Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: D. S. U., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka – I. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX H., zastúpená advokátskou kanceláriou AK Neuschlová, s.r.o., so sídlom Dostojevského rad 5, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 359, a otec – V.. U. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX H., zastúpený advokátom JUDr. Miroslavom Kučerom, so sídlom Krajinská 30,
821 06 Bratislava, o návrhu otca na zníženie výživného a o návrhu matky na zvýšenie výživného, na
odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 04.09.2017, č.k. 3P/177/2015-288,
takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 04.09.2017, č.k. 3P/177/2015-288, zamietol návrh otca na
zníženie výživného, zamietol návrh matky na zvýšenie výživného na maloletú D. S., nar. XX.XX.XXXX.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie právne zdôvodnil svoje rozhodnutie ust. § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 63 ods. 2, § 75
ods. 1, § 78 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine, keď mal po vykonanom a doplnenom dokazovaní preukázané,
že od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti otca k maloletej uplynuli takmer 3 roky, pričom v čase
vydania predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom bola maloletá vo veku 14 rokov, navštevovala 9.
ročník základnej školy a v čase podania návrhu otca na zníženie výživného mala maloletá 15 rokov a
v školskom roku 2016/2017 bola študentkou 2. ročníka strednej školy. Súd prvej inštancie poukázal na
rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 1P/32/2014-157 zo dňa 02.12.2015, ktorým súd návrh otca na
zníženie výživného na čas do rozvodu manželstva zamietol, a ktoré konanie sa vzhľadom na rozsudok
súdu o rozvode manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej ukázalo ako
nadbytočné. Mal za nesporné, že rastom maloletej jej náklady priamo úmerne narastajú, avšak ustálil,
že na strane maloletej nedošlo k zásadnej zmene pomerov odôvodňujúcej zvýšenie výživného. Pri
rozhodovaní o návrhu otca a matky rovnako prihliadal na schopnosti a možnosti rodičov platiť výživné, na
ich skutočný príjem a skutočnosti odôvodňujúce záver, že tento príjem zodpovedá telesným a duševným
možnostiam rodiča, ich skúsenostiam, plneniu pracovných povinností, ako aj miestnym možnostiam
uplatnenia. Poukázal na právo dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov a zároveň prihliadol na
skutočnosť, že otec má tiež vyživovaciu povinnosť k plnoletej C. U., nar. XX.XX.XXXX. Rovnako mal
preukázanú zmenu pomerov aj na strane otca, ukončením podnikania. Konštatoval, že na strane otca
však nedošlo k takým zmenám, ktoré by mali za následok zníženie jeho príjmu, nakoľko otec nadobudol

finančné prostriedky vo výške XXX.XXX Eur a zároveň odpredal svoj obchodný podiel spoločnosti X.
spol. s r. o. za cenu prevodu 1 euro, pričom hodnota obchodného podielu bola X.XXX,XX eur. Poukázal
na to, že otec je naďalej konateľom spoločnosti I. – U., spol. s r. o., so sídlom v Q. republike, v súčasnosti je
zamestnaný, pričom aktuálny mesačný príjem nepreukázal, predložil iba potvrdenie o príjme za obdobie
mája 2016 do januára 2017 a sám potvrdil, že jeho príjem predstavuje cca XXX až XXX eur mesačne.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by otec nebol schopný platiť
doposiaľ určené výživné na maloletú vo výške XXX eur. Neprihliadol na tvrdenia otca o tom, že finančné
prostriedky vo výške XXX.XXX Eur získané z vysporiadania BSM boli určené na zabezpečenie bývania
otca a úhradu dlhov a nie sú určené na platenie výživného. Poukázal na to, že otec nesplnil ani
povinnosť uloženú mu v zmysle uznesenia súdu zo dňa 29.05.2017 na pojednávaní, na predloženie
listinných dôkazov preukazujúcich na aký účel použil finančný majetok v sume XXX.XXX eur. Tvrdenia
otca považoval za irelevantné s ohľadom na to, že každý rodič je povinný všetky svoje aktivity sústrediť
tak, aby bol schopný riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Pri rozhodovaní prihliadal tiež na faktické
príjmy otca, jeho možnosti objektívne dosiahnuť zárobok s ohľadom na vek, zdravotný stav, kvalifikáciu,
odbornosť, pracovné skúsenosti i situáciu na trhu práce. Mal za to, že povinnosťou otca ako rodiča je
starať sa o výživu svojich detí a vynaložiť všetko úsilie, aby dosahoval príjmy, z ktorých ich výživu v
stanovenom rozsahu zabezpečí. Na argumenty otca o použití finančných prostriedkov z vysporiadania
BSM neprihliadal a konštatoval, že rovnako finančné prostriedky získané z vysporiadania BSM nemožno
použiť ani na predaj matkinho bytu na platenie výživného, keďže byt, v ktorom býva matka s deťmi,
slúži na zabezpečenie bývania detí. Pri rozhodovaní o návrhu matky na zvýšenie výživného prihliadol na
príjem otca predstavuje cca XXX až XXX eur, jeho zdravotné problémy. Výdavky súvisiace so študijným
pobytom maloletej vo Q. (X.XXX eur ročne + XX eur každý víkend, zápisné XX eur + cestovné) považoval
za nepreukázané. Poukázal na to, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Výživné vo výške XXX eur mesačne považoval vzhľadom k odôvodneným potrebám a veku dieťaťa
a vzhľadom k príjmu matky, ako aj možnostiam otca v zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o
rodine, za primerané. Mal za to, že neboli splnené zákonné podmienky na zníženie výživného. Zdôraznil
mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až po tom, ako rodič
splní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť a uspokojí v nevyhnutnej miere potreby detí. Poukázal na
potrebu zo strany otca prehodnotiť postoj k plneniu vyživovacej povinnosť k maloletej D. S. a svoju
vyživovaciu povinnosť si riadne plniť aspoň v doposiaľ určenej výške. O trovách konania súd rozhodol
podľa ustanovenia § 52 C.m.p..
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie otec maloletej prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
ktorý navrhol napadnutý rozsudok vo výroku I., ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zníženie výživného
zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Mal za to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Namietal, že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho záveru, keďže súd neúplne zistil skutočný stav veci, že konanie
na súde prvej inštancie nebolo nestranné a objektívne a prebiehalo s obrovskými prieťahmi v konaní
spôsobenými zákonnou sudkyňou, prvé pojednávanie prebehlo v značnom časovom odstupe od nápadu
veci. Mal pocit, že výsledok konania bol vopred jasný, konajúca sudkyňa nebola ochotná vykonať
najzákladnejší dôkaz, podrobný výsluch účastníkov. Poukázal na zápisnice z pojednávaní. Dal do
pozornosti, že v konaní rozhodovala sudkyňa, ktorá už rozhodovala predchádzajúcu vec o výživnom
na maloletú a v minulosti pracovala v jednej kancelári so sudkyňou odvolacieho súdu Mgr. C. F..
Konštatoval, že namietať zaujatosť týchto sudkýň nemá zmysel. Uviedol, že rozhodnutím súdu stratil
právo na život, zo svojho príjmu nie je schopný pokryť svoje životné náklady, uspokojiť svoje základné
potreby a platiť výživné v stanovenej výške. Mal za to, že pri strate zamestnania, čo je reálne
pravdepodobné, mu bude narastať zaostalé výživné, čo povedie k jeho odsúdeniu k nepodmienečnému
trestu odňatia slobody a rapídne sa zhorší jeho zdravotný stav. Konštatoval, že pri zmene pomerov
má právo podať návrh na zníženie výživného. Zdôraznil, že podnikateľskú činnosť musel ukončiť, lebo
skrachoval. Obchodný podiel obchodnej spoločnosti previedol na tretiu osobu, aby v nej nefiguroval
ako spoločník a konateľ a mohol sa zamestnať. K zániku jeho podnikateľskej činnosti nebolo potrebné
pristupovať ani formou konkurzu, ani zrušením s likvidáciou alebo bez likvidácie, pretože k tomu neboli
splnené zákonné podmienky. Prevod obchodného podielu spoločnosti považoval za najjednoduchší
spôsob ukončenia činnosti, podiel predal za jedno euro, pretože skrachovanú spoločnosť nikto nekúpi.
Uviedol, že spoločnosť nemala na účte X.XXX,XX eur, išlo len o výšku základného imania. Namietal, že

súd prvej inštancie si nepreveril tieto skutočnosti pripojením registrového spisu obchodnej spoločnosti.
Dal do pozornosti, že jeho konateľstvo v Q. republike bolo ukončené, pretože spoločnosť pracovala
s tým istým tovarom ako spoločnosť X. spol. s r.o., o ktorý nebol záujem, súd prvej inštancie sa s
touto skutočnosťou nezaoberal. Poukázal na predložené doklady o príjme. Opakované výzvy sudkyne
na predloženie dokladov považoval za nezákonné. Poukázal na priebeh pojednávaní a uviedol, že
nesúhlasil s postupom sudkyne a argumentmi ohľadne jeho zamestnania už v predchádzajúcom konaní.
Namietal, že bol opakovane vyzývaný, aby argumentoval aké dlhy mala spoločnosť a koľko týchto dlhov
zo sumy XXX.XXX eur vyplatil, zdôraznil, že tieto skutočnosti nemôže uviesť, nakoľko sú predmetom
obchodného tajomstva a nemôže ohroziť bývalých obchodných partnerov. Rovnako zdôraznil, že
sumu XXX.XXX eur nadobudnutú z majetkového vyporiadania BSM nie je možné použiť na platenie
výživného, ale slúži na zabezpečenie jeho bývania, kúpou bytu v Bratislave do svojho vlastníctva, resp.
rekonštrukciou chalupy na bývanie nachádzajúcej sa 100 km od Bratislavy, kde zatiaľ bývať nemôže,
pretože si tu nevie nájsť zamestnanie. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal akým
spôsobom získal sumu XXX.XXX eur, neskúmal kto mal zásluhovosť na nadobudnutí bytu a z čoho sa
tento zaplatil. Poukázal na to, že byt kúpil výlučne on bez pričinenia matky, ktorá prišla do manželstva
bez finančných prostriedkov. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho vážnym zdravotným
stavom, kto mu spôsobil zdravotné problémy, aké má výdavky na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti.
Uviedol, že po ukončení podnikania sa snažil zamestnať, zabezpečil si príjem, nemôže zarobiť viac,
keďže na trhu práce nie je pre neho adekvátne miesto k jeho vzdelaniu, veku a schopnostiam. Mal
za to, že súd prvej inštancie neskúmal jeho mesačné náklady. Dal do pozornosti, že jeho výdavok na
stravu činí XXX eur mesačne, t.j. X eur na deň, na plnoletú dcéru prispieva sumou XXX eur, za nájom
hradí XXX eur, hygienu XX eur a cestovné XXX eur. Poukázal na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine
a skutočnosť, že nemá iné výdavky, ktoré by mohol znížiť, mesačne sa zadlžuje, prispieva mu jeho
stará a chorá matka zo svojho dôchodku. V ďalšom podaní sa pridržal svojich vyjadrení a doložil do
spisu informáciu o účtoch, výpis z obchodného registra spol. I. -U., spol. s.r.o., potvrdenie Ing. Z. S.,
spolumajiteľ spoločnosti , podľa ktorého spoločnosti I. U. s.r.o. už vyše roka nevyvíja žiadnu činnosť,
a skutočnosť, že V.. U. U. v roku 2016 a 2017 neobdržal žiadne finančné plnenie – odmenu za prácu
konateľa spoločnosti. Zdôraznil, že nepodniká, zamestnal sa, nie je spoluvlastníkom bytu na S. ulici,
nevlastní pozemky v katastri obce Y.. Poukázal na nepomer príjmu a výdavkov matky v súvislosti s
pobytom maloletej vo Q.. Uviedol, že hnuteľný majetok obchodnej spoločnosti bol nútený rozpredať
za nízke ceny, išlo o 5 ročnú tlačiareň, 8 až 10 ročné počítače a nábytok. Deväťročné auto zn. Q. G.
predal za sumu XXX.XXX Kč a peniaze použil na vyplatenie dlhov firmy. Nesúhlasil s tvrdeniami matky
o jeho príjmoch zo živnosti v minulom období s poukazom na jeho príjmy a výdavky, paušálne výdavky,
ktoré môže odpísať ako náklady z príjmov. Vyjadrenie o benefitoch a dovolenkovom plate považoval
za fabulujúce. Uviedol, že v roku 2017 v júli mal príjem XXX eur netto, v auguste XXX,XX eur netto,
v septembri X.XXX eur netto a v októbri XXX,XX eur netto, preto každý mesiac nemá možnosť z tohto
príjmu hradiť určené výživné. Spochybnil výšku nákladov na maloletú. Poukázal na ním predložené
doklady o hľadaní si práce v konaní o rozvod manželstva, jeho možnosti, na platy zamestnancov kurátov
a súdnych pracovníkov. Uviedol, že do spisu doložil doklady o použití finančných prostriedkov XXX.XXX
eur na vyrovnanie dlhov firiem a osobných výdavkov (oprava domu) a zabezpečenie bývania, úhrady
výživného a nákup darčekov pre dcéry. Spochybnil tvrdenie o nepreukázaní jeho zdravotných problémov,
keďže doložil viacero lekárskych správ.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla prostredníctvom svojej právnej zástupkyne rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že rozhodnutie
v odvolaním napadnutom výroku rešpektuje záujem maloletej, keďže v konaní neboli preukázané
relevantné dôvody, ktoré by zakladali oprávnenie výživné na dieťa znížiť. Tvrdenia otca voči zákonnej
sudkyni a priebehu konania považovala za osočujúce a účelové, potvrdzujúce nátlakové správanie sa
právneho zástupcu otca v konaní. Poukázala na zápisnice a zvukové záznamy z priebehu pojednávaní
konaných na súde prvej inštancie a účelové kroky otca aj v minulosti. Mala za to, že otec nepreukázal
zmenu pomerov, avšak zmena pomerov nastala na strane maloletej, ktorá nastúpila na strednú školu
a v druhom polroku sa zúčastní školou organizovaného študijného pobytu vo Q., s čím sú spojené
ďalšie výdavky. Za správne považovala aj posúdenie správania sa otca v súvislosti s nadobudnutím
finančných prostriedkov vo výške XXX.XXX eur. Namietala tvrdenia otca o tom, že spoločnosť, ktorej
podiel predal, bola bez hodnoty a bez peňazí na účte. Poukázala na to, že otcov vklad do spoločnosti
bol vo výške X.XXX,XX eur, spoločnosť predal za jedno euro dlhoročnému známemu Ing. C. J.,
spoločnosť vlastnila automobil zn. Q. S – I., užívaný otcom, tlačiarne, nábytok, dosahovala v roku 2016
tržby, podľa dostupných údajov vo výške XX.XXX eur, t.j. X.XXX eur mesačne, pričom išlo o tržby z
predaja tovaru. Poukázala na daňové priznania otca z príjmov fyzickej osoby za rok 2014 a 2015, kedy

vygeneroval príjem vo výške XX.XXX eur a X.XXX eur. Dala do pozornosti, že otec nepreukázal zánik
jeho konateľstva v spoločnosti I. – U. spol. s.r.o., ktoré vyplýva z listín založených v Zbierke listín, keď
z posledného záznamu – účtovnej závierky za rok 2016 je zrejmé, že poznámky k nej vypracoval a
podpisoval otec k dátumu 24.03.2017. Zdôraznila, že otec preukázal posledný príjem podaním zo
dňa 08.03.2017, v konaní uvádzal príjem XXX eur, pričom z potvrdenia predloženého v exekučnom
konaní vyplýva jeho čistý príjem XXX až X.XXX eur. Poukázala na to, že nie je vylúčené, že otec má
aj benefity, napr. dovolenkový plat, vianočný plat, bonus za hospodársky výsledok a pod. Upozornila,
že podľa jej vedomostí, otec má od novembra nastúpiť na nové pracovné miesto vo D., v dôsledku
čoho je možné očakávať zvýšenie jeho príjmu. Uvedené popiera jeho tvrdenia o nemožnosti nájsť si
adekvátnu prácu. Vyslovila názor, že nadobudnutím majetku otca získaného vyporiadaním BSM došlo
k zásadnej zmene, v pozitívnom smere. Jeho právo na zabezpečenie bytu nepopiera, avšak za prioritu
považuje zabezpečenie výživy maloletého dieťaťa. Poukázala na to, že pri vyporiadaní BSM došlo k
uzatvoreniu dohody , v ktorej bola akceptovaná požiadavka otca na vyplatenie sumy XXX.XXX eur.
Predaj bytu bol zrealizovaný v roku 2014 prostredníctvom realitných kancelárií, na ktorom sa spoločne
dohodli. K námietkam otca o jeho nákladoch na zabezpečenie vlastných potrieb uviedla, že pokiaľ
si otec vyčíslil náklady na stravu dospelej osoby vo výške XXX eur mesačne, maloletá D. S. dovŕši v
auguste 2018 plnoletosť a táto suma by mala byť tiež zohľadňovaná ako na dospelú osobu. Poprela
tvrdenia otca o platbách výživného na plnoletú C. v sume XXX eur mesačne, pretože dcére prispieva
podľa vlastnej úvahy, aktuálne sumou XX eur. C.e odkázaná na jej starostlivosť a výpomoc starých
rodičov a príležitostne brigáduje. Konštatovala, že otec v konaní preukázal len jedno potvrdenie o svojom
zdravotnom stave, podľa ktorého sa lieči na hypertenziu, ochorenie ktoré postihuje 75 % populácie vo
veku 55 až 64 rokov. Psychické problémy nepreukázal. Uviedla, že životná úroveň otca je porovnateľná
ako jej, otec dosahuje príjem XXX eur, nemá hypotéku, býva v prenajatom 3 izbovom byte sám a bolo
mu vyplatených XXX.XXX eur.
5. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť s prihliadnutím na vek maloletej a jej aktuálne potreby.
6. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutej časti, v ktorej nie je viazaný rozsahom odvolania a
odvolacími dôvodmi podľa § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku (ďalej C.m.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 379, § 380 a § 378 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok ( ďalej „ C.s.p.“), a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné.
7. Tým, že predmetom konania v danej veci je zmena rozhodnutia o výživnom na maloleté dieťa, súd
prvej inštancie správne pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý jasne definuje
dôvody majúce za následok zmenu rozhodnutia o výživnom. Za takéto v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia treba považovať zmenu pomerov, či už na strane rodičov alebo maloletého dieťaťa, musí
ísť pritom o podstatnú zmenu pomerov. Úlohou súdu pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť,
či a v akom smere došlo k zmene pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom, v prípade kladného
zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o výšku výživného, vychádzajúc z ust. §
62 ods. 1, 2, 4, 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine súd pri určovaní výživného berie zreteľ na odôvodnené
potreby maloletého dieťaťa, ako aj na zárobkové možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch
rodičov, pri zachovaní práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
8. S poukazom na uvedené kritériá rozhodné pre určovanie výživného odvolací súd dospel k záveru,
že súd prvej inštancie správne zistil skutočný stav tým, že svoje dokazovanie zameral na zisťovanie
rozhodujúcich skutočností podstatných pre rozhodnutie o návrhu otca na zníženie výživného, aj návrhu
matky na zvýšenie výživného, z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb maloletej, ako aj z
hľadiska schopností a možností rodičov, na výživu, ktorých je maloletá plne odkázaná a tieto potom v
záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine) porovnal so skutočnosťami
rozhodnými pre určenie výživného na maloletú, t.j. v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 12.06.2013, č.k. 1P/313/2012-499 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 08.04.2014 č.k. 11CoP/424/2013-622 aj v kontexte s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I
č.k. 1P/32/2014-157 zo dňa 02.12.2015. Vychádzajúc z okolností zistených vykonaným dokazovaním
súdom prvej inštancie odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že od posledného
rozhodovania o výživnom nedošlo na strane otca k zmene pomerov v rozsahu, ktoré by bolo potrebné
premietnuť do výšky výživného, a to znížením výživného na maloletú.

9. Pokiaľ ide o zisťovanie rozhodujúcich skutočností právne významných pre posúdenie dôvodnosti
návrhu otca na zníženie výživného treba uviesť, že súd prvej inštancie v tomto smere vykonal
potrebné dokazovanie zamerané na zistenie ako zárobkových a majetkových pomerov rodičov, tak aj
odôvodnených potrieb maloletej, skutkové zistenia na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil,
svoje rozhodnutie aj náležite v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, z ktorého dôvodu, keďže sa odvolací
súd s názorom súdu prvého stupňa vysloveným v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku v plnom
rozsahu stotožnil, na toto v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Odvolací súd dáva do pozornosti
otca a poukazuje na skutočnosť, že naposledy bolo upravené výživné na maloletú rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 08.04.2014 č.k. 11CoP/424/2013-622 a následne bol zamietnutý návrh otca
na zníženie výživného rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 1P/32/2014-157 zo dňa 02.12.2015,
pričom návrh otca na zníženie výživného bol podaný dňa 21.12.2015. Správne súd prvej inštancie
poukázal na uplynutý čas od poslednej úpravy výživného do podania návrhu otca na zníženie výživného
a rovnako správne vyhodnotil, že pomery na strane dieťaťa sa od poslednej úpravy výživného výrazne a
podstatne nezmenili. Odvolací súd neakceptoval odvolacie námietky otca vzťahujúce sa k nesprávnemu
postupu súdu nevykonaním dokazovania zameraného na zisťovanie odôvodnených potrieb maloletej.
Odvolací súd poukazuje na vek maloletej, ktorá v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už dovŕšila
vek 17 rokov a výdavky na ňu sú porovnateľné s výdavkami dospelej osoby. Tu je potrebné zdôrazniť, že
zo strany matky nebolo treba predkladať bločky o nákupoch vecí, ale treba vychádzať zo všeobecných
poznatkov o cenách tovarov a služieb a primeranosti ich obvyklej spotreby pre dieťa v určitom veku, ako
aj opakujúce sa mimoriadne výdaje s dieťaťom súvisiace, ktoré sú pre neho špecifické, súkromná škola,
zdravotný stav atď. V danom prípade matka preukázala platby za stravu v škole, platbu za cestovné,
náklady na mimoškolské aktivity. Rovnako preukázala podiel nákladov maloletej na bývanie, ktorý je
odôvodneným výdavkom maloletého dieťaťa.
10. Pokiaľ ide o odvolacie námietky otca, s týmito sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie v
danom konaní, t.j. v konaní o návrhu otca na zníženie výživného správne zisťoval, či dôvody uvedené
v návrhu otca na zníženie výživného, zmena výkonu jeho práce, splatenie jeho finančných záväzkov,
jeho náklady, prevod podielu obchodnej spoločnosti a nakladanie s majetkom, ktorý nadobudol titulom
vyporiadania BSM sú tou skutočnosťou, ktorú Zákon o rodine v ust. § 78 ods. 1 hodnotí ako zmenu
pomerov, majúcu vplyv na zmenu rozhodnutia o výživnom. Na doplnenie správnosti záverov súdu
prvej inštancie odvolací súd dodáva, že v danom prípade otec nepreukázal takú podstatnú zmenu
pomerov, ktorá by zakladala dôvod pre zníženie výživného. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi
posúdenia pomerov na strane otca. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o návrhu otca na
zníženie výživného je nevyhnutne potrebné prihliadať na zmenu pomerov na strane otca súvisiacu s
nadobudnutím finančných prostriedkov vo výške XXX.XXX eur, keďže ide o väčší finančný obnos. Na
námietky otca o konaní matky a pre neho nevýhodnej dohode a majetkovom vyporiadaní manželov
odvolací súd neprihliadal dávajúc do pozornosti otca, že k dohode o vyporiadaní pristúpil a súhlasil s ňou
a dôsledky jej podpisu si mal zvážiť. Pokiaľ otec zdôvodňuje na aký účel použil tieto finančné prostriedky,
odvolací súd poznamenáva, že ide len o jeho tvrdenia, resp. vyhotovený rozpis, ničím nepreukázaný, keď
uvádzal dôvody spočívajúce v ochrane bývalých obchodných partnerov. Z vyjadrenia otca a jeho rozpisu
výdavkov vyplýva, že tieto financie použil na doplatenie dlhu Sociálnej poisťovne (vo výške XX,XX eur
s rukou dopísanou poznámkou na doplatenie sumy XXX,XX eur), nákup kompletného kuchynského
vybavenia, sedacej súpravy, televízie, opravy domu, náklady na sťahovanie a vyplatenie dlhov za firmu.
Tu je potrebné uviesť, že otec mal zvážiť účel použitia finančných prostriedkov a nakladať s nimi s
vedomím zabezpečenia plnenia jeho vyživovacej povinnosti na maloleté dieťa do budúcna. Pokiaľ otec
zmenil svoju pracovnú činnosť, ukončil podnikanie, zamestnal sa a previedol obchodnú spoločnosť za
X euro, odvolací súd poukazuje na jeho prvoradú povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa,
ktoré nie je schopné samo sa živiť a zabezpečiť si svoje záležitosti tak, aby bol schopný platiť výživné vo
výške zodpovedajúcej odôvodneným potrebám takmer plnoletého dieťaťa. Otec sa odvoláva na prevod
obchodnej spoločnosti, ktorá bola podľa jeho vyjadrenia skrachovaná, pričom majetok spoločnosti (podľa
jeho tvrdenia nízkej hodnoty) rozpredal a peniaze použil na úhradu vzniknutých dlhov. Ak si svoje
záležitosti zariadil riadnym zamestnaním sa, je potrebné zohľadniť jeho vek, schopnosti a možnosti,
dosiahnuté vzdelanie a výšku dosahovaného príjmu. Bez ohľadu na výšku pravidelného mesačného
príjmu otca, nemožno opomenúť existenciu vyplatenej sumy XXX.XXX eur otcovi z vyporiadania BSM,
ktoré finančné prostriedky sa stali majetkom otca, ktorý sám rozhodoval akým spôsobom bude s nimi
nakladať. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentom otcom, že tieto finančné prostriedky boli
určené výhradne na zabezpečenie jeho bývania a prípadne na rekonštrukciu chalupy. Rovnako nie je
možné akceptovať námietky otca o tom, že nebol v konaní skúmaný pôvod nadobudnutia spoločnej

nehnuteľnosti rodičmi maloletej. Tieto skutočnosti boli podkladom pri vyporiadaní BSM manželov a
v danom konaní sú irelevantné. Pokiaľ ide o námietku vo vzťahu k nesprávnosti posúdenia jeho
zdravotného stavu, odvolací súd súhlasí s argumentom otca, že v konaní preukázal zhoršenie svojho
zdravotného stavu, keď doložil doklady ošetrujúcej všeobecnej lekárky MUDr. S. Amonovej a odborných
lekárov, z ktorých správ vyplýva, že má zdravotné problémy (hypertenziu a depresívnu poruchu, je v
liečbe psychiatra). Aj napriek tomu, možno konštatovať, že otec je schopný vykonávať prácu a nemá také
zdravotné obmedzenia, ktoré by ho diskvalifikovali vo výkone práce. Je potrebné zdôrazniť, že zníženie
výživného na maloletú nemožno posudzovať z hľadiska finančných a iných záväzkov otca, pokiaľ ide o
splácanie dlhov, keďže výživné na maloleté dieťa má prednosť pred akýmikoľvek inými pohľadávkami.
XX. Odvolací súd sa rovnako zaoberal námietkami otca o nedostatočne vykonanom dokazovaní a
po preskúmaní spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal riadne dokazovanie a
svoje rozhodnutia riadne odôvodnil. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej
súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí
v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd teda svoje rozhodnutie
založil na relevantných skutočnostiach. Rovnako odvolací súd neprihliadal na námietky otca o
prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené v
konaní s poukazom na to, že konanie vo veci starostlivosti o maloleté dieťa je konaním spravujúcim
sa ustanoveniami Civilného mimosporového konania, v ktorých konaniach sa nepoužijú prostriedky
procesnej obrany a procesného útoku (§ 34 C.m.p.). Tiež nemožno prihliadať na námietky otca
vzťahujúce sa k postupu zákonnej sudkyne na súde prvej inštancie, nakoľko tieto námietky mal otec
možnosť uplatniť v priebehu konania na súde prvej inštancie. Uvedeného si bol vedomý a túto možnosť
nevyužil ako sám konštatuje v podanom odvolaní. Odvolací súd neprihliadal ani na argumenty súvisiace
s prechádzajúcim konaním o výživnom, ktoré sú vo vzťahu k danému konaniu irelevantné. Pokiaľ
poukazuje na zaujatosť sudkyne I.. Y. D. a Mgr. C. F., sudkyne odvolacieho súdu, opäť ide o námietky,
ktoré súvisia s predchádzajúcim konaním o výživnom, pričom v danom konaní neboli otcom vznesené
námietky ani voči sudkyni odvolacieho súdu Mgr. C. F.. Z uvedeného dôvodu ani tieto odvolacie námietky
otca nie je možné akceptovať.
11. S poukazom na uvedené, odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že od
posledného rozhodnutia o výživnom na strane otca nedošlo k zmene pomerov v rozsahu, ktorý by
odôvodňoval zmenu rozhodnutia o výživnom v zmysle zníženia výživného na maloletú, z ktorého dôvodu
napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh otca na zníženie výživného ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p..
13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Adrianou Pytliakovou, PhD. vo veci starostlivosti o maloletú F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny Čadca, dieťa rodičov: matka – L. P., D.. P., nar. XX.X.XXXX, bytom A. – S. Č.. XX, XXX XX A., právne zastúpená JUDr. Michalom Roštárom, advokátom so sídlom ul. Ľudovíta Štúra 27, 023 54 Turzovka, otec – U. U., nar. XX.X.XXXX, bytom U. Č.. XXX, XXX XX U., v konaní o udelenie súhlasu k podaniu žiadosti o zmenu priezviska maloletého dieťaťa za rodiča, takto

rozhodol:

