Všetky príspevky Tono Vass

K oprávneniam Kriminálneho úradu finančnej správy ako oznamovateľa trestnej činnosti

V praxi sa mož­no stret­núť s tým, že Kri­mi­nál­ny úrad fi­nan­čnej sprá­vy (ďa­lej aj „KÚFS“) pros­tred­níc­tvom re­fe­rá­tu tres­tných ozná­me­ní po­dá­va vo ve­ciach po­doz­re­nia z da­ňo­vých tres­tných či­nov (na kto­rých vy­šet­ro­va­nie, resp. skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie nie je vec­ne prís­luš­ný) množ­stvo tres­tných ozná­me­ní a nás­led­ne v prí­pa­de nes­po­koj­nos­ti s vy­ba­ve­ním tres­tné­ho ozná­me­nia po­dá­va pro­ti uz­ne­se­niam sťažnosti.

Som však to­ho ná­zo­ru, že Kri­mi­nál­ny úrad fi­nan­čnej sprá­vy vo ve­ciach, v kto­rých po­dal tres­tné ozná­me­nie, ne­má bez ďal­šie­ho op­ráv­ne­nie na po­dá­va­nie sťaž­nos­tí a ani na up­lat­ňo­va­nie iných práv ozna­mo­va­te­ľa pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

K uve­de­né­mu dô­vo­dím nas­le­dov­ne:

Trest­ný po­ria­dok sí­ce vý­slov­ne kon­šti­tuu­je prá­vo ozna­mo­va­te­ľa po­dať sťaž­nosť pro­ti niek­to­rým uz­ne­se­niam (napr. o od­miet­nu­tí tres­tné­ho ozná­me­nia, za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a pod.), av­šak pri vy­hod­no­co­va­ní, či je sub­jekt sťa­žo­va­te­ľa na ta­ký­to úkon op­ráv­ne­ný, je pot­reb­né po­su­dzo­vať aj ďal­šie sú­vi­sia­ce okol­nos­ti.

Po­da­nie sťaž­nos­ti je práv­nym úko­nom, a pre­to, ako pri kaž­dom práv­nom úko­ne, sa pre vy­vo­la­nie ním za­mýš­ľa­ných účin­kov vy­ža­du­je spl­ne­nie dvoch ku­mu­la­tív­nych pod­mie­nok.

Mu­sí ísť o ta­ký úkon, s kto­rým oso­bit­né pred­pi­sy spá­ja­jú ur­či­té práv­ne účin­ky (pr­vá pod­mien­ka). A zá­ro­veň mu­sí byť úkon reali­zo­va­ný sub­jek­tom pl­ne spô­so­bi­lým na ten­to práv­ny úkon (dru­há pod­mien­ka).

Nap­rík­lad, oso­ba sú­dom poz­ba­ve­ná spô­so­bi­los­ti na práv­ne úko­ny ale­bo ob­me­dze­ná na práv­ne úko­ny v roz­sa­hu po­dá­va­nia pí­som­ných po­da­ní na sú­dy, or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a štát­ne or­gá­ny sí­ce mô­že účin­ne po­dať tres­tné ozná­me­nie, av­šak nie z ti­tu­lu, že je na ta­ký­to úkon op­ráv­ne­ná (spô­so­bi­lá), ale „len“ z ti­tu­lu, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú po­vin­né ex of­fi­cio za­obe­rať­sa po­da­ním, z kto­ré­ho vy­plý­va po­doz­re­nie z tres­tnej čin­nos­ti.

Sa­mot­ná sku­toč­nosť, že sa tres­tné ozná­me­nie oso­by ob­me­dze­nej ale­bo poz­ba­ve­nej spô­so­bi­los­ti na prá­ve úko­ny vy­ba­vu­je, sa neod­vo­dzu­je od práv a práv­nej spô­so­bi­los­ti tej­to oso­by, ale od po­vin­nos­ti or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní sa ta­kým­to po­da­ním za­obe­rať.

Úpl­ne od­liš­ná si­tuácia nas­tá­va v prí­pa­de, ak ta­ká­to oso­ba po­dá sťaž­nosť pro­ti od­miet­nu­tiu tres­tné­ho ozná­me­nia. V ta­kom­to prí­pa­de oso­ba sí­ce reali­zu­je prá­vo, kto­ré jej vy­plý­va pria­mo z Tres­tné­ho po­riad­ku, av­šak bez mož­nos­ti, aby ten­to úkon vy­vo­lal ňou za­mýš­ľa­ný práv­ny úči­nok (účin­né ini­cio­va­nie sťaž­nos­tné­ho ko­na­nia) z dô­vo­du, že tá­to oso­ba ne­má na ta­ký­to úkon práv­nu spô­so­bi­losť.

Ob­dob­ná si­tuácia nas­tá­va aj v prí­pa­de po­da­nia sťaž­nos­ti Kri­mi­nál­nym úra­dom fi­nan­čnej sprá­vy. V zmys­le plat­né­ho práv­ne­ho sta­vu KÚFS ne­má v tres­tnom ko­na­ní pro­ces­nú sub­jek­ti­vi­tu. Bez pro­ces­nej sub­jek­ti­vi­ty niet pro­ces­nej spô­so­bi­los­ti.

Ab­sen­cia pro­ces­nej sub­jek­ti­vi­ty Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy v tres­tnom ko­na­ní vy­slo­ve­ne vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 9 ods. 6 zá­ko­na č. 35/2019 Z. z., v kto­rom zá­ko­no­dar­ca pro­ces­nú sub­jek­ti­vi­tu KÚFS li­mi­tu­je vý­luč­ne na ko­na­nie pod­ľa Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku a Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku.

Aj z kom­pa­rá­cie s us­ta­no­ve­nia­mi § 5 ods. 5 a § 7 ods. 7 to­tož­né­ho zá­ko­na vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca a prio­ri ne­za­mýš­ľal zve­riť Kri­mi­nál­ne­mu úra­du fi­nan­čnej sprá­vy prá­vo vy­ko­ná­vať vplyv na tres­tné ko­na­nie. Zá­ko­no­dar­ca pros­tred­níc­tvom ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní dôs­led­ne roz­li­šu­je me­dzi op­ráv­ne­nia­mi KÚFS a op­ráv­ne­nia­mi da­ňo­vých a col­ných úra­dov, kto­rým tú­to prá­vo­moc, na roz­diel od KÚFS, vy­slo­ve­ne zve­ril. Ci­tu­jem: „Da­ňo­vý (pozn. aj col­ný) úrad má pro­ces­nú sub­jek­ti­vi­tu v ko­na­ní pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku a Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku a ko­ná pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a pred sú­dom sa­mos­tat­ne…“

Z vy­ššie uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní a ich kom­pa­rá­cie jed­noz­nač­ne vy­plý­va ten zá­ver, že zá­ko­no­dar­ca za­mýš­ľal vy­me­dziť pro­ces­nú spô­so­bi­losť Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy už­šie, než je to­mu v prí­pa­de da­ňo­vých úra­dov a col­ných úra­dov.

Vy­chá­dza­júc z teórie ro­zum­né­ho zá­ko­no­dar­cu je ne­vyh­nut­né pre­zu­mo­vať, že zá­ko­no­dar­ca by nik­dy ne­kon­šti­tuo­val us­ta­no­ve­nie zá­ko­na, kto­ré by bo­lo nad­by­toč­né, ne­reali­zo­va­teľ­né – ne­vy­vo­lá­va­jú­ce žiad­ne práv­ne účin­ky. V práv­nom ži­vo­te sí­ce nas­tá­va­jú aj si­tuácie, keď sa ur­či­té us­ta­no­ve­nie zá­ko­na v sú­vis­los­ti s čas­tou a ne­do­ko­na­lou zme­nou práv­nych pred­pi­sov sta­ne neap­li­ko­va­teľ­né (ob­so­len­tné), av­šak v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de o uve­de­nú si­tuáciu bez po­chýb nej­de, na­koľ­ko pred­met­né us­ta­no­ve­nie na­do­bud­lo svo­ju účin­nosť len ne­dáv­no (01.07.2019) a od uve­de­né­ho dá­tu­mu ne­nas­ta­li ta­ké zme­ny práv­nych pred­pi­sov, kto­ré by ma­li vplyv na je­ho práv­nu re­le­van­tnosť.

Aj zo sys­te­ma­ti­ky pred­met­né­ho zá­ko­na vy­plý­va zá­ver, že li­mi­to­va­nie pro­ces­nej spô­so­bi­los­ti KÚFS bo­lo zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu cie­ľa­ve­do­mé (za­mýš­ľa­né) a nie ná­hod­né (nej­de te­da len o akú­si le­gis­la­tív­no-tech­nic­kú chy­bu).

Z uve­de­ných dô­vo­dov te­da ne­mož­no pre­hlia­dať us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 6 zá­ko­na č. 35/2019 Z. z., z kto­ré­ho li­mi­tá­cia pro­ces­nej sub­jek­ti­vi­ty Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy jed­noz­nač­ne vy­plý­va.

Reš­pek­to­va­nie pro­ces­nej spô­so­bi­los­ti pri vy­ko­ná­va­ní a po­su­dzo­va­ní pro­ces­ných úko­nov má v práv­nom ži­vo­te svoj nes­po­chyb­ni­teľ­ný vý­znam. Nao­pak, jej ne­reš­pek­to­va­nie by vy­tvá­ra­lo ab­sur­dné si­tuácie. Nap­rík­lad, ak by tres­tné ozná­me­nie po­dal ge­ne­rál­ny ria­di­teľ So­ciál­nej pois­ťov­ne, sťaž­nosť pro­ti je­ho od­miet­nu­tiu by po­tom mo­hol po­dať (aj bez oso­bit­né­ho po­ve­re­nia ale­bo spl­no­moc­ne­nia) ho­cik­to­rý z viac ako 5000 za­mes­tnan­cov So­ciál­nej pois­ťov­ne. Kto­rý­koľ­vek zo za­mes­tnan­cov by po­tom mal prá­vo vy­ko­ná­vať aj os­tat­né prá­va ozna­mo­va­te­ľa, napr. na­ze­ra­nie do spi­su, prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy a pod. Ta­ký­to prís­tup je pot­reb­né dô­raz­ne od­miet­nuť ako práv­ne ne­kon­form­ný.

Po­kiaľ ide o ur­čo­va­nie pro­ces­nej sub­jek­ti­vi­ty, tá­to sa spra­vid­la od­vo­dzu­je od hmot­nop­ráv­nej sub­jek­ti­vi­ty. V prí­pa­de ak ur­či­tý sub­jekt (napr. or­gán, or­ga­ni­zač­ný zlož­ka, út­var) zo zá­ko­na ne­má hmot­nop­ráv­nu sub­jek­ti­vi­tu, zá­ko­no­dar­ca mu na­priek to­mu mô­že priz­nať sub­jek­ti­vi­tu pro­ces­nú a to buď neob­me­dze­nú ale­bo li­mi­to­va­nú len na ur­či­té ty­py ko­na­ní.

Te­da, po­kiaľ by tres­tné ozná­me­nie po­dal nap­rík­lad už spo­me­nu­tý ge­ne­rál­ny ria­di­teľ So­ciál­nej pois­ťov­ne, ten­to by bol op­ráv­ne­ný (v pos­ta­ve­ní ozna­mo­va­te­ľa) aj na po­da­nie sťaž­nos­ti, na­koľ­ko mu to­to op­ráv­ne­nie jed­nak expres­sis ver­bis vy­plý­va z Tres­tné­ho po­riad­ku (pr­vá pod­mien­ka) a zá­ro­veň dis­po­nu­je neob­me­dze­nou (ne­li­mi­to­va­nou) pro­ces­nou sub­jek­ti­vi­tou (dru­há pod­mien­ka), kto­rá sa od­vo­dzu­je od to­ho, že ako šta­tu­tár ko­ná v me­ne or­gá­nu, kto­rý má hmot­nop­ráv­nu sub­jek­ti­vi­tu.

Kri­mi­nál­ny úrad fi­nan­čnej sprá­vy však hmot­nop­ráv­nou sub­jek­ti­vi­tou ne­dis­po­nu­je vô­bec a pro­ces­nú sub­jek­ti­vi­tu mu zá­ko­no­dar­ca zve­ril iba v ko­na­niach pod­ľa Ci­vil­né­ho spo­ro­vé­ho po­riad­ku a Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku, nie však v ko­na­niach pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

Mož­no pre­to uza­vrieť, že po­da­ním sťaž­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní si KÚFS pris­vo­ju­je prá­vo­moc v ob­las­ti, kto­rá mu ne­bo­la zá­ko­no­dar­com zve­re­ná. Prá­vo na po­da­nie sťaž­nos­ti poš­ko­de­ným tým nie je dot­knu­té.

Na dru­hú stra­nu, pre úpl­nosť ne­mož­no ne­do­dať nas­le­du­jú­ce:

Po­da­nie sťaž­nos­ti zá­kon­ným spô­so­bom zo stra­ny Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy však nie je úpl­ne vy­lú­če­né.

Pod­ľa § 4 ods. 5 na­pos­le­dy spo­me­nu­té­ho zá­ko­na: „…za fi­nan­čné ria­di­teľ­stvo ko­ná pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a pred sú­dom pre­zi­dent; pre­zi­dent mô­že po­ve­riť ko­na­ním za fi­nan­čné ria­di­teľ­stvo pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a pred sú­dom iné­ho prís­luš­ní­ka fi­nan­čnej sprá­vy.“

Iba v prí­pa­de, ak by kon­krét­ny prís­luš­ník fi­nan­čnej sprá­vy, te­da aj prís­luš­ník fi­nan­čnej sprá­vy slu­žob­ne za­ra­de­ný na vý­kon slu­žob­nej čin­nos­ti do Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy (vrá­ta­ne ria­di­te­ľa KÚFS), bol vý­slov­ne, pod­ľa vy­ššie ci­to­va­né­ho us­ta­no­ve­nia oso­bit­ne spl­no­moc­ne­ný pre­zi­den­tom fi­nan­čnej sprá­vy na ko­na­nie pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, by ten­to prís­luš­ník mo­hol v tres­tnom ko­na­ní účin­ne up­lat­ňo­vať prá­va ozna­mo­va­te­ľa.

Preu­ká­za­nie uve­de­né­ho po­ve­re­nia však le­ží vý­luč­ne na sťa­žo­va­te­ľo­vi – kon­krét­nom za­mes­tnan­co­vi fi­nan­čnej sprá­vy (vrá­ta­ne ria­di­te­ľa KÚFS), kto­ré­mu ta­ké­to po­ve­re­nie bo­lo ude­le­né. Ta­ké­to po­ve­re­nie mu­sí byť pí­som­né, mu­sí byť or­gá­nu roz­ho­du­jú­ce­mu o sťaž­nos­ti do­ru­če­né naj­nes­kôr v deň roz­ho­do­va­nia o sťaž­nos­ti a mu­sí byť ude­le­né (da­to­va­né) naj­nes­kôr v deň od­os­la­nia sťaž­nos­ti.

Za včas­nosť a úpl­nosť po­ve­re­nia si zod­po­ve­dá sám KÚFS – nie je po­vin­nos­ťou or­gá­nu roz­ho­du­jú­ce­ho o sťaž­nos­ti vy­zý­vať KÚFS na od­strá­ne­nie ne­dos­tat­kov po­da­nia.

Mož­no te­da uzat­vo­riť, že v prí­pa­de, ak je tres­tné ozná­me­nie po­da­né Kri­mi­nál­nym úra­dom fi­nan­čnej sprá­vy, ten­to mô­že účin­ne po­dať sťaž­nosť pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku iba v prí­pa­de, ak bo­la sťaž­nosť po­da­ná prís­luš­ní­kom fi­nan­čnej sprá­vy, kto­rý bol na to oso­bit­ne spl­no­moc­ne­ný pre­zi­den­tom fi­nan­čnej sprá­vy. Pre spres­ne­nie je ne­vyh­nut­né do­dať, že v ta­kom­to prí­pa­de sa po­da­ná sťaž­nosť po­va­žu­je ako sťaž­nosť po­da­ná fi­nan­čným ria­di­teľ­stvom (kto­ré na roz­diel od KÚFS má hmot­nop­ráv­nu sub­jek­ti­vi­tu) a nie ako sťaž­nosť po­da­ná KÚFS.

Uve­de­né zá­ve­ry sa pri­me­ra­ne vzťa­hu­jú aj na up­lat­ňo­va­nie os­tat­ných práv ozna­mo­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní.

S uve­de­nou prob­le­ma­ti­kou sú­vi­sí aj nas­le­du­jú­ci ap­li­kač­ný prob­lém – ako roz­hod­núť v príp­rav­nom ko­na­ní, ak po­da­ná sťaž­nosť je sí­ce dô­vod­ná, av­šak bo­la po­da­ná neop­ráv­ne­nou oso­bou, resp. je po­da­ná ones­ko­re­ne.

Trest­ný po­ria­dok roz­li­šu­je dva re­ži­my, v rám­ci kto­rých je mož­né zru­šiť ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta. Pr­vým re­ži­mom je re­žim pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 230 ods. 2 písm. e) Tr. po­riad­ku – do­zo­ro­vé op­ráv­ne­nie pro­ku­rá­to­ra. Dru­hým re­ži­mom je sťaž­nos­tné ko­na­nie pod­ľa § 194 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré je po­va­hy lex spe­cia­lis k us­ta­no­ve­niu § 230 ods. 2 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Po­kiaľ je po­da­ná dô­vod­ná sťaž­nosť, kto­rá je práv­ne per­fek­tná aj po for­mál­nej strán­ke (po­da­ná včas, op­ráv­ne­nou oso­bou a pod.), je pro­ku­rá­tor po­vin­ný o sťaž­nos­ti roz­hod­núť v sťaž­nos­tnom ko­na­ní a nie pos­tu­pom pod­ľa § 230 ods. 2 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ak však bo­la po­da­ná sťaž­nosť, kto­rá je dô­vod­ná, ale nespĺňa spo­me­nu­té for­mál­ne ná­le­ži­tos­ti, nie je mož­né sťaž­nos­ti v sťaž­nos­tnom ko­na­ní vy­ho­vieť. Ten­to zá­ver jed­noz­nač­ne vy­plý­va aj zo sys­te­ma­ti­ky us­ta­no­ve­ní up­ra­vu­jú­cich ko­na­nie o sťaž­nos­ti a ich vzá­jom­né­ho vzťa­hu, kde us­ta­no­ve­nie § 194 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku má sub­si­diár­nu po­va­hu k us­ta­no­ve­niu § 193 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Si­tuáciu mož­no pri­po­do­biť aj od­vo­la­niu vo­či roz­sud­ku, kto­ré by sí­ce bo­lo dô­vod­né, av­šak bo­lo po­da­né ones­ko­re­ne.

Po­kiaľ však dô­vo­dy na zru­še­nie uz­ne­se­nia vy­da­né­ho po­li­caj­tom exis­tu­jú, nie je vy­lú­če­né, aby pro­ku­rá­tor aj na­priek práv­ne im­per­fek­tnej sťaž­nos­ti uz­ne­se­nie zru­šil v re­ži­me mi­mo sťaž­nos­tné­ho ko­na­nia pos­tu­pom pod­ľa § 230 ods. 2 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Roz­li­šo­va­nie me­dzi jed­not­li­vý­mi „zru­šo­va­cí­mi“ us­ta­no­ve­nia­mi (pos­tup­mi) má aj svo­je vý­znam­né pro­ces­né dôs­led­ky.

V prí­pa­de, ak pro­ku­rá­tor zru­šu­je uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, pos­tú­pe­ní ve­ci ale­bo pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, je pri ta­kom­to pos­tu­pe li­mi­to­va­ný 30-dňo­vou le­ho­tou, kto­rá za­čí­na ply­núť odo dňa do­ru­če­nia uz­ne­se­nia pro­ku­rá­to­ro­vi. Nap­ro­ti to­mu,pri roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti, pro­ku­rá­tor nie je via­za­ný žiad­nou zá­kon­nou le­ho­tou.

Ak by pro­ku­rá­tor zru­šil uz­ne­se­nie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia v sťaž­nos­tnom ko­na­ní, pri­čom sťaž­nosť sa nes­kôr uká­že ako po­da­ná neop­ráv­ne­nou oso­bou ale­bo ones­ko­re­ne a k zru­še­niu uz­ne­se­nia doš­lo po up­ly­nu­tí 30-dňo­vej le­ho­ty od je­ho do­ru­če­nia pro­ku­rá­to­ro­vi, je práv­ne spo­chyb­ni­teľ­ný kaž­dý ďal­ší pos­tup (vrá­ta­ne prí­pad­né­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia ale­bo po­da­nia ob­ža­lo­by), kto­rý nas­le­do­val po ta­kom­to zru­še­ní uz­ne­se­nia o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia.

Zá­ver

Z dô­vo­do­vej sprá­vy nie je mož­né vy­čí­tať, čo vie­dlo zá­ko­no­dar­cu k li­mi­to­va­niu pro­ces­nej sub­jek­ti­vi­ty Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy. Kri­mi­nál­ny úrad fi­nan­čnej sprá­vy po­dá­va spra­vid­la kva­li­fi­ko­va­né tres­tné ozná­me­nia, a pre­to z poh­ľa­du riad­ne­ho ob­jas­ne­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci je žia­du­ce, aby prá­va ozna­mo­va­te­ľa v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku mo­hol up­lat­ňo­vať ten, kto tres­tné ozná­me­nie sku­toč­ne vy­pra­co­val. De le­ge fe­ren­da mož­no pre­to uva­žo­vať nad roz­ší­re­ním pro­ces­nej sub­jek­ti­vi­ty Kri­mi­nál­ne­ho úra­du fi­nan­čnej sprá­vy aj na tres­tné ko­na­nie.

Ako práv­ne nez­my­sel­né sa ja­ví aj ča­so­vé ob­me­dzenie pre pro­ku­rá­to­ra vo vzťa­hu k zru­šo­va­niu niek­to­rých dru­hov uz­ne­se­ní.

JUDr. Ing., Timotej Baďo

Rozkaz o uložení sankcie za stavebný priestupok

V roz­ho­do­va­cej praxi or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy sa čas­to mô­že­me stret­núť, v prí­pa­de sta­veb­ných pries­tup­kov, s roz­hod­nu­tia­mi vo for­me roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty, kto­ré umož­ňu­je § 87 ods. 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch (ďa­lej aj ako „ZoP“). Tak is­to sa s ta­kou­to for­mou stret­ne­me aj v prí­pa­de správ­nych de­lik­tov.

Z môj­ho poh­ľa­du som pres­ved­če­ný, že roz­hod­nu­tie v ta­kej­to for­me ne­má opo­ru v zá­ko­ne.

Z us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 1 zá­ko­na č. 372/1990 Zb. o pries­tup­koch vy­plý­va:

„Ak je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný z pries­tup­ku sa pries­tup­ku do­pus­til a ak vec ne­bo­la vy­ba­ve­ná v blo­ko­vom ko­na­ní, mô­že správ­ny or­gán bez ďal­šie­ho ko­na­nia vy­dať roz­kaz o ulo­že­ní san­kcie za pries­tu­pok“.

A tu pri­chá­dza práv­na otáz­ka či je mož­né vy­dať roz­kaz o ulo­že­ní po­ku­ty v prí­pa­de sta­veb­né­ho pries­tup­ku.

Z di­kcie § 105 zá­ko­na č. Zá­kon č. 50/1976 Zb.Zá­kon o územ­nom plá­no­va­ní a sta­veb­nom po­riad­ku (sta­veb­ný zá­kon) (ďa­lej ako „sta­veb­ný zá­kon“) vy­plý­va, že pre­jed­nať sta­veb­ný pries­tu­pok v blo­ko­vom ko­na­ní nie je mož­né a to na­priek to­mu že pod­ľa sta­veb­né­ho zá­ko­na sa na pries­tup­ky fy­zic­kých osôb pou­ži­je ZoP. Na zá­kla­de uve­de­né­ho mám za to, že v prí­pa­de vy­da­nia roz­ka­zu pod­ľa § 87 ods. 1 ZoP sa jed­ná o nes­práv­ny úrad­ný pos­tup a ta­ké­to vy­da­nie roz­ka­zu zá­kon neu­mož­ňu­je, pre­to­že nie je spl­ne­ná pod­mien­ka mož­nos­ti vy­ba­ve­nia ve­ci v blo­ko­vom ko­na­ní.

S ob­dob­nou for­mou roz­ho­do­va­nia vy­da­ním roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty sa mô­že­me stret­núť aj v prí­pa­de spá­chania de­lik­tu na úse­ku sta­veb­ných pred­pi­sov práv­nic­kou oso­bou. Spá­chanie ta­ké­ho­to de­lik­tu je v tom­to prí­pa­de sta­veb­ným zá­ko­nom za­ra­de­né ako správ­ny de­likt.

Prob­le­ma­ti­ka správ­ne­ho tres­ta­nia je veľ­mi kom­pli­ko­va­ná a správ­nym or­gá­nom spô­so­bu­je ne­ma­lé prob­lé­my a je čas­to rie­še­ná aj súd­ny­mi or­gán­mi. A tu nas­tá­va ďal­šia otáz­ka mož­nos­ti roz­hod­nu­tia vo ve­ci vy­da­ním roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty v tom­to prí­pa­de za správ­ny de­likt.

ZoP us­ta­no­vu­je, že vy­da­nie roz­ka­zu je mož­né vte­dy ak je ne­po­chyb­né, že ob­vi­ne­ný sa pries­tup­ku do­pus­til. To zna­me­ná, že v prí­pa­de správ­ne­ho de­lik­tu nie len, že nie je spl­ne­ná pod­mien­ka vy­ba­ve­nia ve­ci blo­ko­vým ko­na­ním, ale nie je spl­ne­ná ani pod­mien­ka mož­nos­ti ulo­že­nia ta­kej­to san­kcie za spá­chanie správ­ne­ho de­lik­tu, pre­to­že pries­tu­pok a správ­ny de­likt nie sú to­tož­né poj­my.

Uve­de­né tvr­de­nia pod­po­ru­je roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR. Sp. zn. 5 Sz 127/96

„Nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie: Ak správ­ny or­gán v roz­hod­nu­tí o ulo­že­ní po­ku­ty proti­práv­ne ko­na­nie práv­nic­kej oso­by kva­li­fi­ko­val ako pries­tu­pok a nie ako iný správ­ny de­likt, je to dô­vo­dom, aby súd zru­šil ta­ké­to roz­hod­nu­tie z dô­vo­du nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia ve­ci“.

S pou­ka­zom na uve­de­ný roz­su­dok mám za to, že ZoP v prí­pa­de správ­nych de­lik­tov nie je mož­né sub­si­diár­ne pou­žiť pre vy­da­nie roz­ka­zu o ulo­že­ní po­ku­ty či už v prí­pa­de fy­zic­kej oso­by, fy­zic­kej oso­by op­ráv­ne­nej na pod­ni­ka­nie ale­bo práv­nic­kej oso­by a to ani za pou­ži­tia per ana­lo­giam.

V uve­de­ných prí­pa­doch mám za to, že správ­ne or­gá­ny by v ta­kých­to prí­pa­doch ma­li pos­tu­po­vať pod­ľa zá­ko­na č. 71/1967 Zb. zá­ko­na o správ­nom ko­na­ní (správ­ny po­ria­dok) (ďa­lej ako „SP“) a vy­dať kla­sic­ké roz­hod­nu­tie. A to aj na­priek to­mu, že zis­te­nie po­ru­še­nia sta­veb­ných pred­pi­sov je re­la­tív­ne ľah­ko zis­ti­teľ­né buď na zá­kla­de vy­ko­na­nia štát­ne­ho sta­veb­né­ho doh­ľa­du ke­dy sú pá­cha­te­lia pris­tih­nu­tý pria­mo pri či­ne. Sta­veb­ný úrad tak­tiež vie veľ­mi jed­no­du­cho zis­tiť či do­tyč­ný sub­jekt má sta­veb­né po­vo­le­nie ale­bo nie. To zna­me­ná, že čo sa tý­ka zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu je v prí­pa­doch sta­veb­ných de­lik­tov bez prob­lé­mov spo­ľah­li­vo zis­te­ný čo za­kla­dá pod­klad pre vy­rie­še­nie ve­ci v roz­kaz­nom ko­na­ní.

Ďal­ší poz­na­tok, kto­rý sa ja­ví ako prob­le­ma­tic­ký je sa­mot­ná vý­ška po­ku­ty uk­la­da­nej v roz­kaz­nom ko­na­ní.

Pod­ľa § 13 ods. 2 ZoP „Ak ten­to ale­bo oso­bit­ný zá­kon neus­ta­no­vu­je inak, v blo­ko­vom ko­na­ní (§84) mož­no ulo­žiť po­ku­tu do 33 eur a v roz­kaz­nom ko­na­ní (§87) do 250 eur“.

Z di­kcie us­ta­no­ve­nia vy­plý­va, že ZoP ur­ču­je hor­nú hra­ni­cu po­ku­ty na 250 eur ak oso­bit­ný zá­kon neus­ta­no­vu­je inak. Prax ako aj dos­tup­né roz­kaz­né roz­hod­nu­tia zve­rej­ne­né na inter­ne­te do­ka­zu­jú, že aj na­priek to­mu, že oso­bit­ný zá­kon neu­mož­ňu­je ulo­žiť po­ku­tu vy­ššiu ako 250 eur ta­ké­to po­ku­ty sa uk­la­da­jú.

Poznámky

Tomáš Tahotný

Formulácia výroku o treste zákazu činnosti (viesť motorové vozidlá)

Zá­klad­ným pred­pok­la­dom pre ulo­že­nie zá­kon­né­ho a spra­vod­li­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti je aj ná­le­ži­té a správ­ne for­mu­lo­va­nie od­su­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku. Nie­len plu­ra­li­ta a rôz­no­ro­dosť roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, kto­rá je príz­nač­ná pre roz­ho­do­va­ciu čin­nosť v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, ale aj sa­mot­ná for­mu­lá­cia vý­ro­ku o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti je pred­me­tom od­bor­nej dis­ku­sie. Keď­že od ra­cio­nál­ne a pre­cíz­ne šty­li­zo­va­né­ho od­su­dzu­jú­ce­ho vý­ro­ku zá­vi­sí aj roz­sah čin­nos­ti, kto­rá bu­de pred­me­tom zá­ka­zu, mu­sí sud­ca zvá­žiť dôs­led­ky, kto­ré ulo­že­ním tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti za­siah­nu od­sú­de­né­ho. Sú­dy vý­ro­ky o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa ve­de­nia mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la špe­ci­fi­ku­jú a di­fe­ren­cu­jú rôz­nym spô­so­bom, čím sle­du­jú aj účin­ky ge­ne­rál­nej a in­di­vi­duál­nej pre­ven­cie pod­ľa okol­nos­tí kon­krét­nej tres­tnej ve­ci. For­mu­lá­cia vý­ro­kov vy­slo­vu­jú­cich trest zá­ka­zu čin­nos­ti vzťa­hu­jú­cich sa na ve­de­nie mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la je v súd­nej praxi nas­le­dov­ná :

1) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu (kaž­dé­ho ale­bo všet­ké­ho dru­hu) vo vý­me­re(….).“

Vy­ššie for­mu­lo­va­ný vý­rok uk­la­dá viac-me­nej ab­so­lút­ny trest zá­ka­zu čin­nos­ti, pre­to je od­sú­de­ný úpl­ne vy­lú­če­ný z vy­ko­ná­va­nia čin­nos­ti, pri kto­rej sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu. Po­ve­da­né inak, od­sú­de­ný v tom­to prí­pa­de nes­mie viesť žiad­ne mo­to­ro­vé vo­zid­lo, ok­rem ob­slu­hy vy­so­koz­dviž­né­ho vo­zí­ka, pri­čom čin­nosť, kto­rá bo­la od­sú­de­né­mu pod­ľa § 61 Tres­tné­ho zá­ko­na(1) za­ká­za­ná, mu­sí byť v roz­sud­ku ur­če­ná jed­noz­nač­ne a pres­ne.(2) Keď­že vy­so­koz­dviž­ný vo­zík je mo­to­ro­vým vo­zid­lom oso­bit­nej po­va­hy, po­tom bu­de po­vin­nos­ťou sú­du kon­kre­ti­zo­vať a vý­slov­ne vy­jad­riť ta­ký­to zá­kaz čin­nos­ti vo vý­ro­ku o tres­te.(3)

2) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu (kaž­dé­ho ale­bo všet­ké­ho dru­hu) v pre­máv­ke na po­zem­ných ko­mu­ni­ká­ciách (ale­bo v ces­tnej pre­máv­ke) vo vý­me­re (….).“

Dru­hý ci­to­va­ný typ vý­ro­ku o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ka­zu­je ur­či­té ap­li­kač­né ús­ka­lie, pre­to­že ne­pok­rý­va ce­lý roz­sah za­ka­zo­va­nej čin­nos­ti, čo vy­plý­va už z je­ho sa­mot­nej pod­sta­ty ako re­la­tív­ne ur­či­té­ho tres­tu. Od­sú­de­ný mô­že viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá mi­mo po­zem­ných ko­mu­ni­ká­cií, nap­rík­lad na súk­rom­nom po­zem­ku, ale­bo v prá­ci pri vý­ko­ne svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, nap­rík­lad vo vý­rob­ných ha­lách, v kto­rých sa vy­rá­ba­jú osob­né auto­mo­bi­ly. Tu sa lí­šia ná­zo­ry sud­cov, pri­čom jed­na sku­pi­na ne­po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né ulo­žiť od­sú­de­né­mu trest zá­ka­zu čin­nos­ti nad rá­mec pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci, či­že kri­té­riom na ur­če­nie je­ho roz­sa­hu je zväč­ša mies­to spá­chania skut­ku (po­zem­ná ko­mu­ni­ká­cia, ces­tná pre­máv­ka). Dru­há sku­pi­na však po­va­žu­je za viac ako nut­né od­sú­de­né­ho pri­mäť k to­mu, aby reš­pek­to­val pra­vid­lá ces­tnej pre­máv­ky, a zá­ro­veň mu za­me­dziť ve­de­nie všet­kých mo­to­ro­vých vo­zi­diel bez špe­ci­fi­ká­cie a ozna­če­nia mies­ta zá­ka­zu je­ho vý­ko­nu (ab­so­lút­ny trest zá­ka­zu čin­nos­ti).

3) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť les­né ko­le­so­vé trak­to­ry (vo­zid­lá, kto­ré si vy­ža­du­jú op­ráv­ne­nie na sku­pi­nu „T“) vo vý­me­re (…)“(4)

Ten­to mo­de­lo­vý reál­ny vý­rok sú­du pr­vé­ho stup­ňa pred­sta­vu­je ab­so­lút­ne ur­či­tý trest, pre­to­že vý­raz­ne zú­žil pred­met roz­sa­hu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na ve­de­nie trak­to­rov, te­da iba in­di­vi­duál­ne ur­če­nej sku­pi­ny vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia. V pre­zen­to­va­nom prí­pa­de vie­dol od­sú­de­ný trak­tor po tech­no­lo­gic­kej ko­mu­ni­ká­cií, kto­rá ma­la po­va­hu do­čas­ne vy­tvo­re­nej ces­ty. Správ­nosť ulo­že­né­ho tres­tu potvr­dzu­je aj sku­toč­nosť, že v ci­to­va­nej ka­zuis­ti­ke doš­lo k spá­chaniu skut­ku mi­mo po­zem­nej ko­mu­ni­ká­cie a na oso­bit­nom mo­to­ro­vom vo­ze, v dôs­led­ku čo­ho od­sú­de­né­mu vzni­ká po­vin­nosť pod­ro­biť sa tres­tu, kto­ré­ho roz­sah je expli­cit­ne li­mi­to­va­ný len les­né ko­le­so­vé trak­to­ry. Vý­sled­kom tres­tné­ho ko­na­nia nes­mie byť spô­so­be­nie ta­kej uj­my, kto­rá je zjav­ne nep­ri­me­ra­ná okol­nos­tiam kon­krét­nej pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci a oso­be od­sú­de­né­ho, pre­to di­fe­ren­co­va­nie tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti na jed­not­li­vé sku­pi­ny vo­dič­ských op­ráv­ne­ní je opod­stat­ne­né.

4) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá, s vý­nim­kou ve­de­nia fi­rem­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la Volkswagen Tran­spor­ter pri pl­ne­ní pra­cov­ných po­vin­nos­tí vo vý­me­re(…)“(5)

Zoh­ľad­ňu­júc do­te­raz de­monštro­va­né ty­py vý­ro­kov o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti z hľa­dis­ka ich ur­či­tos­ti, ten­to ne­mož­no ne­naz­vať inak, ako maximál­ne a ab­so­lút­ne in­di­vi­dua­li­zo­va­ný ur­či­tý trest. Je­ho ulo­že­nie Kraj­ský súd v Ži­li­ne od­ôvod­nil cha­rak­te­rom vy­ko­ná­va­ných prác od­sú­de­ným (se­zón­ne tur­nu­so­vé prá­ce) a je­ho osob­ný­mi a ro­din­ný­mi po­mer­mi (ži­vot v ob­las­ti s pod­stat­ne men­šou príl­eži­tos­ťou zís­kať prá­cu a „čistá“ evi­den­čná kar­ta vo­di­ča). Na­priek od­váž­ne­mu a prek­va­pi­vo kreo­va­né­mu vý­ro­ku, pri­hliad­nuc na je­ho slov­nú konštruk­ciu, ne­mož­no ho­vo­riť o úpl­nej vy­ko­na­teľ­nos­ti tak­to ulo­že­né­ho tres­tu. V pr­vom ra­de, ak má byť od­sú­de­ný vy­ra­de­ný z vy­ko­ná­va­nia tej čin­nos­ti, pri kto­rej sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu, nes­mie mať mož­nosť do­siah­nuť vy­ko­ná­va­nie čin­nos­ti spô­so­bom, kto­rý nie je mož­né ove­riť. V ta­kom prí­pa­de prak­tic­ky ani ne­mož­no dodr­žia­va­nie pod­mie­nok ulo­že­né­ho tres­tu vo vy­ko­ná­va­com ko­na­ní pres­kú­mať, a to s pou­ka­zom na už vznik­nu­tú even­tua­li­tu zneu­ži­tia je­ho ob­me­dze­né­ho vý­ko­nu, nap­rík­lad pod nep­rav­di­vou zá­mien­kou vý­ko­nu mi­mo­riad­nej pra­cov­nej úlo­hy, ale­bo vo voľ­nom ča­se s ti­chým súh­la­som za­mes­tná­va­te­ľa.

5) „Trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť pá­so­vé mo­to­ro­vé vo­zid­lo, kto­ré je konštruo­va­né na jaz­du na sne­hu a to za úče­lom prep­ra­vy osôb, ma­te­riá­lu, prí­pad­ne na ťa­ha­nie sa­ní (snež­ný skú­ter) vo vý­me­re (…)“(6)

Ci­to­va­ný vý­rok o tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti mô­že­me po­va­žo­vať za svoj­ráz­ny a net­ra­dič­ný, sa­moz­rej­me pa­tria­ci do ka­te­gó­rie ab­so­lút­ne (špe­ci­fic­ký) ur­či­tý trest. Vý­ni­moč­nosť spo­mí­na­né­ho prí­pa­du pod­čiar­ku­je fakt, že vý­skyt rov­na­kých, či ob­dob­ných tres­tných ve­cí sa tak­mer rov­ná nu­le. Z poh­ľa­du súd­nej praxe je však ta­ká­to tres­tná vec viac ako ví­ta­ná, pre­to­že uka­zu­je mož­ný trend exis­ten­cie ďal­ších za­ují­ma­vých, v praxi do­po­siaľ eš­te ne­rie­še­ných tres­tných ve­cí. Opäť je však na mies­te re­le­van­tná otáz­ka vy­ko­ná­va­nia kon­tro­ly vý­ko­nu toh­to tres­tu, er­go špe­ciál­ne­ho sub­jek­tu op­ráv­ne­né­ho kon­tro­lo­vať po­hyb a jaz­du na skút­ri vo voľ­nej prí­ro­de (sa­moz­rej­me na voľ­nom pries­tran­stve, kde nep­la­tí zá­kaz ich pou­ží­va­nia(7)), kto­rý zrej­me ani neexis­tu­je.(8)

6) Ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti viesť mo­to­ro­vé vo­zid­lá aké­ho­koľ­vek dru­hu (kaž­dé­ho ale­bo všet­ké­ho dru­hu) vo vý­me­re(….).“

Na zá­ver je pot­reb­né pod­ro­biť pod­rob­nej­šie­mu skú­ma­niu aj vý­rok o ulo­že­ní ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, kto­rý pos­ti­hu­je prí­pa­dy tak pra­vej, ako aj nep­ra­vej re­ci­dí­vy pá­cha­te­ľa. Za­ra­de­nie toh­to ty­pu vý­ro­ku do ob­sa­hu toh­to člán­ku je opod­stat­ne­né naj­mä z dô­vo­du, že hmot­nop­ráv­ne sub­su­mo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu pod us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te zá­ka­zu čin­nos­ti spô­so­bu­je sú­dom ne­ma­lé ap­li­kač­né prob­lé­my. Ich pod­sta­ta spo­čí­va v niek­to­rých prí­pa­doch v ne­po­cho­pe­ní ap­li­kač­nej pot­re­by § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te. Vý­kla­dom pr­vej ve­ty zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že sa tý­ka všet­kých dru­hov tres­tov, u kto­rých to ich po­va­ha pri­púš­ťa. Súd pri uk­la­da­ní kon­krét­ne­ho dru­hu tres­tu z poh­ľa­du je­ho vý­me­ry ob­me­dzu­je iba v tom, aby no­vouk­la­da­ný trest ur­či­té­ho dru­hu nep­re­vy­šo­val naj­vyš­šiu vý­me­ru do­vo­le­nú Tres­tným zá­ko­nom pre ten­to druh tres­tu. Súd mu­sí zá­ro­veň zoh­ľad­niť pá­cha­te­ľom do­po­siaľ ne­vy­ko­na­nú časť tres­tu to­ho is­té­ho dru­hu, kto­rý vy­ko­ná­va na zá­kla­de iné­ho, skor­šie­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia v tres­tnom ko­na­ní, ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pre­to­že pre súd je zá­väz­ný práv­ny stav prá­ve v oka­mi­hu do­ko­na­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu. Pri up­lat­ne­ní te­leolo­gic­ké­ho vý­kla­du, kto­rý vy­chá­dza naj­mä z úče­lu a zmys­lu práv­nej nor­my, ako aj úmys­lu zá­ko­no­dar­cu (be­rúc do úva­hy i vý­klad his­to­ric­ký a inter­pre­tá­ciu dot­knu­té­ho us­ta­no­ve­nia) bo­lo zá­me­rom práv­nej úp­ra­vy za­me­dziť príl­iš­nej tvr­dos­ti a prís­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, aby pá­cha­te­lia ne­vy­ko­ná­va­li na zá­kla­de pos­tup­ne uk­la­da­ných tres­tov dlh­šiu vý­me­ru tres­tov, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te ne­do­vo­ľu­je, aby vý­me­ra no­vo uk­la­da­né­ho tres­tu spo­lu s do­te­raz ne­vy­ko­na­nou čas­ťou skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu pre­vy­šo­va­la naj­vyš­šiu do­vo­le­nú vý­me­ru ur­če­nú pre kon­krét­ny druh tres­tu.

