Záložné právo v obchodnoprávnych vzťahoch

Abstrakt

Pokiaľ ide o analýzu právnej úpravy inštitútu záložného práva v slovenskom právnom poriadku, je potrebné začať s ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ). OZ de lege ferenda i de lege lata plní úlohu subsidiárnej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len ObZ). § 1 ods. 2 ObZ totiž uvádza: „…Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení (rozumej ustanovenia ObZ), riešia sa podľa predpisov občianskeho práva“. § 261, ako prvý paragraf tretej časti ObZ zaoberajúcej sa Obchodnými záväzkovými vzťahmi, v ustanoveniach odseku 1 až 2 upravuje: „Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom …“

1. Právna úprava vo svetle subsidiarity

Pokiaľ ide o analýzu právnej úpravy inštitútu záložného práva v slovenskom právnom poriadku, je potrebné začať s ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ). OZ de lege ferenda i de lege lata plní úlohu subsidiárnej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len ObZ). § 1 ods. 2 ObZ totiž uvádza: „…Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení (rozumej ustanovenia ObZ), riešia sa podľa predpisov občianskeho práva“. § 261, ako prvý paragraf tretej časti ObZ zaoberajúcej sa Obchodnými záväzkovými vzťahmi, v ustanoveniach odseku 1 až 2 upravuje: „Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom …“ Subsidiarita OZ je zakotvená v ustanovení toho istého paragrafu, v jeho deviatom odseku takto: „Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ a týmto zákonom.“ Občiansky zákonník upravuje inštitút záložného práva v tretej hlave, druhej časti (vecné práva) pod právami k cudzím veciam. Záložnému právu je venovaných 18 paragrafových znení (§ 151a až § 151me OZ). V pomere k ostatným právam k cudzím veciam ako sú vecné bremená (3 paragrafové znenia) a zádržné práva (4 paragrafové znenia) bol pri právnej úprave záložného práva zákonodarca „štedrý”. § 151a podáva legálnu definíciu, vymedzením účelu záložného práva: „Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.“ Záložné právo teda plní dve základné funkcie: zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že do zročnosti pohľadávky, má veriteľ k dispozícii záloh ako istotu, pričom pokiaľ dlžník svoj dlh nesplní, uhradzovacia funkcia záložného práva znamená, že sa veriteľ po zročnosti pohľadávky môže uspokojiť zo zálohu. Našou úlohou nie je odcitovať celú právnu úpravu, avšak je na mieste uviesť základné poznatky, ktoré môžeme čerpať zo zákonného znenia, nachádzajúceho sa v OZ. Ten uvádza taxatívny výpočet právnych skutočností, ktorými dochádza k zriadeniu zálohu. Je to písomná zmluva (písomná forma nemusí byť dodržaná pokiaľ sa jedná o záloh na hnuteľnú vec a záloh vzniká odovzdaním veci), schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu a zákon. Nevyhnutnými súčasťami zmluvy o zriadení záložného práva je pohľadávka, ktorá sa zabezpečuje a samotný záloh. V § 151d ods. 1 zákonodarca uvádza, čo môže byť zálohom, pričom vymenúva vec, právo, inú majetkovú hodnotu, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ale aj súbor vecí, práv, časť podniku, atď. Na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv, ak OZ alebo osobitný zákon neustanovujú inak. Teraz sa skúsme zaoberať úpravou, ktorú nám poskytuje ObZ. V jeho obsahu nájdeme pod 1. oddielom, 6. diela, 3. časti, niektoré ustanovenia o záložnom práve, pričom obsah odkazuje na § 297 až § 299. Po nalistovaní predmetných paragrafov, ktoré sa mali skrývať pod dielom o zabezpečení záväzkov však nájdeme iba stručné konštatovanie: ,,§ 297 až § 299 – Zrušené” Prípad na detektívnu kanceláriu. Záhadu, či problém, však najprv skúsime riešiť právnicky. V danom diely o zabezpečení záväzku nájdeme v aktuálnom znení ObZ právnu úpravu zmluvnej pokuty, ručenia, bankovej záruky a uznania záväzku. Ustanovenia o záložnom práve boli z ObZ vypustené sériou novelizácií. Novelizáciou vykonanou zákonom č. 58 z roku 1996 došlo s účinnosťou k 1. marcu 1996 k vypusteniu § 297 a § 298. Zákonom č. 526 z roku 2002 došlo s účinnosťou k 1. januáru 2003 k vypusteniu úpravy § 299. Uvedeným zákonom došlo k reforme celého konceptu záložného práva v súkromnoprávnom ponímaní. Táto novelizácia priniesla do OZ § 151a až § 151md. Uvedené paragrafy sa budú aplikovať na právnu úpravu záložného práva v celej súkromnoprávnej sfére. Z týchto všetkých skutočnosti nepochybne vyplýva, že OZ plní ako už bolo uvedené vyššie funkciu lex generalis k osobitným úpravám záložného práva.

2. Záložné právo v Obchodnom zákonníku

Záložné právo sa v ObZ sa explicitne spomína na viacerých miestach. V prvom rade ho ObZ upravuje v súvislosti s právnou úpravou obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným. Zriadenie záložného práva upravuje v § 117a, kde ustanovuje, že na obchodný podiel možno zriadiť záložné právo. Je otázkou, či možno obchodný podiel subsumovať pod prípustné predmety zálohu uvedené v § 151d OZ. Obchodný podiel predstavuje podľa ObZ práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Je vecou, či právom? Právni teoretici sa zhodujú na tom, že obchodný podiel predstavuje inú majetkovú hodnotu, upravenú v § 118, ods. 1 OZ. Z toho vyplýva, že obchodný podiel má spôsobilosť byť predmetom záložného práva. Zriadenie záložného práva však ObZ podmieňuje tým, že spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu. Ak spoločenská zmluva prevod pripúšťa, na zriadenie záložného práva už stačí len písomná zmluva s osvedčenými podpismi. To je jeden z príkladov explicitnej úpravy v ObZ. Avšak ďalej sa venujme inštitútom, ku ktorým zriadenie záložného práva ObZ explicitne neupravuje. V súkromnom práve rozumieme pod záväzkovým vzťahom právny vzťah, v ktorom jeden subjekt (veriteľ) je oprávnený od druhého subjektu (dlžník) ,,niečo” požadovať (pohľadávka) a druhý subjekt je povinný ,,to” (dlh) poskytnúť, t.j. zachovať sa tak, ako to zodpovedá oprávneniu veriteľa, pričom obidva subjekty sú individuálne určené a ich oprávnenia ani povinnosti nevyplývajú u vlastníctva určitej veci, ale z iného osobitného dôvodu. Obsahom obchodných záväzkových vzťahov môžu byť pohľadávky a dlhy ,,súkromnoprávneho” charakteru, t.j. oprávnenia a povinnosti, ktoré sú spôsobilé byť predmetom právneho obratu. V § 261 nájdeme vymedzenie pôsobnosti ObZ práve na takéto záväzkové vzťahy. V deviatom odseku predmetného paragrafu potom nachádzame príkaz na použitie ustanovení OZ na zmluvy, ktoré nie sú pomenované ako osobitný zmluvný typ v ObZ. Takéto zmluvy sú totiž upravené normami OZ. § 261 ods. 9 do účinnosti novely (zákon č. 530/2003 Z.z.) ich upravoval ako tzv. absolútne neobchodné záväzky, na ktoré je možné aplikovať iba OZ. Režim ObZ bol vylúčený. Novelou došlo k zakotveniu súčasného právneho stavu a teda sa v plnej miere akceptuje princíp subsidiarity OZ. Súčasný komentár k ObZ pomenúva takéto zmluvy ako tzv. neobchodné zmluvy s kombinovaným záväzkovým režimom.1 Jeden z inštitútov, ktorý sa presne takto aplikuje je právna úprava záložného práva v OZ na obchodné záväzkové vzťahy. Aj keď starodávna rímska zásada pacta sunt servanda je jednou zo základných zásad, na ktorých zákonodarcovia vybudovali systém nášho súkromného práva a v rôznych variáciách ju nájdeme v najvýznamnejších právnych predpisoch, jej aplikácia právnymi subjektmi je v realite veľakrát tlačená do úzadia z dôvodov zištnosti, neférového správania, atď. Práve kvôli predchádzaniu, alebo aspoň vylúčeniu, či zmierneniu nepriaznivých dôsledkov takého konania subjektov je tu právna úprava zabezpečovania záväzkov.

3. Záložné právo ako využívaný inštitút v obchodných záväzkových vzťahoch

Cieľom zabezpečovania záväzkov je zabezpečiť reálnu pozíciu a práva veriteľa (credi- tora). Tieto zabezpečovacie právne vzťahy sú vedľajšími (akcesorickými) k hlavnému právnemu vzťahu, ktorý zabezpečujú. Tak aj záložné právo pristupuje k pohľadávke ako nástroj jej zabezpečenia. Záložné právo aj napriek absencii zákonnej úpravy v ObZ patrí k najdôležitejším a najvyužívanejším inštitútom obchodných záväzkových vzťahov. Judikatúra pripomína subsidiárnu úlohu OZ, avšak ako uvediem v nasledujúcej časti, nie vždy je to na prospech veci. Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) sa v uznesení sp. zn. 4 Obo 88 z roku 2000 uzniesol na tom, že ak sa podnikateľ bude v petite dožadovať od súdu vydania predbežného opatrenia na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol dlžníkovi – podnikateľovi, na jeho majetok, bez dojednania medzi creditorom a debitorom, súd takémuto petitu nevyhovie. Právna úprava OZ totiž nepozná zriadenie záložného práva predbežným opatrením. V mimoriadnej miere sa môžeme s používaním záložného práva stretnúť v bankovníctve. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 530/1990 o dlhopisoch je hypotekárny záložný list (ďalej len HZL) dlhopis, ktorého menovitá hodnota vrátane výnosov z neho je riadne krytá (§ 16 ods. 4) pohľadávkami banky alebo pobočky zahraničnej banky z hypotekárnych úverov zabezpečených záložným právom k nehnuteľnostiam alebo je náhradne krytá (§ 16 ods. 5) a má v názve označenie „HZL“. Tieto listy, ktoré môže vydávať len banka, ktorú na to oprávňuje licencia, tzv. hypotekárna banka. HZL sú často využívané v dôsledku istoty pre subjekty, ktoré sa ich rozhodnutú „zaobstarať”, pretože sú kryté pohľadávkami z hypotekárnych úverov, ktoré sú na dôvažok zaistené prostredníctvom záložného práva reálne existujúcou hodnotou nehnuteľnosti. Toto dvojité zaistenie a to, že ich nemôže vydávať každý, robí z HZL mimoriadne istú a bezpečnú investíciu. Ďalej je ich pozitívom výnosnosť, pretože úrok prijatý z HZL je čistý, a tak nepodlieha žiadnym zrážkam a daniam. HZL sú ako jediný druh dlhopisov oslobodené od dane z prímu. A v neposlednom rade je ich plusom likvidita, pretože HZL patria medzi verejne obchodova- teľné, čo umožňuje majiteľovi, predať ich kedykoľvek pred dobou splatnosti.[1] [2]

4. Aplikačné nuansy

Jedným z dôsledkov aplikácie dvoch právnych úprav na jeden právny inštitút ( v našom prípade pôjde o záložné právo.), je situácia keď sa základná konštrukcia právneho vzťahu bude spravovať normami jedného kódexu, avšak uplatňovanie práv z tohto právneho vzťahu bude podliehať osobitnej právnej úprave. Takto dochádza v určitých prípadoch aj k modifikácii sily právneho nároku (práva). Dobrým príkladom na rozdielnosti v právnom živote záložného práva v občianskoprávnej a obchodnoprávnej praxi je osobitná úprava premlčania v § 387 a nasl. ObZ na právne vzťahy zo záložnej zmluvy, ktorú stranu uzavreli podľa príslušných ustanovení OZ. Vzhľadom na § 261 ods.7, ktorý ustanovuje, že touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (v odseku 6 tzv. absolútne obchody) a § 261 ods. 9, ktorý hovorí, že zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ a týmto zákonom, aplikujeme pri dodržaní podmienok pôsobnosti v uvedených ustanoveniach na premlčanie nárokov zo záložného práva v obchodných záväzkových vzťahoch právnu úpravu ObZ, ktorá je odlišná od úpravy v OZ. Výnimku z takejto teoretickej definície, ktorej konštrukciu nájdeme aj v §388, ods. 1 Obz upravuje hneď jeho druhý odsek, ktorý hovorí, že aj po uplynutí premlčacej doby môže oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní ak obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo sa právo mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou, čo je ustanovenie, ktoré pri použití OZ na záložné práva v občianskoprávnych vzťahoch neprichádza do úvahy. Všeobecná premlčacia doba, ktorá sa uplatní vtedy a tam, kde zákon neustanovuje pre jednotlivé právo osobitnú premlčaciu dobu je v prípade obchodnoprávnych vzťahov podľa § 397 ObZ 4 roky, čo predstavuje rozdiel oproti 3 rokom stanovených OZ. Navyše § 401 ObZ stanovuje možnosť strany, voči ktorej sa právo premlčuje, písomným vyhlásením druhej strane predlžiť premlčaciu dobu, aj opakovane. Obmedzuje to však objektívnou dobou 10 rokov od momentu, kedy začala prvý krát plynúť. Takéto vyhlásenie je strana oprávnená urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby, čo možno využiť už pri zmluve o zriadení záložného práva. Takúto právnu úpravu OZ nepozná. Premlčaniu ako takému podľa OZ podliehajú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, pričom osobitne ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než nimi zabezpečená pohľadávka. Podľa úpravy ObZ v § 387 ods.2 premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Judikatúra je však vo všeobecnosti sporná. V právnických článkoch sa môžeme stretnúť s odkazmi na rozhodnutia českých súdov, ktoré sa k aplikácii OZ na ObZ stavajú v prospech úpravy OZ, aj v prípade vzťahov, ktoré by sa podľa § 261 ods. 7 slovenského ObZ mali spravovať ustanoveniami ObZ. Za všetky uvediem ratio decidendi rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) z 25. 4. 2007, sp. zn. 21 Cdo 1918/2005, ktorý znie: právne vzťahy zo záložných práv, ktoré vznikli voči iným zálohom, s výnimkou záložného práva k obchodnému podielu, sa riadia Občianskym zákonníkom a ďalšími predpismi občianskeho práva, a to aj vo vzťahu k premlčaniu záložného práva. V judikatúre českých súdov teda donedávna prevažoval názor, že OZ (právna úprava záložného práva a vzťahy z neho vyplývajúce) sa bude vzťahovať na celý záväzkový vzťah, nie len na veci, ktoré neupravuje ObZ. K prelomeniu tohto právneho názoru na „najvyšších miestach” došlo prednedávnom v roku 2014 v rozsudku NS ČR sp. zn. 29 Cdo 1586/2012 zo 16. 10. 