Súd u d e ľ u j e za otca maloletého dieťaťa U. U., nar. XX.X.XXXX súhlas matke maloletého dieťaťa
L. P., nar. XX.X.XXXX k podaniu žiadosti o zmenu priezviska maloletej F. U., nar. XX.XX.XXXX,
zapísanej v knihe narodení Matričného úradu Mesta Č., vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XXX,
pod poradovým číslom XXXX, Okresnému úradu Č., a to z doterajšieho priezviska maloletej F. „.“ na
nové priezvisko „P..
Žiaden z účastníkov

nemá

právo

na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Matka prostredníctvom svojho právneho zástupcu predložila súdu 13.1.2015 návrh, na základe ktorého
žiadala, aby súd udelil za otca maloletého dieťaťa U. U., nar. XX.X.XXXX súhlas matke k podaniu
žiadosti o zmenu priezviska maloletej F. U., nar. XX.XX.XXXX, zapísanej v knihe narodení Matričného
úradu Mesta Č., vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom XXXX,
Okresnému úradu Č., a to z doterajšieho priezviska maloletej F. „.“ na nové priezvisko „ P.Á.“. Svoj
návrh odôvodnila tým, že má záujem na tom, aby maloletá dcéra mala rovnaké priezvisko ako rodič, v
ktorého výlučnej osobnej starostlivosti sa nachádza. Maloletá F. pochádza z partnerského vzťahu jej
rodičov. Rodičia tehotenstvo neplánovali, otec reagoval na správu matky o otehotnení negatívne.
Naliehal na matku, aby podstúpila interrupciu, pretože si ďalšieho potomka neželal. Maloletá F. narodila
sa XX.XX.XXXX. Starostlivosť o výchovu, výživu, zdravie a vývoj maloletej F. vykonáva od narodenia
výlučne matka. Otec sa nijakým spôsobom nepodieľa na starostlivosti o maloletú dcéru. Neprejavuje
záujem o jej potreby, nevyhľadáva ju, ani ju otec nijakým spôsobom nenavštevuje. Maloletá F. od
narodenia žije a vyrastá v domácnosti rodičov navrhovateľky, pričom jej materiálne potreby, ako aj
potreby spojené so zdravým duševným, rozumovým a citovým vývojom zabezpečuje matka za stálej
podpory jej rodičov a súrodencov. Otec maloletého dieťaťa býva v rodinnom dome svojich rodičov.
Maloletá F. otca nespoznáva, nemá k nemu vytvorený žiaden citový vzťah, je pre ňu cudzím človekom.
Čo sa týka plnenia si zákonnej vyživovacej povinnosti otcom, navrhovateľka poukázala na to,
že otec si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej F. v dobe od jej narodenia do konca roku 2013 vôbec
neplnil. Odvolával sa na svoju druhú vyživovaciu povinnosť a na skutočnosť, že má nízky príjem. Na

neplnil. Odvolával sa na svoju druhú vyživovaciu povinnosť a na skutočnosť, že má nízky príjem. Na
výživu maloletej F. začal prispievať v roku 2014, avšak nepravidelne a v nedostatočnej výške, v
dôsledku čoho bola matka nútená podať návrh na úpravu pomerov rodičov k maloletému dieťaťu, v
dôsledku ktorej skutočnosti bola maloletá zverená do výlučnej starostlivosti matky a otec zaviazaný
prispievať na jej výživu sumou 60,- Eur mesačne.
V prospech udelenia súhlas súdu k zmene priezviska maloletej F. hovorí aj tá skutočnosť, že
táto má v súčasnosti 2 roky. Bude navštevovať predškolské zariadenie. Z hľadiska zabezpečenia
zdravého vývoja podľa názoru navrhovateľky je vhodnejšie, aby F. bola nositeľom rovnakého priezviska
ako jej matka, ktorá sa o ňu od narodenia stará, ako i celá rodina matky, s ktorou maloletá zdieľa
spoločnú domácnosť. Matka žiada o udelenie súhlasu k zmene priezviska za otca najmä za účelom,
aby F. nebola vystavovaná negatívnym posudzovaniam a hodnoteniam vyslovených na adresu rodiny
maloletého dieťaťa vyplývajúcich z rozdielnych priezvísk maloletého dieťaťa a jej matky, sledujúc tým
záujem spočívajúci v zabezpečení jeho zdravého duševného vývoja, prevencie pred negatívnymi
zásahmi do jeho psychiky.
Otec bol prostredníctvom právneho zástupcu matky vyzvaný k udeleniu súhlasu na zmenu
priezviska výzvou zo dňa 15.10.2014 zaslanou otcovi 15.10.2014. Otec na výzvu reagoval svojim
písomným nesúhlasom, ktorý neodôvodnil. Matka dôvodnosť svojho návrhu oprela o tú skutočnosť, že
osobnú starostlivosť maloletej F. vykonáva výlučne sama, bez pričinenia otca, uspokojuje jej všetky
potreby za podpory svojej rodiny, v ktorej maloletá F. vyrastá. V nadväznosti na uvedené, zmena
priezviska sa u maloletej javí ako opodstatnená. Otec neprejavuje skutočný záujem o maloleté dieťa a
jeho potreby, bezdôvodne odoprel udelil súhlas na zmenu priezviska maloletej F., preto žiadala
navrhovateľka, aby súd návrhu vyhovel v celom rozsahu.
K návrhu písomne sa vyjadril otec, tento s návrhom nesúhlasil. Poukázal na to, že s matkou
maloletej F. žil v spoločnej domácnosti v roku 2013, v rodinnom dome u rodičov navrhovateľky, kde
každý mesiac pravidelne prispieval na domácnosť, kúrenie, elektrickú energiu, sumou 100,- Eur
mesačne. Od roku 2014 prestal žiť s navrhovateľkou v spoločnej domácnosti, z dôvodu rozdielnych
názorov sa vzájomne odlúčili, ale jeho záujem o výchovu a výživu maloletej F. naďalej trvá. Z dôvodu
nevhodného zdravotného stavu je sťažená aj jeho finančná situácia spôsobená dlhodobou
práceneschopnosťou. Otec má záujem o výchovu a starostlivosť maloletej, aj do budúcnosti nevidel
dôvod, aby súd návrhu navrhovateľky vyhovel. Žiadal tento zamietnuť v celom rozsahu.
Súd vykonaným dokazovaním, a to výsluchom účastníkov, pripojeným spisom Okresného súdu
v Čadci sp. zn. 11P/22/2014, správou Obce U., správou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Č.,
vyjadrením otca a ďalším spisovým materiálom mal zistený tento skutkový stav:
Rozsudkom Okresného súdu v Čadci sp. zn. 11P/22/2014 zo dňa 10.12.2014 súd maloletú F.,
nar. XX.XX.XXXX zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky, otca zaviazal prispievať na jej výživu
sumou 60,- Eur mesačne od 25.11.2012. Súd ďalej otca zaviazal zaplatiť vyčíslený nedoplatok na
výživnom spolu s bežným výživným. V danom konaní bolo preukázané, že rodičia maloletej F. nežijú v
spoločnej domácnosti, nie sú manželia. Matka s maloletou F. býva so svojimi rodičmi v ich rodičovskom
dome, zabezpečuje výchovu a starostlivosť maloletej F.. Po narodení maloletej F. otec sporadicky
prespával u navrhovateľky v rodičovskom dome. Neprispieval však na domácnosť, ani na výživu
dieťaťa. Výživné uhradil nepravidelne v januári 2014 20,-Eur, následne júl až október 2014 po 40,- Eur.
Nijakým spôsobom nepodieľal sa na úhrade nákladov na bývanie, ani nákladov na výživu maloletej F.
asi po dobu 3 – 4 mesiacov. Dané skutočnosti v konaní potvrdila aj vypočutá svedkyňa, matka
navrhovateľky L. P.. Poukázala na to, že otec sa zdržiaval u nich asi 4 mesiace, chodieval tam však len
prespávať, nestravoval sa tam. Žiadne peniaze na domácnosť, ani na maloletú F. nedával. Neprispel
ani na zakúpenie výbavičky pre maloletú dcéru. V danom konaní mal súd preukázané vykonaným
dokazovaním, že otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k maloletej M. U., ktorej výživné bolo
určené v konaní vedenom pred Okresným súdom v Čadci pod sp. zn. 8P/131/2012.
Výsluchom navrhovateľky na nariadenom súdnom pojednávaní súd zistil, že táto dôvodne trvá
na tom, aby súd rozhodol v zmysle žalobného návrhu. Bol to otec, ktorý ju nútil, aby podstúpila
interrupciu. Absolvovala aj predoperačné vyšetrenia, ale následne sa sama rozhodla, aby to nemalo aj
nejakú ujmu na jej zdravotný stav, na jej psychiku. Problémy nastali aj po narodení maloletej F., pretože
otec žiadnym spôsobom sa o dieťa nezaujímal, neplnil si vyživovaciu povinnosť, nezdieľal spoločnú
domácnosť a takéto konanie z jeho strany prejavuje sa aj v súčasnej dobe. Dcéru nenavštevuje, netrávi
s ňou voľný čas, neberie ju k sebe, ani k svojim rodičom, ako jej starým rodičom. Matka poukázala na

s ňou voľný čas, neberie ju k sebe, ani k svojim rodičom, ako jej starým rodičom. Matka poukázala na
to, že je v záujme maloletej F., aby táto niesla rovnaké priezvisko ako ona vzhľadom k tomu, že bude
navštevovať materskú školu, do školy ju bude vodiť matka a dieťa vyrastá v rodine, ktorá nesie rodné
priezvisko jej matky. Nakoľko otec neprejavuje žiaden záujem o dcéru, ktorá nespoznala ani jeho
totožnosť na fotografiách, nekomunikuje otec s dcérou, pričom táto už je verbálne schopná rozoznávať
aj jednotlivých členov rodiny, a teda aj svojich rodičov. Bezdôvodne odmietol dať súhlas k tomu, aby k
zmene priezviska došlo. Stalo sa, že počas vianočných sviatkov otec priniesol darček pre dcéru, ale
nezaujímal sa o ňu ako sa má, či je zdravá, nemal záujem sa s ňou osobne stretnúť.
Vypočutý otec uviedol, že s návrhom nesúhlasí, pretože má záujem s dcérou sa stretávať,
nevynaložil žiadne úsilie k tomu, aby mohol tráviť čas s maloletou F.. Tvrdí, že je ešte vo veku, kedy by
si ju nemohol brávať so sebou. Naposledy ju videl v novembri v roku 2014. Odôvodnil svoj postoj k
dieťaťu tým, že nemá peniaze na to, aby jej mohol niečo kúpiť, ak by za ňou išiel.
Kolízny opatrovník vzhľadom k tomu, že otec neprejavil skutočný záujem o dieťa napriek tomu,
že s ním bol vykonaný aj pohovor v tom smere, že by záujem o maloletú F. mal mať od jej raného veku,
navštevovať ju, utužovať s ňou akýkoľvek vzťah, zaujímať sa o jej zdravotný stav. Je zrejmé, že takýto
pohovor bol pre otca nepostačujúci, pretože postoj k svojim rodičovským právam a povinnostiam
nezmenil. Kolízny opatrovník priklonil sa k návrhu matky o udelenie súhlasu k podaniu žiadosti o
zmenu priezviska u maloletej F..
Zo správy Obce U. mal súd preukázané, že otec v mieste bydliska sa správa slušne, nebol
riešený priestupkovou komisiou.
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Č., oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a
sociálnej kurately mal preukázané, že maloletá F. pochádza z družského vzťahu navrhovateľky a
odporcu. Pri pohovore s otcom dieťaťa bolo zistené, že býva v rodinnom dome so svojimi rodičmi a s
dieťaťom sa stretáva nepravidelne. Kolízny opatrovník doporučil návrhu matky vyhovieť v celom
rozsahu.
Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine – rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone
sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Podľa § 35 Zákona o rodine – ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom
rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku
maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
Podľa § 40 ods. 1 Zákona o rodine – deti majú spoločné priezvisko rodičov alebo priezvisko jedného z
nich určené vyhlásením pri uzavieraní manželstva podľa § 6 ods. 3 a 4.
Podľa § 11 ods. 3 NR SR č. 300/1993 Z.z. o mene a priezvisku – žiadosť o zmenu mena alebo zmenu
priezviska maloletého podávajú jeho rodičia, ak sú jeho zákonnými zástupcami ako spoločnú žiadosť.
Ak ide o maloletého staršieho ako 15 rokov, musia k žiadosti priložiť jeho písomný súhlas s jeho úradne
osvedčeným podpisom. Ak o zmenu mena alebo zmenu priezviska maloletého žiada iba jeden z
rodičov, k žiadosti priloží aj a) písomný súhlas druhého rodiča s jeho úradne osvedčeným podpisom
alebo právoplatné rozhodnutie súdu nahradzujúce jeho súhlas, ak súhlas nedal alebo ak sa súhlas
nedal získať.
Vykonaným dokazovaním súd dospel k právnemu záveru, že návrh matky o udelenie súhlasu za otca
maloletej F. k podaniu žiadosti o zmenu priezviska u maloletej F. U. z doterajšieho priezviska „U.“ na
priezvisko „P.“ je dôvodné. V konaní súd mal nesporne preukázané, že celodennú všestrannú
starostlivosť o maloletú F. zabezpečuje výlučne matka, ktorá žije v spoločnej domácnosti so svojimi
rodičmi a súrodencami. Títo jej pomáhajú nielen pri uhrádzaní nákladov na výživu, ktoré jej vznikajú
počas jej života, ale aj pri vytváraní zdravého rodinného prostredia, v ktorom maloletá F. vyrastá.
Maloletá v súčasnej dobe neudržiava žiaden kontakt so svojim otcom, a to nie z dôvodu, že by matka
neumožňovala otcovi s dcérou sa stretávať, ale z toho dôvodu, že otec má ľahkovážny prístup ku
svojmu dieťaťu spočívajúci v tom, že plní si len vyživovaciu povinnosť, ktorá mu bola určená až súdnym
rozhodnutím, pričom do rozhodnutia o úprave práv a povinností k maloletej F. vyživovaciu povinnosť
riadne si neplnil. Otec nezdôvodnil, z akej príčiny odmietol udeliť súhlas matke k tomu, aby podala
žiadosť o zmenu priezviska u maloletej F. na jej rodné priezvisko. Tvrdenie, že s tým nesúhlasí, že

žiadosť o zmenu priezviska u maloletej F. na jej rodné priezvisko. Tvrdenie, že s tým nesúhlasí, že
bude mať záujem o dcéru v budúcnosti, nie je postačujúce zdôvodnenie svojho odmietavého postoja.
Súd dospel k právnemu záveru, že vzhľadom na okolnosti preukázané v čase rozhodnutia o návrhu
matky je právne dôvodné, aby maloletá F. niesla priezvisko svojej matky, s ktorou jedinou vyrastá v
spoločnej domácnosti, a ktorú považuje za svojho rodiča. Udelenie súhlasu matke k podaniu žiadosti o
zmenu priezviska u maloletej F. neznamená zánik práv a povinností otca ako rodiča vo vzťahu k
maloletej dcére. Tak ako uviedol aj na súdnom pojednávaní, môže prejavovať záujem o dcéru a bolo by
to vhodné vzhľadom na postavenie otca ako druhého rodiča maloletého dieťaťa, aby záujem z jeho
strany bol prejavovaný kvalifikovaným spôsobom, teda tak, ako si to vyžaduje vzájomný rodičovský
citový vzťah otca a dieťaťa. Je nesporné, že maloletá F. vzhľadom na svoj vek bude navštevovať
materskú školu, už aj z tohto dôvodu je v jej záujme, aby niesla priezvisko rodiča, ktorý jej celodennú
všestrannú starostlivosť zabezpečuje, ktorý ju bude vodiť do materskej školy, chodievať s ňou na
všetky aktivity počas svojho vývoja a priaznivo tak pôsobiť na psychickú stránku osobnosti človeka.
Zmenou priezviska u maloletej F. dôjde aj k posilneniu sebavedomia u maloletého dieťaťa
spočívajúceho v tom, že patrí k rodičovi, ktorý s ňou žije v spoločnej domácnosti, a ktorý v celom
rozsahu nesie zodpovednosť za jeho výchovu a ďalší životný rast. Z uvedených dôvodov súd rozhodol
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.
V zmysle § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. súd žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu
trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3O.s.p. – musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované,
je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. (sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, sa rozhodlo bez návrhu,
nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody
neexistovali, bol odvolacím súdom schválený zmier),
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na
súdny výkon rozhodnutia.

Okresný súd Bratislava III v Bratislave, v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Lohnertovou, v právnej
veci starostlivosti súdu o maloletú Q. G. U.. X.X.XXXX, bytom u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, odbor sociálnych vecí, Vazovova 7/A,
dieťa rodičov: matka – Q. T., U.. XX.XX.XXXX, štátna občianka SR, trvale bytom R. XXX/ X, BratislavaNové Mesto, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. C. C., E..A..O.., A. X, Bratislava, a otec – A. G., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan SR, trvale bytom L., Bratislava-Vrakuňa, o návrhu na zníženie výživného, takto rozhodol:

Súd návrh otca na zníženie výživného na maloletú Q. G., U.. XX.XX.XXXX z a m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Návrhom podaným na tunajší súd dňa 06.12.2012 žiadal otec maloletej Q. o zníženie výživného na
maloletú, s odôvodnením, sa podstatne zmenili jeho pomery, keď v čase konania o zvýšenie výživného
podnikal v oblasti gastronómie a maloobchodu-predaj mobilných telefónov, prevádzku – predajňu
mobilných telefónov však bol nútený z dôvodu hospodárskej krízy a následnej nerentabilnosti previesť
na tretiu osobu a ukončiť túto časť podnikateľskej činnosti, taktiež poukázal na tú skutočnosť, že jeho
manželka je t.č. na materskej dovolenke, pribudla mu ďalšia vyživovacia povinnosť voči mal. synovi F.
G. U.. XX.X.XXXX a jediným príjmom jeho manželky je rodičovský príspevok a rodinné prídavky na dve
deti. Otec taktiež poukázal na mesačný príjem matky maloletej Q. a na stretávanie sa s dcérou,
zakupovanie darčekov pre dcéru. O zníženie výživného žiadal otec aj, z dôvodu nutných investícií do
prevádzkarne a technológie, keď bol nútený požičať si aj prostriedky formou tzv. americkej hypotéky bez preukazovania príjmov, a splátky spláca mesačne vo výške 233,-Eur, Jeho finančná situácia sa po
obmedzení podnikateľských aktivít a narodení syna zhoršila, spolu s manželkou majú mesačný príjem
900,-Eur, čo nepostačuje na úhradu všetkých potrieb štvorčlennej rodiny, preto bol nútený požiadať o
pôžičku aj svoju matku, ktorej podľa možností uhrádza splátky. Na pojednávaní otec uviedol, že žiada
znížiť vyživovaciu povinnosť na svoju maloletú dcéru Q. z doterajšej sumy 280,-Eur mesačne na sumu
170,-Eur mesačne od podania návrhu na súd t.j. 06.12.2012.

XXP XXX/XXXX
Matka s návrhom otca na zníženie výživného nesúhlasila, ani s dôvodmi uvádzanými otcom. Žiadala
návrh otca na zníženie výživného v celom rozsahu zamietnuť.
Kolízna opatrovníčka doporučila súdu znížiť vyživovaciu povinnosť otca na sumu 250,-Eur mesačne.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámil sa s rodným listom mal. F. G., s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave pod č.k. XXCoP/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.8.2012, s potvrdením Mateja
Hutu – lektor fotografického kurzu zo dňa 02.01.2012, potvrdením čelustného ortopéda – G.. Š.F. D., V..
Zo dňa 23.1.2013, lekárskymi správami o zdravotnom stave mal. Q. G., výmenným listom – poukazom

170,-Eur mesačne od podania návrhu na súd t.j. 06.12.2012.

XXP XXX/XXXX
Matka s návrhom otca na zníženie výživného nesúhlasila, ani s dôvodmi uvádzanými otcom. Žiadala
návrh otca na zníženie výživného v celom rozsahu zamietnuť.
Kolízna opatrovníčka doporučila súdu znížiť vyživovaciu povinnosť otca na sumu 250,-Eur mesačne.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámil sa s rodným listom mal. F. G., s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave pod č.k. XXCoP/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.8.2012, s potvrdením Mateja
Hutu – lektor fotografického kurzu zo dňa 02.01.2012, potvrdením čelustného ortopéda – G.. Š.F. D., V..
Zo dňa 23.1.2013, lekárskymi správami o zdravotnom stave mal. Q. G., výmenným listom – poukazom
na odborné vyšetrenie maloletej, pokladničnými dokladmi, potvrdením o príjme matky – W..W..&.. E.. E.
A..O.. A. X, Bratislava,
rozpisom mesačných výdavkov na maloletú, výpisom z Obchodného registra OS BA I – I. A., s.r.o., T.
XX/A, Bratislava, výpisom z G. SK, E..A..O.., H. XX/A, Bratislava, čiastočným výpisom z listu vlastníctva
č. XXXX K. Č.. XXX, fotodokumentáciou nehnuteľnosti, pokladničným dokladom E. E..A..O.., Bratislava,
F. XX, rozhodnutím jediného spoločníka zo dňa 10.9.2012, výpisom z účtu Tatra banka, súvahou,
rodným listom mal. U. G., sobášnym listom otca, potvrdením UPSVaR BA o poberaní rodičovského
príspevku Mgr. G. G., osvedčením o evidencii osobného motorového vozidla s Y. R. XXX V., rozpisom
nevyhnutných mesačných výdavkov otca, potvrdením Gastro RM, s.r.o. T. XX/A, Bratislava zo dňa
12.1.12013, daňovým priznaním otca I. A., E..A..O.. T. XX/A, Bratislava za rok 2011, výkazom ziskov a
strát, s osvedčením o evidencii osobného motorového vozidla s EČ R. XXX V., kolaudačným
rozhodnutím mestskej časti Bratislava – H., Š. X, zo dňa 04.10.2012, rozhodnutím o určení nového
súpisného a nového orientačného čísla – Mestská časť Bratislava – Vrakuňa zo dňa 24.10.2012,
výpisom z LV č. XXX K. Č.. XXXX, s obsahom pripojeného spisu tunajšieho spisu sp.zn. XXP/XX/XXXX
a zistil nasledovný skutkový stav vo veci:
Naposledy bola upravovaná vyživovacia povinnosť otca voči mal. Q. G. rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III v Bratislave pod č.k. XXP/XX/XXXX-XX Q. dňa 22.11.2011 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod č.k. XXCoP/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.8.2012. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.8.2012. Predmetným rozsudkom bola zvýšená vyživovacia
povinnosť otca zo sumy 5 000,-Sk mesačne na sumu 280,-Eur mesačne. V čase poslednej úpravy
výživného bola matka zamestnaná v spoločnosti W..W. E.. s r.o. s priemerným mesačným netto
príjmom 450,-Eur, taktiež poberala rodinné prídavky na maloletú v sume 20,-Eur mesačne. Maloletá Q.
v čase poslednej úpravy výživného navštevovala 7. triedu Základnej školy, v rámci školy navštevovala
bezplatne krúžok japonského jazyka a ekologický krúžok, krúžok karate, za ktorý matka platila mesačný
poplatok 24,-Eur a jedenkrát ročne 100,-Eur, ostatné výdavky boli so zabezpečením športového
oblečenia, maloletá navštevovala Zumbu, za ktorú matka platila poplatok 32,-Eur mesačne. Zdravotný
stav maloletej bol v tom čase dobrý, mala zabezpečený fixný zubný strojček za základný poplatok 200,Eur, z čoho polovicu zaplatil otec, navštevovala ortopéda, boli jej zakúpené ortopedické vložky v
hodnote 5,-Eur, ostatné výdavky s tým súvisiace 20,-Eur. V čase poslednej úpravy výživného matka s
maloletou bývali v spoločnej domácnosti u rodičov matky, ktorým prispievala sumou 200,-Eur mesačne.
Priemerné mesačné výdavky na maloletú Q. matka vyčíslila na sumu 450,-Eur. Otec v čase poslednej
úpravy výživného bol ženatý s G. T., a z tohto vzťahu mu pribudla jedna vyživovacia povinnosť voči
mal. U. G., U.. XX.XX.XXXX. V čase poslednej úpravy výživného bola otcova manželka na materskej
dovolenke, poberala príspevok na dieťa v sume 190,-Eur mesačne, rodinné prídavky v sume 20,-Eur
mesačne. Otec v čase poslednej úpravy výživného zmenil predmet podnikania, podnikal v oblasti
gastronómie, od roku 2007 má založenú obchodnú spoločnosť I. A. T. XX s priemerným mesačným
netto príjmom z podnikania okolo 700,-Eur. V Obchodnom registri mal za písanú aj obchodnú
spoločnosť G. Sk, E..A..o., avšak z toho podnikania jeho príjmy boli okolo 1 000,-Eur ročne, ako sám
uviedol.
Otec maloletej od poslednej úpravy výživného nezmenil svoj osobný stav, je ženatý, naďalej mu trvá
vyživovacia povinnosť voči mal. U. G., pribudla mu jedna ďalšia vyživovacia povinnosť voči mal. synovi
F. G., U.. XX.X.XXXX, s ktorým je otcova manželka na
XXP XXX/XXXX-XXX
materskej dovolenke, a poberá rodičovský príspevok v sume 194,74,-Eur mesačne. Otec je naďalej
spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti I. A., s.r.o. so sídlom T. XX/A, Bratislava a na základe
rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 10.9.2012, otec bezodplatne previedol obchodný podiel v
obchodnej spoločnosti Mobil SK, s.r.o., so sídlom T. XX, Bratislava na W.L. L., bytom Bratislava,
Vajnorská 98/H. Podľa vlastného vyjadrenia otca sa venuje podnikateľskej činnosti – reštaurácia,
pizzéria pohostinská činnosť a jeho priemerný mesačný netto príjem je cca 700,-Eur. Otec je vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXX – KN Bratislava, nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v
Bratislave – mestská časť Vrakuňa, a nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. 1626, nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v obci Hamuliakovo, okres Senec. Podľa vyjadrenia otca sa plánuje nasťahovať do
novostavby rodinného domu, ktorý postavila jeho matka. Taktiež uviedol, že odpredal osobné motorové
vozidlo Volcwagen Golf, ktoré vlastnil v čase poslednej úpravy výživného, dňa 30.4.2012 za sumu 1
000,-Eur a zakúpil lacnejšie osobné motorové vozidlo značky Daewo Matis s EČ R. XXX V., pričom
držiteľom tohto osvedčenia o evidencii osobného motorového vozidla je jeho obchodná spoločnosť
Gastro RM s.r.o.. Taktiež

spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti I. A., s.r.o. so sídlom T. XX/A, Bratislava a na základe
rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 10.9.2012, otec bezodplatne previedol obchodný podiel v
obchodnej spoločnosti Mobil SK, s.r.o., so sídlom T. XX, Bratislava na W.L. L., bytom Bratislava,
Vajnorská 98/H. Podľa vlastného vyjadrenia otca sa venuje podnikateľskej činnosti – reštaurácia,
pizzéria pohostinská činnosť a jeho priemerný mesačný netto príjem je cca 700,-Eur. Otec je vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXX – KN Bratislava, nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v
Bratislave – mestská časť Vrakuňa, a nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. 1626, nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v obci Hamuliakovo, okres Senec. Podľa vyjadrenia otca sa plánuje nasťahovať do
novostavby rodinného domu, ktorý postavila jeho matka. Taktiež uviedol, že odpredal osobné motorové
vozidlo Volcwagen Golf, ktoré vlastnil v čase poslednej úpravy výživného, dňa 30.4.2012 za sumu 1
000,-Eur a zakúpil lacnejšie osobné motorové vozidlo značky Daewo Matis s EČ R. XXX V., pričom
držiteľom tohto osvedčenia o evidencii osobného motorového vozidla je jeho obchodná spoločnosť
Gastro RM s.r.o.. Taktiež
doplnil otec, že ho zakúpil za sumu 500,-Eur v januári roku 2012. Otec záverom uviedol, že osobné
motorové vozidlo Q. Y. R. XXX V. má uvedeného vlastníka: A. G..
Maloletá Q. navštevuje t.č. 8. triedu Základnej školy v Bratislave Za L., kde dosahuje výborný študijný
prospech. Podľa vyjadrenia matky maloletá už nenavštevuje japonský ani ekologický krúžok, nevenuje
sa ani zumbe. Naďalej nosí zubný strojček, za ktorý matky dopláca 20,-Eur mesačne. Taktiež nosí
naďalej ortopedickú obuv, a do topánok jej matka zakupuje ortopedické vložky cca 2 krát do roka, za
ktoré dopláca po 3,50,-Eur. Priemerné mesačné výdavky s maloletou podľa vyčíslenia matky
predstavujú cca 589,-Eur, v čom sú zohľadnené mimoškolské aktivity – plávanie, karate, doučovanie z
matematiky, ďalej cestovné lístky, bývanie, alikvótna časť za bývanie, zubár, zubný strojček, kožná
ambulancia, rehabilitácie, príspevky do ZRPŠ, školské potreby, výlety, exkurzie, oblečenie, obuv,
kultúrne podujatia, fotografovanie, letné prázdniny, narodeniny, meniny a Vianoce (čl. 31). Podľa
vyjadrenia matky maloletá navštevuje t.č. karate a plávanie, venovala sa aj kurzu fotografovania v
školskom roku 2011/2012, za doučovanie z matematiky doplácala matka 10,-Eur za jednu hodinu,
mesačne cca 40,-Eur, za plávanie 35,-Eur mesačne platí matka a za karate 12,-Eur mesačne a ročný
poplatok karate 8,-Eur, za lístky MHD platí matka 25,-Eur mesačne, alikvótna časť za užívanie bytu pre
maloletú predstavuje 100,-Eur mesačne, strava mesačne predstavuje 150,-Eur, kozmetika 30,-Eur
mesačne, telefónna karta 16,-Eur mesačne, rehabilitácia 14,-Eur mesačne, kožná ambulancia 5,19,-Eur
mesačne. Podľa vyjadrenia matky otec sa s dcérou stretáva raz za dva mesiace, darčeky jej zakúpil na
Vianoce a na narodeniny, vreckové otec dcére nedáva, a v lete s ňou bol dvakrát za dva mesiace.
Podľa vyjadrenia matky otec si plní riadne svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletej.
Právna zástupkyňa matky na pojednávaní poukázala na poprepisovanie majetku otcom dieťaťa na iné
osoby, pričom on zostáva užívateľom tohto majetku.
Matka maloletej od poslednej úpravy výživného nezmenila svoj osobný stav je rozvedená, ďalšiu
vyživovaciu povinnosť nemá. Naďalej je zamestnaná v obchodnej spoločností F.F.&F. spol. s r.o., A. X,
Bratislava, s priemerným mesačným netto príjmom 534,12,-Eur (čl.30). O maloletú Q. sa matka naďalej
riadne stará, podľa jej vyjadrenia maloletá Q. je z prístupu otca sklamaná.
Obsahom spisu je rodný list maloletého F. G., U.. XX.X.XXXX (Č.. X).
Z rozsudku Krajského súdu Bratislava pod č.k. XXCoP/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.8.2012 súd zistil, že
bol potvrdený prvostupňový rozsudok Okresného súdu Bratislava III pod č.k. XXP/XX/XXXX-90 zo daň
22.11.2011 (čl.6-14).
Z potvrdenia vydaného G. T. – lektorom fotografického kurzu zo dňa 02.01.2012 bolo zistené, že
maloletá Q. G. sa zúčastnila fotografického kurzu v školskom roku 2011/2012 (čl.21).
XXP XXX/XXXX
Z potvrdenia G. L. klubu, Bratislava súd zistil, že maloletá Q. G. je členkou klubu od 01.09.2010, kde
ročný členský poplatok bol 100,-Eur, tréningová jednotka je vo výške 3,-Eur, počet tréningov za kal.
mesiac 10, letné tréningové sústredenie stálo 155,Eur, kimono 08,-Eur (čl.22).
Obsahom spisu je lekárska správa vystavená čelustným ortopédom MUDr. ŠF. D. V.., F. XXXX/XX,
Bratislava – Nové Mesto, zo dňa 23.1.2013, z ktorej súd zistil, že maloletá Q. navštevuje zubnú
ambulanciu so špecializáciou na čelustnú ortopédiu (čl.23), obsahom spisu je aj lekárska správa zo dňa
11.6.2012 (čl.24), lekárska správa zo dňa 14.1.2013 (čl.25), a výmenný list poukaz na vyšetrenie
(čl.26).
Obsahom spisu sú pokladničné doklady osvedčujúce zakúpené lieky pre maloletú (čl.26-29).
Z potvrdenia obchodnej spoločnosti F.F.&F spol. s r.o., A. X, Bratislava zo dňa 22.1.2013 súd zistil, že
matkin priemerný mesačný netto príjem za rok 2012 bol 534,12,-Eur (čl.30).
Matka založila do spisu rozpis priemerných mesačných výdavkov, ktoré má s maloletou Q. G. v sume
589,-Eur (čl.31).
Z výpisu z Obchodného registra OS BA I súd zistil, že otec je spoločníkom a konateľom Obchodnej

