Zmluva patrí medzi typické súkromnoprávne inštitúty, ktoré sú založené na autonómii vôle ich účastníkov, na slobodnom rozhodovaní sa o dojednaní takých pravidiel vzájomných vzťahov a z nich vyplývajúcich práv a povinností, ktoré sú pre všetkých účastníkov výhodné.

Jedným zo sprievodných javov ekonomickej transformácie na podmienky trhového hospodárstva je aj prenikanie zmlúv, ako súkromnoprávnych inštitútov, do verejnej sféry. Vo verejnej sfére sa čoraz viac, a to tak vo vzťahoch medzi verejnoprávnymi subjektmi navzájom, ako aj vo vzťahoch verejnoprávnych subjektov a subjektov súkromného práva využívajú zmluvy ako nástroj vzájomnej koordinácie či kooperácie.

Zmluvy medzi verejnoprávnymi subjektmi navzájom či verejnoprávnymi subjektmi a súkromnoprávnymi subjektmi sa niekedy označujú ako verejnoprávne zmluvy. Napr. verejnoprávne zmluvy podľa Josefa Bejčeka možno chápať aj ako publicizačný trend zmluvného práva súkromného, do ktorého prenikajú (intervenujú) verejnoprávne prvky[1]. Josef Bejček ďalej konštatuje, že verejnoprávne zmluvy sú presvedčivým príkladom protismerného pohybu v legislatíve, odrážajúceho istú umelosť a prekonanosť tradicionalistickej verejnoprávnej a súkromnoprávnej dichotómie. Sú na jednej strane privatizáciou (liberalizáciou) verejného práva, pretože umožňujú štátu, verejnoprávnym korporáciám, iným právnickým osobám zriadeným zákonom a právnickým a fyzickým osobám, ak vykonávajú zákonom (alebo na základe zákona) zverenú pôsobnosť v oblasti verejnej správy, vzájomne spolupracovať za účelom plnenia svojich úloh na zmluvnom základe[2]. Verejnoprávne zmluvy sa podľa Josefa Bejčeka, s odvolaním na teóriu správneho práva, členia na koordinačné a subordinačné. Koordinačné zmluvy sú také, ktorých zmluvnými stranami sú subjekty verejnej správy a ktoré ich využívajú s cieľom plnenia ich úloh. Takéto poňatie je blízke súkromnoprávnym zmluvám[3]. Subordinačné zmluvy sú potom podľa Josefa Bejčeka uzatvárané medzi správnym orgánom a adresátom (objektom pôsobenia verejného práva), pričom zmluva tu vystupuje ako funkčná alternatíva individuálneho správneho aktu, ktorý ju môže nahradiť. Subordinačná verejnoprávna zmluva je verejnoprávnym nástrojom, technikou nahrádzajúcou medzi nerovnocennými subjektmi správne rozhodnutie[4]. Takéto ponímanie verejnoprávnych zmlúv je však pomerne úzke a nezahŕňa celú škálu zmlúv, ktoré sa vo verejnej sfére uzavierajú nielen medzi samotnými správnymi (administratívnymi) orgánmi pri koordinácii vzájomnej spolupráce (činnosti), resp. vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti medzi správnym orgánom a adresátom (objektom) pôsobenia verejného práva. Mimo takto vymedzených verejnoprávnych zmlúv zostáva škála zmlúv označovaných ako zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme a škála zmlúv, ktoré sú označované ako dotačné či subvenčné zmluvy.

II.

Zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme uzatvára napr. samosprávny kraj s dopravcom podľa ust. § 15 zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, ktorej predmetom je vykonávanie prepravných potrieb osôb v pravidelnej autobusovej doprave.

Dotačné zmluvy sa uzatvárajú napr. vo vzťahu medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a verejnou vysokou školou. Verejná vysoká škola nie je podľa zákona o vysokých školách podriadenou inštitúciou ministerstva, a preto tvrdiť, že vzťah medzi ministerstvom školstva a verejnou vysokou školou má charakter vzťahu medzi nadriadeným a podriadeným, a teda že dotačná zmluva medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a verejnou vysokou školou je subordi- načnou zmluvou v zmysle vyššie uvedeného členenia verejnoprávnych zmlúv nie je správne[5]. Medzi takéto zmluvy patria tiež napr. zmluvy medzi Agentúrou na podporu vedy a výskumu (APVV) a verejnou vysokou školou uzavierané podľa § 20 zákona 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory, výskumu a vývoja či medzi Ministerstvom financií SR a príjemcom podľa § 18 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci alebo medzi agentúrou SARIO a konkrétnym investorom (podnikateľom). Príkladom využitia zmlúv pri koordinácii činností verejnoprávnych subjektov je zmluva o praktickej výučbe uzavretá medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ako verejnoprávnou inštitúciou a verejnou vysokou školou. Takéto zmluvy sa uzavierajú podľa § 35 zákona 131/2002 Z. z. o vysokých školách.

Do tejto kategórie zmlúv patria aj zmluvy, ktoré uzavierajú verejnoprávne subjekty s podnikateľmi, napr. pri zabezpečovaní verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky verejnoprávnej inštitúcie. V ostatnom období možno registrovať výrazné rozšírenie objemu prostriedkov, ktoré slúžia na financovanie zákaziek, ktorými sa zabezpečujú verejné potreby alebo vlastná prevádzka verejnoprávnych inštitúcií. Tieto zmluvy sa uzavierajú postupom, ktorý je upravený osobitným zákonom a ktorý sa označuje termínom „verejné obstarávanie“[6].

Zmluvy medzi verejnoprávnymi subjektmi vymedzenými v ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka na strane jednej a podnikateľmi na strane druhej, ktorých predmetom je zabezpečenie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky verejnoprávnych inštitúcií sú teóriou obchodného práva zaraďované do kategórie tzv. relatívnych obchodov, ktoré sa riadia režimom upraveným v Obchodnom zákonníku[7].

Ďalšiu oblasť zmlúv uzavieraných vo verejnej sfére tvoria zmluvy o správe majetku, ktorých predmetom je spravovanie verejného majetku (majetku štátu, vyšších územných celkov, príp. väčších miest).

Do tejto kategórie zmlúv by mali patriť aj zmluvy uzavierané síce subjektmi súkromného práva, ktorých jediným alebo rozhodujúcim akcionárom (spoločníkom) je verejnoprávny subjekt a ďalšími subjektmi súkromného práva, napr. zmluva medzi akciovou spoločnosťou, ktorá vznikla transformáciou štátneho podniku na akciovú spoločnosť, ktorej predmetom je dodávka výrobkov potrebných pre opravy vojenskej techniky a ktorá je hradená z verejných zdrojov.

Z uvedeného vyplýva, že namiesto pojmu verejnoprávne zmluvy, by bolo správnejšie hovoriť o zmluvách vo verejnej sfére či o verejných zmluvách zahŕňajúcich nielen zmluvy ako alternatívu koordinácie či subordinácie verejnoprávnych subjektov, ale aj ďalšie zmluvy uzavierané v širšie ponímanej verejnej sfére. Kritériom pre rozlíšenie verejných zmlúv (zmlúv vo verejnej sfére) a zmlúv v súkromnej sfére je rozlišovanie podľa zdrojov financovania. Verejnými zmluvami budú tie, ktorých plnenie sa financuje z verejných zdrojov – zo zdrojov štátu, vyšších územných celkov, miest, obcí, verejnoprávnych inštitúcií ale aj súkromnoprávnych subjektov, ktorých jediným či väčšinovým spoločníkom (akcionárom) je verejnoprávny subjekt, ak sa plnenie realizuje z verejných zdrojov.

Uzavieranie zmlúv vo verejnej sfére sa oproti uzavieraniu zmlúv v súkromnej sfére vyznačuje viacerými osobitosťami. Medzi takéto osobitosti patrí:

– stanovenie záväzných pravidiel pre výber zmluvného partnera,

– stanovenie formy, obsahu a podmienok zmluvy navrhovateľom, ktorým bude verejnoprávny subjekt,

– absencia negociácie o obsahu zmluvy,

– zverejňovanie obsahu uzavretých zmlúv,

– možnosť zmeny obsahu zmluvy alebo jej zrušenia jednostranným úkonom zo strany verejnoprávneho subjektu, resp. malý priestor pre zmenu obsahu zmluvy dohodou zmluvných strán,

– povinné zúčtovanie poskytnutých prostriedkov po skončení zmluvy.

Zmluvy vo verejnej sfére sú uzavierané podľa všeobecnej úpravy uzavierania zmlúv obsiahnutej v Obchodnom resp. Občianskom zákonníku. Prijatie osobitnej úpravy uzavierania zmlúv vo verejnej sfére nie je potrebné a ani sa nepredpokladá. Vychádza sa z toho, že zmluva je vždy zmluvou, dvojstranným či viacstranným úkonom, bez ohľadu na to, či sa uzaviera ako výraz vôle súk- romnoprávnych subjektov alebo na základe stanovených pravidiel výberu druhej zmluvnej strany pri zabezpečení verejného záujmu alebo prevádzky verejnoprávnych subjektov. Právna úprava uzavierania zmlúv vo verejnej sfére je obsiahnutá spravidla v osobitných zákonoch, ktoré sú regulačným nástrojom v danej sfére. Takáto úprava spravidla obsahuje kogentnú úpravu náležitostí zmluvy, postupu pri výbere zmluvného partnera a pod. Často však obsahuje aj označenie určitého inštitútu zmluvného práva, prípadne aj jeho vymedzenie, ktoré však nemá oporu vo všeobecnom súkromnom práve. Príkladom môže byť používanie pojmov „rámcová dohoda“, „zmluva o správe majetku“, „zmluva o výkone vo verejnom záujme“, „zmluva o použití finančných prostriedkov“ a pod.

Osobitosťou zmlúv uzavieraných vo verejnej sfére oproti súkromnoprávnym zmluvám je často pomerne dlhý kontraktačný proces, ktorého jednotlivé fázy musia často prebehnúť v zákonom ustanovených lehotách. V súkromnej sfére sa proces kontraktácie výrazne redukuje, ba dokonca sa vytráca v dôsledku štandardizácie zmluvných vzťahov[8]. Verejnoprávne subjekty uzavierajú zmluvy s cieľom naplnenia verejného záujmu a zabezpečenia vlastnej prevádzky, čo je ostatne tiež vo verejnom záujme. Zmluvy vo verejnej sfére sa však uzavierajú podľa všeobecnej súkromnoprávnej úpravy obsiahnutej najmä v Občianskom ale aj v Obchodnom zákonníku. Takéto zmluvy sú tak akoby na pokraji súkromného a verejného práva. Verejnoprávne subjekty ako kontrahenti sa aj v procese kontraktácie musia riadiť pravidlami platnými pre takéto subjekty, ktoré sú založené na zásade, že takéto subjekty môžu konať len to, čo im je výslovne zákonom ustanovené, kým súkromnoprávna úprava uzavierania zmlúv zodpovedá súkromnoprávnej koncepcii, podľa ktorej každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a je výrazne dispozitívna[9]. Vzhľadom na tento rozpor, je potrebné posúdiť, ktoré inštitúty upravené v procese uzavierania zmlúv ich plnenia, zmeny či zrušenia je opodstatnené v osobitných verejnoprávnych úpravách, upraviť, resp. modifikovať tak, aby umožňovali presadenie verejného záujmu a na druhej strane aby sa nestratila podstata zmluvy ako inštitútu zakladajúceho vzťah založený na slobode, slobodnom rozhodnutí, zmluvnej voľnosti, formálnej rovnosti strán a pod.

V doterajšej praxi zmlúv uzatváraných vo verejnej sfére sa však uplatňujú inštitúty, ktoré nemajú svoj všeobecný základ vo všeobecnej úprave uzavierania zmlúv, resp. nie sú upravené ako typ zmluvy.

Pri formovaní návrhu zmluvy sa v zmluve vo verejnej sfére uplatňuje pravidlo, že návrh zmluvy predkladá verejnoprávna inštitúcia a adresuje ho tomu subjektu, ktorý sa uchádzal o uzavretie zmluvy, t. j. ktorý splnil všetky kritériá aby sa mohol stať subjektom takejto zmluvy. Predložený návrh zmluvy môže druhá strana len akceptovať, eventuálne neakceptovať, t. j. nie je daný žiadny priestor na vyjednávanie. Jedným z príkladov takéhoto postupu je napr. úprava obsiahnutá v zákone č. 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja. Podľa tejto úpravy „kontraktačný proces“ začína vyhlásením verejnej výzvy poskytovateľom, na základe ktorej sa žiadateľ predložením žiadosti uchádza o získanie finančných prostriedkov na riešenie vedeckého alebo výskumného projektu. Poskytovateľ finančných prostriedkov odborne posúdi a vyhodnotí predložené žiadosti a rozhodne, či poskytne finančné prostriedky na riešenie projektu alebo nie. Ak poskytovateľ rozhodne, že poskytne finančné prostriedky na riešenie projektu, predloží žiadateľovi návrh zmluvy o poskytnutí prostriedkov. Zmluva o poskytnutí prostriedkov musí podľa zákona č. 172/2005 Z. z. obsahovať:

a) identifikáciou zmluvných stranách

b) bankové spojenie a číslo účtu,

c) účel, druh, sumu a dobu použitia poskytnutých finančných prostriedkov,

d) podmienky použitia poskytnutých finančných prostriedkov,

e) spôsob a čas plnenia záväzkov zmluvných strán,

f) práva k výsledku riešenia projektu,

g) práva k hnuteľným veciam a nehnuteľnostiam zaobstaraným z poskytnutých finančných prostriedkov,

h) spôsob využitia výsledkov riešenia projektu,

i) sankcie za porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí prostriedkov,

j) ďalšie údaje určené poskytovateľom.

Takýto spôsob je obdobný verejnej súťaži ako postupu vo verejnom obstarávaní podľa zákona o verejnom obstarávaní. Zmluva je uzavretá, ak druhá strana akceptuje predložený návrh. V prípade, ak by príjemca poskytnutých prostriedkov neplnil podmienky zmluvy, má poskytovateľ právo podľa zákona vypovedať zmluvu a požadovať vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých na riešenie projektu, a to najneskôr do 30 dní od vypovedania zmluvy[10]. Obdobne je upravené uzavieranie zmlúv napr. pri poskytovaní dotácií verejným vysokým školám, či pri poskytovaní štátnej pomoci a pod. Zmluva o poskytnutí prostriedkov podľa zákona č. 172/2005 Z. z. organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja nie je odplatnou zmluvou. Poskytovateľ finančných prostriedkov poskytne žiadateľovi finančné prostriedky na riešenie schváleného projektu, ale žiadateľ nie je povinný tieto prostriedky vrátiť, len ich použiť na schválený účel. Návratnosť týchto prostriedkov nie je priama, vložené prostriedky by sa mali spoločnosti vrátiť nepriamo, v získaní a využívaní nových poznatkov, v skvalitnení prípravy mladej generácie na povolanie atď., čo sa však nedá exaktne zmerať, teda či protiplnenie za poskytnuté finančné prostriedky je adekvátne alebo nie. Zmluva sa teda vyznačuje výraznou nerovnocennosťou práv a povinností zmluvných strán. Dotačná alebo subvenčná zmluva nie je ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku ani v Obchodnom zákonníku. Z hľadiska posúdenia, či je potrebná všeobecná úprava subvenčnej zmluvy ako typu zmluvy, je potrebné preskúmať či obsahovo nemožno túto zmluvu podriadiť pod niektorý z už upravených zmluvných typov. Ako porovnateľné typy sa javia napr. zmluva o úvere či darovacia zmluva. Na rozdiel od zmluvy o úvere, v ktorej je dlžník povinný poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, a to okrem istiny aj s úrokmi, pri zmluve o poskytnutí peňažných prostriedkov žiadateľ nemusí poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, ak splní svoj záväzok, spočívajúci v tom, že peňažné prostriedky použije na určený účel a v súlade s dohodnutými pravidlami ich použitia. Vrátenie peňažných prostriedkov sa pri tejto zmluve považuje za sankciu pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti, teda použitia poskytnutých prostriedkov na iný účel alebo v rozpore s dohodnutými pravidlami, čo je zásadný rozdiel z hľadiska vymedzenia podstatných častí týchto zmlúv a teda zmluvu o poskytnutí peňažných prostriedkov (dotačnú alebo subvenčnú zmluvu) nemožno subsumovať pod úverovú zmluvu. Peňažné prostriedky z verejných zdrojov nemožno nikomu darovať, a preto ani nie je namieste subsumovať subvenčnú zmluvu resp. dotačnú zmluvu pod darovaciu zmluvu. Z hľadiska praktického využitia možno využiť inštitút nepomenovanej zmluvy, ktorý upravuje Obchodný zákonník v ust. § 269 ods. 2, resp. Občiansky zákonník v ust. § 51. Subvenčné či dotačné zmluvy sa však využívajú pomerne často, a teda ak by išlo o typ zmluvy, bola by opodstatnená všeobecná úprava tohto zmluvného typu.

Problematike zmluvných typov sa venoval tiež nestor slovenského súkromného práva Štefan Luby, ktorý rozlišoval zmluvy na typické alebo inak nazývané nominátne a atypické alebo inak označované ako inominátne.[11] Štefan Luby uvádza, že „všetky v hospodárskom styku typické zmluvy nemusia byť upravené ako typické aj v zákone“[12]. Dôvody, prečo zákonodarca nemusí upraviť v zákone všetky zmluvné typy potom podľa Štefana Lubyho spočívajú v tom, že

– zákonodarca môže úmyselne vynechať úpravu určitej typickej zmluvy z rozličných legislatívno-politických dôvodov, napr. preto, že pokladá určitý typ za taký málo špecifický, že sa pri ňom, podľa jeho mienky, vystačí so všeobecnými ustanoveniami záväzkového práva

– alebo môže byť zákonodarca tej mienky, že ide len o poddruh upraveného zmluvného typu.[13]

Subvenčná alebo dotačná zmluva podľa môjho názoru je typom zmluvy, ktorý sa odlišuje svojim obsahom i účelom od iných typov zmlúv, a preto by všeobecná úprava tohto typu zmluvy mala byť obsiahnutá v súkromnoprávnej úprave záväzkových vzťahov.

III.

V doterajšej praxi verejného obstarávania sa výrazne uplatnil inštitút rámcovej zmluvy (dohody), ktorý má svoje zákonné vymedzenie v ust. § 11 zákona o verejnom obstarávaní. Podľa uvedeného ustanovenia je rámcová dohoda písomná dohoda medzi jedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi, alebo medzi jedným alebo viacerými obstarávateľmi na strane jednej a jedným alebo viacerými uchádzačmi na strane druhej. Rámcová dohoda určuje podmienky zadávania zákaziek počas jej platnosti, najmä čo sa týka ceny a predpokladaného množstva predmetu zákazky.

Pojem rámcová dohoda je potom v zákone o verejnom obstarávaní použitý ešte niekoľkokrát, napr. v ustanovení § 45, § 64 a § 90. Najmä v ustanovení § 64 je rámcová dohoda bližšie konkretizovaná, a to pokiaľ ide o časové obmedzenie platnosti takejto dohody a spôsob jej ukončenia. Podľa uvedeného ustanovenia rámcovú dohodu pri zadávaní nadlimitných zákaziek verejným obstarávateľom možno uzavrieť najviac na štyri roky s výnimkou prípadov odôvodnených predmetom rámcovej dohody, ak zmluvnou stranou je verejný obstarávateľ na úseku obrany. Rámcová dohoda končí buď uplynutím času alebo za podmienok uvedených v samotnej dohode. Takúto dohodu možno uzavrieť buď na dodanie tovaru alebo na uskutočnenie stavebných prác alebo na poskytnutie služieb nevyžadujúcich zložité technické požiadavky. Rámcová dohoda nesmie brániť čestnej hospodárskej súťaži. Z uzavretej rámcovej dohody vyplýva pre zadávateľa povinnosť zadávať zákazku len osobe, ktorá je účastníkom rámcovej dohody a nie inej osobe. Takáto dohoda môže byť uzavretá buď s jedným účastníkom alebo ak je účastníkov viac, tak najmenej s tromi účastníkmi. Na základe rámcovej dohody uzavretej s viacerými uchádzačmi možno zadávať zákazku bez opätovného otvárania súťaže, ak je zadaná zákazka vrámci podmienok určených v tejto dohode alebo opätovným otvorením súťaže, ak v rámcovej dohode nie sú určené všetky podmienky.

V ustanovení § 4 zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku je obsiahnuté legálne vymedzenie rámcovej zmluvy, ktorou sa rozumie zmluva o vykonávaní postupného sledu súvisiacich operácií alebo série operácií rovnakého druhu.

Vo všeobecnej úprave uzavierania zmlúv v Občianskom zákonníku ale i v Obchodnom zákonníku však úprava rámcovej zmluvy absentuje. Rámcová zmluva sa tak v konkrétnej obchodnej realizačnej praxi formuluje ako zmluva, ktorá obsahuje náležitosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy podľa § 289 Obchodného zákonníka a obchodných podmienok podľa § 273 Obchodného zákonníka, s tým rozdielom, že sa netýka jednej zmluvy, ale neobmedzeného počtu zmlúv.

Najpodstatnejším rozdielom medzi rámcovou zmluvou a všeobecnými obchodnými podmienkami podľa Kristiána Csacha je podmienka inkorporácie. Ak zmluvné strany v rámci rámcovej zmluvy uvedú, že ich budúce vzťahy sa budú riadiť rámcovou zmluvou, potom nie je potrebná dodatočná inkorporač- ná doložka v jednotlivých zmluvách, ktorá by sa odvolávala na rámcovú zmluvu. Ak by strany kontrahovali za použitia všeobecných obchodných podmienok, museli by odkázať na všeobecné obchodné podmienky v každej jednotlivej zmluve, ak by sa z ustálenej praxe medzi nimi nemohlo vyvodiť, že všeobecné obchodné podmienky majú platiť aj pre zmluvu, v ktorej na ne neod- kázali. Súčasne ale existujú dobré dôvody kontrahovať na základe všeobecných obchodných podmienok aj v rámci opakovaných transakcií medzi tými istými osobami, nakoľko zmena všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú byť použité v niektorom (ďalšom) osobitnom vzťahu môže byť uskutočnená aj jednostranne (vo forme zmeny návrhu zmluvy), zatiaľ čo zmena rámcovej zmluvy vyžaduje dohodu oboch strán. [14]

Z legálnych vymedzení obsiahnutých tak v zákone o verejnom obstarávaní, v zákone o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku ako aj z aplikačnej praxe ako sa vytvára vo vzťahu medzi podnikateľmi možno vyvodiť, že rámcovou zmluvou sa vytvára základ (rámec) pre budúce konkrétne zmluvy a z tohto hľadiska predstavuje táto zmluva obdobu kapacitnej zmluvy podľa skorších úprav, resp. zmluvy o budúcej zmluve podľa úpravy obsiahnutej v § 289 Obchodného zákonníka. Z vymedzenia rámcovej zmluvy podľa § 4 zákona 266/2005 Z. z. možno vyvodiť, že takáto zmluva plní tiež funkcie štandardizácie zmluvných vzťahov, keďže podľa tejto zmluvy sa postupuje pri uzavretí sledu súvisiacich operácií alebo operácií rovnakého druhu a súčasne sa rámcovou zmluvou upravujú obchodné podmienky, ktorými sa upravuje obsah budúcich realizačných zmlúv.

Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy je inštitútom súkromného záväzkového práva už od doby rímskeho práva, odkedy je známa ako „pactum de contra- hendo“. Zmluva o budúcej zmluve je upravená v našom právnom poriadku tak v Občianskom zákonníku, ako aj v Obchodnom zákonníku. Zmluva je založená na prijatí záväzku jednej alebo obidvoch zmluvných strán uzavrieť v dobe určenej v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy budúcu, t. j. konkrétnu, realizačnú zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom[15]. Z vymedzeného základného ustanovenia upravujúceho podstatné časti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy možno vyvodiť, že na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy by mala byť v budúcnosti uzavretá len jedna konkrétna realizačná zmluva a podľa tohto základného ustanovenia sa nepredpokladá, že by zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy mal byť medzi zmluvnými stranami vytvorený základ pre dlhodobejšiu obchodnú spoluprácu realizovanú na základe pravidelne či s určitou periodicitou a jednoduchším mechanizmom uzavierania konkrétnych realizačných zmlúv.

Rámcová zmluva, na rozdiel od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve sa poníma prevažne, a to tak podľa jej legálnych definícií obsiahnutých vo viacerých normatívnych právnych aktoch, patriacich mimo sféru obchodného práva, ako aj na základe praktickej realizácie tohto inštitútu v obchodných vzťahoch, skôr ako základ, presnejšie vzhľadom na označenie rámcová zmluva ako rámec pre konkretizáciu vzájomných vzťahov medzi tými istými zmluvnými stranami, ktoré uzavreli túto rámcovú zmluvu, prípadne medzi subjektmi, ktoré sú podriadené či ovládané subjektmi, ktoré sú zmluvnými stranami rámcovej zmluvy, napr. ak rámcovú zmluvu uzatvárajú holdingy a konkrétne realizačné zmluvy spoločnosti patriace do jedného, resp. druhého holdingu, a to na spravidla na časovo ohraničené obdobie, často na obdobie jedného roka, prípadne na dlhšie, časovo neohraničené obdobie. Na základe rámcovej zmluvy dochádza potom k uzavieraniu viacerých realizačných zmlúv, či väčšieho počtu takýchto realizačných zmlúv, ktorými by mal byť naplnený v rámcovej zmluve dohodnutý rozsah spolupráce v dohodnutom čase a za dohodnutých podmienok.

Ďalšie rozdiely medzi zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy a rámcovou zmluvou spočívajú tiež v tom, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy spravidla obsahuje len záväzok uzavrieť budúcu realizačnú zmluvu s určeným predmetom plnenia a spravidla neobsahuje ďalšie podmienky, ktoré by sa mali premietnuť do obsahu realizačnej zmluvy. Naproti tomu rámcová zmluva obsahuje vymedzený predmet plnenia a dohodnutý rozsah obchodov, či objem obchodov vyjadrený v hmotnostných, objemových či iných jednotkách alebo vo finančnom vyjadrení, ktoré sa majú uskutočniť za určitý, v rámcovej zmluve vymedzený čas. Rámcová zmluva obsahuje tiež, na rozdiel od zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, úpravu obchodných podmienok, ktorá zahŕňa napríklad pravidlá predkladania návrhov realizačných zmlúv s časovým vymedzením, v akom časovom predstihu pred požadovaným plnením je potrebné predložiť návrh realizačnej zmluvy, mechanizmus ich uzavierania a plnenia, pravidlá určovania cien v realizačných zmluvách a spôsoby zmien, platobné podmienky v realizačných zmluvách, dôsledky porušenia zmluvných povinností vrátane dojednania výšky zmluvných pokút.

Popri uvedených legálnych vymedzeniach rámcovej zmluvy sa zatiaľ ojedinele v českej a slovenskej právnickej spisbe objavuje aj teoretické vymedzenie rámcovej zmluvy. Napr. Roman Nováček uvádza, že ako rámcové zmluvy sa označujú zmluvy, ktoré predpokladajú opakované uzavieranie zmlúv rovnakého druhu s rovnakým alebo podobným predmetom plnenia medzi tými istými subjektmi, pričom k realizácii predpokladaného plnenia v rámcovej zmluve dochádza až na základe následných čiastkových zmlúv[16]. Za hlavný znak rámcovej zmluvy považuje uvedený autor skutočnosť, že na základe samotnej rámcovej zmluvy nedochádza k poskytnutiu plnenia ani jednou zo zmluvných strán a že k poskytnutiu plnenia dochádza až na základe uzavretej následnej čiastkovej zmluvy[17]. Medzi ďalšie znaky rámcovej zmluvy patria podľa uvedeného autora:

– väčšina podmienok zmluvného vzťahu je upravená už v rámcovej zmluve

– dlhodobosť vzťahov založených rámcovou zmluvou, pričom následne sa obchody uskutočňujú zjednodušenými postupmi, napr. s využitím formulárov.

Kristián Csach pri skúmaní tendencií štandardizácie uzavierania zmlúv posudzuje rámcovú zmluvu ako štvrtú možnosť štandardizačných alternatív ako prejav tendencie racionalizácii kontrahovania.[18] Tieto zmluvy podľa Kristiána Csacha definujú „právny rámec“ akým sa bude riadiť množstvo jednotlivých zmluvných vzťahov medzi tými istými kontrahentmi. Na rozdiel od predchádzajúcich možností má táto osobitnú povahy, keďže vychádza z iného predpokladu. Tým je síce pluralita zmlúv, ale vo vzťahu vystupujú tí istí kontrahenti. Je tu potrebné vidieť dva zmluvné vzťahy, prvý je založený všeobecnou zml u- vou a druhý individuálnou. [19]

Vzťah medzi realizačnou zmluvou a rámcovou zmluvou možno charakterizovať, ako vzťah medzi špeciálnou úpravou, ktorú predstavuje realizačná zmluva a rámcovou zmluvou ako všeobecnou alebo subsidiárnou úpravou. Rámcové zmluvy prinášajú do kontraktačného procesu prvky racionality, štandardizácie a zjednodušenie. Racionalita, ktorú prináša využitie rámcových zmlúv spočíva v odbúraní opakovaných rokovaní o náležitostiach konkrétnych zmlúv, čo prináša úsporu nielen času ale aj nákladov na uzavretie zmluvy. Štandardizácia spočíva v tom, že realizačné zmluvy majú v zásade rovnaký obsah, ktorý zodpovedá predstavám obidvoch zmluvných strán a zjednodušenie možno vidieť napr. v možnosti používania formulárov či tlačív pri uzavieraní konkrétnych realizačných zmlúv.

V procese rekodifikácie súkromného práva, vrátane záväzkového práva, by mala byť do nového kódexu zahrnutá aj všeobecné úprava tých typov zmlúv, ktoré sa v doterajšej realizačnej praxi vžili, avšak ich právna úprava absentuje. Kódex súkromného práva by mal ako všeobecný predpis obsahovať základnú úpravu inštitútov, ktoré sú konkretizované, špecifikované, v osobitných úpravách. Súčasný stav, kedy osobitné úpravy inštitút rámcovej zmluvy upravujú, avšak chýba základ právnej úpravy tohto inštitútu v kódexe súkromného práva, pričom účastníci zmlúv tento nedostatok sa snažia preklenúť využitím zmluvnej slobody a formulovaním vlastných, ich potrebám zodpovedajúcim, rámcových zmlúv, nie je v súlade s požiadavkou právnej istoty subjektov zmluvných vzťahov.

IV.

Obnovenie majetkovej samostatnosti obcí a miest, vytvorenie vyšších územných celkov ako majetkovo samostatných subjektov, ale tiež zachovanie pozície štátu ako vlastníka majetku, vyvolalo potrebu odborného spravovania majetku týchto verejnoprávnych subjektov. Všeobecná úprava spravovania majetku niekoho iného však v našom práve doposiaľ absentuje, pričom na potrebu prijatia takejto úpravy poukazuje aj súkromná sféra.

Slovenská republika nehospodári so svojím majetkom (na rozdiel od vyšších územných celkov a obcí a miest) samostatne, ale vždy len prostredníctvom správcu majetku štátu, ktorý môže byť buď štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková organizácia, štátny fond prípadne verejno-právna inštitúcia alebo iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu. Správou majetku štátu je podľa zákona súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku, ktorý mu štát zveril do správy[20]. Na rozdiel od právnej úpravy spred roku 1989 môže byť majetok štátu podľa súčasnej právnej úpravy v spoločnej správe viacerých správcov. Okrem štandardnej správy upravuje zákon aj dočasnú správu, ktorú ako správca vykonáva obvodný úrad v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa nachádza majetok štátu, ktorý štát nadobudol a ktorý nie je doposiaľ v správe žiadneho správcu[21].

Vyšší územný celok, na rozdiel od štátu môže so svojím majetkom hospodáriť samostatne alebo prostredníctvom správcu majetku. Na rozdiel od právnej úpravy správy majetku štátu zákon o majetku vyšších územných celkov konkretizuje vymedzenie správy majetku vyššieho územného celku a ustanovuje, že správca je oprávnený a povinný majetok vyššieho územného celku držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom vyššieho územného celku[22]. Takto vymedzené práva a povinnosti správcu majetku vyššieho územného celku sa z hľadiska obsahu približujú právam a povinnostiam vlastníka majetku. Žiada sa však poukázať na skutočnosť, že v ust. § 6 ods. 1 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov sa používa výraz hospodáriť s majetkom (vo väzbe: „vyšší územný celok hospodári so svojím majetkom samostatne…“), kým vo vzťahu k správcovi sa používa výraz správa majetku vyššieho územného celku (vo väzbe: „správa majetku vyššieho územného celku je súhrn oprávnení a povinností správcu…“). Zákon teda zreteľne nerozlišuje medzi inštitútom hospodárenia s majetkom a inštitútom správy majetku.

Aj zákon o majetku obcí ustanovuje, že obec hospodári so svojím majetkom samostatne alebo prostredníctvom správcu majetku obce. Správcom môže byť rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená podľa zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Vymedzenie obsahu správy majetku obce je obdobné ako vymedzenie obsahu správy majetku vyššieho územného celku[23]. Rovnako ako zákon o majetku vyšších územných celkov ani zákon o majetku obcí zreteľne nerozlišuje medzi inštitútom hospodárenia s majetkom a inštitútom správy majetku.

Petr Havlan, ktorý sa dlhodobo venuje problematike majetku štátu, zdôrazňuje, že v českom práve inštitút práva hospodárenia s majetkom štátu ako „sú- hrnového majetkového práva“ v súčasnosti neexistuje, a to preto, že „tam, kde teraz hospodária a nakladajú s majetkom štátu jeho útvary bez právnej subjektivity (čiže organizačné zložky štátu) nemá konštrukcia práva hospodárenia miesto.[24] Petr Havlan rozlišuje medzi hospodárením s majetkom štátu v širšom zmysle – čím rozumie vlastné hospodárenie s majetkom plus „právne“ nakladanie s týmto majetkom a v užšom zmysle teda s rozlíšením medzi „hospodárením“ a „nakladaním“.[25]

Pri analýze inštitútu správy majetku, tak ako je ponímaný vo vyššie uvádzaných právnych úpravách možno vyvodiť, že správa majetku je ponímaná ako súhrn činností zameraných najmä na zachovanie hodnoty spravovaného majetku a nie na jeho ďalšie zhodnotenie, zvýšenie jeho hodnoty v najbližšom čase, či z hľadiska dlhšej časovej perspektívy. Správca dbá jednak na to, aby nedošlo k zníženou hodnoty spravovaného majetku v dôsledku pôsobenia fyzikálnych, chemických a ďalších vplyvov, aby nedošlo k fyzickému znehodnoteniu majetku. Je povinný dbať na zachovanie práv k spravovanému majetku uskutočnením potrebných úkonov, napr. zaplatením daní, predĺžením prihlášky na registráciu priemyselného práva, ochrannej známky a pod., za platenie poplatkov spojených s udržiavaním majetku a pod. Správa majetku je uskutočňovaná podľa pokynov, príkazov vlastníka spravovaného majetku a má byť realizovaná v záujme či na prospech vlastníka spravovaného majetku.

Od inštitútu správy cudzieho majetku, treba odlišovať inštitút hospodárenia s majetkom niekoho iného. Nejde pritom o nájom alebo o árendu, ale o inštitút hospodárenia s majetkom iného. Rozdiel medzi správou cudzieho majetku a hospodárením s cudzím majetkom možno zjednodušene vymedziť tak, že kým pri správe majetku ide o zachovanie hodnoty majetku uskutočňovaním úkonov potrebných na zachovanie hodnoty majetku, pri hospodárení s majetkom ide o zhodnocovanie majetku, o zvýšenie jeho hodnoty.

Hospodárenie s majetkom je ponímané ako súhrn činností zameraných predovšetkým na zveľadenie, zhodnotenie, ďalšie rozšírenie obhospodarovaného majetku, ktorého súčasťou sú ale aj úkony ktoré sú súčasťou spravovania majetku. Hospodárenie s majetkom iného však nie je v právnej úprave ponímané ako odlišný inštitút od správy majetku a je ponímaný ako synonymický inštitút so správou majetku[26].

Medzi správou a hospodárením sú viaceré rozdiely ale aj viaceré spoločné atribúty. Tak správa ako aj hospodárenie je realizované v mene a na účet vlastníka spravovaného majetku, tak pri správe ako aj pri hospodárení patrí správcovi odmena, kým ekonomický efekt pripadá vždy vlastníkovi spravovaného majetku. Rozdiel medzi inštitútom správy majetku inej osoby a inštitútom hospodárenia s majetkom inej osoby je však zásadný v ich účele. Správa je realizovaná za účelom zachovania hodnoty majetku a práv k tomuto majetku, ktoré má vlastník majetku, kým hospodárenie s majetkom je realizované za účelom ďalšieho zhodnotenia majetku a využitia tohto majetku v podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku.

