Abstrakt

Príspevok reaguje na zámer Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v rámci rekodifikácie súkromného práva upustiť od jazykového rozlišovania medzi konaním „v mene spoločnosti“ a „za spoločnosť“. Tento zámer ministerstvo vyjadrilo v legislatívnom materiáli všeobecnej úpravy právnických osôb z marca 2022. Súčasná právna úprava si v tomto smere prešla pestrým vývojom vaplikačnej praxi, ktorý vyústil do niekoľkých prelomových rozhodnutí. Obchodnoprávna doktrína túto prax podrobila širokej diskusii a považuje ju za problematickú. Autorka navrhovanú právnu úpravu analyzuje práve aj vo svetle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a teórie korporačného práva, pričom sa okrem iného zaoberá aj významom jazykového rozlišovania pri spôsobe konania obchodnej spoločnosti navonok.

Abstrakt EN: The paper responds to the decision of the Ministry of Justice of the Slovak Republic to refrain from the linguistic distinction between acting “on behalf of the company” and “by the company” within the announced recodification works of private law. The Ministry has declared the decision in the legislative material on the general regulation of legal entities, published in March 2022. In this regard, the current legislation has undergone a diverse development in the application practice, which resulted in several ground-breaking decisions. The commercial law doctrine widely discussed this practice and rendered it problematic. The author analyses the proposed legislation in the light of the decision-making practice of the highest judicial authorities in the Slovak Republic and the theory of corporate law, while dealing, among other things, with the importance of linguistic differentiation in the ways a company acts towards third parties.

1 ÚVOD 

V rámci príspevku sa zameriavame na parciálnu problematiku konania podnikateľa, a to jednak podľa aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy, ako aj vo svetle navrhovaného znenia právnej úpravy, ktorá doposiaľ vzišla z rekodifikačných prác. Nie je ambíciou príspevku komplexne poňať konanie podnikateľa ako také a rozobrať všetky dostupné spôsoby, akým môže byť v rámci podnikateľskej činnosti prejavená vôľa. Príspevok pertraktuje čiastkové otázky konania obchodných spoločností s dôrazom na aplikačné súvislosti. 

2 STAV DE LEGE LATA

V rámci stavu de lege lata je konanie podnikateľa v Obchodnom zákonníku(1) upravené v ustanoveniach § 13 až 16. Z doktrinálneho hľadiska môžeme rozlíšiť priame konanie člena štatutárneho orgánu, teda konanie v mene spoločnosti a nepriame konanie zástupcu, ktorý koná za spoločnosť. Uvedené rozlišovanie vyplýva aj zo samotnej textácie ustanovenia § 13 ods. 1 OBZ, ktorý nám ustanovuje, že „Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.“ (2)

2.1 Konanie štatutárneho orgánu 

Prejavovanie vôle v rámci právnickej osoby navonok je primárne upravené v rámci ustanovenia § 20 ods. 1 OZ(3), ktoré ustanovuje, že „Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány)“. Tento základný rámec je ďalej rozvinutý v ustanovení § 13 ods. 2 OBZ, v zmysle ktorého „Ustanovenia tohto zákona o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve určujú štatutárny orgán, ktorého konanie je konaním podnikateľa.“ 

V rámci priameho konania obchodnej spoločnosti, teda konania štatutárneho orgánu je potrebné odlišovať medzi určením spôsobu konania v mene obchodnej spoločnosti a obmedzením oprávnenia konať v mene spoločnosti.(4)

Určením spôsobu konania v mene obchodnej spoločnosti sa rozumie určenie akým spôsobom sa prejavuje vôľa spoločnosti navonok v prípade kolektívneho štatutárneho orgánu (t. j. tvoreného viacerými osobami). V prípade štatutárneho orgánu, ktorý má individuálnu povahu, teda ak je tvorený jedinou osobou ex lege bude konanie takéhoto štatutárneho orgánu upravené takým spôsobom, že v mene spoločnosti bude konať táto osoba samostatne. Nedodržanie predpísaného spôsobu konania v mene spoločnosti má za následok absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu, pokiaľ nebude z iného titulu vyplývať oprávnenie konať za spoločnosť.(5)

Obmedzením oprávnenia konať v mene obchodnej spoločnosti sa naopak rozumie interné obmedzenie štatutárneho orgánu, ktoré môže byť upravené napr. v spoločenskej zmluve v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným(6) alebo napr. môže byť upravené v rámci stanov akciovej spoločnosti(7). V tomto prípade však kladieme dôraz na skutočnosť, že ide o interné obmedzenie, čo vyplýva aj zo samotnej textácie ustanovenia § 13 ods. 4 OBZ, v zmysle ktorého „Obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať, nie je účinné voči tretím osobám ani v prípade, keď bolo zverejnené. Ak ide o podnikateľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, obmedzenie štatutárneho orgánu podľa prvej vety sa do obchodného registra nezapisuje.“(8) V prípade prekročenia takéhoto obmedzenia môže spoločnosť uplatniť voči členovi štatutárneho orgánu nárok na náhradu škody, prípadne pre tieto potreby môže byť v rámci zmluvy o výkone funkcie člena orgánu dohodnutá aj zmluvná pokuta.(9)

Priame konanie štatutárneho orgánu v mene obchodnej spoločnosti má osobný charakter a ide o výlučné oprávnenie štatutárneho orgánu. Napriek uvedenému je však možné, aby štatutárny orgán umožnil konať aj inej osobe za spoločnosť, a to viacerými spôsobmi. V ďalšom texte sa však zameriame výlučne na možnosť udeliť plnomocenstvo inej osobe a úpravu prokúry.(10)

2.2 Konanie v zastúpení 

Konanie v zastúpení umožňuje, aby namiesto podnikateľa konal niekto iný a takýmto spôsobom ho zaväzoval.(11)

Inštitút zastúpenia spočíva v akomsi „právnom náhradníctve“, namiesto a za osobu právne koná zástupca. Obsahom tohto vzťahu je vzťah medzi zastúpeným a zástupcom,. Všeobecná právna úprava zastúpenia je obsiahnutá v ustanovení § 23 OZ, v zmysle ktorého „Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.“ V prípade dohody o plnomocenstve budeme hovoriť o zmluvnom zastúpení. Špeciálna právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku upravuje špecifické formy zastúpenia, ktoré sú prítomné v obchodnoprávnych vzťahoch, a to (i) vedúceho organizačnej zložky podniku alebo vedúceho podniku zahraničnej osoby, (ii) prokúru, (iii) osobu poverenú pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou, (iv) konanie osoby v prevádzkarni.(12)

Z vyššie predostretých možných foriem zastúpenia podnikateľa sa budeme v ďalšej časti príspevku venovať výlučne problematike plnomocenstva a prokúry, a to z dôvodu ich aplikačných úskalí. 

2.2.1 Plnomocenstvo 

Plnomocenstvo je typickým zmluvným zastúpením v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Obchodný zákonník síce úpravu plnomocenstva neobsahuje, uvedené však neznamená, že podnikateľ nemá tento inštitút k dispozícii vôbec. Plnomocenstvo udelené podnikateľom sa bude spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka, konkrétne ustanoveniami § 31 až 33b OZ.(13) V rámci občianskoprávnej teórie v zásade rozlišujeme medzi plnomocenstvom všeobecným, špeciálnym a individuálnym.(14)

Všeobecné plnomocenstvo udelené obchodnou spoločnosťou 

V aplikačnej praxi bolo istú dobu pomerne rozsiahlou praxou udeľovanie všeobecných plnomocenstiev, a to buď tretím osobám stojacím mimo štatutárny orgán, alebo v prípade kolektívnych štatutárnych orgánov, kde bolo nastavené spoločné konanie v mene spoločnosti. 

Vo vzťahu k všeobecným plnomocenstvám udeleným tretím osobám zaujal stanovisko aj Ústavný súd SR, ktorý v rámci rozhodnutia z 1. augusta 2012, pod sp. zn. III. US 353/2012 ustálil, že takto udelené splnomocnenie predstavuje absolútne neplatný právny úkon v intenciách ustanovenia § 39 OZ, a to z dôvodu, že takýto rozsah oprávnenia konať v mene právnickej osoby (obchodnej spoločnosti) v zmysle ustanovenia § 20 OZ patrí výlučne štatutárnemu orgánu. 

Ústavný súd následne v rámci nálezu z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 potvrdil, že všeobecné plnomocenstvo udelené právnickou osobou môže byť sankcionované neplatnosťou, avšak nie je samo o sebe protiprávne.(15) Predmetným rozhodnutím upresnil svoj už skôr formulovaný právny názor. Naopak, Najvyšší súd SR generálne plnomocenstvo už pripustil.(16)

Rozhodnutia súdov smerujúce k neplatnosti generálnych plnomocenstiev udelených právnickými osobami sú v rámci časti doktríny kritizované, najmä s poukazom na argument, že pokiaľ fyzická osoba môže udeliť všeobecné plnomocenstvo, neexistuje dostatočne pádny argument, prečo by tak nemohla učiniť aj právnická osoba.(17)

Podľa nášho názoru je však názor o neplatnosti všeobecného plnomocenstva správny. Za kľúčové argumenty považujeme (i) fakt, , že generálna plná moc udelená právnickou osobou obchádza zodpovednostný režim štatutárneho orgánu, (ii) publicitu konania v mene/za spoločnosť, ako aj (iii) inštitút prokúry. 

Na tomto mieste považujeme za potrebné predostrieť skutočnosť, že predmetná rozhodovacia prax Ústavného súdu SR nerieši všetky aplikačné problémy a mnohé zostávajú naďalej otvorené. 

Jeden možný aplikačný problém, ktorý nachádzame je hranica medzi všeobecným ašpeciálnym plnomocenstvom, ktorá spočíva vrozsahu úkonov, na ktoré je splnomocnenec splnomocnený. V rámci odbornej spisby sa z pohľadu rozsahu udeleného plnomocenstva tieto delia na všeobecné alebo generálne, v rámci ktorých je splnomocnenec oprávnený na všetky právne úkony okrem tých, na ktoré sa vyžaduje osobitné plnomocenstvo, alebo tých, kde zastúpenie vôbec nie je možné. Pokiaľ je udelené generálne plnomocenstvo, toto býva špecifikované formuláciou „vo všetkých právnych úkonoch“ alebo „vo všetkých veciach“. Špeciálne plnomocenstvo, oprávňuje splnomocnenca na užší rozsah právnych úkonov v porovnaní s generálnym plnomocenstvom, pričom takéto plnomocenstvo môže byť vymedzené na určitý druh právnych úkonov a formulácie môžu byť rozmanité.(18)

Je však nejasné ako by sme napríklad mohli vyhodnotiť textáciu plnej moci, ktorá by neobsahovala všeobecnú formuláciu „vo všetkých právnych úkonoch alebo vo všetkých veciach“ čo typicky naznačuje, že ide o generálne plnomocenstvo, ale plná moc by obsahovala napr. nasledovnú formuláciu: „[…] zástupcu Spoločnosti, ktorý má v plnom rozsahu právomoci a oprávnenia vykonať a uviesť v platnosť všetky úkony, listiny a veci, ktoré sú uvedené nižšie, v zastúpení Spoločnosti, v jej mene a za Spoločnosť, a to: [nasleduje výpočet úkonov]“, pričom by nasledoval konkrétny, uzavretý výpočet úkonov, ktorý by však z materiálneho hľadiska pokrýval všetky podstatné úkony a oblasti, ktoré spoločnosť v súvislosti so svojou existenciou môže robiť. Je na zváženie, či takéto plnomocenstvo by bolo potrebné vyhodnotiť ako generálne, a teda neplatné, alebo špecifické, a teda akceptovateľné. Je podľa nášho názoru nejasné, či z uvedenej formulácie by bolo možné vyvodiť vôľu splnomocniteľa bližšie špecifikovať a obmedziť na aké úkony je splnomocnenec oprávnený, a teda či by bolo možné vyvodiť jeho vôľu neudeliť generálnu plnú moc. 

Prípadne, ak by sme pri bližšom skúmaní plnomocenstva a vôle strán v intenciách § 266 OBZ zistili, že uvedený výpočet úkonov, na ktoré je splnomocnenec oprávnený nepokrýva úplne všetky úkony či oblasti, ktoré by kedy spoločnosť mohla vykonať (napr. zastupovanie spoločnosti v správnych konaniach, ale len v súdnych) – či by mala napr. takáto skutočnosť dopad na posúdenie typu plnomocenstva podľa jeho rozsahu. 

Podľa nášho názoru by sa vo vyššie popísaných prípadoch, s poukazom na výkladovú zásadu in favorem negotii(19), bolo potrebné prikloniť k záveru o platnosti takto udelených plnomocenstiev aj keď sa domnievame, že by bol obhájiteľný aj opačný záver, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že uvedeným spôsobom sa zjavne snaží splnomocniteľ obísť vyššie formulovaný záver o zákaze udeliť generálnu plnú moc. 

Pravidlo štyroch očí 

Rovnako pomerne rozsiahlou praxou bolo, že navzájom si udeľovali generálne plnomocenstvá členovia kolektívneho štatutárneho orgánu, aby takýmto spôsobom obišli upravený spôsob konania v mene spoločnosti a každý z nich mohol konať za spoločnosť samostatne. 

K predmetnej praxi sa opätovne Ústavný súd SR postavil negatívnym spôsobom, a to v uznesení z 9. júla 2009, sp. zn. I. ÚS 198/09, v rámci ktorého uviedol, že predmetnou praxou sa obchádza vôľa spoločníka vyjadrená v zakladateľskej listine, a teda aj samotný zákon, ktorý práve spoločníkovi umožňuje upraviť akým spôsobom chce, aby sa konalo v mene spoločnosti. Ústavný súd poukázal na skutočnosť, že takýto právny úkon, ktorým by jeden člen štatutárneho orgánu takýmto spôsobom splnomocnil iného člena štatutárneho orgánu by mohol byť neplatný v zmysle ustanovenia § 39 OZ, nakoľko takýto právny úkon by svojím obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal. Ústavný súd však upozornil, že riešenie otázky platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu (splnomocnenia) patrí do právomoci všeobecného súdu.(20)

Ústavný súd SR aj v náleze z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 potvrdil zákaz obchádzania pravidla štyroch očí. Ústavný súd však upustil od rigídneho odmietania akéhokoľvek generálneho plnomocenstva, pričom pripustil výnimku z takéhoto zákazu. Ústavný súd potvrdil, že je neprípustné obchádzať vôľu spoločníkov/akcionárov spoločnosti. V rámci bodu 86 predmetného rozhodnutia však uviedol, že pokiaľ je ich vôľa rešpektovaná tým, že vôľa spoločnosti je už riadne vytvorená na úrovni kolektívneho orgánu, nie je obchádzaním vôle spoločníkov/akcionárov, keď túto vôľu navonok už prejaví len jeden člen kolektívneho štatutárneho orgánu. Je teda prípustné splnomocniť (aj generálnym plnomocenstvom) člena kolektívneho štatutárneho orgánu na vykonávanie, uskutočňovanie vôle, nie však na jej kreovanie.(21)

Udelenie generálneho plnomocenstva v mene právnickej osoby na kreovanie vôle spoločnosti je absolútne neplatný právny úkon pre obchádzanie vôle akcionárov/spoločníkov vyjadrenej v úprave konania za spoločnosť – o to viac to platí, ak majú konať dvaja členovia predstavenstva spoločne a udelia generálnu plnú moc jednému z nich. 

Za kľúčovú časť odôvodnenia možno považovať tiež bod 88., v rámci ktorého Ústavný súd SR potvrdil existenciu pravidla zákazu obchádzania pravidla štyroch očí. Pričom poukázal aj na situácie iných poverení (vrátane pracovnoprávnych), ktoré majú obdobné účinky ako inak neprípustné udelenie splnomocnenia a sú udelené tými istými osobami.(22)

Uvedené rozhodnutie zrejme nie je prekvapivé vzhľadom na postoj najvyšších súdnych autorít vSlovenskej ako aj Českej republike vo vzťahu ku generálnym plnomocenstvám vo všeobecnosti (s výnimkou niektorých odchýlok). Doposiaľ mimoriadne zásadným rozhodnutím v rámci Slovenskej republiky bolo rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 353/2012, v rámci ktorého súd vyslovil záver, že ak by malo byť splnomocnenie pre zástupcu formulované a interpretované takým spôsobom, že by ho malo splnomocňovať na všetky úkony, na ktoré je oprávnený štatutárny orgán spoločnosti, a teda samotná spoločnosť, takýto úkon by bol absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko podľa § 20 Občianskeho zákonníka takýto rozsah oprávnení patrí výlučne štatutárnemu orgánu. Predmetné rozhodnutie však riešilo konanie zástupcu, ktorý zároveň nebol členom štatutárneho orgánu.(23)

Z rozhodovacej praxe v Českej republike možno spomenúť podstatne skoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 4133/2009, ktorý posudzoval obdobnú situáciu ako Ústavný súd SR v prípade I. US 191/2019, a síce udelenie generálneho plnomocenstva medzi členmi štatutárneho orgánu spoločnosti, keď člen predstavenstva, ktorý bol sám ako jediný oprávnený konať v mene spoločnosti splnomocnil na všetky úkony iného člena predstavenstva, ktorý takéto oprávnenie nemal. Najvyšší súd ČR pritom tiež dospel k neplatnosti takto udeleného plnomocenstva.(24)

Aj s poukazom na demonštratívne príklady rozhodnutí v rámci Slovenskej a Českej republiky sa môže situácia zdať pomerne jasná a judikatúrou vyriešená. Avšak rovnako ako situácia súvisiaca s problematikou udeľovania všeobecných plných mocí, ani otázka pravidla zákazu obchádzania štyroch očí nie môže vzbudzovať ďalšie otázky auvedené podľa nášho názoru súvisí aj s odôvodnením vyššie analyzovaného recentného rozhodnutia Ústavného súdu SR. 

Ústavný súd totiž konštatoval, že udelenie generálneho plnomocenstva jednému členovi predstavenstva, keď sú na konanie v mene spoločnosti oprávnení len spoločne obchádza vôľu akcionárov. 

Ako by však vo svetle tohto odôvodnenia bol posúdený napr. prípad ak by v spoločnosti sručením obmedzeným, ktorej jediní dvaja spoločníci sú zároveň jediní dvaja konatelia asú oprávnení konať len spoločne by sa títo dvaja konatelia rozhodli navzájom si udeliť generálne plnomocenstvo (namiesto zmeny spôsobu konania zapísaného v obchodnom registri)? Je zrejmé, že takto udelené plnomocenstvo neobchádza vôľu spoločníkov, ale v podstate ju vykonáva. Rovnako nemožno hovoriť ani o obchádzaní zodpovednostného režimu štatutárneho orgánu. V nastolenom trende slovenskej aj českej judikatúry by sa žiadalo urobiť záver skôr k neplatnosti takto udeleného plnomocenstva. Avšak vyvstáva otázka, či by uvedený záver nekolidoval s vôľou strán a výkladovým pravidlom v prospech platnosti právnych úkonov. Rovnako sa žiada poznamenať, že striktný prístup by mohol v načrtnutom prípade viesť k účelovému až špekulatívnemu namietaniu platnosti právnych úkonov v rámci záväzkových vzťahov, pričom takýto postup by mohol hraničiť aj so zneužitím práva, ktoré by nemalo požívať právnu ochranu. 

2.2.2. Prokúra 

Prokúra predstavuje osobitný zmluvný inštitút vo vzťahu k plnej moci, pričom prokurista je jej udelením splnomocnený na všetky právne úkony, ktoré súvisia s prevádzkou podniku, a to aj v prípade ak by sa na tieto úkony štandardne vyžadovalo osobitné plnomocenstvo. Prokúru možno považovať (najmä s poukazom na rozsah úkonov) za ekvivalent generálnej plnej moci. Implicitne možno vyvodiť, že na platné udelenie prokúry sa vyžaduje písomná forma.(25) Prokúra je pritom najtypickejší osobitným obchodnoprávnym inštitútom podnikateľského zastúpenia.(26) Zákon neustanovuje explicitné podmienky, ktoré musí fyzická osoba spĺňať, aby mohla vykonávať funkciu prokuristu. Implicitne však možno vyvodiť, že musí byť plne spôsobilá na právne úkony a musí byť spôsobilá niesť zodpovednosť za protiprávne konanie, a to súkromnoprávne, aj trestnoprávne (napr. s poukazom na § 214 a § 22 TZ). Rovnako existuje negatívna podmienka, a to, že osoba nemôže byť vedená v registri diskvalifikácií v intenciách ustanovenia § 13a OBZ.(27)

Pokiaľ osobitné predpisy (napr. zákon o bankách) neustanovujú inak, nie je per se zakázané, aby prokurista bol členom aj iného orgánu spoločnosti.(28)

Rozsah prokúry je daný priamo zo zákona, a to úpravou obsiahnutou v ustanovení § 14 ods. 1 OBZ (rozsah prokúry pokrýva všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku) v spojení s jej negatívnym vymedzením obsiahnutým v ustanovení § 14 ods. 2 OBZ (nie je oprávnený scudzovať a zaťažovať nehnuteľnosti, ak nemá tieto oprávnenia výslovne priznané). Nemôže robiť ani tie právne úkony, ktoré môže robiť len podnikateľ osobne – napr. udeliť prokúru, alebo prijať rozhodnutia, ktoré má prijať určitý orgán podnikateľa (rozdeliť zisk, schváliť zmluvu o predaji podniku a pod.).(29) Prokúru v zmysle § 14 ods. 3 OBZ nemožno účinne navonok obmedziť. Interne však takéto obmedzenie je možné uložiť. Ak by však prokurista prekročil takéto obmedzenie bude zodpovedať za škodu, ktorú by takýmto svojim konaním spôsobil.(30)

Prokúru možno udeliť ako individuálnu alebo kolektívnu (t. j. viacerým osobám). V prípade kolektívnej prokúry existujú viaceré alternatívy ako môžu prokuristi za spoločnosť konať, pričom tieto sú načrtnuté v rámci ustanovenia § 14 ods. 4 OBZ. Tieto alternatívy zahŕňajú možnosť každého z nich konať samostatne, spoločné konanie všetkých prokuristov alebo aspoň dvoch prokuristov spoločne.(31) V praxi sa vyskytli prípady, keď prokurista bol v zmysle zápisu do obchodného registra oprávnený konať len spoločne s členom štatutárneho orgánu. Tento prípad nazývame v teórii nepravá (zmiešaná) kolektívna prokúra. Takýmto zápisom vobchodnom registri častokrát korešpondovalo aj rovnaké obmedzenie štatutárneho orgánu, teda konanie v mene spoločnosti bolo upravené takým spôsobom, že mohol konať len člen štatutárneho orgánu spoločne s prokuristom. Názory na prípustnosť takto upraveného konania za spoločnosť v rámci prokúry, resp. takto upraveného konania v mene spoločnosti štatutárnym orgánom sa v korporačnej teórii líšili.(32) Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. novembra 2020, pod sp. zn. 2 Obdo 44/2020(33) uviedol vo vzťahu k nepravej kolektívnej prokúre, že spoločné konanie prokuristu a štatutárneho orgánu nie je dovolené a nemá byť dovolený ani jeho zápis do obchodného registra. Najvyšší súd SR v rámci odôvodnenia uviedol, že spoločné konanie za spoločnosť prokuristom a konateľom nie je podľa Obchodného zákonníka prípustné a nemožno ho vyvodiť ani z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. e) a písm. g) zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri. Do obchodného registra sa zapisuje iba spôsob podpisovania jednotlivých orgánov, a nie to, na koho súhlasnú vôľu je podpis viazaný. Zo znenia ustanovenia § 13 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka, podľa ktorého právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca, vyplýva, že spojka „alebo“ vylučuje konanie právnickej osoby štatutárnym orgánom a zároveň zástupcom, ktorým je aj prokurista.(34)

Najvyšší súd ďalej uviedol, že konanie prokuristu nemožno obmedziť s účinkami navonok súhlasom či spoločným konaním s treťou osobu, výlučne kombináciou s iným prokuristom pri kolektívnej prokúre. Všeobecne aj z odbornej literatúry vyplýva, že nie je súlade s podstatou štatutárnych orgánov (priame, osobné konanie) ani prokuristov (nepriame konanie, zastúpenie) také konanie, kedy z ustanoveného spôsobu konania má vyplývať zviazanie konania štatutárneho orgánu s podpisovaním prokuristu.(35)

Nad rámec odôvodnenia predmetného rozhodnutia považujeme za potrebné sa zamyslieť a doplniť, že podľa nášho názoru nie je bez významu ani skutočnosť, že štatutárny orgán musí konať pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou (§ 135a ods. 1 OBZ), resp. náležitou (§ 194 ods. 4 OBZ) starostlivosťou, t. j. profesionálne a lojálne. Tieto fiduciárne povinnosti však prokurista ako zástupca spoločnosti nemá. „Miešanie“ spôsobu týchto konaní môže v konečnom dôsledku aj obchádzať zodpovednostný režim. 

Ako primárny problém vnímame najmä obmedzovanie štatutárneho orgánu takýmto spôsobom. Nevnímali by sme ako vyslovene problematické (aj keď možno nepraktické) obmedzenie prokuristu štatutárnym orgánom, avšak vnímame ako problematické obmedzenie štatutárneho orgánu prokuristom. Ak máme od štatutárneho orgánu vyžadovať určitý level starostlivosti, ktorý ide ruka v ruke s prísnym režimom zodpovednosti (objektívna zodpovednosť, obrátené dôkazné bremeno) , je nekoncepčné, aby bol obmedzovaný zo strany „iba“ zástupcu pri výkone svojej funkcie. Nehovoriac o tom, že kombinácia tohto konania bola zmätočná aj z toho pohľadu, že prokurista nedisponoval tak širokými oprávneniami konať za spoločnosť ako štatutárny orgán disponoval v prípade konania v mene spoločnosti, nakoľko prokurista je splnomocnený len na právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku, pričom štatutárny orgán je oprávnený urobiť akýkoľvek právny úkon, na ktorý je oprávnená samotná spoločnosť.(36)

3 STAV DE LEGE FERENDA

Od roku 2020 prebiehajú nové práce zamerané na rekodifikáciu súkromného práva, a to v rámci dvoch veľkých celkov. Ide o rekodifikáciu občianskeho práva a práva obchodných spoločností a družstva. Výsledkom týchto prác by mal byť nový Občiansky zákonník, pričom by sa upustilo od dualistickej úpravy a predstavoval by integrovaný kódex všeobecného súkromného práva a Zákon o obchodných spoločnostiach a družstvách, ktorý bude vychádzať z Legislatívneho zámeru rekodifikácie práva obchodných spoločností, ktorý schválila Vláda SR v roku 2021.(37)

3.1 Konanie štatutárneho orgánu 

Všeobecná právna úprava štatutárneho orgánu v predstavenom paragrafovom znení všeobecnej reglementácie právnických osôb je obsiahnutá v treťom diele označenom ako právnické osoby, v prvom oddiele, teda v rámci všeobecných ustanovení a konkrétne v štvrtom pododdiele označenom ako „Štatutárny orgán“. Ako názov napovedá, v rámci štvrtého pododdielu je obsiahnutá úprava štatutárneho orgánu, vrátane podmienok pričítateľnosti konania členov štatutárneho orgánu právnickej osobe, a to všeobecne pre právnické osoby. Konkrétne v ustanovení § 34 ods. 2 navrhovaného znenia ustanovuje, že „Oprávnenie štatutárneho orgánu konať za právnickú osobu je oprávnením konať vo všetkých veciach týkajúcich sa právnickej osoby.“ 

Zo zvýraznenej textácie predmetného ustanovenia možno badať minimálne jazykové upustenie od rozlišovania medzi konaním v mene spoločnosti a za spoločnosť. Na prvý pohľad však nie je zrejmé či ide aj o koncepčnú zmenu, alebo iba upustenie od jazykového odlišovania. 

Na jednej strane uznávame, že upustenie od jazykového rozlišovania medzi konaním za spoločnosť a v mene spoločnosti reálne reflektuje aj aplikačnú prax, ktorá vo veľkej miere, a to nielen medzi podnikateľmi, ale aj čo sa týka odbornej verejnosti nerozlišuje (jazykovo) medzi konaním v mene spoločnosti a za spoločnosť.(38) Čo sa týka upustenia od koncepčného rozlišovania medzi priamym a nepriamym konaním spoločnosti a v podstate posunu len smerom k úprave zastúpenia, na jednej strane vidíme ako výhodu to, že uvedený krok uľahčí podnikateľom ich činnosť a byrokraticky ich odbremení, a to najmä vďaka upusteniu od rigídnosti pravidiel úpravy konania podnikateľa a namiesto toho sa kladie dôraz na vôľu podnikateľa akým spôsobom určí konanie za spoločnosť. Na druhej strane máme však za to, že takáto koncepčná zmena môže mať za dôsledok jednak neprehľadnosť právnej úpravy, avšak najmä nejednoznačnosť zodpovednostného režimu jednotlivých zástupcov, ako aj nerešpektovanie vôle spoločníkov – reziduálnych „vlastníkov“ obchodnej spoločnosti. Uvedené úskalia popíšeme v ďalšej časti textu. 

3.2 Konanie v zastúpení 

Zastúpenie je upravené v rámci piatej hlavy predkladanej právnej úpravy. Táto piata hlava je rozdelená na tri diely, a to (i) všeobecné ustanovenia, (ii) plnomocenstvo, (iii) neoprávnené konanie v cudzom mene. V rámci všeobecných ustanovení je definované kto je zástupcom (ten, kto je oprávnený uskutočniť v mene iného právny úkon), pričom je špecifikované, že toto oprávnenie zastupovať môže vyplývať zo zákona (zákonné zastúpenie) alebo z prejavu vôle zastúpenej osoby (plnomocenstvo). 

3.2.1 Plnomocenstvo 

V rámci druhého dielu je upravené plnomocenstvo, pričom v rámci navrhovaného § 8 sú definované druhy plnomocenstva. V prvom odseku sú špecifikované druhy plnomocenstiev na základe rozsahu úkonov na ktoré je splnomocnenec oprávnený, a to (i) všeobecné plnomocenstvo, (ii) druhové plnomocenstvo (len na právne úkony určitého druhu) a (iii) osobitné plnomocenstvo (len pri jednotlivo určenom právnom úkone). V rámci druhého odseku je špecifikované, že podnikateľ zapísaný do obchodného registra môže iného splnomocniť aj na zastupovanie v podobe prokúry. 

Z hľadiska typológie, navrhovaná právna úprava rozlišuje všeobecné plnomocenstvo (§ 10), podnikové plnomocenstvo (§ 11), prokúru (§ 12) a prevádzkové plnomocenstvo (§ 14). Vzhľadom na vyššie analyzované aplikačné problémy sa budeme ďalej zaoberať len všeobecným plnomocenstvom a prokúrou. 

Všeobecné plnomocenstvo udelené obchodnou spoločnosťou 

V rámci navrhovaného znenia § 10 všeobecnej úpravy zastúpenia je upravené aj všeobecné plnomocenstvo. Ďalej z navrhovaného § 13, v zmysle ktorého „Všeobecné plnomocenstvo alebo prokúru možno udeliť len fyzickej osobe. Táto osoba však nesmie byť členom štatutárneho alebo dozorného orgánu splnomocniteľa.“ vyplýva, že všeobecné plnomocenstvo môže udeliť aj právnická osoba. Pre dôvody popísané vyššie nepovažujeme uvedené riešenie navrhovaného legislatívneho znenia za ideálne. Nad rámec vyššie uvedeného sa však na tomto mieste ešte zamyslíme nad formulovaným zákazom udeliť takéto plnomocenstvo členovi štatutárneho alebo dozorného orgánu. 

Za dva kľúčové argumenty vneprospech umožnenia udeľovania všeobecných plnomocenstiev považujeme (i) obchádzanie vôle spoločníkov a (ii) obchádzanie zodpovednostného režimu štatutárneho orgánu. Vo vzťahu k obom týmto argumentom považujeme za problematické takýmto spôsobom rozširovať okruh osôb, ktoré budú disponovať tak širokým oprávnením konať v mene/za spoločnosť. 

V rámci korporačných štruktúr je primárne oprávnený konať štatutárny orgán, ktorého zodpovednosť vyplýva priamo zo zákona, alebo prípadne prokurista, ktorého vzťah so spoločnosťou sa bude do väčšej alebo menšej miery spravovať mandátnou zmluvou.(39) Naproti tomu, pokiaľ fyzickou osobou, ktorá bude disponovať takýmto všeobecným plnomocenstvom bude nepodnikateľ, tak tento vzťah sa bude spravovať príkaznou zmluvou (podľa § 724 a nasl. OZ). Nie je nám úplne zrejmé prečo existuje vôľa vylúčiť z takéhoto zastupovania člena štatutárneho orgánu, kde možno badať aspoň známky vôle spoločníkov/akcionárov umožniť tejto osobe konať v mene/za spoločnosť (aj keď nie ako splnomocnencovi), pričom je istý predpoklad, že táto osoba bola zvolená do tejto funkcie na základe určitých predpokladov (napr. vzdelanie, skúsenosti a pod.), avšak rovnako existuje vôľa umožniť takéto zastupovanie tretej osobe, vo vzťahu ku ktorej spoločníci/akcionári neprejavili takúto vôľu, táto osoba nemusí disponovať žiadnymi osobitnými znalosťami alebo schopnosťami a ešte navyše bude aj fungovať v „obmedzenom“ zodpovednostnom režime oproti napr. prokuristovi, ktorého úlohu možno oproti navrhovanej textácii úpravy všeobecného plnomocenstva považovať za duplicitné. 

3.2.2 Prokúra 

Podľa navrhovanej právnej úpravy prokúra bude oprávňovať na všetky právne a procesné úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku splnomocniteľa, ktorý sa zapisuje do obchodného registra, a to aj keď nie sú bežné alebo keď sa na ne inak vyžaduje osobitné plnomocenstvo. Na scudzenie alebo zaťaženie nehnuteľnosti však prokúra oprávňuje, len ak je to zapísané v obchodnom registri. 

Rovnako ako aj v prípade aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy interné obmedzenie prokúry nie je účinné navonok voči tretím osobám, ani v prípade ak je zverejnené. 

Následne je špecifikované, že podnikateľ, ktorý je právnickou osobou, môže prokúru udeliť aj tak, že sa na konanie v jeho mene bude vyžadovať spoločný prejav vôle viacerých prokuristov alebo spoločný prejav vôle prokuristu alebo niekoľkých prokuristov a jedného alebo niekoľkých členov štatutárneho orgánu. Z navrhovaného znenia predmetného ustanovenia vyplýva, že sa bude pripúšťať aj nepravá kolektívna prokúra, ktorú Najvyšší súd SR vo vyššie citovanom rozhodnutí zavrhol. Uvedené je podľa nášho názoru nekoncepčné, a to najmä s ohľadom na zodpovednostný režim štatutárneho orgánu. Štatutárny orgán má v rámci svojho konania fiduciárne povinnosti, ktoré mu vyplývajú priamo zo zákona, a to najmä povinnosť konať profesionálne a lojálne. V prípade štatutárneho orgánu sa lojalitou (aj s poukazom na novú navrhovanú právnu úpravu) má na mysli lojalita voči spoločnosti a všetkým jej spoločníkom. Oproti tomu zodpovednostný režim prokuristu sa bude pohybovať v intenciách mandátnej zmluvy, ktorou sa bude spravovať vzťah medzi prokuristom a obchodnou spoločnosťou.(40) Uvedené môže priniesť v praxi problematické situácie, napr. ak by prokurista spolu so štatutárnym orgánom v rámci nepravej kolektívnej prokúry spôsobili škodu minoritnému spoločníkovi/akcionárovi spoločnosti, a to tak, že by nevzali do úvahy aj jeho najlepší záujem. Štatutárnemu orgánu v rámci povinnosti lojality a profesionality táto povinnosť vyplýva, prokuristovi však nie a bez ďalšieho mu táto povinnosť nebude vyplývať ani z mandátnej zmluvy, ktorou sa bude spravovať jeho vzťah so spoločnosťou. Je potom otázne v akom zodpovednostnom režime by táto situácia bola ďalej riešená. Ak by sme mali dospieť k záveru, že za toto konanie by mal niesť plnú zodpovednosť štatutárny orgán, je nekoncepčné, aby bol vo svojom rozhodovaní obmedzovaný prokuristom, ktorý by sa takýmto spôsobom uchránil pred vyvodením zodpovednosti. Ak by sme chceli dospieť k záveru, že by mal za toto konanie niesť zodpovednosť aj prokurista je otázne v akej miere by ju niesol a na základe čoho by sme sa k takejto zodpovednosti dopracovali. 

4 ZÁVER 

Navrhovaná právna úprava zavádza koncepčné zmeny v rámci konania v mene/za obchodné spoločnosti. V podstate sa pristupuje k absolútnemu upusteniu od rozlišovania medzi týmito typmi konaní. Nejde len o jazykové upustenie, ale ide o pretvorenie koncepcie. Rovnako sa stáva obsolentnou polemika, či už v rámci korporačnej doktríny, alebo rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít o prípustnosti jednotlivých foriem konania. Rozumieme, že motiváciou navrhovanej právnej úpravy môže byť zjednodušenie konania, a teda podnikania ako takého. Kladieme si však otázku, či je uvedené potrebné uprednostniť pred vôľou spoločníkov, ktorí ju relevantným spôsobom prejavili a či dostupné mechanizmy na následné vyvodzovanie zodpovednosti budú dostatočne účinné, aby bola spoločnosti nahradená spôsobená škoda, a to vzhľadom na zodpovednostný režim jednotlivých jej „zástupcov“. 

Použitá literatúra: 

BRÖSTL, A. Preferencia platnosti právnych úkonov – odkiaľ, kam a kade. In: Súkromné právo. 2/2021.
DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava : C. H. Beck, 2016, 610 s. JURČOVÁ, M., PAVELKOVÁ, B., NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 360. 

MAMOJKA, M. a kol. Obchodné právo I – všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností a družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021. 806 s.
MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník. 1. zväzok. Veľký komentár. Žilina : Eurokódex, 2016. OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2017, 1739 s. 

OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť a súťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019. 314 s.
OVEČKOVÁ, O., CSACH, K., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2. Obchodné spoločnosti a družstvo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020. 425 s. 

PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 1792. PATAKYOVÁ, M. ĎURICA, M., HUSÁR, J. a kol. Aplikované právo obchodných spoločností a družstva – ťažiskové inštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021, s. 864.
SUCHOŽA, J. a kol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016. 1336 s.,
ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1754 s. 

Uznesenie Ústavného súdu SR z 9. júla 2009, sp. zn. I. ÚS 198/09
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. novembra 2009, sp. zn. 23 Cdo 2713/2009 Uznesenie Ústavného súdu SR z 1. augusta 2012, sp. zn. III. US 353/2012 Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2019, sp. zn. 5 Obdo 57/2019 Nález Ústavného súdu SR z 26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2020, sp. zn. 2 Obdo 44/2020. 

https://www.justice.gov.sk/aktualne-temy/rekodifikacia-sukromneho-prava

Kontaktné údaje: 

Mgr. Simona Adamiková
simona.adamikova@flaw.uniba.sk
Ústav štátu a práva, Slovenská akadémia vied/Katedra obchodného a hospodárskeho práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského
Klemensova 2522/19/Šafárikovo nám. 6
811 09 Bratislava/ 810 00 Bratislava
Slovenská republika/Slovenská republika 

Poznámky

• 1) Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“ alebo „OBZ“). 
• 2) Vrámci korporačnej teórie sa kladie väčší alebo menší dôraz na predmetné rozlišovanie konania vmene alebo za spoločnosť, pričom časť teórie striktne trvána rozlišovaní týchto foriem konania zdôvodu ich koncepčnej rozdielnosti. Pozri napr.: MAMOJKA, M. akol. Obchodné právo I –všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností adružstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 87 –98. Časť autorov pritom poukazuje skôr na jazykový význam predmetného odlíšenia, pričom konanie zástupcu chápe ako konanie aj vmene spoločnosti, aj za spoločnosť. Pozri napr.:OVEČKOVÁ, O., CSACH, K., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2. Obchodné spoločnosti adružstvo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, s. 255. 
• 3) Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). 
• 4) PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 68. 
• 5) DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava : C. H. Beck, 2016, s 225. 
• 6) § 133 ods. 3 OBZ
• 7) § 191 ods. 2 OBZ
• 8) Ustanovenie bolo takto spresnené novelou Obchodného zákonníka č. 390/2019 Z. z. súčinnosťou od 1. januára 2020. Zákonodarca podľa dôvodovej správy reagoval predovšetkým na nejednotnú aplikačnú prax registrových súdov, ktoré takéto obmedzenie oprávnenia konať zapisovali ako určenie spôsobu konania asnažil sa tým ochrániť právnu istotu na strane tretích osôb. 
• 9) MAMOJKA, M. akol. Obchodné právo I –všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností adružstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 88-90 
• 10) OVEČKOVÁ, O., CSACH, K., ŽITŇANSKÁ, L. Obchodné právo 2. Obchodné spoločnosti adružstvo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2020, s. 252-253. 
• 11) OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť asúťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 180. 
• 12) JURČOVÁ, M., PAVELKOVÁ, B., NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 173-178. 
• 13) DEÁK, M. Zastúpenie podnikateľa v obchodných vzťahoch. Bratislava : C. H. Beck, 2016, 151 s. 
• 14) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 187 -206 
• 15) Nález Ústavného súdu SR z26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 
• 16) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z22. októbra 2019, sp. zn. 5 Obdo 57/2019 
• 17) Pozri napr.: BRÖSTL, A. Neplatnosť plnomocenstiev udeľovaných právnickými osobami.In Súkromné právo. 2019, č. 1, s. 25 anasl., OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť asúťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 181. 
• 18) ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVA, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 187 -206 
• 19) BRÖSTL, A. Preferencia platnosti právnych úkonov –odkiaľ, kam akade. In: Súkromné právo. 2/2021 
• 20) Uznesenie Ústavného súdu SR z9. júla 2009, sp. zn. I. ÚS 198/09 
• 21) Nález Ústavného súdu SR z26. novembra 2019, sp. zn. I. ÚS 191/2019 
• 22) Tamtiež. 
• 23) Uznesenie Ústavného súduSR z1. augusta 2012, sp. zn. III. US 353/2012 
• 24) Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25. novembra 2009, sp. zn. 23 Cdo 2713/2009 
• 25) MAMOJKA, M. akol. Obchodný zákonník.1. zväzok.Veľký komentár. Žilina : Eurokódex, 2016.s. 37.; SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 91 s. 
• 26) OVEČKOVÁ, O. akol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2017, s. 164. 
• 27) SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár.Bratislava: Eurounion, 2016, s. 90-91. 
• 28) Vrámci úpravy OBZ § 200 ods. 4 nezlučiteľnosť postavenia prokuristu ačlenstvo vdozornej rade. OVEČKOVÁ, O., CSACH, K. Obchodné právo 1. Všeobecná časť asúťažné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2019, s. 183. Opačný názor pozri: SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 91. 
• 29) PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 82. 
• 30) JURČOVÁ, M., PAVELKOVÁ, B.,NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 195. 
• 31) SUCHOŽA, J. akol. Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2016, s. 91. 
• 32) PATAKYOVÁ, M. ĎURICA, M., HUSÁR, J. akol. Aplikované právo obchodných spoločností adružstva –ťažiskové inštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021, s. 259. 
• 33) Rozhodnutie bolo tiež publikované pod R63/2021 vZbierke stanovísk Najvyššieho súdu arozhodnutí súdov Slovenskej republiky vo veciach obchodnoprávnych č. 6/2021. 
• 34) Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2020, sp. zn. 2 Obdo 44/2020. 
• 35) Tamtiež. 
• 36) Niektorí autori poukazujú na skutočnosť, že takéto obmedzenie prokuristom by mohlo byť teoreticky vnímané ako interné obmedzenie štatutárneho orgánu, ktoré však nemá účinky smerom navonok, ale teda jeho nerešpektovanie by vprípade vzniku škody mohlo teoreticky zakladať zodpovednostný vzťah medzi štatutárnym orgánom aobchodnou spoločnosťou. Pozri bližšie: JURČOVÁ, M.,PAVELKOVÁ, B., NEVOLNÁ, Z., OLŠOVSKÁ, A., SMYČKOVÁ, R. Zastúpenie v súkromnom práve. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 360. 
• 37) https://www.justice.gov.sk/aktualne-temy/rekodifikacia-sukromneho-prava/ 
• 38) Pozri napr. zápis konania vmene spoločnosti AB -Centrum Safari, spol. s r.o., so sídlom Masarykova 57Michalovce 071 01, IČO 36 180823, zapísaná vOR OS KE I, odd.: Sro, vl. č.:10030/V, alebo napr. zápis konania vmene spoločnostiZymestic Solutions, s. r. o., so sídlomRužinovská 44Bratislava 821 03, zapísaná vOR OS BAI, odd.: Sro, vl. č.:54792/B. 
• 39) Rozsudok Najvyššieho súduČR z 25. novembra 2009,sp. zn. 23 Cdo 2713/2009. 
• 40) Tamtiež. 

Autor
Mgr. Simona Adamiková

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Milniky_zborniky/Milniky_2022_-_Zbornik_FINAL.pdf