Medzi základné piliere trestného práva v každej demokratickej krajine patrí zásada viny, z ktorej vyplýva, že trest môže byť páchateľovi uložený len za trestný čin, ktorého spáchanie mu bolo dokázané – ak sa teda osoba dopustila trestného činu, je jej toto spáchanie potrebné riadne dokázať v trestnom konaní. Ďalšou dôležitou zásadou slovenského trestného práva hmotného je zásada individuálnej zodpovednosti – naše trestné právo nepozná kolektívnu zodpovednosť za spáchanie trestného činu ani kolektívny trest. Doterajšia československá teória i prax vychádzala predovšetkým z tézy, že priama trestná zodpovednosť právnických osôb nie je zlučiteľná s poňatím trestného práva postavenom na individuálnom zavinení a s koncepciou trestu, ktorá popri účele ochrany obsahuje aj prvok odplaty.[1] Ďalšie námietky teórie trestného práva hmotného proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb spočívajú najmä v oslabovaní generálnej prevencie a výchovnej funkcie trestu v prípade neuloženia trestu konkrétnej osobe (napr. štatutárnemu orgánu), ale právnickej osobe ako takej, v trestnom postihu aj nevinných členov právnickej osoby (najmä v prípade, ak by medzi spáchaním činu a potrestaním právnickej osoby uplynula dlhšia doba a niektorí jej členovia by odišli a miesto nich by prišli noví) – z týchto dôvodov je preto priama trestná zodpovednosť právnických osôb odmietaná.
Z francúzskej literatúry podáva veľmi vyčerpávajúci prehľad dôvodov pre a proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb P. Bouzat – proti zavedeniu trestnosti právnických osôb uvádza predovšetkým nasledujúce dôvody, ktoré však zároveň hneď aj vyvracia:
1. právnické osoby nemajú vlastnú vôľu a bez vôle nemôže existovať vina a bez viny trestná zodpovednosť – na druhej strane ale podľa posledných poznatkov sociológie majú skupiny zväčša vôľu odlišnú od vôle osôb, ktoré takúto skupinu tvoria; dôkazom toho, že právna veda uznáva túto odlišnosť, je napokon aj zakotvenie občianskoprávnej zodpovednosti právnických osôb,
2. právnické osoby existujú a sú spôsobilé, len pokiaľ to je nevyhnutné na plnenie ich poslania, pričom k takémuto poslaniu nenáleží páchanie deliktov a preto nie sú právnické osoby schopné páchať delikty (tzv. princíp špeciality) – podľa iných teoretikov je však princíp špeciality pochybný a teda z neho nie je možné odvodzovať, že osoby nemajú plnú voľnosť nesprávneho konania,
3. pripustenie zodpovednosti právnických osôb je v rozpore so zásadou personality trestov, nakoľko by trest uložený právnickej osobe zasiahol všetkých členov právnickej osoby, t. j. aj tých, ktorí nemajú s trestným činom nič spoločné – trest však nemá postihnúť jednotlivých členov právnickej osoby, ale právnickú osobu ako takú a ak nebodaj postihne i jej jednotlivých členov, budú títo v budúcnosti naliehať na štatutárne orgány právnickej osoby, prípadne na jej iných zodpovedných členov alebo zamestnancov, aby dôsledne dodržiavali zákony[2],
4. trestný systém je zameraný len na fyzické osoby – majetkové tresty nadobúdajú stále väčší význam a tieto je možné uložiť aj právnickým osobám a rovnako je možné zakotviť špeciálne sankcie pre právnické osoby, akými sú napr. rozpustenie[3]; rovnako je možné právnickú osobu postihnúť i niektorými ochrannými opatreniami či už v trestnom alebo správnom práve (napr. zhabanie veci) a
5. nie je možné popri trestnom stíhaní zodpovedného člena právnickej os o- by postihnúť aj samotnú právnickú osobu, nakoľko by toto bolo v rozpore so zásadou “ne bis in idem” – na druhej strane však vzrastajúci počet právnických osôb, ktoré sa dopúšťajú rôznych deliktov, si žiada zavedenie takéhoto postihu.[4]
