Autor článku si týmto spôsobom dovoľuje prezentovať argumentáciu vo vzťahu k značne arbitrárnej a nesprávnej interpretácie pojmu „obydlie“ – v tomto prípade pozemky patriace k obydliu, podľa ustanovenia § 122 ods. 5 Trestného zákona zo strany niektorých orgánov činných v trestnom konaní, v kontexte jeho základného definičného znaku, ktorým je „uzavretosť“. Uvedená analýza bude postulovaná vo vzťahu k možnosti naplnenia skutkovej podstaty trestného činu porušovanie domovej slobody v zmysle ustanovenia § 194 Trestného zákona(ďalej ako aj „trestný čin“), a to prostredníctvom skutku, ktorý by mohol byť vykonaný na pozemkoch patriacich k obydliu ergo v obydlí.
Predmetom tohto článku nie je poukazovať na to, že v prípade trestného činu v mnohých prípadoch ide o konanie podmieňujúce postup podľa ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona, avšak predmetom tohto článku je poukázanie na nebezpečnú prax spočívajúcu v mimoriadne častom kvalifikovaní konania, ktoré per se nie je možné hodnotiť ako trestný čin, práve cez prizmu ustanovenia § 194 Trestného zákona. Neraz je skutok takto nekriticky právne kvalifikovaný na základe nedostatočného preskúmania všetkých rozhodujúcich skutočností, ktoré sú pre ustálenie skutkovej podstaty trestného činu esenciálne, a to napríklad naplnenie znaku uzavretosti, bez ktorého existencie by de iure nemohla byť naplnená skutková podstata trestného činu, ak by napríklad k takémuto konaniu malo dôjsť na priľahlom pozemku k domu.
K meritu veci uvádzam, že podľa znenia ustanovenia § 194 ods. 1 Trestného zákona: „Kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu sa skladá z dvoch možností spáchania tohto skutku, a to: páchateľ neoprávnene vnikne do obydlia iného, alebo páchateľ neoprávnene zotrvá v obydlí iného.
Z hľadiska formálneho naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu stačí naplnenie jednej z uvedených alternatív. V oboch prípadoch sa však vyžaduje naplnenie znaku obydlia tak, ako je tento znak špecifikovaný v ustanovení § 122 ods. 5 TZ. Na naplnenie jednej z alternatív objektívnej stránky je nevyhnutné, aby došlo k narušeniu obydlia iného. Legálna definícia znaku obydlia obsiahnutá v § 122 ods. 5 Trestného zákona ustanovuje, že „trestný čin je spáchaný v obydlí, ak je spáchaný v dome alebo byte iného alebo v iných priestoroch slúžiacich na bývanie vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacich, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.“ Z gramatického výkladu ustanovenia § 122 ods. 5 Trestného zákona vyplýva nutnosť kumulatívneho naplnenia dvoch znakov, a to že: by malo ísť o pozemok, ktorý je priamo spojený s domom, a úplná uzavretosť pozemku / pozemkov priamo spojených s domom.
Doktrinálny výklad tohto ustanovenia približuje, kedy možno za súčasť obydlia považovať pozemky patriace k priestorom slúžiacim na bývanie a kedy je možné tieto pozemky považovať za uzavreté. Komentár k predmetnému ustanoveniu približuje, že „aby išlo o obydlie, nevyžaduje sa, aby toto obydlie bolo uzamknuté, alebo inak osobitne zabezpečené pred vniknutím (napr. závorou). Jedinou podmienkou je, aby bolo uzavreté.“
„Na dom priamo napojené pozemky (napr. dvor, záhrada, pole) (…) sú takisto súčasťou domu, ak tvoria jeden celok tak, že sú ako súčasť obydlia uzavreté (R 1/1980). Najčastejšie uzavretie predstavuje oplotenie (vrátane živého plota alebo klasickej drevenej ohrady). Pritom je irelevantné, či je plot vysoký, ťažko fyzicky zdolateľný, alebo ide len o malý, takmer symbolický plot (napr. 50 cm), stačí, že predstavuje istú, aj keď ľahko prekonateľnú prekážku, z ktorej je však zrejmé, že ide o obydlie.“
Z komentáru k predmetnému ustanoveniu je evidentné, že pozemok na to, aby bol považovaný za súčasť obydlia musí byť uzavretý a viditeľne oddelený od „vonkajšieho sveta“, teda musí byť zjavné, ktoré pozemky patria k obydliu iného.
,,Ak je časť priľahlých pozemkov ohradená (uzavretá) iba čiastočne a časť týchto pozemkov a priestorov je ohradená (uzavretá) úplne, za obydlie sa považuje iba úplne uzavretá časť priestorov a pozemkov, ktorá má navyše priame spojenie s domom. Preto ak ide o situáciu, že pozemky priľahlé k domu nie sú úplne ohradené, avšak priamo s nimi susedia úplne ohradené pozemky tých istých užívateľov, tieto úplne ohradené pozemky tiež nie sú obydlím, lebo nemajú na dom priame napojenie.“[3]
Z citovanej časti doktrinálneho výkladu k pojmu obydlie vyplýva nutnosť naplnenia dvoch znakov, a to že by malo ísť o pozemok, ktorý je priamo spojený s domom a druhým znakom je úplná uzavretosť pozemku priamo spojených s domom. V autorovom prípade tak však nebolo, pretože pozemky, ktoré obklopujú nebytový priestor, v ktorom malo dôjsť k hypotetickému spáchaniu trestného činu boli totiž ohraničené len múrikom na jednej strane pozemku, a to na tej strane, ktorá sa nachádza pri ceste vedúcej okolo týchto priestorov, a preto je autor toho právneho názoru, že uvedené ešte neznamená, že by bolo možné takéto pozemky považovať za obydlie, a to práve z dôvodu absencie uzavretia.
Je pravda, že dom ani predmetné oplotenie nemusia byť uzamknuté, avšak prekážka, ktorá oddeľuje pozemok od vonkajšieho sveta musí byť uzamknuteľná. V prípade, že napríklad prekážka bola uzamknuteľná, ale na nejaký kratší čas je znefunkčnená, stále sa bude považovať takýto pozemok za uzavretý, a teda za súčasť obydlia. Avšak aj v prípade znefunkčnenej prekážke bude potrebné, aby ten čo neoprávnene vstupuje do obydlia iného vedel, že sa jedná o obydlie iného. Považujem za potrebné upozorniť na fakt, že autori komentáru poukazujú na skutočnosť, že pokiaľ už ide o bránu, ktorá je „dlhodobo otvorená a znefunkčnená (napr. vypadnutá z pántov niekoľko mesiacov), nejde o uzavretie priľahlých pozemkov a priestorov, a preto sa za obydlie bude považovať iba samotná stavba domu (vrátane balkónov a terás) prípadne ďalšie objekty na pozemku slúžiace na bývanie (napr. rekreačná chata). To isté platí, ak je uzavretie priľahlých pozemkov a priestorov narušené veľkou dierou v oplotení (napr. strom spadol na plot a zhodil ho v dĺžke 5 metrov). Naproti tomu malá, nevýrazná diera v oplotení (napr. prestrihnuté pletivo o veľkosti 50 krát 50 centimetrov alebo podhrabanie pod plot o veľkosti človeka) nespôsobuje rušenie uzavretia, pretože napriek jej existencii je zrejmé, že uzavretie pozemkov a priestorov je myslené vážne, teda existuje vôľa všetky tieto pozemky a priestory používať teda existuje vôľa všetky tieto pozemky a priestory používať ako obydlie, pričom takáto malá diera v oplotení zjavne nemôže slúžiť ako bežný vstup pre užívateľa obydlia.“(4)
Z komentáru k predmetnému ustanoveniu vyplýva, že posúdenie toho, či pozemok je uzavretý alebo nie, a teda či patrí k obydliu nie je vždy jednoznačné. Avšak pochybnosti sa môžu vynárať pri posudzovaní toho, či narušenie prekážky je natoľko závažné, že spôsobuje, že už nemožno tento pozemok považovať za súčasť obydlia. Avšak tieto úvahy sú relevantné len za predpokladu, že prekážka bola spočiatku jednotná. Komentár k predmetnému ustanoveniu zdôrazňuje, že v prípade, že časť pozemkov nie je uzavretá, tak tieto nemôžu byť považované za súčasť obydlia. „Ak je časť priľahlých pozemkov ohradená (uzavretá) iba čiastočne a časť týchto pozemkov a priestorov je ohradená (uzavretá) úplne, za obydlie sa považuje iba úplne uzavretá časť priestorov a pozemkov, ktorá má navyše priame spojenie s domom. Preto ak ide o situáciu, že pozemky priľahlé k domu nie sú úplne ohradené, avšak priamo s nimi susedia úplne ohradené pozemky tých istých užívateľov, tieto úplne ohradené pozemky tiež nie sú obydlím, lebo nemajú na dom priame napojenie.“[5]
Z prezentovaného doktrinálneho výkladu pojmu „obydlie“ je zrejmé, že pokiaľ je teda oplotenie dlhodobo nefunkčné, dlhodobo zničené, prípadne dlhodobo nedokončené a neplní tým svoj účel, nie je tým naplnený znak uzavretia, a preto pozemky, na ktorých sa nachádza takéto dlhodobo nefunkčné, dlhodobo zničené alebo dlhodobo nedokončené oplotenie, nie je možné považovať za uzavreté a tým pádom nemôžu byť považované za súčasť obydlia. S poukazom na uvedené skutočnosti, kde podľa názoru autora nie je naplnená elementárna podmienka uzatvorenia (ohraničenia) pozemku, si autor dovoľuje poukázať na skutočnosť, že v minulosti bol obhajcom v prípade, v rámci ktorého bol za obydlie považovaný pozemok, ktorý bol z prednej strany oplotený plotom, len so základným múrikom so stĺpikmi, pričom základový múrik na plot je vysoký asi 30 cm a stĺpiky boli vo výške presahujúcej 180 cm. Po ľavej strane už hranice pozemku neboli oplotené alebo ohraničené, ani vyznačené, pričom pozemok nebol oplotený ani zo zadnej strany, ani vyznačený ergo hranice pozemku neboli určiteľné, keďže neboli z prednej a zadnej časti vyznačené. Z uvedeného je bez akýchkoľvek ďalších pochybností alebo iných domnienok zrejmé, že nie je naplnená legálna definícia pojmu obydlia v zmysle § 122 ods. 5 Trestného zákona, a tým pádom nie je naplnená ani zákonná definícia skutkovej podstaty trestného činu. Naplnenie všetkých obligatórnych znakov trestného činu je nevyhnutné, a ak chýba čo i len jeden z nich, nejde o trestný čin. V trestnom práve nemožno rozširovať výklad akéhokoľvek ustanovenia Trestného zákona alebo Trestného poriadku v neprospech páchateľa, pričom v tomto prípade takto aplikovateľná interpretácia orgánov činných v trestnom konaní absolútnym spôsobom neguje akýkoľvek gramatický a doktrinálny výklad ustanovenia § 122 ods. 5 Trestného poriadku, čím sa narúša konzistentnosť výkladu pojmov podľa § 122 Trestného zákona.
Záverom tohto príspevku si dovolím konštatovať, že uvedené právne posúdenie prezentované mojou osobou, ktoré považuje uzavretosť obydlia– pozemku priľahlého napríklad k domu, za conditio sine qua non naplnenia definičného oboru pojmu „obydlie“, v zmysle ustanovenia § 122 ods. 5 Trestného zákona plne konvenuje aj s doktrinálnym výkladom k ustanoveniu § 122 ods. 5 Trestného zákona, a preto som toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní, ktoré nesprávne vykladajú pojem „obydlie“ tak nenávratne poznačujú toto konanie stigmou nezákonnosti, tak ako to bolo napríklad v konaní, v rámci ktorého som bol obhajcom.
JUDr., Pavol Gráčik