Abstrakt
Prekladaný článok analyzuje vybrané problémy aplikácie haagskeho dohovoru o únosoch detí a Nariadenia Brusel IIa v prípadoch medzinárodných rodičovských únosov detí v podmienkach Slovenskej republiky, predovšetkým nedostatočne vymedzené kompetencie ústredného orgánu Slovenskej republiky, ktorým je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, aplikačné problémy súvisiace so zaradením konania o návrat medzi konania starostlivosti súdu o maloletých v zmysle Občianskeho súdneho poriadku ako aj vybrané problémy súvisiace s výkonom rozhodnutia o vrátení dieťaťa. Autor sa v úvahách de lege ferenda zamýšľa nad možnosťami optimalizácie daného stavu.
1 ÚVOD
Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí1 (ďalej len „dohovor o únosoch detí“), ktorý má v súčasnosti 85 zmluvných strán je možné považovať za najúspešnejší medzinárodný nástroj riešenia a prevencie prípadov medzinárodných únosov detí2, čo dokazuje aj skutočnosť, že jeho zmluvnými stranami sú všetky členské štáty Európskej únie, ktoré pri úprave občianskoprávnych aspektov medzinárodných únosov detí vo vzájomných vzťahoch, vychádzajú z právnej úpravy haagskeho dohovoru a ďalej ju precizujú.
Haagsky dohovor o únosoch detí ukladá zmluvným štátom povinnosť okamžite navrátiť dieťa, ktoré bolo na ich územie neoprávnene premiestnené alebo je na ich území neoprávnene zadržiavané3 a to na základe žiadosti oprávnenej osoby. Výnimky z povinnosti nariadiť okamžitý návrat dieťaťa sú v dohovore taxatívne vymedzené4 a majú byť vykladané reštriktívne. Dohovor zároveň zavádza administratívnu spoluprácu medzi ústrednými orgánmi jednotlivých zmluvných štátov, ktorá má uľahčiť vykonávanie dohovoru v praxi.
Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, na pôde ktorej bol predmetný dohovor prijatý, uskutočňuje aj ďalšie aktivity smerujúce k napomáhaniu jednotnej aplikácie dohovoru v zmluvných štátoch. Medzi najvýznamnejšie patrí vypracovanie dôvodovej správy k predmetnému dohovoru,5 pravidelné zvolávanie tzv. špeciálnych komisií, na ktorých zástupcovia jednotlivých zmluvných štátov diskutujú aktuálne aplikačné problémy, zriadenie verejne dostupnej on-line databázy rozsudkov zmluvných štátov (INCADAT) týkajúcich sa haagskeho dohovoru o únosoch detí6 a v neposlednom rade aj vytvorenie praktických príručiek týkajúcich činností ústredných orgánov, implementácie dohovoru, preventívnych opatrení a výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa.
Členské štáty Európskej únie vo vzájomných vzťahoch uplatňujú haagsky dohovor o únosoch detí v podobe modifikovanej ustanoveniami Nariadenia Brusel IIa7. Ustanovenia nariadenia Brusel IIa sprísňujú podmienky na uplatnenie článku 13 haagskeho dohovoru o únosoch detí, na základe ktorých je možné nenariadiť návrat dieťaťa; kladú zvýšený dôraz na právo dieťaťa vyjadriť sa v konaní o návrat a zavádzajú osobitný spôsob preskúmania rozhodnutia o nenariadení návratu dieťaťa vydanom v členskom štáte EÚ, kam bolo dieťa unesené členským štátom EÚ, v ktorom malo unesené dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním.
Osobitný mechanizmus preskúmania rozhodnutia o nevrátení dieťaťa spočíva v tom, že v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa si súd členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa za podmienok stanovených v článku 9 nariadenia Brusel IIa ponecháva právomoc na konanie o rodičovských právach a povinnostiach k tomuto dieťaťu. Ak súd členského štátu EÚ, na územie ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, odmietne dieťa navrátiť na základe článku 13 haagskeho dohovoru o únosoch detí, je povinný bezodkladne zaslať súdu s právomocou podľa článku 9 nariadenia Brusel IIa kópiu takéhoto rozhodnutia o nevrátení spolu s príslušnou dokumentáciou. Súd s právomocou podľa článku 9 nariadenia Brusel IIa následne na základe návrhov nositeľov rodičovských práv začne konanie o preskúma a ak v takomto konaní vydá následné rozhodnutie,8 ktoré vyžaduje návrat dieťaťa, uzná sa toto následné rozhodnutie v ostatných členských štátoch, vrátane štátu, kam bolo dieťa neoprávnene premiestnene, bez potreby osobitného konania abez možnosti namietať jeho neuznanie bez ohľadu na skoršie rozhodnutie o nevrátení.
2 APLIKÁCIA DOHOVORU O ÚNOSOCH DETÍ A NARIADENIA BRUSEL IIA V PRÍPADOCH MEDZINÁRODNÝCH ÚNOSOV DETÍ PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Haagsky dohovor o únosoch detí bol podpísaný v mene Českej a Slovenskej federatívnej republiky dňa 28. decembra 1992. Po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky bola potvrdená záväznosť podpisu dohovoru pre Slovenskú republiku (oznámenie č. 49/1999 Z.z.), pričom dohovor na našom území nadobudol platnosť dňa 1. februára 2001. Slovenská republika ratifikovala tento dohovor s výhradou k článku 26 ods. 3 v zmysle ktorej nebude znášať náklady spojené s účasťou právneho zástupcu alebo poradcov alebo súdnym konaním okrem tých, ktoré je možné uhradiť zo systému právnej pomoci. V zmysle článku 6 haagskeho dohovoru o únosoch detí Slovenská republika určila za ústredný orgán Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže so sídlom v Bratislave, pôsobnosť tohto orgánu je celoštátna.
Haagsky dohovor o únosoch detí je samovykonateľnou zmluvou v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR a má prednosť pred zákonmi.
Nariadenie Brusel IIa je pre Slovenskú republiku platné od 1. marca 2005 a v zásade sa uplatní na súdne konania začaté, na verejné listiny prijaté alebo na dohody uzavreté medzi stranami po 1. marci 2005. Článok 64 nariadenia Brusel IIa stanovuje podmienky, za ktorých je možné aplikovať nariadenia Brusel IIa aj na konania začaté pred 01. 03. 2005. Nariadenie ako právny akt Európskej únie je všeobecne záväzné v plnom rozsahu, priamo účinné a priamo aplikovateľné a má prednosť pred zákonom.
Prednosť uvedených nástrojov pred zákonmi Slovenskej republiky však neznamená, že nie je možné v zákonných resp. podzákonných predpisoch precizovať právnu úpravu, ktorá je v nich obsiahnutá, najmä s ohľadom na skutočnosť, že oba nástroje napr. len rámcovo vymedzujú konanie o návrat a kompetencie ústredných orgánov.
V národnej legislatíve Slovenskej republiky je úprava medzinárodných rodičovských únosov detí roztratená v malom počte zákonných noriem, akými sú zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje pôsobnosť Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje funkčnú príslušnosť na konanie vo veciach vrátenia maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané. Najdôležitejší procesnoprávny predpis, Občiansky súdny poriadok, obsahuje zmienku o medzinárodných rodičovských únosoch detí len na dvoch miestach, konkrétne v § 176 ods. 2 O.s.p., ktorý stanovuje, že v konaní o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, sa rozhoduje uznesením a § 273a O.s.p., v zmysle ktorého sa ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 O.s.p. primerane použijú aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa a ak v týchto prípadoch výzva podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmi odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené. Pre komplexnosť je potrebné uviesť, že trestnoprávne aspekty medzinárodných rodičovských únosov detí sú vymedzené v § 210 trestného zákona (únos) a do úvahy prichádza aj aplikácia § 349 trestného zákona (marenie výkonu úradného rozhodnutia).
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že rozpracovanie tejto problematiky na národnej úrovni je nedostatočné a nesystematické, čo sa v nadväznosti na neustále narastúci počet maloletých detí neoprávnene premiestnených alebo neoprávnene zadržaných na území Slovenskej republiky9 negatívne prejavuje vo viacerých smeroch.
V prvom rade sú to nejasne formulované kompetencie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako ústredného orgánu Slovenskej republiky. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže je orgánom štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou zriadené rozhodnutím Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 1030/1993 KM, ako jeho priamo riadená rozpočtová organizácia s účinnosťou od 1.2.1993.
Pôsobnosť Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v zmysle § 74 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je vymedzená nasledovne.
„Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu
detí a mládeže plní úlohy orgánu určeného na vykonávanie
medzinárodných dohovorov a právnych aktov Európskej únie, a to
1. plní úlohy prijímajúceho orgánu a odosielajúceho orgánu v
oblasti vymáhania výživného podľa medzinárodných dohovorov,
2. plní úlohy ústredného orgánu podľa medzinárodných dohovorov a právnych aktov Európskej únie,
3. vydáva osvedčenie podľa medzinárodného dohovoru,
4. plní ďalšie úlohy v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí vo vzťahu k cudzine podľa osobitných predpisov,
5. spolupracuje s prijímajúcimi orgánmi a odosielajúcimi orgánmi
zmluvných štátov v cudzine, s ústrednými orgánmi zmluvných
štátov v cudzine, zastupiteľskými úradmi, ústrednými orgánmi
štátnej správy, bankami, pobočkami zahraničných bánk, orgánmi
miestnej štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy a s
akreditovanými subjektmi.“ Vymedzenie pôsobnosti Centra odkazom na
medzinárodné dohovory a právne akty EÚ, považujem za
nedostatočné, pretože samotné medzinárodné nástroje vymedzujú
úlohy ústredných orgánov len rámcovo apredpokladajú ich
konkretizáciu v národných predpisoch. Príkladom je článok 7 ods. 2
písm. c) dohovoru o únosoch detí v zmysle ktorého ústredné
orgány prijímajú samy alebo prostredníctvom iných orgánov alebo
osôb vhodné opatrenia, aby zabezpečili dobrovoľné vrátenie
dieťaťa alebo prispeli k zmierneniu situácie.
Podľa môjho názoru nie je ani z ustanovenia článku 7 ods. 2 písm. c) dohovoru o únosoch detí a ani z § 74 zákona č. . 305/2005 Z. z. zrejmé, či opatrenia na zabezpečenie dobrovoľného návratu má prijať Centrum alebo iný orgán Slovenskej republiky, aké opatrenia je potrebné prijať a pod. Konkretizáciou kompetencií Centra v zákonnej resp. podzákonnej norme by sa podľa môjho názoru nielen odstránila takáto nejednoznačnosť, ale zefektívnila by sa aj činnosť Centra a bolo by ju možné aj reálne monitorovať
Ďalší nedostatok slovenskej úpravy vidím v systematickom zaradení konania o vrátení dieťaťa medzi konania starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 O. s. p., čo zákonodarca urobil tým, že v § 176 ods. 2 O. s. p. stanovil, že v týchto prípadoch súd rozhoduje uznesením.
Porovnaním konania vo veciach starostlivosti súdu o
maloletých a konania o vrátení dieťaťa zistíme, že obe konania
sa značne odlišujú. Vprvom rade je konanie vo veciach starostlivosti
súdu omaloletých „premietnutím procesného postupu úpravy práv a
povinností voči maloletému dieťaťu vyplývajúcej zo zákona o
rodine (zákon č. 35/2006 Z. z.
o rodine v znení neskorších predpisov).“10 Konanie o návrat však v
zmysle článku 19 haagskeho dohovoru o únosoch detí nie je možné
považovať za konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o právach a
povinnostiach voči maloletému. Okrem toho je konanie o návrat, na
rozdiel od ostatných konaní podľa § 176 O. s. p. osobitným konaním,
ktoré obligatórne vykazuje medzinárodnoprávny charakter.11 Ďalej
sa konanie o návrat odlišuje tým, že je možné ho začať výlučne
na návrh oprávnenej osoby, kým ostatné konania podľa § 176 O. s.
p. sa začínajú na návrh aj bez návrhu.
Tento odlišný
charakter konania o návrat by sa podľa môjho názoru mal prejaviť aj
v odlišnom prístupe sudcu, pretože kým v konaniach podľa § 176 O.s.p.
by mal mať sudca v prvom rade na mysli komplexnú úpravu pomerov
dieťaťa do budúcna, v konaní o návrat nesmie prekročiť rámec
stanovených príslušnými medzinárodnými nástrojmi. Je teda
zjavné, že z hľadiska systematiky by malo byť konanie o návrat
jasne odlíšené v samostatnom ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, príp. v zákone o medzinárodnom práve súkromnom a
procesnom, čím by sa ešte zdôraznil jeho medzinárodný charakter.
Ďalší problém, ktorý vnímam v súvislosti s konaním o návrat je spôsob formulovania výroku rozhodnutia o vrátení dieťaťa. Výrok rozhodnutia slovenského súdu v konaní o vrátení dieťaťa nezriedka ukladá povinnosť „vrátiť maloletého do štátu jeho obvyklého pobytu do X dní od právoplatnosti rozhodnutia.“ V zmysle § 176 ods. 2 O.s.p. sa v konaní o návrat rozhoduje uznesením, ktoré je v zmysle § 171 O. s. p. vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť uplynutím lehoty na plnenie. Skutočnosť, že slovenský justičný orgán vo svojom rozhodnutí viaže povinnosť plniť na právoplatnosť uznesenia je nielen v rozpore s účelom § 176 ods. 2 O.s.p., ale odporuje aj cieľu konania o návrat, ktorým je urýchlené vrátenie dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo je neoprávnene zadržané na územie Slovenskej republiky, pretože priam nabáda únoscu využiť riadne opravné prostriedky, ktoré celé konanie môžu predĺžiť, čo v prípade, ak má dieťa obvyklý pobyt v inom členskom štáte EÚ môže viesť k obchádzaniu ustanovení Nariadenia Brusel IIa. Platí totiž, že v prípade, ak slovenský súd vydá rozhodnutie o nevrátení dieťaťa podľa článku 13 haagskeho dohovoru o únosoch je povinný do jedného mesiaca zaslať toto rozhodnutie spolu s podkladmi pre jeho vydanie súdu s právomocou podľa Nariadenia Brusel IIa, ktorý následne vyzve účastníkov, aby naň urobili svoje podanie, aby mohol rozhodnúť o opatrovníckych právach k dieťaťu. Ak však slovenský súd vydá rozhodnutie o vrátení dieťaťa, ale jeho vykonateľnosť podmieňuje právoplatnosťou, jednak mu nevzniká povinnosť zaslať takéto rozhodnutie členskému štátu EÚ s právomocou ale zároveň bráni súdu s právomocou podľa Nariadenia Brusel IIa túto efektívne vykonávať. Preto by súd mal výrok rozhodnutia o návrate dieťaťa formulovať nasledovne: „vrátiť dieťa do X dní od doručenia tohto uznesenia.“
Na záver by som rada poukázala na ustanovenie § 273a O.s.p. podľa ktorého „ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ak výzva podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná s súčinnosti so štátnymi orgánmi odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.“
V zmysle uvedeného sa ustanovenia týkajúce sa výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí primerane použijú aj na rozhodnutie o nariadení návratu maloletého podľa haagskeho dohovoru o únosoch detí, príp. aj Nariadenia Brusel IIa. Výhodou tejto úpravy je, že výkon rozhodnutia o vrátení dieťaťa sa spravuje princípom oficiality a konanie možno začať tak na návrh ako aj bez návrhu.12 Po podaní žiadosti o návrat by teda všetky úkony týkajúce sa vydanie rozhodnutia v konaní o návrat a aj jeho núteného výkonu, ak povinný svoju povinnosť nesplní dobrovoľne, mali uskutočniť ex offo slovenské orgány, čo je aj v súlade s judikatúrou ESĽP týkajúcou sa výkonu rozhodnutia o nariadení návratu maloletého. Problémy však môže spôsobovať úprava miestnej príslušnosti slovenských súdov na výkon súdneho rozhodnutia o nariadení návratu. Príslušným je v zmysle § 273 ods. 3 všeobecný súd dieťaťa podľa § 88 ods. 1 písm. c) O. s. p. teda súd, v obvode ktorého má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko. Vzhľadom k tomu, že miestne príslušným na konanie o návrat je Okresný súd Bratislava I. môže dôjsť k prieťahom v konaní v tom smere, že miestne príslušný súd na výkon rozhodnutia sa nemusí vôbec, resp. dostatočne včas dozvedieť opotrebe začať výkon rozhodnutia ovrátení dieťaťa, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že únosca sa bude po nariadení návratu dieťaťa skrývať, resp. premiestni dieťa na územie iného štátu, čo je v prípadoch medzinárodných únosov detí pomerne častý jav. Aby sa uvedenému predišlo, bolo by vhodné legislatívne zakotviť povinnosť Okresného súdu Bratislava I. bezodkladne po tom, čo rozhodnutie o nariadení návratu nadobudne vykonateľnosť, postúpiť ho príslušnému okresného súdu, ktorý by mal mať zasa uloženú povinnosť začať bezodkladne vykonávacie konanie.
V súvislosti s výkonom rozhodnutia o návrat je potrebné upozorniť ešte na jednu skutočnosť, a to na postup súdu, ktorý sa uplatní, ak výzva súdu na dobrovoľné vrátenie dieťaťa podľa § 272 ods. 2 ostane bezvýsledná. V takom prípade súd podľa § 273a O. s. p. zabezpečí jeho odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť a odovzdanie tomu, komu má byť vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené. Podstatou konania o návrat však nie je rozhodnutie o zverení dieťaťa jednému z rodičov a ani rozhodnutie o tom, že dieťa má byť vrátené druhému rodičovi, ale skôr rozhodnutie o návrate dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, preto aj vo výroku rozhodnutia o návrat je spravidla uvedená povinnosť vrátiť dieťa do štátu jeho obvyklého pobytu a nie druhému rodičovi. Ak by sa dieťa v rámci výkonu takéhoto rozhodnutia o návrat odovzdalo druhému rodičovi, ktorému má byť podľa cudzieho rozhodnutia zverené, nešlo by o výkon rozhodnutia o vrátenie dieťaťa ale o výkon cudzieho rozhodnutia o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti žiadateľa, čo podľa môjho názoru nie je vhodné. Vzhľadom k uvedenému mám za to, že platná legislatívna týkajúca sa výkonu rozhodnutia o návrat nie je dostatočná a de facto neumožňuje výkon rozhodnutia o návrate dieťaťa vôbec.
3 ZÁVER
Záverom je potrebné konštatovať, že aj napriek skutočnosti, že medzinárodné a európske nástroje upravujúce občianskoprávne aspekty medzinárodných únosov detí sa pomerne úspešne vysporadúvajú s týmto moderným fenoménom, bolo by vhodné v podmienkach Slovenskej republiky venovať tejto problematike zvýšenú pozornosť a to nielen z pohľadu zákonodarcu ale v odborných i laických kruhoch a rozpútať širšiu diskusiu, ktorá by viedla k zvýšeniu povedomia a tým aj vyššej prevencii.
Autor
JUDr. Katarína Burdová PhD.