriminality možno vidieť v tom, že obeťami ekonomickej kriminality sú často bežní ľudia, zamestnanci, tunelovaných obchodných spoločností, živnostníci, ale aj tiež veľké podnikateľské kapacity. V dnešnej dobe sa bežnými stávajú prípady, kedy živnostníci zapojení do tzv. subdodávateľského reťazca sa nemôžu domôcť úhrady ich splatných pohľadávok, čo tiež môže súvisieť s páchaním ekonomickej kriminality. Problémom je tiež to, že spoločnosť je znechutená zdĺhavým, komplikovaným a často krát neúspešným odhaľovaním, dokazovaním a stíhaním trestných činov spadajúcich do kategórie ekonomickej kriminality zo strany orgánov činných v trestnom konaní.[1]Negatívne je tiež vnímané, že medzi páchateľov ekonomickej kriminality čoraz viac patria subjekty, respektíve fyzické osoby známe celoplošne, ktoré na páchanie ekonomickej kriminality zneužívajú svoje zamestnanie, postavenie alebo funkciu v štruktúre riadenia určitého podniku, ba čo viac národných inštitúcií. Ekonomická kriminalita je kriminalitou nenásilnou s významným sociálnym a ekonomickým dopadom na vnútornú stabilitu štátu a jej riešenie kladie pomerne vysoké požiadavky na špeciálnu odbornosť a stále rozširovanie znalostí tak pracovníkov príslušných orgánov verejnej moci ako aj orgánov činných v trestnom konaní. Ekonomická kriminalita je zavinené, spoločensky nebezpečné konanie vymedzené osobitnou časťou Trestného zákona, ktoré poškodzuje alebo ohrozuje hospodársky poriadok, systém ekonomických a súvisiacich právnych vzťahov, ich fungovanie, a taktiež práva a oprávnené záujmy účastníkov ekonomicko – právnych vzťahov. V tomto príspevku sme sa zamerali na formy ekonomickej kriminality, t.j. na skutkové podstaty spadajúce do oblasti ekonomickej kriminality vyznačujúce sa zneužívaním práv.

1. ZNEUŽITIE ÚČASTI NA HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽI

Kto zneužije účasť na hospodárskej súťaži tým, že a) nekalou súťažou v hospodárskom styku poškodí dobrú povesť súťažiteľa, alebo b) konaním, ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim ochranu hospodárskej súťaže, spôsobí inému súťažiteľovi značnú škodu alebo ohrozí chod jeho podniku, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.[2]

Objektom tohto trestného činu je ochrana hospodárskej súťaže, pričom zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) odkazuje na zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník), resp. predpisy upravujúce hospodársku súťaž. Subjektom môže byť ktorákoľvek trestnoprávne zodpovedná fyzická osoba, pričom z hľadiska zavinenia sa vyžaduje zavinenie úmyselné.

Objektívna stránka v prvom rade spočíva v tom, že páchateľ zneužije účasť na hospodárskej súťaži tak, že nekalou súťažou v hospodárskom styku poškodí dobrú povesť iného súťažiteľa. Nekalou súťažou sa myslí práve obsah dikcie ust. § 42 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda ide o nekalé súťažné konanie buď v zmysle generálnej klauzuly alebo jednotlivých skutkových podstát. Nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Ustanovenie § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka je tzv. generálnou klauzulou, ktorá vymedzuje základné znaky konania, ktoré je považované za nekalosúťažné, a teda zakázané. Presná kvalifikácia skutkov, ktoré možno predvídať v konaní účastníkov hospodárskej súťaže nie je možná, či už vzhľadom na vývoj vzťahov medzi podnikateľmi na trhu navzájom, ako aj vzhľadom na vývoj citlivosti súťažiteľov na tú ktorú činnosť a vzhľadom na vývoj judikatúry.[3] Právo proti nekalej súťaži je právom, ktoré sa dotvára v sudcovských rozhodnutiach. Všeobecnosť generálnej klauzuly sa na jednej strane môže zdať ako negatívum, na strane druhej znamená jej flexibilnosť na každý konkrétny prípad.[4] Je zrejmé, že vypočítať všetky možnosti, teda skutkové podstaty nekalosúťažného konania je utopizmom, preto si nevieme predstaviť, žeby generálna klauzula v právnej úprave absentovala. Takáto všeobecná úprava generálnej súťaže samozrejme nie je len doménou našej právnej úpravy.

Na nekalosúťažné konanie je s poukazom na generálnu klauzulu potrebné, aby splnenie nasledujúcich podmienok:

a) ide o konanie v hospodárskej súťaži (súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty a dosiahnuť tým hospodársky prospech),

b) takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi,

c) toto konanie je spôsobilé privodiť ujmu.

Skutočnosť, či ide o konanie v hospodárskej súťaži je možné preukázať mnohými skutočnosťami, počnúc komparovaním výpisov z obchodného registra, teda čo je hlavným predmetom podnikateľskej činnosti súťažiteľov. Vzťah súťažiteľov môže byť vymedzený okrem iného aj vecne, keď súťažitelia dodávajú na trh zhodné, porovnateľné, alebo svojou funkciou vzájomne zastupiteľné výrobky. Rozhodné z tohto hľadiska je, aby s nimi ostatní súťažitelia počítali ako s alternatívou.[5]

Dobré mravy sú považované za určité pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.[6] V hospodárskej súťaži a obchodnom styku sa tiež zaužívala zásada poctivého obchodného styku. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní.[7] To znamená, že nejde o viacero zásad ale o jednu zásadu, ktorá spočíva v zákaze obchodovania prostredníctvom nepoctivých praktík.

Ujma je pojem širší ako škoda a zahŕňa v sebe škodu, ale aj nemajetkové zadošťučinenie, môže byť teda majetkovej aj nemajetkovej povahy. Môže ňou byť skutočná škoda alebo aj ušlý zisk.[8]

Ak sú naplnené všetky tri vyššie uvedené podmienky nekalosúťažného konania, sme toho názoru, že môžeme hovoriť o splnení dikcie generálnej klauzuly a poškodenému súťažiteľovi by mala byť poskytnutá ochrana pred takýmto nežiaducim konaním.

Zákonodarca tiež vymedzil demonštratívnym výpočtom jednotlivé skutkové podstaty nekalosúťažného konania, a to:

a) klamlivá reklama,

b) klamlivé označovanie tovaru a služieb,

c) vyvolávanie nebezpečenstva zámeny,

d) parazitovanie na povesti podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa

e) podplácanie,

f) zľahčovanie,

g) porušovanie obchodného tajomstva,

h) ohrozovanie zdravia spotrebiteľov a životného prostredia.[9]

Súčasne kumulatívne musí byť splnená podmienka, že dôjde k poškodeniu dobrej povesti súťažiteľa. Dobrou povesťou súťažiteľa sa v tomto prípade má na mysli tzv. goodwill, tj. hospodárske postavenie subjektu na trhu, na rozdiel od dobrej povesti právnickej osoby. Dobrá povesť nesúvisí so vznikom právnickej osoby, ale s dlhodobou hospodárskou činnosťou právnickej osoby a získanou reputáciou. Dobrá povesť ako nehmotná zložka podniku súvisí s kvalitou výrobkov, služieb, obchodnými schopnosťami, spôsobom fungovania, získanými znalosťami subjektu ako podnikateľa.[10] [11]

V druhom rade objektívna stránka spočíva v tom, že súťažiteľ zneužije účasť na hospodárskej súťaži tým, že konaním, ktoré odporuje osobitnému zákonu č. 136/2001 Z.z o ochrane hospodárskej súťaže spôsobí inému súťažiteľovi značnú škodu alebo ohrozí chod jeho podniku. Takýmto zakázaným konaním by mohla byť koncentrácia, dohoda obmedzujúca súťaž, či zneužitie dominantného postavenia. Skutková podstata však navyše vyžaduje ešte aj spôsobenie značnej škody, teda aspoň stonásobok sumy 266 €11 alebo pôjde o ohrozenie chodu podniku, teda ide o konanie ktoré smeruje k ekonomickému zániku podniku iného súťažiteľa.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že skutková podstata trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži má svoj esenciálny podklad v Obchodnom zákonníku, alternatívne v zákone o ochrane hospodárskej súťaže. V trestnom konaní musia byť preukázané všetky znaky skutkovej podstaty, a to že ide o nekalosúťažné konanie a zároveň o poškodenie dobrej povesti súťažiteľa, alebo o konanie, ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim ochranu hospodárskej súťaže a súčasné spôsobenie značnej škody alebo ohrozenie chodu podniku súťažiteľa. Je potrebné uviesť, že jednotlivé znaky tohto trestného činu môžu byť ťažko preukazovateľné, či už z časového, alebo aj odborného hľadiska, pričom uvedené otvára aj rôzne možnosti obhajoby v trestnom konaní. Preukázanie nekalosúťažného konania v intenciách ust. § 42 ods. 1 Obchodného zákonníka je esenciálnou podmienkou pre vznik trestnej zodpovednosti. Sme toho názoru, že daná skutková podstata je formulovaná dosť široko, čo nemusí úplne korešpondovať so základnou zásadou trestného práva nullum crimen sine lege certa. Objavujú sa tiež názory, že skutková podstata zneužitia účasti na hospodárskej súťaži nie je formulovaná vhodne, najmä s poukazom na demonštratívny výpočet jednotlivých nekalosúťažných konaní, ktoré sú podstatné pre vyvodenie trestnej zodpovednosti páchateľa. [12]

