Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností.
Úplné a správne zistenie a ustálenie všetkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, určenie ich pomeru a závažnosti je teda nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho
druhu trestu a jeho výmery.
V tejto súvislosti obvinený J. T. v podanom dovolaní namietal tú skutočnosť, že súdy
v rozpore zo zisteným skutkovým stavom v jeho prípade nevzali do úvahy poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. („… páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti príslušným orgánom …“), dôsledkom čoho potom pri ustálení nesprávneho pomeru
1:1 – pri zistení len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.
(„… páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval …“)
a jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. („… páchateľ spáchal viac
trestných činov…“) neupravovali hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom po preskúmaní príslušnej časti spisového
materiálu dospel k takému záveru, že vzájomný pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností bol v prípade dovolateľa naozaj nesprávne určený. Zarážajúci je predovšetkým
postup odvolacieho súdu, ktorý na str. 4 napadnutého rozhodnutia pri odôvodňovaní použitia
zmierňovacia ustanovenia uviedol, že „… súd I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené
poľahčujúce okolnosti v podobe priznania sa obžalovaného k trestnej činnosti, napomáhania orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní, ako i ….“. Krajský súd v Trnave teda prihliadol na mieru závažnosti oboch poľahčujúcich okolností pri odôvodňovaní konkrétnej výmery trestu, no poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. z nepochopiteľných dôvodov nezarátal do aritmetického pomeru zistených
a ustálených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, neprávne ustáleného už prvostupňovým
súdom. Na margo vyššie citovaného konštatovania odvolacieho súdu treba poukázať i na to,
že dovolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé, na základe čoho dospel tento k názoru, že „… súd
I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené poľahčujúce okolnosti …“, keďže z napadnutého
prvostupňového rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by Okresný súd Trnava akýmkoľvek
spôsobom bral do úvahy druhú z vyššie uvedených poľahčujúcich okolností (neprihliadol
na ňu pri určovaní pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ani jej závažnosťou
neodôvodňoval uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu ako to urobil
odvolací súd). V súvislosti s priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. súdmi zistenou
a ustálenou v danom prípade a s poukazom na to, že bola zároveň použitá tzv. asperačná
zásada, dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti tú skutočnosť, že dňa
14. júna 2010 bolo prijaté pod Tpj 104/2009 stanovisko, že „spáchanie zbiehajúceho
sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák.
nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň
o okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Tr. zák.).“
Súd mal teda pri prevahe poľahčujúcich okolností v prvom kroku pri úprave trestnej
sadzby správne postupovať tak, že v súlade s § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. mal znížiť hornú
hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný (§ 188 ods. 3 Tr. zák.) o jednu tretinu [(15-10)/3], a teda z 15 rokov na 40/3 roka, t.j. 13 1/3 roka. Až po tejto úprave mala byť použitá tzv. asperačná zásada upravená v § 41 ods. 2 Tr. zák., pričom v tejto súvislosti je potrebné upozorniť na to, že pre zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a tiež pre následné ukladanie trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody je naďalej smerodajný postup používaný ešte za účinnosti starého Trestného zákona (viď rozhodnutie Nejvyššího soudu z 27. marca 1964 – 5 Tz 10/64, uverejnené pod č. 30/1964
a iné). Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v zmysle vyššie uvedeného mala byť teda 160/9 roka, t.j. 17 7/9 roka (40/3+40/9) a dolná hranica hornej polovice zvýšenej trestnej
sadzby 125/9 roka, t.j. 13 8/9 roka [(160/9+10)/2].
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Daniela Hudáka na never ejnom zasadnutí konanom 20 . januára 201 1 v Bratislave v trestnej veci obvineného ml. A. T. a spol. ,
pre obzvlášť závažný zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 2 0 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. a iné , o dovolaní obvineného J. T. proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2009 ,
sp. zn. 2 T 58/2009 , v spojení s uznesením Krajs kého súdu v Trnave z 25. februára 2010,
sp. zn. 6 To 3/2010, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. T. s a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okr esného súdu Trnava z 26. novembra 2009, sp. zn. 2 T 58/2009 , bol i
obvinen í ml. A. T. a J. T. uznan í vinným i zo spáchania zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/
Tr. zák. (bod 1/ rozsudku), obzvlášť závažného zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e/, písm. f/ Tr. zák. (bod 2/ rozsudku) ako aj prečinu krádeže spolupách ateľstvom
podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (bod 3/ rozsudku) , a to na tom skutkovom
základe, že :
po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovaným J. T. obžalovaný ml . A. T. podišiel
odzadu k prechádzajúcej G. K. , staršej osobe, snažil sa jej strhnúť z pleca pravej ruky čiernu
koženú kabelku, v dôsledku čoho poškodená spadla na zem, kde ju obžalovaný ml. A. T.
ťahal za kabelku po zemi asi dva metre, až sa mu kabelku po darilo vytrhnúť a následne s ňou
spolu s obžalovaným J. T. , ktorý všetko obďaleč pozoroval, utiekli, čím poškodenej G. K.
spôsobili škodu odcudzením kabelky, v ktorej sa nachádzali jej osobné doklady, čierna
kožená peňaženka s hotovosťou 50 eur, zväzok 7 kľúčov, čipová karta na MHD a mobilný
telefón zn. Siemens v hodnote 103 eur a zranenie pravého kolena, a to tržnej rany, kt orá
si nevyž iadala lekárske ošetrenie,
po predchádzajúcej vzájomnej dohode s obžalovaným J. T. obžalovaný ml. A. T. odzadu
podišiel k pomaly sa pohybujúcej M. S. pomocou francúzskej barly, keďže je staršou
invalidnou osobou, chytil ju za kabelku, ktorú niesla v pravej ruke a začal ju za ňu ťahať
dozadu, v dôsle dku čoho poškodená spadla na zem, kde ju ešte obžalovaný ml. A. T. ťahal
za kabelku, ktorá sa mu podarila jej vyt rhnúť z ruky, pričom obžalovaný J. T. stál
za nimi, následne utiekli aj s kabelkou cez uličku smerom na H. v T. , kde z kabelky vybrali
hotovosť 15 eur, 3 stravné lístky á 2,50 eur a mobilný telefón zn. Sagem MYX -2 v hodnote
100 eur a kabelku s osobnými do kladmi odhodili, čím spôsobili pošk odenej M. S. škodu
na majetku vo výške 137,10 eur a ublíženie na zdraví, a to zlomeninu horného konca pravej
ramennej kosti, trieštivého charakteru v oblasti hlavice a krčka, pohmoždenie mäkkých tkanív
s odreninami kože v oblasti oboch kolien, podvrtnutie členkového zhybu ľavej dolnej
končatiny s dobou liečenia od 11. marca 2009 do 27. apríla 2009, t. j. 7 týždňov,
3/ dňa 11. marca 2009 v čase asi o 12.00 hod. v T. , na ul. O. po predchádzajúcej
vzájomnej dohode s obžalov aným ml. A. T. obžalovaný J. T. vytrhol z ruky R. R. ,
prechádzajúcej cez ulici, kabelku čiernej farby, s ktorou utiekol aj s obžalovaným ml. A. T. ,
ktorý bol s ním, následne z kabelky zobrali hotovosť 25 eur a kabelku s prázdnou
peňaženkou, osobnými dokladmi, mobilným telefónom zn. Sony Ericson v hodnot e 200 eur,
čipovou kartou na MHD , dáždnikom a kľúčmi zahodili, čím poškod enej R. R. spôsobili škodu
na majetku vo výške 287,30 eur.
Obvinen ý J. T. bol vyššie uvedeným rozsudkom odsúdený podľa § 188 ods. 3, § 41
ods. 2 , § 42 ods. 1, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b/
Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov s tým, že na výkon tohto trestu
bol podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradený do ústavu n a výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. mu bol o uložené tiež ochranné protitoxikomanické
liečenie ústavnou formou .
Týmto rozsudkom bol zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušený výrok o treste
ulo ženom obvinenému rozsudk om Okresného súdu Trnava z 30. júna 2009 , sp. zn.
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 76 o ds. 1 , § 78 ods. 1 Tr. zák. bol obvinen ému uložený ochranný dohľad
na 2 (dva) roky.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. boli napokon obaja obvinení zaviazan í i k náhrade
spôsobenej škody poškodenej strane V. , a to vo výške 105,04 eur.
Proti tomuto rozsudku podal obvinený J. T. ako aj krajský prokurátor v zákonnej
lehote odvolanie , pričom obe boli uznesením Krajského súdu v Trnave z 25. februára 2010,
sp. zn. 6 To 3/2010 , podľa § 319 Tr. por. zamietnuté.
V zmysle § 183 ods. 1 písm. b/ Tr. por. rozsudok je právoplatný a vykona teľný,
ak zákon síce proti nemu pripúšťa odvolanie, ale podané odvolanie bolo zamietnuté.
Dňa 16. septembra 2010 podal obvinený J. T. prostredníctvom svojho obhajcu
na Okresnom súde Trnava dovolanie proti vyššie uveden ým rozhodnut iam , a to z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por. , pričom t oto bolo následne
(4. novembra 2010 ) uvedeným prvostupňovým súdom predložené Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky.
Obvinený napáda v prvom rade v časti výroku o vine tú skutočnosť , že bol uznaný
vinným zo spáchania troch samostatných skutkov , napĺňajúcich znaky zločinu lúpeže,
obzvlášť závažného zločinu lúpeže a prečinu krádež e. Má totiž za to, že pokračovanie
v páchaní toho istého trestnéh o činu v zmysle § 122 ods. 10 Tr. zák. je splnené
i v trestno právnej hypertrofii základnej a kvalifikovaných skutkových podstát ,
resp. aj medzi len kvalifikovanými skutkovými podstatami toho istého trestného činu . Skutky
uvedené pod bodmi 1/ a 2/ obžaloby mali byť teda podľa jeho názoru na tomto právnom
základe kvalifikovan é ako jeden skutok – pokračovací trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom ,
keďže okrem vyššie uvedeného kritéria sú splnené aj ďalšie zákonné kritéria podľa § 122
ods. 10 Tr. zák. , t. j. objektívna a subjektívna súvislosť v čase, mieste, spôsobe a predmete
útoku. Nesprávne právne posúdenie zistených skutkov vo veci konajúcimi súdmi obvinený
namieta napriek tomu, že si je vedomý toho, ž e z dôvodu existencie zločinu a prečinu
by aj tak bolo nevyhnutné použiť tzv. asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák .
Pre posúdenie mnohosti skutkov to však považuje za potrebné.
Ako o bvinený ďalej uviedol, hoci v rámci dokazovania v prípravnom konaní
napomáhal pri objasňovaní predmetnej trestnej činnosti, a to najmä tým, že bol od začiatku
súčinný pri vyšetrovacích úkonoch (napr. pri opakovaných výkonoch previerky výpovede
na mieste), súd tieto skutočnosti nevyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. , čím teda podľa j eho názoru taktiež pochybil pri zachovaní správnosti a úplno sti
zisteného skutkového stavu.
Zdôraznil tiež, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy ani § 34 ods. 4 a ods. 5
písm. a/ Tr. zák., a to napriek tomu, že sa posudzovaného konania dopustil len ako
spolupáchateľ v miere prizerajúcej sa osoby, ktorá nijako priamym konaním nezasiahla
do konania druhého obvineného (A. T. výlučne sám použil násilie voči osobám v úmysle
zmocniť sa cudzej veci ), ktorá sa podieľala ako spolupáchateľ len na forme prisvojenia
si cudzej veci , ich finančného zhodnotenia, resp. ukrytia zmocnených vecí . Uvedené
skutočnosti majú priamy dosah k aplikácii § 39 Tr. zák., ktoré síce súd použil,
avšak nie je podľa neho zrej mé, či vychádzal práve z vyššie uvedených ustanovení
(§ 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/ Tr. zák.) .
Obvinený má za to , že súd mal pri zohľadnení vyššie uvedených pochybení
pri ukladaní trestu správne postupovať tak, že v prvom kroku mal použiť § 38 ods. 2, o ds. 3
a ods. 8 Tr. zák. , a teda znížiť hornú hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti
Trestného zákona, konkrétne v § 188 ods. 3 Tr. zák. o jednu tretinu (15 -10=5/3) . Potom mal
použiť asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a sprísniť takto znížený trest o jednu
tretinu. Upozornil zároveň v tejto súvislosti na to, že k eďže sa pre zníženie podľa § 38 ods. 3
a ods. 8 Tr. zák. a asperáciu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. nepoužijú rovnaké zásady a výpočty
(judikované rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky , najmä 30/64 ), dospeje
sa takýmto spôsobom k inému trestu v hornej hranici ako bol pôvodný trest určený
v osobitnej časti Trestného zákona . Následne mal súd použiť § 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/
Tr. zák. a v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c/ uložiť trest odňatia
slobody (s poukazom na § 39 ods. 3 písm. c/ a § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.) v rozmedzí
od 5 do 8 rokov. Podľa jeho názoru mu mal byť uložený s prihliadnutím na individualizáciu
trestu trest odňatia slobody nepodmienečne vo výške 5 rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinený zdôraznil, že tento postup súdom
použitý nebol aj napriek tomu, že mu bol uložený trest odňatia slobody vo výške 8 rokov,
t. j. v pred metnom rozmedzí.
Považoval za potrebné poukázať tiež na tú skutočnosť, že § 38 ods. 5 Tr. zák. nebolo
nutné v danom prípade použiť vzhľadom na § 38 ods. 7 Tr. zák ., čo súd správne vyhodnotil.
V podanom dovolaní sa obvinený vyjadril aj k možnosti, že by nebol o na mieste
použitie § 38 ods. 3 Tr. zák. , t. j . horná hranica sadzby trestu odňatia slobody
by sa neznižovala . Išlo by v podstate o totožný postup, z ktorého vychádzal aj súd,
avšak obvinený má za to, že súd pri tomto postupe nesprávne aplikoval § 39 ods. 3 Tr. zák.
po inak správnom použití § 39 ods. 1 Tr. zák. Uviedol, že v tomto smere je dôležitý výklad
§ 39 ods. 3 Tr. zák., najmä písm. b/ až písm. e/, v ktorých je expressis verbis uvedené,
že obmedzenie „nie kratšieho trestu “ je viazané na dolnú hranicu trestu odňatia slobody
uvedenú v osobitnej časti tohto zákona, čo teda znamená, že definičným kritériom je dolná
hranica trestu odňatia slobody uvedená v osobitnej časti Trestného zákona a nie dolná hranica
už upravená podľa všeobecnej časti Trestného zákona (napr. podľ a § 41 ods. 2 Tr. zák. veta
za bodkočiarkou). Obvinený má dokonca za to, že nakoľko je obmedzenie uloženia trestu
po asperácii nad jednu polovicu určenej trestnej sadzby za bodkočiarkou , je možné použiť
systematický výklad, pod ľa ktorého je možné po a sperácii – kde dostaneme v danom prípade
10 až 20 rokov – použiť § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c/ Tr. zák. a potom ukladať trest nad jednu
polovicu takto určenej trestnej sadzby, čo by znamenalo použiť ešte jedno obmedzenie,
a to § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. a v rozmedzí 5 až 8 rokov ukladať trest nad jednu polovicu
takto určenej trestnej sadzby. Z uvedeného je teda podľa názoru obvineného nepochybné ,
že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby , najmä v dôsledku
nesprávneho výkladu § 39 ods. 3 Tr. zák.
V súvislosti z vyššie uvedených upozornil zároveň na t o, že nakoľko úprava § 39
ods. 3 Tr. zák. po použití § 38 ods. 3 Tr. zák. (zníženie hornej hranice) a následne asperačnej
zásady podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. (zv ýšenie hornej hranice trestu odňatia slobody , povinnosť
súdu uložiť trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby – zvýšenie nepriamo aj
dolnej hranice) v dôsledku aplikácie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 ods. 1
Tr. zák. – umožňuje uložiť trest pod dolnú hranicu trestu ustanovenú zákonom ,
teda aj upravenú podľa všeobecnej časti zákona ) ukladá pre ten to postup následne
obmedzenia s hraničnými kritériami pre dolnú hranicu podľa osobitnej časti Trestného
zákona, zavádza tým vlastne di sproporciu výkladu. Týmto kritériom sa totiž podľa jeho
názoru narúšajú už predtým použité zásady, pretože tie vytvoria sadzby – dolnú a hornú
hranicu, pričom pod takto vytvorenú dolnú hranicu ide súd ukladať trest (§ 39 ods. 3 Tr. zák.
prvá veta), avšak následne sa súdu otvorí druhá nutná zákonná množina, v ktorej musí trest
uložiť podľa obmedzení uvedených pod jednotlivými písmenami . Táto množina sa pritom
vo veľkom množstve prípadov (ako je tomu aj v posudzovanom prípade) vymyká predtým
určený m sadzbám (dolnej a hornej) . Z uvedeného je teda podľa neho zrejmé, že vzájomný
výklad týchto ustanovení je nutné podrobiť rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Sloven skej republiky .
Poukázal tiež na to , že v prípade , ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona
bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať
takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty
ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy (I. ÚS 335/06) .
Ako obvinený ďalej uviedol, o dôvodnenie rozhodnutia musí byť zrejmé, jasné
a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj stranám konania, najmä obvinenému, keďže súd rozhoduje
o jeho právnej trestnej veci (I. ÚS 241/07). V danom prípade to však podľa neho tak nebolo ,
a preto možno povedať , že uznesenie krajského súdu vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti.
Právne závery krajského súdu sú svojvoľné, pričom zásadne popierajú účel a význam
príslušných zákonných ustanovení Trestného zákona (III. ÚS 264/05). Má za to , že kr ajský
súd sa nevysporiadal s jeho odvolaním, najmä nezaujal jednoznačné práv ne závery k výkladu
§ 39 ods. 3 Tr. zák. vo vzťahu k ostatným použitým ustanoveniam Trestného zákona ,
čím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy .
Na základe vyššie uvedených skutočností obvinený J. T. navrhol, aby dovolací súd
po tom, čo vzhliadne prítomnosť dovolacích dôvodov uvedených v tomto dovolaní
(§ 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por. ) rozsudkom vyslovil porušenie § 122 ods. 10 Tr. zák.
k § 188 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Tr. zák. a § 188 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. , ďalej § 36 písm. n/
Tr. zák. k § 34 ods. 4 a ods. 5 písm. a/ Tr. zák. , ako i § 39 ods. 3 Tr. zák. k § 39 ods. 1, § 38
a § 41 ods. 2 Tr. zák. Následne , aby zruš il napadnutý rozsud ok Okresného súdu Trnava v časti
výroku o vine a treste a napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave v celom rozsahu
a aby priká zal Okresnému súdu Trnava vec v potrebnom rozsahu znova prerokova ť
a rozhod núť .
Dňa 25. októbra 2010 došlo na Okresný súd T rnava tiež vyjadrenie prokurátorky
Krajskej prokuratúry Trnava k predmetnému dovolaniu . Z jeho obsahu je pritom z rejmé,
že táto sa s obvineným uvádzanými dôvodmi dovolania vôbec nestotožňuje.
Upozornila v prvom rade na tú skutočnosť , že dovolateľ sa na hlavnom pojednávaní
priznal k spáchaniu predmetnej trestnej činnosti, pričom súd prvého stupňa toto vyhlásenie
prijal a vykonal dokazovanie hlavne vo vzťahu k výroku o treste. Ako uviedla ďalej,
pri rozhodovaní o konk rétnej výmere trestu vychádzal súd zo zákonných zásad uvedených
v § 41 ods. 2, § 42 ods. 1, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 39 ods. 1 a ods. 3
písm. b/ Tr. zák. a konkrétna výmera trestu – podľa zdôvodnenia výroku o treste – zohľadňuje
predovšetkým poľahčujúce ok olnosti v podobe priznania sa obvineného k trestnej činnosti,
napomáhanie orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní a v neposlednom rade
i mieru účasti obvineného na jej spáchaní. Podotkla , že t ieto okolnosti považoval
prvostupňový súd za tak vý znamné, že v danom prípade opodstatňovali uloženie trestu
odňatia slobody pod spodnú hranicu zákonnej trestnej sadzby. Považovala za potrebné
napokon zdôrazniť i to, s rozhodnutím prvostupňového súdu sa pln e stotožnil i súd odvolací.
Z dôvodov vyššie uved ených preto navrhla, aby dovolací súd dovo lanie obvineného
J. T. na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal pro cesné podmienky pre podanie dovolania
a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1 Tr. por.
a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu
(§ 369 ods. 2 písm. b/ a § 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonnej lehote a na príslušnom súde
(§ 370 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania
(§ 374 ods. 1 a ods. 2 Tr. por.). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmie nka dovolania
podľa § 372 Tr. por., veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo
a podal riadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie
je potrebné podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko
nie sú splnené zákonné dôvody na jeho podanie (§ 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest
mimo zák onom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý
zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skut ku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však
dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. dôvod podľa odseku 1 písm. i/ nemožno použiť,
ak zistené porušenie zákona zásadne n eovplyvnilo postavenie obvineného .
Podľa § 374 ods. 3 Tr. por. v dovolaní možno uplatňovať ako dôvod dovolania aj
konanie na súde prvého stupňa, ak vytýkané pochybenia neboli napravené v konaní o riadnom
opravnom prostriedku.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré
sú v ňom uvedené.
Podľa § 384 ods. 2 Tr. por. ak bola dovolaním napadnutá časť rozhodnutia týkajúca
sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým rozhodnutím,
preskúma dovolací súd podľa odseku 1 len tú časť rozhodnutia a predchádzajúceho konania,
ktoré sa týka tejto osoby.
Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne
uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne výnimočným
prielo mom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov
a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inš tancia.
Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že obsah konkrétne uplatnených
námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní odôvodňuje existencia určitého
dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Dôvody dovolania je teda treba chápať materiálne,
a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby sa tým vyhov elo
ustanoveniu § 374 Tr. por.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., z jeho dikcie
vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním namietať výlučne vady
právne , a teda to, že skutok tak, ako bol súdom zistený, bol nesprávne právne kvalifikovaný.
Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne
hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo
v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej
význ am z hľadiska hmotného práva.
Z hľadiska obsahu dovolania obvineného je s poukazom na deklarovaný dovolací
dôvod významná tá otázka, či prvostupňový súd správne pristúpil k právnej kvalifikácii
posudzovaných skutkov ako zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1,
ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. , obzvlášť závažného
zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/
Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/ Tr. zák. a prečinu krádeže
spolu páchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Dovolateľ je totiž toho
názoru, že v danom prípade boli splnené všetky zákon om požadované podmienky
(§ 122 ods. 10 Tr. zák.) potrebné k tomu , aby mohli byť skutky uvedené pod bodmi 1 / a 2/
obžaloby posudzované len ako skutok jeden – pokračovací trestný čin lúpeže
spolupáchateľstvom .
Na úvod považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť tú
skutočnosť, že aj keď v konaní pred prvostupňovým súdom došlo k prijatiu vyhlásenia
obvinené ho o priznaní viny v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. , Krajský súd v Trnave
sa mal v rámci odvolacieho konania zaoberať i námietkami obvineného smerujúcimi
k právnemu posúdeniu ním priznaných skutkov a rovnako tak nie je vylúčen é preskúmanie
spr ávnosti právne ho posúdenia predmetných skutk ov i z pôsobnosti dovolacieho súdu
(§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por .). Zo žiadneho ustanovenia Trestného poria dku opak uvedeného
nevyplýva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky teda s poukazom na vyššie uvedené presk úmal
predložený spisový materiál a dospel k takému záveru , že vo veci konajúce súdy sa naozaj
dopustili pochybenia pri právnej kvalifikácii skutkov uvedených pod bodmi 1/ a 2/
napadnutého rozsudku , avšak nie z dôvodov, ako to namietal obvinený.
Podľa § 18 8 ods. 1 Tr. zák. trestného činu lúpeže sa dopustí ten, kto proti inému
použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci .
V zmysle § 188 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. o dňatím slobody na sedem rokov
až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe .
V zmysle § 188 ods. 3 písm. a/ Tr. zák. o dňatím slobody na desať rokov
až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú
ujmu na zdraví al ebo smrť .
Pre s páchanie trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. sa teda vyžaduje,
aby páchateľ proti inému použil násilie, resp. hrozbu bezprostredného násilia v úmysle
zmocniť sa cudzej veci, čím je čin dokon aný. Od doko nania trestného činu je potreb né
rozlišovať dokončenie trestného činu, ku ktorému u trestného činu lúpeže dochádza
v okamžiku, keď sa páchateľ zmocnil cudzej veci.
Podľa § 20 Tr. zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo
viacerých páchateľov (spolupáchatelia), zo dpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal
sám.
Spolupáchateľstvo po objektívne j stránke nevyžaduje spoločné konanie v tom zmysle,
že každý zo spolupáchateľov uskutoční konanie rovnocennej povahy a naplní tak všetky
znaky trestného činu, ale stačí , keď trestná činnosť spolupách ateľov vo svojom súhrne
predstavuje konanie naplňujúce príslušné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona.
V prípade trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zák. to teda znamená, že nie je treba,
aby sa každý zo spolupách ateľov dopustil proti poškodenému násilia alebo hrozby
bezprostredného násilia, ale postačí, že v rámci rozdelenia rolí jednotlivých spolupáchateľov
pri spoločnom útoku dôjde k tomu, že len niektorý z nich sa dopustí násilia, resp. hrozby
bezprostredného n ásilia, zatiaľ čo iný zo spolupáchateľov sa dopustí konania smerujúceho
k odňatiu veci z dispozície poškodeného. Po subjektívnej stránke spolupáchateľstvo
predpokladá zároveň úmysel spoločným konaním spáchať trestný či n.
Dovolací súd má za to, že konanie obvineného J. T. , pokiaľ ide o skutky uvedené
v bode 1/ a 2/ napadnutého rozsudku , tak ako bol o súdmi nižších stupňov zistené, nemôž e
napĺňať znaky spolupáchateľstva , keďže v danom prípade nebola pre takéto posúdenie
splnená objektívna podmienka . Za situá cie , keď priamym vykonávateľom oboch lúpežných
útokov, vrátane zmocnenia sa cudzích vecí, bol výlučne ml. A. T. a keď účasť obvineného
J. T. po objektívnej stránke spočívala len v tom, že obďaleč samotný lúpežný útok pozoroval
(skutok 1/), resp. len stál za jeho vykonávateľom ako i poškodenou (skutok 2/), nemožno totiž
hovoriť o spoločnom konaní oboch obvinených , pre ktoré je ch arakteri stická priama a osobná
účasť na čine, spočívajúca vo vykonaní aspoň časti konania predpokladaného v skutkovej
podstate prí slušného trestného činu.
Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé , že obvinený J. T. sa žiadneho fyzického
násilia, ani hrozby bezprostredného násilia voči G. K. či M. S. nedopustil (ani z výpovedí
oboch týchto poškodených nevyplýva, že by niektorá z nich takúto hrozbu bezprostredného
násilia z jeho strany pociťovala ), a r ovnako tak sa nedopustil ani žiadneho konania
smerujúceho k vytrhnutiu kabeliek z ich dispozície , a preto oba súdy pochybili,
keď jeho účasť na posudzova ných trestných činoch lúpeže posúdili ako spolupáchateľstvo.
Avšak to, že v oboch prípadoch došlo k p redchádzajúc ej vzájomn ej dohod e oboch
obvinených, že obvinený J. T. stál v čase lúpežných útokov neďaleko ich vykonávateľa
ml. A. T. , s ktor ým napokon i spolu s ulúpenými vecam i z miesta činu tiež spoločne utiekol ,
svedčí o tom, že ml. A. T. sa dostávalo z jeho strany aspoň morálnej opory . Jeho k onanie
malo byť preto správne posúd ené ako účastníctvo vo forme psychickej pomoc i, konkrétne
v prípadne skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku ako účasť vo forme pomoci
k zločinu lúpeže podľa § 21 ods. 1 písm. d/ k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a v prípade skutku uvedeného v bode 2/ tohto
rozsudku ako p omoc k obzvlášť závažnému zločinu lúpeže podľa § 21 ods. 1 písm. d/ k § 188
ods. 1, ods. 2 písm. d/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/, písm. f/
Tr. zák. Najvyšší súd Sl ovenskej republiky má za to, že na takéto posúdenie boli splnené
všetky podmienky, vrátane podmienok uvedených v § 18 Tr. zák .
Na tomto mieste považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné poukázať
na tú skutočnosť , že zásadný rozdiel medzi úča stníctvom a spolupáchateľstvom spočíva
v tom, že pri účastníctve stačí nepriama účasť na čine . Účastník , resp. pomocník nenapĺňa
znaky skutkovej podstaty hlavného trestného činu a jeho konanie nie je „spoločným
konaním“ , nie je súčasťou konania bezprostred ne smerujúceho k spáchaniu trestného činu.
Čo sa týka trestnej zodpovednosti účastníka, na túto sa – ako je už aj z vyššie
uvedeného zrejmé – použijú v zmysle § 21 ods. 2 Tr. zák. ustanovenia o trestnej
zodpovednosti páchateľa, ak Trestný zákon neustanovu je inak. Účastníctvo na trestnom čine
sa teda trestá rovnako ako páchateľstvo , podľa rovnakej trestne j sadzby, pokiaľ Trestný zákon
nestanoví niečo iné.
Pokiaľ ide o námietky dovolateľa vo vzťahu k právnej kvalifikácii prvých dvoch
skutkov, tak tieto možno považovať s poukazom na vyššie uvedené za irelevantné,
nakoľko z o zásady akcesority účastníctva, že konanie obvineného J. T. popísané v bode 1 /
a 2/ napadnutého rozs udku nie je možné posúdiť ako jeden pokračovací trestný čin
„účastníctva“, hoc i by inak aj boli pre takéto posúdenie splnené všetky podmienky uvedené
v § 122 ods. 10 Tr. zák., a z týchto dôvodov sa nimi dovolací súd ani nezaoberal.
Vzh ľadom na vyššie uvedené a tiež s prihliadnutím na to, že prvostupňový súd o.i. aj
z dôvodu minim álnej účasti obvineného J. T. na spáchaní trestných činov lúpeže rozhodol
v jeho prípade o použití zmierňovacieho ustanovenia § 39 Tr. zák. a túto skutočnosť teda
uvedeným spôsobom zohľadnil v rámci konkrétnej výmery trestu , m ožno na záver
k predmetnému d ovolaciemu dôvodu konštatovať , že hoci Najvyšší súd Slovenskej republiky
zistil, že vo veci konajúce súdy sa dopustili pochybenia, pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu
skutkov uvedených v bode 1/ a 2/ napadnutého rozsudku vo vzťahu k obvinenému J. T. ,
keď jeho konanie mali správne posúdiť nie ako spolupáchateľstvo ale ako účastníctvo
vo forme pomoci, dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemožno použiť,
keďže zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného
(§ 371 ods. 4 Tr. por.) .
Vo vzťahu k výroku o treste poukázal dovolateľ na viaceré pochybenia , ktorých sa mal
dopustiť tak prvostupňový ako i odvolací súd, pričom v podanom dovolaní sa predovšetkým
podrobne zaoberal tým, prečo mu bol podľa jeho názoru v dôsledku týc hto pochybení uložený
trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby (§ 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. ).
Ak pri rozhodovaní o treste majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby
uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5,
ods. 6Tr. zák., § 39 ods. 4 Tr. zák. a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby
sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa príslušných ustanovení § 38
Tr. zák. Následne sa vykoná úprava takto sta novenej trestnej sadzby podľa režimu § 41 ods. 2
Tr. zák. a napokon sa určí konkrétne rozpätie trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák.
(výnimka je u mladistvých, kde sa na prvom mieste musí aplikovať § 117 Tr. zák.).
Zvýšenie hornej hranice trestnej s adzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. a zníženie dolnej
hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. sa vykoná len s prihliadnutím na upravenú
hornú , resp. dolnú hranicu trestnej sadzby, pričom ustanovenie § 38 ods. 8 veta
za bodkočiarkou Tr. zák. sa v týchto prípadoch nepoužije.
Pod pojmom zákonom stanovená trestná sadzba sa rozumie sadzba trestu odňatia
slobody uvedená v osobitnej časti Trestného zákona po jej úprave podľa ustanovení
všeobecnej časti Trestného zákona; to neplatí, pokiaľ ide o zločin , ktorý sa považuje
za obzvlášť závažný v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. (viď bližšie Uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne z 8. apríla 2009, sp. zn. 23 To 1/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk N ajvyššieho
súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov S lovensk ej republiky č. 4/2009
ako Rozhodnutie č. 32).
Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd
prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich
okolností .
Úplné a správne zistenie a ustálenie vš etkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
určenie ich pomeru a závažnosti je teda nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho
druhu trestu a jeho výmery.
V tejto súvislosti obvinený J. T. v podanom dovolaní namietal tú skutočnosť , že súdy
v rozpor e zo zisten ým skutkov ým stav om v jeho prípade nevzali do úvahy poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. („… páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej
činnosti príslušným orgánom …“ ), dôsledkom čoho potom pri ustálení nesprávneho pomeru
1:1 – pri zistení len jednej poľa hčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zák.
(„… páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval …“ )
a jednej priťažujúcej okolnos ti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. („… páchateľ spáchal viac
trestných činov…“ ) neuprav ovali horn ú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom po preskúmaní príslušnej časti spisového
materiálu dospel k takému záveru , že vzájomný pomer priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností bol v prípade dovolateľa naozaj nesprávne určen ý. Zarážajúci je predovšetkým
postup odvolacieho súdu, ktorý na str . 4 napadnutého rozhodnutia pri odôvodňovaní použ itia
zmierňovacia ustanovenia uviedol , že „… súd I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené
poľahčujúce okolnosti v podobe priznania sa obžalovaného k trestnej činnosti,
napomáhania orgánom činným v trestnom konaní pri jej objasňovaní , ako i ….“. Krajský
súd v Trnave teda prihliadol na mieru závažnosti oboch poľahčujúcich okolností
pri odôvodňovaní konkrétnej výmery trestu , no poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/
Tr. zák. z nepochopiteľných dôvodov nezarátal do aritmetického pome ru zistených
a ustálených poľahčujúcich a priťaž ujúcich o kolností , neprávne ustáleného už prvostupňovým
súdom. Na margo vyššie citovaného konštatovania odvolacieho súdu treba poukázať i na to,
že dovolaciemu súdu vôbec nie je zrejmé , na základe čoho dospel tento k názoru, že „… súd
I. stupňa správne vyhodnotil vo veci zistené poľahčujúce okolnosti …“ , keďže z napadnutého
prvostupňového rozhodnutia vôbec nevyplýva, že by Okresný súd Trnava akýmkoľvek
spôsobom bral do úvahy druhú z vyššie uvedených poľah čujúcich okolností (neprihliadol
na ňu pri určovaní pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ani jej zá važnosťou
neodôvodňoval uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu ako to urobil
odvolací súd).
V súvislosti s priťažujúcou okolnosť ou podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. súdmi zistenou
a ustálenou v danom prípade a s poukazom na to, že bola zároveň použitá tzv. asperačná
zásada, dáva Najvyšší súd Slovenskej republiky do pozornosti tú skutočnosť, že dňa
sa trestného činu sa v súlade so zásadou „ne bis in idem“, vyjadrenou v § 38 ods. 1 Tr. zák.
nepoužije ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ak by išlo zároveň
o okolnosť, ktorá podmieňuje použ itie vyššej trestnej sadzby, pričom môže ísť aj o okolnosť
podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2 Tr. zák.).“
Súd mal teda pr i prevahe poľahč ujúcich okolností v prvom kroku pri úprave trestnej
sadzby správne postupovať tak, že v súlade s § 38 ods. 3, ods. 8 Tr. zák. mal znížiť hornú
hranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona za trestný čin
zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestný (§ 188 ods. 3 Tr. zák.) o jednu tretinu
[(15 -10)/3] , a t eda z 15 rokov na 40/3 roka , t.j. 13 1/3 roka. Až po tejto úprave mala byť
použitá tzv. asperačná zásada upravená v § 41 ods. 2 Tr. zák. , pričom v tejto súvislosti je
potrebné upozorniť na to, že pre zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody
trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného o jednu tretinu a tiež
pre následn é ukladanie trestu nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia
slobody je naďalej smerodajný postup používaný ešte za účinnosti starého Trestného zákona
(viď r ozhodnutie Nejvyššího soudu z 27. marca 1964 – 5 Tz 10/64, uverejnené pod č. 30/1964
a iné ). Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby v zmysle vyššie uvedeného mala byť teda
160/9 roka, t.j. 17 7/9 roka (40/3+40/9) a dolná hranica hornej polovice zvýšenej trestnej
sadzby 125/9 roka, t.j. 13 8/9 roka [(160/9+10)/2].
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak s úd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom
na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom
bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj
trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu
ustanoveného týmto zákonom .
Podľa § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú
trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako osem rokov,
ak je v o sobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
aspoň pätnásť rokov.
Podľa § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú
trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť rokov,
ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
aspoň desať rokov.
Už z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že pri použití zmierňovacieho
ustanovenia § 39 Tr. zák. súd ukladá trest pod dolnú hranicu trestu ustanoveného zákonom,
t.j. pod dolnú hranicu už aj prípadne upravenú v zmysle príslušných ustanovení všeobecnej
časti Trestného zákona . V danom prípade teda súd mohol ukladať trest nie pod dolnú hranicu
trestnej sadzby ustanoven ú v osobitnej časti T restného zákona za trestný čin najprísnejšie
trestný (10 rokov), ale pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenú v zmysle § 41 ods. 2
Tr. zák. a práve v tom spočíva rozdiel pri mimoriadnom znižovaní trestu medzi páchateľmi,
pri ktorých je potrebné použiť a speračnú zásad u a tými, u ktorých použitie § 41 ods. 2
do úvahy neprichádza v prípade . V § 39 ods. 3 písm. b/ až písm. e/ Tr. zák. sú potom následne
upravené podmienky na použitie tohto inštitútu z hľadiska minimálnej hranice takto
uloženého trestu odňati a slobody, a to podľa výšky dolnej hranice trestnej sadzby odňatia
slobody uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona. Rozhodujúca v tomto smere teda nie je
dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody už príp. upravená podľa všeobecnej časti
Trestného z ákona, ako sa pravdepodobne mylne domnievali vo veci konajúce súdy,
keďže namiesto § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. aplikovali § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.
V danom prípade mohol byť teda po správnom použití všetkých vyššie uvedených
ustanovení uložený trest v trvaní 5 rokov až 13 8/9 roka, čo znamená, že obvineným
uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. nie je daný, keďže mu bol
uložen ý súhrnný trest odňatia slobody nachádzajúci sa v predmetnom rozmedzí ,
t.j. v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby .
Pokiaľ ide o tie výhrad y dovolateľa , že Krajský súd v Trnave sa dostatočným
sp ôsobom nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami vo vzťahu k výroku o treste a že jeho
rozhodnutie vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti , tak k týmto je potrebné uviesť iba toľko,
že spomenuté nedostatky v podstate „napravil“ Najvyšší súd Slovenskej republiky
predmetn ým uznesení m, keďže v podanom dovolaní uplatnil obvinený J. T. tie isté námietky
ako v odvolaní.
Vo vzťahu k tomu tvrdeni u obvin eného, že súd pri ukladaní trestu nevzal do úvahy
§ 34 ods. 4 ani ods. 5 písm. a/ Tr. zák. , poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na to ,
že ide len o všeobecné hľadiská stanovené pre voľbu druhu trestu a jeho výmer u
(podobne ako napr. § 34 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. ), ktor ých prípadné ho nerešpektovani a
sa nemožno domáhať v zmysl e žiadneho dovolacieho dôvodu a nemožno ich dokonca
podriadiť ani pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm . i/ Tr. por . (tento dôvod môže založiť nesprávna
aplikácia takých hmotnoprávnych ustanovení kogentne j povahy , viažucich sa k rozhodovaniu
o treste , akými sú ustanovenia § 41, § 42 či § 47 ods. 2 Tr. zák. ).
Napokon považuje Najvyšší súd Slovenskej republi ky za potrebné upozorniť i na to ,
že obvinený J. T. sa mýlil v tom, keď v podanom dovolaní uviedol, že § 38 ods. 5 Tr. zák.
nebolo nutné v danom prípade použiť vzhľadom na § 38 ods. 7 Tr. zák., čo podľa neho súd
správne vyhodnotil. V posudzovanom prípade t otiž ustanovenie § 38 ods. 5 Tr. zák. vôbec
nebolo možné aplikovať a zvýšenie zákonom ustanovenej dolnej hranice trestnej sadzby
o polovicu teda neprichádzalo ani do úvahy, keďže pod slovným spojením „opätovné
spáchanie zločinu“ treba vo vzťahu k tomuto us tanoveniu rozumieť spáchanie zločinu po tom,
čo bol páchateľ právoplatne odsúdený za iný zločin; na tento znak sa neprihliadne v prípade,
ak predchádzajúce odsúdenie za zločin je zahladené.
Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,
ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. januára 2011
JUDr. Peter H a t a l a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová