NAVRHOVANÉ ZMENY PRÁVNEJ ÚPRAVY S. R. O. VO VÄZBE NA OCHRANU VERITEĽOV

Úvod

Spoločnosť s ručením obmedzeným je najobľúbenejšou a najčastejšie využívanou právnou formou obchodnej spoločnosti v Slovenskej republike[1]. Možnosť založenia tejto spoločnosti aj jedinou fyzickou osobou, relatívne nízka vkladová povinnosť spoločníkov a obmedzené ručenie spoločníkov za záväzky spoločnosti sú zrejme základnými motívmi pre voľbu tejto formy spoločnosti založenej za účelom podnikania. Založenie spoločnosti s ručením obmedzeným umožňuje zakladateľom preniesť riziko z výkonu podnikateľskej činnosti na iný právny subjekt so samostatnou spôsobilosťou, zodpovednosťou a majetkovou základňou.

Vzhľadom na to, že spoločníci ručia za záväzky spoločnosti obmedzene, a to len do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri, po úplnom splnení ich vkladovej povinnosti zaniká ich ručiteľská povinnosť za záväzky spoločnosti. Znamená to, že riziko, ktoré znášajú v súvislosti s podnikaním spoločnosti, spočíva iba v tom, že prostriedky, ktoré investovali do spoločnosti vo forme vkladov na základné imanie, im neprinesú žiaden výnos a ani sa im nevrátia. Takto sú spoločníci chránení pred veriteľmi spoločnosti, pretože po úplnom splatení vkladov sa veritelia k majetku spoločníkov nedostanú[2].

Zložitejšou témou je ochrana veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným. Práve vytvorenie základného imania spoločnosti splatením vkladov, na ktoré sa spoločníci zaviazali by malo byť jedným z prostriedkov ochrany veriteľov. Tradične sa ako jedna z funkcií základného imania uvádza funkcia garancie existencie majetku spoločnosti, ktorý je k dispozícii veriteľom na úhradu ich pohľadávok. Garančná funkcia základného imania (základného kapitálu) je však v praxi značne obmedzená, keďže ani vysoké základné imanie nie je spravidla zárukou, že spoločnosť má skutočne k dispozícii prostriedky zodpovedajúce tejto hodnote, keďže kapitálové spoločnosti nie sú povinné uhrádzať stratu, ktorá vznikne z ich hospodárenia[3].

I. Navrhované zmeny

Zlyhávanie garančnej funkcie základného imania ako jedného z prostriedkov ochrany veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným je zrejme najpálčivejším problémom, ktorý je potrebné riešiť prípadnými legislatívnymi zmenami. Dochádza totiž k prípadom, keď sú spoločnosti s ručením obmedzeným zakladané zo špekulatívnych dôvodov, aby len vytvorili tzv. „korporátnu stenu“, ktorá by chránila spoločníkov pred veriteľmi vyššie naznačeným spôsobom, pričom spoločníci nemajú v úmysle spoločnosť dostatočne kapitálovo vybaviť na to, aby pohľadávky veriteľov mohli byť uspokojené z majetku spoločnosti.

K reálnemu uplatňovaniu garančnej funkcie základného imania spoločnosti s ručením obmedzeným by mali prispievať tie ustanovenia zákona, ktorých účelom je zabezpečiť reálne vytvorenie základného imania a reálne zachovanie majetku spoločnosti minimálne vo výške zapísaného základného imania. Aktuálne je v legislatívnom procese návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré iné zákony, v rámci ktorého sa navrhuje zmena ustanovenia ObchZ, ktorého účelom by malo byť reálne vytvorenie základného imania.

Navrhovanou zmenou má byť vloženie nového odseku 2 do ustanovenia § 60 ObchZ, v zmysle ktorého budú mať zakladatelia spoločnosti s ručením obmedzeným povinnosť splatiť peňažné vklady, resp. ich príslušnú časť na osobitný samostatný účet zriadený správcom vkladu v banke. Výpis z tohto účtu by mal byť povinnou prílohou k návrhu na zápis spoločnosti do obchodného registra. Na posúdenie splnenia vkladových povinností spoločníkov pred vznikom spoločnosti teda už nebude postačovať prehlásenie správcu vkladu o tom, že vklady boli splatené, ale bude potrebné, aby reálne boli peňažné prostriedky, ktorými sa majú splatiť peňažné vklady vložené na účet v banke. S týmito peňažnými prostriedkami nebude možné nakladať pred vznikom spoločnosti, okrem úhrady nákladov súvisiacich so založením a vznikom spoločnosti a v prípadoch, keď zákon ukladá povinnosť vrátiť peňažné vklady alebo ich časti.

Ustanovenie takýchto povinností v súvislosti s platením peňažných vkladov nie je žiadne nóvum. Podobne sú povinnosti spoločníkov ustanovené napríklad v § 23 platného zákona č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích – ďalej „ZOK“) alebo v ustanovení § 10 ods. 2 rakúskeho Geselschaft mit beschränkter Haftung Gesetz.

Uvažujúc nad jedným zo základných účelov reálneho splatenia vkladov, sa zdá, že motívom pre prijatie takejto zmeny právnej úpravy je posilnenie ochrany veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným. Dôvodová správa k uvedenému návrhu zákona presnú odpoveď neposkytuje. V osobitnej časti dôvodovej správy, nie je ratio tohto návrhu nijako vysvetlené a vo všeobecnej časti sa môžeme dočítať, že uvedenou zmenou má dôjsť k implementácii Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2012/30EÚ o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností, na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností a zmena ich spoločenského správania. Okrem toho ide o implementáciu úlohy B.1. z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 235 z 31. mája 2012 v rozsahu opatrenia č. 22 z oblasti obchodného práva Akčného plánu boja proti daňovým podvodom na roky 2012 až 2016.

Pokiaľ ide o spomenutú smernicu, tá je zameraná len na právnu úpravu akciových spoločností resp. obdobných právnych foriem a nevyžaduje od jednotlivých členských štátov, aby zaviedli právnu úpravu vyžadujúcu splatenie peňažných vkladov na osobitný účet v banke.

Vzhľadom na túto skutočnosť usudzujeme, že motívom navrhnutia tejto legislatívnej zmeny bola skôr implementácia opatrení uvedených v Akčnom pláne boja proti daňovým podvodom. Zjednodušene povedané, nejde o posilnenie ochrany veriteľov spoločností s ručením obmedzeným vo všeobecnosti ale o posilnenie ochrany jedného konkrétneho veriteľa – štát.

V uvedenom akčnom pláne sa ako dôvody pre zavedenie takýchto opatrení uvádza, že spoločnosti s ručením obmedzeným sa v najväčšej miere podieľajú na objeme daňovej straty štátneho rozpočtu, a to najmä tie, „ktoré sídlia na fiktívnych, či virtuálnych adresách, ich štatutárnym orgánom je jedna osoba, ktorá so správcom dane nekomunikuje (spravidla tzv. „biely kôň“), a ktoré obchodné aktivity len papierovo deklarujú, pričom ich skutočne nerealizujú.“ Spoločnosti sú podľa názoru spracovateľa zakladané za účelom páchania daňových podvodov, pričom majú takmer nulovú zodpovednosť za nezaplatenie, či skrátenie dane. Štatutárny orgán spoločnosti, ktorá spáchala podvod alebo dlží štátu na daniach a odvodoch, môže takúto spoločnosť bez následkov zrušiť, založiť si desiatky nových a pokračovať v nelegálnych aktivitách pod novou hlavičkou[4].

II. Očakávaný efekt právnej úpravy

Možno konštatovať, že právo ako systém i jednotlivé právne normy by mali byť efektívne. Právne normy vždy sledujú nejaký účel, dosiahnutie určitého cieľu a možno ich považovať za efektívne, ak tento účel alebo cieľ aj skutočne dosahujú[5].

Účel nového ustanovenia § 60 ods. 2 ObchZ je vyjadrený v citovanom Akčnom pláne. Otázne je, či prijatie tejto novej právnej úpravy prispeje aspoň v nejakej miere k zníženiu rozsahu daňových podvodov, alebo bude mať len nejaké neželané efekty v zbytočnom zvýšení administratívnej a ekonomickej náročnosti vstupu nových subjektov do podnikateľského prostredia.

Pokiaľ má byť účelom navrhovanej právnej úpravy boj proti daňovým podvodom, najmä pokiaľ ide o daň z pridanej hodnoty, priama súvislosť povinnosti splatiť peňažné vklady do spoločnosti a znižovania rozsahu daňových podvodov nám môže unikať.

Z odôvodnenia Akčného boja sa možno dovtípiť, že ide skôr o snahu skomplikovať situáciu osobám, ktoré zakladajú spoločnosti s ručením obmedzeným cielene za účelom páchania daňových podvodov. Povinnosť skutočne splatiť sumu peňažných vkladov na účet v banke by mala takéto osoby odradiť od takého konania, v rámci ktorého problémy daňového zaťaženia spoločnosti, ktorej sú spoločníkmi alebo štatutárnymi orgánmi riešia jednoducho založením ďalších a ďalších spoločností, ktoré fakticky preberajú ekonomickú činnosť po predchádzajúcich spoločnostiach.

Najmä však ide o to, odradiť osoby od zakladania desiatok ba možno stoviek majetkovo a personálne prepojených obchodných spoločností, ktoré by sa registrovali za platiteľov dane z pridanej hodnoty a následne by medzi sebou uzatvárali fiktívne obchody za účelom vykázania určitej obchodnej činnosti, pri ktorej by mohol vznikať voči štátu nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty.

O spôsobilosti navrhovanej právnej úpravy dosiahnuť vyššie naznačené ciele možno podľa nášho názoru s úspechom pochybovať. Kto totiž zakladá obchodné spoločnosti so špekulatívnym úmyslom za účelom vykonávania uvedených činností, najmä pokiaľ ide o obohacovanie sa vykazovaním fiktívnych nadmerných odpočtov DPH, ale aj pokiaľ by išlo o špekulatívne vyhýbanie sa iným daňovým a odvodovým povinnostiam, dosiahne zo svojej protiprávnej činnosti taký efekt, že sa mu oplatí znášať tieto náklady na zakladanie obchodných spoločností.

Povinnosť splatiť reálne peňažné vklady na základné imanie obchodných nemôže pôsobiť odradzujúco voči zakladateľom konajúcim zo špekulatívnych dôvodov, ak reálne nefungujú právne inštitúty, účelom ktorých je dosiahnutie zachovania základného imania obchodných spoločností. Ak právo núti niekoho zložiť peňažné prostriedky na účet v banke, ale následne po vzniku spoločnosti ho nenúti nakladať s týmito prostriedkami dostatočne efektívne, resp. umožňuje spoločnosti využívať tieto prostriedky pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nedokáže ustrážiť to, aby tieto prostriedky v majetku spoločnosti ostali a aby sa hodnota majetku spoločnosti alebo ak chceme čistého obchodného imania spoločnosti neznižovala pod túto hranicu, potom takáto právna úprava nemôže byť efektívna vo vzťahu k odradzovaniu subjektov od zakladania množstva obchodných spoločností z dôvodov ekonomickej náročnosti.

Inými slovami nemôžeme považovať za efektívnu právnu úpravu, ktorá síce núti spoločníka viazať finančné prostriedky na účte v banke pri vzniku spoločnosti, ale nedokáže ustriehnuť, čo sa s týmito prostriedkami bude diať na druhý deň po vzniku spoločnosti.

Ten, kto zakladá spoločnosť zo špekulatívnych dôvodov, sledujúc svoje obohatenie na úkor štátu alebo iných osôb, bude zakladať mnoho spoločností, aj napriek tomu, že bude musieť na pár dní viazať peňažné prostriedky vo výške 5.000,- eur na nejakom konkrétnom bankovom účte.

Ten, kto zakladá spoločnosť v záujme vykonávať serióznu podnikateľskú činnosť, bude určite nútený minimálne v počiatočnom období existencie spoločnosti financovať jej činnosť zo svojho majetku, a to bez ohľadu na to, či vloženie svojho majetku do spoločnosti bude iba formálne deklarovať, alebo či ho bude musieť deklarovať prostredníctvom výpisu z účtu v banke. Takmer žiadnu podnikateľskú činnosť totiž nie je možné rozbehnúť bez určitého kapitálu.

Pri súčasnom minimálnom povinnom základnom imaní spoločností s ručením obmedzeným na úrovni päťtisíc eur[6] podľa nášho názoru problém ochrany veriteľov týchto spoločností (vrátane štátu) nespočíva v regulácii povinnosti vytvoriť základné imanie spoločnosti, ale v regulácii povinnosti udržať majetok spoločnosti aspoň v hodnote tohto základného imania.

Podľa nášho názoru, pokiaľ existuje potreba zmeny právnej úpravy spoločnosti s ručením obmedzeným za účelom zlepšenia právnej pozície veriteľov týchto spoločností, a to vrátane štátu, ak sa stáva veriteľom z titulu daňových pohľadávok, je potrebné skôr meniť reguláciu reálneho zachovania základného imania spoločnosti s ručením obmedzený, než reguláciu vytvorenia základného imania.

III. Podnety de lege ferenda

Z hľadiska ochrany veriteľov spoločnosti s ručením obmedzeným v tom zmysle, aby bola posilnená náej veriteľov na vymoženie svojej pohľadávky voči spoločnosti môže byť inštitút žaloby veriteľa voči konateľom s. r. o. upravený v § 135a ods. 5 ObchZ. Ak totiž dochádza v spoločnosti k stratám, a tým aj k znižovaniu čistého obchodného imania spoločnosti v dôsledku neuváženého konania štatutárnych orgánov (ak by dosahovalo intenzitu rozporu s odbornou starostlivosťou pri absencii iných liberačných dôvodov), veriteľ je oprávnený vo vlastnom mene a na vlastný účet uplatniť nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom. Problémom pri reálnom využití tohto inštitútu však môže byť preukázanie skutočnosti, že veriteľ nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti, ako aj častokrát deficit informácií u veriteľa, ktoré by mu umožňovali posúdiť, či existujú nejaké nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom. Veriteľ totiž logicky nemá a ani nemôže mať taký prístup k informáciám ako spoločník.

V tomto prípade by asi nebolo správne dávať do rúk veriteľom tie isté možnosti ako napr. spoločníkom spoločnosti, ale vieme si predstaviť diskusiu o liberalizovaní povinnosti veriteľov preukazovať nemožnosť uspokojenia pohľadávky z majetku spoločnosti.

Podstatnejšie je podľa nášho názoru to, aby nedochádzalo k nekontrolovanému odlievaniu majetku zo spoločnosti bez náležitého vysporiadania sa s veriteľmi. Na to slúžia (alebo majú slúžiť) inštitúty konkurzného práva, je však podľa nás dôležité, aby tieto inštitúty boli zaktivizované ešte v čase, ke’d spoločnosť má aspoň nejaký majetok. Za týmto účelom je v právnom poriadku zaktovená zodpovednosť štatutárnych orgánov za včasné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. V zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) je dlžník v predlžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení, pričom táto povinnosť sa vzťahuje na jeho štatutárne orgány, likvidátora či zákonného zástupcu. Ak osoba v takomto postavení poruší svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, tak v zmysle § 11 ods. 4 ZKR, tak jej vyhlásením konkurzu môže vzniknúť povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty sumu vo výške dlžníkovho základného imania zapísaného v príslušnom registri v čase, keď porušila povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, najviac vo výške dvojnásobku minimálnej výšky základného imania obchodnej spoločnosti ustanovenej zákonom.

Špekulatívnemu zakladaniu obchodných spoločností by mohlo brániť dôsledné uplatňovanie tohto ustanovenia, prípadne ešte sprísniť režim zodpovednosti osôb oprávnených konať v mene spoločnosti podobne ako to ustanovuje § 68 ods. 4 ZOK, v zmysle ktorého súd môže rozhodnúť o tom, že člen alebo bývalý člen štatutárneho orgánu obchodnej korporácie ručí za jej záväzky, ak vedel alebo mohol vedieť, že korporácia je v hroziacom úpadku a v rozpore so starostlivosťou riadneho hospodára neučinil na jeho odvrátenie všetko potrebné a rozumne predpokládateľné.

Oba tieto inštitúty však predpokladajú svoje uplatnenie až v štádiu po vyhlásení konkurzu, teda ak bude samotný dlžník ohľadne vyhlásenie konkurzu nečinný, musia mať reálnu možnosť i motiváciu iniciovať vyhlásenie konkurzu veritelia.

Záver

V predchádzajúcich riadkoch sme chceli vyjadriť svoje pochybnosti o efektívnosti a potrebe navrhovanej zmeny plnenia vkladovej povinnosti spoločníkov obchodných spoločností, či už pokiaľ ide o sledovanie účelu ochrany ich veriteľov, alebo o boj proti daňovým podvodom. Neočakávame, že zmena § 60 ObchZ prinesie nejaké pozitíva.

Podľa nášho názoru je potrebné zvyšovať mieru ochrany veriteľov kapitálových obchodných spoločností najmä skrz ustanovení, ktorých účelom je zachovanie majetku spoločnosti v určitej hodnote, zodpovedajúcej minimálne hodnote zapísaného základného imania, resp. ktoré smerujú k bráneniu znižovania majetku spoločnosti zneužívajúcim spôsobom konaním v rozpore s povinnosťou zachovávať odbornú starostlivosť pri správe majetku spoločnosti či pri konaní v jej mene.

Účinnými prostriedkami môžu byť žaloby veriteľov voči štatutárnym orgánom resp. ich členom ako aj úprava zodpovednosti osôb konajúcich v mene spoločnosti za porušenie povinnosti iniciovať konkurz na majetok spoločnosti.

V tejto súvislosti možno inšpiráciu hľadať aj v novom platnom českom zákone o obchodních korporacích a družstvech.P

Autor
JUDr. Jozef Čorba

JE UZNESENIE VALNÉHO ZHROMAŽDENIA PRÁVNYM ÚKONOM?

V právnej teórii a v praxi už dlhodobo diskutuje o tom, či je uznesenie valného zhromaždenia právnym úkonom. Vyslovujú sa názory pre a proti. Ani v zahraničí neexistuje jednotný názor na danú problematiku. Povaha uznesenia valného zhromaždenia je právnou otázkou, ktorá má nepochybne význam pre teóriu i prax.

Postupom času sa vytvorili dve protikladné stanoviská. Prvá skupina autorov zdôrazňuje, že uznesenie valného zhromaždenia je právnym úkonom. Upozorňujú na skutočnosť, že v uznesení prejavuje obchodná spoločnosť svoju vôľu vytvorenú hlasovaním spoločníkov, bez ktorých by spoločnosť nemohla existovať.

Druhá skupina autorov k povahe uznesenia valného zhromaždenia ako právneho úkonu pristupuje odmietavo. Tento názor je odôvodnený právnou úpravou spôsobu konania obchodnej spoločnosti. Odborníci z obchodného práva nepopierajú, že uznesenie valného zhromaždenia vyjadruje vôľu právnickej osoby, avšak poukazujú na to, že podľa zákona valné zhromaždenie nie je oprávnené konať v mene obchodnej spoločnosti.

Hanes tvrdí, že „…v niektorých prípadoch uznesenie valného zhromaždenia bude právnym úkonom, v inom takúto povahu nebude mať“. Nadväzuje pritom tak, že „…právna povaha uznesenia je veľmi rôznorodá. Niektoré bežné uznesenia procedurálneho charakteru vôbec nemusia mať právnu relevanciu Pri uzneseniach valného zhromaždenia, ktoré majú právne následky, tvorba vôle obchodnej spoločnosti a jej prejav je spravidla procesom oveľa zložitejším, než je tvorba a prejav vôle fyzickej osoby, s akým v podstate rátajú ustanovenia o právnych úkonoch v Občianskom zákonníku. Niekde zákon predpokladá, že valné zhromaždenie vôľu obchodnej spoločnosti nielen vytvára, ale ju aj prejavuje “.1 Hanes teda považuje uznesenie valného zhromaždenia za právny úkon, avšak rozlišuje medzi uzneseniami, ktoré majú konkrétnu právnu relevanciu a medzi uzneseniami procesného charakteru, ktorým už charakter právneho úkonu nepriznáva. [1]

K názoru, že uznesenie valného zhromaždenia je právnym úkonom prikláňa aj Ovečková, ktorá uvádza, že „…vzhľadom na to, že uznesenie valného zhromaždenia má charakter právneho úkonu, musí spĺňať nevyhnutné požiadavky uvedené v § 34 Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje zákonnú definíciu právneho úkonu…“[2]

Dedič k povahe uznesenia valného zhromaždenia uvádza, že „ Uznesenie valného zhromaždenia má povahu právneho úkonu, a preto nesmie odporovať právnym predpisom. Nesmie odporovať ani spoločenskej zmluve a stanovám, pokiaľ nejde o rozhodnutie, kde zákon alebo spoločenská zmluva dovoľuje, aby valné zhromaždenie spoločenskú zmluvu či stanovy zmenili. Ide však o relatívnu neplatnosť, o ktorej musí rozhodnúť súd.“ Neskôr Dedič vyslovuje názor: „Vo vzťahu k uzneseniu valného zhromaždenia nie je doposiaľ jednota názorov na jeho právnu povahu. Vyskytujú sa názory, že ide o právny úkon, a to buď právny úkon samotnej spoločnosti, alebo právny úkon hlasujúcich spoločníkov. Existujú aj názory, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom ani spoločnosti, ani spoločníkov, ale ide o inú právnu skutočnosť.“[3]

Ak riešime otázku, či je uznesenie valného zhromaždenia právnym úkonom, musíme vychádzať z toho, aké znaky má právny úkon a do akej miery uznesenie valného zhromaždenia tieto znaky naplňuje. Východiskom je legálna definícia právneho úkonu obsiahnutá v § 34 Občianskeho zákonníka„Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.“ Pojmovými znakmi právneho úkonu v zmysle uvedenej definície sú:

• vôľa, smerujúca k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, poprípade k spôsobeniu iných právnych následkov,

• jej relevantný prejav,

• súlad medzi vôľou a prejavom.

Dedič nemá pochybnosti o tom, že uznesenie valného zhromaždenia vyjadruje vôľu právnickej osoby, ktorej valné zhromaždenia uznesenie prijalo, keď právnická osoba nemôže priamo vyjadrovať vôľu, ale vyjadruje ju prostredníctvom svojich orgánov. Pritom ktorému z orgánov právnickej osoby prislúcha v jednotlivých veciach vytvárať vôľu právnickej osoby, určuje zákon, poprípade zveruje toto vymedzenie spoločenskej zmluve či stanovám alebo samotnému orgánu. Avšak Dedič nesúhlasí s tým, že by uznesenie valného zhromaždenia priamo vyjadrovalo vôľu spoločníkov. Je síce pravdou, že vôľa spoločnosti vyjadrená v uznesení valného zhromaždenia je vytváraná jednotlivými spoločníkmi, ktorí sa na valnom zhromaždení zúčastnili, napriek tomu, výsledok tohto stretnutia vôle jednotlivých spoločníkov nemožno považovať za jednoduchý súhrn jednotlivých individuálnych vôlí. Okrem toho, tiež poukazuje na § 20 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa určuje, kto môže uskutočňovať právne úkony v mene právnickej osoby.[4] [5] [6] Valné zhromaždenie nie je orgánom, ktorý je oprávnený konať v mene spoločnosti.

Štenglová je toho názoru, že „uznesenie valného zhromaždenia nemôže byť právnym úkonom spoločnosti preto, lebo valné zhromaždenie nie je orgánom spôsobilým vykonávať právne úkony v mene spoločnosti.“5 Svoj názor odôvodňuje tým, že uznesenie neprijímajú spoločníci ako fyzické či právnické osoby, ale prijíma ju valné zhromaždenie, teda orgán spoločnosti. Valné zhromaždenie nie je orgánom spoločnosti oprávneným prejavovať navonok vôľu spoločnosti spôsobom, ktorým by vznikol z jeho rozhodnutia právny úkon spoločnosti. Podľa Štenglovej uzneseniu valného zhromaždenia chýba jeden z nevyhnutných znakov právneho úkonu , a to relevantný prejav vôle orgánom na to spôsobilým.

Pokorná tiež sa prikláňa názoru, že uznesenie valného zhromaždenia je právnym úkonom. „Je prejav vôle, ktorý bol sformovaný vo vzájomných diskusiách a stretoch spoločníkov – účastníkov valného zhromaždenia – a predstavuje tak ich spoločnú vôľu. … Samo však o sebe nemôže založiť, zmeniť alebo zrušiť právne vzťahy k tretím osobám navonok spoločnosti, pretože prejavy vôle s takýmto účinkami zverujú právne predpisy štatutárnym orgánom spoločnosti a iným osobám oprávneným vo veciach spoločnosti konať.“6 Pokorná zhrnula znaky, ktorými sa uznesenie valného zhromaždenia odlišuje od právnych úkonov, s ktorými sa bežne pracuje napr. záväzkové právo:

– prejav vôle sa vytvára a vyjadruje vo vnútri právnickej osoby v útvare, ktorý predstavuje zhromaždenie osôb tvoriacich jej osobný substrát a predpoklad jej existencie,

– existencia tohto útvaru vyplýva zo zákona

– pôsobnosť tohto útvaru je daná zákonom a zákonom sú vymedzené i jeho vzťah k ostatným vnútorným útvarom spoločnosti,

– prejav vôle spoločnosti nie je totožný s vôľou každého spoločníka, ale je založený na väčšinovej vôli vytvorenej hlasovaním prítomných spoločníkov,

– pre spôsob zhromaždenia spoločníkov a ich jednania, hlasovania a zisťovania výsledkov hlasov platia presne stanovené pravidlá,

– právne následky založené uznesením valného zhromaždenia môžu vzniknúť voči osobám stojacim vo vnútri spoločnosti, osobám stojacim mimo spoločnosť a tiež môžu vzniknúť spoločnosti samotnej,

– uznesenie valného zhromaždenia môže niekedy vyžadovať pre svoju uskutočňovanie nadväzujúce právne úkony spoločnosti.[7] [8] [9] [10]

Vzhľadom na tieto znaky Pokorná dospela k záveru, že „ činnosť vnútorných štruktúrnych orgánov kapitálových obchodných spoločností je proces predurčujúci správanie spoločnosti ako takej. Pokiaľ v tomto procese konajú vnútorné orgány spoločnosti, ich existencia je predvídaná právom, a ich jednanie sa realizuje právom upravených formách s cieľom spôsobiť následky, ktoré právo s takýmto jednaním spája, ide o procesy, ktoré uskutočňuje obchodná spoločnosť, ako právnická osoba. Ak potom uvedené procesy vykazujú väčšinu rysov zhodných so znakmi, ktoré sú charakterizované právnymi úkonmi, nič nebráni tomu, aby i tieto prejavy vôle boli za právne úkony považované, hoci by aj boli označované ako právne úkony svojho druhu a boli rešpektované ich zvláštnosťou.“8

Éliáš nemá pochybnosť o tom, že uznesenie valného zhromaždenia je právnym úkonom: „…uznesenie valného zhromaždenia naplňuje všetky znaky právneho úkonu. Je tu vôľa, ktorá – prejavená – vyvoláva ako svoj bezprostredný účinok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností ďalších osôb. Na to, aby spoločnosť takéto právne účinky prostredníctvom uznesenia valného zhromaždenia mohla vyvolať, je špeciálnymi ustanoveniami založená pôsobnosť valného zhromaždenia vôľu spoločnosti nielen vytvoriť, ale aj prejaviť.“9

Judikatúra Najvyššieho súdu SR sa priklonila k záveru, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, a preto neplatnosť uznesenie valného zhromaždenia nie je možné posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov. Najvyšší súd SR uviedol, že „podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom. Je nepochybné, že právne úkony môžu robiť len subjekty, ktoré majú spôsobilosť mať práva a povinnosti. … Orgány spoločnosti nemajú spôsobilosť mať práva a povinnosti. Nemá ju predstavenstvo, valné zhromaždenie, ani dozorná rada.“10 V prospech názoru, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, svedčí aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR: „Predstavenstvo akciovej spoločnosti ako štatutárny orgán nie je právnickou osobou a z nijakého osobitného zákonného ustanovenia nevyplýva jeho spôsobilosť byť účastníkom konania. Predstavenstvo nemôže vo vlastnom mene podať žalobu.“11 Najvyšší súd dospel k záveru, že uznesenie valného zhromaždenia je výsledkom kolektívnej vôle obchodnej spoločnosti a je záväzné pre ostatné orgány. Vôľa sa stane právnym úkonom len vtedy, ak spoločnosť ju prejaví navonok. Vôľa môže byť navonok prejavená len prostredníctvom štatutárnych orgánov, avšak ani štatutárny orgán nemá spôsobilosť na právne úkony. Jeho konanie nie je právnym úkonom štatutárneho orgánu, ale úkonom spoločnosti. Nemôžeme popierať, že z uznesenia valného zhromaždenia vznikajú právne následky. Právne následky však tiež vznikajú z iných právnych skutočností, s ktorými zákon spája následky. [11] [12]

Najvyšší súd ČR sa tiež priklonil k podobnému záveru ako Najvyšší súd SR. Vo svojom rozhodnutí tiež vyslovil, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa Občianskeho zákonníka spôsobilosť na právne úkony majú iba fyzické a právnické osoby. Nakoľko právne úkony obchodnej spoločnosti robia predovšetkým štatutárne orgány, uznesenie valného zhromaždenia nemôže byť právnym úkonom, pretože valné zhromaždenie nie je orgánom spôsobilým konať v mene spoločnosti právne úkony.[13]

Resumé

V 90-tych rokoch 20. storočia otázka povahy uznesenia valného zhromaždenia bola témou nejedného článku a tiež diskutabilnou problematikou na konferenciách. Jednotný názor neexistuje. Prvá skupina zastáva názor, že uznesenie valného zhromaždenia je právnym úkonom. Druhá skupina tomuto názoru oponuje a tvrdí, že uznesenie valného zhromaždenia je inou právnou skutočnosťou. Obe skupiny avšak zhodnú na tom, že uznesenie valného zhromaždenia vyjadruje vôľu spoločnosti. Najdiskutabilnejším je fakt, či uznesenie valného zhromaždenia je prejavené zákonom ustanoveným spôsobom. Zástancovia uznesenia ako právneho úkonu tvrdia, že v uznesení spoločnosť dostatočným spôsobom prejavuje svoju vôľu. Druhá skupina nemá pochybnosť o tom, že vôľa spoločnosti je prejavená len konaním štatutárneho orgánu, nakoľko valné zhromaždenie nie je oprávnené konať v mene spoločnosti.P

Autor
Mgr. Kinga Alakszová

Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov

rozhodcovské konanie
Zákon – Zákon o rozhodcovskom konaní 244/2002 | Paragrafy: § 1§ 2

Úvod

Právna úprava medzinárodných investícií je jednou z hlavných oblastí medzinárodného ekonomického práva. Rovnako ochrana investícií a riešenie investičných sporov v medzinárodnom práve je témou, ktorá v súčasnosti nadobúda dôležitosť. Celosvetové organizácie, inštitúcie a pravidlá medzi inými štruktúrami boli vytvorené, aby zlepšili a regulovali medzinárodnú investičnú aktivitu. Medzinárodné inštitúcie ako je Svetová banka a jej Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov sú významnými hráčmi na poli medzinárodného ekonomického poriadku. Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov predstavuje nezávislé a neutrálne fórum pre rozhodovanie investičných sporov a bližšie sa s ním oboznámime v nasledujúcich kapitolách.

1. Právny režim medzinárodných investícií a ich ochrany

V súčasnom medzinárodnom ekonomickom práve je problematika medzinárodných investícií predmetom úpravy mnohých medzinárodných investičných zmlúv prijímaných v záujme úpravy bilaterálnych vzťahov alebo prostredníctvom kompetentných medzinárodných organizácií (regionálne, multilaterálne zmluvy). Spoločným znakom väčšiny týchto zmlúv je snaha vytvoriť priaznivé investičné prostredie a komplexné účinné medzinárodné mechanizmy podpory a ochrany investícii, zakotvujúce aj alternatívy riešenia prípadných vzniknutých sporov.1

Pokiaľ ide o mechanizmy riešenia sporov z medzinárodných investícií rozlišujeme vo všeobecnosti dva základné mechanizmy. Jedným, historicky starším, je diplomatická ochrana a druhým je medzinárodná arbitráž, respektíve zmierovacie konanie. Diplomatická ochrana, poskytovaná štátmi, ktorých príslušníkmi boli vyvlastnením, znárodnením alebo podobným opatrením postihnutí investori, predstavovala pôvodne jediný mierový prostriedok riešenia sporov z investícií. Príčinou toho bola skutočnosť, že vtedajšie ponímanie individuálneho zahraničného investora (či už v postavení občana iného štátu, alebo právnickej osoby so sídlom v inom štáte) z hľadiska medzinárodného práva neumožňovalo investorovi priamo stíhať hosťovský štát za porušenie jeho záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva. Z pohľadu právnej povahy je diplomatická ochrana zo strany štátu generálnym prostriedkom ochrany práv jeho štátnych príslušníkov.[1] [2]

V období 60. a 70. rokov 20. storočia došlo k veľkému posunu v prostriedkoch riešenia investičných sporov medzi štátmi a investormi iných štátov. V tomto období boli vypracované rozhodujúce dokumenty upravujúce pravidlá rozhodcovského a zmierovacieho konania pri riešení sporov vyplývajúcich z medzinárodných investícií. Okrem pravidiel Komisie OSN pre obchodné právo (UNCITRAL),[3] ktoré sú významným vzorom pre početné stále rozhodcovské súdy, bol v roku 1965 prijatý Washingtonský dohovor,[4] ktorý ustanovil Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov a rozhodujúci a v súčasnosti najvýznamnejší mechanizmus a priestor na riešenie investičných sporov štátov a investorov na priamej báze. Išlo o vytvorenie tzv. hybridného mechanizmu riešenia sporov, ktorý zodpovedal hybridnej povahe daných medzinárodnoprávnych zmluvných aktov.[5] Je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že zmluvné strany sa zaviazali, že v prípade sporov, ktoré budú postúpené na riešenie v rámci rozhodcovského konania Medzinárodnému centru pre riešenie investičných sporov, nebudú svojim príslušníkom poskytovať diplomatickú ochranu. Druhým momentom, ktorý prinieslo toto obdobie bola prvá vlna bilaterálnych investičných dohôd, ktorá predznamenala právnu úpravu riešenia týchto sporov formou rozhodcovského konania, a to inkorporovaním osobitných rozhodcovských doložiek. Práve kombinácia mechanizmov zavedených Washington- ským dohovorom a ustanovení bilaterálnych investičných zmlúv položila základy na novodobé moderné riešenie sporov z medzinárodných investícií.

2. Dohovor o riešení sporov z investícií medzi štátmi a občanmi druhých štátov (Washingtonský dohovor)

Washingtonský dohovor[6] je multilaterálnou zmluvou, ktorá bola prijatá pod záštitou Svetovej Banky vo Washingtone 18. 3. 1965 súčinnosťou od 14. októbra 1966. Hneď po nadobudnutí účinnosti sa stal základom pre organizáciu neutrálneho a nezávislého riešenia medzinárodných investičných sporov medzi hosťovskými štátmi a zahraničnými investormi.

Ešte pred samotným rozborom Medzinárodného centra pre riešenie investičných sporov (ďalej len „ICSID“ alebo „Centrum“) a konaním pred ním si priblížime aspoň stručne hlavné dôvody, ktoré viedli k prijatiu tohto Dohovoru a ICSID. Cieľovou rovinou bolo vytvorenie osobitného spoľahlivého systému medzinárodnej arbitráže investičných sporov pre zahraničných investorov, ktorí plánovali umiestniť svoje investície v štátoch s nízkou úrovňou politickej i právnej kultúry, ako aj nerozvinutou a zaostalou ekonomikou. Jedným z dlhodobých cieľov Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj je dosiahnutie rozvoja ekonomiky v ekonomicky i sociálne nestabilných štátoch. Jedným zo spôsobov vzbudenia dôvery zahraničných investorov v bezpečnosť a vôbec zmysel umiestnenia zahraničných investícií v rozvojových štátoch bola myšlienka vytvorenia osobitného neutrálneho fóra rozhodovania medzinárodných investičných sporov.[7]

Hlavným sponzorom v súvislosti s prijatím Washingtonského dohovoru sa stal Aaron Broches, generálny tajomník Medzinárodnej banky pre obnovu a rozvoj.[8] Agitoval za vznik nestranného a stabilného fóra pre riešenie investičných sporov a postupne zorganizoval konzultačné stretnutia právnych expertov v Ázii, USA, Európe a Afrike. Celková medzinárodná situácia si vyžiadala prijatie komplexného dohovoru pre oblasť medzinárodných investičných sporov.

Napriek rýchlemu procesu prijatia Dohovoru a založeniu ICSID však Dohovor ostával nevyužitý a ICSID stagnovalo, rozhodujúc minimum prípadov – jeden až dva spory ročne neboli výnimkou, až do začiatku deväťdesiatych rokov, kedy v súvislosti s prudkým rozvojom medzinárodného práva zahraničných investícií nastal „baby boom“[9] sporov predkladaných na rozhodovanie v medzinárodnej investičnej arbitráži v ICSID. Stredisko sa tak stalo hlavným fórom pre rozhodovanie investičných sporov s priemerným prírastkom dvoch nových sporov každý mesiac.[10]

V súčasnosti sa prehodnocuje význam Washingtonského dohovoru a dôvodov na hodnotenie je niekoľko. Prvým dôvodom je v súčasnosti viac ako štyridsaťročná doba platnosti dohovoru. Ďalšími dôvodmi sú negativistické tendencie štátov Latinskej Ameriky (napr. vypovedanie Washingtonského dohovoru Venezuelou v januári tohto roku). V súvislosti s cieľmi dohovoru však môžeme konštatovať, že boli splnené. Je potrebné ale spomenúť dva aktuálne problémy arbitráže investičných sporov, ktoré vznikli práve v súvislosti s Washingtonským dohovorom. Prvým je nejasná otázka možnosti vypovedania Washingtonského dohovoru členským štátom a s ním súvisiace následky. Dohovor zakotvuje možnosť jeho vypovedania v článku 71, a to písomne s nadobudnutím účinnosti po uplynutí šiestich mesiacov od jeho doručenia.

V súvislosti s vypovedaním vzniká problém vyplývajúci z charakteru samotného dohovoru, ktorý nie je medzinárodným dohovorom „hmotnoprávnym“, ale procesným, určujúcim procesný postup urovnania medzinárodných investičných sporov. Z uvedeného vyplýva, že vypovedaním dohovoru členským štátom zahraniční investori s ich priamymi zahraničnými investíciami strácajú prístup k spoľahlivému spôsobu riešenia investičných sporov, ktorý je jedným zo základných faktorov rozhodujúcich pre umiestnenie investície zahraničného investora na území hosťovského štátu. Keď investor túto záruku stratí môžeme konštatovať ohrozenie zahraničnej investície zo strany hosťovského štátu.11 Následne problematickými zostávajú už začaté ICSID arbitráže voči hosťovskému štátu, ktorý dohovor vypovedal. Ako budú vykonané rozsudky voči štátu, ktorý po vydaní rozhodcovského rozsudku už nebude členom dohovoru, napriek tomu, že v čase začatia arbitráže ním bol? Ako uvádza Chovancová[11] [12] štát je povinný pokračovať v už začatej ICSID arbitráži, tzn. nie je oprávnený ju prerušiť a zvoliť alternatívnu metódu riešenia.

Druhým problémom v súvislosti s Washingtonským dohovorom je otázka charakteru dvojstranných investičných dohôd (Bilateral investment treaties, BITs). Je otázne či je možné BITs považovať za jednostranný súhlas s ICSID arbitrážou v zmysle Wash- ingtonského dohovoru. Keď dvojstranná dohoda o ochrane investícií zakotvuje len možnosť voľby arbitráže bez akýchkoľvek alternatív, nie je jasné, či je aj súhlasom oboch zmluvných strán dohody s ICSID arbitrážou v konkrétnom spore. Stanovisko viacerých autorov k tejto otázke je negatívne. Súhlas si vyžaduje aktívnu pozitívnu participáciu dvoch strán, pretože nie je jednostranným úkonom, a taktiež ICSID arbitráž je zvyčajne v BITs zakotvená ako jedna z viacerých možností, druhou možnosťou pre sporové strany môže byť napr. ad hoc arbitráž podľa Rozhodcovských pravidiel UNCITRAL.[13]

3. Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov (ICSID)

3.1. ICSID a Skupina Svetovej banky

Skupina Svetovej banky (World Bank Group) je zoskupenie, ktoré združuje päť úzko prepojených subjektov – Medzinárodnú banku pre obnovu a rozvoj, Medzinárodné združenie pre rozvoj, Medzinárodnú finančnú korporáciu, Mnohostrannú agentúru pre investičné záruky a Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov.[14] Spoločným poslaním piatich inštitúcií Skupiny Svetovej banky je riešenie celosvetového problému chudoby a zvyšovanie životnej úrovne.

3.2. ICSID – základná charakteristika

Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov (International Centre for Settlement of Investment Disputes, ICSID)[15] je medzinárodná inštitúcia založená vyššie spomínaným Washingtonským dohovorom, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1966. ICSID neurovnáva ani nerozhoduje spory, ale z inštitucionálnej povahy vytvára rámec na nezávislé rozhodovanie zmierovacích komisií a rozhodcovských súdov kreovaných pre každý individuálny prípad. Rozhodovanie právnych sporov medzi oprávnenými subjektmi pred ICSID, ktoré podlieha súhlasu sporových strán, môže mať podobu zmierovacieho alebo arbitrážneho konania. ICSID je považované za vedúcu medzinárodnú rozhodcovskú inštanciu predstavujúcu základňu na rozhodovanie investičných sporov medzi štátmi a investormi. V súčasnosti má Washingtonský dohovor 157 signatárov, 147 z nich ho taktiež ratifikovalo. Slovenská republika dohovor podpísala 27. septembra 1993. ICSID bolo teda vytvorené ako nestranné fórum disponujúce prostriedkami riešenia právnych sporov potenciálnymi stranami, prostredníctvom zmierovacích alebo arbitrážnych procedúr.[16] ICSID však treba vnímať v širších súvislostiach aj ako prostriedok podpory a stimulovania hospodárskeho rozvoja v globálnych intenciách a in concreto formou garantovania ochrany a právnej istoty pri realizácií medzinárodných investícií a transferu kapitálu.[17]

ICSID tvorí Sekretariát a Správna rada. Správna rada je vedúcim orgánom strediska a skladá sa zo zástupcov (zvyčajne ministri financií) všetkých signatárskych štátov Washingtonského dohovoru, tajomníka a zástupcu tajomníka. Ako vedúci orgán zastupuje ICSID na summitoch so Svetovou bankou, ktoré sa konajú raz ročne. Jej predsedom je prezident Skupiny Svetovej banky, ktorým je v súčasnosti Róbert B. Zoel- lick. Ďalším orgánom je Sekretariát, ktorý sídli v ústredí Svetovej banky vo Washing- tone a ktorý plní pri organizácii ICSID arbitráže významnú funkciu, pretože inštitucionálne a organizačne zastrešuje arbitrážne konania. Je totiž zodpovedný nielen za bežnú administratívu, ale je aj hlavným komunikačným prepojením medzi sporovými stranami, rozhodcovským tribunálom a ICSID Strediskom . Zaujímavosťou je poskytovanie právnych poradcov sporovým stranám prostredníctvom Sekretariátu ako aj výber jedného tajomníka pre každý zostavený ICSID tribunál, ktorý je zodpovedný za registráciu, zaevidovanie a uchovávanie spisu v konkrétnom spore, pre ktorý bol tribunál zostavený. Okrem toho je tajomník aj asistentom ostatných rozhodcov, je zodpovedným za organizáciu pojednávaní atď.

3.3. Jurisdikcia ICSID pre riešenie sporov z investícií

Kľúčovým prvkom každého medzinárodného súdneho či arbitrážneho orgánu sú ustanovenia upravujúce jeho jurisdikciu. Tým je totiž dané, kedy a za akých podmienok môže taký orgán vykonávať svoju súdnu právomoc. Je to o to dôležitejšie, že v medzinárodnom práve všeobecne a ani vo Washingtonskom dohovore nie je stanovená obligatórna jurisdikcia. Preto je v každom prípade nevyhnutné skúmať, či bol daný súhlas dotknutého štátu, aby bol určitý spor z oblasti ochrany investícií podriadený súdnej právomoci ICSID.

V zmysle ustanovení Washingtonského dohovoru súdna právomoc ratione materiae Centra sa vzťahuje na každý právny spor vznikajúci priamo z investície medzi zmluvným štátom (alebo orgánom alebo zastúpením zmluvného štátu určeným IC- SID týmto štátom) a občanom iného zmluvného štátu, o ktorom strany v spore písomne súhlasia, že sa predloží Centru. Zároveň platí, že pokiaľ strany vyslovili súhlas, nemôže žiadna z nich jednostranne svoj súhlas odvolať.[18] Súhlas strán s rozhodcovským konaním podľa dohovoru je zároveň považovaný za súhlas, ktorý vylučuje všetky ostatné prostriedky riešenia sporu. Zmluvný štát však môže vyžadovať vyčerpanie miestnych správnych alebo súdnych postupov ako podmienku svojho súhlasu s rozhodcovským konaním podľa dohovoru.[19] Z hľadiska vecného Washing- tonský dohovor neobsahuje žiadnu definíciu investícií, pričom sa domnievame, že zdanlivo abstraktný prístup k tomuto pojmu nachádza svoj význam v jeho extenzívnom poňatí z pohľadu založenia jurisdikcie ICSID.[20]

Z hľadiska vymedzenia pôsobnosti ratione personae sa na účely dohovoru občanom iného štátu rozumie:

c) akákoľvek fýzická osoba, ktorá mala občianstvo iného zmluvného štátu, než je strana štátu v spore v deň, keď sa strany dohodli predložiť taký spor zmierovaciemu alebo rozhodcovskému súdu, ako aj k dátumu, ku ktorému bola žiadosť registrovaná, ale nezahŕňa žiadnu osobu majúcu k obom dátumom tiež občianstvo zmluvného štátu strany v spore a

b) akákoľvek právnická osoba, ktorá mala príslušnosť iného zmluvného štátu, než je štát zmluvnej strany v spore, v deň, keď sa strany dohodli predložiť taký spor na zmierovacie alebo rozhodcovské konanie, a akákoľvek právnická osoba, ktorá mala príslušnosť strany zmluvného štátu v spore k tomuto dátumu a ktorá na základe zahraničnej kontroly, na ktorej sa strany dohodli, by sa mala na účely tohto Dohovoru považovať za subjekt iného zmluvného štátu.[21]

Citované ustanovenie vymedzuje podmienky, ktoré musí spĺňať akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, aby bolo možné sa z jej strany dovolávať právne relevantného založenia právomoci ICSID.

3.4. Formy vyjadrenia súhlasu s právomocou ICSID

Kľúčový pojem písomného súhlasu strán v spore vyvolával interpretačné ťažkosti. Dnes je však možné na základe doterajšej rozhodovacej praxe urobiť určité závery. Predovšetkým sa uznáva, že otázka či strany vyjadrili súhlas s právomocou ICSID, nemôže byť zodpovedaná na základe vnútroštátneho práva, ale riadi sa medzinárodným právom ako vyplýva z čl. 25 ods. 1 Washingtonského dohovoru. Vždy sa považovala za nesporný písomný súhlas strán v spore arbitrážna doložka obsiahnutá v dohode medzi hostiteľským štátom, stranou dohovoru a investorom, ktorý je občanom alebo právnickou osobou iného zmluvného štátu. V počiatkoch fungovania Centra boli všetky spory, ktoré sa dostali do jeho právomoci založené práve na týchto doložkách.[22]

Zásadnú zmenu priniesol až známy prípad Asian Agricultural Products Limited (AAPL) v. Srí Lanka.[23] Rozhodcovský tribunál ICSID v tomto prípade vôbec po prvýkrát uznal, že investor nemusí byť nutne v zmluvnom vzťahu s hostiteľským štátom, ale že sa môže priamo odvolať na záväzok prijatý týmto štátom voči jeho domovskému štátu v bilaterálnej dohode o podpore a ochrane investícií. Ak sa teda hostiteľský štát v takejto zmluve zaviazal k arbitrážnemu riešeniu sporov s investormi, naplnil tak podmienku písomného súhlasu a investor sa môže samostatne obrátiť na ICSID. Nie je preto potrebná ďalšia dohoda s rozhodcovskou doložkou. Podľa interpretácie rozhodcovského súdu je podmienka písomného súhlasu s právomocou Centra zo strany investora splnená tým, že podal arbitrážny návrh.[24]

3.5. Obmedzenie súhlasu s jurisdikciou ICSID

Článok 25 Washingtonského dohovoru iba vymedzuje maximálny rozsah súhlasu s jurisdikciou, ktorý môžu strany dať. Nič im nebráni, aby vyjadrili svoj súhlas užším spôsobom. Strany môžu obmedziť svoj súhlas vylúčením určitých druhov sporov alebo výpočtom otázok, ktoré podliehajú jurisdikcii Centra. V praxi sú pravidlom široké doložky, úzko formulované doložky predstavujú skôr výnimku. Široké doložky sú všeobecne výhodnejšie, pretože pri zúžení súhlasu s jurisdikciou môžu vznikať problémy s určením presnej právomoci rozhodcovského tribunálu.[25]

4. Zmierovacie konanie

Washingtonský dohovor rozlišuje zmierovacie a rozhodcovské konanie ako dva spôsoby riešenia sporov. Rozdiel medzi nimi spočíva v záväznosti výsledku oboch konaní a taktiež aj v samotnom priebehu konania. Výsledkom rozhodcovského konania je nález, ktorý je pre strany záväzný. Výsledkom zmierovacieho konania je dohoda. V praxije preto uprednostňované rozhodovanie v rámci rozhodcovského konania. Zmierovacie konanie sa začína na základe písomnej žiadosti zmluvného štátu alebo občana zmluvného štátu, ktorú zaslal generálnemu tajomníkovi ICSID.[26] Generálny tajomník pošle kópiu žiadosti druhej strane a ak neexistujú dôvody pre jej zamietnutie, žiadosť zaregistruje. Potom je vytvorená zmierovacia komisia, ktorá je zložená z jedného zmierovacieho sudcu alebo akéhokoľvek nepárneho počtu zmierovacích sudcov vymenovaných podľa dohody strán. Ak sa strany nedohodnú, bude sa komisia skladať z troch zmierovacích sudcov, z ktorých jeden bude vymenovaný každou stranou a tretí, ktorý bude predsedom komisie, po dohode strán.

Úlohou komisie je objasniť sporné záležitosti medzi stranami a usilovať sa o dosiahnutie dohody medzi nimi na základe vzájomne prijateľných podmienok. Na účel riešenia sporu má komisia vypočuť strany a získať akékoľvek informácie, ktoré môžu prispieť k dosiahnutiu dohody. Komisia tiež môže stranám predkladať odporúčania. Sporové strany majú poskytnúť komisii súčinnosť. Každá zo strán má právo predkladať komisii písomné stanoviská.

Ak strany dosiahnu dohodu, komisia vypracuje správu s uvedením sporných náležitostí a s konštatovaním, že strany dosiahli dohodu. Pokiaľ sa bude komisia v akejkoľvek časti konania domnievať, že dohoda v rámci strán nie je pravdepodobná, uzavrie konanie a vypracuje správu o tom, že sa spor prejednával a stranám sa nepodarilo dosiahnuť dohodu.[27]

5. Rozhodcovské konanie

Rozhodcovské konanie[28] má veľa spoločných znakov so zmierovacím konaním, má však aj viacero odlišností. Začína sa rovnakým spôsobom ako zmierovacie konanie na základe písomnej žiadosti, ktorú podáva zmluvný štát alebo občan zmluvného štátu generálnemu tajomníkovi ICSID, ktorý jej kópiu zašle druhej strane. Kreovanie rozhodcovského súdu je taktiež podobné tomu pri zmierovacom konaní. Skladá sa z jedného alebo akéhokoľvek počtu rozhodcov vymenovaných na základe dohody strán. Ak sa strany nedohodnú na počte rozhodcov a spôsobe ich vymenovania, bude sa rozhodcovský súd skladať z troch rozhodcov, jeden bude vymenovaný každou stranou a tretí, ktorý bude predsedom, po dohode strán. V prípade nevytvorenia rozhodcovského súdu v lehote 90 dní od registrácie žiadosti alebo v dohodnutej lehote, vymenuje predseda Správnej rady ICSID na žiadosť hociktorej strany apo porade s oboma jedného alebo viacerých rozhodcov. Rozhodcovské konanie sa pritom skladá z dvoch samostatných častí, písomnej a ústnej, okrem prípadov, keď sa sporové strany dohodli inak. Písomná časť sa začína podaním žiadosti o začatie konania, nasledujú písomné vyjadrenia žiadateľa, protistrany a reakcie oboch strán. Ústnu časť tvorí vypočutie sporových strán, ich právnych zástupcov, svedkov a expertov, ktorým môžu členovia rozhodcovského súdu klásť otázky.[29]

Výhodou rozhodcovského konania je, že je delokalizované – miesto konania arbitráže nezohráva typicky významnú úlohu, tak ako v klasickej medzinárodnej arbitráži.[30] Ďalšou výhodou je čiastočne privátny charakter – pojednávania so sporovými stranami ako aj konkrétny obsah podaní sa nezverejňuje. Existencia a stav jednotlivých začatých arbitráží sa však zverejňuje na oficiálnej internetovej stránke Centra. Čiastočne verejný charakter arbitráže je prospešný, pretože žiaden štát snažiaci sa investorov prilákať, totiž nemá záujem na tom, aby bol verejne dehonestovaný v prípade, keď spor v ICSID vyhrá zahraničný investor . Ide najmä o nechuť potenciálnych nových zahraničných investorov o investovanie v štáte, ktorý nevie zabezpečiť vhodné prostredie a zázemie pre realizáciu zahraničných investícií investorov.

Výsledkom rozhodcovského konania je rozhodcovský nález, vydaný v písomnej forme a podpísaný členmi rozhodcovského súdu, ktorí o ňom hlasovali. Samotný súd rozhoduje väčšinou hlasovvšetkých svojich členov. Rozhodcovský nález je pre strany záväzný a nemôže byť predmetom odvolania prípadne iného opravného prostriedku.

Výnimku predstavujú tie, ktoré sú uvedené vo Washingtonskom dohovore.[31] Každá strana je teda povinná dodržiavať a plniť podmienky rozhodcovského nálezu, akoby to bolo konečné rozhodnutie súdu v tomto štáte. Výkon rozhodcovského nálezu sa spravuje predpismi týkajúcimi sa výkonu súdnych rozhodnutí platných v štáte, na ktorého území sa takýto výkon žiada.[32]

6. Osobitosti ICSID arbitráže

Právnu úpravu ICSID arbitráže je potrebné vnímať ako aplikáciu Washingtonského dohovoru a Rozhodcovských pravidiel ICSID.[33] Osobitosti spočívajú v kompozícii rozhodcovského tribunálu, v konaní pred rozhodcovským tribunálom, v jeho oprávneniach, predbežných oprávneniach a rozhodnom práve a v osobitnom charaktere rozhodcovského rozsudku. Samostatným osobitným prvkom je taktiež interný proces zrušenia rozhodcovského rozsudku, sebestačný a nezávislý, bez nutnosti akéhokoľvek zásahu súdnej moci.

Zloženie rozhodcovského tribunálu bolo rozobraté vyššie, pozornosť ale upriamime na výber kandidátov na rozhodcov zo Zoznamu rozhodcov vedeného ICSID. Ako už bolo spomenuté, rozhodcovský tribunál zostavujú sporové strany, v prípade, že sa nedohodnú na jeho zložení, urobí tak predseda Správnej rady ICSID. Pri výbere rozhodcov predsedom strany strácajú možnosť výberu rozhodcov s rovnakou štátnou príslušnosťou ako majú sporové strany. Strany síce nie sú povinné vybrať rozhodcov zo zoznamu rozhodcov vedeného ICSID, sú však povinné dodržiavať obmedzenie uvedené v článku 39 Washingtonského dohovoru, a teda väčšina rozhodcov musí mať štátnu príslušnosť rozdielnu od štátnej príslušnosti sporových strán, okrem prípadov, keď bol rozhodca určený dohodou sporových strán. Pri výbere rozhodcov je dôležitá nielen ich príslušnosť, ešte dôležitejšie je kvalifikačné kritérium. V súlade s článkom 14 Washingtonského dohovoru majú byť rozhodcovia nielen osobnosťami s vysokou morálnou integritou, ale najmä renomovanými odborníkmi voblasti práva, obchodu, priemyslu alebo finančníctva. V čl. 14 ods. 1 je zvlášť zdôraznená nutnosť výberu rozhodcov z radov právnikov. ICSID vedie Zoznam zmierovacích sudcov a Zoznam rozhodcov. Každý zmluvný štát môže vymenovať do každého zoznamu štyri osoby, ktoré môžu, ale nemusia byť jeho občanmi.[34] Predseda môže vymenovať do každého zoznamu desať osôb. Osoby takto vymenované do zoznamu majú mať každá inú národnosť.

Vlastné konanie pred rozhodcovským tribunálom je upravené v kapitole II. až V. Rozhodcovských pravidiel. Rozhodcovský tribunál je povinný zasadať po prvýkrát v lehote 60 dní od jeho zostavenia. O konkrétnom termíne prvého zasadania rozhoduje predseda tribunálu. V rámci predbežnej procesnej konzultácie sa sporové strany vyjadrujú na základe vyzvania predsedu tribunálu k rozličným procesným otázkam napr. určenie jazyku konania, výber formy konania atď. Predbežná konzultácia je dôležitá aj z toho dôvodu, že sporové strany sa tu prvýkrát stretnú a majú prvú možnosť vzájomnej spolupráce. V rámci konferencie pred pojednávaním sa sporové strany spolu s rozhodcovským tribunálom snažia o vzájomnú výmenu potrebných informácií a určenie nespochybniteľných skutočností v konaní. Rozhodcovský tribunál zároveň určuje procesné lehoty a je oprávnený aj na ich predĺženie. Nasleduje písomné konanie a po ňom ústne. Účasť tretích strán na pojednávaniach je možná so súhlasom sporových strán (napr. ak existuje značný záujem tretej strany na realizovanej arbitráži). Po vypočutí svedkov, znalcov apo prednesení posledných záverečných argumentov právnych zástupcov sporových strán sa považuje rozhodcovské konanie za uzavreté.

Jedno zo základných oprávnení rozhodcovského tribunálu umožňujúce neprerušovaný priebeh arbitráže je oprávnenie tribunálu rozhodnúť o námietke voči vlastnej právomoci. Námietka môže byť podaná jednou zo sporových strán u generálneho tajomníka ICSID. Rozhodcovský tribunál na ňu prihliadne a bude onej rozhodovať len vtedy, ak bola podaná pred uplynutím lehoty na podanie obhajoby alebo bola podaná pred uplynutím lehoty na predloženie vyjadrenia žalovaného k žalobe, pokiaľ námietka bola podaná voči vedľajšiemu nároku.[35] Podaním námietky sa konanie preruší, a to do rozhodnutia o nej. K podanej námietke sa môžu vyjadriť všetky sporové strany.

V ICSID arbitráži môže predbežné opatrenia vydávať len rozhodcovský tribunál. Výnimkou z tohto pravidla je dohoda sporových strán v dokumente, v ktorom je zaznamenaný aj súhlas sporových strán s arbitrážou, v súlade s ktorou môžu sporové strany žiadať o vydanie predbežných opatrení i súdne orgány.[36] V súlade s článkom 47 Washingtonského dohovoru môže rozhodcovský tribunál predbežné opatrenia len odporučiť, nie však nariadiť. Rozhodcovský tribunál ho môže vydať v urgentných prípadoch v záujme zachovania práv sporových strán na návrh sporových strán alebo z vlastnej iniciatívy. Pokiaľ ide o rozhodné hmotné právo aplikované tribunálom pri rozhodovaní sporu, platí zásada rozhodovania tribunálu v súlade s právom, na ktorom sa dohodli sporové strany. Ak sa strany nedohodnú na rozhodnom hmotnom práve, bude rozhodcovský tribunál rozhodovať podľa hmotného práva sporovej strany – hosťovského štátu, vrátane kolíznych noriem jeho právneho poriadku a v súlade s medzinárodným právom. To v praxi znamená, že každý aplikovaný právny predpis musí byť v súlade s medzinárodným právom. V opačnom prípade má v súlade s článkom 42 ods. 1 Washingtonského dohovoru prednosť právo medzinárodné pred hmotným právom hosťovského štátu, a to aj napriek tomu, že tribunál rozhoduje spor práve podľa právneho poriadku sporovej strany hosťovského štátu.[37] Okrem toho ICSID tribunál môže rozhodovať ex aequo et hono, ak ho strany oprávnia na takéto rozhodovanie.[38]

7. Opravné prostriedky

Opravné prostriedky sú považované za zrejme najosobitejší prvok ICSID arbitráže, apelačný proces je totiž interný a výber opravných prostriedkov obmedzený. Wash- ingtonský dohovor a Rozhodcovské pravidlá okrem klasickej možnosti výkladu a preskúmania (revízie) upravujú len jeden riadny opravný prostriedok, a to zrušenie rozhodcovského rozsudku (nálezu).[39]

Inštitút výkladu (interpretácie) rozhodcovského rozsudku slúži na objasnenie významu prípadne sporných častí rozsudku. Podanie žiadosti o výklad nie je časovo obmedzené časovým limitom. Pretože potreba výkladu rozsudku môže vzniknúť i v priebehu dlhšieho časového úseku po vydaní rozsudku.

Inštitút prieskumu môžu sporové strany využiť v prípade, že sa po vydaní rozhodcovského rozsudku zistila skutočnosť, ktorá mohla rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť rozhodnutie tribunálu. Preskúmanie rozsudku nie je a ani nemôže byť odvolaním sa voči rozhodcovskému rozsudku. Podanie žiadosti o preskúmanie je časovo obmedzené, žiadosť môže byť podaná v lehote 90 dní od zistenia rozhodujúcej skutočnosti a do troch rokov od vydania rozhodcovského rozsudku. Pri oboch inštitútoch platí, že najpovolanejším rozhodovacím orgánom je pôvodný ICSID rozhodcovský tribunál, ktorý rozsudok vydal.

Právna úprava zrušenia rozhodcovského rozsudku ako jediného možného riadneho opravného prostriedku, ktorý môžu strany využiť po ukončení ICSID arbitráže, je ojedinelou v kontexte skutočne všetkých ostatných rozhodcovských pravidiel medzinárodných i regionálnych rozhodcovských inštitúcií. Dôvodom nie je ani tak samotný inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale postup jeho zrušenia, v ktorom nefiguruje žiaden príslušný súd v mieste konania ICSID arbitráže, ale interná ad hoc komisia. Ad hoc komisia koná na základe žiadosti sporovej strany o zrušenie rozhodcovského rozsudku podanej v súlade s čl. 52 Washingtonského dohovoru.

Washingtonský dohovor ani Rozhodcovské pravidlá nepovoľujú sporovým stranám vzdať sa vopred práva na podanie žiadosti o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak by sa totiž sporové strany mohli vzdať tohto práva, vylúčili by možnosť jediného opravného prostriedku, ktorý majú k dispozícii. V praxi by tak mohlo dôjsť k nátlaku „silnejšej zmluvnej strany“, t. j. investora alebo hosťovského štátu s cieľom dosiahnuť dohodu, ktorou by sa sporové strany vzdali možnosti zrušenia rozsudku.[40] Z tohto teda vyplýva, že nad rozhodcovským rozsudkom vykonáva „kontrolu“ samotné ICSID.

Členov trojčlennej ad hoc komisie určí predseda pôvodného rozhodcovského tribunálu v spolupráci so sporovými stranami zo zoznamu rozhodcov. Pri podaní žiadosti o zrušenie rozhodcovského rozsudku platia rovnaké pravidlá ako pri žiadosti o výklad a preskúmanie rozsudku, a teda žiadosť musí byť podaná v písomnej forme, v lehote 120 dní od vydania rozsudku a musí byť riadne odôvodnená. Žiaden z členov komisie nesmie byť rozhodcom pôvodného rozhodcovského tribunálu, ktorý vydal rozsudok; mať rovnakú štátnu príslušnosť ako ktorýkoľvek z členov pôvodného rozhodcovského tribunálu a taktiež nesmie mať štátnu príslušnosť totožnú so štátnou príslušnosťou sporových strán. Keďže ad hoc komisia plní funkciu jediného zrušovacieho a svojím spôsobom aj odvolacieho orgánu je požiadavka na maximálnu objektivitu samozrejmá. Funkciu ad hoc komisie si však nemôžeme mýliť s funkciou odvolacieho súdu, pretože komisia môže rozhodcovský rozsudok len čiastočne alebo úplne anulovať, nie však modifikovať obsah rozhodnutia in merit,[41]

Dôvody zrušenia rozhodcovského nálezu sú zakotvené vo Washingtonskom dohovore. Ich aplikovateľnosť je však obmedzená, pretože je potrebné dokázať očividné prekročenie rozhodcovskej právomoci. Ide o týchto 5 dôvodov: rozhodcovský tribunál nebol riadne zostavený, rozhodcovský tribunál očividne prekročil rozhodcovskú právomoc, rozhodca sa dopustil korupcie, došlo k závažnému porušeniu základných procesných pravidiel, rozhodcovský nález nebol odôvodnený.[42]

Záver

Základným cieľom Washingtonského dohovoru sa už od jeho samotného prijatia stala podpora medzinárodného investovania na základe vytvorenia nezávislého a neutrálneho rozhodovania medzinárodných investičných sporov v rámci ICSID. Môžeme konštatovať, že ciele tvorcov dohovoru sa naplnili. Ako vyplýva z dokumentov UNCTAD, súčasné tendencie vo vývoji riešenia sporov medzi investormi a štátmi ako zmluvným stranami bilaterálnych investičných zmlúv v celosvetovom meradle potvrdzujú skutočnosť, že absolútna väčšina každoročne vzniknutých investičných sporov je riešená na pôde Medzinárodného centra pre riešenie investičných sporov.[43] Zo všetkých 357 známych investičných sporov, 225 bolo riešených na pôde ICSID.[44] ICSID preto môže a má byť vzorom nestrannosti, efektívnosti a spravodlivosti v oblasti riešenia medzinárodných ekonomických sporov.P

Autor
Ivan Puškár

Stály arbitrážny dvor a jeho prínos k rozvoju medzinárodného súdnictva

rozhodcovské konanie
Zákon – Zákon o rozhodcovskom konaní 244/2002 | Paragrafy: § 1§ 2

Cieľom mojej práce bude čitateľovi ukázať jedinečnú úlohu Stáleho arbitrážneho dvora v riešení medzinárodných sporov, identifikovať mechanizmy ktoré pritom používa a význam jeho rozsudkov do prítomnosti.

1. Historický vývoj Stáleho arbitrážneho dvora

Na konci 19. storočia sa26 krajín stretlo na Haagskej mierovej konferencií a vytvorili po prvý krát v histórií globálnu inštitúciu, oddanú mierovému riešeniu sporov pomocou arbitráže. Konferencia sa stretla na podnet ruského cára Mikuláša II, „s predmetom hľadania najviac objektívneho spôsobu, ako zabezpečiť, aby sa všetkým národom zaručili výhody skutočného a trvalého mieru, a predovšetkým o obmedzenie postupného rastu existujúcich zbraní. Bol revidovaný na nasledujúcej Haagskej mierovej konferencií v roku 1907, prijatím druhého „Dohovoru o pokojnom riešení medzinárodných sporov. “ Stály arbitrážny dvor sídli v budove Mierového paláca[1] v Haagu,. Dnes má stály arbitrážny dvor viac než 100 členských krajín ktoré zahrňujú rozvíjajúce sa aj rozvinuté krajiny na všetkých obývaných kontinentoch. Nastáva však otázka, aké je postavenie SAD v konkurencií s inými medzinárodnými súdnymi dvormi, či množstvo členov nie je viac na škodu pri prijímaní zásad riešenia sporov a koľko toho, za vyše sto rokov existencie, do medzinárodného súdnictva priniesol.

SAD nemá formu medzinárodného súdneho dvora akým je napr. Medzinárodný súdny dvor. Jeho úlohou je rozhodovať spory a poskytovať sporovým stranám zoznam rozhodcov, ktorých menuje každá zo zmluvných strán Haagskeho dohovoru, najviac v počte štyroch. Stála je iba Medzinárodná kancelária, ktorá vykonáva administratívne práce, uchováva archív a vedie korešpondenciu v konkrétnych prípadoch.[2] Z historického hľadiska SAD riešil najdôležitejšie prípady hneď po svojom vzniku. Ich úspech ďalej inšpiroval vznik skutočne stálej inštitúcie, akou bol Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti (1922). V konečnom dôsledku však vznik SDMS vytlačil SAD do úzadia a po druhej svetovej vojne SAD fakticky prestal pracovať keď v povojnovom období sad rozhodoval iba 7 sporov.[3]

1.1. Aplikácia UNCLOS a UNCITRAL

Zmena nastala až po tom, čo zmenil svoje zameranie s výhradne medzištátneho riešenia sporov, na súkromné strany a medzivládne organizácie pričom využíva arbitráž, zmierovacie konanie alebo vyšetrovanie. Má veľmi flexibilnú procedurálnu úpravu založenú na arbitrážnych pravidlách UNCITRAL[4] a taktiež ad hoc pravidiel pre špeciálne prípady.[5] V roku 1994 do účinnosti vstúpil UNCLOS, ktorý ďalej rozšíril pôsobnosť SAD v oblasti medzinárodného morského práva, keďže medzinárodná arbitráž je jedným z predvolených spôsobov riešenia takto vzniknutých sporov ak si strany nevyberú inak, pričom si strany môžu vybrať Medzinárodný morský tribunál, alebo Medzinárodný súdny dvor (poprípade špeciálny arbitrážny tribunál vo vymedzených podmienkach).[6] Od uvedenia do platnosti bolo rozhodnutých 6 sporov, pričom pod záštitou SAD až 5, čo mu dáva unikátnu pozíciu. SAD a Medzinárodný tribunál pre morské právo sa dohodli na vzájomnej spolupráci v danej oblasti.[7]

2. Organizácia Stáleho arbitrážneho dvora

Čo sa týka organizácie SAD,[8] môžeme povedať, že má tri časti organizačnej štruktúry, pozostávajúce zo správnej rady, ktorá dohliada na svoje metódy a rozpočet, zoznamu nezávislých potencionálnych rozhodcov, známych ako členov súdneho dvora a jeho sekretariát, známy ako Medzinárodný úrad, na čele s generálnym tajomníkom. Správna rada je tvorená diplomatickými zástupcami, akreditovanými do Holandska členskými štátmi a na ich čele stojí holandský minister zahraničných vecí. Spolu s generálnym tajomníkom vytvára tento orgán politiku organizácie.

2.1. Generálny tajomník

Generálni tajomníci boli volení aj počas obdobia nečinnosti SAD správnou radou, pričom sa ich funkčné obdobie pohybuje od jedného roka,(v prípade baróna R. Melvil van Lynden (vôbec prvý generálny tajomník) až po Baróna L. P. M. H. Michiels van Verduynen, ktorý zastával funkciu) 24 rokov. Úloha generálneho tajomníka získala na význame s revitalizáciou SAD, V zmysle pravidiel UNCITRAL ak stranami nebol dohodnutý menovací orgán, alebo ak menovaný orgán zlyhá, alebo odmietne konať pri vymenovaní rozhodcu… ktorákoľvek strana môže vyzvať Generálneho tajomníka SAD v Haagu aby určil menovací orgán.[9] Čo sa prvý krát použilo v roku 1981 keď bol generálny tajomník prvý krát povolaný aby určil menovací orgán pre Iran-United States Claims tribunál. Kde SAD poskytol na jednej strane fýzické zariadenia a na druhej citlivú pomoc počas formačnej fázy daného tribunálu. Od roku 1981 určoval menovací orgán už v približne 200 prípadoch.

2.2. Sekretariát SAD

Sekretariát je riadený generálnym tajomníkom a jeho hlavnou úlohou je už vyššie spomenutá administratívna výpomoc, pod ktorú spadá napomáhanie pri zriadení a vedení ad hoc tribunálu jedinečného pre každý prípad.[10] Aby sa rešpektovala rôznorodosť členov, sekretariát stáleho arbitrážneho dvora je plne prístupný v šiestich jazykoch spojených národov. Pričom samotný proces môžu viesť v jazyku na ktorom sa dohodnú.

2.3. Dohody o hostiteľskej krajine

Na to, aby sa mohol stať SAD ešte širšie prístupným, bola schválená „Dohoda o hostiteľskej krajine“, ktorá umožňuje, aby sa spory pred SAD vykonali bez permanentnej fyzickej prítomnosti SAD na danom území. Vďaka tomu garantuje krajinám maximálnu možnú mieru procesnej autonómie. Účastníci sporu vykonávajú svoje funkcie podobne, akoby to bolo v Mierovom paláci. Hostiteľská krajina musí zabezpečiť privilégia a imunity, priliehajúce osobám v konaní. Teda Dohoda o Hostiteľskej krajine umožňuje stranám v spore, ktoré sa nachádzajú v danej krajine alebo jej blízkosti, aby plne využili flexibilitu a efektivitu konaní spravovaných SAD. To obsahuje celý rad výhod pre hostiteľskú krajinu, ktorá takto priláka arbitráže, ktoré by inak boli vykonávané inde:

– zvýšenie medzinárodnej prestíže hostiteľskej krajiny ako rozhodcovského fóra;

– zvýšenie dostupnosti sporov pod správou SAD;

– posilnenie spolupráce medzi SAD a národnými alebo regionálnymi rozhodcovskými inštitúciami a uľahčenie výmeny odborných znalostí (takáto spolupráca však zostáva nepriamou – domáci rozhodcovia priamo nezasahujú do sporu, dôležité sú však organizačné skúsenosti a taktiež realizácia odborných stretnutí na výmenu informácií, výber krajín nie je náhodný a obvykle sú podmienené dobrou geografickou polohou;

– zvýšenie domáceho a regionálneho povedomia o rozhodcovskom konaní a ďalších metód riešenia sporov, ktoré ponúka SAD.

2.4. Finančná podpora

Pre chudobné štáty, ktoré sú na zozname Riaditeľstva rozvojovej spolupráce,[11] bol zriadený v októbri 1994 fond finančnej pomoci[12] ktorý sa zameriava na pomoc rozvojovým krajinám splniť časť nákladov, spojených s medzinárodnou arbitrážou, alebo iným spôsobom riešenia sporov, ktoré ponúka SAD, čím propaguje arbitráž a mierové riešenie sporov aj v krajinách, ktoré by po takomto riešení možno nesiahli. Tento fond je financovaný z príspevkov členských krajín. Jedno z podmienok je aby uzavreli dohodu za účelom predloženiajedného alebo viacerých sporov, (či už existujúcich alebo budúcich) pre urovnanie prostriedkami SAD. Aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať štrukturálne riešenie SAD nezaujímavé, práve ono umožňuje pružné reagovanie na potreby sporových strán a konkurovať, ba dokonca predčiť špecializované súdne dvory.

3. Historickyvýznamné spory

Poukázať však na prínos SAD možno najlepšie na rozsudkoch. V prvých rokoch svojej existencie mu bol predložený značný počet medzištátnych prípadov v otázkach medzinárodného práva verejného, teritoriálnych sporov, zodpovednosti štátov a interpretácie zmlúv. Svojho času bol jedinečnou organizáciou na riešenie medzištátnych sporov. Forma arbitráže sa však vybrala práve kvôli tomu, že sa štáty nechceli zbavovať svojej suverenity. Väčšina rozsudkov má svoju váhu aj dnes a sú citované inými súdnymi dvormi o. i. Medzinárodným súdnym dvorom. Typickým príkladom je prípad Las Plamas vedeného arbitrom Maxom Huberom, kde sa definovali pravidlá nadobudnutia štátneho územia efektívnym výkonom štátnej moci.[13] Spočiatku však fungoval mechanizmus riešenia sporov výhradne štátmi a to konkrétne tými, ktoré boli signatármi dohovorov (či už jedného alebo druhého). Avšak, v roku 1908, sa SAD podujal urovnať spor Grisbardana[14][1909) so stranami Švédskom a Nórskom, kde sa jednalo o vymedzenie námornej hranice, pričom druhý štát nebol viazaný dohovorom. V rámci extenzívneho výkladu článku 47, že rozhodca, ktorý nepatrí do súdu, môže zasadať v rozhodcovskom tribunále sa fakticky rozšírila pôsobnosť SAD na hociktorý štát ktorý si bude arbitráž pred SAD želať. Toto riešenie bolo potvrdené v ďalších dvoch prípadoch v roku 1914 a 1921. Do roku 1914 SAD prijalo ďalších 17 sporov. Ďalšie rozšírenie pôsobnosti SAD nastalo extenzívnym výkladom článku 47,[15] (dohody z roku 1907), keď sa uplatnila jurisdikcia aj mimo štátov, a to v prípade Americká rádiová spoločnosť proti Cíne[19 3 5).[16] Sekretariát tu ponúkol svoje služby aj neštátnemu subjektu. V súčastnosti už SAD môže konať v rôznych kombináciách prípadov akými sú.

– akékoľvek dva (alebo viac) štáty;

– štát a medzinárodná organizácia;

– dve alebo viac medzinárodných organizácií;

– štát a súkromná strana;

– medzinárodná organizácia a súkromná strana;

Bohužiaľ však vtedy ešte neboli zakotvené spôsoby pokojného riešenia sporov tak ako je tomu dnes a medzinárodného obchodu boli taktiež vo svojom rannom štádiu, a preto väčšinu sporov prevzal SDMS a možnosť využitia rozšírenej pôsobnosti nastala až o mnoho rokov neskôr. Po štádiu hlbokej letargie prišlo obdobie množiacich sa investícií medzi štátmi a hlavne rozmach UNCITRAL znova priviedol k životu ad hoc tribunály, akými sú Medzinárodná obchodná komora[17] a Medzinárodné stredisko pre riešenie investičných sporov,[18] pričom druhé menované vzniklo fakticky priamo z úspechov SAD. Pravidlá UNCITRAL sa však nedajú uplatniť v každom prípade, a preto často vzniká jedinečný systém procedurálnych pravidiel vlastný danému sporu pri tvorbe ktorých získava SAD unikátne skúsenosti.

4. Súčasný stav

Sekretariát už od roku 1988 poskytol svoje služby v ďalších 11 prípadoch, ktoré zahrňujú odlišné problémy od finančných sporov – teritoriálne a ekologické problémy. V prvom prípade boli sporovými stranami Veľká Británia proti USA, v prípade neprimeraných poplatkov za užívanie letiska Heathrow. Ďalej v prípade medzi Taliansko proti Kostarike, ohľadom nakladanie s Talianskou bankou. Na príklad teritoriálneho sporu možno uviesť Eritrea proti Etiópií, kde zúril konflikt v rokoch 19982000. V roku 2000 boli zriadené dve Arbitrážne tribunály. Jeden na demarkáciu hraníc a druhý na vysporiadania nárokov, vyplývajúcich z porušovania medzinárodného práva počas vojnového konfliktu. V roku 2002 prvý z tribunálov určil hranice, jeho rozhodnutie však nebolo možné v plnej miere vykonať. V roku 2007 vyhlásil, že svoju úlohu splnil. Konania sa uskutočnili vo väčšine prípadov v Mierovom paláci, ale zvolené boli aj iné miesta (Londýn, Paríž, Rím). Aká je však dĺžka takýchto konaní? Medzi najdlhšie patrí prípad letiska Heathrow, trvajúci cez 5 rokov a najkratšie Taliansko a Kostarika, s trvaním menej než jeden rok. Zvyčajne sa však prípady pohybujú niekde v tomto rozmedzí. Rozhodnutie sudcov nemusí byť jednostranné. Tieto faktory, akými sú dĺžka sporu a hodnotenie sudcov, sú obvykle priamo úmerné komplexnosťou celého problému. V zásade môžeme povedať, že je cítiť súperenie dvoch cieľov pri arbitráži. Prvý hovorí, že medzinárodná spravodlivosť má byť „zadarmo“, zatiaľčo druhý sa snaží redukovať ceny v prípade promptného riešenia sporu.[19] V už spomínanom prípade Americká rádiová spoločnosť proti Cíne, platili obe strany. Zo súčasnosti je vhodné spomenúť arbitráž Abyei medzi Sudánom a Sudánskym ľudovým oslobodzovacím hnutím/armádou. Je to vhodný príklad na poukázanie čerpania finančnej podpory z fondu finančnej pomoci, kde strany dostali grant v hodnote 500,000 eur.[20]

Arbitráž však nie je jediným spôsobom medzinárodného riešenia sporov. Na štátoch je stále možnosť výberu, napríklad v prípade Rainbow Warrior, kde sa uplatnila me- diácia hlavne z dôvodu medzinárodnej blamáže Francúzska. Výber mediácie nie je náhodný, nie je totižto pre strany záväzná no navonok došlo k uplatneniu práva.

Povaha rozhodcovských konaní je zaväzujúca. Výhodou arbitrážneho konania je to, že jeho výsledok môže zostať iba medzi stranami a nemusí byť nikdy zverejnený. Rozsudok dokonca nemusí byť ani odôvodnený pokiaľ si to strany želajú. Ich vymá- hateľnosť je podobne ako u iných medzinárodných obchodných arbitráží daná New Yorkským dohovorom.[21] Medzi dôležité faktory prečo si strany vyberajú SAD sú všetky výhody arbitráže:

– časová nenáročnosť,

– možnosť zvoliť si sudcov,

– cena,

– záväznosť a vymáhateľnosť.

SAD prináša rozhodcovské konania a právne vedomie do krajín tretieho sveta, ktorým priamo finančne dotuje, aby spory riešili pokojným spôsobom. Generálny tajomník ako orgán určuje menovacie orgány arbitráží medzinárodných sporov po celom svete. Hoci je momentálne zamerané hlavne na prípady obchodného styku je fakticky v pôsobnosti neobmedzený. Pomáha pri výmene medzinárodných informácií skrz dohody o hostiteľských krajinách, prezentuje sa medzinárodne aj publikačnou činnosťou a interakciou s inými súdmi. Je poprednou inštitúciou v oblasti riešenia problémov spojený s pravidlami UNCLOS a UNCITRAL a aj keď spory týkajúce sa medzinárodného obchodu, investícií a duševného vlastníctva môžu zahŕňať rôzne kategórie predmetu sporu a zvyčajne sú riadené osobitnými právnymi predpismi, SAD je vhodný pre všetky, bez ohľadu na ich odbornú spôsobilosť.[22] Spory nie sú viazané iba na štáty a v neposlednom rade sú rozhodnutia SAD akceptované ako jedny z najlepších a tešia sa veľkej vážnosti.

Záver

Čo prinesie budúcnosť? Vzhľadom na rozsiahlu globalizáciu je predpoklad, že sporov pred SAD bude pribúdať. Zostáva totiž faktom, že aj keď spory rastú exponenciálne súdne dvory ich nestíhajú riešiť vzhľadom na svoje kapacity. Netreba však zabúdať, že medzinárodná arbitráž je stále iba možnosťou a nie povinnosťou a preto sa SAD sústredí skôr na obchodné právo zastrešené pravidlami UNCITRAL a UNCLOS než na spory medzi štátmi, ktoré nemajú vôľu svoje problémy riešiť pred medzinárodnou inštitúciou. Finančná podpora a rozšírenie pôsobnosti SAD aj mimo štátov ako výlučných sporových strán je jednoznačne prínosom. Táto skutočnosť je však nevyhnutnosťou ak zoberieme do úvahy jeho nečinnosť v čase keď sa zameriaval iba na medzištátne spory. Určité napätie je možné badať aj zo strany vnútroštátnych súdov ktoré taktiež začali postupne riešiť obchodné spory. Ich vzťah s SAD je ale vyriešený v osobitných dohovoroch. A preto si myslím, že SAD bude v budúcnosti naďalej prinášať nové pokrokové spôsoby pokojného riešenia sporov, ktoré sa podľa mňa budú zameriavať hlavne na väčšiu voľnosť rozhodovania arbitrov a vytvorenie zoznamu expertov vo viacerých špecifických odvetviach než je v súčasnosti len enviromentál- na problematika. Tak aby nakoniec zaručil ľuďom na všetkých kontinentoch to na čo bol prvotne zriadený a to je zabezpečiť skutočný a trvalý mier.P

Autor
Peter Bobčík

Dôvody vzniku a existencie paralelných medzinárodných mechanizmov na ochranu ľudských práv

Úvod

V tomto príspevku sa budem snažiť v skratke priblížiť ľudské práva, ich ochranu, mechanizmy ochrany a dôvody ich vzniku. V histórii ľudstva téma ľudských práv skloňuje nespočetne mnoho krát. Vo všetkých dobách sa našli osoby, ktoré sa zaoberali koncepciou ľudských práv a to v najrozmanitejších situáciách, v rôznych historických podmienkach a z hľadiska rôznych vedných odborov. Ide o prvoradú problematiku v oblasti vnútornej politiky každého štátu, ale i o závažný problém medzinárodného významu. Ak chceme poznať mechanizmy ochrany ľudských práv, musíme najprv poznať dejiny pojmu ľudských práv.

1. Ľudské práva

Pôvod pojmu ľudské práva je v historických súvislostiach spätý najmä s teóriou prirodzeného práva, podľa ktorej človeku patria určité práva prirodzenoprávnej povahy. Tieto práva sú nescudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné, nezrušiteľné, patria človeku nezávisle od verejnej alebo štátnej moci. Úlohou štátu je iba uznať a ochraňovať tieto práva, a ak sú tieto práva porušované, jednotlivec má právne zakotvený nárok na ochranu svojich práv voči štátu.

Koncepcia prirodzeného práva má korene v antickom Grécku, v dielach filozofov, akými boli Herakleitos, sofistov Protagora a Gorgia, v učení Platóna, či Aristotela. Prvky prirodzenoprávneho učenia sa objavujú aj u Aurélia Augustína, ktorý prirodzené právo nazýva lex naturae. Neskôr na jeho učenie nadväzuje aj Tomáš Akvin- ský. V novoveku prirodzenoprávnu teóriu presadzuje najmä holandský renesančný právnik Hugo Grotius. Jeho myšlienky ďalej rozvíjajú aj Jean Jacques Rousseau alebo John Locke. Dôležitý je aj fakt, že prirodzenoprávna koncepcia sa stáva základným kameňom mnohých právne významných dokumentov, ktoré kodifikujú ľudské práva vAnglicku. Medzi takéto dokumenty patrí napríklad Magna Carta Libertatum z roku 1215,1 Habeas Corpus Act z roku 1679,[1] [2] alebo Bili of Rights z roku 1688.[3] Vo Francúzsku to bola Deklarácia práv človeka a občana (1789)[4] a na americkom kontinente Deklarácia nezávislosti (1776).[5] Po prijatí týchto dokumentov je viditeľná tendencia štátov zakotvovať ľudské práva v mnohých konštitúciách, alebo iných právnych dokumentoch.

Na druhej strane oproti prirodzenoprávnej koncepcii stojí doktrína pozitívneho práva, v zmysle ktorej ľudské práva existujú len v rozsahu stanovenom právnymi normami. V inom zmysle štát rozhodne, ktoré práva prizná svojim občanom. Medzi reprezentantov pozitívno-právnej doktríny patria osobnosti ako Jeremy Bentham, John Austin, Georg Jellinek, či Auguste Comte. Doktrína pozitívneho práva mala veľký vplyv aj v oblasti ľudských práv najmä v 19. storočí a v polovici 20. storočia. Postupný odklon od presadzovania ochrany ľudských práv podľa pozitívnoprávneho princípu nastáva až v dôsledku udalostí 2. svetovej vojny, kedy sa ukázalo, že tento typ ochrany ľudských práv je nevyhovujúci.

2. Delenie ľudských práv

V praxi štátov medzinárodného spoločenstva existuje mnoho modifikácii pojmu ľudské práva. V medzinárodnom práve sa všeobecne používa pojem ľudské práva a slobody, ako to vyplýva zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv,[6] Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,[7] Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach[8] atď. Existuje mnoho aspektov delenia ľudských práv, medzi ktoré patrí aj vyššie uvedené členenie na pozitívnop- rávne a prirodzenoprávne chápanie ľudských práv. Frekventovaným spôsobom je aj členenie na základe generačného princípu. Prvá generácia ľudských práv v sebe zahŕňa občianske osobné a politické práva. Sú to práva, ktoré sa týkajú slobody jednotlivca a jeho účasti na politickom živote. Dodržiavanie týchto práv štát zabezpečí najmä tým, že nebude jednotlivca v týchto právach obmedzovať. Tieto práva boli po prvýkrát uznané počas buržoáznych revolúcií, no ich podoba sa zdokonaľovala aj v 20. storočí. Do druhej generácie zaraďujeme hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Tieto práva sa dotýkajú rovnakých podmienok a rovnakého zaobchádzania a súvisia s realizáciou ekonomických a sociálnych úloh štátu. Štáty ich začali uznávať po prvej svetovej vojne. Na rozdiel od prvej generácie ľudských práv, je na zabezpečenie dodržiavania práv druhej generácie nevyhnutná činnosť štátu. Vznik tejto generácie je spojený so vznikom a pôsobením ľavicových politických zoskupení. Tretia generácia ľudských práv obsahuje práva, ktoré prekračujú rámec prvej a druhej generácie, a zahŕňa pomerne široký okruh práv, ktoré možno vymedziť ako práva solidarity. Zabezpečenie dodržiavania týchto práv si vyžaduje určitú formu účasti a spolupráce viacerých jednotlivcov a štátov. Realizácia týchto práv presahuje štátne hranice a mnohokrát aj hranice regiónov či kontinentov. Vznik tejto generácie právje spätý s vplyvom industrializácie a pomerne rýchleho technického rozvoja na spoločnosť. Osobitnú pozornosť si žiadajú práva menšín, ktoré nemožno úplne jednoznačne kvalifikovať pre ich charakter. Podľa viacerých odborníkov sa však táto skupina práv zaraďuje medzi práva tretej generácie.

Existuje mnoho ďalších členení, napríklad na základe statusového princípu, podľa ktorého obsah a rozsah ľudských práv vychádza zo vzťahu občan-štát. Status negati- vus si žiada, aby sa štát zdržal akéhokoľvek konania v rozpore so zákonom, status positivus vyjadruje právo občana na ochranu svojich práv, zatiaľ čo status activus je spojený s aktívnym konaním zo strany štátu pri plnení svojich práv. Tieto členenia (aj mnohé ďalšie) majú nesporný význam a sú používané v právnej terminológii na medzinárodnej úrovni, regionálnej úrovni, ba aj vo vnútroštátnej terminológii. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že väčšina štátov svetového spoločenstva uznala prostredníctvom ratifikácie Charty Organizácie spojených národov[9] i ďalších medzinárodných dokumentov, že ochrana ľudských práv prestala byť výlučne vnútroštátnou vecou štátov a nadobudla medzinárodný charakter.

3. Medzinárodné právo ľudských práv

S problematikou ochrany ľudských práv nesporne súvisí medzinárodné právo ľudských práv ako odvetvie medzinárodného práva verejného. Jeho vznik sa spája s postupnou demokratizáciou medzinárodného práva.

Medzinárodné právo ľudských práv sa samostatnejšie rozvíja až po vzniku Organizácie spojených národov v roku 1945. Pred týmto obdobím bola ochrana ľudských práv osôb ponechaná na vnútornú jurisdikciu ich domovského štátu. Tým pádom mala osoba len toľko práv, koľko jej priznal štát. V medzinárodnom práve síce bola zavedená tzv. zásada humanity, ktorá mala zamedziť úplnej svojvôli štátov, no jej obsah nebol nikdy presne určený. Existovali určité oblasti, ktoré boli právne regulované už pred vznikom OSN, napr. zrušenie obchodu s otrokmi na Viedenskom kongrese v roku 1815, neskôr v roku 1956 bol podpísaný Doplnkový dohovor o zrušení otroctva, zaobchádzanie s cudzincami, ochrana príslušníkov menšín, ochrana obetí ozbrojených konfliktov bola upravená vo viacerých dohovoroch z Haagu, ktoré boli neskôr redigovaé prostredníctvom štyroch Ženevských dohovorov o humanitárnom práve z roku 1949: Dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl v poli,[10] [11] Dohovor o zlepšení osudu ranených a chorých príslušníkov ozbrojených síl na mori,11 Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajtcami[12] a Dohovor o ochrane civilných osôb počas vojny a pod.[13]

Vznikom OSN bolo prelomené výhradné postavenie štátov oblasti regulácie právnej úpravy ľudských práv. Jednotlivci sa stali nositeľmi práv na medzinárodnej úrovni vďaka zakotveniu mechanizmov ochrany ľudských práv v zmluvných formách. Tieto zmluvy mali zjednocujúcu povahu a ratifikovala ich väčšina štátov v medzinárodnom spoločenstve.[14] Týmto spôsobom sa následne vytvárali podmienky pre ustálenie právnej úpravy v oblasti ľudských práv.

Prvým dôležitejším medzníkom v tejto sfére bolo prijatie Charty OSN, ktorá vo svojej preambule zdôrazňuje snahu znovu upevniť vieru vo fundamentálne ľudské práva a dôstojnosť človeka. V ďalších jej ustanoveniach presadzuje úsilie napredovať k všeobecnej úcte k ľudským právam a základným slobodám. Na základe Charty Organizácie spojených národov boli vytvorené orgány, ktoré participujú na kodifikácii a pokrokovom rozvoji medzinárodného práva ľudských práv a súčasne sú oprávnené prerokovávať oznámenia o zámernom a hrubom porušovaní ľudských práv. Týmito orgánmi sú najmä Hospodárska asociálna rada OSN a jej pomocný orgán Komisia pre ľudské práva. Problémy ktoré súvisia s ochranou ľudských práv je oprávnená riešiť aj Bezpečnostná rada OSN, ak dodržiavanie ľudských práv vplýva na mier a bezpečnosť. Isté právomoci má aj Valné zhromaždenie OSN, ktoré sa spolupodieľa na tvorbe štandardov ľudských práv na medzinárodnej úrovni, vo forme deklarácií, navrhuje štúdie v jednotlivých oblastiach ochrany ľudských práv. Valné zhromaždenie je aj oprávnené riešiť prípady prerokované Hospodárskou a sociálnou radou a jej pomocnými orgánmi, ak nedokážu dospieť k riešeniu. Nepriamo môže vplývať na ochranu ľudských práv aj Medzinárodný súdny dvor, vo forme posudkov, ktoré vykladajú normy ľudsko-právneho charakteru. Takmer súčasne s prijatím Charty OSN bola prijatá Charta pre Medzinárodný vojenský tribunál pre Ďaleký východ v Tokiu,[15] ktorou bol zriadený Medzinárodný vojenský tribunál v Tokiu a na základe Dohody o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi[16] a Štatútu medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu[17] bol zriadený Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu. Tieto medzinárodné súdne orgány boli vytvorené ad hoc a slúžili na potrestanie mimoriadne závažných zločinov proti samej podstate ľudských práv podľa medzinárodného práva, ktoré boli spáchané počas 2. svetovej vojny. V dôsledku činnosti týchto orgánov nadobúda ochrana ľudských práv čoraz väčší význam z hľadiska medzinárodného práva. Ďalším dôležitým medzníkom v procese internacionalizácie ľudských práv bolo prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1948,[18] (ďalej VDĽP) ktorá priniesla široký katalóg občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Nie je právne záväzná, no výrazne dokázala ovplyvniť štáty medzinárodného spoločenstva pri tvorbe ich vlastného vnútroštátneho práva a medzinárodnoprávnych dokumentov vo sfére ochrany ľudských práv. Podľa názorov vedy medzinárodného práva VDĽP predstavuje autentický výklad ustanovení Charty OSN v oblasti ľudských práv.[19]

Vplyv VDĽP nie je možné spochybňovať, je ho možné vidieť aj na normotvorbe regionálnych organizácií, akými sú Rada Európy, Organizácia amerických štátov, alebo Organizácia africkej jednoty. Najvýznamnejším počinom Rady Európy v sfére ochrany ľudských práv je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd[20] z roku 1950. K tomuto dohovoru neskôr pribudlo 14 protokolov. Dohovor zaviedol inštitút kontroly individuálnych a medzištátnych sťažností, čo znamená, že jednotlivci, kolektív alebo nevládne organizácie sa môžu obrátiť na orgán súdnej povahy, ktorým je Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Rozsudky tohto súdu sú pre štáty, ktoré pristúpili k dohovoru záväzné. Súd môže nariadiť aj primerané finančné zadosťučinenie pre poškodeného, ak to uzná za vhodné. Niektoré skupiny ľudských práv sú bližšie upravené v niektorých dohovoroch odborných organizácií, ako napríklad Medzinárodná organizácia práce.[21] Najdôležitejším dohovorom v oblasti ľudských práv je zrejme Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach[22] z roku 1966 spolu s dvoma protokolmi. Tento dokument obsahuje dôkladnejšiu úpravu občianskych a politických práv, ktoré boli zakotvené vo VDĽP a na dôvažok zakotvuje aj úpravu práv príslušníkov menšín. Veľkým plusom paktu je, že jednotlivci zo štátov, ktoré pristúpili k jeho Opčnému protokolu, môžu uplatňovať porušenie svojich práv formou individuálnych sťažností.[23] Pakt zakotvuje možnosť kontroly formou medzištátnych sťažností a možnosť podávania periodických správ štátmi. Tieto správy a sťažnosti posudzuje Výbor pre ľudské práva v Ženeve, ktorý plní funkciu kvázi súdneho orgánu. Výsledkom činnosti výboru sú „názory“, ktoré sú pre štáty nezáväzné, no majú veľký politický význam.

Významným dohovorom Organizácie spojených národov je Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach z roku 1966.[24] Tento pakt obsahuje záväzky, ktoré sa štáty zaväzujú plniť postupne podľa individuálnych možností každého štátu. Práva zakotvené v tomto pakte majú hospodársku, sociálnu a kultúrnu povahu, sú to napríklad právo na prácu, právo na ochranu rodiny, právo na sociálne zabezpečenie a pod. Štáty, ktoré pristúpili k paktu sú povinné pravidelne podávať správy o pokroku v implementovaní dohovoru Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorý plní pomocnú funkciu pre Hospodársku a sociálnu radu OSN. Medzi ďalšie významné dohovory patrí Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951,[25] Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 19 5 4,[26] Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 19 6 5,[27] Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1979,[28] či Dohovor o právach dieťaťa z roku 1989.[29] Tieto dohovory sa vyznačujú podobnými kontrolnými mechanizmami ako Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a taktiež medzinárodnými orgánmi kvázi súdnej povahy, akým je aj Výbor pre ľudské práva. Inštitút individuálnych sťažností však zakotvujú iba Medzinárodný dohovor o odstránení diskriminácie z roku 1965 a Dohovor proti mučeniu z roku 1984. Dohovor o právnom postavení utečencov v znení protokolu[30] z roku 1967 zakotvuje špecifický orgán, Vysokého komisára OSN pre utečencov, ktorého úlohou je dohliadať, či sa vykonávajú ustanovenia dohovoru. Na Vysokého komisára nie je možné sa obracať so sťažnosťami, individuálnymi, či skupinovými. Zamestnanci úradu Vysokého komisára kontrolujú situáciu utečencov a snažia sa im pomôcť so získavaním statusu utečenca v jednotlivých štátoch. Dohovor o postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1954 nezakotvuje žiadny orgán s kontrolnou právomocou, dohľad nad jeho zachovávaním vykonáva generálny tajomník OSN. Štáty, ktoré pristúpili k dohovoru sú viazané informovať generálneho tajomníka o prijímaní právnych predpisov, ktoré môžu pomôcť vo vykonávaní tohto dohovoru.

V rámci OSN boli prijaté ďalšie dôležité dohovory, Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocída[31] z roku 1948 a Medzinárodný dohovor o potlačení a trestaní zločinu apartheidu[32] z roku 1973. Na tieto dohovory nadväzuje Dohovor o nepremlčateľ- nosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti[33] z roku 1968, v ktorom sú charakterizované vojnové zločiny, zločiny proti mieru a zločiny proti ľudskosti. Medzi dohovory v rámci OSN možno zaradiť aj dohovory medzinárodných organizácií zmluvne pridružených k OSN, ako napríklad Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO).[34] V rámci UNESCO bol prijatý Dohovor o boji proti diskriminácii vo vzdelaní[35] z roku 1960. Viacero mnohostranných dohovorov bolo prijatých aj v rámci Medzinárodnej organizácie práce, týkajúcich sa niektorých sociálnych a hospodárskych práv.[36]

Veľký význam pre ochranu ľudských práv má aj medzinárodná trestnoprávna jurisdikcia a čoraz viac nadobúdajú význam pre ochranu ľudských práv normy medzinárodného environmentálneho práva, ako napríklad právo na životné prostredie apod.

4. Súdna ochrana ľudských práv

Ochrana ľudských práv sa zabezpečuje aj pomocou orgánov súdnej povahy. Medzi najdôležitejšie orgány ochrany ľudských práv súdnej povahy patrí Európsky súdny dvor v Luxemburgu. Tento orgán začal ako jeden z prvých orgánov Európskej únie riešiť otázku ľudských práv. ESD sa skladá zo Súdneho dvora, Všeobecného súdu a Súdu pre verejnú službu, ktorý patrí medzi osobitné súdy. Pre oblasť ľudských práv je významná najmä jeho judikatúra, ktorá pomáha vykladať ustanovenia medzinárodných dokumentov v oblasti ľudských práv.

V rámci Rady Európy ochranu ľudských práv zabezpečuje Európsky súd pre ľudské práva. Je to medzinárodný súdny orgán s regionálnou pôsobnosťou so sídlom v Štrasburgu. Rozhoduje predovšetkým o sťažnostiach na porušenie práv zaručených Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho protokolmi. Počet sudcov sa rovná počtu zmluvných strán Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sudcovia vykonávajú svoju funkciu ako súkromné osoby. Hlavnú rozhodovaciu funkciu plnia komory ktoré majú 7 členov. Komory si vytvárajú pomocné výbory [trojčlenné). Jednoduché veci prejednávajú výbory. Vo vzťahu ku komorám je druhostupňovým orgánom Veľká komora, ktorá sa skladá zo 17 sudcov. Táto rozhoduje iba prípady výnimočného charakteru.

Ďalšou regionálnou organizáciou je Organizácia amerických štátov so sídlom vo Washingtone. Na základe Charty Organizácie amerických štátov z roku 1948 bola zriadená Medziamerická komisia pre ľudské práva a Medziamerický súd pre ľudské práva. Medziamerická komisia pre ľudské práva vznikla v roku 1959 a sídli vo Washingtone, D. C.[37] Prešetruje individuálne sťažnosti o porušení ľudských práv a postupuje ich Medziamerickému súdu pre ľudské práva so sídlom v San José. Úlohou tohto súdu je rozhodovať o sťažnostiach o porušení ľudských práv, ktoré mu postúpi Medziamerická komisia pre ľudské práva po neúspešnosti mimosúdnej nápravy, alebo členský štát, Súd ešte môže poskytovať výklad právnych nástrojov na podnet členských štátov alebo orgánov Organizácie amerických štátov.

Na africkom kontinente sa ochrana íudských práv uskutočňuje v rámci Africkej únie, ktorá v roku 2002 nahradila Organizáciu africkej jednoty. Na základe Africkej charty ľudských práv a práv národov[38] z roku 1981, bola vytvorená Africká komisia pre ľudské práva a práva národov, ktorá vznikla v roku 1986 v gambijskom Banjule. Táto komisia je kvázisúdnym orgánom, ktorý prerokuváva individuálne sťažnosti o porušení charty a pomáha pri výklade ustanovení charty. V roku 2004 formálne vznikol aj Africký súd pre ľudské práva a práva národov. Tento súd má začať pôsobiť ako súčasť Afrického súdneho dvora, ktorý má byť základným súdnym orgánom Africkej únie a sídliť v tanzánskej Arushi. Súčasťou tohto novovytvoreného súdneho dvora má byť šeciálna komora pre ľudské práva.

Pomerne úspešné ad hoc trestné tribunály podnietili záujem o vytvorenie permanentného trestného súdu so všeobecnou pôsobnosťou. Stalo sa tak v Ríme roku 1998, kedy bol podpísaný Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu[39] (1998, oznámenie MZV č 333/2002 Z. z.) Medzinárodný trestný súd má právomoc jurisdikcie nad osobami, ktoré sú stíhané za najvážnejšie trestné činy v Rímskom štatúte. Súd sídli v Haagu, tvorí ho 18 sudcov. Nie je priamo súčasťou OSN ale je samostatnou inštitúciou. Súd má právomoci vo vzťahu k zločinom proti íudskosti, genocíde, vojnovým zločinom a agresii.

Záver

Cieľom tohto príspevku bolo priblížiť dovody potreby zakotviť ochranu ľudských práv na medzinárodnej, ale aj regionálnej úrovni. Potreba zabezpečiť ochranu ľudských práv existuje už dlhý čas. Mechanizmy zabezpečenia ich ochrany sa rôznou intenzitou vytvárali a menili po dlhý čas. Klúčový okamih nastal po 2. svetovej vojne, keď si medzinárodné spoločenstvo uvedomilo hrôzy, ktoré boli počas nej napáchané. Po 2. svetovej vojne začala potreba zakotviť mechanizmy ochrany íudských práv rýchlo narastať. Tento rýchly vývoj sa v niektorých častiach sveta pod vplyvom totality spomalil, no v 90. rokoch sa znova rozbehol. Odvtedy sa udialo mnoho zmien k lepšiemu, no potreba neustále pracovať a zlepšovať mechanizmy ochrany ľudských práv stále pretrváva.P

Autor
Ondrej Tencer

Medzinárodný tribunál pre morské právo ako špecializovaný súdny orgán

účel medzinárodného práva
Zákon – Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom 97/1963 | Paragrafy: § 1

Úvod


Na prvý pohľad môžeme mať pocit, že téma morského práva sa nás vôbec netýka. Možno tomu nasvedčuje aj množstvo slovenskej literatúry, ktorá sa zaoberá touto problematikou. Je to možno aj logické. Veď Slovenská republika nie je pobrežný štát. Avšak my sme súčasťou väčšieho celku, ako len Slovenskej republiky. Sme súčasťou sveta, ktorého prevažnú časť tvorí svetový oceán. Oceány a moria sa oddávna využívali na plavbu s cieľom objavovať nové krajiny, obchodovať, či loviť ryby. Rovnako však moria využívali aj piráti, či pytliaci, preto bolo nevyhnutné vytvárať pravidlá na riešenie problémov vznikajúcich v súvislosti s plavbou po mori a inými spôsobmi využívania mora. Z pohľadu medzinárodného práva je teda téma morského práva a činnosť Medzinárodného tribunálu pre morské právo podstatná. V práci sa preto budem snažiť najmä o priblíženie činnosti Medzinárodného tribunálu pre morské právo, jeho kreovania a priebehu konania. Na záver priblížim čitateľovi aj niektoré konkrétne prípady riešené pred spomínaným tribunálom.

1. Dohovor Organizácie spojených národov o morskom práve


Je samozrejmé, že vplyvom stále intenzívnejšieho využívania morí sa aj v tejto oblasti vytvárali rôzne pravidlá a obyčaje. Pravidlá z oblasti morského práva sa však skompletizovali do ucelenej časti až v roku 1982, kedy bol vMontego Bay vytvorený Dohovor Organizácie spojených národov o morskom práve známy aj ako Jamajský dohovor.1 Vytvorenie tak komplexného a rozsiahleho dokumentu nebolo samozrejme len otázkou pár týždňov. Od roku 1958 sa uskutočnili tri Ženevské konferencie o morskom práve. Prvé dve konferencie nezaznamenali veľký úspech. Úspešná bola až tretia Ženevská konferencia, ktorá sa začala v roku 1973 a skončila prijatím Dohovoru v roku 1982.[1] [2] Jeho zmluvnou stranou sa stala aj Slovenská republika, a to 28. mája 1993. Dohovor sme ratifikovali a uložili u generálneho tajomníka OSN 8. 5. 1996.[3] Tridsiatym dňom po jeho uložení nadobudol platnosť pre Slovenské republiku. Dohovor o morskom práve je pomerne rozsiahli. Tvorí ho 320 článkov, ktoré sú usporiadané do šestnástich častí. Jeho súčasťou je aj deväť príloh. Tento dokument vymedzuje základné pojmy, akými sú priľahlá zóna, výlučná ekonomická zóna, zaoberá sa ochranou a zachovávaním morského prostredia, problematikou výskumu a mnohými ďalšími oblasťami. Čo je však najpodstatnejšie, spomínaným Dohovorom sa zriaďuje Medzinárodný tribunál pre morské právo.[4]

2. Medzinárodný tribunál pre morské právo


Medzinárodný tribunál pre morské právo je medzinárodný súdny orgán, ktorý vznikol na základe Dohovoru OSN o morskom práve. Za sídlo bolo zástupcami štátov na tretej konferencii Spojených národov vybrané tajným hlasovaním prístavné mesto Hamburg v Spolkovej republike Nemecko. Tribunál rieši spory súvisiace s interpretáciou a aplikáciou Dohovoru.[5] Svoju činnosť začal vykonávať až v roku 1996,[6] a teda od podpísania Dohovoru, ktorým bol zriadený, až po voľbu sudcov Tribunálu uplynulo 14 rokov. Ako pri väčšine medzinárodných súdnych inštitúcií, aj v tomto prípade je oficiálnym jazykom Tribunálu angličtina a francúzština. Čo sa týka financovania, podľa článku 19 štatútu tribunálu náklady znášajú zmluvné štáty za takých podmienok, na akých sa dohodnú na spoločných schôdzach.[7]

2.1. Členovia tribunálu a spôsob voľby

Tribunál tvorí 21 sudcov, ktorí musia spĺňať určité predpoklady. Musia byť nestrannými, bezúhonnými a uznávanými odborníkmi v oblasti morského práva. V tribunáli sú zastúpené všetky hlavné právne systémy sveta a je tiež zabezpečené spravodlivé zemepisné rozdelenie.[8] V praxi to znamená, že zo západnej Európy sú v Tribunáli 4 sudcovia, z východnej Európy 3 sudcovia, Ázia ako aj Afrika má vTribunáli po 5 zástupcoch a poslední 4 sudcovia pochádzajú z Latinskej Ameriky a Karibiku.[9] V konaní sú nezávislí a nezastupujú záujmy svojej krajiny. Ako je uvedené v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre morské právo, obsadenie pozície člena Tribunálu má niekoľko fáz. Najprv všetky zmluvné štáty vymenujú svojich kandidátov, z nominácií sa následne vytvorí abecedný zoznam.[10] [11] Jeden zmluvný štát má právo vymenovať najviac dvoch svojich kandidátov. Následne sa zvolá zhromaždenie zmluvných štátov, ktoré tajnou voľbou rozhodne o tom, kto sa stane členom Tribunálu.11 Členom Tribunálu sa stáva kandidát, ktorý získa aspoň 2/3 hlasov zúčastnených zástupcov zmluvných štátov. Každý štát môže obsadiť najviac jedno miesto v Tribunáli. Funkčné obdobie sudcov trvá deväť rokov, nie je však vylúčené ich opätovné zvolenie do funkcie po skončení ich funkčného obdobia. V súčasnosti sa uskutočňujú voľby na pozíciu člena Tribunálu každé tri roky na zhromaždení zmluvných strán v New Yorku.[12] Sudcovia si tajným hlasovaním volia svojho predsedu a podpredsedu na obdobie troch rokov. Rovnako tu platí možnosť opätovného zvolenia. Ako hovorí Štatút Medzinárodného tribunálu, v prípade prvej voľby platila výnimka z hľadiska trvania funkčného obdobia. Výnimka spočívala vtom, že len siedmim členom trvalo funkčné obdobie plných deväť rokov. Siedmim členom sa končilo funkčné obdobie po uplynutí troch rokov a ďalším siedmim po uplynutí šiestich rokov od nástupu do funkcie. Vyššie spomenutých členov Tribunálu so skráteným funkčným obdobím vyberal ihneď po skončení prvej voľby generálny tajomník OSN losom.[13]

2.2. Súčasné zloženie tribunálu

V súčasnosti je predsedom Tribunálu od roku 2011 Shunji Yanai z Japonska.[14] Funkciu podpredsedu vykonáva od roku 2011 Albert J. Hoffmann z Južnej Afriky.[15]Z nášho najbližšieho okolia sú medzi členmi Tribunálu Stanislaw Pawlak z Poľska, Markiyan Z. Kulyk z Ukrajiny a Helmut Turk z Rakúska. Helmut Turk je zároveň jediným sudcom, ktorý pochádza z krajiny nehraničiacej s morom.[16] Pri voľbe je teda irelevantné, či kandidát pochádza z pobrežnej krajiny, alebo nie. Možné by teda bolo aj zvolenie slovenského sudcu za člena Tribunálu. Jedinou ženou medzi súčasnými členmi Tribunáluje od roku 2011 Elsa Kelly z Argentíny. Pre zaujímavosť, vekový priemer sudcov je v súčasnosti 67 rokov.[17] Prvé voľby do Tribunálu sa uskutočnili v roku 1996, od vtedy sa v Tribunáli vystriedalo spolu 38 sudcov. Toto relatívne nízke číslo je pravdepodobne spôsobené možnosťou opätovného zvolenia sudcov. Šiesti sudcovia zo súčasného obsadenia pôsobia ako členovia Tribunálu už od začiatku činnosti Tribunálu, teda už od roku 1996.


2.3. Konanie pred medzinárodným tribunálom[18]

Na Medzinárodný tribunál pre morské právo sa môže obrátiť v spore o výklad a aplikáciu Medzinárodného dohovoru o morskom práve ktorýkoľvek zmluvný štát, teda aj Slovenská republika.

V prvom rade musia sporové strany predložiť Tribunálu spor vo forme oznámenia o osobitnej dohode, alebo formou osobitnej žaloby zaslanej tajomníkovi Tribunálu. Dôležité je v dohode alebo v žalobe označiť sporové strany a predmet sporu. Tajomník následne oboznámi s podaním žaloby alebo dohody všetky strany, ktorých sa to týka a všetky zmluvné štáty dohovoru.


Na žiadosť ktorejkoľvek strany v spore je možné, aby Tribunál alebo Komora pre riešenie sporov v skrátenom konaní rozhodli o dočasnom opatrení. Následne sa môže pristúpiť k samotnému pojednávaniu. To sa skladá z písomnej a z ústnej časti. Ústna časť konania je spravidla verejná, pokiaľ Tribunál nerozhodne inak, alebo pokiaľ sporové strany nepožiadajú o neverejné konanie. V prípade, že sporová strana sa na konanie vôbec nedostaví, nebráni to pokračovaniu v konaní a vyneseniu rozhodnutia. 0 pokračovanie v konaní však musí požiadať druhá sporová strana.

O všetkých otázkach v spore sa rozhoduje nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných sudcov. V prípade rovnosti hlasov má rozhodujúce slovo predseda Tribunálu. Rozsudok je teda vyjadrením názoru väčšiny sudcov Tribunálu. Dané rozhodnutie musí byť odôvodnené. Ostatní sudcovia, ktorí s rozsudkom nesúhlasia, majú možnosť k nemu pripojiť aj svoje vlastné stanoviská. Rozhodnutie Tribunálu je konečné a ako také je pre zúčastnené sporové strany záväzné. Predseda Tribunálu a tajomník pripoja k rozsudku svoje podpisy.

3. Rozhodovacia prax tribunálu


Medzinárodný tribunál pre morské právo riešil počas svojej pätnásťročnej existencie spolu devätnásť prípadov, dva z nich sú ešte stále v štádiu riešenia. To je v porovnaní s inými medzinárodnými súdnymi inštitúciami – napríklad v porovnaní s Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu – neporovnateľne menej prípadov.[19]

Všetky štáty, ktoré až do dnešného dňa vystupovali ako sporová strana v konaní pred Tribunálom boli pobrežnými štátmi, čo opäť potvrdzuje, že pre Slovenskú republiku činnosť Tribunálu nie je významná v takej miere, ako pre pobrežné štáty.

Najčastejším účastníkom sporov pred Medzinárodným tribunálom pre morské právo bol štát Svätý Vincent a Grenadíny – rozlohou malý štátik v Karibskom mori, ktorý vystupoval víroch sporoch a v jednom aktuálne riešenom spore. Bol sporovou stranou aj v poradí prvom prípade, ktorý Tribunál riešil. Prípad dostal názov SAIGA.[20]

Najčastejším dôvodom, kvôli ktorému sa strany na Tribunál obracali, bolo okamžité prepustenie plavidla a posádky, a to až vo ôsmich prípadoch zo sedemnástich doteraz ukončených prípadov. Okamžité prepustenie upravuje článok 292 Dohovoru.[21]


V prvom prípade išlo o prepustenie ropného tankera s názvom SAIGA, ktorý plával pod vlajkou Svätého Vincenta a Grenadín a ktorý bol spolu s posádkou zajatý predstaviteľmi Guinejskej vlády a držaní vConakry v Guiney. Ako dôvod zadržania Guinea uvádzala pašeráctvo. Pri zadržiavaní predstavitelia Guinejskej vlády zranili streľbou 4 členov posádky, z toho 2 utrpeli vážne zranenia. Dvom vážne zraneným členom bolo umožnené plavidlo opustiť, ostatní členovia posádky boli naďalej držaní na lodi. Žiadosti o okamžité prepustenie bolo v tomto prípade vyhovené a kauciou za prepustenie plavidla a posádky bola nafta odčerpaná z tankera v hodnote jedného milióna amerických dolárov a banková záruka vo výške 400. 000 amerických dolárov.[22]

V ďalšom prípade s názvom CAMUCO (1999) žiadala Panama o okamžité prepustenie rybárskej lode CAMUCO plaviacej sa pod Panamskou vlajkou, ktorú zajali predstavitelia Francúzska pre protiprávny rybolov vo výlučnej ekonomickej zóne Crozet- ských ostrovov.[23] Následne bola loď prevedená na ostrov Réunion. Žiadosti Panamy bolo aj v tomto prípade vyhovené a banková záruka za prepustenie plavidla a kapitána bola stanovená vo výške 8 miliónov francúzskych frankov vo forme bankových záruk. Žiadosti o okamžité prepustenie bolo vyhovené v piatich z ôsmich prípadov. Dôvodom nevyhovenia žiadosti v ostatných prípadoch bolo buď stiahnutie prípadu z dôvodu úspešnej dohody medzi sporovými stranami, alebo absencia kompetencie Tribunálu v danom prípade.

Veľmi často sa sporové strany obracali na Tribunál aj so žiadosťou o nariadenie dočasného opatrenia. Inštitút dočasného opatrenia je upravenýv článku 290 Dohovoru. Dočasným opatrením sa majú zachovať príslušné práva strán v spore alebo zabrániť vážnemu poškodeniu morského prostredia až do vynesenia konečného rozhodnutia.[24] So žiadosťou o nariadenie dočasného opatrenia sa na Tribunál obrátil opäť aj štát Svätý Vincent a Genadíny, ktorý chcel dosiahnuť, aby Guinea nezasahovala do jeho slobody plavby a súvisiacich práv a aby bezodkladne vyhovela rozsudku Tribunálu zo 4. decembra 1997 v prípade SAIGA, ktorého som sa dotkla vyššie.

Záver


Zastávam názor, že Medzinárodný tribunál pre morské právo nemá pre našu krajinu až taký zásadný význam. Je málo pravdepodobné, že Slovenská republika bude niekedy vystupovať ako sporová strana v konaní pred Tribunálom. Oveľa pravdepodobnejšie je podľa môjho názoru to, že Slovensko bude mať svoje zastúpenie medzi 21 sudcami Tribunálu. Tým ale v žiadnom prípade nechcem spochybňovať úlohu Tribunálu ako takého, ktorý má potenciál stať sa významným súdnym orgánom z medzinárodnoprávneho hľadiska. V súčasnosti je však situácia taká, že strany sa so svojím sporom radšej obracajú na Medzinárodný súdny dvor aj v prípadoch, ktoré spadajú do kompetencie špecializovaných medzinárodných súdnych inštitúcií, akou je aj Medzinárodný tribunál pre morské právo. Jedným z dôvodov môže byť, že v kompetencii Medzinárodného súdneho dvora je riešiť ktorúkoľvek otázku medzinárodného práva (nasvedčuje tomu článok 287 Dohovoru pre morské právo).[25] Ďalším problémom je, že špecializované súdne inštitúcie sú v podstate nové a ešte nepožívajú dôveru strán v takej miere, v akej ju požíva súdny orgán s dlhšou tradíciou – MSD. Tento problém by však pravdepodobne neexistoval, keby sa neprekrývali kompetencie jednotlivých súdnych inštitúcií.P

Autor
Ivana Motošková

Ochrana osôb v prípade prírodných katastrof

právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Pracovné postupy Komisie pre medzinárodné právo

Problematika ochrany osôb v prípade prírodných katastrof patrí do pôsobnosti Komisie pre medzinárodné právo. Komisia pre medzinárodné právo bola založená Valným zhromaždením OSN v roku 1948 na podporu progresívneho rozvoja medzinárodného práva a jeho kodifikáciu. Výročné zasadnutia sa konajú v OSN v Ženeve.Pracovné postupy komisie upravuje jej štatút, ktorý bol pôvodne schválený Valným zhromaždením 21. 11. 1947 a zmenený 12. 12. 1950, 3. 12. 1955 a 18. 11. 1981. Skladá sa z 34 členov, ktorí musia byť expertmi v medzinárodnom práve, do funkcie sú zvolení Valným zhromaždením zo zoznamu kandidátov navrhnutých vládami členských štátov OSN.[1] [2]

Konečný výsledok Dohovoru Komisia v tejto oblasti stále nedokončila, momentálne sú zatiaľ len navhnuté jednotlivé články tohto Dohovoru.[3] Komisia na svojom 61. zasadnutí v Ženeve v roku 2009 vzala na vedomie návrhy článkov 1-5 predbežne prijaté Redakčným výborom (A/CN.4/L.758):

Článok 1
Rozsah

Tento návrh článku sa vzťahuje na ochranu osôb v prípade katastrof.

Článok 2
Účel

Účelom tohto návrhu článkov je uľahčiť primeranú a efektívnu reakciu na katastrofy, ktorá spĺňa základné požiadavky dotknutých osôb s plným rešpektovaním ich práv.

Článok 3

Definícia katastrofy

„Katastrofa“ znamená nepriaznivú udalosť alebo sériu udalostí, ktorej následkom sú rozsiahle straty na životoch, obrovské ľudské utrpenie a strach alebo vo veľkom meradle spôsobené materiálne škody alebo škody na životnom prostredí spôsobujúce vážne narušenie fungovania spoločnosti.

Článok 4

Vzťah s medzinárodným humanitárnym právom

Tento návrh článkov sa nevzťahuje na situácie, na ktoré sú uplatniteľné pravidlá medzinárodného humanitárneho práva.

Článok 5[4]

Povinnosť spolupracovať

V súlade s týmto návrhom článkov štáty podľa potreby spolupracujú medzi sebou, s Organizáciou Spojených národov a inými príslušnými medzivládnymi organizáciami, Medzinárodnou federáciou Červeného kríža a Červeného polmesiaca a Medzinárodným výborom Červeného kríža a s vhodnými mimovládnymi organizáciami.[5]

Na svojom 62. zasadnutí v roku 2010 Komisia predbežne prijala návrh článkov 1-5, ktoré vzala na vedomie v roku 2009, ako aj komentáre k nim. Ďalej vzala na vedomie návrh článkov 6-9 predbežne prijaté Redakčným výborom (A/CN.4/L.776):

Článok 6

Humanitárne zásady reakcie na katastrofu

Reakcia na katastrofy sa uskutoční v súlade so zásadami ľudskosti, neutrality a nestrannosti, na základe nediskriminácie a so zreteľom na potreby osobitne zraniteľných.

Článok 7

Ľudská dôstojnosť

V reakcii na katastrofy, štáty, príslušné medzivládne organizácie a relevantné mimovládne organizácie majú rešpektovať a chrániť prirodzenú dôstojnosť ľudskej osoby.

Článok 8
Ľudské práva

Osoby postihnuté katastrofami majú právo, aby sa rešpektovali ich ľudské práva.

Článok 9

Úloha zasiahnutého štátu

1. Zasiahnutý štát, na základe svojej suverenity, má povinnosť zabezpečiť ochranu osôb a poskytnúť pomoc pri katastrofách na svojom území.

2. Príslušný štát má primárnu úlohu v konaní, kontrole, koordinácii a dozoru nad touto pomocou.[6]

2. Humanitárne perspektívy pri ochrane osôb v prípade prírodných katastrof

2.1. Problémové body v definičnom vymedzení

2.1.1. Prírodné katastrofy alebo nehody spôsobené zlyhaním ľudského faktora?

Pojem katastrofa alebo prírodná katastrofa nie je nikde definovaný. Hoci je zrejmé, že zameranie komisie je komplexné, nie je jasné, či je cieľom zaoberať sa iba katastrofami v dôsledku prírodných katastrof alebo aj katastrofami v dôsledku ľudskej činnosti alebo nečinnosti (napríklad chemické úniky alebo priemyselné havárie). V tomto prípade bude ťažké určiť hranicu, ktorá tieto nejasnosti vyrieši. Problém je v definovaní prírodných katastrof a nehôd spôsobenými zlyhaním ľudského faktora. Niekto by mohol ísť tak ďaleko, že tvrdí, že neexistujú žiadne „prírodné“ katastrofy a „katastrofa“ je výsledkom zlyhania inštitúcií na predchádzanie negatívnych účinkov prírodných javov alebo neschopnosť adekvátne reagovať. Veľa filantropov pripustilo spoločnú zodpovednosť medzi prírodnými javmi a ľudskými činmi. Napríklad, zvýšená masa padajúcej pôdy v Nepále je dôsledkom oboch faktorov, a to prírodného a tiež ľudského faktora – odlesňovaním. Je teda možné oddeliť zodpovednosť týchto katastrof, ak sú tvorené obomi faktormi? Tieto záležitosti vedú k otázkam o zodpovednosti – čo je hlavným bodom riešenia problému katastrof vytvorenými ľuďmi. Ak povedzme, vedci a inžinieri by boli schopní rozdeliť túto zodpovednosť medzi prírodný jav a vládnu činnosť alebo nečinnosť (zlyhanie ochraňovať), do akej miery by mali byť príslušné orgány zodpovedné?

2.1.2. Choroby ako prírodné katastrofy?

Druhý problém súvisiaci s definíciami sa týka ochorení. Správa komisie nespomína epidémie ako prírodnú katastrofu, a predsa medzinárodné humanitárne spoločenstvo sa domnieva, že hrozba pandémie, napríklad choroba šialených kráv (BSE) z roku 2000 a ťažký akútny respiračný syndróm (SARS) z roku 2005, je ako prírodná katastrofa. Epidémie sú spôsobené prírodnými javmi alebo vyplývajú z nedostatku ľudskej kontroly alebo z obidvoch spomenutých faktorov? Mali by byť tieto širokos- pektrálne ochorenia na rovnakej úrovni ako geologické alebo s počasím súvisiace problémy? Ak sú pandémie považované podobne za typ prírodnej katastrofy, potom sa objavujú otázky ako urobiť oddeľujúcu čiaru medzi chorobami a prípadmi núdze. Často sa vyskytli kruté argumenty, napríklad v humanitárnom spoločenstve o tom, či HIV/AIDS by mal byť považovaný za „prírodnú katastrofu“. Mali by biologické javy, ako ochorenie rastlín alebo slintačka a krívačka, ktoré príležitostne ochromujú ekonomiku krajín (Argentína, Západná Afrika)[7] byť považované za prírodné katastrofy? Toto nie sú len filozofické diskusie o definíciách.

2.1.3. Rýchly a pomalý začiatok katastrof

Tretí problém súvisiaci s definíciami, ktorý sa často vyskytuje v humanitárnych kruhoch: vzťah medzi rýchlym začiatkom a pomalým začiatkom katastrof. Podľa správy komisie katastrofy s rýchlym začiatkom sú cyklóny, hurikány, zemetrasenia. Otázkou je, či katastrofy s pomalým začiatkom, ako obdobie sucha, pomalé rozširovanie púšte sú tej istej podstaty ako katastrofy s rýchlym začiatkom alebo by mali byť považované za jedny z nespočetných kontextových činiteľov, ktoré ovplyvňujú každodenný ľudský život a ktoré tiež prispievajú k rozhodovaniu o ekonomickej migrácii? Je to záležitosť, ktorá sa stane viac dôležitou v budúcnosti. Napríklad ľudia, ktorí migrujú kvôli pohromám s pomalým začiatkom, pretrvávajúcemu suchu majú privilegovaný nárok na medzinárodné spoločenstvo, v porovnaní s ľuďmi, ktorí utekajú pred nekonečnou chudobou? Je reakcia medzinárodného spoločenstva na ľudí utekajúcich z ich domovov pre prírodné podmienky úlohou znášať utrpenie? Dôsledky zemetrasenia sú vecou minút, tsunami hodín, hurikánov a cyklónov dní, záplav týždňov, obdobia sucha počas niekoľkých mesiacov, či dokonca rokov. Je možné teda urobiť deliacu čiaru medzi rýchlo a pomaly postupujúcou katastrofou? Alebo je vôbec táto otázka času správna, či konkrétny jav spôsobuje katastrofu?

Definícia prírodnej katastrofy použitá v Prevádzkových pokynoch o ľudských právach a prírodných katastrofách (Operational Guidelines on Human Rights and Natural Disasters) je: dôsledky udalosti spôsobené prírodnými nebezpečenstvami, ktoré presahujú miestne odozvy a vážne ovplyvňujú sociálny a ekonomický vývoj regiónu.[8] Pokyny a reakcie Medzinárodného práva na katastrofy (The International Disaster Response Law Guidelines) predkladajú definíciu cez Medzinárodnú organizáciu Če r- veného kríža a Červeného polmesiaca – katastrofa je vážne narušenie fungovania spoločnosti, čo predstavuje významné a rozsiahle ohrozenie ľudského života, zdravia, majetku alebo životného prostredia, či už v dôsledku nehody, prírodnej alebo ľudskej činnosti alebo ako rýchlo sa vyvíjajúce alebo ako dôsledok dlhotrvajúceho procesu, s výnimkou ozbrojeného konfliktu.

2.2. Klimatické zmeny

Vedecké poznatky ukazujú na to, že klimatické zmeny sú skutočné, prejavujú sa rôznymi spôsobmi a majú dosah na ľudí. Je jasné, že počet a závažnosť prírodných katastrof sa zvyšuje.[9] V analýze hladiny mora a búrok od roku 1990, Kerry Emanuel z Massachusettského technologického inštitútu zistil, že počet cyklónov sa prudko zvýšil za posledné desaťročia. Veľkosť a rýchlosť týchto cyklónov sa od roku 1970 takmer zdvojnásobila, doba trvania hurikánov a cyklónov sa zvýšila zhruba o 60% od roku 1949 a priemerný vrchol vetra sa zvýšil o 50% od roku 1970.[10] [11] Kalkutská výskumná skupina uvádza, že 7% zemskej masy Indického štátu Assam sa stratilo kvôli zosuvom pôdy, čo je vzhľadom na meniace sa modely topiaceho ľadovca v Nepále, možné z veľkej časti pripísať klimatickým zmenám. Malé ostrovné štáty už informujú o zvyšovaní morskej hladiny, ktorá ako predpokladajú vedci, bude mať za následok nielen zánik pevniny, ale aj národov, kultúr, identít, jazykov…

Na podnet zástupcu generálneho tajomníka pre ľudské práva vysídlených osôb, Wa l- tera Kälina, interná agentúra stáleho zastúpenia identifikovala veľké nedostatky a medzery v medzinárodnom právnom systéme v reagovaní na premiestňovaných ľudí v dôsledku klimatických zmien. Konkrétne tých vysídlených cez medzinárodnú hranicu, ktorých územie sa stáva neobývateľným v dôsledku environmentálnych činiteľov vychádzajúcich z klimatických zmien a tých, ktorí sú postihnutí zníženou dostupnosťou vody a nedostatkom úrody.

Diskusie o klimatických zmenách často prinášajú otázky súvisiace so zodpovednosťou štátu a toto môže byť jeden z dôvodov prečo komisia nikdy nespomenula klimatické zmeny vo svojej správe.

2.3. Občianska spoločnosť a mimovládne organizácie

V dokumente Prevádzkové pokyny o ľudských právach a prírodných katastrofách nie sú sústredené úlohy, ktoré zohrávajú mimovládne organizácie a ďalšie miestne komunity. Nie je tam spomenuté ani to, že množstvo ľudí je zachránených práve miestnymi komunitami a mimovládnymi organizáciami. Výrazne chýba aj úprava ako sa vysporiadať s veľkým záujmom ľudí, ktorí chcú pomôcť obetiam prírodných katastrof.

V roku 2007 boli hrozné záplavy koncentrované v Bihari (India), ktoré postihli 28 miliónov ľudí. Podľa Indického inštitútu na obmedzovanie katastrof, národná vláda vyčlenila obmedzené prostriedky a pár politických predstaviteľov navštívilo región. Miestna vláda, ktorá by si to mala vziať na zodpovednosť a koordinovať tieto veci sa ukázala ako neschopná a skorumpovaná. Medzitým agentúry OSN, medzinárodné mimovládne organizácie a ďalších 30 000 registrovaných miestnych mimovládnych organizácií v Bihare bolo pripravených na pomoc.11 V koordinačných mechanizmoch je potrebná flexibilita, ale seriózne, ako môže byť dosiahnutá pri takom množstve medzinárodných, a špeciálne miestnych a národných humanitárnych skupinách? Ako môže niekto organizovať 30 000 organizácií + ďalších dobrovoľníkov? Je tiež dôležité si uvedomiť, že vlády nie sú monolitné a odpovede týkajúce sa katastrof zvyčajne vyžadujú činnosť odlišných vládnych ministerstiev, ozbrojených vojsk aj civilistov a celý rad subjektov na provinčnej, okresnej a obecnej úrovni. Aj keď je národnou povinnosťou určiť kto, ako a na akej vládnej úrovni zodpovedá, zapojenie ďalších rôznych sektorov určite komplikuje úsilie o koordináciu.

2.4. Prevencia a príprava (Hoygo rámec činnosti)

Hoygo rámec činnosti, hoci to nie je právne záväzný medzinárodný nástroj, potvrdzuje povinnosť štátov, aby sa pokúsili znížiť riziko katastrof.[12] Má vláda za úlohu zamedziť katastrofám alebo škodlivým následkom prírodných katastrof? Európsky súd pre ľudské práva zistil, že vláda v Turecku a Rusku zlyhala vo svojej zodpovednosti ohľadom ochrany obyvateľstva. V prípade Oneryildiz (Turecko, 2004),[13] aj napriek dvojročnému varovaniu vopred, 39 ľudí zahynulo pri výbuchu metánu na verejnom mieste situovanom na svahu v Umraniye, Istanbul. V Budayeve (Rusko, 2008), súd priznal povinnosť štátu chrániť ľudské životy v prípade prírodných katastrof. V roku 2000 zosuv pôdy v Tyrnauze (stredný Kaukaz) spustil rieku Gerhozhan- su, ktorá zabíjala a ničila stavby, ktoré jej ležali v ceste. Poškodená retenčná nádrž podobnou spúšťou v roku 1999 ostala v havarijnom stave. Vláda nedokázala prijať potrebné opatrenia, napriek varovaniu štátneho metrologického inštitútu. V obidvoch prípadoch súd nariadil vládam zaplatiť značné odškodné pozostalým.

2.5. Právo na humanitárnu pomoc

Správa hovorí o nedostatku konsenzu v medzinárodnom právnom spoločenstve o individuálnom práve na humanitárnu pomoc. Ak sa na jednej strane zaoberáme otázkou, či má medzinárodné spoločenstvo právo alebo povinnosť poskytnúť humanitárnu pomoc, na druhej strane sa otvára otázka oveľa viac komplikovaná týkajúca sa prístupu k humanitárnej pomoci. I keď táto otázka prístupu je najťažšia a veľmi spolitizovaná, správa komisie sa odvoláva na diskusiu o „zodpovednosti chrániť“, všímajúc si ťažkosti použitia tohto konceptu v prípade katastrof. Odpoveď vlády Myanmaru na Cyklón Nargis v máji 2008 viedla k vášnivej diskusii o práve a povinnosti medzinárodného spoločenstva reagovať, keď je národná vláda neochotná alebo neschopná poskytnúť pomoc svojim ľuďom. Jedná sa o spornú otázku, ktorá občas vyvoláva súťaženie medzi národnou suverenitou a medzinárodnými ľudskými právami. Dokonca aj pri zásahoch je to niekedy dosť sporné a vyskytuje sa hnev miestnych, keď príde medzinárodné spoločenstvo, lebo miestni ktorí pomáhajú sa cítia odsunutí na vedľajšiu koľaj.[14]

3. Presídľovanie v dôsledku klimatických zmien. Kto tým bude ovplyvnený a aké sú medzery v normatívnom rámci na ich ochranu?

3.1. Klimatické zmeny – obsahová súvislosť

Zmena klímy je zvyčajne považovaná za „globálne otepľovanie“ a ako taká ešte ne- premiestňuje ľudí. Skôr klimatické zmeny vyvolávajú účinky na životné prostredie, ktoré môžu zhoršiť alebo znemožniť ľuďom prežiť tam, kde žije. Väčšinu príčin vy- sídlenia vyvolávajú klimatické zmeny, ako sú záplavy, hurikány, rozširovanie púští alebo dokonca „potápanie“ úsekov pôdy,[15] čo nie je nič nové. No ich frekvencia a rozsah sa pravdepodobne zvýši.

Výzvou je lepšie analyzovať príčiny vysídľovania, identifikovať oblasti, kde môžu dôsledky klimatickej zmeny najpravdepodobnejšie nastať a posúdiť charakter núteného vysťahovania a ďalšie presuny obyvateľstva, ktoré by sa mohli uplatniť.

V tomto zmysle bude asi potrebné preskúmať už existujúce medzinárodné legálne nástroje a preskúmať spôsoby vyplnenia medzier v ochrane. V tomto ohľade môže byť užitočná nasledujúca (nezáväzná a hypotetická) typológia:[16]

• Vzostup hydro-meteorolgických katastrof, ako napríklad hurikány/tajfúny/cyklóny alebo zosuvy pôdy, sa vyskytujú vo väčšine regiónov, ale africké a ázijské riečne osídlenia budú pravdepodobne najviac postihnuté. Tieto katastrofy môžu vo veľkom meradle spôsobiť vysídlenie a obrovské ekonomické náklady, ale v závislosti na prebúdzajúcom úsilí, vysťahovanie nemusí byť dlhodobé a návrat je v princípe stále možný. Netreba zabúdať, že tieto hydro-meteorologické katastrofy sú spôsobené prevažne klimatickými zmenami, ale iné katastrofy ako sopky alebo zemetrasenia pravdepodobne nemajú také spojenie s klimatickými zmenami. Avšak, tiež môžu spôsobiť pohyb ľudstva a s takými osobami by sa nemalo zaobchádzať odlišne od tých, ktorí sú postihnutí klimatickými zmenami.

• Zhoršenie životného prostredia a katastrofy s pomalým začiatkom (napr. zníženie dostupnosti vody, dezertifikácia, dlhodobý dôsledok opakujúcich záplav, potápanie pobrežných oblastí, soľnatenie pôd a vôd…): S dramatickým poklesom dostupnosti vody v niektorých regiónoch a s opakujúcimi záplavami v iných oblastiach, ekonomické možnosti a podmienky na život v postihnutých oblastiach sa zhoršia. Takéto zhoršenie nemusí priamo spôsobiť nútené vysťahovanie v užšom slova zmysle, ale môže podnietiť ľudí k presunu do oblastí s vyššími možnosťami príjmu a lepšími podmienkami na život. Avšak, keď sa oblasti stanú neobývateľnými kvôli dezertifi- kácii alebo potápaniu pobrežných oblastí, potom sa premiestňovanie ľudstva stane núteným a trvalým.

• Prípad „potápania“ malých ostrovných štátov spôsobený zvyšovaním morskej hl a- diny predstavuje osobitnú výzvu. V dôsledku toho sa tieto oblasti stanú neobývateľné a v extrémnych prípadoch zostávajúce zasiahnuté oblasti nebudú môcť byť viac obývateľné, teda populácia alebo štáty vymiznú ako celok. Keď sa to stane, p o- pulácia sa nemôže vrátiť na svoje miesta a stane sa trvalo vysťahovanou do iných krajín.

• Katastrofy zvýšia potrebu vlád určiť oblasti za vysoko rizikové, príliš nebezpečné pre ľudské osídlenie. To znamená, že ľudia budú musieť byť nedobrovoľne evakuovaní a vysťahovaní zo svojich domovov so zákazom vrátiť sa tam a presťahovaní do bezpečných oblastí. To sa môže stať napríklad pri zvýšenom riziku záplav alebo zosuvov pôd v dôsledku topenia permafrostu v horských oblastiach, ale aj pozdĺž riek. Rozdiel medzi touto situáciou a predchádzajúcimi katastrofami vo vysídlení je v tom, že tu nie je možný návrat.

• Pokles hlavných zdrojov v dôsledku zmeny klímy (voda, produkcia potravín) s najväčšou pravdepodobnosťou spustia ozbrojený konflikt a násilie, čo je najviac prítomné v oblastiach, ktoré majú zníženú dostupnosť vodných zdrojov. Tieto ozbrojené konflikty môžu trvať kým bude nedostatok zdrojov. Toto by mohlo brániť šanci na dosiahnutie mierovej dohody, ktorá by mala poskytnúť rovnomerné rozdelenie obmedzených zdrojov, a tým sa predĺžia konflikty.

3.2. Charakter činnosti, dotknuté osoby, rámec ochrany

Po opísaní aktuálnej situácie klimatických zmien a problémov prírodných katastrof môžeme dôjsť k týmto záverom:

A. Existujúce právne normy o ľudských právach a Všeobecné zásady o vnútornom presídľovaní poskytujú dostatočnú ochranu tým, ktorí boli nútene premiestnení vo vnútri ich vlastnej krajiny kvôli katastrofe s rýchlym začiatkom alebo pretože ich miesto pôvodu sa stalo neobývateľné alebo bolo vyhlásené za príliš nebezpečné pre ľudské osídlenie.

B. Existujúce medzinárodné právo (medzinárodné humanitárne právo, normy ľudských práv, Všeobecné zásady o vnútornom presídľovaní, utečenecké právo) je dostatočné na ochranu vysídlených osôb pred ozbrojenými konfliktami, ktoré vznikli v dôsledku klimatických zmien, či už presiahli hranicu alebo nie.

C. Je potrebné objasniť alebo dokonca vytvoriť normatívny rámec pre iné situácie, a to:

a) Osoby pohybujúce sa v rámci medzinárodne uznaných hraníc v dôsledku katastrof s náhlym začiatkom.

b) Osoby pohybujúce sa vo vnútri krajiny alebo aj mimo ako dôsledok katastrof s pomalým začiatkom.

c) Osoby opúšťajúce „potápajúce sa ostrovné štáty“ a pohybujúce sa medzinárodne v rámci uznaných hraníc.

d) Osoby pohybujúce sa medzinárodne v rámci uznaných štátnych hraníc v nadväznosti, že ich pôvodná krajina sa stala vysoko rizikovou s veľkým nebezpečenstvom pre ľudské osídlenie.

Tieto otázky zahŕňajú tri tematické okruhy:

1. Mali by byť tí, ktorí odchádzajú dobrovoľne a tí, ktorí sú donútení k premiestneniu posudzovaní odlišne nielen pokiaľ ide o pomoc a ochranu kým sú mimo svojich domovov, ale aj pokiaľ ide o možnosť byť prijatí do inej krajiny a zostať tam dočasne?

2. Ak áno, aké by mali byť odlišovacie kritériá medzi tými, ktorí dobrovoľne opustili svoje domovy alebo obvyklé miesta pobytu kvôli dopadom zmeny klímy a tými, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy?

3. Aké patričné práva na pomoc a ochranu patria tým, ktorí odchádzajú dobrovoľne a tým, ktorí sú k tomu donútení?

Súčasné medzinárodné právo, pričom sa uznáva, že každá ľudská bytosť má právo na úplné uplatňovanie ľudských práv, odlišuje medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne vysťahovali a tými, ktoré boli donútené, osobitné právne režimy (utečenecké právo; Všeobecné zásady o vnútornom presídľovaní) vypracované aspoň v niektorých prípadoch.

3.3. Vyplnenie normatívnych medzier: Kritériá definovania odlišných kategórií dotknutých osôb

Existujú rôzne spôsoby ako zdokonaliť kritériá na určenie, kedy nie je pohyb dobrovoľný, ale pod nátlakom. Jedna z možností by bola založená na zraniteľnosti podľa toho, kedy dosiahla zraniteľnosť už stupeň, keď musia ľudia nedobrovoľne opustiť svoje domovy. To je samozrejme veľmi zložité, vyvinúť na takom základe všeobecné kritériá a aplikovať ich individuálne, a to hlavne v spojitosti s katastrofami s pomalým začiatkom.

Východiskovým bodom ich rozhodnutia presťahovať sa, by nemali byť subjektívne motívy jednotlivcov alebo spoločenstiev, ale skôr otázka, či vo svetle okolností a konkrétnych zraniteľností osôb by bolo správne požiadať ich, aby sa vrátili späť do ich domovov. Spomenuté okolnosti by sa mali analyzovať na základe troch prvkov – prípustnosť, skutočné možnosti a odôvodnenosť návratu.

Prípustnosť


Zákon ľudských práv (a analogicky utečenecké právo) stanovuje prípady, v ktorých návratnosť je neprípustná sama o sebe v každom scenári. To je prvý zákaz poslať ľudí späť do situácie, kde je ich život v ohrození,17 napríklad v prípade, že podmienky na jediné miesto kam sa môžu vrátiť, ich vystavuje vysokým rizikám, a za druhé, zákaz kolektívneho vyhostenia, t.j. rozhodnutia kolektívne poslať dotknutých ľudí späť bez posúdenia ich individuálnej situácie.

Možnosť [17]

Návrat dočasne nemusí byť možný z technických alebo administratívnych príčin, napríklad z dôvodu odrezania ciest alebo iných technických záležitostí. Návrat je tiež nemožný, ak pôvodná krajina odmieta povolenie z technických alebo právnych príčin. Napríklad počas stavu pohotovosti, krajina môže mať problémy s miestami na prijatie veľkého počtu návratov alebo problémy s tým, že daný človek nemôže preukázať, že je občanom tej krajiny, lebo jeho dokumenty boli stratené, zničené. Občania potápajúcich sa malých ostrovných štátov, môžu zakúsiť konkrétne situácie, kde nie je možný návrat, ak sa ich oblasť zmenšila alebo tam nie sú vhodné podmienky na život alebo ich ostrov jednoducho zmizol.

Odôvodnenosť


Návrat nemožno rozumne očakávať od dotknutých osôb, napríklad krajina pôvodu neposktuje žiadnu pomoc alebo ochranu alebo je ďaleko pod medzinárodnými štandardmi, ak vysťahovanie ešte stále trvá.[18]

4. Záver

Prevádzkové pokyny o ľudských právach a prírodných katastrofách boli vytvorené v rokoch 2004/2005 po vyčínaní tsunami, zemetrasení, hurikánov a zobrazili skutočnosť, že ľudské práva postihnuté týmito katastrofami boli často ignorované. Medzi problémy, ktoré často sprevádzajú osoby zasiahnuté katastrofami patria nerovný prístup k pomoci, diskriminácia prvej pomoci, násilné premiestňovanie, sexuálne a pohlavné násilie, strata dokumentov, nebezpečný alebo nedobrovoľný návrat alebo presídlenie, chudoba…[19]

Túto problematiku by som ukončila názorom českého ekonóma A. Chybu, s ktorým sa stotožňujem, ktorý tvrdil, že dnes je najdôležitejším globálnym problémom, problém mierového spolužitia štátov. Záchranu ľudského rodu vidí v ľudskom srdci, ľudskej prezieravosti, ľudskej pokore a ľudskej zodpovednosti. Tvrdí, že bez globálnej revolúcie vo sfére ľudského vedomia sa nič nezmení ani vo sfére ľudského bytia a cesta tohto sveta vedie ku katastrofe či už ekologickej, sociálnej, populačnej alebo celkove civilizačnej, ktorá bude neodvratná… stále ešte nie sme schopní pochopiť, že jedinou skutočnou chrbticou všetkého nášho konania, ak má byť mravné, je zodpovednosť.P

Autor
Ľubica Straková

Právo na účasť na rozhodovacom procese o veciach životného prostredia vo svetle konania vo veci C-240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK

1. Úvod


V tomto príspevku sa zaoberám právom na účasť na rozhodovacom procese o veciach životného prostredia. Toto právo a práva s ním súvisiace rozoberám v nižšie spomenutom Aarhuskom dohovore. Tento dohovor prispieva k vytvoreniu si predstavy o záujme na ochrane životného prostredia Európskou úniou a jej členskými štátmi. Lesoochranárske zoskupenie ako konkrétny subjekt, tu vystupuje nielen ako dotknutý účastník sporu, ale toto jeho postavenie zároveň prispieva k objasn e- niu aplikácie ustanovení dohovoru.

2. Všeobecne o životnom prostredí


Životné prostredie je súbor všetkých činiteľov, s ktorými prichádza do styku živý subjekt, a ktorými je obklopený. Je to prirodzené prostredie pre existenciu organizmov a ich ďalší vývoj. Zložkami životného prostredia sú neživé (anorganické) zložky t. j. voda, pôda, ovzdušie, horniny a samotné organizmy ako jeho živá zložka. Životné prostredie sa zvyčajne chápe ako životné prostredie človeka. V dnešnej dobe tieto dve slová najčastejšie rezonujú v súvislosti s klimatickými zmenami. Ozónová diera a skleníkový efekt budia ekoaktivistov v nočných morách, pričom na druhej strane fabrikanti vypúšťajú do ovzdušia CO2 a iné nebezpečné škodliviny. Preto jednou zo stratégii EÚ na ochranu klímy a ovzdušia je systém obchodovania s emisiami, aby sa neprekročil ustanovený rámec škodlivín vypustených do ovzdušia. Ďalším záujmom je zachovanie biodiverzity, čo smeruje k zachovaniu ohrozených druhov a ich prirodzeného prostredia. Ak spojíme kvalitu vody a pôdy, zachovanie biodiverzity a ďalšie faktory hovoriace o kvalite životného prostredia, tak hovoríme o stave životného prostredia.[1]

3. Organizácie na ochranu životného prostredia


Životné prostredie, ktoré tvorí prirodzené podmienky pre existenciu človeka a jeho ďalší vývoj si zaslúži náležitú ochranu. Je preto nevyhnuté o neho dostatočne dbať, až pokiaľ nebude vplyvmi človeka natoľko znečistené a poškodené, že jeho navrátenie do pôvodného stavu bude zvrátiteľné len čiastočne, prípadne nezvrátiteľné. Ochrana životného prostredia je systematická a vedecky podložená ľudská činnosť, ktorá zahŕňa ochranu okolitého prostredia nutného na uspokojivý život všetkých organizmov na Zemi. Často dochádza k zamieňaniu pojmu ochrany životného prostredia s pojmom ekológia alebo ochrana prírody. V priebehu času sa vytvárajú na jeho ochranu rôzne environmentálne organizácie, zoskupenia, združenia…[2]

Životné prostredie tak podlieha rôznym environmentálnym organizáciám. Environmentálne organizácie sa delia na organizácie medzivládne, vládne a mimovládne. Medzivládne možno ešte klasifikovať na organizácie celosvetové, regionálne a lokálne.

Čo do počtu environmentálnych organizácií, na prvom mieste vedú mimovládne organizácie alebo tzv. NGO’s. Ich činnosť sa týka presadzovania úsilia prostredníctvom environmentálneho manažmentu, lobbyingu, presadzovania záujmov na ovplyvnenie verejnej mienky (tzv. advocacy groups) a ochrany prírody.[3] Jednou z celosvetovo najznámejších mimovládnych organizácii je Greenpeace. Jej hlavným cieľom je zachovať život na Zemi v jeho rozmanitosti a zamerať svoju činnosť na celosvetové problémy ako globálne otepľovanie, deforestácia, nadmerný rybolov, komerčný lov veľrýb a antinukleárne problémy. Na dosiahnutie svojich cieľov využíva priame konanie, lobbying a výskum. Táto globálna organizácia neprijíma financovanie od vlád, korporácií a politických strán. Spolieha sa na viac než 2,8 milióna individuálnych podporovateľov a podpory z finančných grantov.

Jednou z konkrétnych situácií, keď sa Greenpeace zviditeľnila v súvislosti s ochranou životného prostredia, bol problém vplyvu freónov na ozónovú vrstvu. Na začiatku 90.tych rokov zvýšila pozornosť a informovanosť o záležitostiach globálneho otepľovania. Bojovala na poli ochrany životného prostredia proti CFC (chlorofluoroca r- bon) známejšiemu pod triviálnym názvom freón. V dôsledku toho, prišla Greenpeace na trh s novou radou chladničiek nesúcou rovnomerný názov ako organizácia ,,Greenfreeze“. Pri ich výrobe sa uplatnila bez freónová technológia výroby chladničiek (CFC- free refrigerator technology).[4]

3.1. Lesoochranárske zoskupenie VLK

LZ VLK je dobrovoľné združenie občanov a je neziskovou organizáciou s právnou subjektivitou, ktorá bola založená v roku 1993. LZ VLK vzniklo ako iniciatíva na záchranu prirodzeného lesa na Zemi. Jej základom je vytváranie a presadzovanie siete evolučných lesov- chránených území bez akýchkoľvek zásahov- ktorých vývoj je ponechaný na prírodu. Cieľom je dosiahnuť, aby evolučné lesy tvorili 10% územia Slovenska[5] a aby sa na zvyšku územia pri obnove lesov používali prírode blízke spôsoby hospodárenia. Poslaním LZ VLK je taktiež aj vstupovanie do rozhodovacích procesov ovplyvňujúcich lesohospodársku činnosť, predovšetkým do tvorby lesných hospodárskych plánov; kupovaním alebo prenájmom lesných pozemkov a iniciovaním vyhlasovania týchto pozemkov za súkromné prírodné rezervácie; osvetovou činnosťou, vydávaním knižných publikácií, letákov a iných informačných materiálov zoznamujúcich laickú i odbornú verejnosť s nenahraditeľnou funkciou prirodzených lesov v krajine; pomoc pri vypracovaní podkladov na určovanie dlhodobých cieľov a úloh lesného hospodárenia prispieť k zlepšeniu funkcií lesov…[6]

4. Právo na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia


Dohovor Európskej hospodárskej komisie OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia bol prijatý 25. júna 1998 v dánskom meste Aarhus na štvrtej Ministerskej konferencii v procese Životné prostredie pre Európu. Aarhuský dohovor je novým druhom zmluvy o životnom prostredí.

Dohovor spája práva životného prostredia s ľudskými právami; uznáva, že sme dlžný povinnosť budúcim generáciám; ustanovuje, že udržateľný rozvoj môže byť dosiahnutý iba zaangažovaním všetkých držiteľov peňazí; spája vládnu povinnosť splácať účty s ochranou životného prostredia; zameriava sa na interakcie medzi verejnosťou a štátnymi orgánmi v demokratickom kontexte.

Nesmieme zabudnúť, že Dohovor nie je len zmluvou o životnom prostredí, ale aj dohovorom o povinnosti vlády splácať účty, jej transparentnosti a schopnosti reagovať na vonkajšie vplyvy. Taktiež garantuje verejné práva a kladie na zmluvné strany a štátne orgány záväzky, ktoré požadujú prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti.

Dohovor vstúpil do platnosti 30. októbra 2001 potom ako bol ratifikovaný šestnástimi signatármi. K 22. novembru 2009 podpísalo Aarhuský dohovor 44 strán, vrátane Slovenskej republiky (ktorá pristúpila k Dohovoru 5. decembra 2005) a Európskej únie (ktorá k nemu pristúpila 17. februára 2005).[7]

4.1. Vzťah: Slovenská republika a Aarhuský dohovor

Uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s pristúpením k Aarhuskému dohovoru. Dohovor nadobudol v Slovenskej republike platnosť 5. marca 2006.[8]

4.2. Relevantné ustanovenia Aarhuského dohovoru

V preambule Aarhuského dohovoru sa hovorí, že jeho cieľom je prispieť k právu všetkých osôb, súčasných alebo budúcich generácií žiť v životnom prostredí, ktoré je vhodné pre ich zdravie a blahobyt. Na zabezpečenie tohto práva občania musia mať prístup k informáciám, právo podieľať sa na rozhodovacom procese a právo na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.

Článok 3 Dohovoru zakotvuje jeho základné ustanovenia. Konkrétne článok 3 ods. 1 ustanovuje: ,,Každá strana má prijať nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné opatrenia, ktoré zahrnujú opatrenia na dosiahnutie súladu ustanovení tohto dohovoru týkajúcich sa informácií, účasti verejnosti a prístupu k spravodlivosti, taktiež ako riadne vykonávacie opatrenia, s cieľom vytvoriť a udržiavať jasný, transparentný a ucelený rámec pre vykonanie ustanovení tohto dohovoru.“

Článok 6 tohto dohovoru obsahuje viaceré aspekty týkajúce sa účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Relevantné ustanovenia tohto článku znejú:

,,Každá strana

a) bude uplatňovať ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené v prílohe 1;

b) bude podľa svojho vnútroštátneho práva tiež uplatňovať ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v prílohe I, ktoré môžu mať významný účinok na životné prostredie. Strany určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam…“

Článok 9 je nazvaný Prístup k spravodlivosti. Jeho relevantné ustanovenia znejú:

„(2.) Každá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,

b) ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku,

mali prístup k procesu preskúmavania pred súdom a/ alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

(3.) Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia….“

Článok 19 obsahuje ustanovenia týkajúce sa ratifikácie. Článok 19 ods. 5 stanovuje, že „regionálne hospodárske integračné organizácie uvedené v článku 17 budú vo svojich listinách o ratifikácii, prijatí, schválení alebo pristúpení oznamovať rozsah svojich právomocí vo vzťahu k záležitostiam upravovaným týmto dohovorom. Tieto organizácie tiež informujú depozitára o všetkých podstatných zmenách v rozsahu ich právomocí.“[9][10]

4.3. Vnútroštátne právo

Ako bolo vyššie spomenuté, 23. septembra 2005 Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas k pristúpeniu k Aarhuskému dohovoru.

Ďalším relevantným právnym predpisom v tomto konaní je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorého § 14 hovorí: ,,Účastníkom správneho konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť vo svojich právach a právom chránených záujmoch priamo dotknutý.“

Do 30. novembra 2007 ustanovenie § 82 ods. 3 druhá veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, priznávalo štatút účastníka konania združeniam, ktorých cieľom bola ochrana životného prostredia. Tento štatút mali tie združenia, ktoré v stanovenej lehote požiadali o účasť na konaní. Odsek 6 tohto ustanovenia hovorí: „Združenie môže písomne požiadať orgán ochrany prírody, aby ho písomne upovedomil o začatých správnych konaniach, ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom.“ Podľa odseku 7: ,,Orgán ochrany prírody, ktorému žiadosť bola doručená, je povinný písomne upovedomiť združenie o začatých správnych konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené týmto zákonom…“ Tieto združenia mali možnosť napadnúť akékoľvek prijaté rozhodnutie na súde v súlade s ustanovením § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Avšak, zákon č. 543/2002 Z. z. bol novelizovaný zákonom č. 554/2007 Z. z. o podrobnostiach o požiadavkách na zariadenia starostlivosti o ľudské telo s účinnosťou od 1. decembra 2007. Dôsledkom tejto novely došlo k zmene postavenia environmentálneho združenia. Tieto združenia už nie sú,,účastníkmi konania“ ale ,,zúčastnenými osobami“. Zmena štatútu týchto združení im bráni v tom, aby mohli samostatne podať žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí. Namiesto toho musia požiadať prokurátora, aby konal v ich mene.

4.4. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

V konaní vo veci samej je žalobcom Lesoochranárske zoskupenie VLK. Je občia nskym združením, ktorého hlavnou činnosťou je ochrana životného prostredia. LZ požiadalo žalovaného, ktorým je Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len,,ministerstvo“), aby ho informovalo o akomkoľvek správnom konaní, ktoré môže mať dosah na ochranu prírody a životného prostredia alebo ktoré sa týka udeľovania výnimiek z ochrany určitých druhov na území. Začiatkom roka 2008 bolo LZ upovedomené o viacerých správnych konaniach začatých na podnet viacerých poľovníckych združení alebo iných subjektov, ktoré sa týkali udelenia výnimiek z ochrany chránených živočíchov, ako je medveď hnedý, vstupu do chránených území alebo použitia chemických prípravkov v týchto lokalitách. Jednému z nich, dňa 21. apríla 2008, udelilo ministerstvo výnimku z podmienok ochrany medveďa hnedého. Následne na to, sa LZ obrátilo na ministerstvo, so žiadosťou o priznanie postavenia „účastníka konania“ v správnom konaní, týkajúcom sa udeľovania týchto výnimiek alebo povolení, a na tento účel sa odvolalo na Aarhuský dohovor. Ministerstvo zamietlo jeho žiadosť a zamietlo aj rozklad, ktorý LZ podalo proti tomuto zamietnutiu. Taktiež uviedlo, že Aarhuský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorej účinnosť je podmienená jej prebratím do vnútroštátneho práva. Vyjadrilo názor, že podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru je adresátom Slovenská republika a tieto ustanovenia samy osebe neobsahujú nijaké jednoznačne formulované základné právo alebo slobodu, ktorá by bola priamo aplikovateľná v zmysle teórie,,samovykonávacích zmlúv“ v medzinárodnom práve verejnom na orgány verejnej moci.

LZ podalo žalobu na Krajský súd Slovenskej republiky v Bratislave proti týmto dvom rozhodnutiam, v ktorej najmä tvrdilo, že ustanovenia článku 9 ods. 3 majú priamy účinok. Tento súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, žalobu LZ zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z logického ani gramatického výkladu čl. 9 ods. 2 a 3 žalobcovi nevyplýva právo byť účastníkom správneho alebo súdneho konania. Naopak Aarhuský dohovor vyžaduje, aby zmluvné strany prijali opatrenia vnútroštátneho práva (v neurčitej dobe), ktoré umožnia dotknutej verejnosti zúčastniť sa preskúmania rozhodnutí na činnostiach uvedených v článku 6 tohto dohovoru pred súdmi alebo správnymi orgánmi.

LZ podalo odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konanie prerušil

a položil Európskemu súdnemu dvoru prejudiciálne otázky:

1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok (,,self-executing effect“) medzinárodnej zmluvy na situácie, keď Európska Únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti al e- bo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 a 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aa r- huského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem,,úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?11

4.5. O prejudiciálnych otázkach

V prvej a druhej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, čo majú jednotlivci a najmä združenia na ochranu životného prostredia robiť, ak chcú napadnúť rozhodnutie udeľujúce výnimku z režimu ochrany životného prostredia, ktorý zaviedla smernica o biotopoch. Svoju aktívnu legitimáciu môžu vyvodiť z práva Únie, a to najmä vzhľadom na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, v súvislosti s ktorým sa Najvyšší súd pýta, či má priamy účinok.

Aarhuský dohovor bol najprv podpísaný Spoločenstvom a následne schválený.[11] [12] Z tohto úkonu vyplýva, že ustanovenia tohto dohovoru sú odvtedy neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie. Následne bol tento dohovor uzatvorený Spoločenstvom a všetkými jeho členskými štátmi na základe delenej právomoci a z toho vyplýva, že Súdny dvor, na ktorý sa subjekt obráti, má právomoc stanoviť hranicu rozdeľujúcu povinnosti, ktoré ma Únia, a tie, ktoré majú len členské štáty.

Preto je potrebné určiť, či v oblasti, na ktorú sa vzťahuje článok 9 ods. 3 dohovoru, využila Únia svoju právomoc a prijala ustanovenia týkajúce sa výkonu záväzkov z neho vyplývajúcich. V prípade, že by tak neurobila, na záväzky vyplývajúce z článku 9 ods. 3 dohovoru by sa aj naďalej vzťahovalo vnútroštátne právo členských štátov.

V takom prípade by prináležalo súdom týchto členských štátov, aby na základe vnútroštátneho práva určili, či sa môžu jednotlivci odvolávať priamo na normy tejto medzinárodnej dohody, ktoré sa týkajú tejto oblasti, alebo prípadne či ich tieto súdy musia uplatniť aj bez návrhu.

Na druhej strane, ak by sa konštatovalo, že Únia využila svoju právomoc a prijala ustanovenia v oblasti, ktorej sa týka článok 9 ods. 3 dohovoru, uplatnilo by sa právo Únie a prináležalo by Súdnemu dvoru, aby určil, či ustanovenie predmetnej medzinárodnej dohody má priamy účinok.

V oblasti ochrany životného prostredia má Únia výslovnú externú právomoc. Súdny dvor taktiež rozhodol, že záležitosť, ktorá ešte nebola predmetom právnej úpravy Únie, patrí do práva Únie len vtedy, keď je táto záležitosť upravená v dohodách uzatvorených Úniou a jej členskými štátmi a týka sa oblasti, ktorú už vo veľkej miere upravuje právo Únie. Keďže toto ustanovenie Aarhuského dohovoru sa môže uplatniť tak na situácie, na ktoré sa vzťahuje vnútroštátne právo, tak aj na situácie na, ktoré sa vzťahuje právo Únie. Vyvstáva tu záujem na tom, aby toto ustanovenie malo jednotný výklad bez ohľadu na to, aké sú podmienky, za akých sa má uplatniť. Preto má Súdny dvor právomoc vykladať článok 9 ods. 3 dohovoru a najmä má právomoc vyjadriť sa, či má tento článok priamy účinok alebo nie. V tejto súvislosti sa ustanovenie dohody uzatvorenej medzi Úniou a členskými štátmi musí považovať za ustanovenie s priamym účinkom, ak predmet a povaha tejto dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej splnenie a účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu. Avšak, ustanovenia článku 9 ods. 3 neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť, aby sa ňou riadila právna situácia jednotlivcov. Práva uvedené v príslušnom článku majú jednotlivci len v prípade, ak sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak vôbec nejaké sú. Z tohto vyplýva, že uvedené ustanovenie dohovoru bude vyvolávať účinky až po vydaní neskoršieho aktu.

V prípade, ak by neexistovala právna úprava Únie v danej oblasti, každý štát by si mal upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré im plynú z práva Únie. Členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv. Procesné podmienky na zabezpečenie práv plynúcich z práva Únie nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky vnútroštátneho práva. Je ťažko predstaviteľné, pripustiť taký výklad článku 9 ods. 3 dohovoru, ktorý by narušil účinnú ochranu práva Únie v oblasti životného prostredia a spôsobil nemožnosť výkonu práv zverených členským štátom právom Únie.

Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a zároveň smernicou o biotopoch, prináleží súdu zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v daných oblastiach, pretože patria do práva Únie týkajúceho sa životného prostredia a súd by mal poskytnúť taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 dohovoru. Prináleží preto vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby. Tento súd by mal zohľadniť nielen ciele ustanovené v článku 9 ods. 3 dohovoru, ale aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, ako je zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

5. Rozsudok


Súdny dvor (Veľká komora) rozhodol, že článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

6. Záver


Konanie vo veci C- 240/09 jednoznačne prispelo k prehľadnosti a nastoleniu istoty v práve. Je dobré, že sa dospelo k jasnému výkladu ustanovenia článku 9 ods. 3 Aar- huského dohovoru, pretože ustanovenia tohto dohovoru, a taktiež najrozpornejší článok 9 ods. 3 prestal byť rozporným a stal sa jasne aplikovateľným do budúcich sporov. Taktiež rozsudok, v tejto veci vynesený, potvrdil dôležitosť ochrany životného prostredia a zároveň dôležitosť organizácií, zoskupení a ďalších iných združení, ktorých cieľom je táto ochrana. Všetky tieto skutočnosti prispeli k tomu, aby zlepšovanie podmienok nášho životného prostredia bolo na prvom mieste a aby možnosť informovanosti bola zaručená každému subjektu, ktorý na tom má záujem.P

Autor
Lenka Kristanová

Pozícia medzinárodných mimovládnych organizácií v medzinárodnom práve životného prostredia

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Subjektivita v medzinárodnom práve

1.1. Pozícia neštátnych subjektov v rámci medzinárodného práva životného prostredia – všeobecný pohľad

Subjektivita je možnosť byť subjektom, nadobúdať svojim konaním práva a povinnosti alebo niesť zodpovednosť. V našom prípade byť subjektom medzinárodného práva. Medzinárodnoprávna subjektivita je odvodená od zvrchovanej moci štátov, od ich suverenity. Štáty boli dlhodobo jedinými subjektmi medzinárodného práva, v súčasnosti sú jedinými plnoprávnymi subjektmi a od ich nich svoju subjektivitu odvádzajú ďalšie subjekty, za ktoré sú považované národnooslobodzovacie hnutia, povstalecké hnutia, medzinárodné medzivládne organizácie a jednotlivci.1

Keďže jediným subjektom s pôvodnou a plnou subjektivitou je štát, jedine on môže časť svojej suverenity „prepožičať“ inému subjektu a tým ho postaviť do pozície subjektu v rámci medzinárodného práva. To sa deje napríklad v prípade medzinárodných medzivládnych organizácii, ktoré sú konštituované štátmi na plnenie nimi určených cieľov.

Mimovládne organizácie (NGO’s)[1] [2] sú zakladané fyzickými a právnickými osobami. Vznikajú na základe vnútroštátneho práva, ktoré reguluje aj ich činnosť. Ich založ e- nie nestojí na medzivládnej dohode a ich členmi sú spoločnosti alebo jednotlivci, nie teda štáty.

Mimovládnych organizácií je samozrejme mnoho a plnia rôzne úlohy. Neštátne subjekty ako také netvoria medzinárodné právo, nie sú jeho subjektmi, avšak svojou činnosťou výrazne prispievajú k jeho rozvoju, odbornejšiemu zameraniu, ovplyvňujú konečné podoby medzinárodných dohovorov a pomáhajú štátom pri rozhodovaní v okruhu otázok, v ktorom pôsobia. Na rozdiel od štátov, mimovládne organizácie nie sú obmedzené na teritórium vyčlenené a ohraničené štátnymi hranicami, a teda si môžu zvoliť geografické pole svojej pôsobnosti a ideologický okruh otázok, ktorými sa budú zaoberať, svoju štruktúru a rozmiestenie regionálnych inštitúcii a ich napojenie na medzinárodné centralizované orgány.

Nárast počtu mimovládnych organizácií súvisí s nárastom počtu demokratických krajín.[3] V týchto krajinách sú garantované základné ľudské práva ako sloboda prejavu, združovania či právo na informácie, čo je základná pôda pre rast a rozvoj mimovládnych organizácií.

Môžeme povedať, že verejnosť v princípe verí viac mimovládnym organizáciám, ako vláde a rozhodnutiam urobeným na medzivládnej úrovni. Mimovládne organizácie dokážu byť ľuďom bližšie, je tu reálnejšia možnosť osobného zapojenia do ich pôsobenia. A v pozícii člena väčšej organizácie, ktorá za vami stojí, je tu šanca o zviditeľnenie a presadenie názorov.

V ďalšom texte sa budem zaoberať pozíciou environmentálnych mimovládnych organizácií (tzv. ENGO’s).

2. Úloha: Ochrana životného prostredia

V súvislosti s poslednými udalosťami je ťažké hneď úvodom nenaraziť na obrovské prírodné a ľudské nešťastie, ktoré sa v posledných dňoch udialo na Japonských ostrovoch. Takéto udalosti čoraz viac smerujú pohľady celého sveta k problematike ochrany životného prostredia, k zodpovednejšiemu prístupu k našej planéte. Mimovládne organizácie sa naliehavejšie obracajú na medzivládne organizácie, jednotlivé štáty a samotných jednotlivcov, s prosbou o pochopenie, záujem a aktívne zapájanie sa do aktivít, ktoré nie v krátkodobom, ale práveže dlhodobom meradle môžu predísť katastrofám a nenapraviteľným škodám na našej Zemi. Tieto prosby ostávajú často nevypočuté, zosmiešňované, brané na ľahkú váhu, v horšom prípade nebrané do úvahy vôbec.

Človek žije v priemere 72 rokov. V takomto relatívne krátkom časovom úseku v porovnaní so „životom“ našej planéty je veľmi ťažké objektívne spozorovať zmeny a škody, ktoré naše správanie spôsobí. Nemyslíme dopredu a nedokážeme odhadnúť dôsledky našej činnosti. Avšak existujú tu organizácie, ktoré sa problematikou životného prostredia a jeho ochrany zaoberajú už desiatky rokov. Zbierajú informácie, sledujú celosvetový vývoj, udalosti, pomáhajú pri riešení právnych otázok a sporov, vzájomne kooperujú, šíria osvetu a istý návod na to, ako a čo robiť aby sme predišli nenavrátiteľným škodám. Tieto organizácie väčšinou pôsobia na neštátnej úrovni, dištancujú sa pri svojej činnosti sa od akejkoľvek politickej, ideovej či ekonomickej závislosti od jednotlivých štátov.[4] Medzi takéto mimovládne organizácie patrí napríklad Greenpeace International, Friends of the Earth International, Bluewater NetWork, Earthjustice, Earthrights International a ďalší.

2.1. Účasť občianskej verejnosti na uzatváraní medzinárodných dohôd

Mimovládne organizácie sú zapájané do vyjednávania dohovorov na medzinárodnej úrovni. Jedným z prvých významných (ešte neformálnych) stretnutí predstaviteľov NGO bolo stretnutie v švajčiarskom moteli vo Founexe (1971). Výsledkom tohto stretnutia bol dokument Founex Report on Development and Environment,[5] ktorý mal dosah a ovplyvnil aj neskoršiu Svetovú konferenciu o životnom prostredí v Štokholme (1972). Jeho prínos zhodnotil aj generálny sekretár tejto konferencie Maurice Strong:[6] „Founex Report on Development považujem za kľúčový míľnik v histórii environmentálneho hnutia.“

Počiatky účasti občianskej verejnosti pri formovaní medzinárodného práva v oblasti životného prostredia treba hľadať na konferencii v Riu de Janeiru (1992). Bolo prijatých 27 zásad o uplatňovaní udržateľného rozvoja, medzi nimi aj jedna, ktorá hovorí o zapájaní verejnosti a jej zúčastňovaní sa na rozhodnutiach.[7]

Ďalej v roku 1998 bol v rámci Európskej hospodárskej komisie OSN uzavretý Aarhu- ský dohovor,[8] ktorý pojednáva o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.[9]To sú dokumenty, ktoré teda upravujú možnosť účasti aj pre NG- organizácie, ako reprezentantov verejnosti a nie jednotlivých vlád. Ďalším predpisom, ktorý upravuje právo na informácie a účasť na rozhodovacom procese v rámci Európskej Únie je Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/35/ES.[10]

Čo sa konkrétne týka už vyjednávaní a účasti mimovládnych organizácií na tvorbe medzinárodného práva životného prostredia, tak mnohé rozhovory a diskusie s NGO’s neprebiehajú v rámci rokovacích miestností, ale v neformálnych priestoroch, kde sú predostreté názory a postoje zúčastnených strán. Vyplýva to zo samotnej pozície NGO’s ako ne- subjektov z pohľadu medzinárodného práva. Takéto vyjednávania často nie sú publikované no majú nesporne vplyv na následné rokovania medzi jednotlivými štátmi.

Samozrejme veľká časť práce NGO’s sa deje podobne ako klasické diplomatické zastúpenie, kedy sú tieto organizácie prizývané ku rokovacím stolom ako partneri pri prijímaní rôznych medzinárodných dokumentov. Počas týchto multilaterálnych rokovaní v oblasti práva životného prostredia a udržateľného rozvoja, sú tak isto ako štáty, zastúpené svojimi diplomatmi, ktorí hája ich záujmy. Záujmy mimovládnych organizácií sú chápané ako také, ktoré nie sú ohraničené štátnymi hranicami, ale istou ideológiou, spoločným záujmom, vedomosťami a/alebo záujmami v rámci konkrétneho prípadu. Oblasť ich vplyvu je chápaná jednak ako účasť na medzinárodných rokovaniach a následne ako konečný výsledok, resp. ovplyvnenie toho ktorého účastníka, ktoré sa potom premietne do záverečnej dohody.

Najčastejšou stratégiou11 používanou mimovládnymi organizáciami pri vyjednávaní je presvedčovanie(persuasion), hlavne ak ide o vládne subjekty s konkrétnou mocou a možnosťou rozhodnúť vo veci. Ďalším spôsobom je tzv. „blaming and shaming“ (obviňovanie a zahanbenie) v súvislosti s ovplyvňovaním najmä verejnej mienky. Od týchto presvedčovacích metód (ktorých je samozrejme oveľa viac) vedie už cesta rovno ku účasti na samotných rokovaniach.

Medzinárodné mimovládne organizácie často participujú na rokovaniach celosvetového významu. Bolo tomu tak aj počas dohadovania a rokovaní ohľadom Kyótskeho protokolu (1997), kde svojich zástupcov vyslalo vyše 40 mimovládnych organizácií, pričom najpočetnejšie delegácie pochádzali z Greenpeace, Friends of the Earth a World Wide Fund for Nature. Svoje pôsobenie v danom období ohľadom výstupov, ktoré mali z Kyótskeho protokolu vzniknúť, sformovali pod organizáciu CAN (Clima- te Action Network). Táto organizácia vznikla v roku 1989 a funguje dodnes. Počas rokovaní o protokole, sa jej členovia aktívne zapájali do diskusií, vydávali dennú tlač pod názvom ECO, kde prezentovali svoje názory, publikovali na svoje náklady analýzy, odporúčania a dávali do pozornosti možné hrozby pri dôslednom neregulovaní vypúšťaných emisií. Po vylúčení z plenárnych zasadnutí, komunikovali s delegátmi jednotlivých štátov najmä prostredníctvom mobilných telefónov a za úspech sa považuje aj ovplyvnenie reči, ktorú predniesol Al Gore (v roku 1997, počas COP-3[11] [12]), kde inštruoval zástupcov USA aby zvýšili svoju flexibilitu v rokovaniach.[13]Ďalším protokolom, na ktorého príprave sa mimovládne organizácie (na čele s Greenpeace) zúčastnili so štatútom pozorovateľa, bol Kartagenský protokol o biologickej bezpečnosti (2003).[14] [15] Ich hlavnými úlohami bolo informovanie verejnosti a organizovanie rôznych sprievodných akcií a prednášok, poskytnutie odborníkov v danej oblasti a formálne aj neformálne rokovania s delegátmi jednotlivých štátov. Boli to mimovládne organizácie, ktoré rozprúdili verejné diskusie o možnej škodlivosti a potrebe regulovať šírenie a používanie geneticky modifikovaných organizmov (GMO), čo v konečnom dôsledku viedlo k medzinárodnej úprave danej problematiky. Presadzovali postup založený na princípe predbežnej opatrnosti,15 a od zahrnutia tejto požiadavky nechceli ustúpiť. Čo sa však nepodarilo, bolo presadenie väčšieho vplyvu medzinárodných environmentálnych zmlúv voči medzinárodným obchodným pravidlám. NGO’s napriek tomu pozývali expertov, aby vysvetľovali možné interakcie a zasahovanie do biodiverzity a ľudského zdravia.

V súčasnosti sa oči celého sveta obracajú (okrem situácie v Líbyi) k problematike jadrovej politiky a mierou bezpečnosti jadrových reaktorov. Tam smeruje aj veľké množstvo akcií organizovaných mimovládnymi organizáciami. Pro- jadrový postoj zastáva v súčasnosti veľa európskych štátov (vrátane Slovenskej republiky). Treba si však uvedomiť, že iba 31 krajín na svete prevádzkuje jadrové elektrárne.[16] Politika mimovládnych organizácii smeruje k eliminovaniu využívania tohto druhu energie a k presadzovanie obnoviteľných zdrojov.

3. Spolupráca mimovládnych organizácií a OSN, Rady Európy

Mimovládne organizácie môžu pri OSN získať status konzultanta – generálny alebo špeciálny. Vyplýva to z článku 71 Charty OSN, ktorý hovorí „Hospodárska a sociálna rada môže vhodným spôsobom nadviazať poradný styk s nevládnymi organizáciami, ktoré sa zaoberajú otázkami patriacimi do jej pôsobnosti.“ Proces, akým môžu mimovládne organizácie tento status získať, je obsiahnutý v rezolúcii Hospodárskej a sociálnej rady („ECOSOC“) 1996/31. To viedlo aj k vytvoreniu NGO sekcie pri ECO- SOC.

Mimovládne organizácie majúce status konzultanta pri OSN majú možnosť zúčastňovať sa na fórach a podávať písomné alebo ústne návrhy.[17] (NGO’s, ktoré takýto status nemajú, musia požiadať o súčinnosť organizácie, ktorá takýto status má.)

NGO’s majú aj ďalšie možnosti participácie aj v záležitostiach týkajúcich sa životného prostredia, napríklad v rámci Rady OSN pre ľudské práva alebo Komisie pre postavenie žien.

V rámci Rady Európy bola vytvorená Konferencia medzinárodných mimovládnych organizácií Rady Európy. Participačný štatút tu má okolo 400 NGO’s. Konferencia sa schádza raz za rok za účelom tvorby ďalších politík. V rámci tematických skupín, ktoré si mimovládne organizácie s participačným štatútom vytvorili funguje aj skupina zameraná na zdravie, vidiek a životné prostredie.

Spolupráca s MMVO má rôzne formy, od jednoduchých konzultácií po úzku spoluprácu na konkrétnych projektoch. Experti NGO’s sa zúčastňujú na rôznych projektoch ako konzultanti, pravidelne alebo ad hoc prospievajú k práci medzivládnych výborov, pripravujú memorandá pre generálneho tajomníka, predkladajú ústne alebo písomné stanoviská výborom Parlamentného zhromaždenia a Kongresu miestnych a regionálnych samospráv a vystupujú na seminároch a iných stretnutiach, ktoré Rada Európy organizuje.[18]

4. Greenpeace International

4.1. Ohliadnutie sa za minulosťou a súčasná pozícia

Nie najstaršou, ale v súčasnosti jednoznačne pre celosvetovú verejnosť najviditeľnejšou medzinárodnou mimovládnou organizáciou pôsobiacou v oblasti ochrany životného prostredia je Greenpeace International. Na jej počiatku bola tzv. „Don’t Make A Wave Committee“,[19] zaoberajúca sa používaním nukleárnych zbraní (resp. zastavením ich používania v prípade ostrova Amchitka). Na jej stretnutí vo Vancouveri bol zvolený aj jej neskorší názov – Greenpeace. Táto cesta do Vancouveru, bola začiatkom niečoho, čo si vtedy ešte nikto neuvedomoval. Testy nukleárnych zbraní na tomto ostrove Amchitka boli pár mesiacov po misii zastavené a niekoľko odborníkov sa zhodlo, že to bol začiatok konca Studenej vojny. Či už uznáme význam plavby pár mužov v rybárskej lodi, mužov, ktorí verili, že aj jednotlivec dokáže niečo zmeniť alebo nie, tam niekde vznikla organizácia, ktorú svet nenávidí a zároveň miluje.[20]V súčasnosti pôsobí Greenpeace na medzinárodnej a regionálnej úrovni. Má zastúpenie vo viac ako 40 krajinách sveta a niektorých medzinárodných organizáciách (napr. EÚ, IWC- International Whaling Commission alebo niektoré organizácie OSN).

Sídlom Greenpeace International je Amsterdam (Holandsko). Na jeho čele stojí v súčasnosti prvý Afričan Kumi Naidoo. Okrem neho organizáciu tvorí ďalších 2,400 členov a okolo 15,000 dobrovoľníkov.[21]

Svoje vedenie majú aj regionálne organizácie. Od roku 1993 pôsobí na Slovensku, sídlo má v Bratislave a od roku 2008 je jeho riaditeľom Juraj Rizman. Vývoj tretieho sektora na Slovensku bol poznamenaný predošlým režimom a právnou úpravou. Po druhej svetovej vojne boli zákonom z roku 1951 všetky dobrovoľnícke združenia rozpustené, spolkové organizácie, ktoré tu fungovali, boli podriadené štátu. V osemdesiatych rokoch začali postupne vznikať disidentské iniciatívy, vyvrcholilo to revolúciou a návratom k demokratickému režimu. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo u nás Greenpeace vznikol relatívne neskôr (Zákon o združovaní občanov bol prijatý až v roku 1990).

4.2. Pôsobenie, akcie

Greenpeace je pre verejnosť známy najmä svojimi často až kontroverznými akciami proti autoritám a rozhodnutiam, ktoré môžu nepriaznivo vplývať na našu Zem. Organizujú protesty pri summitoch, kampane pre verejnosť a mnoho ďalších akcií na dosiahnutie svojich cieľov (resp. potenciálnych cieľov celého ľudstva).

Pre túto organizáciu však pracujú mnohí odborníci z rôznych oblastí, ktorí sa zúčastňujú na výskumoch, vyjednávaniach a pomáhajú pri vypracovávaní medzinárodných zmlúv, dohovorov, plánoch smerovania environmentálnej politiky. Sú súčasťou pracovných skupín a vyhotovujú posudky. Napríklad je to v prípade Pracovnej skupiny III. pôsobiacej pri IPCC[22] pre Konferenciu Climate Change (2007).[23]

Ďalej, v roku 2008 Greenpeace prezentoval štúdiu Energy (R)evolution – trvalo udržateľná energetická koncepcia pre EÚ.[24] Dr. R. K. Pačauri[25] sa o tomto dokumente vyjadril, že „predstavuje užitočný základ pre zváženie špecifických politických stratégií a rozvoja, ktorý môže byť užitočný nielen celému svetu ale aj jednotlivým krajinám….je zrozumiteľný a vedecky precízny… s konkrétnymi energetickými scenármi pre budúcnosť.“

Už v predošlom texte bola spomenutá aktívna účasť a vedúce postavenie práve Greenpeace International pri rokovaniach o Kartagenskom protokole.

Čo sa týka vzťahu Greenpeace a Organizácie spojených národov, tak Greenpeace International má status konzultanta Kategórie II. (Special Consultative Status).

Oblasť jadrovej energetiky je pre Greenpeace (a aj iné NGO’s) jedna z hlavných oblastí, kam smeruje ich činnosť. Ich nátlak v súvislosti so širším využívaním obnoviteľ- ných zdrojov energie (OZE) pôsobí najmä na verejnosť, z hľadiska informovanosti a samozrejme aj na vlády, ktoré by do budúcnosti mali zvážiť väčšiu podporu pre túto myšlienku.

26. marca tohto roku bol z Greenpeace vyslaný radiačný tím do Fukušimy. „Prišli sme do zasiahnutej oblasti, aby sme priniesli svedectvo o dopadoch tejto krízy a poskytli nezávislé merania o rádioaktívnej kontaminácii“ (Jan van de Putte).[26] Merania ešte stále prebiehajú a Greenpeace pravidelne informuje o výsledkoch verejnosť a kritizuje japonské úrady, že nedostatočne chránia svojich ľudí.

5. Záver

Aj s ohľadom na posledné udalosti je zrejmé, že mimovládne organizácie najväčšmi plnia úlohu informátora a šíriteľa osvety pre verejnosť v oblasti ochrany životného prostredia a udržateľného rozvoja. Aj napriek mnohým neveriackym pohľadom smerom ku takýmto organizáciám, predstavujú stále jedny z najnestrannejších inštitúcií, a tým pádom by mali pre ľudí predstavovať nezávislý zdroj poznatkov a veľkých odborníkov, ktorí sa dennodenne venujú tejto problematike.

Je samozrejmé, že aj okolo environmentálnej politiky sa točí veľmi veľa peňazí, že má veľa odporcov, a že veľa ľudí organizáciám ako Greenpeace International jednoducho neverí.

Ich úloha a postavenie sa však za posledné roky zlepšilo a posilnilo, čo je dobrý smer, akým by sa medzinárodné právo životného prostredia malo uberať. Zapájaním verejnosti aj prostredníctvom mimovládnych organizácií dosiahneme, že otázka ochrany životného prostredia sa dostane k ľudom bližšie, že si uvedomia jej naliehavosť, že ďalšie generácie sa už budú rodiť so silnejším a silnejším pocitom, že sa o našu Zem musíme starať, že je to problém každého z nás.

Ľudia, ktorí pre túto organizáciu pracujú, odvádzajú veľa dobrej a hlavne veľa drobnej práce.

Ale kto hovorí, že trepotanie motýlích krídel nemôže spôsobiť tornádo aj niekde na druhej strane Zeme?P

Autor
Renáta Zábojová

VYBRANÉ PROCESNO – PRÁVNE INŠTITÚTY OCHRANY SPOTREBITEĽA V SÚČASNOSTI A PERSPEKTÍVE

Úvod

Od počiatkov vývoja spotrebiteľského práva, či už je za tento moment považované prijatie Jednotného európskeho aktu v roku 1986, ktorý do Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva vložil vtedy nový článok 100a, ktorý „prvý krát“ v primárnom práve zásadným spôsobom zakotvil pojem spotrebiteľ[1], alebo od Parížskeho summitu uskutočneného v roku 1972 na základe, ktorého bol v roku 1975 vydaný Predbežný program EHS o ochrane spotrebiteľa a informačnej politike, ktorý sa neskôr stal základom spotrebiteľskej legislatívy, a to hlavne tým, že zakotvil päť základných práv spotrebiteľov[2], alebo od prijatia Maastrichtskej zmluvy v roku 1993[3], ktorá zaviedla ochranu spotrebiteľa, ako samostatnú politiku spoločenstva až po súčasnosť, možno o tejto oblasti práva hovoriť ako o jednej z najprogresívnejších oblastí súkromného práva v nedávnej histórii, ktorá sa naďalej zásadným spôsobom vyvíja.[4]

V podmienkach Slovenskej republiky tvoria právne predpisy určené na ochranu práv spotrebiteľov osobitú súčasť občianskeho práva a vytvárajú samostatné pododvetvie občianskeho práva, a to právo spotrebiteľské. Osobitý charakter spotrebiteľského práva je daný hlavne tým, že normy spotrebiteľského práva:

a) majú kogentnú povahu, čo predstavuje značnú odchýlku od všeobecnej koncepcie súkromného práva vychádzajúcej zo zásady zmluvnej voľnosti a tým, že

b) upravujú všetky právne vzťahy vznikajúce medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi, bez ohľadu na to, či sú tieto vzťahy založené na základe predpisov spotrebiteľského, občianskeho, alebo obchodného práva.

Aplikácia spotrebiteľských noriem je podmienená práve špeciálnym postavením jeho subjektov. Pokiaľ hovoríme o špeciálnom postavení, tak týmto postavením disponuje hlavne spotrebiteľ, ako slabší subjekt na ochrane, ktorého je postavený základ spotrebiteľského práva. Z osobitnej ochrany slabšej strany – spotrebiteľa vyplýva na druhej strane taktiež špeciálne postavenie podnikateľa resp. dodávateľa, ktorý je pri vzniku spotrebiteľských zmlúv viazaný celým radom kogentných noriem, ktoré ho zásadným spôsobom obmedzujú.

Práva spotrebiteľov pozostávajú z práv dvoch druhov a možno ich rozčleniť do dvoch skupín:

a) prvú skupinu predstavujú práva, ktoré sú spotrebiteľom výslovne priznané vo vnútroštátnom všeobecne záväznom právnom predpise alebo v právnom akte Európskej únie s prednosťou pred zákonom,

b) druhú skupinu predstavujú práva, ktoré sú implikované v právnych povinnostiach určených všeobecne záväzným právnym predpisom podnikateľom.[5]

Práva druhej skupiny nie sú v právnom poriadku spotrebiteľom priznané výslovne, ale možno ich z právnej úpravy odvodiť, pretože povinnosti stanovené podnikateľom slúžia na zabezpečenie implicitných práv spotrebiteľov.

Aby mohol byť naplnený účel ochrany spotrebiteľa je nevyhnutné poskytnúť ochranu spotrebiteľom, nie len prostredníctvom noriem súkromného práva, ale taktiež prostredníctvom noriem práva verejného. Z predpisov verejného práva poskytujúcich spotrebiteľom ochranu môžeme rozlišovať tie, ktoré rozširujú ochranu spotrebiteľa a tie, ktoré umožňujú uplatnenie si práv spotrebiteľov. Za predpisy, ktoré rozširujú ochranu spotrebiteľov verejného charakteru môžu byť, ako uvádza profesor Vojčík, predpisy správneho práva, ktoré určujú podmienky, za ktorých môžu subjekty podnikať v oblasti, v ktorej poskytujú tovary alebo služby spotrebiteľom (vrátane udeľovania rôznych licencií), zakotvujú aj postupy (správne konanie) pri zistení porušení povinnosti na tomto úseku a sankcie za porušenie povinností.[6]Základným predpisom, ktorý umožňuje uplatnenie si práv spotrebiteľov je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“).

Vybrané procesno – právne inštitúty ochrany spotrebiteľa

Ako sme už uviedli, zo zákonnej úpravy a osobitnej povahy spotrebiteľského práva vyplývajú určité špecifiká spotrebiteľsko-právnych vzťahov, ktoré tieto vzťahy viac či menej odkláňajú od „štandardných“ občiansko-právnych vzťahov.

Z dôvodu rozsiahleho množstva čiastkových odklonov sa autor zameral na odlišnosti procesného charakteru a zo širšieho katalógu procesno – právnych špecifík vybral tie, ktoré sú využívané najčastejšie a zároveň majú najväčší praktický dosah.

Medzi základné špecifiká procesno-právne charakteru možno zaradiť:

– právo prokurátora vstúpiť do začatého „spotrebiteľského“ konania (§ 35 ods. 2 písm. k) OSP),

– miestna príslušnosť súdov daná na výber (§ 87 písm. f) OSP),

– výlučná miestna príslušnosť súdov pri žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov (§ 88 ods. 2 OSP),

– povinnosť súdov v prípade zistenia neprijateľnej podmienky, túto podmienku uviesť vo výroku rozhodnutia (§ 153 ods. 4 OSP),

– povinnosť súdov vykonávať „ex offo” kontrolu neprijateľných podmienok (§ 153b ods. 5 písm. d), § 172 ods. 9 OSP, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie),

– oslobodenie od súdneho poplatku (§ 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch)

– združenie na ochranu spotrebiteľa, ako vedľajší účastník v spotrebiteľských sporoch (§ 93 ods. 2 OSP);

Z uvedených špecifík autor podrobnejšie rozoberá tie, pri aplikácii ktorých sa v praxi vyskytli zásadnejšie nezrovnalosti.

Miestna príslušnosť súdov daná na výber a výlučná miestna príslušnosť súdov pri žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov

Jedným zo základných procesných práv spotrebiteľa je právo vybrať si súd príslušný na rozhodnutie sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Tento výber príslušného súdu prirodzene nie je neobmedzený, ale týka sa výlučne výberu miestnej príslušnosti a jeho podstatou je zákonom stanovené právo spotrebiteľa žalovať dodávateľa na súde v obvode, ktorého má spotrebiteľ bydlisko podľa § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)[7], a teda vylúčenie všeobecného ustanovenia § 84 OSP[8] podľa, ktorého je miestne príslušným sudom súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje.

Ochrana slabšej strany daná ustanovením § 87 písm. f) OSP bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradená s účinnosťou od 15.10.2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z..[9] Napriek tomu, že znenie ustanovenia § 87 písm. f) OSP sa na prvý pohľad javí ako pomerne jasné a zrozumiteľné, ako to v praxi často býva, ani aplikácia tohto ustanovenia sa nezaobišla bez menších, či väčších problémov. Komplikácie vznikali hlavne pri výklade pojmu „spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy“ a následnej aplikácii predmetného ustanovenia. Sprvoti bolo uvedené ustanovenie vykladané skôr reštriktívne, a to tak, že spotrebiteľ mal právo výberu miestne príslušného súdu výlučne v sporoch priamo vyplývajúcich zo spotrebiteľskej zmluvy. Neskôr sa však, hlavne na základe judikatúry, ktorá doposiaľ stále nie je jednotná, za spory vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy začali považovať taktiež spory, ktoré síce nevznikli uplatnením si nároku priamo vyplývajúceho zo zmluvy, ale mali aspoň čiastočný základ v spotrebiteľskej zmluve, ale so samotnou zmluvou priamo nesúviseli (napr. zrušenie rozhodcovských rozsudkov, náhrada škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a pod.).

Keďže sme načrtli otázku príslušnosti súdov v konaniach o zrušení rozhodcovských rozsudkov je nevyhnutné uviesť, že táto nejednoznačnosť bola v neprospech spotrebiteľa posilnená naviac kolíziou ustanovenia § 87 písm. f) OSP s ustanovením § 88 ods. 2 posledná veta OSP (s účinnosťou do 31.12.2011)[10], teda kolíziou príslušnosti danej na výber a výlučnej miestnej príslušnosti. Základnou otázkou bola tá, či má ochrana spotrebiteľa až taký rozsah, že nabúrava dovtedy jednoznačnú prednosť výlučnej miestnej príslušnosti. Tieto nezrovnalosti mali pri rozhodovaní súdov zásadný dosah, a to najmä v prípadoch, keď spotrebiteľ podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na súde, ktorý si zvolil na základe ust. § 87 písm. f) OSP, avšak konajúci súd po námietke príslušnosti dodávateľa postúpil žalobu na súd určený podľa § 88 ods. 2 OSP[11], ktorý následne z dôvodu, že od doručenia rozhodcovského rozsudku spotrebiteľovi po doručenie žaloby o jeho zrušenie príslušnému súdu po uplynutí viac ako 30-tich dní, žalobu ako oneskorene podanú zamietol.

Uvedený stav bol v rozpore so smernicou č. 93/13/EHS[12] [13], čo v konečnom dôsledku potvrdila taktiež judikatúra, napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2012 č. k. IV. ÚS 270/2012-27, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosť dodávateľa, ktorý namietal porušenie svojich práv v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku rozhodnutím krajského súdu o určení miestnej príslušnosti konajúceho súdu podľa pravidla bydliska spotrebiteľa. „ Ústavný súd nevidel porušenie práv nebankovej spoločnosti v postupe a rozhodnutí krajského súdu, ktorý z dôvodu rozporu s právom EÚ nepoužil § 88 ods. 2 poslednú vetu OSP. Podľa Ústavného súdu konajúci súd dostatočne objasnil aj spôsob, akým dospel k prijatému záveru, teda k nepoužitiu normy vnútroštátneho práva, ktorá podľa jeho názoru odporuje právu EÚ. Krajský súd tak v konečnom dôsledku nesiahol k priamemu účinku smernice č. 93/13/EHS, ale iba k jej nepriamemu účinku (výkladu vnútroštátneho práva v súlade s uvedenou smernicou) v snahe zabezpečiť jej plný účinok. Navyše, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu odkazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora č. 106/77 „Simmenthal“ a C-473/00 „Cofidis“, z ktorých vyplýva možnosť nepoužiť ustanovenia vnútroštátneho práva, odporujúce právu EÚ (v prípade „ Cofidis“ dokonca špeciálne vo vzťahu k smernici č. 93/13/EHS).“

Napriek viacerým obdobným rozhodnutiam krajských súdov, Najvyššieho súdu SR a aj Ústavného súdu SR sa v praxi stále vyskytovali prípady kedy súdy rozhodujúce o námietkach príslušnosti takýto výklad neuplatnili a postupovali podľa § 88 ods. 2 OSP (s účinnosťou do 31.12.2011).

Na uvedené rozpory reagoval zákonodarca a s účinnosťou od 01.01.2012 na základe zákona č. 388/2011 Z.z.144 došlo k zmene ustanovenia § 88 ods. 2 OSP, keď bola na konci ustanovenia bodka nahradená bodkočiarkou a pripojené slová, ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko. Uvedená zmena odstránila na jednej strane neistotu spotrebiteľov, ako i dodávateľov v otázke, ktorý súd je príslušný na rozhodnutie o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku a na strane druhej uľahčila činnosť a rozhodovanie súdov, keďže tieto v súčasnosti nemusia uplatniť zdĺhavý postup rozhodovania o príslušnosti súdu, ale môžu sa bez ďalších rušivých elementov priamo zaoberať otázkou, či je, alebo nie je potrebné rozhodcovský rozsudok zrušiť.

V uvedených intenciách autor poukazuje na to, že pre naplnenie úloh v oblasti ochrany spotrebiteľa je účelné umožniť spotrebiteľovi domáhať sa svojej ochrany a nárokov na svojom všeobecnom súde vo všetkých sporoch, ktoré majú akýkoľvek základ v spotrebiteľskej zmluve.

Povinnosť súdov vykonávať „ex offo” kontrolu neprijateľných podmienok

Pri ochrane spotrebiteľa má zásadný a nezastupiteľný význam ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Táto ochrana vyplýva hlavne z ustanovení hmotného práva, a to ustanovení § 53 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), kde je uvedená všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým bude posudzovať to, či určitá podmienka môže byť neprijateľná, poprípade, či nie je priamo uvedená v demonštratívnom výpočte (§ 53 ods. 3 OZ). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že neprijateľné podmienky nie sú formulované tak, že uvádzajú, čo presne a v akom znení nesmie spotrebiteľská zmluva obsahovať, ale tak, že sa v nich zakazuje také dojednanie, v dôsledku ktorého nastane nežiaduci stav.[14]

Táto hmotnoprávna úprava je z časti rozšírená taktiež v rovine procesného práva, a to ustanovením § 153 ods. 4 OSP, podľa ktorého v prípade, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, má súd aj bez návrhu výslovne uviesť túto zmluvnú podmienku vo výroku rozhodnutia.

Pre určenie významu uvedeného ustanovenia a povinnosti súdu je opäť potrebné nahliadnuť do predpisu hmotného práva, a to Občianskeho zákonníka konkrétne ustanovenia § 53a ods. 1, podľa ktorého, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Uvedené sa nevzťahuje len na podmienky s rovnakým (doslovným) znením, aké bolo predmetom súdneho rozhodnutia, ale na všetky podmienky, ktorých význam (podľa nášho názoru dôsledok) je taký istý, ako tej zmluvnej podmienky, o ktorej súd rozhodol, že je neplatná.[15]

Na prvý pohľad sa opätovne zdá, že uvedené ustanovenia by nemali priniesť zásadne aplikačné problémy. Zjednodušene možno povedať, že:

– ak súd určil zmluvnú podmienku za neprijateľnú, alebo na jej základe nepriznal plnenie, má v rozhodnutí túto neprijateľnú zmluvnú podmienku uviesť (§ 153 ods. 4 OSP) a,

– ak súd uviedol resp. určil neprijateľnú podmienku, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky (§ 53a ods. 1 OZ);

Pri hlbšom zamyslení však vyvstáva hneď niekoľko otázok:

– Má sa dodávateľ zdržať používania judikovanej neprijateľnej podmienky len v zmluvách uzatváraných od momentu kedy bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že určitá podmienka je neprijateľná, alebo sa má zdržať používania tejto podmienky (vo význame uplatňovania si z nej vyplývajúcich práv) aj v zmluvách, ktoré boli uzavreté pred rozhodnutím o neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky?

– Odkiaľ majú súdy vedieť, že určitá zmluvná podmienka dodávateľa bola vyhlásená za neprijateľnú, keďže nie je vytvorený nejaký „blacklist“ neprijateľných podmienok. Z vlastnej činnosti, z činnosti Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách[16]?

– Čo v prípade, ak si dodávateľ naďalej uplatňuje nároky vyplývajúce zo zmluvnej podmienky, ktorá bola súdom posúdená ako neprijateľná, majú súdy na túto skutočnosť prihliadať z úradnej moci?

Takýchto nejasností a otázok by bolo možné sformulovať podstatne viac, dôležitým je však pozastavenie sa pri tej poslednej, presnejšie pri otázke, či sú všeobecné súdy povinné vykonávať kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok „ex offo“, teda aj bez návrhu alebo podnetu spotrebiteľa.

Táto povinnosť všeobecných súdov v podmienkach Slovenskej republiky nie je zákonnom priamo uložená, ale vyplýva z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie.

Základným v tomto smere je rozhodnutie súdneho dvora „Oceáno Grupo“[17], podľa ktorého súdny dvor priamo zaväzuje vnútroštátne súdy, aby pri uplatnení radu práv spotrebiteľov nevyčkával na návrh od účastníka konania a ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť preskúmavať niektoré otázky aj bez návrhu, z vlastnej iniciatívy, rozhodnutie teda ukladá povinnosť prihliadať na neprijateľné podmienky bez obmedzenia.

Z ďalších rozhodnutí Súdneho dvora EU možno v tejto súvislosti poukázať na rozhodnutie „Pannon GSM“[18], ktorý vnútroštátnemu súdu síce ukladá povinnosť prihliadať na neprijateľné zmluvné podmienky z úradnej moci, ale to len vtedy, ak spotrebiteľ tento postup nenamieta.

Podľa ďalšieho rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie „Banif Bank“[19] vnútroštátny súd má povinnosť „ex offo“ preskúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ale v súlade so zásadou kontradiktórnosti má taktiež povinnosť informovať účastníkov o tejto skutočnosti a vyžiadať si ich vyjadrenie.

Napriek tomu, že táto povinnosť vnútroštátnych súdov bola prejudikovaná súdnym dvorom prostredníctvom viacerých rozhodnutí, okrem vyššie uvedených taktiež rozhodnutia „Banco Espanol“[20] a „Asturcom“[21], presné pravidla „ex offo“ ochrany doposiaľ stanovené neboli. Je však nevyhnutné uviesť, že všetky tieto rozhodnutia ukladajú, alebo deklarujú povinnosť všeobecných súdov vykonávať kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok z úradnej moci.

Povinnosť všeobecných súdov judikovaná na základe uvedených rozhodnutí v spojení so spomínanými ustanoveniami § 153 ods. 4 OSP a 53a ods. 1 OZ nám spoločne dávajú odpoveď na prípadné otázky vyplývajúce z nedokonalosti tejto úpravy, a to tým spôsobom, že v prípade, ak bola určitá zmluvná podmienka prejudikovaná súdom ako podmienka neprijateľná, je dodávateľ povinný zdržať sa jej uplatňovania tak v zmluvách uzatváraných v budúcnosti, ako i v zmluvách uzavretých pred vyhlásením podmienky za neprijateľnú, ako i v už prebiehajúcich sporoch. V prípade, ak takto dodávateľ postupovať nebude sú všeobecné súdy povinné prihliadnuť na neprijateľnosť zmluvnej podmienky z úradnej moci.

Uvedené závery potvrdil taktiež doktor Graban ktorý uvádza, že pri spotrebiteľských zmluvách, vzhľadom na vyššiu mieru odbornosti tejto sféry sa limity úvah súdu o tom, kto je priemerným spotrebiteľom diferencujú tak, že na priemerného spotrebiteľa nemôže byť kladená potreba byť právne znalý (a už vôbec nie právne vzdelaný), preto sa mu pri spotrebiteľských zmluvách priznáva väčšia ochrana ako vo sfére nekalej súťaže, nakoľko podľa našej právnej úpravy a aj doterajšej judikatúry na neprimeranosť v zmluvných dojednaniach majú súdy povinnosť prihliadať ex offo. [22]

Oslobodenie od súdneho poplatku

Oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky je ďalším významným aspektom prostredníctvom, ktorého je vyjadrená zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Cieľom oslobodenia je umožniť spotrebiteľovi domáhať sa svojich práv cestou súdu, bez toho, aby ho od tohto uplatnenia odradzovala povinnosť zaplatiť vopred určitú sumu.

Oslobodenie od súdneho poplatku je právom spotrebiteľa upraveným v § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Zákon o súdnych poplatkoch odkazuje v § 4 ods. 2 písm. za) na poznámku pod čiarou, kde uvádza, že takýmto osobitným predpisom je napr. ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa[23].

Takéto vymedzenie prípadov, v ktorých je spotrebiteľ od súdneho poplatku oslobodený nie je dostatočne jasné a opätovne prináša aplikačné problémy. Nedostatok vymedzenia je spôsobený hlavne tým, že na jeho základe nie je jednoznačne možné určiť kľúč na vyriešenie otázky, v ktorých sporoch spotrebiteľ je oslobodený od povinnosti platiť súdne poplatky, a v ktorých oslobodený nie je a vyriešenie tejto otázky je spravidla ponechané na rozhodnutí konajúceho súdu a na jeho uvážení aj záleží, či uplatní:

– výklad reštriktívny a v sporoch, v ktorých si spotrebiteľ neuplatňuje priamo práva priznané zákonom mu z titulu jeho postavenia ako spotrebiteľa (spotrebiteľské práva), spotrebiteľa vyzve na zaplatenie súdneho poplatku, alebo

– výklad extenzívny a oslobodí spotrebiteľa od povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo všetkých sporoch, ktoré majú priamo, ale aj nepriamo základ v spotrebiteľskej zmluve.

Podľa názoru autora vyplývajúceho hlavne zo samotného základu inštitútu oslobodenia spotrebiteľa od súdneho poplatku, ktorým je umožniť spotrebiteľovi prístup k spravodlivosti bez povinnosti vynaloženie nákladov, ako i zo samotného znenia ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch a znenia jeho odkazu je nevyhnutné aplikovať výklad predmetného ustanovenia, čo možno najextenzívnejší. To je odôvodnené hlavne tým, že v odkaze k § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch je uvedený príkladmý výpočet.

V uvedenej súvislosti je dané ustanovenie nevyhnutné vykladať tak, že pod pojem „domáhanie sa svojho práva podľa osobitného predpisu“ je nutné subsumovať domáhanie sa spotrebiteľských práv podľa akéhokoľvek predpisu poskytujúceho spotrebiteľovi ochranu, ako napr. už spomínaný zákon ochrane spotrebiteľa, či ďalšie právne predpisy prijaté za účelom ochrany spotrebiteľa (napr. zákon o spotrebiteľských úveroch[24]zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom predaji a zásielkovom predaji[25] a pod.).

Domnievame sa však, že do uvedeného vymedzenia je účelné zaradiť taktiež predpisy, ktoré majú povahu kódexov ako zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník alebo zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník a všetky ďalšie, v ktorých sa nachádzajú špecifické ustanovenie priznávajúce spotrebiteľovi osobitné postavenie a poskytujúce mu zvýšenú mieru ochrany oproti ostatným subjektom práva (napr. aj zákon o rozhodcovskom konaní[26]).

Uvedené tvrdenia autor opiera aj o vybrané rozhodnutia všeobecných súdov SR, ktoré sú časťou právnickej verejnosti považované za radikálne, ale v záujme dosiahnutia dostatočnej ochrany spotrebiteľa a odstránenia rozporov je nevyhnutné na nich prihliadať:

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 20 Co 119/2011, podľa ktorého spotrebiteľ je priamo zo zákona od súdnych poplatkoch oslobodený vo všetkých sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a aj v každom konaní, ktoré má (v rovine nárokov) svoj základ v spotrebiteľskej zmluve.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Cdo/268/2005, podľa ktorého v prípade pochybností pri aplikácií zákona o súdnych poplatkoch musí byť uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka.

Na základe uvedených skutočností sa javí ako účelné spresnenie právnej úpravy oslobodenia spotrebiteľa od súdneho poplatku, čo by opätovne umožnilo zrýchlenie a zhospodárnenie súdnych konaní, keďže súdy by sa nemuseli zaoberať otázkou, či je v danom konaní spotrebiteľ oslobodený od súdneho poplatku, alebo nie je a zároveň by nemuseli rozhodovať o odvolaniach voči uzneseniam resp. výzvam na zaplatenie súdneho poplatku.

Združenie na ochranu spotrebiteľa, ako vedľajší účastník v spotrebiteľských sporoch

Združenia na ochranu spotrebiteľa majú pre ochranu spotrebiteľov zásadný význam, a to nie len tým, že sa na nich spotrebitelia môžu obracať so žiadosťami o rady a pomoc, ale hlavne tým, že ich zákon výslovne oprávňuje vstupovať do prebiehajúcich spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, ako i podávať samotné návrhy na začatie konania.

Tieto oprávnenia vyplývajú z ustanovenia § 93 ods. 2 OSP, podľa ktorého sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi môže zúčastniť konania ako vedľajší účastník aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je okrem iných zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý na základe ustanovenia § 25 ods. 1 umožňuje združeniu podať návrh na vydanie predbežného opatrenia alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti, alebo je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou.

Dôležitou otázkou riešenou v posledných rokoch bola tá, či môže občianske združenie vstupovať taktiež do konaní exekučným. V súlade so súčasnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, a to hlavne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v konaní vedenom pod. sp. zn.: 1 Cdo/106/2008 dňa 25. novembra 2008 je vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní pojmovo vylúčené.

V skratke možno povedať, že odmietnutie intervencie združení na ochranu spotrebiteľov ako vedľajších účastníkov v exekučných konaniach je odôvodnené tým, že:

1. podľa Exekučného poriadku môžu byť účastníkmi exekučného konania len oprávnený a povinný, poprípade súdny exekútor a tým, že

2. účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže byť zásadne len sporové konanie a exekučné konanie nie je konaním sporovým.

S takýmito závermi súdu sa podľa nášho názoru nie je možné stotožniť, a to z dôvodu, že:

1. špeciálna právna úprava zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len “exekučný poriadok”) má síce v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali prednosť pred všeobecnou úpravou obsiahnutou v Občianskom súdnom poriadku, ale naviac podľa uvedenej zásady platí taktiež, že v prípade absencie špeciálnej právnej úpravy sa použije právna úprava všeobecná. Exekučný poriadok upravuje a vymedzuje okruh „účastníkov“, ako oprávneného a povinného, neupravuje však otázku „vedľajšieho účastníctva“ (tak ako občiansky súdny poriadok) a intervenciu vedľajších účastníkov explicitne ani nevylučuje, a preto je na úpravu a posúdenie týchto vzťahov potrebné aplikovať úpravu všeobecných ustanovení občianskeho súdneho poriadku, ktoré otázku „vedľajšieho účastníctva“ riešia.

2. ak sa povinný začne domáhať neprípustnosti a zastavenia exekúcie vedenej na podklade exekučného titulu, ktorým je napr. rozhodcovský rozsudok alebo notárska zápisnica, ktorých platnosť a zákonnosť je od počiatku viac než sporná, nemožno naďalej hovoriť o nesporovom charaktere exekučného konania. Medzi oprávneným a povinných vzniká rýdze sporové konanie o určenie prípustnosti alebo neprípustnosti prebiehajúcej exekúcie, ktoré sa prejedná a rozhodne podľa zásad uplatňujúcich sa v sporovom konaní. “[27] Na exekučné konanie je teda potrebné nahliadať skôr ako na zmiešaný typ konania, v ktorom sa prejavujú prvky, tak sporového, ako i nesporového charakteru.

Je potrebné uviesť, že pripustenie vedľajších účastníkov do exekučných konaní by umožnilo podstatné zvýšenie ochrany práv a ekonomických záujmov spotrebiteľov a v neposlednom rade ich intervencia by v konečnom dôsledku pomohla taktiež odbremeniť všeobecné súdy od enormného množstva exekučnej agendy.

Záver

Ochrana spotrebiteľa od svojich počiatkov zaznamenala oproti iných právnym odvetviam nebývalý progres a výrazné posilnila postavenie spotrebiteľov vo vzťahoch s dodávateľmi. Napriek tomu je naďalej potrebné existujúcu právnu úpravu zdokonaľovať, a to nie len za účelom ochrany spotrebiteľa, ale aj z hľadiska právnej istoty dodávateľov a rýchlosti a hospodárnosti rozhodovania spotrebiteľských sporov.

Ochrane spotrebiteľa je v súčasnosti venovaná pozornosť hlavne z pohľadu hmotného práva, z ktorého „de facto“ táto ochrana aj vyplýva. V uvedenom článku sme chceli poukázať aj na procesnú stránku ochrany, a to hlavne na drobné nedostatky, ktorých odstránenie by umožnilo vyššiu mieru ochrany a istoty všetkých zúčastnených strán.P

Autor
JUDr. Vladimír Filičko PhD.