2014, v ktorom sa súd zaoberal aplikáciou ObZ na zmluvu o postúpení pohľadávky uzatvorenej podľa OZ. Jeho názor spočíval v tom, že ak ide o postúpenie pohľadávky zo zmlúv o úvere uzatvorenej podľa ObZ, odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávky sa bude spravovať príslušnými ustanoveniami ObZ, ktoré upravujú možnosti odstúpenia od zmluvy. Ustanovenia OZ o odstúpení zostali neaplikované. Tendenciu zohľadňovať právny stav de lege lata, môžeme nájsť v slovenských rozhodnutiach už pred rokom 2014. Samozrejme v rozhodovacej praxi slovenských súdov môžeme nájsť rozhodnutia, kde je subsidiárna úloha OZ vo vzťahu k záložnému právu zohľadnená v optimálnej miere. Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) sa v uznesení sp. zn. 4 Obo 88 z roku 2000 uzniesol na tom, že ak sa podnikateľ bude v petite dožadovať od súdu vydania predbežného opatrenia na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol dlžníkovi – podnikateľovi, na jeho majetok, bez dojednania medzi creditorom a debitorom, súd takémuto petitu nevyhovie. Právna úprava OZ totiž nepozná zriadenie záložného práva predbežným opatrením.[3] Dôležitým je však nález Ústavného súdu SR II. ÚS 250 z roku 2011, v ktorom sa sťažovateľ – podnikateľ domáhal premlčania záložného práva. Ratio decidendi uvedeného nálezu spočívalo v konštatovaní Ústavného súdu, že účelu a zmyslu právnej úpravy premlčania v obchodnom práve môže zodpovedať iba taký výklad uvedených ustanovení, ktorý rešpektuje jednak účel a zmysel inštitútu premlčania v právnom štáte a jednak ustanovenia občianskeho a obchodného zákonníka vykladá v ich systematickom kontexte. Je potrebné vychádzať z previazanosti ustanovení Obchodného zákonníka Občianskeho zákonníka, Tieto závery sa de lege lata vzťahujú iba na prípady zabezpečenia záložným právom obchod- noprávneho záväzku. Vo vzťahu k rovnakému zabezpečeniu záväzkov občianskoprávnych bol zákonodarcom ponechaný režim s odlišnými charakteristikami (úprava v OZ). Ďalším príkladom na modifikáciu právnej sily zabezpečenia záväzkov v prípade správnej aplikácie lex specialis k lex generalis je záložne právo ako akcesorický záväzok v prípade zmluvy o úvere uzavretej podľa §497 a nasl. ObZ. Rozhodovaciu prax Ústavného súdu zohľadňujú aj súdy nižších inštancií. Záložné právo, ktoré zabezpečuje zmluvu o úvere bolo predmetom konania ukončeného rozsudkom Okresného súdu Pezinok, ktorý vyslovil, že premlčanie zabezpečenej pohľadávky záložným právom zo zmluvy o úvere sa riadi obchodným zákonníkom.[4]

5. Resumé

V judikatúre súdov Slovenskej republiky už nachádzame rozhodnutia, ktoré zohľadňujú právny stav de lege lata a vykladajú predmetné ustanovenia týkajúce sa subsidiarity v zhode s teóriami právnej vedy o subsidiarite ako takej. Avšak problém duálnej aplikácie OZ a ObZ zostáva aj naďalej predmetom polemík právnickej obce. Azda ponúkanou možnosťou je doplnenie súčasnej právnej úpravy o ustanovenie: ,,Právne vzťahy, vyplývajúce zo záväzkov (zo zmlúv), uzavretých podľa OZ sa spravujú ustanoveniami ObZ, ak ich tie upravujú. Ak takej úpravy niet, spravujú sa príslušnou právnou úpravou OZ.“ Snáď by ustanovenie v tomto alebo podobnom zmysle aspoň dočasne odstránilo rozpory vo výklade. Máme však za to, že najlepším riešením tohto stavu, je toľko očakávaná rekodifikácia súkromného práva, ktorá by zjednotila právnu úpravu záväzkov a právnych vzťahov z nich vyplývajúcich, v súčasnej dobe duplicitne upravenú v OZ a ObZ v jednom kódexe.

Autor
Bc. Dávid Danočko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf