Abstrakt
Príspevok sa zaoberá inštitútom prejudiciálneho konania v trestných veciach, spoluprácou Súdneho dvora Európskej únie a národných trestných súdov, ktorá prispieva k integrácii priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v členských štátoch s dôrazom na vybrané aspekty po účinnosti Lisabonskej zmluvy a úpravu prejudiciálneho konania v trestných veciach v podmienkach Slovenskej republiky.
1 ÚVOD
Cieľom trestného konania je náležité zistenie trestných činov apáchateľov trestných činov, aby títo boli spravodlivo potrestaní pri súčasnom rešpektovaní základných práv aslobôd jednotlivcov. V rámci vnútroštátneho trestného konania predstavuje prejudiciálne konanie na SD EÚ len určitú časť, v rámci ktorej sa rozhoduje o otázkach práva EÚ, ktoré sú zdrojom pre vnútroštátne rozhodnutie.
Cieľom prejudiciálneho konania je dodržiavanie práva EÚ v zmysle výkladovom a aplikačnom. Oblasť justičnej a policajnej spolupráce v trestných veciach po zmenách, ktoré nastali po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy je v súčasnosti upravená v piatej hlave ZFEÚ upravujúcej priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne v štvrtej kapitole, ktorá upravuje justičnú spoluprácu v trestných veciach. Uvedená právna úprava nahradila dovtedajšiu úpravu obsiahnutú v šiestej hlave ZEÚ a štvrtej hlave ZES.
Cieľom príspevku je poukázať na význam inštitútu prejudiciálneho konania v trestných veciach a na vybrané aspekty z toho dôvodu, že je dôležitým prostriedkom spolupráce SD EÚ a národných trestných súdov a prispieva k integrácii priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.
2 SUBJEKTY A AKTÍVNA LEGITIMÁCIA
Subjektom oprávneným na podanie prejudiciálnej otázky bol a naďalej v prechodnom období je vnútroštátny súdny orgán, ktorý urobil vyhlásenie v zmysle bývalého článku 35 ods. 2 ZEÚ o uznaní právomoci SD EÚ.
Bez ohľadu na to, či bolo toto vyhlásenie členským štátom urobené, každý členský štát má v zmysle bývalého článku 35 ods. 4 ZEÚ právo vyjadriť sa k predmetnému prejudiciálnemu konaniu alebo predložiť svoje písomné pripomienky. Uvedená právomoc vyplýva aj z článku 23 Rokovacieho poriadku SD EÚ.
Slovenská republika túto právomoc neuznala, z čoho vyplýva, že v prípade otázky položenej slovenským súdom by ju SD EÚ odmietol pre nedostatok právomoci. Neuznaním právomoci SD EÚ však nie je dotknuté právo Slovenskej republiky predkladať vyjadrenia alebo pripomienky. K uvedenému je potrebné uviesť, že aj keď členský štát neprijal fakultatívnu jurisdikciu SD EÚ, jeho súdne orgány sú povinné aplikovať judikatúru SD EÚ týkajúcu sa otázok bývalého tretieho piliera EÚ.1
Bez ohľadu na zmluvné ustanovenia justičnej spolupráce v trestných veciach, právny základ prejudiciálneho konania je upravené najmä v článku 267 ZFEÚ, podľa ktorého má SD EÚ právomoc odpovedať na žiadosť o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke podanej sudcom z členského štátu, v ktorom je zlúčená funkcia prokurátora/verejného žalobcu a vyšetrujúceho sudcu, ak pochádza od takého sudcu, ktorý koná v rámci všeobecnej pôsobnosti sudcu nezávisle a v súlade so zákonom, napriek tomu, že niektoré úkony, ktoré tento sudca vykonáva nie sú súdnej povahy.2
V podmienkach Slovenskej republiky je takýmto orgánom len súd. Prokurátor síce v prípravnom konaní má povinnosť prerušiť trestné stíhanie podľa ustanovenia § 228 ods. 4 TP v prípade, ak podal návrh na začatie konania o otázke, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, je však potrebné upozorniť na skutočnosť, že prokurátor nie je súdnym orgánom v zmysle článku 267 ZFEÚ a preto nie je subjektom oprávneným pokladať SD EÚ prejudiciálne otázky. Povinnosť prokurátora položiť predbežnú otázku podľa ustanovenia § 228 ods. 4 TP sa preto vzťahuje len na predbežné otázky o osobnom stave predkladané slovenskému súdu v občianskom súdnom konaní podľa ustanovenia § 7 ods. 2 TP.
V súvislosti s predkladaním prejudiciálnej otázky SD EÚ zo strany slovenských trestných súdov je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že „právomoc nariadiť podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania (…) nemôže byť spochybnená uplatnením takých pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú súdnemu orgánu v odvolacom konaní zmeniť rozhodnutie nariaďujúce podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na SD EÚ, zrušiť tento návrh a nariadiť súdnemu orgánu, ktorý uvedené rozhodnutie vydal, aby pokračoval v prerušenom vnútroštátnom konaní”3.
Z pohľadu slovenského trestného práva je relevantné, že rozhodnutia slovenských súdov o predložení prejudiciálnej otázky sú prijímané formou uznesenia o prerušení konania.
Slovenský trestný súd má podľa Trestného poriadku v štádiu trestného konania vedeného pred ním povinnosť prerušiť konanie, ak SD EÚ pokladá prejudiciálnu otázku. Táto povinnosť je konkrétne špecifikovaná v jednotlivých ustanoveniach Trestného poriadku upravujúcich rozhodovanie súdu v súdnom štádiu trestného konania.
Podľa ustanovenia § 241 ods. 3 TP súd pri preskúmaní obžaloby preruší trestné stíhanie, ak požiada SD EÚ o vydanie predbežného rozhodnutia. Rovnako súd postupuje pri predbežnom prejednaní obžaloby podľa ustanovenia § 244 ods. 4 TP.
Podľa ustanovenia § 283 ods. 1 TP súd na hlavnom pojednávaní preruší trestné stíhanie aj v prípade, ak žiada SD EÚ o vydanie predbežného rozhodnutia. Rovnako súd postupuje aj v prípade, ak okolnosť odôvodňujúca položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ vyjde najavo mimo hlavného pojednávania podľa ustanovenia § 290 ods. 1 TP, alebo v odvolacom konaní podľa ustanovenia § 318 ods. 1 TP.
Odvolací súd podľa ustanovenia § 320 ods. 1. písm. d) TP preruší trestné stíhanie z dôvodu pokladania prejudiciálnej otázky SD EÚ aj vtedy, ak zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom tento súd prejudiciálnu otázku nepoložil.
Proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodu predkladania prejudicálnej otázky SD EÚ je v zmysle platného Trestného poriadku prípustná sťažnosť len v prípade, ak súd podľa ustanovenia § 283 ods. 1 TP prerušuje trestné stíhanie na hlavnom pojednávaní, alebo ak tak rozhodne podľa ustanovenia § 290 ods. 1 TP mimo hlavného pojednávania. Tieto ustanovenia Trestného poriadku tak umožňujú odvolaciemu súdu v trestnom konaní postupovať v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou SD EÚ, ktorý tak môže rozhodnutie prvostupňového trestného súdu zmeniť alebo zrušiť a zmariť tak predloženie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Otázkou preto zostáva, či inkorporovanie týchto ustanovení do Trestného poriadku bolo nedbanlivosťou alebo úmyslom zákonodarcu.
Prejudiciálne rozhodnutie SD EÚ je záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý položil prejudiciálnu otázku, ako i pre vnútroštátne súdy, ktoré na vyššom stupni rozhodujú o opravných prostriedkoch v danej veci. Uvedené reflektuje aj Trestný poriadok v ustanovení § 7 TP4, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v trestnom konaní vyskytnú. Samostatne však nie sú tieto orgány oprávnené posudzovať otázky o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté súdmi, Ústavným súdom SR, SD EÚ alebo iným štátnym orgánom, ak sa takéto rozhodnutia netýkajú posúdenia viny obvineného. Taktiež nie sú oprávnené samostatne riešiť predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní.
Podľa ustanovenia § 7 ods. 3 slovenského Trestného poriadku otázky o ktorých má rozhodnúť SD EÚ sa nemôžu posudzovať ako predbežné otázky v trestnom konaní podľa slovenského Trestného poriadku.
3 ROZŠÍRENIE PRÁVOMOCÍ SD EÚ
Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa bývalého tretieho piliera EÚ, a teda záležitostí priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v tejto oblasti došlo k výraznému rozšíreniu právomocí SD EÚ.
Pôvodná právna úprava sa zakladala najmä na znení bývalého článku 35 ZEÚ5, ktorá bola značne limitovaná, pokiaľ ide o súdnu ochranu jednotlivcov vo vzťahu k aktom EÚ.
Toto ustanovenie upravovalo právomoc SD EÚ posudzovať výklad a platnosť rámcových rozhodnutí, rozhodnutí a dohovorov prijatých v rámci justičnej a policajnej spolupráce a opatrení na ich uskutočnenie.6
Uvedený článok obmedzoval prejudiciálne konanie SD EÚ systémom dobrovoľného prijatia jurisdikcie súdu členskými štátmi. Tento deficit súdnej ochrany je v ostrom kontraste s citlivou problematikou ľudských práv v oblasti policajnej a justičnej spolupráce.7
Takmer všetky bývalé obmedzenia upravené v článku 35 ZEÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou a v článku 68 ZES zanikli a boli vypustené. Z uvedeného vyplýva, že vznikol priestor pre vnútroštátne súdy, proti ktorým existuje opravný prostriedok, na predkladanie prejudiciálnych otázok SD EÚ.8
V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že SD EÚ pri výkone svojich právomocí v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach v zmysle článku 267 ZFEÚ nemá podľa článku 267 ZFEÚ9 právomoc preskúmavať platnosť alebo primeranosť operácií vykonaných políciou alebo inými organmi (činnými v trestnom konaní) členského štátu.
Podľa článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ v znení Lisabonskej zmluvy SD EÚ rozhoduje o prejudiciálnych otázkach o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami, ktoré boli predložené vnútroštátnymi súdmi alebo tribunálmi, pričom je nutné uviesť, že toto ustanovenie zostalo nedotknuté.
Z hľadiska zmien, ktoré priniesla Lisabonská zmluva, je kľúčovým Protokol č. 36 o prechodných ustanoveniach, ktorý upravuje prechodné ustanovenia týkajúce sa aktov prijatých na základe hláv V a VI Zmluvy o Európskej únii pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy. Podľa článku 10 ods. 1 tohto Protokolu, pokiaľ ide o akty Únie v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, ktoré boli prijaté pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, v deň nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy majú inštitúcie tieto právomoci: „…právomoci Súdneho dvora Európskej únie podľa hlavy VI Zmluvy o Európskej únii v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ostávajú rovnaké vrátane prípadu, keď boli akceptované podľa článku 35 ods. 2 uvedenej Zmluvy o Európskej únii.“
Ak vnútroštátny súd vyslovil pochybnosť vo vzťahu k výkladu alebo platnosti rámcového rozhodnutia, rozhodnutia alebo dohovoru, SD EÚ mohol vysloviť prejudiciálny nález. Táto právomoc založená len na dobrovoľnosti bola v jednotlivých členských štátoch odlišná. Iba členské štáty boli oprávnené rozhodnúť, ktoré vnútroštátne súdy sú oprávnené takto učiniť a tiež či súdy, proti ktorým rozhodnutiam neexistuje riadny opravný prostriedok, dokonca nemajú povinnosť tak konať.
Pri pohľade na viaceré prejudiciálne konania v trestných veciach možno konštatovať, že členské štáty v rámci týchto prejudiciálnych konaní majú tendenciu pripájať sa do konaní so svojimi vlastnými návrhmi a pripomienkami. Zvyčajne nejde o menej ako desať členských štátov, ktoré takýmto spôsobom participujú na konaní, v otázkach menšieho významu ide o počet od päť do osem členských štátov. Dávajú tak najavo dôležitosť prípadu a otázok, ktoré sa v rámci neho riešia. Demonštrujú tak tiež možné obavy či nervozitu z výsledku, pričom zaujímavou je skutočnosť, že medzi aktívne štáty patria aj štáty, ktoré k EÚ pristúpili neskôr, teda po roku 2004.10
Zrušenie článku 35 ZEÚ a trojpilierovej štruktúry, a umiestnenie oblasti policajnej a justičnej spolupráce do ZFEÚ znamenalo vysporiadanie sa s otázkou právomoci SD EÚ vzhľadom na účinky noriem prijatých podľa predchádzajúcej právnej úpravy.
Uvedené ustanovenie by samo o sebe neznamenalo zmeny v právomoci SD EÚ. Toto ustanovenie treba vidieť v kontexte článku 10 ods. 3 Protokolu č. 36, podľa ktorého účinnosť prechodného opatrenia, týkajúceho sa aj právomocí SD EÚ, skončí najneskôr uplynutím piatich rokov od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, prechodné ustanovenia teda strácajú platnosť najneskôr k 30. novembru 2014.
Z citovaných článkov je možné vyvodiť, že prejudiciálne otázky v trestných veciach vo vzťahu k aktom prijatým podľa pôvodnej šiestej hlavy ZEÚ, budú môcť počas prechodného obdobia predkladať len vnútroštátne súdne orgány tých štátov11, ktoré urobili vyhlásenie o priznaní právomoci v zmysle pôvodného článku 35 ods. 2 ZEÚ. Štáty, ktoré takéto vyhlásenie neurobili, vrátane Slovenskej republiky, naďalej nebudú mať oprávnenie predkladať prejudiciálne otázky. Táto situácia sa zmení po piatich rokoch od platnosti Lisabonskej zmluvy, teda po 1. decembri 2014, kedy toto obmedzenie zanikne12.
Významná zmena, ktorú priniesla Lisabonská zmluva spočíva v skutočnosti, že toto prechodné ustanovenie sa týka výlučne aktov prijatých pred 1. decembrom 2009. Podľa J. Mazáka tieto akty môžu byť predmetom výkladových alebo aplikačných problémov so zreteľom na ich prípadné zmeny po 1. decembri 2009.
Podľa jeho názoru praktické problémy na SD EÚ môže spôsobiť aj znenie článku 267 ods. 4 ZFEÚ13 upravujúce prejudiciálnu otázku v trestnom konaní s osobou, ktorá je vo väzbe. Ako dôvod vidí v podmienke citovaného článku, podľa ktorej SD EÚ v konaní týkajúcom sa osoby nachádzajúcej sa vo väzbe koná bezodkladne. Upozorňuje tiež na možnosť zahltenia SD EÚ prejudiciálnymi otázkami, ktoré budú vyžadovať skrátené14 alebo naliehavé15 konanie. Táto podmienka na druhej strane limituje túto pravdepodobnosť faktom, že nie každá osoba počas trestného konania, v ktorom sa aplikujú potenciálne sporné ustanovenia transponovaného práva EÚ, je vo väzbe.16
Menej problematickým sa zdá výklad v rámci prejudiciálneho konania týkajúci sa aktov prijatých po 1. decembri 2009, pretože tieto akty Únie od uvedeného dátumu podliehajú novému právnemu režimu upraveného v kapitole 4 a 5 tretej hlavy piatej časti ZFEÚ v článkoch 82 až 89 ZFEÚ. Je tomu tak z dôvodu, že súčasný právny režim aktov bývelého tretieho piliera je obdobný ďalším oblastiam spadajúcich do bývalého prvého piliera, z čoho vyplýva že právomoc SD EÚ pri výklade aktov a pri rozhodovaní o platnosti aktov v prejudiciálnom konaní týkajúcich sa trestného práva prijatých po 1. decembri 2009 je v zásade rovnaká ako pri iných aktoch EÚ.17
Uvedené znamená, že došlo k úplnej súdnej ochrane pod dohľadom SD EÚ a tiež napr. aj to, že akty Europolu ako orgánu policajnej spolupráce budú predmetom riadneho prieskumu SD EÚ, čím sa ukončil stav nedostatočnej súdnej ochrany pokiaľ išlo o akty Europol-u zasahujúce do práv na ochranu osobných údajov.18
V tejto transformácii zohráva najväčšiu úlohu súdna ochrana SD EÚ, pričom cieľom je zabránenie nesúladnému alebo nie príliš kvalitnému výkladu. Lisabonská zmluva vnútroštátnym súdom zaručila presne také možnosti, aké mali … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autori
Mgr. Martin Bezák
JUDr. Ivana Hauerlandová PhD.