Úvod
Nezriedkavou požiadavkou účastníkov právnych vzťahov je, aby si v budúcnosti, po uplynutí určitého času, mohli od iného subjektu nárokovať uzavretie dohodnutého záväzkového vzťahu alebo plnenie zmluvných povinností.
Právny poriadok pre naplnenie takejto potreby ponúka viacero právnych nástrojov – z nich najdôvernejšie známou je, v domácom prostredí veľmi často využívaná, zmluva o budúcej zmluve.
Popri úvahách nad súčasnou právnou úpravou tohto zmluvného typu (osobitného zmluvného typu, nakoľko stojí „nad“ ostatnými zmluvnými typmi – budúcou zmluvou môže byť každá z pomenovaných ako aj nepomenovaných zmlúv) sa tento príspevok venuje aj ďalším alternatívam pre zabezpečenie plnenia budúcich zmluvných povinností; príspevok porovnáva spôsoby dosiahnutia tohto účelu pri jednotlivých modeloch a v závere formuluje námety de lege ferenda.
I. Zmluva o budúcej zmluve
Zmluva o budúcej zmluve je v našom právnom poriadku zakotvená v stručnom ustanovení § 50a Občianskeho zákonníka a v podrobnejšej podobe v §§ 289 – 292 Obchodného zákonníka. Kým pri niektorých zmluvných typoch je dualizmus právnej úpravy legitimizovaný osobitosťami obchodnoprávneho styku, v prípade zmluvy o budúcej zmluve jej konštrukcia, obsah, či všetky všeobecne predvídateľné okolnosti pri jej uzavieraní, skôr nedávajú dôvod pre dvojitú právnu úpravu. Potvrdzuje to aj rozsah a charakter odlišností v obidvoch zákonníkoch.
Prvým z rozdielov je spôsob vymedzenia budúcej zmluvy; podľa Občianskeho zákonníka musí zmluva o budúcej zmluve obsahovať podstatné náležitosti budúcej zmluvy, podľa obchodného kódexu musí byť predmet plnenia určený aspoň všeobecným spôsobom. Identifikácia podstatných náležitosti budúcej zmluvy spravidla nebude predstavovať náročnú úlohu vzhľadom na ustálený význam tohto pojmu. Nejasnosť môže vzniknúť pri inominátnych zmluvách, v prípade ktorých nemožno uvažovať o podstatných náležitostiach v pravom slova zmysle a požiadavka na obsah ktorých vyplýva len z § 51 Občianskeho zákonníka (súlad s obsahom resp. účelom Občianskeho zákonníka). Pomôckou môže byť ustanovenie § 491 odsek 2 Občianskeho zákonníka, ktoré obs a- huje aplikačné pravidlo v prípade nepomenovaných zmlúv – pri niektorých z nich tak bude možné špecifikáciu budúcej zmluvy aspoň podporne odvodzovať od podobného zmluvného typu, rozhodne každý inominátny kontrakt bude potrebné vymedziť dostatočne určito v zmysle všeobecných náležitostí právnych úkonov.
Obchodným zákonníkom požadovaný spôsob definovania budúcej zmluvy pri obchodnoprávnych vzťahoch sa môže javiť ako neohraničený a môže viesť k otáznikom nad určitosťou zmluvy o budúcej zmluve. Obchodný zákonník na žiadnom inom mieste nepoužíva pojem „predmet plnenia, ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom“ – v tejto súvislosti môže napadnúť vymedzenie predmetu verejnej súťaže podľa § 282 Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje: „Na vyhlásenie verejnej obchodnej súťaže sa vyžaduje, aby sa písomne všeobecným spôsobom vymedzil predmet požadovaného záväzku“ a vymedzenie obsahu inominátnych zmlúv podľa § 269 odsek 2 Obchodného zákonníka, ktorý ustanovuje: „Účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá“. Z akého dôvodu bolo zvolené práve „určenie predmetu plnenia aspoň všeobecným spôsobom“ nie je z dostupných prameňov známe a nesúlad s náukou o náležitostiach právnych vzťahov (správnejšie by bolo použitie formulácie „určenie predmetu záväzkov“ – tak ako to je v prípade ustanovenia o verejnej obchodnej súťaži) je pravdepodobne len nedôslednosťou zákonodarcu (opačne by postačovalo, aby bola budúca zmluva vymedzená len nepriamym predmetom záväzkových vzťahov, čo je záver ktorý musí byť odmietnutý). Pri každej obchodnoprávnej zmluve preto platí, že najstručnejším možným spôsobom určená budúca zmluva musí mať predmet záväzkov definovaný dostatočne určito; vďaka použitiu slovného spojenia „aspoň všeobecným spôsobom“ bude možné budúcu zmluvu vymedziť o niečo menej konkrétne ako v občianskoprávnych vzťahoch. V konečnom dôsledku pojem zvolený zákonodarcom nijako neprispieva k vnútornej konzistentnosti a zrozumiteľnosti Obchodného zákonníka, ale jeho negatívny dôsledok pre právnu prax je zanedbateľný.
