Abstrakt
Príspevok skúma charakter a systém noriem tvoriacich športový normatívny systém. Osobitnú pozornosť venuje interným predpisom športových organizácií a otázke ich právnej povahy.
1 ÚVOD
Príspevok poukazuje na teoretické problémy právneho uchopenia interných normatívnych predpisov. V tejto súvislosti je predmetom výskumu charakter interných športových predpisov, prijímaných medzinárodnými aj národnými športovými organizáciami (často v právnej forme občianskych združení). Túto problematiku skúmame v širšom kontexte normatívneho športového systému, ktorý pokrýva právne aj mimoprávne pravidlá správania sa. Ponúkame návrh kategorizácie týchto pravidiel.
2 NASTOLENIE PROBLÉMU
Vedecké skúmanie vzťahu športu a práva siaha na území Slovenskej republiky iba do 70. a najmä 80. rokov 20. storočia, kedy bol priekopníkom tejto problematiky J. Prusák.1 Následne došlo v tejto oblasti k dlhšej odmlke, ktorá skončila až na prelome 20. a 21. storočia2 z iniciatívy českých autorov, najmä M. Králíka.3
Termín „športové právo“ sa v súčasnosti v Českej a Slovenskej republike nepovažuje za bezproblémový. Naopak, tento pojem sa často vyslovene odmieta, a to ako v podmienkach vedeckej právnickej spisby,4 tak aj v rovine pedagogickej.5
Aj v zahraničí je tento pojem sporným. Existenciu športového práva popierajú napr. Greyson6 alebo Woodhouse,7 na druhej strane ochotní uznať osobitnú doktrínu športového práva sú Barnes8 a Opie.9 Športové právo vyslovene akceptujú ako samostatné právne odvetvie spoluautori Michael Beloff, Tim Kerr, a Marie Demetriou.10
Tradične sa v slovenských podmienkach ako argument proti existencii „športového práva“ uvádza názor J. Prusáka, publikovaný v jeho diele Šport a právo, kde tvrdí, že stanovy športových organizácií nespĺňajú znaky uznávanej definície práva ako súboru právnych noriem v štátom stanovenej alebo uznanej norme, vynútiteľných štátom.11
V súčasnosti však pojem práva nie je v žiadnom právnom predpise legálne definovaný a jeho špecifikovanie teda zostáva na pleciach právnej vedy, ktorej predstavitelia môžu zastávať odlišné stanoviská. Pojem práva preto rôzne právne školy a ich predstavitelia vnímajú veľmi rôznorodo, už len v závislosti na tom, či zastávajú pozitívnoprávne alebo prirodzenoprávne východiská, prípadne iné stanoviská, ako napr. sociologické.12 Každý právny vedec má možnosť vytvoriť si svoju vlastnú definíciu práva, aj keď všeobecne prevláda definícia práva v podobe akú naznačil Prusák.
Pokiaľ ide o právnu alebo neprávnu povahu interných predpisov športových organizácií, stojí za zmienku, že v českej a slovenskej teórii práva sa stretávame aj s názormi, ktoré síce nepriznávajú interným normám právnu povahu, hovoria však o tzv. paraprávnom systéme.13
3 INTERNÉ NORMY A ICH PRÁVNA POVAHA
Už v období pred rokom 1989 (pred zmenou režimu a vedeckej paradigmy na našom území) existovali rôznorodé názory na problematiku interných noriem, ako aj noriem, na ktoré zákon výslovne odkazuje. Napr. P. Holländer v práci v spoluautorstve s P. Blahom v roku 198914 vyslovil ojedinelý názor, že pravidlá socialistického spolužitia môžu tiež byť prameňom práva, keď na ne odkazuje právny predpis. Odmietal totiž jednoducho uznať, že v prípade odkazu na pravidlá spolužitia v zákone je prameňom práva odkazujúci zákon, a nie odkázané pravidlá. Argumentoval analogicky tým, že vždy je predsa prameňom právny predpis, na ktorý sa odkazuje v inom predpise. Inak povedané, ak predpis odkazuje na iný predpis, tak prameňom práva nie je odkazujúci, ale odkázaný predpis.15 Podobne je to podľa Holländera aj pri odkaze na pravidlá socialistického spolužitia, či na zvyklosti. Pre nás má táto úvaha zmysel z toho hľadiska, ako hodnotiť normy, na ktoré odkazuje napríklad zákon o organizácii a podpore športu, ak nejde o právne predpisy, ale o internú normotvorbu športových organizácií na národnej alebo medzinárodnej úrovni.
Zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu totiž výslovne predpokladá, že športové organizácie si prijímajú vlastné normy, ktoré by mali byť zhodné s normami medzinárodných športových federácií. Je otázne, či možno toto ukotvenie pokladať sa štátne „uznanie“ internej športovej normotvorby, a či má vplyv na právnu povahu interných noriem športového hnutia. Podľa § 24 ods. 1 Zákona „Pravidlá športovej súťaže národného športového zväzu ustanovujú v rámci pravidiel medzinárodného športového zväzu spôsob rozhodovania sporu o porušení konkrétneho pravidla v priebehu konkrétnej kolektívnej hry alebo individuálneho športového výkonu”, podľa § 25 ods. 1 „Spory, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel športovej súťaže mimo konkrétnej hry, rozhodujú národné športové zväzy svojimi orgánmi podľa pravidiel športových súťaží a podľa vlastných stanov” a podľa ods. 3: „Príslušnosť orgánu národného športového zväzu, pravidlá rozhodovania a možné disciplinárne sankcie upravujú pravidlá športovej súťaže a stanovy národného športového zväzu”. Ďalej podľa § 26 ods. 1: „Disciplinárne konanie možno viesť voči športovcovi, športovému klubu alebo športovému odborníkovi, ktorý porušil pravidlá športovej súťaže v priebehu hry alebo pravidlá vyplývajúce zo stanov športového klubu alebo národného športového zväzu alebo z rozhodnutia ich orgánov. Príslušným na disciplinárne konanie je disciplinárna komisia alebo inak označený orgán národného športového zväzu podľa jeho stanov”. A napokon podľa § 27 ods. 2 „Sadzby disciplinárnych opatrení podľa odseku 1 písm. b) až d) ustanovia národné športové zväzy vo svojich stanovách. Pritom zohľadnia pravidlá medzinárodných športových zväzov, ktorých sú členmi.”
Osobitne sa prepojenie interných a „štátnych“ predpisov prejavuje v úprave sankcií za doping, kde sa predpokladá, že sankciu ukladá národný zväz podľa športových predpisov medzinárodnej federácie, a iba ak tieto chýbajú, má sa aplikovať štátom stanovená sankcia (§ 21 ods. 1): „Ak Svetová dopingová agentúra alebo medzinárodný športový zväz neurčí iné pravidlá, národný športový zväz potrestá športovca za užitie dopingu dočasným alebo doživotným zákazom účasti na športových súťažiach a vyradením zo športovej reprezentácie…”
Na druhej strane sa však v športe môžu vyskytovať aj iné interné normy, upravujúce otázky, ktorých úpravu zákon č. 300/2008 Z.z. nepredpokladal. Ide napríklad o disciplinárne otázky, ktoré síce zákon č. 300/2008 Z.z. v § 27 ods. 2 zveruje do kompetencie športových organizácií s tým, že sankcie za disciplinárne previnenia budú upravené v ich stanovách, v skutočnosti sa však tieto sankcie nenachádzajú v stanovách, ale v osobitných disciplinárnych poriadkoch, na ktoré stanovy (v lepšom prípade) iba odkazujú. Pri príliš formalistickom výklade by sa dalo vyvodzovať, že v takomto prípade ide o predpis, ktorého prijatie zákon nepredpokladal, a jeho „právna“ povaha by mohla byť spochybnená.
V takýchto prípadoch by sa dalo argumentovať tým, že tieto „ostatné“ (neuznané) predpisy sú pre športovcov (a športové organizácie) záväzné na základe ich vzájomného zmluvného vzťahu (explicitného či tacitného), príp. členského vzťahu založeného na základe zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, na základe stanov daného zduženia.
Takéto vzájomné práva a povinnosti konkrétnych subjektov inter partes zakladajú všetky zmluvy, ktoré nie sú v rozpore so zákonom. Tieto práva a povinnosti sú dokonca judikovateľné súdom, aj keď vyplývajú z nepomenovaných zmlúv. Napriek tomu ich však nepovažujeme za pramene práva, keďže ich charakter „práva“ možno spochybniť rovnako ako „právnu“ povahu súdnych rozhodnutí – tým, že v oboch prípadoch nejde o všeobecne záväzné pravidlá správania, ale iba o pravidlá, ktoré zaväzujú konkrétne subjekty (zmluvné strany, resp. sporové strany). Napriek tomu však ide o dojednania, ktoré majú právny význam.
Rozvíjajúc túto argumentačnú líniu, športové predpisy by sa mohli rozlišovať na také, ktorých prijatie zákon predpokladal, a na ktoré odkazuje, preto by mohli mať všeobecnú právnu relevanciu, resp. byť právne záväzné, a na druhej strane také, ktoré sú iba povahy zmluvného dojednania inter partes, a nie sú teda všeobecne právne záväzné. Argumentom proti takémuto deleniu je však fakt, že nie je možné tvrdiť, že uznaním existencie niektorých interných noriem v zákone č. 300/2008 Z.z. zákonodarca sledoval cieľ považovať tieto predpisy za právne záväzné. Mohol ich považovať za záväzné iným spôsobom, resp. uznávať ich záväznosť iba z titulu rešpektovanej mimoprávnej autority medzinárodných a národných monopolných športových organizácií. Môžu byť teda záväznými rovnako ako iné zmluvné dojednania – inter partes.
Holländer sa tiež osobitne venoval aj právnej povahe interných noriem, na ktoré môže zákon alebo súd odkazovať, a ktoré napriek tomu podľa Holländera autori ako Knapp, Dojčák, Kučera, Prusák, Profant a Mydlík nepovažujú za prameň práva. Schenk a Schulz síce tvrdili, že nie sú právnymi normami, ale majú právnu povahu. Boguszak a Šrámek zasa hlásali, že nie sú právnymi normami v pravom zmysle. Napokon ojedinele Čapek niektoré z nich pokladal za právne akty.16
Podobnú otázku riešilo socialistické pracovné právo aj vo vzťahu k interným smerniciam na pracovisku, ako sú disciplinárny poriadok, pracovný poriadok a pod. Tiež sa vo všeobecnosti nepovažovali a nepovažujú za pramene práva, ale v socialistickej pracovnoprávnej literatúre sa ich právny význam osobitne zdôrazňoval s tým, že sú prameňom československého pracovného práva a majú zároveň povahu právneho úkonu aj normatívneho právneho aktu.17
Rovnaký rozptyl názorov by sme pravdepodobne našli aj pri otázke, či interné predpisy športových organizácií možno považovať za právne predpisy, resp. či majú právnu povahu alebo právny význam. Holländer sa prikláňa k názoru, že majú právny význam, čo dokladá príkladom rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR Cz 37/81 z 29.12.1981, týkajúceho sa úrazu diváka ľadového hokeja zasiahnutého pukom. Najvyšší súd tu vyslovil povinnosť nižšieho súdu pri skúmaní protiprávnosti preskúmať súťažný poriadok vydaný Československým zväzom telesnej výchovy, z čoho Holländer vyvodil záver, že i niektoré normy spoločenských organizácií zohrávajú v našej praxi úlohu prameňa práva.18
Príbuzným problémom je právna povaha interných predpisov profesijných komôr, napr. Slovenskej advokátskej komory, ako predstaviteľa záujmovej samosprávy, uznanej zákonom. V najnovších teoretických prácach sa môžeme stretnúť s myšlienkou, že profesijné komory majú právomoc vydávať interné predpisy, ktoré možno považovať za právne predpisy.19 Športové organizácie sa však napriek istej podobnosti s profesijnými komorami s povinným členstvom nepovažujú za obdobu takýchto komôr.20 „Právna“ povaha ich noriem preto závisí výlučne od definície práva, ktorú si zvolíme.
Aj keď ich však nebudeme považovať za právne predpisy, v prípade, že interné normy zasiahnu do práv a slobôd dotknutých subjektov, súd ich bude musieť preskúmať ako právne relevantné, rovnako ako skúma súkromnoprávne zmluvy a v nich dohodnuté pravidlá správania sa. Majú teda nepochybne právny význam.
Teoretická úvaha o právnej povahe interných predpisov športového hnutia sa ďalej komplikuje ich možným členením na medzinárodné a národné. V tejto súvislosti sa môžeme stretnúť aj s výrazmi ako „medzinárodné športové právo“ alebo „globálne športové právo“. Foster je však pri používaní pojmu medzinárodné športové právo opatrný a pripomína, že medzinárodné právo sa zaoberá primárne vzťahmi medzi štátmi (a medzinárodnými organizáciami), teda medzinárodné športové právo je podľa neho iba medzinárodným právom aplikovateľným na šport.21 Na druhej strane Nafziger tvrdí, že “medzinárodný charakter veľkých športových súťaží vytvoril režim s vlastnou autoritou a legitimitou.”22
Foster rozlišuje medzi medzinárodným a globálnym športovým právom (lex sportiva23). Prvé z nich chápe skôr ako všeobecné zásady medzinárodného práva aplikované v oblasti športu súdmi, a druhé definuje ako “nadnárodný autonómny právny poriadok vytvorený globálnymi súkromnými inštitúciami, ktoré riadia medzinárodný šport.”24 Podľa neho však globálne športové právo nie je založené na zmluvných vzťahoch, teda nemá zmluvný základ.25 Ide o autonómny systém sui generis. Túto jeho myšlienku možno podľa nás akceptovať vo vzťahu k judikatúre a praxi vytváranej medzinárodnými rozhodcovskými orgánmi športového sektora, vrátane Športového arbitrážneho súdu CAS. V tomto prípade skutočne možno ťažko tvrdiť, že táto judikatúra má zmluvný charakter. Pokiaľ však ide o podriadenie sa kompetencii medzinárodných športových organizácií a rozhodcovských orgánov, dominuje zmluvný základ.
4 ŠPORTOVÝ NORMATÍVNY SYSTÉM
Pred ponúknutím vlastného prehľadu „prameňov športového práva SR“ je potrebné upozorniť na skutočnosť, že touto problematikou sa od 80. rokov 20. storočia (vtedy vyšlo dielo J. Prusáka) nezaoberal žiaden slovenský autor. Súčasní autori sa preto inšpirujú najnovším stanoviskom českého autora Michala Králíka, ktorý neuznáva športové právo ako právne odvetvie, a o jeho prameňoch preto hovorí iba ako o informačných prameňoch, „prameňoch poznania“, pričom len niektoré z nich sú aj formálnymi prameňmi práva.26 Rozoznáva pritom nasledujúce pramene poznania (nie vzniku) „športového práva“:
a) Legislatíva: všeobecná a športová, národná a medzinárodná
b) Judikatúra
c) Športové normy neprávnej povahy
d) Inštitucionalizované podávanie informácií (univerzity, spoločnosti športového práva a i.) e) Veda a iné … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA