1 VZNIK SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO STREDISKA PRE ĽUDSKÉ PRÁVA

Ochrana základných ľudských práv a slobôd je v celosvetovom meradle primárnou úlohou medzinárodných organizácií. Dňa 20.12.1993 sa konalo 85. plenárne zasadnutie Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“), na ktorom boli prijaté Parížske princípy týkajúce sa vnútroštátnych inštitúcií slúžiacich na presadzovanie (resp. podporu) a ochranu ľudských práv (ďalej len „Parížske princípy“). Tieto Parížske princípy zdôraznili význam Všeobecnej deklarácie ľudských práv, Medzinárodných paktov o ľudských právach a ďalších medzinárodných nástrojov na podporu rešpektovania a dodržiavania ľudských práv a základných slobôd. Taktiež opätovne potvrdili význam rozvoja a zakladania efektívnych vnútroštátnych inštitúcií včlenských štátoch OSN na presadzovanie aochranu ľudských práv vsúlade s vnútroštátnou legislatívou so zaistením pluralizmu a nezávislosti ich členov. Parížske princípy zakotvili základný právny rámec a zásady týkajúce sa postavenia vnútroštátnych inštitúcií presadzujúcich ochranu ľudských práv v členských štátoch OSN, ich kompetencie, zodpovednosť, zloženie a záruky ich nezávislosti a plurality, ako aj metódy ich fungovania a prevádzky.(1)

V zmysle prijatých vyššie spomenutých princípov bola 9. marca 1994 v Ženeve podpísaná Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorá nadobudla platnosť 9. júna 1994 (ďalej len „medzinárodná dohoda“).(2) Táto medzinárodná dohoda položila základ a vytvorila priestor pre budúce založenie Slovenského národného strediska pre ľudské práva v Slovenskej republike. Účelom spomenutej medzinárodnej dohody bolo poskytnutie (na základe príspevku vlády Holandska do Dobrovoľného fondu pre technickú spoluprácu v oblasti ľudských práv zriadeného generálnym tajomníkom OSN) finančnej pomoci(3) Slovenskému národnému stredisku na krytie jeho funkčných prevádzkových a programových výdavkov spojených s podporou a s ochranou ľudských práv na Slovensku v počiatočnom období dvoch rokov, a to od 1. januára 1994 do 31. decembra 1995.

Zmluvné strany sa dohodli, že vláda Slovenskej republiky poskytne primerané priestory pre SNSĽP, poskytne finančné prostriedky SNSĽP v protihodnote 21.409,- US dolárov na obdobie prvých dvanástich mesiacov a 31.455,- US dolárov na obdobie druhých dvanástich mesiacov, ďalej bude po uplynutí obdobia dvadsiatich štyroch mesiacov, počas ktorého sa budú poskytovať finančné prostriedky z Dobrovoľného fondu pre technickú spoluprácu v oblasti ľudských práv, financovať SNSĽP, aby mohlo pokračovať v činnosti najmenej na úrovni dosiahnutej počas vyššie uvedeného obdobia. V prípade nepredvídateľných finančných okolností, ktoré by zabránili vláde Slovenskej republiky v plnom rozsahu splniť tento záväzok, môže byť toto ustanovenie zmenené na základe rokovaní zmluvných strán s tým, že na druhej strane vláda SR zabezpečí právnu a prevádzkovú nezávislosť SNSĽP.(4)

Na základe vyššie spomenutej medzinárodnej dohody bol v roku 1993 v NR SR prijatý zákon NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. januára 1994.

Týmto zákonom sa zriadilo SNSĽP so sídlom v Bratislave, ako sa aj ním transponovali a prebrali niektoré právne akty Európskej únie a Európskych spoločenstiev.(5)

2 SLOVENSKÉ NÁRODNÉ STREDISKO PRE ĽUDSKÉ PRÁVA Z ORGANIZAČNÉHO A FUNKČNÉHO POHĽADU

SNSĽP v zmysle zákona NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ako i v zmysle vyššie uvedenej medzinárodnej dohody vychádzajúcej z Parížskych princípov získalo postavenie nezávislej právnickej osoby, ktorá sa nezapisuje sa do obchodného registra. Činnosť SNSĽP je financovaná z dotácií zo štátneho rozpočtu podľa medzinárodnej zmluvy a okrem toho hospodári najmä s darmi od tuzemských a zahraničných právnických osôb a fyzických osôb. Kontrolovať ho môže iba Najvyšší kontrolný úrad SR(6), a to z hľadiska hospodárenia s prostriedkami zo štátneho rozpočtu. V zmysle ustanovení osobitného predpisu(7) môže kontrolovať SNSĽP aj Úrad vlády SR ako ústredný orgán štátnej správy pre kontrolu vybavovania sťažností a petícií, ale iba v oblasti vybavovania sťažností a petícií. Som preto toho názoru, že SNSĽP získalo postavenie verejnoprávnej inštitúcie zriadenej zákonom na základe medzinárodnej dohody a tým získalo svoje špecifické postavenie a nezávislosť v právnom systéme SR, čím naplnilo požiadavky medzinárodnej dohody a Parížskych princípov aj s prihliadnutím na kreovanie orgánov SNSĽP.

SNSĽP v zmysle vyššie spomínaného zákona plní úlohy v Slovenskej republike v oblasti ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa (ďalej len „ľudské práva“) a na tento účel najmä:
a) monitoruje a hodnotí dodržiavanie ľudských práv a dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona(8),
b) zhromažďuje a na požiadanie poskytuje informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme v Slovenskej republike,
c) uskutočňuje výskumy a prieskumy na poskytovanie údajov v oblasti ľudských práv, zhromažďuje a šíri informácie v tejto oblasti,
d) pripravuje vzdelávacie aktivity a podieľa sa na informačných kampaniach s cieľom zvyšovania tolerancie spoločnosti,
e) zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov intolerancie,
f) vydáva na požiadanie fyzických osôb alebo právnických osôb alebo z vlastnej iniciatívy odborné stanoviská vo veciach dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného predpisu(9),
g) vykonáva nezávislé zisťovania týkajúce sa diskriminácie,
h) vypracúva a uverejňuje správy a odporúčania o otázkach súvisiacich s diskrimináciou,
i) poskytuje knižničné služby v rámci ním zriadenej knižnice (tzv. „Knižnica SNSĽP“) a poskytuje služby i v oblasti ľudských práv,
j) je oprávnené zastupovať účastníka v konaní vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

SNSĽP každoročne do 30. apríla príslušného roku vypracúva a uverejňuje za predchádzajúci kalendárny rok správu o dodržiavaní ľudských práv vrátane zásady rovnakého zaobchádzania v Slovenskej republike prostredníctvom internetu alebo aj prostredníctvom periodickej tlače s celoslovenskou pôsobnosťou. Súdy, prokuratúra, iné štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a iné verejnoprávne inštitúcie sú povinné na požiadanie SNSĽP v určenej lehote mu poskytnúť informácie o dodržiavaní ľudských práv; pričom SNSĽP môže o poskytnutie informácií o dodržiavaní ľudských práv požiadať aj mimovládne organizácie, ktoré pôsobia v oblasti ľudských práv a dohodnúť sa s nimi o spôsobe poskytovania týchto informácií.

Orgánmi SNSĽP sú správa rada a výkonný riaditeľ. Správna rada má deväť členov, ktorí sa vyberajú z osôb požívajúcich prirodzenú autoritu a dôveru v oblasti ochrany ľudských práv, ktorí si volia spomedzi seba svojho predsedu a podpredsedu.

Členmi správnej rady sú:
a) jeden člen vymenovaný prezidentom Slovenskej republiky,
b) jeden člen vymenovaný predsedom Národnej rady Slovenskej republiky,
c) jeden člen vymenovaný verejným ochrancom práv,
d) jeden člen vymenovaný dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,
e) jeden člen vymenovaný dekanom Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
f) jeden člen vymenovaný dekanom Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
g) jeden člen vymenovaný dekanom Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave,
h) jeden člen vymenovaný predsedom vlády Slovenskej republiky na návrh mimovládnych organizácií; postup pri predkladaní návrhu na vymenovanie člena správnej rady určí predseda vlády Slovenskej republiky, i) jeden člen vymenovaný ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.(10)

Správna rada je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jej členov. Na platné prijatie uznesenia sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov, pričom funkčné obdobie každého člena správnej rady je trojročné a začína plynúť dňom uvedeným v jeho vymenúvacom dekréte. Vymenúvací dekrét člena správnej rady doručí SNSĽP ten, kto člena správnej rady vymenoval. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za člena správnej rady najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Členstvo v správnej rade je dobrovoľné a nezastupiteľné. Člen správnej rady má nárok na úhradu výdavkov spojených s výkonom tejto funkcie podľa osobitných predpisov(11), čo však nevylučuje poberanie odmeny za výkon jeho funkcie v správnej rade, pokiaľ tak ustanoví Štatút SNSĽP.

Členstvo v správnej rade zaniká:
a) uplynutím funkčného obdobia člena správnej rady,
b) vzdaním sa funkcie člena správnej rady,
c) odvolaním člena správnej rady z funkcie alebo
d) smrťou člena správnej rady.

Člena správnej rady odvolá z funkcie ten, kto ho za člena vymenoval ak sa bez vážneho dôvodu (teda bez ospravedlnenia) nezúčastní na troch po sebe nasledujúcich zasadnutiach správnej rady. Je to jediný zákonný dôvod pre odvolanie člena správnej rady. Člen správnej rady, ktorému členstvo zaniklo, oznámi zánik svojho členstva tomu, kto ho za člena správnej rady vymenoval. Zánik členstva člena oznámi tomu, kto zomrelého člena vymenoval, predseda správnej rady, a ak ho niet, tak výkonný riaditeľ.

Správna rada:
a) volí a odvoláva zo svojich členov predsedu správnej rady a podpredsedu správnej rady,
b) volí a odvoláva výkonného riaditeľa,
c) poveruje výkonom funkcie výkonného riaditeľa iného zamestnanca SNSĽP, ak výkon funkcie výkonného riaditeľa zanikol, a to až do zvolenia nového výkonného riaditeľa; rozsah poverenia určí správna rada uznesením,
d) schvaľuje štatút SNSĽP,
e) schvaľuje rokovací poriadok správnej rady,
f) schvaľuje návrh rozpočtu SNSĽP,
g) schvaľuje plán činnosti SNSĽP,
h) prerokúva správu o stave dodržiavania ľudských práv v Slovenskej republike,
i) schvaľuje ročnú záverečnú správu o činnosti SNSĽP,
j) schvaľuje účtovnú závierku SNSĽP,
k) schvaľuje výročnú správu o hospodárení SNSĽP.(12)

Úprava podrobnosti o vnútorných pomeroch SNSĽP je zákonom zverená Štatútu SNSĽP prijímaného správnou radou, ktorý musí byť v súlade s medzinárodnou dohodou(13). Úprava postupu pri zvolávaní zasadnutí správnej rady a jej rokovaní je zákonom zverená Rokovaciemu poriadku správnej rady.

Vnútroorganizačne, na základe Štatútu SNSĽP, sa SNSĽP člení na:

1. a) Sekretariát výkonného riaditeľa,
2. b) Odbor právnej pomoci a služieb,
3. c) Odbor vzdelávania, knižničných informačných služieb,
4. d) Odbor výskumu a práv dieťaťa,
5. e) Regionálne kancelárie SNSĽP, ktorých je v súčasnosti sedem(14).

Činnosť strediska riadi a kontroluje výkonný riaditeľ, ktorého na obdobie troch rokov volí správna rada z návrhov predložených členmi správnej rady. Výkonný riaditeľ je štatutárnym orgánom strediska, pričom za neho môže byť zvolená iba bezúhonná osoba, ktorá má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a je činná v oblasti ochrany ľudských práv alebo ochrany práv detí. Za bezúhonnú osobu sa na účely voľby považuje osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin, za ktorý jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody s tým, že bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace. Tá istá osoba môže byť zvolená za výkonného riaditeľa najviac v dvoch po sebe nasledujúcich funkčných obdobiach. Ďalšie podrobnosti spôsobu jeho voľby, si vo svojom volebnom poriadku pre príslušnú voľbu výkonného riaditeľa schváli sama správna rada.

Výkonný riaditeľ zodpovedá správnej rade:
a) za činnosť SNSĽP,
b) za riadne hospodárenie a vedenie účtovníctva,
c) za plnenie uznesení správnej rady,
d) za vypracúvanie správy o stave dodržiavania ľudských práv v Slovenskej republike,
e) za vypracúvanie ročnej záverečnej správy o činnosti SNSĽP, účtovnej závierke SNSĽP a výročnej správy o hospodárení SNSĽP za predchádzajúci rok.(15) Výkon funkcie výkonného riaditeľa zaniká:

a) uplynutím funkčného obdobia výkonného riaditeľa,
b) vzdaním sa funkcie výkonného riaditeľa,
c) odvolaním z funkcie výkonného riaditeľa pre neplnenie povinností, ktoré trvá viac ako šesť mesiacov, alebo pre vážne
porušenie povinností výkonného riaditeľa,
d) smrťou výkonného riaditeľa alebo
e) odvolaním z funkcie výkonného riaditeľa z dôvodu jeho právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin alebo trestný čin, za ktorý mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.(16)

Výkonný riaditeľ predkladá správnej rade návrh štatútu SNSĽP, návrh rozpočtu SNSĽP na príslušný kalendárny rok, návrh plánu činnosti SNSĽP na príslušný kalendárny rok, správu o stave dodržiavania ľudských práv v Slovenskej republike, ročnú záverečnú správu o činnosti SNSĽP, účtovnú závierku strediska a výročnú správu o hospodárení SNSĽP a ďalšie dokumenty, na ktorých predloženie bol uznesením zaviazaný správnou radou.

3 POSTAVENIE SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO STREDISKA PRE ĽUDSKÉ PRÁVA VO VEREJNEJ SPRÁVE

SNSĽP ako jediná inštitúcia v právnom systéme Slovenskej republiky je nezávislá verejnoprávna inštitúcia zriadená zákonom na základe medzinárodnej dohody, ktorá je spravujúcim subjektom verejnej správy v oblasti vykonávania dohľadu nad dodržiavaním ľudských práv a nad dodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania vo verejnej správe s tým, že dohliadané subjekty sú mu povinné v určenej lehote poskytnúť informácie o dodržiavaní ľudských práv. Ak tak neurobia, tak SNSĽP to uvedie vo svojej správe o stave dodržiavania ľudských práv v Slovenskej republike a upozorní na nesplnenie uloženej povinnosti dohliadaného subjektu jemu nadriadený subjekt, ďalej vládu SR, štátne orgány, ako i ostatné ústredné orgány štátnej správy. Nakoľko spomínaná správa o stave dodržiavania ľudských práv v Slovenskej republike sa zasiela v anglickej mutácii (resp. jazyku) i do OSN, tak nepriamo na daný problém ohľadom odmietnutia súčinnosti alebo priamo na zistenie závažného porušovania ľudských práv a slobôd na slovenskej strane môže upozorniť príslušný orgán OSN. Som toho názoru, že zo spomenutého dôvodu sa dá SNSĽP považovať za akúsi „predĺženú ruku OSN“ v Slovenskej republike, pri ktorej vnútroštátne orgány by nemali mať priamy dosah na výkon jeho nezávislého dohľadu nad dodržiavaním ľudských práv. Je dôležité aj spomenúť, že SNSĽP pôsobí aj ako subjekt správy kultúry na úseku knižníc, nakoľko je zriaďovateľom a prevádzkovateľom Knižnice SNSĽP, ktorá je hlavne zameraná na problematiku ľudských práv a antidiskriminácie so šírením osvety v týchto oblastiach. V Českej republike nemajú zriadenú podobnú inštitúciu ako je SNSĽP v Slovenskej republike, a preto sú predmetom častej kritiky zo strany OSN.

Význam SNSĽP na úseku vykonávania dohľadu nad dodržiavaním ľudských práv a dodržiavaním zásady rovnakého zaobchádzania vo verejnej správe v Slovenskej republike je nepopierateľný a neprehliadnuteľný. Dokazuje to aj nedávno v marci 2011 zo strany SNSĽP otvorená a publikovaná kauza, ktorú v oblasti verejnej správy SNSĽP objavilo na úseku poskytovania povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „spomínané poistenie“) zo strany ČSOB Poisťovne, a .s., ktorá sa rozhodla neposkytovať pre rok 2011 spomínané poistenie osobám mladším ako 24 rokov i napriek tomu, že spĺňajú podmienky uvedené v zákone č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP).(17) Tým hrozí osobám mladším ako 24 rokov majúcim vodičské oprávnenie a vlastniacim motorové vozidlo pokuta v zmysle § 19 ods.1 zákona o PZP v prípade neuzavretia poistnej zmluvy vo výške od 16,60 EUR až do výšky 3.319,- EUR. Taktiež v prípade, že spomínaná osoba je fyzickou osobou- podnikateľom, tak jej môže orgán Policajného zboru uložiť pokutu za správny delikt, že nemá pri sebe doklady ustanovené na vedenie vozidla (kde patrí aj potvrdenie o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) až do výšky 3.500,- EUR, a to aj opakovane.(18)

Podľa názoru SNSĽP i podľa môjho osobného názoru ide jasne o diskrimináciu na základe veku v zmysle Čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, v zmysle článku 12 ods. 2 Ústavy SR, ako i v zmysle § 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tzv. antidiskriminačný zákon). Aj tento príklad dokazuje, že SNSĽP plní dôležitú úlohu a potrebnú funkciu vo verejnej správe Slovenskej republiky.

4 ZÁVER

Záverom si dovolím uviesť, že podľa môjho osobného názoru by SNSĽP pomohlo, keby boli jeho činnosť, organizácia a fungovanie upravené ústavným zákonom kvôli vylúčeniu a zamedzeniu snáh o jeho podriadenie a ovládnutie zo strany príslušnej vládnej garnitúry s tým, že by mohlo mať v oblasti kontroly verejnej správy viac kompetencií, ale s možnosťou ukladania sankcií. Ďalej som toho názoru, že SNSĽP by malo byť prizývané do legislatívneho procesu a jeho zástupca by mal byť aspoň v Legislatívnej rade vlády SR, nehovoriac o tom, že by bolo vhodné, aby v spolupráci s Ministerstvom zahraničných vecí SR mohli byť jeho zástupcovia vysielaní v mene Slovenskej republiky i do medzinárodných inštitúcií s pôsobnosťou v oblasti ochrany ľudských práv a na nimi organizované konferencie, semináre, medzinárodné odborné porady a iné ich aktivity. S tým súvisí samozrejme i potreba zvýšenia rozpočtu, ktorý bol na rok 2011 pre SNSĽP bez vlastnej budovy značne znížený a tým sa výrazne obmedzila možnosť aktivít a pôsobenia SNSĽP v oblasti ľudských práv.

Som však toho názoru, že SNSĽP ako nezávislá verejnoprávna inštitúcia zriadená zákonom na základe medzinárodnej dohody je v podmienkach Slovenskej republiky vo vzťahu k verejnej správe a k OSN veľmi potrebná.

Poznámky

• 1) http://www.un.org/documents/ga/res/48/a48r134.htm
• 2) Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 29/1995 Z. z. o podpísaní Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
• 3) Zmluvné strany sa dohodli, že OSN bude zodpovedať za poskytnutie grantu SNSĽP v US dolároch, v sume nepresahujúcej protihodnotu 411.500,- NLG, v súlade s príslušnými predpismi a pravidlami OSN.
• 4) Čl. 3 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
• 5) Konkrétne: 1. Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 20/zv. 1; Ú.v. ES L 180, 19.7.2000). 2. Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorou sa ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 5/zv. 4; Ú.v. ES L 303, 2.12.2000). 3. Smernica Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 5/zv. 1; Ú.v. ES L 39, 14.2.1976), v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES z 23. septembra 2002 (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ, kap. 5/zv. 4; Ú.v. ES L 269, 5.10.2002). 4. Smernica Rady 2004/113/ES z 13. decembra 2004 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu (Ú.v. EÚ L 373, 21.12.2004).
• 6) Bližšie pozri: § 2 zákona NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov a Zákon NR SR č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
• 7) § 24 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.
• 8) Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
• 9) Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).
• 10) § 3a zákona NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov.
• 11) Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
• 12) § 3a ods. 7 zákona NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov.
• 13) Dohoda medzi vládou Slovenskej republiky a Organizáciou Spojených národov o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva.
• 14) Regionálne kancelárie boli zriadené v rámci projektu „Poradenské služby za účelom vybudovania regionálnych administratívnych kapacít SNSĽP“ v Nových Zámkoch, vo Zvolene, v Rimavskej Sobote, v Humennom, v Kežmarku, v Dolnom Kubíne a v Kysuckom Novom Meste.
• 15) § 3b ods. 4 zákona NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov.
• 16) § 3b ods. 5 zákona NR SR č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov.
• 17) Bližšie pozri: Odborné stanovisko vo veci neposkytnutia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel osobám mladším ako 24 rokov vyhotovené podľa § 1 ods. 2 písm. f) zákona č. 308/1993 z. z. o zriadení SNSĽP v znení neskorších predpisov publikované 04.03.2011 na www.snslp.sk.
• 18) Bližšie pozri: § 4 a § 138 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Autor
Mgr. Anton Martvoň PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

1 ÚVOD

Nečinnosť verejnej správy(1) ako „nezákonný postup, ktorý spočíva v pasívnom správaní v situácii, keď zákon predpisuje aktívne konanie“,(2) ako aj prípadné prieťahy v jej konaní predstavujú v ostatnom období skutočne mimoriadne často skloňované termíny, ktorými sa zaoberajú mnohí teoretici, ale aj právna prax či masmédiá, prípadne sú oba tieto fenomény predmetom bežných diskusií, pretože vyvierajú z bežného života osôb. Tieto dva javy sa tak dostávajú do povedomia čoraz širšieho okruhu osôb, čo považujem za mimoriadne pozitívnu skutočnosť, pretože len takýmto spôsobom, keď je priamo pomenovaný problém, sa vytvárajú predpoklady na to, aby sa proti týmto nepopulárnym javom mohlo účinne bojovať.

O skutočnosti, že ide o nepopulárne a citlivé fenomény svedčí v prvom rade už Ústava Slovenskej republiky,(3) ktorá vo svojom článku 48 ods. 2(4) jednoznačne deklaruje, že prieťahy (o to viac nečinnosť) nie sú v súlade s týmto základným zákonom Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky tak vo svojom siedmom oddieli (právo na súdnu a inú právnu ochranu) druhej hlavy (základné práva a slobody) ustanovuje povinnosť orgánov rozhodujúcich o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb rozhodnúť nielen riadne,(5) ale aj včas.

Vychádzajúc z teoretického vymedzenia pojmu verejná správa a jej charakteristických vlastností,(6) možno sumarizovať tieto poznatky a dospieť k vedomiu, že verejná správa predstavuje špecifickú aktivitu tak štátu (v podobe štátnej správy), ale aj orgánov samosprávy (v podobe územnej alebo záujmovej samosprávy). Všetky definície vychádzajú z toho, že verejná správa predstavuje neustávajúcu činnosť plnenia jej vlastných úloh. Domnievam sa, že práve z tohto dôvodu je v správnoprávnej teórii venovaná pozornosť práve činnosti verejnej správy, a to predovšetkým v podobe jej finálnych foriem,(7) ale aj procesom, ktoré predchádzajú dosiahnutiu takejto konkrétnej forme činnosti.(8) Dôsledkom je potom skutočnosť, že nečinnosti verejnej správy a prieťahom v konaní, ako javom, ktoré popierajú aktivitu verejnej správy, ako jej charakteristickej vlastnosti, nie je venovaná taká náležitá pozornosť, ako by si vyžadovala. Aj neaktívna verejná správa totiž môže ovplyvniť postavenie fyzických osôb alebo právnických osôb, a to mnohokrát aj výrazne negatívnym spôsobom.

Je viacero dôvodov pre toto tvrdenie, domnievam sa, že za najdôležitejší argument v prospech skúmania nečinnej verejnej správy hovorí fakt, že už samotná Ústava Slovenskej republiky tento fenomén rozoznáva a sama ho označuje za negatívny. Z tohto dôvodu preto v ďalšom texte je nevyhnutné poukázať na tie ustanovenia ústavy, ktoré na tento jav upozorňujú a pomenúvajú ho, ako aj poskytujú v základných črtách možnosti obrany voči nemu.

2 ÚSTAVNOPRÁVNE VÝCHODISKÁ NEČINNOSTI AKO NEGATÍVNEHO SPOLOČENSKÉHO JAVU

Ústava Slovenskej republiky ako základný zákon nášho štátu zadefinovala, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (článok 1 ods. 1). Otázky nečinnosti pritom musíme v prvom rade naviazať práve na túto spomínanú premisu právneho štátu. Jeho podstatou je nadriadenosť práva nad všetkými a všetkým a zároveň platí, že je ho možné vymôcť. Zásadne môžeme povedať, že v prípade existencie štátu, ktorý by reálne neumožňoval vymoženie svojho vlastného práva, takýto štát by nemohol byť označený za právny štát. Je zároveň nepochybné, že v prípade nečinnosti verejnej správy, prípadne prieťahov v jej konaní, vymožiteľnosť práva sa dostáva na mimoriadne nízku úroveň. Jestvuje tu nepochybná korelácia medzi úrovňou vyspelosti štátu v jeho právnej rovine a vymožiteľnosťou práva, inými slovami môžeme povedať, že vysoká miera vymožiteľnosti práva signalizuje vysokú úroveň právnej kultúry štátu, ako aj vyspelosť jeho práva.

Je zaujímavé, že „samotná Ústava Slovenskej republiky priamo nedefinuje pojem právneho štátu, jednotlivé princípy právneho štátu buď priamo obsahuje, alebo ich použil vo svojom výklade ústavy Ústavný súd Slovenskej republiky“.(9) K uvedenému sa žiada doplniť, že tejto otázke sa intenzívne venuje aj právna dogmatika. Prepojením týchto dvoch znalostí potom možno uviesť, že všeobecne sa traduje, že k princípom právneho štátu patria princípy univerzality a prirodzenosti ľudských práv, zvrchovanosti ústavy a zákona, spravodlivosti a v neposlednom rade aj právnej istoty,(10) ktorú vymedzil Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. PL. ÚS 15/98 ako „požiadavku po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), no rovnako aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota)“.

Vychádzajúc z definovania právnej istoty ako vytvorenia istoty, že za rovnakých skutkových okolností rozhodujúci orgán rozhodne rovnako, možno dôvodiť, že príslušný orgán začne príslušné konanie vo veci a vo veci vydá finálne stanovisko (napríklad v podobe rozhodnutia).

Ústavný súd Českej republiky k uvedenému dodal: „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty, ktorého neopomenuteľným komponentom je nielen predvídateľnosť práva, ale aj legitímna predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci v súlade s právom a zákonom stanovenými požiadavkami. Táto predvídateľnosť (…) je vyjadrením maximy, na ktorej základe sa možno v demokratickom a právnom štáte spoliehať na to, že vo svojej dôvere v platné právo nebude nikto sklamaný. Iba takto predvídateľné správanie napĺňa v praxi fungovanie materiálne chápaného demokratického právneho štátu a vylučuje priestor pre prípadnú svojvôľu“.(11)

Pritom na verejnú správu chápanú ako neustálu aktivitu jej vykonávateľov pri realizovaní svojich cieľov stanovených zákonom, do styku s ktorou sa dostáva takmer neustále každá osoba, či už fyzická alebo právnická, sú kladené vysoké nároky pri skúmaní, či jej postupom nedošlo práve k naplneniu svojvôle. Ak uvažujeme o nečinnosti verejnej správy, ktorá je v každom prípade v rozpore s uplatňovaním kompetencie orgánu verejnej správy, kde kompetenciu definujeme ako zákonom stanovený okruh záležitostí, o ktorých orgán verejnej správy je povinný rozhodovať a za ktoré nesie zodpovednosť, môžeme usúdiť, že práve pri tomto fenoméne dochádza k uplatneniu negatívneho javu svojvôle vo vzťahu k účastníkom konania.

Na jednej strane je možné povedať, že článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje prihlásenie sa Slovenskej republiky k princípom vyspelých štátov, to však na strane druhej ešte neznamená, že Ústava Slovenskej republiky je aj tzv. právnou ústavou.(12) O tom ale už svedčia jej ďalšie iné články, o ktorých je nevyhnutné sa v súvislosti s naplnením cieľa tohto článku zmieniť.

Sumarizáciou uvedeného výkladu možno povedať o nečinnosti, že ak k nej dôjde, je v rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. je nezlučiteľná s princípmi predovšetkým právneho štátu, ako aj právnej istoty, pričom z povahy ústavy ako ústavy právnej, musí Ústava Slovenskej republiky obsahovať aj také ustanovenia, ktoré umožnia oprávnenému subjektu brániť sa voči tomuto fenoménu.

3 ČLÁNOK 46 ODS. 1 ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Článok 46 Ústavy Slovenskej republiky je z hľadiska jej systematiky zaradený do siedmeho oddielu druhej hlavy. To znamená, že v tomto článku sú zachytené základné práva a slobody, konkrétne právo na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa tohto článku ods. 1 sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch stanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Uvedený článok zachytáva právo každého(13) na prístup k súdnej a inej právnej ochrane. Už z tohto článku možno odvodiť že prvotným orgánom ochrany práva v našich podmienkach je súd (vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky). Tento musí pritom zároveň spĺňať požiadavky nestrannosti a nezávislosti. Iným orgánom Slovenskej republiky má ústavodarca nepochybne na mysli predovšetkým orgány verejnej správy. Tieto budú vystupovať v pozícii orgánu ochrany práva výlučne na základe zákonného splnomocnenia.

Všeobecne môžeme za orgány verejnej správy označiť orgány štátnej správy, ďalej sú to orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a v neposlednom rade aj právnické osoby, ktoré rozhodujú právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Vo všeobecnosti k tomu J. Machajová uvádza: „orgánom verejnej správy je orgán štátu alebo neštátny orgán ktorý má zo zákona pôsobnosť a právomoc vykonávať verejnú správu“.(14)

Moju pozornosť pritom zaujala práve tá časť ústavného článku 46, ktorá podmieňuje na vytvorenie pôsobnosti vo veci ochrany práv osôb zákonné splnomocnenie. Konkrétne potom mám na mysli vzťah zákona o súdoch,(15) Občianskeho súdneho poriadku(16) a Správneho poriadku.(17)

Podľa § 2 ods. 3 zákona o súdoch súd rozhoduje o tom, či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu. Súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci.

Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v občianskom súdnom konaní sa prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 5 Správneho poriadku na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon; ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec.

Všetky uvedené zákonné ustanovenia určujú vecnú pôsobnosť a vecnú príslušnosť na realizáciu konania, pričom ustanovenia v zákone o súdoch, ako aj v Občianskom súdnom poriadku majú blanketový, odkazový charakter, keď odkazujú na osobitné právne predpisy. Správny poriadok v tomto prípade už nemá odkazový charakter a kogentne upravuje vecnú príslušnosť na uskutočnenie konania obce. Vzniká zaujímavá situácia, pretože v odbornej občianskoprávnej literatúre sa traduje, že „pokiaľ by určitá právna záležitosť nebola v kompetenčných predpisoch pokrytá vôbec (teda by nespadala do právomoci žiadneho iného orgánu ochrany práva), platí nevyvrátiteľná domnienka že patrí do právomoci súdu“.(18) Otázka je, či vznikla konkurencia viacerých právnych predpisov, ktoré by upravovali rovnakú situáciu, ale odlišne.

Myslím si, že je odôvodnené domnievať sa, že v tomto prípade by mohlo dôjsť ku vzniku tzv. kompetenčného konfliktu, a to či už pozitívneho, ako aj negatívneho. Kompetenčné konflikty vo všeobecnosti vznikajú v dôsledku nejasne vymedzenej kompetencie orgánu. Ak by takýto spor vznikol, podľa § 8a Občianskeho súdneho poriadku ho na návrh prejedná a rozhodne s konečnou platnosťou Najvyšší súd Slovenskej republiky. Takýto postup sa predpokladá v prípade oboch typov kompetenčných konfliktov.

Občiansky súdny poriadok teda dáva jednoznačnú odpoveď na to, aký orgán bude rozhodovať v prípade, ak vznikne takýto konflikt, nedáva však odpoveď na otázku, či na základe takto formulovaných zákonných ustanovení, môže vzniknúť aj situácia, keď by vo veci, v ktorej nie je stanovená vecná príslušnosť, mohol rozhodovať súd, pretože § 5 Správneho poriadku jasne stanovuje vecne príslušnou obec na realizáciu konania.

Osobne sa domnievam, že aj napriek tomu môže byť vecne príslušný súd na uskutočnenie takéhoto konania. Myslím si, že v takomto prípade je nevyhnutné vychádzať z predmetu a účelu tak Občianskeho súdneho poriadku, ako aj Správneho poriadku. Predmetom a účelom Občianskeho súdneho poriadku je úprava postupu predovšetkým súdu a účastníkov konania v občianskom súdnom konaní v sporových a nesporových záležitostiach, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov. Predmetom a účelom Správneho poriadku je poskytnúť ochranu práv, právom chránených záujmov a povinností v správnom konaní, v ktorom správne orgány rozhodujú o týchto právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach v oblasti verejnej správy.

Zatiaľ čo v prvom uvedenom prípade súdy primárne rozhodujú o súkromnoprávnych záležitostiach, tak v druhom prípade správne orgány rozhodujú o nárokoch vyplývajúcich z verejnoprávnych predpisov. V prípade, ak by teda šlo o nárok, ktorý vyplýva zo súkromnoprávnych predpisov, rozhodoval by o ňom súd, a ak by šlo o verejnoprávny nárok, rozhodovala by obec. Významným činiteľom pri rozhodovaní o takomto spore by bolo typické delenie práva našej právnej kultúry na súkromné a verejné, ktoré ale v ostatnej dobe nemusí byť zrovna jednoduché.(19)

Občiansky súdny poriadok zároveň stanovuje, že iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Táto situácia pritom nepokrýva mnou zvolenú problematiku, keď by o veci nemal kto rozhodovať. V tomto prípade ide o tzv. rozšírenú pôsobnosť civilných súdov, keď prejednávajú veci nepatriace do civilnoprávnej oblasti. Ide napríklad orozhodovanie podľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku, keď súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Domnievam sa, že uvedený výklad je ústavnekonformný a plne podporuje princíp právnej istoty.

Zároveň je nevyhnutné konštatovať, že princíp právnej istoty determinoval znenie § 5 Správneho poriadku, pretože by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, aby síce jestvoval právny nárok, ale o ktorom by nemal kto rozhodovať. Jednoznačne by šlo o situáciu denegatio iustitiae – odopretie spravodlivosti. Preto zákonodarca všeobecne stanovil vecnú príslušnosť na obce. Je teda vhodnejšie, aby o danom nároku niekto rozhodoval a voči postupu tohto orgánu sa mohol účastník konania brániť systémom opravných prostriedkov, akoby o nároku nerozhodoval nikto.

4 ZÁVER

Záverom tohto článku sa žiada už len doplniť, že jeho úlohou nebolo pokryť všetky ústavnoprávne východiská zamerané na nečinnosť verejnej správy, prípadne na prieťahy v jej konaní. V tejto súvislosti je preto venovaná v článku bližšia väčšia pozornosť princípu právneho štátu a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sú nepopierateľne prepojené s týmito javmi, ako aj so súvisiacimi otázkami prípadnej konkurencie troch zákonov (konkrétne zákona o súdoch, Občianskeho súdneho poriadku a Správneho poriadku), ktoré vytvárajú všeobecné zákonné splnomocnenie na vykonanie konania orgánom v konkrétnej veci, pre ktorú ale osobitný zákon nestanovuje vecnú príslušnosť konkrétneho orgánu na vykonanie konania. Dúfam, že svojou troškou sa mi podarilo prispieť k diskusii a riešeniu tejto tematiky.

Poznámky

• 1) Ak z kontextu nevyplýva inak, nečinnosťou verejnej správy sa má na mysli nečinnosť v oblasti aplikačných rozhodovacích procesov.
• 2) SREBALOVÁ, M.: Rýchlosť správneho konania a nečinnosť správneho orgánu. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PraF UK, 2008, s. 9.
• 3) Publikovaná pod č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“).
• 4) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
• 5) T. j. predovšetkým v súlade s princípom zákonnosti.
• 6) Pozri bližšie napríklad ŠKULTÉTY, P.: Verejná správa a jej charakteristické črty. In: ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PraF UK, 2004, s. 9. a nasl.; HUTTA, V.: Verejná správa. In: MACHAJOVÁ, J. a kol.: Občan a verejná správa. Nadácia Občan a demokracia : Bratislava, 2000, s. 27 a nasl.; MACHAJOVÁ, J.: Verejná správa. In: MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. Bratislava : BVŠP a EUROKÓDEX, 2009, s. 15 a nasl.; HENDRYCH, D.: Veřejná správa. In: HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. C. H. Beck : Praha, 2006, s. 6 a nasl.; PRŮCHA, P.: Správní právo. Obecná část. MU a nakladatelství Doplněk : Brno, 2007, s. 48 a nasl.; HORZINKOVÁ, E.: Obecné vymezení základních pojmů. In.: HORZINKOVÁ, E. – NOVOTNÝ, V.: Správní právo procesní. Praha : Linde. 2006, s. 19 a nasl.
• 7) Pozri bližšie napríklad ZLOCH, P.: Formy verejnej správy. In. ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PraF UK, 2005, s. 92-114; HENDRYCH, D. – STAŠA, J.: Činnost veřejné správy. In: HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. C. H. Beck : Praha, 2009, s. 183-362; PRŮCHA, P.: Správní právo. Obecná část. MU a nakladatelství Doplněk : Brno, 2007, s. 249-317.
• 8) Pozri bližšie napríklad VRABKO, M.: Rozhodovacie procesy vo verejnej správe. In.: VRABKO, M. a kol.: Správne právo. Procesná časť. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PraF UK, 2007, s. 15 a nasl.; HENDRYCH, D.: Správní věda. Teorie veřejné správy. Praha : ASPI, 2003, s. 68-79; SKULOVÁ, S.: Rozhodování ve veřejné správě. In.: SKULOVÁ, S. a kol.: Základy správní vědy. Brno : Masarykova univerzita, 1998, s. 98.
• 9) MRAVÍKOVÁ, K.: Niekoľko poznámok k právnemu štátu. In: HAMUĽÁK, O. (ed.): Principy a zásady v právu – teorie a praxe. Sborník z konference Olomoucké debaty mladých právníků 2010. Praha : Leges, 2010, s. 43.
• 10) Porovnaj napríklad CIBULKA, Ľ.: Slovenská republika ako právny štát. In: SVÁK, J. – CIBULKA, Ľ. – KLÍMA, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Všeobecná časť. Bratislava : BVŠP a EUROKÓDEX, 2009, s. 410 a nasl.
• 11) Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky č. IV. ÚS 690/01.
• 12) Z hľadiska klasifikácie ústav právna ústava vo svojej podstate znamená, že sa reálne uplatňuje, že nejde iba o tzv. ústavu formálnu, ktorá len deklaruje práva, ako aj povinnosti, avšak reálne sa v štáte uplatňujú procesy, ktoré sú s ňou v rozpore. Právnou ústavou je teda takou ústavou, ktorá zaručuje, že všetky procesy, ku ktorým dochádza v štáte sú determinované princípom zákonnosti.
• 13) K pojmu každý, prípadne občan, či cudzinec porovnaj článok 52 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj napríklad POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Bratislava : Heuréka, 2006, s. 214.
• 14) MACHAJOVÁ, J.: Verejná správa. In: MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. Bratislava : BVŠP a EUROKÓDEX, 2009, s. 23.
• 15) Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
• 16) Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“).
• 17) Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).
• 18) ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 15; uvedené je pritom dokonca označované aj za nevyvrátiteľnú právnu domnienku; tamtiež, s. 22.
• 19) Pozri bližšie napríklad SLÁDEČEK, V.: Všeobecné správní právo. Praha : ASPI, 2009, s. 30 a nasl.; HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. C. H. Beck : Praha, 2009, s. 21 a nasl.

Autor
doc. JUDr. Matej Horvat PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Príspevok rozoberá spracúvanie biometrických údajov na účely dochádzky, analyzuje pojmy biometria a biometrické údaje. Ďalej sú v ňom podrobne popísané právne možnosti v prípade spracúvania biometrických údajov v dochádzkových systémoch. Cieľom príspevku je poskytnúť aspoň základný pohľad na kľúčové problémy tejto oblasti práva.

1 ÚVOD

Rýchly rozvoj biometrických technológií a ich rastúce uplatňovanie v posledných rokoch vyžaduje podrobné skúmanie zperspektívy ochrany osobných údajov1. Široké anekontrolované používanie biometrie vedie kobavám v súvislosti s ochranou základných práv a slobôd jednotlivcov. Tento druh osobných údajov má zvláštnu povahu, pretože sa vzťahuje k charakteristikám správania a fyziológie jednotlivca a umožňuje jeho jednoznačnú identifikáciu2.

Spracovanie biometrických údajov sa teraz často používa pri automatizovaných postupoch autentizácia/verifikácia a identifikácia3, hlavne pre kontrolu vstupu ako do fyzicky existujúcich, tak aj virtuálnych oblastí (t. z. prístup k určitým elektronickým systémom alebo službám).

V minulosti sa používanie biometrie obmedzovalo predovšetkým na oblasť testovania DNA a odtlačky prstov. Zhromažďovanie odtlačkov prstov sa používalo hlavne pre účely presadzovania práva (napr. vyšetrovanie trestného činu). Ak spoločnosť podporuje rozvoj databáz odtlačkov prstov alebo iných biometrických databáz pre ďalšie bežné aplikácie, môže to viesť k zvýšeniu rizika možného opätovného použitia tretími stranami ako základ pre porovnávanie a výskum v rámci ich vlastných účelov bez toho, že by cieľom bol pôvodne sledovaný zámer, týmito tretími stranami môžu byť aj orgány presadzovania práva.

Zvláštna obava súvisiaca s biometrickými údajmi vyvoláva skutočnosť, že verejnosť môže rastúcim používaním týchto osobných údajov znecitlivieť voči vplyvom ich spracúvania na každodenný život. Napríklad používanie biometrie v školských knižniciach môže u detí znížiť povedomie o rizikách z hľadiska ochrany osobných údajov, ktoré na nich môže mať dopad v ich ďalšom živote.

2 ČO SÚ BIOMETRICKÉ ÚDAJE?

Biometria je metóda autentizácie založená na rozpoznávaní jedinečných biologických charakteristík subjektov – živé osoby. Metóda vychádza z presvedčenia, že niektoré biologické charakteristiky (morfologické, fyziologické) sú pre každého živého človeka jedinečné a nemeniteľné.

Biometria využíva jedinečné a opakovateľne identifikovateľné vlastnosti človeka (odtlačok prsta, črty tváre, DNA, tvar očného pozadia). Jednotlivé biometrické znaky človeka sa prevedú do elektronickej podoby v prípade automatizovaných systémov (existujú aj neautomatizované biometrické systémy) a je môže sa s nimi narábať ako s jedinečným kódom. Tieto údaje sú prenositeľné, overiteľné a je ich možné zakomponovať do identifikačných dokladov.

Biometrické údaje možno definovať ako biologické vlastnosti, fyziologické znaky, črty alebo opakovateľné činnosti, v prípade ktorých sú tieto vlastnosti a/alebo činnosti špecifické pre uvedeného jednotlivca a zároveň merateľné, aj keď spôsoby používané v praxi na ich technické meranie zahŕňajú určitý stupeň pravdepodobnosti. Typickým príkladom takýchto biometrických údajov sú odtlačky prstov, sietnica, tvar tváre, hlas, ale aj geometria ruky, štruktúry žíl alebo dokonca určitá hlboko zakorenená schopnosť alebo iná vlastnosť týkajúca sa správania (napríklad, vlastnoručný podpis, údery na klávesnici, osobitný spôsob chôdze alebo reči atď.)4.

Osobitosť biometrických údajov spočíva v tom, že tieto údaje sa môžu pokladať za obsah informácií o konkrétnom jednotlivcovi (Peter má tieto odtlačky prstov), ako aj za prvok na vytvorenie spojenia medzi informáciou a jednotlivcom (tohto predmetu sa dotkol niekto, komu patria tieto odtlačky prstov, a tieto odtlačky prstov zodpovedajú odtlačkom prstov Petra; tohto predmetu sa preto dotkol Peter). Tieto informácie ako také môžu slúžiť ako „identifikátory“. Biometrické údaje sa môžu vzhľadom na ich jedinečnú súvislosť s konkrétnym jednotlivcom používať na identifikáciu jednotlivca.

Tento duálny charakter sa objavuje aj v prípade údajov o DNA, ktoré poskytujú informácie o ľudskom tele a umožňujú jednoznačnú a jedinečnú identifikáciu osoby. Vzorky ľudských tkanív (napríklad vzorka krvi) sú zdrojmi biometrických údajov, ale samé o sebe nie sú biometrickými údajmi (napríklad odtlačok prsta je biometrickým údajom, ale prst samotný nie je biometrickým údajom).

Biometrickým údajom je podľa zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 428/2002 Z. z.“) osobný údaj o fyzickej osobe, na základe ktorého je jednoznačne anezameniteľne určiteľná, napr. odtlačok prsta, odtlačok dlane, analýza deoxyribonukleovej kyseliny, profil deoxyribonukleovej kyseliny.

3 SPRACÚVANIE BIOMETRICKÝCH ÚDAJOV NA ÚČELY DOCHÁDZKY

Na Slovensku sa so spracúvaním biometrických údajov v súkromnej sfére stretávame hlavne v súvislosti so spracúvaným na účely dochádzky.

Biometrické údaje patria medzi osobitné kategórie osobných údajov. Zariadenia , ktoré snímajú odtlačok prsta, ale vo svojej pamäti si uchovávajú číselný vektor charakterizujúci odtlačok aj napriek tomu, že z tohto údaja nie je možné spätne získať obrázok odtlačku sú podľa zákona č. 428/2002 Z. z. v zmysle oficiálneho názoru Úradu na ochranu osobných údajov SR (ďalej len „Úrad“) považované za prostriedky spracúvania biometrických údajov. Obdobne sa posudzujú snímače geometrie … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marcela Macová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Zaisťovať bezpečnosť štátu alebo národnú bezpečnosť patrí medzi základné funkcie každého štátu. Zaručenie bezpečnosti štátu je verejným záujmom, ktorého uspokojenie je nevyhnutné pre ochranu individuálneho záujmu každého jednotlivca na dosiahnutí potrebnej úrovne vlastnej bezpečnosti. Úlohou práva je regulovať spoločenské vzťahy aj na úseku ochrany bezpečnosti štátu a to najmä pomocou zodpovedajúcej ústavnej, administratívnoprávnej a trestnoprávnej úpravy. Úlohou práva je v tomto kontexte vytvoriť systém právnej regulácie pôsobenia bezpečnostných orgánov štátu, vrátane spravodajských služieb. Spravodajské služby štátu zohrávajú rozhodujúcu úlohu pri zabezpečovaní bezpečnosti štátu, nielen prostredníctvom informačného servisu najvyšším ústavným orgánom štátu s cieľom naplniť požiadavky bezpečnostnej prevencie, ale tiež účinným pôsobením na úseku kontroly trestnej činnosti ohrozujúcej základy štátu a jeho bezpečnosť.

1 BEZPEČNOSŤ ŠTÁTU AKO ZÁKLADNÁ FUNKCIA ŠTÁTU

Aj z pohľadu teórie štátu patrí ochrana bezpečnosti štátu k základným funkciám štátu a možno ju považovať za akýsi prirodzený záväzok štátu voči spoločnosti, obyvateľstvu a napokon aj medzinárodnému spoločenstvu. Štát musí zaistiť svoju bezpečnosť na úrovni umožňujúcej elimináciu bezpečnostných hrozieb na najnižšiu možnú mieru a štát je na ich elimináciu zodpovedajúcim spôsobom vybavený.1 Na ochranu týchto záujmov je nevyhnutné, aby mal štát vybudovaný

funkčný systém efektívneho ochranného pôsobenia realizovaného pomocou na to zriadených inštitúcií. Pripravenosť štátu vysporiadať sa splnením jeho ochrannej funkcie voblasti vlastnej bezpečnosti odráža aj funkčnosť jeho bezpečnostných orgánov, najmä polície, spravodajských služieb, ozbrojených síl, orgánov činných v trestnom konaní a iných orgánov ochrany práva, orgánov civilnej ochrany obyvateľstva či záchranných služieb a zborov. Základné hodnoty, ktoré majú tieto orgány chrániť a presadzovať, sú často životne dôležité pre samotnú podstatu a existenciu štátu a ich zachovanie je predpokladom udržania vlastnej suverenity.

Aké je v tejto situácii poslanie práva? Ako má právo slúžiť bezpečnosti štátu tak, aby štát naplnil svoje ochranné funkcie v uspokojivom rozsahu a kvalite? A ako do systému právom chránenej bezpečnosti štátu zapadajú spravodajské a bezpečnostné služby štátu?

2 POJEM BEZPEČNOSŤ ŠTÁTU

Východiskovým pojmom pre podrobnejšiu analýzu takto položených otázok je „bezpečnosť štátu“. Používanie tohto pojmu v právnom poriadku sa stalo notorietou so všeobecnou akceptáciou jeho obsahového významu a hoci je pomerne časté v rôznych prameňoch pozitívneho práva Slovenskej republiky, evokuje viaceré nejasnosti, ktoré vedú k výkladovej nekonformite a tým k problémom v aplikačnej praxi aj v tvorbe práva.

V Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len Ústava SR“) možno identifikovať pojem bezpečnosť štátu na viacerých miestach. Ide najmä o úpravu ústavnoprávnej aprobácie účasti Slovenskej republiky v organizovanom systéme kolektívnej bezpečnosti2 či úpravu ústavne dovolených opatrení, ktorých podstatou je v prevažujúcom verejnom záujme ochrany bezpečnosti štátu obmedzenie základných práv a slobôd.3

V anglo-americkom systéme sa používa pojem „národná bezpečnosť“ (national security) a hoci v právnom poriadku na území Slovenskej republiky bol tento pojem v minulosti zavedený,4 bol postupne vo vnútroštátnom práve nahradený pojmom bezpečnosť štátu. Na tomto mieste je v prospech používania pojmu „národná bezpečnosť“ potrebné upozorniť, že v anglo-americkom prístupe sa prívlastok „národný“ nerozumie v zmysle etnicity, ale v zmysle politického národa. Prívlastok „národný“ sa vníma ako „štátny“, teda vzťahujúci sa na štát ako entitu. V kontexte dotknutého výkladu je zaujímavé poukázať aj na čl. 4 Lisabonskej zmluvy, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Lisabonská zmluva“),5 ktorý v spojení s členskými štátmi používa pojem „národná bezpečnosť“ a uznáva ju ako základnú štátnu funkciu členských štátov. Citované ustanovenie Lisabonskej zmluvy je dôležité nielen pre komparáciu a pochopenie terminologickej problematiky týkajúcej sa bezpečnosti štátu, ale aj právne upraveného vzťahu medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi, pokiaľ ide o vzájomné vymedzenie kompetencií voblasti bezpečnosti štátu.6 Prístup Európskej únie kproblémom vymedzenia pojmu bezpečnosť štátu je charakterizovaný aj používaním pojmu vnútorná bezpečnosť (internal security), ktorý je chápaný v priamej súvislosti s bezpečnosťou každého jednotlivého štátu ale aj Európskej únie ako takej.

Vovnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky možno nájsť ucelenú definíciu „bezpečnosti“ v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“). Podľa čl. 1 ods. 3 cit. zákona „Bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.“. Vychádzajúc z tejto definície je zrejmé, že ústavodarca správne zaradil zachovanie bezpečnosti štátu ako jeden z predpokladov bezpečnosti ako takej, aj táto definícia však prináša viacero závažných otázok. Podstatu bezpečnosti možno pochopiť rozlíšením subjektu, na ktorý sa konkrétna bezpečnosť vzťahuje. Zaistenie podmienok pre život, zdravie, majetok a iné hodnoty chránené právom v prospech jednotlivca zaručuje jeho bezpečnosť v inom zmysle ako je tomu v prípade štátu. V prípade jednotlivca možno hovoriť o individuálnej bezpečnosti. Záujem na individuálnej bezpečnosti jednotlivca sa napĺňa realizáciou základných práv a slobôd, osobnej bezpečnosti, zvyšovaním kvality života, vo fyzickom, sociálno-materiálnom a intelektuálnom rozvoji jednotlivca. Na druhej strane bezpečnosť štátu je zaručená najmä vtedy, ak sú zachované jeho základné existenčné atribúty nevyhnutné pre výkon efektívnej štátnej moci. Sú nimi ústavné zriadenie štátu, jeho samostatnosť, zvrchovanosť, územná celistvosť a obranyschopnosť. Na rozdiel od individuálnej hodnoty, v prípade štátu ide o spoločenskú hodnotu postavenú na neotrasiteľnosti ústavno- politických záujmov štátu, jeho hospodárskej a sociálnej stabilite, bezpodmienečnom zachovaní „vlády práva“ a na recipročne výhodnej medzinárodnej pozícii štátu v medzinárodných vzťahoch založenej na princípe rovnoprávnosti. Zachovanie bezpečnosti štátu je spravidla aj zárukou zachovania individuálnej bezpečnosti jednotlivca.

Reagujúc však na definíciu bezpečnosti v ústavnom zákone o bezpečnosti štátu je zrejmé, že bez zachovania mieru, demokratického poriadku, zvrchovanosti (štátnej suverenity), územnej celistvosti anedotknuteľnosti hraníc Slovenskej republiky nemožno hovoriť o stave, v ktorom by bola bezpečnosť Slovenskej republiky zachovaná. A práve v uvedenom zmysle je citovanou ústavnoprávnou normou zavedená definícia zrejme nedôsledná. Bezpečnosť štátu totiž nemožno per se oddeliť ako samostatný predpoklad bezpečnosti od ďalších vyššie vymenovaných kategórií. Bezpečnosť štátu je totiž nepochybne zachovaná len vtedy, ak je zachovaná jeho suverenita, územná celistvosť, jeho hranice sú nedotknuté vojenským alebo iným ohrozením a existencia štátu ako aktéra medzinárodných vzťahov sa realizuje v mierových podmienkach.

3 SPRAVODAJSKÉ SLUŽBY AKO NÁSTROJ OCHRANY BEZPEČNOSTI ŠTÁTU

Zachovanie bezpečnosti štátu je výsledkom komplexného ochranného pôsobenia celého radu štátnych orgánov od najvyšších ústavných orgánov rozhodujúcich o otázkach bezpečnostnej politiky na strategickej úrovni až po jednotlivé výkonné orgány poverené realizáciou bezpečnostných opatrení na taktickej úrovni.

Súčasťou efektívneho ochranného pôsobenia štátu je výkon štátneho spravodajstva. Štátne spravodajstvo slúži nielen na ochranu bezpečnosti štátu, ale v širšom ponímaní aj na podporu napĺňania štátnych záujmov inej ako bezpečnostnej povahy.7 Napĺňanie funkcie ochrany bezpečnosti štátu však možno považovať za výrazne prevládajúci cieľ výkonu štátneho spravodajstva. Štátne spravodajstvo sa zinštitucionálneho hľadiska realizuje prostredníctvom spravodajských služieb. Práve spravodajské služby sa považujú za orgány štátnej moci, ktorých efektívne pôsobenie tvorí predpoklad zaručenia bezpečnosti štátu. Spätosť medzi činnosťou spravodajských služieb a vnútornou bezpečnosťou možno vidieť aj v rámci Európskej únie. Lisabonská zmluva, napriek akceptácii výlučnej kompetencie členských štátov votázkach národnej bezpečnosti požaduje spoluprácu spravodajských služieb členských štátov.8 Pojem vnútorná bezpečnosť v rámci Európskej únie sa blíži schengenskému označeniu „bezpečnosti štátu“, pričom tu dôležité úlohy plnia spravodajské služby.9

Tak in generalis ako aj vprípade spravodajských služieb Slovenskej republiky je základnou funkciou spravodajstva zber, analyzovanie a uchovávanie informácií o predmete zákonom aprobovaného spravodajského záujmu.

Produkt spravodajstva z „dielne“ spravodajskej služby – spravodajská informácia by pre plnenie ochrannej funkcie štátu nemal význam bez jeho postúpenia do poznatkovej sféry tých, ktorých zákon oprávňuje na prístup k spravodajským informáciám. Primárnym a tradičným recipientom spravodajských informácií sú najvyššie orgány štátnej moci, najmä jej výkonnej zložky, teda hlava štátu, vláda ako celok a jej jednotliví členovia a v určitom rozsahu aj orgány zákonodarnej moci alebo prinajmenšom ich najvyšší predstavitelia (najčastejšie predseda parlamentu). Adresátmi spravodajských informácií sú teda orgány štátnej moci s rozhodovacou právomocou na najvyššej úrovni štátno-mocenského rozhodovania a teda tvoriace tzv. decíznu sféru štátu.10 Tomu aj v podmienkach slovenského právneho poriadku zodpovedá účel poskytnutia spravodajských informácií týmto orgánom.11

Okrem plnenia funkcie spravodajského servisu pre potreby orgánov štátnej moci voblasti politického rozhodovania nemožno opomenúť fakt, že spravodajské služby svojou činnosťou a jej výstupmi významne zasahujú pri napĺňaní svojho zákonného mandátu aj do oblasti ochrany a presadzovania práva. Otázky spojené s ingerenciou spravodajských a bezpečnostných služieb do sféry spoločenských vzťahov regulovaných právnymi normami,12 najmä trestnoprávnymi, sú spojené najmä sprípustnosťou spravodajských informácií ako dôkazných prostriedkov v právnoaplikačných procesoch, majú však veľký význam vo vzťahu k bezpečnosti štátu a zasluhujú si samostatný priestor aj z pohľadu teoretického skúmania.

4 CHARAKTER SPRAVODAJSKÝCH SLUŽIEB SLOVENSKEJ REPUBLIKY AICH POSLANIE PRI ZAISŤOVANÍ BEZPEČNOSTI ŠTÁTU

Spravodajské a bezpečnostné služby v podmienkach Slovenskej republiky možno rozdeliť do kategórie civilných služieb a vojenských služieb. Spoločne vytvárajú tzv. spravodajskú komunitu13 Slovenskej republiky. V podmienkach Slovenskej republiky je zriadená jediná civilná spravodajská služba, ktorou je Slovenská informačná služba. Vojenskú časť štátneho spravodajstva vykonáva Vojenské spravodajstvo, organizačne rozdelené na Vojenské obranné spravodajstvo a Vojenskú spravodajskú službu.14

Slovenská informačná služba je zákonom zriadený štátny orgán, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu aochrany zahraničnopolitických ahospodárskych záujmov štátu vrozsahu vymedzenom zákonom.15 Zriadenie vlastnej spravodajskej služby bolo prirodzeným dôsledkom potreby nahradiť zaniknutý federálny spravodajský orgán a najmä potreby vytvoriť inštitucionálny základ … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tomáš Rulíšek

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

1 ÚVOD

Verejná správa v podmienkach Slovenskej republiky prešla od roku 1989 viacerými zmenami a reformami a aj napriek týmto zmenám nie je proces reformy verejnej správy považovaný za ukončený.(1)

Organizácia verejnej správy, a tým aj štátnej správy ako jednej z jej súčastí, je veľmi aktuálnou témou. Napriek obnoveniu miestnej samosprávy na úrovni obcí a samosprávnych krajov a zavedeniu duálneho modelu verejnej správy, v budovaní systému verejnej správy, ktorá je založená na princípoch efektívnosti, hospodárnosti, znižovania byrokracie, informatizácie, je stále potrebné pokračovať. Na tom sa zhodujú odborníci z teórie venujúci sa danej oblasti, ako aj organizácie zaoberajúce sa reformou verejnej správy, akými sú napr. M.E.S.A 10, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika a pod.

Veľmi dôležitú úlohu v tomto procese majú aj jednotlivé zložky výkonnej moci, najmä vláda Slovenskej republiky. Vytvorenie druhej úrovne samosprávy zriadením vyšších územných celkov alebo samosprávnych krajov a ďalšie reformy týkajúce sa decentralizácie verejnej správy sú výsledkom práce splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre decentralizáciu verejnej správy. Snaha o budovanie modernej verejnej správy podľa vyššie spomenutých princípov je viditeľná aj v ostatnom programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky. „Vláda Slovenskej republiky bude presadzovať zracionalizovanie postupov a odbyrokratizovanie práce s informáciami v činnosti orgánov verejnej správy. Vynaloží potrebné úsilie na to, aby sa od občana nevyžadovali informácie v prípadoch, keď ich úrad má k dispozícii alebo keď môže tieto informácie získať iným spôsobom….Vláda Slovenskej republiky prehodnotí výsledky decentralizácie kompetencií na všetkých úrovniach verejnej správy. Prehodnotí uplatňovanie kompetencií na úrovni územnej samosprávy so zámerom nastavenia jasných pravidiel spolupôsobenia regionálnej a miestnej samosprávy. Vláda Slovenskej republiky uskutoční komunálnu reformu, ktorá bude motivovať obce k dobrovoľnej spolupráci, spájaniu administratívnych kapacít a k spájaniu obcí. Podporí budovanie spoločných obecných úradovní, ktoré by mali vytvoriť lepšie podmienky na kontakt občana s úradmi, zracionalizovať a skvalitniť činnosť orgánov miestnej samosprávy. Vláda Slovenskej republiky sa zasadí o posilnenie nezávislosti kontroly územnej samosprávy. V rámci ekonomizácie verejnej správy vláda Slovenskej republiky posúdi možnosti ďalšej finančnej decentralizácie.“(2)

Právna úprava verejnej správy je v súčasnosti upravená vo viacerých právnych predpisoch.

Organizácia ústrednej štátnej správy je upravená v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Okrem ústredných orgánov štátnej správy je tu upravená aj činnosť vlády Slovenskej republiky ako vrcholného orgánu verejnej moci a postavenie poradných orgánov vlády Slovenskej republiky. Po nedávnych zmenách, kedy s účinnosťou od 1. júla 2010 boli zrušené dve ministerstvá, ich pôsobnosť prešla na ostatné ministerstvá azmenili sa aj názvy apôsobnosť viacerých ministerstiev, nová vláda Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. novembra opätovne zriadila jedno zo zrušených ministerstiev (Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky). Výsledkom uvedených zmien je, že v súčasnosti sa počet ministerstiev ustálil na počte 13. Okrem nich zákon ešte upravuje postavenie a pôsobnosť 10 ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Štátnu správu vykonávajú aj orgány s celoštátnou pôsobnosťou. „Tieto orgány nepatria do ústrednej štátnej správy ani do miestnej štátnej správy. Možno ich členiť na:

− regulačnéadozorovéorgány,
− dekoncentrovanéorgányštátnejsprávy,
– inšpekčné orgány.“(3)

Medzi regulačné a dozorové orgány patria napr. Poštový regulačný úrad, Telekomunikačný úrad, Úrad na ochranu osobných údajov. Sú orgánmi štátnej správy, avšak ich postavenie je špecifické v tom, že sa nie sú začlenené do žiadnej riadiacej štruktúry v systéme orgánov štátnej správy, a teda tieto orgány nemajú nadriadený orgán. Dekoncentrované orgány štátnej správy sú oproti tomu podriadené príslušnému ministerstvu alebo inému ústrednému orgánu štátnej správy a zaraďujeme tu napr. Colné riaditeľstvo, Letecký úrad, Štátnu veterinárnu a potravinovú správu. Inšpekčné orgány sú väčšinou podriadené ústrednému orgánu štátnej správy a ich špecifické postavenie je dané špecifickým charakterom ich činnosti, v ktorej prevažuje výkon správneho dozoru a iných kontrolných aktivít. Medzi inšpekčné orgány patria napr. Štátna školská inšpekcia, Slovenská obchodná inšpekcia, Slovenská inšpekcia životného prostredia.

Komplikovanejšia situácia je v oblasti miestnej štátnej správy, najmä čo sa týka prehľadnosti právnej úpravy postavenia orgánov miestnej štátnej správy. Zákonom č. 254/2007 Z. z. o zrušení krajských úradov a o zmene a doplnení zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 263/2006 Z. z. boli zrušené krajské úrady. Pôsobnosť krajských úradov prešla na obvodné úrady a ministerstvá podľa osobitných zákonov. Obvodné úrady v sídle kraja získali rozšírenú pôsobnosť. Sídla a územné obvody obvodných úradov sú uvedené v prílohe zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a so súhlasom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky si môžu zriadiť na výkon niektorých činností štátnej správy pracovisko obvodného úradu a určiť jeho územný obvod. Pokiaľ ide výkon štátnej správy, obvodné úrady vykonávajú miestnu štátnu správu na vymedzených úsekoch(4) a pôsobnosť obvodných úradov na týchto úsekoch je ustanovená v osobitných zákonoch.

Ďalej miestnu štátnu správu vykonáva celý rad špecializovaných orgánov miestnej štátnej správy, ktorých postavenie, pôsobnosť, sídla a obvody sú upravené v značnom počte osobitných zákonov.

Práve na úseku špecializovanej miestnej štátnej správy sa vytvára priestor na analýzu súčasného stavu a právnej úpravy, na poukázanie možných nedostatkov a nevýhod takéhoto modelu miestnej štátnej správy a na navrhovanie zlepšení fungovania a riešení problémov.

2 VÝVOJ PRÁVNEJ ÚPRAVY

Zmena spoločenského systému v roku 1989 odštartovala reformy v mnohých oblastiach života celej spoločnosti. Tieto zmeny sa nevyhli ani verejnej správe. Pred rokom 1989 verejnú správu vykonával výlučne štát a jeho orgány, pričom išlo o centralizovaný výkon funkcií štátu. Preto často dochádzalo aj zamieňaniu alebo stotožňovaniu pojmov verejná správa a štátna správa.

Prijatím zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení však došlo k obnoveniu miestnej samosprávy na úrovni obcí a zavedeniu duálneho modelu verejnej správy. Obyvatelia miest a obcí začali voliť vlastné samosprávne orgány, obecné a mestské zastupiteľstvá, starostov obcí a primátorov miest. Obciam bola priznaná aj určitá normotvorná právomoc prejavujúca sa možnosťou vydávať všeobecne záväzné nariadenia. Obce aj naďalej vykonávali niektoré funkcie štátnej správy, avšak len tie, na ktoré boli priamo splnomocnené zákonom. Došlo teda k rozdeleniu pôsobnosti medzi obce a mestá ako orgány miestnej samosprávy na jednej strane a ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy na strane druhej.

Ďalšia zmena nastala v roku 2001. Prijatím zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) bola vytvorená druhá úroveň samosprávy. Zároveň prebiehal aj proces decentralizácie, v ktorom prešli na orgány samosprávy vyšších územných celkov pôsobnosti, ktoré už nemal vykonávať štát a zároveň presahovali miestnu pôsobnosť obce, mali nadobecný charakter. Najvhodnejší sa javil variant vytvorenia vyšších územných celkov, na ktoré prešli vyššie spomínané kompetencie.

Týmito zmenami bol vytvorený systém verejnej správy ako správy verejných záležitostí, ktorá pozostáva z dvoch základných zložiek, a to zo štátnej správy a samosprávy.

Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 došlo k recepcii právnych noriem do slovenského právneho poriadku, čiže ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostali v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporovali Ústave Slovenskej republiky.(5) To znamená, že vznik štátu so sebou nepriniesol nové usporiadanie a štruktúru štátnej správy, ale do veľkej miery ostala v platnosti pôvodná úprava.

Organizácia miestnej štátnej správy bola upravená v zákone Slovenskej národnej rady č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy. Miestnu štátnu správu vykonávali okresné úrady a obvodné úrady. Okresné a obvodné úrady vykonávali štátnu správu v územných obvodoch. Územným obvodom okresného úradu bol okres a územný obvod obvodného úradu tvorili obce, ktoré určil okresný úrad po prerokovaní s dotknutými obcami. Sídla okresných a obvodných úradov ustanovila vláda nariadením vlády Slovenskej republiky č. 548/1990 Zb., ktorým sa ustanovujú sídla okresných a obvodných úradov.

Miestnu štátnu správu však vykonávali aj iné subjekty ako miestne orgány štátnej správy. Tieto subjekty sú označované aj ako nepriami vykonávatelia štátnej správy a sú to iné právne subjekty než štát.(6) V období vzniku Slovenskej republiky to boli najmä obce. Možnosť preniesť výkon miestnej štátnej správy v určených oblastiach bola zakotvená priamo v č. 71 Ústavy Slovenskej republiky.(7) Pôsobnosť okresných úradov, obvodných úradov a obcí (ako subjektov, na ktoré bol prenesený výkon štátnej správy) bola upravená nasledovne:

1. a) pôsobnosť okresných úradov bola vymedzená v zákone taxatívne a zväčša išlo o pôsobnosť, ktorá prešla na okresné úrady zo zrušených krajských národných výborov, okresných národných výborov a mestských alebo miestnych národných výborov
2. b) pôsobnosť obvodných úradov bola vymedzená negatívne – vykonávali štátnu správu na jednotlivých úsekoch, ktorú podľa osobitných predpisov vykonávali národné výbory všetkých stupňov, ak ju zákon nezveril inému orgánu štátnej správy alebo obci,
3. c) na obce prešli pôsobnosti, ktoré patrili podľa osobitných predpisov miestnym a mestským národným výborom, ak ich osobitný zákon nezveril orgánom štátu a rovnako na obce prešli aj taxatívne vymedzené pôsobnosti, ktoré patrili podľa osobitných predpisov okresným a krajským národným výborom.

Okresné úrady a obvodné úrady boli označované orgány miestnej štátnej správy so všeobecnou pôsobnosťou.

Okrem nich boli osobitnými predpismi zriadené aj špecializované miestne orgány štátnej správy, ktorými boli okresné úrady životného prostredia a obvodné úrady životného prostredia, oblastné lesné úrady a lesné úrady, okresné veterinárne správy, pozemkové úrady, školské správy, katastrálne úrady, okresné správy Zboru požiarnej ochrany a obvodné správy Zboru požiarnej ochrany.

Takýto systém orgánov miestnej štátnej správy platil do roku 1996, kedy vstúpil do platnosti zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okresné úrady, obvodné úrady a špecializované miestne orgány štátnej správy boli zrušené a na výkon miestnej štátnej správy sa zriadili krajské úrady a okresné úrady. Iným orgánom štátnej správy, obciam alebo iným právnickým osobám mohol výkon miestnej štátnej správy zveriť len osobitný zákon. Územným obvodom krajského úradu bol kraj a územným obvodom okresného úradu bol okres, ktoré boli novými správnymi celkami v Slovenskej republike, ustanovené zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky. Pôsobnosť krajských úradov a okresných úradov bola ustanovená v spomínanom zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. a takisto v osobitných predpisoch. Pôsobnosť okresného úradu vyjadrovala generálna klauzula, podľa ktorej okresný úrad vykonával štátnu správu na jednotlivých úsekoch, ak jej výkon zákon nezveril krajskému úradu, inému orgánu štátnej správy, obci alebo inej právnickej osobe. Výkon štátnej správy zrušených špecializovaných miestnych orgánov štátnej správy bol zverený krajským úradom a okresným úradom.

Okresné úrady, ktorých bolo 79, boli od 1. januára 2004 zrušené zákonom č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Miestnymi orgánmi štátnej správy sa stali krajské úrady a obvodné úrady. Štátnu správu však vykonávali len na zákonom určených úsekoch:

• – na úseku všeobecnej vnútornej správy,
• – na úseku živnostenského podnikania,
• – vo veciach civilnej ochrany,
• – v oblasti riadenia štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu.

Územným obvodom krajského úradu bol naďalej kraj. Keďže podľa právnej úpravy bolo zriadených 50 obvodných úradov, ich územný obvod nezodpovedal územným obvodom okresov, ale sídla a územné obvody obvodných úradov boli uvedené v prílohe zákona. Pôsobnosť krajských úradov a obvodných úradov na úsekoch štátnej správy bola ustanovená v osobitných predpisoch. Keďže uvedené miestne orgány štátnej správy vykonávali štátnu správu len vo vymedzených úsekoch, „zároveň sa konštituovali viaceré špecializované miestne orgány štátnej správy, ktoré boli v podriadenosti príslušného ústredného orgánu štátnej správy“(8), a ktorých postavenie a pôsobnosť boli upravené v osobitných predpisoch. Od tejto zmeny právnej úpravy „sa teda miestna štátna správa z hľadiska jej organizácie nečlení na správu so všeobecnou pôsobnosťou (integrovanú správu) a na správu so špecializovanou pôsobnosťou, pretože všetky miestne orgány štátnej správy sa kreujú ako špecializované orgány“(9).
Možno teda skonštatovať, že za relatívne krátke časové obdobie fungovalo viacero systémov a usporiadania orgánov štátnej správy na ústrednej úrovni a miestnych orgánov štátnej správy.

3 VÝKON MIESTNEJ ŠTÉTNEJ SPRÁVY

Proces decentralizácie verejnej správy v Slovenskej republike začal obnovením samosprávy v roku 1990. Ďalším krokom v tomto procese bolo zriadenie vyšších územných celkov – samosprávnych krajov. S procesom decentralizácie, ktorý „znamená vyčleňovanie správnych činností a ich osamostatňovanie od štátu“(10) súvisel aj proces dekoncentrácie, najmä vertikálnej dekoncentrácie, ktorá predstavuje presun pôsobnosti a právomoci na nižšiu úroveň so zachovaním princípu nadriadenosti a podriadenosti.

V Slovenskej republike bol zvolený model, podľa ktorého miestnu štátnu správu vykonávajú miestne orgány štátnej správy alebo orgány obcí avyšších územných celkov, ktoré túto činnosť môžu vykonávať na základe delegovaných kompetencií a to na základe splnomocnenia v Ústave Slovenskej republiky (11). Takýto výkon verejnej správy je v súlade s čl. 4 ods. 3 Európskej charty miestnej samosprávy(12), podľa ktorého „vo všeobecnosti správu verejných vecí vykonávajú prednostne tie orgány, ktoré sú k občanovi najbližšie. Priznanie kompetencie inému orgánu by malo zohľadňovať rozsah a charakter úlohy i požiadavky efektívnosti a hospodárnosti.“ Vyvstáva však otázka, podľa akých kritérií má byť rozdelený výkon miestnej štátnej správy medzi orgány územnej samosprávy a miestne orgány štátnej správy.

Jedno z možných riešení tejto problematiky bolo navrhnuté aj v Koncepcii decentralizácie a modernizácie verejnej správy z roku 2000(13). Tento koncepčný materiál rozdeľuje kompetencie do troch kategórií:

a) kompetencie štátnej správy – výlučné kompetencie, t.j. také, ktoré nemôže garantovať ( to neznamená vykonávať) žiaden iný subjekt ako štát, nakoľko sú vykonávané v záujme a v mene štátu a jeho obyvateľov, napr. obrana štátu, zahraničná politika, zákonodarstvo, daňová a mzdová politika, spravodlivosť a súdnictvo, kataster nehnuteľností, štátne evidencie, vydávanie štátnych dokladov. Napriek výlučnosti je však možné zabezpečovanie niektorých činností preniesť aj na iný subjekt verejnej správy pri dodržiavaní pravidiel a podmienok štátnej správy.

b) kompetencie územnej samosprávy – tie, ktoré predstavujú zabezpečovanie širokej škály služieb občanom voblasti zásobovania, školstva, zdravotníctva, sociálnej pomoci, územného plánovania, regionálneho plánovania, podpory podnikania, správy a využívania vlastného majetku, pričom ich povinnosťou je uplatňovať iniciatívu vo všetkých veciach, ktoré nie sú z ich kompetencie vyňaté zákonom.

V rámci týchto kompetencií je pravidlom, že zodpovednosť územnej samosprávy je v oblasti riadenia, kontroly vecnosti, v personálnych otázkach a aj financovania.

c) delené kompetencie – uplatňujú u tých verejných služieb (úloh), kde na ich výkone participuje štát aj územná samospráva. Tieto tvoria najproblémovejšiu kategóriu z hľadiska deľby kompetencií medzi štát a samosprávu. Rozdiely medzi štátmi majú dôvod v momentálnom usporiadaní verejnej správy a v tradícii tej, ktorej krajiny, resp. regiónu, mesta. Miera pôsobenia jednej zo zložiek verejnej správy sa často v priebehu rokov mení (z politických, resp. ekonomických dôvodov). Spôsob participácie štátu a územnej samosprávy na tzv. delených kompetenciách veľmi úzko súvisí s celkovým modelom usporiadania verejnej správy a s celkovým vývojom v rámci verejného sektora.

Kritériá pre deľbu kompetencií medzi štátnou správou a samosprávou sú nasledovné:

• – výlučnosť nositeľa – proces decentralizácie nesleduje obmedzenie významu štátu vspráve vecí verejných, ale vytvára priestor pre efektívny výkon tých jeho kompetencií, ktoré žiaden iný subjekt nemôže zabezpečiť a oslobodzuje ho od vecí, ktoré efektívnejšie a kvalitnejšie zabezpečujú iné zložky verejnej správy,
• – garancia ústavných práv – ústava garantuje základné občianske práva, ktoré nie je možné decentralizáciou narušiť,
• – subsidiarita – pokiaľ nie sú objektívne dôvody konať inak, kompetencia sa prideľuje subjektu, ktorý je najbližšie k občanovi (miestna samospráva – samospráva vyššieho územného celku – štátna správa),
• – prospešnosť pre občanov – kompetencia sa pridelí inštitúcii, ktorá je garantom jej operatívneho, kvalitného a dostupného výkonu pre občana,
  
• – efektívnosť financovania – deľba kompetencií predpokladá vytvorenie správnych proporcií vo verejných rozpočtoch (štát, samosprávne celky), vyššiu transparentnosť využitia a vytvorenia predpokladov pre kumulovanie vlastných zdrojov v územiach (obec, vyšší územný celok),
• – európsky štandard – v záujme vytvorenia štandardného európskeho modelu verejnej správy sa prihliada na často frekventované spôsoby deľby kompetencií medzi štát a samosprávne inštitúcie uplatňované v krajinách EÚ,

• – priestorová určenosť – kompetencia sa prideľuje subjektu v súlade s geografickým ohraničením územia jej spotreby,
• – zníženie nákladov na výkon verejnej správy – zníženie administratívy, zvýšenie odbornosti, horizontálna a vertikálna kumulácia príbuzných činností,
• – funkčná štruktúra inštitúcií územnej samosprávy – prerozdelenie kompetencií závisí od vytvorenia finančných, organizačných, personálnych a iných predpokladov pre zvýšenie kompetentnosti samosprávnych orgánov.

Z uvedených informácií možno usudzovať, že pri určení jasných kritérií rozdelenia kompetencií medzi orgány miestnej štátnej správy a orgány územnej samosprávy, ktoré budú vykonávať prenesený výkon štátnej správy, a za dodržania požiadaviek na výkon verejnej správy podľa Európskej charty miestnej samosprávy, bude rozdelenie týchto kompetencií napomáhať efektívnemu a hospodárnemu fungovaniu verejnej správy, a teda aj miestnej štátnej správy, a čo je to najhlavnejšie, bude to prospešné aj pre samotných občanov.

4 ORGANIZAČNÁ ŠTRUKTÚRA MIESTNEJ ŠTÁTNEJ SPRÁVY

Organizačná štruktúra miestnej štátnej správy je, podľa môjho názoru, v súčasnosti jednou zo základných prekážok riadneho a efektívneho fungovania miestnej štátnej správy. Na rozdiel od ústredných orgánov štátnej správy, ktorých počet a aspoň základné vymedzenie kompetencií sú v jednom právnom predpise, organizácia miestnej štátnej správy sa mi javí ako nekoncepčná, čoho následkom je neprehľadnosť v štruktúre a kompetenciách.

Základom pre vytváranie organizácie miestnej štátnej správy je článok 122 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že „ústredné orgány štátnej správy a miestne orgány štátnej správy sa zriaďujú zákonom“. Jediným zákonodarným orgánom v Slovenskej republike je Národná rada Slovenskej republiky, ktorá v legislatívnom procese schvaľuje zákony predkladané orgánmi disponujúcimi zákonodarnou iniciatívou. Zo zložiek výkonnej moci touto iniciatívou disponuje vláda Slovenskej republiky. Problémom však je, že zákony, ktorými sa zriaďujú miestne orgány štátnej správy, predkladajú vláde ministerstvá, do pôsobnosti ktorých patria jednotlivé správy, a vláda by tieto práce a vznik sústavy orgánov miestnej štátnej správy mala koordinovať a kontrolovať. Taktiež neexistuje žiadny „návod“, podľa ktorého by ministerstvá postupovali v prípade zriaďovanie jednotlivých orgánov a vymedzovanie ich územnej pôsobnosti.

Výsledkom takéhoto konania je existencia nejednotnej štruktúry a usporiadania jednotlivých špecializovaných orgánov miestnej štátnej správy, kedy orgány s rôznymi kompetenciami majú rôznu územnú pôsobnosť, obvody nie sú pre všetky orgány rovnaké a nekorešpondujú s územným a správnym usporiadaním Slovenskej republiky, tak ako je to dané zákonom zákon č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky. Príkladmo poukazujem na nasledujúce skutočnosti: obvody pre obvodné úrady sú určené v prílohe čísla 1 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a je ich 50, pričom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 platí, že ak zákon ustanovuje pôsobnosť obvodného úradu v sídle kraja, je územným obvodom na výkon tejto pôsobnosti kraj; to sa nevzťahuje na Obvodný úrad Košice okolie. Ba čo viac, zákon umožňuje, že obvodný úrad so súhlasom ministerstva môže zriadiť na výkon niektorých činností štátnej správy pracovisko obvodného úradu a určiť jeho územný obvod. Samotný zákon teda vytvára predpoklady pre neprehľadnosť usporiadania obvodných úradov. Na druhej strane, osobitné zákony, ktorými sa zriaďujú špecializované orgány miestnej štátnej správy často krát vytvárajú vlastné obvody, s inou územnou pôsobnosťou akú majú všeobecné obvodné úrady, čo organizačnú štruktúru ešte viac komplikuje. Napríklad je to zákon č. 39/2007 o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, podľa ktorého orgánmi štátnej správy vo veterinárnej oblasti sú:

a) Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky,
b) Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky,
c) krajské veterinárne a potravinové správy,
d) regionálne veterinárne a potravinové správy.

Prvostupňové orgány miestnej štátnej správy sú teda regionálne veterinárne a potravinové správy, ktoré vykonávajú miestnu štátnu správu v okresoch v územných obvodoch, ktoré sú uvedené v prílohe č. 2 vyššie uvedeného zákona a je ich 40.
Iným príkladom je oblasť štátnej banskej správy, kde podľa zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov orgánmi štátnej banskej správy sú:

1. a) Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej banskej správy,
2. b) Hlavný banský úrad s postavením národného orgánu štátnej banskej správy Slovenskej republiky,
3. c) obvodné banské úrady, ktorých je len päť a ich obvody pôsobnosti ustanovuje vyhláška č. 333/1996 Z. z., ktorou sa ustanovujú obvody pôsobnosti obvodných banských úradov.

Takýchto a podobných príkladov je v organizačnej štruktúre miestnej štátnej správy v Slovenskej republike omnoho viac, zčoho sa dá usudzovať že sústava orgánov miestnej štátnej správy je usporiadaná abudovaná nesystematicky anekoordinovane. Je mi jasné, že nie je možné vytvoriť úplne rovnakú organizačnú štruktúru špecializovaných orgánov miestnej štátnej správy vo všetkých oblastiach a úsekoch verejnej správy, pretože v každej oblasti sú iné potreby, právomoci a kompetencie, ale ako veľký nedostatok vnímam chýbajúci koncept jednotného budovania organizačnej štruktúry miestnej štátnej správy.

5 ZÁVER

Pri budovaní organizačnej štruktúry miestnej štátnej správy by sa malo vychádzať hlavne z potrieb občanov. Keďže v Slovenskej republike je zavedený duálny model verejnej správy, stotožňujem sa s názorom, podľa ktorého by verejnú správu na miestnej úrovni mal vykonávať ten, kto je občanovi najbližšie (čiže orgány územnej samosprávy), a len v prípade neefektívnosti takéhoto výkonu správy alebo z dôvodu nemožnosti vykonávať špecializovanú agendu, by verejnú správu na miestnej úrovni vykonávali orgány štátnej správy. Do úvahy je potrebné brať aj územné a správne usporiadanie Slovenskej republiky, aby občan pri kontakte s orgánmi verejnej správy mal jasnú predstavu o tom, na ktorý orgán sa má v prípade potreby obrátiť. Ak by súčasný model územného a správneho usporiadania nebol vyhovujúci pre potreby budovania miestnej štátnej správy, je potrebné ho zmeniť. Za dôležité považujem ďalej aj to, aby určovanie organizačnej štruktúry miestnej štátnej správy bolo riadené a koordinované na centrálnej úrovni, a to napríklad vládou Slovenskej republike, prípadne tak, ako to bolo v minulosti prostredníctvom splnomocnenca vlády Slovenskej republiky. Toto sú len niektoré z kritérií, ktoré je potrebné podľa môjho názoru brať do úvahy, ak chceme, aby verejná správa na miestnej úrovni fungovala efektívne a hospodárne a hlavne aby tu bola pre občana.

Poznámky

• 1) Bližšie pozri napr. NIŽŇANSKÝ, V: Decentralizácia na Slovensku. Bilancia nekonečného príbehu 1995-2005. Bratislava: Úrad vlády Slovenskej republiky, 2005.
• 2) Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2010-2014, s. 47.
• 3) MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 3. aktualizované vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 103.
• 4) § 1 zákona č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
• 5) Čl. 152 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
• 6) MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 3. aktualizované vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 110.
• 7) Na obec možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát.
• 8) ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo. Všeobecná časť. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 2006, s. 54.
• 9) MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 3. aktualizované vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 106.
• 10) Tamtiež, s. 88.
• 11) Čl. 71 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
• 12) Európskej charty miestnej samosprávy platí pre Slovenskú republiku od 1. júna 2000 a v Zbierke zákonov bola publikovaná Oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 336/2000 Z. z.
• 13) Koncepcia decentralizácie a modernizácie verejnej správy bola schválená uznesením vlády Slovenskej republiky č. 230 zo dňa 11. apríla 2000.

Autor
Mgr. Martin Dufala PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Právna norma sa bez jej správneho výkladu minie svojmu účinku. Interpretácii je teda potrebné venovať mimoriadnu pozornosť. Normy daňových právnych predpisov napriek podrobnosti a presnosti často obsahujú možnosť nejednoznačného či nesprávneho výkladu. Odstraňovanie týchto aplikačných problémov je jednou z úloh orgánov daňovej správy, ktoré tak činia okrem iného aj prostredníctvom interných normatívnych aktov zaväzujúcich podriadené orgány. Tým realizujú jednu zo svojich prvoradých kompetencií – zodpovednosť za jednotné uplatňovanie daňovo-právnych predpisov daňovými orgánmi. Tieto akty pôsobia len do vnútra orgánov a nijako nezaväzujú subjekty stojace mimo organizačnú základňu daňovej správy. Napriek tomu ovplyvňujú aj tieto mimo stojace subjekty, keďže sú záväznými podkladmi, ktorými sa musia daňové orgány riadiť pri vydávaní rozhodnutí v konkrétnych daňových veciach. Tento aspekt môže spôsobiť problémy v prípade, že aj nadriadený (zodpovedný) orgán interpretuje určitú skutočnosť nesprávne a tým ovplyvní aj rozhodovaciu činnosť podriadených orgánov.

1 ÚVOD

Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy teda rozumieme „objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom ich správneho pochopenia a používania.“2 „Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu.“3 Interpretácia noriem daňového práva je zverená predovšetkým príslušným orgánom verejnej moci, a síce orgánom daňovej správy, všeobecným súdom a v neposlednom rade Ústavnému súdu SR. Orgány daňovej správy ju realizujú predovšetkým formou vydávania:

1. všeobecne záväzných podzákonných právnych predpisov vo forme nariadení vlády SR a vyhlášok, výnosov aopatrení4 Ministerstva financií SR (ďalej len „ministerstvo“), vydávaných na základe zákonného splnomocnenia. Ich primárnou úlohou je vykonávať niektoré ustanovenia právnych predpisov, t. j. podrobnejšie upraviť určité otázky daňovej povahy, prípadne povoliť výnimky zo zásad ustanovených v zákone5.;

2. interných normatívnych aktov, a to na úrovni ministerstva, Daňového riaditeľstva SR (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) a Colného riaditeľstva SR (ďalej len „colné riaditeľstvo“), ako aj

3. individuálnych právnych aktov ako aktov aplikácie práva pri rozhodovaní v konkrétnych daňových veciach, kde prvoradú úlohu zohrávajú správcovia dane (daňové úrady, colné úrady aobce), až následne ako druhostupňové orgány vystupujú daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo a len minimálna je úloha ministerstva. V tejto fáze má interpretácia pri aplikovaní jednotlivých zákonných ustanovení najširšie uplatnenie vzhľadom na početnosť aktov aplikácie práva vydávaných v individuálnych prípadoch.

Interpretácia daňovo-právnych noriem všeobecnými súdmi zohráva veľmi dôležitú úlohu v rámci konaní podľa Piatej časti – Správne súdnictvo Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v platnom znení), najmä prostredníctvom rozhodovania ožalobách proti rozhodnutiam apostupom správnych orgánov podľa § 247 anasl. citovaného zákona. Daňové subjekty majú teda možnosť, po vyčerpaní opravných prostriedkov upravených zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v platnom znení (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“), využiť ako prostriedok nápravy nezákonných rozhodnutí daňových orgánov aj všeobecné súdy, pokiaľ nejde o prípad podľa § 248 O. s. p. – súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania a rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmavanie vylučujú osobitné zákony. Len podotýkame, že podmienkou využitia možností správneho súdnictva nie je využitie aj mimoriadnych opravných prostriedkov v daňovom konaní, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že lehota na podanie žaloby je dva mesiace od doručenia napadnutého rozhodnutia v poslednom stupni, čo je lehota kratšia než lehoty na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov. „Správní soudnictví svým specifickým způsobem pomáhá nalézat správné interpretační pozice pro účely veřejnosprávní činnosti.“6 Správne súdnictvo sa teda stáva tým nástrojom, ktorý prispieva k správnej interpretácii noriem daňového práva v prípadoch nesprávneho výkladu či už zo strany aplikujúceho daňového orgánu, alebo zo strany daňového subjektu, a teda pôsobí často ako rozhodca v spore, ktorý z názorov týchto dvoch protichodných strán je správny, súladný so zákonom. Tým patrí správne súdnictvo „medzi najdôležitejšie formy vonkajšej kontroly verejnej správy a je zárukou legality verejnej správy.“7

Ústavný súd v rámci kontroly ústavnosti rozhoduje v zmysle čl. 125 ústavy o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov nižšej právnej sily so všeobecne záväznými predpismi vyššej právnej sily končiac ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Taktiež rozhoduje o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov územnej samosprávy s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd8. Ich význam totiž vzrástol hlavne v súvislosti s prijatím zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, na základe ktorého sú obce a vyššie územné celky oprávnené svojimi všeobecne záväznými nariadeniami rozhodovať o zavedení týchto miestnych daní. Nie vždy sú však schopné tento relatívne nový nástroj správne využívať. Ďalšia významná sféra interpretačného pôsobenia Ústavného súdu je otázka tzv. ústavných sťažností, t. j. sťažností fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 ústavy, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, napríklad porušovanie práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky9.

2 VŠEOBECNE O INTERNÝCH INŠTRUKCIÁCH

Interné inštrukcie predstavujú skupinu aktov, ktorými nadriadený orgán riadi a usmerňuje činnosť podriadených orgánov. Označujú sa rôznymi termínmi, ako interné predpisy, interné inštrukcie, pokyny, vnútro – organizačné akty, akty riadenia a pod. Ide o akty, ktoré nie sú prameňmi práva, teda nemajú všeobecne záväzný charakter. Ich obsah zaväzuje podriadené orgány, ktorým sú určené a osoby vo vnútorných vzťahoch verejnej správy10, ako aj podriadené štátne rozpočtové a príspevkové organizácie, či iné štátne organizácie.11 Tretie osoby nimi nie sú a ani nemôžu byť viazané. Napriek tomu majú tieto interné akty nepriamy, faktický dosah aj na tretie osoby prostredníctvom rozhodovacej činnosti orgánov povinných podľa týchto interných aktov postupovať. V žiadnom prípade však nimi nie sú viazané súdy pri rozhodovacej činnosti a ani argumentácia účastníka konania odvolávajúca sa na výklad daný takýmto interným predpisom nemá nijaký právny základ, ktorý by súd mohol či mal brať do úvahy, pokiaľ nie je takýto výklad výslovne súladný so zákonom. Ich forma ani spôsob vydávania nie sú upravené právnymi normami, preto ani nemusia nevyhnutne mať písomnú formu a stačí, že sú vhodným spôsobom oznámené tým, ktorých sa týkajú.12 Takéto akty napríklad ministerstiev ako ústredných orgánov štátnej správy sú uverejňované v rezortných publikačných nástrojoch, napr. vestníkoch13. Chýba im teda aj ďalší znak charakterizujúci pramene práva okrem záväznosti, a to štátom stanovená alebo uznaná forma. Aj keď niektoré z nich môžu byť sprístupnené verejnosti, najmä prostredníctvom internetových portálov, tretie osoby k nim nemusia myť vždy prístup. Na vydávanie takýchto aktov nie je potrebné osobitné splnomocnenie, to je dané už postavením týchto orgánov a vzťahmi ich nadriadenosti a podriadenosti. Ich vydávanie je uskutočňovaním oprávnenia riadiť činnosť podriadených a ich plnenie je zachovávaním právnej povinnosti riadiť sa pokynmi nadriadených, ktoré vyplývajú zo všeobecne záväzných, normatívnych právnych aktov, ktoré sú prameňmi práva.14 Dôvod ich vydávania je buď konkretizácia oprávnení a povinností, vyplývajúcich zo všeobecne záväzných normatívnych právnych aktov, interpretácia nesprávne chápaných (či už vopred alebo následne na základe získanej praxe) ustanovení právnych noriem, či poskytnutie riešenia spornej situácie v konkrétnych, individuálnych prípadoch. Na základe toho ich možno aj rozdeliť do dvoch skupín v závislosti od rozsahu ich pôsobnosti. Normatívne interné inštrukcie sa vzťahujú na viaceré prípady rovnakého druhu ale neurčitého počtu. Opakom sú inštrukcie individuálneho charakteru vzťahujúce sa na konkrétny prípad, zväčša v prípade riešenia konkrétneho, individuálneho problému. „Nesmú byť v rozpore s právnymi predpismi po stránke obsahovej a štátne orgány a úradné osoby nesmú pri ich vydávaní prekročiť rozsah svojich oprávnení.“15 Nemôžu teda obmedzovať subjektívne práva osôb vyplývajúce z právnych noriem.16 Dôležité je poznamenať aj, že sa z týchto dôvodov nevyznačujú prezumpciou správnosti.17

3 INTERNÉ INŠTRUKCIE V DAŇOVEJ OBLASTI

Postavenie nadriadených orgánov majú predovšetkým ministerstvo a ďalej daňové riaditeľstvo a colné riaditeľstvo. Tieto tri orgány predstavujú subjekty oprávnené vydávať akty charakteru interných inštrukcií. Podľa § 103 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov je ministerstvo18 oprávnené vydávať metodické usmernenia na zabezpečenie jednotnej aplikácie citovaného zákona a osobitných zákonov, ktoré publikuje vo svojom publikačnom orgáne, a ktoré sú pre orgány vykonávajúce správu daní záväzné. Zároveň sa tu výslovne ustanovuje, že tým nie je dotknuté právo daňového subjektu domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou. V zmysle § 3 ods. 5 písm. a) zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch19 v platnom znení daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných (t. j. daňových) predpisov daňovými orgánmi a navrhuje ich zmeny. Colné riaditeľstvo v zmysle § 8 ods. 3 písm. q) zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve zodpovedá za jednotné uplatňovanie osobitných predpisov colnou správou a dáva podnety na ich zmenu. Tieto akty nesú rôzne označenia. V prípade aktov vydávaných daňovými orgánmi ide o „metodické pokyny“, „pokyny“, „informácie“, „nariadenia“ generálneho riaditeľa colného riaditeľstva. Dôvodom na vydávanie týchto aktov je teda zabezpečenie jednotného uplatňovania právnych noriem prostredníctvom jednotného výkladu neurčitých či nejednoznačných pojmov, prípadne vysvetlenie situácii, ktoré v praxi spôsobujú problémy v dôsledku prípustnosti ich rôznej interpretácie. Najčastejšie sa prijímajú v súvislosti s novelizáciami právnych predpisov, kedy sa objavujú nové zákonné ustanovenia obnášajúce aj nové situácie a tým nové problémy ich praktického uplatňovania. Sú prijímané buď vopred, s cieľom predísť eventuálnym rozporom v ich uplatňovaní, alebo následne ako reakcie na v praxi sa vyskytujúci problém. Časté sú aj odpovede na konkrétne žiadosti fyzických a právnických osôb o zaujatie stanoviska v prípade, že riešenie ich individuálneho prípadu je nejasné a tieto subjekty majú záujem na správnom posúdení svojej situácie. Obdobne však v konkrétnych prípadoch dopytujú daňové/colné riaditeľstvo aj im podriadené orgány.

Akty takéhoto charakteru hrajú dôležitú úlohu pri správnej interpretácii noriem daňového práva zvlášť v tých prípadoch, keď faktický stav či spôsob aplikácie toho … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Anna Kicová

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Autor sa v príspevku venuje problematike medzinárodných zmlúv daňovej povahy z hľadiska ich postavenia v systéme prameňov daňového práva, s následným zameraním sa na východiská ich interpretácie. Po charakteristike základných znakov týchto zmlúv je pozornosť venovaná ich vzťahu k vnútroštátnym prameňom práva, s poukazom na vybrané ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky zakotvujúce postavenie medzinárodných zmlúv v Slovenskom právnom poriadku. Pri vymedzení vzťahu medzinárodných zmlúv aeurópskeho práva autor poukazuje na právnu povahu európskeho práva, ktorá je východiskom pre určenie vzťahu týchto dvoch subsystémov práva. Pozornosť je tiež venovaná rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, v obsahu ktorej je možné identifikovať formuláciu základných prvkov tohto vzťahu. V závere sa autor venuje prameňom, v ktorých sú obsiahnuté pravidlá interpretácie medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.

1 ÚVOD

S rozvojom spoločensko-ekonomických vzťahov, ktoré sa vyznačujú presahovaním hraníc štátov, narastá aj význam právnych noriem upravujúcich tieto vzťahy. Skutočnosť, že otázky zdaňovania sú zväčša predmetom jednostrannej regulácie vnútroštátnymi právnymi normami štátov, môže mnohokrát vyústiť do kolízie týchto ustanovení správnou úpravou iných štátov. Deje sa tak prevažne zdôvodu kolízie vnútroštátnych právnych úprav voblasti definovania daňovej rezidencie a zdroja príjmu, a z toho vyplývajúceho práva štátu na zdanenie konkrétneho druhu príjmu. Výsledkom takého právneho stavu je medzinárodné dvojité zdanenie, prípadne aj medzinárodné dvojité nezdanenie. Z hľadiska medzinárodného zdaňovania plnia preto zvlášť dôležitú úlohu medzinárodné zmluvy, osobitne však tie, ktorých cieľom je predchádzať dvojitému zdaneniu a zabraňovať daňovým únikom. Existencia daňovo-právnych noriem rôznej právnej sily a rôzneho druhu, si v procese ich praktickej realizácie vyžaduje náležité posúdenie ich podstaty a vzájomného vzťahu, čo sa súčasne javí ako nevyhnutný predpoklad ich správneho uplatňovania. Uvedené platí aj vo vzťahu k medzinárodným zmluvám upravujúcim daňovo-právne otázky.

Analýzu tejto skupiny prameňov daňového práva je potrebné zamerať na ich pôvod a povahu, čo súčasne predstavuje východisko a predpoklad ich ďalšieho skúmania. Pri rozbore ich postavenia v systéme prameňov práva poukazujeme v našom príspevku na charakter vzťahu medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia k ďalším skupinám právnych prameňov, osobitne k vnútroštátnemu a európskemu právu. Tieto tri skupiny prameňov sú výsledkom vývoja medzinárodných väzieb Slovenskej republiky a jej integrácie v európskom priestore, v dôsledku čoho je zohľadnenie týchto skutočností nie len žiaduce, ale tiež nevyhnutné. Našim cieľom bude poukázať na základný rámec vzťahov a súvislostí medzi týmito skupinami právnych noriem. Náčrt týchto väzieb zohráva následne dôležitú úlohu pri vymedzení prístupov k ich interpretácii, za súčasného zohľadnenia významu komentárov k modelovým zmluvám pri interpretácii bilaterálnych daňových zmlúv.

Označením daňové medzinárodné zmluvy, či medzinárodné zmluvy daňovej povahy, rozumieme v ďalšom texte tie zmluvy, ktorých predmetom je zamedzenie dvojitého zdanenia a zabránenie daňovým únikom.

2 MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY V SYSTÉME PRAMEŇOV DAŇOVÉHO PRÁVA

Legálna definícia pojmu „medzinárodná zmluva“ je obsiahnutá v ustanovení čl.2 ods.1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 19691, v zmysle ktorého pojem „zmluva“ označuje medzinárodnú dohodu uzavretú medzi štátmi písomnou formou, spravujúcu sa medzinárodným právom, spísanú v jedinej alebo v dvoch alebo vo viacerých listinách, a to bez ohľadu na názov takejto zmluvy. Význam medzinárodných zmlúv ako prameňa medzinárodného práva potvrdzujú aj ustanovenia čl. 38 Štatútu medzinárodného súdneho dvora, ktorý pri úprave podkladov svojej rozhodovacej činnosti odkazuje aj na všeobecné a osobitné medzinárodné zmluvy.

Vo vzťahu k prameňom daňového práva je možné konštatovať, že tieto predstavujú skupinu štátom stanovených a štátom uznaných foriem práva, v ktorých nachádzajú svoje vyjadrenie daňovo-právne normy. Tieto právne normy je možné označiť ako pravidlá správania sa subjektov v oblasti daňovo-právnych vzťahov. Normatívne právne akty, v ktorých sú tieto právne normy zakotvené označujeme ako daňovo-právne predpisy a v ich rámci je možné rozlíšiť právne akty pôvodné a odvodené, medzinárodné zmluvy a právo Európskej únie (ďalej len „EÚ“). Pri identifikácii prameňov daňového práva, ktoré sú záväzné a aplikovateľné na území Slovenskej republiky totiž nie je možné prihliadať len na tie z nich, ktoré sú výsledkom činnosti našich orgánov verejnej moci a verejnej správy. Záväznosť a aplikovateľnosť právnych noriem na našom území presahuje medze vnútroštátneho zákonodarstva a normotvorby a tak medzi pramene daňového práva je potrebné zahrnúť aj medzinárodné zmluvy, dohody a v kontexte vstupu Slovenskej republiky do EÚ aj právne záväzné akty EÚ.2

Vychádzajúc z tohto členenia je možné sa zamerať na existenciu troch základných skupín daňovo-právnych noriem, a to práva vnútroštátneho, medzinárodného a práva EÚ. S akcentom na medzinárodné zmluvy daňovej povahy upriamujeme pozornosť na ich vzťah k ďalších dvom normatívnym subsystémom, tvoriacim spolu ucelený systém prameňov daňového práva.

Skutočnosť, že všetky tri subsystémy prameňov daňového práva obsahujú zmienku o medzinárodných zmluvách poukazujúce na ich charakter prameňov práva, odôvodňuje opodstatnenosť skúmania vzťahu medzinárodných zmlúv ako prameňov medzinárodného práva s prameňmi zvyšných dvoch subsystémov práva. Význam takého skúmania sa tiež v konečnom dôsledku javí ako potrebný nie len z pohľadu právnej teórie, ale tiež z pohľadu tvorby, aplikácie a realizácie daňovo-právnych noriem.

2.1 Vzťah medzinárodných daňových zmlúv k vnútroštátnemu právu

Pre vymedzenie vzťahu medzinárodných zmlúv daňovej povahy k vnútroštátnemu právu má veľký význam skutočnosť, že vkontexte medzinárodného práva nenachádzame pravidlo pre vymedzenie vzťahu týchto dvoch normatívnych celkov a tiež ani pravidlo upravujúce spôsob zabezpečenia plnenia záväzkov štátov v medzinárodnej oblasti. Medzinárodné daňové zmluvy sú z hľadiska svojej podstaty klasickými medzinárodnými zmluvami uzatváranými podľa pravidiel medzinárodného práva verejného a ich vnútroštátna relevancia je viazaná na vnútorné pravidlá dotknutých štátov.

Výsledkom tejto skutočnosti je kreovanie pravidiel na vymedzenie vzťahu medzinárodného a vnútroštátneho práva doktrínou medzinárodného práva, v dôsledku čoho môžeme hovoriť o teóriách ponúkajúcich interpretáciu vzťahu týchto dvoch normatívnych celkov. Ide o monistickú teóriu sprimátom vnútroštátneho práva, dualistickú teóriu a monistickú teóriu s primátom medzinárodného práva.3

Ústava Slovenskej republiky sa pri vymedzení postavenia medzinárodných zmlúv vslovenskom právnom poriadku a ich vzťahu k vnútroštátnym prameňom práva neprikláňa výslovne a výlučne k niektorej z vyššie uvedených teórii. Spočiatku viacerí autori náš právny stav označovali ako „zmiešaný dualizmus“, či „symbiózu monistickej a dualistickej koncepcie s preferenciou medzinárodných zmlúv“.4 Následne vykonané ústavné zmeny, a to najmä novelizácia Ústavy ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z., však znamenali prielom do dovtedajšieho právneho stavu a pri posudzovaní vzťahu vnútroštátneho a medzinárodného práva sa do popredia dostáva monistická teória. Znenie čl. 1 ods.2 Ústavy5 poukazujúceho na vzťah Slovenskej republiky k medzinárodnému právu a jeho systematické zaradenie do textu Ústavy so sebou síce neprináša bezprostredné aplikačné účinky, avšak môže byť významné pre interpretáciu ostatných noriem nášho právneho poriadku.6 Uvedené ustanovenie je možné označiť aj ako základnú recepčnú normu, na ktorú nadväzuje celý rad tzv. sekundárnych recepčných noriem ústavného i zákonného charakteru.7

V načrtnutom ústavnom kontexte je pre nás dôležité vymedziť a správne charakterizovať postavenie medzinárodných zmlúv ozamedzení dvojitého zdanenia vSlovenskom právnom poriadku, čo so sebou prináša nevyhnutnosť posúdenia možnosti subsumpcie týchto zmlúv pod tie ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je určitým skupinám medzinárodných zmlúv priznaná ich aplikačná prednosť pred ustanoveniami zákonných právnych predpisov.

Súčasné znenie Ústavy umožňuje vo vzťahu k prednostnej aplikácii medzinárodných zmlúv rozlíšiť ich dve základné kategórie, a to zmluvy ktorým Ústava výslovne priznáva ich aplikačnú prednosť pred zákonmi a ostatné zmluvy, vo vzťahu ku ktorým takéto vymedzenie absentuje. V zmysle čl. 7 ods.5 majú pred zákonmi majú prednosť zmluvy upravujúce ľudské práva a základné slobody, ďalej zmluvy na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb aktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Súčasne sa ako podmienka ich prednostnej aplikácie vyžaduje ich ratifikácia a vyhlásenie spôsobom ustanoveným zákonom. Nakoľko uvedené znenie čl. 7. ods.5 sa stalo súčasťou Ústavy až jej novelizáciou ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z., je potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 154c, ktorého predmetom záujmu sú tie medzinárodné zmluvy, ktoré boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona. V zmysle jeho ods.1 sa medzinárodným zmluvám o ľudských právach a základných slobodách, ratifikovaným a vyhláseným spôsobom ustanoveným zákonom, priznáva prednosť pred zákonom za predpokladu, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. V ods.2 tohto článku zas ústavodarca pamätá na ostatné medzinárodné zmluvy ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novelizácie, ktoré sa považujú za súčasť nášho právneho poriadku, ak tak ustanoví zákon. V prípade týchto „ostatných“ zmlúv však v Ústave absentuje zmienka o ich vzťahu k ostatným všeobecne záväzným právnym predpisom a tak je na mieste otázka determinácie tohto vzťahu.

Nakoľko veľká časť zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti predmetnej novelizácie, je potrebné uplatniť načrtnuté východiská aj vo vzťahu k týmto zmluvám. Pri zmluvách prijatých po nadobudnutí účinnosti novely Ústavy je ich aplikačná prednosť v prípade ich ratifikácie, vyhlásenia spôsobom ustanoveným zákonom a po rozhodnutí Národnej rady Slovenskej republiky8 bezproblémová. Otázna však môže byť charakteristika tých zmlúv, ktorých dátum prijatia predchádzal predmetnú novelizáciu, pričom rozhodujúcim vtejto súvislosti je dátum 30. jún 2001.

Na zmluvy uzavreté do 30. Júna 2001 sa vzťahuje ustanovenie čl. 154c ods.2 Ústavy, podľa ktorého sú tieto zmluvy súčasťou nášho právneho poriadku ak tak ustanoví zákon. Do tohto kontextu zapadá aj zakotvenie prioritnej doložky v §1 ods.2 Zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, obsahom ktorej je aplikačné predradenie medzinárodných zmlúv vňom vymedzených pred tento zákon. Vtomto kontexte môžeme vnašom právnom poriadku konštatovať existenciu dvoch základných kategórii medzinárodných daňových zmlúv, s odlíšením podľa času ich uzavretia. Aplikačnú prednosť zakotvenú v §1 ods. 2 zákona o dani z príjmov je potrebné vzťahovať na obidve tieto skupiny zmlúv. V prípade zmlúv uzavretých po nadobudnutí účinnosti novely Ústavy je možné pozorovať dvojaké právne zakotvenie ich aplikačnej prednosti, keď okrem zákonnej právnej úpravy pojednáva o tejto ich povahe aj Ústava SR. 9

2.2 Vzťah medzinárodných daňových zmlúv a európskeho práva

Vzájomný vzťah medzinárodných daňových zmlúv a práva Európskej únie sa nevyhnutne odvíja od charakteru úniového práva10 ako právneho poriadku osobitnej povahy11. Jedným zo základných atribútov tohto právneho systému je jeho autonómne postavenie, čo platí tak vo vzťahu k vnútroštátnemu, ako aj k medzinárodnému právu. Táto jeho povaha bola potvrdená aj rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako „ESD“) keď konštatoval, že „Spoločenstvo ustanovuje nový právny poriadok medzinárodného práva, v prospech ktorého štáty obmedzili, hoci vo vymedzených oblastiach, svoje zvrchované práva a ktorých subjektmi sú nielen členské štáty, ale rovnako aj ich príslušníci. Právo spoločenstva, nezávislé na právnom poriadku členských štátov, neukladá len povinnosti jednotlivcom, ale im tiež priznáva práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva.“12

Súdny dvor tiež poukazuje na skutočnosť, že zakladajúce zmluvy európskych spoločenstiev vytvorili vlastný systém právnych noriem, ktorý je integrálnou súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý sú súdy členských štátov povinné aplikovať. Nad právom, ktoré vzniká na základe primárneho práva Spoločenstva, ako nezávislého prameňa práva, nemôžu vzhľadom na jeho zvláštnu a pôvodnú povahu prevážiť ustanovenia vnútroštátneho práva. V opačnom prípade by totiž bolo toto právo zbavené charakteru práva Spoločenstva a bol by spochybnený právny základ samotného Spoločenstva13. Z uvedenej argumentácie je potrebné primerane vychádzať aj pri determinácii vzťahu medzinárodných daňových zmlúv a európskeho … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Michal Kočiš

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Dualistická koncepcia sankcií priniesla chápanie tohto inštitútu ako trestu na jednej strane a ochranného opatrenia na strane druhej. Účelom bipartície bolo zefektívniť fungovanie sankcií. Aj v pomeroch Slovenskej republiky je markantný vývoj inštitútu ochranných opatrení. Historický exkurzus ponúka prierez existenciou ochranných opatrení, ktorý je zavŕšený prijatím novely zákona č. 224/2010 Z.z. ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Novela zákona zaviedla nové druhy ochranných opatrení, ktoré súvisia so zavedením tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb do slovenského právneho poriadku.

1 ÚVOD

Trestná zodpovednosť právnických osôb je aktuálnou otázkou, ktorá sa snaží vyriešiť základný problém, ktorým je vytvoriť efektívny systém sankcií, ktorý bude postihovať právnické osoby za ich protiprávnu činnosť a to predovšetkým v dobe, kedy ekonomická kriminalita je jedným z najzávažnejších a stále narastajúcich aspektov protiprávnej činnosti, na ktorej sa podieľajú predovšetkým právnické osoby. Cieľom príspevku je poukázať na vývoj inštitútu ochranných opatrení v pomeroch slovenských právnych dejín, až do prijatia novely zákona č. 244/2010 Z.z. ktorou sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá zaviedla tzv. nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb do slovenského právneho poriadku. Úlohou je vymedziť pojem trestnej zodpovednosti právnických osôb, poukázať na druhy úprav trestnej zodpovednosti právnických osôb a napokon na konkrétnu úpravu v slovenskom právnom poriadku, ktorá sa premietla do zavedenia dvoch nových ochranných opatrení v podobe zhabania peňažnej čiastky a zhabania majetku. .

2 HISTORICKÝ ASPEKT OCHRANNÝCH OPATRENÍ

Ponímanie dualistickej koncepcie chápania inštitútu sankcie prinieslo aj do slovenského právneho priadku zavedenie ochranných opatrení. Popri sebe teda jestvujú tresty a ochranné opatrenia. Ochranné opatrenia je možné definovať ako: „ Právny následok trestného činu alebo činu inak trestného, predstavujúceho jeden z prostriedkov realizácie ochrannej funkcie trestného práva, ktorý je ukladaný súdom na základe zákona vtrestnom alebo občianskoprávnom konaní a jeho výkon je vynútiteľní štátnou mocou.“1 Ochranné opatrenia majú svoj konkrétny účel, svoje konkrétne rozpracovanie v Trestnom zákone. Pod účelom ochranného opatrenia je potrebné rozumieť jednotlivé aspekty, ktoré robia tento druh sankcie výnimočný,. Účel ochranných opatrení spočíva teda vdvoch základných aspektoch, ktoré sú vymedzené nasledovne:

• „ V ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestných činov, ale aj činov inak trestných, ako aj pred nebezpečnými predmetmi, ktoré sú vždy vurčitom vzťahu ktrestnému činu alebo činu inak trestnému. Ide teda predovšetkým o prevenciu, a preto vystupuje do popredia zložka terapeutická, výchovná a zabezpečovacia.

• V pomoci osobám so zanedbanou výchovou alebo postihnutým duševnou chorobou, kde konečným cieľom je odstránenie alebo aspoň zníženie nebezpečenstva ďalšieho porušenia alebo ohrozenia záujmov chránených Trestným zákonom, ale aj liečba a izolácia osôb nepríčetných či zmenšene nepríčetných.“2

Účelom ochranných opatrení je jednak ochrana spoločnosti a jednak poskytnutie pomoci osobám , ktorých sa ochranné opatrenie dotýka. Účelom ochranných opatrení teda nie je len represívna zložka ale aj poskytnutie pomoci osobám, ktoré takúto pomoc potrebujú. Základom pri poskytovaní pomoci je však ochrana spoločnosti, ochrana záujmov spoločnosti azamedzenie páchaniu trestnej činnosti páchateľom bez rozdielu či už zodpovednému alebo nezodpovednému. Ochranné opatrenia: „ spôsobujú páchateľovi alebo inej osobe určitú ujmu, tá však nie je ich funkčnou zložkou. Pri ukladaní ochranných opatrení sa súd spravuje predovšetkým potrebou ochrany spoločnosti a pritom prihliada najmä na potrebu liečenia, výchovy alebo dovŕšenia nápravy páchateľa alebo inej osoby.“3

„Z historického hľadiska možno vznik ochranných opatrení zaradiť do konca 19. storočia vsúvislosti suplatňovaním myšlienok pozitivistickej školy vtrestnom práve, ktoré sa vtom čase začali utvárať ako protiklad dovtedajšej tzv. „klasickej školy“ trestného práva. Podľa názorov predstaviteľov klasickej školy trest ako odplata za trestný čin má byť úmerný zlu zavinenému páchateľom. Názory pozitivistickej školy (sociologických aj antropologických smerov) však boli v opozícii v tom, že páchateľ má postihnúť opatrenie úmerné jeho nebezpečnému stavu.“4 Táto skutočnosť alebo aj kompromis, ako je vyššie uvedené, sa odzrkadlil v zavedení dualistickej koncepcie sankcií. Sankcie tvorili jednak tresty a jednak ochranné opatrenia. V 19. Storočí sa väčšina európskych štátov prikláňala k tejto teórii o existencii dvojakých účinných druhoch sankcií, ktoré jednak efektívne naplnia účel trestného zákona a jednak dokážu ochrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov. Po prvý krát bola táto koncepcia premietnutá do švajčiarskeho trestného zákona z roku 1893.

Švajčiarsky trestný zákon zavádzal nový druh sankcií v podobe zabezpečovacích opatrení, ktorých úlohou bolo dopĺňať jednotlivé druhy trestov uvedených v trestnom zákone. Hlavným cieľom zabezpečovacích opatrení bolo brániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, jednalo sa predovšetkým o recidivistov, ktorí sa opätovne po výkone trestu dopúšťali ďalšej trestnej činnosti. Ochrana spoločnosti mala byť zabezpečená prostredníctvom pomoci takýmto páchateľom, ktorá spočívala v ich liečení, úplnej alebo čiastočnej izolácii od spoločnosti, prevýchove a podobných ochranných opatreniach. História ochranných opatrení nie je veľmi bohatá, keďže samotné opatrenia vznikli až v 19. storočí. Je však nepochybné ich prepojenie na systém, účel a pojem trestu ako druhu trestnoprávnej sankcie. Vyššie uvedená bipartícia trestov zaznamenala veľký úspech, keďže po samotnom vzniku tohto systému bola zavádzaná v mnohých krajinách. Aj na tejto strane sankcii dochádzalo k rozvoju a k vzniku rozmanitých druhov ochranných opatrení. Ako príklad môžeme uviesť umiestnenie v psychiatrickej liečebni, umiestnenie v sociálno – terapeutickom ústave, umiestnenie v zabezpečovacom ústave, dohľad, zákaz pobytu, zákaz výkonu funkcie alebo povolania, vypovedanie cudzinca, a podobne. Systém dualizmu trestnoprávnych sankcií však zaznamenal aj určitý pokles. Mnohé z krajín prešli opätovne k zavedeniu monistického ponímania trestu. Skutočnosť bola tá, že mnohé existujúce ochranné alebo zabezpečovacie opatrenia prešli pod skupinu trestov a buď sa tak značne zúžil okruh ochranných opatrení alebo ochranné opatrenia úplne zanikli a rozšírili sa tak skupina trestov. Aj slovenská právna úprava inštitútu ochranných opatrení prešla historickým vývojom. Zmienku o ochranných opatreniach, konkrétne o spôsobe ukladania ochrannej výchovy a dodatočnej ochrannej výchovy je možné nájsť v Trestnom poriadku v platnom znení z roku 1896, ktorý bol platný na území Slovenska a na území Podkarpatskej Rusi.5 Zákonná úprava z roku 1896 sa premietla aj do neskorších úprav trestných zákonov ako aj trestných poriadkov. Niektoré ustanovenia zákona v novej úprave vypadli, niektoré boli rozšírené alebo došlo aj k rozšíreniu o nové ochranné opatrenia. Trestný zákon č. 48/1931 v prvej hlave pojednáva o trestnom súdnictve nad mládežou. V rámci tejto úpravy Trestný zákon rozoznáva ochranný dozor a ochrannú výchovu. 6 Následne Trestný zákon zroku 1961 upravoval aj nový druh ochranného opatrenia. Trestný zákon bol účinný pre celú Československú federatívnu republiku. Ochrannými opatreniami oproti predošlej úprave boli:

• ochranné liečenie,
• zhabanie veci,
• ochranná výchova.7

Prvé dva ochranné opatrenia boli upravené v šiestej hlave pod názvom „ochranné opatrenia“ a ochranná výchova bola samostatne upravená v siedmej hlave, kde bola zahrnutá pod úpravu „zvláštnych ustanovení o stíhaní mladistvých“. Aj Trestný zákon zroku 1961 bol viac krát novelizovaný, aj pokiaľ ide oustanovenia oochranných opatreniach. Novelizáciou zákona bol rozšírený počet ochranných opatrení na štyri. Ďalším ochranným opatrením, ktoré pribudlo do úpravy bol ochranný dohľad. Je však potrebné poznamenať, že ochranný dohľad bol upravený v osobitnom zákone. Trestný zákon v § 71 pod názvom „druhy ochranných opatrení“ uvádza:

„(1) Ochrannými opatreniami sú: ochranný dohľad, ochranné liečenie, ochranná výchova a zhabanie veci. (2) Ochrannú výchovu možno uložiť iba mladistvému. Mladistvému nemožno uložiť ochranný dohľad. (3) Ochranný dohľad upravuje osobitný zákon.“8

Pribudlo teda nové ochranné opatrenie pod názvom ochranný dohľad, ktoré je upravené v osobitnom zákone č. 44/1973 Zb. o ochrannom dohľade. Zákon nadobudol účinnosť 1. Júla 1973.

Aktuálna slovenská právna úprava obsiahnutá v § 33 Trestného zákona vymedzuje sedem druhov ochranných opatrení, ktorými sú:

• Ochranné liečenie, • Ochranný výchova, • Ochranný dohľad, • Detencia,

• Zhabanie veci,
• Zhabanie peňažnej čiastky,
• Zhabanie majetku
Z uvedeného jasne vyplýva, že aj v pomeroch slovenskej právnej úpravy dochádzalo po zavedení ochranných opatrení k rozvoju, doplňovaniu a následnej modifikácii jednotlivých druhov ochranných opatrení. S pojmom ochranné opatrenia úzko súvisí aj novoprijatá úprava Trestného zákona, účinná od 1. Septembra 2010, ktorou bolo do slovenského právneho poriadku zavedená trestná zodpovednosť právnických osôb. Tento nový právny inštitút v slovenskom práve, vyvolával a vyvoláva množstvo otázok, ktoré sa koncentrujú do dvoch základných skupín, ktorými sú, jednak skupina vyjadrujúca sa pre zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb a jednak skupina názorov zastávajúca názor proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb. V slovenskom právnom poriadku sa môžeme stretnúť s dvoma kvázi trestnoprávnymi sankciami, ktoré sú vo svojej podstate ochrannými opatreniami, ktorých cieľom je postihovať právnické osoby za ich protiprávnu činnosť.

3 POJEM TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB

Ako bolo načrtnuté téma trestnej zodpovednosti právnických osôb je veľmi aktuálna nie len na európskom kontinente ale aj v celosvetovom meradle. Je potrebné poznamenať, že väčšina štátov Európskej Únie túto úpravu majú obsiahnutú vo svojich právnych poriadkoch. Aby sme sa neobmedzovali len na štáty Európskej Únie, tak aj niektoré štáty Európy ako je napríklad Švajčiarsko, Chorvátsko, Nórsko majú zavedenú trestnú zodpovednosť právnických osôb. Aj v štátoch ako Rusko, Ukrajina, či Moldavsko je téma postihovania právnických osôb za ich protiprávne konanie veľmi aktuálna. V právnej teórii sa vyvinuli tri druhy ponímania trestnej zodpovednosti právnických osôb:

• „Pravá trestná zodpovednosť právnických osôb – Pri pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb je trestná úprava zodpovednosti obsiahnutá buď v trestnom zákone (Francúzsko, Holandsko, Dánsko, Fínsko a iné štáty), alebo vo zvláštnych zákonoch o trestnej zodpovednosti právnických osôb (Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Rakúsko a iné štáty). Právnickým osobám sú ukladané trestné sankcie v trestnom konaní. Konkrétna úprav sa pochopiteľne líši pokiaľ ide ovymedzenie okruhu právnických osôb podliehajúcich trestnoprávnej sankcii, rozsah ich kriminalizácie, možnosti sankcionovania ako aj zvláštnosti konania proti ním.

• Nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb – Pri nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb právna úprava umožňuje právnickým osobám uložiť trestnoprávne sankcie, presnejšie povedané kvázitrestnoprávne sankcie, a to aj napriek tomu, že trestná zodpovednosť právnických osôb nie je v trestnom zákone výslovne upravená. Tieto sankcie sa taktiež nenazývajú trestami. Ako príklad býva uvádzaná španielska právna úprava.

• Iný spôsob regulácie protiprávnej činnosti právnickými osobami, ktoré spĺňajú kritéria, aby právnickým osobám boli ukladané „účinné, primerané a odstrašujúce sankcie“ v zmysle medzinárodných záväzkov a odporúčaní. Takýmto spôsobom môže byť administratívnoprávne riešenie trestania právnických osôb. Príkladom môže byť nemecká právna úprava.“9

Vyššie uvedené druhy predstavujú teóriu trestnej zodpovednosti právnických osôb. Nie je možné jednoznačne poukázať, ktorá teória je správna, ktorá nie je správna. Vždy sa jedna predovšetkým o zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb, ako účinnému prostriedku v boji proti kriminalite páchanej právnickými osobami. Jednotlivé štáty Európy si prisvojili niektorí z troch druhou trestnej zodpovednosti právnických osôb. Avšak aj tieto druhy sa viacmenej prelínajú, alebo sa dopĺňajú ako následok zvýšenia potreby vboji proti narastajúcej kriminalite páchanej práve obchodnými spoločnosťami.

4 SLOVENSKÁ PRÁVNA ÚPRAVA TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB

Trestná zodpovednosť právnických osôb je súčasťou právnych poriadkov takmer všetkých členských štátov Európskej únie aj keď je potrebné poznamenať, že úprava nie je jednotná a to z dôvodu výberu konkrétneho modelu, ktorý odlišne poníma túto problematiku. Slovenská republika sa vydala cestou nepravej trestnej zodpovednosti, ktorá spočíva v zavedení kvázi trestnoprávnych sankcií v podobe ochranných opatrení, ako aj v osobitosti konania, ktoré je vedené proti fyzickej osobe, avšak zákon, konkrétnymi ustanoveniami umožňuje uložiť sankcie právnickej osobe za jej protiprávnu činnosť. Trestný zákon stanovuje presné podmienky existencie nepravej trestnej zodpovednosti v slovenskom právnom poriadku.

Trestná zodpovednosť právnických osôb bola v Slovenskej republike zavedená zákonom 224/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 27. apríla 2010. Úprava účinná od 1. septembra 2010 spočíva v zavedení nových trestnoprávnych sankcií v podobe ochranných opatrení voči právnickým osobám, teda nie priamych trestov.

Konkrétne sa jedná o:

a) zhabanie peňažnej čiastky

b) zhabanie majetku

4.1 Ochranné opatrenie zhabanie peňažnej čiastky

Ako prvú kvázi trestnoprávnu sankciu, ktorou je možné postihovať protiprávnu činnosť právnických osôb je ochranné opatrenie zhabanie peňažnej čiastky, ktoré je upravené v § 83a Trestného zákona a to nasledovne:
„(1) Zhabanie peňažnej čiastky môže súd uložiť právnickej osobe, ak bol spáchaný trestný čin, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine v … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Mgr. Jozef Medelský PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

Autorka sa v článku zaoberá významom odklonov a postavením poškodeného v kontexte odklonov v slovenskom trestnom konaní. Pozornosť sa sústreďuje na vykreslenie postavenia poškodeného najmä z hľadiska jeho práva na náhradu škody. V tejto súvislosti sa autorka vyjadruje k pozitívam i negatívam jednotlivých odklonov v trestnom konaní, a uvádza niekoľko námetov na pozmenenie právnej úpravy inštitútu dohody o vine a treste.

Inštitúty odklonov v trestnom konaní majú špecifický význam a zaujímajú dôležité miesto v trestnom procese. Ako už z ich pomenovania vyplýva predstavujú určité odchýlky či vybočenia z rámca klasického spôsobu vedenia trestného konania.

V rámci odklonov v trestnom konaní hovoríme vlastne o osobitnom postupe, ktorý sa odlišuje od štandardného trestného konania a ktorý umožňuje rešpektovanie potrieb všetkých subjektov, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom dotknuté trestnou činnosťou.1
Primárnym cieľom odklonov v trestnom konaní je dosiahnuť takú situáciu, kedy by sa celé trestné konanie nevyhnutne nemuselo vykonať vo svojej štandardnej forme v prípade, že je jeho účelom možné dosiahnuť oveľa jednoduchším, a hlavne časovo menej náročným spôsobom. Z tohto hľadiska potom na inštitúty odklonov môžeme hľadieť ako na alternatívne spôsoby konania vtrestnej veci, ktoré umožňujú zrýchlenie, zefektívnenie azhospodárnenie trestného konania. Súčasne ich výsledkom je i odbremenenie orgánov činných v trestnom konaní, najmä súdov, ktoré potom môžu svoju pozornosť ačinnosť sústrediť na zložitejšie azávažnejšie prípady. Znamená to teda, že pri jednoduchších prípadoch sa zdĺhavému, komplikovanému a menej úspešnému konaniu predchádza uplatnením možností vybavenia veci v predsúdnom konaní, mimo procesne náročné hlavné pojednávanie.

Z hľadiska osoby poškodeného, jeho práv a postavenia v trestnom konaní, majú odklony pomerne dôležitý význam. Odbremeňujú poškodeného od absolvovania traumatizujúceho súdneho konania a v neposlednej rade taktiež predstavujú ďalší zo spôsobov ako efektívnejšie dosiahnuť uspokojenie v otázke jeho práva na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Inštitúty odklonov sú prostriedkom, ktorý v prvom rade slúži, alebo by mal slúžiť na akési uzmierenie medzi páchateľom trestného činu a osobou poškodenou a taktiež by mal viesť k tomu, aby páchateľ odstránil alebo odčinil škodlivé dôsledky svojho činu.2 Možno povedať, že osoba poškodeného sa v prípadoch využitia odklonov stáva bezprostredne zainteresovanou na výsledku trestného konania a taktiež na spôsobe náhrady škody, keďže jej patrí buď právo dávať súhlas na využitie konkrétneho odklonu, alebo aspoň podávať sťažnosti proti konkrétnym rozhodnutiam prijatým v procese aplikácie odklonu. Využívanie procesných odklonov či alternatív pramení z koncepcie tzv. restoratívnej (obnovujúcej) justície, ktorá prioritný dôraz kladie na nápravu všetkých škodlivých následkov spôsobených trestným činom, napravenie narušených vzťahov páchateľa a poškodeného (obete) či využívanie alternatívnych opatrení pri riešení trestných vecí.

V súvislosti s odklonmi v trestnom konaní je taktiež dôležité uvedomiť si, že tieto inštitúty vo svojich dôsledkoch predstavujú určitý spôsob, ktorým si osoba obvineného dobrovoľne obmedzuje či sa skôr vzdáva jedného zo svojich základných a kľúčových práv v trestnom konaní, ktorým je právo na prejednanie trestnej veci spravodlivo, v primeranej lehote, pred nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ide tu teda o zásadu práva na spravodlivý proces, ktorá sa opiera o čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a je vyjadrená v §2 ods. 7 TP. Treba však vyzdvihnú, že v kontexte odklonov v trestnom konaní, zásada práva na spravodlivý proces zdôrazňuje subjektívne oprávnenie pre osobu obvineného. „Obvinený môže buď trvať na tom, aby prebehol celý proces so všetkými procesnými zárukami, v ktorom môže uplatňovať a realizovať všetky práva, ktoré ako obvinený má, avšak môže sa týchto práv vzdať a využiť všetky zákonné možnosti, ktoré mu procesné predpisy umožňujú, aby využil dostupné „odklony“, teda aby využil možnosti, ktoré mu súčasný zákonný postup poskytuje v záujme zlepšenia svojho (i hmotnoprávneho) postavenia (napr. zmiernením trestu).“3

V súlade s uvedenými charakteristikami potom možno konštatovať, že tzv. odklonnú funkciu (samozrejme okrem ostatných) typicky plní prípravné konanie.4 Znamená to, že v rámci prípravného konania je potrebné zabezpečiť dostatok dôkazov, aby prokurátor alebo súd mohli rozhodnúť mimo hlavné pojednávanie všade tam, kde je to samozrejme možné a sú na to splnené podmienky. Odklonnú funkciu prípravného konania teda považujeme nie za jeho vlastnú- imanentnú, ale za vedľajšiu – akcesorickú funkciu.5

V rámci prípravného konania je teda možné vybavenie trestnej veci bez toho, aby sa dostala do štádia konania pred súdom nasledujúcimi formami: podmienečné zastavenie trestného stíhania (§ 216 – 217 TP), podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (§ 218 a § 219 TP), zmier (§ 220 – 227 TP), konanie o dohode o vine a treste (§ 232 – 233 TP, § 331 – 335).

Podmienečné zastavenie trestného stíhania

„Inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania (§ 216 TP) predstavuje formu tzv. odklonu, teda určitý špecifický postup, ktorý má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom na jednej strane a obvineným na strane druhej došlo k ukončeniu trestnej veci bez potrestania páchateľa.“6 Zákonná úprava tohto inštitútu, rovnako ako podmienky jeho uplatnenia sú obsiahnuté v § 216 – 217 Trestného poriadku.

Aplikácia inštitútu podmienečného zastavenia trestného stíhania je zo zákona obmedzená na okruh menej závažných deliktov, teda prečinov, za ktoré trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov. Z hľadiska zavinenia sa môže jednať o prečiny spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti. Ďalším zo základných predpokladov pre rozhodnutie o podmienečnom zastavení trestného stíhania je súhlas obvineného. Aj keď sa nevyžaduje súhlas poškodeného s takýmto postupom, súhlas obvineného je zákonnou podmienkou, od ktorej nemožno upustiť. Pre súhlas obvineného platí, že nesmie byť vynútený, teda musí byť daný slobodne a taktiež osobne. Znamená to, že súhlas je výlučným právom obvineného a nemôže ho udeliť iná osoba (napr. obhajca obvineného).7 Ako z charakteru inštitútu vyplýva, jeho uplatnenie prichádza do úvahy v štádiu po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe do podania obžaloby, teda v čase, keď už môžeme hovoriť o obvinenom. Vzhľadom na ustanovenie § 216 ods.1 TP o podmienečnom zastavení trestného stíhania je oprávnený rozhodnúť iba prokurátor, a to za súčasného splnenia zákonných kumulatívnych podmienok, že:

− obvinený vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne,

− obvinený nahradil škodu, ak bola činom spôsobená, alebo s poškodeným uzavrel dohodu alebo urobil iné potrebné opatrenia smerujúce k náhrade škody, a

− vzhľadom na osobu obvineného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a na okolnosti prípadu možno takéto rozhodnutie považovať za dostačujúce.

Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach taktiež upravuje okolnosti či podmienky, za splnenia ktorých je použitie tohto inštitútu vylúčené. Takáto situácia nastáva vtedy, ak trestným činom bola spôsobená smrť osoby, ak je vedené trestné stíhanie pre trestný čin korupcie, alebo ak je vedené trestné stíhanie proti verejnému činiteľovi alebo zahraničnému verejnému činiteľovi.

Pokiaľ ide opostavenie poškodeného ajeho právo na náhradu škody, je možné konštatovať, že osoba obvineného má na základe zákonného znenia na výber z viacerých možností ako škodu nahradiť. Za predpokladu, že bola trestným činom spôsobená škoda, prichádza do úvahy buď jej včasné a úplné nahradenie, alebo uzavretie dohody ojej náhrade, alebo vykonanie iného vhodného apotrebného opatrenia smerujúceho kjej náhrade. Ak hovoríme o nahradení škody, máme na mysli jej nahradenie do rozhodnutia o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Dohoda o náhrade škody má podobu či formu zmluvy sui generis, v ktorej je potrebne uviesť všetky potrebné skutočnosti týkajúce sa výšky, rozsahu, času a spôsobu náhrady škody. Vykonanie iného vhodného opatrenia môže predstavovať napríklad nahlásenie spôsobenej škody ako poistnej udalosti a poskytnutie súčinnosti príslušnej poisťovni, či zloženie peňažnej sumy zodpovedajúcej výške škody do úradnej, súdnej úschovy, ale môže sa jednať aj opostúpenie pohľadávky obvineného poškodenému či prevzatie dlhu poškodeného obvineným.8 Spoločným predpokladom takýchto postupov však je, že výška škody by mala byť riadne uplatnená poškodeným a príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní náležite zistená.

V uznesení o podmienečnom zastavení trestného stíhania musí okrem všeobecných náležitostí uznesenia prokurátor uviesť aj skúšobnú dobu, teda jej konkrétnu dĺžku, ktorá sa musí pohybovať v rozmedzí od jedného do piatich rokov. Takto stanovená skúšobná doba začína plynúť od právoplatnosti tohto uznesenia. Na obdobie skúšobnej doby je možné obvinenému uložiť, aby dodržiaval primerané obmedzenia, najmä aby viedol riadny život či sa zdržiaval činností, ktoré ho viedli k spáchaniu činu. Navyše, ak obvinený uzavrel s poškodeným dohodu o náhrade škody, v uznesení mu prokurátor uloží, aby túto škodu v priebehu stanovenej skúšobnej doby uhradil.

Uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania sa doručuje obvinenému a poškodenému, a rovnako tieto osoby sú oprávnené na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Podľa výslovného zákonného vyjadrenia v § 216 ods.5 TP podaná sťažnosť má v týchto prípadoch odkladný účinok. Vo všeobecnosti možno povedať, že ak obvinený v priebehu skúšobnej doby viedol riadny život, splnil si povinnosť nahradiť spôsobenú škodu a takisto dodržal uložené obmedzenia a povinnosti, prokurátor uznesením rozhodne, že obvinený sa po skúšobnej dobe tzv. osvedčil. V opačnom prípade, dokonca aj pred uplynutím skúšobnej doby, prokurátor uznesením rozhodne, že v trestnom stíhaní obvineného sa bude pokračovať. Rovnako prichádza do úvahy i fikcia osvedčenia sa obvineného, a to v prípade keď sa ani do dvoch rokov od uplynutia skúšobnej doby nerozhodlo oosvedčení obvineného, samozrejme bez zavinenia obvineného. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o osvedčení obvineného, alebo uplynutím lehoty dvoch rokov od skončenia skúšobnej doby nastanú účinky zastavenia trestného stíhania z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods.1 písm. e) TP. Rovnako i uznesenie o osvedčení sa obvineného je potrebné doručiť obvinenému, ale aj poškodenému, pričom obaja sú taktiež oprávnení na podanie sťažnosti, ktorej § 217 ods.3 TP priznáva odkladný účinok.

Podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného

„Inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania (§ 218) predstavuje alternatívny spôsob skončenia trestnej veci v prípadoch trestných činov, ktorými bol v značnej miere dotknutý verejný záujem. V prípade takýchto trestných činov záujem štátu na ich objasnení a záujem na zistení ich páchateľov prevyšuje záujem trestne stíhať a potrestať takého obvineného, ktorý sa významnou mierou zaslúžil oobjasnenie trestných činov azistenie alebo usvedčenie ich páchateľov.“9

Vsúvislosti sinštitútom podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného treba poznamenať, že z hľadiska záujmov a postavenia poškodeného v trestnom konaní tento inštitút na rozdiel od zvyšných modelov odklonov neposkytuje poškodenému žiadne osobitné možnosti zlepšenia uspokojenia jeho práva na náhradu škody. Poškodenému je vprípade tohto inštitútu priznané len oprávnenie podať sťažnosť proti uzneseniu o podmienečnom zastavení stíhania s odkladným účinkom, rovnako má právo na doručenie uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného i uznesenia, v ktorom prokurátor konštatuje, že obvinený sa v poskytnutej skúšobnej dobe osvedčil.

V prípravnom konaní je len prokurátor oprávnený rozhodnúť uznesením o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, a to za súčasného splnenia všetkých zákonných podmienok. Podmienkami aplikácie tohto inštitútu sú nasledovné:

− obvinený sa významnou mierou podieľal na objasnení taxatívne vymedzených trestných činov (napr. trestného činu korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny)

− záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom stíhaní obvineného a
− spolupracujúci obvinený však zároveň nesmie byť zároveň organizátorom, návodcom alebo objednávateľom trestného činu, na ktorého objasnení sa obvinený podieľal.

Okrem všeobecných náležitostí uznesenia podľa § 176 ods.1 TP, prokurátor v uznesení obvinenému uloží skúšobnú dobu, resp. jej konkrétnu dĺžku, ktorá sa musí pohybovať v rozmedzí dvoch až desiatich rokov a súčasne mu na obdobie skúšobnej doby určí plniť povinnosť spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasňovaní taxatívne vymedzených trestných činov, na zisťovaní a usvedčovaní páchateľov daného trestného činu. „Navyše vo výroku uznesenia prokurátor presne uvedie opis skutku, ako vyplýva z dôkazov uvedených vo vyšetrovacom spise, a to tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom.“10

Ak obvinený v rámci uloženej skúšobnej doby splní jednotlivé podmienky, prokurátor uznesením rozhodne o jeho osvedčení. V opačnom prípade ešte aj pred uplynutím skúšobnej doby rozhodne, že sa bude pokračovať v trestnom stíhaní. Ak ani po dvoch rokoch od uplynutia skúšobnej doby prokurátor nerozhodne jedným z uvedených spôsobov nastane zákonná fikcia, že obvinený … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Tatiana Kanáliková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt

So zreteľom na rozsah dnešnej kriminality, klasický mechanizmus vydávania osôb na účely trestného konania sa javí byť zdĺhavý, čo viedlo k jeho nahradeniu postupom odovzdávania prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu. Príspevok sa zaoberá odovzdávaním, ktoré nahradilo vydávanie, a to s akcentom na odovzdávanie štátnych príslušníkov. Obsahuje základné poznatky týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu, hlavné črty inovácií predstavených Rámcovým rozhodnutím Rady o európskom zatykači a konštitučné ťažkosti spojené so zavádzaním tohto právneho nástroja. Poukazuje taktiež na dôležitosť vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ ako nevyhnutného predpokladu mechanizmu odovzdávania, ako aj na schizofrenický kontext zákona o európskom zatýkacom rozkaze.

1 ÚVOD

Spolu so slobodou voľného pohybu osôb v rámci Európskej únie (ďalej len „EÚ“) boli spozorované jej nežiadúce vedľajšie účinky, medzi ktoré patrí voľný pohyb trestnej činnosti a jej aktérov. Prirodzene, tieto okolnosti viedli k nárastu cezhraničnej trestnej činnosti.1 Klasický mechanizmus vydávania osôb na účely trestného stíhania sa vzhľadom na tento nový rozmer trestnej činnosti javí ako zdĺhavý a ťažkopádny, čo viedlo k jeho nahradeniu mechanizmom odovzdávania osôb prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len „EZR“).

EZR je náročnou a mimoriadne širokou oblasťou. Náročnosť spočíva v tom, že tento inštitút si vyžaduje porozumenie prinajmenšom aspoň troch právnych odvetví – práva trestného, práva európskeho a v neposlednom rade práva medzinárodného, a to vo vzájomných súvislostiach. Obšírnosť matérie spočíva v tom, že EZR zahŕňa otázky jeho genézy, následnej implementácie do právnych poriadkov členských štátov EÚ, taktiež zahŕňa množstvo procedurálnych aspektov a v neposlednom rade možno hovoriť aj o vplyve rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ (ďalej len „Súdny dvor“) na EZR.

Tento príspevok sa zameriava výlučne na problematiku odovzdávania, ktoré nahradilo vydávanie, ato s akcentom na štátnych príslušníkov. Na jednej strane odovzdávanie je síce malým zrnkom z matérie EZR, no na druhej strane sa nachádza na vrchole pozornosti. Kým pri vydávaní osôb v extradičnom konaní štátne občianstvo vyžiadanej osoby predstavovalo zásadnú prekážku, pri odovzdávaní v konaní o EZR táto okolnosť už prekážkou nie je.

2 EURÓPSKY ZATÝKACÍ ROZKAZ: VŠEOBECNÝ KONTEXT

Cieľ vytýčený EÚ – stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti2 – viedol v rámci členských štátov EÚ k zrušeniu klasického mechanizmu vydávania osôb založenom na extradičnom konaní a k jeho nahradeniu mechanizmom odovzdávania osôb, ktorý bol zavedený implementáciou ustanovení Rámcového rozhodnutia o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi3 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) do právnych poriadkov členských štátov EÚ. Prostredníctvom tohto právneho aktu bol predstavený európsky zatýkací rozkaz, resp. európsky zatykač.4 Je vhodné poukázať na skutočnosť, že prvýkrát sa s EZR nestretávame v súvislosti rámcovým rozhodnutím, ale v neúspešnom projekte Corpus Juris5, pripravenom v snahe zlepšiť ochranu finančných záujmov Európskych spoločenstiev, kedy bol predstavený spolu s európskym verejným prokurátorom6, no tento projekt ako celok nenadobudol právne účinky.

Na základe čl. 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa EZR rozumie justičné rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a odovzdať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia. EZR predstavuje prvé konkrétne opatrenie v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania justičných rozhodnutí. V právnej doktríne sa stretávame s názormi, že EZR prijatý rámcovým rozhodnutím predstavuje základný vývoj v oblasti boja proti cezhraničnej trestnej činnosti v rámci celej EÚ.7

Ustanovenia rámcového rozhodnutia boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované dvakrát. Najprv zákonom o európskom zatýkacom rozkaze8 v roku 2004 a neskôr „druhým“ zákonom o európskom zatýkacom rozkaze9 v roku 2010, ktorý v súčasnosti predstavuje právny základ EZR v Slovenskej republike – t.j. justičné orgány aplikujúce EZR sa riadia vnútroštátnymi normami tohto zákona, nie normami rámcového rozhodnutia, nakoľko právna povaha rámcových rozhodnutí vyžaduje implementáciu ich ustanovení do právnych poriadkov členských štátov EÚ k tomu, aby vyvolávali právne účinky.

3 ZASADNUTIE EURÓPSKEJ RADY V TAMPERE: DEFINITÍVNE ROZHODNUTIE NAHRADIŤ MECHANIZMUES EXTRADÍCIE

Myšlienka vylepšenia mechanizmu vydávania osôb bola predstavená počas existencie bývalého III. piliera EÚ, pomenovanom Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach.10 III. pilier EÚ síce nevytvoril nové nadnárodné právo, ale jeho existencia objasnila, že justičná spolupráca v trestných veciach je záležitosťou spoločného záujmu všetkých členských štátov EÚ.11 Na zasadnutí Európskej rady v Tampere (Fínsko) v dňoch 15. a 16. októbra 1999 bol stanovený prvý viacročný politický rámec v III. pilieri EÚ, zameraný na päťročné obdobie. Európska rada poslala na tomto zasadnutí silný politický odkaz a potvrdila význam priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, čo sa odrazilo aj v záveroch zasadnutia. Odsúhlasila politické smery a priority. V zmysle bodu č. 35 záverov tohto zasadnutia formálny postup vydávania by mal byť zrušený medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o osoby, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, čo boli s konečnou platnosťou odsúdené, a mal by byť nahradený jednoduchým prenosom týchto osôb.12

4 ODOVZDÁVANIE (AJ ŠTÁTNYCH PRÍSLUŠNÍKOV) AKO HLAVNÁ ČRTA INOVÁCIÍ PREDSTAVENÝCH RÁMCOVÝM ROZHODNUTÍM O EURÓPSKOM ZATYKAČI

Celkový objem žiadostí o osoby medzi členskými štátmi sa výrazne zvýšil. EZR teda nielenže takmer nahradil postup vydávania v rámci EÚ, ale jeho používanie je v súčasnosti vďaka jeho prednostiam oveľa viac rozšírené.13 V právnej doktríne sa stretávame s jeho pozitívnym bilancovaním.14 Otázne je, aké črty EZR upriamili na neho pozornosť a aké faktory implikovali jeho novátorský charakter. Mechanizmus tohto právneho nástroja možno charakterizovať nasledovne:15

– účelom EZR je zatknúť a následne odovzdať požadovanú osobu z jedného členského štátu EÚ do iného členského štátu,

– ide o horizontálny systém, ktorý nahradil systém vydávania osôb v rámci EÚ,

– proces vykonania EZR je procesom justičným, kde je vynechaná administratívna fáza charakteristická pre extradičný proces,

– pri vykonaní EZR sa berie do úvahy občianstvo EÚ – odmietnutie výkonu EZR nie je prípustné s odôvodnením na štátne občianstvo požadovanej osoby,

– prípady odmietnutia výkonu EZR sú vopred limitované,

– EZR je štandardizovaný na úrovni EÚ.

Tu možno pozorovať hlavnú zmenu mechanizmu založenom na EZR oproti mechanizme založenom na extradícii, ktorá spočíva v tom, že požadovaná osoba nie je vydaná „cez hranice“ členských štátov, ale dochádza k jej odovzdaniu v rámci jednotného justičného priestoru EÚ, a to justičnému orgánu členského štátu, ktorý si požadovanú osobu prostredníctvom EZR vyžiadal. Ako poukázal Otto Lagodny, rámcové rozhodnutie sa vyhýba pojmu „vydávanie“ (angl. extradition) a namiesto neho používa pojem „odovzdávanie“ (angl. surrender). Okrem toho dodáva, že požiadavka uvedená v preambule rámcového rozhodnutia, aby bol zrušený formálny postup vydávania osôb medzi členskými štátmi naznačuje, že hlavná a najrelevantnejšia zmena je procesnej povahy, nie vo veci samej.16 Koniec koncov, pri odovzdávaní nedochádza k styku prostredníctvom centrálnych štátnych orgánov, ale priamo prostredníctvom justičných orgánov – spravidla súdov. Sudca sa stal ústredným hráčom pri aplikácii EZR.17 Tento spôsob je podstatne rýchlejší a procesne jednoduchší v porovnaní s klasickým extradičným procesom, keďže zrušenie formálneho postupu sa prejavuje v prípade, ak je známe miesto pobytu vyžiadanej osoby, justičný orgán vydávajúci EZR sa môže obrátiť priamo na justičný orgán vykonávajúci EZR.18

Prirodzene, aj v konaní o EZR možno pozorovať výnimku vo vzťahu k štátnym príslušníkom. Justičné orgány členských štátov sú síce povinné vykonať každý EZR, teda požadovanú osobu zatknúť a odovzdať, no aj napriek tomu rámcové rozhodnutie predstavilo obligatórne a fakultatívne dôvody pre nevykonanie EZR.19 Naša pozornosť je v tomto výklade upriamená výlučne na jeden z fakultatívnych dôvodov. Justičný orgán vykonávajúci EZR ho môže odmietnuť vykonať, ak bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt v členskom štáte vykonávajúcom EZR a štát tohto orgánu sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi (čl. 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia). Ako poukázali Vincent Glerum a Klaas Rozemond – v prípade, ak dôjde k takémuto odmietnutiu výkonu EZR, toto ustanovenie určuje podmienku pre členský štát vykonávajúci EZR, že musí vykonať sám rozsudok, ktorým bol uložený trest alebo ochranné opatrenie.20 Citované ustanovenie bolo dokonca predmetom výkladu Súdneho dvora, kedy interpretácia pojmov „zdržiava sa“ a „má trvalý pobyt“ v ňom obsiahnutých spôsobovala aplikačné nejasnosti. Na základe výroku Súdneho dvora vo veci Szymon Kozłowski21, tieto pojmy majú byť vykladané v takom zmysle, na základe ktorého požadovaná osoba má trvalý pobyt v členskom štáte vykonávajúcom EZR, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte. Požadovaná osoba zdržiava sa v tomto štáte, ak v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tomto členskom štáte nadobudla väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu. Súdny dvor upresňuje výklad pojmu „zdržiava sa“ v tom zmysle, že na účely určenia, či existujú medzi požadovanou osobou a vykonávajúcim členským štátom väzby umožňujúce konštatovať, že na túto osobu sa vzťahuje termín „zdržiava sa“, je úlohou justičného orgánu vykonávajúceho EZR vykonať celkové posúdenie viacerých objektívnych okolností charakterizujúcich situáciu tejto osoby, medzi ktorými sú najmä dĺžka, povaha a podmienky pobytu požadovanej osoby, ako aj rodinné a hospodárske vzťahy, ktoré udržuje táto osoba s členským štátom, kde EZR má byť vykonaný.

4.1 Konštitučné ťažkosti spojené so zavádzaním mechanizmu odovzdávania

Ak má byť zavedený do aplikačnej praxe nástroj, ktorý nahrádza existujúcu a účinnú právnu úpravu, je nevyhnutné upraviť ich vzájomný vzťah. Rámcové rozhodnutie myslí aj na úpravu vzťahu jeho ustanovení s ustanoveniami dohovorov uplatniteľných v oblasti vydávania osôb medzi členskými štátmi EÚ. S účinnosťou od 1. januára 2004 nahradilo príslušné ustanovenia extradičných dohovorov.22 Ak sme sa vyjadrili, že rámcové rozhodnutie extradičné dohovory nahrádza, tak preto, lebo ich nederoguje, ale dohovory sa stali obsolétnymi. K derogácii by dôjsť ani nemohlo, nakoľko prameň EÚ založený na justičnej spolupráci vtrestných veciach (v tomto kontexte rámcové rozhodnutie), ako ani jeho vnútroštátna úprava (v tomto kontexte … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. et PhDr. mult. Libor Klimek PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf