I. Základné východiská
V dejinách našich národov sme zažili obdobia viacerých spoločenských zlomov, vyvolávajúcich dynamizáciu a akceleráciu legislatívnej aktivity, hoci to nie vždy viedlo k zamýšľaným a želateľným výsledkom. Každý „legislátor“ v štádiu svojho rozbehu je optimista. V tejto súvislosti okrajovo poukážeme aj na niektoré dnes už historické skutočnosti a peripetie uplynulých legislatívnych procesov a javov, pričom tu ide vyložene o môj subjektívny pohľad, to chcem osobitne zdôrazniť. Stredobodom mojich úvah je najmä sféra súkromného práva.
Rekodifikácia súkromného práva v Slovenskej republike, ktorá sa v posledných rokoch ocitla v stave určitej stagnácie má svoje historické korene už v období spoločného česko-slovenského štátu. Proces rekodifikácie súkromného práva, ktorý bol u nás naštartovaný už na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia bol vtedajšími vládnymi orgánmi naprogramovaný s cieľom pripraviť a vydať moderný Občiansky zákonník krajiny, ktorá po rokoch spoločenskej, politickej a vleklej hospodárskej stagnácie opäť obnovila demokratické princípy svojej štátnosti a prihlásila sa k budovaniu trhového hospodárstva s dôrazom na rešpektovanie sociálnych a ekologických záujmov jej občanov.
V tejto súvislosti treba podčiarknuť, že v posledných dvoch – troch rokoch fungovania čs. federácie došlo k významným zmenám legislatívy v oblasti súkromného práva, predovšetkým k rozsiahlej novelizácii Občianskeho zákonníka (zákon č. 509/1991 Zb.) a následne k prijatiu historicky prvého (paradoxne aj posledného) spoločného čs. Obchodného zákonníka (zákon č. 510/1991 Zb.) Tým vlastne v legislatíve vznikol akýsi nerovnovážny stav. Spočíval predovšetkým v tom, že uskutočnená kodifikácia obchodného práva, prvá od čias slávnych kódexov obchodného práva v Rakúsko – Uhorskej monarchii z druhej polovice 19. storočia, prevzatých v dôsledku recepcie práva do právneho systému prvej ČSR v roku 1918, nenadväzovala na adekvátnu všeobecnú úpravu súkromného práva, t.j. na Občiansky zákonník s modernými parametrami, vyplynuvšími zo zdrojov, princípov a okolností trhového hospodárstva, a to ani napriek tomu, že novela Občianskeho zákonníka z roku 1991 sa „usilovala obrúsiť“ tvrdé hrany socialistického občianskeho kódexu z roku 1964. Táto novela bola vlastne koncipovaná ako určité „provizórne riešenie“[1] Dnes je veľmi ťažko povedať, či vtedajšia legislatíva (snáď?) premeškala svoju historickú príležitosť (už po koľký krát?), keď n e- pripravila spolu s Obchodným zákonníkom aj nový Občiansky zákonník, prinajmenej v roku 1992.
Z hľadiska dejín rekodifikácie súkromného práva na našom území je pozoruhodné, že čs. legislatíva už v roku 1991, zrejme berúc do úvahy status quo akéhosi provizória, vytvorila pri Úrade Predsedníctva vlády ČSFR Komisiu pre rekodifikáciu občianskeho práva. Jej výsledným produktom bolo spracovanie Osnovy Občianskeho zákonníka, pričom išlo o dokument, ktorý bol poznamenaný vtedajšou dobou legislatívnych improvizácií.[2]
Po rozdelení čs. federácie bol v roku 1997 slovenskou legislatívou spracovaný Návrh Občianskeho zákonníka a v roku 1998 Návrh rekodifikovaného Občianskeho zákonníka v paragrafovom znení. Tento návrh bol podrobený rozsiahlej kritike, najmä na piatych Lubyho právnických dňoch (3. a 4. 09. 1998) v Bratislave.[3]
Od roku 1998 sa u nás presadzuje predstava, že nový Občiansky zákonník zjednotí celé záväzkové právo vrátane zmluvného, a to nielen pokiaľ ide o všeobecné východiská a zásady právnych záväzkov, vrátane obchodných, ale aj jednotlivých záväzkových (zmluvných) typov, a to bez zreteľa na to, či ide o typicky obchodné zmluvy alebo nie.
Dodnes nie sú náležite preskúmané všetky okolnosti a historické determinanty formovania práva (právneho poriadku, právneho systému), vzniknuvšej prvej Česko-Slovenskej republiky v roku 1918. Jedno je však isté, že otcovia zakladaného čs. štátu po prvej svetovej vojne predpokladali a aj sa usilovali kreovať nové, t.j. československé právo (právny poriadok čs. štátu) vychádzajúc pritom z demokratických princípov novej štátnosti, ku ktorým sa zakladatelia prihlásili.
Jeden z paradoxov vtedajšej doby okrem iného však spočíval v tom, že nová štátnosť, vzniknuvšia na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie (akéhosi stredoeurópskeho superštátu), bola historicky „prinútená“ prevziať do svojej prvotnej (základnej) právnonormatívnej výbavy zákony a ďalšie normy zanik- lého superštátu, predovšetkým týkajúce sa súkromnoprávnej sféry. Odohralo sa to cestou tzv. recepcie práva, známeho to javu v dejinách európskeho práva. Samotná recepcia práva ako taká je vo svojich konečných dôsledkoch nič iné len akási kodifikácia práva s cieľom naďalej udržiavať pri živote právo zaniklého štátneho celku (komplexu), inými slovami má suplovať (dočasne?) ozajstnú kodifikáciu práva.
Ďalší paradox proklamovanej kontinuity súkromného práva z obdobia Rakú- sko-Uhorskej monarchie, ktorej právny systém mal dualistickú konštrukciu (najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867), spočíval v „prenesení“ právneho dualizmu do nových čs. pomerov, pravda vyjmúc ústavnoprávnych základov a prerogatívov, spätých s fungovaním monarchie a jej historických atribútov. Zdedená rozdvojenosť rakúskeho a uhorského súkromného práva sa stala osudom aj česko-slovenského súkromného práva, žiaľ na pomerne dlhú dobu. Príčiny takéhoto stavu boli viaceré. Vrátime sa k ním ešte.
Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah a poznámok prichodí sa zamyslieť nad dôsledkami právneho (legislatívneho) dualizmu (presnejšie právneho pluralizmu, berúc pritom do úvahy aj stopy nemeckého práva, snáď aj dávneho slovanského (?) v podmienkach prvej ČSR. So zreteľom na to kodifikácia súkromného práva, o ktorú sa čs. legislatíva v prvej ČSR usilovala a aj na pomerne vysokej legislatívnej a akademickej úrovni zodpovedne pripravovala a presadzovala bola náročným procesom, a to prinajmenej z dvoch hľadísk.
Po prvé, išlo o vytvorenie inštitútov súkromného práva, korešpondujúcich so zakladateľskou ideou čs. štátu a princípmi demokracie, občianskej rovnosti, slušnosti, dobrých mravov, spravodlivosti a ochrany občianskych a ľudských práv, vrátane ich súdnej ochrany. To sa malo odraziť v pripravovanom čs. Občianskom zákonníku a následne v Obchodnom zákonníku.
Po druhé, čs. legislatíva stála pred úlohou preklenúť historicky vzniknuvší a v istom zmysle zakonzervovaný právny dualizmus (pluralizmus) súkromného práva na území čs štátu, najmä skutočnosť, že v uhorskej časti monarchie za celé obdobie trvania uhorského štátu nedošlo ku kodifikácii všeobecného súkromného práva, hoci sa uhorská legislatíva až do vypuknutia prvej svetovej vojny usilovala o prijatie Občianskeho zákonníka.
II. Teoretické kontexty a historické paralely kodifikácie a rekodifikácie súkromného práva
Samotná myšlienka (idea, koncepcia) kodifikácie, príp. rekodikácie ako jej dobového inovačného variantu, je sprievodným znakom dejín práva (v užšom zmysle dejín legislatívy). Zrodila sa z praktických, presnejšie racionalizačných potrieb a úvah legislátora (na vyššom stupni kodifikátora), usilujúceho sa kreovať prehľadné, vnútorne vyvážené a pomerne stabilné písané právo v štáte, predovšetkým súkromné právo adresované občanom štátu. Vývoj súkromného práva, podmienený spoločenskými a hospodárskymi pomermi, predovšetkým rozšírením obchodovania (obchodných vzťahov), jeho teritoriálnych dimenzií vrátane neustále nových foriem obchodnej komunikácie spôsobil na európskom kontinente (najmä v období rozvoja liberálneho kapitalizmu, vlastne (už od 16. a 17. storočia) nárast recipientov noriem súkromného práva. So zreteľom na to sme svedkami stavu, keď legislatíva (t.j. zák o- nodarca) permanentne hľadá nové možnosti usporiadať celý komplex súk- romnoprávnych noriem (inštitútov) do vyváženého legislatívneho korpusu (buď zákona alebo kódexu).
Keďže tendencia vytvárania (budovania) nového práva (právneho poriadku), príp. zdokonaľovania starých zákonov (kódexov) v histórii ľudstva nikdy neu- hasína, prichodí nám poukázať na niektoré pozoruhodné charakteristické znaky uplynulých kodifikačných procesov s cieľom ich rešpektovania aj v novších kodifikačných programoch. Viaceré z uvedených problémov v novšej dobe patria do záujmovej sféry teórie legislatívy (právnej normo- tvorby).[4]
V ďalšom výklade si všimneme niektoré historické reflexie významnejších kodifikácií, ktoré v minulosti prebiehali, predovšetkým na našich územiach. Otázka znie, do akej miery disponujú inšpiračnými zdrojmi a podnetmi v súčasných kodifikačných procesoch? Možno v nich nájsť paralely s dnešnými kodifikačnými (rekodifikačnými) víziami?
S procesom historickej genézy prvých štátnych útvarov (spoločenstiev) sa spája aj vznik a rozvoj práva, najskôr obyčajového a v ďalšom vývoji písaného práva vo forme zákonov, prípadne iných inštitucionalizovaných aktov panovníka (vladára), či iného nositeľa verejnej (štátnej) moci (napr. parlamentu a pod.). Prvé zákony vladárov v starovekých štátnych celkoch (despociách) po prvé majú komplexnejšiu povahu (upravujúce jednak trestnoprávnu a inú verejnoprávnu oblasť a jednak súkromnoprávnu, napr. zmluvnú, majetkovú, obchodnú, či sféru vzťahov v rodine, dnešným slovníkom povedané multidis- ciplinárnu) a po druhé sa už svojím označením také zákony (skôr zákonníky – kódexy) upínajú na svojho normotvorcu (vladára). Takýmto príkladom je slávny Kódex Chammuraphiho v Babylone vytesaný na príkaz panovníka klinovým písmom do kamennej stély (vysokej viac než dva metre), zrejme ako dôkaz jeho „skalnej“ trvanlivosti (stability).[5] Rovnako napr. aj Zákonník Gor- týny z piateho storočia na juhu strednej Kréty, ktorý bol taktiež vytesaný do kamenných dosák. Jeho text sa zachoval dodnes.
Z pozostalosti rímskeho práva na prvom mieste treba spomenúť nesmrteľný Zákon dvanástich tabúľ (Lex duodecim tabularum), o ktorom Livius povedal, že predstavuje prameň všetkého práva, súkromného aj verejného (fons omnis publici privatisque iuris). Tento zákon je jedným z najstarších výsledkov kodifikačných prác v starom Ríme, pochádzajúci z rokov 450-451 pre naším letopočtom.[6]
Leges boli taktiež vytesané do kamenných dosák a vystavené na historickom námestí Forum Romanum. Nie náhodou sa dodnes používa na zdôraznenie stability zákona termín „petrifikácia“ (petra, lat.= skala, balvan).
Kodifikácie sú jedným z charakteristických znakov legislatívneho procesu štátov, najmä v časoch prevratných spoločenských zmien a formovania nových štátov (štátnych útvarov), ako tomu bolo napríklad po zániku Západo- rímskej ríše koncom piateho storočia nášho letopočtu na teritóriách priamo spadajúcich pod imperiálnu moc Ríma (napr. Hispánia, Gália, Germánia, etc.). Novovzniklé štátne celky sformované na územiach bývalých barbarov postupne preberajú a uplatňujú inštitúty rímskeho práva, pričom viac alebo menej pôsobia ešte aj určité tradície starého práva, napr. burgundského (jeho niektorých reliktov).
Z uvedených aspektov bol koncipovaný napr. Lex Romana Burgundiorum (z prelomu 5.a 6. storočia), pričom sa v ňom premietli aj niektoré ustanovenia starších kodexov a literárnych diel (napr. Codex Theodosianus z roku 438, Sentence od Julia Paula etc.). Do tejto skupiny kodexov (tzv. Leges Romanae barbarorum) sa zaraďuje aj Lex Romana Visigothorum (známy tiež ako Codex Alarici, ktorý vznikol okolo roku 500 nášho letopočtu) a rovnako aj Lex Salica (507-511), ktorý v určitých aspektoch vychádzal tiež zo zdrojov starého franckého práva (tzv. vulgárneho práva).[7]
V uvedených legislatívnych procesoch sa metóda kodifikácie vhodne kombinuje s metódou (prvkami) čiastočnej recepcie práva (rímskeho), čo v mnohom pripomína aj v súčasnom období prebiehajúce kodifikácie súkromného práva v nových štátoch Európskej únie. Aj u nás sa v týchto procesoch vo väčšej miere žiada brať zreteľ na legislatívne, ale aj akademické iniciatívy a návrhy projektov a smerov kodifikácií súkromného, predovšetkým zmluvného práva EU.
Ako vyplýva z dejín kodifikácie v európskom právnom priestore, tieto legislatívne procesy len málokedy prebiehajú na zelenej lúke. Sú prevažne lokalizované v určitých časopriestorových kontextoch a súradniciach.
Vychádzajúc z histórie kodifikačných pohybov a procesov, ktoré v minulosti, hoci aj vzdialenejšej, prebiehali na našich územiach možno dospieť k zisteniu, že fenomén „kodifikácie“ ako takej, všeobecne chápanej, vykazuje viac-menej spoločné znaky (črty) a dôsledky, ktoré sa akoby zákonite opakujú pri konkrétnych (tých – ktorých) kodifikáciách. Možno to povedať aj tak, že sa p o- stupne vygenerovala akási teória tvorby kódexov, ako species teórie (disciplíny) tvorby práva, a to bez zreteľa na to, či ide o tvorbu kódexov súkromného práva alebo kódexov práva verejného (napr. procesných kódexov).
V tejto súvislosti prichodí si všimnúť napríklad niektoré kodifikačné postupy, ktoré sa na našich územiach uplatňovali pri príprave súkromnoprávnych kódexov v 19.storočí, ba už o niečo skôr.
Východiskom každej kodifikácie je rozhodnutie o potrebe vydať nový kódex.
V určitom slova zmysle sa to vzťahuje aj na rekodifikáciu. Tomu samozrejme predchádzajú určité úvahy (napr. iniciatívy pochádzajúce z akademických kruhov) a konkrétne návrhy de kodifikacione ferenda. Vždy sa totiž môže vynoriť otázka, či treba vydať kódex alebo obyčajný zákon. V minulosti sa totiž neraz stávalo, že potreba kódexu vznikla v dôsledku roztrieštenosti legislatívnych úprav a prebujnelej legislatívy (legislatívnej inflácie). Tak tomu bolo u nás napr. v prípade Hospodárskeho zákonníka v roku 1964. Chcem pritom zdôrazniť, že hovorím o histórii a nie o ideológii.
V 18.storočí za vlády Márie Terézie bolo rozhodnuté pripraviť a vydať Codex Theresianus, ktorý mal kodifikovať, v určitom slova zmysle tiež unifikovať – súkromné právo v jednotlivých krajinách (skupinách krajín – zemí) rakúsko- uhorského mocnárstva. V tejto súvislosti panovníčka v roku 1753 ustanovila tzv. kompilačnú komisiu, ktorá mala pripraviť kodifikáciu a unifikáciu občianskeho práva v krajinách („zemích“) českých a rakúskych.
Po zložitých legislatívnych peripetiách bol v roku 1766 Codex Theresianus po 13 rokoch činnosti kompilačnej komisie dokončený a predložený panovníčke s cieľom vydania vyhlasovacieho patentu.[8]
Návrh Codexu, keďže bol veľmi rozvláčny a kauzistický (pôsobil skôr ako učený traktát než zákonník), bol panovníčkou vrátený na prepracovanie s tým, že cisárovná v súlade s odporúčaním Jana Bernarda Hortena a Štátnej rady sankcionovala Zásady ako sa má v ďalších prácach postupovať.[9]
Kodifikácia rakúskeho občianskeho práva bola dovŕšená až vydaním Všeobecného zákonníka občianskeho (ABGB) v roku 1811.[10]
Idea kodifikácie našla svoj odraz aj v dejinách uhorského práva, a to napriek tomu, že nebola zavŕšená a korunovaná vydaním Všeobecného kódexu súkromného práva. V prvom období vývoja uhorskej štátnosti v jej právnom systéme bolo možné vystopovať výrazné stopy slovanského práva (predovšetkým oby čajového) z obdobia Veľkej Moravy.[11]
Vzhľadom na právny partikularizmus, ktorý sa v stredoveku udomácňuje v európskom priestore, aj v Uhorsku sa postupne vygenerovala sústava tzv. krajinského (zemského) práva ako celoštátneho práva (práva uhorskej šľachty), cirkevného práva, poddanského práva (t.j. roľníckeho alebo sedliackeho práva), mestského práva, cechového práva, banského práva, práva Židov etc.[12]V uhorských stredovekých pomeroch sa kodifikácia začala uplatňovať v oblasti mestského práva, napr. v 0IŽ0030M0IŠ002 roku 1378.[13] Dôkazom snahy po kodifikácii ďalších zložiek partikulárneho uhorského práva, najmä krajinského práva, spočívajúceho prevažne na obyčajovom práv e, bolo vydanie Zbierky obyčajového práva, v skratke označované ako OPUS TRIPARTITUM z roku 1514.14
V dejinách európskeho práva (čiastočne aj kontinentálneho, ale predovšetkým práva anglosaského) sa vedľa písaného práva uplatňuje viac alebo menej právo obyčajové, pričom všeobecnú právnu silu nadobúdajú tiež súdne rozhodnutia, ktoré v určitom zmysle slova dotvárajú písané právo (právo zákonné). Na báze záväzných súdnych precedentov sa vytvára tzv. právo sudcovské (judge – made law, case law).15
Vo všeobecnosti možno povedať, že obyčajové právo v dejinách práva preniká do písaného práva štátov, pričom najmä v oblasti súkromného práva naďalej vypĺňa jeho medzery. Tvorba zákonov (kódexov) je ovplyvňovaná vedeckými doktrínami (nielen právnymi, ale aj filozofickými), v dôsledku ktorých sú postupne eliminované vulgarizmy a barbarizmy obyčajového práva. V tejto súvislosti chcem poukázať na mimoriadny vplyv a význam uhorského Tripartita na kultiváciu právneho myslenia a súdnej praxe v Uhorsku.16
III. Záverečné poznámky
Vráťme sa k otázke rekodifikácie súkromného práva v Slovenskej republike. Aj napriek novým podnetom a návrhom, napr. Rekodifikačnej konferencie v Trenčianskych Tepliciach dodnes nie sú sformulované teoretické východiská rekodifikácie. V súčasnom období už ide o reformu súkromného práva. Reko- difikáciu, či novú kodifikáciu nemožno riešiť ukvapene. Nie je to len problém vzťahu dvoch kódexov, t.j. Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, aj keď je tento vzťah ako historicky (aspoň v podmienkach stredoeurópskych kodifikácií) podmienený a neustále reprodukovaný, dnes sa ocitá v novej konfrontácii, konkrétne pokiaľ ide o dotyk tohto vzťahu s právom Európskej únie a vytváranie európskeho súkromného práva. Niekedy mi to pripadá, ako by sme mali začať celkom odznova. Naproti tomu bránim sa myšlienke negácie tých vedeckých, legislatívnych a interpretačných úvah a myšlienok, ktoré u nás, t.j. v slovenskej a českej civilistike a komercialistike boli od roku 1990, možno aj o niečo skôr, prezentované. Pravda dnes už nie je všetko použiteľné. [14] [15] [16]
Permanentný proces rekodifikácie súkromného práva prechádza do stavu akejsi novej kodifikácie (a to nie len občianskeho práva). Dodnes nie je vyriešená s tým spojená otázka, t.j. dekodifikácia (uvoľnenie spojiva platnej kodifikácie, či skôr platných kodifikácií) práva (časti práva, odvetvia), čo napokon (dôsledne vzaté) veci posúva do stavu pred kodifikáciou, pričom vonkoncom nemám na zreteli vecné (meritórne) obsahové normatívne riešenie určitého, právom regulovaného vzťahu. Vychádzam z toho, že každý kódex (ako komplexný zákon) treba považovať za vonkajší rámec vecne (obsahovo) súvisiacich právnych noriem, teda v určitom slova zmysle kódex je legislatívnou konštrukciou, síce historicky podmienenou, no predsa je to len akýsi model, ktorý v sebe (v dôsledku svojej vnútornej súdržnosti) integruje dynamickú matériu právno – normatívnych vzťahov. Napokon každá kodifikácia (týka sa to rovnako historicky prvých, ale aj ďalších) je v určitom slova zmysle produktom racionalizácie legislatívneho procesu.
Ak skúmame doterajší priebeh kodifikačných procesov v oblasti súkromného práva v Slovenskej republike, prinajmenej od roku 1991. zistíme, že kodifikačné kroky, keďže zapadajú do širších legislatívnych projektov (programov) vlády toho – ktorého obdobia, nesú v sebe viac alebo menej prvky (stopy) politických postupov a riešení, najmä pokiaľ ide o formulácie účelu príslušného zákona (kódexu)
Keďže zákony (kódexy) prijíma na princípe politického pluralizmu zvolený parlament, a to formou demokratického prerokúvania, schvaľovania a publikovania, je otázne, do akej miery v legislatívnych programoch vlády majú byť vyjadrené politické predstavy vlády, ktoré by pre legislatívny proces boli priamo záväzné, a to aj pokiaľ ide o také otázky, či požadované (zadané) právno – normatívne riešenie sa má realizovať formou jedného alebo viacerých zákonov, prípadne kódexov.
Problém kodifikácie (rekodifikácie) súkromného práva naráža na širšie aspekty teórie kodifikácie[17], príp. teórie legislatívy. Ide vlastne o rešpektovanie metodológie kodifikácie.
Za prvoradú úlohu považujem určenie šírky a hĺbky pripravovanej rekodifikácie. Kto je však kompetentný vymedziť také určenie? Tu nemožno stanoviť nejaký osobitný orgán, ktorý by legislatívne riešil základné parametre kodifikácie.
Prenikanie európskeho práva do nášho právneho priestoru od 1. mája 2004 vytvára u nás v zásade novú situáciu a nastoľuje špecifický problém vzťahu vnútroštátneho obchodného práva a európskeho práva (napr. v oblasti práva obchodných spoločností etc.) So zreteľom na to proces rekodifikácie súkromného, vrátane obchodného práva sa u nás obohacuje o novú dimenziu, dalo by sa povedať európsku, dokonca celosvetovú (napr. zásady UNIDROIT). Vyplýva aj z toho, že sa už zrodili prvé projekty a princípy možných európskych kodifikácií, príp. globálnych unifikácií súkromného, predovšetkým zmluvného práva (viď komisia prof. O. Lando, príp. akademické aktivity, ktoré iniciovali G. Gan- dolfi, CH. von Bar etc.) Rekodifikačný proces, ktorý síce v SR už dávnejšie odštartoval, avšak sa momentálne ocitol v stave, jemne povedané „prešľapovania“, môže byť úspešne obnovený len, ak dôjde k jeho novej dynamizácii a otvorenosti so zreteľom na najnovšie impulzy a trendy, predovšetkým európskej civilistiky a komercialistiky.nestráca.
Autor
Prof. JUDr. Jozef Suchoža DrSc.