ÚVOD
Aj keď z komplexného hľadiska nepatrí ekonomická kriminalita medzi najrozšírenejšie formy kriminality, možno ustáliť, že v období posledných dvoch dekád má tento druh kriminality progresívny charakter. Progres ekonomickej kriminality je zapríčinený mnohými dôvodmi, napr. vývojom spoločenských vzťahov v súčasnosti ako svetová hospodárska kríza, liberalizácia trhového hospodárstva, rozvoj nových foriem podnikania, nevymožiteľnosť práva, nedostatočná úroveň právneho vedomia dotknutých subjektov a podobne. Ekonomickú kriminalitu je možné považovať za osobitný fenomén kriminality ako takej. Je totiž páchaná sofistikovanými formami s vysokou dávkou latencie. Spoločenská nebezpečnosť ekonomickej kriminality je markantná. Nielen z hľadiska jej základného pojmového znaku, a to škody spôsobenej ekonomickou kriminalitou, ale taktiež s poukazom na to, že páchanie ekonomickej kriminality celkovo pôsobí negatívne na celospoločenské vedomie. Negatívny vplyv ekonomickej kriminality možno vidieť v tom, že obeťami ekonomickej kriminality sú často bežní ľudia, zamestnanci, tunelovaných obchodných spoločností, živnostníci, ale aj tiež veľké podnikateľské kapacity. V dnešnej dobe sa bežnými stávajú prípady, kedy živnostníci zapojení do tzv. subdodávateľského reťazca sa nemôžu domôcť úhrady ich splatných pohľadávok, čo tiež môže súvisieť s páchaním ekonomickej kriminality. Problémom je tiež to, že spoločnosť je znechutená zdĺhavým, komplikovaným a často krát neúspešným odhaľovaním, dokazovaním a stíhaním trestných činov spadajúcich do kategórie ekonomickej kriminality zo strany orgánov činných v trestnom konaní.[1]Negatívne je tiež vnímané, že medzi páchateľov ekonomickej kriminality čoraz viac patria subjekty, respektíve fyzické osoby známe celoplošne, ktoré na páchanie ekonomickej kriminality zneužívajú svoje zamestnanie, postavenie alebo funkciu v štruktúre riadenia určitého podniku, ba čo viac národných inštitúcií. Ekonomická kriminalita je kriminalitou nenásilnou s významným sociálnym a ekonomickým dopadom na vnútornú stabilitu štátu a jej riešenie kladie pomerne vysoké požiadavky na špeciálnu odbornosť a stále rozširovanie znalostí tak pracovníkov príslušných orgánov verejnej moci ako aj orgánov činných v trestnom konaní. Ekonomická kriminalita je zavinené, spoločensky nebezpečné konanie vymedzené osobitnou časťou Trestného zákona, ktoré poškodzuje alebo ohrozuje hospodársky poriadok, systém ekonomických a súvisiacich právnych vzťahov, ich fungovanie, a taktiež práva a oprávnené záujmy účastníkov ekonomicko – právnych vzťahov. V tomto príspevku sme sa zamerali na formy ekonomickej kriminality, t.j. na skutkové podstaty spadajúce do oblasti ekonomickej kriminality vyznačujúce sa zneužívaním práv.
1. ZNEUŽITIE ÚČASTI NA HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽI
Kto zneužije účasť na hospodárskej súťaži tým, že a) nekalou súťažou v hospodárskom styku poškodí dobrú povesť súťažiteľa, alebo b) konaním, ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim ochranu hospodárskej súťaže, spôsobí inému súťažiteľovi značnú škodu alebo ohrozí chod jeho podniku, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.[2]
Objektom tohto trestného činu je ochrana hospodárskej súťaže, pričom zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) odkazuje na zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník), resp. predpisy upravujúce hospodársku súťaž. Subjektom môže byť ktorákoľvek trestnoprávne zodpovedná fyzická osoba, pričom z hľadiska zavinenia sa vyžaduje zavinenie úmyselné.
Objektívna stránka v prvom rade spočíva v tom, že páchateľ zneužije účasť na hospodárskej súťaži tak, že nekalou súťažou v hospodárskom styku poškodí dobrú povesť iného súťažiteľa. Nekalou súťažou sa myslí práve obsah dikcie ust. § 42 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda ide o nekalé súťažné konanie buď v zmysle generálnej klauzuly alebo jednotlivých skutkových podstát. Nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.
Ustanovenie § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka je tzv. generálnou klauzulou, ktorá vymedzuje základné znaky konania, ktoré je považované za nekalosúťažné, a teda zakázané. Presná kvalifikácia skutkov, ktoré možno predvídať v konaní účastníkov hospodárskej súťaže nie je možná, či už vzhľadom na vývoj vzťahov medzi podnikateľmi na trhu navzájom, ako aj vzhľadom na vývoj citlivosti súťažiteľov na tú ktorú činnosť a vzhľadom na vývoj judikatúry.[3] Právo proti nekalej súťaži je právom, ktoré sa dotvára v sudcovských rozhodnutiach. Všeobecnosť generálnej klauzuly sa na jednej strane môže zdať ako negatívum, na strane druhej znamená jej flexibilnosť na každý konkrétny prípad.[4] Je zrejmé, že vypočítať všetky možnosti, teda skutkové podstaty nekalosúťažného konania je utopizmom, preto si nevieme predstaviť, žeby generálna klauzula v právnej úprave absentovala. Takáto všeobecná úprava generálnej súťaže samozrejme nie je len doménou našej právnej úpravy.
Na nekalosúťažné konanie je s poukazom na generálnu klauzulu potrebné, aby splnenie nasledujúcich podmienok:
a) ide o konanie v hospodárskej súťaži (súperenie podnikateľských subjektov v hospodárskej oblasti s cieľom predstihnúť iné subjekty a dosiahnuť tým hospodársky prospech),
b) takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi,
c) toto konanie je spôsobilé privodiť ujmu.
Skutočnosť, či ide o konanie v hospodárskej súťaži je možné preukázať mnohými skutočnosťami, počnúc komparovaním výpisov z obchodného registra, teda čo je hlavným predmetom podnikateľskej činnosti súťažiteľov. Vzťah súťažiteľov môže byť vymedzený okrem iného aj vecne, keď súťažitelia dodávajú na trh zhodné, porovnateľné, alebo svojou funkciou vzájomne zastupiteľné výrobky. Rozhodné z tohto hľadiska je, aby s nimi ostatní súťažitelia počítali ako s alternatívou.[5]
Dobré mravy sú považované za určité pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.[6] V hospodárskej súťaži a obchodnom styku sa tiež zaužívala zásada poctivého obchodného styku. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní.[7] To znamená, že nejde o viacero zásad ale o jednu zásadu, ktorá spočíva v zákaze obchodovania prostredníctvom nepoctivých praktík.
Ujma je pojem širší ako škoda a zahŕňa v sebe škodu, ale aj nemajetkové zadošťučinenie, môže byť teda majetkovej aj nemajetkovej povahy. Môže ňou byť skutočná škoda alebo aj ušlý zisk.[8]
Ak sú naplnené všetky tri vyššie uvedené podmienky nekalosúťažného konania, sme toho názoru, že môžeme hovoriť o splnení dikcie generálnej klauzuly a poškodenému súťažiteľovi by mala byť poskytnutá ochrana pred takýmto nežiaducim konaním.
Zákonodarca tiež vymedzil demonštratívnym výpočtom jednotlivé skutkové podstaty nekalosúťažného konania, a to:
a) klamlivá reklama,
b) klamlivé označovanie tovaru a služieb,
c) vyvolávanie nebezpečenstva zámeny,
d) parazitovanie na povesti podniku, výrobkov alebo služieb iného súťažiteľa
e) podplácanie,
f) zľahčovanie,
g) porušovanie obchodného tajomstva,
h) ohrozovanie zdravia spotrebiteľov a životného prostredia.[9]
Súčasne kumulatívne musí byť splnená podmienka, že dôjde k poškodeniu dobrej povesti súťažiteľa. Dobrou povesťou súťažiteľa sa v tomto prípade má na mysli tzv. goodwill, tj. hospodárske postavenie subjektu na trhu, na rozdiel od dobrej povesti právnickej osoby. Dobrá povesť nesúvisí so vznikom právnickej osoby, ale s dlhodobou hospodárskou činnosťou právnickej osoby a získanou reputáciou. Dobrá povesť ako nehmotná zložka podniku súvisí s kvalitou výrobkov, služieb, obchodnými schopnosťami, spôsobom fungovania, získanými znalosťami subjektu ako podnikateľa.[10] [11]
V druhom rade objektívna stránka spočíva v tom, že súťažiteľ zneužije účasť na hospodárskej súťaži tým, že konaním, ktoré odporuje osobitnému zákonu č. 136/2001 Z.z o ochrane hospodárskej súťaže spôsobí inému súťažiteľovi značnú škodu alebo ohrozí chod jeho podniku. Takýmto zakázaným konaním by mohla byť koncentrácia, dohoda obmedzujúca súťaž, či zneužitie dominantného postavenia. Skutková podstata však navyše vyžaduje ešte aj spôsobenie značnej škody, teda aspoň stonásobok sumy 266 €11 alebo pôjde o ohrozenie chodu podniku, teda ide o konanie ktoré smeruje k ekonomickému zániku podniku iného súťažiteľa.
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že skutková podstata trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži má svoj esenciálny podklad v Obchodnom zákonníku, alternatívne v zákone o ochrane hospodárskej súťaže. V trestnom konaní musia byť preukázané všetky znaky skutkovej podstaty, a to že ide o nekalosúťažné konanie a zároveň o poškodenie dobrej povesti súťažiteľa, alebo o konanie, ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim ochranu hospodárskej súťaže a súčasné spôsobenie značnej škody alebo ohrozenie chodu podniku súťažiteľa. Je potrebné uviesť, že jednotlivé znaky tohto trestného činu môžu byť ťažko preukazovateľné, či už z časového, alebo aj odborného hľadiska, pričom uvedené otvára aj rôzne možnosti obhajoby v trestnom konaní. Preukázanie nekalosúťažného konania v intenciách ust. § 42 ods. 1 Obchodného zákonníka je esenciálnou podmienkou pre vznik trestnej zodpovednosti. Sme toho názoru, že daná skutková podstata je formulovaná dosť široko, čo nemusí úplne korešpondovať so základnou zásadou trestného práva nullum crimen sine lege certa. Objavujú sa tiež názory, že skutková podstata zneužitia účasti na hospodárskej súťaži nie je formulovaná vhodne, najmä s poukazom na demonštratívny výpočet jednotlivých nekalosúťažných konaní, ktoré sú podstatné pre vyvodenie trestnej zodpovednosti páchateľa. [12]
2. OHROZENIE OBCHODNÉHO, BANKOVÉHO, POŠTOVÉHO, TELEKOMUNIKAČNÉHO A DAŇOVÉHO TAJOMSTVA
Kto vyzvedá obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, poštové tajomstvo, telekomunikačné tajomstvo alebo daňové tajomstvo v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe alebo kto také tajomstvo nepovolanej osobe úmyselne vyzradí, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
Ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva je ďalšia skutková podstata trestného činu systematizovaná v V. hlave osobitnej časti Trestného zákona s názvom Trestné činy hospodárske. Aj táto skutková podstata sa vyznačuje tým, že páchateľ zneužije svoje vedomosti o existencii skutočností tvoriacich tajomstvo, alebo sa snaží dostať k informáciám tvoriacim tajomstvo za účelom jeho vyzradenia.
Objektom tohto trestného činu je ochrana obchodného, poštového, bankového, daňového a telekomunikačného tajomstva. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že tento trestný čin má svoj podklad aj v Ústave Slovenskej republiky, ktorá deklaruje, že listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú. Nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.[13]
Objektívnu stránku je možná naplniť dvoma alternatívnymi spôsobmi a to
a) vyzvedaním obchodného tajomstva, bankového tajomstva, poštového tajomstva, telekomunikačného alebo daňového tajomstva v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe,
b) vyzradením obchodného tajomstva, bankového tajomstva, poštového tajomstva, telekomunikačného alebo daňového tajomstva.[14]
Pod vyzvedaním sa rozumie akékoľvek úmyselné konanie smerujúce k získaniu informácií, ktoré tvoria obchodné, bankové, poštové, telekomunikačné a daňového tajomstvo. Pre trestnú zodpovednosť páchateľa sa vyžaduje, aby konal v úmysle toto tajomstvo vyzradiť ďalej nepovolanej osobe.[15] Vyzradením je možné chápať sprístupnenie informácie, ktoré je
predmetom obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva.
Obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle podnikateľa utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.[16]
Predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.[17]
Predmetom poštového tajomstva je informácia a údaj o poštových zásielkach a o poštových službách k nim poskytnutých alebo poskytovaných okrem informácií štatistického charakteru, z ktorých nevyplýva, kto bol odosielateľom alebo adresátom, obsah korešpondencie alebo obsah ostatných poštových zásielok.[18]
Predmetom telekomunikačného tajomstva je obsah prenášaných správ, súvisiace údaje komunikujúcich strán, ktorými sú telefónne číslo, obchodné meno a sídlo právnickej osoby, alebo obchodné meno a miesto podnikania fyzickej osoby – podnikateľa alebo osobné údaje fyzickej osoby, ktorými sú meno, priezvisko, titul a adresa trvalého pobytu; predmetom telekomunikačného tajomstva nie sú údaje, ktoré sú zverejnené v telefónnom zozname, c) prevádzkové údaje a d) lokalizačné údaje.[19]
Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní.[20] Je nutné uviesť, že každý osobitný právny predpis upravujúci niektoré z tajomstiev zakladá povinnosť dotknutých subjektov tajomstvo chrániť a učiniť všetky korky potrebné k tomu, aby tajomstvo vyzradené nebolo. Zároveň tieto osobitné zákony zakotvujú mechanizmy v prípade porušenia predmetného tajomstva. Napríklad Obchodný zákonník zakotvuje, že proti porušeniu alebo ohrozeniu práva na obchodné tajomstvo prislúcha podnikateľovi právna ochrana ako pri nekalej súťaži.[21] Osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.[22]
Keďže osobitné právne predpisy, napr. Obchodný zákonník upravujú postupy domáhania sa právnej ochrany a odstránenia protiprávneho stavu je nutné rozoberanú skutkovú podstatu vykladať prísne v intenciách princípu ultima ratio. Aplikovať trestnoprávnu normu je vhodné len v prípadoch, že náprava prostredníctvom iných právnych odvetví zlyháva. Trestné právo by sa, najmä v súkromnoprávnych vzťahoch malo uplatňovať skutočne len podporne k iným právnym normám, a aj to len v prípadoch zjavných excesov v súkromnoprávnych vzťahoch, pretože trestné právo je nástrojom celkom nevhodným k regulácii súkromnoprávnych vzťahov. [23]
Problémom v mnohých prípadoch môže byť to, či informácia, ktorá bola vyzradená, alebo ktorá je predmetom porušovania je tajomstvom, či už obchodným, daňovým, alebo iným. Táto skutočnosť je pre ustálenie záveru o vzniku trestnej zodpovednosti esenciálna a musí byť nad mieru všetkých pochybností aj preukázaná.
Pre doplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty je nutné uviesť, že z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie a tiež to, aby páchateľ vedel, že informácie nim vyzradzované sú predmetom tajomstva. Pri vyzvedaní je znakom skutkovej podstaty tiež cieľ, ktorý je daný úmyslom vyzradiť tajomstvo osobe neoprávnenej.
ZÁVER
V prezentovanom príspevku sme sa snažili poukázať na skutočnosť, že aj v podnikateľskom prostredí vznikajú situácie spojené so zneužívaním rôznych práv, ktoré v intenciách subsidiárnej funkcie trestného práva chráni aj Trestný zákon. Takéto protiprávne konania môžeme radiť do tzv. ekonomickej kriminality, kde o to viac by mala byť rešpektovaná zásada subsidiarity trestného práva. Mnohé aj z načrtnutých protiprávnych konaní je možné riešiť inými právnymi prostriedkami a inštitúty trestného práva by mali byť využité až ako inštitúty poslednej inštancie. Problémom z trestnoprávneho hľadiska môže byť tiež široká formulácia jednotlivých skutkových podstát, ktoré majú blanketový charakter a odkazujú na iné právny predpisy. Tieto skutočnosti by mali byť rešpektované aj orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi, tak aby trestné právo nebolo „zneužívané“ na riešenie situácii, ktoré by sa mali riešiť prednostne inštitútmi iných právnych odvetví.
Autor
JUDr. Lukáš Michaľov PhD.