11.6.2012 (čl.24), lekárska správa zo dňa 14.1.2013 (čl.25), a výmenný list poukaz na vyšetrenie
(čl.26).
Obsahom spisu sú pokladničné doklady osvedčujúce zakúpené lieky pre maloletú (čl.26-29).
Z potvrdenia obchodnej spoločnosti F.F.&F spol. s r.o., A. X, Bratislava zo dňa 22.1.2013 súd zistil, že
matkin priemerný mesačný netto príjem za rok 2012 bol 534,12,-Eur (čl.30).
Matka založila do spisu rozpis priemerných mesačných výdavkov, ktoré má s maloletou Q. G. v sume
589,-Eur (čl.31).
Z výpisu z Obchodného registra OS BA I súd zistil, že otec je spoločníkom a konateľom Obchodnej
spoločnosti Gastro RM, s.r.o. T. XX/A, Bratislava (čl. 32-33), a spoločníkom a konateľom Obchodnej
spoločnosti Mobil SK, s.r.o. so sídlom H. XX/H, Bratislava bol v období od 22.7.2004 do 21.9.2012,
kedy na základe rozhodnutia jediného spoločníka spoločnosti zo dňa 10.9.2012 previedol svoj podiel na
W. L. (čl.34-35).
Obsahom spisu je čiastočný výpis z listu vlastníctva č. XXXX (Č..XX), a čiastočný výpis listu vlastníctva
č. XXX (čl.37), z ktorých súd zistil, že otec maloletej je spoluvlastníkom nehnuteľností v obci
Hamuliakovo a v obci Bratislava mestská časť Vrakuňa (čl.36-37).
Obsahom spisu je informatívna kópia z mapy – GKU Bratislava (čl.38), a fotodokumentácia postavenej
nehnuteľnosti – rodinné domu (čl. 39-40), a pokladničné doklady (čl.41-42).
Z rozhodnutia jediného spoločníka zo dňa 10.9.2012 súd zistil, že otec maloletej bezodplatne previedol
obchodný podiel spoločnosti Mobil Sk, s.r.o. na W. L. (čl.43-44). Obsahom spisu je výpis z Obchodného
registra OS BA I – Gastro RM s.r.o. (čl.45), a výpis z účtu Tatra banka (čl.46-50), súvaha za rok 2011
(čl.51-58).
Z rodného listu maloletej U. G. súd zistil, že sa narodila dňa XX.XX.XXXX (čl.59), zo sobášneho listu
otca súd zistil, že otec uzavrel manželstvo dňa XX.XX.XXXX (čl.60).
Z potvrdenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, Bratislava o poberaní rodičovského príspevku
otcovou manželkou za rok 2012 súd zistil, že poberá rodičovský príspevok v sume 194,70,-Eur (čl.6263).
V spise sú založené pokladničné doklady (čl.64), osvedčujúce výdavky.
Z osvedčenia o evidencii osobného motorového vozidla súd zistil, že osobné motorové vozidlo s EČ R.
XXX V. je napísané na majiteľa Gastro RM, s.r.o. (čl.65).
Otec založil do spisu rozpis svojich nevyhnutných mesačných výdavkov (čl.66).
Z potvrdenia Gastro RM s.r.o., T. XX/A, Bratislava zo dňa 12.1.2013 súd zistil, že otec je v pracovnom
pomere v spoločnosti Gastro RM, s.r.o. vykonával funkciu prevádzkara s priemerným mesačným netto
príjmom 611,84,-Eur (čl.67).

XXP XXX/XXXX-XXX
Obsahom spisu je daňové priznanie otcovej obchodnej spoločnosti – Gastro RM, s.r.o. T. XX/A,
Bratislava (čl.68-75), ďalej výkaz ziskov a strát za rok 2011 (čl.76-79).
Z osvedčenia o evidencii osobného motorového vozidla súd zistil, že osobné motorové vozidla značka
H. D. E. Y. R. XXX V. má vyznačeného držiteľa osvedčenia: A. G. (čl. 90).
Z kolaudačného rozhodnutia vydaného Mestskou časťou Bratislava – H. Š. X, Bratislava zo dňa
04.10.2012 súd zistil, že bolo vydané toto rozhodnutie ako povolenie užívať rodinný dom navrhovateľke
A.Ž. G., L. X, Bratislava (čl. 91-93), a z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava – Vrakuňa, Š. X, R. zo dňa
24.10.2012 súd zistil, že bolo určené pre stavbu postavenú v katastrálnom území Vrakuňa na ulici O.,
orientačného čísla XX, že stavebníkom je G. A. L.L. X, Bratislava (čl.96). Obsahom spisu je aktuálny
výpis z listu vlastníctva č. XXX K. Č.. XXXX (čl.95-96).
Podľa §-u 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa §-u 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa §-u 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo
sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.

výpis z listu vlastníctva č. XXX K. Č.. XXXX (čl.95-96).
Podľa §-u 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa §-u 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich
schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Podľa §-u 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a
majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo
sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.
Podľa §-u 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to,
ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na
starostlivosť rodičov o domácnosť.
Podľa §-u 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní
schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa §-u 65 ods. 1 Zákona o rodine, ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich
vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.
Podľa §-u 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na primerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Podľa §-u 78 ods. 2 Zákona o rodine, ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa
za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia.
Podľa §-u 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných
nákladov.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh otca na zníženie výživného nie je
dôvodný a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd zistil, že od
poslednej úpravy výživného uplynula pomerne krátka doba 6 mesiacov, a na strane účastníkov nedošlo
k takej podstatnej zmene, ktorá by odôvodňovala zníženie výživného na maloletú Zuzanu. Súd zistil, že
naposledy bola zvýšená vyživovacia povinnosť otca rozsudkom tunajšieho súdu pod č.k. 37P/45/201190 zo dňa 22.11.2011 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave pod č.k.
11CoP/80/2012-114 zo dňa 21.8.2012, kedy bola zvýšená vyživovacia povinnosť
XXP XXX/XXXX
otca na maloletú Q. na sumu 280,-Eur mesačne. V čase posledného zvyšovania výživného bola
maloletá Q. žiačkou 7. triedy venovala sa širokej záujmovej činnosti, a matka s ňou mala zvýšené
výdavky. Toho času je maloletá Q. žiačkou 8. triedy predmetnej školy, naďalej sa venuje bohatej
záujmovej činnosti, otec sa s ňou sporadicky kontaktuje a sporadicky jej zakupuje darčeky. V čase
poslednej úpravy výživného bol otec maloletej Q. ženatý a mal jednu ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči
dcére U. G., t.č. mu pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť voči maloletému F. G., U.. XX.X.XXXX a
otcova manželka je naďalej na rodičovskej dovolenke (na rodičovskej dovolenke bola aj v čase
poslednej úpravy výživného). Súd zistil, že k zmene pomerov došlo na strane otca, nakoľko
bezodplatne previedol svoju obchodnú spoločnosť Mobil SK na ďalšiu osobu, a pribudla mu jedna
ďalšia vyživovacia povinnosť. S prihliadnutím na tieto skutočnosti ako i na matkou vyčíslené priemerné
mesačné výdavky s maloletou Q., sporadicky záujem otca o maloletú, súd bol toho názoru, že
naposledy určené výživné je primerané odôvodneným potrebám maloletej Q. K. zároveň je primerané
zárobkovým a majetkovým možnostiam a schopnostiam otca. Je nesporné, že otec naďalej podniká v
rámci svojej obchodnej spoločnosti Gastro RM, s.r.o., má svoj príjem, vlastní osobné motorové vozidlo
a nehnuteľnosť, pričom sa dobrovoľne a bezodplatne vzdal obchodnej spoločnosti Mobil Sk. Z
uvedených dôvod bol súd toho názoru, že je v otcových možnostiach platiť naposledy súdom stanovené
výživné a preto jeho návrh zamietol ako nedôvodný.
O trovách konania súd rozhodol podľa §-u 146 ods. 1 písmeno a / O.s.p., podľa ktorého žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie mohlo začať i bez
návrhu (§ 176 ods. 1O.p.s., § 81 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave, písomne
v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach / § 42 ods. 3 O.s.p. /
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha /§ 157 ods. 1 O.s.p., § 205 ods. 1 O.s.p./.

Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do 3 rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím 3 rokov od narodenia dieťaťa. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto právnom vzťahu s maloletým dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je ten moment, že navrhovateľ sa nedozvedel o tom, že nie je otcom dieťaťa po narodení maloletého, ale túto vedomosť mal od začiatku. Preto nie je možné uvažovať o tom, aby v tomto prípade bol zákon vo vzťahu k otcovi prísny, resp. žeby oslabil jeho právne postavenie.

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu A.. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej vo veci navrhovateľa Z. A., nar. X.X.XXXX, trvale
bytom E., E. XXXX/XX, prechodne bytom F. XXX/XX, E. nad L., proti odporcom 1/ B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., Komenského XXXX/XX, 2/ mal. K. A., nar. X.X.XXXX, bytom u matky, zastúpenej kolíznym opatrovníkom W. práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, o zapretie otcovstva, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 5P/288/2012-33 zo dňa 4.4.2013
jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na zapretie otcovstva a
náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
Vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľ uznal otcovstvo súhlasným vyhlásením na matričnom
úrade v Kežmarku po narodení mal. dieťaťa. Toto prehlásenie urobil napriek tomu, že nebol biologickým
otcom dieťaťa a s matkou maloletej sa zoznámil v čase, keď bola v 6. mesiaci tehotenstva. Dňa
23.10.2004, teda až po narodení dieťaťa, uzavreli účastníci konania manželstvo. Matka maloletej
navštívila v tejto súvislosti detského psychológa, ktorý odporučil, že v súčasnej dobe nie je v záujme
dieťaťa, aby sa dozvedelo o tom, že navrhovateľ, ktorý je zapísaný v rodnom liste ako otec dcéry a
ktorého ona za svojho otca považuje, nie je jej biologickým otcom. Odporkyňa v 1/ rade podala na
Okresný súd Kežmarok návrh na rozvod manželstva, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. 5P/197/2012.
Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil ust. § 146 ods. 1 písm. a/ OSP.
Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ.
Poukázal na to, že je síce pravdou, že uznal otcovstvo k mal. K. A. napriek tomu, že vedel, že nie je
biologickým otcom dieťaťa ešte pred uzavretím manželstva s odporkyňou v 1/ rade. Uznanie otcovstva
urobil v čase, kedy bol presvedčený o tom, že s odporkyňou v 1/ rade a s jej dcérou budú viesť riadny
rodinný spoločný život. Následne po 3 mesiacoch od uznania otcovstva a po narodení dcéry sa
zosobášili. Zo spoločného manželstva pochádza aj syn U.. Nikdy nerobil rozdiel medzi deťmi, keď
pracoval v zahraničí, kupoval rovnako darčeky pre dcéru, ako aj pre syna. V poslednom období však
zistil, že odporkyňa v 1/ rade sa chová k nemu nepekne a podala aj návrh na rozvod manželstva. Preto
nevidí dôvod, aby ostával naďalej otcom mal. K.. Okrem toho odporkyňa v 1/ rade bráni v kontakte otca
s mal. deťmi a pokiaľ mal záujem zobrať si syna na prázdniny, tak mailovou korešpondenciou mu
odporkyňa v 1/ rade odkázala „zabudni a viac neotravuj“. Pokiaľ by skutočne odporkyňa, ktorá
nesúhlasí s týmto návrhom mala záujem na tom, aby naďalej bol otcom mal. K., určite by nerobila
takéto prieky. Pokiaľ išlo o dôvod zamietnutia návrhu po lehote, ktorú stanovuje Zákon o rodine, tu
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 1/2010-57 z 20.4.2011, ktorý sa
vzťahuje k § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. V ústavnom náleze je konštatované, že napriek tomu, že
je tu všeobecná požiadavka na spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, právny otec v
prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť sa
slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom alebo sa
rozhodne sa využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu. Aj keď sa ust. § 86 ods. 1 Zákona o
rodine týka možnosti manžela matky zaprieť svoje otcovstvo k dieťaťu, navrhovateľ sa domnieva, že
rovnaká argumentácia platí aj pri súhlasnom vyhlásení, ktoré sa týka tohto prípadu, čiže otcovstvo bolo

zistil, že odporkyňa v 1/ rade sa chová k nemu nepekne a podala aj návrh na rozvod manželstva. Preto
nevidí dôvod, aby ostával naďalej otcom mal. K.. Okrem toho odporkyňa v 1/ rade bráni v kontakte otca
s mal. deťmi a pokiaľ mal záujem zobrať si syna na prázdniny, tak mailovou korešpondenciou mu
odporkyňa v 1/ rade odkázala „zabudni a viac neotravuj“. Pokiaľ by skutočne odporkyňa, ktorá
nesúhlasí s týmto návrhom mala záujem na tom, aby naďalej bol otcom mal. K., určite by nerobila
takéto prieky. Pokiaľ išlo o dôvod zamietnutia návrhu po lehote, ktorú stanovuje Zákon o rodine, tu
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 1/2010-57 z 20.4.2011, ktorý sa
vzťahuje k § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. V ústavnom náleze je konštatované, že napriek tomu, že
je tu všeobecná požiadavka na spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, právny otec v
prípade zistenia, že nie je biologickým otcom dieťaťa až po uplynutí zapieracej lehoty nemá možnosť sa
slobodne a vedome rozhodnúť, či zotrvá v už založenom právnom vzťahu s dieťaťom alebo sa
rozhodne sa využiť právne prostriedky smerujúce k jeho ukončeniu. Aj keď sa ust. § 86 ods. 1 Zákona o
rodine týka možnosti manžela matky zaprieť svoje otcovstvo k dieťaťu, navrhovateľ sa domnieva, že
rovnaká argumentácia platí aj pri súhlasnom vyhlásení, ktoré sa týka tohto prípadu, čiže otcovstvo bolo
určené podľa druhej domnienky. Navrhovateľ poukázal na čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v tom zmysle, že pri súhlasnom vyhlásení mal úprimnú snahu
zdieľať zodpovednosť za plnenie práva povinnosti voči mal. K., žiť v harmonickom manželstve do
budúcna a vychovávať deti bez rozdielu biologického otcovstva, no v súčasnosti chce dobrovoľne a
vedome sa rozhodnúť tak, že už nechce zotrvať v založenom právnom zväzku s mal. K.. S. navrhovateľ
žiadal rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť.
K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila odporkyňa v 1/ rade, ktorá žiadala rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdiť ako vecne správne. Poukázala na to, že existujúce problémy pretrvávajú medzi ňou a
navrhovateľom z toho dôvodu, že neprispieva na výživu mal. detí, raz za čas pošle 26 Eur a neprispieva
pravidelne ani len na dieťa, ktoré pochádza z ich manželstva. Teda odvolanie a celé konanie považuje
za neetické a je to výsledok urazeného ega navrhovateľa v dôsledku prebiehajúceho rozvodového
konania.
K odvolaniu sa vyjadril aj kolízny opatrovník mal. dieťaťa, ktorý uviedol, že je v záujme mal. K. A., aby
mala v rodnom liste uvedeného biologického otca.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 OSP a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
OSP) a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na
týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania.
Podľa § 93 ods. 1 Zákona o rodine, muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov,
môže otcovstvo pred súdom zaprieť do 3 rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol
byť otcom dieťaťa; táto lehota sa neskončí pred uplynutím 3 rokov od narodenia dieťaťa.
V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že otcovstvo k mal. K. A. bolo určené na základe
druhej domnienky určenia otcovstva, čiže súhlasným vyhlásením rodičov. Zároveň bolo preukázané, že
v čase, kedy došlo k tomuto súhlasnému vyhláseniu rodičov, navrhovateľ s odporkyňou v 1/ rade neboli
manželmi a navrhovateľ vedel o tom, že nie je biologickým otcom tohto dieťaťa. Rovnako bolo
preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi konania za obdobie posledných 2 rokov sa zhoršili a vyústili
do konania o rozvod manželstva.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody navrhovateľa predovšetkým vo vzťahu k tomu, že uznal otcovstvo v
dobrej viere, že budú riadne žiť spoločný manželský život bez rozvodu s odporkyňou v 1/ rade, táto
okolnosť nie je pre posúdenie veci právne významná. Vzťahy medzi manželmi v každom prípade môže
postihnúť aj vážny rozvrat v manželstve, ktorý vyústi v rozvodové konanie. Pokiaľ ide o otázku
umožnenia styku matky s mal. deťmi, je na to osobitné konanie o úprave práv a povinností rodičov voči
mal. deťom, kde je možné, aby navrhovateľ sa domáhal úpravy styku na čas do rozvodu manželstva. Z
odvolania vyplýva, že túto možnosť zatiaľ nevyužil. Navrhovateľ sa hlavne sústredil na tretiu okolnosť,
ktorú uvádza v odvolaní, a to, či je možné zapretie otcovstva ohraničiť lehotou, v tomto prípade 3ročnou lehotou. Poukázal na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý zasadal a prijal nález k
ust. § 86 ods. 1 Zákona o rodine, kde bolo otcovstvo určené prvou zákonnou domnienkou, že otcom
dieťaťa je manžel matky. Citoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tú
okolnosť, že sa rozhodol nezotrvávať v právnom zväzku s mal. K. A. pod vplyvom okolností, ktoré sa
udiali v ich rodine za posledné 2 roky, nevidí dôvod, aby bol ďalej zapísaný ako otec dieťaťa.
Odvolací súd konštatuje, že ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine nebolo predmetom nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o argumenty, ktorým Ústavný súd riešil otázku stanovenej lehoty
na podanie zapieracej žaloby u manžela matky, v dôvodovej správe sú uvádzané rozdielne pohľady na
posúdenie tohto práva otca. V konkrétnom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
vychádzať z okolností, ktoré boli nesporne zistené v konaním a to predovšetkým v tom, že navrhovateľ
mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Napriek tomu uznal otcovstvo pred uzavretím
manželstva a zapieraciu žalobu podal až v čase, keď sa začalo na návrh odporkyne v 1/ rade konanie
o rozvod manželstva. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby
malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto
právnom vzťahu s mal. dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je

okolnosť, že sa rozhodol nezotrvávať v právnom zväzku s mal. K. A. pod vplyvom okolností, ktoré sa
udiali v ich rodine za posledné 2 roky, nevidí dôvod, aby bol ďalej zapísaný ako otec dieťaťa.
Odvolací súd konštatuje, že ust. § 93 ods. 1 Zákona o rodine nebolo predmetom nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o argumenty, ktorým Ústavný súd riešil otázku stanovenej lehoty
na podanie zapieracej žaloby u manžela matky, v dôvodovej správe sú uvádzané rozdielne pohľady na
posúdenie tohto práva otca. V konkrétnom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
vychádzať z okolností, ktoré boli nesporne zistené v konaním a to predovšetkým v tom, že navrhovateľ
mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom dieťaťa. Napriek tomu uznal otcovstvo pred uzavretím
manželstva a zapieraciu žalobu podal až v čase, keď sa začalo na návrh odporkyne v 1/ rade konanie
o rozvod manželstva. Možno polemizovať o tom, ktoré právo je silnejšie, či právo dieťaťa na to, aby
malo zapísaného otca v rodnom liste, resp. právo otca na slobodné rozhodnutie o tom, či zotrvá v tomto
právnom vzťahu s mal. dieťaťom. V danom prípade sa však odvolací súd domnieva, že rozhodujúci je
ten moment, že navrhovateľ sa nedozvedel o tom, že nie je otcom dieťaťa po narodení mal. K., ale túto
vedomosť mal od začiatku. Preto nie je možné uvažovať o tom, aby v tomto prípade bol zákon vo
vzťahu k otcovi prísny, resp. žeby oslabil jeho právne postavenie. Túto možnosť mal otec po narodení
dieťaťa, ktoré má v súčasnej dobe 9 rokov, žilo od narodenia v spoločnej domácnosti s navrhovateľom
a odporkyňou v 1/ rade s ďalším súrodencom, ktorý pochádza z ich manželstva a z tohto dôvodu je
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa logickým vyústením platného ust. § 93 ods. 1 Zákona o
rodine.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146
ods. 1 písm. a/ OSP. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
vzhľadom k tomu, že ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: F. F., Z.. XX.X.XXXX, B. A. X, XXX XX I., zastúpený: Advokátska kancelária Kucek & Partners, s. r. o., IČO: 36 865 192, so sídlom Mickiewiczova 9, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: TUI ReiseCenter Slovensko s.r.o., IČO: 35 966 742, so sídlom Panská 10, 811 01 Bratislava, zastúpený: InLaw, s.r.o., IČO: 36 716 979, so sídlom Záhradnícka 36, 821 08 Bratislava, o vrátenie rozdielu ceny zájazdu vo výške 2 716,16 eur s príslušenstvom, o náhradu škody vo výške 737,94 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 416 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4.12.2015, č.k. 24C/207/2012-228, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2 761,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 716,14
eur od 13.12.2011 do 19.12.2011 a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2 371,14 eur
od 20.12.2011 do zaplatenia a vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2 416 eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bolo určené, že zmluvné ustanovenie, uvedené
v článku 10 bod 4 všeobecných podmienok účasti na zájazde a platobných podmienok žalovaného,
platných a účinných dňa 18.3.2010 je neplatné,
z r u š u j e.
Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania m e n í tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 75,04 %.
Žalobcovi sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného, aby zaplatil žalobcovi sumu 2
761,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 2 716,14 eur od 13.12.2011
až do 19.12.2011, s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2 371,14 eur od 20.12.2011 až do
zaplatenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), ďalším výrokom zaviazal
žalovaného, aby zaplatil žalobcovi sumu 2 416 eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II), tretím výrokom určil, že zmluvné ustanovenie, uvedené v článku 10 bod 4 všeobecných
podmienok účasti na zájazde a platobných podmienok žalovaného, platných a účinných dňa 18. 03. 2010
v tomto znení: „Cestovná kancelária nie je zodpovedná za následky zmenených služieb z dôvodov podľa
Článku 10.1 až 10.3, z dôvodu meškania dopravného prostriedku, spôsobené technickými poruchami,
počasím, dopravnou situáciou, rozhodnutím dopravcu a podobnými okolnosťami neovplyvniteľnými zo

strany Cestovnej kancelárie“ je neplatné, nakoľko sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku (výrok
III), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok IV) a posledným výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania, ktoré spočívajú v trovách dôkazu vo výške 131,19 eur a v trovách právneho
zastúpenia vo výške 2 466,11 eur, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok V).
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 741a, § 741b ods. 1 a 2, § 741i ods.
1, 2 a 3, § 741j ods. 1, § 741k ods. 1, 2 a 3, § 517 ods. 2, § 442 ods. 1, § 11 ods. 1, § 13 ods. 1,
2 a 3, § 53 ods. 1 a 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.2018
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 8 ods. 3, § 6, § 8 ods. 1 písm. f) zákona č. 281/2001 Z.z. o
zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
obstaraní zájazdu (ďalej len „Zákon o zájazdoch“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (účinného ku dňu omeškania), čl. 5 ods.
2 smernice Rady Európskych spoločenstiev č. 90/314/EHS z 13. júna 1990 o súborných službách pre
cesty, pobyty a zájazdy, § 8 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a § 153 ods. 3
zákona č. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.6.2016 (ďalej len
„O.s.p.“).
3. Nárok žalobcu na náhradu vrátenia rozdielu ceny zájazdu súd prvej inštancie ustálil tak, že pokiaľ
žalobca neprijal zmenu ubytovania v záhradnej vile namiesto plážovej vily od 8.12.2011 do 12.11.2011,
vzniklo mu právo v súlade s § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka na to, aby mu žalovaný vrátil
bezodkladne rozdiel ceny zájazdu vo výške 2 761,14 eur (t.j. celkovo za 4 noci, 1 noc á 690,2857
eur) za neposkytnutie ubytovania vo vodnej vile. Vo zvyšnej časti predstavujúcej 0,02 eur žalobu
zamietol. Pri rozhodovaní nevzal do úvahy, že žalovaný bol pripravený žalobcovi poskytnúť všetky
ostatné služby spojené so zájazdom. V tejto súvislosti sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že
poskytnutie ubytovania v záhradnej vile nie je nižšej kvality, a to prihliadajúc na vyššiu cenu ubytovania
v plážovej vile oproti ubytovaniu v záhradnej vile; rozdielnosť ubytovania zároveň spočívala v tom,
že plážová vila sa nachádzala priamo na oceáne, naproti tomu záhradná vila sa nachádzala priamo
na zemi, čo znamenalo nižší komfort aj s ohľadom na súkromie ubytovania. Dôvodil, že žalobca síce
nepredložil v rámci reklamačného konania písomný záznam o vadách zájazdu, ktorý mal byť spísaný s
delegátkou na F., ale uplatnil si riadne právo na odstránenie chybne poskytnutej služby, a to bezodkladne
u sprostredkovateľa zájazdu – cestovnej agentúry V. J.. Zistil, že žalobca mal záujem vyhotoviť písomný
záznam o uplatnení tohto nároku, avšak z objektívneho dôvodu, ktorým bola fyzická neprítomnosť
zástupcu žalovaného, tento záznam nemohol byť spísaný. Dospel tak k záveru, že nevyhotovenie
písomného záznamu o vadách zájazdu zapríčinil žalovaný. Vyvodil, že žalobca v spore preukázal, že
bezodkladne ihneď po zistení zmeny, upozornil na porušenie zmluvných povinností delegátku zájazdu
a v intenciách jej usmernenia kontaktoval zástupcu sprostredkujúcej cestovnej agentúry a následne
po návrate zo zájazdu si listom zo dňa 21.11.2011 uplatnil svoje právo na vrátenie rozdielu ceny
zájazdu z dôvodu chybne poskytnutej služby u sprostredkujúcej cestovnej agentúry, pričom žalovaný na
reklamáciu žalobcu reagoval poskytnutím finančnej kompenzácie vo výške 585 eur od tour-operátora K.
C.. Argumentáciu žalovaného spočívajúcu v nepredložení písomného záznamu vyhodnotil ako účelovú
s cieľom odvrátiť pozornosť od vzniku poruchy v zmluvnom vzťahu. Ustálil, že porušenie povinnosti bolo
spôsobené zmenou rezervácie, ktorú uskutočnila osoba (tour-operátor K. C.), ktorá bola v zmluvnom
vzťahu so žalovaným. Preto dospel k záveru, že ak si žalobca uplatnil v rámci reklamačného konania
právo na vrátenie ceny zájazdu v sume 4 832 eur, bolo povinnosťou žalovaného vrátiť mu rozdiel ceny
zájazdu v sume 2 761,14 eur a vo zvyšku mal nárok zamietnuť, nakoľko v období od 5.11.2011 do
8.11.2011 riadne poskytol žalobcovi dohodnutú službu. Nakoľko sa žalovaný po uplynutí tridsiateho dňa
od skončenia zájazdu dostal do omeškania s vrátením rozdielu ceny zájazdu v sume 2 716,14 eur, priznal
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2 716,14 od 13.12.2011 až do 19.12.2011.
Keďže žalobca odmietol prijať od žalovaného platbu v sume 345 eur a dňa 20.12.2011 ju vrátil na účet
odosielateľa platby, priznal žalobcovi od 20.12.2011 do zaplatenia úrok z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 2 371,14 eur.
4. Nárok žalobcu na náhradu škody v sume 737,94 eur uplatnený v súvislosti s opustením ubytovacieho
zariadenia a zabezpečení si ubytovania v inom hoteli, súd prvej inštancie z dôvodu nedostatku splnenia
zákonných podmienok zamietol. Vyhodnotil, že žalobcovi nevznikol dôvod k opusteniu letoviska Z.
J., nakoľko žalovaný zabezpečil žalobcovi a jeho manželke náhradné ubytovanie. Prihliadol na to,

že neprijatím náhradného ubytovania vznikol žalobcovi síce nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu,
avšak nevznikol mu nárok na preplatenie ďalšieho ubytovania. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že
musel opustiť resort, nakoľko žalobcovi bolo zo strany žalovaného poskytnuté ubytovanie. Ustálil, že
žalovanému tak vznikla povinnosť na vrátenie rozdielu ceny zájazdu, nie povinnosť na náhradu škody,
ktorá spočívala v preplatení nákladov žalobcu za ubytovanie, ktoré si zabezpečil po opustení hotela Z. J..
5. Nárok žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy uplatnenej vo výške 2 416 eur, ktorá mala spočívať
v strate radosti z dovolenky, súd prvej inštancie posúdil ako dôvodný s poukazom na smernicu Rady
Európskych spoločenstiev zo dňa 13.6.1990 č. 90/314/EHS o súborných službách pre cesty, pobyty a
zájazdy a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 12.3.2002, vo veci Q. E. V.. K. L., C.-XXX/XX.
Vychádzal z toho, že žalobca preukázal porušenie zmluvy o obstaraní zájazdu zo strany žalovaného,
keď neposkytol žalobcovi a jeho manželke v období od 8.11.2011 do 12.11.2011 ubytovanie vo vodnej
vile, čoho dôsledkom bola strata radosti z dovolenky z nasledovných dôvodov. Žalobca si objednal
dovolenku ako darček pre manželku, ktorá mala mať v čase pobytu narodeniny, jednou z komplexných
služieb malo byť ubytovanie vo vodnej vile, a to počas celého pobytu, po príchode na letisko na F.
utrpel žalobca šok, keď sa dozvedel, že nebude ubytovaný tak, ako bolo dojednané, v priebehu prvých
troch dní zájazdu bol žalobca nútený riešiť problém s ubytovaním, konanie žalovaného vykazovalo
znaky uvedenia žalobcu a jeho manželky do omylu, v dôsledku čoho sa žalobca a jeho manželka mohli
právom cítiť podvedení, zároveň neposkytnutie dohodnutej služby bolo spôsobilé vyvolať u žalobcu
pocity sklamania, znechutenia, frustrácie, hnevu a zúfalstva. Žalobca a jeho manželka sa oprávnene cítili
ponížení, keď pod tlakom zamestnancov hotela boli nútení opustiť ubytovanie vo vodnej vile. Žalovaný
zabezpečil ubytovanie vo vodnej vile len po dobu kratšiu ako polovica zájazdu. Podľa názoru súdu
prvej inštancie už tá skutočnosť, že žalovaný neposkytol dohodnutý typ ubytovania, bola spôsobilá
vyvolať u žalobcu pocit straty radosti z dovolenky. Za závažnú ujmu považoval skutočnosť, že k zmene
došlo v priebehu zájazdu s tým, že žalovaný vopred neupozornil žalobcu na možný problém vzniknutý
preobsadením dohodnutého typu ubytovania. K zmene tak došlo v čase, kedy bol žalobca v cudzej
exotickej zemi odkázaný na služby cestovnej kancelárie. Pri rozhodovaní o nároku vychádzal z českej
a nemeckej judikatúry, podľa ktorej odškodnenie vo výške polovice z celkovej ceny zájazdu nevykazuje
žiadne nesprávne právne posúdenie, pričom sa jednalo o prípad kedy spotrebiteľovi nebol poskytnutý
dohodnutý typ ubytovania na F.C..
6. Postup žalovaného a sprostredkujúcej cestovnej agentúry, keď neinformovali žalobcu o možnom
preobsadení ubytovacieho zariadenia, a tým neuviedli presne, jasne, zrozumiteľne, úplne a riadne
informácie o všetkých skutočnostiach, ktoré im boli známe a ktoré mohli mať vplyv na rozhodnutie
záujemcu o kúpu zájazdu, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá mohla
spôsobiť, že žalobca ako spotrebiteľ urobil rozhodnutie, ktoré by pri informovaní o možnom probléme
s ubytovaním vo vodnej vile, inak neurobil. Poukázal pritom na to, že porušenie zákazu klamania
spotrebiteľa nespôsobuje iba poskytnutie nepravdivej informácie, ale postačuje aj poskytnutie neúplnej,
nepresnej, prípadne zamlčanej informácie.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 10 bod 4
všeobecných podmienok účasti na zájazde a platobných podmienok žalovaného, platných a účinných
dňa 18.3.2010, najmä vzhľadom k exkulpácii žalovaného v súvislosti s technickými poruchami zájazdu.
Pojem technické poruchy považoval za široký, možný extenzívneho výkladu, pod ktorý by bolo možno
subsumovať aj situáciu, kedy dôjde k viacnásobnej rezervácii určitého typu ubytovania tour-operátorom
bez vedomia cestovnej agentúry, ktorá by sa v danom prípade mohla zbaviť svojej zodpovednosti vo
vzťahu k objednávateľovi. Mal za to, že znenie danej zmluvnej podmienky je v rozpore s ust. 53 ods. 1
a § 741i ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, zároveň je neurčité a naformulované v neprospech
spotrebiteľa, preto ju ako neprijateľnú podmienku vyhlásil za neplatnú.
8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 a § 149
ods. 1 O.s.p., tak, že v konaní úspešnému žalobcovi, vzhľadom k jeho neúspechu iba v pomerne
nepatrnej časti, priznal nárok na náhradu trov konania, ktoré spočívali v náhrade hotových výdavkov vo
výške 131,19 eur (úradne overený preklad dôkazných listín z cudzieho jazyka do slovenského jazyka)
a v trovách právneho zastúpenia spolu vo výške 2 466,11 eur, ktoré priznal za úkony právnej pomoci
prevzatie a príprava zastúpenia dňa 6.2.2012 (190,89 eur + 7,63 eur režijný paušál), spolu 198,52 eur,
písomné podanie žaloby dňa 31.10.2012 (190,89 eur + 7,63 eur režijný paušál), spolu 198,52 eur, účasť
na pojednávaní dňa 19.9.2014 (190,89 eur + 8,04 eur režijný paušál), spolu 198,93 eur, ďalšia porada

s klientom v roku 2014 (1/2 z odmeny 190,89 eur + 8,04 eur režijný paušál), spolu 103,49 eur, účasť
na pojednávaní dňa 10.4.2015, v čase od 09.00 hod do 11.30 hod (2x á 190,89 Eur + 2x á 8,39 eur
režijný paušál), spolu 398,56 eur, účasť na pojednávaní dňa 7.8.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný
paušál), spolu 199,28 eur, ďalšia porada s klientom v roku 2015 (1/2 z odmeny 190,89 eur + 8,39 eur
režijný paušál), spolu 103,84 eur, účasť na pojednávaní dňa 28.8.2015 (1/4 z odmeny 190,89 eur + 8,39
eur režijný paušál), spolu 56,11 eur, účasť na pojednávaní dňa 11.9.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný
paušál), spolu 199,28 eur, účasť na pojednávaní dňa 9.10.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný paušál),
spolu 199,28 eur, účasť na pojednávaní dňa 4.12.2015 (190,89 eur + 8,39 eur režijný paušál), spolu
199,28 eur, 20% DPH z odmeny 2 055,09 eur, spolu 411,02 Eur. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi
náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon, spočívajúci v písomnom vyjadrení zo dňa 21.4.2015
(190,89 Eur + 8,39 eur režijný paušál + 20 % DPH), nakoľko zo strany právneho zástupcu žalobcu išlo
o iniciatívny úkon bez toho, aby bol súdom k tomuto úkonu vyzvaný.
9. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch I, II, III a V podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, majúc za to, že sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 1 písm. d) a f) O.s.p.
t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal
nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustáleniu jeho pasívnej legitimácie v spore. Mal za
to, že zo strany žalovaného nebola nikdy vôľa uzatvoriť zmluvu o obstaraní zájazdu, pretože skutočným
organizátorom bola spoločnosť K. C., pričom žalovaný tento zájazd ponúkal len sprostredkovane ako
výslovný produkt tejto spoločnosti, nie ako svoj vlastný, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že zájazd bol
zahrnutý v katalógu zájazdov spoločnosti K. C.. Podľa jeho názoru žalobca dostatočne nepreukázal,
že zmena typu ubytovania predstavovala také pochybenie, ktoré by znamenalo neposkytnutie služieb
v takom rozsahu, ktoré by oprávňovalo žalobcu odmietnuť zmenené ubytovanie, keď všetky služby all
inclusive (strava, fitness, wellnes) obsiahnuté v cene zájazdu boli zo strany hotelového rezortu Nika
Island riadne poskytnuté. Namietal, že nemožno vyvodiť záver o neposkytnutí služieb v dohodnutom
rozsahu, ktorý by oprávňoval žalobcu odmietnuť prijať plnenie a opustiť bez akéhokoľvek dôvodu zájazd
a následne uplatňovať nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu za 4 dni služieb zájazdu.
10. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca bol povinný prijať finančnú kompenzáciu vo výške 345 eur a
240 eur ako čiastočné plnenie na ním uplatňované nároky. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca
odmietol čiastočné plnenie vo výške 345 eur dňa 20.12.2012 a následne dňa 02.01.2012 v sume 240
eur, nemohol sa v uvedenom rozsahu dostať do omeškania s plnením pohľadávky vo výške 2 761,16
eur. Preto ak súd prvej inštancie zohľadnil sumu 345 eur, mal zohľadniť a nezaviazať žalovaného na
zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 240 eur od 02.01.2012. Vyslovil názor, že pokiaľ žalobca vrátil
sumu 345 eur, vzniklo mu právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného. Vo vzťahu k
nároku na zaplatenie sumy vo výške 345 eur tak vzniesol námietku premlčania.
11. Poukazujúc na ustanovenie § 741i ods. 2 Občianskeho zákonníka žalovaný zaujal názor, že
žalobcovi zaniklo právo domáhať sa nemajetkovej ujmy vo forme straty radosti z dovolenky, nakoľko
zo žiadnych listín nevyplýva, že by si žalobca ako objednávateľ uplatnil v lehote troch mesiacov odo
dňa skončenia zájazdu u žalovaného právo na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 416 eur. Namietal,
že súd prvej inštancie neprihliadol na zánik práva ex offo, nesprávne právne posúdil nárok žalobcu na
nemajetkovú ujmu a mal ho z dôvodu preklúzie zamietnuť v celom rozsahu.
12. Vo vzťahu k výroku súdu prvej inštancii, ktorým vyhlásil ustanovenie čl. 10 bod 4 všeobecných
obchodných podmienok žalovaného platných a účinných dňa 18.03.2010 za neprijateľnú zmluvnú
podmienku žalovaný uviedol, že predmetné všeobecné podmienky boli v čase vyhlásenia rozsudku už
neplatné a neúčinné.
13. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nepostupoval správne pri výpočte základnej sadzby
tarifnej odmeny za úkon právnej pomoci a zároveň nesprávne aplikoval aj príslušné ustanovenia § 142
O.s.p. týkajúce sa úspechu žalobcu. Uviedol, že súd prvej inštancie opomenul aplikáciu § 13 ods. 3
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“), podľa ktorej mala byť základná
sadzba tarifnej odmeny stanovená vo výške 158,79 eur bez DPH, keďže v danom prípade išlo o spojenie
viacerých vecí. Ak súd prvej inštancie priznal žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu napriek jeho
čiastočnému neúspechu, týmto postupom podľa jeho názoru porušil právo žalovaného na spravodlivý

súdny proces. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol uplatnený nárok
na náhradu škody vo výške 737,94 eur, v tejto časti mal žalovaný plný úspech. Preto mal súd prvej
inštancie postupovať tak, že mal posúdiť v akom pomere boli jednotlivé nároky k všetkým nárokom
spolu v nadväznosti na jeho úspech alebo neúspech s ich uplatňovaním. Žalovaný ďalej nesúhlasil s
právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalobca mal neúspech len v nepatrnej časti, keďže žalobca
bol neúspešný v dvoch z troch uplatňovaných nárokov a pomer nároku na náhradu škody k celkovej
hodnote nárokov predstavuje 12,5 %. Úspech žalobcu bol tak nanajvýš 75% a v tejto veľkosti mal
nárok na náhradu trov konania. Žalovaný zároveň namietol priznané trovy právneho zastúpenia za
úkony právnej pomoci právnym zástupcom spočívajúce v ďalšej porade s klientom v roku 2014 a ďalšej
porade s klientom v roku 2015. Podľa názoru žalovaného uvedené úkony nemožno považovať za účelné,
keďže poradám žalobcu s právnym zástupcom predchádzali pojednávania, z ktorých nevyplývalo, že by
boli v rámci nich uplatnené námietky alebo uvedené nové skutočnosti, ktoré menili pohľad na právne
posúdenie veci. Zároveň vykonanie týchto úkonov nebolo preukázané príslušnými dôkazmi. Na základe
vyššie uvedeného žalovaný navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok v rozsahu napadnutých
výrokov zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie zmenil tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietne.
14. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním
doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.03.2016 žiadajúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil. Vo vyjadrení k námietke vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že v spore bolo
jednoznačne preukázané, že žalovaný je nositeľom subjektívnych povinností vyplývajúcich z hmotného
práva. Poukázal na to, že nedostatok pasívnej legitimácie počas celého konania žalovaný nenamietal,
práve naopak, počas konania svoje povinnosti z titulu zmluvy o obstaraní zájazdu opakovane
potvrdzoval. Preto považoval danú námietku za nedôvodnú a rozpornú s doposiaľ uvádzanými
tvrdeniami žalovaného. K námietke nepreukázania oprávnenosti odmietnutia poskytnutia zmeneného
ubytovania poukázal na rozdiel v cene ubytovacích zariadení v sume 27 eur/deň, čo jednoznačne
svedčí o nižšej kvalite služby (iný spôsob ubytovania – nie priamo na pláži, menší luxus, iná lokalita,
menšia výmera, nie priamy vstup do mora). Konštatoval, že z uvedených dôvodov jednoznačne nebol
povinný pristúpiť na pokračovanie v zájazde a mal právo odmietnuť náhradné ubytovanie, keďže mu
bol poskytnutý zájazd v nižšej kvalite. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný ako
náhradné ubytovanie ponúkol žalobcovi ubytovanie bez priameho vstupu do mora, resp. ubytovanie,
ktoré nebolo priamo na oceáne a ktoré bolo o 27 eur/deň lacnejšie, čo potvrdil aj samotný žalovaný.
V súvislosti s námietkou žalovaného k povinnosti prijať finančnú kompenzáciu poukázal na výpoveď
žalovaného, podľa ktorej bola táto kompenzácia poskytnutá zo strany spoločnosti K. C., ktorá nebola v
zmluvnom vzťahu so žalobcom, čo potvrdil aj žalovaný. Námietku premlčania považuje za irelevantnú,
nakoľko žalobca len vrátil finančné prostriedky spoločnosti K. C., s ktorou nebol v žiadnom zmluvnom
vzťahu. K námietke preklúzie nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že tento nárok si žalobca uplatnil
riadne a včas, keď v konaní preukázal, že ho uplatňoval od momentu, kedy zistil, že si žalovaný svoje
povinnosti zo zmluvy o obstaraní zájazdu nesplní. Dôvodil skutočnosťou, že žalovaný až do podania
odvolania námietku preklúzie nároku nevzniesol. Žalobca sa stotožnil s výrokom súdu prvej inštancie v
časti náhrady trov konania a považoval ho za správny. Ďalej uviedol, že namietané porady s klientom
vykonal, a tieto boli potrebné, preto spĺňajú kritérium účelnosti aj s ohľadom na dĺžku trvania sporu. Na
základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.
15. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné vyjadrenie
dňa 18.07.2016, v ktorom k námietke pasívnej legitimácie uviedol, že zo zmluvy o obstaraní zájazdu
vyplýva, že z formálneho hľadiska je obstarávateľom zájazdu, avšak skutočným organizátorom zájazdu
bola spoločnosť K. C., keďže práve spoločnosť K. C. mala zmluvne zabezpečené ubytovacie kapacity
a s tým spojené služby v hoteli Z. D. J.. Preto zotrval na svojom názore, že nie je pasívne legitimovaný
v tomto spore. Mal za to, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom, že zmena typu ubytovania
z vodnej vily na plážovú vilu by bolo takým pochybením, ktoré by predstavovalo neposkytnutie
zazmluvnených služieb žalobcovi, a ktoré by oprávňovali žalobcu odmietnuť zmenené ubytovanie, keď
všetky ostatné služby all inclusive boli zo strany hotela žalobcovi riadne poskytnuté. Žalobca nemal podľa
názoru žalovaného nijaký dôvod neprijať finančnú kompenzáciu a to aj za situácie, keď bola poskytnutá
spoločnosťou K. C.. Uviedol, že v odvolaní netvrdil, že sa žalobca bezdôvodne obohatil, ale tvrdil, že
žalobca bez právneho titulu vrátil dňa 20.12.2012 sumu 345 eur osobe zastupujúcej žalovaného, preto
od tohto dňa vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, z toho

dôvodu si bol povinný uplatniť tento nárok z titulu bezdôvodného obohatenia, a nie ako nárok na vrátenie
ceny rozdielu zájazdu. Zotrval na svojom názore, že žalobca si u žalovaného v lehote troch mesiacov
neuplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, preto mu dané právo uplynutím tejto prekluzívnej lehoty
zaniklo v súlade s ust. 583 Občianskeho zákonníka. Zachovajúc si názor uvedený v odvolaní uviedol, že
súd prvej inštancie priznal trovy právneho zastúpenia žalobcovi v nesprávnej výške, nakoľko neaplikoval
správne ustanovenia Vyhlášky. K namietaným úkonom právnej pomoci uviedol, že nenamieta, že sa
neuskutočnili, avšak namieta ich účelnosť.
16. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril.
17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania
(§ 379,
§ 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je sčasti dôvodné.
18. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu
vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého
je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu
stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím
súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného obsiahnutých
v podanom odvolaní. Odvolaním žalovaný nenapadol výrok III. rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie
určil že vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
19. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac
v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.),
sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi vzťahujúcimi sa k odvolaním
napadnutému výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 761,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo
sumy 2 716,14 eur od 13.12.2011 až do 19.12.2011, s úrokom z omeškania vo výške 9% zo sumy 2
371,14 eur od 20.12.2011 až do zaplatenia (výrok I) a výroku, ktorým zaviazal žalovaného, aby zaplatil
žalobcovi sumu 2 416 eur (výrok II). Súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené
otázky majúce pri rozhodovaní o týchto nárokoch podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal
i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie vzťahujúcimi sa
k prijatým výrokom. Pre doplnenie rozhodnutia a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami
odvolací súd uvádza nasledovné.
20. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v
znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovaného rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).
21. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
22. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
23. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 31.10.2012 domáhal nároku na vrátenie
ceny rozdielu medzi dohodnutými a poskytnutými službami vo výške 2 761,16 eur, náhrady škody vo
výške 737,94 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 2 416 eur z titulu vadne poskytnutých služieb
zo strany žalovaného. Uviedol, že prostredníctvom spoločnosti Cestovná agentúra V. J. – I. E. uzatvoril
dňa 27.10.2011 zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorej predmetom bol záväzok žalovaného zabezpečiť
ubytovanie v ubytovacom zariadení E. B. J. &. Q. O. spolu so stravovaním v rozsahu all inclusive pre

žalobcu a jeho manželku v termíne od 5.11.2011 do 11.11.2011. Na základe toho si žalobca následne
zabezpečil priamo v priestoroch spoločnosti V. J. dopravu formou objednávky spiatočných leteniek, ktoré
aj uhradil. Dňa 2.11.2011 žalobcovi spoločnosť V. J. oznámila, že ubytovanie v predmetnom zariadení
nie je možné zabezpečiť. Na základe uvedeného bol nútený uzatvoriť ďalšiu zmluvu o obstaraní zájazdu.
Svoje nároky tak odvodzoval od zmluvy o obstaraní zájazdu uzatvorenej so žalovaným ako cestovnou
agentúrou prostredníctvom spoločnosti Cestovná agentúra V. J. – I. E. dňa 3.11.2011. Predmetom tejto
zmluvy o obstaraní zájazdu bol záväzok žalovaného zabezpečiť ubytovanie v ubytovacom zariadení
Z. J. &. A. spolu so stravovaním v rozsahu all inclusive pre žalobcu a jeho manželku v termíne od
5.11.2011 do 12.11.2011. Cena za ubytovanie, stravu a transfer za dve osoby bola dohodnutá vo výške
4 832 eur. Po prílete do destinácie mu príslušná delegátka oznámila, že sa bude musieť po troch
dňoch presťahovať do garden bungalovu. Na základe tejto skutočnosti poukázal na záväzky žalovaného,
že má byť ubytovaný vo N. V., čo potvrdzoval aj hotelvoucherom. Dňa 7.11.2011 obdržal žalobca
informáciu od zamestnanca ubytovacieho zariadenia, že spolu s manželkou majú nasledujúci deň opustiť
ubytovacie zariadenie a presťahovať sa na nasledujúce dni pobytu do garden bungalovu. Žalobca
mal snahu predmetnú situáciu riešiť so spoločnosťou V. J., avšak výsledkom bolo len potvrdzovanie
informácie nezodpovedajúcej skutočnosti. Žalobca si následne bol nútený obstarať pre seba a manželku
ubytovanie, čím mu vznikli dodatočné náklady. Poukázal na to, že predmetom zmluvy o obstaraní
zájazdu bolo okrem iného aj ubytovanie vo N. V.. Hlavným zámerom žalobcu bolo obdarovať manželku
pri príležitosti jej narodením zájazdom, ktorý mal byť svojou úrovňou nadštandardný. Ubytovanie vo
vodných vilách na koloch spĺňalo jeho predstavu o vysnívanom darčeku pre manželku. Sled následných
udalostí žalobcovi ako aj jeho manželke spôsobilo obrovské sklamanie a nadštandardná dovolenka
sa zmenila na nepríjemnosti a potrebu riešenia problémov. Podľa názoru žalobcu žalovaný o potrebe
presťahovania vedel ešte pred odletom, ale napriek tomu ho neinformoval, čím mu bolo odopreté právo
odstúpiť od zmluvy. Žalobca sa listom zo dňa 21.11.2011 domáhal u spoločnosti V. J. a u žalovaného
vrátenia ceny zájazdu. Od žalovaného dňa 1.12.2011 obdržal reakciu na jeho list, na základe ktorej
mu bola poskytnutá náhrada vo výške 345 eur. Dňa 5.12.2011 žalobca vzhľadom k neadekvátnosti
kompenzácie vadne poskytnutého plnenia zaslal žalovanému opätovne reklamáciu s požiadavkou
vrátenia celej ceny zájazdu. Na druhú reklamáciu obdržal žalobca odpoveď dňa 27.12.2011, v rámci
ktorej mu bola ponúknutá ďalšia náhrada vo výške 240 eur. Žalobca následne listami zo dňa 6.2.2012
a 27.2.2012 vyzval žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu k úhrade sumy vo výške 4
832 eur, ktoré do dnešného dňa neuhradil.
24. Zo zmluvy o obstaraní zájazdu odvolací súd zistil, že túto uzatvoril žalobca ako objednávateľ so
žalovaným ako obstarávateľom dňa 3.11.2011 prostredníctvom predajcu C. V. J.. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie služby, a to ubytovania v termíne od 5.11.2011 do 12.11.2011 v ubytovacom zariadení
Z. J., K. D.: XCAI, so stravovaním all inclusive a transfer, za dohodnutú cenu 4 832 eur, pričom v konaní
bolo nesporným, že typ izby XCAI P. K.. N..
25. Podľa § 741a Občianskeho zákonníka zmluvou o obstaraní zájazdu sa obstarávateľ (cestovná
kancelária) zaväzuje, že objednávateľovi obstará vopred ponúkanú kombináciu služieb cestovného
ruchu (zájazd), a objednávateľ sa zaväzuje, že zaplatí dohodnutú cenu.
26. Podľa § 741b ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva musí mať písomnú formu alebo inú vhodnú
formu a musí obsahovať
a) označenie zmluvných strán,
b) charakteristiku zájazdu, najmä termín jeho začatia a skončenia, uvedenie všetkých poskytovaných
služieb, ktoré sú zahrnuté do ceny zájazdu, miesto a čas ich trvania; vymedzenie zájazdu možno
nahradiť odkazom na číslo zájazdu alebo iné označenie v katalógu iba v tom prípade, ak katalóg
obsahuje všetky tieto informácie a bol odovzdaný objednávateľovi,
c) cenu zájazdu vrátane časového rozvrhu platieb a výšky preddavku,
d) lehotu a spôsob, akým má objednávateľ uplatniť nároky plynúce z porušenia právnej povinnosti
cestovnej kancelárie,
e) výšku zmluvných pokút, ktoré je povinný objednávateľ cestovnej kancelárii uhradiť pri odstúpení od
zmluvy v prípadoch určených týmto zákonom.
27. Podľa § 741b ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva má ďalej obsahovať
a) ďalšie platby za služby, ktorých cena nie je zahrnutá v cene zájazdu, údaje o počte a výške týchto
ďalších platieb, ak sú súčasťou zájazdu,

