9.1. Úvod
Právo Európskej únie ovplyvňuje prostredníctvom priamych či nepriamych noriem mnoho oblastí. Právo EÚ zasahuje aj do športu, ktorý sa dlho snaží zachovať si svoju vnútornú autonómiu a rezistenciu nielen voči právnym reguláciám prijímaným na európskej úrovni, ale aj voči tým, ktoré sú tvorené na národnej úrovni.
Trvanie športového sektora na dodržiavaní samosprávneho princípu v oblasti športu mimo všeobecne záväzných právnych predpisov sa prejavilo napr. v roku 1997, keď vo Veľkej Británii, keď tamojšia vláda iniciovala verejnú diskusiu o prípadných zmenách v organizácii a riadení futbalu prostredníctvom určitého jednotného dotazníka. Výsledkom tejto aktivity boli dve správy – tzv. Majority report, vychádzajúca z názorov a podnetov fanúšikovskej verejnosti a tzv. Minority report, mapujúca názory prezentované národnou anglickou futbalovou asociáciou (Football Association), či organizáciami riadiacimi dve najvyššie anglické futbalové súťaže (FA Premier Lea- gue, The Football League). Kým Majority report navrhovala mnohé zmeny, výraznejšie zapojenie štátu do kontroly športových zväzov, najmä pokiaľ ide o ich finančnú politiku, vrátane vytvorenia nezávislej Futbalovej auditnej komisie (Football Audit Comission), ktorá by dozerala nad politikou stanovovania cien vstupného, výšky odplaty za poskytnutie vysielacích práv z futbalových zápasov či na možné konflikty záujmov medzi majetkovo alebo personálne prepojenými futbalovými klubmi, Minority report navrhovala zachovať status quo, keďže ide o dobre zabehnutý systém, v ktorom sa nevyskytujú žiadne neriešiteľné problémy. Rovnako sa to prejavilo pri príprave zákona o športe v Slovenskej republike. Veľká časť pôvodného návrhu zákona, ktorou mali byť upravené najmä postavenie športovcov a ich zmluvné vzťahy so športovými klubmi, bola športovými zväzmi striktne odmietnutá v rámci akejsi predchádzajúcej verejnej diskusie, s odôvodnením, že nie je treba zasahovať do súčasného stavu (i keď v súčasnosti v týchto otázkach fakticky panuje protiprávny stav vzhľadom na dikciu § 3 ods. 2 ZP a neexistenciu osobitného zákona, ktorý by tieto otázky upravoval inak). Športové hnutie predstavované najmä najväčšími a z hľadiska lobbingu v zákonodarnom zbore najvplyvnejšími športovými zväzmi bolo ochotné súhlasiť s tými časťami návrhu, ktoré prinášali posilnenie postavenia športových zväzov a riešili otázky financovania športu, a tak namiesto komplexného zákona o športe bol prijatý napokon zákon o organizácii a podpore športu s pomerne užším rozsahom pôsobnosti.
9.2. Šport a právo EÚ
Aplikovateľnosť práva EÚ na právne pomery v oblasti športu bola doposiaľ argu- mentovaná najmä prostredníctvom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej „ESD“), ako boli napr. rozsudky vo veci Walrave & Koch[5] či Doná vs. Mantero,[6] v ktorých súd vyjadril názor, že Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ďalej „ZES“) sa vzťahuje aj na oblasť športu, pretože ide o aktivitu, ktorá sa dotýka hospodárskeho života a ako taká spadá pod ciele tejto zmluvy, vyjadrené v jej čl. 2. Odkazujúc na závery týchto rozsudkov, ESD potom v každom ďalšom prípade dotýkajúceho sa športu, v ktorom mal v rámci prejudiciálneho konania rozhodnúť, či nejaké športové pravidlo[7] je v súlade alebo nie je v súlade so ZES, najprv skúmal, či dané športové pravidlo má ekonomické dôsledky, a teda je schopné ovplyvniť postavenie subjektov na vnútornom trhu, či obchodovanie medzi subjektami z rôznych členských krajín, alebo sa jedná o výsostne športové pravidlo, ktoré je nevyhnutné pre riadne fungovanie športových súťaží a nesleduje ekonomické ciele. Na základe posúdenia tejto odtázky mohol dospieť ESD k záveru, či má alebo nemá právomoc rozhodnúť v predloženom prípade.
Tým sa vytvorila teória o existencii dvoch druhov športových pravidiel, tých, ktoré sledujú vyslovene športové ciele, bez ktorých by športové súťaže nemohli riadne fungovať a ktoré nemajú ekonomické dôsledky, a na druhej strane pravidiel, ktoré ovplyvňujú hospodársky život športovcov či športových klubov a majú dopad na vnútorný trh. Predmetom skúmania ESD pritom môže byť iba druhá skupina pravidiel, pretože ako judikoval samotný ESD, prv spomenutá skupina pravidiel nespadá do rámca ZES ani medzi ciele Európskeho spoločenstva.
Tento pohľad na vzťah práva EÚ k športu bol trocha pozmenený v dôsledku rozhodnutia ESD vo veci Meca-Medina a Igor Majcen,[8] v ktorom ESD uviedol, že aj pravidlá o zákaze používania dopingu v športe, majú ekonomický charakter, pretože, ak je z dôvodu dopingu pozastavená súťažná činnosť športovca, alebo je mu uložené disciplinárne opatrenie zákazu činnosti, športovec nemôže vykonávať svoju zárobkovú činnosť, čo má podstatný vplyv na jeho ekonomickú situáciu. Pri takomto nazeraní na športové pravidlá (ktoré je podľa nášho názoru na mieste) dospievame v zhode s inými autormi k záveru, že je ťažké, ak nie nemožné nájsť také športové pravidlo, ktoré by nemalo svoje ekonomické dôsledky.[9] Aj pravidlá o veľkosti tenisovej loptičky majú ekonomické dôsledky, pretože prípadná zmena tohto pravidla prinúti výrobcov tenisových loptičiek zmeniť svoju výrobu a investovať do týchto inovácií určité prostriedky.[10] [11] Preto vyššie uvedené rozlišovanie športových pravidiel na ekonomické a rýdzo športové zrejme nie je dostatočné. Rozlišovacie kritérium by teda nemalo spočívať v prítomnosti či neprítomnosti ekonomických dôsledkov, ale v tom, či dané športové pravidlá majú byť ochránené pred vplyvom komunitárneho práva z dôvodu, že sú nevyhnutné pre riadne fungovanie športu napriek svojim ekonomickým dôsledkom.11
Každopádne s judikatúry ESD vyplynulo, že hoci šport je ako každá iná aktivita regulovaný všeoebcne záväznými právnymi predpismi vrátane predpisov práva EÚ, predsa len existujú určité výnimky dané špecifickou povahou športových súťaží a právnych vzťahov vznikajúcich v súvislosti so športovým súťažením, ktoré odôvodňujú vyňatie určitých športových pravidiel spod aplikácie ZES či teraz Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEU“). Túto športovú výnimku sa snažili predstavitelia športovej samosprávy zahrnúť aj do normatívnych právnych aktov práva EÚ v záujme posilnenia právnej istoty vo vzťahu k osobitnej povahe športu, spočiatku sa však stretávali s nevôľou členských štátov pojať do normatívneho textu zmienku o športe, keďže mali obavu, že by sa jednalo o rozširovanie kompetencií EÚ na úkor členských štátov.[12]
Napokon predsa len došlo k implementácii otázky športu priamo do normatívneho textu pri príležitosti prijatia lisabonskej zmluvy, výsledkom čoho je ustanovenie čl. 6 písm. e) ZFEU vzmedzujúce právomoc EÚ a najmä čl. 165 ods. 1 ZFEU, v zmysle ktorého Únia prispieva k podpore európskych záležitostí týkajúcich sa športu, pričom zohľadňuje jeho osobitnú povahu, jeho štruktúry založené na dobrovoľnosti, ako aj jeho spoločenskú a vzdelávaciu úlohu. Zároveň boli v odseku 4 tohto článku Európsky parlament a Rada splnomocnení na prijímanie podporných opatrení resp. odporúčaní na dosiahnutie cieľa deklarovaného v čl. 165 ods. 1.
Lisabonskou zmluvou bola teda na jednej strane „kodifikovaná“ osobitná povaha športu, ktorá môže byť dôvodom pre odlišnú aplikáciu (resp. neaplikáciu) práva EÚ na niektoré otázky týkajúce sa športu, na druhej strane bola jednoznačne zakotvená právomoc orgánov EÚ preskúmavať športové pravidlá z hľadiska ich súladu s právom EÚ bez ohľadu na ich prípadný ekonomický charakter a prijímať tzv. soft law za úšelom ovplyvňovania športového diania či organzácie športového sektoru.
9.3. Šport a potreba rovnakého zaobchádzania
Jednou zo zásad, na ktorých spočíva ZFEU je zásada rovnakého zaobchádzania so všetkými občanmi členských štátov EÚ, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 18 ZFEU, ale prelína sa celým textom zmluvy. Práve táto zásada nediskriminácie sa premietla do posiaľ azda najvýznamnejšieho rozhodnutia ESD v notoricky známej veci Bosman,[13] kde súd konštatoval, že článku 48 ZES (vo vtedy platnom znení, teraz čl. 45 ZFEU) odporuje uplatňovanie pravidiel vydávaných športovými zväzmi, podľa ktorých môžu futbalové kluby nominovať na futbalové zápasy v rámci súťaží organizovaných športovými zväzmi iba obmedzený počet profesionálnych hráčov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov. Na základe tohto záveru ESD musela Únia európskych futbalových asociácií (UEFA) upustiť od uplatňovania tzv. pravidla 3+2 umožňujúceho národným futbalovým zväzom obmedziť počet zahraničných hráčov, ktorých môže klub nominovať na prvoligový zápas v rámci národných šampionátov, na troch, ku ktorým môžu pridať dvoch takých hráčov, ktorí hrali nepretržite po dobu piatich rokov v krajine príslušného národného zväzu, z toho tri roky v juniorskej kategórii.
Uvedený rozsudok reagoval na situáciu v kolektívnych športových odvetviach, v ktorých medzi sebou súťažia športové kluby, pričom športovci musia byť začlenený do športového klubu, aby sa mohli reálne zúčastniť daných športových súťaží. Trochu iná situácia nastáva v individuálnych športoch, kde sa športovci prihlasujú do súťaží samostatne a súťažia vo vlastnom mene, nie v mene športového klubu. Z prísneho hľadiska by princíp rovnakého zaobchádzania mal znamenať, že športovci v individuálnych športových disciplínach, ktorý sú občanmi niektorej z členských krajín EÚ by mali mať rovnakú možnosť zapojiť sa do športových súťaží v rámci iných členských krajín, ako ktorýkoľvek iný občan členskej krajiny EÚ, pričom by mali mať rovnakú možnosť získať za umiesntnenie v týchto súťažiach odmeny, medaily, diplomy a tituly, ako napríklad športovci z krajiny, ktorej národný športový zväz takúto súťaž organizuje.
Problém nastáva v tom, že v jednotlivých športových odvetviach sa tradične organizujú národné súťaže, ako národné majstrovstvá, národné poháre a pod., cieľom ktorých je vyhodnotiť najlepšieho športovca danej krajiny, v rámci ktorej národný športový zväz súťaž organizuje, pričom tieto súťaže nezriedka plnia úlohu kvalifikačných pretekov na medzinárodné súťaže v danom športe, teda na základe výsledkov dosiahnutých v národnej súťaži sa môžu športovci kvalifikovať do medzinárodných súťaží, kde budú reprezentovať svoju krajinu.
Znamená dôsledne uplatnenie čl. 18 ZFEU, že nemožno uprieť športovcom z iných členských krajin EÚ právo súťažiť v rámci majstrovstiev Slovenskej republiky, právo získať titul Majster Slovenskej republiky, medailu, diplom či finančnú odmenu? Išlo by o zásah do jeho slobody poskytovať služby v rámci všetkých členských krajín EÚ?
9.3.1. Právne postavenie športovcov v individuálnych športoch
V súčasnosti nie je v našom právnom poriadku ani v legislatíve EÚ upravené, ktoré športy či športové odvetvia je treba považovať za individuálne športové odvetvia a ako je treba vnímať právne postavenie športovcov vykonávajúcich činnosť v týchto športových odvetviach. Táto otázka ostáva otvorená aj z pohľadu národných právnych poriadkov iných európskych krajín, aj keď napríklad v Grécku sa na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry z roku 1999 považujú za kolektívne športy iba futbal, basketbal, tenis, vodné pólo, bridge, kriket, ľadový hokej, pozemný hokej, bejzbal a softbal, pričom ostatné športy sa považujú za individuálne.[14] V štúdii o rovnakom zaobchádzaní so športovcami v individuálnych športoch spracovanej v roku 2010 na podnet Európskej komisie bolo zaradených medzi individuálne športové odvetvia 26 športov spomedzi oficiálnych športov uznávaných Medzinárodným olympijským výborom. Jednalo sa o triatlon, moderný päťboj, tenis, stolný tenis, badminton, veslovanie, kanoistika, atletika, plávanie, lukostreľba, box, džudo, streľba, vzpieranie, zápasenie, taekwondo, jazdectvo, gymnastika, korčuľovanie, sánkovanie, boby, biatlon, cyklistika, lyžovanie, šerm a jachting.[15] Podľa nášho názoru sú individuálne športové odvetvia také, v ktorých nie sú organizované súťaže športových klubov, ale súťaže športovcov, kde športovci ako fyzické osoby vystupujú vo svojom mene, na svoju zodpovednosť, pričom odmeny, tituly či medaily za výsledky v týchto športových súťažiach sa udeľujú priamo športovcom, a nie športovým klubom, ktorých sú členmi. Vo vyššie uvedených športoch existujú aj súťaže družstiev aj individuálne súťaže, a často je klubová príslušnosť športovca nevyhnutnou podmienkou na prihlásenie sa do tejto súťaže. Tieto skutočnosti práve komplikujú snahu o kriteriálne vymedzenie individuálnych športov oproti športom kolektívnym. Každopádne, pokiaľ sa jedná o profesionálnych športovcov v individuálnych športoch, možno tvrdiť, že ich činnosť má ekonomický charakter. Za účasť v súťaži či za dosiahnutie určitého športového výsledku dostávajú odmenu či cenu vo forme p e- ňažnej i nepeňažnej. Práve táto odmena je pre profesionálnych športovcov hlavnou motiváciou pre prihlásenie sa do danej športovej súťaže.
Športovci v individuálnych športoch, pokiaľ súťažia vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a samostatne sa rozhodujú, do ktorej súťaže sa prihlásia či neprihlásia, akým spôsobom sa budú na súťaž pripravovať a akým spôsobom súťažiť majú podľa nášho názoru iné postavenie než športovci v kolektívnych športoch.
V kolektívnych športoch majú športovci postavenie zamestnancov a z hľadiska vnútorného trhu EÚ sú adresátmi čl. 45 ZFU o slobodnom pohybe pracovných síl. Športovci v individuálnych športoch majú skôr postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby – možno dokonca tvrdiť, že ich činnosť napĺňa znaky živnosti[16] – a požívajú slobodu poskytovania služieb v zmysle čl. 56 ZFEÚ.
9.3.2. Sloboda poskytovania služieb
V zmysle čl. 56 ZFEÚ sú zakázané obmedzenia poskytovať služby v Únii vo vzťahu k príslušníkom členských štátov, ktorý sa usadili v inom členskom štáte ako príjemca služieb. Nasledujúce ustanovenie čl. 57 dopĺňa, že bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia kapitoly o práve usadiť sa, poskytovateľ môže dočasne vykonávať svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom sa služba poskytuje za rovnakých podmienok, aké tento štát ukladá svojím vlastným príslušníkom.
Analyzujúc príslušné ustanovenia ZFEÚ dospievame k názoru, že služby sú v zmysle tejto Zmluvy ponímané pomerne široko, keďže podľa čl. 57 sa za ne považujú plnenia, ktoré sa bežne poskytujú za odplatu, pokiaľ ich neupravujú ustanovenia o voľnom pohybe tovaru, kapitálu alebo osôb. Profesionálny šport sa v zmysle ustálenej judikatúry súdnych orgánov Európskej únie vníma ako ekonomická aktivita, ktorá spadá pod vecnú pôsobnosť ZFEÚ. Súdny dvor Európskeho spoločenstva (ďalej „ESD“) už v rozsudku Doná v. Mantero[17] judikoval, že činnosť profesionálnych alebo poloprofesionálnych športovcov má povahu odplatnej práce alebo poskytovania služieb, a preto sa sloboda poskytovania služieb vzťahuje aj na profesionálnych športovcov.
Neprípustným obmedzením slobody poskytovať služby je predovšetkým diskriminácia na základe štátnej príslušnosti. Poskytovateľ služby usadený v niektorom členskom štáte, alebo ktorý je štátnym príslušníkom niektorého z členských štátov by teda mal mať možnosť poskytnúť svoju službu v inom členskom štáte za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto členského štátu. Pokiaľ profesionálnych športovcov v individuálnych športoch považujeme za osoby poskytujúce služby, mali by mať v zmysle uvedeného možnosť účastniť sa profesionálnych športových súťaží v iných členských krajinách EÚ, než je členská krajina, ktorej sú štátnymi príslušníkmi za rovnakých podmienok, ako štátni príslušníci danej krajiny, v ktorej sa súťaž organizuje.
Ako už bolo spomenuté, šport je špecifická oblasť, výrazne ovplyvňovaná tradíciami, pričom tradičné miesto v ňom majú športové súťaže profesionálnych športovcov, v ktorých sa hľadí na kritérium štátnej príslušnosti toho ktorého športovca. Rozlišovanie štátnej príslušnosti športovcov v športových súťažiach však ešte nemusí byť nevyhnutne považované za neprípustné či rozporné so samotnou ZFEÚ. Už v rozsudku Walrave and Koch18 ESD judikoval, že v športe sa neuplatní pravidlo o zákaze diskriminácie na princípe štátnej príslušnosti, ak ide o vytváranie národných družstiev pre medzinárodné súťaže. Podľa názoru súdu v tomto prípade je otázka vytvárania národných športových tímov na princípe štátnej príslušnosti otázkou rýdzo športového záujmu, ktorá sa netýka ekonomickej aktivity. Odôvodnenie súdu bolo síce trochu nešikovné,[18] [19] pretože nemožno tvrdiť, že pravidlá o kreovaní národných tímov nemajú ekonomické dopady, ale možno odôvodniť ich opodstatnenosť, pretože sú nevyhnutné pre organizáciu medzinárodných súťaží nie na klubovej ale na národnej úrovni.
Medzinárodné súťaže národných tímov sú tradičnými športovými súťažami, o ktoré má verejnosť eminentný záujem, preto v akceptácii diskriminačného zaobchádzania so športovcami na účely ich zaradenia do národných tímov sa prejavuje prevaha verejného záujmu na organizovaní takýchto športových súťaží nad záujmom trvať na uplatnení slobody poskytovať služby za každú cenu.
Štátna príslušnosť športovcov zohráva úlohu aj vo vyššie spomenutých národných majstrovských súťažiach či tzv. národných pohárových súťažiach. Práve kvôli posúdeniu otázok diskriminácie športovcov na princípe štátnej príslušnosti bola spracovaná vyššie uvedená Štúdia o rovnakom zaobchádzaní so športovcami v individuálnych športoch, na posúdenie, či pri organizácii takýchto športových súťaží dochádza k porušovaniu pravidiel o slobode poskytovania služieb alebo nie.
9.4. Organizácia športových súťaží v individuálnych športoch
Športové súťaže v individuálnych športoch sú organizované na rôznych princípoch. Osobitnou skupinou sú rôzne majstrovské súťaže či národné pohárové súťaže, ktoré sa uskutočňujú za účelom vyhodnotenia najlepšieho športovca z danej konkrétnej krajiny. Pokiaľ ide o účasť cudzích štátnych príslušníkov v takýchto majstrovských súťažiach, možno rozoznávať viacero druhov súťaží:
a) národné súťaže, v ktorých sa nepripúšťa účasť športovcov z iných krajín – ide o prípad, ak v súťaži môžu súťažiť iba športovci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi krajiny, v ktorej sídli národný športový zväz, ktorý súťaž organizuje – na
Slovensku ide o Majstrovstvá Slovenska v biatlone, zápasení, jazdectve, cyklistike a džude;
b) národné súťaže, v ktorých môžu súťažiť cudzí športovci, ale nemôžu získať národný majstrovský titul – v mnohých športoch existujú tzv. otvorené národné majstrovské súťaže, v ktorých súťažia aj športovci s inou štátnou príslušnosťou, ale na účely udelenia majstrovské titulu resp. titulu národného šampióna sa vyhodnocujú len výsledky športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi danej krajiny, a len im môže byť udelený príslušný titul. – na Slovensku ide napr. o Majstrovstvá Slovenska v plávaní, lukostreľbe, atletike, bedmintone, sánkovaní, gymnastike, športovej streľbe či lyžiarskych disciplínach;
c) národné súťaže, v ktorých môžu súťažiť cudzí športovci, ale nemôžu získať medajly ani dosiahnuť národné rekordy – ide o súťaže, v ktorých súťažia športovci z iných krajín, ale na stupni víťazov sú dekorovaní iba domáci športovci, ktorým sú aj na rozdiel od cudzincov udeľované medajly či diplomy a len ich výkony sú sledované za účelom vyhodnotenia najlepšieho národného výkonu (rekordu) na Slovensku sa jedná o súťaže v triatlone, niektoré súťaže v plávaní či športovej streľbe, tenise a kanoistike na divokej vode.
d) národné súťaže, v ktorých môžu plnohodnotne súťažiť športovci z iných krajín, získať tituly, medajly či diplomy – takáto situácia je na Slovensku pokiaľ ide o majstrovské súťaže v rýchlostnej kanoistike či veslovaní, v niektorých ďalších športoch (box, športová streľba, triatlon) môžu tiež cudzinci získať titul Majstra Slovenska, ale len ak sú registrovaní v nejakom slovenskom športovom klube – v tomto prípade sa už však jedná skôr o kolektívne klubové súťaže, než o súťaže individuálnych športovcov.
Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že organizačné pravidlá športových súťaží uvedené sub a) až c) rozlišujú štátnu príslušnosť športovcom, pričom športovcom z iných krajín, než je krajina, v ktorej sídli národný zväz organizujúci danú súťaž, priznávajú menej práv, než domácim športovcom, alebo od nich vyžadujú istý spôsob udomácnenia[20] sa v danej krajine, aby mohli súťažiť za rovnakých podmienok ako domáci športovci.
Vzniká otázka, či tieto obmedzenia zahraničných športovcov možno kvalifikovať ako obmedzenie ich slobody poskytovať služby, a ak áno, či sa takto obmedzujúce pravidlá športových zväzov priečia primárnemu právu EÚ, alebo ich opodstatnenosť možno odôvodniť na základe tzv. športovej výnimky v zmysle čl. 165 ZFEÚ. Umožňuje právo EÚ poľskému občanovi Konradovi Czerniakovi (novej európskej plaveckej hviezde), aby sa okrem majstra Poľska na 100 m motýlik stal aj majstrom Slovenska, Maďarska, Švédska či ktorejkoľvek inej členskej krajiny či vytvoril národný rakúsky rekord v tejto disciplíne?
9.5. Dôvody obmedzení vo vzťahu k zahraničným športovcom
Spôsob akým posudzovať pravidlá športových organizácií, ktoré pôsobia obmedzujúco vo vzťahu právam, ktoré jednotlivcom priznáva ZFEÚ, uviedol ESD v rozsudku vo veci Meca-Medina a Igor Majcen v. Komisia,[21] keď konštatoval, že pri takýchto pravidlách je potrebné skúmať, či reštriktívne účinky na hospodársku súťaž, ktoré z nich vyplývajú, sledujú nejaký športový cieľ, ktorý nemá ekonomický charakter, či sú nerozlučne spojené so sledovaním predmetného cieľa a či sú primerané tomuto cieľu. V citovanom rozhodnutí ako aj v rôznych iných rozhodnutiach už európske súdne orgány identifikovali ako ciele, ktoré môžu odôvodňovať obmedzenie práv priznaných jednotlivým subjektom primárnym právom, napr. potrebu podpory tréningu a rozvoja mladých hráčov, zabezpečenie určitej športovej a finančnej rovnováhy medzi športovými klubmi, či potrebu dosiahnuť regulárnosť športových súťaží a neistotu výsledku športovej súťaže.[22]
Dôvodom organizovania národných majstrovských súťaží je tradičný záujem športovej verejnosti o zistenie a vyhodnotenie najlepšieho športovca danej krajiny. Úplné vylúčenie športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi inej krajiny z tejto sa však javí ako obmedzenie ich slobody, ktoré nie je nevyhnutné a proporcionálne k uvedenému cieľu. V mnohých súťažiach nie je problém vyhodnotiť výsledok celej súťaže všetkých zúčastnených športovcov a okrem toho vyhodnotiť samostatne výsledky jednotlivých športovcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi danej konkrétnej krajiny a spomedzi nich vyhodnotiť toho najlepšieho, ktorému bude udelený majstrovský titul. Avšak v niektorých športoch sú súťaže organizované tzv. vyraďovacím spôsobom (napr. tenis, džudo, zápasenie), kde účasť zahraničných športovcov môže mať značný vplyv na celkové výsledky športovej súťaže a umiestnenie domácich športovcov. Ak by sa totiž na Majstrovstvách Slovenska v tenise zúčastnil Rafael Nadal, existuje predpoklad, že by zvíťazil vo všetkých stretnutiach a vyhral turnaj, pričom hráč, ktorého by Nadal vyradil v prvom kole súťaže by mohol byť teoreticky konkurencieschopný tenista, ktorý by to v prípade neúčasti Rafaela Nadala teoreticky mohol dotiahnuť v súťaži ďaleko, a v konkurencii samých slovenských tenistov by mohol povedzme uspieť. V týchto prípadoch opäť prichádza do úvahy argument špecifickosti športovej súťaže na odôvodnenie odmietnutia účasti športovcov z iných členských krajín.
Viazanie možnosti účasti cudzieho štátneho príslušníka v národnej majstrovskej súťaži v inej krajine na kritérium hoc len krátkodobého pobytu v danej krajine alebo na povinnosť členstva v športovom klube, ktorý sídli v danej krajine, možno tiež považovať za obmedzenie slobody poskytovať služby. Efekt takýchto obmedzení je podobný ako pri úplnom vylúčení cudzincov, pretože ťažko predpokladať, že by niektorý športovec menil miesto svojho pobytu na určitý čas, alebo svoju klubovú príslušnosť, len preto, aby sa jednorázovo mohol zúčastniť na nejakých pretekoch alebo nejakej súťaži, ktorá trvá povedzme jeden deň.
Pravidlá, ktoré nebránia športovcom zúčastniť sa národných majstrovských súťaží v inej krajine, než ktorej sú štátnymi príslušníkmi, ale neumožňujú im získať majstrovský titul v danej krajine alebo ustanoviť svojím výkonom národný rekord v inej krajine, možno tiež považovať za obmedzenie ich slobody poskytovať služby, ktoré sa prejaví v ich ekonomickej sfére. Jednak býva získanie majstrovského titulu spravidla spojené aj so získaním osobitnej finančnej odmeny, a na druhej strane, športovec, ktorý sa môže hrdiť majstrovským titulom (titulom najlepšieho športovca v nejakej krajine) nadobúda vyšší potenciál komerčného využitia svojich osobnostných práv pri propagácii rôznych tovarov a služieb v reklamných kampaniach, ako aj potenciál vyšších príjmov od sponzorov a pod. Uvedené obmedzenie však nie je takej intenzity, ako v prípade úplného vylúčenia zo súťaže. Záujem športovej verejnosti v konkrétnej členskej krajine na tom, aby bol za najlepšieho športovca ich krajiny vyhodnotený športovec, ktorý je štátnym príslušníkom danej krajiny, a len výkony takéhoto športovca by mohli byť považované za národný rekord v tejto krajine sa javí byť imanentným znakom športu a mohla by mu byť priznaná priorita pred takýmto obmedzením športovcov z iných krajín.
A napokon, pokiaľ by pravidlá športovej súťaže obmedzovali športovca iba v možnosti získať diplom či medajlu za umiestnenie v národnej majstrovskej súťaži v inej krajine, zhodne s inými autormi23 sa domnievame, že takéto pravidlá vôbec nie sú v rozpore so znením ZFEÚ, pretože nemajú žiadne, alebo len veľmi marginálne ekonomické dopady.
9.6. Záver
Rovnaké zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi rôznych členských krajín EÚ je jednou z hlavných zásad, na ktorých spočíva právo EÚ. Zásada rovnosti či rovnakého zaobchádzania však tiež nemôže platiť absolútne a má svoje hranice.
Polisabonské znenie ZFEÚ podľa nášho názoru postavilo jednu z hraníc zásade rovnakého zaobchádzania, ale aj mnohým iným pravidlám obsiahnutým v práve EÚ, v čl. 165, v ktorom ustanovilo, že Európska únia bude rešpektovať špecifickosť športu resp. športového súťaženia.
Hoci organizovanie určitých športových súťaží na národnom princípe predstavuje isté obmedzenie slobody poskytovania služieb športovcov v individuálnych športoch, podľa nášho názoru nemožno v týchto otázkach striktne trvať na dodržiavaní rovnakého zaobchádzania s rôznymi štátnymi príslušníkmi. Bolo by nezmyslom, ak by majster Slovenska v biatlone bol Nór, v plávaní Poliak, v športovej streľbe Francúz či v sánkovaní Nemec. Potom by akékoľvek organizovanie takýchto národných súťaží stratilo význam a divácky (spotrebiteľský) záujem. Pritom dopady naznačených obmedzení v hospodárskej sfére jednotlivých športovcov nie sú výrazné.
V tejto práci sme problém rovnakého zaobchádzania posudzovali vo sfére individuálnych športových disciplín, v ktorých medzi sebou súťažia športovci – fyzické osoby. Ešte bizarnejšie by rovnaký problém vyznel v kolektívnych športových súťažiach, kde medzi sebou súťažia športové kluby, a kde ekonomická stránka týchto súťaží nadobúda podstatne väčšie parametre. Považujeme však za normálne, že anglická futbalová asociácia neumožní v najvyššej anglickej futbalovej súťaži Premier league štartovať klubom z Nemecka, Španielska či Talianska a ani o titul slovenského majstra vo futbale nesúťažia rakúske, maďarské či poľské kluby.
Športové hnutie musí jednoznačne rešpektovať pravidlá obsiahnuté vo všeobecných právnych predpisoch tvoriacich nielen jednotlivé národné právne poriadky, ale aj systém práva EÚ. Existujú však situácie, kde naopak všeobecne záväzné pravidlá ustupujú pravidlám športových zväzov, a to tam, kde na to existujú racionálne dôvody a neexistujú výraznejšie negatívne ekonomické následky.
Autor
JUDr., Jozef Čorba