Úvod do problematiky
Účelom ustanovení o náhrade škody, či už sa týkajú škody plynúcej z porušenia povinností vychádzajúcich zo zmluvných vzťahov, alebo z porušenia zákonných povinností, je zaistenie kompenzácie poškodenej strany. Skrátka, účelom týchto pravidiel je čo najviac prinavrátiť poškodenú stranu do stavu, v akom bola pred vznikom škody.
Právne poriadky mnohých štátov však obsahujú taktiež pravidlo, podľa ktorého strana, ktorá spôsobila škodu, je povinná nahradiť vzniknutú škodu len do tej miery, v akej ju mohol predvídať ako dôsledok porušenia svojich povinností. Spomínané pravidlo nesie názov predvídateľnosť škody. Tá má svoje počiatky už v starovekom Ríme a znie: ,,Náhrada škody v prípadoch zahrňujúcich určité množstvo nemá presiahnuť dvojnásobok tohto množstva.“1 K dnešnému všeobecnému chápaniu sa dostalo toto pravidlo v novovekom Francúzsku, kde bola do Code Civil uzákonená zásada, podľa ktorej ,osoba, ktorá je povinná plniť, zodpovedá strane, ktorej je povinná plniť, len za škodu, ktorú mohla predvídať v dobe uzatvorenia zmluvy.“2 Toto pravidlo neskôr prevzali do svojej rozhodovacej praxe anglické súdy, kde sa automaticky dostalo ustanovenie o predvídateľnosti škody do common law. Predvídateľnosť škody je explicitne zákonne upravená aj v slovenskom právnom poriadku, konkrétne v § 379 ObZ[, ktorý znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.“ Vychádzajúc z tohto ustanovenia, nenahrádza sa tzv. nepredvídateľná škoda. Túto predvídateľnosť treba skúmať vzhľadom na okolnosti či strana v momente vzniku záväzkového vzťahu, vo väčšine prípadov pôjde o moment uzavretia zmluvy, predvídala škodu ako predpokladaný následok svojho konania, či naopak nekonania. Je potrebné prizerať aj na všetky okolnosti, na ktoré zmluvná strana, ktorá spôsobila škodu, prihliadala, resp. tak mala urobiť pri jej objektívnej starostlivosti. Aj z toho je zreteľné, že sa pri tomto inštitúte neprihliada na subjektívne dispozície zmluvných strán, ale na zreteľ sa berie objektívne kritérium, ktoré sa požaduje od všetkých strán obchodu.[4]
1. Predvídateľnosť škody ako predpoklad zodpovednosti za škodu?
Povinnosť nahradiť škodu sa vo všeobecnosti považuje za povinnosť sekundárnu, ktorá nastupuje až po porušení prvej, zmluvnej alebo zákonnej povinnosti. Preto tu existujú predpoklady, ktorých kumulatívnym naplnením nastáva následok, ktorým je zodpovednosť za spôsobenú škodu. Naskytá sa nám teda otázka, aké sú to predpoklady a či medzi nich patrí aj inštitút predvídateľnosti škody. Bez akýchkoľvek polemík môžeme medzi predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu zaradiť vznik škody, protiprávnosť (môže nastať ako konaním, tak aj opomenutím) a kauzálny ne- xus, teda príčinnú súvislosť medzi prvými dvomi predpokladmi. V odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi názormi, či predvídateľnosť škody patrí medzi predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, alebo je to len nástroj na limitáciu náhrady škody. Šil- hán vo svojej publikácii v prvom vydaní medzi predpoklady zodpovednosti za škodu okrem vyššie spomínaných zaradzoval aj predvídateľnosť škody a neexistenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť ako napríklad vis maior.[5] V druhom vydaní publikácie už svoj názor zmenil a priradil sa k prevažnej väčšine autorov, ktorá presadzuje myšlienku, že predpokladmi na vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu sú iba vznik škody, protiprávnosť a kauzálny nexus. Predvídateľnosť škody je tak vo väčšine prípadov považovaná za limitáciu, resp. obmedzenie náhrady škody. Ja sa prikláňam k názoru, že predvídateľnosť škody síce nie je absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ale ak strana, ktorá spôsobila škodu, preukáže, že pri vzniku záväzkového vzťahu nemohla s prihliadnutím na všetky okolnosti predvídať vzniknutú škodu, tak sa v určitých prípadoch môže zbaviť povinnosti nahradiť celú škodu.
2. Posudzovanie predvídateľnosti škody
Vzhľadom na zjavnú dôležitosť a kontroverzné nazeranie na predvídateľnosť škody je zrejmé dôležité ozrejmiť ako sa tento inštitút v rámci obchodného práva posudzuje. Vyriešiť tento problém nám pomôže test predvídateľnosti (forseeability test). Tento sa prvýkrát použil už v roku 1894 v rozhodnutí súdu Veľkej Británie Court of Exche- quer’s Landmark, ktorý bol v tom čase odvolacím súdom, ktorý svojím rozhodnutím vo veci Hadley vs. Baxendale vytvoril precedens v konkrétnej problematike. V danej veci išlo o to, že prevádzkovateľ mlyna Hadley uzavrel s dopravcom Baxendalom zmluvu o preprave poškodenej súčasti mlyna k opravárovi. Predmetnou súčasťou bol hriadeľ, ktorý bol esenciálny pre fungovanie mlyna, čo ale dopravca Baxendale, ktorý zmluvu porušil a s prepravou sa o päť dní oneskoril, nevedel. Preto i súd rozhodol, že dopravca nebude povinný k tomu, aby nahradil ušlý zisk, ktorý medzitým Hadleymu v dôsledku omeškania vznikol, pretože v dôsledku absencie informácií nebola vzniknutá škoda pre Baxendala predvídateľná. Súd oprel svoju argumentáciu o napoleonský Code Civil a v civilnej právnej problematike rozpracovanou justiniánskou koncepciou predvídateľnosti. Svojím rozhodnutím súd tak stanovil dva základné princípy:
• Škoda je nahraditeľná, keď prirodzene plynie z určitého porušenia zmluvy.
• Ak neplynie prirodzene z porušenia, poškodený musí preukázať, že škodca disponoval patričnými vedomosťami, ktoré by rozumnej osobe v dobe uzavretia zmluvy umožnili predvídať, že z porušenia zmluvy vzíde neobyčajná strata.[6]
Na základe testu predvídateľnosti teda môžeme vyčítať, že to či škodca bude musieť uhrádzať celú škodu, alebo tu bude istá limitácia, závisí od istých faktorov. Tie majú svoj objektívny i subjektívny základ. Objektívny základ tkvie v tom, že strana, ktorá škodu spôsobila, spôsobenú škodu skutočne predvídala (actual knowledge). Subjektívny základ zasa spočíva v tom, že strana s prihliadnutím na všetky okolnosti a pri vynaložení odbornej starostlivosti pri tom – ktorom prípade mohla a mala spôsobenú škodu predvídať, predvídateľnosť sa tu teda prezumuje (imputed knowledge). Pri subjektívnom základe sa prihliada na vlastnosti a znalosti osoby, ktorá svojím konaním či nekonaním spôsobila škodu. V tomto prípade, ak škodca argumentuje tým, že vzniknutú škodu nepredvídal, tak na vyvrátenie jeho argumentu stačí aj právna fikcia, že osoba v jeho objektívnom postavení a za daných okolností takúto škodu predvídať mohla, resp. mala.[7] Test predvídateľnosti je dôležitý z hľadiska toho či strana mala dostatok poznatkov o vzťahu medzi ním a poškodeným a či mohla tušiť, že v dôsledku svojho konania alebo nekonania môže druhej strane spôsobiť škodu. Nie je preto potrebná absolútna vedomosť o budúcom stave vo veci, ale každá informácia, ktorou strany disponujú pred vznikom prípadnej škody, je podstatná a bude sa skúmať jej relevancia pre posúdenie zodpovednosti. Každý prípad je značne špecifický, preto pri rozhodovaní musí súd prihliadnuť na všetky okolnosti jednotlivo a starostlivo. Podstatným faktom však zostáva, že predvídateľnosť škody je inštitútom dispozitívnym. To znamená, že zmluvné strany si medzi sebou môžu voľne upraviť, kedy budú určité prípady vzniku škody považovať za predvídateľné a pri ostatných tak zostane možnosť pre škodcu limitovať náhradu škody z dôvodu nepredvídateľnosti škody. Zmluvné strany tak môžu ľahšie predísť sporom, ak si na začiatku ich zmluvného partnerstva vymedzia rozsah náhrady škody.[8] Je preto vhodným odporúčaním pre zmluvné strany, aby pri uzatváraní zmluvy jedna druhú navzájom upozornila na skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť abnormálnu nepredvídateľnú škodu pre druhú zmluvnú stranu pri normálnych okolnostiach. Tak sa už strana, ktorá škodu spôsobila, nebude môcť hájiť námietkou nepredvídateľnosti škody.
Za povšimnutie v tejto súvislosti stojí aj spomenutie stupňa predvídateľnosti škody. Vychádzame zo základnej premisy, že škodca musí uhradiť škodu, ktorú v čase uzavretia zmluvy s poškodeným predvídal. Ak je však medzi momentom uzavretia zmluvy a momentom vzniku škody príliš veľa článkov resp. skutočností, tak sa táto škoda považuje za príliš vzdialenú (far too remote). Preto sa škodca môže ľahšie vyviniť na základe toho, že škodu v momente keď uzatváral zmluvu, nepredvídal. Preto pre úspech poškodeného v dokazovaní je potrebné preukázať, že škodca už v momente samotného uzatvorenia zmluvy predvídal škodu ako pravdepodobný dôsledok svojho konania či nekonania.[9]
Predvídateľnosť škody sa svojím rozsahom a opodstatnenosťou dostala a presadila jednak v common law no výrazne sa zakorenila aj do práva medzinárodného obchodu. Dokumentom, v ktorom je najviac prepracovaná predvídateľnosť škody, je Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, ktorý je uverejnený aj v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 160/1991 Zb. (CISG). Predvídateľnosť škody je v tomto dokumente, ktorý je záväzný pre jeho signatárov, avšak má až na jeden článok dispozitívnu povahu, upravený porovnateľne s úpravou v slovenskom právnom poriadku. Je tu však istá odlišnosť týkajúca sa práve stupňa predvídateľnosti. Zatiaľ čo v našom právnom systéme musí škodca na to, aby sa nemohol zbaviť zodpovednosti za škodu, predvídať škodu ako pravdepodobný dôsledok svojho počínania, tak v CISG mu na to postačuje predvídať, že svojím konaním či opomenutím, spôsobí škodu ako dôsledok možný.[10] [11] Z tohto hľadiska môžeme vidieť, že právo medzinárodného obchodu je čo sa týka objektivity omnoho prísnejšie.
3. Zmluvná a mimozmluvná zodpovednosť za škodu a teória adekvátnej príčinnej súvislosti
Často rozoberanou témou v obchodnom práve v oblasti záväzkového práva je to či sa inštitút predvídateľnosti škody bude vzťahovať len na porušenie zmluvných povinností, alebo či sa vzťahuje aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú v dôsledku porušenia povinností zákonných. Závery vychádzajúce od jednotlivých autorov nie sú jednotné. Väčšina z nich jednoznačne uvádza, že sa predvídateľnosť škody vzťahuje len na porušenie zmluvných záväzkov, čo vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 379 ObZ11. Niektorí autori sú však toho názoru, že predvídateľnosť škody sa vzťahuje na oba režimy zodpovednosti, teda na zmluvnú, ale aj mimozmluvnú, teda deliktuálnu a vychádzajú najmä z ustanovenia § 757 ObZ.[12] Podľa ich názoru sa na základe toho má na deliktuálnu zodpovednosť vzťahovať obdobne aj § 379 ObZ. Vyvrátiť tento argument môžeme na základe výkladu slova „obdobne“, ktoré je pre § 757 ObZ pilierom. Týmto slovom zákonodarca nechcel vyjadriť to, že sa musia obligatórne použiť na mimo- zmluvnú zodpovednosť ustanovenia § 373 a nasl. ObZ pojednávajúce o náhrade škody. Toto ustanovenie tam však vsunul preto, aby bolo možné v prípade potreby v situáciách ad hoc využiť spomínané ustanovenia aj na momenty, keď porušením povinností plynúcich zo zákona vznikla poškodenému škoda.
Zaujímavým spôsobom sa s predvídateľnosťou škody vysporiadala česká právna úprava po prijatí nového občianskeho zákonníka, ktorý v sebe subsumoval celé súkromné právo, teda aj právo obchodné. Českí zákonodarcovia prijali v roku 2012 zákon č. 89/2012 Občanský zákoník. Tejto právnej úprave predchádzal v oblasti obchodného práva zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý sa aspoň na začiatku zhodoval s naším ObZ, kde bol taktiež v § 379 explicitne zakotvený inštitút predvídateľnosti škody. V novom občianskom zákonníku však takáto explicitná úprava už chýba. V obchodných záväzkových vzťahoch sa však predví- dateľnosť škody uplatňovať neprestala. Dôvodom je teória ochranného účelu zmluvy. Účelom tejto teórie je ochraňovať legitímne očakávania zmluvných strán a taktiež rozložiť riziko vzniku škody na obe strany. Každá zmluva či dohoda prináša so sebou aj riziká a zmluvní partneri by preto mali mať možnosť tieto pri uzatváraní zmluvy obmedziť či poistiť v čo najväčšej možnej miere. Podstatnou skutočnosťou je, že ide o možnosť a nie o povinnosť zmluvných strán takéto riziká obmedzovať. Preto by nemala strana zmluvy hradiť vzniknutú ujmu, ktorej riziko bolo v čase jej uzatvorenia nepredvídateľné. Ako som už však spomínal vyššie v texte, dôležité a účelné je, aby sa pri uzatváraní zmluvy strany navzájom na možné riziká zo zmluvy plynúce upozorňovali a predchádzali tak nepredvídateľnej škode. Pri zisťovaní škody je na základe logického uvažovania určiteľná a predvídateľná výška škody, len ak je taký aj druh vzniknutej škody.[13] [14]
Inou kategóriou, na základe ktorej možno určiť prvok predvídateľnosti, je teória adekvátnej príčinnej súvislosti. Podľa nej „je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.“14 Inými slovami, príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou tu nie je, ak je daný následok, teda spomínaná škoda, neočakávateľný či nepravdepodobný, resp. nepredvídateľný. Tak ako v ObZ, aj pri tejto teórii je táto ne- predvídateľnosť posudzovaná prísne objektívne. V prípade záväzkových vzťahov hrá rozhodujúcu úlohu objektívny štandard vedomostí škodcu – čo mala rozumná osoba v momente uzatvorenia zmluvy predvídať v pozícii povinnej strany s prihliadnutím na okolnosti vzťahujúce sa k uzatvoreniu zmluvy. Opäť tu hrajú úlohu upozornenia a prehlásenia strán a najmä komunikácia po uzatvorení zmluvy. V prípade deliktuálnej zodpovednosti je to však o niečo odlišné. Tu je dávaný dôraz na objektívny, za normálnych okolností objektívne predpokladaný, chod vecí.[15] Ako jednoduchý príklad kvôli predstave nám poslúži prípad, keď chlapec, ktorý hodí kameň smerujúci na dom, rozbije ním okno, tak za normálnych okolností nepredpokladá, že by sa kvôli tomuto jeho počinu mohol napríklad zrútiť celý dom. Takýto test však nemôže fungovať stopercentne. Ani teória príčinnej súvislosti však nemôže vylúčiť situáciu, kedy si poškodená strana bude nárokovať náhradu škody, pretože ju strana spôsobujúca škodu subjektívne predvídala. Je to pomerne obtiažne dokázateľné a dôkazné bremeno je v takomto prípade na poškodenom, ktorý musí preukázať, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a že táto bola pre neho predvídateľná.
4. Predvídateľnosť škody a zavinenie
Predvídateľnosť škody je v právnom systéme príbuzná s ďalšími podstatnými inštitútmi, akými sú prevenčná povinnosť, vis maior, príčinná súvislosť či zavinenie. Každopádne môžeme povedať, že predvídateľnosť škody tvorí významný inštitút obchodného práva nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom práve. V ďalšom texte si priblížime prepojenie predvídateľnosti škody a zavinenia.
V tomto prípade bude opäť nápomocná česká právna úprava, konkrétne najnovšia právna úprava v novom občianskom zákonníku. Ak vychádzame z teórie adekvátnej príčinnej súvislosti, tak jej východiskom je predvídateľnosť škodlivého následku. To sa nápadne podobá ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu a tým je zavinenie, bez ohľadu na to či ide úmysel, alebo nedbanlivosť. Táto problematika už spadá do občianskoprávnej úpravy, keďže v obchodnom práve sa zodpovednosť za škodu posudzuje objektívne, to znamená bez ohľadu na zavinenie. Zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník vyplýva pri všeobecnej zodpovednosti, že sa budú ustanovenia tohto zákona týkajúce sa zodpovednosti za škodu vzťahovať aj na obchodnoprávne vzťahy, avšak len v prípade ak subjekt obchodného práva poruší povinnosti, ktoré nie sú upravené v ObZ.[16]
Tradične sa vychádza z toho, že osoba koná zavinene, keď svojím konaním poruší predpokladanú úroveň opatrnosti. Je však potrebné posúdiť či sa na túto skutočnosť pozerá objektívne, alebo či je potrebné a vhodné skúmať konkrétne okolnosti u každého jednotlivca zvlášť. Z právno-etického hľadiska je dôležité poznamenať, že pri tejto téme treba brať na zreteľ individualitu každého jednotlivého človeka. V občianskom i obchodnom práve je síce posudzovaná priemerná rozumová schopnosť človeka objektívne, ale je to vyvrátiteľná domnienka, teda pripúšťa dôkaz opaku. Je možné ju vyvrátiť subjektívnou nedostatočnosťou spôsobilosti. Príkladom môže byť § 422 OZ, podľa ktorého sa môžu zodpovednosti za škodu zbaviť osoby maloleté a osoby postihnuté duševnou poruchou, ktorí nedokážu posúdiť následky svojho konania. Škodca sa môže brániť aj takým spôsobom, ak preukáže, že nemohol bez náležitého a jemu možného vypätia vôle rozpoznať, že ohrozuje cudzie záujmy a že jeho konanie je nedovolené a že nemohol konať inak, teda, že nemohol spôsobený následok predvídať. Subjektívne poňatie zodpovednosti za škodu je preto opodstatnené a vychádza z koncepcie, že nemožno objektivizovať každú osobu, ale má sa prihliadať na subjektívne okolnosti.[17]
Záver
Na základe rozoberanej problematiky možno vyvodiť niekoľko nasledujúcich skutočností. Predvídateľnosť škody sa do svojej dnešnej podoby sformovala v 19. storočí vo francúzskom Code Civil. Následne bola prebratá aj do anglo-amerického právneho systému a rozšírila sa do celej Európy, neskôr aj do medzinárodného práva. V slovenskom právnom poriadku sa predvídateľnosť škody chápe len ako spôsob limitácie náhrady škody a nie ako predpoklad zodpovednosti za vzniknutú škodu. Predvídateľnosť sa posudzuje na základe testu predvídateľnosti, ktorý má svoj subjektívny i objektívny základ. Je veľmi dôležitá vzájomná komunikácia medzi zmluvnými partnermi, aby sa čo najviac predchádzalo nepredvídateľnej škode. Inštitút predvídateľnosti škody sa v prevažnej miere uplatňuje len v záväzkových právnych vzťahoch. V neposlednom rade má predvídateľnosť škody blízke vzťahy s inými inštitútmi občianskeho i obchodného práva. Na záver je tak možné konštatovať, že predvídateľnosť škody je zaujímavá a v mnohých prípadoch rozporne chápaná problematika. Jej správnym využitím však zmluvná strana dokáže upraviť náhradu škody vo svoj čo možno najväčší prospech.
Autor
Milan Fedorišin