Abstrakt

Smernica Rady (EÚ) 2016/1164, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu, obsahuje aj pravidlá týkajúce sa kontrolovaných zahraničných spoločností (KZS). Tieto pravidlá na jednej strane zabraňujú materským spoločnostiam, ktoré sú umiestnené v členskom štáte, kde je vyššie zdanenie, umelo presúvať svoje príjmy na dcérsku spoločnosť alebo na stálu prevádzkareň umiestnené v štáte s nižším zdanením. Na druhej strane v súlade so zásadou proporcionality pravidlá umožňujú pripočítanie príjmov KZS k príjmom jej materskej spoločnosti len vtedy, keď sú splnené základné kritériá týkajúce sa majetkovej účasti a nedosahuje sa účinná úroveň zdanenia. Pravidlá môžu byť zamerané na určité kategórie pasívnych príjmov alebo na nerozdelený príjem KZS plynúci z mechanizmov, ktoré nie sú skutočné a ktoré sa zaviedli s hlavným cieľom získať daňovú výhodu.

ÚVOD

Niektoré členské štáty majú vo svojich právnych predpisoch, týkajúcich sa dane z príjmov právnických osôb, osobitnú daňovú úpravu, ktorej cieľom je zamedziť svojim rezidentom presúvať zisky do dcérskych spoločností alebo stálych prevádzkarní umiestnených v štáte, kde je nižšie daňové zaťaženie. Takáto ochrana základu dane členského štátu sa dotýka situácie, keď materská spoločnosť zriaďuje dcérsku spoločnosť alebo stálu prevádzkareň v inom štáte, ktoré vzhľadom na majetkovú účasť materskej spoločnosti sa stávajú kontrolovanou zahraničnou spoločnosťou (ďalej len „KZS“). Takáto relácia umožňuje umelý presun zisku na KZS, ktoré sú umiestnené v štáte s nižším zdanením. Ochrana základu dane sa dosahuje tým, že zisk KZS sa pripočítava materskej spoločnosti a zdaňuje sa v štáte rezidencie materskej spoločnosti. Dôležité je, aby pravidlá týkajúce sa KZS boli v súlade s právom EÚ, ako sú Zmluva o EÚ a Zmluva o fungovaní EÚ (ďalej len “Zmluvy“), ktoré zakotvujú základné slobody, ktorými sú voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu a právo slobody usadiť sa (ďalej len „základné slobody“) a na druhej strane primerane ochraňovali všeobecný záujem členských štátov v súvislosti s ich základom dane. Zriaďovanie KZS vychádza z práva slobody usadiť sa v rámci EÚ a z voľného pohybu kapitálu, a to aj vo vzťahu k 3. štátom. [1]

[1] NALIEHAVÉ DÔVODY VŠEOBECNÉHO ZÁUJMU vs. ZÁKLADNÉ SLOBODY

Celý rad rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD“) sa zaoberá vzťahom medzi všeobecným záujmom členských štátov a základnými slobodami, pričom majú na zreteli, aby táto relácia bola vyvážená. Len naliehavé dôvody všeobecného záujmu môžu viesť k obmedzeniu základných slobôd EÚ, za ktoré SD považuje 1. nevyhnutnosť zachovania koherentného daňového systému, 2. vyrovnané rozdelenie daňových právomocí medzi členskými štátmi a 3. zabránenie vyhýbaniu sa daňovej povinnosti.

1. Koherentný daňový systém je taký systém, v ktorom nedochádza k:

a) dvojitému zdaneniu, ktoré môže byť spôsobené nesprávnym nastavením pravidiel KZS alebo

b) dvojitému nezdaneniu, ku ktorému môže dôjsť pri umelom presune niektorých druhov príjmu materskou spoločnosťou na dcérsku spoločnosť alebo stálu prevádzkareň umiestnenú v druhom členskom štáte, pričom tento príjem nie je predmetom dane alebo je oslobodený od dane v tomto druhom štáte.

Podľa ustálenej judikatúry SD ani nižšie daňové zaťaženie dcérskej spoločnosti usadenej v druhom členskom štáte nemôže byť vyvážené menej výhodným daňovým zaobchádzaním s materskou spoločnosťou.1 Na dôvažok SD poukazuje na to, že predchádzanie zníženiu daňovým príjmom nie je uvedené medzi cieľmi Spoločenstva a ani medzi naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, ktoré by mohli byť dôvodom zásahu do základných slobôd.[2] [3]

1. Vyrovnané rozdelenie právomocí v oblasti daní medzi členskými štátmi vychádza zo zásady, že príjmy, resp. zisky by sa mali zdaňovať v tom štáte, kde sa vytvorili, kde je ich zdroj. Z tohto pohľadu je plne legálne, že členské štáty sa snažia zdaňovať presunuté príjmy alebo zisky do iných štátov, na čo využívajú pravidlá týkajúce sa KZS. Treba však podčiarknuť, že pri výpočte príjmu KZS sa straty do základu dane nezahŕňajú.[1] V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že túto zásadu sa vo všeobecnosti nedarí naplniť vzhľadom na to, že v medzinárodnom zdaňovaní sa tiež presadzuje zásada, aby bol zdaňovaný konečný príjemca príjmu, čím sa zužuje uplatnenie tejto zásady. Na dôvažok členské štáty na základe smerníc, upravujúcich spoločný systém zdaňovania dividend, úrokov a licenčných poplatkov, obmedzili využívanie zrážkovej dane, ktorá sa uplatňovala pri zdroji týchto príjmov. Išlo v prvom rade o to, aby pri cezhraničných transakciách nedochádzalo k dvojitému zdaneniu na základe použitej zrážkovej dane v štáte zdroja a následne k zdaneniu v druhom štáte u príjemcu platby.

2. Vyhýbanie sa daňovým povinnostiam cestou zneužívania práva alebo prostredníctvom daňového úniku. SD v tejto súvislosti rozhodol, že nie je možné obmedziť slobodu usadiť sa len na základe toho, že KZS bola založená v inom členskom štáte, v ktorom je výhodnejšia právna úprava zdaňovania.[2] Samotné založenie spoločnosti v inom štáte nemusí znamenať vyhýbanie sa daňovej povinnosti vzhľadom na to, že táto dcérska spoločnosť bude podliehať dani z príjmov v štáte jej rezidencie.[3] Hoci pravidlami o KZS je možné dosiahnuť zamedzenie postupom na účely vyhnutia sa daňovej povinnosti, je potrebné pravidlá skúmať aj z pohľadu zásady proporcionality. Overuje sa, či sú predmetné pravidlá primerané na dosiahnutie cieľa, t.j. dosiahnutia zamedzenia nežiaduceho vyhýbania sa daňovým povinnostiam. Pravidlá by sa mali dotýkať len KZS, ktoré skutočne nevykonávajú podnikateľskú činnosť a majú charakter „poštového priečinka“. SD akceptuje uplatnenie pravidiel KZS len v súvislosti s vyslovene umelou konštrukciou.[4] To ešte neznamená, že ide o vyslovenú umelú konštrukciu vtedy, keď predmetná činnosť KZS sa môže rovnako vykonávať aj v štáte rezidencie materskej spoločnosti.[5] Rozhodujúce pre vylúčenie vyslovene umelej konštrukcie je, aby KZS skutočne a preukázateľne podnikateľskú činnosť vykonávala[6]. Na základe rozhodnutí SD sa v rámci EÚ ustálil názor, že pravidlá sa majú vzťahovať výlučne na vyslovene umelé konštrukcie a mali by sa doplňovať s pravidlami o sídle spoločnosti a s transferovým oceňovaním.[7] V tejto súvislosti Rada prijala uznesenie s cieľom koordinovať pravidlá o KZS v rámci EÚ. Išlo o vymedzenie charakteristík, ktoré poukazovali na skutočnosť, že zisky mohli byť umelo presunuté na KZS: a)dosiahnutý zisk KZS neodrážal ekonomickú realitu vzhľadom na to, že KZS nevykonávala skutočnú podnikateľskú činnosť; b) spoločnosť bola zapísaná do registra no bez zámeru vykonávať hospodársku činnosť;

c) rozsahu činnosti KZS nezodpovedá materiálno-technické vybavenie z hľadiska priestorov, zamestnancov a vybavenia hmotným majetkom; d) spoločnosť disponuje nadmerným kapitálom, je prekapitalizovaná v porovnaní so skutočne vykonávanými činnosťami; e) daňovník je súčasťou mechanizmov, ktoré nie sú ekonomicky reálne, nesledujú obchodné účely, ale len vyhýbanie sa plateniu daní.[8] [9]

2. PRAVIDLÁ TÝKAJÚCE SA KONTROLOVANÝCH ZAHRANIČNÝCH SPOLOČNOSTÍ

2.1. Vymedzenie kontrolovanej zahraničnej spoločnosti

Podľa smernice Rady (EÚ) 2016/1164, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu (ďalej len „smernica“ alebo „smernica (EÚ) 2016/1164“) členský štát daňovníka považuje za KZS11:

1. subjekt, ktorý spĺňa dve podmienky:

a) materská spoločnosť (ďalej aj „daňovník“) samotná alebo spolu so svojimi prepojenými podnikmi má priamo alebo nepriamo viac než 50% hlasovacích práv alebo kapitálu alebo nároku na zisk dotknutého subjektu,

b) skutočná daň z príjmu PO, ktorú zaplatila dcérska spoločnosť (ďalej aj „subjekt“) je nižšia ako rozdiel medzi daňou vypočítanou podľa zákona o dani z príjmov PO, ktorý je platný v jurisdikcii materskej spoločnosti a skutočnou daňou z príjmov PO, ktorú daný subjekt zaplatil podľa zákona o dani z príjmov PO, ktorý je platný v jurisdikcii jeho umiestnenia. Pri zisťovaní rozdielu v súvislosti s porovnaním výšky zdanenia sa nezohľadňuje stála prevádzkareň kontrolovanej zahraničnej spoločnosti, ktorá je umiestnená v inom členskom štáte a ktorá v jurisdikcii KZS sa nezdaňuje alebo je od dane oslobodená.

2. stálu prevádzkareň umiestnenú v druhom členskom štáte, za splnenia dvoch podmienok:

a) zisky stálej prevádzkarne sa v štáte materskej spoločnosti nezdaňujú alebo sú od dane oslobodené,

b) skutočná daň z príjmu PO, ktorú zaplatila stála prevádzkareň je nižšia ako rozdiel medzi daňou vypočítanou podľa zákona o dani z príjmov PO platného v jurisdikcii materskej spoločnosti a skutočnou daňou z príjmov PO, ktorú by stála prevádzkareň zaplatila podľa zákona o dani z príjmu PO platného v jurisdikcii jej umiestnenia.

Členské štáty sa môžu rozhodnúť, či pravidlá pre KZS sa budú vzťahovať na určitú kategóriu príjmov, ktoré majú charakter pasívnych príjmov[10] alebo sa budú vzťahovať na ich nerozdelený príjem plynúci z mechanizmov, ktoré nie sú skutočné a ktoré sa zaviedli s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. Ide o príjmy, ktoré boli na dcérsku spoločnosť, prípadne na stálu prevádzkareň umelo odklonené z dôvodu nižšieho zdanenia. Na túto situáciu smernica vymedzila špeciálne pravidlo proti zneužívaniu[11](ďalej len „ŠPPZ“), ktoré sa uplatňuje prednostne pred všeobecným pravidlom proti zneužívaniu (ďalej len „VPPZ“). Toto ŠPPZ pri KZS je spájané obdobne ako VPPZ s mechanizmami, ktoré nie sú skutočné. V tejto súvislosti sa uskutočňuje test umelosti/ekonomickej reality, ktorého rámec stanovuje smernica užšie ako pri VPPZ vzhľadom na to, aby sa v súlade so zásadou proporcionality neprimerane nezasahovalo do základných slobôd, najmä do práva slobody usadiť sa.

V smernici samotné vymedzenie mechanizmu, ktorý nie je skutočný, je nejednoznačné a zložité, čo môže viesť k tomu, že jeho transpozícia do právneho poriadku každého členského štátu[12] môže znamenať porušenie zásady právnej istoty a v konečnom dôsledku zamedzenie reálneho využívania pravidiel pre KZS. Rozhodnutia SD jednoznačne definujú požiadavky na naplnenie zásady právnej istoty: „ (…) ktorá vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky. Pravidlo, ktoré nespĺňa požiadavky zásady právnej istoty, však nemožno považovať za primerané sledovaným cieľom.“[13] Niektorí zahraniční autori odporúčali, aby pravidlá týkajúce sa KZS neboli zaradené do smernice, pokiaľ nezabezpečujú zásadu právnej istoty.[14]

V súvislosti so skúmaním, či mechanizmus je skutočný[15], je potrebné zisťovať, či subjekt alebo stála prevádzkareň vlastní aktíva a či získanému príjmu zodpovedá podnikateľské riziko, ktoré je materiálne a personálne spojené s vytvorenými, nerozdelenými príjmami subjektu alebo stálej prevádzkarne. Veľmi dôležité je sledovať, či väčšina rozhodnutí, ktorými sa dosiahol odklonený príjem na KZS, bola vykonaná osobami v materskej spoločnosti.

Smernica vyžaduje aj druhý test – test hlavného účelu, ktorým sa zisťuje, či hlavným účelom je získanie daňovej výhody. Pri používaní ŠPPZ sa neuplatňuje tretí test, ktorý je súčasťou VPPZ, a to zisťovanie rozporu medzi daňovou výhodou a predmetom alebo účelom uplatniteľného daňového práva.

Smernica neprevzala terminus technicus vyslovene umelá konštrukcia, ktorú SD používa na označenie umelo vytvorenej situácie (opatrenia, záväzku a pod.), ktorá nemá ekonomické opodstatnenie[16]. Rozdiel medzi rozhodnutiami SD a smernicou je v intenzite charakteristiky mechanizmov, spôsobujúcich zneužívanie KZS na presuny príjmov. Smernica spája VPPZ ako aj ŠPPZ týkajúce sa KZS s mechanizmom alebo súborom mechanizmov (ďalej len „mechanizmus“), ktoré nie sú skutočné. Podľa VPPZ test umelosti má charakter všestranného nástroja, keďže mechanizmy nie sú skutočné vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti a okolnosti, ktoré nie sú zavedené z opodstatnených obchodných dôvodov odzrkadľujúcich ekonomickú realitu. Podľa ŠPPZ mechanizmy nie sú skutočné v prípade, keď odklonený príjem na KZS je výsledkom rozhodovacích významných personálnych funkcií[17], ktoré sa uskutočňujú v materskej spoločnosti, t.j. v štáte, kde má rezidenciu. Tieto významné rozhodovacie funkcie materskej spoločnosti v rozsahu, v akom sa viažu na majetok a riziká KZS pri vytváraní jej príjmov, vymedzujú rozsah mechanizmov, ktoré nie sú skutočné. Test umelosti je koncentrovaný na významné rozhodnutia osôb materskej spoločnosti. Z pohľadu účelu konania je VPPZ koncipované širšie, ako je to v prípade ŠPPZ. Podľa VPPZ hlavným účelom alebo jedným z hlavných účelov použitých mechanizmov je získanie daňovej výhody. Podľa ŠPPZ musí ísť pri použití mechanizmov jednoznačne o získanie daňovej výhody, ktorá je hlavným cieľom. To znamená, že ak sú popri dosiahnutí daňovej výhody, dosiahnuté aj obchodné ciele, ktoré majú ekonomické opodstatnenie, nejde o naplnenie ŠPPZ.

Tento prístup sa uplatňuje aj pri nerozdelených pasívnych príjmoch KZS podľa čl. 7 ods. 2 písm. a). V tejto súvislosti chceme podčiarknuť, že hoci sú splnené podmienky pre zaradenie subjektu alebo stálej prevádzkarne do kategórie KZS[18], pravidlá sa v súlade so základnými slobodami, zaručenými Zmluvami, neuplatňujú v rámci členských štátov EÚ v prípade, keď KZS vykonáva podstatnú ekonomickú činnosť, ktorá je zabezpečená personálne, technicky, aktívami a priestormi, čo je preukázané na základe relevantných skutočností a okolností. Vtedy členský štát nezahrnie nerozdelený príjem KZS, spojený s pasívnymi príjmami[19], do základu dane materskej spoločnosti. Ochrana fungovania spoločného vnútorného trhu EÚ v súlade so základnými slobodami, zakotvenými v Zmluvách, nevyžaduje takéto zahrnutie príjmov materskej spoločnosti z dôvodu, aby neboli znevýhodnené zahraničné investície.

Pokiaľ KZS vykonáva podstatnú ekonomickú činnosť je možné, aby členský štát materskej spoločnosti zahrnul do základu dane nerozdelený príjem KZS len vtedy, keď sa KZS nachádza v treťom štáte alebo v štáte, s ktorým nie je uzavretá dohoda o EHS. V tomto prípade je na rozhodnutí každého členského štátu, či bude takto rigorózne postupovať proti KZS umiestnených mimo EÚ.

Smernica tiež umožňuje, aby sa členské štáty rozhodli, že:

a) nebudú subjekty a stále prevádzkarne považovať za KZS a z tohto dôvodu nezahrnú ich pasívne príjmy do základu dane materskej spoločnosti[20] v prípadoch, keď im plynie najviac jedna tretina pasívnych príjmov patriacich do kategórie príjmov podľa čl. 7 ods. 2 písm. a),

b) nebudú finančné podniky považovať za KZS, ak najviac jedna tretina príjmov podľa čl. 7 ods. 2 písm. a), ktoré plynú subjektu, pochádza z transakcií s materskou spoločnosťou alebo jej prepojenými podnikmi. Pod finančný podnik smernica nesubsumuje stále prevádzkarne ale len dcérske spoločnosti.

Cieľom smernice nie je neprimerane zaťažovať daňovníkov v prípadoch, keď možnosti vyhýbania sa daňovým povinnostiam sú minimálne. Z tohto dôvodu sa môžu členské štáty rozhodnúť, že u subjektov a stálych prevádzkarní, ktoré dosahujú nízky zisk a majú nízky obrat alebo nízku mieru zisku, sa nepoužije ŠPPZ[21].

2.2. Výpočet príjmu KZS na účely ich zahrnutia do základu dane materskej spoločnosti

Ak sa má pasívny príjem podľa čl. 7 ods. 2 písm. a) zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti, tento príjem sa vypočíta podľa zákona o dani z príjmov PO členského štátu, v ktorom má materská spoločnosť daňovú rezidenciu alebo v ktorom sa nachádza. Straty KZS sa do daňového základu materskej spoločnosti nezohľadňujú. Môžu sa uplatniť u KZS v nasledujúcich rokoch podľa zákona o dani z príjmov. Príjem, ktorý sa má zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti sa vypočíta podľa pomeru jej účasti v dcérskej spoločnosti.

Ak sa príjem zahŕňa do základu dane materskej spoločnosti podľa čl. 7ods. 2písm. b), tento príjem zahŕňa len sumy vytvorené na základe aktív a rizík, ktoré sa spájajú s rozhodnutiami vykonanými osobami materskej spoločnosti. Na účely výpočtu a pripísania príjmov KZS sa použije princíp nezávislého vzťahu. Vzhľadom na to, že zdaňovacie obdobie je stanovené v členských štátoch rôzne[22], smernica rieši túto situáciu prijatím pravidla, podľa ktorého sa príjem zahŕňa do zdaňovacieho obdobia materskej spoločnosti, v ktorom končí daňový rok dcérskej spoločnosti.

Smernica má na zreteli, aby nedochádzalo k dvojitému zdaneniu a na tento účel zakotvuje nasledujúce pravidlá:

a) ak sa rozdelené zisky dcérskej spoločnosti zahŕňajú do základu dane materskej spoločnosti, od základu dane materskej spoločnosti sa odpočítajú príjmy zahrnuté do jej základu dane podľa čl. 7 ods. 2 smernice[23] (ide o zahrnuté pasívne príjmy a umelo odklonené príjmy),

b) ak materská spoločnosť previedla svoju účasť v KZS a akákoľvek časť výnosu z tohto prevodu sa zahrnula do jej základu dane, bude táto suma na účely výpočtu dane odpočítaná od základu dane,[24]

c) členský štát materskej spoločnosti umožní, aby si materská spoločnosť odpočítala zo základu dane sumu zaplatenej dane kontrolovanou zahraničnou spoločnosťou, a to v súlade s právnymi predpismi štátu jej rezidencie alebo umiestnenia.

2.3. KZS podľa návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“)

V súlade so smernicou obsahuje ostatný návrh zákona ustanovenia o pravidlách týkajúcich sa KZS, ktoré právna úprava v SR o dani z príjmov doposiaľ neobsahovala. Na základe doteraz platnej právnej úpravy zákon používa daňovo-právny inštitút závislá osoba, zahraničná závislá osoba a kontrolovaná transakcia medzi závislými osobami. Platí, že ak sa zistí pri závislých osobách rozdiel medzi cenami a podmienkami použitými a cenami a podmienkami, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami, tento rozdiel, ktorý znižuje základ dane alebo zvyšuje stratu, sa zahrnie do základu dane závislej osoby. Predmetný rozdiel sa zistí za použitia princípu nezávislého vzťahu.

Smernica (EÚ) 2016/1164 používa pojem prepojený podnik, ktorý sa nekryje s vymedzením pojmu závislá osoba. Závislou osobou podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“ alebo „ZDP“) je blízka osoba[25] alebo ekonomicky, personálne[26] alebo inak prepojená osoba. Zákon spája ekonomický a personálny aspekt závislej osoby, pričom sa sleduje účasť na jej majetku[27], kontrole a vedení. Popri tom zákon sleduje v súvislosti so statusom závislej osoby aj inak prepojenú osobu, resp. iné prepojenie, za ktoré sa považuje právny vzťah alebo iný obdobný vzťah vytvorený predovšetkým na účel zníženia základu dane alebo zvýšenia straty. Z tohto pohľadu je vymedzenie závislej osoby podľa ZDP širšie ako vymedzenie prepojeného podniku podľa smernice vzhľadom na to, že zákon spája závislú osobu nielen cez majetkovú účasť, skrze kontrolu a vedenie, ale zahŕňa pod závislú osobu aj prepojené osoby bez majetkovej účasti, a to v súvislosti s prepojením, ktoré vzniká na účely zníženia daňovej povinnosti. V týchto prípadoch postačuje test účelu transakcie, ktorý potvrdí alebo nepotvrdí, že prepojenie vzniklo na základe právneho vzťahu, ktorý je vytvorený predovšetkým na účely zníženia základu dane alebo zvýšenia straty.

Smernica vymedzuje prepojený podnik ako subjekt, v ktorom má daňovník priamo alebo nepriamo viac ako 25% účasť na hlasovacích právach alebo na vlastníctve kapitálu alebo viac ako 25 % podielu na zisku. V tomto prípade ide len o právnickú osobu (PO), ktorá má účasť v dcérskej spoločnosti. Prepojeným podnikom je aj fyzická osoba (FO) a subjekt, ktorý má priamo alebo nepriamo majetkovú účasť na daňovníkovi (v materskej spoločnosti), a to vo výške viac ako 25 % účasť na hlasovacích právach alebo na vlastníctve kapitálu alebo viac ako 25 % podielu na zisku. Na rozdiel od právnej úpravy závislej osoby v SR, smernica nezahŕňa pod prepojený podnik blízke osoby a inak prepojené osoby, pri ktorých sa nevyžaduje majetková účasť a ani účasť na vedení. V týchto situáciách vzniká právny vzťah len na účely zníženia základu dane alebo zvýšenia straty.

Zahraničné závislé osoby sú v ZDP vymedzené na účely úpravy základu dane, keď vznikne rozdiel v cenách a podmienkach medzi závislými osobami a cenami a podmienkami, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami.

Môžeme zhrnúť, že základný rozdiel medzi KZS na jednej strane a závislou osobou a prepojeným podnikom na strane druhej je v tom, že KZS môže byť založená, resp. mať v nej účasť len právnická osoba podliehajúca dani z príjmov PO. V prípade závislej osoby a prepojeného podniku to môže byť aj FO, pričom by subjekt alebo stála prevádzkareň s účasťou FO nemohli byť posudzované v režime KZS[28] [29], ale v režime závislej osoby alebo prepojeného podniku. Režim KZS umožňuje zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti za prísne stanovených podmienok?1 príjmy KZS a na druhej strane režim závislej osoby umožňuje použiť princíp nezávislého vzťahu a zistený rozdiel[30] by sa zahrnul do základu dane závislej osoby, ktorou môže byť PO aj FO.

Navrhovaná právna úprava KZS v SR v podstate nepresahuje rámec stanovený smernicou. Pravidlá sa použijú len na prípady umelého odklonenia zdaniteľných príjmov materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť alebo stálu prevádzkareň, pričom sa musia naplniť znaky obsiahnuté v ŠPPZ. Pri stanovení rozsahu týchto príjmov, ktoré sa zahrnú do základu dane materskej spoločnosti, sa posudzuje, či v materskej spoločnosti sa robili významné rozhodnutia pri vytváraní odklonených príjmov, pričom je rozhodujúce, či majetok a riziká KZS zodpovedajú vytvorenému odklonenému príjmu. Vtedy, keď sa rozhodujúce rozhodnutia robia v materskej spoločnosti, ku ktorým sa viaže aj majetok alebo prijaté riziká, následne sa takto vzniknuté príjmy KZS priradia do základu dane materskej spoločnosti v súlade s princípom nezávislého vzťahu[31]. Návrh zákona pri výpočte príjmu KZS, ktorý sa má zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti, vychádza z pravidiel uvedených v smernici.[32]

Vymedzenie KZS je v podstate v súlade s vymedzením podľa smernice. Podľa smernice sa za KZS považuje subjekt (dcérska spoločnosť, podnik) alebo stála prevádzkareň, ktoré umiestnil daňovník (materská spoločnosť) v zahraničí. Podľa návrhu zákona v SR sa za KZS považuje právnická osoba alebo subjekt a stála prevádzkareň, ktoré sú umiestnené v zahraničí. Hoci v našom právnom poriadku sa používa pojem “subjekt“, zákonodarca použil aj pojem „právnická osoba“, ktorá je vymedzená v Občianskom zákonníku SR[33] a zahŕňa združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon, napr. obchodné spoločnosti podľa Obchodného zákonníka.

V príspevku sme bližšie neanalyzovali pravidlá týkajúce sa KZS obsiahnuté v návrhu zákona, ktorý zatiaľ prešiel v septembri len prvým čítaním. Návrh zákona nevyužíva možnosť, ktorú má každý členský štát podľa článku 3 smernice (pravidlo de minimis), podľa ktorého môžu vnútroštátne právne predpisy zabezpečovať vyššiu úroveň ochrany vnútroštátnych základov dane z príjmu PO. Mohlo by sa to týkať rigoróznejšieho vymedzenia KZS, a to zakotvenia do ZDP nižšej účasti materskej spoločnosti v dcérskej spoločnosti alebo vymedzenia nižšieho[34] rozdielu medzi daňou zaplatenou podľa predpisov platných v štáte, kde je umiestnená materská spoločnosť a daňou zaplatenou dcérskou spoločnosťou. Podľa smernice a aj podľa návrhu zákona nie je kritérium pre účinné zdanenie naplnené, keď v štáte umiestnenia KZS je zdanenie o viac ako polovicu nižšie, ako je zdanenie v štáte materskej spoločnosti. Vzhľadom na reálny stav koncentrácie kapitálu v SR a na vykazované zisky podnikov návrh zákona nevyužil možnosť vylúčenia z pôsobnosti pravidiel tie KZS, ktoré dosahujú zisk najviac 750 000 EUR a majú príjem nepochádzajúci z obchodovania najviac 75 000 EUR. V záujme zníženia administratívnej záťaže pre daňové správy by bolo vhodným rozhodnutím aspoň vylúčiť z pôsobnosti KZS podniky, ktoré dosahujú nízku maržu zisku (najviac 10%). Návrh zákona rešpektuje zásadu zamedzenia dvojitého zdanenia obdobne, ako je táto zásada zabezpečená v smernici.[35]

ZÁVER

Pravidlá týkajúce sa KZS v podstate zasahujú do rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi, pričom sledujú naplnenie zásady spravodlivého zdaňovania. Nezasahujú do zdaňovania členského štátu, kde má rezidenciu dcérska spoločnosť alebo je umiestnená stála prevádzkareň. Chránia základ dane členského štátu, kde má rezidenciu materská spoločnosť. Z uvádzaných rozhodnutí SD vyplýva, že doteraz uplatňované pravidlá v jednotlivých členských štátoch často viedli k neprimeraným zásahom do základných slobôd a pre daňovníkov znamenali narušenie zásady právnej istoty.

Pravidlá týkajúce sa KZS majú v rámci priestoru EÚ viac dimenzií. Na jednej strane ide o to, aby tieto pravidlá boli v súlade s právom EÚ, najmä základnými slobodami. Na druhej strane, by sa mala dosiahnuť rovnováha medzi naliehavým všeobecným záujmom členského štátu, ktorý spočíva v dosiahnutí účinného a spravodlivého zdaňovania, a zásahom obmedzujúcim základné slobody EÚ. Náročnosť vymedzenia pravidiel, ako aj ich interpretácia v praxi spočíva v tom, že v záujme podpory zahraničných investícií v rámci EÚ nemajú zasahovať do práva slobody usadiť sa a obmedzovať voľný pohyb kapitálu a na druhej strane majú chrániť základy dane členských štátov pred umelým odklonením príjmov do iných štátov na účely dosiahnutia nižšieho zdanenia, a to primerane, aby sa nenarušila integrita vnútorného trhu a medzinárodný obchod. Vyhodnotenie vykonávania smernice, ktoré uskutoční Komisia v roku 2020, aplikačná prax a prípadne ďalšie rozhodnutia súdov ukážu, či dosiahnutie takejto vyváženej relácie je reálne pri súčasnom naplnení zásady právnej istoty.

Autori
JUDr. Jana Duračinská PhD.
JUDr. Mária Duračinská CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/zbornik_57.pdf

Abstrakt

Akcesorické a subsidiárne záväzkové vzťahy sú vzhľadom na svoju zabezpečovaciu funkciu, ktorú plnia vo vzťahu k hlavnému záväzku, imanentnou súčasťou právneho poriadku. Ich využívanie je logické – pomáhajú upevniť, zlepšiť postavenie jednej strany záväzkového vzťahu, pričom zároveň už preventívne pôsobia na stranu druhú (hrozbou ich aktivácie pri nesplnení si dohodnutých povinností). Akcesorita zabezpečovacích záväzkov vyjadruje skutočnosť, že sú vedľajšími vzťahmi k hlavnému (zabezpečenému) vzťahu. Nesú tak osud zabezpečeného záväzku, teda vznik a spravidla aj zánik bude spätý so zabezpečovaným záväzkom. Subsidiarita zase znamená, že tieto záväzky sa uskutočnia (resp. k ich výkonu dôjde) až pri nesplnení zabezpečovaného záväzku.

Úvod

Akcesorické a subsidiárne záväzkové vzťahy sú vzhľadom na svoju zabezpečovaciu funkciu, ktorú plnia vo vzťahu k hlavnému záväzku, imanentnou súčasťou právneho poriadku. Ich využívanie je logické – pomáhajú upevniť, zlepšiť postavenie jednej strany záväzkového vzťahu, pričom zároveň už preventívne pôsobia na stranu druhú (hrozbou ich aktivácie pri nesplnení si dohodnutých povinností).

Akcesorita zabezpečovacích záväzkov vyjadruje skutočnosť, že sú vedľajšími vzťahmi k hlavnému (zabezpečenému) vzťahu. Nesú tak osud zabezpečeného záväzku, teda vznik a spravidla aj zánik bude spätý so zabezpečovaným záväzkom.

Subsidiarita zase znamená, že tieto záväzky sa uskutočnia (resp. k ich výkonu dôjde) až pri nesplnení zabezpečovaného záväzku.

1. Prečo sa akcesorické práva premlčujú podľa obchodnoprávnych noriem?

Obchodný zákonník nám vo svojom ustanovení § 261 vymedzuje, čo všetko sa chápe ako obchodnoprávny záväzok. Práve správne určenie charakteru hlavného záväzku (či pôjde o obchodnoprávny alebo občianskoprávny) má za následok aj aplikáciu tretej časti ObchZ na daný obligačný vzťah.

V prípade, ak vieme (hlavný) záväzok označiť ako obchodnoprávny, z ustanovenia § 261 ods. 7 vyplýva, že režimom tretej časti obchodného zákonníka sa budú spravovať aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov. Môžeme teda povedať, že režim zabezpečenia plnenia záväzku je podriadený hlavnému záväzku.1 Znamená to, že v prípade záväzkových vzťahov vymedzených v ustanovení § 261 ods. 1 až 6, ak ide o zabezpečenie ich plnenia, toto vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka, bez ohľadu na subjekt poskytujúci zabezpečenie.[1] [2]

Nakoľko sa teda zabezpečovacie vzťahy riadia režimom Obchodného zákonníka a ten upravuje pre oblasť záväzkov aj ich premlčanie, bude sa právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku aplikovať aj na premlčanie zabezpečovacích záväzkov. Právna úprava premlčania v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“ a/alebo „ObchZ“) má komplexnú povahu, a preto sa ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „OZ“ a/alebo „Občiansky zákonník„) Občianskeho zákonníka o premlčaní nebudú aplikovať. Kľúčovým znakom je, či sa jedná o obchodnoprávny vzťah – nie je teda rozhodujúce, či premlčané právo vyplýva z úpravy Obchodného zákonníka alebo podpornej aplikácie Občianskeho zákonníka[3].

2. Niekoľko všeobecných poznámok k premlčaniu v obchodnom a občianskom práve

Premlčanie (ako kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno nárok resp. vymáhateľnosť práva odvrátiť námietkou premlčania)[4] naplňuje tak v občianskom ako i v obchodnom práve všeobecné princípy a zásady práva, ako napr. princíp vigi- lantibus iura (právo patrí bdelým), čím motivuje veriteľa sledovať svoje práva a dlžníka chráni pred uplatnením práva po neúmernom čase, či zásadu právnej istoty účastníkov právnych vzťahov (reflektovanú aj v tom zmysle, že v prípade absencie námietky premlčania by sa musel dlžník brániť inými námietkami napr. započítanie či splnenie, ktorých preukazovanie by po neúmernom čase bolo mimoriadne ťažké[5]). Práva na námietku premlčania sa nemožno vzdať a toto právo sa nepremlčuje.[6] Námietku premlčania môže uplatniť účastník konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej[7]. O otázke, či je nárok premlčaný alebo nie, možno rozhodnúť aj medzi- týmnym rozsudkom (považuje sa to za základ veci)[8].

3. Premlčanie záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny záväzok

Záložné právo je majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu. Vyplýva to z ustanovenia § 100 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Ovečková v súvislosti so záložným právom upozorňuje, že záložné právo nemá charakter čisto vecného práva, nakoľko jeho predmetom môžu byť okrem vecí aj napr. patenty, úžitkové vzory, obchodný podiel či cenný papier. To dáva záložnému právu jeho zmiešanú povahu – povahu vecného a obligačného práva (podľa predmetu zálohu)[9].

V prípade, ak záložné právo zabezpečuje občianskoprávnu pohľadávku, nie sú pochybnosti o tom, že režim premlčania záložného práva sa bude riadiť Občianskym zákonníkom. Problém ale môžeme vidieť v situácii, ak sa záložné právo použije na zabezpečenie obchodnoprávnej pohľadávky, pretože v zmysle ustanovenia § 261 ods. 7 ObchZ sa na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia obchodnoprávnych záväzkov, použijú ustanovenia tretej časti ObchZ (teda aj úprava premlčania, odlišná od úpravy premlčania v OZ)[10] [11]. Akým režimom premlčania sa teda bude riadiť záložné právo, ak zabezpečuje obchodnoprávny záväzok ?

Na rozdiel od nášho tvrdenia v prechádzajúcich častiach práce, že zabezpečovacie vzťahy obchodnoprávneho záväzku sa podľa ustanovenia § 261 ods. 7 riadia režimom Obchodného zákonníka (tzn. aj ich premlčanie), slovenská i česká judikatúra sa v zásade zhodujú v tom, že premlčanie záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny vzťah sa bude riadiť režimom Občianskeho zákonníka. Prečo je tomu tak ? Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku z 8. februára 2007, sp. zn. 21 Cdo 681/2006, tento postoj odôvodňuje nasledovne: „Predmetom právnej úpravy obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka sú – ako uvádza už jej nadpis – obchodné záväzkové vzťahy (teda nie vzťahy vecného charakteru – pozn. aut.). S ohľadom na vyššie uvedené treba dovodiť, že treťou časťou Obchodného zákonníka sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 (teraz ods. 7) spravujú len také vzťahy vzniknuté pri zabezpečení záväzkov, ktoré majú obliaačnú povahu, ibaže by zákon v inom ustanovení ako § 261 ods. 4 (teraz ods. 7) výslovne ustanovil, že sa Obchodným zákonníkom majú spravovať aj ďalšie právne prostriedky zabezpečenia záväzkov11; okrem iného to znamená, že právne vzťahy zo záložných práv vzniknutých voči iným zálohám sa spravujú Občianskym zákonníkom, a to aj vo vzťahu k premlčaniu záložného práva[12].“

Česká judikatúra tak sa snaží vysvetliť podriadenie záložného práva pod občianskoprávny režim jeho vecným charakterom (kým úprava tretej časti ObchZ sa nazýva „Obchodné záväzkové vzťahy“).

Slovenská súdna prax bez bližšieho odôvodnenia len stroho konštatuje, že premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym zákonníkom aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom.[13]

Toto konštatovanie so sebou prináša niekoľko aplikačných problémov, nakoľko sa dostávame do situácie, keď sa hlavná pohľadávka premlčuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale záložné právo ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Jedným z problémov je napríklad, čo v prípade otázky plynutia premlčacej doby práva, ktoré bolo judikované súdnym rozhodnutím (kde bolo právo priznané navrhovateľovi). Toto rozhodnutie, nakoľko sa dotýka hlavného záväzku, sa bude riadiť režimom premlčania podľa ObchZ, čiže sa neuplatní ustanovenie § 110 ods. 1 OZ (právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď s a malo podľa rozhodnutia plniť), ktorého aplikáciu okrem iného vylučuje aj ustanovenie § 408 ObchZ (k tomu pozri ďalší výklad). Obchodný zákonník ustanovenie podobné § 110 OZ neobsahuje, hovorí len o spočívaní premlčacej doby od momentu uplatnenie práva na súde.

Podľa takejto konštrukcie teda premlčacia doba práva po jeho priznaní v súdnom konaní by mala pokračovať ďalej tam, kde prestala. Veriteľovi tak môže ostať neprimerane málo času na uspokojenie svojej pohľadávky.

Judikatúra si našla svoj spôsob „riešenia“ tohto problému, pričom česká kráča iným smerom ako slovenská. Súhlasíme však s názorom Ovečkovej, že ani jeden z vymyslených spôsobov nevychádza dostatočne odôvodnene zo stavu de lege lata.14

NS SR sa k tejto otázke vo svojich rozhodnutiach vyjadril len málokrát, a stroho konštatoval, že štvorročná premlčacia doba (napr. na výkon rozhodnutia v exekučnom konaní) priznaním práva začína plynúť znova15. Poprel tak inštitút spočívania premlčacej doby (ustanovenie § 402 ObchZ) a nahradil ho inštitútom pretrhnutia premlčacej doby (obdobne ako pri uznaní záväzku).

Judikatúra NS ČR sa v tejto otázke už zjednotila na výklade, podľa ktorého „jediným ustanovením, v ktorom Obchodný zákonník upravuje premlčanie vo vzťahu k výkonu rozhodnutia a kde aj používa pojem právo právoplatne priznaná súdnym alebo rozhodcovským rozhodnutím je ustanovenie § 408 ods. 2 ObchZ. Zo zaradenia tohto odseku za ustanovenie § 408 ods. 1, zakotvujúci maximálnu desaťročnú lehotu, je nutné vyvodiť, že právo právoplatne priznané možno vykonať v exekučnom konaní začatom v desaťročnej lehote podľa ustanovenia § 408 ods. 1″.16 Právo priznané súdnym rozhodnutím tak možno uplatniť v exekučnom konaní v rámci 10 ročnej doby (prípadne aj dlhšej podľa ustanovenia § 408 ods. 2) od momentu začatia jej plynutia po prvý raz. K tomuto názoru sa prikláňame aj my, nakoľko nepopiera znenie ustanovenia § 402 ObchZ (spočívanie premlčacej doby) a zároveň chráni úspešného žalobcu pred rýchlym uplynutím premlčacej doby jeho pohľadávky po jej priznaní v súdnom konaní.

Premlčacia doba záložného práva je v zmysle OZ trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, t.j. odo dňa kedy vzniklo právo na uspokojenie zaistenej pohľadávky zo zálohu17 (v zmysle ustanovenia § 101 OZ teda márnym uplynutím dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky). Inak povedané, začiatok premlčacej doby je totožný zo začiatkom premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky.[1] Dôležitou úpravou stanovujúcou moment premlčania záložného práva bude ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (záložné právo sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka), čo je aj vyjadrením akcesority záložného práva. Ustanovenie § 151j ods. 2 OZ[2] ale ráta so situáciou, že sa záložné právo môže premlčať neskôr ako hlavný záväzok.

Úspešne sa záložca premlčania záložného práva dovolá, ak:

1. uplynula premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky,

2. uplynula aj trojročná premlčacia doba (príp. dlhšia v zmysle aplikácie ustanovenia § 100 ods. 2 OZ) pre veriteľa domáhať sa uspokojenia nároku využitím záložného práva,

3. záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu,

4. a vznesie námietku premlčania.[3]

Ústavný súd vo svojom náleze z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 250/2011 (ďalej ako „nález“) vyslovil otázku ďalšieho osudu záložného práva (po naplnení vyššie uvedených skutočností), nakoľko nie je jasné, či premlčané záložné právo existuje aj naďalej v naturálnej podobe alebo zaniká – nakoľko záložný veriteľ nemôže záložné právo vykonať po vznesení námietky a dobrovoľné uspokojenie zo zálohu už nie je pojmovo možné. Otázku položil, odpoveď však neposkytol. Tu si dovolíme poukázať na právnu úpravu obsiahnutú v novom českom občianskom zákonníku, kde podľa ustanovenia § 618 premlčanie záložného práva registrovaného vo verejnom zozname resp. registri je predpokladom na jeho výmaz z verejného zoznamu (resp. registra), pričom až výmazom zanikne[4]. Premlčaním teda záložné právo jednoznačne nadobúda naturálny charakter a nezaniká. Na Slovensku obdobná úprava absentuje.

V praxi bola sporná otázka, či záložné právo bude zdieľať rovnaký osud ako zabezpečená pohľadávka, ak záložca je inou osobou než dlžník. Judikatúra sa s tým však už vysporiadala. Najvyšší súd ČR vo svojom Rozsudku z 15. februára 2008, sp. zn. 21 Cdo 888/2007 uvádza: „Pohľadávka zo zmluvy o úvere ale z iného obchodného záväzkového vzťahu, ktorá bola záložnému veriteľovi priznaná proti dlžníkovi právoplatným súdnym rozhodnutím, sa premlčuje za desať rokov odo dňa, keď premlčacia doba začala prvýkrát plynúť. Aj keď také súdne rozhodnutie nie je záväzné tiež proti záložnému dlžníkovi (a to z dôvodu, že nemohol byť účastníkom konania, v ktorom bolo takéto rozhodnutie vydané), je tu rozhodujúce, že predstavuje skutočnosť, ktorá má za následok predĺženie premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky, a že z dôvodu vyjadreného v ustanovení § 100 ods. 2 došlo zo zákona k predĺženiu premlčacej doby záložného práva. Najvyšší súd ČR preto dospel k záveru, že záložné právo sa v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 ne- premlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka nielen vtedy, ak dlžník zabezpečenej pohľadávky dal do zálohu svoj majetok, ale aj v prípade, ak záložný dlžník nie je dlžníkom zabezpečenej pohľadávky[5]„.

S takto chápanou akcesoritou záložného práva záložcu odlišného od dlžníka zabezpečenej pohľadávky nemal problém ani Ústavný súd SR v už citovanom rozhodnutí,[6] kde tvrdí: Pokiaľ ustanovenie § 100 ods. 2 OZpredlžuje uplynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky. O niekoľko viet nižšie Ústavný súd špecifikuje ako jednu z podmienok úspešného uplatnenia premlčania zálohu aj premlčanie zabezpečovanej pohľadávky.

Stotožňujeme sa teda s tým, že pokiaľ si dlžník námietku premlčania (hlavného záväzku) neuplatnil, aj keď tak učiniť mohol, nebráni to záložnému dlžníkovi (osobe odlišnej) v uplatnení námietky premlčania (záložného práva). Námietka premlčania vznesená dlžníkom nenahrádza uplatnenie námietky premlčania záložným dlžníkom – ten si teda túto námietku musí vzniesť sám[7].

Na záver by sme radi dodali, že námietka premlčania je procesným inštitútom, a teda je uplatniteľná len v konaní pred súdom (príp. iným orgánom verejnej moci). Pozícia záložného dlžníka tak bude oveľa komplikovanejšia v prípade, ak sa záložné právo bude realizovať predajom z voľnej ruky (ak sa tak zmluvne dohodli). Ako tvrdí Wein- hold, dlžník sa tu bude môcť podľa okolností prípadu nanajvýš dovolávať zásad poctivosti a zákazu zneužitia práva žalobou[8].

4. Aplikácia ustanovenia § 408 ObchZ na problematiku premlčania záložného práva

Radi by sme sa vyjadrili aj k rozporu pri aplikácii ustanovenia § 408 ObchZ v judika- túre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR a už citovaným nálezom Ústavného súdu SR[9].

Ustanovenie § 408 ods. 1 ObchZ ustanovuje maximálnu dĺžku premlčacej doby na 10 rokov odo dňa, kedy začala plynúť po prvý raz. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom (rozhodcovskom) konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Po uplynutí takto stanovenej doby (bez začatia súdneho konania pred jej uplynutím, resp. nevznesením námietky premlčania v ňom) teda ex lege dôjde k premlčaniu zabezpečovaného záväzku, pričom aplikáciou ustanovenia § 100 ods. 2 OZ rovnaký osud bude zdieľať aj záložné právo zabezpečujúce daný záväzok. Maximálna desaťročná premlčacia doba sa tak aplikuje aj na záložné právo.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR[10]„výkon rozhodnutia (exekučné konanie) musí byť začatý do uplynutia desaťročnej doby počítanej odo dňa, kedy začala doba plynúť po prvý raz, inak nastane premlčanie tohto rozhodnutím priznaného práva“. S rovnakým stanoviskom prišiel aj Najvyšší súd ČR28, podľa ktorého „právo plynúce z obchodného záväzkového vzťahu právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní v posledných troch mesiacoch desaťročnej doby uvedenej v § 408 ods. 1 (v SR ods. 2) alebo až po jej uplynutí, sa nepremlčí, ak podá oprávnený návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie v lehote troch mesiacov od vykonateľnosti rozhodnutia.“

Oba súdy tak nemajú problém s akceptáciou situácie, že ak sa exekučné konanie na výkon práva začne pred uplynutím desaťročnej lehoty stanovenej v ustanovení § 408 ObchZ, právo sa nepremlčuje (je teda možné ho vykonať v exekučnom konaní). V zmysle ustanovenie § 100 ods. 2 OZ sa tak nepremlčuje ani záložné právo a je možné sa uspokojiť v rámci exekúcie aj speňažením zálohu.

Odlišné stanovisko zaujal Ústavný súd SR vo svojom náleze29, v ktorom posudzoval následky vznesenia námietky premlčania záložného práva sťažovateľom (ako zálož- com odlišným od dlžníka) vo vzťahu k premlčaniu práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu vo vlastníctve sťažovateľa v situácii, keď od momentu, v ktorom mohol záložný veriteľ svoje právo uplatniť po prvý raz, uplynula žalovanému márne desaťročná lehota (ako aj premlčacia lehota záložného práva).

Ústavný súd uvádza, že „pri ústavne konformnom výklade, ako aj z previazanosti ustanovenia § 408 ods. 2 ObchZ a § 100 ods. 2 OZ, neostáva než dospieť k záveru, že k predĺženiu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani podľa § 100 ods. 2 OZ nedôjde k predĺženiu premlčacej doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe“.

Ďalej Ústavný súd považoval za rozpor s účelom a zmyslom príslušných ustanovení30 ich taký výklad krajským súdom, podľa ktorého „ani v prípade, ak záložca vznesie námietku premlčania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu po márnom uplynutí desiatich rokov od splatnosti zabezpečenej pohľadávky a premlčacej doby záložného práva, počas ktorých sa uspokojenia zo zálohu jeho speňažením ne- domáhal (bez ohľadu na to, či tak mohol alebo nemohol urobiť v konkrétnom prípade s ohľadom na odlišnosť osoby záložcu a dlžníka), nemá to za následok zánik možnosti záložného veriteľa domáhať sa núteného uspokojenia zo zálohu.’Tu si dovolíme pripomenúť, že kritizovaný krajský súd v podstate len reflektoval názory NS SR (aj NS ČR).

Takto chápaný výklad poskytnutý Ústavným súdom považujeme prinajmenšom za sporný. Podľa neho uplynutím maximálnej desaťročnej lehoty (stanovenej podľa § 408 ObchZ) sa tak premlčiava pohľadávka a s ňou (aplikáciou § 100 ods. 2 OZ) aj záložné právo aj v prípade, ak sa na výkon práva vedie exekučné konanie začaté pred uplynutím doby podľa § 408 ObchZ.

Hoci sa Ústavný súd expressis verbis odmietol zaoberať následkami premlčania práva na plnenie z hlavného záväzku, vyslovene ale tvrdí, že zabezpečená pohľadávka uplynutím desaťročnej doby (podľa ustanovenia § 408 ObchZ) je premlčaná sama osebe. To prináša so sebou viaceré problémy, pretože:

i. ak sa zabezpečovaná (a súdom judikovaná) pohľadávka premlčí aj napriek jej výkonu v exekučnom konaní (teda ak v rámci exekučného konania uplynie desaťročná doba ustanovená v § 408 ObchZ), má to za následok možnosť dlžníka vzniesť námietku premlčania v exekučnom konaní; a vznesenie takejto námietky má za následok aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku , zmysle ktorého „súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“,

ii. veriteľ sa nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky výkonom záložného práva v exekučnom konaní, nakoľko (úspešným) vznesením námietky premlčania sa veriteľ zo zálohu uspokojiť nemôže (viď vyššie).

Máme za to, že takto chápané uplynutie maximálnej premlčacej doby nie je správne, nakoľko bráni výkonu veriteľovho súdom priznaného práva po uplynutí 10 rokov odo dňa. kedy začalo plynúť po prvý raz, čo je okrem iného aj v rozpore s doslovným výkladom ustanovenia § 408 ods. 2 ObchZ (ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať), kde zákonodarca priamo počíta s možnosťou výkonu judikovaného rozhodnutia po uplynutí maximálnej desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 ObchZ.

Na základe týchto úvah tak považujeme rozhodnutie Ústavného súdu ohľadom výkladu ustanovenia § 408 ObchZ za neprijateľné a pri výkone rozhodnutia v exekučnom konaní po uplynutí doby ustanovenej v § 408 ObchZ dôležité sa riadiť judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR.

5. Vplyv uznania záväzku a predĺženia premlčacej doby na premlčanie záložného práva

V praxi sa môže vyskytnúť problém, aký bude mať osud záložné právo zabezpečujúce obchodnoprávnu pohľadávku, ktorú dlžník uznal. Ak je záložcom osoba zhodná s osobou dlžníka, problém nenastáva[11]. Čo ale za predpokladu, že záložcom je iná osoba ? Dôjde k predĺženiu premlčacej doby aj záložného práva ?

Na vyššie položenú otázku môžeme odpovedať v zásade áno. Ak dlžník uzná svoj záväzok ešte pred jeho premlčaním, začína plynúť nová 4 ročná premlčacia doba, a v zmysle aplikácie ustanovenia § 100 ods. 2 OZ táto sa bude aplikovať aj na záložné právo. Prakticky teda dôjde k predĺženiu premlčacej doby aj zabezpečovanej pohľadávky, aj záložného práva. To reflektuje aj inštitút predĺženia premlčacej doby podľa ustanovenia § 401 ObchZ.

Obdobne uvažuje aj Weinhold, pričom dopĺňa, že nakoľko z hľadiska absencie výslovnej zákonnej požiadavky na súhlas záložcu neostáva nič iné, než dovodiť, že taký súhlas nie je potrebný[12].

Iná situácia nastane, ak dlžník uzná už premlčaný dlh (kde došlo aj k premlčaniu záložného práva). Máme za to, že ak už nastalo premlčanie záložného práva, bez ďalšieho právneho úkonu záložcu – uznanie premlčaného záväzku (v dôsledku ktorého začne plynúť nová premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 407 ObchZ) nebude mať za následok plynutie novej premlčacej doby aj pre záložné právo. Záložný dlžník sa tak úspešne vie brániť vznesením námietky premlčania. Aplikácia ustanovenia § 401 ObchZ (predĺženie premlčania) tu neprichádza do úvahy, nakoľko predĺženie premlčacej doby je možné len do momentu premlčania (po premlčaní už nemožno premlčaciu dobu predĺžiť, len uznať záväzok, avšak bez ďalšieho úkonu zá- ložcu takéto uznanie bude bez účinkov na záložné právo).

Táto situácia bude platiť primerane aj v občianskoprávnom inštitúte uznania dlhu.

Záver

V našej práci sme sa snažili čitateľovi priblížiť problematiku inštitútu premlčania záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny záväzok. Problém spočíva v rozdielnosti režimov premlčania – kým hlavný (obchodnoprávny) záväzok sa premlčuje podľa premlčania upraveného v Obchodnom zákonníku, záložné právo sa riadi režimom Občianskeho zákonníka. Snažili sme sa poukázať na spoločné a rozdielne uchopenie danej problematiky v judikatúre SR a ČR (tak najvyšších ako i ústavných súdov), ako aj v odbornej spisbe. V záujme odstránenia pochybností navrhujeme zákonodarcovi zmeniť stav de lege lata, nakoľko vytvára zbytočný stav neistoty účastníkov ob- chodnoprávnych vzťahov pri ich zabezpečení záložným právom. Navrhujeme priblíženie (prípadne zjednotenie) úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku, nakoľko (zrejme najviditeľnejšie pri zabezpečovacích vzťahoch) nie je odôvodnené mať tak rozdielnu úpravu inštitútu premlčania v kódexoch obchodného a občianskeho práva.

Autor
Viktor Varga

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Pokiaľ ide o analýzu právnej úpravy inštitútu záložného práva v slovenskom právnom poriadku, je potrebné začať s ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ). OZ de lege ferenda i de lege lata plní úlohu subsidiárnej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len ObZ). § 1 ods. 2 ObZ totiž uvádza: „…Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení (rozumej ustanovenia ObZ), riešia sa podľa predpisov občianskeho práva“. § 261, ako prvý paragraf tretej časti ObZ zaoberajúcej sa Obchodnými záväzkovými vzťahmi, v ustanoveniach odseku 1 až 2 upravuje: „Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom …“

1. Právna úprava vo svetle subsidiarity

Pokiaľ ide o analýzu právnej úpravy inštitútu záložného práva v slovenskom právnom poriadku, je potrebné začať s ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ). OZ de lege ferenda i de lege lata plní úlohu subsidiárnej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len ObZ). § 1 ods. 2 ObZ totiž uvádza: „…Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení (rozumej ustanovenia ObZ), riešia sa podľa predpisov občianskeho práva“. § 261, ako prvý paragraf tretej časti ObZ zaoberajúcej sa Obchodnými záväzkovými vzťahmi, v ustanoveniach odseku 1 až 2 upravuje: „Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom …“ Subsidiarita OZ je zakotvená v ustanovení toho istého paragrafu, v jeho deviatom odseku takto: „Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ a týmto zákonom.“ Občiansky zákonník upravuje inštitút záložného práva v tretej hlave, druhej časti (vecné práva) pod právami k cudzím veciam. Záložnému právu je venovaných 18 paragrafových znení (§ 151a až § 151me OZ). V pomere k ostatným právam k cudzím veciam ako sú vecné bremená (3 paragrafové znenia) a zádržné práva (4 paragrafové znenia) bol pri právnej úprave záložného práva zákonodarca „štedrý”. § 151a podáva legálnu definíciu, vymedzením účelu záložného práva: „Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.“ Záložné právo teda plní dve základné funkcie: zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že do zročnosti pohľadávky, má veriteľ k dispozícii záloh ako istotu, pričom pokiaľ dlžník svoj dlh nesplní, uhradzovacia funkcia záložného práva znamená, že sa veriteľ po zročnosti pohľadávky môže uspokojiť zo zálohu. Našou úlohou nie je odcitovať celú právnu úpravu, avšak je na mieste uviesť základné poznatky, ktoré môžeme čerpať zo zákonného znenia, nachádzajúceho sa v OZ. Ten uvádza taxatívny výpočet právnych skutočností, ktorými dochádza k zriadeniu zálohu. Je to písomná zmluva (písomná forma nemusí byť dodržaná pokiaľ sa jedná o záloh na hnuteľnú vec a záloh vzniká odovzdaním veci), schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu a zákon. Nevyhnutnými súčasťami zmluvy o zriadení záložného práva je pohľadávka, ktorá sa zabezpečuje a samotný záloh. V § 151d ods. 1 zákonodarca uvádza, čo môže byť zálohom, pričom vymenúva vec, právo, inú majetkovú hodnotu, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ale aj súbor vecí, práv, časť podniku, atď. Na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv, ak OZ alebo osobitný zákon neustanovujú inak. Teraz sa skúsme zaoberať úpravou, ktorú nám poskytuje ObZ. V jeho obsahu nájdeme pod 1. oddielom, 6. diela, 3. časti, niektoré ustanovenia o záložnom práve, pričom obsah odkazuje na § 297 až § 299. Po nalistovaní predmetných paragrafov, ktoré sa mali skrývať pod dielom o zabezpečení záväzkov však nájdeme iba stručné konštatovanie: ,,§ 297 až § 299 – Zrušené” Prípad na detektívnu kanceláriu. Záhadu, či problém, však najprv skúsime riešiť právnicky. V danom diely o zabezpečení záväzku nájdeme v aktuálnom znení ObZ právnu úpravu zmluvnej pokuty, ručenia, bankovej záruky a uznania záväzku. Ustanovenia o záložnom práve boli z ObZ vypustené sériou novelizácií. Novelizáciou vykonanou zákonom č. 58 z roku 1996 došlo s účinnosťou k 1. marcu 1996 k vypusteniu § 297 a § 298. Zákonom č. 526 z roku 2002 došlo s účinnosťou k 1. januáru 2003 k vypusteniu úpravy § 299. Uvedeným zákonom došlo k reforme celého konceptu záložného práva v súkromnoprávnom ponímaní. Táto novelizácia priniesla do OZ § 151a až § 151md. Uvedené paragrafy sa budú aplikovať na právnu úpravu záložného práva v celej súkromnoprávnej sfére. Z týchto všetkých skutočnosti nepochybne vyplýva, že OZ plní ako už bolo uvedené vyššie funkciu lex generalis k osobitným úpravám záložného práva.

2. Záložné právo v Obchodnom zákonníku

Záložné právo sa v ObZ sa explicitne spomína na viacerých miestach. V prvom rade ho ObZ upravuje v súvislosti s právnou úpravou obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným. Zriadenie záložného práva upravuje v § 117a, kde ustanovuje, že na obchodný podiel možno zriadiť záložné právo. Je otázkou, či možno obchodný podiel subsumovať pod prípustné predmety zálohu uvedené v § 151d OZ. Obchodný podiel predstavuje podľa ObZ práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Je vecou, či právom? Právni teoretici sa zhodujú na tom, že obchodný podiel predstavuje inú majetkovú hodnotu, upravenú v § 118, ods. 1 OZ. Z toho vyplýva, že obchodný podiel má spôsobilosť byť predmetom záložného práva. Zriadenie záložného práva však ObZ podmieňuje tým, že spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu. Ak spoločenská zmluva prevod pripúšťa, na zriadenie záložného práva už stačí len písomná zmluva s osvedčenými podpismi. To je jeden z príkladov explicitnej úpravy v ObZ. Avšak ďalej sa venujme inštitútom, ku ktorým zriadenie záložného práva ObZ explicitne neupravuje. V súkromnom práve rozumieme pod záväzkovým vzťahom právny vzťah, v ktorom jeden subjekt (veriteľ) je oprávnený od druhého subjektu (dlžník) ,,niečo” požadovať (pohľadávka) a druhý subjekt je povinný ,,to” (dlh) poskytnúť, t.j. zachovať sa tak, ako to zodpovedá oprávneniu veriteľa, pričom obidva subjekty sú individuálne určené a ich oprávnenia ani povinnosti nevyplývajú u vlastníctva určitej veci, ale z iného osobitného dôvodu. Obsahom obchodných záväzkových vzťahov môžu byť pohľadávky a dlhy ,,súkromnoprávneho” charakteru, t.j. oprávnenia a povinnosti, ktoré sú spôsobilé byť predmetom právneho obratu. V § 261 nájdeme vymedzenie pôsobnosti ObZ práve na takéto záväzkové vzťahy. V deviatom odseku predmetného paragrafu potom nachádzame príkaz na použitie ustanovení OZ na zmluvy, ktoré nie sú pomenované ako osobitný zmluvný typ v ObZ. Takéto zmluvy sú totiž upravené normami OZ. § 261 ods. 9 do účinnosti novely (zákon č. 530/2003 Z.z.) ich upravoval ako tzv. absolútne neobchodné záväzky, na ktoré je možné aplikovať iba OZ. Režim ObZ bol vylúčený. Novelou došlo k zakotveniu súčasného právneho stavu a teda sa v plnej miere akceptuje princíp subsidiarity OZ. Súčasný komentár k ObZ pomenúva takéto zmluvy ako tzv. neobchodné zmluvy s kombinovaným záväzkovým režimom.1 Jeden z inštitútov, ktorý sa presne takto aplikuje je právna úprava záložného práva v OZ na obchodné záväzkové vzťahy. Aj keď starodávna rímska zásada pacta sunt servanda je jednou zo základných zásad, na ktorých zákonodarcovia vybudovali systém nášho súkromného práva a v rôznych variáciách ju nájdeme v najvýznamnejších právnych predpisoch, jej aplikácia právnymi subjektmi je v realite veľakrát tlačená do úzadia z dôvodov zištnosti, neférového správania, atď. Práve kvôli predchádzaniu, alebo aspoň vylúčeniu, či zmierneniu nepriaznivých dôsledkov takého konania subjektov je tu právna úprava zabezpečovania záväzkov.

3. Záložné právo ako využívaný inštitút v obchodných záväzkových vzťahoch

Cieľom zabezpečovania záväzkov je zabezpečiť reálnu pozíciu a práva veriteľa (credi- tora). Tieto zabezpečovacie právne vzťahy sú vedľajšími (akcesorickými) k hlavnému právnemu vzťahu, ktorý zabezpečujú. Tak aj záložné právo pristupuje k pohľadávke ako nástroj jej zabezpečenia. Záložné právo aj napriek absencii zákonnej úpravy v ObZ patrí k najdôležitejším a najvyužívanejším inštitútom obchodných záväzkových vzťahov. Judikatúra pripomína subsidiárnu úlohu OZ, avšak ako uvediem v nasledujúcej časti, nie vždy je to na prospech veci. Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) sa v uznesení sp. zn. 4 Obo 88 z roku 2000 uzniesol na tom, že ak sa podnikateľ bude v petite dožadovať od súdu vydania predbežného opatrenia na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol dlžníkovi – podnikateľovi, na jeho majetok, bez dojednania medzi creditorom a debitorom, súd takémuto petitu nevyhovie. Právna úprava OZ totiž nepozná zriadenie záložného práva predbežným opatrením. V mimoriadnej miere sa môžeme s používaním záložného práva stretnúť v bankovníctve. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 530/1990 o dlhopisoch je hypotekárny záložný list (ďalej len HZL) dlhopis, ktorého menovitá hodnota vrátane výnosov z neho je riadne krytá (§ 16 ods. 4) pohľadávkami banky alebo pobočky zahraničnej banky z hypotekárnych úverov zabezpečených záložným právom k nehnuteľnostiam alebo je náhradne krytá (§ 16 ods. 5) a má v názve označenie „HZL“. Tieto listy, ktoré môže vydávať len banka, ktorú na to oprávňuje licencia, tzv. hypotekárna banka. HZL sú často využívané v dôsledku istoty pre subjekty, ktoré sa ich rozhodnutú „zaobstarať”, pretože sú kryté pohľadávkami z hypotekárnych úverov, ktoré sú na dôvažok zaistené prostredníctvom záložného práva reálne existujúcou hodnotou nehnuteľnosti. Toto dvojité zaistenie a to, že ich nemôže vydávať každý, robí z HZL mimoriadne istú a bezpečnú investíciu. Ďalej je ich pozitívom výnosnosť, pretože úrok prijatý z HZL je čistý, a tak nepodlieha žiadnym zrážkam a daniam. HZL sú ako jediný druh dlhopisov oslobodené od dane z prímu. A v neposlednom rade je ich plusom likvidita, pretože HZL patria medzi verejne obchodova- teľné, čo umožňuje majiteľovi, predať ich kedykoľvek pred dobou splatnosti.[1] [2]

4. Aplikačné nuansy

Jedným z dôsledkov aplikácie dvoch právnych úprav na jeden právny inštitút ( v našom prípade pôjde o záložné právo.), je situácia keď sa základná konštrukcia právneho vzťahu bude spravovať normami jedného kódexu, avšak uplatňovanie práv z tohto právneho vzťahu bude podliehať osobitnej právnej úprave. Takto dochádza v určitých prípadoch aj k modifikácii sily právneho nároku (práva). Dobrým príkladom na rozdielnosti v právnom živote záložného práva v občianskoprávnej a obchodnoprávnej praxi je osobitná úprava premlčania v § 387 a nasl. ObZ na právne vzťahy zo záložnej zmluvy, ktorú stranu uzavreli podľa príslušných ustanovení OZ. Vzhľadom na § 261 ods.7, ktorý ustanovuje, že touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (v odseku 6 tzv. absolútne obchody) a § 261 ods. 9, ktorý hovorí, že zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ a týmto zákonom, aplikujeme pri dodržaní podmienok pôsobnosti v uvedených ustanoveniach na premlčanie nárokov zo záložného práva v obchodných záväzkových vzťahoch právnu úpravu ObZ, ktorá je odlišná od úpravy v OZ. Výnimku z takejto teoretickej definície, ktorej konštrukciu nájdeme aj v §388, ods. 1 Obz upravuje hneď jeho druhý odsek, ktorý hovorí, že aj po uplynutí premlčacej doby môže oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní ak obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo sa právo mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou, čo je ustanovenie, ktoré pri použití OZ na záložné práva v občianskoprávnych vzťahoch neprichádza do úvahy. Všeobecná premlčacia doba, ktorá sa uplatní vtedy a tam, kde zákon neustanovuje pre jednotlivé právo osobitnú premlčaciu dobu je v prípade obchodnoprávnych vzťahov podľa § 397 ObZ 4 roky, čo predstavuje rozdiel oproti 3 rokom stanovených OZ. Navyše § 401 ObZ stanovuje možnosť strany, voči ktorej sa právo premlčuje, písomným vyhlásením druhej strane predlžiť premlčaciu dobu, aj opakovane. Obmedzuje to však objektívnou dobou 10 rokov od momentu, kedy začala prvý krát plynúť. Takéto vyhlásenie je strana oprávnená urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby, čo možno využiť už pri zmluve o zriadení záložného práva. Takúto právnu úpravu OZ nepozná. Premlčaniu ako takému podľa OZ podliehajú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, pričom osobitne ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než nimi zabezpečená pohľadávka. Podľa úpravy ObZ v § 387 ods.2 premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Judikatúra je však vo všeobecnosti sporná. V právnických článkoch sa môžeme stretnúť s odkazmi na rozhodnutia českých súdov, ktoré sa k aplikácii OZ na ObZ stavajú v prospech úpravy OZ, aj v prípade vzťahov, ktoré by sa podľa § 261 ods. 7 slovenského ObZ mali spravovať ustanoveniami ObZ. Za všetky uvediem ratio decidendi rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) z 25. 4. 2007, sp. zn. 21 Cdo 1918/2005, ktorý znie: právne vzťahy zo záložných práv, ktoré vznikli voči iným zálohom, s výnimkou záložného práva k obchodnému podielu, sa riadia Občianskym zákonníkom a ďalšími predpismi občianskeho práva, a to aj vo vzťahu k premlčaniu záložného práva. V judikatúre českých súdov teda donedávna prevažoval názor, že OZ (právna úprava záložného práva a vzťahy z neho vyplývajúce) sa bude vzťahovať na celý záväzkový vzťah, nie len na veci, ktoré neupravuje ObZ. K prelomeniu tohto právneho názoru na „najvyšších miestach” došlo prednedávnom v roku 2014 v rozsudku NS ČR sp. zn. 29 Cdo 1586/2012 zo 16. 10. 2014, v ktorom sa súd zaoberal aplikáciou ObZ na zmluvu o postúpení pohľadávky uzatvorenej podľa OZ. Jeho názor spočíval v tom, že ak ide o postúpenie pohľadávky zo zmlúv o úvere uzatvorenej podľa ObZ, odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávky sa bude spravovať príslušnými ustanoveniami ObZ, ktoré upravujú možnosti odstúpenia od zmluvy. Ustanovenia OZ o odstúpení zostali neaplikované. Tendenciu zohľadňovať právny stav de lege lata, môžeme nájsť v slovenských rozhodnutiach už pred rokom 2014. Samozrejme v rozhodovacej praxi slovenských súdov môžeme nájsť rozhodnutia, kde je subsidiárna úloha OZ vo vzťahu k záložnému právu zohľadnená v optimálnej miere. Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) sa v uznesení sp. zn. 4 Obo 88 z roku 2000 uzniesol na tom, že ak sa podnikateľ bude v petite dožadovať od súdu vydania predbežného opatrenia na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol dlžníkovi – podnikateľovi, na jeho majetok, bez dojednania medzi creditorom a debitorom, súd takémuto petitu nevyhovie. Právna úprava OZ totiž nepozná zriadenie záložného práva predbežným opatrením.[3] Dôležitým je však nález Ústavného súdu SR II. ÚS 250 z roku 2011, v ktorom sa sťažovateľ – podnikateľ domáhal premlčania záložného práva. Ratio decidendi uvedeného nálezu spočívalo v konštatovaní Ústavného súdu, že účelu a zmyslu právnej úpravy premlčania v obchodnom práve môže zodpovedať iba taký výklad uvedených ustanovení, ktorý rešpektuje jednak účel a zmysel inštitútu premlčania v právnom štáte a jednak ustanovenia občianskeho a obchodného zákonníka vykladá v ich systematickom kontexte. Je potrebné vychádzať z previazanosti ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, Tieto závery sa de lege lata vzťahujú iba na prípady zabezpečenia záložným právom obchod- noprávneho záväzku. Vo vzťahu k rovnakému zabezpečeniu záväzkov občianskoprávnych bol zákonodarcom ponechaný režim s odlišnými charakteristikami (úprava v OZ). Ďalším príkladom na modifikáciu právnej sily zabezpečenia záväzkov v prípade správnej aplikácie lex specialis k lex generalis je záložne právo ako akcesorický záväzok v prípade zmluvy o úvere uzavretej podľa §497 a nasl. ObZ. Rozhodovaciu prax Ústavného súdu zohľadňujú aj súdy nižších inštancií. Záložné právo, ktoré zabezpečuje zmluvu o úvere bolo predmetom konania ukončeného rozsudkom Okresného súdu Pezinok, ktorý vyslovil, že premlčanie zabezpečenej pohľadávky záložným právom zo zmluvy o úvere sa riadi obchodným zákonníkom.[4]

5. Resumé

V judikatúre súdov Slovenskej republiky už nachádzame rozhodnutia, ktoré zohľadňujú právny stav de lege lata a vykladajú predmetné ustanovenia týkajúce sa subsidiarity v zhode s teóriami právnej vedy o subsidiarite ako takej. Avšak problém duálnej aplikácie OZ a ObZ zostáva aj naďalej predmetom polemík právnickej obce. Azda ponúkanou možnosťou je doplnenie súčasnej právnej úpravy o ustanovenie: ,,Právne vzťahy, vyplývajúce zo záväzkov (zo zmlúv), uzavretých podľa OZ sa spravujú ustanoveniami ObZ, ak ich tie upravujú. Ak takej úpravy niet, spravujú sa príslušnou právnou úpravou OZ.“ Snáď by ustanovenie v tomto alebo podobnom zmysle aspoň dočasne odstránilo rozpory vo výklade. Máme však za to, že najlepším riešením tohto stavu, je toľko očakávaná rekodifikácia súkromného práva, ktorá by zjednotila právnu úpravu záväzkov a právnych vzťahov z nich vyplývajúcich, v súčasnej dobe duplicitne upravenú v OZ a ObZ v jednom kódexe.

Autor
Bc. Dávid Danočko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Právne poriadky spájajú s plynutím času rôzne následky. Či už ide o nadobudnutie vlastníctva k nejakému statku, stratu nejakého subjektívneho oprávnenia alebo napríklad, ako je to v prípade premlčania, oslabenie nároku veriteľa a na druhej strane vznik subjektívneho oprávnenia na strane dlžníka v podobe námietky premlčania nároku.1 Premlčaním rozumieme kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok, tj. súdnu uplatniteľnosť práva možno odvrátiť námietkou premlčania.2 Po takomto vymedzení sa prezentuje otázka – aké má takáto úprava ratio ? Zákonodarca ňou rieši určitú ochranu záujmov dlžníka v záväzkovoprávnom vzťahu. Konkrétne bráni tomu, aby mohol veriteľ nezmyselne dlho čakať a oddialovať okamih nárokovania si pohľadávky voči dlžnníkovi.3 So zreteľom na uvedené sa tento inštút javí ako opodstatnený a dôležitý.

1. Pojem a účel premlčania

Právne poriadky spájajú s plynutím času rôzne následky. Či už ide o nadobudnutie vlastníctva k nejakému statku, stratu nejakého subjektívneho oprávnenia alebo napríklad, ako je to v prípade premlčania, oslabenie nároku veriteľa a na druhej strane vznik subjektívneho oprávnenia na strane dlžníka v podobe námietky premlčania nároku.1 Premlčaním rozumieme kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok, tj. súdnu uplatniteľnosť práva možno odvrátiť námietkou premlčania.2 Po takomto vymedzení sa prezentuje otázka – aké má takáto úprava ratio ? Zákonodarca ňou rieši určitú ochranu záujmov dlžníka v záväzkovoprávnom vzťahu. Konkrétne bráni tomu, aby mohol veriteľ nezmyselne dlho čakať a oddialovať okamih nárokovania si pohľadávky voči dlžnníkovi.3 So zreteľom na uvedené sa tento inštút javí ako opodstatnený a dôležitý.

Právna úprava premlčania je zakotvená v Občianskom4 aj Obchodnom zákonníku5. Tým pádom sú na dvojitú úpravu tohto inštitút naviazané aj problémy v praxi s tým súvisiace. Najdôležitejším sa zvykne javiť otázka ustanoveniami ktorého z uvedených zákonov sa má spravovať ten-ktorý vzťah. Na zodpovedanie daného problému je najprv potrebné uviesť dôležité pravidlo (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka) – lex specialis derogat legi generáli. Občiansky zákonník sa na obchodnoprávne vzťahy má použiť len v otázkach, ktoré samotný Obchodný zákonník neupravuje osobitne. Vzhľadom na to platí, že v prípadoch, keď daný vzťah bude vzťahom obchodnoprávnym s úpravou v Obchodnom zákonníku, budú sa aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Ako už napovedá názov, my sa budeme zaoberať obchodnoprávnou úpravou premlčania a premlčacej doby.

2. Dĺžka premlčacej doby

Znenie Obchodného zákonníka vytvára dojem, že jednotlivé dĺžky premlčacej doby sú dané pevne a bez možnosti zmeny. Vo všeobecnosti sa za dĺžku plynutia premlčacej [1] doby považujú štyri roky, ako je deklarované v § 397 Obchodného zákonníka: Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.6 Výslovne potom osobitne upravené prípady budú regulované aj osobitnými dĺžkami plynutia premlčacej doby.

Napriek tomu, že súčasná právna úprava na prvý pohľad nepriznáva stranám možnosť rozsiahlejšej dispozície s dĺžkou, či okamihom začiatku plynutia premlčacej doby, je na mieste povedať, že tento prístup sa razantne nelíši ani od tých, ktoré jej predchádzali. Ustanovenia Všeobecného Občianskeho zákonníka z roku 1811 a Občianskeho zákonníka z roku 1950 priznávali možnosť dohodou strán s dĺžkou premlčacej doby disponovať, hoci v značne obmedzenej podobe. Uvedené zákonníky stranám dovoľovali dĺžku doby len skrátiť. Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 rozšíril možnosť premlčaciu dobu upraviť aj v podobe predĺženia.[2] [3]

Vyššie uvedené sa s poukazom na predchádzajúce konštatovania môže javiť ako prirodzené. Napriek nepopierateľnému významu predchádzajúcich úprav však naša právna úprava nemôže len stavať na tej minulej a vychádzať čisto z historického kontextu. Musí sledovať situácie a vzťahy v súčasnosti pričom sa má vyvíjať spolu so spoločenským a technickým pokrokom a prispôsobovať sa problémom, ktoré s nimi súvisia. Určitým vzorom ktorým by sa mohla súčasná prílišná obmedzenosť modifikácie premlčania v našom Obchodnom zákonníku inšpirovať je napríklad aj nový český Ob- čansky zákoník.[4] Ten po vzore nemeckého BGB[5] a Návrhu všeobecného referenčného rámca[6] [7] v § 630 ods. 1)11 výslovne zakotvil možnosť modifikácie dĺžky premlčacej doby dohodu strán záväzku vo všeobecnosti. V zmysle tejto úpravy je možné danú dobu upravovať formou skrátenia aj predĺženia. Jasná limitácia je legislátorom stanovená priamo v uvedenom ustanovení. Spodná hranica premlčacej doby nesmie byť kratšia ako jeden rok a horná hranica zas nesmie presiahnúť 15 rokov. Okrem dĺžky, teda časovej limitácie, český zákonodarca pamätal aj na negatívne vymedzenie čo do osôb ako strán dohody.[8] Nie je možné upraviť dĺžku premlčacej doby v neprospech slabšej strany. Čo týmto pojmom zákonodarca myslel, už v danom ustanovení, ba v celom texte zákona absentuje. Bude sa jednať o situácie, kedy bude absentovať faktická rovnováha strán.[9] S ohliadnutím sa na dlhodobú blízkosť a donedávna aj takmer totožnosť právnej úpravy civilného a obchodného práva môžeme konštatovať, že na podobných ideách akými su tie, na ktorých stojí nová česká úprava záväzkov, by mohla stáť aj tá naša.

Rôzne medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa úpravou obchodných záväzkov priamo konštatujú možnosť dohody, ktorou by si strany upravili dĺžku premlčacej doby.

Čl. 14:601 Princípov európskeho zmluvného práva[10] vyjadrením širokej autonómie strán[11] konštatuje, že predpoklady premlčania si môžu skrátením alebo predĺžením upraviť dohodou strany. Rovnako ako aj v NOZ, tvorcovia limitiovali voľnosť hornou a dolnou hranicou dĺžky plynutia, a síce nie menej ako jeden rok a nie nad tridsať rokov odo dňa, kedy začala premlčacia doba plynúť. Dĺžka tridsať rokov je podľa znenia Princípov najdlhšia prípustná doba v ktorej nárok môže byť premlčaný.[12] Princípy takto konštruujú možnosť dohodnutia si im vyhovujúcej dĺžky premlčania v zmysle zmluvnej slobody.[13]

Návrh všeobecného referenčného rámca zakotvuje možnosť modifikácie predpokladov premlčania dohodou vo svojom čl. 7:601 ods. 2). Dispozícia sa môže týkať dĺžky premlčacej doby, okamihu začiaktu jej plynutia, či zoznamu dôvodov, pre ktoré bude premlčacia doba spočívať. Tvorcovia nevideli dôvod zamedziť dispozícii so začiatkom plynutia premlčacej doby stranami ak im je priznaná možnosť dohodnúť si splatnosť. Takáto úprava je nevyhnutným protikladom prílišnej jednotvárnosti ustanovení o premlčaní.[14] Pretavuje sa do nej ochrana záujmov strán, ktoré si za cieľom dosiahnutia optimálneho vzťahu a spokojnosti upravia premlčanie k svojej spokojnosti.

Ďalším z dokumentov, ktorý priznáva dispozíciu s premlčacou dobou sú Princípy me- dzinárodnych obchodných zmlúv.[15] Obsiahol to v čl. 10:3 všeobeným konštatovaním, že kontrahenti si môžu premlčacie doby upravovať. Limit skrátenia všeobecnej prelča- cej doby je jeden a maximálnej premlčacej doby sú štyri roky. Maximálnu dĺžku predĺženia tvorcovia stanovili na pätnásť rokov.

3. Dispozícia s premlčaním de lege lata

Ako bolo vyššie uvedené, zákonodarca nepristupuje k dispozícii s predpokladmi v otázke premlčania veľmi ochotne. Je potrebné povedať, že v našej právnej úprave je problematika premlčania upravená relatívne prísne. Môžeme sa len domnievať čo je dôvodom takejto úpravy alebo čo k nej legislatívny orgán viedlo. Ako prvá sa naskytuje skutočnosť až priveľkej spätosti s minulosťou a lipnutie na zaužitom. To je nepochybne v kontraste s progresom regulácie a nazerania na otázku premlčania v obcho- nom práve na úrovni vnútroštatnej (spomenuté Nemecko a Česko), ale aj medzinárodnej (uvedené dokumenty).

V slovenskej právnej úprave existuje dvojitá úprava inštitútu premlčania, pričom Občiansky zákonník disponovanie s dĺžkou premlčacej doby absolútne vylučuje. Zmyslom takéhoto prístupu je zrejme ochrana slabších strán v občianskoprávnych vzťahoch. Je pochopiteľné, že vo vzťahu silnejšej a slabšej strany (e.i. spotrebiteľ a dodávateľ) by to mohlo byť jednoducho a často (obrovské množstvo spotrebiteľských sporov, kde sa dodávateľ snaží spotrebiteľa zaradiť pod režim podnikateľa) využívané v jej neprospech. Takéto dojednanie odlišnej premlčacej doby by bolo v zmysle Občianskeho zákonníka neplatné.[16] Obchodný zákonník vníma rozdiel medzi stranami takýchto záväzkov a berie do úvahy zvýšené praktické skúsenosti a odbornosť podnikateľa. Z tohto dôvodu existuje na rozdiel od Občianskeho zákonníka odlišnosť v dispozícii s dĺžkou premlčania v zmysle Obchodného zákonníka.

Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach „skrýva” spôsoby modifikácie dĺžky doby plynutia premlčacej doby na dvoch miestach:

3.1. § 292 ods. 2 Obchodného zákonníka

Právo na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a nárok na náhradu škody podľa § 290 ods. 2 sa premlčujú uplynutím jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná lehota však nesmie byť dlhšia než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto zákona.

Prvým prípadom ustanovenia, ktoré môžeme subsumovať pod pojem zmluvná modifikácia premlčania je ustanovenie týkajúce sa zmluvy o budúcej zmluve. Presnejšie premlčania práva na podanie návrhu na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a náhrady škody vzniknutej porušením povinnosti budúcu zmluvu uzavrieť alebo doplniť v zmysle § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zákonom stanovená doba (jeden rok) sa použije len v prípade, že si kontrahenti odlišnú dobu nedohodnú sami, má skôr sekundárny charakter.

Ich zmluvná voľnosť nie je neobmedzená, čo aj vyplýva z poslednej vety uvedeného ustanovenia. Tá obsahuje zákaz ujednania premlčacej doby dlhšej ako tej, ktorá vyplýva z § 391 a nasl.. Avšak nie je jasné ktorý z paragrafov spadajúcich do daného rozsahu sa má použiť. Pravdepodobne tým bola myslená všeobecná premlčacia doba, i.e. štyri roky v zmysle § 397 Obchodného zákonníka.[17]

Čo sa týka následného predĺženia premlčacej doby aplikáciou § 401 Obchodného zákonníka[18], to je diskutabilné vzhľadom na to, že citované ustanovenie sa zmieňuje o prípade ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu (teda nie jednostrannom úkone)[19]. Je však otázne, či by zakomponovanie písomného vyhlásenia v zmysle § 401 do zmluvy o budúcej zmluve nesmerovalo práve k takémuto výsledku.

3.2. § 401 Obchodného zákonníka

Strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane; celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.

Druhým zo spôsobov, ktorým je možné upraviť dĺžku premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka je jednostranné vyhlásenie. Možnosť svojím vyhlásením predĺžiť zákon priznáva osobe, voči ktorej sa právo premlčuje, i.e. dlžníkovi, povinnému.

Podstatnou náležitosťou takéhoto úkonu je teda jeho písomná forma, ktorú zákon jasne požaduje.

V súvislosti s formou vyhlásenia je na mieste spomenúť aj zákonné limity jeho obsahovej stránky. Takéto vyhlásenie môže urobiť dlžník v prípade, že určí dĺžku právo, ktorého sa vyhlásenie týka a samozrejme čas o koľko sa má doba premlčania rozšíriť.[20] Časovo však nie je možné vyhlásením predĺžovať plynutie premlčacej doby donekonečna, prípadne ho jednorázovo predĺžiť na neobmedzené časové obdobie. Dikcia zákona je jasná, celková premlčacia doba nesmie presiahnúť desať rokov od okamihu, keď začala plynúť po prvý raz.

Ďalej je potrebné ozrejmiť poslednú vetu citovaného ustanovenia. Jednoznačne hovorí o možnosti vyhlásenia pred okamihom začiatku plynutia premlčacej doby.[21] Pochopiteľne je možné vyhlásenie urobiť počas plynutia premlčacej doby. Prípad kedy by išlo o vyhlásenie po uplynutí premlčacej doby už zákonodarca neupravil. Ako dôvod absencie takéhoto ustanovenia sa javí existencia uznania záväzku v zmysle § 407 Obchodného zákonníka. Prostredníctvom neho totiž začne plynúť nová štvorročná premlčacia doba od toho uznania.[22]

Vyhlásenie v zmysle § 401 následne nie je možné meniť ani odvolať. Išlo o prejav vôle dlžníka, takže ani následná zmena názoru a možnosť vznesenia námietky premlčania nároku by v tejto situácii s ohľadom na právnu istotu nedávala zmysel.[23] Prezentuje sa však otázka či by takýto prejav vôle dlžníka mohol byť chápaný ako zmluvná úprava premlčacej doby.

Čo sa týka časového okamihu vyhlásenia, dikcia zákona jasne stanovuje situáciu, kedy moment vyhlásenia bude možný ešte pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Tým pádom existuje možnosť obsiahnúť ho v písomnej dohode strán, pričom vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby jednoducho bude jej obsahom. To, či druhá zmluvná strana s obsahom vyhlásenia súhlasila nie je dôležité.[24]

Ešte je potrebné splniť aj podmienku písomosti vyhlásenia. Pokiaľ sa zmluvné strany budú ochotné dohodnúť v písomnej forme, prezentuje sa tak možnosť ako premietnúť realizáciu predĺženia dĺžky premlčacej doby do obsahu písomnej zmluvy. Inými slovami tak predstavuje § 401 cestu zmluvnej modifikácie dĺžky premlčacej doby, hoci to zákonodarca explicitne nevyjadril.

4. Dispozícia s premlčaním de lege ferenda

Dispozícia s premlčaním v slovenskom právnom poriadku existuje len v značne obmedzenej miere. V občianskom práve bolo úmyslom zákonodarcu pravdepodobne chrániť osoby, ktoré nedisponujú dostatočnou znalosťou právnej úpravy. V obchodnom práve však berie ohľad na to, že subjekty obchodnoprávnych vzťahov už budú mať aspoň minimálne praktické skúsenosti a v právnych predpisoch väčší prehľad.

Čo je potom pretrvávajúcim dôvodom nevôle legislatívneho orgánu umožniť týmto subjektom väčší rozsah modifikácie záväzkov, v ktorých sú zaviazané a oprávnené ? Možno je to presvedčenie, že takáto úprava v Obchodnom zákonníku nemá miesto. Možno prílišná úcta k minulým právnym úpravám. Jedno je isté. Trendy nasvedčujú rozširovaniu rozsahu dispozície s úpravou premlčania dohodou strán. Či už hovoríme o uvedených medzinárodných úpravách alebo spomínaných predpisoch BGB a českom Občanskom zákoníku.

Napriek nie príliš veľkej ochote zákonodarcu priznať stranám možnosť modifikácie premlčania existujú aj v našom právnom poriadku ustanovenia § 292 ods. 2 a § 401 Obchodného zákonníka. Tie sú v súčasnej právnej úprave cestou pre strany disponovať s dĺžkou premlčacej doby v ich záväzkových vzťahoch a príbližiť si ich k svojej predstave o ňom.

Autor
Matúš Červený

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Verejné obstarávania sa mnohokrát spájajú s pojmom subdodávateľ. Ide o fenomén, ktorý sa v podnikateľskom prostredí rozširuje veľmi rýchlo. Právna úprava subdodávateľských vzťahov prešla mnohými zmenami, avšak konkrétna úprava týkajúca sa zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia absentuje. Prvá časť príspevku sa venuje definovaniu a kategorizácii vád. Hlavnú časť práce tvorí zhodnotenie súčasného právneho stavu danej problematiky a zároveň porovnanie s českou právnou úpravou.

Úvod

Verejné obstarávania sa mnohokrát spájajú s pojmom subdodávateľ. Ide o fenomén, ktorý sa v podnikateľskom prostredí rozširuje veľmi rýchlo. Právna úprava subdodávateľských vzťahov prešla mnohými zmenami, avšak konkrétna úprava týkajúca sa zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia absentuje. Prvá časť príspevku sa venuje definovaniu a kategorizácii vád. Hlavnú časť práce tvorí zhodnotenie súčasného právneho stavu danej problematiky a zároveň porovnanie s českou právnou úpravou.

1. Vady tovaru a diela

Zodpovednosť za vady dodaného tovaru alebo zhotoveného diela vzniká vadným plnením dodávateľa, resp. zhotoviteľa. Primárny záväzok medzi objednávateľom a dodávateľom sa v dôsledku vadného plnenia transformuje na záväzok, ktorý zanikne až uspokojením nárokov z uplatneného práva na riadne plnenie. Deje sa tak, ak objednávateľ neodstúpil od zmluvy, nechcel toto právo využiť alebo ho dokonca ani nemal. Oporou týchto tvrdení je ustanovenie § 324 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník„) ak dlžník poskytne vadné plnenie a veriteľ nemá právo odstúpiť od zmluvy alebo toto právo nevyužije, mení sa obsah záväzku spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom veriteľa vzniknutým z vadného plnenia, a záväzok zaniká ich uspokojením. Transformácia takéhoto záväzku sa deje ex lege, nakoľko podľa ustanovenia § 263 Obchodného zákonníka patrí § 324 ods. 3 medzi kogentné ustanovenia. Teória práva rozoznáva faktické a právne vady. „Faktickými vadami sú vady

• kvantitatívne (vady množstva) a kvalitatívne,

• odstrániteľné a neodstrániteľné,

• skryté a zjavné,

• podstatné a nepodstatné,

• záručné a mimozáručné.“[1]

Kvantitatívne vady spočívajú v dodaní takého množstva tovaru, ktoré nebolo zmluvne dohodnuté ak povaha tovaru dovoľuje presne určiť množstvo tovaru. Tovar však niekedy nie je možné určiť presne, pokiaľ ide o jeho množstvo. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že množstvo predmetu dodávky určia iba približne, a ak skutočne dodaný tovar bude v takom množstve, že neprekročí zákonom stanovenú 5 % – tnú toleranciu, nepôjde o vady tovaru. Množstvo tovaru nemusí byť v zmluve uvedené vôbec. Je na kupujúcom, aby dodatočne určil množstvo, ak túto „úlohu“ zmluva nepriznáva predávajúcemu. Je sporné, do akého momentu je kupujúci povinný oznámiť množstvo tovaru. Môže to byť dátum určený v zmluve alebo do doby určenej na plnenie. Ak túto možnosť nevyužije, môžeme na takýto prípad primerane použiť ustanovenie § 327 ods. 1 Obchodného zákonníka a množstvo tovaru určí predávajúci.

Kvalitatívne vady spočívajú v odchýlení od zmluvne dohodnutej akosti a konkrétnom vyhotovení tovaru. Ak akosť tovaru a vyhotovenie nie je upravené v zmluve, predávajúci je povinný dodať tovar v takej kvalite, v akej sa hodí na účel stanovený v zmluve alebo na aký sa tovar spravidla používa. Vlastnosti tovaru môžu byť však určené aj vzorkou alebo predlohou. „Vzorkou sa rozumie ukážka tovaru,, ktorý má byť predmetom dodania a predlohou sa rozumie akýkoľvek prostriedok (pomôcka) na určenie vlastnosti tovaru (nákresy, katalóg, a pod.).“[2] V prípade, že sú zmluvnými stranami osoby so sídlom alebo miestom podnikania, alebo bydliskom na území Slovenskej republiky, alebo ktoré majú na tomto území podnik alebo jeho organizačnú zložku, akosť tovaru musí byť v súlade s ustanoveniami právnych predpisov[3]. Osobitné ustanovenia nemusí aplikovať ak je zo zmluvy, alebo vyhlásenia strany alebo z predmetu jej podnikania zrejmé, že tovar sa má vyviezť.

Za odstrániteľné vady považujeme tie vady, odstránením ktorých neutrpí kvalita a úžitkové vlastnosti tovaru. Ide teda o nedostatok, ktorý je možné odstrániť.

Neodstrániteľné vady sú vady, ktoré nie je možné odstrániť, a ktoré bránia tomu, aby tovar mohol riadne užívať ako vec bez vady. Pri tomto druhu vád predávajúci spravidla poskytne zľavu z kúpnej ceny. Skúma sa však charakter vady, stupeň a spôsob opotrebenia tovaru, dĺžku užívania tovaru a možnosti jeho ďalšieho využitia.

Skryté vady nie sú viditeľné voľným okom. Vyjdú najavo až používaním veci.

Zjavné vady alebo vady, ktoré možno zistiť z príslušnej evidencie nehnuteľností môžeme zaradiť do jednej kategórie. Ak predávajúci výslovne ubezpečí kupujúceho, že vec je bez akýchkoľvek vád, jedine vtedy možno uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady.

Podstatnou vadou môžeme napríklad označiť omeškanie dlžníka podľa § 365 Obchodného zákonníka alebo veriteľa podľa § 370 Obchodného zákonníka a následne neplnenie ani v dodatočnej primeranej lehote, čo má za následok oprávnenie odstúpiť od zmluvy.

Nepodstatná vada nezakladá právo odstúpiť od zmluvy. Umožňuje však kupujúcemu žiadať dodatočné odstránenie vady, prípadne primeranú zľavu.

„Právnymi vadami sú vady, pri ktorých predmet plnenia (napr. tovar) je zaťažený právom tretej osoby (napr. z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva).“[4]

2. Zmluvná možnosť získania nároku z vád objednávateľa voči subdodávateľovi

V súčasnosti podnikateľské prostredie dovoľuje, aby podnikateľ nedisponoval vlastnými výrobnými kapacitami, resp. kvalifikovanými pracovníkmi na zhotovenie diela, ale je postačujúce byť prostredníkom medzi skutočným zhotoviteľom a objednávateľom. V takomto prípade sa stretávame s nasledovnými zmluvnými vzťahmi:

1. Objednávateľ „A“ si objedná tovar alebo zhotovenie diela u dodávateľa „B“, uzatvoria kúpnu zmluvu, alebo zmluvu o dielo.

2. Dodávateľ „B“ dielo nezhotoví sám, ale zmluvne sa dohodne na zhotovení diela so subdodávateľom „C“. Obdobne je to pri kúpe tovaru. Dodávateľ „B“ pred objednávkou objednávateľa „A“ nemusí disponovať objednaným tovarom, alebo požadovaným množstvom, a preto dodávateľ „B“ predmetný tovar objedná u subdodávateľa „C“.

Mám za to, že aj keď sa uvedené vzťahy medzi osobami A – B a B – C vzťahujú na ten istý predmet zmlúv ide o dva samostatné vzťahy vymedzené zmluvnou úpravou každého z nich.

Na základe toho, že ide o dva samostatné zmluvné vzťahy, práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z predmetných zmlúv platia inter partes, teda výlučne medzi zmluvnými stranami, nakoľko ide o dvojstranný právny úkon.

Ak sa teda stane, že dôjde k vadnému plneniu dodávateľa „B“, či už pôjde o omeškanie plnenia dodávateľom „B“, alebo nebudú dodržané zmluvné podmienky vzťahujúce sa na akosť, vlastnosti, množstvo, obal, či kvalitu plnenia, zakladá takéto porušenie zodpovednosť dodávateľa „B“ za vady voči objednávateľovi „A“. Podľa § 428 ods. 1 Obchodného zákonníka je objednávateľ „A“ povinný svoje právo uplatniť u dodávateľa „B“ zaslaním oznámenia o vadách plnenia. Ako som už vyššie uviedol, v súčasnosti sa stáva bežným využívanie subdodávky tovaru či služieb, a tak v tomto konkrétnom prípade ide o dodaný tovar alebo zhotovenie diela, ktorý bol dodaný prv subdodávateľom „C“ dodávateľovi „B“ a následne ho dodávateľ „B“ dodal objednávateľovi „A“.

Na základe vyššie uvedeného tvrdenia, že zmluva platí výlučne pre zmluvné strany vyplýva, že nie je možné zmluvne založiť zodpovednosť subdodávateľa „C“ voči objednávateľovi „A“. Súčasný právny stav nedovoľuje uzatvoriť zmluvu medzi dvoma stranami (v tomto prípade medzi A – B) a zároveň zaviazať tretiu osobu (zmluvne zaviazať C) bez jej súhlasu.

Objednávateľovi „A“ ostáva možnosť uplatnenia si práva u dodávateľa „B“, ktorý je povinný vady svojho plnenia odstrániť a prípadne svoje právo uplatniť voči subdodávateľovi „C“.

Možnosť ako založiť zmluvnú zodpovednosť za vady medzi objednávateľom „A“ a subdodávateľom „C“ nachádzam v uzatvorení trojstrannej dohody, ktorá priamo upraví vzťah objednávateľa „A“ a subdodávateľa „C“.

Okrem riešenia tejto situácie trojstrannou dohodou sa nám ponúka iná, častejšie využívaná možnosť a to postúpenie budúcej pohľadávky. Objednávateľ si objedná u dodávateľa plnenie a dodávateľ si následne objedná to isté plnenie u subdodávateľa. Vyššie som už uviedol, že ak sa v plnení vyskytne vada, tak je zodpovedný subdodávateľ dodávateľovi, a rovnako dodávateľ objednávateľovi. Avšak v prípade, že dodávateľ medzičasom zanikne, objednávateľ už nemá možnosť si uplatniť právo zo zodpovednosti za vady.

V takomto prípade je dôležité zmluvne medzi objednávateľom a dodávateľom upraviť budúce pohľadávky. Ide o pohľadávky, ktoré v dôsledku vady vzniknú rovnako aj dodávateľovi voči subdodávateľovi. Zmluvne teda objednávateľ postúpi všetky pohľadávky, ktoré môžu v budúcnosti vzniknúť voči subdodávateľovi, čo znamená, že si môže objednávateľ uplatniť právo zo zodpovednosti za vady priamo voči subdodávateľovi.

Takéto postúpenie môže byť súčasťou primárnej zmluvy medzi objednávateľom a subdodávateľom.

3. Spoločná zodpovednosť dodávateľa, subdodávateľa a ďalších subjektov za vady stavby podľa českej právnej úpravy

Ako som už uviedol, slovenská právna úprava nepočíta so vznikom zodpovednosti za vady subdodávateľa a tak vzniku priameho nároku objednávateľa voči subdodávateľovi. Inšpiráciou pre nás môže byť česká právna úprava v zákone č. 89/2012 Sb. Ob- čanský zákoník. Kde i keď veľmi stroho, nachádzame ustanovenie, ktoré upravuje vzťah objednávateľa „A“ a subdodávateľa „C“.

„Bylo-li plneno vadne, je vzhledem k tomu, co sám dodal, zavázán se zhotovitelem spo- lečne a nerozdílne

a) poddodavatel zhotovitele, ledaže prokáže, že vadu zpusobilo jen rozhodnutí zhotovitele nebo toho, kdo nad stavbou vykonával dozor,

b) kdo dodal stavební dokumentaci, ledaže prokáže, že vadu nezpusobila chyba ve stavební dokumentaci, a

c) kdo provádel dozor nad stavbou, ledaže prokáže, že vadu stavby nezpusobilo selhání dozoru.“5

Uvedené ustanovenie môžeme aplikovať na prípade zhotovenia diela, konkrétne stavby. Vďaka tejto právnej úprave je predpoklad, že dôjde k posilneniu postavenia objednávateľa, ako aj dodávateľa, a vznik práva objednávateľa uplatniť si svoje nároky u viacerých subjektov, podľa svojho uváženia.

Na to, aby vznikla povinnosť na strane subdodávateľa, technického dozoru alebo autora dokumentácie je potrebné, aby existovala vada, ktorá zakladá zodpovednosť dodávateľa za vady diela. To znamená, že bez zodpovednosti dodávateľa nemôže vzniknúť zodpovednosť subdodávateľa, poprípade iných osôb.

V tomto prípade zodpovednosť subdodávateľa nevzniká na základe uzatvorenej zmluvy, ale priamo zo zákona. Tento fakt je veľmi dôležitý, nakoľko ani zmluvnou úpravou nie je možné vylúčiť spomenuté tretie osoby zo záväzku medzi objednávateľom a dodávateľom. Ak by sa v zmluve nachádzalo ustanovenie, ktoré by vylučovalo zodpovednosť týchto osôb, bolo by neplatné, keďže by odporovalo zákonnému ustanoveniu.

Posilnenie postavenia objednávateľa spočíva hlavne v tom, že zaviazané subjekty sú povinné plniť spoločne a nerozdielne.

Problémové môžu byť osobitné zmluvné ustanovenia, v ktorých sa objednávateľ a dodávateľ dohodli napríklad na limitácii výšky zľavy z ceny diela, ktorú poskytne dodávateľ v prípade vadného plnenia. Takéto ustanovenie by podľa môjho názoru nezaväzovalo subdodávateľa a iné osoby už iba z toho dôvodu, že tieto subjekty nepoznajú text zmluvy a ich zodpovednosť sa nezakladá zo zmluvy, ale zo zákona.

Podobne by svoje nároky uplatňoval objednávateľ u dodávateľa, ak by išlo o dohodnutú zmluvnú pokutu, ktoré sa spájajú s existenciou vád.

Rozšírenie možných práv objednávateľa z vád, ktoré by spočívalo v práve svojpomocného odstránenia vád objednávateľom a následnom požiadaní o úhradu nákladov je aplikačne možné podľa výroku Najvyššieho súdu ČR: „Dohoda, že objednatel sám pro- vede opravu díla (vadne) zhotoveného na základe smlouvy o dílo uzavrenépodle obchod- ního zákonníku a zhotovitel mu uhradí vynaložené náklady, je v rovine právní plne možná.“6 avšak rovnako tretie osoby nebudú na takéto plnenie zaviazané.

Komplikácie môžu nastať v súvislosti s povinnosťou dodávateľa upozorniť na nevhodnú povahu príkazov a vecí, ktoré mu dal objednávateľ na zhotovenie diela. Nesplnenie tejto povinnosti nie je v zákone spojené so žiadnou sankciou. Môže teda dôjsť k tomu, že dodávateľ nesplní svoj záväzok skontrolovať veci, ktoré boli určené na zhotovenie diela, ale za samotné vady diela ani nebude zodpovedný, nakoľko celú zodpovednosť bude niesť autor dokumentácie. Potvrdzuje to ustanovenie § 2630 ods. 2, ktoré uvádza, že „zhotovitel se zprostí povinnosti z vady stavby, prokáže-li, že vadu [5] zpúsobila jen chyba ve stavební dokumentaci dodané osobou, kterou si objednatel zvolil,…“[6] [7]

Nová právna úprava by mala priniesť pre objednávateľa možnosť uplatnenia si práva z vadného plnenia nielen u dodávateľa, ale aj u ďalších osobách a to by malo zaručiť lepšiu vymáhateľnosť týchto práv, resp. rýchlejšie odstraňovanie vád.

Dodávatelia sa vďaka tejto úprave majú možnosť znížiť mieru svojej zodpovednosti za vady, ak je predpoklad, že nemajú výlučnú zodpovednosť. V niektorých prípadoch sa dokonca môže dodávateľ zodpovednosti za vady úplne zbaviť.

4. Návrh úpravy zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia

Aj keď je česká právna úprava zodpovednosti subdodávateľa a iných osôb za vady nová, hodnotím ju ako nedostatočnú. Rozsah úpravy pokrýva iba vzťahy v rámci zmluvy o dielo – zhotovení stavby a aj to veľmi stručne. Ostatné zmluvné vzťahy ostávajú nepokryté.

Navrhujem vytvoriť priamy nárok objednávateľa voči subdodávateľovi ako pri zmluve o dielo, tak aj kúpnej zmluve. Subdodávateľ by mal z vady zodpovedať s dodávateľom spoločne a nerozdielne a objednávateľ by mal právo poznať subdodávateľa. Práve táto informácia môže celý proces nápravy urýchliť, ak dodávateľ nekomunikuje. Návrh nového občianskeho zákonníka v § 235 prichádza so zaujímavou úpravou: „Ak má stavba vady a objednávateľ sa nemôže domôcť uspokojenia svojich práv z nesplnenia najmä preto, lebo na majetok zhotoviteľa bol vyhlásený konkurz, alebo zanikol, môže objednávateľ vo vlastnom mene uplatniť prostriedky nápravy voči poddodávateľovi, ktoré by inak mohol uplatniťzhotoviteľ. Poddodávateľ má voči objednávateľovi všetky námietky, ktoré by mal voči zhotoviteľovi. Tejto zodpovednosti sa poddodávateľ nemôže dohodou so zhotoviteľom zbaviť ani ju obmedziť.“8 Je zaujímavou z toho dôvodu, že už nie je dôžité, či bola zmluvne vyriešená zodpovednosť subdodávateľa, ale priamo zaväzuje subdodávateľa byť zodpovedný za vady v prípade, že dodávateľ zanikne, alebo bol na jeho majetok vyhlásený konkurz.

V súčasnosti v zmluvách o dielo nachádzame opakujúce sa ustanovenie: „Zhotoviteľ zodpovedá za plnenie zmluvy o subdodávke subdodávateľom tak, ako keby plnenie realizované na základe tejto zmluvy realizoval sám.“ Dodávateľ diela v takomto prípade nemá možnosť zbaviť sa zodpovednosti, aj keby bolo zjavné, že subdodávateľ plnil vadne. Nová právna úprava by mala teda aj ochrániť dodávateľa pred nárokmi objednávateľa, ktoré majú opodstatnenie smerovať na subdodávateľa.

Záver

Právna úprava zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia zatiaľ absentuje v slovenskom právnom poriadku. Mojím cieľom bolo poukázať na nedostatky v právnej úprave a zdôrazniť o aký dôležitý inštitút ide, skúmať novú právnu úpravu Českej republiky v rovnakej problematike a po inšpirovaní sa novým českým Občanským záko- níkom odporučiť zadefinovať inštitút zodpovednosti subdodávateľa za vady do pripravovaného Občianského zákonníka. Bude však zaujímavé sledovať ako sa česká právna úprava bude uplatňovať v aplikačnej praxi súdov, a ako zatiaľ ťažko definovateľné spojenia (napr. „co sám dodal…“9) súdy vyložia. Aj vďaka stručnosti českej úpravy však táto téma nie je jednoznačná a ostáva v nej priestor na ďalšiu diskusiu.

Autor
Róbert Marcinčo

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Kostrbatosť právnych vzťahov v oblasti obchodu nie je výnimočným javom. Vzťahy medzi podnikateľmi sa môžu naštrbiť rôznymi spôsobmi a v akomkoľvek štádiu vzťahu. Najčastejšie samozrejme dochádza k problém, keď príde na rad plnenie povinností strán. V našom prípade povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy a zo zmluvy o dielo v čase po odovzdaní tovaru, resp. diela.

Úvod

Kostrbatosť právnych vzťahov v oblasti obchodu nie je výnimočným javom. Vzťahy medzi podnikateľmi sa môžu naštrbiť rôznymi spôsobmi a v akomkoľvek štádiu vzťahu. Najčastejšie samozrejme dochádza k problém, keď príde na rad plnenie povinností strán. V našom prípade povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy a zo zmluvy o dielo v čase po odovzdaní tovaru, resp. diela.

1. Drobné nedostatky

1.1. K otázke splnenia záväzku

V prvom rade je potrebné vnímať tento problém z pohľadu splnenia povinnosti vyplývajúcej zo záväzku. Podľa § 324 ods. 1 ObchZ záväzok zanikne, ak sa veriteľovi plní riadne a včas. Podľa ustanovení o zmluve o dielo zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom. Podľa ustanovení o kúpnej zmluve predávajúci je povinný dodať tovar v množstve, akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva, a musí ho zabaliť alebo vybaviť na prepravu spôsobom určeným v zmluve. Z uvedených noriem vyplýva, že ak má dielo/tovar čo i len drobné vady, zhotoviteľ/predávajúci porušil svoju povinnosť. Keďže svoju povinnosť porušil, môže sa to považovať za nesplnenie aj za plnenie s vadami.

Kvalifikácia takého porušenia povinnosti ako nesplnenia záväzku by sa podľa nášho názoru priečila minimálne zásade proporcionality. Keďže z nesplnenia záväzku by veriteľovi priamo vyplývalo právo odstúpiť od zmluvy. Ak by sme ale použili striktný gramatický výklad, mohli by sme sa k takému záveru dopracovať. Ak by sme ale použili teleologický výklad, mohli by sme dielo s drobnými nedostatkami posudzovať za plnenie s vadami, z ktorého by potom objednávateľovi vznikli primerané nároky. Ak posudzujeme danú situáciu ako vadné plnenie, následkom je, že záväzok nezaniká, ale sa zo zákona modifikuje spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom veriteľa z vadného plnenia. Dlžníkovi teda vznikajú povinnosti zo zodpovednosti za vady a až splnením týchto povinností záväzok zanikne splnením. Hospodársky zákonník naopak umožňoval, aby záväzok zanikol splnením už v okamihu vadného plnenia a po zániku tohto záväzku nastupovali práva veriteľa zo zodpovednosti za vady.[1]

1.2. Prevzatie tovaru, resp. diela veriteľom

Povinnosťou zhotoviteľa, resp. predávajúceho je dodať dielo, resp. tovar v dohodnutom mieste, čase a bez vád. V prípade splnenia týchto povinností, je objednávateľ, resp. kupujúci povinný vykonané dielo, resp. dodaný tovar prevziať a zaplatiť dohodnutú cenu. To znamená, že prevzatie vadného predmetu plnenia nie je povinnosťou veriteľa ale jeho právom. Avšak, odmietnutie prevziať dielo/tovar s nedostatkami, ktoré neznemožňujú ich základné funkcie by sa mohlo považovať za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom. Takéto konanie by sa teda mohlo považovať za zneužitie práva kupujúceho/objednávateľa. K následkom prevzatia vadného diela sa vyjadril i Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 12. 5. 1999, sp. zn. 33 Cdo 894/1998. Uviedol, že „ak má dielo vady (zjavné alebo skryté), nie je dielo riadne ukončené, a to i v prípade, že dielo bolo objednávateľom prevzaté.“ Tento záver je podľa nášho názoru trochu nerovnomerný, keďže zhotoviteľ môže skončiť bez diela i bez plnenia.

Judikatúra a časť jurisprudencie zastáva názor, že ak má dielo i drobné nedostatky, nemôže sa považovať za riadne vykonané.[2] Raban rozlišuje riadne ukončenie diela bez vád a riadne ukončenie diela s vadami, ktoré nebránia bežnému užívaniu veci.[3] Okamih odovzdania predmetu zmluvy riadne a včas je dôležitý pre vznik povinností veriteľa. Zákon explicitne nevymedzuje ako sa má postupovať v prípade drobných nedostatkov, čo sa týka zaplatenia kúpnej ceny. Závisí to od nároku, ktorý si veriteľ vyberie. Každopádne, ak dôjde k plneniu s drobnými nedostatkami, veriteľ má právo uplatniť si nárok na odstránenie týchto nedostatkov, a po túto lehotu cenu nezaplatiť. Po uplynutí lehoty na odstránenie vád si môže uplatniť zľavu, a teda primeranú časť z ceny zadržať a zvyšok zaplatiť zhotoviteľovi/predávajúcemu. Extrémny postup v prípade drobných nedostatkov by bolo využitie práva odstúpiť od zmluvy po predošlom upozornení, a teda cenu nezaplatiť a tovar neprevziať. Subsidiárne je táto možnosť obchodným zákonníkom daná i v prípade porušenia zmluvy nepodstatným spôsobom. Vzhľadom na dispozitívnosť a v určitom zmysle vágnosť týchto ustanovení by bolo najlepšie dojednať si okolnosti vzniku povinnosti zaplatiť cenu v zmluve, a to čo najkonkrétnejšie. Teda zmluvne predpokladať, že ak budú potrebné nadpráce nepodstatného charakteru, objednávateľovi napriek tomu vznikne povinnosť zaplatiť cenu už pri odovzdaní diela. Prípadne aj stanoviť výšku sumy, ktorú v prípade drobných nedostatkov bude objednávateľ oprávnený zadržať pokiaľ tieto nebudú odstránené. To však ešte negarantuje jednoznačný výklad, a teda riešenie problému.

1.3. Postup pri uplatňovaní nárokov veriteľa z vadného plnenia

V prípade, že vylúčime, že by sa v prípade plnenia s drobnými nedostatkami jednalo o nesplnenie, bude sa postupovať podľa § 436 ObchZ a nasledujúcich. Vady dodaného tovaru môžu mať dvojakú povahu. Môžu spôsobovať porušenie zmluvy podstatným spôsobom, v tom prípade sa bude postupovať podľa § 436 ObchZ. V druhom prípade vady spôsobujú porušenie zmluvy nepodstatným spôsobom, a to je vymedzené v § 437 ObchZ. Jedným z prvých krokov bude položiť si otázku, či v danej situácii došlo k podstatnému porušeniu zmluvy. Ak bude odpoveď záporná, môže sa pri výbere a uplatňovaní nárokov z vadného plnenia postupovať podľa § 437 ObchZ. Drobné nedostatky a nadpráce pri zmluve o dielo a kúpnej zmluve budeme považovať za porušenie zmluvy nepodstatným spôsobom. Odsek 1 § 437 poskytuje veriteľovi dve alternatívy. Môže požadovať od predávajúceho, resp. zhotoviteľa buď dodanie chýbajúceho tovaru a odstránenie ostatných vád alebo si uplatniť zľavu z kúpnej ceny. Z toho vyplýva, že veriteľ nemôže uplatňovať tieto nároky kumulatívne. A keď si vyberie jeden z nich, nemôže ho bez súhlasu predávajúceho meniť, okrem prípadu, že by uplynula primeraná lehota na ich splnenie alebo by dlžník oznámil, že nesplní svoje povinnosti v tejto lehote. Ak veriteľ požaduje odstránenie vád tovaru, nemôže uplatniť iné nároky z vád tovaru, okrem nároku na náhradu škody a na zmluvnú pokutu.

Uplatňovanie nárokov z vád môžeme podľa nášho názoru deliť na dve štádiá. Pričom ak by sme ich znázornili na časovej osi, v strede by bol posledný deň dodatočnej lehoty na odstránenie vád tovaru. Pokiaľ dovtedy budú vady dlžníkom odstránené podľa požiadaviek kupujúceho, dlžník riadnym a včasným splnením svojej povinnosti uspokojí nároky kupujúceho a záväzok zanikne splnením. Pokiaľ sa ale dostaneme na časovej osi za bod znázorňujúci koniec lehoty a nároky uplatnené veriteľom neboli ešte uspokojené, bude sa vzťah ďalej spravovať odsekom 5 § 437 ObchZ. V tomto prípade sa opäť veriteľ ocitá pred dvoma alternatívnymi nárokmi. Pokiaľ teda v prvom prípade žiadal odstránenie vád, teraz si môže uplatniť nárok na zľavu z kúpnej ceny(túto by mohol požadovať aj ako prvú) alebo môže od zmluvy odstúpiť. Odstúpenie od zmluvy je podmienené tým, že veriteľ je povinný upozorniť predávajúceho na úmysel odstúpiť od zmluvy pri určení lehoty podľa odseku 3 alebo v primeranej lehote pred odstúpením od zmluvy. Veriteľ nemôže zvolený nárok bez súhlasu dlžníka meniť.

Je dôležité zdôrazniť, že následky takejto právnej úpravy sa premietajú najmä do povinnosti prevziať predmet zmluvy a do povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, resp. odmenu. Podľa súčasného právneho stavu v SR objednávateľ/kupujúci nie je povinný dielo/to- var prevziať, ak má vady. Nie je teda ani povinný zaplatiť za neho dohodnutú cenu, pokiaľ nie je v zmluve dohodnuté inak. Veriteľ však nie je oprávnený bez ďalšieho odstúpiť od zmluvy. Veriteľ je oprávnený využiť všetky nároky v súlade s § 437 ObchZ. To znamená, že musí dodržať postup jednotlivých krokov, t.j. rešpektovať zásadu sub- sidiarity jednotlivých nárokov obsiahnutú v odseku 5.

1.4. Porovnanie s českou právnou úpravou

Nový občiansky zákonník (ďalej len „NOZ“), ktorý je plodom nedávnej rozsiahlej re- kodifikácie českého civilného práva upravuje otázky týkajúce sa traktovanej témy v mnohom odlišne. Súčasná úprava obsiahnutá v obchodnom zákonníku je skôr paralelou predchádzajúcej úpravy v českom obchodnom zákonníku. Keďže rozdielov je viac, začneme s vymedzením zániku záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o dielo. Ako sme už citovali vyššie, obchodný zákonník v § 554 ods. 1 stanovuje, že zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi. Momentálne platná a účinná česká úprava dôraz na riadne ukončenie nekladie. Povinnosť zhotoviteľa je splnená a záväzok zaniká, ak je dielo spôsobilé slúžiť svojmu účelu.[4] [5] Dá sa povedať, že sa jedná o obdobnú úpravu ako v prípade Hospodárskeho zákonníka. Takže podmienka riadneho ukončenia diela sa vymenila za podmienku spôsobilosti diela slúžiť svojmu účelu. Tento je samozrejme odlišný v jednotlivých prípadoch, a tak predpokladáme, že strany si presnejšie vymedzia v zmluve, kedy sa bude dielo považovať za dokončené. „Strany smlouvy si tak často dohodnou, že dílo se má za dokončené i v prípade, má-li drobné vady, které samy o sobe ani ve spojení s inými nebrání užívaní díla.“5 V opačnom prípade bude na súdnej praxi nastavenie predpokladov, za ktorých sa má dielo za dokončené a spôsobilé na odovzdanie. Z dikcie § 2605 vyplýva, že objednávateľ dielo prevezme s výhradami či bez nich, takže i vtedy, ak bude odovzdané s vadami. Toto ustanovenie má kľúčový význam týkajúci sa nároku na zaplatenie ceny, ktorý vzniká, keď je dielo dokončené a odovzdané. Teda i vtedy, ak je prevzaté s vadami. Podľa konštantnej judikatúry ešte z obdobia platnosti predošlej právnej úpravy právo na zaplatenie ceny diela vzniká jeho zhotovením, teda ukončením diela a jeho odovzdaním v dohodnutom mieste.[6] Ďalším podstatným dôsledkom je, že súd neprizná objednávateľovi právo zo zjavných vád diela, ak objednávateľ neuplatní pri prevzatí diela žiadne výhrady, a ak zhotoviteľ namietne, že právo nebolo uplatnené včas. Zásadná zmena je teda v tom, že objednávateľ je povinný dielo prevziať, aj keby malo v budúcnosti dôjsť k odstúpeniu od zmluvy.[7] V našich podmienkach je prevzatie vadného diela právom a nie povinnosťou a zároveň pri prevzatí vadného diela nevzniká povinnosť zaplatiť celú kúpnu cenu, keďže dielo nie je riadne ukončené. Tu možno u našich susedov badať tendenciu smerujúcu k vyššej ochrane zhotoviteľa. To sa samozrejme môže javiť v určitých prípadoch problematické, ale každá minca má dve strany.

1.4.1. Prevzatie stavby podľa NOZ

NOZ v rámci problematiky drobných nedostatkov diela a ich následkov na práva a povinnosti zhotoviteľa a objednávateľa obsahuje špeciálnu úpravu týkajúcu sa prevzatia stavby. V § 2628 je ustanovené, že objednávateľ nemá právo odmietnuť prevzatie stavby pre ojedinelé drobné vady, ktoré samy o sebe ani v spojení s inými nebráni užívaniu stavby funkčne alebo esteticky, a ani jej užívanie podstatným spôsobom neobmedzujú. Cieľom tohto ustanovenia je zjavne zabrániť účelovému odmietaniu prevzatia diela s odkazom na vady diela, ktoré majú nepodstatný charakter. Je avšak podľa nášho názoru mätúce, že zákonodarca explicitne zakazuje objednávateľovi odmietnuť prevzatie diela len v prípade stavby. V tom prípade vyvstáva otázka, či sa na ostatné prípady tento zákaz nevzťahuje. Ustanovenie § 2628 je vo vzťahu k § 2605 špeciálnym. Teda v prípade stavby objednávateľ je povinný prevziať dielo s výhradami alebo bez nich. Mohli by sme si položiť otázku, či tým zákonodarca predpokladá použitie výkladu per eliminationem v prípade ostatných diel okrem stavby. V ostatných prípadoch by objednávateľ mal právo dielo neprevziať. Avšak podľa § 2605, ktorý je lex generalis, je objednávateľ povinný dielo prevziať aj keď má vady, pričom má právo vyjadriť k nim výhrady. Výslovný zákaz, ktorý zákonodarca formuloval v prípade prevzatia stavby podľa nášho názoru nemá za cieľ výklad ostatných prípadov dôkazom opaku. Skôr si myslíme, že v prípade stavby je v praxi problém drobných nedostatkov najčastejší, možno i nevylúčiteľný a tak považoval zákonodarca za potrebné explicitne posilniť ochranu zhotoviteľa stavby. Na stavbe rodinného domu na kľúč by takýmito ojedinelými vadami mohol byť škrabanec na podlahe či zvlnené žalúzie. V danom prípade je objednávateľ povinný dom prevziať, teda aj zaplatiť kúpnu cenu a následne si uplatňovať nároky z vadného plnenia podľa § 2107 NOZ.

1.4.2. Nepodstatné porušenie zmluvy

Podľa účinnej českej právnej úpravy dodanie diela s drobnými nedostatkami nemožno považovať za nesplnenie záväzku, na rozdiel od slovenskej právnej úpravy resp. predošlého českého obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, sa určite bude jednať o plnenie s vadami, kde na rozdiel od slovenskej úpravy vzniká nový záväzkový právny vzťah, ktorého obsahom sú práva a povinnosti z nárokov z vadného plnenia. V našich podmienkach nastáva zákonná modifikácia už existujúceho právneho vzťahu zo zmluvy o dielo, ktorý avšak zanikne až splnením nárokov z vadného plnenia. Podľa českého práva teda kupujúci, resp. objednávateľ zaplatí cenu a potom si môže uplatniť právo na odstránenie vady alebo na primeranú zľavu z kúpnej ceny(ak ide o zjavné vady, musí výhrady uviesť pri prevzatí diela). Ak predávajúci vadu veci neodstráni včas alebo ju odmietne odstrániť, môže kupujúci/objednávateľ požadovať zľavu z ceny, alebo môže od zmluvy odstúpiť. V podmienkach SR objednávateľ nie je povinný dielo prevziať, pokiaľ nie je vykonané riadne a teda mu ani nevzniká povinnosť zaplatiť kúpnu cenu. Je otázne, či by nezaplatenie ceny z dôvodu drobných nedostatkov súd nevyhodnotil ako priečiace sa výkonu práva v súlade s poctivým obchodným stykom.

No obchodný zákonník povinnosť prevziať dielo i s vadami neustanovuje a moment zániku záväzku viaže na riadne vykonanie diela. Objednávateľ by teda mohol nevyplatiť primeranú časť ceny ako zľavu. Český zákonodarca v rámci rekodifikácie riziko zneužitia práva objednávateľom minimalizoval.

2. Práce navyše

Problematiku prác navyše sme skúmali v prvom rade v súvislosti s právami a povinnosťami zmluvných strán zmluvy o dielo. Základným ustanovením Obchodného zákonníka je § 547 ods. 2: „Ak však bola cena určená na základe rozpočtu, ohľadne ktorého zo zmluvy vyplýva, že sa nezaručuje jeho úplnosť, môže sa zhotoviteľ domáhať primeraného zvýšenia ceny, ak sa pri vykonávaní diela objaví potreba činností nezahrnutých do rozpočtu, pokiaľ tieto činnosti neboli predvídateľné v čase uzavretia zmluvy.“ Objednávateľ môže bez zbytočného odkladu odstúpiť od zmluvy, ak zhotoviteľ požaduje zvýšenie ceny podľa odsekov 2 a 3 o sumu, ktorá presahuje o viac ako 10 % cenu určenú na základe rozpočtu. V tomto prípade je objednávateľ povinný nahradiť zho- toviteľovi časť ceny zodpovedajúcu rozsahu čiastočného vykonania diela podľa rozpočtu. Vznik tohto nároku zhotoviteľa je podmienený jedine povinnosťou bezodkladného oznámenia nevyhnutného zvýšenia ceny. Samozrejme, pokiaľ neprekračuje 10% z pôvodnej ceny dohodnutej v zmluve. Čo ale ak rozdiel medzi reálnou a dohodnutou cenou prevyšuje 10%? V danom prípade, ak sa nechce zhotoviteľ vystaviť riziku, že objednávateľ odstúpi od zmluvy, je potrebné vyžiadať si jeho súhlas. T.j. ak v priebehu vykonávania diela zistí, že je potrebné urobiť práce navyše, musí s týmto navýšením súhlasiť objednávateľ.

Podľa českej právnej úpravy možno práce navyše deliť na dva prípady v závislosti od vzťahu k predmetu plnenia. Ak sa práce navyše týkajú predmetu plnenia, nevzniká zhotoviteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia objednávateľom. Má sa zato, že práce navyše spadajú pod rámec riadneho dokončenia diela v zmluve. U našich susedov je teda ochrana zhotoviteľa v tomto ohľade pomerne labilná. Naopak, pokiaľ sa jedná o práce navyše nad rámec predmetu plnenia, vzniká zhotoviteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V praxi by to znamenalo, že ak stavebník má postaviť stavbu na kľúč, a vykoná práce navyše v súvislosti s vykopaním základov, nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak ale k domu bez príkazu pristavia ešte garáž, či urobí skalku, v tom prípade môže požadovať od objednávateľa vydanie bezdôvodného obohatenia. V našich podmienkach, možno povedať našťastie, takýto prístup nefunguje. V každom prípade, podľa nášho názoru, či už v SR alebo ČR, si musí zhotoviteľ svoju ochranu zabezpečiť sám, a to priebežným „rozširovaním“ zmluvy.

Len na záver uvedieme, že problematika prác navyše môže úzko súvisieť i s obchádzaním zákona pri verejnom obstarávaní, keď zmluvy pripúšťajú rôzne práce navyše i zvýšenie cien.

Záver

Cieľom tohto príspevku bolo zistiť, aké sú následky vykonania diela, resp. odovzdania tovaru s drobnými nedostatkami. Došli sme k záveru, že v našich podmienkach je pozícia zhotoviteľa oslabená. Intencie českého zákonodarcu, ktorý sa v rámci rekodifiká- cie v tejto časti snažil posilniť ochranu zhotoviteľa, sa pravdepodobne zakladajú na predošlej praxi, ktorá bola príliš naklonená objednávateľovi. Treba dodať, že posilnením pozície zhotoviteľa sa podľa nášho názoru postavenie objednávateľa a zhotovi- teľa práve vyrovnali. Právo objednávateľa odstúpiť od zmluvy (v krajnom prípade pasivity zhotoviteľa) mu naďalej ostáva, len nie je také jednoduché ho zneužiť. Dovolíme si konštatovať, že škoda, ktorá môže vzniknúť zhotoviteľovi neoprávneným zadržaním ceny objednávateľom je vyššia ako škoda, ktorá by mohla vzniknúť objednávateľovi prevzatím diela s drobnými nedostatkami (tak, ako sú vymedzené v NOZ). Vzhľadom na to usudzujeme, že český zákonodarca takto naplnil zásadu proporcionality a právnej istoty, a preto sa prikláňame k jeho prístupu. Naopak, v prípade prác navyše, sa domnievame, že inšpirácia českou úpravou by nebola najšťastnejšou voľbou.

Autor
Martina Grejtáková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Prehlásenia a záruky (z angl. Representations and Warranties, ďalej už len „R&W“) sú jednostranné vyjadrenia zmluvných strán o určitých skutočnostiach. Tieto ustanovenia zmluvy môžu opisovať rôzne skutočnosti. R&W sa môžu týkať tak zmluvnej strany („Nadobúdateľ prehlasuje, že je oprávnený v mene spoločnosti uzavrieť zmluvu o prevode podniku.“), ako aj predmetu zmluvy („Prevádzajúci prehlasuje, že spoločnosť nie je účastníkom žiadnych súdnych konaní.“). Tento inštitút môžeme nájsť v texte samotnej zmluvy, v prílohách zmluvy, či v rôznych dokumentoch, ktoré pochádzajú ešte len zo štádia prípravy zmluvy. S týmto inštitútom sa stretávame v rôznych typoch zmlúv ako sú napríklad úverové zmluvy, zmluva o prevode obchodného podielu, zmluva o kúpe akcií, zmluva o predaji podniku, či v samotnej kúpnej zmluve podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Na úvod je tiež potrebné podotknúť, že sa nejedná o prehlásenie, ani o záruku typickú v slovenskom práve (napríklad podľa § 429 ObZ).

Úvod

Prehlásenia a záruky (z angl. Representations and Warranties, ďalej už len „R&W“) sú jednostranné vyjadrenia zmluvných strán o určitých skutočnostiach. Tieto ustanovenia zmluvy môžu opisovať rôzne skutočnosti. R&W sa môžu týkať tak zmluvnej strany („Nadobúdateľ prehlasuje, že je oprávnený v mene spoločnosti uzavrieť zmluvu o prevode podniku.“), ako aj predmetu zmluvy („Prevádzajúci prehlasuje, že spoločnosť nie je účastníkom žiadnych súdnych konaní.“). Tento inštitút môžeme nájsť v texte samotnej zmluvy, v prílohách zmluvy, či v rôznych dokumentoch, ktoré pochádzajú ešte len zo štádia prípravy zmluvy. S týmto inštitútom sa stretávame v rôznych typoch zmlúv ako sú napríklad úverové zmluvy, zmluva o prevode obchodného podielu, zmluva o kúpe akcií, zmluva o predaji podniku, či v samotnej kúpnej zmluve podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Na úvod je tiež potrebné podotknúť, že sa nejedná o prehlásenie, ani o záruku typickú v slovenskom práve (napríklad podľa § 429 ObZ).

1. R&W v angloamerickom právnom systéme

Inštitút R&W pochádza z angloamerického právneho systému (konkrétne z anglického contract law) preto je na mieste aspoň v skratke priblížiť R&W vo svetle common law. Prehlásenia a záruky sa v angloamerickom právnom systéme považujú za dva odlišné inštitúty.1

V prípade prehlásení, je predovšetkým dôležitá ich samotná identifikácia. Môže sa zdať, že odlíšenie zmluvných podmienok od prehlásení je jednoduchšie v prípade zmlúv, ktoré sú skôr v písomnej než v ústnej forme. Častokrát však aj zmluvy v písomnej podobe sú sprevádzané ústnou, či písomnou komunikáciou, ktorá môže byť kvalifikovaná aj ako zmluvné prehlásenie. Podľa tradičného prístupu, klasifikačným kritériom medzi zmluvnou podmienkou a prehlásením (ako ne-zmluvnou podmienkou, teda ustanovením, ktoré samo o sebe nezakladá povinnosť zmluvnej strany) je úmysel zmluvných strán (resp. úmysel byť daným ustanovením viazaný, napríklad v prípade jeho porušenia). V praxi sa však aj toto kritérium stretáva s problémami. V prípade sporu je viac než isté, že strany budú tvrdiť, že mali odlišné úmysly. Súd málokedy skúma skutočný alebo skrytý úmysel jednotlivých zmluvných strán.[1] [2] Samotné prehlásenie je sekundárne, resp. vedľajšie stanovisko týkajúce sa faktov, či okolností vzťahujúcich sa na danú prejednávanú vec. Prehlásenia môžu niečo potvrdzovať alebo prisľubovať. Môžu byť tiež v zmluve vyjadrené či už explicitne alebo implicitne. Ak už bol úmysel raz jasne daný, súdy common law rozhodujú v závislosti od prípadu, podľa pravidiel vzťahujúcich sa či už na zmluvné podmienky alebo na prehlásenia. Napriek tomu, že prehlásenie samo o sebe nie je zmluvnou podmienkou, môže ňou byť. Pokiaľ je teda prehlásenie v zmluve formulované ako zmluvná podmienka, jeho porušenie má za následok právo domáhať sa náhrady škody, či až právo odstúpiť od zmluvy. Osoba sa teda v prípade nepravdivého, či zavádzajúceho prehlásenia dopustí civilného deliktu a poškodená strana bude mať právo aj na odstúpenie od zmluvy.[3] Záruka je konštruovaná ako zmluvná podmienka, ktorá garantuje pravdivosť určitej vyhlasovanej skutočnosti. Záruky sú teda koncipované v rámci zmluvy, no nie priamo v rámci povinností zmluvných strán. Záruka sa teda v common law považuje za zmluvnú podmienku, ktorá zakladá zmluvnú zodpovednosť v prípade, že sa určité zaručené skutočnosti nebudú zhodovať s realitou. Porušenie záruky teda spočíva v konaní, kedy predávajúci sľúbil, že predmet zmluvy bude mať určité vlastnosti, no svoj sľub nedodržal. Význam záruk môže tak spočívať v uľahčení práce kupujúceho, nakoľko ho zbavia povinnosti preveriť, či deklarovaný stav korešponduje so skutkovým stavom.[4] Porušenie záruky sa bude chápať ako neprijateľné, či nevhodné plnenie svojich zmluvných povinností, teda ako porušenie zmluvy, na základe čoho bude môcť druhá zmluvná strana požadovať náhradu.[5] Aby poškodená strana vôbec mala nejaký nárok z porušenia R&W, v angloamerickom právnom systéme súd skúma, či nešlo o prípad „slepej dôvery“ v pravdivosť prehlásení a záruk.[6]

Nakoľko majú tieto inštitúty svoje zázemie a históriu v angloamerickom práve, kontinentálne právo by si malo hľadať inšpiráciu práve tu čo sa týka praktizovania R&W.

2. R&W v slovenskom obchodnom práve

V slovenskom právnom poriadku R&W nemôžeme jednoznačne považovať za právne úkony zmluvnej strany. Podľa § 34 OZ, „Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.“[7] Z uvedenej definície vyplývajú určité atribúty, ktoré samotné konanie, na to aby sa mohlo považovať za právny úkon, musí spĺňať. Pre takéto konanie je dôležité splnenie podmienok platnosti právneho úkonu, úmysel a náležitosti prejavu. Platnosť právneho úkonu môžeme považovať za kritérium rozlišovania bežného prejavu vôle od prejavu sledujúceho vyvolania právnych účinkov. Na platnosť právneho úkonu sa vyžaduje splnenie náležitostí vôle ako aj jej prejavu, náležitosť predmetu a subjektu. V tomto smere teda vidíme problém v požiadavke náležitosti vôle. Vôľa ako taká musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Zmluvná strana uvádzajúca nepravdivé R&W tieto vlastnosti vôle nespĺňa, konkrétne nespĺňa požiadavku prejavu vôle bez omylu.[8] Vôľu treba interpretovať v súvislosti s úmyslom konajúceho. Na problematiku vôle teda bezprostredne nadväzuje požiadavka prejavu vôle, ktorý smeruje najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zmluvná strana uvádzajúca R&W nesledovala vznik, zmenu, či zánik práv alebo povinností.[9] Pokiaľ by si však strany upravili nároky z nepravdivých R&W možno uvažovať nad samostatným právnym úkonom v podobe inominátnej zmluvy.

V slovenských právnych podmienkach R&W sami o sebe nie sú právne záväzné. To však neznamená, že sa takými nemôžu stať. Môže tak byť napríklad ustanovením, v ktorom sa zmluvná strana zaviaže, že dané prehlásenie je pravdivé, poprípade úpravou nárokov z nepravdivých R&W (pozri vyššie prípad inominátnej zmluvy). Čo teda robiť v prípade ak už takýto inštitút v zmluve máme? V nasledujúcich podkapitolách sa budeme venovať možným následkom prípade nepravdivých R&W.

2.1. Zodpovednosť za vady

Napriek vyššie spomenutému tvrdeniu, že R&W nemožno jednoznačne považovať za právny úkon, nebude tomu tak v prípade ak R&W sa budú posudzovať ako osobitná (vymienená) akosť. Ide o prípad, kedy predávajúci ubezpečuje kupujúceho, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim.[10] Na to, aby sme mohli jednoznačne povedať, že ide práve o prípad vymienenej akosti, potrebujeme určitý prejav vôle predávajúceho, teda dané ubezpečenie. V opačnom prípade sme opäť na začiatku nášho problému, teda problematiky následkov nepravdivých R&W bez výslovného prevzatia zodpovednosti za ich nepravdivosť.

R&W, ktoré popisujú veci prevádzané zmluvou (napríklad hmotné aktíva spoločnosti) môžu v našich podmienkach zodpovedať dohodnutým vlastnostiam týchto vecí. Z tohto dôvodu by sme mohli použiť úpravu zodpovednosti za vady. V prípade nepravdivosti R&W, by teda šlo o „vadný tovar“, teda vec, ktorá nezodpovedá dohodnutým vlastnostiam ipso facto došlo by ku zodpovednosti za vady (vznik zodpovednost- ného vzťahu). Pri nepravdivých R&W nejde o škodu na strane kupujúceho (teda o zmenšenie jeho majetku), ale o nadobudnutie predmetu zmluvy s nižšou skutočnou hodnotou, než bola jeho hodnota deklarovaná predávajúcim. O vadný predmet zmluvy môže ísť v prípade, ak na prevádzaný obchodný podiel, je zriadené záložné právo hoci predávajúci prehlásil, že záložné právo zriadené nie je. Ak teda súhlasíme s myšlienkou aplikácie zodpovednosti za vady, kupujúcemu z toho vyplývajú oprávnenia na primeranú zľavu, odstránenie vád. či odstúpenie od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy môže byť v niektorých prípadoch priveľmi komplikované, až nereálne a to napríklad v prípade prevodu podniku. Ak sa nepravdivosť R&W zistí až po samotnom prevode, navrátenie celej transakcie po účinnom prevode majetkových práv nebude prichádzať do úvahy.11 Podľa § 439 odsek 1 ObZ zľava zodpovedá rozdielu medzi hodnotou, ktorú by mal tovar bez vád a hodnotou, ktorú mal dodaný vadný tovar. Výpočet zľavy však môže byť problematickým, napríklad ak dohodnutá kúpna cena je nižšia než je hodnota podniku. Ako príklad „vadného tovaru“ si tiež môžeme uviesť prevod obchodného podielu, ktorý patrí do BSM. Názory na to, či na prevod obchodného podielu sa má aplikovať ustanovenie § 145 odsek 1 OZ nie sú jednotné. Podľa rozsudku NS SR z 26. novembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 30/2009, obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom a spoločenskou zmluvou. Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex specialis. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu. Podľa rozsudku NS SR z 25. júna 2005, sp. zn. 5 Obdo 11/2007, medzi práva spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným patrí aj právo za podmienok upravených v ustanovení § 115 ObZ previesť svoj podiel na inú osobu. Pokiaľ však takýmto spoločníkom je manžel, ktorý svoj obchodný podiel nadobudol za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bez- podielového spoluvlastníctva manželov, takýto právny úkon (t.j. zmluva o prevode obchodného podielu) musí byť v súlade aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, najmä s § 145 ods. 1. Podľa ustálenej judikatúry, hodnota obchodného podielu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto pri jeho predaji, ktorý sa vymyká z kategórie bežných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov. Žiadne z týchto odlišných rozhodnutí nie je publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. Ak teda vezmeme druhé spomínané rozhodnutie za smerodajné, nakoľko nejde o bežnú vec, predaj obchodného podielu je podmienený súhlasom druhého z manželov. Pokiaľ pri našej transakcii takýto súhlas chýba, predmetný prevod je postihnutý právnou vadou, ktorá teda zakladá relatívnu neplatnosť právneho úkonu (manžel, ktorého súhlas absentuje sa podľa § 40a OZ môže domáhať relatívnej neplatnosti [11] právneho úkonu). Kupujúci voči predávajúcemu v tomto prípade môže uplatniť odstránenie vady (získanie dodatočného súhlasu manžela), poprípade bude môcť od zmluvy odstúpiť. To, že aj pri obchodnom podiele môžeme hovoriť o jeho určitých vlastnostiach potvrdzuje rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého je nepochybne možné, aby si zmluvné strany dohodli, aké vlastnosti musí obchodný podiel mať. Pokiaľ teda ide o takéto dohodnuté (vymienené) vlastnosti obchodného podielu, je možné podľa Najvyššieho súdu ČR použiť právnu úpravu týkajúcu sa zodpovednosti za vady tovaru.[12]

2.2. Omyl

Ako následok nepravdivých R&W by do úvahy prichádzala aj aplikácia zákonných ustanovení o konaní v omyle. Podľa ustanovenia § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.[13] Zo subjektívnej stránky tohto konania vyplýva, že k uvedeniu do omylu môže dôjsť ako z nedbanlivosti, tak aj úmyselne. V prípade využitia ustanovenia o omyle, môžeme uvažovať o relatívnej neplatnosti zmluvy. Nakoľko v prípade prvej vety sa na relatívnu neplatnosť vyžaduje rozhodujúca skutočnosť, je potrebné aby šlo o závažné nepravdivé R&W.[14] Z druhej vety citovaného ustanovenia vyplýva, že úmyselné uvedenie nepravdivých R&W môže takisto viesť k neplatnosti právneho úkonu (uzavretia zmluvy).

2.3. Nekalá súťaž

Pri následkoch nepravdivých R&W by sme teoreticky mohli uvažovať aj nad prípadom nekalej súťaže, konkrétne nad klamlivou reklamou. Predpokladom na to, aby sme mohli posudzovať nepravdivé R&W ako nekalosúťažné konanie, je kumulatívne splnenie troch podmienok: musí ísť o konanie v hospodárskej súťaži, konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže a konanie spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.[15] Podľa § 44 odsek 1 ObZ, „nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.“[16] Podľa § 45 odsek 1 ObZ, „klamlivou reklamou je reklama tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv a záväzkov, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažitel’a alebo spotrebiteľa.“[17] Je zrejmé, že uvedenie nepravdivých R&W je konanie v rozpore s dobrými mravmi, ako pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.[18] Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy.[19] Uvedenie nepravdivých R&W teda uvádza resp. je spôsobilé uviesť osoby, ktorým je určené do omylu a takto ovplyvniť ich správanie sa.

2.4. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením povinností

V prípade nepravdivých R&W môže byť uplatnenie si práva na náhradu škody značne problematické. Pokiaľ budeme považovať R&W ako samostatný záväzkovo-právny vzťah, pravdivosť R&W by zodpovedala povinnosti zmluvnej strany a teda následkom v prípade ich nepravdivosti by bola zodpovednosť za škody. Podľa dikcie § 420 odsek 1 OZ: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“ Problém nastáva v tom, že obsahom záväzku je niečo dať, niečo konať, niečoho sa zdržať, či niečo strpieť, z prehlásenia (ako vyjadrenia zmluvnej strany o určitom stave) takáto povinnosť nevyplýva. Nejasnosti by tiež mohli nastať v prípade určenia momentu vzniku tohto záväzku a jeho porušenia. Bude to uzatvorením zmluvy obsahujúcej nepravdivé R&W? Alebo v prípade nepravdivého prehlásenia zmluvnej strany, že na prevádzanom obchodnom podiele nie je zriadené záložné právo. Vznik práva na náhradu škody má logicky vzniknúť až uplatnením záložného práva.

Okrem horeuvedených možností riešenia prípadných sporov vyplývajúcich z nepravdivých R&W, by mal konajúci súd v konkrétnom prípade skúmať úmysel zmluvných strán, zohľadniť zásadu poctivého obchodného styku, dobromyseľnosť zmluvných strán, dobrú vieru, či dobré mravy. V neposlednom rade by konajúci súd mohol skúmať vyššie spomenutý prípad slepej dôvery. V tomto kontexte by bolo tiež potrebné sa zamerať na to, či druhá zmluvná strana (tá, ktorej boli nepravdivé R&W dané) objektívne vedela / mohla vedieť o nepravdivosti R&W. Napríklad pokiaľ niekto uzavrie zmluvu s osobou, ktorá prehlasuje, že vlastní pozemky na Mesiaci, pričom toto prehlásenie považuje za podstatné (bez neho by danú zmluvu neuzavrel), nemôže sa predsa odvolávať na nepravdivé R&W, nakoľko by mal pri náležitej opatrnosti vedieť, že takého vyhlásenie už len z objektívneho hľadiska nemôže byť pravdivé.

3. Význam R&W

R&W môžu pokryť všetky aspekty zmluvy. Je však na kupujúcom, resp. na zmluvných stranách, aby si svoje záujmy uchránili. Momentálne jedinou možnosťou ako sa vyhnúť prípadným zdĺhavým sporom vyplývajúcich z porušenia R&W je podrobné upravenie R&W, vrátane ich významu pre zmluvné strany ako aj následkov ich porušenia.

Pokiaľ si zmluvné strany riadne zmluvne upravia sankcie a zodpovednosť za porušenie R&W, strany sa budú môcť vyhnúť časovo náročnému procesu hľadania nárokov podľa občianskoprávnych noriem. Podľa E. Millera je ďalšou ich významnou úlohou skutočnosť, že môžu tvoriť základ pre due diligence.20 R&W budú predstavovať dôležitý zdroj informácií o spoločnosti, v prípade ak kupujúci (za účelom zistenia pomerov) vykonáva v danej spoločnosti prieskum. Správnosť R&W tiež môže byť odkladacou podmienkou k účinnosti zmluvy. Pokiaľ teda kupujúci pri vynaložení due diligence pred účinnosťou zmluvy zistí rozpor medzi deklarovanými R&W a skutočným stavom, zmluva nenadobudne účinnosť.[20] [21]

Nemenej dôležitý význam spočíva v určitých prípadoch v presune dôkazného bremena. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva: „Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho – ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“[22] Premietnime si to na príklade poistnej zmluvy. Poisťovňa uzavrie s poistencom zmluvu o poistení. V tejto zmluve bude uvedené prehlásenie, že poistenec nemá v rodine určitú dedičnú chorobu. Poistenec však v rodine túto chorobu má a následne na ňu aj ochorie, na čo si u poisťovne bude uplatňovať plnenie z poistného (napríklad na pokrytie liečebných nákladov). Keďže z uzavretej zmluvy je jasné, že dané prehlásenie urobil poistenec, dôkazné bremeno sa presúva na poistenca.

Záver

Na základe uvedeného teda môžeme skonštatovať, že inštitút R&W môže predstavovať veľký pokrok v systéme obchodného práva. Na bežné a hlavne menej problematické aplikovanie tohto inštitútu je najideálnejšie jeho právne zakotvenie (napríklad v rámci ustanovení štvrtej hlavy prvej časti OZ) alebo aspoň „vzorové“ súdne rozhodnutie týkajúce sa danej problematiky. Krokom vpred by mohla byť aj odporúčacia medzinárodná úprava týkajúca sa R&W.[23] V súčasných podmienkach je pri využívaní tohto inštitútu nevyhnutné postupovať s primeranou opatrnosťou a obozretnosťou a nespoliehať sa na ničím nepodložené a hlavne písomne nezaručené R&W. V záujme predídenia možných sporov a problematickej aplikácii nášho zákona, majú strany stále možnosť upraviť si nároky z nepravdivých R&W v rámci zmluvy ako samostatné, inominátne záväzky.

Autor
Alžbeta Fertaľová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Práca bude systematicky a logicky rozdelená do dvoch častí, pričom v prvej časti som sa rozhodla interferovať problematiku plnenia iného plnenia a v druhej, zodpovednosť za vady v obchodnom práve. Primárnym všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim obchodnoprávne vzťahy je Zák. č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v aktuálnom znení. Je veľmi dôležité poukázať na podstatný rozpor medzi súkrom- noprávnymi normami občianskeho práva a obchodného práva. Ustanovenie, v ktorom by plnenie aliud bolo posudzované za vadu v občianskom zákonníku absentuje. „O vadnom plnení je možné hovoriť len v tom prípade, pokiaľ má plnenie napriek vadám vlastnosti typické podľa predmetu zmluvy. Pokiaľ bolo poskytnuté plnenie niečoho iného, zodpovednosť za vady neprichádza do úvahy; nadobúdateľ má právo na splnenie zmluvy. „1

Práca bude systematicky a logicky rozdelená do dvoch častí, pričom v prvej časti som sa rozhodla interferovať problematiku plnenia iného plnenia a v druhej, zodpovednosť za vady v obchodnom práve. Primárnym všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim obchodnoprávne vzťahy je Zák. č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v aktuálnom znení. Je veľmi dôležité poukázať na podstatný rozpor medzi súkrom- noprávnymi normami občianskeho práva a obchodného práva. Ustanovenie, v ktorom by plnenie aliud bolo posudzované za vadu v občianskom zákonníku absentuje. „O vadnom plnení je možné hovoriť len v tom prípade, pokiaľ má plnenie napriek vadám vlastnosti typické podľa predmetu zmluvy. Pokiaľ bolo poskytnuté plnenie niečoho iného, zodpovednosť za vady neprichádza do úvahy; nadobúdateľ má právo na splnenie zmluvy. „1

Právna úprava plnenia aliud sa nachádza v ustanovení § 422 ods.1 Obchodného zákonníka, v ktorom je obsiahnuté nasledovné: „dodanie iného tovaru, než určuje zmluva sa považuje za vady tovaru.“ Podľa súčasného právneho stavu teda dodanie inej veci než určuje zmluva nemá za následok zánik záväzku, no pôjde iba faktickú vadu tovaru. Za takýchto okolností je náležité aplikovať relevantné ustanovenia o zodpovednosti za vady obsiahnuté v Obchodnom zákonníku. Pri tomto druhu plnenia je však nevyhnutné mať na zreteli, či ide o dodanie podobného tovaru (zhotoviteľ dodá obyčajné pracovné stoly namiesto pracovných stolov pre počítače), prípadne dodanie kompletne iného tovaru (dodanie jedálenských stolov namiesto pracovných stolov zhoto- viteľom).[1] [2] Otázkou, či ide o vadné plnenie, alebo o plnenie aliud sa zaoberalo najmä v judikatúre predvojnového obdobia. Pri dodaní motora s menším výkonom, než bolo dohovorené, pôjde o aliud (Vážny 3402, Ro NS ČSR zo 16.1.1924, sp. zn. Rv 1843/1923). Pri dodaní tokajského rezaného vína namiesto vína tokajského samorodého, pôjde taktiež o aliud (Vážny, 5774, Ro NS ČSR z 18.2.1926 sp.zn. Rv 1206/24). Pri plnení iného plnenia je na mieste aj posúdenie, či neplatnosť scudzovacej zmluvy nepodmieňuje omyl podľa predmetu plnenia (error in obiecto) poprípade omyl tkvejúci vo vlastnosti (error in materia), prípadne či je plnenie poznačené neodstrániteľnou vadou, čoho dôsledkom je zrušenie zmluvy.

Na základe platného právneho stavu v Českej republike je nevyhnutné rozlišovať medzi plnením aliud a vadným plnením. O vadné plnenie ide vtedy, ak plnenie disponuje špecifickými vlastnosťami zodpovedajúcim predmetu zmluvy. Druhou zákonnou alternatívou je plnenie aliud, ktoré je v odbornej praxi brané ako plnenie iného plnenia. Iným plnením sa má chápať dodanie plnenia iného druhu, kvality, odrody a podobne. Takéto plnenie má za následok zánik záväzku. Rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dna 2.4.1924 sp.zn. Rc 3679/1924 definoval plnenie aliud nasledovne: „Jde o zboží jiné (aliud), je-li rozdíl mezi objednaným a dodaným zbožím tak podstatný, že by se pri ro- zumném pojímání stavu veci obchodník ani nepokúsil s takovým zbožím smlouvu plniti a také by ani nemohl očekávati, že je odberatel jako plnení smlouvy prijme.“

Zodpovednosť za vady podľa Občianskeho zákonníka v prípadoch, kedy došlo k plneniu iného plnenia do úvahy neprichádza.[3] Argumentujem tým, že na plnenie aliud nie je možné hľadieť ako na plnenie zo zmluvy uzavretej. Do úvahy prichádza jedine návrh na zmenu pôvodnej zmluvy. Nadobúdateľ má v tomto prípade dve alternatívy. Tou prvou je prijatie plnenia aliud nadobúdateľom a na základe tohto prijatia dôjde k návrhu na zmenu zmluvy, v dôsledku čoho sa osoba poskytujúca plnenie neocitá v omeškaní. Druhou alternatívou je odmietnutie plnenia nadobúdateľom, v dôsledku čoho sa po- skytovateľ dostal do omeškania. [4]

Diametrálne diferentný je však stav podľa platného Obchodného zákonníka v ČR. Na jeho základe sa teda plnenie aliud chápe vadným plnením. Ustanovenie § 422 ObZ je dispozitívne a v dôsledku toho je účastníkom obchodnoprávneho vzťahu umožnené prevziať plnenie aliud namiesto plnenia dohodnutého v zmluve.[5] Práve režim obchod- noprávny je podľa mnohých viac praktický a vďaka dispozitívnej právnej úprave sa kupujúcemu umožňuje zvoliť si náležitý právny postup za predpokladu, že obdrží plnenie aliud.

Generálne ustanovenie, ktoré by upravovalo problematiku zodpovednosti za vady, v obchodnom zákonníku absentuje. Tento fakt je odôvodnením možnosti aplikácie podporného uplatnenia občianskoprávnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 499 až §510 OZ. O tomto subsidiárnom realizovaní horeuvedených ustanovení je možné hovoriť v súvislosti s obchodnoprávnymi záväzkovými vzťahmi. V obchodnom zákonníku sa nachádza komplexná právna úprava zodpovednosti za vady pri kúpnej zmluve (§ 422 a nasl. OBZ), zmluve o dielo (§ 456 a nasl. OBZ), zmluve o predaji podniku , zmluve o kontrolnej činnosti a zmluve o kúpe prenajatej veci. Na tieto zmluvné typy sa teda aplikácia subsidiárnych ustanovení vylučuje. Aby mohlo dôjsť k zodpovednosti za škodu, je obligátne splniť tri predpoklady a to: vznik škody, kauzálny nexus medzi vznikom škody a následok. Ustanovenia občianskeho zákonníka o zodpovednosti za vady je možné použiť jedine pre scudzovacie zmluvy priamo upravené občianskym zákonníkom.

Aplikácia týchto ustanovení na verejnú (nútenú) alebo dobrovoľnú dražbu sa vylučuje. Navrhovateľ zodpovedá za vady predmetu dobrovoľnej dražby v prípade, ak mu tieto vady boli známe a v zmluve o vykonaní dražby na ne neupozornil dražobníka včas. Pri verejnej dražbe je situácia úplne iná, nakoľko pri nej prechádza či už vlastnícke právo alebo iné právo na vydražiteľa na základe právnej skutočnosti, ktorou je príklep licitátora, zodpovednosť za vady dražobníka do úvahy neprichádza. Z uvedenej skutočnosti vyplýva jedine to, že navrhovateľ je povinný upozorniť dražobníka na vady vopred známe, pretože za ne zodpovedá v plnom rozsahu vydražiteľovi. Touto otázkou sa zaoberal aj Nejvyšší soud Českej republiky, ktorý vo svojom rozsudku (Ro NS ČR z 30.6.2010, sp. zn. 21 Cdo 534/2009) dospel k záveru nasledovnému: „Keby navrhovateľ na vady predmetu dražobníka riadne upozornil, ale dražobník by ohlásené vady náležíte nepremietol do popisu stavu predmetu dražby v dražobnej vyhláške alebo v jej dodatkoch, bol by odôvodnený záver o tom, že dražobník porušil ustanovenia zákona o verejných dražbách, v dôsledku čoho zodpovedá za škodu ním spôsobenú.“[6]

Autor
Patrícia Illés

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Záväzok možno vo všeobecnosti splniť, alebo nesplniť. Jedná sa o dva krajné body, medzi ktorými nie je len prázdny priestor. Aké je teda postavenie vadného plnenia, či omeškania?

1. Splnenie a nesplnenie záväzku, zmena a rozšírenie obsahu záväzku

Nie každé plnenie má za následok splnenie záväzku. V tejto časti však odhliadneme od čiastočného plnenia.

Následkom plnenia môže byť aj zmena v obsahu záväzku. Plnením, v dôsledku ktorého dochádza k zmene v obsahu záväzku, nedochádza k splneniu záväzku, ale ani k jeho zániku ako celku. Pôvodný záväzok nenahrádza vznik nového záväzku. Zmenou jeho obsahu zaniká pôvodný obsah záväzku ako nesplnený a nahrádza ho vznik nových povinností, ktoré tvoria nový obsah pôvodného záväzku. Na rozdiel od absolútneho neplnenia záväzku tu dochádza k nesprávnemu plneniu pôvodného obsahu pôvodného záväzku. Záväzok potom zanikne splnením nových povinností.

Rozšírenie obsahu záväzku môže nastať v prípade márneho uplynutia lehoty na plnenie. Rozšírením obsahu záväzku nedochádza k zmene pôvodného obsahu záväzku, ale k jeho doplneniu o ďalšie povinnosti spojené s uplynutím lehoty na plnenie.

Za nesplnenie záväzku možno považovať iba zánik záväzku iným spôsobom, než splnením. Do zániku záväzku nemožno hovoriť ani o jeho splnení, ani o jeho nesplnení. [1]

2. Omeškané plnenie vs. vadné plnenie

Omeškanie nemôže byť vadou plnenia, pretože pri omeškaní nemusí dôjsť k plneniu vôbec. Ani omeškané plnenie, čiže plnenie po lehote splatnosti, nie je vadným plnením. Za splnenie záväzku totiž považujeme riadne a včasné plnenie. Vadné plnenie je opakom riadneho plnenia, zatiaľ čo omeškané plnenie je opakom včasného plnenia. Včasné plnenie je osobitnou požiadavkou splnenia záväzku odlišnou od požiadavky riadneho plnenia. Omeškané plnenie teda nie je jedným z druhov vád plnenia. Omeškané plnenie je samostatná situácia s vlastnými následkami, ktoré sa líšia od následkov vadného plnenia.

3. Oneskorené plnenie ako splnenie pôvodného obsahu záväzku

Pri odkazovaní na všeobecnú úpravu záväzkových vzťahov, či už podľa Obchodného zákonníka1, alebo Občianskeho zákonníka2, ako aj z predchádzajúcich úvah musíme vyvodiť záver, že omeškanie nemožno okamžite považovať za nesplnenie záväzku. Podľa § 324 Obchodného zákonníka záväzok zanikne nielen riadnym a včasným plnením, ale aj oneskoreným plnením. Predmetné ustanovenie sa nachádza v časti venovanej zániku záväzku jeho splnením z čoho môžeme usudzovať, že Obchodný zákonník považuje aj oneskorené plnenie za splnenie záväzku. Rozdiel od včasného plnenia je v jeho následkoch. Riadnym, aj keď oneskoreným plnením síce záväzok zaniká, môžu však vzniknúť nároky na zaplatenie úrokov z omeškania, náhrady škody, zmluvnej pokuty, či paušálnej náhrady nákladov. Na splnenie pôvodného záväzku má vplyv iba vznik nároku na úroky z omeškania. V prípade omeškaného plnenia sa totiž plnenie dlžníka započítava najskôr na úroky z omeškania, a až následne na istinu záväzku. Úroky z omeškania teda dopĺňajú obsah pôvodného záväzku. Záväzok v tomto prípade zanikne a o splnení záväzku môžeme hovoriť až úhradou celého jeho rozšíreného obsahu. Ostatné nároky vznikajú ako samostatné záväzky, ktoré na splnenie pôvodného záväzku nemajú vplyv.

Občiansky zákonník explicitne nehovorí o omeškanom plnení ako o splnení, naopak, zaraďuje ho pod oddiel, ktorý pojednáva o zmenách v obsahu záväzkov. Vo svojom ustanovení § 559 Občiansky zákonník určuje, že splnením je len riadne a včasné plnenie. Z uvedeného by mohlo vyplývať, že podľa slovenského občianskeho práva sa po uplynutí lehoty splatnosti pôvodný obsah záväzku ihneď považuje za nesplnený, v dôsledku čoho tento obsah zaniká a nahrádzajú ho nové povinnosti. Pri pozornejšom skúmaní môžeme dospieť k záveru, že ani v občianskom práve omeškanie ihneď neznamená nesplnenie záväzku v zmysle jeho pôvodného obsahu. Omeškaním nie len že nedochádza k nahradeniu jeho pôvodného obsahu novými povinnosťami, v občianskom práve nedochádza ani k jeho rozšíreniu, ako tomu bolo pri úrokoch z omeškania podľa obchodného práva.

Zo znenia § 517 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ môže od pôvodného záväzku odstúpiť až vtedy, ak dlžník nesplní svoj dlh ani v primeranej lehote, ktorú mu na plnenie veriteľ poskytol. Inak povedané, veriteľ môže od záväzku odstúpiť len vtedy, ak dlžníkovi poskytne primeranú dodatočnú lehotu na plnenie, pričom dlžník ani napriek tomu svoj záväzok (ešte stále pôvodný záväzok) nesplní. Predmetné ustanovenie ďalej tvrdí, že pri peňažnom dlhu vzniká omeškaním veriteľovi právo požadovať popri plnení záväzku aj úroky z omeškania, resp. poplatok z omeškania. Tieto skutočnosti podporujú tvrdenie o trvaní záväzku s jeho pôvodným obsahom aj napriek uplynutiu lehoty jeho splatnosti. Zároveň § 575 OZ, ktorý pojednáva o nemožnosti plnenia, poukazuje na skutočnosť, že plnenie nie je nemožné, a teda povinnosť dlžníka plniť v zmysle pôvodného obsahu záväzku nezaniká ani v prípade, ak plnenie možno uskutočniť hoci aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po [1] [2] dojednanom čase. Pôvodný obsah záväzku nie je omeškaním nahradený novými povinnosťami (pôvodný obsah nezaniká), nevznikajú namiesto neho ani práva z vád[3]. Zmenu v obsahu záväzku, ktorú proklamuje Občiansky zákonník zaradením omeškania do príslušného oddielu, by sme mohli badať vo vzniku nároku na úroky z omeškania, prípadne na poplatok z omeškania, náhradu škody alebo na zmluvnú pokutu. Tieto nároky však tvoria osobitné záväzky oddeliteľné od pôvodného záväzku, preto na splnenie pôvodného záväzku nemajú vplyv. Ako sme už načrtli, v občianskom práve nemá na splnenie pôvodného obsahu záväzku vplyv ani nárok na úroky z omeškania, resp. poplatok z omeškania, pretože na rozdiel od obchodného práva sa tu plnenie započítava najskôr na istinu záväzku, až potom na prípadné úroky z omeškania, alebo na poplatok z omeškania. Zmena v obsahu záväzku, ktorá podľa Občianskeho zákonníka mala omeškaním nastať, nebude spočívať v rozšírení jeho obsahu o povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Omeškanie má vplyv na prechod nebezpečenstva škody, prípadne na vznik potenciálnej možnosti veriteľa odstúpiť od zmluvy. Okrem dlžníka sa môže do omeškania dostať aj veriteľ. V takom prípade nemožno hovoriť o omeškaní dlžníka, ani ak už uplynula lehota splatnosti záväzku, pretože: „…požiadavka, aby si veriteľ splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, vyplýva v našom právnom poriadku z konštrukcie samotnej podstaty omeškania. „[4].

Vzhľadom na to môžeme tvrdiť, že ako obchodné právo, tak ani občianske právo nepovažuje omeškanie za nesplnenie pôvodného obsahu záväzku, pretože sa možnosť budúceho, aj keď oneskoreného plnenia nie len že nevylučuje, ale dokonca sa od dlžníka naďalej vyžaduje, ak už záväzok ako taký nezanikol iným spôsobom. Aj oneskorené plnenie bude plnením v zmysle pôvodného obsahu záväzku, ktoré môže viesť k splneniu pôvodného záväzku.

4. Vadné plnenie ako príčina zmeny obsahu záväzku

Vadné plnenie, na rozdiel od oneskoreného plnenia, nie je plnením záväzku, a to ani v prípade, že by bolo vadne plnené ešte pred uplynutím lehoty splatnosti záväzku. V dôsledku vadného plnenia pôvodný obsah záväzku zaniká ako nesplnený a nahrádzajú ho nové povinnosti dlžníka. Charakter nového obsahu záväzku bude záležať od povahy vady, v ktorej spočíva nesplnenie pôvodného obsahu záväzku a od pôsobenia, ako aj intenzity pôsobenia tejto vady na predmet plnenia. Podstatným bude aj výber oprávneného, resp. povinného z jednotlivých nárokov z vád, ktorý je dovolený nie len v Obchodnom zákonníku, ale aj v Občianskom zákonníku. Nie vždy je potrebné preukazovať vadu konkrétneho výrobku. „Zistenie potenciálnej vady výrobkov patriacich do tej istej skupiny alebo tej istej výrobnej série umožňuje kvalifikovať taký výrobok ako vadný bez toho, aby bolo potrebné preukázať uvedenú vadu v prípade konkrét neho výrobku. „5

Na rozdiel od Obchodného zákonníka, Občiansky zákonník výslovne nehovorí o zmene v obsahu záväzku ako o priamom následku vadného plnenia. Všeobecná úprava zodpovednosti za vady je pritom ponechaná na úpravu v Občianskom zákonníku. Ten vadné plnenie a jeho následky nezaradzuje do vyššie spomínaného oddielu venovanému zmenám v obsahu záväzkov. Takýto účinok vadného plnenia je ale možné vyvodiť z obsahu nárokov, ktoré z vadného plnenia podľa Občianskeho zákonníka vznikajú. Sú to nároky ako primeraná zľava z ceny, výmena, oprava, či doplnenie toho, čo z dohodnutého plnenia chýba (nemáme však na mysli doplnenie čiastočného plnenia, ale doplnenie neúplného plnenia v zmysle súčastí vecí). Tieto nároky z vadného plnenia obsahuje aj Obchodný zákonník. „Režim (objektivní) odpovednosti prodávajícího je postaven na zásade, že prednost má uskutečnenípuvodnísmlouvy pred její zmenou, resp. ukončením. S tím koresponduje režim prostredku ochrany: náprava (oprava či výmena) predcházísleve z kupníceny, resp. odstoupeníod smlouvy.“6

Čiastočné plnenie nemôžeme považovať za vadné plnenie, pretože podstata obsahu takéhoto plnenia je totožná s obsahom povinnosti dlžníka. Čiastočné plnenie nie je nesprávne plnenie, ale neúplné plnenie. „Vec je vadná, nemá-li vlastnosti stanovené v § 2095 a 2096, za vadu se považuje i plneníjiné veci, vady v dokladech nutných pro užívání veci, dodáníjiného zboží či jiného počtu, pokud není vhodná pro účel patrný ze smlouvy nebo pro účel obvyklý. „7 Ani čiastočné plnenie veriteľ nemusí prijať, ak podľa občianskeho práva takéto plnenie odporuje dohode účastníkov alebo povahe pohľadávky a podľa obchodného práva v prípade, ak takéto plnenie odporuje povahe záväzku, alebo hospodárskemu účelu sledovaného veriteľom pri uzavretí zmluvy, ak tento účel je v zmluve vyjadrený alebo v čase uzavretia zmluvy dlžníkovi známy. V takom prípade sa na čiastočné plnenie nebude prihliadať. V ostatných prípadoch môže dlžník svoj záväzok plniť aj čiastočne a veriteľ musí prijať aj toto čiastočné plnenie, ak mu také konanie nespôsobí neprimerané ťažkosti. „Jiné zámery a účely kupujícího, které pro prodávajícího nebyly a nemohly být nikterak zrejmé, jsou pro účely odpovednosti za vady irelevantní. „8

Splnenie záväzku, ktorý bol plnený vadne, nastane až splnením nových povinností dlžníka, ak tak urobí v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom. Ako občiansky zákonník, tak ani Obchodný zákonník túto lehotu presne nedefinujú. Táto lehota plynie podľa Obchodného zákonníka odo dňa, v ktorom nastalo vadné plnenie a podľa Občianskeho zákonníka odo dňa, v ktorom boli vady nadobúdateľom vytknuté scudziteľovi. [5] [6] [7] [8]

Ak sa podľa Obchodného zákonníka strany dohodli na plnení v konkrétnom čase po uzavretí zmluvy a dlžník so súhlasom veriteľa plnil ešte pred touto dobou, môže do tejto doby, resp. do začiatku jej plynutia, ak nebola určená ako deň, ale ako dlhší časový horizont, nahradiť svoje vadné plnenie plnením v zmysle pôvodného obsahu záväzku, čo by znamenalo zánik záväzku jeho splnením. Takýmto konaním dlžník nesmie veriteľovi spôsobiť neprimerané výdavky alebo neprimerané ťažkosti. Na vadné plnenie, ktoré nastalo pred dobou určenou na plnenie sa bude naďalej prihliadať iba z pohľadu práva na náhradu škody, ktoré veriteľovi zostane zachované, ak mu vadným plnením alebo jeho nápravou vznikne škoda. Ak dlžník nenapraví svoje vadné plnenie do doby, kedy sa podľa dohody malo plniť, resp. do začiatku jej plynutia, nastávajú účinky vadného plnenia v plnom rozsahu. To znamená, že pôvodný obsah záväzku zaniká ako nesplnený a k splneniu záväzku dôjde až splnením nových povinností vo veriteľom určenej dodatočnej primeranej lehote. Občiansky zákonník preferuje plnenie bez zbytočného odkladu. Napriek tomu možnosť dohody medzi účastníkmi, ktorou by sa strany dohodli na plnení v konkrétnom čase po uzavretí zmluvy, nevylučuje. Analogicky je možné použiť úpravu obchodného zákonníka.

Okrem zmeny v obsahu pôvodného záväzku môže pri vadnom plnení, ako aj pri oneskorenom plnení dlžníka, vzniknúť veriteľovi osobitný nárok na náhradu škody alebo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Obidva inštitúty pozná ako Občiansky, tak aj Obchodný zákonník. Špecifikom občianskeho práva je nárok na náhradu potrebných nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práva zo zodpovednosti za vady a nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Všetky tieto práva však budú obsahom nového záväzku bez vplyvu na splnenie pôvodného záväzku.

Vadné plnenie nepovažujeme za splnenie pôvodného obsahu záväzku ako v obchodnom, tak ani v občianskom práve. Vadné plnenie nemožno považovať ani za plnenie záväzku, pretože nesmeruje k jeho splneniu.

Občiansky zákonník a Obchodný zákonník nie sú jediné právne predpisy Slovenskej republiky zaoberajúce sa vadami a vadným plnením. „Problematiku zodpovednosti za vadný výrobok na úrovni Európskej únie harmonizuje smernica Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (ďalej len „smernica 85/374″), ktorá vychádza z objektívnej zodpovednosti výrobcu za škodu spôsobenú vadným výrobkom. V Slovenskej republike bola táto smernica implementovaná najmä zákonom č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. „[9]

5. Vzťah omeškaného plnenia a vadného plnenia

Dôležitou otázkou zostáva problematika vzťahu omeškaného plnenia a vadného plnenia. Vylučujú sa vzájomne tieto situácie? Je možný súbeh nárokov z omeškania a z vád plnenia?

Z hľadiska časovej línie môže dôjsť k vadnému plneniu ako pred, tak aj po lehote splatnosti záväzku. Keďže vadné plnenie nemožno považovať za plnenie záväzku, nemá takéto plnenie po lehote splatnosti vplyv na omeškanie s plnením. Dlžník je v omeškaní od uplynutia lehoty na plnenie jeho záväzku až po riadne plnenie, teda splnenie záväzku v dodatočnej lehote určenej mu veriteľom v dôsledku omeškania dlžníka, resp. dovtedy, kým záväzok nezanikne iným spôsobom, než splnením. Oneskorené plnenie, ktoré je vadným plnením, považujeme stále len za vadné plnenie. Následkom vadného plnenia po lehote splatnosti záväzku bude zastavenie plynutia dodatočnej lehoty poskytnutej dlžníkovi veriteľom na oneskorené plnenie, pričom zastavenie plynutia tejto lehoty nastane z dôvodu zániku možnosti splnenia pôvodného obsahu záväzku. Od momentu vadného plnenia určí veriteľ novú dodatočnú primeranú lehotu na splnenie nových povinností dlžníka, v súlade s ustanoveniami o vadnom plnení podľa Občianskeho zákonníka, ako aj Obchodného zákonníka. Dlžník je v omeškaní nepretržite od uplynutia lehoty na splnenie pôvodného obsahu záväzku, až po zánik záväzku s novým obsahom počas novej dodatočnej primeranej lehoty určenej veriteľom v dôsledku vadného plnenia dlžníka, ktorý je v omeškaní, alebo do zániku záväzku iným spôsobom, než jeho splnením. Prerušenie omeškania z dôvodu vadného plnenia po lehote splatnosti záväzku by odporovalo vyššie uvedenému tvrdeniu o plynutí omeškania. Ak nastane vadné plnenie ešte pred lehotou splatnosti záväzku, dôsledkom zmeny obsahu záväzku pôvodný obsah záväzku zaniká. Rovnako tak sa stáva neúčinnou aj pôvodná lehota splatnosti tohto záväzku, keďže tá sa viazala k jeho pôvodnému obsahu. Vadné plnenie bude mať za následok nemožnosť splniť pôvodný obsah záväzku, preto následky omeškania nastanú už v momente vadného plnenia spolu s následkami z vadného plnenia[10]. Výnimkou je situácia, kedy bolo plnenie dohodnuté na určitý čas, pričom k vadnému plneniu došlo pred dohodnutou dobou. Touto možnosťou sme sa zaoberali už vyššie. Po zániku pôvodného obsahu záväzku v dôsledku vadného plnenia začne dlžníkovi plynúť nová dodatočná primeraná lehota na splnenie jeho nových povinností, ktorú mu určí veriteľ.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka umožňujú veriteľovi odstúpiť od zmluvy až po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty určenej dlžníkovi na oneskorené plnenie. V prípade vadného plnenia je možné odstúpiť od zmluvy nie len po uplynutí takejto dodatočnej primeranej lehoty určenej dlžníkovi v dôsledku jeho vadného plnenia, ale v niektorých prípadoch aj okamžite po vadnom plnení dlžníka podľa Obchodného zákonníka, resp. okamžite po vytknutí vád nadobúdateľom scudziteľovi podľa Občianskeho zákonníka.

Ak má veriteľ v dôsledku dlžníkovej vady plnenia, ktoré nastalo ešte pred splatnosťou záväzku, možnosť odstúpiť od zmluvy okamžite, nemožno uplatniť ustanovenia o možnosti odstúpiť od zmluvy až po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty podľa ustanovení o omeškaní dlžníka, pretože by tým bol veriteľ nútený zotrvať v právnom vzťahu s dlžníkom aj po tom, čo má zákonnú možnosť takýto vzťah vypovedať. Veriteľ môže odstúpiť od zmluvy okamžite po vadnom plnení dlžníka, ak tak urobí bez meškania po rozhodujúcich skutočnostiach, ktoré ho na to podľa jednotlivých právnych úprav oprávňujú. Rovnako tomu bude aj v prípade, ak nastane vadné plnenie až po lehote splatnosti záväzku, ak je následkom vadného plnenia veriteľovo oprávnenie okamžite odstúpiť od zmluvy.

Obchodný zákonník umožňuje v určitých prípadoch okamžité odstúpenie od zmluvy aj pre prípad omeškania dlžníka. Ak by v tejto situácii nemal veriteľ možnosť okamžite odstúpiť od zmluvy pre vadné plnenie, ktoré nastalo ešte pred uplynutím lehoty splatnosti záväzku, a v dôsledku ktorého došlo zároveň k omeškaniu dlžníka, rovnako, ako vo vyššie uvedených prípadoch sa bude postupovať aj v tejto situácii podľa ustanovení, ktoré umožňujú okamžité odstúpenie od zmluvy, teda podľa ustanovení o následkoch omeškania dlžníka.

Následkom dlžníkovho neplnenia v primeranej dodatočnej lehote je veriteľova možnosť odstúpiť od zmluvy alebo možnosť požadovať od dlžníka primeranú zľavu z ceny. Ak ide o peňažné plnenie, úroky z omeškania sa počítajú od momentu vadného plnenia, až po zánik záväzku ktorýmkoľvek spôsobom.

Ak teda nastanú účinky vadného plnenia ešte pred uplynutím lehoty splatnosti záväzku, nastanú spolu s nimi aj účinky omeškania. Ak najprv nastanú účinky omeškania, nenastanú automaticky aj účinky vadného plnenia. Vadné plnenie nemá vplyv na splnenie záväzku, a teda nevplýva ani na omeškanie s plnením, prípadne na ďalšie plynutie doby, počas ktorej sa rátajú úroky z omeškania. Momentom vadného plnenia po lehote splatnosti nastanú aj účinky vadného plnenia. Možnosť odstúpiť od zmluvy, v prípade ak následkom vadného plnenia nie je možnosť okamžitého odstúpenia od zmluvy, sa vplyvom vadného plnenia po lehote splatnosti oddiali, a to v dôsledku zastavenia plynutia dodatočnej primeranej lehoty určenej veriteľom dlžníkovi na oneskorené plnenie a jej nahradenia podobnou lehotou v dôsledku vadného plnenia.

6. Odstúpenie od zmluvy a konvalidácia vadného plnenia veriteľom

Nie vždy musí riadne omeškané plnenie znamenať splnenie záväzku. Rovnako tak vadné plnenie nemusí nutne znamenať nesplnenie záväzku.

Ak podľa obchodného práva veriteľ po uplynutí lehoty splatnosti záväzku bez meškania odstúpi od zmluvy v prípade, ak nemá na oneskorenom plnení záujem a dlžník o tejto skutočnosti v čase uzatvárania zmluvy vedel, alebo to mal vedieť, pričom veriteľ tak urobí ešte pred dlžníkovým oneskoreným plnením, nebude mať oneskorené plnenie dlžníka za následok splnenie záväzku, aj keby tak dlžník urobil v primeranej dodatočnej lehote po uplynutí lehoty splatnosti záväzku. Rovnako tomu bude v prípade, ak dlžník, ktorý sa dostal do omeškania vyhlásil, že nesplní svoj záväzok ani v dodatočnej lehote poskytnutej mu veriteľom. Ak skutočnosť, že veriteľ na oneskorenom plnení nemá záujem, vyplýva už z obsahu zmluvy, účinky odstúpenia nastanú už uplynutím lehoty splatnosti záväzku a na odstúpenie od zmluvy nie je potrebný veriteľov úkon. Takýto účinok uplynutia lehoty splatnosti záväzku môže veriteľ odvrátiť iba v prípade, ak dlžníkovi ešte pred jej uplynutím oznámi, že na splnení záväzku trvá aj po uplynutí lehoty splatnosti záväzku.

Občiansky zákonník umožňuje veriteľovi odstúpenie od zmluvy až po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty na plnenie, ktorú veriteľ sám určil. Podľa občianskeho práva nebude oneskorené plnenie splnením záväzku iba v prípade, ak k takémuto plneniu dôjde až po odstúpení veriteľa od zmluvy po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty na plnenie.

Okrem odstúpenia od zmluvy je možné zmluvu zrušiť s účinkami ex tunc. Túto možnosť pozná ako občianske, tak aj obchodné právo. Spoločným menovateľom zrušenia zmluvy a odstúpenia od zmluvy je zánik pôvodného záväzku. Žiadne plnenie po zániku záväzku nemôže znamenať splnenie tohto pôvodného záväzku.

Ak veriteľ konvaliduje, čiže vyjadrí súhlas s dlžníkovým plnením, ktoré je vadné, takýmto úkonom prijíma vadné plnenie namiesto dojednaného plnenia a označuje ho za splnenie záväzku. Momentom súhlasu sa veriteľ vzdáva všetkých nárokov z vád plnenia, ako aj osobitných nárokov na náhradu škody, alebo zmluvnú pokutu. V prípade, ak by na strane dlžníka došlo k omylu v plnení, môže dlžník namietať neplatnosť právneho úkonu z dôvodu omylu na jeho strane a žiadať od veriteľa vrátenie nesprávneho plnenia na svoje náklady. V takom prípade sa na dlžníkovo plnenie nebude prihliadať. Dodatočné schválenie vadného plnenia môže veriteľ podmieniť splnením podmienky. Konvalidácia je v zásade jednostranným úkonom. Ak by svoj súhlas veriteľ podmienil splnením podmienky dlžníkom, stane sa z konvalidácie dvojstranný úkon, na ktorého účinok je potrebný súhlas oboch strán. V tomto prípade budeme hovoriť o dohode o zmene v obsahu záväzku, ktorú upravuje iba občiansky zákonník, no obchodný zákonník takúto dohodu nevylučuje. Ak by absentoval súhlas čo i len jednej strany s dohodou, plnenie dlžníka ostáva vadným a nastávajú všetky účinky vadného plnenia.

Záver

Splnenie, nesplnenie, vadné plnenie a omeškanie sú osobitné situácie v záväzkových vzťahoch, s ktorými sú späté osobitné právne následky. Ako podľa Občianskeho zákonníka, tak aj podľa Obchodného zákonníka omeškané plnenie v zásade smeruje k splneniu záväzku, zatiaľ čo vadné plnenie má v zásade za následok nesplnenie pôvodného obsahu záväzku a smeruje k zániku tohto obsahu. Ako z každého pravidla, aj z uvedených dvoch pravidiel existujú výnimky. Napriek tomu, ani vadné plnenie automaticky neznamená nesplnenie záväzku ako takého. Úprava omeškania a vadného plnenia podľa Občianskeho zákonníka a podľa Obchodného zákonníka je teda v zásadných otázkach rovnaká.

Rozdiel nájdeme najmä v prístupe k vymáhateľnosti práv uplynutím zákonnej, alebo dohodou určenej doby. Zatiaľ čo obchodné právo preferuje premlčanie nárokov z vád, úprava občianskeho práva ráta s preklúziou týchto práv, pokiaľ neboli vady v stanovenej dobe vytknuté scudziteľovi. Ak túto dobu nadobúdateľ dodržal, domáhať sa práv z vád môže vo všeobecnej premlčacej dobe. Pri nárokoch z právnych vád, teda v prípadoch uplatnenia práva tretej osoby na predmet plnenia záväzku, je prístup oboch právnych odvetví rovnaký. Nároky z právnych vád sa uplynutím zákonnej doby premlčujú.

Ďalší rozdiel nachádzame v úprave možnosti odstúpenia od zmluvy. Zatiaľ čo v občianskom práve je pre odstúpenie od zmluvy v dôsledku omeškania nutné uplynutie dodatočnej primeranej lehoty, obchodné právo pozná aj situácie, kedy je v dôsledku omeškania dlžníka s plnením záväzku od zmluvy možné odstúpiť ihneď. Úprava možnosti odstúpenia od zmluvy v dôsledku vadného plnenia je v zásade rovnaká. Rozdiel medzi právnymi úpravami je v začiatku plynutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie, ak je poskytnutie takejto lehoty potrebné.

Autor
Erik Lacko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Abstrakt

Úprava mitigačných povinností poškodeného a na ne nadväzujúca úprava práv a povinností sú pravidelnou súčasťou právnych poriadkov európskych štátov, rovnako ako unifikačných projektov či vzorových úprav pre súkromné právo. Tak ako je často spojený s aplikačnými a teoretickými problémami vznik a zánik zodpovednosti za škodu, aj pri mitigačných povinnostiach poškodeného sa právna veda a prax môže stretnúť s úskaliami, ktoré so sebou táto problematika prináša. Účelom príspevku je venovať sa aspoň sčasti niektorým súvisiacim otázkam, hlavne tomu, kedy mitigačné povinnosti vznikajú, aký je ich rozsah, pričom väčší dôraz kladieme na otázku alternatívnych obchodov a s nimi spojených najčastejších problémov praxe.

Úvod

Úprava mitigačných povinností poškodeného a na ne nadväzujúca úprava práv a povinností sú pravidelnou súčasťou právnych poriadkov európskych štátov, rovnako ako unifikačných projektov či vzorových úprav pre súkromné právo. Tak ako je často spojený s aplikačnými a teoretickými problémami vznik a zánik zodpovednosti za škodu, aj pri mitigačných povinnostiach poškodeného sa právna veda a prax môže stretnúť s úskaliami, ktoré so sebou táto problematika prináša. Účelom príspevku je venovať sa aspoň sčasti niektorým súvisiacim otázkam, hlavne tomu, kedy mitigačné povinnosti vznikajú, aký je ich rozsah, pričom väčší dôraz kladieme na otázku alternatívnych obchodov a s nimi spojených najčastejších problémov praxe.

1. Podstata a vznik mitigačných povinností poškodeného

Mitigačné povinnosti (podobne ako predvídatel’nosť škody) predstavujú zákonnú limitáciu náhrady škody v prípade, ak nebudú zo strany poškodeného splnené v zákonom požadovanej miere alebo nebudú splnené vôbec. Toto nesplnenie čo do dôsledkov znamená, že tá časť škody, ktorá vznikla ako následok porušenia mitigačnej povinnosti poškodeného, nebude súčasťou nároku na náhradu škody, ktorý mu voči povinnému prináleží.1 Možno preto urobiť záver, že bez ohľadu na to, či poškodený svojou činnosťou zníži rozsah škody alebo nie, priznaný nárok na jej náhradu bude v prvom aj druhom prípade približne rovnaký. [1] [2] V prvom prípade dôjde k zníženiu škody aktivitou poškodeného, v druhom prípade mu škoda bude znížená o tú časť, ktorú svojou činnosťou znížiť mal a neurobil tak (určité nepresnosti môžu vzniknúť hlavne v druhom prípade pri zisťovaní a výpočtoch, o koľko by hypoteticky mohol poškodený znížiť rozsah škody, ak by svoju povinnosť mitigácie splnil). A práve kvôli týmto dôsledkom je treba čo najpresnejšie vyšpecifikovať moment vzniku povinností poškodeného.

Ustanovenie § 377 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ”) stanovuje pre škodcu oznamovaciu povinnosť o povahe prekážky, ktorá mu bráni v splnení povinnosti a o jej dôsledkoch a má tak urobiť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekážke dozvedel alebo sa mohol dozvedieť. Vznik mitigačných povinností na strane poškodeného je preto vo väčšine prípadov naviazaný práve na splnenie tejto notifikačnej povinnosti bez ohľadu na to, či je splnená pred vznikom škody alebo až následne (poškodený sa predsa nemusí o spôsobenej škode a jej následkoch automaticky dozvedieť v momente jej vzniku).[3] Škodou dotknutá strana však znáša mitigačné povinnosti aj v prípade, ak si škodca svoju povinnosť nesplní a to od momentu, v ktorom sa o škode dozvie sama bez pričinenia škodcu. Nesplnenie notifikačnej povinnosti nemôže mať za následok úplné oslobodenie poškodeného od povinnosti znížiť rozsah škôd (ktorá je v zákone zakotvená kogentným ustanovením), nečinne „sedieť” a očakávať, že mu bude škoda nahradená v plnom rozsahu. Posúva to však moment vzniku povinnosti mitigácie na ťarchu škodcu, čo sa zrejme odzrkadlí na výške škody, ktorú bude znášať.

2. Rozsah mitigačných povinností

Po tom, ako sme vyriešili otázku, kedy povinnosť vzniká, je na rade vyriešiť problém rozsahu povinnosti minimalizovať vzniknutú (a tiež hroziacu) škodu. Dikcia § 384 OBZ predpokladá opatrenia na odvrátenie škody alebo jej zmiernenie, ktoré je poškodená strana povinná prijať s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Toto ustanovenie je prebraté z úpravy čl. 77 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len „CISG”), ktorá narozdiel od nášho OBZ výslovne zavádza kritérium primeranosti.[4] Primeranosť je v súvislosti s úpravou CISG v právnej vede vysvetľovaná ako objektívne kritérium, na základe ktorého by iná osoba konajúca v dobrej viere a v rovnakej situácii ako škodca a poškodený tieto opatrenia považovala za primerané. [5] Aj v našej právnej vede je všeobecne prijatý záver, že ide o objektívne kritérium[6], do veľkej miery bude ale záver o naplnení kritéria primeranosti závisieť od konkrétnych okolností prípadu. Napriek tomu sa pokúsime aj vo všeobecnejšej rovine stanoviť hranice pre to, čo je a naopak čo nie je možné považovať za primerané opatrenia.

Ak má byť splnenie povinnosti primerané, jednoznačne vieme vyvodiť neprípustnosť takých opatrení, ktoré by predstavovali pre poškodeného neprimerané ťažkosti[7] (napr. v dôsledku jeho zlej finančnej situácie, nedostatku skúseností a podobne), prípadne by opatrenia mohli ohroziť jeho reputáciu a dobré obchodné vzťahy (nemožno od podnikateľa spravodlivo požadovať, aby po prevzatí vadného plnenia alebo plnenia horšej kvality v porovnaní s tým, čo bolo zmluvne dojednané, toto plnenie ďalej predával, ak by tým mohol ohroziť svoje dobré meno alebo existujúce obchodné vzťahy s inými podnikateľmi).[8] Zjavne neprimeraným by bolo aj také opatrenie, ktorého náklady by prevyšovali spôsobenú alebo hroziacu škodu. Náklady vzniknuté pri mitigácii podľa § 384 ods. 2 OBZ znáša povinná strana a tvoria súčasť nároku na náhradu škody (sú dôsledkom porušenia povinnosti škodcu, lebo poškodený by ich nebol vynaložil, nebyť tohto porušenia). Ak by náklady prevyšovali vzniknutú škodu, poškodený by tým vytvoril absurdnú situáciu, v ktorej by síce znížil (alebo úplne eliminoval) pôvodnú škodu, nákladmi na opatrenie by ju však s ohľadom na účinok de facto zvýšil, čím by nedosiahol požadovaný účinok mitigácie, práve naopak.

Primeranosť sa teda musí prejaviť aj vo vzťahu k vynaloženým nákladom. Ak má poškodený možnosť výberu medzi viacerými variantami opatrení s tým istým účinkom čo do rozsahu zníženia škody, má povinnosť vybrať si tú, ktorá ho (a v konečnom dôsledku škodcu) bude stáť čo najmenej. Učebnicovým príkladom je poškodené auto, kde náklady na jeho opravu prevyšujú cenu auta obdobných parametrov na trhu. Za týchto okolností musí poškodený zvoliť menej nákladnú možnosť (kúpiť iné auto), v opačnom prípade mu nebudú priznané náklady prevyšujúce tú sumu, ktorá predstavuje náklady primerane vynaložené (opätovne ale závisí od konkrétnej situácie; ak by išlo o auto, ktoré nie je ľahko zameniteľné alebo dostupné na trhu, potom by pravdepodobne druhá – lacnejšia alternatíva neprichádzala do úvahy). [9] V podobnej veci sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj nemecký krajský súd[10] [11], keď nepriznal náhradu nákladov švajčiarskemu kupujúcemu, ktoré mu vznikli v dôsledku toho, že od nemeckého predajcu elektroniky obdržal manuály iba v nemeckom jazyku a nie aj v ďalších dvoch štátnych jazykoch Švajčiarska – francúzštine a taliančine – a dal ich preložiť sám na dodatočné náklady. Súd v odôvodnení uviedol, že kupujúci mal využiť menej nákladnú možnosť a mal požiadať predávajúceho, aby mu sám manuály v ostatných jazykoch dodatočne poskytol. Zo strany kupujúceho preto došlo k porušeniu mitigačných povinností z dôvodu vynaloženia neprimerane vysokých nákladov vzhľadom k okolnostiam prípadu. Napriek vyššie uvedenému je v jednom prípade možné, ak v dôsledku plnenia povinnosti znížiť spôsobenú škodu bude finálna výška škody ešte o niečo vyššia. Ak by boli kroky poškodeného primerané a v súlade s § 384 OBZ, no napriek tomu by sa mu nepodarilo výšku spôsobenej škody znížiť, vynaložené náklady by musel škodca hradiť bez ohľadu na výsledok.11 Tak by sa ako ďalšia škoda pripočítali k tej pôvodne spôsobenej. [12]

Vynaloženie nákladov na splnenie mitigačných povinností však nemusí byť „iba” primerané okolnostiam prípadu, ale ako súčasť spôsobenej škody musia byť pre škodcu predvídateľné, a to v momente vzniku záväzkového vzťahu medzi škodcom a poškodeným. Určujúcim je vznik zmluvného vzťahu medzi oboma stranami (prípadne ak ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu, tak moment vzniku škody v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti[13] [14]), čo znamená, že škodca má (subjektívne hľadisko) alebo by s prihliadnutím na skutočnosti – ktoré pozná alebo má poznať – mal predvídať (objektívne hľadisko) v čase uzavretia zmluvy, aké náklady poškodenému vzniknú, ak si škodca svoju povinnosť nesplní. Najčastejšie pôjde o náklady na opravu veci, na uskladnenie tovaru, prípadne transakčné náklady na uzavretie alternatívnej zmluvy. Ak aj budú vynaložené náklady primerané k okolnostiam prípadu, nebudú ale spĺňať kritérium predvídateľnosti, nemôžu byť súčasťou nároku na náhradu škody poškodeného napriek tomu, že mu ich náhradu zákon výslovne priznáva v § 384 ods. 2 OBZ.

Na záver však považujeme za vhodné poznamenať, že je otázne, ako prísne k mitigačným povinnostiam poškodeného pristupujú sudcovia pri svojej rozhodovacej činnosti. V rozhodnutí Lombard North Central PLC v Automobile World (UK) Ltd anglický Court of Appeal ustálil, že mitigačné povinnosti všeobecne nemožno považovať za niečo, čo by malo klásť na poškodeného vysoké nároky. Je to predsa škodca, ktorý druhú stranu priviedol do problémovej situácie. [15] Ani nemecká právna veda sa netají tým, že súdy nemajú príliš veľkú vôľu „osekávať” poškodenému nárok na náhradu škody (hlavne vtedy, keď je škodca poistený), pokiaľ zo skutkových okolností nevyplýva naozaj hrubé porušenie mitigačných povinností. [16]

3. Spôsob výpočtu výšky škody

Vyššie sme uviedli, že pre výšku nároku na náhradu škody nebude až tak podstatné, či škodu poškodený zníži alebo nie; stále mu bude priznaná iba tá časť škody, ktorú už svojím konaním nemohol odvrátiť ani zmierniť jej dôsledky. Vzorec pre výpočet konečného nároku bude preto nasledovný:

a) najprv sa vypočíta škodcom spôsobená škoda v podobe skutočnej škody a ušlého zisku,

b) vymedzí sa s prihliadnutím na okolnosti prípadu, v akej miere bola škoda znížená a v akej miere mala byť znížená za dodržania kritéria primeranosti,

c) od pôvodne vzniknutej škody sa odpočíta časť, v akej škoda mala byť znížená,[17]

d) k nároku na náhradu škody sa pripočítajú náklady poškodeného, ak sú podľa hore uvedených kritérií uznateľné za súčasť spôsobenej škody.

V ďalšej časti príspevku sa budeme zaoberať povinnosťou uzavrieť alternatívnu zmluvu, ktorá je jedným zo spôsobov, ako minimalizovať vzniknutú škodu, ak tá vznikla ako dôsledok porušenia zmluvou prevzatej povinnosti.

4. Alternatívne obchody a ich vplyv na výšku nahradzovanej škody

Ak škodca mešká s dodávkou tovarov alebo služieb, prípadne dodáva vadný tovar nezodpovedajúci zmluve, poškodený má opäť urobiť primerané opatrenia aj v podobe uzavretia náhradnej zmluvy s náhradným dodávateľom hlavne v prípade, ak potenciálna škoda bude pozostávať zo zmluvných sankcií z inej zmluvy a škody vznikajúcej jeho ďalším odberateľom (následnej škody – consequential damages) alebo straty na zisku a alternatívna zmluva by mohla aspoň čiastočne zamedziť hroziacim škodám. [18] Môže pritom ísť tak o náhradný predaj, o náhradnú kúpu alebo napr. o náhradnú zmluvu o dielo.

Výška škody by mala byť vypočítaná spôsobom naznačeným v § 469 a 470 OBZ (tieto ustanovenia sa síce vzťahujú len na predaj a kúpu hlavne preto, lebo ide opäť o prevzatú úpravu z CISG, napriek tomu sa podľa nášho názoru bude obdobne postupovať aj pri iných zmluvných typoch, ako je napr. zmluva o dielo a podobne). Poškodený má nárok na rozdiel medzi pôvodnou zmluvne dohodnutou cenou a kúpnou cenou zo substitučnej zmluvy (tzv. hodnota zmarených zmluvných očakávaní – loss of expectation), od čoho treba odrátať to, čo strana získala ako dôsledok alternatívnej transakcie.[19] Ak sa nepodarí uzavrieť náhradnú zmluvu, škoda bude tvorená rozdielom medzi kúpnou cenou z pôvodnej zmluvy a bežnou cenou tovaru toho istého druhu rovnakej alebo porovnateľnej akosti za obdobných zmluvných podmienok.

Škodca musí poškodenému navyše nahradiť náklady spojené s uzavretím alternatívnej zmluvy (napr. cenu telefonických hovorov, náklady spojené s prekladom zmluvy do cudzieho jazyka), prípadne zmluvné alebo zákonné sankcie a inú škodu, ktorá vznikla odberateľovi poškodeného, ak sa v dôsledku toho, že uzatvoril substitučnú zmluvu neskôr, predsa len dostal do omeškania. [20] Ak by sa ale poškodenému podarilo uzavrieť zmluvu za výhodnejších podmienok, výška škody by bola obmedzená len na náklady spojené s uzavretím substitučnej zmluvy, prípadne následnú škodu.

S týmto úzko súvisí problematika v zahraničnej teórii označovaná ako tzv. lost-volume problém. Týka sa poškodených, ktorých predmetom činnosti je pravidelný predaj alebo kúpa. Ak poškodený uzavrie zmluvu so škodcom, ktorý v rozpore so zmluvou odmietne prevziať plnenie a poškodený ho neskôr predá, táto ďalšia transakcia nie je v anglickom právnom prostredí považovaná za substitučnú ale za novú zmluvu, ktorú by poškodený uzavrel tak či tak v rámci bežného chodu jeho podnikateľskej činnosti. Nebolo by preto spravodlivé priznať mu iba rozdiel medzi pôvodnou a novou kúpnou cenou, keď v podstate prišiel o celú jednu transakciu a tým o celkový profit z pôvodného nezrealizovaného obchodu. [21] Podľa nášho práva by zrejme nebolo možné priznať celú náhradu plnenia, ak vychádzame zo spôsobu výpočtu škody podľa § 469 – 470 OBZ a predpokladáme, že si spôsob výpočtu škody strany neupravili odchylne od tejto dispozitívnej úpravy. Do úvahy pri tom treba vziať aj to, že povinnosť uzavrieť alternatívnu zmluvu je tiež dispozitívnou úpravou a strany ju môžu v zmluve vylúčiť a stanoviť tak vlastné hranice pre rozsah povinnosti škodu minimalizovať bez toho, aby tým zasiahli do kogentného ustanovenia § 384 OBZ.

Situácia by však bola odlišná, ak by predmetom plnenia bol spotrebný a rýchlo sa kaziaci tovar. Ak je poškodený predávajúcim a jeho plnenie nebude prevzaté všas, nemusí sa mu vždy automaticky podariť uzavrieť substitučnú zmluvu v takom čase, aby nedošlo k znehodnoteniu predmetu plnenia. Vychádzajúc z ustanovenia § 470 OBZ musí škodca v takom prípade doplatiť rozdiel medzi dojednanou kúpnou cenou a bežnou cenou v čase odstúpenia od zmluvy. Ak by bol v tomto momente tovar znehodnotený, škodca sa de facto môže dostať do situácie, že bude hradiť celú dojednanú kúpnu cenu navýšenú o prípadnú ďalšiu škodu.

Zákonodarca, či už v § 469-470 OBZ alebo v § 385 OBZ počíta s tým, že uzavretiu náhradnej zmluvy predchádza ukončenie pôvodnej. Tu možno naraziť na aplikačné problémy hlavne v tom prípade, ak nesplnenie povinnosti porušujúcou stranou neznamená podstatné porušenie zmluvy a poškodený nie je oprávnený ani z iných dôvodov na okamžité odstúpenie od zmluvy. Význam to má hlavne v prípade, ak poškodený substitučnou zmluvou v plnej miere nahradí plnenie z pôvodnej zmluvy a na predchádzajúcom plnení už nebude mať viac záujem. Ak však pôvodná zmluva nebude ukončená, škodca bude mať stále nárok tovar dodať/kúpiť bez ohľadu na to, že poškodenému uhradil spôsobenú škodu. Poškodený v takom prípade nemá právo odmietnuť plnenie zo strany škodcu.[22] [23] Ak medzi zmluvnými stranami existuje pravidelný obchodný styk, poškodenému by nemuselo prekážať dodatočné plnenie z porušenej zmluvy a v konečnom dôsledku by ním len nahradil to, čo by inak musel získať cez uzavretie inej, budúcej transakcie. Možno preto uzavrieť, že kým zmluvný vzťah medzi škodcom a poškodeným aj naďalej trvá, nemožno od poškodeného požadovať uzavretie substitučnej zmluvy, ak by na pôvodnom plnení zo zmluvy už viac nemal záujem. Inak by náhradná zmluva bola opatrením spôsobujúcim poškodenému neprimerané ťažkosti; výnimku by predstavovali tie situácie, ak by sa rapídne rýchlo menila trhová cena plnenia v neprospech poškodeného a nemohol by si dovoliť čakať na márne uplynutie dodatočnej lehoty, aby mohol od zmluvy odstúpiť. 22 Odhliadnuc od tohto špecifického prípadu sa poškodenému odporúča (aby sa vyhol duplicite rovnakého plnenia) pred tým, ako uzavrie alternatívny obchod, stanoviť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie povinnosti a od pôvodnej zmluvy odstúpiť, prípadne ju naformulovať ako zmluvu fixnú (§ 349 ods. 3 OBZ).

V súvislosti s týmto problémom si môžeme položiť otázku, či má poškodený nárok na náhradu škody od škodcu, ak ten plní podľa pôvodnej zmluvy, poškodený však toto duplicitné plnenie nevyužije, pretože si ho zabezpečil alternatívnou zmluvou. Predpoklady na vznik nároku sú podľa nášho názoru splnené: škodca porušil zmluvou prevzatú povinnosť[24], poškodenému vznikla škoda (kúpna cena z alternatívnej zmluvy) a prítomná je aj príčinná súvislosť. Ak si ale túto situáciu rozložíme na drobné, škodca bude hradiť kúpnu cenu z alternatívnej zmluvy a poškodený bude hradiť kúpnu cenu z tej pôvodnej; čo do dôsledku po započítaní bude škoda predstavovať rozdiel kúpnych cien, ako je tomu aj vtedy, ak by došlo k odstúpeniu od zmluvy (§ 469 OBZ). Poškodený je však v horšej pozícii preto, lebo sa od škody ešte odrátava to, o čo sa obohatil – keďže „obdržal” dve plnenia z dvoch zmlúv, obohatenie na strane poškodeného je zrejmé. Práve v tomto vidíme riziko neukončenia pôvodnej zmluvy pred tým, než dôjde k uzavretiu substitučného obchodu. Stavia poškodeného do nepriaznivejšej pozície, čo určite nie je účelom zákonom prikázanej mitigácie.

Zo zahraničnej judikatúry je možné vyabstrahovať niekoľko určujúcich kritérií, na základe ktorých je možné konštatovať, či došlo alebo nedošlo k splneniu mitigačnej povinnnosti formou uzavretia alternatívnej zmluvy. Súdy napr. posudzujú, o koľko poškodený zníži cenu plnenia v substitučnej zmluve, pričom ak je zníženie zjavne neprimerané okolnostiam, nepriznávajú poškodenému celý rozdiel medzi pôvodnou a novou kúpnou cenou z náhradnej zmluvy.[25] Rovnako ak poškodený uzavrel pôvodnú zmluvu so zahraničným partnerom a možnosť uzavretia alternatívnej zmluvy hľadá iba v okruhu svojho sídla, podľa nemeckého súdu nebola dostatočne splnená mitigačná povinnosť.[26] Ak ide o tovar vytvorený na mieru požiadavkám škodcu, súd vzal na vedomie, že poškodený môže mať problém s predajom špecifického tovaru a preto urobil záver, že snaha o uzavretie náhradnej zmluvy by pre poškodeného prinášala neprimerané ťažkosti.[27] Aj uzavretie alternatívneho obchodu je preto vždy potrebné skúmať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

5. Čo v prípade, ak si poškodený plnenie zabezpečí sám

V zásade nie je vylúčené, aby poškodený miesto substitučnej zmluvy zabezpečil plnenie sám. V takom prípade treba zodpovedať otázku, čo všetko sa považuje za spôsobenú škodu a čo sa bude nahrádzať. Ak si ako príklad zoberieme podnikateľa vyrábajúceho tovar, ktorého výrobné kapacity však nepostačujú na pokrytie všetkých uzavretých obchodov a za tým účelom uzavrie samostatnú zmluvu so subdodávateľom, ktorý mu ale včas nedodá tovar, nevidíme dôvod, prečo by poškodený nemohol eliminovať prípadnú budúcu škodu tým, že tovar vyrobí sám. Za tejto situácie sa však nedá porovnávať kúpna cena z dvoch zmlúv, pretože podnikateľ substitučnú zmluvu neuzatvoril. Náhrada škody tak bude pozostávať iba z vynaložených nákladov na dodatočnú výrobu (napr. mzdy zamestnancov za prácu nadčas, materiál použitý na výrobu a pod.) ako aj následnú škodu v prípade, ak sa predsa len sám voči svojmu odberateľovi dostane do omeškania. Mal by však dbať na to, aby – ak nemá záujem na dodatočnom plnení – pôvodnú zmluvu ukončil, v opačnom prípade sa môže dostať do nepriaznivej situácie, ako bolo uvedené vyššie (bod 4 tohto príspevku).

Záver

V anglickej právnej teórii je povinnosť mitigovať (duty to mitigate) odvodzovaná (aj) od predvídateľnosti škody. Teória sa opiera o to, že škodca v čase uzavretia zmluvy odôvodnene predvída, že v prípade ním spôsobenej škody bude poškodený vyvíjať aktivitu smerom k zníženiu jej rozsahu. Práve preto všetko, čo malo byť s prihliadnutím na okolnosti prípadu poškodeným minimalizované, ale nestalo sa tak, nebolo pre škodcu predvídateľné.[28] V našich podmienkach takto konštruovaná právna úprava zodpovednosti za škodu ale primárne predstavuje rozloženie rizika medzi škodcom a poškodeným, ovplyvňuje ich správanie hlavne v momente rozhodovania, či majú alebo nemajú vstúpiť do zmluvného vzťahu s iným kontrahentom.[29] Ak by zákon škodu primeraným spôsobom nelimitoval, ako je tomu napr. cez inštitút predvídateľnosti škody alebo pri mitigačných povinnostiach poškodeného, v kombinácii s objektívnou zodpovednosťou za škodu by to viedlo k neželanej opatrnosti v podnikateľských vzťahoch a neúmerné riziko by sa v konečnom dôsledku premietlo do cien. V neposlednom rade právna úprava, ktorá by vytvorila pre subjekty právnych vzťahov existenčné riziko, by nebola v súlade so základnými právami a slobodami.[30]

Autor
Veronika Trojčáková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf