Abstrakt
Článok pojednáva oprávnej kvalifikácii zavineného usmrtenia ľudskej osoby. Úvodom sa zaoberá kriminalistickým aspektom problematiky, teda kvalifikáciou skutku počas vyšetrovania. Ďalej stručne zmieňuje súčasnú právnu úpravu zavineného usmrtenia v Českej republike a na Slovensku. Záverom čitateľovi detailnejšie približuje trestný čin zabitia, ktorý včeskom trestnom práve privilegovane postihuje páchateľa úmyselného usmrtenia za určitých ospravedlniteľných okolností. Analyzuje súčasnú českú judikatúru a diskusiu uzatvára stručnými návrhmi pre slovenskú legislatívu.
1 ÚVOD
V predloženom príspevku sa budem zaoberať problematikou právnej kvalifikácie trestno-právne relevantných skutkov usmrtenia ľudskej osoby.
Úvodná kapitola je výsledkom môjho výskumu v rámci Špecifického vysokoškolského výskumu katedry trestného práva pre rok 2010 s názvom Teoretické i praktické problémy rekodifikace českého trestního práva hmotného a tvorí jednu (upravenú) pasáž diplomovej práce Zavinené usmrtenie: Vybrané aspekty vyšetrovania a právnej kvalifikácie prípadov zavinených úmrtí v Českej republike a na Slovensku, ktorú som v roku 2010 obhájil na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.
V ďalšej kapitole uvediem niekoľko základných poznámok ku právnej úprave zavineného usmrtenia v českom a slovenskom kódexe trestného práva hmotného. Ďalej sa budem venovať špecifickej otázke privilegovaného úmyselného usmrtenia, ktorú reflektuje súčasná česká judikatúra. Článok uzavriem vlastným názorom na možné smerovanie slovenskej legislatívy s prihliadnutím na české skúsenosti z rekodifikácie hmotného práva.
2 VYŠETROVACIA SITUÁCIA A JEJ VPLYV NA PRÁVNU KVALIFIKÁCIU SKUTKU
V kriminalistickej literatúre a hlavne v médiách sa často stretávame s pojmom vyšetrovanie vraždy. Vraždou včeskom islovenskom trestnom práve rozumieme úmyselné usmrtenie druhej osoby. Ide ojeden znajvážnejších a najprísnejšie trestaných trestných činov vôbec. Orgány činné v trestnom konaní vynakladajú špeciálne úsilie na to, aby bola väčšina vrážd odhalená a ich páchatelia potrestaní.
Vražda je právny termín a označuje trestný čin. Z právneho hľadiska môže spoľahlivo určitý skutok za vraždu označiť až súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku. Inak orgán činný vtrestnom konaní len svyššou mierou pravdepodobnosti vyslovuje, že v skutku ide o („je spatřován“) trestný čin vraždy.
Policajti prichádzajú každodenne do kontaktu s prípadmi násilných úmrtí. Niekedy je príčina smrti na prvý pohľad zrejmá, alebo aspoň ľahko zistiteľná. S pomocou moderných forenzných postupov sa napríklad dá potvrdiť alebo vylúčiť, či nebohý spáchal samovraždu. Ak niekto zomrel pričinením druhej osoby, vo väčšine prípadov to polícia vie zistiť a takúto osobu vypátrať a zaistiť. Najväčšiu pozornosť musí venovať náležitému a detailnému objasneniu a zadokumentovaniu skutkového deja, pri ktorom došlo k usmrteniu človeka.
Ak všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol usmrtením spáchaný trestný čin, za ktorý je určitá konkrétna osoba trestne zodpovedná, začne voči nej trestné stíhanie. V tomto momente musí orgán činný v trestnom konaní označiť trestný čin, o ktorý v skutku ide, a teda vysloviť kvalifikovaný názor, či smrť nastala úmyselným alebo nedbanlivostným konaním obvineného. Určité prípady sú jednoduché práve tým, že vzhľadom na všetky okolnosti takéto rozhodnutie nerobí žiaden problém. Reálny život však často prináša veľmi komplikované situácie, kedy je kvalifikácia usmrtenia veľmi nejednoznačná, a unáhlený záver môže definitívne zmariť odhalenie pravdy.
Pozrime sa teraz stručne na to, ako vyšetrovacia situácia na začiatku, v priebehu, a na konci vyšetrovania, ovplyvňuje úsudok orgánu činného v trestnom konaní ohľadom právnej kvalifikácie skutku usmrtenia.
Východiskom vyšetrovania každého trestného činu je počiatočná vyšetrovacia situácia, ktorá vzniká bezprostredne po tom, čo orgán činný vtrestnom konaní získa prvotné informácie nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin. Na postup policajného orgánu pri vykonávaní počiatočných vyšetrovacích a operatívne pátracích úkonov bude bezpodmienečne závisieť úspech alebo neúspech ďalšieho vyšetrovania1, vedúceho k objasneniu trestného činu a zistenia a usvedčenia páchateľa, čo je základným cieľom práce polície2.
Aj pri obzvlášť závažných násilných trestných činoch, ktoré sú často príznačné svojou komplikovanosťou motívov, prípravy, spáchania, utajovania a samozrejme následného vyšetrovania, je možné, že už po počiatočných úkonoch má vyšetrovateľ komplexný obraz ospôsobe spáchania trestného činu, je oboznámený so statusom a charakteristikou obete trestného činu3 (dieťa, chorá osoba,…) a v najpriaznivejších prípadoch je už na mieste činu zaistená podozrivá osoba, voči ktorej je okamžite vznesené obvinenie a všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že takmer s istotou bude táto osoba skutočným páchateľom. Je preto dôležité vzhľadom na priaznivú vyšetrovaciu situáciu správne (teda s čo najväčšou presnosťou) právne posúdiť skutok, ktorý sa stal a zahájiť trestné stíhanie voči podozrivému, ktorý tak získava postavenie osoby obvinenej z trestného činu.
V prípadoch vznesenia obvinenia je v súlade s § 160 ods. 1 a 2 českého trestného poriadku (ďalej len „čes. TP“)4 obvinený bez meškania („neprodleně“) oboznámený s touto skutočnosťou, s popisom skutku, ktorého sa mal dopustiť a z ktorého je obvinený, tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom a zákonným označením trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide („je spatřován“).
Skutok je právne relevantný pojem abstrahovaný z konkrétneho skutkového deja, teda reálnej udalosti záležiacej na konaní človeka5, ktorá sa stala v minulosti a ktorú môžeme objasniť a popísať jej priebeh na základe pamäťových a materiálnych stôp.6 Kým tie majú v priebehu vyšetrovania vplyv na vytyčovanie vyšetrovacích verzií, až kým sa nedospeje k takej verzii skutku, ktorú považuje vyšetrovateľ za najbližšiu tomu, čo sa v skutočnosti odohralo, v prípade rozhodovania súdu majú tie vplyv na skutkové zistenia a vynesenie rozsudku, že sa tak popísaný skutok stal.
Protiprávny skutok, ktorý vykazuje znaky v zvláštnej časti trestného zákonníka označujeme ako trestný čin, resp. u mladistvých ako previnenie. Každý trestný čin má svoje zákonné označenie (spravidla je to názov paragrafu, resp. skupiny niekoľkých paragrafov zvláštnej časti trestného zákonníka). Český trestný poriadok ukladá v ustanovení § 160 ods. 1 policajnému orgánu povinnosť už (najneskôr) pri zahájení trestného stíhania a obvinení podozrivej osoby subsumovať odhalený skutok jednak pod konkrétny paragraf označujúci trestný čin, a tiež pod ustanovenie v odseku (odsekoch) tohto paragrafu – zákonné označenie trestného činu.
Ide o vymedzenie – kvalifikáciu – skutkovej podstaty trestného činu (poprípade trestných činov, ak boli spáchané v jednočinnom súbehu7) spomedzi všetkých trestných činov uvedených v trestnom zákonníku, ako i definovanie skutkovej podstaty v rámci už vymedzeného trestného činu (obvykle v jednom paragrafe), teda rozlíšenie, či ide o skutkovú podstatu základnú, spravidla uvedenú v prvom odseku, alebo o skutkovú podstatu kvalifikovanú (popr. privilegovanú), ktorej znaky bývajú uvedené v druhom a ďalších odsekoch konkrétneho paragrafu8.
Odborníci trestného práva a policajných vied sa bezpochyby zhodnú na tom, že snahou orgánov činných v trestnom konaní musí byť čo najpresnejšie právne posúdenie každého skutku, čo je v plnej zhode s ústavou garantovanou právnou istotou, ako jedným zo základných prvkov právneho štátu. Ustanovenie § 160 ods. 6 čes. TP však počíta s požiadavkou kriminalistickej praxe flexibilne reagovať na nové skutočnosti, ktoré počas vyšetrovania môžu vyjsť (a spravidla vychádzajú) najavo a umožňuje policajnému orgánu v priebehu vyšetrovania uznesením zmeniť právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bolo zahájené trestné stíhanie.9 Nesprávne zhodnotenie skutkových znakov pri počiatočnej kvalifikácii (ale i pri prekvalifikácii trestného činu v neskorších štádiách vyšetrovania) môže priniesť určité problémy.
Podotýkam, že sa týkajú hlavne nesprávnej subsumpcie pod konkrétne ustanovenie zákona. K rozdielu základnej a kvalifikovanej skutkovej podstaty, aj z pohľadu policajnej praxe, sa vyjadrím ďalej.
Vyšetrovanie každej skupiny podobných trestných činov (znásilnenia, krádeže, drogová kriminalita,…) má kriminalistickou vedou vypracovanú vlastnú metodiku, ktorá slúži ako návod pre vyšetrovateľa.10 V prípade, že odhalený skutok je na základe najvýraznejších stôp nesprávne posúdený, vyšetrovateľ sa môže zamerať na zjavné, no menej podstatné skutočnosti, a môžu mu uniknúť práve skutočnosti, ktoré môžu pri dokazovaní prispieť k tomu, že obžalovaný bude spravodlivo uznaný vinným zo závažnejšieho alebo kvalifikovaného trestného činu, ktorý reálne spáchal.
Pokiaľ je nesprávne právne posúdenie založené len na nepresnom úsudku vyšetrovateľa, čiže nie na iných skutočnostiach, ktoré počas vyšetrovania vyjdú najavo (§ 160 ods. 6 čes. TP), a teda štátny zástupca vychádza pri rozhodnutí o zmene právnej kvalifikácie len z tých istých skutočností, ktoré boli známe vyšetrovateľovi (napr. pri previerke spisu podľa § 174 ods. 2 písm. b) čes. TP), spôsobuje takýto prieskum a vydávanie pokynu o zmene právnej kvalifikácie zbytočný prieťah vo vyšetrovaní tak na strane štátneho zástupcu, ako aj vyšetrovateľa, ktorý navyše následne musí obvineného na takúto zmenu upozorniť a protokolovať ju (už zmienený § 160 ods. 6 čes. TP).
K uvedenému však existujú protiargumenty, a to najmä praktického rázu. Dôveryhodnosti polície nesvedčia urýchlené a neuvážené kroky. Vyšetrovanie obzvlášť závažnej činnosti je veľmi náročný a zodpovedný proces, často pod drobnohľadom médií a tlakom spoločnosti pri domáhaní sa spravodlivosti usvedčením a potrestaním páchateľa (samozrejme zodpovednosť vyšetrovateľa spočíva práve v usvedčení páchateľa zhromaždenými dôkazmi, odsúdenie a potrestanie je vo výlučnej právomoci súdov). Z tohto dôvodu, a tiež na základe skúseností viacerých vyšetrovateľov, s ktorými som túto problematiku konzultoval, môžem konštatovať, že v prípadoch, keď má vyšetrovateľ v počiatočnej vyšetrovacej situácii dostatok dôkazov nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, začína trestné stíhanie za trestný čin, na ktorého bezpečné dokázanie postačujú získané dôkazy, aj v prípadoch, keď existujú dôkazy na to, že išlo o závažnejší trestný čin. Rovnako nie je neobvyklé, že sa v prípade obzvlášť závažnej kriminality začína stíhať za trestný čin základný, nie kvalifikovaný. Prax to odôvodňuje tým, že počiatočnými úkonmi odhalené stopy a získané informácie môžu byť nepostačujúce, skresľujúce, mylné ba až zámerne mätúce, a až nasledovné vyšetrovanie potvrdzuje alebo vyvracia vyšetrovateľove domnienky a verzie. Poukazuje na to, že v prípade mylného závažnejšieho posúdenia skutku, akým naozaj bol, poprípade vyjde najavo, že skutok sa ani nestal alebo nebol trestným činom, je naštrbený kredit polície pred verejnosťou. Média majú totiž tendenciu vyhľadávať senzácie, fabulovať a zveličovať, aby získali pozornosť publika. V prípade, že prípad neskončí podľa ich predstáv (napr. je určitá osoba zbavená obvinenia), často navádzajú dojem, že niekto úmyselne zničil stopy, „stratil“ dokumenty, korumpoval. Naopak prekvalifikácia a stíhanie obvineného za závažnejší trestný čin po objasnení nových skutočností a zrelej úvahe vyšetrovateľa sa skôr hodnotí za pozitívny krok. To nebráni vyšetrovateľovi v tom, aby neustále prehodnocoval dôkazy i z pohľadu právnej kvalifikácie.
Nemal by však pri tom dbať ohľad na iné záujmy, než záujem na náležitom zistení trestného činu a spravodlivom potrestaní páchateľa. Bohužiaľ sa vniektorých prípadoch stáva, že vyšetrovateľ uprednostní potreby priaznivého štatistického výkazu pred presnou kvalifikáciou. Ak sa napríklad viac prikláňa k tomu, že skôr nastalo nedbanlivostné, než úmyselné usmrtenie, existuje určitý sklon začať vyšetrovať skutok ako nedbanlivostný trestný čin, s tým, že sa to poprípade môže v budúcnosti zmeniť. Má to priliehavé vysvetlenie. V prípade, že sa vyšetrovanie nepodarí doviesť do zdarného konca, v policajnej štatistike sa to prejaví ako neúspech pri menej závažnej trestnej činnosti. Je to oveľa prijateľnejšie, ako priznať, že sa nepodarilo vyšetriť ďalšiu vraždu. Vraždy sú štatistická položka, na ktorú je polícia i verejnosť najviac citlivá, a v policajnom prostredí existuje určitý psychický tlak na to aby práve tieto čísla vyzerali čo najlepšie. V dôsledku však táto snaha môže viesť k efektu presne opačnému, než spoločensky žiadanému, a to že sa prehlbuje latencia tohto zvlášť závažného zločinu.
Základom pri úvahe o zmene právnej kvalifikácie už stíhaného skutku je teda postup vytvorenia vyšetrovacej verzie, pri ktorej skutok napĺňa znaky iného, závažnejšieho trestného činu, ako toho, za ktorý je obvinený momentálne stíhaný a podoprenie tejto verzie prehodnotením získaných dôkazov ako i zameraním sa na získavanie dôkazov nových.
Záverom úvodnej diskusie zhrňujem, že hoci osvedčená policajná prax varuje pred unáhlenými závermi a dôrazne poukazuje na opatrnosť a dôkladnosť pri vyšetrovaní, čo by skôr nasvedčovalo uvedenému postupu precízneho zhromažďovania čo najväčšieho množstva dôkazov a prekvalifikácie skutku na závažnejší trestný čin (buď iný, alebo rovnaký ale kvalifikovaný, kde pripadá do úvahy vyššia sadzba) až po úvahe a vnútornom presvedčení vyšetrovateľa, musia byť rovnako šetrené práva obvineného plynúce z ustanovení trestného poriadku, teda hlavne mať vedomosť o tom, za aký skutok je stíhaný a ako ho orgán činný v trestnom konaní kvalifikuje. Z dôvodu transparentnosti trestného stíhania by malo byť vylúčené zámerne nepresné kvalifikovanie skutku s cieľom „prekvapiť“ obvineného v závere vyšetrovania. Rovnako nesmie byť snaha o priaznivé štatistické výkazy nadradená záujmu na zákonnom a efektívnom fungovaní orgánov činných v trestnom konaní.
3 PRÁVNA KVALIFIKÁCIA USMRTENIA PODĽA NOVÝCH TRESTNÝCH KÓDEXOV V ČESKEJ REPUBLIKE A NA SLOVENSKU
Komparácia nového českého trestného zákonníka č. 40/2009 Sb. (ďalej len „čes. TZ“) a slovenského trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len „slov. TZ“) je jednou zo základných tém, ktorej som sa venoval v roku 2010 v rámci Špecifického vysokoškolského výskumu našej katedry. Na tomto mieste by som odkázal na môj článok Usmrtenie v trestnom práve hmotnom: česko-slovenská komparácia v zborníku z konferencie Rekodifikovaný trestný zákon a trestný poriadok – analýza poznatkov z teórie a praxe, konanej na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave dňa 9.2.2011.
Aby som v tomto príspevku zachoval koherentnosť tematiky, uvediem niekoľko základných bodov, a ďalej sa budem venovať špecifickej otázke privilegovaného úmyselného usmrtenia, ktorú reflektuje súčasná česká judikatúra.
Úvodom by som konštatoval, že dlhodobé volanie po diferenciácii trestných činov úmyselného usmrtenia, teda vraždy podľa § 219 starého trestného zákona č. 140/1961 Zb. a privilegovanej vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 220 tohto zákona, bolo síce zákonodarcami v oboch krajinách vyslyšané, no i to len sčasti, berúc do úvahy kvalitatívnu i kvantitatívnu stránku úpravy.
Prvým momentom bola potreba zohľadniť v už tak rozmanitých dôvodoch, motívoch, okolnostiach a spôsoboch páchania vrážd aspekt zvýšenej zavrhnutiahodnosti určitých vrážd, pre ktorú by nepostačovala nová kategória okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, ale javilo sa ako naliehavé vytvoriť novú skutkovú podstatu najzávažnejších vrážd vôbec. Hovoríme o rozdiele medzi vraždou „jednoduchou“ (česky prostou) a kvalifikovanou.
Nová česká úprava rozoznáva v § 140 čes. TZ úmyselné usmrtenie v odseku prvom a úmyselné usmrtenie spáchané s rozmyslom alebo po predchádzajúcom uvážení v odseku druhom. Uvedené znaky majú vyjadriť vyššiu mieru racionálnej kontroly nad konaním, oproti spontánnej reakcii na vyhrotený konflikt. V českej literatúre tieto znaky dôkladne analyzuje Dr. Hořák11 a tým poskytuje praktikom akúsi pomôcku k ich výkladu a aplikácii na konkrétne prípady. Predsa sa nemôžem ubrániť dojmu, že prijatá úprava nie je optimálna a celkom zrozumiteľná, a to z dôvodu kritizovanej legislatívnej techniky, malých rozdielov medzi trestnými sadzbami v prvom a druhom odseku (jednoduchá a kvalifikovaná vražda) a takisto určitej aplikačnej nejasnosti znaku rozmyslu (reflexie), ktorý sa nachádza na pomedzí hoci aj veľmi nekvalitného a situačného, no pre trestnosť nevyhnutného, rozhodovania príčetného páchateľa a premysleného plánovania činu. To podľa môjho názoru môže viesť k zásadným problémom pre dokazovanie a finálnu kvalifikáciu skutkov, a navyše spôsobiť nejednotnosť v posudzovaní podobných prípadov v krajine do doby, než sa ustáli judikatúra, čo bude trvať viac rokov.
O tom, že je diferenciácia na jednoduchú a kvalifikovanú vraždu nedotiahnutá do úplnosti, svedčí aj to, že v treťom odseku § 140 čes. TZ už znak reflexie či premeditácie nehrá žiadnu úlohu! Teda výskyt okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby (v ods. 3) umožňuje potrestať vraždu odňatím slobody na pätnásť až dvadsať rokov alebo výnimočným trestom, bez ohľadu na to či ide v prvom rade o vraždu jednoduchú alebo kvalifikovanú. Diferenciácia v takejto podobe podľa môjho názoru nesplnila očakávania.12
Nová slovenská úprava požiadavku diferenciácie úmyselných usmrtení reflektuje vlegislatívno-technicky správnom vyčlenení nového trestného činu úkladnej vraždy v § 144 slov. TZ. Prísnejšie trestaná úkladná vražda sa od vraždy podľa § 145 slov. TZ odlišuje fakultatívnym znakom subjektívnej stránky – vopred uváženou pohnútkou, teda motívom, ktorým je vedené konanie páchateľa v úmysle usmrtiť obeť (prečo chcel páchateľ obeť usmrtiť).
Ak bolo, ako prirodzene predpokladám, úmyslom zákonodarcu vyčleniť najnebezpečnejšie a najodsúdeniahodnejšie vraždy, nemôžem ostať nekritický k voľbe diferenčného znaku premeditácie motívu. Burda13 i ďalší autori už poukázali na to, že v samotnej skutočnosti premeditácie pohnútky nie je možné automaticky vidieť aj väčšiu odsúdeniahodnosť určitého činu. Vopred uvážené pohnútky môžu byť tak zavrhnutiahodné, ako i ospravedlniteľné či pochopiteľné.
Súčasná úprava neponúka možnosť jasne rozlišovať napr. medzi činom mafiánskeho nájomného vraha a dlhodobo týranej manželky, ktorá sa po uvážení a bilancovaní súžitia s tyranom rozhodne, že to už ďalej nebude znášať a muža po príchode domov usmrtí pripraveným kuchynským nožom.
Ak sa pozrieme na štatistiky14, úkladné vraždy tvoria zhruba desatinu všetkých vrážd, čo podľa mňa celkom vystihuje legislatívny zámer prísnejšie postihovať najzávažnejšie prípady. Problém však vidím v nasledovnom. Aby sa dosiahol tento stav, musí si orgán činný v trestnom konaní v praxi akosi domýšľať želanú vyššiu zavrhnutiahodnosť vopred uváženej pohnútky, napriek tomu, že zákon jasne požaduje len samotnú skutočnosť premeditácie pohnútky bez ohľadu na jej morálne zhodnotenie. U pochopiteľných pohnútok, kde by hrozil nespravodlivo vysoký postih za úkladnú vraždu, sa potom ignoruje ich premeditácia tým, že čin sa pri kvalifikácii ponechá v kategórii vražda (jednoduchá). Som presvedčený o tom, že to nie je v plnom súlade s požiadavkou právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov.
Druhá moja poznámka sa bude týkať vzťahu základnej a privilegovanej skutkovej podstaty úmyselného usmrtenia.
Český zákonodarca zavádza do klasifikácie nový trestný čin – zabitie, ktorého sa páchateľ dopustí, keď iného úmyselne usmrtí v silnom rozrušení zo strachu, zľaknutia, zmätku alebo iného ospravedlniteľného hnutia mysle alebo v dôsledku predchádzajúceho zavrhnutiahodného konania poškodeného. Napriek tomu, že ustanovenie bolo pre nejednoznačnosť novelizované ešte pred účinnosťou trestného zákonníka, novela viac svetla do jeho výkladu nepriniesla. Teoretici15 následne diskutovali otom, či sa znak silného rozrušenia bezpodmienečne vzťahuje aj na usmrtenie vdôsledku predchádzajúceho zavrhnutiahodného konania usmrtenej obete, alebo je možné takúto obeť „zabiť“ s chladnou hlavou, čo by bola alternatíva k ospravedlniteľnému silnému rozrušeniu. Opäť je znenie zákona v tak závažnej veci nejednoznačné. K trestnému činu zabitia v českom zákone sa ešte vrátim.
Napriek tomu, že na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že škála úkladná vražda – vražda – zabitie – usmrtenie poskytne dostatočný základ pre podchytenie rozmanitosti zavinených usmrtení, slovenský trestný zákon mimo trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou (§ 146 slov. TZ) bohužiaľ stále nemá privilegovanú skutkovú podstatu úmyselného usmrtenia, ktorá by sa vzťahovala na usmrtenia spáchané úmyselne, no s čiastočne ospravedlniteľnou, či aspoň pochopiteľnou pohnútkou či inou okolnosťou. To považujem za najväčší súčasný nedostatok slovenskej úpravy.
Určitý korektív … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Mgr. Igor Nikolaj Barilik