1 POJEM DEDIČSKÁ ZMLUVA
Na pojem dedičská zmluva existujú v teórii rôzne, ale zároveň treba povedať, že dosť podobné definície.
Významný slovenský právnik 20. Storočia Š. Luby považoval dedičskú zmluvu za dvojstranný právny úkon, ktorým jedna strana robí posledné poriadky a druhá strana jej prejav prijíma.1 Iný autor ju poníma ako dvojstranný právny úkon pre prípad smrti, ktorým jedna strana ustanovuje druhú stranu za svojho dediča, a to buď celej pozostalosti alebo jej pomernej časti a druhá strana toto prijíma.2 V Českej republike, kde sa momentálne nachádza návrh nového Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v pripomienkovom konaní, sa počíta so znovuzavedením dedičskej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, ktorým jedna strana povoláva druhú stranu bezodplatne alebo za odplatu za dediča svojej pozostalosti alebo jej časti a druhá strana svoje ustanovenie za dediča prijíma.3
Z vyššie uvedených definícií možno vyvodiť nasledovné základné pojmové znaky dedičskej zmluvy:
Dvojstranný právny úkon – dedičská zmluva tak na rozdiel od testamentu ako jednostranného právneho úkonu vyžaduje prejav vôle dvoch strán, a to poručiteľa ako stranu, ktorá ustanovuje, alebo lepšie povedané, navrhuje druhej zmluvnej strane uzavretie dedičskej zmluvy, a druhej strany, ktorá tento návrh prijíma. K vzniku dedičskej zmluvy ako právneho vzťahu musí teda dôjsť k dvom prejavom vôle, ako to už z vyššie uvedeného vyplýva, k návrhu zmluvy a jej prijatiu.
Bezodplatnosť alebo odplatnosť – táto podmienka závisí od konkrétneho právneho poriadku, ale musím podotknúť, že zahraničné právne poriadky, s ktorými som sa pri skúmaní tejto problematiky dostal do styku (s výnimkou Ukrajiny a Maďarska), nevyžadovali tento znak ako obligatórnu náležitosť a nechávali ustanovenie odplatnosti alebo bezodplatnosti dedičskej zmluvy na dohode zmluvných strán. V prípade bezodplatnosti dedičskej zmluvy by sa dalo v podstate uvažovať o podobnosti s inštitútom darovania pre prípad smrti (donatio mortis causa), ktorý je v súčasnosti na Slovensku v zmysle § 628 OZ považovaný za neplatný právny úkon.
Smrť poručiteľa – tento znak je pre dedičskú zmluvu príznačný v tom zmysle, že na to, aby došlo k prechodu majetku, pozostalosti poručiteľa na druhú zmluvnú stranu – budúceho dediča, je potrebné, aby došlo k právnej udalosti – smrti poručiteľa. Ináč povedané, platnosť dedičskej zmluvy nastáva dohodou zmluvných strán o jej obsahových náležitostiach, pričom jej „plná účinnosť“ nastáva až po smrti zmluvnej strany – poručiteľa, kedy vzniká druhej strane nárok na majetok poručiteľa, ktorý existoval ku dňu jeho smrti, príp. na jeho určitú zmluvne dohodnutú časť.
Jednostranná nezrušiteľnosť – k zrušeniu dedičskej zmluvy ako dvojstranného úkonu nemôže dôjsť na základe jednostranného prejavu vôle, ale len na základe dohody zmluvných strán. Iba výnimočne pripúšťajú právne poriadky jednostranné zrušenie zmluvy.
Forma dedičskej zmluvy – aj keď to z uvedených definícií dedičskej zmluvy jednoznačne nevyplýva, je potrebné, aby dedičská zmluva bola uzavretá v zákonom stanovenej forme. Väčšina právnych poriadkov vyžaduje písomnú formu, prípadne formu notárskej zápisnice. Pre väčšiu právnu istotu sa napríklad vo Švajčiarsku vyžaduje aj uzavretie dedičskej zmluvy v prítomnosti dvoch svedkov.
