Abstrakt
Proces priznávania odmeny za právne zastupovanie advokátom poskytujúcim bezplatnú právnu pomoc môže vzbudzovať nejasnosti či dokonca nesprávnu aplikáciu právnych predpisov. V súvislosti s nárastom zasielaných vyúčtovaní trov právneho zastúpenia advokátov za zastupovanie osôb v materiálnej núdzi centrum využilo priestor, ktorý mu poskytla Slovenská advokátska komora, na podanie svojho stanoviska k danej problematike. V prvej časti článku je snahou autorov sprevádzať čitateľa jednotlivými vývojovými etapami priznávania náhrady trov právneho zastúpenia osôb v materiálnej núdzi centrom aj súdmi. V druhej časti sa centrum venuje kľúčovým problémom, s ktorými sa stretáva pri rozhodovacej právomoci a podáva advokátom základné informácie smerujúce k zjednodušeniu procesu podávania vyúčtovania a následne priznávania náhrady trov právneho zastúpenia.
Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“), ako štátna rozpočtová organizácia, ktorá poskytuje právnu pomoc ľuďom v materiálnej núdzi,[1] vzniklo 1. 1. 2006 na základe zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“).
Už od počiatku vzniku centra patrí medzi jeho hlavné úlohy poskytovanie právnej pomoci osobám, ktoré si v dôsledku ťažkej finančnej situácie nemôžu právnu pomoc zabezpečiť sami. Centrum poskytuje právnu pomoc prostredníctvom advokátov, svojich právnikov alebo mediátorov. S určovaním advokátov na ochranu práv a oprávnených záujmov ľudí, ktorí sa často nie len svojím zavinením dostali do neľahkej životnej situácie, úzko súvisí ďalšia obsahová náplň činnosti centra, a to rozhodovanie o trovách zastúpenia určených advokátov poskytujúcich právnu pomoc pre osoby v materiálnej núdzi a s tým súvisiaci proces. O trovách právneho zastúpenia advokáta a ich výške rozhoduje právny odbor centra, ktorý je organizačne oddelenou zložkou od jednotlivých kancelárií centra. Právny odbor posudzuje žiadosti advokátov o úhradu trov právneho zastúpenia, a na ich základe vydáva rozhodnutia o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia advokátov.
V rámci celého procesu priznávania náhrady trov právneho zastúpenia advokátov však často vznikajú nezrovnalosti medzi rozhodovacou praxou centra a požiadavkami advokátov na odmenu, ktorá im bezpochyby za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi patrí, avšak často nie v takej výške, v akej si túto odmenu vyúčtujú.
Centrum považuje za vhodné, ako reakciu na článok uverejnený v Bulletinu slovenskej advokácie č. 3/2014, ale najmä z dôvodu urýchlenia, ako aj uľahčenia práce advokátom pri vyčíslovaní odmeny, priblížiť svoju rozhodovaciu prax, a tým do budúcnosti vylúčiť nejasnosti, ktoré sú často dôvodom predlžovania lehoty na rozhodnutie o náhrade trov právneho zastúpenia.
Druhá či tretia hlava?
Určovanie/ustanovovanie advokátov, či už súdom alebo centrom a následne priznanie a vyplácanie odmeny možno rozdeliť do niekoľkých období.
Vzhľadom na to, že centrum vzniklo až 1. januára 2006, je zrejmé, že do tohto obdobia (do 31. decembra 2005) advokátov ustanovovali a o ich odmene rozhodovali iba súdy podľa § 30 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). O odmene rozhodovali súdy na základe § 140 ods. 2 OSP, podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Rozhodovanie o trovách zastúpenia podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky za úkony vykonané pred 1. januárom 2006 je rozhodovaním nad rámec centru zverených právomocí, preto nie je v právomoci centra priznať náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony. Centrum je povinné a oprávnené rozhodovať podľa tretej hlavy druhej časti, ktorá bola do vyhlášky zavedená novelou č. 649/2005 účinnou od 1. januára 2006, s názvom „Tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní“. Nie je preto v právomoci centra priznať náhradu trov právneho zastúpenia za úkony vykonané pred zavedením právnej úpravy podľa menovanej hlavy. Podľa § 149 ods. 2 OSP v znení zákona č. 495/2009 Z. z., ak účastníkovi súd ustanovil zástupcu, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, ktorým je § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. a podľa § 14a a nasl. vyhlášky (tretia hlava, druhá časť). Keďže však tretia hlava bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zaradená až od 1. januára 2006, nie je možné o úkonoch vykonaných skôr rozhodnúť.
O týchto trovách centrum nemôže rozhodnúť ani podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky, pretože uvedené by bolo nad rámec centrom zverených právomocí s ohľadom na § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Žiline, v rozsudku sp. zn. 20S/64/2013 zo dňa 11. februára 2014 a v rozsudku sp. zn. 20S/66/2013 zo dňa 11. februára 2014: „Čo sa týka uplatnenej odmeny advokátom za úkony pred 1. 1. 2006, krajský súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonným spôsobom reaguje na túto odvolaciu námietku žalobcu tak, že centrum nemá právomoc rozhodovať o úkonoch právnej pomoci uskutočnených pred týmto dátumom, keďže môže rozhodovať len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, ktorá je sama účinná od 1. 1. 2006 a teda v čase vykonania týchto úkonov neexistovala.“ [2]
Centrum na základe uvedeného postupuje v súlade so zákonom, keď konanie v časti náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané pred zavedením tretej hlavy druhej časti podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (ďalej len „Správny poriadok“) zastavuje, nakoľko vec nepatrí do pôsobnosti centra, a nie
je ani možné ju postúpiť príslušnému orgánu. Podľa § 20 Správneho poriadku „Ak správny orgán nie je príslušný na rozhodnutie, je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému správnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania“. Z uvedeného vyplýva, že ak vo veci nemá právomoc správny orgán, ale súd, nie je možné postupovať podľa tohto zákonného ustanovenia a vec postúpiť súdu. Advokátovi rozhodnutím o zastavení časti konania o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v zastavenej časti nárok nezaniká, ale centrum podľa platných a účinných právnych predpisov nie je o tomto nároku oprávnené rozhodovať a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.
Za úkony vykonané po 1. januári 2006 centrum priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, avšak stále len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky, bez ohľadu na to, či advokáta ustanovil súd alebo určilo centrum. Za dôležitý časový moment centrum považuje dátum 1. jún 2009, pretože od tohto dátumu sa mení tarifná odmena za zastupovanie advokátov na paušálnu odmenu, ktorá sa priznáva bez ohľadu na hodnotu veci v spore, a to za účelom úspory nákladov centra za služby poskytované advokátmi klientom centra a za účelom spravodlivejšieho odmeňovania advokátov za poskytované právne služby. Tarifná odmena, ktorá sa advokátom priznávala pred 1. júnom 2009, bola často neprimerane vysoká vzhľadom na počet úkonov, ktoré advokát vykonal, a tiež vzhľadom na to, že aj v prípade zastavenia konania alebo nezastupovania do právoplatného skončenia vo veci samej sa odmena advokátovi priznávala v plnej výške. Novelou vyhlášky č. 209/2009 Z. z. sa okrem iného zmenil tiež názov tretej hlavy druhej časti vyhlášky, ktorá po novele znie: „Paušálna odmena advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácaná Centrom právnej pomoci“.
Centrum teda bez ohľadu na to, či ide o ustanovenie advokáta súdom alebo určenie advokáta centrom, v prípadoch keď došlo k ustanoveniu/určeniu advokáta pred 1. júnom 2009, teda pred zmenou tretej hlavy druhej časti vyhlášky, určuje odmena podľa tarify. Na priznanie odmeny je rozhodujúci dátum vykonania prvého úkonu právnej služby, tento úkon však advokát musí preukázať. Ak advokáta ustanoví súd, vo väčšine prípadov je takýmto úkonom dátum prevzatia, resp. dátum právoplatnosti uznesenia súdu o ustanovení advokáta na zastupovanie účastníka konania. Z toho vyplýva, že ak advokát vykonal prvý úkon pred 1. júnom 2009, centrum rozhoduje podľa znenia tarify účinnej do 31. mája 2009, a to aj v prípade, ak rozhoduje po tomto dátume. Centrum rozhoduje o odmene advokáta ustanoveného súdom až po 1. januári 2010, kedy súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene advokáta ustanoveného súdom, a táto právomoc prešla len na centrum, ktoré rozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky.
V praxi môže nastať tiež situácia, že centrum bude rozhodovať o odmene advokáta podľa vyhlášky účinnej do 31. mája 2009 a zároveň aj podľa vyhlášky účinnej od 1. júna 2009. Ak advokát vykonal prvý úkon pred 1. júnom 2009, centrum mu prizná tarifnú odmenu podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky účinnej do 31. mája 2009 za prvostupňové konanie pred súdom. Ak však advokát podá v tej istej veci opravný prostriedok a zastupuje účastníka konania aj v konaní pred súdom druhého stupňa, a tento opravný prostriedok podá po 1. júni 2009, prizná sa advokátovi paušálna odmena za druhostupňové konanie podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky účinnej od 1. júna 2009.
Rovnako ako v prípade advokáta určeného centrom, aj advokátovi ustanovenému súdom, ak o jeho odmene rozhoduje centrum, patrí okrem odmeny aj režijný paušál za vykonané úkony právnej služby, avšak len vtedy, ak si tento režijný paušál advokát uplatní a úkony právnej služby riadne preukáže doloženými dokladmi. Advokát má tiež nárok na náhradu hotových výdavkov, ktorých vynaloženie musí taktiež preukázať. Centrum advokátovi priznáva DPH za predpokladu, že si ju advokát uplatní, a ako platiteľ dane doloží k vyúčtovaniu osvedčenie o registrácii pre DPH.
Ako už bolo vyššie uvedené, prelomovým momentom v odmeňovaní advokátov bola zmena vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to vyhláškou č. 209/2009 Z. z. účinnou od 1. júna 2009, ktorou došlo k zmene v tretej hlave druhej časti zavedením paušálnej odmeny. Centrum prizná advokátovi odmenu za celé konanie vo výške pevne stanovenej vyhláškou. O odmene teda rozhoduje centrum podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky vo výške tzv. paušálu.
Paušálna odmena za právne zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní sa už neodvíja od výšky predmetu sporu vyjadrenej v peňažnej sume, ale je stanovená fixnou sadzbou, ktorá sa vzťahuje na celé konanie vo veci. Prípadné zvýšenie paušálnej odmeny za zastupovanie v mimoriadne náročnej alebo skutkovo zložitej veci môže centrum priznať v súlade s § 14b ods. 2 vyhlášky najviac o 100 percent. Toto zvýšenie je však na posúdení centra, ktoré o zvýšení môže rozhodnúť iba na návrh advokáta.
Podľa prechodných ustanovení vyhlášky č. 209/2009 Z. z. za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí odmena podľa predpisov účinných do 31. mája 2009.
Od 1. januára 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. OSP v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 495/2009 Z. z.“), medzi ktoré sa radí aj zákon č. 327/2005 Z. z.. Táto novela priniesla výrazný posun v procese ustanovovania a následne aj odmeňovania advokátov poskytujúcich bezplatnú právnu pomoc osobám v materiálnej núdzi.
Dôsledkom predmetnej novely malo byť aj odstránenie tzv. dvojkoľajnosti v procese priznávania odmeny advokátom za právne zastupovanie oprávnenej osoby[3] alebo účastníka konania. Zmena sa dotkla advokátov ustanovených súdom do 31. decembra 2009, o odmene ktorých súd nerozhodol do 31. decembra 2009.
Podľa § 149 ods. 2 OSP v znení zákona č. 495/2009 Z. z., „Ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu.“
Osobitným predpisom je zákon č. 327/2005 Z. z., a to konkrétne § 15, ktorý pojednáva o návratnosti vynaložených finančných prostriedkov. V zákone č. 327/2005 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia týkajúce sa iných vzťahov ako vzťahov v konaniach o nároku na poskytnutie právnej pomoci.
Otázkou, kto a podľa akých ustanovení je oprávnený rozhodovať o odmene za právne zastupovanie advokáta ustanoveného súdom do 31. decembra 2009, o ktorého trovách súd nerozhodol do 31. decembra 2009, sa zaoberal aj Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku č. k. 24S/1/2013-62 zo dňa 8. novembra 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. januára 2014. Krajský súd rozhodoval o žalobe advokáta, ktorého ustanovil uznesením Okresný súd Lučenec č. k. 9C/23/2008 zo dňa 30. decembra 2009 na zastupovanie účastníka konania v dovolacom konaní. Advokát si uplatnil trovy právneho zastúpenia v centre a vyčíslil odmenu právneho zastupovania vo výške 165 448,79 eur. Centrum, v tomto konaní žalovaný, rozhodnutím zo dňa 27. júna 2012 priznalo advokátovi odmenu vo výške 255,16 eur. O odvolaní advokáta proti rozhodnutiu centra zo dňa 27. júna 2012 rozhodol odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 8. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a rozhodnutie prvého stupňa potvrdil.
Advokát v žalobe nesúhlasí s priznaním nižšej odmeny, keďže podľa jeho názoru by dané rozhodnutie bolo v neprospech žalobcu ako účastníka konania a išlo by tak o retroaktivitu negatívne zasahujúcu do výšky odmeny za poskytnutú právnu pomoc.
„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“[4]
Podľa názoru žalobcu mal o odmene právneho zastúpenia rozhodovať okresný súd, pretože právne zastupovanie saa začalo dňom vydania rozhodnutia o ustanovení advokáta, t. j. dňom 30. decembra 2009. Krajský súd konštatoval, že „Podstatnou skutočnosťou je v tomto prípade to, že predmetné rozhodnutie o ustanovení žalobcu za zástupcu bolo žalobcovi doručené po 1. 1. 2010 (14. 1. 2010), žalobca po 1. 1. 2010 vykonal úkony právnej služby (konkrétne 25. 1. 2010) a rozhodnutie o ustanovení žalobcu za zástupcu nadobudlo právoplatnosť rovnako po 1. 1. 2010 (29. 1. 2010). Žalobca bol teda právoplatne ustanovený za právneho zástupcu účastníka dovolacieho konania až dňom právoplatnosti predmetného uznesenia (29. 1. 2010) a týmto dňom mu vznikla povinnosť zastupovať účastníka konania. Procesno-právna úprava platná a účinná od 1. 1. 2010 by sa však na žalobcu vzťahovala aj v prípade ustanovenia za zástupcu pred 1. 1. 2010. Súd zhodne s argumentáciou žalovaného poukazuje na právnu úpravu platnú a účinnú do 31. 12. 2009, ktorá v súvislosti s priznávaním trov právneho zastúpenia upravovala postup, podľa ktorého súd pri stanovení výšky odmeny advokáta postupoval podľa § 149 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2009 v prípade, ak rozhodoval o odmene advokáta do 31. 12. 2009. Výška odmeny sa podľa cit. ust. § 149 ods. 2 O. s. p. v znení úč. do 31. 12. 2009 určovala podľa ustanovení osobitného predpisu, pričom v poznámke 15 pri tomto ustanovení O. s. p. je uvedený odkaz na vyhl. č. 655/2004 Z. z. bez určenia konkrétnej časti, podľa ktorej bol súd oprávnený, resp. povinný rozhodovať. Zákonom č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. (O. s. p.) došlo o. i. k novelizácii cit. ust. § 149 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého, ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca, alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, pričom v poznámke 15 je uvedený odkaz na § 15 zák. č. 327/2005 Z. z. a § 14a a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Došlo k zjednoteniu rozhodovania o uplatnenej náhrade trov advokátov ustanovených za zástupcov z prostriedkov štátu a to bez ohľadu na to, či advokát bol za zástupcu ustanovený súdom podľa § 30 O. s. p. alebo určený centrom právnej pomoci podľa zák. č. 327/2005 Z. z.. O tejto odmene bolo oprávnené rozhodovať centrum a to postupom podľa § 15 zák. č. 327/2005 Z. z. s odkazom na § 14a a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z.. Od 1. 1. 2010 tak došlo k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov, ako aj k zmene mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch vo vzťahu k určeniu výšky odmeny podľa § 14a a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z. z., ako aj vyplácania priznaných trov právneho zastúpenia.“[5]
Podľa názoru krajského súdu, vyjadrenom v rozsudku č. k. 24S/1/2013 zo dňa 8. novembra 2013, vzniká advokátovi nárok na odmenu až právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bol advokát ustanovený alebo určený na zastupovanie účastníka konania, resp. až dňom, kedy došlo k vykonaniu prvého úkonu v rámci poskytovania právnej služby v konaní, avšak až po právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení. „Zmena právnej úpravy týkajúca sa určenia orgánu, ktorý má právomoc priznávať nárok na bezplatnú právnu pomoc, resp. výšky tejto odmeny a spôsob rozhodovania a jej vyplácania môže nasvedčovať tomu, že v tomto prípade sa jedná o nepravú spätnú účinnosť právnej normy (nepriamu retroaktivitu). Nepriama retroaktivita však v konečnom dôsledku nepôsobí do minulosti, pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy a tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.“[6]
Jedinou výnimkou, kedy centrum nerozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti, tvorí § 24e zákona č. 327/2005 Z. z., pri výklade ktorého vznikajú často nejasnosti. Ustanovenie § 24e zákona č. 327/2005 Z. z. bolo do uvedeného právneho predpisu doplnené zákonom č. 335/2012 Z. z.. Jeho účelom malo byť podľa zákonodarcu odstránenie a vyriešenie negatívneho kompetenčného konfliktu medzi súdom a centrom, ktorý nastal v súvislosti s odstránením dvojkoľajnosti v priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia osoby v materiálnej núdzi. Ako bolo vyššie spomenuté, do 31. decembra 2009 právna úprava rozlišovala prípady ustanovenia advokáta súdom a určenia advokáta centrom. Prvým krokom k odstráneniu tejto dvojkoľajnosti bola novela § 30 a § 149 ods. 2 OSP, na základe ktorej prešla rozhodovacia právomoc súdov rozhodovať o výške náhrady trov právneho zastúpenia advokátov ustanovených účastníkovi konania súdom, v prípade ak nebola tejto osobe náhrada trov konania priznaná. Centrum sa tak stalo výlučným orgánom, ktorý bol oprávnený v danej veci konať. Podľa dôvodovej správy k uvedenej novele: „Popísané novelizácie OSP spôsobili taký právny stav, že advokátom ustanoveným súdom v zmysle § 30 OSP pred 1. januárom 2010 patrila odmena za zastupovanie a náhrada trov konania podľa všeobecných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. (§ 9 – § 14), avšak súdy po 1. januári 2010 mohli rozhodovať len podľa ustanovení § 14a – § 14f citovanej vyhlášky vzhľadom na novelizované ustanovenie § 149 ods. 2 OSP, ktoré neobsahuje žiadne prechodné ustanovenie. Niektoré súdy zrejme tento rozpor preklenovali výkladom, avšak iné súdy skutočne toto rozhodovanie odmietali.
Rozhodovať o trovách advokátov v popísanom prípade nemohlo ani Centrum, keďže jeho rozhodovanie o trovách v zmysle § 15 zákona je viazané na aplikáciu ustanovení § 14a – § 14f vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a toto nebolo možné preklenúť ani prechodným ustanovením § 25a zákona. Toto ustanovenie sa totiž vzťahuje len na rozhodovanie Centra o nároku na poskytnutie právnej pomoci (§ 10 zákona) a nie na rozhodovanie o trovách konania v zmysle § 15 zákona“.
Na základe § 24e sa rozšírila právomoc centra rozhodovať o trovách konania a trovách právneho zastúpenia advokátov ustanovených súdom pred 1. januárom 2010 v zmysle druhej hlavy druhej časti vyhlášky. Ide o § 9 až 14 vyhlášky. Podľa týchto ustanovení však centrum nemôže postupovať svojvoľne, ale zákonodarca stanovil pre rozhodovanie podľa uvedeného paragrafu presné mantinely.
Z § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky 655/2004 Z. z. za splnenia zákonom stanovených podmienok, a to ak:
1) účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a
2) súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom do 31. 12. 2009 a
3) advokáta odkázal na centrum
4) alebo nerozhodoval o tom vôbec napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom.
„Trovy konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom konania pri uskutočňovaní jednotlivých procesných úkonov počas konania“. Ustanovenie § 137 OSP, obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých trov konania. Ide napr. o:
1) hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, zaplatený súdny poplatok nevynímajúc, 2) ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov,
3) trovy dôkazov,
4) odmenu notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky,
5) odmenu správcu dedičstva a jeho hotové výdavky,
6) tlmočné,
7) odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát atď..
Z uvedeného je zrejmé, že … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autori
Mgr. Veronika Adamková
Mgr. Ľubica Ondrisová
Mgr. Eduard Oravec