V súčasnosti sa v Európe sa k trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb uplatňujú rôzne prístupy. Pre anglosaský systém práva, ale aj pre niektoré členské štáty Európskej únie (napr. Holandsko, Francúzsko, Portugalsko) je charakteristickým modelom tzv. priama trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb – v tomto prípade sa voči právnickým osobám vyvodzujú štandardné (priame) tresty, pričom tieto nie sú podmieňované trestným stíhaním fyzickej osoby. V rámci kontinentálneho systému práva sa uplatňuje aj model tzv. nepriamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, kde formálno- právne trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb síce nie je vyjadrená a trestne zodpovedné sú len fýzické osoby (konajúce v mene právnickej osoby), ale zákon súčasne umožňuje právnickým osobám v trestnom konaní uložiť niektoré trestnoprávne sankcie, ktoré nie sú definované ako tresty (napr. Španielsko, od 1 . septembra 2010 Slovensko). V tomto prípade o tzv. vedľajšie dôsledky trestného činu fyzickej osoby, ktoré sa pričítajú právnickej osobe. Tretím prístupom k chápaniu protiprávnej činnosti právnických osôb je postihovanie tohto konania normami administratívnoprávnej povahy (napr. Nemecko).[5]
Bez ohľadu na zvolený prístup k chápaniu trestnej zodpovednosti právnických osôb možno uzavrieť, že zakotvenie trestného postihu právnickej osoby by malo nadväzovať na postih právnickej osoby v správnom konaní a vina právnickej osoby, ktorá je schopná konať formou tzv. odvodenej schopnosti, by mala byť spravidla tzv. organizačnou vinou. Osobitnej povahe právnických osôb musí zodpovedať aj okruh sankcií, ktoré je možné právnickej osobe za spáchanie trestného činu uložiť – týmito by mali byť výlučne majetkové sankcie (peňažná pokuta, prepadnutie veci, zákaz poskytovať právnickej osobe dotácie a subvencie zo štátneho rozpočtu, prepadnutie majetku), ako aj vylúčenie možnosti získania verejnej zákazky, zákaz výkonu konkrétnych, v zákone stanovených podnikateľských činností (aj voči členom orgánov alebo manažmentu právnickej osoby) a zánik spoločnosti vrátane jej podmienečného zániku.
Vo vzťahu k priamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb je zaujímavá predovšetkým právna úprava holandská a anglická. V Holandsku je kriminalizácia korporatívneho správania sa zakotvená už od roku 1886, kedy bol prijatý holandský Trestný zákonník (Wetboek van Strafrecht), pričom v súčasnej podobe existuje možnosť postihu právnických osôb od roku 1976, kedy bol zmenený čl. 51 holandského Trestného zákonníka do svojej dnešnej podoby[6]. Už uvedený čl. 51 Trestného zákonníka však neobsahuje definíciu právnickej osoby zhodnú s definíciou právnickej osoby v zmysle občianskeho práva – právnickou osobou (korporáciou) podľa čl. 51 holandského Trestného zákonníka je občianske združenie ako súkromná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, únia, nadácia a pod.[7], ako aj spoločnosti bez občianskej právnej subjektivity, t. j. spoluúčasť podľa holandského práva[8], firma majiteľov lodí a určitý majetok (peňažná čiastka) určená na osobitný účel[9]. Právnickou osobou ďalej môže byť aj verejnoprávna korporácia (spoločnosť)[10], avšak obec, mesto, štát, provincia a polder (vysušené zúrodnené dno bývalého šelfového mora chránené hrádzami[11]) zločin spáchať nemôžu a preto sú spod pôsobnosti holandského Trestného zákonníka vyňaté. Popri právnických osobách môžu byť po novele holandského Trestného zákonníka z roku 1976 žalované aj osoby fyzické, ktoré riadili právnickú osobu alebo ktoré jej poskytli vedenie pre daný čin, pričom na trestný postih takejto osoby postačuje preukázanie skutočnosti, že riadiaca fyzická osoba prinajmenšom vedela o zakázanej, resp. protiprávnej činnosti právnickej osoby a nezabránila jej, hoci to bola povinná urobiť[12]. Pri preukázaní viny právnickej osoby môže tejto byť uložená pokuta až do výšky desaťnásobku sumy, ktorá môže byť ako pokuta uložená osobe fyzickej, pričom sa na jej krytie môže použiť tovar právnickej osoby alebo môže byť právnická osoba zakázaná. Nie je možné právnickú osobu uväzniť a rovnako zákon nepripúšťa možnosť “náhradného” uväznenia orgánu právnickej osoby.[13] Kriminálna organizácia (u nás organizovaná skupina § 129 ods. 2 Tr. zák., zločinecká skupina § 129 ods. 3 Tr. zák., resp. teroristická skupina § 129 ods. 4 Tr. zák.) podľa čl. 140 holandského Trestného zákonníka však nie je právnickou osobou podľa čl. 51 holandského Trestného zákonníka a jej trestná zodpovednosť, zodpovednosť jej členov a trestnoprávny postih členstva v nej sa riadi osobitnou právnou úpravou, ktorá v zásade[14] zodpovedá našej právnej úprave obsiahnutej v § 296 a 297 Tr. zák..
V anglickom práve má trestná zodpovednosť právnických osôb (Liability of Corporations) dlhú tradíciu – vychádza z common law a našla svoj výraz aj v čl. 34 pracovného návrhu rekodifikovaného anglického trestného zákonníka (Draft Criminal Code Bill – ďalej len “DCCB”), ktorý prakticky sumarizuje doterajšie súdne precedensy[15]. Podľa tohto návrhu môže byť právnická osoba zodpovedná za konanie, ktoré spočíva buď v konaní, alebo v opomenutí (čl. 34 ods. 1 DCCB), pričom takéto konanie (trestný čin) môže právnická osoba spáchať buď samostatne, alebo ako účastník na trestnom čine jej zodpovedného orgánu (čl. 34 ods. 2 DCCB). Trestnoprávna zodpovednosť právnických osôb v anglickom trestnom práve je inak konštruovaná podobne ako v práve holandskom a zahŕňa predovšetkým trestné činy na úseku životného prostredia[16], ako aj ostatné trestné činy, s výnimkou vraždy a tých trestných činov, ktoré nemôžu byť postihnuté pokutou[17] (rozumej “peňažným trestom” – pozn. autora). Hoci anglický návrh výslovne uvádza trestné činy, ktoré právnická osoba nemôže spáchať a teda za ne nemôže byť ani potrestaná[18], vyplýva z dôvodovej správy k DCCB, že právnická osoba nemôže samostatne, t. j. ako jediný alebo priamy páchateľ, spáchať ani trestné činy, ktoré vo svojej podstate vyžadujú, aby ich spáchala fyzická osoba – napr. sexuálne trestné činy, bigamiu, trestné činy spáchané s vedením motorového vozidla, podľa teórie však v anglickom práve môže byť právnická osoba za takéto trestné činy zodpovedná ako účastník (tzv. akcesorická trestná zodpovednosť)[19], napr. účastník na trestnom čine krivej výpovede (len fyzická osoba totiž môže zložiť prísahu), kde môže prichádzať bez akýchkoľvek pochybností do úvahy akce- sorická trestná zodpovednosť právnickej osoby. Rovnako nemôže byť právnická osoba spolupáchateľom niektorých trestných činov, napr. podvodu, ak sa totiž vedúci právnickej osoby rozhodne spáchať trestný čin podvodu, nie je právnická osoba účastníkom na takomto čine – táto skutočnosť však nevychádza z vyššie uvedeného obmedzenia trestnej zodpovednosti právnickej osoby, ale z nedostatku dohody na takomto trestnom čine medzi právnickou osobou a jej vedúcim[20]. V súvislosti so zodpovednými orgánmi právnickej osoby je však potrebné ešte podotknúť, že zodpovedným, resp. vedúcim orgánom právnickej osoby, nie sú výlučne len jej štatutárne orgány, ale každá osoba, ktorá v skutočnosti ovláda, riadi alebo kontroluje konanie, resp. operácie spoločnosti.[21]
Otázku trestnej zodpovednosti právnických osôb mal v súvislosti s medzinárodnými záväzkami, ktoré Slovenskej republike vyplývajú predovšetkým z jej členstva v Rade Európy a v Európskej únii, pôvodne upraviť rekodifikovaný Trestný zákon, ktorého návrh predložený do Národnej rady Slovenskej republiky počítal s trestnou zodpovednosťou právnických osôb (okrem štátu), ktorá by umožňovala účinnejší postih niektorých závažných konaní výslovne uvedených v osobitnej časti Trestného zákona (napr. v oblasti životného prostredia, organizovaného zločinu a pod.), pričom nemal byť a priori vylúčený trestný postih fyzickej osoby s trestným postihom právnickej osoby pre rovnaký skutok, išlo by však vždy len o nadväznosť na postih v správnom konaní. Rekodifikovaný Trestný zákon teda predpokladal akceso- rickú trestnú zodpovednosť právnickej osoby – právnické osoby preto mali byť trestné, ak by ich majitelia, štatutárne orgány alebo splnomocnenci pri výkone podnikateľských funkcií spáchali trestný čin a tým porušili svoje po- vinnosti.[22]
Proti tomuto návrhu boli vznesené námietky, spočívajúce predovšetkým v argumentácii, že zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb nie je prípustné vo vzťahu k zásade individuálnej zodpovednosti za zavinenie, k zásade personality trestov a zároveň k neschopnosti právnickej osoby niesť vôľovú zodpovednosť s možnosťou výberu konať v súlade s právom alebo proti právu. Z uvedených dôvodov preto nakoniec v rámci rekodifikácie trestného práva nedošlo k zavedeniu trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb v Slovenskej republike v podobe tzv. priamej trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb.
Prelom v sankcionovaní právnických osôb prostriedkami trestného práva predstavuje zákon č. 224/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, a to súčinnosťou od 1. septembra 2010. Týmto zákonom sa Slovenská republika vydala kompromisnou cestou tzv. nepriamej ( resp. nepravej) trestnej zodpovednosti právnických osôb podľa španielskeho vzoru, pričom základné princípy, na ktorých je postavená táto právna úprava možno zhrnúť nasledovne:
1. Zaviedli sa nové trestnoprávne sankcie v podobe ochranných opatrení (nie priamych trestov) voči právnickým osobám, a to zhabanie určenej výšky finančných prostriedkov a zhabanie majetku (pozri nižšie).
2. Uloženie týchto ochranných opatrení navrhne prokurátor návrhom na ich uloženie podaným na trestnoprávny súd, vo veci, kde bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Návrh prokurátora nebude podmienený žiadnou väzbou na trestné stíhanie fyzických osôb. Bude sa môcť podať v okamihu, ak výsledkom vyšetrovania bude zistenie (preukázané bez dôvodných pochybností), že
a) riadiace (zastupovacie, rozhodovacie a kontrolné úlohy) osoby zanedbali dohľad a kontrolu a v dôsledku tohto zanedbania došlo k spáchaniu trestného činu osobami podriadenými právnickej osobe alebo
b) riadiace osoby (zastupovacie, rozhodovacie a kontrolné úlohy) sa dopustili trestného činu.[23]
Zhabanie peňažnej čiastky
Účelom novely Trestného zákona bolo zaviesť do právneho poriadku Slovenskej republiky sankcionovanie právnických osôb prostredníctvom noriem trestného práva, ak došlo v súvislosti s ich činnosťou k spáchaniu trestného činu. Uvedená novela platného Trestného zákona zavádza nové druhy ochranných opatrení, ktoré sa budú ukladať právnickým osobám zneužitým na spáchanie trestného činu. S účinnosťou od 1. septembra 2010 možno uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku po splnení zákonných podmienok uvedených v § 83a Tr. zák., pokiaľ ide o zhabanie peňažnej čiastky a v § 83b Tr. zák., pokiaľ ide o zhabanie majetku. V § 83a ods. 1 Tr. zák. a v § 83b ods. 1 Tr. zák. sú ustanovené pozitívne podmienky uloženia ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku právnickým osobám za trestné činy fyzických osôb spáchaných v rámci oprávnení, resp. podriadenosti voči právnickej osobe. Negatívne podmienky uloženia oboch ochranných opatrení sú upravené v § 83a ods. 2 Tr. zák. a v § 83b ods. 2 Tr. zák..[24]
Podľa § 83a ods. 1 Tr. zák. môže súd uložiť právnickej osobe zhabanie peňažnej čiastky, ak bol spáchaný trestný čin, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine v súvislosti:
a) s výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu,
b) s výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby,
c) s výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo
d) so zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe.
Z uvedeného ustanovenia môžeme teda vyvodiť, že Trestný zákon hovorí o fakultatívnej možnosti, nie o povinnosti súdu uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky. Z hľadiska vývojových štádií trestnej činnosti sa vyžaduje, aby bol trestný čin dokonaný alebo aspoň v štádiu pokusu (toto ochranné opatrenie teda nemožno uložiť v prípade, že trestný čin dospeje len do štádia prípravy).
Zhabanie peňažnej čiastky možno uložiť v rozmedzí od 800 EUR do 1.660.000 EUR (Trestný zákon teda ustanovuje dolnú a hornú hranicu sadzby, v rámci ktorej sa môže súd pohybovať). Pri určovaní výšky zhabania peňažnej čiastky súd prihliadne na závažnosť spáchaného trestného činu, rozsah činu, získaný prospech, spôsobenú škodu, okolnosti spáchania trestného činu a následky pre právnickú osobu. V tomto prípade ide o taxatívne vymenované skutočnosti, na ktoré musí súd prihliadať pri určovaní výšky peňažnej čiastky, ktorá má byť zhabaná. Trestný zákon síce hovorí o posudzovaní závažnosti trestného činu, ale vzhľadom na formálne chápanie trestného činu táto podmienka nebude a ani nemôže byť splnená v prípade, že pôjde o zločin. Z hľadiska uvedeného bude potrebné toto ustanovenie vykladať v tomto smere reštriktívne.
Podľa § 83a ods. 3 (posledná veta) Tr. zák. zhabanie peňažnej čiastky súd neuloží, ak ukladá právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania majetku podľa § 83b Tr. zák.. Z tohto ustanovenia Trestného zákona možno vyvodiť, že sa vylučuje súčasné uloženie ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku tej istej právnickej osobe. Uloženie zhabania majetku má prednosť pred uložením zhabania peňažnej čiastky (uloženie peňažnej čiastky je vo vzťahu subsidiarity k uloženiu zhabania majektu, čo vyplýva aj z § 83b ods. 3 Tr. zák.– posledná veta). Okrem tohto prípadu súd zhabanie peňažnej čiastky neuloží:
a) právnickej osobe, ktorej majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie,
b) ak by výkonom ochranného opatrenia bol postihnutý majetok štátu alebo Európskej únie,
c) orgánom cudzieho štátu a medzinárodným organizáciám verejného práva,
d) ak došlo k zániku trestnosti činu podľa § 83a ods. 1 Tr. zák. premlčaním trestného stíhania alebo na základe účinnej ľútosti.
V prípade, že došlo k zlúčeniu, k splynutiu alebo k rozdeleniu právnickej osoby, súd uloží zhabanie peňažnej čiastky právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. Zaplatená alebo vymožená peňažná čiastka pripadá štátu, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná.
Výkon zhabania peňažnej čiastky upravuje § 461a Tr. por.. Zároveň Trestný poriadok upravuje aj nový druh konania a to „konanie o návrhu na zhabanie peňažnej čiastky a o návrhu na zhabanie majetku“ v § 362a.
Zhabanie majetku
Podľa § 83b ods. 1 Tr. zák. súd uloží právnickej osobe zhabanie majetku, ak bol spáchaný trestný čin, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine uvedenom v § 58 ods. 2 Tr. zák. a ak právnická osoba nadobudla majetok alebo jeho časť trestnou činnosťou alebo z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti, v súvislosti:
a) s výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu,
b) s výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby,
c) s výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo
d) so zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe.
Z uvedeného ustanovenia môžeme teda vyvodiť, že Trestný zákon hovorí o povinnosti súdu uložiť právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania majetku v prípade, že dôjde k naplneniu všetkých zákonných podmienok. V tomto prípade sa v rámci výkonu rozhodnutia vyhlasuje konkurz aj bez návrhu podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov. Z hľadiska vývojových štádií trestnej činnosti sa vyžaduje, aby bol trestný čin dokonaný alebo aspoň v štádiu pokusu (toto ochranné opatrenie teda nemožno uložiť v prípade, že trestný čin dospeje len do štádia prípravy), resp. postačuje účasť na trestnom čine podľa § 58 ods. 2 Tr. zák., kde ide o taxatívne vymenované trestné činy, za ktoré sa ukladá obligatórne trest prepadnutia majetku (bez splnenia podmienok uvedených v § 58 ods. 1 Tr. zák.).
Podľa § 83b ods. 3 Tr. zák. ak súd neuloží zhabanie majetku, uloží právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky podľa § 83a Tr. zák. a to vtedy, ak vzhľadom na závažnosť spáchaného trestného činu (prečinu), rozsah činu, získaný prospech, spôsobenú škodu, okolnosti spáchania trestného činu, následky pre právnickú osobu alebo dôležitý verejný záujem[25] je možné ochranu spoločnosti zabezpečiť aj bez zhabania majetku právnickej osoby. V tomto prípade sa teda subsidiárne a obligatórne uloží ochranné opatrenie zhabania peňažnej čiastky; § 83b ods. 3 Tr. zák. predstavuje vlastne výnimku z obligatórneho uloženia zhabania majetku podľa § 83b ods. 1 Tr. zák.. Okrem tohto prípadu súd zhabanie majetku neuloží:
a) právnickej osobe, ktorej majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu upravujúceho konkurzné konanie,
b) ak by výkonom ochranného opatrenia bol postihnutý majetok štátu alebo Európskej únie,
c) orgánom cudzieho štátu a medzinárodným organizáciám verejného práva,
d) ak došlo k zániku trestnosti činu podľa § 83b ods. 1 Tr. zák. premlčaním trestného stíhania alebo na základe účinnej ľútosti.
Zhabanie majetku postihuje v rozsahu, ktorý patrí právnickej osobe pri výkone ochranného opatrenia zhabania majetku po ukončení konkurzného konania výťažok zo speňaženia majetku, majetok vylúčený zo súpisu majetku po d- stát a majetok podliehajúci konkurzu, ak nedošlo k speňaženiu majetku.
V prípade zhabania majetku je okruh majetku, ktorý možno týmto ochranným opatrením postihnúť, totožný ako v prípade uloženia trestu prepadnutia majetku (§ 59 ods. 1 Tr. zák.).
V prípade, že došlo k zlúčeniu, k splynutiu alebo k rozdeleniu právnickej osoby, súd uloží ochranné opatrenie zhabania majetku právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. Vlastníkom zhabaného majetku sa stáva štát, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Vlastníkom zhabaného majetku sa stane štát v rozsahu, ktorý právnickej osobe patrí po skončení konkurzného konania. Účelom takejto právnej úpravy je nepostihnúť tretie osoby (veriteľov právnickej osoby), ktoré sa nezúčastnili na páchaní trestnej činnosti, vrátane jej zamestnancov. Výkon zhabania majetku upravuje § 461b Tr. por..
Autor
prof. JUDr. Jozef Madliak CSc,