Medzinárodnosť, globalizácia, harmonizácia. Slová charakterizujúce svet na začiatku 21. storočia. Napriek prevládajúcej tendencii narastania medzinárodného prepojenia považujem za nepopierateľný fakt, že právne poriadky jednotlivých štátov sa zakladajú na rôznych morálnych základoch, kultúrnych tradíciách, náboženstvách a rozmanitom spoločenskom vedomí. V tomto multi-kulturálnom svete sa štáty na jednej strane snažia o harmonizáciu pravidiel, na ktorých je potrebné trvať, na druhej strane sa snažia zachovať si svoju vlastnú autonómiu a suverenitu. Medzinárodné právo súkromné nám ponúka dva fenomény: rozmanitosť národných právnych poriadkov a internacionálnosť veľkého množstva právnych situácií. Každý štát je spôsobilý aplikovať vlastné práva, a preto musíme nachádzať riešenia na vynárajúce sa otázky v sfére aplikovateľnosti práva a pri vzájomnom konflikte jednotlivých právnych noriem. Dôležité je poukázať na výnimočnosť zachovávania určitých práv a pravidiel, ktoré sú obsahom právneho poriadku jednotlivého štátu a zabezpečiť im dostatočnú ochranu aj prostredníctvom inštitútu výhrady ordre public, alebo tzv. výhrady verejného poriadku.^[1] [2]

20.1. Pojem verejný poriadok

Definíciu pojmu verejného poriadku, univerzálnu pre všetky právne odvetvia, nenachádzame v žiadnom slovenskom právnom predpise. Napriek tomu sa stretávame s jeho značným využitím v právnych normách. Rámec pojmu nachádzame aj v zákone č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len ZMPS). Na uplatnenie výhrady verejného poriadku je podstatná správna interpretácia ustanovení zákona. Ak by sme hľadali definíciu v prameňoch európskeho práva, ktoré naň odkazujú na rozličných miestach, vymedzenie pojmu by sme nenašli. Naopak Súdny dvor Európskej únie (ďalej len SD) sa vo svojej praxi neraz dotkol pojmu verejný poriadok vo viacerých svojich rozhodnutiach.^[3]

Pojem verejný poriadok je ambiguitný a jeho obsah závisí od spoločnosti, politickej a náboženskej kultúry jednotlivých štátov. Každý štát si vytvára vlastné pravidlá fungovania a zároveň implementuje hodnoty, ktoré považuje za fundament s príslušnou bezpodmienečnou ochranou. Ide o súbory vzťahov, ktoré sú predmetom intenzívnej ochrany a o princípy, ktoré musia byť bezprostredne chránené a dodržiavané. V úzkom poňatí, hovoríme o presadzovaní a ochrane hodnôt právnych, morálnych, politických či ekonomických. Naopak v najširšom ponímaní zahrňuje problematika verejného poriadku aj presadzovanie verejných záujmov štátu.^[4]Bélohlávek nám predkladá tri významné roviny pojmu z pohľadu českého práva,^[5]ktoré sa môžu analogicky aplikovať taktiež na slovenský právny systém. V prvej rovine verejný poriadok predstavuje obecný stav bezpečnosti a štátneho zriadenia. Predovšetkým sú to predpisy s vnútroštátnou účinnosťou bez nejakého alebo väčšieho významu pre právne vzťahy s medzinárodným prvkom. V druhej rovine predstavuje verejný poriadok súbor zákonom chránených záujmov zvláštneho zreteľa. Pri tzv. trestných činoch proti verejnému poriadku^[6] sa pojem neeliminuje len na bezpečnosť, ale vzťahuje a dotýka sa verejnoprávnej sféry a to hlavne výkonu štátnej moci. Tretia rovina nám približuje verejný poriadok ako súbor zásad spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých je nutné bez výhrady trvať. Ďalej sa budem venovať práve tomuto vymedzeniu.

20.1.1. Výhrada verejného poriadku

Výhrada verejného poriadku je jedným z najdôležitejších inštitútov medzinárodného práva súkromného. V slovenskej a českej literatúre sa najčastejšie stretávame s pojmom výhrada verejného poriadku. Zahraničná literatúra nám prináša viacero pojmov, ktoré sa postupne asimilovali do našej právnej terminológie a vedeckej literatúry. Pojem ordre public poprípade ordre public du for, čiže verejný poriadok miesta súdu, prevzatý z francúzskeho právneho systému je potrebné rozlišovať od tzv. lois de police, práv, ktorých aplikácia je nevyhnutná. Vo francúzskej terminológii je rovnako zaužívaný výraz ordre public externe/international, ktorý sa vzťahuje výlučne na vzťahy s cudzím prvkom pri aplikácii kolíznych noriem. Tento terminologický pojem sa využíva na odlíšenie tzv. ordre public interne, ktorý sa využíva pri čisto vnútroštátnych právnych vzťahoch mimo kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného. V právnom systéme nepísaného práva (Common law) figuruje pojem public policy, ktorý je chápaný v širšom zmysle. Od francúzskeho ponímania orientujúceho sa na súkromnoprávne záujmy sa tento anglosaský inštitút orientuje aj na záujmy štátu. Zastrešuje právne normy trestného, daňového i verejného práva.

V nemeckej a švajčiarskej literatúre nachádzame pojem Inlandsbeziehung (vnútroštátny verejný poriadok), ktorý spustí mechanizmus výhrady na základe úzkej spätosti medzi prejednávanou vecou a príslušným súdom.^[7] Joubert ho vymedzuje slovným výrazom „dostatočný vzťah s právnym poriadkom“.^[8] Hoci sú vyjadrenia rozdielne, elementárna podstata všetkých týchto pojmov ostáva zachovaná.

20.1.2. Priestorová a časová relatívnosť a evolúcia ordre public

Diferenciácia koncepcií výhrady verejného poriadku medzi viacerými právnymi systémami rôznych štátov ľahko dokazuje pojmovú relatívnosť. Táto relatívnosť vyplýva z historického vývoja jednotlivých štátov, ich spoločenského zriadenia, geografickej polohy či vplyvu filozofických a náboženských koncepcií.

Priestorová relativita sa mení čo do lokalizácie sporu. Ohodnotenie významného obhajovacieho princípu súdu na jednej a rozporu zahraničného práva na druhej strane je subjektívne. To, čo sa považuje za podstatné a neporušiteľné či nemeniteľné v určitej spoločnosti by sa naopak v inej mohlo považovať ako menej podstatné. Hoci sa európske krajiny snažia vytvárať rovnaké hodnoty a princípy, každý štát je jedinečný a vyžaduje dodržiavanie jednotlivých vlastných princípov vyplývajúcich z histórie, tradícií a spoločenského myslenia.^[9]

Pri časovej relativite sa pozornosť upriamuje na momentálny stav spoločnosti a jej hodnoty, na ktorých trvá. Práva garantované a nevyhnutné ochrany teraz, nemusia byť hodné ochrany v budúcnosti a naopak. Štáty sú suverénne a kompetentné určiť vlastné hodnoty nevyhnutné pre fungovanie spoločnosti, na ktorých je potrebné trvať. Z toho vyplýva, že výhrada ordre public je ochranou základných princípov a hodnôt spoločnosti, ale aj momentálneho politického stavu. Trendom súčasnosti je, že základné morálne a sociálne názory prevládajúce v spoločnosti sa postupom času menia, niekedy až prekvapivo rýchlo. Ak sa orgán štátu rozhodne využiť únikovú klauzulu ordre public, musí sa odvolávať na aktuálny obsah verejného poriadku, tzn. súčasné morálne a sociálne hodnoty.

Jedinou výnimkou z tejto zásady môžu byť práva alebo stav, ktorý nemohol vzniknúť v konkrétnom čase, pretože by odporoval verejnému poriadku miesta súdu. Tieto práva by sa mohli nadobudnúť retroaktívne, ak by v budúcnosti námietka verejného poriadku stratila právnu silu.^[10] Ako príklad uvedieme zahraničné manželstvo uzavreté v štáte A, ktoré sa v čase svojho vzniku považuje za neplatné v očiach súdu štátu B, pretože odporuje jeho verejnému poriadku v determinovanom čase. Predpokladajme, že by jeden z manželov prišiel do krajiny B, ktorá toto manželstvo neuznala a znova sa oženil. Mala by následná zmena obsahu verejného poriadku štátu B, kedy by sa prvé manželstvo začalo považovať za nezávadné, vplyv na neplatnosť druhého manželstva, ktoré vzniklo pred zmenou obsahu verejného poriadku? Ktoré manželstvo by malo prednosť? Účelom inštitútu výhrady je prioritne dbať na dodržiavanie určitých zásad a princípov. V tomto prípade by retrospektívna aplikácia aktuálneho ordre public poškodila záujmom, ktoré sa vnútroštátny systém snaží primárne ochraňovať a garantovať. Zároveň takáto aplikácia narúša právnu istotu v rozhodovacom procese a v riešení sporných otázok.

Táto hypotetická otázka bola položená na základe prípadu Starkowski vs. Attorney- General. V tomto prípade bolo manželstvo uzavreté na území Rakúska, formálne neplatné podľa skoršieho rakúskeho práva a neskôr vyhlásené za platné podľa ustanovení nového rakúskeho zákona. Následne druhé manželstvo uzatvorené v Anglicku bolo vyhlásené za neplatné, keďže k uznaniu platnosti prvého manželstva (rakúskeho) došlo pred vznikom druhého manželstva.

Kanadský súd sa v roku 1961 zaoberal takmer rovnakou problematikou v prípade Ambrose vs. Ambrose, ale finálne rozhodnutie nám prinieslo rozdielne stanovisko.¹¹ Aby sme mohli pochopiť evolúciu verejného poriadku je nevyhnutné oboznámiť sa so zdrojmi, z ktorých pramení obsah verejného poriadku, ktorý odzrkadľuje záujmy vnútroštátne, nadnárodne i medzinárodné.

20.2. Členenie výhrady verejného poriadku

Popis ako aj členenie verejného poriadku je terminologicky nejednotné. Medzi po d- mienky delenia môžeme zaradiť cieľ použitia a funkciu akú má tá ktorá norma spĺňať, oblasť použitia či vymedzenie právnych noriem cudzieho štátu, ktoré sa majú použiť v konkrétnom prípade.

20.2.1. Hmotnoprávny a procesnoprávny ordre public

Hmotnoprávny (tiež nazývaný ako kolízny alebo kolízno-právny) order public sa použije na všetky prípady, kedy by použitie zahraničného práva bolo v rozpore fundamentálnymi normami lex fori – právnymi normami miesta súdu. Niekedy sa hovorí o tzv. korekcii (možných) negatívnych dopadov pri použití cudzieho práva na vnú t- roštátnom území.^[11] [12] Súd, ale aj iný orgán verejnej moci obmedzí požitie cudzieho práva z dôvodu porušenia elementárnych princípov spravodlivosti a dobrých mravov, hlboko zakorenených tradícií a všeobecného dobra.

Uplatnenie hmotnoprávneho verejného poriadku vyžaduje splnenie troch podmi e- nok:

• Vzťahuje sa na súkromnoprávny vzťah obsahujúci medzinárodný prvok

• Rozhodné právo je aplikované na základe kolíznych alebo priamych noriem, ktoré upravujú práva a povinnosti jednotlivých subjektov • Existencia rozporu účinkov aplikácie tohto práva s verejným poriadkom miesta, v ktorom dochádza k riešeniu sporu.^[13]

Aplikácia nesúvisí len s použitím konkrétneho zahraničného práva, ale závisí aj na spôsobe jeho aplikácie v danej situácii. Z toho vyplýva, že určitý predpis zahraničného práva v jednom konkrétnom prípade by bol použiteľný, v inej situácii by naopak odporoval verejnému poriadku. V tomto zmysle výhrada disponuje funkciou neg a- tívnou. S jej aplikáciou sa najčastejšie stretávame v oblasti práva rodinného, dedičského, či pracovného.

Najtypickejším príkladom v oblasti rodinného práva je uzavretie polygamického manželstva, ktoré je podľa slovenského právneho poriadku trestné^[14] alebo manželstva na základe zvyklostí a tradícií zahraničného štátu. Napríklad ako v prípade uzavretia manželstva prostredníctvom zmluvy medzi ženíchom a otcom nevesty.

Pojem procesnoprávny ordre public v zmysle medzinárodného práva procesného používame pri rozhodnutiach o uznaní alebo výkone zahraničného súdneho rozho d- nutia alebo rozhodnutia iného orgánu v erejnej moci. S týmto pojmom sa stretávame i pri poskytovaní právnej pomoci medzi jednotlivými štátmi. K uznaniu alebo výkonu rozhodnutia nedôjde, ak by takéto rozhodnutie bolo v rozpore so všeobecnými záujmami štátu a to konkrétne v rozpore so spoločenským zriadením a so základnými ústavnými a právnymi princípmi štátu, a zároveň by došlo k porušeniu takého záujmu, na ktorom je potrebné bezvýhradne a za každých okolností trvať. Orgán skúma účinok konkrétneho rozhodnutia ako napr. listiny, úkonu, získaného titulu alebo individuálneho právneho aktu vyhláseného v zahraničí. Nejde teda o konfrontáciu samotného rozhodnutia s verejným poriadkom miesta súdu, ale hlavne o účinky a dôsledky, ktoré budú uznané a vykonané.

Procesnoprávna výhrada verejného poriadku je upravená v §56 ZMPS pri právn ej pomoci: „Právnu pomoc možno odoprieť […] ak sa žiada o urobenie úkonu, ktorý sa prieči slovenskému verejnému poriadku“ ale aj pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí v § 64, kedy sa cudzie rozhodnutie neuzná a nevykoná ak sa prieči slovenskému verejnému poriadku. Úpravu nachádzame v Nariadení Brusel I, konkrétne v článku 34: „Rozsudok sa neuzná ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom čle n- ského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.“

20.2.2. Pozitívny a negatívny ordre public

Pozitívny order public alebo tzv. „aktívna“ funkcia verejného poriadku znamená povinnosť aplikovať niektorý kvalifikovaný tuzemský predpis. Samozrejme je nevyhnutné nezamieňať si pojmy a odlišovať pozitívny ordre public a imperatívne normy.

Komunitárna úprava kolízneho práva explicitne upravuje túto koncepciu a dokonca uprednostňuje použitie imperatívnych právnych noriem pred výhradou verejného poriadku upravených v článku 9 Nariadenia Rím I: „Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.“

Z tejto definície môžeme vydedukovať prednosť aplikácie normy alebo skupiny noriem vnútroštátneho práva pred zahraničným predpisom, bez akéhokoľvek zreteľa na existenciu prípadného negatívneho dopadu cudzieho práva v konkrétnom prípade.^[15] Ide o normy lex forum, ktoré nemôžu byť nahradené a musia byť vždy aplikované aj v prípade, že riešený vzťah sa riadi zahraničným právom.

Pojem negatívny verejný poriadok alebo tzv. „pasívna“ funkcia order public sa používa pri vnímaní kolízneho aj procesnoprávneho verejného poriadku. Súd je oprávnený odmietnuť aplikáciu inak rozhodného práva (alebo odmietnuť uznanie či výkon cudzieho rozhodnutia), pretože porušuje základné spoločenské a právne koncepcie štátu rozhodujúceho súdu.^[16] „Uplatnenie niektorého ustanovenia právneho poriadku krajiny možno odmietnuť iba v prípade, ak by jeho uplatnenie bolo v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu konajúceho súdu.“^[17] Na porovnanie vnútroštátna úprava ZMPS neuvádza slovné spojenie „zjavný rozpor‘. Podľa § 36 ZMPS účinky použitia cudzieho právneho predpisu nesmú odporovať zásadám spoločenského a štátneho zriadenia, na ktorých je potrebné „bez výhrady“ trvať. Aplikácia výhrady v týchto dvoch prípadoch je rozdielna. V prvom prípade, ak sa uplatní inštitút výhrady na základe zjavného odporu, ustanovenie cudzieho právneho poriadku sa nepoužije. Na druhej strane, ak vychádzame z ustanovení § 36 ZMPS, pri použití inštitútu výhrady sa taktiež cudzie právo nepoužije a zároveň sa aplikuje norma slovenského právneho poriadku, ktorá obsahuje zásadu, na ktorej je potrebné bez výhrady trvať. Tieto zásady sledujú rovnaký cieľ, uspokojovanie a dodržiavanie závažných spoločenských potrieb, ktoré môžu byť napríklad vo forme predpisu s najvyššou právnou silou. Práve tu sa nám vynára otázka, či ktorúkoľvek normu obsiahnutú v Ústave SR alebo v ústavnom zákone možno považovať za normu, ktorej obsah zároveň reprezentuje obsah ordre public. Takéto zmýšľanie by bolo chybné, keďže nie každý ústavnoprávny predpis reprezentuje verejný poriadok.^[18] Samozrejme je nutné bezvýhradne trvať na zásadách týkajúcich sa základných ľudských práv a slobôd, celistvosti a integrity územia, ale aj na iných významných ustanoveniach upravených a garantovaných Ústavou Slovenskej republiky.

20.2.3. Vnútorný ordre public (interný) vs. medzinárodný ordre public (externý)

Termín vnútorný verejný poriadok nachádza svoje opodstatnenie pri vnútroštátnych právnych vzťahoch bez cudzieho prvku. V slovenskom systéme práva sa stretávame v tomto prípade s pojmom dobré mravy. Príkladom môže byť § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o Rozhodcovkom konaní: „Súd, príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu ak [… ] odporuje dobrým mravom.“ Pojem dobré mravy ako taký slovenské právne predpisy nedefinujú. S charakteristikou sa stretávame v právnej teórii. Ide o súhrn etických všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je väčšinou zabezpečované právnymi normami. J. Lazar vymedzuje tento pojem pozitívne aj negatívne: „K dobrým mravom nepatria všetky, alebo značná časť všeobecne uznaných noriem morálky, ale zrejme iba tie, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti vytvárajúci tiež základ pre právny poriadok, vrátane jedného z jeho najzákladnejších odvetví – občianskeho práva.“^[19] Pojem dobrých mravov je súbor dynamicky sa meniacich morálnych hodnôt, ktoré majú pre spoločnosť fundamentálny význam. Je dôležité poukázať na ochranu spoločenských zásad aj v prípade čisto vnútroštátneho právneho vzťahu. Obsah ordre public interne ale ešte nemusí byť nevyhnutnou súčasťou ordre public externe, čiže verejného poriadku medzinárodného.

