Nikoho z odborných kruhov neprekvapila novela zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá vzišla z dielne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ktorá zároveň neuzrela „svetlo sveta“, keďže jej uvedenie do života stoplo odmietnutie zo strany hlavy štátu. Bola dôsledkom už dlhšie trvajúceho honu na samotný inštitút rozhodcovského konania. Hneď v úvode sa núka zhodnotenie novely z hľadiska jej prínosu pre prax rozhodcovského konania, avšak to ponecháme na záver, i keď už samotný názov tohto článku čo-to napovedá. Tento článok je koncipovaný ako určitá forma reakcie na novelu zákonu, ktorá síce v konečnom dôsledku neovplyvnila stav de lege lata, avšak predstavuje určitý zlomový bod v stabilizácií inštitútu rozhodcovského konania v slovenských podmienkach. Možno je zbytočne obšírnejšie sa venovať niečomu, čo v konečnom dôsledku bolo odmietnuté, avšak domnievame sa, že za účelom určitej verejnej diskusie o problémoch, je nevyhnutné na niektoré aspekty legislatívneho zámeru poukázať. Autorka pritom netvrdí, že súčasný stav je optimálny, a neodmieta novelu v celkom jej rozsahu. Rozhodcovské konanie si vyžaduje hlbšiu pozornosť, preto aj jeho legislatívne vyjadrenie nemôže byť „šité horúcou ihlou“.
V úvodnej časti považujeme za vhodné aspoň stručne uviesť legislatívny vývoj inštitútu. Z nášho pohľadu treba pripomenúť, že v našich podmienkach nie je rozhodcovské konanie až takou novinkou, avšak jeho predchádzajúci charakter bol značne poznamenaný spoločensko-politickými pomermi predchádzajúceho režimu. Rozhodcovské konanie z obdobia pred účinnosťou zákona č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní bolo v zásade doménou prejednávania a rozhodovania sporov v zahraničnom obchode a v súvislosti s ním.[1] [2]
Úpravu rozhodcovského konania poznala už právna úprava spred obdobia nášho samostatného štátneho útvaru. Základnú úpravu rozhodcovského konania obsahovali občianske (civilné) súdne poriadky z obdobia Rakúsko-Uhorskej monarchie.[3]
V roku 1949 bol zriadený Rozhodcovský súd Česko-Slovenskej obchodnej komory,[4]ktorý bol v roku 1978 premenovaný na Rozhodcovský súd Česko-Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory.[5] Pri výskume starších procesných predpisov, t.j. zákonov o občianskych (civilných) súdnych poriadkoch, ktoré zostali u nás v platnosti aj za existencie česko-slovenskej štátnosti (prakticky až do vydania Občianskeho súdneho poriadku v roku 1950 – zákon č. 142/1950 Zb.), rozhodcovské konanie podľa týchto predpisov bolo koncipované ako špecifické konanie s dôrazom na súkromnoprávnu povahu rozhodcovských súdov, pričom zásady o rozhodcoch boli v podstate rovnaké, a to tak v tzv. historických krajinách ako aj na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.[6]
Proces rozširovania a najmä internacionalizácie rozhodcovského konania (súdnictva) v bývalom Česko-Slovensku sa výrazne prehĺbil zriadením Rozhodcovského súdu Československej obchodnej komory v Prahe na základe zákona č. 119/1948 Zb. o štátnej organizácii zahraničného obchodu a medzinárodného zasielateľstva. Tento súd bol v roku 1978 premenovaný na Rozhodcovský súd Čs. obchodnej a priemyselnej komory. Treba zdôrazniť, že tento súd zohral mimoriadne vážnu úlohu v ďalšom rozvoji a prehĺbení inštitucionalizácie rozhodcovského súdnictva v bývalom Československu a následne aj v oboch nástupníckych štátoch.[7]
V tejto súvislosti treba spomenúť už skôr uskutočnené zmeny občianskoprávnych kódexov v rokoch 1963 a 1964, t.j. prijatie nového Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) a Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.). V tomto období sa postupne mení aj čs. koncepcia a právna úprava rozhodcovského konania. Stalo sa tak samostatným zákonom č. 98/1963 Zb. o rozhodcovskom konaní v medzinárodnom obchodnom styku a výkone rozhodcovských rozhodnutí, ktorý nadviazal na (doposiaľ platný) zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.[8] Zákon č. 98/1963 Zb. bol v Českej republike zrušený doposiaľ platným zákonom č. 216/1994 Sb. o rozhodčím ŕízení a o výkonu rozhodčích nálezu. K zrušeniu zákona č. 98/1963 Zb. v Slovenskej republike došlo zákonom č. 218/1996 Zb. o rozhodcovskom konaní, ktorý bol nahradený v súčasnosti platným zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Už predchádzajúca právna úprava z roku 1996 bola problematická so zreteľom na jej viaceré body. Najkritizovanejšou bola arbitrabilita, ktorá so zreteľom na jej úzke koncipovanie, spôsobovala nízku frekvenciu využívania rozhodcovského konania v praxi.
V súčasnosti platný zákon o rozhodcovskom konaní je podobne ako jeho predchodca výrazne ovplyvnený Modelovým zákonom UNCITRAL o medzinárodnej obchodnej arbitráži, avšak na rozdiel od predchádzajúceho zákona dôslednejšie reflektuje aj medzinárodne akceptovaný význam a ideu rozhodcovského konania. Súčasný zákon vychádza z širšieho vymedzenia arbitrability neobmedzujúc jej využitie len pre podnikateľov v rámci ich činnosti. Tendencia po akejsi legislatívnej komplexnosti s rozšírením sféry (rámca) arbitrability však v poslednom období naráža na určité úskalia. Príčinou toho sú rozdielne charakteristiky sporov de lege lata patriacich pod režim rozhodcovského konania. Akosi prirodzene sa v rámci arbitrabilných sporov ocitli určité okruhy vzťahov zvlášť citlivých so zreteľom na ich subjekty. Jedná sa predovšetkým o spotrebiteľské spory a zamestnanecké spory. V slovenských podmienkach sa so zreteľom na novelizáciu zákona o rozhodcovskom konaní stali práve spotrebiteľské spory akousi stáleprítomnou neznámou. Ako bolo prezentované na jednom z odborných podujatí venovaných okrem iných otázok aj problematike rozhodcovského konania,[9] slovenská i česká legislatíva sa uberá pri riešení problémov v súvislosti s rozhodovaním spotrebiteľských káuz podobným smerom. Jednotiacim motívom postupov oboch legislatív je neudržateľná situácia v rozhodovaní spotrebiteľských, či zamestnaneckých káuz, i keď primárne excesy vystupujú v súvislosti so spotrebiteľskými kauzami. Domnievam sa však, že existujúce problémy praxe rozhodcovského konania, nie sú dôvodom pre prijímanie radikálnych riešení v podobe ešte radikálnejších novelizácií zákona o rozhodcovskom konaní, tak ako boli prezentované v jednom z posledných legislatívnych pokusov.[10]
Rovnako slovenská, ako aj česká prax rozhodcovského konania sa potýka s viacerými problémami inštitútu rozhodcovského konania. Stručne by som poukázala na najvypuklejšie problémy v jednej i druhej právnej úprave.
Rozhodcovské konanie v slovenských podmienkach je ovplyvňované viacerými faktormi, pričom nepochybne právna úprava má zásadný vplyv na celkové fungovanie inštitútu. Zanedbateľnými v prípade rozhodcovského konania však nie sú ani ďalšie faktory, a to predovšetkým sociologické. Rozhodcovské konanie aspoň v slovenských podmienkach nie je vnímané ako inštitút, ktorý by zjednodušoval, prípadne uľahčoval život bežnému jednotlivcovi. V očiach laickej verejnosti je rozhodcovské konanie vnímané skôr v negatívnom svetle.11
Všeobecne možno konštatovať, že rozhodcovské konanie ako jedna z metód alternatívneho riešenia sporov, funguje pri riešení obchodných sporov efektívne. Problémy, s ktorými sa v poslednej dobe stretávame, sa týkajú predovšetkým oblasti spotrebiteľských sporov.[11] [12] Obdobne ako v slovenských podmienkach, ani v českých legislatívnych podmienkach nie je zákon o rozhodcovskom konaní primárne nastavený na riešenie takýchto sporov, i keď ich zároveň explicitne nevylučuje.[13] Riešenie sporov v rozhodcovskom konaní je koncepčne nastavené predovšetkým na spory vznikajúce v rámci podnikateľských komunít a vzťahov medzi rovnocennými partnermi, ktorí majú záujem na mierovom mimosúdnom vyriešení sporu, a zároveň chcú svoj spor ukončiť autoritatívnym rozhodnutím v tom zmysle, že jedine rozhodcovské konanie spomedzi tzv. alternatívnych metód riešenia sporov zaručuje stranám ukončenie sporu plnohodnotným exekučným titulom. Do úvahy prichádza ešte aj mediácia ako prostriedok urovnania sporov, avšak tu je potrebná ďalšia participácia štátnych orgánov v tom smere, že výsledný akt mediácie musí byť odobrený štátnou mocou za účelom jeho vykonateľnosti. Nepochybne priama vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia bez ďalších dodatočných osvedčovacích postupov je výraznou výhodou aj v tzv. spotrebiteľskej arbitráži. Výhodnosť spomenutého aspektu závisí od uhla pohľadu na vec. Zo strany spotrebiteľa je pristúpenie k rozhodcovskej doložke, príp. rozhodcovskej zmluve (v praxi častokrát aj nevedomé) zákonnou prekážkou riešenia sporu pred všeobecným súdom.[14] Signovanie zmluvy, v ktorej je obsiahnutá rozhodcovská doložka, je nezvratným opustením tradičnej formy riešenia sporov pred štátnym súdom a „presedlanie“ na alternatívny spôsob riešenia sporov, na rozhodcovské konanie. Teda zo strany slabšej strany, spotrebiteľa, vystupuje priama vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia častokrát skôr ako nevýhoda. Spotrebiteľ častok- rát (aspoň doposiaľ tomu častokrát tak bolo) zisti, že pristúpil k rozhodcovskej zmluve až keď mu je doručený rozhodcovský rozsudok, prípadne v tom lepšom prípade, keď mu je doručená žaloba podaná na príslušný rozhodcovský súd. Naopak, priama vykonateľnosť rozhodcovského rozhodnutia podporená jednoinštančnosťou rozhodcovského konania vystupuje z hľadiska silnejšej strany spotrebiteľského vzťahu ako výhoda motivujúca k voľbe rozhodcovského konanie pre riešenie sporov z týchto vzťahov. Jednoinštančnosť rozhodcovského konania je v rámci konceptu arbitrážneho konania jedným z najvyzdvihovanejších pozitív, no v rámci spotrebiteľských sporov predstavuje nezvratnosť jednoinštančného ukončenia a nepreskúmania kauzy z hmotnoprávneho stránky. Nevedomosť spotrebiteľa o možnostiach, ktoré rozhodcovské konanie poskytuje za účelom preskúmania rozhodcovského rozhodnutia, predstavuje zásadnú prekážku zvrátenia tohto následku. Pritom je treba povedať, že jednoinštančnosť konania je v rámci arbitráže čiastočne eliminovateľná využitím zákonnej možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku, ktorej využitie je však časovo viazané na moment predchádzajúci vzniku samotného sporu. Možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku musí byť dohodnutá pred vznikom samotného sporu a musí byť inkorporovaná v samotnej rozhodcovskej zmluve. Dodatočne nemožno dohodnúť, že rozsudok bude preskúmaný v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní.[15] Preskúmanie rozhodcovského rozhodnutia je jediná prípustná možnosť zasiahnutia do výsledného aktu rozhodcovského konania. V povedomí odbornej verejnosti dochádza pritom častokrát k zamieňaniu dvoch inštitútov regulovaných zákonom o rozhodcovskom konaní, a to spomínaného inštitútu preskúmania rozhodcovského rozsudku a inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku. V súlade s právnou úpravou de lege lata sú stanovené taxatívne dôvody, pre ktoré možno podať návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku.16 Medzi dôvody vedúce k zrušeniu rozhodcovského rozsudku zákonodarca zaraďuje len závažné procesné chyby pri vydaní rozhodcovského rozsudku. Jednou z posledných noviel17 zákona o rozhodcovskom konaní zákonodarca zakomponoval medzi dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku aj porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.
Okrem spomenutého, predmetná novela zasiahla v prospech spotrebiteľov, aj v ďalších smeroch. Najmä odstránila sa neistota pri doručovaní žalôb a rozhodcovských rozsudkov v rozhodcovskom konaní. Tým sa odstránili nežiaduce situácie vznikajúce v praxi, ktoré sme uviedli vyššie. Podľa súčasnej právnej úpravy musí byť žaloba a rozhodcovský rozsudok doručený účastníkom konania do vlastných rúk18,19 na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, keď doručenie bolo [16] [17] [18] [19] [20] [21] možné realizovať aj zaslaním do posledného známeho sídla, alebo posledného známeho miesta výkonu podnikania či miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosť. Predchádzajúca konštrukcia doručovania listín v rozhodcovskom konaní ostala v zákone zachovaná vyjmúc však z jej aplikácie žalobu a výsledný akt rozhodcovského konania – rozhodcovský rozsudok. Úprava doručovania v rozhodcovskom konaní vychádza z celkového ponímania rozhodcovského konania a zo snahy podporiť významné výhody tohto druhu prejednania sporov, predovšetkým rýchlosť, efektívnosť a hospodárnosť konania.
Dikcia ustanovenia § 28 ods. 1 českého zákona o rozhodčím ŕízení však vzbudzuje podľa nášho názoru ešte väčšie otázky a ponecháva väčší priestor pre rôzny výklad, ako tomu koniec-koncov v českej literatúre aj je. Stručná zákonná konštatácia, že písomné vyhotovenie rozhodcovského nálezu musí byť doručené stranám a po doručení opatrené doložkou o právoplatnosti, necháva vskutku relatívne široký priestor pre výkladové manévrovanie.[22] [23] Častým záverom v súvislosti s doručovaním v rozhodcovskom konaní v českej odbornej spisbe je zaradenie doručovania medzi otázky postupu vedenia konania v zmysle § 19 zákona o rozhodčím ŕízení.[24] Tento záver bol odmietnutý Najvyšším súdom ČR[25], podľa ktorého spôsob doručovania rozhodcovského nálezu nepatrí medzi otázky postupu vedenia konania, a teda nemôžu si spôsob doručovania nálezu účastníci konania medzi sebou dohodnúť. Dôvodom pre odmietnutie vyššie uvedeného záveru bolo strohé konštatovanie Najvyššieho súdu, že rozhodcovské konanie končí podľa ustanovenia § 23 písm. a) zákona o rozhodčím ŕízení vydaním rozhodcovského nálezu.[26] Vzhľadom k tomu doručenie nálezu už nemôže byť „otázkou postupu konania“ v zmysle § 19 ods. 1 zákona o rozhodčím ŕízení, a je potrebné, aby doručenie bolo uskutočnené postupom podľa § 45 a nasl. zákona č. 99/1963 Sb. občanský soudní ŕád.[27]
Tieto nezrovnalosti boli v našom zákone o rozhodcovskom konaní odstránené spomínanou novelou zákona o rozhodcovskom konaní, pričom nedoručenie žaloby, či rozhodcovského rozsudku do vlastných rúk možno nepochybne klasifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom a z toho titulu prichádza do úvahy zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom v súlade s § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní.
Okrem precizovanej formy doručovania v rozhodcovskom konaní, novela doplnila v súvislosti s konceptom zvýšenej miery ochrany spotrebiteľov aj ďalšie ustanovenia.[28]
Týmto však snaha legislatívy zakomponovať do zákona o rozhodcovskom konaní vyššiu mieru ochrany spotrebiteľom ani zďaleka nekončí. Súčasná právna úprava rozhodcovského konania v zákone č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení bola zo strany Ministerstva spravodlivosti SR „atakovaná“ ďalšou novelou, ktorá bola schválená dňa 9. marca 2010 Národnou radou SR.[29] Tento návrh novely zákona v konečnom dôsledku neprešiel celým legislatívnym procesom, keďže nebol podpísaný prezidentom republiky. Novela sa dotkla viacerých otázok. Rozšírila arbitrabilitu aj na pracovnoprávne spory, ktoré podľa prevládajúceho názoru odbo r- nej verejnosti, doposiaľ nespadali do okruhu zákonom vymedzených arbitrabilných sporov. Vyskytujú sa však aj opačné názory.[30] Novela navrhovala v súvislosti s činnosťou rozhodcovských súdov viaceré zmeny, ktoré sa dotkli predovšetkým rozsahu informácií, ktoré by rozhodcovské súdy mali zverejňovať. Z internetových stránok rozhodcovských súdov by po prijatí tejto úpravy mali byť zrejmé informácie o konaniach, v ktorých došlo k závažným pochybeniam zo strany rozhodcovského súdu. S tým súvisí aj vyššia miera kontroly zo strany ústredného orgánu, Ministerstva spravodlivosti SR. Nepochybne najvýraznejším zásahom do súčasnej relatívne liberálnej konštrukcie rozhodcovského konanie by bolo zavedenie tzv. licencii na rozhodovanie spotrebiteľských sporov na riešenie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní, ktorých dôsledkom by malo byť vyselektovanie rozhodcovských súdov zaoberajúcich sa aj agendou tzv. spotrebiteľskej arbitráže na základe zvláštneho inštitútu licencií. Otázne je, či by nebolo jednoduchšie vylúčiť spotrebiteľské spory priamo zákonom z možnosti prejednávania v rozhodcovskom konaní, teda doplniť negatívnu enumeráciu objektívnej arbitrability v príslušnom ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonné vylúčenie riešenia spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní by nepochybne stálo za úvahu a možno by čiastočne eliminovalo nežiaduce zneužívanie postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách. Avšak na druhej strane by takýto postup zo strany zákonodarcu nekorešpondoval s tendenciami v okolitých legislatívach a normotvorbe na úrovni EÚ.28 O mimoriadnom záujme na alternatívnom riešení sporov v občianskych a obchodných veciach svedčí aj smernica prijatá 21.mája 2008 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach. V oblasti ochrany spotrebiteľa Komisia prijala formálne odporúčanie stanovujúce minimálne kritéria kvality, ktoré by mimosúdne orgány zapojené do konsenzuálneho riešenia spotrebiteľských sporov mali ponúknuť osobám, ktoré využívajú ich služby. Cieľ smernice celkom jednoznačne vyjadruje pozitívny postoj k alternatívnemu riešeniu spo- rov,29 ktorý by mal byť implementovaný aj do národných legislatív. So zreteľom na charakter mediačného konania by sa mediácia nemala považovať za slabšiu alternatívu súdneho konania v tom zmysle, že dodržiavanie dohôd, ktoré sú výsledkom mediácie, závisí od dobrej vôle strán. Teda ani v slovenských podmienkach by sa zákonodarca nemal uberať tým smerom, že vylúči spotrebiteľské spory z riešenia v rozhodcovskom konaní.
V slovenských podmienkach v konečnom dôsledku bol realizovaný v podobe návrhu variant ochrany spotrebiteľov prostredníctvom zakotvenia určitých obmedzení týkajúcich sa založenia právomoci rozhodcovského orgánu i ďalších aspektov priebehu rozhodcovského konania. V súlade s tým markantným je predovšetkým vylúčenie založenia právomoci rozhodcovského orgánu pred vznikom samotného sporu tým, že sa zákonom zakazuje uzavrieť rozhodcovskú doložku ohľadne riešenia sporov vzniknutých v budúcnosti zo spotrebiteľských vzťahov. Tento legislatívny návrh bol dôsledkom niekoľkých prípadov neférového jednania voči spotrebiteľom, keď sa do zmlúv zakomponovali rozhodcovské doložky, pričom spotrebiteľ nebol na túto skutočnosť osobitne upozornený. Obdobne ako je tomu v iných právnych úpravách,30 aj v tuzemskej právnej úprave rozhodcovského konania sa navrhovali ustanovenia zabezpečujúce vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu. V návrhu novely zákona sa predmetné opatrenia odzrkadlili v navrhovanom ustanovení § 43c ods. 1: „Rozhodcovská zmluva, ktorej predmetom je spotrebiteľské právo, musí byť obsiahnutá v samostatnej listine, ktorá musí obsahovať výslovný písomný súhlas spotrebiteľa s uzavretím tejto rozhodcovskej zml u- vy, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Okrem rozhodcovskej zmluvy nesmie táto listina obsahovať žiadne iné dojednania, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“ V ďalšom odseku navrhovaného ustanovenia legislatívny návrh ešte pritvrdil povinnosti pre silnejšiu stranu spotrebiteľského vzťahu: „Uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom nesmie byť podmienkou pre uzavretie alebo vykonávanie inej zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Návrh dodávateľa na uzavretie rozhodcovskej zmluvy musí preukázateľne umožňovať spotrebiteľovi voľbu, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Dodávateľ je povinný pred uzavretím rozhodcovskej zmluvy preukázateľne poučiť spotrebiteľa o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných spotrebiteľských sporov. Ak nie sú splnené tieto predpoklady a podmienky pre uzavretie rozhodcovskej zmluvy, uzavretá rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú podmienku.“ Tak ako už bolo na inom mieste tohto článku uvedené, tieto zásahy do procesu kreovania právomoci rozhodcovských orgánov z nášho pohľadu eliminujú, pri tom najoptimistickejšom pohľade, výrazne obmedzujú de lege ferenda množstvo káuz z oblasti spotrebiteľských sporov riešených pred rozhodcami. A to z nášho pohľadu jednoznačne nekorešponduje so zámermi prezentovanými na úrovni EU tým, že nenastane príklon k mimosúdnemu riešeniu spotrebiteľských sporov, ale práve opačný efekt.
Autor
JUDr., Regina Palková