I. Pojem zastúpenia a obchodného zastúpenia, cudzí prvok vo vzťahoch súvisiacich so zastúpením
Napriek tomu, že zastúpenie je široký pojem, ktorý má navyše v rôznych právnych úpravách rôzny význam, venujeme sa v tomto článku predovšetkým obchodnému zastúpeniu. Zmluva o obchodnom zastúpení je významným inštitútom umožňujúcim realizáciu tovarov a služieb na domácom i zahraničných trhoch. Zahŕňa v sebe obyčajné sprostredkovanie, kedy zastúpený uzatvára s treťou osobou zmluvný vzťah sám, ako aj možnosť uzatvorenia zmluvy prostredníctvom obchodného zástupcu, ale v mene a na účet zastúpeného. Samotný vzťah medzi zastúpeným a obchodným zástupcom nazývame tzv. vnútorným vzťahom z obchodného zastúpenia. Neoddeliteľne s ním spojený je vzťah medzi zastúpeným, resp. obchodným zástupcom a treťou osobou, ktorý nazývame tzv. vonkajším vzťahom z obchodného zastúpenia. Obom týmto vzťahom je v predkladanom článku venovaná náležitá pozornosť. Zmieňujeme sa aj o komisionárskom vzťahu, kedy komisionár – konajúci vo vlastnom mene, ale na účet komitenta – priamo uzatvára zmluvu s treťou osobou, ktorej je aj zmluvnou stranou. Všetky právne následky uzatvorenej zmluvy však postihujú osobu, na účet ktorej komisionár koná, t. j. komitenta.
O obchodnom zastúpení v medzinárodnom obchode hovoríme vtedy, ak je aspoň v niektorých právnych vzťahoch v rámci vykonávania týchto činností prítomný cudzí prvok. Cudzí prvok môže byť daný:
a) v subjekte,
b) v skutočnosti právne významnej pre vznik a existenciu právneho vzťahu,
c) v druhotnom objekte právneho vzťahu a
d) pre akcesorický právny vzťah v tom, že cudzí prvok je prítomný v hlavnom právnom vzťahu, od ktorého je tento akcesorický vzťah závislý (to je aktuálne najmä v prípadoch ručenia a delkredere záväzkov a záväzku z konkurenčnej doložky). [1] nadviazanie už priamo stanovuje rozhodné právo; vychádza pritom z osobitného kritéria, ktoré nazývame hraničným určovateľom.
Predtým, ako pre konkrétny právny vzťah určíme rozhodné právo, treba ho správne kvalifikovať, t. j. podradiť pod rozsah príslušnej kolíznej normy. Aby sme dospeli k správnemu výsledku zodpovedajúcemu zásadám medzinárodnej spolupráce a úmyslu zákonodarcu, ktorý príslušné kolízne normy vytvoril, musíme ich správne interpretovať (osobitne ich rozsah) a určiť charakter právneho vzťahu podliehajúceho kvalifikácii tak, aby bol s príslušným rozsahom kompatibilný. Hlavným problémom pri riešení kvalifikačných otázok v rámci vnútorného vzťahu zo zastúpenia je rozlíšenie medzi zmluvou o obchodnom zastúpení, pracovnou zmluvou a spotrebiteľskou zmluvou. Pri kvalifikácii vonkajšieho vzťahu zo zastúpenia je najdôležitejšie rozlišovanie medzi priamym zastúpením (kedy zástupca koná v mene a na účet zastúpeného) a nepriamym zastúpením (kedy obchodný zástupca koná vo vlastnom mene a na účet zastúpeného) a ich účinkami.
V českom a slovenskom právnom poriadku obsahuje kolízne normy zákon č. 97/1963 Z.z. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ZMPSP). Aj keď obidve naše republiky boli ako členské štáty EÚ viazané ustanoveniami Dohovoru o práve rozhodnom pre zmluvné záväzky z roku 1980 (tzv. Rímskeho dohovoru), ktorý bol následne nahradený kolíznymi normami Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008/ES o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tzv. Nariadenia Rím I), venujeme v predkladanom článku značnú pozornosť aj normám ZMPSP, a to najmä z nasledovných dôvodov:
1. keďže Rímsky dohovor i neskoršie Nariadenie Rím I nadobudli voči našim republikám účinnosť pomerne nedávno, v praxi existuje množstvo záväzkových vzťahov, na ktoré sa nevzťahujú a na ktoré sa stále vzťahuje ZMPSP;
2. existuje viacero otázok dotýkajúcich sa zastúpenia, na ktoré sa Rímsky dohovor ani Nariadenie Rím I z hľadiska svojej vecnej pôsobnosti nevzťahujú; v týchto prípadoch sa použije ZMPSP;
3. v neposlednom rade skúmanie príslušných noriem ZMPSP má svoj význam aj z hľadiska teoretického a historického.
ZMPSP stále stanovuje kolízne normy pre mimozmluvné záväzky; od 11. 1. 2009 sa však na tieto otázky vzťahuje Nariadenie Európskeho parl amentu a Rady č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) s priamym účinkom v členských štátoch EÚ.
ZMPSP v rámci kvalifikácie vnútorného vzťahu zo zastúpenia rozlišuje medzi príkaznými a im podobnými zmluvami a zmluvami o obchodnom zastúpení. V rámci tejto kvalifikácie vychádzame z dvoch východísk, a to:
– potreby konzistentnosti a systematickosti právneho poriadku; vzhľadom na to ak kolízna norma určuje rozhodné právo pre určitý zmluvný typ, má sa použiť na všetky zmluvy, ktoré spĺňajú znaky (majú podstatné náležitosti) tohto zmluvného typu a
– účelu, ktorý pri kolíznoprávnej úprave obchodného zastúpenia sledoval zákonodarca; vzhľadom na formuláciu hraničného určovateľa, ktorým je sídlo (bydlisko) zastúpeného chcel zákonodarca zrejme predísť na vlastnom území (v cudzine sa tomu prirodzene nedá vyhnúť) aplikácii cudzích predpisov poskytujúcich neúmernú ochranu obchodnému zástupcovi tým, že mu priznávajú ex lege postavenie zamestnanca. Je legitímnym právom každého štátu stanoviť také pravidlá regulácie právnych vzťahov, ktoré zodpovedajú jeho predstavám (ak nie sú v rozpore s jeho medzinárodnoprávnymi záväzkami a základnými zásadami medzinárodného práva), preto treba akceptovať aj predstavu nášho zákonodarcu o rozhodnom práve pre obchodné zastúpenie a rešpektovať jeho úmysel stanoviť preň osobitnú kolíznu normu so špeciálnym hraničným určovateľom.
Vzhľadom na uvedené sme dospeli k záveru, že tie zmluvy, ktoré majú podstatné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení, treba subsumovať pod rozsah kolíznej normy v § 10 ods. 2 písm. f) ZMPSP („zmluvy o obchodnom zastúpení“) a všetky ostatné zmluvy, podľa ktorých má niekto povinnosť konať pri zaobstarávaní určitej veci alebo záležitosti pre inú osobu (príkazcu) a na jej účet, pod rozsah normy v § 10 ods. 2 písm. e) ZMPSP („zmluvy príkazné a im podobné“). Za určitých okolností by bolo možné považovať za príkazné, resp. im podobné zmluvy aj niektoré zmiešané zmluvy o obchodnom zastúpení.
Ďalším kvalifikačným problémom vnútorného vzťahu zo zastúpenia v českom a slovenskom práve (a to nielen podľa ZMPSP, ale aj podľa Rímskeho dohovoru) je otázka rozlíšenia medzi pracovnou zmluvou, resp. pracovnoprávnym vzťahom a zmluvou o obchodnom zastúpení, resp. podobnými občianskoprávnymi či obchodnoprávnymi zmluvnými typmi. Tu je hlavným kritériom, či v konkrétnom prípade je obchodným zástupcom (príkazníkom, komisionárom a pod.) fyzická osoba a ak áno, či u nej ide o výkon tzv. závislej práce, ktorú definujú český i slovenský Zákonník práce.
Napokon v našom práve je potrebné riešiť aj vymedzenie medzi spotrebiteľskou zmluvou a zmluvou o obchodnom zastúpení. Zmluva o obchodnom zastúpení by mohla byť súčasne spotrebiteľskou zmluvou, pokiaľ by boli splnené nasledujúce podmienky:
a) zastúpeným by bol štát, štátna organizácia, samosprávna územná jednotka (podľa slov. ObchZ prípadne aj verejnoprávna inštitúcia), resp. obdobná právnická osoba v zahraničí, obchodným zástupcom by bol podnikateľ vykonávajúci príslušnú činnosť v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluva o obchodnom zastúpení by sa týkala zabezpečovania verejných potrieb (podľa slov. ObchZ prípadne aj vlastnej prevádzky štátnej organizácie, samosprávnej územnej jednotky alebo verejnoprávnej inštitúcie, resp. obdobnej právnickej osoby v zahraničí) alebo
b) podľa nášho názoru aj v prípade, keď by zastúpeným bol nepodnikateľ, resp. podnikateľ, ktorý však nekoná v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a obchodným zástupcom by bol podnikateľ vykonávajúci príslušnú činnosť v rámci svojej podnikateľskej činnosti a súčasne obidve zmluvné strany by si pre svoju zmluvu zvolili Obchodný zákonník alebo z iného dôvodu by sa podľa zahraničného právneho poriadku na ich vzájomný vzťah použili ob- chodnoprávne predpisy.
Otázky vonkajšieho vzťahu zo zastúpenia kvalifikujeme v našom práve ako otázky platnosti právneho úkonu a následkov jeho neplatnosti. Použije sa kolízna norma uvedená v § 4 ZMPSP. Pri vonkajšom vzťahu zo zastúpenia, pokiaľ zastúpeným je právnická osoba, je potrebné rozlišovať medzi zastúpením tejto právnickej osoby a konaním za právnickú osobu jej orgánmi; tento druhý prípad nemožno považovať za zastúpenie a riadi sa osobným štatútom právnickej osoby.
V zahraničných právnych poriadkoch je v rámci vnútorného vzťahu potrebné predovšetkým rozlišovať medzi zmluvou o obchodnom zastúpení a pracovnou zmluvou. Niektoré štáty majú v tejto oblasti pomerne liberálnu úpravu, ktorá jasne odlišuje obchodné zastúpenie od pracovnoprávneho vzťahu (napr. USA, Veľká Británia), iné sú však veľmi rigorózne a rozdiel medzi obchodným zastúpením a pracovným pomerom v nich nie je zrejmý alebo sa tieto pojmy dokonca prekrývajú, takže sa môže stať, že obchodný zástupca bude podľa nich považovaný v niektorých prípadoch za zamestnanca (napr. Francúzsko alebo Belgicko).
Vonkajší vzťah zo zastúpenia právnických osôb je v zahraničných právnych poriadkoch potrebné predovšetkým odlíšiť od konania právnických osôb prostredníctvom ich orgánov. Niekde je táto hranica dostatočne zreteľná (napr. Francúzsko, Holandsko alebo Taliansko), inde viac-menej nejasná (napr. Švajčiarsko), a preto je potrebné venovať pozornosť aj ďalším rozlišujúcim okolnostiam.
Pokiaľ ide o kolízne normy európskeho práva, platí zásada, že ich rozsah je potrebné interpretovať – pokiaľ je to možné – v súlade so samotným európskym právom. To však prináša viaceré praktické problémy, pretože neexistuje jednotné európske súkromné právo, a preto neexistuje ani jednotná terminológia. Vzhľadom na to je v niektorých prípadoch potrebné aplikovať náhradné riešenia a pokiaľ to nie je možné, lex fori.
Najvýznamnejšou kodifikáciou medzinárodného práva súkromného v európskom práve použiteľnou na otázky zastúpenia je Nariadenie Rím I, ktoré s účinnosťou od decembra 2009 nahradilo Rímsky dohovor. Okrem toho, že predstavuje priamo nástroj európskeho práva, čo môže uľahčiť a zjednotiť jeho aplikáciu, jeho pozitívom je aj to, že obsahuje špeciálne kolízne normy pre niektoré zmluvné typy. Je tu uvedená o. i. aj zmluva o poskytovaní služieb, ďalej zmluva, ktorej predmetom je vecné právo k nehnuteľnosti a tiež zmluva o výhradnom predaji. Zmluvu o obchodnom zastúpení však nie je možné podriadiť ani pod jednu z kolíznych noriem, ktorá obsahuje uvedené zmluvné typy vo svojom rozsahu, snáď len s výnimkou obchodného zastúpenia, ktorého predmetom by bol predaj (kúpa) nehnuteľnosti.
Ďalším prameňom európskeho práva použiteľným na úpravu kolíznych otázok súvisiacich so zastúpením, je s účinnosťou od januára 2009 Nariadenie Rím II. Toto nariadenie stanovuje hraničné určovatele pre mimozmluvné záväzky vyplývajúce z konania bez príkazu. To môže predstavovať problém pre štáty common law, ktoré tento inštitút nepoznajú a štandardne preň používajú kolízne normy určené pre bezdôvodné obohatenie.
Kvalifikačné problémy vznikajú aj pri aplikácii medzinárodných zmlúv venovaných kolíznej problematike, najmä Rímskeho dohovoru a Dohovoru o práve rozhodnom pre sprostredkovanie a zastúpenie z roku 1978 (tzv. Haagskeho dohovoru).
Výhodou Haagskeho dohovoru je, že sa vzťahuje na všetky otázky súvisiace so zastúpením (s výnimkou pracovných zmlúv v rámci vnútorného vzťahu zo zastúpenia), preto osobitné kvalifikačné problémy súvisiace s aplikáciou jeho noriem nevznikajú.