2. OHROZENIE OBCHODNÉHO, BANKOVÉHO, POŠTOVÉHO, TELEKOMUNIKAČNÉHO A DAŇOVÉHO TAJOMSTVA

Kto vyzvedá obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, poštové tajomstvo, telekomunikačné tajomstvo alebo daňové tajomstvo v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe alebo kto také tajomstvo nepovolanej osobe úmyselne vyzradí, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva je ďalšia skutková podstata trestného činu systematizovaná v V. hlave osobitnej časti Trestného zákona s názvom Trestné činy hospodárske. Aj táto skutková podstata sa vyznačuje tým, že páchateľ zneužije svoje vedomosti o existencii skutočností tvoriacich tajomstvo, alebo sa snaží dostať k informáciám tvoriacim tajomstvo za účelom jeho vyzradenia.

Objektom tohto trestného činu je ochrana obchodného, poštového, bankového, daňového a telekomunikačného tajomstva. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že tento trestný čin má svoj podklad aj v Ústave Slovenskej republiky, ktorá deklaruje, že listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.[13]

Objektívnu stránku je možná naplniť dvoma alternatívnymi spôsobmi a to

a) vyzvedaním obchodného tajomstva, bankového tajomstva, poštového tajomstva, telekomunikačného alebo daňového tajomstva v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe,

b) vyzradením obchodného tajomstva, bankového tajomstva, poštového tajomstva, telekomunikačného alebo daňového tajomstva.[14]

Pod vyzvedaním sa rozumie akékoľvek úmyselné konanie smerujúce k získaniu informácií, ktoré tvoria obchodné, bankové, poštové, telekomunikačné a daňového tajomstvo. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby konal v úmysle toto tajomstvo vyzradiť ďalej nepovolanej osobe.[15] Vyzradením je možné chápať sprístupnenie informácie, ktoré je
predmetom obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva.

Obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle podnikateľa utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.[16]

Predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.[17]

Predmetom poštového tajomstva je informácia a údaj o poštových zásielkach a o poštových službách k nim poskytnutých alebo poskytovaných okrem informácií štatistického charakteru, z ktorých nevyplýva, kto bol odosielateľom alebo adresátom, obsah korešpondencie alebo obsah ostatných poštových zásielok.[18]

Predmetom telekomunikačného tajomstva je obsah prenášaných správ, súvisiace údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby – podnikateľa alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname, c) prevádzkové údaje a d) lokalizačné údaje.[19]

Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní.[20] Je nutné uviesť, že každý osobitný právny predpis upravujúci niektoré z tajomstiev zakladá povinnosť dotknutých subjektov tajomstvo chrániť a učiniť všetky korky potrebné k tomu, aby tajomstvo vyzradené nebolo. Zároveň tieto osobitné zákony zakotvujú mechanizmy v prípade porušenia predmetného tajomstva. Napríklad Obchodný zákonník zakotvuje, že proti porušeniu alebo ohrozeniu práva na obchodné tajomstvo prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži.[21] Osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.[22]

Keďže osobitné právne predpisy, napr. Obchodný zákonník upravujú postupy domáhania sa právnej ochrany a odstránenia protiprávneho stavu je nutné rozoberanú skutkovú podstatu vykladať prísne v intenciách princípu ultima ratio. Aplikovať trestnoprávnu normu je vhodné len v prípadoch, že náprava prostredníctvom iných právnych odvetví zlyháva. Trestné právo by sa, najmä v súkromnoprávnych vzťahoch malo uplatňovať skutočne len podporne k iným právnym normám, a aj to len v prípadoch zjavných excesov v súkromnoprávnych vzťahoch, pretože trestné právo je nástrojom celkom nevhodným k regulácii súkromnoprávnych vzťahov. [23]

Problémom v mnohých prípadoch môže byť to, či informácia, ktorá bola vyzradená, alebo ktorá je predmetom porušovania je tajomstvom, či už obchodným, daňovým, alebo iným. Táto skutočnosť je pre ustálenie záveru o vzniku trestnej zodpovednosti esenciálna a musí byť nad mieru všetkých pochybností aj preukázaná.

Pre doplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty je nutné uviesť, že z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie a tiež to, aby páchateľ vedel, že informácie nim vyzradzované sú predmetom tajomstva. Pri vyzvedaní je znakom skutkovej podstaty tiež cieľ, ktorý je daný úmyslom vyzradiť tajomstvo osobe neoprávnenej.

ZÁVER

V prezentovanom príspevku sme sa snažili poukázať na skutočnosť, že aj v podnikateľskom prostredí vznikajú situácie spojené so zneužívaním rôznych práv, ktoré v intenciách subsidiárnej funkcie trestného práva chráni aj Trestný zákon. Takéto protiprávne konania môžeme radiť do tzv. ekonomickej kriminality, kde o to viac by mala byť rešpektovaná zásada subsidiarity trestného práva. Mnohé aj z načrtnutých protiprávnych konaní je možné riešiť inými právnymi prostriedkami a inštitúty trestného práva by mali byť využité až ako inštitúty poslednej inštancie. Problémom z trestnoprávneho hľadiska môže byť tiež široká formulácia jednotlivých skutkových podstát, ktoré majú blanketový charakter a odkazujú na iné právny predpisy. Tieto skutočnosti by mali byť rešpektované aj orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi, tak aby trestné právo nebolo „zneužívané“ na riešenie situácii, ktoré by sa mali riešiť prednostne inštitútmi iných právnych odvetví.

Autor
JUDr. Lukáš Michaľov PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf

ZASTIERANÉ PRÁVNE ÚKONY PRI SPRÁVE DANÍ

ÚVOD

Skúmanie problematiky presahu inštitútov občianskeho práva ako reprezentantky súkromného práva do právnej úpravy práva verejného sa javí v súčasnosti ako mimoriadne aktuálne. Daňové právo má bezpochyby charakter verejnoprávny. Je preňho charakteristické, že v daňovo-právnom vzťahu proti sebe stoja na jednej strane štát a obec ako nadradené subjekty so svojimi fiskálnymi záujmami. Na druhej strane sú v tomto vzťahu povinné fyzické osoby a právnické osoby, ktoré sú v postavení podriadených subjektov a v ich záujme je zaplatiť čo najnižšiu daň.

Je prirodzené, že povinná fyzická osoba alebo právnická osoba má záujem na tom, aby zaplatila čo najnižšiu daň. Môže tak robiť prostredníctvom daňovej optimalizácie, ktorá predstavuje legálne využitie nedostatkov v zákone povinným subjektom, resp. tento povinný subjekt využije priamy úmysel zákonodarcu, ktorý priamo do zákona premietol ustanovenia, ktoré vedú k minimalizácii dane.[1] V tejto súvislosti však v praxi často dochádza k daňovým únikom a daňovým podvodom, ktoré predstavujú nelegálne konanie povinného subjektu, a teda nastáva prekročenie možnej miery daňovej optimalizácie (či už vedome, alebo nevedome). Treba podotknúť, že medzi legálnosťou a nelegálnosťou konania povinného subjektu je neraz len veľmi malá hranica a mnohokrát záleží iba na samotnom posúdení legálnosti či nelegálnosti takéhoto konania orgánmi verejnej moci. Práve s takýmto konaním povinného subjektu súvisí problematika zneužitia práva, obchádzania zákona a zastierania (dissimulácie) právnych úkonov subjektami právnych vzťahov. Tieto inštitúty nie je možné v žiadnom prípade považovať za totožné, aj keď ich príbuzná povaha v špecifických situáciách zvádza na ich vzájomné zamieňanie.

Na základe uvedeného je potrebné v prvom rade vysvetliť a charakterizovať inštitúty zastierania (dissimulácie) právnych úkonov, zneužitia práva a obchádzania zákona a ich miesto pri realizácii správy daní. V tomto rámci je dôležité posúdiť ich charakter a využitie nielen v daňovom konaní, ale v rámci správy daní ako celku. Následne si je nevyhnutné položiť otázku, aký vplyv majú tieto inštitúty súkromného práva na tak významnú oblasť práva, akou daňové právo bezpochyby je.

1. VYMEDZENIE INŠTITÚTOV ZASTIERANÝCH PRÁVNYCH ÚKONOV, ZNEUŽITIA PRÁVA A OBCHÁDZANIA ZÁKONA PRI SPRÁVE DANÍ

Pri realizácii práva mnohokrát dochádza k hraničným situáciám, kedy je otázne a diskutabilné, či realizáciou určitého úkonu nebolo zneužité právo, či sa neobišiel zákon alebo sa nezastrel skutočný stav simulovaným právnym úkonom. Preto je potrebné tieto inštitúty dôsledne rozlišovať. V praxi sú však často tieto inštitúty zamieňané. Preto pokladám za dôležité venovať sa spočiatku bližšiemu vymedzeniu týchto inštitútov a ich vzájomnému vzťahu s dôrazom na zastierané právne úkony.

1.1 Zastieraný právny úkon

Samotná obsahová charakteristika zastieraného právneho úkonu je upravená v § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka[2]. Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak má byť právnym úkonom zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Jednoducho povedané, v prípade simulovaného úkonu ide o prípad konania naoko, pri ktorom účastníci svojimi prejavmi predstierajú uzavretie jedného právneho úkonu (tzv. simulovaný právny úkon), aby dosiahli zastretie (dissimuláciu) iného právneho úkonu.[3]

Z doktríny občianskeho práva potom vyplýva, že sa jedná o právny úkon, pri ktorého realizácii dochádza k vedomej nezhode vôle a prejavu. Nezhoda vôle a prejavu môže byť:

a) jednostranná – v tomto prípade sa nezhoduje vôľa a prejav konajúceho pri jednostrannom právnom úkone alebo vôľa a prejav vôle jednej strany pri dvojstrannom právnom úkone a konajúci o tom vie,

b) spoločná – medzi vôľou a prejavom vôle oboch strán pri dvojstrannom právnom úkone (darovacia zmluva namiesto kúpnej zmluvy) je tá istá nezhoda a obe strany o tom vedia.[4]

Simulovaný právny úkon (ten, ktorý je urobený naoko) je vadný pre nedostatok vážnosti, a teda je absolútne neplatný. Dissimulácia však sama o sebe protiprávna nie je. Ak spĺňa dissimulovaný právny úkon všetky náležitosti platného právneho úkonu, potom ho treba uznať za platný. Samozrejme platí to, čo účastníci skutočne chceli a čo zodpovedá ich skutočnej vôli, teda to čo zakrývali (dissimulovali), a nie to, čo nechceli a predstierali (simulovali).[5]

Daňový poriadok[6] ustanovuje v prvej vete § 3 ods. 6, že: „Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane“. V tomto ustanovení je vyjadrená zásada neformálnosti, ktorej podstata spočíva v tom, že konajúci orgán posúdi podania účastníkov konania i tretích osôb podľa ich obsahu a nie podľa formálno-právneho označenia.[7] Význam tejto zásady potom spočíva v tom, že ak napríklad daňový subjekt zrealizuje podanie, ktoré je formálne označené ako sťažnosť, avšak je zamýšľané ako odvolanie a aj spĺňa všetky obsahové náležitosti odvolania, správca dane príjme takéto podanie ako odvolanie. Prihliada teda na skutočný obsah právneho úkonu (resp. podania).

Aplikáciou a realizáciou tejto zásady sa do daňového práva premieta riešenie inštitútu zastieraných právnych úkonov využívaného v súkromnom práve. Správca dane bude teda pri výskyte zastieraného právneho úkonu pri správe daní postupovať na základe § 3 ods. 6 Daňového poriadku.[8] Treba však podotknúť, že táto zásada sa bude uplatňovať aj v prípadoch, keď účastníci formálne uskutočneným právnym úkonom nezastierajú iný právny úkon či právnu skutočnosť.[9] [10]

Keďže sa pri správe daní berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, správca dane skúma, či napríklad nedošlo k fiktívnym obchodom za účelom uplatňovania nadmerných odpočtov pri DPH daňovými subjektmi, a v takomto prípade spočíva daňové bremeno na daňovom subjekte, ktorý musí dokázať, že naozaj došlo k dohodnutému plneniu. Správca dane však musí prihliadnuť na skutočný obsah právnych úkonov a iných skutočnosti aj vtedy, ak to je v prospech daňového subjektu.11

Ustanovenie § 3 ods. 6 výslovne ďalej neustanovuje, že sa uplatňuje iba na právne úkony daňových subjektov, teda argumentum a contrario je možné dôvodiť, že sa vzťahuje aj na správcov dane (aj pri nich sa bude brať do úvahy iba skutočný obsah ich právnych úkonov) – napr. zamestnanec správcu dane stavom formálno-právnym zastiera skutočný stav, keď počas daňovej kontroly zrealizuje výsluch svedka, ktorého označí za daňový subjekt. Totiž ak je osoba pri správe daní v postavení daňového subjektu, správca dane disponuje voči tejto osobe viacerými oprávneniami, ako keby bola v pozícii svedka. Daňovým subjektom pritom môže byť len pri vlastnej daňovej povinnosti a ten istý daňový subjekt pri vlastnej daňovej povinnosti iného daňového subjektu môže pri realizácii správy daní vystupovať v pozícii odlišnej od iného daňového subjektu (napr. v pozícii svedka, ručiteľa, poddlžníka a pod.).[11]

1.2 Zneužitie práva

Podľa Knappa môžeme zneužitie práva charakterizovať ako situáciu, v ktorej niekto vykoná svoje subjektívne právo k neodôvodnenej ujme iného alebo spoločnosti, pričom takéto správanie, ktorým sa dosahuje výsledok nedovolený, je iba zdanlivo dovolené. Preto je takéto správanie iba zdanlivo dovolené, pretože objektívne právo nepozná správanie, ktoré je zároveň dovolené a zároveň nedovolené. Avšak zo všeobecnej zásady lex specialis derogat legi generáli vyplýva, že zákaz zneužitia práva je silnejší ako dovolenie dané právom, teda takéto správanie nie je výkonom práva, ale protiprávnym jednaním.13

Na základe akých pravidiel sa posudzuje v súčasnosti pri správe daní zneužitie práva vyplýva z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veci Halifax14 (aj keď sa vzťahuje primárne na DPH, možno rozšíriť jeho aplikáciu nielen na ostatné daňovo-právne predpisy, ale aj na rozhodovaciu činnosť správcu dane pri realizácii správy daní). Na základe tohto rozhodnutia sa posudzuje konanie daňového subjektu v kontexte zneužitia práva takto:

1. objektívna analýza zákazu zneužitia práva a jej aplikácia orgánmi verejnej moci musí byť v rovnováhe so zásadami právnej istoty a ochranou legitímneho očakávania, preto daňový subjekt má právo dopredu vedieť, aká bude jeho daňová situácia, a aj z tohto dôvodu musí mať právo spoľahnúť sa na prostý zmysel slov právnych predpisov,

2. daňové subjekty majú právo vykonávať podnikateľskú činnosť tak, aby si znížili svoju daňovú povinnosť. Neexistuje žiadna povinnosť podnikať tak, aby si daňový subjekt zvyšoval svoju daňovú povinnosť, a tým aj daňový príjem štátu. Za účelom minimalizovania nákladov má daňový subjekt právo vybrať si čo najmenej zdaniteľný spôsob podnikania. Takáto sloboda však existuje len v medziach legálnych možností stanovených právnymi predpismi.15

To, či ide, alebo nejde o zneužitie práva závisí od okolností konkrétneho prípadu a na zvážení a posúdení konkrétneho prípadu súdom. Nie je možné preto dopredu a všeobecne stanoviť s matematickou presnosťou, kedy sa zákaz zneužitia práva použije a kedy nie. Totižto ustanovením presných pravidiel by sa poprel samotný zmysel a podstata inštitútu zákazu zneužitia práva.16

Kohajda uvádza, že aplikácia inštitútu zákazu zneužitia práva (ako inštitútu primárne využívaného v súkromnom práve) je v daňovo-právnej oblasti veľmi citlivou záležitosťou. Stanovenie daňovej povinnosti by malo byť určité, keďže z charakteru daňového práva vyplýva, že sa ním zasahuje do vlastníckeho práva povinnej osoby, ktorá je určená konkrétnym daňovo- právnym predpisom. Tvrdí, že pokiaľ má byť použitá argumentácia súdu na základe využitia inštitútu zneužitia práva, je potrebné dbať na to, aby sa tak stávalo len v situáciách, keď sa jedná jednoducho o zrejmú snahu daňového subjektu použiť formálny (dokonca až „nerozumný“) výklad textu zákona. Z takéhoto výkladu musí byť potom zrejmé, že jeho použitím sa úplne evidentne prekrúca cieľ a zmysel predmetnej právnej normy v prospech daňového subjektu. Ak však vzniknú akékoľvek dôvodné pochybnosti (v tomto kontexte uvádza, že stačí, aby boli hoci aj mierne), ktoré nevedú k uvedenému záveru, je nutné postupovať podľa zásady in dubiopro reo (resp. in dubio mitius) a akceptovať spôsob výkladu a aplikácie predmetného ustanovenia, ako ho použil a vyložil daňový subjekt.17

Je takisto dôležité neopomenúť skutočnosť, že v Daňovom poriadku je zákaz zneužitia práva nepriamo vyjadrený v druhej vete § 3 ods. 6,18 v ktorom sa ustanovuje, že: „Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. “19 Na základe logického výkladu tohto ustanovenia je potom možné dôvodiť, že orgánu verejnej moci nebude prináležať posudzovať v daňovo-právnej oblasti platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu. Ak však takýto právny úkon alebo iná skutočnosť nebude mať ekonomické opodstatnenie alebo ich výsledkom bude účelové obchádzanie daňovej povinnosti, alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, tak sa na nich pri správe daní nebude prihliadať (resp. nevezmú sa pri realizácii správy daní do úvahy).

1.3 Obchádzanie zákona

Podstata inštitútu obchádzania zákona (správanie in fraudem legis) v jeho súkromno-právnom ponímaní spočíva v tom, že sa niekto chová podľa právnej normy, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci. Takéto správanie môže nastať najmä využitím medzery v zákone či nejasnosti v zákone atď.[19] Na tomto mieste si je vhodné položiť otázku, či aj v daňovom práve je nutné „trestať“ povinnú osobu, ak využije medzeru v zákone či nejasnosť zákona na to, aby si minimalizovala výšku svojej vlastnej daňovej povinnosti. Predsa je povinnosťou zákonodarcu vytvárať takú právnu úprava, ktorá je jednoznačná, prehľadná a zrozumiteľná. V kontexte zložitosti daňového práva a jeho právnej úpravy vzniká preto o to väčšia potreba riešenia tejto problematiky.

Pri inštitúte obchádzania zákona existuje previazanosť s občianskym právom, keďže ako sankcia za obchádzanie zákona je Občianskym zákonníkom ustanovená absolútna neplatnosť právneho úkonu[20] podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. V tomto paragrafe sa ustanovuje, že „neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom “. Z toho jasne vyplýva, že tento inštitút má súkromnoprávnu povahu a jeho uplatňovanie a výklad súdmi v daňovo- právnej oblasti je potrebné zvážiť s maximálnou opatrnosťou.

Aby však mohol byť právny úkon kvalifikovaný ako obchádzajúci zákon, musí byť zrozumiteľne a jasne stanovené pravidlo správania sa v právnom predpise a musí byť definovaný jeho účel. Ak však zákonodarca pochybí tým, že napríklad nejasne a nezrozumiteľne sformuluje právnu normu (teda nie je jasný účel bez všetkých pochybností) a na tomto základe daňový subjekt využije nejasnosť tejto formulácie, nemôže sa jednať o obchádzanie zákona.

Samotná aplikácia inštitútu obchádzania zákona v daňovom práve sa však nezaobchádza bez problémov. Totižto ak posúdime určité konanie ako konanie obchádzajúce zákon, tak to vedie k posúdeniu takéhoto konania ako absolútne neplatného s účinkami ex tunc. V takom prípade by väčšinou zanikol samotný predmet zdanenia, čo by bol horší dôsledok, ako by bolo ponechanie pôvodného stavu (konanie za účelom minimalizovania výšky vlastnej daňovej povinnosti).[21] V tomto kontexte sa potom pri správe daní javí využitie inštitútu obchádzania zákona ako nevhodné.

2. REALIZÁCIA INŠTITÚTOV SÚKROMNÉHO PRÁVA VO VEREJNOM PRÁVE?

Po takomto vymedzení sa naskytá otázka, či je možné právny úkon a všetky jeho náležitosti charakterizované Občianskym zákonníkom aplikovať v ich súkromnoprávnom rozmere aj na daňové právo.[22] V súvislosti s týmto podotýkam, že množstvo právnych úkonov a právnych skutočností je súkromnoprávnej povahy (najmä z oblasti občianskeho práva a obchodného práva), ktoré sa využívajú pre účely správy daní najmä pri znášaní dôkazného bremena alebo pri preukazovaní skutočností potrebných na zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ako napríklad preukazovanie skutočností daňovým subjektom z uzavretých kúpnych zmlúv a pod.

Je takisto zaujímavé sledovať vzájomné prepojenie medzi daňovým právom a občianskym právom, teda medzi právnymi odvetviami reprezentujúcimi verejné právo a súkromné právo. Preto treba pristupovať k výkladu daňového práva s pomocou inštitútov práva občianskeho zvlášť opatrne, berúc do úvahy charakter týchto právnych odvetví so všetkými ich rozdielnosťami. Je to napríklad vzájomný charakter postavenia subjektov pri realizácii právnych vzťahov v týchto právnych odvetviach, keďže v občianskom práve majú tieto subjekty rovnocenné postavenie, zatiaľ čo z povahy daňového práva vyplýva, že subjekty právnych vzťahov sú vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti.

Nie je však možné opomenúť ani skutočnosť, že právne predpisy súkromného práva majú predovšetkým dispozitívnu povahu a pravidlá správania sa subjektov vo verejnom práve sú upravené najmä kogentnými právnymi normami. V kontexte kogentnej daňovej právnej úpravy, v ktorej zákonodarca vymedzuje presný rozsah práv a povinností osôb zúčastnených na správe daní, je upravený aj samotný predmet zdanenia. Práve kogentná právna úprava slúži na ochranu práv daňových subjektov pri realizácii správy daní, keďže z povahy daňového práva vyplýva, že jeho podstatou je najmä zásah do vlastníckeho práva daňového subjektu. Ak však boli spomínané inštitúty konštruované s ohľadom na povahu súkromného práva, kde prevláda dispozitívna právna úprava, je možné ich uplatňovanie orgánmi verejnej moci nekriticky preberať aj do rozhodovacej činnosti týchto orgánov, ktoré pri správe daní postupujú podľa ustanovení daňových predpisov? Je možné predpokladať, že ak majú tieto inštitúty svoje základy v právnej úprave súkromného práva, tak je neustále nutné skúmať možnosti, oprávnenosť a racionálnosť ich využitia v tom-ktorom jednotlivom prípade pri realizácii správy daní.[23]

ZÁVER

V závere je teda možné dôvodiť, že zastieraný právny úkon pri správe daní nie je možné v žiadnom prípade považovať za zneužitie (daňového) práva a ani za obchádzanie zákona. Vyplýva to z toho dôvodu, že pri zneužití práva a obchádzaní zákona nie je skutočný stav nijak tajený.

Pri zneužití práva si daňový subjekt podrobne preštuduje text zákona a formálne splní všetky podmienky z neho vyplývajúce, na základe čoho získa daňovú výhodu. Pokiaľ však orgán verejnej moci dôjde k záveru, že zmyslom a účelom znenia predmetného zákona nebolo získanie príslušnej daňovej výhody, tak takýto postup daňového subjektu býva označený ako zneužitie práva. Konanie daňového subjektu teda nie je v rozpore s textom zákona, ale s jeho „duchom“.[24] Naopak zastieraným právnym úkonom sa tají skutočný stav a daňový subjekt sa snaží získať takýmto konaním daňové zvýhodnenie. Rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi sa prejavuje pri zhode (resp. nezhode) vôle a jej prejavu.

V teórii práva sa vyskytujú názory, ktoré považujú zastieraný právny úkon (dissimuláciu) za určitý špecifický poddruh obchádzania zákona.[25]S takýmto poňatím vzájomného vzťahu týchto dvoch inštitútov sa nie je možné, aspoň v daňovom práve, na základe uvedeného úplne stotožniť. Inštitút zastieraného právneho úkonu, ako aj inštitút obchádzania zákona charakterizujú protipólne náležitosti. Ich diferencia sa prejavuje najmä pri zhode (resp. nezhode) vôle a jej prejavu a z toho vyplývajúcej platnosti právneho úkonu a absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Z českej judikatúry vyplýva, že ustanovenie § 2 ods. 7 zákona č. 377/1992 Sb. o správe daní a poplatku[26] (v tomto ustanovení je vyjadrená zásada neformálnosti, ktorá je obdobou právnej úpravy zásady neformálnosti konštruovanou v Daňovom poriadku) nemôže dopadať na prípady, keď sú prejav a vôľa v zhode, takže účastníci majú skutočný záujem vykonať právny úkon, konajú tak však z dôvodu obchádzania zákona.[27]

Obsahovo blízko však k sebe majú obchádzanie zákona a zneužitie práva. Obchádzanie zákona ale vyžaduje presné, rigidné dodržanie podmienok (pravidlo ustanovené v právnom predpise, v ktorom je vyjadrený bez ďalších pochybností jeho účel a dôsledky jeho porušenia). Využitie inštitútu obchádzania zákona v daňovo-právnej oblasti sa však javí ako problematické z dôvodu vzniku absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý bol klasifikovaný ako obchádzajúci zákon. V tomto kontexte existuje teda možnosť zániku samotného predmetu zdanenia.

Pri zneužití práva má orgán verejnej moci v porovnaní s posudzovaním inštitútu obchádzania zákona priestor na voľnejšiu úvahu. Taktiež sa prihliada na účel toho-ktorého právneho predpisu. Ako však bolo preukázané v príspevku, v daňovo-právnej oblasti neprináleží orgánom verejnej moci pri zneužití práva posudzovať platnosť alebo neplatnosť právneho úkonu rozhodného pre výkon správy daní. Ak však takýto právny úkon (resp. iná skutočnosť) naplní znaky inštitútu zneužitia práva, orgán verejnej moci bude postupovať v súlade s ustanovením § 3 ods. 6 a nebude na takéto právne úkony a iné skutočnosti pri správe daní prihliadať. Na druhej strane, aplikácia inštitútu zneužitia práva orgánom verejnej moci by mala byť takisto len výnimočným, krajným riešením.

Autor
JUDr. Adrián Popovič

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_48.pdf