Abstrakt

Cieľom tohto príspevku je opísať historicko-právny rámec ľudských práv, subjekty a adresátov základných ľudských práv, ľudské práva ako atribút právneho štátu, prirodzenoprávne poňatie základných ľudských práv a elementárne teoretické súvislosti o ľudských právach. Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človek bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti, jazyk, vieru, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine.

Ľudské práva ako atribút právneho štátu

Základným princípom právneho štátu je princíp suverenity (zvrchovanosti) ľudu. Ústavná formulácia zvrchovanosti ľudu obsahuje dva základné aspekty. Ľud je chápaný v prvom rade ako zdroj štátnej moci, čo je možné postaviť na úroveň, že celá štátna moc z ľudu vychádza. V tomto aspekte je vyjadrený politicko-mocenský stav v spoločnosti a v tomto zmysle taktiež stojí princíp suverenity ľudu nad štátom. Je výrazom konštitutívnej moci, ktorá je nadradená štátu. Práve táto suverenita vyjadruje obsah pojmu demokracia: vláda ľudu. Iba taký štát, ktorý disponuje ústavou konštituovanými orgánmi, je legitímny, pokiaľ je zároveň demokratický. Druhý aspekt ústavného princípu suverenity ľudu spočíva v tom, že pomocou ústavy ľud, ktorý je zdrojom moci, realizuje sám seba taktiež ako vykonávateľa štátnej moci a upravuje výkon svojej moci do stabilných foriem a pravidiel.(1)

Jedným z najvýznamnejších atribútov právneho štátu je garancia a dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd. Iba ústava, ktorá je založená na osobnosti človeka, na zakotvení a rešpekte základných ľudských práv, dáva plnohodnotný význam demokratickému zriadeniu právneho štátu a občianskej spoločnosti. Bez toho, aby sa pochybovalo o tom, že občania neslúžia štátu, ale naopak štát, jeho inštitúcie a úradníci práve im, je to práve moderný štát, ktorý na seba berie nevídaný súbor úloh zodpovedajúcich súčasným nárokom, čo je však spojené s rizikom sústavného pôsobenia na život a majetok členov spoločnosti.(2)

Verejnú moc je možné definovať ako schopnosť vnútiť vôľu vyjadrujúcu verejný záujem jednotlivcom, sociálnym skupinám a celej spoločnosti (resp. komunite). Verejná moc je najmä štátna (politická) moc, disponujú ňou však také neštátne verejnoprávne korporácie –obce, kraje, profesijné komory, vysoké školy, ktoré sú zmesou samosprávneho charakteru.(3) Výkon verejnej moci vykonávajú orgány verejnej moci, avšak iba na základe a v medziach zákona (secundum et intra legem).

Demokratický právny štát je okrem princípu suverenity ľudu charakterizovaný princípom deľby moci a koncepcií ľudských práv (materiálne poňatie právneho štátu). V koncepcii ľudských práv sa vychádza z toho, že tieto základné ľudské práva sú nepremlčateľné, nezrušiteľné, neodňateľné a nescudziteľné. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách sú bezprostredne záväzným vnútroštátnym prameňom práva a majú značný význam vedľa ústavnej úpravy základných ľudských práv. Obmedzenie týchto práv je možné iba zákonom, pričom musí byť vyšetrovaná ich podstata a zmysel. Za podmienok stanovených v normách pozitívneho práva je možná ústavná a prípadne i medzinárodná súdna ochrana týchto práv.

Ľudské práva ako práva individuálne a univerzálne sú nadradené princípu väčšiny. Majú prednosť, lebo stoja pred i nad pozitívnym právom a touto zvláštnou kvalitou predstavujú najpodstatnejšie kritérium legitimity politickej moci a právneho štátu. Nerušia princíp väčšiny, ale kladú jej neprekročiteľné právne medze. Protikladom ,,kolektivizmu“ nie je egoizmus (ako ľubovôľa, anarchizmus), ale individualizmus. To znamená osobnosť umiestnená v rade práva a podliehajúca právu, orientovanému ideám ľudských práv.(4)

Prirodzenoprávne poňatie základných ľudských práv

Myšlienky prirodzeného práva sú uzákonené v mnohých kodifikáciách, ale známe boli už skôr, napr. vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana z r. 1789, podľa ktorej prvého článku ,,Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní v právach. Spoločenské rozdiely sa môžu zakladať, len pokiaľ to žiada spoločenský prospech“.(5). A podľa štvrtého článku ,,Sloboda spočíva v možnosti konať všetko, čo neškodí nikomu inému: tak výkon prirodzených práv každého človeka má len tie medze, ktoré zabezpečujú iným členom spoločnosti užívanie týchto práv.“(6).

Najviac prirodzenoprávny charakter má Listina základných práv a slobôd, ktorá sa k prirodzenoprávnym ideám prihlasuje hneď v preambuli Listiny – ,,…uznávajúc neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a zvrchovanosť zákona…“(7). Predovšetkým tu nájdeme deklaráciu základných ľudskoprávnych princípov a postulátov, ktoré akékoľvek pozitívne právo, ale ani akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, nesmie prekročiť. 

Z prirodzenoprávneho charakteru základných ľudských práv vyplýva ich špecifická charakteristika ako práv, ktoré sú nescudziteľné, nepremlčateľné, neodňateľné a nezrušiteľné, čo je stanovené v druhej vete čl. 1 Listiny. Listina priamo nadväzuje na dokumenty z 18. storočia. Zásadne sa uvedené vlastnosti majú vzťahovať na všetky základné práva a slobody.(8)

Subjekty a adresáti základných ľudských práv

Subjektmi základných ľudských práv a slobôd je potrebné rozumieť nositeľov oprávnení, ktoré tvoria obsah týchto práv. Najširším (najextenzívnejšie vymedzeným) nositeľom základných práv a slobôd je človek, teda každá ľudská bytosť. U práv osobnostných, u práv spojených so samotnou existenciou človeka ako ľudskej bytosti, ale rovnako i u niektorých ďalších práv tento fakt vyjadruje Listina pojmom ,,každý“, prípadne ,,nikto.“

Avšak zďaleka nie každý človek je nositeľom každého základného práva. Niektoré práva môžu nadobúdať iba štátni občania. Typicky ide o niektoré politické práva spojené s tvorbou politickej vôle v štáte (právo združovať sa v politických stranách majú len občania), ale i niektoré sociálne práva.

Pojem občan nie je jednoznačný a v histórii sa menil. Rímsky pojem civis, t.j. občan znamenal niečo iné ako súčasný pojem. Zreteľnejšieho významu sa pojmu ,,občan“ dostalo v Deklarácii práv človeka a občana. Aj tak je pojem ,,občan“ v dnešnom právnom ponímaní dvojvýznamový.(9)

Práva človeka sú základné práva, ktoré majú všetci ľudia od narodenia nezávisle na tom, či sú občanmi štátu, v ktorom žijú alebo nie. Občianske práva zahŕňajú tie práva, ktoré má určitá osoba len vtedy, ak je občanom daného štátu. Táto ,,diskriminácia“ je pripustená medzinárodným spoločenstvom a je vysvetľovaná odôvodniteľným prianím každej zeme poskytovať komplex práv iba osobám, ktoré sú spojené s osudom určitej zeme a so záväznými ústavnými povinnosťami. Nie je možné stotožňovať a ani stavať proti sebe práva človeka a práva občana, a to predovšetkým preto, že nie všetky osoby žijúce na území určitého štátu sú jeho občanmi (cudzinci, bezdomovci). Tieto osoby síce nedisponujú niektorými občianskymi právami (napr. volebným právom), ale musia im byť garantované všetky ľudské práva. Vo voľbách môžu hlasovať cudzinci, iba ak majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Ľudia bez domova môžu voliť iba vtedy, ak majú občiansky preukaz alebo žiadosť o jeho vydanie. Práva človeka tak majú prvotný, východiskový a základný charakter vo vzťahu k právam občana.(10)

Historicko-právny rámec ľudských práv

Samotná myšlienka ľudských práv má skôr morálnu ako právnu povahu.(11) Na svoju existenciu ľudské práva nepotrebujú právo ani štát.. Sú ,,nadštátne“ a ,,nadprávne“. Bez právneho zakotvenia a vynucovania štátom však ľudské práva nie sú efektívne, nie je možná ich realizácia v sociálnej realite.

Primárnym znakom ľudských práv je ich individualita.(12) Ústava Slovenskej republiky v dnešnom znení stanovuje, že základné práva a slobody sú neodňateľné, nepremlčateľné, nescudziteľné a nezrušiteľné.(13) Ľudské práva sú neodňateľné (nikoho nemožno týchto práv zbaviť), nescudziteľné (nemožno ich previesť na nikoho iného), nepremlčateľné (nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života časovo neobmedzené) a nezrušiteľné (existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť, sú teda ,,nadštátne“).

Pojem nescudziteľnosti ľudských práv vychádza z konceptu zmluvných teórií a klasickú formuláciu vrodených nescudziteľných práv nájdeme u J. Locka.(14)

Zatiaľ čo k holej existencii prirodzených práv postačuje viera v ne, na ich reálne pôsobenie je nevyhnutná zodpovedajúca prax, čiže z praktického hľadiska je určujúce sociálne ukotvené pravidlo uznania.(15)

Jedným z kritérií deľby základných práv je aj ich absolútnosť či relatívnosť (obmedziteľnosť, i neobmedziteľnosť).(16) V tradičnej koncepcii demokratického právneho štátu do absolútnych základných práv nemožno zasiahnuť či obmedziť ich, a to ani v kritických situáciách, akými je zabezpečenie bezpečnosti v boji proti terorizmu. Ide o ochranu ľudskej dôstojnosti, zákaz mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, spôsobilosť na práva a povinnosti, právo na súdnu ochranu vo veciach ľudských práv a slobôd, či prezumpciu neviny.(17) Hovoríme o tzv. tvrdom jadre ľudských práv.(18) Naopak, základné práva charakterizované ako relatívne (hospodárske, sociálne a kultúrne, atď.) sú obmedziteľné.(19) Zatiaľ čo kategórie neobmedziteľných práv sa musia implementovať ,,tu a teraz´´, hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú vnímané ako štandardy, ktoré je potrebné implementovať postupne a skôr prostredníctvom príslušnej politiky štátu ako prostredníctvom justície.(20) Žiadnu kategóriu základných práv alebo slobôd však nemožno zrušiť (napr. článok 12 Ústavy Slovenskej republiky in fine).(21)

V prípade obmedzenia základných práv a slobôd je potrebné aplikovať test proporcionality zložený z týchto častí: testu legality (zákonnosti), t. j. skúmania, či k obmedzeniu práva alebo slobody došlo na základe zákona; testu vhodnosti, t .j. skúmania, či je prostriedok spôsobilý dosiahnuť stanovený cieľ; testu nevyhnutnosti, t. j. skúmania, či neexistuje šetrnejší prostriedok na dosiahnutie cieľa; testu primeranosti, t. j. skúmania, či je prostriedok primeraný sledovanému cieľu.(22)

Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria od narodenia(23) každému človeku bez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť. Ľudské práva sú právami jednotlivca už len preto, že patria k ľudskému rodu.(24) Ľudské práva nie sú len etickými a morálnymi princípmi, ale ich dodržiavanie a efektívna ochrana patrí k základným črtám každého demokratického právneho štátu.

Možno povedať, že ľudské práva majú zmysel len vtedy, keď získajú politický obsah. Nie sú právami ľudských bytostí v prirodzenom stave, sú právami ľudských bytostí v spoločnosti. Nie sú to ľudské práva ako opozitum k božím právam, nie sú to ani ľudské práva ako opozitum práv zvierat, sú to práva ľudských bytostí voči sebe navzájom,(25) čiže majú horizontálny účinok a právny poriadok štátu je ľudskými právami ,,prežarovaný“. Svojimi charakteristickými vlastnosťami ľudské práva slúžia ako dôvod existencie (liberálneho, demokratického, právneho) štátu aj ako hlavný limit jeho moci.(26) Možno ich označiť za základné stavebné elementy ústavného poriadku i celého právneho poriadku. Základným predpokladom na ochranu základných práv a slobôd je predovšetkým suverenita ľudu, demokracia ako forma moci, deľba štátnej moci(27) a ústavné súdnictvo.

Ľudské práva možno charakterizovať niekoľkými vymedzujúcimi znakmi. Okrem už spomenutých charakteristík možno povedať, že sú univerzálne aj individuálne, čo znamená, že sa vzťahujú na všetkých ľudí bez ohľadu na ich národnosť a rasu a zároveň prináležia každému jednotlivému človeku bez ohľadu na jeho stavovskú príslušnosť alebo iné spoločenské väzby či iné charakteristiky. Ich prameň je ,,predštátnej“ povahy, čo znamená, že za ne nevďačíme štátu, ale sú človeku ,,vrodené“ len preto, že je ľudskou bytosťou, preto nemôžu byť vytvárané štátom, ale štát ich môže len deklarovať. Požiadavka na uznanie ľudských práv je smerovaná v prvom rade na štát, najmä na zrieknutie sa štátnych zásahov do osobnej slobodnej sféry, no v období postmoderny sa stále viac stretávame s hrozbami, ktoré pre ľudské práva vytvárajú subjekty neštátneho charakteru.

Z hľadiska teórie demokratického vládnutia možno povedať, že ľudské práva vytvárajú neprekročiteľné medze uplatnenia vôle menšiny, pretože ani prejav vôle ľudu (väčšiny) nimi nemôže disponovať.(28) To je napríklad dôvod, prečo sú ľudské práva vyňaté z pôsobnosti referenda.(29)

Adresátom ľudských práv, čiže nositeľom povinností z nich vyplývajúcich, je predovšetkým štát (verejná moc). Výnimku predstavuje tzv. horizontálne pôsobenie ľudských práv(30), ktorým sa označujú prípady, kedy sú adresátom ľudských práv subjekty súkromného práva, čiže ide o vzťah jednotlivec verzus jednotlivec.

V teórii sa v súvislosti s ľudskými právami používa široké spektrum pojmov. Možno zaznamenať pojem ,,prirodzené práva“, už spomenutý pojem ,,ľudské práva“, pojem ,,základné práva“, pojem ,,občianske práva“,(31) ,,osobné práva“(32) či ,,občianske slobody“ atď. Pojem ,,ľudské práva“ akcentuje ich väzbu na každého človeka a zdôrazňuje ich prirodzenoprávny základ.(33) Pojem ,,základné práva a slobody“ zvýrazňuje zvláštny stupeň ich ochrany spôsobený ich vyjadrením v ústavných katalógoch.(34)

Záver

Ľudské práva bývajú často chápané ako nespochybniteľné práva prináležiace všetkým jednotlivcom. V protiklade s tým verejné statky ako napríklad všeobecná bezpečnosť, verejný poriadok, mravnosť, sú v porovnaní s ľudskými právami trochu podozrivé z toho či nezastierajú nejaký partikulárny záujem.(35) Partikularistický pohľad je však možný i v prípade ľudských práv, keď ich určitá interpretácia svedčí v prospech určitých jednotlivcov či skupín jednotlivcov. Po 11. septembri 2001 sa napr. v USA vyvíja pomer ľudských práv a verejného dobra inak. Veľkú úlohu zohráva koncept núdzového či výnimočného stavu štátu, pričom sa využíva teoretické zdôvodnenie s odkazom na koncepciu C. Schmitta. V poslednom období aj v Európe vzrastá tendencia dávať prednosť bezpečnosti, čo má za následok prijímanie rôznych preventívnych opatrení. Heribert Prantl uvádza, že od útokov z 11. septembra 2001 boli demokratické právne štáty západného sveta prebudované na štáty prevencie a bezpečnosti. V súvislosti s preventívnou kontrolou sa hovorí o koncepte priehľadného človeka, ktorý v mene bezpečnosti stratil súkromie.

Je potrebné poukázať na teóriu, podloženú okrem iného aj historickými údajmi, ktorá hovorí, že štáty, ktoré systematicky porušujú ľudské práva, sú tými istými štátmi, ktoré sa zapájajú do medzinárodných agresií (,,human rights peace theory“). Nedodržiavanie ľudských práv je z tohto pohľadu konaním, ktoré ohrozuje svetový mier, svetovú bezpečnosť. A masívne porušovanie práv spojených s osobnou integritou (právo na život, zdravie) čiže zabíjanie, systematické mučenie, miznutie osôb alebo masové uväzňovanie znamenajú spúšťací mechanizmus pre narušenie vnútornej homeostázy spoločnosti v štáte a teda vnútorný konflikt čiže opätovné narušenie bezpečnosti. Podľa tejto teórie teda dodržiavanie ľudských práv zabezpečuje homeostázu v spoločnosti a z medzinárodného meradla svetový mier, naopak ich systematické nedodržiavanie znamená nepokoje, občianske vojny či vojnový konflikt medzi štátmi.(36)

Literatúra

BLAHOŽ, J., BALAŠ, V. a K. KLÍMA, 2015. Srovnávací ústavní právo, 5. přepracované a doplnené vydání, Praha: Wolters Kluwer.

BOGUSZAK, J., ČAPEK, J. a A. GERLOCH, A.,2004. Teorie práva, 2. přepracované vydání, Praha: ASPI Publishing.

BRŐSTL, A. a kol., 2010. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk 2010.

CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo, ústavný systém Slovenskej republiky. Bratislava: Praf UK 2014.

FRIDRICH, B. a kol., 2013. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta.

HENDRYCH, D. a kol., 2009. Právnický slovník. Praha C.H. Beck.

HODÁS, M., 2016. Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy). Bratislava.

HOLLÄNDER, P., 2009. Základy všeobecné státovědy, Plzeň: Aleš Čeněk.

HUNT, L., 2008. Inventing Human Rights, a History. New York: W. W. Norton and Company, Inc. 

ISHAY, M. E., 2008. The History of Human Rights, From Ancient Times to the Globalization Era, Berkeley, Los Angeles: University of California Press.

KLÍMA, K. a kol., 2011. Státověda, 2. rozšírené vydání, Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o. 

KLÍMA, K., 2003. Teorie verejné moci (vládnutí). Praha: ASPI.

KNAPP, V., 1995. Teorie práva. Praha: C. H. Beck.

KUKLIŠ, Ľ., 2013. Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv. In: Právny obzor č. 1/2013.

KYSELA, J., 2014. Stát jako obr na hliněných nohou, opožděné poznámky k seriálu o budoucnosti státu. In: Právník č. 11/2014.

KYSELA, J., 2014. Ústava mezi právem a politikou, Úvod do ústavní teorie. Praha: Leges.

ĽALÍK, T., 2013. Základné práva a slobody (ľudské a občianske práva) – varianty pojmového vymedzenia. In: CIBULKA, Ľ. a kol., 2013. Ústavné právo Slovenskej republiky (Štátoveda). Bratislava: Praf UK.

MLSNA, P., 2013. Lidská práva a lidská důstojnost v dobe tekuté moderny. In: Bratislavské právnické fórum 2013: Inovačné výzvy pre ústavy a ústavné systémy v globalizovanej Európe. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta.

ODEHNALOVÁ, J. a kol., 2016. Ochrana lidských práv v ústavním a evropském kontextu, Praha.

OSIATYŃSKI, W., 2009. Human Rights and Their Limits. Cambridge: Cambridge University Press.

SKÁLA, J. Proč Ombudsman aneb ubi ius ibi remedium. In. Právník. Č. 2/1994.

ŠAMALÍK, F., 1994. Pojetí demokratického právního státu v rozhodnutí Ústavního soudu. In: Časopis pro právní vedu a praxi, č. 2/1994.

ŠAMALÍK, F., 1993. Právne filosofické a morálne politické zdroje demokratické ústavnosti. In: Právník, č. 6/1993.

WAGNEROVÁ, E., 1995. Poznámky k vývoji a k různým pojetím základních práv. In: Politologický časopis 1/1995.

ZIPPELIUS, R., 1991. Allgemeine Staatslehre. In: Politikwissenschaft 11. Auflage. Mníchov: C.H. Beck.

Právne predpisy

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.

Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Ústavný zákon, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Poznámky

• 1) ŠAMALÍK, F., 1994. Pojetí demokratického právního státu v rozhodnutí Ústavního soudu. In: Časopis pro právní vědu a praxi, s. 82-90. 
• 2) SKÁLA, J., 2014. Proč Ombudsman aneb ubi ius ibi remedium. In: Právník, s. 114-133. 
• 3) HENDRYCH, D. a kol., 2009. Právnický slovník. 
• 4) ŠAMALÍK, F., 1993. Právně filosofické a morálně politické zdroje demokratické ústavnosti. In: Právník. s. 519-525. 
• 5) Deklarácia práv človeka a občana alebo Deklarácia ľudských a občianskych práv (fr. Déclaration des droits de l´homme et du citoyen). 
• 6) Deklarácia práv človeka a občana alebo Deklarácia ľudských a občianskych práv (fr. Déclaration des droits de l´homme et du citoyen). 
• 7) Listina základních lidských práv a svobod – usnesení ČNR č. 2/1993 Sb., o vyhlášení Listiny základních práv a svobod jako součásti ústavního pořádku ČR, v platném znění. 
• 8) Je otázkou, či nie je výnimka z nescudziteľnosti týchto práv v prípade nedotknuteľnosti obydlia (čl. 12), ak je možné vykonať domovú prehliadku pre účely trestného konania bez písomného odôvodneného príkazu sudcu, ak s tým súhlasí ten, kto tam býva. Čl. 12 (1) druhá veta je explicitným ustanovením, ktoré neobsahuje iné články druhej hlavy Listiny. BOGUSZAK, J., 2000. Diferenciace lidských práv. In. Právník, s. 255. 
• 9) KNAPP, V., 1995. Teorie práva, s.14. 
• 10) KLÍMA, K., 2003. Teorie veřejné moci (vládnutí), s. 312. 
• 11) OSIATYŃSKI, W., 2009. Human Rights and Their Limits, s.1. 
• 12) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky, s. 87. 
• 13) Článok 12 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky. 
• 14) ZIPPELIUS, R., 1991. Allgemeine Staatslehre, Politikwissenschaft 11, s. 318. 
• 15) KYSELA, J., 2014. Ústava mezi právem a politikou, Úvod do ústavní teorie, s. 262, podobne MLSNA, P., 2013. Lidská práva a lidská důstojnost v době tekuté moderny. In: Bratislavské právnické fórum 2013: Inovačné výzvy pre ústavy a ústavné systémy v globalizovanej Európe, s. 774. 
• 16) BRŐSTL, A. a kol., 2010. Ústavné právo Slovenskej republiky, s. 90. 
• 17) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89. 
• 18) BLAHOŽ, J., BALAŠ, V. a K. KLÍMA, 2015. Srovnávací ústavní právo, 5. prepracované a doplnené vydání, s. 246. 
• 19) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89. 
• 20) OSIATYŃSKI, W., 2009. Human Rights and Their Limits, s. 117. 
• 21) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89. 
• 22) KUKLIŠ, Ľ., 2013. Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv, s. 58. 
• 23) CIBULKA, Ľ. a kol., 2014. Ústavné právo (ústavný systém Slovenskej republiky), s. 89-92. 
• 24) ISHAY, M. E., 2008. The History of Human Rights, From Ancient Times to the Globalization Era, s. 3. 
• 25) HUNT, L., 2008. Inventing Human Rights, a History, s. 21. 
• 26) KYSELA, J., 2014. Stát jako obr na hliněných nohou, opožděné poznámky k seriálu o budoucnosti státu. In: Právník č. 11/2014, s. 961. 
• 27) WAGNEROVÁ, E., 1995. Poznámky k vývoji a k různým pojetím základních práv. In: Politologický časopis 1/1995, s. 43. 
• 28) BOGUSZAK, J., ČAPEK, J., GERLOCH, A., 2004. Teorie práva, 2. přepracované vydání. Praha: ASPI Publishing , s. 222. 
• 29) Ústava Slovenskej republiky v tejto súvislosti v článku 93 odsek 3 stanovuje: ,,Predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody…“. Ústavný súd Slovenskej republiky však vyslovil názor, že základné práva a slobody môžu byť predmetom referenda, pokiaľ sa rozširuje ich obsah… (pozri nález PL. ÚS 24/2014 z 28. októbra 2014). 
• 30) HOLLÄNDER, P., 2009. Základy všeobecné státovědy, s. 140. 
• 31) ĽALÍK, T., 2013. Základné práva a slobody (ľudské a občianske práva) – varianty pojmového vymedzenia. In: CIBULKA, Ľ. a kol., 2013. Ústavné právo Slovenskej republiky (Štátoveda). Bratislava: Praf UK, s. 147. 
• 32) FRIDRICH, B. a kol., 2013. Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Univerzita Komenského , Právnická fakulta, s. 11. 
• 33) KLÍMA, K. a kol., 2011. Státověda, 2. rozšírené vydání, Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. 211. 
• 34) HOLLÄNDER, P., 2009. Základy všeobecné státovědy, Plzeň: Aleš Čeněk, s. 110. 
• 35) KYSELA, J., 2014. Stát jako obr na hliněných nohou, opožděné poznámky k seriálu o budoucnosti státu. In: Právník č. 11/2014, s. 961. 
• 36) HODÁS, M., 2016. Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy), s. 45. 

Autor
Mgr. Laura Adameová

Zdroj
https://www.akademiapz.sk/sk/casopis-notitia-iudiciales-academie-collegii-aedilium-bratislava

1. Úvod do problematiky 

V súčasnej dobe môžeme byť svedkami zvýšeného tlaku na súčasnú pracovnoprávnu legislatívu. Medzi dôvody zvýšeného tlaku na súčasnú legislatívnu úpravu pracovného práva môžeme zaradiť masívnu digitalizáciu a automatizáciu výrobných a pracovných postupov, dynamický rozvoj zdieľanej ekonomiky optikou nových foriem zamestnávania alebo výskyt nových a sofistikovaných foriem monitorovania zamestnancov v kontexte neoprávneného zásahu do ich súkromia.(3) Tieto skutočnosti majú priamy vplyv na celú škálu pracovnoprávnych vzťahov, v dôsledku čoho sa vybrané ustanovenia zákona č. 311/2003 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) javia ako neflexibilné a aplikačnou praxou prekonané, pretože nedokážu účinne subsumovať do svojho obsahu aktuálne nové trendy v oblasti pracovného práva. 

Aktuálne však aplikačná prax čelí okrem vyššie uvedeným skutočnostiam aj zvýšenému tlaku v dôsledku stále prebiehajúcej pandémie koronavírusu. Právna úprava pracovnoprávnych vzťahov z čias pred začiatkom pandémie koronavírusu nedokázala účinne a flexibilne reagovať na aktuálne potreby zamestnávateľov a zamestnancov, čím dochádzalo k stavu právnej neistoty medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, resp. medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov. Stav právnej neistoty bol spôsobený aplikačnými problémami pri realizácii niektorých pracovnoprávnych inštitútov. Na uvedenú situáciu veľmi rýchlo zareagoval zákonodarca prijatím väčšieho množstva novelizácii zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“), pričom prvú väčšiu tzv. koronavírusovú novelu Zákonníka práce možno označiť práve novelu prostredníctvom zákona 66/2020 Z.z. s účinnosťou od 04.04.2020, ktorá podstatným spôsobom modifikovala uplatnenie niektorých pracovnoprávnych inštitútov počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, resp. dvoch mesiacov po ich odvolaní (ďalej len: „mimoriadna situácia“). 

V nasledujúcich častiach nášho článku preto poukážeme na vybrané aplikačné problémy súvisiace s výkonom práce na pracovisku zamestnávateľa v čase pandémie koronavírusu v komparácii s výkonom práce v digitálnom prostredí v rámci nových foriem zamestnávania. 

1.1 Pracovný pomer na kratší pracovný čas 

Pracovný pomer na kratší pracovný čas je upravený v § 49 Zákonníka práce, jeho podstatou je, že zamestnanec je povinný odpracovať vopred dohodnutý rozsah týždenného pracovného času, ktorý je menší ako ustanovený týždenný pracovný čas. V § 85 ods. 5 a nasl. Zákonníka práce je upravený ustanovený týždenný pracovný čas v závislosti od toho, o akého zamestnanca ide a aký druh práce vykonáva. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ustanovený týždenný pracovný čas je v zmysle § 85 ods. 5 Zákonníka práce 40 hodín týždenne. 

V dôsledku šírenia koronavírusu niektorí zamestnávatelia pristúpili ku skráteniu pracovného času svojich zamestnancov a obmedzili ich výkon práce len na určité hodiny v rámci dňa. Právnym základom pri takejto situácii je § 49 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže so zamestnancom dohodnúť zmenu ustanoveného týždenného pracovného času na kratší a zmenu kratšieho týždenného pracovného času na ustanovený týždenný pracovný čas. Súčasne platí, že zamestnancovi v pracovnom pomere na kratší pracovný čas patrí mzda zodpovedajúca dohodnutému kratšiemu pracovnému času. Na prvý pohľad sa v aktuálnej situácii javia predmetné ustanovenia Zákonníka práce za bezproblémové, avšak pri ich bližšom skúmaní narazíme na prvé aplikačné problémy. 

Aplikačným problémom pri súčasnej mimoriadnej situácii je, že akákoľvek zmena v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času zamestnanca je zmenou v obsahu pracovnej zmluvy, sktorou musí vzmysle § 49 ods. 2 Zákonníka práce zamestnanec súhlasiť. Takúto zmenu ustanoveného týždenného pracovného času nemôže zamestnávateľ jednostranne nariadiť. Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne, avšak optikou § 17 ods. 2 Zákonníka práce absencia písomnej formy dohody nespôsobuje jej neplatnosť, avšak zamestnávateľ sa vystavuje riziku udelenia sankcie za porušenie predmetného ustanovenia Zákonníka práce zo strany inšpektorátu práce. 

Dôvodom, prečo zamestnanec nemusí s takouto zmenou ustanoveného týždenného pracovného času súhlasiť, je jej ekonomický dopad na výslednú mzdu zamestnanca, ktorá bude v kontexte vyššie uvedeného § 49 ods. 4 Zákonníka práce nižšia ako jeho pôvodná mzda. Súčasne môže ísť o trvalú zmenu ustanoveného týždenného pracovného času alebo dočasnú zmenu ustanoveného týždenného pracovného času. Nakoľko však Zákonník práce pri dočasnej zmene ustanoveného týždenného pracovného času na kratší týždenný pracovný čas neuvádza dĺžku trvania takého opatrenia a zamestnávateľ ho nevie ani z racionálnych argumentov pri súčasnej situácii vopred vymedziť, je takáto zmena v obsahu pracovnej zmluvy pre zamestnanca ekonomicky nevýhodná, v dôsledku čoho nemusí so zmenou na kratší pracovný čas súhlasiť, a tým nepriamo núti zamestnávateľa k aplikácii ďalších pracovnoprávnych inštitútov, ktoré sa javia pre zamestnanca ekonomicky výhodnejšie. 

Pokiaľ sa zamestnávateľ rozhodol neformálne a jednostranne skrátiť zamestnancovi ustanovený týždenný pracovný čas na kratší pracovný čas, porušuje § 49 ods. 2 Zákonníka práce. Jednostranné skrátenie ustanoveného týždenného pracovného času nemôže vyvolať právne účinky a z toho dôvodu je zamestnávateľ naďalej povinný zamestnancovi prideľovať prácu v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času a pokiaľ sa rozhodne prerušiť svoj výrobný proces alebo poskytovanie služieb, dochádza k prekážkam v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 Zákonníka práce. 

1.2 Domácka práca a telepráca 

Domácka práca a telepráca bola ako pracovnoprávny inštitút predmetom novely zákona č. 76/2021 Z.z., ktorým sa s účinnosťou od 01.03.2021 novelizoval Zákonník práce. Domácka práca a telepráca prešla viacerými zmenami. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy platilo, že pokiaľ zamestnanec vykonával prácu pre zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma alebo na inom dohodnutom mieste, ide o domácku prácu. Pokiaľ zamestnanec vykonáva prácu pre zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma alebo na inom dohodnutom mieste s použitím informačných technológií a v pracovnom čase, ktorý si sám rozvrhuje, ide o teleprácu.(4) Podľa aktuálnej právnej úpravy platí, že ak sa práca, ktorá by mohla byť vykonávaná na pracovisku zamestnávateľa, vykonáva pravidelne v rozsahu ustanoveného týždenného pracovného času alebo jeho časti z domácnosti zamestnanca, ide o domácku prácu. O teleprácu ide vtedy, ak sa práca vykonáva s použitím informačných technológií, pri ktorých dochádza pravidelne k elektronickému prenosu dát na diaľku. Zákonník práce vymedzuje domácku prácu a teleprácu aj negatívnym spôsobom a to tak, za domácku prácu alebo teleprácu sa nepovažuje práca, ktorú zamestnanec vykonáva príležitostne alebo za mimoriadnych okolností so súhlasom zamestnávateľa alebo po dohode s ním z domácnosti zamestnanca za predpokladu, že druh práce, ktorý zamestnanec vykonáva podľa pracovnej zmluvy, to umožňuje. 

Za domácnosť zamestnanca považuje dohodnuté miesto výkonu práce mimo pracoviska zamestnávateľa. Na výkon domáckej práce alebo telepráce sa vyžaduje dohoda zamestnávateľa so zamestnancom v pracovnej zmluve.V pracovnej zmluve možno dohodnúť, že domácka práca alebo telepráca sa v celom rozsahu alebo sčasti bude vykonávať na mieste, ktoré si zamestnanec určí, ak to povaha práce umožňuje. V pracovnej zmluve možno dohodnúť aj rozsah domáckej práce alebo telepráce alebo minimálny rozsah výkonu práce zamestnancom na pracovisku zamestnávateľa, ak sa domácka práca alebo telepráca nemá vykonávať len z domácnosti zamestnanca. Zamestnávateľ a zamestnanec sa môžu dohodnúť, že zamestnanec si pri domáckej práci alebo telepráci bude sám rozvrhovať pracovný čas v rámci celého týždňa, alebo sa domácka práca alebo telepráca bude vykonávať v pružnom pracovnom čase. 

Zamestnávateľ prijme pri domáckej práci alebo telepráci vhodné opatrenia, najmä zabezpečí, nainštaluje a pravidelne udržiava technické vybavenie a programové vybavenie potrebné na výkon telepráce okrem prípadov, keď zamestnanec vykonávajúci teleprácu používa po dohode so zamestnávateľom vlastné technické vybavenie a programové vybavenie. Zamestnávateľ musí zabezpečiť ochranu údajov, ktoré sa spracúvajú a používajú pri telepráci, najmä pokiaľ ide o programové vybavenie. Zamestnávateľ je povinný uhrádzať preukázateľne zvýšené výdavky zamestnanca spojené s používaním vlastného náradia, vlastného zariadenia a vlastných predmetov potrebných na výkon domáckej práce alebo telepráce. Spomedzi ďalších povinností je zamestnávateľ povinný predchádzať sociálnej exklúzii zamestnanca a je povinný ho informovať o všetkých obmedzeniach používania technického vybavenia a programového vybavenia. 

Niektorí zamestnávatelia sa ako alternatívu ku skráteniu ustanoveného týždenného pracovného môžu rozhodnúť pre výkon práce z domu zamestnanca. Príležitostný výkon práce z domu zamestnanca však nemožno považovať za výkon domáckej práce a telepráce v zmysle § 52 a nasl. Zákonníka práce. Podstatou výkonu závislej práce vo forme domáckej práce alebo telepráce je, že sa opäť zamestnávateľ a zamestnanec musia v pracovnej zmluve dohodnúť na výkone takejto práce. Zamestnávateľ nemôže jednostranne zamestnancovi nariadiť, aby vykonával domácku prácu alebo teleprácu. Z uvedeného dôvodu domácku prácu a teleprácu nemožno v čase pandémie koronavírusu považovať za optimálny spôsob riešenia aplikačných problémov v súvislosti s výkonom práce v čase pandémie koronavírsu. 

Súčasne dávame do pozornosti, že aj napriek tomu, že inštitút domáckej práce a telepráce bol v poslednom čase novelizovaný, aj novelizovaná právna úprava sa nevyhla aplikačným problémom. Ako príklad uvádzame § 52 ods. 8 Zákonníka práce zameraný na zabránenie sociálnemu vylúčeniu zamestnanca pracujúceho formou domáckej práce alebo telepráce, avšak v čase pandémie koronavírusu je táto povinnosť pre zamestnávateľa len veľmi ťažko splniteľná, pričom § 250b Zákonníka práce predmetnou novelou dotknutý nebol. Zamestnávateľovi aj v čase pandémie koronavírusu táto povinnosť zostáva, pokiaľ príslušný orgán na úseku verejného zdravotníctva nerozhodne inak. Za nevyužitú šancu možno vnímať aj zakotvenie inštitútu práva na odpojenie zamestnanca, avšak bohužiaľ len pri výkone domáckej práce a telepráce. Sme toho názoru, že právo zamestnanca na odpojenie sa by malo byť súčasťou práv každého zamestnanca, a nie len zamestnanca vykonávajúceho domácku prácu a teleprácu. 

1.3 Home office 

Pojem home office nie je legislatívny pojem a Zákonník práce ho nevymedzuje. Vo svojej podstate ide o výkon práce z domu zamestnanca. V nadväznosti na aktuálnu mimoriadnu situáciu pri zamestnancoch, ktorí nemajú v pracovnej zmluve dohodnutú možnosť výkonu práce z domu, ide o zmenu miesta výkonu práce, na tzv. home office, ktorá sa podľa Zákonníka práce dá uskutočniť podľa nášho názoru dvomi spôsobmi. 

Prvým spôsobom je dohoda zamestnávateľa a zamestnanca o zmene pracovných podmienok v zmysle § 54 Zákonníka práce, ktorou sa mení obsah pracovnej zmluvy v časti miesta výkonu práce. Predmetná dohoda musí byť písomná, avšak optikou § 17 ods. 2 Zákonníka práce absencia písomnej formy nebude spôsobovať neplatnosť takejto dohody. V súvislosti s digitalizáciou pracovnoprávnych dokumentov je možné takúto dohodu uzatvoriť aj v elektronickej forme, pričom vyjadrenie súhlasu sa nemusí nutne v zmysle § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka uskutočniť len kvalifikovaným elektronickým podpisom. Podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka platí, že písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. V predmetnej dohode by si mal zamestnávateľ so zamestnancom bližšie špecifikovať nové miesto výkonu práce zamestnanca a časový rámec, počas ktorého bude zamestnanec vykonávať prácu z domu. Obsahom takejto dohody môžu byť ustanovenia, ktorých obsahom je náhrada zvýšených nákladov zamestnanca v súvislosti s výkonom práce z domu, ak k zvýšeniu nákladov na strane zamestnanca dôjde. Z gramatického výkladu § 54 Zákonníka práce vyplýva, že samotná dohoda o zmene pracovných podmienok v časti miesta výkonu práce sa nemusí uzatvoriť pred samotnou realizáciou zmeny miesta výkonu práce, aj keď podľa nášho názoru z dôvodu predchádzania aplikačných problémov je vhodné, aby sa takáto dohoda medzi zmluvnými stranami uskutočnila pred samotnou realizáciou dočasnej zmeny miesta výkonu práce. Aj keď sa takáto dohoda z dôvodu krátkosti času pri mimoriadnych situáciách môže uskutočniť v elektronickej forme, problematickým aspektom elektronizácie pracovnoprávnych dokumentov je ich doručovanie v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Na základe vyššie uvedeného by nemal zamestnávateľ zasielať návrh takejto dohody zamestnancovi elektronickými prostriedkami. V prípade, ak u zamestnávateľa pôsobí viacero zamestnancov alebo zamestnanec so zmenou miesta výkonu práce nesúhlasí, tento spôsob riešenia súčasnej mimoriadnej situácie sa javí ako nepraktický. 

Zamestnávateľ však môže zmenu miesta výkonu práce dosiahnuť aj prostredníctvom § 55 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže preradiť zamestnanca aj bez jeho súhlasu na čas nevyhnutnej potreby na inú prácu, ako bola dohodnutá, ak je to potrebné na odvrátenie mimoriadnej udalosti alebo na zmiernenie jej bezprostredných následkov. V tomto prípade síce nariadenie home officu podľa nášho názoru nebude spĺňať skutočnosť, že je to potrebné na odvrátenie mimoriadnej udalosti, ale rozhodne takéto opatrenie zamestnávateľa by mohlo slúžiť na jej zmiernenie v podobe zamedzeniu nekontrolovateľného šírenia koronavírusu. Na tomto mieste považujeme za potrebné upriamiť pozornosť na slovné spojenie inú prácu, ktorou sa podľa nášho názoru v kontexte § 55 ods. 1 Zákonníka práce rozumie práca iného druhu alebo na inom mieste. Z uvedeného dôvodu zamestnávateľ pri nariadení home officu zamestnancom môže podľa nášho názoru postupovať aj v zmysle § 55 ods. 4 Zákonníka práce. 

Na záver tejto časti nášho článku uvádzame, že podstatným rozdielom medzi vyššie uvedenými spôsobmi dosiahnutia home office je, že pri zmene miesta výkonu práce podľa § 55 ods. 4 Zákonníka práce dochádza jednostranným prejavom vôle zamestnávateľa na časové obdobie, ktoré Zákonník práce ex lege vymedzuje slovným spojením na nevyhnutne potrebný čas. Takéto preradenie zamestnávateľ môže realizovať bez súhlasu zamestnanca. Otázkou však ostáva úhrada nákladov spojených s výkonom práce prostredníctvom home office, pričom, ak by mal zamestnávateľ záujem na ich dodatočnom uhradení, mohol by so zamestnancom uzatvoriť napríklad dohodu o sporných nárokoch podľa § 32 Zákonníka práce. 

1.4 Konto pracovného času 

Podstatou konta pracovného času je, že v prípade väčšej spotreby práce zamestnanec odpracuje viac hodín ako je ustanovený týždenný pracovný čas a v prípade menšej potreby práce zamestnanec odpracuje menej hodín ako je ustanovený týždenný pracovný čas. Zamestnanec pritom nesmie prekročiť priemerný ustanovený týždenný pracovný čas za rozvrhové obdobie, najviac 12 po sebe nasledujúcich mesiacov, aj keď konto pracovného času ustanovuje možnosť až 30 – mesačného rozvrhového obdobia. Konto pracovného času je spôsob nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času a rozvrhové obdobie je v zmysle Zákonníka práce nastavené až na 30 po sebe nasledujúcich mesiacov, ale s podmienkou, že v období 12 po sebe nasledujúcich mesiacov nesmie pracovný čas zamestnanca, vrátane práce nadčas, presiahnuť v priemere 48 hodín. Výhodou konta pracovného času je, že zamestnanec má právo na základnú zložku mzdy, ktorá zodpovedá ustanovenému týždennému pracovnému času. Ak má zamestnanec nárok na mzdové zvýhodnenia, napríklad za prácu vo sviatok, nie je dotknutá povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi aj ďalšie zložky mzdy, ak takýto nárok vyplýva zamestnancovi napríklad z pracovnej zmluvy alebo kolektívnej zmluvy. 

Ak je u zamestnávateľa zavedené konto pracovného času, môže zamestnávateľ v dôsledku prerušenia výrobného procesu alebo poskytovania služieb odstaviť zamestnancov od výkonu práce s odôvodnením, že v dôsledku šírenia koronavírusu nemôže z dôvodu poklesu alebo absencie objednávok prideľovať v tomto období prácu a tým sa u zamestnanca aktivuje počas domáceho pobytu záporná časť pracovného konta. Pri aktuálnej mimoriadnej situácii treba mať na zreteli hlavnú podstatu konta pracovného času, ktorá spočíva vtom, že vprípade väčšej potreby práce zamestnanec odpracuje viac hodín a v prípade menšej potreby práce bez bližšieho dôvodu špecifikácie zamestnanec odpracuje menej hodín práce, resp. pri súčasnej situácii nebude vôbec vykonávať prácu v zmysle § 43 ods. 3 prvá veta Zákonníka práce.(5)

Ani tento spôsob riešenia mimoriadnej situácie sa však nemôže zo strany zamestnávateľa aplikovať okamžite v dôsledku § 90 ods. 9 Zákonníka práce. Podľa predmetného ustanovenia rozvrhnutie pracovného času je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej týždeň vopred a s platnosťou najmenej na týždeň. Podľa § 250b ods. 3 Zákonníka práce platí, že rozvrhnutie pracovného času je zamestnávateľ povinný zamestnancovi oznámiť najmenej dva dni vopred, ak sa so zamestnancom nedohodne na kratšej dobe, a s platnosťou najmenej na týždeň. Predmetná novela Zákonníka práce v čase mimoriadnej situácie vytvorila pri konte pracovného času ale aj pri nerovnomernom rozvrhnutí pracovného času flexibilný nástroj pre zamestnávateľov, ktorým umožnila efektívnejší spôsob riadenia a koordinovania výrobných procesov v čase mimoriadnej situácie. 

1.5 Čerpanie dovolenky 

Pokiaľ sa niektorí zamestnávatelia rozhodli vyriešiť aktuálnu mimoriadnu situáciu nariadením dovolenky, resp. určením hromadného čerpania dovolenky svojim zamestnancom, mohli naraziť na niekoľko aplikačných problémov. Právo zamestnávateľa určiť čerpanie dovolenky zamestnancovi sa podľa Zákonníka práce vzťahuje na celú výmeru dovolenky a všetky druhy dovolenky.
Pokiaľ zamestnanec súhlasí s čerpaním dovolenky po určitý čas, v aplikačnej praxi nevzniknú väčšie problémy. Ak však zamestnanec s dobrovoľným čerpaním dovolenky nesúhlasí, prvým aplikačným problémom je § 111 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred. Toto obdobie môže byť výnimočne skrátené so súhlasom zamestnanca. Pokiaľ zamestnanec odmietne dať so skrátením tejto lehoty súhlas, zamestnávateľ mu môže okamžite nariadiť čerpanie dovolenky, avšak na jej čerpanie zamestnanec nastúpi až po uplynutí 14 dní odo dňa nariadenia. 

Podľa § 111 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. V prípade, že u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže zamestnávateľ v zmysle § 12 ods. 1 Zákonníka práce konať samostatne. Pokiaľ zamestnancovi nevznikol nárok na dovolenku, zamestnávateľ môže podľa § 111 ods. 3 Zákonníka práce určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky, aj keď dosiaľ zamestnanec nesplnil podmienky na vznik nároku na dovolenku, ak možno predpokladať, že zamestnanec tieto podmienky splní do konca kalendárneho roka, v ktorom dovolenku čerpá, alebo do skončenia pracovného pomeru. 

Súčasne je potrebné sa zamyslieť nad samotným účelom dovolenky ako pracovnoprávnym inštitútom v situácii, keď zamestnávateľ pri vzniknutej mimoriadnej situácií nariadi zamestnancom hromadné čerpanie dovolenky a konkrétny zamestnanec by potenciálne namietal, že zamestnávateľ pri takejto mimoriadnej situácii neprihliadol na oprávnené záujmy zamestnanca a pri vzniku mimoriadnej situácii z dôvodu hrozby šírenia koronavírusu nemôže byť naplnený hlavný účel dovolenky. Hlavným účelom dovolenky je zotavenie zamestnanca po celoročnom výkone práce.(6) Podľa § 111 ods. 1 Zákonníka práce platí, že pri určovaní dovolenky treba prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Nevyhnutnou podmienkou pre nariadenie čerpania dovolenky v zmysle tohto ustanovenia je, aby zamestnávateľ pri jej nariadení prihliadol aj na oprávnené záujmy zamestnanca.
Otázkou zostáva, či počas mimoriadnej situácii v dôsledku šírenia koronavírusu môže pri splnení všetkých povinností fyzických osôb počas vyhlásenia mimoriadneho stavu alebo núdzového stavu podľa osobitných predpisov dôjsť k zotaveniu zamestnanca po výkone práce, a ak áno, ako prihliadol v takejto situácii zamestnávateľ na oprávnené záujmy zamestnanca, pretože pri nariadení čerpania dovolenky je vopred jasné, že na svoje záujmy zamestnávateľ aj prihliadol. Je takéto konanie v súlade s dobrými mravmi podľa článku 2 Zákonníka práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. 

Podľa § 110 ods. 2 Zákonníka práce môže zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov určiť hromadné čerpanie dovolenky, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Pri hromadnom čerpaní dovolenky je podmienkou, aby sa uskutočnilo len vtedy, ak je to nevyhnutné z prevádzkových dôvodov. Samotný pojem prevádzkové dôvody Zákonník práce nevymedzuje, čo predstavuje paradox oproti situácii podľa 142 ods. 4 Zákonníka práce, ktorému sa budeme venovať aj v ďalšej časti článku. Ustanovenie § 142 ods. 4 Zákonníka práce podobne ako podmienku na uplatnenie tohto inštitútu vymedzuje pojem vážne prevádzkové dôvody, ale podstatný rozdiel spočíva v tom, že pri uplatnení týchto dvoch inštitútov v prípade absencie zástupcov zamestnancov môže zamestnávateľ pri nariadení hromadného čerpania dovolenky konať samostatne, avšak pri § 142 ods. 4 Zákonníka práce zamestnávateľ v prípade absencie zástupcov zamestnancov konať samostatne nemôže a dohodu zamestnávateľa a zástupcov zamestnancov nie je možné nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. 

Podľa § 250b ods. 4 Zákonníka práce platí, že čerpanie dovolenky je zamestnávateľ povinný oznámiť zamestnancovi najmenej sedem dní vopred, a ak ide o nevyčerpanú dovolenku podľa § 113 ods. 2 Zákonníka práce, najmenej dva dni vopred. Toto obdobie môže byť skrátené so súhlasom zamestnanca. Predmetné ustanovenie považujeme za veľmi vhodne zakomponované do Zákonníka práce, avšak na druhej strane aj po novele Zákonníka práce ostáva akademická otázka účelu dovolenky počas mimoriadnej situácie stále rovnaká. 

1.6 Ďalšie aplikačné problémy 

V súvislosti s dynamicky sa šíriacou nákazou koronavírusu je potrebné zamyslieť sa nad ďalšou aplikačnou praxou zo strany zamestnávateľov, ktorá sa vyvinula alebo sa môže vyvinúť v súvislosti s ich opatreniami. Medzi ďalšie aplikačné problémy v súčasnej situácii môžeme zaradiť meranie teploty zamestnancom zo strany zamestnávateľa, monitorovanie zamestnancov prostredníctvom sociálnych sietí za účelom kontroly, či v rozhodujúcom období neboli v zahraničí, vyžadovanie informácií ohľadom predchádzajúceho pobytu uchádzača ozamestnanie pred uzatvorením pracovného pomeru, prípadne diskriminácia uchádzačov o zamestnanie so štátnou príslušnosťou alebo bydliskom v štáte, ktorý v nedávnej minulosti bol najviac postihnutý koronavírusom. 

Podľa § 147 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie ochrany práce. Meranie teploty pred nástupom do práce by sa dalo v tomto smere chápať ako zabezpečovanie prevencie všetkých ostatných zamestnancov pred hrozbou šírenia koronavírusu v prevádzke zamestnávateľa. Zákon o BOZP následne bližšie špecifikuje všeobecné zásady prevencie, ktoré je povinný zamestnávateľ aplikovať v súlade s § 5 ods. 3 tohto zákona tak, aby sa splnil ich účel. Sme toho názoru, že zamestnávateľ môže zamestnancom merať teplotu, avšak len s ich dobrovoľným súhlasom. Podľa § 12 ods. 2 písm. l) zákona o BOZP má zamestnanec povinnosť podrobiť sa vyšetreniu, ktoré vykonáva zamestnávateľ alebo príslušný orgán štátnej správy, aby zistil, či zamestnanec nie je pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok. V predmetnom ustanovení jednoznačne absentuje povinnosť podrobenia sa vyšetreniu za účelom, či zamestnanec nemá napríklad prenosný vírus včase vyhlásenia mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu. Podľa § 12 ods. 2 písm. i) zákona o BOZP má zamestnanec povinnosť podrobiť sa lekárskym preventívnym prehliadkam vo vzťahu k práci, avšak podľa § 30e zákona č. 355/2007 Z. z. zákona o ochrane verejného zdravia v znení neskorších predpisov vo svojej podstate ide o lekárske prehliadky za účelom zistenia, či je zamestnanec vhodný z hľadiska svojho zdravotného stavu na výkon konkrétnej práce. 

Monitorovanie zamestnancov prostredníctvom sociálnych sietí za účelom zistenia ich predchádzajúceho pobytu podľa nášho názoru bez ďalšieho predstavuje zásah do súkromia zamestnancov. Každý zásah do súkromia zamestnancov je však potrebné vyhodnotiť v súlade so zásadou legality, legitimity a proporcionality, čo vo svojej postate predstavuje výnimku podľa článku 7 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.(7) Bolo by skutočne zaujímavé, akým smerom by sa ubrala rozhodovacia prax súdnych autorít v prípade, keby v potenciálnom súdnom spore zamestnanec namietal porušenie ochrany súkromia z dôvodu lustrácie miesta pobytu zamestnanca zo strany zamestnávateľa prostredníctvom sociálnych sietí alebo prostredníctvom GPS signálu za účelom prevencie pred hrozbou šírenia koronavírusom. V súčasnej dobe zamestnávatelia využívajú informácie zo sociálnych sietí aj vrámci predzmluvných vzťahov, pričom zistené informácie ohľadom uchádzačov o zamestnanie spracúvajú a na základe zistených informácií vyhodnocujú výberové konania. Na uvedenú problematiku nie je jednotný názorový prúd, pričom niektorí odborníci z oblasti pracovného práva považujú uvedenú činnosť zamestnávateľa v rozpore s § 41 Zákonníka práce a niektorí konanie zamestnávateľa ospravedlňujú z dôvodu, že ide o verejne dostupné informácie.(8) Opäť uvádzame zaujímavý príklad, ako by sa aplikačná prax najvyšších súdnych autorít s uvedeným diskriminačným sporom vysporiadala, ak by zamestnávateľ odmietol zamestnať uchádzača o zamestnanie, ktorý by bol štátnym príslušníkom krajiny, ktorá je v súčasnej dobe ochromená alebo paralyzovaná v dôsledku šírenia koronavírusu. 

2. Výkon práce v digitálnom prostredí 

Štvrtá priemyselná revolúcia označovaná ako „priemysel 4.0“ podstatným spôsobom ovplyvňuje takmer každú jednu oblasť hospodárstva jednotlivých štátov sveta. K sprievodným prejavom charakterizujúcim štvrtú priemyselnú revolúciu patrí napríklad masívna digitalizácia ainternetizácia spoločnosti, rozvoj zdieľanej ekonomiky alebo zavádzanie nových informačno- komunikačných technológií do výrobných procesov. Každý jeden sprievodný jav štvrtej priemyselnej revolúcie podstatným spôsobom pozitívne alebo negatívne vplýva na jednotlivé oblasti súkromného alebo verejného práva. Pracovné právo v tomto smere nie je žiadnou výnimkou. 

Zavádzanie nových technológií do pracovných procesov môže mať pozitívny vplyv na život azdravie zamestnancov akvalitu ich osobného života. Na druhej strane zavádzanie nových technológií do výrobných procesov so sebou prináša nové sociálne riziká v podobe nových foriem zásahov do ochrany súkromia zamestnancov vdôsledku neoprávneného monitorovania zamestnancov na pracovisku(9) za účelom ochrany svojho majetku a vlastníctva(10) alebo v podobe zníženej ochrany zamestnancov pri nových a atypických formách zamestnávania.(11)

Rozvoj nových a atypických foriem zamestnávania je v súčasnej digitálnej dobe podporovaný internetizáciou a digitalizáciou spoločnosti, dostupnosťou IKT a vznikom tzv. digitálnych online platforiem, ktoré sú zhľadiska svojho obsahu zamerané na výkon adodanie práce prostredníctvom zadávateľa práce a dodávateľa výkonu práce. Práve rozvoj nových a atypických foriem zamestnávania fyzických osôb v súčasnej dobe vyvíja plošný tlak na pracovnoprávnu legislatívu, ktorá v dostatočnej miere neposkytuje účinný nástroj na koordináciu a harmonizáciu vybraných pracovnoprávnych aspektov vznikajúcich pri výkone závislej práce prostredníctvom nových a atypických foriem zamestnávania fyzických osôb. Typickým príkladom môže byť definícia pojmu závislá práca v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ktorá v dôsledku nových foriem zamestnávania fyzických osôb (napr. platformová práca, crowdworking, práca na zavolanie alebo zero-hour contract)(12) nedokáže účinne pod svoju definíciu subsumovať jednotlivé nové formy zamestnávania fyzických osôb. Obdobná situácia vzniká napríklad aj pri definícii pojmu zamestnanec v zmysle § 11 Zákonníka práce, v dôsledku čoho sa vo vedeckej literatúre pracovného práva začína otvorene diskutovať o zavedení pojmu ekonomicky závislá osoba, ktorá by tvorila medzikategóriu pojmu zamestnanec a samostatne zárobkovo činná osoba.(13)

2.1 Charakteristika digitálnych foriem zamestnávania 

V slovenskej vedeckej odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s pojmami ako nové formy zamestnávania, atypické formy zamestnávania, flexibilné formy zamestnávania alebo napríklad zastreté formy zamestnávania fyzický osôb. Z uvedeného dôvodu musíme pristúpiť k ich vzájomnému vymedzeniu. 

Za atypické formy zamestnávania možno podľa Barancovej považovať všetky formy zamestnávania, ktoré nie sú pracovným pomerom na plný pracovný úväzok a pracovným pomerom na neurčitý čas.(14) Z uvedeného dôvodu možno vyvodiť, že každá jedna nová forma zamestnávania fyzických osôb je súčasne atypickou formou zamestnávania, pretože nespĺňa pojmové znaky pracovného pomeru na plný pracovný úväzok a nie je uzavretá na neurčitý čas. Za atypické formy zamestnávania považuje Barancová v jednom zo svojich vedeckých diel napríklad čiastočný pracovný úväzok, pracovná zmluva o začlenení zamestnanca, pracovný pomer na určitú dobu, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovný pomer, agentúrnu prácu a domácku prácu.(15) V ďalšom vedeckom diele za atypickú formu zamestnávania Barancová považuje domácku prácu a teleprácu, príležitostnú prácu, pracovný pomer na kratší týždenný pracovný čas, nepravidelnú výpomoc prácu na zavolanie ako aj agentúrnu prácu.(16)

Za zastreté formy zamestnávania fyzických osôb možno považovať také modely výkonu práce, ktoré sa vykonávajú v inom ako pracovnoprávnom vzťahu, pričom najčastejšie sa jedná o výkon závislej práce v občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu, napríklad na základe mandátnej zmluvy alebo zmluvy o dielo. Cieľom zastretých foriem zamestnávania fyzických osôb je obchádzanie právnej úpravy zákona č. 311/2011 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) konkrétne ustanovenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré upravuje definíciu závislej práce. 

Za flexibilné formy zamestnávania fyzických osôb môžeme považovať všetky formy zamestnávania fyzických osôb bez ohľadu na povahu právneho vzťahu medzi zmluvnými stranami, ktoré ponúkajú zmluvným stranám vyššiu mieru flexibility pri všetkých aspektoch výkonu závislej práce oproti klasickému pracovnému pomeru uzatvorenému na základe pracovnej zmluvy na neurčitý čas. V aplikačnej praxi takýmito rozhodujúcimi kritériami hodnotenia konkrétnej formy zamestnávania môže byť problematika vzniku pracovného pomeru, zániku pracovného pomeru alebo problematika súvisiaca so sociálnoprávnymi alebo daňovými aspektmi spojenými s konkrétnym modelom výkonu práce. Za flexibilné formy zamestnávania fyzických osôb možno podľa nášho názoru považovať všetky formy zamestnávania bez ohľadu na charakter právneho vzťahu medzi zmluvnými stranami. Z uvedeného dôvodu do tejto kategórie spadnú všetky formy zamestnávania fyzických osôb, ktoré vznikli na základe občianskoprávneho, obchodnoprávneho alebo pracovnoprávneho vzťahu, pričom nie je rozhodujúce, či je možné takýto právny vzťah zhodnotiť ako právny vzťah contra legem. Za osobitný flexibilný výkon práce možno považovať aj výkon práce na základe zákona č. 406/2011 Z. z. zákon o dobrovoľníctve. 

Za nové formy zamestnávania fyzických osôb možno podľa Eurofondu považovať napríklad strategické zdieľanie zamestnancov, zdieľané pracovné miesto (jobsharing), kolaboratívna samostatná zárobková činnosť, platformová práca, práca založená na poukážkach, príležitostnú prácu, mobilná práca založená na IKT, crowdworking alebo napríklad portfóliová práca.(17) Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že príležitostnú prácu v podmienkach Slovenskej republiky možno zaradiť medzi atypickú formu zamestnania, zatiaľ čo v európskom ponímaní táto forma zamestnávania predstavuje novú formu zamestnávania. 

Za digitálne formy zamestnávania možno podľa nášho názoru považovať akúkoľvek formu zamestnávania fyzických osôb, pri ktorej sa výkon práce realizuje prostredníctvom digitálnych technológií. Najčastejšie sa digitálne formy zamestnávania budú zhodovať práve s novými formami zamestnávania, ktoré sa v poslednom období stali veľmi populárne a obľúbené medzi zamestnancami. Digitálne formy zamestnávania sa vyznačujú určitými spoločnými charakteristickými vlastnosťami. Pri nových formách zamestnania v digitálnom prostredí vzniká odlišný právny vzťah od pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vzniká medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Výkon práce pri takmer všetkých nových formách zamestnávania len ťažko napĺňa definičné znaky závislej práce, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Prideľovanie práce sa uskutočňuje na pravidelnej alebo nepravidelnej báze podľa toho, o akú novú formu zamestnávania sa jedná. Nové formy zamestnávania v digitálnom prostredí zároveň môže charakterizovať miesto výkonu práce, ktoré je vmnohých prípadoch odlišné od pracoviska zamestnávateľa. Súčasne pri nových formách zamestnávania sa využívajú informačno-komunikačné technológie, na základe ktorých alebo prostredníctvom ktorých dochádza k zadávaniu alebo realizácii výkonu práce.(18)

2.2 Crowdworking 

Podstatou crowdworkingu ako nového digitálneho spôsobu výkonu práce je, že výkon práce vykonáva fyzická osoba prostredníctvom online systému z ktoréhokoľvek miesta a v ktoromkoľvek čase.(19) Online systém predstavuje internetová platforma, prostredníctvom ktorej zadá zadávateľ požadovaný rozsah práce a jednotlivé fyzické osoby sa môžu slobodne rozhodnúť, či zadávateľovi práce požadovaný rozsah prác dodajú. Zadávateľom je najčastejšie podnikateľ, pričom nie je vylúčené, že zadávateľom môže byť fyzická alebo právnická osoba – nepodnikateľ. V rámci zadávania požadovaného rozsahu práce môže zadávateľ určiť, či požaduje dodanie práce od jednotlivca v celku alebo je možné, aby požadovaný rozsah práce dodali viaceré fyzické osoby. Výkon práce môže mať rôzne podoby. V aplikačnej praxi sa môže jednať o výkon práce na internete, pričom nie je vylúčené, že výkon práce môže mať podobu manuálneho výkonu práce v mieste a v časovom rozpätí určenom zadávateľom práce. Zadávateľ môže požadovať dodanie práce, ktorá pozostáva z viacerých pracovných činností nehomogénneho charakteru, ktoré so sebou nemusia priamo súvisieť.(20) V rámci požadovaného rozsahu prác zadávateľ práce uvedie odmenu za vykonanú prácu alebo rozhodujúce parametre, na základe ktorých sa výsledná výška odmeny po podaní práce vypočíta. Výsledná výška odmeny môže závisieť aj od následného negociačného procesu medzi zadávateľom práce a dodávateľom práce vzhľadom na kvalitatívne a kvantitatívne parametre dodanej práce, pričom výslednú odmenu práce môžu ovplyvniť nepredvídateľné okolnosti na strane dodávateľa práce. V súčasnej dobe existuje mnoho crowdworkingových platforiem(21), na základe ktorých dochádza k takejto forme zamestnávania fyzických osôb. Crowdworkingovú platformu môže prevádzkovať samotný podnikateľ pre účely zadania a dodania tovarov a služieb, ktoré následne jeho zamestnanci použijú pri výrobe alebo dodaní ďalších tovarov a služieb alebo ju môže prevádzkovať nezávislý podnikateľ, ktorého predmetom podnikateľskej činnosti je zadávanie ponuky a dodanie dopytu tovarov a služieb pre zadávateľov práce a dodávateľov práce.(22)

2.3 Výhody digitálnych foriem zamestnávania v čase pandémie koronavírusu 

Digitálne formy zamestnávania v sebe kumulujú viaceré výhody, ktoré robia z konkrétnej novej formy zamestnávania atraktívny model zamestnávania fyzických osôb. Tieto výhody sú rôzneho charakteru, pričom pri ich analýze sa v tejto časti nášho článku zameriame výlučne na výhody pracovnoprávneho a sociálnoprávneho charakteru. 

Medzi všeobecné výhody digitálnych foriem zamestnávania určite patrí tá skutočnosť, že ich možno vykonávať z ktoréhokoľvek miesta a prakticky v ľubovoľnom čase, ktorý si zamestnanec určuje sám. Digitálne formy zamestnávania poskytujú dostatočnú mieru flexibility v organizácii pracovného času zamestnancov, čím prispievajú k zlaďovaniu pracovných a rodinných povinností v rámci tzv. work – life balance systému. Zuvedeného dôvodu sú nové formy zamestnávania konkurencieschopnými modelmi zamestnávania vo vzťahu k výkonu práce na čiastočný pracovný úväzok. Digitálne formy zamestnávania predstavujú ideálnu formu výkonu práce pre fyzické osoby starajúce sa o maloleté deti alebo osoby so zdravotným postihnutím.(23) Pri výkone práce, ktorý je realizovaný prostredníctvom internetu v rámci crowdworkingu, je podstatné, že zadaný výkon práce je určený pre široký okruh fyzických osôb bez ohľadu na rasu, farbu pleti, náboženstvo, sexuálnu orientáciu, pohlavie alebo zdravotný stav, čím dochádza k potláčaniu diskriminácie na základe vyššie uvedených kritérií. Pokiaľ zadaná práca umožňuje jej výkon zdravotne handicapovaným alebo inak zdravotne znevýhodneným fyzickým osobám, výkon práce pomáha začleňovať takéto fyzické osoby na trh práce, čím nedochádza k ich sociálnej inklúzii a pomáha ich izolácii od odkázanosti na štátnu sociálnu pomoc od príslušných štátnych orgánov. Keďže sa výkon práce neuskutočňuje v priestoroch zamestnávateľa, dochádza k eliminácii nadriadeného subjektu nad zamestnancom, ktorý sa zväčša v pozícii nadriadeného zamestnanca dopúšťal mobbingu, bossingu na pracovisku alebo šikany na pracovisku voči konkrétnemu zamestnancovi. 

Medzi najväčšie výhody digitálnych foriem zamestnávania v súvislosti s pandémiou koronavírusu je, že výkon práce prostredníctvom digitálnych foriem zamestnávania nemusel byť trvalo zastavený alebo dlhodobo prerušený. Nakoľko zamestnanci pracujú mimo pracoviska zamestnávateľa, nemusia za prácou dochádza prostredníctvom hromadnej dopravy a nevytvárajú veľkú koncentráciu ľudí na pracovisku, čím sa nepochybne znižuje riziko prenosu koronavírusu v spoločnosti. Zamestnávateľ a zamestnanci realizujú zväčša pracovné meetingy prostredníctvom digitálnych komunikačných platforiem, čím nedochádza k zhromaždeniu fyzických osôb nad určitý počet na pracovisku zamestnávateľa. 

2.4 Nevýhody digitálnych foriem zamestnávania v čase pandémie koronavírusu 

Medzi najväčšie nevýhody pri výkone práce v rámci nových modelov zamestnávania patrí znížená pracovnoprávna a sociálnoprávna ochrana takýchto fyzických osôb, ktorá sa v čase zníženej produktivity práce včase pandémie koronavírusu značne prejavila. Znížená pracovnoprávna a sociálnoprávna ochrana takýchto zamestnancov je v podmienkach Slovenskej republiky dôsledkom absencie konkrétnej právnej úpravy, ktorá by takýmto fyzickým osobám priznávala status zamestnanca na základe výkonu práce, ktorý by napĺňal všetky definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Z uvedeného dôvodu fyzické osoby vykonávajúce digitálnu prácu status zamestnancov, čo vsúčasnej dobe predstavuje jeden znajväčších aplikačných problémov pri výkone práce na základe takéhoto modelu zamestnávania. V dôsledku absencie pracovnoprávneho vzťahu medzi zadávateľom práce a vykonávateľom práce sa na ich právny vzťah neaplikujú právne predpisy regulujúce pracovnoprávne vzťahy(24), čím dochádza k podstatnému oslabeniu ich základných ľudských práv alebo sociálnych práv ako zamestnancov. 

Na vyriešenie tejto problematiky sa v zásade uvádzajú dva názorové právne prúdy, ktoré by podstatným spôsobom pomohli eliminovať alebo zmierniť aktuálny nepriaznivý stav de lege lata. Podľa Barancovej je potrebné uvažovať v dvoch intenciách. Prvou z nich je rekonceptualizácia definície závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce a druhú líniu predstavuje vytvorenie nového subjektu pracovného práva, ktorým je tzv. ekonomicky závislá osoba, ktorej bude prislúchať pracovnoprávna ochrana v zníženej podobe v porovnaní so zamestnancom.(25)

Záver 

Súčasná doba so sebou priniesla mnohé aplikačné problémy súvisiace s výkonom práce v čase koronavírusu. V rámci pracovnoprávnych vzťahov sa objavila právna neistota spôsobená pomerne rigidnou právnou úpravou pri niektorých pracovnoprávnych inštitútoch, prostredníctvom ktorých sa zamestnávatelia snažili reagovať na vznikajúce aplikačné problémy. 

Bohužiaľ musíme skonštatovať, že niektoré pracovnoprávne inštitúty zostali poslednými novelami Zákonníka práce takmer nedotknuté alebo sa osobitné ustanovenia Zákonníka práce v čase mimoriadnej situácie netýkajú niektorých nami vyššie uvedených pracovnoprávnych inštitútov. 

V tejto súvislosti sme poukázali na výkon práce v digitálnom prostredí, ktorý odhliadnuc od vyššie uvedených negatívnych aspektov sa počas pandémie koronavírusu javí ako vhodnejší výkon práce oproti výkonu závislej práce zamestnancov na pracovisku zamestnávateľa. Počas pandémie koronavírusu vznikla paradoxná situácia, kedy legislatívne neregulovaný výkon práce v rámci digitálnych foriem zamestnávania mal oproti regulovanému výkonu závislej práce mnohé praktické výhody amnohé ustanovenia príslušných právnych predpisov orgánov na úseku verejného zdravotníctva nebolo možné subsumovať na výkon práce prostredníctvom digitálnych foriem zamestnávania. 

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY: 

1. BARANCOVÁ, H. Nové technológie v pracovnom práve a ochrana zamestnanca (možnosti a riziká). Praha: Leges, 2016.208 s. ISBN: 978-80-7502-176-2. 
2. DOLOBÁČ, M. Vplyv telepráce na duševné zdravie zamestnanca. In: Právo, obchod, ekonomika VII.: Zborník príspevkov z vedeckého sympózia: 11. – 13. október 2017 vo Vysokých Tatrách. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2017. ISBN 978- 80-8152-528-5. 
3. BARANCOVÁ, H. Pracovný čas – dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2015. 179 s. ISBN: 978-80-7380-576-0. 
4. BARANCOVÁ, H. Práva zamestnancov Európskej únie. Praha: Leges, 2016. 122 s. ISBN: 978-80-7502-117-5. 
5. BARANCOVÁ, H: Nové technológie v pracovnoprávnych vzťahoch. Praha: Leges, 2017. 192 s. ISBN: 978-80-7502-253-0. 
6. DIVÉKYOVÁ, K.: Ochrana súkromia zamestnancov. In: Legal Point. Bratislava: ELSA Slovensko, 2017. 5. ročník, 01-02/2017, ISSN: 1339-0104. 
7. HAMUĽÁK, J. Pracovný čas a doby odpočinku, In. Slovenské pracovné právo. – Bratislava : Sprint 2, 2019. – S. 383-402. – ISBN 978-80-89710-48-5 
8. HAMUĽÁK, J., MINČIČ, V. Nové poznatky a prístupy v oblasti monitorovania zamestnancov. In: BARANCOVÁ, H., OLŠOVSKÁ, A. (eds.) Pracovné právo v digitálnej dobe. Praha: Leges, 2017. 304 s. ISBN: 978-80-7502-259-2. 
9. BARANCOVÁ, H. Ochrana života a zdravia zamestnancov a nové technológie. In: BARANCOVÁ, H. (ed.) Nové technológie v pracovnom práve a bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci. Právne a psychologické aspekty. Praha: Leges, 2017. 96 s. ISBN: 978-80- 7502-241-7. 
10. BARANCOVÁ, H. Vplyv digitalizácie pracovných procesov na základné pojmy pracovného práva. In: BARANCOVÁ, H., OLŠOVSKÁ, A. (eds.) Priemysel 4.0 a pracovné podmienky. Praha: Leges, 2018. 254 s. ISBN: 978-80-7502-312-4. 
11. BARANCOVÁ,H.akol.Medzigeneračnásolidaritaazákazdiskrimináciepodľaveku.Plzeň: Aleš Čenek, 2012. 368 s. ISBN: 978-80-7380-393-3. 
12. KRIŽAN, V. Nové formy výkonu práce a sociálna ochrana. In: BARANCOVÁ, H. (ed.) Európsky pilier sociálnych práv a spoločnosť 5.0. Praha: Leges, 2018. 272 s. ISBN: 978-80- 7205-325-4. 

13. DOLOBÁČ,M.SEILEROVÁ,M.Ochrana(duševného)zdraviazamestnancavinformačnom veku. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2018. 168 s. ISBN: 978-80-8152- 689-3. 

14. PORUBAN, A. Práca vo virtuálnom dave: výhody, nevýhody a riziká. In: BARANCOVÁ, H., OLŠOVSKÁ, A. (eds.) Pracovné právo v digitálnej dobe. Praha: Leges, 2017. 304 s. ISBN: 978-80-7502-259-2. 
15. Eurofond: Overview of new forms of employment 2018 update, Luxembourg: Publications Office of the European Union, 2015, p. 5. ISBN: 978-92-897-1723-6 

Poznámky

• 1) JUDr. Martin Adamička, PhD., e-mail: adamickam@gmail.com 
• 2) JUDr. Jozef Greguš, PhD. LL.M., e-mail: jozefingregus@gmail.com 
• 3) BARANCOVÁ, H.: Nové technológie vpracovnom práve aochrana zamestnanca (možnosti ariziká). Praha: Leges, 2016, str. 11 anasl., ISBN: 978-80-7502-176-2. 
• 4) DOLOBÁČ, M.: Vplyv telepráce na duševné zdravie zamestnanca. Str. 193 anasl. In: Právo, obchod, ekonomika VII. Zborník príspevkov z vedeckého sympózia: 11. –13. október 2017, Vysoké Tatry. –Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2017, ISBN 9788081525285. 
• 5) Ktomu pozri bližšie: HAMUĽÁK, J.Pracovný čas a doby odpočinku, In. Slovenské pracovné právo. -Bratislava : Sprint 2, 2019. -S. 383-402. -ISBN 978-80-89710-48-5 
• 6) BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas –dovolenka amaterská dovolenka vjudikatúre Súdneho dvora Európskej únie avpráve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2015, str. 87, ISBN: 978-80-7380-576-0. 
• 7) BARANCOVÁ, H.: Práva zamestnancov Európskej únie. Praha: Leges, 2016, str. 142, ISBN: 978-80-7502-117-5. 
• 8) BARANCOVÁ, H: Nové technológie vpracovnoprávnych vzťahoch. Praha: Leges, 2017, str. 92, ISBN: 978-80-7502-253-0. 
• 9) DIVÉKYOVÁ, K.: Ochrana súkromia zamestnancov, str. 37. In: Legal Point, Bratislava: ELSA Slovensko, 2017, 5. ročník, 01-02/2017, ISSN: 1339-0104. 
• 10) HAMUĽÁK, J., MINČIČ, V.: Nové poznatky aprístupy voblasti monitorovania zamestnancov, str. 65, In: BARANCOVÁ, H., OLŠOVSKÁ, A. (eds.): Pracovné právo vdigitálnej dobe. Praha: Leges, 2017, 304 s., ISBN: 978-80-7502-259-2. 
• 11) BARANCOVÁ, H.: Ochrana života azdravia zamestnancov anové technológie, str. 10. In: BARANCOVÁ, H. (ed.): Nové technológie vpracovnom práve abezpečnosť aochrana zdravia pri práci. Právne apsychologické aspekty. Praha: Leges, 2017, 96 s., ISBN: 978-80-7502-241-7. 
• 12) BARANCOVÁ, H: Nové technológie vpracovnoprávnych vzťahoch. Praha: Leges, 2017, str. 34 anasl., ISBN: 978-80-7502-253-0. 
• 13) BARANCOVÁ, H.: Vplyv digitalizácie pracovných procesov na základné pojmy pracovného práva, str. 9. In: BARANCOVÁ, H., OLŠOVSKÁ, A. (eds.): Priemysel 4.0 apracovné podmienky. Praha: Leges, 2018, str. 29 anasl., ISBN: 978-80-7502-312-4. 
• 14) BARANCOVÁ, H.: Nové technológie vpracovnoprávnych vzťahoch. Praha: Leges, 2017, 2017, str. 38, ISBN: 978-80-7502-253-0. 
• 15) BARANCOVÁ, H. akol.: Medzigeneračná solidarita azákaz diskriminácie podľa veku. Plzeň: Aleš Čenek, 2012, str. 114 anasl., ISBN: 978-80-7380-393-3. 
• 16) BARANCOVÁ, H.: Nové technológie vpracovnom práve aochrana zamestnanca (možnosti ariziká). Praha: Leges, 2016, str. 105 anasl., ISBN: 978-80-7502-176-2. 
• 17) Eurofond: Overview of new forms of employment 2018 update, Luxembourg: Publications Office of the European Union, 2015, p. 5, ISBN: ISBN: 978-92-897-1723-6 
• 18) KRIŽAN, V.: Nové formy výkonu práce asociálna ochrana, str. 127. In: BARANCOVÁ, H. (ed.): Európsky pilier sociálnych práv aspoločnosť 5.0. Praha: Leges, 2018, 272 s., ISBN: 978-80-7205-325-4. 
• 19) BARANCOVÁ, H.: Nové technológie vpracovnoprávnych vzťahoch. Praha: Leges, 2017, str. 35, ISBN: 978-80-7502-253-0. 
• 20) DOLOBÁČ, M., SEILEROVÁ, M.: Ochrana (duševného) zdravia zamestnanca vinformačnom veku. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2018, str. 42, ISBN: 978-80-8152-689-3. 
• 21) Napríklad: Mylittlejob, Jovoto, AppJobber, Clickworker alebo vČeskej republike Topdesigner apod. 
• 22) Eurofond: New forms of employment: Luxembourg: Publications Office of the European Union, 2015, p. 110 –111, ISBN 978-92-897-1323-8 
• 23) PORUBAN, A.: Práca vo virtuálnom dave: výhody, nevýhody ariziká, str. 105, In: BARANCOVÁ, H., OLŠOVSKÁ, A. (eds.): Pracovné právo vdigitálnej dobe. Praha: Leges, 2017, 304 s., ISBN: 978-80-7502-259-2. 
• 24) Napríklad: Zákonník práce, zákon č. 663/2007 Z. z. zákon ominimálnej mzde vznení neskorších predpisov, zákon č. 124/2006 Z. z. zákon obezpečnosti aochrane zdravia pri práci vznení neskorších predpisov apod. 
• 25) BARANCOVÁ, H.: Ochrana života a zdravia zamestnancov a nové technológie, str. 21-22, In: BARANCOVÁ, H. (ed.), Nové technológie v pracovnom práve a bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci. Právne a psychologické aspekty. Praha: Leges, 2017, 96 s., ISBN: 978-80-7502-241-7. 

Autori
JUDr. Martin Adamička PhD.
JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/BPF/2021/Zbornik_BPF_2021_sekcia_10_Pracovne_pravo_a_pravo_socialneho_zabezpecenia_FINAL.pdf

Abstrakt

Pripravovaná rekodifikácia súkromného práva plánuje zaviesť legislatívne nóvum v podobe zakázaných právnických osôb v rámci súkromného práva. Paragrafové znenie obsahuje taxatívny výpočet právnických osôb, ktoré sú zakázané a zároveň upravuje následky spojené so zapísaním právnickej osoby, ktorá napĺňa tieto kritériá, do obchodného registra. Príspevok analyzuje túto navrhovanú právnu úpravu, pričom porovnáva jej obsah aj s obdobnými inštitútmi v rámci iných právnych odvetví, najmä v oblasti verejného práva, ktoré taktiež za určitých okolností sankcionujú (niektoré alebo akékoľvek) právnické osoby. Ambíciou autorky je ponúknuť interdisciplinárny prierez, ktorý identifikuje obsahové požiadavky na účel alebo predmet činnosti právnickej osoby a následky spojené s nedodržaním týchto podmienok.

Abstrakt EN: The forthcoming recodification of private law plans to introduce a legislative innovation in the form of prohibited legal entities within private law. The wording of the legal text contains an exhaustive list of legal entities that are prohibited and at the same time regulates the consequences associated with registering a legal entity that meets these criteria in the commercial register. The paper analyses this proposed legislation, while comparing its content with similar institutes within other legal branches, especially in the field of public law, which also sanction (some or any) legal entities under certain circumstances. The author’s ambition is to offer an interdisciplinary cross-section that identifies content requirements for the purpose or subject of a legal entity’s activity and the consequences associated with non-compliance with these conditions.

1 ÚVOD 

Zakázané právnické osoby sa v určitej forme nachádzajú v našom právnom poriadku už dnes. Nachádzame ich „poskrývané“ najmä v predpisoch verejného práva. V prvej časti príspevku sa bližšie pozrieme na túto právnu úpravu. Následne budeme analyzovať navrhovanú právnu úpravu zakázaných právnických osôb v rámci súkromného práva, ktorá vzišla z prác rekodifikačnej pracovnej skupiny. 

V rámci sekcie obchodného práva sme sa, okrem iného zameriavali na zhodnotenie reakcie návrhu paragrafového znenia na výzvy tretieho milénia. 

Jednou z najväčších výziev je podľa nášho názoru reakcia na hybridné hrozby, ktorých imanentnou súčasťou, resp. ich nástrojom a symptómom je šírenie nenávisti a dezinformácií. Práve nenávisť a dezinformácie sú šírené rôznymi subjektmi, počnúc jednotlivcami, fyzickými osobami napr. v internetovom priestore, pôjde o tzv. trollov až po organizovanejšie formy šírenia týchto informácií, a to právnickými osobami na najvyššom stupni tejto pyramídy. Práve so šírením nenávisti súvisí väčšina právnej úpravy de lege lata, ako aj väčšina navrhovanej právnej úpravy de lege ferenda. 

Aktuálne platná a účinná legislatíva obsahovo vymedzuje či už priamo, alebo nepriamo čo z obsahového hľadiska možno vnímať ako nedovolenú činnosť právnickej osoby, a teda vo svojej podstate zakazuje takéto právnické osoby prostredníctvom noriem verejného práva, konkrétne pôjde prevažne o normy správneho práva a vo všeobecnejšej rovine aj normy práva trestného. V prípade činnosti rekodifikačnej komisie ide o predstavenie nóva v podobe definovania zakázaných právnických osôb v súkromnom práve.

V rámci príspevku sa zameriavame na poskytnutie prierezového pohľadu na reguláciu činnosti právnických osôb z obsahového hľadiska a identifikovania následkov spojených s nerešpektovaním právnej úpravy v tomto smere. 

2 PRÁVNY STAV DE LEGE LATA

V prvej časti príspevku sa zameriame na analýzu aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy regulácie obsahových požiadaviek na činnosť právnických osôb, ktorá sa pohybuje v rovine noriem verejného práva. Táto právna úprava je rozkúskovaná a v zásade len parciálna (nakoľko sa v prípade administratívnoprávnej úpravy týka len vybraných právnických osôb). V normách súkromného práva doposiaľ nemáme regulované obsahové požiadavky na činnosť právnických osôb. 

Normy verejného práva limitujú slobodu združovania sa, a to práve v prípadoch, kedy sa vyžaduje ingerencia štátu, napr. v prípade potrebnej registrácie až po momenty kedy štát zasahuje z dôvodu vyvodenia dôsledkov v prípade nerešpektovania všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany týchto právnických osôb.(1)

2.1 Správne právo 

Správne právo postihuje spoločensky závadnú činnosť len dvoch typov právnických osôb, a to združení a politických strán. 

Takúto parciálnu úpravu nachádzame v zákone o združovaní občanov(2), ktorá sa práve obmedzuje iba na združenia, ktoré fungujú v režime tohto zákona. V § 4 tento predpis definuje, ktoré združenianiesúdovolené.(3) Zanedovolenézdruženiasaštandardne,surčitýmivýnimkami,považujú také, ktoré sú ozbrojené, resp. majú ozbrojené zložky. Týmito sa ďalej v našom príspevku nebudeme zaoberať. Zobsahového hľadiska, prostredníctvom definovania cieľa ich činnosti však ide o združenia, ktorých cieľom je popierať alebo obmedzovať práva jednotlivcom, ktorých možno zaradiť do určitých chránených skupín. Ďalej je zakázané roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo inak porušovať ústavu a zákony a rovnako sa zakazujú združenia, ktoré sledujú dosahovanie svojich cieľov spôsobom, ktorý odporuje ústave alebo zákonom.
Na tejto právnej úprave, ktorá v nezmenenej podobe (okrem, pre náš príspevok nepodstatnej, zmeny týkajúcej sa regulácie ozbrojených združení) platí už od jej prijatia v roku 1990 a je pozoruhodné, že svojou doslovnou textáciou zakazuje len také združenia, ktoré „útočia“ na uvedené chránené skupiny jednotlivcov, ktorí sú zároveň občanmi. Zároveň tieto chránené skupiny nie sú vymedzené dostatočne široko, tak aby pokrývali všetky skupiny jednotlivcov, ktorí môžu byť pre svoju príslušnosť k určitej skupine atakovaní (napr. z dôvodu sexuálnej orientácie). 

Následky spojené s nerešpektovaním vyššie vymedzeného zákazu spočívajúcom v ciele združenia a spôsobu akým sa svoje ciele snaží dosahovať sú upravené v § 8 a v § 12 zákona o združovaní občanov. V zmysle § 8 ministerstvo vnútra odmietne registrovať združenie, pokiaľ je jeho činnosť v rozpore s § 4 zákona o združovaní občanov. Pokiaľ však už počas existencie združenia ministerstvo vnútra zistí, že združenie vyvíja činnosť, ktorá je v rozpore s § 4 zákona o združovaní občanov, tak ho v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 písm. c) zákona o združovaní občanov bez meškania na to upozorní a vyzve ho, aby od takej činnosti upustilo. Ak združenie v tejto činnosti pokračuje, ministerstvo vnútra ho v zmysle § 12 ods. 1 písm. b) rozpustí, čo má za následok jeho zrušenie. 

Zákon o združovaní občanov počíta vo svojom texte(4) aj so zrušením združenia na základe právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Postihovaniu právnických osôb prostredníctvom noriem trestného práva sa budeme venovať v ďalšej časti tohto príspevku. 

Ani voči rozhodnutiu podľa § 8, ani voči rozhodnutiu podľa § 12 nie je možné podať rozklad. Obe rozhodnutia je však možné napadnúť správnou žalobou, a to podľa § 391 ods. 1 SSP(5), resp. podľa § 391 ods. 2 SSP. 

Z praxe možno uviesť nasledujúce príklady, kedy Ministerstvo vnútra SR pristúpilo k tomuto kroku a ako sa k tomu následne postavil správny súd. MV SR v rozhodnutí č. k.: VVS/1-900/90-10589 rozpustilo občianske združenie, z dôvodu porušovania § 4 písm. a) a b) zákona o združovaní občanov. Ministerstvo vnútra najskôr združenie vyzvalo na upustenie of činnosti a následne pristúpilo k jeho zrušeniu, keďže združenie na výzvu nereagovalo. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sr/1/2009 rozhodnutie MV SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia správnemu orgánu vytkol, že dostatočne nešpecifikoval činnosti od ktorých má združenie upustiť. Rovnako mu vytkol, že nebol dodržaný procesný postup pri vydaní rozhodnutia, nakoľko správny orgán nemal vykázané doručenie výzvy a vydal rozhodnutie a rovnako absentovalo náležité odôvodnenie rozhodnutia.(6)

V rámci ďalšieho rozhodnutia MV SR v rozhodnutí č. k.: VVS/1-900/90-32796 rozpustil občianskeho združenia, a to z dôvodu porušovania § 4 písm. a) a b) zákona o združovaní občanov. Občianske združenie presadzovalo vytvorenie autonómie pre maďarskú národnú menšinu na území SR – zverejnením dokumentu „Autonómia statútum tervezet“. Ministerstvo vnútra SR skonštatovalo, že zverejnením tohto dokumentu združenie porušuje ústavu azákony Slovenskej republiky. Občianske združenie svojim konaním spochybňuje celistvosť a nedeliteľnosť územia Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR následne v konaní pod sp. zn.: 5Sr/1/2009 rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd správnemu orgánu vytkol, že rozhodnutie MV SR neobsahovalo relevantné argumenty a nebol dostatočne zistený skutkový stav a bolo nepreskúmateľné z dôvodu absencie popisu argumentov, ktoré viedli k zrušeniu združenia.(7)

Ešte špecifickejšiu úpravu v rámci správneho práva nachádzame v zákone o politických stranách(8). 

V rámci ustanovenia § 14 zákona o politických stranách je obsiahnutý aj následok, ktorý je možné uplatniť v prípade ak strana je v rozpore s vyššie načrtnutou právnou úpravou. Ide o zrušenie politickej strany o. i. právoplatným rozhodnutím súdu v trestnom konaní (§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o politických stranách) a taktiež právoplatným rozhodnutím správneho súdu o rozpustení strany (§ 14 ods. 1 písm. e) zákona o politických stranách). Problematike zrušenia právnickej osoby, a teda aj politickej strany sa budeme venovať v ďalšej časti tohto príspevku. Na nasledujúcich riadkoch však rozoberieme možnosť zrušenia politickej strany v správnom súdnom konaní. 

Správny súdny poriadok obsahuje úpravu osobitného konania, a to konania o žalobe generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany. Predmetná právna úprava je obsiahnutá v ustanovení § 384 a nasl. SSP. Existuje jediný aktívne legitimovaný subjekt na podanie návrhu na začatie tohto konania, a to Generálny prokurátor SR. 

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 3Sž 79/2005 zo dňa 1. marca 2006 na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozpustil politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana. Toto bol zároveň jediný prípad vrámci Slovenskej republiky, kedy došlo k rozpusteniu politickej strany. Nosné argumenty spočívali v tom, že stanovy rozpustenej politickej strany Slovenská pospolitosť – Národná strana (strana Mariána Kotlebu) mali za cieľ nahradiť demokratický systém stavovským štátom, odkazovali na národný princíp, ktorý bol v rozpore s ústavou a zároveň sa táto strana hlásila k odkazu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v čase vojnového Slovenského štátu. Ďalším pokusom o rozpustenie politickej strany v podmienkach slovenskej republiky bola žaloba Generálneho prokurátora SR zo dňa 24. mája 2017, ktorou žiadal o rozpustenie politickej strany Kotleba – Ľudová strana naše Slovensko. Jeho argumentácia spočívala najmä v skutočnosti, že ide o extrémistickaú politickaú stranu s fašistickými tendenciami, pričom táto strana mala porušovať medzinárodné zmluvy, ústavu a zákony Slovenskej republiky a generálny prokurátor mal za to, že cieľom tejto strany bolo odstránenie demokratického systému.(9) Najvyšší súd SR sa s touto argumentáciou nestotožnil a rozsudkom zo dňa 29.04.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 4Volpp/1/2017 túto žalobu zamietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na zásah do práva slobodne sa združovať je potrebné splniť jednu formálnu podmienku a dve materiálne podmienky. Formálnou podmienkou je sila právnej úpravy, čo znamená, že jedine zákon môže obmedziť právo slobodne sa združovať a materiálnymi podmienkami sú, že obmedzujúce opatrenie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a existencia relevantného konfliktného záujmu vo vzťahu k bezpečnosti štátu, ochrane verejného poriadku alebo k ochrane práv a slobôd iných, ako aj predchádzanie trestným činom.(10)

Na otázku rozpustenia politickej strany má vplyv aj Dohovor o ochrane základných práv a slobôd, ktorý v rámci článku 11 ustanovuje slobodu združovania sa, pričom táto problematika je rozpracovaná aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Prvým rozhodnutím ESĽP vo vzťahu k možnosti rozpustiť politickú stranu evidujeme už z roku1957 vo veci Komunistická strana Nemecka proti Spolkovej republike Nemecko.(11)

ESĽP chápe rozpustenie politickej strany ako krok ultima ratio vo vzťahu do zásahu do práva garantovaného článkom 11, pričom ho pripúšťa len pri najzávažnejších prípadoch.(12)

Súd pritom nevníma ako natoľko problematickú (tak aby dávala dôvody na zrušenie politickej strany) skutočnosť, že strana propaguje zmenu zákonov, právneho a/alebo ústavného poriadku, pokiaľ (i) sa snaží uvedené dosiahnuť demokratickou a legálnou cestou a (ii) zmena, o ktorú sa táto politická strana usiluje musí byť stále zlučiteľná s demokratickými princípmi.(13) Súd posudzuje tieto ciele, ktoré sa politická strana snaží dosiahnuť tak formálne, ako aj materiálne. Formálne ich posudzuje cez prizmu programu strany a materiálne sa sústredí na činy čelných predstaviteľov týchto politických strán.(14)

Otázka zlučiteľnosti týchto cieľov s demokratickými princípmi je kľúčovou otázkou, pričom ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxi vytvoril test, ktorý aplikuje pre posúdenie naliehavosti a odôvodnenosti potreby ochrany demokracie prostredníctvom zrušenia politickej strany. ESĽP túto odôvodnenosť a potrebu zastrešuje pojmom „naliehavá spoločenská potreba“, pričom túto naliehavú spoločenskú potrebu považuje za preukázanú v prípade ak (i) či existoval hodnoverný dôkaz, že riziko pre demokraciu je dostatočne bezprostredné, (ii) či činy a prejavy lídrov zohľadňované v posudzovanom prípade boli pričitateľné dotknutej politickej strane a (iii) či činy a prejavy pričitateľné politickej strane tvorili celok, ktorý poskytoval jasný obraz o modeli spoločnosti koncipovaný a presadzovaný stranou, ktorý bol nezlučiteľný s pojmom „demokratická spoločnosť“”(15)

Súd pritom vyžaduje od štátu, aby v prípade pristúpenia k zrušeniu politickej strany mal k dispozícii dôkazy o nedemokratických cieľoch, ktoré má táto politická strana sledovať a v prípade ak ich štát k dispozícii nemá a napriek tomu pristúpi k zrušeniu, judikuje porušenie článku 11 Dohovoru.(16) V prípade Tsonev v. Bulharsko národné súdy odmietli registrovať Komunistickú stranu. Napriek o. i. názvu politickej strany, ESĽP skonštatoval, že štát nemal dostatok dôkazov, ktoré by svedčili o snahe narušiť demokratické princípy štátu a „revolučná zmena bulharskej spoločnosti“. Súd však uviedol, že napriek takejto deklarácii v rámci programu strany, nevidí žiadny dôkaz alebo indikáciu toho, že takéto deklarácie by sa mali premeniť na konkrétne činy.(17) Rovnako názov strany sám o sebe nemôže odôvodňovať zrušenie strany.(18)

Okrem uvedených podmienok špecifických vo vzťahu krozpusteniu politickej strany a prípadnému porušeniu článku 11 Dohovoru, ESĽP bude štandardne v rámci aplikácie testu proporcionality skúmať, či takýto zásah bol (i) na základe zákona, (ii) sleduje legitímny cieľ, (iii) nevyhnutný/vhodný na jeho dosiahnutie a (iv) primeraný sledovanému cieľu. 

2.2 Trestné právo 

V rámci trestného práva neexistuje definícia zakázanej právnickej osoby. Uvedené však neznamená, že v rámci trestného práva nepostihujeme spoločensky závadnú činnosť právnických osôb. Právna úprava obsiahnutá v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb(19) jednak špecifikuje aké trestnoprávne konanie fyzickej osoby je možné pričítať právnickej osobe a v akých prípadoch je možné takejto právnickej osobe uložiť trest zrušenia právnickej osoby. Táto úprava teda síce neobsahuje definíciu zakázanej právnickej osoby, avšak bude ju možné do istej miery vyabstrahovať. 

Pričítateľnoť trestného činu právnickej osobe je založená jednak na taxatívnom výpočte určitých trestných činov, ktoré bude možné pričítať a ďalej na osobitných podmienkach, ktoré budú musieť byť splnené. V rámci výpočtu trestných činov sa však budeme sústrediť najmä na tzv. extrémistické trestné činy, a to vzhľadom na obsahové vymedzenie tohto príspevku. Medzi uvedeným taxatívnym výpočtom obsiahnutým v § 3 ZoTZPO sú v zmysle aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy obsiahnuté nasledujúce extrémistické trestné činy: 

• založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 TZ(20), 
• prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422, výroba extrémistických materiálov podľa § 422a TZ, 
• rozširovanie extrémistických materiálov podľa § 422b TZ, 
• prechovávanie extrémistických materiálov podľa § 422c TZ, 
• popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti podľa § 422d TZ, 
• hanobenie národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 TZ, 
• podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 TZ, 
• apartheid a diskriminácia skupiny osôb podľa § 424a TZ. 

V rámci § 10 ZoTZPO sú taxatívne uvedené tresty, ktoré môžu byť právnickej osobe uložené, pričom v rámci § 10 ods. 1 písm. a) ZoTZPO je upravený aj trest zrušenia právnickej osoby. Samotné podmienky uloženia tohto trestu sú následne špecifikované § 12 ZoTZPO. V zmysle prvého odseku predmetného paragrafu je možné uložiť trest zrušenia právnickej osoby len takej právnickej osobe, ktorá má sídlo v Slovenskej republike, pričom jej činnosť musela byť úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti. Na uloženie predmetného trestu teda nebude postačovať napr. len jednorazové spáchanie trestného činu právnickou osobou, pričom by inak vykonávala riadnu podnikateľskú činnosť. Ak sa však v rámci trestného konania preukáže, že právnická osoba bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti, uloženie tohto trestu bude obligatórne. Alternatívne, a to aj bez splnenia podmienky výlučného alebo prevažného využívania právnickej osoby na trestnú činnosť by mohol súd uložiť trest zrušenia právnickej osoby ah vtedy ak by právnickú osobu odsúdil za trestný čin, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. V takom prípade sú bude ukladať tento trest fakultatívne. 

Trest zrušenia právnickej osoby sa v odbornej spisbe zvykne, s istou dávkou nadsádzky, označovať za trest smrti právnickej osoby.(21) Uvedené prirovnanie vychádza najmä z vnímania právnickej osoby ako subjektu práva a nositeľa základných práv a slobôd. Z verejne dostupných dát doposiaľ nevyplýva, že by bol tento trest uložený v súvislosti s extrémistickým trestným činom, ktorý by mohol byť pričítateľný právnickej osobe. 

3 NÁVRH DE LEGE FERENDA

V rámci plánovanej rekodifikácie súkromného práva hmotného sa plánuje zaviesť nóvum v rámci súkromného práva, a to inštitút zakázanej právnickej osoby. Zakázanú právnickú osobu rekodifikačná komisia plánuje zaviesť v rámci § 4 všeobecnej úpravy právnických osôb, pričom ju bude definovať prostredníctvom účelu. Zakázané právnické osoby rozdeľuje po tri písmená, a to jednak na tie, ktorých účelom je popierať alebo obmedzovať osobné, politické alebo iné práva ľudí pre ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo inak porušovať ústavný poriadok a zákony, následne na tie, ktorých účelom je porušenie práva alebo dosahovanie svojich cieľov nezákonným spôsobom a finálne na tie, ktoré sú (s nejakými výnimkami) ozbrojené alebo majú ozbrojené zložky. Poslednou kategóriou právnických osôb (zjednodušene ozbrojených) sa nebudeme ďalej v našom príspevku zaoberať. 

Autori legislatívneho návrhu deklarujú, že inšpirácia tejto úpravy pochádza z § 145 českého OZ(22). Považujeme za veľmi potešujúce, že badať snahu širšie vymedziť skupiny osôb, voči ktorým by mali ako je to práve v predmetnom ustanovení českého OZ. 

Zakázané právnické osoby sú definované prostredníctvom ich účelu (oproti cieľu ako je to v prípade úpravy obsiahnutej v zákone o združovaní občanov). Zároveň oproti existujúcej právnej úprave, týkajúcej sa združení sú tzv. chránené skupiny osôb (teda tie, ktorých práva majú byť popierané, obmedzované alebo tie voči ktorým má smerovať nenávisť alebo neznášanlivosť, prípadne má byť voči nim smerované násilie) vymedzené širšie a je evidentná snaha umožniť subsumpcia akejkoľvek zraniteľnej skupiny pod uvedený výpočet. Rovnako hodnotíme veľmi pozitívne, že napriek deklarovanej inšpirácii ustanovením § 145 českého OZ je predmetný návrh vymedzený v často chránených skupín širší aj ako samotná česká právna úprava. 

Samotný účel právnickej osoby je termín, s ktorým pracuje návrh zákona aj v ďalších ustanoveniach, a síce v rámci § 5, kde je upravené založenie a zriadenie právnickej osoby. V zmysle § 5 ods. 3 „Zakladateľský právny úkon musí byť písomný a musí obsahovať aspoň meno a priezvisko (názov) a bydlisko (sídlo) zakladateľa alebo zakladateľov, názov a sídlo právnickej osoby, účel jej založenia a prípadne aj predmet činnosti, ktorými bude účel napĺňaný, určenie počtu členov orgánov a určenie ich prvých členov.“ Uvedená formulácia predmetného ustanovenia môže evokovať, že definovanie účelu je akási iba formálna kategória, pričom ani nemožno očakávať, že zakladatelia právnickej osoby budú písomne deklarovať pre potreby založenia a zriadenia právnickej osoby, že účel tejto právnickej osoby bude smerovať k potlačeniu základných práv a slobôd alebo k akejkoľvek z činností, ktoré prostredníctvom účelu definujú zakázanú právnickú osobu. 

V rámci navrhovaného ustanovenia § 9 paragrafového znenia je upravená neplatnosť právnickej osoby, pričom podmienky sú viazané na viaceré skutočnosti, a to na také, ktoré súvisia s jednak s jej činnosťou, prípadne s nedostatkami, ktoré súvisia so založením právnickej osoby a zároveň neboli odstránené. Tieto sa týkajú náležitostí zakladateľského dokumentu, ako aj počtu vyžadovaných zakladateľov. O neplatnosti právnickej osoby môže rozhodnúť len súd. Samotné ustanovenie § 9 rozlišuje medzi neplatnosťou právnickej osoby a medzi neplatnosťou zakladateľského úkonu. 

Autorka predpokladá, že autori legislatívneho návrhu mali na mysli posudzovanie účelu právnickej osoby z materiálneho hľadiska, nie formálneho, a to s poukazom na skutočnú, reálnu činnosť právnickej osoby. Avšak vzhľadom na možné interpretačné úskalia, pri rozoznávaní účelu ako formálnej náležitosti zápisu a účelu ako reálnej činnosti právnickej osoby sme toho názoru, že by bolo vhodné ustanovenie § 4 preformulovať napríklad tak, že slovo „účel“ vymeníme za slovo „činnosť“. 

Zároveň sa autorka zamýšľa nad otázkou možného posilnenia ochrany spoločnosti pred nežiaducim konaním zo strany subjektov, ktoré majú za cieľ svojou činnosťou potláčať základné práva a slobody iných. Považujeme za vhodné zvážiť prijatie opatrení, ktoré budú v rovine súkromného práva sankcionovať nielen samotnú právnickú osobu, ale aj jej personálny substrát. Uvedené považujeme za dôležité najmä z toho hľadiska, že právnická osoba je umelým konštruktom práva, ktorý môže existovať práve a len vďaka tomu, že fyzické osoby ju uvádzajú v život. Práve preto považujeme za vhodné, aby rozhodnutie o zrušení, resp. o neplatnosti právnickej osoby z dôvodu, že ide o zakázanú právnickú osobu predstavovalo pre fyzickú osobu, ktorá je jej zakladateľom (ak bola založená za účelom popísaným v § 4 návrhu zákona)/spoločníkom vrozhodnom čase (keď vykonávala zakázanú činnosť) a pre člena štatutárneho orgánu rozhodnutie o vylúčení v intenciách § 13a OBZ. 

Podľa predpisov obchodného práva sa na výkon funkcie člena niektorých orgánov obchodných spoločností vyžaduje naplnenie podmienok spôsobilosti byť členom týchto orgánov. Faktickou, negatívnou požiadavkou na výkon funkcie člena týchto orgánov spoločnosti je, že táto osoba nie je vylúčenou osobou v zmysle § 13a OBZ, teda nie je vedená v registri diskvalifikácií.(23) Základný právny rámec registra diskvalifikácií a vylúčených osôb tvorí § 13a OBZ, ktorý predstavuje ich hmotnoprávnu úpravu a § 82i až 82k zákona o súdoch(24), ktorý predstavuje najmä ich procesnú úpravu. Na uvedenú právnu úpravu nadväzuje úprava v osobitných právnych predpisoch, ktoré ustanovujú, čo sa pokladá za rozhodnutie o vylúčení.(25) Rozhodnutie o vylúčení podľa predpisov obchodného práva je upravené v § 13a OBZ(26), pričom v predmetnom ustanovení je uvedené, že rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného orgánu, ktoré je preskúmateľné súdom, ak tak ustanoví osobitný predpis, môže byť určené, že po dobu uvedenú v rozhodnutí alebo na základe rozhodnutia súdu po dobu 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „rozhodnutie o vylúčení“) nesmie fyzická osoba vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu alebo člena dozorného orgánu v obchodnej spoločnosti alebo družstve (ďalej len „vylúčený zástupca“). To platí rovnako aj pre pôsobenie ako vedúci organizačnej zložky podniku, vedúci podniku zahraničnej osoby, vedúci organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby alebo prokurista. 

4 ZÁVER 

Pripravovaná právna úprava plánuje pretaviť reguláciu účelu právnických osôb a ich činnosti aj do sféry súkromného práva. Ide o nový koncept vysporadúvania sa s právnickými osobami, ktoré vykonávajú istú činnosť protispoločenskej činnosti. Doposiaľ existovala iba čiastková úprava v rámci noriem verejného práva, a to najmä správneho práva. Považujeme za prínosné pre celkové nastavenie právneho poriadku a vzájomného vzťahu medzi právnymi normami, aby sa primárne vysporiadavalo s nežiaducimi javmi v rámci noriem súkromného práva a až následne, aby v prípade, ak to nie je možné, nastúpili normy verejného práva. Navrhovaná právna úprava však podľa nášho názoru obsahuje aj jemné nedostatky, a to jednak v podobe nejasného vzťahu medzi možnosťou zrušenia právnickej osoby aneplatnosťou právnickej osoby. Rovnako navrhujeme upraviť terminológiu tak, aby nevznikali pochybnosti ohľadom otázky posudzovania účelu právnickej osoby z materiálneho alebo z čisto formálneho hľadiska. 

Použitá literatúra: 

BURDA, E., KORDÍK, M., KURILOVSKÁ, L., STRÉMY, T. a kol. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018
GAJDOŠOVÁ, M. Združenia a sloboda združovania. Bratislava: C.H. Beck, 2019, s. 400 MAMOJKA, M. Obchodné právo I – všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností a družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021 

PATAKYOVÁ, M., ĎURICA, M., HUSÁR, J. a kol. Aplikované právo obchodných spoločností a družstva – ťažiskové inštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021
SLOVÁK, I. Možnosti obmedzenia extrémistických politických strán v Slovenskej republike. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae. Diel 38, Číslo 1 (2019). s 134. 

Rozsudok NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017
Rozhodnutie ESĽP Komunistická strana Nemecka proti Spolkovej republike Nemecko Rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna a Batasuna v. Spain, 2009
Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní;
Rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní,
Rozhodnutie ESĽP Socialist Party a ostatní v. Turkey, 1998,
Rozhodnutie ESĽP Freedom and Democracy Party (ÖZDEP) v. Turkey, 1994, Rozhodnutie ESĽP Linkov v. Czech Republic, 2006
Rozhodnutie ESĽP Yazar a ostatní v. Turkey, 2002
Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, Rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna and Batasuna v. Spain, 2009,
Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, Rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005 Rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005 Rozhodnutie ESĽP Tsonev v. Bulharsko 

Rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní v. Turkey, 1998, 

Zákon č.:

83/1990 Zb. o združovaní občanov
757/2004 Z. z. o súdoch
85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach
300/2005 Trestný zákon
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých 

315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora 89/2012 Sb. občanský zákoník 

Kontaktné údaje: 

Mgr. Simona Adamiková
simona.adamikova@flaw.uniba.sk
Ústav štátu a práva, Slovenská akadémia vied/Katedra obchodného a hospodárskeho práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského
Klemensova 2522/19/Šafárikovo nám. 6
811 09 Bratislava/ 810 00 Bratislava
Slovenská republika/Slovenská republika 

Poznámky

• 1) GAJDOŠOVÁ, M. Združenia asloboda združovania. Bratislava: C.H. Beck, 2019, s. 27 
• 2) Zákon č. 83/1990 Zb. ozdružovaní občanov (ďalej len ako „zákon ozdružovaní občanov“) 
• 3) Podľa § 4 zákona ozdružovaní občanov, nie sú dovolené združenia,a)ktorých cieľomje popierať alebo obmedzovaťosobné, politické alebo iné práva občanov pre ich národnosť, pohlavie, rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, náboženské vyznanie a sociálne postavenie, roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo inak porušovať ústavu a zákony;b)ktoré sledujú dosahovanie svojich cieľov spôsobmi, ktoré sú v rozpore s ústavou a zákonmi;c)ozbrojené alebo s ozbrojenými zložkami; za také sa nepovažujú združenia, ktorých členovia držia alebo používajú strelné zbrane na športové účely. 
• 4) § 12 ods. 1 písm. c) zákona ozdružovaní občanov 
• 5) Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“) 
• 6) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sr/1/2009 
• 7) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sr/1/2009 
• 8) Zákon č. 85/2005 Z. z. opolitických stranách apolitických hnutiach (ďalej len ako „zákon opolitických stranách“) 
• 9) SLOVÁK, I. Možnosti obmedzenia extrémistických politických strán vSlovenskej republike. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae. Diel 38, Číslo 1 (2019). s134. 
• 10) Rozsudok NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017 para 105 –107. 
• 11) Komunistická strana Nemecka proti Spolkovej republike Nemecko 
• 12) Rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna a Batasuna v. Spain, 2009, para. 78; rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní; rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní, para. 46; rozhodnutie ESĽP Socialist Party a ostatní v. Turkey, 1998, para. 50, rozhodnutie ESĽP Freedom and Democracy Party (ÖZDEP) v. Turkey, 1994, para. 45, rozhodnutie ESĽP Linkov v. Czech Republic, 2006, para. 45 
• 13) Rozhodnutie ESĽP Yazar a ostatní v. Turkey, 2002, para. 49 
• 14) Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, para. 101; rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna and Batasuna v. Spain, 2009, para. 80 
• 15) Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, para. 104; rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005, para. 46. 
• 16) Rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005 
• 17) Rozhodnutie ESĽP Tsonev v. Bulharsko, para 22, 59 
• 18) Rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní v. Turkey, 1998, para. 54 
• 19) Zákon č. 91/2016 Z. z. otrestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon otrestnej zodpovednosti právnických osôb“ alebo „ZoTZPO“) 
• 20) Zákon č. 300/2005 Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“ alebo „TZ“) 
• 21) BURDA, E., KORDÍK, M., KURILOVSKÁ, L., STRÉMY, T. a kol. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 198 
• 22) Zákon č. 89/2012 Sb. občanský zákoník (ďalej len „český OZ“) 
• 23) PATAKYOVÁ, M., ĎURICA, M., HUSÁR, J. a kol. Aplikovanéprávo obchodných spoločnostía družstva –ťažiskovéinštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021, s. 275. 
• 24) Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o súdoch“). 
• 25) MAMOJKA, M. Obchodnéprávo I –všeobecnáčasť, súťažnéprávo, právo obchodných spoločnostía družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 96-97. 
• 26) rozhodnutím o vylúčeníjenapríklad rozhodnutiepodľa § 12 ods. 7 a 8, § 13 ods. 2 zákonač. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora, § 11a ods. 6, § 74 ods. 6 ZKR alebo § 61 ods. 10 TZ

Autor
Mgr. Simona Adamiková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/BPF/2022/Zbornik_BPF_2022_sekcia_10_Obchodne_pravo_FINAL.pdf

Abstrakt

Príspevok reaguje na zámer Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v rámci rekodifikácie súkromného práva upustiť od jazykového rozlišovania medzi konaním „v mene spoločnosti“ a „za spoločnosť“. Tento zámer ministerstvo vyjadrilo v legislatívnom materiáli všeobecnej úpravy právnických osôb z marca 2022. Súčasná právna úprava si v tomto smere prešla pestrým vývojom vaplikačnej praxi, ktorý vyústil do niekoľkých prelomových rozhodnutí. Obchodnoprávna doktrína túto prax podrobila širokej diskusii a považuje ju za problematickú. Autorka navrhovanú právnu úpravu analyzuje práve aj vo svetle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a teórie korporačného práva, pričom sa okrem iného zaoberá aj významom jazykového rozlišovania pri spôsobe konania obchodnej spoločnosti navonok.

Abstrakt EN: The paper responds to the decision of the Ministry of Justice of the Slovak Republic to refrain from the linguistic distinction between acting “on behalf of the company” and “by the company” within the announced recodification works of private law. The Ministry has declared the decision in the legislative material on the general regulation of legal entities, published in March 2022. In this regard, the current legislation has undergone a diverse development in the application practice, which resulted in several ground-breaking decisions. The commercial law doctrine widely discussed this practice and rendered it problematic. The author analyses the proposed legislation in the light of the decision-making practice of the highest judicial authorities in the Slovak Republic and the theory of corporate law, while dealing, among other things, with the importance of linguistic differentiation in the ways a company acts towards third parties.

1 ÚVOD 

V rámci príspevku sa zameriavame na parciálnu problematiku konania podnikateľa, a to jednak podľa aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy, ako aj vo svetle navrhovaného znenia právnej úpravy, ktorá doposiaľ vzišla z rekodifikačných prác. Nie je ambíciou príspevku komplexne poňať konanie podnikateľa ako také a rozobrať všetky dostupné spôsoby, akým môže byť v rámci podnikateľskej činnosti prejavená vôľa. Príspevok pertraktuje čiastkové otázky konania obchodných spoločností s dôrazom na aplikačné súvislosti. 

2 STAV DE LEGE LATA

V rámci stavu de lege lata je konanie podnikateľa v Obchodnom zákonníku(1) upravené v ustanoveniach § 13 až 16. Z doktrinálneho hľadiska môžeme rozlíšiť priame konanie člena štatutárneho orgánu, teda konanie v mene spoločnosti a nepriame konanie zástupcu, ktorý koná za spoločnosť. Uvedené rozlišovanie vyplýva aj zo samotnej textácie ustanovenia § 13 ods. 1 OBZ, ktorý nám ustanovuje, že „Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.“ (2)

2.1 Konanie štatutárneho orgánu 

Prejavovanie vôle v rámci právnickej osoby navonok je primárne upravené v rámci ustanovenia § 20 ods. 1 OZ(3), ktoré ustanovuje, že „Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány)“. Tento základný rámec je ďalej rozvinutý v ustanovení § 13 ods. 2 OBZ, v zmysle ktorého „Ustanovenia tohto zákona o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve určujú štatutárny orgán, ktorého konanie je konaním podnikateľa.“ 

V rámci priameho konania obchodnej spoločnosti, teda konania štatutárneho orgánu je potrebné odlišovať medzi určením spôsobu konania v mene obchodnej spoločnosti a obmedzením oprávnenia konať v mene spoločnosti.(4)

Určením spôsobu konania v mene obchodnej spoločnosti sa rozumie určenie akým spôsobom sa prejavuje vôľa spoločnosti navonok v prípade kolektívneho štatutárneho orgánu (t. j. tvoreného viacerými osobami). V prípade štatutárneho orgánu, ktorý má individuálnu povahu, teda ak je tvorený jedinou osobou ex lege bude konanie takéhoto štatutárneho orgánu upravené takým spôsobom, že v mene spoločnosti bude konať táto osoba samostatne. Nedodržanie predpísaného spôsobu konania v mene spoločnosti má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu, pokiaľ nebude z iného titulu vyplývať oprávnenie konať za spoločnosť.(5)

Obmedzením oprávnenia konať v mene obchodnej spoločnosti sa naopak rozumie interné obmedzenie štatutárneho orgánu, ktoré môže byť upravené napr. v spoločenskej zmluve v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným(6) alebo napr. môže byť upravené v rámci stanov akciovej spoločnosti(7). V tomto prípade však kladieme dôraz na skutočnosť, že ide o interné obmedzenie, čo vyplýva aj zo samotnej textácie ustanovenia § 13 ods. 4 OBZ, v zmysle ktorého „Obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať, nie je účinné voči tretím osobám ani v prípade, keď bolo zverejnené. Ak ide o podnikateľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, obmedzenie štatutárneho orgánu podľa prvej vety sa do obchodného registra nezapisuje.“(8) V prípade prekročenia takéhoto obmedzenia môže spoločnosť uplatniť voči členovi štatutárneho orgánu nárok na náhradu škody, prípadne pre tieto potreby môže byť v rámci zmluvy o výkone funkcie člena orgánu dohodnutá aj zmluvná pokuta.(9)

Priame konanie štatutárneho orgánu v mene obchodnej spoločnosti má osobný charakter a ide o výlučné oprávnenie štatutárneho orgánu. Napriek uvedenému je však možné, aby štatutárny orgán umožnil konať aj inej osobe za spoločnosť, a to viacerými spôsobmi. V ďalšom texte sa však zameriame výlučne na možnosť udeliť plnomocenstvo inej osobe a úpravu prokúry.(10)

2.2 Konanie v zastúpení 

Konanie v zastúpení umožňuje, aby namiesto podnikateľa konal niekto iný a takýmto spôsobom ho zaväzoval.(11)

Inštitút zastúpenia spočíva v akomsi „právnom náhradníctve“, namiesto a za osobu právne koná zástupca. Obsahom tohto vzťahu je vzťah medzi zastúpeným a zástupcom,. Všeobecná právna úprava zastúpenia je obsiahnutá v ustanovení § 23 OZ, v zmysle ktorého „Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.“ V prípade dohody o plnomocenstve budeme hovoriť o zmluvnom zastúpení. Špeciálna právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku upravuje špecifické formy zastúpenia, ktoré sú prítomné v obchodnoprávnych vzťahoch, a to (i) vedúceho organizačnej zložky podniku alebo vedúceho podniku zahraničnej osoby, (ii) prokúru, (iii) osobu poverenú pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou, (iv) konanie osoby v prevádzkarni.(12)

Z vyššie predostretých možných foriem zastúpenia podnikateľa sa budeme v ďalšej časti príspevku venovať výlučne problematike plnomocenstva a prokúry, a to z dôvodu ich aplikačných úskalí. 

2.2.1 Plnomocenstvo 

Plnomocenstvo je typickým zmluvným zastúpením v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Obchodný zákonník síce úpravu plnomocenstva neobsahuje, uvedené však neznamená, že podnikateľ nemá tento inštitút k dispozícii vôbec. Plnomocenstvo udelené podnikateľom sa bude spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanoveniami § 31 až 33b OZ.(13) V rámci občianskoprávnej teórie v zásade rozlišujeme medzi plnomocenstvom všeobecným, špeciálnym a individuálnym.(14)

Všeobecné plnomocenstvo udelené obchodnou spoločnosťou 

V aplikačnej praxi bolo istú dobu pomerne rozsiahlou praxou udeľovanie všeobecných plnomocenstiev, a to buď tretím osobám stojacím mimo štatutárny orgán, alebo v prípade kolektívnych štatutárnych orgánov, kde bolo nastavené spoločné konanie v mene spoločnosti. 

Vo vzťahu k všeobecným plnomocenstvám udeleným tretím osobám zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR, ktorý v rámci rozhodnutia z 1. augusta 2012, pod sp. zn. III. US 353/2012 ustálil, že takto udelené splnomocnenie predstavuje absolútne neplatný právny úkon v intenciách ustanovenia § 39 OZ, a to z dôvodu, že takýto rozsah oprávnenia konať v mene právnickej osoby (obchodnej spoločnosti) v zmysle ustanovenia § 20 OZ patrí výlučne štatutárnemu orgánu. 

Ústavný súd následne v rámci nálezu z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 potvrdil, že všeobecné plnomocenstvo udelené právnickou osobou môže byť sankcionované neplatnosťou, avšak nie je samo o sebe protiprávne.(15) Predmetným rozhodnutím upresnil svoj už skôr formulovaný právny názor. Naopak, Najvyšší súd SR generálne plnomocenstvo už pripustil.(16)

Rozhodnutia súdov smerujúce k neplatnosti generálnych plnomocenstiev udelených právnickými osobami sú v rámci časti doktríny kritizované, najmä s poukazom na argument, že pokiaľ fyzická osoba môže udeliť všeobecné plnomocenstvo, neexistuje dostatočne pádny argument, prečo by tak nemohla učiniť aj právnická osoba.(17)

Podľa nášho názoru je však názor o neplatnosti všeobecného plnomocenstva správny. Za kľúčové argumenty považujeme (i) fakt, , že generálna plná moc udelená právnickou osobou obchádza zodpovednostný režim štatutárneho orgánu, (ii) publicitu konania v mene/za spoločnosť, ako aj (iii) inštitút prokúry. 

Na tomto mieste považujeme za potrebné predostrieť skutočnosť, že predmetná rozhodovacia prax Ústavného súdu SR nerieši všetky aplikačné problémy a mnohé zostávajú naďalej otvorené. 

Jeden možný aplikačný problém, ktorý nachádzame je hranica medzi všeobecným ašpeciálnym plnomocenstvom, ktorá spočíva vrozsahu úkonov, na ktoré je splnomocnenec splnomocnený. V rámci odbornej spisby sa z pohľadu rozsahu udeleného plnomocenstva tieto delia na všeobecné alebo generálne, v rámci ktorých je splnomocnenec oprávnený na všetky právne úkony okrem tých, na ktoré sa vyžaduje osobitné plnomocenstvo, alebo tých, kde zastúpenie vôbec nie je možné. Pokiaľ je udelené generálne plnomocenstvo, toto býva špecifikované formuláciou „vo všetkých právnych úkonoch“ alebo „vo všetkých veciach“. Špeciálne plnomocenstvo, oprávňuje splnomocnenca na užší rozsah právnych úkonov v porovnaní s generálnym plnomocenstvom, pričom takéto plnomocenstvo môže byť vymedzené na určitý druh právnych úkonov a formulácie môžu byť rozmanité.(18)

Je však nejasné ako by sme napríklad mohli vyhodnotiť textáciu plnej moci, ktorá by neobsahovala všeobecnú formuláciu „vo všetkých právnych úkonoch alebo vo všetkých veciach“ čo typicky naznačuje, že ide o generálne plnomocenstvo, ale plná moc by obsahovala napr. nasledovnú formuláciu: „[…] zástupcu Spoločnosti, ktorý má v plnom rozsahu právomoci a oprávnenia vykonať a uviesť v platnosť všetky úkony, listiny a veci, ktoré sú uvedené nižšie, v zastúpení Spoločnosti, v jej mene a za Spoločnosť, a to: [nasleduje výpočet úkonov]“, pričom by nasledoval konkrétny, uzavretý výpočet úkonov, ktorý by však z materiálneho hľadiska pokrýval všetky podstatné úkony a oblasti, ktoré spoločnosť v súvislosti so svojou existenciou môže robiť. Je na zváženie, či takéto plnomocenstvo by bolo potrebné vyhodnotiť ako generálne, a teda neplatné, alebo špecifické, a teda akceptovateľné. Je podľa nášho názoru nejasné, či z uvedenej formulácie by bolo možné vyvodiť vôľu splnomocniteľa bližšie špecifikovať a obmedziť na aké úkony je splnomocnenec oprávnený, a teda či by bolo možné vyvodiť jeho vôľu neudeliť generálnu plnú moc. 

Prípadne, ak by sme pri bližšom skúmaní plnomocenstva a vôle strán v intenciách § 266 OBZ zistili, že uvedený výpočet úkonov, na ktoré je splnomocnenec oprávnený nepokrýva úplne všetky úkony či oblasti, ktoré by kedy spoločnosť mohla vykonať (napr. zastupovanie spoločnosti v správnych konaniach, ale len v súdnych) – či by mala napr. takáto skutočnosť dopad na posúdenie typu plnomocenstva podľa jeho rozsahu. 

Podľa nášho názoru by sa vo vyššie popísaných prípadoch, s poukazom na výkladovú zásadu in favorem negotii(19), bolo potrebné prikloniť k záveru o platnosti takto udelených plnomocenstiev aj keď sa domnievame, že by bol obhájiteľný aj opačný záver, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že uvedeným spôsobom sa zjavne snaží splnomocniteľ obísť vyššie formulovaný záver o zákaze udeliť generálnu plnú moc. 

Pravidlo štyroch očí 

Rovnako pomerne rozsiahlou praxou bolo, že navzájom si udeľovali generálne plnomocenstvá členovia kolektívneho štatutárneho orgánu, aby takýmto spôsobom obišli upravený spôsob konania v mene spoločnosti a každý z nich mohol konať za spoločnosť samostatne. 

K predmetnej praxi sa opätovne Ústavný súd SR postavil negatívnym spôsobom, a to v uznesení z 9. júla 2009, sp. zn. I. ÚS 198/09, v rámci ktorého uviedol, že predmetnou praxou sa obchádza vôľa spoločníka vyjadrená v zakladateľskej listine, a teda aj samotný zákon, ktorý práve spoločníkovi umožňuje upraviť akým spôsobom chce, aby sa konalo v mene spoločnosti. Ústavný súd poukázal na skutočnosť, že takýto právny úkon, ktorým by jeden člen štatutárneho orgánu takýmto spôsobom splnomocnil iného člena štatutárneho orgánu by mohol byť neplatný v zmysle ustanovenia § 39 OZ, nakoľko takýto právny úkon by svojím obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal. Ústavný súd však upozornil, že riešenie otázky platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu (splnomocnenia) patrí do právomoci všeobecného súdu.(20)

Ústavný súd SR aj v náleze z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 potvrdil zákaz obchádzania pravidla štyroch očí. Ústavný súd však upustil od rigídneho odmietania akéhokoľvek generálneho plnomocenstva, pričom pripustil výnimku z takéhoto zákazu. Ústavný súd potvrdil, že je neprípustné obchádzať vôľu spoločníkov/akcionárov spoločnosti. V rámci bodu 86 predmetného rozhodnutia však uviedol, že pokiaľ je ich vôľa rešpektovaná tým, že vôľa spoločnosti je už riadne vytvorená na úrovni kolektívneho orgánu, nie je obchádzaním vôle spoločníkov/akcionárov, keď túto vôľu navonok už prejaví len jeden člen kolektívneho štatutárneho orgánu. Je teda prípustné splnomocniť (aj generálnym plnomocenstvom) člena kolektívneho štatutárneho orgánu na vykonávanie, uskutočňovanie vôle, nie však na jej kreovanie.(21)

Udelenie generálneho plnomocenstva v mene právnickej osoby na kreovanie vôle spoločnosti je absolútne neplatný právny úkon pre obchádzanie vôle akcionárov/spoločníkov vyjadrenej v úprave konania za spoločnosť – o to viac to platí, ak majú konať dvaja členovia predstavenstva spoločne a udelia generálnu plnú moc jednému z nich. 

Za kľúčovú časť odôvodnenia možno považovať tiež bod 88., v rámci ktorého Ústavný súd SR potvrdil existenciu pravidla zákazu obchádzania pravidla štyroch očí. Pričom poukázal aj na situácie iných poverení (vrátane pracovnoprávnych), ktoré majú obdobné účinky ako inak neprípustné udelenie splnomocnenia a sú udelené tými istými osobami.(22)

Uvedené rozhodnutie zrejme nie je prekvapivé vzhľadom na postoj najvyšších súdnych autorít vSlovenskej ako aj Českej republike vo vzťahu ku generálnym plnomocenstvám vo všeobecnosti (s výnimkou niektorých odchýlok). Doposiaľ mimoriadne zásadným rozhodnutím v rámci Slovenskej republiky bolo rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 353/2012, v rámci ktorého súd vyslovil záver, že ak by malo byť splnomocnenie pre zástupcu formulované a interpretované takým spôsobom, že by ho malo splnomocňovať na všetky úkony, na ktoré je oprávnený štatutárny orgán spoločnosti, a teda samotná spoločnosť, takýto úkon by bol absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa § 20 Občianskeho zákonníka takýto rozsah oprávnení patrí výlučne štatutárnemu orgánu. Predmetné rozhodnutie však riešilo konanie zástupcu, ktorý zároveň nebol členom štatutárneho orgánu.(23)

Z rozhodovacej praxe v Českej republike možno spomenúť podstatne skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 4133/2009, ktorý posudzoval obdobnú situáciu ako Ústavný súd SR v prípade I. US 191/2019, a síce udelenie generálneho plnomocenstva medzi členmi štatutárneho orgánu spoločnosti, keď člen predstavenstva, ktorý bol sám ako jediný oprávnený konať v mene spoločnosti splnomocnil na všetky úkony iného člena predstavenstva, ktorý takéto oprávnenie nemal. Najvyšší súd ČR pritom tiež dospel k neplatnosti takto udeleného plnomocenstva.(24)

Aj s poukazom na demonštratívne príklady rozhodnutí v rámci Slovenskej a Českej republiky sa môže situácia zdať pomerne jasná a judikatúrou vyriešená. Avšak rovnako ako situácia súvisiaca s problematikou udeľovania všeobecných plných mocí, ani otázka pravidla zákazu obchádzania štyroch očí nie môže vzbudzovať ďalšie otázky auvedené podľa nášho názoru súvisí aj s odôvodnením vyššie analyzovaného recentného rozhodnutia Ústavného súdu SR. 

Ústavný súd totiž konštatoval, že udelenie generálneho plnomocenstva jednému členovi predstavenstva, keď sú na konanie v mene spoločnosti oprávnení len spoločne obchádza vôľu akcionárov. 

Ako by však vo svetle tohto odôvodnenia bol posúdený napr. prípad ak by v spoločnosti sručením obmedzeným, ktorej jediní dvaja spoločníci sú zároveň jediní dvaja konatelia asú oprávnení konať len spoločne by sa títo dvaja konatelia rozhodli navzájom si udeliť generálne plnomocenstvo (namiesto zmeny spôsobu konania zapísaného v obchodnom registri)? Je zrejmé, že takto udelené plnomocenstvo neobchádza vôľu spoločníkov, ale v podstate ju vykonáva. Rovnako nemožno hovoriť ani o obchádzaní zodpovednostného režimu štatutárneho orgánu. V nastolenom trende slovenskej aj českej judikatúry by sa žiadalo urobiť záver skôr k neplatnosti takto udeleného plnomocenstva. Avšak vyvstáva otázka, či by uvedený záver nekolidoval s vôľou strán a výkladovým pravidlom v prospech platnosti právnych úkonov. Rovnako sa žiada poznamenať, že striktný prístup by mohol v načrtnutom prípade viesť k účelovému až špekulatívnemu namietaniu platnosti právnych úkonov v rámci záväzkových vzťahov, pričom takýto postup by mohol hraničiť aj so zneužitím práva, ktoré by nemalo požívať právnu ochranu. 

2.2.2. Prokúra 

Prokúra predstavuje osobitný zmluvný inštitút vo vzťahu k plnej moci, pričom prokurista je jej udelením splnomocnený na všetky právne úkony, ktoré súvisia s prevádzkou podniku, a to aj v prípade ak by sa na tieto úkony štandardne vyžadovalo osobitné plnomocenstvo. Prokúru možno považovať (najmä s poukazom na rozsah úkonov) za ekvivalent generálnej plnej moci. Implicitne možno vyvodiť, že na platné udelenie prokúry sa vyžaduje písomná forma.(25) Prokúra je pritom najtypickejší osobitným obchodnoprávnym inštitútom podnikateľského zastúpenia.(26) Zákon neustanovuje explicitné podmienky, ktoré musí fyzická osoba spĺňať, aby mohla vykonávať funkciu prokuristu. Implicitne však možno vyvodiť, že musí byť plne spôsobilá na právne úkony a musí byť spôsobilá niesť zodpovednosť za protiprávne konanie, a to súkromnoprávne, aj trestnoprávne (napr. s poukazom na § 214 a § 22 TZ). Rovnako existuje negatívna podmienka, a to, že osoba nemôže byť vedená v registri diskvalifikácií v intenciách ustanovenia § 13a OBZ.(27)

Pokiaľ osobitné predpisy (napr. zákon o bankách) neustanovujú inak, nie je per se zakázané, aby prokurista bol členom aj iného orgánu spoločnosti.(28)

Rozsah prokúry je daný priamo zo zákona, a to úpravou obsiahnutou v ustanovení § 14 ods. 1 OBZ (rozsah prokúry pokrýva všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku) v spojení s jej negatívnym vymedzením obsiahnutým v ustanovení § 14 ods. 2 OBZ (nie je oprávnený scudzovať a zaťažovať nehnuteľnosti, ak nemá tieto oprávnenia výslovne priznané). Nemôže robiť ani tie právne úkony, ktoré môže robiť len podnikateľ osobne – napr. udeliť prokúru, alebo prijať rozhodnutia, ktoré má prijať určitý orgán podnikateľa (rozdeliť zisk, schváliť zmluvu o predaji podniku a pod.).(29) Prokúru v zmysle § 14 ods. 3 OBZ nemožno účinne navonok obmedziť. Interne však takéto obmedzenie je možné uložiť. Ak by však prokurista prekročil takéto obmedzenie bude zodpovedať za škodu, ktorú by takýmto svojim konaním spôsobil.(30)

Prokúru možno udeliť ako individuálnu alebo kolektívnu (t. j. viacerým osobám). V prípade kolektívnej prokúry existujú viaceré alternatívy ako môžu prokuristi za spoločnosť konať, pričom tieto sú načrtnuté v rámci ustanovenia § 14 ods. 4 OBZ. Tieto alternatívy zahŕňajú možnosť každého z nich konať samostatne, spoločné konanie všetkých prokuristov alebo aspoň dvoch prokuristov spoločne.(31) V praxi sa vyskytli prípady, keď prokurista bol v zmysle zápisu do obchodného registra oprávnený konať len spoločne s členom štatutárneho orgánu. Tento prípad nazývame v teórii nepravá (zmiešaná) kolektívna prokúra. Takýmto zápisom vobchodnom registri častokrát korešpondovalo aj rovnaké obmedzenie štatutárneho orgánu, teda konanie v mene spoločnosti bolo upravené takým spôsobom, že mohol konať len člen štatutárneho orgánu spoločne s prokuristom. Názory na prípustnosť takto upraveného konania za spoločnosť v rámci prokúry, resp. takto upraveného konania v mene spoločnosti štatutárnym orgánom sa v korporačnej teórii líšili.(32) Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. novembra 2020, pod sp. zn. 2 Obdo 44/2020(33) uviedol vo vzťahu k nepravej kolektívnej prokúre, že spoločné konanie prokuristu a štatutárneho orgánu nie je dovolené a nemá byť dovolený ani jeho zápis do obchodného registra. Najvyšší súd SR v rámci odôvodnenia uviedol, že spoločné konanie za spoločnosť prokuristom a konateľom nie je podľa Obchodného zákonníka prípustné a nemožno ho vyvodiť ani z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. e) a písm. g) zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri. Do obchodného registra sa zapisuje iba spôsob podpisovania jednotlivých orgánov, a nie to, na koho súhlasnú vôľu je podpis viazaný. Zo znenia ustanovenia § 13 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka, podľa ktorého právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca, vyplýva, že spojka „alebo“ vylučuje konanie právnickej osoby štatutárnym orgánom a zároveň zástupcom, ktorým je aj prokurista.(34)

Najvyšší súd ďalej uviedol, že konanie prokuristu nemožno obmedziť s účinkami navonok súhlasom či spoločným konaním s treťou osobu, výlučne kombináciou s iným prokuristom pri kolektívnej prokúre. Všeobecne aj z odbornej literatúry vyplýva, že nie je súlade s podstatou štatutárnych orgánov (priame, osobné konanie) ani prokuristov (nepriame konanie, zastúpenie) také konanie, kedy z ustanoveného spôsobu konania má vyplývať zviazanie konania štatutárneho orgánu s podpisovaním prokuristu.(35)

Nad rámec odôvodnenia predmetného rozhodnutia považujeme za potrebné sa zamyslieť a doplniť, že podľa nášho názoru nie je bez významu ani skutočnosť, že štatutárny orgán musí konať pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou (§ 135a ods. 1 OBZ), resp. náležitou (§ 194 ods. 4 OBZ) starostlivosťou, t. j. profesionálne a lojálne. Tieto fiduciárne povinnosti však prokurista ako zástupca spoločnosti nemá. „Miešanie“ spôsobu týchto konaní môže v konečnom dôsledku aj obchádzať zodpovednostný režim. 

Ako primárny problém vnímame najmä obmedzovanie štatutárneho orgánu takýmto spôsobom. Nevnímali by sme ako vyslovene problematické (aj keď možno nepraktické) obmedzenie prokuristu štatutárnym orgánom, avšak vnímame ako problematické obmedzenie štatutárneho orgánu prokuristom. Ak máme od štatutárneho orgánu vyžadovať určitý level starostlivosti, ktorý ide ruka v ruke s prísnym režimom zodpovednosti (objektívna zodpovednosť, obrátené dôkazné bremeno) , je nekoncepčné, aby bol obmedzovaný zo strany „iba“ zástupcu pri výkone svojej funkcie. Nehovoriac o tom, že kombinácia tohto konania bola zmätočná aj z toho pohľadu, že prokurista nedisponoval tak širokými oprávneniami konať za spoločnosť ako štatutárny orgán disponoval v prípade konania v mene spoločnosti, nakoľko prokurista je splnomocnený len na právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, pričom štatutárny orgán je oprávnený urobiť akýkoľvek právny úkon, na ktorý je oprávnená samotná spoločnosť.(36)

3 STAV DE LEGE FERENDA

Od roku 2020 prebiehajú nové práce zamerané na rekodifikáciu súkromného práva, a to v rámci dvoch veľkých celkov. Ide o rekodifikáciu občianskeho práva a práva obchodných spoločností a družstva. Výsledkom týchto prác by mal byť nový Občiansky zákonník, pričom by sa upustilo od dualistickej úpravy a predstavoval by integrovaný kódex všeobecného súkromného práva a Zákon o obchodných spoločnostiach a družstvách, ktorý bude vychádzať z Legislatívneho zámeru rekodifikácie práva obchodných spoločností, ktorý schválila Vláda SR v roku 2021.(37)

3.1 Konanie štatutárneho orgánu 

Všeobecná právna úprava štatutárneho orgánu v predstavenom paragrafovom znení všeobecnej reglementácie právnických osôb je obsiahnutá v treťom diele označenom ako právnické osoby, v prvom oddiele, teda v rámci všeobecných ustanovení a konkrétne v štvrtom pododdiele označenom ako „Štatutárny orgán“. Ako názov napovedá, v rámci štvrtého pododdielu je obsiahnutá úprava štatutárneho orgánu, vrátane podmienok pričítateľnosti konania členov štatutárneho orgánu právnickej osobe, a to všeobecne pre právnické osoby. Konkrétne v ustanovení § 34 ods. 2 navrhovaného znenia ustanovuje, že „Oprávnenie štatutárneho orgánu konať za právnickú osobu je oprávnením konať vo všetkých veciach týkajúcich sa právnickej osoby.“ 

Zo zvýraznenej textácie predmetného ustanovenia možno badať minimálne jazykové upustenie od rozlišovania medzi konaním v mene spoločnosti a za spoločnosť. Na prvý pohľad však nie je zrejmé či ide aj o koncepčnú zmenu, alebo iba upustenie od jazykového odlišovania. 

Na jednej strane uznávame, že upustenie od jazykového rozlišovania medzi konaním za spoločnosť a v mene spoločnosti reálne reflektuje aj aplikačnú prax, ktorá vo veľkej miere, a to nielen medzi podnikateľmi, ale aj čo sa týka odbornej verejnosti nerozlišuje (jazykovo) medzi konaním v mene spoločnosti a za spoločnosť.(38) Čo sa týka upustenia od koncepčného rozlišovania medzi priamym a nepriamym konaním spoločnosti a v podstate posunu len smerom k úprave zastúpenia, na jednej strane vidíme ako výhodu to, že uvedený krok uľahčí podnikateľom ich činnosť a byrokraticky ich odbremení, a to najmä vďaka upusteniu od rigídnosti pravidiel úpravy konania podnikateľa a namiesto toho sa kladie dôraz na vôľu podnikateľa akým spôsobom určí konanie za spoločnosť. Na druhej strane máme však za to, že takáto koncepčná zmena môže mať za dôsledok jednak neprehľadnosť právnej úpravy, avšak najmä nejednoznačnosť zodpovednostného režimu jednotlivých zástupcov, ako aj nerešpektovanie vôle spoločníkov – reziduálnych „vlastníkov“ obchodnej spoločnosti. Uvedené úskalia popíšeme v ďalšej časti textu. 

3.2 Konanie v zastúpení 

Zastúpenie je upravené v rámci piatej hlavy predkladanej právnej úpravy. Táto piata hlava je rozdelená na tri diely, a to (i) všeobecné ustanovenia, (ii) plnomocenstvo, (iii) neoprávnené konanie v cudzom mene. V rámci všeobecných ustanovení je definované kto je zástupcom (ten, kto je oprávnený uskutočniť v mene iného právny úkon), pričom je špecifikované, že toto oprávnenie zastupovať môže vyplývať zo zákona (zákonné zastúpenie) alebo z prejavu vôle zastúpenej osoby (plnomocenstvo). 

3.2.1 Plnomocenstvo 

V rámci druhého dielu je upravené plnomocenstvo, pričom v rámci navrhovaného § 8 sú definované druhy plnomocenstva. V prvom odseku sú špecifikované druhy plnomocenstiev na základe rozsahu úkonov na ktoré je splnomocnenec oprávnený, a to (i) všeobecné plnomocenstvo, (ii) druhové plnomocenstvo (len na právne úkony určitého druhu) a (iii) osobitné plnomocenstvo (len pri jednotlivo určenom právnom úkone). V rámci druhého odseku je špecifikované, že podnikateľ zapísaný do obchodného registra môže iného splnomocniť aj na zastupovanie v podobe prokúry. 

Z hľadiska typológie, navrhovaná právna úprava rozlišuje všeobecné plnomocenstvo (§ 10), podnikové plnomocenstvo (§ 11), prokúru (§ 12) a prevádzkové plnomocenstvo (§ 14). Vzhľadom na vyššie analyzované aplikačné problémy sa budeme ďalej zaoberať len všeobecným plnomocenstvom a prokúrou. 

Všeobecné plnomocenstvo udelené obchodnou spoločnosťou 

V rámci navrhovaného znenia § 10 všeobecnej úpravy zastúpenia je upravené aj všeobecné plnomocenstvo. Ďalej z navrhovaného § 13, v zmysle ktorého „Všeobecné plnomocenstvo alebo prokúru možno udeliť len fyzickej osobe. Táto osoba však nesmie byť členom štatutárneho alebo dozorného orgánu splnomocniteľa.“ vyplýva, že všeobecné plnomocenstvo môže udeliť aj právnická osoba. Pre dôvody popísané vyššie nepovažujeme uvedené riešenie navrhovaného legislatívneho znenia za ideálne. Nad rámec vyššie uvedeného sa však na tomto mieste ešte zamyslíme nad formulovaným zákazom udeliť takéto plnomocenstvo členovi štatutárneho alebo dozorného orgánu. 

Za dva kľúčové argumenty vneprospech umožnenia udeľovania všeobecných plnomocenstiev považujeme (i) obchádzanie vôle spoločníkov a (ii) obchádzanie zodpovednostného režimu štatutárneho orgánu. Vo vzťahu k obom týmto argumentom považujeme za problematické takýmto spôsobom rozširovať okruh osôb, ktoré budú disponovať tak širokým oprávnením konať v mene/za spoločnosť. 

V rámci korporačných štruktúr je primárne oprávnený konať štatutárny orgán, ktorého zodpovednosť vyplýva priamo zo zákona, alebo prípadne prokurista, ktorého vzťah so spoločnosťou sa bude do väčšej alebo menšej miery spravovať mandátnou zmluvou.(39) Naproti tomu, pokiaľ fyzickou osobou, ktorá bude disponovať takýmto všeobecným plnomocenstvom bude nepodnikateľ, tak tento vzťah sa bude spravovať príkaznou zmluvou (podľa § 724 a nasl. OZ). Nie je nám úplne zrejmé prečo existuje vôľa vylúčiť z takéhoto zastupovania člena štatutárneho orgánu, kde možno badať aspoň známky vôle spoločníkov/akcionárov umožniť tejto osobe konať v mene/za spoločnosť (aj keď nie ako splnomocnencovi), pričom je istý predpoklad, že táto osoba bola zvolená do tejto funkcie na základe určitých predpokladov (napr. vzdelanie, skúsenosti a pod.), avšak rovnako existuje vôľa umožniť takéto zastupovanie tretej osobe, vo vzťahu ku ktorej spoločníci/akcionári neprejavili takúto vôľu, táto osoba nemusí disponovať žiadnymi osobitnými znalosťami alebo schopnosťami a ešte navyše bude aj fungovať v „obmedzenom“ zodpovednostnom režime oproti napr. prokuristovi, ktorého úlohu možno oproti navrhovanej textácii úpravy všeobecného plnomocenstva považovať za duplicitné. 

3.2.2 Prokúra 

Podľa navrhovanej právnej úpravy prokúra bude oprávňovať na všetky právne a procesné úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku splnomocniteľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, a to aj keď nie sú bežné alebo keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo. Na scudzenie alebo zaťaženie nehnuteľnosti však prokúra oprávňuje, len ak je to zapísané v obchodnom registri. 

Rovnako ako aj v prípade aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy interné obmedzenie prokúry nie je účinné navonok voči tretím osobám, ani v prípade ak je zverejnené. 

Následne je špecifikované, že podnikateľ, ktorý je právnickou osobou, môže prokúru udeliť aj tak, že sa na konanie v jeho mene bude vyžadovať spoločný prejav vôle viacerých prokuristov alebo spoločný prejav vôle prokuristu alebo niekoľkých prokuristov a jedného alebo niekoľkých členov štatutárneho orgánu. Z navrhovaného znenia predmetného ustanovenia vyplýva, že sa bude pripúšťať aj nepravá kolektívna prokúra, ktorú Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí zavrhol. Uvedené je podľa nášho názoru nekoncepčné, a to najmä s ohľadom na zodpovednostný režim štatutárneho orgánu. Štatutárny orgán má v rámci svojho konania fiduciárne povinnosti, ktoré mu vyplývajú priamo zo zákona, a to najmä povinnosť konať profesionálne a lojálne. V prípade štatutárneho orgánu sa lojalitou (aj s poukazom na novú navrhovanú právnu úpravu) má na mysli lojalita voči spoločnosti a všetkým jej spoločníkom. Oproti tomu zodpovednostný režim prokuristu sa bude pohybovať v intenciách mandátnej zmluvy, ktorou sa bude spravovať vzťah medzi prokuristom a obchodnou spoločnosťou.(40) Uvedené môže priniesť v praxi problematické situácie, napr. ak by prokurista spolu so štatutárnym orgánom v rámci nepravej kolektívnej prokúry spôsobili škodu minoritnému spoločníkovi/akcionárovi spoločnosti, a to tak, že by nevzali do úvahy aj jeho najlepší záujem. Štatutárnemu orgánu v rámci povinnosti lojality a profesionality táto povinnosť vyplýva, prokuristovi však nie a bez ďalšieho mu táto povinnosť nebude vyplývať ani z mandátnej zmluvy, ktorou sa bude spravovať jeho vzťah so spoločnosťou. Je potom otázne v akom zodpovednostnom režime by táto situácia bola ďalej riešená. Ak by sme mali dospieť k záveru, že za toto konanie by mal niesť plnú zodpovednosť štatutárny orgán, je nekoncepčné, aby bol vo svojom rozhodovaní obmedzovaný prokuristom, ktorý by sa takýmto spôsobom uchránil pred vyvodením zodpovednosti. Ak by sme chceli dospieť k záveru, že by mal za toto konanie niesť zodpovednosť aj prokurista je otázne v akej miere by ju niesol a na základe čoho by sme sa k takejto zodpovednosti dopracovali. 

4 ZÁVER 

Navrhovaná právna úprava zavádza koncepčné zmeny v rámci konania v mene/za obchodné spoločnosti. V podstate sa pristupuje k absolútnemu upusteniu od rozlišovania medzi týmito typmi konaní. Nejde len o jazykové upustenie, ale ide o pretvorenie koncepcie. Rovnako sa stáva obsolentnou polemika, či už v rámci korporačnej doktríny, alebo rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít o prípustnosti jednotlivých foriem konania. Rozumieme, že motiváciou navrhovanej právnej úpravy môže byť zjednodušenie konania, a teda podnikania ako takého. Kladieme si však otázku, či je uvedené potrebné uprednostniť pred vôľou spoločníkov, ktorí ju relevantným spôsobom prejavili a či dostupné mechanizmy na následné vyvodzovanie zodpovednosti budú dostatočne účinné, aby bola spoločnosti nahradená spôsobená škoda, a to vzhľadom na zodpovednostný režim jednotlivých jej „zástupcov“. 

Použitá literatúra: 

BRÖSTL, A. Preferencia platnosti právnych úkonov – odkiaľ, kam a kade. In: Súkromné právo. 2/2021.
DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava : C. H. Beck, 2016, 610 s. JURČOVÁ, M., PAVELKOVÁ, B., NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 360. 

MAMOJKA, M. a kol. Obchodné právo I – všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností a družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021. 806 s.
MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník. 1. zväzok. Veľký komentár. Žilina : Eurokódex, 2016. OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2017, 1739 s. 

OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť a súťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019. 314 s.
OVEČKOVÁ, O., CSACH, K., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2. Obchodné spoločnosti a družstvo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020. 425 s. 

PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 1792. PATAKYOVÁ, M. ĎURICA, M., HUSÁR, J. a kol. Aplikované právo obchodných spoločností a družstva – ťažiskové inštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021, s. 864.
SUCHOŽA, J. a kol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016. 1336 s.,
ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1754 s. 

Uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júla 2009, sp. zn. I. ÚS 198/09
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. novembra 2009, sp. zn. 23 Cdo 2713/2009 Uznesenie Ústavného súdu SR z 1. augusta 2012, sp. zn. III. US 353/2012 Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2019, sp. zn. 5 Obdo 57/2019 Nález Ústavného súdu SR z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2020, sp. zn. 2 Obdo 44/2020. 

https://www.justice.gov.sk/aktualne-temy/rekodifikacia-sukromneho-prava

Kontaktné údaje: 

Mgr. Simona Adamiková
simona.adamikova@flaw.uniba.sk
Ústav štátu a práva, Slovenská akadémia vied/Katedra obchodného a hospodárskeho práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského
Klemensova 2522/19/Šafárikovo nám. 6
811 09 Bratislava/ 810 00 Bratislava
Slovenská republika/Slovenská republika 

Poznámky

• 1) Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“). 
• 2) Vrámci korporačnej teórie sa kladie väčší alebo menší dôraz na predmetné rozlišovanie konania vmene alebo za spoločnosť, pričom časť teórie striktne trvána rozlišovaní týchto foriem konania zdôvodu ich koncepčnej rozdielnosti. Pozri napr.: MAMOJKA, M. akol. Obchodné právo I –všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností adružstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 87 –98. Časť autorov pritom poukazuje skôr na jazykový význam predmetného odlíšenia, pričom konanie zástupcu chápe ako konanie aj vmene spoločnosti, aj za spoločnosť. Pozri napr.:OVEČKOVÁ, O., CSACH, K., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2. Obchodné spoločnosti adružstvo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, s. 255. 
• 3) Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). 
• 4) PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 68. 
• 5) DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava : C. H. Beck, 2016, s 225. 
• 6) § 133 ods. 3 OBZ
• 7) § 191 ods. 2 OBZ
• 8) Ustanovenie bolo takto spresnené novelou Obchodného zákonníka č. 390/2019 Z. z. súčinnosťou od 1. januára 2020. Zákonodarca podľa dôvodovej správy reagoval predovšetkým na nejednotnú aplikačnú prax registrových súdov, ktoré takéto obmedzenie oprávnenia konať zapisovali ako určenie spôsobu konania asnažil sa tým ochrániť právnu istotu na strane tretích osôb. 
• 9) MAMOJKA, M. akol. Obchodné právo I –všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností adružstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 88-90 
• 10) OVEČKOVÁ, O., CSACH, K., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2. Obchodné spoločnosti adružstvo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, s. 252-253. 
• 11) OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť asúťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 180. 
• 12) JURČOVÁ, M., PAVELKOVÁ, B., NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 173-178. 
• 13) DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava : C. H. Beck, 2016, 151 s. 
• 14) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 187 -206 
• 15) Nález Ústavného súdu SR z26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 
• 16) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z22. októbra 2019, sp. zn. 5 Obdo 57/2019 
• 17) Pozri napr.: BRÖSTL, A. Neplatnosť plnomocenstiev udeľovaných právnickými osobami.In Súkromné právo. 2019, č. 1, s. 25 anasl., OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť asúťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 181. 
• 18) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVA, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 187 -206 
• 19) BRÖSTL, A. Preferencia platnosti právnych úkonov –odkiaľ, kam akade. In: Súkromné právo. 2/2021 
• 20) Uznesenie Ústavného súdu SR z9. júla 2009, sp. zn. I. ÚS 198/09 
• 21) Nález Ústavného súdu SR z26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 
• 22) Tamtiež. 
• 23) Uznesenie Ústavného súduSR z1. augusta 2012, sp. zn. III. US 353/2012 
• 24) Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. novembra 2009, sp. zn. 23 Cdo 2713/2009 
• 25) MAMOJKA, M. akol. Obchodný zákonník.1. zväzok.Veľký komentár. Žilina : Eurokódex, 2016.s. 37.; SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 91 s. 
• 26) OVEČKOVÁ, O. akol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2017, s. 164. 
• 27) SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár.Bratislava: Eurounion, 2016, s. 90-91. 
• 28) Vrámci úpravy OBZ § 200 ods. 4 nezlučiteľnosť postavenia prokuristu ačlenstvo vdozornej rade. OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť asúťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 183. Opačný názor pozri: SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 91. 
• 29) PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 82. 
• 30) JURČOVÁ, M., PAVELKOVÁ, B.,NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 195. 
• 31) SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 91. 
• 32) PATAKYOVÁ, M. ĎURICA, M., HUSÁR, J. akol. Aplikované právo obchodných spoločností adružstva –ťažiskové inštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021, s. 259. 
• 33) Rozhodnutie bolo tiež publikované pod R63/2021 vZbierke stanovísk Najvyššieho súdu arozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach obchodnoprávnych č. 6/2021. 
• 34) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2020, sp. zn. 2 Obdo 44/2020. 
• 35) Tamtiež. 
• 36) Niektorí autori poukazujú na skutočnosť, že takéto obmedzenie prokuristom by mohlo byť teoreticky vnímané ako interné obmedzenie štatutárneho orgánu, ktoré však nemá účinky smerom navonok, ale teda jeho nerešpektovanie by vprípade vzniku škody mohlo teoreticky zakladať zodpovednostný vzťah medzi štatutárnym orgánom aobchodnou spoločnosťou. Pozri bližšie: JURČOVÁ, M.,PAVELKOVÁ, B., NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 360. 
• 37) https://www.justice.gov.sk/aktualne-temy/rekodifikacia-sukromneho-prava/ 
• 38) Pozri napr. zápis konania vmene spoločnosti AB -Centrum Safari, spol. s r.o., so sídlom Masarykova 57Michalovce 071 01, IČO 36 180823, zapísaná vOR OS KE I, odd.: Sro, vl. č.:10030/V, alebo napr. zápis konania vmene spoločnostiZymestic Solutions, s. r. o., so sídlomRužinovská 44Bratislava 821 03, zapísaná vOR OS BAI, odd.: Sro, vl. č.:54792/B. 
• 39) Rozsudok Najvyššieho súduČR z 25. novembra 2009,sp. zn. 23 Cdo 2713/2009. 
• 40) Tamtiež. 

Autor
Mgr. Simona Adamiková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Milniky_zborniky/Milniky_2022_-_Zbornik_FINAL.pdf

Abstrakt

Proces priznávania odmeny za právne zastupovanie advokátom poskytujúcim bezplatnú právnu pomoc môže vzbudzovať nejasnosti či dokonca nesprávnu aplikáciu právnych predpisov. V súvislosti s nárastom zasielaných vyúčtovaní trov právneho zastúpenia advokátov za zastupovanie osôb v materiálnej núdzi centrum využilo priestor, ktorý mu poskytla Slovenská advokátska komora, na podanie svojho stanoviska k danej problematike. V prvej časti článku je snahou autorov sprevádzať čitateľa jednotlivými vývojovými etapami priznávania náhrady trov právneho zastúpenia osôb v materiálnej núdzi centrom aj súdmi. V druhej časti sa centrum venuje kľúčovým problémom, s ktorými sa stretáva pri rozhodovacej právomoci a podáva advokátom základné informácie smerujúce k zjednodušeniu procesu podávania vyúčtovania a následne priznávania náhrady trov právneho zastúpenia.

Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“), ako štátna rozpočtová organizácia, ktorá poskytuje právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi,[1] vzniklo 1. 1. 2006 na základe zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“). 

Už od počiatku vzniku centra patrí medzi jeho hlavné úlohy poskytovanie právnej pomoci osobám, ktoré si v dôsledku ťažkej finančnej situácie nemôžu právnu pomoc zabezpečiť sami. Centrum poskytuje právnu pomoc prostredníctvom advokátov, svojich právnikov alebo mediátorov. S určovaním advokátov na ochranu práv a oprávnených záujmov ľudí, ktorí sa často nie len svojím zavinením dostali do neľahkej životnej situácie, úzko súvisí ďalšia obsahová náplň činnosti centra, a to rozhodovanie o trovách zastúpenia určených advokátov poskytujúcich právnu pomoc pre osoby v materiálnej núdzi a s tým súvisiaci proces. O trovách právneho zastúpenia advokáta a ich výške rozhoduje právny odbor centra, ktorý je organizačne oddelenou zložkou od jednotlivých kancelárií centra. Právny odbor posudzuje žiadosti advokátov o úhradu trov právneho zastúpenia, a na ich základe vydáva rozhodnutia o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia advokátov. 

V rámci celého procesu priznávania náhrady trov právneho zastúpenia advokátov však často vznikajú nezrovnalosti medzi rozhodovacou praxou centra a požiadavkami advokátov na odmenu, ktorá im bezpochyby za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi patrí, avšak často nie v takej výške, v akej si túto odmenu vyúčtujú. 

Centrum považuje za vhodné, ako reakciu na článok uverejnený v Bulletinu slovenskej advokácie č. 3/2014, ale najmä z dôvodu urýchlenia, ako aj uľahčenia práce advokátom pri vyčíslovaní odmeny, priblížiť svoju rozhodovaciu prax, a tým do budúcnosti vylúčiť nejasnosti, ktoré sú často dôvodom predlžovania lehoty na rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia. 

Druhá či tretia hlava? 

Určovanie/ustanovovanie advokátov, či už súdom alebo centrom a následne priznanie a vyplácanie odmeny možno rozdeliť do niekoľkých období. 

Vzhľadom na to, že centrum vzniklo až 1. januára 2006, je zrejmé, že do tohto obdobia (do 31. decembra 2005) advokátov ustanovovali a o ich odmene rozhodovali iba súdy podľa § 30 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). O odmene rozhodovali súdy na základe § 140 ods. 2 OSP, podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Rozhodovanie o trovách zastúpenia podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky za úkony vykonané pred 1. januárom 2006 je rozhodovaním nad rámec centru zverených právomocí, preto nie je v právomoci centra priznať náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony. Centrum je povinné a oprávnené rozhodovať podľa tretej hlavy druhej časti, ktorá bola do vyhlášky zavedená novelou č. 649/2005 účinnou od 1. januára 2006, s názvom „Tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní“. Nie je preto v právomoci centra priznať náhradu trov právneho zastúpenia za úkony vykonané pred zavedením právnej úpravy podľa menovanej hlavy. Podľa § 149 ods. 2 OSP v znení zákona č. 495/2009 Z. z., ak účastníkovi súd ustanovil zástupcu, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, ktorým je § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. a podľa § 14a a nasl. vyhlášky (tretia hlava, druhá časť). Keďže však tretia hlava bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradená až od 1. januára 2006, nie je možné o úkonoch vykonaných skôr rozhodnúť.

O týchto trovách centrum nemôže rozhodnúť ani podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky, pretože uvedené by bolo nad rámec centrom zverených právomocí s ohľadom na § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Žiline, v rozsudku sp. zn. 20S/64/2013 zo dňa 11. februára 2014 a v rozsudku sp. zn. 20S/66/2013 zo dňa 11. februára 2014: „Čo sa týka uplatnenej odmeny advokátom za úkony pred 1. 1. 2006, krajský súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonným spôsobom reaguje na túto odvolaciu námietku žalobcu tak, že centrum nemá právomoc rozhodovať o úkonoch právnej pomoci uskutočnených pred týmto dátumom, keďže môže rozhodovať len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, ktorá je sama účinná od 1. 1. 2006 a teda v čase vykonania týchto úkonov neexistovala.“ [2]

Centrum na základe uvedeného postupuje v súlade so zákonom, keď konanie v časti náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané pred zavedením tretej hlavy druhej časti podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (ďalej len „Správny poriadok“) zastavuje, nakoľko vec nepatrí do pôsobnosti centra, a nie
je ani možné ju postúpiť príslušnému orgánu. Podľa § 20 Správneho poriadku „Ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania“. Z uvedeného vyplýva, že ak vo veci nemá právomoc správny orgán, ale súd, nie je možné postupovať podľa tohto zákonného ustanovenia a vec postúpiť súdu. Advokátovi rozhodnutím o zastavení časti konania o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v zastavenej časti nárok nezaniká, ale centrum podľa platných a účinných právnych predpisov nie je o tomto nároku oprávnené rozhodovať a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. 

Za úkony vykonané po 1. januári 2006 centrum priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, avšak stále len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, bez ohľadu na to, či advokáta ustanovil súd alebo určilo centrum. Za dôležitý časový moment centrum považuje dátum 1. jún 2009, pretože od tohto dátumu sa mení tarifná odmena za zastupovanie advokátov na paušálnu odmenu, ktorá sa priznáva bez ohľadu na hodnotu veci v spore, a to za účelom úspory nákladov centra za služby poskytované advokátmi klientom centra a za účelom spravodlivejšieho odmeňovania advokátov za poskytované právne služby. Tarifná odmena, ktorá sa advokátom priznávala pred 1. júnom 2009, bola často neprimerane vysoká vzhľadom na počet úkonov, ktoré advokát vykonal, a tiež vzhľadom na to, že aj v prípade zastavenia konania alebo nezastupovania do právoplatného skončenia vo veci samej sa odmena advokátovi priznávala v plnej výške. Novelou vyhlášky č. 209/2009 Z. z. sa okrem iného zmenil tiež názov tretej hlavy druhej časti vyhlášky, ktorá po novele znie: „Paušálna odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná Centrom právnej pomoci“.

Centrum teda bez ohľadu na to, či ide o ustanovenie advokáta súdom alebo určenie advokáta centrom, v prípadoch keď došlo k ustanoveniu/určeniu advokáta pred 1. júnom 2009, teda pred zmenou tretej hlavy druhej časti vyhlášky, určuje odmena podľa tarify. Na priznanie odmeny je rozhodujúci dátum vykonania prvého úkonu právnej služby, tento úkon však advokát musí preukázať. Ak advokáta ustanoví súd, vo väčšine prípadov je takýmto úkonom dátum prevzatia, resp. dátum právoplatnosti uznesenia súdu o ustanovení advokáta na zastupovanie účastníka konania. Z toho vyplýva, že ak advokát vykonal prvý úkon pred 1. júnom 2009, centrum rozhoduje podľa znenia tarify účinnej do 31. mája 2009, a to aj v prípade, ak rozhoduje po tomto dátume. Centrum rozhoduje o odmene advokáta ustanoveného súdom až po 1. januári 2010, kedy súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene advokáta ustanoveného súdom, a táto právomoc prešla len na centrum, ktoré rozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky. 

V praxi môže nastať tiež situácia, že centrum bude rozhodovať o odmene advokáta podľa vyhlášky účinnej do 31. mája 2009 a zároveň aj podľa vyhlášky účinnej od 1. júna 2009. Ak advokát vykonal prvý úkon pred 1. júnom 2009, centrum mu prizná tarifnú odmenu podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky účinnej do 31. mája 2009 za prvostupňové konanie pred súdom. Ak však advokát podá v tej istej veci opravný prostriedok a zastupuje účastníka konania aj v konaní pred súdom druhého stupňa, a tento opravný prostriedok podá po 1. júni 2009, prizná sa advokátovi paušálna odmena za druhostupňové konanie podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky účinnej od 1. júna 2009. 

Rovnako ako v prípade advokáta určeného centrom, aj advokátovi ustanovenému súdom, ak o jeho odmene rozhoduje centrum, patrí okrem odmeny aj režijný paušál za vykonané úkony právnej služby, avšak len vtedy, ak si tento režijný paušál advokát uplatní a úkony právnej služby riadne preukáže doloženými dokladmi. Advokát má tiež nárok na náhradu hotových výdavkov, ktorých vynaloženie musí taktiež preukázať. Centrum advokátovi priznáva DPH za predpokladu, že si ju advokát uplatní, a ako platiteľ dane doloží k vyúčtovaniu osvedčenie o registrácii pre DPH. 

Ako už bolo vyššie uvedené, prelomovým momentom v odmeňovaní advokátov bola zmena vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to vyhláškou č. 209/2009 Z. z. účinnou od 1. júna 2009, ktorou došlo k zmene v tretej hlave druhej časti zavedením paušálnej odmeny. Centrum prizná advokátovi odmenu za celé konanie vo výške pevne stanovenej vyhláškou. O odmene teda rozhoduje centrum podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky vo výške tzv. paušálu. 

Paušálna odmena za právne zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní sa už neodvíja od výšky predmetu sporu vyjadrenej v peňažnej sume, ale je stanovená fixnou sadzbou, ktorá sa vzťahuje na celé konanie vo veci. Prípadné zvýšenie paušálnej odmeny za zastupovanie v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci môže centrum priznať v súlade s § 14b ods. 2 vyhlášky najviac o 100 percent. Toto zvýšenie je však na posúdení centra, ktoré o zvýšení môže rozhodnúť iba na návrh advokáta. 

Podľa prechodných ustanovení vyhlášky č. 209/2009 Z. z. za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí odmena podľa predpisov účinných do 31. mája 2009. 

Od 1. januára 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. OSP v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 495/2009 Z. z.“), medzi ktoré sa radí aj zákon č. 327/2005 Z. z.. Táto novela priniesla výrazný posun v procese ustanovovania a následne aj odmeňovania advokátov poskytujúcich bezplatnú právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi. 

Dôsledkom predmetnej novely malo byť aj odstránenie tzv. dvojkoľajnosti v procese priznávania odmeny advokátom za právne zastupovanie oprávnenej osoby[3] alebo účastníka konania. Zmena sa dotkla advokátov ustanovených súdom do 31. decembra 2009, o odmene ktorých súd nerozhodol do 31. decembra 2009. 

Podľa § 149 ods. 2 OSP v znení zákona č. 495/2009 Z. z., „Ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu.“ 

Osobitným predpisom je zákon č. 327/2005 Z. z., a to konkrétne § 15, ktorý pojednáva o návratnosti vynaložených finančných prostriedkov. V zákone č. 327/2005 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia týkajúce sa iných vzťahov ako vzťahov v konaniach o nároku na poskytnutie právnej pomoci.

Otázkou, kto a podľa akých ustanovení je oprávnený rozhodovať o odmene za právne zastupovanie advokáta ustanoveného súdom do 31. decembra 2009, o ktorého trovách súd nerozhodol do 31. decembra 2009, sa zaoberal aj Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku č. k. 24S/1/2013-62 zo dňa 8. novembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. januára 2014. Krajský súd rozhodoval o žalobe advokáta, ktorého ustanovil uznesením Okresný súd Lučenec č. k. 9C/23/2008 zo dňa 30. decembra 2009 na zastupovanie účastníka konania v dovolacom konaní. Advokát si uplatnil trovy právneho zastúpenia v centre a vyčíslil odmenu právneho zastupovania vo výške 165 448,79 eur. Centrum, v tomto konaní žalovaný, rozhodnutím zo dňa 27. júna 2012 priznalo advokátovi odmenu vo výške 255,16 eur. O odvolaní advokáta proti rozhodnutiu centra zo dňa 27. júna 2012 rozhodol odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 8. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvého stupňa potvrdil. 

Advokát v žalobe nesúhlasí s priznaním nižšej odmeny, keďže podľa jeho názoru by dané rozhodnutie bolo v neprospech žalobcu ako účastníka konania a išlo by tak o retroaktivitu negatívne zasahujúcu do výšky odmeny za poskytnutú právnu pomoc. 

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“[4]

Podľa názoru žalobcu mal o odmene právneho zastúpenia rozhodovať okresný súd, pretože právne zastupovanie saa začalo dňom vydania rozhodnutia o ustanovení advokáta, t. j. dňom 30. decembra 2009. Krajský súd konštatoval, že „Podstatnou skutočnosťou je v tomto prípade to, že predmetné rozhodnutie o ustanovení žalobcu za zástupcu bolo žalobcovi doručené po 1. 1. 2010 (14. 1. 2010), žalobca po 1. 1. 2010 vykonal úkony právnej služby (konkrétne 25. 1. 2010) a rozhodnutie o ustanovení žalobcu za zástupcu nadobudlo právoplatnosť rovnako po 1. 1. 2010 (29. 1. 2010). Žalobca bol teda právoplatne ustanovený za právneho zástupcu účastníka dovolacieho konania až dňom právoplatnosti predmetného uznesenia (29. 1. 2010) a týmto dňom mu vznikla povinnosť zastupovať účastníka konania. Procesno-právna úprava platná a účinná od 1. 1. 2010 by sa však na žalobcu vzťahovala aj v prípade ustanovenia za zástupcu pred 1. 1. 2010. Súd zhodne s argumentáciou žalovaného poukazuje na právnu úpravu platnú a účinnú do 31. 12. 2009, ktorá v súvislosti s priznávaním trov právneho zastúpenia upravovala postup, podľa ktorého súd pri stanovení výšky odmeny advokáta postupoval podľa § 149 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2009 v prípade, ak rozhodoval o odmene advokáta do 31. 12. 2009. Výška odmeny sa podľa cit. ust. § 149 ods. 2 O. s. p. v znení úč. do 31. 12. 2009 určovala podľa ustanovení osobitného predpisu, pričom v poznámke 15 pri tomto ustanovení O. s. p. je uvedený odkaz na vyhl. č. 655/2004 Z. z. bez určenia konkrétnej časti, podľa ktorej bol súd oprávnený, resp. povinný rozhodovať. Zákonom č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. (O. s. p.) došlo o. i. k novelizácii cit. ust. § 149 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého, ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca, alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, pričom v poznámke 15 je uvedený odkaz na § 15 zák. č. 327/2005 Z. z. a § 14a a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Došlo k zjednoteniu rozhodovania o uplatnenej náhrade trov advokátov ustanovených za zástupcov z prostriedkov štátu a to bez ohľadu na to, či advokát bol za zástupcu ustanovený súdom podľa § 30 O. s. p. alebo určený centrom právnej pomoci podľa zák. č. 327/2005 Z. z.. O tejto odmene bolo oprávnené rozhodovať centrum a to postupom podľa § 15 zák. č. 327/2005 Z. z. s odkazom na § 14a a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Od 1. 1. 2010 tak došlo k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov, ako aj k zmene mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch vo vzťahu k určeniu výšky odmeny podľa § 14a a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z., ako aj vyplácania priznaných trov právneho zastúpenia.“[5]

Podľa názoru krajského súdu, vyjadrenom v rozsudku č. k. 24S/1/2013 zo dňa 8. novembra 2013, vzniká advokátovi nárok na odmenu až právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bol advokát ustanovený alebo určený na zastupovanie účastníka konania, resp. až dňom, kedy došlo k vykonaniu prvého úkonu v rámci poskytovania právnej služby v konaní, avšak až po právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení. „Zmena právnej úpravy týkajúca sa určenia orgánu, ktorý má právomoc priznávať nárok na bezplatnú právnu pomoc, resp. výšky tejto odmeny a spôsob rozhodovania a jej vyplácania môže nasvedčovať tomu, že v tomto prípade sa jedná o nepravú spätnú účinnosť právnej normy (nepriamu retroaktivitu). Nepriama retroaktivita však v konečnom dôsledku nepôsobí do minulosti, pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy a tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“[6]

Jedinou výnimkou, kedy centrum nerozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti, tvorí § 24e zákona č. 327/2005 Z. z., pri výklade ktorého vznikajú často nejasnosti. Ustanovenie § 24e zákona č. 327/2005 Z. z. bolo do uvedeného právneho predpisu doplnené zákonom č. 335/2012 Z. z.. Jeho účelom malo byť podľa zákonodarcu odstránenie a vyriešenie negatívneho kompetenčného konfliktu medzi súdom a centrom, ktorý nastal v súvislosti s odstránením dvojkoľajnosti v priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia osoby v materiálnej núdzi. Ako bolo vyššie spomenuté, do 31. decembra 2009 právna úprava rozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom a určenia advokáta centrom. Prvým krokom k odstráneniu tejto dvojkoľajnosti bola novela § 30 a § 149 ods. 2 OSP, na základe ktorej prešla rozhodovacia právomoc súdov rozhodovať o výške náhrady trov právneho zastúpenia advokátov ustanovených účastníkovi konania súdom, v prípade ak nebola tejto osobe náhrada trov konania priznaná. Centrum sa tak stalo výlučným orgánom, ktorý bol oprávnený v danej veci konať. Podľa dôvodovej správy k uvedenej novele: „Popísané novelizácie OSP spôsobili taký právny stav, že advokátom ustanoveným súdom v zmysle § 30 OSP pred 1. januárom 2010 patrila odmena za zastupovanie a náhrada trov konania podľa všeobecných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (§ 9 – § 14), avšak súdy po 1. januári 2010 mohli rozhodovať len podľa ustanovení § 14a – § 14f citovanej vyhlášky vzhľadom na novelizované ustanovenie § 149 ods. 2 OSP, ktoré neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie. Niektoré súdy zrejme tento rozpor preklenovali výkladom, avšak iné súdy skutočne toto rozhodovanie odmietali. 

Rozhodovať o trovách advokátov v popísanom prípade nemohlo ani Centrum, keďže jeho rozhodovanie o trovách v zmysle § 15 zákona je viazané na aplikáciu ustanovení § 14a – § 14f vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a toto nebolo možné preklenúť ani prechodným ustanovením § 25a zákona. Toto ustanovenie sa totiž vzťahuje len na rozhodovanie Centra o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§ 10 zákona) a nie na rozhodovanie o trovách konania v zmysle § 15 zákona“. 

Na základe § 24e sa rozšírila právomoc centra rozhodovať o trovách konania a trovách právneho zastúpenia advokátov ustanovených súdom pred 1. januárom 2010 v zmysle druhej hlavy druhej časti vyhlášky. Ide o § 9 až 14 vyhlášky. Podľa týchto ustanovení však centrum nemôže postupovať svojvoľne, ale zákonodarca stanovil pre rozhodovanie podľa uvedeného paragrafu presné mantinely. 

Z § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky 655/2004 Z. z. za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to ak:

1) účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a

2) súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom do 31. 12. 2009 a 

3) advokáta odkázal na centrum 

4) alebo nerozhodoval o tom vôbec napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom.

„Trovy konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom konania pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov počas konania“. Ustanovenie § 137 OSP, obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých trov konania. Ide napr. o: 

1) hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, zaplatený súdny poplatok nevynímajúc, 2) ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov,
3) trovy dôkazov,
4) odmenu notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky,
5) odmenu správcu dedičstva a jeho hotové výdavky,
6) tlmočné,
7) odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát atď..

Z uvedeného je zrejmé, že … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
Mgr. Veronika Adamková
Mgr. Ľubica Ondrisová
Mgr. Eduard Oravec

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/70?web/sk/cms/closeBanner=1

Postup darcu v prípade domáhania sa vrátenia daru upravuje § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a nie je odstúpením od zmluvy, pretože podľa § 48 ods. 2 OZ sa odstúpením zmluva od začiatku zrušuje (výnimku môže ustanoviť zákon alebo dohoda účastníkov). K zániku darovacieho vzťahu však dochádza až v momente, keď jednostranný právny úkon príde do sféry obdarovaného, čiže darovacia zmluva sa nezrušuje od začiatku. Predmetnou témou sa už zaoberala Ficová,[1] ktorá dospela aj k nasledujúcim záverom:

a) na vykonanie záznamu správa katastra nie je oprávnená skúmať, či sa naplnili podmienky potrebné na domáhanie sa vrátenia daru darcom podľa § 630

b) na vykonanie záznamu pri vrátení daru sú potrebné dva listy (jeden darcovi, že sa mu odoberá dar a druhý správe katastra, že dar sa navrátil darcovi).

K obdobným záverom dospeli aj autori komentára k českému OZ,[2] tvrdiac, že povinnosť obdarovaného vrátiť predmet darovacej zmluvy nie je závislá na tom, či darca uplatnil na súde právo na vrátenie daru. Táto skupina teoretikov argumentuje aj súdnou praxou, podľa ktorej sa darovacia zmluva zruší už samotným prejavom vôle darcu a to v momente ako sa tento prejav vôle dostane do dispozičnej sféry obdarovaného. Následne sa obnoví pôvodný právny vzťah ex nunc a obdarovaný sa stane neoprávneným držiteľom a preto je povinný vec vydať. Nezáleží na tom, či ide o vec hnuteľnú alebo nehnuteľnú.

Tu však vzniká otázka, ktorú Ficová nerieši – ako má správa katastra vedieť (resp. zistiť), že prvý list určený obdarovanému sa dostal do jeho sféry. Je to dôležité z dôvodu, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza až v momente, keď jednostranný právny úkon príde do sféry obdarovaného a darovacia zmluva sa nezrušuje od začiatku, ale práve od momentu, kedy sa predmetný list dostane do sféry obdarovaného. Z toho logicky vyplýva, že pokiaľ sa predmetný list nedostane do sféry obdarovaného, k zrušeniu darovacieho vzťahu nedošlo a nie je dôvod aby správa katastra vykonala záznam. Obdarovaný zostáva vlastníkom z titulu § 132 OZ. Vlastníctvo obdarovaného teda musíme v zmysle tohto paragrafu považovaťza plnohodnotné, pretože jedným z titulov nadobudnutia vlastníctva je aj darovacia zmluva. Navyše, podľa § 126 OZ má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho práva neoprávnene zasahuje. Takouto neoprávnene zasahujúcou osobou môže byť aj darca. Zastávame názor, že za neoprávnený zásah voči vlastníctvu možno považovať aj darcovo domáhanie sa vrátenia daru za predpokladu, že nedošlo k naplneniu skutkového stavu vymedzeného v § 630 OZ v zmysle interpretácie s ním súvisiacich judikátov R 38/1992, R 61/1997, R 88/1998, R 111/1998 a R 31/1999. V prípade domáhania sa darcu vrátenia daru z dôvodu, ktorý nie je zákonom vymedzeným dôvodoch, možno považovať za neoprávnené zasahovanie do vlastníckych práv a správa katastra by z tohto titulu mala vlastníka chrániť. Na podporu tohto tvrdenia možno argumentovať aj § 3 ods. 2 OZ, podľa ktorého štátne orgány a orgány miestnej správy majú dbať o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv občianskoprávnych vzťahov.

Ak by sme pripustili, že správa katastra nielenže nie je oprávnená skúmať, ako sa obdarovaný voči darcovi správal (napr. či sa skutočne správal hrubo), ale, že správu katastra nemá čo zaujímaťani to, či sa listzrušujúci darovanie dostal do sféry obdarovaného, potom so závermi, ku ktorým dospela Ficová vo vyššie citovanom článku možno súhlasiť len pokiaľ ide o titulus. Ficová v závere píše, že „jedine jednostranný prejav vôle darcu … má v zmysle zákona konštitutívne účinky, ktoré na vykonanie zápisu záznamom vyžaduje ustanovenie § 34 ods. 1 ZKN a preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza už momentom doručenia jednostranného právneho úkonu, ktorým sa darca domáha vrátenia daru, obdarovanému (viď § 45 ods. 1 OZ).“[3]

Keď sa však na problematiku pozrieme cez prizmu modusu, čo je signifikantné najmä u tých práv, kde štát ingeruje so svojou evidenciou, potom by sme mali vyššie citované Ficovej závery považovať za sporné. Okrem už zmienených dôvodov možno argumentovať aj tým, že správa katastra by nemala rozhodovať na základe domnienky. Ak by na základe domnienky k takémuto záznamu predsa len došlo, že všetky materiálne aj formálne podmienky na zrušenie darovania boli splnené a pritom reálne splnené neboli, vytvára sa priestor pre svojvôľu darcu a teda aj potenciálna neistota obdarovaného. V konkrétnych prípadoch môže spôsobiť značné problémy pri správe vecí súkromných. Ako príklad možno uviesť situáciu, keď sa obdarovaný rozhodol pre uzavretie zmluvy o hypotekárnom úvere a predmetom záložného právaje darovaná nehnuteľnosť.

Na druhej strane nemožno prehliadnuť Ficovej argument, že podľa § 5 ods. 2 ZKN má záznam ako úkon správy katastra len evidenčné účinky, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Obdarovaný, ktorému by darca odobral dar sa môže domáhať vrátenia daru (v tomto prípade nehnuteľnosti) na súde.

Je zjavné, že výhodnejšie postavenie v spore medzi darcom a obdarovaným má ten, kto reálne s predmetom darovania disponuje a nevýhodnejšie postavenie naopak ten, kto musí svoj nárok uplatniť na súde. Vzniká tu otázka, z akého titulu má mať darca „výhodnejšie“ postavenie ako obdarovaný. Rovnako problematický je však aj opačný stav, ak výhodnejšie postavenie má obdarovaný.

Výhodnejšie postavenie darcu možno odôvodniť tým, že darca sa dobrovoľne rozhodol vzdať sa časti svojho majetku v prospech obdarovaného a zo strany obdarovaného neexistuje materiálna reciprocita (pretože ide o dar). K darovanému majetku navyše stále existuje isté zákonom uznané, takpovediac latentné, právo darcu, ktorý sa môže kedykoľvek rozhodnúť požadovať vrátenie daru za predpokladu, že nastali … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Norbert Adamov PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/130?web/sk/cms/closeBanner=1

1 SEDES MATERIE

Rozdielne postavenie účastníkov dopravnej nehody je (okrem iného) determinované aj fyzickými následkami, ktoré sú spravidla vážnejšie na strane menej chráneného a teda fyzicky slabšieho účastníka kolízie. Okrem materiálnej škody, ktorá je nahraditeľná a možnej straty života, kde reparácia nemá pre obeť dopravnej nehody už žiadny význam, subjekt poškodený prevádzkou dopravného prostriedku musí nezriedka znášať dočasnú (do istej miery kompenzovateľnú) alebo dokonca aj trvalú ujmu na zdraví (ktorú nedokáže nahradiť žiadna materiálna kompenzácia), hoci k vzniku týchto následkov neprispel úmyselne a ani svojou nedbanlivosťou.

Z iného pohľadu však aj na prevádzkovateľa dopravného prostriedku možno nazerať ako na slabšiu stranu, pretože podľa účinnej právnej úpravy zodpovedá aj za akékoľvek škody spôsobené technickým zlyhaním dopravného prostriedku, a to aj za také, ktorým sa pri rozumnej miere predvídavosti a opatrnosti nedalo zabrániť a ani ich vznik predvídať.

Objektívna zodpovednosť zakladá asymetrické právne postavenie zodpovednej osoby a poškodeného. Na jednej strane možno argumentovať tým, že posilnené právne postavenie poškodeného má vyvažovať jeho častokrát fyzicky slabšie postavenie v reálnych situáciách, pričom táto znevýhodnenosť spočíva v značnej obmezenosti alebo dokonca nemožnosti predísť vzniku ujmy. Typickými príkladmi sú chodci zrazení na chodníku, osvetlení cyklisti zrazení odzadu, alebo čelné zrážky vozidel po tom, ako v zákrute vodič oproti idúceho vozidla vo vysokej rýchlosti nezvládol riadenie.
Na druhej strane možno de lege ferenda uvažovať o tom, že prevádzkovateľ by nemal byť zodpovedný za škodlivé následky, ktorým pri súčasnom stave techniky nemožno zabrániť primeranou opatrnosťou a preventívnymi opatreniami.

I keď v princípe možno súhlasiť s tým, že tam kde je ustanovená objektívna zodpovednosť, vyžaduje sa vyššia miera starostlivosti1, nemožno nespomenúť, že Luby už v roku 1958 pertraktoval názor, že použitie objektívnej zodpovednosti pri prevádzke dopravných prostriedkov nie je celkom adekvátne argumentujúc, že objektívna zodpovednosť vo všeobecnosti nezvyšuje ostražitosť a starostlivosť, ak sa predpokladá zvýšené úsilie aj tam, kde škode nemožno predísť. Človek sa potom k takejto zodpovednosti stavia fatalicky a prevenčné pôsobenie sa oslabuje. Inými slovami, preventívne pôsobenie objektívnej zodpovednosti je účinné vtedy, ak sa možno zodpovednosti v istých prípadoch vyhnúť. I keď zodpovednosť má popri prevencii aj reparačnú funkciu, Luby sa nestotožňuje s koncepciou nevyvrátiteľnej prezumpcie zavinenia, kde zodpovednosť nie je daná len v prípade, ak sa preukáže, že ujma vznikla neodvrátiteľnou vyššou mocou. Preto (podľa Lubyho) nie je správne na dopravné a priemyselné zariadenia nazerať ako na niečo, v čom sa integruje vina.

2 ALTERNATÍVY NASTAVENIA PODMIENOK LIBERÁCIE DE LEGE FERENDA

Právna veda môže pristupovať k skúmaným javom z dvoch základných východísk. Buďto skúma právnu úpravu takú aká je, alebo sa zaoberá tým, aká by byť mala, pričom oba prístupy majú svoje opodstatnenie. Pri uvažovaní nad tým, či účinná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je naďalej vyhovujúca, treba si položiť tieto otázky:
1) Aký cieľ sleduje platná a účinná právna úprava?
2) Je pôvodný zámer zákonodarcu aj v súčasnosti stále aktuálny?
3) Korešponduje existujúca právna úprava s aktuálnym okruhom záujmov, ktoré majú byť (na základe spoločenskej objednávky a následného politického záujmu a rozhodnutia) chránené právom? Vyžaduje si spoločenská realita odlišne koncipovanú štruktúru predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov?
Postavenie prevádzkovateľa dopravného prostriedku (ako fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá reálne môže ovplyvňovať technický stav dopravného prostriedku ako aj spôsob akým sa používa) sa od polovice dvadsiateho storočia v podstate nezmenilo. Možno sa stretnúť s názorom, že existujúcu právnu úpravu možno považovať za vyhovujúcu a netreba ju meniť dovtedy, kým si to nevynúti aktuálna spoločenská realita.

Na strane druhej strane možno uvažovať nad tým, že ak má byť právna úprava podrobená revízii v rámci rekodifikácie, bolo by možné vykonať isté zmeny, anticipujúce novú „filozofiu“ zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, ktoré budú zohľadňovať aktuálne technické trendy, a to najmä pripravované masové nasadenie autonómnych vozidiel v individuálnej doprave. S tým však úzko súvisia aj otázky, či:
1) zavedenie nových technických riešení by malo sprevádzať ešte výraznejšie posilnenie postavenia poškodeného. Objektívna zodpovednosť by sa tak mohla ešte sprísniť, a to tak, že sa prehodnotia existujúce liberačné dôvody. Ak má byť cieľom objektívnej zodpovednosti dosiahnutie čo najvyššej miery ochrany poškodeného, najmä poškodeného, ktorý vznik svojej ujmy nezavinil (prípadne nespoluzavinil), potom by prichádzala do úvahy čiastočná alebo úplná liberácia prevádzkovateľa len v tom prípade, ak poškodený svojim konaním alebo opomenutím sám prispel k tomu, že mu vznikla ujma.
2) Alebo naopak, zohľadní sa, že prevádzkovateľ dopravného prostriedku má v prípade autonómnej prevádzky elimináciou ľudského faktora výrazne obmedzené možností ovplyvňovať spôsob prevádzkovania dopravného prostriedku v reálnych dopravných situáciách, čo by mohlo byť dôvodom pre zmenu objektívnej zodpovednosti na zodpovednosť za zavinenie. Ak by sme (de lege ferenda) na zodpovednosť prevádzkovateľa nazerali ako na zodpovednosť za niečo, čomu prevádzkovateľ reálne mohol predísť náležitou rozumnou starostlivosťou, predvídavosťou a opatrnosťou, potom niektoré technické zlyhania ako aj zlyhania osoby ovládajúcej dopravný prostriedok sú v podstate obdobnou náhodou ako nepredvídateľné a neodvrátiteľné pôsobenie prírodných živlov, zvierat alebo tretích osôb.

Na tomto mieste možno poukázať na to, že v súčasnosti sa objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku uplatňuje selektívne. Hoci sa proklamuje záujem na vysokej úroveni ochrany poškodeného, hoci existujú štúdie o tom, koľko úmrtí alebo vážneho poškodenia zdravia je každoročne následkom pôsobenia exhalátov z dopravných prostriedkov a obdobne sú známe aj negatívne účinky hluku z dopravy a v neposlednom rade je tiež zrejmé, že materiálne škody v podobe statických porúch budov majú častokrát tiež pôvod vo vibráciách spôsobených ťažkými nákladnými vozidlami, kompenzácie za takéto ujmy sa v praxi neuplatňujú a ak by sa aj uplatňovali, tak zrejme bez úspechu, pretože hoci by aj takéto konanie malo byť z hľadiska dikcie § 427 OZ a absencie liberačných dôvodov považované za protiprávne a teoreticky by aj malo byť dôvodom vzniku solidárnej zodpovednosti, súčasné škodlivé pôsobenie mnohých škodcov prevádzkujúcich dopravné prostriedky robí vyvodenie zodpovednosti za takéto konanie prakticky nereálnym, pretože je súčasťou bežného života a ak by tomu bolo inak, prevádzkovaním dopravného prostriedku, ktoré je z hľadiska správneho práva povolené, hoci je spojené s externalitami, by sa z občianskoprávneho hľadiska prezumovala protiprávnosť takéhoto konania.

Tento (možno viac teoretický ako praktický) problém by mohlo vyriešiť rozšírenie liberačných dôvodov aj o špecifické interné príčiny, a teda dôvodom liberácie by mohlo byť aj to, že ujma vznikla následkom pôsobenia takej externality, bez ktorej je prevádzka dopravného prostriedku za súčasného stavu techniky nemysliteľná, pričom intenzita pôsobenia tejto externality neprekračuje limity stanovené normami správneho práva. Tu si treba uvedomiť, že v šesdesiatych rokoch (kedy bol pripravovaný a stal sa aj platným a účinným súčasný Občiansky zákonník externality súvisiace s prevádzkou dopravných prostriedkov boli mnohonásobne menšie ako v súčasnosti, hoci paradoxne súčasná úroveň technickej vyspelosti je mnohonásobne vyššia.

Použitie objektívnej zodpovednosti v súvislosti so škodou spôsobenou prevádzkou dopravných prostriedkov sa zdôvodňuje tým, že:
1) prevádzka dopravného prostriedku predstavuje pre svoje okolie zvýšené nebezpečenstvo.
K tomuto dôvodu treba poznamenať, že nie je zrejmé, prečo zákonodarca rozlišuje prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú dopravu v rámci svojej podnikateľskej činnosti a ostatných prevádzkovateľov na základe druhu dopravného prostriedku, pretože napríklad cyklokuriér pri zjazde z kopca je pre chodca prechádzajúceho cez ulicu rovnakým nebezpečenstvom ako rekreačný cyklista.
2) Objektívna zodpovednosť nepredstavuje reálnu hrozbu pre majetok prevádzkovateľa, ak je tento poistený pre prípad škody, ktorú prevádzkou spôsobí inej osobe.
K tomuto dôvodu treba poznamenať, že hoci zodpovednosť za škodu nie je nijako limitovaná je j výškou, v súčasnosti každý poistný produkt má limitovanú výšku poistného plnenia. Ak by teda výška škody presiahla výšku poistného krytia, zodpovednosť za škodu, môže byť z finančného hľadiska pre prevádzkovateľa dopravného prostriedku likvidačná.
3) Ak by aj škoda presiahla výšku poistného krytia a táto škoda vznikla v dôsledku technického zlyhania, pričom toto technické zlyhanie bolo dôsledkom výrobnej alebo konštrukčnej vady
výrobku (dopravného prostriedku), môže si prevádzkovateľ v rámci regresu uplatniť náhradu škody voči výrobcovi dopravného prostriedku z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom, na základe zákona č. 294/1999 Z. z..

V súvislosti s týmto tretím dôvodom treba uviesť, že zodpovednosť za vadný výrobok je tiež konštruovaná ako objektívna zodpovednosť, ktorá je v prípadoch možnej liberácie modifikovaná zodpovednosťou za zavinenie. Ak však túto objektívnu zodpovednosť porovnáme s objektívnou zodpovednosťou za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, možnosti liberácie výrobcu sú v porovnaní s možnosťami prevádzkovateľa dopravného prostriedku väčšie. Je to zrejme výsledok lobovania výrobcov, ktorí argumentovali možnosťou enormného nárastu nákladov na poistenie (s poukazom na nárast súdnych sporov a následnú krízu poistenia zodpovednosti za výrobok v sedemdesiatych rokoch v USA) a možným znížením záujmu výrobcov uvádzať na trh nové výrobky.
Hoci aj výrobca má vo všeobecnosti možnosť poistiť sa pre prípad zodpovenosti za škodu spôsobenú vadným výrobcom, výrobca (na rozdiel od prevádzkovateľa dopravného prostriedku) zodpovedá, len ak škoda prevýšila 20 000 Sk a jeho zodpovednosť je tiež ohraničená maximálnou výškou škody 3500 milónov Sk , zatiaľ čo prevádzkovateľ dopravného prostriedku (ako už bolo uvedené vyššie) zodpovedá neobmedzene.

Ešte signifikantnejšie zvýhodnenie výrobcu oproti prevádzkovateľovi vyplýva z toho, že výrobca sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že výrobok nebol vadný v čase jeho uvedenia do obehu , čím, de facto môže byť (na rozdiel od prevádzkovateľa dopravného prostriedku) zbavený zodpovednosti za zlyhania, ktoré vznikli únavou materiálu. Tu síce možno namietať, že ak došlo k zlyhaniu v dôsledku zlyhania materiálu, výrobca by mal zodpovedať, ak išlo o výrobnú vadu konkrétneho kusu, kde nebol dodržaný technologický postup alebo išlo o použitie nevhodného materiálu a teda ak ide o konštrukčnú vadu. Výrobca sa však môže brániť tým, že stav vedeckých a technických poznatkov v čase uvedenia výrobku do obehu neumožňoval takúto vadu zistiť. Navyše uvedením výrobku do obehu začína plynúť na náhradu škody desaťročná premlčacia doba, pričom toto ohraničenie bolo zavedené aj vzhľadom na amortizáciu výrobkov. Takéto riešenie je v literatúre kritizované11 s tým, že práve v prípadoch, kedy vadu výrobku nie je možné zistiť, bolo by treba nahradiť zodpovednosť za zavinenenie (teda, že bolo možné vadu zistiť, ale výrobca ju nezistil) zodpovednosťou za riziko. V tejto súvislosti sa používa aj formulácia „spravodlivé rozloženie rizika“. Podľa niektorých teoretikov nie je spravodlivé, ak v prípadoch využívania inovatívnych technológií, kde je riziko najväčšie, toto riziko znáša sám poškodený. Na druhej strane, podľa iných názorov v prípadoch, kde … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Norbert Adamov PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2017.pdf

• majetkové práva
• Zákon – Autorský zákon 185/2015 | Paragraf/y: § 19, § 20Zákon – Zákon o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) 618/2003 | Paragraf/y: § 18
• audiovizuálne dielo
• Zákon – Autorský zákon 185/2015 | Paragraf/y: § 82Zákon – Zákon o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) 618/2003 | Paragraf/y: § 5, § 7

1 ÚVOD

Práva k audiovizuálnej vedeckej dokumentácii treba v náväznosti na zaznamenaný obsah subsumovať buď pod práva k audiovizuálnym záznamom alebo pod práva k audiovizuálnym dielam. Táto bipolarita má svoju logiku len v právnej rovine, pretože z technického hľadiska audiovizuálne dielo nemôže existovať bez toho, aby bolo zaznamenané na nejakom nosiči informácií. Z toho vyplýva, že audiovizuálne dielo je z technickej stránky tiež audiovizuálnym záznamom, avšak rozdiel spočíva v tom, že po obsahovej stránke je takýto záznam zhmotnením autorského diela, pre ktoré Autorský zákon používa terminus technicus „audiovizuálne dielo“. Rozdiel medzi audiovizuálnym záznamom a audiovizuálnym dielom je možné naformulovať aj negatívne: Audiovizuálnym záznamom je taký záznam, ktorý zaznamenáva sekvencie súvisiacich obrazov a prípadne aj s týmito obrazmi súvisiaci zvuk, pričom takýto obsah nemá znaky audiovizuálneho diela.

Vzťah audiovizuálneho diela a audiovizuálneho záznamu možno teda na jednej strane chápať ako vzťah dvoch samostatných entít:

– audiovizuálne záznamy 
– audiovizuálne diela 

Na druhej strane však takýto vzťah je možné vnímať aj ako vzťah množiny audiovizuálnych záznamov a podmnožiny audiovizuálnych záznamov so špecifickým obsahom, nesúcim znaky audiovizuálneho diela:

Status audiovizuálnej vedeckej dokumentácie majú nielen audiovizuálne záznamy a audiovizuálne diela, ktoré vznikli v rámci (alebo pre potreby) vedeckého výskumu, ale aj také záznamy, ktoré vznikli z iného dôvodu a ich obsah sa až následne ukázal užitočným z vedeckého pohľadu.

Pokiaľ ide o nakladanie s audiovizuálnou vedeckou dokumentáciou, niet žiadneho dôvodu, prečo by sa na takýto predmet právnych vzťahov nemohli vzťahovať zákonné licencie na použitie diel a iných predmetov ochrany, na ktoré sa analogicky vzťahuje režim autorských diel, podľa Autorského zákona. Predpokladom využitia zákonných licencií je však rešpektovanie radu podmienok a obmedzení, ktorých okruh je osobitne upravený pri každej z licencií (upravenej v Autorskom zákone). V tejto súvislosti je podstatné to, že ak existuje potreba použiť audiovizuálny záznam alebo audiovizuálne dielo, ku ktorému má práva iný subjekt (ako ten, ktorý ho chce použiť) a toto použitie prekračuje rámec zákonnej licencie, je potrebné požiadať o súhlas relevantných nositeľov práv.

2 KTO MÁ PRÁVO UDEĽOVAŤ SÚHLAS NA POUŽITIE AUDIOVIZUÁLNEHO DIELA ALEBO AUDIOVIZUÁLNEHO ZÁZNAMU

Výrobcu originálu záznamu audiovizuálního diela treba odlíšiť od autora audiovizuálneho diela, i keď v konečnom dôsledku môže ísť o tú istú osobu. Pretože originál môže byť len jeden, výrobcu originálu záznamu audiovizuálneho diela treba odlíšiť od subjektov, ktoré zabezpečili výrobu a prípadne aj distribúciu rozmnoženín originálu tohto diela, hoci ani v tomto prípade nemožno vylúčiť, že výrobcom originálu a tiež aj rozmnoženín môže byť tá istá osoba.

Podľa § 5 ods. 20) Autorského zákona je za výrobcu originálu audiovizuálneho diela považovaný výrobca zvukovo-obrazového záznamu tohto diela. Výkon práv k audiovizuálnímu dielu je však osobitne upravený v §55 ods. 2) a 3) Autorského zákona(2) :
§ 55 Audiovizuálne dielo
(2) Ak nie je dohodnuté inak, majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu vykonáva výrobca
originálu audiovizuálneho diela, ak od autorov audiovizuálneho diela písomnou zmluvou získal súhlas na vyhotovenie originálu tohto diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie diela a na odmene a spôsobe jej určenia osobitne za jednotlivé použitie tohto diela podľa § 18 ods. 2; na dohodu o odmene za použitie diela sa primerane vzťahuje ustanovenie § 45.
(3) Ak výrobca originálu audiovizuálneho diela vykonáva majetkové práva autorov k audiovizuálnemu dielu podľa odseku 2, platí, že získal aj právo použiť toto dielo v znení pôvodnom, dabovanom alebo doplnenom o titulky, ako aj na použitie obrazov vytvorených v súvislosti s vyhotovením jeho originálu (časť audiovizuálneho diela), a to s možnosťou udeliť tretej osobe licenciu na použitie tohto diela; ustanovenie § 50 ods. 1 až 3 sa použije primerane.
Predpokladom aplikácie predmetných ustanovení je to, že autor (alebo spoluautori) audiovizuálneho diela sa nedohodli s výrobcom audiovizuálneho diela inak. Ak sa teda dohodli inak, ustanovenia zmluvy budú mať prednosť pred zákonom.

Na to, aby výrobca záznamu originálu audiovizuálneho diela mohol vykonávať dispozičné práva autora (autorov) audiovizuálneho diela, však musia byť splnené aj ďalšie predpoklady:
a) Výrobca od autorov audiovizuálneho diela musel písomnou zmluvou získal súhlas na vyhotovenie originálu tohto diela.
b) Výrobca sa s autorom (autormi) dohodol o odmene za vytvorenie diela a na spôsobe jej určenia osobitne za jednotlivé použitia tohto diela, podľa § 18 ods. 2) Autorského zákona.
Ak výrobca originálu audiovizuálneho diela vykonáva dispozičné práva autorov k audiovizuálnemu dielu (podľa §55 ods. 2) Autorského zákona), vtedy má právo:
a) použiť toto dielo v pôvodnom znení, dabovanom znení alebo znení doplnenom o titulky
b) na použitie obrazov vytvorených v súvislosti s vyhotovením jeho originálu (ako častí audiovizuálneho diela)
c) udeliť tretej osobe licenciu na použitie tohto diela

Pokiaľ by neboli splnené predpoklady pre aplikáciu §55 Autorského zákona a išlo by o použitie, ktoré presahuje rámec zákonnej licencie, potom bude treba vychádzať z konkrétneho vzťahu nositeľov práv k audiovizuálnímu dielu. Inými slovami, výkon práv k originálu audiovizuálneho diela môže byť upravený aj zmluvou, uzatvorenou medzi nositeľmi dispozičních práv k tomuto dielu. V prípade ak takáto zmluva neexistuje, budú osobami oprávnenými udeľovať súhlas všetci nositelia dispozičných práv k originálu audiovizuálneho diela. V prípade audiovizuálnych záznamov je to podobné, pretože na §55 Autorského zákona odkazujú oba odseky §71 Autorského zákona, čo znamená, že §55 Autorského zákona je aplikovatelný tak na dispozičné práva výkonných umelcov k záznamom ich výkonov ako aj na dispozičné práva zhotoviteľov zvukových záznamov a zvukovo-obrazových záznamov k nimi zhotoveným záznamom.
Ak by však neboli splnené vyššie uvedené podmienky pre aplikáciu §55 Autorského zákona, potom by výkon práv k audiovizuálnímu dielu alebo k audiovizuálnímu záznamu bol závislý od konsenzu nositeľov práv, resp. ak by konsenzus nebolo možné dosiahnuť, tak na rozhodnutí súdu, ktorý by rozhodol na návrh jedného alebo viacerých nositeľov práv.

Jedným z nositeľov dispozičních práv (či už k audiovizuálnímu dielu alebo audiovizuálnímu záznamu) bude vždy výrobca takéhoto záznamu. Podľa §5 ods. 20) Autorského zákona je za výrobcu zvukovo-obrazového záznamu považovaná fyzická alebo právnická osoba, ktorá iniciovala alebo zabezpečila jeho konečné vyhotovenie. Pretože je v predmetnom ustanovení použité slovo „alebo“, nie je jasné či prednosť má iniciácia alebo konečné vyhotovenie audiovizuálneho záznamu. Nezostáva preto iné, ako považovať obe eventuality za rovnocenné.

V §5 ods. 20) Autorského zákona sa ďalej expressis verbis nič nehovorí o znášaní nákladov na výrobu audiovizuálneho záznamu. V praxi môžu vzniknúť rôzne vzťahové väzby, ktorých príklady uvádzame v nasledujúcej tabuľke:

Osoba A má konkrétnu predstavu o tom, čo by malo byť obsahom audiovizuálneho záznamu a navrhne (iniciuje) nahranie originálu takéhoto záznamu. Osoba A si nerobí žiadny nárok na podiel na zisku z predaja rozmnoženín záznamu.	Osoba B zabezpečí technickú realizáciu výroby tak originálu tohoto záznamu, ako aj rozmnoženín určených na distribúciu do obchodnej siete. To všetko bude osoba B financovať a osobe B bude patriť zisk, prípadne bude znášať stratu.
Platí vyššie uvedené s tým rozdielom, že osoba A si robí nárok na podiel zo zisku z predaja rozmnoženín.	Platí vyššie uvedené, s tým rozdielom, že financovanie zabezpečí osoba C, s ktorou si bude osoba B (spolu s osobou A) deliť zisk, ale nie stratu.

Tabuľka 1: Príklad právne relevantných vzťahov medzi osobami podieľajúcimi sa na výrobe zvukovo- obrazového záznamu (okno z ľavej strany treba kombinovať s oknom z pravej strany). Možných variácií je samozrejme viac ale z priestorových dôvodov ich neuvádzame

Na tomto mieste je užitočné zamyslieť sa nad vzťahom „iniciácie“ výroby audiovizuálneho záznamu a zabezpečením jeho „konečného vyhotovenia“, ak by tieto úkony vykonali rôzne osoby.

Máme za to, že za inicializáciu výroby zvukovo-obrazového záznamu je možné považovať akýkoľvek konkrétny návrh na zhotoveni záznamu, pričom nie je podstatné, kto toto zhotovenie financuje. Nič preto nebráni tomu, aby osoba, ktorá takýmto spôsobom výrobu len iniciovala, bola v zmysle znenia § 5 ods. 20) Autorského zákona považovaná za výrobcu zvukovo-obrazového záznamu.

Rovnaký status však treba priznať aj subjektu, ktorý zhotovenie záznamu neinicioval ale len zabezpečil jeho finálne vyhotovenie. Nie je však jednoznačné, či pod „zabezpečením“ treba chápať výlučne financovanie alebo aj know-how technickej realizácie, prípadne aj vlastníctvo technických zariadení, použitých na výrobu záznamu, za predpokladu, že takéto zariadenia neboli prenajaté, lebo v tom prípade by išlo o náklady, ktoré znáša ten, kto výrobu financuje, čiže vlastníkovi nahrávacieho štúdia, ktorý štúdio prenajme, v žiadnom prípade nemôže vzniknúť právo výrobcu zvukového alebo zvukovo-obrazového záznamu, hoci by v tomto štúdiu došlo k finalizácii výroby originálu záznamu. Možnú komplikovanosť právnych vzťahov medzi iniciátorom a konečným zhotoviteľom môže demonštrovať aj nasledujúci modelový príklad:

Vedecký pracovník vedeckého ústavu inicioval zhotovenie audiovizuálneho záznamu pre potreby výskumu, ktorému sa v ústave venuje len on sám. Záznam po technickej stránke zhotovil iný pracovník toho istého ústavu, avšak predmetný záznam na základe zmluvy ďalej spracovala špecializovaná externá firma. Zmluvu o spracovaní záznamu podpísali štatutární zástupcovia oboch pracovísk. Externá firma (na základe zmluvy) vykonala na tomto zázname také úpravy, ktoré umožňujú v čo najvyššej miere zvýrazniť pozorovanie javov či vlastností snímaných objektov, relevantných z hľadiska konkrétneho výskumného projektu. Aby situácia bola ešte komplikovanejšia, zhotovenie a spracovanie audiovizuálneho záznamu bolo financované z grantových prostriedkov, hoci pracovník, ktorý zhotovenie záznamu inicioval, bol zamestnancom vedeckého ústavu a konal v rámci plnenia svojich povinností, vymedzených v pracovnej zmluve. Je preto otázne, či v takomto prípade možno bezvýhradne uplatniť analógiu so zamestnaneckým dielom (ku ktorému vzniká dispozičné a majetkové právo zamestnávateľovi, za predpokladu, že dielo vzniklo v rámci plnenia pracovných povinností).

Na jednej strane nemožno opomenúť argument, že zamestnávateľ platí tak zamestnanca, ktorý zhotovenie audiovizuálneho záznamu inicioval, ako aj toho zamestnanca, ktorý tento audiovizuálny záznam zhotovil. Tieto mzdové náklady nie sú kryté z grantových prostriedkov, ale ako už bolo uvedené vyššie, v §5 ods. 20) Autorského zákona sa expressis verbis nič nehovorí o znášaní nákladov na výrobu audiovizuálneho záznamu.

Na druhej strane však nemožno opomenúť ďalšie fakty a to, že zhotovenie predmetného audiovizuálneho záznamu neinicioval štatutárny zástupca zamestnávateľa. Navyše podl’a platného pracovného poriadku ústavu, zamestnanec (ktorý inicioval zhotovenie tohto záznamu) nebol povinný dopredu upozorniť štatutárneho zástupcu ústavu na svoj úmysel iniciovať zhotovenie predmetného audiovizuálneho záznamu. Záznamové médiá a ďalšie technické zabezpečenie boli kúpené so súhlasom štatutárneho zástupcu vedeckého ústavu v istom časovom predstihu. V čase kúpy tohto materiálu však nebolo zrejmé, na zaznamenanie akých javov v rámci vedeckého výskumu budú záznamové nosiče a záznamová technika (zaplatená z grantových prostriedkov) použité. Navyše možno znova zopakovať, že materiálne náklady neznášal zamestnávateľ, pretože boli hradené z grantových prostriedkov a v §5 ods. 20) Autorského zákona sa v súvislosti s definovaním výrobcu audiovizuálního záznamu expressis verbis nič nehovorí o znášaní nákladov na výrobu audiovizuálneho záznamu.

Z uvedeného vyplýva, že v zmysle predmetnej právnej úpravy môže vzniknúť právo výrobcu zvukovo-obrazového záznamu (ktoré nie je záznamom audiovizuálneho diela) aj viacerým subjektom – v prvom rade tomu, kto zhotovenie záznamu inicioval (hoci ho nefinancoval) ako aj osobe ktorá zabezpečila konečné vyhotovenie, čo môže byť osoba, ktorá financovala výrobu. V zmysle účinném právej úpravy sa nositeľom dispozičních práv môže stať aj subjekt, ktorý vykonal finálnu úpravu audiovizuálneho záznamu. Nemožno tiež vylúčiť, že za spoluvýrobcu zvukovo-obrazového záznamu bude považovaný aj subjekt, ktorý zabezpečil technickú realizáciu záznamu a prípadne aj ten kto bezodplatne poskytol záznamovú techniku a prípadne aj priestory na zhotovenie záznamu.

V súvislosti s vymedzením výrobcu zvukovo-obrazového záznamu je tiež zaujímavé, že v §5 ods. 20) Autorského zákona sa spomína originál audiovizuálního diela, avšak v svislosti s audiovizuálním záznamom sa už originál záznamu nespomína. I keď pod konečným vyhotovením záznamu treba v prvom rade chápať finalizáciu originálu záznamu, predsa nemožno opomenúť ani argument, že v komerčnej sfére výrobou originálu celý proces nekončí a za konečné vyhotovenie je možné považovať exempláre určené na distribúciu, pretože tieto sú (na rozdiel od originálu) vybavené aj grafickou úpravou, ktorá je spravidla nielen na obale ale aj na samotnom nosiči.

3 VZŤAH VÝKONU PRÁVA, PREVODU A PRECHODU PRÁVA

Výkon práv treba odlíšiť od prevodu práv. Prevod dispozično-majetkových práv autorov a výkonných umelcov na inú osobu (napríklad na výrobcu zvukovo-obrazového záznamu, nie je možný, pretože to vyplýva z § 18 ods. 5) Autorského zákona, ktorý sa vzťahuje tak na autorov ako aj na výkonných umelcov: 
§ 18 Majetkové práva
(1) Autor má právo použiť svoje dielo.
(2) Autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na
a) vyhotovenie rozmnoženiny diela,
b) verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva,
c) verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny nájmom alebo vypožičaním,
d) spracovanie, preklad a adaptáciu diela,
e) zaradenie diela do súborného diela,
f) verejné vystavenie diela,
g) verejné vykonanie diela,
h) verejný prenos diela.
(3) Práva podľa odsekov 1 a 2 udelením súhlasu autora podľa odseku 2 nezanikajú; autor je len povinný strpieť použitie diela inou osobou v rozsahu udeleného súhlasu.
(4) Iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v prípadoch ustanovených týmto zákonom.
(5) Práva podľa odsekov 1 a 2 sú neprevoditeľné, autor sa ich nemôže vzdať a nemožno ich postihnúť súdnym výkonom rozhodnutia, ani exekúciou vedenou podľa osobitného predpisu; to sa nevzťahuje na pohľadávky vzniknuté z majetkových práv.
Ak však ide o dispozično-majetkové práva výrobcu zvukovo-obrazového záznamu, tieto sú prevoditeľné na základe §66 ods. 4) Autorského zákona:(3)

§ 66 Majetkové práva výrobcu zvukovo-obrazového záznamu
(1) Výrobca zvukovo-obrazového záznamu má právo na použitie svojho zvukovo-obrazového záznamu.
(2) Výrobca zvukovo-obrazového záznamu má právo udeľovať súhlas na tieto použitia:
a) vyhotovenie rozmnoženiny zvukovo-obrazového záznamu,
b) verejné rozširovanie originálu zvukovo-obrazového záznamu alebo jeho rozmnoženiny predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva,
c) verejné rozširovanie originálu zvukovo-obrazového záznamu alebo jeho rozmnoženiny nájmom alebo vypožičaním,
d) verejné vykonanie zvukovo-obrazového záznamu,
e) vysielanie zvukovo-obrazového záznamu,
f) sprístupňovanie zvukovo-obrazového záznamu verejnosti.
(3) Právo výrobcu udeľovať súhlas na verejné rozširovanie originálu zvukovo-obrazového záznamu alebo jeho rozmnoženiny podľa odseku 2 písm. b) zaniká pre územie členského štátu alebo zmluvného štátu prvým oprávneným predajom alebo iným prevodom vlastníckeho práva k originálu zvukovo- obrazového záznamu alebo k jeho rozmnoženine na území členského štátu alebo zmluvného štátu, a to pre originál zvukovo-obrazového záznamu a všetky jeho rozmnoženiny, ktoré boli predmetom predaja alebo iného prevodu vlastníckeho práva.
(4) Práva výrobcu zvukovo-obrazového záznamu podľa odsekov 1 a 2 sú prevoditeľné. 
Preto je možné, že nositeľom dispozičních práv môže byť iná osoba, ako tá, ktorá ako prvá mala dispozično-majetkové práva k predmetnému záznamu, pretože ju bolo možné považovať za výrobcu tohto záznamu v zmysle §5 ods. 20) Autorského zákona.

Podobne, ak nositeľ práv (autor, výrobca záznamu, výkonný umelec) zomrie, práva (ktorých bol nositeľom) prejdú na jeho právnych nástupcov. Výkon dispozičného práva právnym nástupcom (či nástupcami) pôvodného nositeľa práva je však relevantný len vtedy, ak tieto práva ešte neboli časovo preexpirované.
Právnymi nástupcami zosnulého autora ale nemusia byť dedičia, pretože Autorský zákon v §18 ods. 6) upravuje špecifický postup v prípade ak:
a) ide o dielo spoluautorov
b) zosnulý spoluautor nemá dedičov
V tomto prípade práva zosnulého prejdú na žijúcich spoluautorov, ktorí ale nemajú status dedičov. Tu treba tiež poznamenať, že pokiaľ ide o dispozičné práva a majetkové právo na odmenu vyplývajúce z Autorského zákona, tak v prípade smrti nositeľa týchto práv, ktorý zomrel, nemajúc dedičov ani zo zákona a ani zo závetu, pričom nejde o prípad zosnulého spoluautora, je vylúčené aby sa tieto práva stali odúmrťou a teda tieto práva nemôže nadobudnúť štát. Takýto predmet chránený Autorským zákonom sa stane voľným podľa § 53 Autorského zákona.

4 KTO MÁ BYŤ POVAŽOVANÝ ZA ZHOTOVITEĽA ORIGINÁLU AUDIOVIZUÁLNEHO ZÁZNAMU

Táto kapitola sa týka tak výrobcov originálov audiovizuálnych záznamov ako aj výrobcov originálov audiovizuálnych diel. Problém spočíva v tom, že v procese výroby môže byť zaangažovaných viacero subjektov, ktoré sa na výrobe podieľajú, pričom ich prínos, či postavenie v rámci procesu výroby môže byť:
a) totožné,
b) čiastočne odlišné alebo
c) úplne odlišné

Nemáme tu samozrejme na mysli osoby, ktoré plnia príkazy, ale subjekty, ktoré riadia a financujú realizáciu audiovizuálnych projektov. Odpoveď na otázku, koho treba považovať za výrobcu originálu audiovizuálneho záznamu resp. originálu audiovizuálneho diela, je spravidla tým zložitejšia, čím väčší a organizačne komplikovanejší je konkrétny audiovizuálny projekt.

Výrobcom originálu audiovizuálneho diela je podľa §5 ods. 20) Autorského zákona ten, kto je výrobcom zvukovo-obrazového záznamu tohoto diela. Z toho vyplýva, že na výrobcu audiovizuálního diela sa vzťahujú rovnaké kritériá ako na výrobcu zvukovo-obrazového záznamu. Výrobca originálu zvukovo-obrazového záznamu je definovaný v §5 ods. 20) Autorského zákona ako fyzická alebo právnická osoba, ktorá iniciovala alebo zabezpečila konečné vyhotovenie audiovizuálneho záznamu. V svislosti s iniciovaním, realizáciou a financovaním realizácie audiovizuálních projektov sa praxi často stretneme s označením „producent“. Označenie „producent“ v Autorskom zákone nenájdeme, avšak nevidím dôvod prečo by producent nemohol byť tou osobou o ktorej by sme mali uvažovať ako o výrobcovi originálu audiovizuálneho záznamu či originálu audiovizuálneho diela.

Problém však môže spočívať v tom, že pojem „producent“ sa stal nejednoznačným. Okrem toho, že rôzne zdroje uvádzajú rôzne definície tohoto pojmu, k významovej nejednoznačnosti prispieva aj to, že v súčasnosti je bežné, že na realizácii väčších audiovizuálnych projektov sa podieľa viacero druhov producentov, preto je vhodné na tomto miste uviesť ich prehľad, spolu s definičnými znakmi:
Producent je osoba, ktorá je iniciátorom projektu a dohliada na projekt od konceptuálnej fázy až po dokončenie. Producent môže mať tak status podnikateľa ako aj pozíciu zamestnanca, ktorý pracuje napríklad pre filmové štúdio alebo pre nezávislú produkčnú spoločnosť. (4) Obsah práce oboch je však rovnaký – inicializácia projektu, jeho koordinácia a dohľad nad všetkým, čo súvisí s realizáciou audiovizuálneho projektu. To znamená, že producent je osobou, ktorá vykonáva každodennú kontrolu nad finančnými, technologickými a administratívnymi procesmi. V prípade audiovizuálneho diela nemožno opomenúť dohľad producenta nad tvorivými procesmi.(5) Producent je teda priamo
zainteresovaný do procesu výroby a ak je producentom podnikateľ, nesie aj finančné riziko.(6)
Exekutívny (riadiaci) producent (executive producerl executive in charge of production) vykonáva dohľad nad viacerými producentmi. Napríklad televízny seriál môže mať aj viac producentov, títo sú zodpovední exekutívnemu producentovi.(7) Exekutívny producent spravidla reprezentuje finančného investora (napríklad filmové štúdio alebo distribútora) pričom takáto osoba nie je zapojená do každodenných rutinných organizačných procesov súvisiacich s výrobou a nie je zapojený ani do technickej stránky výroby. Status exekutívneho producenta je nezriedka priznaný autorovi literárnej predlohy audiovizuálneho diela. V takýchto prípadoch je potom funkcia exekutívneho producenta skôr čestnou funkciou.(8)
Koproducent (co-producer) pracuje pod dohľadom producenta alebo exekutívneho producenta. Pokiaľ ide o výrobu audiovizuálneho diela status koproducenta má často ten, kto získal dispozično- majetkové práva k literárnej predlohe, podľa ktorej bol napísaný scenár alebo práva k samotnému scenáru.(9)
Výkonný producent (v anglickom jazyku je označený jako line producer, čo je do slovenčiny preložiteľné len s istým významovým posunom) je zodpovedný za manažment, ktorý vykonáva denný dohľad nad prácou výrobného štábu.(10) Výkonný producent hrá významnú rolu aj v tzv. predprodukčnej fáze prípravy projektu, čo je fáza dokončovania scenária, výberu účinkujúcich a výberu členov výrobného štábu.
Asociovaný producent (associate producer) vykonáva (na základe delegácie) jednu alebo aj viac funkcií producenta. Pracuje priamo pod vedením producenta, no zároveň je podriadený aj výkonnému producentovi.(11)

Z uvedeného vyplýva, že ako potenciálnych nositeľov dipozičných práv k originálu audiovizuálneho záznamu alebo originálu audiovizuálneho diela môžeme vymedziť producenta a exekutívneho producenta. Či budú obaja nositeľmi dispozičných práv, alebo to bude len jeden z nich, bude záležať na konkrétnych okolnostiach daného prípadu a to najmä či:
a) producent je podnikateľom alebo je zamestnancom
b) či exekutívny producent financuje projekt, alebo len dohliada na koordináciu projektu realizovaného viacerými producentmi alebo je jeho funkcia len čestná
c) či je do audiovizuálneho projektu zapojených viac producentov alebo exekutívnych producentov a aký je podiel resp. vplyv každého z nich na zabezpečení výroby
Ako príklad k vyššie uvedenému môže dobre poslúžiť pieseň We are the World z roku 1985, ktorej spoluautormi sú Michael Jackson a Lionel Richie. Výrobu videoklipu k tejto piesni(12)zabezpečoval rad osôb:
a) osoby s kumulovanou funkciou exekutívneho producenta a producenta: Quincy Jones a Lionel Richie
b) exekutívni producenti: Wyclef Jean, Randy Phillips a Peter Tortorici
c) producenti: Humberto Gattica a RedOne
d) koproducenti: Rickey Minor, Mervyn Warren a Patti Austin

Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, kedy realizáciu audiovizuálneho projektu zabezpečuje viacero producentov, môže dôjsť z právního hľadiska k pomerne komplikovaným vzťahom. Po
formálnej stránke pritom môže mať rovnaký status producenta aj viacero osob, no ich reálny vplyv na proces výroby môže byť rôzny, a to tak z hľadiska obsahu, ako aj množstva vykonanej práce.

5 ZÁVER

V súvislosti s dispozičnými právami k audiovizuálnemu záznamu, resp. audiovizuálnemu dielu možno na jednej strane určiť subjekty, ktoré sú nositeľmi týchto práv. Osoba (alebo osoby), ktoré budú zabezpečovať výkon týchto práv musia byť na jednej strane nositeľmi týchto práv. Na druhej strane však, v prípade ak je nositeľov práv viac, výkon dispozičných práv môže zabezpečovať len jeden (zriedka viacero) nositeľov práv, pokiaľ budú splnené podmienky stanovené v §55 Autorského zákona. Takáto redukcia má logiku v tom, že v prípade väčších audiovizuálnych projektov, kde je množstvo nositeľov práv k výsledku chráneného autorským právom, je pravdepodobné, že obtiažnosť hľadania konsenzu medzi nositeľmi práv je priamo úmerná počtu nositeľov práv.

Pokiaľ by neboli splnené predpoklady pre aplikáciu §55 Autorského zákona a išlo by o použitie, ktoré presahuje rámec zákonnej licencie, potom bude treba vychádzať z konkrétneho vzťahu nositeľov práv k audiovizuálnemu dielu. Inými slovami, výkon práv k originálu audiovizuálneho diela môže byť upravený aj zmluvou, uzatvorenou medzi nositeľmi dispozičních práv k tomuto dielu. V prípade ak takáto zmluva neexistuje, budú osobami oprávnenými udeľovať súhlas všetci nositelia dispozičných práv k originálu audiovizuálního diela. V prípade audiovizuálnych záznamov je to podobné, pretože na §55 Autorského zákona odkazujú oba odseky §71 Autorského zákona, čo znamená, že §55 Autorského zákona je aplikovatelný tak na dispozičné práva výkonných umelcov k záznamom ich výkonov ako aj na dispozičné práva zhotoviteľov zvukových záznamov a zvukovo-obrazových záznamov k nimi zhotoveným záznamom.
Ak by však neboli splnené podmienky pre aplikáciu §55 Autorského zákona, potom by výkon práv k audiovizuálnímu dielu alebo k audiovizuálnímu záznamu bol závislý od konsenzu nositeľov práv, resp. ak by konsenzus nebolo možné dosiahnuť, tak na rozhodnutí súdu, ktorý by rozhodol na návrh jedného alebo viacerých nositeľov práv.

Poznámky

• 1) Tento príspevok vznikol v rámci plnenia grantovej úlohy VEGA č. 2/0122/10 
• 2) Viď aj osobitný režim audiovizuálneho diela v §5 ods. 20) Autorského zákona, podľa ktorého výrobca originálu audiovizuálneho diela je automaticky ex lege považovaný za výrobcu zvukovo-obrazového záznamu tohto diela. 
• 3) Rovnako sú v zmysle príslušných ustanovení Autorského zákona prevoditeľné aj práva výrobcu zvukového záznamu (viď §64 ods. 4) AZ) a vysielateľa (viď §68 ods. 4) AZ). Naopak dispozično-majetkové práva autora a výkonného umelca sú ex lege neprevoditeľné na inú osobu (viď §18 ods. 5) a §71 ods. 1) AZ), tieto práva môžu byť len predmetom dedenia (viď § 18 ods. 6) AZ). 
• 4) http://www.hollywoodlitsales.com/cf/journal/dspJournal.cfm?intID=2058.Prístup 25.3. 2012. 
• 5) http://www.hollywoodlitsales.com/cf/journal/dspJournal.cfm?intID=2058.Prístup 25.3. 2012. 
• 6) http://en.wikipedia.org/wiki/Film_producers.Prístup 25.3.2012. 
• 7) http://www.hollywoodlitsales.com/cf/journal/dspJournal.cfm?intID=2058.Prístup 25.3. 2012. 
• 8) http://en.wikipedia.org/wiki/Film_producers.Prístup 25.3.2012. 
• 9) http://www.hollywoodlitsales.com/cf/journal/dspJournal.cfm?intID=2058.Prístup 25.3. 2012. 
• 10) http://www.hollywoodlitsales.com/cf/journal/dspJournal.cfm?intID=2058.Prístup 25.3. 2012. 
• 11) http://www.hollywoodlitsales.com/cf/journal/dspJournal.cfm?intID=2058.Prístup 25.3. 2012. 
• 12) Videoklip treba považovať za audiovizuálne dielo. 

Autori
JUDr. Norbert Adamov PhD.
prof. JUDr. Marek Števček PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2012_1_cast.pdf

1 ÚVOD 

Verejný záujem je jedným z dôvodov obmedzenia vlastníckeho práva. Typickým nástrojom na realizáciu takéhoto verejného záujmu sú zákony. V nich sú upravené prípady a podmienky obmedzenia vlastníckeho práva. Hoci spravidla ide o zákony z oblasti správneho práva, dôsledky vzniknuvšie takýmto obmedzením ingerujú tak do oblasti práva občianskeho ako aj ústavného, pričom ústrednou otázkou tohto prieniku je otázka primeranej náhrady. Primeranosť treba posudzovať tak z hľadiska výšky ako aj formy, v ktorej je náhrada poskytnutá. Možno len súhlasiť s názorom1 , že zákonné vecné bremená nemajú iný obsah ako vecné bremená, ktoré vznikajú na základe zmluvy, závetu, vydržania alebo rozhodnutím súdu. Avšak treba tiež pripustiť, že vecné bremená zriadené na základe zákona majú nezanedbateľný verejný prvok, ktorý je determinovaný najmä účelom zriadenia takýchto vecných bremien, pričom týmto účelom je efektívne riešiť prípady, v ktorých dochádza k stretom verejného a súkromného záujmu.2

Tak v Ústave SR ako aj v zákonoch sa v náväznosti na obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme používa slovná väzba „primeraná náhrada“, pričom je zrejmé, že významová oblasť slova „primeraná“ je značne neurčitá a jej upresnenie by mala vyriešiť tak právna veda, ale najmä rozhodovacia činnosť súdov. Právna veda nepôsobí tak bezprostredne na právnu prax ako rozhodovacia činnosť súdov a teda súdy (najmä Najvyšší súd a Ústavný súd) majú v tomto smere kľúčovú úlohu. Na druhej strane je úlohou teoretikov upozorniť na to, že jednotlivé rozhodnutia súdov vychádzajú z principiálne odlišných východísk, čo podľa môjho názoru nie je celkom možné odôvodniť tým, že ide o rozhodnutia v rôznych veciach. 

V zovšeobecňujúcej rovine by sa dalo povedať, že na jednej strane súdy pristupujú k výkladu slovnej väzby „primeraná náhrada“ reštriktívne, teda tak, že ak sa už má niečo priznať, pôjde skôr o symbolickú kompenzáciu, pretože slovo „primeraný“ neznamená úplnú kompenzáciu majetkovej ujmy, nehovoriac už o kompenzácii nemajetkovej ujmy. Inými slovami, dotknutý vlastník je povinný znášať aj isté straty. 

Na druhej strane existujú rozhodnutia, ktoré stavajú na extenzívnom výklade pojmu „primeraný“ a chápu ho ako synonymum slova „spravodlivý“. To znamená, že obmedzený vlastník by sa poskytnutou kompenzácii nemal obohatiť, avšak treba sa snažiť o to aby poskytnutá kompenzácia v čo najväčšej miere vyrovnala rôzne externality spojené s obmedzením jeho vlastníckeho práva. A to sa týka nielen celkovej výšky kompenzácie, štruktúry jednotlivých dôvodov za ktoré má byť priznaná dielčia kompenzácia ale zanedbateľnou nie je ani forma, v ktorej bude kompenzácia poskytnutá. 

Obmedzenie vlastníka zriadením zákonného vecného bremena môže byť značné a to tak čo sa týka rozsahu ako aj intenzity. Rozdielne právne postavenie medzi jednotlivými skupinami nútene obmedzených vlastníkov v uti, frui alebo disponere sa v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR musí byť kompenzované primeranou náhradou v súlade so zásadou spravodlivého ocenenia rozsahu a dĺžky trvania obmedzení. Primeranú náhrada teda nemožno považovať len za akýsi symbol, či gesto dobrej vôle zo strany spoločnosti voči vlastníkovi.3

2 NÁHRADA ZA OBMEDZENIE VLASTNÍCKEHO PRÁVA AKO POLE STRETU RÔZNYCH ANTAGONISTICKÝCH PRÍSTUPOV

Problematiku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákonného vecného bremena zriadeného vo verejnom záujme možno rozčleniť do nasledujúcich problémových okruhov:
1) či má byť kompenzácia poskytnutá v každom prípade (viď ďalej podkapitolu 2.1) 
2) ak má byť kompenzácia poskytnutá, čo všetko má byť pri určení výšky kompenzácie zohľadnené (viď ďalej podkapitolu 2.2) 
3) či sa má kompenzácia vyplatiť jednorazovo, alebo je možné aj opakujúce sa plnenie počas celej doby obmedzenia (viď ďalej podkapitolu 2.3)

2.1 Nárok na kompenzáciu 

Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 42/2015 (populárny názov Tepelná energetika) konštatoval, že: Neposkytnutie náhrady alebo poskytnutie náhrady, ktorá nie je primeraná povahe a rozsahu zásahov do vlastníctva, je v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu. Pri obmedzovaní práv vlastníka nie je možné robiť rozdiely podľa povahy verejného záujmu, kvôli ktorému sa právne postavenie vlastníka obmedzuje. Z uvedeného citátu by bolo možné usudzovať, že kompenzácia za obmedzenie vlastníckeho práva má byť poskytnutá v každom prípade, pretože citované vety sú naformulované ako zovšeobecňujúci princíp a navyše slovo „princípy“ je v texte priamo použité. Jediným limitom, ktorý z citovaného výroku možno vyvodiť, je uplatnenie zásady proporcionality, čo by malo znamenať priamu úmeru medzi závažnosťou zásahu a výškou kompenzácie, čo by však zároveň malo znamenať, že aj veľmi malý zásah by mal byť spojený s nejakou malou kompenzáciou.

Realita je však taká, že tak na základe obmedzení vyplývajúcich z právnej úpravy, ako aj na základe zvyklostí, vyplývajúcich z rozhodovacej činnosť súdov, v súčasnosti existuje celý rad dôvodov, prečo neposkytnúť vlastníkovi kompenzáciu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Skutočnosť, že pri niektorých obmedzeniach vlastníckeho práva z dôvodu verejného záujmu vzniká nárok na kompenzáciu a v iných prípadoch nie, sa v právnej vede4 vysvetľuje tým, že ak je vlastnícke právo obmedzené na základe zákona treba rozlišovať medzi:
1) obmedzením vlastníckeho práva zriadením vecného bremena
2) obmedzením vlastníckeho práva vo verejnom záujme

Rozlišovacím znakom je najmä to, že právo vyplývajúce z vecného bremena oprávňuje spravidla jeden konkrétny subjekt, kým právo vyplývajúce z potreby presadiť verejný záujem vyplýva z celospoločenského záujmu. Prečo však v súvislosti s obmedzením, spojeným so zriadením vecného bremena, vzniká nárok na kompenzáciu a pri obmedzení bez zriadenia vecného bremena takýto nárok nevzniká, na to už teoretici nedávajú odpoveď. Je tu niekoľko možných odpovedí, avšak ani jedna z nich nie je uspokojivá:

1) Po prvé je možné argumentovať tým, že v istých prípadoch nárok na kompenzáciu nevyplýva z právneho predpisu. Tu je však ako protiargument možné citovať z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 49/2014 v ktorom sa píše, že aj keď v danom prípade zákon č.182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 tohto zákona vzniká len za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny a čl. 20 ods. 4 Ústavy. V článku 20 ods. 4 Ústavy SR sa píše, že primeranú náhradu treba poskytnúť za obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme. Ústava teda nerozlišuje obmedzenie spojené so zriadením vecného bremena a bez zriadenia vecného bremena a logicky by kompenzácia mala byť poskytnutá za každé obmedzenie vlastníckeho práva, teda nielen za také obmedzenie, ktoré je spojené so zriadením vecného bremena.

Iná vysvetlenie by mohlo byť také, že pokiaľ ide o celospoločenský záujem, záujem jednotlivca musí ustúpiť. Tu možno uviesť viacero rozhodnutí, ktoré zaujímajú stanovisko k tejto téze. Názor, že celospoločenský záujem legitimizuje odmietnutie kompenzácie istých ekonomických strát, je pertraktovaný napríklad v náleze Ústavného súdu ČR ÚS 2005/09 (z 26.4.2012), z ktorého vyplýva5 , že nárok na kompenzáciu je opodstatnený len potiaľ, pokiaľ má slúžiť na pokrytie zvýšených nákladov pri obhospodarovaní lesa v chránenom území, avšak nie ako kompenzácia ekonomických strát, vyplývajúcich zo zákazu ťažby dreva.6 Obdobne, podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 367/2012 (z 23. 4. 2013) nárok na náhradu za omezení vlastnického práva není nárokem na náhradu škody, a proto se neuplatní zásada plné náhrady ve smyslu § 442 obč. zák. Náhrada nepřísluší za každé omezení vlastnického práva, nýbrž jen za omezení dostatečně intenzivní; v případě regulace nájemného primárně tedy jen za takové omezení, které neumožňuje vlastníkům pokrýt ani náklady na údržbu a opravy domů a přiměřený zisk umožňující návratnost vložených investic v odpovídajícím časovém horizontu.

Naopak, podľa nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 2520/157 (z 26. 4. 2016) aj v prípade ak je pozemok vlastníka (odlišného od obce) súčasťou verejného priestranstva, vzniká obci povinnosť realizovať v prospech vlastníka pozemku platby, pretože tým, že obec vyberá poplatky za osobitné použitie verejného priestranstva, vzniká na jej strane bezdôvodné obohatenie. Nie je pri tom (podľa tohto nálezu) podstatné, že v čase kúpy nadobúdateľka vedela, že kupuje pozemok, ktorý je súčasťou verejného priestoru. Inak však treba posudzovať nárok reštituentov, ktorým boli vrátené také pozemky, ku ktorým nemôžu v plnom rozsahu vykonávať vlastnícke práva. Títo si svoj nárok musia uplatniť voči štátu a nie voči obci (viď uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 581/14).

2) Druhým dôvodom, prečo sa pri istých obmedzeniach vlastníckeho práva neposkytuje náhrada, je podľa rozhodovacej praxe súdov aj to, že náhrady sa nemôže domáhať právny nástupca vlastníka, ak predmetné obmedzenie existovalo už počas vlastníctva predchádzajúceho vlastníctva a tento právny predchodca už nejakú kompenzáciu za toto obmedzenie dostal. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu 3 Cdo 49/2014 je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Toto úzko súvisí s otázkou, či je spravodlivé aby kompenzácia bola poskytnutá zásadne len jednorazovo (viď podkapitolu 2.3).

3) Premlčanie je tiež jedným z dôvodov, pre ktorý možno zamietnuť kompenzáciu za zásah do vlastníckeho práva. Nemusí ísť pritom len o zmeškanie všeobecnej premlčacej lehoty, ak je vlastnícke právo obmedzené na základe lex specialis, ale aj o zmeškanie lehoty na uplatnenie práva na vydanie majetku v reštitúcii. Tu možno poukázať na dva prípady zmeškania lehoty, v ktorých súdy dospeli k rozdielnym záverom, pričom dôvod zmeškania v tejto kontexte zamietnutia nároku na kompenzáciu podstatný a pri zdôvodnení rozhodnutia sa ani v jednom prípade dôvod zmeškania neriešil: 
a) V prvom prípade išlo o uplatnenie si nároku na kompenzáciu za zriadenie zákonného vecného bremena (ktoré bolo zriadené na základe § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993) k pozemku, na ktorom bola postavená bytovka. Krajský súd v Prešove (vo veci 28C 51/2009-406) dospel k záveru, že kompenzáciu nemožno priznať z dôvodu premlčania. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že na to, aby si vlastník mohol náhradu uplatniť, sa (v danom prípade) nevyžadovala nijaká doba trvania vecného bremena (deň, mesiac, rok). Právo sa dalo uplatniť hneď v prvý deň účinnosti zákona (o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), teda aj po prvej hodine či minúte účinnosti zákona a to nie len za nejakú časť ale za úplný a kompletný zásah do vlastníctva, ktorý sa aj podľa oceňovacích predpisov v aplikačnej časti súdov bežne vypočítava (oceňuje) jednou sumou.
b) V druhom prípade Najvyšší súd SR dospel k obdobnému záveru, keď v rozsudku vo veci 4 Cdo 180/2010 (z 13. 9. 2011)8 konštatoval, že žalobcovia si mali svoj reštitučný nárok v lehote uvedenej v reštitučnom zákone a pokiaľ tak neurobili, nemôžu sa domáhať ochrany podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko od okamihu, kedy im márne uplynula lehota na uplatnenie reštitučného nároku, ich nemožno považovať za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov pozemku, keďže ich právo na obnovu vlastníckeho práva k pozemku zaniklo.

Naopak, Ústavný súd SR (pri riešení ústavnej sťažnosti, súvisiacich s týmto druhým prípadom) vo svojom náleze III. ÚS 16/2012 20/2012 označil za zjavne nespravodlivé trvať na tom, že sťažovatelia sa nemôžu domáhať právnej ochrany podľa všeobecných právnych predpisov, keď v čase podania ich žaloby im už nebolo možné poskytnúť právnu ochranu podľa reštitučného predpisu zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku9 ).

2.2 Prvky kompenzácie 

Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 42/2015 uviedol, že účelom kompenzácie za nútené obmedzenia vlastníckych práv je poskytnúť vlastníkovi náhradu za ekonomické straty na výnose z majetku, ktorý v dôsledku núteného obmedzenia vlastníckych práv buď vôbec nemôže užívať, alebo môže užívať iba v obmedzenej miere.

V právnej vede bol vypracovaný katalóg jednotlivých položiek, ktoré by mal súd pri určení výšky kompenzácie majetkovej ujmy obmedzeného vlastníka zahrnúť. Napríklad Fekete10 uvádza, že do výšky primeranej náhrady treba premietnuť:
1) kompenzáciu za zníženie hodnoty zaťaženej nehnuteľnosti 
2) náhradu nákladov vynaložených na to, aby vlastník mohol nehnuteľnosť ďalej využívať 
3) rozdiel medzi nákladmi na udržiavanie nehnuteľnosti, ktoré mal vlastník pred obmedzením svojho vlastníckeho práva a po obmedzení 
4) ak sa nehnuteľnosť využívala aj na podnikateľskú alebo zárobkovú činnosť treba započítať aj prípadnú stratu súvisiacu so vzniknutým obmedzením

Pri určení výšky primeranej náhrady však v právnej praxi treba rozlišovať sporové prípady, kedy o primeranej náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva rozhoduje súd a nesporové prípady, kedy sa zainteresovaní účastníci snažia o dohodu. Problémom pri dosiahnutí dohody sú značne odlišné predstavy o výške náhrady. A to je jav, ktorý je zrejme všeobecný. Ako príklad možno citovať článok uverejnený na stránke jednej nemeckej advokátskej kancelárie, ktorý sa týka náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva v prospech verejnoprospešných spoločností (dodávatelia plynu, tepla, elektrickej energie, vody). Tu sa uvádza, že ponuky týchto spoločností a požiadavky dotknutých vlastníkov sú si veľmi vzdialené. Napríklad v prípade 7 O 1308/08 LG Erfurt (rozsudok z 18. júna 2010) obmedzený vlastník žiadal 160 000,00 EUR no ponuka spoločnosti bola len 3 250,55 EUR). Pritom podľa autora článku by mal byť výpočet kompenzácie za obmedzenie vlastníckeho práva celkom jednoduchý – treba vychádzať len z rozdielu medzi cenou nehnuteľnosti pred zriadením vecného bremena a po jeho zriadení. 

Keďže v prípadoch potreby výstavby rôznych vodárenských a energetických vedení (rôzne káble a rúry) dochádza k stretu záujmov veľkých firiem a spravidla „malých“ vlastníkov pozemkov, východiskom pre dosiahnutie dohody nie je predstava vlastníkov pozemkov o tom, čo je primeraná náhrada ale ponuka zo strany týchto spoločností, ktoré do určitej miery majú výhodu aj v tom, že ich možno označiť prívlastkom „verejnoprospešné“. Prax v Nemecku je taká, že v prípadoch výstavby vedení na cudzích pozemkoch sa poskytuje náhrada za tzv. „ochranné pásmo“, ktorého veľkosť sa pri rôznych druhoch vedení líši, pričom záleží aj na tom či ide o vedenie nad zemou alebo pod zemou. Za takto určené metre štvorcové potom dodávateľ vody alebo energie ponúkne vlastníkovi sumu, ktorá je vypočítaná tak, že počet metrov štvorcových ochranného pásma sa vynásobí 10% z ceny za 1 meter štvorcový daného pozemku. Výnimočne tieto verejnoprospešné spoločnosti ponúkajú 20%, ak ide o zásah so zvlášť intenzívnymi dôsledkami. Takýto návrh je v písomnej forme, pričom obsahuje aj klauzulu, ktorá vylučuje akékoľvek ďalšie nároky. Podľa autora predmetného článku môže takáto „teória ochranných pásiem“ viesť k primeranej kompenzácii len vtedy, ak je vedenie umiestnené na okraji pozemku a nedochádza k narušeniu využívania pôdy. … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Norbert Adamov PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_5.pdf

Abstrakt

Predpisy z oblasti správneho práva sa expressis verbis zmieňujú o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva najmä v prípadoch, ak je obmedzenie vlastníka spojené so zriadením zákonného vecného bremena. Ak sa aj právny predpis o náhrade za zriadenie zákonného nezmieňuje, podľa judikatúry Ústavného súdu, nárok na kompenzáciu vyplýva z Občianskeho zákonníka, Ústavy SR ako aj Listiny základných práv a slobôd. Avšak pokiaľ ide obmedzenie vlastníckeho práva bez zriadenia vecného bremena, kompenzácia sa poskytuje len za tie obmedzenia, ktoré sú vymedzené v zákone.

1 ÚVOD 

Obmedzenie vlastníckeho práva z titulu verejného záujmu je buď spojené so zriadením vecného bremena (ak to vyplýva z lex specialis) alebo vyplýva priamo zo zákona, čo znamená, že tu nie je potrebné rozhodnutie orgánu verejnej moci o obmedzení vlastníckych práv a v takomto prípade sa v súvislosti s obmedzením vlastníka vecné bremeno nezriaďuje. V doktríne sa takéto obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme, avšak bez zriadenia vecného bremena označuje ako práva vyplývajúce zo všeobecného užívania verejných priestranstiev (publico usui destinatae), ktoré treba považovať za inú formu vecnoprávneho zaťaženia nehnuteľnosti.1

Hoci Ústava Slovenskej republiky priznáva každému právo vlastniť majetok, neposkytuje každému právo vlastniť akýkoľvek majetok, čiže nie každý sa môže stať vlastníkom akejkoľvek veci. Majetok určený priamo ústavou (čl. 4) alebo zákonom (čl. 20 ods. 2) môže byť iba vo vlastníctve štátu a ďalší majetok stanovený zákonom, môže byť len vo vlastníctve obce, určených právnických osôb, prípadne občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. Avšak vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom stanovený obsah svojho vlastníckeho práva (citát z nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 38/95 Č. 4/96, populárny názov Zlatá akcia2 ). 

Slovná väzba „obmedzenie vlastníckeho práva“ sa v ústavnom článku 20 vyskytuje len v odseku 4. To by mohlo naznačovať, že podmienky za ktorých štát môže obmedziť vlastnícke právo, by mali platiť generálne. Podľa nálezu Ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 38/953 , Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo aj priamo zákonom, ako to napríklad umožňuje čl. 14 ods. 3 Základného zákona Spolkovej republiky Nemecko z 23. mája 1949 v znení neskorších predpisov.4 Nútené obmedzenie vlastníckeho práva (alebo vyvlastnenie) preto v prvom rade vyžaduje určenie orgánu oprávneného uskutočniť takýto zásah do vlastníckeho práva. Takýmto orgánom je príslušný orgán štátnej správy a nie samotná Národná rada Slovenskej republiky. Je však zrejmé, že v Slovenskej republike sú vlastnícke práva obmedzené aj priamo zákonom. To znamená, že buď ide o protiústavný stav alebo je ústavný článok 20 napísaný z gramatického hľadiska nezrozumiteľne a slovo „len“ neznamená vylúčenie iných spôsobov.

Slovná väzba „obmedzenie výkonu vlastníckeho práva“ inými slovami znamená obmedzenie jeho obsahu. Ústava Slovenskej republiky samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, len sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah stanovený zákonom. Občiansky zákonník ako lex generalis v § 123 uvádza, že vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet vlastníctva držať, užívať, používať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Slovná väzba „medze zákona“ tak predstavuje limity vlastníckeho práva, nad rámec ktorých môže štát obmedzujúco zasiahnuť do niektorej zložky vlastníckeho práva. 

Vlastníctvo však nedeterminujú len práva, ale aj povinnosti. Podľa doktríny5 aj na tieto povinnosti možno nahliadať ako na obmedzenie vlastníckeho práva. Obmedzenie vlastníckeho práva slúži nielen na presadenie verejného záujmu ale aj na vymedzenie hraníc medzi navzájom si konkurujúcimi vlastníckymi právami. Oba tieto základné ciele možno dosiahnuť tak, že štát ustanovení vlastníkovi nejaké povinnosti:
a) buď rozhodnutím orgánu verejnej moci na základe zákona (v individuálnych prípadoch) 
b) alebo priamo zákonom (ako všeobecne formulované povinnosti týkajúce sa všetkých subjektov na ktoré sa vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky)

Na tomto mieste treba poukázať na článok 20 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého vlastníctvo vlastníka zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. V ústavnom článku 20 ods. 3 je kľúčovým slovo zneužitie, ktoré sa v prvom rade viaže tak k prípadom konkurencie vlastníckych práv ako aj takému „devastačnému“ správaniu sa, ktoré poškodzuje ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Avšak pokiaľ by ústavnosť obmedzení vlastníka v prípadoch, kedy nemožno uvažovať o konflikte vlastníckych práv, mala byť založená na rešpektovaní všeobecných záujmov chránených zákonom, potom podmienky, za akých možno obmedziť vlastnícke právo v článku 20 ods. 4., sa nemôžu uplatniť pri každom obmedzení. Rozpor medzi tým ako je slovo obmedzenie možné interpretovať na základe ústavného článku 20 ods. 4 a konkrétnymi prípadmi vlastníckych obmedzení rôzneho druhu priamo v zákonoch, je možné vysvetliť len tak, že významová oblasť pojmu obmedzenie nie je vo všetkých prípadoch rovnaká. 

2 KONKRÉTNE PRÍPADY OBMEDZENA VLASTNÍCKEHO PRÁVA VO VEREJNOM ZÁUJME, AVŠAK BEZ ZRIADENIA VECNÉHO BREMENA 

Podľa doktríny6 je rozlišovacím znakom mezi obmedzením vlastníckeho práva vo verejnom záujme zriadením zákonného vecného bremena a bez zriadenia vecného bremena najmä to, že právo vyplývajúce z vecného bremena oprávňuje spravidla jeden konkrétny subjekt, kým právo všeobecného užívania (bez zriadenia vecného bremena) oprávňuje užívať dotknutý predmet (napr. verejné priestranstvo) spôsobom, ktorý nie je právnym predpisom zakázaný, každému človeku. Nie je rozhodujúce, či takýto priestor, ktorý je označený ako verejné priestranstvo (v intraviláne sú to spravidla ulice, námestia, zelené plochy, v extraviláne sú to najmä verejné cesty7 ) je na pozemku, ktorý patrí štátu, samospráve alebo fyzickej či právnickej osobe (napríklad verejná cesta, ktorá vedie cez súkromný pozemok).

Za užívanie verejných priestranstiev prichádza do úvahy náhrada len vtedy, ak určitý subjekt využíva verejné priestranstvo na účely, ktoré nie sú expressis verbis zakázané, avšak sú viazané na povolenie vlastníka alebo správcu. Dobrým príkladom sú letné terasy pred reštauračnými zariadeniami – v takomto prípade ide o nájom verejného priestranstva, čím sa uprednostní záujem jedného subjektu, využívať verejné priestranstvo špecifickým spôsobom, pred záujmom neurčitého počtu subjektov, tvoriacich ostatnú verejnosť, ktoré by mohli mať záujem využívať takúto časť verejného priestranstva bežným spôsobom (napríklad na chôdzu). 

Iným príkladom obmedzenia, na základe ktorého vlastnikovi nevzniká zo zákona žiadny nárok na kompenzáciu je §3 ods. 4 zákona č, 56/2012 o cestnej doprave, podľa ktorého má vlastník alebo správca cesty, po ktorej vedie trasa autobusovej linky, povinnosť v nevyhnutnom rozsahu strpieť zriadenie zastávky a umiestnenie jej označníka, prístrešku pre cestujúcich a zariadenia na automatizovaný výdaj cestovných lístkov a umožniť ich údržbu a opravy. Keďže správca komunikácie je spravidla subjekt samosprávy a ten má záujem a zároveň aj povinnosť zabezpečiť dopravnú obsluhu územia, je logické, že takáto povinnosť korešponduje s jeho záujmom a preto ani nemožno uvažovať o obmedzení v tom zmysle, že vlastník znáša negatívne dôsledky. 

Bolo by zaiste absurdné, ak by samospráva od štátu požadovala kompenzáciu za to, že verejnosť užíva komunikácie v jej vlastníctve, pretože bežné využitie verejných komunikácií a priestranstiev (hoci ich vybudovanie a údržba je spojená so značnými finančnými nákladmi) je v záujme samospráv a ak niekto má záujem na tom, aby sa niečo realizovalo, nemôže sa dovolávať toho, že ho to obmedzuje. Na druhej strane však záujem na tom aby verejnosť využívala verejné priestory, nevylučuje spoplatnenie diaľnic alebo povinnosť zaplatiť cestnú daň (ak subjekt využíva motorové vozidlo na podnikanie), alebo vyberanie poplatkov za osobitné užívanie verejných priestorov. 

Pokiaľ však ide o obmedzenie iných vlastníkov ako je štát alebo samosprávny subjekt, tu už treba na obmedzenie vlastníka vo verejnom záujme nazerať inou optikou, pretože takýto subjekt (odlišný od štátu či samosprávy) sleduje v prvom rade svoje privátne záujmy a zákonné obmedzenie vo verejnom záujme vníma ako väčšiu či menšiu záťaž. Je zrejmé, že by nebolo zmysluplné, ak by vlastníci požadovali kompenzáciu za niečo, čo signifikantným spôsobom neobmedzuje ich vlastnícke právo – napríklad ak by vlastníci pozemkov požadovali kompenzáciu za prelety lietadiel nad svojimi pozemkami, z dôvodu, že vzdušný priestor nad pozemkom je súčasťou vlastníckeho práva vlastníka pozemku.

Iným príkladom, kedy už možno uvažovať o citeľnom obmedzení vlastníckeho práva, môžu byť vlastníci lesných pozemkov a iných pozemkov, ktoré možno označiť za súčasť prírody. Na jednej strane štát poskytuje vlastníkom týchto pozemkov náhradu za tzv. obmedzenie bežného obhospodarovania pozemku (viď napr. §61 zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 alebo § 35 zákona o lesoch 326/2005). Na druhej strane sú však takíto vlastníci obmedzení vo výlučnom užívaní svojho vlastníckeho práva na základe §57 zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 tým, že (podľa ods. 1) každý má právo pri rekreácii, turistike a obdobnom užívaní prírody na voľný prechod cez pozemky vo vlastníctve, správe a nájme štátu, obce, právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak tým nespôsobí škodu na majetku alebo zdraví inej osoby.8 Za takéto obmedzenie však už štát žiadnu náhradu neposkytuje. Okrem zákona o ochrane prírody a krajiny, využívanie lesov verejnosťou upravuje tiež zákon o lesoch č. 326/2005. Podľa § 30 ods. 1 tohto zákona má každý právo na vlastnú zodpovednosť a nebezpečenstvo vstupovať na lesné pozemky (s výnimkou ohradených lesných pozemkov vo vojenských lesoch.). Pokiaľ nejde o činnosti expressis verbis zákonom zakázané, súhlas vlastníka alebo správcu so vstupom a využívaním lesných pozemkov nie je potrebný9 . Zakázanými sú však aj inak dovolené činnosti, ak sú vykonávané za účelom dosiahnutia zisku. Napríklad ak niekto vykonáva zber lesných plodov nie pre vlastnú potrebu, ale za účelom ich predaja.10

Bez zriadenia vecného bremena môžu byť vo verejnom záujme obmedzení aj vlastníci kultúrnych pamiatok. V zásade platí, že ak niekto vlastní kultúrnu pamiatku (ktorou je napríklad historicky cenný dom) nemôže robiť v takomto objekte stavebné úpravy len na základe vlastného uváženia, teda bez schválania príslušného orgánu pamiatkovej ochrany. Nie každý zásah do kultúrnej pamiatky je však nežiadúci a ak je nežiadúci, intenzita a následky nežiadúcich zásahov sú rôzne. Ak by teda išlo o nežiadúci zásah so závažnými následkami, v súvislosti s otázkou ústavnosti obmedzenia vlastníka treba poukázať na limity výkonu vlastníckeho práva ústavnom článkom 20 ods. 3, podľa ktorého nemožno (okrem iného) poškodzovať kultúrne pamiatky.11 Ak by teda vlastník historického domu, v túžbe bývať moderne, mal zámer zbúrať klenby a nahradil ich rovnými stropmi, škody na takomto objekte z hľadiska jeho historickej hodnoty by boli zjavne veľmi veľké. Keďže realizácia zámeru by viedla k ireverzibilným škodám, rozhodnutie príslušného orgánu štátnej správy by zrejme bolo zamietavé. Kým neprípustnosť poškodzovať kultúrne pamiatky súvisí s ústavným článkom 20 ods. 3, konkrétne obmedzenie vlastníka na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní zas súvisí s ústavným článkom 20 ods. 4. 

Vyššie uvedenú situáciu však možno modifikovať aj tak, že zámerom vlastníka historického domu, ktorého sa zmocnila neodolateľná túžba bývať moderne, je len inštalácia sadrokartónového podhľadu, ktorý bude ukotvený výlučne v obvodovom tehlovom múre a do samotnej klenby nijako nezasiahne. Takáto úprava by navyše bola demontovateľná v priebehu niekoľkých hodín. V takomto prípade už nemožno hovoriť o škode v materiálnom zmysle slova, ale len o dôsledkoch spočívajúcich v zmene percepcie architektonicko-estetického pôsobenia interiériu. Takýto zásah by bol revezibilný a navyše dotknuté interiéry by slúžili výlučne pre súkromné účely. Ak by správny orgán v takomto prípade mal záujem takúto úpravu nepovoliť, takéto obmedzenie vlastníka by už spadalo výlučne pod dikciu ústavného článku 20 ods. 4 a teoreticky by teda malo byť spojené aj s primeranou kompenzáciou.

Otázka náhrady za obmedzenie vlastníka kultúrnej pamiatky úzko súvisí aj s nákladmi, ktoré môžu na základe ustanovení zákona vlastníkovi kultúrnej pamiatky vzniknúť. Takéto výdavky nepochybne predstavujú materiálnu ujmu vlastníka. Podľa zákona 49/2002 o ochrane pamiatkového fondu §28 ods. 1 písm. c) má na jednej strane vlastník kultúrnej pamiatky právo na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo rozhodnutím podľa tohto zákona. Na druhej strane však podľa §38 ods. 1 tohto zákona je vlastník kultúrnej pamiatky povinný uhradiť náklady na pamiatkový výskum, čo je zjavne nekompatibilné s ustanovením o nároku na primeranú náhradu v §28 ods. 1 písm. c) predmetného zákona. 

To, že podľa § 28 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane pamiatkového fondu je vlastník kultúrnej pamiatky povinný na svoje náklady vykonávať základnú údržbu kultúrnej pamiatky, nemožno označiť za povinnosť, ktorá by spôsobovala vlastníkovi ujmu, pretože udržiava svoju vec, nepochybne však ide o isté obmedzenie vlastníka v tom, ako môže s vecou nakladať. Záujem štátu, ktorý presadzuje verejný záujme na zachovaní kultúrnej pamiatky, však môže smerovať aj k tomu, že štát bude mať zájem o takú údržbu, ktorá presahuje úroveň základnej údržby. V tom prípade by však mal štát tieto zvýšené náklady uhradiť, čím by však na druhej strane zrejme došlo k obohateniu vlastníka kultúrnej pamiatky. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu v prípade, ak vlastník kultúrnej pamiatky nemôže čiastočne alebo úplne uhradiť náklady na obnovu alebo na reštaurovanie, môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo a obec. Na poskytnutie príspevku však nie je právny nárok.

Špecifické obmedzenie pre vlastníkov pozemkov (najmä v extraviláne) predstavuje oprávnenie iných osôb vykonávať na ich pozemkoch právo poľovníctva12. V tomto prípade sa toto právo netýka verejnosti v najširšom zmysle slova ale určených subjektov – poľovných združení, ktoré sú … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Norbert Adamov PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_5.pdf