Keď sa však jednotlivé medzinárodné zmluvy snažia ohraničiť svoju pôsobnosť a vylúčiť ju vo vzťahu k niektorým otázkam, vzniká problém, ktoré právne inštitúty, resp. právne otázky pod rozsah príslušnej medzinárodnej zmluvy patria a ktoré nie. To je aj prípad Rímskeho dohovoru. Spod jeho pôsobnosti je vyňatá otázka, či je zástupca spôsobilý zaväzovať osobu, na ktorej účet koná, vo vzťahu k tretiemu [čl. 1 ods. 2 písm. f)]. V súvislosti s tým vzniká je napr. sporné, či sa Rímsky dohovor v zmysle cit. ust. má alebo nemá vzťahovať aj na posúdenie oprávnenia nepriameho zástupcu zaväzovať zastúpeného a tiež posúdenie účinkov dodatočného schválenia konania zástupcu. Domnievame sa, že tieto otázky by nemali byť spod pôsobnosti Rímskeho dohovoru vylúčené, textácia čl. 1 ods. 2 písm. f) Rímskeho dohovoru však veľmi neumožňuje variovať ohľadne jeho výkladu.
Keďže v zmysle Prvého a Druhého protokolu, ktoré sú súčasťou Rímskeho dohovoru, je na výklad jeho ustanovení povolaný Súdny dvor ES, pri kvalifikácii jednotlivých právnych otázok a ich podraďovaní pod rozsah jeho kolíznych noriem je potrebné vychádzať z európskeho práva. Tento prístup však nie je absolútny – jednak neexistuje jednotné európske súkromné právo, jednak priamo z niektorých ustanovení Rímskeho dohovoru (týkajúcich sa použitia imperatívnych noriem) vyplýva, že určité otázky je potrebné interpretovať v súlade s národnými právnymi poriadkami. Týka sa to najmä otázok rozhodujúcich pre posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o zmluvu o obchodnom zastúpení alebo pracovnú či spotrebiteľskú zmluvu. Vzhľadom na uvedené je možné prijať záver, že pri interpretácii Rímskeho dohovoru a kvalifikácii príslušných právnych otázok sa vychádza z kombinácie európskeho a národného prístupu. To však prináša v praxi viaceré problémy spôsobujúce právnu neistotu a nejednotnosť výkladu, pokiaľ obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť na území niektorého zo štátov, ktoré majú prísnu úpravu obchodného zastúpenia pripodobňujúcu tento vzťah k pracovnému pomeru. Riziko ich vzniku nebude odstránené dovtedy, kým nebudú existovať jednotné výkladové a kvalifikačné pravidlá pre základné otázky zmluvného práva EÚ, čo je však otázka vzdialenej budúcnosti.
Niektoré kvalifikačné problémy so sebou prinášajú aj dvojstranné zmluvy o právnej pomoci uzatvorené medzi ČR a SR na jednej strane a bývalými socialistickými krajinami na strane druhej. Kvalifikačný problém sa väčšinou snažia odstrániť pravidlami pre výklad niektorých pojmov obsiahnutými priamo v normatívnom texte zmluvy.
III. Hraničné určovatele pre právne vzťahy súvisiace so zastúpením
Hraničný určovateľ je časť nadviazania kolíznej normy určujúca kritérium, na základe ktorého sa rozhodne o tom, aké právo bude v konkrétnom prípade aplikované. Jeho použitiu musí predchádzať správna interpretácia pojmov, ktoré sú v ňom obsiahnuté.
Pre vnútorný vzťah z obchodného zastúpenia stanovuje ZMPSP platný v Českej a Slovenskej republike nasledujúce hlavné hraničné určovatele:
a) voľbu práva (lex electa),
b) miesto, kde má sídlo (bydlisko) osoba, pre ktorú obchodný zástupca vykonáva činnosť (t. j. zastúpený), v čase uzavretia zmluvy,
c) vo výnimočnom prípade aj tzv. skrytý hraničný určovateľ v kolíznej norme „Ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.“
Teoreticky by pre zmluvy o obchodnom zastúpení, ktorých predmetom je nehnuteľnosť, prichádzalo do úvahy aj použitie hraničného určovateľa lex rei sitae, to však len ak by sme zmluvu o obchodnom zastúpení mohli kvalifikovať ako „zmluvu o nehnuteľnostiach“.
Pre zmiešané zmluvy, ktoré obsahujú aj prvky obchodného zastúpenia, sa môžu použiť hraničné určovatele miesta, kde má sídlo (bydlisko) ten, kto vykonáva príkaz, v čase uzavretia zmluvy, ďalej štátu, v ktorom obidve strany majú sídlo (bydlisko), tiež miesta, kde bola zmluva uzavretá, resp. – ak zmluva bola uzavretá medzi neprítomnými – miesta, kde má sídlo (bydlisko) príjemca návrhu na uzavretie zmluvy. Právne pomery vzniknuté z jednostranných právnych úkonov sa spravujú právnym poriadkom štátu, v ktorom má dlžník bydlisko (sídlo). Okrem toho sa použijú ďalšie hraničné určovatele upravujúce súvisiace otázky, ako napr. formu uzavretia zmluvy, právnu spôsobilosť zmluvných strán a pod.
Základným hraničným určovateľom pre právne vzťahy zo sprostredkovania a obchodného zastúpenia je podľa ZMPSP lex electa. V českom ZMPSP je voľba práva (lex electa) konštruovaná ako neobmedzená, v slovenskom práve ako obmedzená, avšak len pre prípad, že zmluvné strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, pokiaľ si zvolili právo, ktoré poskytuje spotrebiteľovi menšiu ochranu jeho práv ako slovenský právny poriadok (vtedy je rozhodným slovenské právo). Domnievame sa, že vhodnejšie riešenie je obmedzenie voľby práva ešte viac v tom zmysle, aby v prípadoch, keď síce v právnych vzťahoch je prítomný medzinárodný prvok, ale spojenie s cudzinou je slabé, nebola vylúčená aplikácia tuzemských kogentných noriem (podobne ako to je v čl. 3 ods. 3 Rímskeho dohovoru i Nariadenia Rím I). Úprava v ZMPSP totiž umožňovala nasimulovať alebo „vytvoriť“ cudzí prvok v právnom vzťahu, čo môže viesť k obchádzaniu zákona. Nepatríme však k zástancom obmedzenej voľby práva v pravom slova zmysle (napr. ako ju pozná americký Restatement Second, t. j. že zvolené právo musí vykazovať podstatný vzťah k transakcii); obzvlášť malé štáty by mali umožniť stranám obchodnoprávneho vzťahu, aby si dohodli ako rozhodné také právo, ktoré im najlepšie vyhovuje. Vzhľadom však na aplikáciu Nariadenia Rím I (predtým Rímskeho dohovoru), ktoré má prednosť pred ustanoveniami ZMPSP, je možné konštatovať, že súčasný stav je vyhovujúci. Uvedené pravidlo v čl. 3 ods. 3 Nariadenia Rím I totiž platí aj v našom právnom poriadku.
Hraničný určovateľ sídla (bydliska) osoby, pre ktorú zástupca vykonáva činnosť, ktorý sa má podľa ZMPSP použiť na určenie rozhodného práva pre zmluvy o obchodnom zastúpení, výrazne vybočuje zo zásady (odvoditeľnej z iných ustanovení ZMPSP), že rozhodné právo pre zmluvné vzťahy má byť to, kde má sídlo (bydlisko) osoba, ktorá poskytuje charakteristické plnenie. Keďže však príslušná kolízna norma ZMPSP jednoznačne používa hraničný určo- vateľ sídla (bydliska) zastúpeného, bolo by prípadnú odchýlku od neho potrebné odôvodniť inými závažnými skutočnosťami (napr. sídlo, miesto podnikania alebo bydlisko zastúpeného i zástupcu v tom istom štáte a pod.). Vtedy by bolo odôvodnené postupovať podľa kolíznej normy v § 10 ods. 1 ZMPSP a hľadať právny poriadok, ktorého použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu.
Pre vonkajší vzťah zo zastúpenia by sa podľa nášho názoru ako základný hraničný určovateľ malo použiť miesto, v ktorom sa má zastupovanie vykonávať; možno ho prípadne fixovať na sídlo, resp. miesto podnikania alebo bydl i- sko zástupcu. Je správne, aby sa zastúpený podriadil právu tohto miesta, pretože udelil na svoje zastupovanie plnomocenstvo a vie, kde sa bude realizovať. Ak by nebolo stanovené, na ktorom mieste (v ktorom štáte) sa má zastupovanie vykonávať, vhodným by bol hraničný určovateľ miesta, v ktorom došlo ku konaniu zástupcu, pretože s tým, že zástupca môže konať aj mimo svojho bydliska alebo miesta podnikania, musí zastúpený počítať. Ak by zástupca pr e- kročil svoje oprávnenie a v rozpore so zmluvou alebo pokynmi zastúpeného konal na území iného štátu, než bol splnomocnený a tretia osoba o tom, že oprávnenie zástupcu konať je obmedzené na územie určitého štátu, vedela alebo vedieť musela, vhodné by bolo použitie práva miesta, kde sa malo zastupovanie vykonávať. Takáto koncepcia chráni tretie osoby, súčasne však poskytuje elementárnu ochranu aj zastúpenému.
Niektoré zahraničné právne poriadky kolízne normy vôbec nepoužívajú. Typickým príkladom sú Spojené štáty americké. Pravidlá pre určenie rozhodného práva tu nie sú jednoznačne určené a vyvodzujú sa len z judikátov jednotlivých súdov, pričom v rôznych členských štátoch USA sa uplatňujú rôzne prístupy. Spoločným pre všetky z nich je uznávanie voľby rozhodného práva; táto voľba je však obmedzená, najmä požiadavkou, aby mal zvolený právny poriadok podstatný, resp. primeraný vzťah k transakcii alebo aby existoval aspoň primeraný dôvod pre takúto voľbu, a to v zmysle Restatement of the Law Second, Conflict of Laws (R2ndCL) a Jednotného obchodného zákonníka (Uniform Commercial Code – UCC). Voľba práva je obmedzená aj ďalšími prekážkami vyplývajúcimi z aplikácie rôznych prístupov k určeniu rozhodného práva v jednotlivých štátoch USA. Na určenie rozhodného práva pre vnútorný i vonkajší vzťah zo zastúpenia sa pritom používajú sa nasledujúce prístupy:
– používanie Restatement of the Law Second, Conflict of Laws. V prípade neexistencie voľby práva R2ndCL určuje za rozhodné právo to, ktoré má k transakcii alebo k jej stranám najvýznamnejší vzťah. Restatement Second sa používa v 24 štátoch,
– tradičný prístup používa 11 štátov; za hraničný určovateľ považujú lex loci contractus,
– princíp významných vzťahov (significant contacts) vychádza z identifikovania ťažiska právneho vzťahu (center of gravity) a za rozhodné právo považujú to, kde je toto ťažisko umiestnené. Na rozdiel od prístupu podľa Restate- ment Second súdy postupujúce podľa tohto princípu nevykonávajú analýzu politík dotknutých štátov, iba hľadajú to právo, s ktorým má príslušný právny vzťah najvýznamnejší vzťah. Aplikuje ho 5 štátov,
– princíp lepšieho práva (better-law-approach) presadzuje použitie toho práva, ktorého pravidlá sú materiálne lepšie v danom prípade. Aplikujú ho 2 štáty,
– v ostatných 10 štátoch sa aplikujú rôzne kombinácie moderných prístupov.
Nevýhodou uvedených amerických prístupov je právna neistota a nepredvídateľnosť výsledku použitia rozhodného práva.
V iných štátoch angloamerického právneho systému taktiež zväčša neexistujú pevne stanovené kolízne normy a pri určovaní rozhodného práva sa vychádza zo súdnej praxe. Iná je situácia vo Veľkej Británii, v Írsku a na Cypre, v ktorých ako členských štátoch EÚ sa použijú kolízne normy Nariadenia Rím I (predtým Rímskeho dohovoru).
Rovnako v európskych štátoch kontinentálneho právneho systému, ktoré sú členskými štátmi EÚ, platí Nariadenie Rím I. To sa však vzťahuje len na vnútorný vzťah zo zastúpenia; otázky vonkajšieho vzťahu sú spod jeho pôsobnosti vylúčené. Preto sa na tieto otázky použijú národné právne poriadky, resp. čiastočne Nariadenie Rím II stanovujúce kolízne normy pre konanie bez príkazu (negotiorum gestio).
Hraničné určovatele pre vonkajší vzťah možno rozdeliť do dvoch skupín:
a) hraničné určovatele preferujúce zastúpeného (napr. ním zvolené právo, sídlo alebo bydlisko zastúpeného) a
b) hraničné určovatele preferujúce zástupcu (miesto, kde došlo k úkonu alebo činnosti zástupcu, miesto, kde sa nachádza prevádzkáreň zástupcu, miesto, kde zástupca koná, lex causae tzv. hlavnej zmluvy, ktorá má byť uzatvorená medzi zastúpeným a treťou osobou).
V ďalších hospodársky významných a potenciálne zaujímavých štátoch z hľadiska vytvárania distribučných kanálov v rámci obchodného zastúpenia, t. j. v Rusku, Číne a Japonsku existujú pre zmluvy o obchodnom zastúpení moderné kolízne úpravy viac-menej zodpovedajúce úprave v Nariadení Rím I alebo Rímskom dohovore. Iná situácia je však v rozvojových krajinách. Spomedzi nich viaceré voľbu práva pre zmluvu o obchodnom zastúpení buď priamo vylučujú alebo nepriamo znemožňujú (najmä viaceré štáty Latinskej Ameriky a Blízkeho Východu); cieľom je dosiahnuť výlučnú aplikáciu legis fori.
V štátoch, v ktorých je voľba práva prípustná, je ako náhradný hraničný určo- vateľ často stanovený lex loci contractus, čo často prináša aplikačné problémy, preto odporúčame zvoliť si v takýchto prípadoch pre zmluvu o obchodnom zastúpení vždy rozhodné právo.
Právnym prameňom, ktorý donedávna platil vo vzťahu k všetkým členským štátom EÚ a niektorými autormi bol považovaný za súčasť európskeho práva, bol Rímsky dohovor. Mal prednosť aj pred aplikáciou českého a slovenského ZMPSP. Zakotvoval jednotné kolízne normy pre vnútorný vzťah vyplývajúci z obchodného zastúpenia, resp. zastúpenia všeobecne. Stanovoval preň nasledujúce hraničné určovatele:
a) voľbu práva, ktorá je však obmedzená, a to:
– vo vzťahu ku konkrétnym zmluvným typom (spotrebiteľským zmluvám, pracovným zmluvám),
– pokiaľ by došlo rozporu s imperatívnymi (kogentnými) normami štátu, s ktorým sú všetky ostatné prvky právneho vzťahu výlučne spojené (tým sa má zamedziť obchádzaniu kogentných noriem štátu umelým vytvorením cudzieho prvku),
– existenciou „medzinárodne“ imperatívnych noriem (medzi ktoré je v zmysle rozsudku ESD v spore Ingmar potrebné zaradiť aj Smernicu 86/653/EHS vzťahujúca sa na obchodných zástupcov, pokiaľ vykonávajú svoju činnosť v členskom štáte EÚ) a napokon
– výhradou verejného poriadku.
b) právny poriadok štátu, s ktorým má zmluva najužšiu väzbu; toto právo sa určí podľa určitých normatívne stanovených domnienok (presumptions); obchodného zastúpenia sa pritom týka len domnienka miesta obvyklého pobytu alebo ústrednej správy osoby, ktorá má poskytnúť charakteristické plnenie pre zmluvu, resp. pre zmluvy uzatvorené v rámci výkonu obchodnej činnosti alebo povolania tej zo zmluvných strán, ktorá má poskytnúť plnenie charakteristické pre zmluvu, umiestnenie hlavného, resp. iného miesta podnikania tejto strany. Na základe uvedeného je pre zmluvu o obchodnom zastúpení štandardne rozhodné právo, kde má obchodný zástupca svoje hlavné, resp. iné miesto podnikania. Tento hraničný určovateľ je presne opačný ako hraničný určovateľ pre zmluvy o obchodnom zastúpení určený naším ZMPSP [§ 10 ods. 2 písm. f)] a taktiež lepšie zodpovedá rozumnému kolíznemu usporiadaniu vzťahov zo zmluvy.
c) „skrytý“ hraničný určovateľ obsiahnutý v tzv. únikovej doložke; použije sa vtedy, ak iný štát vykazuje k zmluve užšie spojenie, než je uvedené ad b). Účelom únikovej doložky je v záujme kolíznej spravodlivosti dosiahnuť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu aplikáciu práva štátu s najužším vzťahom k zmluve, na druhej strane možno z hľadiska dodržania princípu právnej istoty kritizovať jej nejasnosť a nepredvídateľnosť jej použitia.
Ďalšie hraničné určovatele stanovuje Rímsky dohovor pre prípad, ak by sa zmluva o obchodnom zastúpení posudzovala ako spotrebiteľská, resp. individuálna pracovná zmluva. Tieto hraničné určovatele favorizujú slabšie zmluvné strany, t. j. spotrebiteľa a zamestnanca.
V decembri 2009 nadobudlo účinnosť Nariadenie Rím I, ktoré nahradilo Rímsky dohovor. Odlišnosti medzi Nariadením Rím I a Rímskym dohovorom spočívajú predovšetkým v nasledovných aspektoch jednotlivých hraničných určovateľov pre vnútorný vzťah zo zastúpenia:
a) čo sa týka hraničného určovateľa voľby práva:
– uzavretie dohody o výlučnej právomoci jedného alebo viacerých súdnych orgánov (prorogačnej doložky) členského štátu sa považuje za jeden z dôležitých faktorov indikujúcich dohodu o voľbe práva takého členského štátu;
– v Preambule Nariadenia Rím I sa hovorí o možnosti zmluvných strán odkázať na právny poriadok neštátnej povahy alebo na medzinárodný dohovor. Aj keď význam tohto odkazu je sporný a my sa prikláňame skôr ku konzervatívnemu výkladu, t. j. že to znamená odkaz na neštátne nástroje úpravy len v rámci právneho poriadku, ktorý je pre zmluvu rozhodný, treba oceniť už samotnú zmienku o možnosti odkazu na neštátne normy, pretože v Rímskom dohovore absentuje akýkoľvek náznak odkazu, resp. dokonca voľby takýchto foriem úpravy zmluvných vzťahov;
– oproti Rímskemu dohovoru je Nariadenie Rím I prísnejšie pri úprave tzv. obchádzania zákona, pričom zákaz obchádzania kogentných noriem právneho poriadku, s ktorým majú všetky prvky právneho vzťahu v čase voľby práva väzbu, sa normatívne rozširuje na zákaz obchádzania kogentných noriem európskeho práva za rovnakých podmienok;
– nariadenie tiež modernejšie a praktickejšie definuje podmienky, za ktorých je obmedzená voľba práva v prípade spotrebiteľských zmlúv;
b) čo sa týka ostatných hraničných určovateľov pre vnútorný vzťah zo zastúpenia:
– Nariadenie Rím I zmenilo hierarchiu dôležitosti jednotlivých hraničných určovateľov (okrem voľby práva) oproti Rímskemu dohovoru – za najdôležitejšie sa považujú špeciálne hraničné určovatele pre jednotlivé zmluvné typy, nasleduje všeobecný hraničný určovateľ obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu a napokon je to „skrytý“ hraničný určovateľ zohľadňujúci najužšiu väzbu. V osobitných prípadoch sa pripúšťa úniková doložka. Je to presne opačná hierarchia, než akú zakotvuje Rímsky dohovor,
– pre pracovné zmluvy sa použije hraničný určovateľ miesta (štátu), z ktorého zamestnanec svoju prácu vykonáva, a to pre prípad, ak nemá obvyklé miesto výkonu práce, resp. nemá ho určené v zmluve.
Hraničné určovatele pre otázky súvisiace so zastúpením stanovuje v európskom práve aj Nariadenie Rím II, ktoré nadobudlo účinnosť v januári 2009. Podľa jeho ustanovení je hlavným hraničným určovateľom pre vzťah medzi konajúcim bez príkazu a osobou, za ktorú tak konal, voľba práva. Voľba práva je konštruovaná ako obmedzená. Tento hraničný určovateľ má prednosť pred ostatnými, ktorými sú lex causae zmluvného vzťahu, ktorý s konaním bez príkazu úzko súvisí, spoločný obvyklý pobyt subjektov právneho vzťahu a miesto, kde došlo ku konaniu bez príkazu. Pokiaľ sa zistí, že najužšie spojenie so záväzkom vzniknutým z konania bez príkazu vykazuje iný štát, než ktorého právny poriadok bol určený podľa uvedených hraničných určovateľov, použije sa právny poriadok tohto štátu (tzv. úniková doložka). Podľa nášho názoru je nevhodným hraničný určovateľ miesta, kde „nepravý zástupca“ konal. Konajúci bez príkazu si totiž sám určuje miesto, kde bude konať a takýmto spôsobom by si mohol sám „určiť“ aj rozhodné právo, ktoré by bolo preňho výhodné. Hraničný určovateľ miesta konania je za určitých okolností použiteľný pre určenie rozhodného práva medzi zastúpeným a treťou osobou, práve s ohľadom na ochranu práv dotknutých tretích osôb, ale pre „vnútorný vzťah“ medzi zástupcom a zastúpeným nedáva veľký zmysel. Oveľa vhodnejším sa nám javí hraničný určovateľ obvyklého pobytu osoby, k obstaraniu záležitosti ktorej úkony osoby konajúcej bez príkazu smerovali.
Haagsky dohovor je jedinou platnou medzinárodnou zmluvou komplexne unifikujúcou kolízne normy týkajúce sa zastúpenia, a to vonkajšieho aj vnútorného vzťahu. Hraničné určovatele pre vnútorný vzťah viac-menej zodpovedajú úprave v Nariadení Rím I a v Rímskom dohovore, preto aj pre ne platí to, čo sme uviedli pri výklade ohľadne týchto prameňov práva. Čo však je p o- trebné oceniť na úprave pre vonkajší vzťah je:
– voľba práva je umožnená pre vzťah medzi treťou osobou a zastúpeným a aj pre prípadný vzťah medzi treťou osobou a zástupcom,
– Haagsky dohovor počíta s uzatváraním zmlúv na diaľku a obsahuje pre tento prípad špeciálnu úpravu; na druhej strane treba povedať, že túto úpravu nemožno považovať za dostatočnú.
Dvojstranné medzinárodné zmluvy o právnej pomoci uzavreté medzi Českou republikou a Maďarskom, Poľskom a Mongolskom stanovujú pre zmluvné záväzkové vzťahy hraničný určovateľ lex loci contractus. Možno v čase uzavretia zmlúv (koniec osemdesiatych, v prípade Mongolska sedemdesiatych rokov) spĺňal svoj účel, v súčasnosti sa však – vzhľadom na časté uzatváranie zmlúv dištančne s využitím moderných elektronických a telekomunikačných prostriedkov – javí ako nevhodný. Tento problém sa do značnej miery vyriešil nadobudnutím účinnosti Nariadenia Rím I, ktoré má prednosť pred dvojstrannými zmluvami uzatvorenými s členskými štátmi EU; tieto dvojstranné zmluvy sa však vzťahujú na zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorené pred účinnosťou Nariadenia Rím I.
IV. Priama úprava vzťahov súvisiacich so zastúpením
Priamu úprava vzťahov súvisiacich so zastúpením obsahuje predovšetkým medzinárodná zmluva – Dohovor o zastúpení pri medzinárodnej kúpe tovaru uzatvorený v Ženeve 17. 2. 1983 (Ženevský dohovor). Ženevský dohovor obsahuje priamu úpravu vonkajšieho vzťahu súvisiacu so zastúpením pri uzatváraní medzinárodných kúpnych zmlúv. Zatiaľ nenadobudol platnosť.
S priamou úpravou vzťahov súvisiacich so zastúpením úzko súvisí aj aplikácia tzv. pomocných prameňov práva v medzinárodnom obchode súhrnne nazývaných aj lex mercatoria. Lex mercatoria je systémom všeobecných princípov a obyčajových noriem, spontánne aplikovaných či vypracovaných v rámci medzinárodného obchodu, bez odvolávania sa na jednotlivé systémy národných právnych noriem. V niektorých prípadoch rozhodcovské súdy aplikujú lex mercatoria prostredníctvom prístupu tzv. priamej cesty (voie directe), t. j. bez toho, že by sa strany na lex mercatoria v zmluve odvolali. Je však potrebné zdôrazniť, že ohľadne zmlúv o obchodnom zastúpení sú známe len dva rozhodcovské nálezy, kde bola táto metóda uplatnená. Jeden z nich je známy prípad Norsolor, kedy bol rozhodcovský rozsudok potvrdený aj štátnymi súdmi Rakúska.
Uznávanými zložkami lex mercatoria sú Zásady európskeho zmluvného práva (PECL) vypracované Komisiou európskeho zmluvného práva a Zásady medzinárodných obchodných zmlúv vypracované na pôde UNIDROIT. Otázky týkajúce sa zastúpenia priamo upravujú len PECL. Je v nich obsiahnutá len úprava vonkajšieho vzťahu, pričom sa rozlišuje medzi priamym a nepriamym zastúpením. Rovnako úpravu vonkajšieho vzťahu zo zastúpenia upravujú aj Zásady UNIDROIT.
PECL aj Zásady UNIDROIT sa majú použiť na konkrétnu zmluvu, ak sa zmluvné strany dohodli na tomto použití; môžu sa však použiť aj v prípade, ak sa strany dohodli, že sa ich zmluva má riadiť všeobecnými právnymi zásadami, lex mercatoria a podobnými zásadami alebo ak sa strany nedohodli na žiadnom systéme právnych noriem.
Zástancovia lex mercatoria zaznamenali v poslednej dobe určitý úspech, už len v tom, že Nariadenie Rím I sa zmieňuje o možnosti zahrnutia odkazu na právny poriadok neštátnej povahy alebo na medzinárodný dohovor do zmluvy.
V. Komparácia právnych úprav v jednotlivých štátoch a v európskom práve
Zjednocujúcim prameňom úpravy zmlúv o obchodnom zastúpení v členských štátoch ES/EÚ je Smernica Rady z 18. decembra 1986 o koordinácii predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov č. 86/653/EHS. Táto smernica definuje obchodného zástupcu, podrobne stanovuje práva a povinnosti zmluvných strán najmä s ohľadom na ochranu práv obchodného zástupcu ako slabšej strany (s ohľadom na najneskorší okamih vzniku nároku na províziu, podmienky jej vyplatenia, nárok obchodného zástupcu na náhradu škody a na odškodnenie za získaných zákazníkov, delkre- dere a konkurenčné doložky) a spôsoby a lehoty na ukončenie zmluvy. Jednotlivé výkladové problémy sú podporené uvedením relevantných judikátov ESD.
Z hľadiska ďalšieho vývoja súkromného práva na európskej úrovni je potrebné sa zmieniť o iniciatívach smerujúcich k príprave jednotného európskeho súkromného práva. Aj keď ide o myšlienku značne vzdialenej budúcnosti, už v súčasnosti sú aktívne niektoré pracovné skupiny či komisie, ktoré si uved e- nú víziu stanovujú ako konečný cieľ. Taktiež už sú k dispozícii niektoré dokumenty, ktoré by mali uvedenému cieľu napomôcť; zmieňme sa najmä o Spoločnom referenčnom rámci vypracovanom skupinou CFR-net a Zásadách európskeho zmluvného práva vypracovaných Komisiou európskeho zmluvného práva; okrem toho s podporou európskych inštitúcií pôsobí ešte Študijná skupina európskeho občianskeho zákonníka, ktorej cieľom je vypracovanie akejsi obdoby amerických restatements týkajúcich sa čiastkových oblastí súkromného práva a v konečnom dôsledku jednotného európskeho občianskeho zákonníka.
Smernica bola transponovaná do právnych poriadkov všetkých členských štátov EÚ. Odchýlky medzi národnými úpravami nie sú výrazné, zaujímavé je však sledovať rôzne vymedzenia obchodného zastúpenia voči iným formám zastúpenia či zastupiteľského vzťahu, čo má vplyv aj na riešenie kvalifikačného problému v rámci používania kolíznych noriem. Napr. v Nemecku je obchodné zastúpenie považované primárne za jednu z foriem zastúpenia (popri prokúre či obchodnom splnomocnení), a nie za druh zmluvného vzťahu, aj keď prirodzeným spôsobom jeho vzniku je práve zmluva.
Značná pozornosť je v predkladanom článku venovaná rozlíšeniu medzi obchodným zástupcom a zamestnancom (v mnohých štátoch nazývaným obchodným cestujúcim). Základnými rozlišovacími kritériami sú samostatnosť obchodného zástupcu na jednej strane (prejavujúca sa najmä slobodou pri určovaní náplne svojej činnosti a svojho pracovného času) a podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi na strane druhej (prejavujúca sa najmä nemožnosťou odchýliť sa od pokynov zamestnávateľa a jeho neobmedzenou kontrolu). Zatiaľ čo v rakúskom práve na odlíšenie pracovnej zmluvy od zmluvy o obchodnom zastúpení v prípade pochybností postačuje, ak sa strany výslovne dohodli na vzťahu z obchodného zastúpenia, v štátoch, kde je veľmi prísne pracovné zákonodarstvo, je toto rozlíšenie omnoho komplikovanejšie. Vo francúzskom práve reálne hrozí, že obchodný zástupca nebude považovaný za tzv. obchodného agenta (agent commercial), ktorý spadá pod režim Smernice, ale za tzv. obchodného cestujúceho VRP (voyageur, représentant et placier), na ktorého sa vzťahuje francúzsky Zákonník práce. Rozlíšenie medzi obidvoma kategóriami je značne nejasné; s istotou možno povedať len to, že VRP nemôžu byť právnické osoby a že popri svojej činnosti v prospech zastúpeného (zamestnávateľa) neobchodujú na vlastný účet. Okrem toho VRP nie sú ani osoby, ktoré samy zamestnávajú iných zamestnancov na výkon svojej činnosti a tiež nimi nie sú osoby, ktoré prevzali delkredere záväzok. Značne rigorózna úprava platí v Belgicku. Podľa tamojšej legislatívy sa zmluva s obchodným zástupcom považuje za zmluvu pracovnú bez ohľadu na akékoľvek výslovné alebo mlčky dohodnuté ustanovenie zmluvy a bez ohľadu na jej pomenovanie, ibaže sa preukáže opak. Dôkazné bremeno nesie v takom prípade príkazca (zastúpený). Dôvodmi na preukázanie opaku sú najmä organizovanie aktivít zástupcu podľa vlastnej úvahy a jeho vlastné rozhodovanie o pracovnom čase. Pokiaľ sa však tieto okolnosti nepodaria zastúpenému preukázať, bude sa vzťah medzi ním a zástupcom riadiť pracovnoprávnymi predpismi.
Trochu liberálnejšiu úpravu, než je úprava v členských štátoch ES/EÚ zakotvuje švajčiarsky právny poriadok.
V štátoch angloamerického právneho systému spadá úprava obchodného zastúpenia pod režim tzv. law of agency, ktoré vychádza z precedenčného práva common law. Pojem agency je definovaný ako právny vzťah, ktorý existuje medzi dvoma osobami, z ktorých jedna (agent) výslovne alebo konklu- dentne súhlasí, že druhá (principál) ju má zastupovať alebo za ňu konať a druhá podobne súhlasí tú prvú zastupovať alebo tak konať. Je to fiduciárny vzťah založený na vzájomnej dôvere medzi agentom a principálom a vo svojej čistej podobe je bezodplatný. Pre Veľkú Britániu a Írsko je záväzná Smernica č. 86/653/EHS o koordinácii predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, ktorej implementácia do vnútroštátneho právneho poriadku prebehla vydaním zákonných nariadení, tzv. statutory instruments, resp. regulations preberajúcich text Smernice. Vzhľadom však na to, že Smernica zakotvila inštitúty, ktoré sú common law cudzie, v praxi boli zaznamenané viaceré interpretačné problémy.
Úprava law of agency zahŕňa vnútorný i vonkajší vzťah zo zastúpenia; jeho rozsah použitia je značne široký – v kontinentálnom práve by bolo ekvivalentom vnútorného vzťahu zo zastúpenia viacero rôznych zmluvných typov v rôznych právnych odvetviach, vrátane občianskeho, obchodného, pracovného, rodinného či korporačného práva, ale aj procesného práva a verejného práva všeobecne. Law of agency môžeme charakterizovať ako liberálnu úpravu, smerujúcu viac k ochrane principála, než zástupcu.
Agentské právo (law of agency) platí aj v Spojených štátoch amerických, kde patrí do právomoci jednotlivých štátov. Jeho súkromnoprávnu unifikáciu – všeobecne rešpektovanú (s výnimkou štátu Louisiana) – predstavuje Restate- ment of the Law – Agency, ktorého posledné znenie je z roku 2006. Restate- ment predstavuje veľmi dobre prepracovaný súhrn pravidiel pre vnútorný i vonkajší vzťah zo zastúpenia. Taktiež si zachováva značne liberálny charakter s dôrazom na ochranu zastúpeného a v rámci vonkajšieho vzťahu na ochranu tretej osoby.
Archaické agentské právo platí aj v Indii, je však na rozdiel od anglickej úpravy kodifikované – jednotlivé ustanovenia agentského práva obsahuje Indický zákon o zmluvách z roku 1872. Vykazuje spoločný základ s anglickou úpravou, existujú však aj viaceré odlišnosti, napr. ex lege zakotvenie práva na odplatu, výhradnosť agentského vzťahu alebo niektoré špeciálne prípady zaviazanosti agenta voči tretej osobe.
Japonská úprava obchodného zastúpenia je liberálna, aj keď v porovnaní s úpravou v európskych štátoch značne medzerovitá. Preto je potrebné snažiť sa čo najviac otázok – predovšetkým tých, ohľadne ktorých môže vzniknúť medzi stranami problém – upraviť výslovne v zmluve. Vzhľadom na striktné japonské protimonopolné zákonodarstvo nie je možné dohodnúť s obchodným zástupcom konkurenčnú doložku, ktorá by nadobudla platnosť po ukončení zmluvy. Čínske právo pojem obchodného zástupcu, resp. zmluvy o obchodnom zastúpení vôbec nepozná. Podľa povahy zmluvného vzťahu je však naň možné použiť právnu úpravu príbuzných zmluvných typov, ktorých úprava je celkom prepracovaná. Problémom je však chýbajúca judikatúra, ktorá spôsobuje, že niektoré všeobecné právne pojmy je problematické interpretovať. Špecifikom čínskej ekonomiky je významná pozícia štátneho hospodárstva, čo má výrazný vplyv aj na právnu reguláciu. Existuje samostatný zákon o hospodárskych zmluvách so vzťahom k zahraničiu, ktorý stanovuje niektoré podmienky pre zmluvy so zahraničným prvkom, napr. ich obsahové a formálne náležitosti a podmienky aplikácie niektorých ďalších zmluvných inštitútov. V ruskom práve zodpovedá zmluve o obchodnom zastúpení tzv. agentská zmluva. Je to všeobecný zmluvný typ zahrňujúci dlhodobé vykonávanie právnych alebo iných úkonov agentom na účet principála, a to buď v jeho mene alebo v mene agenta. Ruské právo je ohľadne úpravy agentského vzťahu pomerne liberálne. Vzhľadom však na niektoré rozporuplnosti v právnej úprave (napr. týkajúce sa okamihu vzniku nároku na províziu a jej splatnosti) odporúčame v prípade aplikácie ruského práva na zmluvu o obchodnom zastúpení dôležité veci upraviť čo najpresnejšie priamo v zmluve.
VI. Verejnoprávna úprava otázok súvisiacich so zastúpením
V záujme medzinárodnej spolupráce sú štáty zväčša ochotné pripustiť na právne vzťahy s cudzím prvkom aplikáciu zahraničných súkromnoprávnych predpisov. Deje sa tak prostredníctvom kolíznych noriem (tam, kde kolízne normy nemajú, napr. v USA, prostredníctvom pravidiel vyplývajúcich zo súdnej judikatúry). Naproti tomu štáty nie sú ochotné upustiť od používania svojich noriem štátneho (ústavného), správneho, finančného a trestného práva a taktiež procesné normy. Ide o normy obsiahnuté vo vnútroštátnych verejnoprávnych predpisoch, ktoré priamo neupravujú práva a povinnosti strán a ich postavenie v záväzkových vzťahoch, vzhľadom na ich povahu je však nutné k nim prihliadnuť. Okrem toho sa verejnoprávna norma môže objaviť aj v súkromnoprávnom predpise, najmä pracovnoprávnej povahy. Tieto predpisy, resp. normy majú povahu „medzinárodne“ imperatívnych noriem (na rozdiel od vnútroštátnych kogentných noriem, ktoré je možné neaplikovať v prípade, ak rozhodným právom určeným kolíznou normou nie je tuzemské, ale cudzie právo).
Medzi verejnoprávne normy majúce vplyv na vzťahy súvisiace s obchodným zastúpením zaraďujeme predovšetkým daňové, devízové, menové predpisy, predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, predpisy o ochrane spotrebiteľa, predpisy ustanovujúce podmienky pre začatie a výkon podnikania obchodných zástupcov, predpisy týkajúce sa exportu a importu, predpisy o cenných papieroch a taktiež predpisy týkajúce sa predchádzania a zabraňovania korupcii.
Osobitnú pozornosť je potrebné venovať predpisom o ochrane hospodárskej súťaže v podmienkach EU. Základným pravidlom vyplývajúcim zo Zmluvy o fungovaní EU je, že sú zakázané dohody medzi podnikateľmi, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu. Zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle judikatúry ESD a stanovísk Komisie pravidlá hospodárskej súťaže nenarúšajú (ani keď ide o výhradné zastúpenie, resp. ak je výkon činnosti obchodného zástupcu teritoriálne obmedzený); musia však byť splnené nasledujúce podmienky:
a) obchodný zástupca nesmie znášať finančné a obchodné riziká, ktoré sú typické pre prostredníka (podnikateľa, ktorý tovar nakúpi, nadobudne k nemu vlastnícke právo a ďalej ho vo svojom mene predá),
b) obchodný zástupca musí byť súčasťou predajnej siete zastúpeného,
c) zmluva o obchodnom zastúpení nesmie byť súčasťou všeobecnejšieho rámca, v ktorom obchodný zástupca reálne vystupuje ako distribú- tor/prostredník.
Pohľad na uvedené kritériá v poslednom období Komisia upravila vydaním Pokynov týkajúcich sa vertikálnych obmedzení konkurencie (Guidelines on Vertical Restraints). Podľa Pravidiel je hlavným kritériom pre rozlíšenie, či obchodný zástupca podlieha obmedzeniam o ochrane hospodárskej súťaže, finančné alebo obchodné riziko, ktoré nesie vo vzťahu k činnostiam vykonávaným pre zastúpeného. Pokiaľ tieto riziká znáša zastúpený a obchodný zástupca ich neznáša vôbec, resp. len v nepatrnej miere, ide o tzv. „pravú“ zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorá ustanoveniam Zmluvy o fungovaní EU nepodlieha; v opačnom prípade zmluva o obchodnom zastúpení ako tzv. „nepravá“ môže byť posúdená ako narušujúca hospodársku súťaž.
Viaceré, najmä rozvojové štáty stanovujú prísne podmienky pre začatie podnikania obchodných zástupcov na ich území. Zaraďujeme tu najmä povinnosť registrácie alebo schválenia zmluvy o obchodnom zastúpení (v niektorých štátoch ide len o štandardnú administratívnu povinnosť, v iných je však podmienkou platnosti zmluvy, resp. vymožiteľnosti práv z nej vyplývajúcich); povinnosť získať osobitné štátne, resp. iné povolenie; obmedzenia týkajúce sa dĺžky pobytu alebo štátnej príslušnosti obchodného zástupcu, resp. vlastníkov právnickej osoby, ktorá je obchodným zástupcom; ako aj obmedz e- nia spočívajúce v tom, že činnosť obchodného zástupcu môže vykonávať len právnická osoba, ktorá má určitú právnu formu.
Príliš rigorózne verejnoprávne predpisy, najmä v rozvojových štátoch, je potrebné podrobiť kritike. Väčšinou sú motivované na jednej strane snahou maximálne regulovať činnosť obchodných zástupcov na svojom území, na druhej strane protekcionistickými praktikami smerujúcimi k ochrane zástupcov i vlastnej ekonomiky. To, že takýto prístup nenapomáha zahraničnému obchodu ani rozvoju príslušných hospodárskych systémov, sa v histórii ukázalo už viackrát. Je preto otázna udržateľnosť i trvácnosť takýchto opatrení. V praxi zahraničnoobchodných vzťahov však podnikateľom, ktorí chcú svoje tovary alebo služby distribuovať do uvedených štátov neostáva nič iné, len tamojšiu právnu úpravu rešpektovať.
Aj niektoré medzinárodné zmluvy verejnoprávnej povahy majú významný vplyv na obchodné zastúpenie. Zaraďujeme tu najmä dvojstranné zmluvy (napr. zmluvy o zamedzení dvojakého zdanenia, obchodné a platobné dohody), ale aj niektoré mnohostranné zmluvy (týkajúce sa napr. ochrany priemyselného vlastníctva, zabraňovania korupcii alebo leteckej pr epravy).
VII. Záver
Zastúpenie v medzinárodnom obchode je upravované veľmi rôznorodými právnymi normami rôzneho pôvodu (medzinárodného, európskeho, vnútroštátneho i neštátneho), čo spôsobuje značnú neprehľadnosť právnej úpravy. Predkladaný článok sa snažil uvedené problémy roztriediť, osobitne ich popísať, analyzovať a vyhodnotiť a celkovo náročnú a rôznorodú právnu problematiku zosystemizovať a sprehľadniť. Osobitnú pozornosť venujeme najnovšie prijatým právnym úpravám (najmä na európskej úrovni) a snažíme sa poukázať na ich prínosy, resp. nedostatky, čo by mohlo v čase ešte sa len vytvárajúcej judikatúry podnietiť diskusiu o aplikácii niektorých sporných ustanovení o niektorých námetoch de lege ferenda.
Autor
JUDr. Ing. Martin Winkler PhD.