Medzinárodný verejný poriadok nachádza svoje uplatnenie vo vzťahoch s cudzím prvkom. Cieľom využívania výhrady je zachovávanie princípov a zásad vlastných jednotlivým štátom. Každý štát má právo definovať si obsah vlastného verejného poriadku na základe spoločenských, kultúrnych či politických tradícií spoločnosti. Príkladom môže byť §50 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o Rozhodcovskom konaní: „Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.“^[20]

20.3. Verejný poriadok ako mechanizmus presadzovania európskeho práva?

Súdny dvor Európskej únie sa vo viacerých svojich rozhodnutiach dotkol otázky použitia výhrady verejného poriadku. V prípade Hoffman v. Krieg sa výslovne vyjadril, že klauzula verejného poriadku sa môže použiť len vo výnimočných prípadoch. Toto stanovisko potvrdil aj vo svojich nasledujúcich rozhodnutiach.^[21] V rozsudku Krombach v. Bamberski konštatoval: „ … štáty v zásade môžu v zmysle výhrady […] voľne, v súlade s vnútroštátnymi koncepciami stanoviť požiadavky týkajúce sa verejného poriadku. SD následne podotkol, že nie je kompetentný definovať obsah verejného poriadku, prináleží mu iba kontrolovať hranice, v rámci ktorých vnútroštátny súd môže využiť tento inštitút a neuznať rozhodnutie súdneho orgánu iného štátu.^[22]Jedným z momentálne najdôležitejších a najkontroverznejších rozhodnutí týkajúcich sa využitia výhrady je rozhodnutie Asturcom Telecomunicationes SL v. Christina Rod- riguez Nogueira „ASTURCOM“ C-40/08 o povinnosti preskúmať rozhodnutie v rámci exekučného konania. Rozsudok Asturcom patrí do línie rozhodnutí SD, ktorá sa zaoberá otázkou aplikácie európskeho práva ex offo. V tomto rozhodnutí môžeme pozorovať odlišnosti s predchádzajúcou súdnou praxou. SD rozhodoval, či národný súd môže v rámci exekučného konania ex offo posúdiť nekalosť rozhodcovskej doložky a v prípade potvrdenia nekalosti, takéto rozhodnutie zrušiť, a za akých okolností môže vnútroštátny súd prelomiť res iudicata berúc do úvahy zásadu účinnosti a rovnocennosti. Mohlo dôjsť k narušeniu procesnej autonómie členských štátov? SD sa v prípade Asturcom odklonil od predošlej judikatúry a vyjadril sa k obsahu ordre public.

20.3.1. Prípad Asturcom

Pani Nogueira uzatvorila v máji 2004 zmluvu o telefónnych službách so spoločnosťou Asturcom, ktorá obsahovala rozhodcovskú doložku, že všetky prípadné spory sa budú riešiť pred rozhodcovským súdom, ktorého miesto nebolo uvedené v zmluve. Pani Nogueira nezaplatila niektoré faktúry, vypovedala zmluvu a následne spoločnosť Asturcom podala návrh na začatie rozhodcovského konania. Povinná nepodala žalobu na zrušenie rozhodcovského nálezu v zákonom stanovenej lehote.^[23] Rozsudok sa stal právoplatným a následne sa podal návrh na vykonanie rozhodnutia. Vnútroštátny španielsky súd, ktorý rozhodoval o výkone rozsudku sa zameral na nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky. Samotné posudzovanie nekalosti rozhodcovských doložiek ex offo španielsky zákon o rozhodcovskom konaní neumožňuje. Z toho dôvodu vnútroštátny súd položil SD prejudiciálnu otázku, či Smernica Rady 93/13/EHS (ďalej len Smernica) o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa vykladá tak, že súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, má ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ako aj má možnosť vyhlásiť tento rozhodcovský rozsudok za neplatný.^[24]

20.3.2. Argumentácia Súdneho dvora

Cieľom exekučného konania je výkon rozhodcovského rozsudku a nie samotný prieskum vo veci samej. Zrušiť rozsudok je teda možné len z výnimočných dôvodov. Jedným z nich môže byť aj ochrana verejného poriadku členského štátu. Interpretácia verejného poriadku medzi jednotlivými členskými štátmi je samozrejme nejednotná. Súdny dvor na jednej strane vážil ochranu spotrebiteľa a na druhej právnu istotu res iudicata. Musel vyriešiť otázku, či je možné narušiť princíp res iudicata a teda prelomiť právnu moc rozhodcovského rozsudku za účelom ochrany spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami. Z hľadiska zásady efektivity dvojmesačná lehota podľa španielskeho práva na podanie žaloby bola primeraná, keďže objektívne nebránila spotrebiteľovi pri výkone svojich práv. SD sa vyjadril, že res iudicata podľa španielskeho práva bola v súlade so zásadou efektivity^[25] a ponechal na uváženie španielskemu súdu, či je prelomenie tohto princípu žiaduce a možné. Ďalej sa SD venoval ustanoveniu článku 6 vyššie uvedenej Smernice: „Členské štáty zabezpečia aby nekalé podmienky [… ] neboli záväzné pre spotrebiteľa.“ V rozhodnutí SD konštatoval, že tento článok je kogentným ustanovením,^[26] ktoré musí byť garantované a smernica predstavuje opatrenie, ktoré je nevyhnutné pri plnení cieľov zv e- rených Európskej únii. Samotný rozpor s kogentnou normou ešte neznamená, možnosť preskúmania právoplatne rozhodnutej veci. Naopak inštitút výhrady verejného poriadku takouto právomocou disponuje. Normy verejného poriadku sú chránené intenzívnejšie ako kogentné normy – a teda existuje možnosť preskúmania exekučného titulu s verejným poriadkom, nie s kogentnými normami.

SD, ako uviedol vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, nie je oprávnený určiť čo má byť obsahom verejného poriadku jednotlivých štátov. Ďalej ale podotkol, že ochrana spotrebiteľa má význam všeobecného záujmu, a preto je nutné konštatovať, že článok 6 Smernice musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné vnútroštátnym pravidlám, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku.^[27] SD sa vyjadril, že ochrana spotrebiteľa je z európskeho hľadiska kogentnou úpravou, ale vo vnútroštátnom práve má byť chránená ako verejný poriadok. Z hľadiska princípu rovnocennosti musí byť nárok založený na aplikácií európskeho práva posudzovaní rovnako ako princíp vyplývajúci z vnútroštátnej právnej úpravy. Tam, kde majú vnútroštátne súdy právomoc preskúmať ex offo dôvody založené na vnútroštátnom práve, princíp rovnosti vyžaduje to samé pri aplikácii európskeho práva.^[28]

Vnútroštátny súd, ktorému bol podaný návrh na výkon rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel posúdiť, i bez návrhu, rozpor rozhodcovskej doložky s normami verejného poriadku, a rovnako posúdiť neprimeranosť doložky s ohľadom na aplikáciu článku 6 Smernice. Vnútroštátne súdy sú oprávnené ex offo posúdiť nekalosť rozhodcovskej doložky iba v tom prípade, ak im to národné právne predpisy umožňujú. Ak teda má vnútroštátny súd povinnosť alebo možnosť posúdiť rozpor rozhodcovskej doložky s národným verejným poriadkom, musí tak urobiť aj v prípade, kedy posudzuje súlad doložky so Smernicou. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný ex offo aplikovať európske právo, ak v rámci vnútroštátneho súdneho systému má možnosť posúdiť i bez návrhu rozpor medzi nekalou doložkou v zmluve a vnútroštátnymi normami verejného poriadku.

Nie je jednoznačne jasné, v akom rozsahu je vnútroštátny súd povinný skúmať možnú nekalosť. V rozsudku SD uvádza, že má túto povinnosť hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na rozhodnutie. Má súd povinnosť ex offo skúmať nekalosť len v prípade ak strany predložia dostatok informácií skutkovom stave alebo je povinnosť súdu požadovať od strán sporu aby doložili ďalšie skutkové okolnosti? Z rozsudku ďalej jasne nevyplýva , či sú vnútroštátne súdy povinne ex effo skúmať nekalosť iba rozhodcovských doložiek alebo i iných zmluvných dojednaní, ktoré neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané.

23.3.3. Presadzovanie európskych právnych noriem – európsky verejný poriadok

Vymedzenie pojmu verejný poriadok nie je jednoduché. Ani medzi členskými štátmi Európskej únie neexistuje jednotná interpretácia. Európske právne normy odkazujú na využitie klauzuly verejného poriadku, ale ide o ordre public jednotlivého členského štátu. Príkladom je článok 34 Nariadenia Brusel I: „Rozsudok sa neuzná ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada.“. SD ale zavádza koncept európskeho verejného poriadku do národných procesných predpisov. Hoci sa v rozhodnutiach SD výslovne nehovorí o tzv. európskom verejnom poriadku, tento pojem sa objavuje v rôznych odborných publikáciách. Ak by sa mal európsky verejný poriadok definovať, malo by sa jednať o autonómnu definíciu obsiahnutú v rozhodnutí SD alebo v európskom predpise. Preto pojem a hlavne obsah zostáva naďalej neidentifikovaný. Mali by byť všetky ustanovenia európskeho práva považované za európsky verejný poriadok? Takúto myšlienku považujem za pomerne extenzívnu.

Ako vyplýva z rozsudku Asturcom, rozpor s európskym verejným poriadkom je jedným z dôvodov, pre ktoré je vnútroštátny súd povinný odchýliť sa od základných zásad vnútroštátneho práva, akým je napríklad res iudicata. Možno očakávať, že vnútroštátne súdy budú pri výklade otázok súvisiacich s verejným poriadkom a rozhodcovským konaním zohľadňovať aj európsky verejný poriadok. Ide o zásah do suverenity konkrétneho štátu ?

23.3.3. Európska jednotnosť alebo vnútroštátna diferenciácia

Európsku úniu tvoria suverénne štáty, z ktorých každý disponuje vlastným vnútroštátnym verejným poriadkom založeným na spoločenskej a politickej kultúre. Verejný poriadok jednotlivých členských štátov musí byť vnímaní v kontexte európskej integrácie. Základom spoločnej európskej kultúry je dodržiavanie eticko-morálnych princípov, ktoré sú väčšinou spájané s identifikačnými znakmi spoločenstva, zachovávaním národnej identity a ekonomicko-právnych štandardov. Predpisy Európskej únie nie vždy odzrkadľujú záujmy všetkých členských štátov. Európske právo je do značnej miery výsledkom politických kompromisov, ktoré vyvažujú rozdielne záujmy jednotlivých členských štátov. Podľa Belohlávka: „…administratívny proces vytvárania umelých kompromisov je neživým organizmom, ktorý sa nevyhnutne prejavuje a bude prejavovať v snahách národných súdov o vlastné prejavy vnútroštátnych prístupov ako prirodzenej obrany proti týmto administratívnym tendenciám“ Je nutné, aby sa postupne na základe dobrovoľného prijatia členskými štátmi vytvoril univerzálny systém európskych štandardov, zvyklostí a hodnôt a zásad na ktorých trvá celé spoločenstvo ako také. Bude veľmi dôležité posúdiť otázku, či vnútroštátny a európsky verejný poriadok sa považujú za dva samostatne existujúce systémy a ako sa bude postupovať v prípade ich vzájomnej kolízie.

Európsky ordre public využije svoju opodstatnenosť aj vo vzťahoch so štátmi, ktoré nie sú členom Európskej únie. V takomto prípade bude irelevantné, ktorý členský štát sa odvoláva na podstatu, keďže agresia voči európskemu ordre public prinesie rovnakú odpoveď nezávisle na mieste útoku.

Európska únia, ako nadnárodné spoločenstvo európskych krajín sa snaží o harmonizáciu určitých pravidiel, noriem a zosúladenie spoločných hodnôt. Aj napriek tomu naďalej podporuje diferenciáciu a zachovávanie princípov a zásad vlastných jednotlivým štátom.

Autor
Žofia Šuleková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_28.pdf