Abstrakt
Pripravovaná rekodifikácia súkromného práva plánuje zaviesť legislatívne nóvum v podobe zakázaných právnických osôb v rámci súkromného práva. Paragrafové znenie obsahuje taxatívny výpočet právnických osôb, ktoré sú zakázané a zároveň upravuje následky spojené so zapísaním právnickej osoby, ktorá napĺňa tieto kritériá, do obchodného registra. Príspevok analyzuje túto navrhovanú právnu úpravu, pričom porovnáva jej obsah aj s obdobnými inštitútmi v rámci iných právnych odvetví, najmä v oblasti verejného práva, ktoré taktiež za určitých okolností sankcionujú (niektoré alebo akékoľvek) právnické osoby. Ambíciou autorky je ponúknuť interdisciplinárny prierez, ktorý identifikuje obsahové požiadavky na účel alebo predmet činnosti právnickej osoby a následky spojené s nedodržaním týchto podmienok.
Abstrakt EN: The forthcoming recodification of private law plans to introduce a legislative innovation in the form of prohibited legal entities within private law. The wording of the legal text contains an exhaustive list of legal entities that are prohibited and at the same time regulates the consequences associated with registering a legal entity that meets these criteria in the commercial register. The paper analyses this proposed legislation, while comparing its content with similar institutes within other legal branches, especially in the field of public law, which also sanction (some or any) legal entities under certain circumstances. The author’s ambition is to offer an interdisciplinary cross-section that identifies content requirements for the purpose or subject of a legal entity’s activity and the consequences associated with non-compliance with these conditions.
1 ÚVOD
Zakázané právnické osoby sa v určitej forme nachádzajú v našom právnom poriadku už dnes. Nachádzame ich „poskrývané“ najmä v predpisoch verejného práva. V prvej časti príspevku sa bližšie pozrieme na túto právnu úpravu. Následne budeme analyzovať navrhovanú právnu úpravu zakázaných právnických osôb v rámci súkromného práva, ktorá vzišla z prác rekodifikačnej pracovnej skupiny.
V rámci sekcie obchodného práva sme sa, okrem iného zameriavali na zhodnotenie reakcie návrhu paragrafového znenia na výzvy tretieho milénia.
Jednou z najväčších výziev je podľa nášho názoru reakcia na hybridné hrozby, ktorých imanentnou súčasťou, resp. ich nástrojom a symptómom je šírenie nenávisti a dezinformácií. Práve nenávisť a dezinformácie sú šírené rôznymi subjektmi, počnúc jednotlivcami, fyzickými osobami napr. v internetovom priestore, pôjde o tzv. trollov až po organizovanejšie formy šírenia týchto informácií, a to právnickými osobami na najvyššom stupni tejto pyramídy. Práve so šírením nenávisti súvisí väčšina právnej úpravy de lege lata, ako aj väčšina navrhovanej právnej úpravy de lege ferenda.
Aktuálne platná a účinná legislatíva obsahovo vymedzuje či už priamo, alebo nepriamo čo z obsahového hľadiska možno vnímať ako nedovolenú činnosť právnickej osoby, a teda vo svojej podstate zakazuje takéto právnické osoby prostredníctvom noriem verejného práva, konkrétne pôjde prevažne o normy správneho práva a vo všeobecnejšej rovine aj normy práva trestného. V prípade činnosti rekodifikačnej komisie ide o predstavenie nóva v podobe definovania zakázaných právnických osôb v súkromnom práve.
V rámci príspevku sa zameriavame na poskytnutie prierezového pohľadu na reguláciu činnosti právnických osôb z obsahového hľadiska a identifikovania následkov spojených s nerešpektovaním právnej úpravy v tomto smere.
2 PRÁVNY STAV DE LEGE LATA
V prvej časti príspevku sa zameriame na analýzu aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy regulácie obsahových požiadaviek na činnosť právnických osôb, ktorá sa pohybuje v rovine noriem verejného práva. Táto právna úprava je rozkúskovaná a v zásade len parciálna (nakoľko sa v prípade administratívnoprávnej úpravy týka len vybraných právnických osôb). V normách súkromného práva doposiaľ nemáme regulované obsahové požiadavky na činnosť právnických osôb.
Normy verejného práva limitujú slobodu združovania sa, a to práve v prípadoch, kedy sa vyžaduje ingerencia štátu, napr. v prípade potrebnej registrácie až po momenty kedy štát zasahuje z dôvodu vyvodenia dôsledkov v prípade nerešpektovania všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany týchto právnických osôb.(1)
2.1 Správne právo
Správne právo postihuje spoločensky závadnú činnosť len dvoch typov právnických osôb, a to združení a politických strán.
Takúto parciálnu úpravu nachádzame v zákone o združovaní občanov(2), ktorá sa práve obmedzuje iba na združenia, ktoré fungujú v režime tohto zákona. V § 4 tento predpis definuje, ktoré združenianiesúdovolené.(3) Zanedovolenézdruženiasaštandardne,surčitýmivýnimkami,považujú také, ktoré sú ozbrojené, resp. majú ozbrojené zložky. Týmito sa ďalej v našom príspevku nebudeme zaoberať. Zobsahového hľadiska, prostredníctvom definovania cieľa ich činnosti však ide o združenia, ktorých cieľom je popierať alebo obmedzovať práva jednotlivcom, ktorých možno zaradiť do určitých chránených skupín. Ďalej je zakázané roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo inak porušovať ústavu a zákony a rovnako sa zakazujú združenia, ktoré sledujú dosahovanie svojich cieľov spôsobom, ktorý odporuje ústave alebo zákonom.
Na tejto právnej úprave, ktorá v nezmenenej podobe (okrem, pre náš príspevok nepodstatnej, zmeny týkajúcej sa regulácie ozbrojených združení) platí už od jej prijatia v roku 1990 a je pozoruhodné, že svojou doslovnou textáciou zakazuje len také združenia, ktoré „útočia“ na uvedené chránené skupiny jednotlivcov, ktorí sú zároveň občanmi. Zároveň tieto chránené skupiny nie sú vymedzené dostatočne široko, tak aby pokrývali všetky skupiny jednotlivcov, ktorí môžu byť pre svoju príslušnosť k určitej skupine atakovaní (napr. z dôvodu sexuálnej orientácie).
Následky spojené s nerešpektovaním vyššie vymedzeného zákazu spočívajúcom v ciele združenia a spôsobu akým sa svoje ciele snaží dosahovať sú upravené v § 8 a v § 12 zákona o združovaní občanov. V zmysle § 8 ministerstvo vnútra odmietne registrovať združenie, pokiaľ je jeho činnosť v rozpore s § 4 zákona o združovaní občanov. Pokiaľ však už počas existencie združenia ministerstvo vnútra zistí, že združenie vyvíja činnosť, ktorá je v rozpore s § 4 zákona o združovaní občanov, tak ho v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 písm. c) zákona o združovaní občanov bez meškania na to upozorní a vyzve ho, aby od takej činnosti upustilo. Ak združenie v tejto činnosti pokračuje, ministerstvo vnútra ho v zmysle § 12 ods. 1 písm. b) rozpustí, čo má za následok jeho zrušenie.
Zákon o združovaní občanov počíta vo svojom texte(4) aj so zrušením združenia na základe právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Postihovaniu právnických osôb prostredníctvom noriem trestného práva sa budeme venovať v ďalšej časti tohto príspevku.
Ani voči rozhodnutiu podľa § 8, ani voči rozhodnutiu podľa § 12 nie je možné podať rozklad. Obe rozhodnutia je však možné napadnúť správnou žalobou, a to podľa § 391 ods. 1 SSP(5), resp. podľa § 391 ods. 2 SSP.
Z praxe možno uviesť nasledujúce príklady, kedy Ministerstvo vnútra SR pristúpilo k tomuto kroku a ako sa k tomu následne postavil správny súd. MV SR v rozhodnutí č. k.: VVS/1-900/90-10589 rozpustilo občianske združenie, z dôvodu porušovania § 4 písm. a) a b) zákona o združovaní občanov. Ministerstvo vnútra najskôr združenie vyzvalo na upustenie of činnosti a následne pristúpilo k jeho zrušeniu, keďže združenie na výzvu nereagovalo. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6Sr/1/2009 rozhodnutie MV SR zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V rámci odôvodnenia správnemu orgánu vytkol, že dostatočne nešpecifikoval činnosti od ktorých má združenie upustiť. Rovnako mu vytkol, že nebol dodržaný procesný postup pri vydaní rozhodnutia, nakoľko správny orgán nemal vykázané doručenie výzvy a vydal rozhodnutie a rovnako absentovalo náležité odôvodnenie rozhodnutia.(6)
V rámci ďalšieho rozhodnutia MV SR v rozhodnutí č. k.: VVS/1-900/90-32796 rozpustil občianskeho združenia, a to z dôvodu porušovania § 4 písm. a) a b) zákona o združovaní občanov. Občianske združenie presadzovalo vytvorenie autonómie pre maďarskú národnú menšinu na území SR – zverejnením dokumentu „Autonómia statútum tervezet“. Ministerstvo vnútra SR skonštatovalo, že zverejnením tohto dokumentu združenie porušuje ústavu azákony Slovenskej republiky. Občianske združenie svojim konaním spochybňuje celistvosť a nedeliteľnosť územia Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR následne v konaní pod sp. zn.: 5Sr/1/2009 rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd správnemu orgánu vytkol, že rozhodnutie MV SR neobsahovalo relevantné argumenty a nebol dostatočne zistený skutkový stav a bolo nepreskúmateľné z dôvodu absencie popisu argumentov, ktoré viedli k zrušeniu združenia.(7)
Ešte špecifickejšiu úpravu v rámci správneho práva nachádzame v zákone o politických stranách(8).
V rámci ustanovenia § 14 zákona o politických stranách je obsiahnutý aj následok, ktorý je možné uplatniť v prípade ak strana je v rozpore s vyššie načrtnutou právnou úpravou. Ide o zrušenie politickej strany o. i. právoplatným rozhodnutím súdu v trestnom konaní (§ 14 ods. 1 písm. d) zákona o politických stranách) a taktiež právoplatným rozhodnutím správneho súdu o rozpustení strany (§ 14 ods. 1 písm. e) zákona o politických stranách). Problematike zrušenia právnickej osoby, a teda aj politickej strany sa budeme venovať v ďalšej časti tohto príspevku. Na nasledujúcich riadkoch však rozoberieme možnosť zrušenia politickej strany v správnom súdnom konaní.
Správny súdny poriadok obsahuje úpravu osobitného konania, a to konania o žalobe generálneho prokurátora na rozpustenie politickej strany. Predmetná právna úprava je obsiahnutá v ustanovení § 384 a nasl. SSP. Existuje jediný aktívne legitimovaný subjekt na podanie návrhu na začatie tohto konania, a to Generálny prokurátor SR.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom 3Sž 79/2005 zo dňa 1. marca 2006 na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozpustil politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana. Toto bol zároveň jediný prípad vrámci Slovenskej republiky, kedy došlo k rozpusteniu politickej strany. Nosné argumenty spočívali v tom, že stanovy rozpustenej politickej strany Slovenská pospolitosť – Národná strana (strana Mariána Kotlebu) mali za cieľ nahradiť demokratický systém stavovským štátom, odkazovali na národný princíp, ktorý bol v rozpore s ústavou a zároveň sa táto strana hlásila k odkazu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v čase vojnového Slovenského štátu. Ďalším pokusom o rozpustenie politickej strany v podmienkach slovenskej republiky bola žaloba Generálneho prokurátora SR zo dňa 24. mája 2017, ktorou žiadal o rozpustenie politickej strany Kotleba – Ľudová strana naše Slovensko. Jeho argumentácia spočívala najmä v skutočnosti, že ide o extrémistickaú politickaú stranu s fašistickými tendenciami, pričom táto strana mala porušovať medzinárodné zmluvy, ústavu a zákony Slovenskej republiky a generálny prokurátor mal za to, že cieľom tejto strany bolo odstránenie demokratického systému.(9) Najvyšší súd SR sa s touto argumentáciou nestotožnil a rozsudkom zo dňa 29.04.2019 v konaní vedenom pod sp. zn. 4Volpp/1/2017 túto žalobu zamietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na zásah do práva slobodne sa združovať je potrebné splniť jednu formálnu podmienku a dve materiálne podmienky. Formálnou podmienkou je sila právnej úpravy, čo znamená, že jedine zákon môže obmedziť právo slobodne sa združovať a materiálnymi podmienkami sú, že obmedzujúce opatrenie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a existencia relevantného konfliktného záujmu vo vzťahu k bezpečnosti štátu, ochrane verejného poriadku alebo k ochrane práv a slobôd iných, ako aj predchádzanie trestným činom.(10)
Na otázku rozpustenia politickej strany má vplyv aj Dohovor o ochrane základných práv a slobôd, ktorý v rámci článku 11 ustanovuje slobodu združovania sa, pričom táto problematika je rozpracovaná aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Prvým rozhodnutím ESĽP vo vzťahu k možnosti rozpustiť politickú stranu evidujeme už z roku1957 vo veci Komunistická strana Nemecka proti Spolkovej republike Nemecko.(11)
ESĽP chápe rozpustenie politickej strany ako krok ultima ratio vo vzťahu do zásahu do práva garantovaného článkom 11, pričom ho pripúšťa len pri najzávažnejších prípadoch.(12)
Súd pritom nevníma ako natoľko problematickú (tak aby dávala dôvody na zrušenie politickej strany) skutočnosť, že strana propaguje zmenu zákonov, právneho a/alebo ústavného poriadku, pokiaľ (i) sa snaží uvedené dosiahnuť demokratickou a legálnou cestou a (ii) zmena, o ktorú sa táto politická strana usiluje musí byť stále zlučiteľná s demokratickými princípmi.(13) Súd posudzuje tieto ciele, ktoré sa politická strana snaží dosiahnuť tak formálne, ako aj materiálne. Formálne ich posudzuje cez prizmu programu strany a materiálne sa sústredí na činy čelných predstaviteľov týchto politických strán.(14)
Otázka zlučiteľnosti týchto cieľov s demokratickými princípmi je kľúčovou otázkou, pričom ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxi vytvoril test, ktorý aplikuje pre posúdenie naliehavosti a odôvodnenosti potreby ochrany demokracie prostredníctvom zrušenia politickej strany. ESĽP túto odôvodnenosť a potrebu zastrešuje pojmom „naliehavá spoločenská potreba“, pričom túto naliehavú spoločenskú potrebu považuje za preukázanú v prípade ak (i) či existoval hodnoverný dôkaz, že riziko pre demokraciu je dostatočne bezprostredné, (ii) či činy a prejavy lídrov zohľadňované v posudzovanom prípade boli pričitateľné dotknutej politickej strane a (iii) či činy a prejavy pričitateľné politickej strane tvorili celok, ktorý poskytoval jasný obraz o modeli spoločnosti koncipovaný a presadzovaný stranou, ktorý bol nezlučiteľný s pojmom „demokratická spoločnosť“”(15)
Súd pritom vyžaduje od štátu, aby v prípade pristúpenia k zrušeniu politickej strany mal k dispozícii dôkazy o nedemokratických cieľoch, ktoré má táto politická strana sledovať a v prípade ak ich štát k dispozícii nemá a napriek tomu pristúpi k zrušeniu, judikuje porušenie článku 11 Dohovoru.(16) V prípade Tsonev v. Bulharsko národné súdy odmietli registrovať Komunistickú stranu. Napriek o. i. názvu politickej strany, ESĽP skonštatoval, že štát nemal dostatok dôkazov, ktoré by svedčili o snahe narušiť demokratické princípy štátu a „revolučná zmena bulharskej spoločnosti“. Súd však uviedol, že napriek takejto deklarácii v rámci programu strany, nevidí žiadny dôkaz alebo indikáciu toho, že takéto deklarácie by sa mali premeniť na konkrétne činy.(17) Rovnako názov strany sám o sebe nemôže odôvodňovať zrušenie strany.(18)
Okrem uvedených podmienok špecifických vo vzťahu krozpusteniu politickej strany a prípadnému porušeniu článku 11 Dohovoru, ESĽP bude štandardne v rámci aplikácie testu proporcionality skúmať, či takýto zásah bol (i) na základe zákona, (ii) sleduje legitímny cieľ, (iii) nevyhnutný/vhodný na jeho dosiahnutie a (iv) primeraný sledovanému cieľu.
2.2 Trestné právo
V rámci trestného práva neexistuje definícia zakázanej právnickej osoby. Uvedené však neznamená, že v rámci trestného práva nepostihujeme spoločensky závadnú činnosť právnických osôb. Právna úprava obsiahnutá v zákone o trestnej zodpovednosti právnických osôb(19) jednak špecifikuje aké trestnoprávne konanie fyzickej osoby je možné pričítať právnickej osobe a v akých prípadoch je možné takejto právnickej osobe uložiť trest zrušenia právnickej osoby. Táto úprava teda síce neobsahuje definíciu zakázanej právnickej osoby, avšak bude ju možné do istej miery vyabstrahovať.
Pričítateľnoť trestného činu právnickej osobe je založená jednak na taxatívnom výpočte určitých trestných činov, ktoré bude možné pričítať a ďalej na osobitných podmienkach, ktoré budú musieť byť splnené. V rámci výpočtu trestných činov sa však budeme sústrediť najmä na tzv. extrémistické trestné činy, a to vzhľadom na obsahové vymedzenie tohto príspevku. Medzi uvedeným taxatívnym výpočtom obsiahnutým v § 3 ZoTZPO sú v zmysle aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy obsiahnuté nasledujúce extrémistické trestné činy:
- založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 TZ(20),
- prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422, výroba extrémistických materiálov podľa § 422a TZ,
- rozširovanie extrémistických materiálov podľa § 422b TZ,
- prechovávanie extrémistických materiálov podľa § 422c TZ,
- popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti podľa § 422d TZ,
- hanobenie národa, rasy a presvedčenia podľa § 423 TZ,
- podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424 TZ,
- apartheid a diskriminácia skupiny osôb podľa § 424a TZ.
V rámci § 10 ZoTZPO sú taxatívne uvedené tresty, ktoré môžu byť právnickej osobe uložené, pričom v rámci § 10 ods. 1 písm. a) ZoTZPO je upravený aj trest zrušenia právnickej osoby. Samotné podmienky uloženia tohto trestu sú následne špecifikované § 12 ZoTZPO. V zmysle prvého odseku predmetného paragrafu je možné uložiť trest zrušenia právnickej osoby len takej právnickej osobe, ktorá má sídlo v Slovenskej republike, pričom jej činnosť musela byť úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti. Na uloženie predmetného trestu teda nebude postačovať napr. len jednorazové spáchanie trestného činu právnickou osobou, pričom by inak vykonávala riadnu podnikateľskú činnosť. Ak sa však v rámci trestného konania preukáže, že právnická osoba bola úplne alebo prevažne využívaná na páchanie trestnej činnosti, uloženie tohto trestu bude obligatórne. Alternatívne, a to aj bez splnenia podmienky výlučného alebo prevažného využívania právnickej osoby na trestnú činnosť by mohol súd uložiť trest zrušenia právnickej osoby ah vtedy ak by právnickú osobu odsúdil za trestný čin, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. V takom prípade sú bude ukladať tento trest fakultatívne.
Trest zrušenia právnickej osoby sa v odbornej spisbe zvykne, s istou dávkou nadsádzky, označovať za trest smrti právnickej osoby.(21) Uvedené prirovnanie vychádza najmä z vnímania právnickej osoby ako subjektu práva a nositeľa základných práv a slobôd. Z verejne dostupných dát doposiaľ nevyplýva, že by bol tento trest uložený v súvislosti s extrémistickým trestným činom, ktorý by mohol byť pričítateľný právnickej osobe.
3 NÁVRH DE LEGE FERENDA
V rámci plánovanej rekodifikácie súkromného práva hmotného sa plánuje zaviesť nóvum v rámci súkromného práva, a to inštitút zakázanej právnickej osoby. Zakázanú právnickú osobu rekodifikačná komisia plánuje zaviesť v rámci § 4 všeobecnej úpravy právnických osôb, pričom ju bude definovať prostredníctvom účelu. Zakázané právnické osoby rozdeľuje po tri písmená, a to jednak na tie, ktorých účelom je popierať alebo obmedzovať osobné, politické alebo iné práva ľudí pre ich pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo inak porušovať ústavný poriadok a zákony, následne na tie, ktorých účelom je porušenie práva alebo dosahovanie svojich cieľov nezákonným spôsobom a finálne na tie, ktoré sú (s nejakými výnimkami) ozbrojené alebo majú ozbrojené zložky. Poslednou kategóriou právnických osôb (zjednodušene ozbrojených) sa nebudeme ďalej v našom príspevku zaoberať.
Autori legislatívneho návrhu deklarujú, že inšpirácia tejto úpravy pochádza z § 145 českého OZ(22). Považujeme za veľmi potešujúce, že badať snahu širšie vymedziť skupiny osôb, voči ktorým by mali ako je to práve v predmetnom ustanovení českého OZ.
Zakázané právnické osoby sú definované prostredníctvom ich účelu (oproti cieľu ako je to v prípade úpravy obsiahnutej v zákone o združovaní občanov). Zároveň oproti existujúcej právnej úprave, týkajúcej sa združení sú tzv. chránené skupiny osôb (teda tie, ktorých práva majú byť popierané, obmedzované alebo tie voči ktorým má smerovať nenávisť alebo neznášanlivosť, prípadne má byť voči nim smerované násilie) vymedzené širšie a je evidentná snaha umožniť subsumpcia akejkoľvek zraniteľnej skupiny pod uvedený výpočet. Rovnako hodnotíme veľmi pozitívne, že napriek deklarovanej inšpirácii ustanovením § 145 českého OZ je predmetný návrh vymedzený v často chránených skupín širší aj ako samotná česká právna úprava.
Samotný účel právnickej osoby je termín, s ktorým pracuje návrh zákona aj v ďalších ustanoveniach, a síce v rámci § 5, kde je upravené založenie a zriadenie právnickej osoby. V zmysle § 5 ods. 3 „Zakladateľský právny úkon musí byť písomný a musí obsahovať aspoň meno a priezvisko (názov) a bydlisko (sídlo) zakladateľa alebo zakladateľov, názov a sídlo právnickej osoby, účel jej založenia a prípadne aj predmet činnosti, ktorými bude účel napĺňaný, určenie počtu členov orgánov a určenie ich prvých členov.“ Uvedená formulácia predmetného ustanovenia môže evokovať, že definovanie účelu je akási iba formálna kategória, pričom ani nemožno očakávať, že zakladatelia právnickej osoby budú písomne deklarovať pre potreby založenia a zriadenia právnickej osoby, že účel tejto právnickej osoby bude smerovať k potlačeniu základných práv a slobôd alebo k akejkoľvek z činností, ktoré prostredníctvom účelu definujú zakázanú právnickú osobu.
V rámci navrhovaného ustanovenia § 9 paragrafového znenia je upravená neplatnosť právnickej osoby, pričom podmienky sú viazané na viaceré skutočnosti, a to na také, ktoré súvisia s jednak s jej činnosťou, prípadne s nedostatkami, ktoré súvisia so založením právnickej osoby a zároveň neboli odstránené. Tieto sa týkajú náležitostí zakladateľského dokumentu, ako aj počtu vyžadovaných zakladateľov. O neplatnosti právnickej osoby môže rozhodnúť len súd. Samotné ustanovenie § 9 rozlišuje medzi neplatnosťou právnickej osoby a medzi neplatnosťou zakladateľského úkonu.
Autorka predpokladá, že autori legislatívneho návrhu mali na mysli posudzovanie účelu právnickej osoby z materiálneho hľadiska, nie formálneho, a to s poukazom na skutočnú, reálnu činnosť právnickej osoby. Avšak vzhľadom na možné interpretačné úskalia, pri rozoznávaní účelu ako formálnej náležitosti zápisu a účelu ako reálnej činnosti právnickej osoby sme toho názoru, že by bolo vhodné ustanovenie § 4 preformulovať napríklad tak, že slovo „účel“ vymeníme za slovo „činnosť“.
Zároveň sa autorka zamýšľa nad otázkou možného posilnenia ochrany spoločnosti pred nežiaducim konaním zo strany subjektov, ktoré majú za cieľ svojou činnosťou potláčať základné práva a slobody iných. Považujeme za vhodné zvážiť prijatie opatrení, ktoré budú v rovine súkromného práva sankcionovať nielen samotnú právnickú osobu, ale aj jej personálny substrát. Uvedené považujeme za dôležité najmä z toho hľadiska, že právnická osoba je umelým konštruktom práva, ktorý môže existovať práve a len vďaka tomu, že fyzické osoby ju uvádzajú v život. Práve preto považujeme za vhodné, aby rozhodnutie o zrušení, resp. o neplatnosti právnickej osoby z dôvodu, že ide o zakázanú právnickú osobu predstavovalo pre fyzickú osobu, ktorá je jej zakladateľom (ak bola založená za účelom popísaným v § 4 návrhu zákona)/spoločníkom vrozhodnom čase (keď vykonávala zakázanú činnosť) a pre člena štatutárneho orgánu rozhodnutie o vylúčení v intenciách § 13a OBZ.
Podľa predpisov obchodného práva sa na výkon funkcie člena niektorých orgánov obchodných spoločností vyžaduje naplnenie podmienok spôsobilosti byť členom týchto orgánov. Faktickou, negatívnou požiadavkou na výkon funkcie člena týchto orgánov spoločnosti je, že táto osoba nie je vylúčenou osobou v zmysle § 13a OBZ, teda nie je vedená v registri diskvalifikácií.(23) Základný právny rámec registra diskvalifikácií a vylúčených osôb tvorí § 13a OBZ, ktorý predstavuje ich hmotnoprávnu úpravu a § 82i až 82k zákona o súdoch(24), ktorý predstavuje najmä ich procesnú úpravu. Na uvedenú právnu úpravu nadväzuje úprava v osobitných právnych predpisoch, ktoré ustanovujú, čo sa pokladá za rozhodnutie o vylúčení.(25) Rozhodnutie o vylúčení podľa predpisov obchodného práva je upravené v § 13a OBZ(26), pričom v predmetnom ustanovení je uvedené, že rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím iného orgánu, ktoré je preskúmateľné súdom, ak tak ustanoví osobitný predpis, môže byť určené, že po dobu uvedenú v rozhodnutí alebo na základe rozhodnutia súdu po dobu 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia (ďalej len „rozhodnutie o vylúčení“) nesmie fyzická osoba vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu alebo člena dozorného orgánu v obchodnej spoločnosti alebo družstve (ďalej len „vylúčený zástupca“). To platí rovnako aj pre pôsobenie ako vedúci organizačnej zložky podniku, vedúci podniku zahraničnej osoby, vedúci organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby alebo prokurista.
4 ZÁVER
Pripravovaná právna úprava plánuje pretaviť reguláciu účelu právnických osôb a ich činnosti aj do sféry súkromného práva. Ide o nový koncept vysporadúvania sa s právnickými osobami, ktoré vykonávajú istú činnosť protispoločenskej činnosti. Doposiaľ existovala iba čiastková úprava v rámci noriem verejného práva, a to najmä správneho práva. Považujeme za prínosné pre celkové nastavenie právneho poriadku a vzájomného vzťahu medzi právnymi normami, aby sa primárne vysporiadavalo s nežiaducimi javmi v rámci noriem súkromného práva a až následne, aby v prípade, ak to nie je možné, nastúpili normy verejného práva. Navrhovaná právna úprava však podľa nášho názoru obsahuje aj jemné nedostatky, a to jednak v podobe nejasného vzťahu medzi možnosťou zrušenia právnickej osoby aneplatnosťou právnickej osoby. Rovnako navrhujeme upraviť terminológiu tak, aby nevznikali pochybnosti ohľadom otázky posudzovania účelu právnickej osoby z materiálneho alebo z čisto formálneho hľadiska.
Použitá literatúra:
BURDA, E., KORDÍK, M., KURILOVSKÁ, L., STRÉMY, T. a kol. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018
GAJDOŠOVÁ, M. Združenia a sloboda združovania. Bratislava: C.H. Beck, 2019, s. 400 MAMOJKA, M. Obchodné právo I – všeobecná časť, súťažné právo, právo obchodných spoločností a družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021
PATAKYOVÁ, M., ĎURICA, M., HUSÁR, J. a kol. Aplikované právo obchodných spoločností a družstva – ťažiskové inštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021
SLOVÁK, I. Možnosti obmedzenia extrémistických politických strán v Slovenskej republike. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae. Diel 38, Číslo 1 (2019). s 134.
Rozsudok NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017
Rozhodnutie ESĽP Komunistická strana Nemecka proti Spolkovej republike Nemecko Rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna a Batasuna v. Spain, 2009
Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní;
Rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní,
Rozhodnutie ESĽP Socialist Party a ostatní v. Turkey, 1998,
Rozhodnutie ESĽP Freedom and Democracy Party (ÖZDEP) v. Turkey, 1994, Rozhodnutie ESĽP Linkov v. Czech Republic, 2006
Rozhodnutie ESĽP Yazar a ostatní v. Turkey, 2002
Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, Rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna and Batasuna v. Spain, 2009,
Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, Rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005 Rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005 Rozhodnutie ESĽP Tsonev v. Bulharsko
Rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní v. Turkey, 1998,
Zákon č.:
83/1990 Zb. o združovaní občanov
757/2004 Z. z. o súdoch
85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach
300/2005 Trestný zákon
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých
315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora 89/2012 Sb. občanský zákoník
Kontaktné údaje:
Mgr. Simona Adamiková
simona.adamikova@flaw.uniba.sk
Ústav štátu a práva, Slovenská akadémia vied/Katedra obchodného a hospodárskeho práva, Právnická fakulta, Univerzita Komenského
Klemensova 2522/19/Šafárikovo nám. 6
811 09 Bratislava/ 810 00 Bratislava
Slovenská republika/Slovenská republika
Poznámky
- 1) GAJDOŠOVÁ, M. Združenia asloboda združovania. Bratislava: C.H. Beck, 2019, s. 27
- 2) Zákon č. 83/1990 Zb. ozdružovaní občanov (ďalej len ako „zákon ozdružovaní občanov“)
- 3) Podľa § 4 zákona ozdružovaní občanov, nie sú dovolené združenia,a)ktorých cieľomje popierať alebo obmedzovaťosobné, politické alebo iné práva občanov pre ich národnosť, pohlavie, rasu, pôvod, politické alebo iné zmýšľanie, náboženské vyznanie a sociálne postavenie, roznecovať nenávisť a neznášanlivosť z týchto dôvodov, podporovať násilie alebo inak porušovať ústavu a zákony;b)ktoré sledujú dosahovanie svojich cieľov spôsobmi, ktoré sú v rozpore s ústavou a zákonmi;c)ozbrojené alebo s ozbrojenými zložkami; za také sa nepovažujú združenia, ktorých členovia držia alebo používajú strelné zbrane na športové účely.
- 4) § 12 ods. 1 písm. c) zákona ozdružovaní občanov
- 5) Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len ako „Správny súdny poriadok“ alebo „SSP“)
- 6) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sr/1/2009
- 7) Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sr/1/2009
- 8) Zákon č. 85/2005 Z. z. opolitických stranách apolitických hnutiach (ďalej len ako „zákon opolitických stranách“)
- 9) SLOVÁK, I. Možnosti obmedzenia extrémistických politických strán vSlovenskej republike. In Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae. Diel 38, Číslo 1 (2019). s134.
- 10) Rozsudok NS SR zo dňa 29.04.2019, sp. zn. 4Volpp/1/2017 para 105 –107.
- 11) Komunistická strana Nemecka proti Spolkovej republike Nemecko
- 12) Rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna a Batasuna v. Spain, 2009, para. 78; rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní; rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní, para. 46; rozhodnutie ESĽP Socialist Party a ostatní v. Turkey, 1998, para. 50, rozhodnutie ESĽP Freedom and Democracy Party (ÖZDEP) v. Turkey, 1994, para. 45, rozhodnutie ESĽP Linkov v. Czech Republic, 2006, para. 45
- 13) Rozhodnutie ESĽP Yazar a ostatní v. Turkey, 2002, para. 49
- 14) Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, para. 101; rozhodnutie ESĽP Herri Batasuna and Batasuna v. Spain, 2009, para. 80
- 15) Rozhodnutie ESĽP Refah Partisi (the Welfare Party) a ostatní v. Turkey, 2003, para. 104; rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005, para. 46.
- 16) Rozhodnutie ESĽP Partidul Comunistilor (Nepeceristi) and Ungureanu v. Romania, 2005
- 17) Rozhodnutie ESĽP Tsonev v. Bulharsko, para 22, 59
- 18) Rozhodnutie ESĽP United Communist Party of Turkey a ostatní v. Turkey, 1998, para. 54
- 19) Zákon č. 91/2016 Z. z. otrestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon otrestnej zodpovednosti právnických osôb“ alebo „ZoTZPO“)
- 20) Zákon č. 300/2005 Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“ alebo „TZ“)
- 21) BURDA, E., KORDÍK, M., KURILOVSKÁ, L., STRÉMY, T. a kol. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 198
- 22) Zákon č. 89/2012 Sb. občanský zákoník (ďalej len „český OZ“)
- 23) PATAKYOVÁ, M., ĎURICA, M., HUSÁR, J. a kol. Aplikovanéprávo obchodných spoločnostía družstva –ťažiskovéinštitúty. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021, s. 275.
- 24) Zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o súdoch“).
- 25) MAMOJKA, M. Obchodnéprávo I –všeobecnáčasť, súťažnéprávo, právo obchodných spoločnostía družstva. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 96-97.
- 26) rozhodnutím o vylúčeníjenapríklad rozhodnutiepodľa § 12 ods. 7 a 8, § 13 ods. 2 zákonač. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora, § 11a ods. 6, § 74 ods. 6 ZKR alebo § 61 ods. 10 TZ
Autor
Mgr. Simona Adamiková