Nad­vä­zu­je­me na náš člá­nok zve­rej­ne­ný v od­bor­nom pe­rio­di­ku Práv­ne lis­ty zo 06.07.2019 http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a755-ak­tual­na-roz­ho­do­va­cia-prax-sud­ne­ho-dvo­ra-europ­skej-unie-k-vy­da­va­niu-europ­ske­ho-za­ty­ka­cie­ho-roz­ka­zu. Se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du SR pod ve­de­ním JUDr. Fran­tiš­ka Moz­ne­ra pre­ru­šil ko­na­nie vo ve­ci vy­ko­na­nia európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu pod­ľa čl. 267 Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie s nas­le­dov­ným zne­ním: “Ma­jú sa po­žia­dav­ky, kto­ré mu­sí pod­ľa čl. 1 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584 spĺňať európ­sky za­ty­kač ako súd­ne roz­hod­nu­tie, vzťa­ho­vať aj na do­da­toč­né in­for­má­cie pos­kyt­nu­té pod­ľa čl. 15 ods. 2 toh­to rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia, po­kiaľ tie­to pre roz­hod­nu­tie vy­ko­ná­va­jú­ce­ho súd­ne­ho or­gá­nu pod­stat­ným spô­so­bom dopĺňa­jú ale­bo me­nia ob­sah pô­vod­ne vy­da­né­ho európ­ske­ho za­ty­ka­ča.”

V da­nom ko­na­ní Naj­vyš­ší súd SR zoh­ľad­nil no­vop­ri­ja­té roz­hod­nu­tie Súd­ne­ho dvo­ra Európ­skej únie, spis. zn. C‑489/19 PPU zo dňa 09. ok­tób­ra 2019 vo ve­ci NJ, za účas­ti Ge­ne­ral­staat­sanwal­tschaft Berlin, v kto­rom po­dal vý­klad k otáz­ke plat­nos­ti európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu vy­da­né­ho ra­kús­ky­mi or­gán­mi. V zmys­le ra­kús­kej práv­nej úp­ra­vy európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz (ďa­lej aj ako “EZR”) sí­ce vy­dá­va pro­ku­rá­tor, av­šak ten­to po­vin­ne schva­ľu­je ra­kús­ky súd. Súd­ny dvor EÚ ju­di­ko­val, že ta­ké­to or­gá­ny sú v zmys­le prá­va EÚ op­ráv­ne­ní vy­dá­vať EZR: “Po­jem „európ­sky za­ty­kač“ uve­de­ný v člán­ku 1 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia Ra­dy 2002/584/SVV z 13. jú­na 2002 o európ­skom za­ty­ka­či a pos­tu­poch od­ov­zdá­va­nia osôb me­dzi člen­ský­mi štát­mi, zme­ne­né­ho rám­co­vým roz­hod­nu­tím Ra­dy 2009/299/SVV z 26. feb­ruára 2009, sa má vy­kla­dať v tom zmys­le, že sa vzťa­hu­je na európ­ske za­ty­ka­če vy­da­né pro­ku­ra­tú­ra­mi člen­ské­ho štá­tu, aj keď sú tie­to pro­ku­ra­tú­ry vy­sta­ve­né ri­zi­ku, že pri vy­dá­va­ní uve­de­ných za­ty­ka­čov bu­dú pria­mo ale­bo ne­pria­mo po­dlie­hať in­di­vi­duál­nym us­mer­ne­niam ale­bo po­ky­nom zo stra­ny vý­kon­nej mo­ci, ako nap­rík­lad po­ky­nom mi­nis­tra spra­vod­li­vos­ti, po­kiaľ tie­to za­ty­ka­če mu­sia byť na to, aby ich uve­de­né pro­ku­ra­tú­ry moh­li pos­tú­piť, po­vin­ne schvá­le­né sú­dom, kto­rý ne­zá­vis­le a ob­jek­tív­ne pres­kú­ma pod­mien­ky vy­da­nia, ako aj pri­me­ra­nosť tých­to za­ty­ka­čov, pri­čom má prís­tup k ce­lé­mu tres­tné­mu spi­su, v kto­rom sú za­lo­že­né prí­pad­né in­di­vi­duál­ne us­mer­ne­nia ale­bo po­ky­ny zo stra­ny vý­kon­nej mo­ci, a tak pri­jí­ma auto­nóm­ne roz­hod­nu­tie, kto­ré dá­va uve­de­ným za­ty­ka­čom ich ko­neč­nú po­do­bu.” Pod­stat­ným pre roz­hod­nu­tie bo­lo to, že prá­ve ne­zá­vis­lý súd­ny or­gán po­vin­ne schva­ľu­je EZR vy­da­ný ra­kús­kym pro­ku­rá­to­rom, a pre­to je ta­ký­to pos­tup sú­lad­ný s prá­vom EÚ.

Na zá­kla­de uve­de­né­ho tak Naj­vyš­ší súd SR op­ráv­ne­ne ne­vy­ho­vel návr­hu ob­ha­jo­by na pred­lo­že­nie pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky (for­mu­lo­va­nej eš­te pred tým­to roz­hod­nu­tím Súd­ne­ho dvo­ra EÚ). Súd­ny dvor EÚ po­mer­ne čas­to po­su­dzu­je pred­bež­né otáz­ky tý­ka­jú­ce sa zlu­či­teľ­nos­ti vnút­roš­tát­nych úp­rav us­ta­no­vu­jú­cich or­gá­ny op­ráv­ne­né vy­dá­vať EZR s prá­vom EÚ. Len pre za­ují­ma­vosť uvá­dza­me, že ak­tuál­ne Súd­ny dvor EÚ po­su­dzu­je, či fran­cúz­sky pro­ku­rá­tor je or­gá­nom, kto­rý je v zmys­le prá­va Európ­skej únie op­ráv­ne­ný vy­dá­vať EZR (tú­to pred­bež­nú otáz­ku pred­lo­žil Cour d’ap­pel d’Aix-en-Pro­ven­ce dňa 05.11.2019; vec je ve­de­ná pod sp. zn. C-813/19). Pred­lo­že­nie ta­kej­to otáz­ky mô­že byť in­špi­ra­tív­ne i pre slo­ven­ské sú­dy pre ich roz­ho­do­va­nie o vy­ko­na­ní EZR vy­da­né­ho fran­cúz­skym pro­ku­rá­to­rom.

Pod­sta­tou pred­lo­že­nej otáz­ky v zmys­le roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR je však to, či i do­da­toč­né in­for­má­cie v zmys­le čl. 15 ods. 2 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584/SVV mu­sí vy­dá­vať or­gán spĺňa­jú­ci ná­le­ži­tos­ti v zmys­le čl. 1 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584/SVV, ale­bo tak mô­že vy­ko­nať i iný or­gán (nespĺňa­jú­ci tie­to ná­le­ži­tos­ti). Roz­hod­ným pre po­sú­de­nie sú­du je te­da to, či i pod­stat­né do­da­toč­né in­for­má­cie mô­že dopl­niť len ra­kús­ky pro­ku­rá­tor (ako to­mu bo­lo v pre­jed­ná­va­nej ve­ci), ale to­to dopl­ne­nie ra­kús­ke­ho pro­ku­rá­to­ra mu­sí schvá­liť i ra­kús­ky súd. In con­cre­tum, v pre­jed­ná­va­nej ve­ci sku­tok vy­me­dze­ný v EZR by z dô­vo­du preml­ča­nia pred­sta­vo­val pre­káž­ku vy­ko­na­nia, av­šak na zá­kla­de dopl­ne­nia in­for­má­cií (vy­ko­na­né­ho len ra­kús­kym pro­ku­rá­to­rom bez schvá­le­nia ra­kús­ke­ho sú­du) v zmys­le čl. 15 ods. 2 rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia 2002/584/SVV by EZR mo­hol byť vy­ko­na­ný.

Z hľa­dis­ka ob­jek­ti­vi­ty pou­ka­zu­je­me na ob­sah uz­ne­se­nia NS SR, sp. zn. 2/Tost 10/2019 zo dňa 26.11.2019.

Mgr., Alexandra KOKAVCOVÁ

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a809-nova-prejudicialna-otazka-ns-sr-k-vykladu-platnosti-europskeho-zatykacieho-rozkazu