Všeobecná právna úprava správy majetku je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v úprave mandátnej zmluvy v Obchodnom zákonníku (v Tretej časti, Hlava II, diel X. ust. §§ 566 až 576). Touto zmluvou sa zakladá relatívny obchodný záväzkový vzťah v zmysle § 261, ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.

V Občianskom zákonníku je tento typ zmluvy upravený v Ôsmej časti, Ôsmej hlave v Prvom oddiele v ust. §§ 724 až 732 pod názvom „Príkazná zmluva“.

V legislatívnom návrhu kodifikácie súkromného práva sa navrhuje, aby tieto zmluvy boli upravené v skupine „obstarávateľské zmluvy“, pričom ťažiskovou v tomto subsystéme je podľa M. Jurčovej príkazná zmluva, pričom ďalšími zmluvami v tejto skupine sú sprostredkovateľská zmluva, zmluva o obchodnom zastúpení a zmluva o kontrolnej činnosti[27].

Mandátna zmluva podľa Obchodného zákonníka, ale platí to aj o príkaznej zmluve podľa Občianskeho zákonníka, ako to správne poznamenáva Karel Marek, je „zmluvou o vynaložení úsilia“, nie „zmluvou o výsledku“[28].

Pri riešení terminologického problému, či má byť táto zmluva označená ako mandátna alebo príkazná zmluva, sa Monika Jurčová prikláňa k termínu príkazná zmluva, pretože podľa jej názoru v „základnom národnom kódexe“ je vhodné uprednostniť slovenské pojmy[29]. Z toho je zrejmé, že pojmy mandátna zmluva a príkazná zmluva možno považovať za obsahovo identické (synony- mické).

Janka Vykročová poukazuje na skutočnosť, že „v slovenskom súkromnom práve v súčasnosti absentuje všeobecný zmluvný typ zverenia správy majetku pre tretieho za odplatu“ a ďalej uvádza, že „je viac ako nevyhnutné, aby de lege ferenda slovenský zákonodarca akceptoval v praxi sa čoraz častejšie objavujúci model správania hlavne podnikateľských subjektov, ale aj ostatných osôb, podstatou ktorého je zverenie majetku do správy.“[30]

Janka Vykročová zdôrazňuje, že v jej ponímaní nejde len o opatrovníctvo, ktorého vecná spôsobnosť je úzko vymedzená.[31]

Z doterajších úvah o správe cudzieho majetku, resp. o hospodárení s majetkom iného (inej osoby) vyvstáva otázka, či je opodstatnená osobitná právna regulácia správy cudzieho majetku – ako to možno vyvodiť z názoru Janky Vykročovej o absencii všeobecného zmluvného typu zverenia správy majetku pre tretieho za odplatu v slovenskom súkromnom práve[32] – a či je namieste, aj z hľadiska právnej regulácie rozlišovať medzi správou cudzieho majetku a hospodárením s majetkom iného (s cudzím majetkom).

Z hľadiska pripravovanej všeobecnej súkromnoprávnej kodifikácie je namieste posúdiť, či je potrebné upraviť ako všeobecný typ zmluvu o správe cudzieho majetku (inštitút správy cudzieho majetku, zahrňujúci aj hospodárenie s majetkom inej osoby), popri úprave príkaznej zmluvy prípadne inak označenej zmluvy, ktorej predmetom je obstaranie záležitostí iného.

Všeobecná úprava zmluvy o správe majetku absentuje najmä v úprave spravovania majetku vo vlastníctve štátu, vyššieho územného celku či miest a obcí. Aj v oblasti spravovania súkromného majetku si však súčasná prax vyžaduje primeranú právnu úpravu, a to najmä v dôsledku výrazného zväčšenia majetku početnej časti obyvateľstva, ktorého spravovanie si vyžaduje profesionálny prístup. Rovnako ako Janka Vykročová som presvedčený, že zmluva o správe cudzieho majetku by mala byť upravená ako osobitný typ zmluvy vo všeobecnej úprave záväzkových vzťahov.

Úprava správy cudzieho majetku v niektorých civilných kódexoch prijatých v ostatnom období napr. v Občianskom zákonníku štátu Quebec (CCQ – čl. 1206 – 1370), resp. v súčasnosti pripravovaných kodifikáciách súkromného práva v okolitých krajinách, napr. v Českej republike (návrh Občianskeho zákonníka, §§ 1260 – 1334), je zaradená medzi inštitúty vecného práva popri úprave držby, vlastníctva, spoluvlastníctva[33]. V dôvodovej správe k návrhu českého Občianskeho zákonníka sa uvádza, že všeobecná úprava správy cudzieho majetku je hospodársky, sociálne i právne veľmi potrebná a že jej nedostatok je citeľný[34]. Návrh ustanovení českého Občianskeho zákonníka o správe cudzieho majetku, predstavuje podstatné obsahové prevzatie analogických pasáží z Občianskeho zákonníka štátu Quebec[35]. Úprava obsiahnutá v návrhu je inšpirovaná okrem iného aj inštitútom trustu, ktorý je známy predovšetkým v anglosaskom práve. S právnymi konštrukciami na báze trustu, prípadne fiduciárnych vzťahov sa dnes možno stretnúť. Ako uvádza Vladimír Pihera, tak vo svete medzinárodných transakcií, ako aj napr. v oblasti kolektívneho vyjednávania a držania cenných papierov[36]. Vymedzenie trustu je obsiahnuté v Haagskom dohovore o práve rozhodnom pre trust z roku 1985. Podľa tohto dohovoru je trustom právny vzťah vytvorený inter vivos alebo pre prípad smrti určitou osobou, zakladateľom (settlor), tak, že kontrola nad určitým majetkom bola zverená správcovi (trustee) v prospech beneficienta (beneficiary) alebo na iný definovaný účel, pričom

a) tento majetok predstavuje samostatnú množinu majetku, ktorá nie je súčasťou majetku správcu,

b) vlastnícke práva vykonáva správca alebo iná osoba zastupujúca správcu a

c) správca je povinný nakladať s majetkom v súlade s pravidlami trustu a s ďalšími požiadavkami, ktoré mu ukladá právo[37].

Návrh českého Občianskeho zákonníka používa na vymedzenie subjektov správy cudzieho majetku pojmy správca, na označenie osoby, ktorej je zverená správa majetku, ktorý tejto osobe nepatrí a beneficient na označenie osoby v prospech ktorej sa správa vykonáva. Tvorcovia návrhu českého Občianskeho zákonníka zvažovali namiesto pojmu „beneficient“ použiť pojem „obroč- ník“, ktorý sa nestal súčasťou návrhu normatívneho textu „pretože pôsobí umelo alebo zastaralo“[38].

Ak by mal byť inštitút správy cudzieho majetku zahrnutý aj do pripravovaného slovenského Občianskeho zákonníka, ktorý má ambíciu používať dôsledne slovenskú terminológiu, vyvstáva otázka, aký by mal byť vhodný slovenský výraz namiesto pojmu beneficient. Ponúka sa napr. výraz „oprávnený“, čo by zodpovedalo aj súčasnej právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, ktorá v ustanovení § 682, ktoré je základným ustanovením v úprave zmluvy o otvorení akreditívu, používa tento výraz. Pričom pre tento výraz sa v odbornej literatúre používa ako synonymum beneficient[39]. Podľa anglosaskej konštrukcie trustu, ktorú inšpiratívne preberá občiansky zákonník štátu Quebec z roku 1984, správcovi nie sú oprávnení dávať pokyny, ako má postupovať pri správe majetku ani beneficient (t. j. oprávnený) ani settlor (t. j. ten, kto trust zriadil), ak takéto právo nie je vyslovene upravené v zmluve, ktorou sa zakladá trust. Týmto sa, ako uvádza Vladimír Pihera, zásadne odlišuje od kontinentálneho poňatia (či už priameho alebo nepriameho) zastúpenia, podľa ktorého je každý zástupca povinný rešpektovať pokyny zastúpeného[40].

Úprava správy cudzieho majetku v návrhu českého Občianskeho zákonnika, zahrnutá do úpravy vecných práv, rozlišuje medzi jednoduchou[41] správou cudzieho majetku a úplnou[42] správou cudzieho majetku. Účelom jednoduchej správy cudzieho majetku je uskutočňovanie všetkého, čo je potrebné, nevyhnutné na zachovanie majetku[43]. Pri úplnej správe cudzieho majetku je povinnosťou správcu dbať o jeho rozmnožovanie a uplatnenie v záujme beneficien- ta, pričom správca môže so spravovaným majetkom robiť všetko čo je nutné a užitočné[44]. Takéto rozlíšenie v zásade zodpovedá rozlíšeniu medzi správou majetku a hospodárením s cudzím majetkom[45]. Z hľadiska nárokov na úroveň činnosti správcu, však návrh českého Občianskeho zákonníka nerobí rozdiel medzi úrovňou činnosti správcu pri jednoduchej správe cudzieho majetku a činnosťou správcu pri úplnej správe cudzieho majetku, pričom správca má vykonávať svoju pôsobnosť, plniť povinnosti so starostlivosťou riadneho hospodára. Takáto nižšia úroveň činnosti správcu zodpovedá všeobecnému charakteru Občianskeho zákonníka, avšak pre vykonávanie správy majetku, ktorý je vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov (štátu, vyšších územných celkov, obcí) by mala byť v osobitných zákonoch vyžadovaná vyššia úroveň starostlivosti správcu pri výkone jeho pôsobností a správca by mal vykonávať správu takéhoto majetku minimálne s odbornou starostlivosťou. Aj správa cudzieho majetku, ako súčasť inštitútov vecného práva však predstavuje osobitný druh zastúpenia a je založená na dôvere medzi správcom a beneficientom (oprávneným). Oprávnený si vyberá správcu, pretože mu dôveruje, dôveruje v jeho schopnosti spravovať majetok, či už v smere jeho zachovania alebo zhodnotenia, a preto sa predpokladá, že správca bude vykonávať správu osobne. Takto konštruovaný inštitút správy cudzieho majetku predpokladá, že správca bude spravovať majetok počas dlhšej doby a že pri výkone správy majetku bude potrebné uskutočňovať úkony, ktoré správca nemusí byť spôsobilý odborne zvládnuť. Preto by malo byť umožnené (a tak to predpokladá aj návrh českého Občianskeho zákonníka), že správca môže aj bez súhlasu oprávneného nechať sa zastúpiť pri jednotlivých úkonoch alebo dokonca preniesť svoju pôsobnosť vniektorých činnostiach na inú osobu, pričom zodpovedá len za starostlivý výber takejto osoby a za obsah pokynov, ktoré jej uloží. Príkladom môže byť napr. poverenie vedením účtovníctva o správe majetku kvalifikovanou osobou – účtovníkom. Ak by sa však správca nechal neoprávnene zastúpiť inou osobou, alebo ak by poveril inú osobu neoprávnene výkonom svojej pôsobnosti, zodpovedal by beneficientovi solidárne s touto osobou za všetko, čo táto osoba urobila. Správca vykonáva správu za odmenu dohodnutú s oprávneným, resp. ak výška odmeny nebola dohodnutá, má správca nárok na obvyklú odmenu. Ak by sa však správca ujal správy cudzieho majetku bezdôvodne, potom právo na odmenu (odplatu) za správu by nemal.

So správou majetku je často spojené aj investovanie do spravovaného majetku, resp. investovanie spravovaného majetku. Ak by nebolo dohodnuté, že správca je povinný postupovať pri investovaní spravovaného majetku, resp. do spravovaného majetku v súlade s pokynmi oprávneného, je správca povinný realizovať obozretné investície, ktorých všeobecné vymedzenie je ustanovené zákonom. Podľa návrhu § 1292 českého Občianskeho zákonníka je správca povinný rozhodovať o investíciách so zreteľom k výnosu a predpokladanému zisku; ak je to možné, je povinný rozvrhnúť investičné riziko tak, aby dosiahol taký pomer medzi pevným príjmom a pohyblivými výnosmi, ktorý rozumne zodpovedá hospodárskym podmienkam. V ustanovení § 1293 je potom sformulovaná právna domnienka, čo sa považuje za obozretnú investíciu. Podľa tohto vymedzenia, obozretnou investíciou je investícia:

a) na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci

b) na nadobudnutie vlastníckeho práva k cennému papieru, zabezpečujúcemu bezpečný výnos

c) spočívajúca v poskytnutí úveru zabezpečeného záložným právom k nehnuteľnej veci

1. ak je dlžníkom alebo ručiteľom kraj[46] alebo štát, alebo

2. ak dlh nepresahuje 75 % hodnoty zálohu po odpočítaní výšky všetkých pohľadávok zabezpečených vecnými právami k rovnakej nehnuteľnej veci v prednostnom alebo v rovnakom poradí.

Popri vymedzení právnej domnienky obozretnej investície, obsahuje návrh Občianskeho zákonníka aj negatívne vymedzenie, čo sa za obozretnú investíciu nepovažuje a teda aké investície sú správcovi zakázané. Správcovi sa zakazuje nadobudnúť pre beneficienta viac než 5 % akcií toho istého emitenta, resp. nadobudnúť pre beneficienta akciu, dlhopis alebo iný dlžnícky cenný papier osoby, ktorá porušila povinnosť platiť z cenného papiera výnos. Takejto osobe správca nesmie ani poskytnúť úver, a to ani zabezpečený, v súlade s vymedzením obozretnej investície[47].

Povinnosťou správcu je predložiť beneficientovi (oprávnenému) najmenej raz ročne vyúčtovanie spravovania majetku, ktoré musí byť dostatočne podrobné, aby bolo možné overenie jeho správnosti. Beneficient má tiež právo kedykoľvek preskúmať účtovné knihy a doklady týkajúce sa správy a má tiež právo na informácie o tom, ako je správa jeho majetku vykonávaná. Činnosť správcu môže skončiť buď odstúpením správcu, odvolaním správcu beneficientom, obmedzením svojprávnosti[48] správcu alebo beneficienta alebo osvedčením úpadku[49] správcu[50]. Správa cudzieho majetku zanikne tiež uplynutím doby, na ktorú bola zriadená, dosiahnutím účelu alebo zánikom práva beneficienta k spravovanému majetku[51].

Úprava správy cudzieho majetku je podľa návrhu subsidiárne použiteľná pre všetky prípady, keď niekto spravuje cudzí majetok pre niekoho iného. Navrhovaná úprava má povahu všeobecnej úpravy, pretože správa cudzieho majetku môžu byť predmetom úpravy osobitných zákonov. Dispozitívny charakter navrhovanej úpravy umožňuje dohodnúť osobitosti spravovania konkrétneho majetku v zmluve.

V.

Rozširovanie využívania zmlúv, ako nástroja úpravy vzťahov vo verejnej sfére sa prejavuje už dlhšiu dobu a predstavuje prejav tendencie prenikania súk- romnoprávnych inštitútov do sféry verejného práva. Aj zmluvy vo verejnej sfére však zostávajú svojim charakterom zmluvami, teda úkonmi založenými na využití zmluvnej slobody pri dojednávaní zmlúv, formulovaní ich obsahu, konkrétnych práv a povinností zmluvných strán i zodpovednosti za porušenie zmluvných či zákonných povinností. Potreba právnej istoty aj účastníkov zmlúv uzavieraných vo verejnej sfére si vyžaduje, aby tieto zmluvy mali základ vo všeobecnej úprave záväzkových vzťahov v súkromnom práve. Súčasná prax využívania zmluvných inštitútov vo verejnej sfére poukazuje na absenciu všeobecnej úpravy takých zmlúv, akými sú subvenčná zmluva, rámcová zmluva a zmluva o správe majetku. Pripravovaná rekodifikácia súkromného práva by mala mať ambície sa s týmito „výzvami“ praxe vysporiadať.

Autor
Doc. JUDr. Ján Husár CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Medzi základné piliere trestného práva v každej demokratickej krajine patrí zásada viny, z ktorej vyplýva, že trest môže byť páchateľovi uložený len za trestný čin, ktorého spáchanie mu bolo dokázané – ak sa teda osoba dopustila trestného činu, je jej toto spáchanie potrebné riadne dokázať v trestnom konaní. Ďalšou dôležitou zásadou slovenského trestného práva hmotného je zásada individuálnej zodpovednosti – naše trestné právo nepozná kolektívnu zodpovednosť za spáchanie trestného činu ani kolektívny trest. Doterajšia československá teória i prax vychádzala predovšetkým z tézy, že priama trestná zodpovednosť právnických osôb nie je zlučiteľná s poňatím trestného práva postavenom na individuálnom zavinení a s koncepciou trestu, ktorá popri účele ochrany obsahuje aj prvok odplaty.^[1] Ďalšie námietky teórie trestného práva hmotného proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb spočívajú najmä v oslabovaní generálnej prevencie a výchovnej funkcie trestu v prípade neuloženia trestu konkrétnej osobe (napr. štatutárnemu orgánu), ale právnickej osobe ako takej, v trestnom postihu aj nevinných členov právnickej osoby (najmä v prípade, ak by medzi spáchaním činu a potrestaním právnickej osoby uplynula dlhšia doba a niektorí jej členovia by odišli a miesto nich by prišli noví) – z týchto dôvodov je preto priama trestná zodpovednosť právnických osôb odmietaná.

Z francúzskej literatúry podáva veľmi vyčerpávajúci prehľad dôvodov pre a proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb P. Bouzat – proti zavedeniu trestnosti právnických osôb uvádza predovšetkým nasledujúce dôvody, ktoré však zároveň hneď aj vyvracia:

1. právnické osoby nemajú vlastnú vôľu a bez vôle nemôže existovať vina a bez viny trestná zodpovednosť – na druhej strane ale podľa posledných poznatkov sociológie majú skupiny zväčša vôľu odlišnú od vôle osôb, ktoré takúto skupinu tvoria; dôkazom toho, že právna veda uznáva túto odlišnosť, je napokon aj zakotvenie občianskoprávnej zodpovednosti právnických osôb,

2. právnické osoby existujú a sú spôsobilé, len pokiaľ to je nevyhnutné na plnenie ich poslania, pričom k takémuto poslaniu nenáleží páchanie deliktov a preto nie sú právnické osoby schopné páchať delikty (tzv. princíp špeciality) – podľa iných teoretikov je však princíp špeciality pochybný a teda z neho nie je možné odvodzovať, že osoby nemajú plnú voľnosť nesprávneho konania,

3. pripustenie zodpovednosti právnických osôb je v rozpore so zásadou personality trestov, nakoľko by trest uložený právnickej osobe zasiahol všetkých členov právnickej osoby, t. j. aj tých, ktorí nemajú s trestným činom nič spoločné – trest však nemá postihnúť jednotlivých členov právnickej osoby, ale právnickú osobu ako takú a ak nebodaj postihne i jej jednotlivých členov, budú títo v budúcnosti naliehať na štatutárne orgány právnickej osoby, prípadne na jej iných zodpovedných členov alebo zamestnancov, aby dôsledne dodržiavali zákony^[2],

4. trestný systém je zameraný len na fyzické osoby – majetkové tresty nadobúdajú stále väčší význam a tieto je možné uložiť aj právnickým osobám a rovnako je možné zakotviť špeciálne sankcie pre právnické osoby, akými sú napr. rozpustenie^[3]; rovnako je možné právnickú osobu postihnúť i niektorými ochrannými opatreniami či už v trestnom alebo správnom práve (napr. zhabanie veci) a

5. nie je možné popri trestnom stíhaní zodpovedného člena právnickej os o- by postihnúť aj samotnú právnickú osobu, nakoľko by toto bolo v rozpore so zásadou “ne bis in idem” – na druhej strane však vzrastajúci počet právnických osôb, ktoré sa dopúšťajú rôznych deliktov, si žiada zavedenie takéhoto postihu.^[4]

V súčasnosti sa v Európe sa k trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb uplatňujú rôzne prístupy. Pre anglosaský systém práva, ale aj pre niektoré členské štáty Európskej únie (napr. Holandsko, Francúzsko, Portugalsko) je charakteristickým modelom tzv. priama trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb – v tomto prípade sa voči právnickým osobám vyvodzujú štandardné (priame) tresty, pričom tieto nie sú podmieňované trestným stíhaním fyzickej osoby. V rámci kontinentálneho systému práva sa uplatňuje aj model tzv. nepriamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, kde formálno- právne trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb síce nie je vyjadrená a trestne zodpovedné sú len fýzické osoby (konajúce v mene právnickej osoby), ale zákon súčasne umožňuje právnickým osobám v trestnom konaní uložiť niektoré trestnoprávne sankcie, ktoré nie sú definované ako tresty (napr. Španielsko, od 1 . septembra 2010 Slovensko). V tomto prípade o tzv. vedľajšie dôsledky trestného činu fyzickej osoby, ktoré sa pričítajú právnickej osobe. Tretím prístupom k chápaniu protiprávnej činnosti právnických osôb je postihovanie tohto konania normami administratívnoprávnej povahy (napr. Nemecko).^[5]

Bez ohľadu na zvolený prístup k chápaniu trestnej zodpovednosti právnických osôb možno uzavrieť, že zakotvenie trestného postihu právnickej osoby by malo nadväzovať na postih právnickej osoby v správnom konaní a vina právnickej osoby, ktorá je schopná konať formou tzv. odvodenej schopnosti, by mala byť spravidla tzv. organizačnou vinou. Osobitnej povahe právnických osôb musí zodpovedať aj okruh sankcií, ktoré je možné právnickej osobe za spáchanie trestného činu uložiť – týmito by mali byť výlučne majetkové sankcie (peňažná pokuta, prepadnutie veci, zákaz poskytovať právnickej osobe dotácie a subvencie zo štátneho rozpočtu, prepadnutie majetku), ako aj vylúčenie možnosti získania verejnej zákazky, zákaz výkonu konkrétnych, v zákone stanovených podnikateľských činností (aj voči členom orgánov alebo manažmentu právnickej osoby) a zánik spoločnosti vrátane jej podmienečného zániku.

Vo vzťahu k priamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb je zaujímavá predovšetkým právna úprava holandská a anglická. V Holandsku je kriminalizácia korporatívneho správania sa zakotvená už od roku 1886, kedy bol prijatý holandský Trestný zákonník (Wetboek van Strafrecht), pričom v súčasnej podobe existuje možnosť postihu právnických osôb od roku 1976, kedy bol zmenený čl. 51 holandského Trestného zákonníka do svojej dnešnej podoby^[6]. Už uvedený čl. 51 Trestného zákonníka však neobsahuje definíciu právnickej osoby zhodnú s definíciou právnickej osoby v zmysle občianskeho práva – právnickou osobou (korporáciou) podľa čl. 51 holandského Trestného zákonníka je občianske združenie ako súkromná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, únia, nadácia a pod.^[7], ako aj spoločnosti bez občianskej právnej subjektivity, t. j. spoluúčasť podľa holandského práva^[8], firma majiteľov lodí a určitý majetok (peňažná čiastka) určená na osobitný účel^[9]. Právnickou osobou ďalej môže byť aj verejnoprávna korporácia (spoločnosť)^[10], avšak obec, mesto, štát, provincia a polder (vysušené zúrodnené dno bývalého šelfového mora chránené hrádzami^[11]) zločin spáchať nemôžu a preto sú spod pôsobnosti holandského Trestného zákonníka vyňaté. Popri právnických osobách môžu byť po novele holandského Trestného zákonníka z roku 1976 žalované aj osoby fyzické, ktoré riadili právnickú osobu alebo ktoré jej poskytli vedenie pre daný čin, pričom na trestný postih takejto osoby postačuje preukázanie skutočnosti, že riadiaca fyzická osoba prinajmenšom vedela o zakázanej, resp. protiprávnej činnosti právnickej osoby a nezabránila jej, hoci to bola povinná urobiť^[12]. Pri preukázaní viny právnickej osoby môže tejto byť uložená pokuta až do výšky desaťnásobku sumy, ktorá môže byť ako pokuta uložená osobe fyzickej, pričom sa na jej krytie môže použiť tovar právnickej osoby alebo môže byť právnická osoba zakázaná. Nie je možné právnickú osobu uväzniť a rovnako zákon nepripúšťa možnosť “náhradného” uväznenia orgánu právnickej osoby.^[13] Kriminálna organizácia (u nás organizovaná skupina § 129 ods. 2 Tr. zák., zločinecká skupina § 129 ods. 3 Tr. zák., resp. teroristická skupina § 129 ods. 4 Tr. zák.) podľa čl. 140 holandského Trestného zákonníka však nie je právnickou osobou podľa čl. 51 holandského Trestného zákonníka a jej trestná zodpovednosť, zodpovednosť jej členov a trestnoprávny postih členstva v nej sa riadi osobitnou právnou úpravou, ktorá v zásade^[14] zodpovedá našej právnej úprave obsiahnutej v § 296 a 297 Tr. zák..

V anglickom práve má trestná zodpovednosť právnických osôb (Liability of Corporations) dlhú tradíciu – vychádza z common law a našla svoj výraz aj v čl. 34 pracovného návrhu rekodifikovaného anglického trestného zákonníka (Draft Criminal Code Bill – ďalej len “DCCB”), ktorý prakticky sumarizuje doterajšie súdne precedensy^[15]. Podľa tohto návrhu môže byť právnická osoba zodpovedná za konanie, ktoré spočíva buď v konaní, alebo v opomenutí (čl. 34 ods. 1 DCCB), pričom takéto konanie (trestný čin) môže právnická osoba spáchať buď samostatne, alebo ako účastník na trestnom čine jej zodpovedného orgánu (čl. 34 ods. 2 DCCB). Trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb v anglickom trestnom práve je inak konštruovaná podobne ako v práve holandskom a zahŕňa predovšetkým trestné činy na úseku životného prostredia^[16], ako aj ostatné trestné činy, s výnimkou vraždy a tých trestných činov, ktoré nemôžu byť postihnuté pokutou^[17] (rozumej “peňažným trestom” – pozn. autora). Hoci anglický návrh výslovne uvádza trestné činy, ktoré právnická osoba nemôže spáchať a teda za ne nemôže byť ani potrestaná^[18], vyplýva z dôvodovej správy k DCCB, že právnická osoba nemôže samostatne, t. j. ako jediný alebo priamy páchateľ, spáchať ani trestné činy, ktoré vo svojej podstate vyžadujú, aby ich spáchala fyzická osoba – napr. sexuálne trestné činy, bigamiu, trestné činy spáchané s vedením motorového vozidla, podľa teórie však v anglickom práve môže byť právnická osoba za takéto trestné činy zodpovedná ako účastník (tzv. akcesorická trestná zodpovednosť)^[19], napr. účastník na trestnom čine krivej výpovede (len fyzická osoba totiž môže zložiť prísahu), kde môže prichádzať bez akýchkoľvek pochybností do úvahy akce- sorická trestná zodpovednosť právnickej osoby. Rovnako nemôže byť právnická osoba spolupáchateľom niektorých trestných činov, napr. podvodu, ak sa totiž vedúci právnickej osoby rozhodne spáchať trestný čin podvodu, nie je právnická osoba účastníkom na takomto čine – táto skutočnosť však nevychádza z vyššie uvedeného obmedzenia trestnej zodpovednosti právnickej osoby, ale z nedostatku dohody na takomto trestnom čine medzi právnickou osobou a jej vedúcim^[20]. V súvislosti so zodpovednými orgánmi právnickej osoby je však potrebné ešte podotknúť, že zodpovedným, resp. vedúcim orgánom právnickej osoby, nie sú výlučne len jej štatutárne orgány, ale každá osoba, ktorá v skutočnosti ovláda, riadi alebo kontroluje konanie, resp. operácie spoločnosti.^[21]

Otázku trestnej zodpovednosti právnických osôb mal v súvislosti s medzinárodnými záväzkami, ktoré Slovenskej republike vyplývajú predovšetkým z jej členstva v Rade Európy a v Európskej únii, pôvodne upraviť rekodifikovaný Trestný zákon, ktorého návrh predložený do Národnej rady Slovenskej republiky počítal s trestnou zodpovednosťou právnických osôb (okrem štátu), ktorá by umožňovala účinnejší postih niektorých závažných konaní výslovne uvedených v osobitnej časti Trestného zákona (napr. v oblasti životného prostredia, organizovaného zločinu a pod.), pričom nemal byť a priori vylúčený trestný postih fyzickej osoby s trestným postihom právnickej osoby pre rovnaký skutok, išlo by však vždy len o nadväznosť na postih v správnom konaní. Rekodifikovaný Trestný zákon teda predpokladal akceso- rickú trestnú zodpovednosť právnickej osoby – právnické osoby preto mali byť trestné, ak by ich majitelia, štatutárne orgány alebo splnomocnenci pri výkone podnikateľských funkcií spáchali trestný čin a tým porušili svoje po- vinnosti.^[22]

Proti tomuto návrhu boli vznesené námietky, spočívajúce predovšetkým v argumentácii, že zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb nie je prípustné vo vzťahu k zásade individuálnej zodpovednosti za zavinenie, k zásade personality trestov a zároveň k neschopnosti právnickej osoby niesť vôľovú zodpovednosť s možnosťou výberu konať v súlade s právom alebo proti právu. Z uvedených dôvodov preto nakoniec v rámci rekodifikácie trestného práva nedošlo k zavedeniu trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb v Slovenskej republike v podobe tzv. priamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb.

Prelom v sankcionovaní právnických osôb prostriedkami trestného práva predstavuje zákon č. 224/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, a to súčinnosťou od 1. septembra 2010. Týmto zákonom sa Slovenská republika vydala kompromisnou cestou tzv. nepriamej ( resp. nepravej) trestnej zodpovednosti právnických osôb podľa španielskeho vzoru, pričom základné princípy, na ktorých je postavená táto právna úprava možno zhrnúť nasledovne:

1. Zaviedli sa nové trestnoprávne sankcie v podobe ochranných opatrení (nie priamych trestov) voči právnickým osobám, a to zhabanie určenej výšky finančných prostriedkov a zhabanie majetku (pozri nižšie).

2. Uloženie týchto ochranných opatrení navrhne prokurátor návrhom na ich uloženie podaným na trestnoprávny súd, vo veci, kde bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Návrh prokurátora nebude podmienený žiadnou väzbou na trestné stíhanie fyzických osôb. Bude sa môcť podať v okamihu, ak výsledkom vyšetrovania bude zistenie (preukázané bez dôvodných pochybností), že

a) riadiace (zastupovacie, rozhodovacie a kontrolné úlohy) osoby zanedbali dohľad a kontrolu a v dôsledku tohto zanedbania došlo k spáchaniu trestného činu osobami podriadenými právnickej osobe alebo

b) riadiace osoby (zastupovacie, rozhodovacie a kontrolné úlohy) sa dopustili trestného činu.^[23]

Zhabanie peňažnej čiastky

Účelom novely Trestného zákona bolo zaviesť do právneho poriadku Slovenskej republiky sankcionovanie právnických osôb prostredníctvom noriem trestného práva, ak došlo v súvislosti s ich činnosťou k spáchaniu trestného činu. Uvedená novela platného Trestného zákona zavádza nové druhy ochranných opatrení, ktoré sa budú ukladať právnickým osobám zneužitým na spáchanie trestného činu. S účinnosťou od 1. septembra 2010 možno uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku po splnení zákonných podmienok uvedených v § 83a Tr. zák., pokiaľ ide o zhabanie peňažnej čiastky a v § 83b Tr. zák., pokiaľ ide o zhabanie majetku. V § 83a ods. 1 Tr. zák. a v § 83b ods. 1 Tr. zák. sú ustanovené pozitívne podmienky uloženia ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku právnickým osobám za trestné činy fyzických osôb spáchaných v rámci oprávnení, resp. podriadenosti voči právnickej osobe. Negatívne podmienky uloženia oboch ochranných opatrení sú upravené v § 83a ods. 2 Tr. zák. a v § 83b ods. 2 Tr. zák..^[24]

Podľa § 83a ods. 1 Tr. zák. môže súd uložiť právnickej osobe zhabanie peňažnej čiastky, ak bol spáchaný trestný čin, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine v súvislosti:

a) s výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu,

b) s výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby,

c) s výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo

d) so zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe.

Z uvedeného ustanovenia môžeme teda vyvodiť, že Trestný zákon hovorí o fakultatívnej možnosti, nie o povinnosti súdu uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky. Z hľadiska vývojových štádií trestnej činnosti sa vyžaduje, aby bol trestný čin dokonaný alebo aspoň v štádiu pokusu (toto ochranné opatrenie teda nemožno uložiť v prípade, že trestný čin dospeje len do štádia prípravy).

Zhabanie peňažnej čiastky možno uložiť v rozmedzí od 800 EUR do 1.660.000 EUR (Trestný zákon teda ustanovuje dolnú a hornú hranicu sadzby, v rámci ktorej sa môže súd pohybovať). Pri určovaní výšky zhabania peňažnej čiastky súd prihliadne na závažnosť spáchaného trestného činu, rozsah činu, získaný prospech, spôsobenú škodu, okolnosti spáchania trestného činu a následky pre právnickú osobu. V tomto prípade ide o taxatívne vymenované skutočnosti, na ktoré musí súd prihliadať pri určovaní výšky peňažnej čiastky, ktorá má byť zhabaná. Trestný zákon síce hovorí o posudzovaní závažnosti trestného činu, ale vzhľadom na formálne chápanie trestného činu táto podmienka nebude a ani nemôže byť splnená v prípade, že pôjde o zločin. Z hľadiska uvedeného bude potrebné toto ustanovenie vykladať v tomto smere reštriktívne.

Podľa § 83a ods. 3 (posledná veta) Tr. zák. zhabanie peňažnej čiastky súd neuloží, ak ukladá právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania majetku podľa § 83b Tr. zák.. Z tohto ustanovenia Trestného zákona možno vyvodiť, že sa vylučuje súčasné uloženie ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku tej istej právnickej osobe. Uloženie zhabania majetku má prednosť pred uložením zhabania peňažnej čiastky (uloženie peňažnej čiastky je vo vzťahu subsidiarity k uloženiu zhabania majektu, čo vyplýva aj z § 83b ods. 3 Tr. zák.– posledná veta). Okrem tohto prípadu súd zhabanie peňažnej čiastky neuloží:

a) právnickej osobe, ktorej majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie,

b) ak by výkonom ochranného opatrenia bol postihnutý majetok štátu alebo Európskej únie,

c) orgánom cudzieho štátu a medzinárodným organizáciám verejného práva,

d) ak došlo k zániku trestnosti činu podľa § 83a ods. 1 Tr. zák. premlčaním trestného stíhania alebo na základe účinnej ľútosti.

V prípade, že došlo k zlúčeniu, k splynutiu alebo k rozdeleniu právnickej osoby, súd uloží zhabanie peňažnej čiastky právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. Zaplatená alebo vymožená peňažná čiastka pripadá štátu, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Výkon zhabania peňažnej čiastky upravuje § 461a Tr. por.. Zároveň Trestný poriadok upravuje aj nový druh konania a to „konanie o návrhu na zhabanie peňažnej čiastky a o návrhu na zhabanie majetku“ v § 362a.

Zhabanie majetku

Podľa § 83b ods. 1 Tr. zák. súd uloží právnickej osobe zhabanie majetku, ak bol spáchaný trestný čin, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine uvedenom v § 58 ods. 2 Tr. zák. a ak právnická osoba nadobudla majetok alebo jeho časť trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti, v súvislosti:

a) s výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu,

b) s výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby,

c) s výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo

d) so zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe.

Z uvedeného ustanovenia môžeme teda vyvodiť, že Trestný zákon hovorí o povinnosti súdu uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania majetku v prípade, že dôjde k naplneniu všetkých zákonných podmienok. V tomto prípade sa v rámci výkonu rozhodnutia vyhlasuje konkurz aj bez návrhu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z hľadiska vývojových štádií trestnej činnosti sa vyžaduje, aby bol trestný čin dokonaný alebo aspoň v štádiu pokusu (toto ochranné opatrenie teda nemožno uložiť v prípade, že trestný čin dospeje len do štádia prípravy), resp. postačuje účasť na trestnom čine podľa § 58 ods. 2 Tr. zák., kde ide o taxatívne vymenované trestné činy, za ktoré sa ukladá obligatórne trest prepadnutia majetku (bez splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1 Tr. zák.).

Podľa § 83b ods. 3 Tr. zák. ak súd neuloží zhabanie majetku, uloží právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky podľa § 83a Tr. zák. a to vtedy, ak vzhľadom na závažnosť spáchaného trestného činu (prečinu), rozsah činu, získaný prospech, spôsobenú škodu, okolnosti spáchania trestného činu, následky pre právnickú osobu alebo dôležitý verejný záujem^[25] je možné ochranu spoločnosti zabezpečiť aj bez zhabania majetku právnickej osoby. V tomto prípade sa teda subsidiárne a obligatórne uloží ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky; § 83b ods. 3 Tr. zák. predstavuje vlastne výnimku z obligatórneho uloženia zhabania majetku podľa § 83b ods. 1 Tr. zák.. Okrem tohto prípadu súd zhabanie majetku neuloží:

a) právnickej osobe, ktorej majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie,

b) ak by výkonom ochranného opatrenia bol postihnutý majetok štátu alebo Európskej únie,

c) orgánom cudzieho štátu a medzinárodným organizáciám verejného práva,

d) ak došlo k zániku trestnosti činu podľa § 83b ods. 1 Tr. zák. premlčaním trestného stíhania alebo na základe účinnej ľútosti.

Zhabanie majetku postihuje v rozsahu, ktorý patrí právnickej osobe pri výkone ochranného opatrenia zhabania majetku po ukončení konkurzného konania výťažok zo speňaženia majetku, majetok vylúčený zo súpisu majetku po d- stát a majetok podliehajúci konkurzu, ak nedošlo k speňaženiu majetku.

V prípade zhabania majetku je okruh majetku, ktorý možno týmto ochranným opatrením postihnúť, totožný ako v prípade uloženia trestu prepadnutia majetku (§ 59 ods. 1 Tr. zák.).

V prípade, že došlo k zlúčeniu, k splynutiu alebo k rozdeleniu právnickej osoby, súd uloží ochranné opatrenie zhabania majetku právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. Vlastníkom zhabaného majetku sa stáva štát, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Vlastníkom zhabaného majetku sa stane štát v rozsahu, ktorý právnickej osobe patrí po skončení konkurzného konania. Účelom takejto právnej úpravy je nepostihnúť tretie osoby (veriteľov právnickej osoby), ktoré sa nezúčastnili na páchaní trestnej činnosti, vrátane jej zamestnancov. Výkon zhabania majetku upravuje § 461b Tr. por..

Autor
prof. JUDr. Jozef Madliak CSc,

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Daňové právo nesporne vždy patrilo medzi odvetvia verejného práva, čo je výrazom tak historického ako aj súčasného významu daní ako rozhodujúceho príjmu verejných rozpočtov. Subsumpcia daňového práva pod právo verejné našla svoj odraz nielen v odbornej literatúre^[1], ale aj v judikatúre štrasburských a domácich súdnych orgánov ochrany práva. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti zvýraznil, že daňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci, a verejný charakter vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda (Ferrazzini c. Taliansko, rozsudok z 12.júla 2001). Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci konkrétnej kontroly ústavnosti^[2]uviedol, že daňové právo je jedným zo základných odvetví verejného práva, a dane predstavujú prejav výsady štátu požadovať od povinných subjektov ich platenie s cieľom získať zdroje na svoju existenciu a plnenie svojich úloh a funkcií (nález I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008).

Na strane druhej možno uviesť, že za predpokladu dodržiavania daňovej disciplíny daňovým subjektom, ktorou sa rozumie včasné a riadne plnenie peňažných ako aj nepeňažných povinností voči štátu, resp. jednotkám územnej samosprávy reprezentovanými ich orgánmi, verejná moc spravidla nemá relevantný dôvod zasahovať do individuálnej súkromnoprávnej autonómie daňových subjektov. Do rámca tejto individuálnej autonómie subjektov súkromného práva patrí aj realizácia ich ústavného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a práva vlastniť a pokojne užívať majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Záujem štátu a jednotiek územnej samosprávy na dosahovaní predpokladaného (želaného) objemu daňových príjmov ich rozpočtov však determinuje aj právom vymedzené právomoci tých orgánov verejnej správy, ktorým je zverené rozhodovať o právach a povinnostiach daňových subjektov. Keďže konečným účelom daňového konania je vybratie daní od daňových subjektov tak, aby v globálnom vyjadrení výsledkov všetkých daňových konaní pred všetkými orgánmi daňovej správy nedošlo k zníženiu daňových príjmov verejných rozpočtov, tieto orgány boli zákonodarcom vybavené aj takými právomocami, ktorých realizácia môže byť v konflikte s uvedenou individuálnou autonómiou súkromno-právnych osôb.

Medzi daňovo-právne inštitúty, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do sféry individuálnej autonómie a tým aj obmedziť dotknuté daňové subjekty v realizácii ich subjektívnych oprávnení (vrátane rôznych úkonov v obchode a podnikaní vôbec), patria aj zabezpečovacie inštitúty upravené normami daňového práva procesného^[3]. Procesným kódexom daňového práva je v súčasnosti stále platný a účinný zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o správe daní a poplatkov“). V tichosti a bez toho, aby tomu predchádzala rozsiahlejšia verejná (odborná) diskusia, bol zákonodarcom prijatý zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,daňový poriadok“), ktorý s účinnosťou od 1. januára 2012 nahradí zákon o správe daní a poplatkov. V nasledujúcich riadkoch sa preto bližšie pozrieme na niektoré zabezpečovacie inštitúty upravené obidvoma uvedenými procesnými kódexmi.

Dosiahnutie konečného účelu daňového konania, ktorým je vybratie dane v prospech verejných rozpočtov, musí byť v prípade jeho ohrozenia náležite zabezpečené. Zákon o správe daní a poplatkov ako aj daňový poriadok upravujú viaceré zabezpečovacie inštitúty. Z pohľadu súčasnej (rozumej účinnej) vnútornej štruktúry daňového konania, väčšina týchto inštitútov patrí do etapy vyberacieho konania, čo nie je samoúčelné, keďže ich použitie zabezpečuje práve prípadné nezaplatenie dane. Keďže daňový poriadok zavedie v tomto smere s účinnosťou od roku 2012 podstatné zmeny, teória daňového práva bude musieť zaujať stanovisko aj k zmene zaužívaného vnímania vnútorného členenia daňového konania na etapy, štádia, či osobitné druhy.

Za rozhodujúce zabezpečovacie inštitúty možno považovať:

1. predbežné opatrenia,

2. zabezpečenie úhrady na nesplatnú alebo nevyrubenú daň,

3. zabezpečenie daňového nedoplatku a daňovej pohľadávky záložným právom.

I. Predbežné opatrenia

Zákon o správe daní a poplatkov (§ 15a) umožňuje správcovi dane ukladať predbežné opatrenia len počas daňovej kontroly a miestneho zisťovania, ktoré v zmysle legislatívnej skratky patria pod správu daní, nie sú však súčasťou daňového konania. Aj napriek tomu však predbežné opatrenia môžu mať zásadný význam pre dosiahnutie účelu daňového konania ale aj daňového exekučného konania. Ich použitie totiž bude v daňovej praxi prichádzať do úvahy najmä vtedy, ak správca dane predpokladá, že daňový subjekt by mohol vykonať úkony smerujúce k redukcii vlastnej majetkovej podstaty a ním nezaplatená daň by nemohla byť v daňovom exekučnom konaní vymožiteľná pre absenciu reálne postihnuteľného majetku.

Správca dane môže počas daňovej kontroly alebo pri miestnom zisťovaní v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zabezpečenie ich účelu uložiť daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel. Obsah ro z- hodnutia o predbežnom opatrení teda nie je zákonom o správe daní a poplatkov vymedzený určito, ale len vo všeobecnej rovine. Túto legislatívnu medzeru do istej miery odstraňuje nový daňový poriadok (§ 50), ktorý obsah predbežného opatrenia vymedzuje demonštratívne tak, že ním správca dane môže uložiť daňovému subjektu najmä, aby (i) zložil peňažnú sumu na účet správcu dane alebo (ii) nenakladal s vecami alebo právami uvedenými v rozhodnutí.

Napriek tomu, že toto obsahové vymedzenie predbežného opatrenia bude účinné až od roku 2012, už v súčasnosti je prevládajúcim predbežné opatrenie, ktorým správca dane zakazuje daňovému subjektu nakladať s jeho majetkom (nehnuteľnosti, hnuteľné veci, pohľadávky, obchodné podiely, cenné papiere a pod). Z uvedeného vyplýva celkom zrejmý dosah predbežného opatrenia na podnikanie, keďže dôsledkom takéhoto predbežného opatrenia je nemožnosť realizácie rôznych právnych úkonov vo vzťahu k veciam, s ktorými nakladanie bolo obmedzené. Keďže pod pojem „nakladať“ možno zahrnúť rôzne dispozície s majetkom, či vecami, vyžaduje sa, aby správca dane v predbežnom opatrení aj konkrétne vymedzil, aké právne úkony sa daňovému subjektu zakazujú (scudziť, zaťažiť, dať do užívania tretím osobám a pod.).

Obsah rozhodnutia o predbežnom opatrení vymedzujú tak zákon o správe daní a poplatkov ako aj daňový poriadok aj negatívnym spôsobom, keď stanovujú, že ním nemožno obmedziť alebo zamedziť výkon záložného práva podľa Občianskeho zákonníka. Týmto spôsobom zákonodarca v prípade konfliktu medzi záujmami správcu dane a záujmom záložného veriteľa na výkone záložného práva (sledujúc uspokojenie zabezpečenej pohľadávky), uprednostňuje záujem druhého menovaného.

Rozhodnutie správcu dane o predbežnom opatrení je spravidla konečné, keďže zákon o správe daní a poplatkov proti nemu odvolanie nepripúšťa. Daňový poriadok však koncepciu jednoinštančnosti konania o predbežných opatreniach opúšťa, keď proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení pripúšťa možnosť podať odvolanie, ktoré však nebude mať odkladný účinok. Vylúčenie odkladného účinku odvolania je celkom logické a legitímne, pretože v opačnom prípade by daňový subjekt mohol realizovať „zakázané“ úkony aj po doručení rozhodnutia, čím by sa mohol zmariť jeho účel. Mimoriadne opravné prostriedky a v ich rámci najmä možnosť príslušného orgánu preskúmať toto rozhodnutie mimo odvolacieho konania právna úprava nevylučuje.

V súvislosti s predbežným opatrením môžu vyvstávať odôvodnené otázky nad tým, či podlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve. Problémom môže byť znenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého sú zo súdneho prieskumu vylúčené rozhodnutia predbežnej povahy, kam doslovný (či formalistický) výklad umožňuje zaradiť aj rozhodnutia o predbežnom opatrení. Nad zákonom je však Ústava Slovenskej republiky, ktorá generálnou klauzulou (čl. 46 ods. 2) garantuje právo na súdny prieskum (kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak), a zároveň ustanovuje, že z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Ako už bolo naznačené, rozhodnutie o predbežnom opatrení, môže byť spôsobilé obmedziť základné právo podnikať (napr. ak by zakazovalo podnikateľovi predávať tovar), ale aj základné právo vlastniť a pokojne užívať majetok (napr. zákaz prevodu nehnuteľnosti, obchodného podielu, akcií). Preto som názoru, že v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), vychádzajúc z účelu a zmyslu súdnej kontroly rozhodovacej činnosti a postupov verejnej (daňovej) správy, nemožno rozumne uvažovať v intenciách vylúčenia takto koncipovaných predbežných opatrení zo súdneho prieskumu. Inak povedané som názoru, že predbežné opatrenia spadajú pod právomoc príslušného správneho súdu za predpokladu, že zasahujú (obmedzujú, prípadne na určitú dobu alebo k určitým veciam aj zbavujú) do niektorého zo základných práv a slobôd, a to bez ohľadu na doslovné znenie § 248 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Taktiež som názoru, že rozhodnutie o predbežnom opatrení má byť odôvodnené, aj keď to zákon o správe daní a poplatkov výslovne nevyžaduje (daňový poriadok však áno – § 63 ods. 5 v spojení s § 50). Dôsledkom tohto rozhodnutia totiž môže byť značný zásah do právneho postavenia daňového subjektu, a možná revízia záverov správcu dane či už v daňovom konaní alebo v súdnom prieskume vyžaduje preskúmateľnosť rozhodnutia o predbežnom opatrení z hľadiska dôvodov, ktoré správcu dane viedli k jeho vydaniu.

Daňový subjekt je povinný rešpektovať predbežné opatrenie, pričom prípadné konanie v rozpore s nariadeným predbežným opatrením nemôže vyvolať predpokladané právne účinky. Podľa zákona o správe daní a poplatkov sú totiž právne úkony vykonané v rozpore s uloženým predbežným opatrením neplatné^[4].

Osobitným spôsobom sú riešené predbežné opatrenia, ktoré sa týkajú nehnuteľností (a zákazu nakladať s nimi, pozn.). Súčasné znenie zákona o správe daní a poplatkov vychádza z toho, že správca dane bezodkladne po začatí konania o uložení predbežného opatrenia týkajúceho sa nehnuteľností doručí katastru nehnuteľností oznámenie o začatí takéhoto konania. Ak ide o veci a práva, ktoré sú evidované vo verejne prístupných registroch podľa osobitných predpisov (napr. obchodný register), správca dane oznámi vznik a zánik predbežného opatrenia aj týmto registrom. Uvedená oznamovacia povinnosť správcu dane voči katastru nehnuteľností má časový význam, pretože právne úkony daňového subjektu urobené po oznámení vzniku predbežného opatrenia v katastri, ktoré sú s ním v rozpore, sú neplatné až po tomto oznámení. Domnievam sa však, že súčasné znenie zákona nie je celkom jednoznačné, keď najskôr vychádza z toho, že správca dane oznamuje katastru nehnuteľností začatie konania o uložení predbežného opatrenia, aby následne stanovilo, že pre neplatnosť právneho úkonu má právny význam až oznámenie vzniku predbežného opatrenia v katastri. Možný rozdielny pohľad správcov dane a daňových subjektov na výklad pojmov „začatie konania“ a ,,vznik predbežného opatrenia“, pritom môže viesť nielen k interpretačným ale aj k aplikačným rozporom.

Tieto možné interpretačné a aplikačné nezrovnalosti odstráni až daňový poriadok, ktorý v znení novely vykonanej zákonom prijatým 14. septembra 2011 jasne stanovuje, že až rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia týkajúc e- ho sa nehnuteľnosti správca dane doručí daňovému subjektu a súčasne katastru nehnuteľností. Právne úkony daňového subjektu urobené po zapísaní poznámky do katastra nehnuteľností, ktoré sú v rozpore s uloženým predbežným opatrením, sú neplatné. Keďže rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia je vykonateľné jeho doručením (napriek tomu, že daňový poriadok odvolanie pripúšťa, vylučuje jeho odkladný účinok), správca dane následne oznámi katastru nehnuteľností, kedy nadobudlo rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia právoplatnosť (márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania, potvrdením rozhodnutia odvolacím orgánom).

Zánik účinkov nariadeného predbežného opatrenia môže nastať v dôsledku rozhodnutia správcu dane alebo ex lege. Správca dane predbežné opatrenie zruší, len čo pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené. Ak pominul dôvod len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne. Pominutie dôvodov ulož e- nia predbežného opatrenia môže mať rozličný charakter, a to v závislosti od viacerých premenných faktorov (druh kontrolovanej dane, účel daňovej kontroly, charakter daňového subjektu, predmet podnikania daňového subjektu a pod.).

Ex lege stráca predbežné opatrenie účinnosť dňom úplného zaplatenia daňového nedoplatku alebo dňom jeho úplného uhradenia vykonaním kompenzácie alebo dňom vzniku záložného práva. V prípade, že predbežné opatrenie stráca účinnosť ex lege správca dane o tom nevydáva rozhodnutie (bolo by nadbytočným), avšak o strate jeho účinnosti musí písomne upovedomiť daňový subjekt.

II. Zabezpečenie úhrady na nesplatnú alebo nevyrubenú daň

Tento zabezpečovací inštitút v zmysle zákona o správe daní a poplatkov prichádza do úvahy vtedy, ak má správca dane odôvodnenú obavu, že nesplatná alebo nevyrubená daň za bežný kalendárny rok alebo predchádzajúce zdaňo- vacie obdobia bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie alebo vyberanie dane spojené so značnými ťažkosťami. V týchto prípadoch môže správca dane s uvedením dôvodov, na základe ktorých pokladá vyberanie a vymáhanie za ohrozené, vydať zabezpečovací príkaz. Tento takto možno chápať ako preventívny právny prostriedok, ktorého zmyslom je predchádzať ťažkostiam objektívne vznikajúcim v súvislosti s vyberaním a vymáhaním daňových nedoplatkov^[5]. Zabezpečovací príkaz je osobitným rozhodnutím v daňovom konaní, ktorým správca dane uloží daňovému subjektu povinnosť, aby najneskôr do troch dní v príkaze uvedenú sumu dane zabezpečil v prospech správcu dane. Konkrétny spôsob zabezpečenia uvedie v príkaze, pričom môže ísť najmä o zloženie istoty (správnejšie by bolo istiny) na účet správcu dane alebo do určenej depozitnej úschovy.

Výšku nevyrubenej ohrozenej dane určí správca dane podľa vlastných pomôcok. Ak nehrozí nebezpečenstvo omeškania, môže správca dane vyzvať daňový subjekt, aby v trojdennej lehote oznámil údaje potrebné pre takéto určenie dane. Toto zákonné ustanovenie sa však zdá v praxi absurdným a nepoužiteľným, nakoľko len ťažko možno predpokladať, že by v prípade reálneho ohrozenia správca dane dotazoval daňový subjekt na výšku ohrozenej dane a ešte mu na odpoveď dal trojdňovú lehotu. O praktickým ťažkostiach spojených napríklad s doručením takejto výzvy netreba ani bližšie hovoriť.

Proti zabezpečovaciemu príkazu sa môže daňový subjekt odvolať, odvolanie však nemá odkladný účinok. Špecifikom odvolacieho konania je, že ak odvolací orgán nerozhodne o odvolaní do tridsiatich dní po jeho podaní, zabezpečovací príkaz ex lege stráca účinnosť. Ak zloží daňový subjekt dostatočnú istotu, toto zabezpečenie sa nevykoná a už vykonané zabezpečovacie úkony správca dane zruší.

Daňový poriadok upúšťa od osobitnej úpravy tohto zabezpečovacieho inštitútu, avšak jeho podstata bola v zásade implementovaná do ustanovení o predbežných opatreniach. Hypotéza tejto procesnej normy (teda podmienky, za ktorých sa uplatní) bola včlenená do hypotézy ustanovenia o predbežných opatreniach, ktoré sa podľa daňového poriadku môžu uložiť aj vtedy, ak je odôvodnená obava, že nesplatná alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná, alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami. Taktiež vlastný obsah tohto zabezpečovacieho inštitútu bol implementovaný do ustanovení o predbežných opatreniach, keď daňový poriadok výslovne umožňuje správcovi dane uložiť daňovému subjektu, aby zložil určitú peňažnú sumu na jeho účet (viď vyššie).

III. Zabezpečenie daňového nedoplatku a daňovej pohľadávky záložným právom

Zabezpečenie daňového nedoplatku (dlžná suma dane po lehote splatnosti dane) záložným právom je typický zabezpečovací inštitút nielen v daňovo- právnych vzťahoch ale aj v súkromnoprávnych vzťahoch. Všeobecná právna úprava záložného práva je obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorého ustanovenia sú v prípade absencie osobitnej úpravy (najmä výkon záložného práva) použiteľné aj pre daňové konanie. Procesný postup smerujúci k vyvolaniu účinkov spojených so záložným právom prebieha podľa zákona o správe daní a poplatkov v dvoch fázach.

1. Rozhodnutie správcu dane o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka. Predmetom záložného práva môžu byť hnuteľné veci, nehnuteľnosti, byty a nebytové priestory, cenné papiere, pohľadávky, prípadne iné práva a majetkové hodnoty^[6]. V súlade so zásadou úzkej súčinnosti a primeranosti, správca dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva bola primeraná sume daňového nedoplatku, na zabezpečenie ktorého sa záložné právo zriaďuje. Len v prípade, že daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty. Rozhodnutie musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí rozhodnutia aj označenie daňového nedoplatku, predmetu záložného práva a zákaz daňovému dlžníkovi alebo poddlžníkovi nakladať s predmetom záložného práva bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane. Právne úkony týkajúce sa predmetu záložného práva po vydaní rozhodnutia o zriadení záložného práva môže daňový dlžník vykonať len po predchádzajúcom súhlase správcu dane^[7]. Aj v prípade záložného práva je teda zrejmý jeho celkom zreteľný dosah na dispozičné oprávnenia daňového dlžníka k predmetu záložného práva v jeho vlastníctve. Keďže predmetom záložného práva môžu byť aj veci slúžiace, prípadne určené na podnikanie, tento zabezpečovací inštitút je spôsobilý účinne a efektívne obmedziť aj podnikanie daňového dlžníka, čo je však odôvodnené legitímnym cieľom vychádzajúcim z účelu daňového konania. Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva k predmetu záložného práva daňového dlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi, prípadne aj poddlžníkovi ak sa zriaďuje k pohľadávke daňového dlžníka. Proti rozhodnutiu sa daňový dlžník (ak je zálohom pohľadávka aj poddlžník) môže odvolať, odvolanie však nemá odkladný účinok, čo má rovnaký význam ako v prípade vylúčenia odkladného účinku proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia (možné zmarenie sledovaného zabezpečovacieho účelu).

2. Zápis alebo registrácia rozhodnutia o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva k zálohu daňového dlžníka alebo pod- dlžníka s vyznačením jeho vykonateľnosti, čo je druhou podmienkou pre vznik záložného práva. Ak ide o nehnuteľnosti zapisuje sa záložné právo do katastra nehnuteľností^[8], v ostatných prípadoch sa záložné právo registruje v Notárskom centrálnom registri záložných práv^[9], prípadne v registri podľa osobitného zákona^[10].

Rozhodnutie o zriadení záložného práva môže správca dane z vlastného alebo iného podnetu zmeniť alebo zrušiť, a to aj čiastočne, ak daňový subjekt daňovú pohľadávku alebo daňový dlžník alebo poddlžník alebo iná osoba daňový nedoplatok zaplatila celkom alebo sčasti, alebo ak zanikol predmet záložného práva alebo zanikla daňová pohľadávka. Rozhodnutie sa doručí daňovému subjektu a v prípade daňového nedoplatku daňovému dlžníkovi alebo poddlžníkovi, ktorí proti nemu môžu v lehote 15 dní odo dňa doručenia podať odvolanie. Právoplatné rozhodnutie sa doručí registru, v ktorom bolo záložné právo zapísané alebo zaregistrované.

Zabezpečenie daňovej pohľadávky záložným právom sa realizuje na základe tých istých procesných ustanovení ako v prípade zabezpečenia daňového nedoplatku. Zákon o správe daní a poplatkov rozlišuje (avšak bez zásadnejších procesných dôsledkov) medzi zriadením záložného práva na zabezpečenie daňovej pohľadávky a istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti. Daňovou pohľadávkou je pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane. Záložné právo na jej zabezpečenie takto možno zriadiť v čase medzi vyrubením tejto dane platobným výmerom a jej splatnosťou, ktorá nastáva v zásade až po právoplatnosti platobného výmeru. Budúca istá daňová pohľadávka je pohľadávka, ktorá ešte ani nevznikla, avšak správca dane vzhľadom na okolnosti prípadu vie, že táto vznikne v budúcnosti, pričom má odôvodnenú obavu, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude uhradená.

Daňový poriadok prinesie v súvislosti s týmto zabezpečovacím inštitútom dve podstatné zmeny. Jednak sa možnosť zabezpečenia záložným právom rozšíri na veci, ktoré nadobudne daňový dlžník v budúcnosti, napr. pri zmluvách o kúpe prenajatej veci, či leasingových zmluvách, kde v súčasnosti nie je možné (prípadne len s ťažkosťami) včasné zachytenie okamihu nadobudnutia vlastníctva a postihnutie majetku daňového dlžníka nadobudnutého takýmto spôsobom. Takáto úprava predmetu „daňového“ záložného práva korešponduje s úpravou v Občianskom zákonníku (§ 151d ods. 4 OZ).

Zároveň sa v daňovom konaní upúšťa od zaužívaného rozlišovania medzi zriadením a vznikom záložného práva. Podľa § 81 ods. 1 daňového poriadku na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka alebo k pohľadávke daňového dlžníka. Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva sa s vyznačením jeho vykonateľnosti zašle na zápis alebo na registráciu podľa Občianskeho zákonníka, pričom následne správca dane katastru nehnuteľností alebo príslušnému registru oznámi, kedy rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Podľa dôvodovej správy k daňovému poriadku záložné právo vzniká buď registráciou v príslušnom registri, alebo zápisom v katastri nehnuteľností, pričom sa akceptuje aj iná možnosť jeho vzniku vyjadrená slovami „ak osobitný zákon neustanovuje inak“. Vytvára sa tak priestor jednoznačne ustanoviť v zákone o správe daní, že záložné právo správcu dane vzniká rozhodnutím, čo je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Navrhovaná úprava zároveň odstráni v odbornej praxi sa vyskytujúce diskusie a pochybnosti o vzniku záložného práva správcu dane, najmä pokiaľ ide o nehnuteľnosti.

Upustenie od dvojfázovosti a od rozlišovania zriadenia a vzniku záložného práva predstavuje v daňovom konaní z pohľadu historického návrat pred rok 2003. Až do 31. decembra 2002 bola totiž dikcia zákona o správe daní a poplatkov taká, že záložné právo vznikalo už rozhodnutím správcu dane. Daňový poriadok sa teda v tomto smere vracia takmer o dekádu späť, keď spája vznik záložného práva už s rozhodnutím správcu dane, pričom jeho zápis do katastra nehnuteľností alebo registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv nebude mať konštitutívny, ale iba evidenčný význam. Aj daňový poriadok však zotrváva na doterajšej dvojinštančnosti konania o záložnom práve, keď pripúšťa proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane odvolanie s vylúčením jeho odkladného účinku. Rovnako daňový poriadok zotrváva na požiadavke predchádzajúceho súhlasu správcu dane, ako podmienky pre vykonanie právnych úkonov daňového dlžníka vo vzťahu k predmetu záložného práva.

Končiacim sa príspevkom som sa pokúsil poukázať na pôsobenie inštitútov verejného práva na súkromnoprávne vzťahy. Orgány daňovej správy ako vyplýva z vyššie uvedeného, sú vybavené takými zákonnými právomocami, ktorými môžu, sledujúc konečný účel daňového konania, obmedziť daňový subjekt v jeho súkromnoprávnych úkonoch, v dispozícii s majetkom, či v podnikaní vôbec. Vzhľadom na ich možné dôsledky je potrebné bezpodmienečne trvať na ich obozretnej aplikácii, a to len v prípadoch skutočne odôvodnených záujmom štátu či územnej samosprávy na vybratí daní v prospech verejných rozpočtov.

Venoval som sa pritom len tým zabezpečovacím inštitútom, ktoré primárne zabezpečujú samotné zaplatenie dane. Ostatné zabezpečovacie inštitúty, ktoré sú tiež spôsobilé zasiahnuť so sféry individuálnej autonómie daňových subjektov, ako je napríklad zabezpečenie tovaru a veci, či predvedenie osôb, ostali nateraz mimo rámca pozornosti.

Autor
JUDr. Miroslav Štrkolec

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

I. Úvodné poznámky

Právo sa vo všeobecnosti traduje ako významná forma organizácie, realizácie a rozvoja spoločenských vzťahov. V tomto chápaní je základným poslaním právnych noriem vytvárať nevyhnutné organizačno-právne predpoklady pre objektívne a efektívne fungovanie spoločenských vzťahov a pre ich účinnú ochranu. Táto základná programová línia práva je prirodzene vlastná aj daňovému právu, i keď treba súčasne priznať, že nie vždy sa mu to darí presadzovať.

Postavenie a význam daňového práva na Slovensku je determinovaný celkovou spoločenskou, politickou i ekonomickou realitou. Daňovo-právne normy regulatívne pôsobia na daňové vzťahy v prvom rade s cieľom zabezpečiť fiskálne záujmy štátu a následne aj orgánov územnej samosprávy. Práve nadradenosť postavenia štátu, resp. orgánov územnej samosprávy v daňovo-právnych vzťahoch, ktorá je vyjadrená ich právnym statusom a priorita fiskálnych záujmov týchto verejnoprávnych subjektov patria medzi kľúčové charakteristické znaky, ktoré vystihujú podstatu daňového práva. K nim sa pripája imperatívnosť a kogentnosť daňovo-právnych noriem, ktoré sú obsiahnuté takmer absolútne v normách najvyššej právnej sily.

Hovoriť alebo písať o daňovom práve a právnych normách, ktoré ho vytvárajú je v odbornej komunite do značnej miery „módnou záležitosťou“. Dane sú veľmi vďačnou témou pre politikov, ekonómov i právnikov, pre sociológov, psychológov, ale i pre rôzne iné povolania. S istou dávkou zveličovania možno povedať, že dane a ich právna úprava sú každodennou súčasťou života celého spoločenského organizmu. Napokon širšiu verejnosť najviac zaujíma parlamentné dianie vtedy, ak sa prejednávajú návrhy daňových zákonov (abstrahujúc od iných, prevažne politických bodov rokovania, ako sú napríklad hlasovanie o vyslovení dôvery vláde alebo o odvolaní niektorého z ministrov či o podpore tzv. eurovalu).

O daniach a daňovo-právnej regulácii sa najmä v predvolebnom období veľmi radi vyjadrujú predovšetkým politici. V tejto súvislosti opozícia kritizuje koalíciu napríklad za zvyšovanie daní, za zavedenie lineárneho alebo na strane druhej progresívneho zdaňovania príjmov, príp. za iné nástroje, o ktorých prehlasuje, že nemajú systémový charakter, že budú pôsobiť proti rastu výkonnosti ekonomiky, že spôsobia zvyšovanie nezamestnanosti atď. Sú to obľúbené po- pulistické vyjadrenia koaličných aj opozičných politikov (minulých i terajších), ktorí prispôsobujú svoj slovník záujmu zo strany svojich voličov – aktuálnych aj tých nádejných. Väčšine z nich vôbec neprekáža, že im chýba ekonomické alebo právnické vzdelanie. Po voľbách a zmene pomeru síl v orgánoch verejnej moci sa však väčšinou nič nezmení v sociálnom statuse obyvateľstva, či v rozvoji podnikateľských aktivít. Žiaľ, už vyše dvadsať rokov sa na Slovensku hovorí iba o makroekonomických úspechoch bez toho, aby sa to nejako výraznejšie dotklo podnikových či rodinných financií väčšiny obyvateľstva, pokiaľ nebudem spomínať nutnosť uťahovať si opasky.

O daniach však nehovoria iba politici. Vyjadrujú sa k nim aj ekonómovia, právnici a iní bežní ľudia, pričom každý z nich je presvedčený, že má najlepší recept na zavedenie objektívneho, spravodlivého a efektívneho zdaňovania, ktoré by viedlo k zefektívneniu výkonnosti ekonomiky, rozvoju podnikateľských aktivít a zlepšeniu životnej úrovne obyvateľstva, a to všetko bez nadmerného daňového zaťaženia. Som presvedčený o tom, že takýto recept neexistuje a ani nemôže existovať už iba preto nie, lebo by to odporovalo všeobecne uznávaným princípom zdaňovania, napríklad je to známy rozpor medzi daňovou spravodlivosťou a efektívnosťou zdaňovania.

Daňové právo so svojou sústavou materiálnych i procesno-právnych noriem patrí medzi rozhodujúce zložky systému verejného práva. Verejné právo v porovnaní so súkromným právom vykazuje oveľa intenzívnejšie a najmä bezprostrednejšie a priamejšie väzby na ekonomiku nášho štátu, a to tak v jej národnom, ako i medzinárodnom kontexte. Znamená to, že si uvedomujem nielen spojenie verejného práva s ekonomikou prostredníctvom najmä regulatívnej a represívnej funkcie väčšiny právnych odvetví, ale aj to, že z ovplyvňovania ekonomických a sociálnych procesov prebiehajúcich v spoločnosti nemožno vylučovať ani odvetvia súkromného práva, i keď je ich vplyv výrazne menší a skôr sprostredkovaný, ako bezprostredný.

Táto medzinárodná konferencia je zameraná na tri zložky spoločenskej reality, ktoré chápem v istej symbióze pôsobenia, a to na: Právo – Obchod – Ekonomiku. V rámci možných tematických okruhov ma zaujal najmä druhý tematický okruh, ktorý je zameraný na pôsobenie právnych inštitútov (z oblasti verejného i súkromného práva) na regulačný systém ekonomiky. V tomto duchu by mal pôsobiť aj môj príspevok pod názvom „Možnosti a hranice regulačného pôsobenia daňového práva na ekonomiku“. Plne si v tomto smere uvedomujem, že táto téma má svoje prirodzené úskalia predovšetkým v tom, že výrazne prekračuje rámec rozsahových a časových eventualít, pričom najmä možnosti daň ovo-právnej regulácie sú širokospektrálne tak z pohľadu podmetového, ako i predmetového zamerania tejto regulácie.

Už samotný názov príspevku signalizuje, že treba hľadať odpoveď na dve základné otázky:

1. aké sú možnosti regulačného pôsobenia daňového práva na ekonomiku a

2. či existujú hranice regulačného pôsobenia daňového práva v ekonomike.

Na obidve otázky nemôže existovať odpoveď, ktorá by nebrala do úvahy ich vzájomné interakcie a ani v skutočnosti nemožno oddeľovať možnosti od hraníc regulačného pôsobenia.

II. Možnosti regulačného pôsobenia daňového práva na ekonomiku

Možnosti regulačného pôsobenia daňového práva vyplývajú v prvom rade z jeho funkcií. Nemám na mysli len samotnú regulatívnu funkciu daňového práva, ale aj niektoré ďalšie, ako sú napríklad fiskálna funkcia či funkcia represívna. Pôsobenie týchto funkcií treba v praktickej rovine vidieť v jednotnom smerovaní.

Pokiaľ mám hovoriť o možnostiach regulačného pôsobenia daňového práva, treba si predovšetkým uvedomiť, že zdaniť sa dá takmer všetko – akýkoľvek príjem, dôchodok, výnos, majetok, spotreba, činnosť, dokonca zdaniť by sa dala aj nečinnosť (pokiaľ by sa to neprejavovalo v uplatnení sankčného mechanizmu) a že daňová povinnosť nemá vnútroštátne hranice ani nezávisí od veku, pohlavia či štátneho občianstva daňovníka.

Ako som už naznačil, regulačné pôsobenie daňového práva má svoj podmetový i predmetový aspekt.

Z podmetového hľadiska daňové právo reguluje daňovo-právne vzťahy týkajúce sa dvoch základných skupín subjektov:

1. fyzických osôb (v rámci tejto skupiny sa daňovo-právna regulácia účelovo rozlišuje predovšetkým na zdaňovanie príjmov osôb, ktoré im vyplývajú zo závislej činnosti alebo na zdaňovanie podnikateľských subjektov v tom najširšom slova zmysle, t.j. bez ohľadu na to, či majú príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu, ktorý je realizovaný v rámci podnikania);

2. právnických osôb – na prvom mieste sú to obchodné spoločnosti, družstvá a iné podnikateľské subjekty, v druhom rade aj ostatné subjekty, vrátane tých, ktorí neboli založení alebo zriadení za účelom podnikania.

V obidvoch prípadoch sa jedná prevažne o subjekty zo sféry súkromného práva, ktorí majú trvalý pobyt alebo sídlo na území Slovenskej republiky, hoci to neznamená, že sa nemôže jednať aj o zdanenie zahraničných osôb pôsobiacich na našom území.

Z predmetového hľadiska sa daňové právo zameriava na právnu reguláciu:

1. jednotlivých druhov daňových príjmov fyzických a právnických osôb;

2. zdaňovania majetku a

3. zdaňovania spotreby.

Regulatívna funkcia daňového práva je vo vzťahu k daniam veľmi podrobná a žiadnym iným právnym odvetvím alebo skupinou právnych noriem nenahraditeľná. Daňovo-právne normy pôsobia na oblasť spoločenských vzťahov, ktorú regulujú, priamo a bezprostredne, bez akýchkoľvek rušivých zásahov, resp. podmienok zo strany iných právnych odvetví. Daňové právo nie je teda priamo závislé na iných odvetviach práva a vďaka tomu slobodne a nezávisle konštruuje vlastné právne inštitúty. Daňové právo sa môže opierať o jemu vlastné princípy a zásady, ktoré majú oporu v ústavných normách slovenského práva. Daňovo- právne normy takto predstavujú osobitnú a celistvú skupinu právnych noriem, pričom normy iných právnych odvetví pôsobia vo vzťahu k nim iba subsidiár- ne. To však neznamená, že daňovo-právne normy pôsobia v praxi izolovane.

Okrem právneho zakotvenia existencie jednotlivých druhov daní, daňovo- právne normy podrobne upravujú aj práva a povinnosti daňových subjektov pri jednotlivých daniach, týkajúce sa ich vyrubovania, vyberania a platenia, ako aj procesný postup príslušných orgánov pri vydávaní, preskúmavaní a nútenej realizácii daňových rozhodnutí za účelom vybratia daní a daňových nedoplatkov.

Je nad rámec tohto príspevku zaoberať sa všetkými aspektmi regulatívnej funkcie daňového práva a preto sa sústredím iba na tie, ktoré rozhodujúcou mierou a priamo ovplyvňujú ekonomické dianie na Slovensku. V tejto súvislosti chcem svoju pozornosť zamerať na možnosti daňového práva podporovať podnikateľské prostredie (bez ohľadu na to, či sa to bude týkať zdaňovania fyzických osôb – podnikateľov alebo právnických podnikateľských subjektov).

Hospodársky rast na Slovensku nie je možný bez vytvorenia a podpory podnikateľského prostredia, ktoré bude konkurencie schopné, relatívne stabilné, nezaťažené nadmernou byrokraciou a nespútané nezmyselnými právnymi pravidlami. V tomto smere má veľa čo povedať aj daňové právo so svojim daňovým inštrumentáriom. Je bez akýchkoľvek pochybností, že daňové právo sa vo vzťahu k podnikateľskému prostrediu môže aktivizovať pozitívne alebo aj negatívnym spôsobom. Často aj také opatrenie výkonnej moci, ktoré sa na počiatku prezentuje ako prevratné a v istom význame i moderné, sa môže neskôr prejaviť v negatívnom svetle a nepriaznivo pôsobiť na podnikanie. Záleží to na celom rade rôznych okolností vnútroštátneho aj medzinárodného charakteru.

Vo vnútroštátnom rámci sú to v prvom rade konkrétne politické pomery a ekonomická úroveň daného štátu, miera jeho fiskálnej decentralizácie, stabilita meny a pod.

Oveľa vážnejšie sú z môjho pohľadu medzinárodné súvislosti. V tomto smere som toho názoru, že ovplyvňovanie ekonomiky ako celku a podnikateľského prostredia ako jej zložky na Slovensku je determinované najmä dvoma fakto r- mi:

1. členstvom Slovenskej republiky v EÚ a všetkými záväzkami, ktoré z tohto členstva vyplývajú a

2. globalizáciou svetovej ekonomiky a už niekoľko rokov aj globálnou ekonomickou a finančnou krízou.

Obidva tieto faktory, samozrejme, treba vnímať v istej jednote pôsobenia a z tohto dôvodu ich nemožno od seba ani oddeľovať.

Určite budete so mnou súhlasiť, že dane, ich výška, spôsob platenia, daňové zvýhodnenie či znevýhodnenie rôznych podnikateľských aktivít atď. ovplyvň uje aj rozhodovanie podnikateľských subjektov o ich hospodárskych aktivitách. Z toho vyplýva, že daňovo-právne normy majú schopnosť vytvárať priaznivé ekonomické ovzdušie (prostredie) pre rozvoj obchodu a podnikania, ale na strane druhej túto atmosféru môžu aj negatívne ovplyvňovať a vlastne takéto ovzdušie dokonca utlmovať. Koniec – koncov poukazujú na to aj samotní predstavitelia vedy o obchodnom či hospodárskom práve(2). Priaznivá podnikateľská klíma by mala umožňovať nerušený rozvoj podnikateľských aktivít a súčasne by sa nestávala brzdou tohto rozvoja.

Medzi primárne činitele, ktoré pozitívne alebo negatívne ovplyvňujú podnikateľské prostredie treba zaradiť aj to, v akom rozsahu, či v akom rámci bude prevládať ten – ktorý všeobecne uznávaný princíp zdaňovania. Ako diametrálne odlišný a protirečivý sa v tomto smere vyníma napríklad vzťah princípu efektívnosti a daňovej spravodlivosti. To, čo je vo všeobecnosti považované za efektívne, sa väčšinou súčasne chápe aj ako daňovo nespravodlivé. A naopak, relatívne daňovo spravodlivé riešenie v oblasti právnej regulácie sa zákonite často dostáva do rozporu s efektívnosťou zdaňovania. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že všetko, čo sa uskutoční v daňovom systéme je buď spravodlivé alebo efektívne. V daňovom systéme platí teda nepriama úmera, že čím je tento systém spravodlivejší, tým menej bude efektívnym. Čo vlastne uprednostniť v konkrétnych spoločensko-ekonomických a politických pomeroch závisí preto na konkrétnom zložení politického spektra na Slovensku, na tom, ktoré politické strany sú v určitom období vládnymi stranami a ktoré majú v parlamente status opozície. Vo vzťahu princípov daňovej spravodlivosti a efektívnosti zdaňovania a ich konkrétneho uplatňovania v konkrétnom čase je najvypuklejšie vidieť spojenie politiky s ekonomikou a s daňovým právom. Ak by som mal použiť expresívnejší výraz, potom mi neprichodí nič iné než konštatovať, že daňové právo je presiaknuté politickými vplyvmi a záujmami viac, ako iné právne odvetvia. Skutočné potreby ekonomiky nášho štátu, ktorú vytvárajú a rozvíjajú predovšetkým obchodné spoločnosti a fyzické osoby – ako podnikatelia alebo ako zamestnanci, sú pre daňové právo často druhoradé. V tomto sa prejavuje začarovaný kruh medzi politikou, daňovým právom a ekonomikou. Politikum sa premieta do daňovo-právnej regulácie a táto ovplyvňuje ekonomiku, t.j. firmy a ďalšie subjekty ktoré sa podieľajú na hospodárskom raste a spätne sa to odráža v prístupe politických strán a hnutí k otázkam zdaňovania jednotlivých subjektov ekonomického diania. Nie nadarmo sa ako jeden z princípov, na ktorých je daňové právo vybudované, uznáva politický kompromis, ako výsledok právnej regulácie, ktorý je podmienený nevyhnutnosťou materiálneho zabezpečenia činnosti štátu a územnej samosprávy(3). Toto všetko má svoj negatívny dopad aj na konkrétne kroky výkonnej moci v oblasti zdaňovania, ktoré sú často skôr otázkou taktiky postupu výkonnej moci v oblasti zdaňovania voči adresátom daňovo-právnych noriem, ako strategických cieľov daňovej politiky štátu. Som toho názoru, že takéto strategické ciele v súčasnej daňovej politike na Slovensku absentujú. Jedným z nich by mala byť určite stabilita zdaňovania daňových subjektov, najmä tých, na ktorých je ekonomika tohto štátu založená. Dôsledkom je potom nestabilita daňového práva, čo je na škodu ekonomiky, hospodárskeho rastu štátu, rozvoja podnikateľských aktivít i samotnej kúpyschopnosti obyvateľstva.

Nestabilita daňovo-právnych noriem nevyhnutne podrýva autoritu daňového práva, ktorá sa na Slovensku formovala v zložitých podmienkach dlhé roky. Časté zmeny v daňovej legislatíve nijako neprospievajú prehľadnosti daňových zákonov. Slovenské daňové právo sa takto stáva neprehľadným súborom platných právnych noriem, ktoré však niekedy strácajú platnosť ešte skôr, než nadobudli účinnosť.

Nestabilná daňovo-právna regulácia výrazným spôsobom ovplyvňuje aj samotnú kvalitu realizácie daňového práva a daňovo-právnych vzťahov. Vzhľadom na nestabilné ekonomické a treba povedať i politické prostredie a nekoncepčnosť v tejto oblasti sú daňovo-právne normy iba odrazom tohto stavu. Daňové zákony sú príliš komplikované a často bez pomoci daňových poradcov aj málo zrozumiteľné. Ako vážny dôsledok uvedeného stavu v tejto oblasti sa prezentuje veľmi nízka úroveň daňovo-právneho vedomia slovenskej spoločnosti, ktorá je však v istom ohľade aj prirodzená.

Nestabilita daňového práva na Slovensku je výrazná a nie je len symptómom súčasnej globálnej ekonomickej a finančnej krízy. Množstvo noviel, ale aj nových daňovo-právnych predpisov, a to nielen k začiatku nového zdaňovacieho obdobia, ale často aj v jeho priebehu, spôsobuje už celé roky neistotu v radoch podnikateľských subjektov. Mnohokrát sa daňovým subjektom neposkytne ani dostatočne dlhá legisvakančná doba na to, aby sa mohli bližšie oboznámiť so zámermi zákonodarcu. Nie je mysliteľné, aby sa takmer periodicky so zmenou zloženia vládnej moci každé štyri roky pripravovala a realizovala malá či väčšia daňová reforma, resp. zmeny pod týmto veľkolepým označením. Je prinajmenšom schyzofrenické, keď predstavitelia výkonnej moci odôvodňujú zavedenie niektorých daňových nástrojov ako zásadné systémové opatrenia, aby sa po dvoch až troch rokoch od nich upustilo, pretože sa zrazu stali nesystémovými. Sú to vlastne scenáre známe v iných situáciách pod označením pokus – omyl

Príkladov v tomto smere by bolo iste dosť; za všetky postačí aspoň jediný. Svojho času, v súvislosti s nadobudnutím účinnosti predchádzajúceho zákona o daniach z príjmov(4) sa ako systémový nástroj zaviedol osobitný spôsob zdaňovania príjmov daňovníkov prevádzkujúcich niektoré činnosti (známy pod legislatívnou skratkou „paušálna daň“), aby sa po necelých troch rokoch zrušil ako nesystémové opatrenie. Možnosť osobitného zdaňovania sa týkala napríklad tých daňovníkov, ktorí dosahovali príjmy z poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva, príjmy zo živnosti atď.(5). Pokiaľ mám v konečnom dôsledku paušálnu daň hodnotiť ako nesystémový nástroj, potom mi prichodí s určitou dávkou sarkazmu konštatovať, že aj platný zákon o dani z príjmov(6), vzhľadom na existenciu niekoľko desiatok prípadov oslobodenia od dane a prípadov príjmov, ktoré netvoria predmet zdanenia, je ako celok nesystémovým nástrojom štátu.

V rámci všeobecných úvah o možnostiach daňového práva ovplyvňovať ekonomiku je jednou zo zásadných otázok aj problém úrovne daňového zaťaženia; inými slovami povedané, aká by mala byť výška daňových sadzieb pri jednotlivých daniach. Z môjho pohľadu na túto otázku nie je možné dať jednoznačnú a uspokojivú odpoveď. Už som viackrát spomenul, že daňové právo podlieha veľmi vážnym politickým vplyvom. Z tohto dôvodu aj politické subjekty, ktoré sú k určitému dátumu pri moci, prispôsobujú štruktúru daňových sadzieb svojim volebným a povolebným preferenciám.

Jednoznačná odpoveď na otázku úrovne daňového zaťaženia teda neexistuje. Na strane druhej, však daňová sústava Slovenskej republiky, ktorá pozostáva z viacerých daní priameho i nepriameho charakteru, by mala pôsobiť ako jednotný a harmonický celok.

Pri ustanovení úrovne daňového zaťaženia by normy daňového práva mali brať do úvahy:

• dostatočnosť daňových prínosov pre štátny rozpočet, resp. rozpočty územnej samosprávy,

• súlad medzi priamym a nepriamym zdaňovaním z pohľadu výšky daňových sadzieb,

• konkurencieschopnosť daňovej sústavy voči zahraničných daňovým sústavám, resp. daňovým systémom.

Už samotný aspekt dostatočnosti daňových výnosov sa pritom dostáva do rozporu s konkurencieschopnosťou našej daňovej sústavy voči zahraničiu.

V každom prípade som však presvedčený, že úroveň, resp. hladina zdanenia najmä právnických podnikateľských subjektov musí byť nastavená tak (z hľadiska výšky daňových sadzieb, avšak aj z pohľadu niektorých výhod pre investorov), aby naša daňová sústava bola schopná prilákať viac investorov, ako daňové sústavy okolitých štátov.

K tomu, aby daňovo-právne normy efektívnejšie a účinnejšie pôsobili na rozvoj podnikateľského prostredia musia byť konformné s pôsobením právnych noriem iných právnych odvetví, predovšetkým zo sféry obchodného práva.

V právnej praxi sa takto formuje vzťah medzi odvetviami pochádzajúcimi z dvoch historicky rozdeľovaných a tradične akceptovaných skupín práva – verejného a súkromného. To je však iba abstraktný a teoretický pohľad. Dôležitejší pre oblasť podnikania bude ich vzájomné ovplyvňovanie v oblasti zdaňovania v každodennej ekonomicko-právnej praxi podnikateľských subjektov.

Je celkom prirodzené, že ťažisko podpory podnikateľského prostredia je premietnuté do rámca daňovo-právnej regulácie. Ide predovšetkým o právne úpravy priamych daní, jednoznačne najmä dane z príjmov, ale i o právne predpisy upravujúce oblasť nepriameho zdaňovania. Nemožno však prehliadať ani to, že podporu podnikateľského prostredia v oblasti daní umožňujú aj iné zákonné predpisy, ktoré regulujú oblasť štátnej pomoci, investičnej pomoci, stimulov pre výskum a vývoj atď.

Súčasné slovenské daňové a súvisiace zákonodarstvo zakotvuje celý rad inštitútov a nástrojov, ktorých zmyslom je napomáhať podpore podnikateľského prostredia. Ide o inštrumentárium, ktorému vcelku nemožno uprieť systémový charakter. Na strane druhej však o niektorých z nich ako o nástrojoch systémovej povahy možno uvažovať iba s veľkou námahou.

Bez toho, aby som chcel diferencovať medzi originálnou daňovo-právnou úpravou a súvisiacim zákonodarstvom možno podľa môjho názoru k systémovým nástrojom podpory podnikania zaradiť:

1. nástroje, ktoré majú za cieľ zjednodušenie zdaňovania, predovšetkým vedenia daňovej evidencie, resp. tzv. daňového účtovníctva,

2. štátnu pomoc,

3. investičnú pomoc,

4. stimuly pre výskum a vývoj.

Druhou oblasťou podpory podnikania sú nástroje a inštitúty, ktoré nemožno podľa mojej mienky ponímať ako systémové. Svojou povahou predstavujú nesystémové opatrenia v p odobe rôznych výnimiek, ale najmä oslobodení.

V prípade dane z príjmov fyzických osôb možno k ním zaradiť aj tzv. zamestnaneckú prémiu a daňový bonus.

Z rámca nástrojov systémovej povahy treba na prvom mieste uviesť tie, ktorých zmyslom je zjednodušiť zdaňovanie podnikateľských subjektov. K týmto inštrumentom treba zaradiť najmä:

1. možnosť paušálneho preukazovania výdavkov vo vzťahu k fyzickým osobám – podnikateľom. Zákon o dani z príjmov v tejto súvislosti vychádza z toho, že daňovník uplatní výdavky v ustanovenej paušálnej sume. Jedinou prekážkou možnosti tohto uplatnenia je štatút platiteľa dane z pridanej hodnoty. Pokiaľ je daňovník platiteľom dane z pridanej hodnoty po celé zda- ňovacie obdobie, takúto možnosť nemá. Paušálna suma, v ktorej môže daňovník uplatniť výdavky, je v súčasnosti jednotne ustanovená vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Vo vzťahu k možnosti paušálneho preukazovania výdavkov v budúcnosti rezonuje v ostatnom čase snaha výkonnej moci obmedziť takúto možnosť na ustanovenú sumu. Pôvodne to bola suma 200,- eur mesačne, v súčasnosti sa už hovorí o dvojnásobku tejto sumy;

2. možnosť vedenia daňovej evidencie zjednodušeným spôsobom vo vzťahu k fyzickým osobám – podnikateľom (najmä živnostníkom). Uvedená možnosť sa podľa zákona o dani z príjmov vzťahuje na daňovníka, ktorý vykonáva podnikanie alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť za podmienky, že túto činnosť vykonáva samostatne bez zamestnanca a že z tejto činnosti dosiahol v bezprostredne predchádzajúcom zdaňovacom období príjmy (výnosy) nepresahujúce sumu 170 tis. eur a uplatňuje pri týchto príjmoch (výnosoch) preukázateľné daňové výdavky. Pri splnení týchto podmienok nie je povinnosťou daňovníka viesť účtovníctvo podľa zákona o účtovníctve, príp. evidenciu (ak si uplatňuje paušálne výdavky);

3. možnosť rozloženia hmotného majetku na jednotlivé oddeliteľné súčasti hmotného majetku, ak vstupná cena každej jednotlivej oddeliteľnej súčasti je vyššia ako 1 700,- eur. S tým súvisí aj presun niektorých druhov hmotného majetku z vyšších do nižších odpisových skupín, ale i samotné zvýšenie vstupnej ceny hmotného majetku z 996,- eur na 1 700,- eur a nehmotného majetku z 1 660 na 2 400,- eur (ide o opatrenie, ktoré by malo zlepšiť cash flow firiem z dôvodu nižšej daňovej povinnosti).

Štátnu pomoc upravuje na Slovensku zákon o štátnej pomoci(7). Uvedený zákon sa vzťahuje na podnikateľov a združenia podnikateľov, a v postavení poskytova- teľov štátnej pomoci na štátne orgány, vyššie územné celky, obce a iné právnické osoby poskytujúce štátnu pomoc.

Zákon o štátnej pomoci účelovo vymedzuje štátnu pomoc ako každú pomoc v akejkoľvek forme, ktorú poskytuje na podnikanie alebo v súvislosti s ním po- skytovateľ priamo alebo nepriamo z prostriedkov štátneho rozpočtu, zo svojho rozpočtu alebo z vlastných zdrojov podnikateľovi. Súčasne rozlišuje dve základné formy štátnej pomoci:

a) priamu formu (predovšetkým ide o dotáciu, príspevok, grant, úhradu úrokov alebo časti úrokov z úveru, príp. aj časti úveru poskytnutého podnikateľovi, návratnú finančnú výpomoc a pod);

b) nepriamu formu.

Vo vzťahu k daňovej problematike prichádza do úvahy iba nepriama forma štátnej pomoci, ktorá sa prejavuje buď v podobe poskytnutia úľavy na dani alebo pokute, úroku alebo na iných sankciách alebo v podobe odkladu platenia dane alebo povolenia zaplatenia dane v splátkach. V týchto prípadoch podnikateľský subjekt síce nedostane priamy príspevok z verejných zdrojov a prostriedkov, ale bude zvýhodnený nepriamo, napríklad odpustením sankcie za porušenie príslušného daňového zákona, ktorú by inak musel zaplatiť.

Poskytovanie investičnej pomoci na Slovensku upravuje zákon o investičnej pomoci(8). Investičná pomoc vo vzťahu k daňovej problematike má formu úľavy na dani z príjmov podľa zákona o dani z príjmov. Poskytuje sa na podporu počiatočnej investície a vytvárania pracovných miest.

Podstata úľavy na dani príjemcom investičnej pomoci spočíva v tom, že daňovník, ktorému bolo vydané rozhodnutie o schválení investičnej pomoci obsahujúce úľavu na dani podľa zákona o investičnej pomoci, môže si uplatniť nárok na túto úľavu do výšky dane pripadajúcej na pomernú časť základu dane. Daňovník však musí spĺňať podmienky ustanovené zákonom o investičnej pomoci, ako aj osobitné podmienky podľa zákona o dani z príjmov (napríklad daňovník počas zdaňovacích období, za ktoré si uplatňuje úľavu na dani, využije všetky ustanovenia zákona znižujúce základ dane, na ktoré mu vzniká nárok, a to najmä uplatnením odpisov hmotného majetku a nehmotného majetku, opravných položiek a rezerv atď.).

Nárok na daňovú úľavu si môže daňovník uplatniť najviac na päť bezprostredne po sebe nasledujúcich zdaňovacích období.

Jedným z príkladov takejto investičnej pomoci prejavujúcej sa vo forme úľavy na dani na území Slovenska je automobilka VW. Vtedajšia vláda ešte 17. decembra 2008 schválila návrh na investičnú pomoc, ktorá zahrňovala aj pomoc vo forme daňových úľav(9) s tým, že uvedená automobilka do roku 2012 vytvorí 760 nových pracovných miest. Ešte sa nepíše rok 2012 a teda zatiaľ ani nie je známe, koľko nových pracovných miest automobilka v skutočnosti aj vytvorila.

Podstata úľavy na dani formou poskytnutia stimulov pre výskum a vývoj spočíva v tom, že daňovník, ktorému bolo vydané rozhodnutie o schválení poskytnutia stimulov podľa zákona o stimuloch pre výskum a vývoj(10) si môže uplatniť nárok na úľavu na dani jednotlivo za každé zdaňovacie obdobie počas celého obdobia, na ktoré bolo toto rozhodnutie vydané. Tento nárok môže uplatniť najviac do výšky nákladov vykázaných v účtovnej závierke daňovníka hradených z jeho vlastných prostriedkov na ustanovený účel.

Daňovník však musí spĺňať podmienky, ktoré ustanovuje zákon o stimuloch pre výskum a vývoj, ale aj osobitné podmienky podľa zákona o dani z príjmov (napríklad využije všetky ustanovenia zákona znižujúce základ dane, na ktoré mu vzniká nárok, najmä uplatnením odpisov, pričom v tomto období nie je možné prerušiť odpisovanie hmotného majetku atď.).

Nárok na úľavu na dani si daňovník môže uplatniť najviac na tri bezprostredne po sebe nasledujúce zdaňovacie obdobia.

Žiadateľom o stimuly môže byť mikropodnikateľ, malý podnikateľ, stredný podnikateľ(11) a veľký podnikateľ(12). Stimul sa však v zmysle zákona neposkytuje fýzickej osobe – podnikateľovi.

Pokiaľ ide o druhú oblasť, t.j. nástroje a inštitúty, ktorým nemožno priznať systémový charakter, k týmto treba započítať nesystémové opatrenia v podobe rôznych výnimiek, ale najmä oslobodení, príp. ďalších nástrojov, ako sú zamestnanecká prémia a daňový b onus.

Oslobodenie od dane predstavuje osobitný nástroj daňovej podpory pri dosahovaní konkrétnych daňových zámerov. Oslobodenie môže vyplývať priamo zo zákona na základe splnenia v zákone ustanovenej podmienky, alebo môže byť udelené rozhodnutím správcu dane alebo iného príslušného orgánu Aj v tomto prípade bude oslobodenie viazané na splnenie v zákone ustanovenej podmienky alebo v rozhodnutí správcu dane alebo iného príslušného orgánu určenej podmienky.

Daňový subjekt môže byť oslobodený od daňovej povinnosti iba v plnej výške. Pokiaľ by nemusel platiť časť dane, je správnejšie hovoriť o znížení dane, príp. o úľave na dani, a nie o oslobodení, aj keď súčasný právny stav na Slovensku toto neakceptuje.

Oslobodenie od dane vo všeobecnosti predstavuje nesystémový prvok v daňovom systéme, i keď na strane druhej treba súčasne vidieť v niektorých prípadoch nutnosť jeho existencie. Preto aj ešte stále platný a účinný zákon o správe daní a poplatkov(13) umožňuje, aby Ministerstvo financií Slovenskej republiky celkom alebo sčasti oslobodilo od daní z príjmov novovzniknuté daňové subjekty, ktoré odvádzajú daň z príjmov do štátneho rozpočtu. Okruh daňových subjektov a bližšie podmienky na oslobodenie ustanovuje vláda Slovenskej republiky svojim nariadením.

Zamestnanecká prémia a da ňový bonus sú ďalšie nástroje, ktoré podľa môjho názoru nemajú systémový charakter a navyše narúšajú integritu daňového práva v tom zmysle, že vnášajú do právnej úpravy zdaňovania výrazne sociálne a teda aj politické prvky a vplyvy. Takéto nástroje majú byť skôr doménou iných právnych odvetví či právnych inštitútov, ako predmetom úpravy v rámci daňo- vo-právnych predpisov. Osobne som zástancom toho, že daňové nástroje v trhovom hospodárstve nemajú vykazovať výrazne sociálne aspekty, pretože narúšajú princípy trhovej ekonomiky.

Nárok na zamestnaneckú prémiu za príslušné zdaňovacie obdobie daňovníkovi vzniká v prípade splnenia všetkých v zákone ustanovených podmienok (napríklad dosiahol posudzované príjmy v úhrnnej výške aspoň 6-násobku minimálnej mzdy, poberal posudzované príjmy aspoň šesť kalendárnych mesiacov atď.). Aj v prípade splnenia všetkých v zákone ustanovených podmienok však nárok nevznikne, ak ide o zamestnanca, na ktorého podporu udržania v zamestnaní sa v príslušnom zdaňovacom období poskytol príspevok podľa osobitného predpisu.

Daňový bonus predstavuje v súčasnosti sumu 20,02 eura (aj napriek tomu, že zákon hovorí o sume 19,32 eura) mesačne(14) na každé vyživované dieťa žijúce v domácnosti s daňovníkom (prechodný pobyt dieťaťa mimo domácnosti nemá vplyv na jeho uplatnenie). Daňový bonus možno uplatniť najviac do výšky dane vypočítanej za príslušné zdaňovacie obdobie. O daňový bonus sa daňovníkovi znižuje vypočítaná daň.

Možnosť aplikovať daňový bonus má daňovník, ktorý v zdaňovacom období mal zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti aspoň vo výške 6 násobku minimálnej mzdy, alebo ktorý mal zdaniteľné príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z prenájmu aspoň vo výške 6 násobku minimálnej mzdy a vykázal z týchto príjmov základ dane (čiastkový základ dane). V priebehu roka má zamestnanec nárok na mesačný daňový bonus, pri splnení ostatných podmienok (podpísané vyhlásenie, príslušné doklady) len vtedy, ak jeho hrubé zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti v príslušnom kalendárnom mesiaci sú aspoň vo výške polovice platnej mesačnej minimálnej mzdy, čo je v súčasnosti 158,50 eura (317,- eur je výška mesačnej minimálnej mzdy).

Právna úprava umožňuje, aby pomernú časť daňového bonusu aplikoval po časť zdaňovacieho obdobia jeden z daňovníkov a po zostávajúcu časť druhý z daňovníkov.

III. Hranice regulačného pôsobenia daňového práva na ekonomiku

Hovoriť o hraniciach regulačného pôsobenia daňového práva na ekonomiku predpokladá predovšetkým vyriešiť otázku, pokiaľ môže a má zájsť regulačné pôsobenie daňového práva v ekonomike. Môžu tieto hranice určovať prevažne ekonomické, alebo z času na čas, avšak nie vždy celkom vážne myslené sociálne záujmy, alebo to majú byť prirodzené hranice, ktoré má stanovovať právo ako normatívny systém so svojimi právnymi odvetviami, právnymi inštitútmi či iba jednotlivými právnymi úpravami? Má sa právo stať vazalom ekonomických záujmov politických strán a hnutí, záujmov rôznych lobistických skupín, „vyšších“ záujmov politikov a inštitúcií EÚ, príp. iných subjektov?

Hranice regulačného pôsobenia daňového práva determinuje samotná povaha daňovo-právnych noriem, pre ktoré je charakteristická ich im- peratívnosť a kogentnosť čo je prejavom uplatňovania v zásade prika- zovacej metódy pri regulácií daňovo-právnych vzťahov. Štát v tejto súvislosti je oprávnený požadovať od daňových subjektov plnenie len tých povinností, ktoré sú jasné, presne a spravodlivo ustanovené. To je z mojej strany jednoznačná odpoveď na predtým formulované otázky.

Právo predstavuje normatívny a regulatívny systém spoločnosti, ktorý vytvára štát na dosiahnutie a presadenie vymedzených spoločenských cieľov a na ochranu svojich záujmov, ktorého normy sú vynútiteľné štátnou mocou. Tento systém má svoju vnútornú dynamiku a účelnosť a jeho pôsobenie je zamerané na žiaducu, resp. želanú realizáciu spoločenských vzťahov.

Som toho názoru, že hranice regulačného pôsobenia daňového práva možno a treba odvodzovať od hraníc regulačného vplyvu práva ako normatívneho a regulatívneho systému. Daňové právo plní také funkcie, aké mu vyplývajú z ekonomickej a sociálnej podmienenosti práva a mechanizmu jeho pôsobenia. V žiadnom prípade nemožno ani preceňovať ani podceňovať daňovo-právnu reguláciu. V tomto zmysle je nevyhnutné poznať zákonitosti vývoja spoločensko-ekonomických vzťahov v rámci Slovenska, ale i v širších geopolitických súvislostiach.

Daňové právo môže regulovať spoločenské vzťahy v daňovej oblasti iba v takom rámci, v akom tieto vzťahy obsahujú prvok právnej významnosti. Daňovo-právne normy nemôžu ísť za hranice tejto relevan- cie. V tomto smere možno zdôraznite že hranice regulačného pôsobenia daňového práva musia rešpektovať nasledovné požiadavky:

• objektívnu potrebu právnej reglementácie daňových, resp. daňovo- právnych vzťahov,

• vhodnosť a primeranosť daňovo-právnej úpravy,

• účelnosť daňovo-právnej regulácie a

• akceptáciu daňovo-právnej normy väčšinou spoločnosti.

Otázku objektívnej potreby právnej reglementácie daňových, resp. daňo- vo-právnych vzťahov, musí zodpovedať dôkladná analýza platnej právnej úpravy týchto vzťahov, opierajúca sa o z istenie, ako sa aplikujú a realizujú daňovo-právne normy v daňovej praxi, aká je efektívnosť ich pôsobenia, v čom zaostávajú alebo predbiehajú zákonitosti spoločenského vývoja vo vnútroštátnom i medzinárodnom meradle atď.

Posúdenie otázky vhodnosti a primeranosti daňovo-právnej úpravy je závislé na tom, či navrhovaná daňovo-právna úprava bude pôsobiť na chovanie a správanie jednotlivých článkov sociálnej štruktúry spoločnosti, to znamená, či je takéto pôsobenie žiaduce a dostatočné alebo je žiaduce ale nedostatočné, a teda i zbytočné. Sú ciele, ktorých realizáciu pôsobením právnych noriem nemožno dosiahnuť.

V súvislosti s otázkou vhodnosti a primeranosti daňovo-právnej regulácie treba brať do úvahy aj etické, morálne a psychologické hranice pôsobenia takejto právnej regulácie. Z toho vyplýva, že je nutné pri navrhovaní novej daňovo-právnej úpravy rešpektovať aj tradície a dosiaľ prevládajúce názory a postoje časti spoločnosti, motivačné činitele, rôzne záujmy a pod

Právo nie je jediným prostriedkom spoločenskej regulácie a je teda vhodné overiť si aj možnosti pôsobenia iných neprávnych normatívnych systémov, ako sú napríklad morálka, etika a pod

Ku koncepcii regulačnej politiky v oblasti daní a daňovej legislatívy patrí aj schopnosť rozlišovania cieľov, ktoré je vhodné presadzovať novou právnou úpravou a takých, u ktorých je vhodnejšie nechať ich realizáciu iným spoločenským mechanizmom. Z tohto pohľadu hranice daňovo- právneho pôsobenia limituje aj účelnosť daňovo-právnej regulácie.

Akceptácia daňovo-právnej normy väčšinou spoločnosti je činiteľom, ktorý tiež ovplyvňuje, resp. determinuje hranice regulačného pôsobenia daňového práva. Pokiaľ väčšina sociálnej štruktúry spoločnosti nebude akceptovať niektoré daňovo-právne normy, čoho dôsledkom bude nedisciplinovanosť daňových subjektov a následne nízka vymožiteľnosť daňového práva, potom je namieste otázka, či takáto právna úprava má mať miesto v systéme daňovo-právnych noriem. Daňovo-právne normy sú síce konštruované prevažne tak, aby sankcia daňovo-právnej normy reprezentovala jej donucovací charakter voči tým daňovým subjektom, ktorí neplnia povinnosti vyplývajúce z jej dispozície, avšak toto nie je základný cieľ pôsobenia daňovo-právnej regulácie; ten je iný, a to zabezpečiť dostatočné príjmové zdroje pre chod štátu a územnej samosprávy.

IV. Záver

V súvislosti s otázkami týkajúcimi sa ďalších možností daňového práva regulač- ne pôsobiť na ekonomiku dospievam k presvedčeniu, že prevratné zmeny daňovo-právnej úpravy týkajúce sa podpory podnikateľského prostredia v najbližších rokoch nemožno očakávať. Presun daňového zaťaženia z priamych daní na nepriame dane ako tendencia uplynulého obdobia je s najväčšou pravdepodobnosťou na konci. Som toho názoru, že daňové zákonodarstvo istým spôsobom „vyčerpalo“ svoj akčný rádius a sústredí sa skôr na presadzovanie opatrení čiastočnej povahy, ako na nejaké komplexné zmeny charakteru daňových reforiem.

Výkonná moc bude aj v ďalšom období sústreďovať svoje úsilie skôr na získavanie vyšších daňových príjmov, než na skutočné škrty vo svojich výdavkoch.

V tomto smere existujú ešte isté možnosti, ako tieto príjmy zvýšiť. Otvorenou otázkou je napríklad zvýšenie daňového zaťaženia z titulu dane z nehnuteľností, ktoré je v porovnaní s ekonomicky vyspelými štátmi na dlhodobo veľmi nízkej úrovni. Možno očakávať, že budú prezentované aj výraznejšie snahy o zavedenie akejsi „bankovej dane“. Osobne som presvedčený o tom, že súčasná ekonomická a finančná kríza je „výsledkom“ viacerých príčin, medzi iným aj nezodpovedného konania a správania sa súkromných bánk a laxného prístupu politikov a inštitúcií Európskej únie k otázke kontroly ich hospodárenia a dohľadu nad finančným trhom. Z tohto pohľadu by zavedenie bankovej dane bolo iba objektívnym výsledkom nezodpovedného konania súkromných bánk. Sledujúc dianie na politickej scéne (vnútroštátnej i európskej sa však obávam, že zavedenie takéhoto daňového nástroja by v konečnom dôsledku pocítila nielen podnikateľská sféra, ale aj ostatní daňovníci.

V najbližšej budúcnosti bude veľa záležať aj na tom, ako skončí snaha Európskej únie presunúť rozhodovanie o ťažiskových otázkach priamych daní z jednotlivých členských štátov na inštitúcie Európskej únie, najmä pokiaľ ide o presadenie spoločného konsolidovaného základu dane z príjmov právnických osôb [(korporácií) (Common consolidated corporate tax base – CCCTB)].

Aké sú teda reálne možnosti pôsobenia daňového práva na podnikateľské prostredie? Som toho názoru, že daňovo-právne normy musia:

1. vytvárať, resp. formovať priaznivé podmienky pre rozvoj podnikania.

Toto považujem za jeden zo základných cieľov pôsobenia daňovo-právnych noriem na podnikateľské prostredie. Vzniká otázka, ktoré prostriedky má zvoliť zákonodarná moc na to, aby daňové zákonodarstvo umožnilo dosiahnutie tohto cieľa? Podľa môjho názoru je v záujme naplnenia uvedeného cieľa nevyhnutné venovať pozornosť realizácii aspoň týchto vzájomne súvisiacich otázok:

a) zabezpečenie väčšej stability daňovo-právnej regulácie,

b) zjednodušenie zdaňovania podnikateľských subjektov,

c) sprehľadnenie systému povinných platieb podnikateľských subjektov do verejných rozpočtov,

d) zjednotenie systému výberu daní, odvodov poistného a cla,

e) zjednotenie organizačno-právnej základne orgánov daňovej správy,

f) odstránenie nadmernej byrokracie súvisiacej so správou konkrétnej dane,

g) zníženie administratívnych nákladov na správu dane nielen u správcov dane, ale aj u podnikateľských subjektov,

h) celkové zjednodušenie a sprehľadnenie zdaňovania príjmov podnikateľských subjektov aj formou zavedenia širokého, až univerzálneho daňového základu,

i) zjednotenie všeobecného a daňového účtovníctva,

j) umožnenie modernejších metód odpisovania hmotného majetku a nehmotného majetku, napríklad popri možnosti rovnomerného a degresívneho odpisovania uvažovať aj o zavedení mimoriadneho odpisovania, založeného na možnosti mesačného odpisovania,

k) prehodnotiť pri zdanení príjmov fyzických osôb rozlišovanie na to, či tieto príjmy dosahujú ako zamestnanci alebo ako podnikatelia. Treba súhlasiť s názorom prezentovaným v odbornej literatúre, že u podnikajúcich fyzických osôb predsa len existujú vyššie riziká pre dosiahnutie príjmov, ktoré by mali byť kompenzované spôsobom zdanenia. Vedie to k názoru, že takýto stav nie je v súlade s požiadavkou spravodlivosti v zdanení(15);

zabezpečiť nevyhnutnú mieru súladu medzi princípom efektívnosti a princípom daňovej spravodlivosti v oblasti zdaňovania podnikateľských subjektov. Pochopiteľne, že tým nechcem oslabiť význam princípu priority fiskálnych záujmov štátu v právnej úprave daňových vzťahov, ktorý považujem za jeden z meridiánov daňového práva. Som však toho názoru, že medzi princípom efektívnosti a princípom daňovej spravodlivosti treba hľadať istý konsenzus, resp. kompromis v tom zmysle, aby ani o jednom z nich nebolo možné v daňovej praxi podnikateľských subjektov pochybovať.

Autor
Prof. JUDr. Vladimír Babčák CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

1. Úvodné poznámky k zmluvným typom, predmetom ktorých je priemyselné vlastníctvo

Predmety priemyselného (ako aj iného duševného) vlastníctva môžu byť predmetom právnych vzťahov, najmä predmetom zmlúv. Súčasná platná právna úprava pojem duševné vlastníctvo ale ani pojem priemyselné vlastní c- tvo nevymedzuje. V § 1 ods. 3 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov – v texte aj „OZ“) sa nie presne uvádza: „Občiansky zákonník upravuje aj právne vzťahy z duševného vlastníctva, ak ich neupravujú iné zákony“. Do Občianskeho zákonníka boli doplnené ustanovenia, ktoré sa výslovne týkajú duševného vlastníctva. Ide o § 442a, ktorý sa týka náhrady ujmy a to ako nemajetkovej tak aj majetkovej v súvislosti s porušením práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva a § 458a, ktorý upravuje bezdôvodné obohatenie získané porušením práv z duševného vlastníctva. Aj v Občianskom súdnom poriadku došlo predovšetkým k úprave predbežných opatrení týkajúcich sa porušenie práv k duševnému vlastníctvu a k úprave zabezpečenia dôkazov v súvislosti s porušením alebo ohrozením práv vyplývajúcich z duševného vlastníctva.

Z úplne najnovších zákonov, ktoré boli prijaté, a v ktorých sa používa pojem duševné vlastníctvo je aj zákon č. 6/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách. V § 62a tohto zákona sa uvádza, že záverečná práca študenta nesmie okrem iného porušovať práva duševného vlastníctva tretej osoby. Tak by sme mohli pokračovať ďalej. Možno uviesť, že pojem duševné vlastníctvo (intellectual property) ako aj priemyselné vlastníctvo, v našej právnej terminológii vžil a v právnych normách sa vyskytuje čoraz častejšie.

V rámci tohto príspevku sa zameriame iba na oblasť priemyselného vlastníctva ako predmetu zmlúv.

Do oblasti práva priemyselného vlastníctva patria:

A) priemyselné práva,

B) práva obdobné priemyselným právam.

Ad A): Priemyselné práva delíme do dvoch základných skupín, a to:

a) priemyselné práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti, kde patrí

– patentové právo (právo vynálezov),

– právo dizajnov,

– právo úžitkových vzorov,

– právo topografií polovodičových výrobkov,

– právo odrôd rastlín;

b) priemyselné práva na označenie, ku ktorým patrí

– známkové právo (právo ochranných známok),

– právo označení pôvodu výrobkov a zemepisných označení výrobkov,

– právo obchodných mien.

Ad B): Medzi práva obdobné priemyselným právam patria:

a) práva obdobné priemyselným právam na výsledky tvorivej duše v- nej činnosti, kde možno zahrnúť

– zlepšovateľské právo (právo zlepšovacích návrhov),

– právo nových spôsobov prevencie, diagnostiky chorôb a liečenia ľudí a zvierat a ochrany rastlín proti škodcom a chorobám,

– právo know-how;

b) práva obdobné priemyselným právam na označenie, kde možno zahrnúť

– logo,

– doménové mená.

S problematikou priemyselných práv na označenie veľmi úzko súvisí aj ochrana osobnosti (pokiaľ ide o ochranu mena) ako aj ochrana názvu a dobrej povesti právnickej osoby.

Nie všetky predmety priemyselného vlastníctva však môžu predmetom prevodu či poskytnutia práv na používanie (licencie). Tak napríklad obchodné meno možno previesť iba spolu s predajom podniku, teda samostatne prevo-

diteľné nie je. Obchodné meno nemôže byť ani predmetom licenčnej zmluvy. Predmetom licenčnej zmluvy nemôže byť ani označenie pôvodu výrobkov či zemepisné označenie výrobkov.

Pokiaľ ide o zmluvné právo a priemyselné vlastníctvo treba uviesť, že v praxi sa najmä uzatvárajú :

– zmluvy o vytvorení predmetov priemyselného vlastníctva

– zmluvy o prevode predmetov priemyselného vlastníctva,

– zmluvy o využívaní (používaní) predmetov priemyselného vlastníctva (licenčné zmluvy),

– záložné zmluvy, predmetom ktorých sú predmety priemyselného vlastníctva,

– zmluvy ( zmiešané), ktoré okrem iného obsahujú aj dojednania, ktorými sa riešia otázky vytvorenia a využívania predmetov priemyselného vlastníctva (napr. zmluva o dielo).

Okrem toho sa uzatvárajú v zmysle priemyselnoprávnych predpisov zmluvy (dohody)

– medzi spolupôvodcami navzájom (napr. podľa § 10 ods. 3 PZ, § 19 ZÚV),

– medzi pôvodcom a zamestnávateľom (napr. podľa § 11 ods. 1 PZ, § 11 ods. 5 ZÚV),

– zmluva (dohoda) medzi zlepšovateľmi navzájom a

– zmluva medzi zlepšovateľom a zamestnávateľom v zmysle § 73 ZVZN.

Z hľadiska charakteru zmlúv, uzatváraných ohľadne predmetov priemyselného vlastníctva, môže ísť o zmluvy občiansko-právne ale i obchodno-právne. Obchodný zákonník nezaradil licenčnú zmluvu medzi tzv. absolútne obchody (porovnaj § 261 ods. 3 OBZ) a preto, ak by licenčnú zmluvu uzatvárali pôvodca na strane jednej a podnikateľský subjekt na strane druhej bude potrebné v zmysle § 262 OBZ dohodnúť písomne, že sa ich záväzkový vzťah bude spravovať Obchodným zákonníkom.

Zmluvy medzi spolupôvodcami navzájom a zmluvy (dohody) uzatvárané medzi zlepšovateľmi ako aj zmluvy medzi zlepšovateľom a zamestnávateľom majú povahu občiansko-právnu.

Pri uzatváraní zmlúv predmetom ktorých je obchodné tajomstvo resp. podľa ktorých je potrebné osobitne chrániť určité informácie treba pripomenúť, že je možné využiť aj úpravu v § 271 OBZ. Podľa tejto úpravy ak si strany pri rokovaní o uzavretí zmluvy navzájom poskytnú informácie označené ako dôverné, nesmie strana, ktorej sa tieto informácie poskytli, prezradiť tretej osobe a ani ich použiť v rozpore s ich účelom pre svoje potreby a to bez ohľadu

či dôjde k uzavretiu zmluvy alebo nie. Kto poruší takúto povinnosť je povinný na náhradu škody podľa ustanovení § 373 nasl. OBZ. Aktuálne to bude najmä pri rokovaní o poskytnutí know-how, ktoré tvoria spravidla informácie, znalosti či vedomosti ktoré nie sú inak dostupné či známe.

Na všetky zmluvy, bez ohľadu či pôjde o občianskoprávne alebo obchodnop- rávne, bude potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch v Občianskom zákonníku (§ 34 až 51).

2. Zmluvy o vytvorení predmetov, ktoré možno priemyselno-právne chrániť

V oblasti práva priemyselného vlastníctva sa zmluvy o vytvorení nevyskytujú tak často, ako v oblasti autorského práva. Výnimkou sú zmluvy o vytvorení ochrannej známky, či loga. Vzhľadom na skutočnosť, že priemyslenoprávne predpisy neupravujú otázky týkajúce sa vytvorenia ochrannej známky, zmluva o vytvorení ochrannej známky môže mať skôr autorskoprávnu povahu, nakoľko označenie, ktoré sa má prihlásiť ako ochranná známka (najmä pokiaľ pôjde o obrazovú ochrannú známku), môže byť autorským dielom. Rovnako autorským dielom môže byť aj logo.

Predmety spôsobilé na priemyselnoprávnu ochranu v praxi vznikajú na základe rôznych typov zmlúv. Často sa takéto zmluvy uzatvárajú medzi subjektmi, ktoré chcú spolupracovať na vytváraní nových technológii, výrobkov, na ochrane životného prostredia, či ohľadne ochrany zdravia, vytváraní rôznych modelov či programov riadenia, výroby a pod. Ide spravidla o zmluvy o spolupráci, pričom pri ich uzatváraní nie je zrejmé a často sa s tým ani nepočíta, že by mohli vzniknúť také výsledky, ktoré by bolo možné priemyselnop- rávne chrániť. A tak často sa v praxi uzatvárajú dodatky k takýmto zmluvám, kde sa dohodne aj právny režim k vytvoreným riešeniam, ktoré je možné priemyselnoprávne chrániť ako aj spôsob rozdelenia výdavkov spojených so získaním priemyselnoprávnej ochrany, ako aj spôsob rozdelenia príjmov.

3. Zmluvy o prevode predmetov priemyselného vlastníctva

Zmluvami o prevode predmetov priemyselného vlastníctva sa vlastne prevádza majiteľstvo k týmto nehmotným statkom z doterajšieho majiteľa ( spolumajiteľov) na nového majiteľa (spolumajiteľov) a v dôsledku toho o prevod práv na predmety priemyselného vlastníctva.

Osobitné normy priemyselného vlastníctva upravujú aj základné náležitosti zmlúv o prevode predmetov patriacich medzi priemyselné práva. Ako sme už vyššie uviedli, nie všetky predmety priemyselného vlastníctva môžu byť predmetom prevodu. Pre všetky zmluvy o prevode sa požaduje písomná forma. Nedodržanie písomnej formy zmluvy má za následok jej absolútnu neplatnosť. Prevod predmetu priemyselného vlastníctva môže byť odplatný, alebo aj bezodplatný. Cenu za prevod možno určiť podľa odborného posúdenia či znaleckého posudku.

V prípade bezodplatného prevodu pôjde o zmluvu o darovaní, na ktorú bude potrebné použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o darovacej zmluve. Ak pôjde o odplatný prevod napríklad patentu, dizajnu či ochrannej známky, zmluva sa bude riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka alebo Občianskeho zákonníka. Pôjde o tzv. inominátne obchodnoprávne zmluvy uzatvárané podľa 269 ods. 2 OBZ alebo o tzv. inominátne zmluvy občianskoprávne uzatvárané podľa § 51 OZ. Môžeme rozlišovať:

a) zmluvy o prevode predmetov priemyselného vlastníctva, ktoré sú priemyselnoprávne chránené a zapísané v príslušnom registri a

b) zmluvy o prevode ostatných predmetov priemyselného vlastníctva.

Ad a) : Medzi tieto patria zmluva o prevode patentu, dizajnu, úžitkového vzoru, topografie polovodičového výrobku, šlachtiteľského osvedčenia, ochrannej známky,

Ad b) : Medzi tie patria zmluvy o prevode know-how, resp. riešení, ktoré možno prihlásiť k ochrane, zmluvy o prevode loga alebo doménového mena.

Zmluva o prevode musí byť platná, pričom jej účinnosť, ak nie je dohodnuté inak, nastáva súčasne s jej platnosťou. Pokiaľ ide o predmety priemyselného vlastníctva, ktoré sa zapisujú do príslušného registra, uvedené pod písm a), u týchto zmlúv prevod nadobúda účinky voči tretím osobám odo dňa zápisu do príslušného registra. Úrad je povinný prevod zapísať do registra najneskôr šiestich mesiacov od doručenia zmluvy o prevode.

4. Zmluvy o poskytnutí práv na využívanie (používanie) predmetov priemyselného vlastníctva

Zmluvou o poskytnutí práva na využívanie či používanie predmetov priemyselného vlastníctva majiteľ predmetu priemyselného vlastníctva poskytuje inému, za dohodnutých podmienok, právo (licenciu) využívať či používať predmet (predmety) priemyselného vlastníctva.

V zmluve možno dohodnúť, či počas trvania zmluvy bude môcť majiteľ využívať (používať) tento predmet, alebo sa využívania (používania ) zdrží.

Zmluvy o využívaní sa najčastejšie uzatvárajú ohľadne vynálezu (patentu), dizajnu, úžitkového vzoru, topografie polovodičového výrobku, novej odrody rastliny, zlepšovacieho návrhu alebo know-how.

Zmluvy o používaní sa uzatvárajú ohľadne ochrannej známky alebo loga.

A. Licenčné zmluvy

Licenčnou zmluvou sa poskytuje nadobúdateľovi právo na využívanie či používanie predmetov priemyselného vlastníctva. Predmetom licenčných zmlúv môže byť poskytovanie práv na využívanie akýchkoľvek predmetov priemyselného vlastníctva okrem označenia pôvodu výrobkov, zemepisného označ e- nia výrobkov a obchodného mena, pri ktorých to právna úprava nepripúšťa.

Základná právna úprava licenčných zmlúv je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku ( § 508 až 515 ). V súčasnosti je licenčná zmluva upravená aj v Autorskom zákone č. 618/2003 Z.z.

V Obchodnom zákonníku sú zakotvené základné ustanovenia licenčnej zmluvy na predmety priemyselného vlastníctva. Túto úpravu môžu účastníci licenčnej zmluvy v zmluve doplniť.

Pretože Obchodný zákonník nezaradil licenčnú zmluvu medzi tzv. absolútne obchody, je možné v zmysle § 26l ods. 3, túto úpravu použiť na vzťah medzi podnikateľmi. V ostatných prípadoch si môžu zmluvné strany v zmysle § 262 OBZ dohodnúť, že ich záväzkový vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom, alebo uzavrieť inominátnu (nepomenovanú) zmluvu v zmysle § 5l OZ.

Právna úpravy licenčnej zmluvy v Obchodnom zákonníku je dispozitívna s výnimkou § 509 ods. l OBZ, podľa ktorého, ak sa na výkon práva poskytnutého na základe licenčnej zmluvy, vyžaduje zápis do príslušného registra, je potrebné ho vykonať. Vo všetkých ostatných otázkach platí zmluvná voľnosť. Toto kogentné ustanovenie však platí aj pre prípady, keď sa licenčná zmluva uzatvára ako inominátna zmluva podľa § 51 Občianskeho zákonníka.

Licenčná zmluva musí byť urobená písomne. Nedodržanie písomnej formy licenčnej zmluvy má za následok absolútnu neplatnosť tohoto právneho úko-

V zmysle § 508 OBZ poskytovateľ licencie oprávňuje licenčnou zmluvou na predmet priemyselného vlastníctva nadobúdateľa na výkon práv z priemyselného vlastníctva v dojednanom rozsahu a na dojednanom území. Nadobúdateľ licencie sa pritom zaväzuje poskytnúť poskytovateľovi licencie určitú odplatu, spravidla peňažnú, alebo inú majetkovú hodnotu (napríklad poskytnutie tovarov alebo služieb a pod.).

Platná práva úprava pre oblasť licencií nemá takmer žiadne obmedzenia, okrem ustanovení v zákone č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže.

V zmysle §508 OBZ podstatnými náležitosťami licenčnej zmluvy, ktoré musia byť v zmluve dohodnuté sú:

a) predmet licencie,

b) rozsah licencie,

c) územie, na ktorom sa budú práva z licenčnej zmluvy vykonávať,

d) cena licencie.

Okrem týchto náležitostí je možné v zmluve dohodnúť aj

e) dobu trvania zmluvy, a možnosti odstúpenia od zmluvy,

f) výlučnosť resp. nevýlučnosť licencie,

g) využívanie (nevyužívanie) predmetu licencie poskytovateľom,

h) poskytovanie sublicencie,

i) poskytovanie podkladov, informácii a odbornej pomoci,

j) zlepšenia a zdokonaľovania

k) sankcie za porušenie licenčných podmienok, dodržiavanie kvality technologických a iných postupov,

l) súčinnosť pri porušovaní práv tretími osobami, riešenie sporov

m) dojednanie reklamy,

n) utajovanie, záruky a zodpovednosť,

o) voľba práva.

Ad a) : V zmluve je potrebné presne určiť, k akému predmetu priemyselného vlastníctva sa poskytuje licencia. Ak ide o licenciu na patent, úžitkový vzor, dizajn, topografiu polovodičového výrobku, ochrannú známku treba uviesť jeho názov a číslo pod ktorým je zapísaný v registri patentov na Úrade priemyselného vlastníctva SR. Tu je predmet licencie daný rozsahom ochrany, ktorá sa na daný predmet priemyselného práva vzťahuje. Predmetom licenčnej zmluvy môžu byť aj viaceré predmety priemyselného vlastníctva

Predmetom licenčnej zmluvy však môžu byť aj také riešenia, pokyny, postupy či spôsoby, ktoré sa poskytujú nad rámec patentu, či úžitkového vzoru ale aj dizajnu. Môže ísť aj o know-how. V takomto prípade je potrebná presná ich špecifikácia čo je dôležité jednak z hľadiska posúdenia, či ich nadobúdateľ dodržiaval, ale aj pre posúdenie zodpovednosti za škodu, ktorá v dôsledku využívania môže nastať.

Premetom licenčnej zmluvy môžu byť aj predmety priemyselného vlastníctva prihlásené k ochrane. V takom prípade je potrebné uviesť číslo prihlášky, pod ktorým je zapísaná v príslušnom registri. V takýchto prípadoch by si mali zmluvné strany dohodnúť, aký bude postup, aké dôsledky bude mať skutočnosť že sa

V zmluve možno dohodnúť čo v prípade, ak sa ochrana zruší. To môže byť aktuálne, ak je predmetom licencie úžitkový vzor. V zmluve je potrebné dojednať aj otázky udržiavania priemyselnoprávnej ochrany v platnosti, najmä platenie udržiavacích správnych poplatkov. Pri úžitkových vzoroch, dizajnoch a ochranných známkach je potrebné dojednať aj otázky predĺženia platnosti ochrany, prípadne sankcie za porušenie povinnosti podať žiadosť o predĺženie platnosti úžitkového vzoru, zapísaného dizajnu alebo žiadosť o obnovu zápisu ochrannej známky.

Ak je predmetom licenčnej zmluvy logo, je potrebné k zmluve priložiť jeho vyobrazenie. Poskytovateľ by mal v zmluve prehlásiť, že mu patria práva na toto logo, že je oprávnený s ním disponovať a že zodpovedá za nároky, ktoré by si tretie osoby uplatňovali ohľadne loga v súvislosti s porušením ich práv. Logo je spravidla autorským dielom a preto by poskytovateľ (ak nie je sám autor) v zmluve uviesť, že má vysporiadané práva s autorom.

Ak je predmetom zmluvy know-how, je potrebné ho v zmluve, alebo v prílohe k nej, popísať, aby bolo zrejmé v čom spočíva. Rovnako by mal poskytovateľ v zmluve prehlásiť, že mu know-how patrí a že má právo s ním nakladať.

Súčasťou určenia predmetu licencie môžu by napríklad aj požiadavky (záruky) na kvalitu výrobkov, ktoré sa budú vyrábať na základe licencie.

Ad b) : V licenčnej zmluve je potrebné uviesť rozsah, v akom sa môže predmet priemyselného vlastníctva využívať. Rozsahom treba rozumieť predovšetkým intenzitu využívania licencie, ako je napríklad počet výrobných liniek, na ktorých možno využiť licenciu, počet závodov, ktoré ich môžu využívať alebo množstvo výrobkov, ktoré možno na základe licencie vyrobiť, či odpredať, K rozsahu licencie patrí ja určenie množstva výrobkov, ktoré možno do určitých krajín vyvážať.

K rozsahu licencie možno zaradiť aj to, či sa na určité teritórium poskytuje licencia výlučná alebo nie.

Ad c) : Určenie územia, na ktorom môže nadobúdateľ licenciu využívať je vlastne určenie územného rozsahu licencie. Je potrebné rozlišovať územia, na ktorých možno licenciu využívať a územia, na ktoré možno vyvážať výrobky vyrábané a označované na základe licencie.

Ad d) : Odplata za poskytnutie licencie má charakter ceny. Ide o cenu licencie, ktorej výška závisí od dohody zmluvných strán. Odmena sa môže uhradiť jednorazovo, alebo ako opakujúce sa plnenie (napríklad raz ročne), alebo ich kombináciou. Cena licencie sa však môže určovať aj na základe dosiahnutého zisku alebo dosiahnutého obratu a pod.. Cena licencie sa môže určiť aj kombinovane, a to pevnou čiastkou a čiastkou vypočítanou na základe dosiahnutého zisku či obratu.

Ad e) : Licenčnú zmluvu možno uzavrieť na dobu určitú, alebo na dobu neurčitú. Ak je uzavretá na dobu neurčitú je potrebné v zmluve dohodnúť dĺžku výpovednej lehoty začiatok jej plynutia. Ak sa v zmluve nedohodne inak, platí v zmysle §515 OBZ, že výpovedná lehota je ročná a začína plynúť od konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bola výpoveď doručená druhej strane.

V zmluve možno dohodnúť aj iné spôsoby ukončenia zmluvy, najmä možnosť odstúpenia. Odstúpenie možno podmieniť porušením povinností, najmä pokiaľ ide o dodržiavanie licenčných podmienok, kvality výrobkov a pod.

Ad f) : Licenčná zmluva (licencia) môže byť buď výlučná alebo nevýlučná. Výlučnosť môže byť vnímaná absolútne (neposkytnutie nikomu inému), al e- bo relatívne (neposkytnutie nikomu inému na určitom území). Ak má ísť o výlučnú licenciu musí sa to v zmluve uviesť, inak platí, že poskytovateľ môže udeliť licenciu aj iným osobám (§511 ods. 1 OBZ).

Ak sa v licenčnej zmluve nedohodne, že poskytovateľ nemá právo využívať príslušný predmet licencie po dobu trvania licenčnej zmluvy, tak zo zákona platí, že toto právo má (§ 511 ods.1 OBZ).

Ad g) : Pre niektoré licencie bude typické nie len právo na využívanie predmetu licencie ale aj povinnosť. Bude tomu tak napríklad pri licencii na ochrannú známku, kde je podmienkou udržania práv k ochrannej známky aj jej používanie.

Ad h) : Poskytovanie sublicencie musí byť v zmluve dohodnuté, inak nadobúdateľ nie je oprávnený prenechať výkon práva vyplývajúci z licenčnej zmluvy tretím osobám. Podmienky, za ktorých možno sublicenciu udeliť, môžu byť dohodnuté v licenčnej zmluve, prípadne poskytovateľ si môže vyhradiť, že k účinnosti uzavretej sublicenčnej zmluvy sa vyžaduje jeho súhlas.

Ad i) : V zmluve možno dojednať aj odovzdanie podkladov (technickej dokumentácie) a informácii, ktoré sú potrebné na výkon poskytnutých práv, či podmienky (maximálnu dobu, počet zamestnancov a odmenu) pre poskytnutie technickej pomoci zo strany zamestnancov poskytovateľa. V prípade potreby je možné v zmluve dohodnúť aj podmienky pre zaškolenie zamestnancov nadobúdateľa. Môže ísť o jednorazovú alebo opakovanú činnosť.

Ad j) : V prípade, ak sa uzatvárajú licenčné zmluvy na dlhšiu dobu, môže počas ich platnosti dôjsť k novým poznatkom smerujúcim k zlepšeniu, zdokonaleniu predmetu licencie. Môže k tomu dôjsť v dôsledku vývojových prác ako zo strany poskytovateľa, tak aj zo strany nadobúdateľa.

V zmluve možno dohodnúť ako sa budú tieto informácie vzájomne poskytovať, prípadne ako sa bude postupovať, ak výsledky zlepšenia či zdokonalenia sa budú môcť priemyselnoprávne chrániť.

Ad k) : V zmluve možno dohodnúť sankcie za porušenie licenčných podmienok, dodržiavanie kvality technologických a iných postupov. Jednou zo sankcii, ako sme uviedli vyššie, môže byť aj odstúpenie od zmluvy.

Ad l) : Ak nadobúdateľa obmedzujú vo výkone príslušného práva iné osoby alebo ak zistí, že iné osoby toto právo porušujú, je povinný bez zbytočného odkladu podať o tom správu poskytovateľovi. Poskytovateľ je povinný bez zbytočného odkladu urobiť potrebné právne opatrenia na ochranu výkonu práva nadobúdateľa. Pri týchto opatreniach je nadobúdateľ povinný poskytnúť poskytovateľovi potrebné spolupôsobenie (§514 OBZ). V takých prípadoch je poskytovateľ povinný žalovať rušiteľa výkonu práva, pričom nadobúdateľ je povinný poskytnúť dôkazné prostriedky o protiprávnom konaní tretej osoby a spolupôsobiť v konaní pred súdom.

Ad m) : V niektorých licenčných zmluvách, najmä tých, predmetom ktorých je ochranná známka alebo výroba a predaj tovarov, možno dojednať aj spôsob a podmienky pre zabezpečenie reklamy.

Ad n) : Z ustanovenia § 513 OBZ pre nadobúdateľa vyplýva povinnosť utajovať poskytnuté podklady a informácie pred tretími osobami. Zmluvné strany si v zmluve môžu dohodnúť sankcie pre prípad porušenia tejto povinnosti. Skutočnosti, ktoré musia byť utajené, môžu byť v zmluve označené ako obchodné tajomstvo poskytovateľa.

Súčasťou licenčných podmienok môže byť aj poskytovanie záruk zo strany poskytovateľa licencie na predmet licencie, a jeho záväzok odstrániť za dohodnutých podmienok vady, ktoré sa pri využívaní vyskytnú.

Predmet licencie je vadný, keď nie je technicky (odborne) realizovateľný za podmienok uvedených v zmluve, alebo keď nemá parametre (vlastnosti) v zmluve uvedené. Ak má predmet licencie vadu či vady, má nadobúdateľ právo na ich bezplatné odstránenie , alebo na zľavu z ceny licencie. Ak má predmet licencie takú vadu, ktorá neumožňuje jeho využitie resp. použitie na dohodnutý účel (neumožňuje sa jeho funkcia) a ktorá sa nedá odstrániť v lehote primeranej tomuto účelu, má nadobúdateľ právo odstúpiť od zmluvy. Tieto ustanovenia sa majú v licenčnej zmluve výslovne uviesť.

Ad o) : V licenčných zmluvách s cudzím prvkom je potrebné dohodnúť, podľa akého právneho priadku (akej krajiny) sa zmluva bude riadiť. Dôležité to bude z hľadiska riešenia tých otázok, ktoré výslovne v zmluve upravené nie sú.

Na záver tejto state treba upozorniť, že pokiaľ ide o licenčnú zmluvu na logo, vzhľadom nato, že môže byť autorským dielom, bude potrebné dbať, aby po- skytovateľ licencie (pokiaľ to nebude sám autor) mal vysporiadané autorské práva s autorom.

Na záver tejto časti treba uviesť, že práva na použitie predmetu duševného vlastníctva sa môžu zabezpečiť aj na základe iných než výslovne pomenovaných licenčných zmlúv. Pôjde spravidla o zmiešané zmluvy, ale aj o nepomenované zmluvy, ktoré budú obsahovať aj dojednania týkajúce sa práv na využívanie či používanie predmetu duševného vlastníctva. Najčastejšie pôjde o zmluvy o dielo, podľa Občianskeho zákonníka (§ 631 a nasl.), v ktorej sa spravidla dojednávajú licenčné podmienky na použitie vytvoreného diela, ktoré ako celok, alebo jeho časť je chránené podľa autorského zákona, alebo podľa Obchodného zákonníka (§ 536 a nasl.), kde okrem práv na používanie autorského diela sa spravidla dojednávajú aj práva na používanie vytvorených predmetov priemyselného vlastníctva. V tejto súvislosti treba upozorniť na § 558 Obchodného zákonníka, ktorý zakotvuje „zákonnú licenciu“ na použitie tých predmetov zmlúv o dielo, ktoré sú chránené právami duševného vlastníctva tak, že tieto predmety duševného vlastníctva je objednávateľ oprávnený použiť, ale len na účel, vyplývajúci zo zmluvy o dielo. Použitie nad rámec účelu zmluvy o dielo musí byť osobitne dojednané. V § 559 Obchodný zákonník ustanovuje zodpovednosť zhotoviteľa, a teda aj poskyto- vateľa práva na použitie, za porušenie práv z duševného vlastníctva tretích osôb. To môže nastať v prípade, ak zhotoviteľ pri zhotovení diela neoprávnene použije

B. Franšízové zmluvy

Franšíza (franchising) je označenie určitého typu spolupráce medzi podnikateľmi v oblasti výroby, predaja, poskytovania služieb alebo distribúcie. Ide o obchodnú (podnikateľskú) metódu. Na základe franšízových zmlúv sa vytvára systém úzkej spolupráce v rámci budovania siete výrobcov, distribútorov či poskyto- vateľov služieb. Z ekonomického hľadiska sa franšíza označuje ako metóda výroby a distribuovania tovarov a služieb pomocou nezávislých výrobcov a obchodníkov, ktorí vykazujú spoločnú identitu voči verejnosti resp. spotrebiteľom.

V našom právnom poriadku nie sú zmluvy o franšíze výslovne upravené. Ide teda o zmluvu nepomenovanú, atypickú, ktorá býva pomerne rozsiahla a komplikovaná, nakoľko upravuje mnohé obchodné, výrobné, distribútorské a ekonomické a právne otázky medzi jej subjektmi. Franšízová zmluva je zmluvou kombinovanou. Významnú časť franšízovej zmluvy tvoria otázky práva duševného vlastníctva. Z tohto hľadiska jej základom je najčastejšie licenčná zmluva na ochrannú známku, dizajn, na predmety chránené autorským právom. Dôležitou súčasťou franšízových zmlúv je aj poskytnutie práv na know- how, t.j. na využívanie skúsenosti, poznatkov a vedomosti poskytovateľa, ktoré v súvislosti s týmto podnikaním získal. Pretože na obchodné meno nemožno poskytnúť licenciu, tak vo franšízových zmluvách sa môže dať súhlas na zápis zhodného obchodného mena. Väčšinou je ochranná známka zhodná s kmeňom obchodného mena. Na franšízovú zmluvu, resp. na jej časť, týkajúcu sa práva duševného vlastníctva bude potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o licenčnej zmluve ako aj ustanovenia osobitných právnych predpisov (priemyselnoprávnych a autorskoprávnych), ktoré sa týkajú licenčných zmlúv.

Franšízová zmluva ako celok sa nezapisuje do registra, ale ak jej súčasťou je poskytnutie licencie na také predmety priemyselného vlastníctva, pri ktorých osobitné predpisy zápis vyžadujú, je potrebné poskytnutie licencie zapísať do príslušného registra. To platí v prípade, ak franšízová zmluva obsahuje licenciu na používanie ochrannej známky, či využívanie vynálezu chráneného patentom, úžitkový vzor, alebo zapísaný dizajn. Franšízovou zmluvou sa upravujú vzťahy medzi nezávislými podnikateľskými subjektmi. Subjekty tejto zmluvy označujeme ako poskytovateľa (franšízor) a nadobúdateľa (franšízant).

Franšízové zmluvy obsahujú mnohé ekonomické a marketingové ukazovatele a činitele. Ide o zmiešanú zmluvu, ktorá je tvorená viacerými typmi. Nás bude táto zmluva zaujímať iba z pohľadu práva duševného vlastníctva.

Za základné znaky tej časti franšízovej zmluvy, ktorá sa týka práv duševného vlastníctva možno považovať:

a) poskytovateľ poskytuje nadobúdateľovi súčasne práva na používa nie viacerých predmetov duševného vlastníctva (najmä ochranné známky, logá, zapísané dizajny, autorské diela, know-how,), ako aj právo na používanie sloganov (ak nie sú chránené ako ochranné známky, spôsoby propagácie a reklamy.

b) nadobúdateľ sa zaväzuje používať tieto predmety duševného vlastníctva, podľa jednotného marketingového plánu, resp. systému, ktorý je v prevažnej miere predpísaný poskytovateľom,

c) práva k predmetom duševného vlastníctva sa poskytujú pre určené územie, na ktorom môže nadobúdateľ realizovať práva zo zmluvy, prípadne možno dohodnúť aj výlučnosť jeho práv na tomto území,

d) v zmluve sa dohodne doba platnosti zmluvy a spôsoby jej ukončenia výpoveďou alebo odstúpením,

e) nadobúdateľ sa zaväzuje za poskytnuté práva platiť dohodnutým spôsobom,

f) nadobúdateľ sa zaväzuje dodržiavať licenčné podmienky, najmä požiadavky na kvalitu tovarov alebo služieb, čo poskytovateľ neustále kontroluje,

g) v zmluvách s medzinárodným prvkom treba dohodnúť voľbu práva.

Stručne by sme tú časť franšízovej zmluvy, ktorá sa týka práva duševného vlastníctva mohli charakterizovať ako dohodu, na základe ktorej sa nadobúdateľovi poskytujú práva na vykonávanie podnikateľskej činnosti na dojednanom území a po dohodnutú dobu, pod rovnakým označením aké používa poskytovateľ, práva na využívanie a používanie predmetov duševného vlastníctva (chránených autorským právom, právami priemyselného vlastníctva), práva na využívanie know-how, loga a sloganov a nadobúdateľ sa zaväzuje dodržiavať licenčné podmienky a zaplatiť cenu licencie.

Aj v franšízových zmluvách možno dohodnúť utajenie niektorých skutočností a to aj formou obchodného tajomstva. Nadobúdateľ musí tento záväzok plniť aj vo vzťahu k svojim zamestnancom.

Franšízové zmluvy sa často dojednávajú ako zmluvy výlučné, čo znamená, že sa poskytovateľ zaväzuje, že na určitom (v zmluve vymedzenom) teritóriu neposkytne rovnaké práva iným osobám.

Ak sa dojednáva táto zmluva na dobu neurčitú, je potrebné dojednať výpovednú dobu. Samozrejme, v zmluve sa môžu dojednať aj podmienky, za ktorých je možné od zmluvy odstúpiť. Takýmito dôvodmi je najčastejšie nezaplatenie dojednaných tzv. franšízových poplatkov, alebo nedodržanie iných povinnosti. Franšízové zmluvy sú zmluvy odplatné. Spôsob odplaty sa stanovuje rôzne. Môže sa dojednať jednorazový poplatok za poskytnutie franšízy. Ďalej sa môžu dojednať tzv. bežné franšízové poplatky (spravidla polročné alebo ročné), a to pevnou čiastkou alebo stanovením určitého percenta z obratu.

Poskytovateľ sa v zmluve môže zaviazať poskytnúť rôzne výrobné a/alebo obchodné postupy a potrebnú technickú dokumentáciu. V súvislosti s prípravou podniku, resp. prevádzky môže sa zaviazať zaškoliť pracovníkov nadobúdateľa.

Ako sa už uviedlo, súčasťou franšízových zmlúv je aj poskytovanie práv k predmetom priemyselného vlastníctva, a preto sa v zmluve musí poskytovateľ zaviazať zabezpečiť udržovanie ochrany priemyselných, ale aj iných práv, ktoré sú predmetom zmluvy.

Nadobúdateľ sa spravidla zmluvou zaväzuje vyrábať a/alebo predávať výrobky v súlade s dojednaným postupom, a v dojednanej kvalite, resp. poskytovať služby určitej úrovne, V zmluve je možné dojednať aj spôsob informovania poskytovateľa o skutočnostiach súvisiacich s predmetom zmluvy. V zmluve možno nadobúdateľa zaviazať informovať poskytovateľa o porušení poskytnutých práv duševného vlastníctva tretími osobami.

Franšízové zmluvy sú spravidla s cudzím prvkom, preto je potrebné dohodnúť, akým právom sa bude zmluva riadiť.

Pri dojednávaní franšízovej zmluvy je potrebné dbať, aby nedošlo k porušeniu súťažného práva, a ďalej aby sa v zmluve dojednali otázky daňové, devízové, prípadne aj colné otázky a napokon aj otázky ochrany spotrebiteľa.

5. Poznámka k rekodifikačným zámerom vo vzťahu k licenčným zmluvám

V legislatívnom zámere nového občianskeho zákonníka Slovenskej republiky schváleným Vládou SR v roku 2008 sa počíta s tým, že by nový občiansky zákonník mal obsahovať aj úpravu licenčnej zmluvy. Podľa tohto legislatívneho zámeru sa bude vychádzať zo znenia platného Obchodného zákonníka, nakoľko v ňom obsiahnutá právna úprava je zaužívaná a pri aplikácii jej ustanovení nevykazuje problémy. Ďalej sa v legislatívnom zámere uvádza, že bude potrebné zvážiť, či sa má vťahovať len na predmety priemyselného vlastníctva, alebo aj na iné predmety duševného vlastníctva.

Som toho názoru, že občiansky zákonník by mal upravovať licenčnú zmluvu ako všeobecný zmluvný typ pre akékoľvek predmety duševného vlastníctva. Z tohto názoru potom vyplýva ďalej, že sa nevystačí s prevzatím doterajšej úpravy licenčnej zmluvy v Obchodnom zákonníku. Samostatná úprava franší- zovej zmluvy nie je potrebná, nakoľko ide o zmluvu kombinovanú, ktorej významnú časť tvorí licenčná zmluva na predmety duševného vlastníctva.

V Českej republike návrh nového občianskeho zákonníka obsahuje úpravu licenčnej zmluvy (oddiel 5, II. Hlavy, štvrtej časti je nadpísaný „Licence“), pričom obsahuje všeobecné ustanovenia, ďalej osobitné ustanovenia pre licenciu k predmetom chráneným autorským zákonom a osobitné ustanovenia pre licenčnú zmluvu nakladateľskú.

Autor
prof. JUDr. Peter Vojčík CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

I.

Zmluvná pokuta (poena conventionalis) je zmluvnou sankciou, ktorá má zabezpečiť plnenie zmluvných povinností. V praxi je najviac využívaná a dnes sa bez dohody o zmluvnej pokute nezaobíde takmer ani jedna zmluva. Navyše ide o tradičný prostriedok ochrany záväzkov, ktorý má korene v rímskom práve. Pretrvala cez stredovek (Opus Tripartitum iuris), upravovali ju kodifikácie v 18. storočí (Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, Všeobecný obchodný zákonník 1863, Uhorský obchodný zákonník z roku 1875). Novodobé kodifikácie z obdobia socializmu zmluvnú pokutu spočiatku ešte upravovali (Občiansky zákonník z roku 1950, Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963). Hospodársky zákonník z roku 1964 už pojem „zmluvná pokuta“ nepoznal. Upravoval majetkové sankcie zmluvné, zákonné, ako aj zmiešané. Tieto boli širším pojmom ako zmluvná pokuta, ale možno povedať, že určitým spôsobom zahŕňali aj zmluvnú pokutu v podobe zmluvných majetkových sankcií. Napokon Občiansky zákonník z roku 1964 zmluvnú pokutu v žiadnej podobe neobsahoval. Tak sa stalo, že zmluvná pokuta od roku 1964 na niekoľko desiatok rokov vymizla z nášho právneho poriadku a zostala zachovaná len v zákonníku práce.

Do nášho právneho poriadku bola zmluvná pokuta v plnom rozsahu včlenená až novelou Občianskeho zákonníka z roku 1991. Na túto úpravu nadviazala úprava v Obchodnom zákonníku z roku 1991.

Vzhľadom na mimoriadnu frekvenciu využívania tohto právneho inštitútu je potrebné mu venovať náležitú pozornosť aj z hľadiska de lege ferenda. Na niektoré poznatky a súvislosti v nasledujúcom upozorníme.

V súvislosti s úvahami de lege ferenda je potrebné sa sústrediť na niekoľko otázok, ku ktorým sa postupne vyjadríme.

1. Pre dohodu o zmluvnej pokute predpisuje zákon písomnú formu (§ 544 ods. 2 OZ). Písomnú formu zmluvnej pokuty zaviedol do nášho právneho poriadku Občiansky zákonník z roku 1950. Písomná forma zmluvnej pokuty je obligatórna, a to bez ohľadu na to, akú formu má zmluva, ktorej súčasťou je zabezpečená povinnosť. Je nepochybné, že dodržanie zákonom predpísanej formy dohody o zmluvnej pokute je dôležité. Zmluvnú pokutu nemožno platne dojednať inak ako písomne. Na základe ústne dojednanej zmluvnej pokuty sa na súde nemožno účinne domáhať jej zaplatenia, lebo takáto dohoda platne nevznikla. Písomná forma je teda podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute a jej nedodržanie spôsobuje neplatnosť tohto úkonu (§ 40 ods. 1 OZ).

Zákon spravidla požaduje písomnú formu zmluvy vtedy, keď to vyžaduje verejný záujem z hľadiska možnej kontroly niektorých vzťahov, prípadne to vyžaduje ochrana záujmov tretích osôb. V prípade zmluvnej pokuty ide o súkromnoprávnu úpravu, ktorá rešpektuje princíp zmluvnej slobody, a preto vychádza zo zásady neformálnosti zmlúv. Domnievame sa, že p roblematiku formy dohody o zmluvnej pokute nemožno spájať ani s vereným záujmom a ani ochranou záujmu tretích osôb. Bolo by možné hovoriť o právnej istote zmluvných strán.

Právnu istotu, prípadne predchádzanie dôkaznej núdzi možno spájať s písomnou formou zmluvnej pokuty. Ide však výlučne o vzťah, ktorý má nielen súkromnoprávny, ale aj zmluvný charakter, čo znamená, že sa týka výlučne len zmluvných strán. Je preto možné ponechať zabezpečenie právnej istoty, prípadne dôkaznej núdze výlučne na vôľu zmluvných strán. To znamená, je ich vecou, či si chcú zmluvnú pokutu dojednať v písomnej forme, alebo nie. To isté sa týka zmeny dohody o zmluvnej pokute. Aj tu treba preferovať, či zmluvné strany chcú formalizovať prejav vôle vedúci k zmene dohody o zmluvnej pokute.

Napokon za súčasne platnej právnej úpravy, kedy je uzákonená obligatórnosť písomnej formy dohody o zmluvnej pokute, a platí relatívne zložitá a nejednotne chápaná právna úprava zmeny písomne uzavretej dohody (§ 272 ods. 2 OBZ), sa nezriedka stáva, že absentuje písomná forma či už samotnej dohody, alebo zmeny tejto dohody tam, kde sa takáto zmena vyžaduje v písomnej forme, čo spôsobuje neplatnosť dohody alebo jej zmeny.

Preto sa domnievame, že de lege ferenda nie je potrebné viazať dohodu o zmluvnej pokute na obligatórnu požiadavku písomnej formy. Zmluvné strany sami posúdia, či v danom prípade je písomná forma potrebná a ak áno, dohodnú si ju ako podmienku platnosti takejto dohody pre konkrétny prípad. ^[1]

2. Predmet zmluvnej pokuty, t. j. či zmluvnú pokutu možno dohodnúť aj vo forme iného plnenia ako v peniazoch, nie je v platnej právnej úprave jednoznačne riešené. V minulosti zákonníky túto otázku výslovne upravovali, aj keď obsahovo rôzne. Občiansky zákonník z roku 1950 výslovne ustanovil, že na zmluvnú pokutu sa možno zaviazať len v peniazoch (§ 284 ods. 2), tým zúžil zmluvnú pokutu oproti dovtedy platnej právnej úprave len na peňažné plnenie. Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 ustanovil, že zmluvná pokuta môže byť dohodnutá aj v inom plnení ako v peniazoch (§ 191 ods. 3). Právna úprava v Občianskom zákonníku, ako aj v Obchodnom zákonníku dojednanie zmluvnej pokuty v inej ako peňažnej forme výslovne nerieši.

Z použitej terminológie v Občianskom zákonníku – zaplatiť (§ 544 ods. 1), po jej zaplatení (§545 ods. 1), ako aj v Obchodnom zákonníku – platiť (§ 300), na zaplatenie (§ 302), možno na prvý pohľad usudzovať, že oba zákonníky upravujú len peňažnú formu zmluvnej pokuty. I napriek uvedenému sa v súčasnosti dosť všeobecne uznáva, že niet dôvodu, aby strany nemohli platne dohodnúť zmluvnú pokutu aj v inej ako peňažnej forme (naturálne plnenie). Vyplýva to z poznatku, že právna úprava zmluvnej pokuty neobsahuje výslovný zákaz dohodnúť zmluvnú pokutu v iných hodnotách ako v peniazoch.^[2] [3] Napokon, ako logicky dôvodí K. Eliáš, „ak je dohoda o zmluvnej pokute vecou zmluvnej autonómie strán, ťažko možno nájsť dôvody, prečo by musel byť predmet konvenčnej pokuty reprezentovaný len peňažnou sumou“.²

Pokiaľ ide o formu zmluvnej pokuty, možno dospieť k spoľahlivému záveru, že hoci platná právna úprava, vzhľadom na použitú dikciu, akoby predpokladala, že zmluvná pokuta bude mať peňažnú formu, a v praxi takúto formu zmluvná pokuta aj spravidla má, nemožno vylúčiť, aby predmet zmluvnej pokuty bol dohodnutý aj v inej ako v peňažnej forme. Išlo by zväčša o plnenie v naturálnej forme (napr. poskytnutie nejakej veci, resp. tovaru).

Z uvedeného vyplýva, že predmet zmluvnej pokuty môže mať tak formu peňažného plnenia, ako aj formu nepeňažného plnenia. Niet žiadneho akceptovateľného dôvodu vyvodzovať z platnej právnej úpravy zmluvnej pokuty výlučnosť jej peňažnej formy. Závisí teda od konkrétneho prípadu a vôle zmluvných strán, či je vhodné zmluvnú pokutu v danom prípade dojednať v peňažnej alebo nepeňažnej forme.

Otázku formy zmluvnej pokuty bude však vhodné de lege ferenda upraviť, a to s výslovným pripustením tak peňažnej, ako aj nepeňažnej formy.

Aj návrh Občianskeho zákonníka v Českej republike pochybnosť ohľadne predmetu zmluvnej pokuty odstránil tým, že výslovne ustanovuje, že „zmluvná pokuta môže byť dojednaná aj v inom ako v peňažnom plnení (§ 1892).

3. Vzťah zmluvnej pokuty k zabezpečenej povinnosti sa sústreďuje na otázku, či tento vzťah je kumulatívny alebo alternatívny.

Súčasná právna úprava vychádza pri úprave vzťahu zmluvnej pokuty a zabezpečenej povinnosti z nasledujúceho. Povinnosť splniť povinnosť, splnenie ktorej je zabezpečené zmluvnou pokutou, trvá aj po zaplatení zmluvnej pokuty. V prípade porušenia zabezpečenej povinnosti je teda veriteľ oprávnený požadovať popri sebe tak zaplatenie zmluvnej pokuty, ako aj splnenie zabezpečenej povinnosti, to znamená, že v prípade, ak zmluvná pokuta zabezpečovala povinnosť poskytnúť zmluvné plnenie včas, veriteľ v prípade jej porušenia môže požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty, ale nezaniká ani jeho právo požadovať dohodnuté plnenie. Ide tu o kumulatívny vzťah zmluvnej pokuty k zabezpečenej povinnosti.

Ustanovenie § 545 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zaväzuje dlžníka plniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou aj po jej zaplatení, má dispozitívnu povahu, t. j. pripúšťa odlišnú dohodu strán. Strany sa teda môžu dohodnúť, že zaplatením zmluvnej pokuty zaniká záväzok dlžníka splniť povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou. Tu ide o alternatívnu formu vzťahu zmluvnej pokuty a zabezpečenej povinnosti. V tejto súvislosti sa niekedy hovorí o nepravej zmluvnej pokute. V prípade takéhoto dojednania sa zmluvná pokuta svojimi účinkami približuje inštitútu odstupného.

Spravidla sa v právnych úpravách stretávame so zásadou kumulácie v prípadoch, ak zmluvná pokuta má zabezpečiť včasnosť plnenia a miesto plnenia, a so zásadou alternatívnou v prípadoch úplného nesplnenia záväzku, prípadne plnenia vadného.

Tak Občiansky zákonník z roku 1950 rozlišoval dojednanie zmluvnej pokuty „pre prípad nesplnenia zmluvy“, kedy mal veriteľ právo voľby, teda mohol požadovať buď splnenie zmluvných povinností, alebo zmluvnú pokutu. Právo voľby mal veriteľ. V prípade dojednania zmluvnej pokuty „pre prípad nedodržania času alebo miesta splnenia“ bolo možné zmluvnú pokutu požadovať kumulatívne, t. j. popri dodržaní ostatných zmluvných povinností „okrem ak veriteľ prijme splnenie bez výhrad“ (§ 284). Občiansky zákonník zachoval koncepciu Rakúskeho všeobecného občianskeho zákonníka, ktorý tiež rozlišoval, keď zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad, že dlžník nesplní zabezpečenú povinnosť vôbec a keď zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad vadného alebo oneskoreného plnenia alebo, že bude plnené na inom mieste.

Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 v tomto smere právnu úpravu celkom zjednodušil a zakotvil vzťah zmluvnej pokuty a zabezpečenej povinnosti ako kumulatívny s tým, že vôbec neumožnil ani vo vybraných prípadoch právo voľby (§ 192).

V tejto súvislosti vzniká de lege ferenda otázka, či je potrebné diferencovať medzi prípadmi, keď sa plnenie už poskytlo alebo sa ešte vôbec neplnilo. S tým je spojená aj otázka, či zachovať všeobecnú kumuláciu práva na zmluvnú pokutu a práva na splnenie zabezpečenej povinnosti v súčasnej právnej úprave (§ 545 ods. 1 OZ). Táto úprava je zmiernená tým, že ide o ustanovenie dispozitívne, ktoré umožňuje zmluvným stranám podľa potreby kombinovať tak zásadu kumulatívnu, ako aj alternatívnu. Zdá sa, že uvedená úprava v praxi nespôsobuje väčšie problémy. Zrejme preto aj český návrh Občianskeho zákonníka túto úpravu zachoval.

Napriek tomu možno však odporučiť de lege ferenda pracovať aj s možnosťou diferencovať medzi prípadom nesplnenia záväzku vôbec a jeho nesplnením náležitým spôsobom (napr. nemecký Občiansky zákonník, švajčiarsky obli- gačný kódex).

4. Pokiaľ ide o vzťah zmluvnej pokuty k iným právny inštitútom z hľadiska de lege ferenda, je potrebné upozorniť na vzťah k náhrade škody a k inštitútu odstupného (§ 355 OBZ).

a) Vzťah zmluvnej pokuty a náhrady škody je spravidla v právnych úpravách chápaný vtom zmysle, že zmluvná pokuta má funkciu paušalizovanej náhrady škody.

Tak je to aj v našej právnej úprave, ktorá má napospol dispozitívny charakter (§ 544 ods. 1 OZ). Základným východiskom oboch inštitútov, ktorý vyplýva z dispozitívnej právnej úpravy, je, že povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká aj vtedy, keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou nevznikne škoda. Tu sa akcentuje zabezpečovacia funkcia zmluvnej pokuty.

Druhé významné východisko vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody, z ktorého dispozitívna právna úprava vychádza, je vyjadrené v § 545 ods. 2 Občianskeho zákonníka a má dva aspekty. Prvý aspekt spočíva v tom, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné. Tu sa akcentuje zmluvná pokuta ako spôsob paušalizácie (vopred odhadnutej a dohodnutej) náhrady škody. Zákon teda dispozitívne preferuje zmluvnú pokutu ako paušalizovanú náhradu škody. Druhý aspekt je vyjadrený v zákone tým, že veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu len vtedy, keď je to medzi účastníkmi dohodnuté. Dispozitívna právna úprava tu vyjadruje zákonnú limitáciu náhrady škody, lebo ak si strany nedohodnú niečo iné, zákonná úprava automaticky limituje rozsah náhrady škody, ktorá vznikne v dôsledku porušenia povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou, a to výškou dohodnutej zmluvnej pokuty.^[4]

Podstata právnej úpravy vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody je, podľa nášho názoru, vyhovujúca a vzhľadom na dispozitívny charakter dostatočne flexibilná. Strany si môžu dohodnúť podľa potreby pestrú paletu vzťahu zmluvnej pokuty a náhrady škody tak, ako im to vyhovuje v jednotlivých konkrétnych prípadoch.

b) Vzťah zmluvnej pokuty a inštitútu odstupného si vyžaduje de lege ferenda určitú korekciu.

Odstupné je samostatný právny inštitút, pri ktorom ide o zmluvnú formu zániku záväzku. Spočíva v tom, že jedna zmluvná strana sa zaväzuje zaplatiť druhej zmluvnej strane určitú sumu s úmyslom zrušiť zmluvu (§ 355 OBZ). K zrušeniu zmluvy zaplatením odstupného dochádza v dôsledku výkonu práva, t. j. tým, že oprávnená strana využije svoje právo vyplývajúce zo zmluvy zrušiť zmluvu zaplatením odstupného. Význam dohody o zaplatení odstupného spočíva predovšetkým v tom, že zmluvná strana môže kedykoľvek na základe svojho rozhodnutia zaplatením odstupného dosiahnuť zrušenie zmluvy.

Vo vzťahu zmluvnej pokuty a odstupného nastáva problém, ak ešte pred zrušením zmluvy zaplatením odstupného dôjde k porušeniu zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou a k vzniku nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vzniká otázka, či nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorý vznikol pred zrušením zmluvy, zaplatením odstupného zaniká so zánikom zmluvy, alebo zostáva zachovaný aj po zániku hlavného záväzku. Riešenie tejto otázky nie je jednoduché, a preto aj názory na jej riešenie nie sú jednotné. Nejednotnosť názorov vychádza jednak z toho, že zákon túto otázku výslovne neupravuje (§ 302 OBZ hovorí o odstúpení od zmluvy), jednak z toho, že v prípade odstúpenia od zmluvy zmluva zaniká s účinnosťou ex nunc, zatiaľ čo pri zaplatení odstupného sa zmluva zrušuje ex tunc.

Treba pripomenúť, že pri odstúpení od zmluvy Obchodný zákonník vylučuje spätnú účinnosť odstúpenia, to znamená, že do odstúpenia od zmluvy bola zmluva platná a účinná. Z takéhoto riešenia potom logicky vyplýva aj to, že práva, ktoré vznikli pred odstúpením od zmluvy, zostávajú zachované. Pri odstupnom je situácia iná práve preto, lebo zaplatenie odstupného má účinky ex tunc, zmluva sa ruší od počiatku a na zmluvu sa hľadí, akoby nebola uzavretá. Logika, ktorú možno použiť pri odstúpení od zmluvy, tu nemá opodstatnenie.

Obchodný zákonník výslovnou úpravou (§ 355 ods. 1 posledná veta) umožňuje zachovať určité povinnosti tým, že upravuje primeranú platnosť § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, týkajúceho sa odstúpenia od zmluvy. V zmysle tejto úpravy odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po uzavretí zmluvy.

Z primeranej platnosti ustanovenia § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka však nevyplýva odpoveď na otázku, aký osud po zaplatení odstupného a po následnom zániku zmluvy ex tunc postihne nárok na zmluvnú pokutu. Vzniká otázka, či v tomto prípade na základe analógie legis možno aplikovať ustanovenie § 302 Obchodného zákonníka, podľa ktorého v prípade odstúpenia od zmluvy nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty zostáva zachovaný. Základným problémom pri tejto úvahe je rozdiel v účinnosti oboch inštitútov.

Z tohto hľadiska je situácia obdobná ako pri odstúpení od zmluvy v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka. Aj tu zaniká zmluva so spätnou účinnosťou a hľadí sa na ňu, akoby nebola uzavretá. Takisto je to aj pri zrušení zmluvy zaplatením odstupného. V minulosti sa aj v tejto súvislosti presadzoval názor, že ak zmluva v dôsledku odstupného zaniká ex tunc, tak zaniká aj dohoda o zmluvnej pokute a aj na túto dohodu sa hľadí, akoby nikdy nevznikla. Tak ako v občianskom práve aj tu sa názory postupne vyvíjali. Vzhľadom na to, že v občianskom práve pri odstúpení od zmluvy s účinnosťou ex tunc sa tak v náuke, ako aj v judikatúre^[5] presadil názor, že ak nárok na zmluvnú pokutu vznikol pred odstúpením od zmluvy, nárok na zmluvnú pokutu nezaniká, a preto niet dôvodu, aby sme nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty pri zániku zmluvy ex tunc pri zaplatení odstupného posudzovali odlišne.

Aj tu však platí, že ak je zrušenie zmluvy konštruované na zásade, že v dôsledku zaplatenia odstupného sa zmluva od začiatku zrušuje, treba de lege ferenda výslovne upraviť, že zrušenie zmluvy zaplatením odstupného sa netýka nároku na zmluvnú pokutu.

5. Moderačné právo súdu (ius moderandí) pôvodne upravoval len Obchodný zákonník (§ 301), a to v tom zmysle, že ak je zmluvná pokuta neprimerane vysoká, môže ju súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty (pred moderáciou) podľa § 373 a nasl.

Absencia moderačného práva v Občianskom zákonníku predstavovala nera- cionálne riešenie spočívajúce v tom, že sa poskytovala väčšia ochrana účastníkov obchodnoprávnych vzťahov ako účastníkom občianskoprávnych vzťahov. Tento stav bol trvalo kritizovaný. Požadovalo sa, aby moderačné právo bolo prípustné predovšetkým v občianskoprávnych záväzkových vzťahoch, čím by sa ich subjektom, ako laickému prvku, poskytla adekvátna ochrana. Týmto požiadavkám sa vyhovelo až novelou Občianskeho zákonníka (zákon č. 568/2007 Z. z.). S účinnosťou od 1. januára 2008 bola právna úprava zmluvnej pokuty v Občianskom zákonníku doplnená o moderačné právo súdu (§ 545a OZ).^[6]

De lege ferenda však treba uvážiť nevyhnutnosť moderačného práva v obchodných vzťahoch, a to vzhľadom na široké uplatnenie zásady zmluvnej voľnosti, ale najmä na predpokladaný odborný, profesionálny prístup subjektov obchodných vzťahov k tvorbe záväzkových vzťahov v tejto oblasti a z toho vyplývajúcu možnosť aj profesionálneho posúdenia rizika vyplývajúceho zo vzťahov, do ktorých podnikatelia vstupujú. Napokon, v minulosti mo- deračné právo súdu zakotvoval len Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811, ale Obchodný zákonník z roku 1863 moderačné právo súdu neupravoval a všeobecne sa pokladalo moderačné právo súdu v obchodných vzťahoch za neprípustné.

V súčasnosti je uplatnenie moderačného práva súdu v právnych úpravách jednotlivých krajín rôzne. Napríklad rakúska a nemecká právna úprava síce pozná moderačné právo súdu, ale nepripúšťa možnosť moderácie v obchodných vzťahoch.

Pokiaľ ide o obsah moderačného práva súdu, je možné uvažovať o výslovnej úprave v tom zmysle, že ak bola zmluvná pokuta už zaplatená, zníženie zmluvnej pokuty už nie je možné.

6. Systematické začlenenie zmluvnej pokuty býva v právnych úpravách rôzne. Spája sa tak s výškou náhrady škody, ako aj s problematikou nesplnenia záväzku ako platby dohodnutej pre prípad nesplnenia. U nás sa právna úprava zmluvnej pokuty od prijatia Občianskeho zákonníka z roku 1950 začleňuje do časti uprarujúcej zabezpečenie záväzkov, čím sa chcel zvýrazniť zabezpečovací charakter zmluvnej pokuty, i keď spätosť s náhradou škody, a teda aj funkcia paušalizovanej náhrady škody zostala zachovaná. Tento zabezpečovací charakter sa v súčasnej právnej úprave zvýrazňuje aj výslovnou úpravou povinnosti platiť zmluvnú pokutu, aj keď žiadna škoda nevznikla (§ 544 ods. 1 OZ).

Zabezpečovací charakter zmluvnej pokuty všeobecne vyplýva z toho, že toho, kto sa zaviazal splniť zabezpečenú povinnosť, núti, aby sa správal tak, aby sa na splnenie tejto povinnosti nielen pripravil, ale aby ju aj v súlade s právom splnil. Zabezpečenie však pôsobí aj v prípade porušenia zabezpečenej povinnosti, čo možno vidieť v tom, že zmluvná pokuta potom vystupuje buď ako sankcia za porušenie zabezpečenej povinnosti, alebo reparuje vzniknutú škodu, prípadne môže v sebe kumulovať obe funkcie.

K zabezpečovaciemu charakteru zmluvnej pokuty sa pristupuje rôzne. Niekedy sa tento zabezpečovací charakter preceňuje a zabezpečenie záväzku zmluvnou pokutou sa považuje za „silnejšie“ ako pri iných spôsoboch zabezpečenia.^[7] Stretávame sa však aj s názorom, ktorý relativizuje poňatie zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho inštitútu.^[8] Pritom sa dôvodí, že „dojednanie o konvenčnej pokute síce zmierňuje veriteľovo riziko pre prípad dlžníkovej neochoty plniť, pretože hrozba dodatočného sankčného plnenia dlžníka donu- cuje k tomu, aby splnil to, na čo sa zmluvne zaviazal, avšak nijako neodstraňuje riziko prípadnej dlžníkovej neschopnosti plniť.“.^[9] Na tomto základe sa potom vyvodzuje záver, že dohoda o zmluvnej pokute dlžníkov záväzok nezabezpečuje, ale iba upevňuje.^[10]

V návrhu českého Občianskeho zákonníka nie je zmluvná pokuta začlenená medzi inštitúty zabezpečujúce splnenie dlhu, ale spolu s uznaním dlhu je upravená pod marginálnou rubrikou „Utvrdenie dlhu“. Uvedeným dvom inštitútom sa nepriznáva zabezpečovací charakter, ale len charakter upevňujúci, resp. posilňujúci pozíciu veriteľa. V navrhovanom znení § 1813 ods. 1 sa uvádza: „Dlh možno zabezpečiť, ak sa tretia osoba zaviaže veriteľovi za dlžníkovo plnenie, alebo ak dá niekto veriteľovi majetkovú istotu, že dlžník svoj dlh splní. Dlh možno utvrdiť dojednaním zmluvnej pokuty alebo uznaním dlhu.“.

V dôvodovej správe sa ako prostriedky zabezpečenia uvádzajú ručenie, záložné právo, banková záruka, dohoda o zrážkach zo mzdy a zabezpečovací prevod práva. Dôvodová správa zmluvnú pokutu a uznanie dlhu označuje ako prostriedky utvrdenia záväzku s odôvodnením, že tieto inštitúty hospodársky nezabezpečujú pohľadávku veriteľa, hoci mu poskytujú iné výhody.^[11]

Návrh českého Občianskeho zákonníka sa tým terminologicky vracia k všeobecnému Občianskemu zákonníku roku 1811. Uvedené riešenie sa nestretlo so všeobecným pochopením. Ako uvádza I. Pelikánová „nenachádzame žiadne čisté rozlíšenie medzi utvrdení a zabezpečením, aké prináša návrh novej kodifikácie. Nezdá sa byť odôvodnené zavádzať podobný rozdiel, význam ktorého je nanajvýš akademický a ktorý prinesie problémy pri prekladoch do cudzích jazykov, a teda sťaží komunikáciu v našom geografickom prostredí.“.^[12]

V každom prípade zmluvná pokuta poskytuje oprávnenému určitý spôsob zabezpečenia, a tým aj určitú istotu, že to, na čo sa povinný zaviazal, bude splnené. Na strane povinného to reprezentuje tlak na povinného, aby svoj záväzok splnil, a to pod hrozbou sankcie. Z tohto možno hovoriť o zabezpečovacom význame zmluvnej pokuty, ktorý sa potom premieta aj do jednotlivých funkcií, ktoré zmluvná pokuta plní, a to bez toho, aby sme zabezpečovací význam zmluvnej pokuty preceňovali alebo bagatelizovali.

Preto ani nevidíme žiadny relevantný dôvod vyčleňovania zmluvnej pokuty zo systému zabezpečovacích prostriedkov.

Autor
prof. JUDr. Oľga Ovečková DrSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Úvod

Príspevok analyzuje nároky zmluvných strán po odstúpení od zml uvy, ktorá sa spravuje režimom Obchodného zákonníka. Odstúpenie od zmluvy ako jeden zo spôsobov zániku nesplneného záväzku je v Obchodnom zákonníku dispozi- tívne upravené komplexne a autonómne od úpravy v Občianskom zákonníku. Napriek tomu, že účinky odstúpenia od zmluvy sú ustanovené odchylne od Občianskeho zákonníka, záväzky ex lege, ktoré vznikajú stranám sa svojim obsahom zhodujú s úpravou v Občianskom zákonníku. Interpretácia ustanovení Obchodného zákonníka de lege lata sa v príspevku rozširuje o návrhy de lege ferenda v kontexte s europeizáciou úpravy záväzkového práva (PECL a DCFR) a ich vplyvu na slovenské právo.

I. Je zánik zmluvy v dôsledku odstúpenia od zmluvy subsumovateľný pod niektorú zo skutkových podstát plnenia bez právneho dôvodu?

Odstúpenie od zmluvy je inštitútom záväzkového práva, ktoré je v obchodnom práve principiálne spojené s porušením povinnosti dlžníka splniť svoj záväzok riadne a včas^[1], s výnimkami v zákone uvedenými^[2]. Ako spôsob zániku nesplneného záväzku sa odlišuje^[3] od zániku zmluvy výpoveďou, práve tým diferenciačným znakom, ktorým je sankcia za porušenie záväzku.^[4]

Obchodný zákonník ustanovuje, v zhode so Zákonníkom medzinárodného obchodu^[5], PECL^[6] i DFCR^[7] zánik zmluvy s účinkami ex nunc. Uvedený dôsledok je určujúci pre subsumpciu následne vznikajúcich záväzkov pod záväzky z bezdôvodného obohatenia.

Právna úprava všeobecnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ako aj jednotlivé osobitné skutkové podstaty tohto osobitného záväzkového vzťahu sú upravené v Občianskom zákonníku^{6 7 [8]}. Zodpovedá to systematickému usporiadaniu a štruktúre právnych noriem všeobecného práva súkromného, ktoré má mať svoje premietnutie v základnom kódexe. Generálna klauzula bezdôvodného obohatenia vyjadrená v ustanovení § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka ustanovuje zákaz získať majetkový prospech bez právom uznaného dôvodu a zároveň príkaz vrátiť takto získaný prospech. Osobitné klauzuly bezdôvodného obohatenia generujú najtypickejšie prípady vzniku majetkového prospechu bez aprobovaného právneho dôvodu.^[9]

Plnenie bez právneho dôvodu (condictio indebiti) vzniká v situáciách, kedy právny dôvod plnenia vôbec neexistoval, neexistoval ani na začiatku, pri vzniku plnenia (napr. poskytnutie plnenia – zálohy – v procese kontraktácie, ale pred dohodou o celom obsahu zmluvy, pričom dohoda o obsahu zmluvy nakoniec nebola dosiahnutá a zmluva nebola uzavretá).

Plnenie z neplatného právneho úkonu (condictio ob iniustam causam) vzniká v prípade, kedy sa plnenie založilo na formálne existujúcom právnom základe, ktorý mal nedostatky spôsobujúceho jeho neplatnosť ex tunc, a to bez ohľadu na absolútnu alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu.

Plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol (condictio causa data causa non secuta) predstavujú viaceré situácie, napr. plnenie sa poskytne už v čase pre- klúzie práva oprávneného subjektu, resp. plnenie sa poskytne v čase, kedy záväzok zanikol v dôsledku neplnenia fixnej zmluvy alebo v dôsledku uplatnenia rozväzovacej podmienky, resp. v režime Občianskeho zákonníka pri odstúpení od zmluvy a zrušenia zmluvy v dôsledku zaplatenia odstupného podľa Obchodného zákonníka.

Osobitnými prípadmi bezdôvodného obohatenia je aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (condictio ob turpem causam). Bezdôvodne sa obohacuje aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§454 OZ).

Názory v odbornej právnickej spisbe nie sú jednotné v otázke, či nároky vznikajúce pri odstúpení od zmluvy sú nárokmi z titulu bezdôvodného obohatenia, ako z plnenia, ktorého právny dôvod odpadol.^[10]

Sme toho názoru, že Obchodný zákonník kreuje osobitné práva a povinnosti pre prípad zániku zmluvy odstúpením. Ohľadne čiastkových záväzkov zmluvných strán, ich práv a povinností, ktoré vznikli na základe platnej zmluvy platí, že tie z nich, ktoré nezanikli pred odstúpením od zmluvy napr. splnením, zanikajú spolu so samotnou zmluvou. Záväzky, ktoré zanikli splnením pred zánikom zmluvy odstúpením od zmluvy – napr. povinnosť zaplatiť prvú splátku kúpnej ceny – sa odstúpením od zmluvy neobnovujú, nestávajú sa plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol (ako je tomu v prípade účinkov ex tunc podla OZ)^[11]. Uvedený názor je prezentovaný aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č.k. 1M Obdo V 2/2 007.^[12]

II. Rozsah nárokov vo vzťahu k civilným plodom poskytnutého plnenia

Vyššie uvedený záver je určujúci pre skúmanie rozsahu vzniknutých nárokov pri odstúpení od zmluvy. Pre nároky z bezdôvodného obohatenia platí, že ohľadne rozsahu plnenia je povinný subjekt zaviazaný vydať všetko, čo na úkor druhého oprávneného subjektu bezdôvodne získal, vrátane súčastí i príslušenstva veci^[13]. Rozhodujúce je to, o čo sa povinný subjekt obohatil v dobe získania bezdôvodného obohatenia. Dobrá viera obohateného je pri vydaní bezdôvodného obohatenia bez právneho významu, čím dochádza k obnoveniu porušenej hospodárskej rovnováhy. Nie je tomu tak pri vydávaní úžitkov plnenia, ktoré tvorí bezdôvodné obohatenie. V tomto prípade je dobrá viera toho, kto bezdôvodné obohatenie získal, rozhodujúca. Za dobrú vieru sa považuje taký subjektívny stav obohateného subjektu, ktorý vzhľadom ku všetkým okolnostiam a povahe konkrétneho prípadu, t.j. objektívne zhodnotené, mohol opodstatnene usudzovať, že plnenie, ktorí tvorí bezdôvodné obohatenie, mu prináleží. Ohľadne úžitkov „dobromyseľný obohatený“ zostáva ich vlastníkom, a to na základe originálneho nadobudnutia ex lege,^[14] napriek zrušeniu zmluvy s účinkami ex tunc.

Obchodný zákonník dispozitívne ustanovuje, a to v záujme zachovávania zásady súkromného práva – obnovenia hospodárskej ekvivalencie, že prijaté plnenie sa vráti.^[15] Táto dispozitívna úprava sa odlišuje od ustanovení Zákonníka medzinárodného obchodu, ktorý explicitne ustanovoval vrátenie plnenia len v prípade jednostranného plnenia počas platnosti zmluvy.

Vo vzťahu k „civilným plodom“ plnenia, ktoré má byť vrátené nie je v odbornej literatúre výslovná zmienka^[16]. Ak v Občianskom zákonníku je ustanovený účinok ex tunc pri odstúpení od zmluvy a pri civilných plodoch sa hľadí na dobromyseľnosť povinného, potom v obchodnom práve vzniká otázka interpretácie ustanovenia § 351 ods. 2. Ustanovuje právna norma povinnosť vrátiť plnenie aj s „komerčnými“ úrokmi alebo je dané ustanovenie lex specialis pre porušenie povinnosti vrátiť prijaté plnenia?

Zastávame záver, vychádzajúci zo systematiky právnej úpravy, že úrok, ktorý ustanovuje §351 ods. 2 OBZ je úrokom z omeškania, ktorý je osobitne ustanovený pre záväzok vzniknutý ex lege, teda pre záväzok vrátiť prijaté (peňažné) plnenie. Právna úprava úrokov z omeškania ustanovená v § 369 OBZ je relevantná pre porušenie zmluvných povinností, a preto nie je aplikovateľná pre prípad omeškania s plnením záväzku, ktorý vznikol ex lege. Na podporu uvedeného záveru je možné použiť aj argument a simili z právnej úpravy náhrady škody.^[17]

Zo zvoleného spôsobu právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy de lege lata vykonanej v Obchodnom zákonníku podľa nášho názoru vzniká strane, ktorá prijala peňažné plnenie, povinnosť vrátiť toto prijaté peňažné plnenie vo výške, v akej jej bolo toto peňažné plnenie poskytnuté. Na úroky povahy sankčnej, ktoré sa platia popri vlastnom peňažnom plnení stanoveným percentom z tej čiastky, s ktorou je dlžník v omeškaní, vzniká nárok v deň nasledujúcom po dni doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy. Výška týchto úrokov môže byť dohodnutá zmluvnými stranami pre prípad odstúpenia do zmluvy, ak nie je dohodnutá, výška týchto úrokov sa určuje podľa § 502 OBZ.

Právna úprava úrokov v § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka teda neustanovuje vznik práva na úroky s povahou civilných plodov peňazí (fructus civiles), ktoré majú prirastať k istine v určitej pomernej výške od poskytnutia peňažného plnenia.¹⁸

Ex lege kreovaný záväzok vrátiť prijaté plnenie, vzniká ku dňu doručenia oznámenia o odstúpení od zmluvy (§ 351 ods.2 v spojení s § 349 ods.1). Je na zvážení oprávneného, či tento nárok voči povinnému uplatní v premlčacej dobe štyri roky (§ 391 OBZ). Uplatnením nároku na vrátenie plnenia vzniká aj nárok na plnenie sankčných úrokov z omeškania, a to vo výške úrokov dohodnutých v zmluve pre prípad odstúpenia od zmluvy, resp. vo výške úrokov požadovaných bankami za poskytované úvery (odkaz na §502), ak sa uvedená povinnosť nesplní zo strany povinného riadne a včas.

K objasneniu odkazu na ustanovenie § 502 OBZ ohľadne výšky úrokov je potrebné poznamenať, že právna úprava účinná do 31. 1. 2004 odkazovala aj pri porušení zmluvných povinností (§ 369 ods. 1) na úpravu úrokov v § 502. V súvislosti s harmonizáciou slovenskej právnej úpravy so smernicou EP a Rady 2000/35/EHS o boji proti oneskorených platbám v obchodných transakciách sa úprava úrokov z omeškania so splnením zmluvných povinností zmenila. Úprava úrokov pri omeškaní s plnením zákonnej povinnosti vrátiť plnenie podľa § 351 ods. 2 ostala nezmenená a naďalej odkazuje na ustanovenie § 502. Aplikácia ustanovení § 502 je v kontexte § 351 ods. 2 relevantná len ohľadne výšky úrokov z omeškania.

Z uvedených argumentov vyplýva, že právnym následkom odstúpenia od zmluvy de lege lata v Obchodnom zákonníku je vznik práva na úroky povahy sankčnej, ktoré sa platia popri vlastnom plnení stanoveným percentom z tej čiastky, s ktorou je dlžník v omeškaní a nie vznik práva na úroky s povahou civilných plodov peňazí (fructus civiles), ktoré majú prirastať k istine v určitej pomernej výške od ich poskytnutia.

Otázku obnovenia hospodárskej rovnováhy riešia aj Princípy európskeho zmluvného práva, resp. Návrh spoločného referenčného rámca ^[1], ktorý je v problematike reštitúcie plnení prijatých na základe zmluvy zrušenej odstúpením explicitnejší. V tretej kapitole tretej knihy v časti 3:510 (5) sa ustanovuje, že povinnosť vrátiť prijaté plnenie sa vzťahuje na všetky naturálne al e- bo právne plody získané z plnenia. Na uvedené súvislosti by sa malo prihliadať v procese rekodifikácie občianskeho zákonníka ako procesu vedúceho k zjednocovaniu slovenského záväzkového práva v podmienkach kreujúceho sa európskeho súkromného práva.^[2]

Autor
Prof. JUDr. Mária Patakyová PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

I. Základné východiská

V dejinách našich národov sme zažili obdobia viacerých spoločenských zlomov, vyvolávajúcich dynamizáciu a akceleráciu legislatívnej aktivity, hoci to nie vždy viedlo k zamýšľaným a želateľným výsledkom. Každý „legislátor“ v štádiu svojho rozbehu je optimista. V tejto súvislosti okrajovo poukážeme aj na niektoré dnes už historické skutočnosti a peripetie uplynulých legislatívnych procesov a javov, pričom tu ide vyložene o môj subjektívny pohľad, to chcem osobitne zdôrazniť. Stredobodom mojich úvah je najmä sféra súkromného práva.

Rekodifikácia súkromného práva v Slovenskej republike, ktorá sa v posledných rokoch ocitla v stave určitej stagnácie má svoje historické korene už v období spoločného česko-slovenského štátu. Proces rekodifikácie súkromného práva, ktorý bol u nás naštartovaný už na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia bol vtedajšími vládnymi orgánmi naprogramovaný s cieľom pripraviť a vydať moderný Občiansky zákonník krajiny, ktorá po rokoch spoločenskej, politickej a vleklej hospodárskej stagnácie opäť obnovila demokratické princípy svojej štátnosti a prihlásila sa k budovaniu trhového hospodárstva s dôrazom na rešpektovanie sociálnych a ekologických záujmov jej občanov.

V tejto súvislosti treba podčiarknuť, že v posledných dvoch – troch rokoch fungovania čs. federácie došlo k významným zmenám legislatívy v oblasti súkromného práva, predovšetkým k rozsiahlej novelizácii Občianskeho zákonníka (zákon č. 509/1991 Zb.) a následne k prijatiu historicky prvého (paradoxne aj posledného) spoločného čs. Obchodného zákonníka (zákon č. 510/1991 Zb.) Tým vlastne v legislatíve vznikol akýsi nerovnovážny stav. Spočíval predovšetkým v tom, že uskutočnená kodifikácia obchodného práva, prvá od čias slávnych kódexov obchodného práva v Rakúsko – Uhorskej monarchii z druhej polovice 19. storočia, prevzatých v dôsledku recepcie práva do právneho systému prvej ČSR v roku 1918, nenadväzovala na adekvátnu všeobecnú úpravu súkromného práva, t.j. na Občiansky zákonník s modernými parametrami, vyplynuvšími zo zdrojov, princípov a okolností trhového hospodárstva, a to ani napriek tomu, že novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 sa „usilovala obrúsiť“ tvrdé hrany socialistického občianskeho kódexu z roku 1964. Táto novela bola vlastne koncipovaná ako určité „provizórne riešenie“^[1] Dnes je veľmi ťažko povedať, či vtedajšia legislatíva (snáď?) premeškala svoju historickú príležitosť (už po koľký krát?), keď n e- pripravila spolu s Obchodným zákonníkom aj nový Občiansky zákonník, prinajmenej v roku 1992.

Z hľadiska dejín rekodifikácie súkromného práva na našom území je pozoruhodné, že čs. legislatíva už v roku 1991, zrejme berúc do úvahy status quo akéhosi provizória, vytvorila pri Úrade Predsedníctva vlády ČSFR Komisiu pre rekodifikáciu občianskeho práva. Jej výsledným produktom bolo spracovanie Osnovy Občianskeho zákonníka, pričom išlo o dokument, ktorý bol poznamenaný vtedajšou dobou legislatívnych improvizácií.^[2]

Po rozdelení čs. federácie bol v roku 1997 slovenskou legislatívou spracovaný Návrh Občianskeho zákonníka a v roku 1998 Návrh rekodifikovaného Občianskeho zákonníka v paragrafovom znení. Tento návrh bol podrobený rozsiahlej kritike, najmä na piatych Lubyho právnických dňoch (3. a 4. 09. 1998) v Bratislave.^[3]

Od roku 1998 sa u nás presadzuje predstava, že nový Občiansky zákonník zjednotí celé záväzkové právo vrátane zmluvného, a to nielen pokiaľ ide o všeobecné východiská a zásady právnych záväzkov, vrátane obchodných, ale aj jednotlivých záväzkových (zmluvných) typov, a to bez zreteľa na to, či ide o typicky obchodné zmluvy alebo nie.

Dodnes nie sú náležite preskúmané všetky okolnosti a historické determinanty formovania práva (právneho poriadku, právneho systému), vzniknuvšej prvej Česko-Slovenskej republiky v roku 1918. Jedno je však isté, že otcovia zakladaného čs. štátu po prvej svetovej vojne predpokladali a aj sa usilovali kreovať nové, t.j. československé právo (právny poriadok čs. štátu) vychádzajúc pritom z demokratických princípov novej štátnosti, ku ktorým sa zakladatelia prihlásili.

Jeden z paradoxov vtedajšej doby okrem iného však spočíval v tom, že nová štátnosť, vzniknuvšia na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie (akéhosi stredoeurópskeho superštátu), bola historicky „prinútená“ prevziať do svojej prvotnej (základnej) právnonormatívnej výbavy zákony a ďalšie normy zanik- lého superštátu, predovšetkým týkajúce sa súkromnoprávnej sféry. Odohralo sa to cestou tzv. recepcie práva, známeho to javu v dejinách európskeho práva. Samotná recepcia práva ako taká je vo svojich konečných dôsledkoch nič iné len akási kodifikácia práva s cieľom naďalej udržiavať pri živote právo zaniklého štátneho celku (komplexu), inými slovami má suplovať (dočasne?) ozajstnú kodifikáciu práva.

Ďalší paradox proklamovanej kontinuity súkromného práva z obdobia Rakú- sko-Uhorskej monarchie, ktorej právny systém mal dualistickú konštrukciu (najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867), spočíval v „prenesení“ právneho dualizmu do nových čs. pomerov, pravda vyjmúc ústavnoprávnych základov a prerogatívov, spätých s fungovaním monarchie a jej historických atribútov. Zdedená rozdvojenosť rakúskeho a uhorského súkromného práva sa stala osudom aj česko-slovenského súkromného práva, žiaľ na pomerne dlhú dobu. Príčiny takéhoto stavu boli viaceré. Vrátime sa k ním ešte.

Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a poznámok prichodí sa zamyslieť nad dôsledkami právneho (legislatívneho) dualizmu (presnejšie právneho pluralizmu, berúc pritom do úvahy aj stopy nemeckého práva, snáď aj dávneho slovanského (?) v podmienkach prvej ČSR. So zreteľom na to kodifikácia súkromného práva, o ktorú sa čs. legislatíva v prvej ČSR usilovala a aj na pomerne vysokej legislatívnej a akademickej úrovni zodpovedne pripravovala a presadzovala bola náročným procesom, a to prinajmenej z dvoch hľadísk.

Po prvé, išlo o vytvorenie inštitútov súkromného práva, korešpondujúcich so zakladateľskou ideou čs. štátu a princípmi demokracie, občianskej rovnosti, slušnosti, dobrých mravov, spravodlivosti a ochrany občianskych a ľudských práv, vrátane ich súdnej ochrany. To sa malo odraziť v pripravovanom čs. Občianskom zákonníku a následne v Obchodnom zákonníku.

Po druhé, čs. legislatíva stála pred úlohou preklenúť historicky vzniknuvší a v istom zmysle zakonzervovaný právny dualizmus (pluralizmus) súkromného práva na území čs štátu, najmä skutočnosť, že v uhorskej časti monarchie za celé obdobie trvania uhorského štátu nedošlo ku kodifikácii všeobecného súkromného práva, hoci sa uhorská legislatíva až do vypuknutia prvej svetovej vojny usilovala o prijatie Občianskeho zákonníka.

II. Teoretické kontexty a historické paralely kodifikácie a rekodifikácie súkromného práva

Samotná myšlienka (idea, koncepcia) kodifikácie, príp. rekodikácie ako jej dobového inovačného variantu, je sprievodným znakom dejín práva (v užšom zmysle dejín legislatívy). Zrodila sa z praktických, presnejšie racionalizačných potrieb a úvah legislátora (na vyššom stupni kodifikátora), usilujúceho sa kreovať prehľadné, vnútorne vyvážené a pomerne stabilné písané právo v štáte, predovšetkým súkromné právo adresované občanom štátu. Vývoj súkromného práva, podmienený spoločenskými a hospodárskymi pomermi, predovšetkým rozšírením obchodovania (obchodných vzťahov), jeho teritoriálnych dimenzií vrátane neustále nových foriem obchodnej komunikácie spôsobil na európskom kontinente (najmä v období rozvoja liberálneho kapitalizmu, vlastne (už od 16. a 17. storočia) nárast recipientov noriem súkromného práva. So zreteľom na to sme svedkami stavu, keď legislatíva (t.j. zák o- nodarca) permanentne hľadá nové možnosti usporiadať celý komplex súk- romnoprávnych noriem (inštitútov) do vyváženého legislatívneho korpusu (buď zákona alebo kódexu).

Keďže tendencia vytvárania (budovania) nového práva (právneho poriadku), príp. zdokonaľovania starých zákonov (kódexov) v histórii ľudstva nikdy neu- hasína, prichodí nám poukázať na niektoré pozoruhodné charakteristické znaky uplynulých kodifikačných procesov s cieľom ich rešpektovania aj v novších kodifikačných programoch. Viaceré z uvedených problémov v novšej dobe patria do záujmovej sféry teórie legislatívy (právnej normo- tvorby).^[4]

V ďalšom výklade si všimneme niektoré historické reflexie významnejších kodifikácií, ktoré v minulosti prebiehali, predovšetkým na našich územiach. Otázka znie, do akej miery disponujú inšpiračnými zdrojmi a podnetmi v súčasných kodifikačných procesoch? Možno v nich nájsť paralely s dnešnými kodifikačnými (rekodifikačnými) víziami?

S procesom historickej genézy prvých štátnych útvarov (spoločenstiev) sa spája aj vznik a rozvoj práva, najskôr obyčajového a v ďalšom vývoji písaného práva vo forme zákonov, prípadne iných inštitucionalizovaných aktov panovníka (vladára), či iného nositeľa verejnej (štátnej) moci (napr. parlamentu a pod.). Prvé zákony vladárov v starovekých štátnych celkoch (despociách) po prvé majú komplexnejšiu povahu (upravujúce jednak trestnoprávnu a inú verejnoprávnu oblasť a jednak súkromnoprávnu, napr. zmluvnú, majetkovú, obchodnú, či sféru vzťahov v rodine, dnešným slovníkom povedané multidis- ciplinárnu) a po druhé sa už svojím označením také zákony (skôr zákonníky – kódexy) upínajú na svojho normotvorcu (vladára). Takýmto príkladom je slávny Kódex Chammuraphiho v Babylone vytesaný na príkaz panovníka klinovým písmom do kamennej stély (vysokej viac než dva metre), zrejme ako dôkaz jeho „skalnej“ trvanlivosti (stability).^[5] Rovnako napr. aj Zákonník Gor- týny z piateho storočia na juhu strednej Kréty, ktorý bol taktiež vytesaný do kamenných dosák. Jeho text sa zachoval dodnes.

Z pozostalosti rímskeho práva na prvom mieste treba spomenúť nesmrteľný Zákon dvanástich tabúľ (Lex duodecim tabularum), o ktorom Livius povedal, že predstavuje prameň všetkého práva, súkromného aj verejného (fons omnis publici privatisque iuris). Tento zákon je jedným z najstarších výsledkov kodifikačných prác v starom Ríme, pochádzajúci z rokov 450-451 pre naším letopočtom.^[6]

Leges boli taktiež vytesané do kamenných dosák a vystavené na historickom námestí Forum Romanum. Nie náhodou sa dodnes používa na zdôraznenie stability zákona termín „petrifikácia“ (petra, lat.= skala, balvan).

Kodifikácie sú jedným z charakteristických znakov legislatívneho procesu štátov, najmä v časoch prevratných spoločenských zmien a formovania nových štátov (štátnych útvarov), ako tomu bolo napríklad po zániku Západo- rímskej ríše koncom piateho storočia nášho letopočtu na teritóriách priamo spadajúcich pod imperiálnu moc Ríma (napr. Hispánia, Gália, Germánia, etc.). Novovzniklé štátne celky sformované na územiach bývalých barbarov postupne preberajú a uplatňujú inštitúty rímskeho práva, pričom viac alebo menej pôsobia ešte aj určité tradície starého práva, napr. burgundského (jeho niektorých reliktov).

Z uvedených aspektov bol koncipovaný napr. Lex Romana Burgundiorum (z prelomu 5.a 6. storočia), pričom sa v ňom premietli aj niektoré ustanovenia starších kodexov a literárnych diel (napr. Codex Theodosianus z roku 438, Sentence od Julia Paula etc.). Do tejto skupiny kodexov (tzv. Leges Romanae barbarorum) sa zaraďuje aj Lex Romana Visigothorum (známy tiež ako Codex Alarici, ktorý vznikol okolo roku 500 nášho letopočtu) a rovnako aj Lex Salica (507-511), ktorý v určitých aspektoch vychádzal tiež zo zdrojov starého franckého práva (tzv. vulgárneho práva).^[7]

V uvedených legislatívnych procesoch sa metóda kodifikácie vhodne kombinuje s metódou (prvkami) čiastočnej recepcie práva (rímskeho), čo v mnohom pripomína aj v súčasnom období prebiehajúce kodifikácie súkromného práva v nových štátoch Európskej únie. Aj u nás sa v týchto procesoch vo väčšej miere žiada brať zreteľ na legislatívne, ale aj akademické iniciatívy a návrhy projektov a smerov kodifikácií súkromného, predovšetkým zmluvného práva EU.

Ako vyplýva z dejín kodifikácie v európskom právnom priestore, tieto legislatívne procesy len málokedy prebiehajú na zelenej lúke. Sú prevažne lokalizované v určitých časopriestorových kontextoch a súradniciach.

Vychádzajúc z histórie kodifikačných pohybov a procesov, ktoré v minulosti, hoci aj vzdialenejšej, prebiehali na našich územiach možno dospieť k zisteniu, že fenomén „kodifikácie“ ako takej, všeobecne chápanej, vykazuje viac-menej spoločné znaky (črty) a dôsledky, ktoré sa akoby zákonite opakujú pri konkrétnych (tých – ktorých) kodifikáciách. Možno to povedať aj tak, že sa p o- stupne vygenerovala akási teória tvorby kódexov, ako species teórie (disciplíny) tvorby práva, a to bez zreteľa na to, či ide o tvorbu kódexov súkromného práva alebo kódexov práva verejného (napr. procesných kódexov).

V tejto súvislosti prichodí si všimnúť napríklad niektoré kodifikačné postupy, ktoré sa na našich územiach uplatňovali pri príprave súkromnoprávnych kódexov v 19.storočí, ba už o niečo skôr.

Východiskom každej kodifikácie je rozhodnutie o potrebe vydať nový kódex.

V určitom slova zmysle sa to vzťahuje aj na rekodifikáciu. Tomu samozrejme predchádzajú určité úvahy (napr. iniciatívy pochádzajúce z akademických kruhov) a konkrétne návrhy de kodifikacione ferenda. Vždy sa totiž môže vynoriť otázka, či treba vydať kódex alebo obyčajný zákon. V minulosti sa totiž neraz stávalo, že potreba kódexu vznikla v dôsledku roztrieštenosti legislatívnych úprav a prebujnelej legislatívy (legislatívnej inflácie). Tak tomu bolo u nás napr. v prípade Hospodárskeho zákonníka v roku 1964. Chcem pritom zdôrazniť, že hovorím o histórii a nie o ideológii.

V 18.storočí za vlády Márie Terézie bolo rozhodnuté pripraviť a vydať Codex Theresianus, ktorý mal kodifikovať, v určitom slova zmysle tiež unifikovať – súkromné právo v jednotlivých krajinách (skupinách krajín – zemí) rakúsko- uhorského mocnárstva. V tejto súvislosti panovníčka v roku 1753 ustanovila tzv. kompilačnú komisiu, ktorá mala pripraviť kodifikáciu a unifikáciu občianskeho práva v krajinách („zemích“) českých a rakúskych.

Po zložitých legislatívnych peripetiách bol v roku 1766 Codex Theresianus po 13 rokoch činnosti kompilačnej komisie dokončený a predložený panovníčke s cieľom vydania vyhlasovacieho patentu.^[8]

Návrh Codexu, keďže bol veľmi rozvláčny a kauzistický (pôsobil skôr ako učený traktát než zákonník), bol panovníčkou vrátený na prepracovanie s tým, že cisárovná v súlade s odporúčaním Jana Bernarda Hortena a Štátnej rady sankcionovala Zásady ako sa má v ďalších prácach postupovať.^[9]

Kodifikácia rakúskeho občianskeho práva bola dovŕšená až vydaním Všeobecného zákonníka občianskeho (ABGB) v roku 1811.^[10]

Idea kodifikácie našla svoj odraz aj v dejinách uhorského práva, a to napriek tomu, že nebola zavŕšená a korunovaná vydaním Všeobecného kódexu súkromného práva. V prvom období vývoja uhorskej štátnosti v jej právnom systéme bolo možné vystopovať výrazné stopy slovanského práva (predovšetkým oby čajového) z obdobia Veľkej Moravy.^[11]

Vzhľadom na právny partikularizmus, ktorý sa v stredoveku udomácňuje v európskom priestore, aj v Uhorsku sa postupne vygenerovala sústava tzv. krajinského (zemského) práva ako celoštátneho práva (práva uhorskej šľachty), cirkevného práva, poddanského práva (t.j. roľníckeho alebo sedliackeho práva), mestského práva, cechového práva, banského práva, práva Židov etc.^[12]V uhorských stredovekých pomeroch sa kodifikácia začala uplatňovať v oblasti mestského práva, napr. v 0IŽ0030M0IŠ002 roku 1378.^[13] Dôkazom snahy po kodifikácii ďalších zložiek partikulárneho uhorského práva, najmä krajinského práva, spočívajúceho prevažne na obyčajovom práv e, bolo vydanie Zbierky obyčajového práva, v skratke označované ako OPUS TRIPARTITUM z roku 1514.¹⁴

V dejinách európskeho práva (čiastočne aj kontinentálneho, ale predovšetkým práva anglosaského) sa vedľa písaného práva uplatňuje viac alebo menej právo obyčajové, pričom všeobecnú právnu silu nadobúdajú tiež súdne rozhodnutia, ktoré v určitom zmysle slova dotvárajú písané právo (právo zákonné). Na báze záväzných súdnych precedentov sa vytvára tzv. právo sudcovské (judge – made law, case law).¹⁵

Vo všeobecnosti možno povedať, že obyčajové právo v dejinách práva preniká do písaného práva štátov, pričom najmä v oblasti súkromného práva naďalej vypĺňa jeho medzery. Tvorba zákonov (kódexov) je ovplyvňovaná vedeckými doktrínami (nielen právnymi, ale aj filozofickými), v dôsledku ktorých sú postupne eliminované vulgarizmy a barbarizmy obyčajového práva. V tejto súvislosti chcem poukázať na mimoriadny vplyv a význam uhorského Tripartita na kultiváciu právneho myslenia a súdnej praxe v Uhorsku.¹⁶

III. Záverečné poznámky

Vráťme sa k otázke rekodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. Aj napriek novým podnetom a návrhom, napr. Rekodifikačnej konferencie v Trenčianskych Tepliciach dodnes nie sú sformulované teoretické východiská rekodifikácie. V súčasnom období už ide o reformu súkromného práva. Reko- difikáciu, či novú kodifikáciu nemožno riešiť ukvapene. Nie je to len problém vzťahu dvoch kódexov, t.j. Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, aj keď je tento vzťah ako historicky (aspoň v podmienkach stredoeurópskych kodifikácií) podmienený a neustále reprodukovaný, dnes sa ocitá v novej konfrontácii, konkrétne pokiaľ ide o dotyk tohto vzťahu s právom Európskej únie a vytváranie európskeho súkromného práva. Niekedy mi to pripadá, ako by sme mali začať celkom odznova. Naproti tomu bránim sa myšlienke negácie tých vedeckých, legislatívnych a interpretačných úvah a myšlienok, ktoré u nás, t.j. v slovenskej a českej civilistike a komercialistike boli od roku 1990, možno aj o niečo skôr, prezentované. Pravda dnes už nie je všetko použiteľné. ^{[14] [15] [16]}

Permanentný proces rekodifikácie súkromného práva prechádza do stavu akejsi novej kodifikácie (a to nie len občianskeho práva). Dodnes nie je vyriešená s tým spojená otázka, t.j. dekodifikácia (uvoľnenie spojiva platnej kodifikácie, či skôr platných kodifikácií) práva (časti práva, odvetvia), čo napokon (dôsledne vzaté) veci posúva do stavu pred kodifikáciou, pričom vonkoncom nemám na zreteli vecné (meritórne) obsahové normatívne riešenie určitého, právom regulovaného vzťahu. Vychádzam z toho, že každý kódex (ako komplexný zákon) treba považovať za vonkajší rámec vecne (obsahovo) súvisiacich právnych noriem, teda v určitom slova zmysle kódex je legislatívnou konštrukciou, síce historicky podmienenou, no predsa je to len akýsi model, ktorý v sebe (v dôsledku svojej vnútornej súdržnosti) integruje dynamickú matériu právno – normatívnych vzťahov. Napokon každá kodifikácia (týka sa to rovnako historicky prvých, ale aj ďalších) je v určitom slova zmysle produktom racionalizácie legislatívneho procesu.

Ak skúmame doterajší priebeh kodifikačných procesov v oblasti súkromného práva v Slovenskej republike, prinajmenej od roku 1991. zistíme, že kodifikačné kroky, keďže zapadajú do širších legislatívnych projektov (programov) vlády toho – ktorého obdobia, nesú v sebe viac alebo menej prvky (stopy) politických postupov a riešení, najmä pokiaľ ide o formulácie účelu príslušného zákona (kódexu)

Keďže zákony (kódexy) prijíma na princípe politického pluralizmu zvolený parlament, a to formou demokratického prerokúvania, schvaľovania a publikovania, je otázne, do akej miery v legislatívnych programoch vlády majú byť vyjadrené politické predstavy vlády, ktoré by pre legislatívny proces boli priamo záväzné, a to aj pokiaľ ide o také otázky, či požadované (zadané) právno – normatívne riešenie sa má realizovať formou jedného alebo viacerých zákonov, prípadne kódexov.

Problém kodifikácie (rekodifikácie) súkromného práva naráža na širšie aspekty teórie kodifikácie^[17], príp. teórie legislatívy. Ide vlastne o rešpektovanie metodológie kodifikácie.

Za prvoradú úlohu považujem určenie šírky a hĺbky pripravovanej rekodifikácie. Kto je však kompetentný vymedziť také určenie? Tu nemožno stanoviť nejaký osobitný orgán, ktorý by legislatívne riešil základné parametre kodifikácie.

Prenikanie európskeho práva do nášho právneho priestoru od 1. mája 2004 vytvára u nás v zásade novú situáciu a nastoľuje špecifický problém vzťahu vnútroštátneho obchodného práva a európskeho práva (napr. v oblasti práva obchodných spoločností etc.) So zreteľom na to proces rekodifikácie súkromného, vrátane obchodného práva sa u nás obohacuje o novú dimenziu, dalo by sa povedať európsku, dokonca celosvetovú (napr. zásady UNIDROIT). Vyplýva aj z toho, že sa už zrodili prvé projekty a princípy možných európskych kodifikácií, príp. globálnych unifikácií súkromného, predovšetkým zmluvného práva (viď komisia prof. O. Lando, príp. akademické aktivity, ktoré iniciovali G. Gan- dolfi, CH. von Bar etc.) Rekodifikačný proces, ktorý síce v SR už dávnejšie odštartoval, avšak sa momentálne ocitol v stave, jemne povedané „prešľapovania“, môže byť úspešne obnovený len, ak dôjde k jeho novej dynamizácii a otvorenosti so zreteľom na najnovšie impulzy a trendy, predovšetkým európskej civilistiky a komercialistiky.nestráca.

Autor
Prof. JUDr. Jozef Suchoža DrSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf

Medzinárodnosť, globalizácia, harmonizácia. Slová charakterizujúce svet na začiatku 21. storočia. Napriek prevládajúcej tendencii narastania medzinárodného prepojenia považujem za nepopierateľný fakt, že právne poriadky jednotlivých štátov sa zakladajú na rôznych morálnych základoch, kultúrnych tradíciách, náboženstvách a rozmanitom spoločenskom vedomí. V tomto multi-kulturálnom svete sa štáty na jednej strane snažia o harmonizáciu pravidiel, na ktorých je potrebné trvať, na druhej strane sa snažia zachovať si svoju vlastnú autonómiu a suverenitu. Medzinárodné právo súkromné nám ponúka dva fenomény: rozmanitosť národných právnych poriadkov a internacionálnosť veľkého množstva právnych situácií. Každý štát je spôsobilý aplikovať vlastné práva, a preto musíme nachádzať riešenia na vynárajúce sa otázky v sfére aplikovateľnosti práva a pri vzájomnom konflikte jednotlivých právnych noriem. Dôležité je poukázať na výnimočnosť zachovávania určitých práv a pravidiel, ktoré sú obsahom právneho poriadku jednotlivého štátu a zabezpečiť im dostatočnú ochranu aj prostredníctvom inštitútu výhrady ordre public, alebo tzv. výhrady verejného poriadku.^[1] [2]

20.1. Pojem verejný poriadok

Definíciu pojmu verejného poriadku, univerzálnu pre všetky právne odvetvia, nenachádzame v žiadnom slovenskom právnom predpise. Napriek tomu sa stretávame s jeho značným využitím v právnych normách. Rámec pojmu nachádzame aj v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPS). Na uplatnenie výhrady verejného poriadku je podstatná správna interpretácia ustanovení zákona. Ak by sme hľadali definíciu v prameňoch európskeho práva, ktoré naň odkazujú na rozličných miestach, vymedzenie pojmu by sme nenašli. Naopak Súdny dvor Európskej únie (ďalej len SD) sa vo svojej praxi neraz dotkol pojmu verejný poriadok vo viacerých svojich rozhodnutiach.^[3]

Pojem verejný poriadok je ambiguitný a jeho obsah závisí od spoločnosti, politickej a náboženskej kultúry jednotlivých štátov. Každý štát si vytvára vlastné pravidlá fungovania a zároveň implementuje hodnoty, ktoré považuje za fundament s príslušnou bezpodmienečnou ochranou. Ide o súbory vzťahov, ktoré sú predmetom intenzívnej ochrany a o princípy, ktoré musia byť bezprostredne chránené a dodržiavané. V úzkom poňatí, hovoríme o presadzovaní a ochrane hodnôt právnych, morálnych, politických či ekonomických. Naopak v najširšom ponímaní zahrňuje problematika verejného poriadku aj presadzovanie verejných záujmov štátu.^[4]Bélohlávek nám predkladá tri významné roviny pojmu z pohľadu českého práva,^[5]ktoré sa môžu analogicky aplikovať taktiež na slovenský právny systém. V prvej rovine verejný poriadok predstavuje obecný stav bezpečnosti a štátneho zriadenia. Predovšetkým sú to predpisy s vnútroštátnou účinnosťou bez nejakého alebo väčšieho významu pre právne vzťahy s medzinárodným prvkom. V druhej rovine predstavuje verejný poriadok súbor zákonom chránených záujmov zvláštneho zreteľa. Pri tzv. trestných činoch proti verejnému poriadku^[6] sa pojem neeliminuje len na bezpečnosť, ale vzťahuje a dotýka sa verejnoprávnej sféry a to hlavne výkonu štátnej moci. Tretia rovina nám približuje verejný poriadok ako súbor zásad spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých je nutné bez výhrady trvať. Ďalej sa budem venovať práve tomuto vymedzeniu.

20.1.1. Výhrada verejného poriadku

Výhrada verejného poriadku je jedným z najdôležitejších inštitútov medzinárodného práva súkromného. V slovenskej a českej literatúre sa najčastejšie stretávame s pojmom výhrada verejného poriadku. Zahraničná literatúra nám prináša viacero pojmov, ktoré sa postupne asimilovali do našej právnej terminológie a vedeckej literatúry. Pojem ordre public poprípade ordre public du for, čiže verejný poriadok miesta súdu, prevzatý z francúzskeho právneho systému je potrebné rozlišovať od tzv. lois de police, práv, ktorých aplikácia je nevyhnutná. Vo francúzskej terminológii je rovnako zaužívaný výraz ordre public externe/international, ktorý sa vzťahuje výlučne na vzťahy s cudzím prvkom pri aplikácii kolíznych noriem. Tento terminologický pojem sa využíva na odlíšenie tzv. ordre public interne, ktorý sa využíva pri čisto vnútroštátnych právnych vzťahoch mimo kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného. V právnom systéme nepísaného práva (Common law) figuruje pojem public policy, ktorý je chápaný v širšom zmysle. Od francúzskeho ponímania orientujúceho sa na súkromnoprávne záujmy sa tento anglosaský inštitút orientuje aj na záujmy štátu. Zastrešuje právne normy trestného, daňového i verejného práva.

V nemeckej a švajčiarskej literatúre nachádzame pojem Inlandsbeziehung (vnútroštátny verejný poriadok), ktorý spustí mechanizmus výhrady na základe úzkej spätosti medzi prejednávanou vecou a príslušným súdom.^[7] Joubert ho vymedzuje slovným výrazom „dostatočný vzťah s právnym poriadkom“.^[8] Hoci sú vyjadrenia rozdielne, elementárna podstata všetkých týchto pojmov ostáva zachovaná.

20.1.2. Priestorová a časová relatívnosť a evolúcia ordre public

Diferenciácia koncepcií výhrady verejného poriadku medzi viacerými právnymi systémami rôznych štátov ľahko dokazuje pojmovú relatívnosť. Táto relatívnosť vyplýva z historického vývoja jednotlivých štátov, ich spoločenského zriadenia, geografickej polohy či vplyvu filozofických a náboženských koncepcií.

Priestorová relativita sa mení čo do lokalizácie sporu. Ohodnotenie významného obhajovacieho princípu súdu na jednej a rozporu zahraničného práva na druhej strane je subjektívne. To, čo sa považuje za podstatné a neporušiteľné či nemeniteľné v určitej spoločnosti by sa naopak v inej mohlo považovať ako menej podstatné. Hoci sa európske krajiny snažia vytvárať rovnaké hodnoty a princípy, každý štát je jedinečný a vyžaduje dodržiavanie jednotlivých vlastných princípov vyplývajúcich z histórie, tradícií a spoločenského myslenia.^[9]

Pri časovej relativite sa pozornosť upriamuje na momentálny stav spoločnosti a jej hodnoty, na ktorých trvá. Práva garantované a nevyhnutné ochrany teraz, nemusia byť hodné ochrany v budúcnosti a naopak. Štáty sú suverénne a kompetentné určiť vlastné hodnoty nevyhnutné pre fungovanie spoločnosti, na ktorých je potrebné trvať. Z toho vyplýva, že výhrada ordre public je ochranou základných princípov a hodnôt spoločnosti, ale aj momentálneho politického stavu. Trendom súčasnosti je, že základné morálne a sociálne názory prevládajúce v spoločnosti sa postupom času menia, niekedy až prekvapivo rýchlo. Ak sa orgán štátu rozhodne využiť únikovú klauzulu ordre public, musí sa odvolávať na aktuálny obsah verejného poriadku, tzn. súčasné morálne a sociálne hodnoty.

Jedinou výnimkou z tejto zásady môžu byť práva alebo stav, ktorý nemohol vzniknúť v konkrétnom čase, pretože by odporoval verejnému poriadku miesta súdu. Tieto práva by sa mohli nadobudnúť retroaktívne, ak by v budúcnosti námietka verejného poriadku stratila právnu silu.^[10] Ako príklad uvedieme zahraničné manželstvo uzavreté v štáte A, ktoré sa v čase svojho vzniku považuje za neplatné v očiach súdu štátu B, pretože odporuje jeho verejnému poriadku v determinovanom čase. Predpokladajme, že by jeden z manželov prišiel do krajiny B, ktorá toto manželstvo neuznala a znova sa oženil. Mala by následná zmena obsahu verejného poriadku štátu B, kedy by sa prvé manželstvo začalo považovať za nezávadné, vplyv na neplatnosť druhého manželstva, ktoré vzniklo pred zmenou obsahu verejného poriadku? Ktoré manželstvo by malo prednosť? Účelom inštitútu výhrady je prioritne dbať na dodržiavanie určitých zásad a princípov. V tomto prípade by retrospektívna aplikácia aktuálneho ordre public poškodila záujmom, ktoré sa vnútroštátny systém snaží primárne ochraňovať a garantovať. Zároveň takáto aplikácia narúša právnu istotu v rozhodovacom procese a v riešení sporných otázok.

Táto hypotetická otázka bola položená na základe prípadu Starkowski vs. Attorney- General. V tomto prípade bolo manželstvo uzavreté na území Rakúska, formálne neplatné podľa skoršieho rakúskeho práva a neskôr vyhlásené za platné podľa ustanovení nového rakúskeho zákona. Následne druhé manželstvo uzatvorené v Anglicku bolo vyhlásené za neplatné, keďže k uznaniu platnosti prvého manželstva (rakúskeho) došlo pred vznikom druhého manželstva.

Kanadský súd sa v roku 1961 zaoberal takmer rovnakou problematikou v prípade Ambrose vs. Ambrose, ale finálne rozhodnutie nám prinieslo rozdielne stanovisko.¹¹ Aby sme mohli pochopiť evolúciu verejného poriadku je nevyhnutné oboznámiť sa so zdrojmi, z ktorých pramení obsah verejného poriadku, ktorý odzrkadľuje záujmy vnútroštátne, nadnárodne i medzinárodné.

20.2. Členenie výhrady verejného poriadku

Popis ako aj členenie verejného poriadku je terminologicky nejednotné. Medzi po d- mienky delenia môžeme zaradiť cieľ použitia a funkciu akú má tá ktorá norma spĺňať, oblasť použitia či vymedzenie právnych noriem cudzieho štátu, ktoré sa majú použiť v konkrétnom prípade.

20.2.1. Hmotnoprávny a procesnoprávny ordre public

Hmotnoprávny (tiež nazývaný ako kolízny alebo kolízno-právny) order public sa použije na všetky prípady, kedy by použitie zahraničného práva bolo v rozpore fundamentálnymi normami lex fori – právnymi normami miesta súdu. Niekedy sa hovorí o tzv. korekcii (možných) negatívnych dopadov pri použití cudzieho práva na vnú t- roštátnom území.^[11] [12] Súd, ale aj iný orgán verejnej moci obmedzí požitie cudzieho práva z dôvodu porušenia elementárnych princípov spravodlivosti a dobrých mravov, hlboko zakorenených tradícií a všeobecného dobra.

Uplatnenie hmotnoprávneho verejného poriadku vyžaduje splnenie troch podmi e- nok:

• Vzťahuje sa na súkromnoprávny vzťah obsahujúci medzinárodný prvok

• Rozhodné právo je aplikované na základe kolíznych alebo priamych noriem, ktoré upravujú práva a povinnosti jednotlivých subjektov • Existencia rozporu účinkov aplikácie tohto práva s verejným poriadkom miesta, v ktorom dochádza k riešeniu sporu.^[13]

Aplikácia nesúvisí len s použitím konkrétneho zahraničného práva, ale závisí aj na spôsobe jeho aplikácie v danej situácii. Z toho vyplýva, že určitý predpis zahraničného práva v jednom konkrétnom prípade by bol použiteľný, v inej situácii by naopak odporoval verejnému poriadku. V tomto zmysle výhrada disponuje funkciou neg a- tívnou. S jej aplikáciou sa najčastejšie stretávame v oblasti práva rodinného, dedičského, či pracovného.

Najtypickejším príkladom v oblasti rodinného práva je uzavretie polygamického manželstva, ktoré je podľa slovenského právneho poriadku trestné^[14] alebo manželstva na základe zvyklostí a tradícií zahraničného štátu. Napríklad ako v prípade uzavretia manželstva prostredníctvom zmluvy medzi ženíchom a otcom nevesty.

Pojem procesnoprávny ordre public v zmysle medzinárodného práva procesného používame pri rozhodnutiach o uznaní alebo výkone zahraničného súdneho rozho d- nutia alebo rozhodnutia iného orgánu v erejnej moci. S týmto pojmom sa stretávame i pri poskytovaní právnej pomoci medzi jednotlivými štátmi. K uznaniu alebo výkonu rozhodnutia nedôjde, ak by takéto rozhodnutie bolo v rozpore so všeobecnými záujmami štátu a to konkrétne v rozpore so spoločenským zriadením a so základnými ústavnými a právnymi princípmi štátu, a zároveň by došlo k porušeniu takého záujmu, na ktorom je potrebné bezvýhradne a za každých okolností trvať. Orgán skúma účinok konkrétneho rozhodnutia ako napr. listiny, úkonu, získaného titulu alebo individuálneho právneho aktu vyhláseného v zahraničí. Nejde teda o konfrontáciu samotného rozhodnutia s verejným poriadkom miesta súdu, ale hlavne o účinky a dôsledky, ktoré budú uznané a vykonané.

Procesnoprávna výhrada verejného poriadku je upravená v §56 ZMPS pri právn ej pomoci: „Právnu pomoc možno odoprieť […] ak sa žiada o urobenie úkonu, ktorý sa prieči slovenskému verejnému poriadku“ ale aj pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí v § 64, kedy sa cudzie rozhodnutie neuzná a nevykoná ak sa prieči slovenskému verejnému poriadku. Úpravu nachádzame v Nariadení Brusel I, konkrétne v článku 34: „Rozsudok sa neuzná ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom čle n- ského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.“

20.2.2. Pozitívny a negatívny ordre public

Pozitívny order public alebo tzv. „aktívna“ funkcia verejného poriadku znamená povinnosť aplikovať niektorý kvalifikovaný tuzemský predpis. Samozrejme je nevyhnutné nezamieňať si pojmy a odlišovať pozitívny ordre public a imperatívne normy.

Komunitárna úprava kolízneho práva explicitne upravuje túto koncepciu a dokonca uprednostňuje použitie imperatívnych právnych noriem pred výhradou verejného poriadku upravených v článku 9 Nariadenia Rím I: „Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.“

Z tejto definície môžeme vydedukovať prednosť aplikácie normy alebo skupiny noriem vnútroštátneho práva pred zahraničným predpisom, bez akéhokoľvek zreteľa na existenciu prípadného negatívneho dopadu cudzieho práva v konkrétnom prípade.^[15] Ide o normy lex forum, ktoré nemôžu byť nahradené a musia byť vždy aplikované aj v prípade, že riešený vzťah sa riadi zahraničným právom.

Pojem negatívny verejný poriadok alebo tzv. „pasívna“ funkcia order public sa používa pri vnímaní kolízneho aj procesnoprávneho verejného poriadku. Súd je oprávnený odmietnuť aplikáciu inak rozhodného práva (alebo odmietnuť uznanie či výkon cudzieho rozhodnutia), pretože porušuje základné spoločenské a právne koncepcie štátu rozhodujúceho súdu.^[16] „Uplatnenie niektorého ustanovenia právneho poriadku krajiny možno odmietnuť iba v prípade, ak by jeho uplatnenie bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu.“^[17] Na porovnanie vnútroštátna úprava ZMPS neuvádza slovné spojenie „zjavný rozpor‘. Podľa § 36 ZMPS účinky použitia cudzieho právneho predpisu nesmú odporovať zásadám spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých je potrebné „bez výhrady“ trvať. Aplikácia výhrady v týchto dvoch prípadoch je rozdielna. V prvom prípade, ak sa uplatní inštitút výhrady na základe zjavného odporu, ustanovenie cudzieho právneho poriadku sa nepoužije. Na druhej strane, ak vychádzame z ustanovení § 36 ZMPS, pri použití inštitútu výhrady sa taktiež cudzie právo nepoužije a zároveň sa aplikuje norma slovenského právneho poriadku, ktorá obsahuje zásadu, na ktorej je potrebné bez výhrady trvať. Tieto zásady sledujú rovnaký cieľ, uspokojovanie a dodržiavanie závažných spoločenských potrieb, ktoré môžu byť napríklad vo forme predpisu s najvyššou právnou silou. Práve tu sa nám vynára otázka, či ktorúkoľvek normu obsiahnutú v Ústave SR alebo v ústavnom zákone možno považovať za normu, ktorej obsah zároveň reprezentuje obsah ordre public. Takéto zmýšľanie by bolo chybné, keďže nie každý ústavnoprávny predpis reprezentuje verejný poriadok.^[18] Samozrejme je nutné bezvýhradne trvať na zásadách týkajúcich sa základných ľudských práv a slobôd, celistvosti a integrity územia, ale aj na iných významných ustanoveniach upravených a garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

20.2.3. Vnútorný ordre public (interný) vs. medzinárodný ordre public (externý)

Termín vnútorný verejný poriadok nachádza svoje opodstatnenie pri vnútroštátnych právnych vzťahoch bez cudzieho prvku. V slovenskom systéme práva sa stretávame v tomto prípade s pojmom dobré mravy. Príkladom môže byť § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o Rozhodcovkom konaní: „Súd, príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu ak [… ] odporuje dobrým mravom.“ Pojem dobré mravy ako taký slovenské právne predpisy nedefinujú. S charakteristikou sa stretávame v právnej teórii. Ide o súhrn etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je väčšinou zabezpečované právnymi normami. J. Lazar vymedzuje tento pojem pozitívne aj negatívne: „K dobrým mravom nepatria všetky, alebo značná časť všeobecne uznaných noriem morálky, ale zrejme iba tie, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti vytvárajúci tiež základ pre právny poriadok, vrátane jedného z jeho najzákladnejších odvetví – občianskeho práva.“^[19] Pojem dobrých mravov je súbor dynamicky sa meniacich morálnych hodnôt, ktoré majú pre spoločnosť fundamentálny význam. Je dôležité poukázať na ochranu spoločenských zásad aj v prípade čisto vnútroštátneho právneho vzťahu. Obsah ordre public interne ale ešte nemusí byť nevyhnutnou súčasťou ordre public externe, čiže verejného poriadku medzinárodného.

Medzinárodný verejný poriadok nachádza svoje uplatnenie vo vzťahoch s cudzím prvkom. Cieľom využívania výhrady je zachovávanie princípov a zásad vlastných jednotlivým štátom. Každý štát má právo definovať si obsah vlastného verejného poriadku na základe spoločenských, kultúrnych či politických tradícií spoločnosti. Príkladom môže byť §50 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o Rozhodcovskom konaní: „Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.“^[20]

20.3. Verejný poriadok ako mechanizmus presadzovania európskeho práva?

Súdny dvor Európskej únie sa vo viacerých svojich rozhodnutiach dotkol otázky použitia výhrady verejného poriadku. V prípade Hoffman v. Krieg sa výslovne vyjadril, že klauzula verejného poriadku sa môže použiť len vo výnimočných prípadoch. Toto stanovisko potvrdil aj vo svojich nasledujúcich rozhodnutiach.^[21] V rozsudku Krombach v. Bamberski konštatoval: „ … štáty v zásade môžu v zmysle výhrady […] voľne, v súlade s vnútroštátnymi koncepciami stanoviť požiadavky týkajúce sa verejného poriadku. SD následne podotkol, že nie je kompetentný definovať obsah verejného poriadku, prináleží mu iba kontrolovať hranice, v rámci ktorých vnútroštátny súd môže využiť tento inštitút a neuznať rozhodnutie súdneho orgánu iného štátu.^[22]Jedným z momentálne najdôležitejších a najkontroverznejších rozhodnutí týkajúcich sa využitia výhrady je rozhodnutie Asturcom Telecomunicationes SL v. Christina Rod- riguez Nogueira „ASTURCOM“ C-40/08 o povinnosti preskúmať rozhodnutie v rámci exekučného konania. Rozsudok Asturcom patrí do línie rozhodnutí SD, ktorá sa zaoberá otázkou aplikácie európskeho práva ex offo. V tomto rozhodnutí môžeme pozorovať odlišnosti s predchádzajúcou súdnou praxou. SD rozhodoval, či národný súd môže v rámci exekučného konania ex offo posúdiť nekalosť rozhodcovskej doložky a v prípade potvrdenia nekalosti, takéto rozhodnutie zrušiť, a za akých okolností môže vnútroštátny súd prelomiť res iudicata berúc do úvahy zásadu účinnosti a rovnocennosti. Mohlo dôjsť k narušeniu procesnej autonómie členských štátov? SD sa v prípade Asturcom odklonil od predošlej judikatúry a vyjadril sa k obsahu ordre public.

20.3.1. Prípad Asturcom

Pani Nogueira uzatvorila v máji 2004 zmluvu o telefónnych službách so spoločnosťou Asturcom, ktorá obsahovala rozhodcovskú doložku, že všetky prípadné spory sa budú riešiť pred rozhodcovským súdom, ktorého miesto nebolo uvedené v zmluve. Pani Nogueira nezaplatila niektoré faktúry, vypovedala zmluvu a následne spoločnosť Asturcom podala návrh na začatie rozhodcovského konania. Povinná nepodala žalobu na zrušenie rozhodcovského nálezu v zákonom stanovenej lehote.^[23] Rozsudok sa stal právoplatným a následne sa podal návrh na vykonanie rozhodnutia. Vnútroštátny španielsky súd, ktorý rozhodoval o výkone rozsudku sa zameral na nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky. Samotné posudzovanie nekalosti rozhodcovských doložiek ex offo španielsky zákon o rozhodcovskom konaní neumožňuje. Z toho dôvodu vnútroštátny súd položil SD prejudiciálnu otázku, či Smernica Rady 93/13/EHS (ďalej len Smernica) o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa vykladá tak, že súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, má ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ako aj má možnosť vyhlásiť tento rozhodcovský rozsudok za neplatný.^[24]

20.3.2. Argumentácia Súdneho dvora

Cieľom exekučného konania je výkon rozhodcovského rozsudku a nie samotný prieskum vo veci samej. Zrušiť rozsudok je teda možné len z výnimočných dôvodov. Jedným z nich môže byť aj ochrana verejného poriadku členského štátu. Interpretácia verejného poriadku medzi jednotlivými členskými štátmi je samozrejme nejednotná. Súdny dvor na jednej strane vážil ochranu spotrebiteľa a na druhej právnu istotu res iudicata. Musel vyriešiť otázku, či je možné narušiť princíp res iudicata a teda prelomiť právnu moc rozhodcovského rozsudku za účelom ochrany spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami. Z hľadiska zásady efektivity dvojmesačná lehota podľa španielskeho práva na podanie žaloby bola primeraná, keďže objektívne nebránila spotrebiteľovi pri výkone svojich práv. SD sa vyjadril, že res iudicata podľa španielskeho práva bola v súlade so zásadou efektivity^[25] a ponechal na uváženie španielskemu súdu, či je prelomenie tohto princípu žiaduce a možné. Ďalej sa SD venoval ustanoveniu článku 6 vyššie uvedenej Smernice: „Členské štáty zabezpečia aby nekalé podmienky [… ] neboli záväzné pre spotrebiteľa.“ V rozhodnutí SD konštatoval, že tento článok je kogentným ustanovením,^[26] ktoré musí byť garantované a smernica predstavuje opatrenie, ktoré je nevyhnutné pri plnení cieľov zv e- rených Európskej únii. Samotný rozpor s kogentnou normou ešte neznamená, možnosť preskúmania právoplatne rozhodnutej veci. Naopak inštitút výhrady verejného poriadku takouto právomocou disponuje. Normy verejného poriadku sú chránené intenzívnejšie ako kogentné normy – a teda existuje možnosť preskúmania exekučného titulu s verejným poriadkom, nie s kogentnými normami.

SD, ako uviedol vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, nie je oprávnený určiť čo má byť obsahom verejného poriadku jednotlivých štátov. Ďalej ale podotkol, že ochrana spotrebiteľa má význam všeobecného záujmu, a preto je nutné konštatovať, že článok 6 Smernice musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné vnútroštátnym pravidlám, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku.^[27] SD sa vyjadril, že ochrana spotrebiteľa je z európskeho hľadiska kogentnou úpravou, ale vo vnútroštátnom práve má byť chránená ako verejný poriadok. Z hľadiska princípu rovnocennosti musí byť nárok založený na aplikácií európskeho práva posudzovaní rovnako ako princíp vyplývajúci z vnútroštátnej právnej úpravy. Tam, kde majú vnútroštátne súdy právomoc preskúmať ex offo dôvody založené na vnútroštátnom práve, princíp rovnosti vyžaduje to samé pri aplikácii európskeho práva.^[28]

Vnútroštátny súd, ktorému bol podaný návrh na výkon rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel posúdiť, i bez návrhu, rozpor rozhodcovskej doložky s normami verejného poriadku, a rovnako posúdiť neprimeranosť doložky s ohľadom na aplikáciu článku 6 Smernice. Vnútroštátne súdy sú oprávnené ex offo posúdiť nekalosť rozhodcovskej doložky iba v tom prípade, ak im to národné právne predpisy umožňujú. Ak teda má vnútroštátny súd povinnosť alebo možnosť posúdiť rozpor rozhodcovskej doložky s národným verejným poriadkom, musí tak urobiť aj v prípade, kedy posudzuje súlad doložky so Smernicou. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný ex offo aplikovať európske právo, ak v rámci vnútroštátneho súdneho systému má možnosť posúdiť i bez návrhu rozpor medzi nekalou doložkou v zmluve a vnútroštátnymi normami verejného poriadku.

Nie je jednoznačne jasné, v akom rozsahu je vnútroštátny súd povinný skúmať možnú nekalosť. V rozsudku SD uvádza, že má túto povinnosť hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na rozhodnutie. Má súd povinnosť ex offo skúmať nekalosť len v prípade ak strany predložia dostatok informácií skutkovom stave alebo je povinnosť súdu požadovať od strán sporu aby doložili ďalšie skutkové okolnosti? Z rozsudku ďalej jasne nevyplýva , či sú vnútroštátne súdy povinne ex effo skúmať nekalosť iba rozhodcovských doložiek alebo i iných zmluvných dojednaní, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané.

23.3.3. Presadzovanie európskych právnych noriem – európsky verejný poriadok

Vymedzenie pojmu verejný poriadok nie je jednoduché. Ani medzi členskými štátmi Európskej únie neexistuje jednotná interpretácia. Európske právne normy odkazujú na využitie klauzuly verejného poriadku, ale ide o ordre public jednotlivého členského štátu. Príkladom je článok 34 Nariadenia Brusel I: „Rozsudok sa neuzná ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.“. SD ale zavádza koncept európskeho verejného poriadku do národných procesných predpisov. Hoci sa v rozhodnutiach SD výslovne nehovorí o tzv. európskom verejnom poriadku, tento pojem sa objavuje v rôznych odborných publikáciách. Ak by sa mal európsky verejný poriadok definovať, malo by sa jednať o autonómnu definíciu obsiahnutú v rozhodnutí SD alebo v európskom predpise. Preto pojem a hlavne obsah zostáva naďalej neidentifikovaný. Mali by byť všetky ustanovenia európskeho práva považované za európsky verejný poriadok? Takúto myšlienku považujem za pomerne extenzívnu.

Ako vyplýva z rozsudku Asturcom, rozpor s európskym verejným poriadkom je jedným z dôvodov, pre ktoré je vnútroštátny súd povinný odchýliť sa od základných zásad vnútroštátneho práva, akým je napríklad res iudicata. Možno očakávať, že vnútroštátne súdy budú pri výklade otázok súvisiacich s verejným poriadkom a rozhodcovským konaním zohľadňovať aj európsky verejný poriadok. Ide o zásah do suverenity konkrétneho štátu ?

23.3.3. Európska jednotnosť alebo vnútroštátna diferenciácia

Európsku úniu tvoria suverénne štáty, z ktorých každý disponuje vlastným vnútroštátnym verejným poriadkom založeným na spoločenskej a politickej kultúre. Verejný poriadok jednotlivých členských štátov musí byť vnímaní v kontexte európskej integrácie. Základom spoločnej európskej kultúry je dodržiavanie eticko-morálnych princípov, ktoré sú väčšinou spájané s identifikačnými znakmi spoločenstva, zachovávaním národnej identity a ekonomicko-právnych štandardov. Predpisy Európskej únie nie vždy odzrkadľujú záujmy všetkých členských štátov. Európske právo je do značnej miery výsledkom politických kompromisov, ktoré vyvažujú rozdielne záujmy jednotlivých členských štátov. Podľa Belohlávka: „…administratívny proces vytvárania umelých kompromisov je neživým organizmom, ktorý sa nevyhnutne prejavuje a bude prejavovať v snahách národných súdov o vlastné prejavy vnútroštátnych prístupov ako prirodzenej obrany proti týmto administratívnym tendenciám“ Je nutné, aby sa postupne na základe dobrovoľného prijatia členskými štátmi vytvoril univerzálny systém európskych štandardov, zvyklostí a hodnôt a zásad na ktorých trvá celé spoločenstvo ako také. Bude veľmi dôležité posúdiť otázku, či vnútroštátny a európsky verejný poriadok sa považujú za dva samostatne existujúce systémy a ako sa bude postupovať v prípade ich vzájomnej kolízie.

Európsky ordre public využije svoju opodstatnenosť aj vo vzťahoch so štátmi, ktoré nie sú členom Európskej únie. V takomto prípade bude irelevantné, ktorý členský štát sa odvoláva na podstatu, keďže agresia voči európskemu ordre public prinesie rovnakú odpoveď nezávisle na mieste útoku.

Európska únia, ako nadnárodné spoločenstvo európskych krajín sa snaží o harmonizáciu určitých pravidiel, noriem a zosúladenie spoločných hodnôt. Aj napriek tomu naďalej podporuje diferenciáciu a zachovávanie princípov a zásad vlastných jednotlivým štátom.

Autor
Žofia Šuleková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf

22.1. Úvod

Justičné vzdelávanie v Európskej únii (EÚ) dostalo nový rozmer prijatím Amsterdamskej zmluvy v roku 1997, kde bol definovaný nový cieľ – vytvorenie „priestoru slobody bezpečnosti a spravodlivosti“. Potreba vzdelávania všetkých právnických profesií, sudcov a prokurátorov obzvlášť (justičné vzdelávanie), však existuje v rámci EÚ už od etablovania Európskych spoločenstiev, keďže správne uplatňovanie komu- nitárneho a neskôr úniového práva bolo a stále je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch a osobách, ktoré ich vykonávajú.

Očakávania občanov Únie týkajúce sa výhod, ktoré prináša právny poriadok EÚ sú určite značné. Pri dosahovaní cieľa lepšej aplikácie právnej úpravy, je tak nevyhnu t- né prisúdiť uplatňovaniu práva vysokú prioritu. Akékoľvek nenaplnenie týchto očakávaní občanov, oslabuje základy samotnej Európskej únie. Možno konštatovať, že ak sa právne predpisy riadne neuplatňujú, práva a výhody jednotlivcov garantované úniovým poriadkom, strácajú svoj reálny význam.

Dostatočné vedomosti o práve Európskej únie sú pre sudcov a prokurátorov odjakživa nevyhnutné na dobré uplatňovanie právnych predpisov Únie a plné rešpektovanie základných slobôd uznaných primárnym právom EÚ3. Európsky parlament napríklad vo svojom uznesení z 9. júla 2008 o úlohe vnútroštátnych sudcov v európskom súdnom systéme poukázal na nedostatočnú znalosť európskeho práva zo strany sudcov a prokurátorov, pretože len málo z nich absolvovalo v tejto oblasti primeranú odbornú prípravu. Aj správy o vzájomnom hodnotení preukázali, že sudcovia, prokurátori a justiční pracovníci v členských štátoch Európskej únie nemajú vždy dostatočné znalosti o európskom práve a vo všeobecnosti v dostatočnej miere nevyužívajú európske orgány, ktoré majú k dispozícii, ako napríklad Eurojust a európske justičné siete, najmä s cieľom uľahčiť procedurálne otázky.[1]

Je známym faktom, že Európska únia je založená na zásade právneho štátu, v rámci ktorej spoločne fungujú právo Únie a vnútroštátne právne systémy. Sudcovia na vnútroštátnej úrovni, ktorí pracujú v rámci rôznych právnych systémov a tradícií, uplatňujú oba právne systémy. Súdnictvo, ktoré bolo najskôr len nástrojom na uplatňovanie úniového práva v rámci členských štátov, sa však postupne stalo cieľom samým o sebe.

Amsterdamská zmluva totiž odštartovala vznik množstva právnych predpisov v novej komunitárnej a úniovej oblasti súdnej spolupráce v civilných, správnych a trestných veciach, založených na princípe voľného pohybu súdnych rozhodnutí, resp. zásady ich vzájomného uznávania, voľného pohybu dôkazov, obvinených, priameho kontaktu medzi sudcami alebo prokurátormi a pod.

Zásada vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí spočíva vo veľkej miere na vzájomnej dôvere medzi súdnymi systémami členských štátov, prioritou ktorej je kvalita súdneho rozhodovania.

Takzvaný Haagsky program[2] prijatý Európskou radou v novembri 2004 zdôraznil nevyhnutnosť zvýšenia takejto vzájomnej dôvery, čo „vyžaduje jednoznačné úsilie zlepšiť vzájomné porozumenie medzi justičnými orgánmi a rôznymi právnymi systémami“.[3] Dôležitým je aj úzke prepojenie medzi vzájomnou dôverou a vytvorením „európskej justičnej kultúry“, ktorú by práve justičné vzdelávanie malo posilňovať. Správne uplatňovanie zásady vzájomného uznávania si preto vyžaduje, aby mali členské štáty a ich justičné orgány obojstrannú dôveru o svojich právnych systémoch. Okrem toho, k zintenzívneniu justičnej spolupráce, napríklad priamym kontaktom medzi justičnými orgánmi, najmä prostredníctvom európskych justičných sietí a Eurojustu, môže dôjsť iba v atmosfére vzájomnej dôvery a porozumenia medzi justičnými orgánmi. Vzájomná dôvera sa opiera najmä o istotu, že všetci sudcovia, prokurátori a justiční pracovníci (ako napríklad justiční čakatelia, súdni úradníci a tajomníci, atď.) v Európskej únii absolvujú primeranú odbornú prípravu. Odborná príprava sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov je preto významným prostriedkom podpory vzájomného uznávania.[4]

Lisabonská zmluva platná od 1. decembra 2009, rozšírila priamo právomoci Európskej únie aj do oblasti podpory vzdelávania sudcov a justičných úradníkov v justičnej spolupráci v civilných veciach [čl. 81 ods. 2 písm. h) ZFEÚ] a v justičnej spolupráci v trestných veciach [čl. 82 ods. 1, písm.c) ZFEÚ].

22.2. Modely justičného vzdelávania v členských štátoch Únie

Systémy justičného vzdelávania sú spojené s organizáciou súdov v členských štátoch a sú veľmi rôznorodé. Určujúcim prvkom je v tomto ohľade mechanizmus prijímania sudcov a prokurátorov a miera ich nezávislosti a samostatnosti medzi sebou a v rámci systému deľby moci.

Z hľadiska okamihu prijatia do sudcovského či prokurátorského stavu rozlišujeme vzdelávanie prípravné (pre budúcich sudcov a prokurátorov po skončení univerzity) a celoživotné (sudcov a prokurátorov vo výkone funkcie). Na rozdiel od prípravného, existuje celoživotné vzdelávanie na rôznej úrovni takmer vo všetkých členských štátoch. V jednotlivých systémoch buď justičné vzdelávanie spadá, podľa členských štátov Únie, pod ministerstvá spravodlivosti, najvyššie súdne alebo justičné rady, alebo v prípade, že existuje prísne oddelenie medzi sudcami a prokurátormi, pod útvary generálnej prokuratúry, alebo taktiež pod špecializované ustanovizne. Vo viacerých členských štátoch[5] existuje len jediná oprávnená inštitúcia na vzdelávanie sudcov a prokurátorov.

22.3. Organizácie zamerané na justičné vzdelávanie v práve EÚ

V rámci justičného vzdelávania v práve EÚ sa etablovalo viacero mimovládnych organizácií a univerzít, ktoré pravidelne organizujú vzdelávacie aktivity pre odborníkov pracujúcich v justičnej oblasti. V roku 1992 otvoril v Luxemburgu Európsky inštitút pre verejnú správu (EIPA) „Centre européen de la magistrature et des profes- sions juridiques“, v tom istom roku bola založená v nemeckom Trevíri Europaische Rechtsakademie (ERA). Ďalšie vzdelávanie prebieha aj v rámci Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci (EJN – civil)[6], Európskej justičnej siete pre trestné veci (EJN), Eurojust-u a pod.

Osobitným združením je Európska sieť justičného vzdelávania (EJTN), ktorú v roku 2000 vytvorili jednotlivé vnútroštátne inštitúcie (národné justičné akadémie) zodpovedné za justičné vzdelávanie v členských štátoch, na účely rozvíjania svojich vzťahov a koordinácie svojich aktivít. Jej cieľom je podporovať a organizovať euró p- ske programy odbornej prípravy pre sudcov a prokurátorov členských štátov a ich školiteľov. EJTN preto organizuje tvorbu katalógu, v ktorom sú uvedené možnosti cezhraničnej odbornej prípravy. EJTN zodpovedá aj za vykonávanie výmenného programu pre justičné orgány. Dokonca v Haagskom programe sa uvádza, že Únia by mala podporovať EJTN.

Napriek uvedenému zostávajú vnútroštátne orgány, ktoré zabezpečujú justičnú odbornú prípravu, kľúčovým prvkom šírenia spoločného teoretického a praktického základu a v širšom zmysle aj spoločnej európskej justičnej kultúry, ktorá je na jednej strane založená na jednote európskeho práva, ale zároveň uznáva rozličné právne systémy členských štátov.

22.4. Financovanie justičného vzdelávania

Pokiaľ ide o prístup k vzdelávaniu sudcov a prokurátorov, je garantované všeobecne najmä zákonnou úpravou a financované takmer vždy z verejných prostriedkov. Pre sudcov a prokurátorov to znamená najmä zabezpečenie bezplatného a nepretržitého (inštitucionalizovaného) vzdelávania[7] [8].

Európska únia nemá za cieľ zasahovať do organizácie vnútroštátnych systémov vzdelávania, ktoré odrážajú právne a či iné zvyklosti členských štátov, ale najmä ho finančne podporovať a obsahovo regulovať. Financovanie z európskych zdrojov sa používa len ako doplnok národného financovania a neoslobodzuje členské štáty od ich povinnosti zabezpečiť adekvátnu úroveň justičného vzdelávania.11

Už od roku 1996, kedy bol vytvorený prvý program EÚ pod názvom Grotius, ktorého cieľom bolo „stimulovať vzájomné poznanie právnych a súdnych systémov a uľahčiť súdnu spoluprácu“ najmä sudcov a prokurátorov. Európska únia ďalej podporovala posilnenie justičného vzdelávania prostredníctvom všeobecných alebo sektorových programov[9]. Program Grotius pokračoval v roku 2006 a bol integrovaný do legislatívnych návrhov na vytvorenie rámcového programu „základné práva a spravodlivosť“[10] na obdobie rokov 2007 – 2013. V rámci jeho dvoch častí „civilná justícia“ a „trestná justícia“ sa prostredníctvom ročných výziev na predkladanie ponúk uprednostňuje skôr financovanie nárazových projektov, ktoré nie je vždy koherentné s celkovým smerovaním.[11] Rozhodnutím Rady 2007/126/SVV z 12. februára 2007 sa vytvoril operačný grant pre EJTN. Organizácie ERA a EIPA tiež dostávajú pravidelné finančné príspevky z rozpočtu EÚ. Medzi Európskou komisiou, EIPA, ERA a EJTN sa naviac uzavreli osobitné rámcové partnerské dohody. Posledná menovaná organizácia je privilegovaným partnerom pri realizácii výmenného programu justičnej odbornej prípravy a jej účinnosť by sa mala zvýšiť.

22.5. Ciele a metodika justičného vzdelávania

V roku 2006 Komisia vo svojom oznámení[12] definovala tri základné ciele justičného vzdelávania v rámci práva EÚ, ktoré sú viac či menej nadčasové:

a) zlepšenie poznatkov o právnych nástrojov prijatých Úniou, najmä v oblastiach zverených do špecifických právomocí vnútroštátnych sudcov,

b) zlepšenie jazykových schopností s cieľom umožniť priamu komunikáciu medzi súdnymi orgánmi, tak ako je to stanovené vo väčšine nástrojov a

c) rozvoj poznatkov o právnych a súdnych systémov členských štátov, čo by malo umožniť odhad ich potrieb v rámci súdnej spolupráce.

Rada EÚ vo svojom uznesení[13] o dva roky neskôr za všeobecné ciele podrobnejšie určila:

a) prispieť k vytvoreniu skutočnej európskej justičnej kultúry založenej na rozmanitosti právnych a justičných systémov členských štátov a jednote európskeho práva,

b) zlepšovať znalosti sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov o primárnom a sekundárnom práve Európskej únie, okrem iného zlepšením znalostí o konaniach pred Európskym súdnym dvorom, najmä konaní o prejudiciálnej otázke o platnosti a/alebo výklade ustanovení európskeho práva,

c) presadzovať prostredníctvom primeranej odbornej prípravy uplatňovanie európskeho práva sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi tak, aby sa dodržiavali základné práva a zásady uznané v článku 6 Zmluvy o EÚ a vyjadrené v Charte základných práv EÚ,

d) zlepšovať znalosti o právnych systémoch a práve iných členských štátov hlavne podporovaním príslušných kurzov porovnávacieho práva,

e) zlepšovať jazykové zručnosti sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov v Európskej únii,

f) zvýšiť spoločné povedomie o záležitostiach, ktoré sa týkajú sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov,

g) presadzovať výmenu názorov na rozvoj priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti a jeho vplyv na fungovanie justície.

Osobitne však vyzvala členské štáty, aby sami podnikali rozličné vnútroštátne opatrenia, najmä aby ich vnútroštátne orgány (najmä justičné akadémie) zodpovedné za odbornú prípravu sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov na základe svojich existujúcich činností:

a) šírili informácie o právnych systémoch a práve iných členských štátov EÚ, napríklad organizáciou kurzov o porovnávacom práve,

b) viac otvorili svoje vnútroštátne programy odbornej prípravy pre sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov z iných členských štátov,

c) rozvíjali a podnecovali priamu výmenu medzi sudcami, prokurátormi a justičnými pracovníkmi z rôznych členských štátov, okrem iného aktívnou účasťou na programe justičnej výmeny, podporou „twinningu“ a inými vhodnými prostriedkami,

d) všetkými vhodnými prostriedkami účinne rozvíjali Európsku sieť justičnej odbornej prípravy (EJTN) a aktívne sa zúčastňovali na jej činnostiach.

Ďalej sú vnútroštátne orgány povinné podľa potreby vypracovať nové konkrétne opatrenia, zamerané na začlenenie odbornej prípravy o európskom práve do svojho programu a osnov prípravného a celoživotného vzdelávania, s náležitým ohľadom na usmernenia EJTN. Členské štáty tiež majú presadzovať znalosti aspoň jedného ďalšieho úradného jazyka Európskej únie u sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov, napríklad pri nábore sudcov, prokurátorov a justičných pracovníkov a pri ich hodnotení. Znalosti sudcov a prokurátorov majú štáty ďalej zlepšovať k európskym nástrojom elektronickej justície a elektronickému vzdelávaniu.

Metodika prípravného a celoživotného justičného vzdelávania musí byť predovšetkým zameraná na praktické aspekty umožňujúce správne uplatňovanie príslušných noriem EÚ. Podľa Rady Európskej únie si primeraná justičná odborná príprava vyžaduje najmä to, aby všetci sudcovia, prokurátori a justiční pracovníci získavali dostatočné znalosti o nástrojoch európskej spolupráce a v plnej miere používali primárne a sekundárne právo Európskej únie. Takáto odborná príprava má zahŕňať všetky aspekty, ktoré sú relevantné pre rozvoj vnútorného trhu a priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Má prispievať k primeranej znalosti práva a právnych systémov iných členských štátov Európskej únie a podporovať príslušné kurz porovnávacieho práva.

Okrem konferencií a seminárov sa rozvíjajú rôzne metódy umožňujúce šírenie výsledkov vzdelávania. Na tento účel sa pozornosť zameriava aj na vzdelávanie školiteľov. Nie vždy jednoznačným je pluridisciplinárne vzdelávanie tak, aby súčasne pri vzdelávaní prebiehala konfrontácia názorov a výmena skúseností sudcov a zároveň prokurátorov, či dokonca advokátov a policajtov.

22.6. Justičné vzdelávanie v práve EÚ na Slovensku

Začlenenie Slovenskej republiky do Európskej únie prinieslo so sebou jednu z najväčších zmien jej právneho poriadku a dotklo sa významným spôsobom takmer všetkých právnych odvetví. Aj z tohto dôvodu došlo k zriadeniu Justičnej akadémie Slovenskej republiky zákonom č. 548/2003 Z.z. Akadémia je rozpočtovou organizáciou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ale inštitucionálne nezávislá, riadená Radou Justičnej akadémie. Akadémia v rámci svojej pôsobnosti zabezpečuje a koordinuje aj úlohy medzinárodnej spolupráce vrátane prípravy a organizácie spoločných medzinárodných vzdelávacích podujatí s inými národnými alebo medzinárodnými organizáciami pre vzdelávanie sudcov, prokurátorov a súdnych úradníkov.

V rámci predvstupovej pomoci, prechodných fondov EÚ a finančných prostriedkov Európskeho sociálneho fondu Justičná akadémia implementovala viacero projektov EÚ, predovšetkým projekt „Vzdelávanie sudcov a prokurátorov v novej legislatíve a cudzích jazykoch“ a projekt „Zvyšovanie odbornej kvalifikácie sudcov a prokurátorov v oblasti európskeho práva a informačných technológii“, prostredníctvom ktorým dostal každý sudca a prokurátor možnosť vzdelávať sa v rozhodujúcej miere v práve EÚ.

Justičná akadémia SR tiež overuje vedomosti a odborné predpoklady vyšších súdnych úradníkov potrebné na výkon funkcie sudcu a právnych čakateľov prokuratúry potrebné na výkon funkcie prokurátora vykonaním odbornej justičnej skúšky. V roku 2009 bol aj v tomto smere doplnený zákon č. 548/2003 Z.z. doplnením obsahu odbornej justičnej skúšky o európske právo. Podľa novej právnej úpravy však sudcovia už nemusia byť justičnými čakateľmi alebo vyššími súdnymi úradníkmi, otázka znalosti európskeho práva tak zrejme vyriešená u nádejných sudcov nie je.

Autor
Doc. JUDr. PhDr. Miroslav Slašťan PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf