Postup darcu v prípade domáhania sa vrátenia daru upravuje § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a nie je odstúpením od zmluvy, pretože podľa § 48 ods. 2 OZ sa odstúpením zmluva od začiatku zrušuje (výnimku môže ustanoviť zákon alebo dohoda účastníkov). K zániku darovacieho vzťahu však dochádza až v momente, keď jednostranný právny úkon príde do sféry obdarovaného, čiže darovacia zmluva sa nezrušuje od začiatku. Predmetnou témou sa už zaoberala Ficová,[1] ktorá dospela aj k nasledujúcim záverom:
a) na vykonanie záznamu správa katastra nie je oprávnená skúmať, či sa naplnili podmienky potrebné na domáhanie sa vrátenia daru darcom podľa § 630
b) na vykonanie záznamu pri vrátení daru sú potrebné dva listy (jeden darcovi, že sa mu odoberá dar a druhý správe katastra, že dar sa navrátil darcovi).
K obdobným záverom dospeli aj autori komentára k českému OZ,[2] tvrdiac, že povinnosť obdarovaného vrátiť predmet darovacej zmluvy nie je závislá na tom, či darca uplatnil na súde právo na vrátenie daru. Táto skupina teoretikov argumentuje aj súdnou praxou, podľa ktorej sa darovacia zmluva zruší už samotným prejavom vôle darcu a to v momente ako sa tento prejav vôle dostane do dispozičnej sféry obdarovaného. Následne sa obnoví pôvodný právny vzťah ex nunc a obdarovaný sa stane neoprávneným držiteľom a preto je povinný vec vydať. Nezáleží na tom, či ide o vec hnuteľnú alebo nehnuteľnú.
Tu však vzniká otázka, ktorú Ficová nerieši – ako má správa katastra vedieť (resp. zistiť), že prvý list určený obdarovanému sa dostal do jeho sféry. Je to dôležité z dôvodu, že k zániku darovacieho vzťahu dochádza až v momente, keď jednostranný právny úkon príde do sféry obdarovaného a darovacia zmluva sa nezrušuje od začiatku, ale práve od momentu, kedy sa predmetný list dostane do sféry obdarovaného. Z toho logicky vyplýva, že pokiaľ sa predmetný list nedostane do sféry obdarovaného, k zrušeniu darovacieho vzťahu nedošlo a nie je dôvod aby správa katastra vykonala záznam. Obdarovaný zostáva vlastníkom z titulu § 132 OZ. Vlastníctvo obdarovaného teda musíme v zmysle tohto paragrafu považovaťza plnohodnotné, pretože jedným z titulov nadobudnutia vlastníctva je aj darovacia zmluva. Navyše, podľa § 126 OZ má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho práva neoprávnene zasahuje. Takouto neoprávnene zasahujúcou osobou môže byť aj darca. Zastávame názor, že za neoprávnený zásah voči vlastníctvu možno považovať aj darcovo domáhanie sa vrátenia daru za predpokladu, že nedošlo k naplneniu skutkového stavu vymedzeného v § 630 OZ v zmysle interpretácie s ním súvisiacich judikátov R 38/1992, R 61/1997, R 88/1998, R 111/1998 a R 31/1999. V prípade domáhania sa darcu vrátenia daru z dôvodu, ktorý nie je zákonom vymedzeným dôvodoch, možno považovať za neoprávnené zasahovanie do vlastníckych práv a správa katastra by z tohto titulu mala vlastníka chrániť. Na podporu tohto tvrdenia možno argumentovať aj § 3 ods. 2 OZ, podľa ktorého štátne orgány a orgány miestnej správy majú dbať o to, aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv občianskoprávnych vzťahov.
Ak by sme pripustili, že správa katastra nielenže nie je oprávnená skúmať, ako sa obdarovaný voči darcovi správal (napr. či sa skutočne správal hrubo), ale, že správu katastra nemá čo zaujímaťani to, či sa listzrušujúci darovanie dostal do sféry obdarovaného, potom so závermi, ku ktorým dospela Ficová vo vyššie citovanom článku možno súhlasiť len pokiaľ ide o titulus. Ficová v závere píše, že „jedine jednostranný prejav vôle darcu … má v zmysle zákona konštitutívne účinky, ktoré na vykonanie zápisu záznamom vyžaduje ustanovenie § 34 ods. 1 ZKN a preto k nadobudnutiu vlastníckeho práva dochádza už momentom doručenia jednostranného právneho úkonu, ktorým sa darca domáha vrátenia daru, obdarovanému (viď § 45 ods. 1 OZ).“[3]
Keď sa však na problematiku pozrieme cez prizmu modusu, čo je signifikantné najmä u tých práv, kde štát ingeruje so svojou evidenciou, potom by sme mali vyššie citované Ficovej závery považovať za sporné. Okrem už zmienených dôvodov možno argumentovať aj tým, že správa katastra by nemala rozhodovať na základe domnienky. Ak by na základe domnienky k takémuto záznamu predsa len došlo, že všetky materiálne aj formálne podmienky na zrušenie darovania boli splnené a pritom reálne splnené neboli, vytvára sa priestor pre svojvôľu darcu a teda aj potenciálna neistota obdarovaného. V konkrétnych prípadoch môže spôsobiť značné problémy pri správe vecí súkromných. Ako príklad možno uviesť situáciu, keď sa obdarovaný rozhodol pre uzavretie zmluvy o hypotekárnom úvere a predmetom záložného právaje darovaná nehnuteľnosť.
Na druhej strane nemožno prehliadnuť Ficovej argument, že podľa § 5 ods. 2 ZKN má záznam ako úkon správy katastra len evidenčné účinky, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam. Obdarovaný, ktorému by darca odobral dar sa môže domáhať vrátenia daru (v tomto prípade nehnuteľnosti) na súde.
Je zjavné, že výhodnejšie postavenie v spore medzi darcom a obdarovaným má ten, kto reálne s predmetom darovania disponuje a nevýhodnejšie postavenie naopak ten, kto musí svoj nárok uplatniť na súde. Vzniká tu otázka, z akého titulu má mať darca „výhodnejšie“ postavenie ako obdarovaný. Rovnako problematický je však aj opačný stav, ak výhodnejšie postavenie má obdarovaný.
Výhodnejšie postavenie darcu možno odôvodniť tým, že darca sa dobrovoľne rozhodol vzdať sa časti svojho majetku v prospech obdarovaného a zo strany obdarovaného neexistuje materiálna reciprocita (pretože ide o dar). K darovanému majetku navyše stále existuje isté zákonom uznané, takpovediac latentné, právo darcu, ktorý sa môže kedykoľvek rozhodnúť požadovať vrátenie daru za predpokladu, že nastali … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Norbert Adamov PhD.