Abstrakt

Príspevok spracováva trestnoprávnu a administratívnu zodpovednosť výlučne v kontexte s princípom ne bis in idem podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Najprv je vymedzený pojem „delikt“ v rovine trestného a správneho práva. Následne pojem „trest“ ako prekážka veci rozhodnutej v prípade, ak je uložený tomu istému páchateľovi za ten istý čin v správnom a trestnom konaní. Taktiež ponúka výber rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa viažu k trestom uloženým v rozpore s princípom nie dvakrát v tej istej veci. V závere opisuje aplikačné zásady daného inštitútu použiteľné v slovenskom právnom poriadku.

Abstrakt EN: This article pursues the issue of criminal and administrative responsibility exclusively in accordance with the principle of ne bis in idem, under the case law of the European Court of Human Rights. Initially it defines the term “delict” in the scope of criminal and administrative law. Subsequently the term “punishment” as a barrier to a conclusive ruling in the case when it is imposed on the same offender for the same offense in an administrative and criminal proceeding. The article proffers a summary of the decisions of the European Court of Human Rights, that are in connection with penalties imposed against the principle of not twice in the same case. The conclusion describes the principles of application of the given institute in the Slovak system of law.

Úvod 

Pre posúdenie trestnoprávnej a administratívnej zodpovednosti, ktorá nastáva pri porušení noriem trestného a správneho práva v súvislosti s trestom, ktorý môže byť uložený, je nevyhnutné posúdenie aplikácie princípu ne bis in idem. V rámci posúdenia princípu ne bis in idem zameriame našu pozornosť práve na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Európsky súd“ alebo „ESĽP“) a slovenských súdov. Avšak ešte pred tým, ako pristúpime k analýze súdnych rozhodnutí, je potrebné vymedziť pojem „delikt“, keďže delikty môžu byť trestnoprávne a správne, resp. pre naše potreby to budú prevažne priestupky. 

Judikatúra Európskeho súdu vymedzila pojem „trestný delikt“ ako priestupky, ktorých skutková podstata, t.j. objekt, subjekt, objektívna stránka a subjektívna stránka, sa zhoduje so skutkovou podstatou trestných činov obdobného charakteru. Prejavuje sa to najmä pri priestupkoch proti majetku podľa ust. § 50 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) v porovnaní s trestným činom krádeže podľa ust. § 212 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon / TZ“).(1)

Jednou z najčastejších rozporuplných otázok v predmetnej problematike sú práve priestupky na úseku dopravy, resp. odobratie vodičského preukazu, alebo v niektorých štátoch zníženie počtu bodov, čo v konečnom dôsledku znamená, že odobratie vodičského preukazu nastane automaticky. 

V súvislosti s vyššie uvedeným sa žiada, aby orgány činné v správnom konaní a súdy v trestnom konaní pri ukladaní trestu mali na zreteli nie len slovenský právny poriadok, ale aj zásady ukladania trestov, ktoré ESĽP určil svojou judikatúrou. 

Deliktuálna zodpovednosť Povaha trestu 

Konanie v rozpore s dopravnými predpismi býva prejednávané policajnými alebo inými správnymi orgánmi priamo na mieste alebo bezprostredne po čine. Neskôr, po prejednávaní priestupku, sa môže voči vodičovi začať aj trestné stíhanie v súvislosti s tým istým porušením, resp. porušenie v osobitnej rovine môže za určitých podmienok predstavovať konanie v rozpore s trestným zákonom. Otázna v danej veci je však prípustnosť opätovnej sankcie. Pre posúdenie, či sankcia uložená v správnom konaní predstavuje prekážku v podobe ne bis in idem, je nevyhnutné vyriešiť otázku, či uložená sankcia má „trestnú“ povahu. 

Prax Európskeho súdu nepriamo poukazuje na to, že „trestnú“ povahu majú všetky priestupky podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, resp. podľa Zákona o priestupkoch.(2) Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že všetky priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa ust. § 22 Zákona o priestupkoch majú „trestnú“ povahu v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). To znamená, že v konečnom dôsledku by sa dalo povedať, že právoplatný trest za správny delikt zakladá prekážku veci rozhodnutej, čo bráni opätovnému stíhaniu za ten istý skutok v správnom alebo trestnom konaní. 

Rozporuplným vo vyššie uvedenej veci je to, či trest, ktorý zakladá prekážku veci rozhodnutej, je len sankciou uloženou podľa Zákona o priestupkoch, alebo je ním aj uloženie opatrení podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o cestnej premávke“), napr. vo forme zadržania vodičského preukazu (§ 70 a § 71) alebo obmedzenia a odobratia vodičského preukazu (§ 92) podľa citovaného zákona. Európsky súd v tejto problematike zastáva názor, že „trestom“ je aj zadržanie a odobratie vodičského preukazu, ak k nemu dôjde na dlhšiu dobu.(3) Príkladom je belgický zákon, ktorý dovoľuje predbežné odobratie vodičského oprávnenia do momentu, v ktorom súd rozhodne, najviac na 15 dní. Túto lehotu možno za istých okolností predlžiť maximálne na 45 dní. Taktiež je potrebné poukázať, že Európsky súd v jednom zo svojich rozhodnutí argumentoval, že „… aj keď vnútroštátne právo kvalifikuje odobratie vodičského oprávnenia ako administratívne opatrenie, vykazuje takéto opatrenie vzhľadom na stupeň svojej závažnosti trestajúcu a odradzujúcu povahu a rovná sa tak trestnej sankcii…“(4)

K vyššie uvedenej problematike odpočtu bodov za porušenie dopravných predpisov ESĽP svojou rozhodovacou činnosťou dospel k záveru, že sankcia vo forme odpočtu bodov má tiež trestný charakter. Neberúc do úvahy, že podľa francúzskeho právneho poriadku je tento postup len administratívne opatrenie bez súvislosti s trestným právom, resp. trestným konaním. Odpočet bodov má síce preventívny charakter, avšak prejavuje sa aj represívne, t.j. podobne ako sekundárny trest. Právo v podobe môcť legálne riadiť motorové vozidlo je právom, ktoré sa vykonáva dennodenne a je garantované ústavou v prenesenej forme slobodného výberu a výkonu povolania.(5) Skutočnosť, že dôjde k odobratiu vodičského preukazu alebo odpočtu bodov môže, ale aj nemusí viesť k jeho odobratiu, t.j. dá sa tvrdiť, že takýto postih má charakter „trestnej“ sankcie. 

Podľa francúzskeho vnútroštátneho práva odpočítanie bodov predstavuje primárnu sankciu zo strany súdu, ktorá je vyznačená políciou v jej evidencii, a to aj napriek tomu, že je oddelená od uloženia sankcie súdom (bez osobitného rozhodnutia), nemožno zmeniť charakter tohto opatrenia v podobe trestnej sankcie. Opačný postoj bol prezentovaný vo veci Escoubet proti Belgicku, kde Európsky súd v pomere 14:3 nevnímal okamžité odobratie vodičského oprávnenia za trest.(6)

Bruselský odvolací súd vo vyššie uvedenej veci mimo iného uviedol, že „okamžité odobratie vodičského oprávnenia podľa ust. § 55 zákona zo dňa 16. marca 1968 o cestnej doprave nie je trest, ale preventívne opatrenie navrhnuté tak, aby sa nebezpečný vodič okamžite vyčlenil z ciest na určité časové obdobie“. V predmetnom konaní Belgicko argumentovalo tvrdením, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, keďže k okamžitému odobratiu vodičského oprávnenia nedošlo v trestnom konaní. Naopak, pán Escoubet tvrdil, že okamžitým odobratím vodičského oprávnenia na základe rozhodnutia prokurátora, bez možnosti účinného odvolania sa k súdnemu orgánu, bol zbavený práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Taktiež argumentoval, že okamžité odobratie vodičského oprávnenie má povahu trestnej sankcie, nakoľko podľa belgického práva, ak je vodičské oprávnenie okamžite odobraté v súvislosti s podozrením zo spáchania trestného činu v doprave, doba, po ktorú bolo odobraté, sa započíta do doby zákazu činnosti, následne uloženého v prípade trestného konania vedeného v súvislosti s týmto trestným činom. Navyše, predmetné ustanovenie sa vzťahuje na všetkých občanov v ich postavení cestných užívateľov a odmietnutie odovzdať vodičské oprávnenie je postihnuteľné trestom odňatia slobody alebo pokutou. Belgická vláda namietala, že okamžité odobratie vodičského oprávnenia nemá nijakú súvislosť so zisťovaním viny alebo neviny a má len administratívnu a preventívnu povahu. Jediným cieľom opatrenia je chrániť verejnosť pred potenciálnym rizikom vyplývajúcim zo správania sa nebezpečného vodiča. 

Ako prvé súd musel posúdiť, či v predmetnej veci ide o „trestné obvinenie“, t.j. musel v rámci svojho rozhodnutia prihliadnuť na tri nasledovné podmienky: 

• pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie podľa vnútroštátneho právneho poriadku, 
• charakter opatrenia, 
• forma a miera závažnosti uloženej sankcie. 

Súd v tejto veci poukázal na to, že pojem „sankcia“ v článku 7 Dohovoru má samostatnú (autonómnu) povahu, tak ako je to i v prípade pojmu „trestné obvinenie“ obsiahnuté v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Súd taktiež podotkol, že označenie predmetného pojmu v zmysle vnútroštátnych predpisov nie je relevantné v rovine výkladu, ku ktorému môže ESĽP pristúpiť a má len relatívnu povahu. Argumentácia ESĽP vychádzala z koncepcie, podľa ktorej procesné záruky upravené článkom 6 Dohovoru je možné aplikovať aj na také opatrenia, ktoré podľa vnútroštátneho poriadku nie sú vymedzené ako sankcia. Podľa ESĽP uvedené procesné záruky sa však v zásade nevzťahujú na rôzne opatrenia predbežného charakteru (napr. zatknutie podozrivého), ktoré slúžia na vyšetrenie trestnej činnosti pred samotným rozhodnutím o vine. Avšak treba mať na pamäti, že tieto predbežné opatrenia môžu byť upravené inými ustanoveniami Dohovoru, ako je článok 3 a 5. 

K povahe „okamžitého odobratia“ vodičského oprávnenia súd poznamenal, že ust. § 55 belgického zákona zo dňa 16. marca 1968 o cestnej doprave nepredpokladá vyšetrovanie alebo zisťovanie viny, t.j. jeho použitie je úplne nezávislé od trestného konania, ktoré môže nasledovať za účelom prejednanie daného skutku. Súd považoval „okamžité odobratie“ vodičského oprávnenia za preventívne opatrenie, ktoré slúži bezpečnosti premávky na pozemných komunikáciách v podobe okamžitého a dočasného vylúčenia osoby. Potrebu vylúčenia tejto osoby z premávky spájal s potenciálnou hrozbou, ktorou je táto osoba pre ostatných užívateľov ciest. Európsky súd takéto vylúčenia dal na rovinu postupu pri vydávaní vodičských oprávnení, ktoré má výlučne povahu správneho konania a je zamerané na posúdenie, či uchádzač je schopný a kvalifikovaný na vedenie motorového vozidla na verejných pozemných komunikáciách. Úkon vo forme „okamžitého odobratie“ vodičského oprávnenia posúdil ako núdzové opatrenie preventívnej povahy s cieľom krátkodobej represie. Európsky súd videl hlavný rozdiel v tom, že „okamžité odobratia“ vodičského oprávnenia má iný účel a charakter ako trest v podobe zákazu vedenia vozidla, ktorý by mohol byť uložený na konci trestného konania. Uvedené opieral aj o tvrdenie, že maximálna prípustná doba odňatia vodičského oprávnenia v rovine predbežného opatrenia je kratšia (15 až 45 dní) ako pri uložení trestu v trestnom konaní (trest zákazu činnosti až na 5 rokov). V predmetnej veci bolo vodičské oprávnenie vrátené sťažovateľovi 2 dni po tom, ako o vrátenie požiadal, resp. zadržanie trvalo v rozsahu 6 dní. 

Európsky súd v predmetnej veci rozhodol, aj keď nie jednomyseľne, ale väčšinou hlasov, že nedošlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru. 

Rozdielny postoj troch sudcov, ktorí vyslovili svoj názor v inej rovine ako ostatní štyria sudcovia v predmetnej veci, pramenil z presvedčenia, že predchádzajúca judikatúra ESĽP konštatovala ochranu Dohovoru nad právami podľa článku 6 v rozsahu, v akom konanie vychádza z označenia vo vnútroštátnom práve za trestné. Belgické nariadenie, ktoré upravuje problematiku cestnej dopravy, je podľa vnútroštátneho práva predpisom trestného práva, resp. „samostatný trestný zákon“. Podľa belgického práva „okamžité odobratie“ vodičského oprávnenia nariaďuje „korunný prokurátor pre trestné činy“. Postup prokurátora pri „okamžitom odobratí“ vodičského oprávnenia bol založený (odôvodnený) na jeho subjektívnej vôli a presvedčení, keďže sťažovateľ (vodič) riadil vozidlo pod vplyvom alkoholu, ktorého hladina u sťažovateľa bola vyššia ako 0,8 g/l. 

Vyššie uvedené by sa dalo v kontexte s naším právnym poriadkom ponímať tak, že zadržanie vodičského preukazu v zmysle ust. § 70 Zákona o cestnej premávke je možné v tom prípade, ak k zadržaniu dôjde iba na krátku dobu, resp. takéto opatrenie nebude mať charakter „trestu“, ale preventívneho opatrenia. Uvedené sa opiera o ust. § 70 ods. 6 Zákona o cestnej premávke, podľa ktorého je príslušný správny orgán povinný v každom štádiu konania skúmať odôvodnenosť zadržania vodičského preukazu z hľadiska bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Zákon taktiež ukladá príslušnému správnemu orgánu povinnosť bezodkladne vrátiť vodičský preukaz vodičovi, ak dôvody zadržania nie sú alebo pominuli. 

V otázke obmedzenia a odobratia vodičského oprávnenia podľa ust. § 92 Zákona o cestnej premávke s poukazom na vyššie uvedené možno dospieť k záveru, že nie je v rovine „trestu“, t.j. má len preventívnu povahu. Opačný názor zastávame v prípade zadržania vodičského preukazu v zmysle ust. § 71 Zákona o cestnej premávke, keďže takéto zadržanie v kontexte s judikatúrou ESĽP predstavuje opatrenie „trestnej“ povahy, napr. represiu za neuhradenie pokuty. 

Zákon o cestnej premávke prostredníctvom ust. § 71 ods. 8 upravuje situáciu, keď zadržanie vodičského preukazu sa vykoná na základe exekučného príkazu z dôvodu neplnenia vyživovacej povinnosti. V prípade, ak uvedené opatrenie postavíme do roviny „trestnej sankcie“, jeho uloženie v medziach zásady ne bis in idem bude brániť následnému potrestaniu a stíhaniu páchateľa za skutok, ktorým by bol trestný čin zanedbanie povinnej výživy podľa ust. § 207 Trestného zákona. Konanie páchateľa by tak predstavovalo čin spáchaný tým istým konaním, resp. nesplnením tej istej vyživovacej povinnosti v zmysle rozhodnutia súdu, za ktorý už bol správnym orgánom potrestaný zadržaním vodičského preukazu. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že v prípade odsudzujúceho rozsudku, by v rámci trestného konania už nebolo možné za to isté konanie zadržať páchateľovi vodičský preukaz. 

Ak by sme pristúpili k argumentácii, že k zadržaniu vodičského preukazu v zmysle ust. 71 ods. 8 Zákona o cestnej premávke došlo na základe exekučného príkazu pre neplnenie vyživovacej povinnosti, t.j. uvedená sankcia nemá charakter trestu, ale len donucovací charakter voči povinnému, aby si splnil súdom uloženú povinnosť, je potrebné mať na zreteli stanovisko ESĽP vo veci Göktan proti Francúzsku.(7)

Vynútenie zaplatenia dlhu ako trestná sankcia 

Francúzsky súd uložil sťažovateľovi Götkanovi popri treste odňatia slobody (a ďalších) aj povinnosť zaplatiť pokutu, ktorá predstavovala colný dlh vo výške 1.070.000,- francúzskych frankov, t.j. pokutu v hodnote drog, ktoré sťažovateľ prepašoval. Rozsudok francúzskeho súdu obsahoval výrok, podľa ktorého, ak odsúdený nezaplatí colný dlh, bude mu uložený trest „väzenie pre omeškanie“. Neskôr mu konajúci súd predmetný trest uložil vo forme dvoch rokov odňatia slobody. Voči rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal a poukázal na to, že za jeden a ten istý trestný čin bol dvakrát potrestaný. Dvojitý postih videl v tom, že okrem trestu odňatia slobody mu bolo uložené aj „väzenie pre omeškanie“ ako náhradný trest odňatia slobody pre nezaplatenie colného dlhu. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odsúdeného a konštatoval, že „väzenie pre omeškanie“ nemá charakter sankcie, ale slúži iba ako inštitút, ktorým sa má presadiť finančna sankciu, resp. dopomôcť k splneniu uvedenej sankcie. Ani francúzsky dovolací súd sa nestotožnil s argumentáciou odsúdeného a nevyhovel tak dovolaniu. 

Európsky súd vo vyššie uvedenej veci konštatoval, že „väzenie pre omeškanie“ predstavuje archaický trest, ktorý pochádza z „väznenia za dlžobu“ voči „vzdorovitým dlžníkom“. V posudzovanej veci slúži ako prostriedok na vynútenie zaplatenia dlhu, ktorý má páchateľ voči štátu pri colných dlžobách alebo iných peňažných dlhoch v prospech štátnej kasy. Napriek tomu súd vyjadril výhrady s poukazom na to, že uvedené opatrenie by sa malo aplikovať výlučne k dlhom voči štátnej pokladnici.(8) Taktiež poukázal na prípady Gradinger proti Rakúsku a Oliveira proti Rakúsku a konštatoval, že v predmetnej veci nedošlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru.(9) Avšak poukázal na to, že k porušeniu nedošlo iba z dôvodu, že ďalší „trest“ bol súdom uložený za „ďalší“ z trestných činov, ktorých skutkovú podstatu naplnil odsúdený svojím konaním, ktoré boli spáchane v jednočinnom súbehu. Napriek tomu, že ESĽP nekonštatoval v danom prípade porušenie dohovoru, vyjadril názor, podľa ktorého „väzenie pre omeškanie“ podľa francúzskeho práva má charakter trestnej sankcie. 

Deliktuálna zodpovednosť na úseku dopravy 

Zodpovednosť založená na rovnakom správaní 

Sťažovateľ zapríčinil dopravnú nehodu, počas ktorej usmrtil jedného z účastníkov nehody, a to cyklistu. U sťažovateľa bolo zistené požitie alkoholu pred jazdou. Za skutok v podobe trestného činu usmrtenia z nedbanlivosti bol sťažovateľ odsúdený. Konajúci súd v rámci rozhodovacej činnosti neaplikoval priťažujúcu skutočnosť, ktorou bol alkohol v krvi sťažovateľa počas jazdy. Súd vyhodnotil požitie alkoholu ako skutočnosť, ktorá neovplyvnila schopnosti sťažovateľa viesť vozidlo, keďže časový odstup medzi konzumáciou alkoholu a samotnou dopravnou nehodou bol veľmi krátky, resp. množstvo alkoholu, ktoré sa môže vstrebať do krvi v danom časovom úseku nezakladal predpoklad pre konajúci súd, aby uplatnil priťažujúcu okolnosť. 

V predmetnej veci bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré preukázalo, že v krvi pána Gradingera počas dopravnej nehody muselo byť viac ako 0,8 g/l. Berúc do úvahy znalecké dokazovanie, správny orgán (popri existencii odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní), ktorý prejednával priestupok, uložil sťažovateľovi za riadenie vozidla pod vplyvom alkoholu v zmysle zákona o pozemných komunikáciách trest, a to peňažnú sankciu vo výške 12.000,- ATS. V prípade, ak by sťažovateľ neuhradil peňažný trest, tak správny orgán určil náhradný trest vo forme dvoch týždňov väzenia. 

Sťažovateľ sa odvolal voči rozhodnutiu správneho orgánu a argumentoval, že správny orgán nemal pristúpiť k uplatneniu priťažujúcej okolnosti v zmysle zákona o premávke na pozemných komunikáciách, avšak konajúci nadriadený orgán odvolanie zamietol. Následne sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, avšak tá bola zo strany ústavného súdu vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená. Tým, že sťažovateľ vyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, pristúpil k podaniu sťažnosti na ESĽP a vo svojej sťažnosti okrem iného namietal aj porušenie článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. 

Rakúska republika sa proti sťažnosti argumentovala tým, že ustanovenia v zákone o premávke na pozemných komunikáciách a ust. trestného zákonníka majú odlišnú povahu a rôzne ciele. Podľa vlády ustanovenia trestného zákonníka chránia život a zdravie osôb, zatiaľ čo zákon o premávke na pozemných komunikáciách chráni bezpečnosť cestnej premávky. Taktiež poukazovali na to, že skutková podstata deliktu podľa ustanovení zákona o premávke na pozemných komunikáciách je naplnená už samotným vedením vozidla pod vplyvom alkoholu. Pre uvedené nie je rozhodujúce, či dôjde k ublíženiu na zdraví alebo nie. 

V súvislosti s vyššie uvedeným ESĽP dospel k záveru, že napriek inej právnej úprave a povahe a účelu právneho predpisu, správny delikt predstavuje len jeden z aspektov trestného previnenia. Napriek uvedenému ESĽP konštatoval, že v danej veci správny orgán a trestný súd konali a rozhodli o jednom a tom istom skutku (čine) a preto rozhodol, že došlo zo strany Rakúska k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. 

Vo výroku ESĽP uviedol vo svojom rozhodnutí nasledovné: 

„Súd si je plne vedomý toho, že ustanovenia sa líšia, a to nielen pokiaľ ide o pomenovanie trestných deliktov, ale tiež, čo je dôležitejšie, pokiaľ ide o ich povahu a účel. Ďalej pripomína, že trestný čin ustanovený v § 5 zákona o cestnej premávke predstavuje iba jeden aspekt trestného činu potrestaného podľa § 81 ods. 2 Trestného zákonníka. Avšak obe napadnuté rozhodnutia boli založené na rovnakom správaní. Preto došlo k porušeniu článku 4 Protokolu č. 7 (P7-4).“ 

V súvislosti s vyššie uvedeným výrokom Európskeho súdu je možno dospieť k záveru, že zákaz ustanovený článkom 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru je aplikovateľný na ten istý skutok (čin), nie na to isté právne posúdenie skutku. 

Dva rozličné orgány rozhodujúce o jednom skutku 

Zaujímavou je tá skutočnosť, že Európsky súd pri posudzovaní prípadu vo veci Oliveira proti Švajčiarsku dospel k inému názoru, ako bol vyššie prezentovaný. V predmetnej veci sťažovateľka počas vedenia motorového vozidla za zhoršených podmienok na vozovke, zapríčinených námrazou na ceste, dostala šmyk a narazila do dvoch vozidiel. Pri nehode bola zranená iba jedna osoba. Správny orgán (polícia), ktorý prerokúval danú dopravnú nehodu, uložil sťažovateľke v zmysle švajčiarskeho zákona o cestnej premávke pokutu vo výške 200,- CHF za neprispôsobenie rýchlosti podmienkam na ceste. V rovine zranenia, ktoré spôsobila jednej z osôb, ktoré boli tiež účastníkmi nehody, jej neskôr trestný súd uložil pokutu vo výške 2.000,- CHF z titulu nedbanlivostného ublíženia na zdraví. Predmetná pokuta vtrestnom konaní bola sťažovateľke uložená trestným príkazom. Následne sťažovateľka podala odpor a súd pri rozhodovaní o odpore znížil pokutu na 1.500,- CHF. Trestný súd svojím rozhodnutím konštatoval, že napriek skutočnosti, že trestnému rozhodnutiu predchádza rozhodnutie správneho orgánu o uložení pokuty, nevidí dôvod, ktorý by bránil trestnému stíhaniu vo veci ublíženia na zdraví. Napriek uvedenému konštatovaniu, trestný súd pristúpil kzrušeniu rozhodnutia správneho orgánu a odpočítal sumu 200,- CHF z pokuty, ktorú uložil. Sťažovateľka sa voči rozhodnutiu trestného súdu odvolala, no konajúci súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, avšak poukázal na pochybenie správneho orgánu (polície) v otázke právnej kvalifikácie skutku. 

Sťažovateľka vo svojich tvrdeniach namietala, že správny orgán bol pri nehode a mal vedomosť o vážnom zranení jednej z obetí nehody, no napriek tomu sa táto skutočnosť v rozhodnutí o uložení pokuty neobjavila, resp. správny orgán opomenul túto skutočnosť. Napriek predmetnému opomenutiu podľa slov sťažovateľky správny orgán vedel, že nedisponuje právomocou rozhodovať o danom skutku, napriek tomu v rámci správneho konania jej udelili trest vo forme pokuty, zatiaľ čo mal spis postúpiť štátnemu zastupiteľstvu za účelom začatia trestného konania. 

Európsky súd vdanej veci konštatoval, že je typickým príkladom, „keď jeden skutok predstavuje viac trestných deliktov (ideálny súbeh). Charakteristickou črtou tohto pojmu je, že jediný kriminálny čin predstavuje dva samostatné trestné delikty, v tomto prípade nezvládnutie riadenia vozidla a nedbanlivostné ublíženie na zdraví. V takýchto prípadoch prísnejší trest zvyčajne absorbuje menej prísny. Neexistuje nič, čo by v takej situácii porušovalo článok 4 Protokolu č. 7, pretože toto ustanovenie zakazuje súdiť ľudí dvakrát za ten istý trestný delikt, zatiaľ čo v danom prípade jeden skutok predstavuje viac trestných deliktov (ideálny súbeh), jeden kriminálny čin predstavuje dva samostatné delikty.“(10)

V súvislosti s vyššie uvedeným poukazujeme na to, že ESĽP vo veci Oliveira proti Švajčiarsku rozhodol tak, že vyložil zásadu ne bis in idem podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru v rovine, keď predmetné ustanovenie zakazuje postihovať ľudí dvakrát za „ten istý trestný delikt“ a nebráni opakovanému potrestaniu (súdeniu) za „ten istý skutok“, a to za predpokladu, že predmetný skutok predstavuje viacero samostatných deliktov v jednočinnom súbehu. V tejto otázke je však potrebné podotknúť, že ten istý súd (ESĽP) vo veci Gradinger rozhodol inak, t.j. vyložil zákaz podľa č. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru ako normu, ktorá zakazuje súdiť ľudí dvakrát za „to isté správanie“, čím vyslovil názor, že „aj keď sa dve ustanovenia zákonov, vymedzujúce „trestné delikty“, líšia nielen svojím pomenovaním, ale aj svojou povahou a účelom (čo považuje súd za dôležitejšie), ide o „rozhodnutie založené na rovnakom správaní“, ak správanie, ktoré naplňuje znaky týchto činov, sa aspoň čiastočne prekrýva.“(11)

Európsky súd vo vyššie uvedenej veci pripustil, že by bolo správne, ak by o oboch deliktoch sťažovateľky bolo rozhodnuté jedným orgánom, či už správnym alebo trestným, ale v závere tejto myšlienky uviedol, že nesprávny postup správneho orgánu nebol na ujmu sťažovateľky. Podľa názoru súdu znenie čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru nezakladá prekážku, aby o jednotlivých deliktoch zakladajúcich sa na jednom skutku rozhodovali dva odlišné orgány. Toto svoje tvrdenie oprel o skutočnosť, že trest, ktorý bol sťažovateľke uložený správnym orgánom, bol absorbovaný v trestnom konaní, resp. takéto absorbovanie by nastalo aj v prípade, ak by rozhodovali dva rôzne orgány. 

Zaujímavé je to, že slovenský sudca v ESĽP práva, JUDr. Bohuslav Repík, CSc., nesúhlasil s vyššie uvedeným názorom Európskeho súdu, ktorý bol prezentovaný väčšinou sudcov tohto súdu anepodporil tento názor. Sudca za Slovenskú republiku namietal, že vprejednávanej veci ide o totožný prípad ako vo veci Gradinger, avšak s opačným záverom. Európsky súd vo veci Gradinger konštatoval, že zákaz opakovaného trestania sa aplikuje na totožné trestné konania, a nie na totožnú právnu kvalifikáciu. Svoje tvrdenie opiera o zásady právnej istoty, ktoré platia pre všetky konania. Taktiež poukázal na to, že predmetný zákaz má zabrániť situáciám, keď zmena niektorého špecifického aspektu skutku by znamenala, resp. viedla k inému právnemu posúdeniu skutku, na základe čoho by tá istá osoba bola opätovne súdená za skutok, za ktorý už raz bola potrestaná. Slovenský sudca prezentoval názor, že medzi vecami Gradinger a Oliveira nie je žiaden rozdiel, ktorý by bol podkladom pre rozhodnutie Európskeho súdu v inom ponímaní, ako bolo konštatované vo veci Gradinger. Taktiež poukázal na to, že ani rozdiely spočívajúce v priťažujúcich okolnostiach, ktoré boli alebo mohli byť konajúcim súdom vzaté do úvahy, nie sú podkladom pre neustálený názor v „case-law“. 

Európsky súd za účelom objasnenia rozporuplnej situácie v rámci svojej rozhodovacej praxe ESĽP pristúpil k vysvetleniu rozdielov vo „vyčerpaní“ všetkých „základných prvkov“ skutku orgánmi, ktoré o danom skutku rozhodovali, a to skrze rozhodnutia zo dňa 29. marca 2001 vo veci Franz Fischer proti Rakúsku, sťažnosť č. 37950/97 a rozhodnutia zo dňa 6. júna 2002 vo veci Sailer proti Rakúsku, sťažnosť 38237/97. 

Trest dvoch rozličných orgánov 

Sťažovateľ (Franz Fischer) zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej smrteľne zranil cyklistu. Nehodu spôsobil pod vplyvom alkoholu. Následne bol správnym orgánom potrestaný za niekoľko priestupkov. Jedným z priestupkov, za ktoré bol sťažovateľ potrestaný správnym orgánom, bolo aj riadenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Za tento skutok konajúci správny orgán uložil Franzovi Fischerovi pokutu vo výške 9.000,- ATS s náhradným trestom väzenia v trvaní 9 dní. Následne bol súdom v rámci trestného konania odsúdený za zabitie pod vplyvom alkoholu a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov. 

Európsky súd sa pri rozhodovaní v tejto veci oprel o rozhodnutie vo veci Oliveira proti Švajčiarsku, že jeden skutok môže napĺňať skutkovú podstatu viacerých trestných činov. Avšak tento svoj názor doplnil onový rozmer, keď uviedol, že „samotné kritérium ideálneho súbehu pre posúdenie, či došlo k porušeniu čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru nestačí, a že je dôležité aj to, či nejde o faktickú konzumpciu, či oba trestné činy neobsahujú rovnaké základné skutkové znaky.“ Na základe citovaného ESĽP zdôvodnil svoj postoj vo veci Franz Fischer, ktorý sleduje rozdielny záver vo veci Grandinger proti Rakúsku a Oliveira proti Švajčiarsku. 

Prípad Franz Fischer proti Rakúsku popri prípade Gradinger proti Rakúsku je zaujímavý nie len vtom, že konanie prebiehalo voči tomu istému štátu, resp. porušovateľovi, ale aj tým, že rozhodujúcim v oboch prípadoch bol jeden skutok, na základe ktorého bol sťažovateľ potrestaný dvakrát dvoma rozličnými orgánmi. Jeden trest pramenil z rozhodnutia správneho orgánu v rovine priestupku za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu podľa zákona o cestnej doprave. Druhý trest z rozhodnutia súdu v trestnej veci na totožnom skutkovom základe s priťažujúcou okolnosťou vo forme požitia alkoholu podľa trestného zákona. V obidvoch konaniach na ESĽP sa interpretácia zásady ne bis in idem vo svojich základných prvokoch nelíši. 

V otázke oslobodenia Gradingera trestným súdom za skutok vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, oproti potrestaniu správnym orgánom za vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu a odsúdeniu Franza Fischera za oba trestné činy, Európsky súd opätovne poukázal na to, že článok 4 Protkolu č. 7 k Dohovoru sa neobmedzuje na právo nebyť potrestaný dvakrát, ale má širší význam, keďže zaručuje aj právo nebyť dvakrát súdený. 

Odôvodnenie rozhodnutia ESĽP vo veci Franz Fischer proti Rakúsku poukazuje na to, že: 

„znenie článku 4 Protokolu č. 7 sa nevzťahuje na riešenie problému »ten istý trestný čin«, ale skôr na riešenie postavenia pred súd a potrestania »opätovne« za trestný čin, pre ktorý žiadateľ už bol konečným spôsobom oslobodený spod obžaloby alebo odsúdený. Preto, aj keď je pravda, že samotná skutočnosť, že jediný skutok predstavuje viac ako jeden trestný čin, nie je v rozpore s týmto článkom, súd sa nesmie obmedziť len na konštatovanie, že žalobca bol na základe jedného skutku súdený alebo potrestaný za rôzne označené trestné činy. (…) existujú prípady, keď sa na prvý pohľad zdá, že jeden skutok predstavuje viac než jeden delikt, ale podrobnejšie skúmanie ukáže, že iba jeden delikt by mal byť stíhaný, pretože zahŕňa všetky škodlivé následky obsiahnuté v ostatných (…). Je zrejmé, že existujú aj konania, ktoré predstavujú dva trestné činy, z ktorých jeden obsahuje presne rovnaké prvky ako druhý a navyše ešte jeden ďalší. Existujú aj iné prípady, kedy sa trestné činy len mierne prekrývajú. Preto tam, kde sú rôzne trestné činy založené na jednom konaní, po konečnom rozhodnutí v druhom konaní Európsky súd skúma, či také trestné činy majú alebo nemajú rovnaké základné prvky.“(12)

Tak ako vo vyššie uvedených prípadoch, aj nemecký občan Sailer zavinil dopravnú nehodu v Rakúsku, pri ktorej jeho spolucestujúci utrpel zranenie. Následne mu správny orgán pri prejednávaní priestupku uložil pokutu vo výške 10.000,- ATS s náhradným trestom väzenia v trvaní 9 dní, a to za riadenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Neskôr bol trestným súdom odsúdený za ublíženie na zdraví spôsobené riadením motorového vozidla pod vplyvom alkoholu. Odvolací súd odvolanie občana Sailera zamietol. Rakúsky trestný zákonník upravuje trestný čin ublíženie na zdraví v rovine nedbanlivostného zavinenia, pričom kvalifikačným znakom umožňujúcim použitie vyššej trestnej sadzby je aj spáchanie činu pod vplyvom alkoholu. Uvedený skutok podľa rakúskeho práva predstavuje i priestupok proti zákonu o premávke na pozemných komunikáciách. Tento zákon v znení platnom v dobe nehody Sailera výslovne stanovoval, že správnym deliktom nie sú konania v ňom uvedené, ak sú trestným činom patriacim do vecnej príslušnosti trestných súdov. Toto pravidlo sa však nevzťahovalo na riadenie vozidla pod vplyvom alkoholu. 

V otázke ústavnosti zákona o premávke na pozemných komunikáciách rakúsky Ústavný súd dospel k záveru, že správny delikt riadenia vozidla pod vplyvom alkoholu nebol konzumovaný trestným činom patriacim do právomoci trestných súdov a nálezom zo dňa 5. decembra 1996 zrušil príslušné ustanovenie. Podľa rakúskeho Ústavného súdu je správnym deliktom len také konanie narušujúce bezpečnosť cestnej premávky, ktoré nie je trestným činom patriacim pod jurisdikciu trestných súdov. 

Európsky súd v rozhodnutí uviedol, že už boli prejednávané rôzne prípady, keď došlo k dvom odsúdeniam pre jeden súbor faktov. Vo veci Sailer proti Rakúsku zistil, že sa líši od prípadu Oliveira proti Švajčiarsku, ale je podobný prípadom Gradinger proti Rakúsku a Franz Fischer proti Rakúsku a dospel k záveru, že článok 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru bol porušený. Prípad Sailer proti Rakúsku je podobný prípadom Gradinger proti Rakúsku a Franz Fischer proti Rakúsku, pretože sťažovateľ bol súdený (aj keď Gradinger nebol uznaný vinným) trestným súdom pre ublíženie na zdraví (resp. usmrtenie) z nedbanlivosti za priťažujúcich okolností (pod vplyvom alkoholu) a správny orgán ho potrestal podľa zákona o premávke na pozemných komunikáciách za riadenie vozidla pod vplyvom alkoholu, t.j. za ten istý skutok. 

Podobne nepresvedčivá ako vo veci Olieira proti Švajčiarsku je aj argumentácia Európskeho súdu v rozhodnutí o neprijateľnosti sťažnosti vo veci R. T. proti Švajčiarsku, rozhodnutie zo dňa 30 mája. 2000, sťažnosť 31982/96. Vo veci R. T. proti Švajčiarsku správny orgán odobral sťažovateľovi oprávnenie na vedenie motorového vozidla za riadenie pod vplyvom alkoholu. Následne s mesačným odstupom trestný súd trestným rozkazom uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody v trvaní 2 týždňov s podmienečným odkladom výkonu trestu na 2 roky a pokutou 1.100,- CHF. Európsky súd dospel k záveru, že len dva rôzne orgány (správny orgán a súd) uložili tri (3) rôzne tresty v zmysle dikcie zákona, t.j. že zákonná úprava dovoľuje predmetným orgánom uložiť za takýto delikt rôzne tresty a preto nedošlo k porušeniu čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru. S poukazom na uvedené bola sťažnosť vyhlásená za neprijateľnú. Argumentácia ESĽP bola, že z čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru nevyplýva právo, aby o jednom skutku bolo rozhodnuté jedným orgánom v jednom konaní o celej jeho právnej kvalifikácii, aj keď ESĽP to považuje za vhodnejšie. 

Záver 

Cieľom príspevku bolo priblížiť trestnoprávnu a administratívnu zodpovednosť výlučne v kontexte s uloženým trestom, ako sankčným mechanizmom nie len v trestnom práve, ale aj v správnom práve. Zodpovednosť za trestné činy a priestupok sa v určitých smeroch prekrýva a vytvára tak prekážku veci rozhodnutej. 

V zmysle vyššie uvedeného zastávame názor, že slovenské súdy a správne orgány by pri ukladaní „trestov“ mali postupovať v súlade s rozhodnutiami ESĽP. Na to, aby tento zámer bol naplnený, je potrebné predchádzať rozporu v otázkach, pod akú právnu úpravu spadá príslušné opatrenie podľa vnútroštátneho právneho poriadku, charakteru opatrenia, a v neposlednom rade forma a miera závažnosti uloženej sankcie. V prípade, ak slovenské orgány budú vychádzať z poznatkov ESĽP, je možné vytvoriť právnu štruktúru, ktorá by viedla k úprave de lege ferenda s cieľom eliminovať zásahy do princípu ne bis in idem. 

Mgr. Gevorg Ayrumyan interný doktorand Fakulta práva, Paneurópska vysoká škola, Bratislava 

Použitá judikatúra 

Escoubet proti Belgicku, sťažnosť č. 26780/95, rozhodnutie ESĽP z 28. októbra 1999; 

Franz Fischer proti Rakúsku, sťažnosť č. 37950/97, rozhodnutie ESĽP z 29 mája 2001; 

Göktan proti Francúzsku, sťažnosť č. 33402/96, rozhodnutie ESĽP z 2. augusta 2002; 

Kadubec proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 27061/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra1998; 

Lauko proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 26138/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra 1998; 

Malige proti Francúzsku, sťažnosť č. 27812/95, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 1998; Maszni proti Rumunsku, sťažnosť č. 59892/00, rozhodnutie ESĽP z 21. septembra 2006; Nilson proti Švédsku, sťažnosť č. 73661/01, rozhodnutie ESĽP z 13. decembra 2005; Oliveira proti Švajčiarsku, rozhodnutie ESĽP z 30. júla 1998; 

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. mája 2012 pod sp. zn. 5Tdo/26/2012; 

R.T. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31982/96, rozhodnutie ESĽP z 30. mája 2000. 

Poznámky

• 1) Skutková podstata priestupkov sa prejavuje nie len v zhode s trestným činom krádeže podľa § 212 TZ, ale so spreneverou (§ 213), podvodom (§ 221), poškodzovaním cudzej veci (§ 245, § 246) alebo medzi skutkovou podstatou priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 Zákona o priestupkoch a skutkovými podstatami trestných činov falšovania a pozmeňovania identifikačných údajov motorového vozidla (§ 220), poškodzovanie a ohrozovanie prevádzky všeobecne prospešného zariadenia [§ 286 ods. 1 písm. a)], ohrozenie pod vplyvom návykovej látky (§ 289), opilstva (§ 363) a iné. 
• 2) Pozri bližšie Lauko proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 26138/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra 1998 a Kadubec proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 27061/95, rozhodnutie ESĽP z 2. septembra1998. 
• 3) Pozri bližšie Nilson proti Švédsku, sťažnosť č. 73661/01, rozhodnutie ESĽP z 13. decembra 2005 a R.T. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31982/96, rozhodnutie ESĽP z 30. mája 2000. 
• 4) Pozri bližšie Maszni proti Rumunsku, sťažnosť č. 59892/00, rozhodnutie ESĽP z 21. septembra 2006. 
• 5) Vo veci Malige proti Francúzsku, sťažnosť č. 27812/95, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 1998, Európsky súd uznal, že odobratie vodičského preukazu môže ovplyvniť realizáciu slobody pohybu a výberu povolania a za „trestnú sankciu“ označil nielen samotné odobratie vodičského oprávnenia, ale dokonca už aj zníženie počtu bodov, po strate ktorých je vodičský preukaz automaticky odobratý. 
• 6) Pozri bližšie Escoubet proti Belgicku, sťažnosť č. 26780/95, rozhodnutie ESĽP z 28. októbra 1999. 
• 7) Pozri bližšie Göktan proti Francúzsku, sťažnosť č. 33402/96, rozhodnutie ESĽP z 2. augusta 2002. 
• 8) Podľa článku 1 Protokolu č. 4 k Dohovoru: „Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“ 
• 9) Podľa článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozsudkom v súlade so zákonom a trestným poriadkom tohto štátu.“ 
• 10) Pozri bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. mája 2012 pod sp. zn. 5Tdo/26/2012. 
• 11) Pozri bližšie Oliveira proti Švajčiarsku, rozhodnutie ESĽP z 30. júla 1998. 
• 12) Pozri bližšie Franz Fischer proti Rakúsku, sťažnosť č. 37950/97, rozhodnutie ESĽP z 29 mája 2001. 

Autor
JUDr. Gevorg Ayrumyan

Zdroj
https://www.paneurouni.com/wp-content/uploads/2017/03/zbornik-2014-1.pdf