Pr­vo­ra­dou úlo­hou sú­du pred roz­hod­nu­tím v me­ri­te ve­ci, ak pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie ďal­šie­ho tres­tu (zá­ka­zu čin­nos­ti), bu­de pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku po­sú­diť, akú vý­me­ru (časť vý­me­ry) skor­šie ulo­že­né­ho tres­tu pá­cha­teľ reál­ne vy­ko­nal ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku. Prob­le­ma­ti­ka zoh­ľad­ne­nia ne­vy­ko­na­nej čas­ti pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu (tres­tov) zá­ka­zu čin­nos­ti ku kto­ré­mu je nás­led­ne uk­la­da­ný (ale­bo by mal byť uk­la­da­ný) ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti tvo­rí po­mer­ne ši­ro­ký roz­sah ap­li­kač­ných prob­lé­mov. V ap­li­kač­nej praxi je už v štá­diu príp­rav­né­ho ko­na­nia po­vin­nos­ťou a úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, pre­dov­šet­kým pro­ku­rá­to­ra, adek­vát­ne pre­ci­zo­vať a do­ze­rať nad zá­kon­nou šty­li­zá­ciou skut­ko­vej ve­ty (nie­len ob­ža­lo­by, ale v prí­pa­de uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia). Prak­tic­kým pre­ja­vom ta­kej po­vin­nos­ti je mo­de­lo­vá si­tuácia, v kto­rej pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia (kon­krét­ne ma­re­nie vý­ko­nu tres­tu/tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti), nes­mú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní uviesť do po­pi­su skut­ko­vej ve­ty ma­re­nie vý­ko­nu tých tres­tov, kto­ré pá­cha­teľ v ča­se skut­ku ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať. Ta­ké po­čí­na­nie by ma­lo ob­šír­ne dôs­led­ky aj v ko­na­ní pred sú­dom, pre­to­že súd by ne­mo­hol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní po­cho­pi­teľ­ne pri­jať vy­hlá­se­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho pre ne­vyh­nut­nosť vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a nás­led­nej úp­ra­vy skut­ko­vej ve­ty, kto­rá mu­sí zod­po­ve­dať skut­ko­vým okol­nos­tiam tres­tné­ho či­nu. Ak by súd uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho, skut­ko­vú ve­tu už ne­mož­no me­niť, pre­to­že pro­ti ta­ké­mu uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť a do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa vi­ny v ko­na­ní pred sú­dom od­pa­dá (ne­vy­ko­ná sa do­ka­zo­va­nie o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho). V prí­pa­de po­da­nia od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­ným čo do vý­ro­ku o tres­te, od­vo­la­cí súd ne­mô­že ob­ža­lo­va­né­ho v prí­pa­de je­ho ne­vi­ny os­lo­bo­diť spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra (ob­dob­ne aj v prí­pa­de ulo­že­nia tres­tu v prí­pa­de je­ho vi­ny) pre prá­vop­lat­nosť vý­ro­ku o vi­ne. Mo­hol by len zru­šiť roz­su­dok vo vý­ro­ku o vi­ne a tres­te pod­ľa § 317 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, ak by pri­hlia­dol aj na chy­by, kto­ré ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní sí­ce ne­vy­tý­kal (tý­ka­jú­ce sa vý­ro­ku o vi­ne), ale tie­to by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pre­lo­me­nie na pr­vý poh­ľad prá­vop­lat­né­ho vý­ro­ku o vi­ne je však ra­cio­nál­nym dôs­led­kom po­chy­be­nia vo ve­ci do­zo­ru­jú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra a nás­led­ne aj zá­kon­né­ho sud­cu. Náp­ra­va pri­chá­dza pre­to pros­tred­níc­tvom re­víz­nej čin­nos­ti od­vo­la­cie­ho sú­du a je­ho zá­kon­nou mož­nos­ťou me­ri­tór­ne­ho pries­ku­mu na­pad­nu­té­ho roz­hod­nu­tia aj v šir­šom kon­texte (cez spo­mí­na­nú ap­li­ká­ciu § 371 od­sek 1 Tres­tné­ho zá­ko­na). Pa­ra­doxne, ta­ké­to tres­tné ve­ci sa na od­vo­la­cí súd ne­dos­tá­va­jú z dô­vo­du po­ru­še­nia Tres­tné­ho zá­ko­na v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa – kon­krét­ne z dô­vo­du neu­lo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu, kto­ré za­kla­dá nes­práv­ne práv­ne po­sú­de­nie ve­ci sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, ale z dô­vo­du po­da­nia od­vo­la­nia z iných od­vo­la­cích dô­vo­dov. Či už pro­ku­rá­tor ale­bo ob­ža­lo­va­ný po­dá­va­jú od­vo­la­nie pre ich sub­jek­tív­nu (mož­no aj ob­jek­tív­nu) nes­po­koj­nosť s ulo­že­ním hlav­né­ho dru­hu tres­tu (tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu, pe­ňaž­né­ho tres­tu) do­ža­du­júc sa ulo­že­nia iné­ho dru­hu tres­tu, ale­bo z dô­vo­du frus­trá­cie, kto­rá má svoj pô­vod vo vý­me­re ulo­že­né­ho hlav­né­ho ale­bo aj ved­ľaj­šie­ho tres­tu (trest zá­ka­zu čin­nos­ti). Od­vo­la­cí súd však po­chy­be­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa v prí­pa­de neu­lo­že­nia ďal­šie­ho tres­tu vy­rie­ši zru­še­ním na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a vrá­te­ním ve­ci sú­du pr­vé­ho stup­ňa na ďal­šie ko­na­nie a no­vé roz­hod­nu­tie. V od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia od­vo­la­cí súd mu­sí sú­du pr­vé­ho stup­ňa vy­tknúť, že sa pri uk­la­da­ní no­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti opo­me­nul za­obe­rať tým, akú vý­me­ru skor­šie ulo­že­né­ho, do­po­siaľ eš­te ne­vy­ko­na­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí) pá­cha­teľ reál­ne vy­ko­nal, aby ulo­že­ním no­vé­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti nep­rek­ro­čil naj­vyš­šiu do­vo­le­nú vý­me­ru ur­če­nú pre ten­to druh tres­tu (v prí­pa­de tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti 10 ro­kov).

Tu sa dos­tá­va­me k ďal­ším „neu­ral­gic­kým“ bo­dom uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti. V ap­li­kač­nej praxi do­po­siaľ nie je úpl­ne jed­noz­nač­ne us­tá­le­né, či no­vouk­la­da­ný ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti je pot­reb­né uk­la­dať vo vzťa­hu ku všet­kým, eš­te ne­vy­ko­na­ným tres­tom zá­ka­zu čin­nos­tí, ale­bo len k to­mu, kto­rý je uve­de­ný v skut­ko­vej ve­te. Opa­ko­va­ne zdô­raz­ňu­júc, všet­ky ne­vy­ko­na­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­tí ne­mô­žu byť v po­pi­se skut­ko­vej ve­ty no­vé­ho od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia, nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu roz­hod­nu­tia, keď­že pá­cha­teľ sú­čas­ne ne­mô­že ma­riť v jed­nom a v tom is­tom ča­se via­ce­ro tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti, er­go po­cho­pi­teľ­ne ne­mô­že ma­riť tie tres­ty zá­ka­zy čin­nos­tí, kto­ré ani ne­za­čal vy­ko­ná­vať. Ta­ké­to kon­šta­to­va­nie je od­ôvod­ne­né sku­toč­nos­ťou, že pá­cha­teľ ne­mô­že v tom is­tom ča­so­vom ho­ri­zon­te ob­jek­tív­ne do­siah­nuť vý­kon via­ce­rých tres­tov zá­ka­zu čin­nos­ti na­raz. Otáz­na je po­tom te­leolo­gic­ká ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu. Otáz­kou zos­tá­va, či zá­ko­no­dar­ca chcel úpl­ne ob­me­dziť, aby uk­la­da­nie via­ce­rých tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí nep­re­sia­hlo vo svo­jom su­má­re maximál­nu vý­me­ru tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (10 ro­kov) ale­bo len mie­nil, aby v prí­pa­de uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu, sa ten­to uk­la­dal vo vzťa­hu k to­mu, kto­rý pá­cha­teľ ma­ril (po­ru­šil) – eš­te ne­vy­ko­nal ? Sám autor toh­to člán­ku vo vzťa­hu k tej­to otáz­ke viac­krát zme­nil ná­zor, av­šak bez ka­te­go­ric­ky us­tá­le­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru. Ak by zá­ko­no­dar­ca chcel, aby súd neuk­la­dal ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­šší ako je naj­vyš­šia zá­ko­nom po­vo­le­ná vý­me­ra pre ten­to druh tres­tu, mo­hol to vy­jad­riť expli­cit­ne pri ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní. Neo­púš­ťa­júc te­leolo­gic­ký účel Tres­tné­ho zá­ko­na, je­ho zá­me­rom zrej­me je, aby súd zoh­ľad­nil všet­ky ne­vy­ko­na­né (čas­ti) tres­tov zá­ka­zu čin­nos­tí. Na­priek to­mu, ra­cio­nál­nej­šia voľ­ba by pod­ľa ná­zo­ru auto­ra bo­la prá­ve tá, kto­rá sa ob­me­dzu­je iba na uk­la­da­nie ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti vo vzťa­hu k to­mu tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, ku kto­ré­mu je súd expli­cit­ne li­mi­to­va­ný vý­me­rou, a kto­rý je vy­jad­re­ný v po­pi­se skut­ko­vej ve­te. V ta­kej­to si­tuá­cií však ne­mož­no sú­dom vy­čí­tať ap­li­kač­né po­chy­be­nia vo for­me nes­práv­ne­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia, keď ob­sah uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia je na­toľ­ko vág­ny, že súd ne­mô­že prav­de­po­dob­ne ulo­žiť zá­kon­ný a spra­vod­li­vý trest. Si­tuácia je však o to hor­šia, že v sú­čas­nej do­be je ne­dô­ve­ra v jus­tí­ciu na mi­zi­vej úrov­ni, a ani ne­jed­noz­nač­ná práv­na úp­ra­va ta­ké­mu sta­vu ne­po­má­ha.

V šir­šom ob­sa­ho­vom kon­texte prob­le­ma­ti­ky, je za­ují­ma­vý aj roz­diel­ny práv­ny ná­zor sú­dov pr­vé­ho stup­ňa a od­vo­la­cích sú­dov v otáz­ke, kto­rý deň (oka­mih) je re­le­vant­ný pre uk­la­da­nie ďal­šie­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti, z to­ho poh­ľa­du, či exis­tu­je spl­ne­nie pod­mie­nok na je­ho ulo­že­nie (te­da či je pot­reb­né via­zať otáz­ku spl­ne­nia pod­mie­nok uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu ku dňu spá­chania no­vé­ho skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom ale­bo ku dňu uk­la­da­nia od­su­dzu­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia). Ta­ké­to práv­ne po­sú­de­nie nás­led­ne de­ter­mi­nu­je aj vý­me­ru no­vouk­la­da­né­ho ďal­šie­ho tres­tu, pre­to­že je po­vin­nos­ťou sú­du pod­ľa § 7 Tres­tné­ho po­riad­ku od­po­ve­dať na pred­bež­nú otáz­ku, akú vý­me­ru pô­vod­ne ulo­že­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti pá­cha­teľ sku­toč­ne vy­ko­nal. Aby uve­de­né neos­ta­lo iba v abstrak­tnej ro­vi­ne, v ap­li­kač­nej praxi sa čas­to stá­va, že v deň roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa ale­bo od­vo­la­cie­ho sú­du, pá­cha­teľ už do­sia­hol vy­ko­na­nie pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti (ho­ci v ča­se spá­chania skut­ku eš­te ne­vy­ko­nal pô­vod­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti): Eš­te za­ují­ma­vej­šia je si­tuácia, ak mal byť pá­cha­te­ľo­vi sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ulo­že­ný ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti (ale ne­bol), av­šak v dôs­led­ku po­da­né­ho od­vo­la­nia (ďal­šie­ho ply­nu­tia ča­su a do­by vý­ko­nu pred­chá­dza­jú­ce­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti) pá­cha­teľ pred­chá­dza­jú­ci trest zá­ka­zu čin­nos­ti v ce­lej je­ho vý­me­re vy­ko­nal eš­te pred roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du. Niek­to­ré od­vo­la­cie sú­dy na­priek ná­zo­ru, že v ča­se spá­chania no­vé­ho skut­ku, resp. aj v ča­se roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o no­vom skut­ku, pá­cha­teľ eš­te ne­vy­ko­nal je­ho pred­chá­dza­jú­ci trest zá­ka­zu čin­nos­ti, mu ta­ký­to ďal­ší trest zá­ka­zu čin­nos­ti neu­lo­žia s od­ôvod­ne­ním, že pô­vod­ný trest zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­nal po roz­hod­nu­tí sú­du pr­vé­ho stup­ňa, pre­to od­pa­dol dô­vod uk­la­da­nia ďal­šie­ho tres­tu. S tým­to ná­zo­rom sa autor ab­so­lút­ne nes­to­tož­ňu­je, ar­gu­men­tu­júc tým, že pre súd je zá­väz­ný práv­ny stav prá­ve v oka­mi­hu do­ko­na­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu (sa­moz­rej­me v niek­to­rých prí­pa­doch mu­sí zoh­ľad­niť aj niek­to­ré iné práv­ne sku­toč­nos­ti). Ak sa pre­fe­ru­je práv­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho uk­la­da­nie ďal­šie­ho tres­tu nie je pot­reb­né z dô­vo­du vy­ko­na­nia pô­vod­né­ho tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du o tres­tnom či­ne (pre kto­rý sa má uk­la­dať ďal­ší trest), ide o ap­li­ká­ciu exten­zív­ne­ho vý­kla­du v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa. Ok­rem to­ho, ply­nu­tie ča­su ne­mô­že byť v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, pre­to­že ide o ob­jek­tív­nu, ni­čím nez­me­ni­teľ­nú práv­nu sku­toč­nosť, kto­rá nes­mie ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť pos­ta­ve­nie pá­cha­te­ľa. Exten­zív­ny vý­klad v tres­tnom prá­ve v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa nie je mož­ný(cri­mi­na­lia sunt res­trin­gen­da) a tres­tné nor­my tre­ba vy­kla­dať dos­lov­ne sme­rom k reš­trik­tív­ne­mu. Zá­kaz exten­zív­ne­ho vý­kla­du je pro­jek­ciou ús­tav­nej zá­sa­dy (čl. 49 Ústa­vy SR), že len zá­kon us­ta­no­ví, kto­ré ko­na­nie je tres­tným či­nom. Sú­čas­ne pop­ri­tom, pri zoh­ľad­ne­ní slov­né­ho vý­kla­du čas­ti us­ta­no­ve­nia § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na („Ak súd od­su­dzu­je pá­cha­te­ľa za trest­ný čin, kto­rý spá­chal pred­tým, než bol trest ulo­že­ný skor­ším roz­sud­kom vy­ko­na­ný(…)“) ne­mož­no uva­žo­vať nad iný­mi ob­sa­ho­vý­mi ko­no­tá­cia­mi. Inak po­ve­da­né, sku­toč­ný slov­ný vý­klad pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia nie je spô­so­bi­lý zme­niť zá­klad­ný sé­man­tic­ký a te­leolo­gic­ký roz­mer pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia.

Zá­ver

S pou­ka­zom na vy­ššie uve­de­né, zá­ko­no­dar­ca by mal pou­va­žo­vať nad nor­ma­tív­nym pre­hod­no­te­ním exis­ten­cie § 43 Tres­tné­ho zá­ko­na o ďal­šom tres­te, kto­rý na­vy­še za­kla­dá na­vy­še ne­rov­nosť pá­cha­te­ľov, keď zvý­hod­ňu­je re­ci­di­vis­tov sta­no­ve­ním pra­vid­la o nep­rek­ro­če­ní maximál­nej mož­nej vý­me­ry ur­če­nej pre kon­krét­ny druh tres­tu, ulo­že­ním vý­me­rou li­mi­to­va­né­ho v po­ra­dí mi­ni­mál­ne dru­hé­ho (ďal­šie­ho) tres­tu. Z lo­gic­ké­ho dô­vo­du je pri­naj­lep­šom na za­mys­le­nie, či vô­ľa zá­ko­no­dar­cu zoh­ľad­ňo­va­la a pre­fe­ro­va­la pri tvor­be us­ta­no­ve­nia aj ochra­nu spo­loč­nos­ti, ale­bo len prá­vom chrá­ne­né zá­uj­my, res­pek­tí­ve prá­va ob­vi­ne­né­ho (ob­ža­lo­va­né­ho). V su­sed­nej Čes­kej re­pub­li­ke re­ko­di­fi­ká­ciou sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na pri­ja­tím zá­ko­na č. 40/2009 Sb. (Tres­tní zá­ko­ník), zá­ko­no­dar­ca úpl­ne vy­pus­til us­ta­no­ve­nie o ďal­šom tres­te. Z dô­vo­do­vej sprá­vy je mož­né zis­tiť aj poh­nút­ky zá­ko­no­dar­cu, kto­ré vy­jad­ril nas­le­dov­ne : „Stá­va­jí­cí plat­ná úp­ra­va zde by­la přev­za­ta beze změ­ny. Os­no­va vy­pouš­tí us­ta­no­ve­ní o dal­ším tres­tu (§ 36 plat­né­ho tres­tní­ho zá­ko­na), čímž od­stra­ňu­je ne­rov­nost ve vzta­hu k pa­cha­telům, kteří čas­to i v důsled­ku své sna­hy vy­hnout se vý­ko­nu tres­tu ne­vy­ko­na­li před­cho­zí pra­vo­mocně ulo­že­né tres­ty (v praxi předev­ším ne­pod­míněné tres­ty od­ně­tí svo­bo­dy a tres­ty obecně prospěšných pra­cí), op­ro­ti pa­cha­telům, kteří v me­zi­do­bí do dal­ší­ho od­sou­ze­ní ta­ko­vé tres­ty již vy­ko­na­li ne­bo vy­ko­na­li ales­poň je­jich převáž­nou část. V ná­vaz­nos­ti na to vy­pouš­tí návrh tres­tní­ho zá­ko­ní­ku ta­ké upuštění od dal­ší­ho tres­tu z us­ta­no­ve­ní § 44 os­no­vy.“(9)

V ob­las­ti po­zi­tív­nej práv­nej úp­ra­vy je žia­du­ce do § 61 Tres­tné­ho zá­ko­na vý­slov­ne za­viesť úp­ra­vu, pod­ľa kto­rej sa viac­ná­sob­ne ulo­že­né tres­ty zá­ka­zu čin­nos­ti vy­ko­na­jú pos­tup­ne v po­ra­dí, v akom bo­li ulo­že­né. Ak by zá­ko­no­dar­ca pred­sa pris­tú­pil k no­ve­li­zo­va­niu Tres­tné­ho zá­ko­na (vy­pus­te­ním us­ta­no­ve­nia o ďal­šom tres­te), a nech­cel by pri­pus­tiť pri niek­to­rých tres­tných či­noch opä­tov­né prís­ne pos­ti­ho­va­nie pá­cha­te­ľa (v po­ra­dí ďal­ším tres­tom (dru­hým, tre­tím) zá­ka­zu čin­nos­ti), mo­hol by bez prob­lé­mov za­viesť pra­vid­lo, pod­ľa kto­ré­ho (nap­rík­lad pri tres­tnom či­ne ma­re­nia vý­ko­nu úrad­né­ho roz­hod­nu­tia), súd ne­mô­že pá­cha­te­ľo­vi ulo­žiť prís­nej­šiu vý­me­ru tres­tu, než vý­me­ru pô­vod­ne ulo­že­né­ho tres­tu, vo vzťa­hu kto­ré­mu sa pá­cha­teľ do­pus­til tres­tné­ho či­nu (pô­vod­né roz­hod­nu­tie), nás­led­kom čo­ho mu má byť ulo­že­ný ďal­ší trest.

Poznámky

1) Us­ta­no­ve­nie up­ra­ve­né auto­rom (pred­tým § 49 Tres­tné­ho zá­ko­na).
2) Roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 1 Tz 36/86 (R 39/1987) zo dňa 12. sep­tem­bra 1986. In: AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
3) Tam­že – časť III. práv­nej ve­ty vy­ššie uve­de­né­ho roz­hod­nu­tia.
4) Roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Lip­tov­ský Mi­ku­láš, sp. zn. 1T/105/2012 zo dňa 6. mar­ca 2012. In : AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
5) Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne, sp. zn. 1To/43/2016 zo dňa 28. jú­na 2016. In : AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
6) Roz­su­dok Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sp. zn. 2To/24/2017 zo dňa 31. má­ja 2017, kto­rým bol zru­še­ný roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Čad­ca, sp. zn. 2T/107/2015 zo dňa 17. ok­tób­ra .2016 vo vý­ro­ku o tres­te, av­šak len z for­mál­nych dô­vo­dov. In: AS­PI [práv­ny in­for­mač­ný sys­tém]. Wol­ters Kluwer SR. [ci­to­va­né dňa 17.09.2019].
7) Vy­me­dzenie chrá­ne­ných úze­mí, ako aj zá­kaz pou­ží­va­nia snež­ných skút­rov na tých­to úze­miach us­ta­no­vu­je Zá­kon č. 543/2002 Z. z. o ochra­ne prí­ro­dy a kra­ji­ny v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.
8) Ok­rem prís­luš­ní­kov po­li­caj­né­ho zbo­ru, dob­ro­voľ­ných ochra­ná­rov a stráž­cov prí­ro­dy.
9) Dô­vo­do­vá sprá­va k Tres­tní­mu zá­kon­ní­ku. Dô­vo­do­vá sprá­va k § 44. [cit. 22.09.2017]. Dos­tup­né na webe : http://www.bec­kon­li­ne.cz/bo/chap­ter­viewdo­cu­ment.seam?do­cu­men­tId=oz5f6mrqga4v6nbql5shu&grou­pIn­dex=2&rowIn­dex=0.

JUDr., Boris Šiška

Prezumpcia neviny v najaktuálnejšej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

Pre­zum­pcia ne­vi­ny v naj­ak­tuál­nej­šej ju­di­ka­tú­re Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, vo ve­ciach C-709/18 zo dňa 28.05.2020; C-377/18 zo dňa 05.09.2019

Za­cho­va­nie prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny (§ 2 ods. 4 TP), nes­tran­nosť sud­cu (§ 31 ods. 1, 3 TP) a cel­ko­vo prá­vo na zá­kon­né zlo­že­nie sú­du (§ 371 ods. 1 písm. b/ TP) v sku­pi­no­vých ve­ciach je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke fak­tic­ká té­ma práv­nej teórie a praxe prak­tic­ky od ro­ku 2016, ke­dy bo­la ná­miet­ka za­uja­tos­ti pr­vý raz vzne­se­ná v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de pod sp.zn. BB-3T/32/2014, kau­za Ró­bert L. a spol.

Z ju­di­ka­tú­ry a od­bor­ných člán­kov je mož­né pou­ká­zať na člá­nok zo dňa 16.12.2017 auto­rov JUDr. Já­na HRU­BA­LU, Sud­cu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du a Mgr. Eri­ky KRUT­KO­VEJ, Vy­ššej súd­nej úrad­níč­ky Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a619-pre­zum­pcia-ne­vi­ny-a-nes­tran­nost-sud­cu-pri-pre­jed­na­va­ni-sku­pi­no­vych-ve­ci-v-sa­mos­tat­nych-ko­na­niach a na Sta­no­vis­ko tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 05.04.2017, sp.zn. Tpj 11/2017 zve­rej­ne­né v Zbier­ke Sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky https://www.nsud.sk/da­ta/fi­les/1714_zbier­ka-2-2017.pdf.

V pra­me­ňoch me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va je ochra­na pre­zum­pcie ne­vi­ny ok­rem čl. 6 ods. 2 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) za­kot­ve­ná pre­dov­šet­kým v prá­ve Únie, kon­krét­ne v člán­ku 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta“) a v čl. 4 ods. 1, 2 Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 zo dňa 09.03.2016 o po­sil­ne­ní as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní (ďa­lej len „Smer­ni­ca EU 2016/343“).

Vo vý­znam­nej mie­re ochra­nu prá­va na za­cho­va­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny v tres­tnom ko­na­ní za­bez­pe­ču­je čl. 10 Smer­ni­ce EU 343/2016 a čl. 47 Char­ty, kto­ré ga­ran­tu­jú dot­knu­tým oso­bám jed­nak (i) prá­vo na op­rav­ný pros­trie­dok pre prí­pad po­ru­še­nia práv vy­plý­va­jú­cich z tej­to Smer­ni­ce a sú­čas­ne na úrov­ni Char­ty (ii) prá­vo na účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy a na spra­vod­li­vý pro­ces.

Smer­ni­ca EU 2016/343 zo dňa 09.03.2016 na­do­bud­la účin­nosť dvad­sia­tym dňom po jej uve­rej­ne­ní v Úrad­nom ves­tní­ku Európ­skej únie (L65, dňa 11.03.2016), pri­čom člen­ské štá­ty sú pod­ľa čl. 14 pred­met­nej Smer­ni­ce up­ra­vu­jú­com jej tran­spo­zí­ciu za­via­za­né uviesť do účin­nos­ti zá­ko­ny, iné práv­ne pred­pi­sy a správ­ne opat­re­nia pot­reb­né na do­siah­nu­tie sú­la­du s tou­to Smer­ni­cou v le­ho­te do dňa 01.04.2018 a bez­od­klad­ne o tom in­for­mo­vať Ko­mi­siu. Slo­ven­ská re­pub­li­ka pred­met­nú Smer­ni­cu ako práv­ne zá­väz­ný akt Európ­skej únie preb­ra­la bez vý­hrad a za­via­za­la sa uviesť do účin­nos­ti zá­ko­ny a iné práv­ne pred­pi­sy pot­reb­né na do­siah­nu­tie sú­la­du s tou­to Smer­ni­cou v le­ho­te do dňa 01.04.2018.

Vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, v roz­po­re s prá­vom Únie, neu­mož­ňu­je dot­knu­tej oso­be ani po­da­nie ná­miet­ky za­uja­tos­ti a ani žiad­ne po­da­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku v prí­pa­de po­ru­še­nia práv up­ra­ve­ných Smer­ni­cou EU 343/2016. Smer­ni­ce Európ­ske únie pri­tom nie sú len „po­li­tic­ké ak­ty“, ale ma­jú pria­my úči­nok (a to na­priek po­ru­še­niu po­vin­nos­ti tran­spo­no­vať ich do vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy) v člen­kom štá­te v prí­pa­de, že ich us­ta­no­ve­nia sú dos­ta­toč­ne jas­né a ur­či­té.

Zá­ko­nom Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 321/2018 Z.z., bol dňa 24.10.2018 v čl. III, bod 3. s účin­nos­ťou odo dňa 01.01.2019 no­ve­li­zo­va­ný § 31 Tres­tné­ho po­riad­ku vlo­že­ním no­vé­ho od­se­ku 3 v zne­ní: „Dô­vo­dom vy­lú­če­nia sud­cu ale­bo se­ná­tu nie je skor­šie roz­hod­nu­tie sud­cu ale­bo se­ná­tu o ob­vi­ne­nom, spolu­ob­vi­ne­nom ale­bo o iných ob­vi­ne­ných, kto­rých tres­tné či­ny spo­lu sú­vi­sia“.

Pred­met­né us­ta­no­ve­nie vnút­roš­tát­nej práv­nej nor­my (§ 31 ods. 3 TP) ve­die v súd­nej praxi na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky prak­tic­ky vždy k to­mu, že ko­na­jú­ci súd o ná­miet­ke za­uja­tos­ti pro­ces­nej stra­ny za­lo­že­nej na po­ru­še­ní pre­zum­pcie ne­vi­ny pod­ľa čl. 4 ods. 1, 2 Smer­ni­ce EU 343/2016 vô­bec ne­ko­ná a neu­mož­ní da­nej stra­ne ani po­da­nie op­rav­né­ho pros­tried­ku pod­ľa čl. 10 tej­to Smer­ni­ce.

Na­priek zne­niu us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 3 Tr.por. je (pod­ľa ná­zo­ru auto­rov) vnút­roš­tát­ny súd po­vin­ný ko­nať o vy­ššie uve­de­nej ná­miet­ke za­uja­tos­ti s pou­ka­zom na prá­vo Únie (pozn. ob­dob­ne ako pri náh­ra­de tzv. ‚ko­lúz­nej‘ väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr.por. mier­nej­ším pros­tried­kom s od­ka­zom per ana­lo­giam na ju­di­ka­tú­ru ESĽP na­priek vnút­roš­tát­nej úp­ra­ve), z dô­vo­du, že iné vhod­né opat­re­nie na ochra­nu pre­zum­pcie ne­vi­ny, tak ako vy­ža­du­je čl. 4 ods. 2 Smer­ni­ce EU 343/2016 v na­šom práv­nom po­riad­ku neexis­tu­je.

V uve­de­nom vý­zna­me pou­ka­zu­je­me na us­tá­le­nú roz­ho­do­va­ciu prax Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, ok­rem iných na roz­hod­nu­tie vo ve­ci C-399/11 zo dňa 26.02.2013, bod 59, z kto­rej/-ého vy­plý­va, že pod­ľa zá­sa­dy pred­nos­ti prá­va Únie pred­sta­vu­jú­cej zá­klad­ný znak práv­ne­ho po­riad­ku Únie, do­vo­lá­va­nie sa us­ta­no­ve­ní vnút­roš­tát­ne­ho prá­va ( pozn. v ak­tuál­nom prí­pa­de us­ta­no­ve­nia § 31 ods. 3 TP), ho­ci aj ús­tav­nej po­va­hy, člen­ským štá­tom ne­mô­že ov­plyv­niť úči­nok prá­va Únie na úze­mí toh­to štá­tu.

Pre­dov­šet­kým otáz­ka po­va­hy roz­hod­nu­tia sú­du o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr.por. vo vzťa­hu k jed­né­mu zo spolu­ob­ža­lo­va­ných a mož­ný zá­sah do prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny os­tat­ných vi­nu po­pie­ra­jú­cich ob­ža­lo­va­ných bo­la spor­ná, keď­že prev­lá­da­jú­ci ar­gu­ment praxe spo­čí­val v tom, že súd vy­ko­ná­va nás­led­ne po pri­ja­tí vy­hlá­se­nia auto­nóm­ne do­ka­zo­va­nie a ne­mô­že byť via­za­ný skor­ším vy­hlá­se­ním o vi­ne ani prí­pad­ným schvá­le­ním do­ho­dy o vi­ne a tres­te iné­ho ob­vi­ne­né­ho.

Naj­nov­šie roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra Európ­ske únie vo ve­ci C-709/18 zo dňa 28.05.2020, vo ve­ci po­lo­že­ných pre­ju­di­ciál­nych otá­zok v tres­tnej ve­ci ve­de­nej Špe­cia­li­zo­va­ným tres­tným sú­dom v Pe­zin­ku do­ru­če­né stra­nám a sú­du dňa 29.05.2020, v nad­väz­nos­ti na roz­su­dok C-377/18 zo dňa 05.09.2019 k pred­met­nej prob­le­ma­ti­ke uvá­dza:

„26. Svo­jou pr­vou otáz­kou a pr­vou čas­ťou svo­jej dru­hej otáz­ky, kto­ré tre­ba pres­kú­mať spo­loč­ne, sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s člán­kom 47 dru­hým od­se­kom a člán­kom 48 Char­ty ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne.“

„27. Pod­ľa člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2016/343 pris­lú­cha člen­ským štá­tom, aby pri­ja­li opat­re­nia pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby kon­krét­ne súd­ne roz­hod­nu­tia, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, neoz­na­čo­va­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, kým sa jej vi­na nep­reu­ká­že zá­kon­ným spô­so­bom. Z od­ôvod­ne­nia 16 tej­to smer­ni­ce vy­plý­va, že cie­ľom toh­to uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty je za­ru­če­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Pre­to by ta­ké­to súd­ne roz­hod­nu­tia ne­ma­li pod­ľa toh­to od­ôvod­ne­nia vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná.“

„28. Ta­ké uz­ne­se­nie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných, pat­rí do ka­te­gó­rie „súd­nych roz­hod­nu­tí, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne [dot­knu­tej oso­by]“ uve­de­nej v člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bo­dy 34 a 35].“

„29. Po­kiaľ ide o po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­ce z člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, Súd­ny dvor už roz­ho­dol, že to­to us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, akou je do­ho­da uzav­re­tá s pro­ku­rá­to­rom, kto­rou spolu­ob­vi­ne­ný uz­ná svo­ju vi­nu a kto­rú mu­sí vnút­roš­tát­ny súd schvá­liť, uvá­dza­la účasť ob­vi­ne­ných osôb, iných ako je oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, a tak­to uz­na­la svo­ju vi­nu, ale o kto­rých sa roz­hod­ne oso­bit­ne a ozna­čia sa jed­nak pod pod­mien­kou, že to­to uve­de­nie je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uvá­dza, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 45].“

„30. Súd­ny dvor spres­nil, že na úče­ly pres­kú­ma­nia dodr­ža­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny je pot­reb­né vždy ana­ly­zo­vať súd­ne roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie ako ce­lok a s pri­hliad­nu­tím na oso­bit­né okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Aký­koľ­vek vý­slov­ný od­kaz v ur­či­tých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia na neexis­ten­ciu vi­ny spolu­ob­vi­ne­ných by bol zba­ve­ný svoj­ho zmys­lu, ak by sa os­tat­né čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako pred­čas­né potvr­de­nie ich vi­ny [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].“

„31. Ju­di­ka­tú­ra pri­po­me­nu­tá v dvoch pred­chá­dza­jú­cich bo­doch sa up­lat­ňu­je mu­ta­tis mu­tan­dis na súd­ne roz­hod­nu­tie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, vy­da­né v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neuz­na­la svo­ju vi­nu, pred­tým, ako pris­tú­pi k sa­mos­tat­né­mu vy­ko­na­niu do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be a roz­hod­ne o jej vi­ne.“

„32. V pre­jed­ná­va­nej ve­ci z in­for­má­cií uve­de­ných v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že údaj o pá­no­vi Gr. v uz­ne­se­ní z 22. ja­nuá­ra 2015 bol ne­vyh­nut­ný na úče­ly pri­ja­tia vy­hlá­se­nia o vi­ne pá­na Ga., po­kiaľ ide o tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s pá­nom Gr.“

„33. Pod­ľa tých is­tých in­for­má­cií však pla­tí, že ho­ci uz­ne­se­nie vy­da­né vnút­roš­tát­nym sú­dom, kto­rým sa pri­jí­ma vy­hlá­se­nie o vi­ne, o aké ide vo ve­ci sa­mej, sa­mo ose­be neob­sa­hu­je opis skut­kov, ani ich práv­ne po­sú­de­nie, ani práv­ne po­sú­de­nie toh­to sú­du, sa tým­to uz­ne­se­ním na­priek to­mu roz­ho­du­je o vi­ne, tý­ka­jú­cej sa skut­ku ale­bo ur­či­tých skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be, kto­ré bo­li údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve. Ako bo­lo tiež spres­ne­né v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa vo svo­jom uz­ne­se­ní z 28. sep­tem­bra 2017 dom­nie­val, že vzhľa­dom na to, že ob­ža­lo­ba, na kto­rú sa od­vo­lá­va uz­ne­se­nie se­ná­tu „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Ga., nie­koľ­kok­rát uvá­dza­la krstné me­no a priez­vis­ko pá­na Gr., to­to uz­ne­se­nie pre­ju­di­ko­va­lo je­ho vi­nu eš­te pred­tým, ako ten­to pos­led­ný uve­de­ný súd vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie, a pred­tým, ako bol pán Gr. de­fi­ni­tív­ne od­sú­de­ný.“

„34. S vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom sa tak zdá, že uz­ne­se­nie z 22. ja­nuá­ra 2015, kto­rým se­nát „1T“ pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Ga. a/ale­bo ob­ža­lo­bu, na kto­rú sa to­to uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, jas­ne neu­vá­dza­lo, že do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa skut­kov vy­tý­ka­ných pá­no­vi Gr. ne­bo­lo vy­ko­na­né, a že z toh­to dô­vo­du ne­bo­la je­ho vi­na zá­kon­ne preu­ká­za­ná. Pri neexis­ten­cii ta­ké­ho­to spres­ne­nia mô­že to­to uz­ne­se­nie ozna­čo­vať pá­na Gr. za vin­né­ho, ho­ci je­ho vi­na v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 eš­te ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 48].“

„35. Za tých­to pod­mie­nok tre­ba na pr­vú otáz­ku a pr­vú časť dru­hej otáz­ky od­po­ve­dať tak, že člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 tej­to smer­ni­ce, ako aj člá­nok 47 dru­hý od­sek a člá­nok 48 Char­ty sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne, pod pod­mien­kou na jed­nej stra­ne, že uve­de­nie dru­hej oso­by ako spolu­pá­cha­te­ľa údaj­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a na dru­hej stra­ne, že v tom is­tom uz­ne­se­ní a/ale­bo ob­ža­lo­be, na kto­rú sa to­to uve­de­né uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, sa jas­ne uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.“

V uve­de­nom vý­zna­me Súd­ny dvor Európ­skej únie kon­šta­tu­je mož­nosť pri­jať vy­hlá­se­nie o vi­ne, či schvá­liť do­ho­du o vi­ne a tres­te, ako aj vy­hlá­siť roz­su­dok vo vzťa­hu k jed­né­mu ob­vi­ne­né­mu a nás­led­né roz­ho­do­va­nie tým is­tým sud­com, či se­ná­tom vo vzťa­hu k os­tat­ným (v sú­vi­sia­cej tres­tnej ve­ci) ob­vi­ne­ným oso­bám, tak aby ne­doš­lo k po­ru­še­niu pre­zum­pcie ne­vi­ny, po­kiaľ sú spl­ne­né dve pod­mien­ky:

(i) zmien­ky o iných ob­vi­ne­ných sú ne­vyh­nut­né z poh­ľa­du práv­nej kva­li­fi­ká­cie oso­by vy­hla­su­jú­cej vi­nu, resp. uzat­vá­ra­jú­cej do­ho­du o vi­ne a tres­te a sú­čas­ne

(ii) sa v uz­ne­se­ní o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne ale­bo v roz­sud­ku o schvá­le­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te jas­ne (a na kaž­dom mies­te zmie­ňu­jú­cej inú oso­bu) uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by eš­te ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.

Oso­bit­nú do­po­siaľ ne­rie­še­nú otáz­ku (pod­ľa ná­zo­ru auto­rov) pred­sta­vu­je si­tuácia, v kto­rej je súd „via­za­ný“ na svo­je skor­šie roz­hod­nu­tie a to v prí­pa­de pos­kyt­nu­tia vý­hod oso­be A (tzv. spolu­pra­cu­jú­ci ob­vi­ne­ný ale­bo „ko­run­ný“ sve­dok) za jej sve­dec­tvo vo­či oso­be B. Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru, po­kiaľ sud­ca, či se­nát svo­jim roz­hod­nu­tím pos­ky­tu­je jed­nej oso­be vý­ho­dy (napr. v po­do­be mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu, či upus­te­nia od pot­res­ta­nia a pod.) za sve­dec­tvo vo­či inej oso­be, či oso­bám, bu­de na­toľ­ko via­za­ný na svo­je (skor­šie) roz­hod­nu­tie, že už ne­bu­de môcť byť (pri nes­kor­šom roz­ho­do­va­ní) nes­tran­ný vo­či dru­hej oso­be, kto­rá je „us­ved­čo­va­ná“ prá­ve oso­bou po­ží­va­jú­cou be­ne­fi­ty z pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia da­né­ho sú­du. Inak po­ve­da­né, súd by ne­ve­del ve­rej­nos­ti vy­svet­liť dô­vo­dy, pre kto­ré do­prial oso­be A vý­ho­dy za jej sve­dec­tvo pro­ti oso­be B a zá­ro­veň roz­ho­dol o ne­vi­ne oso­by B, v prí­pa­de jed­né­ho a to­ho is­té­ho skut­ku. Pred­met­ný pos­tup sud­cu, či se­ná­tu (napr. upus­te­nie od pot­res­ta­nia oso­by A, prí­pad­ne veľ­mi níz­ky, tzv. sym­bo­lic­ký trest a nás­led­né roz­hod­nu­tie o ne­vi­ne oso­by B tým is­tým sud­com, či se­ná­tom) by pred­sta­vo­va­lo ne­pot­res­ta­nie, resp. nea­dek­vát­ne pot­res­ta­nie skut­ku (pozn. ok­rem hypo­te­tic­kej mož­nos­ti ob­no­vy ko­na­nia vo­či pô­vod­ne be­ne­fi­to­va­nej oso­be A, prí­pad­ne zis­te­nia sku­toč­né­ho pá­cha­te­ľa a po­dob­ne), čo ve­die k zá­ve­ru o via­za­nos­ti sú­du na skor­šie roz­hod­nu­tie a stra­tu nes­tran­nos­ti.

Pre úpl­nosť uvá­dza­me, že pred­met­né roz­hod­nu­tie C-709/18 zo dňa 28.05.2020 nad­vä­zu­je na roz­su­dok Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie C-377/18 zo dňa 05.09.2019, pri­čom zne­nia oboch roz­hod­nu­tí Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie pri­pá­ja­me k člán­ku.

ROZ­SU­DOK SÚDNE­HO DVO­RA (dru­há ko­mo­ra) z 5. sep­tem­bra 2019 *

„Návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia – Jus­tičná spolu­prá­ca v tres­tných ve­ciach – Smer­ni­ca (EÚ) 2016/343 – Člá­nok 4 ods. 1 – Pre­zum­pcia ne­vi­ny – Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne – Do­ho­da uzav­re­tá me­dzi pro­ku­rá­to­rom a pá­cha­teľom – Vnút­roštát­na ju­di­ka­tú­ra, kto­rá sta­no­vu­je iden­ti­fi­ká­ciu ob­vi­ne­ných osôb, kto­ré ta­kú­to do­ho­du neu­zav­re­li – Char­ta zá­klad­ných práv – Člá­nok 48“

Vo ve­ci C-377/18,

kto­rej pred­me­tom je návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia podľa člán­ku 267 ZFEÚ, po­da­ný roz­hod­nu­tím Spe­cia­li­zi­ran na­ka­za­te­len săd (Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, Bul­har­sko) z 31. má­ja 2018 a do­ručený Súd­ne­mu dvo­ru 8. jú­na 2018, kto­rý sú­vi­sí s tres­tným ko­na­ním pro­ti:

AH,
PB,

CX,

KM,

PH,

za účas­ti:

MH,

SÚD­NY DVOR (dru­há ko­mo­ra),

v zložení: pred­se­da dru­hej ko­mo­ry A. Ara­badžiev, sud­co­via T. von Danwitz a C. Vaj­da (spra­vo­daj­ca), ge­ne­rál­ny ad­vo­kát: H. Saug­man­dsgaard Øe,

ta­jom­ník: M. Alek­se­jev, ve­dú­ci od­de­le­nia,

so zre­teľom na pí­som­nú časť ko­na­nia a po po­jed­ná­va­ní z 13. mar­ca 2019, so zre­teľom na pri­po­mien­ky, kto­ré pred­ložili:

– ne­mec­ká vlá­da, v za­stú­pe­ní: pô­vod­ne T. Hen­ze, E. Lan­ke­nau a M. Hellmann, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, nes­kôr E. Lan­ke­nau a M. Hellmann, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

* Ja­zyk ko­na­nia: bul­harčina.

– ta­lian­ska vlá­da, v za­stú­pe­ní: G. Pal­mie­ri, spl­no­moc­ne­ná zá­stup­kyňa, za práv­nej po­mo­ci S. Fa­ra­ci, av­vo­ca­to dello Sta­to,

– Európ­ska ko­mi­sia, v za­stú­pe­ní: R. Troos­ters a Y. G. Ma­ri­no­va, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via, po vy­počutí návr­hov ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta na po­jed­ná­va­ní 13. jú­na 2019,

vy­hlá­sil ten­to

Roz­su­dok
1 Návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa tý­ka vý­kla­du člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343/EÚ z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 pr­vou ve­tou a od­ôvod­ne­ním 17 tej­to smer­ni­ce.

2 Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia začaté­ho pro­ti AH, PB, CX, KM a PH, kto­ré­ho pred­me­tom bo­la ich údaj­ná prís­lušnosť k or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ne.

Práv­ny rá­mec

Prá­vo Únie

Char­ta

3 Člá­nok 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďalej len „Char­ta“), naz­va­ný „Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na ob­ha­jo­bu“, sta­no­vu­je:

„1. Každý, kto je ob­vi­ne­ný, sa po­važuje za ne­vin­né­ho, kým je­ho vi­na ne­bo­la preu­ká­za­ná zá­kon­ným spô­so­bom.

2. Každý, kto je ob­vi­ne­ný, má za­ručené prá­vo na ob­ha­jo­bu.“

4 Vy­svet­liv­ky k Char­te (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17) v sú­vis­los­ti s člán­kom 48 Char­ty spresňujú, že to­to us­ta­no­ve­nie zod­po­ve­dá člán­ku 6 ods. 2 a 3 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pod­pí­sa­né­ho v Rí­me 4. no­vem­bra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

5 Člá­nok 52 Char­ty s náz­vom „Roz­sah a vý­klad práv a zá­sad“ vo svo­jom od­se­ku 3 sta­no­vu­je:

„V roz­sa­hu, v akom tá­to char­ta ob­sa­hu­je prá­va, kto­ré zod­po­ve­da­jú prá­vam za­ručeným v [EDĽP], zmy­sel a roz­sah tých­to práv je rov­na­ký ako zmy­sel a roz­sah práv us­ta­no­ve­ných v uve­de­nom do­ho­vo­re. To­to us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni to­mu, aby prá­vo Únie priz­ná­va­lo širší roz­sah ochra­ny tých­to práv.“

Smer­ni­ca 2016/343

6 Podľa od­ôvod­ne­ní 1, 4, 5, 9, 10, 16 a 48 smer­ni­ce 2016/343:

„(1) Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces sú za­kot­ve­né v člán­koch 47 a 48 [Char­ty], člán­ku 6 [EDĽP], člán­ku 14 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o občian­skych a po­li­tic­kých prá­vach (ICCPR) a člán­ku 11 Všeobec­nej dek­la­rá­cie ľud­ských práv.

(4) Up­latňova­nie zá­sa­dy [vzá­jom­né­ho uz­ná­va­nia roz­sud­kov a iných súd­nych roz­hod­nu­tí] vy­chá­dza z pred­pok­la­du, že člen­ské štá­ty ma­jú vzá­jom­nú dô­ve­ru v tres­tnop­ráv­ne jus­tičné sys­té­my os­tat­ných člen­ských štá­tov. Roz­sah zá­sa­dy vzá­jom­né­ho uz­ná­va­nia zá­vi­sí od via­ce­rých pa­ra­met­rov, me­dzi kto­ré pa­tria me­cha­niz­my ochra­ny práv po­doz­ri­vých a ob­vi­ne­ných osôb a spo­ločné mi­ni­mál­ne nor­my pot­reb­né na uľahčenie up­latňova­nia uve­de­nej zá­sa­dy.

(5) Ho­ci člen­ské štá­ty sú zmluv­ný­mi stra­na­mi EDĽP a ICCPR, skú­se­nos­ti uka­zu­jú, že tá­to sku­točnosť sa­ma ose­be ne­za­bez­pečuje vždy dos­ta­točný stu­peň dô­ve­ry v sys­té­my tres­tné­ho súd­nic­tva iných člen­ských štá­tov.

(9) Účelom tej­to smer­ni­ce je po­sil­niť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnom ko­na­ní, a to sta­no­ve­ním spo­ločných mi­ni­mál­nych pra­vi­diel tý­ka­jú­cich sa určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na súd­nom ko­na­ní.

(10) Za­ve­de­ním spo­ločných mi­ni­mál­nych pra­vi­diel ochra­ny pro­ces­ných práv po­doz­ri­vých a ob­vi­ne­ných osôb si tá­to smer­ni­ca kla­die za cieľ po­sil­niť vzá­jom­nú dô­ve­ru člen­ských štá­tov v svo­je sys­té­my tres­tné­ho súd­nic­tva, a tým uľahčiť vzá­jom­né uz­ná­va­nie roz­hod­nu­tí v tres­tných ve­ciach. Ta­ké­to spo­ločné mi­ni­mál­ne pra­vid­lá môžu tiež od­strá­niť pre­kážky voľné­ho po­hy­bu občanov na úze­mí člen­ských štá­tov.

(16) Pre­zum­pcia ne­vi­ny by bo­la po­rušená, ke­by sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ale­bo v súd­nych roz­hod­nu­tiach, kto­ré nie sú roz­hod­nu­tia­mi o vi­ne, oz­načova­la po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná oso­ba za vin­nú, ak tej­to oso­be ešte ne­bo­la preu­ká­za­ná vi­na zá­kon­ným spô­so­bom. Ta­ké­to vy­hlá­se­nia a súd­ne roz­hod­nu­tia by ne­ma­li vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná. Tým by ne­ma­li byť dot­knu­té úko­ny v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rých cieľom je preu­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ako nap­rík­lad obžalo­ba, a ne­ma­li by byť ani dot­knu­té súd­ne roz­hod­nu­tia, v dôs­led­ku kto­rých sa sta­ne vy­ko­na­teľným pod­mie­nečný trest, a to pod pod­mien­kou, že je dodržané prá­vo na ob­ha­jo­bu. Ne­ma­li by tým byť dot­knu­té ani pred­bežné roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tičné ale­bo iné prís­lušné or­gá­ny a kto­ré sú za­ložené na po­doz­re­ní ale­bo us­vedčujú­cich dô­ka­zoch, ako sú nap­rík­lad roz­hod­nu­tia o väz­be, pod pod­mien­kou, že ta­ké­to roz­hod­nu­tia neoz­načujú po­doz­ri­vú ani ob­vi­ne­nú osob[u] za vin­nú. Pred pri­ja­tím pred­bežné­ho roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy môže mať prís­lušný or­gán naj­prv po­vin­nosť ove­riť, či exis­tu­jú dos­ta­točné us­vedčujú­ce dô­kaz­né pr­vky v nep­ros­pech po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by na od­ôvod­ne­nie prís­lušné­ho roz­hod­nu­tia, a roz­hod­nu­tie by moh­lo ob­sa­ho­vať od­kaz na tie­to pr­vky.

(48) Vzhľadom na to, že v tej­to smer­ni­ci sa us­ta­no­vu­jú mi­ni­mál­ne pra­vid­lá, člen­ské štá­ty by ma­li môcť rozšíriť prá­va sta­no­ve­né v tej­to smer­ni­ci s cieľom pos­kyt­núť vyššiu úro­veň ochra­ny. Úro­veň ochra­ny pos­ky­to­va­ná člen­ský­mi štát­mi by ne­ma­la byť nik­dy nižšia ako nor­my us­ta­no­ve­né v char­te ale­bo EDĽP, ako ich vy­kla­dá Súd­ny dvor a Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.“

7 Člá­nok 1 smer­ni­ce 2016/343 s náz­vom „Pred­met úp­ra­vy“ sta­no­vu­je:

„Tou­to smer­ni­cou sa sta­no­vu­jú spo­ločné mi­ni­mál­ne pra­vid­lá tý­ka­jú­ce sa:

a) určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny v tres­tnom ko­na­ní;

b) prá­va byť prí­tom­ný na súd­nom ko­na­ní v tres­tnom ko­na­ní.“

8 Člá­nok 2 tej­to smer­ni­ce, naz­va­ný „Roz­sah pô­sob­nos­ti“, znie:

„Tá­to smer­ni­ca sa vzťahu­je na fy­zic­ké oso­by, kto­ré sú po­doz­ri­vý­mi ale­bo ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi v tres­tnom ko­na­ní. Up­latňuje sa vo všet­kých štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia, a to od mo­men­tu, keď je oso­ba po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná zo spá­chania tres­tné­ho činu ale­bo údaj­né­ho tres­tné­ho činu, až po na­do­bud­nu­tie prá­vop­lat­nos­ti ko­nečné­ho roz­hod­nu­tia o tom, či tá­to oso­ba pred­met­ný trest­ný čin spá­cha­la.“

9 Člá­nok 4 tej­to smer­ni­ce s náz­vom „Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne“ v od­se­ku 1 sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty prij­mú pot­reb­né opat­re­nia, aby sa za­bez­pečilo, že po­kiaľ sa zá­kon­ným spô­so­bom nep­reu­káže vi­na po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, tá­to oso­ba sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ani v súd­nych roz­hod­nu­tiach, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, ne­bu­de oz­načovať za vin­nú. Nie sú tým dot­knu­té úko­ny pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré ma­jú za cieľ do­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ani pred­bežné roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tičné ale­bo iné prís­lušné or­gá­ny a kto­ré sú za­ložené na po­doz­re­ní ale­bo us­vedčujú­cich dô­ka­zoch.“

10 Člá­nok 14 tej is­tej smer­ni­ce s náz­vom „Tran­spo­zí­cia“ v od­se­ku 1 sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty uve­dú do účin­nos­ti zá­ko­ny, iné práv­ne pred­pi­sy a správ­ne opat­re­nia pot­reb­né na do­siah­nu­tie sú­la­du s tou­to smer­ni­cou do 1. ap­rí­la 2018. Bez­od­klad­ne o tom in­for­mu­jú Ko­mi­siu.

Člen­ské štá­ty uve­dú v uve­de­ných us­ta­no­ve­niach pria­mo pri pri­ja­tí ale­bo pri ich úrad­nom uve­rej­ne­ní od­kaz na tú­to smer­ni­cu. Pod­rob­nos­ti o od­ka­ze a je­ho zne­nie up­ra­via člen­ské štá­ty.“

Bul­har­ské prá­vo
11 Podľa člán­ku 381 Na­ka­za­tel­no pro­ce­sua­len ko­deks (Trest­ný po­ria­dok, ďalej len „NPK“) aká­koľvek ob­vi­ne­ná oso­ba, kto­rá uz­na­la svo­ju vi­nu, má možnosť po skončení vyšet­ro­va­nia uza­vrieť do­ho­du s pro­ku­rá­to­rom pros­tred­níc­tvom svoj­ho ad­vo­ká­ta.

12 Člá­nok 381 ods. 5 NPK sta­no­vu­je:

„Do­ho­da mu­sí byť uzat­vo­re­ná pí­som­ne a ob­sa­ho­vať súh­las tý­ka­jú­ci sa tých­to zá­ležitos­tí:

1. to, že sku­tok bol spá­cha­ný, že ho spá­cha­la ob­vi­ne­ná oso­ba, že k ne­mu došlo jej za­vi­ne­ním, že ten­to sku­tok je tres­tným činom, ako aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu toh­to skut­ku[.]

…“

13 Člá­nok 381 ods. 7 NPK sta­no­vu­je:

„Ak sa ko­na­nie tý­ka via­ce­rých osôb…, do­ho­da môže byť uzat­vo­re­ná niek­to­rý­mi z tých­to osôb…“

14 Člá­nok 382 ods. 5 NPK znie:

„Súd môže navr­hnúť zme­ny do­ho­dy, kto­ré sa pre­jed­na­jú spo­lu s pro­ku­rá­to­rom a ad­vo­kát­mi ob­vi­ne­ných osôb. Ob­vi­ne­ná oso­ba sa vy­počuje ako pos­led­ná.“

15 Podľa člán­ku 382 ods. 7 NPK súd schvá­li do­ho­du, ak nie je v roz­po­re so zá­ko­nom a dob­rý­mi mrav­mi.

16 Člá­nok 383 ods. 1 NPK sta­no­vu­je, že do­ho­da má účin­ky prá­vop­lat­né­ho roz­sud­ku.

17 Podľa člán­kov 12 až 14 za­kon za gr­zda­na­ta re­gis­trat­ssia (zá­kon o re­gis­trá­cii občanov) sa oz­načenie bul­har­ských štát­nych prís­lušní­kov us­ku­točňuje pros­tred­níc­tvom troch pr­vkov, kon­krét­ne krstné­ho me­na, me­na od­vo­de­né­ho od ot­cov­ho me­na a priez­vis­ka. Tak­tiež ma­jú jed­no vnút­roštát­ne iden­ti­fi­kačné čís­lo sta­no­ve­né v člán­ku 11 ods. 1 toh­to zá­ko­na, kto­ré ako ad­mi­nis­tra­tív­ny iden­ti­fi­ká­tor umožňuje dot­knu­tú oso­bu jas­ne iden­ti­fi­ko­vať.

Spor vo ve­ci sa­mej a pre­ju­di­ciál­na otáz­ka
18 Z roz­hod­nu­tia vnút­roštát­ne­ho sú­du vy­plý­va, že AH, PB, CX, KM, PH a MH sú stí­ha­ní z dô­vo­du ich údaj­nej prís­lušnos­ti k or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ne od no­vem­bra 2014 do no­vem­bra 2015, kto­rá pô­so­bi­la v So­fii (Bul­har­sko). Cieľom tej­to sku­pi­ny bo­lo obo­ha­co­vať sa vý­ro­bou falšova­ných úrad­ných dok­la­dov ale­bo falšova­ním ob­sa­hu tých­to dok­la­dov, t. j. preu­ka­zov to­tožnos­ti a vo­dičských preu­ka­zov pre mo­to­ro­vé vo­zid­lá. Obžalo­ba tvr­dí, že tých­to šesť osôb sa spolčilo do or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny a pri­deľova­lo si úlo­hy s cieľom do­siah­nuť spo­ločný zločinec­ký zá­mer.

19 Jed­na z tých­to osôb, kon­krét­ne MH, vy­jad­ri­la žela­nie uza­vrieť s pro­ku­rá­to­rom do­ho­du, v kto­rej uz­na­la svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest.

20 Podľa in­for­má­cií uve­de­ných v roz­hod­nu­tí vnút­roštát­ne­ho sú­du ďalších päť ob­vi­ne­ných osôb (ďalej len „päť ob­vi­ne­ných osôb“) da­lo „pro­ces­ný súh­las“ s uzav­re­tím ta­kej do­ho­dy me­dzi MH a pro­ku­rá­to­rom, pričom vý­slov­ne uvied­li, že to nez­na­me­ná, že uz­ná­va­jú svo­ju vi­nu a vzdá­va­jú sa svoj­ho prá­va tr­vať na svo­jej ne­vi­ne.

21 Z opi­su skut­ko­vých okol­nos­tí v do­ho­de uzat­vo­re­nej me­dzi pro­ku­rá­to­rom a MH vy­plý­va, že MH bol čle­nom or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny s pia­ti­mi ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi. Všet­ky ob­vi­ne­né oso­by sú v nej oz­načené rov­na­ko, t. j. ich krstným me­nom, me­nom od­vo­de­ným od ot­cov­ho me­na, priez­vis­kom a ich vnút­roštát­nym iden­ti­fi­kačným čís­lom. Je­di­ný roz­diel v spô­so­be, akým sú tie­to oso­by oz­načené, spočíva v sku­točnos­ti, že MH je ok­rem iné­ho oz­načený je­ho dá­tu­mom a mies­tom na­ro­de­nia, ad­re­sou, štát­nou prís­lušnosťou, et­nic­kou prís­lušnosťou, ro­din­ným sta­vom, ako aj pred­chá­dza­jú­ci­mi súd­ny­mi zá­zna­ma­mi.

22 V sú­la­de s vnút­roštát­ny­mi pro­ces­ný­mi pra­vid­la­mi bo­la tá­to do­ho­da pred­ložená na schvá­le­nie vnút­roštát­ne­mu sú­du, kto­rý je op­ráv­ne­ný ju zme­niť a dopl­niť.

23 Ten­to súd sa v tej­to sú­vis­los­ti pý­ta, či je v sú­la­de s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, ak v texte do­ho­dy pred­met­nej vo ve­ci sa­mej je päť ob­vi­ne­ných osôb, kto­ré neu­zav­re­li tú­to do­ho­du a pre kto­ré sa vec pre­jed­ná­va v riad­nom tres­tnom ko­na­ní, jas­ne a vý­slov­ne uve­de­ných ako čle­no­via or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny a tie­to oso­by sú oz­načené krstným me­nom, me­nom od­vo­de­ným od ot­cov­ho me­na, priez­vis­kom a ich vnút­roštát­nym iden­ti­fi­kačným čís­lom.

24 Na jed­nej stra­ne uvá­dza, že podľa us­tá­le­nej vnút­roštát­nej ju­di­ka­tú­ry mu­sí text do­ho­dy pres­ne zod­po­ve­dať textu obžalo­by, v kto­rom sú všet­ky ob­vi­ne­né oso­by oz­načené ako spolu­pá­cha­te­lia tres­tné­ho činu. Ok­rem to­ho uve­de­nie spolu­pá­cha­teľov tres­tné­ho činu môže mať veľký vplyv na to, aby bo­li napl­ne­né pod­stat­né zna­ky dot­knu­té­ho proti­práv­ne­ho ak­tu, pre­tože v sú­la­de s bul­har­ským prá­vom sú na vy­tvo­re­nie or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny pot­reb­né naj­me­nej tri oso­by.

25 Vnút­roštát­ny súd na dru­hej stra­ne uvá­dza, že člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 za­ka­zu­je sú­du oz­načiť ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú v inom roz­hod­nu­tí než v roz­hod­nu­tí o vi­ne. Pý­ta sa, či sa tre­ba dom­nie­vať, že päť ob­vi­ne­ných osôb, vo vzťahu ku kto­rým sa vo ve­ci pos­tu­pu­je v riad­nom tres­tnom ko­na­ní, je oz­načova­ných za vin­ných, po­kiaľ sa v úrad­nom súd­nom roz­hod­nu­tí uvá­dza­jú ako spolu­pá­cha­te­lia dot­knu­té­ho tres­tné­ho činu spo­lu s uve­de­ním ich krstné­ho me­na, me­na od­vo­de­né­ho od ot­cov­ho me­na, priez­vis­ka a ich vnút­roštát­neho iden­ti­fi­kačné­ho čís­la.

26 Za tých­to pod­mie­nok Spe­cia­li­zi­ran na­ka­za­te­len săd (Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, Bul­har­sko) roz­ho­dol pre­rušiť ko­na­nie a po­ložiť Súd­ne­mu dvo­ru tú­to pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku:

„Je vnút­roštát­na ju­di­ka­tú­ra vyžadu­jú­ca, aby sa v texte do­ho­dy (uzat­vo­re­nej v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia) za pá­cha­teľa pred­met­né­ho tres­tné­ho činu oz­načila nie­len ob­vi­ne­ná oso­ba, kto­rá pri uve­de­nom tres­tnom čine uz­na­la svo­ju vi­nu a uzat­vo­ri­la tú­to do­ho­du, ale tak­tiež os­tat­né ob­vi­ne­né oso­by, spolu­pá­cha­te­lia tres­tné­ho činu, kto­ré tú­to do­ho­du neu­zat­vo­ri­li, neuz­na­li svo­ju vi­nu a pro­ti kto­rým sa vo ve­ci pos­tu­pu­je v riad­nom tres­tnom ko­na­ní, avšak kto­ré súh­la­sia s tým, aby tá­to pr­vá ob­vi­ne­ná oso­ba do­ho­du uzat­vo­ri­la, v sú­la­de s člán­kom 4 ods. 1 pr­vou ve­tou smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s pr­vou ve­tou od­ôvod­ne­nia 16 a s od­ôvod­ne­ním 17 tej­to smer­ni­ce?“

27 Pred­se­da Súd­ne­ho dvo­ra roz­hod­nu­tím z 22. jú­na 2018 roz­ho­dol o pred­nos­tnom pre­jed­na­ní tej­to ve­ci podľa člán­ku 53 ods. 3 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra.

O pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke
28 Ho­ci návrh na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia spresňuje, že päť ob­vi­ne­ných osôb da­lo „pro­ces­ný súh­las“ s uzav­re­tím do­ho­dy me­dzi MH a pro­ku­rá­to­rom za­hrňujú­cej uz­na­nie jej vi­ny vý­me­nou za nižší trest, tre­ba na úvod uviesť, že Súd­ne­mu dvo­ru nie je po­ložená otáz­ka prí­pad­né­ho sú­la­du vnút­roštát­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rá by prí­pad­né súd­ne schvá­le­nie ta­kej do­ho­dy pod­mieňova­la súh­la­som tých­to osôb, s prá­vom Únie.

29 Svo­jou otáz­kou sa vnút­roštát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 má vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­ni to­mu, aby v do­ho­de, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest a kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roštát­ny súd, sa ako spolu­pá­cha­te­lia pred­met­né­ho tres­tné­ho činu vý­slov­ne uvá­dza­li nie­len tá­to oso­ba, ale aj os­tat­né ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré svo­ju vi­nu neuz­na­li a sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia.

O up­lat­ni­teľnos­ti smer­ni­ce 2016/343
30 Na úvod tre­ba pres­kú­mať, či je smer­ni­ca 2016/343 up­lat­ni­teľná za ta­kých okol­nos­tí, o aké ide vo ve­ci sa­mej.

31 Po pr­vé je nes­por­né, že tá­to smer­ni­ca je up­lat­ni­teľná ra­tio­ne tem­po­ris. V tej­to sú­vis­los­ti stačí konšta­to­vať, že vnút­roštát­ny súd ešte neschvá­lil do­ho­du pred­met­nú vo ve­ci sa­mej a že k jej prí­pad­né­mu schvá­le­niu ne­vyh­nut­ne dôj­de až po up­ly­nu­tí le­ho­ty na preb­ra­tie smer­ni­ce 2016/343, te­da po 1. ap­rí­li 2018.

32 Smer­ni­ca 2016/343 je po dru­hé up­lat­ni­teľná aj ra­tio­ne per­so­nae. Podľa svoj­ho člán­ku 2 sa tá­to smer­ni­ca vzťahu­je na fy­zic­ké oso­by, kto­ré sú po­doz­ri­vý­mi ale­bo ob­vi­ne­ný­mi oso­ba­mi v tres­tnom ko­na­ní. Up­latňuje sa vo všet­kých štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia, a to od oka­mi­hu, keď je oso­ba po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná zo spá­chania tres­tné­ho činu ale­bo údaj­né­ho tres­tné­ho činu, až po na­do­bud­nu­tie prá­vop­lat­nos­ti ko­nečné­ho roz­hod­nu­tia o tom, či tá­to oso­ba pred­met­ný trest­ný čin spá­cha­la.

33 Z roz­hod­nu­tia vnút­roštát­ne­ho sú­du vy­plý­va, že v tres­tnom ko­na­ní vo ve­ci sa­mej je ob­vi­ne­ných päť osôb a že ešte ne­bo­lo pri­ja­té ko­nečné roz­hod­nu­tie o tom, či sú tie­to oso­by vin­né zo spá­chania pred­met­né­ho tres­tné­ho činu.

34 Uve­de­né roz­hod­nu­tie je po tre­tie up­lat­ni­teľné ra­tio­ne ma­te­riae v roz­sa­hu, v akom pred­met­ná do­ho­da vo ve­ci sa­mej pat­rí do ka­te­gó­rie „súd­nych roz­hod­nu­tí, iných ako roz­hod­nu­tí o vi­ne“ uve­de­nej v člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343. Ta­ká­to do­ho­da, kto­rá je uzav­re­tá me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ob­vi­ne­nou oso­bou, to­tiž na jed­nej stra­ne po schvá­le­ní sú­dom pred­sta­vu­je súd­ne roz­hod­nu­tie, ako to uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­doch 37 až 42 svo­jich návr­hov.

35 Na dru­hej stra­ne pred­met­ná do­ho­da vo ve­ci sa­mej ne­roz­ho­du­je o vi­ne ob­vi­ne­ných pia­tich osôb. V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba zdô­raz­niť, že sa­mot­ná sku­točnosť, že sa tá­to do­ho­da vy­slo­vu­je o vi­ne MH, nie je spô­so­bi­lá vy­lúčiť kva­li­fi­ká­ciu roz­hod­nu­tia „iné­ho ako roz­hod­nu­tia o vi­ne“ vo vzťahu k pia­tim ob­vi­ne­ným oso­bám. Ako to­tiž uvie­dol vnút­roštát­ny súd, tá is­tá do­ho­da môže pred­sta­vo­vať roz­hod­nu­tie vo ve­ci sa­mej pre oso­bu, kto­rá ju uzav­re­la a kto­rá te­da môže byť po­važova­ná za vin­nú, ale nie pre os­tat­né ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré do­ho­du neu­zav­re­li. Iný vý­klad člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 by mal za nás­le­dok, že na päť ob­vi­ne­ných osôb by sa už nevzťaho­va­li zá­ru­ky sta­no­ve­né tým­to us­ta­no­ve­ním. Ta­ký vý­klad by bol v roz­po­re s cieľom smer­ni­ce, ako vy­plý­va z jej od­ôvod­ne­nia 9, kto­rým je po­sil­niť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces v tres­tnom ko­na­ní.

O po­vin­nos­ti uve­de­nej v člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­te smer­ni­ce 2016/343
36 Podľa člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2016/343 pris­lú­cha člen­ským štá­tom, aby pri­ja­li opat­re­nia pot­reb­né na za­bez­pečenie to­ho, aby kon­krét­ne súd­ne roz­hod­nu­tia, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, neoz­načova­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, kým sa jej vi­na nep­reu­káže zá­kon­ným spô­so­bom.

37 Z od­ôvod­ne­nia 16 smer­ni­ce 2016/343 vy­plý­va, že cieľom toh­to us­ta­no­ve­nia je za­ručenie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Podľa toh­to od­ôvod­ne­nia by ta­ké­to súd­ne roz­hod­nu­tia te­da ne­ma­li vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná.

38 V tom­to kon­texte tre­ba konšta­to­vať, že cieľom smer­ni­ce 2016/343, ako to vy­plý­va z jej člán­ku 1 a od­ôvod­ne­nia 9, je za­viesť jed­not­né mi­ni­mál­ne pra­vid­lá up­lat­ni­teľné na tres­tné ko­na­nia tý­ka­jú­ce sa určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na súd­nom ko­na­ní (roz­su­dok z 19. sep­tem­bra 2018, Mi­lev, C-310/18 PPU, EU:C:2018:732, bod 45).

39 Cieľom tej­to smer­ni­ce je te­da po­sil­niť dô­ve­ru člen­ských štá­tov v sys­tém tres­tné­ho súd­nic­tva os­tat­ných člen­ských štá­tov, ako to vy­plý­va z jej od­ôvod­ne­ní 4, 5 a 10.

40 Ho­ci člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 po­ne­chá­va člen­ským štá­tom voľnú úva­hu pri pri­jí­ma­ní opat­re­ní pot­reb­ných na účely toh­to us­ta­no­ve­nia, ne­me­ní to nič na tom, ako vy­plý­va z od­ôvod­ne­nia 48 tej­to smer­ni­ce, že úro­veň ochra­ny pos­ky­to­va­ná člen­ský­mi štát­mi by ne­ma­la byť nik­dy nižšia ako nor­my sta­no­ve­né Char­tou a EDĽP, naj­mä tie, kto­ré sa tý­ka­jú pre­zum­pcie ne­vi­ny.

41 V tej­to sú­vis­los­ti tre­ba uviesť, že pre­zum­pcia ne­vi­ny je za­kot­ve­ná v člán­ku 48 Char­ty, kto­rý zod­po­ve­dá člán­ku 6 ods. 2 a 3 EDĽP, ako to vy­plý­va z vy­svet­li­viek k Char­te. Z to­ho podľa člán­ku 52 ods. 3 Char­ty vy­plý­va, že na účely vý­kla­du člán­ku 48 Char­ty tre­ba ako úro­veň mi­ni­mál­nej ochra­ny vziať do úva­hy člá­nok 6 ods. 2 a 3 EDĽP [v sú­vis­los­ti s člán­kom 17 Char­ty poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 21. má­ja 2019, Ko­mi­sia/Maďar­sko (prá­vo na užíva­nie poľno­hos­po­dár­skych po­zem­kov), C-235/17, EU:C:2019:432, bod 72 a ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru].

42 Pri neexis­ten­cii pres­ných in­for­má­cií v smer­ni­ci 2016/343 a v ju­di­ka­tú­re tý­ka­jú­cej sa člán­ku 48 Char­ty k otáz­ke, ako tre­ba určiť, či sa oso­ba v súd­nom roz­hod­nu­tí oz­načuje za vin­nú, je pot­reb­né sa na účely vý­kla­du člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 inšpi­ro­vať ju­di­ka­tú­rou Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va tý­ka­jú­cou sa člán­ku 6 ods. 2 EDĽP.

43 V tej­to sú­vis­los­ti Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va dos­pel k zá­ve­ru, že zá­sa­da pre­zum­pcie ne­vi­ny je po­rušená, ak súd­ne roz­hod­nu­tie ale­bo ofi­ciál­ne vy­hlá­se­nie tý­ka­jú­ce sa ob­vi­ne­né­ho pri neexis­ten­cii ko­nečné­ho od­sú­de­nia ob­sa­hu­je jas­né vy­hlá­se­nie, podľa kto­ré­ho sa dot­knu­tá oso­ba do­pus­ti­la da­né­ho tres­tné­ho činu. Ten­to súd v tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­nil vý­znam vý­ra­zov použitých súd­ny­mi or­gán­mi, ako aj oso­bit­ných okol­nos­tí, za kto­rých bo­li for­mu­lo­va­né, a po­va­hy a kon­textu pred­met­né­ho ko­na­nia (poz­ri v tom­to zmys­le ESĽP, 27. feb­ruára 2014, Ka­ra­man v. Ne­mec­ko, ES:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63).

44 Uve­de­ný súd uz­nal, že v kom­plexných tres­tných ko­na­niach, v kto­rých je via­ce­ro po­doz­ri­vých, o kto­rých ne­možno roz­hod­núť spo­ločne, sa môže stať, že vnút­roštát­ny súd ne­vyh­nut­ne mu­sí pri po­su­dzo­va­ní vi­ny ob­vi­ne­ných uviesť účasť tre­tích osôb, o kto­rých sa možno bu­de ďalej roz­ho­do­vať oso­bit­ne. Spres­nil však, že ak mu­sia byť pred­ložené sku­točnos­ti tý­ka­jú­ce sa účas­ti tre­tích osôb, dot­knu­tý súd by mal za­brá­niť ozna­mo­va­niu väčšieho množstva in­for­má­cií, než je pot­reb­né, na ana­lý­zu práv­nej zod­po­ved­nos­ti osôb pos­ta­ve­ných pred ten­to súd. Ok­rem to­ho Súd­ny dvor zdô­raz­nil, že od­ôvod­ne­nie súd­nych roz­hod­nu­tí mu­sí byť for­mu­lo­va­né tak, aby sa vy­lúčilo vy­da­nie prí­pad­né­ho predčas­né­ho roz­hod­nu­tia tý­ka­jú­ce­ho sa vi­ny dot­knu­tých tre­tích osôb, kto­ré by moh­lo oh­ro­ziť spra­vod­li­vé pres­kú­ma­nie sku­točnos­tí, kto­ré sú im kla­de­né za vi­nu, v rám­ci sa­mos­tat­né­ho ko­na­nia (poz­ri v tom­to zmys­le ESĽP, 27. feb­ruára 2014, Ka­ra­man v. Ne­mec­ko, ES:ECHR: 20140227JUD001710310, bo­dy 64 a 65; poz­ri tiež ESĽP, 23. feb­ruára 2016, Na­val­nyy a Ofit­se­rov v. Rus­ko, ES:ECHR:2016:0223JUD004663213, bod 99).

45 Vzhľadom na tú­to ju­di­ka­tú­ru a ako v pod­sta­te uvie­dol ge­ne­rál­ny ad­vo­kát v bo­de 91 svo­jich návr­hov, tre­ba člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, akou je pred­met­ná do­ho­da vo ve­ci sa­mej, kto­rú mu­sí vnút­roštát­ny súd schvá­liť, uvá­dza­la účasť ob­vi­ne­ných osôb, iných ako je oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, a tak­to uz­na­la svo­ju vi­nu, ale o kto­rých sa roz­hod­ne oso­bit­ne a oz­načia sa jed­nak pod pod­mien­kou, že to­to uve­de­nie je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uvá­dza, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

46 V tej­to sú­vis­los­ti je na účely pres­kú­ma­nia dodržania pre­zum­pcie ne­vi­ny pot­reb­né vždy ana­ly­zo­vať súd­ne roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie ako ce­lok a s pri­hliad­nu­tím na oso­bit­né okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Ako na po­jed­ná­va­ní uvied­la Ko­mi­sia, aký­koľvek vý­slov­ný od­kaz v určitých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia na neexis­ten­ciu vi­ny spolu­ob­vi­ne­ných by bol zba­ve­ný svoj­ho zmys­lu, ak by sa os­tat­né čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako predčas­né potvr­de­nie ich vi­ny.

47 Vnút­roštát­ny súd v pre­jed­ná­va­nej ve­ci uvá­dza, že ako to sta­no­vu­je vnút­roštát­ne prá­vo, na vy­tvo­re­nie or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ny je pot­reb­ná účasť naj­me­nej troch osôb. Zdá sa te­da, že z roz­hod­nu­tia vnút­roštát­ne­ho sú­du s vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roštát­nym sú­dom vy­plý­va, že uve­de­nie pia­tich osôb stí­ha­ných ako spolu­pá­cha­teľov tres­tné­ho činu v do­ho­de, o akú ide vo ve­ci sa­mej, je pot­reb­né na preu­ká­za­nie vi­ny MH na zá­kla­de je­ho účas­ti v or­ga­ni­zo­va­nej zločinec­kej sku­pi­ne.

48 Zdá sa však, že do­ho­da, o akú ide vo ve­ci sa­mej, ako je pred­ložená vnút­roštát­ne­mu sú­du na schvá­le­nie, jas­ne neu­vá­dza, že päť osôb je ob­vi­ne­ných sa­mos­tat­ne a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná, čo pri­ná­leží ove­riť vnút­roštát­ne­mu sú­du. Pri neexis­ten­cii ta­ké­ho spres­ne­nia môže tá­to do­ho­da tie­to oso­by oz­načovať za vin­né, ho­ci ich vi­na v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 ešte ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

49 Z návr­hu na začatie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia však vy­plý­va, že vnút­roštát­ny súd má podľa vnút­roštát­ne­ho prá­va možnosť v rám­ci schvaľova­cie­ho ko­na­nia zme­niť zne­nie uve­de­nej do­ho­dy. Za tých­to pod­mie­nok člá­nok 4 ods. 1 tej­to smer­ni­ce vyžadu­je, aby do­ho­da, o akú ide vo ve­ci sa­mej, bo­la schvá­le­ná až po prí­pad­nej zme­ne, v kto­rej sa jas­ne uve­die, že päť ob­vi­ne­ných osôb je stí­ha­ných v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

50 Za tých­to pod­mie­nok tre­ba na po­loženú otáz­ku od­po­ve­dať tak, že člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni to­mu, aby v do­ho­de, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest a kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roštát­ny súd, sa ako spolu­pá­cha­te­lia pred­met­né­ho tres­tné­ho činu vý­slov­ne uvied­li nie­len oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, ale aj iné ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré svo­ju vi­nu neuz­na­li a kto­ré sú stí­ha­né v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní, pod pod­mien­kou, že ich uve­de­nie je jed­nak ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uve­die, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.

O tro­vách
51 Vzhľadom na to, že ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom má vo vzťahu k účas­tní­kom ko­na­nia vo ve­ci sa­mej in­ci­denčný cha­rak­ter a bo­lo začaté v sú­vis­los­ti s pre­kážkou pos­tu­pu v ko­na­ní pred vnút­roštát­nym sú­dom, o tro­vách ko­na­nia roz­hod­ne ten­to vnút­roštát­ny súd. Iné tro­vy ko­na­nia, kto­ré vznik­li v sú­vis­los­ti s pred­ložením pri­po­mie­nok Súd­ne­mu dvo­ru a nie sú tro­va­mi uve­de­ných účas­tní­kov ko­na­nia, ne­môžu byť nah­ra­de­né.

Z tých­to dô­vo­dov Súd­ny dvor (dru­há ko­mo­ra) roz­ho­dol tak­to:

Člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní určitých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, v kto­rej ob­vi­ne­ná oso­ba uz­ná svo­ju vi­nu vý­me­nou za nižší trest a kto­rú mu­sí schvá­liť vnút­roštát­ny súd, ako spolu­pá­cha­te­lia pred­met­né­ho tres­tné­ho činu vý­slov­ne uvied­li nie­len oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, ale aj iné ob­vi­ne­né oso­by, kto­ré svo­ju vi­nu neuz­na­li a kto­ré sú stí­ha­né v sa­mos­tat­nom tres­tnom ko­na­ní, pod pod­mien­kou, že ich uve­de­nie je jed­nak ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uve­die, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná.
Pod­pi­sy

UZ­NE­SE­NIE SÚDNE­HO DVO­RA (sied­ma ko­mo­ra) z 28. má­ja 2020 *

„Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia – Člá­nok 53 ods. 2 a člá­nok 99 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra – Smer­ni­ca (EÚ) 2016/343 – Člán­ky 3 a 4 – Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie – Člán­ky 47 a 48 – Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne – Vnút­roš­tát­ny súd – Pri­ja­tie vy­hlá­se­nia o vi­ne jed­né­ho z dvoch spolu­ob­vi­ne­ných za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be for­mou uz­ne­se­nia – Pres­kú­ma­nie vi­ny dru­hé­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho, kto­rý vy­hlá­sil, že je ne­vin­ný – Od­sú­de­nie tým is­tým sú­dom, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne“

Vo ve­ci C-709/18, kto­rej pred­me­tom je návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia pod­ľa člán­ku 267 ZFEÚ, po­da­ný roz­hod­nu­tím Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (Slo­ven­ská re­pub­li­ka) zo 17. sep­tem­bra 2018 a do­ru­če­ný Súd­ne­mu dvo­ru 14. no­vem­bra 2018, kto­rý sú­vi­sí s tres­tným ko­na­ním pro­ti

Gej­zo­vi Gaj­do­šo­vi, Ga­brie­lo­vi Gre­go­ro­vi, za účas­ti:
Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky,

SÚD­NY DVOR (sied­ma ko­mo­ra),

v zlo­že­ní: pred­se­da sied­mej ko­mo­ry P. G. Xuereb, sud­co­via T. von Danwitz (spra­vo­daj­ca) a A. Ku­min,

ge­ne­rál­ny ad­vo­kát: G. Ho­gan, ta­jom­ník: A. Ca­lot Es­co­bar,

* Ja­zyk ko­na­nia: slo­ven­či­na.

so zre­te­ľom na pí­som­nú časť ko­na­nia,

so zre­te­ľom na pri­po­mien­ky, kto­ré pred­lo­ži­li:

– G. Gre­gor, v za­stú­pe­ní: M. Pa­ra a M. Man­dzák, ad­vo­ká­ti,

– slo­ven­ská vlá­da, v za­stú­pe­ní: M. Kia­nič­ka, spl­no­moc­ne­ný zá­stup­ca,

– Európ­ska ko­mi­sia, v za­stú­pe­ní: R. Troos­ters a A. To­kár, spl­no­moc­ne­ní zá­stup­co­via,

so zre­te­ľom na roz­hod­nu­tie pri­ja­té po vy­po­ču­tí ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta, že vo ve­ci sa roz­hod­ne od­ôvod­ne­ným uz­ne­se­ním v sú­la­de s člán­kom 53 ods. 2 a člán­kom 99 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra,

vy­dal to­to

Uz­ne­se­nie

1 Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa tý­ka vý­kla­du člán­kov 3 a 4 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spo­je­ní s jej od­ôvod­ne­ním 16, ako aj člán­ku 47 dru­hé­ho od­se­ku a člán­ku 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie (ďa­lej len „Char­ta“).

2 Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti Gej­zo­vi Gaj­do­šo­vi a Ga­brie­lo­vi Gre­go­ro­vi vo ve­ci údaj­né­ho spáchania obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­nov pod­vo­du a fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by cen­ných pa­pie­rov for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva.

Práv­ny rá­mec

Prá­vo Únie

Char­ta

3 Člá­nok 48 Char­ty s náz­vom „Pre­zum­pcia ne­vi­ny a prá­vo na ob­ha­jo­bu“ sta­no­vu­je:

„1. Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný, sa po­va­žu­je za ne­vin­né­ho, kým je­ho vi­na ne­bo­la preu­ká­za­ná zá­kon­ným spô­so­bom.

2. Kaž­dý, kto je ob­vi­ne­ný, má za­ru­če­né prá­vo na ob­ha­jo­bu.“

Smer­ni­ca 2016/343

4 Pod­ľa od­ôvod­ne­ní 16 a 48 smer­ni­ce 2016/343:

„(16) Pre­zum­pcia ne­vi­ny by bo­la po­ru­še­ná, ke­by sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ale­bo v súd­nych roz­hod­nu­tiach, kto­ré nie sú roz­hod­nu­tia­mi o vi­ne, ozna­čo­va­la po­doz­ri­vá ale­bo ob­vi­ne­ná oso­ba za vin­nú, ak tej­to oso­be eš­te ne­bo­la preu­ká­za­ná vi­na zá­kon­ným spô­so­bom. Ta­ké­to vy­hlá­se­nia a súd­ne roz­hod­nu­tia by ne­ma­li vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná. Tým by ne­ma­li byť dot­knu­té úko­ny v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­rých cie­ľom je preu­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ako nap­rík­lad ob­ža­lo­ba, a ne­ma­li by byť ani dot­knu­té súd­ne roz­hod­nu­tia, v dôs­led­ku kto­rých sa sta­ne vy­ko­na­teľ­ným pod­mie­neč­ný trest, a to pod pod­mien­kou, že je dodr­ža­né prá­vo na ob­ha­jo­bu. Ne­ma­li by tým byť dot­knu­té ani pred­bež­né roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tič­né ale­bo iné prís­luš­né or­gá­ny a kto­ré sú za­lo­že­né na po­doz­re­ní ale­bo us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zoch, ako sú nap­rík­lad roz­hod­nu­tia o vy­šet­ro­va­cej väz­be, pod pod­mien­kou, že ta­ké­to roz­hod­nu­tia neoz­na­ču­jú po­doz­ri­vú ani ob­vi­ne­nú osob[u] za vin­nú. Pred pri­ja­tím pred­bež­né­ho roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy mô­že mať prís­luš­ný or­gán naj­prv po­vin­nosť ove­riť, či exis­tu­jú dos­ta­toč­né us­ved­ču­jú­ce dô­kaz­né pr­vky v nep­ros­pech po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by na od­ôvod­ne­nie prís­luš­né­ho roz­hod­nu­tia, a roz­hod­nu­tie by moh­lo ob­sa­ho­vať od­kaz na tie­to pr­vky.

(48) Vzhľa­dom na to, že v tej­to smer­ni­ci sa us­ta­no­vu­jú mi­ni­mál­ne pra­vid­lá, člen­ské štá­ty by ma­li môcť roz­ší­riť prá­va sta­no­ve­né v tej­to smer­ni­ci s cie­ľom pos­kyt­núť vy­ššiu úro­veň ochra­ny. Úro­veň ochra­ny pos­ky­to­va­ná člen­ský­mi štát­mi by ne­ma­la byť nik­dy niž­šia ako nor­my us­ta­no­ve­né v char­te ale­bo [Európ­skom do­ho­vo­re o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pod­pí­sa­nom v Rí­me 4. no­vem­bra 1950], ako ich vy­kla­dá Súd­ny dvor a Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.“

5 Člá­nok 3 tej­to smer­ni­ce, naz­va­ný „Pre­zum­pcia ne­vi­ny“, sta­no­vu­je:

„Člen­ské štá­ty za­bez­pe­čia, aby sa po­doz­ri­vé a ob­vi­ne­né oso­by po­va­žo­va­li za ne­vin­né, kým sa zá­kon­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že ich vi­na.“

6 Člá­nok 4 tej­to smer­ni­ce s náz­vom „Ve­rej­né vy­hlá­se­nia o vi­ne“ sta­no­vu­je:

„1. Člen­ské štá­ty prij­mú pot­reb­né opat­re­nia, aby sa za­bez­pe­či­lo, že po­kiaľ sa zá­kon­ným spô­so­bom nep­reu­ká­že vi­na po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, tá­to oso­ba sa vo ve­rej­ných vy­hlá­se­niach or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci ani v súd­nych roz­hod­nu­tiach, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, ne­bu­de ozna­čo­vať za vin­nú. Nie sú tým dot­knu­té úko­ny pro­ku­ra­tú­ry [úko­ny v rám­ci tres­tné­ho stí­ha­nia – neo­fi­ciál­ny prek­lad], kto­ré ma­jú za cieľ do­ká­zať vi­nu po­doz­ri­vej ale­bo ob­vi­ne­nej oso­by, ani pred­bež­né roz­hod­nu­tia pro­ces­nej po­va­hy, kto­ré prij­mú jus­tič­né ale­bo iné prís­luš­né or­gá­ny a kto­ré sú za­lo­že­né na po­doz­re­ní ale­bo us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zoch.

2. Člen­ské štá­ty za­bez­pe­čia, aby bo­li k dis­po­zí­cii vhod­né opat­re­nia v prí­pa­de po­ru­še­nia po­vin­nos­ti sta­no­ve­nej v od­se­ku 1 toh­to člán­ku neoz­na­čo­vať po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú v sú­la­de s tou­to smer­ni­cou, a naj­mä člán­kom 10.

…“

Slo­ven­ské prá­vo
7 Pod­ľa § 2 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku kaž­dý, pro­ti ko­mu sa ve­die tres­tné ko­na­nie, po­va­žu­je sa za ne­vin­né­ho, kým súd ne­vys­lo­ví prá­vop­lat­ným od­su­dzu­jú­cim roz­sud­kom je­ho vi­nu.

8 Pod­ľa § 18 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o všet­kých tres­tných či­noch to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho a pro­ti všet­kým ob­vi­ne­ným, kto­rých tres­tné či­ny spo­lu sú­vi­sia, sa mô­že vy­ko­nať spo­loč­né ko­na­nie, ak to zrej­me ne­bu­de brá­niť ukon­če­niu ve­ci v pri­me­ra­nej le­ho­te.

9 V sú­la­de s § 257 ods. 1 písm. a) a b) toh­to po­riad­ku po pred­ne­se­ní ob­ža­lo­by pred­se­da se­ná­tu pou­čí ob­ža­lo­va­né­ho o je­ho prá­ve uro­biť vy­hlá­se­nie, že je ne­vin­ný ale­bo že je vin­ný zo spá­chania skut­ku ale­bo niek­to­ré­ho zo skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be.

10 Us­ta­no­ve­nie § 257 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku sta­no­vu­je, že súd po vy­hlá­se­ní ob­ža­lo­va­né­ho, že je vin­ný, roz­hod­ne uz­ne­se­ním, či to­to vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne pri­jí­ma ale­bo nep­ri­jí­ma.

11 Pod­ľa § 325 ods. 1 toh­to po­riad­ku ak od­vo­la­cí súd roz­hod­ne, že sa vec vra­cia na no­vé pre­jed­na­nie a roz­hod­nu­tie sú­du pr­vé­ho stup­ňa, mô­že sú­čas­ne na­ria­diť, aby bo­la pre­jed­na­ná a roz­hod­nu­tá v inom zlo­že­ní se­ná­tu.

12 V sú­la­de s § 22 ods. 1 písm. b) zá­ko­na č. 757/2004 Z. z. o sú­doch na za­bez­pe­če­nie jed­not­né­ho vý­kla­du a jed­not­né­ho pou­ží­va­nia zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov [Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky] zve­rej­ňu­je súd­ne roz­hod­nu­tia zá­sad­né­ho vý­zna­mu a tiež pri­jí­ma sta­no­vis­ká k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. Na ten­to účel plé­num naj­vyš­šie­ho sú­du ale­bo prís­luš­né ko­lé­gium naj­vyš­šie­ho sú­du pri­jí­ma sta­no­vis­ká k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov, ak je to pot­reb­né v zá­uj­me od­strá­ne­nia ne­jed­not­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia ale­bo ak sa se­nát naj­vyš­šie­ho sú­du od­chý­lil od práv­ne­ho ná­zo­ru ob­siah­nu­té­ho v roz­hod­nu­tí iné­ho se­ná­tu naj­vyš­šie­ho sú­du.

Vec sa­ma a pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky
13 Z návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že v rám­ci ko­na­nia vo ve­ci sa­mej sú pán Gaj­doš a pán Gre­gor stí­ha­ní vo ve­ci spá­chania obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­nov pod­vo­du a fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by cen­ných pa­pie­rov for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva.

14 Pred­met­ná tres­tná vec bo­la na úče­ly ko­na­nia a roz­hod­nu­tia pri­de­le­ná sud­com se­ná­tu „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (Slo­ven­ská re­pub­li­ka). Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, kto­ré sa ko­na­lo 22. ja­nuá­ra 2015, bo­li pán Gaj­doš a pán Gre­gor pou­če­ní o svo­jich prá­vach ako ob­vi­ne­ní, ako aj o mož­nos­ti uro­biť vy­hlá­se­nie o vi­ne na zá­kla­de § 257 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Pán Gaj­doš vy­hlá­sil, že je vin­ný, za­tiaľ čo pán Gre­gor vy­hlá­sil, že je ne­vin­ný.

15 Uz­ne­se­ním z to­ho is­té­ho dňa ten­to súd pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Gaj­do­ša v sú­vis­los­ti so skut­ka­mi uve­de­ný­mi v ob­ža­lo­be na zá­kla­de § 257 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku.

16 Uve­de­ný súd pok­ra­čo­val v hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri­čom naj­mä vy­ko­nal kon­tra­dik­tór­ne do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa to­ho, či sa pán Gre­gor zú­čas­tnil na tých­to skut­koch, v akom roz­sa­hu a akou for­mou. Ten is­tý súd ok­rem to­ho vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie pot­reb­né na roz­hod­nu­tie o vi­ne pá­na Gre­go­ra a o tres­te, kto­rý mu mô­že byť ulo­že­ný, ako aj o tres­te, náh­ra­de ško­dy a ochran­ných opat­re­niach tý­ka­jú­cich sa pá­na Gaj­do­ša.

17 Roz­sud­kom z 26. ok­tób­ra 2015 se­nát „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du od­sú­dil pá­na Gaj­do­ša na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 14 ro­kov a pá­na Gre­go­ra na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 14 ro­kov a 8 me­sia­cov spo­lu s ochran­ný­mi opat­re­nia­mi za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be spá­cha­né for­mou spolu­pá­cha­teľ­stva, pri­čom v prí­pa­de pá­na Gre­go­ra zme­nil práv­nu kva­li­fi­ká­ciu z pok­ra­čo­va­cie­ho obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu „pod­vod“ na pok­ra­čo­va­cí zlo­čin

„pod­vod“.

18 Pán Gaj­doš a pán Gre­gor po­da­li pro­ti to­mu­to roz­sud­ku od­vo­la­nie na Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pri­čom pán Gaj­doš na­pa­dol ulo­že­ný trest a pán Gre­gor na­mie­tal pro­ti vý­ro­ku o vi­ne, tres­te a na­ria­de­ným ochran­ným opat­re­niam, ako aj pro­ti ulo­že­niu po­vin­nos­ti nah­ra­diť ško­du.

19 Uz­ne­se­ním z 28. sep­tem­bra 2017 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil v ce­lom roz­sa­hu roz­hod­nu­tie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du z dô­vo­du, že ten­to pos­led­ný uve­de­ný súd tým, že viac­krát uvie­dol krstné me­no a priez­vis­ko pá­na Gre­go­ra pri opi­se skut­kov v uz­ne­se­ní o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, pre­ju­di­ko­val vi­nu pá­na Gre­go­ra eš­te pred­tým, ako vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa tej­to oso­by a pred jej de­fi­ni­tív­nym od­sú­de­ním. Keď­že sa dom­nie­val, že se­nát

„1T“ toh­to pos­led­né­ho uve­de­né­ho sú­du tak vy­vo­lal váž­ne po­chyb­nos­ti, po­kiaľ ide o je­ho nes­tran­nosť a dodr­ža­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny v prí­pa­de pá­na Gaj­do­ša, vrá­til vec to­mu­to sú­du, pri­čom na­ria­dil, aby tá­to vec bo­la opä­tov­ne pres­kú­ma­ná a roz­hod­nu­tá v inom zlo­že­ní se­ná­tu.

20 Dňa 23. ok­tób­ra 2017 pred­se­da Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du pri­de­lil vec se­ná­tu „2T“.

21 Ten­to se­nát „2T“ uvie­dol, že vý­klad pre­zum­pcie ne­vi­ny uve­de­ný v uz­ne­se­ní Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 28. sep­tem­bra 2017 nie je zlu­či­teľ­ný s vý­kla­dom uve­de­ným v je­ho už skôr for­mu­lo­va­nom sta­no­vis­ku k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du. V sta­no­vis­ku k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du pri­ja­tom 5. ap­rí­la 2017 to­tiž uve­de­ný súd roz­ho­dol, že vzhľa­dom na to, že roz­hod­nu­tie o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne spolu­ob­vi­ne­né­ho bez vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia má účin­ky len vo­či spolu­ob­vi­ne­né­mu, kto­rý uz­nal svo­ju vi­nu, okol­nosť, že ta­ké­to roz­hod­nu­tie uvá­dza účasť iné­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho na vy­tý­ka­nom tres­tnom či­ne vo vý­ro­ku ale­bo od­ôvod­ne­ní, ne­po­ru­šu­je pre­zum­pciu ne­vi­ny.

22 Za tých­to pod­mie­nok Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd roz­ho­dol pre­ru­šiť ko­na­nie a po­lo­žiť Súd­ne­mu dvo­ru tie­to pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky:

„1. Je v tres­tnom ko­na­ní dodr­ža­né pra­vid­lo pre­zum­pcie ne­vi­ny sta­no­ve­né člán­kom 3, člán­kom 4, v spo­je­ní s bo­dom 16 pream­bu­ly smer­ni­ce [2016/343], ak spolu­ob­vi­ne­ná oso­ba, kto­rá v spo­loč­nom ko­na­ní na zá­kla­de po­da­nej ob­ža­lo­by po ot­vo­re­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pred sú­dom po­prie účasť na skut­ku ale­bo skut­koch ob­ža­lo­by vy­hlá­se­ním, že je ne­vin­ná a nás­led­ne súd uz­ne­se­ním neob­sa­hu­jú­cim po­pis skut­ku, je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a hod­no­tia­ci zá­ver sú­du roz­hod­ne o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia ďal­šie­ho spolu­ob­vi­ne­né­ho o tom, že je vin­ný zo spá­chania skut­ku ale­bo niek­to­ré­ho zo skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be, čím sa vzdá­va prá­va na vy­ko­na­nie do­ka­zo­va­nia oh­ľad­ne svo­jej vi­ny, a nás­led­ne, po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, súd roz­hod­ne o po­da­nej ob­ža­lo­be spo­loč­ným roz­sud­kom?

Je roz­hod­nu­tím sú­du o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne jed­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho ozna­če­ná ďal­šia ob­ža­lo­va­ná oso­ba po­pie­ra­jú­ca vi­nu za vin­nú skôr, než sa do­ka­zo­va­ním preu­ká­za­la jej vi­na? Je ta­ký­to pos­tup sú­du v sú­la­de s člán­kom 48 Char­ty?

2. Je v sú­la­de s člán­kom 47 Char­ty, za­kot­vu­jú­cim prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces a prá­vo kaž­dé­ho, aby je­ho zá­le­ži­tosť bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná ne­zá­vis­lým a nes­tran­ným sú­dom, pos­tup sú­du v spo­loč­nom ko­na­ní o ob­ža­lo­be po­da­nej na viac ako jed­né­ho ob­vi­ne­né­ho, ak zá­kon­ný sud­ca naj­prv uz­ne­se­ním neob­sa­hu­jú­cim po­pis skut­ku, je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu a hod­no­tia­ci zá­ver sú­du roz­hod­ne o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne tých ob­vi­ne­ných, kto­rí sa tým­to vy­hlá­se­ním vzda­li prá­va na vy­ko­na­nie kon­tra­dik­tór­ne­ho do­ka­zo­va­nia o vi­ne a nás­led­ne po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní na pod­kla­de po­da­nej ob­ža­lo­by ten is­tý zá­kon­ný sud­ca roz­hod­ne vo ve­ci všet­kých ob­ža­lo­va­ných?

Je roz­hod­nu­tím o pri­ja­tí vy­hlá­se­nia o vi­ne za­lo­že­ná dô­vod­ná po­chyb­nosť o nes­tran­nos­ti sud­cu, kto­rý pri­jal ta­ké vy­hlá­se­nie spolu­ob­ža­lo­va­né­ho

a prí­pad­né vy­lú­če­nie toh­to sud­cu z tres­tné­ho ko­na­nia je vhod­ným opat­re­ním na dodr­ža­nie pra­vid­la pre­zum­pcie ne­vi­ny v zmys­le člán­ku 4 bo­du 2 smer­ni­ce [2016/343]?

3. Je za­cho­va­ná hod­no­ta rov­nos­ti a práv­ne­ho štá­tu pod­ľa člán­ku 2 [ZEÚ], zá­sa­da rov­nos­ti ob­ča­nov pred súd­nym or­gá­nom pod­ľa člán­ku 9 a všeo­bec­ná zá­sa­da Únie za­kot­vu­jú­ca prá­vo kaž­dé­ho na to, aby je­ho vec bo­la spra­vod­li­vo pre­jed­na­ná pod­ľa člán­ku 6 ods. 3 tej is­tej Zmlu­vy v prí­pa­de, keď vnút­roš­tát­ny súd­ny or­gán, pro­ti kto­ré­ho roz­hod­nu­tiu nie je prí­pust­ný op­rav­ný pros­trie­dok, roz­hod­ne v roz­po­re so zjed­no­cu­jú­cim sta­no­vis­kom vnút­roš­tát­ne­ho súd­ne­ho or­gá­nu, kto­ré ten­to súd­ny or­gán pri­jal na zá­kla­de po­ve­re­nia vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov a iných všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov, pre­to­že to bo­lo pot­reb­né v zá­uj­me od­strá­ne­nia ne­jed­not­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia, a pre­to, le­bo sa se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky od­chý­lil od práv­ne­ho ná­zo­ru ob­siah­nu­té­ho v roz­hod­nu­tí iné­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky?“

23 Lis­tom z 24. sep­tem­bra 2019 Súd­ny dvor vy­zval vnút­roš­tát­ny súd, aby po­sú­dil dôs­led­ky roz­sud­ku z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny) (C-377/18, EU:C:2019:670), po­kiaľ ide o za­cho­va­nie je­ho návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia v pre­jed­ná­va­nej ve­ci. Vnút­roš­tát­ny súd lis­tom zo 14. ok­tób­ra 2019 in­for­mo­val Súd­ny dvor, že zotr­vá­va na návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia.

O pre­ju­di­ciál­nych otáz­kach

O pr­vej otáz­ke a pr­vej čas­ti dru­hej otáz­ky
24 Pod­ľa člán­ku 99 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ne­ho dvo­ra ak mož­no od­po­veď na pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku jed­noz­nač­ne vy­vo­diť z ju­di­ka­tú­ry ale­bo ak od­po­veď na ta­kú­to otáz­ku ne­vy­vo­lá­va žiad­ne dô­vod­né po­chyb­nos­ti, Súd­ny dvor mô­že na návrh sud­cu spra­vo­daj­cu po vy­po­ču­tí ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta ke­dy­koľ­vek roz­hod­núť for­mou od­ôvod­ne­né­ho uz­ne­se­nia.

25 To­to us­ta­no­ve­nie tre­ba up­lat­niť v rám­ci toh­to návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, po­kiaľ ide o pr­vú otáz­ku a pr­vú časť dru­hej otáz­ky.

26 Svo­jou pr­vou otáz­kou a pr­vou čas­ťou svo­jej dru­hej otáz­ky, kto­ré tre­ba pres­kú­mať spo­loč­ne, sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s člán­kom 47 dru­hým od­se­kom a člán­kom 48 Char­ty ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne.

27 Pod­ľa člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty smer­ni­ce 2016/343 pris­lú­cha člen­ským štá­tom, aby pri­ja­li opat­re­nia pot­reb­né na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby kon­krét­ne súd­ne roz­hod­nu­tia, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne, neoz­na­čo­va­li po­doz­ri­vú ale­bo ob­vi­ne­nú oso­bu za vin­nú, kým sa jej vi­na nep­reu­ká­že zá­kon­ným spô­so­bom. Z od­ôvod­ne­nia 16 tej­to smer­ni­ce vy­plý­va, že cie­ľom toh­to uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia člán­ku 4 ods. 1 pr­vej ve­ty je za­ru­če­nie pre­zum­pcie ne­vi­ny. Pre­to by ta­ké­to súd­ne roz­hod­nu­tia ne­ma­li pod­ľa toh­to od­ôvod­ne­nia vzbu­dzo­vať do­jem, že tá­to oso­ba je vin­ná.

28 Ta­ké uz­ne­se­nie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných, pat­rí do ka­te­gó­rie „súd­nych roz­hod­nu­tí, ok­rem roz­hod­nu­tí o vi­ne [dot­knu­tej oso­by]“ uve­de­nej v člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bo­dy 34 a 35].

29 Po­kiaľ ide o po­žia­dav­ky vy­plý­va­jú­ce z člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, Súd­ny dvor už roz­ho­dol, že to­to us­ta­no­ve­nie neb­rá­ni to­mu, aby sa v do­ho­de, akou je do­ho­da uzav­re­tá s pro­ku­rá­to­rom, kto­rou spolu­ob­vi­ne­ný uz­ná svo­ju vi­nu a kto­rú mu­sí vnút­roš­tát­ny súd schvá­liť, uvá­dza­la účasť ob­vi­ne­ných osôb, iných ako je oso­ba, kto­rá tú­to do­ho­du uzav­re­la, a tak­to uz­na­la svo­ju vi­nu, ale o kto­rých sa roz­hod­ne oso­bit­ne a ozna­čia sa jed­nak pod pod­mien­kou, že to­to uve­de­nie je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uve­de­nú do­ho­du uzav­re­la, a jed­nak že v tej is­tej do­ho­de sa jas­ne uvá­dza, že tie­to os­tat­né oso­by sú stí­ha­né v rám­ci sa­mos­tat­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia a že ich vi­na ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 45].

30 Súd­ny dvor spres­nil, že na úče­ly pres­kú­ma­nia dodr­ža­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny je pot­reb­né vždy ana­ly­zo­vať súd­ne roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie ako ce­lok a s pri­hliad­nu­tím na oso­bit­né okol­nos­ti, za kto­rých bo­lo pri­ja­té. Aký­koľ­vek vý­slov­ný od­kaz v ur­či­tých čas­tiach súd­ne­ho roz­hod­nu­tia na neexis­ten­ciu vi­ny spolu­ob­vi­ne­ných by bol zba­ve­ný svoj­ho zmys­lu, ak by sa os­tat­né čas­ti toh­to roz­hod­nu­tia moh­li chá­pať ako pred­čas­né potvr­de­nie ich vi­ny [poz­ri v tom­to zmys­le roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 46].

31 Ju­di­ka­tú­ra pri­po­me­nu­tá v dvoch pred­chá­dza­jú­cich bo­doch sa up­lat­ňu­je mu­ta­tis mu­tan­dis na súd­ne roz­hod­nu­tie, o aké ide vo ve­ci sa­mej, vy­da­né v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by za tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neuz­na­la svo­ju vi­nu, pred­tým, ako pris­tú­pi k sa­mos­tat­né­mu vy­ko­na­niu do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be a roz­hod­ne o jej vi­ne.

32 V pre­jed­ná­va­nej ve­ci z in­for­má­cií uve­de­ných v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia vy­plý­va, že údaj o pá­no­vi Gre­go­ro­vi v uz­ne­se­ní z 22. ja­nuá­ra 2015 bol ne­vyh­nut­ný na úče­ly pri­ja­tia vy­hlá­se­nia o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, po­kiaľ ide o tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s pá­nom Gre­go­rom.

33 Pod­ľa tých is­tých in­for­má­cií však pla­tí, že ho­ci uz­ne­se­nie vy­da­né vnút­roš­tát­nym sú­dom, kto­rým sa pri­jí­ma vy­hlá­se­nie o vi­ne, o aké ide vo ve­ci sa­mej, sa­mo ose­be neob­sa­hu­je opis skut­kov, ani ich práv­ne po­sú­de­nie, ani práv­ne po­sú­de­nie toh­to sú­du, sa tým­to uz­ne­se­ním na­priek to­mu roz­ho­du­je o vi­ne, tý­ka­jú­cej sa skut­ku ale­bo ur­či­tých skut­kov uve­de­ných v ob­ža­lo­be, kto­ré bo­li údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve. Ako bo­lo tiež spres­ne­né v návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa vo svo­jom uz­ne­se­ní z 28. sep­tem­bra 2017 dom­nie­val, že vzhľa­dom na to, že ob­ža­lo­ba, na kto­rú sa od­vo­lá­va uz­ne­se­nie se­ná­tu „1T“ Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, nie­koľ­kok­rát uvá­dza­la krstné me­no a priez­vis­ko pá­na Gre­go­ra, to­to uz­ne­se­nie pre­ju­di­ko­va­lo je­ho vi­nu eš­te pred­tým, ako ten­to pos­led­ný uve­de­ný súd vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie, a pred­tým, ako bol pán Gre­gor de­fi­ni­tív­ne od­sú­de­ný.

34 S vý­hra­dou ove­re­nia vnút­roš­tát­nym sú­dom sa tak zdá, že uz­ne­se­nie z 22. ja­nuá­ra 2015, kto­rým se­nát „1T“ pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Gaj­do­ša a/ale­bo ob­ža­lo­bu, na kto­rú sa to­to uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, jas­ne neu­vá­dza­lo, že do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa skut­kov vy­tý­ka­ných pá­no­vi Gre­go­ro­vi ne­bo­lo vy­ko­na­né, a že z toh­to dô­vo­du ne­bo­la je­ho vi­na zá­kon­ne preu­ká­za­ná. Pri neexis­ten­cii ta­ké­ho­to spres­ne­nia mô­že to­to uz­ne­se­nie ozna­čo­vať pá­na Gre­go­ra za vin­né­ho, ho­ci je­ho vi­na v roz­po­re s člán­kom 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 eš­te ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná [poz­ri ana­lo­gic­ky roz­su­dok z 5. sep­tem­bra 2019, AH a i. (Pre­zum­pcia ne­vi­ny), C-377/18, EU:C:2019:670, bod 48].

35 Za tých­to pod­mie­nok tre­ba na pr­vú otáz­ku a pr­vú časť dru­hej otáz­ky od­po­ve­dať tak, že člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343 v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 tej­to smer­ni­ce, ako aj člá­nok 47 dru­hý od­sek a člá­nok 48 Char­ty sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne, pod pod­mien­kou na jed­nej stra­ne, že uve­de­nie dru­hej oso­by ako spolu­pá­cha­te­ľa údaj­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a na dru­hej stra­ne, že v tom is­tom uz­ne­se­ní a/ale­bo ob­ža­lo­be, na kto­rú sa to­to uve­de­né uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, sa jas­ne uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.

O dru­hej čas­ti dru­hej otáz­ky a o tre­tej otáz­ke
36 V sú­la­de s člán­kom 53 ods. 2 ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku ak Súd­ny dvor zjav­ne nie je prís­luš­ný roz­hod­núť o ve­ci ale­bo ak sú návrh ale­bo ža­lo­ba zjav­ne nep­rí­pus­tné, po vy­po­ču­tí ge­ne­rál­ne­ho ad­vo­ká­ta mô­že ke­dy­koľ­vek roz­hod­núť od­ôvod­ne­ným uz­ne­se­ním bez ďal­šie­ho ko­na­nia.

37 Uve­de­né us­ta­no­ve­nie tre­ba up­lat­niť, po­kiaľ ide o dru­hú časť dru­hej otáz­ky a tre­tiu otáz­ku.

38 Dru­hou čas­ťou svo­jej dru­hej otáz­ky sa vnút­roš­tát­ny súd v pod­sta­te pý­ta, či sa má člá­nok 4 ods. 2 smer­ni­ce 2016/343 vy­kla­dať v tom zmys­le, že ak uz­ne­se­nie, kto­rým vnút­roš­tát­ny súd prij­me vy­hlá­se­nie o vi­ne, ne­dodr­žia­va po­vin­nosť uve­de­nú v tom­to člán­ku 4 ods. 1, prí­pad­né vy­lú­če­nie toh­to sud­cu z tres­tné­ho ko­na­nia je vhod­ným opat­re­ním na úče­ly reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny. Svo­jou tre­ťou otáz­kou sa v pod­sta­te pý­ta, či všeo­bec­né zá­sa­dy prá­va Únie uve­de­né v člán­ku 2, člán­ku 6 ods. 3 a člán­ku 9 ZEÚ brá­nia to­mu, aby vnút­roš­tát­ny súd roz­ho­du­jú­ci v pos­led­nom stup­ni vy­dal roz­hod­nu­tie v roz­po­re so sta­no­vis­kom k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov, kto­ré pred­tým pri­jal na zá­kla­de vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy, kto­rej cie­ľom je zjed­no­tiť vý­klad us­ta­no­ve­ní vnút­roš­tát­ne­ho prá­va.

39 Z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry vy­plý­va, že pri­ná­le­ží iba vnút­roš­tát­ne­mu sú­du, kto­rý spor pre­jed­ná­va a kto­rý mu­sí vziať na se­ba zod­po­ved­nosť za nás­led­né súd­ne roz­hod­nu­tie, aby zhod­no­til vzhľa­dom na oso­bi­tos­ti ve­ci tak pot­re­bu pre­ju­di­ciál­ne­ho roz­hod­nu­tia pre vy­da­nie roz­sud­ku, ako aj re­le­van­tnosť otá­zok, kto­ré kla­die Súd­ne­mu dvo­ru. Súd­ny dvor mô­že od­miet­nuť návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia po­da­ný vnút­roš­tát­nym sú­dom len vte­dy, ak je zjav­né, že po­ža­do­va­ný vý­klad prá­va Únie ne­má ni­ja­kú sú­vis­losť s exis­ten­ciou ale­bo pred­me­tom spo­ru vo ve­ci sa­mej, po­kiaľ ide o hypo­te­tic­ký prob­lém ale­bo ak Súd­ny dvor ne­dis­po­nu­je skut­ko­vý­mi ani práv­ny­mi okol­nos­ťa­mi pot­reb­ný­mi na uži­toč­nú od­po­veď na otáz­ky, kto­ré mu bo­li po­lo­že­né (poz­ri v tom­to zmys­le roz­sud­ky zo 16. jú­na 2015, Gauweiler a i., C-62/14, EU:C:2015:400, bo­dy 24 a 25; z 2. ok­tób­ra 2018, Mi­nis­te­rio Fis­cal, C-207/16, EU:C:2018:788, bod 45, ako aj z 19. de­cem­bra 2019, Do­ber­sber­ger, C-16/18, EU:C:2019:1110, bo­dy 18 a 19).

40 Tre­ba ok­rem to­ho pri­po­me­núť, že ne­vyh­nut­nosť dos­pieť k ta­ké­mu vý­kla­du prá­va Únie, kto­rý bu­de pre vnút­roš­tát­ny súd uži­toč­ný, vy­ža­du­je, aby vnút­roš­tát­ny súd ná­le­ži­te dodr­žal po­žia­dav­ky tý­ka­jú­ce sa ob­sa­hu návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia a vý­slov­ne uve­de­né v člán­ku 94 ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku, o kto­rom sa pred­pok­la­dá, že ho vnút­roš­tát­ny súd poz­ná. Tie­to po­žia­dav­ky sú ok­rem iné­ho pri­po­me­nu­té v od­po­rú­ča­niach Súd­ne­ho dvo­ra pre vnút­roš­tát­ne sú­dy pri po­dá­va­ní návr­hov na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­nych ko­na­ní (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1). Je te­da ne­vyh­nut­né, ako sta­no­vu­je člá­nok 94 písm. c) ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku, aby sa­mot­ný návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia ob­sa­ho­val uve­de­nie dô­vo­dov, pre kto­ré sa vnút­roš­tát­ny súd roz­ho­dol po­lo­žiť otáz­ku o vý­kla­de ale­bo plat­nos­ti ur­či­tých us­ta­no­ve­ní prá­va Únie, ako aj sú­vis­los­ti, kto­rú vnút­roš­tát­ny súd vi­dí me­dzi tý­mi­to us­ta­no­ve­nia­mi a vnút­roš­tát­nou práv­nou úp­ra­vou up­lat­ni­teľ­nou v spo­re vo ve­ci sa­mej (roz­su­dok z 13. de­cem­bra 2018, Rit­tin­ger a i., C-492/17, EU:C:2018:1019, bo­dy 38 a 39, ako aj ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

41 V pre­jed­ná­va­nej ve­ci, po­kiaľ ide o dru­hú časť dru­hej otáz­ky, vnút­roš­tát­ny súd vo svo­jom návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia uvie­dol, že Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky zru­šil v ce­lom roz­sa­hu trest­ný roz­su­dok vy­hlá­se­ný vo­či pá­no­vi Gre­go­ro­vi tým is­tým roz­ho­do­va­cím zlo­že­ním, kto­ré pri­ja­lo vy­hlá­se­nie o vi­ne pá­na Gaj­do­ša, a vrá­til vec sa­mu na vnút­roš­tát­ny súd, kto­rý po­dal návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia, pri­čom na­ria­dil, aby tá­to vec bo­la opä­tov­ne pres­kú­ma­ná a roz­hod­nu­tá iným roz­ho­do­va­cím zlo­že­ním. Za tých­to pod­mie­nok dru­há časť dru­hej otáz­ky, kto­rou sa ten­to súd pý­ta, či prí­pad­né vy­lú­če­nie sud­cu, kto­rý pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne v roz­po­re s po­vin­nos­ťou uve­de­nou v člán­ku 4 ods. 1 smer­ni­ce 2016/343, pred­sta­vu­je vhod­né opat­re­nie na úče­ly reš­pek­to­va­nia pre­zum­pcie ne­vi­ny, sa zdá byť zjav­ne hypo­te­tic­ká.

42 Po­kiaľ ide o tre­tiu otáz­ku, ho­ci vnút­roš­tát­ny súd pou­ka­zu­je na svo­je po­sú­de­nie, pod­ľa kto­ré­ho Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky roz­ho­dol vo ve­ci sa­mej v roz­po­re so sta­no­vis­kom k zjed­no­co­va­niu vý­kla­du zá­ko­nov, kto­ré pri­jal v skor­šom roz­hod­nu­tí, vnút­roš­tát­ny súd ne­vys­vet­ľu­je dô­vo­dy, pre kto­ré sa dom­nie­va, že roz­hod­nu­tie pri­ja­té Naj­vyš­ším sú­dom Slo­ven­skej re­pub­li­ky je nez­lu­či­teľ­né so zá­sa­da­mi prá­va Únie uve­de­ný­mi v tre­tej otáz­ke.

43 Ok­rem to­ho vnút­roš­tát­ny súd ni­ja­ko ne­vys­vet­ľu­je, v čom by od­po­veď na dru­hú časť dru­hej otáz­ky a na tre­tiu otáz­ku moh­la mať vplyv na roz­hod­nu­tie, kto­ré má vy­dať po­tom, ako mu bo­la vrá­te­ná vec sa­ma.

44 Vzhľa­dom na to tre­ba na zá­kla­de člán­ku 53 ods. 2 ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku kon­šta­to­vať, že dru­há časť dru­hej otáz­ky a tre­tia otáz­ka sú zjav­ne nep­rí­pus­tné.

O tro­vách
45 Vzhľa­dom na to, že ko­na­nie pred Súd­nym dvo­rom má vo vzťa­hu k účas­tní­kom ko­na­nia vo ve­ci sa­mej in­ci­denč­ný cha­rak­ter a bo­lo za­ča­té v sú­vis­los­ti s pre­káž­kou pos­tu­pu v ko­na­ní pred vnút­roš­tát­nym sú­dom, o tro­vách ko­na­nia roz­hod­ne ten­to vnút­roš­tát­ny súd. Iné tro­vy ko­na­nia, kto­ré vznik­li v sú­vis­los­ti s pred­lo­že­ním pri­po­mie­nok Súd­ne­mu dvo­ru a nie sú tro­va­mi uve­de­ných účas­tní­kov ko­na­nia, ne­mô­žu byť nah­ra­de­né.

Z tých­to dô­vo­dov Súd­ny dvor (sied­ma ko­mo­ra) roz­ho­dol tak­to:

Člá­nok 3 a člá­nok 4 ods. 1 smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2016/343 z 9. mar­ca 2016 o po­sil­ne­ní ur­či­tých as­pek­tov pre­zum­pcie ne­vi­ny a prá­va byť prí­tom­ný na ko­na­ní pred sú­dom v tres­tnom ko­na­ní v spo­je­ní s od­ôvod­ne­ním 16 tej­to smer­ni­ce, ako aj člá­nok 47 dru­hý od­sek a člá­nok 48 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia za­ča­té­ho pro­ti dvom oso­bám vnút­roš­tát­ny súd naj­prv uz­ne­se­ním pri­jal vy­hlá­se­nie o vi­ne pr­vej oso­by pre tres­tné či­ny uve­de­né v ob­ža­lo­be údaj­ne spá­cha­né v spolu­pá­cha­teľ­stve s dru­hou oso­bou, kto­rá neu­ro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a nás­led­ne roz­ho­dol po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia vzťa­hu­jú­ce­ho sa na skut­ky vy­tý­ka­né tej­to dru­hej oso­be o jej vi­ne, pod pod­mien­kou na jed­nej stra­ne, že uve­de­nie dru­hej oso­by ako spolu­pá­cha­te­ľa údaj­ne spá­cha­ných tres­tných či­nov je ne­vyh­nut­né na kva­li­fi­ká­ciu práv­nej zod­po­ved­nos­ti oso­by, kto­rá uro­bi­la vy­hlá­se­nie o vi­ne, a na dru­hej stra­ne, že v tom is­tom uz­ne­se­ní a/ale­bo ob­ža­lo­be, na kto­rú sa to­to uve­de­né uz­ne­se­nie od­vo­lá­va, sa jas­ne uve­die, že vi­na tej­to dru­hej oso­by ne­bo­la zá­kon­ným spô­so­bom preu­ká­za­ná a bu­de pred­me­tom sa­mos­tat­né­ho vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a roz­hod­nu­tia.

V Luxem­bur­gu 28. má­ja 2020

Ta­jom­ník Pred­se­da sied­mej ko­mo­ry

A. Ca­lot Es­co­bar

Autor
JUDr., Michal MANDZÁK

Trochu inak o voľnej nedeli v maloobchode z dôvodu Covid-19 a o trestnoprávnej zodpovednosti hlavného hygienika

K na­pí­sa­niu toh­to prís­pev­ku nás ve­die sú­čas­ná ve­rej­ná dis­ku­sia, kto­rá sa do­tý­ka aj dru­hej strán­ky spo­je­nej s vý­ko­nom prá­vo­mo­ci or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, kto­rou je zod­po­ved­nosť za ten­to vý­kon.

V na­šich pred­chá­dza­jú­cich člán­koch na té­mu opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka(1) sme uká­za­li vy­so­kú prob­le­ma­tic­kosť me­tó­dy, kto­rú zvo­li­li slo­ven­ské or­gá­ny pri re­gu­lá­cii otá­zok, vy­vo­la­ných pan­dé­miou ocho­re­nia Co­vid-19, keď zá­sa­hy do ús­tav­ných práv pre­važ­ne reali­zo­val nie parla­ment, nie vlá­da, ani nie ten-kto­rý mi­nis­ter, ale fak­tic­ky or­gán štá­tu „štvr­té­ho sle­du“ a po­dria­de­ný mi­nis­tra zdra­vot­níc­tva – hlav­ný hy­gie­nik (ako pred­sta­ve­ný úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva).

Ústav­nop­ráv­ny dis­kom­fort s tým spo­je­ný pri­tom už dáv­no nie je iba úz­ko od­bor­nou práv­nou té­mou. Kým v pr­vých ob­do­biach pan­de­mic­kej si­tuácie sa pre le­gis­la­tív­nu a ap­li­kač­nú im­pro­vi­zá­ciu naš­lo dosť po­cho­pe­nia aj u od­bor­nej ve­rej­nos­ti, me­dzi­tým up­ly­nul dos­ta­tok ča­su, aby re­gu­lač­né pro­ce­sy tý­ka­jú­ce sa vy­hlá­se­ných krí­zo­vých si­tuá­cií ma­li čas za­obliecť sa tou správ­nou práv­nou for­mou a byť pri­jí­ma­né štát­nym or­gá­nom, kto­ré­mu ta­ké­to op­ráv­ne­nie v sú­la­de s ús­tav­ným a práv­nym po­riad­kom pris­lú­cha.

Prá­ve ve­rej­né dis­ku­sie o pretr­vá­va­jú­com zá­ka­ze ne­deľ­né­ho pre­da­ja pod zá­mien­kou sa­ni­tár­nych po­vin­nos­tí via­za­ných na pos­led­ný deň v týž­dni, po­su­nu­li ta­ké­to úva­hy o kú­sok ďa­lej, keď­že pri­chá­dza­jú v ča­se, keď štát dek­la­ru­je ukon­če­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Ani údaj­ne pretr­vá­va­jú­ca mi­mo­riad­na si­tuácia to­tiž neo­pod­stat­ňu­je za sú­čas­né­ho fak­tic­ké­ho sta­vu epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuácie tvr­diť, že pre ta­kú­to mi­mo­riad­nu sa­ni­tá­ciu je eš­te aký­koľ­vek vec­ný dô­vod. A to aj ke­by sme po­mi­nu­li iné, rov­na­ko váž­ne vý­hra­dy k sa­mot­nej ús­tav­nej de­fek­tnos­ti opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka po­čas Co­ro­na krí­zy, o kto­rých sme už v na­šich člán­koch pí­sa­li.

Pri­tom len pre úpl­nosť, v sku­toč­nos­ti je pre­ja­vom mi­mo­riad­nej od­va­hy tvr­diť, že mi­mo­riad­na si­tuácia stá­le tr­vá, keď­že zá­kon­né pod­mien­ky pre jej pretr­vá­va­nie pod­ľa zá­ko­na č. 42/1994Z.z. o ci­vil­nej ochra­ne už dáv­no nie sú napl­ne­né.

Ústav­nop­ráv­ne de­fek­tné opat­re­nia Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR v ob­las­ti re­gu­lá­cie ne­deľ­né­ho pre­da­ja tak strá­ca­jú de­fi­ni­tív­ne aj akú­koľ­vek vec­nú le­gi­ti­mi­tu (keď ús­tav­nop­ráv­nu nik­dy ne­ma­li).

Ko­men­tár Pet­ra Tka­čen­ka

Dňa 15.6.2020 pub­li­ko­val por­tál sme.sk za­mys­le­nie ko­men­tá­to­ra Pet­ra Tka­čen­ka pod náz­vom „Ak nie na zá­kon, mo­hol by Mi­kas my­slieť as­poň na se­ba“.(2) A prá­ve ten­to text ilus­tru­je ak­tuál­ny po­sun dis­ku­sie, ako naz­na­čil aj je­ho me­dzi­ti­tu­lok, v kto­rom autor pí­še, že „Je otáz­ka ča­su, ke­dy niek­to­rým pod­ni­ka­te­ľom pras­knú ner­vy a bu­dú sa do­má­hať svo­jich práv.“

Ko­men­tá­tor na mar­go oso­by slo­ven­ské­ho pre­mié­ra na­pí­sal: „Je až ta­ký od­váž­ny a úp­rim­ný, že má sí­ce v parla­men­te viac ako tre­ti­nu pos­lan­cov, vo vlá­de po­lo­vi­cu mi­nis­trov, ale keď chce v ne­de­ľu za­vrieť ob­cho­dy, tak sa na­mies­to pre­sa­de­nia zá­ko­na scho­vá za kilt hlav­né­ho hy­gie­ni­ka …“.

A pok­ra­čo­val, vý­stiž­ne re­zu­mu­júc pod­sta­tu prob­lé­mu aj z hľa­dis­ka ra­tio­le­gis da­ných opat­re­ní „ Nie je zná­my žiad­ny epi­de­mio­lo­gic­ký dô­vod, pre­čo je nut­né vy­ko­ná­vať de­zin­fek­ciu v se­dem­dňo­vých inter­va­loch, pre­čo prá­ve a len v ma­loob­cho­de, pre­čo mu­sí tr­vať ce­lý deň a pre­čo to mu­sí byť ne­de­ľa. O žiad­ny ví­rus, sa­moz­rej­me, nej­de, a pre­to ne­deľ­nú „sa­ni­tá­ciu“ ani nik­to ne­kon­tro­lu­je, že. Sku­toč­ný dô­vod poz­ná­me a v so­bo­tu mi­mo­voľ­ne priz­nal prav­du aj Gá­bor Gren­del, keď sa vy­znal, že všet­ky roz­hod­nu­tia po­li­ti­kov sú po­li­tic­ký­mi roz­hod­nu­tia­mi. To je prav­da, ale: Po pr­vé, nech to vy­svet­lí svoj­mu pre­mié­ro­vi, kto­rý sa tri me­sia­ce scho­vá­va za kon­zí­liá. A po dru­hé, hlav­ný hy­gie­nik nie je po­li­tik, ne­má man­dát na po­li­tic­ké roz­hod­nu­tia, ale na dodr­žia­va­nie zá­ko­na.“(zvý­raz­ne­né auto­rom toh­to prís­pev­ku).

Ko­men­tá­tor vy­sti­hol pod­sta­tu prob­lé­mu, tkve­jú­ce­ho jed­nak vo vec­nej nep­ri­me­ra­nos­ti ta­kých­to opat­re­ní (vec­ne nie je na ne dô­vod, tak­že tie­to nep­rej­dú žiad­nym, ani naj­li­be­rál­nej­ším, tes­tom pro­por­cio­na­li­ty),a zá­ro­veň v tom, že re­gu­lá­cie, za­sa­hu­jú­ce s uve­de­nou in­ten­zi­tou do zá­klad­ných práv tak pod­ni­ka­te­ľov ako aj spot­re­bi­te­ľov, ne­mô­že pri­jí­mať na to ne­le­gi­ti­mo­va­ný a pre­to aj ne­le­gi­tím­ny or­gán, akým je úrad ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva (ako sme pod­rob­nej­šie ob­jas­ni­li už v na­šich člán­koch1).

Skrát­ka, práv­no-po­li­tic­ké roz­hod­nu­tia, kto­ré ma­jú zá­sad­ne me­niť re­gu­lá­ciu spo­lo­čen­ských vzťa­hov, pris­lú­cha­jú vý­luč­ne zá­ko­no­dar­co­vi, s vý­nim­ka­mi uve­de­ný­mi v ús­tav­nom zá­ko­ne č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu, ke­dy je na ne spl­no­moc­ne­ná vlá­da. Nie však úrad­ní­ko­vi štát­nej hy­gie­nic­kej sprá­vy, kto­rý do­kon­ca ne­má ani len le­gis­la­tív­ne kom­pe­ten­cie, ho­ci pros­tred­níc­tvom svo­jich opat­re­ní pri­jí­ma ip­so­fac­to všeo­bec­ne zá­väz­né práv­ne pred­pi­sy (v tom­to sme­re od­ka­zu­je­me na ana­lý­zu tzv. hyb­rid­ných ak­tov v na­šich pred­chá­dza­jú­cich člán­koch).

Nó­vum ko­men­tá­ra je však hlav­ne v pou­ká­za­ní na prob­lém zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za ta­ký­to, oči­vid­ne z via­ce­rých hľa­dísk de­fekt­ný vý­kon prá­vo­mo­ci. Pe­ter Tka­čen­ko to­tiž k prí­pad­nej zod­po­ved­nos­ti šé­fa úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva uvá­dza: „Mi­ka­sa ne­po­do­zrie­va­me z úmys­lu obo­ha­tiť se­ba ani uš­ko­diť iné­mu, či­že trest­ný čin az­da ne­pá­cha. Mal by však pa­mä­tať, že vlá­da by chce­la za­viesť hmot­nú zod­po­ved­nosť ve­rej­ných fun­kcio­ná­rov a pri jej vzťa­hu k vlá­de zá­ko­na je mož­né, že s ne­ja­kou ret­roak­ti­vi­tou sa ne­bu­de zdr­žo­vať. Nech sa po­tom Mi­kas nes­ťa­žu­je, že ho nik­to ne­va­ro­val.“ (zvý­raz­ne­né auto­rom toh­to prís­pev­ku).

Ok­rem hmot­nej (ci­vil­nop­ráv­nej) zod­po­ved­nos­ti štá­tu, či prís­luš­né­ho úrad­ní­ka za ne­zá­kon­ný vý­kon je­mu zve­re­nej prá­vo­mo­ci však, pod­ľa na­šej mien­ky, ne­mož­no vy­lú­čiť ani tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť pred­sta­ve­né­ho úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva, kto­rým je hlav­ný hy­gie­nik.

Kri­ti­ka prob­lé­mo­vej reak­cie štá­tu, nie kon­krét­nej oso­by

Eš­te pred­tým, ako sa pus­tí­me do kon­krét­nych úvah, by sme ra­di zdô­raz­ni­li, že nej­de o kri­ti­ku jed­né­ho člo­ve­ka, ale o všeo­bec­nej­ší prob­lém, kto­rý práv­na ref­lexia doz­nie­va­jú­cej Co­ro­na krí­zy ot­vo­ri­la.

A tým je pod­ľa nás ri­zi­ko ab­sen­cie ve­do­mia zod­po­ved­nos­ti pred­sta­vi­te­ľov štát­nych or­gá­nov za de­for­má­cie práv­nych pra­vi­diel v ap­li­kač­nej praxi. Tie­to pra­vid­lá to­tiž nie na pa­pie­ri, ale reš­pek­to­va­né v praxi, po­má­ha­jú ut­vá­rať to, čo­mu ho­vo­rí­me ma­te­riál­ny práv­ny štát.

Aj pre­to tre­ba o mož­nej tres­tnej zod­po­ved­nos­ti ho­vo­riť­pri­naj­men­šom v si­tuáciách, keď pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci do­chá­dza k vý­znam­ným exce­som a tie­to exce­sy na­priek opa­ko­va­ným upo­zor­ne­niam pretr­vá­va­jú.

Ak mô­že­me struč­ne zhr­núť, via­ce­ré opat­re­nia hlav­né­ho hy­gie­ni­ka pri­jí­ma­né pod­ľa zá­ko­na č. 355/2007 Z.z. o ochra­ne, pod­po­re a roz­vo­ji ve­rej­né­ho zdra­via a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov a už spo­me­nu­té­ho zá­ko­na o ci­vil­nej ochra­ne po­čas Co­ro­na krí­zy, oso­bit­ne opat­re­nia up­ra­vu­jú­ce ob­me­dzenia ne­deľ­né­ho pre­da­ja, tr­pia via­ce­rý­mi ne­dos­tat­ka­mi, pre kto­ré ne­ma­li byť nik­dy pri­ja­té. Sú ak­ta­mi ne­le­gál­ny­mi, ne­le­gi­tím­ny­mi, oso­bu­jú­ci­mi si všeo­bec­ne zá­väz­nú, nor­ma­tív­nu pô­sob­nosť práv­nych pred­pi­sov, ho­ci ni­mi nie sú, re­gu­lu­júc pri­tom me­dze zá­klad­ných práv, ho­ci ich k to­mu, vý­ni­moč­ne op­ro­ti ús­ta­ve (tá pred­pok­la­dá, že ta­ké­to me­dze up­ra­vu­je vý­luč­ne zá­kon) nespl­no­moc­ňu­je ús­ta­va ani ús­tav­ný zá­kon.

Na­vy­še ak­tuál­ne pri­jí­ma­né vo vý­raz­ne zlep­še­nej epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuá­cii, ke­dy už hy­gie­nic­ké dô­vo­dy neop­ráv­ňu­jú eli­mi­no­vať pre­vádz­ku ob­cho­dov ta­kým ra­di­kál­nym spô­so­bom, ako je na­ria­de­nie po­vin­nej sa­ni­tá­cie v deň, ke­dy by inak moh­li byť ot­vo­re­né pre­vádz­ky tak, ako v iné dni pra­cov­né­ho týž­dňa.

Ob­me­dzenie pre­da­ja z dô­vo­dov spo­lo­čen­ských a kul­túr­nych, ako je to­mu po­čas štát­nych sviat­kov, či niek­to­rých iných sviat­kov, resp. dni pra­cov­né­ho po­ko­ja, up­ra­vu­je zá­kon (Zá­kon­ník prá­ce), keď­že len zá­kon mô­že pri­már­ne up­ra­viť spo­lo­čen­ské vzťa­hy. Zá­kon­ná for­ma re­gu­lá­cie je však nut­ná nie­len v prí­pa­doch uve­de­ných „nee­pi­de­mio­lo­gic­kých“ dô­vo­dov, ale ma­la byť up­lat­ne­ná už aj pri nor­ma­tív­nej re­gu­lá­cii pre­da­ja z dô­vo­dov „epi­de­mio­lo­gic­kých“.

Hlav­ný hy­gie­nik to­tiž ne­mo­hol ani po­čas Co­ro­na krí­zy za­tvo­riť v ne­de­ľu ob­cho­dy en­bloc, aj keď ta­ké­to opat­re­nie moh­lo byť– pri­pus­ťme – as­poň v ur­či­tom ob­do­bí vec­ne žia­du­ce.

Na to bo­li iné práv­ne nás­tro­je, a ako uká­za­li po­čas Co­ro­na krí­zy v ne­jed­nom prí­pa­de aj pos­lan­ci Ná­rod­nej ra­dy SR, nič neb­rá­ni­lo tie­to otáz­ky tak po­ve­diac zo dňa na deň up­ra­viť pria­mo zá­ko­nom, ak ús­tav­ná re­gu­lá­cia nú­dzo­vé­ho sta­vu ne­pos­ky­to­va­la dos­ta­toč­né práv­ne nás­tro­je na rie­še­nie ta­kej­to otáz­ky.

O to na­lie­ha­vej­šie vy­stu­pu­je ak­tuál­nosť a akút­nosť zru­še­nia ta­kých­to opat­re­ní v dneš­nej do­be (krát­ko po zru­še­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu).

Niek­to­rým as­pek­tom zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja z dô­vo­du roz­ší­re­nia ocho­re­nia Co­vid-19 ve­nu­je­me pred­pos­led­nú časť toh­to člán­ku. V nas­le­dov­nej čas­ti sa však bu­de­me ve­no­vať tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, vy­chá­dza­júc z pre­mi­sy, že zá­kaz ne­deľ­né­ho pre­da­ja má byť zru­še­ný z uve­de­ných, resp. ďa­lej uvá­dza­ných dô­vo­dov, resp. že nik­dy ne­mal byť za­ve­de­ný. Ak sú tie­to pre­mi­sy správ­ne, mô­že hlav­ný hy­gie­nik ta­kej­to zod­po­ved­nos­ti če­liť a za akých pod­mie­nok?

Ve­rej­ný či­ni­teľ

Hlav­ný hy­gie­nik je pred­sta­ve­ný úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva a pri vy­dá­va­ní opat­re­ní vrá­ta­ne tých, kto­rý­mi re­gu­lo­val a re­gu­lu­je ne­deľ­ný pre­daj v ma­loob­cho­de, vy­stu­pu­je ako ve­rej­ný či­ni­teľ.

Kon­krét­ne pod­ľa § 128 ods. 1 TZ „Ve­rej­ným či­ni­te­ľom sa na úče­ly toh­to zá­ko­na ro­zu­mie … iná oso­ba za­stá­va­jú­ca fun­kciu v or­gá­ne ve­rej­nej mo­ci, … štát­ny za­mes­tna­nec ale­bo za­mes­tna­nec or­gá­nu štát­nej sprá­vy…, ak sa po­die­ľa na pl­ne­ní úloh spo­loč­nos­ti a štá­tu a pou­ží­va pri­tom prá­vo­moc, kto­rá mu bo­la v rám­ci zod­po­ved­nos­ti za pl­ne­nie tých­to úloh zve­re­ná. Pre tres­tnú zod­po­ved­nosť a ochra­nu ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa sa pod­ľa jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní toh­to zá­ko­na vy­ža­du­je, aby trest­ný čin bol spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s je­ho prá­vo­mo­cou a zod­po­ved­nos­ťou. …“.

Je te­da ne­po­chyb­né, že pri­jí­ma­nie opat­re­ní re­gu­lu­jú­cich ne­deľ­ný pre­daj bo­lo čin­nos­ťou, kto­rú hlav­ný hy­gie­nik reali­zo­val v sú­vis­los­ti s je­mu zá­ko­nom zve­rej­ne­nou prá­vo­mo­cou a zod­po­ved­nos­ťou. A rov­na­ko ňou je aj pa­si­vi­ta hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, ak na­priek to­mu, že je už pot­reb­né do­ne­dáv­na pri­jí­ma­né opat­re­nia zru­šiť a on tak riad­ne a včas neu­ro­bí.

Zneu­ží­va­nie prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa

Pod­ľa § 326 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na sa tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa (v je­ho zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te) do­pus­tí ten ve­rej­ný či­ni­teľ, kto­rý v úmys­le spô­so­biť iné­mu ško­du ale­bo za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech,

a) vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu,

b) prek­ro­čí svo­ju prá­vo­moc, ale­bo

c) nespl­ní po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z je­ho prá­vo­mo­ci ale­bo z roz­hod­nu­tia sú­du;

za ta­ký­to sku­tok sa pot­res­tá od­ňa­tím slo­bo­dy na dva ro­ky až päť ro­kov.

V opí­sa­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach prí­pa­du sú jed­not­li­vé čias­tko­vé úto­ky (prav­de­po­dob­ne) pok­ra­ču­jú­ce­ho tres­tné­ho či­nu napl­ne­né všet­ký­mi tro­ma spô­sob­mi mož­né­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa, ako sú opí­sa­né v ci­to­va­ných pís­me­nách a) až c) vy­ššie.

V pr­vom ra­de ide tom­to prí­pa­de o oči­vid­né prek­ro­če­nie prá­vo­mo­ci (exces) pod­ľa pís­me­na b), keď­že opat­re­nia sú už z opí­sa­ných dô­vo­dov vzťa­ho­va­né na si­tuácie, kto­ré vô­bec ne­ma­li re­gu­lo­vať a na kto­rých nor­ma­tív­nu (všeo­bec­ne zá­väz­nú) re­gu­lá­ciu sa opat­re­nia ako tzv. hyb­rid­né ak­ty ne­ho­dia a ne­ma­jú byť pre­to ani pou­ží­va­né (nao­pak, ta­ká­to nor­ma­tív­na pot­re­ba re­gu­lá­cie prí­pa­dov neur­či­té­ho poč­tu vzťa­hu­jú­cich sa na vop­red neur­či­tý ok­ruh osôb ma­la byť rie­še­ná všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som, pod­ľa nás zá­ko­nom).

Zá­ro­veň kon­krét­ne ja­vo­vé po­do­by vý­ko­nu op­ráv­ne­nia hlav­né­ho hy­gie­ni­ka vy­dá­vať opat­re­nia, vrá­ta­ne zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja, pred­sta­vu­jú aj po­ru­še­nie pos­tu­pov, kto­ré mal dodr­žať, aj ak by inak ta­ké­to opat­re­nia vy­dať mo­hol a mal. De­tai­lom, ako kon­krét­ne mal vy­ko­nať prá­vo­moc spô­so­bom od­po­ru­jú­cim zá­ko­nu – pís­me­no a) – sa však vzhľa­dom na zjav­né napl­ne­nie spô­so­bu pod­ľa pís­me­na b) ne­bu­de­me oso­bit­ne ve­no­vať. Pou­ka­zu­je­me však na prob­le­ma­tic­ký po­mer k ap­li­ká­cii správ­ne­ho po­riad­ku a iné ne­dos­tat­ky, kto­rým sme sa ve­no­va­li bliž­šie v na­šom člán­ku „O ne­zá­kon­nos­ti opat­re­ní Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR v sú­vis­los­ti s CO­VID-19“.

Na­po­kon v skut­ko­vej si­tuá­cii po zru­še­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu za vý­raz­né­ho zlep­še­nia epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuácie od­pad­li aj vec­né dô­vo­dy pre le­gi­ti­mi­tu pretr­vá­va­nia zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja, aj ke­by sa je­ho pô­vod­né­mu za­ve­de­niu opat­re­ním hlav­né­ho hy­gie­ni­ka ne­da­lo nič vy­tknúť. T.j. vte­dy naj­nes­kôr bol po­vin­ný hlav­ný hy­gie­nik pred­tým za­ve­de­né opat­re­nia zru­šiť. Či­že, ak tak neu­ro­bil, nespl­nil po­vin­nosť vy­plý­va­jú­ci z je­ho prá­vo­mo­ci – pís­me­no c).

Mo­tív ako znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu

Vo vy­ššie cit. člán­ku pán Tka­čen­ko pou­ka­zu­je na prob­lém napl­ne­nia zá­kon­né­ho zna­ku prís­luš­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­rým je mo­tív. Ten však pán­Tka­čen­ko vní­ma už­šie, ako ho de­fi­nu­je zá­kon, keď ho vní­ma len v ma­te­riál­nom zmys­le.

Zá­kon pri­tom mo­tív ko­na­nia pá­cha­te­ľa v skut­ko­vej pod­sta­te pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na de­fi­nu­je ako úmy­sel spô­so­biť iné­mu ško­du ale­bo za­do­vá­žiť se­be ale­bo iné­mu neop­ráv­ne­ný pros­pech.

A ško­dou je pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na aj iná ako ma­jet­ko­vá uj­ma, nap­rík­lad uj­ma na prá­vach poš­ko­de­né­ho, v okol­nos­tiach prí­pa­du na prá­vach ma­loob­chod­ní­kov, či spot­re­bi­te­ľov reali­zo­vať svo­je prá­va bez ob­me­dzenia opat­re­ním o zá­ka­ze ne­deľ­né­ho pre­da­ja (viď § 124 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na).

Neop­ráv­ne­ný pros­pech mô­že byť opä­tov­ne nie­len pros­pech ma­jet­ko­vý, zá­kon spres­ňu­je len to, že má ísť o pros­pech neop­ráv­ne­ný, a to či už pros­pech pá­cha­te­ľa ale­bo inej oso­by. Po­dob­ne uvá­dza Prof. JUDr. Jo­zef Čen­téš, PhD., pod­ľa kto­ré­ho „neop­ráv­ne­ný pros­pech pred­sta­vu­je aké­koľ­vek neop­ráv­ne­né ma­te­riál­ne ale­bo ne­ma­te­riál­ne zvý­hod­ne­nie, na kto­ré by ve­rej­ný či­ni­teľ ale­bo iná oso­ba ne­ma­la prá­vo …“(in: Trest­ný zá­kon, Oso­bit­ná časť, Ko­men­tár – II. di­el,Čen­téš a kol., C.H.Beck, 2011, str. 1072).

V okol­nos­tiach prí­pa­du, ref­lek­tu­júc aj ve­rej­nú dis­ku­siu vrá­ta­ne poz­ná­mok, kto­ré uvie­dol autor Pe­ter Tka­čen­ko, mô­že byť ta­kým­to pros­pe­chom udr­ža­nie fun­kcie hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, po­li­tic­ké be­ne­fi­ty tých ve­rej­ných pred­sta­vi­te­ľov, kto­rí sa me­diál­ne a po­li­tic­ky hlá­si­li k po­li­tic­ké­mu autor­stvu pri­ja­tých opat­re­ní, av­šak ne­cha­li ich pri­jať hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, čím zo se­ba sňa­li bre­me­no for­mál­ne­ho roz­ho­do­va­nia a s tým spo­je­né po­li­tic­ké a práv­ne nák­la­dy ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia.

Sa­moz­rej­me, kľú­čo­vou otáz­kou je, či ta­ké­to poh­nút­ky ma­jú po­do­bu ne­pria­me­ho ale­bo pria­me­ho úmys­lu. Zá­kon to­tiž vy­ža­du­je sku­toč­ný, pria­my úmy­sel spô­so­biť ško­du, či za­do­vá­žiť pros­pech; nes­ta­čí uz­ro­zu­me­nie s ta­kou­to even­tua­li­tou.

My však pre­dos­tie­ra­me všeo­bec­né úva­hy o mož­nos­ti tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, nej­de­me sa za­mýš­ľať nad prí­pad­nou dô­kaz­nou nú­dzou v kon­krét­nej skut­ko­vej si­tuá­cii, čo sa tý­ka preu­ka­zo­va­nia uve­de­né­ho mo­tí­vu.

Pri­tom sa zá­ro­veň ne­mô­že­me ub­rá­niť poz­nám­ke, že pri­naj­men­šom ško­da v po­do­be uj­my na prá­vach dot­knu­tých osôb, ply­nú­ca z pred­met­ných opat­re­ní, mu­sí byť to­mu, kto opat­re­nia pri­jí­ma, resp. ich ne­ru­ší na­priek to­mu, že (už) vie, že sú proti­práv­ne a ne­le­gi­tím­ne, dl­ho­do­bo zrej­má.

T.j. v prí­pa­de ta­kej­to ško­dy / uj­my nej­de o ne­ja­kú náh­lu, okam­ži­tú „boč­nú“ even­tua­li­tu prí­čin­né­ho de­ja, pok­ry­tú až v ča­se jej vy­skyt­nu­tia sa uz­ro­zu­me­ním (ne­pria­mym úmys­lom) pá­cha­te­ľa, ale nao­pak ide o nie­čo, čo­ho si je do­tyč­ný po­ten­ciál­ny pá­cha­teľ dl­ho­do­bo ve­do­mý ako pria­me­ho dôs­led­ku svoj­ho ko­na­nia spo­čí­va­jú­ce­ho v pri­jí­ma­ní a predl­žo­va­ní opat­re­ní o zá­ka­ze ne­deľ­né­ho pre­da­ja, v kto­rom ko­na­ní na­priek uve­do­mo­va­niu si toh­to je­ho ne­ga­tív­ne­ho dôs­led­ku ve­do­me zotr­vá­va a ďa­lej ho us­ku­toč­ňu­je.

A prá­ve tie­to dô­vo­dy po­tom pod­ľa nás brá­nia to­mu, aby sa v okol­nos­tiach ta­ké­ho­to prí­pa­du da­lo eš­te ho­vo­riť iba o uz­ro­zu­me­ní a nie už o pria­mom úmys­le spô­so­biť ško­du.

Neh­ľa­diac pri­tom na dru­hú al­ter­na­tí­vu mo­tí­vu toh­to tres­tné­ho či­nu, kto­rou je úmy­sel za­do­vá­žiť (se­be / iné­mu) pros­pech z reali­zá­cie tých­to opat­re­ní, kto­ré sú – vo svet­le ci­to­va­né­ho ko­men­tá­ru z por­tá­lu sme.sk – „po­li­tic­ký­mi roz­hod­nu­tia­mi“, pri­jí­ma­ný­mi na­priek to­mu úrad­ní­kom bez po­li­tic­kej le­gi­ti­mi­ty. T.j. na­koľ­ko fak­tic­ký roz­ho­do­va­cí pro­ces pri pri­jí­ma­ní tých­to opat­re­ní pre­be­hol na úrov­ni po­li­tic­kých na­dria­de­ných hlav­né­ho hy­gie­ni­ka, je mož­né zo súh­la­su hlav­né­ho hy­gie­ni­ka s po­žia­dav­kou tých­to na­dria­de­ných, aby hlav­ný hy­gie­nik pri­jal sám, vo svo­jej prá­vo­mo­ci, na inej úrov­ni od­súh­la­se­né opat­re­nie, zá­mer vy­ho­vieť tým­to oso­bám a pos­kyt­núť im ten be­ne­fit, kto­rý sme vy­ššie opí­sa­li (sňa­tie bre­me­na for­mál­ne­ho roz­ho­do­va­nia a s tým spo­je­ných po­li­tic­kých a práv­nych nák­la­dov ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia).

Z ta­kej­to si­tuácie mož­no rov­na­ko od­vo­diť sna­hu even­tuál­ne­ho pá­cha­te­ľa do­siah­nuť pros­pech ak nie svoj, tak zmie­ne­ných po­li­tic­kých pred­sta­vi­te­ľov, kto­rí mu fak­tic­ky na pri­ja­tie opat­re­nia za­ka­zu­jú­ce­ho ne­deľ­ný pre­daj da­li po­li­tic­ký po­kyn.

Kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty – § 326 ods. 2 až 4 Tres­tné­ho zá­ko­na

Z okol­nos­tí, pod­mie­ňu­jú­cich pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by v prí­pa­de tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa by sme ra­di upo­zor­ni­li na od­sek 2 písm. a) a od­sek 4 písm. b) a c) Tres­tné­ho zá­ko­na.

Pod­ľa § 326 ods. 2 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na od­ňa­tím slo­bo­dy na šty­ri ro­ky až de­sať ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 a) zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia (…).

Zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia sa pod­ľa § 138 písm. b) a j) Tres­tné­ho zá­ko­na ro­zu­mie pá­chanie tres­tné­ho či­nu (ok­rem iné­ho) po dl­hší čas aj na via­ce­rých oso­bách. Je ne­po­chyb­né, že sku­tok bo­lo v da­nom prí­pa­de spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách, čo je da­né nep­rí­pus­tným nor­ma­tív­nym cha­rak­te­rom pred­met­ných opat­re­ní, kto­ré sa dotk­li ce­lých sku­pín pod­ni­ka­te­ľov (ti­sí­ce) a spot­re­bi­te­ľov (mi­lió­ny). Ak be­rie­me do úva­hy, že opat­re­nia ob­me­dzu­jú­ce ne­deľ­ný pre­daj ne­bo­li le­gál­ne ani v úvo­de Co­ro­na krí­zy, nes­por­ne je sku­tok pá­cha­ný po dl­hší čas.

Pod­ľa § 326 ods. 4 písm. b) a c) Tres­tné­ho zá­ko­na od­ňa­tím slo­bo­dy na de­sať ro­kov až dvad­sať ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 b) a spô­so­bí ním ško­du veľ­ké­ho roz­sa­hu, ale­bo c) za krí­zo­vej si­tuácie.

Ško­dou veľ­ké­ho roz­sa­hu je pod­ľa § 125 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na su­ma do­sa­hu­jú­ca naj­me­nej päť­sto­ná­so­bok su­my 266 eur, t.j. 133.000 eur. Pred­pok­la­dá­me, že vý­pad­ky tr­žieb a na ne nad­vä­zu­jú­cej zis­ko­vej mar­že ma­loob­cho­du pred­sta­vu­jú aj za re­la­tív­ne krát­ke ob­do­bia pri ta­kom­to ploš­nom zá­ka­ze bez prob­lé­mov su­my vy­so­ko pre­vy­šu­jú­ce spo­me­nu­tú čias­tku.

Krí­zo­vou si­tuáciou je aj už opa­ko­va­ne dis­ku­to­va­ný nú­dzo­vý stav, kto­rý tr­val do­ne­dáv­na (13.6.2020), ako aj mi­mo­riad­na si­tuácia, kto­rá pod­ľa nás už netr­vá, resp. tr­vať ne­má, av­šak vlád­ni pred­sta­vi­te­lia aj hlav­ný hy­gie­nik uni­so­no tvr­dia opak. Bo­lo by is­tým spô­so­bom tra­gi­ko­mic­ké, ak by prá­ve pretr­vá­va­nie toh­to sta­vu (údaj­nej mi­mo­riad­nej si­tuácie v kom­bi­ná­cii s nez­ru­še­ným zá­ka­zom ne­deľ­né­ho pre­da­ja) vie­dlo k up­lat­ne­niu prís­nej­šej tres­tnej sadz­by za da­ný sku­tok.

Vo všeo­bec­nos­ti k spo­me­nu­tým okol­nos­tiam pod­mie­ňu­jú­cim pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by tre­ba pre úpl­nosť s pou­ka­zom na § 18 Tres­tné­ho zá­ko­na do­dať, že na ta­kú­to okol­nosť sa pri­hliad­ne aj vte­dy, ak ta­ký­to ťaž­ší nás­le­dok tres­tné­ho či­nu za­vi­nil pá­cha­teľ iba z ned­ban­li­vos­ti, prí­pad­ne, ak ide o inú sku­toč­nosť ako ťaž­ší nás­le­dok, aj vte­dy, ak by o nej pá­cha­teľ ne­ve­del.

Vý­znam práv­ne­ho omy­lu o mi­mot­res­tných práv­nych nor­mách

Pri po­su­dzo­va­ní tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa – ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, kto­ré­ho po­vin­nos­ti up­ra­vu­jú rôz­no­ro­dé nor­my ve­rej­né­ho prá­va a kto­rý sa pri po­su­dzo­va­ní even­tua­lít vý­ko­nu svo­jej prá­vo­mo­ci mô­že os­pra­vedl­ňo­vať ne­ja­kou vlas­tnou, sub­jek­tív­nou ver­ziou vý­kla­du up­lat­ňo­va­ných práv­nych no­riem, je pot­reb­né oso­bit­ne po­sú­diť otáz­ku prí­pad­né­ho práv­ne­ho omy­lu.

Práv­ny om­yl spo­čí­va v nez­na­los­ti ale­bo v myl­nej inter­pre­tá­cii tres­tnop­ráv­nych no­riem ale­bo mi­mot­res­tných práv­nych no­riem. Ne­ga­tív­ny om­yl o tres­tnop­ráv­nych nor­mách (pá­cha­teľ ne­vie, že ko­na­nie je tres­tné) pá­cha­te­ľa neos­pra­vedl­ňu­je. Om­yl o mi­mot­res­tných nor­mách a ich ob­sa­hu a ap­li­ká­cie na da­ný prí­pad však tre­ba po­sú­diť pod­ľa us­ta­no­ve­ní o skut­ko­vom omy­le.

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de sú mi­mot­res­tný­mi nor­ma­mi pri­naj­men­šom všet­ky tie práv­ne nor­my, kto­ré vy­tvá­ra­jú ús­tav­ný a zá­kon­ný rá­mec pre vý­kon prá­vo­mo­ci hlav­né­ho hy­gie­ni­ka. Pod­rob­nej­šie sme sa ni­mi a ich vý­kla­dom za­obe­ra­li už na­šich pre­chá­dza­jú­cich člán­koch.1

Ak by hlav­ný hy­gie­nik v otáz­ke to­ho, či je ale­bo nie je op­ráv­ne­ný vy­dať, resp. po­vin­ný zru­šiť in­kri­mi­no­va­né opat­re­nia, ko­nal v práv­nom omy­le oh­ľad­ne to­ho, ako tie­to net­res­tné práv­ne nor­my správ­ne vy­lo­žiť, t.j. vlas­tne by ko­nal ako­ke­by v omy­le skut­ko­vom, zba­vil by sa zod­po­ved­nos­ti za trest­ný čin pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na, na­koľ­ko ide o trest­ný čin úmy­sel­ný. A ko­na­nie v skut­ko­vom omy­le mô­že na­naj­výš napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu ned­ban­li­vos­tné­ho tres­tné­ho či­nu.

Skôr, než prej­de­me k ana­lý­ze ned­ban­li­vos­tné­ho „náp­ro­tiv­ku“ tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 326 Tres­tné­ho zá­ko­na, uve­die­me pár „ar­gu­men­tov pro­ti“ v sú­vis­los­ti s rie­še­ním uve­de­nej di­le­my „úmy­sel – ned­ban­li­vosť“.

Ne­ve­do­mosť o správ­nom vý­kla­de práv­nym no­riem má tiež hra­ni­ce, hra­ni­ce da­né ve­do­mos­ťa­mi, skú­se­nos­ťa­mi, pos­ta­ve­ním, či po­vin­nos­ťa­mi po­ten­ciál­ne­ho pá­cha­te­ľa. Uve­do­mo­va­nie si ur­či­tých sku­toč­nos­tí, naj­mä pri tak vy­so­ko pos­ta­ve­nom úrad­ní­ko­vi štá­tu je mož­né pred­pok­la­dať (ako fak­tic­kú pre­zum­pciu).

A nie bez vý­zna­mu bu­de aj ve­rej­ná dis­ku­sia, kto­rá pri­ná­ša ar­gu­men­ty k mož­nos­ti up­lat­ňo­va­nia opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka v okol­nos­tiach jed­not­li­vých fáz Co­ro­na krí­zy až do dneš­ných dní, vrá­ta­ne vy­jad­re­ní a člán­kov ve­rej­ne vy­stu­pu­jú­cich práv­ni­kov a kto­rú ten­to úrad­ník vo svo­jom pos­ta­ve­ní mu­sí sám, resp. s po­mo­cou svo­jich po­dria­de­ných, kto­rí mu prip­ra­vu­jú pod­kla­dy pre je­ho roz­ho­do­va­ciu čin­nosť, sle­do­vať.

Sub­jek­tív­nu strán­ku pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu tre­ba pri­tom oso­bit­ne po­su­dzo­vať v ak­tuál­nom ob­do­bí, t.j. po zru­še­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a v ča­se vý­raz­né­ho zlep­še­nia epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuácie, ke­dy sú už pred­met­né opat­re­nia neudr­ža­teľ­né nie­len z ús­tav­nop­ráv­nych, či for­mál­nop­ráv­nych dô­vo­dov, ale aj z dô­vo­dov vec­ných. Čo z nich zá­ro­veň ro­bí cel­kom zjav­ne nep­ri­me­ra­né rie­še­nia, na­chá­dza­jú­ce sa tak mi­mo mno­ži­ny tých mož­ných rie­še­ní ak­tuál­nej si­tuácie, kto­ré by bo­li eš­te v me­dziach prá­vo­mo­ci hlav­né­ho hy­gie­ni­ka vy­dá­vať opat­re­nia pod­ľa § 48 zá­ko­na č. 355/2007 Z.z. o ochra­ne, pod­po­re a roz­vo­ji ve­rej­né­ho zdra­via a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov A to­ho si už dnes mu­sí byť hlav­ný hy­gie­nik jas­ne ve­do­mý.

Ma­re­nie úlo­hy ve­rej­ným či­ni­te­ľom

Pod­ľa § 327 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na ve­rej­ný či­ni­teľ, kto­rý pri vý­ko­ne svo­jej prá­vo­mo­ci z ned­ban­li­vos­ti zma­rí ale­bo pod­stat­ne sťa­ží spl­ne­nie dô­le­ži­tej úlo­hy, pot­res­tá sa od­ňa­tím slo­bo­dy až na dva ro­ky. Pod­ľa § 327 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na od­ňa­tím slo­bo­dy na je­den rok až päť ro­kov sa pá­cha­teľ pot­res­tá, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1 a spô­so­bí ním znač­nú ško­du ale­bo iný obzvlášť zá­važ­ný nás­le­dok.

Dô­le­ži­tou úlo­hou mô­že byť úlo­ha, kto­rá je hlav­né­mu hy­gie­ni­ko­vi, resp. Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva, zve­re­ná, prí­pad­ne úlo­ha, kto­rá je zve­re­ná iným or­gá­nom štá­tu, do kto­rých prá­vo­mo­ci neop­ráv­ne­ne za­sa­hu­je hlav­ný hy­gie­nik.

Ta­kou­to úlo­hou je ne­po­chyb­ne od­vo­la­nie, ukon­če­nie, zru­še­nie opat­re­ní, kto­ré hlav­ný hy­gie­nik na­ria­dil pri rie­še­ní oh­ro­ze­nia ve­rej­né­ho zdra­via a tie­to opat­re­nia pres­ta­li byť opod­stat­ne­ný­mi, prí­pad­ne dos­ta­li sa do roz­po­ru so zá­ko­nom, resp. s ním bo­li v roz­po­re od za­čiat­ku, od ich pri­ja­tia.

Ak te­da hlav­ný hy­gie­nik nez­ru­ší plat­né opat­re­nia, ho­ci sú ús­tav­nop­ráv­ne, zá­kon­ne, ale aj vec­ne neudr­ža­teľ­né (o to viac, že sa vý­raz­ne zlep­ši­la epi­de­mio­lo­gic­ká si­tuácia a sa­ni­tár­ne opat­re­nia via­za­né v ma­loob­cho­de na ne­de­ľu sa ja­via skôr ako zneu­ži­tie prá­va než ako ra­cio­nál­ne opat­re­nie na úse­ku hy­gie­nic­kej sprá­vy), po­tom aj keď ko­ná čo aj len v ne­ve­do­mej ned­ban­li­vos­ti (t.j. ak aj ne­ve­del, že svo­jím ko­na­ním mô­že po­ru­še­nie ale­bo oh­ro­ze­nie zá­uj­mu chrá­ne­né­ho Tres­tným zá­ko­nom spô­so­biť, no vzhľa­dom na okol­nos­ti a na svo­je osob­né po­me­ry o tom ve­dieť mal a mo­hol), mô­že byť uz­na­ný vin­ným pre sku­tok pod­ľa § 327 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te pre­či­nom s tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy do 2 ro­kov.

Pri­tom pri­chá­dza do úva­hy aj pou­ži­tie kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa od­se­ku 2, kto­rý pod­mie­ňu­je pou­ži­tie vy­ššej tres­tnej sadz­by 1 až 5 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy spô­so­be­ním znač­nej ško­dy (naj­me­nej 26.600 eur) ale­bo iné­ho obzvlášť zá­važ­né­ho nás­led­ku. Obzvlášť zá­važ­ný nás­le­dok sí­ce Trest­ný zá­kon ne­de­fi­nu­je, ale v okol­nos­tiach prí­pa­du je ochro­me­nie ma­loob­cho­du v ne­de­ľu z neexis­tu­jú­cich dô­vo­dov po­vin­nej sa­ni­tá­cie ne­po­chyb­ne ta­kým­to nás­led­kom vzhľa­dom na je­ho ce­los­po­lo­čen­ský roz­sah, ako aj cel­ko­vý je­ho do­pad na eko­no­mi­ku slo­ven­ské­ho ma­loob­cho­du.

Pre­zum­pcia zá­kon­nos­ti práv­nych ak­tov a tres­tná zod­po­ved­nosť

Práv­na teória nás učí, že na roz­diel od súk­rom­nop­ráv­nych ko­na­ní ak­ty or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci nie sú pos­tih­nu­té svo­ji­mi prí­pad­ný­mi ne­dos­tat­ka­mi (va­da­mi) auto­ma­tic­ky, ak nej­de o prí­pad tzv. zmä­toč­nos­ti (ni­čot­nos­ti, nu­li­ty).

V tej sú­vis­los­ti sa ho­vo­rí o tzv. pre­zum­pcii správ­nos­ti, resp. zá­kon­nos­ti práv­nych ak­tov, po­kiaľ nie sú v riad­nom, prá­vom up­ra­ve­nom pro­ce­se zru­še­né z dô­vo­du prí­pad­nej ne­zá­kon­nos­ti. Pro­ces­ná ref­lexia uve­de­nej zá­sa­dy sa po­tom v pro­ces­ných po­riad­koch pre­ta­vu­je do us­ta­no­ve­ní o pred­bež­ných otáz­kach.

Trest­ný po­ria­dok za­ují­ma však k iným práv­nym ak­tom v zá­sa­de ta­ké sta­no­vis­ko, pod­ľa kto­ré­ho súd ani OČTK nie je ta­kým­to práv­nym ak­tom / roz­hod­nu­tím via­za­ný, ak ide o po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho (§ 7 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku).

Inak po­ve­da­né, pre po­sú­de­nie vi­ny hypo­te­tic­ké­ho ob­vi­ne­né­ho v pos­ta­ve­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za vy­ššie uve­de­né skut­ky nie je vô­bec pod­stat­né, či iný or­gán, prí­pad­ne hlav­ný hy­gie­nik sám opat­re­nia, kto­ré pred­sta­vo­va­li po­ru­še­nie ale­bo vy­bo­če­nie z rám­ca prá­vo­mo­ci úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva, zru­šil. Ich zá­kon­nosť si to­tiž mô­že tak OČTK ako aj súd po­sú­diť ne­zá­vis­le na sta­no­vis­ku aké­ho­koľ­vek iné­ho or­gá­nu k ich zá­kon­nos­ti.

Sa­moz­rej­me, ak by exis­to­va­lo roz­hod­nu­tie pres­kú­ma­va­jú­ce ta­ké­to opat­re­nie, prí­pad­ne ho zru­šu­jú­ce, vy­hod­no­til by ho súd ale­bo OČTK v rám­ci do­ka­zo­va­nia ako kaž­dý iný dô­kaz jed­not­li­vo a vo vzá­jom­nej sú­vis­los­ti s os­tat­ný­mi dô­kaz­mi pod­ľa zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov.

Zá­ver

V nad­pi­se toh­to člán­ku sme avi­zo­va­li na­šu am­bí­ciu tro­chu inak ako v do­te­raj­šej dis­ku­sii ref­lek­to­vať prob­lém tzv. „voľ­nej“ ne­de­le v ma­loob­cho­de, za­ve­de­nej ako po­vin­ný sa­ni­tár­ny deň. Pou­ká­za­li sme naj­mä na mož­né pred­pok­la­dy prí­pad­nej tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za pri­jí­ma­nie do­te­raj­ších opat­re­ní, za­ka­zu­jú­cich ne­deľ­ný pre­daj po­čas Co­ro­na krí­zy, resp. pri­naj­men­šom za ich nez­ru­še­nie v ak­tuál­nej epi­de­mio­lo­gic­kej si­tuá­cii.

Na zá­ver tých­to úvah by sme ra­di zdô­raz­ni­li to, čo vní­ma­me v rám­ci ce­lej prob­le­ma­ti­ky pri­jí­ma­nia opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka na rie­še­nie Co­ro­na krí­zy, ne­vy­ní­ma­júc oso­bit­ný prob­lém zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja, za pod­stat­né a kľú­čo­vé.

Slo­ven­ská re­pub­li­ka dek­la­ru­je v úvo­de svo­jej ús­tav­nej lis­ti­ny, že je de­mok­ra­tic­kým a práv­nym štá­tom. Ju­di­ka­tú­ra ús­tav­né­ho sú­du roz­vi­nu­la kon­cept tzv. ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, keď uvá­dza, že „kon­cep­cia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu za­hŕňa po­žia­dav­ku na ob­sa­ho­vú a hod­no­to­vú kva­li­tu práv­nej nor­my, kto­rá má za­is­tiť pri­me­ra­nosť pou­ži­té­ho práv­ne­ho pros­tried­ku im­ple­men­to­va­né­ho vo zvo­le­nej le­gis­la­tív­nej re­gu­lá­cii vo vzťa­hu k le­gi­tím­ne­mu cie­ľu sle­do­va­né­mu zá­ko­no­dar­com a sú­lad zvo­le­né­ho le­gis­la­tív­ne­ho opat­re­nia s ús­tav­ný­mi prin­cíp­mi a de­mok­ra­tic­ký­mi hod­no­ta­mi. (PL. ÚS 17/08)“

V kon­fron­tá­cii s ta­ký­mi­to vy­so­ký­mi cieľ­mi sa ja­ví vlád­nu­tie po­čas Co­ro­na krí­zy ani nie na zá­kla­de vlád­nych „dek­ré­tov“ nah­ra­dzu­jú­cich zá­ko­ny (ús­tav­ný zá­kon up­ra­vu­jú­ci o nú­dzo­vý stav), ale do­kon­ca iba pros­tred­níc­tvom opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka ako mi­mo­riad­ne zá­važ­ný spo­lo­čen­ský a ús­tav­ný exces. A to pre je­ho hl­bo­ký ús­tav­nop­ráv­ny, ale aj de­mok­ra­tic­ký de­fi­cit.

Sku­toč­nosť, že sa ani od­bor­ná ve­rej­nosť vo­či tej­to praxi neo­zý­va­la, ale­bo ozý­va­la spo­ra­dic­ky, vy­po­ve­dá po­tom ve­ľa nie­len o kva­li­te tzv. práv­ne­ho štá­tu na Slo­ven­sku, ale aj o spo­lo­čen­skom uve­do­me­ní si dô­le­ži­tos­ti „práv­nos­ti“ štá­tu. Ako v tej­to sú­vis­los­ti uvied­li aj čes­ké sú­dy: „Nel­ze brát ze zřete­le, že ja­ká­ko­li kri­ze znač­né­ho roz­sa­hu může mít ne­ga­tiv­ní do­pad ne­je­nom na zdra­ví oby­va­tel či hos­po­dářství stá­tu, nýbrž může ne­ga­tivně za­sáh­nout též po­do­bu stá­tu ja­ko stá­tu práv­ní­ho a de­mok­ra­tic­ké­ho. Jak již se vy­jádřil Nej­vyš­ší správ­ní soud ani v kri­zo­vé době nel­ze re­zig­no­vat na zá­klad­ní pra­vid­la, kte­ré ús­tav­ní zá­kon právě pro ta­ko­vé mi­mořád­né kri­zo­vé si­tua­ce, ja­ké ny­ní če­lí­me, sta­no­ví. Chrá­nit je třeba ne­jen zdra­ví, ži­vo­ty a hos­po­dářství, ale i de­mok­ra­tic­ký ús­tav­ní a práv­ní stát (us­ne­se­ní Nej­vyš­ší­ho správ­ní­ho sou­du ze dne 1. 4. 2020, č. j. Pst 19/2019 – 12, bod 13).“(in: roz­su­dok čes­ké­ho mes­tské­ho sú­du v Pra­he sp. zn. 14A 41/2020 z 23.4.2020)

Nej­de tu pri­tom vô­bec o ne­ja­kú ra­di­kál­nu kri­ti­ku uži­toč­nos­ti a le­gi­tím­nos­ti mno­hých opat­re­ní hlav­né­ho hy­gie­ni­ka v úvo­de Co­ro­na krí­zy, ke­dy sa nad práv­nou for­mou pri­jí­ma­ných opat­re­ní ako zvo­le­ný­mi pros­tried­ka­mi rie­še­nia akút­nej krí­zy da­li tak po­ve­diac mož­no as­poň tro­chu priž­mú­riť oči.

Krí­za však netr­va­la (netr­vá) deň a nič už pre­to neos­pra­vedl­ňu­je ďal­šie pri­jí­ma­nie (resp. udr­žia­va­nie v plat­nos­ti) opat­re­ní, kto­ré sú ma­te­riál­ne práv­ny­mi pred­pis­mi a kto­ré sus­pen­du­jú ús­tav­ne ga­ran­to­va­né a zá­ko­nom up­ra­ve­né prá­va a slo­bo­dy for­mou oby­čaj­ných roz­hod­nu­tí štát­ne­ho or­gá­nu „štvr­té­ho rá­du“ (parla­ment – vlá­da – mi­nis­ter­stvo – je­mu po­dria­de­ný úrad štát­nej sprá­vy). Aj to or­gá­nu, kto­rý práv­ne pred­pi­sy op­ráv­ne­ný pri­jí­mať nie je.

Na­priek to­mu úrad ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva svo­jou fak­tic­kou nor­mot­vor­bou na dlh­šiu do­bu vy­pl­nil pries­tor, kto­rý ma­li vy­pĺňať zá­ko­ny. A časť tých­to kvá­zi le­gis­la­tív­nych „opat­re­ní“ s fak­tic­kou si­lou zá­ko­na pre­ží­va aj do dneš­ných dní. To je ús­tav­nop­ráv­ny škan­dál!

A to o to viac, že v tej­to kra­ji­ne pred pár me­siac­mi v spo­lo­čen­skej dis­ku­sii za­znie­va­la kri­ti­ka vo­či su­sed­né­mu Ma­ďar­sku kvô­li tzv. „or­bá­nov­skej“ sna­he nah­ra­diť parla­ment a vlád­nuť vlád­ny­mi dek­rét­mi. U nás pri­tom vlá­du – kto­rej pre­miér fak­tic­ky pri­jí­mal roz­hod­nu­tia na rie­še­nie Co­ro­na krí­zy s kon­zí­lia­mi od­bor­ní­kov s po­rad­ným hla­som – od for­mál­ne­ho roz­ho­do­va­nia od­bre­me­nil oby­čaj­ný úrad po­dria­de­ný len jed­né­mu vlád­ne­mu re­zor­tu (mi­nis­ter­stvu zdra­vot­níc­tva), a to úrad ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva na če­le s hlav­ným hy­gie­ni­kom.

Pri­tom bol dos­ta­tok ča­su či už niek­to­ré z in­kri­mi­no­va­ných opat­re­ní pri­jí­mať for­mou zá­ko­na ale­bo prí­pad­ne roz­ší­riť opat­re­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu v me­dziach plat­né­ho ús­tav­né­ho zá­ko­na, či do­kon­ca roz­ší­riť ús­tav­ný zá­kon o mož­nosť pri­jí­ma­nia ďal­ších opat­re­ní po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Nič z to­ho sa však neudia­lo.

Vo vý­chov­no-vzde­lá­va­cej ob­las­ti sú aj v dôs­led­ku Co­ro­na krí­zy roz­ší­re­né mož­nos­ti slov­né­ho hod­no­te­nia žia­kov. Do­vo­lí­me si te­da ta­ké­to hod­no­te­nie vy­sta­viť aj slo­ven­ské­mu práv­ne­mu štá­tu v sú­vis­los­ti so za­cho­va­ním je­ho zá­sad po­čas Co­ro­na krí­zy.

Ak by to­to hod­no­te­nie ma­lo byť čo naj­struč­nej­šie, po­tom ho na­mies­to sús­lo­via „práv­ny štát“ vy­jad­ru­jú tie­to dve slo­vá: „kra­ji­na ne-pra­vi­diel“.

Nev­hod­ná a proti­práv­na prax opat­re­ní vy­dá­va­ných hlav­ným hy­gie­ni­kom to­tiž uká­za­la, že u nás nev­lád­nu zá­ko­ny, pra­vid­lá, ale kon­krét­ni ľu­dia na vr­cho­le po­li­tic­kej štruk­tú­ry. Ľudia,kto­rí súc ve­de­ní aj dob­rým úmys­lom, pris­pô­so­bu­jú a ohý­ba­jú si prís­luš­né pra­vid­lá a pos­tu­py pod­ľa to­ho, ako sa­mi uz­na­jú, že je naj­vhod­nej­šie.

Ak sa však pred­pí­sa­né práv­ne for­my nor­ma­tív­nych a iných ak­tov sta­nú ne­dô­le­ži­té, ak sú mo­cen­ské rie­še­nia kon­krét­nych prob­lé­mov pri­jí­ma­né bez pri­hliad­nu­tia na práv­ne pra­vid­lá a nás­led­ne sa len ap­li­ko­va­teľ­né pra­vid­lá hľa­da­jú tak, aby sa dal do­siah­nuť vop­red ur­če­ný, že­la­teľ­ný vý­sle­dok, po­tom nie sme práv­nym štá­tom, či­že kra­ji­nou pra­vi­diel, ale nao­pak sme kra­ji­nou ne-pra­vi­diel.

V kra­ji­ne ne-pra­vi­diel sú for­mál­ne práv­ne pra­vid­lá nep­rí­jem­nou pre­káž­kou, kto­rú tre­ba pre­ko­nať, aby sa vec­ne uži­toč­né opat­re­nia da­li uviesť do praxe.

V kra­ji­ne pra­vi­diel, v práv­nom štá­te sa však rie­še­nia spo­lo­čen­ských prob­lé­mov aj v krí­zo­vých si­tuáciách hľa­da­jú v sú­la­de s práv­ny­mi pra­vid­la­mi a nie na zá­kla­de vop­red sta­no­ve­ných cie­ľov, kto­rým sa pra­vid­lá nás­led­ne pris­pô­so­bu­jú. Pra­vid­lá sme si to­tiž vy­tvo­ri­li prá­ve pre­to, aby sa ni­mi tí, kto­rí ma­jú vlád­nuť, ria­di­li a aby kon­krét­ny pos­tup na­šich moc­ných bol pred­ví­da­teľ­ný, kon­tro­lo­va­teľ­ný a v ne­pos­led­nom ra­de de­mok­ra­tic­ky le­gi­ti­mo­va­ný. A nie aby moc­ní pra­vid­lá ob­chá­dza­li a ro­bi­li si z nich tr­ha­cí ka­len­dár.

Pre­to ak sa ak­cep­tu­je ti­cho pri­ja­tá, ho­ci oči­vid­ne ne­zá­kon­ná prax hlav­né­ho hy­gie­ni­ka v sta­ve „oh­ro­ze­nia ve­rej­né­ho zdra­via“ up­ra­vo­vať bez le­gis­la­tív­nej prá­vo­mo­ci, bez ús­tav­né­ho spl­no­moc­ne­nia, do­kon­ca aj bez po­li­tic­kej le­gi­ti­mi­ty, opat­re­nia re­gu­lu­jú­ce mno­ho­ra­ké otáz­ky spo­lo­čen­ských vzťa­hov v ta­kom roz­sa­hu, v akom sa to di­alo po­čas Co­ro­na krí­zy, ne­ma­li by sme už Slo­ven­skú re­pub­li­ku ozna­čo­vať ho­nos­ne ako práv­ny štát.

A jed­ným z ne­vyh­nut­ných kro­kov na ces­te k náp­ra­ve toh­to sta­vu bez­prá­via je okam­ži­té zru­še­nie zá­ka­zu ne­deľ­né­ho pre­da­ja pod zá­mien­kou sa­ni­tár­ne­ho dňa. Ak to­mu na­po­mô­že dis­ku­sia o mož­nej tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti hlav­né­ho hy­gie­ni­ka za ús­tav­nop­ráv­ne exce­sy pri za­vá­dza­ní a udr­žia­va­ní toh­to zá­ka­zu, po­tom ten­to člá­nok spl­nil svoj účel.

A úpl­ne na ko­niec: dis­ku­siu o opat­re­niach ta­ké­ho­to do­sa­hu a vý­zna­mu, akým je zá­kaz ne­deľ­né­ho pre­da­ja, tre­ba ko­neč­ne vrá­tiť tam, kde v de­mok­ra­tic­kom a práv­nom štá­te pat­rí – do parla­men­tu.

Poznámky

1) „O ne­zá­kon­nos­ti opat­re­ní Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR v sú­vis­los­ti s CO­VID-19“ zo dňa 12.6.2020 dos­tup­né na: http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a851-o-ne­za­kon­nos­ti-opat­re­ni-ura­du-ve­rej­ne­ho-zdra­vot­nic­tva-sr-v-su­vis­los­ti-s-co­vid-19. „Ako sa ob­rá­tiť na súd ale­bo k cha­rak­te­ru opat­re­ní Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR“ zo dňa 1.6.2020 dos­tup­né na: https://www.ep­ra­vo.sk/top/clan­ky/ako-sa-ob­ra­tit-na-sud-ale­bo-k-cha­rak­te­ru-opat­re­ni-ura­du-ve­rej­ne­ho-zdra­vot­nic­tva-sr-4814.html
2) https://ko­men­ta­re.sme.sk/c/22426373/ak-nie-na-za­kon-mo­hol-by-mi­kas-my­sliet-as­pon-na-se­ba.html

Mgr., Martin Škubla

K mož­nos­ti sú­be­hu dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi

V os­tat­nom ob­do­bí v laic­kej aj od­bor­nej ve­rej­nos­ti na Slo­ven­sku re­zo­nu­je prob­le­ma­ti­ka ko­na­nia niek­to­rých pred­sta­vi­te­ľov jus­tí­cie, v prí­pa­de kto­rých exis­tu­je po­doz­re­nie, že ne­ko­na­li v sú­la­de so zá­ko­nom a vý­raz­ne zní­ži­li dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v jus­tí­ciu. Auto­ri toh­to člán­ku sú pres­ved­če­ní, že tie­to oso­by svo­jím ko­na­ním vrh­li tieň ne­dô­ve­ry na čes­tných sud­cov a pro­ku­rá­to­rov, pre kto­rých je ich prá­ca pos­la­ním a napl­ne­ním hod­nôt, pre kto­rú si vy­bra­li svo­je po­vo­la­nie. Je pot­reb­né chrá­niť pro­fe­sij­nú česť a re­pu­tá­ciu a pod­po­ro­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti k jus­tí­cii, ako kon­šta­tu­je Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (ESĽP) v sú­vis­los­ti s dis­cip­li­nár­ny­mi ko­na­nia­mi.(1) Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom dô­ve­ry ve­rej­nos­ti je to­tiž adek­vát­ne zá­kon­né vy­vo­de­nie zod­po­ved­nos­ti za ta­ké­to proti­práv­ne ko­na­nie.

Jed­ným z par­ciál­nych prob­lé­mov, kto­ré sa v sú­čas­nos­ti v pod­mien­kach Slo­ven­skej re­pub­li­ky rie­šia, je nes­por­ne prob­le­ma­ti­ka mož­nos­ti san­kcio­no­va­nia ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra v rám­ci dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia, za ten is­tý sku­tok. Pred­me­tom dis­kur­zu je to, či mož­no v prí­pa­de san­kcio­no­va­nia pro­ku­rá­to­ra za ten is­tý sku­tok ap­li­ko­vať zá­sa­du ne bis in idem ale­bo nie. V prí­pa­de, ak áno, za akých pod­mie­nok. K mož­nos­ti ta­ké­ho­to san­kcio­no­va­nia za­stá­va­me nas­le­du­jú­ci práv­ny ná­zor.

1. Ne bis in idem a Trest­ný po­ria­dok

Zá­sa­da ne bis in idem, kto­rú mož­no pre­lo­žiť ako nie dvak­rát o tom is­tom (v to­tož­nej ve­ci) za­ka­zu­je dvo­ji­té stí­ha­nie, sú­de­nie ale­bo pot­res­ta­nie za ten is­tý sku­tok tej is­tej oso­by, pri­čom jej zmys­lom je do­siah­nuť, aby oso­ba bo­la za je­den sku­tok san­kcio­no­va­ná len raz. V tom­to zmys­le tá­to zá­sa­da pred­sta­vu­je ga­ran­ciu, aby to­tož­ný sub­jekt ne­bol opa­ko­va­ne stí­ha­ný a san­kcio­no­va­ný za to­tož­ný sku­tok or­gán­mi ap­li­ká­cie prá­va.

Zá­sa­du ne bis in idem us­ta­no­vu­je Trest­ný po­ria­dok v § 2 ods. 8 a § 9 ods. 1 písm. e).

Pod­ľa § 2 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku ni­ko­ho ne­mož­no tres­tne stí­hať za čin, za kto­rý už bol prá­vop­lat­ne od­sú­de­ný ale­bo os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by. Tá­to zá­sa­da ne­vy­lu­ču­je up­lat­ne­nie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov v sú­la­de so zá­ko­nom.

Pod­ľa § 9 ods. 1 písm. e)Tres­tné­ho po­riad­ku tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né ak ide o oso­bu, pro­ti kto­rej sa skor­šie tres­tné stí­ha­nie pre ten is­tý sku­tok skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­sud­kom sú­du ale­bo bo­lo prá­vop­lat­ne za­sta­ve­né, pod­mie­neč­ne za­sta­ve­né a ob­vi­ne­ný sa os­ved­čil ale­bo skon­či­lo schvá­le­ním zmie­ru a za­sta­ve­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, ak roz­hod­nu­tie ne­bo­lo v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né.

Zo zne­nia ci­to­va­ných práv­nych no­riem vy­plý­va, že sa ich pô­sob­nosť vzťa­hu­je vý­luč­ne na ob­lasť tres­tné­ho prá­va. Trest­ný po­ria­dok us­ta­no­vu­je zá­sa­du ne bis in idem vo vzťa­hu k tres­tné­mu stí­ha­niu, kto­ré prá­vop­lat­ne skon­či­lo niek­to­rým z taxatív­ne us­ta­no­ve­ných spô­so­bov, kto­rý­mi sú od­sú­de­nie, os­lo­bo­de­nie spod ob­ža­lo­by, za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, pod­mie­neč­né za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia a os­ved­če­nie sa ob­vi­ne­né­ho, schvá­le­nie zmie­ru a za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, ak roz­hod­nu­tie ne­bo­lo v pred­pí­sa­nom ko­na­ní zru­še­né. Pou­ži­tie mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov nie je v roz­po­re so zá­sa­dou ne bis in idem, pre­to­že sku­toč­nos­ti, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ich pou­ži­tie sú ta­ké vý­znam­né, že po­žia­dav­ka práv­nej is­to­ty mu­sí pred ni­mi us­tú­piť.(2)

Up­lat­ne­nie ne­mož­nos­ti za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia zna­me­ná pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní (pro­ku­rá­tor, po­li­cajt) po­vin­nosť, aby v pos­tu­pe pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia roz­hod­li o od­lo­že­ní ve­ci pod­ľa §197 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia Trest­ný po­ria­dok us­ta­no­vu­je po­vin­nosť pro­ku­rá­to­ra za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 215 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho po­riad­ku (v ta­kom­to prí­pa­de je op­ráv­ne­ný za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie tiež po­li­cajt, av­šak len vte­dy, ak sa vie­dlo tres­tné stí­ha­nie len tzv. vo ve­ci pod­ľa § 199 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku). V súd­nom ko­na­ní v prí­pa­de spl­ne­nia pod­mie­nok pod­ľa § 9 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku súd je po­vin­ný za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie na pod­kla­de § 241 ods. 1 písm. c), § 244 ods. 1 písm. c), § 281 ods. 1, § 290 ods. 1 ale­bo § 320 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ap­li­ká­cia zá­sa­dy ne bis in idem na pod­kla­de § 9 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku nep­red­sta­vu­je vý­raz­nej­ší ap­li­kač­ný prob­lém. Vo vzťa­hu k skú­ma­nej prob­le­ma­ti­ke ap­li­kač­ný prob­lém však spô­so­bu­je ap­li­ká­cia § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku.

2. Us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku

Zá­sa­du ne bis in idem mož­no vy­vo­diť aj z ap­li­ká­cie § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa kto­ré­ho tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né, ak to us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.(3)

Z us­ta­no­ve­nia § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku vy­plý­va (ob­li­ga­tór­ne) ne­mož­nosť za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo ak bo­lo za­ča­té ne­mož­nosť pok­ra­čo­va­nia v tres­tnom stí­ha­ní a za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, ak tak us­ta­no­vu­je me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va.

Zá­sa­da ne bis in idem je us­ta­no­ve­ná v me­dzi­ná­rod­ných do­ku­men­toch, kto­rý­mi sú naj­mä:

– člá­nok 14 ods. 7 Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach, kto­rý us­ta­no­vu­je, že tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať pro­ti to­mu, pro­ti ko­mu sa pred­chá­dza­jú­ce stí­ha­nie pre ten­to čin skon­či­lo prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím sú­du, kto­rým bol ob­vi­ne­ný uz­na­ný vin­ným ale­bo kto­rým bol spod ob­ža­lo­by os­lo­bo­de­ný.

– člá­nok 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len ,,Do­ho­vor“), kto­rý us­ta­no­vu­je, že nik­to ne­mô­že byť stí­ha­ný ale­bo pot­res­ta­ný v tres­tnom ko­na­ní po­dlie­ha­jú­com prá­vo­mo­ci rov­na­ké­ho štá­tu za trest­ný čin, za kto­rý už bol os­lo­bo­de­ný ale­bo od­sú­de­ný ko­neč­ným roz­sud­kom pod­ľa zá­ko­na a tres­tné­ho po­riad­ku toh­to štá­tu.(4)

– člá­nok 54 Schen­gen­ské­ho do­ho­vo­ru, kto­rý us­ta­no­vu­je, že oso­ba prá­vop­lat­ne od­sú­de­ná jed­nou zo zmluv­ných strán nes­mie byť pre ten is­tý čin stí­ha­ná inou zmluv­nou stra­nou, a to za pred­pok­la­du, že v prí­pa­de od­sú­de­nia bol trest už od­py­ka­ný ale­bo sa prá­ve od­py­ká­va ale­bo pod­ľa prá­va štá­tu, v kto­rom bol roz­su­dok vy­ne­se­ný, už ne­mô­že byť vy­ko­na­ný.

– člá­nok 50 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie, kto­rý us­ta­no­vu­je, že nik­to nes­mie byť stí­ha­ný ale­bo pot­res­ta­ný v tres­tnom ko­na­ní za čin, za kto­rý už bol v Únii os­lo­bo­de­ný ale­bo od­sú­de­ný ko­neč­ným tres­tným roz­sud­kom pod­ľa zá­ko­na.(5)

V ap­li­kač­nej praxi sa mož­no stret­núť s ná­zor­mi, že us­ta­no­ve­nia § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku nie je kon­for­mné so zne­ním § 215 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku pod­ľa kto­ré­ho pro­ku­rá­tor mô­že za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie, ak o skut­ku ob­vi­ne­né­ho bo­lo už prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té dis­cip­li­nár­ne iným or­gá­nom ale­bo or­gá­nom prís­luš­ným na ko­na­nie o pries­tup­ku ale­bo o inom správ­nom de­lik­te (…). Ob­dob­ne § 241 ods. 1 písm. e) Tres­tné­ho po­riad­ku umož­ňu­je sa­mo­sud­co­vi a § 244 ods. 1 písm. d) Tres­tné­ho po­riad­ku se­ná­tu za rov­na­kých pod­mie­nok ako § 215 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie (ob­dob­ne poz­ri aj § 281 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku).

Práv­na úp­ra­va ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku ak­cep­tu­je ve­de­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre sku­tok ob­vi­ne­né­ho, za kto­rý už bo­lo vo vzťa­hu k ne­mu prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té aj v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní, pri­čom v príp­rav­nom ko­na­ní umož­ňu­je pro­ku­rá­to­ro­vi a v súd­nom ko­na­ní sú­du fa­kul­ta­tív­ne za­sta­viť tres­tné stí­ha­nie. K tej­to práv­nej úp­ra­ve za­ují­ma­me práv­ny ná­zor, že nie kaž­dé prá­vop­lat­né dis­cip­li­nár­ne roz­hod­nu­tie vy­tvá­ra pre­káž­ku k up­lat­ne­niu zá­sa­dy ne bis in idem.(6)

S pri­hliad­nu­tím na za­me­ra­nie toh­to člán­ku sa v ďal­šom texte za­me­ria­me na pre­zen­to­va­nie náš­ho práv­ne­ho ná­zo­ru, v kto­rých prí­pa­doch vy­tvá­ra zá­sa­da ne bis in idem pre­káž­ku san­kcio­no­va­nia ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra v rám­ci dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia, za ten is­tý sku­tok, a v kto­rých prí­pa­doch to­mu tak ne­bu­de. Ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom na zvlád­nu­tie toh­to zá­me­ru bu­de ob­jas­niť zá­klad­né okol­nos­ti vzťa­hu­jú­ce sa k člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru a roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ESĽP.

3. Člá­nok 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru

Vo vzťa­hu k zá­sa­de ne bis in idem mož­no zvý­raz­niť, že Do­ho­vor v člán­ku 4 ods. 1 pro­to­ko­lu č. 7 ne­za­ka­zu­je, aby ko­na­nie v rám­ci kto­ré­ho sú uk­la­da­né tres­ty, bo­lo roz­de­le­né do rôz­nych fáz a v ich rám­ci po­tom bo­li pos­tup­ne ale­bo pa­ra­lel­ne uk­la­da­né rôz­ne san­kcie za proti­práv­ne ko­na­nie ma­jú­ce tres­tnop­ráv­nu po­va­hu. Je ve­cou zmluv­ných štá­tov, aby si vy­bra­li pros­tried­ky, kto­ré ve­dú k ochra­ne špe­ci­fic­kých zá­uj­mov fy­zic­kej oso­by, za­ru­če­ných v člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru. Zmluv­né štá­ty sú pod­ľa ESĽP op­ráv­ne­né k to­mu, aby v rám­ci svo­jich práv­nych sys­té­mov zvo­li­li ta­ké práv­ne rie­še­nia, kto­ré bu­dú rea­go­vať na proti­spo­lo­čen­ské sprá­va­nie pros­tred­níc­tvom rôz­nych nav­zá­jom sa dopl­ňu­jú­cich ko­na­ní, kto­ré tvo­ria je­den ko­he­rent­ný ce­lok za pod­mien­ky, že spo­lu nep­red­sta­vu­jú nad­mer­né bre­me­no pre dot­knu­tej fy­zic­kej oso­by. Ta­ké­to práv­ne sys­té­my, kto­ré sú za­lo­že­né na „in­teg­ro­va­nom“ prís­tu­pe k proti­práv­ne­mu ko­na­niu, a naj­mä tie umož­ňu­jú­ce ve­de­nie pa­ra­lel­ných ko­na­ní vo vzťa­hu k jed­né­mu proti­práv­ne­mu ko­na­niu rôz­ny­mi or­gán­mi pre rôz­ne or­gá­ny pre rôz­ne úče­ly, sú v sú­la­de s Do­ho­vo­rom.(7)

Proti­práv­ne ko­na­nie (sku­tok) fy­zic­kej oso­by, v niek­to­rých prí­pa­doch mô­že napl­niť tak skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho de­lik­tu (tres­tné­ho či­nu), ako aj správ­ne­ho de­lik­tu. Sú­be­hom san­kcie a správ­nej san­kcie v sú­vis­los­ti s up­lat­ne­ním zá­sa­dy ne bis in idem sa za­obe­ral tak ESĽP, ako aj Súd­ny dvor Európ­skej únie.

Na zá­kla­de tej­to roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pred­pok­la­dom up­lat­ne­nia zá­sa­dy ne bis in idem je te­da to, aby bo­li da­né tri zá­klad­né kom­po­nen­ty:

tres­tné ob­vi­ne­nie,
to­tož­nosť skut­ku a
to­tož­nosť sub­jek­tu.

3.1 Po­jem „tres­tné ob­vi­ne­nie (ale­bo trest­ný čin)

Po­jem tres­tné ob­vi­ne­nie či trest­ný čin de­fi­nu­je ESĽP auto­nóm­ne, čo zna­me­ná, že ne­po­va­žu­je za tres­tné ob­vi­ne­nie len čin (sku­tok), kto­rý je vy­slo­ve­ne ozna­če­ný vnút­roš­tát­nym po­riad­kom za trest­ný čin. Tá­to sku­toč­nosť má vý­znam pri ap­li­ká­cii zá­sa­dy ne bis in idem, na­koľ­ko pod ochra­nu pos­ky­to­va­nú čl. 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru mož­no pod­ra­diť aj ta­ké proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré slo­ven­ským práv­nym po­riad­kom nie je ozna­če­né za trest­ný čin, ale ide nap­rík­lad o pries­tu­pok.

Kri­té­riá pre po­sú­de­nie tres­tnej po­va­hy de­lik­tu vy­plý­va­jú z roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ci En­gel a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku z 8.jú­na 1976(8)a mož­no ich su­ma­ri­zo­vať nas­le­du­jú­cim spô­so­bom: Pr­vým kri­té­riom je práv­na kva­li­fi­ká­cia po­ru­še­nia vo vnút­roš­tát­nom prá­ve, dru­hým je sa­mot­ná po­va­ha de­lik­tu a tre­tím po­va­ha a stu­peň prís­nos­ti san­kcie, kto­rá hro­zí dot­knu­tej oso­be. Uve­de­né kri­té­riá ma­jú al­ter­na­tív­nu po­va­hua na ap­li­ko­va­nie člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru sa vy­ža­du­je napl­ne­nie mi­ni­mál­ne jed­né­ho kri­té­ria.

Práv­na kva­li­fi­ká­cia po­ru­še­nia vo vnút­roš­tát­nom prá­ve je pod­stat­ná z hľa­dis­ka to­ho, či de­likt pat­rí do tres­tné­ho ale­bo správ­ne­ho prá­va. Ak je de­likt (sku­tok) práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin, ob­sah poj­mu tres­tné ob­vi­ne­nie je napl­ne­ný, tak ide o de­likt v zmys­le Do­ho­vo­ru. V prí­pa­de, ak de­likt nie je pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va tres­tným či­nom, po­su­dzu­jú sa os­tat­né dve kri­té­riá.

Po­va­ha de­lik­tu z hľa­dis­ka chrá­ne­né­ho zá­uj­mu (všeo­bec­ný, par­ti­ku­lár­ny) sa skú­ma z hľa­dis­ka, či je da­ný práv­ny pred­pis ad­re­so­va­ný neur­či­té­mu (všeo­bec­né­mu) ok­ru­hu osôb – tres­tná po­va­ha(9) ale­bo iba ur­či­tej špe­ci­fic­kej sku­pi­ne osôb, kto­ré ma­jú oso­bit­né pos­ta­ve­nie, pri­čom po­dlie­ha­jú sú­bo­ru oso­bit­ných napr. dis­cip­li­nár­nych pra­vi­diel napr. sud­co­via, pro­ku­rá­to­ri, vo­ja­ci,(10) resp. prís­luš­ní­ci oz­bro­je­ných bez­peč­nos­tných zbo­rov(11) ale­bo od­sú­de­ní.(12)

Pri skú­ma­ní dru­hé­ho kri­té­ria sa tiež skú­ma účel san­kcie, kto­rá sa za čin (sku­tok) uk­la­dá. Pri tom­to skú­ma­ní je pod­stat­nou okol­nos­ťou či účel san­kcie je pre­ve­tív­no-rep­re­sív­ny (as­poň čias­toč­ne) ale­bo re­pa­rač­ný. Pre­ven­tív­ny účel za­hŕňa od­ra­de­nie od pá­chania tres­tnej čin­nos­ti v bu­dúc­nos­ti, te­da či san­kcia bo­la ulo­že­ná ako trest s cie­ľom od­ra­diť od ďal­šie­ho pá­chania ta­kých­to či­nov, nie s cie­ľom bez­pros­tred­ne za­me­dziť pá­cha­te­ľo­vi v tom, aby vo svo­jej tres­tnej čin­nos­ti pok­ra­čo­val (napr. rôz­ne opat­re­nia ma­jú­ce za cieľ za­brá­niť vo­di­čo­vi, kto­rý skon­zu­mo­val al­ko­ho­lic­ké ná­po­je, aby mo­hol ďa­lej pok­ra­čo­vať v jaz­de). Re­pa­rač­ný účel za­hŕňa eko­no­mic­kú náh­ra­du napr. v prí­pa­de úro­ku z omeš­ka­nia.

V prí­pa­de, ak nie je spl­ne­né niek­to­ré z pr­vých dvoch tzv. en­ge­lov­ských kri­té­rií tak sa skú­ma tre­tie kri­té­rium, kto­rým je stu­peň prís­nos­ti san­kcie, kto­rá hro­zí dot­knu­tej oso­be. Pri tom­to skú­ma­ní sa po­zor­nosť za­me­ria­va na druh a stu­peň zá­važ­nos­ti (resp. tvr­dos­ti).

Z hľa­dis­ka tre­tie­ho tzv. en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria je roz­ho­du­jú­cou okol­nos­ťou zá­važ­nosť san­kcie, kto­rú mož­no za čin (de­likt) ulo­žiť (wha­tis at sta­ke), a nie san­kcia sku­toč­ne ulo­že­ná(13). Av­šak ur­či­tú re­le­van­ciu mô­že mať aj vý­ška san­kcie, kto­rá bo­la sku­toč­ne ulo­že­ná(14) ne­mô­že však zní­žiť zá­važ­nosť san­kcie, kto­rej ulo­že­nie hro­zi­lo.

En­ge­lov­ské kri­té­riá sú ďa­lej dopl­ne­né tes­tom kom­ple­men­tár­nos­ti, na zá­kla­de kto­ré­ho je mož­né pri­pus­tiť dvo­ji­té ve­de­nie ko­na­nia a dvo­ji­tý pos­tih to­tož­né­ho pá­cha­te­ľa za to­tož­ný sku­tok, ho­ci na zá­kla­de en­ge­lov­ských ide o ko­na­nia tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru. Av­šak pr­vok bis ne­bu­de napl­ne­ný vzhľa­dom na ur­či­té kri­té­riá – kri­té­riá kom­ple­men­tár­nos­ti, kto­ré ESĽP pod­rob­ne de­fi­no­val v roz­hod­nu­tí A. a B. pro­ti Nór­sku z ro­ku 2016(15). Kom­ple­men­tár­ne ko­na­nia mu­sia byť kom­bi­no­va­né in­teg­ro­va­ným spô­so­bom tak, aby vy­tvo­ri­li sú­vis­lý ce­lok.(16) To zna­me­ná, že mu­sia spĺňať nas­le­du­jú­ce kri­té­riá:

· rôz­ne ko­na­nia sle­du­jú úče­ly, kto­ré sa nav­zá­jom dopĺňa­jú, a to nie­len abstrak­tne, ale aj kon­krét­ne, te­da rie­šia rôz­ne as­pek­ty spo­lo­čen­sky zá­važ­né­ho ko­na­nia;

· sú­beh ko­na­ní je pred­ví­da­teľ­ný;

· za­bra­ňu­je sa dup­li­ci­te pri zhro­maž­ďo­va­ní, ako aj po­su­dzo­va­ní dô­ka­zov, naj­mä pros­tred­níc­tvom pri­me­ra­nej inter­ak­cie me­dzi rôz­ny­mi prís­luš­ný­mi or­gán­mi;

· za­bra­ňu­je sa to­mu, že dot­knu­tá oso­ba bu­de na­po­kon zná­šať nad­mer­né bre­me­no; to­to ri­zi­ko sa mi­ni­ma­li­zu­je, ak exis­tu­je kom­pen­zač­ný me­chan­izmus ur­če­ný na za­bez­pe­če­nie to­ho, aby cel­ko­vá vý­ška ulo­že­ných san­kcií bo­la pri­me­ra­ná.(17)

Kri­té­riá kom­ple­men­tár­nos­ti te­da pred­sta­vu­jú zú­že­nie ši­ro­ké­ho vý­kla­du en­ge­lov­ských kri­té­rií, a te­da aj ochra­ny.

3.2 To­tož­nosť skut­ku

Pre ap­li­kač­nú prax or­gá­nov ap­li­ká­cie prá­va pri po­su­dzo­va­ní to­tož­nos­ti skut­ku z hľa­dis­ka zá­sa­dy ne bis in idem je in­špi­ra­tív­ny roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP vo ve­ci Zo­lo­tuk­hin v. Rus­ko z 10. feb­ruára 2009, z kto­ré­ho mož­no vy­vo­diť, že ESĽP po­va­žu­je pri up­lat­ne­ní zá­sa­dy ne bis in idem za roz­ho­du­jú­cu to­tož­nosť skut­ku za­lo­že­nom na ,,to­tož­nom skut­ku či v pod­stat­ných čr­tách to­tož­nom skut­ku“, a nie je­ho práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Pod­ľa ESĽP to­tož­nosť skut­ku je da­ná vte­dy, keď kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti sa tý­ka­jú to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho a sú neod­de­li­teľ­ne spä­té v ča­se a v mies­te,(18) kto­rých exis­ten­cia mu­sí byť preu­ká­za­ná na úče­ly od­sú­de­nia ale­bo za­ča­tia tres­tné­ho ko­na­nia.(19)

Pri tom­to po­su­dzo­va­ní sa pre­lí­na hmot­nop­ráv­na a pro­ces­nop­ráv­na prob­le­ma­ti­ka skut­ku. Z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho je pod­stat­né to, či po­pis skut­ko­vých okol­nos­tí za­kla­dá vo svo­jom súhr­ne je­den sku­tok ale­bo dva sa­mos­tat­né skut­ky spá­cha­né vo viac­čin­nom sú­be­hu. Ak pôj­de o je­den sku­tok, z hľa­dis­ka pro­ces­nop­ráv­ne­ho vzni­ká po prá­vop­lat­nom roz­hod­nu­tí o skut­ku pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej (re­siu­di­ca­tae) pre prí­pad­né ďal­šie ko­na­nie. Prio­rit­ne je tak úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v príp­rav­nom ko­na­ní vy­rie­šiť, či vzne­se­niu ob­vi­ne­nia kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be za sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin neb­rá­ni pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej. Zá­sa­da ne bis in idem sa to­tiž ak­ti­vi­zu­je oka­mi­hom za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia vo­či kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be v prí­pa­de, ak pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie o kon­krét­nej fy­zic­kej oso­be na­do­bud­lo úči­nok ve­ci roz­hod­nu­tej.(20)

Poz­na­me­ná­va­me, že po­jem sku­tok v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky nie je vo všeo­bec­nej ro­vi­ne de­fi­no­va­ný. V Tres­tnom zá­ko­ne je ur­či­tým špe­ci­fic­kým spô­so­bom us­ta­no­ve­né to, čo pred­sta­vu­je sku­tok v prí­pa­de pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu.(21) Po­ňa­tie pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu v tres­tnom prá­ve hmot­nom sa od­li­šu­je od je­ho kon­cep­cie v tres­tnom prá­ve pro­ces­nom. Za­tiaľ čo tres­tné prá­vo hmot­né chá­pe jed­not­li­vé (čias­tko­vé) úto­ky ako je­den sku­tok, za kto­rý uk­la­dá je­den spo­loč­ný trest (§ 41 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na), tres­tné prá­vo pro­ces­né chá­pe (§ 10 ods. 16 Tres­tné­ho po­riad­ku) čias­tko­vý útok (čias­tko­vé úto­ky) pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu ako sa­mos­tat­ný sku­tok (ak zá­kon neus­ta­no­vu­je inak). Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že ak je tres­tné stí­ha­nie vo vzťa­hu k niek­to­ré­mu z jed­not­li­vých (čias­tko­vých) úto­kov nep­rí­pus­tné, ne­vy­lu­ču­je tá­to sku­toč­nosť stí­ha­nie pre os­tat­né (čias­tko­vé) úto­ky.(22) Ak aj súd pá­cha­te­ľa prá­vop­lat­ne od­sú­di za niek­to­ré čias­tko­vé úto­ky pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu, kto­rý z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va hmot­né­ho tvo­rí stá­le iba je­den sku­tok, resp. je­den trest­ný čin, mô­že byť ten­to pá­cha­teľ stí­ha­ný a od­sú­de­ný, pri­čom vo vzťa­hu ku kaž­dé­mu jed­not­li­vé­mu (čias­tko­vé­mu) úto­ku sa mu­sí za­čať tres­tné stí­ha­nie a zá­ro­veň kaž­dý jed­not­li­vý útok mu­sí byť uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu po­dá­va­nej ob­ža­lo­by.(23)

3.3 To­tož­nosť sub­jek­tu

Po­sú­de­nie to­tož­nos­ti skut­ku v prí­pa­de jej pá­cha­te­ľa (fy­zic­kej oso­by) nes­pô­so­bu­je ap­li­kač­né prob­lé­my. V sú­vis­los­ti s úp­ra­vou tres­tnej zod­po­ved­nos­ti práv­nic­kých osôb v Slo­ven­skej re­pub­li­ke mož­no zvý­raz­niť, že tres­tné stí­ha­nie fy­zic­kej oso­by neb­rá­ni to­mu, aby pre ten is­tý sku­tok bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie aj pro­ti práv­nic­kej oso­be. Vy­chá­dza sa z to­ho, že ide o dva od­liš­né práv­ne sub­jek­ty, čo neb­rá­ni vy­vo­de­niu tres­tnej zod­po­ved­nos­ti, prí­pad­ne ad­mi­nis­tra­tív­nej zod­po­ved­nos­ti pre to­tož­ný sku­tok. V tom­to prí­pa­de sa zá­sa­da ne bis in idem neup­lat­ní.

4. Dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi

4.1 Dis­cip­li­nár­na zod­po­ved­nosť pro­ku­rá­to­ra

Zá­klad­ným práv­nym pred­pi­som, kto­rý us­ta­no­vu­je dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi je zá­kon č. 154/2001 Z. z. o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len ,,zá­kon o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry“).

Pod­ľa § 187 ods. 1 zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry pro­ku­rá­tor je dis­cip­li­nár­ne zod­po­ved­ný za

a) dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie,

b) ko­na­nie, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na,[24] a ko­na­nie, kto­ré mô­že byť pos­tih­nu­teľ­né san­kcia­mi pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na.(25)

O dis­cip­li­nár­nom pre­vi­ne­ní pro­ku­rá­to­ra roz­ho­du­je dis­cip­li­nár­na ko­mi­sia zria­de­ná na Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­re Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len ,,dis­cip­li­nár­na ko­mi­sia“). Ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na pre­jed­ná­va or­gán op­ráv­ne­ný na pre­jed­na­nie pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na ale­bo dis­cip­li­nár­na ko­mi­sia. Ak pries­tu­pok pro­ku­rá­to­ra pre­jed­nal ale­bo so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra pre­jed­ná­va or­gán op­ráv­ne­ný na pre­jed­na­nie pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, pro­ku­rá­to­ra už ne­mož­no dis­cip­li­nár­ne stí­hať za spá­chanie pries­tup­ku, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na.

4.2 Po­sú­de­nie ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra

Pri po­su­dzo­va­ní ko­na­nia pro­ku­rá­to­ra v rám­ci dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia a tres­tné­ho ko­na­nia, za ten is­tý sku­tok sú pod­stat­né dru­hé a tre­tie tzv. en­ge­lov­ské kri­té­riá.

Z hľa­dis­ka dru­hé­ho tzv. en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria je pod­stat­ná po­va­ha de­lik­tu. Ak de­likt pred­sta­vu­je ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré má zna­ky pries­tup­ku up­lat­ní sa to­to kri­té­rium. Za­ují­ma­me práv­ny ná­zor, že v ta­kom­to prí­pa­de je ire­le­van­tné, kto­rý sub­jekt pre­jed­ná­va ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, roz­ho­du­jú­ce je, či je sa­mot­né ko­na­nie sub­su­mo­va­teľ­né pod­ľa práv­ne­ho pred­pi­su, kto­rý je ad­re­so­va­ný neur­či­té­mu (všeo­bec­né­mu) ok­ru­hu osôb (nap­rík­lad zá­kon o pries­tup­koch). Všeo­bec­nosť ad­re­sá­ta práv­nej nor­my, ako aj všeo­bec­nosť chrá­ne­né­ho zá­uj­mu je v ta­kom­to prí­pa­de za­cho­va­ná. Z tých­to dô­vo­dov by ta­ké­to ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra pou­ží­va­lo ochra­nu na zá­kla­de tzv. dru­hé­ho en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria a ne­bo­lo by sú­čas­ne mož­né viesť tres­tné stí­ha­nie pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi pre to­tož­ný sku­tok.

Náš ná­zor pod­po­ru­je­me aj ju­di­ka­tú­rou Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rý za­ujal práv­ny ná­zor, pod­ľa kto­ré­ho k po­ru­še­niu zá­sa­dy ne bis in idem do­chá­dza v prí­pa­de vy­ne­se­nia dvoch po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin (sku­tok) kva­li­fi­ko­va­ných v obid­voch prí­pa­doch ako trest­ný čin (tzn. v kom­bi­ná­cii trest­ný čin – trest­ný čin), dvoch ta­kých­to po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin kva­li­fi­ko­va­ných naj­skôr ako trest­ný čin a po­tom ako pries­tu­pok (tzn. v kom­bi­ná­cii trest­ný čin – pries­tu­pok), dvoch ta­kých­to po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin kva­li­fi­ko­va­ných naj­skôr ako pries­tu­pok a po­tom ako trest­ný čin (tzn. v kom­bi­ná­cii pries­tu­pok – trest­ný čin), dvoch ta­kých­to po se­be nas­le­du­jú­cich roz­hod­nu­tí pre ten is­tý čin kva­li­fi­ko­va­ných v obid­voch prí­pa­doch ako pries­tu­pok (tzn. v kom­bi­ná­cii pries­tu­pok – pries­tu­pok).(26) Sku­toč­nosť, že pries­tup­ku je pot­reb­né priz­nať tres­tnop­ráv­nu po­va­hu vy­plý­va aj z uzne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 20. ap­rí­la 2011, sp. zn. 5Tdo 18/2011, v kto­rom bo­lo kon­krét­ne pries­tup­ku pro­ti ma­jet­ku pod­ľa § 50 ods. 1 zá­ko­na o pries­tup­koch priz­na­ná tres­tnop­ráv­na po­va­ha.(27)

Od­liš­ná si­tuácia je v prí­pa­de, ak sa pre­jed­ná­va ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra, kto­ré pred­sta­vu­je dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie (kto­ré ne­má zna­ky pries­tup­ku). V ta­kom­to prí­pa­de sa neup­lat­ní tzv. dru­hé en­ge­lov­ské kri­té­rium, pre­to­že dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie sa vzťa­hu­je len na ur­či­tú špe­ci­fic­kú sku­pi­nu osôb (pro­ku­rá­to­ri), kto­ré ma­jú oso­bit­né pos­ta­ve­nie, pri­čom po­dlie­ha­jú sú­bo­ru oso­bit­ných dis­cip­li­nár­nych pra­vi­diel, kto­ré sa nev­zťa­hu­jú na os­tat­né oso­by. San­kčná zod­po­ved­nosť pri dis­cip­li­nár­nych de­lik­toch to­tiž mô­že vznik­núť len vo vnút­ri ur­či­tej or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­ry, má inter­né účin­ky, pri­čom ab­sen­tu­jú exter­né účin­ky(28). Tá­to zod­po­ved­nosť sa vy­vo­dzu­je vo­či špe­ci­fic­kej sku­pi­ne osôb so vzťa­hom k or­ga­ni­zač­nej štruk­tú­re ur­či­tých or­gá­nov ale­bo in­šti­tú­cií (napr. na zá­kla­de me­no­va­nia, voľ­by, pra­cov­nej zmlu­vy)(29) – te­da dis­cip­li­nár­ne de­lik­ty sle­du­jú par­ti­ku­lár­ne zá­uj­my tých­to or­gá­nov ale­bo in­šti­tú­cií, či­že napr. pro­ku­ra­tú­ry.

V ta­kom­to prí­pa­de by pri­chá­dza­lo do úva­hy po­sú­diť tzv. tre­tie en­ge­lov­ské kri­té­rium(prís­nosť hro­zia­cej san­kcie).

4.3 Ulo­že­nie dis­cip­li­nár­ne­ho opat­re­nia pro­ku­rá­to­ro­vi

Pod­ľa § 189 ods. 1 zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry sa pro­ku­rá­to­ro­vi za dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nia ulo­ží dis­cip­li­nár­ne opat­re­nia, kto­rým mô­že­byť :

a) pí­som­né po­kar­ha­nie,

b) zní­že­nie zá­klad­né­ho pla­tu až o 15 % naj­viac na tri me­sia­ce; pri opä­tov­nom dis­cip­li­nár­nom pre­vi­ne­ní, kto­ré­ho sa pro­ku­rá­tor do­pus­til v ča­se pred za­hla­de­ním dis­cip­li­nár­ne­ho opat­re­nia, naj­viac na šesť me­sia­cov.

Za zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie sa pro­ku­rá­to­ro­vi pod­ľa § 117 ods. 3 zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry ulo­ží dis­cip­li­nár­ne opat­re­nie, kto­rým mô­že byť:

a) zní­že­nie zá­klad­né­ho pla­tu o 15 % až 50 %, naj­viac na je­den rok,

b) od­vo­la­nie z fun­kcie ve­dú­ce­ho pro­ku­rá­to­ra,

c) pre­lo­že­nie na pro­ku­ra­tú­ru niž­šie­ho stup­ňa,

d) zba­ve­nie fun­kcie pro­ku­rá­to­ra.

Dru­hy dis­cip­li­nár­nych opat­re­ní, ich zá­važ­nosť a ci­teľ­nosť v dis­cip­li­nár­nych ko­na­niach pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi sú zjav­ne od­liš­né ako dru­hy san­kcií, ich zá­važ­nosť a ci­teľ­nosť v tres­tnom ko­na­ní. Od­ňa­tie práv spo­je­ných s pos­ta­ve­ním štát­ne­ho za­mes­tnan­ca, ako sú zní­že­nie pla­tu, pre­lo­že­nie na „úrad“ niž­šie­ho stup­ňa, príp. aj zba­ve­nie fun­kcie, sú ty­pic­ký­mi san­kcia­mi dis­cip­li­nár­nych pred­pi­sov, ako bo­lo uve­de­né v prí­pa­de Krem­zow pro­ti Ra­kús­ku(30). Od­ňa­tie práv spo­je­ných s pro­fe­sio­nál­nym pos­ta­ve­ním štát­ne­ho za­mes­tnan­ca vrá­ta­ne stra­ty dô­chod­ko­vých práv sú ty­pic­ký­mi dis­cip­li­nár­ny­mi san­kcia­mi bez tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru. Hroz­ba zba­ve­nia fun­kcie ako naj­ci­teľ­nej­šia, resp. naj­tvrd­šia san­kcia v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní ne­do­sa­hu­je zá­važ­nosť hroz­by ulo­že­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, príp. ďal­ších tres­tov v tres­tnom ko­na­ní. A for­tio­ri, tú­to zá­važ­nosť ne­do­sa­hu­jú mier­nej­šie san­kcie, kto­ré je mož­né ulo­žiť v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní. Tre­tie tzv. en­ge­lov­ské kri­té­rium te­da nie je spl­ne­né.

Ho­ci sa ESĽP ne­zao­be­ral dis­cip­li­nár­ny­mi ko­na­nia­mi vo­či pro­ku­rá­to­rom, uve­de­ný zá­ver je mož­né pod­po­riť ďal­ší­mi roz­hod­nu­tia­mi (ok­rem prí­pa­du Krem­zow), v kto­rých súd adek­vát­ne vy­lú­čil tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia vo­či sud­com:

· De­mel pro­ti Ra­kús­ku,(31)

· Olek­sandr Vol­kov pro­ti Uk­ra­ji­ne,(32)

· Di­Gio­van­ni pro­ti Ta­lian­sku,(33)

· Stu­rua pro­ti Gru­zín­sku,(34)

· Ka­me­nos pro­ti Cyp­ru,(35)

· Ra­mos­Nu­nes de Car­val­ho e Sá pro­ti Por­tu­gal­sku.(36)

V os­tat­nom uve­de­nom roz­hod­nu­tí ESĽP zdô­raz­nil (s od­ka­zom na roz­hod­nu­tie o dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní vo­či ak­vo­ká­to­vi vo ve­ci Müller-Har­tburg(37)), že us­ta­no­ve­nia o dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov nie sú za­me­ra­né na ve­rej­nosť všeo­bec­ne, ale pô­so­bia in­šti­tu­cio­nál­ne – ich úče­lom je chrá­niť česť a po­vesť po­vo­la­nia a udr­žia­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v jus­tí­ciu.

Zvý­raz­ňu­je­me, že vo vzťa­hu k sud­com (prí­pad­ne pro­ku­rá­to­rom) by pod­ľa ESĽP pri­chá­dza­lo do úva­hy po­sú­de­nie tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru san­kcie v dis­cip­li­nár­ne­mu ko­na­ní v zmys­le tre­tie­ho tzv. en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria v prí­pa­de stra­ty fun­kcie a ne­mož­nos­ti vy­ko­ná­vať práv­nic­ké po­vo­la­nie. Slo­ven­ský práv­ny po­ria­dok umož­ňu­je v prí­pa­de pro­ku­rá­to­ra, zba­ve­nie fun­kcie pro­ku­rá­to­ra, av­šak neu­mož­ňu­je ulo­žiť san­kciu spo­čí­va­jú­cu v ne­mož­nos­ti vy­ko­ná­vať práv­nic­ké po­vo­la­nie. Z tých­to dô­vo­dov za­stá­va­me ná­zor, že roz­hod­nu­tie v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní vo vzťa­hu k pro­ku­rá­to­ro­vi, nie je pre­káž­kou na ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia pre ten is­tý sku­tok (ak ko­na­nie pro­ku­rá­to­ra ne­má zna­ky pries­tup­ku). Na po­rov­na­nie uvá­dza­me, že ta­kým­to spô­so­bom vy­lo­žil roz­ho­do­va­ciu čin­nosť ESĽP vo vzťa­hu k dis­cip­li­nár­ne­mu ko­na­niu pro­ti sud­ky­ni Naj­vyš­ší súd Čes­kej re­pub­li­ky.(38)

V prí­pa­de sú­be­hu tres­tnej san­kcie a dis­cip­li­nár­nej san­kcie sú op­ráv­ne­né prís­luš­né or­gá­ny – pro­ku­rá­tor v pred­súd­nom ko­na­ní, resp. súd v súd­nom ko­na­ní skú­mať pod­mien­ky fa­kul­ta­tív­ne­ho ap­li­ko­va­nia § 197 ods. 2, § 215 ods. 2 písm. b), resp. § 241 ods. 1 písm. e), § 244 ods. 1 písm. d), § 281 ods. 2 ale­bo § 290 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Vy­vo­dzo­va­nie dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti pro­ti pro­ku­rá­to­ro­vi v prí­pa­de spl­ne­nia zá­kon­ných pod­mie­nok zna­me­ná ne­vyh­nut­ný pr­vok okam­ži­tej reak­cie na po­ru­šo­va­nie je­ho zá­kon­ných po­vin­nos­tí, kto­rý ne­má tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter a kto­rý je mož­no up­lat­niť pop­ri tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti. Niek­to­ré proti­práv­ne skut­ky pro­ku­rá­to­ra mô­žu pred­sta­vo­vať vý­luč­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­tí vy­plý­va­jú­cich z ich sta­vov­ských pred­pi­sov (napr. sprá­va­nie pro­ku­rá­to­ra na ve­rej­nos­ti, kto­ré zni­žu­je váž­nosť pro­ku­ra­tú­ry pod­ľa § 188 ods. 1 písm. c) zá­ko­na o pro­ku­rá­to­roch a práv­nych ča­ka­te­ľoch pro­ku­ra­tú­ry). Niek­to­ré proti­práv­ne skut­ky ok­rem napl­ne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty dis­cip­li­nár­ne­ho de­lik­tu v zmys­le uve­de­ných zá­ko­nov mô­žu napl­niť aj skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, nás­led­kom čo­ho vzni­ká pot­re­ba adek­vát­nej tres­tnop­ráv­nej reak­cie.

Zá­ver

Na pod­kla­de sku­toč­nos­tí, kto­rým ve­nu­je­me po­zor­nosť v tom­to člán­ku za­stá­va­me práv­ny ná­zor, že nie kaž­dé prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie dis­cip­li­nár­nym or­gá­nom ale­bo or­gá­nom prís­luš­ným na ko­na­nie o pries­tup­ku ale­bo o inom správ­nom de­lik­te pred­sta­vu­je pre­káž­ku k up­lat­ne­niu zá­sa­dy ne bis in idem vo vzťa­hu k pro­ku­rá­to­ro­vi za to­tož­ný sku­tok. Z toh­to dô­vo­du or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sú­dy pri svo­jom roz­ho­do­va­ní sú po­vin­né skú­mať spl­ne­nie pod­mie­nok k up­lat­ne­niu zá­sa­dy ne bis in idem, pri­čom pri svo­jom pos­tu­pe mu­sia reš­pek­to­vať re­le­van­tné práv­ne nor­my. Pri spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok v tres­tnom stí­ha­ní pri­már­ne pos­tu­pu­jú pod­ľa § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré us­ta­no­vu­je ob­li­ga­tór­ne pod­mien­ky nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia. Fa­kul­ta­tív­ne pod­mien­ky k roz­ho­do­va­niu ap­li­ku­jú tie­to or­gá­ny v prí­pa­de, keď je vy­lú­če­ná ap­li­ká­cia pod­mie­nok nep­rí­pus­tnos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku. Nut­nosť reš­pek­to­va­nia tých­to pod­mie­nok zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du mož­no zvý­raz­niť aj tým, že v prí­pa­de, ak tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né, pri­čom ne­reš­pek­to­va­lo zá­kon­né pod­mien­ky us­ta­no­ve­né v § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku (bo­lo nep­rí­pus­tné), mô­že ta­ké­to roz­hod­nu­tie byť zru­še­né ge­ne­rál­nym pro­ku­rá­to­rom pod­ľa § 363 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku; ak ta­ké­to tres­tné stí­ha­nie bo­lo prá­vop­lat­ne skon­če­né v súd­nom ko­na­ní mô­že byť ta­ké­to roz­hod­nu­tie zru­še­né naj­vyš­ším sú­dom z dô­vo­du pod­ľa § 371 ods. 1 písm. k) Tres­tné­ho po­riad­ku.

Ak sa v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní vo­či pro­ku­rá­to­ro­vi pre­jed­ná­va dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie (kto­ré ne­má zna­ky pries­tup­ku), dru­hé en­ge­lov­ské kri­té­rium sa neup­lat­ní. ESĽP po­su­dzu­je tres­tnop­ráv­ny cha­rak­ter dis­cip­li­nár­nych ko­na­ní na zá­kla­de tre­tie­ho en­ge­lov­ské­ho kri­té­ria – zá­važ­nos­ti (tvr­dos­ti) san­kcie. K dis­po­zí­cii je naj­me­nej se­dem roz­hod­nu­tí ESĽP vo vzťa­hu k dis­cip­li­nár­nym ko­na­niam vo­či sud­com, čo mož­no adek­vát­ne ap­li­ko­vať aj na dis­cip­li­nár­ne ko­na­nia vo­či pro­ku­rá­to­rom. V tej­to sú­vis­los­ti kon­šta­tu­je, že stra­ta práv spo­je­ných s fun­kciou, napr. dô­chod­ko­vých práv ale­bo aj zba­ve­nie fun­kcie sú dis­cip­li­nár­ne san­kcie bez tres­tnop­ráv­ne­ho cha­rak­te­ru. Pre­to sa ga­ran­cia ne bis in idem neup­lat­ní.

Zá­ro­veň uvá­dza­me, že zá­kon­né up­lat­ne­nie pod­mie­nok vo vzťa­hu k vy­vo­de­niu dis­cip­li­nár­nej a tres­tnej zod­po­ved­nos­ti zna­me­ná ne­vyh­nut­ný pr­vok okam­ži­tej reak­cie na po­ru­šo­va­nie zá­kon­ných po­vin­nos­tí kon­krét­nej oso­by. Ak k ta­kej reak­cii nep­ri­chá­dza, proti­práv­ne ko­na­jú­cej oso­be tak mô­že byť umož­ne­né opa­ko­va­nie po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí, resp. pá­chania proti­práv­nej čin­nos­ti. Z hľa­dis­ka ab­sen­cie ge­ne­rál­nej pre­ven­cie, je tak ve­rej­nos­ti de­monštro­va­né, že nás­led­kom proti­práv­ne­ho ko­na­nia nie je okam­ži­tá reak­cia sub­jek­tu op­ráv­ne­né­ho viesť dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie, ale nás­led­kom je vý­luč­ne re­la­tív­ne zdĺha­vé tres­tné ko­na­nie. Sú­beh vy­vo­dzo­va­nia dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti na jed­nej stra­ne a tres­tnop­ráv­ne­ho san­kcio­no­va­nia na stra­ne dru­hej má tak svoj prak­tic­ký zmy­sel.

Poznámky

1) Roz­su­dok ESĽP vo ve­ci Ra­mos­Nu­nes de Car­val­ho e Sá pro­ti Por­tu­gal­sku, č. 55391/13, 57728/13, 74041/13 zo 6. no­vem­bra 2018, ods. 125.
2) ČENTÉŠ, J. a kol.: Trest­ný po­ria­dok s ko­men­tá­rom. Euro­kó­dex Po­rad­ca pod­ni­ka­te­ľa, Ži­li­na, 2006, s. 33.
3) Us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né vní­mať v kon­texte s člán­kom 7 ods. 5 Ústa­vy, kto­rý us­ta­no­vu­je, že me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, na kto­rých vy­ko­na­nie nie je pot­reb­ný zá­kon, a me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­ré pria­mo za­kla­da­jú prá­va ale­bo po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb a kto­ré bo­li ra­ti­fi­ko­va­né a vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ma­jú pred­nosť pred zá­kon­mi a člán­kom 154c ods. 1 Ústa­vy, kto­rý us­ta­no­vu­je, že Me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bo­dách, kto­ré Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­li vy­hlá­se­né spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom pred na­do­bud­nu­tím účin­nos­ti toh­to ús­tav­né­ho zá­ko­na, sú sú­čas­ťou jej práv­ne­ho po­riad­ku ma­jú pred­nosť pred zá­ko­nom, ak za­bez­pe­ču­jú väč­ší roz­sah ús­tav­ných práv a slo­bôd. Ci­to­va­ný­mi člán­ka­mi priz­ná­va Ústa­va vy­bra­ným me­dzi­ná­rod­ným zmlu­vám pred­nosť pred zá­kon­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pri­čom me­dzi tie­to zmlu­vy pat­rí aj Do­ho­vor, kto­ré­ho člá­nok 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 mož­no ap­li­ko­vať vo vzťa­hu k § 9 ods. 1 písm. g) Tres­tné­ho po­riad­ku.
4) Slo­ven­ský prek­lad člán­ku 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru nie je úpl­ne pres­ný pre­to­že v po­rov­na­ní s ori­gi­ná­lom v an­glic­kom ja­zy­ku a vo fran­cúz­skom ja­zy­ku nep­res­ne pou­ží­va slo­ven­ské ter­mí­ny ,,trest­ný čin“, ,,tres­tné ko­na­nie“, ,,od­sú­de­nie“ a ,,roz­su­dok“. Tým poz­me­ňu­je i cel­ko­vý vý­znam textu ci­to­va­né­ho člán­ku toh­to pro­to­ko­lu. Pod­stat­né v da­nom kon­texte je pre­dov­šet­kým to, že slo­vo ,,de­likt“ (vo fran­cúz­skom zne­ní ,,infra­ction“, v an­glic­kom zne­ní ,,of­fen­ce“) za­mie­ňa za slo­vá ,,trest­ný čin“ (vo fran­cúz­skom zne­ní ,,infra­ction­cri­mi­nal­le“, v an­glic­kom zne­ní ,,cri­mi­na­lof­fen­ce“). Usu­dzo­vať na to mož­no nie­len z vý­slov­né­ho zne­nia toh­to člán­ku, ale aj z je­ho po­rov­na­nia s pred­chá­dza­jú­ci­mi člán­ka­mi Do­ho­vo­ru – s člán­ka­mi 2 a 3, v kto­rých je pou­ži­tý ter­mín ,,cri­mi­na­lof­fen­ce“ (v an­glic­kej ver­zii) a ter­mín ,,infra­ction­cri­mi­nel­le“ (vo fran­cúz­skej ver­zii), a to v sú­vis­los­ti s vy­me­dze­ním prá­va na od­vo­la­nie v tres­tných ve­ciach a na od­škod­ne­nie v prí­pa­de ne­zá­kon­né­ho od­sú­de­nia. Pri­tom za sme­ro­daj­nú je pot­reb­né po­va­žo­vať ori­gi­nál­nu ver­ziu v an­glic­kom ja­zy­ku a vo fran­cúz­skom ja­zy­ku a v nad­väz­nos­ti na to i sku­toč­nosť, že an­glic­ké­mu ter­mí­nu ,,of­fen­ce“ a fran­cúz­ske­mu poj­mu ,,infra­ction“ v slo­ven­skom ja­zy­ku zod­po­ve­da­jú ter­mí­ny trest­ný čin i pries­tu­pok, resp. po­ru­še­nie zá­ko­na kva­li­fi­ko­va­teľ­né buď ako pries­tu­pok ale­bo ako trest­ný čin. Bliž­šie poz­ri napr. VAĽO, M.: Ne bis in idem v slo­ven­skom (európ­skom) tres­tnom prá­ve a pot­res­ta­nie za pries­tu­pok. In: Jus­tič­ná re­vue, 61, 2009, č. 6-7, s. 764, ČENTÉŠ, J.: Tres­tné či­ny da­ňo­vé a zá­sa­da ne bis in idem, In: Práv­na úp­ra­va správ­ne­ho tres­ta­nia [elek­tro­nic­ký zdroj]. – Bra­tis­la­va : Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho, Práv­nic­ká fa­kul­ta, 2015, s. 74-83 [CD-ROM].[Práv­na úp­ra­va správ­ne­ho tres­ta­nia : ve­dec­ká kon­fe­ren­cia. Bra­tis­la­va, 6.11.2015]. Poz­ri aj II. ÚS 185/2014.
5) K pô­sob­nos­ti a účin­kom Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie v ko­na­niach pred súd­mi a iný­mi or­gán­mi práv­nej ochra­ny pod­rob­nej­šie poz­ri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. a kol.: Char­ta zá­klad­ných práv Európ­skej únie v ko­na­niach pred or­gán­mi súd­nej ochra­ny v Slo­ven­skej re­pub­li­ke. Uni­ver­zi­ta Pav­la Jo­ze­fa Šafá­ri­ka v Ko­ši­ciach, Práv­nic­ká fa­kul­ta, Equili­bria, s. r.o., 2016, 256 s.
6) BE­LEŠ, A., HA­VEL­KOVÁ, M.: Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy ne bis in idem pri dis­cip­li­nár­nych ko­na­niach vo vä­zen­stve. In: Jus­tič­ná re­vue, 69, 2017, č. 2, s. 149-162,ČENTÉŠ, J.: Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy ne bis in idem v roz­hod­nu­tiach slo­ven­ských sú­dov = Ap­plyin­gthep­rin­cip­le of ne bis in idem in de­ci­sions of Slo­vak courts. In: JELÍNEK, J.: Tres­tní prá­vo pro­ces­ní – mi­nu­lost a bu­douc­nost. – Pra­ha: Le­ges, 2016, s. 129-142. ČENTÉŠ, J.: Sú­beh tres­tné­ho ko­na­nia a da­ňo­vé­ho ko­na­nia a zá­sa­da ne bis idem, Jus­tič­ná re­vue, 69, 2017, č. 6-7.
7) Pod­rob­nej­šie poz­ri roz­su­dok vo ve­ci A. a B. pro­ti Nór­sku, č. 24130/11, 29758/11 z 15. no­vem­bra 2016.
8) En­gel a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku, č. 5100/71 z 8. jú­na 1976, ods. 82.
9) Ka­du­bec pro­ti Slo­ven­sku z 2. sep­tem­bra 1998, Lau­ko v. Slo­ven­sko z 2. sep­tem­bra 1998.
10) En­gel a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku z 8. jú­na 1976.
11) Bliž­šie BE­LEŠ, A.: Up­lat­ňo­va­nie zá­sa­dy ne bis in idem pri dis­cip­li­nár­nych ko­na­niach prís­luš­ní­kov oz­bro­je­ných bez­peč­nos­tných zbo­rov. Zbor­ník z me­dzi­ná­rod­nej ve­dec­kej kon­fe­ren­cie dok­to­ran­dov a mla­dých ve­dec­kých pra­cov­ní­kov Míľ­ni­ky prá­va v stre­doeuróp­skom pries­to­re 2017, or­ga­ni­zo­va­nej Uni­ver­zi­tou Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­kou fa­kul­tou, v dňoch 30.3. – 1.4.2017, s. 684-691.
12) Ezah a Con­norspro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 9. ok­tób­ra 2003.
13) Cam­bell a Fellpro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 28. jú­na 1984, Jus­si­la v. Fín­sko z 23.no­vem­bra 2006.
14) Tam­tiež, resp.Ezah a Con­norspro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 9. ok­tób­ra 2003.
15) Roz­su­dok A. a B. pro­ti Nór­sku, č. 24130/11, 29758/11 z 15. no­vem­bra 2016.
16) Tam­tiež, ods. 130.
17) Tam­tiež, ods. 132.
18) Zo­lo­tuk­hin v. Rus­ko z 10. feb­ruára 2009 (bod 84 – ,,inextri­cab­ly­lin­ked in ti­me and spa­ce“). Poz­ri tiež Ruot­sa­lai­nen v. Fín­sko zo 16. jú­na 2009. R.T. v. Švaj­čiarsko z 30. má­ja 2000 a Nil­sson v. Švéd­sko z 13. de­cem­bra 2005.
19) GŘIV­NA, T.: To­tož­nost skut­ku de fac­to a de iure. Iden­ti­ty of anAct De Fac­to a De iure. In: JELÍNEK, J.: Tres­tní prá­vo pro­ces­ní – mi­nu­lost a bu­douc­nost. – Pra­ha: Le­ges, 2016, s. 113 a nasl.
20) KOL­CUN, J., KOL­CU­NOVÁ, M.: Hmot­nop­ráv­ne as­pek­ty zá­sa­dy NE BIS IN IDEM. In: Trest­ný čin – je­ho hmot­nop­ráv­ne a kri­mi­no­lo­gic­ké vy­jad­re­nie [elek­tro­nic­ký zdroj]. – Bra­tis­la­va : Uni­ver­zi­ta Ko­men­ské­ho v Bra­tis­la­ve, Práv­nic­ká fa­kul­ta, 2013, s. 71-76 [CD-ROM], [Trest­ný čin – je­ho hmot­nop­ráv­ne a kri­mi­no­lo­gic­ké vy­jad­re­nie : me­dzi­ná­rod­ná ve­dec­ká kon­fe­ren­cia. Bra­tis­la­va, 15.11.2012].
21) Pod­ľa § 122 ods. 10 Tres­tné­ho zá­ko­na za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin sa po­va­žu­je, ak pá­cha­teľ pok­ra­čo­val v pá­cha­ní to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu. Tres­tnosť všet­kých čias­tko­vých úto­kov sa po­su­dzu­je ako je­den trest­ný čin, ak všet­ky čias­tko­vé úto­ky to­ho is­té­ho pá­cha­te­ľa spá­ja ob­jek­tív­na sú­vis­losť v ča­se, spô­so­be ich pá­chania a v pred­me­te úto­ku, ako aj sub­jek­tív­na sú­vis­losť, naj­mä jed­no­tia­ci zá­mer pá­cha­te­ľa spá­chať uve­de­ný trest­ný čin; to nep­la­tí vo vzťa­hu k čias­tko­vým úto­kom spá­cha­ným mi­mo úze­mia Slo­ven­skej re­pub­li­ky.
22) Ust. § 9 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.K prob­le­ma­ti­ke pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu poz­ri aj roz­su­dok Veľ­kej ko­mo­ry ESĽP vo ve­ci Roh­le­na v. Čes­ká re­pub­li­ka z 27.1.2015, naj­mä súh­las­né sta­no­vis­ko sud­cu Pin­tu de Al­bu­gerque (bod 9). Sú­čas­ne mož­no­dopl­niť, že Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ko­na­ní ve­de­nom pod sp. zn. PL. ÚS 9/2017 dňa 24. má­ja 2017 pri­jal na ďal­šie ko­na­nie návrh Kraj­ské­ho sú­du v T. na za­ča­tie ko­na­nia o sú­la­de § 9 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku s člán­kom 50 ods. 5 Ústa­vy, člán­kom 40 ods. 5 Lis­ti­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd a s člán­kom 4 ods. 1 Pro­to­ko­lu č. 7 k Do­ho­vo­ru.
23) Pri­me­ra­ne poz­ri uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du zo 14. jú­la 2016, sp. zn. 4 Tdo 15/2015.
25) Nap­rík­lad 13 ods. 3, § 15 ods. 2 a § 35 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 154/1994 Z.z. o mat­ri­kách v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, § 91 ods. 1 písm. d) pia­ty bod zá­ko­na č. 251/2012 Z.z. o ener­ge­ti­ke a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov.
26) R 125/2012.
27) Uzne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 20. ap­rí­la 2011, sp. zn. 5Tdo 18/2011. Poz­ri tiež pri­me­ra­ne roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Ska­li­ca z 11. no­vem­bra 2019, sp. zn. 6T/115/2018 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Tr­na­ve z 21. ap­rí­la 2020, sp. zn. 3To/24/2020.
28) MA­CHA­JOVÁ, J., SO­BI­HARD, J.: Iné správ­ne de­lik­ty. In MA­CHA­JOVÁ, J. a kol.: Všeo­bec­né správ­nep­rá­vo. 5. ak­tua­li­zo­va­né vy­da­nie. Bra­tis­la­va: Euro­kó­dex, 2010, s. 289.
29) CE­PEK, B.: Správ­ne dis­cip­li­nár­ne de­lik­ty. In VRAB­KO, M. a kol.: Správ­ne prá­vo hmot­né. Všeo­bec­ná časť. Bra­tis­la­va: C. H. Beck, 2012, s. 306-307.
30) Roz­hod­nu­tie Ko­mi­sie vo ve­ci Krem­zow pro­ti Ra­kús­ku, č. 16417/90 zo 7. no­vem­bra 1990.
31) Roz­hod­nu­tie Ko­mi­sie vo ve­ci De­mel pro­ti Ra­kús­ku, 30993/96 zo 16. ap­rí­la 1998.
32) Olek­sandr Vol­kov pro­ti Uk­ra­ji­ne, č. 21722/11 z 9. ja­nuá­ra 2013, ods. 93 až 95.
33) Di­Gio­van­ni pro­ti Ta­lian­sku, č. 51160/06 z 9. jú­la 2013, ods. 35.
34) Stu­rua pro­ti Gru­zín­sku, 45729/05 z 28. mar­ca 2017, ods. 28.
35) Ka­me­nos pro­ti Cyp­ru, č. 147/07 z 31. ok­tób­ra 2017, ods. 50 až 53.
36) Ra­mos­Nu­nes de Car­val­ho e Sá pro­ti Por­tu­gal­sku, č. 55391/13, 57728/13, 74041/13 zo 6. no­vem­bra 2018, ods. 125 a nasl.
37) Müller-Har­tburg pro­ti Ra­kús­ku, č. 47195/06 z 19. feb­ruára 2013, ods. 47 a 48.
38) Uzne­se­nie Nej­vyš­ší­ho­sou­du Čes­ké re­pub­li­ky z 18. de­cem­bra 2019, sp. zn. 8 Tdo 1283/2019.

prof. JUDr., Jozef Čentéš, PhD.

Ovplyvňovanie svedeckej výpovede zverejnenými informáciami

Tým­to člán­kom chcem ne­for­mál­ne nad­via­zať na člá­nok auto­ra JUDr. Adria­na Ku­ce­ka, ad­vo­ká­ta, kto­rý bol uve­rej­ne­ný v Práv­nych lis­toch dňa 7.jú­la 2020 pod náz­vom Uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du o pre­pus­te­ní Nor­ber­ta Bӧdӧra zo za­dr­ža­nia. Uz­ne­se­nie bo­lo pub­li­ko­va­né so súh­la­som klien­ta je­ho ob­haj­com.

Za­tiaľ čo JUDr. Ku­cek vo svo­jom prís­pev­ku pou­ka­zu­je na vplyv ve­rej­nej mien­ky na roz­ho­do­va­nie sú­du, ja upria­mu­jem po­zor­nosť na mož­ný vplyv zve­rej­ňo­va­ných in­for­má­cií aj na sve­dec­ké vý­po­ve­de eš­te ne­vy­po­ču­tých sved­kov.

Je všeo­bec­ne zná­me, že pi­lie­re do­ka­zo­va­nia sú v tres­tnom ko­na­ní pos­ta­ve­né na sve­dec­kých vý­po­ve­diach. Ich vý­znam je nes­po­chyb­ni­teľ­ný tak v príp­rav­nom ko­na­ní ako aj v ko­na­ní pred sú­dom.

Po­kiaľ je sve­dok pod vply­vom zve­rej­ňo­va­ných in­for­má­cií vzťa­hu­jú­cich sa na vec, je vy­so­ko prav­de­po­dob­né, že je­ho vý­po­veď bu­de poz­na­če­ná me­dia­li­zo­va­ný­mi sku­toč­nos­ťa­mi. Z poh­ľa­du spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia je bez vý­zna­mu, či pôj­de o pris­pô­so­be­nie je­ho vý­po­ve­de sme­rom k oča­ká­va­niu ve­rej­nos­ti ale­bo zo­sú­la­de­nie vý­po­ve­de s ob­sa­hom to­ho, čo už od­zne­lo. Ani v jed­nom ani v dru­hom prí­pa­de sve­dok ne­bu­de vy­po­ve­dať o tom, čo on sám ve­del.

Príp­rav­né ko­na­nie je ne­ve­rej­né. Z uve­de­né­ho dô­vo­du by ani teo­re­tic­ky ne­ma­la exis­to­vať mož­nosť ov­plyv­ňo­va­nia ne­vy­po­ču­tých sved­kov in­for­má­cia­mi zve­rej­ne­ný­mi mé­dia­mi. Na­priek to­mu sa nap­rík­lad v Den­ní­ku N dňa 07.jú­la 2020 ob­ja­vil člá­nok od Ve­ro­ni­ky Pru­šo­vej: „Sklen­ka pre­ho­vo­ril aj o pod­pred­sed­níč­ke Naj­vyš­šie­ho sú­du: V obál­ke mi no­si­la päť­ti­síc ako ďa­kov­né.“ V uve­de­nom člán­ku sú opi­so­va­né čas­ti je­ho vý­po­ve­de s kon­krét­ny­mi de­tail­mi, uvá­dza sa ob­sah je­ho vý­po­ve­de nap­rík­lad v zmys­le: “Do­po­siaľ ho­vo­ril Sklen­ka len o tom, že mu po­nú­ka­la v kau­ze Tech­no­pol Servic­e úp­la­tok 30-ti­síc eur. Pri pos­led­nej vý­po­ve­di si však pos­po­mí­nal aj na ďal­šie pe­nia­ze, kto­ré dos­tá­val od sud­ky­ne …“.

Pod­ľa § 69 ods.1 Tr.por. do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su smie na­ze­rať len ob­vi­ne­ný, ob­haj­ca, poš­ko­de­ný, ozna­mo­va­teľ, ak nie je zá­ro­veň poš­ko­de­ným a zú­čas­tne­ná oso­ba, spl­no­moc­ne­nec a us­ta­no­ve­ný opat­rov­ník. Tie­to oso­by si mô­žu zo spi­su ro­biť vý­pis­ky a poz­nám­ky a na svo­je nák­la­dy si za­bez­pe­čiť kó­piu spi­su. Pre os­tat­né oso­by je spis nep­rís­tup­ný.

V tej­to sú­vis­los­ti sa po­nú­ka otáz­ka od­kiaľ ma­jú mé­dia in­for­má­cie, kto­ré sú ne­ve­rej­né, ak nie sú stra­nou ko­na­nia? Ako je mož­né, že pro­ku­rá­tor, kto­rý do­zo­ru­je pred­met­né vy­šet­ro­va­nie nep­rij­me pot­reb­né opat­re­nia, aby ne­do­chá­dza­lo k úni­ku tých­to in­for­má­cií, kto­rý­mi sa nás­led­ne „for­mu­jú“ sve­dec­ké vý­po­ve­de ďal­ších osôb a pod­pra­ho­vo sa cez ve­rej­nú mien­ku vy­tvá­ra spo­lo­čen­ská ob­jed­náv­ka na po­ža­do­va­ný ale­bo oča­ká­va­ný vý­sle­dok?

Ov­plyv­ňo­va­nie sved­kov je vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu po­va­žo­va­né za tak nep­rí­pus­tné sprá­va­nie, že už pri náz­na­ku ta­ké­ho­to ko­na­nia mô­že súd roz­hod­núť o ko­lúz­nej väz­be. Na dru­hej stra­ne sme sved­ka­mi to­ho, ako sa zve­rej­ňu­jú ob­sa­hy vý­po­ve­dí, ko­men­tu­je sa ich vý­znam, vy­jad­ru­jú sa k ním rôz­ne ne­zain­te­re­so­va­né oso­by a to všet­ko bez akých­koľ­vek pos­ti­hov.

Únik in­for­má­cií z vy­šet­ro­va­cích spi­sov, o kon­krét­nych fak­toch a sku­toč­nos­tiach, je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru tak váž­nym zá­sa­hom do ob­jek­tív­ne­ho a nes­tran­né­ho prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia, že to­le­ro­va­nie po­ru­še­nia zá­sa­dy ne­ve­rej­né­ho príp­rav­né­ho ko­na­nia ne­mô­že byť v sú­la­de s práv­nym štá­tom a ne­má nič spo­loč­né so spra­vod­li­vým pro­ce­som tak ako ho ga­ran­tu­je čl. 6 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.

V ko­na­ní pred sú­dom je si­tuácia od­liš­ná. Pre tres­tné ko­na­nie pla­tí zá­sa­da ve­rej­nos­ti, kto­rá je vy­jad­re­ná v čl.48 ods. 2. Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj v zá­klad­ných zá­sa­dách tres­tné­ho ko­na­nia ( §2 ods. 17 Tr.por.). Z uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní vy­plý­va, že kaž­dý má prá­vo, aby sa je­ho vec pre­ro­ko­va­la ve­rej­ne pri­čom hlav­né po­jed­ná­va­nie ko­ná súd zá­sad­ne ve­rej­ne. Slov­né spo­je­nie zá­sad­ne ve­rej­ne vy­jad­ru­je ur­či­té pri­vi­le­go­va­nie tej­to for­my po­jed­ná­va­nia pred ne­ve­rej­ným ko­na­ním, čo je nás­led­ne umoc­ne­né aj pres­ne vy­me­dze­ný­mi pod­mien­ka­mi pre vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ( § 249 Tr.por.). Súd mô­že vy­lú­čiť ve­rej­nosť z po­jed­ná­va­nia len vte­dy ak by to oh­ro­zi­lo ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom, ve­rej­ný po­ria­dok, mrav­nosť ale­bo bez­peč­nosť ale­bo ak to vy­ža­du­je iný dô­le­ži­tý zá­ujem ob­ža­lo­va­né­ho, poš­ko­de­né­ho, je­ho blíz­kych osôb ale­bo sved­kov. Ve­rej­nosť mu­sí byť vy­lú­če­ná po­čas vý­slu­chu agen­ta a ak ide o ochra­nu uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že zá­ko­no­dar­ca má zá­ujem, prí­tom­nos­ťou ve­rej­nos­ti, za­bez­pe­čiť ur­či­tú ne­for­mál­nu kon­tro­lu nad dodr­žia­va­ním zá­kon­nos­ti pro­ce­su. Rov­na­ko sa prí­tom­nos­ťou ve­rej­nos­ti sle­du­je po­sil­ne­nie ge­ne­rál­nej pre­ven­cie pred pá­cha­ním tres­tných či­nov.

V tom­to slo­va zmys­le je vý­znam a opod­stat­ne­nosť zá­sa­dy ve­rej­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia nes­po­chyb­ni­teľ­ný.

Pre zvý­raz­ne­nie dô­le­ži­tos­ti a váž­nos­ti sve­dec­kej vý­po­ve­de bo­la pri­ja­tá po­vin­nosť sved­ka zlo­žiť, na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo ve­rej­nom za­sad­nu­tí, prí­sa­hu. V us­ta­no­ve­ní § 261 ods. 2 pr­vá ali­nea Tr.por. sa zá­ko­no­dar­ca sna­žil za­bez­pe­čiť ob­jek­tív­nosť vý­slu­chu sved­ka zrej­me aj tým, že pri­ká­zal sú­du dbať na to, aby eš­te ne­vy­po­ču­tý sve­dok ne­bol prí­tom­ný pri vý­slu­chu ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo iné­ho sved­ka. Vzhľa­dom na vý­znam sve­dec­kej vý­po­ve­de sa ja­ví uve­de­né us­ta­no­ve­nie ako lo­gic­ké a správ­ne. Je ne­po­chyb­né, že je­ho zmys­lom nie je len vy­lú­če­nie fy­zic­kej prí­tom­nos­ti ne­vy­po­ču­té­ho sved­ka pri vý­slu­chu iných vy­po­čú­va­ných osôb, ale naj­mä za­me­dzenie prís­tu­pu k in­for­má­ciám, o kto­rých sve­dok ne­má ve­dieť z dô­vo­du za­bez­pe­če­nia dô­ve­ry­hod­nos­ti je­ho vý­po­ve­de. Len ta­kým­to spô­so­bom je mož­né do­siah­nuť po­žia­dav­ku zá­ko­na, pod­ľa kto­rej má sve­dok uviesť všet­ko, čo sám o ve­ci vie. V opač­nom prí­pa­de by bo­lo zlo­ži­té vy­hod­no­tiť sve­dec­kú vý­po­veď z poh­ľa­du jej prav­di­vos­ti a auten­tic­kos­ti.

V praxi však ust. § 261 ods. 2 Tr.por. na­rá­ža na zá­sa­du ve­rej­nos­ti tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rá so se­bou pri­ná­ša nie­len po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du in­for­mo­vať ve­rej­nosť o tres­tnom ko­na­ní, ale aj účasť ve­rej­nos­ti a mé­dií na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

V tej­to sú­vis­los­ti sa po­nú­ka otáz­ka v akom roz­sa­hu a v akej for­me ma­jú byť pos­ky­to­va­né in­for­má­cie či už or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, sú­dom, oso­ba­mi prí­tom­ný­mi na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ale­bo zú­čas­tne­nou ve­rej­nos­ťou tak, aby ust. § 261 ods. 2 Tr.por. úpl­ne nes­tra­ti­lo svoj zmy­sel?

Po­vin­nosť in­for­mo­vať ve­rej­nosť o tres­tnom ko­na­ní má svo­je li­mi­ty vy­me­dze­né ochra­nou uta­jo­va­ných sku­toč­nos­ti, ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, da­ňo­vé­ho, poš­to­vé­ho ale­bo te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva. Rov­na­ko tak uta­je­ním sku­toč­nos­ti, kto­ré by moh­li zma­riť ale­bo sťa­žiť ob­jas­ne­nie a vy­šet­re­nie ve­ci (§6 ods. 2 Tr.por.).

Pod­ľa sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy (§ 251 ods. 2 Tr.por.) mô­že súd prí­tom­ným oso­bám ulo­žiť po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa v prie­be­hu po­jed­ná­va­nia doz­ve­de­li a zá­ro­veň kto­ré po­ží­va­jú ochra­nu pod­ľa zá­ko­na. Mô­že ich však súd za­via­zať ml­čan­li­vos­ťou o sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­ve­de­li z vý­po­ve­de sved­ka a kto­ré ma­jú byť, v is­tom slo­va zmys­le, pred eš­te ne­vy­po­ču­tým sved­kom, uta­je­né?

Upo­zor­ne­nie prí­tom­ných osôb (pro­ku­rá­tor, ob­haj­ca, ob­ža­lo­va­ný, poš­ko­de­ný, prí­pad­ne dô­ver­ník) na nás­led­ky prez­ra­de­nia sku­toč­nos­ti, o kto­rých sa doz­ve­de­li na po­jed­ná­va­ní sa via­že na po­jed­ná­va­nie z kto­ré­ho bo­la ve­rej­nosť vy­lú­če­ná pre ochra­nu uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí ale­bo oh­ro­ze­nie ta­jom­stva (§250 ods. 3 Tr.por.). Rov­na­ko v da­nom prí­pa­de mô­že súd za­ká­zať prí­tom­ným vy­ho­to­vo­vať zvu­ko­vé ale­bo ob­ra­zo­vé zá­zna­my ale­bo pí­som­né poz­nám­ky.

Po­kiaľ však ve­rej­nosť z po­jed­ná­va­nia vy­lú­če­ná ne­bo­la, je v zmys­le §253 ods. 4 Tr.por. do­vo­le­né z je­ho prie­be­hu vy­ho­to­vo­vať zvu­ko­vý zá­znam a so súh­la­som pred­se­du se­ná­tu aj zvu­ko­vý pre­nos.

Aj pod­ľa sú­čas­nej úp­ra­vy je mož­né, za pod­mie­nok sta­no­ve­ných v §253 ods. 5 Tr.por., vy­ho­to­vo­va­nie zvu­ko­vých zá­zna­mov za­ká­zať, nap­rík­lad ak by ním mo­hol byť oh­ro­ze­ný dô­le­ži­tý zá­ujem strán ale­bo sved­kov. V tej­to sú­vis­los­ti sa po­nú­ka otáz­ka, či by de le­ge fe­ren­da ne­po­moh­lo ochra­ne in­for­má­cií prá­vo strán ko­na­nia vy­žia­dať si uta­je­nie vý­slu­chu, prí­pad­ne je­ho čas­ti, pred zve­rej­ne­ním a to až do prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia, s cie­ľom za­me­dziť ov­plyv­ňo­va­niu ne­vy­po­ču­tých sved­kov.

Zo sle­do­va­ných tres­tných pro­ce­sov tý­ka­jú­cich sa nap­rík­lad fal­šo­va­nia zme­niek, vraž­dy no­vi­ná­ra J. Ku­cia­ka a M. Kuš­ní­ro­vej, vraž­dy kan­di­dá­ta na pri­má­to­ra L. Bas­ter­ná­ka, sa po­žia­dav­ka zá­ko­no­dar­cu na za­me­dzenie in­for­mo­va­nos­ti ne­vy­po­ču­té­ho sved­ka o ob­sa­hu pred­chá­dza­jú­cich vý­slu­chov ja­ví ako úpl­ne vág­ne us­ta­no­ve­nie. Ve­rej­nosť v tých­to kau­zách je in­for­mo­va­ná o prie­be­hu po­jed­ná­va­ní pros­tred­níc­tvom mé­dií tak pod­rob­ne a pra­vi­del­ne, že sa tie­to stá­va­jú sú­čas­ťou spo­lo­čen­ských uda­los­tí.

Po­kiaľ súd ak­cep­tu­je ust. § 261 ods. 2 Tr. por. a za­bez­pe­čí, aby ne­vy­po­ču­tý sve­dok ne­bol prí­tom­ný pri vý­slu­chu ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo sved­ka, pa­ra­lel­ne si ta­ká­to oso­ba mô­že čí­tať vý­po­ve­de z mé­dií, kto­ré ich tak­mer on-li­ne zve­rej­ňu­jú na svo­jich por­tá­loch. Aký vý­znam má v tom­to kon­texte ust. § 261 ods. 2 Tr. por.? Má vô­bec v sú­čas­nom sve­te pre­no­su in­for­má­cií eš­te zmy­sel?

V jed­not­li­vých den­ní­koch sa zve­rej­ňo­va­li in­for­má­cie o vý­slu­chu sved­kov, znal­cov, ob­sa­hu čí­ta­ných lis­tin­ných dô­ka­zov, mi­nú­ta po mi­nú­te. K vý­po­ve­diam jed­not­li­vých sved­kov sa vy­jad­ro­va­li pro­ku­rá­to­ri, ob­haj­co­via, spl­no­moc­nen­ci poš­ko­de­ných. Ako je mož­né zis­tiť či nás­led­ne vy­po­čú­va­ný sve­dok po­dá­va sve­dec­tvo o tom, čo on sám vi­del, po­čul, poz­nal, ale­bo za svo­je sve­dec­tvo vy­dá­va to, čo si os­vo­jil ako prav­du spros­tred­ko­va­nú mé­dia­mi ? Ako je mož­né pri tak­to ma­sív­ne sle­do­va­ných kau­zách roz­poz­nať, či sve­dok ho­vo­rí prav­du, ale­bo ju pris­pô­so­bu­je niek­to­rej stra­ne ko­na­nia?

Je sku­toč­ne ta­ká­to sve­dec­ká vý­po­veď spô­so­bi­lým dô­ka­zom tres­tné­ho ko­na­nia ? Mô­že byť tak­to vy­ko­na­ný dô­kaz hod­no­te­ný ako re­le­vant­ný ?

Pod­ľa § 132 ods. 1 Tr. por. je po­vin­nos­ťou stra­ny, kto­rá vy­po­čú­va sved­ka, opý­tať sa na za­čiat­ku vý­slu­chu na je­ho po­mer k pre­ro­ko­vá­va­nej ve­ci, ako aj k stra­nám a pod­ľa pot­re­by aj na iné okol­nos­ti pot­reb­né na zis­te­nie je­ho ne­zau­ja­tos­ti a hod­no­ver­nos­ti. Som to­ho ná­zo­ru, že pri ve­rej­nos­ťou sle­do­va­ných pro­ce­soch je pot­reb­né ve­no­vať zvý­še­nú po­zor­nosť to­mu, od­kiaľ sa sve­dok doz­ve­del ním uvá­dza­né sku­toč­nos­ti. Je­ho tvr­de­nie si prí­pad­ne pre­ve­riť dos­tup­ný­mi kon­trol­ný­mi otáz­ka­mi. Po­kiaľ by pro­ku­rá­tor, ob­ža­lo­va­ný , ob­haj­ca ale­bo spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­né­ho (v čas­ti tý­ka­jú­cej sa up­lat­ne­né­mu ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy), ma­li prá­vo navr­hnúť uta­je­nie vý­po­ve­de sved­ka, prí­pad­ne je­ho čas­ti , s cie­ľom za­me­dziť ov­plyv­ňo­va­niu eš­te ne­vy­po­ču­tých sved­kov, roz­ho­dol by o tom­to návr­hu súd. V prí­pa­de, že by súd návr­hu vy­ho­vel upo­zor­nil by zá­ro­veň všet­kých prí­tom­ných na nás­led­ky prez­ra­de­nia sku­toč­nos­ti, o kto­rých sa doz­ve­de­li na po­jed­ná­va­ní tak, ako je to v sú­čas­nos­ti up­ra­ve­né pri ochra­ne uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tí ale­bo oh­ro­ze­nie ta­jom­stva pod­ľa § 250 ods. 3 Tr.por. Bo­lo by ve­cou pro­ku­rá­to­ra, ob­ža­lo­va­né­ho a/ale­bo je­ho ob­haj­cu, kto­rú vý­po­veď prí­pad­ne jej časť do­ká­žu ar­gu­men­tač­ne od­ôvod­niť ako spô­so­bi­lú ov­plyv­niť sve­dec­ké vý­po­ve­de eš­te ne­vy­po­ču­tých sved­kov.

Náj­sť hra­ni­cu me­dzi prí­pus­tnou mie­rou in­for­mo­va­nos­ti ve­rej­nos­ti o pre­bie­ha­jú­cich pro­ce­soch a ochra­nou in­for­má­cií, kto­rých vy­zra­de­nie by moh­lo zne­hod­no­tiť sa­mot­ný dô­kaz je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, mož­né len pri dôs­led­nej­šej ap­li­ká­cií ust. § 261 ods. 2 Tr. por. za prí­pad­nej úp­ra­vy us­ta­no­ve­ní tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý­mi by sa sta­no­vi­li pra­vid­lá pre zve­rej­ňo­va­nie ob­sa­hu vý­po­ve­dí sved­kov, znal­cov, poš­ko­de­ných tak, aby ne­do­chá­dza­lo k ov­plyv­ňo­va­niu nie­len ne­vy­po­ču­tých osôb, ale ani ve­rej­nej mien­ky do ta­kej mie­ry, kto­rá pod­pra­ho­vo ov­plyv­ňu­je sa­mot­ný roz­ho­do­va­cí pro­ces a vy­tlá­ča ho z ro­vi­ny spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su.

JUDr., Jitka Hasíková

Drogová trestná činnosť v rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie

1.Dňa 11.6.2020 Súd­ny dvor (pr­vá ko­mo­ra) vy­dal roz­su­dok vo ve­ci C‑634/1. Pred­me­tom da­né­ho ko­na­nia bol návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia po­da­ný Ok­res­ným sú­dom Słupsk, Poľ­sko. Návrh na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia sa tý­kal vý­kla­du člán­ku 4 ods. 2 písm. a) rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2004/757/SVV z 25. ok­tób­ra 2004, kto­rým sa sta­no­vu­jú mi­ni­mál­ne us­ta­no­ve­nia o zna­koch skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov a tres­tov v ob­las­ti ne­zá­kon­né­ho ob­cho­du s dro­ga­mi v spo­je­ní s člán­kom 2 ods. 1 písm. c) toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, ako aj člán­kov 20, 21 a 49 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie.

Zne­nia dot­knu­tej práv­nej úp­ra­vy:

Člá­nok 2 ods. 1 písm. c) rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2004/757/SVV: „Kaž­dý člen­ský štát prij­me ne­vyh­nut­né opat­re­nia, kto­rý­mi za­bez­pe­čí tres­tnosť tých­to úmy­sel­ných skut­kov, po­kiaľ nie sú po­vo­le­né: pre­cho­vá­va­nie ale­bo ná­kup drog s úmys­lom vy­ko­ná­vať niek­to­rú z čin­nos­tí uve­de­ných pod pís­me­nom a)“

Člá­nok 4 ods. 2 písm. a) rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2004/757/SVV: „ Kaž­dý člen­ský štát prij­me ne­vyh­nut­né opat­re­nia, kto­rý­mi za­bez­pe­čí, aby sa za tres­tné či­ny vy­me­dze­né v člán­ku 2 ods. 1 písm. a), b) a c) uk­la­da­li tres­ty s hor­nou hra­ni­cou naj­me­nej 5 až 10 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy v kaž­dom z tých­to prí­pa­dov: a) sku­tok sa tý­ka veľ­ké­ho množ­stva drog“

Člá­nok 20 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie.: „ Pred zá­ko­nom sú si všet­ci rov­ní.“

Člá­nok 21 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie: „ Za­ka­zu­je sa aká­koľ­vek dis­kri­mi­ná­cia naj­mä z dô­vo­du poh­la­via, ra­sy, far­by ple­ti, et­nic­ké­ho ale­bo so­ciál­ne­ho pô­vo­du, ge­ne­tic­kých vlas­tnos­tí, ja­zy­ka, ná­bo­žen­stva ale­bo vie­ry, po­li­tic­ké­ho ale­bo iné­ho zmýš­ľa­nia, prís­luš­nos­ti k ná­rod­nos­tnej men­ši­ne, ma­jet­ku, na­ro­de­nia, zdra­vot­né­ho pos­tih­nu­tia, ve­ku ale­bo sexuál­nej orien­tá­cie. 2. V roz­sa­hu pô­sob­nos­ti zmlúv a bez to­ho, aby bo­li dot­knu­té ich oso­bit­né us­ta­no­ve­nia, je za­ká­za­ná aká­koľ­vek dis­kri­mi­ná­cia z dô­vo­du štát­nej prís­luš­nos­ti.“

Člá­nok 49 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie: „ Ni­ko­ho ne­mož­no od­sú­diť za ko­na­nie ale­bo opo­me­nu­tie, kto­ré v ča­se, keď bo­lo spá­cha­né, ne­bo­lo pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho ale­bo me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va tres­tným či­nom. Ta­kis­to nes­mie byť ulo­že­ný trest prís­nej­ší, než aký bo­lo mož­né ulo­žiť v ča­se spá­chania tres­tné­ho či­nu. Ak po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu zá­kon us­ta­no­vu­je mier­nej­ší trest, ulo­ží sa ten­to trest. 2. Ten­to člá­nok neb­rá­ni sú­de­niu a pot­res­ta­niu oso­by za ko­na­nie ale­bo opo­me­nu­tie, kto­ré v ča­se, keď bo­lo spá­cha­né, bo­lo tres­tné pod­ľa všeo­bec­ných práv­nych zá­sad uz­ná­va­ných spo­lo­čen­stvom ná­ro­dov. 3. Prís­nosť tres­tov nes­mie byť nep­ri­me­ra­ná tres­tné­mu či­nu.“

2.Ten­to návrh bol po­da­ný v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia, pred­me­tom kto­ré­ho je stí­ha­nie ne­zá­kon­nej dr­žby omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok. Súd­ny dvor z via­ce­rých po­lo­že­ných otá­zok vy­abstra­ho­val me­ri­to a skon­šta­to­val, že svo­ji­mi otáz­ka­mi, sa súd v pod­sta­te pý­ta, či sa člá­nok 4 ods. 2 písm. a) rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2004/757 v spo­je­ní s člán­kom 2 ods. 1 písm. c) toh­to roz­hod­nu­tia, ako aj člán­ky 20, 21 a 49 Char­ty ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že brá­nia to­mu, aby člen­ský štát po­va­žo­val za trest­ný čin dr­žbu znač­né­ho množ­stva omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok tak pre osob­nú spot­re­bu, ako aj na úče­ly ne­zá­kon­né­ho ob­cho­do­va­nia s dro­ga­mi, pri­čom vý­klad poj­mu „znač­né množ­stvo omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok“ po­ne­chá­va na po­sú­de­nie vnút­roš­tát­nym sú­dom v kaž­dom jed­not­li­vom prí­pa­de .

3. Poľ­ský súd svoj návrh od­ôvod­nil úva­hou, že tak ako rám­co­vé roz­hod­nu­tie 2004/757 ne­de­fi­nu­je po­jem „veľ­ké množ­stvo drog“ v zmys­le je­ho člán­ku 4 ods. 2 písm. a), ani poľ­ské prá­vo ne­de­fi­nu­je po­jem „znač­né množ­stvo omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok“, kto­rý zod­po­ve­dá preb­ra­tiu poj­mu „veľ­ké množ­stvo drog“ uve­de­né­ho v člán­ku 4 ods. 2 písm. a) rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2004/757 do vnút­roš­tát­ne­ho prá­va. Súd ďa­lej spres­ňu­je, že vnút­roš­tát­na ju­di­ka­tú­ra sta­no­vi­la ur­či­té kri­té­riá na úče­ly ur­če­nia, či sa na množ­stvo omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok v dr­žbe pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu vzťa­hu­je po­jem uve­de­ný v člán­ku 62 ods. 2 zá­ko­na o bo­ji pro­ti dro­go­vej zá­vis­los­ti. Ten­to po­jem je však nep­res­ný a vnút­roš­tát­ne sú­dy ho vy­kla­da­jú v kaž­dom jed­not­li­vom prí­pa­de. Pod­ľa poľ­ské­ho sú­du z to­ho vy­plý­va, že s oso­ba­mi, kto­ré ma­jú v dr­žbe po­rov­na­teľ­né množ­stvá omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok, mož­no za­ob­chá­dzať roz­diel­ne pod­ľa vý­kla­du uve­de­né­ho poj­mu po­da­né­ho sú­dom roz­ho­du­jú­cim vo ve­ci, čo by moh­lo po­ru­šiť zá­sa­du rov­nos­ti pred zá­ko­nom.

4.Na tom­to mies­te je vhod­né uviesť, že už pri pr­vot­nej ana­lý­ze roz­sud­ku je mož­né vní­mať množ­stvo pa­ra­lel me­dzi me­ri­tom ve­ci v ko­na­ní C‑634/18 a slo­ven­ským prá­vom. Ap­li­ká­cia európ­ske­ho prá­va v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia v slo­ven­skej re­pub­li­ke je zried­ka­vá, a a prio­ri od­mie­ta­ná. Ako ob­haj­ca som si vy­po­čul zo stra­ny or­gá­nom čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du via­ce­ro úvah, pre­čo nie je mož­né ap­li­ko­vať rám­co­vé roz­hod­nu­tie Ra­dy Európ­skej Únie2004/757/SVV z 25. ok­tób­ra 2004 v zne­ní Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2017/2103 z 15, no­vem­bra 2017 mi­ni­mál­ne ako inter­pre­tač­ný man­ti­nel vnút­roš­tát­nej úp­ra­vy v rám­ci euro­kom­for­tné­ho vý­kla­du. Po­lo­že­nie pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky je ka­pi­to­la sa­ma o se­ba, na­koľ­ko pred­lo­že­nie da­né­ho návr­hu v tres­tnom ko­na­ní je v zá­sa­de vní­ma­ne ako obštruk­cia v ko­na­ní zo stra­ny ob­ha­jo­by a nie ako pros­trie­dok účin­nej ob­ha­jo­by. Na mar­go je vhod­né uviesť, že už aj slo­ven­ské sú­dy ma­li sna­hu po­lo­žiť pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky a po­žia­dať o vý­klad Súd­ne­ho dvo­ra EÚ, kto­rý by bol mo­hol po­môcť roztr­ži­tej roz­ho­do­va­cej praxi slo­ven­ských sú­dov v dro­go­vých ve­ciach (C-510/17,C-149/19).Žiaľ sú­dy svo­je návr­hy zob­ra­li vždy späť.

5.Ako pri­már­ny ar­gu­ment od­ôvod­ňu­jú­ci ne­mož­nosť pred­kla­da­nia pre­ju­di­ciál­nych otá­zok, sa ja­ví ná­miet­ka o ne­dos­tat­ku prá­vo­mo­ci Súd­ne­ho dvo­ra, a sí­ce, že Súd­ne­mu dvo­ru nep­ri­ná­le­ží inter­pre­tá­cia vnút­roš­tát­nej práv­nej nor­my. S ná­miet­kou ne­dos­tat­ku prá­vo­mo­ci Súd­ne­ho dvo­ra roz­hod­núť o návr­hu na za­ča­tie pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia z dô­vo­du, že vnút­roš­tát­ny súd svo­ji­mi pre­ju­di­ciál­ny­mi otáz­ka­mi nes­me­ru­je k to­mu, aby Súd­ny dvor vy­kla­dal prá­vo Únie ale vnút­roš­tát­ne prá­va sa súd za­obe­ral aj v ko­na­ní C‑634/18. Súd k pred­met­né­mu uvie­dol, že „ Ho­ci Súd­ne­mu dvo­ru nep­ri­ná­le­ží v rám­ci ko­na­nia pod­ľa člán­ku 267 ZFEÚ po­su­dzo­vať sú­lad vnút­roš­tát­nej práv­nej úp­ra­vy s prá­vom Únie ani vy­kla­dať vnút­roš­tát­ne zá­ko­ny a iné práv­ne pred­pi­sy, má na­priek to­mu prá­vo­moc pos­kyt­núť vnút­roš­tát­nym sú­dom všet­ky vý­kla­do­vé pr­vky spa­da­jú­ce do rám­ca prá­va Únie, kto­ré mu umož­nia po­sú­diť ta­ký­to sú­lad na úče­ly roz­hod­nu­tia vo ve­ci, o kto­rej roz­ho­du­je (roz­su­dok z 18. sep­tem­bra 2019, VI­PA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 28 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

6. V rám­ci ko­na­nia C‑634/18 sa rie­ši­la ok­rem vy­ššie uve­de­nej ná­miet­ky, eš­te jed­na ná­miet­ka a zá­sad­nej­šia. Ako z vy­ššie uve­de­né­ho je zrej­me pred­me­tom ko­na­nia bo­lo po­su­dzo­va­nie vnút­roš­tát­nej úp­ra­vy, kto­rá up­ra­vu­je san­kcio­no­va­nie dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti pre vlas­tnú spot­re­bu. V zmys­le čl. 2 ods. 2 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2004/757 dr­žba drog vý­luč­ne pre svo­ju osob­nú spot­re­bu, ako ju de­fi­nu­je vnút­roš­tát­na práv­na úp­ra­va je vy­lú­če­ná z pô­sob­nos­ti toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, pre­to pri­ma fa­cie sa ná­miet­ka ja­ví ako opod­stat­ne­ná. Súd­ny dvor da­nú ná­miet­ku uzav­rel tým, že vý­klad us­ta­no­ve­ní prá­va Únie Súd­nym dvo­rom v si­tuáciách, kto­ré ne­pa­tria do pô­sob­nos­ti prá­va Únie, je te­da od­ôvod­ne­ný, ak tie­to us­ta­no­ve­nia sú na zá­kla­de vnút­roš­tát­ne­ho prá­va pria­mo a bez­pod­mie­neč­ne up­lat­ni­teľ­né na ta­ké­to si­tuácie, aby sa za­bez­pe­či­lo, že tie­to si­tuácie bu­dú po­su­dzo­va­né rov­na­ko ako tie, kto­ré spa­da­jú do pô­sob­nos­ti prá­va Únie (roz­su­dok z 18. ok­tób­ra 2012, No­lan, C583/10,
EU:C:2012:638, bod 47 a ci­to­va­ná ju­di­ka­tú­ra).

7.Po vy­spo­ria­da­ní sa s pro­ces­ný­mi ná­miet­ka­mi súd pris­tú­pil k zod­po­ve­da­niu pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky. Súd roz­ho­dol, že Člá­nok 4 ods. 2 písm. a) rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2004/757/SVV z 25. ok­tób­ra 2004, kto­rým sa sta­no­vu­jú mi­ni­mál­ne us­ta­no­ve­nia o zna­koch skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov a tres­tov v ob­las­ti ne­zá­kon­né­ho ob­cho­du s dro­ga­mi v spo­je­ní s člán­kom 2 ods. 1 písm. c) toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, ako aj člán­ky 20, 21 a 49 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie sa ma­jú vy­kla­dať v tom zmys­le, že neb­rá­nia to­mu, aby člen­ský štát po­va­žo­val za trest­ný čin dr­žbu znač­né­ho množ­stva omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok tak pre osob­nú spot­re­bu, ako aj na úče­ly ne­zá­kon­né­ho ob­cho­do­va­nia s dro­ga­mi, pri­čom vý­klad poj­mu „znač­né množ­stvo omam­ných ale­bo psy­chot­rop­ných lá­tok“ po­ne­chá­va na po­sú­de­nie vnút­roš­tát­nym sú­dom v kaž­dom jed­not­li­vom prí­pa­de, po­kiaľ je ten­to vý­klad ro­zum­ne pred­ví­da­teľ­ný.

9. Roz­hod­nu­tie C‑634/18 tak pred­sta­vu­je aký­si ná­vod nie len pre vnút­roš­tát­ne sú­dy ako pos­tu­po­vať, ak na­do­bud­nú pri kom­pa­rá­cií zne­nia rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy Európ­skej Únie2004/757/SVV z 25. ok­tób­ra 2004v zne­ní Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy (EÚ) 2017/2103 z 15. no­vem­bra 2017 a us­ta­no­ve­nia § 172 zák .č. 300/2005 Z.z po­doz­re­nie o ne­dôs­led­nej har­mo­ni­zá­cií prá­va EÚ. Dru­hým prí­no­som roz­hod­nu­tia je roz­pra­co­va­nie kri­té­ria pred­ví­da­teľ­nos­ti na vý­klad poj­mov ako je veľ­ké množ­stvo drog resp, iných poj­mov ako je pre­daj drog, pre­cho­vá­va­nie drog zo stra­ny vnút­rouš­ných sú­dov. Súd­ny vý­klad prá­va Slo­ven­ských sú­dov v rám­ci dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti je cel­kom dy­na­mic­ky a rôz­no­ro­dý, pre­to kri­té­rium pred­ví­da­teľ­nos­ti je viac než žia­da­ným pr­vkom v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti su­dov.

10. V zá­uj­me úpl­nos­ti by sme chce­li upo­zor­niť eš­te na je­den oso­bi­tý prob­lém, kto­ré­ho vy­rie­še­nie sa pri čí­ta­ní textu rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2004/757/SVV nú­ka. Rám­co­vé roz­hod­nu­tie 2004/757/SVV ob­sa­hu­je tres­tné či­ny spo­je­né s ne­le­gál­nym ob­cho­dom s dro­ga­mi a pre­kur­zor­mi drog. Tres­tným či­nom v slo­ven­skom prá­ve, kto­rý ko­reš­pon­du­je s Rám­co­vým roz­hod­nu­tím 2004/757/SVV, je ne­do­vo­le­ná vý­ro­ba omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok, je­dov ale­bo pre­kur­zo­rov, ich dr­ža­nie a ob­cho­do­va­nie s ni­mi v zmys­le ust.§ 172 zák.č. 300/2005 Z.z. Tres­tné­ho zá­ko­na. Vo vzťa­hu k poj­mu „veľ­ké množ­stvo drog“ , je pot­reb­né upo­zor­niť, že tak ako zá­kon č. 300/2005 Z.z. Trest­ný zá­kon aj Rám­co­vé roz­hod­nu­tie Ra­dy 2004/757/SVV pou­ží­va pred­met­ný po­jem. Rám­co­vé roz­hod­nu­tie 2004/757/SVV je akým­si nás­tro­jom mi­ni­mál­nej har­mo­ni­zá­cie, pri­čom vy­tvá­ra akú­si troj­stup­ňo­vú zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti, a sí­ce tres­ta­nia bež­né­ho pre­da­ja (tres­tom naj­me­nej 1 až 3 ro­ky od­ňa­tia slo­bo­dy), tres­ta­nie pre­da­ja drog vo veľ­kom roz­sa­hu (tres­tom naj­me­nej 5 až 10 ro­ky od­ňa­tia slo­bo­dy) a na­ko­niec tres­ta­nie vy­ššie uve­de­ných skut­kov, ak bol trest­ný čin spá­cha­ný v rám­ci zlo­či­nec­kej or­ga­ni­zá­cie (tres­tom s hor­nou hra­ni­cou naj­me­nej 10 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy.) V zmys­le pred­met­né­ho je tak mož­né us­tá­liť, že po­vin­nos­ťou slo­ven­skej re­pub­li­ky je prís­nej­šie pos­ti­ho­vať to ko­na­nie, resp. pre­daj drog, ak sa sku­tok tý­ka veľ­ké­ho množ­stva drog ale­bo ak sku­tok sa tý­ka drog, kto­ré naj­váž­nej­šie poš­ko­dzu­jú zdra­vie a naj­prís­nej­šie to ko­na­nie, kto­ré je spá­cha­ne v rám­ci zlo­či­nec­kej sku­pi­ny. Pre­daj veľ­ké­ho množ­stva drog sa Slo­ven­ská re­pub­li­ka za­via­za­la pos­ti­ho­vať tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou naj­me­nej 5 až 10 ro­kov od­ňa­tia slo­bo­dy. Vzhľa­dom na uve­de­né má­me za to, že uk­la­da­nie tres­tov pod­ľa sys­te­ma­ti­ky us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 1 a ods. 4 na­rú­ša uve­de­ný ciel har­mo­ni­zá­cie, na­koľ­ko sa vy­my­ká z hra­níc tres­tov za jed­not­li­vé stup­ne zá­važ­nos­ti dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti a na­rú­ša stup­ňo­vi­tú zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti v zmys­le rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia. Ak­cep­tu­je­me že člen­ské štá­ty mô­žu za pre­daj drog (aj pre vlas­tnú spot­re­bu), resp. pre­daj vo veľ­kom roz­sa­hu sta­no­viť vy­šší trest ako je trest ako 1 -3 resp. 5 až 10 ro­kov, uk­la­da­nie tres­tu pod­ľa § 172 ods. 4 v rám­ci sadz­by 20 až 25 ro­kov sa však mi­ni­mál­ne ja­ví ako neo­pod­stat­ne­né lip­nu­tie na pred­sta­ve, že „čím vy­šší trest pre pá­cha­te­ľa tým lep­šie pre spo­loč­nosť.“ Oso­bi­tos­ťou slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy je to, že me­dzi pre­daj drog a pre­daj drog vo veľ­kom roz­sa­hu sa vtes­na­li eš­te pre­daj drog vo väč­šom a pre­daj drog znač­nom roz­sa­hu, pre­to je na­mies­te si po­lo­žiť otáz­ku či po­jem „pre­daj drog vo väč­šom roz­sa­hu“ (v zmys­le Tres­tné­ho zá­ko­na) by ne­mal zod­po­ve­dať poj­mu „veľ­ké množ­stvo drog“ (v zmys­le rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia), a tak­tiež či san­kcio­no­va­nie pá­cha­te­ľov dro­go­vej tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 172 ods. 3 a ods. 4 tres­tné­ho zá­ko­na nie je mož­ne ozna­čiť už za nep­ri­me­ra­né tres­ta­nie v zmys­le Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie.

JUDr., Igor Ribár

Prípustnosť inštitútu agenta provokatéra v Trestnom poriadku Slovenskej republiky

Pri ochrane spoločnosti je nutné mať k dispozícii také právne nástroje, ktoré budú zaznamenávať úspech pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupčných trestných činov. Jedným z najúčinnejších prostriedkov v boji s organizovanou kriminalitou je zapojenie agenta do vyšetrovania. Agent je inštitút trestného práva procesného, prostredníctvom ktorého sú utajovaným spôsobom získavané informácie dôležité pre trestné konanie. V slovenskom právnom poriadku je táto kategória trestného práva charakterizovaná ako prostriedok operatívno-pátracej činnosti. Inštitút agenta provokatéra patrí k najkontroverznejším právnym prostriedkom využívaných pri dokazovaní trestných činov a jeho uplatnenie je v právnej teórii a v právne praxi vnímané rozporuplne.
Vymedzenie inštitútu agenta
Zavedenie inštitútu agenta do nášho právneho poriadku bolo spojené s rozsiahlou diskusiou o jeho potrebe, oprávnenosti ale aj jeho ústavnosti a zákonnosti. Po prvýkrát bol do slovenského právneho systému zavedený novelou Trestného poriadku č. 247/1994 Z.z., ďalšia novela Trestného poriadku č. 457/2003 Z.z. vykonala zásadný prelom v koncepcii agenta kontrolóra, ktorá sa v takmer nezmenenej podobe implementovala aj do súčasného Trestného poriadku, zákona č. 301/2005 Z.z.
Agent je inštitút trestného práva procesného, ktorý môže byť využitý pri odhaľovaní špecifického okruhu trestných činov. V súčasnosti účinný Trestný poriadok obsahuje legálnu definíciu agenta v § 10 ods. 20 – agentom sa pre účely trestného konania rozumie osoba, až na malé výnimky[2] príslušník Policajného zboru SR alebo príslušník polície iného štátu, ktorý v utajení preniká do kriminálneho prostredia. V tomto kriminálnom prostredí agent pôsobí, získava si dôveru kriminálnych živlov tým, že s nimi naoko spolupracuje, aby vo výsledku mohol zhromažďovať informácie o konkrétnych trestných činoch a ich páchateľoch. Prispieva tým k odhaleniu a usvedčeniu páchateľov tých závažných trestných činov, ktorých odhalenie a usvedčenie by bolo inak podstatne sťažené alebo dokonca nemožné. Inštitút agenta tak v značnej miere prispieva k ochrane a rozvoju demokracie, zákonnosti, humanizmu a k celkovému fungovaniu právneho štátu, a preto je nezastupiteľným prostriedkom v boji proti organizovanému zločinu.
Keďže sa agent pohybuje na hranici zákona a zločinu, môže veľmi ľahko skĺznuť do presvedčenia, že mu je dovolené čokoľvek. Kvôli tomu sa jeho použitie, ako tzv. prostriedok proaktívneho odhaľovania trestnej činnosti, musí riadiť určitými zásadami.
Zákonné podmienky pre použitie agenta sú upravené v § 117 Trestného poriadku a sú nimi:
– existencia taxatívne uvedeného trestného činu;
– podstatne sťažené odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľa niektorého z trestných činov iným spôsobom (dôkazmi);
– existencia podozrenia na podklade poznatkov získaných v trestnom konaní o spáchaní takého trestného činu páchateľom v minulosti alebo v budúcnosti.
Právny poriadok rozlišuje agenta kontrolóra a agenta provokatéra. Agent kontrolór len dokumentuje smerovane a ďalší tok skutkového deja už spáchaného trestného činu, získava usvedčujúci dôkaz o trestnej činnosti, zatiaľ čo agent provokatér doslova provokuje k spáchaniu trestnej činnosti. Spravidla sa označujú spoločným, zhrňujúcim názvom – agent, avšak podľa situácie treba rozlišovať, či ide o agenta kontrolóra alebo provokatéra.
Prípustnosť inštitútu agenta provokatéra
Agent pri svojej činnosti pôsobí v kriminálnom prostredí a pre jeho dôveryhodnosť je teda dôležité, aby sám mohol páchať trestné činy a integrovať sa do tohto prostredia, nesmie však iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu. Avšak platí tu jedna výnimka : „ to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.“[7] Je to jediný prípad v slovenskom právnom poriadku, keď agent môže iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu a je uvedený v § 117 ods. 2 Trestného poriadku. Takéhoto agenta nazývame agentom provokatérom. Patrí k jedným z najkontroverznejších spôsobov boja proti organizovanej kriminalite, o ktorom sa stále vedú rozsiahle odborné polemiky.
Inštitút je inšpirovaný americkou operatívnou metódou „sting operation“, ktorá spočíva v daní určitého podnetu zo strany policajného agenta voči osobe, u ktorej reálne existujú sklony k páchaniu danej trestnej činnosti. Opakom tejto právom dovolenej iniciácii je tzv. „ entrapment“, ktorý spočíva v navádzaní osoby, u ktorej neboli zistené sklony k spáchaniu trestnej činnosti a použitie takejto formy provokácie je protizákonné. „Otázka legálnosti použitia agenta je primárne otázkou skutkovou.“ Slovenská právna úprava operuje s tzv. „subjektívnym testom“ : na použitie dovolenej iniciácie na spáchanie trestného činu sa vyžaduje objektívna existencia predispozície páchateľa na spáchanie trestného činu.[9]Využitie agenta provokatéra prichádza teda do úvahy len v prípade, ak doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by sa dopustil spáchania trestného činu aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta vydaný nebol. Páchateľ musí byť teda podľa skutkových zistení z iných dôkazov, a nie indícií, rozhodnutý, že trestný čin spácha. Avšak tieto dôkazy majú len charakter nepriamych dôkazov a ak aj sú dôkazmi priamymi, sú veľmi ľahko spochybniteľné, pretože ak by tieto dôkazy boli dostatočné silné stačili by k usvedčeniu páchateľa a zároveň s prihliadnutím na požiadavku subsidiarity použitia agenta ustanovenú v § 117 ods. 1 Trestného poriadku, nebolo by už potrebné a ani možné využiť inštitút agenta.
Dôvodom na zavedenie inštitútu agenta provokatéra do slovenského právneho poriadku bola motivácia bojovať proti korupcii, keďže jej odhalenie a dokázanie inými prostriedkami je pomerne zložité a málokedy efektívne. Úprava procesnoprávneho inštitútu agenta má presah aj do hmotného práva v podobe okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu ako plnenie úlohy agenta.
Prípustnosť inštitútu agenta provokatéra je veľmi často spochybňovaná a to najmä z hľadiska morálneho, ale aj zákonného, ústavného i medzinárodnoprávneho.
Častým argumentom morálneho negatíva tohto inštitútu je to, že orgány štátu nemôžu za žiadnych okolnosti navádzať osoby ku spáchaniu trestného činu a už vôbec nie na účel ich následnej represie, keďže navádzaná osoba by sa daného trestného činu za iných okolností, teda bez návodu, vôbec nemusela dopustiť. Nakoľko je všeobecne známe, že korupcia vykazuje vysokú mieru latencie a to aj najmä preto, lebo je náročné ju dokázať, argument, že verejný činiteľ by sa trestnej činnosti inak dopustiť nemusel je z morálneho hľadiska bezpredmetný. Verejný činiteľ je človek, ktorý by mal mať značnú mieru zodpovednosti za svoje rozhodnutia, ktorá by mu mala umožňovať posúdiť danú situáciu minimálne z morálneho hľadiska. Ak je raz verejný činiteľ ochotný prijať úplatok, len ťažko sa dá predpokladať, že v budúcnosti bude konať inak. Takže pre riadne a bezkorupčné fungovanie daného orgánu verejnej moci, a teda aj pre celú spoločnosť je takýto subjekt nebezpečný.
Zákonné hľadisko prípustnosti agenta provokatéra pri vyšetrovaní korupcie je podľa E. Burdu absolútne nespochybniteľné, keďže ho upravujú zákonné procesné práve normy v Trestnom poriadku.
Z hľadiska Ústavy SR je inštitút agenta provokatéra prípustný, Ústava SR neobsahuje jediné ustanovenie, ktoré by či už priamo alebo nepriamo tento inštitút zakazovalo včleniť do nášho právneho poriadku. Policajná provokácia ako taká je zakázaná len nepriamo v čl. 17 ods. 2 : „ Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovil zákon.“ Nakoľko v prípade vyšetrovania korupcie má agent provokatér zákonný základ, a preto je inštitútom v súlade s Ústavou SR.
Medzinárodné hľadisko prípustnosti tohto inštitútu je potrebné posúdiť najmä v súvislosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 4.11. 1950 v znení doplňujúcich protokolov, existujúceho v rámci Rady Európy.
Toto pomerne všeobecné ustanovenie je potrebné vykladať v súvislosti s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Agent provokatér v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj len ako „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že použitie špeciálnych vyšetrovacích metód t.j. i tajných agentov, samo o sebe nemusí viesť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. „Konanie agenta však musí zodpovedať určitým štandardom, aby nevybočilo z medzí zákonnosti. Jasné obmedzenia a záruky odlišujú prípustný policajný postup od navedenia, resp. vyprovokovania spáchania trestného činu, ktorý je v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Verejný záujem totiž nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných vyprovokovaním, trestné konanie by tak nebolo spravodlivé hneď od začiatku.“
Senát Najvyššieho súdu SR vymedzil policajnú provokáciu ako „zámerné, aktívne podnecovanie alebo navádzanie, či iné iniciovanie spáchania trestnej činnosti u druhej osoby , ktorá by inak protiprávne nekonala.“ K tomu senát v odôvodnení ešte dodal, že policajnou provokáciou je činnosť polície zameraná výlučne na snahu, aby kontrolovaný spáchal trestný čin.
Neprípustnosťou policajnej provokácie sa zaoberá aj judikatúra na medzinárodnej i vnútroštátnej úrovni. Jedným z najznámejších judikátov ESĽP v súvislosti s policajnou provokáciou je Teixeira de Castro proti Portugalsku z roku 1998. Dvaja policajti v civilnom oblečení kontaktovali osobu podozrivú z obchodu s omamnými látkami pre vlastnú potrebu a viackrát na ňu naliehali, aby im zadovážila niekoľko kilogramov hašišu. Keďže neuspel, nato túto osobu policajti požiadali o sprostredkovanie kúpy heroínu a táto osoba prostredníctvom tretej osoby vyhľadala sťažovateľa, ktorý na žiadosť tajných agentov zadovážil 20 gramov heroínu. Pri odovzdávaní heroínu agenti sťažovateľa zatkli. Bol odsúdený predovšetkým na základe výpovedí agentov na 5 rokov odňatia slobody. ESĽP uviedol, že : „ Intervencia tajných agentov musí byť ohraničená a zabezpečená určitými zárukami aj vtedy, ak ide o potlačovanie obchodu s omamnými látkami. Hoci rozmach organizovanej zločinnosti bezpochyby vyžaduje prijatie primeraných opatrení, právo na riadny výkon spravodlivosti zaujíma v demokratickej spoločnosti také významné miesto, že ho nemožno obetovať účelnosti. Všeobecná požiadavka spravodlivosti zakotvená v článku 6 sa týka každého trestného konania o akomkoľvek trestnom čine od toho najjednoduchšieho až po ten najzložitejší. Verejný záujem nemôže ospravedlniť použitie dôkazov získaných na základe policajnej provokácie.“
Z tohto odôvodnenia sa zvykne niekedy vyvodzovať neprípustnosť inštitútu agenta provokatéra v právnom poriadku ako takom. Pretože ak je tento inštitút v rozpore s čl. 6 ods.1 predmetného dohovoru, ktorý má na základe čl.7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi, jeho použitie je v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami, a zároveň je jeho existencia v Trestom poriadku v rozpore s právnou normou vyššej právnej sily.
Takýto záver by ale znamenal absolútnu nemožnosť použitia agenta provokatéra v právnom poriadku SR, a tým by sa oslabili právne nástroje v boji proti korupcii. Nakoľko ESĽP vo vyššie spomínanom prípade vyslovil aj to, že daná vec sa odlišuje od veci Lüdi c. Švajčiarsko, kde bol začaté trestné konanie a agent konal s vedomím vyšetrujúceho sudcu. V danej veci nebolo vedené žiadne trestné stíhanie a agenti konali na vlastnú päsť, bez kontroly súdu alebo iného orgánu. ESĽP poznamenal, že neexistovalo objektívne podozrenie, že by bol sťažovateľ zapojený do nejakej trestnej činnosti a neexistovali ani dôkazy, ktoré by podporili tvrdenie vlády, že sťažovateľ bol náchylný páchať trestnú činnosť. Práve naopak, polícia o ňom nevedela, a keď ho policajti požiadali o drogy, žiadne pri sebe nemal. Hoci bol teoreticky náchylný spáchať trestný čin, neexistovali objektívne dôkazy, ktoré by naznačili, že by inicioval trestný čin pred zákrokom polície. Agenti sami vyprovokovali danú trestnú činnosť. „Provokácia agentov a použitie dôkazov takto získaných v trestnom konaní proti sťažovateľovi ho od začiatku a definitívne pozbavilo práva na spravodlivý proces.“
ESĽP rozhodol, že dvaja policajti sa neobmedzili na „vyšetrenie trestnej činnosti pána Teixeiru de Castra v zásade pasívnym spôsobom, ale predstavovali taký vplyv, ktorý podnietil spáchanie predmetného trestného činu.“ Konštatoval, že ich konanie prekročilo činnosť tajného agenta, pretože podnietili spáchanie trestného činu a nič nenaznačovalo, že by bol bez ich zásahu spáchaný (odsek 39).
Tento judikát teda odmieta policajnú provokáciu len v prípadoch, kedy nie je splnená jedna z dvoch povinných podmienok, a teda, že:
– inštitút agenta provokatéra musí byť zakotvený v právnom poriadku daného štátu
– a použitie agenta provokatéra musí byť v súlade s právom, pod dohľadom súdu.
Z uvedeného vyplýva a taktiež môžeme vyvodiť, že inštitút agenta provokatéra v slovenskom Trestnom poriadku nie je v rozpore ani s medzinárodným právom, ktorým je SR viazaná.
Použitie agenta v súvislosti s odhaľovaním korupčných trestných činov má nepochybne svoj nezastupiteľný význam pri ochrane spoločenského a verejného záujmu. Tento inštitút možno vnímať pozitívne pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupčných trestných činov, zároveň ide o veľmi účinný prostriedok proti závažným formám kriminality. Naproti tomu použitie inštitútu agenta provokatéra má presne stanovené zákonné pravidlá a ani pri dôslednej aplikácii a kontrole tohto inštitútu nie je možné vylúčiť jeho zneužitie. Keďže použitie agenta spôsobuje aj intenzívne zásahy do základných práv a slobôd občana, týmito zásahmi sa zaoberal Európsky súd pre ľudské práva a vyslovil ustálené závery v súvislosti hľadaním rovnováhy medzi individuálnymi záujmami obvineného a záujmami spoločenskými. Inštitút agenta musí byť dôsledne kontrolovaný štátnou mocou, sudcom a prokurátorom, a zároveň je nutné vyžadovať prísne dodržiavanie princípov pri plnení úlohy agenta ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, aby nedochádzalo k jeho zneužívaniu.

Bc., Zuzana Hrušková

Trestný čin podvodu, Covid-19 a nájom nehnuteľnosti

Pod­ľa § 3b zá­ko­na č. 62/2020 o niek­to­rých mi­mo­riad­nych opat­re­niach v sú­vis­los­ti so ší­re­ním ne­bez­peč­nej ná­kaz­li­vej ľud­skej cho­ro­by Co­vid-19 a v jus­tí­cii, pre­na­jí­ma­teľ ne­mô­že do 31. de­cem­bra 2020 jed­nos­tran­ne ukon­čiť náj­om neh­nu­teľ­nos­ti, vrá­ta­ne náj­mu by­tu ale­bo ne­by­to­vé­ho pries­to­ru, pre omeš­ka­nie náj­om­cu s pla­te­ním náj­om­né­ho vrá­ta­ne úh­rad za pl­ne­nia ob­vyk­le spo­je­ných s náj­mom splat­né­ho v ob­do­bí od 1. ap­rí­la 2020 do 30. jú­na 2020, ak omeš­ka­nie náj­om­cu vznik­lo v dôs­led­ku okol­nos­tí, kto­ré ma­jú pô­vod v ší­re­ní ne­bez­peč­nej ná­kaz­li­vej ľud­skej cho­ro­by CO­VID-19. Ten­to dô­vod pre vznik omeš­ka­nia mu­sí byť náj­om­com dos­ta­toč­ne os­ved­če­ný. Iné dô­vo­dy pre ukon­če­nie náj­mu tým nie sú dot­knu­té.

Pod­stat­ným pre ro­zo­be­ra­nú prob­le­ma­ti­ku je tá časť toh­to us­ta­no­ve­nia, kto­rá sta­no­vu­je, že „dô­vod pre vznik omeš­ka­nia (s pla­te­ním náj­om­né­ho vrá­ta­ne úh­rad za pl­ne­nia ob­vyk­le spo­je­ných s náj­mom…) mu­sí byť náj­om­com dos­ta­toč­ne os­ved­če­ný“, pri­čom omeš­ka­nie mu­sí vy­ply­núť vý­hrad­ne z okol­nos­tí, kto­ré ma­jú pô­vod v ší­re­ní ne­bez­peč­nej ná­kaz­li­vej ľud­skej cho­ro­by Co­vid-19.

Zá­kon bliž­šie ne­vy­me­dzu­je čo ro­zu­mie pod „dos­ta­toč­ným os­ved­če­ním“ dô­vo­du vzni­ku omeš­ka­nia a ani to, akým kon­krét­nym spô­so­bom dô­vod vzni­ku omeš­ka­nia os­ved­čo­vať.

V praxi sa už stá­va, že náj­om­ca neh­nu­teľ­nos­ti pres­ta­ne v roz­hod­nom ob­do­bí uh­rá­dzať pre­na­jí­ma­te­ľo­vi náj­om­né, pri­čom ten­to svoj krok ozná­mi pre­na­jí­ma­te­ľo­vi a od­ôvod­ní pou­ka­zom na uve­de­né us­ta­no­ve­nie § 3b a je­ho si­tá­ciu, t. j., že neh­ra­dí náj­om­né z dô­vo­du okol­nos­tí, kto­ré ma­jú pô­vod v ší­re­ní cho­ro­by Co­vid-19. Bliž­šie pod­rob­nos­ti pre­na­jí­ma­te­ľo­vi neoz­ná­mi (a to prí­pad­ne ani na nás­led­nú vý­zvu pre­na­jí­ma­te­ľa) a po­va­žu­je ten­to svoj oznam za dos­ta­toč­né os­ved­če­nie dô­vo­du omeš­ka­nia s hra­de­ním náj­om­né­ho.

Na stra­ne dru­hej, pre­na­jí­ma­teľ ozná­mi náj­om­co­vi, že ta­ké­to ozná­me­nie ne­po­va­žu­je za dos­ta­toč­né os­ved­če­nie v zmys­le § 3b zá­ko­na a ak mu náj­om­ca neos­ved­čí v čom kon­krét­nom vi­dí sú­vis neh­ra­de­nia náj­om­né­ho s cho­ro­bou Co­vid-19, res­pek­tí­ve, ak ne­zač­ne uh­rá­dzať náj­om­né, po­tom jed­nos­tra­ne ukon­čí náj­om neh­nu­teľ­nos­ti a bu­de žia­dať vy­pra­ta­nie neh­nu­teľ­nos­ti. Náj­om­ca nás­led­ne opä­tov­ne uve­die len ci­tá­ciu us­ta­no­ve­nia § 3b zá­ko­na s tým, že spl­nil pod­men­ky sta­no­ve­né us­ta­no­ve­ním § 3b zá­ko­na a je te­da pod zá­kon­nou ochran­nou, kto­rá tr­vá, pod­ľa zá­ko­na, až do 31.12.2020.

Oba­ja ne­zos­ta­nú len pri vzá­jom­ných vý­zvach a mi­mo tres­tné­ho prá­va, ale nas­le­du­jú, tak ako je to na úze­mí SR ob­vyk­lé, tres­tné ozná­me­nia, keď pre­na­jí­ma­teľ po­dá na náj­om­cu tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, kto­ré vi­dí v tom, že náj­om­ca ho kla­me (uvá­dza do omy­lu) tak, že neh­ra­de­nie náj­om­né­ho sú­vi­sí s cho­ro­bou Co­vid-19 a náj­om­ca po­dá na pre­na­jí­ma­te­ľa (prí­pad­ne na realit­nú kan­ce­lá­riu, kto­rá spra­vu­je náj­om­ný vzťah pre pre­na­jí­ma­te­ľa) tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia, kto­ré vi­dí v tom, že pre­na­jí­ma­teľ sa mu neop­ráv­ne­ne vy­hrá­ža inou ťaž­kou uj­mou (vy­pra­ta­ním z by­tu), ak ne­bu­de hra­diť náj­om­né, res­pek­tí­ve ak neos­ved­čí dô­vod omeš­ka­nia pod­ľa zá­ko­na, ho­ci tak náj­om­ca už dos­ta­toč­ným spô­so­bom uro­bil.

Po­kiaľ ide o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. tak je pot­reb­né uviesť, že len oby­čaj­ný oznam náj­om­cu uro­be­ný pod­ľa § 3b zá­ko­na, bez ďal­šie­ho, nie je mož­né po­va­žo­vať za kla­ma­nie, či uvá­dzanie do omy­lu (a to aj vte­dy, ak by náj­om­ca ve­del, že neh­ra­de­nie náj­om­né­ho ne­má žiad­ny sú­vis s cho­ro­bou Co­vid–19), na­koľ­ko om­yl v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du mu­sí mať svo­ju kva­li­tu, nes­ta­čí uve­de­nie akej­koľ­vek prav­dy, pre­to­že mu­sí byť pros­tried­kom spô­so­bi­lým na ok­la­ma­nie iné­ho v kon­krét­nej si­tuá­cii. Oby­čaj­né klam­stvo nie je uvá­dza­ním do omy­lu vte­dy, keď tvr­de­nie náj­om­cu po­dlie­ha pres­kú­ma­va­niu zo stra­ny pre­na­jí­ma­te­ľa a keď ok­rem klam­li­vé­ho tvr­de­nia ne­bo­lo uro­be­né nič, čím by sa pres­kú­ma­va­nie sťa­ži­lo.

Ak te­da náj­om­ca len ozná­mi pre­na­jí­ma­te­ľo­vi, že je­ho omeš­ka­nie vznik­lo v dôs­led­ku okol­nos­tí, kto­ré ma­jú pô­vod v ší­re­ní ne­bez­peč­nej ná­kaz­li­vej ľud­skej cho­ro­by Co­vid-19 a neu­ve­die k to­mu nič bliž­šie (kon­krét­nej­šie), je po­vin­nos­ťou pre­na­jí­ma­te­ľa (v zmys­le zá­sa­dy, že prá­vo pat­rí bde­lým) ozná­miť náj­om­co­vi, že to­to tvre­de­nie mu­sí v zmys­le zá­ko­na dos­ta­toč­ne os­ved­čiť, t. j. ne­ja­kým spô­so­bom preu­ká­zať. Po­kiaľ náj­om­ca tr­vá stá­le na svo­jom pred­chá­dza­jú­com vy­jad­re­ní (kto­ré je prí­pad­ne klam­li­vé), po­tom ide o zneu­ži­tie prá­va zo stra­ny náj­om­cu a to prá­va vy­plý­va­jú­ce­ho mu z us­ta­no­ve­nia § 3b zá­ko­na, čo op­ráv­ňu­je pre­na­jí­ma­te­ľa, aby dos­pel k zá­ve­ru, že us­ta­no­ve­nie § 3b je v ta­kom­to prí­pa­de neap­li­ko­va­teľ­né a nás­led­ne mô­že s náj­om­com jed­nos­tran­ne ukon­čiť náj­om neh­nu­teľ­nos­ti.

V ta­kom­to prí­pa­de pôj­de pre­to o ci­vil­nú prob­le­ma­ti­ku a tres­tné ozná­me­nie pre­na­jí­ma­te­ľa by ma­lo byť pos­tu­pom pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. od­miet­nu­té.

O po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. by však moh­lo ísť v prí­pa­de, ak by náj­om­ca nap­rík­lad vy­ho­vel vý­zve pre­na­jí­ma­te­ľa a svo­je prá­vo pod­ľa § 3b by os­ved­čil pred­lo­že­ním nep­rav­di­vých dok­la­dov (nap­rík­lad fa­loš­nou vý­po­ve­ďou zo za­mes­tna­nia, fa­loš­ným dok­la­dom o do­čas­nom zní­že­ní svoj­ho príj­mu z dô­vo­du pan­dé­mie a po­dob­ne). V ta­kom­to prí­pa­de by už iš­lo o ta­ké ko­na­nie náj­om­cu, kto­ré by zjav­ne bo­lo mož­né pod­ra­diť pod „uvá­dzanie do omy­lu“v zmys­le zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, na­koľ­ko náj­om­ca us­ku­toč­nil ko­na­nie spô­so­bi­lé pres­ved­čiť pre­na­jí­ma­te­ľa, že bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky uvá­dza­né v us­ta­no­ve­ní § 3b zá­ko­na. Bez­pros­tred­nou vý­škou ško­dy spô­so­be­nou ta­kým­to ko­na­ním náj­om­cu by tu bo­lo hra­de­nie úh­rad za pl­ne­nia ob­vyk­le spo­je­ných s náj­omom zo stra­ny pre­na­jí­ma­te­ľa, kto­rý by tak ro­bil na­mies­to náj­om­cu, na­koľ­ko ten by bý­val „za­dar­mo“ (nap­rík­lad hra­de­nie elek­tri­ny, ply­nu, úh­rad spo­je­ných so sprá­vou do­mu a po­dob­ne).

Po­kiaľ ide o tres­tné ozná­me­nie náj­om­cu na pre­na­jí­ma­te­ľa pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 Tr. zák., pre­to­že náj­om­ca je ná­zo­ru, že sa mu pre­na­jí­ma­teľ vy­hrá­ža vy­pra­ta­ním by­tu, čo po­va­žu­je za inú ťaž­kú uj­mu v zmys­le toh­to tres­tné­ho či­nu, tak len sa­mot­né ozná­me­nie pre­na­jí­ma­te­ľa náj­om­co­vi, že ak riad­ne neos­ved­čí svo­je tvr­de­nie pod­ľa § 3b zá­ko­na pris­tú­pi k jed­nos­tran­né­mu ukon­če­niu náj­om­nej zmlu­vy, nie je a ani ne­mô­že byť tým­to, či iným tres­tným či­nom, pre­to­že ta­ké­to ko­na­nie nie je neop­ráv­ne­né (proti­práv­ne). Pre­na­jí­ma­teľ na ochra­nu svo­jich ma­jet­ko­vých zá­uj­mov pou­ží­va do­vo­le­ný pros­trie­dok a to vý­zvu na riad­ne os­ved­če­nie ná­ro­ku náj­om­cu s tým, že os­ved­čiť tu zna­me­ná nie­len ús­tne, či pí­som­ne dek­la­ro­vať, ale hlav­ne preu­ká­zať svoj ná­rok. Ta­ké­to tres­tné ozná­me­nia by ma­li byť tak­tiež od­miet­nu­té. O trest­ný čin vy­die­ra­nia by tu teo­re­tic­ky moh­lo ísť za si­tuácie, ak by pre­na­jí­ma­teľ ne­ja­kým nep­ri­me­ra­ným spô­so­bom (nap­rík­lad za pou­ži­tia ná­si­lia) nú­til náj­om­cu, aby vy­pra­tal neh­nu­teľ­nosť, či ak by pre­na­jí­ma­teľ pou­žil vy­hráž­ky, že ak ne­bu­de hra­diť riad­ne náj­omé, res­pek­tí­ve ak neo­pus­tí je­ho neh­nu­teľ­nosť, bu­de nas­le­do­vať ná­sil­né ko­na­nie vo­či ne­mu, či je­ho blíz­kym oso­bám.

JUDr., Peter Šamko