Abstrakt
Prvé vybrané rozhodnutie (II. ÚS 99/2021) sa zaoberá ústavnou sťažnosťou matky, ktorá nesúhlasila s povinným očkovaním maloletej. Druhé analyzované rozhodnutie (21CoP/82/2020) sa týka nesúhlasu matky s nepovinným očkovaním ich dvoch maloletých detí. Z prezentovaných rozhodnutí vyplýva, že súdy autoritatívne nerozhodujú o očkovaní detí, ale iba o nahradení súhlasu (druhého) rodiča. Vhodnosť očkovania a posúdenie rizík má vždy vykonať lekár.
Abstrakt EN: The first selected decision (II. ÚS 99/2021) deals with a constitutional complaint lodged by a mother who disagreed with the mandatory vaccination of her minor child. The second de- cision (21CoP/82/2020) concerns a mother ́s disagreement with the non-mandatory vac- cination of their two minor children. These decisions clearly show that courts do not author- itatively rule on vaccination of children, but only on the replacement of the (other) parent’s consent by a court order. The appropriateness of vaccination and the assessment of risks should always be done by a doctor.
Príspevky o očkovaní (v rôznych právnych konotáciách) stále rezonujú v spoločnosti a sú cenným prínosom v odbornom diskurze. Z týchto dôvodov chce autor taktiež prispieť k začatej diskusii nasledujúcim článkom, v ktorom poukazuje na vybrané domáce (verejne dostupné) rozhodnutia v konaniach o nahradenie súhlasu rodiča s očkovaním maloletého dieťaťa. Domnievam sa, že poznanie jednotlivých súdnych rozhodnutí môže obohatiť aplikačnú prax, a to v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
„Lepší je gram prevencie, ako kilo liečby“
(slovenské príslovie)
1. Úvod
Vzhľadom na pretrvávajúcu pandémiu, spôsobenú koronavírusom (známeho ako COVID-19), v odbornej aj laickej verejnosti neustále rezonujú rôznorodé diskusie a polemické názory na tému očkovania (najmä pokiaľ ide o argumentáciu k „večnej“ otázke – povinné vs. nepo- vinné očkovanie).1 Výnimkou nie sú ani samotní rodičia, ak sa očkovanie má týkať práve ich dieťaťa. Pri štandardných okolnostiach by mali byť rodičia poučení zo strany štátu o povinnom pravidelnom očkovaní detí 2 (napr. prostredníctvom pediatra), avšak v niektorých prípadoch ich názorová rozdielnosť v otázke, či majú svoje dieťa zaočkovať alebo nie, môže skončiť až podaním návrhu na súd podľa § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoR“).
Cieľom článku je preto poukázať na vy- brané domáce rozhodnutia k tejto téme, s osobitným poukazom na súvisiacu argu- mentáciu (rodičov/súdov) v konaniach o nahradenie súhlasu (druhého) rodiča s očkovaním dieťaťa, a to v prípade povin- ného, ako aj nepovinného (dobrovoľného) očkovania dieťaťa.
Pre úplnosť uvádzame, že z aktuálneho očkovacieho kalendára pre povinné pravidelné očkovanie detí (platného od 1. 1. 2022) a vyhlášky MZ SR č. 585/2002 Z. z. vyplýva, že maloleté dieťa by sa malo až do dovŕšenia plnoletosti postupne očkovať 8-krát (znázornené v tabuľke).
2. Všeobecne k oprávneniu rodiča obrátiť sa na súd pri nezhode s druhým rodičom
Jedným zo základných rodičovských práv je rovnocenné právo oboch rodičov (ako zákon- ných zástupcov dieťaťa) rozhodovať o akýchkoľvek záležitostiach, týkajúcich sa ich dieťaťa. Vychádza sa z predpokladu, že rodičia (ak súd nerozhodol o obmedzení alebo pozbavení výkonu rodičovských práv a povinností jedného z nich) pri uspokojovaní každodenných po- trieb, ako aj pri zásadnejších rozhodnutiach, ovplyvňujúcich život a budúcnosť maloletého dieťaťa, primárne dosiahnu konsenzus (bez ingerencie štátu).
V prípade nezhody rodičov o „podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností“, ktoré zákonodarca demonštratívne vymedzil v § 35 ZoR, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek z rodičov súd. Zákonodarca v tomto ustanovení konkretizoval päť príkladov podstatných vecí, medzi ktoré patrí rozhodnutie o:
(i) vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny
(ii) správe majetku maloletého dieťaťa,
(iii) štátnom občianstve maloletého dieťaťa,
(iv) udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti (pod tento okruh súdy subsumujú aj očkovanie),
(v) príprave na budúce povolanie (maloletého dieťaťa).
Okrem vyššie uvedených situácií súdy rozhodujú napríklad aj pri nezhodách rodičov o priezvisku (súd nerozhoduje o zmene priezviska na návrh niektorého z rodičov, môže iba udeliť súhlas rodičovi na podanie žiadosti o zmenu priezviska dieťaťa na príslušný matričný úrad),3 bydlisku alebo pri výbere školského zariadenia dieťaťa.4
K správnej interpretácii a posúdeniu pojmu podstatná vec poukazujeme aj na príbuznú českú právnu úpravu v rekodifikovanom občianskom zákonníku (§ 877 ods. 2): „Za významnou záležitost se považují zejména nikoli běžné léčebné a obdobné zákroky, určení místa bydliště a volba vzdělání nebo pracovního uplatnění dítěte.“ Česká právna doktrína5 k citovanému ustanoveniu priamo odkazuje na publikovanú judikatúru v sporoch rodičov o očkovaní die- ťaťa [napr. nález Ústavného súdu ČR zo dňa 22. 12. 2015 sp. zn. I. ÚS 1253/146 alebo nález Ústavného súdu ČR zo dňa 8. 10. 2018 sp. zn. II. ÚS 725/18],7 pričom samotné očkovanie považuje za významnú záležitosť, pretože nejde o bežný liečebný zákrok podľa zákona o zdravotných službách.
Na tomto mieste odkazujeme aj na recentný rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci Vavřička a spol. c/a Česká republika zo dňa 8. 4. 2021 (sťažnosť č. 47621/13 a 5 ďalších), týkajúci sa sankcií za nezaočkovanie dieťaťa a neprijatia nezaočkovaného dieťaťa do materskej školy, kde bola Slovenská republika treťou stranou v konaní. ESĽP v rozsudku zdôraznil, že povinné očkovanie detí, realizované v ČR, sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a ochrany práv iných, pretože očkovanie chráni osoby, ktoré ho dostanú, aj osoby, ktoré z medicínskych dôvodov nemôžu byť zaočkované a sú odkázané na kolektívnu imunitu proti závažným nákazlivým ochoreniam. Takúto politiku štátu považoval za súladnú s najlepším záujmom dieťaťa.8
Predmetom súdneho konania a autoritatívneho rozhodnutia nemôže byť teda nepodstatná, resp. bežná vec (§ 35 ZoR argumentum a contario), pri ktorej už podľa pôvodnej judikatúry dovolacieho súdu nie je potrebné vyjadrenie (súhlas) druhého rodiča (R 17/1968). Aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie návrhu môže byť výlučne rodič, keďže toto právo nepatrí žiadnej inej (blízkej) osobe dieťaťa; teda ani starým rodičom dieťaťa, ktorým môže byť dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, či náhradnému rodičovi, ktorý rozhoduje len o bežných veciach dieťaťa.9 Vzhľadom na prirodzený konflikt záujmov musí maloletého v konaní ex lege zastupovať kolízny opatrovník podľa § 31 ods. 2 ZoR.
3. Vybrané rozhodnutia (v intenciách § 35 ZoR)
Judikatúra v oblasti konfliktu rodičov v otázke očkovania dieťaťa nie je vzhľadom na špecifický predmet konania bohatá. Prostredníctvom štandardných právnych informačných systémov (ASPI, EPI a pod.) je možné dohľadať približne 20 rozhodnutí, z ktorých drvivá väčšina je tvorená najmä rozhodnutiami súdov prvej inštancie. Napriek tomu sme z verejne dostupných rozhodnutí vyselektovali jedno rozhodnutie Ústavného súdu SR a jedno rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, z ktorých možno čerpať v prípade eventuálnych budúcich sporov rodičov. Nemožno vylúčiť, že ak by sa v budúcnosti zákonodarca rozhodol rozšíriť okruh povinných očkovaní maloletého dieťaťa (napr. o vakcínu proti COVID-19), mohlo by to zároveň navýšiť počet návrhov, podaných podľa § 35 ZoR. Oboznámenie sa s nižšie uvedenými rozhodnu- tiami môže preto prispieť k naplneniu základného princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 2 CSP).
Pre úplnosť uvádzame, že Ústavný súd SR v náleze zo dňa 13. 2. 2020 sp. zn. IV. ÚS 164/201910 konštatoval, že rozhodovanie vo veciach maloletých s obdobným predmetom konania (nezhoda rodičov o očkovaní dieťaťa), pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva (m. m. III. ÚS 83/2015). Nemožno opome- núť, že väčšina očkovaní (osobitne, ak ide o povinné očkovanie detí) by mala byť podávaná v určitom štádiu (roku) života očkovanej osoby, aby mohlo efektívne naplniť svoj prevenčný potenciál. Z toho dôvodu má dĺžka konania podľa § 35 ZoR signifikantný význam nielen pre navrhovateľa (rodiča), ale najmä pre maloleté dieťa, o očkovaní ktorého sa napokon rozhoduje.
3.1 Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 25. 2. 2021 sp. zn. II. ÚS 99/2021 (odmietnutie ústavnej sťažnosti matky, prieskum záverov odvolacieho súdu)
V identifikovanom konaní sa sťažovateľka (matka) neúspešne domáhala ochrany svojich zá- kladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 Ústavy SR, ktoré jej mali byť porušené rozhod- nutiami všeobecných súdov v konaní o nahradenie jej súhlasu s očkovaním jej maloletého dieťaťa. Ústavný súd síce jej ústavnú sťažnosť odmietol, avšak zaoberal sa jej argumentáciou a námietkami najmä vo vzťahu k výkladu a interpretácii § 35 ZoR, ktoré mali podľa názoru ústavného súdu kvalifikovaný charakter (ústavnoprávnu povahu).
K priebehu konania pred všeobecnými súdmi
Z obsahu rozhodnutí všeobecných súdov, napadnutých ústavnou sťažnosťou, vyplýva, že navrhovateľ (otec) sa na Okresnom súde Zvolen domáhal, aby súd udelil súhlas namiesto matky s povinným očkovaním maloletej proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám, detskej obrne a pneumokokovým invazívnym ochoreniam, proti osýpkam, mumpsu a ružienke, s poukazom na legislatívny rá- mec pre povinné očkovanie detí. Z dôvodu pretrvávajúcich nezhôd rodičov, od deviateho mesiaca maloletá neabsolvovala už žiadne ďalšie očkovanie, hoci mala zakrátko dovŕšiť 9 ro- kov. Matka v prvoinštančnom konaní svoj nesúhlasný postoj odôvodňovala nepriaznivými účinkami očkovania a po oboznámení sa s kontraindikáciami očkovacích látok preto zastávala názor, že očkovanie jej maloletého dieťaťa predstavuje priveľké riziko. Zároveň upozornila súd na rodinnú a zdravotnú anamnézu oboch rodičov (podľa odôvodnenia malo ísť o bližšie nešpecifikované závažné dedičné ochorenia).
Súd prvej inštancie11 vyhovel návrhu otca s poukazom na § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane zdravia, v ktorom je stanovená povinnosť pre fyzické osoby pod- robiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosu chorôb povinnému očkovaniu, ako aj na čl. 40 Ústavy SR (základné ľudské právo na ochranu zdravia).
Matka podala proti rozsudku odvolanie, v ktorom okrem iného namietala:
(i) všeobecnou formuláciou výroku rozhodol súd nad rámec petitu (porušenie zásady ne ultra petitum),
(ii) nesprávnu aplikáciu § 35 ZoR,
(iii) výhradu jej svedomia v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu ČR (I. ÚS 1253/14, III. ÚS 449/06),
(iv) povinnosťštátuzabezpečiť,abyočkovaniebolovykonávanévakcínamibezvedľajších účinkov,
(v) vek maloletej, ktorý nezodpovedá kategóriám určeným pre povinné očkovanie,
(vi) stúpajúci charakter kritiky a odmietania povinného očkovania vo verejnosti,
(vii) vynucovanie povinnosti očkovania detí, avšak povinné očkovanie väčšina dospelej populácie neabsolvuje a štát to žiadnym spôsobom nevynucuje, ani nekontroluje.
Otec (vrátane kolízneho opatrovníka), považoval postup súdu a napadnutý rozsudok za vecne správny, pričom poukazoval na Dohovor o právach dieťaťa a na plenárny nález Ústavného súdu SR zo dňa 10. 12. 2014 sp. zn. PL. ÚS 10/2013, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 6/2014.
Krajský súd v Banskej Bystrici12 odvolaniu nevyhovel a rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil, keď námietky matky v odvolaní považoval za nedôvodné: „(…) ktoré pre správnosť rozhodnutia nemajú podstatný význam, predstavujú však svojím obsahom názory matky laic- kého charakteru, zjavne ovplyvnené sociálnymi sieťami a ničím nepodloženými a nepreuká- zanými tvrdeniami o škodlivosti očkovania.“ (ods. 24). V tomto smere odvolací súd dôrazne vytkol, že „matka nemá medicínske vzdelanie, nie je lekár ani odborník v danej oblasti, preto vzhľadom na zmysel a účel citovaných právnych noriem a vzhľadom na vývoj vedy, nemôže súd akceptovať laické tvrdenia.“ (ods. 27). Odvolací súd zároveň aproboval postup prvoin- štančného súdu, ktorý zovšeobecnil navrhovaný petit otca vo výroku rozsudku: „Súd ude- ľuje súhlas namiesto matky s povinným očkovaním maloletého dieťaťa (…)“, pretože sa vzťa- huje na všeobecný súhlas vo vzťahu k povinnému očkovaniu „pričom nie je akceptovateľné, aby otec bol povinný v prípade každého očkovania a vysloveného nesúhlasu matky podávať na súd nový návrh.“ (ods. 25). Ďalej odvolací súd v rozhodnutí zdôraznil, že súd nerozho- duje o očkovaní maloletej, ale iba o nahradení súhlasu. Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. je totiž očkovanie osôb oprávnený vykonávať lekár na základe preskripčného obmedzenia po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania. Odvolací súd neakceptoval ani námietku nesprávneho výkladu § 35 ZoR , pretože pod pojem „udelenie súhlasu na poskyto- vanie zdravotnej starostlivosti“ subsumoval aj sporné očkovanie, „ktoré patrí už odnepamäti k základnej zdravotnej starostlivosti“ (ods. 28). Vo zvyšku sa odvolací súd stotožnil s právnou argumentáciou otca, keď okrem platnej zákonnej úpravy, čl. 40 Ústavy SR a čl. 8 Dohovoru o právach dieťaťa, nad rámec poukázal aj na rozsudok ESĽP vo veci Solomakhin v. Ukrajina č. 24429/03 zo dňa 15. 3. 2012 a na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (8 Sžo 181/2015, 2 Szd 1/2013).
Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala matka dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Namietanú vadu zmätočnosti odôvodňovala nedostatočným odôvodnením súdov nižších inštancií, ktoré po- važovala za nezákonné a nespravodlivé. V dovolaní upozorňovala, že neustále sa objavujú odborné vyjadrenia na reálne a preukázateľné riziko pôsobenia očkovacích vakcín na zdravie detí, ako aj dospelých jedincov, poukazujúc na informácie zverejnené Európskou komisiou dňa 9. 11. 2019 a na správu talianskej vyšetrovacej komisie zo dňa 7. 2. 2018. Súčasne akcen- tovala, že Slovenská republika nemá prijatý zákon na odškodňovanie nežiadúcich účinkov očkovania.
Najvyšší súd SR13 dovolanie matky podľa § 447 písm. c) CSP odmietol z dôvodu, že nedo- šlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, keď odôvodnenie rozhodnutí súdov niž- ších inštancií považoval za dostatočné a v súlade s najlepším záujmom dieťaťa (čl. 4 CMP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP vyhodnotil za neprípustné, keďže neobsahovalo vymedzenie právnej otázky, od ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu. Hoci dovolací súd nemohol „suplovať“ aktivitu dovolateľky pri identifikovaní konkrétnej právnej otázky, napriek tomu sa v závere okrajovo vyjadril k jej námietkam: „(…) dovolateľka sa nesto- tožňuje s očkovaním maloletej z dôvodu ňou popisovaných hypotetických rizík s tým spoje- ným, pričom poukazuje na rôzne názory, štúdie, resp. publikované články, má výhrady voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom spochybňuje právnu úpravu a výklad § 35 Zákona o ro- dine súdom. Podľa dovolacieho súdu záver odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) o ude- lení súhlasu namiesto matky (dovolateľky) s povinným očkovaním maloletej bol výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súdy nižšej inštancie viedli k prijatiu tohto rozhodnutia. Odvolací súd (aj súd prvej inštancie) založil svoje rozhodnutie na tom základe, že okrem iných skutočností vyhodnotil aj najlepší záujem maloletej, ale záro- veň zdôraznil celospoločenský význam očkovania, ako spôsobu predchádzania nákazy a šíre- nia pre ľudí nebezpečných ochorení, ako ochranu verejného zdravia (bližšie pozri body 29. až 33. rozhodnutia odvolacieho súdu). Pokiaľ dovolateľka s právnym názorom, resp. rozhodnu- tím odvolacieho súdu nesúhlasí, ide podľa názoru dovolacieho súdu o polemiku dovolateľky s právnym názorom odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, či kritiku toho, ako odvolací súd pristupoval k posúdeniu veci, čo významovo nezodpovedá kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.“ (ods. 30).
Ústavnoprávny prieskum
Matka v ústavnej sťažnosti prezentovala, že pod zákonný pojem „poskytovanie zdravotnej starostlivosti“ podľa § 35 ZoR nepatrí očkovanie, ktoré nepovažuje za taký výkon zdravotníc- kych pracovníkov, ktorý smeruje k cielenému predĺženiu pacientovho života a zvýšeniu jeho kvality. Sťažovateľka ďalej tvrdila, že ak by sa (hypoteticky) malo očkovanie za taký výkon považovať, táto skutočnosť sama osebe nemôže byť právnym základom na to, aby mohol súd nahradiť súhlas matky s očkovaním jej maloletého dieťaťa, ktorého zdravotný stav a prípadné komplikácie spojené s očkovaním súd nepozná a neskúma.
Ústavný súd SR v uznesení najprv konštatoval, že nemôže preskúmavať závery okresného súdu pre nedostatok právomoci, keďže sťažovateľka mala právo podať proti rozsudku súdu odvolanie, ktoré aj využila. Následne ústavný súd posudzoval relevantnú právnu úpravu, apli- kovanú všeobecnými súdmi [§ 35 ZoR, § 6 zákona č. 576/2004 Z. z. a § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z.] a zameral pozornosť predovšetkým na meritórne odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, pretože dovolací súd dovolanie procesne odmietol.
V tomto smere ústavný súd uzavrel, že argumentácia krajského súdu nesignalizuje žiadne logické protirečenia, nenesie znaky arbitrárnosti a nepopiera zmysel interpretovaných a apli- kovaných právnych noriem. Námietku sťažovateľky o nedostatku zákonného podkladu pre povinné očkovanie vyhodnotil ústavný súd ako zjavne nesprávnu, keďže inštitút povinného očkovania sa opiera o zákonnú platformu [§ 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z.]. Na- vyše, ústavný súd v minulosti konštatoval súladnosť zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 16 ods. 1 Ústavy SR (PL. ÚS 10/2013). K námietke sťažovateľky o potrebe dokazovania, zamera- ného na posúdenie zdravotného stavu a prípadných komplikácií spojených s očkovaním jej maloletého dieťaťa, ústavný súd poukázal na znenie § 13 vyhlášky MZ SR č. 585/2005 Z. z., v zmysle ktorej „je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných kontraindikáciách očko- vania.“ (ods. 17). Interpretáciu krajského súdu preto považoval za rozumnú a logickú a jeho právne závery za súladné s platnou právnou úpravou.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu dovolacieho súdu ústavný súd konštatoval, že v ústav- nej sťažnosti absentujú konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré by mali byť porušené označené základné práva sťažovateľky. Zároveň ústavný súd vytkol sťažovateľke (resp. jej ad- vokátke, ako kvalifikovanému zástupcovi), že k ústavnej sťažnosti nepripojila kópiu uznesenia Najvyššieho súdu SR. Z týchto dôvodov podľa názoru ústavného súdu vykazovala ústavná sťažnosť takú intenzitu nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, pre ktoré aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol.
Domnievame sa, že ak by aj ústavný súd preskúmaval postup dovolacieho súdu (čo sa, žiaľ, nestalo), pravdepodobne by nezistil porušenie práv sťažovateľky, garantovaných Ústavou SR a dospel by k obdobným záverom, aké formuloval vo vzťahu k napadnutému rozsudku od- volacieho súdu.
3.2 Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 15. 12. 2020 sp. zn. 21CoP/82/2020 14 (udelenie súhlasu otcovi na vykonanie nepovinného očkovania maloletých detí)
V tomto konaní bola predmetom nezhôd rodičov otázka o potrebe nepovinného očkova- nia ich detí. Aj v tomto prípade všeobecné súdy vyhodnotili, že ide o podstatnú vec podľa § 35 ZoR.
K priebehu prvoinštančného konania
Navrhovateľ (otec) sa na Okresnom súde Poprad domáhal, aby súd udelil súhlas namiesto matky s nepovinným očkovaním ich dvoch maloletých detí proti bakteriálnej meningitíde,15 keďže sa o potrebe vykonania požadovaného očkovania nevedel s matkou dohodnúť. Matka v prvoinštančnom konaní svoj nesúhlasný postoj odôvodňovala tým, že daný druh očkova- nia nie je v záujme maloletých detí (nie je u nich zistená porucha imunity) a preferuje priro- dzenú imunitu detí.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd si v priebehu konania iniciatívne vyžiadal odborné stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR (proaktívny prístup súdu v danom prípade možno len oceniť). Vzhľadom na závažnosť choroby generálny riadi- teľ MZ SR v sekcii zdravia konštatoval, že maloleté deti sú bez vakcinácie v ohrození zdravia a života, a preto očkovanie považoval za správne rozhodnutie a odporučil ho. Na základe týchto zistení súd uzavrel, že očkovaním sú chránené nielen maloleté deti, ale aj širšia popu- lácia, čo možno chápať už ako verejný záujem.
Súd prvej inštancie16 preto vyhovel návrhu otca nasledovne: „Súd udeľuje súhlas otcovi namiesto matky na vykonanie očkovania maloletých detí (…) proti bakteriálnej meningitíde, ktoré vykoná odborný lekár po zvážení všetkých okolností po posúdení celkového zdravotného stavu maloletých detí v rámci určenia jednoznačnej indikácie daného očkovania.“. Z citova- ného výroku súdu je zrejmé, že súd neudelil otcovi generálny súhlas na akékoľvek očkovanie maloletých detí (ako v predchádzajúcom prípade), ale pridržiaval sa petitu v návrhu. Zároveň enunciát obsahuje dôležitý dovetok, že vhodnosť očkovania a posúdenie rizík má vykonať odborný lekár.
K priebehu odvolacieho konania
Matka podala proti rozsudku odvolanie, v ktorom okrem iného namietala:
- (i) predložené stanovisko MZ SR potvrdilo, že v danom prípade ide o nepovinné očkovanie,
- (ii) celkové percento zaočkovania slovenskej populácie je nepatrné (matka ho v odvolaní nešpecifikovala),
- (iii) deti majú mať možnosť vybudovať si prirodzenú imunitu,
- (iv) každé očkovanie spočíva v tom, že očkovacia látka obsahuje zložky, ktoré choroby majú vyvolať.
Otec vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil s argumentáciou matky a opakovane zdôrazňoval, že očkovanie nie je preventívnym opatrením len proti bakteriálnej meningitíde, ale proti všetkým formám invazívnych meningokokových ochorení, ako to vyplývalo aj zo samotného stanoviska MZ SR, ktoré si vyžiadal súd. Všeobecné tvrdenia matky o celkovom percente zaočkovanosti populácie považoval za nepreukázané.
Kolízny opatrovník vo svojom stanovisku k odvolaniu ponechal konečné rozhodnutie na odvolacom súde, keďže na jednej strane nešlo v danom prípade o povinné očkovanie, ale len o odporúčané (nepovinné) očkovanie. Svoju nerozhodnosť kolízny opatrovník odô- vodňoval tým, že očkovanie môže spôsobiť komplikáciu zdravotného stavu, ale zároveň ne- zaočkovanie detí môže mať za následok tie isté dôsledky. Za týchto okolnosti síce odporučil odvolaciemu súdu, aby zohľadnil stanovisko MZ SR, avšak bez konkrétneho návrhu, ako má vo veci definitívne rozhodnúť.
Krajský súd v Prešove odvolaniu nevyhovel a rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil. Skutočnosť, že zdravotný stav detí vyhodnotí lekár v čase, ak bude vykonávať očkovanie a odporúčanie MZ SR v stanovisku odvolací súd považoval za „spôsobilé pre prijatie záveru o potrebe daného očkovania a vyvrátenie tvrdení a argumentov matky, že je za vytvorenie pri- rodzenej imunity detí a tá by mala byť dostatočná.“ (ods. 19).
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí akcentoval, že nepovinné očkovanie zabezpečuje ochranu proti závažným ochoreniam. Odkazoval pritom aj na tlačovú správu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici s názvom Pri meningokokovej infekcii rozho- duje čas, často až minúty,17 z ktorej vyplýva: „Aj pri súčasnom stave medicínskeho poznania sa meningokoková meningitída, ktorá sa v ostatných týždňoch vyskytla aj v Banskobystrickom kraji, považuje za agresívne a život ohrozujúce ochorenie, pri ktorom dochádza aj k úmrtiam. Najviac ohrozenou skupinou sú malé deti od 1 do 4 rokov a mladiství. V ostatných rokoch sa v SR výskyt ochorení spôsobených meningokokom pohybuje na úrovni chorobnosti menej ako 1 na 100-tisíc obyvateľov (napr. v roku 2017 bolo hlásených 39 prípadov, chorobnosť 0,72/100 000, v roku 2016 to bolo 26 prípadov chorobnosť 0,48/100 000). Prípady úmrtia na meningokokové infekcie sa však evidujú každý rok.“.
Odvolací súd ďalej uviedol, že nie je oprávnený skúmať následky, ktoré očkovanie maloletým deťom, podľa názoru matky, môže spôsobiť (súd nerozhoduje o očkovaní detí, ale iba o na- hradení súhlasu matky). V nadväznosti na znenie § 13 ods. 1 vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. odvolací súd v závere doplnil: „Kontraindikáciu zisťuje teda očkujúci lekár. Na prípadnú kontra- indikáciu môže upozorniť rodič, ak takýto doklad má od iného lekára. Teda až v ďalšej etape, pri realizácii očkovania lekár môže posúdiť, či očkovanie je vhodné alebo nie. Predpokladom tohto postupu však je, aby vôbec dieťa bolo privedené na takéto posúdenie. Rozhodne je dô- ležité, že ošetrujúci lekár rozhodne o vhodnosti očkovania pre dieťa individuálne.“
4. Záver
Zámerom článku bolo upriamiť pozornosť na vybrané aktuálne domáce rozhodnutia v ko- naniach podľa § 35 ZoR, ktoré obsahujú rôznorodú argumentáciu rodičov a naznačujú prístup slovenských súdov v obdobných prípadoch. Zastávame názor, že rozhodovanie o očkovaní maloletého dieťa (povinnom, či nepovinnom) je nesporne podstatnou vecou a má byť primárne ponechané na vôli jeho rodičov. Ak sa však rodičia nevedia dohodnúť, zákonodarca im prostredníctvom § 35 ZoR umožnil obrátiť sa priamo na súd, ktorý je po- vinný vo veci rozhodovať v súlade s najlepším záujmom dieťaťa (čl. 4 CMP). Z prezentova- nej rozhodovacej praxe vyplýva, že súdy autoritatívne nerozhodujú o očkovaní detí (ako sa môžu mylne domnievať účastníci konania), ale iba o nahradení súhlasu (druhého) rodiča. Konečné rozhodnutie a zodpovednosť za rozhodnutie o očkovaní dieťaťa je tak zo strany štátu prenesená na lekára. V tomto smere je preto namieste apel verejnosti, aby štát mini- málne kreoval efektívny mechanizmus na povinné odškodňovanie osôb poškodených očko- vaním, vrátane osobitného fondu pre deti. Dovolíme si však predpokladať, že hodnoverné preukázanie príčinnej súvislosti medzi vznikom ujmy (zhoršeného zdravotného stavu očko- vaného) a podaním vakcíny, bude v prípadnom súdnom konaní mimoriadne obtiažne. Pre správne právne posúdenie veci bude nevyhnutné prihliadať aj na to, že rozhodnutie súdu bude závisieť od posúdenia skutočností, na ktoré treba minimálne odborné (medicínske) zna- losti, ak nie dokonca vedecké poznatky v zmysle § 207 ods. 1 CSP. S poukazom na aktuálnu právnu úpravu, základné ľudské práva (čl. 40 Ústavy SR) a prezentovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov a Ústavného súdu SR (vrátane spomínaného nálezu PL. ÚS 10/2013) by však nemalo byť pochýb o tom, že očkovanie je nielen v záujme jednotlivca, ale aj širšej spoločnosti, teda vo verejnom záujme.
K polarizácii spoločnosti na tému očkovania si dovoľujeme ešte poukázať na myšlienky anglického filozofa Johna Stuarta Milla, ktorý sformuloval štyri dôvody, pre ktoré by spoloč- nosť mala nielen tolerovať, ale aj vítať názory, ktoré sú všeobecne považované za nesprávne.
„Prvým dôvodom je mylnosť každého, z čoho vyplýva, že jednotlivec musí zostať otvorený možnosti, že odlišujúci sa názor od hlavného prúdu je pravdivý. Druhým dôvodom je to, že aj nesprávny názor môže obsahovať tú časť pravdy, ktorá chýba v prevažujúcom názore. Po tretie, dokonca aj keď je prevažujúci názor celkom pravdivý, tí, ktorí sa ho pridržiavajú, nerozumejú jeho racionalite, pokiaľ nie je tento názor často napádaný. A po štvrté, pri absencii skutočnej diskusie, význam samotného názoru bude oslabený, ohrozený stratou alebo zbavený svojich dobrých účinkov a povahy.“18
Autor
JUDr. Peter Andrejčík
Zdroj
https://www.sak.sk/web/en/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/rows/1395661/attr/name/preview