V teórii dedičského práva sa podľa niektorých právnych expertov4 rozlišujú dva druhy dedičských zmlúv:
a) pozitívna dedičská zmluva, ktorou je dedičská zmluva ako bola
definovaná vyššie, teda ako dohoda pre prípad smrti, ktorou jedna
strana ustanovuje druhú stranu za svojho dediča,
b) negatívna
dedičská zmluva, v ktorej sa zákonný dedič vzdáva svojho budúceho
dedičského nároku, za čo mu spravidla poručiteľ poskytne tzv.
odstupné.
1.1 Právna úprava v niektorých štátoch
Nemecká právna úprava okrem dedičskej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu, hovorí o tomto dedičskom inštitúte aj ako o tzv. „jednostrannej“ dedičskej zmluve, kde sa zmluvne zaväzuje iba poručiteľ, ktorý tak disponuje so svojím majetkom pre prípad smrti, pričom druhá strana tento prejav iba prijíma, bez nejakej ďalšej povinnosti, napr. strýko povolá v dedičskej zmluve svojho synovca za jediného dediča.5 Za dvojstrannú dedičskú zmluvu potom nemecká právna teória považuje zmluvu, kde sa zmluvné strany navzájom ako poručitelia ustanovujú za dedičov svojich pozostalostí. Prípustné sú aj viacstranné dedičské zmluvy, kde viaceré osoby uskutočňujú dispozície svojím majetkom pre prípad smrti.6 Dedičskú zmluvu môže v Nemecku uzatvoriť poručiteľ výlučne osobne, pričom musí byť plne spôsobilý na právne úkony, výnimku pripúšťa iba § 2275 ods. 2 BGB, kedy v prípade uzavretia dedičskej zmluvy medzi manželmi alebo snúbencami môže byť jeden manžel (snúbenec) ako poručiteľ obmedzený vo svojej spôsobilosti na právne úkony, avšak vyžaduje sa k tomuto právnemu úkonu súhlas jeho zákonného zástupcu, a ak je ním poručník, tak aj súhlas poručenského súdu. Druhá zmluvná strana môže byť aj zastúpená. K zrušeniu dedičskej zmluvy môže dôjsť zmluvou medzi osobami, ktoré dedičskú zmluvu uzavreli, avšak po smrti i jednej z nich je táto možnosť vylúčená. Dedičskú zmluvu možno zrušiť za podmienok stanovených v BGB aj testamentom poručiteľa, ale len ak s tým súhlasí druhá zmluvná strana, pričom tento súhlas si vyžaduje notárske overenie a je neodvolateľný.
Dedičská zmluva podľa švajčiarskeho Zivilgesetzbuch (ZGB) musí mať formu tzv. verejného testamentu, pričom uzavretie musí byť pred príslušným úradníkom uskutočnené v prítomnosti dvoch svedkov, čím sa táto úprava odlišuje od nemeckej, kde takáto podmienka nie je stanovená. K zrušeniu tejto zmluvy môže dôjsť tak, ako je to stanovené v iných právnych poriadkoch, predovšetkým vzájomnou dohodou zmluvných strán. Zároveň čl. 513 ZGB pripúšťa aj jednostranné zrušenie zmluvy zo strany poručiteľa, ak sa dedič dopustil konania, ktoré zakladá právo poručiteľa na vydedenie dediča. Taktiež prichádza do úvahy odstúpenie od zmluvy, ak zmluvná strana, ktorá sa na základe dedičskej zmluvy zaviazala k určitému plneniu, nesplnila svoj záväzok.
Rakúsky občiansky zákonník ABGB na rozdiel od Nemecka a Švajčiarska vymedzuje dedičskú zmluvu najužšie. S tým následne súvisí aj pomerne zriedkavá využiteľnosť tohto inštitútu ako dedičského titulu, ako uvádzajú aj niektorí rakúski právni experti.7 Táto skutočnosť spočíva najmä v tom, že dedičskú zmluvu v Rakúsku môžu uzatvoriť iba manželia alebo snúbenci za predpokladu, že uzavrú manželstvo. Nie je možné uzatvoriť dedičskú zmluvu v prospech tretej osoby. Obmedzené je taktiež dedičstvo, ktorým možno v dedičskej zmluve disponovať – v zmysle ustanovení ABGB sa môže dedičská zmluva týkať najviac 3⁄4 budúcej pozostalosti. Zvyšná 1⁄4 musí ostať k dispozícii pre možnosť dedenia z testamentu, prípadne zo zákona.
Dedičská zmluva sa v Ukrajine uzatvára taktiež ako v iných štátoch v písomnej forme a podlieha notárskemu overeniu. Na majetok, ktorý je predmetom dedičskej zmluvy je notár overujúci zmluvu povinný uložiť zákaz jeho scudzenia. Poručiteľ (ukrajinský občiansky zákonník používa pojem prevodca) má právo určiť osobu na kontrolu splnenia dedičskej dohody pre prípad svojej smrti. Ak takáto osoba nie je určená, túto kontrolu je povinný vykonávať notár. Predmetom dedičskej dohody môže byť aj majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V tomto prípade však musí zmluva obsahovať ustanovenie, že v prípade smrti jedného z manželov dedičstvo prechádza na druhého manžela. A až po smrti tohto manžela prechádza majetok do vlastníctva dediča určeného v dedičskej zmluve.8
2 DEDIČSKÁ ZMLUVA V PRÁVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY – ÚVAHY DE LEGE FERENDA
Na Slovensku sa s dedičskou zmluvou ako ďalším dedičským titulom ráta aj v pripravovanom OZ, o čom svedčí Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka9 (ďalej len „legislatívny zámer“), ktorý bol schválený ešte v roku 2009 vládou SR. Je to posun oproti predošlému zneniu legislatívneho zámeru, v ktorom sa pôvodne pripúšťali dve alternatívy, a to ponechanie dvoch doterajších dedičských titulov alebo ich doplnenie o tretí dedičský titul – dedičskú zmluvu.10
2.1 Dedičská zmluva – možné zdroje úpravy?
Základnú otázku, ktorú si treba ako jednu z prvých položiť pri koncipovaní úpravy dedičskej zmluvy je to, odkiaľ možno čerpať (aspoň čiastočne) informácie, resp. presnejšie povedané, ktorou právnou úpravou iného štátu sa možno inšpirovať.
Na túto otázku odpovedá český návrh OZ pomerne jednoznačne, keď ustanovuje, že česká právna úprava vychádza pri úprave dedičskej zmluvy zo švajčiarskeho ZGB.11 Podobný názor existuje aj na Slovensku, pričom sa navrhuje taktiež ako inšpirácia švajčiarsky ZGB vrátane zohľadnenia starej právnej úpravy pred rokom 1951 prispôsobenej súčasným pomerom.12
Nemožno súhlasiť s názorom, aby dedičská zmluva bola upravená podobne ako je to v rakúskom ABGB, teda len medzi manželmi, resp. medzi snúbencami.13 Nezdá sa úplne vhodné obmedziť právo poručiteľa disponovať svojím majetkom pre prípad smrti len voči druhému manželovi, resp. snúbencovi. Inštitút dedičskej zmluvy by mal umožňovať poručiteľovi disponovať so svojím majetkom pre prípad smrti aj voči iným osobám, či už príbuzným, alebo aj voči osobám, s ktorými nie je v príbuzenskom pomere. Nie sú zriedkavé prípady, kedy poručiteľ aj súhrou rôznych okolností nemá svojho zákonného dediča a v prípade smrti by jeho dedičstvo pripadlo štátu ako tzv. odúmrť. Preto by mal mať možnosť (okrem závetu) uzavrieť dedičskú zmluvu aj s inou osobou ako manželom, snúbencom a tým pádom naložiť so svojím majetkom pre prípad svojej smrti tak, ako uzná za vhodné. Taktiež nie sú vylúčené prípady, ak sa poručiteľ rozhodne … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Mgr. Marek Kolodzej