Autor by rád v du­chu bon­mo­tu o troch práv­ni­koch a šty­roch práv­nych ná­zo­roch nad­via­zal na diš­pu­tu To­man(1) – Šam­ko(2). Cie­ľom člán­ku je len pos­kyt­nu­tie ďal­ších ar­gu­men­tov k prob­le­ma­ti­ke tak, aby si či­ta­teľ uro­bil vlast­ný ná­zor na zá­kla­de pred­lo­že­ných ar­gu­men­tov. V ur­či­tom zmys­le by sa da­lo uviesť, že pre OČTK je už té­ma viac me­nej ukon­če­ná a to sta­no­vis­kom Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry SR, kto­rá viac me­nej „potvr­di­la“ správ­nosť ak­cep­tá­cie bian­co sťaž­nos­tí.

Autor člán­ku má za to, že v prí­pa­de, ak sa chce­me za­obe­rať orieš­kom s náz­vom sťaž­nosť a jej ob­sah, bo­lo by dob­ré v ur­či­tom bo­de prib­lí­žiť či­ta­te­ľo­vi sa­mot­nú po­va­hu sťaž­nos­ti. „Sťaž­nosť je riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti uz­ne­se­niu. Na­pad­núť mož­no kaž­dé uz­ne­se­nie po­li­caj­ta, s vý­nim­kou uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia….Sťaž­nosť má de­vo­lu­tív­ny úči­nok, ak or­gán, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal bu­de pos­tu­po­vať v zmys­le § 190 ods. 1 TP a ne­roz­hod­ne o sťaž­nos­ti sám v rám­ci auto­re­me­dú­ry…“(3)Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, dok­tor Šam­ko správ­ne poz­na­me­ná­va, že: „Nič zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 187 ods. 1 Tr. por. ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by v tej­to zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te (troch pra­cov­ných dní) mu­se­la byť sťaž­nosť aj od­ôvod­ne­ná, res­pek­tí­ve, že by vô­bec mu­se­la sťaž­nosť ob­sa­ho­vať ne­ja­ké dô­vo­dy“ nad­väz­ne tak aj zne­nie us­ta­no­ve­nia § 189 Tres­tné­ho po­riad­ku, Dô­vo­dy sťaž­nos­ti, a) nes­práv­nosť niek­to­ré­ho je­ho vý­ro­ku; b) zrej­mý roz­por vý­ro­ku s od­ôvod­ne­ním, ale­bo c) po­ru­še­nie us­ta­no­ve­ní o ko­na­ní, kto­ré uz­ne­se­niu pred­chá­dza­lo, ak to­to po­ru­še­nie moh­lo spô­so­biť nes­práv­nosť niek­to­ré­ho vý­ro­ku uz­ne­se­nia. Tak­tiež by autor rád dopl­nil eš­te je­den roz­mer prob­le­ma­ti­ky. Dô­vo­do­vá sprá­va k Tres­tné­mu po­riad­kuš­pe­ciál­ne k 3 dňo­vej le­ho­te sťaž­nos­ti (po sta­rom) uvá­dza, že: K § 187 a § 188 „Ide o do­te­raj­šie us­ta­no­ve­nie up­ra­vu­jú­ce le­ho­tu a mies­to po­da­nia sťaž­nos­ti, kto­ré sa v do­te­raj­šej praxi os­ved­či­li. Po­dob­ne sa navr­hu­je za­cho­vať prá­vo op­ráv­ne­ných osôb vzdať sa prá­va na po­da­nie sťaž­nos­ti a tú­to vziať späť, aj spô­sob roz­ho­do­va­nia v ta­kom­to prí­pa­de.“ Dô­vo­do­vá sprá­va k no­ve­le č. 161/2018 Z.z. (no­ve­li­zá­cia: „V § 187 ods. 1 sa za slo­vo „troch“ vkla­dá slo­vo „pra­cov­ných“.) ho­vo­rí, že: „Sú­čas­ná práv­na úp­ra­va umož­ňu­je op­ráv­ne­ným sub­jek­tom po­dať sťaž­nosť do troch dní, pri­čom navr­ho­va­ným zne­ním sa sta­no­vu­je, že má ísť o pra­cov­né dni, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že zna­me­nať ur­či­té pri­me­ra­né predĺže­nie le­ho­ty, naj­mä v prí­pa­doch, ke­dy v praxi nas­ta­ne si­tuácia, že niek­to­ré op­ráv­ne­né sub­jek­ty, kto­ré pre po­da­nie sťaž­nos­ti pot­re­bu­jú vy­hľa­dať kva­li­fi­ko­va­nú práv­nu po­moc (naj­mä ob­vi­ne­ný, poš­ko­de­ný či ozna­mo­va­teľ), čo im mô­že kom­pli­ko­vať prá­ve sku­toč­nosť ak by uve­de­né nas­ta­lo po­čas ví­ken­du. Navr­ho­va­nou práv­nou úp­ra­vou sa te­da mož­ný ne­dos­ta­tok eli­mi­nu­je, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku mô­že pris­pieť aj ku kva­lit­nej­šie­mu vy­pra­co­va­niu sťaž­nos­ti.“ Ko­men­tá­re, že: „…troj­dňo­vá le­ho­ta na po­da­nie sa ur­či­la pre­to, aby sa ko­na­nie zby­toč­ne nezdr­žia­va­lo.“ Prá­ve sku­toč­nos­ťou, že zá­ko­no­dar­ca ur­čil 3 dňo­vú a nie napr. 15 dňo­vú le­ho­tu sťaž­nos­ti, de fac­to podtr­hol jej for­mál­ny cha­rak­ter. Čo však chcel autor po­ve­dať uve­de­ným vý­poč­tom?

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť že sa­mot­ná sťaž­nosť je rý­dzo for­mál­ny op­rav­ný pros­trie­dok s jas­ne sta­no­ve­ný­mi vý­lu­ka­mi. V sú­vis­los­ti s pre­bie­ha­jú­cou diš­pu­tou je nut­né roz­li­šo­vať, dô­vo­dy sťaž­nos­ti a od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti sú taxatív­ne uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 189 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. Na po­da­nie sťaž­nos­ti ma­jú op­ráv­ne­né sub­jek­ty 3 pra­cov­né dni(s vý­nim­kou sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niam pod­ľa § 83 ods. 2 a su­perrý­chle­ho ko­na­nia pod­ľa § 204 ods. 1), čo autor po­va­žu­je za, viac ako dos­ta­toč­né. Op­ráv­ne­ný sub­jekt je v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te op­ráv­ne­ný po­dať sťaž­nosť a to z troch uve­de­ných dô­vo­dov. Z rý­dzo for­ma­lis­tic­ké­ho poh­ľa­du by bo­lo vy­hlá­se­nie (či už ús­tne ale­bo pí­som­né a po­da­né v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te) „po­dá­vam sťaž­nosť pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu“ dos­ta­ču­jú­ce k ini­ciá­cií riad­ne­ho op­rav­né­ho ko­na­nia, av­šak nie vzhľa­dom k vy­ho­ve­niu tej­to sťaž­nos­ti. Za vhod­nej­šiu­mož­no po­va­žo­vať for­mu­lá­ciu: „po­dá­vam sťaž­nosť pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu z dô­vo­du § 189 ods. 1 písm. (a/b/c) Tres­tné­ho po­riad­ku“ resp. iný text kto­rý, zne­ním upria­mu­je na dô­vod/dô­vo­dy sťaž­nos­ti.

V tom­to prí­pa­de nám si­tuáciu mier­ne za­mo­tá­va od­ôvod­ňo­va­nie sťaž­nos­ti. Ako už bo­lo uve­de­né, zá­kon ho ne­vy­ža­du­je. Te­da až na vý­nim­ky pod­ľa § 189 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku(4) „ak po­dá­va sťaž­nosť pro­ku­rá­tor, or­gán so­ciál­nop­ráv­nej ochra­ny de­tí a so­ciál­na ku­ra­te­la ale­bo ob­haj­ca za ob­vi­ne­né­ho ale­bo vo vlas­tnom me­ne, mu­sí byť sťaž­nosť zá­ro­veň od­ôvod­ne­ná s vý­nim­kou sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu o nev­za­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by.“(5) S uve­de­ným by ko­reš­pon­do­val aj ďal­ší text § 193 Tres­tné­ho po­riad­ku, kde „na­dria­de­ný or­gán za­miet­ne sťaž­nosť ak c) nie je dô­vod­ná“ (te­da nie neo­dô­vod­ne­ná). Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že pred­kla­da­nie od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti je pre­važ­ne vo­lun­ta­tív­na časť toh­to op­rav­né­ho pros­tried­ku, pri­čom sa naň ne­via­žu žiad­ne práv­ne dôs­led­ky. Od­ôvod­ňo­va­nie je v praxi za­beh­nu­tý spô­sob, kto­rým sa sna­ží op­ráv­ne­ná oso­ba pre­ho­vo­riť či pres­ved­čiť edi­to­ra/su­per­ví­zo­ra roz­hod­nu­tia o je­ho zvrá­te­ní, ale to je asi tak všet­ko.

Z ur­či­té­ho poh­ľa­du je mož­né súh­la­siť s dok­to­rom Šam­kom, keď tvr­dí, že:„Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že je nut­né roz­li­šo­vať „sťaž­nosť“ ako druh op­rav­né­ho pros­tried­ku vo­či uz­ne­se­niu, kto­rú je pot­reb­né za­hlá­siť (pí­som­ne ale­bo ús­tne) v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te, aby mo­hol na­dria­de­ný or­gán pres­kú­ma­vať na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo a „dô­vo­dy sťaž­nos­ti“ (či od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti), pri kto­rých už Trest­ný po­ria­dok žiad­nu zá­ko­nom sta­no­ve­nú le­ho­tu nes­ta­no­vu­je. Dô­vo­dy sťaž­nos­ti pri­tom nie sú ob­li­ga­tór­nou ná­le­ži­tos­ťou sťaž­nos­ti a pre­to na vy­vo­la­nie pries­kum­nej kom­pe­ten­cie na­dria­de­né­ho or­gá­nu pos­ta­čí aj to, ak ide o po­da­nie (za­hlá­se­nie) tzv. bian­co sťaž­nos­ti, t. j. sťaž­nos­ti, kto­rá žiad­ne od­ôvod­ne­nie neob­sa­hu­je.“

Autor člán­ku sa však nes­to­tož­ňu­je s tvr­de­ním, že: „ur­če­nie le­ho­ty sťa­žo­va­te­ľo­vi na mož­né od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti zo stra­ny or­gá­nu, kto­rý uz­ne­se­nie vy­dal je pre­to vhod­ným spô­so­bom ako dať sťa­žo­va­te­ľo­vi naj­avo, že má pries­tor aj na sfor­mu­lo­va­nie dô­vo­dov sťaž­nos­ti (nap­rík­lad 15 dní) a že po tej­to le­ho­te bu­de vec pred­lo­že­ná na­dria­de­né­mu or­gá­nu na roz­hod­nu­tie sťaž­nos­ti (sa­moz­rej­me tú­to le­ho­tu je nut­né ur­čo­vať v zá­vis­los­ti od po­va­hy ve­ci – nap­rík­lad pri vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo ve­ciach, v kto­rých sa bu­de po­dá­vať návrh na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by mô­že byť ur­če­ná v ho­di­nách).“

Autor má za to, že sťaž­nosť pred­sta­vu­je for­mál­ny op­rav­ný pros­trie­dok a ako ta­ký naň tre­ba aj na­hlia­dať. Ak op­ráv­ne­ný sub­jekt po­dá sťaž­nosť mu­sí sa OČTK s tou­to sťaž­nos­ťou vy­spo­ria­dať zá­kon­ným spô­so­bom. V prí­pa­de, ak sťa­žo­va­teľ po­dá sťaž­nosť s tvr­de­ním, že ju od­ôvod­ní do 2 me­sia­cov, av­šak už uvie­dol dô­vod po­da­nia sťaž­nos­ti a ne­jed­ná sa o pos­tup pod­ľa § 189 ods. 3 TP, je OČTK po­vin­ný pos­tu­po­vať bez prie­ťa­hov a v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku a o sťaž­nos­ti ďa­lej ko­nať.

V prí­pa­de, ak je po­da­ná sťaž­nosť, mu­sí OČTK pres­kú­mať sťaž­nosť, tak­tiež sa­mot­né roz­hod­nu­tie z hľa­dis­ka dô­vo­dov sťaž­nos­ti a v tej­to sú­vis­los­ti aj mož­nosť/nut­nos­ťau­to­re­me­dú­ry. V prí­pa­de, ak ne­vi­dí dô­vod na uve­de­ný pos­tup je po­vin­ný neod­klad­ne pred­lo­žiť spis do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi, kto­rý má pres­kú­mať roz­hod­nu­tie s pri­hliad­nu­tím na dô­vo­dy sťaž­nos­ti(nie od­ôvod­ne­nie, ak sa ne­jed­ná o pos­tup pod­ľa § 189 ods. 3 TP) a v prí­pa­de, ak sa­mot­ná sťaž­nosť nie je dô­vod­ná, má ju v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 193 ods. 1 písm. c) TP, za­miet­nuť(6). Autor toh­to člán­ku ne­vi­dí dô­vod, pre­čo by mal OČTK „nad­sta­vo­vať“ no­vú po­riad­ko­vú/„sud­cov­skú“ le­ho­tu nad rá­mec zá­ko­na pre dopl­ne­nie od­ôvod­ne­nia sťaž­nos­ti an­block zvlášť, ak (1.) zá­kon jas­ne sta­no­vu­je le­ho­tu po­da­nia tej­to sťaž­nos­ti (kto­rú mi­mo­cho­dom z toh­to dô­vo­du zá­ko­no­dar­ca predĺžil, av­šak za­cho­val for­mál­ny cha­rak­ter sťaž­nos­ti), (2.) v prí­pa­doch, keď zá­kon­ne­vy­ža­du­je od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti a (3.)zá­kon rov­na­ko sta­no­vu­je pos­tup v prí­pa­de ne­dô­vod­nos­ti po­da­nej sťaž­nos­ti. Po­vin­nos­ťou OČTK nie je ne­chať sa pres­vied­čať ten­den­čný­mi od­ôvod­ne­nia­mi sťaž­nos­ti, či na ne do­kon­ca vy­čká­vať resp. si ich vy­pro­so­vať. Stra­ny op­ráv­ne­né po­dať sťaž­nosť sú zväč­ša tí, kto­rým Trest­ný po­ria­dok v rám­ci pro­ce­su pos­ky­tu­je dos­ta­toč­ný pries­tor k zá­kon­né­mu vply­vu na to­to ko­na­nie (na­hlia­da­nie do spi­su, ro­be­nie návr­hov na do­ka­zo­va­nie, za­bez­pe­čo­va­nie vlas­tných dô­ka­zov a pod.)

Autor ako priaz­ni­vec zvy­šo­va­nia kva­li­ty a rých­los­ti tres­tné­ho ko­na­nia mu­sí uviesť, že od­ôvod­ňo­va­nia sťaž­nos­tí mô­žu mať na kva­li­tu tres­tné­ho ko­na­nia aj po­zi­tív­ne do­pa­dy. Sám sa stre­tol s veľ­mi kva­lit­ný­mi od­ôvod­ne­nia­mi sťaž­nos­tí, kto­ré vý­raz­ne na­po­moh­li oz­rej­me­niu skut­ku. Na dru­hej stra­ne sa však jed­na­lo o mi­mo­riad­ne oje­di­ne­lé prí­pa­dy a do­sah od­ôvod­ňo­va­nia sťaž­nos­tí net­re­ba v tres­tnom ko­na­ní pre­ce­ňo­vať a to zvlášť, ak zá­kon jas­ne for­mu­lu­je ako má OČTK pos­tu­po­vať.

Autor uve­de­ným člán­kom nes­po­chyb­ňu­je zá­kon­nosť či správ­nosť ar­gu­men­tov dis­ku­tu­jú­cich, ho­ci v zá­ve­roch sa viac blí­ži ku ko­le­go­vi mjr. To­ma­no­vi. Sna­hou člán­ku, ako bo­lo už uve­de­né, je dopl­ne­nie ur­či­té­ho spek­tra ar­gu­men­tov do pre­biehajú­cej dis­ku­sie.

npor. JUDr., Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a697-par-poznamok-k-bianco-staznostiam-v-trestnom-konani