Abstrakt

Príspevok rozoberá prípad týkajúci sa neoprávneného zásahu do práva osoby na súkromie neoprávneným sledovaním, zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie vykonaného Slovenskou informačnou službou. Úvodom poukazuje na postavenie a právny rámec fungovania spravodajskej služby, účel spravodajskej činnosti a osobitné prostriedky získavania informácií. Venuje pozornosť základným právnym predpokladom práva na ochranu súkromia. V závere, s odkazom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a príslušnú národnú judikatúru v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy rozoberá problematiku primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia za utrpenú ujmu.

Podstatu činnosti spravodajských služieb predstavuje práca s informáciami a jej účelom je podpora životne dôležitých funkcií štátu, zaisťujúcich trvanie ústavných hodnôt, obranu proti násilnému napadnutiu a zabezpečenie proti hrozbám politického, ekonomického či anticivilizačného rázu. Činnosť spravodajských služieb v demokratickej spoločnosti si však vyžaduje dosiahnutie vyváženosti medzi dvoma záujmami spoločnosti. Na jednej strane je to záujem spoločnosti na ochrane spoločenských hodnôt a základných práv a slobôd osôb pred rôznym patologickým javom, resp. správaním nebezpečných jednotlivcov alebo záujmových skupín a na druhej strane ochrana práv a slobôd osôb pred neodôvodneným a neprimeraným zásahom zo strany štátneho orgánu.

Čo teda v prípade, ak dôjde k neprimeranému, resp. neopodstatnenému použitiu prostriedkov a oprávnení spravodajskej služby, prípadne až k zneužitiu týchto prostriedkov a oprávnení na sledovanie osobitných záujmov? V takom prípade dochádza k prekročeniu medzí zákona, zákonnosť zásahu spravodajskej služby do základných práv a slobôd je vysoko otázna a v širokej verejnosti vyvoláva pochybnosť o legitímnosti vykonaných opatrení a použitých prostriedkov. Neoprávnený zásah zo strany spravodajskej služby do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby v závislosti od jeho miery následne zakladá právny nárok tejto osoby na náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie jej osobnostných práv.

1. Zaradenie spravodajských služieb v systéme orgánov verejnej moci

Štát prostredníctvom orgánov moci vykonáva verejnú moc. Verejnou mocou sa rozumie moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom. Kritériom na určenie či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať.[1]

Vzhľadom na vyššie uvedené chápanie orgánov verejnej moci je postavenie spravodajských služieb v systéme orgánov verejnej moci v medzinárodnom kontexte upravené rozdielne. Spravodajské služby patria medzi štátne orgány výkonnej moci, aj keď je ich činnosť a postavenie v porovnaní s inými štátnymi orgánmi výkonnej moci značne odlišná. Rozdiely pozostávajú predovšetkým v statuse, ktorý je spravodajskej službe toho ktorého štátu priznaný a v odlišnom prístupe k zvereniu či odopretiu výkonných právomocí tomuto štátnemu orgánu. Je na rozhodnutí konkrétneho štátu, aké postavenie prizná a aký mandát udelí svojim spravodajským službám.[2]

Spravodajské služby Slovenskej republiky sú zložky bezpečnostného systému Slovenskej republiky bez akýchkoľvek výkonných právomocí. Status spravodajskej služby právny poriadok Slovenskej republiky priznáva Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu. Ich postavenie v hierarchii štátnych orgánov, a teda v systéme orgánov verejnej moci, je rozdielne.

Slovenská informačná služba (SIS)[3] je všeobecnou bezpečnostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky. Ide o štátny orgán sui generis, ktorý plní úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva. Má samostatné postavenie a nie je podriadený žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Vojenské spravodajstvo (VS)[4] je organizačnou zložkou Ministerstva obrany Slovenskej republiky, a teda je súčasťou ústredného orgánu štátnej správy. Vojenské spravodajstvo, rovnako ako Slovenská informačná služba, plní úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva.

Pre úplnosť výkladu poukazujem na skutočnosť, že osobitné postavenie SIS a VS na určitom úseku verejnej správy im
môže priznať zákon, ako tomu je napríklad na účely zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorý im priznáva postavenie ústredného orgánu štátnej správy.[5]

Spravodajské služby Slovenskej republiky sa zameriavajú na získavanie, sústreďovanie a vyhodnocovanie informácií dôležitých na plnenie úloh vymedzených rozsahom ich pôsobnosti. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že spravodajské služby iných štátov, ktoré sú súčasťou policajných zložiek, alebo ktorým zákon priznáva výkonné právomoci, okrem týchto štandardných úloh získavania informácií, môžu disponovať aj preventívnymi a výkonnými funkciami proaktívnej povahy.[6]

1.1 Spravodajská činnosť a účel získavania informácií

Vlastná legálna definícia spravodajskej činnosti nie je ustanovená v právnom poriadku Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu možno pri jej výklade vychádzať iba z definícií poskytovaných právnou teóriou. Tieto definície, aj keď rozdielne koncipované, sa zhodujú na základných premisách vlastných spravodajskej činnosti.

Spravodajskou činnosťou sa rozumie cieľavedomá, systematická činnosť, ktorou kompetentné štátne orgány využívaním metód, prostriedkov a foriem utajene, plánovito získavajú, triedia, analyzujú, uchovávajú a distribuujú informácie pre konkrétnych užívateľov (adresátov) za účelom zvýšenia úrovne ich poznania, ktoré je potrebné na výkon ich činnosti.[7]

Spravodajská činnosť ako špecifická poznávacia činnosť so všetkými jej prvkami nie je vykonávaná výlučne len spravodajskými službami, ale je doménou aj iných bezpečnostných zložiek.[8] Spravodajská činnosť má svoje opodstatnenie i v činnostiach Policajného zboru, v rámci ktorých predstavuje podporu v boji proti závažnejším formám trestnej činnosti, najmä organizovanej, latentnej, sofistikovanej a tiež v boji proti terorizmu. Vykonávanie spravodajskej činnosti predstavuje významný nástroj nevyhnutný najmä pri rozkladaní a deštruovaní kriminálnych skupín, zločineckých skupín a teroristických skupín. Získané poznanie je možné následne využiť pri realizácii príslušných opatrení, ktorými sa sleduje obmedzenie aktivít týchto skupín, s cieľom dosiahnuť úplné zamedzenie ich patologických činností.

Primárnym zmyslom spravodajskej činnosti spravodajských služieb je monitorovanie na úsekoch, ktoré sú im zverené do pôsobnosti. Hlavnou úlohou spravodajských služieb je odhaľovať skutočnosti, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo inak negatívne vplývať na záujem chránený zákonom a poskytnúť relevantné informácie príslušným inštitúciám, ktoré na ich základe uskutočnia primerané opatrenia. Cieľom ich spravodajskej činnosti je identifikovať túto protispoločenskú činnosť a dostať ju pod kontrolu.

Spravodajské služby v rámci spomínaného monitorovania a získavania informácií môžu odhaliť konanie, ktoré má charakter trestnej činnosti. V súvislosti s odhaľovaním trestnej činnosti tu dochádza k prieniku medzi činnosťou spravodajských služieb a ozbrojeného bezpečnostného zboru, konkrétne Policajného zboru, ktorý v rámci zverenej kompetencie plní úlohy vo veciach boja proti zločinnosti a jej organizovaných foriem.[9] Aj keď sa úlohy zverené spravodajským službám a Policajnému zboru môžu v istej oblasti zhodovať, ako je napríklad boj proti organizovanej trestnej činnosti alebo terorizmu, informácie získané týmito bezpečnostnými zložkami štátu môžu mať úplne inú váhu v kontexte trestného procesu.

Ako už bolo vyššie uvedené, spravodajskú činnosť sú oprávnené vo svojej pôsobnosti vykonávať rôzne bezpečnostné zložky štátu. Podstatou spravodajskej činnosti je zabezpečovanie poznatkového fondu o špecifických skutočnostiach a aktivitách. V tejto súvislosti treba poukázať na rozdiel, ktorý sa vzťahuje k spravodajskej činnosti vykonávanej spravodajskými službami a represívnymi zložkami štátu (napr. Policajným zborom). Zjednodušene, základný rozdiel je v účele, ktorého splnenie sa realizáciou spravodajskej činnosti sleduje. Objektom záujmu spravodajskej činnosti vykonávanej Policajným zborom je najmä kriminalita a sledovaným účelom je získavanie informácií, ktoré umožnia oprávneným subjektom prijať opatrenia v oblasti kontroly a potláčania kriminality. Význam sa kladie i na protiprávnosť konania či trestnoprávny rozmer získavaných informácií, ktoré umožnia orgánom činným v trestnom konaní a súdom predchádzať, zamedzovať, odhaľovať a dokumentovať trestnú činnosť a zisťovať jej páchateľov. Objektom záujmu spravodajských služieb sú aktivity, ktoré predstavujú hrozbu pre spoločenské hodnoty zverené im do pôsobnosti bez ohľadu na to, či sú právne kvalifikované ako protiprávny čin. Spravodajské informácie predstavujú prameň poznatkov umožňujúci efektívnejšie odhaľovanie nie len trestnej činnosti, ale aj inej protispoločenskej alebo protištátnej činnosti (napr. hrozby politického, ekonomického alebo anticivilizačného rázu). Zhromaždené informácie pomáhajú oprávneným adresátom – príslušným ústavným činiteľom, prípadne ďalším štátnym orgánom znižovať neistotu v ich činnosti a prijímať lepšie rozhodnutia.[10]

1.2 Osobitné prostriedky získavania informácií

Vo vzťahu k možným zdrojom informácií a formám ich získavania sú spravodajské služby Slovenskej republiky pri plnení úloh oprávnené používať osobitné prostriedky.[11] Právny poriadok rozdeľuje osobitné prostriedky do dvoch skupín, a to informačno-operatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky.

Informačno-operatívne prostriedky sú predmetom vlastnej úpravy tak v zákone o SIS, ako i v zákone o VS, pričom ich zadefinovanie je totožné s prihliadnutím na konkrétnu službu.[12] Tieto statusové zákony uvádzajú taxatívnu enumeráciu informačno-operatívnych prostriedkov, ktorými sa rozumie sledovanie osôb a vecí, legalizačné dokumenty, osoby konajúce v prospech spravodajskej služby, zámena veci a predstieraný prevod veci. Použitie informačno-operatívnych prostriedkov predstavuje miernejší zásah do súkromia dotknutej osoby ako pri použití informačno-technických prostriedkov. Regulácia podmienok ich používania, dokumentovanie používania a kontrola používania v rámci vykonávania spravodajskej činnosti je zverená do kompetencie príslušných štatutárnych zástupcov spravodajských služieb. Rámcová úprava obsiahnutá v statusových zákonoch je bližšie špecifikovaná v osobitných interných predpisoch spravodajských služieb.

Samotná definícia, vymedzenie a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov mimo trestného konania sú predmetom úpravy zákona o ochrane pred odpočúvaním.[13] Uvedené prostriedky sú najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné zariadenia alebo ich súbory používané utajeným spôsobom na:

i) vyhľadávanie, otváranie, skúmanie a vyhodnocovanie poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

ii) získavanie obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie,

iii) vyhotovovanie obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových alebo iných záznamov.[14]

Voľba prostriedkov, prostredníctvom ktorých spravodajská služba získava informácie je vždy individuálna a závisí od rôznych situačných a determinujúcich faktorov (napr., aký druh informácie je potrebné získať, z akého záujmového prostredia, efektivita už použitých prostriedkov, zložitosť získavania informácií).

2. Právny rámec práva na ochranu súkromia

Pozitívne právo priznáva každej osobe právo na ochranu svojej osobnosti ako aj svojho súkromia. Toto právo sa zaraďuje medzi základné práva. Na medzinárodnej úrovni ochrana práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je upravená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[15] V článku 7 ods. 1 a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd[16] je garantovaná nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a ochrana dôstojnosti, ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromia a zneužívaním údajov o svojej osobe. Na úrovni európskeho práva sa v čl. 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie[17] a čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie[18] stanovuje, že každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú. Na národnej úrovni, základným dokumentom, ktorý zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, je Ústava Slovenskej republiky.[19] Občianskoprávne predpisy ďalej umocňujú právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.[20]

Právo na ochranu súkromia však nie je absolútne právo.[21] Štát môže do výkonu tohto práva zasahovať za splnenia kumulatívnych podmienok v súlade so zásadou proporcionality. Zásah musí byť legitímny (zákonný predpoklad), nevyhnutný (v demokratickej spoločnosti nie je možné vykonať iné vhodné opatrenie, aby bol efektívne splnený zákonom sledovaný účel) a vykonaný za účelom ochrany iného dôležitého spoločenského záujmu (napr. národná bezpečnosť, verejná bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrana zdravia, ochrana práv a slobôd iných). Takýto zásah, podmienený výkonom iného subjektívneho práva alebo povinnosti stanovenej zákonom, zostáva potom povoleným za predpokladu, že sa stal v medziach určených zákonom primeraným spôsobom. Je potom nepochybné, že o takýto prípad nejde tam, kde by sa konajúci subjekt pri posudzovanom zásahu proti osobnostným právam fyzickej osoby dopustil napr. excesu.[22]

V prípade, ak dôjde k neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti právny poriadok ustanovuje možnosť domáhať sa upustenia od týchto zásahov, odstránenia následkov týchto zásahov, ako aj poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Ak by sa pri posudzovaní neoprávneného zásahu nejavilo zadosťučinenie za postačujúce, nakoľko došlo k zníženiu dôstojnosti osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže sa dotknutá osoba domáhať určenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom (§ 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.).

3. Neoprávnený zásah vykonaný spravodajskou službou

V súvislosti s rozborom neoprávneného zásahu zo strany štátneho orgánu poukážem na prípad týkajúci sa neoprávneného zásahu do práva osoby na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie vykonaného Slovenskou informačnou službou.

Žalobca sa svojím žalobným návrhom zo dňa 28. 12. 2000 domáhal, aby súd určil, že Slovenská informačná služba (ďalej aj ako „žalovaná“) neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie a uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 6 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a trovy konania.

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom č. k. 10C 192/00 – 200 z 19. apríla 2006 určil, že žalovaná neoprávnene zasiahla do práv žalobcu na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie, uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 2 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a vo zvyšku žalobu zamietol.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že po tom, čo žalobca uverejnil v denníku SME 11. novembra 1995 výzvu k občanom Slovenskej republiky na podpísanie petície za vyhlásenie referenda za odvolanie bývalého premiéra vlády Slovenskej republiky (ďalej tiež „SR“) Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády SR, žalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia žalobcu. Neoprávnenosť zásahu do súkromia žalobcu činnosťou žalovanej mal preukázanú z vykonaných svedeckých výpovedí, predovšetkým z výpovede bývalého štatutárneho zástupcu žalovanej,[23] ktorý túto okolnosť skonštatoval aj vo svojej správe o činnosti Slovenskej informačnej služby prednesenej v Národnej rade Slovenskej republiky dňa 12. 2. 1999. Súd mal za to, že žalovaná nad rámec svojej pôsobnosti upravenej v § 2 a v rozpore s § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.) získavala a sústreďovala informácie o osobe a činnosti žalobcu a neoprávnene viedla o ňom evidenciu. Náhradu nemajetkovej ujmy priznal vo vyššie uvedenej sume, vezmúc zreteľ na neprimeranosť zásahu a dĺžku trvania narušenia zákonom chráneného súkromia žalobcu a jeho rodiny, ekonomickú situáciu žalobcu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromia a aj psychickú traumu, ktorú žalobca a jeho rodina neoprávneným zásahom utrpeli. Vo zvyšku z požadovanej nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, pretože požadovaná výška nemajetkovej ujmy sa javila súdu neprimeranou.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 eur) tak, že žalobu v tejto časti (rozsahu) zamietol, a …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Juraj Bališ

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20