b) ubytovanie, jeho názov, polohu, kategóriu a triedu, stupeň vybavenosti a hlavné charakteristické
znaky, ak je súčasťou zájazdu,
c) druh, charakteristiku a kategóriu dopravného prostriedku, údaje o trase cesty, ak je súčasťou zájazdu
doprava,
d) spôsob a rozsah stravovania, ak je súčasťou zájazdu,
e) ak je realizácia zájazdu podmienená dosiahnutím minimálneho počtu účastníkov zájazdu, výslovné
uvedenie tejto skutočnosti a lehotu, v ktorej najneskôr musí cestovná kancelária objednávateľa písomne
informovať o zrušení zájazdu a o odstúpení od zmluvy z dôvodu nedosiahnutia minimálneho počtu
účastníkov zájazdu,
f) ak sú dôvody na určenie podmienok, ktoré musí objednávateľ spĺňať, uvedenie týchto podmienok a
lehotu, v ktorej môže objednávateľ oznámiť, že sa zájazdu namiesto neho zúčastní iná osoba,
g) ďalšie skutočnosti, na ktorých sa zmluvné strany dohodnú.
28. Podľa § 741k ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak po začatí zájazdu cestovná kancelária neposkytne
objednávateľovi služby alebo ich podstatnú časť riadne a včas alebo zistí, že mu ich nebude môcť
poskytnúť, aj keď ju k tomu zmluva zaviazala, je povinná bezodkladne urobiť také opatrenia, aby mohol
zájazd pokračovať.
29. Podľa § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak pokračovanie zájazdu nemožno zabezpečiť inak
ako prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú uvedené v zmluve, je cestovná kancelária povinná
vrátiť objednávateľovi rozdiel ceny medzi ponúkanými a poskytnutými službami.
30. Podľa § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak služby podľa odseku 2 nemožno zabezpečiť alebo
ich objednávateľ neprijme, je cestovná kancelária povinná bezodkladne vrátiť objednávateľovi rozdiel
ceny zájazdu. V prípade, že súčasťou zájazdu je aj doprava, je cestovná kancelária povinná poskytnúť
objednávateľovi dopravu späť na miesto odchodu alebo na iné miesto návratu, s ktorým objednávateľ
súhlasí, vrátane nevyhnutného náhradného ubytovania a stravovania. Ak je doprava uskutočnená iným
dopravným prostriedkom, než ktorý bol dohodnutý v zmluve, je cestovná kancelária povinná
a) vrátiť rozdiel ceny, ak je doprava uskutočnená za nižšie náklady,
b) rozdiel ceny uhradiť z vlastných prostriedkov, ak je doprava uskutočnená za vyššie náklady. Podľa
§ 15 ods. 3 Zákona o VTOS, program zaobchádzania je súhrn aktivít zameraných na rozvoj osobnosti
odsúdeného, jeho primerané správanie a hodnotovú orientáciu v súlade s právami a povinnosťami
ustanovenými v tomto zákone a v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch.
31. Podľa § 8 ods. 3 Zákona o zájazdoch, katalóg alebo iná písomná forma ponuky alebo dopĺňajúcej
informácie o zájazde sa považuje za súčasť zmluvy o zájazde, ak si zmluvné strany písomne nedohodli
iné podmienky.
32. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
33. Podľa § 153 ods. 3 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy,
aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo
dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
34. Odvolací súd posudzujúc odvolaciu námietku odvolateľa o nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie považuje za nevyhnutné uviesť, že žalobca svoj nárok odvodzuje od zmluvy o obstaraní
zájazdu (uzatvorenej so žalovaným), ktorá predstavuje osobitný druh príkaznej zmluvy, podstatou ktorej
je obstaranie služieb súvisiacich so zájazdom. Na základe tejto zmluvy sa žalovaný ako cestovná
kancelária zaviazal obstarať pre žalobcu a spolucestujúceho poskytnutie jednotlivých služieb (ktoré
tvoria jeden komplex) od viacerých dodávateľov. V danom konkrétnom prípade sa jednalo o záväzok
zabezpečiť pre žalobcu a jeho manželku ubytovanie v ubytovacom zariadení Nika resort a služby
all inclusive. Z hľadiska zodpovednosti za plnenie zmluvne dohodnutých služieb, za ich úroveň a
kvalitu zodpovedá žalovaný ako cestovná kancelária, a to bez ohľadu na to, či tieto záväzky plní

sám, alebo prostredníctvom iného subdodávateľa. Cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi
za porušenie záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto záväzky má
splniť cestovná kancelária, alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú v rámci zájazdu (§ 741i
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za záväzky a škodu, ktoré vznikli neplnením alebo nesprávnym
plnením zo zmluvy o obstaraní zájazdu uzatvorenej so žalobcom tak plne zodpovedá len žalovaný
ako cestovná kancelária a ako zmluvná strana zmluvy o obstaraní zájazdu. Týmto je založená
zodpovednosť žalovaného za porušenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu, a
to bez ohľadu na to, že tieto boli sprostredkovane zabezpečené prostredníctvom spoločnosti K. C.,
nakoľko v prípade substitučného poskytovania platí, že ak cestovná kancelária zverí niektoré plnenie
tretej osobe, zodpovedá objednávateľovi akoby plnenie vykonávala sama (rovnako ustanovuje § 726
Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o príkaznú zmluvu). Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že
nesprávna rezervácia hotela Z. J. bola vykonaná tour-operátorom K. C., keď z emailovej komunikácie
medzi zástupcom spoločnosti K. C. T. Q. a hotelom Z. J. vyplýva žiadosť, aby hotel Z. resort potvrdil
rezerváciu ubytovania od 5.11.2011 vo vodnej vile a od 8.11.2011 do 12.11.2011 v záhradnej vile.
Ak teda za žalovaného mala spoločnosť K. C. vykonať príslušnú rezerváciu ubytovania pre žalobcu
a nevykonala tak, platí že žalovaný zodpovedá akoby túto nesprávnu rezerváciu vykonal sám. Za
situácie, keď spoločnosť K. C. nie je zmluvnou stranou zmluvy o obstaraní zájazdu, vyhodnotil odvolací
súd námietku nedostatku pasívnej legitimácie odvolateľa ako nedôvodnú, keď je zrejmé, že zmluvnou
stranou žalobcu bol žalovaný ako obstarávateľ zájazdu, ktorý plne zodpovedá za všetky záväzky, na
plnenie ktorých sa touto zmluvou žalobcovi zaviazal.
35. Odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnenú aj odvolateľom uplatnenú námietku, že žalobca
nedostatočne preukázal, že zmena typu ubytovania predstavovala také pochybenie, ktoré by znamenalo
neposkytnutie služieb rozsahu, ktorý by oprávňoval žalobcu odmietnuť zmenené ubytovanie, a to z
nasledovných dôvodov.
36. Žalobca sa okrem iného v tomto konaní domáhal žalobou zaplatenia sumy vo výške 2 716,16
eur, titulom zaplatenia peňažnej sumy predstavujúcej rozdiel ceny medzi dojednanými a poskytnutými
službami. Opodstatnenosť návrhu opieral o tvrdenie, že žalovaný mu (a jeho manželke) neposkytol
také plnenie, na aké sa zmluvne zaviazal. Ubytovanie vo vodnej vile (N.) s vlastnou plážou mu bolo
poskytnuté len v rozsahu troch dní, nakoľko dňa 8.11.2011 bol nútený spolu s manželkou z vodnej vily
vysťahovať sa. Z obsahu spisu vyplýva, že podľa zmluvy o obstaraní zájazdu mal žalovaný poskytnúť
žalobcovi ubytovanie v ubytovacom zariadení Z. J. v tzv. N., a to v termíne od 5.11.2011 do 12.11.2011.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že stranami sporu bolo zmluvne dohodnuté ubytovanie vo vodnej
vile poskytnuté od 5.11.2011 do 7.11.2011. Žalobcovi bolo následne umožnené odo dňa 8.11.2011
náhradné ubytovanie, ktoré bolo v nižšej kvalite s poukazom na nesporne nižšiu cenu tohto ponúknutého
ubytovania. Nižšia kvalita ponúknutého ubytovania je nesporná vzhľadom k rozdielu v cene náhradného
ubytovania vo výške 27 eur/osoba/deň oproti ubytovaniu vo vodnej vile ako aj vzhľadom ku skutočnosti,
že sa náhradné ubytovanie nenachádzalo priamo na pláži (vo vile na koloch na vode). Je teda zrejmé,
že žalovaný neposkytol žalobcovi zmluvne dohodnuté ubytovanie počas celej doby trvania zájazdu.
37. Na základe uvedeného odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ cestovná agentúra
bola povinná zabezpečiť ubytovanie určitého dohodnutého charakteru (napr. apartmán s dohodnutým
komfortom), avšak v dohodnutom mieste ubytovania bolo zistené, že takéto služby nie je schopná
zabezpečiť, jedná sa o podstatnú a neodstrániteľnú vadu. Ustanovenie § 741k ods. 2 Občianskeho
zákonníka rieši situáciu, ak cestovná kancelária nemôže poskytnúť služby vôbec, alebo iba sčasti
a pri pokračovaní zájazdu zabezpečí určité služby iba prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú
uvedené v zmluve. Ak však objednávateľ nesúhlasí s poskytnutím plnenia v nižšej cene alebo kvalite,
než je uvedené v zmluve, je cestovná kancelária povinná bezodkladne vrátiť žalobcovi rozdiel ceny
zájazdu a poskytnutými službami. Z ustanovenia § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka tak nepriamo
vyplýva právo objednávateľa na odmietnutie náhradného plnenia, čo možno považovať aj za čiastočné
odstúpenie od zmluvy a Občiansky zákonník v tomto prípade osobitne upravuje režim vysporiadania
nárokov z bezdôvodného obohatenia ustanovením, že cestovná kancelária je povinná bezodkladne
vrátiť objednávateľovi rozdiel ceny zájazdu (pozri: C. H. Beck, Občiansky zákonník I., II. Komentár, doc.
P.. F. Š., X.. a kolektív, I. vydanie, 2017).
38. Z uvedeného potom vyplýva, že ak žalobca ako objednávateľ nesúhlasil s poskytnutím ubytovania
v nižšej kvalite a cene, mal právo náhradnú variantu ubytovania odmietnuť a žalovanému vznikla

povinnosť žalobcovi ako objednávateľovi vrátiť rozdiel v cene zájazdu predstavujúci cenu služieb,
ktoré neboli žalobcovi poskytnuté. Je pritom bezpredmetné namietané poskytnutie ostatných služieb all
inclusive, keď zmluvne dohodnuté ubytovanie vo vile na mori, ktoré je pri tom pre danú dovolenkovú
destináciu vymieňované (typické) a bolo pre žalovaného pri výbere dovolenky smerodajné, nebolo zo
strany žalovaného poskytnuté počas celej doby trvania zájazdu. Odvolací súd tak zhodne s názorom
súdu prvej inštancie vyhodnotil, že žalobcovi vznikol nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu, keď tento
ponúknuté náhradné služby (náhradné ubytovanie) odmietol (neprijal), čo bolo jeho výslovným právom
(§ 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka). Správne postupoval súd prvej inštancie aj pri výpočte rozdielu
v cene zájazdu, keď určil výšku náhrady tak, že z celkovej ceny zájazdu určil výšku náhrady za 4 dni
nerealizovaného pobytu (určil cenu pobytu za 1 deň a túto vynásobil počtom 4 dní nerealizovaného
pobytu) a túto priznal žalobcovi ako nárok na vrátenie rozdielu ceny zájazdu a vo zvyšku žalobu zamietol.
39. Vo vzťahu k posúdeniu, či na strane žalobcu došlo k neoprávnenému odopretiu plnenia sumy 345
eur a sumy vo výške 240 eur, bolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vychádzať zo skutočnosti,
ktorá osoba tieto finančné prostriedky žalobcovi poskytla. Z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že plnenie
vo výške 345 eur bolo poskytnuté zo strany spoločnosti K. C.. Z odpovede tour-operatora K. C. zo dňa
16.12.2011 vyplýva, že ako prejav vôle priznal žalobcovi ďalšiu kompenzáciu, a to sumu vo výške 240
eur. Zmluvným partnerom žalobcu bol žalovaný vzhľadom k tomu, že bol stranou zmluvy o obstaraní
zájazdu. Žalovaný tak bol zároveň subjektom, ktorý bol zodpovedný za porušenie zmluvných povinností
ustanovených v zmluve o obstaraní zájazdu. Ak na základe porušenia povinností zo zmluvy o obstaraní
zájazdu vznikol žalobcovi nárok zaplatenie finančnej kompenzácie, bol subjektom povinným zaplatiť túto
kompenzáciu práve žalovaný a nie iná tretia strana. Ak teda výslovne spoločnosť K. C. prostredníctvom
iného subjektu poskytla žalobcovi finančnú kompenzáciu, žalobca mal právo ju odoprieť a požadovať
splnenie záväzku od žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nebol povinný prijať finančnú
kompenzáciu vo výške 345 eur a 245 eur. Na základe uvedeného považuje odvolací súd argumentáciu
týkajúcu sa bezdôvodného obohatenia za bezpredmetnú. Vzhľadom k uvedenému sa nestotožňuje
odvolací súd s ani s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie mal zohľadniť čo do úrokov z omeškania
sumu 245 eur ponúknutú spoločnosťou K. C. ako ďalšiu kompenzáciu, keď táto suma naviac nebola ani
poukázaná na účet žalobcu.
40. K argumentácii žalovaného o zániku nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu odvolací súd uvádza,
že Občiansky zákonník ohraničuje uplatnenie práv súvisiacich zo zájazdom objektívnou prekluzívnou
lehotou troch mesiacov, inak právo zaniká. Lehota začína plynúť od skončenia zájazdu a v prípade, že
sa zájazd neuskutočnil, lehota plynie odo dňa, keď sa mal zájazd skončiť podľa zmluvy. Na uplatnenie
práva objednávateľom platí zákonná písomná forma a uplatnenie práva má obsahovať vytknutie vád a
aké práva si na základe týchto vád objednávateľ uplatňuje. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca listom
zo dňa 21.11.2011 adresovanej V. J. žiadal, aby mu bola vrátená celková kúpna cena zájazdu vo výške
4 832 eur vzhľadom k tomu, že zo strany poskytovateľa služby došlo k hrubému porušeniu zmluvného
vzťahu, ktoré spočívalo v tom, že mu nebolo poskytnuté ubytovanie vo vodnej vile počas celej doby
trvania zájazdu. Na základe tejto skutočnosti žalobca v zákonnej trojmesačnej lehote (deň skončenia
zájazdu bol 12.11.2011) vytkol vady a uplatnil u žalovaného právo na vrátenie ceny zájazdu. Týmto
úkonom si podľa názoru odvolacieho súdu žalobca splnil zákonnú podmienku na uplatnenie si práva zo
zodpovednosti za vadné plnenie, a to v trojmesačnej prekluzívnej lehote. Zo zákonnej úpravy zmluvy
o obstaraní zájazdu nie je zrejmé, či pre zachovanie práva na náhradu škody sa vyžaduje uplatnenie
práv z chybne poskytnutej služby v trojmesačnej prekluzívnej lehote od skončenia zájazdu, alebo či sa
táto lehota vzťahuje len voči nárokom z vadného plnenia v rámci zodpovednosti za vady. Podľa názoru
odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom prezentovaným v odbornej právnej literatúre, prekluzívnou
lehotou sú podmienené len práva zo zodpovednosti za vady, a nie práva zo zodpovednosti za škodu,
pri ktorých sa na plynutie premlčacích lehôt zo zodpovednosti za škodu majú uplatniť ustanovenia §
106 Občianskeho zákonníka (pozri C. H. Beck, Občiansky zákonník I., II. Komentár, doc. P.. F. Š., X..
a kolektív, I. vydanie, 2017). V zmysle uvedeného aj pokiaľ si žalobca neuplatnil nárok na náhradu
škody, ktorá spočívala v nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 416 eur za stratu radosti
z dovolenky v trojmesačnej prekluzívnej lehote, jeho právo na náhradu nezaniklo. Nemožno preto
prisvedčiť argumentácii v tom, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žalobcovi priznal nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy.
41. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu za nemajetkovú ujmu, vychádzajúc z článku 5 smernice 90/314/EHS
o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb možno vyvodiť, že zodpovednosť cestovnej

kancelárie je širšia a zahŕňa aj odškodnenie za zmarenie dovolenky (tzv. strata radosti z dovolenky).
Tento názor potvrdzuje aj aktuálna judikatúra ESD, ktorá vyvodila nárok objednávateľa na náhradu
nemajetkovej ujmy ako dôsledok zmarenej dovolenky (rozsudok ESD vo veci C.-XXX/XX vo veci Q.
E. v. TUI L. U.). Podmienkou vzniku zodpovednosti za zmarenie dovolenky je také porušenie právnej
povinnosti, ktoré má za následok stratu radosti z dovolenky. Odvolací súd má za to, že súd prvej
inštancie postupoval správne, keď pri posudzovaní nároku vychádzal z toho, že žalovaný sa dopustil
porušenia zmluvy o obstaraní zájazdu, keď v období od 8.11.2011 do 12.11.2011 nezabezpečil žalobcovi
a jeho manželke ubytovanie vo vodnej vile. Správne súd prvej inštancie posúdil aj dôvodnosť a výšku
nároku žalobcu vo vzťahu k spôsobenej strate radosti z dovolenky. Odvolací súd sa v tomto smere
stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje.
42. Vzhľadom k tomu, že sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo výrokoch I a II a
odvolacie námietky žalovaného v tejto časti vyhodnotil ako nedôvodné, napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vo výrokoch I a II, ako vecne správne podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil.
43. Odvolací súd v napadnutej časti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým určil, že zmluvné
ustanovenie, uvedené v článku 10 bod 4 všeobecných podmienok účasti na zájazde a platobných
podmienok žalovaného, platných a účinných dňa 18. 03. 2010 v tomto znení: „Cestovná kancelária
nie je zodpovedná za následky zmenených služieb z dôvodov podľa článku 10.1 až 10.3, z dôvodu
meškania dopravného prostriedku, spôsobené technickými poruchami, počasím, dopravnou situáciou,
rozhodnutím dopravcu a podobnými okolnosťami neovplyvniteľnými zo strany Cestovnej kancelárie“
je neplatné, nakoľko sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, dospel k záveru, že je potrebné
ho zrušiť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd zdôrazňuje, že nekalosť
zmluvných podmienok je potrebné hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Súd prvej inštancie značnú nerovnováhu odôvodnil
tým, že predmetné zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanému exkulpáciu v súvislosti s technickými
poruchami zájazdu, za ktorú možno považovať aj situáciu, kedy dôjde k viacnásobnej rezervácii určitého
typu ubytovania tour-operátorom. Odvolací súd uvádza, že po dôslednom preskúmaní ustanovenia
zmluvnej podmienky vyvodil, že súd prvej inštancie ju neposúdil správne. Výkladom predmetného
zmluvného ustanovenia odvolací súd dospel k záveru, že cestovná agentúra z dôvodov podľa
článku 10.1 až 10.3 nezodpovedá za následky zmenených služieb z dôvodu meškania dopravného
prostriedku, ktorého meškanie je spôsobené technickou poruchou. Z uvedeného vyplýva, že pojem
technická porucha sa vzťahuje k dopravnému prostriedku a nie k vykonaniu rezervácie tour-operátorom.
Odvolací súd nepovažuje predmetné ustanovenie za neurčité, keď je z neho zrejmé, že žalobca ako
cestovná agentúra nezodpovedá za následky zmeny služieb z dôvodov podľa článku 10.1 až 10.3,
keď nastane situácia, že mešká dopravný prostriedok z dôvodu poruchy technického charakteru.
Nepovažuje ju ani za neprijateľnú, nakoľko sama osebe nespôsobuje značnú nerovnováhu práv
a povinností zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Dokonca korešponduje so
zákonom stanovenou exkulpáciou ustanovenou v § 741j písm. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
cestovná kancelária sa môže zbaviť zodpovednosti za škodu spôsobenú odstúpením od zmluvy alebo
porušením povinností vtedy, ak preukáže, že túto škodu nezavinila ani ona, ani jej dodávatelia služieb
a škoda bola spôsobená udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia,
alebo v dôsledku neobvyklých a nepredvídateľných okolností. Ustanovenie § 389 ods. 1 písm. c)
C.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu zrušiť napadnuté rozhodnutie, ak súd prvej inštancie v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy. V danom prípade išlo o výrok
rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodoval bez návrhu žalobcu na vyslovenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky. Na preukázanie alebo popretie tvrdení, vzťahujúcich sa k neprijateľnosti zmluvnej
podmienky tak v dôsledku absencie návrhu neboli (a ani nemohli byť) navrhované žiadne dôkazy zo
strany sporových strán, ktoré by súd prvej inštancie vykonal, resp. nevykonal. Odvolací súd na základe
vyššie uvedeného napadnutý výrok rozhodnutia analogicky podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) zrušil,
konštatujúc iba nesprávne právne posúdenie veci v tejto časti. S ohľadom na charakter napadnutého
výroku a právny záver vyslovený odvolacím súdom, nepristúpil odvolací súd k vráteniu veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci v tejto časti.
44. Odvolací súd sa v časti priznania nároku na náhradu trov konania stotožnil s právnou argumentáciou
žalovaného, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu

trov konania. Žalobca mal podľa názoru odvolacieho súdu čiastočný úspech vo veci, ktorý zakladá
nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na
uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy,
ktorá sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Porovnaním žalobného návrhu a petitu je zrejmé, že
žalobca bol neúspešný v časti uplatneného nároku na náhradu škody vo výške 737,94 eur a súd prvej
inštancie mal posúdiť pomer jeho úspechu a neúspechu v spore. Žalobca v žalobe žiadal priznať sumu
spolu vo výške 5 915,10 eur (2 761,16 + 737,94 + 2 416,00 eur), pričom úspešný bol tým, že mu bol
priznaný nárok na zaplatenie 5 177,14 eur. Žalobca mal teda úspech v konaní vo výške 87,52 % a
neúspech vo výške 12,48 %, celkový úspech žalobcu preto predstavuje 75,04 % (87,52% -12,48%). Na
základe uvedeného odvolací súd pristúpil ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie a rozhodol tak,
že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,04 %. O výške náhrady
trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
45. Vo vzťahu k odvolacím námietkam, týkajúcich sa výšky priznaných trov konania, odvolací súd
považuje za potrebné vyjadriť sa k nim, hoci rozhodujúc podľa novej procesnoprávnej úpravy, výrokom
rozhodol iba o nároku na náhradu trov konania. Zhodne s názorom odvolateľa dospel k záveru, že pri
výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné pri výpočte trov právneho zastúpenia žalobcu
postupovať podľa § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. V súvislosti s odmenou za úkony právnej
pomoci – ďalšie porady s klientom, je potrebné konštatovať, že uvedené úkony je potrebné preukázať,
rovnako je potrebné preukázať ich účelnosť pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania.
46. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Vychádzajúc z toho, že žalovaný bol úspešný len v časti vyslovenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky (ktorú posudzoval súd prvej inštancie ex offo) a v časti nároku na náhradu trov
konania, možno konštatovať, že v odvolacom konaní mal úspech vo veci samej žalobca. Na základe
uvedeného odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom
(§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností.
Úplné a správne zistenie a ustálenie všetkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, určenie ich pomeru a závažnosti je teda nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho
druhu trestu a jeho výmery.
V tejto súvislosti obvinený J. T. v podanom dovolaní namietal tú skutočnosť, že súdy
v rozpore zo zisteným skutkovým stavom v jeho prípade nevzali do úvahy poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. („… páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti príslušným orgánom …“), dôsledkom čoho potom pri ustálení nesprávneho pomeru
1:1 – pri zistení len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.
(„… páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval …“)
a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. („… páchateľ spáchal viac
trestných činov…“) neupravovali hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom po preskúmaní príslušnej časti spisového
materiálu dospel k takému záveru, že vzájomný pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností bol v prípade dovolateľa naozaj nesprávne určený. Zarážajúci je predovšetkým
postup odvolacieho súdu, ktorý na str. 4 napadnutého rozhodnutia pri odôvodňovaní použitia
zmierňovacia ustanovenia uviedol, že „… súd I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené
poľahčujúce okolnosti v podobe priznania sa obžalovaného k trestnej činnosti, napomáhania orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní, ako i ….“. Krajský súd v Trnave teda prihliadol na mieru závažnosti oboch poľahčujúcich okolností pri odôvodňovaní konkrétnej výmery trestu, no poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. z nepochopiteľných dôvodov nezarátal do aritmetického pomeru zistených
a ustálených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, neprávne ustáleného už prvostupňovým
súdom. Na margo vyššie citovaného konštatovania odvolacieho súdu treba poukázať i na to,
že dovolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé, na základe čoho dospel tento k názoru, že „… súd
I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené poľahčujúce okolnosti …“, keďže z napadnutého
prvostupňového rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by Okresný súd Trnava akýmkoľvek
spôsobom bral do úvahy druhú z vyššie uvedených poľahčujúcich okolností (neprihliadol
na ňu pri určovaní pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ani jej závažnosťou
neodôvodňoval uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu ako to urobil
odvolací súd). V súvislosti s priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. súdmi zistenou
a ustálenou v danom prípade a s poukazom na to, že bola zároveň použitá tzv. asperačná
zásada, dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti tú skutočnosť, že dňa
14. júna 2010 bolo prijaté pod Tpj 104/2009 stanovisko, že „spáchanie zbiehajúceho
sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák.
nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň
o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Tr. zák.).“
Súd mal teda pri prevahe poľahčujúcich okolností v prvom kroku pri úprave trestnej
sadzby správne postupovať tak, že v súlade s § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. mal znížiť hornú
hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný (§ 188 ods. 3 Tr. zák.) o jednu tretinu [(15-10)/3], a teda z 15 rokov na 40/3 roka, t.j. 13 1/3 roka. Až po tejto úprave mala byť použitá tzv. asperačná zásada upravená v § 41 ods. 2 Tr. zák., pričom v tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že pre zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a tiež pre následné ukladanie trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody je naďalej smerodajný postup používaný ešte za účinnosti starého Trestného zákona (viď rozhodnutie Nejvyššího soudu z 27. marca 1964 – 5 Tz 10/64, uverejnené pod č. 30/1964
a iné). Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v zmysle vyššie uvedeného mala byť teda 160/9 roka, t.j. 17 7/9 roka (40/3+40/9) a dolná hranica hornej polovice zvýšenej trestnej
sadzby 125/9 roka, t.j. 13 8/9 roka [(160/9+10)/2].

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka na never ejnom zasadnutí konanom 20 . januára 201 1 v Bratislave v trestnej veci obvineného ml. A. T. a spol. ,
pre obzvlášť závažný zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 2 0 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. a iné , o dovolaní obvineného J. T. proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2009 ,
sp. zn. 2 T 58/2009 , v spojení s uznesením Krajs kého súdu v Trnave z 25. februára 2010,
sp. zn. 6 To 3/2010, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. T. s a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okr esného súdu Trnava z 26. novembra 2009, sp. zn. 2 T 58/2009 , bol i
obvinen í ml. A. T. a J. T. uznan í vinným i zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/
Tr. zák. (bod 1/ rozsudku), obzvlášť závažného zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e/, písm. f/ Tr. zák. (bod 2/ rozsudku) ako aj prečinu krádeže spolupách ateľstvom
podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (bod 3/ rozsudku) , a to na tom skutkovom
základe, že :

po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovaným J. T. obžalovaný ml . A. T. podišiel
odzadu k prechádzajúcej G. K. , staršej osobe, snažil sa jej strhnúť z pleca pravej ruky čiernu
koženú kabelku, v dôsledku čoho poškodená spadla na zem, kde ju obžalovaný ml. A. T.
ťahal za kabelku po zemi asi dva metre, až sa mu kabelku po darilo vytrhnúť a následne s ňou
spolu s obžalovaným J. T. , ktorý všetko obďaleč pozoroval, utiekli, čím poškodenej G. K.
spôsobili škodu odcudzením kabelky, v ktorej sa nachádzali jej osobné doklady, čierna
kožená peňaženka s hotovosťou 50 eur, zväzok 7 kľúčov, čipová karta na MHD a mobilný
telefón zn. Siemens v hodnote 103 eur a zranenie pravého kolena, a to tržnej rany, kt orá
si nevyž iadala lekárske ošetrenie,

po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovaným J. T. obžalovaný ml. A. T. odzadu
podišiel k pomaly sa pohybujúcej M. S. pomocou francúzskej barly, keďže je staršou
invalidnou osobou, chytil ju za kabelku, ktorú niesla v pravej ruke a začal ju za ňu ťahať
dozadu, v dôsle dku čoho poškodená spadla na zem, kde ju ešte obžalovaný ml. A. T. ťahal
za kabelku, ktorá sa mu podarila jej vyt rhnúť z ruky, pričom obžalovaný J. T. stál
za nimi, následne utiekli aj s kabelkou cez uličku smerom na H. v T. , kde z kabelky vybrali
hotovosť 15 eur, 3 stravné lístky á 2,50 eur a mobilný telefón zn. Sagem MYX -2 v hodnote
100 eur a kabelku s osobnými do kladmi odhodili, čím spôsobili pošk odenej M. S. škodu
na majetku vo výške 137,10 eur a ublíženie na zdraví, a to zlomeninu horného konca pravej
ramennej kosti, trieštivého charakteru v oblasti hlavice a krčka, pohmoždenie mäkkých tkanív
s odreninami kože v oblasti oboch kolien, podvrtnutie členkového zhybu ľavej dolnej
končatiny s dobou liečenia od 11. marca 2009 do 27. apríla 2009, t. j. 7 týždňov,

3/ dňa 11. marca 2009 v čase asi o 12.00 hod. v T. , na ul. O. po predchádzajúcej
vzájomnej dohode s obžalov aným ml. A. T. obžalovaný J. T. vytrhol z ruky R. R. ,
prechádzajúcej cez ulici, kabelku čiernej farby, s ktorou utiekol aj s obžalovaným ml. A. T. ,
ktorý bol s ním, následne z kabelky zobrali hotovosť 25 eur a kabelku s prázdnou
peňaženkou, osobnými dokladmi, mobilným telefónom zn. Sony Ericson v hodnot e 200 eur,
čipovou kartou na MHD , dáždnikom a kľúčmi zahodili, čím poškod enej R. R. spôsobili škodu
na majetku vo výške 287,30 eur.

Obvinen ý J. T. bol vyššie uvedeným rozsudkom odsúdený podľa § 188 ods. 3, § 41
ods. 2 , § 42 ods. 1, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b/
Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov s tým, že na výkon tohto trestu
bol podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu n a výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. mu bol o uložené tiež ochranné protitoxikomanické
liečenie ústavnou formou .
Týmto rozsudkom bol zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušený výrok o treste
ulo ženom obvinenému rozsudk om Okresného súdu Trnava z 30. júna 2009 , sp. zn.
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 76 o ds. 1 , § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinen ému uložený ochranný dohľad
na 2 (dva) roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. boli napokon obaja obvinení zaviazan í i k náhrade
spôsobenej škody poškodenej strane V. , a to vo výške 105,04 eur.

Proti tomuto rozsudku podal obvinený J. T. ako aj krajský prokurátor v zákonnej
lehote odvolanie , pričom obe boli uznesením Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2010,
sp. zn. 6 To 3/2010 , podľa § 319 Tr. por. zamietnuté.

V zmysle § 183 ods. 1 písm. b/ Tr. por. rozsudok je právoplatný a vykona teľný,
ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale podané odvolanie bolo zamietnuté.

Dňa 16. septembra 2010 podal obvinený J. T. prostredníctvom svojho obhajcu
na Okresnom súde Trnava dovolanie proti vyššie uveden ým rozhodnut iam , a to z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por. , pričom t oto bolo následne
(4. novembra 2010 ) uvedeným prvostupňovým súdom predložené Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.

Obvinený napáda v prvom rade v časti výroku o vine tú skutočnosť , že bol uznaný
vinným zo spáchania troch samostatných skutkov , napĺňajúcich znaky zločinu lúpeže,
obzvlášť závažného zločinu lúpeže a prečinu krádež e. Má totiž za to, že pokračovanie
v páchaní toho istého trestnéh o činu v zmysle § 122 ods. 10 Tr. zák. je splnené
i v trestno právnej hypertrofii základnej a kvalifikovaných skutkových podstát ,
resp. aj medzi len kvalifikovanými skutkovými podstatami toho istého trestného činu . Skutky
uvedené pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby mali byť teda podľa jeho názoru na tomto právnom
základe kvalifikovan é ako jeden skutok – pokračovací trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom ,
keďže okrem vyššie uvedeného kritéria sú splnené aj ďalšie zákonné kritéria podľa § 122
ods. 10 Tr. zák. , t. j. objektívna a subjektívna súvislosť v čase, mieste, spôsobe a predmete
útoku. Nesprávne právne posúdenie zistených skutkov vo veci konajúcimi súdmi obvinený
namieta napriek tomu, že si je vedomý toho, ž e z dôvodu existencie zločinu a prečinu
by aj tak bolo nevyhnutné použiť tzv. asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák .
Pre posúdenie mnohosti skutkov to však považuje za potrebné.

Ako o bvinený ďalej uviedol, hoci v rámci dokazovania v prípravnom konaní
napomáhal pri objasňovaní predmetnej trestnej činnosti, a to najmä tým, že bol od začiatku
súčinný pri vyšetrovacích úkonoch (napr. pri opakovaných výkonoch previerky výpovede
na mieste), súd tieto skutočnosti nevyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. , čím teda podľa j eho názoru taktiež pochybil pri zachovaní správnosti a úplno sti
zisteného skutkového stavu.

Zdôraznil tiež, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy ani § 34 ods. 4 a ods. 5
písm. a/ Tr. zák., a to napriek tomu, že sa posudzovaného konania dopustil len ako
spolupáchateľ v miere prizerajúcej sa osoby, ktorá nijako priamym konaním nezasiahla
do konania druhého obvineného (A. T. výlučne sám použil násilie voči osobám v úmysle
zmocniť sa cudzej veci ), ktorá sa podieľala ako spolupáchateľ len na forme prisvojenia
si cudzej veci , ich finančného zhodnotenia, resp. ukrytia zmocnených vecí . Uvedené
skutočnosti majú priamy dosah k aplikácii § 39 Tr. zák., ktoré síce súd použil,
avšak nie je podľa neho zrej mé, či vychádzal práve z vyššie uvedených ustanovení
(§ 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/ Tr. zák.) .

Obvinený má za to , že súd mal pri zohľadnení vyššie uvedených pochybení
pri ukladaní trestu správne postupovať tak, že v prvom kroku mal použiť § 38 ods. 2, o ds. 3
a ods. 8 Tr. zák. , a teda znížiť hornú hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti
Trestného zákona, konkrétne v § 188 ods. 3 Tr. zák. o jednu tretinu (15 -10=5/3) . Potom mal
použiť asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a sprísniť takto znížený trest o jednu
tretinu. Upozornil zároveň v tejto súvislosti na to, že k eďže sa pre zníženie podľa § 38 ods. 3
a ods. 8 Tr. zák. a asperáciu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. nepoužijú rovnaké zásady a výpočty
(judikované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , najmä 30/64 ), dospeje
sa takýmto spôsobom k inému trestu v hornej hranici ako bol pôvodný trest určený
v osobitnej časti Trestného zákona . Následne mal súd použiť § 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/
Tr. zák. a v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c/ uložiť trest odňatia
slobody (s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c/ a § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.) v rozmedzí
od 5 do 8 rokov. Podľa jeho názoru mu mal byť uložený s prihliadnutím na individualizáciu
trestu trest odňatia slobody nepodmienečne vo výške 5 rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinený zdôraznil, že tento postup súdom
použitý nebol aj napriek tomu, že mu bol uložený trest odňatia slobody vo výške 8 rokov,
t. j. v pred metnom rozmedzí.

Považoval za potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že § 38 ods. 5 Tr. zák. nebolo
nutné v danom prípade použiť vzhľadom na § 38 ods. 7 Tr. zák ., čo súd správne vyhodnotil.

V podanom dovolaní sa obvinený vyjadril aj k možnosti, že by nebol o na mieste
použitie § 38 ods. 3 Tr. zák. , t. j . horná hranica sadzby trestu odňatia slobody
by sa neznižovala . Išlo by v podstate o totožný postup, z ktorého vychádzal aj súd,
avšak obvinený má za to, že súd pri tomto postupe nesprávne aplikoval § 39 ods. 3 Tr. zák.
po inak správnom použití § 39 ods. 1 Tr. zák. Uviedol, že v tomto smere je dôležitý výklad
§ 39 ods. 3 Tr. zák., najmä písm. b/ až písm. e/, v ktorých je expressis verbis uvedené,
že obmedzenie „nie kratšieho trestu “ je viazané na dolnú hranicu trestu odňatia slobody
uvedenú v osobitnej časti tohto zákona, čo teda znamená, že definičným kritériom je dolná
hranica trestu odňatia slobody uvedená v osobitnej časti Trestného zákona a nie dolná hranica
už upravená podľa všeobecnej časti Trestného zákona (napr. podľ a § 41 ods. 2 Tr. zák. veta
za bodkočiarkou). Obvinený má dokonca za to, že nakoľko je obmedzenie uloženia trestu
po asperácii nad jednu polovicu určenej trestnej sadzby za bodkočiarkou , je možné použiť
systematický výklad, pod ľa ktorého je možné po a sperácii – kde dostaneme v danom prípade
10 až 20 rokov – použiť § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a potom ukladať trest nad jednu
polovicu takto určenej trestnej sadzby, čo by znamenalo použiť ešte jedno obmedzenie,
a to § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a v rozmedzí 5 až 8 rokov ukladať trest nad jednu polovicu
takto určenej trestnej sadzby. Z uvedeného je teda podľa názoru obvineného nepochybné ,
že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby , najmä v dôsledku
nesprávneho výkladu § 39 ods. 3 Tr. zák.

V súvislosti z vyššie uvedených upozornil zároveň na t o, že nakoľko úprava § 39
ods. 3 Tr. zák. po použití § 38 ods. 3 Tr. zák. (zníženie hornej hranice) a následne asperačnej
zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (zv ýšenie hornej hranice trestu odňatia slobody , povinnosť
súdu uložiť trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby – zvýšenie nepriamo aj
dolnej hranice) v dôsledku aplikácie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 ods. 1
Tr. zák. – umožňuje uložiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanovenú zákonom ,
teda aj upravenú podľa všeobecnej časti zákona ) ukladá pre ten to postup následne
obmedzenia s hraničnými kritériami pre dolnú hranicu podľa osobitnej časti Trestného
zákona, zavádza tým vlastne di sproporciu výkladu. Týmto kritériom sa totiž podľa jeho
názoru narúšajú už predtým použité zásady, pretože tie vytvoria sadzby – dolnú a hornú
hranicu, pričom pod takto vytvorenú dolnú hranicu ide súd ukladať trest (§ 39 ods. 3 Tr. zák.
prvá veta), avšak následne sa súdu otvorí druhá nutná zákonná množina, v ktorej musí trest
uložiť podľa obmedzení uvedených pod jednotlivými písmenami . Táto množina sa pritom
vo veľkom množstve prípadov (ako je tomu aj v posudzovanom prípade) vymyká predtým
určený m sadzbám (dolnej a hornej) . Z uvedeného je teda podľa neho zrejmé, že vzájomný
výklad týchto ustanovení je nutné podrobiť rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Sloven skej republiky .

Poukázal tiež na to , že v prípade , ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona
bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať
takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty
ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy (I. ÚS 335/06) .

Ako obvinený ďalej uviedol, o dôvodnenie rozhodnutia musí byť zrejmé, jasné
a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj stranám konania, najmä obvinenému, keďže súd rozhoduje
o jeho právnej trestnej veci (I. ÚS 241/07). V danom prípade to však podľa neho tak nebolo ,
a preto možno povedať , že uznesenie krajského súdu vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti.
Právne závery krajského súdu sú svojvoľné, pričom zásadne popierajú účel a význam
príslušných zákonných ustanovení Trestného zákona (III. ÚS 264/05). Má za to , že kr ajský
súd sa nevysporiadal s jeho odvolaním, najmä nezaujal jednoznačné práv ne závery k výkladu
§ 39 ods. 3 Tr. zák. vo vzťahu k ostatným použitým ustanoveniam Trestného zákona ,
čím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy .

Na základe vyššie uvedených skutočností obvinený J. T. navrhol, aby dovolací súd
po tom, čo vzhliadne prítomnosť dovolacích dôvodov uvedených v tomto dovolaní
(§ 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por. ) rozsudkom vyslovil porušenie § 122 ods. 10 Tr. zák.
k § 188 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. zák. a § 188 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. , ďalej § 36 písm. n/
Tr. zák. k § 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/ Tr. zák. , ako i § 39 ods. 3 Tr. zák. k § 39 ods. 1, § 38
a § 41 ods. 2 Tr. zák. Následne , aby zruš il napadnutý rozsud ok Okresného súdu Trnava v časti
výroku o vine a treste a napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave v celom rozsahu
a aby priká zal Okresnému súdu Trnava vec v potrebnom rozsahu znova prerokova ť
a rozhod núť .
Dňa 25. októbra 2010 došlo na Okresný súd T rnava tiež vyjadrenie prokurátorky
Krajskej prokuratúry Trnava k predmetnému dovolaniu . Z jeho obsahu je pritom z rejmé,
že táto sa s obvineným uvádzanými dôvodmi dovolania vôbec nestotožňuje.

Upozornila v prvom rade na tú skutočnosť , že dovolateľ sa na hlavnom pojednávaní
priznal k spáchaniu predmetnej trestnej činnosti, pričom súd prvého stupňa toto vyhlásenie
prijal a vykonal dokazovanie hlavne vo vzťahu k výroku o treste. Ako uviedla ďalej,
pri rozhodovaní o konk rétnej výmere trestu vychádzal súd zo zákonných zásad uvedených
v § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1 a ods. 3
písm. b/ Tr. zák. a konkrétna výmera trestu – podľa zdôvodnenia výroku o treste – zohľadňuje
predovšetkým poľahčujúce ok olnosti v podobe priznania sa obvineného k trestnej činnosti,
napomáhanie orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní a v neposlednom rade
i mieru účasti obvineného na jej spáchaní. Podotkla , že t ieto okolnosti považoval
prvostupňový súd za tak vý znamné, že v danom prípade opodstatňovali uloženie trestu
odňatia slobody pod spodnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Považovala za potrebné
napokon zdôrazniť i to, s rozhodnutím prvostupňového súdu sa pln e stotožnil i súd odvolací.

Z dôvodov vyššie uved ených preto navrhla, aby dovolací súd dovo lanie obvineného
J. T. na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal pro cesné podmienky pre podanie dovolania
a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por.
a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu
(§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde
(§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania
(§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmie nka dovolania
podľa § 372 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo
a podal riadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie
je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko
nie sú splnené zákonné dôvody na jeho podanie (§ 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por.).

Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest
mimo zák onom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skut ku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvod podľa odseku 1 písm. i/ nemožno použiť,
ak zistené porušenie zákona zásadne n eovplyvnilo postavenie obvineného .

Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj
konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom
opravnom prostriedku.

Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.

Podľa § 384 ods. 2 Tr. por. ak bola dovolaním napadnutá časť rozhodnutia týkajúca
sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým rozhodnutím,
preskúma dovolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozhodnutia a predchádzajúceho konania,
ktoré sa týka tejto osoby.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným
prielo mom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov
a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inš tancia.

Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených
námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého
dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,
a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhov elo
ustanoveniu § 374 Tr. por.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie
vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady
právne , a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný.
Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne
hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo
v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej
význ am z hľadiska hmotného práva.

Z hľadiska obsahu dovolania obvineného je s poukazom na deklarovaný dovolací
dôvod významná tá otázka, či prvostupňový súd správne pristúpil k právnej kvalifikácii
posudzovaných skutkov ako zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. , obzvlášť závažného
zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/
Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. a prečinu krádeže
spolu páchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Dovolateľ je totiž toho
názoru, že v danom prípade boli splnené všetky zákon om požadované podmienky
(§ 122 ods. 10 Tr. zák.) potrebné k tomu , aby mohli byť skutky uvedené pod bodmi 1 / a 2/
obžaloby posudzované len ako skutok jeden – pokračovací trestný čin lúpeže
spolupáchateľstvom .

Na úvod považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť tú
skutočnosť, že aj keď v konaní pred prvostupňovým súdom došlo k prijatiu vyhlásenia
obvinené ho o priznaní viny v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. , Krajský súd v Trnave
sa mal v rámci odvolacieho konania zaoberať i námietkami obvineného smerujúcimi
k právnemu posúdeniu ním priznaných skutkov a rovnako tak nie je vylúčen é preskúmanie
spr ávnosti právne ho posúdenia predmetných skutk ov i z pôsobnosti dovolacieho súdu
(§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por .). Zo žiadneho ustanovenia Trestného poria dku opak uvedeného
nevyplýva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky teda s poukazom na vyššie uvedené presk úmal
predložený spisový materiál a dospel k takému záveru , že vo veci konajúce súdy sa naozaj
dopustili pochybenia pri právnej kvalifikácii skutkov uvedených pod bodmi 1/ a 2/
napadnutého rozsudku , avšak nie z dôvodov, ako to namietal obvinený.
Podľa § 18 8 ods. 1 Tr. zák. trestného činu lúpeže sa dopustí ten, kto proti inému
použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci .

V zmysle § 188 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. o dňatím slobody na sedem rokov
až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe .

V zmysle § 188 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. o dňatím slobody na desať rokov
až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú
ujmu na zdraví al ebo smrť .

Pre s páchanie trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. sa teda vyžaduje,
aby páchateľ proti inému použil násilie, resp. hrozbu bezprostredného násilia v úmysle
zmocniť sa cudzej veci, čím je čin dokon aný. Od doko nania trestného činu je potreb né
rozlišovať dokončenie trestného činu, ku ktorému u trestného činu lúpeže dochádza
v okamžiku, keď sa páchateľ zmocnil cudzej veci.

Podľa § 20 Tr. zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo
viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zo dpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal
sám.

Spolupáchateľstvo po objektívne j stránke nevyžaduje spoločné konanie v tom zmysle,
že každý zo spolupáchateľov uskutoční konanie rovnocennej povahy a naplní tak všetky
znaky trestného činu, ale stačí , keď trestná činnosť spolupách ateľov vo svojom súhrne
predstavuje konanie naplňujúce príslušné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona.
V prípade trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. to teda znamená, že nie je treba,
aby sa každý zo spolupách ateľov dopustil proti poškodenému násilia alebo hrozby
bezprostredného násilia, ale postačí, že v rámci rozdelenia rolí jednotlivých spolupáchateľov
pri spoločnom útoku dôjde k tomu, že len niektorý z nich sa dopustí násilia, resp. hrozby
bezprostredného n ásilia, zatiaľ čo iný zo spolupáchateľov sa dopustí konania smerujúceho
k odňatiu veci z dispozície poškodeného. Po subjektívnej stránke spolupáchateľstvo
predpokladá zároveň úmysel spoločným konaním spáchať trestný či n.

Dovolací súd má za to, že konanie obvineného J. T. , pokiaľ ide o skutky uvedené
v bode 1/ a 2/ napadnutého rozsudku , tak ako bol o súdmi nižších stupňov zistené, nemôž e
napĺňať znaky spolupáchateľstva , keďže v danom prípade nebola pre takéto posúdenie
splnená objektívna podmienka . Za situá cie , keď priamym vykonávateľom oboch lúpežných
útokov, vrátane zmocnenia sa cudzích vecí, bol výlučne ml. A. T. a keď účasť obvineného
J. T. po objektívnej stránke spočívala len v tom, že obďaleč samotný lúpežný útok pozoroval
(skutok 1/), resp. len stál za jeho vykonávateľom ako i poškodenou (skutok 2/), nemožno totiž
hovoriť o spoločnom konaní oboch obvinených , pre ktoré je ch arakteri stická priama a osobná
účasť na čine, spočívajúca vo vykonaní aspoň časti konania predpokladaného v skutkovej
podstate prí slušného trestného činu.

Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé , že obvinený J. T. sa žiadneho fyzického
násilia, ani hrozby bezprostredného násilia voči G. K. či M. S. nedopustil (ani z výpovedí
oboch týchto poškodených nevyplýva, že by niektorá z nich takúto hrozbu bezprostredného
násilia z jeho strany pociťovala ), a r ovnako tak sa nedopustil ani žiadneho konania
smerujúceho k vytrhnutiu kabeliek z ich dispozície , a preto oba súdy pochybili,
keď jeho účasť na posudzova ných trestných činoch lúpeže posúdili ako spolupáchateľstvo.
Avšak to, že v oboch prípadoch došlo k p redchádzajúc ej vzájomn ej dohod e oboch
obvinených, že obvinený J. T. stál v čase lúpežných útokov neďaleko ich vykonávateľa
ml. A. T. , s ktor ým napokon i spolu s ulúpenými vecam i z miesta činu tiež spoločne utiekol ,
svedčí o tom, že ml. A. T. sa dostávalo z jeho strany aspoň morálnej opory . Jeho k onanie
malo byť preto správne posúd ené ako účastníctvo vo forme psychickej pomoc i, konkrétne
v prípadne skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku ako účasť vo forme pomoci
k zločinu lúpeže podľa § 21 ods. 1 písm. d/ k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a v prípade skutku uvedeného v bode 2/ tohto
rozsudku ako p omoc k obzvlášť závažnému zločinu lúpeže podľa § 21 ods. 1 písm. d/ k § 188
ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/
Tr. zák. Najvyšší súd Sl ovenskej republiky má za to, že na takéto posúdenie boli splnené
všetky podmienky, vrátane podmienok uvedených v § 18 Tr. zák .

Na tomto mieste považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať
na tú skutočnosť , že zásadný rozdiel medzi úča stníctvom a spolupáchateľstvom spočíva
v tom, že pri účastníctve stačí nepriama účasť na čine . Účastník , resp. pomocník nenapĺňa
znaky skutkovej podstaty hlavného trestného činu a jeho konanie nie je „spoločným
konaním“ , nie je súčasťou konania bezprostred ne smerujúceho k spáchaniu trestného činu.

Čo sa týka trestnej zodpovednosti účastníka, na túto sa – ako je už aj z vyššie
uvedeného zrejmé – použijú v zmysle § 21 ods. 2 Tr. zák. ustanovenia o trestnej
zodpovednosti páchateľa, ak Trestný zákon neustanovu je inak. Účastníctvo na trestnom čine
sa teda trestá rovnako ako páchateľstvo , podľa rovnakej trestne j sadzby, pokiaľ Trestný zákon
nestanoví niečo iné.

Pokiaľ ide o námietky dovolateľa vo vzťahu k právnej kvalifikácii prvých dvoch
skutkov, tak tieto možno považovať s poukazom na vyššie uvedené za irelevantné,
nakoľko z o zásady akcesority účastníctva, že konanie obvineného J. T. popísané v bode 1 /
a 2/ napadnutého rozs udku nie je možné posúdiť ako jeden pokračovací trestný čin
„účastníctva“, hoc i by inak aj boli pre takéto posúdenie splnené všetky podmienky uvedené
v § 122 ods. 10 Tr. zák., a z týchto dôvodov sa nimi dovolací súd ani nezaoberal.

Vzh ľadom na vyššie uvedené a tiež s prihliadnutím na to, že prvostupňový súd o.i. aj
z dôvodu minim álnej účasti obvineného J. T. na spáchaní trestných činov lúpeže rozhodol
v jeho prípade o použití zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr. zák. a túto skutočnosť teda
uvedeným spôsobom zohľadnil v rámci konkrétnej výmery trestu , m ožno na záver
k predmetnému d ovolaciemu dôvodu konštatovať , že hoci Najvyšší súd Slovenskej republiky
zistil, že vo veci konajúce súdy sa dopustili pochybenia, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu
skutkov uvedených v bode 1/ a 2/ napadnutého rozsudku vo vzťahu k obvinenému J. T. ,
keď jeho konanie mali správne posúdiť nie ako spolupáchateľstvo ale ako účastníctvo
vo forme pomoci, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemožno použiť,
keďže zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného
(§ 371 ods. 4 Tr. por.) .

Vo vzťahu k výroku o treste poukázal dovolateľ na viaceré pochybenia , ktorých sa mal
dopustiť tak prvostupňový ako i odvolací súd, pričom v podanom dovolaní sa predovšetkým
podrobne zaoberal tým, prečo mu bol podľa jeho názoru v dôsledku týc hto pochybení uložený
trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. ).

Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby
uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5,
ods. 6Tr. zák., § 39 ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby
sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení § 38
Tr. zák. Následne sa vykoná úprava takto sta novenej trestnej sadzby podľa režimu § 41 ods. 2
Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák.
(výnimka je u mladistvých, kde sa na prvom mieste musí aplikovať § 117 Tr. zák.).
Zvýšenie hornej hranice trestnej s adzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a zníženie dolnej
hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. sa vykoná len s prihliadnutím na upravenú
hornú , resp. dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom ustanovenie § 38 ods. 8 veta
za bodkočiarkou Tr. zák. sa v týchto prípadoch nepoužije.

Pod pojmom zákonom stanovená trestná sadzba sa rozumie sadzba trestu odňatia
slobody uvedená v osobitnej časti Trestného zákona po jej úprave podľa ustanovení
všeobecnej časti Trestného zákona; to neplatí, pokiaľ ide o zločin , ktorý sa považuje
za obzvlášť závažný v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. (viď bližšie Uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne z 8. apríla 2009, sp. zn. 23 To 1/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk N ajvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov S lovensk ej republiky č. 4/2009
ako Rozhodnutie č. 32).

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd
prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností .

Úplné a správne zistenie a ustálenie vš etkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
určenie ich pomeru a závažnosti je teda nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho
druhu trestu a jeho výmery.

V tejto súvislosti obvinený J. T. v podanom dovolaní namietal tú skutočnosť , že súdy
v rozpor e zo zisten ým skutkov ým stav om v jeho prípade nevzali do úvahy poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. („… páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti príslušným orgánom …“ ), dôsledkom čoho potom pri ustálení nesprávneho pomeru
1:1 – pri zistení len jednej poľa hčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.
(„… páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval …“ )
a jednej priťažujúcej okolnos ti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. („… páchateľ spáchal viac
trestných činov…“ ) neuprav ovali horn ú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom po preskúmaní príslušnej časti spisového
materiálu dospel k takému záveru , že vzájomný pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností bol v prípade dovolateľa naozaj nesprávne určen ý. Zarážajúci je predovšetkým
postup odvolacieho súdu, ktorý na str . 4 napadnutého rozhodnutia pri odôvodňovaní použ itia
zmierňovacia ustanovenia uviedol , že „… súd I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené
poľahčujúce okolnosti v podobe priznania sa obžalovaného k trestnej činnosti,
napomáhania orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní , ako i ….“. Krajský
súd v Trnave teda prihliadol na mieru závažnosti oboch poľahčujúcich okolností
pri odôvodňovaní konkrétnej výmery trestu , no poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. z nepochopiteľných dôvodov nezarátal do aritmetického pome ru zistených
a ustálených poľahčujúcich a priťaž ujúcich o kolností , neprávne ustáleného už prvostupňovým
súdom. Na margo vyššie citovaného konštatovania odvolacieho súdu treba poukázať i na to,
že dovolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé , na základe čoho dospel tento k názoru, že „… súd
I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené poľahčujúce okolnosti …“ , keďže z napadnutého
prvostupňového rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by Okresný súd Trnava akýmkoľvek
spôsobom bral do úvahy druhú z vyššie uvedených poľah čujúcich okolností (neprihliadol
na ňu pri určovaní pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ani jej zá važnosťou
neodôvodňoval uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu ako to urobil
odvolací súd).

V súvislosti s priťažujúcou okolnosť ou podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. súdmi zistenou
a ustálenou v danom prípade a s poukazom na to, že bola zároveň použitá tzv. asperačná
zásada, dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti tú skutočnosť, že dňa
sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák.
nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň
o okolnosť, ktorá podmieňuje použ itie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Tr. zák.).“

Súd mal teda pr i prevahe poľahč ujúcich okolností v prvom kroku pri úprave trestnej
sadzby správne postupovať tak, že v súlade s § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. mal znížiť hornú
hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona za trestný čin
zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný (§ 188 ods. 3 Tr. zák.) o jednu tretinu
[(15 -10)/3] , a t eda z 15 rokov na 40/3 roka , t.j. 13 1/3 roka. Až po tejto úprave mala byť
použitá tzv. asperačná zásada upravená v § 41 ods. 2 Tr. zák. , pričom v tejto súvislosti je
potrebné upozorniť na to, že pre zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a tiež
pre následn é ukladanie trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody je naďalej smerodajný postup používaný ešte za účinnosti starého Trestného zákona
(viď r ozhodnutie Nejvyššího soudu z 27. marca 1964 – 5 Tz 10/64, uverejnené pod č. 30/1964
a iné ). Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v zmysle vyššie uvedeného mala byť teda
160/9 roka, t.j. 17 7/9 roka (40/3+40/9) a dolná hranica hornej polovice zvýšenej trestnej
sadzby 125/9 roka, t.j. 13 8/9 roka [(160/9+10)/2].

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak s úd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom
bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu
ustanoveného týmto zákonom .

Podľa § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú
trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem rokov,
ak je v o sobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
aspoň pätnásť rokov.

Podľa § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú
trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť rokov,
ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
aspoň desať rokov.

Už z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že pri použití zmierňovacieho
ustanovenia § 39 Tr. zák. súd ukladá trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom,
t.j. pod dolnú hranicu už aj prípadne upravenú v zmysle príslušných ustanovení všeobecnej
časti Trestného zákona . V danom prípade teda súd mohol ukladať trest nie pod dolnú hranicu
trestnej sadzby ustanoven ú v osobitnej časti T restného zákona za trestný čin najprísnejšie
trestný (10 rokov), ale pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenú v zmysle § 41 ods. 2
Tr. zák. a práve v tom spočíva rozdiel pri mimoriadnom znižovaní trestu medzi páchateľmi,
pri ktorých je potrebné použiť a speračnú zásad u a tými, u ktorých použitie § 41 ods. 2
do úvahy neprichádza v prípade . V § 39 ods. 3 písm. b/ až písm. e/ Tr. zák. sú potom následne
upravené podmienky na použitie tohto inštitútu z hľadiska minimálnej hranice takto
uloženého trestu odňati a slobody, a to podľa výšky dolnej hranice trestnej sadzby odňatia
slobody uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona. Rozhodujúca v tomto smere teda nie je
dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody už príp. upravená podľa všeobecnej časti
Trestného z ákona, ako sa pravdepodobne mylne domnievali vo veci konajúce súdy,
keďže namiesto § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. aplikovali § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.

V danom prípade mohol byť teda po správnom použití všetkých vyššie uvedených
ustanovení uložený trest v trvaní 5 rokov až 13 8/9 roka, čo znamená, že obvineným
uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nie je daný, keďže mu bol
uložen ý súhrnný trest odňatia slobody nachádzajúci sa v predmetnom rozmedzí ,
t.j. v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby .

Pokiaľ ide o tie výhrad y dovolateľa , že Krajský súd v Trnave sa dostatočným
sp ôsobom nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku o treste a že jeho
rozhodnutie vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti , tak k týmto je potrebné uviesť iba toľko,
že spomenuté nedostatky v podstate „napravil“ Najvyšší súd Slovenskej republiky
predmetn ým uznesení m, keďže v podanom dovolaní uplatnil obvinený J. T. tie isté námietky
ako v odvolaní.

Vo vzťahu k tomu tvrdeni u obvin eného, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy
§ 34 ods. 4 ani ods. 5 písm. a/ Tr. zák. , poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na to ,
že ide len o všeobecné hľadiská stanovené pre voľbu druhu trestu a jeho výmer u
(podobne ako napr. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. ), ktor ých prípadné ho nerešpektovani a
sa nemožno domáhať v zmysl e žiadneho dovolacieho dôvodu a nemožno ich dokonca
podriadiť ani pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm . i/ Tr. por . (tento dôvod môže založiť nesprávna
aplikácia takých hmotnoprávnych ustanovení kogentne j povahy , viažucich sa k rozhodovaniu
o treste , akými sú ustanovenia § 41, § 42 či § 47 ods. 2 Tr. zák. ).

Napokon považuje Najvyšší súd Slovenskej republi ky za potrebné upozorniť i na to ,
že obvinený J. T. sa mýlil v tom, keď v podanom dovolaní uviedol, že § 38 ods. 5 Tr. zák.
nebolo nutné v danom prípade použiť vzhľadom na § 38 ods. 7 Tr. zák., čo podľa neho súd
správne vyhodnotil. V posudzovanom prípade t otiž ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. vôbec
nebolo možné aplikovať a zvýšenie zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby
o polovicu teda neprichádzalo ani do úvahy, keďže pod slovným spojením „opätovné
spáchanie zločinu“ treba vo vzťahu k tomuto us tanoveniu rozumieť spáchanie zločinu po tom,
čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin; na tento znak sa neprihliadne v prípade,
ak predchádzajúce odsúdenie za zločin je zahladené.

Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,
ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 20. januára 2011

JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová

I. Súd rozhodujúci o aplikácii ustanovenia § 43 ods. 1 Trestného zákona v prípade skutku, ktorý bol spáchaný pred účinnosťou Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. a bol právne hodnotený ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, je povinný skúmať, s prihliadnutím na ustanovenie § 16 ods. 1 skoršieho Trestného zákona a § 2 ods. 1 nového Trestného zákona, t. z. zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (upravujúce časovú pôsobnosť oboch zákonov), či použitie nového zákona, ako celku, nie je pre obžalovaného priaznivejšie.

Podľa prechodného ustanovenia § 437 ods. 5 Trestného zákona sa ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. – Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ale iba pod podmienkou, že táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 Trestného zákona po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, t. j. po 1. januári 2006.

II. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, možno takého páchateľa potrestať podľa neskoršieho Trestného zákona len trestom odňatia slobody v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 188 ods. 2 Trestného zákona, modifikovanej podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona. Skutočnosť dvojnásobného odsúdenia a zároveň potrestania obžalovaného za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona, účinného do 1. januára 2006, cez transpozičné ustanovenie § 437 ods. 1 nového Trestného zákona v zmysle § 38 ods. 5 Trestného zákona znamená naplnenie znaku opätovného spáchania zločinu s nutnosťou zvýšenia dolnej hranice ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu.

N a j v y š š í s ú d
Slovenskej republiky

R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Ing. Antona Jakubíka v trestnej veci proti obžalovanému R. R. , pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ T r. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. februára 2007, sp. zn. 7 T 6/05 na verejnom zasadnutí 29. mája 2007 v Bratislave rozhodol

t a k t o:

Podľa § 258 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v znení účinnom do 01. januára 2006
sa napadnutý rozsudok z r u š u j e v celom rozsahu.

Na základe § 259 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný
R. R. , nar. X. . N. X. v B. , bytom B. A. ul. č. X. , od 22. decembra 2004 vo
väzbe v Ústave na výkon väzby Bratislava,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e

dňa 22. decembra 2004 v čase od 19.00 hod. v B. na D. ulici č. X. , chytil
zozadu ruko u okolo krku poškodenú L. H. , nar. X. . J. X. , trvale bytom V. č. X.
a v domnení, že ide o nejakého kamaráta sa pootočila a zahľadela sa mu do tváre,
načo obvinený R. R. pristúpil k nej zboku, priložil jej nôž na ľavú stranu krku
a povedal jej „daj mi všetko, čo máš“, načo mu poškodená odpovedala: „nič Ti
nedám“, pričom obvinený R. R. stále d ržiac nôž pri krku chcel zobrať poškodenej kabelku, načo poškodená začala kričať o pomoc, následne ju obvinený kopol do
ľavého stehna a začal utekať, čím poškodenej L. H. , nar. X. . J. X. , bytom V.
č. X. , nespôsobil žiadnu škodu, ani žiadne zranenie, skutku sa však dopustil napriek
tomu, že bol rozsudkom Obvodného súdu Bratislava II z 29. marca 1994,
sp. zn. 1 T 1/94 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234
ods. 1 Tr. zák. a odsúde ný na trest odňatia slobody v trvaní dva roky nepodmienečne
so zaradením do druhej nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest vykonal, ako aj roz –
sudkom Okresného súdu Bratislava II z 13. novembra 1997, sp. zn. 2 T 79/96
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 24. júna 1998, sp. zn.
5 To 103/98, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže
spolupáchateľstvom ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 9 ods. 2, § 234
ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený na nepodmiene čný trest odňatia
slobody vo výmere šesť a pol roka so zaradením do tretej nápravnovýchovnej
skupiny, ktorý trest vykonal 10. júna 2003,

t e d a

proti in ému použil násilie v úmysle zmoc niť sa cudzej veci a taký čin spáchal
závažným spôsobom konania

č í m s p á c h a l

zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

Z a t o s a o d s u d z u j e:

Podľa § 188 ods. 2Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. na trest odňatia
slobody vo výmere 11 (jedenásť) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

O d ô v o d n e n i e:
3
Rozsudkom Krajského súd v Bratislave z 26. februára 2007, sp. zn. 7 T 6/05
bol obžalovaný R. R. na skutkom základe uvedenom v tomto rozsudku najvyššieho
súdu uznaný za vinného z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/
Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006 a odsúdený podľa
§ 234 ods. 2Tr. zák., s použitím § 43 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 20 (dvadsať) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol na výkon tohto trestu zaradený
do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný R. R. ,
ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu. Uviedol v ňom, že v konaní
predchádzajúcom napadnutému rozsudku došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, garantovaného Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, keď krajský súd postupom podľa § 31 ods. 3
Tr. por. nerozhodol o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol proti predsedníčke senátu
ešte 21. februára 2007, t.j. pred meritórnym rozh odnutím vo veci. Pokiaľ ide
o rozsudok samotný obžalovaný namietal protiústavnosť ustanovenia § 43 ods. 1
Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006 obsahujúceho tzv. zásadu „trikrát
a dosť“, ktoré aplikoval prvostupňový súd pri rozhodovaní o treste, pr etože obsahuje
v trestnom práve neprípustnú retroaktivitu. Z tohto dôvodu mal rozhodujúci súd
konanie prerušiť a obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov obžalovaný R. R. navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a po dľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhol na verejnom
zasadnutí odvolanie obžalovaného zamietnuť podľa § 256 Tr. por. v zn ení účinnom
do 01. januára 2006 s poukazom na správnosť napadnutého rozsudku vo všetkých
jeho výrokoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc vzhľadom
na ustanovenie § 564 ods. 4 Tr. por. (zákon č. 301/2005 Z.z. v znení neskoršíc h
4
predpisov) účinného od 01. januára 2006 podľa predpisov dovtedy účinných,
t.j. podľa zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom súd nom konaní (Trestný poriadok)
v znení neskorších predpisov po zistení, že neprichádza do úvahy rozhodnutie podľa
§ 253, preskúmal p odľa § 254 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých
výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol obžalovaný podal odvolanie
ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc pritom
aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytý kané a zistil, že odvolanie obžalovaného R.
R. je dôvodné, ovšem z iných, než ním uplatnených dôvodov.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku sa postupovalo v súlade
s ustanoveniami Trestného poriadku zmyslom ktorých je zabezpečenie riadneho
objasnenia veci a uplatnenia práva obžalovaného na obhajobu, pričom prvostupňový
súd vykonal všetky dôkazy, potrebné pre rozhodnutie o žalovanom skutku.

Meritórnemu rozhodnutiu o ňom rozsudkom na hlavnom pojednávaní
z 26. februára 2007 neprekážala žiadna okolnosť, najmä nie obžalovaným tvrdené
údajné vznesenie námietky zaujatosti proti predsedníčke senátu krajského súdu
21. februára 2007. Podanie obžalovaného s uvedeným dátumom (č.l. 203) ako to
vyhodnotila predsedníčka senátu prvostupňového súdu v prípi se obžalovanému
z 18. apríla 2007 aj podľa názoru odvolacieho súdu obsahuje jednoznačne iba
opravný prostriedok, sťažnosť proti zamietavému uzneseniu krajského súdu
z 02. februára 2007, sp. zn. 7 T 6/05 o žiadosti o prepustenie z väzby, ktorú ako
nedôvod nú (§ 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por., účinného do 01. januára 2006) zamietol
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. marca 2007, sp. zn.
1 Tost 10/2007. Súčasťou tohto podania nie je námietka zaujatosti, opierajúca
sa o niektorých z taxatívne uv edených dôvodov v § 30 ods. 1 Tr. por. v znení
účinnom do 01. januára 2006, o ktorej by sa inak muselo právoplatne rozhodnúť
pred rozhodnutím vo veci samej.

Z tohto dôvodu nie je opodstatnený návrh obžalovaného R. R. ,
aby po zrušení napadnutého rozsudku pre porušenie práva na spravodlivý proces
bola vec vrátená súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
5
Konanie obžalovaného R. R. , uvedené v tzv. skutkovej vete rozsudku
krajského súdu, ktoré tento nepoprel a na sv oju obhajobu uviedol len to, že mal
„okno“ v dôsledku požitia väčšieho množstva alkoholických nápojov, bolo aj podľa
zistenia odvolacieho súdu jednoznačne preukázané výpoveďou poškodenej L. H.
a svedka M. L., ktorý priebeh činu sledoval z okna svojho bytu, následne
obžalovaného zadržal a odovzdal ho privolanej policajnej hliadke.

Správne zistený skutok obžalovaného podľa Trestného zákona účinného
v čase jeho spáchania vykazuje znaky trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1,
ods. 2 písm. b/ Tr. zák. ako t o zistil súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Vzhľadom na opätovnosť spáchania tohto trestného činu, z ktorého už bol
obžalovaný R. R. dvakrát uznaný za vinného, v druhom prípade ako obzvlášť
nebezpečný recidivista v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zák. a zár oveň bol zaň aj potrestaný,
prichádzala do úvahy podľa zákona účinného v čase spáchania činu aplikácia
ustanovenia § 43 ods. 1 Tr. zák., obsahujúceho zásadu „trikrát a dosť“ a uloženie
trestu odňatia slobody v minimálnej výmere 20 (dvadsať) rokov. Predchád zajúce
prípady obžalovaného sa totiž nevyznačovali žiadnymi mimoriadnymi okolnosťami,
pre ktoré by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej v § 43 bolo
pre obžalovaného neprimerane prísne, a preto by sa skoršie odsúdenia obžalova –
ného nemali v ziať do úvahy (§ 299a ods. 4 Tr. zák.).

Krajský súd, ktorý o žalovanom skutku rozhodo va l už za účinnosti nového
Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) účinného
od 01. januára 2006 bol povinný skúmať s prihliadnutím na us tanovenia § 16 ods. 1
skoršieho Trestného zákona a § 2 ods. 1 nového Trestného zákona, upravujúce
časovú pôsobnosť, či použitie nového zákona ako celku, t.j. tak z hľadiska
ustanovení osobitnej časti ako aj s prihliadnutím na ustanovenia všeobecnej časti
Trestného zákona nie je pre obžalovaného priaznivejší . Pokiaľ by bol uvedenú
povinnosť splnil, nemohol by v posudzovanej veci aplikovať ako celok Trestný zákon
účinný v čase spáchania činu, pretože tento zákon v porovnaní s novým Trestným
zákon om účinným od 01. januára 2006 je pre obžalovaného nepriaznivejší,
t.j. pre toh to je priaznivejší neskorší Trestný zákon. Za tejto situácie je vylúčené
posúdenie trestnosti činu podľa zákona účinného v dobe jeho spáchania, pretože
6
sa musí uplatniť ako výnimka zo zákazu retroaktivity, neskorší, pre páchateľa priazni –
vejší zákon.

Trestnosťou činu sa v najširšom chápaní rozumejú všetky podmienky,
od ktorých závisí výrok o vine a treste.

Pre otázku, ktorý súhrn trestnoprávnych noriem treba použiť je rozhodujúce
porovnanie, ktoré z rôznych posúdení je ako celok pre páchateľa najpriaznivejšie.
Páchateľov skut ok sa posudzuje podľa toho práva, ktoré je pre obžalovaného
najpriaznivejšie a to bez rozdielu, či podľa skoršieho a neskoršieho práva ide
o rovnaké, či rôzne s kutkové podstaty. Pritom sa použije vo všetkých smeroch buď
právo platné v čase činu alebo len právo neskoršie. Platí teda zásada, že skorší
alebo nový zákon treba použiť ako celok. Nemožno teda rozhodovať napr . o vine
podľa zákona jedného a o treste podľa zákona ďalšieho.

Použitie nového práva (neskoršieho Trestného zákona) je pre obžalovaného
priaznivejšie, ak jeho ustanovenia posudzované ako celok poskytujú pre obžalova –
ného priaznivejší výsledok ako skoršie právo.

Čin obžalovaného R. R. podľa Trestného zákona, účinného od 01. ja -nuára
2006, je z hľadiska tripartície trestných činov trestný ako zločin lúpeže podľa
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Uvedený delikt v porovnaní s trestným činom
lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. je prísnejšie trestn ý, keďže z aň
možno uložiť trest odňatia slobody od sedem do dvanásť rokov, k ým za trestný čin
lúpeže podľa skoršieho Trestného zákona trest odňatia slobody od päť do dvanásť
rokov.

Samotné porovnanie trestných sadzieb uveden ých v skutkových podstatách
trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., resp. zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. však nie je pre posúdenie
trestnosti činu obžalovaného R. R. rozhodujúce.
Podľa zákona účinné ho v čase spáchania činu by sa totiž neuplatnila trestná
sadzba uvedená v § 234 ods. 2Tr. zák. (päť až dvanásť rokov) , ale muselo by
sa postupovať podľa § 43 ods. 1 Tr. zák. ako to urobil krajský súd a obžalovanému
7
by sa musel vymerať minimálne dvadsaťro čný trest odňatia slobody, ktorý mu bol
aj napadnutým rozsudkom uložený.

Zásadu „trikrát a dosť“ prebral v ustanovení § 47 ods. 2 aj nový Trestný zákon,
účinný od 01. januára 2006. Toto ustanovenie zamerané na prísnejší postih
recidivistov je však na prejednávanú vec neaplikovateľné. Podľa prechodného
ustanovenia § 437 ods. 5 Tr. zák. sa ustanovenie § 47 ods. 2Tr. zák. vzťahuje
aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43
ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, ovšem
za podmienky, že osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2Tr. zák.
po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, t.j. po 01. januári 2006. Ostatne uvedená
podmienka v posudzovanom prípade splnená nie je, a preto podľa neskoršieho
Trestného zákona možno obžalovaného R. R. potrestať len t restom odňatia slobody
v rámci trestnej sadzby uvedenej v § 188 ods. 2Tr. zák., modifikovanej podľa § 38
ods. 5 Tr. zák. Fakt dvojnás obného odsúdenia a zároveň potrestania obžalovaného
za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., účinného do 01. januára 2006, cez
transpozičné ustanovenie § 437 ods. 1 nového Trestného zákona v zmysle § 38 ods.
5 Tr. zák. znamená naplnenie znaku opä tovného spáchania zločinu s nutnosťou
zvýšenia dolnej hranice ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu.

Spomenutá modifikovaná trestná sadzba za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. c/ Tr. zák. je potom od deväť a pol roka do dvanásť rokov.

Uvedený výsledok v celku je pre obžalovaného priaznivejší ako posúdenie
trestnosti činu podľa zákona účinného v čase spáchania činu, keďže v takom prípade
vzhľadom na potrebu apli kácie § 43 ods. 1 Tr. zák. by muse l byť postihnutý mini –
málne dvadsaťročný m trestom odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom
rozsahu a vo veci rozhodol podľa § 259 ods. 3 Tr. por., účinného do 01. januára
2006, na podklade správne zisteného skutkového stavu súdom prvého
stupňa tak, ž e obžalovaného R. R. uznal za vinného zo zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (zákon č. 300/2005 Z.z. v znení neskor –
ších predpisov).
8

Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody v rámci už spomenutej trestnej
sadzby prihliadol odvolací súd najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok,
zavinenie, pomery obžalovaného ako aj možnosť jeho nápravy (§ 34 ods. 4 Tr. zák.),
pričom po zvážení všetkých okolností prípadu a osoby páchateľa uložil obžalova –
nému trest odňatia slobody vo vým ere jedenásť rokov, t.j. trest celkom pri hornej
hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby najmä s ohľadom na špeciálnu recidívu
obžalovaného a skutočnosť, že teraz súdeného trestného činu sa dopustil v pomer ne
krátkej dobe (zhruba jeden a pol roka) od sk ončenia dlhodobého trestu odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi za trestný
čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák.

So zreteľom na vyššiu mieru narušenia obžalovaného a závažnosť ním spá –
chaného trestného činu použil odvolací súd výnimku z pravidla uvedeného v § 48
ods. 2 písm. b/ Tr. zák., podľa ktorého mal byť obžalovaný zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.
ho zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym s tupňom stráženia. V tomto
smere nedošlo k zhoršeniu postavenia obžalovaného na podklade jeho odvolania
a k porušeniu zákazu reformatio in peius, vyplývajúceho z ustanovenia § 259 ods. 3
Tr. por., keďže napadnutým rozsudkom bol obžalovaný pre výkon uloženéh o trestu
podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zaradený do tretej – najprísnejšej nápravno –
výchovnej skupiny, ktorá podľa § 438 ods. 1 Tr. zák. znamená ústav na výkon trestu
s maximálnym stupňom stráženia.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prí pustný ďalší riadny opravný
prostriedok.

V Bratislave 29. mája 2007

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.
pre dseda senátu

I. Za využitie práva podať odvolanie proti rozsudku treba považovať iba situáciu, keď odvolací súd môže v dôsledku tohto riadneho opravného prostriedku uplatniť svoje oprávnenie podľa § 319 Tr. por. alebo podľa § 316 ods. 3 Tr. por. alebo rovnaké oprávnenie podľa § 321 Tr. por. s následným postupom podľa § 322 ods. 1 Tr. por. alebo podľa odseku 3 tohto ustanovenia po uplatnení prieskumnej povinnosti podľa § 317 Tr. por. Sem však nepatria prípady zamietnutia odvolania z formálnych dôvodov podľa § 316 ods. 1 Tr. por., kedy odvolací súd nemôže preskúmať napadnuté rozhodnutie, ani konanie, ktoré mu predchádzalo a jeho prieskumná povinnosť môže byť zameraná výlučne len na to, či existuje niektorý z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, ktorý bez ďalšieho znamená zamietnutie odvolania.

II. Podanie urobené oprávnenými osobami uvedenými v § 369 ods. 2 písm. b/ a ods. 5 Tr. por., ktoré má obsahové náležitosti dovolania podľa § 374 Tr. por. treba vzhľadom na ustanovenie § 382 písm. d/ Tr. por. považovať za dovolanie, aj keď nebolo urobené prostredníctvom obhajcu. To umožňuje späťvzatie aj takého dovolania výslovným vyhlásením osoby, ktorá ho podala.

III. Späťvzatie dovolania a jeho vzatie na vedomie uznesením predsedu senátu dovolacieho súdu alebo predsedu senátu súdu prvého stupňa v situácii, keď ešte vec nebola predložená dovolaciemu súdu, má rovnaký účinok ako späťvzatie odvolania, t.j. vytvára prekážku vecného prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo na základe opätovne podaného dovolania tou istou oprávnenou osobou, ktoré v takom prípade musí byť odmietnuté z formálnych dôvodov (§ 382 písm. b/ Tr. por. per analogiam).

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUD r. Petra Krajčoviča a sudcov JUDr. Ing. Antona Jakubíka a JUDr. Libora Duľ u v trestnej veci proti obvinenému M. S. , vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 34 T 53/2008 , na neverejnom zasadnutí 12. februára 2013 v Bratislave o dovolaní obvineného M. S. proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 23. mája 2012, sp. zn. 2 To 38 /2012 , takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. b/ Tr. por. per analógiám dovolanie obvineného M. S. sa o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo 7. februára 2011, sp. zn. 34 T 53/2008 bol
obvinený M. S. uznaný za vinného v bode 1/ z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa §
323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a v bodoch 2/ a 3/ z pokračovacieho prečinu krádeže, čiastočne
v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 1, 2, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a z prečinu
ne oprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej
karty v spolupáchateľstve podľa § 20, § 219 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

v Žilin e nachádzajúcom sa v Žiline na ulici Hlboká cesta číslo 21, v čakárni určenej
pre návštevy, slovne urážal príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, po otvorení
mrežových dverí s týmito začal udierať o stenu a poškodil ich, následne fyzicky zaútočil
na službukonajúceho príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže ppráp. M. M. , ktorý ho
vyzval, aby šiel do čakárne a to tak, že ho začal sácať a trhať za uniformu
a keď sa ho pokúsil udrieť, M. M. sa úderu vyhol, následne obaja spadli na zem,
kde vzájomne zápasili, pričom M. S. upustil od konania po tom, čo boli proti nemu použité

hmaty a chvaty, čím spôsobil M. M. drobné zranenie, ktoré si vyžiadalo jednorazové ošetrenie
bez pracovnej neschopnost i.

na ulici Š. nezisteným predmetom rozbil sklenenú výplň ľavých predných dverí
na tam odparkovanom osobnom motorovom vozidle ev. č. Z. a následne
zo stredového panela odcudzil koženú príručnú taštičku v hodnote 1.370, – Sk, v ktorej
sa nachádzala pánska kožená peňaženka čiernej farby v hodnote 390, – Sk ako i osobné
doklady R. M. , 3 bankomatové karty, kópia živnostenského listu, doklad DI Č a finančná
hotovosť 5.000, – Sk, plátená peňaženka s logom Provident s finančnou hotovosťou 25.000, –
Sk a doklady od osobného motorového vozidla, čím spôsobil R. M. škodu odcudzením vo
výške 31.760, – Sk a škodu poškodením vozidla vo výške 2.455, – Sk, pričom uvedeného
skutku sa dopustil napriek tomu, ž e bol rozsudkom Okresného súdu Žilin a, sp. zn.
lT/155/2007 , zo dňa 17.10.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť toho istého
dňa, odsúdený okrem iného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák.

3) – dňa 2.5.2008 v presne nezistenom čase asi o 12.10 hod. vo V. okr. Ž.
v budove Správy národného parku Malá Fatra na ul. H. z neuzamknutej kancelárie po predchádzajúcej vzájomnej dohode M. V. z kabelky nachádzajúcej sa na stoličke odcudzil 2
kožené pe ňaženky, ktoré následne podal M. S., ktorý si ich ukryl za pás nohavíc, pričom v peňaženkách sa nachádzala finančná hotovosť 9.000, – Sk, kolok v hodnote 1.000, – Sk, osobné
doklady a preukazy vystavené na meno Mgr. A. L. ako i platobná karta Maestro X. vydaná I. a.s. B. k účtu číslo X. , následne toho istého dňa spoločne vykonali z bankomatu nachádzajúcej
sa na ulici O. v Ž. v čase o 12.40 hod. Výber finančnej hotovosti v sume 20.000, – Sk a v čase o 12.47.52 hod. z bankomatu S. nachá dzajúceho sa na ulici J. v Ž. vo výške 5.000, – Sk,
z toho istého bankomatu na ulici O. sa neúspešne pokúsili v čase o 12 .40.52 hod. vykonať
výber hotovosti vo výške 20.000, – Sk a v čase o 12.48.37 hod. sa neúspešne pokúsili z
bankomatu na ulici J. č. 32 vykonať výber hotovost i vo výške 5.000, – Sk a následne
odcudzenou platobnou kartou v čase o 13.05 hod. v P. okr. Ž. v predajni J. chceli vykonať
platbu za nákup tovaru v hodnote 800, – Sk, čo sa im však nepodarilo, nakoľko v tom čase už platobná karta bola zablokovaná, čím spôsobili Mgr. A. L. celkovú škodu odcudzením vo
výške 35.940, – Sk, pričom M. S. sa uvedeného skutku dopustil napriek tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu v Žiline , sp. zn. l T 1 55/2007 , zo dňa 17.10.200 7, ktorý nadobudol právoplatn osť a vykonateľnosť toho istého dňa odsúdený, okrem iného za prečin

krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák. a M. V. sa uvedeného skutku dopustil napriek
tomu, že bol rozsudkom Okresného súdu v Žiline , sp. zn. 1 T/45/2007 , zo dňa 25.4.2007,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť toho istého dňa, okrem iného, odsúdený pre
pokračovací prečin podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr.
zák .

Za to bol obvinený M. S. odsúdený podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., § 42
ods. 1 T r. zák., § 38 ods. 4Tr. zák., § 36 písm. l/ Tr. zák., § 37 písm. h/ , m/ Tr. zák.
na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 34 (tridsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol na výkon tohto trestu zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2Tr. zák. bol zrušený výrok o treste, ktorým bol obvinenému M. S.
uložený právoplatný m rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubí n z 28. júna 2009, sp. zn. 9 T
60/2009, vo výmere 5 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so
streným stupňom stráženia; výrok o treste uložený obvinenému M. S. trestným rozkazom
Okresného súdu Čadca, sp. zn. 3 T 105/2010 z 28. septembra 2010, právoplatným 13. októbra
2010, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so zara dením do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stra tili
podklad.

Proti citovanému rozsudku, ktorým okrem M. S. bolo rozhodnuté
aj o vine obvineného M. V. podali odvolanie obaja obvinení, t.j. M. V. a M. S.. Ostatne
uvedený obvinený tak urobil potom, ako sa na hlavnom pojednávaní 7. februára 2011
výslovne vzdal práva podať proti rozsudku odvolanie, pričom možnosti podať uvedený
opravný prostriedok zároveň vylúčil aj oprávnené osoby uvedené v § 308 ods. 2Tr. por.
V dôsledku uvedeného vzhľadom na ustanovenie § 183 ods. 1 písm. b/ bod 2/ Tr. por.
rozsudok Okresného súdu Žilina vo vzťahu k obvinenému M. S. nadobudlo právoplatnosť a
vykonateľnosť dňom jeho vyhlásenia, t.j. 7. februára 2011, ako je to na tomto rozsudku
správne vyznačené.
Zamietnutie odvolania obvineného M. S. rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 23.
mája 2012, sp. zn. 2 To 38/201 2 (táto forma rozhodnutia odvolacieho súdu musela by ť

použitá len v dôsledku nového rozhod ovania odvolacieho súdu vo vzťahu k obvinenému M.
V. ) podľa § 316 ods. 1 Tr. por. (bez preskúmania prvostupňového rozsudk u vo vzťahu
k označenému obvinenému) predstavuje len rozhodnutie procesnej povahy nemajúceho vplyv
na spomenutú právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku okresného súdu.

Proti označenému rozsudku Krajského súdu v Žiline a jemu predchádzajúcemu
rozsudku Okr esného súdu Žilina zo 7. februára 2011, sp. zn. 3 4 T 53/2008 podal obvinený
M. S. 30. novembra 2012 prostredníctvom ustanoveného obhajcu dovolanie z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. g/, h/ a i/ Tr. por. Uviedol v ňom, že s výmerou trestu odňatia
slobody súhlasil s vedomím, že v rámci súhrnného trestu bude zrušený aj výrok o treste vo
veci 1T455/07 Okresného súdu Žilina, ako mu to bolo po vedené na hlavnom pojednávaní 7.
februára 2011, a preto sa aj vzdal práva podať odvolanie proti rozsudku. Až z doručenia
rovnopisu písomného vyhotovenia rozsudku zistil, že sa tak nestalo. Keďže pre uvedené
pochybenie bol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 p ísm. g/ Tr. por. bol nútený
podať riadny opravný prostriedok – od volanie, aj keď sa predtým práv a n a dovolanie vzdal.
Pokiaľ odvolací súd za tohto stavu zamietol jeho odvolanie bez splnenia prieskumnej
povinnosti podľa § 316 ods. 1 Tr. por. po stupoval v rozpore so zákonom a došlo tak
k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. h/ a i/ Tr. po r.

Obvinený M. S. preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky označené
rozhodnuti a Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline zrušil a aby okresnému súdu
prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť.

Najvyšší súd Slovensk ej republiky ako súd dovolací zistil, že dovolanie podal
obvinený M. S. síce v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.), prostredníctvom obhajcu
(podmienka dovolania podľa § 373 ods. 1 Tr. por.) a s obsahovými náležitosťami uvedenými
v § 374 ods. 1, 2 Tr. p or., ovšem bez splnenia zákonnej podmienky uvedenej
v § 372 ods. 1 Tr. por. veta prvá teda bez využitia svojho zákonného práva podať riadny
opravný prostriedok, o ktorom by bolo rozhodnuté, ktoré zistenie vylučuje vecný prieskum
a je dôvodom odmietnutia d ovolania podľa § 382 písm. d/ Tr. por.

Za využitia práva podať riadny opravný prostriedok proti rozsudku, teda odvolanie
treba považovať iba situáciu, keď odvolací súd môže uplatniť svoje kasačné oprávnenie podľa
§ 316 ods. 3 Tr. por. alebo rovnaké op rávnenie podľa § 321 Tr. por. s následným postupom

podľa § 322 ods. 1 Tr. por. alebo podľa odseku 3, tohto ustanovenia po upl atnení prieskumnej
povinnosti podľa § 317 Tr. por. Nepatria sem však prípady zamietnutia odvolania
z formálnych dôvodov podľa § 316 ods. 1 Tr. por., v ktorých od volací súd nemôže preskúmať
napadnuté rozhodnutie, ani konanie mu predchádzajúce a jeho prieskumná povinnosť je
zameraná výlučne len na to, či existuje niektorý z dôvodov v tomto ustanovení uvedený,
ktorý bez ďalšieho znamen á zamietnutie odvolania.

Okrem uvedenej prekážky brániacej skúmať dovolaciemu súdu uplatnené dovolacie
dôvody, najvyšší súd zistil, že obvinený M. S. dovolanie prostredníctvom obhajcu podal po
tom, ako predtým podané dovolanie vzal výslovne späť a toto späťvzatie dovolania bolo vzaté
na vedomie uznesením predsedníčky senátu Okresného súdu Žilina.

Podanie obsahujúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. vecne
odôvodnený takmer zhodne ako v dovolaní podanom prostredníctvom obhajcu, urobil
obvinený M. S. osobným podaním doručeným 23. januára 2012 Okresnému súdu Žilina.
Následne podaním z 2. februára 2012 požiadal o ustanovenie obhajcu a ďalším podaním
doručeným Okresnému súdu Žilina 9. marca 2012 (č.l. 522) vzal podané dovolanie výslovne
spä ť.

Predsedníčka senátu Okresného súdu Žilina uznesením z 12. marca 20 12, sp. zn.
34T53/2008 , podľa § 375 ods. 3 Tr. por. vzala na vedomie späťvzatie dovolania obvineným
M. S..

Uvedené zistenie podľa názoru dovolacieho súdu predstavuje prednostnejší d ôvod
odmietnutia dovolania, než akým je dôvod založený na nesplnení podmienky dovolania
podľa § 372 Tr. por. , pretože okrem konštatácie faktu, že ide o podanie dovolania po jeho
skoršom späťvzatí, skúmanie iných podmienok potrebných pre správne rozhodnuti e
o podanom dovolaní neprichádza do úvahy.

V súvislosti so samotným spôsobom rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci dovo lateľa
M. S. treba uviesť nasledovné:
Podanie urobené oprávnenými osobami uvedenými v § 369 ods. 2 písm. b/
a ods. 5 Tr . por., majúce obsahové náležitosti dovolania podľa § 374 Tr. por. treba

vzhľadom na ustanovenie § 382 písm. d/ Tr. por. považovať za dovolanie aj keď nebolo
urobené prostredníctvom obhajcu.

Vzhľadom na to je možné späťvzatie aj takého dovolania výslovn ým vyhlásením
osoby, ktorá ho podala.

Späťvzatie dovolania a jeho vzatie na vedomie uznesením predsedu senátu
dovolacieho súdu alebo predsedu senátu súdu prvého stupňa (v situácii, keď ešte vec
nebola predložená dovolaciemu súdu ), má rovnaký účinok ako s päťvzatie odvolania,
t.j. vytvára prekážku vecného prie skumu napadnutého rozhodnutia a konania mu
predchádzajúceho na základe opätovne podaného dovolania, ktoré v takom prípade
musí byť odmietnuté z formálnych dôvodov.

Keďže Trestný poriadok procesný postup pri naznačenej situácii bližšie neupravuje
bolo potrebné použiť analógiu ustanovenia § 382 písm. b/ Tr. por. a podľa neho dovolanie
obvineného M. S. odmietnuť.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustn ý opravný prostriedok.

V Bratislave 12. februára 2013

JUDr. Peter K r a j č o v i č , v.r.
predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia Libuša Jánošíková

Pre posúdenie pohľadávky veriteľa ako podriadenej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 95 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) sa pri jednoznačnom preukázaní spriaznenosti veriteľa s úpadcom v zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 ZKR zohľadňuje jedine časové hľadisko vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. Moment vyhlásenia konkurzu je zároveň relevantný iba v súvislosti s tým, či bol vyhlásený pred účinnosťou novely ZKR realizovanou zákonom č. 348/2011 Z. z. alebo po nej. Otázka času vzniku pohľadávky je z tohto dôvodu irelevantná.

Z o d ô v o d n e n i a :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 31. mája 2018, č. k. 7Cbi/7/2016-153 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dôvody popretia pohľadávky nesmerujú ani k právnemu dôvodu vzniku, ani k výške, ale výlučne a iba k poradiu uspokojenia, a to z dôvodu zistenej spriaznenosti veriteľa a úpadcu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že veriteľ si po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu v zákonnej lehote prihlásil svoju pohľadávku titulom poskytnutia financovania na základe Zmluvy o poskytnutí úveru, a to prihláškou zabezpečenej pohľadávky. Pôvodný správca konkurznej podstaty úpadcu (ďalej aj „správca úpadcu“) poprel uvedenú pohľadávku, čo do poradia jej uspokojenia s odkazom na ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca ako spoločník má kvalifikovanú väčšinu, t. j. má viac ako 5% na hlasovacích právach úpadcu, a teda má aj reálnu možnosť uplatňovania vplyvu na riadení úpadcu práve dojednaním rozdielneho určenia výšky obchodného podielu a rozsahu hlasovacích práv v nadväznosti na rozhodovanie, resp. prijímanie uznesení valného zhromaždenia. S poukazom na uvedené závery súdom prvej inštancie bola preukázaná spriaznenosť žalobcu s úpadcom podľa § 9 ods. 3 ZKR, v čoho dôsledku pohľadávky žalobcu môžu byť uspokojované iba v poradí podriadených pohľadávok. Ak teda bola pohľadávka žalobcu čo do poradia prihlásená ako „iná pohľadávka“, bolo popretie poradia tejto pohľadávky zo strany správcu dôvodné, pričom sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vysporiadal aj s argumentáciou aplikovania prechodných ustanovení zákona č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012, ktorým bola zavedená kategória podriadených pohľadávok v spojitosti so spriaznenými osobami. Okresný súd vzhľadom k uvedenému uzavrel, že žalobca neosvedčil právo na určenie iného poradia uplatnenej pohľadávky prihlásenej do konkurzu na majetok úpadcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8R/2/2014 z hľadiska poradia a preto žalobu zamietol.

2. O odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo odvolací súd“) rozsudkom z 15. januára 2019, č. k. 1CoKR/75/2018-198, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie stotožniac sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 31. októbra 2015, pričom z textu ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR (v znení účinnom k 31. októbru 2015) jednoznačne vyplýva, že pri konštatovaní spriaznenosti veriteľa s úpadcom je potrebné jeho pohľadávky čo do poradia zaradiť medzi pohľadávky, ktoré sa uspokojujú ako podriadené. Nestotožnil sa preto s argumentáciou žalobcu spočívajúcej v tom, že uvedené ustanovenie sa stalo účinným pri posudzovaní pohľadávky žalobcu ku dňu jej vzniku až od 1. januára 2012. Pri posudzovaní poradia pohľadávky žalobcu sa skúma postavenie žalobcu a jeho nárokov vo vzťahu k úpadcovi, pričom z dikcie ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR (v znení účinnom k 31. októbru 2015) jasne vyplýva, že ako podriadená pohľadávka sa uspokojí aj pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom a na prípadné zabezpečenie týchto pohľadávok zabezpečovacím právom sa v konkurze neprihliada. Vzhľadom k uvedenému je preto nepochybné, že osoba žalobcu je spriaznená s dlžníkom, teda jej pohľadávky majú charakter podriadených pohľadávok a odvolací súd preto vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) včas dovolanie a navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil alebo aby zrušil rozsudok krajského súdu, ako i rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Prípustnosť dovolania dovolateľ odôvodnil ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) pričom za nesprávne právne posúdenie považoval aplikáciu ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR vo veci konajúcimi súdmi. Podľa názoru dovolateľa pri správnom právnom posúdení mali súdy dospieť k záveru, že sa na prihlásenú pohľadávku ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR nevzťahuje. Uvedené ustanovenie, ktoré sa stalo účinným od 1. januára 2012, sa podľa žalobcu netýka pohľadávok vzniknutých pred 1. januárom 2012, ale iba pohľadávok vzniknutých po 1. januári 2012. Túto pojmovú nepresnosť ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR (resp. legislatívnu medzeru) si všimol aj zákonodarca, ktorý až následnou novelou účinnou od 1. januára 2016 spresnil jeho znenie tým, že do neho explicitne zakotvil legislatívny termín „vznik pohľadávky“ a prikázal skúmať spriaznenosť veriteľa a dlžníka už od momentu vzniku pohľadávky. Nakoľko však znenie ustanovenia § 95 ZKR účinné do 1. januára 2012 takéto pravidlo skúmania pohľadávok už od momentu ich „vzniku“ neobsahovalo a keďže prihlásená pohľadávka žalobcu vznikla už dňa 2. augusta 2010, novelizované ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR sa prihlásenej pohľadávky vôbec netýka. Zo skutkových okolností prípadu je totiž zrejmé, že k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí úveru, k samotnému poskytnutiu úveru a tým i vzniku pohľadávky na vrátenie úveru došlo ešte dňa 2. augusta 2010. Súd bol preto podľa názoru dovolateľa povinný prihliadnuť na skutočnosť, že k vzniku pohľadávky žalobcu došlo ešte dňa 2. augusta 2010, teda v čase, kedy predmetné ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a nadobudlo účinnosť až o takmer dva roky neskôr, ako došlo k vzniku pohľadávky žalobcu.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že zákonodarca novelou č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012 zaviedol novú skupinu tzv. quasi podriadených pohľadávok, pričom spriaznenosť týchto pohľadávok je prísna a absolútna. To znamená, že všetky pohľadávky veriteľov (bez obmedzenia), ktoré sú (v prítomnosti – rozumej čas prihlasovania do konkurzu) alebo boli v minulosti majetkom spriazneného veriteľa, ktorý ich následne postúpil napríklad aj na nespriazneného veriteľa, sa v konkurze uspokoja ako podriadené. Argumentáciu žalobcu považoval za nesprávnu, keď tento pravdepodobne účelovo opomenul, že inštitút quasi podriadených pohľadávok bol do ZKR inkorporovaný novelou č. 348/2011 Z. z., ktorá bola účinná už v čase vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka a snaží sa navodiť dojem, že quasi podriadené pohľadávky sa považujú za spriaznené až v konaniach začatých po 1. januári 2016, čo však nie je pravda. Pri porovnaní dikcie ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR účinného do 31. decembra 2015, ktorá pojednávala o pohľadávke, „ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom“ s dikciou § 95 ods. 3 ZKR účinného od 1. januára 2016, ktorá pojednáva o podriadenej pohľadávke, „ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky bol spriaznený s úpadcom“, vidieť, že sa nejedná o materiálny ani kvalitatívny rozdiel, ale skôr o legislatívno- technické spresnenie. Obe časové verzie dotknutého ustanovenia tak považujú za podriadené pohľadávky tie, ktoré sú alebo boli (v minulosti) pohľadávkami veriteľov spriaznených s úpadcom a preto platí, že pohľadávka žalobcu je podriadená bez ohľadu na to, ktorú časovú verziu ZKR na túto pohľadávku aplikujeme. Vzhľadom k uvedenému žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, resp. zamietol a priznal žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

6. Žalobca následne doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) dňa 23. apríla 2020 vyjadrenie, v ktorom oznámil dovolaciemu súdu „závažné skutočnosti týkajúce sa prvostupňového, ako aj druhostupňového súdneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 7Cbi/7/2016 sudkyňou JUDr. K. B., ako aj vydaniu právoplatného rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 1CoKR/75/2018 v senáte JUDr. E. P., pričom z týchto skutočností presvedčivo vyplýva, že obe uvedené rozhodnutia pravdepodobne boli vydané v neprospech M. i. b. v dôsledku trestných činov korupcie spáchaných uvedenými sudcami v dôsledku zasahovania do ich nezávislosti bývalým podpredsedom okresného súdu JUDr. V. S., pričom všetci títo sudcovia boli zainteresovaní a konali v prospech Mgr. M. K.“ Uvedený rozsudok okresného súdu podľa článku zo dňa 12. 03. 2020, ktorý vyšiel na portáli Aktuality pod názvom „Prečo zadržali Kočnerových sudcov: za peniaze a darčeky rozsudky na želanie “, nemala písať sudkyňa JUDr. K. B., ale advokátka a konkurzná správkyňa Mgr. E. T. M., pričom ako úplatok za tento rozsudok mala slúžiť kabelka, ktorú dal sudkyni JUDr. K. B. sudca JUDr. V. S. Uvedený článok zároveň uvádzal, že aj pri inej pohľadávke chcel Mgr. M. K. zabezpečiť expresné vybavenie odvolania na krajskom súde a advokát JUDr. M. M. mal v tejto veci kontaktovať sudcu krajského súdu JUDr. E. P., pričom ten si vraj vypýtal úplatok vo výške niekoľko desiatok tisíc eur. Mgr. M. K. mal ponúknuť, že vyplatí maximálne polovicu, na čo mal tento sudca krajského súdu prikývnuť a dané odvolanie zamietol. Napriek tomu, že uvedené sa netýkalo tohto konkrétneho konania, podľa žalobcu je žiaľ nutné konštatovať, že aj v odvolacom senáte v tomto konaní vystupoval ako člen odvolacieho senátu zmienený sudca krajského súdu prepojený na Mgr. M. K. Relevantné indície preto podľa žalobcu nasvedčujú možnej trestnej činnosti vo vzťahu k incidenčnému konaniu žalobcu, ktoré je predmetom tohto dovolacieho konania. Žalobca poukázal na to, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že dovolaním napadnuté rozhodnutia okresného a krajského súdu boli vysoko pravdepodobne vydané v neprospech žalobcu nie v dôsledku objektívneho posúdenia prípadu a predloženej právnej argumentácie, ale v dôsledku trestných činov korupcie spáchaných uvedenými sudcami v dôsledku zasahovania do ich nezávislosti bývalým podpredsedom okresného súdu, pričom všetci títo sudcovia boli zainteresovaní a konali v prospech Mgr. M. K. Žalobca preto žiadal, aby dovolací súd využil ustanovenie § 449 ods. 3 C.s.p. tak, že zmení napadnutý rozsudok krajského súdu a určí, že predmetná pohľadávka sa považuje za zistenú v poradí ako zabezpečená pohľadávka.

7. K tomuto podaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca spochybňuje napadnutým dovolaním rozsudok odvolacieho súdu prostredníctvom osoby jedného z členov senátu, ktorý je v súčasnosti obvinený v inej trestnej veci, pričom uvedený rozsudok vydal krajský súd pomerom hlasov 3:0 a zo žalobcom predložených podkladov nevyplýva žiadne trestné stíhanie v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Podľa jeho názoru, akokoľvek závažné sú podozrenia uvedené žalobcom v jeho podaní, tieto nezakladajú žiadny dovolací dôvod uvedený v príslušných ustanoveniach Civilného sporového poriadku. Žalobcom uvedené skutočnosti môžu zakladať nanajvýš dôvod na obnovu konania (§ 397 písm. c/ C. s. p.) a pokiaľ sa v trestnom konaní preukáže, že súdne rozhodnutia vydané vo vzťahu k pohľadávke prihlásenej žalobcom do konkurzu na majetok úpadcu boli vydané v neprospech žalovaného (resp. v neprospech správcu) v dôsledku trestného činu sudcu, príp. iných účastníkov konania alebo tretích osôb, správca ako poškodený sám podá návrh na obnovu konania. O opatrnosti správcu v tejto veci má svedčiť aj skutočnosť, že rozvrh výťažku zo speňaženia majetku v konkurze vedenom na majetok úpadcu odmietol vykonať už v mesiaci marec 2019, kedy došlo k právoplatnému ukončeniu všetkých incidenčných sporov, a tento stav pretrváva. Na osobnom stretnutí správca mal tiež informovať právneho zástupcu žalobcu, že k rozvrhu výťažku nepristúpi až do definitívneho vyriešenia akýchkoľvek podozrení. Zároveň sa opätovne vyjadril k podstate dovolania žalobcu založeného na dovolacom dôvode podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. a poukázal na skutočnosť, že žalobca počas celého konania účelovo menil svoju argumentáciu, keď pôvodne namietal, že nie je spriaznenou osobou s úpadcom (č. l. 3 spisu), pričom uviedol, že jeho podiel na základnom imaní úpadcu je len 1,13%, a následne po preukázaní skutočnosti, že v skutočnosti disponuje až 5% obchodným podielom na základnom imaní úpadcu už nerozporoval svoje postavenie spriaznenej osoby s úpadcom (napr. aj v podanom odvolaní), ale argumentáciu zameral na posúdenie namietaného sporného výkladu ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR. Záverom svojho vyjadrenia uviedol, že samotný dovolací návrh žalobcu, tak ako ho naformuloval, je nevykonateľný. V kontexte uvedeného opätovne požiadal dovolací súd, aby podané dovolanie odmietol, resp. zamietol.

8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení, že dovolanie podala strana, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je nedôvodné.

9. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., dovolanie je prípustné voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď k tomu napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd, bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach Civilného sporového poriadku (obdobne aj I. ÚS 438/2017).

10. Prípustnosť dovolania v danej veci bola žalobcom vyvodzovaná ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
10.1. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).
10.2. Za právnu otázku, ktorá doposiaľ nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená, považoval dovolateľ otázku, či je možné aplikovať ustanovenie § 95 ods. 3 ZKR v znení účinnom od 1. januára 2012, určujúcim pohľadávky spriazneného veriteľa za podriadené pohľadávky, aj na pohľadávky vzniknuté pred 1. januárom 2012.

11. Žalobcom v dovolaní nastolenú otázku dovolací súd doposiaľ výslovne neriešil. Žalobca preto dôvodne uvádza, že jeho dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. Po tomto závere pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či je dovolanie žalobcu aj dôvodné, to znamená, či napadnutý rozsudok skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Podľa § 95 ods. 3 ZKR účinného od 1. januára 2012 do 31. decembra 2015, tak isto ako podriadená pohľadávka sa uspokojí tiež zmluvná pokuta a pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo bol spriaznený s úpadcom; na prípadné zabezpečenie týchto pohľadávok zabezpečovacím právom sa v konkurze neprihliada.
13.1. Podľa § 95 ods. 3 ZKR účinného od 1. januára 2016 do 31. decembra 2017, tak isto ako podriadená pohľadávka sa uspokojí tiež zmluvná pokuta a pohľadávka, ktorá patrí alebo patrila veriteľovi, ktorý je alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky bol spriaznený s úpadcom (ďalej len „spriaznené pohľadávky“); na prípadné zabezpečenie týchto pohľadávok zabezpečovacím právom sa v konkurze neprihliada.
13.2. Podľa § 206a ZKR účinného od 1. januára 2012, konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.

14. V zmysle dôvodovej správy sa novelou ZKR realizovanou zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorá do ustanovenia § 95 doplnila odsek 3, zaviedla nová podriadená trieda veriteľov, ktorých uspokojenie sa podriaďuje uspokojeniu ostatných veriteľov. Do tejto triedy sa zaradili veritelia, ktorí sú spriaznení s dlžníkom. Títo veritelia negatívnym spôsobom ovplyvňujú priebeh konkurzného konania, a to na úkor ostatných veriteľov, ktorí nie sú spriaznení s dlžníkom. Predchádzajúca právna úprava nevylučovala, v praxi to bolo dokonca bežné, že v konkurze ako významní veritelia vystupujú buď samotní štatutári, prípadne osoby priamo prepojené s akcionárom dlžníka alebo štatutárom dlžníka. Záujmom týchto osôb však nebolo dosiahnuť čo najvyššiu mieru uspokojenia veriteľov, ale zachovať v právnych vzťahoch status quo, ktorý bol založený pred vyhlásením konkurzu. Odhliadnuc od toho spriaznení veritelia mali spravidla možnosť ovplyvňovať podnikanie dlžníka pred vyhlásením konkurzu, prípadne z tohto podnikania profitovať, pričom bežní veritelia takúto možnosť nemali. Nová trieda zohľadňuje aj túto skutočnosť. Nová trieda tzv. spriaznených veriteľov vychádza z konceptov, ktoré sú upravené v zahraničných právnych úpravách, či už v nemeckej právnej úprave, prípadne v anglosaských právnych úpravách.

15. Dovolateľ tvrdí, že pre posúdenie pohľadávky ako spriaznenej, a teda zaradenej medzi podriadené pohľadávky je rozhodný okamih vzniku samotnej pohľadávky, pričom viazanie pohľadávky na takto určené separačné kritérium odôvodňuje následnou legislatívnou úpravou textu vo veci aplikovaného ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR, a to doplnením slovného spojenia „alebo kedykoľvek od vzniku pohľadávky“. Táto legislatívna zmena má podľa dovolateľa potvrdzovať jeho záver o tom, že spriaznenosť veriteľa a dlžníka je potrebné skúmať k momentu vzniku samotnej pohľadávky, keď túto povinnosť súdu zákonodarca explicitne zakotvil práve týmto doplnením textu zákona.

16. Dovolací súd s takýmto výkladom ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR dovolateľom nesúhlasí a uvádza, že nie je možný iný výklad uvedenej legislatívnej zmeny, ako ten, že sa jedná len o spresňujúcu formuláciu interpretačnej povahy, ktorá v zásade ani nebola nevyhnutná. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na závery odbornej literatúry, v zmysle ktorej „podľa formulácie v znení účinnom do 1. januára 2016 z hľadiska časového môžeme identifikovať dve skupiny podriadených pohľadávok. Do prvej skupiny zaraďujeme pohľadávky, ktoré patrili veriteľovi, ktorý v čase uplatnenia pohľadávky v konkurze nebol spriaznený s úpadcom, ale v minulosti tento veriteľ bol spriaznenou osobou alebo jeho pohľadávka, ktorú nadobudol, patrila inému veriteľovi, ktorý bol spriaznený s úpadcom. Do druhej skupiny zaraďujeme pohľadávky, ktoré v čase ich uplatnenia v konkurze patria veriteľovi spriaznenému s úpadcom a preto ich „právna minulosť“ je právne irelevantná. Preformulovaná právna úprava nič neprináša a vyjadruje len to, že časový úsek, kedy patrila pohľadávka veriteľovi (prvá skupina) spriaznenému s úpadcom, je právne irelevantná“ (viď ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, 3. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2019, str. 762).
16.1. Zároveň nad rámec uvedeného neušlo pozornosti dovolacieho súdu, že samotný žalobca v rámci argumentácie vo svojej sťažnosti smerovanej na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu z 20. októbra 2015, č. k. 8R/2/2014-3459, ktorým zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka, začal na jeho majetok konkurzné konanie a vyhlásil konkurz a stanovil správcu dlžníka, uviedol, že „ vyhlásenie konkurzu sťažovateľa 1 de facto zbavuje hodnoty obchodného podielu, ktorý má v dlžníkovi, keďže sťažovateľ bude v konkurze disponovať procesným režimom podriadeného veriteľa v kontexte novely ZKR účinnej od 1. januára 2012, ktorá vykazuje znaky pravej retroaktivity, keďže neobsahuje prechodné ustanovenia a sťažovateľ by ani vzdaním sa obchodného podielu v pred účinnosťou novely
nestratil status podriadeného veriteľa, ktorým je podľa novely každý veriteľ, ktorý je alebo v minulosti bol spriaznenou osobou s dlžníkom. Okrem toho, v konkurze pravdepodobne dôjde k nižšiemu rozsahu uspokojenia pohľadávok sťažovateľa voči dlžníkovi a dôjde tak k ukráteniu pohľadávok sťažovateľa oproti plánovanému uspokojeniu v reštrukturalizácii“ (č. l. 117 súdneho spisu, z nálezu ústavného súdu z 10. augusta 2016, sp. zn. II. ÚS 118/2016, ktorým ústavný súd nevyhovel sťažnosti žalobcu). Z uvedeného je zrejmé, že samotný dovolateľ si bol už v roku 2016 vedomý toho, že v konkurznom konaní bude podriadeným veriteľom.

17. Dovolateľ je a bol aj v čase vzniku predmetnej pohľadávky, ako aj v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu a prihlásenia si svojej pohľadávky, spriaznenou osobou vo vzťahu k úpadcovi (§ 9 ods. 3 ZKR). Zákon č. 348/2011 Z. z. pri zavedení inštitútu podriadených pohľadávok, medzi ktoré zaradil aj pohľadávky veriteľov, ktorí sú spriaznení s dlžníkom, vo svojich prechodných ustanoveniach jednoznačne uviedol, že konkurzné konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Je preto zrejmé, že táto novela ZKR pôsobí pro futuro len na konkurzné konania začaté po jej účinnosti. Za rozhodujúce kritérium pre posúdenie pohľadávky ako podriadenej je preto potrebné považovať moment vyhlásenia konkurzu, a to jedine v súvislosti s tým, či bol vyhlásený pred účinnosťou uvedenej novely alebo po nej. Iné rozlišovacie kritérium neexistuje, a preto ani legislatívne spresnenie ustanovenia § 95 ods. 3 ZKR účinného od 1. januára 2016 nemá žiadny vplyv na posudzovanie pohľadávok veriteľov, ktorí sú alebo kedykoľvek v minulosti boli spriaznení s dlžníkom, ako pohľadávok poriadených. Otázka času vzniku pohľadávky je preto irelevantná. Nakoľko predmetné konkurzné konanie začalo až po účinnosti spomenutej novely, pohľadávka žalobcu je podriadená bez ohľadu na to, ktorú časovú verziu ZKR na túto pohľadávku aplikujeme. Keďže žalobca bol spriaznený s úpadcom od prvého dňa konkurzného konania a je s ním spriaznený nepretržite doposiaľ, jeho pohľadávka sa preto považovala za spriaznenú od momentu, kedy si ju žalobca ako veriteľ prihlásil do konkurzného konania. Dôvody zavedenia takto prísnej právnej úpravy zákonodarca odôvodnil v dôvodovej správe k zákonu č. 348/2011 Z. z. Vzhľadom k uvedenému dovolací súd tak nemá žiadny priestor pre odlišné právne posúdenie žalobcom prihlásenej pohľadávky, ako uviedli súd prvej inštancie a odvolací súd vo svojich rozhodnutiach.

18. S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že pre posúdenie pohľadávky veriteľa ako podriadenej pohľadávky v zmysle § 95 ods. 3 ZKR sa pri jednoznačnom preukázaní spriaznenosti veriteľa s úpadcom v zmysle § 9 ods. 3 ZKR zohľadňuje jedine časové hľadisko vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu. Moment vyhlásenia konkurzu je zároveň relevantný iba v súvislosti s tým, či bol vyhlásený pred účinnosťou novely ZKR realizovanou zákonom č. 348/2011 Z. z. alebo po nej. Otázka času vzniku pohľadávky je preto irelevantná.

19. Najvyšší súd vzhľadom na všetko uvedené dospel k záveru, že konajúce súdy vec správne právne posúdili, keď považovali žalobcom uplatnenú pohľadávku, ako pohľadávku veriteľa, ktorý je spriaznený s dlžníkom, za podriadenú pohľadávku v zmysle § 95 ods. 3 ZKR zohľadniac jedine skutočnosť, že ak je v spore preukázaná spriaznenosť žalobcu s úpadcom (čo v predmetnom konaní jednoznačne bola), pre posúdenie pohľadávky ako podriadenej má význam jedine časové hľadisko vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu.

20. S ohľadom na to, že právna úprava dovolacieho konania je pomerne striktná v otázke, do kedy je možné podľa § 434 C. s. p. meniť dovolacie dôvody a dopĺňať ich (len do uplynutia lehoty na podanie dovolania), v akom obmedzenom rozsahu možno v zmysle § 435 C. s. p. uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (iba skutočnosti a dôkazy na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania) a v neposlednom rade v otázke viazanosti dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi v zmysle § 440 C. s. p. a skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd v zmysle § 442 C. s. p. (čo mu neumožňuje v dovolacom konaní vykonávať v intenciách už uvedených zákonných ustanovení dokazovanie), považuje dovolací súd za potrebné nad rámec všetkého uvedeného uviesť (a to najmä vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu doručenému dovolaciemu súdu dňa 23. apríla 2020), že žalobca podal svoje dovolanie (iba) z dôvodu podľa § 432 C. s. p. (pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.). Pri jednoznačnom vymedzení dovolacieho dôvodu spočívajúcom výlučne v namietanom nesprávnom právnom posúdení konkrétnej dovolateľom vymedzenej otázky odvolacím súdom, zákon pre dovolací súd nevytvára akýkoľvek priestor a možnosť na zaoberanie sa skutočnosťami uvedenými žalobcom, a to aj napriek tomu, že sa týkajú tak závažných podozrení, o akých dovolateľ informoval dovolací súd. Dovolací súd je viazaný dovolacím dôvodom vymedzeným samotným dovolateľom bezvýhradne, preto jeho jediným oprávnením v tejto veci bolo zodpovedanie dovolateľom nastolenej právnej otázky, ktorú vyriešil tak, ako je uvedené v bodoch 17. až 19. odôvodnenia tohto rozhodnutia. Dovolací súd v tomto smere môže len skonštatovať, že v prípade, ak sa dovolateľom uvádzané skutočnosti a podozrenia preukážu, tieto môžu byť dôvodom prípustnosti žaloby na obnovu konania v zmysle ustanovenia § 397 písm. c/ C. s. p.

21. Nakoľko dovolanie smeruje proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 448 C. s. p. ako nedôvodné zamietol.

22. O trovách konania rozhodol dovolací súd v zmysle § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovanému, ktorý bol v dovolacom konaní úspešný priznal náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.