Abstrakt

Za obdobie ostatných troch rokov (od rekodifikácie civilného procesného práva) došlo k viacerým legislatívnym zmenám, ktoré sa týkajú poplatkových povinností vo vzťahu k súdnej moci. Bonmot, že štátny výkon spravodlivosti nie je „zadarmo“, asi nemusí byť pri tejto príležitosti osobitne zdôrazňovaný. Aj vzhľadom na imperatív, vyplývajúci z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je však opodstatnená požiadavka na zrozumiteľnú a prehľadnú právnu úpravu a jej racionálny výklad.

Za obdobie ostatných troch rokov (od rekodifikácie civilného procesného práva) došlo k viacerým legislatívnym zmenám, ktoré sa týkajú poplatkových povinností vo vzťahu k súdnej moci. Bonmot, že štátny výkon spravodlivosti nie je „zadarmo“, asi nemusí byť pri tejto príležitosti osobitne zdôrazňovaný. Aj vzhľadom na imperatív, vyplývajúci z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je však opodstatnená požiadavka na zrozumiteľnú a prehľadnú právnu úpravu a jej racionálny výklad.

Opakované podnety advokátov sa v podstate zameriavajú na tri aplikačné problémy či nejasnosti, ktorým bude venovaný nasledujúci text. Prvý z nich súvisí so zrušením tzv. tretej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku zákonom č. 152/2017 Z. z., s účinnosťou od 1. 7. 2017. Ide o § 10 ods. 3 ZoSP, podľa ktorého pôvodne súd zrušil uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatil súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Ak napríklad žalobca nesplnil poplatkovú povinnosť pri podaní žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) ZoSP], ani v následnej sudcovskej lehote v zmysle výzvy podľa § 10 ods. 1 ZoSP, mohol túto povinnosť efektívne splniť pred uplynutím lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania. Túto alternatívu uvedená novela zrušila. Zaujímavosťou je, že pôvodný návrh zákona sprísnenie režimu v neprospech poplatníkov neobsahoval. K doplneniu došlo až na základe schváleného pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru NR SR, pričom bol doplnený aj nový § 14 ods. 3 ZoSP, podľa ktorého v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

Nezaplatenie súdneho poplatku v tzv. druhej lehote (na základe výzvy) by teda malo bezprostredne viesť k zastaveniu konania. V danej súvislosti je otázne, či musí byť peňažná suma poplatku pripísaná na účet súdu najneskôr v posledný deň lehoty (§ 567 ods. 2 OZ), alebo na jej zachovanie postačuje zadanie platobného príkazu banke.

Treba zdôrazniť, že pri nezaplatení súdneho poplatku zastaví súd konanie podľa § 10 ods. 1 ZoSP, ktorý nebol novelizáciou dotknutý. Naďalej je preto aplikovateľná relatívne ustálená judikatúra, v zmysle ktorej musí súd v nadväznosti na § 217 ods.1 a §234 ods.2 CSP (§154 ods.1 a §167 ods.2 OSP) zohľadniť stav v čase vydania uznesenia o zastavení konania. Popri slovenských judikátoch R 4/2003, R 16/2010, R 74/2010 alebo náleze ÚS SR sp. zn. III. ÚS 203/2008 (Zb. nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 51/2008) možno poukázať aj na aktuálne relevantné rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 ICdo 38/2015 a 25 Cdo 4242/2016.

Ak teda zadá poplatník bankový platobný príkaz na úhradu súdneho poplatku v posledný deň lehoty, je vysoko pravdepodobné, že v čase prípadného rozhodovania súdu o zastavení konania bude už platba na účte súdu pripísaná. Za daných okolností potom neprichádza zastavenie konania do úvahy.

Lehota na úhradu súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 ZoSP je navyše lehotou procesnoprávnou a sudcovskou v zmysle čl. 10 ods. 3 a § 118 CSP (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Obdo 35/2007, 6 Obo 244/2007). Z tohto dôvodu musí na jej zachovanie, pri analogickej aplikácii § 121 ods. 5 CSP, postačovať zadanie bankového platobného príkazu. To v takomto prípade oprávňuje poplatníka, aby v sťažnosti proti nezákonnému uzneseniu o zastavení konania, napriek citovanému zneniu § 14 ods. 3 ZoSP a v súlade s ním, namietal, že poplatkovú povinnosť splnil včas.

Načrtnuté závery korešpondujú s princípom, podľa ktorého je elementárnou úlohou súdov vo veci konať, nie odmietať konať (denegatio iustitiae) z formálnych dôvodov. Verejnoprávnu normu je preto potrebné interpretovať v prospech účelu a opodstatnenia existencie súdnej moci. Ak napriek uvedenému dôjde k nezákonnému zastaveniu konania prenezaplatenie súdneho poplatku a zamietnutiu sťažnosti proti takémuto uzneseniu, je žalobca odkázaný už iba na podanie novej žaloby, pokiaľ mu to hmotnoprávna situácia umožňuje, alebo na podanie ústavnej sťažnosti. Prípustnosť odvolania aj dovolania je totiž zo zákona vylúčená, čo medzičasom judikoval aj Najvyšší súd SR pod R 82/2018.

Druhý problém, týkajúci sa súdnych poplatkov, súvisí s upomínacím konaním podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZUK“). V súlade s § 11c ods. 1 ZoSP je upomínacie konanie oproti štandardnému konaniu o zaplatenie zvýhodnené znížením sumy súdneho poplatku o polovicu. Zjednodušene možno konštatovať, že súdny poplatok z návrhu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20