Uvedený záver platí o to viac, že v obchodnoprávnej praxi sa zmluva o budúcej zmluve (ktorá má podľa obidvoch kódexov obligatórne písomnú formu, čo samo o sebe vedie zmluvné strany k zvýšenej obozretnosti pri vymedzení budúcej zmluvy) neraz používa pri veľkých transakciách (napr. prevody obchodných podielov). Jej obsahu je preto venovaná taká pozornosť, že minimálny rámec stanovený pre vymedzenie budúcej zmluvy je podstatne prekročený, či už v podobe precízneho určenia obsahu budúcej zmluvy (napr. cez celý rad položiek), až po zahrnutie celého jej znenia do textu alebo do prílohy zmluvy o budúcej zmluve. Takýto postup možno označiť za prezieravý, pretože v prípadnom konaní o určenie obsahu budúcej zmluvy resp. nahradenie prejavu vôle, vedie ku minimalizovaniu priestoru pre prípadné dotváranie obsahu zmluvy. Inokedy môže byť strohé vymedzenie budúcej zmluvy cielené – zmluvné strany môžu mať záujem len na určení minimálnych náležitostí a o ďalších zamýšľaných otázkach právneho vzťahu budú viesť rokovania.
Rozdiel medzi úpravami v obidvoch kódexoch spočíva aj v nárokoch, ktoré oprávnenej strane prináležia pri neuzavretí hlavnej zmluvy – Občiansky zákonník dotknutej strane priznáva nárok domáhať sa nahradenia prejavu vôle a súčasne aj náhrady škody, podľa Obchodného zákonníka jej patrí právo domáhať sa určenia obsahu zmluvy (a to súdom alebo dohodnutou osobou) alebo náhrady škody (s výnimkou neoprávneného odmietnutia rokovaní o budúcej zmluve, kedy je súbeh náhrady škody a súdneho určenia obsahu zmluvy možný).
Konanie o nahradenie prejavu vôle, ako aj o určenie obsahu budúcej zmluvy sú konaniami, ktoré nie sú v Občianskom súdnom poriadku nijako osobitne upravené (budú prebiehať ako klasické sporové konanie); z procesného predpisu preto nemožno dovodiť, či ide o rovnaký typ konaní[1]. Opäť by sa mohlo jednať len o nedôslednosť zákonodarcu pri tvorbe legislatívneho textu čo, vzhľadom na opakované použitie tohto pojmu a na existenciu § 292 odsek 1 Obchodného zákonníka, nemožno pripustiť. Posledne uvádzané (svojim obsahom procesné) ustanovenie, ktoré definuje kritéria pri určovaní obsahu zmluvy by mohlo nasvedčovať iným oprávneniam súdu oproti konaniu o nahradenie prejavu vôle. Avšak aj tu musí byť výsledkom rozhodnutie, vedúce priamo k uzavretiu zmluvy rovnako ako rozsudok nahrádzajúci prejav vôle.
Z hľadiska koncepcie právnych úkonov a zmluvnej slobody je veľmi podstatnou otázkou miera vstupu súdneho orgánu do autonómie zmluvných strán a to obzvlášť tam, kde je budúca zmluva špecifikovaná minimalisticky. Zjednodušene možno konštatovať, že čím stručnejšie je budúca zmluva vymedzená, tým dlhšie konanie možno očakávať a to nielen pre prípadné zisťovanie vôle zmluvných strán súdom, ale aj pre prípadné námietky zmluvnej resp. procesnej protistrany o tom, že rozhodnutie súdu sa bude odchyľovať od vôle, ktorú chcela v budúcnosti prejaviť. Teoreticky možno pripustiť súdne rozhodnutie, ktorým by bol nahradený prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej „Predávajúci sa zaväzuje dodať kupujúcemu 1 ks čiernej stoličky typu ABC a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu 30,- €“ (čo by zodpovedalo základným požiadavkám na vymedzenie budúcej zmluvy) – takéto rozhodnutie by paradoxne len vytvorilo priestor pre ďalšie nezhody medzi účastníkmi konania a preto by nemalo byť výsledkom súdneho konania. Naznačené procesné súvislosti dávajú dobrý dôvod na to, aby bolo do zmluvy o budúcej zmluve zahrnuté celé znenie budúcej zmluvy.
Zaujímavou možnosťou, ktorá by mohla mať vplyv minimálne na rýchlosť konania, je určenie obsahu budúcej zmluvy treťou osobou – Obchodný zákonník mlčí o akýchkoľvek základných procesných otázkach (t.j. napríklad pravidlá konania, či napríklad záväznosť rozhodnutia) a ani výslovne neodkazuje na predpis o rozhodcovskom konaní, ktorý pozná ad hoc rozhodcov, rozhodovanie ktorých je v tomto predpise upravené. Iný záver, ako postup podľa uvedeného zákona považujem za málo obhájiteľný – inak by výsledkom mohlo byť rozhodnutie bez akejkoľvek právnej záväznosti, ktorému by mohlo predchádzať konanie bez zákonodarcom odobrených pravidiel.
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozdiel medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou zmluvou o budúcej zmluve sa týka aj lehoty, v ktorej je potrebné obrátiť sa na súd s cieľom dosiahnuť uzavretie budúcej zmluvy – obidva kódexy ustanovujú základnú jednoročnú lehotu (Obchodný zákonník výslovne aj pre uplatnenie náhrady škody), pričom obchodnoprávna úprava pripúšťa dohodu o inej lehote (vrátane kratšej). Občiansky zákonník túto možnosť neposkytuje, dojednanie o inej lehote by sa však mohlo opierať o § 2 odsek 3 Občianskeho zákonníka, i keď sa skôr domnievam, že vzhľadom na celkovú koncepciu premlčacích a prekluzívnych lehôt v Občianskom zákonníku nemožno uvedenému ustanoveniu priznať dispozitívnosť. Rozdiel spočíva aj v charaktere jednoročnej lehoty – Obchodný zákonník výslovne definuje túto lehotu ako premlčaciu, v prípade Občianskeho zákonníka sa vedie polemika o jej povahe (prekluzívna verzus premlčacia). Obe právne úpravy spája zákonodarcov záujem na stanovení kratšej lehoty (v porovnaní so všeobecnou premlčacou lehotou) a to pravdepodobne s cieľom pôsobiť na zvýšenie prehľadnosti a stability v právnych vzťahoch.
Pozornosť si, v rámci posudzovania rozdielnych prístupov, vyžaduje vzťah náhrady škody a súdneho vynútenia uzavretia budúcej zmluvy. Ako prvá sa vynára otázka, v čom má spočívať škoda, ak hlavná zmluva nakoniec uzavretá, hoci v dôsledku súdneho rozhodnutia, bude – v takomto prípade bude účel zmluvy o budúcej zmluve naplnený a vznikne klasický záväzkový vzťah, ktorého porušovanie bude okrem iného zakladať aj nárok na náhradu škody. Ak hlavná zmluva bude aj splnená, uvažovať, ak vôbec, možno len o škode, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s neskorším uzavretím tejto zmluvy – z tohto pohľadu sa vylúčenie súbehu nároky na náhradu škody javí ako zodpovedajúce rozumnému usporiadaniu vecí. Ak zákonodarca nevidí dôvody pre vylúčenie takéhoto súbehu, tento by mal byť pri duálnej právnej úprave vyriešený v súlade s celkovoukoncepciou príslušného kódexu – potom je potrebné si položiť otázku, či vylúčenie súbehu obidvoch nárokov zodpovedá prísnejšej koncepcii Obchodného zákonníka pri postihovaní neplnenia zmluvnej povinnosti.
Forma zmluvy o budúcej zmluve je, ako už bolo spomenuté, obligatórne písomná podľa obidvoch právnych úprav (§50a odsek 1 Občianskeho zákonníka, § 289 odsek 2 Obchodného zákonníka). V súvislosti s formou zmluvy o budúcej zmluve je diskutovaná otázka úradného overenia podpisov v prípade budúcich prevodov nehnuteľností; pravidelne sa možno stretnúť s požiadavkou, aby bol podpis budúceho prevodcu nehnuteľnosti úradne overený. O správnosti tohto záveru si dovolím zapochybovať – overenie podpisu prevodu je zákonnou podmienkou spôsobilosti listín pre zápis z nich vyplývajúcich práv do katastra nehnuteľností a preto vo všeobecnosti nemôže byť podmienkou platnosti právneho úkonu. Rovnako je absurdné trvať na takejto požiadavke pri zmluve, na základe ktorej sa nevykonávajú zápisy do katastra nehnuteľností. Opačne tomu bude v prípadoch, kedy má overenie podpisu charakter podmienky platnosti zmluvy (napr. zmluva o prevode obchodného podielu podľa § 115 Obchodného zákonníka).
Nie celkom jednoznačne je v prípade zmluvy o budúcej zmluve zodpovedaná otázka jej jednostrannej záväznosti, t.j. takého koncipovania zmluvy o budúcej zmluve, z ktorej bude v budúcnosti na uzavretie budúcej zmluvy povinná len jedna zmluvná strana, čím druhej zmluvnej strane vzniká úplná rozhodovacia sloboda v otázke vzniku budúceho zmluvného vzťahu. Otázka je aktuálna iba v prípade Občianskeho zákonníka – Obchodný zákonník (§ 289 odsek 1) výslovne pripúšťa, aby sa budúcu zmluvu zaviazala uzavrieť jedna zmluvná strana. Podľa môjho názoru však uzavretiu jednostranne záväznej zmluvy o budúcej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka nič nebráni – neprípustnosť takejto podoby zmluvy o budúcej zmluve nevyplýva z povahy jej definície či z povahy jej účelu.
Klasická súčasť zmluvy o budúcej zmluve, clausula rebus sic stantibus je upravená takmer totožne – Obchodný zákonník podmieňuje jej úspešné uplatnenie bezodkladným oznámením druhej zmluvnej strane. Existenciu tejto doložky, predstavujúcej sui generis spôsob zániku záväzku (a taktiež tradičnú súčasť zmluvy o budúcej zmluve) je pritom potrebné, v súvislostiach, ktoré budú vysvetlené ďalej, vnímať ako prínos a preto dispozítívnosť jej právnej úpravy v Obchodnom zákonníku nepovažujem za vhodnú.
Z hľadiska celkovej miery zabezpečenia budúcich zmluvných povinností je potrebné uviesť, že vynútenie uzavretia budúcej zmluvy môže byť veľmi zdĺhavé a nepraktické, pretože si vyžaduje zahájenie a absolvovanie nejednodu- chého súdneho konania (ku ktorému môže dôjsť aj pri voľbe rozhodcu, nakoľko jeho rozhodnutie je, za určitých predpokladov, preskúmateľné súdom). Podľa mojich poznatkov ide v domácich podmienkach o veľmi zriedkavé konanie, ktorého priebeh môže byť, s výnimkou prípadov, kedy bol celý text budúcej zmluvy súčasťou zmluvy o budúcej zmluvy, veľmi ťažké odhadnúť. Preto ak sa zmluvné strany rozhodnú pre zmluvu o budúcej zmluve, mali by v nej dohodnúť aj ďalšie mechanizmy (veľmi často je ním primeraná zmluvná pokuta) vytvárajúce na protistranu tlak, ktorý ju bude odrádzať od kalkulácii s dlhým súdnym konaním.
II. Odklad účinnosti právneho úkonu
S účinnosťou či neúčinnosťou právneho úkonu sa v súkromnom práve možno stretnúť vo viacerých kontextoch; pravdepodobne najviac sa spája s inštitútom odporovateľnosti právneho úkonu. Posúdeniu prípadných viacerých významov pojmu účinnosť právneho úkonu a ich právnej úprave sa tento príspevok nevenuje – veľmi podnetne je táto téma spracovaná Robertom Šorlom, na ktorého článok si týmto dovoľujem odkázať[2]. Predmetom tejto časti textu je preto najmä posúdenie odkladu účinkov právneho úkonu do presne vymedzeného časového bodu ako alternatívy ku zmluve o budúcej zmluve[3].
Pojem „odklad účinnosti zmluvy (právneho úkonu)“ je jazykovou skratkou viazania účinkov právneho úkonu na uplynutie času (možno mať pochybnosti o správnosti jeho používania – viď vyššie uvedený článok Róberta Šorla) a má pravdepodobne pôvod v právnej praxi, kde má z formulačného hľadiska veľmi jednoduchú podobu – zmluvný text je, spravidla v záverečných ustanoveniach, zavŕšený vetou v znení „Táto zmluva nadobúda účinnosť dňa….“ alebo ešte typickejšie „Táto zmluva nadobúda platnosť dňom jej podpisu zmluvnými stranami a účinnosť dňa…….. “. Nesprávne zvolené pojmoslovie nemôže mať za následok neplatnosť právneho úkonu alebo iný negatívny následok, pretože z takéhoto ustanovenia možno, za použitia interpretačných pravidiel právnych úkonov, dovodiť len záujem zmluvných strán na neskoršom vzniku účinkov právneho vzťahu.
Motívy využitia odkladu účinnosti v právnej praxi sú zjavné; voľba odkladu účinnosti právneho úkonu na určitý termín je praktickým riešením, pretože uplynutím času vzniká plnohodnotný záväzkový vzťah. V prípade nesplnenia zo zmluvy vyplývajúcich povinností môže oprávnená osoba pristúpiť priamo k ich súdnemu vymáhaniu resp. k uplatneniu nárokov vznikajúcich z ich nesplnenia bez toho, aby najprv musela absolvovať proces vedúci k vzniku tejto zmluvy, čo dotknutú zmluvnú stranu ochraňuje od zložitého a dlhého súdneho konania (žiadalo by sa dodať, že môže zmluvnú stranu ochrániť od prvého zložitého súdneho konania, ako určitého medzikroku, nakoľko ak nebude povinná strana plniť svoje povinnosti zo vzniknutej zmluvy, jedinou alternatívou môže ostať súdne konanie).
Odklad účinnosti však bude možné využiť len vtedy, ak budú mať zmluvné strany ucelenú predstavu o obsahu zmluvného vzťahu a nebude postačovať len dohoda o podstatných náležitostiach, či všeobecné vymedzenie predmetu plnenia. Rovnako má, podľa môjho názoru, odklad účinnosti opodstatnenie len pri zmluvách, predmetom ktorých je záväzok k nepretržitej alebo opakovanej činnosti alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť[4].
Pri ostatných zmluvných typoch, ktoré majú jednorázový charakter, je účelnejším priamo uzavrieť zmluvu a dohodnúť sa len na odklade splatnosti plnení[5] – odklad účinnosti možno využiť aj tu, zmluvné strany sa ale uvedeným spôsobom môžu vyhnúť ďalej uvedeným aplikačným nejasnostiam.
V Občianskom zákonníku je odklad účinnosti právneho úkonu upravený v §§ 36, 47 a 47a Občianskeho zákonníka. Prvé z citovaných ustanovení upravuje odkladaciu a rozväzovaciu podmienku vo všeobecnosti, ďalšie dve zakotvujú účinnosť právneho úkonu vo väzbe na rozhodnutie štátneho orgánu resp. na publikovanie tzv. povinne zverejňovanej zmluvy. Odklad účinnosti právneho úkonu len v čase (teda bez väzby na akúkoľvek inú podmienku) nie je normatívne upravený ani v Občianskom ani Obchodnom zákonníku; domáca literatúra v komentároch ku § 36 Občianskeho zákonníka uvádza aj možnosť určenia lehoty, ktorá sa od podmienky odlišuje tým, že je viazaná na určitý časový bod, ktorý určite nastane (pri podmienke takáto istota neexistuje). Podobnosť odkladu účinnosti právneho úkonu v čase ku odkladacej podmienke je evidentná a preto zmienka o nej práve v komentároch ku podmienkam prirodzená. Avšak ani ku odkladacej podmienke (s následným použitím pri uložení času), podľa mojich vedomostí, v domácom prostredí neexistuje literatúra, prípadne súdne rozhodnutia, ktoré by skúmali charakter a obsah právneho vzťahu v období od uzavretia zmluvy do nadobudnutia jej účinnosti.
Ako príklad možno použiť nájomnú zmluvu, ktorú zmluvné strany uzavrú 1. septembra 2011 s tým, že podľa ich výslovnej dohody „zmluva nadobudne účinnosť 1. januára 2012“. Zmluvné strany tak vytvoria priestor pre štvormesačné obdobie, v ktorom už sú viazané svojimi prejavmi, v súlade s vôľou zmluvných strán však účinky právneho vzťahu v celom rozsahu nastanú až po jeho uplynutí. V takomto medziobdobí môžu vzniknúť situácie, na ktoré právna úprava nedáva odpoveď – nepochybne nemôže dôjsť k vzniku nárokov na plnenie (napr. domáhanie sa platenia nájomného, či prenechania prenajatej veci do užívania), môže sa však objaviť konanie, ktoré bude predstavovať ohrozenie vzniku nájomného vzťahu (napríklad prenajímateľ vec prenechá do užívania tretej osobe aj na dobu po 1. januári 2012). Ako sa bude môcť nájomca brániť‘? Bude neskoršia zmluva platná? Celkom bežne môže vzniknúť požiadavka na ukončenie zmluvného vzťahu resp. na to, aby nájomný vzťah od 1. januára 2012 vôbec nevznikol. Aké sú potom možnosti strany, ktorá chce nájomný vzťah v uvedenom medziobdobí ukončiť?
V prípade záujmu na ukončení zmluvy sa medzi zvažovanými možnosťami, celkom prirodzene, objaví výpoveď zmluvy – je ale výpoveď prípustná, keď ešte záväzkový vzťah nie je rozvinutý do „plnohodnotnej podoby“? Ak áno, možno uplatniť podmienky výpovede uvedené v zmluve, alebo len všeobecné podmienky výpovede zakotvené v právnych predpisoch? Podľa môjho názoru jednoznačne neprichádza do úvahy výpoveď zmluvy podľa zmluvných podmienok, nakoľko ani v tejto časti zmluva nenadobudla účinnosť – záver, že odklad účinnosti sa vzťahuje len na niektoré časti zmluvy (nie však napríklad na podmienky ukončenia zmluvy) by síce vyriešil celý nastolený problém, pokiaľ však nie je z prejavov vôle zrejmé niečo iné, nemožno ho prijať. Rovnako sa nemôže uplatniť ani všeobecná úprava výpovede, nakoľko predpokladom je aj tu existencia už v plnej miere záväzného právneho vzťahu. Položenú otázku nevyrieši ani prístup z opačného konca – pokus o interpretáciu, podľa ktorej by zmluvný vzťah podpisom zmluvy ešte nevznikol (t..j pred účinnosťou neexistuje žiadny právny vzťah) by bol absurdným, nakoľko by popieral akúkoľvek záväznosť uskutočnených prejavov vôle. Samozrejme, ani pri zmluve o budúcej zmluve nebude bez ďalšieho možné jej jednostranné ukončenie (pokiaľ nebudú osobitne dojednané dôvody jej ukončenia, prípa dne bude existovať dôvod pre odstúpenie); nakoľko samotná zmluva o budúcej zmluve zakladá účinný záväzkový vzťah musia si byť tejto skutočností zmluvné strany pri jej uzavieraní vedomé. Navyše, zmluva s odkladom účinnosti bude zmluvné strany zaväzovať aj vprípade, ak dôjde k významnej zmene oproti pôvodným okolnostiam. Bude sa jednať o prípady, na ktoré sa pri zmluve o budúcej zmluve vzťahuje klauzula rebus sic stantibus – pri úprave odkladu účinnosti však obdobné ustanovenia, prípadne v tomto zmysle formulovaný právny názor v súdnych rozhodnutiach, neexistuje. Nemožno vylúčiť, že použitím niektorých výkladových pravidiel by bolo možné dospieť k aplikácii tejto klauzuly aj v prípadoch použitia odkladu účinnosti, no v domácich podmienkach by bol takýto súdny prístup veľmi novátorský.
Nejasnosť v právnej záväznosti zatiaľ neúčinnej zmluvy vyvoláva podobné otázky aj pri druhom uvádzanom príklade (prenajímateľ vec prenajme tretej osobe pred účinnosťou zmluvy) – bol už prenajímateľ do tej miery viazaný svojim prejavom, aby sa nájomca mohol úspešne dovolať neplatnosti právneho úkonu, alebo mu ostane k dispozícii len nárok na náhradu škody? Ak áno, akú právnu povinnosť prenajímateľ porušil svojim konaním? Alebo možno uvažovať o tom, že nakoľko právny vzťah ešte nemal žiadne právne účinky nemohlo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti? Žiada sa dodať, že obdobná situácia môže nastať aj pri zmluve o budúcej zmluve (budúci prenajímateľ pred dohodnutou lehotou na uzavretie budúcej zmluvy prenajme vec tretej osobe a to aj na obdobie, na ktoré sa už má vzťahovať budúca zmluva), pričom právne názory sa v riešeniach rozchádzajú (tendencia je priznávať len nárok na náhradu škody, nie neplatnosť skoršej nájomnej zmluvy). Opätovne môžem len uzavrieť, že pri odklade účinnosti nie je režim právneho vzťahu v medziobdobí nijako definovaný, pretože nie je sformulovaný východiskový bod o právnej záväznosti neúčinnej, ale uzavretej zmluvy.
Uvádzané príklady slúžia len na ilustráciu právnych otázok, ktoré sa môžu objaviť v období od uzavretia zmluvy do jej účinnosti, pričom vôbec nevylučujem ich pomerne jednoduché zodpovedanie (v uvedenom príklade môže mať nájomca voči prenajímateľovi nárok na náhradu škody za nesplnenie povinnosti umožniť užívanie veci od 1. januára 2012). Nejasnosť v právnom režime zmluvy do času nadobudnutia jej účinnosti, ktorá môže do právneho vzťahu v tomto období vniesť právnu neistotu, môže nasmerovať rozhodovanie o zvolenom právnom nástroji v prospech zmluvy o budúcej zmluve. Preto ak voľba padne na odklad účinnosti, možno pri uzavieraní takejto zmluvy (zvlášť v prípadoch, kedy obdobie od uzavretia zmluvy do nadobudnutia účinnosti predstavuje dlhšiu dobu – niekoľko mesiacov, prípadne aj viac ako rok) odporúčať, aby bola možnosť ukončenia zmluvy v tomto čase výslovne upravená, alebo aby bola táto požiadavka upravená prostredníctvom iného inštitútu (veľmi vhodne sa tu vytvára priestor pre odstupné), alebo si dokonca dohodnúť „vlastnú“ klauzulu rebus sic stantibus. Mimo pozornosti by nemali ostať ani žiadne ďalšie otázky, ktoré by v konkrétnom právnom vzťahu do nadobudnutia účinnosti zmluvy mohli byť pre zmluvné strany osobitne podstatné.
III. Neodvolateľný návrh zmluvy
Podľa publikácie od nemeckých autorov H. Broxa a W. -D. Walkera [6] predstavuje zmluva o budúcej zmluve neefektívny nástroj a to práve z dôvodu potreby žalovať na uzavretie hlavnej zmluvy, ak nebude v dohodnutom čase uzavretá – ako alternatívne riešenie uvedení autori uvádzajú aj neodvolateľný návrh zmluvy.
Nakoľko ide o veľmi zaujímavú možnosť, pokúsim sa posúdiť jej prípustnosť z hľadiska našej právnej úpravy, ktorej jadro je obsiahnuté v ustanoveniach §§ 43a – 43c Občianskeho zákonníka (odchylnú úpravu niektorých otázok pre obchodné vzťahy obsahujú §§ 269 – 275 Obchodného zákonníka, tie sa ale netýkajú zabezpečenia budúcich povinností zo zmluvného vzťahu).
Podmienky vyplývajúce z uvedenej právnej úpravy definujú pre použitie neodvolateľného návrhu zmluvy na skúmané účely nasledovné požiadavky:
a) neodvolateľnosť návrhu zmluvy v nej musí byť vyjadrená,
b) v návrhu musí byť určená lehota na jeho prijatie (pre použitie neodvolateľného návrhu na účely zabezpečenia budúcej zmluvnej povinnosti je dôležité, že Občiansky zákonník neustanovuje žiadne limity dĺžky tejto lehoty),
c) doručenie návrhu jeho adresátovi (inak by mohol navrhovateľ využiť postup podľa § 43a odsek 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Návrh aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s týmto návrhom“).
V praxi si možno predstaviť napríklad návrh kúpnej zmluvy, na konci ktorého bude jednoduchá doložka v znení „Osoba uvedená v záhlaví tejto zmluvy ako predávajúci, predkladá osobe uvedenej v záhlaví zmluvy ako kupujúci tento návrh kúpnej zmluvy, ktorý je neodvolateľný. Lehota na prijatie tohto návrhu zmluvy je 60 dní od jeho doručenia. Osoba uvedená v záhlaví tejto zmluvy ako kupujúci svojim podpisom potvrdzuje, že jej tento návrh bol doručený dňa….. “. Pre uzavretie kúpnej zmluvy bude postačovať už len účinné prijatie návrhu zo strany kupujúceho.
Z povahy veci (adresát návrhu nie je vo svojom rozhodovaní o prijatí návrhu ničím viazaný) vyplýva, že použitie neodvolateľného návrhu môže viesť len k vytvoreniu rovnakého stavu ako pri jednostranne záväznej zmluve o budúcej zmluve – uzavretie navrhovanej zmluvy bude v celom rozsahu závisieť od rozhodnutia príjemcu návrhu. Dominantné postavenie príjemcu zvýrazňuje aj to, že navrhovateľ sa nemá ako dovolať zmeny pomerov a riadne vzniknutú zmluvu bude musieť plniť za každých okolností.
Záver
Medzi ďalšie možnosti ako zabezpečiť splnenie budúcej zmluvnej povinnosti patrí dohoda o predkupnom práve a dohoda o práve spätnej kúpy resp. spätného predaja, ktoré majú podľa Občianskeho zákonníka povahu vedľajších dojednaní ku kúpnej zmluve. Rozdiel oproti vyššie uvádzaným nástrojom je v tom, že nemajú všeobecný charakter a možno ich použiť len vo vopred definovanom okruhu prípadov a len za účelom uzavretia určitých, rovnako vopred daných, zmluvných typov (najmä kúpna zmluva). V širšom ponímaní môžu k zabezpečeniu budúcich zmluvných povinností (ale taktiež len pri špecifických situáciách) viesť napríklad zmluva o kúpe prenajatej veci či verejná obchodná súťaž.
Všeobecne využiteľná zmluva o budúcej zmluve je, napriek uvádzaným „slabým stránkam“, v domácej právnej praxi veľmi častým a obľúbeným prostriedkom zabezpečenia budúcich zmluvných povinností. De lege ferenda je potrebné zhodnotiť duálnu právnu úpravu (čo je samozrejme otázkou celkovej koncepcie súkromného práva) – existujúce rozdiely sú, podľa môjho názoru, tak malého významu, že neopodstatňujú dvojitý režim. Naviac, takáto úprava otvára niektoré aplikačné otázky aj pri zmluve o budúcej zmluve (napríklad vo vzťahu k § 261 odsek 6 Obchodného zákonníka[7]). K istote v právnych vzťahov by prispelo aj definovanie sankcie pre prípad uskutočnenia právneho úkonu, ktorý vedie k nemožnosti uzavrieť budúcu zmluvu a to najmä postihnutie takéhoto prejavu vôle neplatnosťou, čo by súčasne výrazne posilnilo možnosť dosiahnuť účel sledovaný zmluvou o budúcej zmluve. Ďalším prínosom pre naplnenie tohto účelu by bolo vytvorenie takého modelu súdneho vynútenia uzavretia budúcej zmluvy, ktorý by dokázal zabezpečiť čo najrýchlejšie rozhodovanie súdu.
Ak je do zmluvy o budúcej zmluve zahrnutý celý text budúcej zmluvy a zároveň sú šikovne využité ďalšie právne možnosti (napríklad vhodne zvolené zmluvné pokuty pre prípad neuzavretia budúcej zmluvy) môže byť zmluva o budúcej zmluve veľmi nápomocná aj pri súčasnej právnej úprave a preto nateraz nemožno očakávať jej ústup. Ten by mohla vyvolať precizácia inštitútu odkladu účinnosti právneho úkonu, či rozšírenie neodvolateľného návrhu zmluvy ako alternatívy k jednostranne záväzným zmluvám o budúcej zmluve (ktorých prípustnosť pri občianskoprávnej zmluve o budúcej zmluve môže byť sporná). Využívanie posledne uvedenej možnosti nevyžaduje zmenu právnej úpravy, skôr len novátorskú odvahu subjektov, ktoré potrebujú zabezpečenie budúcich zmluvných povinností.P
Autor
prof. JUDr. Alexander Bröstl CSc.